Tématické homílie - Evanjelizacia

ĽUBOMÍR STANČEK
a zmierenie majú byť vedúcim motívom nášho života. Kresťan, ktorý na hnev
odpovie hnevom, pácha duchovnú samovraždu, zrádza Boha, aj keď si myslí, že
ho obraňuje.
PAR
Ježiš nám dnes vysvetľuje, že hnevom, urážkami a pohŕdaním
prekračujeme medze zákona. Piate prikázanie sa netýka len toho, čo robíme, ale
aj toho, ako myslíme. Ježiš práve nám kladie takýto dôraz, pretože sme synmi
a dcérami Boha a navzájom sme si bratmi a sestrami. Ježiš nám hovorí: pred súd
pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. My máme prijať tieto Pánove slová,
pretože sme jeho učeníkmi a byť učeníkom znamená tvoriť bratstvo. V tom
bratstve nesmie existovať hnev. My všetci sme zviazaní mocnými putami, že
každé narušenie jednoty škodí celému Kristovmu telu. Kto na úder odpovedá
úderom, to je len fyzická ozvena. Kto úder nevracia a nepomstí sa, ale povie:
,,Začnime po novom“, ten tvorí čosi nové. Ľudia obyčajne vracajú úder za úder,
a preto sa zlo v dejinách rozmáha. Vracať každý úder a každú urážku, to je
úbohý začarovaný kruh tuposti. Práve na Ježišovi sa lámala všetka zloba. Často
nás môžu zraniť aj nepatrné veci: nedostatok vďačnosti od ľudí za našu službu,
odrieknutie, oprávnené očakávanie odmeny, nejaké nevhodné slovo vyslovené
na našu adresu vo chvíli, keď sa cítime zle a sme unavení... Nech je už
provokácia akákoľvek, ak máme spontánne odpustiť, neponechávajme si v srdci
stopu urážky, potrebujeme sa odpútať od svojho „ja“ a mať široké srdce
upriamené na Boha. Boh nás povzbudí aj k modlitbe za ľudí, ktorí nám nejakým
spôsobom ublížili. Sám Pavol v liste Kolosanom hovorí:,, Buď lekárom svojich
nepriateľov. Dobro, ktoré im preukážeš, zapáli v nich oheň lásky.“ (porov. Kol
3.13). My si musíme uvedomiť, že Boh nie je Bohom hnevu, ale je Bohom
milosrdným. Tresty, ktoré Boh zosiela v priebehu dejín, nie sú slastné tým
Božím hnevom, čo vyničí a odstráni navždy, ale sú to iba podoby, ktoré ho
anticipujú. Kto nosí vo svojom srdci hnev, dožičil by inému každé nešťastie, ba
želal by si, aby s ním nemal vôbec nič do činenia, a aby pre neho vôbec
nejestvoval. Či to nie je tak aj u nás? Nenachádzame sa my niekedy v takomto
stave hnevu? Ak sme si všimli, v dnešnej časti perikopy hovorí sa časť o bratovi.
Brat je muž rovnakého pôvodu, rovnakej krvi a rovnakej viery. A tu treba
v našom bratstve, v našom spoločenstve vylúčiť akýkoľvek hnev. Práve na nás
sa má ukázať a zakázať averzia hnevu a násilia. Naše svedomie by malo byť
vychovávané presne a starostlivo a na vedomie by sme mali dávať porušenie
tohto Ježišovho prikázania, prikázania „nezabiješ“. Aká silná by mala byť v nás
snaha zadusiť všetko zlo (proti bratovi a sestre) už v prvom štádiu. Na to, aby
sme Bohu mohli prinášať dary na oltár, je potrebné žiť v pokoji a vo vzájomnej
jednote medzi sebou. Iba vtedy, keď dosiahneme zmierenie, sme schopní
priniesť svoju obetu Bohu na oltár. Vzájomný pokoj je predpokladom pokoja
s Bohom. Márna je naša snaha pred Bohom ,ak sa nezakladá na bratskej láske