Vedľajšie cvičenia - Slovenská antropozofická spoločnosť

R. Steiner: Vedľajšie cvičenia
musí ovládať svoju radosť a žiaľ. Mnohí si myslia, že sa týmto spôsobom stanú otupenými, ale
opak je pravdou. Týmto spôsobom prekonáme radosť a žiaľ, to znamená to, čo je egoistickou
radosťou a egoistickou bolesťou. Musíme nájsť cestu, aby sme zároveň vkĺzli do druhých
bytostí, aby sme s nimi cítili. Nikto sa nemá od týchto cvičení nechať odradiť z obavy, že sa
stane otupený. Bude vnímať jemnejšie.
(Viedeň, 7. novembra 1907)
[...] určitej vyrovnanosti radosti a žiaľu [...]
(Haag, 29. marca 1913)
*
V treťom mesiaci je potrebné ako nové cvičenie posunúť do stredobodu života rozvoj
určitej vyrovnanosti voči výkyvom radosti a žiaľu, radosti a bolesti. „Nebotyčná radosť“
a „smrteľný zármutok“ má sa vedome nahradiť rovnomernou náladou. Dávame si na seba
pozor, aby sme pri radosti nestrácali ovládanie, aby nás žiadna bolesť nezrazila k zemi, žiadna
skúsenosť nás nestrhla k bezhraničnému hnevu alebo zlosti, žiadne očakávanie nás nenaplnilo
úzkostlivosťou alebo strachom, žiadna situácia nás nevykoľajila atď., atď. Nemusíme sa
obávať, že takéto cvičenie nás urobí chladnými alebo odtrhnutými od života, ale naopak, veľmi
skoro spozorujeme, že namiesto toho, čo sa týmto cvičením deje, vystupujú vylepšené
vlastnosti duše. Predovšetkým jedného dňa budeme môcť jemným sústredením cítiť v tele
vnútorný pokoj. Tento vlejeme, podobne ako v oboch vyššie uvedených prípadoch, do tela,
keď ho necháme žiariť zo srdca smerom na ruky, nohy a nakoniec na hlavu. Toto však,
prirodzene, v tomto prípade nemôžeme vykonávať po každom jednotlivom cvičení, pretože tu
v podstate nemáme do činenia s nejakým jednotlivým cvičením, ale jedná sa o nepretržité
sústredenie sa na náš vnútorný duševný život. Každý deň si musíme aspoň raz pred dušu
privolať tento vnútorný pokoj a potom vykonať toto cvičenie vyžarovania zo srdca.
S cvičeniami prvého a druhého mesiaca si počíname tak, ako s cvičením prvého mesiaca
v druhom mesiaci.
(Všeobecné požiadavky, október 1906)
Po tretie prekonanie radosti a žiaľu. To však neznamená necítiť radosť alebo žiaľ, ale
nenechať sa nimi ovládať.
(Stuttgart, 20. januára 1907)
V treťom mesiaci alebo po druhom období začneme s tým, že ukončíme všetko kolísanie
nášho duševného života. Všetka „nebotyčná radosť a smrteľný zármutok“ musí zmiznúť.
Žiadna bolesť nás nesmie zdrviť, žiadna radosť priviesť do stavu, že budeme od radosti bez
seba. Strach, rozčúlenie, ohromenie musia zmiznúť. Tým si rozvíjame tretí pocit. Tento pocit je
možné pokojnou dušou pozorovať ako vnútorné teplo. Pocit koncentrujeme v srdci a necháme
ho odtiaľ žiariť do rúk, nôh a potom smerom na hlavu.
(Berlín, 29. januára 1907)
3. Povznesenosť nad radosťou a žiaľom: Niekoho napríklad zachváti plač. To je potom
okamih, keď je potrebné vykonať toto cvičenie. So všetkou silou sa donútime teraz neplakať.
To isté platí aj o smiechu. Pokúsime sa, keď nás zachváti smiech, nesmiať, ale ostať pokojní.
To neznamená, že by sme sa teraz už viac nemali smiať, ale musíme sa ovládať, byť pánmi
nad smiechom a plačom. A ak sme sa zopárkrát premohli, tak skoro začneme vnímať pocit
pokoja a vyrovnanosti. Tento pocit necháme plynúť celým telom, keď ho najprv vylejeme zo
srdca do ramien a rúk, aby rukami žiaril do činov. Potom ho necháme prúdiť k nohám
a nakoniec smerom na hlavu. Toto cvičenie vyžaduje zodpovedné sebapozorovanie, ktoré
musíme vykonávať cez deň aspoň štvrťhodinu.
(Mníchov, 6. júna 1907)
3. Prekonanie radosti a žiaľu: Silnou vôľou musíme prekonať to, že nás radosť a žiaľ
strhávajú so sebou. Musíme sa z koňa stať kočišom (Platón). Ak nás pre niečo zachváti plač,
musíme ho so všetkou námahou potlačiť a povedať si: „Teraz nebudeš plakať“. – To platí
17/46