Vedľajšie cvičenia - Slovenská antropozofická spoločnosť

R. Steiner: Vedľajšie cvičenia
ktoré takéto okultné školenie vo veľkej miere znemožňujú. Tu by sa práve človek nemal
netrpezlivo usilovať napriek tomu všetkému dosiahnuť pokrok, ktorý je možný dosiahnuť len za
určitých podmienok. Kto sa počas jedného mesiaca vedome zameriava na to pozitívne vo
všetkých svojich skúsenostiach, ten postupne spozoruje, že do jeho vnútra vchádza pocit, ako
keby jeho pokožka bola so všetkých strán priepustná a jeho duša sa široko otvárala voči
rozmanitým tajným a subtílnym dejom v jeho okolí, ktoré predtým jeho pozornosti úplne
unikali. Práve o to ide, bojovať proti nepozornosti voči takýmto subtílnym veciam, existujúcej
u každého človeka. Ak sme raz spozorovali, že popísaný pocit sa v duši uplatňuje ako istý druh
pocitu blaha, tak sa pokúsime tento pocit v myšlienkach nasmerovať do srdca a odtiaľ nechať
prúdiť do očí, odtiaľ do priestoru pred a okolo nás. Spozorujeme, že tým získame intímny vzťah
k tomuto priestoru. Takpovediac prerastáme samých seba. Naučíme sa kus svojho okolia
pozorovať ešte ako niečo, čo k nám samým patrí. Na toto cvičenie je potrebné naozaj veľa
koncentrácie a predovšetkým uznanie skutočnosti, že všetko búrlivé, vášnivé, afektované
pôsobí úplne zničujúco na naznačenú náladu. S opakovaním cvičení zaobchádzame opäť tak,
ako bolo naznačené už pre predchádzajúce mesiace.
(Všeobecné požiadavky, október 1906)
Po štvrté vo všetkom hľadať pozitívnosť.
(Stuttgart, 20.januára 1907)
Po treťom období si v duši rozvinieme to, čo nazývame pozitivizmom. Pokúšame sa vo
všetkom, aj v tom najhoršom, najstrašnejšom, najškaredšom vidieť aj to dobré a pekné, ako
nás to učí perzská legenda o Kristovi so psom. Tu jedného dňa zažijeme pocit vnútornej
blaženosti. Ten koncentrujeme v srdci, necháme ho žiariť k hlave a odtiaľ k očiam, ako keby
sme ho chceli vyžarovať očami.
(Berlín, 29. januára 1907)
4. Pozitívnosť: Vo všetkom zlom je potrebné vedieť nájsť zrniečko dobra, vo všetkom
škaredom to pekné a i v každom zločincovi iskričku božskosti. Potom nadobudneme pocit,
akoby sme sa rozširovali mimo našej kože. Je to pocit podobný zväčšovaniu sa, aký má
éterické telo po smrti. Ak tento pocit vnímame, necháme ho z nás žiariť cez oči, uši a celou
pokožkou, ale hlavne cez oči.
(Mníchov, 6. júna 1907)
4. Pozitívnosť: Čo sa tým mieni, je vyjadrené v nasledujúcej legende: Ježiš Kristus so
svojimi učeníkmi sa prechádzali, tu uvideli na ceste ležať psa už vo veľmi rozloženom stave.
Učeníci sa odvrátili plný odporu a povedali: „Ó, aké odporné zviera.“ – Ježiš Kristus však
zastal, obzrel si láskyplne mŕtvolu a potom povedal: „Aké má to zviera nádherné zuby!“ –
Teda so všetkého, aj z toho najodpornejšieho, z toho najhoršieho, zo zločinca,
z nepravdy vybrať a vidieť to pekné, pravdivé, to je pozitívnosť. Jemne pozorovať seba
samého, to patrí k tomu.
(Mníchov, 6. júna 1907)
4. Nahliadanie krásneho a pravdivého vo všetkých veciach. Myslíme na perzskú legendu
o Ježišovi Kristovi, ktorý obdivoval pekné zuby mŕtveho psa, kým učeníci videli iba to
odpudzujúce. Je potrebné v každej veci objaviť malé jadro pravdivého a krásneho.
Toto cvičenie, keď sa v ňom pokračuje, dáva pocit veľkej radosti.
(Stuttgart, 13. augusta 1908)
Nakoniec musím prísť aj k tomu, že spoznám svoje Ja. Moje Ja nemôžem vyciťovať,
pretože v ňom žijem. Preto ho musíme vyliať do sveta. Moje Ja spoznám prostredníctvom toho,
čo označujeme ako pozitívnosť (podobenstvo o psovi).
Keď to robíme ako Ježiš Kristus, tak nehľadíme na to odpudzujúce, ale tak hlboko sa do
všetkého ponárame, že prídeme k tomu dobrému. Týmto spôsobom sa uvoľníme od nášho Ja
a môžeme ho pozorovať. Ja je láska a vôľa. Prostredníctvom rozvinutej vôle sa učíme
spoznávať substanciu všetkých vecí, ktorá má pôvod v božskom. Prostredníctvom lásky sa
učíme spoluprežívať podstatu vecí. Tak pomocou vôle a lásky prenikáme k poznaniu, ktoré je
23/46