nebyt_sam_05-06_2007 - Asociácia náhradných rodín

n e b y ť s á m•dvojmesačník o náhradnom rodičovstve 4. ročník, december 2007 5/6Adoptovanú Katkuučil čítať pes FalcoNa prvých stretnutiach bola v maličkýchrozpakoch, ale potom si so psomzáchranárom padli do oka.Ako sa z Mauglíhostala dámaPrijali tri ťažko postihnuté deti a darovali imosem rokov starostlivosti. Naučili ich všeličo,ale predovšetkým žiť.

i n f o r m a t í v n eDôležité je mať sa na koho obrátiťV trenčianskom klube riešia problémy, aj sa zabaviaĎakujeme našim „starým“ dobrovoľníčkam Katke, Elenke, Jamborkám, ako aj novým zo Sociálno-pedagogickej akadémie, ktoré majúnesmiernu trpezlivosť s deťmi a vždy im pripravia zaujímavý program. (zk)Klub v Trenčíne vznikol v roku 2002 akopožiadavka náhradných rodín. Stretávamesa každý druhý piatok v mesiaci v priestorochZdruženia Detský smiech. Na stretnutiachodí asi desať rodín pravidelne a päťpríležitostne. Zväčša ide o pestúnov, zopárosvojiteľov a štyri profesionálne rodiny.Najčastejšie a pre všetkých najťažšie problémy,ktoré sa riešia, sú stretnutia detís biologickými rodinami. Obzvlášť, keďrodičia sú chorí a štvú deti proti náhradnýmrodičom. Ďalšia častá téma je inakosťrómskych detí.Detí býva na klube pätnásť až dvadsať,vekové zloženie je od dvoch do pätnásťrokov. Naše dobrovoľníčky sa po celý časINFODOM prináša mnoho informáciíInformačný servis pre rodičovrôzne postihnutých detí INFO-DOM nájdete na www.radost.sk. Nachádza sa tu aj databázašpeciálnych a výchovnýchzariadení, informácie o sociálnychvýhodách a iných kompenzáciách(všetky potrebnézákony), o kompenzačnýchpomôckach a hračkách. Zaujmeaj databáza literatúry,zaoberajúcej sa jednotlivýmipostihmi, ale i obsiahle diskusnéfórum, na ktorom si rodičiavymieňajú skúsenosti a názory.Veď to poznáte – viac hláv viacrozumu... Stránka ponúka ajmožnosť vytvorenia web stránkypostihnutých detí. Nechýbajúani chutné recepty. (r)ilustračné fototrvania klubu (asi tri hodiny) snažia deťomvenovať. Zaujať ich hrami a rôznymi súťažami,za čo im patrí veľká vďaka.Okrem klubov NR spolupracujeme s Návratoma Asociáciou náhradných rodín narôznych projektoch. Robíme osvetu na základnýcha stredných školách. Robili smebesedu aj v Materskom centre v Trenčíne.Verejnosť téma náhradného rodičovstvazaujíma. Je dôležité, aby ľudia pochopili,čo tie deti najviac potrebujú.Keď sme my prijali deti do našej rodiny,nepoznala som žiadnu náhradnú rodinu.Po pátraní známych som získala kontaktna jednu adoptívnu rodinu, ktorá bolaochotná sa so mnou a manželom stretnúť.Veľké ĎAKUJEM za otvorenosťStretli sme sa raz u nich doma, mali triadoptované rómske deti. Problémy, ktoréim prinášal život, sa snažili riešiť sami. Jasom ale problémy s adaptáciou detí potrebovalas niekým konzultovať, potrebovalasom počuť aj iné názory, riešenia...Na tomto mieste musím poďakovať paniMilade Bohovicovej z Návratu, ktorá malaneskutočne veľa trpezlivosti a pomohlanám v tejto ťažkej fáze adaptácie. Navlastnej koži som pochopila, aké je veľmidôležité, aby sa mali novo vzniknuté náhradnérodiny na koho obrátiť, s kým saporadiť, alebo sa len vyrozprávať.Iveta KobydováReagujem na článok „Dieťa vstúpilo medzi rodičov a romantikasa stratila", ktorý vyšiel v novembrovom čísle Nebyť sám. Odkážteprosím jeho autorke, pani Ješkovej, veľké ĎAKUJEM zaotvorenosť, s akou sa podelila o svoje pocity z adaptačnej fázypo prijatí dieťatka do ich rodiny.V prvom rade ma jej spoveď oslovila ako náhradnú mamu, ktorátoto obdobie prežívala veľmi podobne ako autorka a hanbila sa otýchto svojich pocitoch hovoriť, pretože im nerozumela (a to napriektomu, že som psychologička:-)) a bála sa odsúdenia. V druhomrade tento článok považujem za veľmi dôležitý pre všetkýchnáhradných rodičov, ktorí sa na toto obdobie pripravujú, alebo hobezprostredne zažívajú. Adaptačná fáza je totiž sama o sebe taknáročná, že posledné, čo rodičia v tej chvíli potrebujú, sú výčitkysvedomia kvôli negatívnym pocitom, ktoré prežívajú. Preto imbudem pomáhať zbavovať sa ich šírením tohto článku (s Vašim dovolením,samozrejme), nech vidia, že to je normálne, veď to píšuaj v časopise:-) Chcem Vám veľmi poďakovať za všetko, čo robítea povzbudiť Vás, že to robíte super a nám, náhradným rodičoma odborníkom, pracujúcim v tejto oblasti, to veľmi pomáha. Prajemveľa sily. Katka Ontková, Úsmev ako dar, Košicen e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 3

t é m aDETI SO ŠPECIFICKÝMI POTREBAMIA ICH RODIČIA TO NEMAJÚ ĽAHKÉDeti prichádzajúce do náhradných rodín si so sebou prinesú aj veľa problémov. Mnohé sú istýmspôsobom poznačené vlastnými koreňmi či pobytom v ústavnej starostlivosti. Vývinové hendikepy,rôzny mentálny postih, špecifické problémy a potreby. Niektoré sú viditeľné a známe hneď, iné savyplavujú postupne a – prekvapujú. Zainteresovaní sa však zhodujú: pre náhradných rodičov, ktorísa o takéto deti starajú, máme málo odborných služieb, nezohľadňujú sa rôzne znevýhodnenia čišpecifické situácie. Stále sa dá robiť viac.Obavy zo zdravotných komplikáciíSo špeciálnou pedagogičkou Návratu Mgr. Zuzanou ZimovouU prijatých detí sa objavuje minimálnepsychická deprivácia. Ako je rozpoznateľná?Prejavuje sa rôzne, pretože deti si vytvoriastratégiu zvládania stresu podľa svojhotemperamentu, životnej histórie, tedanielen podľa toho, v akých podmienkachžijú v detskom domove, ale aj podľa toho,čo prežili pred tým, ako doň prišli. Psychickádeprivácia sa prejavuje na celkovomvývoji dieťaťa, aj na jeho správaní.Deti vyras-tajúce v detských domovochnásledkom menšieho množstva rozvíjajúcichpodnetov (v detskom domove sa imprirodzene nemôžu venovať v takom rozsahu,ako doma, navyše chýba základnýpredpoklad na to, aby dieťa malo pocit istotypri spoznávaní nových vecí, teda jednustálu blízku osobu) zaostávajú vo vývinepsychickom i fyzickom. Neskôr sedia,chodia, rozprávajú, majú menšiu slovnúzásobu.Zuzana ZimováPanuje v našej spoločnosti predsudok,prijať iba zdravé dieťa?Veľká časť budúcich rodičov, ktorí sa rozhodujúprijať dieťa, túži po zdravom malombábätku. Prijatia dieťatka so zdravotnýmikomplikáciami sa obávajú, pretoženedokážu odhadnúť, či by mu vedeli zabezpečiťkvalitnú starostlivosť. Ešte stáleexistuje názor, že o choré a postihnutédeti sa najlepšie postarajú inštitúcie, kdemajú poruke lekára, zdravotnícky personál.Vziať do rodiny postihnuté dieťa saodhodlajú väčšinou pestúnske alebo profesionálnerodiny, príp. rodičia, ktorí majúnejakú osobnú skúsenosť s chorobou čipostihnutím a nepredstavuje to pre nichneznámeho strašiaka.Čo zohráva rolu u osvojiteľských rodín?Je to aj fakt, že títo rodičia túžia po „bežnom“živote. Dieťatko je malé, vyžadujesi väčšiu starostlivosť, postupne odrastáa osamostatňuje sa, mamy sa môžu vrátiťdo zamestnania. Právom sa obávajú, žechoré alebo postihnuté dieťa im neumožníplnohodnotný návrat k profesii, pretožebude často chorľavé, bude s ním trebazostať doma, chodiť k lekárovi a pod. Mamičkysa boja straty zamestnania.Ako sa následky psychickej deprivácieodrážajú na správaní dieťaťa?Na jednej strane sú deti, ktoré utvárajúrýchlo vzťahy, ale tieto sú povrchné a nestále.Sú to deti, ktoré k vám bez strachuprídu, sadnú si na kolená, objímu vás,máte pocit, že ste ich najlepší kamarát.Takýchto najlepších kamarátov však majúpriveľa. Tieto deti sa naučili, že musiaod každého, kto je im ochotný dať svojunáklonnosť, načerpať veľmi rýchlo veľmiveľa, pretože nemajú istotu, dokedy imbude tento človek k dispozícii.A ten druhý pól?Na druhej strane sú deti, ktoré odmietajúkontakt - psychický aj fyzický. Nedajú sapohladiť, nedôverujú. Tieto deti svoje neustálesklamania z neuspokojenia potriebriešia tak, že sa vzdajú nádeje. Neveriatomu, že by im ktokoľvek mohol pomôcť,že by im mohol poskytnúť to, po čom túžia,čo najviac potrebujú. Naopak, obávajúsa, že ak tomu uveria, opäť ich čakálen sklamanie. V najhoršom prípade už anisami svoje potreby nevnímajú. Samozrejmetoto sú len niektoré prejavy, o psychickejdeprivácii sa dá písať a hovoriť veľa.Vychádzajúc z vašich skúseností, sú rodičiaprijatých detí o týchto problémochdostatočne informovaní?Záleží veľmi na tom, akou formou prípravyprešli. V Návrate sa snažíme budúcich náhradnýchrodičov pripraviť na rôzne situácie,ktoré ich môžu postretnúť. s t r a n a 4n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aHovoríme s nimi o tom, čo je to psychickádeprivácia, čo porucha pripútania,ako sa to prejavuje, čo s tým môžu robiť.Pravdou je, že veľa rodičov považujetieto časti prípravy za akési „strašenie“a všetci dúfajú, že im sa niečo také nemôžestať. Všetci im to veľmi želáme, aleuvedomujeme si, že realita je iná. Pretosa snažíme, aby si budúci rodičia z prípravyodniesli nielen informácie, ale aj dôveruv Návrat, aby vedeli, že ak ich postretnúnejaké problémy, môžu sa na nás obrátiť.Informácie by mali dostať v procese prípravy,v Návrate máme aj knižnicu, z ktorejsi môžu požičiavať odbornú literatúru,DVD a pod. Prípadne poskytneme zoznamodporúčanej literatúry, upozorníme na autorov,ktorých diela považujeme v tejtoproblematike za nosné.Čo zvyčajne rodičov najviac trápi?Keď už je dieťa v rodine, sú tri veľmi dôležitéobdobia, počas ktorých sa asi najviacprejavujú problémy. Je to proces adaptácie,teda obdobie, kedy si rodičia a dieťana seba zvykajú, vstup do škôlky alebo doškoly a potom puberta. Problémy v školesa sústreďujú okolo porúch učenia, malejmotivácie, zaostávania. V rodine obyčajnezaškrípu vzťahy, deti sa uchyľujú ku klamstvám,krádežiam. Je veľmi ťažké prerodiča znova a znova prejavovať dieťaťudôveru. Mnohí sú už veľmi vyčerpaní a hľadajúpomoc.Ako sa im dá pomôcť?Mali by mať prístupnú sieť odborníkov,ktorí rozumejú špecifikám problematikyprijatých detí. Či už sú to lekári, psychológovia,terapeuti.Čo by si pri prijatí dieťaťa mali najviacvšímať?Akú má vytvorenú stratégiu zvládaniastresových situácií. V akej miere sa uňhoprejavuje následok psychickej deprivácie.Kde sú jej zdroje, na ktorých sa dá stavať.Tých najťažšie postihnutých detí je menej,ale aké tie majú šance dostať sa dorodín?Väčšina týchto detí bude mať šancu dostaťsa do rodiny len v prípade, ak vzniknúprofesionálne rodiny, ktoré budú pripravenéna starostlivosť o tieto deti, ktorým sauľahčí prístup k odbornej zdravotnej starostlivosti.Na čo by sa mali rodičia v takomto prípadepripraviť?Na to, že dieťa ich bude potrebovať stále.Že sa stanú rodičmi, zdravotnými sestrami,psychológmi...Akých náhradných rodičov potrebujúdeti zo zoznamu na sprostredkovanie?Dobre pripravených, s jasnými predstavamio svojich silách, o tom, akému dieťaťusú schopní vytvoriť domov. A takých, ktorísú si vedomí, že celý proces nespočívav tom, aby im štát vybral dieťa, ale abysa pre dieťa našla tá najlepšia alternatíva,aby mohlo prežiť dobrý život v rodine.Čo Slovensku v tejto problematike najviacchýba?Osveta a povedomie, že ústav naozaj nieje dobré riešenie pre žiadne dieťa. A tohoby si mali byť vedomí nielen ľudia, ktoríuvažujú o osvojení, tí, ktorí sa s nimi stretajúna ulici a môžu ich podporiť, ale ajštátni úradníci, ktorí rozhodujú o tom,ktorá forma starostlivosti bude v zákonepreferovaná, zvýhodnená.Deti poznačené rôznymi traumami a zraneniamisa ťažko liečia či napredujú. Akvšak všetko v rodine funguje, oporoumôžu byť špecialisti...Sú deti, ktoré si toho nesú zo svojej minulostiveľmi veľa. Možno zažili zlé zaobchádzanie,zanedbávanie, týranie, zneužívanie.Vtedy je toho na náhradného rodičapriveľa, nemôže robiť svojmu dieťaťu rodičaaj terapeuta. Môže vyhľadať niekoho,kto mu pomôže tieto ťažké traumyzvládať, kto pomôže jeho dieťaťu zahojiťpsychické rany, ktoré v sebe nesie. Pretoženielen deti potrebujú v takých chvíľachpomoc. Pre rodiča je veľmi ťažké počúvať,čím všetkým jeho dieťa prešlo, čo muselovytrpieť. Rovnako potrebuje pomoc prispracúvaní smútku, bolesti. Vtedy netrebaváhať vyhľadať pomoc.Text a foto Eva LaukováDôležité www adresy• Stránka Zväzu telesne postihnutej mládežewww.ztpm.sk je bohatá na rôzne informácie,pripravované projekty. Avizujeaj zaujímavé podujatia a aktivity. Sú nanej i prospešné linky na stránky organizácií,venujúcich sa postihnutým, ale aj nastránky neštátnych a neziskových organizácií.• Nadácia SOCIA (www.socia.sk) chce prispieťk budovaniu sociálnych služieb preľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných.Poslaním nadácie je podporovať reformysociálneho systému, zvyšovať kvalituživota sociálne znevýhodnených skupína posilňovať sociálnu súdržnosť obyvateľovSlovenska. Aké hodnoty má v popredí?„Veríme, že je našou povinnosťou vytváraťprostredie, v ktorom budú vznikaťkvalitné sociálne služby ako odpoveď napotreby ľudí odkázaných na pomoc iných...Veríme, že úlohou služieb je reflektovaťpotreby klientov. Služby majú stimulovaťsamostatnosť, vlastnú zodpovednosť zadôstojný život klientov...“Nadácia presadzuje aj systémové zmenya ovplyvňuje verejnú politiku a legislatívuv oblasti sociálnej pomoci, poskytujefinančné príspevky na sociálne projektymimovládnych neziskových organizácií(MNO), poskytuje poradenstvo pre MNOpri tvorbe ich sociálnych projektov a aktivít,ktorými chcú pomôcť znevýhodnenýmskupinám občanov; spolupracuje sosamosprávami pri tvorbe rozvojových sociálnychprogramov a dbá na to, aby tietoprogramy vychádzali z analýzy skutočnýchpotrieb obyvateľov, rešpektovali ich záujmya posilňovali sociálnu súdržnosť komuníta regiónov.• Veľkou pomocou rodičom a ich deťoms rôznym hendikepom sú aj detské integračnécentrá. Jedno z nich je aj v BanskejBystrici (www.dicbb.sk). Je to štátnezariadenie špeciálno - pedagogického poradenstva,ktorého hlavnou úlohou je poskytovanieodbornej starostlivosti deťomvšetkých druhov a stupňov postihnutia odnarodenia až po ukončenie prípravy na povolanie.Dosiaľ v ňom poskytli pomoc viacako 2700 deťom z celého Slovenska.Špeciálna materská škola je určená deťomso špeciálno-pedagogickými potrebami.Spolupracuje s poradenskými zamestnancamidetského integračného centraa využíva poradenské služby (diagnostika,intervencia), fyzioterapeuta, liečebnéhopedagóga, psychológa, logopéda a špeciálnehopedagóga – tyflopéd, psychopéd,somatopéd, surdopéd.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 5

t é m aŠpecializovaná pestúnska starostlivosťv Chorvátsku ako zamestnaniePre náhradných rodičov, ktorí sa starajú o deti so špecifickými potrebami,máme na Slovensku málo odborných služiebDeti s vývinovými znevýhodneniami, mentálnympostihom a so špecifickými potrebamipatria aj na Slovensku k početnejskupine, ktorá vyrastá mimo vlastnéhorodinného prostredia. Bohužiaľ v našomsystéme náhradnej starostlivosti štátponúka tejto skupine detí väčšinou starostlivosťv ústavnej starostlivosti – v domovochsociálnych služieb a detských domovochso špecializovanými samostatnýmiskupinami. Malé percento týchto detí nájdemev profesionálnych rodinách.Na Slovensku máme aj malú časť detí,ktorým sa dostala, napriek ich hendikepu,rovnaká šanca ako deťom zdravým, a dostalisa do pestúnskych rodín.Nájsť náhradné rodinné prostredie predeti so špecifickými potrebami, rešpektujúczákladné právo dieťaťa na životv rodine a rovnosť príležitostí prevšetkých, si vyžaduje nepochybne dobrúnárodnú, ale aj lokálnu (regionálnua komunálnu) stratégiu, koncepciuvyhľadávania ľudí ako potenciálnychnáhradných rodičov, ich motivovania,systémového vzdelávania a finančneja odbornej podpory.Ponúkam podnety z medzinárodného projektuDeinštitucionalizácia detí s vývinovýmiznevýhodneniami, ktorý realizovalaAsociácia pre podporu inklúzie (API) v Záhrebev Chorvátsku (pre pracovníkov štátnychorganizácií, mimovládnych organizáciía pre špecialistov). Seminár sa konal najar roku 2003.V rámci tohto projektu som sa zúčastnilana šesťdňovom odbornom tréningu venovanomšpecializovanej pestúnskej starostlivosti.(Už som o tomto tréningu písalav roku 2003, ale vzhľadom na tému tohtočísla a stav tejto témy na Slovenskuponúkam opätovne na inšpiráciu skúsenostiz tejto zaujímavej akcie.)Šesťdňový odborný seminár sa postupnevenoval:• porovnaniu riešenia tejto situácie v siedmicheurópskych krajinách,• krokom deinštitucionalizácie detí s vývinovýmiznevýhodneniami v Chorvátsku,• poslaniu náhradných rodín pri uspokojovanípsychických potrieb detí,• potrebám náhradných rodín, ktoré majúv starostlivosti dieťa s vývojovými znevýhodneniami,• právam detí s vývinovými znevýhodneniami,• poslaniu pomáhajúcich profesionálov prispolupráci s náhradnou rodinou starajúcousa o dieťa s vývinovými znevýhodneniami,• vyhľadávaniu a výberu špecializovanýchnáhradných rodín,• administratívnym aspektom a financovaniušpecializovaných náhradných rodín,• príprave a pokračujúcemu vzdelávaniušpecializovaných náhradných rodín,ilustračné foto• odborným službám pre špecializovanénáhradné rodiny,• individuálnym odborným programom preinklúziu detí žijúcich v špecializovanýchnáhradných rodinách,• vyhodnocovaniu kvality života detí žijúcichv špecializovaných pestúnskych rodináchSkúsenosti s témouInklúzia (API) je organizácia, ktorú tvoriarôzni experti: sociálny pracovník, právnik,psychológ, špeciálny pedagóg, s t r a n a 6n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m arehabilitačný pracovník, pracovníci z akademickejpôdy i odbornej praxe. Je to odbornáorganizácia, ktorá pracuje s ľuďmis mentálnym postihom prostredníctvomviacerých programov. Svojimi praktickýmiskúsenosťami prišli postupne na to,že najefektívnejšou pomocou pre dieťas vývinovými poruchami, ktoré vyrastáv ústavnom zariadení, je jeho umiestneniev náhradnej rodine a následná podporatejto rodiny.Vyhľadávanie náhradných rodínSústredili sa na konkrétne deti, ktoré žiliv ústavných zariadeniach v Záhrebe. Narôzne školy a úrady vyvesili plagáty, ktorévyzývali ľudí, aby sa stali náhradnýmirodičmi pre deti s mentálnym postihom.Takto zabezpečili, že zareagovali len tí,ktorí už poznali dve dôležité veci: náhradnérodičovstvo a dieťa s mentálnym postihom.Nasledovala cesta vysvetľovania,informovania, rozhovorov. V Chorvátskusa o náhradné rodičovstvo môže v podstateuchádzať ktokoľvek tým spôsobom, žesi podá žiadosť na príslušný štátny úradv svojom regióne, sociálny pracovníko človeku pozbiera najdôležitejšie informácie,príde ho navštíviť a následne hozapíše ako uchádzača o náhradnú rodinnústarostlivosť. Špecializované pestúnstvobolo v čase môjho pobytu v tejto krajineprávne definované ako zamestnanie.Príprava uchádzačov o špecializovanénáhradné rodičovstvoPracovníci Inklúzie dajú rodičom vyplniťdotazník, v ktorom sú základné informácieo rodine, domácnosti, voľnom čase, prostredí,v ktorom rodina žije a okolí rodiny,o vzdelávaní rodiny, o náhradnej rodinnejstarostlivosti, o zodpovednosti za vývojdieťaťa a iné. Keď sa už vie, ktoré dieťapôjde do ktorej konkrétnej rodiny, pracovníciInklúzie trpezlivo vysvetlia zdravotné,psychické, vzdelávacie a ďalšie problémy,ktoré súvisia s konkrétnym dieťaťom, akoaj jeho možnosti vývoja.Kontrakt so špecializovanou pestúnskourodinouPracovníci zároveň rodine ponúknu programodbornej podpory, vzdelávania a evaluácie(hodnotenia, overovania). Potomso žiadateľmi spíšu kontrakt - dohodu,v ktorom je zadefinované, že rodina dostaneslužby a podporu od Inklúzie (API),že sa oboznámila so špeciálnymi potrebamidieťaťa a odbornou pomocou z Inklúziea že prijíma supervíziu od Inklúzie.V jednom článku dohody je uvedené, koľkohodín vzdelávania ročne rodina dostane(tréning) a že dovoľuje robiť fotografickúa video dokumentáciu vo svojej rodinea umožní kontakt dieťaťa s biologickourodinou. V prípade ukončenia dohody rodinasa postará o dieťa ešte 30 dní (dobanevyhnutná na nájdenie inej rodiny predieťa). Na záver je spomenutá informácia,že Inklúzia spolupracuje s príslušnýmsociálnym štátnym úradom.Individuálny plán špecializovanéhopestúna s dieťaťomPotom nasleduje akýsi Individuálny plánrodiča s dieťaťom, ktorý sa rozvrhne naobdobie 30 dní. Je v ňom popísaný východiskovýstav dieťaťa (mentálna úroveň,úroveň rôznych zručností, sebaobslužnýchnávykov a pod., a jednotliví špecialistipovedia rodičovi, ako konkrétne môže pomôcťv rozvoji dieťaťa v rôznych oblastiach.Po 30 dňoch nasleduje prvý evaluačnýproces. Počas mesiaca koordinátor tímu,ktorý pracuje s rodinou, komunikuje s rodinoua navštevuje ju v jej prostredí.Odborná a finančná podpora pre špecializovanépestúnske rodinyInklúzia hľadá pre konkrétnu rodinu akýchsi„duchovných“ starých rodičov, ktoríby finančne podporovali konkrétnu rodinu(ďalšími príspevkami popri štátnych,ktoré nie vždy dostatočne kryjú potrebydieťaťa s mentálnym postihom a odbornéslužby pre tieto rodiny) a raz za čas bysa s ňou stretávali na rôznych oslavách.Sociálny pracovník Inklúzie komunikujes miestnym štátnym úradom a vybavujepapiere okolo umiestnenia detí do rodiny.Administratívne procesy v Chorvátskusú podľa autentických rozhovorov v dĺžkea rozsahu porovnateľné s tými na Slovensku.Umiestňovanie detí do náhradnýchrodín je v kompetencii štátu. To, čo všakrobí Inklúzia a štát nerobí, je aktívnevyhľadávanie konkrétnych rodín prekonkrétne deti, príprava rodín, odbornéslužby pri umiestňovaní dieťaťa do rodinya odborné vedenie týchto rodín poumiestnení dieťaťa. Pracovníkov Inklúziesom vnímala ako erudovaných profesionálov,ktorí veľmi dobre rozumejú skupinedetí, pre ktoré robia svoje služby. V Záhrebesú vnímaní jednoznačne ako silnáa odborná organizácia na pomoc ľuďoms mentálnym postihom, napr. na programchráneného bývania majú povolenie aj finančnépríspevky od štátu.Hodnotenie kvality života dieťaťa sošpecifickými potrebami v špecializovanejpestúnskej rodinePokiaľ ide o evaluáciu/hodnotenie špecializovanejnáhradnej rodiny – Inklúzia sizvolila formu dotazníka, v ktorom sa sledujekvalita života dieťaťa, jeho integráciav rodine, v okolitom prostredí, jehoposun vo vývoji a pod. Dotazník vypĺňa nazáklade svojej práce s rodinou koordinátortímu, ktorá pracuje s rodinou. Po vyhodnotenívlastne dochádza opäť k formulovaniuďalšieho kontraktu medzi rodinoua Inklúziou. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé,ako detailne majú popísané role jednotlivýchľudí tímu, ktorý s rodinou pracuje.Inklúzia v Záhrebe má dohodu asi s 25náhradnými rodinami, ktoré prijali dieťaso špeciálnymi potrebami. Väčšina týchtorodín žije priamo v Záhrebe, kde je v podstatedostatok rôznych špecializovanýchslužieb a škôl s integračným programompre tieto deti, takže špecializované pestúnskerodiny môžu dostať skutočne kvalitnýservis služieb.Špecializovaná pestúnska rodina akomodel pre biologickú rodinuNiekedy v špecializovanej pestúnskej rodinežije dieťa, ktoré má častý kontakt sosvojou pôvodnou rodinou. Vtedy sa pracovníciInklúzie snažia o podporu týchtokontaktov a vedú špecializovanú pestúnskurodinu ako model pre pôvodnú rodinu.Snažia sa motivovať pôvodnú rodinuk postupnému prevzatiu osobnej starostlivosti.Pôvodná rodina má možnosť vidieťsvoje dieťa v domácnosti iných ľudí - akoje možné ho vychovávať a integrovať dorodiny a komunity.Dana Žilinčíková, zilincikova@navrat.skNamiesto záveruStretli sme sa aj so skupinou špecializovaných pestúnskych rodičov,ktorí boli veľmi autentickí. Doniesli nám fotografie zo svojichrodín, z niektorých rodín sme videli videonahrávky a v niektorýchsme boli aj na návšteve. Ešte doteraz si pamätám, že som pri týchtorodičoch mala podobné pocity, ako pri slovenských náhradnýchrodičoch, ktorí sa starajú o deti so špecifickými potrebami: napĺňalima obdivom, úctou, aj veľkou pokorou. Zároveň mi je veľmiľúto, že pre nich na Slovensku máme tak málo odborných služieb,ktoré by im mohli byť oporou a motivovali by aj ďalších ľudí.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 7

t é m aDeravý zákon traumatizuje rodičovVážená redakcia Časopisu „Nebyť sám“. Povzbudená vaším obsahom chcem reagovaťna aktuálne skutočnosti týkajúce sa našej rodiny a možno povzbudím aj iné náhradné rodinyk tomu, aby sme spoločne reagovali na nedostatočnosť zákona o náhradnej starostlivosti.Obdivuhodná rodinka. Zľava prvý rad: Anna, Petra, Laura, druhý rad: Eleonóra, Erika, Ján,Erik, Mária Banasiewiczová a manžel Marián Banasiewicz.Na začiatku pár riadkov o nás. Od roku2000 prijatím poldruharočnej Noriky smesa stali náhradnou rodinou. Vďaka tejtopozitívnej skúsenosti sme v roku 2002obohatili našu rodinu o súrodeneckú dvojicuštvorročného Janka a dva a polročnéhoErika a súčasne sme čakali našu biologickúAničku, ktorá sa narodila v marci 2003.Prečo, keď najmladšiedieťa dovŕši šesť rokov,musím nastúpiť do zamestnania,v mojomprípade do radovuchádzačovo zamestnanie? Neviemsi dosť dobre predstaviť,ako to potom zvládnem.Poviem to možnotvrdo: ak ja toľko robímpre štát a deti, nemôžeštát niečo urobiťaj pre mňa???Chcem sa deťom venovať naplnoKeďže tieto deti sú v pestúnskej starostlivosti,majú nárok na opakovaný príspevok,ja ako pestún mám nárok na opakovanýpríspevok náhradnému rodičovi. Tentopríspevok sa zvyšuje, ak sa náhradný rodičstará o tri a viac detí, ktoré sú súrodencami.Nakoľko najmladšia Peťka nemá šesťrokov a neuplynuli tri roky od zverenia dopestúnskej starostlivosti súdom, ja akopestún som automaticky bola preradenána rodičovský príspevok, prichádzamo zvýšenie mesačne vo výške 3 240 korún,ročne je to 38 880 korún. Nemôžem si vybraťtú dávku, ktorá je pre moju Namiesto jedného dieťaťa triNakoľko sme obaja cítili, že môžeme daťdomov ešte jednému dieťatku, v roku 2005sme požiadali o zapísanie do zoznamu žiadateľovo dieťatko. Vo februári 2006 smenavštívili príslušný úrad. V zozname žiadateľovo jedno dieťatko sme boli na 102.mieste, čo nás dosť prekvapilo, ale súčasnenám predostreli potrebu umiestniťsúrodeneckú trojicu: desaťročnú Eriku,sedemročnú Lauru a trojročnú Peťku. Nakoľkobývame v štandardnom trojizbovombyte, naša prvá reakcia bola záporná. Pomesačnom uvažovaní, prebdených nociachsme prišli k záveru, že aj stiesnené bytovépodmienky sú viac ako detský domov.Dievčatá k nám prišli koncom marca 2006.Súčasne sú všetky tieto deti v pestúnskejstarostlivosti, okrem Noriky, ktorá je užadoptovaná.Trochu aj o našich radostiachAby som nebola taká pesimistická, aspoň pár riadkov o našich radostiach. Letné prázdninysme prežili v pohode, časť z nich na dedkovej chate neďaleko Varšavy v prekrásnomprostredí lesa, ale aj prehliadkou ZOO a múzea Varšavského povstania. Chlapci si prišlina svoje, keď spolu s dedkom stínali stromy, dievčatá mohli byť aj lesné víly poobliekanév obnosených šatách. Skrátka, bolo nám fajn. Keď sme sa po mesačnom pobyte vrátilidomov, predsedníčka nášho klubu náhradných rodín „Hniezdo" Hanka Franková nás privítalaponukou stráviť jeden deň v Aquacity v Poprade. Túto ponuku sme prijali, nakoľkofinančné možnosti nám nedovoľujú absolvovať takýto deň. Po dohodnutom stretnutí smepripravení vplávali do bazénov. Bol to raj pre deti: tobogany, termálna voda..., uvedomilasom si, ako blahodarne voda pôsobí. Od pol jedenástej až do piatej poobede boli detivo vode. Keby neboli také vymočené a unavené, ostali by vo vode aj do desiatej večer.Nielen deťom, ale aj mne dobre padla táto voda na boľavú chrbticu. Ešte sme nevyšliz parkoviska na hlavnú cestu a naša Peťka už v sedačke spala. Všade, kde deti prišli,chválili sa, akí sú dobrí plavci. Po mesiaci a pol členovia klubu ,,Hniezdo" zorganizovalispoločné púšťanie šarkanov na veľkom kopci neďaleko malebnej dedinky Prímovce, kdebýva náhradná rodina Zemčáková. Vietor bol až príliš priaznivý (mnohé igelitové šarkanypotrhal), no keďže náš šarkan bol zhotovený z látky, lietal výborne. Už teraz sa tešímena ďalšie akcie, na spoločné rozhovory týkajúce sa našich radostí aj starostí.s t r a n a 8n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m arodinu výhodnejšia. Mohla by som to zmeniť,keby som Peťku umiestnila v materskejškôlke, tým by mi zanikol nárok narodičovský príspevok a vznikol nárok naopakovaný príspevok náhradnému rodičovispolu so zvýšením. No materská škôlka pripomínadetský domov s výlučne detskýmkolektívom a so striedaním tiet. A to nieje pre Peťku dobré.Keďže tieto deti z detského domova majúsvoje problémy, ja ako matka som pre neužitočnejšia doma, ako keby som bolazamestnaná. Neviem si dosť dobre predstaviť,ako by som zvládla zamestnanie ajpotreby detí. Chcem sa deťom venovaťnaplno, čo vôbec nie je ľahké. Preto sa pýtamsamej seba, či tu nemôže byť výnimkazo zákona. Prečo, keď najmladšie dieťadovŕši vek šesť rokov, musím nastúpiť dozamestnania - v mojom prípade do radovuchádzačov o zamestnanie? Neviem si dosťdobre predstaviť, ako to potom zvládnem.Poviem to možno tvrdo: ak ja toľko robímpre štát a deti, nemôže štát niečo urobiťaj pre mňa???Pribúda otáznikovEšte jedná otázka: Od roku 2000 somdoma, pretože si to vyžadujú potreby mojichdetí. Nie je to preto, že nemám chuťpracovať, ale preto, že sa riadne starámo sedem detí. Aký budem mať dôchodok???Na druhej strane: Koľko štát získa tým, žetieto deti sú u nás a nie v detskom domove???A nemám pritom na mysli len finančnústránku.V čísle 2 vášho časopisu ste uverejniliv článku „Zavrite detské domovy" rozhovors britským psychológom KevinomBrownom, ktorý odpovedá na otázku,prečo na Slovensku je tak málo opatrovateľskýchrodín. (Predpokladám, že má namysli náhradné rodiny.) Jeho jednoznačnáodpoveď bola: „Lebo štát sa nestaráo to, aby ich bolo dosť. Keď nie je dostatokopatrovateľských rodín, treba jasneidentifikovať potrebu, vytvoriť o nej verejnépovedomie a záujemcom ponúknuťslušnú finančnú odmenu." Preto som malapotrebu o tom napísať. Možno sú aj ďalšierodiny, ktoré majú podobné problémy,resp. to podobne cítia. Nech sa tým kompetentnízaoberajú. Nechcem nič viac, lensa dobre postarať o tieto deti.Norika (vľavo) chodí do základnej umeleckej školy na husle prvý rok a je nadpriemernenadaná. Začínala spolu s Laurou, ktorej zase učarovala zobcová flauta. Rovnako zbierazaslúžené pochvaly.Špecifické problémy a hlava v smútkuPeťka bude mať na rok šesť rokov, pôjdedo školy. Ja budem musieť ísť do roboty.Na úrade práce sa na mňa dívajú, akobysa mi nechcelo robiť. Ja chcem však lenpomáhať mojim prijatým deťom, ktorémajú špecifickejšie problémy. Prinieslisi ich z detského domova so sebou. Mámz toho hlavu v smútku. Nie sú síce postihnutéfyzicky, ale...Norika (9 rokov): Adoptovali sme si ju,keď mala pätnásť mesiacov. Len sa kývala,búchala malým telíčkom do postieľky(do detského domova ju umiestnili akodvojmesačnú). Kývanie jej zostalo, alelen keď zaspáva. Je to u nej akýsi rituál.Chodievam s ňou k psychologičke, vraví,že musí z toho vyrásť. Čo sa týka učenia,je šikovná.Janko (9): Do rodiny prišiel ako štvorročný.Keď sme si ho brali, nik nám nepovedal,že sa pocikáva. Prišiel k nám, malnočné desy a - pocikával sa. Desy prešlipo pol roku. A s tým pocikávaním, kebysom to bola vedela, nemala by som takévýčitky svedomia. Myslela som si, že jeto moja vina... Má aj poruchu pozornosti,dyslexiu, disortografiu, disgrafiu. Terazchodí do tretej triedy, navštevujeme špeciálnupedagogičku a postupne sa to lepší.Učiteľku prekvapuje logickým myslením,aj keď má zlý písomný prejav. Trápi ho toa pýta sa: Prečo mi to nejde? Všetko jenásledkom toho, že nemal od začiatku dostatokstimulov, aby sa mozog vyvíjal.Erik (8): Jankov braček mal pri prijatí dorodiny dva a pol roka. Je priebojný, nonevníma mäkké a tvrdé spoluhlásky, nerozoznávadlhé a krátke slabiky, podobneako Janko. Jednoducho to nepočujú.Sestry Erika (11), Laura (9) a Peťka (5)boli rok v detskom domove, kým sme siich vzali. V biologickej rodine to mali ťažké.Piatačku Eriku často bolieva bruško, jeto psychické, akoby mala obavy, že budemusieť od nás odísť, že si ju zoberie biologickámama. Keď bola ohlásená, že príde,pocikáva sa.Peťka (5): Je neistá, plachá. Má alergie.Zistilo sa to po zápale pľúc, chodím s ňoupo vyšetreniach.Mária Banasiewiczová, (el)Ešte jedna otázka: Od roku 2000 som doma, pretože si to vyžadujú špecificképotreby mojich detí. Nie je to preto, že nemám chuť pracovať, ale preto, žesa riadne starám o sedem detí. Aký budem mať dôchodok??? Na druhej strane:Koľko štát získa tým, že tieto deti sú u nás a nie v detskom domove???A nemám pritom na mysli len finančnú stránku.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 9

t é m aKeď lieči pes, dieťa prekoná aj strachS riaditeľkou Špecializovanej rehabilitačnej nemocnice v Dunajskej LužnejMUDr. Katarínou ChamutyovouVo vašom zdravotníckom zariadení ste sapočas dvoch rokov venovali aj canisterapii.Aký bol zámer?Canisterapia - cenná doplnková metódana zlepšenie jemnej a hrubej motorikya psychického stavu, významne obohacujeterapeutické možnosti rehabilitácieu pacientov s detskou mozgovou obrnoua detí s kombinovaným postihnutím všeobecne.Rozšírenie canisterapie v oblastistarostlivosti o hendikepovaného detskéhopacienta by určite predstavovalo terapeutickýprínos. Canisterapia ako neustále savyvíjajúca metóda zaznamenáva preukázateľnévýsledky, uľahčuje život určitýmskupinám ľudí. Na jednej strane uzdravuje,na druhej prináša obrovské uspokojeniecanisterapeutom.Venujete sa tejto metóde aj v súčasnosti?Momentálne nie, pretože mám študijnévoľno a navyše jedna z dvoch psovodiek,ktoré navštevovali naše zdravotnícke zariadenie,je dlhodobo v zahraničí.Aký vplyv má pes na deti?Aj u detí, ktoré mali výrazný strach zopsov, sme pozorovali pomerne rýchle prekonaniestrachu a následne rozvoj veľmispontánnych prejavov radosti v prítomnostipsa a v kontakte s ním. Hrdosť dieťaťa,ktoré prekonalo strach zo psa, boladojemná.Zapájali sa deti do terapie?Staršie deti a deti s primeraným intelektomalebo ľahkou mentálnou retardáciousamé pri skupinovej forme canisterapienavrhovali hry a činnosti, ktoré by chceliso psíkmi vykonávať. Počas celej liečbyprejavovali pri komunikácii s canisterapeutkamiveľký záujem aj o získavanie vedomostío opatere psov, ich výcviku a dennejstarostlivosti.Aké zlepšenia ste pozorovali?Vytvorenými aktivitami na rozvoj jemnejmotoriky a ich precvičovaním sme zaznamenaliu niektorých detí zlepšenieSúčasťou terapie je aj napodobňovanie psíkaúchopovej schopnosti ruky, zlepšenieobratnosti pri manipulácii s predmetmia u jedného dieťaťa aj spontánne zapájanieruky, ktorú používalo len po upozornení.Zaujímavé výsledky sme pozorovali pripolohovaní detí so spastickými formamidetskej mozgovej obrny s jedným alebodvoma psami. Efekt polohovania s následnourelaxáciou a uvoľnením spastickýchsvalov bol evidentný.Má canisterapia aj iný rozmer?Veľmi zaujímavou skúsenosťou bola opakujúcasa situácia, keď deti pri činnostiacha hrách so psom neustále dávali pozor azdôrazňovali potrebu neublíženia psíkovi.Tento rozmer sociálneho cítenia nás prekvapilnajmä u mentálne retardovanýchdetí. Liečba sa ukázala ako prospešná prevšetky deti, ktoré sa na nej zúčastnili.Radosť z krmeniaAko reagovali rodičia?Najviac zdôrazňovali emocionálny významcanisterapie, zvýšenie motivácie k rehabilitáciia efektívnejšiu rehabilitáciu vnadväznosti na canisterapiu. Záujem o canisterapiuje, horšie je to s dostupnosťou.Rozšíreniu a využitiu tejto formy terapieby prospela aj väčšia informovanosť ošetrujúcichlekárov a zdravotníkov o možnostiach,spôsoboch a formách canisterapie.Slovo canisterapia vzniklo zloženímdvoch slov: latinského „canis“, čo znamenápes a gréckeho „terapia“, tedaliečebná metóda. Canisterapia je formapodpornej liečby a označuje spôsob terapie,ktorý využíva pôsobenie psa nazdravie človeka.Eva LaukováV Špecializovanej rehabilitačnej nemocnici v Dunajskej Lužnej hospitalizujú prevažne deti s detskoumozgovou obrnou, ktoré prichádzajú väčšinou v sprievode matky na približne dvojtýždňové hospitalizácie.Počas hospitalizácie je pre ne vypracovaný individuálny rehabilitačný program, ktorý zahŕňa reflexnúrehabilitáciu podľa prof. Vojtu, cvičenie na fitloptách, motomede, cvičenie s therabandami, vertikalizáciu,vodoliečbu, liečbu polarizovaným svetlom - biolampu, magnetoterapiu, laseroterapiu, masáže atď.s t r a n a 10n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aTatiana Majerníková so svojím FalcomAdoptovanú Katku učil čítať pes FalcoUž viac ako desať rokov pracuje Mgr. Tatiana Majerníková v poradni, posledné necelé tri rokyv Špeciálno-pedagogickej poradni v Košiciach. Za tento čas diagnostikovala viac ako tisícdvestoklientov - žiakov. Najväčšiu časť z nich tvoria deti, u ktorých sa potvrdila vývinová poruchaučenia. Približne päť rokov sa venuje aj alternatívnej metóde canisterapii - terapii psíkom.U určitej skupiny detí dosahuje s toutometódou veľmi dobré výsledky. Detisa zlepšili v technike a tempe čítania.„S canisterapiou sme dosiahli úspechu detí s detskou mozgovou obrnou, u detís emočnými problémami, s ADHD, s elektívnymmutizmom, so sluchovým a zrakovýmpostihnutím, ale aj autizmom. Medzinašimi klientmi sú aj deti v náhradnejrodinnej starostlivosti. Denne získavamecenné skúsenosti a každý úspech je našímhnacím motorom,“ vraví T. Majerníková.Radšej čítajú psíkoviCanisterapiu využívajú v poradni u detís diagnózou dyslexia, keď je v kombináciiso zvýšenou emocionalitou, u uzavretých,neistých deťoch, ktoré majú strachčítať nahlas pred triedou, alebo všeobecnepred dospelými osobami. „Samé detimi už po prvých sedeniach hovorili, že jepríjemnejšie čítať psíkovi, ako niekomuz detí alebo dospelých. Pri čítaní ho mohlihladkať alebo pri ňom ležať, sedieť... Tovšetko im veľmi pomohlo prekonať strachz ich vlastného čítania a dnes už dokážučítať aj pred dospelou osobou alebo spolužiakmi.Samozrejme, že si výsledky porovnávam.Kontrolný čítací test, ktorý soms nimi na konci terapie urobila, ukázal, žesa zlepšili o desať až 45 slov za minútu.Prekonalo to všetky očakávania.“Katka a Falco si padli do okaNecelé tri roky má T. Majerníková v pravidelnejstarostlivosti aj adoptovanú Katku,u ktorej v tretej triede diagnostikovalaporuchu čítania. „Na začiatku prešla bežnoureedukáciou, ale zlepšenia prichádzalipomaly. Príčinou bolo jej uzavretie, bloky,neistota, teda výrazne zvýšená emocionalita.Práve s takouto kombináciou somso psíkom mala najlepšie skúsenosti. Naprvých stretnutiach bola v maličkých rozpakoch,ale potom si s Falcom, novofundlandskýmzáchranárskym psom, padli dooka. Na poslednom stretnutí som už mamkeoznámila, že Katka dosiahla priemerv čítaní a nie je dôvod pokračovať v reedukácii.“Katka si veľmi želá súrodenca,alebo psíka, ale nakoľko bývajú v paneláku,rodičia začali uvažovať o adopcii druhéhodieťatka. „Myslím si, že motiváciousú aj úspechy, ktoré Katka dosahuje a onivšetky prvopočiatočné problémy včas podchytilia zvládli na veľmi dobrej úrovni.“Fóbia zo psov sa stratilaOd októbra má T. Majerníková v pravidelnejstarostlivosti aj deväťročné dievčatko,ktoré v lete škaredo pohrýzol pes. „Nakoľkobývajú v rodinnom dome, dennemusela absolvovať cestu okolo psov, ktoréna ňu štekali a ona to veľmi zle znášala.S takýmto problémom som sa ešte nestretlaa bola to pre mňa výzva. Začalasom kresebnými technikami, rozhovormi,ktoré boli zamerané na správanie sa psov,na rozobratie situácie, pri ktorej na ňupes zaútočil a až následne som pristúpilak stretnutiu so psíkom. Začali sme šteniatkoma skončili pri fenke Goške, psíkovi,ktorý ju pohrýzol. Deväťročná slečna, ajkeď v prvých minútach bola veľmi strnuláPsy Goška, Burkuš a psovodka Deniska pri terapiia neistá, po chvíľke začala psíkov kontaktovať,dávať povely, aportovať. Nakoniec sajej nechcelo ani odísť. Naše predposlednéstretnutie bolo nedávno a už mi s mamkouoznámili, že si vybrali rasu a chcú si kúpiťpsíka. S rukou na srdci musím ale skonštatovať,že som takýto úspech, a najmäv takom krátkom čase, ani nečakala.“Letné tábory pre dyslektikovV priebehu roka majú rodičia veľmi veľkýproblém pravidelne sa dostaviť k špeciálnemupedagógovi na nápravné cvičenia.„Preto sme realizovali myšlienku letnýchdyslektických táborov. Tento rok pripravujemeuž štvrtý ročník. V prípade záujmu ajz iných častí Slovenska by bolo potrebné,aby sa rodičia dostavili na vstupnú diagnostikua testy,“ radí odborníčka.Adaptácia s chlpáčomČo taký psík dokáže s prijatým dieťaťom,ak má adaptačné problémy? Aj tu sa dápomôcť. „Určite na ich prekonanie psíkaodporúčam. Takto vlastne hneď po príchodedieťa má spojenca, milého chlpáča.Dôležité je ale uistiť sa, či nemalo nejakúnegatívnu skúsenosť so psíkom, veľmidôležitý je aj vek a osobnosť dieťaťa. Akdieťa príde do rodiny, kde majú psa, môženastať aj problém, ak pes nemal rád deti.Rovnako sa tak môže stať aj u veľmi dominantného,ostrejšieho psíka, ktorý boldovtedy stredobodom pozornosti. Začnebrať dieťa ako votrelca. Vtedy by rodičiamali vyhľadať skúseného odborníka.Eva Laukován e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 11

t é m aAko sa z Mauglího stala dámaŤažko postihnuté deti dostali od Odzganovcov šancu na kvalitnejší a lepší životVytypovala si deti, ktoré by zvládli integráciumedzi zdravých rovesníkov. HankaOdzganová pracovala vtedy ako špeciálnapedagogička v Domove sociálnych služiebpre telesne postihnuté deti na Mokrohájskejulici v Bratislave. Vedela, že ak chcevytvoriť kontinuitu prostredia pre tietodeti, musí s nimi odtiaľ odísť. Neprekážalo,že obaja chlapci boli vozičkári, potrebnébolo, aby mali zachovanú jemnú motoriku.S manželom si vybrali tri deti, osem rokovsú pestúnmi.Skoro dospeláci sa osamostatňujúNajstarší Matej, ktorý sa narodil s rázštepomchrbtice, má dnes dvadsať. Zhruba pred rokomsa vrátil k biologickej matke a študuje napriemyslovke. Kedysi ju zbavili starostlivostio deti pre psychiatrické ochorenie. Hanka:„Sme v kontakte, mailujeme si. Zdá sa, že jespokojný a to je dobre.“ Mladší Vojto, ktorýsa rovnako narodil s rázštepom chrbtice, másedemnásť. (Jeho biologická matka sa nedokázalavyrovnať s tým, že sa jej narodilo postihnutédieťa.) „Vrátil“ sa na Mokrohájsku,študuje na gymnáziu, chce byť právnikom.„Biologických rodičov má vzdelaných, vedia,čo to pre budúcnosť chlapca znamená, súdo toho zainteresovaní, aj oni sú s Vojtkomv kontakte,“ vysvetľuje Hanka.Hodení do vodyDnes trinásťročnú Evku, ktorá navštevujeosemročné gymnázium, zase nechala ponarodení matka v nemocnici. Dodnes nepoznásvoje korene. Prišla na svet predčasne,o. i. mala zníženú imunitu, nezrelý centrálnynervový systém. Časté infekcie spôsobili, žehrdlo mala spredu otvorené. „Bolo to s ňouvšak jednoduchšie, mala iba štyri roky a sozlými návykmi sa ľahšie pracovalo. Nebolojej rozumieť, mala ťažkú dysláliu. Na zlepšeníreči sme pracovali hodiny denne. Chlapcovškolákov sme museli naučiť žiť s diagnózouinkontinencie, používali plienky. Využívalisme služby špeciálneho fyzioterapeuta, učilisme ich dýchať a mnohé iné.“ Spomienkyožívajú: „Adaptačná fáza bola veľmi ťažká.Deti si stále mysleli, že sa objaví sanitárkaa vymení nás. Maťo mal jedenásť a v noci saodmietal prebaľovať, lebo to predtým robilasanitárka. Tlačili sme ich však do samostatnosti,postupne si zvykli. Zvládli základnúškolu spolu so zdravými, no dali zabrať, nevedelipracovať samostatne, bolo sa trebas nimi intenzívne učiť.“ Hodení do vody sanaučili plávať. Prekonávali prekážky, s ktorýmiby sa aj tak stretli v dospelosti.Evka ako zázrak„Evka bola taký malý Mauglí, emočne nezrelá,zraniteľná, zmorila nás všetkých. Neveriliby ste, ale ako päťročná mala diagnózu mentálnaretardácia. Ak sa však človek dieťaťuvenuje, tak sa dá veľa napraviť. Dnes ju najviacbaví hudba, tanec. Vďaka špeciálnemuzákroku MUDr. Hapča môže plávať.“ MameHanke povedala: „Kde by som bola, kebysom teba nemala.“ A mama kontruje: „Evkaje náš zázrak, ľudia mi vravia – ty si z nejurobila dámu. Všetci ju majú radi, je dobrávo svojom srdiečku.“ Evka s Vojtkom sa venovaliaj spoločenským tancom, on na vozíčku.Tancovali aj po finále Let´s dance, Evkav krásnych žltých šatách. Museli s tým všakskončiť, finančne to bolo veľmi náročné.Byrokracia a šok„Stále sme boli s manželom pripútaní k deťom.Ak sme potrebovali aspoň jeden deň„žiť“, pomohli nám z Návratu postrážiť deti.Aby k nám mohla chodiť dobrovoľníčka, vytvorilisme si občianske združenie. Vypomáhala,keď sme potrebovali ísť po úradoch,k lekárovi. Krútili sme sa medzi chorobami,operáciami... Keď mala Evka štyri roky, bolaako „besná“, nemohla byť ani na chvíľu bezdozoru. Štát to nedoceňuje.“ Popri tejto náročnejrobote sa Odzganovci stretávali naúradoch s byrokraciou, šokoval názor Hankinhozamestnávateľa, keď v začiatkoch žiadalaprimeranú mzdu ku svojej kvalifikácii:To (rozumej starostlivosť o deti) môže robiťaj žena z kravína...Brána života otvorená„Aj manžel v novembri odišiel, ale len zaprácou do Anglicka,“ vraví s úsmevom žena,ktorá dala deťom šancu na lepší plnohodnotnejšíživot. „Teraz gazdujeme spolu s Evkou,“smeje sa. A tá je vskutku šikovná. Hráaj na flaute, klavíri, po zdravotnej stránkeje relatívne z najhoršieho vonku. Občas ťažšiedýcha a rýchlo sa unaví. No užíva si svojmladý život naplno. Vďaka rodičom, ktorí jejotvorili bránu života.Eva LaukováVianoce boli trochu smutnejšie, oklieštenéo členov rodiny. Pri stole sa stretli mamaHanka, Vojtko a Evka.Evka s Vojtom pri tanci.Podľa mamy má Evka zlaté srdiečko.A – spravila z nej dámu.s t r a n a 12n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aKeď sa v profesionálnej rodinestriedajú deti aj chorobyV roku 1998 som s manželom začala uvažovať nad ďalšímdieťaťom, najlepšie dievčatkom. Vtedy sme mali už dvochsynov vo veku sedem a päť rokov a veľmi sme túžili po dcére.Vďaka Návratu sme v Bratislave našli našu Terezku.V tom čase mala tri mesiace a bola vhodnálen do pestúnskej starostlivosti. Navštevovalaju pravidelne matka. A bolatu ešte jedna vec - mala dve sestry. Naúrade nám povedali, že by bolo vhodné,aby deti boli umiestnené spolu napriektomu, že sa ešte nepoznali.Obavy striedala podporaStaršie dievčatá boli v DeD (vtedajšomSOS) umiestnené skôr, ako sa malá narodila.Asi dva týždne sme riešili, či zvládnemeprijať k našim dvom synom ešte tridievčatá. Dom máme veľký, miesta je tudosť. Rodičia nás našťastie podporili, ajkeď to bol pre nich poriadny šok. Chlapcovsme začali intenzívne pripravovať. Keďžetri deti boli vhodné len do pestúnstvaa mali šesť a štyri roky, najmenšia tri mesiace,podali sme si žiadosť o zriadeniepestúnskeho zariadenia. Kompetentníúradníci mi však ponúkli profesionálne rodičovstvo.Ponuku som prijala.Terezke potvrdili alergieOd mája 1999 sa náš život úplne zmenil,nastúpila som v detskom domove ako profesionálnyrodič. V diagnostickom centre,kde boli staršie dievčatá umiestnené, maupozornili na veľké výchovne problémynajstaršej z dievčat. Maličká Terezka párdní po príchode ochorela. Prejavil sa u nejatopický ekzém, mala problémy s trávením.Už v DeD, odkiaľ sme ju brali, násupozornili, že majú podozrenie na alergiuna kravskú bielkovinu. Terezke alergiu potvrdili.Prvé tri roky života som museladávať pozor na diétu. Nesmela jesť žiadnemliečne výrobky. Kupovali sme pre ňušpeciálne mlieko. Našťastie z toho vyrástla.Teraz má deväť rokov a je z nej peknéa šikovné dievča. Staršie sa zdali byť v pohode,ale opak bol pravdou.Slávka a batoh problémovSlávka mala problémy s pomočovaním, nevedelapomenovať ani bežné veci. Zapamätaťsi štvorveršovú básničku bolo nadjej sily a ak si ju aj zapamätala, nebolojej vôbec rozumieť. Slovnú zásobu malaneprimeranú veku. Diagnostikovali jej ajhyperaktivitu a hraničné pásmo mentálnejretardácie. Začali sme navštevovaťnefrológa, logopéda, pedopsychiatra. Potrebovalaokuliare, rehabilitáciu z dôvoduskoliózy. Jedla len chleba natretý s horčicou.Na varenú stravu nebola vôbec zvyknutá.Napínalo ju z nej. V septembri malanastúpiť do školy, čo vôbec nepripadalodo úvahy. Musela som jej vybaviť odkladškolskej dochádzky s tým, že po roku sauvidí, či bude zaškolená na základnej škole,alebo v špeciálnej. Celý rok bol jedenveľký kolotoč. Slávka sa však adaptovalaa začala neuveriteľnou rýchlosťou dobiehaťrovesníkov. Po roku nastúpila nazákladnú školu. V súčasnosti je ôsmačkas priemerným prospechom a všetkými príznakmizdravej puberty.Tichá Veronika skončila u psychologičkyVeronika bola veľmi tichá a najmenej problémová.Časom však bola z tej poslušnostitak unavená, že sme skončili u psychologičky.Začala mať úzkostné stavy, veľmičasto plakala a nevedela povedať prečoplače. Autogénny tréning bol úspešný. Veronikaje siedmačka, má výborné známkya intenzívne sa venuje cudzím jazykom.Veľkým impulzom v jej vývoji bola mojamama - teda Veronikina babka, na ktorúsa veľmi citovo naviazala.Naša profi rodina si skúsila „dlhodobé“i „krátkodobé“ pohotovostné profi rodičovstvo.Krátkodobo (35 dní) boli u násdeväťročné dvojičky. Ich matka bola naliečení. Deti boli zdravé a bola s nimi zábava.Po niekoľkých mesiacoch ma osloviliz úradu v Banskobystrickom kraji so žiadosťouo prijatie novorodenca, ktorého matkaodišla z pôrodnice. Chlapček žil u násšesť mesiacov, bol úplne zdravý a veľmiilustračné fotozlatý. Matka si medzičasom vyriešila probléms bývaním a dieťa si zobrala.Ďalší vývin ovplyvní aj prostrediePäť dní po jeho odchode k nám prišielďalší, tentoraz sedemtýždňový Andrejko.Matka s osvojením nesúhlasí, dieťa, ktorémá od narodenie zdravotné problémy,pravidelne navštevuje. Diagnostikovalimu ťažkú polyvalentnú potravinovú alergiu,reflux, atopický ekzém, prieduškovúastmu. Je mu treba osobitne variť, dávaťneustále pozor, aby nezjedol niečo, na čoje alergický. Podávať mu pravidelne ránoi večer antihistaminiká, sprej na prevenciuastmatického záchvatu a kompletnepremastiť celé telo dvoma - tromi vrstvamikrémov a mastičiek na ekzém. Cez minuloročnéleto chlapček s nami absolvovaldvojtýždňový pobyt v Chorvátsku, ktorýmu veľmi prospel. Máme veľkú radosť, keďvidíme, ako sa pekne a primerane vekuvyvíja. Aj lekári nám potvrdzujú, že ďalšíjeho vývin bude do veľkej miery ovplyvnenýstabilným prostredím, v ktorombude vyrastať. Umiestnenie tohto dieťaťav profesionálnej rodine bolo podľa mňapríkladom efektívnej spolupráce určenéhoÚradu práce, sociálnych vecí a rodinyv Trenčíne a detského domova. Všetky tietodeti ostávajú stále v našich srdciach bezohľadu na to, či sú ešte u nás, alebo od násodišli. Ak si do života samé odnášajú aspoňkúsok tohto pocitu, splnili sme si voči nimsvoje poslanie. Iveta KobydováZaložili detský domov na báze profi rodínV 2002 roku sme s manželom založili DeD na báze profesionálnych rodín. Motivovali násviditeľné výsledky našich detí a stagnácia sociálnych služieb v tejto oblasti. V DeD jeveľmi veľa detí, ktoré nemôžu byť osvojené, a to z rôznych dôvodov. Na pestúnsku starostlivosťsi zasa veľa ľudí netrúfa. Podľa môjho názoru najväčší problém je v obave zostretávania sa s biologickými rodičmi dieťaťa, v zdravotnom probléme, alebo ide o súrodeneckúskupinu, prípadne o staršie deti či deti iného etnika. Tieto deti majú minimálnušancu dostať sa do rodiny. Čiastočné riešenie vidím v profesionálnych rodinách.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 13

t é m aFetal alkoholový syndróma kampaň v PoľskuS Malgorzatou Kleckou, terapeutkou v téme fetal alkoholový sydróm (FAS), som sa v minulom rokustretla trikrát: u nej v Ledzinách, potom na medzinárodnom worskhope v Mojmírovciach a nakoniecv Penzióne Klopačka v Španej doline pri Banskej Bystrici na neformálnom poľsko - slovenskomstretnutí. Rozhovor na tri doby vznikol postupne.Malgorzata KleckaČasť prvá: Ledziny - Poľsko,(máj 2007)V nedeľu prichádzam ku Kleckým. Bývajúv dome, ktorý im za symbolickú cenu prenajalomesto. Na jednom poschodí majúbyt. Majú tri svoje deti a trom deťom súnáhradní rodičia. Okolo nôh sa Malgoši stáletmolí Mela, krásny citlivý vlčiak.Prečo FAS a ty?Moje deti, ktoré k nám prišli do náhradnejrodiny, boli hnacím motorom. Boli oneskorenévo vývine, ale ich deficity nebolidiagnostikované, nehovorili s nami o toma my sme si mysleli, že ich poškodenia vyplývajúz ich opustenosti.Po dvoch rokoch spoločného života sadeti zmenili, ale boli isté deficity, ktoréaj napriek našej starostlivosti ostali nezmenené- predovšetkým v oblasti poznávacíchprocesov - inteligencie, pamäte,myslenia a fungovania zmyslov, napríkladpociťovania. Nebola som s tým spokojná,tušila som, že tým deťom je niečo viac,než to, čo viem. V tom čase som si prečítalaknihu Michael Dorris - Broken cordo adoptovanom chlapcovi s fetal alkoholovýmsyndrómom, našla som ju v obyčajnejknižnici. Zistila som, že moje deti majúFAS, všetky tri. To bol objav!Ako pestúnska mama si pátrala po možnostiachpomôcť deťom, o ktoré si sastarala. Čo sa dialo ďalej?Začalo som zisťovať, kto sa v Poľsku zaujímao túto tému. Pýtala som sa na lekárov,špecialistov, známych. Zistila som, ženikto. Mala som pocit, že to treba zmeniťkvôli tým všetkým deťom, ktoré čakajú nanašu pomoc. Musela som sa rýchlo naučiťniečo sama pre seba, kvôli mojim deťom,ale zároveň bolo treba hovoriť o toma vzdelávať iných, robiť školenia pre ďalšíchnáhradných rodičov a špecialistov.Spojila som sa s Tony Hager, terapeutkou,aby ma vyškolila. Zistila som, že existujeSvetová i európska aliancia rodičov a špecialistov,ktorí pomáhajú deťom, ktorýchmatky v tehotenstve pili alkohol. Nakontaktovalasom sa na túto sieť a získala sommnožstvo odbornej literatúry, praktickýchnámetov a najmä silu.V súčasnosti si známa ako vedúca osobnosťv tejto téme v Poľsku. Od mamypestúnky si zjavne prešla do inej pozície...Jedného dňa som napísala do PanstvovejAgencji Rozvionzivania problemov alkoholovychPARP (Národná agentúra pre prevenciuproblémov spojených s alkoholom),zriadenej ministerstvom sociálnych vecía požiadala som o finančnú spoluprácu nakonferenciu k tejto téme. Ozvala sa miodtiaľ moja známa spred niekoľkých rokova tak sa začala spolupráca. Najprv tútotému len finančne podporili. Prvé konferenciesme zorganizovali len s podporoumesta Ledziny a s riaditeľkou Mestskéhocentra pomoci rodine. Koláče na konferenciupiekli babky z domu seniorov a náhradnírodičia, priateľ z cirkvi financovalpodklady a brožúru z konferencie. Postupnesa pridávali ľudia dobrej vôle. Zmyslomkonferencie bolo hovoriť na národnejúrovni o tomto probléme, dať mu urgentnémiesto v hľadaní riešení.Raz ma zavolali na konferenciu do Wroclavi,kde je sedemnásť rodinných domovdetí, riaditeľky zo svojich vlastných peňazífinancovali konferenciu, pretože cítili, žechcú byť vzdelanejšie. Bohužiaľ, ich zriaďovateľneprispel ničím, napriek tomu, žesa opakovane hrdí tým, aké má množstvorodinných detských domovov. Konferenciurobíme vždy v Deň FAS, 10. septembra.Si autorkou terapeutického programuFAStriga. Čo je jeho podstatou a komuho ponúkaš?Desať rokov sa zaoberám FASom. Vyšetrovalasom asi 200 detí, v súčasnosti dlhodobopracujem s približne 30. Niekedypomohla aj náprava systému rodiny. Mojiminajčastejšími klientmi sú deti v adoptívnycha pestúnskych rodinách. Ale mámaj deti biologické - matiek alkoholičiek.Vyhľadávajú ma aj špecialisti detských domovovs deťmi, ktoré majú ísť do náhradnýchrodín alebo majú ťažkosti v správaní,ktoré neboli korigovateľné dostupnými terapiami.Program FAStriga je komplexný podpornýprogram neurorozvoja dieťaťa v jehosystéme rodiny a v kontexte náhradnéhorodičovstva. Je postavený na tom, že ľudia,ktorí s dieťaťom majú individuálnya dlhodobý vzťah, dva roky dennodennerealizujú dohodnuté činnosti pre rozvojnervovej sústavy, ktoré vyplynú z diagnostiky.S každou rodinou po diagnostikeuzatváram písomný kontrakt na dva roky,ktorého súčasťou je klauzula, že úspešnosťtohto programu závisí od denneja dôslednej práce rodičov s dieťaťom.Rodič sa tak stáva kompetentnejší...Áno, postup - pokrok dieťaťa je závislý s t r a n a 14n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aod jeho dennej práce s dieťaťom, nie odomňa. Potom pre rodičov pripravujem Individuálnyprogram terapie pre dieťa. Rozčlenenýje na minúty, čo kedy počas dňamajú s dieťaťom robiť. Raz za polroka robímevaluáciu - vyhodnotenie toho, kde sadieťa posunulo a prestavujeme programpodľa aktuálneho stavu. Ďaleko bývajúcerodiny môžu natočiť film o tom, ako cvičias dieťaťom, ktorý mi pošlú a ja mámmateriál, ktorý môžem vyhodnotiť a daťim ďalšie podnety.Dovolila si mi byť pri jednom z vyšetrení,kedy prišli budúci adoptívni rodičianakontaktovaní s konkrétnym dieťaťom,spolu s psychologičkou z detského domova.Popíš, čo všetko sa dialo, prípadne čosa bude diať.Ešte predtým než prišli, zaslala som im relatívnerozsiahly dotazník, ktorý mali vyplniťspoločne s psychologičkou z detskéhodomova. Používam dotazník neurozvojaod Tony Hager. Jeho vyplnenie je nutnápodmienka. Pred vyšetrením musím maťčas na preštudovanie a analýzu údajova informácii z tohto dotazníka. Videla sichlapca, asi osemročného, malého vzrastu,s rukami spustenými dole. Pre úplnúdiagnostiku pracujem s dvanásť levelovouschémou: na každom leveli sa vyšetrujeosem funkcii: zrak, sluch, reč, hmat – pociťovanie(dotyk, rovnováha, tela v propriocepcii),motorika hrubá i jemná (včasnáodruchovosť: reflexia – reflexy), emocionálnyrozvoj: rozvoj attachmentu – väzby,psychodynamický rozvoj vzťahu matka– dieťa. Ďalej ako si poradilo s etapamitvorby nového vzťahu a sociálny rozvoj:ako funguje v rodine, v škole, v ústave,s rovesníkmi.Čo sa deje po vyšetrení?Robím si diagnózu a triedim ťažkosti dieťaťa.Nasledujú stretnutia, kde sa vyjasňuje,či ide o problémy psychogénne,organické alebo aj o poškodenie mozgu.Potom kreujeme podklady pre rodiča naprácu s dieťaťom domov - cvičenia stimulujúcezmysly i rozvoj. Mám cvičeniaaj napísané, aby si to mohli rodičia domaprečítať a obnovovať si naše rozhovoryv pamäti, prípadne informovať svoju širšiurodinu.Nerobíš len tieto individuálne programy.Nakoniec tento dom je toho svedkom.Máš ho zariadený pre vzdelávanieiných.Robíme jednodňové školenie pre rodičovorientované na konkrétne cvičenia(v Programe neurozvoja), organizujemetiež psychoterapeutické skupiny pre rodičov,v prípade, že sa v rodine vyskytujúrôzne druhy znepokojenia, či zneistenia- bývajú to pol druharočné až dvojročnéskupiny. V takýchto skupinách sú aj rodičia,od ktorých utiekli adoptované deti,alebo sú tam aj rodičia, ktorí mali problémyv svojej pôvodnej rodine, ktoré saim otvárajú v náhradnom rodičovstve. Doskupín prichádzajú aj rodičia, ktorí prežívajúv rodičovstve krízu, napríklad, keďdieťa berie drogy...Kto okrem teba sa vzdelávaniu venuje?V podkroví tohto domu, ako si videla, jemiestnosť pre školenia a workshopy. Poôsmich rokoch rozvoja témy FAS v Poľskuvšak musím skonštatovať, že ľudia sú stálevzdelávaní len cezo mňa. Myslím, že nataký veľký problém v tejto krajine je toDom, ktorý Kleckym prenajalo mesto.bohužiaľ málo.Robím školenia o organických poškodeniach,o poruchách väzby – attachmentu,pre pedagógov, psychológov, terapeutova rodičov, ale aj pre zdravotné sestry.Robím aj ročné školenie pre terapeutovv Neurorozvojovom terapeutickom programe,teraz je to už tretia edícia (to je za triroky 30 terapeutov).Už pred rokmi som s tebou emailom konzultovalaprípad chlapca z pestúnskejrodiny a podporovala si ma, aby som sav tejto téme vzdelávala. Tvoji klienti,pokiaľ viem, sú nielen z Poľska.Obracajú sa na mňa rodiny z Anglicka, Nemeckai z Austrálie, mám rodinu z Čiechaj zo Slovenska.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 15

t é m aČasť druhá: Mojmírovce(október 2007)Prichádzaš na Slovensko v svojom veľminabitom pracovnom období. FAS bolna prvých stránkach poľských novín.S organizovaním 7. konferencie o FAS-este zároveň rozbehli veľkú kampaň Tehotenstvobez alkoholu.Je to kampaň PARP a my sme partnerom.Teším sa, že do toho šli. Súčasťou kampanesú bilbordy, spoty v televízii o nebezpečenstvepitia alkoholu v tehotenstve.V rámci kampane sa vzdelávali 60 edukátori,ktorých úlohou je realizovať lokálneworkshopy v školách, pre špecialistov, lekárov,pracovníkov úradov, súdnych kurátorov,rodičov, budúcich rodičov. Kampaňnie je namierená na jednu cieľovú skupinu,ale na celú poľskú spoločnosť. Je namierenáaj na verejnosť, aby ľudia neboliľahostajní, keď vidia piť alkohol tehotnúženu. Dokonca sú vyrobené aj tričká s nápisomNepi na jeho zdravie a Nepijem najeho zdravie (pre tehotné ženy).Aký je rozdiel medzi Slovenskoma Poľskom? Máš nejaké postrehy?Stala sa mi zaujímavá skúsenosť pri začiatkujedného môjho workshopu na Slovensku.Začínala som ho ako v Poľsku zvyknemotázkou - čo by ste robili, keby stevideli tehotnú ženu piť alkohol? Skupina sana mňa pozrela, ja na ňu a nikto nič nevravel.Neskôr vysvitlo, že na Slovensku jetento postoj normálny. Že vaša toleranciana pitie alkoholu v tehotenstve je iná akou nás. V Poľsku by v takejto skupine všetcijednoznačne tehotnú ženu konzumujúcualkohol odsúdili, nech by išlo o akékoľvekmnožstvo. U vás to tak nebolo. Myslím, žemáte, alebo budete mať vážny problém.Časť tretia: Špania dolina(koniec októbra 2007)Stretnutie v Španej doline vzniklo na podnetpani Kleckej, ktorá ako Ashoka Fellowspolu s inými ľuďmi z Poľska, zaoberajúcichsa sociálnou témou, sa chcela stretnúťna Slovensku s ľuďmi z rovnakého programu.Už dlhšie vnímam Poľsko ako krajinu,ktorá považuje alkohol za jeden z hlavnýchproblémov ohrozenia detí v rodinách.Vo vašej legislatíve a v systémevidím viacero zaujímavých nástrojov,ktoré razantne vstupujú do rodičovskýchpráv, pokiaľ rodičia pijú alkohol v miere,ktorá ohrozuje deti.Obecné komisie pre riešenie problémovspojených s alkoholom určite vo veľa veciachpomohli. Sú záchytným a preventívnymnástrojom. Rovnako je zaujímavé ajodoberanie detí do troch rokov z rodinnéhoprostredia, ak rodičov prichytia podvplyvom alkoholu. Dieťa do troch rokovmusí byť mimoriadne chránené. Stále jevšak veľa detí v ohrození, je množstvo tehotnýchžien, ktoré konzumáciu alkoholunepriznajú. Deti s FAS majú malú druhúšancu, ak sa ich rodičia vzdajú. Je ťažkénájsť im náhradnú rodinu.Ja som v Poľsku na stáži v Centre pomocirodine zistila, že deti idú do náhradnýchrodín väčšinou priamo z pôvodných rodín.Áno. Deti prichádzajú priamo z terénu.U vás to tak nie je?V zásade u nás musí dieťa prejsť ústavnýmzariadením a až potom sa dostanedo systému, ktorý mu systémovo hľadánáhradnú rodinu.To je dosť hrozné. Teda náhradní rodičia sastarajú o deti, ktoré boli okrem škôd, ktoréim spôsobila ich rodina, ešte poškodenéaj dôsledkami ústavnej starostlivosti? Toako môžu zvládnuť?Myslím, že to majú naozaj ťažké. A obdivujemich, že napriek tomu je veľatých, ktorí do toho idú. I keď ich je stálemálo na počet detí, ktoré to potrebujú.A je mi ľúto, že naša krajina robí takmálo opatrení, aj keď vie, že v rodine jenapríklad problém s alkoholom.Páči sa mi misia vašej organizácie a vášsystém komplexných služieb pre náhradnérodiny. Nemohli by ste prísť povedaťnašim pracovníkom na úradoch, aké je tomimoriadne dôležité systémovo podporovaťnáhradné rodiny?Usmiala som sa. Napadlo ma, akoje táto téma veľmi porovnateľnáv oboch krajinách. S Gosjoua poľskými priateľmi sme sedeliešte dlho do noci a naše témy bolipostupne menej o práci a viaco živote. Ďakujem Gosja, že smemohli spolu veľa hovoriť. Ďakujemza vzácny čas, ktorý smespolu strávili nielen ako pomáhajúciprofesionáli, ale aj ako ľudiaa prajem ti veľa síl na tvojej pracovneji súkromnej ceste.Text a foto Dana ŽilinčíkováHrozivé číslabábika s črtami FASV súčasnosti sa predpokladá, že FAS je najčastejšoupríčinou mentálnej retardáciev populácii. Vyskytuje sa u 30 až 50 percentdetí žien závislých od alkoholu. Výskyt jeasi 1,7 - 3,3 na tisíc živonarodených detí.Ak sa do tohto počtu zahrnú aj deti s ľahšímstupňom poškodenia, výskyt sa zvýšiaž na tristo na tisíc živonarodených.U detí s FAS je výskyt spomalenia vývinuplodu trikrát vyšší a vrodených chýb jeu nich až štvornásobne viac ako u ostatnýchdetí.Opakovane sa preukázalo, že vrodenéchyby podnietené účinkom alkoholu predstavujúviac ako 50 percent zo všetkýchvrodených vývinových chýb v populácii.Približne 98 percent detí s FAS má podpriemernúpôrodnú hmotnosť a dĺžku telaa 86 percent detí má menšiu hlavičku.s t r a n a 16n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

Špecializovaná pestúnskastarostlivosť v PoľskuPodpora individuálnej rodinnej starostlivosti o deti so špecifickými potrebamiProfesionálna pestúnska starostlivosťpre deti so špecifickými potrebami - početdetí v starostlivosti: maximálne trideti s dysfunkciami, zdravotnými problémami,alebo spoločensky neprispôsobivé.Rodina, ktorá sa chce takoutoformou postarať o tri deti s postihnutiamimôže byť v zmysle platnej poľskejlegislatívy zamestnaná v svojom okrese(okresnej samospráve). Deti, o ktoré sastará, sú výhradne z okresu, ktorý rodinuzamestnáva.Príprava na špecializovanúpestúnsku starostlivosťZákladná príprava 39 hodín (rovnaké prevšetky formy NRS) plus rozšírená prípravav rozsahu 20 hodín:• príprava pre nepokrvné náhradné rodinyprofesionálne špecializované, ktoré sabudú zaoberať sociálne neprispôsobivýmideťmi, obsahuje tiež: (základy resocializáciea terapie, základy sociálnej patológies dôrazom na civilizačné zmeny a ichvplyv na vývoj sociálnej patológie, zodpovedajúceformy sociálnej profylaktiky, základypráva zodpovednosti neplnoletých,zásady a postupovanie pred rodinným súdoma súdom pre mladistvých a súdnymikurátormi• príprava pre špecializované profesionálnerodiny, ktoré sa budú starať o deti s rôznymidysfunkciami, problémami, ktoré vyžadujúzdravotnú starostlivosť a opateru,obsahuje ešte: základy včasnej diagnostiky,intervencie a pomoci ako komplexnejmultišpecializovanej pomoci dieťaťu s postihnutím,základy rehabilitácie dieťaťas postihnutím, informácie o organizáciách,ktoré realizujú špecializovanú pomocrodinám vychovávajúcich dieťa s postihnutím.Legislatíva v Poľsku upravujúcafinančnú podporu tejto starostlivostiVyhláška o náhradných rodinách: (k Zákonuo sociálnej pomoci) § 12. Profesionálna,s dieťaťom nepríbuzná mnohodetná alebošpecializovaná náhradná rodina dostávamesačne mzdu vo výške do 120% základu,nie však menej, ako je výška minimálnejmzdy za prácu.Finančné príspevky na jedno dieťa• pre dieťa do sedem rokov: 60% životnéhominima• pre dieťa do sedem rokov s postihnutím:80 %• sedem až osemnásť s ťažkým postihnutím:60 %Ďalšie (pokračujúce) vzdelávanienáhradných rodičovPonúkajú ho niektoré regionálne Spolkynáhradných rodičov a odborníkov v náhradnejrodinnej starostlivosti, Terapeutickýinštitút a špecializované Centrá náhradnejrodinnej starostlivosti pri mestských, čiokresných úradoch:• špecializované školenia pre náhradnýchrodičov, ktorí majú deti s fetal alkoholovýmsyndrómom - špecializovaný programpomoci deťom FAStriga• školenia pre náhradných rodičov s deťmiso špecifickými problémami: postraumatickýsyndróm, ADHD a pod.• školenia pre náhradných rodičov o separáciidieťaťa od jeho pôvodných rodičov,fázy straty a ako pomôcť dieťaťu• školenia pre náhradných rodičov o poškodeniachmozgu• školenia pre náhradných rodičov k téme:vyhorenie, porozumenie a dopad náhradnéhorodičovstva na vlastnú rodinu pestúnov• letné týždňové worskhopy pre celénáhradné rodiny (s terapeutmi, kňazmia špecialistami)t é m a• víkendové podporné a vzdelávacie programypre náhradné rodiny atď.V Poľsku existujú aj odborné názorové smery,ktoré presadzujú terapeutické náhradnérodičovstvo, kedy je náhradný rodič odbornefundovaný v terapii, ale rovnako sútam názorové smery, ktoré spochybňujú,či rodič môže byť terapeutom dieťaťu, činás dieťa môže ako terapeuta vnímať...V súčasnosti prebieha v Poľsku diskusiao rozdieloch v príprave na adopciu, pestúnstvo,pohotovostné pestúnstvo a profesionálnerodiny (pozor, profesionálne rodinyv Poľsku majú iný štatút ako u nás). Prípravana profesionálne rodičovstvo (teda preprofesionálne náhradné rodiny s deťmi sošpecifickými potrebami, pre profesionálnemnohopočetné náhradné rodiny a preprofesionálne pohotovostné rodiny) bymala mať 200 výcvikových hodín.Dana Žilinčíkovázilincikova@navrat.skMateriál vznikol na základe štúdia platnejlegislatívy Poľska z r. 2007), odbornejstáže v Centre pomoci rodinev meste Kielce (máj 2007), príspevkovz Národnej konferencie Poľska o náhradnejrodinnej starostlivosti (r. 2005)a osobných rozhovorov s profesionálnymišpecializovanými pestúnskymi rodinami(r. 2005 – 2007).ilustračné foton e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 17

t é m aAlkoholom poškodené dieťaje pečiatkou nezodpovednostiNeúprosný časFAS je celoživotné postihnutie. Nie je liečiteľné,dieťa z toho „nevyrastie". Včasnádiagnóza, intenzívne a vhodné intervenciemôžu spôsobiť rozdiel v prognóze dieťaťa.Je len krátke obdobie (do veku desať aždvanásť rokov), na čo najväčšie využitiezvyšného potenciálu pre alkoholom poškodenédieťa. Je to obdobie najrýchlejšiehovývoja nervových spojení.„Opitých“ desať percentOdhaduje sa, že viac než desať percentdetí je vystavených vysokým hladinámalkoholu v maternici. Všetky budú trpieťrôznymi stupňami defektov od miernychporúch v učení až po ťažké fyzické, mentálnea intelektové poškodenie. Stačí veľmimalé množstvo alkoholu na poškodeniemozgu. Alkohol poškodzuje plod v širokomspektre. Poškodenie závisí od množstvapožitého alkoholu, obdobia, kedy bol počastehotenstva konzumovaný, od genetickýchfaktoroch a vplyvov prostredia.Alkohol je najhoršíLekársky inštitút v správe pre kongresUSA oznámil: „Zo všetkých látok, ktoré sazneužívajú, vrátane heroínu, kokaínu čimarihuany, má alkohol dosiaľ najvážnejšieúčinky na plod.“ Národný inštitút prezdravotníctvo v USA odhaduje, že asi 27miliónov amerických detí je v riziku abnormálnehopsychosociálneho vývinu následkomabúzu alkoholu ich rodičmi.Pod pojmom fetálny alkoholový syndróm (FAS) sú zahrnuté dôsledkynadmerného požívania alkoholu tehotnou ženou, čo môže zapríčiniťnarodenie dieťaťa s telesným i duševným postihnutím.Vzhľadom na to, že aj u nás je v posledných rokoch zaznamenanývzostup alkoholizmu u žien, a hlavne u mladých, je treba problémuvenovať zvýšenú pozornosť. Neexistuje totiž žiadna bezpečnáhladina pitia alkoholu v priebehu tehotenstva. Do detských domovovsa dostávajú mnohé deti s týmto syndrómom. Návrat, o. z.,má k dispozícii skríningový test na identifikovanie problémov.Typické črty dieťaťaAlkohol požívaný matkou počas tehotenstvamôže u dieťaťa spôsobiť poruchucentrálnej nervovej sústavy, čo môže zapríčiniťmentálnu retardáciu, ale zrejmésú i vrodené chyby orgánov. Viditeľné sú ajdegeneratívne zmeny tváre a lebky – krátky,nahor vyhrnutý nos, dlhá plochá hornápera, zvláštne tvarované, veľké, nízko posadenéuši, sploštená centrálna časť tváre,drobnejšie čeľuste, príliš málo alebopríliš veľa zubov. S pribúdajúcim vekom sastupňujú symptómy v oblasti postihnutiacentrálnej nervovej sústavy.Znížená inteligencia, poruchy správaniaAbstinenčné príznaky u novorodencovpripomínajú delírium tremens dospelých.Dieťa s FAS sa narodí buď predčasne,alebo aj v očakávanom termíne, aleje menšie a má nižšiu pôrodnú váhu.V ďalšom živote zostáva prevažne drobnéa má menší vzrast aj pri dobrých výchovnýchpodmienkach. Poškodenie mozgusa môže prejaviť zníženou inteligencioua poruchami správania, hlavne nepokojom,neschopnosťou sústrediť sa, čo deťomspôsobuje veľké problémy v školskomveku. Zvyčajne mávajú problémy pri zapájanísa do kolektívu a ťažkosti s učením,majú pomalšie kognitívne spracovanie,problémy s pamäťou, ťažkosti s matematikou,nesprávny úsudok.Poruchy zmyslového vnímaniaDeti s FAS majú zvýšený prah bolesti. Niektorédieťa necíti bolesť, aj keď sa silnoudrie, iné zasa môže bolieť strihanie vlasova nechtov, ale i umývanie tváre.Takéto dieťa môže byť hladné, ale necítihlad, na druhej strane iné deti môžu maťplný žalúdok, ale necítia to a jedia opäť.Vyskytuje sa aj porucha vestibulárnehosystému, ktorý zaisťuje potreba pohybu.Ak u dieťaťa nedochádza k jeho dostatočnejstimulácii, nie je v školskom vekuschopné dobre čítať. Stimuláciu môžu robiťaj rodičia prostredníctvom hojdaniadieťaťa, ak ho dieťa nemá dostatok, hľadátento stimul a hojdá sa samé. Mozog takéhotodieťaťa nie je schopný zaregistrovať,v akej polohe sa nachádzajú časti jehotela, preto môže vyzerať ako neohrabané,pri chôdzi môže šúchať nôžkami, abymalo neustály kontakt so zemou, môže narážaťdo stien, čo je vlastne informáciouo tom, kde sa práve nachádza.Tieto deti nie sú schopné dodržiavať intímnuhygienu, pretože necítia pokožku.Intenzívne používajú ústa, neustále si ichoblizujú, hryzú si pery, nemajú rady dotykoblečenia na pokožke, často hľadajú niečo,čo ich omína v topánke, dávajú si doleponožky. Sú nadmieru bojazlivé, boja savšetkého, napríklad voziť sa autom.Príliš málo, alebo príliš veľaVždy u nich fungujú dva póly – buď prílišmálo, alebo príliš veľa. Nie sú schopnéovládať napríklad pero – buď veľmi silnotlačia, až robia diery do papiera, alebopíšu úplne slabo. Nemá zmysel takémutodieťaťu hovoriť Píš krajšie! Veci mu padajúz rúk, sústavne sa musí koncentrovaťna to, aby niečo nepustilo na zem a takátokoncentrácia ho veľmi vyčerpáva. Nerozpoznávačasti oblečenia – predná alebozadná strana pulóvra, pravá alebo ľavá topánka.Spôsobuje nehody, naráža do ľudí,lebo netuší, či má dostatok miesta.Niektoré deti sú extrémne senzitívne nazrakové stimuly, alebo majú problémskenovať priestor. Ak dieťaťu povieme:„Uprac si izbu,“ nič rozhádzané nevidí.Alebo: „Ulož si hračky.“ Uloží len niektoré,lebo ostatné nevidí.Ak sa tieto deti nachádzajú v centre diania,nie sú schopné pochopiť, čo sa s t r a n a 18n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aokolo nich deje. S odstupom od deja tovedia lepšie dešifrovať. Majú aj probléms nájdením vecí či vysoký prah citlivosti nazvukové podnety. Akoby nepočuli, keď ichvoláme po mene. Zvuk hlasu prechádzado mozgu veľmi pomaly. Na druhej stranevyhľadávajú zvuky, potrebujú zvukovústimuláciu, kričia, búchajú. Opačnýmextrémom je, že niektoré takéto deti niesú schopné zvládnuť žiaden hluk a hlasnýzvuk. Niekedy majú zvýšenú potrebu očuchávaťľudí, vyhľadávajú situácie, kde jeniečo cítiť. Aj chuť musí byť pre ne intenzívna– obhrýzajú ceruzky, jedia zvláštnemateriály a podobne.Problém s pripútanímSkoro všetky deti s FAS majú probléms pripútaním. Sací reflex, očný kontakt,objímanie, sledovanie matky pohľadom jeu zdravých detí prirodzené, u detí s FASzvyčajne chýba. Takéto dieťa môže objímaťmatku takou silou, až jej to môžebyť nepríjemné, iné môže v náručí matkyležať s ovisnutými končatinami bez pritúleniaako handrová bábika. Je extrémnecitlivé na zmeny. Buď bojuje, alebo vecrieši únikom, ale neargumentuje a nediskutuje,čo by bolo prirodzenejšie.Vľavo zdravý mozog niekoľkomesačného dieťaťa, vpravo poškodený FASPrimárne a sekundárne správanieVývinovo tieto deti zaostávajú za rovesníkmi,sú impulzívne a pôsobia rušivo pre okolie.Majú poruchy pamäte, čo sa prejavujenapríklad tým, že si nepamätajú prechodymedzi jednou a druhou činnosťou. Majúproblém so zovšeobecňovaním. Napríkladnaučíme dieťa bezpečne prechádzať cezcestu pri dome, ale ono nie je schopnébezpečne prejsť cez cestu inde. Takétodeti však majú aj niekoľko výnimočnýchdarov – bývajú dobré v hudbe, športe, alenajmä v medziľudských vzťahoch. Sekundárnesprávanie sa vyvíja ako následokprimárneho. Deti s FAS sa ľahko rozrušia,rýchlo sa unavia, bývajú frustrované, neisté,bojazlivé, úzkostné. Často sa u nichprejavuje odpor voči autoritám. Ľahko sapresýtia vonkajšími podnetmi a vtedy sauzatvárajú do seba. Majú málo priateľovz radov rovesníkov.Mozog pracuje odlišneRodičia detí s FAS by mali vedieť a zmieriťsa s tým, že ich mozog pracuje odlišne.Táto informácia predstavuje kľúč k lepšiemupochopeniu dieťaťa. Rovnako by malivedieť, že príznaky prichádzajúce s týmtosyndrómom sú zmierniteľné. Nemali by savšak zamerať len na zmiernenie spoločenskynežiaduceho správania dieťaťa, alemali by vytvoriť pokojné rodinné prostredie,vytvoriť dieťaťu pevný denný poriadoka cyklus a dbať na jeho dodržiavanie.Ak sme doteraz verili, že dieťaťu sa budedariť, len sa musí viac snažiť, realita môžebyť taká, že to jednoducho nedokáže a jepreň namáhavé vôbec udržať dosiahnutúúroveň. U detí s FAS je veľmi ťažké podaťrovnako dobrý výkon opakovane každýdeň. Poskytovanie vývinovo primeranejpodpory neznamená, že od detí očakávamenulovú mieru zodpovednosti. Znamenáto však, že úroveň našich očakávaní v oblastiprijatia zodpovednosti prispôsobímetak, aby bola primeraná vývinovým schopnostiamdieťaťa. Správny prístup nespočívav posudzovaní, čo je správne, alebo nesprávne,dobré, alebo zlé. Cieľom je, abynám vedomosti o rozdieloch vo fungovanímozgu detí s FAS pomohli pri pochopenísprávania a viedli nás k tomu, aby sme sanamiesto zintenzívnenia našich doterajšíchsnáh radšej pokúsili o iný prístup.Mojmírovce 2007,Z prednášky Sandy Andersen spracovalaMarika KerekešováNiekoľko návodov na zmenu prístupu k dieťaťu s FAS• Nežiaduce správanie sa stratí, pokiaľzmeníme vonkajšie podmienky. V praxito znamená, že nebudeme dieťaťu neustálehovoriť, čo má robiť, čo nemárobiť, pretože často počuje len tretieslovo a v podstate nám nerozumie, aleukážeme mu, čo a ako má robiť. Tu platízásada – „Počujem - zabudnem, robím –chápem.“• Prehodnotiť a modifikovať jednotlivézložky prostredia. V okolí dieťaťa bynemalo byť veľa stimulov, ktoré by mohlipôsobiť ako chaos. V jeho prostredí bymalo byť radšej málo vecí, rozhodne bynemali blikať rozličné svetielka a nemalaby byť dlhodobo zapnutá obrazovka.• Zjednodušovať dieťaťu jednotlivékroky. Pripraviť mu už večer oblečeniena zajtra, aby nemalo problém s výberomšiat a neupadalo do rozpakov, pretožetakéto dieťa sa zvyčajne nevie rozhodovať.• Uvedomiť si a prehodnotiť očakávaniaod dieťaťa. Nevyžadovať od dieťaťaúkony a správanie, ktoré nekorešpondujes jeho „skutočným“, teda vývinovýmvekom.• Dať dieťaťu primeraný čas, aby mohlorásť a učiť sa. Poskytnúť teda viacčasu na úspešné dosiahnutie cieľa. Neočakávať,že sa osamostatní v osemnástichrokoch, ale pripraviť sa na jehoosamostatnenie sa v 25 rokoch.• Identifikovať záľuby dieťaťa a stavaťna nich. Väčšinou sa takýmto deťom darív oblasti umenia, hudby, techniky.• Uprednostniť štruktúru pred kontrolou.Pri pocitoch strachu emócie obmedzujúmožnosti. Pre deti je dôležité, abyboli chápané, nie kontrolované. Ak napríkladdieťa niečo stratí, nemá zmyselnaň kričať a posielať ho hľadať stratenúvec, pretože sa zľakne, prestane reagovaťa jeho výkon klesne, ale môžemevec hľadať spolu, pričom povieme dieťaťu,že sa hráme na detektívov. Stratenávec sa našla, dieťa je spokojné, že sadobre zahralo.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 19

t é m aŠpeciálna škôlka dávaväčšiu šancu do budúcnostiŠpeciálna celodenná Materská škola na Ľudovej ulici v Košiciach je ojedinelou na Slovensku.Venujú sa v nej deťom od dvoch rokov, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby.Postupne pribúdali špeciálne oddelenia, v súčasnosti ju navštevuje 48 detí, zadelenýchdo šiestich tried podľa diagnóz a špeciálnych potrieb malých skupiniek detí.Deti sem chodia rady a rodičia si pochvaľujúvýsledky. Škôlka spolupracuje s odbornýmilekármi a ďalšími špecialistami čiorganizáciami. Vybavenie tried pre všetkydruhy postihnutia (špeciálne a didakticképomôcky) je na veľmi dobrej úrovni. Tátoškôlka slúži pre deti s odkladom školskejdochádzky, s celkovým zaostávaním psychomotorickéhovývinu, pre deti hyperaktívnea s poruchou pozornosti, s mentálnymiporuchami, mozgovou obrnou, prvkamiautizmu, s poruchami zraku, sluchu, reči.Pre tieto deti je dôležitá práca v zaujímavýcha prospešných krúžkoch. Ako uviedlazástupkyňa riaditeľky Mgr. Monika Zubrická,bezplatné krúžky plnia diagnostickúfunkciu pre učiteľky a pomáhajú rozvíjaťschopnosti detí. „Zistia, v čom deti potrebujúnapredovať a podľa toho ich začleňujemedo krúžkov, kde s nimi môžemeindividuálne pracovať.“Arteterapia využíva liečebné účinky výtvarnéhoprejavu. Slúži na odbúravanienapätia, úzkosti, strachu. Podporuje sebavedomiedetí, umožňuje vyjadrenie emócií.Canisterapia využíva pri liečbe psa. Cvičenýpes pomáha deťom s mentálnympostihnutím zlepšiť pozornosť a sústredenosť.Pre nevidiace a nepočujúce detiposkytuje pocit istoty a ochrany.Muzikoterapa využíva upokojujúce účinkyhudby, pomáha odburávať stres, agresivitua predchádzať vzniku detských neuróz.Ergoterapia je novým krúžkom. Liečebnýpostup vychádza z poznatkov, že poškodenýorgán sa lieči cvičením určitých svalovýchskupín hravou formou.Rehabilitačná telesná výchova podporujecelkovú ohybnosť tela, pomáha deťoms detskou mozgovou obrnou. Je zameranána cvičenie na fit loptách, na individuálnuprácu s deťmi.Logopedický krúžok poskytuje špeciálnyprogram na rozvoj reči pre deti rečovo,jazykovo alebo sluchovo postihnuté.(el)Na vysoké školy pomáhajú koordinátoriZdravotne postihnutí ľudia majú aj v prípadevzdelávania omnoho viac rozmanitýchprekážok. Týka sa to i štúdia navysokých školách. Jedným zo svetlýchbodov je zriadenie koordinátorov naškolách. Aká je ich úloha, sme sa opýtalikoordinátorky PaedDr. Eleny Mendelovej,CSc. z Podporného centra pre zrakovopostihnutých študentov na UniverziteKomenského v Bratislave, ktorá sazasadila o existenciu koordinátorov.- Koordinátori sú akísi styční dôstojníci,ombudsmani na jednotlivých vysokých školách.Tam, kde takíto študenti neštudujú,sú zase nápomocní študijní prodekani. Koordinátorina fakultách sa ujali, je to všakindividuálne. Na školách, kde majú viacskúseností s rôznym stupňom postihnutia,je to samozrejme lepšie. Koordinátor jezodpovedný aj za to, že škola vytvorí podmienkypre postihnutého študenta. Niekedyto býva spojené so značnými finančnými,stavebnými či inými nákladmi, sú všakmožnosti riešenia pre školy prostredníctvomrôznych grantov. Od roku 2007 platíu nás aj novela zákona o vysokých školách,z ktorej vyplýva, že takíto študenti majúnárok aj na individuálny študijný plán.S novelou sa ešte nezžili všetci, občas súproblémy.(el)Aktuálny zoznam koordinátorov nájdetena www.uips.sk, a na www.cezap.sk.s t r a n a 20n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

t é m aNezastierame, neplašíme.Ale ani nebagatelizujemeRiaditeľka Detského domova Pohoda Ida Želinská: V rámci interakcií hovoríme otvoreneAk hovoríme o bábätkách, každý uzlíčeksi prináša so sebou do detského domovaštandardne podozrenie na vírus hepatitídytypu C, abstinenčné syndrómy, nízkupôrodnú hmotnosť, poruchy dýchania,predpoklad mentálneho postihu... Ale -veď keby rodičia týchto detí boli o. k.,neocitli by sa v detskom domove!Deti postihnuté. Aký je záujem náhradnýchrodičov o ne, resp. aké s nimi máteskúsenosti?Napriek tomu, že nemáme zdravotníckypersonál, cez náš detský domov prešlov uplynulých dvoch rokoch sedem detís ŤZP, najmä mentálnym. Iba jednéhochlapca sme „dali preč“ - do špecializovanejskupiny v inom detskom domove.Náhradní rodičia? Hm... čistá fikcia. Ľudiamajú strach.Dá sa odhadnúť, aké percento detí, prichádzajúcichku vám, je nejakým spôsobomhendikepovaných, so špecifickýmiproblémami?Keby sme chceli, mohli by sme o každomz nich hovoriť ako o dieťati so špecifickýmiproblémami. Nechceme. Všetko horeuvedené sa dá krásne (aj keď iste namáhavo)zvládať v domácej starostlivosti.V poslednom období v rámci siete trinástichprofesionálnych rodín, ktorú máme,vieme poskytnúť starostlivosť pre každédieťa, ktoré k nám prichádza. Máme snahunevyužívať diagnostické lehoty, ak - takiba na nevyhnutný čas, kým sa rodina uvoľní.Je pravdou, že sa snažíme vyhnúť deťom,ktoré majú vážny (ťažký) zdravotnýpostih: deťom s rázštepmi chrbtice, hydrocefalom,mikrocefalom... Opäť nie preto,že by sme ich nechceli, ale preto, žev Bratislavskom kraji máme tri iné detskédomovy, ktoré majú zdravotnícky personála potrebné kompenzačné vybavenie. (Myzasa poberieme všetkých chuligánov...)Máte deti s ťažkým postihom v profesionálnychrodinách?Áno, napríklad nevidiaca Lucka s mentálnehendikepovanou Lenkou, 1200-gramovédvojčatá Macka a Milko... Sú to neporovnateľnépokroky, čo s nimi naši profi rodičiadokážu. Škoda, že nie je veľa takýchsuper ľudí, ktorí by dokázali prijať tietodeti do svojho súkromia a dať im to, čorodičia dávajú bežne „svojim“ deťom,Budúci osvojitelia majú možnosť nahliadnuť nielen do aktuálnejdokumentácie, ale vidieť dieťa „v čase“, to znamená vidieť,ako zabojovalo so svojou diagnózou, aké pokroky v ktorýchživotných etapách robilo.keď sa narodia s hendikepom. Lásku, úctua šancu na dôstojný život.Ako sa nádejní rodičia dozvedajú, žedieťa má nejaké zdravotné problémy?My v rámci interakcií hovoríme otvorene.Ale nielen o tom zlom, ale aj o výzvach,ktoré so sebou prináša postih. Budúciosvojitelia majú možnosť nahliadnuť nielendo aktuálnej dokumentácie, ale vidieťdieťa „v čase“, to znamená vidieť, ako zabojovaloso svojou diagnózou, aké pokrokyv ktorých životných etapách robilo a pod.Určite nezastierame. Nebagatelizujeme.Ale ani neplašíme. Taká hepatitída C -pred pár rokmi bola neliečiteľná choroba.Dnes? Je stále neliečiteľná, ale už existujeveľa prípravkov, možností...Dá sa „robiť“ s každým postihnutým dieťaťom?... tie dobré príklady ťahajú. Asi nikdynezabudnem na manželov, ktorí od násbrali dieťa s podozrením na hepatitídu C.Pri prezeraní videa a fotiek na úrade toakosi prehliadli, ale keď videli, že dievčatkoide z rodiny, kde sú ešte „vlastné“malé deti, kde sa jej neboja, kde ju hladiaa stískajú, tak zabojovali. Tvrdo. Sami vočisvojim predstavám o „ideálnom“ dieťati.Je ich...Eva Laukován e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 21

ASOCIÁCIANÁHRADNÝCHRODÍNDANE2007ROZHODNITE SAMIKOMU POMÔŽU VAŠE DANERozhodnite aj tento rok, kam pôjdu Vaše peniaze.Nezabudnite, že venovaním 2% z Vašej dane za rok 2007neplatíte nič, pretože daň ste už zaplatili.VENUJTE2%Z DANEASOCIÁCIINÁHRADNÝCHRODÍNpodporíte takto rodiny, ktoré prijali dieťa z detského domova do svojej rodinyNÁHRADNÉ RODINY SÚ VÝNIMOČNÉ TÝM,ŽE SA UJALI OPUSTENÉHO DIEŤAŤA Z DETSKÉHO DOMOVAA PRIJALI HO DO NÁHRADNEJ RODINNEJ STAROSTLIVOSTI.OBČIANSKE ZDRUŽENIE ASOCIÁCIA NÁHRADNÝCH RODÍN SPÁJA,PODPORUJE A ZASTUPUJE EXISTUJÚCE A VZNIKAJÚCE NÁHRADNÉRODINY. AKO STAVOVSKÁ ORGANIZÁCIA S CELOSLOVENSKOUPÔSOBNOSŤOU ZASTÁVA ZÁUJMY ADOPTÍVNYCH, PESTÚNSKYCHI PROFESIONÁLNYCH RODÍN.Viac informácií o náhradnej rodinnej starostlivosti nájdete na www.anr.skĎAKUJEME!ASOCIÁCIA NÁHRADNÝCH RODÍNPri Suchom Mlyne 16, 811 04 Bratislava, IČO: 36064483Kancelária: Grösslingova 67, 811 09 Bratislava, tel.: 02/44 87 32 31Asociácia náhradných rodín splnila zákonné podmienky pre prijímanie 2% z dane. Dátum registrácie: 15. 12. 2007s t r a n a 22n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

d o d i s k u s i eVýzva Nechceme vaše peniazezarezonovalaRiaditeľka Detského domova Pohoda v Bratislave Ida Želinská urobila v decembri pozoruhodné gesto.V domove sa rozhodli stopnúť všetky akcie, na ktorých by sa mohli deti z tohto detského domovanaučiť žobrať a prosiť o pomoc vystúpeniami na večierkoch veľkých firiem, na ktorých si za peknépesničky a básničky prevezmú šeky. (Výzva bola uverejnená v minulo čísle Nebyť sám.) Na internetesa rozprúdila plodná diskusia, pozitívnych reakcií pribúdalo.Ida Želinská,riaditeľka DeD PohodaAké boli reakcie?...hm. Ak si myslíte, že na našu výzvu nászavalili telefonáty a e-maily sponzorov,ktorí nechcú byť medializovaní a chcú pomáhaťcielene, dlhodobo, projektovo - tonie. Ale, a to podčiarkujem, ani to nebolonaším cieľom. Nepísali sme výzvu akomarketingový ťah, ako antireklamu, ktoráodlíši „náš“ detský domov od „tých druhých“.Výzva bola iba o tom, že nechceme„predávať“ deti, ktoré sú nám zverené zažiadnych okolností - nech nás to stojí, čonás to stojí. Iste, naše „straty“ oproti minulémuroku išli do desaťtisícov. Rozbilasom si vzťahy s firmami, ktoré mi mesiacesľubovali, že spolu pôjdeme do projektov,v rámci ktorých naše deti budú môcť u nichzačať svoju pracovnú kariéru a nakoniecmi ponúkli vianočné šeky. (Odmietla somnechať na večierkoch tancovať a spievaťdeti - šeky dostali iní...)Stalo sa však iné: prišlo sebavedomie častitímu, chuť robiť projekty, chuť robiťnové veci. Prišla Mrs. Helen z medzinárodnejškoly, ktorá učí naše deti po anglicky(a oni ju po slovensky) a kontrakt smeuzavreli na školský rok. Stále sú tu s namidobrovoľníci z o.z. Plusko a Pro Vida, ktorípravidelne a často chodia s našimi deťmido hôr a na splavy, učia ich počítačovejgramotnosti a pod.Viac než zo štyroch podpisov z detskýchdomovov pod výzvu sa teším z toho, že začínajúfungovať siete medzi ľuďmi, ktorícítia potreby detí v ústavnej starostlivostirovnako a vedia, že to nie je hlavne o peniazoch,ale o nás. Príklad? Keď som uplakanávolala Viktorovi Blahovi z Detskéhocentra Ružomberok, že nám vybuchla profesionálnarodina a musím z hodiny na hodinuvziať dve malé deti „niekam“ a tenmi v momente pomohol naviazať sieť cezpol Slovenska a - ďalší z riaditeľov - LiborKobyda ponúkol svoju prechodnú profesionálnurodinu, kam sme deti ešte v tendeň odviezli a získali čas na dobré riešenie...Takže nie nejaká formálna deklaráciaspriaznenosti, ale od decembra cítimenaozajstnú spoluprácu...Čo na to deti?Viete, ako reagujú deti z detského domovana darčeky? Rozbalia ich, ak dostali, čochceli, potešia sa na chvíľu - ak dostanúniečo iné, frflú, zúria..., ani trocha pokorypred darovanou vecou. A pýtajú... To je natom to najhoršie, keď vidíte deti, ktoréby mali byť sebavedomé, a prosia. A eštemajú aj pocit, že na to majú nárok. Takžesme zvolali komunitu, hovorili sme s deťmi.Písali sme listy anjeličkom. Snažili smesa splniť sníčky. Ale nepresýtiť. Niektorédeti veľmi jasne pochopili, o čom je reč.Napr. Zuzka, ktorá povedala na Detskomparlamente Bratislavy, že nechce byť ichprojektom. To, čo z tejto výzvy vyjde skutočne,uvidíme.Libor Kobyda,Združenie Detský smiechVeľmi si vážim pani riaditeľku Želinskú, žemala odvahu vybočiť z radu a povedať to,čo si možno mnohí mysleli, ale nemali právetú guráž. Doba si vyžaduje flexibilnýchľudí v súlade s výzvami pani Želinskej:„Dajte našim deťom šance“, príjmite ichako „Rovnocenných partnerov“, „Len niepeniaze zadarmo“. Tie naozaj degradujútrh a v konečnom dôsledku sú kontraproduktívne.Naším cieľom musí teda byťvychovať flexibilných, životaschopnýchľudí a na tento účel používať aj zverenéprostriedky. Naučiť ich princípu skutočnejzásluhovosti, zodpovednosti za svoj osud.Dary z ľútosti tu nemajú čo hľadať.Ako je na tom náš DeDTým, že sme vznikli ako neštátny DeD,nemali sme od počiatku také finančné zázemieako štátne.. Bez sponzorov a dobrovoľnýchspolupracovníkov by sme neutiahliani základné potreby na prevádzkuzariadenia. O investíciách ani nehovorím.Nikdy sme však na získanie prostriedkovnevyužívali deti. Naši donori i mnohé štátneinštitúcie naopak verili nášmu projektuvirtuálneho DeD čisto na báze profi rodín,ktorý priniesol kvalitatívnu zmenu do výchovydetí s nariadenou ústavnou starostlivosťoua podporovali práve túto zmenu.S touto myšlienkou sa stotožnili aj všetcinaši zamestnanci a v prvom rade to boliprofesionálni rodičia, ktorí nám svojouobetavosťou pomohli prekonať aj krízovésituácie. Náš donor, naša organizácia, nášzriaďovateľ a naši zamestnanci mali totižspoločný cieľ. Záujem dieťaťa.Preto dnes existujeme. Preto podporujemepani Želinskú. Preto chceme zmenu.Systém musí byť podporený zanietencamia priekopníkmi, ktorých bolo aj v nedávnejminulosti v tejto oblasti už veľmimnoho a dnes je takou pani Želinská. Beznich by to nefungovalo ani fungovať nikdynebude. Alebo sa radšej budeme tváriť,že tomu nerozumieme a pre náš sociálnysystém budeme vychovávať stále novýcha nových klientov? Áno, mal som z tohotrochu obavy. Tie sa ale rozplývajú. Ďakujem,pani Želinská!Zora Burčíková, riaditeľka DeD,Uralská 1, KošiceĎakujem za váš článok v ostatnom čísleNebyť sám. To, čo ste v ňom napísali,sa snažíme už niekoľko rokov realizovaťv našom detskom domove. Odmietameakékoľvek sponzorské balíčky, hračky,staré i zánovné šatstvo (okrem kníh prenašu knižnicu), snažíme sa deťom ukázať,že najcennejšie a najdôležitejšie je to,k čomu sa dopracujú vlastným snažením.Nemáme radi veľké akcie robené pre detiz detských domovov, snažíme sa na nichnezúčastňovať a keď náhodou sa pritrafí,tak hlavne tak, aby si deti ušetrili na cestovné,keď nás pozvú do divadla trvámena určení vstupného a pod. Sme za to, abynašou spoločnou snahou bolo skutočne vychovaťz detí sebavedomých mladých ľudí,ktorí poznajú svoju cenu a nie hordu „odkázanýchskorobezdomovcov“. Verím, žeu mnohých kolegov nájdete podporu a ženás bude viac ako tých druhých.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 23

p r í b e hNikdy nezabudni(dokončenie z minulého čísla)„Mikuláš...“ tichučko zašepkala malá a znovusa stiahla za sestričkin chrbát.„A nechceš im ukázať, čo ti Mikuláš priniesol?“Zdalo sa, že po tejto otázke sa malej uľavilo,mohla totiž na chvíľu odísť a tak získaťčas na rozmyslenie. Pohľadom prebehla podospelých a potom aj po chlapcoch, ktoríbez slova a takmer bez pohnutia sledovalikrásne dievčatko. Už dávno sa spolu s rodičmikaždý večer modlili, aby sa im podarilonájsť sestričku a teraz tu pred nimi stálatáto malá princezná, ktorá by im mohla byťsestrou. Páčila sa im, ale nevedeli, či aj onisa páčia slečne, preto tak tŕpli a takmer aninedýchali.Malá sa otočila na päte a spolu so sestričkouodcupitala. Hneď za dverami sa jej rozviazaljazýček:„Ukážem im, čo mi doniesol Mikuláš, aleiba chlapcom, lebo sa mi páčia a možno ajtej tete, ale ujovi v žiadnom prípade neukážemnič,“ vyhlásila malá a jej hlásoksa postupne strácal v dlhej chodbe. Dospelív prijímacej miestnosti to samozrejme začulia zmätene sa pozreli na seba. Chcelibyť statoční, a preto sa tvárili, že sa ničnedeje, že o nič v podstate nejde. Ale vedeli,že toto stretnutie je nesmierne prevšetkých dôležité. Chlapci to zatiaľ všetkobrali ako zábavu, asi veľmi nechápali dôležitosťsituácie. Práve sa totiž stretli so svojoubudúcou sestričkou. Veľmi sa im páčila,ale vôbec netušili, či aj oni sa páčia jej. Bezjediného slova sa dívali na rodičov a čakali,čo sa bude diať ďalej.O chvíľu sa sestra s malou vrátili. Dievčatkonieslo v ruke mikulášsky balíček plnýsladkostí. Bolo v ňom všeličo, ale asi úplnenajzaujímavejšia bola hračka ukrytá vo vnútričokoládového vajíčka. Držala to vajíčkov ruke ako nejakú vzácnosť a s nádejouv očiach pristúpila k obom chlapcom.„Viete, čo je vo vnútri?“ nesmelo sa spýtala.„Asi nejaká hračka. Chceš sa pozrieť? Pomôžemeti ju poskladať,“ povedal jedenz chlapcov.Žena s mužom sa pozreli na seba s nádejouv očiach. Dúfali, že chlapci si malú získali.„Dobre, poďme to poskladať a potom čokoláduspolu zjeme,“ vyhlásila malá a odviedlachlapcov do rohu miestnosti. Sestra natoto vyhlásenie prekvapene zdvihla obočia,nestávalo sa totiž, aby sa dieťa z domovao niečo podelilo s inými deťmi. Preto vyhláseniemalej vyznelo veľmi prekvapivo. Bolojasné, že malá si chce získať náklonnosť návštevyza každú cenu, a preto bolo ochotnápodeliť sa so svojou obľúbenou pochúťkou.Dospelí chvíľu ticho sledovali, ako deti prisusednom stole skladajú hračku a potomprešli do susednej miestnosti porozprávaťsa.„Zdá sa, že prvý kontakt prebieha dobre, jetotiž veľmi dôležité, ako vás malá prijala.Neodmietla stretnúť sa s vami a nezareagovalanegatívne. To, že je teraz s chlapcami,je veľmi dobre, myslím, že sa jej páčia.Nemali by ste však dnes návštevu zbytočnepredlžovať, aby toho na ňu nebolo priveľa.Keď budete odchádzať, spýtajte sa jej, čiju ešte raz môžete prísť navštíviť.“ Jednýmdychom povedala sestra.„Môžeme jej potom niečo priniesť? Myslímnejakú sladkosť alebo drobnú hračku,“ nesmelosa opýtala žena.„Netreba jej nosiť nič. Mohla by totiž pocítiťnádej a kým si nie ste absolútne istí, či junaozaj chcete, bolo by to predčasné a mohloby jej to ublížiť.“ Sestra sa na ženu milousmiala, ale keď videla jej preľaknutý výrazna tvári, dodala: „Ale možno by to mohlibyť lentilky alebo napríklad žuvačka.“Žena si s úľavou vydýchla, v tejto vete totižzacítila nádej, že ešte raz môžu za malouprísť a nádej, že si ju získajú bola tak väčšia.Bála sa, veľmi sa bála, aby na tejto prvejnávšteve nezlyhali. Vedela, že ich budúpozorovať, a to nielen malá, ale aj sestra,vychovávateľky, psychológ v detskom domovea najviac riaditeľka. Nevedeli, ako samajú správať, a boli určite veľmi kŕčovití.Preto zmienka o lentilkách jej prinieslaúľavu. Nepokazili to, ešte raz môžu prísť.Zrazu sa do miestnosti vrútili tri vysmiatedeti. „Pozrite sa, čo sme zložili,“ prekrikovalisa. Malá sa zdala byť šťastná, veď konečnektosi dokázal zložiť hračku z kinderka.Títo chlapci sa jej páčili, neboli ako jejspolubývajúci v skupinke. Títo boli šikovnía zruční, kým tí jej boli nešikovní a nezbední,vždy všetko pokazili. Títo veľkí jejprezradili, že doma majú veľa takýchto hračieka že by jej ich aj požičali, keby k nimprišla na návštevu. Tu jej nikto nič nepožičal,všetci si veci trhali navzájom z rúk a takveľa hračiek pokazili. Vlastne sa ani nevedelihrať. A tak začala byť zvedavá na týchtoveľkých chalanov, ktorí mali veľa hračiek,nič nekazili, vedeli sa hrať a dokonca boliochotní hrať sa aj s ňou.„Je tam jazierko s vtáčikom, chlapci mi hoposkladali, oni sú už veľkí a vedia to, nieako naši malí v skupinke!“ víťazoslávne volalamalá.„A čo máš ešte v tom balíčku?“ ticho sa spýtalažena. Dievčatko bez slova podišlo k neja pomaly začalo z vrecúška vyťahovať drobnosti,zabudnúc, že pred necelou polhodinousa nechcelo s tetou rozprávať.„Fíha, to je ale veľa sladkostí,“ prekvapenezhíkla žena. „Ale ja ešte stále neviem, akosa voláš...“„Volám sa Darinka,“ tichučko povedalodievčatko.„To je krásne meno, a ja sa volám Marikaa tento ujo...,“ ukázala žena na manžela,„... sa volá Riško.“„Ja viem,“ povedala malá. „A chlapci sa volajúMartinko a Andrejko, povedali mi to,keď sme spolu skladali toho vtáčika.“ Matkasa vďačne pozrela na synov, ani netušili akoperfektne to zvládli. Prirodzene pomohlinadviazať prvý kontakt, taký dôležitý prevývin ďalších udalostí. Dievčatko opäť odbehloza novými kamarátmi a muž a žena,ticho sa rozprávajúc, pozorovali trojicu hrajúcichsa detí.„Darinka, musíš sa rozlúčiť s návštevou,“povedala sestra, ktorá práve vošla do miestnosti.„O chvíľu bude večera a ešte sa musíšprezliecť.“Malá sa smutne poobzerala po prítomnýcha povedala: „Ja už musím ísť, ale vy ešteniekedy za mnou na návštevu prísť môžete.“A v jej slovách znela túžba i nádej. Veďsa tak snažila, aby bola dobrá, aby sa slušnesprávala a aby nerozprávala škaredo. Niekedysa už stalo, že prišli dospelí za nejakýmdieťaťom, to sa im zapáčilo a zobrali si hodomov, aby s nimi žilo. Cítila, že toto môžebyť tiež niečo také, preto sa tak snažila,veď chcela mamu aj otca, a tu by mohlamať aj nových bratov. S nádejou čakala, čoodpovedia.Uľahčene si vydýchla, keď muž, ktorého doteraznepočula prehovoriť, povedal: „Prídeme,radi ťa znovu uvidíme.“ Prekvapenenaňho pozerala, doteraz si uvedomovalajeho prítomnosť len okrajovo, viac ju zaujímalichlapci a trochu aj táto žena. Premýšľalaa múdro si muža prezerala od hlavyaž po päty.„No dobre, páčiš sa mi, môžeš prísť aj ty,“nakoniec rozhodla malá.„To som rád, že môžem prísť. Chceš, abysom ti niečo priniesol? Napríklad lentilky?“Malá chvíľu porozmýšľala a povedala: „Môžešmi priniesť lentilky, ale priveď aj chlapcov.“Sestrička ju vzala za ruku a viedla ju ku dverám.Tam sa malá ešte raz obzrela, všetkýchsi prezrela rýchlym pohľadom a zmizla zadverami.V miestnosti zostalo mŕtve ticho, zrazu tambolo akosi prázdno. Všetci čakali, že tendruhý niečo povie. Nikto nepovedal nič.Všetci však vedeli, že ešte raz prídu.Marika Kerekešovás t r a n a 24n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

s p e k t r u mMôj najkrajší zážitokDetské názory na lásku!Niekoľko profesionálov položilo otázkuskupine detí starých štyri až osem rokov.Ich odpovede boli omnoho širšie a hlbšie,ako si kto dokázal predstaviť. Presvedčtesa sami.Jakubko s vysnívanou gitarouPred štyrmi rokmi sme v našej rodine prežívaliVianoce trochu inak, ako sme bolizvyknutí dovtedy. Po siedmich sviatkochstrávených vo dvojici sme konečne malina štedrovečernom stole prestreté pretroch. To leto sa nám s manželom zmenilsvet, do ktorého vstúpil náš syn – Jakubko.Počas Vianoc mal tri a pol roka a detskúradosť v očkách z celej tej tajomnej atmosféry.Ako to robievajú aj iní kresťanskírodičia, v období adventu sme sa spolumodlievali a rozprávali o tom, ako prídena svet Ježiš, ktorý je pre nás tým najväčšímdarom.Konečne nadišiel deň D a čas samotnejštedrej večere. Boli sme milo prekvapení,keď naše, inak živé dieťa, prežívalovečeru v pohode a pokoji. Viackrát padaliotázky: „Už prišiel Ježiško, kde je?“ Ajdieťaťu odpoviete – medzi nami, v našomsrdci. Ďalšia otázka: „Vo vnútri?..., aj vomne?..., ja som Ježiško?“ Museli sme sapousmiať, no napadlo nás, áno aj ty si prenás taký malý Ježiško.Keď sme dovečerali, pobrali sme sa doobývačky, pozrieť sa, čo pekné nás tamčaká. Pod stromčekom bol úplne nový betlehem,ktorý nám darovali naši rodičia.Kubko si vôbec nevšímal zabalené darčeky,ale hneď zobral do rúk betlehem,s úžasom si ho prezeral a hovoril, aký jeto pekný darček. Myslím, že to bol prejeho detskú dušičku „dôkaz“ toho, že Ježiškonaozaj prišiel.Došlo k rozbaľovaniu darčekov. V prvom,ktorý rozbalil, bola jeho túžobne vysnívanádetská gitara. Vyzeral, ako keby anineveril tomu, že sa mu splnil jeho sen.To bol prosím darček večera. Z drevenejvláčikovej súpravy mal zrejme väčšiu radosťotecko, ktorý sa pri jej stavaní moholnachvíľu vrátiť do svojich detských čias.Kubka zaujímala len jeho modrá gitara.Vtedy som si uvedomila, že k čistej detskejradosti netreba až tak veľa. Tentorazju vyčaril drevený betlehem. Cítila somsa vinná za seba, aj za celý ten reklamnýsvet, ktorý nám nahovára, že čím viac,väčších a drahších darčekov, tým väčšiaradosť detí. Položila som si otázku, kedyčlovek prichádza o detskú radosť? Nekazímesi sami svoje deti, keď ich zavaľujemetoľkými darčekmi?Keď som sa dívala v ten čarovný večer naKubka hrajúceho sa s jednou obyčajnou gitaroubez zvukových a svetelných efektov,bolo mi krásne aj smutno zároveň. Smutnoz toho, že život by mohol byť oveľa krajší,keby sa ľudia vedeli tešiť aj z mála,a netúžili po stále lepších veciach a v čorazväčšom počte. Krásne z toho, že ceztento môj zážitok som cítila akúsi nádej -vždy a všade to tak nemusí byť. A Vianocesú predsa o nádeji.Tento zážitok je taký možno obyčajný, nopre mňa úplne jedinečný a neopakovateľný.Miriam KasalováLáska je, keď mama vidí ocka celéhosmradľavého a spoteného, ale aj tako ňom vraví, že je väčší fešák ako RobertRetford.Chris, sedem rokovOdvtedy, čo moja babička ochorela na artrózu,nemôže sa zohnut a namaľovať sinechty na nohách, tak to za ňu robí môjdedko. Aj keď sám má artrózu v rukách.To je podľa mňa láska.Rebecca, osem rokovKeď vás má niekto rád, vyslovuje vašemeno trochu inakšie. A tak jednoduchoviete, že vaše meno je v jeho ústachv bezpečí.Billy, štyri rokyLáska je, keď maminka urobí kávu preocka a usrkne, aby sa presvedčila, že dobrechutí.Danny, sedem rokovLáska je to, čo je s tebou v izbe na tvojenarodeniny, keď prestaneš otvárať darčekya započúvaš sa.Bobby, sedem rokov (neuveriteľné!)Keď sa chcete naučiť niekoho viac milovať,mali by ste začať u kamaráta, ktoréhonenávidíte.Nikka, šesť rokov (potrebovali by smeo pár miliónov viac Nikk na tejto planéte)Láska je, keď sú malá stará pani a malýstarý pán stále priatelia aj napriek tomu,že sa už tak dobre poznajú.Tommy, šesť rokovKeď niekoho milujete, tak sa vaše mihalnicehýbu hore a dolu a odlietavajú z nichmalé hviezdičky.Karen, sedem rokov (obdivuhodná predstavivosť)V súťaži, ktorej cieľom bolo nájsť najstarostlivejšiedieťa sa víťazom stal štvorročnýchlapec. Posúďte: Susedovi nedávnozomrela žena. Chlapček videl muža plakať,vyliezol mu na kolená a len tak tamzostal sedieť. Keď sa matka spýtala, čosusedovi povedal, chlapec vraví: „Nič, lensom mu pomohol plakať.“zdroj: internetn e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 25

l i s t á r e ňSpomienky na letný pobytZ veľkej Bratislavy, aj z ďalekej Sninypod Veporskými vrchmi stretli sme sa –náhradné rodiny.V hoteli Drotár nás privítali milo,hoci už vedeli, že týždeň bude tu živo.Po prvom biliarde a výdatnej večeri,že zvládneme cestu okolo sveta, dokázaťsme museli.Vedúca Katka skvelú taktiku zvolila,na ping-pongovom stole zavelila,u veľkých i malých rešpekt si vzbudila.V pondelok, utorok prší, počasie pod psa,ráno sa „cestuje“, večer sa hopsá.Indiánov, Číňanov, aj Yetiho stretnete,či chcete, či nechcete, keď chodíte posvete.Len čo nás slnečné lúče pošteklili,do dediny sme nadšene zostúpili.Na tunajšom ranči je vám zvierat dosť,nielen deťom pre radosť.I oteckovia a odvážne mamičky,vyhupli do sedla na koníčky.Ďalšieho dňa zas moji milí,na vláčiku sme sa povozili.Čierny Hron, lesy, lúky i kozičky,úchvatné sú z vagónov Čiernohronskejželezničky.V ten podvečer prosím, ani spoločenskánebola prázdna,vyhlásilo sa totiž, že konať sa bude detskádražba.Riško, ten rozumie sa dobre veci,vydražil tu rôzne veci.Vidličku - za tristo, žehličku, ba aj tescobody, mal by sa dať chlapec na obchody.A ešte všeličo pekné spolu sme zažili,do kufrov i pár múdrostí od lektorovpribalili.Hoc leto je za nami a vonku štípe mráz,radi spomíname s nádejou,že o rok-dva, stretneme sa zas.Zasielanie časopisuMirka z Dubnice nad VáhomČasopis Nebyť sám nám chodí vo väčšejkôpke, takže ho rozdávame všetkým, čochcú, ale sú takí, ktorí na naše akcie nechodiapravidelne a chceli by si ho prečítať.Priebežne Vám budem posielať ichkontakty. Ďakujem za skvelú prácu, ktorúrobíte.Katka Ontková, Úsmev ako dar, Košice- Všetkých zaradíme do databázy a časopisdostanú. Rovnako ako ostatných,ktorí o to požiadajú. RedakciaDetský slovník• Zákrytka (prikryjeme ňou bábiku)• Odmerovač (ukáže nám, o koľko sme narástli)• Hrubotónová gitara (hrajú sa na nej nízketóny - basgitara)Ako je to s rodinnými vzťahmi?„Otecko, Oliverko je môj bratranec aleboja jeho?“V čakárni u lekára„Ja som Viktorka,“„... no vidíš, my nemáme Viktorku.“„Tak si ju musíte zobrať z domova, aj mňasi zobrali.“Úvaha„Kto zarobí viac peniažkov, mama, či tatino?“„Mama, lebo viac kupuje.“Sklamanie„Tie nové okuliarky už odteraz budeš nosiťstále.“„Naveky?!“Naveky však netrvá ani potešeniez novej hračkyMalá slečna dostala pod stromček detskýsporák a riadiky, z ktorých mala naozajveľkú radosť. Jedného pekného dňasa jej však zdalo, že varenia už bolo takakurát dosť. Napadlo ju, že hračka, s ktorousa hrá starší brat, bude určite lepšiaa vyhlásila, že s tou hlúpou kychynkousa viac hrať nebude. Nechala všetko taka odišla. Milá „hlúpa“ kuchynka sa zrejmeurazila a „odišla“ nebadane tiež. Do skriňovéhonadstavca. Našťastie hračky majúodpúšťajúce srdiečko. Keď malá gazdinkasľúbila, že ju už nebude nazývať hlúpoua vždy ju pekne uloží na miesto, vrátila sapo čase späť.Mirka Kasalová* PERLIČKY * PERLIČKY * PERLIČKY * PERLIČKY * PERLIČKY *Milá redakcia, už dva roky sa pravidelne teším na váš časopis, ktorý si vždy prečítamjedným dychom. Som už (alebo iba?) dva roky profesionálnym rodičom. Mámv opatere dve sestričky. Laura je staršia a je už druháčka, je to vyspelé a trošku vážnedieťa. Vaneska je mladšia, škôlkarka, je jej pravý opak. Polepetko, tak ju voláme,pretože jej jazýček je často rýchlejší ako myšlienky. Výsledkom toho je množstvoskomolenín, ktoré nám vháňajú do očí slzy smiechu. Niekoľko z nich vám posielam.U nás v obchode sú na stene skrinky na odkladanie tašiek. Šesťročná Vaneska stojí prednimi, skúmavo si ich obzerá a zrazu sa opýta: „Maminka, to na čo sú tie šušníky?“ (myslelatým šuflíky)Vaneska si ohrýzala kožku pri nechtoch, až jej začal krvácať prst. Pýtam sa, čo robila.A Vaneska na to: „Predtým mi krvácalo ďasno, lebo som si odkusla prst!"Vaneska mi chcela povedať niečo dôležité zo škôlky, tak vraví: „Maminka, toto som Tichcela zabudnúť...“„Vaneska, čím chceš byť, keď budeš veľká?" pýtam sa. Vaneska pohotovo odvetí: „Predavkav ohode, kde zaplaťujú."Henrieta Matuščákovás t r a n a 26n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7

Keď brat nie je bratomTo, čo ma spája s mojím bratom, nie jelen suma genetických informácií. Badokonca si dovolím tvrdiť, že tá je aždruhoradá. S mojím bratom ma spájajúspomienky na detstvo, na našich rodičova starých rodičov, na spoločnú izbu,na hračky, s ktorými sme sa hrávali,spomienky na Vianoce a na hlúposti, čosme vyvádzali, na tichý odboj proti zákazom,spomienky na spoločné tajomstvá.Aj keď sme si navzájom večne skákali dovlasov, keď to miesto mňa chcel urobiťmôjmu bratovi niekto iný, bola som pripravenádo boja. Svojho brata si budembiť iba ja. Lebo odo mňa to nebolí...Áno, niekedy je to smiešne,inokedy trápne, niekedyplné krivdy, inokedyplné dôvery a lásky. Takésú súrodenecké vzťahy.Lebo vzťahy medzi ľuďmibývajú väčšinou komplikované.Ak sú to skutočnéhlboké vzťahy.Balíček, ktorý nik nechce„Ach!“ neraz počujemkolegyňu povzdychnúť sinad kartou, ktorá sa jejdostala do rúk. Už tuším,o čo asi ide. Súrodeneckáskupina. Štyri, päť,či šesť detí, ktoré trebaumiestniť do rodiny. Spolu.Prečo? Lebo sú súrodeneckáskupina. Najstaršiedieťa má osem rokov a najmladšie sotvadva. Všetky sú osvojiteľné. To znamená,že o ne ich biologická rodina nejaví žiadnyzáujem. Sú vhodné na adopciu. Nov aký druh hlbokého altruizmu treba veriť,aby si nejaká rodina zobrala narazpäť detí? Biologická matka ich v postupnosti,v akej rodila, zverovala do výchovyštátu. Jej deti sa stretali v skupináchv detskom domove, nevediac o tom, žeich viaže biologické puto. Avšak na jehozáklade tvoria balíček. Balíček, ktorý sinikto nikdy neprevezme.Skôr ideálny prípadAj štvorročný Peťo a dvojročná Alenkatvoria takýto balíček. Oboch matkaopustila ešte v pôrodnici. Sú súrodenci.A nepísané pravidlo káže, umiestňovaťsúrodencov spolu do jednej rodiny. Peťkovisa to, kým bol sám, nepodarilo. Čas,čo strávil v náručí ústavnej výchovy,mu v jeho vývine neveľmi pomohol. Výraznezaostáva vo všetkých oblastiach,prejavuje sa uňho veľmi silná psychickádeprivácia. Nedostatok lásky a pozornostisa dá čítať z každého jeho gestači pohybu. S rozbehom naráža hlavoudo steny, trhá si vlásky, až má na hlavemalé plešinky. Nerozpráva. Keď chcena seba upútať pozornosť, pokaká saa prinajlepšom pociká. Ubližuje všetkémuživému či neživému, čo sa dostanek jeho dosahu. Alenka je tiché a zmierlivéstvoreniatko, tým, že je dievčatko,trochu lepšie sa vyrovnáva s nedostatkomcitov a podnetov. Plienky ešte nosí, to jepravda, ale je komunikatívna a hravá. Toje náš súrodenecký balíček. Skôr ideálnyprípad. Nie je v ňom jeden komplikovanýpubertiak, dvaja záškoláci, malá škôlkarkaa batoľa. Aj také sú.Zdravý odhadO tieto dve deti prejavia záujem náhradnírodičia. Už pri prvých kontaktochprepadajú dezilúzii o tom, že by taktokomplikovanú situáciu v rodine zvládli.Začínajú pochybovať a po niekoľkýchtýždňoch sa tejto myšlienky úplne vzdajú.Majú zdravý odhad. Doma majú jednovlastné dieťa, ktorému sa treba venovaťa mali by pribudnúť dve, čo budú potrebovaťich plnú podporu. Uplynú ďalšietýždne, kým príde k inému kontaktus inými potenciálnymi rodičmi. Scenárbude ale zrejme totožný. A to sa eštenevie o tom, že biologická matka týchtosúrodencov je opäť v očakávaní.Čo sa dá v tomto prípade robiť?Čo robiť s naším balíčkom? Pýtajme sana to najdôležitejšie. Kde je najlepší záujemdetí. V ich prvoradom záujme jeto, aby vyrastali v rodine. Logika káže -rozdeliť.Pre Alenku by to bola okamžitá šancaocitnúť sa v láskyplnom prostredí,nadviazať vzťahy a začať žiť normálnyživot, podobný jej dvojročným rovesníčkam.Mať mamu, otca, možno súrodencov.Mať lásku a pozornosť. Pre Peťka byto bola šanca na záchranu. Ešte je malý.V rodine, kde by boli rodičia schopní samu plne venovať, príznaky jeho psychickejdeprivácie by pomaly odznievalia každým ďalším dňom by doháňal to,čo za tri roky stratil. No logika káže,ale pravidlá držia.Nezmyselné pravidlásúrodeneckej skupinynedávajú ich členomžiadnu šancu na záchranu.Kedy to má zmysel?Keď sú skutočnýmisúrodencami. A takísúrodenci nepotrebujúspoločné genetickéinformácie na to, abysa tak cítili. Vedia, žesú svoji. Žili v jednomdome, sedávali najednej lavičke, chodievalina svoje pieskovisko,mali sa radi,ochraňovali sa, iba ichilustračné foto mama napr. podľahlaalkoholu a je v liečebni,preto sa ocitli v detskom domove, čovšak na ich vzájomnej láske nič nezmenilo.Vedia, že k sebe patria. Toto je skutočnýbalíček. Obsahuje lásku a vzťah.Chcem tomu rozumieť, no nenachádzamjediný rozumný dôvod, prečo sa taktozaobchádza aj s deťmi, ktoré boli rodenéa opúšťané tou istou matkou. Iba prejej nezodpovednosť sú považované zaskupinu. Len preto, že použili ten istývýchod. Ako sa mohli v skupine plnejiných detí spoznať? Ako sa mohli medziinými deťmi navzájom uprednostňovať?Ako sa mohli mať rady, keď ich ani niktonenaučil, ako sa to robí?A o pár mesiacov pribudne do balíčkaďalší člen. Nikde to nikto nikdy nenapísal,iba sa to povedalo. Vraj nech majúz tej „rodiny“ aspoň niečo. Nech majúaspoň toho súrodenca. Budú mať pocit,že rodinu skutočne majú. V ústave. Je toveľká cena za ilúziu.Zdroj: blog Sme,Natália BlahováNebyť sám – dvojmesačník o náhradnom rodičovstve • ročník štvrtý • šéfredaktorka Eva Lauková • redakčná rada: Marika Kerekešová(predsedníčka), Katarína Baraničová, Jana Juráňová, Ivica Ruttkayová, Natália Blahová, Renata Matejová, Dana Žilinčíková, Monika Znamenáčková,Katarína Výbochová • grafická úprava Peter Bukovinský • tlač PROMA, Senec • vydáva Asociácia náhradných rodín (www.anr.sk)• vychádza s prispením Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny • príspevky posielajte na adresu: Nebyť sám, Grösslingova 67, 811 09 Bratislava• nebytsam@centrum.sk • ak chcete podporiť vydávanie tohto časopisu, finančné príspevky posielajte na číslo účtu 2666746051/1100• registrované MK SR pod č. 3193/2004 – ISSN 1336-6025Pomôcť môže každý, aj keď nie každý prijme dieťa z detského domova do svojej rodiny.