p r í b e hNikdy nezabudni(dokončenie z minulého čísla)„Mikuláš...“ tichučko zašepkala malá a znovusa stiahla za sestričkin chrbát.„A nechceš im ukázať, čo ti Mikuláš priniesol?“Zdalo sa, že po tejto otázke sa malej uľavilo,mohla totiž na chvíľu odísť a tak získaťčas na rozmyslenie. Pohľadom prebehla podospelých a potom aj po chlapcoch, ktoríbez slova a takmer bez pohnutia sledovalikrásne dievčatko. Už dávno sa spolu s rodičmikaždý večer modlili, aby sa im podarilonájsť sestričku a teraz tu pred nimi stálatáto malá princezná, ktorá by im mohla byťsestrou. Páčila sa im, ale nevedeli, či aj onisa páčia slečne, preto tak tŕpli a takmer aninedýchali.Malá sa otočila na päte a spolu so sestričkouodcupitala. Hneď za dverami sa jej rozviazaljazýček:„Ukážem im, čo mi doniesol Mikuláš, aleiba chlapcom, lebo sa mi páčia a možno ajtej tete, ale ujovi v žiadnom prípade neukážemnič,“ vyhlásila malá a jej hlásoksa postupne strácal v dlhej chodbe. Dospelív prijímacej miestnosti to <strong>sam</strong>ozrejme začulia zmätene sa pozreli na seba. Chcelibyť statoční, a preto sa tvárili, že sa ničnedeje, že o nič v podstate nejde. Ale vedeli,že toto stretnutie je nesmierne prevšetkých dôležité. Chlapci to zatiaľ všetkobrali ako zábavu, asi veľmi nechápali dôležitosťsituácie. Práve sa totiž stretli so svojoubudúcou sestričkou. Veľmi sa im páčila,ale vôbec netušili, či aj oni sa páčia jej. Bezjediného slova sa dívali na rodičov a čakali,čo sa bude diať ďalej.O chvíľu sa sestra s malou vrátili. Dievčatkonieslo v ruke mikulášsky balíček plnýsladkostí. Bolo v ňom všeličo, ale asi úplnenajzaujímavejšia bola hračka ukrytá vo vnútričokoládového vajíčka. Držala to vajíčkov ruke ako nejakú vzácnosť a s nádejouv očiach pristúpila k obom chlapcom.„Viete, čo je vo vnútri?“ nesmelo sa spýtala.„Asi nejaká hračka. Chceš sa pozrieť? Pomôžemeti ju poskladať,“ povedal jedenz chlapcov.Žena s mužom sa pozreli na seba s nádejouv očiach. Dúfali, že chlapci si malú získali.„Dobre, poďme to poskladať a potom čokoláduspolu zjeme,“ vyhlásila malá a odviedlachlapcov do rohu miestnosti. Sestra natoto vyhlásenie prekvapene zdvihla obočia,nestávalo sa totiž, aby sa dieťa z domovao niečo podelilo s inými deťmi. Preto vyhláseniemalej vyznelo veľmi prekvapivo. Bolojasné, že malá si chce získať náklonnosť návštevyza každú cenu, a preto bolo ochotnápodeliť sa so svojou obľúbenou pochúťkou.Dospelí chvíľu ticho sledovali, ako deti prisusednom stole skladajú hračku a potomprešli do susednej miestnosti porozprávaťsa.„Zdá sa, že prvý kontakt prebieha dobre, jetotiž veľmi dôležité, ako vás malá prijala.Neodmietla stretnúť sa s vami a nezareagovalanegatívne. To, že je teraz s chlapcami,je veľmi dobre, myslím, že sa jej páčia.Nemali by ste však dnes návštevu zbytočnepredlžovať, aby toho na ňu nebolo priveľa.Keď budete odchádzať, spýtajte sa jej, čiju ešte raz môžete prísť navštíviť.“ Jednýmdychom povedala sestra.„Môžeme jej potom niečo priniesť? Myslímnejakú sladkosť alebo drobnú hračku,“ nesmelosa opýtala žena.„Netreba jej nosiť nič. Mohla by totiž pocítiťnádej a kým si nie ste absolútne istí, či junaozaj chcete, bolo by to predčasné a mohloby jej to ublížiť.“ Sestra sa na ženu milousmiala, ale keď videla jej preľaknutý výrazna tvári, dodala: „Ale možno by to mohlibyť lentilky alebo napríklad žuvačka.“Žena si s úľavou vydýchla, v tejto vete totižzacítila nádej, že ešte raz môžu za malouprísť a nádej, že si ju získajú bola tak väčšia.Bála sa, veľmi sa bála, aby na tejto prvejnávšteve nezlyhali. Vedela, že ich budúpozorovať, a to nielen malá, ale aj sestra,vychovávateľky, psychológ v detskom domovea najviac riaditeľka. Nevedeli, ako <strong>sam</strong>ajú správať, a boli určite veľmi kŕčovití.Preto zmienka o lentilkách jej prinieslaúľavu. Nepokazili to, ešte raz môžu prísť.Zrazu sa do miestnosti vrútili tri vysmiatedeti. „Pozrite sa, čo sme zložili,“ prekrikovalisa. Malá sa zdala byť šťastná, veď konečnektosi dokázal zložiť hračku z kinderka.Títo chlapci sa jej páčili, neboli ako jejspolubývajúci v skupinke. Títo boli šikovnía zruční, kým tí jej boli nešikovní a nezbední,vždy všetko pokazili. Títo veľkí jejprezradili, že doma majú veľa takýchto hračieka že by jej ich aj požičali, keby k nimprišla na návštevu. Tu jej nikto nič nepožičal,všetci si veci trhali navzájom z rúk a takveľa hračiek pokazili. Vlastne sa ani nevedelihrať. A tak začala byť zvedavá na týchtoveľkých chalanov, ktorí mali veľa hračiek,nič nekazili, vedeli sa hrať a dokonca boliochotní hrať sa aj s ňou.„Je tam jazierko s vtáčikom, chlapci mi hoposkladali, oni sú už veľkí a vedia to, nieako naši malí v skupinke!“ víťazoslávne volalamalá.„A čo máš ešte v tom balíčku?“ ticho sa spýtalažena. Dievčatko bez slova podišlo k neja pomaly začalo z vrecúška vyťahovať drobnosti,zabudnúc, že pred necelou polhodinousa nechcelo s tetou rozprávať.„Fíha, to je ale veľa sladkostí,“ prekvapenezhíkla žena. „Ale ja ešte stále neviem, akosa voláš...“„Volám sa Darinka,“ tichučko povedalodievčatko.„To je krásne meno, a ja sa volám Marikaa tento ujo...,“ ukázala žena na manžela,„... sa volá Riško.“„Ja viem,“ povedala malá. „A chlapci sa volajúMartinko a Andrejko, povedali mi to,keď sme spolu skladali toho vtáčika.“ Matkasa vďačne pozrela na synov, ani netušili akoperfektne to zvládli. Prirodzene pomohlinadviazať prvý kontakt, taký dôležitý prevývin ďalších udalostí. Dievčatko opäť odbehloza novými kamarátmi a muž a žena,ticho sa rozprávajúc, pozorovali trojicu hrajúcichsa detí.„Darinka, musíš sa rozlúčiť s návštevou,“povedala sestra, ktorá práve vošla do miestnosti.„O chvíľu bude večera a ešte sa musíšprezliecť.“Malá sa smutne poobzerala po prítomnýcha povedala: „Ja už musím ísť, ale vy ešteniekedy za mnou na návštevu prísť môžete.“A v jej slovách znela túžba i nádej. Veďsa tak snažila, aby bola dobrá, aby sa slušnesprávala a aby nerozprávala škaredo. Niekedysa už stalo, že prišli dospelí za nejakýmdieťaťom, to sa im zapáčilo a zobrali si hodomov, aby s nimi žilo. Cítila, že toto môžebyť tiež niečo také, preto sa tak snažila,veď chcela mamu aj otca, a tu by mohlamať aj nových bratov. S nádejou čakala, čoodpovedia.Uľahčene si vydýchla, keď muž, ktorého doteraznepočula prehovoriť, povedal: „Prídeme,radi ťa znovu uvidíme.“ Prekvapenenaňho pozerala, doteraz si uvedomovalajeho prítomnosť len okrajovo, viac ju zaujímalichlapci a trochu aj táto žena. Premýšľalaa múdro si muža prezerala od hlavyaž po päty.„No dobre, páčiš sa mi, môžeš prísť aj ty,“nakoniec rozhodla malá.„To som rád, že môžem prísť. Chceš, abysom ti niečo priniesol? Napríklad lentilky?“Malá chvíľu porozmýšľala a povedala: „Môžešmi priniesť lentilky, ale priveď aj chlapcov.“Sestrička ju vzala za ruku a viedla ju ku dverám.Tam sa malá ešte raz obzrela, všetkýchsi prezrela rýchlym pohľadom a zmizla zadverami.V miestnosti zostalo mŕtve ticho, zrazu tambolo akosi prázdno. Všetci čakali, že tendruhý niečo povie. Nikto nepovedal nič.Všetci však vedeli, že ešte raz prídu.Marika Kerekešovás t r a n a 24n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7
s p e k t r u mMôj najkrajší zážitokDetské názory na lásku!Niekoľko profesionálov položilo otázkuskupine detí starých štyri až osem rokov.Ich odpovede boli omnoho širšie a hlbšie,ako si kto dokázal predstaviť. Presvedčtesa <strong>sam</strong>i.Jakubko s vysnívanou gitarouPred štyrmi rokmi sme v našej rodine prežívaliVianoce trochu inak, ako sme bolizvyknutí dovtedy. Po siedmich sviatkochstrávených vo dvojici sme konečne malina štedrovečernom stole prestreté pretroch. To leto sa nám s manželom zmenilsvet, do ktorého vstúpil náš syn – Jakubko.Počas Vianoc mal tri a pol roka a detskúradosť v očkách z celej tej tajomnej atmosféry.Ako to robievajú aj iní kresťanskírodičia, v období adventu sme sa spolumodlievali a rozprávali o tom, ako prídena svet Ježiš, ktorý je pre nás tým najväčšímdarom.Konečne nadišiel deň D a čas <strong>sam</strong>otnejštedrej večere. Boli sme milo prekvapení,keď naše, inak živé dieťa, prežívalovečeru v pohode a pokoji. Viackrát padaliotázky: „Už prišiel Ježiško, kde je?“ Ajdieťaťu odpoviete – medzi nami, v našomsrdci. Ďalšia otázka: „Vo vnútri?..., aj vomne?..., ja som Ježiško?“ Museli sme sapousmiať, no napadlo nás, áno aj ty si prenás taký malý Ježiško.Keď sme dovečerali, pobrali sme sa doobývačky, pozrieť sa, čo pekné nás tamčaká. Pod stromčekom bol úplne nový betlehem,ktorý nám darovali naši rodičia.Kubko si vôbec nevšímal zabalené darčeky,ale hneď zobral do rúk betlehem,s úžasom si ho prezeral a hovoril, aký jeto pekný darček. Myslím, že to bol prejeho detskú dušičku „dôkaz“ toho, že Ježiškonaozaj prišiel.Došlo k rozbaľovaniu darčekov. V prvom,ktorý rozbalil, bola jeho túžobne vysnívanádetská gitara. Vyzeral, ako keby anineveril tomu, že sa mu splnil jeho sen.To bol prosím darček večera. Z drevenejvláčikovej súpravy mal zrejme väčšiu radosťotecko, ktorý sa pri jej stavaní moholnachvíľu vrátiť do svojich detských čias.Kubka zaujímala len jeho modrá gitara.Vtedy som si uvedomila, že k čistej detskejradosti netreba až tak veľa. Tentorazju vyčaril drevený betlehem. Cítila somsa vinná za seba, aj za celý ten reklamnýsvet, ktorý nám nahovára, že čím viac,väčších a drahších darčekov, tým väčšiaradosť detí. Položila som si otázku, kedyčlovek prichádza o detskú radosť? Nekazímesi <strong>sam</strong>i svoje deti, keď ich zavaľujemetoľkými darčekmi?Keď som sa dívala v ten čarovný večer naKubka hrajúceho sa s jednou obyčajnou gitaroubez zvukových a svetelných efektov,bolo mi krásne aj smutno zároveň. Smutnoz toho, že život by mohol byť oveľa krajší,keby sa ľudia vedeli tešiť aj z mála,a netúžili po stále lepších veciach a v čorazväčšom počte. Krásne z toho, že ceztento môj zážitok som cítila akúsi nádej -vždy a všade to tak nemusí byť. A Vianocesú predsa o nádeji.Tento zážitok je taký možno obyčajný, nopre mňa úplne jedinečný a neopakovateľný.Miriam KasalováLáska je, keď mama vidí ocka celéhosmradľavého a spoteného, ale aj tako ňom vraví, že je väčší fešák ako RobertRetford.Chris, sedem rokovOdvtedy, čo moja babička ochorela na artrózu,nemôže sa zohnut a namaľovať sinechty na nohách, tak to za ňu robí môjdedko. Aj keď sám má artrózu v rukách.To je podľa mňa láska.Rebecca, osem rokovKeď vás má niekto rád, vyslovuje vašemeno trochu inakšie. A tak jednoduchoviete, že vaše meno je v jeho ústachv bezpečí.Billy, štyri rokyLáska je, keď maminka urobí kávu preocka a usrkne, aby sa presvedčila, že dobrechutí.Danny, sedem rokovLáska je to, čo je s tebou v izbe na tvojenarodeniny, keď prestaneš otvárať darčekya započúvaš sa.Bobby, sedem rokov (neuveriteľné!)Keď sa chcete naučiť niekoho viac milovať,mali by ste začať u kamaráta, ktoréhonenávidíte.Nikka, šesť rokov (potrebovali by smeo pár miliónov viac Nikk na tejto planéte)Láska je, keď sú malá stará pani a malýstarý pán stále priatelia aj napriek tomu,že sa už tak dobre poznajú.Tommy, šesť rokovKeď niekoho milujete, tak sa vaše mihalnicehýbu hore a dolu a odlietavajú z nichmalé hviezdičky.Karen, sedem rokov (obdivuhodná predstavivosť)V súťaži, ktorej cieľom bolo nájsť najstarostlivejšiedieťa sa víťazom stal štvorročnýchlapec. Posúďte: Susedovi nedávnozomrela žena. Chlapček videl muža plakať,vyliezol mu na kolená a len tak tamzostal sedieť. Keď sa matka spýtala, čosusedovi povedal, chlapec vraví: „Nič, lensom mu pomohol plakať.“zdroj: internetn e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 25