nebyt_sam_05-06_2007 - Asociácia náhradných rodín

d o d i s k u s i eVýzva Nechceme vaše peniazezarezonovalaRiaditeľka Detského domova Pohoda v Bratislave Ida Želinská urobila v decembri pozoruhodné gesto.V domove sa rozhodli stopnúť všetky akcie, na ktorých by sa mohli deti z tohto detského domovanaučiť žobrať a prosiť o pomoc vystúpeniami na večierkoch veľkých firiem, na ktorých si za peknépesničky a básničky prevezmú šeky. (Výzva bola uverejnená v minulo čísle Nebyť sám.) Na internetesa rozprúdila plodná diskusia, pozitívnych reakcií pribúdalo.Ida Želinská,riaditeľka DeD PohodaAké boli reakcie?...hm. Ak si myslíte, že na našu výzvu nászavalili telefonáty a e-maily sponzorov,ktorí nechcú byť medializovaní a chcú pomáhaťcielene, dlhodobo, projektovo - tonie. Ale, a to podčiarkujem, ani to nebolonaším cieľom. Nepísali sme výzvu akomarketingový ťah, ako antireklamu, ktoráodlíši „náš“ detský domov od „tých druhých“.Výzva bola iba o tom, že nechceme„predávať“ deti, ktoré sú nám zverené zažiadnych okolností - nech nás to stojí, čonás to stojí. Iste, naše „straty“ oproti minulémuroku išli do desaťtisícov. Rozbilasom si vzťahy s firmami, ktoré mi mesiacesľubovali, že spolu pôjdeme do projektov,v rámci ktorých naše deti budú môcť u nichzačať svoju pracovnú kariéru a nakoniecmi ponúkli vianočné šeky. (Odmietla somnechať na večierkoch tancovať a spievaťdeti - šeky dostali iní...)Stalo sa však iné: prišlo sebavedomie častitímu, chuť robiť projekty, chuť robiťnové veci. Prišla Mrs. Helen z medzinárodnejškoly, ktorá učí naše deti po anglicky(a oni ju po slovensky) a kontrakt smeuzavreli na školský rok. Stále sú tu s namidobrovoľníci z o.z. Plusko a Pro Vida, ktorípravidelne a často chodia s našimi deťmido hôr a na splavy, učia ich počítačovejgramotnosti a pod.Viac než zo štyroch podpisov z detskýchdomovov pod výzvu sa teším z toho, že začínajúfungovať siete medzi ľuďmi, ktorícítia potreby detí v ústavnej starostlivostirovnako a vedia, že to nie je hlavne o peniazoch,ale o nás. Príklad? Keď som uplakanávolala Viktorovi Blahovi z Detskéhocentra Ružomberok, že nám vybuchla profesionálnarodina a musím z hodiny na hodinuvziať dve malé deti „niekam“ a tenmi v momente pomohol naviazať sieť cezpol Slovenska a - ďalší z riaditeľov - LiborKobyda ponúkol svoju prechodnú profesionálnurodinu, kam sme deti ešte v tendeň odviezli a získali čas na dobré riešenie...Takže nie nejaká formálna deklaráciaspriaznenosti, ale od decembra cítimenaozajstnú spoluprácu...Čo na to deti?Viete, ako reagujú deti z detského domovana darčeky? Rozbalia ich, ak dostali, čochceli, potešia sa na chvíľu - ak dostanúniečo iné, frflú, zúria..., ani trocha pokorypred darovanou vecou. A pýtajú... To je natom to najhoršie, keď vidíte deti, ktoréby mali byť sebavedomé, a prosia. A eštemajú aj pocit, že na to majú nárok. Takžesme zvolali komunitu, hovorili sme s deťmi.Písali sme listy anjeličkom. Snažili smesa splniť sníčky. Ale nepresýtiť. Niektorédeti veľmi jasne pochopili, o čom je reč.Napr. Zuzka, ktorá povedala na Detskomparlamente Bratislavy, že nechce byť ichprojektom. To, čo z tejto výzvy vyjde skutočne,uvidíme.Libor Kobyda,Združenie Detský smiechVeľmi si vážim pani riaditeľku Želinskú, žemala odvahu vybočiť z radu a povedať to,čo si možno mnohí mysleli, ale nemali právetú guráž. Doba si vyžaduje flexibilnýchľudí v súlade s výzvami pani Želinskej:„Dajte našim deťom šance“, príjmite ichako „Rovnocenných partnerov“, „Len niepeniaze zadarmo“. Tie naozaj degradujútrh a v konečnom dôsledku sú kontraproduktívne.Naším cieľom musí teda byťvychovať flexibilných, životaschopnýchľudí a na tento účel používať aj zverenéprostriedky. Naučiť ich princípu skutočnejzásluhovosti, zodpovednosti za svoj osud.Dary z ľútosti tu nemajú čo hľadať.Ako je na tom náš DeDTým, že sme vznikli ako neštátny DeD,nemali sme od počiatku také finančné zázemieako štátne.. Bez sponzorov a dobrovoľnýchspolupracovníkov by sme neutiahliani základné potreby na prevádzkuzariadenia. O investíciách ani nehovorím.Nikdy sme však na získanie prostriedkovnevyužívali deti. Naši donori i mnohé štátneinštitúcie naopak verili nášmu projektuvirtuálneho DeD čisto na báze profi rodín,ktorý priniesol kvalitatívnu zmenu do výchovydetí s nariadenou ústavnou starostlivosťoua podporovali práve túto zmenu.S touto myšlienkou sa stotožnili aj všetcinaši zamestnanci a v prvom rade to boliprofesionálni rodičia, ktorí nám svojouobetavosťou pomohli prekonať aj krízovésituácie. Náš donor, naša organizácia, nášzriaďovateľ a naši zamestnanci mali totižspoločný cieľ. Záujem dieťaťa.Preto dnes existujeme. Preto podporujemepani Želinskú. Preto chceme zmenu.Systém musí byť podporený zanietencamia priekopníkmi, ktorých bolo aj v nedávnejminulosti v tejto oblasti už veľmimnoho a dnes je takou pani Želinská. Beznich by to nefungovalo ani fungovať nikdynebude. Alebo sa radšej budeme tváriť,že tomu nerozumieme a pre náš sociálnysystém budeme vychovávať stále novýcha nových klientov? Áno, mal som z tohotrochu obavy. Tie sa ale rozplývajú. Ďakujem,pani Želinská!Zora Burčíková, riaditeľka DeD,Uralská 1, KošiceĎakujem za váš článok v ostatnom čísleNebyť sám. To, čo ste v ňom napísali,sa snažíme už niekoľko rokov realizovaťv našom detskom domove. Odmietameakékoľvek sponzorské balíčky, hračky,staré i zánovné šatstvo (okrem kníh prenašu knižnicu), snažíme sa deťom ukázať,že najcennejšie a najdôležitejšie je to,k čomu sa dopracujú vlastným snažením.Nemáme radi veľké akcie robené pre detiz detských domovov, snažíme sa na nichnezúčastňovať a keď náhodou sa pritrafí,tak hlavne tak, aby si deti ušetrili na cestovné,keď nás pozvú do divadla trvámena určení vstupného a pod. Sme za to, abynašou spoločnou snahou bolo skutočne vychovaťz detí sebavedomých mladých ľudí,ktorí poznajú svoju cenu a nie hordu „odkázanýchskorobezdomovcov“. Verím, žeu mnohých kolegov nájdete podporu a ženás bude viac ako tých druhých.n e b y ť s á m | d e c e m b e r 2 0 0 7 s t r a n a 23