Vojenské lesy 4/2019

More documents

Recommendations

Info

HISTÓRIA ZABUDNUTÝ POMNÍK V rokoch 2017 a 2018 odštepný závod Kamenica nad Cirochou vo vlastnej réžii zrekonštruoval lesnú cestu Dolná Baňa – Suchý jarok. Je na Lesnej správe Jovsa v porastoch na južnej strane Vihorlatských vrchov nad obcou Klokočov. V časti Dolná Baňa cesta vedie po trase bývalej úzkokoľajnej železnice. Tú dal vybudovať bývalý vlastník týchto lesov a Michalovského panstva gróf Alexander Sztáray. Využíval ju aj na dopravu kameňa z prevádzkovaných lomov. Je to ten Sztáray, od ktorého vykúpil Československý štát lesy, ktoré vytvorili základ terajšieho Odštepného závodu v jeho južnej časti. To je ale iná história, ktorej sa v tomto článku nechcem venovať. Chcem však popísať príbeh inej udalosti, ktorá sa udiala na týchto miestach. Je možno menej historická, ale neobvyklá a so smutným koncom. Ing. Anton Bodnár, riaditeľ OZ Kamenica nad Cirochou (text, foto) Počas stavebných prác na spomínanej ceste som sa v priľahlých lesných porastoch pohyboval častejšie ako obvykle. Pri jednom prechode cez les v časti odbočky cesty zo Suchého jarku na Dolnú Baňu som objavil v poraste malý andezitový pomníček. Má tvar malej stély so zaoblenými rohmi. V hornej časti je vytesaný štylizovaný kresťanský kríž. Ramená sú spojené do oblúka, podobne ako je to na drevených krížoch, kde majstri v hornej časti pre ochranu ramien inštalovali plechovú striešku. Pod krížom je v orámovaní vysekaný nápis : A. ŠTEFAN *3.X.1924. + 30.X. 47. ZÁVADKA. Je tu niekto pochovaný? Asi nie. Je to symbol nejakej tragickej udalosti? Udalosti pri práci v lese s nešťastným koncom? Takéto a podobné myšlienky mi vírili v hlave pri pohľade na kamenný pomník. Uvažoval som. Iste budú niečo o tom vedieť starší kolegovia z Lesnej správy. Odpovede lesníka Ladislava Macejka, ktorý dlhodobo pracoval na tomto lesnom obvode, však boli neurčité. Nepoznal históriu pomníka. Podobne ani ostatní kolegovia z Lesnej správy alebo zo závodu nevedeli o tom nič konkrétne. Povedal som si že, ja sa to pokúsim vypátrať. POČIATOČNÉ TÁPANIE V tejto časti východného Slovenska sú dve dediny s názvom Závadka. Jedna pri Humennom smerom na Topoľovku a Vranov, druhá v okrese Michalovce. Do tej sa dá dostať z Jovsy smerom na Hnojné. Obec Závadka leží na hlavnej trase Michalovce - Sobrance. Zdalo sa mi logickejšie začať pátrať v tejto obci. Prvé mailové komunikácie a následné telefonáty na obecný úrad na jar tohto roku nepriniesli výsledky. Starostka zistila medzi miestnymi občanmi len toľko, že meno Štefan sa v obci vyskytovalo, ale nositelia tohto mena už v obci nežijú, alebo sa odsťahovali. V obci Závadka nie je cirkevná farnosť. Veriaci majú farnosť vo Veľkých Zalužiciach. Čo keby som zašiel za tamojším kňazom a nazrel do Knihy zomrelých? Prešlo leto a ja som nevykonal v tejto veci nič. Blížiaci sa sviatok Pamiatky zosnulých ma však akosi primäl obnoviť moje „pátranie“. Tentoraz som volil osobnú návštevu v obci Závadka. Moje prvé kroky viedli na obecný úrad. Starostka nebola prítomná, ale mladá zamestnankyňa si spomínala na môj mail z jari. Nie je však z obce a jediné, čo mi poradila, že dom, kde niekedy bývali Štefanovci, teraz vlastnia rómski občania. DÔLEŽITÝ NEZNÁMY S poďakovaním, ale s neúspechom som odchádzal z obecnej kancelárie. Vo dverách som sa míňal s chlapom v strednom veku, vysokej postavy. Oslovení Rómovia v odporúčanom dome však nekúpili dom od osoby s priezviskom Štefan. Stojac bezradne na chodníku v peknom slnečnom dni tohoročného vydareného babieho leta, mi padol pohľad na staršiu pani na druhej strane cesty vychádzajúcu z bráničky. Idem za ňou. Po slušnom oslovení držiac fotografie pomníka v lese jej vysvetľujem svoje trápenie. Debata je však bez efektu, akurát sa dozvedám, že má brata doktora v Humennom a keď poviem, že ho poznám, tak sa poteší. Odrazu počujem za sebou hlas: „Vy pátrate po Andrejovi Štefanovi?“ Prikývnem a v človekovi, ktorý mi dáva otázku, poznám pána z obecného úradu, s ktorým som sa pri odchode stretol vo dverách. „Choďte na cintorín, práve na jeho spoločnom hrobe s rodičmi inštalujú nový pomník,“ hovorí pán. Ďalšie udalosti už potom majú rýchly spád. Ďakujem neznámemu človekovi za pomoc. Lúčim sa s ním a sadám to auta. On však prišiel za mnou pre istotu až na cintorín. Moje porovnanie dátumov na pomníku v lese a na 20 VOJENSKÉ LESY 4/2019
HISTÓRIA pomníku na miestnom cintoríne ma presvedčuje o tom, že tento neznámy človek mal pravdu. (Ani som sa ho nespýtal na meno.) Údaje sedia. PREKVAPIVÉ STRETNUTIE Od vedúceho partie kamenárov získavam telefónne číslo objednávateľa zákazky na obnovu pomníka. Volám na poskytnuté číslo do Michaloviec. Pani v telefóne je neter nebohého z pomníka. Je ochotná poslať mi kontakt na svojho staršieho brata a adresu jeho bydliska. Po krátkej ceste autom do Michaloviec stojím pred domom z adresy a čakám na pána, ktorý je na moje požiadanie ochotný vyjsť von a rozprávať sa so mnou. Tu ma čaká ďalšie prekvapenie. Blížiac sa k neznámemu človekovi sa mierne zháčim, lepšie sa prizriem a vyjachcem: „Vlado, to si Ty?“ Vlada Štefana poznám ešte z čias, keď pracoval na lesnom úrade v Michalovciach a neskôr ako vedúceho nákupu dreva v Bukóze Vranov. „Mám málo času, lebo sa chcem venovať dcére, ktorá prišla ku mne na dovolenku a práve odchádzame,“ ospravedlňuje sa Vlado. „Nevadí,“ hovorím a ukazujem mu fotografie. Len mi povedz, či som na konci pátrania a v krátkosti históriu udalosti, ktorá sa stala vašej rodine v lese a súvisí s pomníkom. PRÍBEH POMNÍKA Vlado vyrozpráva krátky, ale smutný príbeh. „Áno, podľa údajov na pomníku je to iste pomník môjho strýka. Nikdy sme však nevedeli ani ja, ani moja sestra, že je takýto pomník vo Vojenských lesoch. Otec nám o ňom nikdy nerozprával. Nerád rozprával ani o rodinnej tragédii, ktorá sa tam udiala. Náš strýko prišiel na dovolenku z vojny a išiel spolu s bratom, mojím otcom, hotoviť do lesa drevo na zimu. Bolo to v jeseni, 30. októbra 1947. V ten deň silno pršalo. Pôda v lese bola rozmočená a kone s vozom zapadli v blate a nevládali náklad vytiahnuť. Pohoniča pochytila zlosť na kone. Začal kone šľahať bičom. Strýkovi mu ich prišlo ľúto. Postavil sa pred nich spredu a chytil za liace, že ich utíši a možno pomôže. Splašené pohyby koní však spôsobili, že stredný drúk voza, po zemplínsky „dišeľ“, mu nešťastne narazil do hrude a privodil okamžitú smrť,“ vyrozprával mi Vlado. To je príbeh môjho pátrania po histórii zabudnutého pomníka vo Vojenských lesoch. Stavanie pomníkov je prejav úcty pozostalých zomrelým. Rozmýšľam nad tým, čo asi viedlo brata mládenca tragicky zahynuvšieho v lese nad Klokočovom, že mu dal na mieste tragédie postaviť pomník a o tomto svojom počine nepovedal ani svojím blízkym. Môžeme len hádať. Ja si však myslím bez potreby hádania, že skutok to bol pekný a šľachetný. Ešte malý dodatok na záver. Dodatočne som zistil, že ten pán, s ktorým som sa stretol vo dverách obecného úradu a usmernil moje pátranie, sa volá Vladimír Smriga. • Prvý rad zľava – Jozef Harvilik, Ján Ľonc, vnučka Dominika, Marián Beľančin, druhý rad zľava Vlastimil Pľuta, Michal Balog, Milan Vataha. SPLNENÉ ŽELANIE Každý je iste rád, ak môže splniť želanie, túžbu alebo prosbu blízkeho či neznámeho človeka. V polovici októbra tohto roku ma navštívil v kancelárii bývalý zamestnanec odštepného závodu Milan Vataha. Je rodákom z Kamenice. Vo vojenských lesoch do roku 2008 odpracoval 35 rokov. Direktore, idem za Tebou so žiadosťou, hovorí Milan a vysvetľuje mi svoju požiadavku. Poznal si Ľonca?, pýta sa ma. Nie, nepoznal, odpovedám. Ján Ľonc z Belej nad Cirochou pracoval v minulosti na závode, teraz má 82 rokov. „Volala mi jeho vnučka, že dedo má túžbu navštíviť miesta, kde strávil značnú časť svojho života,“ pokračuje Milan. Zdržia ťa maximálne 15 minút dodáva. Vravím - nevidím v tom problém. Zisti, kedy chcú prísť, nájdem si čas a osobne sa im povenujem. Milan ihneď volá vnučke a je dohodnuté stretnutie na ďalší deň, 16. októbra na desiatu hodinu. Nasledujúci deň po oznámení z vrátnice, že plánovaná návšteva je na bráne, vychádzam privítať trojicu hostí, Jána Ľonca, jeho vnučku a Milana Vatahu. Pri zvítaní je viditeľné, že 82 rokov sa prejavilo najmä na chôdzi hosťa. Pohľad má však bystrý a to, že hlava ešte stále dobre pracuje, sa prejaví v kancelárii pri spomínaní na roky prežité vo Vojenských lesoch. Spomienky sú „čerstvé“ a pre mňa zaujímavé. Mám rád príbehy z minulých čias. Ján Ľonc nastúpil do zamestnania vo Vojenských lesoch 6. mája 1960 a pracovnú činnosť ukončil v roku 1997. Po celý čas, teda 37 rokov, pracoval na poste vedúceho opravárenských dielní. Je absolventom učilišťa ČSAD v Košiciach, neskôr si urobil večernú Strojnícku školu v Snine s maturitou. Aj keď v tej dobe nebolo veľa ľudí s týmto odborným vzdelaním, miesto vo Vojenských lesoch získal len za pomoci známeho z armády. Kapitán Popovič zaňho intervenoval u Ing. Jána Kindernaja, vtedajšieho riaditeľa závodu. Opravárenské dielne patrili organizačne pod dopravno-mechanizačnú správu. Správa sídlila na terajšej Ružovej ulici v susedstve píly JRD. Vedúcim správy bol Ján Golian. Býval v ešte dnes stojacej dvojhájenke v susedstve správy. Jeho manželka mala už v tom čase podnikateľské schopnosti. Na vrátnici DMS prevádzkovala malý bufet. Súčasťou ponuky bolo aj pivo sedmička. Pre lepšie spomínanie začnem ukazovať staré fotografie zo svojho archívu v počítači. Hosť a Milan vzájomne hádajú mená starých kolegov na čiernobielych záberoch. Väčšina z nich už nežije. Pripomínajú si staré udalosti, objekty a miesta na závode a v lese. Jednu z fotografii zachytávajúcu zamestnancov závodu na prvomájových oslavách v Humennom vidí Ján Ľonc prvýkrát. Skromne poprosí o jej vytlačenie na kopírke, nakoľko na fotografií je aj on. Rozhovor spestríme pohárikom becherovky. Avšak len jedným. Hosť ďalší odmietne. Na jeho želanie vychádzame ešte na dvor a prejdeme areál závodu. Obojstranne milé je stretnutie s terajšími zamestnancami v opravárenskej dielni. Marián Belančin a Vlasto Pľuta začínali u Ľonca ako mladí absolventi učilíšť. „O kotolne a techniku všeobecne má dedo stále záujem,“ podotkne vnučka pri prehliadke závodnej kotolne na štiepku. Z plánovaných 15 minút sa návšteva Jána Ľonca natiahla na dve hodiny. Nikto však neľutoval spoločne strávený čas. Som presvedčený, že všetci sme mali z tohto malého spomienkového stretnutia dobrý pocit. Milan Vataha a ja, že sme mohli splniť nenáročné želanie bývalého zamestnanca, a pre Jána Ľonca to bolo iste cenné a potešujúce. Rozlúčili sme sa tak ako pri príchode, na vrátnici závodu, vzájomným prianím všetkého dobrého. „Môžem o našom stretnutí napísať do nášho časopisu?,“ pýtam sa nakoniec. Hosť neodpovedá, len mlčky prikývne. Vnučka sa spokojne usmeje. Ing. Anton Bodnár, riaditeľ OZ Kamenica nad Cirochou (text, foto) VOJENSKÉ LESY 4/2019 21
Page 1 and 2: Vojenské lesy Časopis zamestnanco
Page 3 and 4: OBSAH LESNÍCTVO KYNOLÓGIA SPOLOČ
Page 5 and 6: LESNÍCTVO Predstavovanie chránen
Page 7 and 8: LESNÍCTVO sa tam významné horsk
Page 9 and 10: LESNÍCTVO AKTUÁLNE PROBLÉMY V ZA
Page 11 and 12: LESNÍCTVO PRÍSTUPOVÁ KOMUNIKÁCI
Page 13 and 14: LESNÍCTVO ODMÍNOVACÍ SYSTÉM BO
Page 15 and 16: POĽOVNÍCTVO A RYBÁRSTVO nám sť
Page 17 and 18: AKTUALITY O VLM V ČASOPISE OBRANA
Page 19: STRELECTVO 6 7 Spojenie hlavní pre
Page 23 and 24: SPOLOČENSKÁ RUBRIKA DEŇ SV. HUBE
Page 25 and 26: SPOLOČENSKÁ RUBRIKA ktoré pôsob
Page 27 and 28: NÁŠ DÔCHODCA ING. STANISLAV LUTE
Page 29 and 30: LESNÁ PEDAGOGIKA Aktivita s najvä
Page 31: VIANOČNÉ PREKVAPENIE Popri všetk

Vojenské lesy 4/2019

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?