Vojenské lesy 4/2019

HISTÓRIA
VIDOR JURÁN 1879 - 1963
Nasledujúcimi riadkami by som vám chcel priblížiť významnú udalosť v regióne horného
Spiša, ktorá sa udiala len nedávno a má nemalú väzbu na históriu nielen nášho závodu
v Kežmarku, ale určite osloví všetkých lesníkov, poľovníkov, milovníkov prírody a histórie.
Dňa 21.novembra 2019 z príležitosti blížiaceho sa jubilea 140-teho výročia narodeniea
Vidora Jurána skupina nadšencov histórie a obdivovateľov fenoménu lesa a prírody
pod vedením Dr. Andreja Janovského a Ing. Vladimíra II. Kleina zorganizovala za aktívnej
spoluúčasti Obecného úradu Hniezdne a pána starostu Ing. Viktora Selepa spomienkový
večer, na ktorom autori Dr. Janovský a Ing. Klein prezentovali svoju knihu, venovanú životným
osudom tohto nevšedného a zaujímavého človeka, no predovšetkým významného
spisovateľa, plodného autora množstva kníh s poľovníckou tematikou. Uvedeniu knihy
predchádzalo odhalenie pamätnej tabule na budove obecného úradu Hniezdne. Odhalil
ju za spoluúčasti pána starostu a organizátorov generálny konzul Maďarskej republiky,
pán Haraszti Attila. Táto tabuľa by mala pripomenúť okoloidúcim turistom, poľovníkom, ba
i miestnym občanom tohto významného rodáka, ktorého meno rokmi pomaly upadlo do
zabudnutia.
Áno, stále hovorím o Vidorovi Juránovi.
Predpokladám, že o ňom vie len niekoľko zanietených
poľovníkov a znalcov regionálnej
histórie. Je to svojím spôsobom aj preto, že sa
hlásil k maďarskej, resp. uhorskej národnosti.
gitu *1912. Z nich syn Ladislav vyštudoval lesné
inžinierstvo. Vidor Jurán ovdovel v roku
1932, viac sa neoženil, žil 6 rokov na správe
lesov v Levočskej Doline, krátko v Prešove. Po
zničení bytu a strate celého osobného majetku
pri bombardovaní Prešova roku 1944 ho nakoniec
prichýlil mladší brat Rudolf v Hniezdnom,
kde žil až do svojej smrti 5.júla 1963. Pochovaný
je na miestnom cintoríne.
Vidor Jurán bol vášnivý poľovník, no postupom
rokov zver viac pozoroval a chránil
ako na ňu poľoval. Na jeho myslenie ako poľovníka,
resp. ochranára mali vplyv priatelia,
predovšetkým huncovský veľkostatkár Ernest
Bethlenfavy (1880-1955), pruské knieža,
dlhodobo žijúce na svojom majetku v Javorine,
Christian Kraft zu Hohenlohe-Oehringen
(1848-1926), toporecký gróf Albert Görgey
(1882-1943) a ďalší. Dokonale poznal krajinu
Spiša, revíry Ľubovnianskej vrchoviny, Malých
Pienin, podobne revíry v Levočskom pohorí
na Spišskej Magure. Vysoko, a to aj v európskom
meradle, sa hodnotí 1. Slovenská
poľovnícka výstava v Poprade v roku 1926,
ktorej hlavným organizátorom bol práve Vidor
Jurán so synmi za výdatnej pomoci kniežaťa
Hohenlohe. Asi najvýznamnejšia kapitola
jeho života nastáva až po 2.svetovej vojne,
keď sa púšťa na dráhu literáta. Samozrejme je
Vidor Juran
Slávnostné odhalenie pamätnej tabule
Ing. Jozef Joppa
Hrob v Hniezdnom
Stále sa cítil Spišiakom a svoje knihy a články
písal teda v maďarčine a v nemčine. Skúsme si
ho priblížiť trochu viac.
Vidor (krstený ako Hilárius) Jurán sa narodil
v Hniezdnom 30.decembra 1879 v rodine
učiteľa v susednej dedine Lacková, rodičom
Františkovi Juranovi a jeho druhej manželke
Leopoldíne Kozsigh. Vyrastal v mnohopočetnej
rodine. Po vychodení tried základnej
školy študoval na Piaristickom gymnáziu
v Podolínci a následne na Učiteľskom ústave
v Spišskej Novej Vsi, kde maturoval 22.júna
1899. Hneď po absolutóriu 1.septembra nastúpil
ako učiteľ na rímskokatolícku ľudovú
školu v Hniezdnom, kde zotrval takmer 7
rokov. Krátko pôsobí na Štátnej ľudovej škole
v Krompachoch, následne od 1.septembra
1908 až do dôchodku v roku 1937 na Štátnej
ľudovej škole v Spišskej Belej. Oženil sa v roku
1904 s Margitou Irányi. Mali 4 deti a to Kláru
*1905, Ladislava *1906, Vidora * 1909 a Mar-
známa aj jeho dovtedajšia bohatá publikačná
činnosť, keď redigoval poľovnícke periodiká
ako Nimrod, Vadász a Vadászlap, napr."Moje
medvede, ktoré som neulovil", "Moje stretnutia
s medveďmi", "Zápisky o lesných slukách".
V roku 1958 mu v Bratislave v malom náklade
vychádza jeho prvotina "Ordasok" (Vlci),
ktorú dnes znalci považujú za jedno z najlepších
diel o tomto dravcovi. Taktiež v Bratislave
v roku 1966 vychádza v maďarčine "Poľovnícka
kronika" (Vadászkronika), ďalšie tituly
sa už po jeho smrti vydávajú v Maďarsku, posledný
"Jeden poľovnícky deň v Tatrách",
2017 Szeged.
Veniec z voňavej čačiny, položený na jeho
obnovený hrob na cintoríne v Hniezdom pri
tónoch lesných rohov bol symbolickou pripomienkou
jeho jubilea a zároveň rozlúčkou
s týmto nevšedným človekom, ktorý tak miloval
prírodu, les a rodný Spiš.
•
22 VOJENSKÉ LESY 4/2019