SLOVENSKA REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

faktora nositeľov bohémizmov, životaschopnosť a oprávnenosť domácich ekvivalentov,
motivačné činitele v interferujúcich jazykoch, snahy o varírovanie medziosobnej
proxemiky a uľahčenie nadväzovania kontaktov a pod.).
Osobitne zaujímavý je predovšetkým tretí okruh. Spontánnosť, uvoľnenosť, ľahká
manipulovateľnosť, komunikačná priezračnosť, ale aj (nevhodné) rečové návyky
podporujú uplatňovanie tvarov slovies oraziť (lístok, preukážku) so slovakizovaným
variantom orazítkovať oproti spisovnej slovenskej podobe opečiatkovať (39,8 a 18,6 :
41,6 % skúmaných osôb). Je zrejmé, že podoba oraziť v každodennom používaní
stratila svoj príznak odbornosti (Česko-slovenský slovník, ČSS, 1979 ho kvalifikuje ako
špeciálny poštový výraz) a nadobudla všeobecnejší charakter s príznakom hovorovosti.
Komunikačná pragmatika potom celkom prirodzene zúžila sémantický priestor slova
orazítkovat/orazítkovať (list, dokument).
Interferencie dvoch blízkych jazykov sa prejavujú aj pri požiadavke prekladu
českého pomenovania do slovenčiny. Na jednej strane používatelia slovenčiny nevolia
ani zdanlivo lákavý mechanicky prispôsobený tvar (pfehoz - prehoz: 14,2 %), menej
uplatňujú hovorový variant deka (17,7 %); s prevahou využívajú spisovnú alternatívu
prikrývka (63,7 %). Komunikačná úspornosť pôvodného pomenovania a významová
zastretosť/bezekvivalentnosť lexiky však v iných prípadoch podporuje pomerne značnú
frekvenciu inojazyčnej výpožičky (kutil: 39,8 %). Ešte jednoznačnejšie prípady
preferovania pôvodiny sa vyskytujú v technickej sfére. Pomenovaniu hmoídinka (72,6
%) len slabo konkurujú podoby príchytka (12,4 %) a kolík (15 %). Niektoré iné
ekvivalenty sa nezriedka odmietajú (kotvička, klátik; ČSS), pretože v technických
kontextoch (ako prejavy sociolektov) fungujú s inou sémantickou náplňou. Je zrejmé,
že špecifické situácie si vyžadujú vytváranie kontaktových variantov (o tomto type
variantnosti pórov. napr. Sokolova, 1991), predovšetkým v náučnej a administratívnej
sfére.
Niekoľko anketových pohľadov na bežnú každodennú slovenčinu, ktorú používajú
obyvatelia mestských centier, umožňuje poukázať na viaceré relatívne ustálené, ale
i dynamizujúce príznaky, ktoré sa uplatňujú v makrosystéme národného jazyka. Aj pri
zdanlivo obmedzenejšom kvantitatívnom zastúpení vyplnených dotazníkov pomerná
vyhranenosť odpovedí respondentov naznačuje tieto tendencie:
A. Komunikácia obyvateľov mestských aglomerácií sa profiluje ako výrazne
konglomerátny (nie presne štruktúrovaný, jednoznačne vymedzený a homogénny)
komunikačný útvar. Bežné spontánne dorozumievanie členov mestskej komunity
nasycujú tieto variety národného jazyka: 1. výrazne prestížna spisovná (kodifikovaná
i tzv. školská) podoba tvoriaca bázu a súčasne zdroj neoficiálnej/polooficiálnej
komunikácie; 2. relikty regionálnych dialektov s variabilnou funkčnou využiteľnosťou
v dorozumievaní príslušníkov rozličných vekových skupín; 3. sociolekty ako príznakové
parceláty v dorozumievaní tzv. mestotvorných socioprofesiových skupín; 4. bloky, resp.
stopy cudzích jazykov fungujúce s výraznou sociálnou úlohou (transformácia
spoločenskej proxemiky na osobnú, uľahčovanie kontaktov, zintímňovanie rozhovoru,
ale aj ironizovanie nositeľov cudzieho jazyka, resp. predmetu verbálneho styku)
a s evidentnou dominanciou češtiny; hodne sa aplikujú maďarské (ruské, nemecké,