Apothéka 2004 - Apothéka.sk

Všetko èo chce
ži , musí kmita
Biorytmus ladí náš organizmu v
rôznej dobe na urèitú danú
kvalitu a kvantitu èinnosti. Pokia¾
chceme dosiahnu ideálny výkon a
ideálnu odpoveï celého organizmu,
musíme plne rešpektova
zákony dané týmto rytmom. Tento
rytmus je charakteristický pre celý
náš svet a život s ním spojený.
„Ako môže cirkusový artista
vyliez na najvyšší stupeò vo¾ne stojacieho
rebríka, tam sa nohami prichyti
a bez spadnutia žonglova so siedmymi
kuže¾mi? Ten kto predstavenie
pozorne sleduje, zistí, že umelec na
rebríku sem a tam kmitá. Ak by na
vrchu rebríka stál bez pohybu, okamžite
by spadol.“
Univ. Prof. Dr. Maximilian Moserr
Institut für Nichtinvasive Diagnostik,
Weiz
Na tomto príklade vysvet¾uje univerzitný
profesor Dr. Maximilian
Moser, vedúci Inštitútu neinvazívnej
diagnostiky Joanneum Research vo
Weizi a vedúci pracovnej skupiny
adoptívnej psychológie na Psychologickom
inštitúte Univerzity v
Grazi, tzv. podstatu nových poznatkov,
ktoré èoraz intenzívnejšie nútia
klasickú západnú školu medicíny prehodnoti
svoje tézy. „Tak ako artista
na rebríku kmitá, aby nespadol, aj
naše telo potrebuje na udržanie sa pri
živote neustálu zmenu celej škály svojich
parametrov. Ten, kto neprihliada
na tieto zmeny, môže urèi nesprávnu
diagnózu a naordinuje terapiu, ktorá
èasto viac škodí ako pomáha.“
18 APOTHÉKA 2004
Biorytmus ladí náš organizmus v
rôznej dobe na urèitú danú kvalitu a
kvantitu èinnosti. Pokia¾ chceme
dosiahnu ideálny výkon a ideálnu
odpoveï celého organizmu, musíme
plne rešpektova zákony dané týmto
rytmom. Tento rytmus je charakteristický
pre celý náš svet a život s ním
spojený. Staèí si uvedomi rytmický
pohyb galaxií a planét, pohyb našej
Zeme, striedanie roèných období,
striedanie nocí a dní, rytmický pohyb
molekúl a atómov. Aj každá živá
hmota má svoj rytmus, ktorého základom
je zaèiatok, vývoj, postupná
degenerácia a koneèný rozpad.
Pravidelné rytmy nájdeme ako v
živej, tak aj v neživej prírode. Všetky
deje, ktoré prebiehajú v súvislosti so
živou hmotou a majú rytmický charakter,
voláme biorytmy.
Taktiež u èloveka vidíme rytmickú
aktivitu vo všetkých jeho funkciách
a na všetkých úrovniach životného
deja. Príkladov môžeme uvies
nieko¾ko. Je to napríklad telesná teplota,
ktorá je najnižšia okolo 4.
hodiny rannej a najvyššia okolo 16.
hodiny poobede, je to rytmické kolísanie
tepovej frekvencie, rytmické
striedanie sekrécie tráviacich štiav,
podobne ako všetkých hormónov, rytmické
vyprázdòovanie prebytoèných
zložiek. Okrem týchto nápadných a
zrejmých biorytmov máme ešte ïalšie,
menej nápadné, prípadne úplne
skryté. Staèí spomenú denné rytmické
kolísanie duševnej i telesnej
výkonnosti, ale zároveò sa toto kolísanie
prejavuje aj týždenne, mesaène
a roène.
Náš organizmus sa skladá z rôznorodých
tkanív a je prepletený
kmitmi rôznych druhov. Naše nervové
impulzy kmitajú v oblasti mikrosekúnd,
srdce, dýchanie a krvný
tlak kolíšu v oblasti medzi sekundou a
minútou. Ve¾a rytmov, ako napr. spanie,
vypúš anie hormónov a delenie
buniek kostnej drene sledujú 24 hodinový
denný cyklus. Menštruácia žien
sa podobá taktu mesaèných fáz. Telo
sa prispôsobuje roèným obdobiam a v
koneènom dôsledku život jednotlivca
môžeme vníma ako jedno nepretržité
kolísanie: nádych a výdych kozmu.
Úplne spornou zostáva otázka,
èi tieto biorytmy sú dané od
poèiatku, èi sú nemenne zakódo-
vané do zárodoènej hmoty a prenesené
tak na všetky systémy, alebo èi
sa do urèitého systému nejakým
spôsobom zakódujú až pri
postupne sa opakujúcom kontakte
s vonkajším prostredím. Niektoré
teórie hovoria o tzv. zakódovanom
„èasovaèi“ umiestnenom niekde v
centrálnom nervovom systéme. Pod¾a
iného názoru a na základe uskutoènených
experimentov je pravdepodobnejšie,
že tento rytmus je len odrazom
kontaktu s vonkajším prostredím a v
žiadnom prípade nie je do centrálneho
systému zakódovaný.
Dlhú dobu boli zmeny parametrov
a ukazovate¾ov ¾udského tela vnímané
ako fyziologické výkyvy bez
hlbšieho podstatného významu, kým
svetoznáma �raminghemová štúdia
zo 70-tych rokov poukázala na to, že
variabilita srdcovej frekvencie (VS�)
je nemenej významným parametrom
ako samotná frekvencia srdcových
úderov alebo krvný tlak. Lekári si
mysleli, že ¾udia, ktorým srdce bije
menej pravidelne, sú vystavení vyššiemu
riziku infarktu myokardu.
Spomínaná štúdia však prekvapujúco
dokázala opaèné tvrdenie. Práve
¾udia s vysokou VS� majú menšie
riziko infarktu. V prípade, že títo
¾udia predsa len dostanú infarkt, ich
šanca na prežitie je 1,7-krát vyššia
ako u ¾udí s nižšou úrovòou VS�.
O neobvyklej schopnosti prispôsobi
sa zvýšeným požiadavkám a
ohromnej výkonnosti trénovaného
srdca svedèí beh na 100 km, poèas
ktorého srdce za 8 hodín preèerpá
do ciev okolo 30 ton krvi.
Podobné výsledky prichádzali aj z
oblasti iných medicínskych výskumov.
Èinnos nervových buniek centrálneho
nervového systému, predovšetkým
mozgu, je sprevádzaná
elektrickými javmi, ktoré je možné
zaznamena a diagnosticky využi .
Základom elektrickej aktivity nervových
buniek je depolarizácia a
následná repolarizácia ich bunkovej
membrány, ktorá sa šíri z tela bunky
do jej výbežkov (dendritov a neuritov).
Vzniká tak elektrický dipól,
ktorý sa stáva zdrojom miestnych
prúdov. Mozgové tkanivo obsahuje
mnoho synapsií (miesto vzájomného
spojenia neurónov), ktoré sú zdrojom
excitaèných alebo inhibièných elek-