August 2010 - ŽSR

cestujte s namiPo koľajniciach cez Sibír, s čínskym vlakovýmNaši cestovatelia po takmer 10 000 kmvo vlaku dorazili do Pekingu. Zľava: ĽudevítKosťov, Miloš Stieranka, Milan Pivkaa Ľubomír Adamov.Po 10 000 km vo vlaku konečnePEKING!Nadránom sme konečne vyrazili z Erlianua do Pekingu sme prišli o 14.04 hmiestneho času, pričom sme mali zasebou už bezmála 10 000 km vo vlaku.V Pekingu nás privítalo krásne, i keďveterné počasie. Zaistili sme si hotovosťa pekné ubytovanie. Po vytúženej sprchesme sa vybrali obzrieť si Peking. Lákalinás miesta, kde sa konala olympiáda. Nadruhý deň sme vstali veľmi skoro, lebona pláne bol Veľký čínsky múr, ako aj Zakázanémesto. Čínsky múr je vzdialenýpribližne 60 km od Pekingu, čo si vyžadujepoužitie určitého druhu dopravy.Cestovali sme autobusom a metrom, trebasi dať pozor na miestnych podnikavcov,ktorí vám budú núkať svoje služby,no v konečnom dôsledku zaplatíte neporovnateľneviac. Celkovo je v Číne veľmilacná doprava, lístok na autobus nás štyrochvyšiel približne 4 eurá. K Veľkémučínskemu múru sme dorazili okolo 9-tej,cesta trvala asi hodinu. Už cestou smevideli, ako sa tiahne po vrcholcoch hôropevnenie, ktoré nám vyrážalo svojouveľkosťou dych. Je priam neskutočné,čo dokáže človek vytvoriť. Po zakúpenívstupného (20 eur) si môžete vychutnaťnielen pohľad na samotný múr, ale aj naprostredie okolo neho. Preverili sme si ajfyzickú zdatnosť po niekoľkých dňochsedenia vo vlaku, lebo okolité hory, naktorých je múr postavený, sú veľmi členité,takže raz stúpate do ostrého kopcaa potom zase klesáte dole. Po približne2-3 hodinách strávených na Čínskommúre sme sa vrátili do Pekingu, kde násešte čakala prehliadka Zakázaného mestaspolu s Námestím nebeského pokoja.Museli sme ešte zájsť aj na železničnústanicu a dopredu si kúpiť cestovné lístkyz Pekingu do Guangshou. Tu smezažili aj prvé komplikácie. Lôžka, ktorésme si chceli kúpiť (cesta trvá 23 hodín),až na posledné tri, boli vypredané a voľnémiesta boli len v 2. triede. Rozhodlisme sa, že sa rozdelíme. Ľubo s Milošomišli do lôžkového vozňa a ja s Milanomdo klasického. A už s lístkami sme sa vybralido Zakázaného mesta. Je situovanév centre Pekingu.Zakázané mestoje krásnym spojenímklasickejčínskej architektúrys tou modernou.Je to obrovskýkomplexbudov, nádvorí,chrámov, všetkonaokolo tu dýchapravou čínskoukultúrou. Večersme ešte stráviliv tradičnej čínskejreštauráciia pri čínskomjedle sme sa popasovalis paličkami. Na druhý deň smeodišli na hlavnú stanicu, kde nás prekvapiloveľké množstvo cestujúcich. Čakaliv hale na vlak do Guangshou ako my. Pootvorení dverí nastal obrovský chaos,ľudia sa tlačili jeden cez druhého, doslovautekali. Najprv sme nevedeli, čo tovšetko znamená, prečo sa tak ponáhľajú.Súprava bola poskladaná z 20 vozňov– vyššie triedy, spacie a na konci vozne2. triedy. Rozdelili sme sa a mňa a Milanačakala ešte dlhá cesta s batohomna koniec súpravy. Počítali sme s tým,že to nebude nič výnimočné (mali smepredsa cestovné lístky do 2. triedy), aleprekvapilo nás, keď nás hneď po nastúpeníovanul ťažký vzduch. Vo vozni satesnalo množstvo ľudí, samozrejme, mysme mali miesta isté. Ale zistili sme, žeČíňania predávajú bežne aj lístky na státie.Bolo pre mňa nepochopiteľné, akochcú vydržať stáť počas takej dlhej cesty.Ak sa niekto čo i len na chvíľku vzdialil,bolo tu zvykom hneď zaujať jeho miesto.Skúste si to predstaviť: keď som chcel ísťna záchod, najprv som sa musel predraťuličkou plnou ľudí a potom si odstáťv rade približne 20 minút. Európania tamboli zjavne atrakciou. Ak totiž turisti poČíne cestujú, zvyčajne dávajú prednosťvyššej kvalite, keďže cestovné je tu nanaše pomery veľmi lacné. Ale pre nás tobolo dobrodružstvo. Po chvíľke osmeľovaniasa, keďže Číňania sú menej komunikatívni,smeotvorili jazykovéokienko, v ktoromsa snažilinaučiť nás zopárslov v ichrodnom jazykua my sme imdávali základyslovenského jazyka.Zážitkombol aj prechod pomoste cez Žltúrieku. Nebola ažtaká impozantná,ale domácito dosť prežívali.Po príchode doGuagzhou sme prešli pasovou kontroloua po dvojhodinovej ceste „rýchlovlakom“sme dorazili do Hongkongu.HONGKONG mesto, ktoré nikdy nespíPrivítal nás veľmi vlhkým a teplýmpočasím. Akoby sme prišli do úplne inejcivilizácie. Časť Hongkongu je vybudovanána pevnine, obkolesenej zelenýmivrcholkami hôr, ďalšia časť zase na ostrovoch.Cítili sme sa ako v Anglicku, jazdísa tu na ľavej strane, všade obrovskémnožstvo mrakodrapov, bánk, áut a smogu.Hneď po príchode sme vyhľadali našeubytovanie. Bolo veľmi skromné (štyriasme bývali v izbe 3 x 4 metre, v tom bolauž i sprcha so záchodom, okná chýbali).Ešte v ten deň sme sa vybrali poschodovýmautobusom na najvyššiu horu, kdeje vybudovaná vyhliadka, ktorá ponúkaprekrásny výhľad na celé mesto. Hongkongusvedčí prezývka „mesto, ktoré nikdynespí“, lebo večer tu vládne čulý ruch,uličky sú plné ľudí, obchodníkov a vzduchomsa šíria rôzne vône miestnych špecialít,pripravovaných priamo vonku nachodníkoch. Druhý deň viedli naše krokyk najväčšiemu sediacemu Budhovi. Možnosi ho totiž pozrieť blízko Hongkongu.Dá sa k nemu dostať autobusom, no mysme sa rozhodli pre omnoho atraktívnejšídruh dopravy – lanovku. Štyridsaťpäťminútovájazda ponad záliv a končiare hôrnás priviedla do malého mestečka plnéhoturistov. Nachádzajú sa tu obchodíky,reštaurácie, stánky so suvenírmi, alei budhistický kláštor. Nad tým všetkýmsa vypína veľká socha sediaceho Budhu.Všade naokolo sú umiestnené tabuľky,ktoré prísne zakazujú jedenie mäsa a pitiealkoholických nápojov. V cene vstupnéhosme mali aj tradičné budhistickéjedlo z ryžových rezancov s kúskamizeleniny a ovocný koláč. Cestu späť smeabsolvovali autobusom. V ten deň smesa ešte odhlásili z hotela. Dostali smetotiž nápad previezť sa loďou do Macaaa stráviť tam noc. Macao každého hneďosloví veľkým množstvom kasín, herní,hotelov, pritom tu na rozdiel od Hongkonguvládne pokoj. Je to akési malé LasVegas, úradníci a biznismeni sem chodiaPanoráma nočnéhoHongkongu. Miloš, Milan,Ľudevít a Ľubo na kopciVictoria Peak nad mestom.ŽELEZNIČNÝ SEMAFOR 8/201016