Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1MARTIN SLANINKA *Hlaholské listy z Hlohovca(Poznámky k prepisu hlaholského textu do latinky)SLANINKA, M.: Glagolitic leaves of Hlohovec. (Remarks on transliterating a Glagolitic text into Roman script).Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 3-15. (Bratislava)The leaves represent a fragment of a 13 th /14 th century Old Slavonic missal found in the Franciscan monastic libraryin Hlohovec. As the script exhibits rectangular character, the manuscript may be of Dalmatian provenance. In transliteratingthe text into Roman script the author uses characters of the modern Slovak alphabet.Old Slavonic.Glagolitic script. Transliteration of Glagolitic script. Missal, Slovakia. Dalmatia. Franciscans.Na Slovensku sa našlo, na rozdiel od cyrilských, len málo hlaholských rukopisov, a pretonebude od veci vráti sa po dlhšom èase k jednému vzácnemu rukopisu, ktorému slovenská slavistikadoteraz venovala len marginálnu pozornos .V tomto príspevku nepodám ani paleografickú, ani lingvistickú analýzu, ale svoju pozornossústredím na niektoré grafematické otázky (grafický obraz litier), ako aj na otázky súvisiaces transkripciou, respektíve transliteráciou hlaholských, cyrilských a latinkových litier s cie¾omdosiahnu pri ich prepise maximálnu zhodu, pretože doterajšie prepisy tohto manuskriptu vykazujúniektoré nezrovnalosti.K histórii objavu poznamenávam: Hlaholské listy našiel roku 1944 v hlohovskom františkánskomkláštore J. V. Gajdoš (1907 – 1978). Boli to dve popísané fólie z väzby iného náboženskéhotraktátu, ktorý bol vytlaèený v Benátkach roku 1642. Pod¾a A. Miškovièa, bývalého profesorabratislavskej teologickej fakulty, hlaholské listy boli napísané asi v 13. alebo 14. storoèí.Pochádzajú zo starej liturgickej knihy. Poznámky, ktoré uverejnil J. V. Gajdoš roku 1944 v èasopiseKultúra, 1 hovoria o stati z listu sv. apoštola Pavla Efezanom (4, 13) a o èasti evanjelia sv.evanjelistu Lukáša (14, 31). Celý text preèítal až prof. A. Miškoviè a transkriboval ho do cyriliky.Publikoval o òom väèší èlánok v èasopise Duchovný pastier roku 1961. 2 Naèrtol tam históriuvzniku hlaholského písma, píše o zákazoch i povoleniach staroslovienskeho jazyka a písma;hlohovské listy zaradil do omšových kníh (misálu) rímskeho obradu. List A zaradil do omše Decommuni apostolorum, pod¾a rímskeho obradu so zaèiatkom „Mnìže zìlo èastni biše ...,“ t. j.prístup a modlitba, ïalej èítanie z listu blaženého apoštola Pavla Efezanom: „Edinomu komuždonas dana est blagodìt...“ Nasleduje stupòová modlitba a „posledovanije sv. evandelie ot Ivana.V ono vreme reèe Isus...“ Ïalej je „prínos.“ List B obsahuje omšu: De communi martyrum. Zaèiatokje z knihy Ecclesiasticus (39, 7 a ïalšie verše), nasleduje stupòová modlitba zo žalmu 20, po nej„Posledovanije sv. evandelie ot Luki: Ašte kto pridet ...“ Na ofertóriu je text: „Slavoju i èastijuvìnèal jesi...“ Potom nasleduje „tajnaja“ a ešte jeden riadok textu.Rukopis je uložený v Slovenskej národnej knižnici v Martine.K prepisu rukopisu do latinky mám tieto poznámky: Prepis A. Miškovièa do cyriliky sa zdánajlogickejší, ale lepšie by bolo prepísa ho do latinky, pretože pri prepise do latinky odpadajúkomplikácie s èítaním transkribovaného, respektíve transliterovaného textu. Mojím úmyslom je,*Ing. Martin Slaninka, Hrabový chodník 3, 831 01 Bratislava1GAJDOŠ, J, V.: Staroslovanské pamiatky vo františkánskych knižniciach. In: Kultúra, 1944, roè. 16.2MIŠKOVIÈ, A.: Hlaholské listy hlohovské. In: Duchovný pastier, 1961, roè. 36.3

zaujímavá je skratka IM s menším R nad ním. Túto skratku èítame IME REK; v neskoršíchliturgických knihách sa používa èasto. Ïalšia skratka je ALÌ, ktorú pravdepodobne treba èítaako Alìluja. Rukopis prepisujeme na poèítaèi, prièom používame litery pod¾a rukopisu Kyjevskýchlistov. Keïže sa používa len jeden jer, prepisujeme ho tvrdým jerom. Pri prepise pôvodnéhotextu používame podèiarknutie namiesto titly.Prepis hlaholského textu uvádzame v 1. ståpci, v druhom je prepis latinkou, prièom malépísmená používame v rozpísaných slovách s titlou a pri niektorých písmenách, ktoré preèítalMiškoviè, alebo ktoré sa dajú doplni z porovnávaných textov. Porovnávané texty uvádzame nakonci pôvodných textov. Natíska sa otázka, preèo preèítaný text prepisujeme do latinky majuskulou.V roku 2000 vyšla vo Viedni kniha Glagolitica so štúdiou V. Tkadlèíka Pôvod hlaholiky. 6Citujem: „Jediné èo [Konštantín, pozn. M. S.] prebral z gréètiny, je to, že to malo by slávnostnépísmo, teda unciála.“ Vieme, že hlaholika v zásade nerozlišuje ve¾ké a malé písmená a latinskámajuskula nám zjednodušuje prepis; minuskulu používame na oznaèenie možných pochybností.Prof. A. Miškoviè porovnáva naše hlaholské listy z Hlohovca s Kyjevskými listami, s Viedenskýmilistami, s misálom oznaèeným Ilyrico 4 a s inými misálmi. Pridajme ešte Pražské zlomkya budeme ma urèitý sled týchto rukopisov pod¾a ich starobylosti.Z uvedeného textu vidíme, že Hlohovské listy sú ve¾mi podobné Viedenským listom. Keïžesa v nich používa len tzv. palièka a náznak apostrofového jeru a neobsahujú už nosovky, hlohovskýrukopis je mladší ako viedenský a pravdepodobne tvorí prechod od Viedenských listov k misáluIlyrico 4, kde sú podobné èasti ako vo viedenských a hlohovských listoch, no ilýrsky misál užnemá èítanie z apoštolských listov ani z evanjelií.Pri porovnávaných textoch uvádzame dáta, ktoré nám napovedia, kde sme ten-ktorý textnašli. Snažili sme sa porovnáva hlohovský rukopis s textami dostupnými v najstarších hlaholskýchrukopisoch, prípadne v novších vydaniach bohoslužobných kníh, ktoré však sú už písanécirkevnou slovanèinou.6Tkadlèík, V.: Pôvod hlaholiky. Glagolitica, Viedeò 2000.5

Hlaholské listy z HlohovcaList A. a1. ståpecPWS MNWzE ZWLO cASTNiBisE cASTNi BisE DRUPÌSnú. MNÌŽE ZÌLO ÈASTNIBIŠE ÈASTNI BIŠE DRU-Zi TVOi · BE ·ZWLO UTVRXZI TVOI : BožE : ZÌLO UTVRX-Di SE VLDicX STViE iHX · DI SE VLaDIÈXSTVIE ICHX :5 HS .. Gi iSKUSiLX ME ESi CHS... GospodI ISKUSILX ME ESIi POZNAL ME ESi · Ti POZNA SWDWNiE MOE i VSTANNA SÌDÌNIE MOE I VSTANiEMOE ...SLAVA OTCU........I POZNAL ME ESI : TI POZ-IE MOE ... SLava OtCu.........BzNGO . iMR . APLA T. BlaŽeNoGO : IMe Rek : ApostoLA T-10 VOEGO ML TE Gi .... z. VOEGO MoLim TE GospodI ...Ž-ŽERTVU ....UMLENX i GRWHOVX OTPUsTENiE sTEDRierTVU .......UMoLENX I GRÌ-choVX OTPUŠTENIE ŠTEDRINAMX · POKOi VWcNi · P NAMX: i POKOI VÌÈNI : P-ODAi NAMX · cTNiE · E ODAI NAMX : ÈTeNIE E-15 PLIE Bz ·PVL·APL·KX EPESi pliE : BlaŽenú PaVL APostoL KX EPESIEM BRATiW · EDiNOMU KOMUzDO NASX DANAem BRATIÌ : EDINOMU KO-MUŽDO NASX DANAESTX BLGDWTX PO M ESTX BLaGoDÌTX PO M-WRE DAROVANiW HV ÌRE DAROVANIÌ CHristoVa20 ......zE .BRAT.... G.. ..... tìmŽE ......BRAT......G.......LETX VZXsXDX NA ViSLETX VZXŠXDX NA VIS-6

List A.a2. ståpecOTU PLÌNI PLÌNX : DA DAR-I ÈlovìKoMX : A EŽE VZIDE ÈT-O ESTX: AŠTE NE TAÈIJU ÌKOSNIDE PRÌŽDE V NIŽNÌI-OTU PLWNi PLWNX · DA DARi cKMX · A EzE VZiDE cTO ESTX · AsTE NE TAciw WKOSNiDE PRWzDE V NizNWi5 sEE cESTi ZMLE· SXsADX ŠEE ÈESTI ZeMLE : SXŠADXi TA ESTX i VXZAsXDXiI TA ESTX I VXZAŠúdúIPRWVisE VSWHX NBSX D PRÌVIŠE VSÌCHX NeBeSX D- qA iSPLNiTX VXSA . i DALESTX OVi APLi OVi zE PRA iSPoLNITX vúsa : i dalESTX OVI APostoLI OVI ŽE PRoro-10 Ki DRUGiE zE EVANJELST KI DRUGIE ŽE evaNìliSTi OVI ŽÌ paSTIRI I UÈ-ITeLI : K SoVRXŠENIJU SveTICHXV DÌLO SLUŽENIÌ V ZDaNIETÌLA CHristoVA : DONDÌ-i OVi zE PASTiRi i UciTELi ·K SOVRXsENiw STiHXV DWLO SLUzENiW V ZDANiE TWLA HVA· DONDW15 zE SBEREM SE VSi VX EDi ŽE SBEREM SE VSI VX EDI-NXSTVO VWRi· i POZNANiESNA BziW·V MUzA SVRXsENA · V MWRU TWLA iSPL.ENiW · iS HA GANAsEGO ·PWSNXSTVO VÌRI : I POZNANIESiNA BoŽIÌ : V MUŽA SVRXŠ-ENA : V MÌRU TÌLA ISPL.-ENIÌ : ISusa CHristA GospodA NaŠEGO : PÌSnú20 POSRWDW CRKVE OT..ZE U POSRÌDÌ CRKVE OTvrZE U-STA EGO Gi NAPLNi i .HASTA EGO GospodI i NAPLNI I duCHA7

List A.b1. ståpecPREMUDROSTi i RAZUMA i V RiZU SLAVi OBLEcE EGO HS KRASOTU i RADOSTX SXBRA NA NEGO i iMENEPREMUDROSTI I RAZUm-A I V RIZU SLavi OBLEÈE e-eGO ChristoS KRASOTU I RAdosTúSXBRA NA NegO I imeNE-5 MX VWcNiMX NASLWDOV mú VÌÈNIMú NAsLÌDOv-A i GX BX NAsX. ALW. MOLWTE SE GVi STi APLi HVi. DADOSTOiNi BUDEM OBiECANiEM TVOiMX .ALW. PS SVEea I Gospodú bogú NaŠú. ALÌ. MoLÌTese gospodevi SveTI APostoLI ChristoVI. DAdostoini budem obiecaniemtvoimú .alì. poslanie sve-10 TAGO EVANJELiE OT iVANA tago evandelie OT IVANAVX ONO VRME REcE iSX U VX oNO VReME REÈE ISusú U-cNKOMX SVOiMX SE Z ÈeNiKOMX SVOIMX SE Z-APDAw VAMX · DA LwBiTE DRUGX DRUGAAPovìDAJU VAMX : DA LJU-BITE DRUGX DRUGa15 AsTE MiRX VASX NENAVi AštE MIRX VASX NENAVI-DiTX · VWDiTE WKO MENDITX : VÌDITE ÌKO MEN-E PRWzDE VASX VOZNENA E PRÌŽDE VASX vozNENA-ViDW · AsTE OT MiRA BiSTE BiLi· MiRX EGOzE BWVIDÌ : AŠTE OT MIRA BIS-te BILI : MIRX EGOŽE BÌ-20 sE LwBiL Bi. WKO UBO ŠE LJUbil bi . ìko UBOOT MiRA NWSTE · NO AZX iZOT MIRA NÌSTE : NO AZX IZ-8

List A.b2. ståpecBRAHX Vi OT MiRA SEGO RABRACHX VI OT MIRA SEGO RA-Di NENAViDiTX VASX M DI NENAVIDITX VASX M-iRX · POMENWTE SLVO MOEEzE RWHX VAMX · NESTX RAIRX : POMENÌTE SLoVO MOEEŽE RÌCHX VAMX : NÌSTX ra5 BX BOLi GA SVOEGO · AsT bú BOLI GospodA SVOEGO : AŠT-E MENE PROGNAsE i VASX PROzENUTX AsTE SLVO MOESX BLwDOsE· i VAsE SOBE MENE PROGNAŠE I VASX PR-OŽENUTX AŠTE SLoVO MOEsúBLJUDOŠE : I VAŠE SOB-LwDUTX NX SiW VSA LJUDUTX nú SIÌ VSA10 STVORETX VAMX iMENE M STVORETX VAMX IMENE M-OEGO RADi · WKO NE VWDETPOSLAVsAGO MENE· AsTE NE BiMX PRisXL. i GLALiMX GRWHA NE Bi iMWLiOEGO RADI : ÌKO NE VÌDETPOSLAVŠAGO MENE : AŠT-E NE BIMX PRIŠXL I GlagoLALIMX GRÌCHA NE BI IMÌLI15 NiNE zE iZVWTA NE iMU NINE ŽE IzvÌTA NE IMU-TX O GRWSW SVOEMX · NENAViDEi MENE i OCA MOEGO NENAViDiTX · AsTEDWLX NE BiMX SOTVORiLXTX O GRÌSÌ SVOEMX : NE-NAVIDEI MENE I OtCA MOegoNENAVIDITX : AŠTEDÌLX NE BIMX sotVORILX20 VX NiHX izE NiKTOzE NiSTVO vú NICHú IŽE NIKTOŽE NISTVO-Ri GRWHA NE Bi iMELIRI GRÌCHA NE BI IMELI9

B.b. 2. ståpec 1 VbSÌKÚ OTÚ VASÚ · IŽE NE OTÚREÈETÚ SÊ VÜSEGO SVOEGO IMÌNIÌ NE MOŽETÚ MOIBYTI UÈENIK (Evanjelium pod¾a Lukáša 14, 26-33; pozri JAGIÈ, V.: Quattuor Evangeliarum, CodexMarianus glagoliticus. Berolina 1883).4 Pieseò: SLAVOJU I ÈESTIJU VÌNÈALÚ ESI EGO. I POSTAVILÚ ESI EGO NAD DÌLY RUKUTVOEJU, ... (Žalm 8, 6-7; Biblja, Moskva).17 AŠTE KÚTO ChOŠTETÚ PO MbNÌ ITI DA OTÚVRÚŽETÚ SÊ SEBE. I VÚZbMETÚ KReSTÚSVOI. I VbSLÌDÚ MENE GRÊDETÚ (Pieseò pri prijímaní; pozri Mat 16, 24; JAGIÈ, V.: QuattuorEvangeliarum, Codex Marianus glagoliticus. Berolina 1883).***PREPIS HLAHOLSKÝCH PÍSMEN DO LATINKYA A J Ï F F W ÌB B K K f F w JUV V L L H CH t ÊG G M M o Ó v QD D m M j ŠT u JQE E N N C C Y Yz Ž O O c È= DZ P P s ŠZ Z R R X ÚI I S S XI YI I T T y Yi I U U x bLes feuilles glagolitiques de Hlohovec(Notes de la translittération des textes glagolitiques à l′ écriture latine)Martin S l a n i n k aLes feuilles du manuscrit glagolitique d´un missel véteroslave ont son origine au 13. – 14. siècle. J. V. Gajdoš lesa trouvé dans la bibliothèque franciscane à Hlohovec en 1944. Les feuilles d´origine sont déposées à la BibliothèqueNationale Slovaque à Martin. Le contenu du missel se rapproche de missel Vaticanus Illyricus 4, mais il contient en plustrois lectures: L´épître de Paul aux Ephésiens, l´Evangile selon Jean et l´Evangile selon Luc. Il s´agit da la languevéteroslave, il n´y a pas de nasales et les demivoielles (jer) sont remplacées par une ligne verticale (štapiè). La langue estproche de la langue usée dans les manuscrits de Vienne, de Prague, même de Kiev. Quant à l´écriture, il s´agit de laglagolica d´origine croate, angulaire, qui a été réimprimée par des types de Kiev et translittérée dans l´écriture latine.15

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1MÁRIA KOŠKOVÁ *Denominálne stavové rezultatíva v bulharèine a slovenèine(so zrete¾om na ich lexikografické spracovanie) 1KOŠKOVÁ, M.: Denominal State Resultative Verbs in the Bulgarian and Slovak Languages (With special referenceto their lexicographical treatment). Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 16-25. (Bratislava)In her paper, the author confronts the Bulgarian and Slovak subsystems of deadjectival and desubstantival verbswhich, denoting a general change in state or quality of substance, establish a paradigm of verbal forms endowed withdifferent intention of verbal action. By virtue of various word-formative processes corresponding to the same onomaziologiccategory, the author defines a model word-formational type which may serve as a basis for lexicographicaltreatment of the problematics. The pragmatic aspect is also very important for her.Linguistics. Comparative Linguistics. Bulgarian and Slovak Languages. Theory and Practice.1. Na základe podnetov získaných pri spracúvaní bulharsko-slovenského slovníka sme podrobilikonfrontaènej analýze jeden z verbálnych mikrosystémov, ktorý v obsahovej sfére vyjadrujezmenu entity, resp. substancie èi kvality. Skupinu slovies oznaèujúcich zmenu stavu, príznaku,kvality, vlastnosti a pod. reprezentujú rozlièné slovotvorné typy, nejednoznaène hodnotené domácoua zahraniènou odbornou literatúrou. Nejednoznaènos teoretickej interpretácie danýchjednotiek vedie k ich odlišnému lexikografickému spracovaniu vo výkladových alebo prekladovýchslovníkoch. V našom príspevku sa zameriame na ich reprezentatívnu denominálnu zložkuodvodenú od menných základov a z h¾adiska systémovej bulharsko-slovenskej ekvivalencie jupodrobíme štruktúrno-sémantickému opisu. Na základe rozlièných slovotvorných postupov zodpovedajúcichtej istej onomaziologickej kategórii, podložených konkrétnym materiálom, vyèlenímemodelový slovotvorný typ ako bázu lexikografického riešenia problematiky, keïže dôrazkladieme i na jej pragmatickú stránku. Východiskovým jazykom porovnávacieho výskumu jebulharèina. Ilustraèné doklady pochádzajú z kartotéky Jazykovedného ústavu Bulharskej akadémievied, bulharských výkladových slovníkov, ako aj z vlastného archívu.1.1. Predmetom výskumu sú teda slovesá oznaèujúce zmenu stavu (èloveka, vecí alebo javov),resp. prechod do istého stavu, alebo nadobudnutie kvalitatívne odlišného stavu, prièomjeho charakter je daný ich slovotvorne motivujúcim menným základom, bez oh¾adu na to, kýmalebo èím je tento stav spôsobený.1.2. Na ilustráciu uvedieme slovesá çàÿê÷àâàì / çàÿê÷à a çàÿêâàì / çàÿêíà, ktorých slovotvornýmzákladom je adjektívum ÿê s významom 1. mocný, pevný, silný; 2. pevný, trvanlivý.Uvedeným slovesám zodpovedajú v slovenèine nasledovné ekvivalenty:nedok. çàÿê÷àâàì / dok. çàÿê÷à - 1. posilòova , upevòova , robi mocnejším al. pevnejším,al. silnejším / posilni , upevni , urobi mocnejším al. pevnejším al. silnejším (Ãîäèíèòå,ïðåêàðàíè â ñåëî, ãî çàÿê÷èõà - Roky strávené na dedine ho posilnili); 2. spevòova , upevòova/ spevni , upevni (Òîé çàÿê÷è áåòîíà - Spevnil betón); 3. pren. upevòova , posilòova / upevni, posilni (Ñúáèòèåòî çàÿê÷è âÿðàòà ìó - Udalos posilnila al. upevnila jeho vieru).nedok. çàÿêâàì / dok. çàÿêíà - 1. mocnie , pevnie , silnie , stáva sa mocnejším al. silnejším/ zmocnie , spevnie , zosilnie , sta sa mocnejším al. silnejším (Ìîì÷åòî çàÿêíà ôèçè÷åñêè*Mgr. Mária Košková, CSc., Slavistický kabinet SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava1Príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy VEGA è. 2/4092/4.16

- Chlapec fyzicky zosilnel) 2. pren. posilòova sa, upevòova sa / posilni sa, upevni sa (Òÿõíàòàäðóæáà çàÿêíà - Ich priate¾stvo sa posilnilo al. upevnilo).1.2.1. Obidve bulharské obojvidové slovesá, ktoré vyjadrujú zmenu stavu, spája konštitutívnysémantický príznak prechodu „zo stavu slabšieho do stavu silnejšieho.“ V sémantickej rovinesa odlišujú intenènou hodnotou, t. j. existenciou / neexistenciou vykonávate¾a deja. Kým zmenavyjadrená prvým slovesom – so sémantickým obsahom „uvádza do takého stavu, ako to vyjadrujemenný základ“ (ïalej skrátene „spôsobi zmenu stavu“) – má svojho pôvodcu al. vykonávate¾a,resp. prechod do istého stavu spôsobuje „externý agens“ (Kaèala, 1981, s. 22), zmenu vyjadrenúdruhým slovesom – „sta sa takým, ako to vyjadruje menný základ“ (ïalej len „zmeni svojstav“) – nespôsobuje agens, ale „prebieha na substancii,“ ktorá je aj východiskom deja (cit. Kaèala,s. 23; porov. Daneš, 1974, s. 150). Zo slovotvorného h¾adiska sa uvedené prefigovanéslovesá s predponou çà- odvodené z rovnakého základu odlišujú slovotvorným formantom -âà-ì/ -÷-à, ktorý je aj výrazom ich významovej diferenciácie, kým ich slovenské pendanty charakterizujúrozlièné slovotvorné postupy a prostriedky.1.2.2. Na druhej strane sloveso çàÿê÷àâàì / çàÿê÷à vystupuje aj v zvratnej podobe, kdeformant ñå mení jeho intenènú hodnotu a modifikuje jeho význam. V slovenskej literatúre satento jav hodnotí ako dekauzativizaèná transformácia. To znamená, že kým „nezvratné slovesovyjadruje spravidla zámerne vykonávaný dej, zvratné sloveso vyjadruje nezámerný dej, dej spontánneprebiehajúci na substancii, ktorá pri zodpovedajúcom zvratnom slovese funguje na miestevýchodiska deja“ (cit. Kaèala, s. 25). V zvratnom tvare už sloveso çàÿê÷àâàì / çàÿê÷à fungujeako synonymum slovesa çàÿêâàì / çàÿêíà: çàÿê÷àâàì ñå / çàÿê÷à ñå = çàÿêâàì / çàÿêíà (Âðúçêèòåèì çàÿêíàõà al. ñå çàÿê÷èõà - Ich vz ahy sa upevnili).Uvedené príklady ukazujú, že ide o èinnostné a stavové slovesá, medzi ktorými existujepevný sémantický vz ah, ktorý možno charakterizova ako „významovú opozíciu èinnos - stav,prechodnos – neprechodnos , predmetovos – podmetovos , kauzatívnos – nekauzatívnos “(Dynamika slovnej zásoby súèasnej slovenèiny [ïalej Dynamika], 1989, s. 331).1.3. V slovesnom systéme bulharèiny, na rozdiel od slovenèiny, existujú lexémy, ktoré tentosémantický vz ah vyjadrujú bez akejko¾vek zmeny na forme pomenovania. Tá istá lexéma jezároveò nosite¾kou významu „spôsobi nadobúdanie príznaku pomenovaného motivujúcim menom“a „nadobudnú príznak pomenovaný motivujúcim menom,“ na základe èoho sa tento významovývz ah vo viacerých slovníkoch bulharského jazyka hodnotí ako homonymný. Napríkladsloveso âëåäåíÿâàì / âëåäåíÿ s významom „meni / zmeni na ¾ad“ – a zároveò „meni sa/ zmeni sa na ¾ad“ – ¾adovatie / z¾adovatie . Podobne âêàìåíÿâàì, âêî÷àíÿâàì, âêî÷àíÿñâàìa pod. (pozri Ðå÷íèê íà áúëãàðñêèÿ åçèê, ò. 2) alebo ïoäèâÿâaì, ðaçõóáaâÿâaì. K tomutoslovotvornému typu sa vrátime neskôr. Je pravda, že polysémia a homonymia sa nedajú vždyjasne oddeli . Hoci sa doteraz nepodarilo presne ustáli , aké druhy sémantických príznakov podmieòujúvýznamovú blízkos semém v rámci jednej polysémickej štruktúry a kedy sa významovásúvislos už stráca (Blanár, 1993, s. 20; porov. cit. Dynamika, s. 341), nazdávame sa, že v uvedenýchprípadoch nemožno hovori o homonymii sémantických štruktúr. Sémantická spätos jednotlivýchvýznamov je zrete¾ná a ich diferenciácia sa zakladá len na prítomnosti èi neprítomnostikauzátora, resp. nosite¾a alebo pôvodcu zmeny stavu sémantického objektu alebo subjektu. Najednu formu sa viažu dva obsahy, ktoré majú spoloèný sémantický konštitutívny príznak. Opieramesa pritom o slovenskú teóriu, ktorá „usúvz ažòuje èinnostné a stavové, prípadne kauzatívnea nekauzatívne slovesá“ na základe slovotvornej synonymie, ktorej podstatou je „okrem spoloènéholexikálneho základu aj fakt, èi slovesá vyjadrujú tendenciu na dosiahnutie rezultátu aleborezultáty“ (cit. Dynamika, s. 149, 331). Na základe tejto súvz ažnosti sme v našom príspevkuvymedzili pre rozoberané slovesá spoloèný termín „stavové rezultatíva.“2. Ani v slovenskej, ani v bulharskej odbornej literatúre neexistuje súborný názov pre obidveanalyzované skupiny slovies. No aj v rámci samostatných skupín ich charakterizuje terminologickánejednotnos . Dichotómiu príznakov „spôsobi zmenu stavu“ – „zmeni svoj stav“ prezen-17

tujú rozdielne oznaèované slovesá. V slovenskej literatúre sa ved¾a korelácie èinnostné – stavovéslovesá uvádzajú napríklad termíny dynamické udalosti (konkrétne kvalitatívne kauzatíva) –statické udalosti (cit. Dynamika, s. 141; porov. Daneš, 1974, s. 149-151), kauzatíva – nekauzatívneslovesá (cit. Kaèala, s. 22), èinnostné – stavové odvodené slovesá (Marsinová, 1958, s. 1966,s. 380), faktitíva – podmetové slovesá (Peciar, 1963, s. 270). Bulharská gramatika ich v rámcièinnostných a stavových slovies hodnotí pod¾a spôsobu slovesného deja ako efektívne a efektívno-komunikatívneslovesá (Ãðàìàòèêà íà áúëãàðñêèÿ êíèæîâåí åçèê, ò. 2, s. 286; porov.Èâàíîâà, 1974). Uvedené charakteristiky sú pre náš zámer nevyhovujúce, preto sa pokúšameo vlastné vymedzenie termínu „stavové rezultatíva,“ èo odôvodníme nasledovne.2.1. Po prvé, obidve skupiny slovies spája spoloèná konštitutívna séma „zmena stavu.“2.2. Po druhé, sám termín „rezultatívnos “ nie je v lingvistickej literatúre jednoznaèný. Rezultatívnossa chápe dvojako, gramaticky a sémanticky. Rezultatívnos ako morfologickú kategóriuspojenú so slovesnými tvarmi perfekta (typu ïèñàë å, ïèñàí å, áåøå ïèñàë, áåøå ïèñàí,ùåøå äà å ïèñàí a pod.), ktoré sú v komplexnosti príznaèné pre bulharèinu, analyzuje I. Kucarov(2003, s. 99-102, tu aj ïalšia literatúra). V slovenèine sa rezultatívnym konštrukciám (typuma + n/t-ové príèastie) ako slovesným tvarom vyjadrujúcim stav, ktorý nutne implikuje predchádzajúcidej, venoval v poslednom èase M. Giger (2000, s. 17-26, tu aj ïalšia literatúra).2.3. Nás zaujíma rezultatívnos ako sémantická kategória spojená so spôsobmi priebehu slovesnéhodeja. Vnímanie príznaku rezultatívnosti je však i v tejto sfére rozdielne. E. Sekaninová cháperezultatívnos iba ako jednu zo špecifikácií temporálnych spôsobov deja, prièom ju pripisuje sémantickyrôznorodým slovesným skupinám (1980, s. 97-100). V rámci konfrontaènej sémantickejanalýzy predponových slovies v ruštine a slovenèine autorka zaraïuje do jednej skupiny prefigovanéslovesá s významom „dosiahnutie rezultátu deja oznaèeného základovým slovesom“ (íàãðåòü,íàêàëèòü; nahria ), alebo s významom „dodávanie akostného príznaku urèitému objektu“ (çàêâàñèòü,çàìîðîçèòü, çà÷åðíèòü), „nadobudnú urèitý stav“ (ñãóùàòüñÿ, ñìÿã÷àòüñÿ, zvädnú ),„doda urèitú vlastnos “ (uhladi , usuši ), „nadobudnú urèitú vlastnos “ (uschnú , uzdravi sa). Nadruhej strane autorka zaraïuje na základe dosiahnutia vnútorného limitu v sémantickej charakteristikezákladového slovesa niektoré slovesá oznaèujúce nadobudnutie istej vlastnosti (îáîãàòèòü,îáåäíåòü, îãëóõíóòü) do skupiny limitatívneho spôsobu deja (s. 100), ktorý iní autori charakterizujúako všeobecnorezultatívny (Bondarko, 1971, s. 50-51). Bulharská gramatika prisudzuje rezultatívnyvýznam vyše 50 skupinám prefigovaných slovies oznaèujúcich dosiahnutie rezultátu alebosmerovanie k nemu (cit. s. 217-227). Súèasne vymedzuje všeobecnorezultatívny spôsob slovesnéhodeja (cit. s. 286-287). Z uvedeného vyplýva nielen rozdielna interpretácia spôsobov slovesného dejav teoretickej litaratúre, ale aj odlišný prístup k príznaku rezultatívnosti. Pri vymedzení nášho oznaèenia„stavové rezultatíva“ sme do istej miery vychádzali z èlenenia slovies, ktoré slovenská teóriazaraïuje do skupiny statických / nedynamických udalostí. Tvoria ju rezultatívne statické slovesá –rezultáty – oznaèujúce udalosti, v priebehu ktorých už došlo k záverovej situácii (skôrovatie ,zmäknú ), a tendencie – slovesá naznaèujúce úsilie o zmenu stavu, resp. vyjadrujúce tendencie nadosiahnutie rezultátu (mäknú ; Dynamika, s. 149, 152). Ak však v zhode s F. Danešom nahradímepojem „úsilie“ pojmom „smerovanie,“ niè nebráni tomu, aby sme všetky udalostné slovesá interpretovaliako rezultatívne (1980, s. 45). Napokon, keïže naším zámerom je analýza uvedených sloviesv korelácii s ich èinnostnými pendantmi s rovnakým odvodzovacím základom a rovnakou konštitutívnousémou, vymedzili sme termín „stavové rezultatíva.“ Nazdávame sa, že predkladaný termínodráža súhrnný pojem, v ktorom sa uplatòuje viac pomenovacích vz ahov súèasne – jednak usúvzažòuje èinnostné a stavové slovesá odvodené z rovnakého menného základu so spoloènoukonštitutívnou sémou „zmena stavu,“ jednak zahàòa ich rezultatívny význam.3. Prv než pristúpime k jednotlivým slovotvorným typom stavových rezultatív, uvediemeniektoré ich príznaèné èrty. Ako sme už spomenuli, sémantický obsah „spôsobova / spôsobizmenu stavu“ a „meni / zmeni svoj stav“ je založený na intencii slovesného deja. Významydenominálnych odvodenín sú teda podmienené zameranos ou slovesného deja. Vychádzame18

z ponímania intencie definovanej v Morfológii slovenského jazyka, pod¾a ktorej sa v nej spájapodstata slovies ako pomenovaní nesamostatne existujúcich dynamických príznakov a tranzitnápovaha slovesného deja (1966, s. 389-390). Na základe sémantickej realizácie slovesa vo vete homožno zaradi do príslušnej skupiny objektových, resp. predmetových alebo subjektových, resp.podmetových slovies. Napr. bulharské deadjektívne sloveso ëeäeíeÿ v závislosti od kontextovejrealizácie vyjadruje „zmenu stavu“ ako objektové – premieòa na ¾ad, zmrazova (Ñòóäúòëeäeíee çeìÿòa – Zima premieòa na ¾ad al. zmrazuje zem) i ako subjektové – ¾adovatie , ¾adovie, tuhnú na ¾ad (Çeìÿòa ëeäeíee – Zem ¾adovatie), kým príslušný slovenský desubstantívnypendant možno utvori len v prípade podmetového slovesa ¾adovatie , ¾adovie .3.2. Na druhej strane je tento slovotvorný typ jednovidový, vystupuje v nedokonavom vide.Jeho vidový protiklad možno utvori prefixáciou základového slovesa ëeäeíeÿ → âëeäeíÿ –premeni na ¾ad, zmrazi . Imperfektivizáciou, resp. druhotným odvodzovaním prefigovanéhodokonavého slovesa sa zasa utvára ïalší nedokonavý tvar, synonymný so slovesom ëeäeíeÿ –âëeäeíÿâaì – premieòa na ¾ad, zmrazova . Od dvojèlenného typu âëeäeíÿ / âëeäeíÿâaì satvoria zvratné tvary âëeäeíÿ ñe / âëeäeíÿâaì ñe, z ktorých nedokonavý vstupuje do synonymnéhovz ahu so slovesom ëeäeíeÿ.3.3. Navyše ten istý sémantický obsah „zmena stavu“ v rámci motivovaných slovies s rovnakýmmenným základom môžu prezentova rôzne slovotvorné typy, t. j. jeden obsah môže byvyjadrený nieko¾kými formami:predmetové: 0 / ëeäeíeÿ = âëeäeíÿ / âëeäeíÿâaì = çaëeäeíÿ / çaëeäeíÿâaìpodmetové: 0 / ëeäeíeÿ = âëeäeíÿ ñe / âëeäeíÿâaì ñe = çaëeäeíÿ ñe / çaëeäeíÿâaì ñe3.4. Na ilustrovaných príkladoch pozorujeme celú šírku slovotvorných a synonymných vz a-hov, ktoré sa odvíjajú v rámci slovotvornej paradigmy slovies utvorených z rovnakých mennýchzákladov. Na druhej strane odzrkad¾ujú problém sémantickej podstaty vidového protikladu slovies,ktorý sa spolu so spôsobom slovesného deja dotýka kategórie aspektuálnosti.3.5. Výskum stavových rezultatív možno teda uskutoèni z rozlièných aspektov slovotvorby(porov. Dokulil, 1962). V našom príspevku sa sústredíme na zastúpenie bulharských slovotvornýchtypov a ich slovenských pendantov v rámci kategórie „zmena stavu“ a na základe konfrontaènejštruktúrno-sémantickej analýzy vymedzeného typu zoh¾adníme ich lexikografické spracovanie.4. Denominálne stavové rezultatíva sa v obidvoch jazykoch tvoria afixálnym spôsobom zosubstantívnych a adjektívnych základov. Už zbežný preh¾ad materiálu ukazuje, že nie všetkysubstantíva a adjektíva porovnávaných jazykov vystupujú ako ich odvodzovacie základy. Zaujímaváje i otázka produktívnosti alebo slovotvornej aktivity mien, ktorej výskum by prezentovalich slovotvorné možnosti v obidvoch jazykoch. To však nie je naším zámerom. (Dôkladnú analýzuslovies z prídavných mien v slovenèine urobila M. Marsinová, 1958.)A) Sufixáciou, priamo od menného základu, sa v rámci afixálneho odvodzovania denominálnychstavových rezultatív tvorí rozsahom menšia skupina bezpredponových slovies. V koreláciisémantických obsahov „spôsobova / spôsobi zmenu stavu“ – „meni / zmeni svoj stav“ sapodie¾a najmä na vzniku subjektových nedokonavých slovies, napr.:objektové slovesásubjektové slovesá„ãðoçeí – škaredý, špatný“nedokonavé: ãðoçÿ- škaredi , špati – ãðoçíeÿ - škaredie (ale i ošpatnieva , zošpatnieva )dokonavé: 0 – 0(ale: çaãðoçÿ - zošpati ) (ale: ïoãðoçíeÿ - ošpatnie , zošpatnie )„áoãaò – bohatý“nedokonavé: 0 – áoãaòeÿ - bohatnú(ale: oáoãaòÿâaì - obohacova )dokonavé: 0 – 0(ale: oáoãaòÿ - obohati ) (ale: çaáoãaòeÿ - zbohatnú )19

„êaëóãeð – mních“nedokonavé: êaëóãeðÿ - dáva za mnícha koho – êaëóãeðÿ ñe - stáva sa mníchomdokonavé: 0 – 0(ale: ïoêaëóãeðÿ - urobi mníchom koho - (ale: ïoêaëóãeðÿ ñe - sta sa mníchom)„ðúæäa – hrdza“nedokonavé: 0 – ðúæäÿñâaì - hrdzaviedokonavé: 0 – ðúæäÿñaì - 0(ale: zhrdzavie , zahrdzavie )Ilustrované slovesá zoh¾adòujú pomer jednotlivých slovotvorných typov v slovesnom systémeobidvoch jazykov. Vo výrazovej rovine sa bezpredponové denominálne stavové rezultatíva odvodenéz rovnakých menných základov v obidvoch jazykoch odlišujú špecifickými pre každý z nichslovotvornými sufixmi ÿ – i (objektové) a -eÿ, -ÿñâaì / -ÿñaì – ie , -nú (subjektové). Nie všetkýmbezpredponovým bulharským slovesám zodpovedajú bezpredponové slovenské pendanty. I keï sav prevažnej väèšine odvodzujú z rovnakých menných základov, odlišujú sa prefixálno-sufixálnymtypom slovotvorby. Nie sú zriedkavos ou prípady, keï slovenèina nedisponuje jednoslovným ekvivalentom,a bulharské sloveso sa lexikograficky musí preloži rovnoznaènou analytickou konštrukciou,ktorá je v podstate výkladom bulharskej lexémy (êaëóãeðÿ ñe – stáva sa mníchom).B) Prefixálno-sufixálnym postupom, èi už priamo (od menného základu) alebo sekundárne(až z odvodeného slovesa) sa v bulharèine tvoria zväèša obojvidové predponové stavové rezultatíva.Prezentujú ich slovotvorné typy prefigovaných slovies s rozmanitými predponami, z ktorýchmnohé vstupujú do synonymných vz ahov a sú zamenite¾né v rámci kontextu. Na prefixáciibulharských stavových rezultatív sa podie¾ajú nasledovné predpony:objektovésubjektovéâ-, âúçnedokonavé:âëeäeíÿâaì - premieòa na ¾ad – âëeäeíÿâaì ñe - ¾adovatie , ¾adoviedokonavé: âëeäeíÿ - premeni na ¾ad – âëeäeíÿ ñe - z¾adovatie , z¾adovie(Uvedený typ budeme rozobera samostatne.)çanedokonavé:çaêðúãëÿì - zaokrúh¾ova , zagu¾acova – çaêðúãëÿì ñe - zaokrúh¾ova sa, zagu¾acova sadokonavé: çaêðúãëÿ - zaokrúhli , zagu¾ati – çaêðúãëÿ ñe - zaokrúhli sa, zagu¾ati saÏalšie príklady:0 – çaáoãaòÿâaì / çaáoãaòeÿ0 – bohatnú / zbohatnúçaìúãëÿâaì / çaìúãëÿ - zahmlieva / zahmli – çaìúãëÿâaì ñe / çaìúãëÿ ñe - zahmlieva sa / zahmli saçaãðóáÿâaì / çaãðóáÿ - robi hrubým al. drsným / – çaãðóáÿâaì / çaãðóáeÿ - hrubnú , drsnie // urobi hrubým al. drsným – / zhrubnú , zdrsnieçaõaðoñâaì / çaõaðoñaì - meni na cukor / – çaõaðoñâaì - çaõaðoñaì - cukornatie // zmeni na cukor – / scukornatieèçnedokonavé:èçïeïeëÿâaì - spopolòova – èçïeïeëÿâaì - 1. premieòa sa na popol2. stáva sa popolavýmdokonavé: èçïeïeëÿ - spopolni – èçïeïeëÿ - 1. spopolnatie , zhorie na popol2. spopolavieÏalšie príklady:0 – èçìðúçâaì / èçìðúçía0 - 1. mrznú , zamàza / zmrznú , zamrznú ;2. premàza / premrznú ;èçíeæâaì /èçíeæa - – èçíeæâaì ñe / èçíeæa ñe -robi / urobi chúlostivým al. precitliveným – chúlostivie , stáva sa chúlostivým al. precitliveným /schúlostivie , sta sa chúlostivým al. precitliveným20

o-nedokonavé: 0 – oáeäíÿâaì - stáva sa chudobnýmdokonavé:0 – oáeäíeÿ - schudobnieÏalšie príklady:0 – oñòaðÿâaì / oñòaðeÿ - ostarieva , zostarieva ,starnú / ostarie , zostarie , zostarnúoçäðaâÿâaì / oçäðaâÿ - 1. ozdravova / ozdravi – oçäðaâÿâaì / oçäðaâeÿ - uzdravova sa, uzdravi sa2. uzdravova / uzdravioìeê÷aâaì / oìeê÷a - zmäkèova / zmäkèi – oìeê÷aâaì ñe / oìeê÷a ñe - zmäkèova sa // zmäkèi saoâúãëaâÿì / oâúãëÿ - zuho¾nacova / zhuho¾nati - oâúãëÿâaì ñe / oâúãëÿ ñe - uho¾natie , zuho¾natieva/ zuho¾natieïonedokonavé:ïoäèâÿâaì - robi divokým – ïoäèâÿâaì - stáva sa divýmdokonavé: ïoäèâÿ - zdivoèi , zdivie – ïoäèâeÿ - zdivoèie , zdivieÏalšie príklady:0 – ïoáëeäíÿâaì / ïoáëeäíeÿ - blednú / poblednú, zblednúïoòóð÷âaì / ïoòóð÷a - poturèova / poturèi - ïoòóð÷aâaì ñe / ïoòóð÷añe - poturèova sa/ poturèi saïoänedokonavé:ïoäëóäÿâaì - privádza do šialenstva – ïoäëóäÿâaì - bláznie , stáva sa bláznivýmdokonavé: ïoäëóäÿ - poblázni , privies do šialenstva – ïoäëóäeÿ - zblázni saðaçnedokonavé:ðaçõóáaâÿâaì / ðaçõóáaâÿ – ðaçõóáaâÿâaì (ñe) - krásnie , opeknieva- skrásòova , skráš¾ovadokonavé: ðaçõóáaâÿ - skrásni , skrášli – ðaçõóáaâeÿ (ñe) - skrásnie , opeknieÏalšie príklady:0 – ðaçöúôòÿâaì / ðaçöúôòÿ-rozkvita , kvitnúrozkvitnúñ-, ñúnedokonavé:ñìeê÷aâaì - zmäkèova – ñìeê÷aâaì ñe - zmäkèova sa, mäknúdokonavé: ñìeê÷a - zmäkèi – ñìeê÷a ñe - zmäkèi sa, zmäknúÏalšie príklady:ñãoðeùÿâaì / ñãoðeùÿ - zahrieva / zahria – ñãoðeùÿâaì ñe / ñãoðeùÿ ñe - zahrieva sa/ zahria sañãúñòÿâaì / ñãúñòÿ - zahus ova / zahusti – ñãúñòÿâaì ñe / ñãúñòÿ ñe - hustnú / zhustnúñúñòaðÿâaì / ñúñòaðÿ - robi / urobi starým – ñúñòaðÿâaì ñe / ñúñòaðÿ ñe - starnú // ostarnú , zostarnúu-nedokonavé: óâeëè÷aâaì - zväèšova – óâeëè÷aâaì ñe - zväèšova sadokonavé: óâeëè÷a - zväèši – óâeëè÷a ñe - zväèši saïalší príklad:óâúë÷âaì / óâúë÷a - zvlèova / zvlèi – óâúë÷âaì ñe / óâúë÷a ñe - stáva sa / sta sazvlèilým al. zverským4.1. Na vybratej vzorke slovies sme chceli poukáza na zhody, ktoré existujú vo väèšej mierepri odvodzovaní stavových rezultatív z tých istých menných základov v obidvoch jazykoch. In-21

tenèná paradigma stavových rezultatív sa teda realizuje na osi predmetové slovesá → zvratnéslovesá → podmetové slovesá alebo predmetové slovesá → podmetové slovesá. Markantný jevšak rozdiel pri ich prefixálno-sufixálnom dotváraní, ktorý sa prejavuje v rozdielnych slovotvornýchpredponách a príponách pri tom istom koreni. Z konfrontácie materiálu vyplýva aj asymetriapri utváraní súvz ažných objektovo-subjektových dvojíc.4.2. Z h¾adiska slovotvornej paradigmy a odvodzovacích možností slova sú zaujímavé prípady,v ktorých sa z rovnakých menných základov a zhodnými slovotvornými prostriedkamiv obidvoch jazykoch odvodzujú sémanticky odlišné slovesá, napr. çaäúëæaâaì / çaäúëæa –çaäúëæaâaì ñe / çaäúëæa ñe ≠ zadlžova / zadlži – zadlžova sa / zadlži sa. Hoci základovésloveso äúëã – dlh okrem prvotného významu „dlžoba, podlžnos “ rozvinulo v oboch jazykochi prenesený význam „záväzok,“ jeho prefigované deriváty v bulharèine, na rozdiel od slovenèiny,sa odvíjajú z preneseného významu základového slovesa çaäúëæaâaì / çaäúëæa – zaväzova /zaviaza koho èím – çaäúëæaâaì ñe /çaäúëæa ñe – zaväzova sa / zaviaza sa. Medzijazykováhomonymia je podmienená sémantikou odvodzovacieho slova a jeho slovotvorným potenciálom.5. Vzh¾adom na objem materiálu sme z praktických dôvodov zúžili náš výskum na skupinuprefigovaných denominálnych stavových rezultatív s predponou â- v bulharèine a ich slovenskéekvivalenty s dôrazom na lexikografické spracovanie. Nazdávame sa, že uvedená skupina modelovoa v plnej miere odráža zhody a špecifiká skúmaného materiálu.5.1. Všetky analyzované bulharské slovesá (objektové i subjektové) charakterizuje slovotvornýtyp predpona â + substantívum al. adjektívum + slovotvorná prípona, k niektorým subjektovýmslovesám sa pridružuje aj slovotvorný formant ñe. To znamená, že v prvom prípade jestvuje formálnazhoda medzi objektovým a subjektovým slovesom, v druhom prípade sa odlišujú prítomnos ou /neprítomnos ou zvratného formantu. Slovesná predpona formálne i významovo korešpondujúcas predložkou â v bulharèine oznaèuje: 1. smerovanie deja dnu, dovnútra a 2. zmenu stavu vyjadrenúkonkrétne významami a) „uvádza / uvies do takého stavu, ako to vyjadruje menný základ;“ b) „stávasa / sta sa takým, ako to vyjadruje menný základ.“ Sémantickú hodnotu skúmaných slovies možnosubstituova (v chápaní termínu substitúcia, ako ho do slovenskej lingvistiky zaviedla E. Sekaninová,1973, s. 196), t. j. vyjadri sémantickú hodnotu predpony â- iným lexikálnym prostriedkom,resp. nahradi predponové sloveso predložkovo mennou konštrukciou. Ilustrujeme to na najpoèetnejšejskupine bulharských slovies odvodenej od substantív vyjadrujúcich látkový pôvod:objektové:„ïðeâðúùaì / ïðeâúðía â + substantívum (äúðâo, êaìúê, êoêaë, êoñò, êo÷aí, êëeé, êðeìúê, ëeä, ïeïeë, ðoã,ñòúêëo)“ – „premieòa / premeni na (drevo, kameò, kos , hlúb, glej, kremeò, ¾ad, popol, roh, sklo)ïðeâðúùaì / ïðeâúðía â äúðâo → âäúðâÿâaì / âäúðâÿïðeâðúùaì / ïðeâúðía â êaìúê → âêaìeíÿâaì / âêaìeíÿïðeâðúùaì / ïðeâúðía â êoêaë → âêoêaëÿâaì / âêoêaëÿïðeâðúùaì / ïðeâúðía â ëeä → âëeäÿâaì / âëeäÿ a pod.subjektové:„ïðeâðúùaì ñe / ïðeâúðía ñe â + substantívum (äúðâo, êaìúê, êoêaë, êoñò, êo÷aí, êëeé, êðeìúê, ëeä, ïeïeë,ðoã)“ – „premieòa sa / premeni sa na (drevo, kameò, kos , hlúb, glej, kremeò, ¾ad, popol, roh)ïðeâðúùaì ñe / ïðeâúðía ñe â äúðâo → âäúðâÿâaì ñe / âäúðâÿ ñeïðeâðúùaì ñe / ïðeâúðía ñe â êaìúê → âêaìeíÿâaì (ñe) / âêaìeíÿ ñe,âêaìeíeÿïðeâðúùaì ñe / ïðeâúðía ñe â êoêaë → âêoêaëÿâaì (ñe) / âêoêaëÿ ñeïðeâðúùaì ñe / ïðeâúðía ñe â ëeä → âëeäÿâaì (ñe) / âëeäÿ ñe a pod.Substitúcia navodzuje predpoklad, že analyzované bulharské prefigované slovesá vznikliz predložkových slovných spojení. Zároveò z nej logicky vyplýva, že všetky uvedené slovesá22

možno v slovníku spracova pod¾a rovnakého modelu. V logickej rovine však narážame na prekážky,keïže možno nieèo premeni na kameò, ¾ad a popol, ale nemožno premeni na kos , hlúb,kremeò, glej, roh a pod., èo sa odzrkad¾uje i v jazykovej rovine a musí by náležite lexikografickyspracované. Môžeme to doloži slovesom âêaìeíÿâaì / âêaìeíÿ, ktorého bohatšia slovotvornáparadigma vychádza z praslovanského základu *kamenü. V obidvoch jazykoch korešpondujúaj jeho sufixálne nedokonavé paralely: êaìeíeÿ – kamenie a prefixálno-sufixálne odvodeninys odlišnými predponami: âêaìeíÿâaì (ñe) / âêaìeíÿ ñe – skamenieva / skamenie . Objektovésloveso âêaìeíÿâaì nemá v slovenèine adekvátny jednoslovný ekvivalent. Premeni nieèona kameò ako geologický jav možno v slovenskom odbornom kontexte preloži odborným termínompetrifikova , ale premeni nieèo na kameò možno aj v rozprávke, takže v slovenskom prekladebude ekvivalentom bulharského slovesa jeho výklad (Âeùèöaòa âêaìeíè ìoìè÷eòo –Striga premenila dievèa na kameò). Na druhej strane sloveso âêaìeíÿâaì (podobne ajâêoêaëÿâaì, âêo÷aíÿâaì, âëeäeíÿâaì a pod.) vystupuje v nedokonavom tvare aj ako subjektové,èo bulharská lingvistická literatúra hodnotí ako homonymiu semém. Vyššie sme už uviedlidôvody odmietnutia tohto stanoviska a spracovania príslušných slovies ako polysémických. Navyšesa subjektovos týchto slovies dá vyjadri aj zvratnými tvarmi, èiže dvojtvar âêaìeíÿâaìa âêaìeíÿâaì ñe sú rovnocenné synonymá. Pri slovese âêaìeíÿâaì sa prejavuje širší slovotvornýpotenciál odvodzujúceho substantíva, kde na základe jeho preneseného významu vzniká ïalšiaséma „stáva sa kamenným al. ako kameò,“ to znamená, že dej je založený na metaforickomprenose menného základu. V tomto prípade je potrebné vyèleni ïalší slovníkový význam. Keïževšetky semémy tej istej lexémy spája spoloèný sémantický príznak, niè nebráni, aby sme ichspracovali v jednom hesle:âêaìeíÿâaì nedok. k âêaìeíÿ i âêaìeíeÿ premieòa na kameò (i v rozpráv.), geol. petrifikova // âêaìeíÿâaì (ñe)1. kamenie , premieòa sa na kameò (i v rozpráv.), tvrdnú na kameò, geol. petrifikova sa; 2. pren. kamenie ,meravieZložitos formy a obsahu tohto slovesa možno pozorova na jeho dvoch dokonavých tvarochâêaìeíÿ; âêaìeíeÿ, kde každú lexému charakterizuje iná seméma, na základe èoho saspracúvajú samostatne:âêaìeí¼ÿ dok. k âêaìeížâaì 1. skamenie , premeni sa na kameò (i v rozpráv.), geol. petrifikova sa 2. pren. skamenie, scepenie , zmeravieâêaìeíž dok. k âêaìeížâaì premeni na kameò (i v rozpráv.), geol. petrifikova // ~ ñe 1. skamenie , premeni sa nakameò (i v rozpráv.), stvrdnú na kameò, odb. petrifikova sa 2. pren. skamenie , zmeravieUvedený model slovníkového spracovania je aplikovate¾ný pri slovesách âëeäeíÿâaìa âïeïeëÿâaì. Ostatné bulharské slovesá sú založené na prenesenom význame ich odvodzovacíchmenných základov a sú štylisticky príznakové. Na rozdiel od slovesa âêaìeíÿâaì, ktorév objektovej pozícii možno preloži do slovenèiny jeho výkladom, slovesá s rovnocennou sémantikouâäúðâÿâaì, âêoêaëÿâaì, âêoñòeíÿâaì, âêo÷aíÿâaì, âêðeìeíÿâaì je potrebné preložiadekvátnymi expresívnymi výrazmi, èo je v týchto prípadoch ažké, ba nemožné. Lexikografickymožno problém vyrieši použitím existujúceho subjektového ekvivalentu a v sémantizáciiuvies poznámku „so zmenou vetnej konštrukcie,“ napr.:âêoêaëÿ dok. k âêoêaëÿâaì stuhnú na kos (so zmenou vetnej konštrukcie): ñòóäúò ìó âêoêaëè ðúöeòe – ruky muskrehli al. stuhli al. zmrzli na kos od zimy5.1.2. Ïalšiu skupinu tvoria stavové rezultatíva odvodené od substantív oznaèujúcich nejakúosobu, èloveka alebo zviera. Slovesá možno zjednoti na základe sémy:23

objektové:„ïðaâÿ íÿêoé äa ñòaíe êaêâo, êaòo êaêâo“ (äeòe, èäèoò, ìaíèaê, ÷oâeê, ìaãaðe, òeëe, òaëañúì a pod.) –„robi z niekoho èo, niekoho èím“ (âäeòèíÿâaì, âèäèoòÿâaì, âìaíèa÷aâaì, â÷oâe÷aâaì, âìaãaðÿâaì a pod.)subjektové:„ñòaâaì êaòo êaêâo“ – „stáva sa / sta sa èím, akým“ (âäeòèíÿâaì ñe, âèäèoòÿâaì ñe, âìaíèa÷aâaì ñe,â÷oâe÷aâaì ñe, âìaãaðÿâaì ñe a pod.)Podobne ako predchádzajúca, je i táto skupina založená na metaforickom posune významumenného základu a okrem ojedinelých výnimiek nemá v slovenèine adekvátne jednoslovné náprotivky.Prekladá sa opisnými výrazmi (napr. âäeòèíÿâaì / âäeòèíÿ – âäeòèíÿâaì ñe / âäeòèíÿñe – robi / urobi die a z niekoho – detinštie / zdetinštie , vychádza / vyjs na detskýrozum; âìaíèa÷aâaì / âìaíèa÷a – âìaíèa÷aâaì ñe / âìaíèa÷a ñe – robi / urobi maniakaz niekoho – stáva sa / sta sa maniakom, zmaniaèi sa; âìaãaðÿâaì ñe / âìaãaðÿ ñe – zatína sa/ za a sa ako mulica a pod.)Pozoruhodné je sloveso â÷oâe÷aâaì / â÷oâe÷a – â÷oâe÷aâaì ñe / â÷oâe÷a ñe, ktoré máanalóg s odlišným prefixom o÷oâe÷aâaì / o÷oâe÷a – o÷oâe÷aâaì ñe / o÷oâe÷a ñe, a ktoré sa narozdiel od svojho slovenského pendanta v kontexte viaže iba na osobu. Èiže po¾udšti , z¾udštiv bulharèine možno iba osobu, teda uèloveèi , urobi èloveka z niekoho, urobi èlovekom niekoho,kým význam „urobi ¾udským al. ¾udskejším“ nieèo (po¾udšti zákony, podmienky...) možnov bulharèine vyjadri iba slovným spojením ïðaâÿ ïo-÷oâeøêè çaêoíè, óñëoâèÿ.5.1.3. Rozsahom menšie skupiny, ktoré nebudeme ïalej rozobera , keïže pri nich možnoaplikova tie isté modely lexikografického spracovania, zahàòajú slovesá odvodené od adjektívnychzákladov vyjadrujúcich zmyslové vnemy (âãoð÷aâaì / âãoð÷a – robi / urobi horkým –âãoð÷aâaì ñe / âãoð÷a ñe – horknú /zhorknú ; âêèñeëÿâaì / âêèñeëÿ – okys¾ova / okysli –âêèñeëÿì (ñe) / âêèñeëÿ ñe – stáva sa / sta sa kyslým), kvalitu al. charakter (âëoøaâaì / âëoøa– zhoršova / zhorši , âëoøaâaì ñe / âëoøa ñe – zhoršova sa / zhorši sa; âëóäÿâaì / âëóäÿ –blázni / poblázni , âëóäÿâaì ñe / âëóäÿ ñe – bláznie sa / zbláznie sa) a pod. O tom, že predponaâ- v bulharèine patrí medzi produktívne slovotvorné prostriedky na vyjadrenie zmeny stavu, svedèiamnohé zastarané i v hovorovej reèi frekventované náreèové slová (âçâeðÿâaì, âìúðçeëÿâaì,âöúðâúëÿâaì, âøóòÿâaì, âøeêeðÿâaì a iné).5.2. Z konfrontácie materiálu vyplýva, že bulharské predponové stavové rezultatíva s prefixomâ- a pravidelnou vidovou koreláciou majú v slovenèine adekvátne náprotivky hlavne v rámcisubjektových slovies. Nedokonavé tvary bulharských slovies korešpondujú väèšinou so slovenskýmisufixálnymi denominálnymi odvodeninami s príponami -ie , -nú a dokonavé tvaryprevažne s prefigovanými slovesami s predponami s-, z-. Bulharským objektovým slovesám ojedinelezodpovedajú príslušné slovenské jednoslovné pendanty, lexikograficky je potrebné nahrádzaich opisným slovným spojením.6. Na záver možno zhrnú , že stavové rezultatíva, ktoré sme usúvz ažnili na základe spoloènejkonštitutívnej sémy a spoloèných slovotvorných príznakov v rámci slovotvornej paradigmyako objektové a subjektové slovesá oznaèujúce všeobecne zmenu stavu, tvoria výraznú skupinuv slovesnom systéme obidvoch porovnávaných jazykov. Sú charakteristické nielen rozmanitosousvojej výstavby, ale aj synonymickými vz ahmi, do ktorých vstupujú s inými lexikálnymijednotkami. Rozbor svedèí nielen o variabilite slovesnej tvorby v oblasti slovies s významom„zmena stavu,“ ale aj o typologicky zhodných slovotvorných postupoch v obidvoch jazykoch. Nadruhej strane odha¾uje pre každý jazyk špecifické výrazové prostriedky, ktoré vzájomne korešpondujú.Cie¾om príspevku bolo prispie aj k objasneniu rozdielnej interpretácie slovies z h¾adiskarozdielneho èlenenia ich významov ako lexikálnych jednotiek najmä v bulharských slovníkoch.Napokon v rámci vybraného slovotvorného typu bulharských prefigovaných slovies s produktívnoupredponou â- sme poukázali na riešenie problémov pri ich lexikografickom spracovanív dvojjazyènom bulharsko-slovenskom slovníku.24

LITERATÚRABLANÁR, V.: Porovnávanie lexiky slovanských jazykov z diachrónneho h¾adiska. Bratislava 1993.ÁÎÍÄÀÐÅÍÊÎ, À. Â.: Ãðàìàòè÷åñêàÿ êàòåãîðèÿ è êîíòåêñò. Ëåíèíãðàä : Íàóêà, 1971.DANEŠ, F. – MACHÁÈKOVÁ, E.: Slovesný vid z hlediska sémantického. In: Slovo a slovesnost, 1980, roè. 41, è. 2.DANEŠ, F.: K struktuøe slovesných významù. In: Jazykovedné štúdie, XII (Peciarov zborník) Bratislava 1974.DOKULIL, M.: Tvoøení slov v èeštine. 1. Teorie odvozování slov. Praha 1962.GIGER, M.: Syntaktické modelovanie slovenských posesívnych rezultatívnych konštrukcií v rámci dependenènej gramatiky.In: Jazykovedný èasopis, 2001, roè. 51, è. 1.Ãðàìàòèêà íà ñúâðåìåííèÿ áúëãàðñêè êíèæîâåí åçèê. ò. 2. Ìîðôîëîãèÿ. Èçä. íà Áúëãàðñêàòà àêàäåìèÿ íà íàóêèòå,1983.HORECKÝ, J. - BUZZÁSYOVÁ, K. - BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súèasnej slovenèiny. Bratislava 1989.ÈÂÀÍÎÂÀ, Ê.: Íà÷èíè íà ãëàãîëíîòî äåéñòâèå â ñúâðåìåííèÿ áúëãàðñêè åçèê. Ñîôèÿ 1974.KAÈALA, J.: Sémantika a tvorenie slovies typu znevýhodni a znevýhodnie . In: Slovenská reè, 1981, roè. 46, è. 1.ÊÓÖÀÐÎÂ, È.: Ãëàãîëíàòà êàòåãîðèÿ âèä íà äåéñòâèåòî â ñëàâÿíñêèòå åçèöè. Ñëàâÿíñêà ôèëîëîãèÿ, ò. 23, Ñîôèÿ2003.MARSINOVÁ, M.: Slovesá z prídavných mien v slovenèine. In: Jazykovedné štúdie, 1958, roè. 3.Morfológia slovenského jazyka. Bratislava : Vydavate¾stvo SAV, 1966.PECIAR, Š.: Funkcie slovesnej predpony s- v slovenèine. In: Slovenská reè, 1963, roè. 28, è. 5.Ðå÷íèê íà áúëãàðñêèÿ åçèê. ò. 1-10. Ñoôèÿ : Èçä. íà Áúëãàðñêàòà àêàäåìèÿ íà íàóêèòå, 1977 – 2000.SEKANINOVÁ, E.: Klasifikácia predpôn v slovanských jazykoch na základe štruktúrnej sémantickej analýzy. In: Èeskoslovensképrednášky pre VII. medzinárodný zjazd slavistov. Varšava – Praha 1973.SEKANINOVÁ, E.: Sémantická analýza predponového slovesa v ruštine a slovenèine. Bratislava 1980.Denominal State Resultative Verbs in the Bulgarian and Slovak Languages(With special reference to their lexicographical treatment)Mária K oškováOne destincted group in the verbal systems of the Bulagarian and Slovak langauges constists of denominal verbsderived from nominal bases denoting a change of entity, respectively of substance or quality. The author’s attention isfocused on one representative component of the group, i. e. on verbs with different intention (object and subject verbs).Leaning on the present results of research into these problems as well as on the terminology generally used, she introducesa new term to denote the two groups under investigation: denominal state resultative verbs. Referring to linguisticmaterial, the author adduces instances of congruence and difference between the Bulgarian and Slovak linguistictheories as well as between the verbal derivational systems of both languages and she points out to their impact on thetreatment of this kind of verbs. Taking into consideration one particular type of Bulgarian verbs containing the productiveprefix â-, the author discusses problems of lexicographical treatment of these verbs in a bilingual dictionary.25

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1PETER ŽEÒUCH *Podmienky vzniku cyrilskej rukopisnej tvorby v priestore východnéhoSlovenska a bývalej Podkarpatskej RusiŽEÒUCH, P.: On Circumstances Fostering Handwritten Cyrillic Literary Creation in the Areas of East Slovakiaand Former Subcarpathian Rus’. Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 26-44. (Bratislava)In this contribution, problems of investigating handwritten Cyrillic literary creation are discussed and some aspectsof results accomplished so far are pointed out. The author turns his attention above all to some controversialquestions related to interpretation of Cyrillic literary creation from linguistic, historical, cultural and religious points ofview. Circumstances promoting paraliturgical song creation on the border of two religiously and culturally differingcommunities – the Slavonic East and the Slavonic West – are explained.Some aspects of the traditional, or stereotypical views on cultural, religious and linguistic coexistence in theinvestigated area are re-defined. The author emphasizes the urgency of rigorous interpretation and re-interpretation ofCyrillic manuscripts originating from the contact area of Slavia Latina and Slavia Byzantina.Slavonic studies. Church Slavonic language. Vernacular language. Handwritten Cyrillic literary creation. East Slovakia.Subcarpathian Rus’. Paraliturgical song. Defining factors and stereotypes in language, culture, history, religion and rite.Rukopisná paraliturgická piesòová tvorba byzantsko-slovanského obradu tvorí špecifický okruhproblematiky výskumu duchovnej piesòovej produkcie. Práve hranièné oblasti medzi dvoma jazykovo,kultúrne i historicky jedineènými konglomerátmi Slavia Latina a Slavia Byzantina (Orthodoxa)utvorené regiónom východného Slovenska, bývalej Podkarpatskej Rusi (dnešná Zakarpatskáoblas Ukrajiny) a juhozápadnej èasti Halièe umožòujú skúma vzájomné splývanie èi prelínanienábožensko-kultúrnych tradícií i jazykových vplyvov. Paraliturgická piesòová produkcia, ktorá spadádo uvedeného výskumného okruhu, sa významne uplatnila najmä v 18. a 19. storoèí. Jej rozvoj bolpodmienený nábožensko-kultúrnym procesom, ktorý sa však vyvíjal a zintenzívòoval už nieko¾kostoroèí predtým. Tento proces sa uskutoèòoval nielen vïaka kontaktom obidvoch náboženskokultúrnychtradícií, ale osobitnú úlohu v tomto vývinovom procese zohrali vlastné, pre jednotlivéinterkultúrne a interreligiózne spoloèenstvá špecifické duchovné a nábožensko-kultúrne zdroje.Osobitú dynamiku rozvoja piesòovej paraliturgickej tvorby umožnili spoloèensko-historickésúvislosti, najmä však závažná cirkevno-právna udalos , ktorá v koneènom dôsledku ovplyvnilacelkovú konfesionálnu klímu, hoci výrazne neprispela k interobradovej znášanlivosti. Napriektomu však natrvalo zasiahla religiózno-obradovú sféru nábožensko-kultúrneho života veriacichbyzantsko-slovanského obradu. 1 Ide o cirkevnú úniu, ktorá v po¾sko-ukrajinskom priestore vznikla*PhDr. Žeòuch Žeòuch, CSc., Slavistický kabinet SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava1Máme tu na mysli predovšetkým latinizáciu, ktorá sa prejavuje v tom, že do liturgického života východnej cirkvi, dospôsobu cirkevnej správy, do formácie duchovenstva i zbožnosti ¾udu cielene i spontánne prenikajú prvky príznaènépre obradovo západnú (latinskú) formu kres anstva. Uvedený proces sa v hranièných priestoroch stáva nevyhnutnosou,lebo nemožno zabráni vzájomnému ovplyòovaniu jednej alebo druhej nábožensko-kultúrnej tradície. Ak je tentoproces spontánny, je prínosom pre jednu i druhú religiózno-kultúrnu a cirkevno-náboženskú tradíciu. Negatívny rozmerzískava vtedy, keï sa stáva násilným, umelým, lebo je živený falošným presvedèením o tom, že sa jedna tradícia(zvyèajne ide o latinskú obradovú tradíciu) pokladá za nadradenejšiu, prednostnejšiu, hodnotnejšiu. S týmito pochybnýmitendenciami sa možno vo vývoji zjednotenej byzantsko-slovanskej cirkvi v skúmanom prostredí èastejšie streta ,èo sa nakoniec prejavuje aj v paraliturgickej piesòovej tvorbe. Definíciu latinizaèných procesov v gréckokatolíckejcirkvi pozri v práci ŽEÒUCH, P. – VASI¼, C.: Cyrillic Manuscripts from East Slovakia. Slovak Greek Catholics: DefiningFactors and Historical Milieu / Cyrilské rukopisy z východného Slovenska. Slovenskí gréckokatolíci, vz ahy a súvislosti.Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae. Vol. I. Roma – Bratislava – Košice : Pontificio Istituto Orientale/ Slavistický kabinet SAV / Centrum spirituality Východ – Západ Michala Lacka, 2003, s. 282.26

v roku 1596 (Brestská únia) a v priestore pod Karpatmi (východné Slovensko a PodkarpatskáRus; dnešná Zakarpatská oblas Ukrajiny) sa uplatnila od roku 1646 (Užhorodská únia). Uvedenéroky pritom neznamenajú okamžitý nástup „nových“ cirkevnoprávnych èi náboženských pomerov,hoci tie vždy závisia od konkrétnej historicko-spoloèenskej i kultúrnej situácie, prièomv etnicky, jazykovo, kultúrne i historicky pestrom karpatskom regióne ich nemožno paušalizova. Nemožno teda rovnako interpretova podmienky ani dôsledky zavedenia únie v regióne podKarpatmi a v po¾sko-ukrajinskom prostredí Halièe. Obidva regióny sú typické svojím jazykovým,kultúrnym i religióznym vývinom, ktorý sa uskutoèòoval nielen v špecifických historickospoloèenskýchpodmienkach, ale aj v rozdielnych geopolitických a štátnopolitických útvaroch.V našom príspevku sa síce nebudeme venova podmienkam vzniku cirkevných únií èi latinizaènýchprocesov v kultúrno-spoloèenskom alebo historickom meradle; 2 nie sú predmetom výkladuskúmaného problému, hoci mnohé súvislosti zrete¾ne poslúžia pri argumentácii o vznikupiesòovej paraliturgickej tvorby v skúmanom regióne.Na samom zaèiatku musíme predovšetkým upozorni na skutoènos , ktorá síce bezprostrednenesúvisí so vznikom paraliturgickej piesne, ale predovšetkým s jej funkciou, miestom a uplatnenímv bohoslužobnom okruhu cirkvi byzantsko-slovanského obradu. Paraliturgická pieseò sav prostredí byzantsko-slovanskej obradovej tradície chápe predovšetkým ako nekánonická 3 pieseò;jej používanie je v bohoslužobnom procese obmedzené.Hoci sa paraliturgická pieseò zvyèajne interpretuje ako nástroj na propagáciu unionizmu 4a vníma sa ako jeden zo základných znakov odlíšenia pravoslávnych od gréckokatolíkov, trebaupozorni , že ide o ve¾mi zjednodušené ponímanie rozdielov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnoucirkvou a jej duchovnos ou, keïže ve¾mi skoro sa vydanie poèajevského Bohohlasníka(1790) rozšírilo aj v typicky pravoslávnom prostredí Ruska, resp. práve z tohto priestoru poznámemnohé staré rukopisné spevníky. 5 Jeho rozšírenie teda svedèí o širokom používaní paraliturgickejpiesòovej tvorby. Vo vydaniach Bohohlasníka pre pravoslávnych veriacich (1884 a 1885)sa jeho obsahová stránka iba ve¾mi málo zmenila v porovnaní s pôvodným poèajevským Bohohlasníkomurèeným gréckokatolíkom. 6 Už na tomto jednoduchom príklade sa potvrdzuje skutoènos, že pri tvorbe paraliturgických piesní sa uplatòovala cirkevná, doxologická a dogmatickátradícia byzantskej (ortodoxnej) cirkvi. V paraliturgickej piesòovej tvorbe preto netreba h¾adapôvod odlišnosti medzi obidvoma cirkvami.2O podmienkach, príèinách i dôsledkoch a priaznivých alebo nepriaznivých súvislostiach zavedenia cirkevnej úniepozri napríklad v monografii Borisa GudzŠka Kriza i reforma. Ki´vs«ka mitropolÁŠ. Cargorods«kij patrÁarxati geneza Berestejs«ko´ unÁ´. L«vÁv 2000. O vzniku Užhorodskej únie pozri napríklad v práci ¼udovíta HaraksimaK sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867. Bratislava : Veda 1961.3Liturgické (èiže bohoslužobné) piesne sú kánonické piesne a paraliturgické piesne sa charakterizujú ako nekánonicképiesne, ktoré sa poèas liturgie byzantského obradu nespievajú a ani nezastupujú liturgický text, ako sa to zvyèajnepraktizuje v latinskej cirkvi.4„éz zalŸbuvannŠ naâogo narodu do nabo½nix pÁsen« skoristalisŠ propagatori unÁ´, golovno vasilÁani,ta zrobili nabo½nu pÁsnŸ odnim Áz zasobÁv propagandi unÁ´.“ Porovnaj VOZNŠK, M.: éstorÁŠ ukra´ns«ko´ lÁteraturi.U dvox knigax. Kniga druga. L«vÁv : Vidavnictvo „SvÁt,“ 1994, s. 309.5Pozri k tomu napríklad v práci PERETC, V. N.: Istoriko-literaturnyŠ isslªdovanÁŠ i materialy. Tom 1. Iz§istorÁi russkoj pªsni. ‚ast« 1. S.-Peterburg§ 1900.6Na prelome 19. a 20. storoèia Bohohlasník poèajevských baziliánov s menšími úpravami pre svojich veriacich vydalaaj pravoslávna cirkev v rokoch 1884 a 1885 v kyjevskej tlaèiarni, v cholmskej tlaèiarni vyšiel Bohohlasník v rokoch1894, 1900 a 1903, v Poèajeve pod egidou pravoslávnej cirkvi v rokoch 1900, 1902, 1903, v petrohradskej tlaèiarnivyšiel Bohohlasník v rokoch 1900, 1902, 1905 a vo Varšave v rokoch 1934, 1935 a 1969. Vydania z rokov 1894-1969však obsahujú už mnohé výrazné zmeny v zložení, obsahu a charaktere textov spevníka. Porovnaj GNATþK, O.: StorÁnkaz ÁstorÁ´ ukra´ns«ko´ duxovno´ poezÁ´ Ð po a´vs«kij Bogoglasnik. In: Varâavs«kÁ ukra´noznav Á zapiski. Zoâit1. Ed. S. Kozak. Varâava : VidaŸt« oo. VasilÁŠni, 1989, s. 123. Pozri k tomu aj PID£YPCZAK–MAJEROWICZ, M.:Cerkiewnos³owiañskie druki bazyliañskie w powojennych zbiorach bibliotek polskich a tiež WITKOWSKI, W.: Drukarniabazyliañska w Poczajowie – osiemnastowieczny oœrodek kultury na Wolyniu. In: Najstarsze druki cerkiewnos³owiañskiei ich stosunek do tradycji rêkopiœmiennej. Materia³y z sesji. Kraków 7–10 XI. 1991. Kraków : Instytut Filologii S³owiañskiej,1993.27

V prostredí formujúcej sa zjednotenej byzantsko-slovanskej (resp. gréckokatolíckej) cirkvivznikali, predovšetkým na jej propagáciu, aj piesne v duchu unionizmu, alebo sa preberali ajpiesne z latinského obradového prostredia bez akejko¾vek nábožensko-dogmatickej úpravy. 7 Takétopiesne sa prekladali z katolíckych i protestantských kancionálov. 8 Nemožno však prijanázory o „bezhlavom“ preberaní paraliturgických piesní bez výberu. Nebolo to ani možné, leboduchovnos zjednotenej byzantsko-slovanskej (gréckokatolíckej) cirkvi sa ani po prijatí únienezmenila, ba ani v súèasnosti sa neodlišuje od duchovnosti pravoslávnej cirkvi, s ktorou juoddávna spája spoloèná cirkevno-obradová tradícia. 9 Vzh¾adom na uvedné teda nemožno anizovšeobecnene konštatova , že paraliturgická pieseò má iba modlitbový, vyuèujúci a moralizujúcicharakter, 10 ktorý je typický pre latinskú duchovnú piesòovú tvorbu, lebo aj pre nekánonickú(paraliturgickú) piesòovú tvorbu byzantsko-slovanského obradu je typické ontologické východiskoa tradicionalizmus.Vznik paraliturgických piesní alebo preberanie piesòovej tvorby z latinských spevníkov a ichuplatòovanie v prostredí cirkvi byzantsko-slovanského obradu sa nezaèalo bezprostredne po prijatíúnie, ani ich používanie nie je iba výsledkom vplyvu západného obradového prostredia pozavedení únie. Paraliturgická pieseò, hoci v súèasnosti nemáme dostatok písomných prameòov,tvorila súèas duchovného života jednoduchých veriacich od samého poèiatku kres antva. Dnessa úplne pod tlakom „klasikov“ cyrilskej paraliturgickej piesòovej tvorby v zmiešanom latinskobyzantsko-slovanskomobradovom priestore (Vozòak, Hna uk, Franko) stereotypne èi tradiènereprodukuje, že ak také piesne existovali, boli pod vplyvom kultúry, ktorá sa poci ovala akocudzia a nebrala sa preto do úvahy. 11 Práve preto nemožno iba „slepo“ súhlasi s tvrdeniami, žetakéto piesne v prostredí cirkvi byzantského obradu neexistovali, keï v náboženskom životelatinskej cirkvi sa tvorba duchovných piesní datuje už od zaèiatku stredoveku. Ako dôkazo používaní podobných duchovných piesní v prostredí cirkvi byzantsko-slovanského obradu dobreposlúži pieseò Hospodine pomiluj ny známa ešte z èias ve¾komoravského obdobia a teda ajz prostredia byzantskej misie. Osobitne zaujímavý je údaj v dobovom svedectve Povesti vremennichlet, že pri slávení náboženských obradov popri liturgických spevoch zneli aj žalmy, hymnya duchovné piesne. 12 Osobitným príkladom používania paraliturgickej piesòovej tvorby je fungovanieduchovných piesní neliturgického charakteru u staroobradovcov v Rusku poèas pôstne-7Porovnaj ŽEÒUCH, P.: Medzi Východom a Západom. Byzantsko-slovanská tradícia, kultúra a jazyk na východnomSlovensku. Bratislava : Veda, 2002, s. 75-76.8Niektorým súvislostiam prekladov z latinského obradového prostredia sa vo svojej štúdii venuje Dieter Stern: Duxovnyjkant Ð vozmo½nosti i granicy ego genealogi eskoj rekonstrukcii. In: Russica Romana, Volume VIII,Pisa – Roma : Istituti editoriali e poligrafici internazionali, 2001, s. 231-237.9Vo všeobecnosti možno poukáza len na niektoré osobitosti gréckokatolíckej cirkvi, ktoré prijala v závislosti odlatinskej cirkvi. Špecifickú kategóriu tvoria najmä niektoré sviatky, ktoré gréckokatolíci slávia v súlade s obradovolatinskou cirkvou (Krista Krá¾a, Božského srdca Ježišovho, Presvätej Bohorodièky Spolutrpite¾ky, Preèistého Telaa Krvi Ježiša Krista, ktorý sa v obradovo latinskej cirkvi slávi vo štvrtok po Nedeli všetkých svätých, kým v pravoslávnejcirkvi sa pamiatka Poklony presvätým tajomstvám Tela a Krvi Ježiša Krista slávi vo Svätý a Ve¾ký štvrok, resp. natzv. Zelený štvrtok). Samozrejme nemožno zabudnú ani na niektoré osobitosti cirkevno-právneho charakteru.10Tak sa to napríklad interpretuje v monografii O. Hna ukovej (GnatŸk, Oleksandra: Ukra´ns«ka duxovna barokovapÁsnŠ. Varâava – Ki´v 1994), kde sa paraliturgická piesòová tvorba oznaèuje ako duchovná pieseò zhodne s oznaèenímv latinskom obradovom prostredí. (O rozdieloch v chápaní duchovnej piesne v obradovo latinskom prostredía paraliturgickej piesne v prostredí cirkvi byzantsko-slovanského obradu pozri v našej práci Medzi Východom a Západom.Byzantsko-slovanská tradícia, kultúra a jazyk na východnom Slovensku..., c. d.)11Tak sa to uvádza aj v najnovšej práci – katalógu tzv. lemkovských duchovných piesní. Porovnaj k tomu GnatŸk,Oleksandra: Ukra´ns«ka duxovna barokkova pÁsnŠ. Vstup, uporŠdkuvannŠ Á komentarÁ OlÁ GnatŸk. L«vÁv : VidavnictvootcÁv vasilÁanÁv MisÁoner, 2000, s. 9 („...duxovnÁ pÁsnÁ vva½alisŠ Šviwem vtorinnim, slabkim vidgomonomu½o´ Ð ÁnodÁ pÁd cim zrozumilosŠ Çvoro½o´È Ð kul«turi, i tomu ne vartim uvagi.“)12„... pominaŸwe svŠtoe krewen«e, i proslavlŠŸwe boga v§ molitvax§ i v pªsnex§ i v§ psalmªx§, poŸwegospodevi ...“ Porovnaj PamŠtniki literatury drevnej Rusi. Na alo russkoj literatury. XI – na alo XIIveka. Moskva : Xudo½estvennaŠ literatura, 1978, s. 146.28

ho obdobia a aliturgických dní. 13 Klasickým príkladom vzájomného ovplyvòovania je prenikanieduchovnej piesòovej kultúry Západu, èi používanie inštrumentálneho (organového) sprievoduv chrámoch byzantského obradu v typicky ortodoxnom priestore koncom 17. storoèia v Rusku a naUkrajine. 14 Práve organ venoval byzantský cisár nemeckému cisárovi Pipinovi Krátkemu v roku757, ktorý bol nato¾ko oèarený jeho ¾ubozvuènos ou, že ho prikázal používa ako hudobný sprievodpri chrámovom speve. Dovtedy sa aj v latinskej cirkvi organové sprievody nepoužívali. 15S kultúrno-religióznym pôsobením západného obradového prostredia sa možno predovšetkýmstretnú v hraniènom priestore, kde bolo toto pôsobenie najväèšie, hoci ani v centrách byzantsko-slovanskejduchovnej kultúry tento vplyv nemožno vylúèi . Veï aj cirkevná Brestská iUžhorodská únia sa uchytila v priestore styku týchto dvoch kultúrno-obradových priestorov. 16Podobne ako zavedenie cirkevnej únie, ani existencia paraliturgickej piesne v byzantskom religi-13Ide o tzv. st’xi, ktoré možno charakterizova ako paraliturgické piesne, ktoré sa nikdy nespievajú poèas bohoslužobnéhoprocesu. Takéto piesne možno oznaèi ako mimoliturgické (vneliturgi eskie), teda paraliturgické piesne.V staroobradovskom prostredí (staroobrŠd eskoj srede) sa spievali najmä poèas pôstov a príprav na sviatky, nonikdy nezastupovali bohoslužobný, liturgický text. Porovnaj NIKITINA, S. E.: Duxovnye stixi v sovremennoj staroobrŠdeskoj kul¾ture: mesto, funkcii, semantika. In: IstoriŠ, kul¾tura, qtnografiŠ i fol¾klor slavŠnskixnarodov. XI. Me½dunarodnyj s§ezd slavistov. Doklady rossijskoj delegacii. Ed. G. G. Litavrin. Moskva:Nauka, 1993, s. 247-259.14Pozri o tom v zborníku Berestejs«ka unÁŠ Á ukra´ns«ka kul«tura XUéé stolÁttŠ. Ed. B. åudŠk. L«vÁv : énstitutéstorÁ´ Cerkvi L«vÁvs«ko´ Bogoslovs«ko´ AkademÁ´, 1996. Dieter Stern vo svojej štúdii VÁdnosini nabo½nix pÁsen«do lÁturgÁ´ u sxÁdnix slovÕŠn XVII – XVIII st. (Slovensko-rusínsko-ukrajinské vz ahy od obrodenia po súèasnos .Ed. J. Doru¾a. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2000, s. 325) uvádza, že do liturgie v typicky ortodoxnom priestoresa dostávali mnohé prvky latinského spôsobu slávenia už v 16. a na zaèiatku 17. storoèia. Usudzuje o tom práve pod¾apolemického spisu Ivana Vyšens’kého z roku 1608, v ktorom sa poukazuje na naliehavos oèisti obrad cirkvi odvšetkých latinských nánosov. Vyšens’kyj tu mal pravdepodobne na mysli duchovné piesne, keï uvádza latinskijsmrad phsnej iz cerkvi izždenhte, prostoú že našeú phsniú ruskoú poúòe Boga blagodarite. Na tomto mieste trebalen podotknú , že zavedenie cirkevnej Brestskej únie (1596) a latinizaèný proces sprostredkovávaný duchovnou piesòounemohol za taký krátky èas a v takej silnej miere zasiahnu byzantsko-slovanskú obradovú tradíciu, aby sa užv roku 1608 (teda len 12 rokov po prijatí Brestskej únie) v ohnivom obrannom spise o tomto probléme malo tak dôraznehovori . Výrazný nástup paraliturgickej piesòovej tvorby a jej uplatòovanie aj v rámci liturgie však pritom moholpriamo súvisie s dôsledkami zavedenia únie, no vznik takejto tvorby však so zavedením únie stotožòova nemožno.15Organ bol nato¾ko drahý hudobný nástroj, že všetky latinské chrámy nemohli by ním odrazu vybavené, a tak až do17. storoèia sa aj mnohé katolícke chrámy v Uhorsku zaobišli bez organu. (Porovnaj k tomu KAÈIC, L: Roky 1670 –1674 – medzník v dejinách slovenskej hudby? In: Obdobie protirefromácie v dejinách slovenskej kultúry z h¾adiskastredoeurópskeho kontextu (z príležitosti 300. výroèia úmrtia Tobiáša Masníka). Ed. J. Doru¾a. Bratislava : Slavistickýkabinet SAV, 1998, s. 229-238.) Žiada sa však zdôrazni , že organ pôvodne slúžil predovšetkým ako hudobný sprievodv divadle, cirkuse, pri svetských orgiách na dvoroch panovníkov i kléru. Organová hudba sa používala pri hýreniacha svetských slávnostiach. Organ bol teda spojený predovšetkým s profánnym prostredím, preto jeho uplatòovaniev sakrálnom prostredí, v prostredí chrámu a náboženských obradov vyvolával nechu už od èias sv. Hieronyma („vèerav amfiteátri, dnes v svätej Cirkvi, veèer v cirkuse a ráno pri oltári“ – porovnaj SZABOLCSI, B.: Dejiny hudby. Praha –Bratislava : ŠHV, 1962, s. 45-46). Práve tento moment sa z pastoraèných dôvodov najviac zdôrazòuje. Opodstatnenosuvádzaného stanoviska umocòujú pohanské cirkusové predstavenia, poèas ktorých boli kres ania vydávaní na smr .Nepoužívanie organového sprievodu v chráme byzantského obradu preto alegoricky znamená aj posilnenie rozdielumedzi pohanským a kres anským svetom. Porovnaj k tomu MARINÈÁK, Š: Kapitoly z dejín byzantskej hudby. Bratislava:Teologická fakulta Trnavskej univerzity, 1998, s. 46-47. Vylúèenie akéhoko¾vek inštrumentálneho sprievodu, takéhotypického pre svetských spevákov, ktorí mali pochybnú poves , znamená jasný rozdiel medzi profánnym a sakrálnymprostredím. V sakrálnom prostredí iba ¾udský hlas spåòa predpoklady citlivého hudobného nástroja. Pod¾a byzantskejtradície hudobný prvok pri bohoslužbách nezohráva žiadnu úlohu. Spev sa nevníma ako skrášlenie bohoslužieb, nie jeani hudobným sprievodom liturgie. Hudobný prvok požièiava obsahu slova emocionálne zafarbenie. Preto ak hudba nieje spojená so slovami a bohoslužobnými úkonmi (rítom), pod¾a východnej bohoslužobnej tradície neplní nijakú funkciu.Z tohto dôvodu nemožno oddelene vysvet¾ova slovo, spev a rítus. Slovo, hudba (spev) a rítus sú neoddelite¾nýmia formujúcimi prvkami byzantskej bohoslužby. Porovnaj MARTYNOV, V. I.: Penie, igra i molitva v russkoj bogoslu½ebnopeveskoj sisteme. Moskva : FilologiŠ, 1997, s. 118 a tiež VITOVEC, P.: Hudební liturgické tradice Pravoslavnícírkve. Brno 1998, s. 5-6. Pozri aj ŽEÒUCH, P.: Medzi Východom a Západom..., s. 71-72.16Samozrejme, že tu netreba vidie len jednostranné pôsobenie z latinského prostredia. Aj z byzantsko-slovanskéhoVýchodu do nábožensko-kultúrnej tradície Západu prechádzajú mnohé prvky. Najmarkantnejším príkladom je svätenie29

óznom priestore nie je výsledkom krátkeho bezprostredného aktu, ale je dlhodobým pocesom.Ani presadenie a uplatnenie spomínaných dvoch cirkevných únií sa neukonèilo ich prijatím. Podobneaj vznik a uplatòovanie paraliturgickej piesne v byzantsko-slovanskom obradovom prostredíje dlhodobým procesom, ktorý sa s ve¾kou urèitos ou zapoèal dávno pred snahami zaviesúniu, hoci sa vo väèšej intenzite prejavil až po jej zavedení. 17V tejtom súvislosti si treba uvedomi ve¾mi závažnú skutoènos : Cirkev nie je iba inštitúcia,ktorej fungovanie sa koordinuje prostredníctvom administratívnych, cirkevno-právnych aleboiných dogmaticko-religióznych princípov. Je to predovšetkým živý organizmus ¾udí – veriacich,pre ktorých táto – nazvime ju – „organizaèno-religiózna“ zložka nie je podstatná. Omnoho dôležitejšiaje pre veriaceho èloveka duchovnos , religiozita, jazyk, obrad, náboženská tradícia, spev– teda všetko to, èo aj po zavedení cirkevnej únie zostalo súèas ou tradície zjednotenej byzantsko-slovanskej(gréckokatolíckej) cirkvi. O zavedení únie alebo o ïalších „organizaèno-religióznych“súvislostiach jednoduchí veriaci a èasto ani sami kòazi dedinských cerkví neboli odrazua v plnej miere informovaní. Život veriaceho sa po zavedení únie vo vz ahu k obradu, chrámu,tradícii prakticky, teda vo svojej praxi, vôbec nezmenil.Vznik paraliturgickej piesne z vyššie uvedených dôvodov nemožno preto nijako èasovo ohranièi, tobôž nie žiadnym cirkevno-právnym aktom – je to neohranièite¾ný proces, ktorý možnoporovna s formovaním slovesnej duchovnej kultúry ako celku.Ïalej sa však natískajú niektoré iné skutoènosti, ktoré úzko súvisia s etnicko-kultúrnymii jazykovými podmienkami:Nami skúmané prostredie, ktoré leží na hranici dvoch kultúrno-religióznych konglomerátov,je zvyèajne multilingválne (bi-, trilingválne). Veriaci byzantsko-slovanského obradu (v závislostiod regiónu) používali nielen materinský jazyk, ale aj ïalší (živý) slovenský, rusínsky, ukrajinský,po¾ský jazyk. Èasto dobre poznali aj niektoré neslovanské jazyky, predovšetkým úradný latinskýjazyk, ïalej nemecký alebo aj maïarský jazyk. 18 Jazyková znalos je teda dôležitým predpokladompreberania piesní z rozlièných kancionálov i predpokladom pre úpravy jednotlivých textov,ktoré už v predunijnom období i tesne po zavedení únie boli ¾ahko prístupné. Zvyèajne nejdestriktne o katolícke spevníky alebo kancionály (veï aj v nich sa nachádzajú piesne prevzatéz protestantských spevníkov). V nami skúmanom priestore boli k dispozícii rozlièné spevníky,napríklad z èesko-slovenského prostredia Rohov kancionál (1541), Komenského kancionál (1659),ve¾konoèných jedál na sviatok Paschy v latinských chrámoch v obradovo zmiešanom prostredí, èi posvätenie ozimín nasvätého Juraja, posvätenie plodov na sviatok Narodenia Bohorodièky a pod. Špecifikom je aj úèas veriacich obidvochobradových tradícií na slávení sviatkov pod¾a dvoch kalendárových tradícii (juliánskeho i gregoriánskeho kalendára –o problematike zjednotia kalendárov v obradovo zmiešanom regióne pozri LACKO, M.: The Reduction of the Number ofFeast Days for the Catholics of the Byzantine Rite in Hungary in the XVIII Century. In: Slovak Studies. 4. Historica. 2.Cleveland – Roma : Slovak Institute, 1964, s. 197-215), ïalej tu patrí spoloèné uctievanie milostivých ikon (Èenstochová,Pócsa, Klokoèov a i.) i používanie paraliturgických piesní pri spoloèných procesiách na milostivé miestaa k ikonám. K najstarším a nesporne najzaujímavejším prejavom vplývania religiózne byzantského prostredia na obradovolatinské prostredie je skutoènos , že do latinského bohoslužobného okruhu sa z Východu dostalo slávenie dvochnajkrajších mariánskych sviatkov: Zosnutia Bohorodièky (15. august) a Poèatia Anny (8. december), ktoré sa však vzápätípod tlakom dogmy o Nepoškvrnenom poèatí Bohorodièky (19. storoèie) chápe na Východe mylne ako latinský sviatok(porovnaj k tomu MINAØÍK, M.: Mariánská dogmata. Kostelní Vydøí : Karmelitánské nakladatelství, 1991, s. 5 a 31).17Takýmto zložitým vývinovým procesom cirkevno-kultúrneho života je poznaèený práve nami skúmaný región, pretovcelku jasnú a jednoduchú skutoènos zavedenia únie nemožno „len tak“ aplikova , resp. implantova na súvislostivzniku paraliturgickej piesòovej tvorby bez toho, aby sme si uvedomili zložitos tohto procesu, k èomu Dieter Sterndodáva, že baroková tvorba piesní s náboženským obsahom pomáhala otvára byzantský Východ latinskému Západu.(„Es bedeutet auch eine Öffnung des byzantinischen Ostens für Einflüsse aus dem katholischen Westen.“ PorovnajSTERN, D.: Ostslavische cantiones und Kantionale: Ursprung und Verbreitung. In: Sakrale Grundlagen slavischer Literaturen.Ed. H. Rothe. München : Verlag Otto Sagner, 2002, s. 108-109).18V jazyku cyrilských paraliturgických piesní sa v nami skúmanom prostredí možno stretnú aj s cyrilskými zápisminiektorých maïarských èi nemeckých slov a fráz.30

Olomoucký kancionál (1559), Rozenplut (1601), Hlohovského kancionál (1622), TranovskéhoCithara sanctorum (1636) Šteyerov kancionál (1683), levoèské i trnavské vydanie Cantus catholici(1655, 1700); z po¾ského prostredia to boli napríklad Na potomne czasy z p³aczem modlitwyalbo piosnki nabo¿ne (1606), Pienia nabo¿ne, wszystkim na poprawê ¿yvota napisane...(1609), Parthenomelica albo Pienia nabo¿ne o Panie naœwiêtszej... (1613), Pieœni o Mêcei Zmartwychwstaniu Pana Jezusowym (1626), Pieœni adwentowe... (1627), Pieœni postne staro¿ytne...a mnohé ïalšie. Vplyv cirkevnoslovanskej rukopisnej èi tlaèenej spevníkovej tradícieVýchodu tu netreba osobitne zdôrazòova .Práve tlaèené katolícke i protestantské kancionály slúžili ako podklad pri preberaní piesní,hoci ani existencia tlaèených kancionálov nemusí vždy znamena prevzatie piesne prostredníctvomtlaèeného prameòa. Známe a ob¾úbené piesne sa preberali, prekladali èi prispôsobovalijazykovému vedomiu používate¾ov spontánne, èasto aj bez sprostredkovania zápisom, vïakasvojej populárnosti. Iné piesne sa verne odpisovali, hoci aj v takýchto odpisoch možno pravidelnea jasne odhali vplyv miestneho jazykového vedomia èi kultúrno-religiózneho koloritu i regiónu.Do rukopisných spevníkov sa paraliturgické piesne dostali v hojnosti svojich variantov právevïaka rozšírenosti a ob¾úbenosti.Vzh¾adom na to, že rukopisná cyrilská spevníková tvorba je odkázaná na prepisovanie, úh¾adnépoloustavné zápisy paraliturgických piesní z konca 17. a zo zaèiatku 18. storoèia predpokladajústaršiu rukopisnú predlohu. 19 Väèšina cyrilských rukopisných spevníkov sa prepisovala ajnieko¾ko týždòov alebo mesiacov. Nemožno teda spája vznik spevníka so vznikom piesní. Výskytvariantov jednej piesne v rozlièných spevníkoch z približne rovnakého obdobia na takomgeograficky, politicky a jazykovo èlenitom území umožòuje predpoklada , že pieseò vznikladávno predtým, ako je známy jej zápis. Možno teda konštatova , že aj v najstarších známychrukopisoch sa nachádzajú piesne, ktoré boli získané z ešte starších prameòov, ktoré sa nám podnesnezachovali a pri výbere nemuseli by do novších rukopisných spevníkov prepísané.Máme však aj poznatky iba o miestnom, regionálnom výskyte piesne, resp. o miestnom preklade,prepise alebo prevzatí niektorej duchovnej piesne. Takýto výskyt piesne zvyèajne neznamenájej okamžité širšie uplatnenie v paraliturgickej piesòovej kultúre v skúmanom priestore. Jejrozšírenie v podobe zápisov variantov však možno niekedy nájs v spevníkoch, ktoré sú datovanéo nieèo neskoršie. Popri prekladoch latinských kantov sa v spevníkoch paraliturgických piesnínachádzajú aj také piesne a ich varianty, ktoré vznikali ïaleko na východ od Karpát. Èi to azdanesúvisí s tým, že paraliturgická piesòová tvorba vznikala a fungovala nielen na hranici medziVýchodom a Západom slovanského sveta? 20 Èi z uvedeného dôvodu nemožno uvažova o tom,že „ruka v ruke“ s duchovnou piesòovou tvorbou Západu vznikala paraliturgická pieseò Východuskôr, ako sú známe jej zápisy v známych cyrilských rukopisných spevníkoch?Paraliturgická piesòová tvorba, ako sme už na to upozornili vyššie, je vlastne nekánonická;piesne nemožno spieva poèas bohoslužobných obradov v cerkvi, na rozdiel od duchovných piesnív katolíckych a protestantských chrámoch. Azda aj preto sa paraliturgická piesòová produkcia19Neprepisovali sa len liturgické texty (mineje, triodiony, liturgikony) alebo knihy pouèení èi kázne. Vznikali a prepisovalisa aj piesne náboženského obsahu, ktoré liturgický charakter nemali. Zvyèajne to boli piesne s náboženským,nábožensko-historickým obsahom, piesne doxologického, mystagogického i kerygmatického charakteru, v ktorých sajasne èrtalo ontologické h¾adisko založené na tradicionalistickom chápaní sprítomnenia opisovanej udalosti, duchovnejreflexie èi sviatku. Na tomto pozadí je možné odhali fungovanie èloveka – jednotlivca ako súèasti kozmickéhosystému (kozmológia).20O najstarších zápisoch cyrilských paraliturgických piesní vo východoslovanskom priestore pozri v prácach SpiritualSongs in Seventeenth-Century in Russia. Edition of the MS 1938 from Muzejnoje Sobranie of the State HistoricalMuzeum in Moscow (GIM). Trans. and Ed. by Olga Dolskaya. Editorial Note by Hans Rothe. In: Bausteine zur SlavischenPhilologie und Kulturgeschichte. Reihe B: Editionen. Köln – Weimar – Wien : Böhlau Verlag, 1996, s. 72. ROTHE,H.: Die älteste ostlavische Kunstdichtung 1575 –1647. I. Gießem: 1976 a tiež STERN, D.: Ostslavische cantiones undKantionale: Ursprung und Verbreitung, s. 107.31

èasto vníma iba ako výsledok vplyvu obradovo latinskej kultúry a jej piesòovej tvorby. Aj liturgickýjazyk cirkvi byzantského obradu je cirkevná slovanèina národnej redakcie; 21 teda tu nemožnodôvodi tak, ako sa to zvyèajne uvádza pre obradovo západnú (latinskú) cirkev, kde sa liturgiaslávila výluène v latinskom jazyku: Používanie duchovnej piesne v ¾udovom jazyku naplno (spevom)zapojilo veriacich do úèasti na Božskej službe v chráme. Prenikanie ¾udového jazyka dolatinskej liturgie sa teda uskutoèòovalo iba prostredníctvom duchovnej piesne v živom, ¾udovomjazyku (ligua vernacula). Treba však podotknú , že používanie duchovných piesní poèas latinskýchbohoslužobných obradov nebolo živelné (neorganizované), 22 lebo sa zvyèajne tiež stretávalos nevô¾ou. Piesòová kancionálová a duchovná produkcia i používanie duchovných piesnív latinskom obradovom prostredí sa preto prísne podriaïovali cenzúre. Tento stav v latinskejcirkvi vlastne zapríèinil zákaz používania piesní v ¾udovom jazyku známy ako cantionum prohibitoz roku 1408. Tak sa v latinskej liturgii na dlhý èas uplatnilo len zopár piesní, ktoré bolodovolené spieva v ¾udovom jazyku: Buoh náš wšemohúcy, Hospoïinì pomiluj ny, Swatý Wáclavea Yezu Kriste štìdrý knìže. Tieto piesne boli nielenže populárne v latinskom obradovom prostredí,ale svoje zázemie našli aj v prostredí byzantsko-slovanskej cirkvi, o èom nás presviedèajú ich variantyv cyrilských rukopisných spevníkoch. Najrozšírenejšia je pieseò Buoh náš wšemohúcy:Bogq nam‚ vshxqmoguò‚ vstalq z mertvyxq suòq.Težq i my maeme z‚ mertvyx vstati a s‚ Xristom‚ panom‚ prebyvatiPanq Bogq otmhnñlq všitokq svhtq svoú sv+tuú sm+rtú.Tri dni ležalq u grobh dalq probiti bokq sobh,ruch i nozh tež‚ obh na spasenñe, èloveèe, tobh.Panq Bogq ...Tri Marñi xodili, ¢«s0q Xrs+ta glädalixothli egw mastiti, ale egw tam‚ úž‚ ne mogli znaitiPanq Bogq ...Gdy úž‚ dragu hxali, i tak‚ sobh moviliEst‚ tam‚ kamenq ne malyj a ktož‚ nam‚ egw ïvaliPanq Bogq ...Povhcq že nam‚, Marñä, gde es‚ Xa0 vidhla?Vidhlam‚ egw na muci nosil‚ korunu na ruciPanq Bogq ...Gdy úž‚ oni tam‚ prñšli i nad‚ grobom‚ stanuli,angelq rekqnulq tak‚ do nix‚ Ne bojtesä, Marñi,Panq Bogq milij est‚ z vami.¢«susa vy glädate, ale tu egw neznajdete,Vstalq iz‚ mertvyx‚ tu nht‚ go tolko odhnä zostalo egwPanq Bogq ...Ale it+e do Galñleä i tam‚ egw znajdete.povhète tam‚ Uèenikom‚, iž‚ vstal‚ Xs0q na vhkq vhkomq v+Gdy úž‚ oni tam‚ prišli, ¢«s0q Xa0 tam‚ znašli.Xthli ego tam‚ mastiti, i èest‚ xvalu emu vozdati v+I my tak‚že egw xvalme i veselo xvalme i veselo sphvajme:¢«s0q Xs0q z‚ mertvixq vstalq a zvhtästvo ïrimal‚Panq Bogq ... 2321V priestore pod Karpatmi na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi sa používa cirkevná slovanèina halièskoukrajinskejredakcie prispôsobená jazykovému vedomiu používate¾ov.22Používanie piesní poèas liturgie v západnom obradovom prostredí podliehalo istým pravidlám. Piesne sa dôslednevyberali a nebolo možné ich svojvo¾né, spontánne použitie. O používaní duchovných piesní poèas latinských bohoslužobnýchobradov pozri KAÈIC, L.: Cantus Catholici a dobová liturgická prax na Slovensku. In: Cantus Catholici a duchovnápieseò 17. storoèia v strednej Európe. Ed. L. Kaèic. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2002, s. 67-78.23Pieseò publikujeme z Moskovského spevníka (fol. 122r – 122v) v cyrilskom prepise pod¾a transliterácie do graždankyod Františka Tichého (Èeskoslovenské písnì v Moskevském zpìvníku. Praha a Bratislava : Nákladem Uèené spoleènostiŠafaøíkovy v Bratislavì vytiskla Státní tiskárna v Praze, 1931, s. 55-56). Cyrilské varianty piesne v našom prostredípoznáme ešte z Juhasevièových spevníkov: Ju 4(3), fol. 39r – 39v a Ju 5, fol. 69r – 69v.32

Práve v zmiešanom obradovom prostredí dochádzalo k tomu, že veriaci jednej i druhej cirkvina tzv. ve¾ké sviatky (Pascha, Kristovo narodenie a pod., v závislosti od dvoch cirkevnýchkalendárov) navzájom naštevovali svoje chrámy, 24 kde spoloène spievali populárne duchovnéalebo paraliturgické piesne.Ve¾mi zaujímavé je aj uplatòovanie niektorých paraliturgických piesní prevzatých z po¾skýchkatolíckych spevníkov zo zaèiatku 17. storoèia. Ide napríklad o tieto piesne z obdobia 14. –zaèiatku 17. storoèia: 25 Veselyj naM dne4 e4t‚ nastaL9 kotrogo z‚ na4 každyj žadalq 26 – Weso³y namdzieñ nasta³; 27 W« dš+o vsäka nabožna kq milomu Bg0u skloN9na 28 – Duszo wselka nabo¿na; 29 Ïè+eBž+e vsemoguòñj, zbavlhnä grhšnyX pragnuòñj 30 – Ojcze Bo¿e weschmog¹cy; 31 Ag%glq pastyreMmovilq, že så xs+q narodilq 32 – Anio³ pasterzom mówil 33 a ïalšie. Do tohto súboru patrí ajširoko populárny preklad latinského hymnu Dies irae v cyrilských rukopisných spevníkoch halièsko-po¾skejproveniencie, 34 èi výskyt ukrajinských paraliturgických piesní v po¾ských katolíckychspevníkoch, 35 alebo pieseò ¢«dutq lhta segw svhta, ktorá sa podobá latinskej básni Vitaevanitas et ventura aeternitas zo zbierky Poesis docens et delectans (1711), 36 èo významne poukazujena prepojenos jednej i druhej obradovej tradície.O vzájomnom prelínaní èi preberaní svedèí aj pieseò venovaná èeskému svätcovi JánoviNepomuckému zapísaná v Moskovskom spevníku zo zaèiatku 18. storoèia: 37Phsenq novu zasphvajme Ånu svt+omuv‚ nemže Bg0q xtel‚ byt‚ krolem‚ veènym‚každyj ver tomu.Oãmel‚ spoved‚ melèati,slovo bž+e glasitineprestaval‚ za sve verne orodovati v+24Doklady o týchto praktikách na východnom Slovensku máme napríklad v latinských vizitáciách Michala ManuilaOlšavského, ktoré v prekladoch do ukrajinèiny publikoval Vasy¾ Hadžega. Pozri Gad½ega, V.: Dodatki do istorÁªrusinôv i ruskix cerkvej v U½anskoj ½upª. In: Naukovyj zbornik tov. Prosvªta, 1923, 1924; roè. II, III; s. 1-64, s. 155-239; TENŽE: Dodatki do istorÁª rusinôv i ruskix cerkvej v buv. ½upª Zemplinskoj. In: Naukovyjzbornik tov. Prosvªta, 1931, 1932, 1934, 1935, 1937; roè. VII-VIII, IX, X, XI, XII; s. 1-167, s. 1-67, s. 17-120, s. 17-182, s. 37-83; TENŽE: Dodatki do istorÁª rusinôv i ruskix cerkvej v U½anskoj ½upª. In: Naukovyj zborniktov. Prosvªta, 1923, 1924; roè. II, III; s. 1-64, s. 155-239; TENŽE: Dodatki do istorÁª rusinôv i ruskix cerkvejv buv. ½upª Zemplinskoj. In: Naukovyj zbornik tov. Prosvªta. 1931, 1932, 1934, 1935, 1937; roè. VII-VIII, IX,X, XI, XII; s. 1-167, s. 1-67, s. 17-120, s. 17-182, s. 37-83.25Súpis najstarších piesní z vybraných kancionálov a chronoligcký súpis po¾ských katolíckych kancionálov 17. storoèiapozri v práci TARLIÑSKI, P.: Katolicka pieœñ koœcielna w jêzyku polskim w pierwszej po³owie XVII wieku. In: CantusCatholici a duchovná pieseò 17. storoèia v strednej Európe. Ed. L. Kaèic. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2002,s. 67-78.26Pozri v Kamienskom Bohohlasníku na fol. 96r (s. 191) – 97v (s. 194).27Pieœni o Mêce i Zmartwychwstaniu Pañskiego œwiêtu przyzwoite z roku 1626.28Pozri v Kamienskom Bohohlasníku (1734), fol. 80v (s. 160) – fol. 81r (s. 161).29Pieœni postne staro¿ytne...30Pozri v Kamienskom Bohohlasníku (1734), fol. 83v (s. 166) – fol. 85r (s. 169).31Pieœni o Mêce i Zmartwychwstaniu Pana Jezusowym. 1626.32Porovnaj Nižnotvarožský spevník (zaèiatok 18. storoèia), fol. 37v – fol. 38v.33Pieœni zwyczajne narodzenia Pañskiego swietu przyzwoite. 1626.34Pozri napríklad v katalógu incipitov piesní Verse und Lieder bei den Ostslaven 1650–1720. Incipitarium. I. AnonymeTexte (s.105). Zusammengestellt von Franz Schäfer und Joachim Bruss. Bausteine zur Geschichte der Literatur bei denSlaven 23/1. Ed. H. Rothe. Köln – Wien : Böhlau Verlag, 1984.35Tu porovnaj PERETC, V. N.: Istoriko-literaturnyŠ isslªdovanÁŠ i materialy. Tom 1. Iz§ istorÁi russkojpªsni. ‚ast« 1. S.-Peterburg§ 1900 – najmä kapitolu MalorusskÁŠ virâi v§ pol«skix§ rukopisnyx§ sbornikax§XVII – XVIII v., s. 93-123.36Porovnaj MINÁRIK, J.: Žeòuch, P.: Medzi Východom a Západom. Byzantsko-slovanská tradícia, kultúra a jazyk navýchodnom Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. 288 s. Medzi recenziou a ... medzi štúdiou. In: Slovenská literatúra,2003, roè. 50, è. 6, s. 510-516.37Fol. 42r – 42v (prepis do graždanky porovnaj v práci TICHÝ, F.: Èeskoslovenské písnì..., s. 67-68).33

Vixvalujte, prospevujtevšeckii krestiäne se radujte,vydavajte vy xvaly novy.Nepomucki st+ij Ånq,našq oxrance, našq kraänqslavne v nb+e za sve skutky estq korunovanq v+Že krolevi žadnej volh ne xtel‚ èiniti,dal‚ go kralq muèedenego z mostu zgodititakq v‚ Moldave Utopit‚,xtel‚ go neäkq zaganbitq,že emu kralovnej spovedq ne xtel‚ vydati v+Myslel‚ kral‚, že posmex‚ zvedel‚ Åna svätegoponevažq zgoditi dal‚ z mostu PrackegoTakq go nicq ne zaganbil‚,Moldavu s nim‚ posvetil‚,do nebeskej, do angelskej slavy sprovadil‚O patrone svätyj Åne,ty našq kraäne,raèq nas‚, raèq nas‚ vslyšecqa vyslyšecq o nebeski Åne.Oãprosq pokoj svatyjnebesq davno v nebe vzatyjs‚ tebu v‚ nebh daj prebyvati.Osobitnú úlohu pri interpretácii paraliturgickej rukopisnej spevníkovej tvorby zohráva proveniencia,oznaèovanie miesta vzniku piesne alebo spevníka. Èasto sa možno stretnú s tým, žesa miesto vzniku spevníka zvyèajne spája s miestom nálezu. Na nedokonalos takéhoto prístupudobre ukazuje jazyk piesne, ktorý obsahuje mnohé prvky používaného ¾udového jazyka – náreèie(dialekt). Práve na základe jazykových prvkov možno skúmaný variant piesne alebo celýspevník zaradi do kontextu tej-ktorej národno-kultúrnej a jazykovej tradície.V skutoènosti sa iba v obmedzenej miere pri urèovaní proveniencie uplatòuje tzv. historickýprincíp, pod¾a ktorého sa miesto vzniku, resp. lokalizácia spevníka alebo piesne uvádza pod¾aobjektívneho miesta vzniku: Ak napríklad rukopisná pamiatka sa v 17. storoèí spája s Rakošinoualebo rukopisný spevník z prelomu 18. a 19. storoèia vznikol v Nevickom na Podkarpatskej Rusi,je zavádzajúce na oznaèenie lokality vzniku týchto rukopisov použi dnešné oznaèenie – naUkrajine, lebo bývalá Podkarpatská Rus (dnešná Zakarpatská oblas Ukrajiny) pripadla bývalémuSovietskemu zväzu (a teda stala sa súèas ou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky,dnešnej Ukrajiny) až po druhej svetovej vojne (v roku 1945).Podobné súvislosti možno konštatova aj pri lokalizácii rukopisného cyrilského spevníka KamienskehoBohohlasníka z roku 1734, ktorý vznikol v dedine Kamienka na Spiši. V najnovšej ukrajinskejvedeckej spisbe sa však stretneme s lokalizáciou: KamÕŠna, grÁbovs«kogo okrugu 38 napriektomu, že z historického h¾adiska dedina Kamienka (KamÕŠna) patrí k Spišskej stolici (osídlená bolaSlovákmi i Rusínmi a od roku 1492 do roku 1772 bola síce v po¾skom zábore, no do grzybowskéhookresu nikdy nepatrila). O jej príslušnosti k po¾skému kultúrnemu prostrediu teda nemôže by anireèi. Kamiensky Bohohlasník vznikol v bývalom popradskom dekanáte v Spišskej stolici.Ak sa na lokalizáciu spevníkov v tej istej publikácii 39 používa princíp proveniencie pod¾a súèasnéhogeopolitického èlenenia, 40 je ve¾mi zavádzajúce oznaèova ïalší spevník, ktorý je zjavne38Porovnaj k tomu GNATþK, O.: BarokovÁ duxovnÁ pÁsnÁ LemkÁvwini..., s. 40. O tzv. „západoukrajinskej“ provenienciihovorí vo svojej monografii aj Jurij Medvedyk („€skravij priklad takogo pÁsennika Ï KamÕŠns«kij Bogoglasnik1734 roku, Šk Á nizka Ánâix podÁbnix zbÁrnikÁv, peredovsÁm zaxÁdno-ukra´ns«kogo poxod½ennŠ.“). Porovnajk tomu prácu PÁsnÁ do po a´vs«ko´ Bogorodici. L«vÁv : MÁsÁoner, 2000, s. 104.39GnatŸk, O.: BarokovÁ duxovnÁ pÁsnÁ LemkÁvwini..., s. 22.40Èiže ak spevník napríklad vznikol v niektorej osade alebo meste na Spiši (teda už spomínaný Kamiensky Bohohlasník),ktoré bolo v 18. storoèí v po¾skom zábore.34

východoslovenskej proveniencie, lebo pochádza z Nižného Tvarožca neïaleko Bardejova, za pamiatkuz Uhorskej Rusi, neh¾adiac na to, že ide o spevník z podobného slovensko-po¾sko-ukrajinskéhopomedzia ako Kamiensky Bohohlasník. Ve¾mi „populárne“ je v ukrajinskej vedeckej spisbeoznaèova cyrilskú rukopisnú spevníkovú produkciu z východného Slovenska spolu s cyrilskoutvorbou z Podkarpatskej Rusi „unisono“ ako zakarpatsko-ukrajinskú. Výpoèet takýchto „zakarpatsko-ukrajinských“spevníkov podáva vo svojej štúdii Jurij Medvedyk. 41 Preto ani neudivuje, žev Slovenskom biografickom slovníku. Zväzok II. (Martin: Matica slovenská, 1987, s. 527) sa JánJuhaseviè – kantor a uèite¾ v Nevickom na prelome 18. a 19. storoèia – vníma ako zakarpatskoukrajinskýfolklorista len zato, že pôsobil na teritóriu dnešnej Ukrajiny. Jeho rukopisná spevníkovátvorba, ktorú tento „zakarpatský“ folklorista zozbieral v okolí dediny Príkra neïaleko Prešovav srdci Šariša i ïalšie rukopisné spevníky, ktoré neskoršie vznikli za podobných podmienok v Nevickom,sa pokladajú za ukrajinskú kultúrnu pamiatku pod¾a zásady „èo je zapísané cyrilikou, patrído východoslovanského, presnejšie ukrajinského kultúrneho prostredia.“ Tento princíp sa uplatòujeaj v prácach publikovaných v renomovanej sérii Analecta OSBM, ktoré s urèitou pravidelno ouvychádzajú v Ríme. 42 Podobne sa problém pertraktuje v knižných prácach Bohdany Krysovej 43i Oleksandry Hna ukovej. 44 S „nepresnos ami“ tohto charakteru sa èasto pod tlakom spisby vydávanej„silnejším národom“ stretneme aj v neslovanskej vedeckej spisbe na Západe, kde sa napríkladspomínané dvojzmyselnosti (najmä pre neznalos reálií) vnímajú ako skutoènos . 45 Do kontextupodobných sentencií èi tvrdení potom už ¾ahko zapadne vyjadrenie Oleksandry Hna ukovejo rukopisnej tvorbe „Lemkovšèiny,“ ku ktorej jednoznaène zaraïuje aj dva najstaršie rukopisnéspevníky cyrilskej byzantsko-slovanskej paraliturgickej piesòovej kultúry z východného SlovenskaKamiensky Bohohlasník a Nižnotvarožský spevník: „PorÁvnŠnnŠ cix tekstÁv z zapisami duxovnixpÁsen« z Ánâix regÁonÁv Ukra´ni pokazuÏ, wo kul«tura LemkÁvwini, popri rÁznÁpolÁti nÁ pereâkodi, bula nevÁdÕÏmnoŸ astinoŸ ukra´ns«ko´ kul¾turi v odno as vbiraŸi v sebe elementi zaxÁdno´ duxovno´ kul«turi.“ 46Pri podrobnejšom skúmaní tejto definície možno zisti , že sa neprihliada na ve¾mi závažnúhistorickú skutoènos , ktorá nastala po porážke Turkov pri Viedni (1683). Dôsledky tejto udalostibada až neskoršie, v polovici 18. storoèia, keï na uprázdnené miesta po vojnových udalostiach,tureckých represáliách i povstaleckých aktivitách zo zaèiatku 18. storoèia prichádzajú odseveru a severovýchodu kolonisti rusínsko-ukrajinského pôvodu. Tí už mali svoju jazykovúa národno-kultúrnu orientáciu jasne vyhranenú a v novom prostredí nesplynuli s domácim obyvate¾stvom,èo nakoniec potvrdzuje stav halièsko-ukrajinskej redakcie liturgického cirkevnoslovanskéhojazyka, ktorá sa podnes používa v chrámoch cirkvi byzantsko-slovanského obradu navýchodnom Slovensku rovnako v slovenskom a rusínskom èi ukrajinskom prostredí.41DeŠkÁ tendencÁ´ stanovlennŠ Á rozvitku cerkovno-slovÕŠns«kogo pÁsennogo repertuaru v paralÁturgÁ nÁjkul«turÁ ZakarpattŠ ta SxÁdno´ Slova ini vÁd seredini XVII do po atku XIX st. In: Slovenská, latinskáa cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15. – 19. storoèia. Ed. J. Doru¾a. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2002,s. 423-424.42Tu treba predovšetkým uvies štúdiu venovanú našej problematike od Štefana Pappa Duxovna pÁsnŠ na ZakarpattÁ.In: Analecta OSBM, t. VII/XIII. Rím 1971 alebo dvojdielnu monografiu o dejinách a kultúre Atanaza Pekara NarisiÁstorÁ´ cerkvi ZakarpattŠ. I., II. Rím – ¼vov 1997.43PeresotvorennŠ svÁtu. Ukra´ns«ka poezÁŠ XVII–XVIII stolÁt«. L«vÁv : Monastir MonaxÁv StudÁjs«kogo Ustavu,Vidavni ij vÁddÁl SvÁ ado, 1997. 214 s.44StorÁnka z ÁstorÁ´ ukra´ns«ko´ duxovno´ poezÁ´ Ð po a´vs«kij Bogoglasnik. In: Varâavs«kÁ ukra´noznav Ázapiski. Zoâit 1. Ed. S. Kozak. Varâava : VidaŸt« oo. VasilÁŠni, 1989, s. 121-152 a Ukra´ns«ka duxovnabarokkova pÁsnŠ. Varâava-Ki´v 1994. 185 s.45Tu pozri napríklad priradenie cyrilských rukopisných spevníkov východoslovenskej proveniencie k východoslovanskýmrukopisom v práci Dietera Sterna Ostslavische cantiones und Kantionale, s. 119-133 alebo Die LiederhandschriftF 19-233 (15) der Bibliothek der Litauischen Akademie der Wissenschaften. Köln – Weimar – Wien : BöhlauVerlag, 2000, s. 391-401.46Porovnaj GnatŸk, O.: Ukra´ns«ka duxovna barokova pÁsnŠ, s. 8.35

Práve títo kolonisti utvárali sídliská, ktoré posilnili dovtedajšie východoslovanské ostrovy, èovšak neznamená, žeby rusínsko-ukrajinské osídlenie v severovýchodných èastiach dnešného východnéhoSlovenska pochádzalo až z 18. storoèia. No najväèšie množstvo ukrajinských jazykovýchjavov v cyrilských rukopisoch našej proveniencie nachádzame práve v rukopisoch z 18. storoèia. 47Znaèná osíd¾ovacia aktivita z východoslovanského prostredia v priestore juhozápadnýchkarpatských svahov prebehla už na prelome 13. a 14. storoèia (1336 – prvá písomná zmienkao založení osady na valašskom práve). Oznaèuje sa tiež ako prvá vlna valašskej kolonizácie;mala niektoré špecifiká, ktoré ju odlišovali od tzv. druhej vlny (18. storoèie). Jedným z najvážnejšíchfaktorov je, že osíd¾ovací živel poèas prvej vlny nemal jasne vyhranenú etnickú identitu,prièom sa však uvádza, že vyznával kres anstvo pod¾a ortodoxnej (byzantskej) tradície. (Osadníciboli „ruskej viri.“) Najzaujímavejšími v tejto súvislosti sú úvahy niektorých historikov (O. R.Halaga, B. Varsik, J. Beòko, ¼. Haraksim, M. Lacko, M. Fedor, C. Vasi¾) o splývaní pravoslávnychkolonistov a domáceho obyvate¾stva („starej viri“), ktorému nebola cudzia táto tradícia.Práve oblasti, ktoré boli najneskoršie poznaèené zjednocovacím procesom Uhorského krá¾ovstva,poukazujú na prienik byzantskej a latinskej spirituality. Ten možno ve¾mi ¾ahko doložinapríklad v textoch Spišských modlitieb, ktoré obsahujú spišské náreèové prvky a formálnei obsahovo sa podobajú na jekténie používané pri slávení byzantskej liturgie (Jána Zlatoústeho èiBazila Ve¾kého). 48 Osobitnú vrstvu Spišských modlitieb tvoria krátke prosby za dobrodincovchrámu. Pod¾a týchto modlitieb, ktoré zahrnujú výpoèet všetkých dobrodení, ktoré veriaci preukázalitomuto posvätnému miestu tým, že tu postavili chrám a darovali potrebné liturgické predmety,svietniky a ostatné klenoty, možno usudzova , že niektoré èasti Spišských modlitieb bolizostavené pri príležitosti posvätenia chrámu svätého Martina na Spišskej Kapitule v roku 1479.Z historického h¾adiska sa však tradícia byzantského obradu v priestore severovýchodnéhoa východného Slovenska zvyèajne spája s príchodom kolonistov obradovo a etnicky ruského(rozumej východoslovanského) pôvodu. Práve pre obdobie 14. a 15. storoèia je príznaèný tentouž spomínaný proces. O to zaujímavejšie je preto h¾ada súvislos medzi byzantskou tradíciou,ktorá sa zvyèajne hodnotí ako etnicky a jazykovo ruská (východoslovanská), a istou formoureminiscencií alebo asimilácie východoslovanského živlu, opierajúc sa o prvky ¾udového jazykav Spišských modlitbách, ktoré vznikli na Spišskej Kapitule (akoby kultovom mieste obradovolatinskej cirkvi) pod vplyvom byzantskej tradície. Ešte zaujímavejšie je v tejto súvislosti na základeuž uskutoènených výskumov jazykovedcov (G. Povala, J. Stanislav) konštatova , žev Spišských modlitbách nemožno hovori o nijakom vplyve ruského (rozumej východoslovanského)jazyka na text pamiatky. Toto konštatovanie teda umožòuje predpoklada domácu predlohubyzantských jektenijí. 49Za zmienku stojí ïalší dôležitý fakt, rozhodujúci predovšetkým z cirkevnoprávneho h¾adiska:Na základe dokumentov, ktoré máme k dispozícii v práci J. Bárdosyho (Supplementum AnalectorumTerrae Scepusiensis, notationibus, ex veteri ac recentiore Hungarorum historia de-47Porovnaj k tomu ŽEÒUCH, P.: The Church Slavonic Language in the East Slovak Cultural Environment. In: Slovaks inthe Central Danubian Region in the 6 th to 11 th Century. Ed. M. Kuèera. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2000,s. 220. (Slovenskú verzia štúdie pozri v èasopise Slovenské poh¾ady, 2001, roè. V. + 117, è. 1, s. 38-45.)48O Spišských modlitbách pozri: POVALA, G.: Spišské modlitby, otázka ich genézy. In: Jazykovedné štúdie. X. Štolcovzborník. Bratislava 1969, s. 246-266; STANISLAV, J.: Modlitby pri kázni zo Spišskej Kapituly. In: Jazykovedný sborník.IV. 1950, s. 141-155 + 7 strán obrazových príloh; FEDOR, M.: Spolupatróni Európy. Ich odkaz na Slovensku. Košice1990, s. 66-68; VASI¼, C.: Gréckokatolíci. Dejiny – osudy – osobnosti. Košice : Byzant, 2000, s. 48-50 a ŽEÒUCH, P.:Spišské modlitby – medzi Východom a Západom. In: Národný kalendár 2004. Ed. J. Bobák. Martin : Matica slovenská,2003, s. 53-56.49Èi miera asimilácie východoslovanského živlu by za taký krátky èas dosiahla taký výrazný stupeò, žeby sa v pamiatke,akou sú Spišské modlitby, nenašli stopy východoslovanskej reèi? Èi je možné v prostredí nasýtenom východoslovanskýmživlom úplne vylúèi vplyv nejakej existujúcej èi používanej cirkevnoslovanskej liturgickej predlohy? Otázkouteda zostáva, èo spôsobilo, že formulácie jednotlivých prosieb v Spišských modlitbách sú takmer stopercentným36

promtis. Levoèa 1902, s. 223, 290-291, 348), možno uvies , že na Spišskej Kapitule sa v roku1288 spomína prepošt Jakub, rodák z Farkašoviec, ktorého uhorská komora titulovala ako biskupa,a v roku 1293 prepošt Lukáš, obidvaja byzantského obradu (Jacobum Praepositum, paulopostfuturum Scepusiensem Episcopum, graeco Ritui addictum fuisse...; Lucas Praepositus Scepusiensis,et ipse Graeci Ritus...). Otázkou je, èi existencia biskupov byzantského obradu naSpišskej Kapitule je náhodná, keï existenciu schizmatikov v severovýchodnej èasti Uhorskapripúšta aj pápež Gregor IX. už roku 1234. Ten totiž karhá kres anov v Uhorsku, že neprijímajúsviatosti od svojich diecéznych biskupov vysvätených v latinskom obrade, ale od rozliènýchpotulných biskupov graeci ritus, ktorých nazýva „pseudobiskupmi.“ Pri tejto príležitosti pripomína,že tak konajú nielen Valasi, ktorí sa vo všeobecnosti pokladajú za príslušníkov byzantskejobradovej tradície, ale postupujú tak aj Nemci i ostatní Uhri žijúci v tých krajoch. 50 Treba všakuvažova aj o tom, èi forma birituálnosti miestnych biskupov v èase silnejúceho prílevu osadníkovna valašskom práve nebola zámerná, najmä keï si uvedomíme, že takmer o tri storoèianeskôr (v roku 1604) pravoslávny biskup Sergej, administrátor Mukaèevskej eparchie siahajúcejaž na Spiš, priznáva vo svojom biskupstve existenciu nielen etnicky ruských, ale aj slovenskýchkòazov, èo v praxi znamená aj slovenských veriacich byzantského obradu. 51V tejto súvislosti možno uvies ïalšiu pamiatku, ktorá nepriamo hovorí o niektorých cirkevno-správnychzáležitostiach, cirkevno-právnej norme (ustav) v Uhorsku. Ide o citát z kázne naNede¾u všetkých svätých (fol. 60r – 62v). Tá sa v byzantskej cirkvi slávi v prvú nede¾u posviatku Zoslania Svätého Ducha. 52 Citát preberáme z knihy kázní oznaèovanej ako Ug¾anskýprekladom liturgických jekténijí do živého spišského jazyka. Porovnaj: „Najperve poproste mileho Pana Buoha za mira za pokoj i za dobre povetre, aby nam raèil mily Pan Buoh dati mir a pokoj v tejto zemi a v všech jinych zemachkrestianskych“ (G. Povala: Spišské modlitby, otázka ich genézy, s. 259; ïalej Pov.). – „Za priaznivé poèasie, hojnosplodov zeme a za pokojné èasy; za mier na celom svete, za blaho svätých Božích cirkví a za zjednotenie všetkýchmodlime sa k Pánovi“ (Svätá Božská Liturgia nášho svätého otca Jána Zlatoústeho. Prešov 2000; ïalej JZ). – „Oblahorastvoreniji vozduchov o izobiliji plodov zemnych i vremenech mirnych; o miri vseho mira, blahostojaniji svjatychBožijich cerkvej i sojedineniji vsich Hospodu pomolimsja“ (Velykij cerkovnyj zbornik. Prešov 1936; ïalej Zb.);„Najperve za našeho svateho Otca Sixtusa i za jeho kardinály, patriarchy, legaty, jaršiky, biskupy, prelaty, za plebany, zavšechny kneze, za žaky svecene, keriž rano vstavaji a za vas verne Pana Buoha prosu v svych modlitbach a zvlašèe zapastyre duš vašich, ježto œe o vaše spasene pracuji“ (Pov, s. 260). – „Za ve¾kòaza všeobecnej cirkvi, nášho svätého otca(povie meno), rímskeho pápeža; za nášho najosvietenejšieho otca arcibiskupa a metropolitu (povie meno), bohumiléhootca biskupa (povie meno), za ctihodných kòazov a diakonov v Kristovi, za všetko duchovenstvo a ¾ud modlime sak Pánovi“ (JZ). – „O svjatijšem vselenstim archijereji našem (imjarek), papi rims im; o archijepiskopi i metropoli inašem (imjarek), o boho¾ubivom jepiskopi našem (imjarek), o èestnim presviterstvi, vo Christi diakonstvi, o vsempriète i ¾udech Hospodu pomolimsja“ (Zb); „Proste mileho Pana Buoha za verne putniky, kteri putuji k BuožemuHrobu, k svatemu Petru nebo kdežkolivek v meno Buože, že by jich mily Pan Buoh raèil ve zdravi nositi a ku domuprivesti s menšimi hrechy a svatu radoscu“ (Pov, s. 260). – „Za cestujúcich, chorých, trpiacich, zajatých a za ichzáchranu k Pánovi pomodlime sa“ (JZ) – O plavajušèich putešestvujušèich, neduhujušèich, straždušèich, plinennychi o spaseniji jich Hospodu pomolimsja“ (Zb).50Vzh¾adom k tejto situácii rímsky pápež Gregor IX. nariadil, aby títo veriaci mali svojho obradového vikára, ako todokazuje aj list poslaný krá¾ovi Belovi IV. Uhorský Krá¾ Ladislav IV. v roku 1285 dokonca povo¾uje tento stav uskutoèni, èím veriaci byzantsko-slovanského obradu môžu vykonáva svoje obrady pod¾a svojej tradície. Porovnaj k tomuSACHANÌV, V.: Malba ikon na Podkarpatské Rusi. In. Podkarpatská Rus. Ed. J. Zatloukal. Bratislava : Klub pøátelPodkarpatslé Rusi, 1936, s. 273. Do tohto obdobia spadajú práve zmienky o existencii prelátov èi biskupov byzantskéhoobradu na Spišskej kapitule. V práci Jána Húseka Národnostní hranice medzi Slováky a Karpatorusy. Bratislava :Prúdy, 1925, s. 62) sa uvádza, že až poèas vlády Karola Róberta a ¼udovíta z Anjou (1301 – 1342; 1342 – 1382) sazaèína zintenzívòova boj proti slovanským a gréckym schizmatikom, hoci ani za týmto konštatovaním nemožno vidiepraktické vynièenie byzantskej tradície. Opatrnos pri šírení byzantskej cirkevno-obradovej praxe èi tradície bolana zaèiatku vlády Anjouovcov odôvodnená predovšetkým pri nástupe valašskej kolonizácie (1336).51Pozri o tom napríklad HARAKSIM, ¼.: Ku genéze slovenských gréckokatolíkov a ich mieste v gréckokatolícej cirkvi naSlovensku. In: P. Michal Lacko, S. J. Život a dielo. Ed. M. Potemra, Košice 1992, s. 157.52V latinskej obradovej tradícii sa sviatok Všetkých svätých slávi 1. novembra a následne 2. novembra sa v obradovolatinskej cirkvi slávi Pamiatka zosnulých. V byzantskom obradovom prostredí sa pamiatka zosnulých pripomína pä -krát, a to vždy v sobotu (sobota je dòom všetkých svätých) pred Mäsopôstnou nede¾ou, v pôstnu sobotu pred Druhou,Tre ou a Štvrtou pôstnou nede¾ou a v sobotu pred Nede¾ou Pä desiatnice (Zoslaním Svätého Ducha).37

ukopis 53 zo zaèiatku 17. storoèia, resp. z prelomu 16. a 17. storoèia. Hovorí sa v òom o stavecirkvi 485 rokov pred napísaním kázne. Keïže kázeò vznikla v 17. storoèí, v uvedenom úryvkusa myslí na cirkev vo vznikajúcom Uhorsku na prelome 11. – 12. storoèia, èiže v èase, keï doseverovýchodných èastí Uhorska už prichádzali kolonisti ako strážcovia severných i severovýchodnýchhranièných priestorov z východoslovanských oblastí. Išlo prevažne o osadníkov, ktoríboli v Uhorsku zvláš verní panovníkovi. Z týchto pris ahovalcov sa formovala aj tzv. telesnástráž panovníka. Za svoje služby, ktoré vykonávali aj ako strážcovia na hraniciach Uhorska a Halièe,boli pod ochranou panovníka. V spisoch sa èasto uvádzajú ako Rutheni Regiae Majestatis: 54„byli latin‚nici vespolq izq greki pri ednom‚ ustavh a0. lht‚ i p0 i e0. lht‚ i na všitkom‚ ednost‚byla: proskuroú slôžili, mal‚ženqski slúbimñi mali, ceremonhi ednostajnyi byli cr+kovnyi,åko to nn+h Grekove i Rôsq drqžimo za laskoú milogo Ba0. I ne treba sä ïòipati ï Ustavyap4lqskoi, kotoraä to ustavila st+aä sqbornaä ap4lqskaä cr+kwv‚, do skonèenä svhta ne bôdezniòena v grecqkom‚ i v rô4kom‚ zakonh milom‚, ktoäci stateène vhrô svoú drqžit‚, a neïstôpaet‚ ei.“ Oznaèenie ruský a grécky (Grekove i Rôsq; v grecqkom‚ i v rô4kom‚) pritom nemusíma jedine etnickú motivovanos . Zvyèajne oznaèuje príslušnos k byzantsko-slovanskej obradovejtradícii, alebo ide o oznaèenie normy (teda cirkevneho ustavu, pravidiel; pri ednom‚ ustavh;grecqkom‚ i v rô4kom‚ zakonh). Ako analógiu možno uvies oznaèenie risjani ljudi, ktorým sa naBalkáne oznaèujú všetci slovanskí pravoslávni (orthodoxní) veriaci bez rozdielu národnosti, èímvyjadrovali svoju príslušnos k byzantskej tradícii. 55 Podobných príkladov možno v cyrilskýchrukopisných pamiatkach nájs viacero, no vyžaduje si to systematický, komplexný výskum.V súvislosti s doteraz uvedeným možno konštatova , že religiózno-obradová tradícia kolonizaènéhoživlu poèas tzv. prvej i tzv. druhej vlny kolonizácie bola rovnaká (išlo o príklon k byzantsko-slovanskejobradovej tradícii). Keïže prísun nového obyvate¾stva nemôže by trvalýa jeho asimilácia èi prispôsobovanie sa domáceho obyvate¾stva novým, èasto aj ekonomickyvýhodnejším podmienkam (oslobodenie od daní, ochrana panovníka, možnos slobodne postaviosadu, lovi zver v lesoch a pod.) je lákavé, nemožno jednoznaène vylúèi ani reminiscenciebyzantskej (ve¾komoravskej) tradície a prispôsobovanie sa domáceho obyvate¾stva novým pomerom.56 V tejto súvislosti treba potom uvažova aj o spostredkovanom (bulharskom) vplyve,keïže na východnom Slovensku a pri¾ahlej bývalej Podkarpatskej Rusi nachádzame pamiatkynapísané pod vplyvom bulharskej cirkevnoslovanskej tradície. 57Zároveò možno uvažova aj o tom, èi a ako sa cirkevnoslovanský, cyrilikou zapísaný textrealizoval v jazykovom prostredí domácich (slovenských) veriacich. Treba si teda bez akýchko¾vekpredsudkov položi otázku, èi z jazykového i kultúrno-historického h¾adiska možno hovorio existencii slovenských veriacich byzantsko-slovanského obradu už pred tzv. druhou vlnou valašskejkolonizácie. Práve na tento moment významne upozoròujú niektoré jazykové rozdielnosti,ktoré nachádzame v zápisoch cyrilských textov z východného Slovenska a bývalej Podkarpatskej53Opis pamiatky podal †lÁŠn €vorskÁj v práci NovyŠ rukopisnyŠ naxodki v§ oblasti starinnoj karpatorusskojpis«mennosti XVI – XVIII vªkov§. Praha 1934, s. 41-55. Nie je možné urèi , kedy rukopis presne vznikol, leboobsahuje celý diapazón kázòovej tvorby od prelomu 16. a 17. storoèia do polovice 19. storoèia. Pod¾a jazyka všakmožno usudzova , že vznikal v prostredí byzantsko-slovanskej obradovej tradície na východnom Slovensku a pri¾ahlejèasti bývalej Podkarpatskej Rusi.54Neskoršie ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh vo svojom spise Hungaria z roku 1536 ich oznaèuje ako Rutheni,janitores Regis et Reginae. Porovnaj PETROV, A.: Kdy vznikaly ruské osady na uherské Dolní zemi a vùbec za Karpaty?In: Èeský èasopis historický, 1923, roè. 29.55Porovnaj CVIJIÆ, J.: Z úvah o národopisu Makedonie. In: Èeskoslovensko-jihoslovanská Liga, roè. 4, è. 2-3, s. 11.56Porovnaj napríklad HALAGA, O. R.: Osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci. Košice : Svojina, 1947i VARSIK, B.: Slováci a ich etnický priestor v minulosti. In: Slovenská liga, 1948, roè. 19, è. 9-10, s. 5. Na s. 8-9 B.Varsik uvádza ïalšie súvislosti, predovšetkým to, že Slovensko 11. – 12. storoèia sa z etnického h¾adiska nelíšilo odSlovenska 9. storoèia (z doby Ve¾kej Moravy).57Z paleografického h¾adiska pozri v práci êima, P.: Iz nablŸdenij nad cerkovnoslavŠnskim naslediem Slovakii.Bratislava : Pedagogické nakladate¾stvo, 1968. 143 s.38

Rusi z 15. i 16. storoèia. Jasným dôkazom je prenikanie morfologických i lexikálnych prvkov slovenskéhojazyka. Dôležité je v tejto súvislosti uvažova o spôsobe osobitnej fonetickej realizácietakýchto cirkevnoslovanských zápisov. K riešeniu uvedených otázok možno jednoznaène prís ažpo štúdiu príslušných dokumentov, no už teraz, na základe nieko¾kých preštudovaných pamiatok ina príklade paraliturgickej piesòovej produkcie, môžeme hovori , že slovenské etnikum v cyrilskýchzápisoch paraliturgických piesní jasne prezentuje slovenské jazykové vedomie. To sa vovšeobecnosti prejavuje na lexikálnej, morfologickej i fonetickej úrovni.Jazyku paraliturgických piesní sme sa už venovali vo viacerých štúdiách, kde sme poukazovaliaj na osobitosti vývinu názorov na problematiku cyrilskej rukopisnej produkcie. 58 Vzh¾adomna to, že cyrilská rukopisná tvorba tvorí osobitný výskumný okruh, rozdiely medzi tradiènýmchápaním vzniku cyrilských pamiatok a ich jazykom a teda aj príslušnos ou k istej jazykovokultúrnejtradícii by sa mali sta aktuálnou témou – predovšetkym v etnicky, jazykovo, kultúrnei religiózne pestrom prostredí karpatského regiónu. Práve v tomto prostredí je potrebné h¾adakonsenzuálne východisko pri interpretácii cyrilských rukopisných pamiatok, ktoré nepochybnetvoria spoloèné interetnické a interkultúrne, nadnárodné dedièstvo, ku ktorému sa právom hlásiavšetky etnické spoloèenstvá v skúmanom regióne, vrátane Slovákov.Cirkevná slovanèina národnej redakcie ako liturgický jazyk sa používa vo všetkých chrámochbyzantsko-slovanského obradu. V súèasnosti sa v mnohých prípadoch cirkevná slovanèinanahrádza spisovným (národným) jazykom. Flexibilnejšia, prispôsobivejšia v tomto smere je predovšetkýmgréckokatolícka cirkev, hoci aj v pravoslávnych chrámoch sa èoraz viacej presadzujenárodný spisovný jazyk (v spisovnom jazyku sa èíta evanjelium èi èítania zo Skutkov apoštolov,Listy apoštolov, èítania zo Starého zákona na veèierni a pod.). 59 Cirkevná slovanèina napriektomu nestráca svoju pozíciu ako liturgický jazyk, lebo popri spisovnom jazyku (ak existujú kanonicképreklady liturgických textov) funguje ako druhý hlavný liturgický jazyk.Hoci cirkevná slovanèina je bežnému veriacemu zvyèajne už málo zrozumite¾ným jazykom,predsa nestráca svoju liturgickú honosnos . Práve vznešenos tohto jazyka, ktorá sa cirkevnejslovanèine ako liturgickému jazyku pripisuje, má svoje korene v minulosti. V súèasnosti jej postaveniev gréckokatolíckej cirkvi možno porovna s latinèinou, ktorá plnila svoju úlohu akoliturgický jazyk v rímskokatolíckej cirkvi. Rozdiel medzi liturgickou latinèinou a cirkevnou slovanèinouspoèíva v podobnosti (homogénnosti) liturgického a ¾udového jazyka na rozdiel odlatinèiny, ktorá je vo vz ahu k používanému slovanskému jazyku heterogénna. Má teda odlišnýzáklad, pôvod ako ¾udový slovanský jazyk.Používanie cirkevnoslovanského jazyka ako liturgického predpokladá v slovanskom prostredípre svoju blízkos èi podobnos uplatòovanie národného jazykového vedomia, èov podstate umožòuje vznik národnej redakcie alebo variantov redakcií (tzv. typov) cirkevnejslovanèiny. V nami skúmanom regióne sa uplatòuje cirkevná slovanèina ukrajinskej redakcie,ktorá sa v závislosti od prostredia prispôsobuje jazykovému vedomiu používate¾ov. Najrozšírenejšiaje forma cirkevnej slovanèiny oznaèovaná ako halièský typ ukrajinskej redakcie cirkevnejslovanèiny. V priestore pod Karpatmi a na východnom Slovensku možno však hovorio podkarpatsko-ukrajinskej subredakcii cirkevnej slovanèiny. 60 Uvádzanú subredakciu používapredovšetkým ukrajinsky alebo rusínsky hovoriace obyvate¾stvo tohto regiónu. Hoci sa58Pozri najmä knižné práce Medzi Východom a Západom. Byzantsko-slovanslká tradícia, kultúra a jazyk na východnomSlovensku (Bratislava : Veda, 2002. 288 s.) a spoloènú dvojjazyènú monografiu s Cyrilom Vasi¾om Cyrillic Manuscriptsfrom East Slovakia. Slovak Greek Catholics: Defining Factors and Historical Milieu / Cyrilské rukopisyz východného Slovenska. Slovenskí gréckokatolíci, vz ahy a súvislosti. (Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae.Vol. I. Roma – Bratislava – Košice: Pontificio Istituto Orientale / Slavistický kabinet SAV / Centrum spiritualityVýchod – Západ Michala Lacka, 2003. 447 s. + 10 strán farebných obrazových príloh.)59Na Ukrajine sa v Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi používa spisovná ukrajinèina.60Pozri v práci NéM‚UK, V.: Molitvi naâa ne prezri. In: Karpats«kij kraj, 1997, è. 6-10, s. 37-51. Preh¾adnázorov o používaní halièsko-ukrajinskej redakcie cirkevnej slovanèiny pozri v práci ŠTEC, M.: Príspevok k dejinám39

ukrajinský slavista a jazykovedec Vasy¾ Nimèuk pokúša túto subredakciu zovšeobecni nacelý priestor pod Karpatmi (teda aj na východné Slovensko), jeho zovšeobecòujúce záverynezoh¾adòujú odlišné jazykové vedomie slovenských používate¾ov. Prejavy slovenského jazykovéhovedomia v cirkevnej slovanèine halièsko-ukrajinskej redakcie sú doložite¾né predovšetkýmna fonetickej i morfologickej úrovni. Nahrávky liturgií i najèastejšie používanýchmodlitieb v cirkevnej slovanèine v prostredí slovenských veriacich byzantsko-slovanskéhoobradu, ktoré sa poèas terénnych výskumov v rokoch 2000 a 2001 realizovali na východnomSlovensku, svedèia o prenikaní jazykového vedomia používate¾ov. 61 Takýto proces je možnésledova aj v cyrilských zápisoch už od najstarších èias. Je to neodvratný proces, ktorý nemožnozastavi , a má svoje zaèiatky v období šírenia byzantsko-slovanskej tradície (resp.prinajmenej v súvislosti s príchodom obradovo „ruských“ kolonistov do severovýchodnýchèastí Uhorska).Ak teda hovoríme o slovenskom kultúrno-historickom a jazykovom priestore, v ktorom saslávia obrady v cirkevnej slovanèine, potom v cyrilských rukopisných pamiatkach popri cirkevnoslavizmochprevládajú jazykové javy miestneho slovenského náreèia. V slovensko-rusínskopo¾skomjazykovom areáli miera prispôsobovania cirkevnej slovanèiny miestnemu jazykovémuprostrediu závisí od konkrétnej jazykovej situácie, v ktorej sa môžu výraznejšie prejavi slovenské,po¾ské alebo rusínske (resp. ukrajinské) jazykové javy. Významnú úlohu pri prispôsobovanícirkevnoslovanského jazyka v cyrilskej náboženskej spisbe miestnym jazykovým pomerom zohrávavzdelanostná úroveò pisate¾a. Mnohí pisári a autori cyrilských písomností popri svojomrodnom (materinskom) jazyku dobre ovládali cirkevný jazyk (cirkevnú slovanèinu). Niektoríovládali latinèinu, po¾štinu, nemèinu, iní maïarèinu. Tak sa v jazyku náboženskej tvorby byzantsko-slovanskéhoobradu na východnom Slovensku možno stretnú aj s cirkevnou slovanèinouovplyvnenou prevzatiami z viacerých jazykov. Ide predovšetkým o terminologické prevzatiaz latinèiny, nemèiny èi maïarèiny.Na uvedenú skutoènos vo vz ahu cirkevnoslovanského jazyka a jazyka ¾udu dobre poukazujeGeorgij Gerovskij, 62 ktorý síce uvažuje o vz ahu cirkevnoslovanského jazyka a miestnehonáreèia v intenciách èeskoslovenèiny, no jasne poukazuje na premiešanos vplyvov viacerýchjazykov i náreèí. Podobné konštatovania o vplyve ¾udového jazyka na cirkevnoslovanskú spisbuv rozlièných regiónoch východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi možno nájs v prácach A.Petrova, ktoré sa dotýkajú starých cirkevnoslovanských pamiatok, ako Òagovského rukopisu, 63Urbariálnej regulácie Márie Terézie zapísanej cyrilikou, 64 èi polemického spisu Wborona vhrnocirkevnejslovanèiny. In: Život Slova v dejinách a jazykových vz ahoch. Na sedemdesiatiny profesora Jána Doru¾u. Ed.P. Žeòuch. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2003. s. 123-133.61Pozri o tom v práci ŽEÒUCH, P.: Cirkevná slovanèina v bohoslužobnej praxi Slovákov byzantsko-slovanského obraduna východnom Slovensku. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vz ahy od obrodenia po súèasnos . Ed. J. Doru¾a. Bratislava: Slavistický kabinet SAV, 2000, s. 231-274.62GEROVSKIJ, G.: Jazyk Podkarpatské Rusi. In: Èeskoslovenská vlastivìda. Díl III. Jazyk. Praha : Sfinx, 1934, s. 480a nasledujúce.63Pozri k tomu jazykovú charakteristiku pamiatky v práci PETROV§, A.: Otzvuk¾ reformacÁi v§ russkom§ Zakarpat«iXVI v. NŠgovskÁŠ pou enÁŠ na evangelÁe. MaterÁaly dlŠ istorÁi Zakarpatskoj Rusi. VIII. Zvláštní otiskz Vìstníku Královské Èeské Spoleènosti Nauk. Tøída I. na rok 1921 – 1922. Praha 1923. Text celej pamiatky A. Petrovpublikuje v práci Pou enÁŠ na evangelÁe po NŠgovskomu spisku 1758 g. PamŠtniki cerkovno-religÁoznoj½izni ugrorussov§ XVI – XVII vv. Materialy dlŠ istorÁi Ugorskoj Rusi. VII. In: Sbornik§ OtdªlenÁŠ russkagoŠzyka i slovesnosti RossÁjskoj akademÁi nauk§. Tom§ XCVII, Þ 2 i poslªdnÁj. Petrograd§ : Akademi eskaŠdvªnadcataŠ gosudarstvennaŠ tipografÁŠ, 1921, s. 1-226.64Pozri PETROV§, A.: Pervyj pe atnyj pamŠtnik§ ugrorusskago narª ÁŠ. Urbar i inye svŠzannye s§krest«Šnskoj MarÁi Terezy reformoj dokumenty. Materialy dlŠ istorÁi Ugorskoj Rusi. V. In: Sbornik§OtdªlenÁŠ russkago Šzyka i slovesnosti RossÁjskoj akademÁi nauk§. Tom§ LXXXIV, Þ 2. S.-Peterburg§ : TipografÁŠImperatorskoj akademÁi nauk§, 1908.40

mu každomu èl+vku kòaza Michaela Theodula-Christodula. 65 K uvedeným pamiatkam možnopriráta aj štúdiu o jazyku administratívnoprávnych dokumentov Ivana Paòkevyèa 66 alebo jazykovúinterpretáciu cyrilského cestopisu s prvkami miestneho zemplínskeho náreèia. 67 Ide o odpisz ruského letopisu z roku 1595. Autorom odpisu je mních Ján Bradáè, ktorý cestopis prepísalokolo roku 1777 v cirkevnej slovanèine s mnohými lexikálnymi prvkami zemplínskeho dialektu.Odpis Daniilovho cestopisu sa spolu s ostatnými modlitbami a legendami nachádza v rukopisnejKnige Beshdy, ktorá pôvodne patrila do zbierok Prosvity.Takto by sme mohli pokraèova pri vyratúvaní cyrilských pamiatok, ktoré vznikli v priestorevýchodného Slovenska a bývalej Podkarpatskej Rusi, v ktorých sa vzájomne prelínajú jazykovéjavy slovenské, po¾ské, rusínske èi ukrajinské s jazykovými prvkami cirkevnoslovanského, maïarskéhoi nemeckého jazyka. Množstvo takýchto pamiatok ešte len èaká na systematické vedeckéspracovanie. Za všetky možno uvies Ug¾anský rukopis (17. storoèie), Tereb¾anský prológ(16. storoèie), Sokirnický zborník (17. storoèie), Rakošinský zborník (prelom 16. a 17. storoèia),Evanjelium z Hlivíš (15. storoèie), Výklady kázní a pouèenia z Pakostova (1702 – 1704) a mnohéïalšie, ktoré doteraz neboli komplexne interpretované, no dotvárajú celkový obraz o používanomjazyku v nami sledovanom regióne.Paraliturgická piesòová tvorba je v našom prostredí reprezentovaná týmito rukopisnými pamiatkami:Prešovský spevník z 18. storoèia, Prvý spevník Jána Juhasevièa z rokov 1761–1763, SpevníkVasi¾a Klina z 19. storoèia, Cyrilský spevník pohrebných piesní z konca 19. storoèia, Spevník PetraRudnova z 18. storoèia, Spevník Ihnáta Jánoša z r. 1845, Zborník duchovných piesní Ivana Kormašaz 2. pol. 19. storoèia, Kamiensky Bohohlasník z roku 1734, Nižnotvarožský spevník z rokov 1733–1734, Spevník Mikuláša Vajdu zo zaèiatku 19. storoèia, Spevník Jána Leša z roku 1940, SpevníkJurka Kuzmiaka z roku 1925, Spevník Jána Besmenyka I. z 18. storoèia, Spevník Jána Besmenyka II.z 18. storoèia, Spevník Jána Besmenyka III. z 18. storoèia, Spevník Michala Tarachonièa z roku1757, Spevník Alexandra Ladižinského z 19. storoèia, Spevník z Ma¾cova z 18. storoèia a Uhroruskýspevník B z 18. – 19. storoèia. Ïalej je to Spevník Michala Sabova zo zaèiatku 19. storoèia, Moskovskýspevník z 18. storoèia, Tretí spevník Jána Juhasevièa z roku 1807, Štvrtý spevník Jána Juhasevièaz roku 1811, Piaty spevník Jána Juhasevièa z roku 1812, Rukopis Likarja zo zaèiatku 19. storoèia,Rukopis Turinského A, Rukopis Turinského C z roku 1888 a Rukopisný spevník z 18. storoèia.Niektoré ïalšie rukopisy treba ešte len preskúma . Ležia takmer nedotknuté v archívnych zbierkachv zahranièí (Užhorod, Praha, Budapeš ). Bude potrebné získa mikrofilmy alebo xerokópie týchtopamiatok a následne vyhotovi ich diplomatické prepisy. Sú to predovšetkým také cyrilské rukopisnépamiatky, ktoré vznikli v prostredí východného Slovenska a bývalej Podkartpatskej Rusi.Mnohé iné rukopisné spevníky prenikli do prostredia dolnozemských Slovákov byzantskoslovanskéhoobradu. Na túto skutoènos upozoròujú nielen viaceré štúdie Volodymyra Hna uka, 68ktorý síce uvedenú tvorbu hodnotí v intenciách ukrajinskej kultúry, ale predovšetkým katalóg incipitovnajstarších srbských cyrilských rukopisných spevníkov, 69 ktoré vznikli na Dolnej zemi. M.Stefanoviæ vo svojej monografii (Srpska graanska poezi¼a) uvádza, že niektoré piesne do srbskej65Pozri PETROV§, A.: éereŠ Mixaila £Oborona vªrnomu l+vku.“ PamŠtniki cerkovno-religÁoznoj ½izniugrorussov§ XVI – XVII vv. Materialy dlŠ istorÁi Ugorskoj Rusi. VII. In: Sbornik§ OtdªlenÁŠ russkago Šzykai slovesnosti RossÁjskoj akademÁi nauk§. Tom§ XCVII, Þ 2 i poslªdnÁj. Petrograd§ : Akademi eskaŠ dvªnadcataŠgosudarstvennaŠ tipografÁŠ, 1921, s. 227-295.66PAN«KEVI §, é.: Inventarª (protokoly) kanoni eskyx vizitacÁj voronovskogo okruga 1750-yx rokôv pôdoglŠdom Šzykovym. In: Naukovyj zbôrnik tov. Prosvªta v U½gorodª za rok 1924. roè. 3, s. 242-260.67PAN«KEVI §, é.: O putÁ ÎrusalÁms«kÁj ... DanÁ´la v spisku kÁncŠ XVIII. st. In: Naukovij ZbÁrnik tov. ProsvÁta,T. IV. 1925, s. 188-194.68GNATŸK, V.: UgroruskÁ duxovnÁ vÁrâ´. In: Zapiski Naukovogo tovaristva Ám. êev enka, 1902, t. 46, kn. 2; In:Zapiski Naukovogo tovaristva Ám. êev enka, 1902, t. 47, kn. 3; In: Zapiski Naukovogo tovaristva Ám. êev enka,1902, t. 49, kn. 5.69Pozri STEFANOVIH, M.: Srpska graanska poezi¼a. Ogled iz istori¼e stixa. Novi Sad : Institut za ¼ugoslavenskekµi½evnosti i opâtu kµi½evnost Filozofskog fakulteta, 1992, s. 169-170.41

knižnej poézie prenikli z ukrajinských spevníkov (s. 9 a 101-102). Uvedené tvrdenie sa vz ahujepredovšetkým na Stafonoviæovou opísaný a z versologického h¾adiska interpretovaný spevník TeodoraDobraâeviha z roku 1763. Nemožno vylúèi tento vplyv, hoci možno namieta práve protiukrajinskosti vplyvu. Veï tzv. ruské (rusnácke) obyvate¾stvo v oblasti Báèky a Sriemu je sícebyzantsko-slovanského obradu a v súèasnosti sa hlási k Rusínom, no jazykom tohto obyvate¾stva jevýchodoslovenské náreèie. Tento stav dobre potvrdil nielen František Pastrnek v práci RuskÁ oselÁv Ba cÁ (In: Listy filologické 1898, 404-406) a v štúdii Rusíni jazyka slovenského. Odpovìï p.Vlad. Hna iukovi (Sankt-Peterburg 1908), ale o nieèo neskoršie aj Jozef Štolc, ktorý uskutoènilkomplexný jazykový výskum tejto oblasti. Svoje predbežné závery publikoval v Kultúrnom živote(roè. 2, 1947, è. 21 a 22-24) a v Novom živote v Petrovci (1965, è. 8).Slovenské gréckokatolícke obyvate¾stvo do tejto oblasti prišlo v polovici 18. storoèia a usídlilosa na uprázdených miestach po vyhnaní Turkov z tejto oblasti. Možno predpoklada , žespolu s jazykom si priniesli aj niektoré písomnosti – väèšinou cirkevného charakteru (liturgickéknihy), ale aj rukopisné spevníky, ktoré kantori používali na Hornici (Slovensku). Netreba tuvšak zabudnú na dôležitý fakt, že mukaèevskí eparchovia už pred erigovaním bývalého Mukaèevskéhobiskupstva (1771) spravovali gréckokatolícke farnosti nielen na Spiši, ale aj v oblastiBáèky a Sriemu, takže kontakty s podkarpatskoruskými a východoslovenskými gréckokatolíkmineboli narušené, hoci èasto sa viedli spory medzi srbským pravoslávnym vladykom a gréckokatolíckymbiskupstvom v Mukaèeve o jurisdikciu novovzniknutých báèsko-sriemskych farností.Tieto spory sa tiahli až do roku 1777, keï bolo pre gréckokatolíkov v Báèke, Chorvátsku a Srbskuerigované osobitné biskupstvo so sídlom v Križevaci.Kvôli komplexnému jazykovo-historickému poh¾adu na problematiku paraliturgickej piesnev sledovanom regióne východného Slovenska a bývalej Podkarpatskej Rusi sa pripravuje Katalógcyrilských paraliturgických piesní a ich variantov. Uvedený katalóg tvorí nielen èiastkovývýstup projektu VEGA 2/3153/23 (Cyrilské paraliturgické piesne a ich varianty v kultúrnohistorickomkontexte na východnom Slovensku; zodpovedný riešite¾ Peter Žeòuch), ale predovšetkýmje to výskumná úloha, na ktorej sa úzko spolupracuje s nemeckými slavistami v Bonne(Hans Rothe) a Berlíne (Dieter Stern) najmä vïaka nadácii Alexandra von Humboldta (september2003 – august 2004; projekt Liederwerke des byzantinisch-slavischen Ritus in den kyrillischenManuskripten im 18. und 19. Jahrhundert im Raum unter den Karpaten und in der Ostslowakei– der Katalog der kyrillischen paraliturgischen Lieder und deren Varianten).Zostavenie Katalógu cyrilských paraliturgických piesní a ich variantov, jazyková, historicko-literárnaa kultúrna interpretácia skúmaného okruhu rukopisných pamiatok umožní hlbšiepoznanie vzájomných vz ahov medzi jednotlivými etnickými, religióznymi a kultúrnymi spoloèenstvamiv karpatskom priestore na východnom Slovensku a bývalej Podkarpatskej Rusi. Katalógcyrilských paraliturgických piesní a ich variantov umožní sledova nielen jazykové súvislosti,ale aj prelínanie kultúrnych a náboženských tradícií.Kvôli komplexnému poznaniu rozvoja paraliturgickej tvorby byzantsko-slovanského obraduv 17./18. – 19. storoèí v tomto priestore bude potrebné uskutoèni komplexnú slavistickú interdisciplinárnu(jazykovú, literárno-historickú, teologickú a kulturologickú) analýzu rukopisnýchspevníkov. Mnohé z nich možno skúma práve vïaka tomu, že sú sústredené na jednom miestev podobe mikrofilmov alebo xerokópií v Patristickej komisii Vestfálskej akadémie vied v Bonne.Pripravovaný Katalóg bude obsahova predovšetkým plné znenia paraliturgických piesní zrukopisných spevníkov datovaných od zaèiatku 18. do konca 19. storoèia, ktoré sú východoslovenskejalebo podkarpatskoruskej proveniencie. Okrem súboru piesní bude Katalóg obsahovavarianty a komentáre jednotlivých paraliturgických piesní, ich jazykovo-historickú, kultúrnohistorickúa religóznu interpretáciu. Piesne budú zoradené pod¾a byzantského kalendária, prièomjednotlivé publikované piesne budú rozdelené do dvoch okruhov – na pohyblivé sviatky(pod¾a triodionového okruhu) a nepohyblivé sviatky (pod¾a minejového okruhu). Osobitnú skupinupredstavujú príležitostné a procesiové piesne, ktoré obsahujú zmienky o niektorých histo-42

ických udalostiach. Pripravovaný katalóg tak pomôže pri skúmaní repertoáru paraliturgickýchpiesní, ktoré vznikali alebo sa používali v našom priestore, prièom sa zoh¾adòujú interobradovésúvislosti a prieniky.Na záver si dovolíme ešte jednu krátku úvahu: Keïže jazyk cyrilskej rukopisnej tvorbyobsahuje jazykové javy viacerých slovanských jazykov, resp. dialektov týchto jazykov (slovenèina,po¾ština, rusínèina èi ukrajinèina), je ve¾mi ažko jasne urèi príslušnos pamiatok skúmanéhoregiónu k jednému z tradièných jazykovo-kultúrnych regiónov. K tejto problematike sa užvyjadrili viacerí starší i novší autori, ako napríklad A. S. Petruševiè o jazyku najstaršej cyrilskejrukopisnej piesne venovanej zázraènej ikone v Klokoèove, 70 alebo František Pastrnek v už spomínanejpolemike s Volodymyrom Hna ukom o jazyku báèsko-sriemskych Rusnákov. Treba tupripomenú aj poh¾ady na jazykovú problematiku gréckokatolíkov v Koromli, Falkušovciacha Dúbravke, ktoré publikoval Olaf Broch, ktorý uvádzal dôvody o existencii tzv. prechodovýchpásem, ktoré nemožno zaradi ani do jedného jazykovo-kultúrneho prostredia, i o existencii Slovákovbyzantsko-slovanskej bohoslužobnej tradície. 71 Osobitne zaujímavé sú názory S. Camblaa A. Petrova na problematiku jazyka východoslovenských gréckokatolíkov, 72 ktoré prezentujúmnohé skutoènosti o jazykovo a kultúrne zmiešaných oblastiach, ktoré pod¾a prevažujúcej jazykoveja etnickej situácie priraïujú k niektorej z jazykovo-kultúrnych oblastí stretajúcich sav skúmanom prostredí východného Slovenska a pri¾ahlej Podkarpatskej Rusi. Keï už A. I. Sobolevskij,J. Èaploviè, Š. Mišík, J. Škultéty, O. Broch, S. Cambel, B. Pastrnek v polemikes V. Hna ukom, ïalej A. S. Petruševiè, A. Petrov, G. Gerovskij, J. Javorskij, J. Húsek, I. Paòkevyèna vtedajšom dobovom materiáli jednoznaène zistili pôsobenie živej slovenskej reèi, o toviac je toto pôsobenie preukázate¾né v jazyku cyrilských rukopiných pamiatok, v cirkevnej slovanèinepoužívanej slovenskými gréckokatolíkmi. Ako významný pramenný materiál je naporúdzinielen cyrilská rukopisná paraliturgická piesòová tvorba, ale aj ostatné pamiatky administratívnoprávneho,liturgicko-teologického, kázòového, katechizmového a vyuèujúceho charakterunapísané cyrilikou. Tie sú v prevažnej väèšine podnes nespracované alebo nepoznané, preto sastávajú „obe ou“ tradièných formulácií a výkladov o ich bezvýhradnom východoslovanskom(presnejšie ukrajinsko-rusínskom) pôvode. Bez systematického a komplexného výskumu a prístupuad fontes nemožno dnes objektívne skúma zmiešaný región, ktorý na malom priestore predstavujerozmanitos i hojnos jazykov, etník a kultúr. Je to teda typický európsky priestor, kde jestretanie jazykov a etník umocnené špecifickými variáciami pomerov a vz ahov charakteristickýchpre dva kultúrno-religózne konglomeráty Slavia Byzantina a Slavia Latina.Die Bedingungen der Entstehung des kyrillischen paraliturgischen Liedguts imostslowakischen und subkarpatoruthenischen BereichPeter ŽeòuchDer Beitrag ist der Problematik der Entstehung der paraliturgischen Lieder und anderer kyrillischer Denkmäler inder Ostslowakei und in der subkarpatoruthenischen Region (bzw. in der ehemaligen Podkarpatskaja Rus’) gewidmet.Üblicherweise werden paraliturgische Lieder als Mittel der Propagierung der kirchlichen Union (Brest, 1596; Užhorod,70Petruâevi §, A. S.: Istori eskaŠ Pªsn«. Pªsn« karpatorussov§ iz§ 1683 goda. In: Literaturnyj Sbornik§Galickoj Maticy, 1886, s. 190-198. O jazykovo-historickej interpretácii Piesne o obraze klokoèovskom pozriŽEÒUCH, P.: Medzi Východom a Západom, s. 135-155.71Pozri Studien von der slovakisch-kleinrussischen Sprachgrenze im östlichen Ungarn. Kristiania : I Kommission hosJacob Dybwad, 1897, najmä s. 4-12 a prácu Weitere Studien von der slovakisch-kleinrussischen Sprachgrenze imöstlichen Ungarn. Kristiania : I Kommission hos Jacob Dybwad, 1899.72CZAMBEL, S.: Slovenská reè a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Turèiansky Svätý Martin : Nákladom vlastným,1906; PETROV§, A.: Predªly ugrorusskoj rª i v§ 1773 g. po officÁal«nym§ dannym§. IssledovanÁe i karty.In: Zapiski Istoriko-filologi eskago fakul«teta imperatorskago S.-Peterburgskago universiteta. ‚ast«CV. S.-Peterburg§ : TipografÁŠ Ministerstva Putej SoobwenÁŠ, Fontanka, 117, 1911.43

1646) interpretiert, bzw. als ein typisches Unterscheidungsmerkmal zwischen der geistlichen Einstellung der Gläubigender orthodoxen und der griechisch-katholischen Kirche. Dieses Urteil ist aber eine zu grobe Vereinfachung der Unterschiedezwischen der griechisch-katholischen und der orthodoxen Kirche, die nämlich nicht so schwerwiegend sind,wie die zwischen der griechisch-katholischen und römisch-katholischen. Man muss sagen, dass die doxologische, dogmatische,geistliche und religiöse Tradition der byzantinisch-slavischen Kirche während der Entstehung der paraliturgischenLieder durchgesetzt wurde. Im ersten Teil des Beitrages werden also die spezifischen kulturgeschichtlichen undreligiösen Ursachen vorgestellt, wobei auf die ältesten Vermerke zur Benutzung der geistlichen und paraliturgischenLieder im Raum der orthodoxen Kirche hingewiesen wird. Es werden auch Beispiele für kyrillisches paraliturgischesLiedgut angeführt, das unter dem Einfluss des westlichen geistlichen Liedes entstanden ist.Der zweite Teil des Beitrages stellt die umstrittenen Fragen vor, die mit unterschiedlichen Ansichten zur Provenienzder untersuchten ostlowakischen und subkarpatoruthenischen kyrillischen Quellen verbunden sind. Die Aufmerksamkeitkonzentriert sich vor allem auf die ältesten Liedersammlungen ostslowakischer Provenienz (Liedersammlungvon Kamienka des Jahres 1734, Liedersammlung von Nižný Tvarožec und Moskauer Sammlung, beide vomAnfang des 18. Jahrhunderts).Den abschließenden Betrachtungen liegen die sprachliche Bedingungen der Ursprünge des paraliturgischen Liedgutsim untersuchten multiethnischen und multikulturellen Raum der Karpaten zu Grunde. Die Erhäulterungen stützensich vor allem auf die Sprachdenkmäler, die in kyrillischer und lateinischer Schrift geschrieben sind. In den ZipserGebeten (Spišské modlitby), die in lateinischer Schrift in ostslowakischer (Zipser) Mundart geschrieben sind, werdendie Verbindungen der Gebete mit der Ektenie der byzantinischen Liturgie des hl. Johannes Chrysostomos oder des hl.Basileos des Grossen festgestellt. Sehr interessant sind die lateinischen Quellen zur Existenz eines Bischofs in der Zipsin den Jahren 1288 und 1293, der mit der byzantinischen Tradition verbunden war. Die Mitteilungen über diesenBischof des byzantinischen Ritus gehören noch in die Zeit vor der ersten schriftlichen Erwähnung mit dem byzantinischenRitus in Verbindung stehenden walachischen Kolonisation (1336 Korom¾a). Am wichtigsten sind die kyrillischenQuellen ostslowakischer oder subkarpatoruthenischer Provenienz, in welchen sich verschiedene Angaben überbyzantinisch-slavische Überlieferung im untersuchten Bereich befinden. Diese Quellen sind bis heute nicht zufriedenstellenderforscht, dafür können wir bis heute auf ungültige Feststellungen in der Fachliteratur treffen, die der Problematikdes kyrillischen paraliturgischen Liedguts oder der byzantinisch-slavischen Überlieferung im ostslowakischenund subkarpatoruthenischen Raum gelten. Die heutige Erforschung der kyrillischen Quellen kommt nicht ohne dieinterdisziplinäre, systematische und komplexe Hinwendung ad fontes aus. Zu den Lösungen der Forschungsproblematikder kyrillischen handschriftlichen Liedersammlungen trägt auch ein vorbereitender Katalog der paraliturgischenLieder und deren Varianten bei, der unter der Mitwirkung von deutschen Kollegen aus der Patristischen Kommissionder Akademie der Wissenschaften von NRW im Rahmen des Projektes der Alexander von Humboldt-Stiftung in Bonnzusammengestellt wird.44

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1¼UBOŠ KAÈÍREK *Utváranie slovensko-slovinských vz ahov v druhej polovici 19. storoèiaKAÈÍREK, ¼.: Slovak-Slovenian Contacts in the Late Nineteenth Century. Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 45-57.(Bratislava)In the present essay, the author compares cultural and political situation of the two nations – Slovaks and Slovenians.He deals with literary and political relationships of both nations after 1867, monitoring cultural collaborationfostered by the Slovenian and Slovak Maticas (i. e. leagues for national advancement) as well as by the Slovak MuseumSociety. Economic cooperation between the two nations in the 70s of the 19 th century is also included. The authoranalyzes period journilistic articles concerned with social and literary events on the other side. Slovak-Slovenian contactsare presented through life stories of individual Slovaks who had settled in Slovenia and also through severalpersonalities maintaining mutual relationships, personally or in correspondence. The chief personality of the essay isOndrej Bella, the first known translator of Slovenian belles-lettres into Slovak. In the conclusion, three letters of OndrejBella addressed to Gregor Krek, kept in the National and University Library in Ljubljana, are presented.History. Slovak-Slovenian relationships. National movement. Cultural contacts.„Slováci sú práve takí, ak nie väèší politickí úbožiaci medzi synmi matky Slávy, ako mySlovinci.“ 1 Takto charakterizoval v roku 1873 neznámy slovinský autor národný stav Slovákov.Slovenské a slovinské národné hnutie má naozaj ve¾a spoloèných èàt. Slováci a Slovinci patrilik „nehistorickým“ národom – nemohli sa oprie o vlastné, dobovo preferované historické právo.Už od revolúcie 1848 bolo hlavnou požiadavkou obidvoch národných hnutí zjednotenie oblastí,ktoré obývajú, do jedného územného celku. Komplikované to bolo najmä v slovinskom prípade.Územie obývané Slovincami ležalo v troch štátnych útvaroch. Väèšina slovinského etnika žilav Predlitavsku. Negatívom pre ïalší vývoj Slovincov bolo odstúpenie Benátska v roku 1866, poprehratej prusko-rakúskej vojne, v prospech vznikajúceho Talianska. Východnú èas odstúpenéhoúzemia (Beneška Slovenija) obýval znaèný poèet slovinského etnika (tzv. Reziáni). Menšia èasSlovincov žila v Zámurí, juhozápadnom Uhorsku pri rieke Mura (slovinsky Prekmurje). Väèšinauhorských Slovincov sa hlásila k evanjelickému vierovyznaniu, ktoré si mohla uchova vïakatolerantnejším náboženským pomerom v Uhorsku po nástupe rekatolizácie oproti rakúskym krajinám.Ve¾ká èas slovinskej evanjelickej inteligencie študovala až do 60. rokov 19. storoèia na evanjelickomlýceu v Bratislave.V 60. rokoch 19. storoèia si predstavitelia obidvoch národov založili celonárodné organizácie– Maticu slovenskú a Maticu slovinskú (Slovenska matica). Práve tieto dva spolky sa stali základombudovania prvých inštitucionalizovaných vz ahov, hoci osobné kontakty medzi jednotlivýmipredstavite¾mi národných hnutí existovali už ove¾a skôr. Obidva spolky si potvrdili svoje vzájomnéèlenstvo. Na druhom valnom zhromaždení Matice slovenskej v roku 1864 zvolili za èestnýchèlenov aj dvoch Slovincov: Janeza Bleiweisa 2 a Frana Miklošièa. 3 Èlenom Matice sa stal aj*Mgr. ¼uboš Kaèírek, Pedagogická fakulta, Katedra slovenských a všeobecných dejín, Moskovská 2, Bratislava1Slovaki. In: Slovenski narod (ïalej SiN), 1873, roè. 6, è. 50, s. 1.2Janez Bleiweis (1808 – 1881) – redaktor slovinských novín Novice. Medzi odoberate¾mi novín z roku 1847 nachádzameaj J. M. Hurbana, Štefana Moysesa, vtedy uèite¾a filozofie v Záhrebe, a redakciu Slovenských národných novína Orla Tatranského v Bratislave (Novice, 5, 1847, s. III, VI a XI.).O slovensko-slovinských vz ahoch v 40. rokoch 19.storoèia (predovšetkým o kontaktoch ¼. Štúra s J. Bleiweisom) pozri štúdiu: ILEŠIÈ, F.: Èeško-slovenska (-jugoslovanska)vzajemnost v minulih dobah. In: Zbornik Slovenske Matice, Ljubljana 1906, èas A, s. 1-13. Bleiweisov portrétuverejnil aj slovenský literárny èasopis Orol, 1878, roè. 9, è. 11, s. 297.3Fran Miklošiè (1813 – 1891) – jazykovedec a slavista, pôsobil vo Viedni.45

slovinský cirkevný spolok Družba sv. Mohorja (Spolok sv. Mochora) 4 so sídlom v Klagenfurte(slovinsky Celovec). Vedenie obidvoch spolkov zaèalo medzi sebou udržiava èulé kontakty,navzájom sa prostredníctvom listov informovalo o svojích podujatiach. 5 Obidve kultúrneustanovizne si vymieòali vlastné vydania kníh, ale nechýbali medzi nimi ani individuálni darcovia.Letopis Matice slovenskej a Letopis Matice slovenske pravidelne uverejòovali každoroèné prírastkyaj s menami darcov.Aj èinnos Matice slovinskej sa v tomto období sústreïovala najmä na vydávanie kníhosvetového charakteru. V roku 1869 prijal výbor Matice slovinskej rozsiahly a ambiciózny projektknižného vydania histórie a súèasnosti Slovanov. Napísaním práce poveril prof. Majcigera. Prvýdiel venovaný južným Slovanom vyšiel v roku 1874. Údaje o Slovanoch autor èerpal z právevtedy vydávaného Riegrovho Slovníka náuèného. 6 Druhý diel, ktorý pripravovali prof. Majcigera prof. Wiesthaler, 7 mal by venovaný Èechom a Slovákom. Tento diel, ako aj ïalšie pripravovanéèasti, však už nevyšiel, pravdepodobne z finanèných dôvodov.Medzi finanènými prispievate¾mi Matice slovinskej nachádzame aj dvoch Slovákov:trnavského meš ana Martina Tamaškovièa (1803 – 1872) a rímskokatolíckeho farára vo Vyšehrade(Visegrád) a známeho literárneho pracovníka Jozefa Viktorina (1822 – 1874). Martin Tamaškovièvenoval vo svojom testamente znaènú sumu v prospech Matice slovenskej, slovenských gymnáziía ïalších kultúrnych inštitúcií. Výbor Matice slovinskej sa o dare pre nich neznámej osoby dozvedelna základe listu, ktorý mu zaslalo mesto Trnava. Žia¾, výšku tejto sumy a ani to, èi ju skutoèneMatica slovinská dostala, nepoznáme. Vykonávate¾om Tamaškovièovho závetu bol Juraj Slota.Ten však ani po viacerých výzvach a urgenciách výboru Matice neodpovedal. 8 Závet sapravdepodobne nikdy nenaplnil, lebo aj vdova po Tamaškovièovi jeho text napadla. Aj JozefViktorin, podobne ako M. Tamaškoviè, odkázal vo svojom testamente väèšinu svojho majetkuv prospech kultúrnych inštitúcií. Vo svojom závete venoval Matici slovinskej, rovnako ako ajiným slovanským inštitúciám 100 zlatých. 9Perspektívny rozvoj vzájomných slovensko-slovinských kultúrnych vz ahov pribrzdilozatvorenie Matice slovenskej. Vzájomné kontakty medzi Slovákmi a Slovincami úplne nezanikli,ale zmenili sa skôr na vz ahy osobného charakteru. Výnimku tvorili kontakty medzi dvomanárodno-cirkevnými spolkami – Spolkom sv. Vojtecha a Spolkom sv. Mochora. Rozsah ichvzájomných kontaktov však musí by ešte predmetom podrobnejšieho výskumu. O výraznejšejkultúrnej spolupráci môžeme hovori až od polovice 90. rokov 19. storoèia, po vzniku Muzeálnejslovenskej spoloènosti.Zatvorenie Matice slovenskej pribrzdilo prirodzenú diferenciáciu Slovákov, ktorá od páduneoabsolutizmu prebiehala u všetkých národov habsburskej monarchie. Súvisela predovšetkýms obnovením parlamentarizmu a rozšírením možnosti politickej aktivizácie predstavite¾ovnárodných hnutí na všetky vrstvy spoloènosti. Vyplývala tiež z rozdielnych ideologických poh¾adovna metódy ïalšieho rozvoja národných hnutí (Staroslovinci – Mladoslovinci, u nás Stará škola –Nová škola). Priaznivejší politický vývoj v Predlitavsku umožnil Slovincom kontinuálny rozvoja zároveò diferenciáciu ich jednotlivých politických prúdov, ktoré zachytávali nové modernizaènétendencie konca 19. storoèia. Napríklad Slovinci, ktorých bolo približne o polovicu menej ako4Družba sv. Mohorja – slovinský cirkevný spolok založený v roku 1851 v Klagenfurte (Celovec). Zameriaval sa nanárodné prebúdzanie a kultúrny rozvoj Slovincov v kres anskom duchu. V roku 1871 mal vyše 17 tisíc, v roku 1891vyše 50 tisíc a v roku 1918 vyše 90 tisíc èlenov.5Zoznam listov pozri: MRUŠKOVIÈ, V. (zost.): Slaviká v Archíve literatúry a umenia Matice slovenskej. Martin : MS,1993, s. 153-156. Archív literatúry a umenia je dnes súèas ou Slovenskej národnej knižnice (SNK-ALU). Pôvodnýarchív Matice slovenskej uložený v SNK-ALU je len èiastoène prístupný.6RIEGER, F. L. (zost.): Slovník nauèný I-X. Praha 1860 – 1873.7Bližšie údaje o týchto osobnostiach neuvádzajú ani Slovenski biografski leksikon a ani Enciklopedija Slovenije.8Bližšie pozri Letopis Matice slovenske za 1872 in 1873, s. 30 a 53-54.9Viktorinov závet. In: Národnie noviny, roè. 5, 15. 9. 1874, è. 109, s. 2.46

Slovákov, mali od roku 1883 už dva politické denníky, kým Slováci vydávali v tomto období lenjedny politické noviny vychádzajúce 3x týždenne. Preto je pochopite¾né, že sa v slovinskomprostredí objavuje ove¾a viac príspevkov o kultúrnom a politickom vývoji Slovákov ako naopak.Príspevky o Slovákoch pravidelne uverejòovali slovinské denníky Slovenski narod 10a Slovenec. 11 Slovinská publicistika vždy stála na strane „úbohých“ a „biednych“ Slovákov, zároveòvšak dokázala kritizova ich politickú pasivitu. 12 Prvý ve¾ký záujem o slovenské dianie sa prebudilv rokoch 1874 –1875, v období, keï uhorská vláda zatvorila slovenské gymnáziá a Maticuslovenskú. Slovinská publicistika zaujímala vo všetkých èlánkoch kritický postoj voèi uhorskejvláde a Maïarom všeobecne. Zároveò kritizovala aj chorvátskych poslancov uhorského snemu,ktorí nepodporili srbského poslanca S. Miletiæa a súhlasili s odpoveïou K. Tiszu na známuMiletiæovu interpeláciu. 13 Najrozsiahlejší príspevok uverejnil v roku 1875 Slovenski narod podnázvom Medzi Slovákmi. 14 Autor sa v òom venuje predovšetkým opisu kúpe¾ného mesta Pieš any.Menšiu èas príspevku venuje opisu kultúrneho života Slovákov.Slovinská tlaè sa rovnako kriticky stavala aj k pokusom Staroèechov spolupracova s uhorskouvládou. 15 V 80. rokoch priniesol Slovenski narod najrozsiahlejšie správy o Slovákoch v èlánkuPostavenie Slovákov, 16 prevzatom z petrohradského èasopisu Izvestija. Podrobne sa venuje vz ahukatolíckej a evanjelickej cirkvi k problémom národného života Slovákov, analyzuje postavenieSlovákov v rámci štátnej správy a ich politický a kultúrny život. Menší príspevok o živote Slovákovpriniesol Pavel Turner (používal pseudonym Dr. Ahasverus) pod názvom Z cesty, 17 keï osobnenavštívil Uhorsko. Slovinská spoloènos sa dozvedala aj o Slovákoch žijúcich na Dolnej zemi.Vatroslav Holz pod pseudonymom Prostoslav Kretanov uverejòoval v Slovenskom narodecestopisný cyklus Potopisne arabeske. V dvoch èastiach prináša etnografický opis Slovákovv Starej Pazove a zaujímavo približuje osobnos ich vtedajšieho evanjelického farára VladimíraHurbana, syna S. H. Vajanského. 18Poèet èlánkov o slovenskej problematike narastá od 90. rokov. Súvisel s oslavou 100-roènicenarodenia Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. 19 Slovinská tlaè venovala ve¾kú pozornos konaniuKongresu nemaïarských národností v Budapešti v auguste 1895 a následným mileniárnymoslavám. Noviny Slovenec v rubrike Razgled po slovanskem svetu vtedy viackrát priniesli príspevoko slovenských reáliách. 20 Slovinské noviny pravidelne uverejòovali rozsiahle nekrológy10Slovenec – slovinský politický èasopis v duchu politického katolicizmu. Vychádzal v ¼ub¾ane najprv 3x týždenne, odroku 1883 denník.11Slovenski narod – slovinský liberálne orientovaný politický èasopis založený Mladoslovincami. Vychádzal od roku1868 3x týždenne najprv v Maribore, od roku 1872 v ¼ub¾ane. Od roku 1873 denník.12Prvé rozsiahlejšie èlánky uviedli Slovenske novine (ïalej SiN): Slovaki, 1872, roè. 5, è. 6, s. 1 a Severni slovanskiOgri, 1872, roè. 5, è. 20, s. 2. V nasledujúcom roku Slovaki, è. 50, s. 1.13Slovaki. In: SiN, 1875, roè. 8, è. 89, s. 1-2; Z Dunaja. Tamže, è. 96, s. 1; Ogerske razmere. Tamže, è. 114, s. 1. Kaulus:Slovaki. In: Slovenec, 1874, roè. 2, è. 74, s. 1-2; Zloèini v „madjar orszaghu.“ Tamže, è. 96, s. 1; Preganjanje Slovakova Našinec: Poslednja slovenska gimnazija. Tamže, è. 152, s. 2 a 5. V nasledujúcom roku: Slovaki, è. 72, s. 2; Istiniè:Moravski in ogerski Slovaki. In: Slovenec, roè. 5, 17. 11. 1877, è. 129, s. 1-2.14S-C. (Karel Slanc?): Mej Slovaki. I-III. In: SiN, 1875, roè. 8, è. 195-197, s. 1-2.15Dogovori Èehov z Magjari. In: SiN, roè. 13, 23. 10. 1880, è. 244, s. 1; Èehi in Magjari. Tamže, 28. 10. 1880, è. 248,s. 1.16Položaj Slovakov. I-IV. In: SiN, 1884, roè. 18, è. 21-24.17Dr. Ahasverus: S pota I. In: SiN, 1881, roè. 15, è. 146, s. 1-2.18Prostoslav Kretanov: Potopisne arabeske. XVIII-XIX. In: SiN, 1885, roè. 18, è. 219 a 225, s. 1-2.19Príspevky o Kollárovi a Šafárikovi priniesli noviny aj v skoršom období: Pavel Josip Šafaøik. (Životopis.) In: SiN,1878, roè. 11, è. 298-299, s. 1-2(3). FÉKONJA, A. F.: Jan Kolláø, otec vzajemnosti slavjanske. In: SiN, 1880, roè. 13,è. 284-290 a 293-295, s. 1-2 (3).20A. S.: Naslikana laž. In: Slovenec, 1894, roè. 22, è. 61, s. 2. Je to Vajanského èlánok prebratý z Národných novínkritizujúci Munkácsyho obraz. S. C. (Karel Slanc?): Pišèan na Slovaškem. In: Slovenec, 1895, roè. 23, è. 229, s. 3-4.Príspevok prináša informácie o pieš anských kúpe¾och, ktoré navštívil aj mariborský biskup M. Napotnik a všíma sislovenský život v meste. Sveèán z „Hädke“ : Razmere na Slovaškem. In: Slovenec, 1896, roè. 24, è. 286, s. 3.47

o významných slovenských osobnostiach. 21 V slovinských novinách sa môžeme stretnús viacerými osobnos ami, ktoré èastejšie uverejòovali príspevky o slovenských reáliách. Niektoréz nich publikovali pod pseudonymom a nevieme ich identifikova .Èasopis Slovenec uverejnil v rokoch 1884 a 1885 štyri èlánky týkajúce sa Slovákov. Väèšinaz nich je prevzatá z Národných novín. Sú signované znaèkou Od Pohorja. 22 Domnievame sa, žeich autorom je brat slovinského prekladate¾a Petra Miklavca Filip (1863-1910), pretože niektoréèlánky S Pohorja sú podpísané znaèkou F. M. Pogorski. Filip Miklavec sa pod vplyvom brataPetra nauèil viacero slovanských jazykov, najlepšie ovládal èeštinu. Pod pseudonymami Pohorski,Pogorski a Vrhovski uverejòoval v slovinskej tlaèi národohospodárske a ¾udovýchovné èlánky. 23Dva príspevky so slovenskou problematikou publikoval aj Matija Karba. 24 V 80. rokoch19. storoèia uverejnil v denníku Slovenec dva rozsiahlejšie èlánky týkajúce sa Slovákov. Prvý jevenovaný 100. výroèiu narodenia Jána Hollého a v druhom informuje èitate¾ov novín o èinnostiSpolku svätého Vojtecha. 25Vo viacerých príspevkoch sa venoval slovenskej problematike aj autor, ktorý písal podpseudonymom Y. V roku 1890 uverejnil v Slovenskom narode dva príspevky 26 a s jehopseudonymom sa môžeme stretnú aj v èasopise Slovan.V denníku Slovenec v rubrike Dnevne novice uverejòoval v rokoch 1893 – 1895 dopisovate¾pod znaèkou Iz Brna viacero príspevkov venovaných slovenskej problematike. Informácie èerpalokrem èeskej tlaèe aj zo slovenských Národných novín. 27 Ve¾kú pozornos venoval odvážaniuslovenských sirôt do maïarských stolíc organizovanému maïarizaèným spolkom FEMKE, kdeboli deti postupne asimilované. Aj na nátlak slovanskej publicistiky v monarchii uhorská vládatúto akciu, prezentovanú ako zlepšovanie sociálneho postavenia týchto detí, postupne zastavila.Priniesol tiež príspevok o Svetozárovi Hurbanovi-Vajanskom, ktorý bol v roku 1893 odsúdenýna jednoroèný žalár, èi o pripravovaných, nakoniec však uhorskou vládou zakázaných oslavách100. výroèia narodenia Jána Kollára v Mošovciach.Slovinci sa o Slovákoch dozvedali aj prostredníctvom umeleckej literatúry. Príspevky a ukážkyzo slovenskej literatúry pravidelne uverejòovali slovinské literárne èasopisy Slovan, Slovanskisvet, Kres, Lubljanski zvon a Dom in svet. Túto oblas najpodrobnejšie preskúmal Andrej Rozmanvo viacerých odborných príspevkoch, 28 preto sa jej nebudeme bližšie venova . Aj noviny Slovenskinarod a Slovenec uverejòovali v rubrike Listek príspevky z umeleckej literatúry. V roku 187621Z najrozsiahlejších pozri: S.: Dr. Andrej Andrejeviè Radlinski. In: SiN, 1879, roè. 12, è. 111, s. 1-3; Dr. Jozef MiloslavHurban. In: SiN, 1888, roè. 21, è. 61, s. 1-3.22Zastava Slovako-Slovencev. In: Slovenec, 1884, roè. 12, è. 100, s. 1-2; Slovako-Slovenci pa volitve. è. 134, s. 1;Slovako-Slovenci in varnost imetka. è. 289, s. 1; Kulturno društvo Slovako-Slovencev I, II. In: Slovenec, 1885, roè. 13,è. 53-54, s. 1.23Bližšie údaje uvádza SBL 2, s. 116.24(20. 1. 1852 Babince, okr. Ljutomer – 12. 2. 1930 Zreèe), rímskokatolícky farár a publicista. Študoval na gymnáziuv Maribore, kde bol po skonèení teologických štúdií v roku 1876 vysvätený za kòaza. Bol kaplánom v Št. Janeži naDrávskom poli, potom v Dobrni pri Celje. Od roku 1892 bol farárom v Zreèach pri Konjicach. Bol publicisticky èinný,v èasopisoch Slovenec, Slovenski gospodar a Straž uverejnil viacero èlánkov venovaných regionálnym dejinám, miestnejtoponymii a vtedajším udalostiam. Podrobnejšie pozri SBL 1, s. 427.25Ján Hollý. In: Slovenec, 1885, roè. 13, è. 108-118; Spolok svätého Adalberta. In: Slovenec, 1888, roè. 16, è. 78-80, s. 3.26Od bratov Slovakov. In: SiN, 1890, roè. 23, è. 187, s. 1-2 a Madjari in narodnosti na Ogerskem. Tamže, è. 192, s. 1-2. Autorom èlánkov by mohol by Franc Podgornik, ktorý používal aj pseudonym „Yporej.“27Slovenec, 1893, roè. 21, è. 46, s. 5; Svetozar Hurban v jeèi; tamže, è. 78, s. 3 (o s ahovaní slovenských detí na Dolnúzem); è. 89, s. 3 (o väznení S. H. Vajanského); è. 125, s. 6 (o slov. gymnáziu); è. 166, s. 4 (o slov. sirotách); è. 176, 188a 242, s. 3 (o 100. výroèí narodenia J. Kollára); è. 253, s. 5 (o slov.- rumun. spolupráci). Slovenec, 1894, roè. 22, è. 51,s. 4 (o väznení S. H. Vajanského); è. 164, s. 2 (nekrológ za Jánom Trokanom). Slovenec, 1895, roè. 23, è. 83, s. 3 (vo¾byv Nitre).28Podrobnejšie pozri: ROZMAN, A.: Slovaško-slovenski odnosi. In: Enciklopedija Slovenije 12. Ljubljana : Mladinskaknjiga, 1998, s. 158-164 a Slovensko-slovaški kulturni odnosi – retrospektiva in perspektive. Med politiko in književnostjo.In: Sto let slovaške književnosti. Antologija. Bratislava 2000, s. 271-282.48

uverejnil Slovenski narod poviedku Jána Kalinèiaka Mladý Slovák, ktorú vo¾ne preložil VelièanMušiè. 29 V 90. rokoch bol najob¾úbenejším slovenským spisovate¾om Svetozár Hurban-Vajanský.Slovenec uverejnil v roku 1894 dve jeho novely: Dve sestry a V malom meste a v roku 1901poviedku Sólo. 30 V roku 1887 a 1891 publikovali Slovenski narod a Slovenec v rubrike Listekpoviedky èeskej spisovate¾ky Gabriely Preissovej (1862 – 1946) s podtitulom „Obrázok zoSlovenska.“ 31 Neopisujú však v nich príbehy zo Slovenska, ale zo Slovácka. 32Slovenská spoloènos mala v tomto období pomerne malé znalosti o vývoji slovinskéhonárodného hnutia. Záujem Slovákov o dianie medzi Slovincami neprekraèoval rovinu obèasnýchinformácií z kultúrnej oblasti. Do konca 19. storoèia sa v slovenských èasopisoch môžeme stretnúlen s ôsmimi príspevkami týkajúcimi sa Slovincov. Literárny èasopis Dennica uverejnil na svojichstránkach poviedku Boris 33 od Josipiny Urbanèiè-Turnograjskej (1833 – 1854), prvej slovinskejpoetky a prozaièky. Opisuje v nej príbeh bulharského cára Borisa, ktorý prijal krst od sv. Metoda.Informaène bohatšie príspevky o slovinskej realite mohla slovenská verejnos v 60. a 70. rokochzíska len z troch rozsiahlejších èlánkov: Slovania v Zadunajsku od Petra Kellnera-Hostinského,venovaného zámurským Slovincom, Svadobné obyèaje u Slovincov Andreja Trúchleho-Sytnianskeho 34 a Slovinské èasopisectvo 1873-ho roku 35 od slovenského pisate¾a, ukrývajúcehosa pod iniciálkami I. S. Ten v èasopise Dunaj uverejnil pomerne rozsiahly príspevok o vtedajšíchslovinských periodikách spolu s menami ich redaktorov. Uviedol aj krátky historický preh¾adslovinského èasopisectva od Valentina Vodnika a jeho ¼ub¾anských novíc a zoznam slovinskýchliterárnych spolkov.Od konca 80. rokov však slovenskú spoloènos o slovinskom literárnom živote zaèalinformova Slovinec Peter Miklavec (1859 – 1918). 36 Popud na napísanie èlánkov vyvolal prvýpríspevok o Slovincoch v Slovenských poh¾adoch z roku 1884. Redakcia prevzala èlánokz èasopisu Izvestija, vydávaného petrohradským slavianskym dobroèinným spolkom. 37 V roku1888 uverejnil v Slovenských poh¾adoch príspevok Literárne pomery Slovincov r. 1887. 38 Okreminformácií o slovinských periodikách a slovinských kultúrnych spolkoch priniesol pomernerozsiahlu kritiku èinnosti Matice slovinskej pre údajne slabé vydávanie kníh. Ïalší príspevokuverejnil o dva roky neskôr pod názvom Slovinská literatúra v rokoch 1888 a 1889. 39V nasledujúcom èlánku Hynúca ratoles Slovencov v Uhorsku 40 priblížil dejiny zámurskýchevanjelických a katolíckych Slovincov od doby Štefana Küzmièa (1723 – 1779) do súèasnosti.V tomto období sa utváralo vzájomné pomenovanie príslušníkov a jazyka druhého národa.Ich takmer zhodná podoba spôsobovala totiž znaèné problémy. V slovinskej tlaèi sa môžeme29Mladi Slovák. I-VI. Slovaški spisal Ivan Kalinèák. Svobodno poslovenil Velièan Mušiæ. In: SiN, 1876, roè. 9, è. 19-24, s. 1-3.30Dve sestri. In: Slovenec, 1894, roè. 22, è. 84-105, s. 1-2. Preložil A. S. V malem mestu. In: Slovenec, 1894, roè. 22,è. 121-135, s. 1-2. Autor prekladu nie je uvedený. Sólo. In: Slovenec, 1901, roè. 29, è. 253-255, s. 1-2. Preložil -kl-.31Sopernika. (Obraz s Slovaškega. – Èeški spisala Gabrijela Preisová.), preklad: -i-. In: SN, 1887, roè. 20, è. 220-227;Zaèetek romana. preklad ten istý. In: SN, 1887, roè. 20, è. 240-248; Èerešnièin obžalovani greh. (Obrazek s Slovaškega.),preklad F. G. P. In: SN, 1891, roè. 24, è. 146-152; Slovenec, 1887, roè. 15, è. 217-220 (Cunjar Jaka) a tamže,è. 243-248 (Sostanovalci). Poviedky do slovinèiny preložil „J. Z.“32Obrázky ze Slovácka (1886) je prvá zbierka poviedok Gabriely Preissovej. Námety zo Slovácka spracovávalav poèiatoènom období literárnej tvorby. V neskoršom období umiestòovala príbehy svojich hrdinov do Korutánska, kdeopisuje slovinský ¾ud. Pozri Ottov slovník náuèní XX, s. 621.33Boris. Slovinská poves od Jozefiny Turnohradskej. In: Dennica, 1871, roè. 1, è. 1, s. 5-10.34Hostinský, P. Z: Slovenci v Zadunajsku. In: Peš budínske vedomosti, 1862, roè. 2, è. 38-40. Sytniansky, A.: Svadobnéobyèaje u Slovincov. In: Orol, 1870, roè. 1, è. 1. Spracované z èasopisu Novice.35Dunaj, 1874, roè. 1, è. 4, s. 175-178.36Bližšie pozri: SBL 2, s. 116-118.37Literárne pomery Slovincov. In: Slovenské poh¾ady (ïalej SP), 1884, roè. 4, è. 3, s. 278-282.38Miklavec, P.: Literárne pomery Slovincov r. 1887. In: SP, 1888, roè. 8, è. 2, s. 43-44.39Slovenec: Slovinská literatúra v rokoch 1888 a 1889. In: SP, 1890, roè. 10, è. 2, s. 106-109.40P. M.: Hynúca ratoles Slovencov v Uhorsku. In: SP, 1892, roè. 12, è. 2, s. 118-121.49

stretnú s oznaèením Slovákov aj ako Slovako-Slovenci, naši severni bratje (slovaški) Slovenci,v iných èlánkoch sa písalo, že „Slováci seba nazývajú Slovence a svoj jazyk slovenski, prípadneuhorskí Slováci, alebo Slovenci, ako sa sami nazývajú“ a ich jazyk ako (slovaško)-slovenski.Slováci v èlánkoch priamo prevzatých zo slovinskej tlaèe èasto ponechávajú slovinskú formuna oznaèenie národnej príslušnosti v tvare Slovenec a prídavné meno slovénsky . Väèšinou všakpreberajú oznaèenie Slovincov z èeského prostredia. Vyslovovanie i namiesto é v èeskom prostedívyplývalo predovšetkým z potreby odlíšenia od Slovákov. Aj u èasti Slovincov, prevažne zoŠtajerska, bola zaužívaná táto podoba ich etnonymu.Z kultúrneho rámca sa vyníma prvý pokus o nadviazanie hospodárskych kontaktov medziSlovákmi a Slovincami, ktorý sa uskutoènil v 70. rokoch 19. storoèia. Pois ovòa Slovenija získalapovolenie na obchodnú èinnos v Predlitavsku 25. 1. 1872 a svoje pôsobenie na Uhorsko rozšírilapo potvrdení uhorským ministerstvom orby, priemyslu a obchodu è. 2894 z 26. 2. 1873. Predsedomsprávnej rady pois ovne bol knieža Leopold Salm-Reinferseid-Krautheim (vybraný pravdepodobneskôr na formálne zastrešenie celej èinnosti, aby dodával celému podujatiu správny lesk)a riadite¾om bol J. Treuenstein. Podpredsedom pois ovne sa stal bývalý ¾ub¾anský starosta a odroku 1868 až do svojej smrti i predseda Matice slovinskej dr. Etbin Henrik Costa (1832 – 1875).K spoluzakladate¾om pois ovne patril aj J. Bleiweis, ktorý popri Costovi a L. Tomanovi patril khlavným predstavite¾om Staroslovincov. Pois ovòa vlastnila kapitál vo výške 2 milióny zlatýcha venovala sa majetkovému a životnému poisteniu. Zaviazala sa, že 15% èistého výnosu venujena dobroèinné ciele. 41 Konštituovanie uhorskej poboèky pois ovne kontroloval okruh prívržencovNovej školy – Slovenskej strany vyrovnania. Riadite¾om uhorskej poboèky bol peštiansky stavite¾Ján Nepomuk Bobula, hlavným inšpektorom právnik a poslanec uhorského snemu Jozef Kajucha sekretárom Èech usadený v Peš budíne František Sláma. 42 Hoci názorovo mal okruh prívržencovNovej školy zaiste bližšie k predstavite¾om Mladoslovincov, spoloèné hospodárske záujmyprehåbili ich vzájomné kontakty s táborom Staroslovincov.Dòa 17. a 18. augusta 1873 navštívil J. N. Bobula ¼ub¾anu. Navštívil miestnu Èitáreò, kde sastretol s E. H. Costom a J. Bleiweisom. V nemeckom kasíne sa stretol s J. Treuensteinom a inýmislovinskými èinite¾mi (Èermár, Valentíni, Staliè). Z ¼ub¾any pokraèoval Bobula cez Viedeò doPrahy. 43 Pravdepodobne poèas augustového ¾ub¾anského pobytu sa J. N. Bobulovi podarilo medziSlovincami podnieti zbierku v prospech slovenského katolíckeho patronátneho gymnáziav Kláštore pod Znievom. Spolu 38 Slovincov prispelo sumou 31 zlatých a 70 grajciarov. Najvyššiusumu, 3 zlaté, zložil E. H. Costa, ostatní pol až jeden zlatý. 44Medzi prispievate¾mi nachádzame aj Andreja Pirnata (1817 – 1888), ktorý v 40. rokochštudoval montanistiku (baníctvo) na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Poèas štúdia v BanskejŠtiavnici uverejnil v Bleiweisových Noviciach viacero vlastných básní a preklad textu dnešnejèeskej hymny Kde domov mùj do slovinèiny. 45 A. Pirnat bol poèas existencie pois ovne Slovenijav rokoch 1872 – 1874 jej konate¾om.Pois ovòa však nemala dlhé trvanie. Nepomohli ani podporné, v mnohom ve¾mi emotívnea zväèša asi aj pravdivé reklamy v Slovenských novinách, v ktorých viaceré osoby ïakujú zafinanènú kompenzáciu za zhorený majetok. 46 V marci 1874 pois ovòa zatvorila uhorskú poboèku.Odvtedy pôsobila len v Predlitavsku, kde po nieko¾kých rokoch neúspešnej èinnosti zanikla.41Príhlas ku ctenému obecenstvu slovenskému. 2 s. Príloha Slovenských novín (ïalej SN), 1873, roè. 6, è. 40.42SN, 1873, roè. 6, è. 48, s. 5. O utvorení poboèky pois ovne a jej zmysle pozri èlánok Jána Mallého (Slanický) Banka„Slovenija.” I.-II. In: SN, 6. 4. a 9. 4. 1873, è. 54 a 55, s. 1.43SN, roè. 6, 27. 8. 1873, è. 129, s. 3.44Školský vestník. Zásilka pt. p. Jána Bobulu... Sbierka pána J. Treuenšteina v Lub¾ani. In: SN, roè. 7, 10. 1. 1874, è. 5,s. 3-4.45Njega dni (1844, roè. 2, è. 8); Kmetovalec (1845, roè. 3, è. 4, s. 13.); Kje dom je moj (1845, roè. 3, è. 24, s. 93). Básneuverejòoval pod znaèkou „A. Pirnat iz Štávnice (Šemnic) na Ogerskim.“46Oznamy. Vyslovenie verejnej vïaky...„Sloveniji“ In: SN, 1873, roè. 6, è. 154, 156, 166 a 175, s. 4.50

Jedným z dôvodov zániku pois ovne bolo vypuknutie ve¾kej hospodárskej krízy v Rakúsko-Uhorsku v roku 1873, ktorá po páde viedenskej burzy spôsobila zánik viacerých akciovýchspoloèností. V èase likvidácie uhorskej poboèky získala licenciu na obchodovanie v UhorskuPrvá Èeská všeobecná pois ujúca banka, ktorá postupne zaplnila priestor po Sloveniji a prevzalaaj väèšinu jej bývalých zástupcov. 47Vzájomné hospodárske kontakty podnietili aj väèší záujem redakcie Slovenských novíno dianie medzi Slovincami. Noviny už od svojho vzniku v roku 1868 prinášali krátke správyo slovinskom hnutí, najmä poèas táborového hnutia v rokoch 1868 – 71. Redakcia priamo vyzvalaslovinského dopisovate¾a, ktorý informoval o Bobulovej ceste v ¼ub¾ane a uviedol aj základnéinformácie o slovinskej politike, „keby ste nás Vašími ctenými dopisámi èastejšie poctili; Vášnárodní, politickí život, literárny zrast etc. by naše obecenstvo zaujímalo.“ 48 Dopisovate¾ sa všakohlásil už len raz. Na zaèiatku septembra informoval o založení nového slovinského politickéhoèasopisu Slovenec. 49Styky medzi Slovákmi a Slovincami v druhej polovici 19. storoèia boli oproti vz ahom k inýmslovanským národom na pomerne nízkej úrovni. Na slovenskej strane to spôsobila predovšetkýmtradièná orientácia na susedné èeské kultúrne prostredie. Podobne slovinské hnutie v kultúrneja jazykovej oblasti spolupracovalo s chorvátskym hnutím (ilyrizmus), v politickej oblasti najmäs Èechmi. Ako sa ukázalo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, vnútorná hranica medzi Predlitavskoma Uhorskom nebola len administratívna. Brzdila vzájomné kontakty medzi predlitavskýmia zalitavskými Slovanmi. Presvedèili sa o tom aj sami Slovinci, keï chceli vo väèšej mierespolupracova so zámurskými Slovincami. Uhorská vláda sa ich usilovala izolova ako samostatnéslovanské etnikum (Venedi).Napriek tomu kontakty s predstavite¾mi slovinského hnutia udržiavali viacerí slovenskínárodovci. O ich vzájomných vz ahoch však máme iba ve¾mi strohé a torzovité údaje. Katolíckykòaz Martin Medòanský (1840 – 1899) sa dòa 15. októbra 1887 cestou z Terstu zastavil v ¼ub¾ane,kde navštívil slovinské inštitúcie a informoval Slovincov o útlaku Slovákov Maïarmi. 50 Kontaktys predstavite¾mi slovinského hnutia mal zaiste aj syn Karola Kuzmányho Karol Ladislav (1833 –1885), ktorý študoval a od 60. rokov aj pôsobil na námornej akadémii v Terste. Kontakty soslovinským hnutím udržiaval aj Dionýz Štúr (1827 – 1893). Poèas svojich geologických výskumovnavštevoval aj slovinské etnické územie a ich výsledky publikoval vo viacerých prácach. 51Centrom vzájomných kontaktov Slovákov a Slovincov však bola najmä Viedeò – hlavnémesto monarchie, a hlavne jej univerzitné prostredie, kde si mladá inteligencia zakladala národnévzdelávacie spolky (slovinský vysokoškolský spolok Slovenija a slovenský Tatran). V menšejmiere boli takýmito centrami ïalšie univerzitné mestá, predovšetkým Praha, Štajerský Hradec(Graz) a Záhreb. Kontakty medzi Slovákmi a Slovincami sa rozvíjali aj v rámci iných slovanskýchpodujatí, napr. Slovanský zjazd v Moskve v roku 1867, oslavy 1000. výroèia smrti sv. Metoda naVelehrade, oslavy 100. výroèia narodenia J. Kollára a P. J. Šafárika.Z osobných kontaktov predstavite¾ov obidvoch národných hnutí relatívne najpodrobnejšiepoznáme vz ahy Ondreja Bellu (1851 – 1903). O. Bellu vymenovali k 1. júlu 1881 za vojenskéhoevanjelického kòaza v Štajerskom Hradci. Zásluhu na vymenovaní mal evanjelický vojenskýsuperintendent Ján Seberíni. V Štajerskom Hradci strávil Ondrej Bella dva roky; od roku 1883pôsobil v Prahe.Poèas pôsobenia v Štajerskom Hradci sa stýkal s miestnymi Slovincami, prevažne so študentmia profesormi na miestnej univerzite. Tamojšia univerzita bola v tomto období po Viedni druhým47SN, roè. 7, 2. 4. 1874, è. 50, s. 3 a è. 67, s. 4 zo 4. 5. 1874.48SN, roè. 6, 27. 8. 1873, è. 129, s. 3.49SN, roè. 6, 10. 9. 1873, è. 136, s. 4.50SiN, roè. 20, 15. 10. 1887, è. 235, s. 4.51SBL, 12, s. 539-540.51

najob¾úbenejším miestom štúdií Slovincov. O Bellových kontaktoch s miestnymi Slovincamisme pomerne málo informovaní, môžeme sa opiera len o tri zachované listy, ktoré Ondrej Bellanapísal v roku 1883, už po príchode do Prahy, Gregorovi Krekovi. 52 Gregor Krek 53 (1840 – 1905)patril k popredným organizátorom slovinského hnutia v Štajerskom Hradci v 70. až 90. rokoch19. storoèia. V roku 1867 sa habilitoval na docenta na Katedre slovinského jazyka a literatúry,v roku 1871 sa stal mimoriadnym a v roku 1874 riadnym profesorom. V Štajerskom Hradcipôsobil až do roku 1902, keï odišiel do dôchodku a pres ahoval sa do ¼ub¾any. Bolspoluzakladate¾om èasopisu Kres (vatra, oheò), do ktorého v rokoch 1881 – 1886 aj prispieval.Na univerzite sa mu podarilo založi slavistický seminár a ako predseda Slovanskej podpornejspoloènosti a zakladate¾ Podporného spolku materiálne pomáhal slovanským študentomv Štajerskom Hradci. Vo vedeckej práci sa venoval výskumu slovinského a slovanského slovesnéhofolklóru a usiloval sa o rekonštruovanie slovanskej mytológie. Jeho najvýznamnejším dielom jepráca Einleitung in die slavische Literaturgeschichte und Darstellung ihrer älteren Perioden,vydanú v roku 1874. Doplnené a prepracované vydanie vyšlo v roku 1887. Na základe získanýchmateriálov môžeme konštatova , že práve Ondrej Bella pomáhal Krekovi pri získavaní slovenskýchreálií. O. Bella patril k dopisovate¾om Kresa, G. Kreka informoval o èlánkoch v èeskej tlaèivenovanej Slovincom a literárnej tvorbe Slovákov.K ïalším známym Slovincom, s ktorými udržiaval Ondrej Bella kontakty, patrili Dr. IgnacKlemenèiè (1853 – 1901), profesor fyziky na univerzite v Štajerskom Hradci, 54 právnik a národnýpracovník Aleksander Hudovernik (1861 – 1931) 55 a umelecký historik Janez Flis (1841 – 1919),katolícky kòaz v ¼ub¾ane. 56 O ich bližších vz ahoch s Ondrejom Bellom nemáme viac informácií;A. Hudovernik je autorom krátkeho èlánku o Bellovi v èasopise Ljubljanski zvon. 57Ondrej Bella udržiaval kontakty aj s predstavite¾mi slovinského národného hnutia v ¼ub¾ane,kde sa zastavil dòoch 2. a 3. júna 1883. 58 O jeho bližších stykoch však nemáme ïalšie správy.Znalos slovinèiny a literárne nadanie ho viedli k prekladaniu slovinskej literatúry. Na zaèiatku80. rokov preložil tri prózy – Desiaty brat, Susedov syn a Pravda medzi bratmi od Josipa Jurèièa(1844 – 1881). 59 O. Bella sa s J. Jurèièom pravdepodobne osobne nepoznal, s jeho literárnymdielom sa asi zoznámil až po jeho smrti poèas pôsobenia v Štajerskom Hradci.Z poézie prekladal O. Bella básne Simona Gregorèièa (1844 – 1906), najvýznamnejšiehopredstavite¾a slovinskej realistickej lyrickej poézie. Èasopis Slovan, ktorý sledoval dianiev slovanskom svete, uverejnil v roku 1884 Bellov preklad Gregorèièovej balady Tri lipy. 60 Báseòbola prvýkrát uverejnená v èasopise Ljubljanski zvon v roku 1881. O ïalších prekladoch sa námnezachovali zmienky. O. Bella sa so S. Gregorèièom pravdepodobne osobne poznal, vieme, žeS. Gregorèiè sa v roku 1885 zúèastnil osláv 1000. výroèia smrti sv. Metoda na Velehrade, odkia¾odišiel do Prahy.Bellove slovenské preklady Jurèièových próz nikdy nevyšli tlaèou. Román Desiaty brat vyšielv èeskom preklade Vojtìcha Pakostu v roku 1886. 61 Poviedka Susedov syn, ktorú do slovenèinypreložil O. Bella a zo slovenského prekladu ju „zèeštil“ František Štingl 62 vyšla v roku 1890.Obidve vyšli v Prahe v Cyrillo-Methodìjskej knihtiskárni. Vojtìch Pakosta (1846 – 1892) prekladal52Listy O. Bellu G. Krekovi sú uložené v: Narodna in univerzitetna knjižnica Ljubljana, Rokopisni oddelek, sg. 1465.53SBL, 1, s. 557-558.54Enciklopedija Slovenije, 5, Ljubljana, Mladinska knjiga 1991, s. 9.55SBL, 1, s. 358.56SBL, 1, s. 182.57A. H.: G. Andrej Bella... In: Ljubljanski zvon, 1883, roè. 3, è. 7, s. 480.58Slovenski narod, roè. 16, 4. 6. 1883, è. 125, s. 3.59Josip Jurèiè – prozaik, dramatik a novinár, autor prvého slovinského románu Deseti brat (1866).60Slovan, roè. 1, 1884, è. 43, s. 342 a è. 47, s. 397-399.61O. Bella ako autora prekladu udáva J. Hudeca. (Pozri nemecky písaný list G. Krekovi.)62Z vyššie uvedeného listu jednoznaène vyplýva, že autorom prekladu je O. Bella.52

najmä z po¾štiny a je zaujímavé, že zo slovinèiny preložil práve Jurèièa a Gregorèièa. 63 Na základezískaných skutoèností sa môžeme domnieva , že autorom èeského prekladu Susedovho syna jeOndrej Bella. Bella rovnako prekladal Gregorèièove básne do slovenèiny, ktoré poèeštil a vydalPakosta.V pozostalosti Ondrejovho brata Petra Bellu-Horala, tiež spisovate¾a, sa nachádza rukopisprekladu slovinskej poviedky Ravnikov dvor od „R. M.“ 64 Autorstvo prekladu sa pripisujeP. Bellovi-Horalovi. Nie je známe, že by Horal prekladal zo slovinèiny. Práve vïaka Horalovi sazachovalo v jeho odpise viacero básní jeho brata Ondreja. Môžeme sa preto domnieva , že ajspomenutý preklad zo slovinèiny pochádzal od Ondreja Bellu.Rovnako ve¾mi skromné máme údaje o Slovákoch usadených na slovinskom etnickom území.Vieme, že z Nitrianskej župy pochádzal lekár Biacovský (Biatzowsky), ktorý promoval v roku1830 vo Viedni. 65 Pravdepodobne z územia Slovenska pochádzal známy výrobca organov AndrejFerdinand Malachovský (Malahovski), ktorý zomrel v ¼ub¾ane 3. marca 1887. 66 Stojí za zmienku,že väèšina sledovaných osobností z Uhorska prichádzala na slovinské územie cez Viedeò, kdemnohí študovali.V ¼ub¾ane na Mestnom trgu è. 4 vlastnil lekáreò Ubald Trnkóci. Narodil sa 18. 7. 1856v Strážnici na Morave ako najmladší syn lekárnika Štefana Trnkóciho, pochádzajúceho zo Záskaliapri Dolnom Kubíne. 67 Všetci jeho piati synovia pokraèovali v otcových š¾apajách a stali salekárnikmi v rakúskej èasti monarchie: Vendelín v Štajerskom Hradci, Július a Oton (Otto)v 3. viedenskom okrese, 68 Ubald Trnkóci sa usadil v ¼ub¾ane v roku 1872, keï prišiel vypomáhabratovi Viktorovi 69 do lekárne. V roku 1878 absolvoval farmaceutické štúdium v ŠtajerskomHradci a po bratovej smrti prevzal správu lekárne. V rokoch 1901 – 22 bol èlenom mestskéhovýboru, od roku 1901 èlenom ¾ub¾anskej Mestskej sporite¾ne, v rokoch 1909 až 1921 jej predseda.Zomrel v ¼ub¾ane 17. 10. 1924. 70 Priatelil sa s Ivanom Hribarom, neskorším ¾ub¾anským starostom,a tiež so spisovate¾om Ivanom Tavèarom. „Starý Trnka,“ ako ho volali jeho priatelia, patrilk najpopulárnejším osobám vtedajšej ¼ub¾any. Slovenský pôvod rodiny bol živý ešte na zaèiatku20. storoèia. V nekrológu po jeho smrti sa uvádza, že „jeho rodina bola slovenská a mala pôvodv Dolnom Kubíne pod Tatrami, kde ešte dnes žijú jej príbuzní.“ 7163Vojtìch Pakosta (1846 – 1892), rímskokatolícky kòaz a spisovate¾. Bližšie pozri: Ottùv slovník náuèní XIX, s. 38.Pakostov preklad Gregorèièových básní vyšiel pod názvom Básnì v roku 1887.64Ravnikov dvor. Preklad poviedky zo slovinèiny. SNK-ALU, sg. 38 B 5.65Struèné údaje uvádza SBL 1, s. 39.66SBL 2, s. 31-32. Uvádza sa, že sa narodil v roku 1813 v Èechách. Je však pravdepodobnejšie, že buï on alebo jehopredkovia pochádzali z Malachova pri Banskej Bystrici.67Štefan Trnkóci, „pán ze Zaszkal,“ sa narodil 15. 12. 1805 v Záskalí pri Dolnom Kubíne Michalovi a Anne, rodenejMedzihradskej. Pochádzal zo š¾achtickej rodiny, ktorá mala korene v Trenèianskej župe, odkia¾ sa presídlili do Záskaliana Orave. Š. Trnkóci odišiel do Viedne, kde vyštudoval za lekárnika. Vo Viedni sa oženil s Jozefínou Assfalgovou(1813 Viedeò – 1900 Viedeò). Spoèiatku býval vo Viedni, pred rokom 1845 sa usadil v Strážnici. Mal 8 detí, 5 synova 4 dcéry. Zomrel 19. 4. 1888 v Strážnici. Všetci synovia pôsobili ako lekárnici. Biografické údaje o narodení detí pozri:Moravský zemský archív, matrika narodených, Strážnice, farnos sv. Martin, sg. 5774 a 5775.68Vendelín – narodil sa 24. 5. 1847 v Strážnici, zomrel v Štajerskom Hradci. Vo svojom testamente zo 16. 3. 1904venoval 1000 korún evanjelickému spoloèenstvu vo Ve¾kej Vrbke v okrese Strážnice a rovnako 1000 korún mestuStrážnice, ktoré malo jedenkrát do roka na sv. Štefana rozde¾ova úroky medzi chudobných. (Pozri: Okresný archívv Hodoníne, fond Strážnice.) Július – narodil sa 31. 8. 1853 v Strážnici. Vlastnil lekáreò na Josefstädterstrasse 30.Detskej nemocnici cisárovnej Alžbety viacero rokov darovával lieky bezplatne, zaèo mu cisár František Jozef I. osobnepoïakoval poèas návštevy nemocnice v roku 1883. (Pozri: SiN, roè. 16, 16. 7. 1883, è. 160, s. 3.) Oton (Otto) – narodilsa 28. 3. 1845 v Strážnici. Mal lekáreò na Radetzkého nám. 17 v 3. viedenskom okrese.69Viktor Trnkóci, najstarší syn Štefana T. Narodil sa 4. 4. 1840 vo Viedni, kde pravdepodobne absolvoval lekárenskéštúdium. Po štúdiách sa usadil v ¼ub¾ane, kde odkúpil lekáreò, ktorej korene siahajú do roku 1738. Zomrel v ¼ub¾anev roku 1885.70Základné údaje o Ubaldovi Trnkócim uvádza SBL 12, s. 183.71SiN, roè. 57, 17. 10. 1924, è. 238, s. 3.53

Analýza životných osudov tejto rodiny nás môže dovies k zaujímavým myšlienkam prizis ovaní vz ahu etnicity a triedneho povedomia malých národov. Ubald Trnkóci bol dvakrátženatý, prvou manželkou bola Jerica Badovinacová zo Záhrebu, s ktorou sa oženil 3. 11. 1890. 72Dòa 24. 4. 1899 sa v evanjelickom kostole v ¼ub¾ane oženil s Marijou Gärtnerovou (15. 1. 1873¼ub¾ana – 4. 1. 1942 tamže). Mali spolu 8 detí, 3 dcéry a 5 synov. 73 Najznámejší z detí UbaldaTrnkóciho bol jeho druhý syn Josip, ktorý ako jediný pokraèoval v š¾apajach svojho otca a staréhootca. Oženil sa s Gabrijelou Humekovou, slovinskou maliarkou známou pod menom Jela Trnkoczy(1905 – 1957). 74 Ich synovia Amadej a Ubald podnes žijú v ¼ub¾ane.Slovensko-slovinské vz ahy podnes patria k málo prebádaným oblastiam slovenskeji slovinskej historiografie. V centre bádania sú predovšetkým politické dejiny a vz ahy obidvochemancipujúcich sa národov k dominantným národom a štátom. Zo slovensko-slovanských stykovsa prirodzene venovala najväèšia pozornos èesko-slovenským kontaktom a vz ahom k Rusku,od ktorého urèité slovenské kruhy dlho oèakávali národné vyslobodenie. V rámci slovenskojuhoslovanských(resp. južnoslovanských) vz ahov dominujú kontakty s Chorvátmi a Srbmi.V súèasnosti sa na rozdiel od predchádzajúceho obdobia zaèína venova väèšia pozornos právekontaktom k menším a politicky zdanlivo menej významným národom, ako sú aj Slováci èi Slovinci.V nich sa odráža stupeò kultúrnej a politickej zrelosti jednotlivých národov, ich spracovanie všakvypovedá aj o stave slovenskej historiografie.Príloha: Listy Ondreja Bellu Gregorovi Krekovi:Ondrej Bella Gregorovi Krekovi, Národná a univerzitná knižnica v ¼ub¾ane, Rukopisné oddelenie (Narodna inuniverzitetna knjižnica Ljubljana, Rokopisni oddelek), sg. 1465.Poznámka k prepisu.Listy sú prepísané bez zásahov do pravopisnej podoby. Neèitate¾né, resp. dopåòané slová rukopisu sú vyèlenenév hranatej zátvorke.Vysokouèený Pane,otcovský priate¾u!Váš milý a ctený list prišiel mi iba dnes do rúk, ako som sa navrátil z cesty, a preto nemôhol som sa za starostlivosa milú prímluvu Vašu hneï poïakova .Septembrové èíslo „Kresa“ došlo. Ráète prija velikú moju vïaku.Ve¾mi ma teší, že Miklošièova slavnos v ¼utomeri tak slavne pod Vaším vedením dopadla, jako som dnes zoSlovenského národa vyèítal. ¼utujem, že som list Váš ctený dostal tak pozde do rúk, ináè by sa bol musel slovenskýštudentský spolok „Detvan“ aspon zaslaním telegramu súèastni na òom.Èíslo 7. a 8. Dobšinského „Slovenských povestí“ už vyšlo a ja som objednal u kníhkupectva Grégr et Valeèka,ktoré Vám je najbližšie pošle. Sošit 6. je už zaplatený.Ráèite ma „Slovenské Písnì.“ sbírky prostonárodní. Poøádá pohádková komisse lit.-øeè. spolku „Slavia.“ V Praze1879? Je to quasi doplnok ku Kollárovým Zpievankám a obsahujú zvlášte piesne ¾udu zo Šáriša pozoruhodné pre svojuzachovalos reèovú, úseènos a poetickos výrazovú, mocnos citovú. Jestli že by Ste ich nemali, vïaène vám mojexemplar pošlem.72SiN, roè. 23, 4. 11. 1890, è. 254, s. 3.73Najstaršia dcéra Marija Ana Jozefa sa narodila 25. 6. 1898 v Celje a neskôr sa vydala za kapitána Otona Gregorièa.Syn Ubald Stefan Matevž sa narodil 17. 6. 1899 v ¼ub¾ane. Zomrel v mladom veku 6. 1. 1926. Ïalšia dcéra DarinkaFranèiška Ivana, narodená 3. 6. 1900, sa neskôr vydala za Petra Kapeka. Josip Franc Otokar sa narodil 19. 9. 1901.Piatym die a om bol Stanislav Ubald Josip, narodený 10. 10. 1902. Zomrel tiež v mladom veku 5. 12. 1923. NaïaMarija sa narodila 4. 9. 1904, bola úradnièkou ¾ub¾anskej Mestskej sporite¾ne a vydala sa dòa 25. 11. 1926 v evanjelickomkostole v ¼ub¾ane za Vladimira Grahovaca, kapitána 1. triedy v Karlovaci. Syn Dalibor sa narodil 17. 4. 1906,povolaním bol hudobník, hral na klavíri a violonèele. Oženil sa s Neli, rodenou Burhelnicovou, od roku 1937 žilv Záhrebe. Zomrel v roku 1943 v Lepoglavi v Chorvátsku, blízko slovinských hraníc. Najmladším die a om UbaldaTrnkóciho bol Zdenko narodený 4. 5. 1908. V 30. rokoch 20. storoèia sa pres ahoval do Paraèina v Srbsku, kde pracovalv textilnej továrni Trokaroviè. Dòa 2. 9. 1940 sa v evanjelickom kostole v ¼ub¾ane oženil s Elsou, rodenou Kubiasovou(narodila sa 20. 3. 1904 v Drážïanoch), vdovou po istom Bendovi. Biografické údaje o narodení detí pozri:Zgodovinski arhiv Ljubljana, fond è. LJU 500, Domovinski oddelek, è. 242.74SBL, 12, s. 181-182.54

V povesti „Popeluša“ (Dobšinský: prostonár. Povesti sošit 8.) nachodí sa obor jednooký, upomínajúci na Polyféma.Tak by tedy tu bol i zo strany slovenskej žiadaný doplnok Vašej vzácnej studii, - èo ma srdeène teší. Aèprávenemôžem zamlèa , že poviestka táto èíta sa ako doslovný preklad z nejakej latinskej chroniky. Caban, jej podate¾, bolale katolícky kòaz a v rokoch pred 1848, kde ešte slovenského slohu ustaléného nebolo a jedni sa nemeckého, druhímaïarského alebo latinského a tretí snáï všetkých troch slohov dohromady držali, nemuselo by to by znamenieneoriginality pre poves samú. Ostatne, jestli je zo „zlatého osla“ preložená, zbadá taký odborný znalec, jako Vašavysokouèenos , na prvý poh¾ad.Významným zdá sa mi by narodenie sa pod priaznivým lebo nepriaznivým nebeským znamením (sošit 8. str.19. v poznámke). Neviem síce, ktoré súhvezdie menuje ¾ud „šibenicami,“ kolimahami alebo vozami menuje „dengrossen und kleinen Bär.“ Variant tento zaèína ako legenda, lebo Kristus a Peter v nej vystupujú. Na legendy je slovensképovestkárstvo ve¾mi chudobné, ale za to je „Pecko sprostáèik“ (sošit 8. str. 87.) legenda ve¾mi dojímava a prePeckovu sdielnos slovenský ve¾mi charakteristièná. Legenda: „starý èlovek a dvanás oviec“ (sošit 7. strana 3.) nezdása mi už pre svoju dlhú morálku na konci, by presne ¾udovou.Veštec (soèit 7. str. 22) je podanie o zaklínaní duchov. Polemický osten na konci každého oddielu tejto rozprávkynehodí sa síce do rámèenia „povestí a bájov,“ ale zato predsa len podáva skutoèné fakta, ktoré aè chatrné odborníkovivítané budú. Krásnou ¾udovou reèou podal zjavenie sa a zaklínanie duchov Samo Chalupka, najlepší znalec slovenskejtradiènej literatúry, v poviestke „Salaš na Èertovici“ (sošit 8. str. 84.) Poviestka táto je nielen vzor verného podania, alei umeleckého vypracovania. Keby bol Chalupka slovenské povesti zaznamenal, bola by slovenská literatúra mala knihu,ktorú by boly i v prekladoch na salónne stoly kládly. Porovnajte len, prosím Vás, ešte Kovovlada v neviem ktorom sošitetýchto jistých Dobšinského povestí.Zvieracia báj je zastúpená v poviestkach „O vlku, èo si dal ši boty“ (sošit 8. str. 10), „Koza a jež“ (sošit 8. str. 90.)a „Kozliatka“ (sošit 8. str. 93).Ráète odpusti , že som sa Vám opovážil celý register vypisova , mienil som len upozori na niektoré veci pre ten pád,jestli by Vám èas nedopustil povesti tieto rychlo preèíta a predsa by ste snáï nejakú orientaciu napochytre h¾adali.Na teraz konèím. Budúce budem sa usilova poda Vám najnovšie èeské úsudky o slovinskej spisbe a niektorépoznámky o slovenskej, ktoré by ste snáï i do Kresa upotrebi mohli. Doniesol-li Kres biografiu Sama Chalupky? Jestlinie, pokúsil bych sa dáta sobra a Vám je doposla .Prosím, ráète vyriadi môj rukobozk ctenej panej Vašej, srdeèný pozdrav p. Dr. Klemenèièovi a ostatním dobrýmznámím. Predovšetkým ráète prija opätovnú moju srdeènú vïaku a hlubokú úctu, s ktorou sa znaèímv Prahe 1883 dòa 17ho SeptembraVašej Vysokouèenostik službám hotovýOndr. BellaN. B. P. Sobotka 75 dáva Vás srdeène pozdravova . Ve¾mi ctí si Vašu vedeckú dôkladnos a rozvahu. Teší sa užvopred na nové vydanie „Einleitungu“ Vášho. – Sobotka bol z redaktorstva „Svìtozoru“ staroèeskou klikou vytisnutý,že podal podobiznu a životopis Barákov. 76 Staro-Èesi chcú i v literatúre prevádza politiku a samostaných duchovmedzi sebou trpie nechcú.Hochgeehrter Herr Professor!Mit grössstem Vergnügen sende ich meinem Versprechen gemäss die neueste Nummer der „Poh¾ady“ ein. Es istdarin die Fortsetzung der Biografie des Štúr von Hurban: die parlamentarische Thätigkeit Štúr´s. Eine archeologischeSkizze vom jungen Hroboò und eine Kritik Vajanskýs über Vrchlický neuste Gedichtensammlung: Sfinx. Diese Letztere,besonders aber eine ihr vorangehende und in Národnie Noviny abgedruckte Kritik hat einen wahren Sturm in Böhmenhervorgerufen. Die wurde von den „èechischen“ Blättern einfach übersetzt und veröffentlicht, und dadurch die Principienlose,unèechische Vielschreiberei Vrchlickýs zurechtgewiesen.J. Hudec hat den Deseti brat von Jurèiè ins Èechische übersetzt und der „Slovanská Bibliothéka“ zur Veröffentlichungübergeben.Meine Uebersetzung des „Sosjedov syn“ ist die Hände gefallen. Sie wird wahrscheinlich auch in èech. Uebersetzungerscheinen. Aus einer gewissenhaften slowakischen ist ja dem Betreffenden sehr leicht sein eine èechische zumachen.Ausser dem „Národ“ konnte ich hier kein slovenisches Blatt finden, was mir sehr leid thut, da ich mich erst dieletztzeit angefangen habe in die sloven. Literatur und Verhältnisse hineinzuleben. Meine Mittel erlauben mir wenigstensvorläufig nicht, mich auf etwas Slovenisches zu prenumeriren. Ich würde darum sehr dankbar sein, wenn derhochgeehrte Herr Professor die Güte haben könnte, mir den Kres wenigstens zum halben Preise erwirken zu wollen. ImFalle einer günstiger Antwort würde ich das Geld dann der Redaktion zuschicken, widrigenfalls aber bis zum Neujahrauf das Slovenische Verzicht leisten müssen.75Primus Sobotka (1841 – ?) – spisovate¾, prekladate¾ z anglickej literatúry, publicista, v rokoch 1879 – 1884 redaktorèasopisu Svìtozor.76Josef Barák (1833 – 1883) – redaktor a publicista.55

Nach den Märchen, Škultety – Dobšinsky habe ich auch nachgefragt. Der Verein „Slávie“ besitzt sie dem Katalogenach, leider sind die Ferien eingetreten und da heisst es noch warten.Barak liegt schwer erkrankt und man zweifelt an seinem Aufkommen. Einer der thätigsten und tüchtigsten Volksrednerund Journalisten ginge mit ihm verloren.Das liebe Graz und die ausgezeichneten Freunde vermisse ich gar zu sehr. Der dortige Aufenthalt gehört zu denschönsten Jahren meines Lebens. Ich danke Gott dafür und wünsche vom ganzen Herzen, dass ich auch für die Zukunftfür Werth gefunden werden möge, eine solche Freundschaft zu besitzen, wie sie mir besonders von Seite des hochgeehrtenHerrn Professors zu Theil geworden.Meinen Handkuss der gnädigen Frau Gemahlin. Herzliche Grüsse der Gelegenheit an Dr. Klemenèiè, und allentheure Bekannten.In dem ich mich dem Wohlwollen des hochgeehrten Herrn Professors auch für die Zukunft empfehle zeichne ichmich hochachtungsvollPrag, Wendischegasse 84.IhrdienstfertigerO. Bella[pred 15. 11. 1883]Vysokouèený pane professore,vysokoctený Otèe!Pre nemoc nebolo mi možno písa , ani „Poh¾ady“ odosla , dva mesiace neúradoval som. Ráète tedy odpustimoju zpozdilos .Dva sošity „Poh¾adov“ oddávam na poštu. Okrem toho ráète prija dva dosial vyšlé sošity R. Pokorného: 77 „Z potuliekpo Slovensku,“ ako skromný darèek vianoèní odo mòa. Vedecký je to síce nie písané, ale je v tom mnoho sosbieranéhoupotrebite¾ného materialu s poznaním tatranského Slovenska prispievajúceho. Ráète prija vïaène.Primus Sobotka prevzal zase vydávanie „Svìtozoru“ a riekol mi, že Vám ho zase doposiela bude.Boj politický a literárny je boj na život a na smr . Obe strany sú náruživé a preto robia sa chyby na oboch stranách.Je to ten starý smutný stav v slovanstve, že kde sa trochu ubráni jedna vetev oproti zovòútornému nepriate¾ovi, zaène sahrýz a trha sama seba.Vyberám sa na úradniu cestu, dúfam, že si prezrem trochu Èesko. Na leto hotujem sa pod Tatry, aby som sbieralmaterial k prácam belletristickým.¼ud èeský drží sa znamenite. Aè nebola preò slavnos zariadená pri otvorení divadla z hanby a bázne, on putujev skupeninách po 600 i vyše 1000 hláv v osobytných vlakoch navštívi svoje „dùstojne.“ Dnes sú tu až Hanáci a Slováciz Moravy vo svojích národních krojoch – sedliaci a sedliaèky, ktorí v národòom povedomí prichádzajú obzrie si, èovystavil „národ sobì.“ To nepreukázali ešte iní. Preto ma bolí, keï vidím, že vodcovia národa považujú ¾ud tento len zamateriál volební, daòový atd. a mužov ako bol Barák bi¾agujú revolucionárstvom, preto že sa snížil k ¾udu, aby hopozdvihnul. Barák bol idealista, jakého nateraz v Èesku viac nieto, horiaci obe ou za ¾ud svoj. Študentstvo menovaloho svojím „starým študentom,“ - a to právom, Barák podporoval mládež so všetkým èo mal, ale aj h¾adel, aby študovala,zkúšky robila a zachovala si ten ideálny vzlet, ktorý znáša k obetiam za národ a ¾udstvo. Delníkom bol poradou, otcom,socialnej otázke dal smer èeský atd. Slovom Barákova èinnos bola tá najvätšia medzi všetkymi v národe èeskom,èinnos systematická, neustalá, nezištná. Pre svoju osobu bol skromným i v jedení i v pití, èo urobila pravica o tomnevedela ¾avica a len vydanie jeho dopisov, ktoré usporaduje Frant. Chalupa, 78 ukáže jeho èinnos a obetovavosu verejnosti. Rimskú svetovlady bažnos nenávidel, chcel pokrok, svobodu svedomia, preto usporiadal pú do Kostnicea postavenie pomníkov pre Husa a Jeronyma: jako muèedlníkom národním za svobodu svedomia; v èaspise svojom„Svoboda“ zadal jezuitismu v Èechách uverejnením dejín pápežských takú ranu, ako niekedy Eugen Sue svojimi spisamivo Francúzsku. Pohreb jeho bol ve¾kolepý, asi alebo snáï i viac ako 80 tisíc súèastnilo sa na òom. Meš anostapražský, Umelecká beseda, ktorej bol predsedom, poslanci svobodomyslní, umelci a umelkine divadelné, meš anstvo,po¾ská deputácia na èele gróf Potocki (Barák bol veznený pre úèas na polskom povstaní) a delníctvo to všetko odprevádzaloho ku hrobu. Rieger et [...] nebol, - jeho paní Palackého dcéra má pápežský orden – a Barák nedal sa zažehnaKat. páterom. Capitula pražská zúrila a ustanovila pú na Velehrad, aby, vraj, zmytá bola tá škvrna, ktorú urobil národuBarák svojím odmietnutím cirkve Kat. pri svojom pohrebe.Ale vychádza mi miesto i èas.Porúèajúc Vás do ochrany Božéj služby prosiac pre milos paniu, pozdravy pre p. prof. Klemenèièa, Hudovernika,Flisa a to zostávam s hlbokou uctou k službám hotový VášO. Bella[po 15. 11. 1883]77Rudolf Pokorný (1853 – 1887) – èeský spisovate¾ a básnik, publicista a slovakofil.78František Chalupa (1857 – 1890) – básnik a prekladate¾ zo slovanských jazykov.56

Slovak-Slovenian Contacts in the Late Nineteenth Century¼uboš KaèírekThe present essay deals with Slovak-Slovenian contacts from the beginning of 1860s to the end of the 19 th century.Cultural and political situation of the two nations during the mentioned period is compared. The author describes theircultural collaboration through the national Maticas (national advancement leagues) as well as through the Slovak MuseumSociety, then attempted for the first time. Economic cooperation in the 1870s, then, too, primarily attemptedthrough the Slovenija insurance company, is mentioned. The author presents life vicissitudes of the pharmacist familyTrnkóczy coming from Slovakia whose member called Ubald possessed a pharmacy in Ljubljana. He pays attention toarticles published in Slovak periodicals of the time which brought information about the national movement of Slovenians.Contacts of several Slovak personalities with representatives of the Slovenian national movement are dealt with,special attention being focused on Ondrej Bella, the first known translator of Slovenian belles-lettres into Slovak whosetranslations include poetry by S. Grigorèiè and prose by J. Jurèiè. Finally, a review of articles about Slovaks publishedin the Slovenian political journals Slovenski narod and Slovenec is presented.57

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1KATARZYNA GMAJ *„Swój kawa³ek œwiata.“O £emkach ¿yj¹cych w pó³nocno-zachodniej PolsceGMAJ, K.: „A piece of world of their own.“ Of Lemkos in North-western Poland. Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp.58-67. (Bratislava)The article is focused on following questions: how Lemkos, after their resettlement, found their place in the newterritory; What activities they undertook to retain their identity, living in dissipation among Poles. The article refers toLemkos’ living in strzelecko-drezdenecki district, lubuski voivodship experience. It is based on the research conductedin years 2000/2001. In its framework 16 in-depth interviews were conducted with those, who were resettled and the firstand second generation born in Western Poland. Additionally, five compositions written by 13-17 years old students, aswell as, observations conducted in £ugi, Chomêtowo, Dobiegniew and Strzelce Krajeñskie were used.Key words: Lemko. Resettlement. Private and ideological homeland. Space familiarization. Dual territorial identity.WstêpPo II wojnie œwiatowej miliony ludzi utraci³y swoj¹ ojczyznê narodow¹ i lokaln¹. Wysiedlenia,bêd¹ce efektem nowego powojennego porz¹dku i nowych granic, mia³y rozwi¹zaæ kwestiênarodow¹ w Europie Œrodkowej i Wschodniej. By³y one konsekwencj¹ triumfuj¹cego w XXwieku nacjonalizmu i wpisanej w niego idei pañstwa narodowego. Na skalê masow¹ wysiedlano:Niemców, Polaków, Ukraiñców, Wêgrów i innych. Wspólne by³o poczucie niesprawiedliwoœci,krzywdy i nieszczêœcia, wynikaj¹ce z pozbawienia ma³ej ojczyzny, „Heimatu.“ 1W ten kontekst masowych wysiedleñ wpisana jest tak¿e historia £emków przesiedlonychw wyniku „Akcji Wis³a“ na zachód Polski. W jaki sposób cz³onkowie tej spo³ecznoœci odnaleŸliswoje miejsce na obcej ziemi? Jakie dzia³ania podejmowali, aby zachowaæ swoj¹ odrêbnoœæ wœródpolskiej wiêkszoœci, ¿yj¹c w rozproszeniu z dala od gór? Poni¿szy tekst dotyczy doœwiadczeñ spo³ecznoœci³emkowskiej zamieszka³ej w powiecie strzelecko-drezdeneckim w województwie lubuskim. 2Materia³u dostarczy³o badanie, w ramach którego przeprowadzi³am szesnaœcie pog³êbionych wywiadówz mieszkañcami, okreœlaj¹cymi siê jako £emkowie. S¹ wœród nich osoby przesiedlone,pierwsze i drugie pokolenie urodzone poza £emkowszczyzn¹ oraz ksi¹dz prawos³awny – te¿ £emko.W tekœcie wykorzysta³am tak¿e pisemne wypowiedzi piêciu uczniów w wieku 13-17 lat, dotycz¹ceznaczenia obecnego miejsca zamieszkania i £emkowszczyzny oraz obserwacje poczynionepodczas pobytu w £ugach, Chomêtowie, Dobiegniewie i Strzelcach Krajeñskich.Sk¹d wziêli siê £emkowie na zachodzie Polski?Do 1947 r. £emkowie stanowili spo³ecznoœæ wiejsk¹. Zamieszkiwali zwarte terytoriumw Beskidzie Niskim. Od paŸdziernika 1944 r. do czerwca 1946 r., na mocy umowy o wymianie*Mgr Katarzyna Gmaj, Uniwersytet Warszawski, Wydz. Filozofii i Socjologii, Krakowskie Przedmieœcie, 26/28,00-927 Warszawa.1SAKSON, A.: Socjologiczne problemy wysiedleñ. In: Utracona ojczyzna. Przymusowe wysiedlenia, deportacje i przesiedleniajako wspólne doœwiadczenie, ed. A. Sakson – H. Or³owski, Poznañ : Instytut Zachodni, 1996, s. 146.2Tekst jest napisany w oparciu o moj¹ pracê magistersk¹ pt. W poszukiwaniu „korzennego domu.“ Pojêcie „ojczyzny“wœród £emków mieszkaj¹cych w powiecie strzelecko-drezdeneckim, obronion¹ w 2001 r. w Instytucie Socjologii, Wydz.Filozofii i Socjologii Uniwersytetu Warszawskiego. Praca napisana zosta³a pod kierunkiem dra S³awomira £odziñskiego,na podstawie badania przeprowadzonego w latach 2000/2001. Oznaczenia w nawiasach po cytatach, s¹ kodamiwywiadów. M – mê¿czyzna, K – kobieta, liczba oznacza wiek respondenta, litery – miejscowoœci: S – Strzelce Krajeñskie,D – Dobiegniew, £ – £ugi, Ch – Chomêtowo. Liter¹ W oznaczone s¹ wypracowania uczniów.58

ludnoœci miêdzy polskim komunistycznym rz¹dem i w³adzami Ukraiñskiej Socjalistycznej RepublikiRadzieckiej, z £emkowszczyzny przesiedlono 65 tys. osób. Z niektórych rejonów zniszczonychw wyniku dzia³añ wojennych i nara¿onych na dzia³alnoœæ band rabunkowych do USSRwyje¿d¿ano dobrowolnie. Dopiero gdy zaczê³y dobiegaæ wiadomoœci o warunkach ¿ycia na nowymmiejscu, akcja wysiedleñcza nabra³a charakteru przymusowego.W kwietniu 1947 r. na terenach po³udniowo-wschodniej Polski rozpoczê³a siê „Akcja Wis³a.“Trwa³a do lipca tego samego roku. Oficjalnie wysiedlenia na ziemie pó³nocnej i zachodniej Polski,motywowano wsparciem udzielanym UPA przez miejscow¹ ludnoœæ. Jednak deportacje objê³ytak¿e mieszkañców zachodniej £emkowszczyzny, gdzie UPA nigdy nie dzia³a³a. W krótkimczasie deportowano 140 tys. osób, w tym 23 tys. z obszaru £emkowszczyzny. Dekretem rz¹dowympozbawiono ich prawa do opuszczonych gospodarstw oraz do pozostawionego mienianieruchomego. 3 Mo¿liwoœæ powrotu do rodzinnych miejscowoœci pojawi³a siê po 1956 r. Jednak£emkowszczyzna by³a ju¿ zaludniona osadnikami polskimi, a wiele wiosek przesta³o w ogóleistnieæ. Powroty wymaga³y zezwolenia prezydiów w³aœciwych Rad Narodowych.Ziemie na zachodzie Polski nie by³y dla £emków dobrowolnie wybranym miejscem zamieszkania.Nowy teren musieli w mniejszym lub wiêkszym stopniu uznaæ za w³asny, przyswoiænow¹ „przestrzeñ,“ zamieniæ j¹ w „miejsce.“ Cz³owiek nie mo¿e bowiem normalnie egzystowaæzarówno w sensie biologicznym, jak i spo³ecznym w przestrzeni ca³kowicie obcej, nieznanej,zupe³nie nieprzyswojonej. Bezpieczeñstwo, wzglêdna swoboda zachowañ, wygoda i ³ad odgrywaj¹szczególn¹ rolê w mo¿liwoœci przyswojenia jakiegoœ obszaru. Trzeba uwzglêdniæ to, ¿e kiedymiejsce nie jest wybrane, a narzucone, sentyment wobec niego powstaje wolno, w miarê przyzwyczajaniasiê. Przywi¹zanie mo¿e te¿ nawet w ogóle siê nie pojawiæ. 4Moment przyjazdu wspominany jest bardzo podobnie. Po kilkudniowej, wyczerpuj¹cejpodró¿y w towarowych wagonach £emkowie docierali do stacji docelowej. Osoby zamieszkuj¹cedziœ powiat strzelecko-drezdenecki znalaz³y siê w ró¿nych miejscowoœciach. Przewijaj¹ siênazwy stacji: Niegos³aw ko³o Drezdenka (ok. 20 km od Dobiegniewa i tyle samo od Strzelców, –czyli miejsc, w których okolicach mieszkaj¹ badani), Stary Kurów (10 km od Strzelców, 20 kmod Dobiegniewa) i W¹grówek ko³o Strzelców. Po wy³adowaniu baga¿y kobiety i dzieci zostawa³yna stacji wraz z dobytkiem, a mê¿czyŸni udawali siê na poszukiwanie domu. Najczêœciej pierwszemiejsce, w którym siê zatrzymywali, nie by³o tym, którego szukali. Niektóre rodziny zmienia³ymiejscowoœci nawet trzy razy, zanim zdecydowa³y siê osi¹œæ w nich na sta³e. Oprócz warunkówbytowych brano pod uwagê s¹siedztwo, a szczególnie to, czy £emkowie bêd¹ mogli ¿yæ w pobli¿usiebie. Dlatego domów poszukiwano czasami wiêkszymi grupami. 5£emkowie przybyli na zachód Polski rok po pierwszych osadnikach zza Buga i z PolskiCentralnej. W zwi¹zku z tym mieli mniejsz¹ mo¿liwoœæ wyboru domu, trzeba by³o w zasadziebraæ to, co by³o. Tak¿e z tego rodzice opowiadali, to jak oni weszli do tego domu, gdzie obecniemieszkam, to nie by³o ani okien, ani drzwi, ani w œrodku pieca (M39£). Mimo tych problemówna niektórych nowe miejsce zrobi³o dobre wra¿enie, bo tyle drzew owocowych, bo Niemcy o tetereny dbali, wszelkie aleje by³y obsadzone drzewami. Nie by³o w górach tego. Na pewno by³ tow pewnym sensie kraj miodem i mlekiem p³yn¹cy – ziemie urodzajne, ka¿dy dosta³ tu ziemiê, nieby³o takich problemów, jak tam czy wystarczy do przednówka... (M45£). Mi siê tu zaczê³o podobaæ,dlatego ¿e tu inne domy by³y. Nie? Tak jak siê mieszka na wsi, takie chatki (…) Nie by³o³azienek, ani niczego. Tu by³o tak inaczej. (K68S).3MISI£O, E.: Akcja Wis³a. Warszawa : Archiwum Ukraiñskie, 1993, s. 14-24, 405.4YI-FU TUAN: Przestrzeñ i miejsce. Warszawa : PIW, 1978, s. 214; JA£OWIECKI, B.: Percepcja, waloryzacja i przyswajanieprzestrzeni. In: Percepcja, scenariusze i przedsiêbiorczoœæ, ed. B. Ja³owiecki, Warszawa : WGiSR, 1988, s. 30-40.5Jak pisze Wojciech Sitek, grupowe przeciwdzia³anie rozproszeniu jest strategi¹ stosowan¹ przez mniejszoœæ w warunkachzagro¿enia œredniego na poziomie lokalnym. SITEK, W.: Mniejszoœæ w warunkach zagro¿enia. Pamiêtniki £emków.Wroc³aw : Wydawnictwo Uniwersytetu Wroc³awskiego, 1996, s. 9-23.59

Poczucie tymczasowoœci wzmagane przez œwiadomoœæ zajêcia ziemi, nale¿¹cej wczeœniej doNiemców, których spotka³ los podobny do losu samych £emków, to dwa g³ówne powody, niepozwalaj¹ceim poczuæ siê na ziemiach zachodniej Polski, jak „u siebie.“ Przyczynia³y siê te¿ do brakupoczucia bezpieczeñstwa. W pocz¹tkowym okresie liczono siê z mo¿liwoœci¹ powrotu na £emkowszczyznê.Niektórzy nie rozpakowywali siê nawet do koñca i dokonywali tylko najpotrzebniejszychnapraw w swoich nowych siedzibach. Poczucie tymczasowoœci wzmaga³a œwiadomoœæ, ¿eprzybyli na ziemie kiedyœ zamieszkane przez Niemców, którzy mog¹ w ka¿dej chwili wróciæ.¯ycie na ZachodziePrzed „Akcj¹ Wis³a“ £emkowie byli zasiedzia³ymi gospodarzami, mieszkali w jednolitymetnicznie œrodowisku. Czasem w ich wiosce mo¿na by³o jednak spotkaæ rodziny ¿ydowskie, cygañskielub polskie. Po przybyciu na zachód ich s¹siadami stali siê Polacy, którzy byli do nichnieprzychylnie nastawieni. Wp³yw na negatywny stosunek Polaków do Ukraiñców mia³y wypadkiz lat 1939 – 47. Szczególnie krwawe i tragiczne by³y wydarzenia na Wo³yniu, gdzie ukraiñscynacjonaliœci zamordowali ok. 60 tys. polskich cywilów. Celem akcji OUN i UPA by³o usuniêciepolskiej ludnoœci z Wo³ynia i po³udniowo wschodnich województw II Rzeczypospolitej. Zbrojneakcje UPA mia³y miejsce tak¿e po zakoñczeniu II wojny œwiatowej ju¿ w nowych granicachPolski. Po zastrzeleniu przez bojownika UPA gen. Karola Œwierczewskiego, co by³o bezpoœrednimpretekstem do przeprowadzenia Akcji Wis³a, na sile przybra³a antyukraiñska akcja propagandowa.Czytelnikowi zainteresowanemu genez¹ i przebiegiem polsko-ukraiñskiego konfliktumo¿na poleciæ seriê „Polska-Ukraina trudne pytania“, wydan¹ przez Oœrodek KARTA (9 tomówukaza³o siê w latach 1998 – 2002) - efekt seminariów polskich i ukraiñskich historyków, któreodby³y siê w latach 1994 – 2001.Na pierwszych kontaktach zawa¿y³ strach obu stron. £emkowie rzuceni zostali w obce otoczenie,a Polacy bali siê „bandytów,“ których sprowadzono do ich wiosek. Do dzisiaj w powieciestrzelecko-drezdeneckim mieszka wielu przesiedleñców i ich potomków, którzy odcinaj¹ siê odswojego pochodzenia. Szacunkowo w powiecie mieszka ok. 500 takich osób. 6 Przyjêli oni negatywny,dominuj¹cy w wiêkszoœciowym otoczeniu wizerunek w³asnej grupy. Taka postawa charakterystycznajest dla przedstawicieli grup upoœledzonych w stosunku do wiêkszoœci. Wi¹¿e siêze swojego rodzaju „to¿samoœci¹ stygmatyzuj¹c¹.“ 7Normalizacji stosunków sprzyja³o to, ¿e w pocz¹tkowym okresie ludzie byli sobie potrzebniprzy wykonywaniu prac polowych i pomagaj¹c sobie nawzajem doszli do wniosku, ¿e nie jest takŸle (M39£). Sposobem na zjednanie sympatii by³a te¿ wspólna zabawa, £emkowie dziêki zami³owaniudo œpiewu i tañca prze³amywali bariery. Kiedy w Chomêtowie za³o¿ono spó³dzielniêrolnicz¹, w której pracowali razem z Polakami, to jechali na wozach drabiniastych na pole i z polaœpiewem. Tu siê Polki ponauczali po naszemu œpiewaæ, œpiewalim. To by³o ju¿ dobrze (K74Ch).W szczególnie korzystnej sytuacji znaleŸli siê ci rozmówcy, którzy mieszkaj¹ albo mieszkaliwe wsiach £ugi i Chomêtowo, gdzie £emkowie stanowili du¿e grupy (w £ugach – nawet wiêkszoœæmieszkañców). Takie skupienie powodowa³o, ¿e nie ukrywali swojego pochodzenia. Niektórzytwierdz¹ nawet, ¿e od samego pocz¹tku stosunki polsko-³emkowskie by³y poprawne. Byæmo¿e tak pozytywne odbieranie pierwszych lat po przyjeŸdzie jest racjonalizacj¹ dokonan¹przez moich rozmówców, którzy u³o¿yli sobie ¿ycie na nowym miejscu i do dziœ, na co dzieñspotykaj¹ siê z polskimi s¹siadami a wœród swojej bli¿szej i dalszej rodziny maj¹ Polaków. Czêstopowtarzano, ¿e nie mo¿na chowaæ urazy, ¿e trzeba patrzeæ w przysz³oœæ. Pod uwagê nale¿ywzi¹æ te¿ to, ¿e wywiady przeprowadza³a Polka i dlatego rozmówcy najprawdopodobniej chcielinieco os³abiæ wydŸwiêk przykrych incydentów. Tak¿e niewielka przestrzeñ, na której zgroma-6Wed³ug relacji rozmówców.7ERIKSEN, T., H.: Ethnicity and Nationalism. London : Pluto Press, 1993, s. 28-30.60

dzeni byli mieszkañcy, sprzyja³a mniej sformalizowanym kontaktom. Ludzie obcowali ze sob¹na co dzieñ. Trudnoœci ekonomiczne kraju, wzmagane przez strach przed powrotem Niemców,dotyka³y w taki sam sposób Polaków i £emków. Stopniowo stereotypowe postrzeganie ust¹pi³omiejsca indywidualnemu podchodzeniu do ka¿dego wspó³mieszkañca. Obcy zmienia³ siê w s¹siada.Wspólnie uczestniczyli w chrzcinach, œlubach czy pogrzebach. Dzisiaj s¹siedzi s¹ sobie¿yczliwi bez wzglêdu na pochodzenie.Na pocz¹tku artyku³u wspomnia³am, ¿e wzglêdna swoboda zachowañ jest jednym z warunkówprzyswojenia jakiegoœ obszaru, dlatego przytoczyæ muszê relacje innych rozmówców, którzyprzesz³oœæ wspominaj¹ w sposób odmienny. Kobieta, która na zachód przyjecha³a w wieku14 lat, przyznaje, ¿e w pierwszych latach po przesiedleniu ba³a siê mówiæ po ³emkowsku pozadomem. Krêpowa³y j¹ nawet ró¿nice w kalendarzu. Strach przed publicznym u¿ywaniem ³emkowskiegopozosta³ w niej do dziœ – chocia¿ wiedz¹, znaj¹, ale to tak siê mówi pó³g³osem... Tonie jest taka dyskryminacja, ale tak siê cz³owiek nie afiszuje (K68S). Rozmówczyni, która przeprowadzi³asiê do Dobiegniewa dopiero po œlubie, wspomina, ¿e w odleg³ej o 50 km wiosce,w której nie by³o cerkwi, chodzi³a wraz z rodzicami do koœcio³a. Œwiêta wed³ug kalendarza juliañskiegoobchodzi³a bardzo dyskretnie. Inna trzydziestokilkuletnia rozmówczyni, wychowywa³asiê w Gorzowie Wielkopolskim. Chodzi³a do cerkwi, jeŸdzi³a na £emkowszczyznê, ale by³adyskretna. Dopiero na studiach w Zielonej Górze sytuacja siê zmieni³a, bo polscy studenci traktowali£emków z sympati¹ i zaciekawieniem. 8Wa¿nym momentem w stosunkach polsko-³emkowskich by³a zmiana systemu politycznego,chocia¿ mo¿e to i wczeœniej zaczyna³o siê coœ (...) miêdzy ludŸmi uk³adaæ, miêdzy innymi kulturami,ale tak naprawdê to zaraz po Wa³êsie (K35D).W mediach wiêcej miejsca poœwiêcano mniejszoœciomnarodowym. Zrezygnowano z propagandy jednonarodowego pañstwa. Ró¿norodnoœæzaczêto postrzegaæ jako coœ normalnego, wzbogacaj¹cego polsk¹ kulturê. Moi rozmówcy zauwa¿aj¹,¿e mo¿liwoœæ otwartego mówienia o ró¿nicach sprzyja zacieœnianiu kontaktów polsko-³emkowskich. Kiedyœ odmiennoœæ wi¹za³a siê z przykrymi stereotypami i stanowi³a problem,dzisiaj budzi przyjazne zainteresowanie. Najm³odsze pokolenie nie spotyka siê ju¿ z przykrymtraktowaniem, które by³o udzia³em rodziców. Jak to uj¹³ jeden z rozmówców – dzisiaj bycieinnym jest fajne (M35£). Kiedyœ, co najwy¿ej by³o po prostu stanem rzeczy – co siê bêdê wstydzi³a,jaka ja jestem. To nie jest ¿aden wybryk. Tak jest od Boga dane (K74Ch). Dzisiaj rozmówcyotwarcie stwierdzaj¹, ¿e s¹ dumni z tego, ¿e s¹ £emkami. Zdarza siê, ¿e eksponuj¹ swoj¹odrêbnoœæ – Jak zachodzê do niego do pracy, to on od razu po ³emkowsku do mnie mówi. Pe³nona oko³o pracowników, ró¿nych goœci, którzy do niego przyjechali, a on tutaj ze mn¹ rozmawiapo ³emkowsku, a z reszt¹ osób po polsku (M25D).Dumê etniczn¹ odkrywaj¹ te¿ spolonizowani £emkowie albo ludzie pochodz¹cy z mieszanychrodzin. Wczeœniej by³oby to nie do pomyœlenia, bo gdy by³o takie ma³¿eñstwo mieszane, tokuzynowie siê bardziej czuli Polakami. Jedna strona jakby chcia³a siê wywy¿szyæ. Ona jest bardziejpodci¹gniêta pod Polaka, a ty jesteœ £emkiem. (...) To tak jakby by³o takie, no nie wiem czyponi¿anie (...) jakby chcia³ siebie oczyœciæ. Chcia³ dorównaæ do tego, ¿eby go nie przezywali, tono czu³ siê za coœ lepszego (M39D).Kontynuuj¹c temat swobody zachowañ jako warunku przyswojenia przestrzeni, warto siê nachwilê zatrzymaæ nad jêzykiem. Kiedy analizuje siê wywiady z przedstawicielami ró¿nych pokoleñ,rysuje siê wyraŸna zmiana generacyjna. W pierwszych latach po przyjeŸdzie jêzyk ³emkowskiobecny by³ w domu, porozumiewali siê nim codziennie dziadkowie i rodzice z dzieæmi.By³o to naturalne. Publicznie przyjmowano jednak dwa sposoby zachowania. W pierwszym z nichukrywano, czy te¿, jak ujmuj¹ to inni, nie afiszowano siê ze swoj¹ odmiennoœci¹. W efekcie tegopodejœcia niektórzy wychowani w takiej atmosferze w kolejnym pokoleniu rezygnowali z przekazywaniajêzyka ³emkowskiego swoim dzieciom.8Porównaj ze strategiami przyjmowanymi przez £emków - w SITEK, W.: Mniejszoœæ w warunkach..., s. 9-23.61

W inny sposób zachowywano siê, je¿eli uda³o siê tak, jak w £ugach czy Chomêtowie, mieszkaækilkudziesiêcioosobow¹ grup¹. Pos³ugiwanie siê jêzykiem ³emkowskim nie ogranicza³o siê wtedytylko do rodziny. Rozmawiano w nim tak¿e na zewn¹trz z s¹siadami. Nauka w szkole, ca³asfera ¿ycia poza wsi¹ zwi¹zana by³a jednak z jêzykiem polskim. Poszerza³ siê te¿ kr¹g polskichznajomych, coraz wiêcej spraw za³atwia³o siê poza wsi¹. Pomimo, jak siê wydawa³o sprzyjaj¹cychwarunków (nie ukrywano i nie wstydzono siê swojej odrêbnoœci), jêzyk polski zacz¹³ stopniowodominowaæ. Poczucie bezpieczeñstwa, które pozwala³o otworzyæ siê na kontakty z Polakami,sprzyja³o jednoczeœnie zawieraniu zwi¹zków miêdzyetnicznych i by³o kolejnym zagro¿eniemdla jêzyka ³emkowskiego.Dwadzieœcia, trzydzieœci, czterdzieœci lat po przesiedleniu jêzyk polski umacnia³ swoj¹ pozycjêtak¿e w tych domach, w których rodzice chcieli, aby ich dzieci mówi³y po ³emkowsku.Ogromne znaczenie odegra³a ideologia pañstwa jednonarodowego, postrzeganie odmiennoœcietnicznej jako czegoœ niepo¿¹danego, archaicznego. Dzieci w szkole nie chcia³y nara¿aæ siê nadrwiny. Dzisiaj jêzyk polski dla najm³odszego pokolenia jest nie tylko jêzykiem nauki, ale tak¿ezabawy z rówieœnikami. Dzieci niemal przez ca³y dzieñ przebywaj¹ poza domem, rodzice wychodz¹rano do pracy i wracaj¹ dopiero pod wieczór. Wiêkszoœæ atrakcyjnych dla m³odego cz³owiekaprzekazów formu³owana jest w jêzyku polskim, a ciê¿ko jest rozmawiaæ o pokemonach w jêzyku³emkowskim, albo o serialu typu „Zbuntowany anio³“ i mówiæ na ten temat po ³emkowsku (M25D).Pozycja jêzyka ³emkowskiego jest zatem zagro¿ona. Nawet zaanga¿owanym rodzicom ciê¿koprzekazaæ dzieciom jêzyk i tradycjê. Szczególnie trudna jest sytuacja takich rodzin, w którychjedno z rodziców jest Polakiem, bo z regu³y dzieci id¹ po stronie dominuj¹cej. Czyli na stronêpolsk¹ przechodz¹ (M25D). Mo¿na jednak mówiæ o czymœ w rodzaju rewitalizacji jêzyka ³emkowskiego.Zdarza siê, ¿e osoby, których w domu ³emkowskiego nie uczono, na pewnym etapie¿ycia odczuwaj¹ potrzebê poznania tego jêzyka. Ci, którzy zaniechali jego u¿ywania, zaczynaj¹siê nim na nowo pos³ugiwaæ.Jeœli zatem jêzyk ujmujemy z punktu widzenia swobody zachowañ, jako jednego z warunkówprzyswojenia przestrzeni, pos³ugiwanie siê publicznie ³emkowskim, uczestniczenie w lekcjachprowadzonych w tym¿e jêzyku na terenie szkó³ publicznych czy wreszcie w trakcie „Watry,“uznaæ mo¿na za wskaŸnik swobody zachowañ. Znamienne, ¿e wzrasta ona wraz z czasem. Tuju¿ ta m³odzie¿, co siê urodzi³a, to jest inna – zauwa¿a jedna z rozmówczyñ. – Nie boj¹ siê.Wiedz¹, ¿e rodzice s¹ £emki. (...) Ja mówiê Ania i tak, by³y kole¿anki, koledzy, nie wstydzisz siê?A co to? Moja babcia jest taka. No. I do ksiêdza te¿ mówi „dobryj den,“ a kole¿anka przecie¿(Polka stoi obok. przypis K.G). A myœmy tak wiedzieliœmy, jak siê odezwaæ. Baliœmy siê po prostu.(...) No, bo jeszcze nawet rodziców – oj mama nie mów, bo nie mówisz po polsku. Takie by³yczasy. (...) Ale oni tu s¹ urodzeni. (...) Jakoœ inaczej to przyjmuj¹ (K68S).Wa¿n¹ rolê w spo³ecznoœci ³emkowskiej odgrywa³a zawsze religia. W Beskidzie w ka¿dejwsi by³a chocia¿by maleñka cerkiew. Zaraz po przyjeŸdzie na zachód, £emkowie potrzebyreligijne realizowali w ramach koœcio³a rzymsko-katolickiego. Wed³ug relacji, na pocz¹tkupolscy ksiê¿a przychylnie patrzyli na ich obecnoœæ w koœciele. Piêknie œpiewali, dawano ich zawzór reszcie wiernych. Ale pewnego razu jeden z kap³anów podczas mszy odprawianejw Dobiegniewie stwierdzi³, ¿e ci, co siê trzy razy ¿egnaj¹, nosz¹ nó¿ za cholew¹ (…), a takies³owa gdzieœ tam siê wbij¹, s¹ niepotrzebne, siê wbije jak ta zadra, ciê¿ko je potem wyj¹æ(M39£). Obra¿aj¹c £emków ksi¹dz sprawi³, ¿e czêœæ z nich przesta³a chodziæ na katolickiemsze. Jego wyst¹pienie przyczyni³o siê wiêc do zachowania ³emkowskiej odrêbnoœci. W wywiadachwyra¿ane jest przekonanie, ¿e pierwszy krok do polonizacji, to przejœcie do koœcio³arzymsko-katolickiego. Wkrótce po tym wydarzeniu mia³ miejsce kolejny incydent. Kiedyw okolicy umar³ pierwszy £emko, to ówczesny proboszcz parafii w Dobiegniewie nie pozwoli³pochowaæ go na cmentarzu komunalnym. Towarzyszy³a mu grupa polskich wiernych, którzyuniemo¿liwili pogrzebanie nieboszczyka. £emko zosta³ pochowany nastêpnego dnia podeskort¹ milicji.62

Te wydarzenia sprawi³y, ¿e spo³ecznoœæ ³emkowska, odepchniêta przez koœció³, faktyczniezosta³a bez œwi¹tyni i kap³ana. Ale po kilku latach, jak £emkowie doznali takiego upokorzenia,no to wtedy postanowili gdzieœ sobie znaleŸæ swój k¹t do odprawiania mszy. I wtedy poprosiliw³adze, ¿eby udostêpni³y ten koœció³ tutaj ewangelicki wtedy, ¿eby mogli sobie wyremontowaæi mieæ w³aœnie taki dom modlitewny. I w³adze siê zgodzi³y. I od tamtej pory jest jako cerkiew(M39£). Dodatkowym impulsem do starañ o w³asn¹ œwi¹tyniê by³o pojawienie siê ksiêdzaprawos³awnego. Ostatecznie za³o¿ono dwie parafie prawos³awne – w Brzozie i w £ugach.Cerkwie w £ugach pod wezwaniem Najœwiêtszej Marii Panny i w Brzozie pod wezwaniemœw. Micha³a Archanio³a powsta³y na miejscu koœcio³ów ewangelickich, zbudowanych z kamieniai ceg³y, a nie z drewna. Do dziœ w œwi¹tyniach zachowa³y siê œlady po niemieckich mieszkañcach.W Brzozie znajduje siê tablica upamiêtniaj¹ca parafian poleg³ych w I wojnie œwiatowej. W £ugachobok prawos³awnych przedstawieñ, z witra¿y spogl¹daj¹ postacie nieprzypominaj¹ce tychz ikon. Wnêtrza, które nie pasowa³y do obrz¹dku wschodniego, wype³niono „rekwizytami“ pozwalaj¹cymiuznaæ je za swoje. S¹: ikonostas, obrazy, krzy¿e, p³aszczenice i ewangelia, przywiezionez gór. W czasie nabo¿eñstwa rozbrzmiewa jêzyk starocerkiewno-s³owiañski. Miejsce tonale¿y do œwiata ³emkowskiego poprzez znaczenie nadawane mu przez wiernych. Architekturabudynków w ¿aden sposób jednak nie wskazuje, ¿e s¹ one miejscem kultu odprawianego w obrz¹dkubizantyjskim. Dopiero po przekroczeniu progu, wchodzimy w inn¹ rzeczywistoœæ. Alei w œrodku postronny obserwator odczuwa pewnego rodzaju dysonans. Zaskakuj¹ go bizantyjskieelementy, poniewa¿ spodziewa³ siê innego wystroju. Koœcio³y-cerkwie wpisane w krajobraztej ziemi nale¿¹ bowiem do dwóch œwiatów. Do œwiata ludzi, którzy je wybudowali, którzy kiedyœsiê w nich modlili, ale zmuszeni zostali do ich opuszczenia. Nale¿¹ te¿ do tych, którzy modl¹siê w nich dziœ, maj¹c œwiadomoœæ, ¿e daleko w górach s¹ œwi¹tynie, które opuœciæ musieli ponadpó³ wieku temu.Cerkwie na zachodzie s¹ kawa³kiem £emkowyny. Ich powstanie uznaæ mo¿na za jedenz kroków w przyswajaniu ziemi na Zachodzie. Tutaj w otoczeniu „swoich“ swobodnie realizowaæmo¿na potrzeby religijne, bo cerkiew: to takie swoje, swój kawa³ek œwiata. (M35£). Ksi¹dzwyg³asza kazania w swojej mowie, po ³emkowsku. Nabo¿eñstwa odbywaj¹ siê w jêzyku starocerkiewno-s³owiañskim,a kap³ani maj¹ ró¿ny akcent. £emkowie w swojej cerkwi pragn¹ s³yszeæswój akcent. Choæ niemal wszyscy przesiedleñcy byli greko-katolikami, nowe parafie by³yprawos³awne. Sta³o siê tak, poniewa¿ koœció³ greko-katolicki dla ówczesnych w³adz faktycznienie istnia³. Natomiast nowe parafie prawos³awne mog³y byæ zak³adane. £emkowie skorzystaliwiêc z mo¿liwoœci posiadania œwi¹tyni, w której nabo¿eñstwa bêd¹ w³aœnie odbywaæ siê w obrz¹dkubizantyjskim. Jak zauwa¿aj¹ autorzy zajmuj¹cy siê problematyka ³emkowsk¹, to chrzeœcijañskiobrz¹dek wschodni jest w przypadku tej grupy wyznacznikiem tego, co „swojskie“ i istotnymczynnikiem zachowania odrêbnoœci wobec polskiej wiêkszoœci 9 . Przyk³ad parafii w £ugachi w Brzozie jest tego potwierdzeniem. Respondenci podkreœlaj¹, ¿e prawos³awie i greko-katolicyzm³¹czy bardzo wiele. Co najwa¿niejsze obrz¹dek jest niemal identyczny. Dla nich najwa¿-niejsze jest to, ¿e msza odprawiana jest w „swoim“ jêzyku. 10Koœció³ prawos³awny jako instytucja nie jest zaanga¿owany narodowo, jednak na poziomielokalnym przyczyni³ siê do utrzymania ³emkowskiej odrêbnoœci. Moi rozmówcy przyznaj¹, ¿ecerkiew jest ostoj¹ tradycji i ¿e wokó³ niej skupia siê spo³ecznoœæ ³emkowska. Sprawia, ¿e ludziesiê spotykaj¹, maj¹ miejsce (...) religia zawsze by³a t¹ ostoj¹ tradycji. I to spowodowa³o, ¿e tu(na zachodzie Polski – przypis K.G.) £emkowie jeszcze tam trzymaj¹ siê. (...) Cerkiew spowodo-9DZIEWIERSKI, M. – PACTWA, B. – SIEWIERSKI, B.: Dylematy to¿samoœci. Studium Spo³ecznoœci ³emkowskiej w Polsce.Katowice : Randall & Sfinks, 1992, s. 123; MICHNA, E.: £emkowie. Grupa etniczna czy naród. Kraków : NOMOS,1995, s. 61.10Ewa Michna zwróci³a uwagê, ¿e przejœcie w ramach koœcio³ów o obrz¹dku bizantyjskim, nie jest najczêœciej ocenianenegatywnie, nie jest te¿ postrzegane jako zmiana wyznania. MICHNA, E.: £emkowie. Grupa etniczna czy naród, s. 102-104.63

wa³a, ¿e tu £emkowie ostali siê przy tych swoich tradycjach. (...) Ksiê¿a ³emkowscy to jest autorytet(M45£). Aleksander Posern-Zieliñski 11 badaj¹c Poloniê amerykañsk¹ stwierdzi³, ¿e na obczyŸniewzros³y œwieckie funkcje parafii. Zjawisko to nazwa³ „hipertrofi¹ pozareligijnych funkcjiparafii.“ Podobn¹ sytuacjê mo¿na zauwa¿yæ w £ugach i Brzozie. Parafia jest niew¹tpliwieinstytucj¹ wzmacniaj¹c¹ etnicznoœæ. Oprócz funkcji religijnych w ramach parafii podejmowanes¹ inicjatywy o charakterze typowo œwieckim. Ksi¹dz wystêpuje w rolach: kap³ana, nauczycielajêzyka i religii oraz organizatora zimowego i letniego wypoczynku. Za swój obowi¹zek uwa¿a,aby ka¿de dziecko przynajmniej raz do roku odwiedza³o £emkowynê. Podró¿e przyczyniaj¹ siêto do utrwalania œwiadomoœci pochodzenia, zachowania odrêbnoœci wobec Polaków. Staj¹ siêtak¿e bodŸcem do uczestniczenia w zajêciach religii i jêzyka ³emkowskiego, które dzisiaj prowadzones¹ ju¿ w ramach zajêæ szkolnych.£emkowie na zachodzie Polski ¿yj¹ w coraz wiêkszym rozproszeniu. Wielu z nich przeprowadzi³osiê i na co dzieñ, co przyznaj¹ z ¿alem, nie utrzymuj¹ ze sob¹ kontaktu. Jak podkreœlawiêkszoœæ z rozmówców – jedn¹ z niewielu okazji do wspólnych spotkañ jest „Watra.“ W lokalnej„Watrze“ bior¹ udzia³ nie tylko mieszkañcy £ugów i okolicy. Zje¿d¿aj¹ siê te¿ ci z wiêkszychmiast – ze Szczecina, Gorzowa i Poznania. Jak narodzi³a siê „Watra“ w £ugach? Na wybórmiejsca wp³yw zapewne mia³o to, ¿e mieszka tu spora w porównaniu z innymi miejscami grupa£emków i to, ¿e miejsce to zawsze odznacza³o siê wiêksz¹ swobod¹ zachowañ. Przedstawicieleœredniego pokolenia wspominaj¹, ¿e jeszcze w czasach m³odzieñczych organizowali spotkaniaprzy ognisku, na brzegu jeziora. To one spontanicznie przerodzi³y siê w lokaln¹ Watrê, któraodbywa siê w pierwsz¹ sobotê po œwiêtym Piotrze i Pawle, czyli po 12 lipca. 12 Z roku na rokliczba jej uczestników jest coraz wiêksza.Impreza tradycyjnie rozpoczyna siê od uroczystego rozpalenia ogniska przez najstarszego£emka z £ugów. Na scenie wystêpuj¹ zaproszone zespo³y. Kiedy milkn¹, ustaje taniec, a z poszczególnychsto³ów, zajmowanych przez wielopokoleniowe rodziny, dobiegaj¹ œpiewy. Uczestnicyzabawy odwiedzaj¹ siê przy sto³ach, aby porozmawiaæ z dawno niewidzianymi znajomymi.Zabawa trwa do rana. To jest takie odtwarzanie, przypomnienie tej £emkowyny te ogniska tewatry. (K74Ch). Spotkanie w £ugach jest wiêc symbolicznym powrotem w góry. Dla najstarszychpowrotem do rodzinnej ziemi, dla m³odszych wspania³¹ zabaw¹ i potwierdzeniem tego, ¿eniczego chyba nam nie zrobili. Poniewa¿ spotykamy siê. Przyje¿d¿amy z du¿ych dalszychmiejscowoœci i jesteœmy razem (K35D).To, ¿e „Watra“ jest kawa³kiem £emkowyny przeniesionym na zachód Polski, widaæ szczególniewtedy, gdy w pewnym momencie £emkowie gromadz¹ siê wokó³ ogniska i razem œpiewaj¹.Œpiew jednoczy ludzi w ró¿nym wieku: tych, którzy spêdzili w górach swoj¹ m³odoœæ i tych,którzy urodzili siê na zachodzie, ale wci¹¿ pamiêtaj¹, gdzie jest ich korzenny dom (W4). Jest towiêc przypominanie i odtwarzanie zarazem. Szczególne znaczenie ma obecnoœæ najstarszych,pamiêtaj¹cych ¿ycie w Beskidzie. Buduj¹ oni pomost pomiêdzy przesz³oœci¹ i teraŸniejszoœci¹.S¹ kimœ w rodzaju pos³añców z przesz³oœci. Tak d³ugo jak oni ¿yj¹ przesz³oœæ nie mo¿e zamieniæsiê w abstrakcyjn¹ historiê. Ich obecnoœæ jest poœwiadczeniem doœwiadczonej rzeczywistoœci,a nie wiedzy abstrakcyjnej, naukowej, pochodz¹cej z ksi¹¿ek. 13Wœród uczestników „Watry“ przewa¿aj¹ £emkowie, choæ w ostatnich latach przybywa te¿wielu Polaków. Impreza jest mo¿liwoœci¹ zaprezentowania kultury ³emkowskiej. Z drugiej strony,coraz czêœciej s³yszy siê jednak na Watrze jêzyk polski. Pojawianie siê nie³emkowskich elementówna Watrze ma swoich zwolenników i przeciwników. Na „Watrê“ czy gorzowskie „Spot-11POSERN-ZIELIÑSKI, A.: Tradycja a etnicznoœæ. Przemiany kultury Polonii amerykañskiej. Ossolineum 1982, s. 118.12W 2003 r. odby³a siê trzynasta „Watra“ w £ugach.13Zastosowa³am tu analogiê wobec udzia³u weteranów w norweskich obchodach rocznicy zakoñczenia II wojny œwiatowej.Por. ERIKSEN, A.: Memory, History, and National Identity. In: Ethnologia Europea, 1997, è. 27, s. 136.64

kania z Kultur¹ £emkowsk¹“ 14 spojrzeæ warto jako na przejaw „tradycji wytworzonej,“ którazajmuje miejsce obyczaju i jest wizj¹ przesz³oœci zbudowan¹ na potrzeby teraŸniejszoœci. Oczywiœcieinterpretowanie i powtarzanie tradycji ludowej nie przywróci jej do ¿ycia, pozwala jednakokreœliæ siê wspólnocie. Kultura ludowa staje siê jednym z elementów wyobra¿anej „ma³ej ojczyzny,“daje szansê na zakorzenienie siê. 15 Wprowadzanie obcych elementów kultury masowejstaje siê zagro¿eniem dla s³abn¹cej, bo pozbawionej w³asnego terytorium, kultury coraz bardziejrozproszonych i spolonizowanych £emków. St¹d taka dba³oœæ o zachowanie owej „tradycji wytworzonej,“jak najbardziej przypominaj¹cej orygina³. Odmienne stanowisko prezentuj¹ ci, którzystaraj¹ siê do kultury ³emkowskiej wprowadzaæ elementy kultury masowej, a tak¿e elementypolskie. Dla nich jest to rodzaj uatrakcyjnienia, dostosowania do wspó³czesnoœci. Nie bez wp³ywuna taki sposób patrzenia pozostaje zapewne coraz czêstsze zawieranie mieszanych ma³¿eñstw,ale tak¿e uczestnictwo w kulturze masowej.Stosunek do obecnego miejsca zamieszkaniaOpuszczaj¹c rodzinn¹ ziemiê £emkowie byli ch³opami, to pomog³o im zaakceptowaæ nowemiejsce, pomimo tego, ¿e wiêkszoœæ z nich wed³ug relacji nigdy nie pogodzi³a siê z krzywd¹,która ich dotknê³a i nie przesta³a têskniæ za górami. Na zachodzie mogli jednak pracowaæ tak, jakprzed przesiedleniem. O pierwszym pokoleniu osadników mo¿na powiedzieæ, ¿e ¿y³o na granicydwóch œwiatów – by³o w okresie przejœciowym przemiany ch³opa w rolnika. W œwiecie tradycyjnychwartoœci ch³opskich ziemia by³a wartoœci¹ sam¹ w sobie, by³a „matk¹ ¿ywicielk¹,“ którejnale¿a³ siê szacunek. 16 Ludzie pomimo têsknoty za rodzinnymi stronami wype³niali swójobowi¹zek wobec ziemi – uprawiali j¹, jak najlepiej potrafili. Uznali j¹ za swoj¹ przez trud w ni¹w³o¿ony, dlatego oczekiwali od dzieci, ¿e przejm¹ po nich gospodarstwa. Jednak wraz z najstarszympokoleniem poma³u odchodzi „£emko – ch³op.“ Nawet, jeœli dzisiaj ktoœ zostaje na ziemi,to jest rolnikiem wykonuj¹cym zawód, jak ka¿dy inny. M³odsze pokolenia patrz¹ na ziemiêw kategoriach ekonomicznych – ma ona wartoœæ o tyle, o ile mo¿na siê z niej utrzymaæ na odpowiednimpoziomie. £emkowie wykorzystali mo¿liwoœci, jakie daje edukacja. Przenosz¹ siê domiasta, albo doje¿d¿aj¹ tam do pracy. Zaczynaj¹ wykorzystywaæ walory okolicy, w której mieszkaj¹,zarabiaj¹c na turystyce.Warto zatrzymaæ siê na chwilê nad grobami. Grzebi¹c na zachodzie Polski swoich najbli¿-szych, £emkowie uœwiêcaj¹ j¹ tymi prochami. Groby staj¹ siê miejscami odwiedzanymi przyokazji œwi¹t i nie tylko, miejscami, przy których spotykaj¹ siê bliscy, o które trzeba dbaæ i którezaœwiadczaj¹ o obecnoœci £emków na tych ziemiach. Cmentarz jest wiêc drugim, obok cerkwi,wa¿nym miejscem o znaczeniu sakralnym. Przestrzeñ uznana jest wiêc w pewien sposób za swoj¹.Nale¿y jednak zauwa¿yæ, ¿e na cmentarzach w Strzelcach i Dobiegniewie nie ma ani jednegopomnika z napisami w cyrylicy. 17 Nie ma te¿ krzy¿y prawos³awnych. Groby £emków niczym nieró¿ni¹ siê od mogi³ polskich, tak¿e te najnowsze. Groby ludzi z najstarszego pokolenia odró¿niaj¹siê jedynie egzotycznie brzmi¹cymi dla polskiego ucha imionami. Uwa¿ny obserwator odnaleŸæmo¿e zdjêcie zrobione w tradycyjnym stroju. Wiêkszoœæ rozmówców zapytanych, dlaczegotak siê dzieje, nie potrafi³a odpowiedzieæ. Ci, którzy odpowiadali, twierdzili, ¿e nie chc¹ siêwyró¿niaæ. Pojawia³y siê obawy przed aktami wandalizmu. Jeœli wiêc ujmiemy to jako wskaŸnikswobody zachowañ, to musimy dojœæ do wniosku, ¿e jest ona ograniczona, pomimo innych zna-14To druga du¿a ³emkowska impreza w okolicy. Organizuje je Stowarzyszenie £emków. Oprócz tego tak, jak przed laty,spotykaj¹ siê nadal na weselach, chrzcinach, komuniach i „Ma³ance.“15Pojêcie „tradycji wytworzonej“ zaproponowa³ E. Hobsbawm – za BURSZTA, W. J.: Antropologia kultury. Poznañ :Zysk i S-ka, 1998, s. 170-171.16STYK, J.: Stare i nowe systemy wartoœci ludnoœci wiejskiej w Polsce. In: Przegl¹d Socjologiczny, 1995, tom. XLIV,s. 106, 111.17Oba cmentarze s¹ komunalne i grzebie siê na nich zmar³ych bez wzglêdu na wyznanie.65

ków wskazuj¹cych na poprawê sytuacji £emków. Byæ mo¿e wynika to z tego, ¿e dzisiaj okreœleniesiê jako £emko, okazywanie swojej odrêbnoœci jest przejawem aktywnej postawy, która masprzyjaj¹ce okolicznoœci. Umarli natomiast s¹ „pasywni,“ nie mog¹ siê broniæ i dlatego s¹ ³atwymcelem ataku. Grobów nie s¹ te¿ w stanie obroniæ ¿yj¹cy, bo niszczone mog¹ byæ skrycie. Niemo¿na wtedy u¿ywaæ argumentów, po które siêga siê w sytuacjach publicznych, gdy przedstawiasiê siebie jako £emko.W okreœleniu stosunku do obecnego miejsca zamieszkania pomocne s¹ pojêcia „ojczyznyideologicznej“ i „ojczyzny prywatnej.“ Autorem obu terminów jest Stanis³aw Ossowski. 18 Dlaniego, ojczyzna stanowi korelat pewnych postaw psychicznych, wchodz¹cych w sk³ad kulturowegodziedzictwa grupy spo³ecznej. Obejmuje pewne terytorium, kraj rodzinny oraz naród lubpañstwo. Gdy mówimy o osobistym stosunku jednostki do œrodowiska, opartym na wiêzi nawykowej,to mamy do czynienia z „ojczyzn¹ prywatn¹.“ „Ojczyzn¹ ideologiczn¹“ jest natomiastobszar, z którym zwi¹zana jest zbiorowoœæ terytorialna, do której jednostka nale¿y, wiêŸ z terytoriumwynika w tym przypadku z przekonania cz³owieka o uczestnictwie w grupie, a nie z jegobezpoœrednich prze¿yæ i wytworzonych drog¹ tych prze¿yæ nawyków.Na stosunek najstarszej generacji do ziem znajduj¹cych siê na zachodzie Polski niew¹tpliwywp³yw mia³o to, ¿e by³y one narzuconym miejscem zamieszkania. Ludzie przymusowo pozbawieniswojej „prywatnej ojczyzny“ – £emkowyny, now¹ ziemiê traktowali z dystansem. Kojarzy³a siêz krzywd¹, z któr¹ pogodziæ siê nie mogli. By³a dla nich obca: Moja mama mówi³a tak: ani nieboju¿ nie moje, ani ziemia. (...) Mnie te¿ obca. (...) Ojczyzna moja tam na £emkowszczyŸnie (K80Ch).Mimo ¿e u³o¿yli sobie tu ¿ycie, niektórzy z nich do koñca nie uznali jej za w³asn¹: to jakbypowiedzieæ szatnia. No, bo wiem, ¿e to nie moje, jakby siê zdawa³o. (...) Bo tak nie jestem przywi¹zana(K68S).Wœród starszych ludzi s¹ te¿ tacy, którzy nowe miejsce uznali za swoje, pozak³adali rodziny,maj¹ przyjació³, zadomowili siê. I jakby nie by³o ¿yjemy ju¿ 54 lata tutaj z tymi ludŸmi (K74Ch).Maj¹ swoj¹ cerkiew, zachowuj¹ w³asny jêzyk, przestrzegaj¹ œwi¹t wed³ug kalendarza juliañskiego,uczestnicz¹ w „Watrze“ i „Gorzowskich Spotkaniach z Kultur¹ £emkowsk¹.“ Na zachodziePolski s¹ groby ich bliskich, czêsto wykupili ju¿ miejsce na cmentarzu dla siebie. Otoczeni s¹dzieæmi i wnukami.Rozmówcy, którzy urodzili siê poza Beskidem, ziemie zachodnie traktuj¹ jako „swoje.“Zwi¹zani s¹ z nimi „wiêzi¹ nawykow¹.“ Jak sami czêsto zauwa¿aj¹, ich najwczeœniejsze wspomnieniazwi¹zane s¹ w³aœnie z tymi okolicami. Czêœciej od rodziców dostrzegaj¹ ich urok. Jest todla nich miejsce najlepiej znane. Zarówno doroœli, jak i m³odzie¿ dostrzegaj¹, ¿e podobny sentyment,jaki oni ¿ywi¹ do swoich okolic, rodzice i dziadkowie ¿ywili do £emkowyny.Najm³odsi ³emkowscy mieszkañcy powiatu drezdenecko-strzeleckiego spytani o znaczenieobecnego miejsca zamieszkania, pisz¹ o przywi¹zaniu do miejscowoœci, w której mieszkaj¹. Jabêdê wspomina³ We³min, Brzozê, bo tu ros³em, tutaj chodzi³em do szko³y. Bêdê wspomina³ o tym,jak spotykali siê znajomi £emkowie, rozmawiali, opowiadali o ¿yciu na £emkowszczyŸnie, jak œpiewalii têsknili za swoj¹ ziemi¹ (W2). Równie¿ ja jestem bardzo przywi¹zana do ziemi, w której siêwychowa³am. Z pewnoœci¹ gdybym musia³a j¹ opuœciæ, bêdê to robi³a z wielkim smutkiem i ¿alem(W1). Stwierdzaj¹, ¿e z zachodni¹ Polsk¹ zwi¹zani s¹ ich rodzice i przyjaciele, i ¿e oni sami najprawdopodobniejtutaj u³o¿¹ sobie ¿ycie. Nie zapominaj¹ przy tym, ¿e zwi¹zani s¹ równie¿ z inn¹ziemi¹ – z t¹, z której pochodz¹ ich dziadkowie, na której przez d³ugie lata têtni³o siê ¿ycie ³emkowskie.£emkowyna jest dla nich, jak to okreœli³ jeden z ch³opców, korzennym domem (W4).Fakt urodzenia i spêdzenia ¿ycia w miejscu innym ni¿ to, w którym ¿yli rodzice czy dziadkowie,powoduje u wiêkszoœci rozmówców pewn¹ rozterkê. Trudno im zdecydowaæ siê, które miejscejest naprawdê ich – czy to, gdzie siê urodzili i spêdzili ca³e ¿ycie, czy te¿ to, z którego pochodz¹18OSSOWSKI, S.: Analiza socjologiczna pojêcia ojczyzny. In: O ojczyŸnie i narodzie, Warszawa : PWN, 1984.66

przodkowie: Takie jest trochê rozdwojenie tutaj w tym momencie, gdzie tu siê uto¿samiæ. Takiekorzenie, to na pewno tam w górach. Chocia¿ tutaj cz³owiek te¿ siê uto¿samia, bo jednak my ¿yciespêdzamy tutaj. (...) Mnie siê wydaje, ¿e te korzenie tam jednak w górach. Niemniej ten dom jakoœzosta³ tutaj przeniesiony i te¿ istnieje pewnie na w miarê trwa³ych fundamentach, chyba. (...) Oparteo to, ¿e tutaj jesteœmy, tu tworzymy, tu ¿yjemy, tu mamy swoj¹ rodzinê i dzieci i tak dalej. ¯ycie siêtoczy (K32S). Jest to postawa charakterystyczna dla ludzi urodzonych na zachodzie. Zwi¹zekz dwoma miejscami, to swojego rodzaju przynale¿noœæ do dwóch „ma³ych ojczyzn.“Mog¹ siê te¿ pojawiæ k³opoty z zakorzenieniem – brak przywi¹zania do jakiegokolwiekmiejsca. (Ojczyzna - przypis K.G.) W sumie nigdzie i wszêdzie. (...) Ojciec urodzi³ siê tutaj.Dziadek siê urodzi³ tam w górach. A ja to nie wiem. Ani tam ani tu. Poœrodku, ko³o Wroc³awia.(...) Gdyby tata urodzi³ siê tam w górach ko³o Krynicy albo w okolicach, to z pewnoœci¹ móg³bympowiedzieæ, ¿e tam. (...) Tam by³ dziadek urodzony, a tata tutaj, to raczej powinno iœæ w liniiprostej, nie od ka¿dego z innego punktu (M19D). Zdarza siê, ¿e pomimo tego, ¿e siê ¿yje nazachodzie i nie przejawia siê chêci wyjazdu, ze wzglêdu na to, ¿e tu ma siê wiêkszoœæ rodzinyi znajomych, wci¹¿ tego miejsca nie mo¿na uznaæ za w³asne. Dla mnie to jest miejsce, w którymmieszkam, ¿yjê, wychowujê dzieci, pracujê. Zreszt¹ tutaj pewnie nie jest mi Ÿle, ale nigdy niepodpisa³abym siê pod tym, ¿e to jest moja ojczyzna (K35D).Wspó³czeœni £emkowie ¿yj¹cy poza Beskidem, pragn¹c zachowaæ swoj¹ odrêbnoœæ wobecotaczaj¹cej ich polskiej wiêkszoœci odwo³uj¹ siê do £emkowyny, z której pochodz¹ ich przodkowie.Góry pomimo tego, ¿e w nich nie mieszkaj¹, s¹ ich oddalonym korzennym domem (W4).Stanis³aw Ossowski zauwa¿a, ¿e „wiêŸ nawykowa“ mo¿e staæ siê Ÿród³em nowej wiêzi ideologicznej,¿e nawykowa wiêŸ przodków bywa podstaw¹ ideologicznej wiêzi potomków. Z tak¹sytuacj¹ mamy do czynienia u £emków urodzonych na zachodzie Polski, a odczuwaj¹cych emocjonalnyzwi¹zek z ziemi¹ przodków, której nie znaj¹ z codziennego doœwiadczenia. Tak wiêc zdarzasiê, ¿e ci, którzy uznali ziemie na zachodzie Polski za swój dom, maj¹ dwie „ma³e ojczyzny“– tam i tu. Ojczyzna w górach ma charakter ideologiczny. Poczucie przynale¿noœci do niej wynikaze œwiadomoœci przynale¿noœci i uczestnictwa we wspólnocie ³emkowskiej. Z t¹ na zachodziePolski, natomiast, zwi¹zani s¹ przez fakt urodzenia i spêdzenia ¿ycia na tym terenie.W krajobrazie ziemi, na której dzisiaj mieszkaj¹ rozmówcy, nie odnajdzie siê elementówarchitektury, pomników, kapliczek, trójramiennych krzy¿y wskazuj¹cych na obecnoœæ £emków.Nie wszyscy £emkowie uznali to miejsce za swoje. S¹ jednak i tacy, którzy s¹ tu „u siebie.“ Tumaj¹ rodziny. Ta ziemia uœwiêcona jest prochami ich najbli¿szych, którzy tutaj umarli. Tu maj¹cerkwie, kiedyœ ewangelickie koœcio³y, które s¹ kawa³kiem £emkowszczyzny przeniesionym nazachód. £emkowyna przypominana i odtwarzana zarazem jest tak¿e podczas „Watry.“ £emkowskieogniska p³on¹ dzisiaj nad brzegiem jeziora.„A piece of world of their own.“ Of Lemkos in North-western PolandKatarzyna GmajThe resettlement from their homeland, which took place after the Second World War, was the turning point for theLemkos community in Poland. There were two waves and two destination of that process: Ukrainian Socialist Republicand Western and Northern Poland. Lemkos were not allowed to return to the Beskid. Therefore, they had to adapt to thenew territory. This article is focused on that process of adaptation, which was not without damaging aspects. Nowadays,more than 50 years since expulsion, one should acknowledge that a part of Lemkos living in Western Poland, not onlyhas managed to retain Lemko identity, but has also has succeeded in creating and running institutional forms of ethnicand religious activities. They found their place there. They represent an example of particular sense of belonging to theterritory. The article is based on the research conducted in strzelecko-drezdenecki district, lubuski voivodship, Polandin years 2000/2001. In its framework 16 in-depth interviews were conducted with those, who were resettled and the firstand second generation born in Western Poland. Additionally, five compositions written by 13-17 years old students, aswell as, observations conducted in £ugi, Chomêtowo, Dobiegniew and Strzelce Krajeñskie were used.67

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1ANGELA ŠKOVIEROVÁ *Kamaldulský preklad náboženského dielaL. Blosia a jeho latinská predlohaŠKOVIEROVÁ, A.: Kamaldul Translation of religious Works L. Blosius and latin Original of this Translation.Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 68-72. (Bratislava)The study compares Latin religious works of French benedictine Ludwig Blosius Opera Omnia (1672) with themanuscript translation by Kamaldul monks from Èervený Kláštor (about 1850). We concentrate mainly on the contentand length of the compared texts.Religious text. Manuscript. Printed work. Content. Translation.Súèas ou grantového projektu è. 2/3155/23 Príprava vedeckého vydania prameòa slovenskejproveniencie (z okruhu náboženskej literatúry 16. – 18, storoèia) riešeného v Slavistickomkabinete SAV je i porovnávanie slovenského rukopisného prekladu diela francúzskeho benediktínskehoopáta ¼udovíta Blosia (Louis de Blois) so zodpovedajúcimi latinskými verziami tohtodiela a h¾adanie predlohy pre jeho preklad z polovice 18. storoèia.Náboženské spisy ¼. Blosia boli v dobe svojho vzniku – v 2. polovici 16. st., ve¾mi populárne.V nieko¾kých reedíciách vyšli ešte poèas života autora, rozšírili sa po celej Európe a postupne boliaj prekladané do rozlièných európskych jazykov, napr. angliètiny, francúzštiny, maïarèiny, nemèiny,španielèiny, talianèiny, a iných jazykov. 1 O tom, že Blosiovo dielo nestratilo na aktuálnosti anitakmer o dvesto rokov neskôr od svojho prvého vydania, svedèí i jeho rukopisný preklad do slovenèiny,ktorý bol pravdepodobne zhotovený na základe niektorého latinského vydania Blosiovho súbornéhodiela. 2 Takéto vydania sú známe z rokov 1572, 1589, 1606, 1615, 1618, 1622, 1625,1626. 3 Vo fondoch Regionálnej knižnice v Bratislave sa pod signatúrou K VIII. 2175 zachovalinformaène ve¾mi bohatý prvý zväzok vydania z roku 1672 s názvom: Hludovici Blosii Abbatislaetiensis ord. S. P. N. Benedicti Viri doctrinae rarae eximiae Mirifici et paene angelici rerumspiritualium magistri opera Omnia. In duos tomos distributa ad Frequentissimum quamplurimoruma nobis vehementissimé efflagitantium instantiam recursa. Ex typographia Monasterii CampidonensisPer Rudolphum Dreher anno Christi M. DC. LXXII (731 s. + 111 s. neèíslovaných).Pod¾a dostupných bibliografií toto latinské dielo na Slovensku tlaèou nevyšlo, no katalóg knižnice*Mgr. Angela Škovierová, PhD., Slavistický kabinet SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava.1BLOSIUS, L.: Hludovici Blosii Abbatis laetiensis ord. S. P. N. Benedicti Viri doctrinae rarae eximiae Mirifici et paeneangelici rerum spiritualium magistri Opera omnia. In duos tomos distributa ad Frequentissimum quamplurimorum a nobisvehementissimé efflagitantium instantiam recursa. Ex typographia Monasterii Campidonensis Per Rudolphum Dreheranno Christi M. DC. LXXII. s. XVII. O nemeckých vydaniach Blosiových diel informuje aj JÖCHER, Christian Gottlieb:Allgemeines Gelehrten Lexicon, darinne die Gelehrten aller Stände Sowohl Männ = als weiblichen Geschlechts, welchevon Anfange der Welt bis auf ietzige Zeiten gelebt, und sich der gelehrten Welt bekannt gemacht. Nach ihrer Geburt,Leben, Merckwürdigen Geschichten, Absterben und Schrifften aus den Glaubwürdigsten Scribenten in alphabetischerOrdnung beschrieben werden. Erste Teil A-C. Leipzig in Johann Friedrich Gedichtschens Buchhandlung MDCCL. Nainternetovej adrese http:// www.arcanum.hu [30. 3. 2004] je uverejnený v on-line katalógu aj záznam o dokumente: BLO-SIUS, Lajos: A tökelétesség felé. Ld. lelki élet könyvei 2.2KRASNOVSKÁ, E.: O jazyku žalmov v Blosiovom preklade a v kamaldulskom preklade Biblie. In: O prekladoch Biblie doslovenèiny a do iných slovanských jazykov. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 1997, s. 19. a odvoláva sa na DÉCSY,Gy.: Slovenské preklady Blosiových náboženských spevov. In: Studia Slavica, 1956, t. 2., fasc. 1-4, s. 396-403.3BLOSIUS, L..: c. d., s. XVII.68

atislavského jezuitského kolégia Catalogus librorum Bibliothecae Collegii Posoniensis abolitaeSocietatis Iesu conscriptus Anno 1778 uvádza v oddelení asketickej literatúry tieto Blosiove spisy:Institutio Spiritualis vydané v Leuvene roku 1553 vo formáte 8 0 , Opusculum pars prima et secundavydané v Augsburgu roku 1625 vo formáte 12 0 , Opusculum pars tertia vydané v Augsburgu roku1626 vo formáte 12 0 , Canon Vitae Spiritualis vydaný v Leuvene vo formáte 8 0 , Breve regola cumnovitio Spirituale vydané v Benátkach roku 1585 vo formáte 12 0 . Katalóg kníh vyvezených doUniverzitnej knižnice v Budapešti Elenchus librorum qui ex Bibliotheca Posoniensis Collegii ductuIndici generalis selecti, et ad Bibliothecam Regiae Universitatis Budensis transmittendi suntobsahuje záznamy o týchto Blosiových knihách: Canon vitae Spiritualis vydaný v Leuvene roku1549 v 8 0 formáte (3 knihy), Institutio Spiritualis vydané v Leuvene roku 1553 vo formáte 8 0(1 kniha), Breve regula cum Novitis Spiritualis vydané v Benátkach roku 1585 vo formáte 12 0(1 kniha). Prídavok k tomuto katalógu – Appendix obsahuje medzi záznamami o knihách, ktoré boli22. novembra 1778 vyvezené do Budapešti aj záznam o diele ¼. Blosia Institutio Spiritualis Ac aliitractatus aliquot vydané v Leuvene roku 1553 v 8 0 formáte (1 kniha). A ïalší katalóg – Elenchuslibrorum in Bibliotheca Collegii Posoniensis post Repatritionem remanentium z roku 1782 dokladá,že po vývozoch kníh z kláštorných knižníc do Budapešti sa vo fondoch tejto knižnice nachádzaluž len jeden exemplár dvojzväzkového diela ¼udovíta Blosia Opusculum Spirit[uale], ktoré vyšlov Augsburgu roku 1625 vo formáte 12 0 . 4Rukopis prekladu Blosiovho diela možno priradi k prekladu Svätého písma – tzv. KamaldulskejBiblii a latinsko-slovenskému slovníku, ktoré vznikli zásluhou mníchov kamaldulskéhokláštora v Lechnici. Pod názvom Ray wernég dussi 5 rukopisné dielo obsahuje vybrané Blosiovespisy, rozdelené na desa oddelení (Rozdjl I. – X.), prièom niektoré z nich sa ešte ïalej èlenia.Pri porovnaní rukopisu a tlaèenej verzie Blosiovho diela Opera omnia z roku 1672 sa ukázalo, žerukopis neobsahuje všetky Blosiove spisy, napriek tomu, že všetky boli cirkvou riadne schválené.Ich rozdelenie a usporiadanie a niekedy ani obsah nezodpovedá celkom rozdeleniu a usporiadaniuspisov v diele Opera omnia z roku 1672. 6 Napr. v origináli je obsah rukopisu uvedený akoRaystr ò pracách Blosyussowych w tomto nowém wykladu, které na dewet Rozdjlúv sa rozdelugú.Aj keï obsah hovorí o rozdelení rukopisu na devä èastí, je v òom uvedená aj desiata èas :Rozdjl X. to gest obhagowani wernég wjri se owssem oèekawá take obwzlásstne. 7 Táto apológiavšak nie je súèas ou rukopisu.4Katalógy knižnice bratislavského jezuitského kolégia sú uložené v Egyetemi könyvtár v Budapešti pod signatúrami J/18/II.10., J10/10 a J 20. Ich mikrofilmy boli zhotovené v rámci grantov Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia v rokoch1999 – 2001 pod vedením doc. PhDr. Gabriely Žibritovej. Fotokópie sú dostupné na Katedre knižniènej a informaènejvedy FFUK v Bratislave.5Fotokópie kamaldulského prekladu diela ¼. Blosia Ray wernég dussi sú k dispozícii v rukopisnej zbierke SNK v Martinepod signatúrou A 269 I. – VI.6Exemplár z roku 1672 použitý pri spracovaní tejto štúdie obsahuje nasledujúce èasti: Tomus prior: Sectio I. Paradisusanimae fidelis: 1. Canone vitae spiritualis, 2. Cimeliarchio piarum precularum, 3. Medulla psalmodiae sacrae, 3. Officiohorrarum de Iesu et Maria. Sectio II. Psychagogia seu animae recreatio, cum apendice. Addita est Comparatio regis etMonachi, ex Graeco D. Chrysostomi Latine reddita. Sectio III. Sacellum animae fidelis: 1. Tabella spiritualis, 2. Preculaadmodum piae, 3. Dicta quorumdam Patrum aurea. Sectio IV. Institutio spiritualis: 1. Ex libris Joannis Thauleri et aliorum,2. Corollarium exertitiorum institutionis spiritualis. 3. Piae precationes, 4. Apologia Joanne Thaulero. Sectio V. Brevisregula et Exercitia quotidiana Tyronis spiritualis. Sectio VI. Consolatio pusillanimium, cui annectitur Paraclesis divina exsacri litteris. Tomus posterior: Sectio I. Margeritum spirituale: 1. De incarnatione et Vita Domini Jesu ex Thaulero Rusbrochio,2. Epitome vitae Christi ex quattuor evangeliis, 3. Dominica Passionis explicatio, fere ex Thaulero cum variis Appendicibus,4. Farrago utilissimarum institutionum, potissimum ex Rusbrochio, 5. Articuli Vitae Christi, 6. Divini amorisigniariolum. Sectio II. Conclave animae fidelis: Speculum spirituale, 2. Monile Spirituale, 3. Corona spiritualis, 4. Scriniolumspirituale. Sectio III. Instructio vitae asceticae: 1. Speculim monachorum, 2. Enchiridii parvulorum, libri duo cumprecationes et doxologiis, 3. Septem Exercitia, seu Meditationes pro religiosis Tyronibus. Sectio IV. Polemica, seu defensioverae fidei: 1. Collyrii hereticorum libri duo, cum Appendice, 2. Facula iluminandis et ab errore revocandis hereticis cumAppendice, 3. Epistola ad Nobilem Matronam per heretices a vera fide seductam.7Fotokópia SNK A 269/1 s. 3.69

V období, keï Blosius tvoril svoje dielo, panoval názor, že napodobòovanie nie je len meravoureprodukciou skutoènosti, ale môže prinies aj novú, dokonca nápaditejšiu myšlienku akopôvodná predloha. Súèas ou filológie bola i schopnos vydávania a komentovania textov (editorstvo)a písanie príruèiek a rozpráv. Vzdelanec bol èasto len kompilátorom úspešne využívajúcimbiblické, antické a stredoveké predlohy. Aj Blosius v súlade s dobovou praxou využívalrozlièné predlohy. Azda najdôležitejším inšpiraèným zdrojom bola pre neho Biblia – starozákonnéknihy a evanjeliá, ako aj diela cirkevných otcov, na ktoré autor odkazuje v nadpisoch svojichspisov, v marginálnych poznámkach i priamo v texte. Blosiovo dielo obsahuje nieko¾ko žánrovovymedzených útvarov. Sú to výklady zákonov duchovného života, návody na dosahovanie žiadanéhostavu duchovnosti napr. za pomoci modlitieb, prosieb, vzývaní a úvah nad biblickými textami,ale aj úryvky zo životopisov svätých, apológie, 8 citáty a gnómické vyjadrenia cirkevnýchotcov i listy zväèša nabádacieho charakteru. 9¼. Blosius ešte pred tým než bol vysvätený za kòaza, preložil roku 1527 z gréckeho origináluJána Chrysostoma do latinèiny Comparatio regis et Monachi. Pod¾a aprobantov knihy Operaomnia z roku 1672 teda nie je autorom tohto diela, ale iba jeho interpretom. Tento spis je zaradenýv rukopisnom preklade v druhom oddelení pod názvom Prirownanj krála k Mnjchu, z Greckéhogazyka Bl. Krysostoma na Latinsky. V tomto èase vydal autor pod menom Dacryanus 10 aj spisSpeculum monachorum, ktorý je zaradený v ôsmom oddelení rukopisného prekladu pod názvomZrcadlo duchowné. Spis Epistola duodecim documentorum cum brevibus apendicibus ad singuladocumenta pochádzajúci tiež z tohto obdobia, vyšiel neskôr aj pod názvom Apendices etDocumenta a pod rôznymi inými názvami aj v mnohých ïalších edíciách.Roku 1539 Blosius napísal a roku 1540 prvý raz vydal v Antverpách pod spoloèným názvomParadisus animae fidelis štyri náboženské spisy. Jeden z nich, Epitome Vitae Christi ex quatuorevangeliis, vôbec nie je do slovenského rukopisného prekladu Blosiovho diela zahrnutý. Ïalšíspis Cimeliarchio piarum precularum je zahrnutý v prvom oddelení slovenského rukopisnéhoprekladu pod názvom Cimeliarchion pobožnych prosbyèek, rovnako ako spis Officio brevi Horarumde Iesu et Maria pod názvom Služba aneb pobožnost hodjnek ò Yežissu a ò Pánne Maryia Medulla Psalmodiae, ktorý autor do tohto vydania zaradil pod gréckym názvom Myelodochia.V slovenskom rukopisnom preklade je pod názvom Tuk spewu z swatych Žalmúv zaradený tieždo prvého oddelenia. Spis Medulla Psalmodiae bol potom súèas ou i mnohých ïalších vydaníBlosiovho diela a poslednýkrát bol prepracovaný zrejme roku 1549. Podobne aj spis Cimeliarchiopiarum precularum vyšiel roku 1549 pod¾a aprobantov v celkom zmenenej podobe. V komentárik vydaniu svojho diela z roku 1549 sa autor vyjadril, že jeho súèas ou je aj 118 krátkychžalmov rozdelených na 22 oktonárov. Nie je však isté, èi mal na mysli spis Medulla psalmodiae,alebo nejaké iné žalmy, ktoré do diela zahrnul, pretože odkazmi na ne, ich parafrázami a citátmiz nich je preniknuté celé Blosiovo náboženské dielo.Roku 1549 vyšli ïalšie Blosiove spisy: Canon vitae spiritualis s prídavkom Iubilio amantisanimae, ktorý je zaradený do prvého oddelenia rukopisného prekladu pod názvom Ray dussiwernég, aneb Kanon žiwota duchownyho. Z citátov sv. Augustína a sv. Gregora je zložený spisPsychagogia. V rukopisnom preklade je k nemu priradený aj spis Iubilio amantis animae, ktorýbol pôvodne prídavkom k spisu Canon vitae spiritualis. Obidva sú v rukopisnom preklade podspoloèným názvom Psychagogia aneb obweselenj dussne, s prjlepkem aneb prjdavkem zaradenédo druhého oddelenia. Spis Enchiridion parvulorum sa v rukopisnom preklade nenachádza,podobne ako proti heretikom namierený spis Collyrium. Približne v tomto období vyšli aj ïalšie8KRASNOVSKÁ, E.: Štýlotvorná hodnota lexikálnych prostriedkov v kamaldulskom preklade Blosiovho diela. In: Slovenská,latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15. – 19. storoèia. Bratislava : Slavistický kabinet SAV 2000, s. 74.9List ako literárny útvar aj s rozdelením na druhy približuje S³ownik literatury staropolskiej (œredniowiecze – renesans –barok). Ed. T. Micha³owska. Wroc³aw – Warszava – Kraków : Zak³ad narodowy imienia Ossoliñskich 1990, s. 456-458.10BLOSIUS, L.: c. d. s. XXI-XXII.70

spisy: Sacellum animae fidelis (Kaplnka dussi wernég, a ty weci které sa v ny obsahugú), Tabellaspiritualis (Tabúlka duchowná), Precula piae (Prosbyèky wélmy pobóžné) a Dicta quorumdamPatrum aurea (Powedené weci nekterych Otcúw Swatych oprawdiwe zlaté). Všetky sú súèas outretieho oddelenia v rukopisnom preklade.Do štvrtého oddelenia v rukopisnom preklade sú zaradené spisy, ktoré Blosius napísal roku1551: Institutio spiritualis (Narjzenj duchowné), Ex libris Joannis Thauleri et aliorum (S knihYána Thauléra, a z ginssych), Exercitium piarum precularum (pobožné prosbi) a Apologia JoanneThaulero (Zgawenj Yánu Thaulérowi).Roku 1553 vyšiel len jeden Blosiov spis – Brevis regula Tyronis spiritualis. Ten pod názvomKrátká Regula, a pobožné weci každodenné Uèedlnjka Duchowného tvorí samostatné piate oddelenierukopisu.Samostatné – šieste oddelenie v rukopise tvorí aj Blosiov spis z roku 1555 Consolatio pusillanimium,v preklade Potessenj neduwerliwych, kterému sa pridáwá Zgawenj bozské z swatychLiter. V tom istom roku vyšiel aj spis Margeritum spirituale. I keï jeho preklad Perla duchownyna ssest èástek rozdelená naznaèuje, že by tento spis mal by ïalej rozdelený, nie je to tak. Pod¾aobsahu by iba on mal tvori samostatné, siedme oddelenie rukopisu. V skutoènosti však vôbecnie je do rukopisu zahrnutý. Spisy Explicatio Dominicae Passionis ex Thaulero complecta, Farragoutilissimarum institutionum, Articulae Vitae Christi, Igniariolum divini amoris, Pia exertitiaet XIII precatiuncula, Exercitia quaedam divinarum precationum, Sex psalmos mirae Suavitatiset virtutis, ktoré tiež vyšli roku 1555, v rukopisnom preklade nie sú zaradené.Roku 1558 vyšiel Blosiov spis Conclave animae fidelis (Pogjèek Dussi wernég) zložený soštyroch èastí: Speculum spirituale (Zrcadlo duchowné), Monile spirituale (Retaz duchowná),Corona spiritualis (Korúna duchowná) a Scriniolum spirituale (Sskrynka Duchowná). Všetkytieto diela sú zahrnuté v ôsmom oddelení rukopisu.Roku 1562 vyšiel posledný datovaný Blosiov spis Facula iluminandis hereticis et ab errorerevocandis. Spolu so spisom Collyrium a ïalším spisom Epistola ad nobilem matronam perhereticos a vera fide seductam tvoria poslednú èas vydania Blosiovho súborného diela z roku1672 nazvanú Polemica, seu defensio vera fidei. Posledná èas rukopisného prekladu by pod¾ajeho obsahu mala ma názov Obhagowani wernég wjri, no ako je už uvedené aj vyššie, takátokapitola nie je súèas ou rukopisu, aj keï dodatok (sa owssem oèekává take obzwlásstne), ktorýje súèas ou titulu tejto kapitoly, by mohol naznaèova , že jej prièlenenie k rukopisu sa predpokladá,resp. oèakáva.Porovnanie viacerých vydaní Blosiovho súborného diela by snáï prinieslo aj odpoveï naotázku, ktoré z nich bolo predlohou pre kamaldulských prekladate¾ov. Doterajšie porovnávaniaprekladu žalmov v rukopisnej kapitole Tuk spewu z swatých Žalmúw a žalmov v kapitole Medullapsalmodiae v diele Opera omnia z roku 1672 ukázalo, že pokia¾ ide o text žalmov, prekladzodpovedá latinskej predlohe v diele Opera omnia z roku 1672, avšak kvantita marginálnychpoznámok, resp. odkazov na biblické žalmy, z ktorých boli jednotlivé verše v Blosiovom spracovaníèerpané, sa v rukopisnom preklade a v tlaèenej verzii diela Opera omnia z roku 1672 odlišujú.Zatia¾ èo tlaèená verzia odkazuje v marginálnych poznámkach na Bibliu v celej kapitoleMedulla psalmodiae len trikrát (Isa 24, Dan 3 a Deut 32), v rukopisnej verzii je takýchto odkazovomnoho viac (Isa 24, Dan 3, Deut, 32, Thren 5, Isa 26, Thren 3, Mich 7). 11 Možno teda predpoklada, že tlaèená verzia Blosiovho diela Opera omnia z roku 1672 nebola predlohou pre jehokamaldulský preklad.Rukopis pôsobí uceleným dojmom. Okrem titulného listu a stránky s obsahom nie sú jehosúèas ou žiadne pomocné èasti, ako napr. úvod èi komentár ku štruktúre obsahu diela. Vynechanésú spisy týkajúce sa života a úèinkovania Krista všeobecne známe z Biblie a evanjelií (napr.11Fotokópia SNK A 269/I s. 111.71

Epitome vitae Christi ex quatuor Evangelistis a Articuli vitae Christi), ako aj väèšina apologetickýchspisov (celá desiata èas – Polemica seu defensio vera fidei). Naopak, zaradené sú semvšetky druhy a formy prosieb, modlitieb, výrokov, citátov a myšlienok cirkevných autorít, návodova odporúèaní na zlepšenie kvality duchovného života, èo svedèí o tom, že preklad z Blosiovhodiela sa chápal ako praktická pomôcka. Texty neboli urèené pre laických veriacich, autor ichnapísal pre duchovné osoby. Ich preklad bol pravdepodobne zhotovený pre vnútornú potreburehole ako podklad pre duchovné cvièenia, 12 èo napokon dokazuje aj sám preklad týchto textov,ktorý sa v porovnaní s prekladmi textov Svätého písma neraz vzïa¾uje živému jazyku. 1312KRASNOVSKÁ, E.: c. d., s. 29 a 32.13Problematiku prekladu Blosiovho diela do slovenèiny približuje príspevok E. Krasnovskej a A. Škovierovej O kamaldulskompreklade diela ¼. Blosia (18. stor.), ktorý odznel na medzinárodnej vedeckej konferencii Bratislavská slavistikakonanej v Bratialave 13. – 14. novembra 2003.72

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1RYSZARD GRZESIK *Piêædziesiêciolecie Instytutu Slawistyki PANGRZESIK, R.: The Fifty Years of the Intitute of Slavonic Studies of PAN. Slavica Slovaca, 39, No. 1, pp. 73-76.(Bratislava)The contribution reports on the history of one of the most significant research centres for Slavonic studies inPoland. It contains information on research aims of the institute, on current projects as well as on the most importantresults accomplished during the fifty years of its existence.Institute of Slavonic Studies of PAN. Fifty years of existence. Presentation of the institute. Research projects of theinstitute.W 1954 r. z inicjatywy prof. Zdzis³awa Stiebera powsta³ w Warszawie Zak³ad S³owianoznawstwaPAN, przekszta³cony nastêpnie w 1977 r. w Instytut S³owianoznawstwa PAN, dzisiajInstytut Slawistyki (ISl PAN). Pocz¹tkowo skupia³ on kilka placówek jêzykoznawczych. W 1955r. w³¹czono w jego strukturê poznañsk¹ redakcjê S³ownika staro¿ytnoœci s³owiañskich, którautworzy³a Pracowniê (obecnie Zak³ad) Wczesnej Historii S³owiañszczyzny, a w 1957 r. przeniesionepracownie filologiczne z Instytutu Polsko-Radzieckiego w Warszawie. W ten sposób ukszta³towa³ysiê trzy dziedziny badawcze, obecne w dzia³alnoœci placówki: jêzykoznawstwo s³owiañskie,literaturoznawstwo oraz historia S³owiañszczyzny w najwczeœniejszym okresie dziejów. DyrektoramiInstytutu byli profesorowie: Zdzis³aw Stieber (1954 – 1973), Janusz Siatkowski (1973 –1982), Mieczys³aw Basaj (1982 – 1990), Ewa Rzetelska-Feleszko (1990 – 1996), Kwiryna Handke(1996 – 1999), a od 1999 r. jest nim Zbigniew Greñ. Placówki ISl PAN mieszcz¹ siê w Warszawie,Krakowie i Poznaniu.Badania jêzykoznawcze prowadzone w ISl PAN mo¿na podzieliæ na badania teoretycznenad sk³adni¹ oraz funkcjami semantyczno-sk³adniowymi przypadków w jêzykach s³owiañskichoraz badania nad poszczególnymi jêzykami s³owiañskimi i ich histori¹. W ramach studiów naddziejami jêzyków s³owiañskich przygotowuje siê S³ownik pras³owiañski (w krakowskiej PracowniJêzyka pras³owiañskiego kierowanej przez prof. Wies³awa Borysia), bada s³owiañskieprzek³ady Biblii (prof. Irena Kwilecka z Poznania), wydaje S³ownik polsko-³aciñski Bart³omiejaz Bydgoszczy (doc. El¿bieta Kêdelska z poznañskiej Pracowni Jêzyków Zachodnios³owiañskich),bada siê równie¿ pras³owiañskie abstrakta. Szczególnym zainteresowaniem badaczy Instytutucieszy siê S³owiañszczyzna pó³nocno-zachodnia, poczynaj¹c od kaszubszczyzny i jej stosunkudo literackiej polszczyzny. Owocem tych zainteresowañ by³ wydawany w latach siedemdziesi¹tychXX w. Atlas Jêzykowy Kaszubszczyzny, obecnie zaœ trwa publikacja pracy W. Borysiai H. Popowskiej-Taborskiej, S³ownik etymologiczny kaszubszczyzny, t. 1, Warszawa 1994, t. 4obejmuj¹cy litery P-S ukaza³ siê w roku 2002. Równolegle w Pracowni Jêzyków Zachodnios³owiañskichw Poznaniu opracowuje siê S³ownik gwarowy tzw. S³owiñców kaszubskich, t. 1: A-C,red. prof. Zenon Sobierajski (UAM), Warszawa 1997 - dot¹d ukaza³ siê tylko tom 1.Badania nad Pomorzem skupione s¹ w Pracowni Onomastyki S³owiañskiej kierowanej przezprof. E. Rzetelsk¹-Feleszko. Analizuje siê w niej dawne nazwy na Pomorzu Zachodnim, które s¹jedynym Ÿród³em do rekonstrukcji wymar³ych miejscowych dialektów. Zainteresowaniami objêtotak¿e nazwy rzek prawobrze¿nego Mazowsza, a z drugiej strony stan wspó³czesnej polszczyzny na*dr Ryszard Grzesik, Instytut S³owianoznawstwa PAN w Poznaniu, 60-814 Poznañ, ul. Zwierzyniecka 20.73

Pomorzu. Tematyk¹ t¹ zajmuje siê równie¿ prof. Zofia Kaleta, kieruj¹ca Pracowni¹ Historii NazwiskPolskich i S³owiañskich w Krakowie, umieszczon¹ w strukturze pracowni literaturoznawczych.W orbicie zainteresowañ badaczy Instytutu le¿¹ równie¿ zagadnienia sorabistyczne (PracowniaJêzyków Lechickich i £u¿yckich kierowana przez prof. Jadwigê Zieniukow¹). Opróczhistorii jêzyków ³u¿yckich bada siê równie¿ jêzykow¹ i kulturaln¹ œwiadomoœæ Serbów £u¿yckich.Prace z zakresu jêzyków wschodnios³owiañskich realizowane w Pracowni Jêzyka Bia³oruskiego,kierowanej przez prof. Irenê Maryniakow¹, obejmuj¹ m. in. studia nad jêzykiem rosyjskimi jego s³owotwórstwem na tle s³owiañskim oraz przygotowanie atlasu gwar wschodnios³owiañskichBia³ostocczyzny. W Instytucie prowadzi siê tak¿e po³udniowows³owiañskie studia leksykalne(Pracownia Semantyki kierowana przez prof. Violettê Kosesk¹-Toszew¹).Wa¿ne miejsce w dzia³alnoœci Instytutu, zw³aszcza po 1990 r., odgrywaj¹ badania nad pograniczamipolsko-s³owiañskimi, realizowane przez ró¿ne pracownie jêzykoznawcze i literaturoznawcze.Szczególnie istotne jest analiza polszczyzny kresowej, zarówno pó³nocno-wschodniej,jak i po³udniowo-wschodniej ³¹cznie z Bukowin¹, prowadzona w Pracowni Badañ PolszczyznyKresowej kierowanej przez prof. Irydê Pabis. Analizuje siê tak¿e zapo¿yczenia polskiew jêzyku bia³oruskim. Rozwiniête s¹ równie¿ studia nad jêzykowym i kulturowym pograniczempolsko-czesko-s³owackim (Pracownia Jêzyka Czeskiego i S³owackiego kierowana przez prof.Zbigniewa Grenia, który, co trzeba podkreœliæ, jest chyba pierwszym badaczem spoœród zatrudnionychw Instytucie, który publikuje swe prace równie¿ w internecie).W zakresie jêzykoznawstwa konfrontatywnego i kognitywnego badania obejmuj¹: gramatykêkonfrontatywn¹ bu³garsko-polsk¹, gramatykê komunikacyjn¹ jêzyka czeskiego, konfrontatywnebadania jêzyka polskiego i litewskiego oraz studia nad semantyk¹ i konfrontacj¹ jêzykow¹.Drugi dzia³ badawczy Instytutu stanowi¹ prace literaturoznawcze. Jak siê wydaje, ze wzglêduna swoj¹ genezê podlega³y one najsilniej presji historii. Przed 1990 r. koncentrowa³y siê onena studiach porównawczych literatur zachodnio- i po³udniowos³owiañskich oraz na literaturachwschodnios³owiañskich „okresu radzieckiego“. Zespó³ Zak³adu Literatur Wschodnios³owiañskichkierowany przez prof. Bazylego Bia³okozowicza przygotowa³ m. in. radziecki podrêcznik akademicki:Historia rosyjskiej literatury radzieckiej, wyd. polskie 1977, który zosta³ w 1981 r. mocnoskrytykowany przez przedstawicieli czo³owych polskich oœrodków slawistycznych. Badacze z tegozespo³u uczestniczyli te¿ w próbach tworzenia „marksistowsko-leninowskiego“ modelu literaturoznawstwa.Po 1990 r. nowy kierownik, Andrzej Drawicz, doprowadzi³ do odnowy tego kierunku.Instytut opuœci³a te¿ grupa pracowników przygotowuj¹ca Przewodnik encyklopedyczny: literaturyzachodnio- i po³udniowos³owiañskie 1890 – 1990 (prof. Hanna Janaszek-Ivanièková);przewodnik zosta³ wydany w 1994 r. na Uniwersytecie Œl¹skim.Obecnie w ramach Instytutu dzia³a 9 pracowni i zespo³ów badawczych literacko-kulturoznawczych:Pracownia Literatury Rosyjskiej kierowana przez prof. Jerzego Faryno; Zespó³ LiteraturyUkraiñskiej – kierownikiem jest dr Aleksandra Hnatiuk; Zespó³ Literatury Bia³oruskiej –dr Jerzy Garbiñski; Pracownia Badañ Literackich i Kulturoznawczych – dr Gra¿yna Szwat-Gy³ybow;Zespó³ Badania To¿samoœci Kulturowej na Ba³kanach – dr Jolanta Sujecka; PracowniaKultury – prof. Jerzy Faryno; Pracownia Badañ Teatrologicznych – dr Katarzyna Osiñska; PracowniaInterdyscyplinarnych Badañ Humanistycznych – doc. Gra¿yna Bobilewicz oraz wspomnianaju¿ wy¿ej Pracownia Historii Nazwisk Polskich i S³owiañskich prof. Zofii Kalety.Problematykê analizowan¹ w wymienionych pracowniach okreœliæ mo¿na jako pograniczaliteratury. Analizowane s¹ m. in. problemy tradycji s³owiañskiej w krajach ba³kañskich (w porównaniuze Œrodkow¹ Europ¹), miejsce bogomilstwa w bu³garskiej œwiadomoœci, bada siê stereotypyS³owiañszczyzny, wizerunki s¹siadów, teatr rosyjski, a nawet strój artystów w kulturzerosyjskiej prze³omu XIX i XX w. Szczególn¹ uwagê poœwiêca siê literaturom wschodnios³owiañskim.Bada siê emigracyjn¹ literaturê rosyjsk¹, twórczoœæ mniejszoœci narodowych w Rosji,twórczoœæ pisarzy rosyjskich, ¿ycie Polaków przebywaj¹cych w Rosji w czasie pierwszej wojny74

œwiatowej i wojny domowej, dzia³alnoœæ kulturaln¹ Ukraiñców w II Rzeczypospolitej, recepcjêliteratury ukraiñskiej w Polsce w tym czasie, ¿ycie kulturalne Bia³orusinów w przedwojennejPolsce oraz postacie XX-wiecznych bia³oruskich dzia³aczy religijnych.Trzecim pionem badawczym jest wczesna historia S³owian, któr¹ zajmuje siê poznañskiZak³ad Wczesnej Historii S³owiañszczyzny. Jak ju¿ wspomniano wy¿ej, by³a to redakcja S³ownikastaro¿ytnoœci s³owiañskich (SSS). Sama idea wydawania encyklopedii historii i kultury s³owiañskiejma znacznie starsz¹ metrykê, siêgaj¹c¹ XIX-wiecznego, romantycznego przebudzenianarodów. Wobec narastania liczby prac poœwiêconych najrozmaitszym aspektom ¿ycia s³owiañskiegow Niemczech i w Rosji zrodzi³a siê idea wydania S³ownika staro¿ytnoœci s³owiañskich,wzorowanego na Reallexikon der germanischen Altertumskunde. Zawirowania historii pierwszychdziesiêcioleci XX w. udaremni³y ten pomys³. Inicjatywê w 1927 r. podj¹³ Franciszek Bujakna posiedzeniu Federacji Towarzystw Historycznych Europy Wschodniej. Przewidywano wtedy,¿e SSS bêdzie przedsiêwziêciem skupiaj¹cym badaczy ze wszystkich krajów s³owiañskich,w encyklopedyczny sposób przedstawiaj¹cym zagadnienia z zakresu geografii, archeologii, antropologii,jêzykoznawstwa, szeroko pojêtej kultury, historii, prawa i stosunków S³owian z s¹siednimiludami. Za³o¿enia te odzwierciedla wydany w 1934 r. zeszyt próbny. Warto przypomnieæjego treœæ: S. Mladenow, Assemañski albo Watykañski Ewangeliarz, s. 1-3; J. Kury³owicz, Ba³tos³owiañskajednoœæ jêzykowa, s. 4-7; W. Za¿kyn, F. Šišiæ, Chrystianizacja na ziemiach s³owiañskich,s. 7-15; R. Grodecki, Gall-Anonim i jego kronika, s. 15-17; J. Czekanowski, W. Antoniewicz,Goci, s. 17-40 (chyba najobszerniejsze has³o); T. Saturník, Po¿yczka, s. 40-43; A.Florovskij, Psków, s. 43-45; J. V. Šimák, Rzip, s. 45-46, V. Molè, Serbska sztuka œredniowieczna,s. 46-49; N. Radojèiæ, Teodosije (Teodozjusz), mnich hilandarski, s. 49-50. Niestety, II wojnaœwiatowa zniweczy³a dorobek ówczesnego SSS-u. Po wojnie z inicjatyw¹ podjêcia prac na nowowyst¹pili Tadeusz Lehr-Sp³awiñski i Zygmunt Wojciechowski. Od roku 1950 przy InstytucieZachodnim w Poznaniu dzia³a³a Redakcja SSS-u. Jak wspomniano, od 1955 r. sta³a siê ona pracowni¹(a póŸniej zak³adem) Instytutu Slawistyki PAN. Po kilku latach przygotowañ, o którychsystematycznie informowali na ³amach Przegl¹du Zachodniego ówczeœni sekretarze redakcji,Micha³ Sczaniecki i W³adys³aw Kowalenko, wydano w 1958 r. nowy zeszyt próbny, a od 1961 do1996 ukazywa³y siê poszczególne tomy.W trakcie wydawania S³ownika zmieni³a siê jego koncepcja. Pocz¹tkowo mia³ to byæ zwiêz³y,dwutomowy leksykon maj¹cy przybli¿yæ slawistom osi¹gniêcia badañ slawistycznych w poszczególnychdzia³ach, by badacze danej specjalnoœci mogli siê zorientowaæ, co siê dzieje w dyscyplinachpokrewnych. W przeciwieñstwie do koncepcji przedwojennej autorami mieli byæ wy-³¹cznie Polacy oraz uczeni zagraniczni na sta³e pracuj¹cy w Polsce (przypadek S³oweñca, prof.Molègo). Ju¿ w trakcie zbierania hase³ w latach piêædziesi¹tych okaza³o siê, ¿e przyjête ograniczenias¹ nie do utrzymania. Ros³a iloœæ przewidywanych tomów, a SSS zmieni³ siê w encyklopediêslawistyczn¹, zamieszczone w której artyku³y maj¹ samodzieln¹ wartoœæ badawcz¹. W gronieautorów, obok uczonych starszych generacji, pojawiali siê m³odzi naukowcy. Zespó³ Redakcjicoraz aktywniej w³¹cza³ siê w pisanie hase³, opieraj¹c je na w³asnych badaniach.Szczególnie rozwinê³y siê studia nad œredniowieczn¹ histori¹ Ba³kanów (doc. Jan Leœny,doc. Wincenty Swoboda), dziejami europejskich ludów stepowych (doc. W. Swoboda), przesz³oœci¹Wêgrów i stosunków polsko- i s³owiañsko-wêgierskich (doc. W. Swoboda, dr RyszardGrzesik), histori¹ Czech (dr Dorota Leœniewska), histori¹ osadnictwa w Polsce (prof. AndrzejWêdzki, obecny kierownik Zak³adu). Badania nad niepopularnym w Polsce obszarem badañmediewistycznych umo¿liwia dobrze zaopatrzona biblioteka zak³adowa, dysponuj¹ca czêstounikalnymi pozycjami, przewa¿nie z dziedziny szeroko pojêtej historii œredniowiecznej.W latach siedemdziesi¹tych XX w. pojawi³ siê projekt wydania niemieckiej wersji SSS-u wewspó³pracy z Akademi¹ Nauk NRD. Mia³a ona byæ wynikiem wspó³pracy badaczy z wielu krajów;ide¹ t¹ wracano zatem do koncepcji przedwojennych. W 1980 wydano zeszyt próbny Enzyklopädiezur Frühgeschichte Osteuropas. Niestety, po zjednoczeniu Niemiec i rozwi¹zaniu75

Akademii Nauk NRD nie znaleziono œrodków na finansowanie dalszych prac. Jak siê wydaje,idea ta upad³a bezpowrotnie. W pocz¹tkach lat dziewiêædziesi¹tych zrodzi³ siê natomiast pomys³,by przygotowaæ skrócon¹ wersjê SSS-u w jêzyku polskim i angielskim. Szczególne oczekiwaniawi¹¿e siê z wersj¹ angielsk¹, pierwszym w historii anglojêzycznym wydawnictwem encyklopedycznym,propaguj¹cym w œwiecie zagadnienia wczesnej historii S³owian. W chwili obecnejtrwaj¹ prace redakcyjne nad obiema wersjami tego wydawnictwa.W latach siedemdziesi¹tych XX w. na marginesie wydawania SSS-u zrodzi³a siê idea wydawaniaTestimoniów najdawniejszych dziejów S³owian, bêd¹cych zbiorem ekscerptówŸród³owych dotycz¹cych najstarszych etapów historii S³owian i ich organizacji pañstwowych.Ekscerpty ze Ÿróde³ dokonywane s¹ w oparciu o najnowsze wydania. Publikowane one bêd¹z równoleg³ym polskim przek³adem dokonanym si³ami pracowników Instytutu i opatrzone wstêpemfilologicznym oraz komentarzem rzeczowym. Zaawansowane s¹ prace nad seri¹ greck¹ Testimoniów,opracowywan¹ przez dr Alinê Brzóstkowsk¹ i nie¿yj¹cego ju¿ doc. W. Swobodê.W przysz³oœci wydawana bêdzie seria ³aciñska.Przegl¹d trzech podstawowych profili badawczych Instytutu wskazuje, ¿e jego domen¹ s¹badania slawistyczne, ale z naciskiem na relacje i oddzia³ywania miêdzy poszczególnymi ludamis³owiañskimi oraz miêdzy S³owianami a ich s¹siadami. Wzmocnieniem tego kierunku bêdzieutworzenie od kwietnia 2004 w ramach ISl PAN Zak³adu Badañ Narodowoœciowych w Poznaniu,do którego przejdzie kadra z likwidowanej samodzielnej placówki o identycznej nazwie.W ostatnich latach przy Instytucie utworzono studia doktoranckie. Odbywaj¹ siê one nadwóch œcie¿kach dydaktycznych: Studium Mniejszoœci Narodowych i Ma³ych Ojczyzn oraz StudiumJêzyków, Literatur i Kultur S³owiañskich. W ten sposób Instytut wpisuje siê w ¿ywo dyskutowanezagadnienie udzia³u placówek PAN w nauczaniu studentów.Do dyspozycji pracowników, studentów i wszystkich zainteresowanych pozostaje warszawskaBiblioteka im. Zdzis³awa Stiebera, najwiêksza w Polsce biblioteka slawistyczna, licz¹ca ponad112 000 woluminów. Jej kierownikiem jest mgr Leonarda Biesiadowska.W 1990 powo³ano do ¿ycia Slawistyczny Oœrodek Wydawniczy (SOW), w którym pracownicymog¹ publikowaæ swe prace. SOW dysponuje internetowym katalogiem wydawnictw) podadresem: http://www.ispan.waw.pl/sow/sow.htm Kierownikiem jest mgr El¿bieta Aftowicz.W 1993 powsta³o Centrum Slawistycznej Informacji Naukowej, którego g³ównym zadaniem jestopracowywanie miêdzynarodowej bibliografii jêzykoznawstwa slawistycznego. Kierownikiemjest dr Zofia Rudnik-Karwatowa.Jak widaæ z powy¿szego przegl¹du, Instytut Slawistyki PAN przez 50 lat swego istnieniawypracowa³ w³asn¹ niszê badawcz¹, która odró¿nia go od innych placówek PAN-u. Nic te¿ dziwnego,¿e na 24 wrzeœnia 2003 r. zaplanowano uroczyste obchody rocznicy istnienia placówki. Przewidywanejest przedpo³udniowe uroczyste spotkanie na Zamku Królewskim w Warszawie, a popo³udniu dyskusja panelowa nad najwa¿niejszymi problemami jêzykoznawstwa, które wci¹¿ stanowisilny, mo¿e nawet dominuj¹cy pion badawczy Instytutu.LITERATÚRARZETELSKA-FELESZKO, E.: Badania naukowe Instytutu S³owianoznawstwa Polskiej Akademii Nauk. In: Nauka Polska,1991, è. 2, s. 117-130 (historia trzech pionów badawczych).WÊDZKI, A.: Blaski i cienie pierwszej polskiej encyklopedii slawistycznej. Uwagi na marginesie zamkniêcia prac nadS³ownikiem staro¿ytnoœci s³owiañskich. In: Nauka Polska, 1993, è. 6, s. 89-94.Internetové stránky: http://www.ispan.waw.pl76

SLAVICA SLOVACA • ROÈNÍK 39 • 2004 • ÈÍSLO 1SPRÁVY A RECENZIEZa Antonom Habovštiakom14. apríla 2004 náhle a neèakane skonal poprednýslovenský jazykovedec, dialektológ a slavista, významnýkultúrny dejate¾ PhDr. Anton Habovštiak, CSc., nosite¾Zlatej plakety ¼udovíta Štúra za zásluhy v spoloèenskýchvedách. Neúprosná smr vyrvala pero z rúk èloveka, ktorýdo posledných chví¾ neustával v tvorivých a kultúrnospoloèenskýchaktivitách, rozdával pri svojich vystúpeniacha stretnutiach optimizmus a odovzdával všetko, èopoèas dlhých rokov bádate¾skej èinnosti v jazykovedea spisovate¾skej práci v literatúre vyskúmal a vytvoril. Eštenedávno sa prihováral širokému okruhu svojich kolegov,priate¾ov a známych v Klube spisovate¾ov pri príležitostiprezentácie svojich dvoch najnovších knižných publikácií,a to autobiograficky ladenej knihy príznaène nazvanejTúžba po poznaní i ïalšej knihy z dlhého radu jehobeletristických prác.Na poèiatku fyzického a neskôr i bádate¾ského a tvorivéhoživota Antona Habovštiaka bola nevyèerpate¾neinšpirujúca Orava. Rodák z Krivej v okr. Dolný Kubín(narodil sa 22. septembra 1924) zaèal zapisova náreèovéprehovory z tejto oblasti ešte ako poslucháè Filozofickejfakulty UK v Bratislave (v r. 1946 — 1951 tu študovalslovenský a francúzsky jazyk). Svoju prvú štúdiu z r. 1948(Stredoslovenské ä, 0 na rozhraní dolnej a strednej Oravy),ktorá predznamenala èi predurèila centrum jeho bádate¾skéhoi tvorivého záujmu a stála na poèiatku bohatej,viac ako polstoroènej publikaènej aktivity, venovalprirodzene svojmu rodnému kraju. Bytostná spätosA. Habovštiaka s Oravou bola signifikantná pre celú jehoïalšiu — a to nielen jazykovednú, ale aj umeleckú —tvorbu. Na základe ¾udových motívov napísal viacerozbierok rozprávok a povestí, bohato a funkène využívajúcichhlbokú studnicu náreèovej lexiky, frazeológie a syntaxei pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov.Pri slovakistických i slavistických výskumoch zohrávavýznamnú úlohu jeho publikácia Oravci o svojejminulosti (1983). Toto nezvyèajne kultúrne a kultivovanévlastivedné èítanie priamo vyrastá z reèi a slovesnosti oravského¾udu. K náreèovým textom pripojil autor aj krátkyslovníèek. Je nepochybné, že všetky v òom zaregistrovanénáreèové slová sú spracované aj v komplexnom Oravskomnáreèovom slovníku, ktorý sa, žia¾, napriek viacerýmúsiliam doteraz nepodarilo vyda . Pre slovenskúi slovanskú lingvistickú obec i pre širšiu kultúrnu verejnosreprezentovali Anton Habovštiak a dialektológia dvaažko oddelite¾né pojmy. Bez A. Habovštiaka si nebolomožné predstavi slovenskú dialektológiu; bez celoživotnéhokoncentrovaného záujmu o slovenské náreèia byAnton Habovštiak nebol býval sebou samým. Tento záujemsa v priebehu jeho dlhodobej bádate¾skej èinnostireflektoval v širokom výskumnom zábere. V súvislostis prípravou a realizáciou ve¾kého a originálneho projektuAtlasu slovenského jazyka sa dostávalo do popredia štúdiumúzemného rozšírenia jednotlivých jazykových javov.Na tvorbe I. zväzku tohto diela, ktorý predstavil zemepisnediferencované hláskové javy, participoval A. Habovštiakako spoluautor; IV. zväzok ASJ (1984), venovanýzobrazeniu a komentovaniu lexikálno-sémantických územnýchdiferenciácií, pripravil autorsky už sám. Dôkladnáanalýza spracúvaného materiálu (z významovej stránkysú to pomenovania najzákladnejších reálií súvisiacichs èlovekom a jeho ekotopom) našla svoj odraz aj vo viacerýchsamostatných štúdiách, interpretujúcich dichotomockúa trichotomickú lexikálnu diferenciáciu slovenskýchnáreèí vo svetle jazykového zemepisu.Poznatky a skúsenosti získané pri tvorbe národnéhoatlasu A. Habovštiak pretavil a zúroèil aj vo ve¾kom medzinárodnomkolektíve, pripravujúcom Slovanský jazykovýatlas. Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekciitohto makroprojektu; v súvislosti so svojou autorskouúèas ou riešil teoretické i praktické problémy lexikálneja sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu (ijej plastického zobrazenia na mapách) zo širšieho slavistickéhoh¾adiska. Využil materiál získaný pomocou atlasovéhodotazníka na rozsiahlom slovanskom (i neslovanskom)území a pripravil sériu príspevkov, publikovanýchv domácich i zahranièných periodikách i v príležitostnýchzborníkoch. V poslednom období svojho aktívneho èlenstvav komisii publikoval z tohto okruhu napr. štúdie Názvypohanky (Fragopyrum) v slovenèine a v slovanskýchjazykoch (1984), Lexémy cap a kozol v slovanských jazykoch(1985), O názvoch pes, suka, šteòa (1987), Slovárataj a pachar v slovenèine a v slovanských jazykoch(1987), Borievka obyèajná (Juniperus communis) v západoslovanskýchjazykoch (1988), Názvy borovica a sosnazo slovakistického a slavistického aspektu (1990),Názvy jarabice v slovenèine a v ostatných slovanskýchjazykoch (1990), Slovenské názvy dobytka v slovanskomkontexte (1991) a iné.K XI. medzinárodnému (bratislavskému) zjazdu slavistovvyšla r. 1993 monografia A. Habovštiaka nazvanáZo slovensko-slovanských lexikálnych vz ahov (so zrete¾omna lingvistickú geografiu). V 12-tich kapitolách tejtoknihy zhrnul výsledky svojich výskumov z oblasti areálovejlingvistiky. Na vybraných príkladoch dokumentuješpecifické a pozoruhodné akoby centrálne postavenie slovenèinymedzi slovanskými jazykmi a jej svojský osobitnývývin.Obdivuhodná pracovná aktivita A. Habovštiaka nijakonepo¾avila ani po istej vonkajšej „zmene štatútu,“po jeho odchode z materského (a jediného) pracoviskav Jazykovednom ústave ¼. Štúra SAV. Skôr naopak; získalanové dimenzie a realizaèné možnosti. Ako èlen autorskéhokolektívu Slovníka slovenských náreèí I (1994)mal možnos rozvinú svoju lexikografickú prax; neskôr77

ju zúroèil pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkovslovenských náreèí. Okrem Krátkeho slovníka náreèiaslovenského oravského (1995) pripravil aj podobnýSlovník Pivnice vo Vojvodine (1997) a Slovník Slovákovv Gornej Mitropolii v Bulharsku (1998). V poslednýchrokoch rozšíril aj svoju umeleckú paletu. Okrem zbierokrozprávok a povestí obohatil slovenskú literatúru o titulys náboženskou kres anskou tematikou. Výrazne a inšpiratívnesa angažoval aj v televízii a rozhlase; v mnohýchreláciách oduševnene prezentoval a dokumentoval svojbytostný vz ah k materinskej reèi.Anton Habovštiak preniesol svoju duchovnú postana iné miesta; zanechal však výrazný a zrete¾ný odkaz vosvojom mnohoaspektovom diele. Slovenskej a slovanskejdialektológii v òom patrí nezastupite¾né miesto. Jeho neèakanýodchod je bolestnou stratou; bude chýba nielensvojej rodine, najbližším kolegom, priate¾om, ale aj celejslovenskej i slavistickej jazykovednej komunite.Èes jeho vzácnej pamiatke.Ivor RipkaŽivotné jubileum slovenskej polonistkyDoc. PhDr. Marta Panèíková, CSc., sa narodilav ne¾ahkých povojnových èasoch 9. septembra 1944 v stredoslovenskejobci Poltár ako najstaršia z piatich detí. Základnúškolskú dochádzku ukonèila v rodnom kraji. Bolato dochádzka v pravom zmysle tohto slova, lebo na prvýaj druhý stupeò základnej školy musela chodi nieko¾kokilometrov peši. Po maturite na Dvanás roènej strednejškole v Brezne prejavila záujem o štúdium na vysokejškole, èo pre viacdetnú rodinu znamenalo vážne rozhodnutie,ktoré nebolo jednoduché bezvýhradne podpori .S jasným cie¾om a pevným odhodlaním vysokoškolskéštúdiá úspešne ukonèi sa prihlásila na Filozofickú fakultuUniverzity Komenského v Bratislave, kde po piatichrokoch absolvovala uèite¾ské štúdium v aprobácii ruskáa po¾ská filológia.Spoèiatku pôsobila štyri roky ako vysokoškolskáuèite¾ka ruského jazyka. V rokoch 1971 – 1976 bola naštudijnom pobyte v Jazykovednom ústave ¼. Štúra SAV,kde pracovala už ako polonistka. V tom èase získala štipendiumUNESCO, a zdá sa, že práve viac ako dvojroènýštudijný pobyt vo Varšave spôsobil, že naša jubilantkasvoju profesionálnu dráhu natrvalo zasvätila polonistike.Po návrate z Po¾ska ešte dva roky prednášala ruský jazykna Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, ale keïsa v roku 1978 na Katedre slavistiky a indoeuropeistikyFF UK kvôli pripravovanému po¾sko-slovenskému slovníkuvytvorilo systemizované polonistické miesto, MartaPanèíková ponuku vedúceho katedry prof. Šimona Ondrušaprijala s podmienkou, že sa popri lexikografickej prácichce venova aj pedagogickej èinnosti. Na FF UK už rokpredtým po obhajobe rigoróznej práce z polonistiky získalaakademický titul PhDr., v roku 1987 vedeckú hodnosCSc. a v roku 1987 vedecko-pedagogický titul docentkavo vednom odbore slovanská filológia – po¾skýjazyk. Venuje sa predovšetkým porovnávaciemu výskumuslovensko-po¾ských jazykových vz ahov. Z tejto oblastipublikovala viac ako pä desiat èlánkov, z ktorýchväèšinu predniesla ako referáty na domácich a zahraniènýchkonferenciách – Po¾sko-slovenská lexikálna interferencia,Ostrava 1986; Nové prechýlené pomenovaniav slovenèine a po¾štine, Praha 1988; Z³o¿enia rzeczownikowei przymiotnikowe w jêzyku s³owackim i polskim,Opole 1991; Univerbizované pomenovanie v slovenèinea po¾štine, Opole 1993; Names of Mountains in Polishand the Slovak, Hradec Králové, 1993; Adaptácia cudzíchslov v slovenèine a po¾štine, Bratislava 1998; Nazwy hoteliw stolicy S³owacji i Polski, Prešov 2000; Biblizmyw poezji polskiej, Debrecín 2001; Kolor bia³y w jêzykupolskim i s³owackim, Krakov 2002; Rozvojové tendenciepo¾skej, slovinskej a slovenskej lexiky na prelome tisícroèia,¼ub¾ana – Bratislava 2003; La problematique de certainslexèmes du Dictionnaire des Notions Politiques etSociales des pays d´Europe centrale et orientale, Nancy2003 a pod. Je tiež riešite¾kou viacerých domácich a zahraniènýchvedeckých projektov a grantov. Napríklad Linguisticand Cultural Integration v spolupráci so Sliezskouuniverzitou v Katoviciach, Vývin a význam slovensko-po¾skýchvz ahov (grant Ministerstva školstva SR),Jêzyk Polski dla Cudzoziemców v spolupráci s Jagelovskouuniverzitou v Krakove a i.Doc. PhDr. Marta Panèíková, CSc., je absolventkoutretej generácie slovenskej polonistiky. Za štvr storoèiesvojho pedagogického pôsobenia na Filozofickej fakultev Bratislave sama vychovala nieko¾ko generácií slovenskýchpolonistov. Bola a je školite¾kou desiatok polonistických,lingvisticky zameraných diplomových a rigoróznychprác. V súèasnosti je garantkou bakalárskeho a magisterskéhoštúdia polonistiky v odbore prekladate¾stvoa tlmoèníctvo a školite¾kou doktorandského štúdia v študijnomodbore Slavistika – slovanské jazyky v špecializáciipo¾ský jazyk. Ako vysokoškolská uèite¾ka si vždyuvedomovala potrebu vypracova a vyda pre študentovpolonistiky základné pramene pre poznanie a osvojenie sipo¾štiny ako cudzieho jazyka. Z tejto oblasti publikovalapráce Zradné slová v po¾štine a slovenèine. (Lexikológiapo¾ského jazyka.), 1993; uèebné texty základov po¾skéhojazyka Po¾ský jazyk, 1994; v spolupráci s W. Stefañczykomuèebnicu po¾štiny pre Slovákov Po tamtej stronieTatr (1. vydanie 1998, 2. doplnené vydanie 2003);konverzaènú príruèku Po¾ština na cesty, 2003 a v roku2004 K¾úè do sveta. Po¾ština (spoluautor L. Trup).Ocenenie práce M. Panèíkovej by nebolo úplné, kebysme nespomenuli jej bohatú prekladate¾skú produkciu,ktorá sa týka najmä odborného prekladu mnohých kratšíchpublikovaných i nepublikovaných (ako súdny znalec-tlmoèník)odborných materiálov a tiež rozsiahlychknižných monografií, ktoré sa týkajú prekladov z po¾štiny– napr. Jankowski, B. A.: Štúdium cudzieho jazykaoèami psychológa (spoluautor Š. Ondruš), 1979; Konea žriebätá, 1994, 1999, 2003 i prekladov do po¾štiny Dermek,A.: Grzyby, 1981; Kresánek, J.: Roœliny lecznicze,1982 (spoluautorka K. Mzyk) a pod.V mozaike bohatých èinorodých aktivít našej jubilantkynemožno nespomenú jej dlhoroènú organizátor-78

skú èinnos na pôde bratislavskej Alma mater. Tu na Katedreslavistiky a indoeuropeitiky (od roku 1987 Katedraslovanských filológií) šestnás rokov pracovala ako tajomníèkakatedry a od roku 1997 vykonáva funkciu vedúcejkatedry. Možno poklada za zaujímavú zhodu okolností,že sa doc. PhDr. Marta Panèíková, CSc., nosite¾kavyznamenania Z³oty medal Komisji Edukacji Narodowej,dožíva významného životného jubilea práve v roku, keïsi okrúhle jubileum (80. výroèie vzniku) pripomenie ajpolonistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenskéhov Bratislave.Želáme Ti, milá Marta, predovšetkým dobré zdravie,aby si ešte dlhé roky bola pevným, obetavým ohnivkomv milujúcom a stále sa rozrastajúcom kruhu Tvojej najbližšejrodiny, aby si si uchovala mladistvú duševnú sviežosaj nevšednú energiu a mohla sa naïalej na vedeckomi pedagogickom poli venova svojej milovanej polonistikea teši sa z úspechov svojich kolegov a žiakov.Jubileum profesora Stanislava ŽažiMária DobríkováLetos v dubnu oslavil své pìtasedmdesáté narozeninyemeritní profesor semináøe východoslovanských jazykùa literatur pøi Ústavu slavistiky Filozofické fakultyMasarykovy univerzity v Brnì PhDr. Stanislav Žaža,CSc. ( * 14.4.1929). Po celou dobu svého aktivního pùsobenívykonával vedle èinnosti odborné a pedagogické téžpráci organizaèní a administrativní. Jubilant byl vìdeckyèinný v oblasti souèasného jazyka – pøedevším jeho skladby,dále tvarosloví, slovní zásoby, pravopisu a interpunkce.Ve svých studiích vyšel ze zkoumání syntaktické stavbyruštiny v porovnání s èeštinou a od studia stavby ryzegramatické se postupnì dopracoval ke studiu sémantické,zvukové a grafické stránky vìty a souvìtí. Zde tøeba pøipomenoutjeho spoluautorství (spolu s J. Bauerem a R.Mrázkem) na první pováleèné skladbì ruštiny (Pøíruènímluvnice ruštiny pro Èechy II. Skladba. SPN, Praha 1960,1979 3 ). V této souvislosti nutno pøipomenout též jeho habilitaèníspis Sémantická a syntaktická stránka konstrukcíse slovesem byt // býti (Strojopis. Brno 1979), na základìkterého byl jmenován docentem. V pozdìjších letechse autorsky podílel na sepsání celostátnì platné vysokoškolskéuèebnice ruské skladby Ðóñêèé ñèíòàêñèñâ ñîïîñòàâëåíèè ñ ÷åøñêèì (SPN, Praha 1982) a na vysokoškolskéuèebnici morfologie, která vyšla ve dvou dílechv podobì skript (Morfologie ruštiny I. MU, Brno1996; Morfologie ruštiny II. MU, Brno 1997). Z potøebpedagogické praxe vznikly dále studijní pøíruèky Paradigmatikaa akcentuace ruského slovesa I. Tøídìní sloves(SPN, Praha 1968, 1983 3 ), Paradigmatika a akcentuaceruského slovesa II. Pøízvuk slovesných tvarù (MU, Brno1991), Základy ruštiny pro filology – v porovnání s èeštinou(MU, Brno 1992) a její pøepracovanou a doplnìnouverzi Ruština a èeština v porovnávacím pohledu (MU,Brno 1999).Z oblasti pravopisu a interpunkce zde mùžeme jmenovatvedle dílèích statí samostatnou publikaci Ruská interpunkceve srovnání s èeskou (SPN, Praha 1958), kterávyšla v podobì skripta a zejména jeho kandidátskou disertaènípráci Problematika interpunkce v souvislosti sesyntaktickou a významovou stavbou vìty a souvìtí v ruštinì(Strojopis. Brno 1966). Autorsky se též podílel navysokoškolské uèebnici Îðôîãðàôèÿ, ïóíêòóàöèÿè êíèæíîïèñüìåííàÿ ðå÷ü ðóññêîãî ÿçûêà (SPN, Praha1979) a na její struènìjší verzi Pøíruèka ruského pravopisu(SPN, Praha 1983).Jubilant zastával nìkolik rokù funkci výkonného redaktorajazykovìdné øady Sborníku prací filozofické fakultybrnìnské univerzity, po øadu let byl èlenem redakènírady èasopisu Èeskoslovenská rusistika. Dlouhou dobuje èlenem brnìnské poboèky Jazykovìdného sdruženíÈeské republiky (v letech 1993 – 96 byl jejím pøedsedou)a Èeské asociace rusistù. Byl jedním ze spoluorganizátorùmezinárodních syntaktických sympozií, která se konalana pùdì brnìnské filozofické fakulty (1961, 1966, 1971,1976). V roce 1989 byl jmenován profesorem pro oborruský jazyk.V souèasné dobì, i když oficiálnì odešel do dùchodu,pravidelnì dochází na své pracovištì, externì vedepøednášky a semináøe ze skladby ruštiny, bývá pøedsedouu státních závìreèných zkoušek, nadále pøedsedá oborovéradì pro doktorské studium pro obor ruský jazyk, ješkolitelem nìkolika doktorandù, bývá èastým oponentemdoktorských a habilitaèních prací a èlenem pøíslušnýchkomisí, zasedá v redakèní radì jazykovìdné øady Sborníkuprací filozofické fakulty brnìnské univerzity a èasopisùRossica a Opera Slavica, aktivnì se úèastní domácíchi zahranièních konferencí, ochotnì se zapojuje do plnìníúkolù, které souvisí s chodem pracovištì.V neposlední øadì nutno zdùraznit jubilantovu lingvistickouerudici, jeho široký rozhled po oboru, zaujetípro pedagogickou èinnost a výchovu vìdeckého dorostu.Do dalších let mu pøejeme dobré zdraví, osobní pohodua dostatek elánu do další tvùrèí odborné èinnosti.Ad multos annos!Aleš BrandnerMezinárodní konference slavistù ve VratislaviVe dnech 28. – 30. listopadu 2002 uspoøádal Institutslovanské filologie univerzity ve Vratislavi již šestou mezinárodnívìdeckou konferenci pod názvem Wyraz i zdaniew jêzykach s³owiañskich (opis, konfrontacja, przek³ad).Zasedání se zúèastnili kromì domácích odborníkùtéž slavisté z Ruska, Bìloruska, Ukrajiny, Srbska, Makedonie,Slovinska a Èeské republiky. Všechny pøednesenéreferáty se týkaly problematiky fungování slova a vìty veslovanských jazycích. V souladu s vytèeným tématem konferencebyly prezentovány práce vìnované rozboru materiáluv jednotlivých slovanských jazycích a dále práces konfrontaèním zamìøením.Plenární zasedání prvního dne jednání zahájil v aulestaroslavného Leopoldina øeditel Institutu slovanské filo-79

logie prof. dr hab. Tadeusz K l i mowicz. Pøivítal úèastníkykonference, dále pøítomné akademické funkcionáøea èestné hosty. Za vedení univerzity pozdravil shromáždìnéjazykovìdce její rektor prof. dr hab. Zdzis³aw L a -tajka. Ve své øeèi se mj. zmínil o tom, že vratislavskáuniverzita slaví v letošním roce 300 let svého trvání, a tudížza souèást oslav lze považovat i tuto konferenci. Nastínilproto struènou historii univerzity a pøiblížil okolnosti, kterévedly k jejímu založení. Slavnostního zahájení se zúèastniltéž primátor mìsta Rafal D u t k i e w i c z .Po oficiálním zahájení následovala dopolední èástplenárního zasedání. Jako první vystoupil A. F u r d a lz hostitelské univerzity. Ve svém obsáhlém referátu poukázalna to, že jedno z pøedních míst v jazykovìdì zaujímáonomastika. Tato disciplína, která byla pùvodnì pokládánaza souèást pomocných vìd historických, poskytujev dnešní dobì stále nový materiál ke zkoumání. Stálese totiž objevují nová pojmenování, z nichž se postupnìstávají vlastní jména.Následovalo vystoupení S. Karolaka (Krakov) vìnovanéstruktuøe vìty. Na konkrétních pøíkladech poukázalna asymetrii mezi její stránkou formální a významovou.Jako tøetí vystoupil L. M o s z y ñ s k i (Gdaòsk). Vesvém pøíspìvku provedl lexikální srovnání støedovìkýchcírkevnìslovanských akatistù ke cti Panny Marie se dvìmavariantami pùvodního øeckého originálu. B. N o r m a n(Minsk) vystoupil s tématem, které se týkalo textové lingvistikya lexikální sémantiky. Zamýšlel se nad významemslova a smyslu vìty. Podotkl, že význam vìty tvoøívýznamy jednotlivých slov. Avšak pøi výstavbì textu lzehovoøit o jistém sémantickém kompromisu, nebo významvýpovìdi se dostává do protikladu s významem slova. Slovomùže mít více významù; je tøeba proto vybrat jen jeden,který odpovídá smyslu výpovìdi. O. S e r b eñska(Lvov) rozebírala normativní posuny ve všech jazykovýchrovinách souèasné ukrajinštiny a zamýšlela se nad jejichpøíèinami.Odpolední èást plenárního zasedání zahájil M. G r o -chowski (Toruò) pojednáním o vnitøním a vnìjším lineárnímuspoøádání lexikálních jednotek v syntaktickýchcelcích. A. Z a h n i t k o (Donìck) vystoupil s problematikouinvariantnosti a variantnosti tzv. syntaktické nuly vestruktuøe slovanské vìty. Analýzu provedl ze sémantickosyntaktickéhohlediska. O obecném fungování jazykùa politické strategii s konkrétní retrospektivou na postaveníukrajinštiny a Ukrajincù v dobì pøed revolucí v roce1917, ale i po ní pohovoøila D. Wi eczorek (Vratislav).Referát se svým zamìøením ponìkud vymykal z rámcetematiky konference. I. Sawicka (Toruò) se zamýšlelanad tím, zda lze „sandhi“ považovat v polštinì za jednotkumorfologickou èi fonetickou. Otázka vìdeckého stylubyla v popøedí zájmu H. Flídrové (Olomouc). Z funkènì-komunikativníhopohledu rozpracovala dosud máloprozkoumanou problematiku tázacích výpovìdí a reakcína nì v ruském odborném textu. Odpolední jednání uzavøelM. K aranfilovski (Skopje) pøíspìvkem o vyjádøeníposesívnosti v makedonštinì v porovnání s polštinou.Plenární zasedání pokraèovalo ještì následujícíhodne dopoledne. V. M itrinoviæ (Bìlehrad) rozebíralaslovesa, která pøedstavují v srbštinì a polštinì internacionalismy,a to z hlediska jejich vidu a z hlediska možnostitvoøení vidových protìjškù. J. Zieniukowa (Varšava)se zamýšlela nad zpùsoby vyjádøení nìkterých kvantifikaèníchvýrazù v lužickém tisku z 19. století. Se zásadamipráce na tzv. hnízdovém slovníku koøenných slov souèasnéukrajinštiny se podìlila J. K arpilovska (Kyjev).E. Janus (Varšava) se zamìøila na problematiku vývojeanalytismu v ruštinì a polštinì. Všímala si genetickýchspojitostí tohoto jevu v pøípadì slovesných vazeb. J. Staszewski(Sosnovec) se vìnoval nìkterým praslovanskýmpøedložkovým konstrukcím a jejich responzím v souèasnýchslovanských jazycích. O úloze kondicionálu v nìkterýchmakedonských náøeèích pohovoøila U . G ajdova(Skopje).Druhý den odpoledne se úèastníci rozdìlili do tøísekcí. V sekci A bylo vyslechnuto osm referátù. Dva bylyvìnovány otázkám výslovnosti: A. K orytowska (Bydhoš) se zamìøila na typologický jev ve slovanských jazycích,a to na artikulaci laryngálních hlásek, které se realizujíza pomoci sevøení hrtanu; zvukovou stránku slovaa Mikuláša slovního spojení z obecnì lingvistických pozics aplikací na ruštinu popsala L. I g natkina (Petrohrad).Dva pøíspìvky se zabývaly derivatologickými problémy:E. Wr o c ³ awska (Varšava) se vyjádøila ke zpùsobutvoøení slov v lužiètinì, J. Soko³owski (Vratislav)se vìnoval konfrontaènímu pohledu v oblasti tvoøeníslov v polštinì a makedonštinì. O pádovém systémuv nìkterých makedonských náøeèích pohovoøila V. L a -broska (Skopje). Zmìnami v jazyce v dùsledku jazykovýchi mimojazykových vlivù se zabýval A. Babanov(Petrohrad). A. Bolek (Krakov) se orientovala do historiea pojednala o vzniku pøechodníkù v ruštinì. D. P y -tel-Pandey (Vratislav) se zamýšlela nad užitím pronominálníchadresných podob v ruštinì v konfrontacis nìmèinou.V sekci B bylo pøedneseno sedm pøíspìvkù. J. Ta r -ska (Opolí) podala klasifikaci tzv. precedentních textù,jimž je dnes v lingvistice i v literatuøe vìnována znaènápozornost. Precedentní fenomén se uplatòuje v rámci dialogukultur a nachází své praktické uplatnìní napøíkladpøi tvorbì uèebnic cizího jazyka. Z. Vychodilová (Olomouc)zamìøila svou pozornost na vyjádøení koherencetextu prostøednictvím pronominálních prostøedkù v èeštinìv porovnání s ruštinou. Na otázky textové lingvistikybyl smìøován referát L . Vo b oøila (Olomouc), který namateriále ruské anekdoty objasnil základní pojmy – kohezia koherenci.Zbývající ètyøi referáty se týkaly slovní zásoby.A. Sitarski (Poznaò) pojednal o anglicismech, které proniklydo ruštiny. Ve svém výzkumu se soustøedil na sémanticképole „kultura.“ Neologismy, které polština pøevzalaz ruštiny, byly v popøedí zájmu M. Sarnowského (Vratislav).Jeho zájem byl zacílen na jejich fungování v polskémtisku. Problematice mezijazykové homonymie v oblasti slovaa slovního spojení se vìnoval K. Kusal (Vratislav). Autorpopsal tento jev v rusko-polském porovnávacím plánu a uvedlzajímavé pøíklady z mezijazykové homonymie ve frazeologismech.J. L i powski (Vratislav) ve svém slovensky pronesenémpøíspìvku poukázal na vznik slovenského odbornéhonázvosloví pod vlivem èeské terminologie a souèasnìse dotkl jazykové politiky èeskoslovenského státu ve vztahuk slovenštinì v meziváleèném období.80

V sekci C zaznìly ètyøi pøíspìvky. Z. A bramowicz(Bialystok) orientovala svùj výzkum na pøíjmení a pøezdívkyŽidù žijících ve mìstì Bia³ystok. O statutu tzv.firmonym v souèasných slovanských jazycích pohovoøilO. Belej (Lvov). Text ukrajinského pøekladu bible sestal podkladem pro bádání P. Józwikiewicze (Vratislav).Ve svém vystoupení se omezil na zpùsob vyjádøenísyntetického predikátu. E. Tymbrowska (Lublaò) rozebralapo stránce skladebné náøeèí vsi Czerwone Chatkina Žitomirsku.Konference byla ukonèena až tøetí den závìreènýmplenárním zasedáním, na nìmž zaznìlo sedm referátù.A. Brandner (Brno) zamìøil svá zkoumání na pùvododvozených pøíslovcí a na jejich fungování ve staré a souèasnéruštinì. L. Pisarek (Vratislav) se zabývala problematikoudvojjazyèné lexikografie. Na pøíkladech rusko-bìloruskýchpøekladových slovníkù ukázala vývoja dosažené výsledky v této oblasti. E. Vy s l o u žilová(Olomouc) analyzovala problémy spojené s pøekladem reklamníhotextu. Svá zkoumání popsala v plánu rusko-èeskéma èesko-ruském.O vyjádøení negace modálních sloves na materiáluz vybraných slovanských jazykù se zmínil W. K ryzia(Sosnovec). Imperativním vìtám v makedonštinì vìnovalapozornost E. Petroska (Skopje). I. Luczków(Vratislav) rozebrala rùzné aspekty kategorie temporálnostia upozornila na postupy pøi vyjádøení èasové lokalizaceudálostí v polštinì a ruštinì. J. Fras (Vratislav) pøiblížilapøítomným fungování výrazù z oblasti souèasného politickéhoživota v rámci komunikaèního aktu.Každý blok referátù byl uzavøen bohatou diskusí. Pozávìreèném plenárním zasedání následovalo oficiálníukonèení tøídenní konference. Bylo mj. konstatováno, žepøednesené referáty øešily aktuální otázky jazykovìdnéslavistiky a mohou se stát impulsem pro další bádání.Všichni úèastníci odevzdali své pøíspìvky v otištìné podobìorganizátorùm konference; jejich zásluhou budouzveøejnìny v samostatném sborníku.Aleš Brandner – Zdeòka VychodilováSlovanství ve støedoevropském prostoru. Iluze,deziluze a realitaTýždeò pred historickým prvým májom sa v Pardubiciachkonala medzinárodná konferencia Slovanství vestøedoevrópskem prostoru, iluze, deziluze a realita. Okrem„naèasovania“ je táto akcia zaujímavá aj tým, že juzorganizovali a príspevkami zaplnili historici, politológovia,slavisti, jazykovedci a etnológovia, ktorí len pred párrokmi dopísali, alebo ešte len dokonèujú svoje dizertaènépráce. Okrem zástupcov štyroch stredoeurópskych národovvystúpili na nej aj mladí bádatelia z Bieloruska, Ukrajinya Azerbajdžanu. Na dva a pol dòa (22. – 24. 4. 2004)sa rokovacia sála Pardubického parlamentu stala miestom,kde v piatich blokoch zaznelo vyše 40 referátov. Natomto mieste nebudeme pár slovami sumarizova obsahkaždého z nich. Abstrakty všetkých referátov možno nájsna internetovej stránke http://www.stred.proglas.org/pard2004.html a navyše už na jeseò by mal vo vydavate¾stveLibri vyjs i konferenèný zborník. Upozornímepreto len na referáty, ktoré zaujali buï svojím tematickýmzameraním alebo inovatívnym metodologickýmprístupom.Konferencia prebehla v piatich, chronologicky radenýchblokoch: Slovania v súradniciach minulosti a súèasnosti;Slovanská identita? Mýtus, stereotyp, realita;Slovanstvo v kultúre stredoeurópskych národov; Slovaniaa ich hranice a Slovanstvo v programoch a koncepciáchvedeckých i politických). Každý blok uviedla vstupnáprednáška niektorého etablovaného odborníka. Prvúsekciu otvoril R. V l èe k (Historický ústav AV ÈR, Brno)príspevkom Panslavizmus a národy habsburské monarchie,v ktorom definoval obsah, genézu a vývoj panslavizmumalých slovanských národov od polovice 18. dozaèiatku 20. storoèia. Upozornil tiež na odlišnosti tohtoideového prúdu v ruskom prostredí a u malých slovanskýchnárodov a na jeho èasté zamieòanie s inými prejavmislovanskej vzájomnosti, ako bol napr. austroslavizmus,ilyrizmus a pod.R. Kuèera (Praha) v referáte Slovanské národy vevzdìlávací politice Habsburské monarchie 1849 – 1859ponúkol komparatívnu analýzu postavenia slovanskýchnárodov vo vzdelávacej politike podunajskej monarchie.Venoval sa príèinám, pre ktoré mali jednotlivé slovanskéjazyky ve¾mi odlišné postavenie vo vzdelávacom systémev období neoabsolutizmu, ktoré v neskoršom obdobíviedli k nerovnomernému kultúrnemu postaveniu a odlišnému„sebavedomiu“ národných hnutí malých národov.P. Z u b k o (Teologická fakulta KU, Košice) sa v svojompríspevku venoval vz ahu katolíckej cirkvi v Uhorskuk slovanským národom. Na príklade Slovenska (najmävýchodného) v období od polovice 19. do polovice20. storoèia predstavil oficiálnu líniu katolíckej cirkvia Svätého stolca orientovanú univerzalisticky, no všímalsi najmä postoj cirkevnej hierarchie, vyznaèujúci sa ve¾kouambivalentnos ou. Vz ah biskupov k nemaïarským národnostiamvarioval od neskrývanej podpory (Š. Moyzes,J. Haulík) až k cie¾avedomému odnárodòovaniu (K.Schuster), no nezriedka sa poèas života radikálne zmenil(V. Jekelfaluši).Recepciu slovanskej myšlienky v súèasnom Po¾sku(Wspó³czesna polska myœl s³owianofilizuj¹ca a kategoria„Europy“) prostredníctvom definovania jej hlavnýchideových prúdov podal A. K o l a (Uniwersytet Miko³ajaKopernika Toruñ). Autor v referáte terminologicky odlišovalmedzi slovanofilstvom, ktoré vníma ako produktmyslenia 19. storoèia, a slovanofilským myslením, ktoréviac vystihuje súèasný stav. V rámci tohto širokého „œwiatopogl¹dus³owianofilizuj¹cego“ mladý po¾ský historikvyèlenil štyri východiskové postoje: 1. striktne politické,orientované výrazne protiintegraène a pozívne naklonenéRusku; 2. integrálny tradicionalizmus, ideovo èerpajúciz klasického slovanofilstva 19. storoèia, „obohateného“o nový aspekt protikres anského pohanstva a miestami i ofašizoidné myšlienky; 3. „skutoèné slovanofilstvo,“ ktoréje v súèasnosti zastúpené najslabšie, a podobne ako v ostatnýchslovanských krajinách (s výnimkou Ruska) je obmedzenélen na zintezívnenie medzislovanskej kulturnej81

spolupráce. Posledným prúdom, prepojeným s predošlým,no napriek tomu osobitým, je slovanofilstvo slavistov. Pritýchto štyroch skupinách si všíma ich postoj k najaktuálnejšímintelektuálnym „výzvam“ súèasnosti, ich vz ahk EÚ, Európe ako kultúrnej a politickej kategórii, miestekres anstva v spoloènosti. A. Eberhardt (Polski InstytutSpraw Miêdzynarodowych, Warszawa) vo svojom referáteIdea s³owiañska w œwiadomoœci spo³ecznej i politycezagranicznej wspó³czesnej Rosji upozornil na preceòovanievplyvu tradièného slovanofilstva a panslavizmuv súèasnom ruskom politickom myslení, kde v súèasnostidominuje koncepcia euroaziatizmu.Štyri zvyšné príspevky prvého bloku boli venovanédiskusii o (ne)existencii strednej Európy. Z nich by smeupozornili najmä na príspevok O. B etlijovej (AkademiaKijowsko-Mohylañska, Europejskie Kolegium Polskichi Ukraiñskich Uniwersytetów, Lublin), v ktorom analyzovalaprojekty a vízie o strednej Európe, objavujúce saod 80-tych rokov (M. Kundera, Cz. Mi³osz, J. Szûcs, T. G.Ash atï.) v odbornom a kultúrnom diskurze.O politickom rozmere stredoeurópskej idey v rokoch1989 – 2003 referoval L. Napiontek (Studium EuropyWschodniej, Uniwersytet Warszawski). Základnú tézu jehopríspevku možno zhrnú do záveru, že na rozdiel od oblastikultúry, kde sú vidite¾né pozitívne príklady spolupráce,narážala snaha o definovanie jasnejších politickýchpostulátov na národné partikularizmy.Druhá sekcia Slovanská identita? – Mýtus, stereotyp,realita zaviedla rokovanie od aktuálnych problémovs reálnym politickým dosahom spä do minulosti. Otázkou,kedy vznikalo spoloèné slovanské vedomie, presnejšie,èi je doložite¾né vo vèasnom stredoveku (v 6. – 10. storoèí),sa v úvodnom referáte Slovanské vedomie, spoloènévedomie, èi myšlienka vzdelancov zaoberal M. Homza(FF UK, Bratislava). Vychádzajúc z paradigmy, ktorú vypracovalReinhart Wenskus pre vèasnostredoveký gens prisudzujeslovanské vedomie len tým slovanským kmeòom,ktoré boli nosite¾mi tohto mena (Slovieni naddunajskí,novgorodskí, macedónski). Naopak u Chorvátov, Srbov,Antov a ostatných archaických gentes ažko predpoklada, žeby popri vlastnom kmeòovom vedomí mali i širšiu,slovanskú identitu. Získavali ju až neskôr, v dôsledkuprocesu stotožòovania Slovanov na základe podobnostiich jazyka, spoloèenského usporiadania, duchovnej a materiálnejkultúry.Sebereflexiou slovanských etník do 12. storoèia sazaoberal referát M. T é r u (FiFa UK, Praha) Slovanskáidentita v raném støedovìku, ktorý chronologicky vhodnenadviazal na predošlý príspevok. Opierajúc sa o analýzudobových prameòov, kroník a legiend autor prezentovalnázor, že v období vèasného stredoveku paralelne existovalaslovanská identita, vz ahujúca sa na jazyk, kultúru,zvyky a právo, a identita (dnes vnímaná ako etnická) fixovanána štátnu príslušnos .Druhú skupinu referátov venovanú slovanským stereotypomotvoril P. Šoltés (Slavistický kabinet SAV)príspevkom Stereotypy o Slovanoch v Uhorsku na zaèiatkumodernej doby. Autor na základe analýzy uhorskej odbornejliteratúry, najmä špecifického žánru vlastivednejliteratúry (tzv. štatistík z konca 18. a prvej polovice 19. st.)predstavil stereotypný obraz, ktorý o slovanskom národe(slavische Nation, slavisches Volk) a jeho vetvách èi národnostiach(Zweige, Äste, Völkerschaften) šírila a sèastiaj vytvárala dobová uhorská a zahranièná, prevažne nemeckáliteratúra.Netradièný prameò stereotypných obrazov analyzovalJ. Skóra (Instytut Historyczny, Uniwersytet Wroc³awski)v referáte S³owianin – wróg czy brat? Obraz Czecha,Rosjanina i S³owaka w polskiej karykaturze dwudziestoleciamiêdzywojennego. A. Jezierski (lektor po¾skéhojazyka na Štátnej univerzite B. Chme¾nického v Èerkasoch)predstavil výsledky anketového výskumu zameranéhona zistenie stereotypu Poliaka v oèiach Ukrajincov,realizovaného na piatich ukrajinských vysokých školách.Pozitívnym zistením je pod¾a autora ústup negatívnychpredsudkov, odvíjajúcich sa od komplikovaných vz ahovobidvoch národov v nedávnej minulosti.Referát £. Ostrowského (Instytut Socjologii,Uniwersytet Warszawski) S³owiañszczyzna – wspólnotawspó³czesna czy wy³¹cznie historyczna? Przyk³ad Polskipriblížil výsledky výskumov venovaných vz ahu Poliakovvoèi cudzincom, ktoré uskutoènil Oœrodek BadaniaOpinii Publicznej. Z nich vyplýva, že v prípade Poliakovnie je možné hovori o vyhranenom pocite slovanskej jednoty,že ku každému slovanskému národu Poliaci pristupujúindividuálne.M. Lacko (UCM, Trnava) sa v príspevku K otázkechápania slovanstva v slovenskej spoloènosti zameral nadôsledky, ktoré politické zmeny v rokoch 1938 – 1945vniesli do chápania slovanstva v slovenskej spoloènosti.Vz ah k Rusku, Po¾sku a vôbec k myšlienke slovanskejvzájomnosti prekonal za krátky èas siedmich rokov nieko¾kootrasov a oficiálnych ideologických obratov, ktorého natrvalo poznaèili.Poèas rokovania v tejto sekcii odzneli ešte dva referáty:Dva pokusy o fiktívne spoloèenstvo na Slovenskuv 20. rokoch 20. storoèia (Svoje a DAV), ktorý prezentovalaD. Beracková (Katedra èeské literatúry KU, Praha)a referát M. C zerwiñského (Instytut FilologiiS³owiañskiej, Uniwersytet Jagielloñski, Kraków) Wspó³czesnachorwacka eurofilia. Analiza dyskursu prasowego.Sekciu Slovanství v kultuøe støedoevropských národùotvoril M. Z e l e n k a ( PF JU Èeské Budìjovice) referátomLiterárni prostor støední Evropy a její slovanskoneslovanskýcharakter. V pestrej palete príspevkov bolipertaktované osobnosti a témy vnímané ako „tradièné“ –Kollárova koncepcia slovanstva – ilúzia versus skutoènos(M. S a d o , FiFa PU, Prešov), Panslavizmus a teoriekulturnì historických typù (H. N y k l , Ústav slavistickýcha východoevropských studií FF UK, Praha) i témy „moderné,“ako napr. S³owiañskoœæ jako jeden z wyznaczników„kultury uczuæ“ sformu³owanej przez Milana Kunderê(M. S³omka, Uniwersytet im. Adama Mickiewicza,Poznañ), Emocjonalne manifestacje s³owiañskiej duszyposkramiamy humorem (Josef Kroutvor) (J. Kowalsk a , Wydzia³ Filologii Polskiej, Uniwersytet Œl¹ski, Katowice).Dva príspevky si všímali vplyv slovanstva a jehokultúrnych a religióznych tradícií na priebeh formovaniamodernej národnej identity.M. Szczepanski (Instytut Slawistyki Zachodnieji Po³udniowej, Uniwersytet Warszawski) v referáte S³owiañskoœæa ³u¿yckoœæ. Udzia³ s³owiañskoœci w kszta³to-82

waniu serbo³u¿yckiej to¿samoœci narodowej analyzovalatribúty slovanstva u Lužických Srbov, ktoré sa pod¾a referujúcehonefixovali len na lingvistické kategórie, ale zahrnovaliaj historickú pamä , národnú symboliku èi kultúrnekontakty.Úlohu a funkciu byzantsko-slovanskej tradíciev kultúre a identite Ukrajincov v Halièi v 19. a na zaèiatku20. storoèia analyzoval M. Wa w rzonek (KatedraPolitologii, Uniwersytet Rzeszowski). Spor o príslušnoshalièských Ukrajincov do západného alebo východnéhokultúrneho okruhu bol pod¾a autora èasto nesprávne redukovanýako spor medzi polonofilskou a rusofilskouorientáciou. Najvýraznejšie sa táto diskusia prejavila v sporeo formovaní nového literárneho jazyka.Obdobie 20. rokov 20. storoèia a zasahovanie politikydo èeskoslovensko-po¾ských kultúrnych kontaktov sivšímal príspevok M. Krejèího (Praha). Sústredil sa naoblas výtvarného umenia, na ktorého príklade ukázaltesnú prepojenos štátne podporovanej kultúrnej výmenyod politickej „objednávky.“W. Kuligowski (Instytut Etnologii i AntropologiiKulturowej, Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, Poznañ)zaujal príspevkom Fenomen muzyki folk w obszarzetradycji i (po)nowoczesnoœci œrodkowoeuropejskiej.Analyzoval dva, na konci 20. storoèia najvýraznejšie podobyfolku (tzv. „turbofolku“) – po¾ský a srbský. Všímalsi ich odlišné ideové ukotvenie, na jednej strane autorskúslobodu v prípade po¾skom a zrete¾nú politickú manipuláciusrbského „turbofolku.“ V obidvoch prípadoch tentodruh hudobnej produkcie zohrával aktívnu úlohu pri upevòovaníkultúrnej identity.Slované a jejich hranice, tak znel názov sekcie, ktorúotvorili referáty V. Vebera (Fakulta humanitních studiíUniverzity Pardubice) Slovanství a Støední Evropaa J. Rychlíka (Filozofická fakulta univerzity Karlovy,Praha) Metamorfóza myšlenky panslavismu v období komunismu.Vystúpili v nej S. Kazimova (Studium EuropyWschodniej, Uniwersytet Warszawski) s referátomProblem stosunków pomiêdzy S³owianami i narodami turañskimia A. Tichomirow (Studium Europy Wschodniej,Uniwersytet Warszawski) s referátom Polacy naBia³orusi: miêdzy Europ¹ Wschodni¹ a Œrodkow¹. V súèasnostive¾mi aktuálneho problému spolužitia kres anskeja moslimskej populácie sa týkal príspevok I. Wy -sztygielovej (Wydzia³ Filologiczno-Historyczny,Uniwersytet Gdañski) Tatarzy polscy jako integralna czêœæspo³ecznoœci œrodkowoeuropejskiej.Dva slovenské referáty boli venované politickej „realizácii“idey slovanskej vzájomnosti po prvej svetovejvojne. M. Šmige¾ (UMB Banská Bystrica) vystúpils príspevkom Ruská a ukrajinská politická emigráciav Èeskoslovensku a spôsoby jej likvidácie v povojnovýchrokoch. Pod¾a autora sa v rokoch 1918 – 1948 pomer èeskoslovenskejpolitiky k ruským, ukrajinským a bieloruskýmemigrantom nevývijal smerom k naplneniu ideovéhoodkazu slovanskej vzájomnosti, ale bol determinovanýpredovšetkým rade (meniacimi sa) politickými požiadavkamia diktátom okolia.Málo známy problém priblížil vo svojom referátePlány na slovanskú expanziu v pohranièných oblastiachÈeskoslovenska (nacionálne momenty poèas realizovaniapozemkovej reformy a kolonizácie v medzivojnovomobdobí) A. S i m o n (Fórum Inštitút, Šamorín). Snahao konsolidáciu pohranièných oblastí viedla na juhu Slovenskak plánom slovanskej kolonizácie tohto územia.Hlavným nástrojom na presadenie tohto cie¾a bola pod¾aautora pozemková reforma, prostredníctvom ktorej sa nemalazmeni len sociálna a politická štruktúra novej republiky,ale aj jej národnostné zloženie. Okrem hlavnýchplánov a ich ideológov sa A. Simon venoval i dôsledkomtejto akcie na dobovú a aktuálnu národnostnú situáciu najužnom Slovensku.Posledná sekcia Slovanství v programech a koncepcíchvìdeckých i politických obsahovala s výnimkou referátuM. P øíhodu (Ústav slavistických a východoevropskýchstudií FF UK, Praha) Slovanství Juraje Križanièepríspevky z dejín druhej polovice 19. a z 20. storoèia. Prevažovaliv nej referáty venované reflexii slovanskej otázkyu významných osobností èeskej politiky: Èeská slovanskápolitika (1848 – 1917; V. Doubek, Masarykùvústav, Praha), Slovanství v myšlenkách èeské meziváleènépravice (D. Hrodek, Filozofická fakulta univerzityKarlovy, Praha), Karel Kramáø a jeho slovanská politika(M. Lustigová, Ústav politologie FF UK, Praha).Renesancii myšlienok slovanskej vzájomnosti poskonèení 2. svetovej vojny boli venované dva referáty. Prvý,Slovanství a tøetí republika aneb slovanství v programechèeských politických stran (M. Pehr, Ústav politologie FFUK, Praha), si tento problém všímal v kontexte Èeskoslovenskaa programov jednotlivých politických strán.Oživenie slovanskej idey na povojnovom Slovenskua najmä úlohu, ktorú pri tom zohrali mocenské záujmySovietskeho zväzu, analyzoval príspevok M. Syrného(UMB Banská Bystrica) Slovanská idea v povojnovomSlovensku v rokoch 1945 – 1948.Rokovanie poslednej sekcie uzavreli tri referáty,v ktorých sa autori zamerali na vplyv idey slovanskej vzájomnostina vedeckú aktivitu troch významných predstavite¾ovsvetovej slavistiky, historikov F. Koneczného(K. Burdon, Warszawa, Iluzje i deziluzje w dzia³alnoœcis³owianofilskiej Feliksa Konecznego), J. Bidla (J. K o -mendová, Olomouc, Støedovìká Rus a úskalí Bidlovykoncepce Dìjin Slovanstva) a etnografa A. Èerného(P. K a l e t a , Praha, Adolf Èerný a jeho pohled na maléslovanské skupiny).Pardubickú konferenciu organizaène zastrešilo obèianskezdruženie Stred, Støedoeuropský dialog, o. s. Tento,v poradí už tretí roèník finanène podporil hejtman pardubickéhokraja, Vyšegrádsky fond a Klub slovenskej kultúry.Peter ŠoltésFINK-ARSOVSKI, Ž.: Poredbena frazeologija:pogled izvana i iznutra. Zagreb : Filozofskifakultet, 2002. 128 s.Ustálené slovné spojenia sa do zorného po¾a lingvistickýchvýskumov dostali takmer pred šes desiatimi rok-83

mi, keï V. V. Vinogradov rozpracoval teóriu Ch. Ballyhoo ekvivalencii frazeologickej jednotky so slovom, aplikovalju v prvej klasifikácii frazém a vyslovil prognózuo budúcnosti frazeológie ako samostatnej vedeckej disciplíny.Najprv v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, neskôrv ïalších slovanských krajinách i v nemeckej jazykovedevznikajú prvé štúdie s frazeologickou problematikou,onedlho vychádzajú prvé monografie i frazeologickéslovníky. Teoreticko-metodologické otázky sa komplexnea systematicky zaèínajú skúma najmä po rokovaniachsamarkandskej konferencie v roku 1971. Pre nasledujúceobdobie vývinu frazeológie je príznaèná bipolárnaorientácia výskumu. Ten na jednej strane pokraèuje v tradiènýchmetódach minuciózneho evidovania a klasifikáciemateriálu, na strane druhej naïalej prebiehajú diskusiev rámci samej teórie frazeológie, kde najmä v poslednýchrokoch bada skepsu nad deskriptívnymi metódamiprebiehajúceho základného výskumu, ktoré stále neprinášajúdefinitívne odpovede na nevyriešené otázky frazeologickejteórie.Hoci základný výskum teoreticko-metodologickúproblematiku zdanlivo nerieši, disponuje usporiadanýmisúbormi jednotlivých typov frazém, konkrétnymi sondamido ich vnútorných i vonkajších syntaktických vz a-hov, èím sa stáva objektívnym kritériom pre abstrahovaniepodstatných znakov frazeológie a jej vz ahu k inýmjazykovedným disciplínam. Takýto viacrozmerný charaktermá aj recenzovaná publikácia, v ktorej profesorka ruskéhojazyka na Filozofickej fakulte univerzity v Záhrebe,chorvátska frazeologièka Željka Finková-Arsovská podávakomparatívno-kontrastívny poh¾ad na štruktúru a fungovanieustálených, resp. frazeologických prirovnanív chorvátskom a ruskom jazyku. Okrem úvodu (s. 5),zoznamu citovanej literatúry a prameòov (s. 121-128) sapráca èlení na dva samostatné celky. Teoretickej problematikeskúmaného typu frazém, ktorého korpus v chorvátskomjazyku reprezentuje okolo 600 jednotiek, sa autorkavenuje v šiestich kapitolách – Poredba i poredbenifrazemi (s. 10-11), Strukturni aspekt poredbenih frazema(s. 12-20), Paradigmatiènost poredbenih frazema (s. 21-25), Sintaktièki aspekt poredbenih frazema (s. 26-28), Semantièkiaspekt poredbenih frazema (s. 29-36) a Konceptualnaanaliza poredbenih frazema (s. 37-61). Praktickúèas práce predstavuje slovníkové spracovanie frazeologickýchprirovnaní v chorvátskom a ruskom jazyku:Popis poredbenih frazema hrvatskog i ruskog jezikaobuhvaæenih konceptualnom analizom (s. 62-80), Priruènirjeènik hrvatske poredbene frazeologije (s. 81-107) a Rjeènikruskih poredbenih frazema upotrijebljenih u ovomeradu (s. 108-120).V prvej kapitole sa venuje pozornos vlastnostiamfrazém (cjelovitost, ustaljenost, resp. reproduktivnost, slikovitost,ekspresivnost a i.) a niektorým procesom ichvzniku, akými sú napríklad potpuna desemantizacija, t. j.úplná frazeologizácia, a djelomièna desemantizacija, t. j.èiastková frazeologizácia. Základná jednotka frazeológie– frazéma sa charakterizuje ako spojenie slov, ktoré mávo svojom zložení najmenej dva komponenty (s. 6), konkrétnedva autosémantické, prípadne kombináciu jednéhoautosémantického a jedného synsémantického komponentu.Z h¾adiska rozsahu, èiže zloženia frazém sa hovorío ich trojstupòovom èlenení: fonetska rijeè, skup rijeèia frazemi-reèenice. Za najmenšiu jednotku frazeológiesa pokladá fonetska rijeè, v slovenskej frazeologickejterminológii známa ako minimálna frazéma. Charakterizujesa ako jednotka, ktorá sa najèastejšie skladá z jednéhoautosémantického a jedného (alebo viacerých) synsémantickýchslov, prièom podstatným znakom tohtoštruktúrneho typu je, aby tvoril jeden významový celok.Pojmom skup rijeèi sa oznaèujú frazémy so stavbou syntagmya frazemi-reèenice sú jednotky so stavbou vety alebosúvetia, zo staršej slovenskej frazeologickej literatúry známeako frázy, v súèasnej terminológii ako frazeotextémy.Nasledujúce èasti sú venované štruktúrnej, paradigmatickej,syntaktickej, sémantickej a konceptuálnej analýzefrazeologických, resp. frazeologizovaných prirovnanív chorvátskom jazyku (poredbe = komparacije = poredbenifrazemi), ktoré sa z viacerých aspektov konfrontujús typologicky totožnou skupinou frazém v ruskomjazyku. Tieto jednotky majú vo frazeologickom systémekaždého prirodzeného jazyka výnimoèné postavenie, ktoréje dané jednak ich poèetným zastúpením a tiež skutoènosou, že v rámci relatívne stabilnej trojèlennej schémy(comparandum : tertium comparationis : comparatum) tvoriatakmer neobmedzené množstvo štruktúrnych podtypov.Ž. Finková-Arsovská z h¾adiska vnútornej stavbyanalyzuje komparatívne frazémy s trojèlennou a dvojèlennouštruktúrou, teda tie, ktoré v chorvátskom aj ruskomjazyku predstavujú dva základné modely sledovaného súborufrazém. Trojèlenný štruktúrny typ má schému A + B+ C, kde A je comparandum (prirovnávaná èas ), èasB je formálny znak, t. j. komparátor (poredbeni veznik)a v èasti C je zastúpená prirovnávacia zložka, teda comparatum.Tento trojèlenný štruktúrny model sa pod¾a lexikálnehozastúpenia komponentov v èasti C ïalej èlenína komparatívne frazémy syntagmatického a vetného typu.Pä základných skupín prirovnaní syntagmatického typus trojèlennou štruktúrou (verbálne, adjektívne, adverbiálne,substantívne, pronominálne) autorka pod¾a slovnodruhovéhoobsadenia komponentov diferencuje na ïalšiepodskupiny. V rámci tohto triedenia napríklad pri verbálnychkomparatívnych frazémach syntagmatického charakteru(glagolski frazemi so strukturom skupa rijeèi,s. 12-17) vymedzuje 19 modelov ich tvorenia v chorvátskomjazyku – (1) pjevati kao slavuj, (2) rasti kao iz vode,(3) izgledati kao naslikan, (4) živjeti kao mali bog, (5)osjeæati se kao kod kuæe, (6) nalikovati (slièiti)kao jaje jajetu, (7) paziti na koga, na što kao na zjenicuoka, (8) juriti (trèati a pod.) kao muha bez glave, (9) osjeæatise kao riba na suhom, (10) zabavljati se (imati veselja)s èim kao nori s guslama, (11) držati se koga, èega kaopijan plota, (12) vrtjeti se (motati se, obilaziti) oko koga,oko èega kao maèak oko vruæe kaše, (13) èuvati (nositi,držati) koga, što kao kap vode na dlanu, (14) èuvati (nositi,držati) koga, što kao malo vode na dlanu, (15) živjetikao dva goluba, (16) govoriti francuski (njemaèki a pod.)kao krava latinski, (17) živjeti kao golub i golubica, (18)sjeæati se èega kao danas, (19) spremati se kao gladansrat. Takáto precízna klasifikácia prináša nielen komplexnýsumár informácií o slovnodruhovom obsadení komparatívnychfrazém v chorvátskom jazyku, ale aj o ich kvantitatívnomzastúpení z h¾adiska jednotlivých štruktúrnych84

typov. V trojèlennom type sú najpoèetnejšie verbálne komparatívnefrazémy so štruktúrou syntagmy, z nich má najbohatšiezastúpenie podskupina v zložení sloveso + prirovnávaciaspojka + podstatné meno, ktorá predstavuje54% daného súboru frazém a v celkovom poète komparatívnychfrazém 23%. Z analýzy dvojèlenného štruktúrnehomodelu so schémou B + C vyplýva, že môže by akocelok vyjadrený minimálnou frazémou (kao bog, kao furija,kao na iglama, kao u priæi, kao na sajmištu, kaoisprebijan, kao preporoðen a pod.) alebo je v èasti C vyjadrenýsyntagmou (kao sveta Bona, kao pas na lancu,kao kec na jedanaest, kao munja iz vedra neba, kao gromomošinut, kao od brda odvaljen atï.). Percentuálne zastúpenietrojèlenného a dvojèlenného štruktúrneho typukomparatívnych frazém v chorvátskom jazyku štatistickyvyjadruje pomer 93% : 7%.V súvislosti s kontaktovým zapojením frazém dokontextu autorka hovorí o troch spôsoboch – nulta, djelomiènaa potpuna paradigmatiènost (s. 21), prièom termínparadigmatiènost (promjenljivost) frazema nestotožòujes pojmami variantnos , resp. variant frazémy a konštatuje,že pri frazeologických komparáciách sa realizujúiba prvé dva spôsoby, keïže premenlivos gramatickýchkategórií komponentov súèasne v prirovnávanej (A) i prirovnávacejzložke (C) analyzovanému typu frazém nie jevlastná. Pre frazeologické prirovnania s dvojèlennou i trojèlennouschémou je charakteristická modelovos , èižeštruktúrno-sémantická i vnútorná syntaktická ustálenos .Ž. Finková-Arsovská sleduje tiež vonkajšie syntaktickévz ahy komparatívnych frazém, t. j. otázku ich funkèného,resp. vetnoèlenského zapojenia do kontextu (s. 26-28). Sémantický aspekt skúmaného typu frazém analyzujepod¾a stupòa desémantizácie komponentov v prirovnávaneja prirovnávacej zložke. Konštatuje, že frazeologickoskomparatívnych frazém spoèíva nielen v ich ustálenosti,celostnosti nominácie, obraznosti a výraznej expresívnosti,ale najmä vo frapantnom vyjadrení konotatívnehovýznamu, prièom komparácie ako celok fungujú nabáze obrazu, na báze nášho poznania konkrétneho predmetualebo javu (s. 29). Okrem iného zdôrazòuje, žez porovnávacieho h¾adiska pri frazeologických prirovnaniach,kde komponentom je v prirovnávacej zložke (C)urèitý predmet, zohráva relevantnú úlohu výber vlastnosti,ktorú urèuje nedesémantizovaná zložka A. V tejto súvislostiuvádza príklad chorvátskej a ruskej frazémy bijelkao snijeg, áåëûé êàê ñíåã, ktoré napriek formálnej zhodenie sú absolútnymi frazeologickými ekvivalentmi. Bielafarba sa v chorvátskom frazeologickom prirovnaní vz a-huje iba na predmety bielej farby. V ruskom jazyku ideo širšie spektrum možností, okrem bielych predmetov asociujebielos hmly, pary, dymu, vz ahuje sa tiež na vlasysivej farby, bledú tvár alebo svetlú pokožku tváre peknéhodievèa a (s. 30).Pre doterajší výskum frazém zoskupených do urèitýchvecnovýznamových, resp. tematických celkov je charakteristickánejednotnos terminológie a odlišnos prístupovk systemizácii materiálu. V slovenskej teórii frazeológiesa v súvislosti s ideografickým opisom frazém vyskytujúnapríklad pojmy archiséma (F. Miko), onomaziologickáfrazeologická paradigma, makroparadigma(J. Benkovièová), deskriptory, hypertaxóny, taxóny(P. Ïurèo), frazeosémantické skupiny (M. Jankovièová),sémantické hniezda frazém (K. Habovštiaková, E. Krošláková),tematické skupiny frazém (M. Košková) a pod.Pri teoretickom opise (s. 37-61) a lexikografickom spracovaníkomparatívnych frazém v chorvátskom a ruskomjazyku (s. 62-120) Ž. Finková-Arsovská vychádza z ichkonceptuálnej analýzy. Hovorí o tvorení tzv. konceptov(termín kognitívnej sémantiky), v akých sa tematicky, resp.konceptuálne zoskupujú, èo umožòuje analyzova sémantickécharakteristiky, na základe ktorých sa formuje ichfrazeologický význam (s. 37). V rámci vnútorného èleneniapostupne venuje pozornos dvom samostatne vymedzenýmskupinám komparatívnych frazém. Prvú, poèetnejšiuskupinu predstavujú frazémy, ktoré súvisia so vzh¾adomèloveka, jeho charakterovými vlastnos ami a spôsobomživota, druhá sa týka frazém, ktoré sa vz ahujú napredmety.Pre porovnávaciu slovanskú frazeológiu predstavujeosobitný prínos slovníková èas recenzovanej práce.Lexikograficky spracovaný súpis chorvátskych a ruskýchkomparatívnych frazém vychádza z ich predchádzajúcejkonceptuálnej analýzy. Primárne sa èlení na dva základnétematické celky – Frazemi koji se odnose na èovjeka(s. 62-77) a Frazemi koji se odnose na predmete (s. 77-80). Každý celok sa èlení na ïalšie tematické podskupiny,resp. tematické okruhy, ktorých zostupnú štrukturovanosa sukcesívnu konceptuálnu nadväznos vyjadrujedekadické èlenenie arabskými èíslicami. Východiskovýmjazykom je chorvátèina. Chorvátske frazémy sú radenéna ¾avej strane, na pravej strane sa k nim priraïujú zodpovedajúceruské ekvivalenty. Verný obraz o existenciia fungovaní dvoch èiastkových frazeologických systémovponúkajú najmä synonymické rady jednotlivých jednotieka ich vzájomná symetrická, resp asymetrická ekvivalencia.Z h¾adiska typológie ekvivalentov sú zaznamenanévšetky tri typy – bezekvivalentné frazémy, èiastoèné ajúplné frazeologické ekvivalenty. Napríklad ‘spôsob držaniatela’ reprezentujú v chorvátskom jazyku štyri komparatívnefrazémy – ravan kao svijeæa / stajati kao svijeæa /kriv kao paragraf / iskriviti se kao praragraf, ktoré nemajúekvivalent v ruštine, podobne ako prirovnania –dobar kao anðeo / dobar kao duša / dobar kao kruh /dobar kao krušac / dobar kao dobar dan, vyjadrujúce‘dobrotu, resp. dobrotivos èloveka.’ Na druhej stranev ruštine a chorvátèine existujú iba dva úplné frazeologickéekvivalenty komparatívnych frazém s významom‘ve¾mi hladný’ – gladan kao pas : ãîëîäíûé êàê ñîáàêà,gladan kao vuk : ãîëîäíûé êàê âîëê, ïalšie ruské frazémytohto synonymického radu (ãîëîäíûé êàê ÷¸ðò /ãîëîäíûé êàê áðîäÿãà / ïðîãîëîäàòüñÿ êàê ñîáàêà /ïðîãîëîäàòüñÿ êàê ÷¸ðò / ïðîãîëîäàòüñÿ êàê çâåðü /ïðîãîëîäàòüñÿ êàê ñîðîê áðàòüåâ Ôðèäðèõîâ) ekvivalentv chorvátèine nemajú. V ruskom jazyku tiež prevažujúprirovnania, ktoré oznaèujú ‘farbu predmetu,’ ale‘ve¾kos predmetu’ sa zaznamenáva iba v štyroch chorvátskychkomparatívnych frazémach – velik kao mlinskikamen, velik kao kuæa, velik kao gora, kao djeèjigrob a pod.Úlohou slovníka chorvátskych komparatívnych frazém(s. 82-107) a jeho ruského pendantu (s. 108-120) jekaždej jednotke daného korpusu priradi sémantickú cha-85

akteristiku. Heslové slová sú zoradené v abecednom poriadkupod¾a morfologického princípu v poradí podstatnémená, prídavné mená, zámená, slovesá, èíslovky. Výberheslového slova konkrétnej frazémy urèuje k¾úèovéslovo z jej prirovnávacej zložky (C). V ostrých zátvorkáchsa zaznamenávajú fakultatívne èleny prirovnaní, napr.chorv. zaštiæen kao medvjed alebo rus.êðàñíûé êàê ðàê. V okrúhlych zátvorkáchsa uvádzajú lexikálne varianty, t. j. premenlivé komponenty– chorv. blijed (bijel) kao kreda, rus. êàê Ìàìàéïðîø¸ë (âîåâàë); lomkami sa odlišujú vidové variantyslovesných komponentov – pasti/padati kao zrela kruška,rus. ïîêðàñíåòü/êðàñíåòü êàê ïèîí a v hranatýchzátvorkách sa uvádzajú lexémy, ktoré netvoria súèas prirovnaní,ale bližšie definujú ich sémantické pole, resp.kolokáciu – chorv. kao lud [juriti, raditi, smijati se a pod.],rus. [ãëàçà] ÷¸ðíûå êàê âèøíè. V prípade potreby sú prijednotlivých komparatívnych frazémach kurzívou zaznamenanérekcie a v šikmých zátvorkách sa sémantickáchrakteristika dopåòa bližšou konkretizáciou osoby alebopredmetu.Monografia Ž. Finkovej-Arsovskej prináša nový poh¾adna miesto, existenciu a fungovanie frazeologickýchprirovaní v dvoch geneticky príbuzných jazykoch. Spåòavšetky atribúty modernej študijnej príruèky. Jej frazeografickáèas predstavuje prínos nielen pre prekladate¾skúprax, ale precíznym spracovaním témy zapåòa jedno z bielychmiest slovanskej porovnávacej jazykovedy aj teóriefrazeológie.Mária DobríkováKUKLICA, Peter: Slovník stredovekej latinèiny.Bratislava : SPN, 2000. 166 s.Rozširovanie rímskeho panstva a zjednocovanie rôznychetnických celkov do jednej správnej jednotky maloza následok vytláèanie pôvodných etnických jazykov. Taksa latinèina vïaka politickej moci Ríma i konzervatívnymliterárnym tradíciám udržovaným o. i. pomocou organizovanéhoškolstva stala prirodzeným interetnickýmjazykom. Po rozdelení Rímskej ríše sa jej nástupnícke útvaryv západnej polovici Európy latinizovali. Ale latinèinaz obdobia zániku rímskeho impéria už nebola tým klasickýmjazykom, ktorý dosiahol vrchol literárnej dokonalostiv dielach Cicerónových, Vergíliových, Horátiovýcha Ovídiových. S postupným zánikom väzieb Ríma s jehoprovinciami sa aj jazyk neovplyvnený literatúrou postupnevulgarizoval (zjednodušovala sa syntax, do slovnej zásobyprenikalo viac deminutív a emocionálnych výrazov)a v nádeji, že sa tak priblížia vyjadrovaniu prostých veriacich,sa takémuto ¾udovému jazyku snažili prispôsobi ajkres anskí spisovatelia. Pre latinèinu obdobia rokov 500– 1500 po Kristu sa vžil názov stredoveká latinèina. Táspája v sebe latinèinu klasickú, vulgárnu i kres anskú.Na Slovensku bola latinèina skoro až do polovice19. storoèia nielen liturgickým jazykom, ale aj jazykomštátnej správy, ústnym rokovacím jazykom používanýmna nižších stupòoch uhorskej administratívy a súdnictva,jazykom škôl a vzdelávania, vedy a kultúry, a vo ve¾komrozsahu sa používala aj v korešpondencii v š¾achtickomi meštianskom prostredí (Doru¾a, 1977, s. 25).Významný klasický filológ, profesor Peter Kuklica,uvedomujúc si absenciu slovníka reflektujúceho latinskúslovnú zásobu poklasického obdobia, zostavil Slovník stredovekejlatinèiny, ktorý vyšiel v roku 2000 v Slovenskompedagogickom nakladate¾stve.Ambíciou slovníka nie je, ako to býva pri slovníkochklasickej latinèiny, sumarizova známu latinskú slovnúzásobu. Je špecifický v tom zmysle, že obsahuje výberklasických slov, ktorých význam sa poèas dlhodobéhovývoja a vplyvom nových reálií urèitým spôsobom posunul,alebo slová oznaèujúce v klasickej latinèine isté predmetya javy nadobudli iný význam. Latinské, resp. z gréètinyprebraté heslá, v prevažnej miere adjektíva, substantíva,verbá a substantivizované verbá (zriedkavejšie príslovky,predložky a skratky) najmä z oblasti cirkevnéhoa svetského práva, teológie a medicíny doplnené o dôležitégramatické ukazovatele (genitívnu koncovku, tvary perfektaa supína) sú usporiadané pod¾a latinskej abecedy sozodpovedajúcim slovenským ekvivalentom. Súèas ouprávnických termínov býva i bližšie vysvetlenie. Záverslovníka je doplnený o preh¾ad stupòovania niektorýchprídavných mien a prísloviek, súpis geografických názvovfrekventovaných v stredovekých i novovekých latinskýchpísomnostiach rukopisného i tlaèeného charakterua zoznam osobných mien. Odborníkov medievalistov urèitezaujme (výberová) bibliografia slovníkov, z ktorýchautor èerpal pri zostavovaní svojej publikácie.Ve¾kým pozitívom slovníka je jeho preh¾adné spracovanie,aby bol prístupný všetkým používate¾om, tedaaj tým, ktorí majú len èiastoèné znalosti z latinèiny. Sámautor, citujúc v úvodných slovách používate¾ovi výrok TitaLívia „každá ve¾ká i malá vec trpí už svojím rozsahom,“si uvedomuje, že publikácia, na ktorú odborná verejnosdlho èakala, sklame predovšetkým svojím rozsahom.Angela ŠkovierováKRŠKO, J.: Hydronymia povodia Turca. BanskáBystrica : Fakulta humanitných viedUniverzity Mateja Bela, 2003. 170 s.Výskum slovenskej hydronymie má za sebou ïalšíèiastkový úspech, za ktorý možno právom poklada spracovaniehydronymického materiálu z povodia Turca, 78-kilometrového ¾avostranného prítoku Váhu. Výsledkysvojho trojroèného heuristického výskumu predstavil JaromírKrško vo svojej (už druhej) monografii Hydronymiapovodia Turca.Krškova monografia sa zaèleòuje do systematickéhoa metodologicky jednotného výskumu slovenskej hydronymie,ktorý je svojou metodológiou totožný s metodologickýmivýchodiskami projektu Hydronymia Europaea,a spracúva hydronymický materiál pod¾a jednotlivýchpovodí. Pod¾a princípov tohto medzinárodného projektu86

na Slovensku doteraz vyšli monografie o hydronymii povodíSlanej (¼. Sièáková, 1996), Dunajca (K. Rymut –M. Majtán, 1998), Ip¾a (M. Majtán – P. Žigo, 1999) a navydanie sa pripravuje spracovaná hydronymia Nitry vrátaneŽitavy (J. Hladký). Rovnaká metodológia a porovnávate¾nábáza dokladov z jednotlivých povodí umožòujúrozšíri a spresni doterajšie poznatky o historickej a súèasnejslovenskej hydronymii, a tie môžu poskytova východiskopre širší porovnávací výskum v celoslovanskom,osobitne západoslovanskom jazykovom kontexte, ako nato v roku 1987 upozornil pri príprave systematického výskumuslovenskej hydronymie Milan Majtán.Monografiu J. Krška možno rozdeli na dve èasti –úvodné štúdie a hydronymický slovník zostavený na základeheuristického výskumu. V teoretických štúdiách sabližšie zameral na mikroštruktúrne vz ahy v hydronymiiTurca, osobitne na problematiku onymickej synonymie(polyonymie) a polysémie (aj homonymie). Zdôrazòuje,že v rámci (mikro)society funguje vlastná (mikro)sociálnaonymia, a teda v takomto prostredí nemôže jestvova onymickápolysémia alebo homonymia, pretože by spôsobovalajazykovokomunikaènú entropiu. Preto za homonymnépodoby hydroným pokladá tie názvy, ktoré majú odlišnúmotiváciu. Mikroštruktúrne vz ahy v skúmanej hydronymiitak potvrdzujú úzky vz ah medzi sociálnym prepojenímvlastných mien a ich používate¾mi.Podobne ako v iných regiónoch aj v povodí Turcapoznaèili historický hydronymický materiál etnické pomery.Ich vplyvy na onymickú bázu vodných názvov sivšíma J. Krško v samostatnej kapitole. Turiec, relatívneuzavretý a autochtónny región, obývalo slovanské (slovenské)etnikum ešte pred vznikom Ve¾kej Moravy, èodosvedèujú mnohé ojkonymá. Medzi Nitrou (resp. severnýmPonitrím) a Turcom jestvovali bohaté vz ahy, pretožetento región predstavoval prirodzený prechod do Liptovaa na Oravu (a ïalej do Po¾ska). Od prvej štvrtiny aždo konca 14. storoèia sa usíd¾ovali v Turci nemeckí kolonisti,ktorých lákali najmä náleziská zlata a iných kovov.Autorovi sa podarilo v súbore 450 názvov identifikova53 nemeckých hydroným (teda viac ako napr. v hornomPonitrí v povodí Nitry; pozn. J. H.). V súèasnosti je väèšinaz nich štandardizovaná v slovenskej podobe a terénnymvýskumom J. Krško zistil, že v úze mladších obyvate¾ovsa používajú slovenské, v komunikácii stredneja staršej generácie slovenské i nemecké podoby hydroným(Medvedia studòa – miest. Berbrun < nem. apel. Bär„medveï,“ Brunnen „studòa“). Autor podrobne analyzovalspôsoby adaptácie nemeckých hydroným slovenskýmetnikom. Konštatuje, že maïarské etnikum na formovaniehydronymie v Turci nemalo takmer žiaden vplyv –realizoval sa len na rovine grafickej stránky zaznaèovanýchhydroným.V samostatnej kapitole sa Krško venuje vplyvu sociálnychskupín na hydronymiu skúmaného povodia, èoúzko súvisí aj so vznikom (sociálnej) polyonymie a onymickejpolysémie. Polyonymia vzniká napríklad pri pomenúvanípomerne dlhých tokov, ktoré sú síce dôležité,z h¾adiska regiónu však nie sú najdôležitejšie. V tejto èastiJ. Krško zúroèil výsledky svojich predchádzajúcich výskumov(1996, 1998, 2001), v ktorých sa zaoberal vz a-hom medzi propriami a ich sociálnou podmienenos ou.Súèas ou monografie J. Krška je aj lexikálno-sémantickáanalýza hydronymie Turca poukazujúca na to, akélexikálne základy sa uplatnili pri tvorbe konkrétnych hydroným,a to pod¾a vecnoobsahových okruhov Šmilauerovhotriedenia (Vodopis starého Slovenska, 1932). Ïalšie èlenenieonymického materiálu, tento raz z h¾adiska slovotvornejštruktúry, vèlenil J. Krško do samostatnej kapitoly.Druhá èas Krškovej monografie – takisto ako ostatnémonografie vydané pod¾a metodologických princípov projektuHydronymia Europaea – je spracovaná lexikograficky.Rozdeli ju možno na dva samostatné oddiely –názvy vodných tokov (vrátane ramien, kanálov...) a názvyvodných plôch (aj prameòov, studní, vodopádova pod.). Každý onymický objekt tvorí samostatné hesloa heslový názov je štandardizovaný (alebo na štandardizáciuvhodný) názov. Pri každom hesle uvádza úvodnýodsek s presnou hydrologickou a miestopisnou identifikácioutoku (alebo iného objektu), ïalšie názvy vodnéhoobjektu a etymologicky súvisiace názvy. Ïalšiu èas tvorísúbor chronologicky zoradených historických i súèasnýchdokladov hydroným a jeho náreèová podoba zistená terénnymvýskumom. Nasledujú chronologicky zoradenédoklady etymologicky súvisiacich názvov (napr. Socovskýpotok – ojkonymum Socovce). V závereènej èasti heslaje výklad motivácie a etymologický výklad názvu (resp.názvov) vodného objektu. Tam, kde to bolo možné, zaoberása aj etymológiou súvisiacich osadných alebo terénnychnázvov.Krškova monografia predstavuje cenný vklad dopomerne živo sa rozbiehajúceho projektu systematickéhovýskumu slovenskej hydronymie. Jeho výskum nepriniesollen cenné informácie o diachrónnej a synchrónnej stránkehydronymie Turca, ale podoby názvov zistené terénnymvýskumom možno použi v procese štandardizáciehydroným v skúmanom povodí.Juraj HladkýÈeské, polské a slovenské jazykové a literárnísouvislosti. Ed. I. Fialová. Olomouc : Filozofickáfakulta Univerzity Palackého 2003.248 s.Vz ahy blízko pri sebe žijúcich národov boli vždy stredobodompozornosti. V prípade Èechov, Slovákov a Poliakovnejde len o geografickú blízkos , ale aj genetickú, kultúrnua napokon aj jazykovú a literárnu. Vždy bolo a bude zaujímavéskúma to, èo majú blízke národy spoloèné, ale aj to,èím sa odlišujú. Konkrétnym súvislostiam v oblasti jazyka aliteratúry sa venoval jednodenný medzinárodný pracovný seminárdòa 20. februára 2002 v Olomouci. Usporiadaný bolKatedrou bohemistiky a sekciou po¾skej filológie Katedryslavistiky Filozofickej fakulty Univerzity Palackého pri príležitosti70. narodenín Edvarda Lotka. Zborník, ktorý bol pritejto príležitosti vydaný, obsahuje šes kapitol, ktoré tematickysúvisia s vedeckými záujmami jubilanta. Nemožnonespomenú hodnotnú prílohu, ktorá prináša preh¾ad celoživotnejpublikaènej èinnosti Edvarda Lotka. Záver zborníkauzatvárajú dva blahoprajné listy.87

Na plenárnom zasadnutí odznelo šes referátov.K. H á d e k v úvodnom príspevku Jubileum profesora EdvardaLotka predstavuje profesijnú cestu jubilujúceho sedemdesiatnika.Informuje o jeho rozsiahlej publikaènej èinnosti,ktorá je napokon uvedená aj v prílohe zborníka a zahàòatémy spojené s porovnávacím a typologickým štúdiomjazykov (hlavne èeštiny a po¾štiny), všeobecne lingvistickétémy, ale aj témy z oblasti synchrónnej èeskej lexiky(negácia v èeštine), rétoriky, komunikácie, prekladu a i.Na vynikajúce výsledky jubilanta v oblasti porovnávacejjazykovedy upozornil vo svojom príspevku aj R. M r ó -z e k . Územnou distribúciou a etymológiou výrazov pre vtákadruhu Ciconia (slov. bocian, èes. èáp) v severoslovanskýchjazykoch sa zaoberá príspevok M. Komárka.Na zradné slová v po¾štine, slovenèine a èeštine sústredilasvoju pozornos M. Panèíková. V súvislostis témou zradných slov upozoròuje na jubilantove prácev tejto oblasti. Rozsiahlejší referát venovala M. Sobotkovápremenám súèasnej po¾skej prózy, t. j. prózy od90-tych rokov minulého storoèia do súèasnosti, a prenikaniunespisovnej (hovorovej) slovnej zásoby do jej jazyka.O podiele Slezanov na poèiatkoch olomouckej univerzityprináša príspevok s doplòujúcim obrazovým materiálomJ. F i a l a , ktorý v danej súvislosti pripomína, žeaj E. Lotko je rodom Slezan.Súbor príspevkov zjednotených spoloènou témouÈeština a polština v kofrontaci otvára príspevok J. DamborskéhoW kwestii bilingwizmu na czesko-polskim pograniczujêzykowym. Autor sa konkrétne venuje biligvizmuZaolžia, prièom si za východisko berie Lotkov termín„genetický bilingvizmus.“ Otázkou bilingvizmu sa v èlánkuCzesko-polska dwujêzycznoœæ a interferencja (S³ownictwopotoczne) zaoberá aj I. Bogoczová, ktorá sa sústreïujena hovorovú slovnú zásobu a štylisticky príznakovévýrazy používané po¾skou mládežou na tzv. Zaolží.S. Pastyøík v referáte Hypokoristické podoby rodnýchjmen v suèasné èeštinì a polštinì porovnáva nielenslovotvornú stránku hypokoristík, ktorá je prevažne zhodná,ale všíma si najmä rozdiely v ich vnímaní, ktoré súpod¾a neho dos znaèné.Dvì poznámky k zrádným slovùm v polštinì a èeštinìuviedol J. Jodas. Prvá poznámka sa týka terminologickejstránky slov, ktoré sa oznaèujú ako zradné slová,medzijazykové homonymá (paronymá), falošní priateliaprekladate¾a èi medzijazykové „falsiekvivalenty.“ Autorzdôvodòuje ich výber oblas ou èi zdrojom, v ktorom sapoužívajú alebo uvádzajú, uvažuje nad ich vhodnos oua súvs ažnos ou. Druhou poznámkou rozširuje u Lotkadoposia¾ zaznamenané prípady slovotvornej zradnostio oblas deminutív.Existenciu zradných slov v oblasti èeskej a po¾skejpedagogickej terminológie dokazovala H. Jodasová.V príspevku analyzuje nielen zradné slová ako jednoslovnéjednotky, ale aj, dovolím si použi výraz zradné slovnéspojenia (združené pomenovania).Do tretice sa jazykovou zradnos ou zaoberá aj príspevokT. Z. O r³oœovej, ktorý ju rozširuje na oblaszradnej frazeológie.Metódam rekonštrukcie jazykového obrazu sveta,teda sveta uchovávaného v jazyku, sa vo svojich filozoficko-lingvistickýchúvahách venuje M. Balowski,ktorý otvára rad štúdií zjednotených synchrónnym poh¾adomna jazyk a reè. Štúdia M. Hirschovej Rétorikaa øeèové akty rozoberá vz ah týchto dvoch disciplín.Centrom jej záujmu je však uplatòovanie a fungovanierôznych typov reèových aktov v príležitostných a agitaènýchprejavoch. Je spoleèný evropský referenèní rámecohlasem J. A. Komenského? Túto otázku si kladiea zároveò sa na òu pokúša odpoveda M. H ádková.Typom správ v žurnalistike sa venuje príspevokJ. Bartoška, ktorý je prínosný nielen pre jazykovedcov,ale aj žurnalistov.Príspevok „Serio modnie satyricznie“ czyli o polskichSMS-ach D. Tkaczewského je sociolingvistickýmpoh¾adom na po¾ské esemesky. Závereèný príspevokJ. Holeša približuje životnú a profesijnú cestu prof.J. Šabršulu, romanistu Filozofickej fakulty Ostravskej univerzity,pri príležitosti jeho 85. narodenín.Nasledujúci blok referátov sa zaoberá otázkami lexikálnejroviny. R. Š r á m e k v referáte Plurál v pomístníchjménech vychádza z dvojakého chápania èísla pod¾aE. Lotka. Na základe vybraného materiálu zo Sliezska porovnávaplurál toponým s plurálom apelatív.V štúdii Èeská, polská a slovenská pøíjmení s negacíE. Mrhaèová porovnáva zhody a rozdiely v sémantikea morfologickom stvárnení priezvisk so záporovýmprefixom ne-/ nie-, a to v konfrontácii troch jazykov.Úvahy o zložených hybridných substantívach s prvýmèlenom video- v súèasnej èeštine, ktoré odrážajú neustálenové predmety a javy, prináša príspevok P. M ittera. Komplexnýpoh¾ad na premeny slovotvorného systému po¾štinyv súvislosti s rýchlo sa meniacou skutoènos ou podávaI. Dobrotová. Uvažuje nad výberom a produktivitou slovotvornýchprostriedkov a o derivaèných technikách.I. Koláøová na základe vybraných úryvkov z dielL. Fuksa, K. Schulza a J. Èepa rozoberá pomenovania fariebnie v ich nocionálnom význame, ale ako prostriedkuvyjadrovania subjektívnych postojov a dotvárania atmosféryzobrazovaného prostredia.Jazykové a literárne súvislosti analyzuje nasledujúcichpä referátov. Úvahám o vz ahu fonologického systémuèeštiny prelomu 14. a 15. storoèia a grafického systémuchorvátskej hlaholiky, ktorá súvisela s obnovenímslovanskej liturgie v Emauzskom kláštore založenom napodnet Karola IV. v roku 1419 v Prahe sa venuje E. Pallasová.Za cenné pamiatky pokladá nielen texty zapísanéchorvátskou redakciou cirkevnoslovanského jazyka, alehlavne èeské texty prepísané chorvátskou hlaholikou. Zároveòupozoròuje na možný vplyv chorvátskej hlaholikyna èeský diakritický pravopis zavedený J. Husom.K názorùm na nejstarší fázi cyrilometodìjských vlivùv Polsku (Sp³awiñski, Mareš, Havránek a. i.) týkajúcich sašírenia staroslovienskej vzdelanosti v predpiastovskej krakovskejoblasti a neskôr cyrilometodských vplyvov prostredníctvomvèasného obdobia pøemyslovských Èiech pripájaH. Bauerová. Vlastné Sémantické konotace lexému zemiav jazyce Óndry £ysohorského v zbierke Lašsko poezyja 1931-1977 na základe rozboru kontextov skúmala G. B a l o w s k a .Východiskom však bol pre òu lexikálny význam jazykovejjednotky.P. Hrtánek si vo svojom príspevku všíma príznaènéjazykové tendencie a motív metajazyka v po¾skýcha èeských antiutópiách 80. rokov minulého storoèia, ktorýchéru zapoèal r. 1984 George Orwell.88

J. Raclavská na základe analýzy foneticko-fonologickej,morfologickej, syntaktickej a lexikálnej rovinydiela Rajski ogródeczek Jana Arndta v preklade pastoraSamuela Ludwika Zasadiusa charakterizuje stav tešínskejpo¾štiny v 18. storoèí, ktorá v tom èase tvorila variantnárodného jazyka.Èlánok J. Hubáèka K bohemistické konferenci ve Wa³brzychureferuje o konferencii Èeský jazyk a literatura na sklonkuXX. století, ktorá sa konala 26. a 27. apríla 2001 a ktorátaktiež prispela k prehåbeniu èesko-po¾skej spolupráce.Súbor posterov otvára Speciální slovník èeštiny procizince, ktorý informuje o práci kolektívu autorov Filozofickejfakulty Univerzity Palackého.Dokáza existenciu cirkevných slangizmov v slovenèine,po¾štine a èeštine sa snažila M. G r ygerková.V. Zavøelová uvádza výsledky výskumu zameraného naPøepínaní kódù v èesko-americké jazykové komunitì, tedaprechádzania z èeštiny do angliètiny a spä v priebehu komunikaènéhoprocesu v bilingválnom prostredí. Jej výsledkysú založené na rozbore materiálu získaného na území USA.O úrovni pasívneho bilingvizmu Slovákov a Èechov,o jazykovej asimilácii, o názoroch na súèasné možnostivzájomného kontaktu a iných javoch informuje vo svojomposteri s názvom Vývojové tendence v komunikaciÈechù a Slovákù po rozdìlení ÈSFR K. Musilová.Závereèný príspevok M. M l è ocha skúmajúci grafickúpodobu, motiváciu, pôvod èi syntaktickú štruktúrunázvov èeských a slovenských rockových skupín je zaujímavýnielen pre jazykovedcov, ale aj hudobníkov.Jednotlivé príspevky prekraèujú oblas jazyka a literatúry,èo len dokazuje široké a rôznorodé vz ahy medzi Èechmi,Slovákmi a Poliakmi. Trojjazyènos referátov nás utvrdzujev tom, že záujem o konfrontaèný výskum je zo všetkých trochstrán. Musíme si uvedomi jeho význam a zároveò oceni dlhoroènúprácu Edvarda Lotka v tejto oblasti. Zborník ako celokprispieva k prehåbeniu poznania súvislostí medzi èeštinou,po¾štinou a slovenèinou, èo tvorí jadro vedeckej práce nielenjubilanta, ale aj mnohých autorov, ktorí svojimi hodnotnýmièlánkami prispeli do zborníka, ktorý je aj cenným prameòompodnetov pre ïalšie konfrontaèné štúdium.Marta VojtekováCestou vzájomnosti / Š¾achom jednosti. Zborníkpríspevkov z medzinárodnej konferencieSlovensko-ukrajinské vz ahy a súvislosti, konanejv Banskej Bystrici na Filologickej fakulteUniverzity Mateja Bela 23. – 24.10.2003. Zost.N. Kise¾ová. Zodp. redaktor J. Mravík. Vyd.Slovenská rada Združenia slovanskej vzájomnosti.Banská Bystrica 2003. 312 s.Cestou vzájomnosti. Taký je názov nového zborníkapríspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Slovensko-ukrajinskévz ahy a súvislosti, konanej v októbri minuléhoroku v Banskej Bystrici. Výber takého príznaènéhonázvu odôvodòuje vo svojom úvodnom referáte vedúciKatedry slovanských jazykov Filologickej fakulty UniverzityMateja Bela Sergej M akara, keï konštatuje, žeidea slovanskej vzájomnosti súvisí s globalizáciou, súèasouktorej my všetci sme. Pod¾a ïalšieho referujúcehoJozefa M ravíka, predsedu Spoloènosti slovanskej vzájomnosti,má pochopenie minulého a projektovaniebudúcnosti za cie¾ jediné, a síce správne pochopenie súèasnejexistencie aj koexistencie Slovákov a Ukrajincov.Michal È o r n ý , predseda Slovensko-ukrajinskejspoloènosti, hovoril v úvodnom bloku o 10. výroèí podpísaniamedzištátnej zmluvy o dobrom susedstve, priate¾skýchvz ahoch a spolupráci medzi Slovenskou republikoua Ukrajinou.Ïalšie príspevky sa už dotýkali vedeckých oblastía v zborníku sú rozdelené do 4 kapitol. Prvá kapitola jevenovaná histórii, náboženstvu a kulturológii (v rámci nejetnológii). Michal Danilák (Slováci a Ukrajinci vo vzájomnýchvz ahoch v Èeskoslovensku v medzivojnovomobdobí, s. 31-42) sa venuje problematike vzájomnýchvz ahov medzi Slovákmi (i Èechmi) a rusínsko-ukrajinskounárodnostnou menšinou. Osobitnú pozornos venujeaj otázkam vz ahov medzi Ukrajincami a Rusínmi, ktorýchspája spoloèný názov Rusíni-Ukrajinci. Pozornosvenuje aj maïarskej expanzii na rusínsko-ukrajinské územievýchodného Slovenska v minulosti. Miroslav Sopoli g a vo svojom príspevku Múzejná prezentácia slovensko-ukrajinskýchvz ahov vo Svidníku (s. 43-49) predstavujeaktivity Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku,ktoré je súèas ou Slovenského národného múzea.Autor detailne mapuje mnohostrannú èinnos múzeaz aspektu slovensko-ukrajinských vz ahov, jeho participáciu(=múzea) na mnohých vedeckých projektoch.Výsledky výskumov dosiahnutých vrámci riešeniatýchto vedeckých projektov prezentovali ïalší dvaja pracovnícimúzea.Nadežda Varcholová (Perežytky ku¾tu slovjans´kohoboha Peruna v slovac´komu fo¾klornomu konteksti,s. 50-59) sa venuje postave boha búrok, hromova bleskov – Perunovi, ktorého postava sa zachovala ajv slovenskej, aj v ukrajinskej mytológii, v slovenskej ¾udovejslovesnosti (nadávkach a zaklínadlách).Jozef Varchol porovnáva a analyzuje na zvykoslovnomslovensko-ukrajinskom materiáli tradièné atribútysvadobného obradu, prièom uvádza aj tie, ktoré sa zachovalido súèasnosti (Tradycyjni vesi¾ni atrybuty v ukrajins´ko-slovac´komuobrjadovomu konteksti, s. 60-67).Cie¾om štúdie Pravovyj status cerkvy v Ukrajini taSlovaèèyni (s. 68-74) je analýza obsahu a praxe vzájomnýchvz ahov štátu a cirkvi na Slovensku a na Ukrajine.Autor štúdie Mykola Palinèak konštatuje, že ove¾apriaznivejšie podmienky pre rozvoj náboženských inštitúciíboli a sú na Slovensku, pretože ani v období socializmunebolo na Slovensku náboženstvo striktne zakázané.Ukrajinské slovanofilské Cyrilo-metodské bratstvov slovenských reláciách (s. 76-82) je názov štúdie MikulášaNevrlého. Autor v nej predstavuje program a poslaniespomínaného bratstva, prièom zdôrazòuje najmäjeho požiadavku „sociálneho obrodenia, slovanského zjednoteniav podobe republikánskej federácie, demokratickéhozriadenia…,“ ku ktorému dnešná Ukrajina smeruje.Druhá kapitola obsahuje príspevky literárnovednéhocharakteru. Nata¾¾a K i s i a¾ova z Minska, pôsobiacav Banskej Bystrici, v príspevku Slavacka-belaruska-ukrajinskijalitaraturnyja kantakty (s. 84-91) sa snaží aspoò èias-89

toène nahliadnu do širších slovensko-ukrajinsko-bieloruskýchkontaktov, prièom konštatuje, že slovensko-ukrajinskéa ukrajinsko-bieloruské literárne a kultúrne kontaktyboli historicky ve¾mi plodné a aktívne, slovensko-bieloruskékontakty sú nepravidelné a vo viacerých oblastiachobmedzené. Styèným bodom všetkých troch literatúr jepod¾a autorky Taras Ševèenko, ale aj Ivan Kraskovskýa klasici bieloruskej literatúry J. Kupala a J. K o l a s .O Vasy¾ovi Hryhorovyèovi Barskom a o jeho cestopise,v ktorom opisuje Slovensko, slovenské dediny, slovenský¾ud, jeho odev, slovenské mestá referuje príspevokJozefa Šelepca Slovensko v ukrajinskom cestopisez 18. storoèia (s. 92-95).Imrich Sedlák podáva podrobný preh¾ad o pestovaníslovensko-rusínskych vz ahov, prièom zdôrazòuje, že Rusínova Ukrajincov pokladá za jednu menšinu na Slovensku(Vz ah štúrovcov a Rusínov v období národného obrodenia,s. 96-113). Dôraz kladie na èinnos prešovských rusínskych(ukrajinských) spolkov, ktorých predstavite¾mi boli A. Duchnoviè,A. Pavloviè, A. Dobriansky a h¾adá spoloèné znakyich èinnosti so slovenským národnooslobodzovacím hnutím.Ado¾f Ivanoviè Dobrianskij a Slovensko je názov príspevkuStanislava Koneèného (s. 114-125), ktorývhodne dopåòa predchádzajúci text, keï charakterizujehlboké a neprerušované vz ahy A. Dobrianskeho so Slovenskomv èase národnooslobodzovacieho hnutiav Rakúsko-Uhorsku.¼ubica B abotová v príspevku Slovenská literárnaveda a Anatolij Kralyc´kyj (s. 126-137) upriamuje pozornosna spisovate¾a a kultúrneho dejate¾a Anatolija Kralyckého,ktorý, ako sama konštatuje, patrí „nateraz medzinajmenej docenené osobnosti v pohybe národného a spoloèenskéhoživota Rusínov-Ukrajincov 19. storoèia“ (s. 126).Autorka sa podrobnejšie venuje cestopisu A. Kralyckého,v ktorom opisuje slovenské mesteèká a mestá a svoje dojmyz nich, B. Nosáka-Nezabudova a jeho cestopisy. Všestrannýzáujem A. Kralyckého o slovenský kultúrny životdokumentuje autorka poukazom na mnohé recenzie a žurnalistickéèlánky o živote Slovákov i na preklady slovenskejumeleckej literatúry do ukrajinèiny a naopak.Slovenskou umeleckou literatúrou na Ukrajine po2. svetovej vojne sa zaoberá text Vasy¾a ¼ubèenka(s. 138-145). Autor vymenúva mnohých slovenských spisovate¾ov,ktorí sa dostali na ukrajinský trh vïaka ukrajinskýmprekladom, mapuje jednotlivé obdobia od roku 1956(koniec stalinizmu), keï sa zaèalo ukrajinským prekladomslovenskej literatúry venova viac pozornosti, až po súèasnos, prièom nezabúda poukáza aj na nedostatky, èi rôzneprekážky, ktoré komplikujú vydávanie kníh na Ukrajine dnes.V príspevku Texty a kontexty ukrajinskej literatúryna Slovensku (s. 146-153) podrobuje Andrej È erveòákanalýze tvorbu štyroch odlišných básnikov – Sergeja Makaru,Eliáša Galajdu, Štefana Hostiòáka a Jozefa Zbihleja.Všetci štyria umelci vyjadrujú, zobrazujú a stváròujúrôzne stránky etnického ukrajinského a slovenskéhoi vše¾udského univerza.Urèi miesto poézie Sergeja Makaru v kontexte ukrajinskeja slovenskej povojnovej poézie, poukáza na jejzvláštnosti, novátorstvo a umeleckú úroveò i prínos doukrajinskej poézie sa pokúša Michal Roman v príspevkuPoetyèna tvorèis Serhija Makary v konteksti povojennojiukrajins´koji ta slovac´koji poeziji (s. 154-179).Krízovým stavom èloveka ako cie¾ovou motivácioudramatizmu v súèasnej ukrajinskej literatúre na Slovensku(s. 180-188) sa zaoberá Jaroslav D ž oganík. Analyzujúcintratextové a extratextové prvky súèasnej ukrajinskejliteratúry ilustrované na tvorbe I. Jackanina autor ukazuje,že schopnosti ukrajinských spisovate¾ov Slovenskaz h¾adiska tvorivého h¾adania a ich umelecké ambície súdostatoène ve¾ké na to, aby dokázali umelecky zobraziproblémy každodennej reality a krízové situácie ¾udskéhoživota, ktoré dnešok prináša (vo¾ne citované, s. 188).Charakteristické zvláštnosti postmodernej feministickejprózy v slovanských jazykoch na príklade porovnávaniatvorby ukrajinskej autorky O. Zabužkovej so slovenskýmispisovate¾kami Janou Juráòovou, Evou Maliti-Fraòovou, Stanislavou Chrobákovou, Etelou Farkašovou,Altou Vášovou sú výsledkom analýzy Viery Žemberove j v príspevku Feminizmus a poetika umeleckej prózy(postmoderná ukrajinská a slovenská próza; s. 189-199).Autorka štúdie upozoròuje na odlišnosti vo feministickejlínii slovenských prozaièiek, ktoré sa sústreïujú „…naotázky subjektu v jeho „malom,“ komornom, zväèša ajzvnútra videnom svete…“ a vo feminizme O. Zabužkovej,ktorej „…výpoveï je panoramatická, ve¾koplošná,celostná vízia…“ (vo¾ne citované, s. 197).Pozornos tej istej ukrajinskej spisovate¾ke O. Zabužkoveja jej románu Polevyje issledovanija ukrajinskogoseksa venuje aj Ivo Pospíšil (s. 200-211), prièomzdôrazòuje, že román sa nejaví ako jednoznaène postmodernýtext, iba odráža charakteristické èrty súèasnosti, tedaje kvázipostmoderný.Tretia kapitola príspevkov je venovaná otázkam prekladuumeleckej literatúry. Te ana L i c h t e j o v áv príspevku Poézia Andreja Sládkovièa v ukrajinskýchprekladoch (s. 213-224) hodnotí preklady slovenskéhobásnika ukrajinskými spisovate¾mi O. Pavlovièom, P. Hrabovským,S. Holovanivským a I. Macynským. Za najhodnoverejšiepokladá preklady S. Holovanivského.Valéria Juríèková odkrýva tvorbu B. I. Antonyèacez prizmu kabalistickej filozofie a osobitnú pozornosvenuje úplnosti prekódovania danej špecifiky do slovenskéhoprekladu realizovaného ¼. Feldekom. Príspevok mánázov Variabilita obraznosti B. I. Antonyèa v slovenskompreklade ¼. Feldeka (s. 225-236).Dmytro Pavlyèko ako prekladate¾ je názov príspevkuJána Jurèa (s. 237-241). Autor v štúdii sleduje metodikuprekladu Dmytra Pavlyèka pri preklade slovenskejpoézie v Antológii slovenskej poézie 20. storoèia a vysokooceòuje jeho službu slovenskej literatúre.Štvrtá kapitola obsahuje príspevky z jazykovedy.¼udmila Us ugová sa v príspevku Puti razvitija obšèeslavianskogonasledija v ukrajinskom i slovackom jazykach(s. 243-258) venuje osobitostiam sémantickéhorozvoja etymologických hniezd, sledujúc fonetické a morfologickézmeny, premeny rôznych variantov sledovanýchkoreòov slov, na základe ktorých sa formovali nové homomorfnélexikálne polia. Analýza sa deje na vybranýchpraslovanských základoch, prièom sa porovnávajú štruktúryhomomorfných lexikálnych polí v slovenskom a ukrajinskomjazyku.Na základe materiálu 6. zväzku Celokarpatského dialektologickéhoatlasu uvádza Zuzana Hanude¾ováv porovnávacom slovensko-ukrajinskom (miestami aj èes-90

kom) aspekte onomatopoické citoslovcia v uvedených jazykoch(Leksyèni paraleli ukrajins´kych hovoriv SchidnojiSlovaèèyny u karpats´kim movnim areali, s. 259-263).Slovensko-ukrajinské paralely nachádza MychajloSiusko pri sledovaní lexikálnych jednotiek obsiahnutýchvo Východoslovenskom slovníku (Universum, Košice-Prešov2002). Ilustruje fonetickú, gramatickú a lexikálnusvojráznos ukrajinského jazyka, upozoròuje nainterferencie v živom jazyku (s. 264-270).Ukrajinsko-slovenskou interferenciou na lexikálnosémantickejúrovni (s. 271-279) sa zaoberá Svitlana M e d -viï-Pachomova. Z komunikatívneho, štrukturálnosémantickéhoa etymologického aspektu si autorka všímamedzijazykovú homonymiu.Slovenským a ukrajinským èíslovkám v jazykovede,jazykovom systéme a v reèi obidvoch jazykov (s. 280-287) sa venuje Jarmila Kredátusová. Autorka na základeporovnávacej analýzy konštatuje, že opis èísloviekako slovného druhu je pomerne kvalitne spracovaný slovenskýmijazykovedcami. Predkladá viaceré výsledky svojichvýskumov v oblasti danej problematiky.Nazvy osib spi¾noho rodu v slovac´kij ta ukrajins´kijmovach je názov príspevku Lesie Budnikovej (s. 288-291). Autorka uvádza mnohé slovotvorné typy, ktoré súfrekventované v ukrajinèine pri tvorbe podvojného rodu;v slovenèine je poèet takýchto typov obmedzený. Táto gramatickákategória je pod¾a autorky charakteristická prevýchodoslovanské jazyky.Július Hojdaš odha¾uje a porovnáva funkèno-štylistickémožnosti literárnoumeleckých antroponým v tvorbeukrajinských a slovenských autorov postmoderny J. Andruchovyèaa P. Piš anka (s. 293-298). Autor vyslovujemienku, že funkèno-štylistické možnosti okazionálnychantroponým v obidvoch súèasných literatúrach sú rovnaké,odlišné sú iba tendencie (motivácie) ich tvorenia.Problematikou výuèby ukrajinského jazyka na Slovensku(Do problemy vykladaòòa ukrajins´koji movyv slovac´kij avdytoriji) sa zaoberá O¾ga B randysová(s. 299-305). Poukazuje na nevyhnutnos rozširovaniaexistujúcej lexikografickej bázy ukrajinského a slovenskéhojazyka a rozoberá problematiku koncipovania uèebniceukrajinského jazyka pre Slovákov.Na záver môžeme iba konštatova , že zborník je naplnenýzaujímavými štúdiami, ktoré môžu oslovi aj širšíokruh záujemcov, nielen tých, ktorí majú blízko k ukrajinskémujazyku.Jarmila KredátusováSlovensko-ukrajinské vz ahy v oblasti jazyka,literatúry, histórie a kultúry. Ed. ¼. Babotová– J. Kredátusová. Acta FacultatisPhilosophicae Universitatis Prešoviensis.Slavistický zborník 4. Prešov 2003. 404 s.O blízkosti slovanských národov sa hovorilo užve¾akrát. Vzájomné puto medzi Slovenskom a Ukrajinounachádzame v mnohých oblastiach. O aktuálnosti tematikysvedèí aj medzinárodnáp vedecká konferencia Slovensko-ukrajinskévz ahy v oblasti jazyka, literatúry, históriea kultúry, ktorá sa konala 12. – 13. septembra 2002 v Prešove.Výsledkom tohto v poradí už tretieho stretnutia slovakistova ukrajinistov je aj recenzovaný zborník.Zborník obsahuje úvodné slovo, príspevky z plenárnehozasadnutia a z troch sekcií – jazykovednej, sekcieliteratúry a kultúry a sekcie histórie a politológie. Obsahuje38 príspevkov (vrátane úvodného slova), z ktorých20 je v slovenskom jazyku, 17 v ukrajinskom a jedenv ruskom. Svoje príspevky tu uverejnilo 27 úèastníkov zoSlovenska a 11 z Ukrajny.Úvodné slovo mala ¼ubica Babotová. Priblížilav òom tradíciu a potrebu slovensko-ukrajinských dialógov,o èom svedèí aj táto konferencia, zameraná na slovensko-ukrajinskévz ahy v oblasti jazyka, literatúry, históriea kultúry.Plenárne zasadnutie obsahuje príspevky MichalaDaniláka, Mikuláša M u š i nku a Mikuláša Šteca.Podrobnejšie sa budeme venova jazykovednej sekcii ktoráobsahuje 11 príspevkov. Viaceré z nich sa venujú problematikevýskumu náreèí. Ladislav B artko hovorí nieleno vplyve ukrajinských náreèí na slovenèinu, ale podáva ajinformácie o výskume náreèí, o súèasnom stave výskumua o jeho doterajších výsledkoch, cie¾och a smeroch. Systémovýmzmenám vo fonologickom systéme osturnianskehonáreèia, ktoré boli motivované alebo stimulovanéprocesom po¾sko-ukrajinskej interferencie a vïaka ktorýmsa osturnianske náreèie priblížilo ku goralským náreèiam,hovorí Júlia D udášová-Kriššáková. Problematikeukrajinsko-slovenskej interferencie v ukrajinskýchnáreèiach na východnom Slovensku sa venuje Zuzana H a -nude¾ová. Mária È i ž m árová rozde¾uje skúmanýfrazeologický mikrosystém Vnímanie priestoru na štyritematické skupiny: vnímanie rozlièných objektov v priestore,vnímanie miesta v priestore, vnímanie smeru a vnímanievzdialenosti v priestore. O možnosti využitia regionálnychrukopisných slovníkov pri skúmaní podobnostijazykových fenoménov v ukrajinských dialektoch zakarpatskejoblasti a susedných teritórií hovorí Borys Halas.Jarmila Kredátusová porovnáva slovenské a ukrajinskélexémy na základe onomaziologického prístupu. Porovnávacímzákladom sú slovotvorné typy v slovenèinea ukrajinèine. O príèinách vzniku medzijazykovej homonymiehovorí Svitlana M edviï-Pachomova. ¼ubaMillá sa venuje etymológii zoologických termínovv ukrajinských náreèiach na východnom Slovensku. Problematikutranskripcie a transliterácie antroponým a toponýmz h¾adiska prekladu naèrtla Jarmila O p a l ková.Ján Sabol a Július Zimmermann okrem syntetickejfonologickej teórie predstavujú podstatu novej experimentálnejfonetickej analýzy – spektrografickej a škálografickejanalýzy akustického reèového signálu. Analýze sfér používaniaspisovného jazyka (slovenského, ukrajinského, bieloruského,srbského, chorvátskeho, bosnianskeho, èiernohorského,macedónskeho a slovinského) v novoutvorenýchslovanských štátoch sa venuje ¼udmyla Vasilieva.Sekcia literatúry a kultúry obsahuje 14 príspevkov,ktoré sa venujú porovnávaniu ukrajinskej a slovenskej literatúryz rôznych uhlov poh¾adu, jednotlivým osobnostiamspätým s ukrajinskou literatúrou (ako napríklad Julij Stavrovskij-Popradov,Oles Honèar, filozof Dmytro Èyževskyj,Gyula Krúdy), problematike prekladu umeleckej literatúry,91

ozoberajú stav ukrajinskej literárnej tvorby na Slovenskua ponúkajú aj poh¾ad do folklórnej tematiky a do oblastiikonopisectva na území východného Slovenska.Rôznorodá je aj sekcia histórie a politológie obsahujúca9 príspevkov zameraných prevažne na súèasnévz ahy Ukrajiny a Slovenska. Zároveò sa môžeme oboznámis demografickým vývojom rusínskeho a ukrajinskéhoetnika na Slovensku, s aktuálnym kultúrnym dianímu Slovákov na Ukrajine, ale aj s rozdielmi v slovenskýcha ukrajinských uèebniciach politológie.Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Slovensko-ukrajinskévz ahy v oblasti jazyka, literatúry, históriea kultúry obsahuje ve¾a cenného materiálu pre všetkých,ktorí sa zaoberajú problémami modernej slavistikya chcú sa dozvedie najnovšie poznatky z oblasti súèasnejukrajinistiky a slovakistiky.Stanislava ObickáZo správy o èinnosti Slavistického kabinetuSAV za rok 2003I. Základné údaje o pracovisku. V roku 2003 nenastaliv zameraní pracoviska ani v jeho organizaènejštruktúre nijaké zmeny; Slavistický kabinet SAV (SK SAV)je vedeckovýskumným a koordinaèným centrom interdisciplinárnychslavistických výskumov v celoslovenskoma medzinárodnom rámci.Na základe výsledkov konkurzného konania na miestoriadite¾a Slavistického kabinetu SAV schválilo PredsedníctvoSAV návrh konkurznej komisie na vymenovanieJána Doru¾u za riadite¾a kabinetu na ïalšie funkènéobdobie (od 1. júla 2003).Na základe akreditácie Slavistického kabinetu SAV,pri ktorej sa v roku 2003 zhodnotila jeho èinnos za štvorroènéobdobie (1999-2002), zaradilo Predsedníctvo SAVnaše pracovisko do evaluaèného stupòa A.Zaèiatkom februára 2003 bola uzavretá zdåhavádôkladná kontrola èinnosti SK SAV spojená s následnoutematickou finanènou kontrolou vykonanou odborom kontrolySAV. Nebolo zistené porušenie právnych predpisovani nedostatky v použití finanèných prostriedkov.Zo šiestich grantových projektov SK SAV, ktorýchzávereèné správy o splnení výskumných cie¾ov hodnotilapríslušná komisia VEGA, 5 projektov splnilo ciele vynikajúco,jeden projekt splnil plánované ciele výskumu.13. marca 2003 sa na pôde SAV v Bratislave uskutoènilaprezentácia Kamaldulskej Biblie pripravenej navydanie v SK SAV. Zúèastnili sa na nej vysokí predstaviteliakatolíckej cirkevnej hierarchie i štátnych, vedeckýcha kultúrnych inštitúcií.Pracovníci SK SAV mali na starosti celú agendua odborné i organizaèné zabezpeèenie úèasti slovenskejdelegácie na 13. medzinárodnom zjazde slavistov, ktorýsa uskutoènil v auguste 2003 v ¼ub¾ane. O. i. technickyi redakène zabezpeèili vydanie zborníka referátov slovenskýchúèastníkov zjazdu i výberovej bibliografie slovenskýchslavistických publikácií, vykonali všetky organi-zaèné a technické práce súvisiace s prípravou knižnej výstavyv ¼ub¾ane (sústreïovanie kníh a ich dopravu) obsahujúcejvýber slovenskej slavistickej literatúry za poslednýchpä rokov.Od 1. 3. 2003 bola na miesto sekretárky SK SAV napolovièný pracovný úväzok prijatá Helena Bujnová, naskrátený 45-percentný pracovný úväzok prešli pracovnícikabinetu Štefan Lipták (od 1. 2. 2003) a Elena Krasnovská(od 1. 3. 2003).K riešeniu ažkostí súvisiacich s umiestením dvochpracovísk SAV v jednej budove prispeje nainštalovaniesamostatnej malej telefónnej ústredne pre SK SAV (od1. 10. 2003) a napojenie miestností SK SAV a pri¾ahlýchpriestorov na samostatný podružný meraè spotreby elektrickejenergie (od 23. 10. 2003).II. Vedecká èinnos . Vedeckým publikaèným orgánomkabinetu je interdisciplinárny slavistický èasopisSlavica Slovaca vydávaný v spolupráci s Maticouslovenskou. Publikujú sa v òom príspevky vo všetkýchslovanských jazykoch a v nemèine, angliètine a francúzštine.Hlavným redaktorom èasopisu sa v roku 2003 stalriadite¾ SK SAV J. Doru¾a, èlenom redakènej rady jePeter Žeòuch, funkciu výkonného redaktora vykonávaPeter Šoltés, technickým redaktorom èasopisu je MarekIvanèík. V SK SAV sa zabezpeèuje výroba tlaèových podkladovjednotlivých èísel a vykonávajú sa všetky redakènépráce.Od roku 2003 sa v SK SAV pracuje na plnení úlohmedzinárodného vedeckého projektu Vydávanie cyrilskýchrukopisných pamiatok z východného Slovenskaz 15.-19. storoèia (vedúci projektu P. Žeòuch). Projektsa rieši v spolupráci s Pontificio Istituto Orientale v Rímea s Centrom spirituality Východ–Západ Michala Lackav Košiciach. Najvýznamnejším výsledkom prvej fázy riešeniatohto medzinárodného projektu je založenie edícieMonumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae,v ktorej sa budú vydáva publikácie v anglicko-slovenskej,francúzsko-slovenskej, nemecko-slovenskej a rusko-slovenskejmutácii. Ako prvý zväzok tejto edície vyšlav roku 2003 knižná práca Petra Žeòucha (spoluautorCyril Vasi¾ SJ) Cyrillic Manuscripts from East Slovakia;Slovak Greek Catholics: Defining Factors and HistoricalMilieu – Cyrilské rukopisy z východného Slovenska;Slovenskí gréckokatolíci, vz ahy a súvislosti(447 strán + 10 strán farebných obrazových príloh),v ktorej sa podáva výberový preh¾ad cyrilských pamiatokz okruhu písomností byzantsko-slovanského obraduna Slovensku a objasòujú sa historicko-spoloèenskéa jazykové súvislosti vzniku týchto pamiatok.V roku 2003 sa pracovníci kabinetu zúèastòovali nariešení 6 grantových projektov Slavistického kabinetu SAVschválených grantovou agentúrou VEGA a jedného projektuštátneho programu výskumu a vývoja. Vo všetkýchprojektoch evidovaných vo VEGA boli vedúcimi projektovpracovníci kabinetu a spoluriešite¾mi aj pracovníciïalších ústavov SAV, vysokých škôl na Slovensku a pracovnícivedeckých ústavov a vysokých škôl v zahranièí.Väèšina projektov má interdisciplinárny a medzirezortnýcharakter, v dvoch projektoch spolupracujú aj zahranièníspoluriešitelia. Výsledky plnenia úloh grantových projektovboli publikované v jednej samostatnej monografii,92

v zborníku referátov na 13. medzinárodný zjazd slavistovv ¼ub¾ane a v ïalších domácich a zahranièných zborníkocha èasopisoch.Pri riešení úloh 6 grantových projektov SK SAV sav roku 2003 dosiahli tieto výsledky:1. Bulharsko-slovenský slovník II. (L – O); vedúcaprojektu Mária Košková. V závereènej etape grantovejúlohy boli skoncipované zvyšné heslá písmen súboru Ë -Î (heslá íaäÿâaì ñe – íÿìaíe - 2730 hesiel a o –oðãaíèçaöèÿ - 1606 hesiel), priebežne sa excerpoval jazykovýmateriál z bulharských prameòov a konali sa pravidelnéporady s vedeckým redaktorom. – Na základepodnetov získaných pri spracúvaní slovníka boli vyhotovenétri štúdie, z ktorých dve boli publikované v zborníkoch.V dòoch 12.-18. 5. 2003 v rámci MAD navštívilaSK SAV bulharská redaktorka prof. Vesa Kiuvlieva-Mišajkova,DrSc., s ktorou sa konzultovali problémy riešeniaa lexikografického spracovania niektorých hesielII. zväzku Bulharsko-slovenského slovníka. Dokonèuje saich redigovanie a poèítaèové spracovanie.2. Príprava vedeckého vydania prameòa slovenskejproveniencie (z okruhu náboženskej literatúry 16.-18. storoèiav Uhorsku); vedúca projektu Elena Krasnovská.Vedúca úlohy so spoluriešite¾kou Angelou Škovierovoupripravujú na vydanie náboženské dielo ¼. Blosia Raj vernejduši (18. stor.). Latinský originál sa digitálne fotografuje.Slovenský preklad diela je transliterovaný a prepísanýdo poèítaèa. V roku 2003 sa do poèítaèa prepísal textdiela A. Máèaiho Panes primitiarum z roku 1718 (784prepísaných strán). Vedúca projektu E. Krasnovská absolvovalaarchívny výskum v Spolku sv. Vojtecha v Trnave.Spolu s A. Škovierovou predniesli na medzinárodnejvedeckej konferencii Bratislavská slavistika konanejv Bratislave 13.-14. novembra 2003 referát O kamaldulskompreklade diela ¼. Blosia.3. Cyrilské paraliturgické piesne a ich variantyv kultúrno-historickom kontexte na východnom Slovensku;vedúci projektu Peter Žeòuch. V rámci riešenia grantovéhoprojektu vypracovali riešitelia projektu (P. Žeòuch,J. Medvedyk, K. Žeòuchová, P. Šoltés) referáty na 13. medzinárodnýzjazd slavistov v ¼ub¾ane. – Zaèali sa prácena príprave Katalógu cyrilských paraliturgických piesní.Do poèítaèa bolo prepísaných 18 rukopisnych spevníkovvýchodoslovenskej a podkarpatskoruskej proveniencie,dokonèuje sa excerpcia doteraz publikovaných prameòovparaliturgickej piesòovej tvorby. – Poèas terénneho výskumuna Spiši 23.-25. 4. 2003 sa našli ïalšie cirkevnoslovanskéa latinské rukopisné pamiatky. Získané materiálysa postupne elektronicky spracúvajú.4. Dejiny hudobnej kultúry františkánov na Slovensku(od najstarších èias do roku 1950); vedúci projektuLadislav Kaèic. V roku 2003 sa uskutoènili doplòujúcevýskumy v archívoch a knižniciach na Slovensku a vMaïarsku. V 1. polroku zaèala vznika databáza všetkýchhudobníkov a kazate¾ov, ktorí boli zároveò hudobníkmi,dokonèený je súpis hudobníkov 17. a 18. storoèia.K tejto grantovej úlohe boli publikované 3 štúdie a odzneli2 referáty v zahranièí. Okrem toho odzneli 3 referátyna tému hudby františkánov na Slovensku v rámci Dníspirituality, ktoré usporiadala Provincia NajsvätejšiehoSpasite¾a. – V prvom roku riešenia projektu sa zaèali ajorganizaèné prípravy medzinárodnej interdisciplinárnejkonferenice Franziskanischer Geist in der Musik, Literaturund Kunst (Bratislava, október 2004). Na konferenciisa bude podie¾a aj Slovenská muzikologická asociácia,Rakúske kultúrne fórum a Provincia Nasvätejšieho Spasite¾a.Uskutoènili sa aj rokovania o možnej participáciiïalších inštitúcií a organizácií.5. Odraz slovensko-nemeckých jazykových vz ahovv písomnostiach 16.–18. storoèia; vedúci projektu Ján Doru¾a.V roku 2003 sa kolacionoval a excerpoval pramennýrukopisný materiál zo starších archívnych výskumov,študovala sa nemecká odborná literatúra. Pristúpilo sak poèítaèovému spracúvaniu rukopisného materiálu.6. Slováci na Zakarpatskej Ukrajine a slovenskoukrajinsképomedzie; vedúci projektu Štefan Lipták. Vedúciprojektu a jeho zástupca sa zúèastnili na 13. medzinárodnomzjazde slavistov v ¼ub¾ane so spoloèným referátomSlovenské náreèia na Zakarpatskej Ukrajine vo svetlejazykových kontaktov. Príspevok vyšiel v zborníkuXIII. medzinárodný zjazd slavistov v ¼ub¾ane. Príspevkyslovenských slavistov. Vedúci projektu a jeho zástupca pripravilirozsiahlejšiu štúdiu Z výskumov náreèí Slovákovna Zakarpatskej Ukrajine, ktorá bola uverejnená v zborníkuSlováci v zahranièí. 20. (Martin : Matica slovenská2003, s. 9-30). V súvislosti s riešením úloh projektu pokraèovaloštúdium nahrávok a prepísaných textov a konalisa pracovné rokovania spoluriešite¾ov v Prešove a vBratislave.Slavistický kabinet SAV je spoluriešite¾skou organizáciouštátneho programu výskumu a vývoja Národ,národnosti a etnické skupiny v transformujúcej sa spoloènosti,ktorého realizaèným výstupom bude expertíza(podklady pre rozhodovanie) pre Kanceláriu prezidentaSR, pre Národnú radu SR a pre Úrad vlády SR. Na konferenciiNárod a národnosti na Slovensku – stav výskumupo roku 1989 a jeho perspektívy (Košice 11.-12. 11. 2003),ktorú organizoval Spoloèenskovedný ústav SAV v rámciriešenia úloh tohto štátneho programu, predniesol PeterŠoltés referát Historické a konfesionálne súvislosti asimilácierusínskeho / ukrajinského etnika a J. Doru¾a referátÚloha jazyka v procese etnickej sebaidentifikácie.Referát (expertízny materiál) P. Žeòucha Cyrilské rukopisnépamiatky z východného Slovenska; jazykovo-historickésúvislosti (rukopisná spevníková tvorba) – stav výskumubol odovzdaný na uverejnenie v písomnej podobe.V roku 2003 vydali pracovníci kabinetu tri knižnépublikácie, uverejnili 38 vedeckých štúdií a príspevkova 14 recenzií vedeckých prác v odborných èasopisocha zborníkoch, 9 správ o vedeckej èinnosti a o vedeckoorganizaènýchpodujatiach, publikovali 23 vedecko-popularizaènýchpríspevkov (16 príspevkov uverejnili v odborneja dennej tlaèi, Slovenský rozhlas odvysielal 5 rozhovorova príspevkov pracovníkov kabinetu, Slovenskátelevízia a televízna stanica TA3 odvysielali dva rozhovorys riadite¾om kabinetu) a predniesli 19 prednášok navedeckých podujatiach a seminároch.Pracovníci kabinetu úèinkovali v roku 2003 na viacerýchïalších významných vedeckých podujatiach domaaj v zahranièí. Najvýznamnejším z nich bol 13. medzinárodnýzjazd slavistov v ¼ub¾ane. Ako aktívni úèastnícizjazdového programu sa na òom zúèastnili traja pracov-93

níci kabinetu (J. Doru¾a, Š. Lipták a P. Šoltés), ïalší dvajapracovníci kabinetu (P. Žeòuch a K. Žeòuchová) uverejnilisvoj spoloèný zjazdový referát v zborníku príspevkovslovenských slavistov. – Zaznamenali sme 249 citáciípublikovaných vedeckých prác pracovníkov kabinetu.Vo funkcii èlenov redakènej rady Slavica Slovacapracovníci SK SAV pravidelne posudzovali rukopisy príspevkovodovzdaných do tlaèe, vypracovali odborné posudkyna rukopisy monografií odovzdaných do tlaèev Spoloènosti autorov vedeckej a odbornej literatúry, vypracovalioponetské posudky pre Grantovú agentúru Èeskejrepubliky a pre KEGA, vo funkcii vedeckých redaktorov,zostavovate¾ov a editorov vedeckých zborníkov posudzovalia redigovali množstvo príspevkov odovzdanýchna publikovanie.Pracovníci kabinetu vykonali v roku 2003 celý radvýskumov v domácich aj zahranièných archívoch a knižniciach– v Bratislave (Archív mesta Bratislavy a Regionálnaknižnica), v Budapešti (Maïarský štátny archív, Rádayhoarchív [archív reformovanej cirkvi], Evanjelickýštátny archív, Ústredný štatistický úrad, Séèeniho knižnica),v Prahe (Národní knihovna ÈR, knihovna Národníhomusea a Památníku národního písemnictví) a zúèastnilisa na terénnych výskumoch v gréckokatolíckych farnostiach– 23.-25. apríla 2003 sa uskutoènil tretí sondážnyzber cyrilských a latinských pamiatok vo farnostiachv historickom regióne Spiša (prvé dva sondážne zbery sauskutoènili v rokoch 2000 a 2001).Na študijných zahranièných pobytoch sa v roku 2003zúèastnili dvaja mladí pracovníci kabinetu – A. Škovierována polroènom študijnom pobyte zameranom na novogréckyjazyk v Piperis language school v Gréckua P. Šoltés na trojmesaènom študijnom pobyte v Budapeštiposkytnutom nadáciou Europa Institut. Ako štipendistanadácie Alexandra von Humboldta nastúpil P. Žeòuch 1.septembra 2003 na roèný výskumno-študijný pobyt v Nemeckejspolkovej republike.SK SAV má štatút školiaceho pracoviska vo vednomodbore 73-09-9 slavistika – slovanské jazyky. Štyria pracovnícikabinetu sú èlenmi spoloèných odborových komisií,jeden pracovník je predsedom spoloènej odborovejkomisie pre obhajoby DrSc., pracovníci kabinetu vypracovalioponentské posudky na habilitaèné, doktorandskéa dizertaèné práce, boli èlenmi komisií VEGA, èlenmivedeckých rád fakúlt a iných inštitúcií doma a v zahranièí,v Ústrednej jazykovej rade Ministerstva kultúry SR,vykonávali funkcie predsedov a èlenov konkurznýcha skúšobných komisií v SAV a na vysokých školách, boliškolite¾mi doktorandov a diplomantov, èlenmi a funkcionármiSlovenského i Medzinárodného komitétu slavistov,výboru Matice slovenskej a Jazykového odboru Maticeslovenskej.III. Vedecká výchova. Do dennej formy doktorandskéhoštúdia v SK SAV bola v roku 2003 prijatá len jednapracovníèka (Naïa Rácová). Dvaja doktorandi v dennejforme štúdia (Katarína Žeòuchová a Svorad Zavarský) boliprijatí do riadneho pracovného pomeru v SK SAV, formaich štúdia sa zmenila na externú, ïalší dvaja doktorandiv dennej forme štúdia (Radmila Horáková a Daniela Èaplovièová)prijali zamestnanie v iných inštitúciách, stali saexternými doktorandkami SK SAV. Andrej Škoviera, doktorandv dennej forme štúdia, odišiel v roku 2003 na dvojroènýštudijný pobyt do Ríma, preto prerušil svoje doktorandskéštúdium v SK SAV do 31. 7. 2005. – Slavistickýkabinet SAV je externým školiacim pracoviskom 7 doktorandov– pracovníkov univerzít v Trnave, Ružomberku,Prešove a Banskej Bystrici. Z nich doktorandskú dizertaènúprácu úspešne obhájil Juraj Hladký z Trnavskejuniverzity, doktorandskú dizertaènú skúšku v roku2003 úspešne vykonali tri externé doktorandky SK SAV –Katarína Sedláková z Univerzity Mateja Bela v BanskejBystrici, Anna Plišková z Prešovskej univerzity a EvaVeselská z Trnavskej univerzity.IV. Medzinárodná vedecká spolupráca. Slavistickýkabinet SAV má uzavretú dohodu o spolupráci s Užhorodskounárodnou univerzitou. Dohoda bola uzavretána 5-roèné obdobie, s platnos ou od l. 10. 1996. V roku2001 bola predåžená na ïalšie pä roèné obdobie. Jej náplòouje najmä spolupráca na riešení úloh projektu Slovácina Zakarpatskej Ukrajine a slovensko-ukrajinské pomedzie.V súvislosti s riešením úloh tohto projektu sav roku 2003 konali pracovné rokovania spoluriešite¾ovv Prešove a v Bratislave. – Dòa 7. 12. 1999 bola uzavretádohoda o spolupráci medzi Ústavom bulharského jazykapri BAV v Sofii a Slavistickým kabinetom SAV. Náplòoudohody je spolupráca na tvorbe Bulharsko-slovenskéhoslovníka. V rámci MAD sa každoroène uskutoèòujú pracovnépobyty riešite¾ov projektu v obidvoch zmluvnýchstranách. V roku 2003 sa na riešení grantovej úlohy podie¾alidve bulharské redaktorky slovníka z Ústavu bulharskéhojazyka Bulharskej akadémie vied, spoluriešite¾ombol i jeden pracovník Sofijskej univerzity KlimentaOchridského.Pracovníèke kabinetu Márii Koškovej bolo v roku2003 udelené Èestné uznanie a plaketa ministra kultúryBulharskej republiky za prínos pre rozvoj a šírenie bulharskejkultúry. – V roku 2003 úspešne prebiehala spoluprácas Pápežským východným ústavom v Ríme, ktorejvýsledkom bolo vydanie 1. zväzku edície Monumenta Byzantino-Slavicaet Latina Slovaciae, i s Patristickou komisiouVestfálskej akadémie vied; na jej pracoviskov Bonne nastúpil 1. septembra 2003 P. Žeòuch na roènývýskumný pobyt ako štipendista nadácie Alexandra vonHumboldta. Z príležitosti prezentácie faksimilného vydaniaKamaldulskej Biblie bola predsedovi Patristickej komisieVestfálskej akadémie vied prof. Hansovi Rothemuudelená Medaila SAV za podporu vedy. – 29. mája 2003sa v Brne uskutoènilo rokovanie zástupcov Slovenskéhokomitétu slavistov (predseda J. Doru¾a a tajomník P. Žeòuch)a Èeského komitétu slavistov (predseda I. Pospíšil,tajomník M. Zelenka a hlavný redaktor Slavie S. Wollman).Rokovanie sa dotýkalo koordinácie èinnosti zástupcovobidvoch komitétov na medzinárodných fórach i ïalšejvzájomnej spolupráce. – Slavistický kabinet SAV navštívilv roku 2003 americký slavista Marc Lauersdorf,mladý bieloruský slavista Uladzimir Košèanka i tajomníkÈeského komitétu slavistov Miloš Zelenka. – Pri dvochvýznamných medzinárodných podujatiach v roku 2003SK SAV úzko spolupracoval s Ruským centrom vedya kultúry v Bratislave. – V rámci medziakademických dohôdvykonalo v roku 2003 pä pracovníkov kabinetu študijnéa výskumné cesty do zahranièia (do Maïarska, Slo-94

vinska a Èeska), na vedeckých podujatiach v zahranièípredniesli pracovníci kabinetu 7 referátov (v Slovinsku,Maïarsku, Nemecku a Po¾sku).V. Spolupráca s vysokými školami a inými domácimivýskumnými inštitúciami. Aj v roku 2003 spolupracovalSlavistický kabinet SAV s Trnavskou univerzitou(s jej Pedagogickou fakultou a s Fakultou humanistiky),s Katolíckou univerzitou v Ružomberku, s Filologickoufakultou Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,s Vysokou školou múzických umení v Bratislave (s Hudobnoua taneènou fakultou), s Pedagogickou fakultouUK v Bratislave, s Filozofickou fakultou UK v Bratislavea s Filozofickou fakultou Masarykovej univerzity v Brne.SK SAV má uzavreté dohody o spolupráci s Katolíckouuniverzitou v Ružomberku a s Pedagogickou fakultouTrnavskej univerzity v Trnave.J. Doru¾a prednáša na Trnavskej univerzite (na Fakultehumanistiky) študijný predmet Vývin slovenskéhojazyka; je èlenom vedeckej rady Pedagogickej fakultyTrnavskej univerzity, pracovníèka kabinetu doc. ElenaKrasnovská prednáša na Pedagogickej fakulte Trnavskejuniverzity študijné predmety Základy slavistiky a Dejinyslovenského jazyka a dialektológia (z tohto predmetuvedie aj seminárne cvièenia), Štefan Lipták je hos u-júcim docentom na Katolíckej univerzite v Ružomberku,kde prednáša študijné predmety Vývin slovenskéhojazyka a dialektológia a Základy slavistiky a staroslovienèiny,z ktorých vedie aj seminárne cvièenia, LadislavKaèic prednáša na Hudobnej a taneènej fakulte Vysokejškoly múzických umení študijné predmety Dejinyslovenskej hudby a Dejiny hudby a vedie semináre zoštudijného predmetu Hudobná literatúra. Všetci štyriauvedení pracovníci kabinetu vykonávajú funkcie predsedova èlenov prijímacích a skúšobných komisií a súvedúcimi diplomových prác.Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave prednášaAngela Škovierová študijné predmety Základy latinèinya Medicínska latinèina, z ktorých vedie aj seminárne cvièeniaa na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity(Ústav slavistiky) v Brne prednáša Peter Žeòuch predmetTradície byzantskej kultúry na Slovensku.Popri uvedených dohodách s vysokými školami máSlavistický kabinet SAV uzavreté dohody o spolupráci ajs Maticou slovenskou a so Slovenským komitétom slavistov.Na základe dohody je Matica slovenská spoluvydavate¾kouèasopisu Slavica Slovaca (zabezpeèuje jeho tlaèa distribúciu).Úspešne a efektívne prebieha spolupráca so Slovenskýmkomitétom slavistov. Èinnos obidvoch inštitúcií jeúzko prepojená – Slavistický kabinet SAV vykonáva pod¾adohody celú agendu Slovenského komitétu slavistov.V roku 2003 zabezpeèoval úèas slovenských slavistovna 13. medzinárodnom zjazde slavistov v ¼ub¾ane.VI. Domáce vyznamenania a ceny za vedeckúa inú èinnos a iné dôležité informácie k vedecko-organizaènýma popularizaèným aktivitám. Za príspevkyk slovenskému národnému životu udelila Matica slovenskáJ. Doru¾ovi Cenu Štefana Moyzesa a pri 70. výroèínarodenia mu udelila Pamätnú medailu sv. Cyrila a Metodaza prínos do slovenskej vedy a kultúry. – P. Žeòuchoviudelila Slovenská akadémia vied v roku 2003 dve ceny:Cenu Predsedníctva SAV za 1. miesto v Sú aži mladýchvedeckých pracovníkov o najlepšiu publikáciu pri príležitosti50. výroèia SAV a Cenu Slovenskej akadémie viedv oblasti oceòovania mladých vedeckých pracovníkov zavedeckovýskumnú prácu.V rámci spolupráce s Maticou slovenskou vykonávajúpracovníci kabinetu vedúce funkcie v záujmovomJazykovom odbore Matice slovenskej.V rámci spolupráce s vysokými školami je Slavistickýkabinet SAV zapojený do súèinnosti s Trnavskouuniverzitou, s Katolíckou univerzitou v Ružomberku,s Vysokou školou múzických umení v Bratislave, so Slavistickýmústavom Filozofickej fakulty Masarykovej univerzityv Brne, úspešne sa rozvíja spolupráca s PontificioIstituto Orientale v Ríme, s Patristickou komisiou Vestfálskejakadémie vied v Bonne a s Centrom spiritualityVýchod–Západ Michala Lacka v Košiciach.VII. Závažné problémy pracoviska. Naliehavýmproblémom pracoviska zostáva priestorová stiesnenosa obmedzené možnosti jeho personálneho, materiálnehoa technického dobudúvania.Ján Doru¾a95

Informácie autoromV súvislosti s technickými podmienkami pri vydávaní èasopisu redakcia prijímapríspevky spracované na poèítaèi – textový editor Text602 (T602), Word,Open office. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiava tieto zásady:– v texte za každým interpunkèným znamienkom urobi medzeru (napr. R.Auty; N. 1. Fe¾dman; s. 312; t. j., a pod.),– dôsledne odlišova èíslicu 0 od ve¾kého O a èíslicu 1 od písmena l,– tvrdý koniec riadku (ENTER) používa iba na konci odsekov,– pri rozlišovaní typov písma pridàža sa naïalej úzu èasopisu, používakurzívu, riedenie, horný / dolný index. Niè nepodèiarkova , nepoužívaširoký a vysoký typ písma a pod.,– pri riedení nepoužíva medzery, ale uvies za slovom údaj (ried.),– znaky, ktoré neobsahuje klávesnica, písa kombináciou dvoch znakov tak,aby jednoznaène urèili príslušné písmeno. Zoznam používaných znakovuvies na konci príspevku. Napr.:*i = ! *o = ò*d = 9 *n = 0*e = è *u = 7– poznámky pod èiarou písa automatickým spôsobom, ktorý ponúkajú textovéeditory,– grafy, schémy a obrázky pripoji na osobitnom liste maximálne vo ve¾kostišírky a výšky strany èasopisu, alebo v digitálnej forme,– do redakcie treba posla príspevok v digitálnej forme na diskete alebomailom na adresu peter.soltes@savba.sk + v tlaèenej podobe.Súèas ou každého príspevku je anotácia a k¾úèové slová v angliètine. Resumépíšeme v svetovom jazyku (angliètina, nemèina, franzúština, ruština).96