2/2010 - Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce - Trnavská ...

RECENZIERECENZIERECENZIEKatka -MilkaMacová-Dokumentárny film z dielne HelenyTřeštíkovej vznikal 13 rokov. Tútodobu zachytáva ako reálny čas, ktorýuplynul v živote mladého dievčaťa, neskôrdospelej ženy - Katky, závislej na heroíne.Samotný film sa začína zábermi na jednozo sedení terapeutickej komunity Sananim,kde vtedy 19-ročná Katka číta pred skupinousvoj sloh – rozprávku, ktorú sama nazvala:Rozprávka o tom, ako sa Katka ženskoustala a čo by ešte stihnúť mala.Zo záberov sa na nás pozerá krásne dievčas hustými kučeravými vlasmi a plnými perami,ktoré v danú chvíľu nevie ako to s ňoudopadne, len dúfa, že to slnko v nej ju nikdyneopustí.Počas plynutia dokumentu ju však opúšťaoveľa viac ako len to slnko a divákovi je dovolenésledovať Katkinu rapídnu premenu.Pred očami sa nám tak odohrá dlhý úsek životazávislého dieťaťa - dievčaťa – ženy, a toaž po moment, kedy sa sama stane matkoua bude si musieť zvoliť.Samotný príbeh prechádza etapami odohrávajúcimisa v Katkinom skutočnom živote.Krádeže, prostitúcia, život vo squatoch,psychické a fyzické chátranie – teda reálnedôkazy pre ľudí, ktorí si myslia, že droga je„sranda“ o tom, že to „sranda“ naozaj nie je.Režisérka ocenená európskym Oscarom,ktorá sa preslávila televíznym projektomv roku 1987, sprevádzala Katku s kameroutakmer polku jej doterajšieho života. S menšímiprestávkami sa s Katkou po celú tútodobu kontaktovala, pomáhala jej so zháňanímodborníkov, na jej dlhej ceste bojas drogou. Ako sama režisérka hovorí, častoju prosila, aj na kolenách, aby sa postavilana čelo svojho života a vytrhla sa z tej smoly,ktorou jej závislosť na heroíne lepila nohyk zemi a nútila ju padať. Spomína ako sedelapri nej a držiac ju za ruku cítila, ako jej vlievasvoju energiu. To najhlavnejšie – povedaťdefinitívne nie svojej závislosti - však vždyzostávalo na Katke.Pani Třeštíková sa v jednom z rozhovorovpo premiére tohto dokumentu vyjadrila, žekeby sme videli Katku sedieť niekde na lavičke,cítili by smeodpor, pretože v istomštádiu, ako toona sama nazvala,vyzerala už naozaj„príšerne“. Ale„Keď preniknetehlbšie, vidíte, že jeto vlastne celkomchytrá, citlivá a zaujímavážena, ktorámá potenciál..Ten v nej však drogaubíja..“Po skončení dokumentu nadobudne človekšpecifický pocit. Ja osobne som sa cítila,akoby ma niekto veľkou silou udrel do hrude.Hrubosť a surovosť nie je v dokumentochsamozrejme filmárskym ťahom, pretožeak sa dá definovať týmito slovami – je torealita. Ľútosť? Výčitky? Zhnusenie? Neha?A ešte dlhé minúty, keď mi v hlave zneli slová,ktoré Katka v dokumente veľakrát zopakovala– „Chcem veľmi chcieť.“ ...KULTÚRASkafander a motýľ -Nika15Ľuptáková-Vroku 2007 sa príležitostnému režiséroviJulianovi Schnabelovi podarilozožať veľké úspechy so snímkouSkafander a motýľ- biografiou Jeana-DominiqueaBaubyho, bývalého šéfredaktora francúzskejverzie časopisu Elle. Jean-Do sa právompovažoval za šťastného muža- bol otcom,bol inteligentný, úspešný, bohatý, sympatickýa o ženy nemal núdzu. Jeho hektický život šéfredaktoraprestížneho časopisu mu však skrížilanáhla mozgová príhoda, čo zásadne zmenilojeho život.Jean-Do sa prebúdza a divák vidí jeho očami.Mŕtvica spôsobila trojtýždňovú kómu a úplneparalyzovala telo. Myslenie, vnímanie a fantáziasú však nenarušené, čo Jean-Do najprv považujeza prekliatie, pretože jediné, čo môžerobiť, je žmurkať. Divák je s ústrednou postavouv prvej tretine filmu úplne stotožnený,vidí výlučne jeho očami, vníma a myslí spolus ním, vidí jeho slzy, vníma, keď sa prebúdzaa aj to, ako mu zašívajú pravé oko. V Jeanovomvnútri vládne depresia, beznádej, a nazačiatku rovnako aj zúrivosť, že všetko, čo siv hlave hovorí a premieta, to, na čo myslí, jev ňom uväznené.Objektívne kamerové snímanie nastane ažv zlome, keď Jean-Do prijme svoj osud a rozhodnesa, že už sa viac nebude ľutovať. Objavujesa motýľ- Henriette, logopedička, ktorázostavila špeciálny systém komunikácie- abecedu,ktorú číta a Jean-Do žmurkne vždy pripísmene, ktoré chce vyjadriť. Takto dáva dokopyslová, vety... a dokáže komunikovať. Jeto jediný možný spôsob, ktorý mu jeho paralýzaponúka- jedno očné viečko, ktoré spájavnút ro s celým svetom. Telefonuje, rozprávasa s rodinou, priateľmi, lekármi, a nakoniectýmto spôsobom nechá vzniknúť aj knihu Skafandera motýľ.Počas celého filmu Jean-Do vo svojej hlavekomentuje jednotlivé situácie, často humorneaž satiricky a v deji prebleskujú obrazy zo životaJeana-Do pred mozgovou príhodou.Tento príbeh v sebe nesie neuveriteľnú silua keď som mala možnosť vidieť ho prvý raz,odchádzala som z kina s vyrazeným dychom.Nemôžem iné, len ho odporúčať.