SOS -povodne <strong>2010</strong>Voda, bahno, plesne, navlhnuté omietky, popraskané steny domov, odplavenémosty,... krstené plačom, smútkom a bezmocnosťou povodňoupostihnutých ľudí. Rovnako pocity nespravodlivosti, ale aj láskya obety priniesli so sebou ničivé prívalové vody. Toto všetko registrovalimoje oči a hlavne srdce počas môjho pôsobenia v organizácii Člověkv tísni - pobočka Slovensko.SOCIONapredujeme vo svete vedy a techniky.V snahe kráčať s dobou, čím ďalejtým menej zdvíhame nohy a prispôsobujemesi veci tak, ako nám vyhovujú. Zasahujemedo prirodzeného chodu prírody.Túžime si ju celú podmaniť, ovládať, riadiť,a tak dostať pod svoju kontrolu. No prírodaje silnejšia! Nechápeme to, a tak nám to zrozumiteľnýmspôsobom dáva najavo.Začiatok leta nebol až taký slnečný, ako smeočakávali. Prišli dažde, ktorým sa vôbec nechceloodísť z nášho územia. Zem nestíhalaabsorbovať všetku vlahu a voda sa začalarozlievať po poliach, lúkach, záhradácha nakoniec si našla cestu aj do našich domovov.K niekomu bola ,,milosrdná“ a dot klasa len múrov domu, iným premiestnila nábytokpodľa vlastného vkusu. Vybúrila sa ažkeď zákerným spôsobom podmyla domy,narušila statiku, čím vyhnala ľudí z vlastnýchpríbytkov. Pri záberoch, ktoré vysielalatelevízia sa nejednému z nás tisli slzy doočí. Tí empatickejší z nás súcitili s poškodenýmirodinami, a zároveň ďakovali Bohu, žeoni spia v suchom prostredí.Po zhliadnutí týchto záberov som pochopila,že toto je moja misia, moja cesta ako pomáhať.V tom čase PhDr. Fabiánova PhD.pos lala mail do našej ročníkovej schránky.Informovala v ňom o možnosti dobrovoľníctvacez občianske združenie Člověkv tísni. A tak sa to celé začalo. Podľa prvýchinštrukcií som mala distribuovať vysúšače.No neskôr pribúdali nové a nové pokyny:„Pripravte si montérky, rukavice, čižmy.Potrebujeme Vás na sanácii Základnej ško-21
ly v Richnave!“ Škola bola zaplavená do výškyjedného metra a všetko, čoho sa dotklavoda, bolo nepoužiteľné. Našou úlohou bolovyprázdniť školu a odstrániť navlhnutúomietku. Po dvoch týždňoch náročnej prácesme sa presunuli do obce Vítkovce, kdenás očakávala obdobná situácia ako v Richnave.Túto prácu sme ukončili v predtermínelen vďaka ľuďom zapáleným pre prácu.Zároveň sa týmto skončila aj moja dobrovoľníckapráca, ktorá trvala necelý mesiac.Tento koniec sa však súčasne stal začiatkompre ďalšie výzvy v oblasti dobrovoľníctva.Pár dní na to prišla pracovná ponuka odobčianskeho združenia Člověk v tísni - pobočkaSlovensko, na pozíciu terénneho sociálnehopracovníka. Moja úloha spočívalav mapovaní povodňovej situácie vo vybranýchoblastiach. Takéto sieťovanie slúžilona prerozdeľovanie finančných zbierok občianskehozdruženia Človek v ohrození, Člověkv tísni, Konferencia biskupov a SlovenskejKatolíckej charity. Tešila som sa na tútoprácu, no na druhej strane som mala obavy.Dokážem správne odhadnúť škody? Pridelímsprávne peniaze tým, ktorí to naozajpot rebujú? Nezabudnem na nikoho, ktopotrebuje našu pomoc? Bola to však výzva,ktorá sa nedala odmietnuť.Všetko začalo školením. Metodika sa prebralaod našich susedov Čechov, ktorí už majús povodňami značné skúsenosti. Vzniklo sedemdvojčlenných tímov, v ktorých jedenčlen bol zástupcom organizácií KBS a SKCHa druhý reprezentoval ostatné organizácie.Na školení sme boli oboznámení s kritériami,podľa ktorých máme postupovať,ako napríklad: navštevovať iba domácnosti,ktoré mali vodou poškodené obytné priestory;navštíviť najskôr domácnosti, ktoréutrpeli ľudskú stratu počas povodní aleboich dom nie je už obývateľný a pod. V závereškolenia nám bola položená otázka, čimáme nejaké nezrovnalosti, nejasnosti, naktoré by sme sa chceli opýtať. Vtedy ma nenapadlonič, ale prvý deň v teréne sa spustilv mojej hlave vír nekonečných otázok. Kritériaboli všeobecné a prípady špecifické.Bolo to veľmi náročné na čas a predstavovalopsychickú i fyzickú záťaž.Povodne, okrem materiálnych škôd, poukázaliaj na charaktery a postoje ľudí. Dôchodcovia,ktorí na otázku: ,,Čo ste zachránilizo svojho majetku?“ odpovedali: „Utekalisme len s holými životmi.“ Iný prípad hovorilo mužovi, ktorý žil sám v malom záhradnomdomčeku, za ktorým stál silný, krásnystrom, na ktorom mal túžbu obesiť sa po zasiahnutípovodňami. Ľahostajnými nás nemohlanechať ani situácia, ktorá sa odohrávalapred krásnym domom zasiahnutým povodňami.Majiteľ nám podal veľkú mozoľovúruku a potom sa rozplakal. Každá rodinabola výnimočná a mala svoj príbeh. Boloťažké znovu otvárať ich rany. V každej rodinesme sa zdržali približne jednu hodinua v tú chvíľu sme žili ich utrpenie. Veľakrátsme narážali na „omyly“ pri prerozdeľovaníštátnych peňazí. Hovorí o tom aj príbehpani na invalidnom dôchodku, ktorej pri minuloročnýchzáplavách voda pohltila dvochčlenov rodiny. A ako keby toho ešte nebolodosť, v ten istý rok sa na večnosť pobral ajjej manžel. Pri prerozdeľovaní štátnych peňazípani dostala o 700 € menej ako mala,no iný pán v tej istej dedine dostal omnohoviac a voda sa pritom ani nedotkla jehodomu. Poviete si - žeby hlúpy omyl? Zápachpeňazí pritiahol nespravodlivosť. A aj z tohodôvodu našou úlohou nebolo spisovať lenškody, ale aj rodinnú, sociálnu a finančnúanamnézu. Týmto spôsobom sme sa snažilipriblížiť k spravodlivosti.Po ukončení práce v teréne sme si sadlipred komisiu. Pár minút sme mali na to, abysme im čo najvierohodnejšie a s čo najlepšímodhadom povedali o situácii tej ktorejrodiny a následne tak ovplyvnili výšku finančnejpomoci. Tu sa skončila moja práca.Ďakujem Bohu za túto príležitosť. Zodpovednosť,náročnosť, smútok, pocit zmysluplnosti,poznanie, skúsenosť, priblíženiesa slovenským rodinám... . Toto všetko premňa znamenali povodne <strong>2010</strong> na území SR.-Petronela Baštová-Foto: Petronela BaštováSOCIO22