RECENZIERECENZIERECENZIEKatka -MilkaMacová-Dokumentárny film z dielne HelenyTřeštíkovej vznikal 13 rokov. Tútodobu zachytáva ako reálny čas, ktorýuplynul v živote mladého dievčaťa, neskôrdospelej ženy - Katky, závislej na heroíne.Samotný film sa začína zábermi na jednozo sedení terapeutickej komunity Sananim,kde vtedy 19-ročná Katka číta pred skupinousvoj sloh – rozprávku, ktorú sama nazvala:Rozprávka o tom, ako sa Katka ženskoustala a čo by ešte stihnúť mala.Zo záberov sa na nás pozerá krásne dievčas hustými kučeravými vlasmi a plnými perami,ktoré v danú chvíľu nevie ako to s ňoudopadne, len dúfa, že to slnko v nej ju nikdyneopustí.Počas plynutia dokumentu ju však opúšťaoveľa viac ako len to slnko a divákovi je dovolenésledovať Katkinu rapídnu premenu.Pred očami sa nám tak odohrá dlhý úsek životazávislého dieťaťa - dievčaťa – ženy, a toaž po moment, kedy sa sama stane matkoua bude si musieť zvoliť.Samotný príbeh prechádza etapami odohrávajúcimisa v Katkinom skutočnom živote.Krádeže, prostitúcia, život vo squatoch,psychické a fyzické chátranie – teda reálnedôkazy pre ľudí, ktorí si myslia, že droga je„sranda“ o tom, že to „sranda“ naozaj nie je.Režisérka ocenená európskym Oscarom,ktorá sa preslávila televíznym projektomv roku 1987, sprevádzala Katku s kameroutakmer polku jej doterajšieho života. S menšímiprestávkami sa s Katkou po celú tútodobu kontaktovala, pomáhala jej so zháňanímodborníkov, na jej dlhej ceste bojas drogou. Ako sama režisérka hovorí, častoju prosila, aj na kolenách, aby sa postavilana čelo svojho života a vytrhla sa z tej smoly,ktorou jej závislosť na heroíne lepila nohyk zemi a nútila ju padať. Spomína ako sedelapri nej a držiac ju za ruku cítila, ako jej vlievasvoju energiu. To najhlavnejšie – povedaťdefinitívne nie svojej závislosti - však vždyzostávalo na Katke.Pani Třeštíková sa v jednom z rozhovorovpo premiére tohto dokumentu vyjadrila, žekeby sme videli Katku sedieť niekde na lavičke,cítili by smeodpor, pretože v istomštádiu, ako toona sama nazvala,vyzerala už naozaj„príšerne“. Ale„Keď preniknetehlbšie, vidíte, že jeto vlastne celkomchytrá, citlivá a zaujímavážena, ktorámá potenciál..Ten v nej však drogaubíja..“Po skončení dokumentu nadobudne človekšpecifický pocit. Ja osobne som sa cítila,akoby ma niekto veľkou silou udrel do hrude.Hrubosť a surovosť nie je v dokumentochsamozrejme filmárskym ťahom, pretožeak sa dá definovať týmito slovami – je torealita. Ľútosť? Výčitky? Zhnusenie? Neha?A ešte dlhé minúty, keď mi v hlave zneli slová,ktoré Katka v dokumente veľakrát zopakovala– „Chcem veľmi chcieť.“ ...KULTÚRASkafander a motýľ -Nika15Ľuptáková-Vroku 2007 sa príležitostnému režiséroviJulianovi Schnabelovi podarilozožať veľké úspechy so snímkouSkafander a motýľ- biografiou Jeana-DominiqueaBaubyho, bývalého šéfredaktora francúzskejverzie časopisu Elle. Jean-Do sa právompovažoval za šťastného muža- bol otcom,bol inteligentný, úspešný, bohatý, sympatickýa o ženy nemal núdzu. Jeho hektický život šéfredaktoraprestížneho časopisu mu však skrížilanáhla mozgová príhoda, čo zásadne zmenilojeho život.Jean-Do sa prebúdza a divák vidí jeho očami.Mŕtvica spôsobila trojtýždňovú kómu a úplneparalyzovala telo. Myslenie, vnímanie a fantáziasú však nenarušené, čo Jean-Do najprv považujeza prekliatie, pretože jediné, čo môžerobiť, je žmurkať. Divák je s ústrednou postavouv prvej tretine filmu úplne stotožnený,vidí výlučne jeho očami, vníma a myslí spolus ním, vidí jeho slzy, vníma, keď sa prebúdzaa aj to, ako mu zašívajú pravé oko. V Jeanovomvnútri vládne depresia, beznádej, a nazačiatku rovnako aj zúrivosť, že všetko, čo siv hlave hovorí a premieta, to, na čo myslí, jev ňom uväznené.Objektívne kamerové snímanie nastane ažv zlome, keď Jean-Do prijme svoj osud a rozhodnesa, že už sa viac nebude ľutovať. Objavujesa motýľ- Henriette, logopedička, ktorázostavila špeciálny systém komunikácie- abecedu,ktorú číta a Jean-Do žmurkne vždy pripísmene, ktoré chce vyjadriť. Takto dáva dokopyslová, vety... a dokáže komunikovať. Jeto jediný možný spôsob, ktorý mu jeho paralýzaponúka- jedno očné viečko, ktoré spájavnút ro s celým svetom. Telefonuje, rozprávasa s rodinou, priateľmi, lekármi, a nakoniectýmto spôsobom nechá vzniknúť aj knihu Skafandera motýľ.Počas celého filmu Jean-Do vo svojej hlavekomentuje jednotlivé situácie, často humorneaž satiricky a v deji prebleskujú obrazy zo životaJeana-Do pred mozgovou príhodou.Tento príbeh v sebe nesie neuveriteľnú silua keď som mala možnosť vidieť ho prvý raz,odchádzala som z kina s vyrazeným dychom.Nemôžem iné, len ho odporúčať.
Playing For Change FoundationHľadajme to, čo nás spájaHudba je mágia. Ak ju milujete, žijete (s) ňou každý deň. Buď ako jej konzument,alebo, ak máte v sebe ten cit, aj ako jej tvoriteľ. Hudba, nech užide o akýkoľvek žáner, má zázračnú moc pôsobiť na ľudí a rozvíriť v nichpriam chemické reakcie. Hudba nás mení (alebo nás vracia k našej podstate?),berie nás do iných sfér myslenia a cítenia, svojimi zatónovanýmizaklínadlami nás utešuje, burcuje, upokojuje, rozosmieva, rošťastnieva,otvára, mení... Playing For Change Foundation je nadácia, ktorá urobilašťastných už veľmi veľa ľudí, a to práve vďaka hudbe. Tou sa už niekoľkorokov snaží „hrať pre zmenu“, spájať ľudí a nie ich stratifikovať a odlišovať,ako to je dnes v móde.Peace through musicMiesta, kde nádej ožívaNa začiatku bolo mobilné nahrávacie štúdioa nápad jazdiť po svete, zaznamenávaťumenie pouličných umelcov z rôznych krajína umožniť jeho distribúciu po celom svete.Ako však bežal čas, Playing For Changetím si začal uvedomovať, že to, čo robia,nestačí. Vtedy sa rozhodli robiť niečo viaca vrátiť tak zmysel a radosť zo života mnohýmľuďom po celom svete.Aby umožnili týmto ľuďom, s chuťou prezentovaťsa prostredníctvom hudby avšaks obmedzenými možnosťami k hudobnémuvzdelaniu, naplniť ich túžby, začali otváraťv konkrétnych komunitách hudobné školy,kde sa vzdialené sny a nerealizovateľnáchuť produkovať hudbu začali stávať realitou.Ako to prezentujú aj samotní tvorcoviastojaci za myšlienkou PFCH, tieto školy niesú ich, ale patria každej konkrétnej komunite.S deťmi a dospelými tu pracujú odborníci,učitelia, ktorí sú ich mentormi a učiaich hudbe v tradičných dimenziách jednotlivýchkultúr a komunít. Navyše umožňujúaj vzájomný kontakt medzi týmito komunitamiza účelom komunikácie a spoznávaniainých tradícií.V dnešnej dobe, keď sa do popredia dostávačoraz viac a vo väčšinovom pomere k tradičnýmhudobným prejavom hudba populárna(inými slovami víťazstvo prvoplánovitostia komercie), je táto iniciatíva PFCH úspešnýmkrokom v boji proti hudobnej hegemóniia deštrukcii, či minimálne pozabudnutiutradícií tvoriacich kultúrnu identitu každéhoz nás.PLAYING FORCHANGERegióny v ktorých organizácia našla svojepôsobiská sú v prevažnej miere oblasťami,kde majú chudoba, bieda, dezilúzia a mizernástarostlivosť spoločnosti, čo sa týkazdravia a vzdelania, svoje pevné postavenie.Sú to miesta, ktorými prešlo mnoho občianskychkonfliktov a genocída, nestabilnépolitické usporiadania, tak ako aj mnohésmrteľné infekcie. Ľudia, ktorých zástupcoviaorganizácie stretli na svojich cestách,ľudia z vyššie spomenutých oblastí, im všakdali najavo, tak ako dali najavo aj životu samotnému,že sú stále schopní nájsť nádejvo svojom každodennom utrpení. Práve títoľudia samotným strojcom myšlienky PFCHpomohli obnoviť nádej v silu, odvahu, vierua lásku, v nezlomnosť ľudského ducha, keďvďaka hudbe našli spôsob ako pretvoriť zléna krásne. Pretože, keď dáte ľuďom šancu,väčšina z nich si vyberie tú správnu cestu.Okrem tejto iniciatívy rozvíja samotná organizáciaaj komunikáciu medzi komunitami,tiež manažuje zdroje iného charakterua to podľa konkrétnej potreby každej jednejkomunity.A tak sa stalo, že nádej sa vrátila na tietomiesta:Intore Culture & Music Center – RwandaBizung School Of Music and Dance - Tamale,GhanaTintale Village Teaching Center – NepalMehlo Arts Center - Johannesburg, SouthAfricaTibetan Refugee Centers - Dharamsala, Indiaa Kathmandu, NepalNtonga Music School - Gugulethu, South AfricaKULTÚRA16Kliknite si na: www.playingforchange.com-Milka Macová-