Untitled - Asociácia náhradných rodín

Je krásne byť otcomMožno bude toto moje rozprávanie dosťchaotické (aspoň moja kolegyňa tvrdí, žemám problém s vyjadrovaním). Je to asitým, že by som chcel povedať naraz veľamyšlienok. Tak majte, prosím, so mnoutrošku trpezlivosť.Už keď som sa rozhliadol, že sa ožením,som vedel, že okrem manžela chcembyť i otcom. (Neviem, či tá ženba boladobrá i pre moju manželku, ale pre mňabola a je veľmi dobrá). Keď som hľadalsvoju budúcu manželku, tak mi niektomúdry radil, aby som hľadal dobrú matkusvojich budúcich detí. Moje rozhodnutie,vlastne naše rozhodnutie stať sa rodičmi,(manželstvo a rodičovstvo, je vecou dvochľudí) sme sa snažili naplniť od prvýchdní nášho manželstva. Ale tak to vyzerá,že choroba dnešnej doby „bezdetnosť",zasiahla aj nás. Prvé dva roky manželstvasme to nepociťovali ako problém (aj lekárihovoria o neplodnosti ako o problémeaž po dvoch rokoch spolužitia).Po tých dvoch rokoch sme teda začaliriešiť tento problém všetkými dostupnými(ale prijateľnými) prostriedkami. Obrátilisme sa na lekárov, na liečiteľov a na Boha.Počas tej doby sme začali myslieť aj na to„najhoršie", že „vlastné" (radšej by som toale nazval biologické, lebo aj deti z domovamôžu byť naše vlastné) deti nebudememať a začali sme sa otvárať aj myšlienkeadopcie. A keď ani v šiestom roku nášhobezdetného manželstva (myslím, že tentočas bol ale pekným časom, ktorý sme mohlivyužiť na budovanie nášho manželstva)sme nemali biologické dieťa, rozhodlisme sa, že si dieťa adoptujeme. Myslím,že je smutné, že o adopcii uvažujeme akoo krajnej možnosti „liečenia bezdetnosti".V detských domovoch je až príliš veľa detí,ktoré môžu byť našimi deťmi.Naše predstavy o dieťati neboli veľké.Možno aj preto, že sme po siedmich rokochčakania už viac čakať nechceli. Keďsme po roku prípravy šli pozrieť naše prvé„vyhliadnuté" dieťa do detského domova,bral som to tak, že si len obzriem situáciu.Dopadlo to však úplne inak. Keď somprvý krát videl a počul Kvetku, vedel som,že už nemusím „obzerať situáciu inde".Bolo krásne, keď som prvý krát počul jejzvonivý hlas a moje (naše) rozhodnutiezrazu už nebolo na nás, ale na Kvetke, činás to malé štupľa s prenikavým hláskompríjme. Tie sto kilometrové návštevy staliza to, aby nás Kvetka prijala, aby sme si jumohli vziať domov. Keď sme si ju viezlidomov, vedel som, že si beriem domov poklad,ale nevedel som, že až taký veľký. Jekrásne, keď sa to malé štupľa privinie kumne, keď pri mne spí, na mojej ruke a škoda,že nemôžete počuť ten jej hlások, akohovorí: „Ocko, ocko môj zlatýChcel by som sa ešte viac podeliť s radosťou,ktorú som získal vďaka Kvetke,ale to podstatné som povedal. Zároveň bysom chcel povzbudiť všetkých, ktorí váhajús ťažkým rozhodnutím pre adopciu.P.S. rok po príchode Kvetky do našej Rodinysom sa stal otcom ďalšej dcéry, aleto je ďalší príbeh.Zima na rukyTakisto spomalené, či aké, rovnakona smiech, či čo, lenivé a pohodlné,či ešte aj ospalé, jednoducho nesúcea nemohúce - akési také boli aj mojespermie. Hrozná veta: obsahovo ajgramaticky. Preto sme sa s Helgourozišli: nemohli sme mať deti. Hoctakto nám to nikto nepovedal. Dozvedelisme sa, že ešte stále mámešancu. Ale každý s iným partnerom.Teda: možno. To sme sa nasmiali.Brali sme to statočne, ako len smevládali. Chvíľami sme plakali. Chvíľamisme sa na tom smiali. To smesa teda naozaj nasmiali. Hneď somHelge povedal, aby sme sa rozviedli,že bez detí vyžijem. Odskučím toako pes, no po čase sa s tým zmierim.Nechcela o tom ani počuť. Potomprišla s iným nápadom. Osvojiťsi dieťa z detského domova. Práve tusom zlyhal: nevedel som v sebe nájsťtú istotu, ale najmä odvahu, že razbez príčiny neublížim tomu decku ibapreto, lebo nie je moje, teda presnejšie,že mu ublížim iba tak a právetak, ako by som vlastnému decku,nejakým tým bacnutím po zadku, čičím, mohol kedykoľvek niečo vysvetliť,potrestať ho, zakázať mu nejakúsomarinu, čo by som si odpustil tým,že by som na to veľmi rýchlo zabudol,takisto aj naše decko. No nikdy bysom si neodpustil, že som udrel cudziedieťa, ako by mi to ani ono asineodpustilo, pretože vlastné deti saprimerane trestať môžu, ale nevlastnénikdy....je krásne, keď ma na okne čakajú rie krásne tmavé oči detí (aj manželka ich má krásne)PGÚryvok z knižky DUŠANA DUŠEKAZima na ruky, Slovart 2006nebyť sám | december 2006 strana 17