e-mailová adresa redakcie: redakcia.prosocio@gmail.com - Fakulta ...

1,20 € 

študentský štvrťročník Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce 

Štúrovo 

pero 2010 

62011 

Výnimočné 

ženy 

Jižní 

Rusko 

Dni zdravia TU

Študentský účet a karta 

s množstvom výhod a zliav 

A s kým bankuješ ty? 

Viac informácií nájdeš na www.slsp.sk 

Bližšie k vám

E D I T O R I A ´ 

L 

...zazvonil zvonec a letnému semestru je koniec. 

Skúškové, štátnice našich tretiakov 

a piatakov, a potom už len prázdniny. Niektorí 

sa chystajú oddychovať, iní zase pracovať, 

mnohí cestovať a spoznávať nové krajiny 

a mestá, ako napr. Južné Rusko či Liverpool, 

o ktorých sa dočítate v tomto čísle. 

Naše zdravie dostáva na frak počas semestra. 

Stravujeme sa fast foodovo, najobľúbenejším 

športom je vysedávanie pri počítačoch 

a ťukanie do klávesníc, a občas nejaký 

ten beh do schodov, ak znova meškáme 

na prednášky či cvičenia. Prichádzajúce letné 

prázdniny sú ideálnym časom napraviť 

si zanedbané zdravie, športovať, tráviť viac 

času v prírode, stanovať s priateľmi, labzovať 

po horách, vyblázniť sa na hudobných 

festivaloch. Čokoľvek a kdekoľvek, môcť si 

vychutnávať slnko, vodu a usmiatych ľudí 

okolo seba. 

Prišiel čas rozlúčiť sa priatelia. Čaká nás 

leto plné zážitkov a dobrodružstiev. Načerpajte 

silu, posilnite ducha a vidíme sa v októbri 

2011. Časopis ProSocio tu samozrejme 

bude s Vami. 

Pekné slnečné leto! 

-Zuzana Kráľová- 

R E D A K C I A 

NÁZOV PERIODIKA: ProSocio 

PERIODICITA VYDÁVANIA: štvrťročník 

VYDAVATEĽ: Trnavská univerzita 

v Trnave, Fakulta zdravotníctva 

a sociálnej práce, Univerzitné námestie 

1, 917 00 Trnava 

IČO: 31825249 

DÁTUM VYDANIA: 19. 05. 2011 

ČÍSLO: 6 

ROČNÍK: 2/2011 

CENA: 1,20 € 

EVIDENČNÉ ČÍSLO: EV 3915/09 

TLAČIAREŇ: Tlačové štúdio Váry 

Hlavná 54, 917 01 Trnava 

NÁKLAD: 150 ks 

ŠÉFREDAKTOR: Matúš Német 

ZÁSTUPCA ŠÉFREDAKTORA: Lucia Hô-Chí 

KOORDINÁTOR: Zuzana Kráľová 

KOREKTÚRY: Lucia Hô-Chí, Nika Ľuptáková 

GRAFIKA: Magdaléna Kubišová 

FOTOGRAF: Marián Holub, Karina 

Guzmanová 

REDAKTORI: Majka Ábelová, Jana Andelová, 

Matea Bucalo, Karina Guzmanová, Katarína 

Kepenešová, Nika Ľuptáková, Milka Macová, 

Karol Mikulovič, Marek Psota, Ján Púchly, 

Lucia Skočíková, Michaela Svitková 

EXTERNÍ REDAKTORI: Katarína Bohunická, 

Michaela Horníková, Tomáš Hubinák, Juraj 

Jančovič, Martina Ješková, Lenka Mihályfiová, 

Petr Poborský, prof. Martin Rusnák 

Používanie článkov, fotografií a 

obrázkov pre osobné účely je možné 

len so súhlasom ich autora. 

Za obsah príspevku zodpovedá jeho 

autor. Redakcia nemusí súhlasiť so 

všetkými publikovanými názormi. 

Časopis ProSocio vychádza s 

finančnou podporou Slovenskej 

sporiteľne, a.s. 

e-mailová adresa redakcie: 

redakcia.prosocio@gmail.com 

PRIDAJTE SA 

K PROSOCIO NA 

FACEBOOKU 

O B S A H 

Rozhovor 

„Chcite, aby vás pedagógovia 

naučili všetko, čo vedia.“ 2 

Fakulta 

Potrebujeme garantov alebo 

chovné stanice? 4 

Projekt Leonardo da Vinci 

na našej fakulte 5 

Meranie kvality vnútorného 

ovzdušia v Kwale 7 

Škola bez športu ako 

ryba bez vody 9 

Dni zdravia Trnavskej 

univerzity 10 

5. Ročník Jarnej školy 

doktorandov v Ostrave 12 

Workshop Južný Sudán 12 

Kultúra 

Kult tela/Mýtus krásy 13 

Top témy 

ProSocio po stopách Štúrových 16 

„Dnes účasť, zajtra cena.“ 17 

Zdravie 

Liga proti rakovine Deň Narcisov 

2011 15. apríla, už 15. krát! 19 

Študentský život 

One Week In Liverpool 20 

Seminár - Práca 

s náboženskosťou človeka 22 

Socio 

Má Trnavský kraj 

výnimočné ženy? 23 

Svetové ekonomické fórum vs. 

Svetové sociálne fórum 24 

Poľní domajší a piľní prišeľeckí 26 

Svoje som si odrobila 28 

Mediácia 30 

Ghándhiho škola 33 

Sprievodca svetom 

Jižní Rusko: chudoba 

a vzpomínky na válku 35

2 

„Chcite, aby vás 

pedagógovia 

naucili vSetko, Co 

vedia.“ 

Prof. MUDr. Adriana Ondrušová, PhD., MPH. 

Detská lekárka, ktorá sa venuje i tropickej 

medicíne a viacerým projektom v rozvojových 

krajinách, predovšetkým v Subsaharskej 

Afrike. Na našej fakulte pôsobí ako 

vysokoškolský pedagóg, zároveň zastáva 

funkciu predsedkyne Akademického senátu. 

A ak ste sa rozhodli venovať vzdelávaniu 

v rozvojovej oblasti, naša fakulta má od 

1. januára 2011, ako jediná na Slovensku, 

zria denú Katedru rozvojových štúdií a tropického 

zdravotníctva, ktorú vedie prof. 

Ondrušová. 

Začnime tak neformálne. Aký ste mali 

dnes deň? 

Som typ, ktorý každý deň začína s nádejou 

a očakávaním, že bude lepší ako ten predchádzajúci, 

ale častokrát večer pri rekapitulácii 

musím konštatovať, že to tak celkom 

nebolo. A keďže ešte nie je večer, deň 

je skvelý. 

Prejdime na Vašu odbornú činnosť, keďže 

je jej neúrekom. Zaujímalo by nás, 

ktorá oblasť Vašej práce je pre Vás v súčasnosti 

najnáročnejšia a prečo je tomu 

tak? 

Nehodnotila by som to tak, že mojej odbornej 

činnosti je neúrekom, vo svojom okolí 

mám ľudí, ktorí stíhajú a robia ďaleko viac 

ako ja, ale zas na druhej strane tým nehovorím, 

že robím málo. Tým, že som detská 

lekárka a zároveň aj vysokoškolská profesorka, 

moja práca je dosť rozmanitá a každá 

má svoju vlastnú náročnosť, ktoré sa ťažko 

porovnávajú. Napr. keď v nemocnici bojujeme 

o život a zdravie detí, uznáte, že stres je 

nesmierny. A keď potrebujem písať projekty 

a publikácie, čo robím často aj po večeroch, 

to je zas náročné na čas. 

PRO SOC 

IO 

´´ 

6/2011 

ROZHOVOR 

´´ 

Uganda 

V súčasnosti pracujete na viacerých 

projektoch v rozvojových krajinách. Môžete 

nám však opísať pocity a spomienky 

z Vášho prvého pracovného pobytu 

v takejto krajine? 

Môj prvý pobyt v Keni bol ako keby podľa 

neho definovali prvý stupeň kultúrneho 

šoku – očarenie, bola som jednoducho 

z krajiny, z práce a zo všetkého čo s tým súviselo, 

očarená a nadšená. Ale keďže som 

v Afrike bola opakovane a strávila som 

tam niekoľko rokov, prešla som aj ostatnými 

fázami - a úprimne, najhoršia bola druhá, 

kedy som bola zo všetkého sklamaná. 

Tak, keď to tak posudzujem, úplne najlepšie 

boli tie posledné pobyty, kedy som tak 

trošku tušila, čo môžem ponúknuť a čo môžem 

dostať pri svojom pobyte. 

Ste vedúcou novootvorenej Katedry rozvojových 

štúdií a tropického zdravotníctva. 

Čo konkrétne očakávate od tejto katedry? 

V prvom rade som veľmi rada, že bola táto 

katedra založená a teším sa aj z mojich kolegov, 

s ktorými na našej katedre pracujeme, 

to je veľmi dôležité mať pri sebe skve- 

´´ 

lých ľudí, potom sa dá plánovať. A my plánujeme 

založiť, otvoriť študijný program, ktorý 

by sa venoval rozvojovým štúdiám i rozvojovému 

vzdelávaniu, bola by som veľmi 

rada, keby sme boli schopní vychovať ľudí 

zbehlých v rozvojovej tematike a schopných 

pracovať aj v zahraničí, a zároveň budú 

schopní zapájať sa do politických akcií. Ďalej 

by som bola veľmi rada, keby táto katedra 

naďalej vytvárala a podporovala projekty 

v krajinách Juhu, keďže máme skúsenosti 

s Afrikou, tak v Afrike, ale otvorení sme aj 

pre iné krajiny. A rovnako rada by som bola, 

keby prostredníctvom našej katedry by sme 

budovali, resp. zlepšovali povedomie našej 

spoločnosti o rozvojovej spolupráci a pomoci. 

No plány sa dajú realizovať len, keď 

je podpora zhora a ja takú podporu od pána 

dekana cítim, tak verím, že niektoré z týchto 

sa naplnia. 

Pôsobíte aj ako predseda Akademického 

senátu. Môžte nám v skratke prezradiť, 

v čom vidíte nedostatky a naopak pozitíva 

vo fungovaní tohto orgánu? 

Akademický senát fakulty je veľmi dôležitý 

pre fungovanie fakulty. Jednak členovia

senátu volia dekana fakulty, schvaľujú rozpočet 

a majú právomoci schvaľovať a vyjadrovať 

sa k množstvu materiálov, svojou 

pôsobnosťou a aktivitou môžu ovplyvňovať 

smerovanie fakulty. Nemôžem povedať, 

žeby som videla mnoho nedostatkov v jeho 

fungovaní, jednak sa stretávame pravidelne 

a často, možno určitý nedostatok by videl 

niekto zvonku pri diskusiách medzi členmi 

navzájom. Komunikácia a argumentácia sú 

zručnosti, ktorým sa človek učí celý život, čo 

nakoniec viete lepšie ako ja, aj preto, že študujete 

čo študujete, a tak sa všetci učíme, ja 

na prvom mieste, ako komunikovať a argumentovať 

tak, aby sme sa navzájom neurá- 

ROZHOVOR 

prof. Adriana Ondrušová 

Buikwe 

žali a aby naše debaty boli vecné a uznesenia 

také, že každý kto by to sledoval by povedal, 

že lepšie sa ani nedalo – to je tajné 

prianie. To, čo ma trošku mrzí, že ani pedagógovia, 

ani študenti si dôležitosť senátu 

ako keby neuvedomovali a členstvo v ňom 

mnohí považujú za stratu času alebo zbytočné, 

čo je podľa mňa veľká škoda. Mnohí 

naše rozhodnutia – ktoré mnohé vznikli 

po dlhom zasadaní a náročných disku siách 

– nemiestne kritizujú, čo takisto nezlepšuje 

náladu ani mne, ani ostatným členom. A pritom 

sme to my, kto za všetky rozhodnutia 

nesieme aj zodpovednosť. 

Ako vidíte budúcnosť a smerovanie našej 

fakulty, na čo by sa mala podľa Vás zamerať? 

Budúcnosť fakulty vidím dobre a aj jej zameranie. 

Podľa mňa by naša fakulta mala 

pokračovať v tom, v čom je dobrá, máme 

odbory, ktoré sú síce aj na iných fakultách 

na celom Slovensku, ale my sme schopní 

pat riť medzi odbornú špičku – vo všetkých, 

ktoré zastrešujeme tak, aby som bola konkrétna 

v sociálnej práci, verejnom zdravotníctve, 

ošetrovateľstve a laboratórnych vyšetrovacích 

metódach. Okrem toho je meno 

našej fakulty spojené s rozvojovou spoluprácou 

a projektmi v Afrike a v Ázii, a bola 

by veľká škoda, keby sme to hodili za hlavu 

a ďalej nepokračovali v ich rozvíjaní. K fakulte 

patrí aj fakultná nemocnica, tak by 

bolo tiež nerozumné, keby sme spoluprácu 

s klinikmi a klinikami nerozvíjali ďalej. 

Realizujete sa aj vo vzdelávacej činnosti. 

Ste spokojná s aktivitou študentov? 

Akú aktivitu myslíte? Ak by som hovorila 

o aktivite, ktorej výsledkom je kreovanie 

a vydávanie vášho časopisu, tak som absolútne 

spokojná. Ak mám hovoriť o aktivite 

v rámci výučby, som dosť spokojná, študenti, 

s ktorými prichádzam do kontaktu sú aktívni, 

aj keď niektorí, ale nie je ich našťastie 

veľa, začnú byť aktívni, až keď sa blížia termíny 

skúšok. Nemôžem to až tak kritizovať, 

lebo obávam sa, že keď som študovala, tak 

aj so mnou to bolo podobné. To čo mi chýba, 

je diskusia so študentmi, častokrát sa boja 

povedať čo ich trápi, na jednej strane ich argument 

– chcem dokončiť školu a nenaťahovať 

sa s nikým – chápem. Ale na druhej 

strane by ma veľmi tešilo, keby vedeli povedať 

svoj názor, aj kritiku, aj aby vedeli robiť 

rozhodnutia – nie vždy správne, ale to nerobíme 

ani my – a niesť za to všetko zodpovednosť, 

čo častokrát nemusí byť príjemné. 

Kedy sa vo Vás prebudila túžba stať sa lekárkou 

a pomáhať iným? 

Ja si na to nepamätám, len moji rodičia 

s obľubou hovoria, že od detstva. 

Popri všetkých svojich pracovných aktivitách, 

máte aj nejaký voľný čas? Ak áno, 

ako ho najradšej trávite? 

Veľmi rada svoj voľný čas trávim s priateľmi. 

Rada čítam a športujem. V zime lyžovanie 

a v lete bicykel, turistika. 

A nakoniec, chceli by ste študentom našej 

fakulty prostredníctvom nášho časopisu 

niečo odkázať? 

Chcite, aby vás pedagógovia naučili všetko, 

čo vedia. Užívajte si študentský život, ale 

s mierou a 

Učte sa , učte sa, učte sa.... 

-Majka Ábelová- 

Foto: archív Adriana Ondrušová 

PRO SOC 

IO 

3 

6/2011

4 

Táto súvaha ma 

napadla v súvislosti 

s rozpravou o zmene 

systému garantovania 

učebných programov. 

Je výsledkom poznania 

situácie vo vysokom 

školstve na Slovensku, 

ako aj reminiscencia 

na uplynulé roky môjho 

života. 

FAKULTA 

Potrebujeme 

garantov 

alebo chovné 

stanice? 

Východiskom je úroveň garantov, ktorých 

som spoznal a nároky na nich 

kladené. Prvou podmienkou je, že garant 

študijného programu musí mať akademický 

titul profesor. Teda je schválený vedeckou 

radou univerzity na návrh vedeckej 

rady fakulty. Potom po- 

stupuje na Ministerstvo 

školstva, ktoré ho môže 

(ale nemusí) predložiť 

pánu prezidentovi k vymenovaniu. 

Ako náhle 

niekto prevezme z rúk 

prezidenta diplom, získa 

istotu, že titul „profesor“ si so sebou odnesie 

až do hrobu. Teda ide o doživotné zaradenie 

do najvyššej kategórie akademikov. 

Nie je v nijakom prípade viazané na skutočnosť, 

či si jeho hrdý nositeľ titulu aj plní po- 

PRO SOC 

IO 

vinnosti z neho vyplývajúce. Je možné, že 

po čase sa stane hereditárnym, rovnako ako 

sa titul „gróf“ stal v Habsburskej monarchii 

pred asi šiestimi storočiami. 

Ale vráťme sa k tomu, čo by sa od niekoho 

s takýmto titulom očakávalo a očakáva 

v krajinách, 

kde to funguje trochu 

ináč, ako u nás 

doma. V mnohých 

krajinách je tento titul 

obme dzený vekom 

a v podstate sa 

prekrýva s funk ciou 

a postavením v akademickej inštitúcii. Bol 

som svedkom odchodu viacerých profesorov 

z profesorského stolca na univerzitách 

v Heidelburgu i na Harvarde. Významní 

vedci, celosvetovo uznávaní odišli z po- 

Bol som svedkom odchodu viacerých 

profesorov z profesorského 

stolca na univerzitách 

v Heidelburgu i na Harvarde. 

6/2011 

stavenia profesora vzhľadom na vek. Jednému 

bol udelený titul „profesor emeritus“, 

kým druhý sa stal váženým lekárom. Ani jeden 

z nich si nenárokoval na doživotné titulovanie 

profesor. Ale, čo sa od nich očakávalo 

počas ich aktívneho pôsobenia v pozícii 

profesora? V prvom rade to bola výchova 

nasledovníkov a udávanie smerovania 

katedry. Kto to však hodnotil? Zas v prvom 

rade fakulta a univerzita. Profesor na 

uvedených školách je vzácny tvor, ktorému 

sa vytvárajú podmienky k tomu, aby mohol 

plniť takúto funkciu. Za to sa odvďačí 

minimálne fakulte a škole tým, že inšpiruje 

kolegov pri tvorivej práci, buď prednáškami, 

alebo publikáciami, alebo pomocou 

pri získavaní grantov a podobne. Čiže, prvým 

predpokladom profesora je preukázaná 

schopnosť prispieť k rozvoju školy. O takýchto 

ľudí je v cudzine veľký záujem a profesorský 

stolec (katedra) sa im ponúka. Nemusí 

predkladať potvrdenia o znalosti jazyka 

(ani anglického, ani nemeckého, ani slovenského), 

stačí, že jeho publikácie v týchto 

jazykoch vychádzajú. Jeho prácu dokladujú 

výsledky kolektívu, ktorý vedie. Študenti 

z jeho školy sa chvália, že je ich učiteľom, 

mentorom, kolegom a často i priateľom. 

Takýto človek, tým že je starší, má 

väčšinou odrastené deti a vyriešené mno- 

Ako ináč to interpretovať, ak 

nie ako prejav nezáujmu o študentov. 

hé problémy, ktoré zamestnávajú mladších 

kolegov, môže väčšinu času venovať 

štúdiu, vede a študentom. Profesor v prvom 

rade sleduje vývoj - číta a s tým, čo prečíta 

sa rád podelí so spolupracovníkmi. Spomínam 

na prof. Niederlanda, ktorý často, keď 

nás stretol, siahal do svojej aktovky a dával 

nám separátny výtlačok so slovami: „Prečítaj 

a porozmýšľaj, či by sa to nedalo realizovať 

aj u nás“. V živote som mal viacerých 

učiteľov, ale môj otec, ktorý bol taktiež profesorom 

medicíny, mi bol celoživotným vzorom 

a mnohému ma naučil. Jednou z vecí, 

ktorú som viac odpozoroval, ako by mi ju 

sám mentoroval, bolo plne sa sústrediť na 

činnosť, ktorú robím. Cez víkendy sedával 

na terase chaty v Senci a buď čítal odbornú 

literatúru, alebo písal. Nerobil to ani z povinnosti, 

ani pre hodnotenie, ani pre kariéru, 

ale jednoducho preto, že ho to zaujímalo. 

A čo bolo ešte dôležitejšie, rád o veciach, 

ktoré práve riešil, diskutoval so spolupracovníkmi, 

s kolegami, s nami doma. Takže 

druhá vec, čo by som od profesora očakával, 

je osobnostný vklad do riešenia problémov. 

Zároveň by som predpokladal, že profesor 

bude lojálny k materskej inštitúcii. Niekomu 

sa môže zdať, že tento predpoklad je triviálny, 

ale žiaľ, opak je pravdou. Aj na našej 

škole máme viacero príkladov nedostatku 

lojálnosti, ktorá sa prejavila okrem iného 

aj ohrozením celého študijného odboru pri 

neočakávanom odstúpení z pozície garanta. 

Iným príkladom je odovzdávanie výsledkov

z vedecko-výskumnej činnosti inej inštitúcii, 

teda nie tej, ktorá ho platí. Preto ma už 

ani neprekvapuje, keď profesor nepovažuje 

za svoju povinnosť zúčastniť sa obhajoby 

dizertačnej práce svojho študenta. Ako ináč 

to interpretovať, ak nie ako prejav nezáujmu 

o študentov. Sú to aj situácie, keď profesor 

vypracuje formálny, alebo zjavne povrchný 

posudok diplomovej alebo dizertačnej 

práce. Považujem to za prejav neúcty 

k študentovi i kolegom. Rovnako posudzujem 

prípady, keď sa profesor zapíše na začiatku 

alebo na konci práce napr. štátnicovej 

komisie a zvyšok času strávi niekde mimo. 

Učiteľ takto znižuje kvalitu celej školy, nielen 

v očiach študentov, ale aj okolia. Škola, 

ktorá platí za vykonanú práce, však nemá 

často možnosť sa brániť, pretože potrebuje 

takéhoto človeka do funkcie napr. garanta 

študijného odboru. 

Nie som naivný, aby som si myslel, že tieto 

situácie vyrieši niekto za nás. Nespolieham 

sa ani na novelu vysokoškolského zákona, 

ktorá by mala urobiť určitý poriadok 

v systéme garantovania. Nie, spolieham sa 

na to, že postupne vychováme novú generáciu 

mladých profesorov, ktorí budú schopní 

a ochotní túto činnosť vykonávať iným 

spôsobom. A tu sa dostávam k téme „chovných 

staníc“. Na Slovensku, ako aj na našej 

fakulte, potrebujeme vychovať a vychovávať 

budúcich profesorov. Musíme založiť 

systém, ktorý rozlišuje medzi tými, ktorí 

majú záujem o vedu, o kvalitne odvedenú 

výučbu, o výchovu študentov, o spoluprácu 

doma i v zahraničí. Takéto chovné stanice 

(niekde sa to zvykne nazývať inkubátormi) 

sa zakladajú okolo už existujúcich 

osobností, skupín s tvorivým potenciálom. 

Ich produktom je elitný jedinec s vlastnosťami, 

zručnosťami a vedomosťami, o ktoré 

je ochotný sa podeliť. Nemusíme si myslieť, 

že každý musí byť altruistom. Nie, sú ľudia, 

profesorov nevynímajúc, ktorí dosahujú excelentné 

výsledky vo svojej práci, napr. vedeckej 

alebo výchovnej, ale nie sú otvorení 

spolupráci nad rámec nevyhnutnosti. Aj 

to je v poria dku, keď odovzdávajú cisárovi 

to, čo cisárovi patrí a zvyšok si ponechávajú 

pre seba. Je otázkou, či z týchto chceme 

budúcich profesorov. 

Nemám dnes odpovede na viaceré otázky, 

ktoré vyplývajú z tejto súvahy. Snažím 

sa poukázať na nešváry, s ktorými sa denne 

stretávam a snažím sa hľadať primerané 

riešenia. Jedno viem isto, že pokiaľ problémy 

spoločne otvorene nepomenujeme, 

nik dy riešenia nenájdeme. A to nie je mojim 

cieľom. Chcel by som spolu s kolegami z fakulty 

ďalej pokračovať v hľadaní ciest ako 

problémy zvládnuť. Podstupovať aj nevyhnutné 

riziká z toho vyplývajúce, ak to prinesie 

úžitok študentom, kolegom a v neposlednom 

rade aj mne v zmysle radosti z poznávania 

a pomoci blížnemu. Dúfam, že sa 

v tomto s väčšinou zhodneme a budeme 

spolu napredovať ďalej. 

prof. MUDr. Martin Rusnák, CSc. 

dekan FZaSP TU 

Foto: Marián Holub 

FAKULTA 

Projekt 

Leonardo 

da Vinci na 

nasej 

fakulte 

Ankie van den Broek z Royal Tropical Institute (prvá zľava) facilituje 

workshop zameraný na mapovanie vzdelávaciích potrieb 

v oblasti rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci 

´´ 

alebo Co sa skryva ´ 

pod 

tajuplnou skratkou 

CABIS-IDA 

V jedno tohtoročné januárové ráno sa na dverách zasadačky dekana 

objavil papier s nápisom CABISIDA kickoff meeting. Konalo 

sa úvodné, v doslovnom preklade vykopávacie, stretnutie 

projektu, ktorý by mal na našu fakultu priniesť nové vzdelávacie 

zameranie, a v rámci neho aj inovatívne prístupy vo vzdelávaní. 

Takéto zameranie na Slovensku zatiaľ neexistuje a v zahraničí 

je často krát nazývané ako rozvojové štúdiá. Na to, aby sa 

nám tento cieľ podaril splniť, sme si prizvali na pomoc odborníkov 

z Rakúska a Holandska. 

PRO SOC 

IO 

5 

6/2011

6 

Na univerzitách, vysokých školách 

a iných inštitúciách v zahraničí je 

možné sa stretnúť s odborom nazvaným 

rozvojové štúdiá, no pre mnoho 

ľudí na Slovensku je toto slovné spojenie 

stále veľkou neznámou. Rozvojové 

štúdiá sú multidisciplinárnym odborom, 

ktorý v sebe zlučuje všetky aspekty rozvoja 

vo svete, ale najmä v rámci rozvojového 

sveta. Zaoberá sa najmä jeho ekonomickým, 

politickým a sociálnym vývojom. 

Je to odbor, ktorý zároveň podporuje a realizuje 

výskumnú činnosť zameranú na rozvojové 

krajiny a pripravuje študentov na 

profe sionálnu karié- 

ru v medzinárodných 

organizá c iách (OSN, 

Svetová banka, atď.) 

a iných inštitúciách, 

ktoré sa venujú tejto 

problematike na národnej 

ale aj medzinárodnej 

úrovni (Sloven- 

ská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú 

spoluprácu, atď.). V neposlednom rade tento 

typ vzdelávania taktiež pripravuje študentov 

na prácu priamo v rozvojových krajinách. 

Prvá iniciatíva a snaha o vznik rozvojových 

štúdií na Slovensku vzišla práve z našej fakulty 

a potvrdzuje to aj premenovanie Katedry 

verejného tropického zdravotníctva 

na Katedru rozvojových štúdií a tropického 

zdravotníctva. Dôvodom pre zmenu názvu 

bolo práve obsahové zameranie katedry, 

ktorá by sa chcela viac orientovať na 

problematiku rozvojovej spolupráce a humanitárnej 

pomoci. Členovia tejto katedry 

majú skúsenosti z humanitárnych a rozvojových 

projektov vo viacerých rozvojových 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

FAKULTA 

krajinách a participujú taktiež na príprave 

ľudí vysielaných do rozvojových krajín. 

Tým, že rozvojové štúdiá majú široký záber, 

nie je možné, aby sme sa na našej fakulte 

mohli venovať všetkým spomínaným oblastiam. 

Preto sa v rámci projektu CAPACI- 

TY BUILDING OF HUMAN RESOURCE FOR 

HEALTH IN SLOVAKIA FOR INTERNATIO- 

NAL DEVELOPMENT AID (to je celý názov 

projektu a odhaľuje tajuplnú skratku použitú 

v nadpise) chceme zaoberať oblasťami, 

ktoré korešpondujú so samotným zameraním 

fakulty, ktorými sú verejné zdravotníctvo, 

sociálna práca a ošetrovateľstvo. 

Cieľom projektu je 

Rozvojové štúdiá sú multidisciplinárnym 

odborom, ktorý v sebe 

zlučuje všetky aspekty rozvoja vo 

svete, ale najmä v rámci rozvojového 

sveta. 

posilniť a rozvinúť 

kapacity v rámci 

problematiky rozvojovej 

spolupráce 

a humanitárnej pomoci 

nielen na Slovensku, 

ale aj v širšom 

regióne východnej 

a južnej Európy vytvorením pilotného 

vzdelávacieho programu špeciálne 

zameraného na túto oblasť. Tento a ďalšie 

ciele projektu sa bude snažiť napĺňať 

pracovná skupina, ktorá vznikla na fakulte, 

v spolupráci s holandským partnerom 

Royal Tropical Institute a rakúskym partnerom 

Horizont 3000. Obe tieto organizácie 

majú skúsenosti s krátkodobým alebo 

dlhodobým vzdelávaním v tejto oblasti 

a veríme, že nám predajú cenné informácie 

a skúsenosti, a zároveň nás upozornia na 

úskalia, ktoré na nás môžu číhať. 

Máme za sebou už spomínané úvodné stretnutie 

a dvojdňový workshop za účasti našich 

partnerov z Holandska a Rakúska, a takisto 

viacero stretnutí a plodných disku- 

sií v rámci fakultnej pracovnej skupiny. Už 

spomínaný workshop sa uskutočnil v marci 

tohto roku, na ktorom nám zástupcovia našich 

partnerských organizácií pomohli mapovať 

potreby vzdelávacích aktivít v rámci 

rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci 

na Slovensku. Účastníkmi workshopu 

boli odborníci na danú tému, zástupcovia 

mnohých mimovládnych organizácií a iných 

inštitúcií, ktorí sa venujú problematike rozvojovej 

spolupráce a humanitárnej pomoci 

na Slovensku. Pomohli nám identifikovať 

témy, cieľovú skupinu a aj kompetencie 

absolventov takéhoto vzdelávania. Veríme, 

že to bol začiatok našej spolupráca s nimi, 

a že aj s ich pomocou sa nám podarí vytvoriť 

niečo, čo bude prínosom nielen pre našu 

fakultu, ale aj širšie spoločenstvo ľudí, zaujímajúcich 

sa o rozvojovú spoluprácu a humanitárnu 

pomoc. 

Tento projekt patrí do Programu celoživotného 

vzdelávania, financovaného Európskou 

komisiou, presnejšie do podprogramu 

Leonardo da Vinci – Transfer inovácií. Jeho 

cieľom je, ako som už na úvod spomínal, začlenenie 

inovatívneho obsahu alebo výsledkov 

projektov do systémov odbornej prípravy. 

Veríme, že sa nám tento cieľ podarí 

splniť a vytvoríme pilotný program vzdelávania 

v oblastiach rozvojovej spolupráce 

a humanitárnej pomoci, ktorý na fakulte 

môže naštartovať nové študijné zameranie. 

Viac informácií o projekte sa môžete dozvedieť 

a fotografie z projektu môžete nájsť na 

novovzniknutej stránke projektu http://cabis-ida.truni.sk, 

na ktorú sa dostanete aj cez 

stránku fakulty. 

-Juraj Jančovič- 

Foto: Lenka Fabianová 

Účastníci pracovnej skupiny 

diskutujú spolu s Petrom Pober- 

Lawashom z Horizontu 3000 

(prvý z prava)

Človek svojimi aktivitami, činnosťami, 

spôsobuje celý rad prechodov prírody 

a produkciou plynov, ktoré vyvolávajú 

klimatické zmeny, podnecuje zmeny 

vedúce k odlišnému vývoju priemerných 

teplôt ovzdušia, oceánov, dochádza k topeniu 

ľadovcov, častému výskytu extrémnych 

prejavov počasia, atď. Fakt, že sa neustále 

pohybuje v priestoroch, ktoré môžeme rozlišovať 

na vonkajšie a vnútorné, je, a to i napriek 

snahe a tendencii ovplyvniť edukáciou 

verejnosti, že nevie oceniť a vážiť si, čo mu 

bolo a je prírodou poskytnuté. Za účelom 

ochrany pred nepriaznivými podmien kami, 

v snahe dosiahnuť a zabezpečiť si zdravie 

a pohodu si buduje bydliská, ktoré okrem 

priestoru s primeranou a subjektívnou estetikou, 

plnia aj pocit bezpečia, optimálne 

(často aspoň základné) hygienické podmienky 

a vnútornú klímu. Vnú torné ovzdušie 

má vplyv na zdravie človeka, kde sú možné 

prítomné dôsledky na respiračný trakt, 

ako i nešpecifické zdravotné ťažkosti, akými 

sú bolesti hlavy, depresie, nespavosť, aj 

napriek tomu, že znečistenie ovzdušia pat rí 

k najviac sledovaným parametrom životného 

prostredia. Zdroje znečistenia sú rôznorodé 

a veľmi početné, či už pôvod možno 

označiť v prirodzených javoch (nie sú závislé 

od ľudskej činnosti) alebo ako dôsledok 

ľudskej činnosti. Samozrejme, že v tomto 

prostredí je najviac zraniteľnou skupinou 

FAKULTA 

Meranie kvality 

vnútorného 

ovzdusia v Kwale 

Životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené 

podmien ky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom 

ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, 

voda, horniny, pôda, organizmy. (ZZ 17/1992) 

´´ 

detská populácia, ktorá citlivejšie reaguje 

na faktory životného prostredia. Čiže opodstatnenosť 

navodenia zmien v pozitívnu bilanciu 

identifikáciou a odstránením škodlivých 

látok je na mieste. 

Obdobnú identifikáciu hlavných rizík a expozícií 

škodlivých látok prítomných v domácnostiach 

vykonala i Trnavská univerzita 

- Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, 

ktorú mi priblížil v rozhovore pán PhDr. Ma- 

Nastavenie meracích prístrojov v jednej 

z kuchýň 

rek Majdan, Phd.. 

Pred začatím popisu činností v Kwale je 

dôležité oboznámiť vás so štúdiou z pred 

dvoch rokov, v ktorej pracovníci FZaSP zisťovali 

stav vnútorného ovzdušia v rómskych 

osadách. Jedným z cieľov bolo zistiť 

kvalitu vnútorného ovzdušia v obciach 

- v rómskych osadách - na Slovensku a v Rumunsku. 

V týchto osadách merali koncentrácie 

oxidu uhoľnatého, oxidu uhličitého, 

vykonávali spirometrické vyšetrenia (ktoré 

slúžia na odhalenie a zhodnotenie respiračného 

zdravia), respiračné dotazníky – na 

zistenie prevalencie symptómov respirač- 

Komunitní pracovníci boli zaučení do používania 

prístrojov 

PRO SOC 

IO 

7 

6/2011

8 

ného poškodenia. Použitou metodikou v tejto 

štúdii porovnávali teda vnútorné prostredia 

na Slovensku a v Rumunsku medzi letným 

a zimným vykurovacím, a tým z hľadiska 

expozície nebezpečnejším obdobím. 

V inej štúdii túto metodiku použili na porovnanie 

kvality vnútorného ovzdušia typických 

vidieckych a mestských obydlí v SR 

a Rumunsku. 

Vzhľadom na rozširujúcu 

spoluprácu TU s regiónom 

Kwale v Keni 

sa spomínaná metodika 

aplikovala i na vnútorné 

pros tredie obyd- 

lí v Afrike. Pracovníci z TU v spolupráci 

s lokálnymi odborníkmi merali vnútorné 

ovzdušie nasledovne. V osadách v Kwale 

merali koncentrácie oxidu uhoľnatého, 

oxidu uhličitého, prach, vlhkosť a teplotu 

naj mä v kuchyniach, resp. v priestoroch, 

kde ženy varia; taktiež robili spiromet ric ké 

vyšetrenia na zistenie respiračného zdravia 

obyvateľov meraných domov. Snažili 

sa aj o získanie výsledkov meraní u detí, 

avšak vzhľadom na skutočnosť, že obyvatelia 

nevedia po anglicky, väčšina nemá žiadne 

vzdelanie, a i napriek prítomnosti komunitného 

pracovníka bolo zložité celý proces 

spirometrického merania vysvetliť takýmto 

spôsobom dospelým, a už vôbec nie deťom, 

keďže do príslušného prístroja treba veľmi 

špecificky vdýchnuť presne určeným spôsobom 

tak, aby bol výsledok validný. 

Ako pán Dr. Majdan podotkol, v spomínanej 

oblasti funguje systém komunitnej 

práce, čiže prostredníctvom komunitného 

pracovníka, ktorý predstavuje zaistenie 

prepojenia medzi výskumníkmi, či jednotlivými 

vykonávanými intervenčnými aktivi- 

Jedna z osád oblasti Kwale, kde sa meranie vykonávalo 

PRO SOC 

IO 

V osadách v Kwale merali koncentrácie 

oxidu uhoľnatého, 

oxidu uhličitého, prach, vlhkosť 

a teplotu. 

6/2011 

FAKULTA 

tami a príslušnou komunitou v tomto prípade 

v Kwale. Samozrejme, že komunitný 

pracovník bol zaškolený Dr. M. Majdanom, 

ktorý mu vysvetlil a ukázal prístroje potrebné 

k meraniam, ktoré mali použiť, presný 

postup, čo budú s nimi robiť. Následne 

tento terénny pracovník tlmočil získané 

vedomosti v osadách, kde mohol vysvet- 

liť, čo a prečo sa bude 

merať, aby vôbec pracovníkov 

FZaSP vpustili 

do domu na uskutočnenienaplánovaných 

meraní. 

K realizácii tejto 

štúdie viedlo FZaSP hlavne to, že v celej tejto 

oblasti Kwale sú na prvom mieste, čo sa 

týka incidencie ochorení, malária a respiračné 

ochorenia – zápaly dýchacích ciest, 

zápaly pľúc predovšetkým u detí. A práve 

merania expozície faktorov z vnútorného 

prostredia môžu odhaliť ako jeden z kľúčových 

faktorov poškodenia 

obranných 

mechanizmov hlavne 

u detí, i dospelých. 

Predbežné analýzy 

meraní pracovníkov 

hovoria, že merané 

prostredie je extrémne 

škodlivé - v zlom 

stave. Na priblíženie 

problému vysokého 

obsahu tuhých častíc 

poukazuje porovnanie 

štúdií, kde namerané 

priemerné koncentrácie 

CO v rómskych 

osadách boli 

8-9 v niektorých prí- 

padoch 20 mg/m3, kdežto v afrických osadách 

to bolo nezriedka cez 100-120 mg/ 

m3. Čiže vidno, že situácia je horšia v osadách 

v Afrike. Presné výsledky zatiaľ ešte 

nie sú známe, ale i spirometrické vyšetrenia 

predbežne hovoria, že väčšina obyvateľov 

má miernejšiu alebo ťažšiu obštruk čnú chorobu 

pľúc. 

Samozrejme, že snahou pracovníkov FZaSP 

je rozvinúť štúdiu v spolupráci s ministerstvom 

zdravotníctva v Kwale do väčšej 

– rozsiahlejšej – štúdie. Výsledky z tejto 

štúdie sú základom pre plánovanie väčšej 

štúdie s jej možnou realizáciou v blízkej 

budúcnosti. 

Chcela by som sa týmto poďakovať PhDr. 

Marekovi Majdanovi, PhD. za ochotu zrealizovať 

rozhovor k danej téme a za ústretové 

poskytnutie fotografií. 

-Jana Andelová- 

Foto: Marek Majdan 

Typická kuchyňa v osade oblasti Kwale

´´ 

Skola bez 

Sportu ako 

ryba bez vody 

Ak hovoríme o športe ako takom, sme 

doslova pohltení hromadou informácií 

o jeho prospešnosti pre nás - naše 

zdravie. Veď sa i vraví: „Športom k zdraviu“ 

alebo „V zdravom tele, zdravý duch“. Avšak 

obmedzenie telesnej výkonnosti v živote 

súčasného človeka prerástlo do takej miery, 

že sa treba zaoberať odrazom nášho antišportového 

životného štýlu na ľudský organizmus 

a na jeho zdravie. V popredí vývinových 

prispôsobovacích pochodov človeka 

ako jedného z množstva druhov pozemskej 

fauny po milióny rokov stálo prispôsobovanie 

sa organizmu ako celku a jednotlivých 

orgánov na rôzne druhy svalotvornej 

a svaloudržiavacej činnosti – kde tu nejaký 

lov, obrana, útek. Svalstvo tvorí okolo 40% 

váhy ľudského tela. Spolu s 15% pripadajúcimi 

na kostru tvoria orgány opory a pohybu 

vyše polovicu váhy tela. 

Podstata svalov vysvetlená, prechádzame 

k tomu, čo sme chceli. Na našej škole 

šport a pohyb nenájdeme v žiadnej podobe, 

nakoľko sa telesná výchova nenachádza 

v študijných plánoch. Trochu paradox, 

keď vezmeme do úvahy, že chodíme 

na Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce 

a k zdravotníctvu a k zdraviu pohyb jednoducho 

pat rí. Pochopiteľnosť či nepochopiteľnosť 

vyvstáva ešte z jedného prostého 

dôvodu, a to je: v okolí našej fakulty sa nachádza 

veľké množstvo športovísk - mestská 

športová hala Družba, športový areál 

Slávia a aj plaváreň Zátvor. Je veľká škoda, 

že pre našich študentov nie sú vyššie spomenuté 

športoviská prístupné v rámci výučby. 

Aby sme ale nezostali len pri študentských 

uvažova niach o tom, čo by sa malo, 

mohlo a čo by bolo žiadané, opýtali sme sa 

kompetentných na to, ako to s nami a s našim 

fakultou podmieneným pohybom vyzerá. 

Nech sa páči, ponúkam vyjadrenie doc. 

Ondreja Boteka: 

„Cieľom univerzity je pripraviť vás študentov 

vedomostne na vykonávanie vysoko 

kvalifikovanej práce. Myslím, že nie je úlo- 

FAKULTA 

´´ 

V tomto článku sa budem venovať hlavne otázke športu, ktorý sa 

na našej fakulte nevyskytuje v žiadnej pravidelnej a ani nepravidelnej 

podobe. 

hou vysokej školy (na rozdiel od základnej 

či strednej) zabezpečovať telesnú výchovu. 

Ako ste správne poznamenali, v okolí školy 

je viacero priestorov, ktoré sa na tento účel 

dajú využiť a je škoda, že ho študenti takto 

nevyužívajú. V tejto súvislosti by som rád 

opätovne pripomenul, že takéto aktivity sú 

často organizované študentskými organizáciami, 

bohužiaľ u nás takáto organizácia 

zatiaľ neexistuje. Myslím, že založenie takejto 

organizácie a jej fungovanie by tieto 

záležitosti dokázalo riešiť veľmi efektívne. 

Preto si dovoľujem všetkých, čo majú záujem, 

povzbudiť pri iniciovaní založenia študentskej 

organizácie, ktorá by mnohé tie to 

oblasti riešila najefektívnejšie a najreprezentatívnejšie”. 

V študentských kuloároch sa už dlhšie uvažuje 

o tom, že by telesnú výchovu študenti 

fakulty zdravotníctva a sociálnej práce prijali, 

čo by pomohlo nielen využiť čas, ktorý 

je momentálne strávený na chodbách 

fakulty počas čakania na 

ďalšie hodiny, ale 

i podnietilo zmenu 

ich zabehnutého 

a nie príliš plnoh 

o d n o t n é h o 

študentského 

spôsobu 

života – početvyfajčených 

cigaretiek 

sa počas prestávok 

a čakaní zvyšuje, 

a to občas priamo 

úmerne času 

čakania v krčmách alebo 

pohostinstvách. Nie 

že by sme nemohli využiť tento čas na ďalšie 

doplnkové štúdium a nechceli sa zatvoriť 

do študovne alebo do knižnice, ale byť 

od rána a častokrát do večera v škole, zavalený 

množstvom nových informácii, nám 

už jednoducho nedovoľuje tieto informácie 

dopĺňať. Aj kapacita mozgu má svoju dennú 

hranicu. Pre informáciu uvádzam, čo s nami 

takýto spôsob života robí: 

Ako je rozumová činnosť nevyhnutným popudom 

pre rozvoj intelektu, tak svalová činnosť 

je popudom pre telesný rozvoj, udržovanie 

zdatnosti a výkonnosti. Dúfam a pevne 

verím, že táto nepriaznivá situácia sa 

bude znovu prehodnocovať a týmto by som 

apeloval i na zástupcov študentov. Ako sa 

hovorí, v striedaní fyzickej a psychickej aktivity 

je sila najväčšia. A tak hor sa do zakladania 

študentskej organizácie. 

-Ján Púchly- 

Foto: internet 

PRO SOC 

IO 

9 

6/2011

10 

Dni zdravia 

Trnavskej univerzity 

Pazmaneum sa premenilo na „ordináciu“ 

V poslednom čísle ProSocia sa objavila informácia o tom, že 5 študentov z posledného ročníka 

verejného zdravotníctva sa chystá usporiadať Dni zdravia TU. V tomto článku by som vás, 

milí čitatelia, chcel oboznámiť s tým, prečo sme sa tak rozhodli a tiež s niektorými výsledkami 

nášho výskumu. 

Keď v októbri 2010 vyšla v Nadácii 

Orange výzva Šanca pre talenty, 

rozhodli sme sa s mojimi kolegami 

– Bc. Miroslavom Švarom, Bc. Zuzanou Tóthovou, 

Bc. Veronikou Šťastnou a Bc. Zuzanou 

Mitkovou, že ponuku využijeme. V tom 

čase boli v plnom prúde oslavy 375. výročia 

založenia univerzity a tak nám zišlo na 

um spojiť dve veci – urobiť výskum a zároveň 

niečo, čo by sa dotklo celej univerzity 

(s výnimkou Teologickej fakulty, ktorá žiaľ 

sídli v Bratislave a náš rozpočet bol predsa 

len obmedzený). Čo lepšie môže napadnúť 

verejných zdravotníkov, ako poinformovať 

ľudí o ich zdravotnom stave a podporiť 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

FAKULTA 

zdravší životný štýl? Už predtým sme mali 

skúsenosti s Dňami zdravia, a tak nezostávalo 

nič iné, iba dať dohromady čiastkové 

nápady a vytvoriť koncept Univerzitných 

dní zdravia. Ani táto myšlienka nebola celkom 

nová, veď univerzitné dni zdravia tu už 

boli, avšak bolo to celkom dávno. Rozhodli 

sme sa preto oprášiť toto podujatie a aplikovať 

tak niektoré naše teoretické predmety 

do praxe. Myslím tým podporu zdravia, 

epidemiologické štúdie alebo poradenstvo 

vo verejnom zdravotníctve. Grant sme získali 

a Dni zdravia nakoniec zorganizovali. 

Ako sa nám to podarilo musia zhodnotiť iní. 

Záujem bol aj na Pedagogickej fakulte 

Ako to dopadlo 

Prejdem krátko k niektorým výsledkom. 

Dotazník nám vyplnilo 207 študentov univerzity. 

Z toho 25% bolo mužov a 75% žien. 

Naj väčšie zastúpenie na výskume mala 

FZaSP (38%), potom Pedagogická a Právnická 

fakulta (obe po 23%) a nakoniec Filozofická 

fakulta (16%). Z dotazníkov vyplýva, 

že na 4 fakultách TU fajčí 32% študentov. 

Ak by sme sa pozreli na to, či fajčia 

viac muži alebo ženy, zistili by sme, že fajčí 

36% mužov a 37% žien. Najviac študentov 

(41%) fajčí na Filozofickej fakulte, potom 

nasleduje Pedagogická fakulta (35%)

a medzi študentmi FZaSP a Právnickej fakulty 

je zhodne 28% fajčiarov. Pozitívne je, 

že až 83% fajčiacich študentov chce prestať 

fajčiť a ten istý úmysel má 91% fajčiacich 

študentiek. Ani jeden zo spomínaných rozdielov 

v pohlaviach alebo fakultách sa neukázal 

byť štatisticky významný (p>0,05). 

Čo sa týka fyzickej aktivity, denne alebo 

2 – 3x týždenne (aspoň 20 -30 minút) cvičí 

54% študentov fakúlt Trnavskej univerzity, 

pričom toto isté robí 66% mužov a 50% 

žien. Z medzifakultného porovnania vyplýva, 

že denne alebo 2 – 3x týždenne cvičí 

najviac študentov z Právnickej fakulty 

(59%), nasledujú študenti Filozofickej fakulty 

(55%), Pedagogickej fakulty (52%) 

a na konci je naša fakulta – FZaSP (51%). 

Pozitívna správa je, že 41% študentov, ktorí 

cvičia menej ako hore spomínaný limit, sa 

v poslednom mesiaci snažilo svoju fyzickú 

aktivitu zvýšiť. Ani tieto rozdiely neboli štatisticky 

významné (p>0,05). 

Strava našich študentov je rozmanitá. Denne 

konzumuje ovocie 45% študentov všetkých 

4 fakúlt, zeleninu konzumuje denne 

42% študentov. Pivo pije zriedka alebo 

nikdy až 64% študentov, tvrdý alkohol 

takmer nepije 55% študentov a víno nepije 

až 37% študentov. Veľmi obľúbené sú však 

FAKULTA 

Vyšetrenie cholesterolu Meranie tlaku 

Zo zákulisia 

Ako sa takéto podujatie pripravuje? V prvom 

rade musíte mať odhodlanie. Univerzita 

je totiž veľká inštitúcia, a tak chvíľu 

trvá, kým dostanete povolenie urobiť takéto 

podujatie. Najdlhšie sme čakali na odpoveď 

z Právnickej fakulty a najlepšia spolupráca 

bola asi s našou fakultou, kde podujatie 

ihneď odsúhlasil nielen pán dekan, ale 

podporu sme našli aj na Katedre verejného 

zdravotníctva. Ešte jeden hráč bol pri organizácii 

Dní zdravia veľmi významný. Asi 

všetci zúčastnení majú v tomto momente 

nejaký darček od hlavného sponzora podujatia 

– poisťovne Union ZP. 

Najväčší záujem o vyšetrenia bol na našej 

fakulte, Právnická aj Pedagogická fakulta 

boli tiež super a najmenší záujem o svoje 

zdravie mali poslucháči Filozofickej fakulty, 

z ktorých sa vyšetrení zúčastnilo iba 34. 

Ak sa v budúcnosti budú Dni zdravia orga- 

medzi študentmi 

univerzity sladkosti, 

denne ich konzumuje 

až 47% študentov. 

Študentov, napodiv, 

stresuje viac škola 

ako súkromie. Veľmi 

často prežíva duševné 

napätie v škole 

8% študentov 

a 5% študentov prežíva 

duševné napätie 

veľmi často v súkromí. 

Ak by sme sa 

pozreli na jednotlivé 

fakulty, najviac študentov, 

ktorí veľmi 

často prežívajú duševné 

napätie v škole, 

bolo z Pedagogickej fakulty. Na prekvapenie, 

nás, študentov FZaSP škola stresuje 

naj menej – až 23 % z nás nikdy neprežíva 

duševné napätie v škole. 

Máme omnoho viac výsledkov, ktoré ale 

presahujú zámery tohto článku. Ak by ste 

na ne boli zvedaví, budú prezentované na 

ŠVOČ dňa 17. mája. Dozviete sa tam napríklad, 

ako sú na tom študenti univerzity 

s BMI, percentom tuku v tele, tlakom, cho- 

nizovať opäť, odporúčame organizovať ich 

vždy na konkrétnej fakulte, pretože zdá sa, 

že prejsť cez cestu z Filozofickej fakulty na 

FZaSP je pre veľa študentov neprekonateľná 

prekážka. 

Musíme sa ospravedlniť zamestnancom 

univerzity, ktorým žiaľ podujatie nebolo 

primárne určené, ale aj ich záujem je podnetom 

pre ďalších organizátorov na zváženie 

skutočne celouniverzitných (univerzita 

= učitelia + študenti + iní zamestnanci) Dní 

zdravia. Ešte predtým, ako prejdem k samotným 

výsledkom, musím podotknúť jednu 

vec. Skutočne sme nečakali, že podujatie 

vzbudí taký záujem, ako vzbudilo a už vôbec 

sme nečakali, že sa niekto ponúkne, že dobrovoľne 

pomôže. A našiel sa.... a nie len jeden. 

Ale hneď niekoľko študentov verejného 

zdravotníctva a ošetrovateľstva. Preto sa 

na tomto mieste chceme poďakovať Veronike 

Baranovičovej, Ondrejovi Bosákovi, Ľubošovi 

Holkovičovi, Denise Jakubcovej, Renáte 

Nádaždyovej, Matejovi Pištekovi, Lucii 

Meranie hodnoty CO vo vydychovanom vzduchu 

11 

lesterolom a inými ukazovateľmi. 

Záverom tohto článku by som chcel povedať, 

že podľa organizátorov malo podujatie 

Dni zdravia Trnavskej univerzity veľký 

úspech a záujem študentov, zamestnancov 

a dobrovoľníkov naznačuje, že táto akcia by 

sa mohla stať univerzitnou tradíciou. 

-Marek Psota- 

Foto: Bc. Zuzana Tóthová 

Prázdnovskej, Bc. Kataríne Svitničovej, Jane 

Trávničkovej a Petre Valčekovej za ich pomoc. 

PRO SOC 

IO 

6/2011

12 

prezentuje Lucia Kováčová 

z ľava Ing. Marián Čaučík, prof. Adriana 

Ondrušová, prof. Martin Rusnák, Mgr. Milan 

Nič, JUDr. Milan Ježovica, prof. Vladimír 

Krčméry, Allan Bussard 

Workshop JuZny ´ Sudán – 

aktuálna situácia, potreby a 

vychodiská ´ 

rozvojovej pomoci 

Vysoká miera úmrtnosti matiek i detí 

pri pôrode, minimálny prístup k pitnej 

vode, progresívny nárast HIV/ 

AIDS infikovaných pacientov, najnižšia miera 

základného vzdelania, takmer žiadna infraštruktúra 

a žiadne práva. To sú fakty charakterizujúce 

Južný Sudán, krajinu, ktorej nezávislosť 

sa možno potvrdí vo voľbách v júli 

v tomto roku. Sudán patrí medzi najmenej rozvinuté 

krajiny sveta. Súčasný kritický stav 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

FAKULTA 

5. ROcNÍK JARNEJ sKoLY 

DOKTORANDOV V OSTRAVE 

V dňoch 22. – 30. apríla 2011 

zorganizovala Fakulta sociálních 

studií Ostravskej univerzity 

v Ostrave, v spolupráci s European 

Research Institute for 

Social Work (ERIS), už piaty 

ročník Jarnej školy pre študentov 

sociálnej práce. 

´´ 

25 

študentov malo možnosť odprezentovať 

svoje magisterské 

a doktorské práce v príjemnej 

a priateľskej atmosfére a individuálne 

konzultovať otázky a témy, ktoré ich zaujímajú 

so svojimi pedagógmi. Aj tento rok 

sa zúčastnili Jarnej školy učitelia a študenti 

z Fínska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska, 

Poľska, Česka a Slovenska. Okrem 

študentských prezentácií vystúpili so svojimi 

prednáškami prof. Jovelin (FR), prof. Littlechild 

(UK) a doc. Loučková (ČR). 

´´ 

´´ 

motivoval aktérov rozvojových projektov našej 

fakulty a zástupcov Platformy mimovládnych 

organizácií, aby dňa 6. mája pod záštitou 

JUDr. Milana Ježovicu, štátneho tajomníka 

Ministerstva zahraničných vecí SR a rektora 

Trnavskej univerzity, zorganizovali workshop 

na túto tému. Stretnutie otvoril a privítal 

hostí dekan prof. Martin Rusnák, následné 

slovo v 1. časti panelovej diskusie dostal 

JUDr. Milan Ježovica, ktorý pripomenul po- 

Tradične k pozitívam Jarnej školy patrí možnosť 

získania bezprostrednej spätnej väzby 

od pedagógov. Študenti využívajú príležitosť 

pre výmenu skúseností o štúdiu sociálnej 

práce, o témach, ktoré sú diskutované 

v jednotlivých krajinách, o samotnom výkone 

sociálnej práce a pod. Postupne sa týmto 

spôsobom vytvára sieť pre výskum a spoluprácu 

medzi jednotlivými univerzitami. 

Našu univerzitu, ako jedinú zo Slovenska, 

zastupovali dvaja študenti doktorandského 

štúdia, Lucia Kováčová a Jozef Jurík. Oni 

sami mali možnosť porovnať podobné akcie 

organizované na Slovensku s medzinárodnou 

Jarnou školou. 

Touto cestou chceme pozvať aj ďalších našich 

študentov magisterského a doktorandského 

štúdia na šiesty ročník Jarnej školy, 

ktorý sa uskutoční 24. – 27. apríla 2012 

v Ostrave. Sme presvedčení, že akcie podobného 

typu by mali patriť ku klasickým formám 

prípravy vysokoškolských študentov. 

Ak chceme hovoriť o konkurencieschopnosti 

a porovnávať sa so zahraničnými partnermi, 

je dôležité propagovať medzinárodnú 

spoluprácu medzi študentmi už počas 

ich štúdia. Zahraničná spolupráca by nemala 

byť iba o zahraničných aktivitách pedagógov. 

-Zuzana Kráľová- 

Foto: Mgr. Jozef Jurík 

trebu dlhodobých, transparentných a efektívnych 

projektov. Ďalej o progrese v Sudáne 

a účinnosti slovenských projektov diskutovali: 

prof. Adriana Ondrušová, ktorá situáciu, 

kde pôsobí projekt FZaSP – nemocnica Nepoškvrnenej 

Panny Márie v Mapuordite, vidí ako 

veľký posun vpred. Účastníkmi tohto panelu 

boli i prof. Vladimír Krčméry, ktorý ostatných 

účastníkov nielen pobavil, ale i zdôraznil kritickú 

situáciu Sudánu. Nemenej významnými 

hosťami panelových diskusií boli i Ing. Marián 

Čaučík – riaditeľ eRKO, Allan Bussard – 

managing director INTEGRA Group, Mgr. Peter 

Kuchár – predseda SAVIO o.z. Prezentovali 

svoje projekty v Južnom Sudáne, ich úspešnosť, 

ale i prípadné nedostatky. Projektová 

manažérka SAMRS Ing. Jana Koreňová, informovala 

o svojich poznatkoch ohľadne spomenutých 

projektov jednotlivých organizácií. 

Zdôraznila, že projekty zamerané iba na infraštruktúru, 

bez vzdelávacieho a osvetového 

efektu nemôžu uspieť. Prvú i druhú časť diskusie 

moderoval Mgr. Milan Nič, zástupca riaditeľa 

a poradca štátneho tajomníka MZV SR. 

Medzičas prvej i druhej časti panelovej diskusie 

vypĺňali zaujímavé otázky od ostatných 

účastníkov workshopu, kde nechýbali ďalší 

odborníci z oblasti rozvojovej a humanitárnej 

pomoci, ako i naša akademická obec. Dekan 

prof. Martin Rusnák záverečným príhovorom 

ukončil prvú verejnú časť workshopu, kde 

zdôraznil potrebu obdobných stretnutí a zároveň 

po obednej prestávke pozval prihlásených 

na druhú pracovnú časť workshopu. 


Foto: Mgr. Juraj Janček

K 

u lt 

t 

e l 

a 

V reklame sa (ne)klame 

Mýtus krásy, ktorý je v dnešnej dobe striktne 

stanovený, sa nám snaží nahovoriť, že 

krása, ako určitá ľudská kvalita, objektívne 

existuje a teda, že je možné ju univerzálne 

charakterizovať viditeľnými znakmi 

a vtesnať do pár odrážok. Prijatím tejto domnienky 

teda prijímame zároveň fakt, ktorý 

vyslovil aj francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky, 

a to, že náš vzťah k vlastnému telu 

nie je slobodný, lebo to je vystavené moci 

vzoru, normy. Zo samotnej definície krásy 

však jasne vyplýva, že ide o pojem značne 

relatívny a jeho naplnenie podmieňuje subjektivita 

konkrétneho hodnotiaceho jedinca, 

a tiež jeho vlastné estetické preferencie. 

Napriek tomu žijeme v dobe, kedy je ženské 

telo (a nemenej aj celkový vzhľad ženy) vystavované 

určitému vzoru, ktorý slúži pre 

ženy ako pevný ideál „čakajúci“ na svoje dosiahnutie. 

Hlavným sprostredkovateľom informá- 

KULTURA ´ 

V roku 2002 spáchalo v Českej republike samovraždu 

329 žien. 18% z nich uviedlo ako jeden z dôvodov samovraždy, 

že nezodpovedajú súčasnému ideálu krásy.......... 

cií v našej dobe sú médiá. Nech už ide o tie 

elektronické alebo printové, všetky nám 

každodenne vravia fakty o svete, sprostredkovávajú 

informácie, prinášajú obrazy. Súčasťou 

médií je bez debaty aj reklama, ktorá 

každým rokom hlce viac a viac mediálneho 

priestoru, tým pádom majú média z čoho 

„žiť“. Na tom nie je nič nepochopiteľné. Reklama 

našej doby však nie je len prostriedkom 

prispievajúcim k zvyšovaniu predajnosti 

produktov, ale, čo je pre tento text 

podstatné, stáva sa aj nositeľkou určitých 

novodobých unifikovaných kultúrnych a sociálnych 

vzorcov, teda vzorcov správania 

a hodnotiacich vzorcov, ktoré nám „pomáhajú“ 

v klasifikácii reality. Tie sa dajú zjednodušene 

nazvať „stereotypmi“. Žiadna reklama 

neobsahuje len obraz tovaru, prípadne 

jeho popis, ale je tiež doplnená hercami, 

prostredím, teda obsahuje určitý „podmaz“. 

A ten, podľa marketingových regúl, nesmie 

síce zavádzať, ale to, že má byť čo najatraktívnejší, 

nikto nezakazuje. Avšak atraktivi- 

M 

´ ytus 

k 

r 

á sy 

13 

ta ako atraktivita. 

Prostriedky regulácie reklamy a normy aplikované 

na túto oblasť majú za úlohu dohliadať 

na to, aby sa reklama nestala prostriedkom 

podmieňujúcim či posilňujúcim negatívne 

spoločenské javy, prostriedkom siahajúcim 

na dôstojnosť ponižujúcim či pohoršujúcim 

spôsobom, prostriedkom, ktorý má 

schopnosť pôsobiť deštruktívne. Ak si však 

dáme za cieľ pozrieť sa na reklamu z pohľadu 

dlhodobej analýzy a kriticky zistíme, že 

spomenutá regulácia sa v určitých momentoch 

prejavuje markantne benevolentne 

a dovoľuje reklame stať sa prostriedkom reprodukcie 

práve vyššie spomenutých javov. 

Sú komponované do reklám s cieľom zaujať, 

bez sekundárneho reflektujúceho impulzu 

ich tvorcov, že môžu aj škodiť. 

Reklama sama o sebe je len kusom papiera 

alebo niekoľkosekundovým šotom v televízii. 

Ale fakt, že jej je veľa a všade, a že 

všetky reklamy využívajú rovnaké obrazy, 

sociálne vzorce a prototypy (stereotypy), 

PRO SOC 

IO 

6/2011

14 

poškodzuje práve tým, že okliešťuje bohatosť 

reality tak, že predefinuje jej jednotný 

a chcený charakter. To potvrdzuje aj jedna 

z teórií normality, ktorá definuje „mediálnu 

normu“ ako niečo, čo vytvára idealizovanú 

realitu a samotnú reklamu spája s psychickou 

manipuláciou. Zaujímavá je takáto analýza 

vplyvu reklamy na ženy a ich sebahodnotenie. 

Nemajme sa rady! 

Reklama má schopnosť vytvárať si umelé 

odbytisko svojich produktov. Na tomto 

princípe funguje najmä kozmetický priemysel, 

ktorý pochopil, že musí najskôr žene 

spôsobiť psychologický problém samej so 

sebou, pocit nedostatočnosti, aby ju následne 

presvedčil, že jej vie pomôcť, ak mesačne 

vynaloží desiatky až stovky eur na rôzne 

kozmetické prípravky. Normy regulujúce 

reklamu zakazujú využívanie reklamy, ktorá 

zasahuje podprahové vnímanie, pretože ta- 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

KULTURA ´ 

káto reklama nie je férová. Otázkou ale je, čo 

je férové na marketingovom prístupe, ktorý 

propaguje, preferuje a posilňuje stále tie 

isté jednotné vzorce a obrazy, deformu júce 

ženské sebavedomie? Tisícky žien trpiacich 

problémami so stravovaním, anorektičky, 

bulimičky, psychicky zruinované samovražedkyne, 

kozmetické fanatičky, milióny žien 

podstupujúcich plastické operácie, aby sa 

zmenili na reklamou utvrdzovaný a posilňovaný 

prototyp dokonalosti, neexistujúci 

ideál krásy. 

Riaditeľka kozmetického oddelenia 

jedného nemenovaného renomovaného 

ženského časopisu, z ktorého sú 

každoročne zisky vo výške 75 238 911 

Kč, sa v jednom dokumente vyjadrila, 

že ženské časopisy prispievajú k vytváraniu 

tohto kultu tým, že mapujú túto 

oblasť. Na otázku, či tento kult slúži 

k predajnosti kozmetických a diétnych 

výrobkov, však už odpovedať nevedela 

a poprosila kameramana, aby stopol natáčanie. 

O čom to vypovedá? Že priznať samoúčelnosť 

skoro celého kozmetického priemyslu 

na kameru by bolo asi príliš veľké 

fópá. 

Médium má ako výchovný prostriedok 

veľký potenciál. Je preto potrebné, aby sa 

ľudia, ktorí na firemných poradách každého 

média, sedávajú za vrchom stola, zamysleli, 

akým štýlom chcú formovať práve 

oni. Keď sa šéfredaktorky toho istého, vyššie 

spomenutého, ženského časopisu, spýtali, 

ako chce prostredníctvom média, ktoré 

vedie, formovať druhých ona, alebo čo chce 

prostredníctvom tohto média spôsobiť, odpovedala, 

že jej je úplne jedno, ako sa po 

jeho prečítaní čitatelia chovajú, alebo ako 

žijú. Asertivita? Či arogancia? Z listov čitateliek 

má vraj skúsenosti, že ženy majú často 

veľký problém so sebaprijatím, s prijatím 

svojej váhy a výzoru a ony (ako ženský časopis) 

sa to snažia prelomiť. Pritom obsahovou 

náplňou tohto konkrétneho časopi- 

su sú z veľkej a až príliš dominantnej časti 

„diétne rady“ a propagačné koláže drahých 

zahraničných kozmetických výrobkov, práve 

vďaka ktorým je ženám umožnené bojovať 

proti veku, proti váhe, proti nepevnosti 

pokožky, proti ried kym /nepoddajným/suchým/rýchlo 

sa mastiacim/objem strácajúcim/atď. 

vlasom, skrátka proti všetkému na 

svojom tele, súhrnne teda proti sebe. Mnoho 

týchto javov ako starnutie, ochabovanie 

pokožky, určitý typ vlasov alebo aj veľkosť 

hrudníka sú ale samozrejme prirodzenosťou 

života, tak prečo by ženy mali chcieť byť 

iné a viesť tento boj?... Kto za to môže? A kto 

to od nich chce? 

Cena tela 

Trh je zahltený reklamou, ktorá do nás vtláča 

svoje výpovede. Každý by sme zrejme povedali, 

že ju neriešime a mnoho z nás by určite 

povedalo aj to, že si reklamu vôbec nevšímame. 

Nie nadarmo sa však vraví Stokrát 

zopakovaná lož sa stane pravdou alebo 

Opakovanie je matkou múdrosti (v našom 

prípade múdrosť v úvodzovkách). Reklama 

nezobrazuje realitu ale hyperrealitu (niečo 

dokonalejšie ako skutočnosť), disponuje 

schopnosťou vytvárania stereotypov, ktoré 

sú potom z dlhodobého hľadiska prijímané 

so samozrejmosťou ako určitá miera spoločenskej 

adekvátnosti. Práve preto je potrebné 

preventívne pôsobenie, hlavne medzi 

mladými ľuďmi, aby sa vedeli na každú reklamu 

pozrieť kriticky, aby dokázali oddeliť 

produkt od formy jeho propagácie a aby 

sa naučili dešifrovať marketingové stratégie, 

sekundárne vytvárajúce tieto sociálne 

konštrukcie, primárne však majúce za úlohu 

iba zmanipulovať. Najmä ženy sa musia 

naučiť nespájať svoje sebavedomie a pocit 

spokojnosti s dosiahnutím tohto preferovaného 

ideálu, teda musia sa naučiť vlastnému 

klasifikovaniu seba samých, ľudí okolo, 

aj samotnej reality, aby disponovali sebavedomím 

potrebným pre zdravý život. Musia 

vedieť, že telo nie je tým najcennejším 

majetkom, ktorý majú, a že ho nemusia nepretržite 

meniť „aby sa páčili“ alebo ako sa 

hovorí „aby sa predali“. To isté by na druhej 

strane mali vedieť aj muži, aby ženy, s ktorými 

sa stretávajú vo svojom okolí, neškatuľkovali 

do tried podľa idealizovaných kvalít, 

ktoré samozrejme nespĺňajú. 

Relevantnosť škodlivosti tohto faktu potvrdzuje 

aj Európsky parlament, ktorý 

v správe pripomína, že „obraz ideálneho 

telesného vzhľadu vytváraného marketingom 

a reklamou môže negatívne ovplyvniť 

sebadôveru žien, najmä dospievajúcich 

diev čat a žien náchylných k poruchám príjmu 

potravy, ako je anorexia alebo bulímia. 

Poslanci preto vyzývajú reklamné agentúry, 

aby dôsledne zvažovali výber extrémne 

štíhlych žien na propagáciu výrobkov.“ 

Ženy pro měny 

Erika Hníková, česká dokumentaristka, 

nám v dokumente Ženy pro měny predsta-

vuje niekoľko protagonistiek – žien – kráčajúcich 

každá za týmto ideálom. Karolína 

je študentkou vysokej školy a je kozmetická 

fanatička. Autorka dokumentu je pozvaná 

do Karolíninej kúpeľne, kde sa ocitá 

medzi poličkami zahltenými kozmetickými 

prípravkami na ruky, samoopaľovacími prostriedkami, 

sadami telových mliek, krémov 

proti celulitíde, spevňujúcich mliek, parfemovaných 

mliek, rôznych druhov šampónov, 

peelingov, sprchových hydratačných 

gélov, prípravkov na starostlivosť a bielenie 

zubov,... Na otázku, prečo to všetko považuje 

za dôležité používať, odpovedá, že „je predsa 

dôležité páčiť sa ostatným ľuďom“. 

Ďalšou protagonistkou dokumentu je Eva, 

ktorá je zakladačkou plechov v automobilke. 

Hneď na začiatku natáčania sa zdôveruje 

autorke dokumentu so svojim problémom 

vraví, že dokáže upraviť miery svojho 

tela športom, jediné, čo športom nedokáže 

dosiahnuť, sú pevné a väčšie prsia, ktoré 

potrebuje, ako vraví: „...aby som vyzerala 

dobre, lebo potom sa budem aj cítiť dobre.“ 

Eva po 20 rokoch šetrenia skladá na stolík 

v obývačke 50 tisíc českých korún a teší sa 

na plastickú operáciu. Na otázku, čo sa zmení 

plastickou operáciou v jej živote, odpovedá: 

„Budem môcť nosiť pekné šaty... Proste, 

zmení sa všetko.“ Zábery z plastickej operácie 

neodporúčam slabším povahám. Vtedy 

sa človek naozaj pýta, čo v skutku stojí za to, 

aby si človek dobrovoľne naordinoval takýto 

zásah do organizmu. Nepopísateľná bolesť, 

ktorá sprevádza pooperačný stav sa zrkadlí 

na Evinej tvári. Ten kŕč hovorí za všetko. 

Plastický chirurg, ktorý Evu operoval, sa 

vyjadril, že pokiaľ by vedel, že by dotyčná 

mala problém sama so sebou hlboko zakorenený 

v psychike, neoperoval by ju, lebo ak 

ten problém nespočíva len v prsiach, mal by 

ju tam každý týždeň trikrát, a to stále s novými 

a novými požiadavkami na plastiku. 

Keď sa natáčanie dokumentu končí, Eva vysvetľuje 

do kamery (popri natáčaní jej, plastickými 

operáciami zničených, pŕs), že si 

musí dať zmenšiť pravú bradavku o dva mi- 

KULTURA ´ 

limetre z pravej strany, lebo je tam „mierna 

asymetria“ a chystá sa na tretiu plastickú 

operáciu. 

Magda je staršia žena, pani účtovníčka, ktorá 

si vždy kúpi o číslo menší kostým a potom 

do neho strastiplne chudne. Skúsila už 

všetky nápoje na chudnutie aj motivačné 

kazety na chudnutie (áno, aj to existuje), ale 

nič jej podľa jej slov nepomáha. A ako sama 

vraví, ani tomu neverí, aj keď za rôzne prostriedky 

na chudnutie minula už veľa peňa- 

zí a ďalej ich míňať bude. Počas doby natáčania 

dokumentu sa jej schudnúť podarilo, 

a to tak, že cvičila a nejedla. V závere sa so 

širokým úsmevom, ale do kostýmu nakoniec 

zmestila... 

Zuzka je študentkou prvého ročníka gymnázia 

a skončí medzi pár postupujúcimi v renomovanej 

modelingovej súťaži, avšak je 

upozornená, že musí robiť niečo so svojimi 

mierami (obvod pásu 62 a obvod bokov 

94,2!!). Zuzka nakoniec súťaž vyhrá, v prvom 

ročníku gymnázia má individuálny študijný 

plán, skončí s volejbalom, ktorým dovtedy 

žila, a vlastná matka, ako sa vyjadrila, 

ju nespoznáva. 

Všetky spomenuté ženy v dokumente preukázali 

svoju absolútnu cieľavedomosť, jedinou 

ich chybou však neboli ich proporcie, 

alebo ich celkový vzhľad, ale to, že svoje sebavedomie 

zakladali na niečom takom nepodstatnom, 

a že svoju pozornosť vyselektovali 

práve na tento kult. 

Spoločnosť štandardu 

Všetky príbehy spomenuté v dokumente sú 

vo svojej podstate smutné, pretože zachytávajú 

cestu niekoľkých individualít a prirodzeností 

k externe a nevedome vnútenej 

méte, ktorou je neexistujúci a umelý štandard 

krásy. Je až cez slzy smiešne uvedomiť 

si, koľko času strávia ženy tzv. opekňovaním 

sa, koľko peňazí a nervov sú ochotné 

a schopné investovať do toho, aby boli, aké 

nie sú, a v skutočnosti ani byť nemusia. Ako 

zaslepene však veria, že ak sa im len o kúsoček 

podarí priblížiť sa tomuto ideálu, zmení 

im to zásadne život, že sa im bude lepšie 

dariť, že všetko bude krajšie! Ako slepo veria, 

že v kráse (tej vymyslenej) spočíva ich 

sebavedomie, úspech a šťastie. A pritom im 

(nám) uniká to podstatné zo života, predsa 

len – niečo skutočnejšie a hlavne hlbšie ako 

téglik od krému proti celulitíde. 

-Milka Macová- 

Foto: zábery z filmu Ženy pro měny (internet) 

PRO SOC 

IO 

15 

6/2011

16 

TOP TÉMY ´ 

Prosocio po stopách 

StúrovYch ´ 

´´ 

Rok čo rok prebiehajú na Slovensku rôzne súťaže, dokonca sa ich počet 

enormne zvyšuje. Čo im ale chýba, je ich hlbšia myšlienka. Komerčné 

súťaže možno slúžia z časti súťažiacim, ale v nerovnom pomere s cieľmi 

komerčných médií – prilákanie divákov, poslucháčov, a tým zvyšovanie 

svojich prospechárskych tendencií. Na opačnej strane komerčnosti 

stoja súťaže so svojím odborným, vedeckým, racionálnym, 

inovatívnym, kreatívnym, ... charakterom. Tieto súťaže nemusia 

byť prezentované v médiách, víťazi nepotrebujú vysoké honoráre 

a i napriek nie príliš veľkej nákladnosti ich realizácie 

(v porovnaní so spomenutými komerčnými), poskytujú nielen 

výhercom, ale i účastníkom rad obohacujúcich informácii, 

vytvárajú možnosti na ďalšie poabsolventské uplatnenie, 

čo by najmä pre nás študentov malo byť tou najhodnotnejšou 

výhrou. Súťažou s uvedenými charakteristikami 

je v tomto momente pre redaktorov ProSocia – nás študentov 

– Štúrovo pero. 

Krajská knižnica Ľudovíta Štúra vo 

Zvolene sa stala známou v radoch 

študentov celoslovenskou novinárskou 

súťažou stredoškolákov a vysokoškolákov 

„ŠTÚROVO PERO“, ktorú organizuje 

pravidelne od roku 1993 vo Zvolene v mesiaci 

apríli za účasti významných osobností 

žurnalistickej, spoločenskej a riadiacej sféry. 

Cieľom súťaže je podporiť a rozvíjať novinárske 

nadanie študentov stredných a vysokých 

škôl na Slovensku. 

Dva projekty, jeden výsledok 

Štúrovo pero - celoslovenská novinárska súťaž 

stredoškolákov a vysokoškolákov vznikla 

zlúčením dvoch projektov v roku 1993. 

Pri obnovení pôvodnej koncepcie zakladateľ 

Štúrovho Zvolena - Ján Mieroslav Pinka 

(zomrel 21. 7. 2007) vychádzal z toho, že 

Ľudovít Štúr bol nielen výborný rečník, ale 

aj literát a novinár, preto bol Štúrov Zvolen 

rozšírený aj o celoslovenskú súťaž mladých 

žurnalistov - Štúrovo pero. 

Druhým projektom bola Súťaž stredoškolských 

časopisov, ktorá vznikla v roku 1991 

na pôde Slovenského syndikátu novinárov 

a Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty 

Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú 

zakladali novinár Pavol Vitko a vysokoškolskí 

učitelia žurnalistiky profesor Andrej Tušer 

a docent Ján Sand. Po prvých ročníkoch 

našli tieto dva projekty spoločnú reč. 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

Od roku 1994 súťaž organizuje Krajská 

knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene a úspešne 

koordinuje spoločný projekt Štúrovo 

pero. Jej hlavnými vyhlasovateľmi sú: Televízia 

Markíza, Nadácia Slovenskej sporiteľne, 

Banskobystrický samosprávny kraj a 

Krajská knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene. 

Spoluorganizátormi sú: Literárny fond, 

Ministerstvo školstva SR, Mesto Zvolen, Slovenský 

syndikát novinárov, Katedra žurnalistiky 

Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 

v Bratislave, Podpolianske osvetové 

stredisko vo Zvolene, Územná vojenská 

správa v Banskej Bystrici a Občianske spoločenstvo 

Štúrov Zvolen. 

Vďaka finančnej, odbornej a organizačnej 

Štúrovo pero je vyhlasované 

pre štyri kategórie: 

-kategória stredoškolských 

časopisov a 8-ročných gymnázií 

-kategória vysokoškolských 

časopisov 

-kategória novinárskych 

príspevkov stredoškolákov 

-kategória novinárskych 

príspevkov vysokoškolákov 

p o m o- c i všetkých partnerov, sa súťaž 

stala najprestížnejším podujatím svojho 

druhu v štáte. Získala veľkú popularitu 

medzi stredoškolskou a vysokoškolskou 

mládežou. Nepochybne tomu v roku 2000 

výrazne pomohol vstup Televízie Markíza 

do organizačného štábu v osobe publicistu 

a reportéra Patrika Hermana. Televízia Markíza 

je aj najvýznamnejším mediálnym a finančným 

sponzorom podujatia. 

V 15-tich ročníkoch konania súťaže vo Zvolene 

sa prezentovalo približne 1 500 súťažiacich 

študentov a bola hodnotená tvorba 

viac ako 1 000 časopisov. 

Súťaž má veľkú odozvu v celoštátnych a regionálnych 

médiách, ako aj u všetkých zúčastnených 

časopisov. Jej poslaním je predovšetkým 

výmena skúseností medzi mladými 

ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o žurnalistiku. 

Neskromne možno tvrdiť, že aj vďaka 

Štúrovmu peru našli mnohí súťažiaci uplatnenie 

v mediálnom prostredí a iných významných 

oblastiach spoločenského života... 

A o toto by malo ísť predovšetkým a bezvýhradne 

vo všetkých súťažiach. 

-Lucia Hô-Chí- 


Zdroj: http://www.kskls.sk/stranka/sturovo-pero/o-sturovom-pere/

„Dnes úcast, 

zajtra cena! 

Ako časopis ProSocio hájil svoje 

farby na celoslovenskej novinárskej 

súťaži stredoškolákov 

a vysokoškolákov Štúrovo pero 

2010, sa dočítate v nasledujúcom 

článku... 

Práve som bola na dvore svojho starého 

otca, mimochodom úžasného človeka 

a autora troch úspešných kníh, 

keď mi v taške zazvonil telefón. Na obrazovke 

mi blikalo meno Zuzka Kráľová, bez 

dlhého rozmýšľania som zdvihla. „Ahoj Majka, 

chcela by si ísť s nami 29. – 30. apríla na 

Štúrovo pero? Matúš ide do Afriky a máme 

ešte jedno voľné miesto.“ Asi takto zneli 

prvé vety z nášho rozhovoru. V ten deň 

som bola otvorená novým pozvaniam života 

a hoci som veľa o akcii Štúrovo pero nevedela, 

ponuku som s pár otáznikmi v hlave 

prijala. V piatok 29. apríla, bežiac sa snažím 

zaostriť a vidím autobus naštartovaný 

na odchod, posledný nastupujúci práve zmizol 

v jeho útrobách, rýchlo, rýchlo hovorím 

svojím nohám, ešte pár metrov a stihnem 

to. Všemohúci nám chcel už asi tou nekonečnou 

cestou autobusom naznačiť, že ani 

cesta k víťazstvu v prestížnej súťaži Štúrovo 

pero, nebude taká jednoduchá a rýchla, ako 

sme v to dúfali. Sedeli sme natlačené vzadu, 

pri nás skupina asi 10 mladých na pohľad 

štýlu hippies, vo vlasoch gorálky, v ústach 

smiech, jeden sediac na schodíkoch sa mi 

občas oprel o nohy, ďalšia členka z družnej 

skupiny dietok vetra, sediaca tesne vedľa, 

mi neustále svojimi dlhými vlasmi pripomínala 

citlivosť mojej kože. Po takmer štvorhodinovej 

ceste sme sa polopridusené a dokrčené 

vystrčili na svetlo sveta. Zvolen prežili 

sme to, sme tu! 

Cesta taxíkom – smer stredoškolský internát, 

pár minút v rade a ako výhra raňajkové 

+ obedové lístky ako sponzorské od 

usporia dateľov a i kľúče od izby č.76. Po vý- 

datnom obede presun 

do Krajskej knižnice 

Ľudovíta Štúra na slávnostné 

otvorenie, čím 

sa začal oficiálny program 

tejto súťaže. Nasledovalo 

rozdelenie 

prihlásených časopisov 

a jednotlivých no- 

vinárskych príspevkov, a to do štyroch kategórií. 

Prvá kategória: Stredoškolské časo- 

Študenti mali možnosť klásť 

sympatickému ministrovi rôzne 

otázky, na ktoré odpovedal 

pre politikov až s nezvyčajnou 

úprimnosťou. 

TOP TÉMY ´ 

´´ 

pisy – prihlásených 83 časopisov; druhá kategória: 

Časopisy vysokoškolákov - prihlásených 

6 časopisov; tretia kategória: Novinárske 

príspevky stredoškolákov - spolu 

48 prihlásených, ktorí do súťaže zaslali 

113 príspevkov a štvrtá kategória: Novinárske 

príspevky vyso- 

koškolákov - kde bolo 

21 zúčastnených spolu 

so 70 súťažnými prácami. 

Nasledovala neformálna 

diskusia s ministrom 

obrany SR Ľubomírom 

Galkom. K vytvoreniu 

pozitívnej 

a uvoľnenej atmosféry mu pomáhal aj redaktor 

televízie Markíza – Patrik Herman. 

´´ 

Súťažiaci, ktorí čakajú na 

udeľovanie cien 

17 

Študenti mali možnosť klásť sympatickému 

ministrovi rôzne otázky, na ktoré odpovedal 

pre politikov až s nezvyčajnou úprimnosťou. 

Po ukončení sme sa odobrali do miestnosti 

určenej pre našu pracovnú skupinu, 

ako najstarší účastníci sme sa ocitli v oddelení 

pre najmenších, kde naša šikovná grafička 

s dĺžkou jej nôh mala značné problémy 

sedieť ako sa to na stoličkách zvykne, a tak 

občas dobrovoľne kľačala na kolenách. Našu 

pracovnú skupinu tvorila spojená 2. a 4. kategória. 

Konštruktívnu kritiku a celkové 

hodnotenie z oblasti obsahovej štruktúry, 

grafickej úpravy, jazykovo-štylistickej úrovne 

textov a žánrovej pestrosti, nám všetkým 

počas dvoch dní podávala komisia 

zložená z odborníkov a pedagógov v oblas- 

PRO SOC 

IO 

“ 

6/2011

18 

ti žurnalistiky a publicistiky, a to: predseda 

komisie prof. PhDr. Andrej Tušer, PhD., 

a členovia doc. PhDr. Jozef Vatrál, PhD., Ferdinand 

Tisovič. Spolu s nami v rámci vysokoškolských 

časopisov súťažili OKO/Časopis, 

Atteliér, Občas 

nečas a ŽUŽO. Všetky 

štyri periodiká majú 

za sebou viacročné 

pôsobenie, nováčikom 

sme boli len my 

a časopis Univerzál. 

Ak porovnáme zväčša 

okolo 15 ročnú tvorbu 

zúčastnených médií 

a našu len čosi viac 

ako ročnú existenciu - bez akéhokoľvek odborného 

vedenia, s istotou môžeme prehlásiť, 

že máme byť načo hrdí. Detailné rozoberanie 

súťažných časopisov, ale aj jednotlivých 

vysokoškolských príspevkov, bolo 

náplňou aj v sobotu doobeda. Po čom už nasledovalo 

slávnostné vyhlásenie výsledkov. 

V rámci našej kategórie sa prvé miesto neudelilo, 

pretože porotcovia očakávajú ešte 

vyššiu dosiahnutú úroveň. O druhé miesto 

sa podelili dve periodiká, a to OKO/Časopis 

zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave 

a Občas nečas z Univerzity Konštantína 

Filozofa z Nitry. Tretie miesto bolo udelené 

taktiež dvom časopisom, a síce Atteliér 

z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave 

a ŽUŽO zo Žilinskej univerzity v Žiline. Naše 

ProSocio a časopis Univerzál z Univerzity 

Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ako nováčikovia 

súťaže, tento rok získali „len“ diplom 

za účasť. No o to viac si ceníme pozitívnych 

ohlasov a pochvál, ktoré sa dostali 

ProSociu od niektorých žurnalistov - odborníkov, 

ako i od účastníkov súťaže. Radosťou 

nám všetkým bolo množstvo mladých stredoškolákov 

zapojených do písania novinárskych 

príspevkov a tvorba stredoškolských 

časopisov. Ich kreativita, fantázia a intelekt 

PRO SOC 

IO 

Ak porovnáme zväčša okolo 

15 ročnú tvorbu zúčastnených 

médií a našu len čosi viac 

ako ročnú existenciu - bez akéhokoľvek 

odborného vedenia, 

s istotou môžeme prehlásiť, že 

máme byť načo hrdí. 

6/2011 

TOP TÉMY ´ 

je pre mňa a myslím, že i pre nás 

všetkých obrovskou devízou, čo 

sa týka nie len prítomnosti, ale 

i budúcnosti Slovenska. Víťazom 

súťaže stredoškolských časopisov 

sa stal Ťa- 

hák z Gymnázia 

Vráble. 

Odborná porota 

udelila 

aj najvyššiu 

cenu – Zlaté 

Štúrovo 

pero časopisu 

Nový Blesk zo 

Š p o r t ové h o 

Gymnázia Jozefa Herdu v Trnave. 

Ministerstvo školstva SR udelilo 

ocenenie pedagógovi, ktorý 

podporuje rozvoj stredoškolských 

časopisov, tento rok ním je 

Božena Valková z Gymnázia Vráble. 

V rámci celého časopisu sme veľmi 

radi, že sme sa mohli zúčastniť 

tejto prestížnej súťaže. Veríme, 

že nové poznatky a nápady 

pomôžu náš študentský fakultný 

časopis ešte zlepšiť, aby na 

budúci rok platil výrok jedného 

z odborníkov : „Dnes účasť, zajtra 

cena!“ 


Foto: Zuzana Kráľová 

Minister obrany Mgr. Ľubomír Galko a Patrik Herman 

Súťažiace vysokoškolské časopisy, medzi nimi aj 

ProSocio ako nováčik 

Pre časopis 

ProSocio 

minister 

obrany

Toto občianske združenie má významné 

miesto v treťom sektore, funguje 

na Slovensku už 21 rokov a z toho 

3 roky tam pracujem aj ja. Keď som si po 

vyštudovaní Obchodnej akadémie hľadala 

prácu, pretože som sa prvý rok nedostala 

na vysokú školu, oslovili ma z tohto občianskeho 

združenia na pozíciu asistentky 

MUDr. Evy Sirackej, DrSc. a Ing. Evy Kováčo- 

vej. Túto ponuku som prijala 

a po roku som sa rozhodla 

opäť skúsiť šťastie 

na vysokej škole, ale už 

na úplne iný odbor, pretože 

vidím veľký význam 

a dôležitosť štúdia v tejto 

oblasti. Nakoľko som bola prijatá na vysokú 

školu a chcela som sa vzdelávať v tejto 

oblasti, ostala som v Lige proti rakovine ako 

brigádnik, však hneď po vyštudovaní vysokej 

školy sa tam chcem vrátiť na plný pracovný 

úväzok. Tak a dosť o mne, priblížim 

vám túto neziskovú organizáciu a jej projekt 

pod názvom Deň narcisov 2011. 

Liga proti rakovine bola založená 19. januára 

1990 v Bratislave a v tom istom roku bola 

prijatá za člena Európskej asociácie Líg proti 

rakovine (ECL) a za člena Medzinárodnej 

únie proti rakovine (UICC) so sídlom v Ženeve. 

Ako nezávislá charitatívna nezisková 

organizácia registrovaná na Slovensku 

podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní 

občanov, občianske združenie pokračuje vo 

svojej práci po rozdelení ČSFR pod názvom 

Liga proti rakovine (LPR) s neprerušeným 

členstvom v ECL a UICC. V roku 1990, keď 

LPR vznikla, pridala sa k programu Eu- 

ZDRAVIE 

LIGA PROTI RAKOVINE 

DEn NARCISOV 2011 

´´ 

15. APRÍLA, Uz 15. KRÁT! 

Mesiac apríl je jarným mesiacom, ktorý so sebou prináša premenlivé počasie, ale aj kvitnutie prvých 

jarných kvietkov, ako je tulipán, narcis a mnohé iné. Rovnako je veľmi významný kvôli určitým 

dôležitým dňom v tomto mesiaci. Ako určite viete, apríl je mesiac lesov a v tento mesiac je aj 

Deň vtákov a Deň narcisov, ktorý organizuje Liga proti rakovine. 

Zbierka 15. apríla v BA 

...do Dňa narcisov sa zapojilo 

667 spoluorganizátorov 

zastrešujúcich celkovo 

16 114 dobrovoľníkov... 

´´ 

rópa proti rakovine. Tým, že 

sa LPR stotožnila s kľúčovými 

úlohami boja proti rakovine, 

sa postupne začala zapájať 

do všetkých aktivít na 

úrovni Európskej únie a stala 

sa iniciátorom národných 

a me dzinárodných aktivít 

v oblasti onkológie. Na medzinárodnej 

úrovni spolupracuje 

LPR so 40 organizáciami 

z 28 štátov Európy, s členmi 

ECL a inými organizáciami 

vo svete. 

Pred 15timi rokmi začal Deň 

narcisov ako malá zbierka, dnes sa spoluorganizátori 

Ligy proti rakovine počítajú 

na stovky. Ich spektrum je veľmi široké 

a rôznorodé: materské, základné, stredné 

i vysoké školy, skautské oddiely, mestské 

a obecné úrady, spolky Slovenského červeného 

kríža, nemocnice a zdravotnícke zariadenia, 

rôzne záujmové kluby a združenia, 

organizačné zložky Ligy proti rakovine 

a jednotlivci pomáhajúci 

pri organizačnom zabezpečení. 

V tomto roku sa 

do Dňa narcisov zapojilo 

667 spoluorganizátorov 

zastrešujúcich celkovo 

16 114 dobrovoľníkov na celom Slovensku, 

z toho v Bratislave 2 272 a v ostatných 

mestách a obciach Slovenska 13 842 dobrovoľníkov. 

Medzi týmito spoluorganizátormi 

bola aj Fakulta zdravotníctva a sociálnej 

práce s našimi študentmi. V piatok, 

15. apríla 2011, ste mohli stretnúť od 

skorého rána až do večera v uliciach miest 

a obcí Slovenska dobrovoľníkov Ligy proti 

rakovine. Boli označení identifikátormi, 

vďaka ktorým ste ich mohli ľahko 

rozpoznať. Každý mal svoje identifikačné 

číslo a identifikačné prvky sa 

priamo spájajú s Ligou proti rakovine. 

Identifikátory sa každý rok menia, 

aby neboli zneužité či napodobňované. 

Keďže sú originálne a každý rok 

iné, dodávané len zmluvným spoluorganizátorom 

a ich dobrovoľníkom, 

nemal by byť problém prispieť len 

„pravým“ dobrovoľníkom. Liga pro- 

19 

ti rakovine má s každým spoluorganizátorom 

uzatvorenú Zmluvu o spolupráci, ktorá 

určuje pravidlá na vykonávanie zbierky. 

Najdôležitejšie z nich je označovanie dobrovoľníkov 

identifikátormi a zbieranie do 

„originálnych“ pokladničiek daného roku. 

Kto nespĺňa túto podmienku spolupráce, 

nepatrí ku zmluvným a riadne evidovaným 

spolupracovníkom Ligy proti rakovine. 

Financie vyzbierané v Deň narcisov prerozdeľuje 

LPR späť do projektov, na ktoré 

prichádzajú žiadosti zo všetkých regiónov 

Slovenska. Generálna rada LPR rozhoduje 

o prerozdelení výťažku v troch hlavných oblastiach 

a to: 

- psychosociálna starostlivosť o onkolo- 

gických pacientov a služby pre zlepšenie 

kvality ich života i života ich najbližších, 

- výchova, informovanosť a prevencia zameriavajúca 

sa nie len na pacientov, ale 

na širokú verejnosť a najmä na mládež, 

- prenos výsledkov klinického a základného 

výskumu do diagnostiky, liečby 

a rehabilitácie onkologických pacientov. 

Všetky vyzbierané peniaze teda LPR vracia 

do spoločnosti a do vlastných projektov, 

ktorými priamo poskytuje služby a pomáha 

, tým ktorí bojujú s rakovinou. 

Prajem všetkým ľuďom, aby nikdy nepotrebovali 

pomoc a služby Ligy proti rakovine, 

pretože keď je človek zdravý, praje si 

veľa vecí, ale keď ochorie, praje si iba jedno, 

zdravie. 

Michaela Horníková 

Zdroj: www.lpr.sk, interná dokumentácia 

Foto: autor 

Za ligu proti rakovine Michaela 

Horníková (vpravo) 

PRO SOC 

IO 

6/2011

20 

V marci 2010 som napísal mail a o rok neskôr, vo februári 2011, som navštívil Liverpool, 

mesto dvoch katedrál, známeho prístavu a jednej skvelej univerzity. A ozaj ... kolísku The 

Beatles. Ako tieto dve udalosti spolu súvisia sa dozviete, ak budete čítať ďalej. 

V 

štvrtom ročníku som začal premýšľať 

o tom, čomu sa chcem venovať v rámci 

svojej diplomovej práce. Bolo to 

síce skoro, ale nerád nechávam veci na poslednú 

chvíľu. Preto som sa poradil s profesorom 

Rusnákom a doktorkou Pekarčíkovou. 

Výsledkom našej diskusie bol návrh 

profesora Rusnáka, aby som si skúsil prečítať 

niečo o epidemiologickom modeli IM- 

PACT, ktorý vysvetľuje, prečo sa úmrtnosť 

na ischemické choroby srdca vyvíja tak, ako 

sa vyvíja. Prečítanie článkov vo mne vzbudilo 

záujem o model a rozhodnutie venovať 

sa tejto téme hlbšie. Metodika modelu 

si ale vyžadovala osloviť priamo jeho tvorcu 

– profesora Simona Capewella z Liverpoolu. 

A tak som v marci 2010 poslal ten spomínaný 

mail. Pýtal som sa profesora, čo si myslí 

o aplikácii jeho modelu na naše podmienky. 

Odpoveď prišla na druhý deň a bola kladná. 

Týmto začala moja ročná práca, ktorá ani 

zďaleka nie je dokončená. 

Prax v Liverpoole 

Študenti verejného zdravotníctva majú posledný 

semester 5. ročníka organizovaný 

ako 10 týždňov trvajúcu prax. Pre mňa to 

bola skvelá príležitosť využiť časť tejto praxe 

na návštevu profesora Capewella v Liverpoole. 

V októbri 2010 som sa uchádzal 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

´´ 

STUDENTSKY ´ 

ZIVOT 

In 

One Week 

Liverpool 

o grant v Nadácii Orange a získal som ho. 

Tak sa týždňová prax v Liverpoole pomaly 

stávala realitou. Po približne troch mesiacoch 

stresovania, ktoré si so mnou užili najmä 

moji najbližší, konečne nastal 22. február 

– deň môjho odletu. 

Mesto leží v západnej časti Veľkej Británie 

v mieste, kde sa rieka Mersey vlieva do Írskeho 

mora. Keďže som priletel v noci, veľa 

som v ten deň z Liverpoolu nemal, ale pociťoval 

som ako úspech, že som sa bez faux 

pas dopracoval až do hotela. Nasledujúce 

ráno som sa s malou dušičkou vybral hľadať 

Whelan Building, sídlo Oddelenia verejného 

zdravotníctva Liverpoolskej univerzity. Ne- 

Erb University of Liverpool s heslom 

„Fiat lux“ – Buď svetlo 

´´ 

Victoria Building 

bolo to ďaleko od hotela, prešiel som po pri 

modernej, no napriek tomu medzi historické 

anglické budovy skvele zapadajúcej Metropolitnej 

kresťanskej katedrále, a zjavila 

sa predo mnou krásna budova 130 rokov 

starej University of Liverpool, nazývaná 

Victoria Building. Samotná univerzita 

bola založená v roku 1882 pánmi Jamesom 

Campbellom Brownom, Charlesom Beardom 

a Williamom Rathboneom a začínala 

so 45 študentmi (v súčasnosti ich je okolo 

20 000!). V roku 1892 bola postavená spomínaná 

Victoria Building, ktorá bola prvou 

z takzvaných „univerzít z červených 

tehál“. Victoria dnes slúži ako múzeum, je 

plná pamätných tabúľ, plakiet, 

sôch a exponátov, ktoré 

hovoria o slávnej histórii 

tejto relatívne mladej 

univerzity, ktorá za svoju 

130 ročnú históriu už 

zaznamenala deväť nositeľov 

Nobelovej ceny. Keď 

prejdete popri univerzitnom 

námestí (ak sem 

vstúpite, máte skutočne 

pocit, že ste na univerzite 

– to tá atmosféra), ktorému 

dominuje Liverpoolska 

únia študentov a Victoria 

Building, dostanete

Anglikánska katedrála 

sa na Quadrangle – dvor, ktorý vytvára Victoria 

a ďalšie najstaršie budovy univerzity, 

Fakulta umení, niektoré budovy pre prírodné 

vedy a tiež Whelan Building – sídlo Oddelenia 

verejného zdravotníctva. Tak som 

to konečne na šiel! 

Prístup profesora 

Capewella a jeho 

kolegu bol nad moje 

očakávania. Prebrali 

sme ciele mojej 

stáže a pustili sme 

sa do práce. Boli to dlhé dni, avšak stáli za 

to. Prácou na základoch slovenského IM- 

PACTu som strávil tri dni až do víkendu. 

Liverpool za dva dni 

Potom ma čakala dvojdňová prehliadka 

mesta. A môžem povedať, že hoci je to relatívne 

malé mesto (okolo 440 000 obyvateľov), 

má skutočne čo ponúknuť. Od Metropolitnej 

katedrály sa vinie ulica Hope 

Street, na ktorej druhom konci stojí Anglikánska 

katedrála, ktorá je, jednoducho povedané, 

monumentálna. Ak do nej vojdete, 

cítite sa úplne maličký. Je vždy plná ľudí, či 

už turistov alebo veriacich a atmosféra v nej 

mi pripomína obdobie Henryho VIII., hoci 

bola postavená v 20. storočí. Neďaleko katedrály 

nájdete vstup do Čínskeho mesta, 

ktoré má tiež svoje čaro. Liverpool má jednu 

z najväčších a najstarších čínskych komunít 

v Európe. Pri vstupe do China Townu nájdete 

krásnu vstupnú bránu, postavenú v roku 

2000, pri ktorej vraj obyvatelia štvrte oslavujú 

čínsky Nový rok a cesty lemujú zelenočervené 

lampy s čínskymi dráčikmi. Ak sa 

prechádzate ďalej, dôjdete k slávnej Cavern 

Quarter, kde začínali The Beatles. Nie som 

síce veľký fanúšik tejto skupiny, ale myslím, 

že kto bol v Liverpoole a neprezrel si aspoň 

zvonka The Cavern Club, akoby tam ani nebol. 

Postupujeme ďalej až prídeme k Albertovmu 

doku. Ako som spomínal, Liverpool 

je známy prístav. V minulosti to bol druhý 

najväčší prístav Veľkej Británie, sídlili tu 

majitelia Titanicu (ktorý tu mal domovský 

STUDENTSKY ´ 

ZIVOT 

Liverpool je známy prístav. V minulosti 

to bol druhý najväčší 

prístav Veľkej Británie, sídlili tu 

majitelia Titanicu. 

prístav, hoci tu nikdy nekotvil), mesto bolo 

centrom obchodu s otrokmi v období jeho 

najväčšieho rozmachu a v 20. storočí z neho 

vycestovalo do Ameriky viac emigrantov, 

ako z ktoréhokoľvek iného prístavu. Albertov 

dok je komplex 

dokov, ktoré boli 

otvorené v roku 

1846, vo svojej 

dobe boli najväčším 

komplexom 

prístavných budov 

na svete. V jeho okolí sa nachádzajú budovy 

prístavu a Liver Building, ktoré svedčia 

o bohatstve mesta v časoch jeho najväčšej 

slávy. V súčasnosti je Albertov dok miestom 

prechádzok domácich ale i turistov, ktorí tu 

nájdu nie len budovy samotného doku, ale 

aj Múzeum námorníctva, Múzeum otroctva 

(stoja zato!) a tiež Múzeum príbehu The 

Vstup do China Townu 

´´ 

´´ 

Beatles. Od Albertovho doku je pekná prechádzka 

späť do centra mesta. Tu som našiel 

zbombardovaný kostol sv. Lukáša, ktorý 

miestni ponechali neopravený ako pomník 

ničivých bombardovaní z roku 1941. Je to 

zvláštny pocit, vidieť taký pekný kostol, 

ktorý sa z diaľky zdá byť neporušený, avšak 

keď prídete bližšie, uvidíte vybité sklá, ohorené 

tehly a trávou porastený interiér. V samom 

centre mesta nájdete komplex múzeí, 

pre ktoré odporúčam vyhradiť si aspoň pol 

dňa ak nie celý. Ide o Svetové múzeum, ktoré 

ponúka exponáty z prírodných vied a histórie, 

Walker Art Gallery, ktorá poteší milovníkov 

umenia každej éry a v antickom štýle 

postavená St. Georges Hall, ktorá slúži ako 

koncertná sála, v minulosti tiež ako súdna 

sieň a väzenie v jednom. 

Takto mi prebehol víkend a prišiel pondelok 

– posledný deň, kedy sa pracovalo na 

modeli IMPACT. Nasledujúci deň som letel 

domov. Zvyčajne sa teším, keď sa odnie kiaľ 

vraciam domov. Je to aj preto, že moja angličtina 

nie je zatiaľ dokonalá a vždy je príjemnejšie, 

keď rozumiete, čo sa okolo vás 

hovorí. Tentokrát tomu však tak nebolo. Čas 

v Liverpoole mi ubehol veľmi rýchlo bez 

akejkoľvek negatívnej skúsenosti. 

Univerzita v Liverpoole dokonale spĺňala 

moje predstavy o tom, čo je to univerzita, 

jej budovy, ľudia a atmosféra. Mesto zasa 

spĺňalo moju predstavu o skvelom oddychu 

v historickom prostredí a IMPACT model 

spĺňa moju predstavu o vede vo verejnom 

zdravotníctve. Kombinácia týchto troch 

faktov spôsobila, že moja prax v Liverpoole 

ostane nezabudnuteľnou a verím, že som 

tam nebol naposledy. 

Marek Psota 

Foto: autor 

PRO SOC 

IO 

21 

6/2011

22 

STUDENTSKY ´ 

´ ZIVOT 

Seminár 

Práca 

s náboZenskostou ClovEka 

Tento seminár bol ako jeden z mnohých 

ďalších organizovaný Pražskou 

vysokou školou psychosociálních 

studií. V Prahe sa stáva pomerne veľkým 

problémom pre študentov finančne dostupné 

ubytovanie, pokiaľ tam nebývajú na internáte, 

ale idú, ako my, len na nejakú víkendovú 

akciu. Vlastne áno, dá sa zohnať, avšak 

buď je dosť vysoká cena ubytovania, ktoré 

je navyše ešte dosť ďaleko a treba vynaložiť 

ďalší čas a peniaze na cestovanie po meste, 

alebo v tých bližších lokalitách ide o internáty 

pre mužské osadenstvo, kde nám aj 

napriek tomuto faktu ubytovanie umožnili. 

Síce sme sa chvíľu zamysleli nad spoločnými 

priestormi, ale prinajmenšom (ne)čistota 

internátu nás nepresvedčila. Nami vyhliadnutá 

vysoká škola našťastie poskytovala 

ubytovanie priamo na mieste, v učebniach, 

čoho sme sa zo začiatku obávali, ale 

keď sme sa ocitli na mieste, zistili sme, že 

o lepšom rozhodnutí ako spať v spacáku 

na zemi v budove, kde máme kľúče k všetkým 

potrebným dverám, sa nám nemohlo 

ani snívať. 

Po príchode nás uvítala milá pani zo študijného, 

ukázala nám budovu a miestnosť, 

kde sa koná seminár. Stále sme nevedeli, čo 

presne nás čaká. Po pár hodinách nedočkavosti 

sme sa konečne dočkali začiatku seminára. 

Dostavilo sa sedem ľudí a nakoniec 

prišiel aj MUDr. Remeš. Veľmi sympatický 

človek, ako som sa neskôr dozvedela, pracuje 

so závislými a je jedným z iniciátorov 

vzniku Spoločnosti pre štúdium siekt a nových 

náboženských smerov. Najskôr krátke 

zoznámenie s ostatnými a nasledovali prvé 

informácie o kurze, jeho priebehu a o tom, 

čo si z neho odnesieme. 

Celé to bolo pre nás také nové, ten prístup, 

spoločný obed s ostatnými, to, že téma, ktorá 

sa zdala prvotne dosť nábožensky orientovaná, 

bola témou nestavajúcou na Božskej 

existencii, ale témou stavajúcou na prítomnosti 

viery v samotnej ľudskej prirodzenosti, 

to, ako sme medzi sebou vzájomne jednali 

s ďalšími účastníkmi semináru, pričom 

vekový rozptyl bol od 22 do 56 rokov... Za 

tri dni konania semináru každý jeden z nás 

absorboval naozaj veľa informácií, či už týkajúcich 

sa samotného semináru alebo informácií, 

ktoré každý z nás počas jednotlivých 

aktivít a rozoberaných okruhov podal 

o sebe. 

Seminár prebiehal v niekoľkých okruhoch 

problematiky, najskôr sme sa dozvedeli niečo 

o psychologických štruktúrach nábožen- 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

´´ 

´ 

1. apríl - ideálny deň, kedy sa dať na niečo sľubné a vážne. Po rannom 

strese, keď nestíham a všetko mi trvá, som nakoniec predsa 

len stíhala a so spolužiačkou Katkou sme nasadli do vlaku, ktorý 

nás zopár hodín viezol do Prahy. Dlhá cesta vlakom nemusí byť 

žiadne utrpenie, človek sa dozvie veľa vecí o sebe, o tom druhom, 

o spolusediacich, blízkosediacich, zazerajúcich a dobrou náladou 

a smiechom pohoršených ľuďoch. A keďže aj takéto niečo sa dá 

v dobrej spoločnosti prežiť, s Katkou sme si užili super cestu, na 

konci ktorej nás čakala krásna Praha, a tá ešte viac podnietila 

naše očakávania ohľadne trojdňového semináru na tému „Práca 

s náboženskosťou človeka“, kvôli ktorému sme sa do českej metropoly 

vydali. 

a jej technikách, čo sme si mohli aj sami vyskúšať, 

o motivácii náboženskej viery, o ontogenéze 

ľudskej spirituality a nakoniec 

o sektách. Súčasťou víkendu boli aj sebazážitkové 

workshopy, napríklad práca s biblickým 

textom, ktorý ale neplnil úlohu výkladu 

čisto biblického príbehu, ale išlo o jeho aplikáciu 

na život prostredníctvom existenciálnych 

pojmov (hodnota, vina, smrť, zmysel). 

Mňa potešilo, že som sa dozvedela nové veci 

o práci so závislými, o ich zmýšľaní a fungovaní 

od odborníka, ktorý je s takými ľuďmi 

v pravidelnom kontakte a tak isto v kontakte 

s bývalými členmi siekt a rodinami obetí 

siekt. Fascinovalo ma, ako racionálne a vecne 

hovorí o týchto skupinách klientov. 

Počas víkendu mal každý z nás priestor 

na vyjadrenie, objasnenie svojich názorov, 

ujasnenie si mnohých vecí, dokonca každému 

sa ušlo čítať kúsok českého textu (pri 

skosti (viera, emócie, postoj), o meditácii S Katkou na „Václaváku“ v Prahe 

´´ 

´´ 

´´ 

čom som si pripadala celkom vtipne), mohli 

sme konfrontovať svoje názory v oblastiach, 

ktoré boli pre niektorých nové. A nám 

s Katkou ostal dokonca čas aj na to, aby sme 

ho strávili v centre Prahy a užili si tú atmosféru. 

Keď som sedela vo vlaku smerom do Prahy, 

mala som v sebe množstvo očakávaní, otázok, 

všetko ohľadne samotného semináru. 

Cestou vlakom opačným smerom som spracovávala 

to množstvo informácií, ktoré prekonalo 

moje očakávania a odpovedalo na 

viac otázok, ako som si kládla. Bol to naozaj 

výborne a príjemne strávený víkend a keď 

sa seminár končil, rozmýšľala som, kedy sa 

na ďalší podobný opäť dostanem. Už teraz 

sa naň teším. 

Nika Ľuptáková 

Foto: autor

Má Trnavsky ´ 

kraj vynimocné 

´ 

zeny? 

Národný projekt Inštitút rodovej rovnosti funguje na 

Slovensku od roku 2009. Spadá pod rezort Ministerstva 

práce, sociálnych vecí a rodiny a jeho koordinátorom 

je Centrum vzdelávania. Úlohou tohto Národného 

projektu nie je iba riešenie rozdielov medzi mužmi 

a ženami, ako si môžu mnohí myslieť, ale zaoberá sa 

i inými znevýhodnenými skupinami ľudí či už z hľadiska 

sociálneho postavenia, veku, minority alebo zdravotného 

postihnutia. Rodová rovnosť je však len časťou 

celej problematiky rovnosti príležitostí. 

Problematika rodovej rovnosti jevšadeokolonás.Môžesatýkaťajvás 

a ani o tom neviete. Pomôcťvám 

môže Krajské kontaktné miesto 

TrnavaInštitúturodovejrovnosti,ktoré 

prináša možnosť oboznámenia sas 

problematikou bližšie. Okrem osobných 

konzultácií ponúka možnosť vypožičania 

si odbornej literatúry týkajúcejsanielendanejproblematiky,aleivzdelávanienatémurodovejrovnostiamnohéďalšieaktivity.Okremtoho,žespolupracujesmnohýmiinštitúciami 

a organizáciami v rámci Trnavskéhokraja,vytvoriloipracovnúskupinua 

zorganizovalo k danej problematikeniekoľkoškolení. 

Jednou z aktivít Krajského kontaktného 

miesta Trnava je aj 1. ročník súťaže„VýnimočnéženySlovenska“.Presnena 

Medzinárodný deň žien (8. marca)vyhlásilNárodnýprojektInštitútrodovejrovnostipodzáštitoupodpredseduvládyaministrapráce,sociálnychvecíarodinySRJozefaMihála,prvýročníktejtoceloslovenskejsúťaže.Pritejpríležitosti 

sa na Krajskom kontaktnommieste 

v Trnave konala tlačová konferencia 

za účasti riaditeľky Odboru rodovej 

rovnosti a rovnosti príležitostí 

MPSVaR SR JUDr. Martiny Janíkovej, 

´´ 

SOCIO 

riaditeľa Centra vzdelávania PhDr. Romana 

Božíka, hlavnej manažérky projektu 

Mgr. Eleny Mokrej, asistentky 

Krajského kontaktného miesta TrnavaMgr.KatarínyBohunickejazaúčastinovinárovčiužzregionálnychmédií,aleimédiísceloslovenskoupôsobnosťou. 

Úlohou tlačovej konferencie bolo upozorniť 

a oboznámiť širokú verejnosťnášho 

kraja s touto súťažou, ktorejcieľomjenájsťamorálneoceniťženy,ktoré 

sú jednoducho výnimočné akomatky,sestry,dcéry,starémamy,viacnásobnémamyalebonáhradnémamy,či 

pestúnky, ženy, ktoré vytvárajú niečo 

výnimočné vo svojej komunite, venujúsapoprisvojepráciastarostlivostiorodinucharite,nezištnepomáhajútým,ktorítopotrebujú,angažujúsavoverejnom 

živote a občianskych aktivitách,vynikajúvosvojejprofesii,vumení,čivšporte.Jednoduchoženy,ktorési 

zaslúžia pozornosť a ocenenie celejspoločnostiaktorévászaujalitým,žesúniečíminéatedaVÝNIMOČNÉ.Každýkrajnájdeanominujevýnimočnéženy,zktorýchčlenoviakomisievyberútri,ktorépostúpiadoceloslovenského 

kola. Mená víťaziek z krajskéhokola 

sa verejnosť dozvie v júni 2011. 

´´ 

Vseptembrispoznámemenávýnimočných 

žien Slovenska, ktoré budú symbolickyocenenénaslávnostnomvyhlásenívBratislave. 

Prihlášky do súťaže je možné posielaťdokoncamája2011,viacinformácií 

nájdete na www.institutrr.sk . Dosúťaže 

sa môže prihlásiť každá ženasama, 

alebo môžu nominovať výnimočnúženuzosvojhookoliajejrodinnípríslušníci,kolegovia,priatelia,známi,študenti.Aksachcetedozvedieťviac,čiužoNárodnom 

projekte Inštitút rodovej rovnosti 

alebo o súťaži „Výnimočné ženy 

Slovenska“, navštívte Krajské kontaktnémiestovTrnave,ktorénájdetena 

Hviezdoslavovej ulici č. 11 v Trnave 

(vedľaGymnáziaA.Merici),alebomôžete 

kontaktovať manažérku p. Ješkovúnatel.čísle033/5331125prípadneemailomnakkmtrnava@institutrr.sk. 

Bližšie informácie nájdete na www.institutrr.sk. 

MartinaJešková 

KatarínaBohunická 

Foto:EmilNovotný 

PRO SOC 

IO 

23 

zľava: Mgr. Katarína Bohunická (asistentka 

KKM Trnava), Mgr. Elena Mokrá 

(projektová manažérka NárodnéhoprojektuInštitútrodovejrovnosti),JUDr.MartinaJaníková(riaditeľkaodboru 

rodovej rovnosti a rovnosti príležitostínaMPSVaRSR),PhDr.Roman 

Božik (riaditeľ Centra vzdelávania 

MPSVRSR) 

6/2011

24 

PRO SOC 

IO 

SOCIO 

Svetové 

Ekonomické 

fórum 

Svetové ekonomické fórum (World Economic Forum - WEF) je 

medzinárodná nevládna inštitúcia, ktorá spája popredných politikov, 

predstaviteľov bánk a finančné kruhy. Jej cieľom je presadzovať 

globálny hospodársky a sociálny pokrok cestou účinnej 

hospodárskej spolupráce. 

História Svetového ekonomického 

fóra siaha do roku 1971, keď Klaus 

Schwab, profesor podnikového manažmentu 

na Ženevskej univerzite zorganizoval 

dvojtýždňové sympózium v Davose, 

určené pre európskych riadiacich pracovníkov, 

ktorým predstavoval americké manažérske 

techniky. Tieto konferencie sa začali 

uskutočňovať každý rok a stali sa známe 

ako Sympózium v Davose. Schwabova 

myšlienka získala podporu Európskeho 

priemyslového združenia a Európskeho 

hospodárskeho spoločenstva. Schwab založil 

rovnomennú nezávislú nadáciu, ktorá 

sa zmenila na celosvetovú organizáciu a súčasne 

zmenila orientáciu z podnikového riadenia 

a manažmentu na ekonómiu, politiku 

a sociálne otázky. V roku 1987 zmenila 

inštitúcia názov na Svetové ekonomické 

fórum (WEF). Fórum sa schádza prevažne 

vo švajčiarskom Davose za účasti najvyšších 

predstaviteľov vlád a veľkých medzinárodných 

organizácií, najlepších svetových 

ekonómov a prestížnych masmédií. Klaus 

Schwab je jeho zakladateľom a súčasne prezidentom. 

Fórum bolo založené s prispením 

1 000 popredných svetových firiem a pôsobí 

v duchu rozvoja podnikateľských aktivít. 

WEF slúži nielen svojim členom, ale 

celej spoločnosti vytváraním partnerských 

vzťahov me dzi poprednými predstaviteľmi 

z oblasti obchodu, politiky, vedy a iných oblastí 

spoločenského života v záujme definovania, 

prerokovania a podporovania kľúčových 

otázok svetovej agendy. Slovenskú republiku 

na fóre väčšinou reprezentujú zástupcovia 

vlády, Ministerstva financií a Národnej 

banky Slovenska (NBS). V rokoch 

1995 a 1996 to boli minister hospodárstva 

Ján Ducký a štátny tajomník ministerstva 

zahraničných vzťahov Jozef Šesták, v rokoch 

1999 a 2001 predseda vlády SR Mikuláš 

Dzurinda sprevádzaný podpredsedom 

6/2011 

vlády SR pre ekonomiku Ivanom Miklošom. 

V roku 2002 sa konalo WEF prvý raz mimo 

švajčiarskeho Davosu, v americkom New 

Yorku. Slovenskú republiku vtedy zastupoval 

opäť podpredseda vlády pre ekonomiku 

Ivan Mikloš. V posledných rokoch sa na 

stretnutí Svetového ekonomického fóra diskutovalo 

na témy: Nový začiatok - odlišné 

prístupy (2000), Globalizácia a spôsoby riešenia 

ekonomickej situácie v krajinách tretieho 

sveta (2001), New York - Boj proti terorizmu 

(2002), Budovanie dôvery (2003) 

a Partnerstvo pre bezpečnosť a prosperitu 

(2004). 

Čo však rokovania a diskusie so sebou prinesú 

je diskutabilné. Aby dobrý nápad, myšlienka 

nadobudli reálnu, rozvíjajúcu sa podobu, 

to chce určitý čas. Tak nám zatiaľ nezostáva 

nič iné než sa nechať prekvapiť, čo 

nám WEF v budúcnosti prinesie. 

-Karol Mikulovič- 


Brazílsky prezident na tohtoročnom zasadnutí 

Na čele s pirátmi Karibiku 

Brazília, rok 2002.V prezidentských voľbách 

víťazí odborársky predák a zakladateľ Robotníckej 

strany (Partido dos Trabaldahores) Ignacio 

„Lula“ da Silva. Jeho víťazstvo nie je 

len zmenou kurzu pre Brazíliu, predstavuje 

náznak zmeny pre celý región. 

Silná organizovanosť radových občanov juhoamerických 

krajín má za následok legitímne 

zvolenie niekoľkých politických lídrov, väčšinou 

s ľavicovou agendou. 

Práve volebné programy týkajúce sa zoštátnenia 

podnikov na ťažbu a spracovanie ropy či 

zemného plynu vo vlastníctve zahraničných, 

nadnárodných korporácií, nachádzajú masovú 

podporu u pôvodného obyvateľstva. Tak vo 

Venezuele ako v Bolívii. 

Ďalším symbolom zmeny kurzu juhoamerických 

krajín sa stáva legitímne zvolenie Eva 

Moralesa za prezidenta Bolívie. Tak po päť sto 

rokoch stojí na čele tejto krajiny jej pôvodný 

obyvateľ. 

Situácia vo Venezuele sa z pohľadu západných 

médií a niektorých pozorovateľov zdá 

byť naj vyhrotenejšia. Plukovník Hugo Chávez 

svojim excentrickým a okázalým vystupovaním 

zhmotňuje polohu diktátora. Západné 

média sa však zaoberajú viac jeho rétorikou, 

než konkrétnou politickou činnosťou. Aj 

jeho najkontroverznejšie vyjadrenie na pôde 

OSN, kedy prítomnosť vtedajšieho prezidenta 

USA, Georga W. Busha, označil ako prítomnosť 

diab la, vôbec nekorešpondovalo podstatu 

jeho prejavu, v ktorom predkladal niekoľko 

podnetných návrhov reorganizácie Spojených 

národov. Tak isto nemožno nespomenúť legitímnosť 

zvolenia venezuelského prezidenta 

občanmi svojej krajiny. 

Práve atmosféra a kooperácia nových juhoamerických 

lídrov, ktorých politický analytik 

Tariq Ali nazval vo svojej knihe pirátmi Karibiku, 

otvára priestor pre otázky globálneho 

charakteru s ústredným motívom socializmu 

pre 21. storočie. Pre povahu Svetového sociálneho 

fóra a podporu rôznych akademikov, sociálnych 

a ekologických hnutí, ide predovšetkým 

o alternatívu ku kapitalizmu a globalizovanej 

ekonomike. Preto mnohí akademici privítali 

zmenu politického kurzu Južnej Ameriky.

SOCIO 

Svetové 

sociálne 

fórum 

Jeho význam a poslanie nemožno popisovať bez niekoľkých skutočností, 

ktoré podnietili jeho vznik. Nie je náhodou, že „rodiskom“ 

a ustanovujúcim stretnutím Svetového sociálneho fóra 

(World social forum) sa stalo brazílske Porto Allegre... 

BRIC 

Pri pohľade na vývoj hospodárskej krízy 

vzrástla úloha ďalších globálnych hráčov: 

Ruska, Indie a Číny, ktoré spolu s Brazíliou 

vytvorili zoskupenie BRIC. Nie náhodou sa 

o týchto krajinách hovorí ako o nových mocenských 

centrách v dôsledku úpadku hegemónie 

USA. 

Viacerí analytici sa však zhodujú, že zoskupenie 

BRIC nepredstavuje v plnej miere opozit 

ku globalizovanej ekonomike, nakoľko sú 

tie to krajiny závislé od umiestňovania svojich 

výrobkov na západné trhy, a tak sú od dopytu 

západných krajín priamo závislé. Táto previazanosť 

neumožňuje, alebo skôr nepodnecuje 

nových globálnych hráčov ku konštruovaniu 

nových alternatív ku kapitalizmu. 

Porto Allegre 

Tento motív prichádza práve vznikom Svetového 

sociálneho fóra. Fórum vzniká ako opozícia 

k Davosu, ktoré reprezentuje záujmy úzkej 

skupiny finančných kruhov. Ako uvádza 

Noam Chomsky, celosvetovo uznávaný lingvista 

a politický aktivista, jeden z účastníkov 

a podporovateľov zasadania v Porto Allegre, 

nejde o antiglobalistické hnutie. Skôr o hnutie 

proti neoliberálnej globalizácii, nakoľko stretnutia 

fóra prebiehajú s uvedomením si skutočnosti 

globalizácie a sú jej určitou ilustráciou. 

Takisto vo fóre vidí zásadnú perspektívu 

globalizácie „zdola“. 

„Svetové sociálne fórum nie je o tom, že ľudia 

sú proti globalizácii. Je to ako keby sme 

boli proti rannému vychádzaniu slnka.“ – hovorí 

Oded Grajew, prezident Ethos inštitútu 

pre obchod a sociálnu zodpovednosť, sídliacom 

v brazílskom Sao Paulo. Tento bývalý obchodník 

s hračkami je jedným zo zakladateľov 

alternatívy k Svetovému ekonomickému fóru. 

Počas svojej podnikateľskej kariéry vytvoril 

prepojenia medzi Robotníckou stranou Brazí- 

lie a podnikateľským sektorom, ako aj podporoval 

prezidentského kandidáta, neskôr prezidenta 

Brazílie Luisa Ignacia da Silvu. 

V minulosti sa Oded Gradew snažil predostrieť 

niekoľko návrhov ohľadne sociálnej 

zodpovednosti, spolu s ďalšou sociálnou 

agendou na zasadaní Svetového ekonomického 

fóra v Davose, ale neúspešne. Práve neúspech 

na ekonomickom fóre ho podnietil k vytvoreniu 

alternatívy „inej globalizácie“. „Iný 

svet je možný, ak prvý krok, ktorí spravíte je 

krokom sociálnym, nie ekonomickým. Ekonomika 

je nástrojom pre sociálno. Nie ľudia ako 

nástroje pre ekonomiku“ – dodáva Gradew. 

A tak v januári 2001 za podpory samosprávy 

mesta Porto Allegre a niektorých nadácií prichádza 

k zahájeniu prvého Svetového sociálneho 

fóra. Prvý rok sa ho zúčastnilo šesťdesiattisíc 

ľudí zo 120 krajín. Okolo 2000 organizácií 

tu prezentovalo svoje programy na 800 

konferenciách a workshopoch. 

V roku 2004 sa fórum koná mimo Porto Allegre, 

tentoraz v indickom Bombaji. Kým rok 

predtým hostilo fórum spomínaného aktivistu 

Noama Chomského, tentoraz bol hlavným 

speakerom ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny 

za ekonómiu Joseph Stiglitz. 

Tohtoročné jedenáste stretnutie sa konalo 

v senegalskom hlavnom meste Dakare, zhodou 

okolností v tom týždni, kedy egyptský 

ľud zvrhol Husního Mubaraka. Práve revolta 

v arabskom svete je vnímaná ako dôsledok 

zlých sociálnych podmienok a sociálnych nerovností, 

než náboženstva či separatizmu. Ako 

uvádza sociológ zaoberajúci sa teóriou „svetosystému“, 

zaujímavosťou posledného stretnutia 

bolo, že nikto z účastníkov už nespomenul 

Davos a Svetové ekonomické fórum. Autor 

popisuje chronologicky perspektívne rozvíjanie 

tém, ktoré sa na stretnutiach prejednávajú: 

v roku 2001 išlo najmä o negatívne ekonomické 

dôsledky neoliberalizmu a nasledu- 

25 

júce stretnutia k tomu pridali ďalšie problémy 

ako je gender, životné prostredie, zmena 

klímy, rasizmus, zdravotníctvo, práva pôvodných 

obyvateľov, boje pracujúcich, ľudské 

práva, prístup k vode a iné. Úspech posledného 

stretnutia vidí v prepájaní jednotlivých tém 

a v ich vnútornej súvislosti. 

Wallerstein vidí však problém v tom, že každému 

je jasné proti čomu sa bojuje, nejasným 

zostáva za čo sa bojuje. Problém zostáva 

v jednom nevyriešenom spore: jedni trvajú 

na tom, že svet potrebuje viac rozvoja, modernizácie 

a možnosti rovnejšieho rozdeľovania 

zdrojov. Iní zasa trvajú na tom, že rozvoj 

a modernizácia sú civilizačnými pohromami 

kapitalizmu a preto je nutné premyslieť základné 

kultúrne premisy budúceho sveta – civilizačnú 

zmenu. 

Rozvojové projekty FZaSP 

a Svetové sociálne fórum 

Siedme World social forum sa konalo v Keni 

v Nairobi. Spomedzi 66 tisíc registrovaných 

účastníkov a 1400 organizácií zo 130 krajín, 

malo zastúpenie aj Slovensko a konkrétne 

naša fakulta v osobe Lenky Fabianovej, ktorá 

vystúpila na jednom z workshopov. Ten sa 

konal priamo v slume Lunga Lunga, kde doktorka 

Fabianová spolu s kolegami realizovala 

malnutričný projekt. V rámci svojej prezentácie 

predstavila rozvojové projekty Trnavskej 

univerzity, otázky komunitného rozvoja a sociálnej 

práce, ako aj veci súvisiace s prácou 

v teréne. Podľa jej slov bolo sympatické, že 

organizátori dali možnosť prezentovať výsledky 

svojej práce okrem odborníkov aj laikom 

bez vzdelania, ktorí pôsobia v teréne. 

Porto Allegre a stredná Európa 

Svetové sociálne fórum má svoju „pobočku“ 

aj v susedných Čechách, kde akademik Marek 

Hrubec z Centra globálnych štúdií podporuje 

myšlienku „Another world is possible“. Aj 

prostredníctvom lokálnej organizácie Social 

Watch organizujú akcie, kde vyjadrujú nesúhlas 

so súčasným neoliberálnym a neokonzervatívnym 

usporiadaním vo svete. 

Na Slovensku spomínané fórum nemá zastúpenie 

a jeho myšlienky nie sú prezentované 

ani verejnosti, ani v rámci akademických 

kruhov. Napriek viacerým rozporuplnostiam 

sociá lneho fóra a rozličným pohľadom účastníkov 

nemožno nové konštruovanie „sociálnej 

paradigmy“ ignorovať. Naša krajina v sociálnych 

nerovnostiach za vyspelým svetom určite 

nezaostáva... 

-Matúš Német- 

Zdroje: 

http://www.internationalviewpoint.org/spip. 

php?article703 

http://chomsky.info/interviews/200201--.htm 

http://www.inmotionmagazine.com/global/ 

ogwsf_int.html 

http://blisty.cz/art/57319.html 


PRO SOC 

IO 

6/2011

26 

PoLní Polní domajSí 

domajsí 

a a pilní piLní priseLeckí 

priSe- 

O slovenskych ´ pomeroch, 

poddanstve, skrátka, co robí 

Slovákov súcasnymi ´ 

Slovákmi 

O slovenskych pomeroch, poddanstve, 

skrátka, co robí Slovákov súcasnymi 

Slovákmi 

Ako už tomu vo svete chodí, ľudstvo sa rozdeľuje neustále na tých, 

ktorí profitujú a na tých druhých, ktorí sú síce podradne vnímaní, 

ale zato profitujúcim pomáhajú profitovať i keď oni sami profitovať 

nikdy nebudú. A teraz konkrétne: za stranu profitujúcich 

– zahraniční investori, prinášajúci okrem investícii aj kultúru vykorisťovania, 

no a za stranu vykorisťovaných – neprofitujúci zamestnanci 

a chudobní drobní podnikatelia zo Slovenska. 

10 dôvodov, prečo investovať na Slovensku alebo 10 dôvodov, 

prečo nebyť Slovákom a už vôbec nie slovenským drobným 

podnikateľom 

Áno, Slovensko sa stalo členom masovosti 

takých javov, akými sú Európska únia, 

NATO, OECD, či Schengenský priestor, prijalo 

euro, aby sa tak stalo 16. členským štátom 

eurozóny, tešíme sa z pozitívneho ratingu, 

ktorý sme nadobudli od kamarátskych 

medzinárodných ratingových spoločností, 

no a bez debaty sme získali najlepšiu 

pozíciu medzi krajinami CEE od Svetovej 

banky v Doing Business Report 2008, 2009, 

2010. A i vďaka tomuto sme sa stali predmetom 

záujmu prišeľcov – zahraničných investorov. 

Dôvod to však nie je jediný. „Zahraničári“ 

okrem iného prichádzajú aj kvôli: 

1. výbornej geografickej polohe v strednej 

Európe, a tak sa všade dostanú prostredníctvom 

predaja ťažko vyrobených produktov 

lacnou pracovnou silou, 

2. politickej a ekonomickej stabilite, najvyššiemu 

ekonomickému rastu v regióne, 

3. daňovým prázdninám, ktoré sa majú 

podľa pripravovanej novely zákona o investičnej 

pomoci predĺžiť z 5 na 10 rokov 

– a veď prečo nie, 

4. dostatku pracovnej sily, ktorá čaká na 

možnosť zamestnať sa i za nízku mzdu, lebo 

na Slovensku sa predsa traduje „aká práca, 

taká práca, koľko ľudí ju nemá“, 

5. nízkym nákladom na pracovnú silu pri 

vysokej produktivite práce, 

PRO SOC 

IO 

´´ 

´´ 

6/2011 

´´ 

SOCIO 

´´ 

6. samozrejme nesmieme zabudnúť na 

euro, i keď Česi i napriek tomu, že euro nepoužívajú, 

mali dvojnásobný prílev zahraničných 

investorov, 

7. veľkému výberu priemyselných zón, stavebných 

pozemkov a kancelárií určených na 

predaj alebo prenájom, a tak sa neraz stáva, 

že bratislavské Staré mesto je obkolesené 

gigantickými megastavbami, nákupnými 

centrami a že stromy sa vyrubujú, trávnaté 

plochy sa zmenšujú a mestá sa rozširujú na 

úkor krajinného bohatstva, 

8. harmonizovaným investičným stimulom, 

čo pre tých, ktorí tomuto pojmu nerozumejú 

značí, že štát poskytne štátnu pomoc, 

a to na: krytie investičných nákladov 

(výskumné a vývojové centrá, technologické 

centrá, centrá technologického rozvoja), 

na novovytvorené pracovné miesta, na 

vzdelávanie zamestnancov, prípadne tento 

pojem zahŕňa i daňové úľavy alebo prevod 

vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku 

štátu alebo obce za nižšiu ako je trhová 

cena na Slovensku, 

9. kvalite infraštruktúry, ktorá sa neustále 

zlepšuje, a tak je len science fiction, ak by 

ste narazili na Slovensku na diernaté či štrkom 

zalátané cesty a s nimi súvisiace výhovorky 

typu: „nie sú na to peniaze“, 

10. veľkému inovačnému potenciálu pre 

projekty v oblasti vedy a výskumu. 

´´ 

´´ 

´´ 

Zjednodušene povedané: piľní a hlavne vypočítavajúci 

prišeľeckí presúvajú výrobu či 

jej časť do krajín s nízkou pracovnou silou, 

svoje síce občas nekvalitné, ale predsa výrobky 

predávajú v krajinách s vysokou kúpnou 

silou, no a nakoniec svoje dane priznávajú 

v krajinách, kde je to pre nich najvýhodnejšie. 

A tak náklady na chod štátu sú 

prenášané z veľkých na malých, a teda na 

tie skupiny, ktoré nie sú natoľko mobilné. A 

tými sú – slovenskí zamestnanci a slovenskí 

drobní samozárobkovo činní. 

„Postihnutí“ Slováci 

Všetky doteraz spomenuté procesy znamenajú 

pre mnohých Slovákov hneď dvoje postihnutie. 

Jednak pre nich rastie pravdepodobnosť, 

že sa stanú nezamestnaní, budú 

dostávať menej peňazí a možnosti nejakého 

pracovného postupu budú obmedzené, no a 

nakoniec, ak sa pokúsia o svoju samostatnú 

zárobkovú činnosť, viac prerobia, ako zarobia. 

Jednak budú čoraz viac zaťažení daňami 

a odvodmi bez toho, aby to aspoň trochu po-

lej od vidiny zlepšenia životných podmienok 

vďaka štátnej podpore zahraničných in- 

PoLní domajSí 

vestorov. Láta júc diery v rozpočte, tí malí sa 

zmenšujú a tí veľkí naopak rastú. 

a piLní priSe- 

Stovky podnikateľov zo Slovenska presú- 

O slovenskych pomeroch, poddanstve, 

skrátka, co robí Slovákov súcasnymi 

Slovákmi 

zdvihlo ich životnú úroveň. 

Povinnosti, ktoré by mal mať zahraničný investor, 

sa prenášajú nižšie, a to na obyčajných 

ľudí. Neustále sa točíme v jednom a 

tom istom kolobehu, ktorý vychádza z už 

dávnejšej marxistickej teórie o kapitalizme, 

ktorá hovorí mierne preformulovaná do oblasti 

zahraničnej „investoriky“ niečo v tomto 

zmysle: 

Ľudia majú dve možnosti, a to buď predajú 

svoju prácu za mzdu stanovenú investormi, 

alebo žijú z nedostatočných sociálnych 

dávok. Vďaka tomu sa vytvára pracovná 

sila aktívna a rezervná. Rezervná sila, ktorá 

žije zo spomenutých neadekvátnych sociálnych 

dávok je pripravená a ochotná nahradiť 

aktívnu pracovnú silu, ak táto prestane 

akceptovať nízke platy, namiesto plnohodnotných 

štandardných pracovných zmlúv 

sa zmieria aj s krátkodobými kontraktmi 

na obme dz e nú pracovnú dobu, skúšobnú 

dobu. A tak človek i napriek tomu, že pracuje, 

pohybuje sa zároveň na hranici biedy, 

lepšie povedané len veľmi tesne nad ňou. 

Zámerne sa dávkuje neistota, aby sa kritika 

z radov slovenských občanov nedostala 

ďalej ako po dvere bytu a aby Slováci prijali 

akékoľvek aj zle platené pracovné miesto. 

Vzniká tak zmodernizovaná populácia, ktorá 

je schopná plného nasadenia v záujme 

zvyšovania konkurencie schopnosti firiem 

a zároveň je plne ochotná pokrývať z vlastných 

zdrojov štátne výdavky. 

A tak trochu revolúcia – 

skúsme byť podnikatelia 

Ak sa medzi Slovákmi nájdu odvážlivci, 

stanú sa samostatne zárobkovo činný- 

SOCIO 

mi osobami. Samostatne znamená, že sú to 

len oni sami, bez pomoci, zárobkovo, že by 

im mal z toho vynášať nejaký zárobok, ale 

aký, to už sa neuvádza, no a že sú činní značí, 

že ak chcú nejaký neuvedený zárobok, musia 

sa zaktivizovať a vykonávať nejakú činnosť. 

A tak s vidinou lepšieho života, zábezpeky 

svojich detí i celej svojej rodiny, vydávajú 

sa tí odvážnejší na cestu podnikateľskú. 

Platia sa odvody, platia sa dane, platia sa náklady, 

platia sa zamestnanci (ak nejakí sú), 

nájom, platí sa všetko a odpustené nie je nič. 

Pracujú celé dni, možno i noci, víkendy pre 

nich neexistujú... Keď tu zrazu príde kontrola, 

zistí chybu, ktorá sa možno stala nedopatrením, 

uloží sa pokuta, ktorá sa musí zaplatiť. 

Človek, ktorý si všetko vybudoval sám, 

nič nedostal zadarmo, žil z mesiaca na mesiac, 

ale predsa len žil, zrazu zistí, že vďaka 

príliš vysokej pokute sa bude musieť zadlžiť. 

No a to už potom to podnikanie ma veľmi 

rýchly spád. Aj takto negativisticky sa dá 

nazerať na súčasný stav podnikania na Slovensku. 

Podpora drobných slovenských 

podnikateľov 

nenadobúda dostatočné 

rozmery na to, aby 

človek, ktorý sa rozhodne 

nezostávať doma, 

nepoberať podporu v 

nezamestna nosti, ale naopak 

zaktivizovať sa s 

ochotou vložiť svoj vlastný 

kapitál, aby tento človek 

bol motivovaný k 

ďalšej činnosti. Namiesto 

toho sú nielen drobní 

slovenskí podnikatelia ale 

i zamestnanci čoraz ďa- 

Daňový fráj alebo Kajmanské 

ostrovy nás vytrhnú z biedy 

va každoročne svoje sídla do daňových rajov, 

pričom na Slovensku i naďalej podnikajú, 

ale dane platia inde. Dalo by sa povedať, 

že si berú príklad od zahraničných investorov, 

nadnárodných korporácií, ktoré takto 

šikovne zvyšujú enormným spôsobom svoj 

zisk pri nízkych výdajoch. Atraktivita daňových 

rajov neustále rastie a niet sa čo čudovať. 

Slováci prišli na to, ako prekabátiť svojich 

vlastných – Slovákov. Do ponuky tých 

extra európskych krajín nízkych daní, pridávam 

Kajmanské ostrovy, prípadne i Panamu, 

ktoré nielenže ponúkajú úplnú anonymitu 

ale i nulové dane. 

Laické prognózy z radov študentov hovoria 

jasne: ak štátna preferencia zahraničných 

investorov bude stúpať, bude klesať životaschopnosť 

slovenských občanov, ktorí následne 

budú hľadať iné, i nezákonné cesty 

na to, aby dokázali uživiť seba i svoju rodinu. 

A pritom, ak by sa podporila slovenská 

produkcia, ... (ale to bol len nemiestny návrh 

obyčajnej študentky). Ono, nie je všetko 

také zlé, ako to vyzerá, len treba trošku popremýšľať 

nad viacerými možnosťami. 

Končíme výstižnými slovami na adresu 

piľních prišeľeckích: 

„Viac, chcú mať stále viac, 

pozrime sa na nich a povedzme im: 

Zbohom. 

Stále viac. Chcú mať stále viac. 

Pošlime ich na mesiac.“ 

Pre potreby článku sa využili nasledovné 

zdroje: 

Keller, J. Soumrak sociálního státu 

www.hnonline.sk 

www.sario.sk 

pohľad zainteresovanej osoby z bývalej 

drobnopodnikateľskej rodiny 

-Lucia Hô-Chí- 


PRO SOC 

IO 

27 

6/2011

28 

SVOJE 

SOM 

SI 

ODROBILA 

Do ProSocia som napísala svoj prvý článok už pred niekoľkými mesiacmi. Vtedy som bola čerstvou 

absolventkou, a zároveň už aj zamestnankyňou v jednom ústave pre mentálne postihnutých. Bola 

som šťastná, ešte očarená, plná elánu a nápadov. 

Dnes píšem opäť, už ale trošku inak, z iného uhla, z iného postavenia. Píšem už ako bývala zamestnankyňa 

tohto ústavu, po dlhšom čase sa mi myšlienky zoradili a ja môžem s kľudným srdcom opísať 

svoje pôsobenie ako opatrovateľka. 

Zoznámte sa 

Na začiatok by bolo asi dobré oboznámiť 

Vás s daným zariadením. Nebudem ho menovať, 

a vlastne sa budem aj trošku spoliehať 

na to, že v Bratislave je takýchto zariadení 

dostatok, a tak by nemalo byť práve 

toto tak ľahko identifikovateľné. Toto 

zaria denie sa špecializuje na osoby s mentálnym 

postihnutím, či už ide o deti alebo 

dospelých klientov. Funguje ako škola, teda 

ako inštitúcia na vzdelávanie klientov, ale aj 

ako ubytovňa pre klientov s týždenným alebo 

celoročným pobytom. Teda, ako to už asi 

z daného opisu vysvitlo, toto zariadenie je 

veľmi veľké, všeobecne sa stará asi o cca 90 

klientov. Veľa klientov, veľa zamestnancov, 

veľa úsekov. Zamestnanci v danom zariadení 

sa delili do niekoľkých úsekov: zdravotný 

úsek, sociálny úsek, pedagogický úsek, psychologický 

a diagnostický úsek, ekonomický 

úsek a úsek riaditeľa. Každý z nich mal 

svojho vedúceho a fungoval skoro ako samostatná 

jednotka. Škola bola tiež rozdelená 

na niekoľko skupín. Boli tu deti, ktoré sa 

delili na autistov, deti s mentálnou retardáciou 

alebo deti, ktoré ešte len čakali na diagnostiku. 

A potom tu máme ešte aj dospelých. 

Tí sa celkovo delili do desiatich skupín. 

Väčšina z nich bola všeobecného zamerania, 

len dve sa zameriavali na zručnejších klientov, 

textilná a tkáčska dielňa a jedna skupina 

bola orientovaná čisto na autistov. Všeobecne 

bolo v každej skupine okolo osem až 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

SOCIO 

desať klientov. Pri malých klientoch sa zariadenie 

snaží o vytvorenie určitých postupov, 

naučiť ich čo najviac, najpotrebnejšie 

veci pre život ako samostatné stravovanie, 

obliekanie, chodenie na záchod. Pri tých dospelých 

išlo hlavne o snahu neustáleho opakovania, 

aby aspoň to, čo sa naučili, nezabudli. 

Lebo tu naozaj platí, že čo sa v dets tve 

nenaučia, nenaučia sa už nikdy. 

Začiatky jednej kariéry 

Ja som do zariadenia nastúpila ako opatrovateľka. 

Opatrovateľka v zdravotnom úseku. 

Vedúcej som sa okamžite zapáčila. Mladá 

absolventka s praxou zo zahraničia, to 

bola pre ňu výhra. Bola mnou nadšená. A aj 

ja ňou. Bola ku mne otvorená, nesnažila sa 

ma nalákať na nejaké nereálne sľuby. Otvorene 

rozprávala o tom, že ženský kolektív je 

taký, aký je, teda plný pretvárok, ohovárania 

a súperenia, ďalej mi nerobila nádeje ani čo 

sa týkalo platu. Čo mi 

však povedala hneď, 

a čo neskôr aj naozaj 

chcela splniť bolo, 

že chcela pre mňa inú 

pozíciu, hodnú môjho 

vzdelania. 

A tak som nastúpila. Robila som v celoročnej 

prevádzke, na troch smenách. Bola 

som šťastná. Mala som pocit, že robím niečo 

dobré, niečo, čím pomáham spoločnosti. 

...ženský kolektív je taký, aký je, 

teda plný pretvárok, ohovárania 

a súperenia... 

Nevadilo mi ani to, že som na rannú smenu 

musela vstávať 3:45h, čo počas mojich študentských 

rokoch bol čas ukladania sa do 

postele po príchode zo žúrky. Nevadilo mi 

ani to, že súčasťou mojej práce bolo aj umývanie 

klientov, menenie plienok a utieranie 

zadkov. Zvykla som si. 

A začala som mať tú prácu rada. 

Tým, že som robila na dvanástky, mala som 

voľno aj cez týždeň, takže som popri práci 

mohla vybavovať aj veľa iných záležitostí. 

Aj keď som veľakrát musela do práce aj 

cez víkend alebo cez sviatky, ale dalo sa to 

zniesť. Niekedy na úkor môjho spoločenského 

života, ale tak čo už, život dospeláka je 

už raz taký. 

Sociálna práca nie je 

len o ženách 

Čo sa ale týka spoločenského života, po škole 

som prišla o veľa ľudí, lebo ako to už býva, 

po škole sa vaše cesty rozdelia a veľakrát 

vám na komunikáciu 

musí stačiť len slávny 

Facebook, a tak som 

chcela rozšíriť svoj 

okruh priateľov na novom 

pracovnom mieste. 

Kolegov veľa, tak prečo nie aj veľa kamarátov. 

Náš kolektív sa skladal z rôznych ľudí 

rôzneho veku, pohlavia, myslenia. Ako to už 

v sociálnej sfére chodí, tak mužov tu veľa

nebolo. Ale čo bolo, tak to bolo fajn. Na mužoch 

som vždy mala rada jednu jedinú vlastnosť, 

a to, že oni neriešia. A to sa týkalo aj 

týchto. Neriešili ohováračky, neriešili to, či 

niekto urobil niečo zlé, proste robili si to 

svoje, flegmaticky prežívali dni. Muži síce 

nikdy neopatria klienta tak ako ženy, nik dy 

ich správne neosprchujú, dôkladne neoblečú, 

ale na druhej strane klientom zabezpečia 

väčšiu ochranu, pri záchvatoch sa ich 

sila nedá porovnať s tou ženskou a čo bolo 

dobré hlavne pre tých trošku rozumnejších, 

vedeli im byť kamarátmi a dokonca vzormi. 

A keby ste len tušili ako pôsobili na klientky? 

Aj keď väčšina našich klientok bola na 

ťažkej až hlbokej úrovni mentálnej retardácie, 

predsa len to boli ženy a mali svoje 

chúťky a myšlienky. A pohľad na statného 

chlapa ich vždy potešil. 

Niekedy som tých chlapov obdivovala. Pre 

nich totiž starostlivosť o klientov nie je až 

taká typická ako pre ženy, a hlavne pri tých 

nových bolo viditeľné, ako im robilo problém 

napríklad sprchovanie klientok, vysádzanie 

na záchod alebo nedajbože menštruácia. 

Mala som kolegu, ktorý 

sám musel zaobstarať 

rodinu, pretože pani 

manželka bola na materskej. 

A predstavte si 

to s takýmto platom!!! 

Strašné, ale toho kolegu 

som obdivovala, pretože 

na ňom bolo vidno, ako 

túto prácu miluje. 

Čo sa týkalo kolegýň, tak to je úplne iná 

téma. Väčšia časť z nich už bola staršia, plná 

životných skúseností, o ktoré sa mali veľkú 

potrebu podeliť. A to niekedy aj keď nebolo 

treba. Často som dokonca mala aj pocit, 

aj keď to vyznie hnusne, že v našom zariadení 

sa stretli tie najdivnejšie a niekedy až 

najnereálnejšie osudy. O jednej osobe Vám 

musím porozprávať, lebo podľa mňa ani autor 

argentínskych telenoviel by takú osobu 

nevymyslel. Bola to žena okolo 40, žiad- 

na kráska, žiadna inteligentka. Taká prostá 

žena. Čo na nej bolo však výnimočné, táto 

žena bola sedemkrát vydatá (a to sa pri mojom 

odchode mal blížiť ôsmy sobáš) vždy za 

muža aspoň o 15 rokov mladšieho, ktorého 

finančne vycicala, a najneskôr o pol roka už 

tvrdila, že láska pominula a ona si našla ďal- 

šieho. Na pleciach mala 

exekútora, dlhy u celého 

okolia. Týždeň pred 

výplatou už nemala ani 

cent, tak si požičiavala 

ďalej, aby mala na 

chlapov a na automaty. 

A takáto žena Vám 

dokázala tvrdiť, že láska 

neexistuje. Keď som 

jej niekedy hovorila o sebe a svojom priateľovi, 

tak mi vždy tvrdila, že som len mladá 

a hlúpa, a že sa zbadám, keď ma ten môj 

opustí pre nejakú inú. Skvelá žena. 

Nikdy som sa nad moje kolegyne nepovyšovala, 

čo sa týkalo môjho vzdelania (bola som 

tam jediná s vysokou školou), ale aj tak sa 

tento rozdiel niekoľkokrát dostal na povrch. 

Hlavne táto osoba, ktorú som opisovala, 

mala neskutočný problém 

s mojim titulom. 

Keď sa mi náhodou 

niečo nepodarilo tak, 

ako som chcela, tak 

na mňa spustila: „Aha 

ho, slečna titulovaná, 

akože Mgr. a to ani 

toto urobiť nevie!!!!!“ 

Bola som šokovaná, ako niekomu môže vadiť 

to, že mám titul a bolo pre mňa novinkou, 

že sa človeku aj kvôli tomuto dá posmievať. 

Ale aj napriek takýmto osobám som mala 

zariadenie rada. Vďaka nemu som získala 

veľa poznatkov, mala som tú česť zúčastniť 

sa na viacerých seminároch ako napríklad 

o autizme, kde nám prednášali aj ľudia 

z praxe ako aj ľudia teoretici. Ale asi najviac 

mi dala sexuálna výchova pre mentálne postihnutých. 

Stále sa hovorí o tom, že aj po- 

Bola som šokovaná, ako niekomu 

môže vadiť to, že mám 

titul a bolo pre mňa novinkou, 

že sa človeku aj kvôli tomuto 

dá posmievať. 

SOCIO 

Je mi to ľúto, jednoducho peniaze 

hýbu svetom a pani 

(moja vedúca), ktorú živí 

muž a ona robí len preto, aby 

sa doma nenudila, nikdy toto 

rozhodnutie nepochopí. 

stihnutí ľudia majú nárok na uspokojovanie 

svojich potrieb, že sú aj oni ľudia, ale na 

druhej strane sa tomu aj tak nekladie nejaká 

váha. Ale na tomto seminári som sa na 

týchto ľudí naozaj začala pozerať ako na 

ľudí s rovnakou potrebou ako máme všetci. 

Stretla som sa s riešením otázok: Ako nau- 

čiť týchto ľudí uspokojiť 

svoje potreby? Ako 

im vysvetliť ich potreby? 

Ako im vysvetliť 

rozdiel medzi mužom 

a ženou? To všetko sú 

veci, ktorým by sme sa 

mali v sociálnej oblasti 

skutočne venovať. Pretože 

veľa agresie, autoagresie 

u týchto klientov je spôsobené tým, 

že sa nevedia uspokojiť. 

A možno bude aj lepšie 

29 

Po asi troch mesiacoch mi bola navrhnutá 

iná pracovná pozícia. Mala som prestúpiť 

do pedagogického úseku a stať sa vychovávateľkou 

vo vlastnej skupine. Túto skupinu 

som poznala už dlhšie, ale aj napriek tomu 

som musela absolvovať niekoľko týždňov 

ako asistentka výchovy, kedy som sa zoznamovala 

s pedagogickými postupmi a s IPRO 

(individuálny plán rozvoja osobnosti). Bolo 

to niečo iné, už to neboli plienky, stolice, 

ale bolo to niečo vyššie, vhodnejšie môjmu 

vzdelaniu. Pri riešení IPRO som sa začala 

stretávať aj s rodičmi daných klientov. 

Poviem Vám, niekedy mi až rozum zastával 

nad tým, čoho boli títo rodičia schopní. Aké 

nároky mali na svoje deti. Napríklad, matka 

45ročného muža s hlbokou MR (mentálnou 

retardáciou), ktorý bol ledva schopný 

sám si umyť po použití záchoda ruky chcela, 

aby sme ho naučili holiť. Haló, a čo robila 

doteraz? Prečo sa ho to nepokúšala naučiť? 

Ľudia sú zvláštni. Jedni rodičia sa boli sťažovať, 

že klient v skupine ignoruje ich syna, 

keď idú spolu na prechádzke. Že ale ten klient 

bol nemý, to sa im vysvetliť nedalo. 

Ale boli aj takí rodičia, ktorí úplne chápali 

svoje deti, poznali ich a nečakali od nás absurdné 

zázraky. S týmito sa spolupracovalo 

najlepšie. A títo vedeli aj nám dať najavo 

svoju vďaku. Veľakrát nám doniesli nejakú 

malú pozornosť, poďakovali nám osobne. 

A vraj vlastné rozhodnutie 

sa cení! 

Vo februári som sa mala rozhodnúť, či danú 

pozíciu chcem. Popravde, chcela som, ale 

keby som tú prácu zobrala, prišla by som 

o rôzne príplatky, ktoré platia pre smeny, 

ďalej by som musela pracovať normálne 

celý týždeň a čo sa týkalo platu, bol stále 

taký istý. V tom čase sme s priateľom práve 

kupovali byt, a tak bolo pre mňa veľmi dôležité 

vybavovať veci s tým súvisiace, čo sa 

dalo len cez pracovné dni a každý cent navyše 

bol pre mňa dôležitý. Musela som sa 

rozhodnúť. 

A zostala som v zdravotnom úseku, pohne- 

PRO SOC 

IO 

6/2011

30 

vala som si vedúcu, ktorá nepochopila, ako 

môžu pre mňa byť dôležitejšie financie ako 

lepšia pozícia. Je mi to ľúto, jednoducho peniaze 

hýbu svetom a pani (moja vedúca), 

ktorú živí muž a ona robí len preto, aby sa 

doma nenudila, nikdy toto rozhodnutie nepochopí. 

A tak popri vybavovačkách na 

byt, som pomaly začala s hľadaním si novej 

práce. Nikdy by som nikomu nepriala, 

aby pocítil, aké to je, keď sa zrazu rozhneváte 

s vedúcim. Je to zlé, veľmi zlé. Postupne 

sa proti mne postavili aj všetky „vtierky 

našej vedúcej“. A tých nebolo málo. Práve 

v tomto období som spoznala, kto je naozaj 

môj „pria teľ“ (ak sa tak dá nazvať niekto 

po siedmich mesiacoch známosti) a kto 

hral po celý čas len pretvárku. Moja nezhoda 

s vedúcou sa ukázala aj na mojej výplatnej 

páske, zrazu zmizli osobnostné príplatky, 

a plat sa stal neznesiteľným. 

Po čase sa spôsob vedenia v našom úseku 

začal veľmi meniť. Vedúca mala potrebu zamestnávať 

čoraz viac mužov, ktorí síce prácu 

nevykonali tak dobre ako ženy, ale vedúcej 

to bolo jedno. Hlavne, že ju obkolesovali 

a usmievali sa na ňu. Zrazu začala dávať 

čoraz vyššie osobnostné príplatky práve im 

a iným „vtierkám“, menila služby podľa ich 

priania. Jednoducho, začala pracovať na určitom 

vyštvaní tých, ktorí jej nesadli. 

Našťastie sa mi podarilo nájsť si novú prácu. 

Síce to nie je sociálna oblasť, ale po ôsmych 

mesiacoch v tomto zariadení mám pocit, že 

ja som si ten môj podiel dobroty pre spoločnosť 

odrobila. Teraz nastal čas zmeny. Práca 

pre nemeckú firmu v oblasti reklamy znie 

vzrušujúco, hádam sa mi tam bude páčiť. 

A keď nie, príde niečo ďalšie. Veď som mladá, 

treba vyskúšať všetko. 

Teraz som už tretí týždeň doma, čerpám dovolenku 

zo starej práce. A po určitom čase 

konštatujem, že mi moje „deti“ chýbajú. 

Mala som ich rada, zvykla som si na nich. Na 

ich dobré, ale aj zlé chvíľky. A čo je zaujímavé, 

nechýbajú len mne, ale aj môjmu priateľovi, 

ktorý si už zvykol na to, že po príchode 

z práce som aspoň polhodinku rozprávala 

rôzne historky a príhody (samozrejme 

všetko v súlade s etickým kódexom). To mu 

bude asi najviac chýbať. Príhody o chlapcovi, 

ktorý ak ste mu nekúpili sladkosť, na ktorú 

práve v danom okamihu mal chuť, tak vás 

dokázal poslať kade ľahšie rôznymi spôsobmi 

a popri tom vás pomenoval po tých najrôznejších 

druhoch zvieratiek. Alebo o 60 

ročnom klientovi s Downovým syndrómom, 

ktorý bol tým najväčším Casanovom ústavu, 

vybozkával a obchytkal každú ženu v okolí. 

A v neposlednom rade klientku epileptičku 

s cyklistickou helmou, ktorá dostala záchvat 

aj pri najjemnejšom kýchnutí. 

Budú mi chýbať, ale toto je moje rozhodnutie. 

Či bolo dobré alebo zlé, to sa už nikdy 

nedozviem. Ale idem ďalej. 

Lenka Mihályfiová 


PRO SOC 

IO 

6/2011 

SOCIO 

Mediácia 

Mediácia 

Charakterizovať mediáciu ako mimosúdne riešenie právnych 

sporov je krátkozraký pohľad na inštitút uplatňovaný nielen 

vo sfére právnej. Avšak pri odpovedi na otázku ohľadne obsahu 

pojmu mediácie by vyššie uvedená charakteristika vzhľadom 

na nedostatočné teoretické a zvlášť praktické skúsenosti 

a poznatky verejnosti Slovenskej republiky ohľadom mediácie 

pôsobila nanajvýš fundovane a erudovane. V nasledujúcich 

riadkoch sa pokúsime nahliadnuť za horizont a uviesť mediáciu 

i v novom svetle, za účelom prekročiť hranice jej obvyklej 

definície. 

Mediácia je nástroj riešenia sporov, 

zväčša neformálny a dôverný, kde 

strany sporu predkladajú spor nezávislej 

tretej osobe, mediátorovi, ktorý 

asis tuje pri hľadaní spoločného riešenia [1]. 

Ide o proces založený na dobrovoľnej báze. 

Z globálneho pohľadu na inštitút mediácie, 

mediátor nemusí byť nevyhnutne len osoba 

vykonávajúca prax ako samostatne zárobkovo 

činná osoba, ale aj napríklad odborný 

zamestnanec zariadenia sociálnych 

služieb či občianskeho združenia, kde mediačné 

techniky sú využívané v rámci terapeutických 

postupov alebo pri poradenskej 

činnosti. Pre mediáciu je otvorený priestor 

v sporoch rodinných, obchodnoprávnych, 

pracovnoprávnych, cezhraničných sporoch, 

pri konfliktoch v environmentálnej oblasti, 

v oblasti vzdelávania, pri konfliktoch vznikajúcich 

na kultúrnom, etnickom, menšinovom 

alebo náboženskom podklade a pri 

ďalších [2]. Najnovšie ide teória i prax mediácie 

ešte ďalej a tvrdí, že mediácia môže 

prebiehať iba s jednou osobou, bez existencie 

druhej strany a existencie sporu s určitou 

protistranou. V takom prípade nazývame 

prezentovaný postup coaching [3]. 

Krátky pohľad do histórie 

a zahraničia 

Mediácia v modernom chápaní sa začala 

formovať začiatkom šesťdesiatych rokov 

dvadsiateho storočia v Spojených štátoch 

Amerických [4]. Od pracovnoprávnych 

vzťahov, cez rozvody manželstiev, 

školské zaria denia, nemocnice, až po riešenie 

sporov v rôznych komunitách, všade 

tam sa rozvíjali myšlienky riešenia kontroverzií 

prostredníctvom metódy mediácie. 

Atraktivitu mediácie spoznávali, presadzovali 

a mediačné služby začali ponúkať najmä 

súkromné podniky, právnici či občianske 

združenia. Postupom času sa mediátori 

inštitucionalizovali pri jednotlivých súdoch, 

kde boli začlenení do súdnych programov. 

Predovšetkým v civilnoprávnych sporoch 

bolo účelné a efektívne využívať služby 

mediátorov. 

Mediácia sa stala imanentnou súčasťou viacerých 

sfér poradenskej, odbornej alebo terapeutickej 

činnosti nielen v Spojených štátoch 

Amerických. Ruka v ruke s týmto trendom 

nastal rozvoj špecializovaných mediačných 

centier. Mediácia sa v podstatnej

miere a s rôznymi modifikáciami presadila 

k dnešnému dňu napríklad na Novom Zélande, 

v Kanade, Francúzsku, Veľkej Británii 

alebo Nemecku. 

S Novým Zélandom je spojená propagácia 

tzv. naratívnej mediácie [5]. Ide o techniku 

využívajúcu pozitívnu moc príbehu a jeho 

prerozprávania v rámci riešenia konkrétneho 

konfliktu. Genéza uvedenej techniky 

tkvie v 80. rokoch 20. storočia. Pre detailnejšie 

informácie ohľadom naratívnej 

mediácie odkazujeme na podnetnú publikáciu 

autorov J. Winslade a G. Monk Practicing 

narrative mediation: loosening the grip 

of conflict. 

V Kanade je mediácia využívaná o.i. aj pri 

ochrane zanedbávaných a zneužívaných 

detí. Konkrétne možno uviesť provinciu 

Britská Kolumbia, kde podľa zákona o pomoci 

dieťaťu, rodine a komunite (Child, Family 

and Community Service Act) [6] z roku 

1996 môže minister pre rozvoj detí a rodiny 

ustanoviť osobu alebo skupinu osôb ako 

tzv. „riaditeľov“ pre ochranu detí za účelom 

uplatňovania jednotlivých ustanovení zákona, 

ktorí následne môžu delegovať svoje 

právomoci na jednotlivé osoby (sociálnych 

pracovníkov). Riaditelia, 

resp. poverení sociálni 

pracovníci, sú oprávnení 

v zmysle zákona najmä 

poskytovať preventívne 

a podporné služby 

pre rodiny na zabezpečenie 

účelu zákona, 

ktorým je bezpečnosť 

a blaho dieťaťa. Pripo- 

meňme, že podľa uvedeného zákona osoba, 

ktorá má dôvod sa domnievať, že akékoľvek 

dieťa potrebuje ochranu v zmysle tohto zákona, 

je povinná to bezodkladne oznámiť 

„riaditeľovi“ alebo poverenej osobe (poverenému 

sociálnemu pracovníkovi). Ak sociálny 

pracovník vyšetrovaním zistí, že dieťa 

potrebuje ochranu, môže ponúknuť rodičom 

dieťaťa koordináciu a následné vypracovanie 

plánu starostlivosti. Ak rodičia 

Od roku 2001 do roku 2008 

stúpol počet iniciovaných procesov 

mediácie pri ochrane 

detí zo 77 prípadov v roku 

2001 na 825 prípadov v roku 

2008. 

SOCIO 

s týmto postupom a plánom súhlasia, môže 

sociálny pracovník navrhnúť riešenie daného 

problému mediáciou, ako prostriedok 

riešenia záležitostí, ktoré sa týkajú dieťaťa 

alebo dohodnutého 

plánu starostlivosti. 

Sociálny pracovník 

predloží rodičom 

zoznam mediátorov, 

z ktorého následne vyberú 

mediátora akceptovaného 

oboma stranami. 

Od roku 2001 

do roku 2008 stúpol 

počet iniciovaných procesov mediácie pri 

ochrane detí zo 77 prípadov v roku 2001 na 

825 prípadov v roku 2008 [7]. Ochranu detí 

prostredníctvom intervencie sociálnych 

pracovníkov v provincii Britská Kolumbia 

v Kanade zabezpečuje 429 kancelárií ministerstva 

[8] pre rozvoj detí a rodiny provincie 

Britská Kolumbia. Provincia Britská Kolumbia 

má vyše 4,5 milióna obyvateľov. 

Mediácia vo Francúzsku má širokú spolo- 

čenskú dimenziu. Aplikáciu mediácie pri 

riešení sporov tu identifikujeme v oblasti 

sociálnej, v oblasti kultúry, rodinných sporov, 

súdnych sporov, v oblasti vzdelávania 

i v oblasti prevencie. Diverzifikácia praktického 

využívania mediácie, techník a rôznorodosť 

oblastí intervencie mediátorov demonštrujú 

jednak reálny politický zámer 

poskytovať priestor mediácii v spoločenskom 

živote, navyše mediácia je prítomná 

pri práci s lokálnymi komunitami, pri obnovovaní 

sociálnych väzieb medzi obyvateľmi 

a inštitúciami, medzi obyvateľmi navzájom, 

medzi susedmi alebo diferentnými kultúrami 

[9]. Odborná verejnosť nazýva mediáciu 

aplikovanú v načrtnutých oblastiach spoločným 

pojmom social mediation. 

Metamorfózy mediácie 

v Slovenskej republike 

V Slovenskej republike upravuje výkon 

mediácie, základné princípy, organizáciu 

a účinky mediácie zákon č. 420/2004 Z.z. 

o mediácii a o doplnení niektorých zákonov 

v znení neskorších predpisov. 

Mediácia je v zmysle zákona mimosúdna 

činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené 

na mediácii pomocou mediátora 

riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného 

vzťahu alebo iného právneho 

vzťahu. I z legálnej definície je zreteľné, 

že mediácia a jej zákonná úprava 

v podmienkach Slovenskej republiky 

je zameraná primárne na mediáciu 

v civilnom práve. V tomto duchu 

bola vedená aj diskusia pri zavádzaní 

mediácie do právneho poriadku Slovenskej 

republiky v roku 2004 v rámci 

projektu „Posilnenie prístupu k justícii 

na Slovensku“. Ako uvádza Ministerstvo 

spravodlivosti Slovenskej republiky 

na svojom portáli, očakávalo 

sa zníženie zaťaženia súdov v dôsledku 

vyriešenia sporov prostredníctvom 

mediácie pred začatím konania 

na súde alebo počas neho. 

PRO SOC 

IO 

31 

6/2011

32 

Zákon o mediácii sa vzťahuje na spory, ktoré 

vznikajú z občianskoprávnych vzťahov, 

rodinnoprávnych vzťa- 

hov, obchodných záväzkových 

vzťahov a pracovnoprávnych 

vzťahov. Mediátorom 

podľa tohto zákona 

môže byť každá fyzická 

osoba zapísaná v registri 

mediátorov, na ktorej 

sa osoby zúčastnené na 

mediácii dohodnú a ktorá 

s osobami zúčastnenými 

na mediácii uzavrie dohodu 

o začatí mediácie. Ministerstvospravodlivosti 

Slovenskej republiky zapíše do registra 

mediátorov toho, kto je spôsobilý na právne 

úkony v plnom rozsahu, získal vysokoškolské 

vzdelanie druhého stupňa na vysokej 

škole v Slovenskej republike, alebo má 

uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní 

druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou 

školou, je bezúhonný, má osvedčenie 

o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy 

mediátora. Výkon činnosti mediátora je 

podnikaním. 

Mediácia a sociálna práca 

v Slovenskej republike 

Metóda mediácie je tiež využívaná v oblasti 

sociálnej práce. Nemusí ísť o pracovníkov, 

ktorí sú držiteľmi osvedčenia o úspešnom 

absolvovaní odbornej prípravy mediátora, 

sociálny pracovník vo svojej praxi často využíva 

mediačné techniky. Môže ísť o riešenie 

rodinných sporov, sanáciu rodiny, prácu 

v oblasti penitenciárnej alebo postpenitenciárnej 

starostlivosti či prácu so závislými, 

s obeťami siekt, ľuďmi bez domova, 

s prob lematickou mládežou, prácu v oblasti 

sociálnoprávnej ochrany dieťaťa, prácu na 

podklade rasových, náboženských či etnických 

odlišností... Sociálny pracovník je nestranným 

a sústreďuje svoju pozornosť na 

záujmy jednotlivých strán, od čoho sa odvíja 

kompletná povaha práce s klientmi. Do 

popredia vystupuje dialóg sporných strán, 

PRO SOC 

IO 

Na absolvovanie tohto programu 

v rozsahu 100 hodín 

je potrebné, aby vzdelanie 

poslucháča bolo humanitného 

zame rania s požiadavkou 

dokončeného minimálne 

I. stupňa vy soko školského 

vzdelania v humanitne zameranom 

odbore. 

6/2011 

SOCIO 

vyjadrenia o stanoviskách, potrebách a požia 

dav kách. Dôležitým aspektom mediačnej 

metódy využívanej 

v praxi sociálnej práce 

je dosiahnuť spokojnosť 

oboch strán hľadiac 

na ich stanoviská 

k veci a schopnosť 

dosiah nuť obojstranne 

prijateľný kompromis 

založený na konkrétnychstanoviskách, 

do popredia nie 

sú stavané právne aspekty 

sporu. Tieto 

techniky mnohokrát 

nie sú samotnými pracovníkmi používané 

prvotne v spojitosti s mediačnou metódou, 

skôr sú považované za techniky prirodzene 

patriace k profesii sociálneho pracovníka, 

čo pravdepodobne skresľuje fakt mnohostranného 

využitia mediácie aj u pracovníkov 

pomáhajúcich profesií. Mediácia je 

v súčinnosti so sociálnou prácou široko využiteľná, 

čo demonštrujú aj vyššie uvedené 

zahraničné modely, no teoretické informácie 

o využití tejto metódy v rámci praxe sociálnej 

práce v Slovenskej republike v dosť 

veľkej miere absentujú. Samotná mediácia 

však tým, že hľadí v prvom rade na záujmy 

strán, môže pri konečnom uzavretí sporu 

dosiahnuť u oboch účastníkov vyššiu mieru 

spokojnosti s riešením. Sociá lni pracovníci 

majú možnosť na Slovensku absolvovať 

kurz mediácie v rozsahu 100 hodín 

podľa vyššie spomenutých podmienok. 

Inštitút ďalšieho vzdelávania 

sociálnych pracovníkov 

[10] uvádza v ponuke akreditovaných 

vzdelávacích 

programov program 

s názvom Mediácia 

p r e 

oblasť sociálnoprávnej 

ochrany a sociálnej kurately. 

Na absolvovanie tohto 

prog ramu v rozsahu 100 

hodín je potrebné, aby vzdelanie 

poslucháča bolo humanitného 

zamerania s požiadavkou 

dokončeného minimálne 

I. stupňa vysokoškolského vzdelania v humanitne 

zameranom odbore. Po úspešnom 

ukončení programu absolvent disponuje základnými 

teoretickými vedomosťami z oblasti 

mediácie, zručnosťami pre využitie 

mediácie na prácu s cieľovou skupinou a je 

tiež spôsobilý na výkon mediácie a schopný 

podporiť odborný tím pri práci s klientmi 

a pri dosahovaní pozitívnych zmien u klientov. 

Mediácia je taktiež využiteľná v procese intervencie, 

čo sa týka problematiky závislostí. 

Spojené štáty Americké sú pôvodcom 

inovatívneho intervenčného programu, 

v ktorom odborník intervencionista 

zohráva významnú rolu mediátora. Tomuto 

programu sa budeme venovať v nasledujúcom 

čísle samostatne. 

Tomáš Hubinák 

Nika Ľuptáková 

Zdroje: 

1. Zack, James G. Jr.: Are You Prepared 

for Mediation?. 2000 AACE International 

Transactions. CDR.13. pp. 16. 

2. Límová, J.: Mediácia (diplomová práca). 

Brno: Masarykova Univerzita Právnická fakulta, 

2008/2009. 115 s. 

3. Cohen, D.: Mediation as an alternative to 

therapy [online]. Mediate.com, november 

2009. 

4. Baruch Bush, Robert A. – Folger, Joseph P.: 

The promise of mediation : the transformative 

approach to conflict. San Francisco: JosseyBass 

A Wiley Imprint, 2005. 287 p. 

5. Hansen, T.: The Narrative Approach to 

Mediation [online]. Mediate.com, september 

2003. 

6. Child, Family and Community Service Act 

[RSBC 1996] Chapter 46 

7. Child Protection Mediation In British Columbia. 

Ministry Of Attorney General, Province 

Of British Columbia. March 2009. 

8. www.mcf.gov.bc.ca/child_protection/index.htm 

9. Brévan, C.: The place of mediation in new 

Urban professions. In Social mediation and 

new methods of conflict resolution in daily 

life. National forum of Urban Affairs Professionals. 

ParisCréteil, 2123 september 

2000. 213 p. 

10. http://www.ivsp.sk/index.php?q=vzdelavacieprogramy 

Zákon č. 420/2004 Z.z. o mediácii a o doplnení 

niektorých zákonov v znení neskorších 

predpisov 

www.justice.gov.sk 

Foto: internet

Ghándhiho 

Skola 

A takto to malo byť... 

Ghándhiho škola je názov výnimočného 

projektu. Je to projekt na vytvorenie osemročného 

gymnázia internátneho typu pre 

nadané a talentované deti zo sociálne znevýhodneného 

a málo podnetného rodinného 

prostredia / prevažne rómske /. Autorov 

projektu inšpiroval obdobný, úspešne fungujúci 

projekt, Ghándhiho gymnázium v juhomaďarskom 

Pécsi. 

Ghándhiho gymnázium v Pécsi funguje od 

roku 1994 ako šesťročné gymnázium internátneho 

typu. V súčasnosti na ňom študuje 

231 detí a v rámci ďalšieho vzdelávania 

137 dospelých. 68% maturantov z absolventských 

ročníkov sa dostalo na vysoké 

školy a univerzity. Skupina pracovníkov 

z Ghándhiho gymnázia navštevuje základné 

školy v celom Maďarsku, kde robí nábor nadaných 

rómskych detí do siedmeho a deviateho 

ročníka na Ghándhiho gymnázium. 

A teraz spomínané 

pozitívne ciele... 

Hlavný cieľ Ghándhiho osemročného gymnázia 

spočíva vo zvýšení vzdelanosti a zamestnanosti 

Rómov. Autori projektu vybrali 

osemročnú formu gymnázia z dôvodu, 

že príchodom do piateho ročníka dovtedy 

prosperujúce rómske deti, začínajú zaostávať 

za ostatnými deťmi. Práve preto projekt 

Ghándhiho škola chce podchytiť deti 

vo veku 10 rokov, aby mali možnosť naďa- 

SOCIO 

´´ 

Škola, ktorá nedostala šancu, alebo 

škola, ktorá vznikla, no musela zaniknúť, 

aby uvoľnila cestu inej inštitúcii? 

Čo sa týka podpory vzdelávania na Slovensku, 

tak pre tú ešte asi nenadišiel ten správny okamih. 

Ale nebudem predbiehať, pozorne čítajte, ako 

sa rútia pozitívne ciele negatívnymi likvidátormi. 

lej študovať s dobrými výsledkami, a tak zároveň 

pokračovať v štúdiu na vysokých školách 

a univerzitách, či iných formách pomaturitného 

vzdelania, čím by sa zvýšila aj ich 

možnosť zamestnať 

sa v budúcnosti. 

Významnú rolu 

zohráva i fakt, že 

Ghándhiho gymnázium 

je škola internátneho 

typu, čo zvyšuje úspešnosť ukončenia 

štúdia. Deti pochádzajú z málo podnetného 

prípadne až nepodnetného a ne- 

33 

gatívneho prostredia. Vzdelanostná úroveň 

rodičov je veľmi nízka. K tomu sa pridáva 

problém s nezamestnanosťou, na ktorý 

nadväzuje finančná kríza a neplatičstvo, 

využívanie dier 

v sociálnom systéme. 

Takýto spôsob 

života si koniec 

koncov osvojujú 

aj ich deti. Preto 

autori projektu Ghándhiho gymnázium 

zvolili internátnu formu školy. V pravidelných 

intervaloch by bolo dieťa vynímané 

Do vyučovacích osnov v Ghándhiho 

gymnáziu boli zaradené aj rómske 

dejiny, rómsky jazyk a rómske reálie. 

Mikuláš v Ghándiho škole 

PRO SOC 

IO 

6/2011

34 

Trieda v gymnáziu 

z málo podnetného prostredia, aby sa mohlo 

venovať vzdelávaniu. Domov by chodilo 

iba na víkend. Zároveň projekt ráta i s vytvorením 

programu mimo školského vyučovania 

prostredníctvom záujmových krúžkov 

alebo výletov. Päť dní v týždni sú deti 

vzdelávané, vychovávané a vedené k zodpovednosti, 

tolerancii, aby z nich vyrástli mladí 

sebavedomí ľudia, ktorí sú schopní sebarealizácie 

v spoločnosti. Do vyučovacích 

osnov v Ghándhiho gymnáziu boli zaradené 

aj rómske dejiny, rómsky jazyk a rómske 

reálie. Učebnice aj školské pomôcky by 

deti dostávali zadarmo. Rovnako by neplatili 

za ubytovanie a preplácala by sa im cesta 

domov a do školy cez víkend. Rodičia by 

prispievali len veľmi nízkou sumou na stravu. 

Celý projekt bolo treba vypracovať tak, 

aby škola bola zaradená do siete stredných 

škôl a vytvorili sa podmienky pre získanie 

zdrojov zo zahraničných a domácich fondov 

a sponzorov. 

Síce začali... 

Ghándhiho gymnázium vo Zvolene sa malo 

stať pilotným projektom a podobné školy 

mali vzniknúť aj v iných krajoch Slovenska. 

V septembri v roku 2004 projekt Ghándhiho 

školy nadobudol skutočnú podobu. Do 

Ghándhiho gymnázia vo Zvolene nastúpilo 

prvých 36 žiakov. Neskôr osem žiakov odišlo 

z dôvodu vysokého počtu absencii. Po 

prvom roku úspešného fungovania školy 

prišla komplikácia. 

...postupne chradli... (alebo 

prvá fáza likvidátorov) 

Zriaďovateľ Ghándhiho gymnázia Banskobystrický 

samosprávny kraj predal zrekon- 

Rómske osemročné gymnázium 

PRO SOC 

IO 

6/2011 

štruovanépriestory, v ktorých škola 

sídlila. Vedenie školy 

navrhlo dva objekty 

(bývalé stredné 

školy), kde by sa 

škola mohla presťahovať. 

Tieto objekty 

sa nachádzali neďaleko 

internátu, kde 

bývali žiaci a zároveň 

ich súčasťou bol 

aj športový areál, 

potrebný na mimoškolskú činnosť. Banskobystrický 

samosprávny kraj tejto žiadosti 

nevyhovel a školu umiestnil do stiesnených 

priestorov ďaleko od internátu. Do nového 

školského roka 2005/2006 nastúpilo spolu 

53 žiakov, 28 v septime a 25 nových v prime. 

Tento školský rok bol zároveň posledným 

bezproblémovým školským rokom. 

Nový školský rok 2006/2007 sa pre Ghándhiho 

gymnázium pre nadané deti zo sociálne 

slabších rodín opätovne začal sťahovaním 

do nových priestorov. Tentokrát 

zo Zvolena do Lučenca. No nebola to prvá 

a ani posledná komplikácia. Nový školský 

rok škola začala bez financií. Trvanie projektu 

sa skončilo a tým sa zastavil aj prísun 

peňazí. Stravovanie, cestovanie a bývanie 

bolo žiakom hradené z Európskeho sociálneho 

fondu a ročne tieto náklady predstavovali 

1,7 milióna korún (56 430 €). Tak sa 

začal dlhý boj o prežitie školy. Škola sa viac 

a viac zadlžovala a žiakov postupne ubúdalo. 

Keď sa dostali na víkend domov a nemali 

peniaze na cestu späť do školy, už sa 

nevrátili. Mnohí žiaci sa vrátili do svojich 

pôvodných škôl, čo však bol pre nich veľký 

krok späť. Riaditeľ a učiteľský zbor deťom 

varili a školu fi- 

nancovali z vlastných 

príjmov. Škola 

ročne potrebovala 

cca 6 miliónov 

korún (200 000 €) 

na svoju prevádzku. 

Z normatív na 

SOCIO 

žiaka nedostávali ani polovicu. Pre rodičov 

detí, ktorí žijú z minimálnej mzdy alebo sociálnych 

dávok, by mesačné náklady predstavovali 

4000 – 4500 Sk (150 €) na dieťa, 

čo pre tieto rodiny nie je reálne. Ministerstvo 

školstva poskytlo škole jeden milión 

korún, ktorý však 

stačil len na vyrovnanie 

niektorých 

dlhov. Škola žiadala 

o pomoc svojho 

zriaďovateľa Banskobystrickýsamosprávny 

kraj, ktorý 

pomoc odmietol 

s tým, že peniaze 

nemá, lebo na Ghándhiho 

gymnázium 

dostáva od štátu iba 

normatívy na žiaka. 

Nedostatok financií 

sa prejavil i v kvalite 

vzdelávania na tejto 

škole. Škola postupom času prestala spĺňať 

normy. V školskom roku 2006/2007, ktorý 

bol tretím školským rokom Ghándhiho 

gymnázia pre nadané rómske deti, sa v samotnom 

zastupiteľstve Banskobystrického 

samosprávneho kraja objavili snahy o zrušenie 

školy. Zástancovia takejto myšlienky 

tieto snahy odôvodnili tým, že táto škola je 

segregačná a tieto deti majú byť integrované 

a nie segregované. Zástancovia projektu 

Ghándhiho školy pre nadané deti zo slabých 

sociálnych rodín argumentovali zase tým, 

že táto segregácia je nutná pre následnú integráciu. 

Tieto deti potrebujú špeciálnu metodiku 

vzdelávania, špecifický prístup, ktorý 

by sa im v triedach s nerómskym obyvateľstvom 

nedostával. Internátna osemročná 

forma vzdelávania u týchto detí zohráva 

dôležitú úlohu, lebo slúži na predchádzanie 

mnohým sociálno-patologickým prejavom 

ako aj pre úspešné ukončenie štúdia, lebo 

bez finančnej pomoci (ubytovanie, stravovanie, 

cestovné) by to tieto nadané rómske 

deti nezvládli. Vo väčšine rómskych rodín sa 

vzdelanie nepovažuje za dôležité, dôležitým 

je prežitie. 

...až nakoniec skončili... 

( likvidátor dosiahol svoj cieľ) 

O zániku Ghándhiho gymnázia pre nadané 

deti z málo podnetného prostredia sa rozhodlo 

v apríli v roku 2008. Osemročné gymnázium 

pre deti zo sociálne slabých rodín 

so špecializáciou na cudzie jazyky, informatiku, 

rómsky jazyk a reálie sa malo pretransformovať 

na strednú odbornú školu pre nadané 

deti z rómskych rodín. V júni 2008 

bolo Ghándhiho gymnázium nadobro zrušené. 

Podľa správ sa toto gymnázium pres- 

ťahovalo z Lučenca 

do Kremnice. Keby 

to tak naozaj bolo, 

tak do Kremnice 

nastúpia žiaci, ktorí 

sa na tomto gymnáziu 

vzdelávali, pracovali 

by tu učitelia, 

ktorí tu učili. A prepláca gymná zium 

v Kremnici ubytovanie, stavovanie, cestovné, 

realizuje mimoškolskú činnosť pre tieto 

deti? To boli predsa nosné body tohto projektu. 

Alebo ide len o prenesenie loga Ghándhiho 

gymnázium? 

Internátna osemročná forma vzdelávania 

u týchto detí zohráva dôležitú 

úlohu, lebo slúži na predchádzanie 

mnohým sociálno-patologickým 

prejavom ... 

...deti vs. televízia... (tak teda 

televízia) 

Nech je to už akokoľvek a nech niektorí tento 

projekt považujú za utópiu, pravdou ostáva, 

že v maďarskom Pésci táto škola funguje 

a dosahuje úspechy. Banskobystrický samosprávny 

kraj v septembri 2008 rozhodol 

zriadiť župnú televíziu, ktorá len do konca 

roka bude kraj stáť 5 miliónov korún (166 

000 €). 

-Lilo- 

Foto: internet

´´ 

J i Z n í R u s ko 

chudoba a vzpomínky 

na válku 

Pojeďme se společně podívat do země mezi Moskvou, Ukrajinou 

a Kaspickým mořem, kde lidé dodnes nosí vodu ve džberech na 

ramenou, kde pole nepřejedete na koni ani za několik dní a kde 

se občas najde nějaký ten rezivějící tank. Pojďme si to všechno 

prohlédnout z bezpečí vlaku a s penězi v kapse raději, než bydlet 

v některé ze zdejších chatrčí a za celý život nepoznat nic jiného 

než práci na bramborovém poli. Pojeďme spolu do divočiny. 

Vyrážíme vlakem z Moskvy na jih. Za 

hodinu a půl skončí sanitární zóna 

kolem hlavního města, což znamená, 

že průvodčí konečně otevře cestujícím 

záchod. Po dalších asi dvou hodinách pomalé 

jízdy mezi smetišti vlak konečně trochu 

nabere rychlost. Civilizace velmi rychle 

ubývá. Za Serpuchovem už je každému jasné, 

že směřujeme do zemědělských oblastí, 

kde samozřejmé věci začnou být vzrušující 

a naopak. V Orlu přesedáme na osobní vlak. 

To byla chyba. Osobní vlak nemá záchod vůbec. 

Cestující rozřezávají plastové láhve. Zastavujeme 

v zastávce s názvem „478 km“. 

Je to dřevěná rampa uprostřed polí a vysoké 

trávy. Žádné viditelné stopy po lidských 

obydlích nebo silnici, žádná světla. Přistoupila 

stařenka s televizí v ruce a kozou na 

provázku. Už je tma, a do našeho prvního 

cíle, vesnice Ponyri, je to ještě několik hodin 

jízdy. Průvodčí je opilý a rozepíná si košili. 

Vlakem procházejí tři muzikanti v uniformách 

sovětské armády a aby nemuseli 

žebrat, hrají za peníze. Uniformami se snaží 

sdělit, že jsou veteráni, o které se vláda 

SPRIEVODCA SVETOM 

nepostarala. Vzbuzují lítost stopami po zraněních 

a amputacích. Ale je veselo, někteří 

lidé začínají zpívat, jiní se snaží prodat spolucestujícím 

co nejvíce biblí, knih o zahrádkaření 

a kalendářů a celkově se všichni dobře 

baví. 

Ponyri, Kursk 

a Prochorovka 

Vystupujeme v Ponyri, jsme na ruském 

jihu, v kurské nebo možná rostovské zemi. 

Tady už lidé mluví malorusky, tedy podobně 

ukrajinštině. Je to vesnice s několika desítkami 

obyvatel. Nemají tu sice asfalt, ale 

zato se chlubí školou, která je k nerozeznání 

od školy v kterémkoli českém nebo slovenském 

městě. Hoří tu věčný oheň, stejný 

jako na dvanácti dalších místech rozhodujících 

a nejkrvavějších střetnutí druhé 

světové války. Díky němu je tahle „glušina“ 

(obec malého významu) na stejné úrovni 

jako Moskva nebo Stalingrad. Pro každý 

35 

Tržnice v Kursku 

plynárenský podnik je velikou ctí sponzorovat 

tyto věčné ohně, které hoří nepřetržitě 

od roku 1945. O pár hodin dále po trati 

leží Kursk. Město na první pohled zanedbané 

a bídné. Tramvaj jede rychlostí důchodce 

na kole, aby nevypadla z kolejí, asfalt 

je pouze na hlavní třídě, kde nalezneme 

мюзик клуб, салун, кебаб-хаус, a dokonce 

i мак-доналдс s velkým neonovým kaktusem 

a hlavou kovboje. Převládající barva 

budov je šedá, na zemi a na stromech je černé 

bahno, všude poletují odpadky a smečky 

nemocných psů. Na okraji města je bažina. 

Vcházíme na místní tržiště s tím, že si 

hlavně nesmíme koupit žádnou hloupost. 

Od prvního stánku odcházíme se sklenicí 

medu, ženským šátkem na hlavu a máslem. 

Prochorovka, předposlední zastávka 

před hranicí s Ukrajinou, by byla jenom trochu 

větší vesnice, chudá jako všechny ostatní 

a bídná možná ještě více, kdyby nebylo 

války. Díky válce se Prochorovka pozved- 

PRO SOC 

IO 

6/2011

36 

Tržnice 

la na centrum života celého kraje. Najdeme 

zde kamenné dláždění, silnici, normální kamenné 

domy, poštu, policejní stanici, tržiště, 

nádraží, kde zastavují i rychlíky, ale především 

přehlídkové prostranství, muzeum 

historie, chrám a hotel vystavěný speciálně 

pro Vladimíra Putina, který sem jednou 

zavítal na oslavy výročí a zasadil zde strom. 

V poli za městem stojí tolik vojenské techniky, 

že by to stačilo na obsazení menší evropské 

země. Obyvatelé Prochorovky jsou 

vesměs milí, paní z bufetu nás dokonce zve 

k sobě domů na kartošku a vanu. To raději 

odmítáme, ale víme, že exotickému cizinci 

se tady všichni snaží pomoci. Ne jako jinde. 

Jsme ve vlídném a zaostalém zemědělském 

kraji, kde se nikdo a nic nehýbe, pokud nemusí. 

Pokračujeme dále, do Stalingradu a ke 

Kaspickému moři… 

Stalingrad 

Ve Stalinově pevnosti na Volze se naše pozornost 

samozřejmě neustále točí kolem 

druhé světové války. Co bychom tu jiného 

hledali? Začneme tím, že počkáme, až v šest 

ráno trhovci otevřou své stánky se suvenýry 

a koupíme si několik přívěsků na klíče vyrobených 

z protitankových střel věhlasné švý- 

PRO SOC 

IO 

SPRIEVODCA SVETOM 

6/2011 

Bydlení 

carské značky Oerlikon. Stalingrad má tři 

hlavní atrakce pro turisty. Jedna je lepší než 

druhá a všechny vypadají přesně jako v dějepisných 

knížkách: Mamájevova mohyla, 

muzeum na břehu Volhy a bunkr, kde Rusové 

slavně chytili několik velice zlých a důležitých 

Němců, čímž tenkrát ohromili svět. 

Jdeme se na to podívat blíže. 

Vystupujeme z metra a pěšky procházíme 

nábřeží Volhy. Stovky metrů od řeky směrem 

do města jsou pouze parky nebo nové 

domy. Stará zástavba je kompletně pryč. 

Zůstal zde stát jediný rozstřílený dům, aby 

potomci měli představu o tom, jak tu Němci 

Stalingrad 

Stalingrad 

kdysi šířili evropskou kulturu a vzdělanost. 

Do jeho omítky jsou vyryté vtipné a sprostné 

vzkazy. O kousek dál stojí klasická muzejní 

panoráma. Rusové milují muzea ve tvaru 

kruhu, kde na pozadí nástěnné malby jsou 

po zemi poházené předměty a lidé dokumentující 

boj. Když k tomu ještě pustí světelné 

efekty a zvuk, odlétáme v myšlenkách 

do Rudého října a Traktorového závodu. To 

jsou názvy pro továrny, o které se tenkrát 

zuřivě bojovalo a které dodnes stojí, fungují 

a jmenují se stejně. Rusové umějí stavět 

muzea. Další zastávkou je Paulusův bunkr. 

Paulus byl velitel, který se nechal chytit, 

ačkoli mu jeho nadřízený blázen v Berlíně 

radil, že zastřelit se bude lepší, než vydat 

se „azijským hordám“ a dělat mu po světě 

ostudu. Bunkr je dnes stejně těžko přístupný 

jako tenkrát. Není nijak označen pro turisty 

a cesta k němu vede přes zadní trakt 

supermarketu mezi popelnicemi, malými 

dveřmi, potom mezi zlatnictvím a drogerií, 

a jsme tam. Vidíme ceduli: Místo zajetí štábu 

6. polní armády Wehrmachtu. Tohle místo 

je něco extra. Tady to bylo… 

Mamájevova mohyla je kopec asi o sto metrů 

vyšší než město. Je velký asi jedenkrát 

jeden kilometr a byl tenkrát u Rusů i Němců 

tak oblíbený, že ho všichni chtěli mít jen 

pro sebe. Přetahovali se o něj tak dlouho, až 

jich tam jeden a půl milionu zůstalo ležet. 

Kdo byl zrovna na kopci, postavil tam děla 

a ničil všechno pod sebou. Dnes tu nalezneme 

slavnou sochu Vlast-matka volá, což je 

žena s velkými ňadry, která zvedá svůj čtrnáctitunový 

meč k boji. Špička její zbraně je 

osmdesát sedm metrů nad zemí, takže opodál 

stojící kostel jí nesahá ani po kotníky. 

Z Volgogradu můžeme jet zpět do Moskvy 

buď komplikovaně tři dny vlakem a přestupovat 

v obci Špína (Grjaz´), nebo raději vsadit 

na autobus, který jezdí každou hodinu, 

přímo a stojí jen tisíc rublů. Jedeme domů… 

-Petr Poborský- 

Foto: autor

Naplňte svoj život zmysluplne 

a pomôžte nám pomáhať 

Hľadáme terénnych sociálnych pracovníkov 

– „streetworkerov“ na prácu s ľuďmi bez 

domova v Trnave. 

kontakt: dobrovolnik.charita@gmail.com 

Bezdomovcom 

Sociálne 

slabým 

Starým 

a chorým 

» pri výdaji stravy 

» hľadať stratené 

návyky 

» dôstojnejšie žiť 

» pri poskytovaní 

- šatstva 

- nábytku 

- potravín 

» pri opatrovaní 

» pri nákupoch 

» pri upratovaní 

» zmysluplne tráviť 

voľný čas 

» čítať a vypočuť ich 

» pri rozvoze stravy

e-mailová adresa redakcie: redakcia.prosocio@gmail.com - Fakulta ...

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?