32konzervatórium. Nejako si ma odchytilia povedali mi: Malá, poď sem, ty budešsedieť medzi nami. Ty máš hlavu dobrú.Boli tam totiž aj skúšky zo slovenčinya aj z iných predmetov. Nakoniec všetkodobre dopadlo a aj sme spoločne školuabsolvovali. Veľa u mňa robilo to, že sombola typ, ktorý nemá strach. Mala somaj neskôr pocit zodpovednosti, no vždy,keď som vyšla pred publikum, všetko zomňa spadlo. Keď som však vtedy, po prijímačkách,vyšla z miestnosti, kde ma užčakali rodičia, veľmi som sa rozplakala.Vyšiel tiež jeden z profesorov, a aj abyma upokojil, povedal mi, že som veľmidobre spievala. Nakoniec mi povedalivýsledok nie po dvoch týždňoch, alehneď. Bola som pridelená k pani profesorkeAnne Korínskej, tá bola vtedy veľkoukapacitou. Študovali u nej napríkladpani Mimi Kišoňová, Elena Kittnárová,Ľuba Baricová a mnohé ďalšie. Chodilasom tam asi rok a po roku ona dostalaponuku ísť prednášať na Vysokú školumúzických umení. Napriek tomu išla navtedajšie povereníctvo a poprosila ich,či by popri pedagogickej práci na VŠMUnemohla mňa učiť zadarmo na konzervatóriu.Povedali jej, že sa to nedá, že samusí všetkých žiakov vzdať. Nahovorilateda ona mňa, aby som zabojovala, nomňa podobne vypoklonkovali. Ona tedaodišla na VŠMU a mňa pridelili MarkeMedveckej, sólistke SND.■ Po skončení strednej školy ste nastúpilido Vojenského umeleckéhosúboru kpt. J. Nálepku v Bratislave.Počas celého štúdia som sa uskromňovala,nemala som žiadne štipendium, taksom si povedala, že zoberiem miesto,kde je aspoň trošku slušnejší plat. Nováscéna teda neprichádzala do úvahy.Vtom prišla ponuka od skladateľa a vtedajšiehoumeleckého šéfa Vojenskéhoumeleckého súboru Milana Nováka, abysom sa stala členkou ich súboru. Spomínanýsúbor mal veľa aktivít, napríkladaj bohatú zájazdovú činnosť. V tom časesom tam bola v skupine, kde boli napríkladaj Milan Lasica a Julo Satinský,Eva Kostolányiová či choreografka GitaKopeliovičová. Ale dnes známy flautistaMiloš Jurkovič, aj môj terajší manžel dirigentBystrík Režucha, ma presviedčali,že nemám čo hľadať v súbore, že mámísť do školy. A tak som po necelých štyrochrokoch z VUS-u odišla.■ Opäť ste sa teda stali študentkou.No asi málokto vie o vašich peripetiáchna vysokej škole s dvomi významnýmislovenskými vokálnymipedagogičkami, najmä so spomínanouAnnou Korínskou, ktorá medzitýmz konzervatória prešla naVŠMU, kde bola aj profesorka AnnaHrušovská.Nebola som celkom rozhodnutá ísť natúto školu. Spomínala som iniciatívumojich kolegov z VUS-u, ktorým sompovedala, že na školu pôjdem, ak mabude učiť profesorka Anna Hrušovská.Tá učila napríklad aj Luciu Poppovú. Takmi kolegovia vybavili u tejto profesorkyaudienciu. Ona súhlasila, no pripomenula,že síce mám talent, ale treba dobrepopracovať, pretože doteraz ma niktoporiadne neviedol. No ísť na prijímacie
33skúšky nebolo jednoduché. S VUS-omsme boli na zájazde v Českých Budějoviciach.Milan Novák, úžasný človek a môjšéf, mi povedal: Ty sa neznervózňuj, jati dám šoféra s autom a on ťa odvezie doBratislavy. Po skončení účinkovania smeteda nasadli do auta a išli sme z Budějovícdo Bratislavy. Šoféra chytil mikrospánoka nebyť môjho výkriku, naraziliby sme do stĺpa, ale aj tak sme skončiliv poli. Šofér ma, našťastie, domov doviezol,zobrala som si noty a išla somna skúšku. A tam ma vítala profesorkaAnna Korínska, ktorá mi hovorila, ako sauž na mňa teší. Myslela som si – kebysi ty vedela, že ja nechcem ísť k tebe.Skúšky som urobila a ešte som povedala,že ak ma prijmete, chcem študovaťu Anny Hrušovskej, inak nemám záujem.Takže si viete predstaviť, ako profesorkaKorínska ku mne potom pristupovala.No mne išlo o to, aby som sa niečonaučila. Profesorka Anna Hrušovská bolafantastická. Pamätala som si ju ešte akoštudentka z konzervatória, chodila somna jej predstavenia, obdivovala som ju.Bola nielen výborná speváčka, pedagogička,ale najmä výborný človek. Hlavnečlovek. Otvorila dvere na triede, pozrelasa na mňa a povedala mi: Tak, najprvideme na kávičku. Išli sme do Tulipánu(kaviareň oproti vtedajšej katedre naŠtúrovej ulici v Bratislave – pozn. aut.),opýtala sa ma, čo mi je. Keď som sa jejvyrozprávala, povedala: Tak. A terazmôžeme ísť pracovať.■ Po skončení školy ste sa asi doVUS-u už nevrátili.Nebolo voľné miesto. Počas školy somrobila niekoľko výchovných koncertov,inak nič. Veľmi som chcela ísť od divadla,to bol môj sen. Nakoniec sa našlo miestov divadle v Košiciach. Na konkurz somišla v deň, keď som mala v Prešove šesťvýchovných koncertov. V divadle maprivítal dirigent Ladislav Holoubek. Povedal:Je po predstavení, máme tu celýorchester, budete teda spievať s celýmorchestrom. Bola som prekvapená, pretožesa konkurzy robili len s korepetítoroms klavírom. Zaspievala som Predanúnevestu, Butterfly a Traviatu. Bol to zaberák,no prekvapilo ma, že sa zbehlocelé divadlo. Všetci z divadla boli zvedaví,kto sa to k nim hlási. Bolo to všakpre mňa neznáme prostredie, nikohosom tam nepoznala. Keď som skončila,odmenili ma veľkým aplauzom. Nakoniecsom ešte prešla cez konkurzné predstavenie– Predanú nevestu. Bolo to v sezóne1970/71. V Košiciach som napokonzakotvila na dvadsaťštyri rokov.■ Láska k hudobno-dramatickémudivadlu bola asi natoľko silná, že steneváhali obetovať energiu na dochádzaniez Bratislavy do Košíc.Na jednej strane to bolo veľmi ťažké,mala som dieťa, syn zostal s manželomv Bratislave. Moja mama sa však postaralao synčeka, jednoducho sme to nejakoskombinovali. Vždy na sobotu a nedeľusom išla domov, a v nedeľu späť. Tieroky sa nedajú opísať, okrem narodeniamôjho syna bolo toto operné angažmánnajkrajším obdobím v mojom živote. Ajdnes chodím do Košíc na každú premiéru.Dokonca ma tam neraz zastavia naulici s otázkou, či som sa im do divadlavrátila. Z Košíc som odišla tesne preddôchodkom.■ Vráťme sa ešte na skok do Trnavy.Zaiste ste stretli počas štúdia aj niektorýchsvojich spolurodákov.Medzi mojimi spolužiakmi na konzervatóriubol hudobný skladateľ, trnavskýrodák Juraja Beneša. Dokonca sme chodilido jedného ročníka. Okrem neho tambola staršia spolužiačka Eva Jakubcová--Efenbergerová. Spievala celý život v filharmonickomzbore.■ Vraciate sa do Trnavy aj dnes?Áno, pravidelne. Mám tam brata, ktorýje zubný lekár. Je otcom známej výtvarníčkya pedagogičky Márie Balážovej.Z Trnavy som odišla ako pätnásťročná,to znamená, že sa mi tam všetky priateľstváz detstva roztratili. Pokiaľ ideo mesto, som rada, že <strong>Trnava</strong> postupnedostáva krásu, akú mala kedysi.Martin JURČO, foto: autor a Ondrej Bereš (ŠDK)