Kultúra súvisí aj so slobodou tvorivého duchaUž pätnásť rokov môžeme hovorcumesta Trnavy Pavla Tomašovičavidieť na obrazovkáchtelevízií, počuť z rozhlasualebo si prečítať jeho vyjadreniav tlači. Zaujme nás najmäpremýšľaním a reflektovanímproblémov iných ľudí. Okremkomunikácie s médiami je ajvedúcim kancelárie primátoraa predsedom občianskehozdruženia novinárov Pro <strong>Trnava</strong>.Popísanie všetkých jehoaktivít by zabralo veľa miesta,ale spomeňme aspoň prípravua moderovanie viacerých kultúrnychpodujatí. Prvá jeho kniha Nič v krajine nikoho sa v ankete časopisuKnižná revue umiestnila na druhom mieste v rubrike Debut roka. Naúspech nadviazal i druhým knižným titulom Bezčasie. Obľúbené sú aj jehoúvodníky publikované v tomto časopise. Okrem iných ocenení získal v májitohto roku aj Pamätnú medailu predsedu TTSK za rozvoj kultúrneho životav Trnavskom kraji.■ Hovorcom mesta si sa stal predpätnástimi rokmi, keď sa tento post,a nielen on, v našej spoločnosti eštelen formoval. Spomeň si na začiatky– možno plné nedorozumení, možnoaj nepochopenia tejto funkcie...Problém nepochopenia je širší. Každýz nás používa slová podľa vlastného vnímaniasveta, no stratili sme ich pôvodnýzmysel. Stratili sme spoločný fundament,pomenovaním ktorého slová pôvodnevznikali. Pojmy ako demokracia, pravicači ľavica, kultúra či tradícia, hovorcači politik stratili bežným, až samozrejmýmpoužívaním svoj pôvodný obsah.Nahrádza ho individuálne videnie, ktoréprináša nedorozumenia, reptanie i stratuautorít. Zmätenie ešte viac zahmlievarýchlosť šírenia informácií bez dôslednéhopremýšľania. To má vplyv i na komunikáciu.Úlohu hovorcu v tomto kontextenevnímam ako jednostrannú komunikáciuk občanovi, ale skôr ako snahu vytvoriťobojsmerný tok. Mám to šťastie,že komunálni predstavitelia Trnavy chcúpočuť aj negatívne postrehy, aby dokázalilepšie porozumieť problémom. Je,34samozrejme, jednoduchšie zafinancovaťreklamu, elegantné výstupy, propagačnéčlánky a presviedčať ľudí, že všetkoje v poriadku. Avšak to by bol beh len nakrátke trate. Ľudia dnes odhalia, čo jeprázdne slovo a čo skutočnosť. Aj pretosi myslím, že je dôležité hľadať najprvdorozumenie, vzájomný rešpekt a úctu.■ Mnohí obyvatelia nášho mestasa sťažujú, že v Trnave sa za uplynuléroky nič neurobilo, cesty súrozkopané, domy chátrajú. Celkominý pohľad majú návštevníci, ktorísa vyjadrujú obdivne a pochvalne,hoci vedia, že mesto nemá čarovnúpaličku a už vôbec nie zlatú rybkuv Trnávke. Ako vnímaš cestu, ktoroumesto prešlo za niekoľko poslednýchrokov?Celá spoločnosť kráča cestou, ktorá nieje ľahká, často na nej narážame na zléznačky či individuálne očakávania cieľa.Z rôznych uhlov pohľadu prirodzene existujena jednu vec viac názorov. Ak ichzoberieme do úvahy, potom sa v Trnavespravilo dosť, a ešte treba aj dosť urobiť.Myslím si, že to je východisko s perspek-
35tívou. <strong>Trnava</strong> má bohatú minulosť, o ktorúsa dá oprieť, ale i svoj cieľ, ktorý ležíešte len pred ňou. Nemožno však čakaťna to, čo spravia iní. Záleží na každomz nás, aby sme život v meste rozvíjalia kultivovali jednak vzťah k susedom,jednak k svojmu okoliu a životnému prostrediu.Nemali by sme ľahkovážne zovšeobecňovať,podliehať jednostrannýmnázorom a vnímať len jednu interpretáciuz celkovej škály života. Vytváranímvzťahov spolupatričnosti, podpory, podržaniasa a spolupráce možno vyjsť zoslepej uličky ustavičnej nespokojnosti.Obytné domy, sídliská a ulice sú vizitkounášho spôsobu života i našej výchovydetí. Natíska sa kľúčová otázka, na ktorúsme zabudli: Čo je verejné, spoločné,a čo súkromné?■ Súčasťou života mesta je aj kultúra,ktorá je Popoluškou v celej našejspoločnosti. Robí <strong>Trnava</strong> dosť pretúto sféru ľudského ducha?O kultúre platí to isté, čo aj o spoločnosti.Máme ju takú, akí sme sami. Je rozbitána individuálne predstavy bez širšejkultúrnej obce a bez autorít. Stratilisme spoločný rozmer i zmysel výpovedeumelca. Nemalo by nám však ísť leno samoúčelnú kritiku či presadzovanievlastného videnia sveta bez ochoty dorozumieťsa. Bez definovania spoločného,bez záujmu a konkrétneho prejavukultúrnej obce sa nedá očakávať od samosprávyči štátu, že budú organizovaťa zastrešovať všetky parciálne prejavykultúry. Predpokladám, že tvoriví ľudiav kultúre ani nechcú byť riadení. Pretoúlohou štátu a mesta je vytvoriť priestorpre tvorivosť, nie ju v prvom rade organizovať.Pred rokmi sa hovorilo, že v Trnave„skapal pes“. Ja som však často znepokojenýpráve tým, že nestíham chodiťna mnohé skutočne dobré kultúrne podujatia,ktoré sa v tomto meste konajú.A ani jedno z nich nebolo karom kultúry.Tá pokračuje ďalej. Práve vďaka ľuďom,ktorí pochopili, že kultúra nie je o peniazoch,politikoch, ale predovšetkým o slobodetvorivého ducha.■ Podobne ako v minulom režime, ajdnes sa udeľujú rôzne ocenenia zamimoriadnu prácu pre mesto a spoločnosť.Patria do dnešnej doby alebosú len zdrojom nedorozumenía nenaplnených ambícií?Podobne ako mnohé pojmy stratili svojpôvodný obsah, aj prejav vďačnosti spoločenstvaje v podozrení. Čo sme vlastnenevystavili pochybovaniu? Počnúctradíciou, autoritami, vlastnou identitouaž po zdroje a zázemie spoločenstvai života. Iste, je dôvod na mnohé pochybnosti.Hlavne, ak začína prevládaťtendencia, že mocou a peniazmi možnodosiahnuť všetko. V spoločnosti, kdechýbajú prirodzené štruktúry, odborné,nie roztrieštené komunity, kde absentujeobčianska spoločnosť, sa stáva, žečasť ľudí chce uspokojiť svoje nenaplnenéambície. Dnešná rýchla doba vytvárana to i viaceré možnosti. Kliknutím myši,esemeskou či dostatočnou sumou sarozhoduje, žiaľ, aj o tom, kto je najlepšíspevák, spisovateľ, výtvarné dielo či inýumelecký prejav. Vzniká množstvo súťaží.Každý je fotograf, spisovateľ, výtvarníkči superhviezda. Takto získané oceneniasú rýchlou cestou k zabudnutiu.Kultúru, našťastie, preveruje čas. Je trvalejšiaako život jednotlivca. Nekupujesa, nepredáva a nezávisí na popularite.Napriek takýmto javom v spoločnostiby sme však nemali zanevrieť na snahurelevantných inštitúcií vytvárať zázemievďačnosti. Hlavne v dobe, v ktorej prevládanegativizmus. Princípom kultúrybolo vždy podržať a zvýrazniť cesty, ktoréudržiavajú a rozvíjajú život.■ Prezraď milovníkom literatúry,ke dy s a im p rih ovo rí š ďal š o u k nih o u...Žijeme v dobe, ktorá je plná slov a mámpocit, že oveľa výpovednejšie je ticho.Som v štádiu ticha a počúvania. Hľadámroviny dorozumenia. Vnímam všaki tlak, aby to, čo obstálo a rezonovalo,napríklad aj moje úvodníky, bolo knižnevydané. Ak je o ne záujem, tak môžemurobiť výber a vydať knihu v podobnomformáte ako moje dve predchádzajúce.Zhovárala sa Margita KÁNIKOVÁ, foto: eu