Čínske impresie, alebo čo som si všimla za jeden deň “ Ni hao!“ Takto sa zdraví na opačnom konci sveta, v Číne. S angličtinou je v Pekingu nemalý problém, a tak sa neraz stáva, že ani slovám ako „coffee“ či „cola“ nebude milá teta z najbližšej reštaurácie rozumieť. Názvy jedál, či potravín nachádzam poväčšine v čínskych znakoch a vtedy sa stávajú ruky tým najlepším dorozumievacím prostriedkom. Čínska kuchyňa je rajom pre labužníkov, no občas je možno dobrou radou nepýtať sa, čo je na tom tanieri. Jednoducho vychutnávať. V meste zahalenom do svetiel a smogu občas nevidím do diaľky sto metrov, a predsa by mal môj výhľad z dvadsiateho siedmeho poschodia siahať až k horám.(To si však všimnem až v deň, keď opadne smog.)Kupujem si rúško na tvár, bez ktorého sa už po uliciach neviem pohybovať. Hluk áut neprestáva. Možno si predstavujete, že v metropole Číny sú na cudzincov zvyknutí, no uznajte, že medzi devätnástimi miliónmi obyvateľov je Európan predsa len raritou. A tak sa na mňa uprene pozerajú, priam zízajú, dokonca sa so mnou fotia. Pre väčšinu ľudí som na prvý pohľad Američanka. Je to asi tá lepšia voľba. Veď i v čínštine znamená slovo Amerika (Meiguo) „krásna zem“. V krajine s neuveriteľne príťažlivou a záhadnou tradíciou sa dozvedám čo - to o Pekingčanoch. „Číňan na teba bude uprene hľadieť, no nikdy sa neodváži k tebe prehovoriť. To, čo biely muž považuje za „najnižší level“ vo vzťahu k žene, teda bozk, je pre tradičného čínskeho muža najvyšší prejav lásky, ktorý prichádza až po požiadaní o ruku.“ V supermarketoch praskajú police pod krémami, ktoré dajú pleti biely nádych – mnoho čínskych žien chce nepochopiteľne vyzerať aspoň na chvíľu ako tie zo západného sveta. Nakoľko je v Číne zvykom odpľuť si na ulici (ako pre mužov, tak i pre ženy), spočiatku sa cítim v neustálom ohrození -za cesty si prezerám šaty. A že sa Číňania neve- 24 dia zabávať? V klube sa študenti hýbu v rovnakom rytme na také skvosty ako piesne Lady Gaga, či kúsky ako Barbie Girl. Obľúbeným oblečením pre každú príležitosť je pre mnohých tepláková súprava. V metre pozor – kto skôr príde, toho neprivrú dvere, a tak byť ostražitý a tlačiť sa za každú cenu prináša ovocie. A ak by aj nie, takzvaní „vtláčači“ vás do metra určite dostanú. Takmer v každom parku narážam na skupinku dôchodcov cvičiacich tai qi a rozhodne ich nenahnevá, ak sa k nim pridám. A to, že sú Číňania veľmi neústupní obchodníci snáď netreba nikomu pripomínať - pod jedno euro určite nepôjdu. Toľko som sa naučila za jediný deň v Pekingu. Nemyslím si, že som doposiaľ dokázala preniknúť do čínskeho sveta, či skôr myslenia. No príkladom toho, že nielen ja, ale aj v minulosti izolovaná Čína baží po poznaní, je jeden z mojich študentov. Sedemnásťročný Cad, ktorý doma cvičí streetdance vďaka internetu a predvádza beatbox: „Hovor mi o Európe, o kríze, za ktorú môže len Grécko, a čo znamená slovo liberál.“ Peking dokáže pohltiť a stať sa univerzom sám o sebe. Čím dlhšie tu som, tým menej ho poznám a tým väčšia je moja chuť objavovať ďalej. * Júlia Gergelová
Varanasi
Change language