Apríl 2012 - Banicow

Varanasi
Bolo to niečo ako pozerať sa na dopravnú haváriu. Viete, že
to je niečo zlé a bizarné, ale nemôžete od toho odtrhnúť
oči.
Na mojej ceste s bratom naprieč Indiou
sme toho zažili mnoho, od veľmi
príjemných a komických situácií až
po momenty beznádeje, amoku a
agresie. Vždy to bolo v rámci normy
, zážitky sa vyvažovali a skôr by som
povedal, že môj doterajší dojem z
krajiny bol veľmi pozitívny. No to, čo
sa deje vo Varanasi sa nedeje nikde
inde a nedá sa proti tomu ani veľmi
brániť. Už pred cestovaním do tohto
mesta sme boli varovaní skupinkou
Čechov, že toto mesto je iné ako ostatné
mestá, ktoré navštívili. Tak isto
sme sa o tom dočítali v Lonely Planete.
Pouliční predajcovia, rikšiari a
dohadzovači sú omnoho dotieravejší
a neodbytnejší ako kdekoľvek inde.
Človek si povie, že sa obrní ignoranciou
a trpezlivosťou, no keď sa k tomu
ešte pridá spaľovanie mŕtvol v rieke,
ktorá sa používa na očistné rituály a
niekedy aj na prípravu čaju, má človek
o neopísateľný zážitok postarané.
Čítal som o tomto svätom meste dosť
a myslel som si, že som bol na to
26
pripravený, no tento argument je na
tomto mieste úplne irelevantný. Keď
vidíte na jednom mieste horieť telo
človeka na kope dreva, ku ktorému sa
nedá ani poriadne priblížiť, pretože
sála abnormálne teplo, o trochu ďalej
božiu kravičku pojedať kvety, ktoré
pred tým zdobili kadáver / mŕtvolu
/, Inda, ktorý si pár metrov od horiaceho
tela umýva vlasy a zuby, ženu,
ktorá naberá túto vodu do čajníka
a deti, ktoré ryžujú zlaté zubné implantáty...
skutočne neviete, čo si máte
myslieť. Priznám sa, že to horiace telo
ma fascinovalo najviac.
Bolo to niečo ako pozerať sa na dopravnú
haváriu. Viete, že to je niečo
zlé a bizarné, ale nemôžete od toho
odtrhnúť oči. Po chvíli ma zarazil fakt,
ktorý mi vôbec nedochádzal, pretože
moja chabá predtucha sa nenaplnila.
Človek by si myslel, že horiace telo
bude zapáchať. No, opak bol pravdou.
Tento nezvyčajný pohľad sa nám
naskytol hneď potom ako sme zišli z
úrovne mesta k rieke ghatom (schody
vedúce k svätej rieke). No, keď som sa
trošku spamätal a popozeral sa na obe
strany rieky, uvedomil som si, že tieto
obrady sa dejú všade. Po prechádzke
týmto,na prvý pohľad pre Európana
pochmúrnym miestom si začínam
uvedomovať, že to nie je nič zvláštne -
bežná denná rutina. O tomto fakte ma
uisťuje kolorit rôznych ľudí a zamestnaní,
ktorých cestou k hlavnému
ghatu stretávame. Okolie rieky patrí
hlavne na obradné účely a ženy tu takmer
nevidno, no o pár metrov ďalej
hore schodmi je situácia úplne iná.
Starčekovia si pokojne posedávajú a
popíjajú tchaj, predajcovia všetkého
druhu nosia na hlavách indické dobroty,
„kapitáni“ lodí podriemkavajú
pri svojich koráboch a čakajú na
ďalšieho zákazníka, pomaľovaní mnísi
si v úzkom kruhu kolegov nerušene
vykonávajú svoje každodenné obrady
a mladíci náruživo hrajú kriket. Pri
putovaní po pobreží rieky Ghangy sa
na malom území stretajú dva svety