kultúrno-historický . kalendár - 2012 - Národné osvetové centrum

FEBRUÁR
1 . 2. 1912 *Ján Hutyra, CM, Jablonov (†20. 2. 1978 Brno), slovenský cirkevný činiteľ, v 1936
vysvätený za kňaza, od júna 1942 vicevizitátor Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul
(lazaristov) a direktor Spoločnosti dcér kresťanskej lásky so sídlom v Ladcoch, 1947–48
vo väzbe, v 1950 odsúdený pre údajné rozširovanie protištátnych letákov, 16. 1. 1951 ušiel
z internačného väzenia v Belušských Slatinách a 8 rokov žil v ilegalite, z úzadia riadil
viceprovinciu misijnej spoločnosti a sestry vincentky, 1958–65 väznený (v Prahe, Novom
Jičíne, Valdiciach, Plzni a na Mírove), potom znova pôsobil medzi vincentkami na Slovensku
i v Čechách, vicevizitátor až do 1976 – 100. výročie
1. 2. 1912 *Prof. Ing. arch. Ján Svetlík, Hybe (†8. 12.1997 Bratislava), slovenský architekt
a urbanista, profesor SVŠT v Bratislave, 1935–39 študoval na odbore architektúry
a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe, po zatvorení českých VŠ pokračoval v štúdiu na
Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe (ukončil 1941), 1941–42 stredoškolský profesor
na Vyššej škole staviteľskej v Prešove, 1942–45 referent pre výstavbu vysokých škôl na
ministerstve školstva v Bratislave, 1945–47 splnomocnenec na Povereníctve SNR pre
verejné práce v Košiciach (s úlohou viesť obnovu vojnou poškodených miest a zničených
obcí), spolupracoval s architektmi D. Martinčekom a J. Tvarožkom, 1947–49 vedúci
odboru regionálneho plánovania a výstavby miest a obcí na novozriadenom Slovenskom
štátnom plánovacom a štatistickom úrade v Bratislave, 1949–50 založil odd. pre územné
plánovanie na Oblastnom riaditeľstve Stavoprojektu v Bratislave, 30 rokov pôsobil na SVŠT
v Bratislave, 1958–60 dekan Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT, 1961–74
vedúci Katedry urbanizmu a územného plánovania na Stavebnej fakulte SVŠT, autor 4 VŠ
učebníc (Plánovanie a výstavba miest a obcí, 1978) a skrípt, spoluzakladateľ a 1952–55
prvý predseda Zväzu slovenských architektov, prvý podpredseda Zväzu čs. architektov,
v architektonickej práci sa venoval tvorbe pamätníkov (v spolupráci s poprednými sochármi
realizoval vyše 30 pomníkov a pamätníkov na Slovensku: pamätník SNP nad Lubinou,
1960 – v spolupráci s R. Uhrom a M. Struhárikom, pamätník SNP a 1. čs. armádneho
zboru v Žiari nad Hronom, pamätník SNP v Hanušovciach, 1972 – s F. Patočkom, pomník
architekta D. Jurkoviča na nábreží Dunaja v Bratislave, 1973 – s L. Snopkom; bratislavský
Slavín – autor výtvarného riešenia pamätníka, do 1960 sa projekt realizoval), venoval sa aj
problematike urbanizmu a územného plánovania – 100. výročie
1. 2. 1922 *Renata Tebaldi, Pesaro (†19. 12. 2004 San Marino), talianska operná speváčka sopranistka,
dirigent Arturo Toscanini jej mladodramatický soprán označil za „anjelský hlas“, študovala
na konzervatóriu v Parme a na Conservatorio Rossini v Pesare, debutovala v 1944 v Rovigu,
hviezda milánskej La Scaly (v 1946 sa zúčastnila na koncerte pod taktovkou Artura
Toscaniniho pri znovuotvorení La Scaly, 1949–54 tam spievala) a newyorskej Metropolitnej
opery, kde v 1955 debutovala v úlohe Desdemony vo Verdiho Othellovi ako partnerka Maria
Del Monaca a potom tam dlhé roky (1955–73) pravidelne účinkovala (Mimi v Bohéme,
Čo-čo-san v Madame Butterfl y, Tosca, Manon Lescaut, Violetta v Traviate, Aida, Leonóra
v Sile osudu, Maddalena v André Chenierovi, Adriana Lecouvreur), spolupracovala
s najvýznamnejšími dirigentmi (Arturo Toscanini, Georg Solti, Herbert von Karajan),
vystupovala aj v londýnskej Covent Garden, v San Franciscu, a viedenskej Staatsoper,
v 1976 odišla zo scény, s tenoristom Mariom Del Monacom realizovala sériu nahrávok
Verdiho a Pucciniho opier (Decca) – 90. výročie
1. 2. 1952 *Daniela Hivešová-Šilanová, Bratislava (†26. 8. 2008 Prešov), slovenská poetka,
prekladateľka, dramaturgička, absolvovala štúdium slovenského jazyka a estetickej výchovy
na FF UK v Bratislave (1976), 1976–77 a 1979–82 pracovala vo vydavateľstve Smena,
1977–78 dramaturgička a scenáristka v Podtatranskom divadle v Spišskej Novej Vsi,
1982–89 redaktorka podnikového časopisu v Prešove, 1989–92 zástupkyňa šéfredaktorky
novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list), spoluzakladateľka a 1922–95 dramaturgička
rómskeho Divadla Romathan v Košiciach, pre ktoré napísala hry Miesto pre Rómov (Than
– 26 –
perdal o Roma, 1992) a Veľký primáš Baro (Baro primašis Baro, 1994), potom pedagogička
SUŠ v Košiciach, významne participovala pri vyhľadávaní a výchove nadaných rómskych
detí, od 1991 pôsobila v Združení Jekhetane – Spolu (od 1996 predsedníčka), vydala zbierky
Tanečnica (1974), Uprostred koncertu (1976), Pohyb bez teba (1979), Z údolia nežnej
líšky (1980), Priveľa miesta (1981), Okamih optimizmu (1985), Spätosť (1988), Cigánske
leto (1989), Na počkanie (2000), autorka rozprávok pre deti (Zuzankine motýle, Chlapec
s čajkou, Vtáčatko-Koráločka, Zvončekový mužíček), v rámci celosvetového projektu 1 000
žien pre Nobelovu cenu mieru bola v 2005 nominovaná na toto prestížne ocenenie ako jedna
z dvoch Sloveniek – 60. výročie
1. 2. 1952 Povereníctvo vnútra predložilo varianty realizácie akcie B (presný názov: Vysídlenie triedne
a politicky nespoľahlivých ľudí z veľkých miest, z Prahy, Bratislavy, Brna a ďalších),
komunistické politické perzekúcie (nútené presídlenie z miest na vidiek) postihli činiteľov
z obdobia vojnovej SR, funkcionárov nekomunistických strán, továrnikov, podnikateľov,
statkárov a inteligenciu (advokátov, lekárov, univerzitných profesorov...), akcia sa
začala v lete 1952 a trvala do jesene 1953, z Bratislavy násilne vysťahovali 672 rodín
(6 rodín údajne odišlo dobrovoľne), v rámci akcie B sa malo v Bratislave uvoľniť
1 500 bytov, ktoré mali dostať robotníci (s cieľom zmeniť sociálnu štruktúru v hlavnom
meste), no napokon dostali len štvrtinu, ostatné byty dostali politici, príslušníci Štátnej
bezpečnosti a armády, prvé vysťahovanie z miest bolo už 1948, ďalšia vlna vysťahovania
v 1949 – 60. výročie
2. 2. 962 nemeckého kráľa Otta I. (*23. 11. 912 – †7. 5. 973) pápež Ján XII. korunoval v Ríme za
rímskeho cisára (prvý cisár Svätej rímskej ríše), o 11 dní nato pápež a cisár ratifi kovali
Diploma Ottonianum, podľa ktorého sa cisár stal garantom nezávislosti pápežského
štátu – 1050. výročie
2. 2. 1942 †Daniil Charms, vl. menom Daniil Ivanovič Juvačev, pravdepodobne Leningrad, podľa
niektorých zdrojov Novosibirsk (*30. 12. 1905 Sankt Peterburg), ruský spisovateľ, básnik,
prozaik a dramatik, tvorca surrealistickej, nonsensovej a absurdnej literatúry, študoval
na nemeckom gymnáziu (Peterschule – elitná petrohradská škola, naučil sa výborne
po nemecky a anglicky), v 1924 začal študovať na Leningradskej elektrotechnike (po
roku vylúčený), mal záľubu v preoblečeniach, výstrednostiach a mystifi kovaní („reálne
improvizácie“), čím šokoval i poburoval okolie, od 1925 sa venoval len literatúre, v 2. pol.
20. rokov sa zoznámil s poprednými leningradskými avantgardnými umelcami (o. i.
s Kazimirom Malevičom), v marci 1926 vstúpil do Všeruského Zväzu básnikov (o 3 roky
vylúčený), v zborníkoch zväzu publikoval 2 básne pre dospelých (jediné z jeho tvorby pre
dospelých čitateľov, čo bolo publikované za jeho života), v 1928 s básnikmi Vvedenským,
Olejnikovom, Vaginovom, Zabolockým, Bachterevom a ďalšími založil avantgardnú
básnickú a umeleckú skupinu OBERIU (Объединение реального искусства, Spolok
reálneho umenia – „Budete nám asi vytýkať, že naše sujety sú nereálne, nelogické. Kto ale
povedal, že životná logika je povinná aj pre umenie...“), na večere skupiny Три левых часа
bola predstavená aj jeho absurdná hra Jelizaveta Bam, od 1929 sa živil písaním básničiek
a poviedok pre deti do detského časopisu, poézia básnikov OBERIU v časoch najtvrdšieho
stalinizmu nežila dlho, oberiuti sa rýchlo stali pre sovietsky režim nechcenými (v 1930
ich poéziu ofi ciálne označili za „poéziu triedneho nepriateľa“, v 1932 sa činnosť skupiny
fakticky ukončila), mal zákaz publikovať tvorbu pre dospelých (smel publikovať len pre
deti), v decembri 1931 ho spolu s Vvedenským a ďalšími zatkli, obvinili z protisovietskej
činnosti, uväznili na 6 mesiacov, 18. 6. 1932 ho prepustili a poslali do vyhnanstva v Kursku,
v novembri 1932 sa vrátil do Leningradu, v posledných rokoch života na slobode písal detské
knihy a publikoval v detských časopisoch, žil v dlhoch, o hlade, písal krátke poviedky, krátke
hry a denníky (s nezrozumiteľnými značkami, šiframi, odkazmi), v krátkych poviedkach
jednoduchým jazykom podáva groteskné, absurdné a nonsensové situácie, niekedy cynické
až morbídne, ku koncu života napísal cyklus miniatúr Случаи a novelu Starena (prekladaná
aj Baba, 1939 – najrozsiahlejšie dielo), 23. 8. 1941 ho znova zatkli, uväznili, pravdepodobne
simuloval šialenstvo, v decembri 1941 zbavený trestnej zodpovednosti a prevezený na
– 27 –
200 2012 200 0 012
2 2 12 20 01