kultúrno-historický . kalendár - 2012 - Národné osvetové centrum

5. 1. 1952 †Prof. JUDr. Vladimír Fajnor, Bratislava (23. 10. 1875 Senica), slovenský politik, právnik,
univerzitný profesor, prispel k položeniu základov čs. právneho systému, absolvoval štúdium
práva na univerzitách v Berlíne a Budapešti, 1901–18 advokát vo Zvolene, od mája 1902
do 1. 1. 1912 právny zástupca Zvolenskej ľudovej banky, v 1912 založil Meštiansku banku
(s akciovým kapitálom 300 000 korún; 1912–19 jej riaditeľ – v 1919 splynula so Zvolenskou
ľudovou bankou), v 1912 založil Roľnícku banku v Dobrej Nive (po necelom roku
samostatnej činnosti zmenená na fi liálku Meštianskej banky vo Zvolene), spoluzakladateľ
a člen správnej rady Všeobecnej banky v Lučenci (1909), člen správnych rád v Krupinskej
sporiteľni, Roľníckej banke v Hliníku nad Hronom a v Myjavskej banke, 1918–19 zvolenský
župan v Banskej Bystrici, 1919–30 prezident súdnej tabule v Bratislave, 1931–39 prezident
Najvyššieho súdu ČSR v Brne, prednášal na PF UK v Bratislave (v 1936 profesor), september
1920 – september 1921 minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, v 1938
minister spravodlivosti, v 1945 zástupca ČSR pri stálom medzinárodnom rozhodcovskom
súde v Haagu, spoluzakladateľ a predseda (1920–36) Právnickej jednoty na Slovensku,
špecializoval sa na súkromné právo (Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi, s A. Zátureckým, 1924), spoluautor právnického terminologického
slovníka, spoluzakladateľ a redaktor (1920–36) Právneho obzoru, syn advokáta a hudobného
skladateľa Štefana Fajnora, brat biskupa západného dištriktu a generálneho biskupa
Slovenskej ev. cirkvi Dušana Fajnora – 60. výročie
6. 1. 1412 *sv. Jana z Arku (fr. Sainte Jeanne d’Arc), nazývaná Panna Orleánska (fr. La Pucelle
d’Orléans), Domrémy (30. 5. 1431 Rouen – upálená), francúzska hrdinka storočnej vojny,
bojovníčka proti Angličanom, mučenica, od mladých rokov počula hlasy sv. Michala,
Kataríny a Margaréty, inšpirovaná týmito hlasmi a v presvedčení, že je Bohom vyvolená
oslobodiť Francúzsko od Angličanov v 1429 s vojskom viedla víťazné ťaženie do Orléansu,
dobyla pevnosť Tourelles, mesto Jargeau, potom vtedajšie francúzske hlavné mesto Meung,
ďalej Beaugency, kde zlomila posledný veľký odpor v údolí rieky Loiry a potom porazila
anglickú armádu pri Patay a odtiahla k Remešu (korunovačné mesto francúzskych kráľov),
kde po ceste dobyla mestá Auxerres, Troyes a Chalons, 17. 6. 1429 sa v Remeši zúčastnila
na korunovácii následníka trónu Karola za kráľa Karola VII., útok jej oddielov na Paríž
v septembri 1429 sa skončil neúspechom, v máji 1430 zajatá Burgunďanmi, anglickými
spojencami, a vydaná Angličanom, cirkevným súdom v Rouene odsúdená ako čarodejnica
a kacírka a upálená, 16. 5. 1920 svätorečená, pre Francúzov je národnou hrdinkou
s legendárnou aureolou, čo inšpirovalo mnohých významných umelcov na vytvorenie
divadelných (Shaw, Anouilh), fi lmových (Dreyfus, Bresson) a hudobných diel (Verdi,
Honegger) a i. – 600. výročie
6. 1. 1932 *Andrej Kucharský, Žilina (†17. 1. 2010 Oberhaching), slovenský operný spevák tenorista,
jedna z najvýraznejších postáv nášho operného umenia 2. polovice 20. storočia, pôvodne
vyštudoval veterinárstvo v Košiciach, počas štúdia súkromne študoval spev u I. Godina,
potom absolvoval štúdium spevu na VŠMU v Bratislave (1957, u I. Godina), v sezóne
1958–59 spevácky kurz na rímskej Akadémii sv. Cecílie (u Tita Schipu), 1956–61 a 1963–65
sólista Opery SND (vytvoril 30 tenorových postáv od lyrických po dramatické – debutoval
ako Lenskij v Eugenovi Oneginovi, 1955, Vojvoda z Mantovy v Rigolettovi, 1956, Don
Octavio v Donovi Giovannim, 1956, Cavaradossi v Tosce, 1957, Pelléas v Pelléasovi
a Mélisande, 1958, Rudolf v Bohéme, 1959, Pinkerton v Madame Butterfl y, 1959, Almaviva
v Barbierovi zo Sevilly, 1960, Tamino v Čarovnej fl aute, 1961, Turiddu v Sedliackej cti,
1961, Faust vo Faustovi a Margaréte, 1963, Don José v Carmen, 1963, Alfréd v Traviate,
1963, Max v Čarostrelcovi, 1963, Herman v Pikovej dáme, 1964; stály hosť do 1987 – v 1978
pohostinsky naštudoval Ondreja v Krútňave, v 1984 Cania v Komediantoch), 1961–63
sólista opery v Novosibirsku, od 1965 dlhodobo pôsobil v zahraničí – odišiel legálne ako
manžel opernej režisérky Petry Simon (v Nemecku – v 1965 v Klagenfurte, od 1966 stály
hosť Bavorskej štátnej opery v Mníchove, sólista opier v Norimbergu, Dortmunde, stály
hosť v Stuttgarte, Frankfurte, Kolíne nad Rýnom, v Západnom Berlíne, Brémach, Kreffelde,
Karlsruhe, Mainzi, Mannheime, Wiesbadene, Hannoveri, Darmstadte, Augsburgu; hosťoval
vo Viedni v Štátnej opere aj Volksoper, v rakúskom Salzburgu; vo Francúzsku – Lyon, Paríž,
– 6 –
Marseille, Bordeaux; Belgicku – Liège, Brusel; ďalej v Barcelone, Amsterdame, Aténach,
Teheráne a v Tokiu), v zahraničí spieval predovšetkým postavy talianskeho romantického
a veristického repertoáru (životnou úlohou bol Verdiho Othello – nakrútil aj 2 fi lmové
verzie, v 1987 ňou uzavrel aktívnu umeleckú činnosť), tiež Jeníka v Predanej neveste,
Lacu v Její pastorkyni, Dimitrija v Borisovi Godunovovi, Stolzinga v Majstroch spevákoch
norimberských, Aigistha v Elektre a i., v zahraničí propagoval slovenskú hudbu (aj jeho
zásluhou v 1979 mníchovský Theater am Gärtnerplatz uviedol Suchoňovu Krútňavu, kde
spieval Ondreja), vystupoval aj koncertne, v 1983 vydavateľstvo Opus vydalo platňu s jeho
interpretáciami árií z ruských a talianskych opier, v 1987 ukončil aktívnu spevácku kariéru,
od 1986 vyučoval slovanský vokálny prejav na mníchovskom konzervatóriu a vysokej
škole, viedol interpretačné kurzy v Karlových Varoch, vo Francúzsku i v Belgicku, člen
porôt medzinárodných i slovenských speváckych súťaží, otec opernej speváčky a hudobnej
pedagogičky Andrey Kucharskej, starý otec nádejnej mezzosopranistky Michaely Šebestovej
– 80. výročie
6. 1. 1987 Charta 77 uverejnila k 10. výročiu svojho vzniku vyhlásenie Slovo k spoluobčanom, kde
prvý raz priamo vyzvala čs. verejnosť na občiansku aktivitu a zodpovednosť, upozornila na
spôsoby, ako dosiahnuť demokratickú obnovu spoločnosti, zmenu politickej a spoločenskej
klímy („... osud této země nezáleží jen na politické moci... Daleko víc záleží na tom, co
uděláme my všichni... Dějiny nedělají jen vlády a žádná vláda nemůže úplně pomíjet to,
co dělají občané. Demokracie není něco, co jedni dávají druhým. Je to úkol pro všechny.
Všichni se jí musí znovu a znovu učit. I na nás všech záleží, kdy a jak výrazně se pohne
dobrým směrem sama politická moc. ... vymaňme se konečně ze své pohodlné odevzdanosti
osudu! Přestaňme čekat, co udělají jiní, a udělejme něco sami! Probuďme se z apatie,
nepropadejme pocitu marnosti, překonejme svůj strach! Čím víc bude občanů, kteří se
o to pokusí, tím méně bude i důvodů ke strachu, protože tím těžší bude oprávněný postoj
trestat. Každý z nás může odvahou, kterou v sobě nalezne, přispět k tomu, aby se ani ostatní
nemuseli tolik bát. Smysluplný život nepřiděluje občanům vláda, o ten musí občané sami
dnes a denně usilovat, musí ho hledat sami v sobě a vytvářet vším, co bezprostředně dělají,
tedy i tím, jak se vztahují k obecným věcem.“http://www.89usd.cas.cz/en/dokumenty-atexty-obcanske-spolecnosti-1987-1989/688-01.html)
– 25. výročie
6. 1. 1992 †Elena Čepčeková, Bratislava (*26. 1. 1922 Dolná Ždaňa), slovenská spisovateľka pre
deti a mládež, redaktorka, absolvovala stredoškolské štúdia v Banskej Bystrici a Zvolene,
po 1945 učila v Kostoľanoch pod Tríbečom, 1946–48 úradníčka v Osídľovacom úrade
v Bratislave, 1949–50 pracovníčka na propagačnom odd. Československého štátneho fi lmu
v Bratislave, 1950–54 vedúca redaktorka časopisu Ohník a 1955–57 časopisu Zornička,
1958–59 riaditeľka Domu osvety v Novom Meste nad Váhom, v 1968 redaktorka časopisu
Slniečko, od 1969 sa venovala iba literárnej tvorbe, patrí medzi najproduktívnejších autorov
pre deti a mládež, písala pre deti od najmenších (leporelá) až po dospievajúce (dievčenské
romány), autorka kníh poézie (básnické zbierky: Slniečko, 1948, Tá naša dedinka, 1950,
Stračia nôžka, 1955, Dve mačiatka, 1960, veršovaná rozprávka Utopený mesiačik, 1959
a i.), rozprávok pre deti (Meduška, 1970 Meduška a jej kamaráti, 1971, Tutulaj a Vrtichvost,
1973, Kiki a Miki, 1978, Slniečko na motúze, 1979 a i.), dievčenských románov (Dievča
z majera, 1960, Marcela, neplač!, 1961, Mýlka neplatí, 1964, Serenáda pre Martinu, 1972,
Monika, 1973, Nezabudni, Monika, 1974, Monikine cesty, 1987), bábkových (Loktibrada,
1968, Dvaja bratia a princezná, 1968) a rozhlasových hier (Rudienka, 1973, Roztancované
kráľovstvo, 1974, Konôpka, 1979 a i.), TV večerníčkov a seriálov (Meduška, 1969–79,
Farebné rozprávky, 1983), nositeľka Ceny Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež
(1972) – 20. výročie
7. 1. 1912 *Anna Hrušovská, Budapešť(†4. 2. 2006 Bratislava), slovenská operná speváčka
(koloratúrny soprán) a vokálna pedagogička, spev študovala súkromne u J. Egema v Bratislave
(1929–34), neskôr na konzervatóriu vo Viedni,1938–40 sólistka viedenskej Volksoper,
1942–45 opery v Grazi, 1945–62 Opery SND v Bratislave (Verdi: Gilda v Rigolettovi,
1945 a Violetta v Traviate, 1948; Rosina v Barbierovi zo Sevilly, 1946 Marcelina vo
– 7 –
200 2012 200 0 012
2 2 12 20 012