kultúrno-historický . kalendár - 2012 - Národné osvetové centrum

analýzy, umožnila analýzu malých množstiev látok a úspešne sa využila pri analýze širokej
škály roztokov obsahujúcich množstvo zlúčenín), vytvoril teoretické základy tejto metódy,
v 1924 so svojím japonským žiakom Masuzom Šikatom zostrojil polarograf (prístroj na
polarografi ckú analýzu, na automatický záznam krivky závislosti prúdu od napätia pri
elektrolýze roztoku vzorku s použitím ortuťovej kvapkovej elektródy), v 1959 mu za objav
polarografi e udelili Nobelovu cenu za chémiu, o teoretické rozpracovanie polarografi ckej
metódy sa zaslúžil jeho žiak, Slovák Dionýz Ilkovič – 90. výročie
10. 2. 1912 †Sir Joseph Lister, barón, Walmer (*5. 4. 1827 Upton), anglický chirurg, zakladateľ
antiseptickej medicíny, priekopník dezinfekcie a preventívneho lekárstva, 1848–52
študoval medicínu na University College Londýne, v 1952 sa stal členom Royal College
of Surgeons, profesor chirurgie v Glasgowe (od 1860), potom v Edinburghu a od 1877 na
King’s College Londýne, už počas štúdií skúmal mikroskopom hnis z rán, snažiac sa objaviť
v ňom choroboplodné zárodky (mikróby – predpokladal, že sú príčinou hnisania), zároveň
skúmal účinok rôznych chemických látok ako ochrany pred hnisaním, úspešne aplikoval
Pasteurovu teóriu v chirurgii, 12. 8. 1865 uskutočnil prvú operáciu pod antisepsou, používal
kyselinu karbolovú na sterilizáciu chirurgických nástrojov a čistenie rán, značne to znížilo
pooperačné infekcie (úmrtnosť pacientov na jeho oddelení rapídne klesla), v 1867 publikoval
série prípadov (On the Antiseptic Principle in the Practice of Surgery), v 1891 pomáhal
založiť v Londýne Britský ústav preventívnej medicíny (v 1903 premenovaný na Listerov
ústav preventívnej medicíny), v posledných rokoch života sa mu dostalo uznania za jeho
významný príspevok k medicíne, zastával prestížne posty v rámci vedeckej komunity
(viceprezident Royal College of Surgeons, 1894 – 1900 prezident Kráľovskej spoločnosti,
prezident British Association for the Advancement of Science), v 1902 dostal Order of Merit
– 100. výročie
10. 2. 1837 †Alexander Sergejevič Puškin, Sankt Peterburg (*6. 6. 1799 Moskva), ruský básnik,
prozaik a dramatik, považovaný za najväčšieho ruského básnika a zakladateľa modernej
ruskej literatúry, od 1811 študoval na cárskom lýceu v Cárskom Sele, 1817–20 pracoval na
ministerstve zahraničia v St. Peterburgu, pre slobodomyseľné politické básne a epigramy
ho v máji 1820 poslali do vyhnanstva do južného Ruska, najprv do Jekaterinoslavu, odkiaľ
cestoval na Kaukaz a Krym, z čoho čerpal materiál pre svoj „južný cyklus“ romantických
poém Kaukazský zajatec (1820–21), Bratia-zlodeji (1821–22) a Bachčisarajská fontána
(1823) i poému Cigáni (1824), 1820–23 prežil v Kišineve, 1823–24 v Odese a napokon
v Michajlovskom, 1823–31 pracoval na svojom najznámejšom a najprekladanejšom
diele – románe vo veršoch Eugen Onegin, panoramatickom obraze ruského života, na jeseň
1826 mu cár Mikuláš I. povolil žiť v Moskve, bol pod cenzorským dozorom samotného
cára, tajným sledovaním polície a otvoreným dohľadom jej šéfa grófa Benckendorfa, diela
napísané v období 1829–36 otvárajú novú kapitolu dejín ruskej literatúry, v 1831 sa oženil
s Natáliou Gončarovovou a usadili sa v St. Peterburgu, jeho veľká historická tragédia
Boris Godunov, dokončená v 1825, vyšla až v 1831, bola však zakázaná pre divadelné
inscenovanie (prvý raz až v 1870), obdiv k cárovi Petrovi Veľkému vyjadril v poémach
Poltava (1829) a Medený jazdec (1837) i v nedokončenom románe Černoch Petra Veľkého,
písal aj prozaické diela (Piková dáma, Kapitánova dcéra – historická povesť o Pugačovovom
povstaní za vlády Kataríny Veľkej, Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina), pozadie
jeho smrti v súboji zostáva dodnes neujasnené, viaceré jeho diela boli transformované na
operné a baletné opusy, v 1937 bolo na jeho počesť Cárske Selo premenované na Puškin,
jeho meno nesie svetoznáme moskovské múzeum (patrí medzi najvýznamnejšie ruské
umelecké múzeá) – 175. výročie
10. 2. 1932 †Richard Horatio Edgar Wallace, Hollywood, Kalifornia (*1. 4. 1875 Greenwich,
Londýn), anglický spisovateľ, prozaik a dramatik, novinár, klasik detektívnej literatúry,
fi lmový scenárista, slúžil v armáde, po prepustení z armády v 1899 začal pracovať ako
dopisovateľ tlačovej agentúry Reuter pre londýnsky Daily Mail, v 1905 vlastným nákladom
vydal prvý román The Four Just Men (Štyria spravodliví), autor 175 prevažne detektívnych
románov (množstvo bestsellerov: Zelený lukostrelec, Mŕtve oči Londýna, Žabie bratstvo),
– 34 –
početných poviedok a 24 divadelných hier, mnohé jeho diela boli sfi lmované, fi lmový
scenárista (britský fi lm Pes baskervillský, námet na americký fi lm King Kong) – 80. výročie
10. 2. 1962 †Max Švabinský, plným menom Maxmilian Theodor Jan Švabinský, Praha (*17. 9. 1873
Kroměříž), český maliar, grafi k a rytec, jedna zo zakladateľských osobností moderného
českého výtvarného umenia 20. stor., predovšetkým v grafi ke (drevoryty Rajská sonáta,
1917–20, Básník a múza, 1932, litografi cké ilustrácie k Hugovmu Satyrovi), 1891–98
študoval na AVU v Prahe, od 1891 bol členom Spolku výtvarných umelcov Mánes,
1898–99 bol v Paríži, v 1904 získal zlatú medailu na svetovej výstave v St. Louis, profesor
AVU v Prahe (v 1910 založil a do 1927 viedol grafi ckú špeciálku), vynikal mimoriadnou
kresliarskou zručnosťou, vysoko oceňovaný i pre rozmanitosť používaných grafi ckých
techník (olejomaľba, perokresba, litografi a, mozaika, akvarel, mezzotinta, lept, pastel,
drevoryt, návrhy na vitráž, kresba suchou ihlou, rudkou, čiernou kriedou, ceruzkou, uhľom),
venoval sa portrétom (Kulatý portrét, 1897, Růžový portrét, 1898, Vrchlický, 1896, Aleš,
1908, Mánes, 1917, T. G. Masaryk), krajinomaľbe, ilustráciám, robil plagáty, exlibris,
návrhy gobelínov, vitráží aj poštových známok a bankoviek, vytvoril návrhy farebných okien
Katedrály sv. Víta (Seslání Ducha svatého v kaplnke sv. Ludmily, Poslední soud v okne
južnej lode, 1937–39), člen Société nationale des Beaux-Arts v Paríži, rytier Radu čestnej
légie, profesor C. k. Akademie umění v Prahe (aj rektor), akademik korešpondent Real
Academia de Bellas Artes v Madride a i. – 50. výročie
10. 2. 1972 †Prof. Peter Matejka, Bratislava (*26. 6. 1913 Nové Mesto nad Váhom), slovenský maliar,
vysokoškolský profesor, patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov Generácie 1909,
spolu s J. Mudrochom a J. Kostkom vedúca postava jej bratislavského krídla, 1935–39
študoval maliarstvo na AVU v Prahe (u prof. W. Nowaka), po skončení štúdií žil v Novom
Meste nad Váhom, od 1945 v Bratislave, 1939–50 slobodný umelec, 1950–72 pedagogicky
pôsobil na VŠVU v Bratislave (v 1966 profesor, viedol odd. monumentálneho maliarstva,
voľnej maľby a gobelínu), doménou jeho tvorby boli fi gurálne kompozície, ženské portréty,
zátišia (kytice) a krajiny, k špičkovým kompozíciám patria Pred zrkadlom (1942) a Žena
na balkóne (1944), v 1942 dostal cenu Dunajského veľtrhu za obraz Dáma v modrom,
vystavoval individuálne i na kolektívnych výstavách, aj v zahraničí (Paríž, Terst, Ľubľana,
Benátky, Moskva, Sofi a, Novi Sad, Brusel, Berlín, Jerevan a i.), od 1945 člen Skupiny
29. augusta, 1946–48 člen Umeleckej a vedeckej rady, od 1946 člen pražskej Umeleckej
besedy, nositeľ Ceny mesta Bratislavy (1948), v 2002 v Novom Meste nad Váhom vznikla
Galéria Petra Matejku – 40. výročie
11. 2. 1972 slovenský krasokorčuliar Ondrej Nepela získal zlatú medailu na ZOH v japonskom
Sappore (2. – 13. 2. 1972), 21-ročný zverenec trénerky Hildy Múdrej získal historicky
prvú zlatú olympijskú medailu slovenského športovca na ZOH (doteraz jediný), na ZOH
v Sappore získali čs. hokejisti bronzovú medailu a Helena Šikolová tiež bronzovú v behu
na lyžiach na 5 km – 40. výročie
11. 2. 1982 †Rudolf Fabry, Bratislava (*8. 2. 1915 Budmerice), slovenský básnik, novinár, publicista
a grafi k, iniciátor a popredná postava nadrealizmu, 1933–37 študoval kreslenie a zemepis na
Českom vysokom učení technickom v Prahe, po 1938 sa usadil v Bratislave, pracoval ako
úradník, od 1947 ako novinár (v denníku Práca, neskôr v týždenníkoch Nedeľa, Život, Svet
socializmu, v kultúrnych časopisoch – Film a divadlo, 1958–60 Kultúrny život), 1960–65
spisovateľ v slobodnom povolaní, 1966–68 pracovník Slovenského ústredia knižnej kultúry,
1969–71 šéfredaktor týždenníka Expres a 1973–75 časopisu Výtvarný život, prvá zbierka
Uťaté ruky (1935) sa považuje za nástup nadrealizmu (surrealizmu) v našej literatúre,
surrealistickú metódu (automatické písanie) naplno uplatnil v ďalšej zbierke Vodné
hodiny hodiny piesočné (1938), cyklickej skladbe Ja je niekto iný (1946), po schematickej
občianskej lyrike, písanej v 50. rokoch, sa vrátil k nadrealistickej metóde v zbierkach Každý
sa raz vráti (1964), Nad hniezdami smrti vánok (1969), Skala nekamenná bralo neskalnaté
(1973, venovaná pamiatke Janka Kráľa), Na štít ruža krváca (1977) a Metamorfózy metafor
(1978; texty k vlastným surrealistickým kolážam), vydal aj zbierku poviedok Takým zvony
nezvonia (1978), cestopisno-reportážne knihy (o Egypte, Japonsku, výber reportáží Tak chutí
– 35 –
200 2012 200 0 012
2 2 12 20 01