kultúrno-historický . kalendár - 2012 - Národné osvetové centrum

KULTÚRNO-HISTORICKÝ 

KALENDÁR - 2012

JANUÁR 

1. 1. 1912 ofi ciálne vznikla Čínska republika (formálne vyhlásená) – 100. výročie 

1. 1. 1932 *PhDr. Titus Kolník, DrSc., Hrachovište, slovenský archeológ, absolvoval štúdium 

archeológie a národopisu na FF UK v Bratislave a FF KU v Prahe (1955), dlhoročný 

pracovník Archeologického ústavu SAV (1954 – 2008, 1961–64, 1966–70 vedúci 

Protohistorického a slovanského oddelenia AÚ SAV), hlavný redaktor časopisu Slovenská 

archeológia (1991–99), absolvoval dlhodobé študijné pobyty v Maďarsku, Rakúsku, 

ZSSR a Nemecku (1964–65 štipendista Humboldtovej nadácie, ako prvý z bývalého 

Československa), vo vedeckovýskumnej činnosti sa špecializoval na rímsku dobu a obdobie 

sťahovania národov, problematiku barbarského a hlavne germánskeho osídlenia v strednej 

Európe, na rímsko-germánske kontakty v 1. – 4. stor., venoval sa štúdiu pamiatok antického 

umenia na Slovensku a ich ikonografi i (Skvosty antiky na Slovensku, 1979, Römerzeitliche 

Gräberfelder in der Slowakei, 1980, Staroveká plastika, 1981, Rímske a germánske umenie 

na Slovensku, 1984 – Cena Literárneho fondu, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov 

I. – Územie Slovenska pred príchodom Slovanov, 1998, aj reedícia – spoluautor, Kontakty 

raného kresťanstva s územiami strednej Európy vo svetle archeologických a historických 

prameňov, In: Studia arch. Slovaca medievalia III. – IV., 2000–01, Ľudmila Cvengrošová 

a dávne Slovensko /medaily, reliéfy, sochy/, 2012 – s E. Kolníkovou a J. Vladárom; 

spoluautor monografi e Dejiny Bratislavy I., spoluautor monografi e Branč. Germánska 

osada z 2. až 4. storočia, 2007 – s V. Varsikom a J. Vladárom), realizoval terénne výskumy 

lokalít z doby rímskej (Abrahám, Branč, Cífer – Pác, Kostolná pri Dunaji, Milanovce, 

Očkov, Sládkovičovo, Štúrovo), bol odborným konzultantom pri výskumoch rímskej stanice 

v Stupave (1974–76), v Rusovciach (od 1979) a v Iži (od 1978), držiteľ Ceny Daniela Rapanta 

za rok 2002, nositeľ Zlatej plakety AÚ SAV (čestný člen AÚ) a Zlatej plakety Ľudovíta Štúra 

SAV, emeritný člen Učenej spoločnosti SAV, člen Nemeckého a Rakúskeho archeologického 

inštitútu, manžel numizmatičky E. Kolníkovej – 80. výročie 

1. 1. 1942 †Jaroslav Ježek, New York (*25. 9. 1906 Praha), český hudobný skladateľ a klavirista, 

1924–27 študoval na Pražskom konzervatóriu, v 1928 sa začala jeho mimoriadne úspešná 

spolupráca s Werichom a Voskovcom v Osvobozenom divadle, kde pre ich divadelné hry 

skladal scénickú hudbu (k 20 hrám) a piesne na ich texty, tvoriace základ českej modernej 

tanečnej a džezovej hudby (Ezop a Brabenec, Život je jen náhoda, David a Goliáš, Klobouk 

ve křoví, Mary, babička Mary, Nebe na zemi, Nikdy nic nikdo nemá, Půl párku, Pochod 

stoprocentních mužů – za vojny ho V & W používali ako znelku svojich rozhlasových 

programov z Ameriky), komponoval aj tanečnú a fi lmovú hudbu (Pudr a benzin, U nás 

v Kocourkově, Svět patří nám a i.), početnú klavírnu a komornú tvorbu, od 1934 bol členom 

surrealistickej skupiny, na jeseň 1938 bola Osvobozenému divadlu odňatá koncesia (angažovali 

sa proti fašizmu) a v januári 1939 spolu s Werichom a Voskovcom odletel do USA, usadil sa 

v New Yorku, kde vyučoval hru na klavíri a bol zbormajstrom Československého pěveckého 

sboru (ich koncert 6. 4. 1941 bol prvým celovečerným zborovým koncertom v New Yorku 

vôbec), v 1991 vzniklo v Prahe Konzervatórium a Vyššia odborná škola Jaroslava Ježka (ako 

jediné v ČR sa venuje výučbe džezu, populárnej a klasickej hudbe) – 70. výročie 

1. 1. 1942 zástupcovia 26 štátov protihitlerovskej koalície, bojujúcich proti mocnostiam Osi, vo 

Washingtone podpísali Deklaráciu Spojených národov(aj Washingtonská deklarácia), 

vyjadrovala vôľu signatárov zvíťaziť nad fašizmom, zaviazali pokračovať v spoločnom 

boji proti fašistickým mocnostiam až do konečného víťazstva, použiť na to všetky 

zdroje a spoločne pri tom spolupracovať, v tejto deklarácii sa prvýkrát použil pojem 

Spojené národy, schválený na podnet prezidenta Roosevelta, podpísali ju aj zástupcovia 

Československa, deklarácia patrila medzi dokumenty, z ktorých vychádzala Charta OSN 

(podpísaná 26. 6. 1945, vstúpila do platnosti 24. 10. 1945) – 70. výročie 

1. 1. 1972 †Maurice Chevalier, Paríž (*12. 9. 1888 Paríž), francúzsky šansoniér, tanečník, spevák 

a fi lmový herec (Mlčať je zlato, Gigi), začínal ako akrobat a kabaretný spevák, účinkoval 

– 2 – 

v hudobných revue a ako komický herec vo francúzskych fi lmoch, v 1917 sa stal hviezdou 

v Casino de Paris, v 1929 odišiel do Hollywoodu, silný francúzsky akcent, melodický 

hlas a šarm z neho urobili prototyp galantného a noblesného francúzskeho monsieura 

v amerických fi lmoch 30. rokov, v 1935 sa vrátil do Paríža, nakrúcal vo Francúzsku 

a Anglicku, hral a spieval asi v 40 fi lmoch, jeho piesne Mimi, Louise a Valentine získali 

medzinárodnú popularitu, v 1958 dostal zvláštneho Oscara za celoživotné dielo, nositeľ 

vyznamenaní (Légion d’honneur, 1938, francúzsky Ordre merite national, 1964), v 1973 

vyšla autobiografi cká kniha Bravo, Maurice! – 40. výročie 

2. 1. 1462 *Piero di Cosimo, vl. menom Piero di Lorenzo, Florencia (†1521 alebo 12. 4. 1522 

Florencia), taliansky renesančný maliar, žiak Cosima Rosselliho, ktorému asistoval 

pri maľovaní fresiek v Sixtínskej kaplnke (od 1481), známy svojou fantastickou 

imaginatívnosťou, autor imaginatívnych mytologických malieb (Venuša, Mars a Kupido, 

Vulkán a Aeolus, Perseus oslobodzuje Andromedu, Satyr oplakávajúci Nymfu, Boj medzi 

Lapitmi a Kentaurmi), náboženských obrazov (Nepoškvrnené počatie, Sv. Mária Magdaléna, 

Sv. Ján Evanjelista, Madona s dieťaťom), fresiek a portrétov (Portrét Simonetty Vespucci), 

pracoval navrhoval tiež masky na karnevaly, ľudové slávnosti a procesie, nepatril k žiadnej 

maliarskej škole a pracoval mimo ofi ciálneho umeleckého prostredia – 550. výročie 

2. 1. 1762 nová správna reforma v Rakúsku ustanovila Česko-rakúsku dvorskú kanceláriu ako 

najvyšší politický orgán pre české a rakúske krajiny (namiesto zrušeného Directoria in 

publicis et cameralibus – Direktória pre verejné a kamerálne záležitosti) – 250. výročie 

2. 1. 1837 *Milij Alexejevič Balakirev, Nižný Novgorod (†29. 5 1910 St. Peterburg), ruský 

skladateľ, klavirista a dirigent, hudobný pedagóg a teoretik, vedúca osobnosť Mocnej hŕstky, 

štúdium matematiky na univerzite zanechal (1853–55 na Matematickej fakulte Kazanskej 

univerzity), v 1855 sa v Petrohrade stretol s M. I. Glinkom, ktorý ho presvedčil, aby sa venoval 

komponovaniu hudby, v 1856 debutoval s veľkým úspechom na univerzitnom koncerte 

v Petrohrade ako klavirista a skladateľ (koncertné Allegro fi s-mol), začiatkom 60. rokov 

19. storočia vznikla pod jeho vedením skupina skladateľov Mocná hŕstka (Mogučaja kučka), 

príslušníci skupiny (Balakirev, C. A. Kjuj, M. P. Musorgskij, A, P. Borodin, N. A. Rimskij- 

-Korsakov, teoretikom bol V. V. Stasov) čerpali v tvorbe z národných (ruskej histórie, 

národných eposov a rozprávok) a ľudových zdrojov ruskej hudby (ľudovej piesne), v 1862 

spoluzakladateľ (s G. Lomakinom) Bezplatnej hudobnej školy v Petrohrade (škola fungovala 

pod cárskou záštitou, pôsobil v nej ako koncertný dirigent, 1868–74 a 1881 – 1908 jej 

riaditeľ), 1867–69 hlavný dirigent Ruskej hudobnej spoločnosti v St. Peterburgu, v 1866 

a 1867 v Prahe uviedol opery Život za cára (Ivan Susanin) a Ruslan a Ľudmila M. I. Glinku, 

1883–94 riaditeľ Dvorskej speváckej kapely, komponoval predovšetkým symfonickú 

hudbu (1. symfónia, 1898, 2. symfónia, 1908, symfonické básne Tamara, 1881–82 – podľa 

básne Lermontova, Rus, 1887, V Čechách, 1906) a klavírnu hudbu (fantázia Islamej, 1869, 

nedokončený klavírny koncert), hudbu k Shakespearovmu Kráľovi Learovi (1858–61), 

komornú hudbu, romance, piesne a i., v 1866 vyšiel jeho zborník 40 národných piesní pre 

hlas a klavír, ku koncu života sa oddal náboženskému mysticizmu – 175. výročie 

2. 1. 1992 v Rusku sa začala radikálna ekonomická reforma (Big Bang, Jeľcinova – Gajdarova 

reforma), ruská vláda sa snažila realizovať zamýšľané transformačné opatrenia v 3 zá klad- 

ných smeroch: liberalizácia ekonomiky – liberalizácia cien, liberalizácia miezd, liberalizácia 

zahraničného obchodu, inštitucionálne zmeny – privatizácia, makroekonomická 

stabilizácia – vyrovnaný štátny rozpočet, reštriktívna peňažná a úverová politika; drastická 

šoková terapia priniesla radikálne zdražovanie, hyperinfl áciu, vysoké dane, fi nančné 

špekulácie atď., v dôsledku toho došlo k drastickému prepadu životnej úrovne obyvateľstva, 

v dôsledku privatizačných procesov (kupónová privatizácia) nastala výrazná diferenciácia 

obyvateľstva (prví miliardári) – 20. výročie 

3. 1. 1942 *PhDr. Dušan Kováč, DrSc., Humenné, slovenský historik a spisovateľ, absolvoval štúdium 

histórie a ruštiny na FF UK v Bratislave (1964), pôsobil ako stredoškolský profesor (1965–66 

v Partizánskom, 1966–68 v Bratislave), 1968–81 vedecký pracovník Ústavu dejín európskych 

– 3 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

soc. krajín SAV, 1981–90 vedecký pracovník a 1990–98 riaditeľ Historického ústavu SAV 

v Bratislave, 1998 – 2005 vedecký sekretár a 2005–09 podpredseda SAV pre spoločenské 

vedy, absolvoval študijné pobyty v zahraničí (USA, Rakúsko, Veľká Británia), špecializoval 

sa na moderné slovenské a európske dejiny 19. a 20. storočia, vznik a vývin moderného 

slovenského národa (hlavné vedecké výsledky: začlenenie slovenského nacionalizmu do 

kontextu európskeho vývoja v 19. a 20. storočí, príspevky k dejinám diplomacie a k dejinám 

1. svetovej vojny, objasnenie historických slovensko-českých vzťahov v stredoeurópskom 

priestore, príspevky k poznaniu dejín národnostných a etnických menšín a vzťahu 

menšina – väčšina; publikácie: Muži deklarácie, 1991, Nemecko a nemecká menšina na 

Slovensku 1871 – 1945, 1991, History and Politics, 1992, Slovensko v Rakúsko-Uhorsku, 

1995, Slováci. Česi. Dejiny, 1997, 20 storočí na Slovensku. Eseje a kalendárium, 1999, 

Dejiny Slovenska, 1998, 20. storočie – storočie svetla, storočie temna, 2000, Milan Rastislav 

Štefánik, 1996; editor: Kronika Slovenska. Zv. 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia, 

1998, Kronika Slovenska. Zv. 2. Slovensko v 20. storočí, 1999; vedúci autorského kolektívu: 

Slovensko v 20. storočí, 1. zväzok: Na začiatku storočia 1901 – 1914, 2004, Slovensko 

v 20. storočí, 2. zväzok: Prvá svetová vojna, 2008 – Cena SAV za vedeckovýskumnú činnosť 

2010, O historiografi i a spoločnosti, 2011; gestor a autor učebníc dejepisu pre 5 – 9. ročník 

ZŠ), hlavný redaktor Historického časopisu, člen redakčnej rady časopisov História, Český 

časopis historický, Česko-slovenská historická ročenka; od 1959 publikoval básne i prózu 

v Mladej tvorbe, potom v Slovenských pohľadoch a Novom slove, debutoval v 1971 

knihou próz Prevteľovania, v 1973 vyšla jeho jediná básnická zbierka Zväčšeniny, v 1991 

próza Medzi vlkom a hmlou, venoval sa hlavne tvorbe pre deti a mládež (knihy poviedok: 

Tajomstvá, 1978, Prvý deň prázdnin, 1981, Deväť studničiek, 1984; rozhlasové hry: Biela 

prašná cesta, 1974, Studňa, 1980; TV scenáre: Chlapské leto, Yetiho stopy, Posledná fáza 

zatmenia, S vetrom vo vlasoch), člen vedeckých domácich (Učená spoločnosť SAV – člen 

Rady Učenej spoločnosti SAV, Slovenská akademická spoločnosť, Vedecké kolégium SAV 

pre kultúrno-historické vedy) i zahraničných spoločností (Collegium Carolinum – Mníchov, 

Nemecko, Royal Historical Society, Londýn, Maďarská akadémia vied, Rakúska akadémia 

vied), 1990 – 2011 predseda Slovenského národného komitétu historikov, od 2011 predseda 

Slovenskej historickej spoločnosti, nositeľ Pribinovho kríža II. triedy (2003), Herderovej 

ceny (2004), brat bývalého prezidenta SR Michala Kováča – 70. výročie 

4. 1. 1932 *Carlos Saura, Huesca, španielsky fi lmový režisér a scenárista, absolvoval štúdium réžie 

na Instituto de Investigaciones y Estudios Cinematográfi cos (1957), 1957– 63 pedagogicky 

pôsobil na Filmovej škole v Madride (profesor réžie, v 1963 musel školu opustiť 

z politických dôvodov – Frankova cenzúra), medzinárodný ohlas mali jeho fi lmy Záhrada 

rozkoší (1970), Anna a vlci (1972), Sesternica Angelika (1973, zvláštna cena poroty na 

MFF v Cannes), Elisa, môj život (1975, cena MFF v Cannes), Starý dom uprostred Madridu 

(1976), trilógiu fi lmových fl amencových tanečných drám Krvavá svadba (1981), Carmen 

(1983) a Čarodejná láska (1986) nakrútil v spolupráci s choreografom, tanečníkom a hercom 

Antoniom Gadesom a jeho skupinou, snímka Mamička oslavuje sté narodeniny (1979) 

a Tango (1998) boli nominované na Oscara za najlepší zahraničný fi lm, do viacerých fi lmov 

obsadil svoju dlhoročnú partnerku Geraldine Chaplin, z novších fi lmov spomeňme Salomé 

(2002), dokument Fados (2007), Don Giovanni (2009) a Flamenco, Flamenco (2010, pohľad 

na históriu a tradície hudby a tanca fl amenco), nositeľ Zlatej medaily Academia de las Artes 

y las Ciencias Cinematográfi cas de España (1992) – 80. výročie 

4. 1. 1942 *John McLaughlin, Doncaster, anglický gitarista a skladateľ (jazz fusion), na gitare sa 

naučil hrať ako samouk, považovaný za jedného z najväčších gitaristov, vo svojej gitarovej 

hudbe obsiahol džez, indickú klasickú hudbu, indickú ľudovú hudbu, fusion, západnú 

klasickú hudbu a fl amenco, nahrával a hral so špičkovými muzikantmi: s Milesom Davisom 

(electric jazz-fusion albumy), Carlosom Santanom, Waynom Shorterom, Chickom Coreom, 

Tonym Williamsom, Stingom, Jimim Hendrixom, Al Di Meolom, Pacom de Lucíom, 

v 1974 Mahavisnu Orchestra nahral s London Symphony Orchestra album Apocalypse 

(jeho kompozície) a v 1988 nahral London Symphony Orchestra jeho Koncert pre gitaru 

a orchester Mediterranean, v 1968 založil prvú vlastnú skupinu, v 1969 odišiel do New 

– 4 – 

Yorku, jeho džezrocková fusion formácia Mahavishnu Orchestra (1971 – 1976 a 1984–87) 

interpretovala technicky virtuóznu hudbu, spájajúcu elektrický džez a rock s východnými 

a indickými vplyvmi, 1975–77 viedol formáciu Shakti (s indickými muzikantmi), s Alom 

DiMeola a Pacom DeLucia vytvoril legendárne gitarové trio (1981–96: albumy Friday Night 

in San Francisco, 1981, Passion, Grace & Fire, 1982, Guitar Trio, 1996), v 2008 bol jeho 

album Floating Point nominovaný na Cenu Grammy ako najlepší súčasný džezový album, 

v 2010 dostal s Chickom Coreom Cenu Grammy za najlepší džezový inštrumentálny album 

(Five Peace Band) v 2011 album To The One nominovaný na Cenu Grammy ako najlepší 

súčasný džezový album), viac ráz zvíťazil v anketách ako najlepší džezový gitarista alebo 

najlepší gitarista celkovo, v 1994 dostal Cenu Milesa Davisa na Medzinárodnom džezovom 

festivale v Montreale, nahral veľa albumov so svojimi projektmi i ako hosťujúci gitarista, 

v 1987 vystupoval v Bratislave s Jonasom Hellborgom na Bratislavských džezových dňoch 

a v 2008 vystúpil s The 4th Dimension v bratislavskej Incheba Expo Aréne v rámci jazzovej 

session One Day Jazz – 70. výročie 

5. 1. 1932 *Prof. Umberto Eco, Alessandria, taliansky literárny kritik, fi lozof a estetik, historik 

umenia, medievalista, semiotik, románopisec, patrí medzi najvýznamnejších reprezentantov 

postmoderny, štúdium práva na univerzite v Turíne zanechal a potom absolvoval štúdium 

stredovekej fi lozofi e a literatúry (v 1954 PhD.), pracoval ako kultúrny redaktor v televízii, 

1956–64 prednášal na univerzite v Turíne, potom vo Florencii a Miláne, od 1971 profesor 

semiotiky na univerzite v Bologni, vedie seminár komunikačných vied, na Univerzite San 

Marino (jej prezident) založil International Center for Semiotic and Cognitive Studies, 

prednáša na univerzitách v Miláne, Paríži a v New Yorku, venoval sa štúdiám v oblasti 

estetiky (Otvorené dielo – Opera aperta, 1962, rev. vvd. 1972, 1976, Dejiny krásy – Storia 

della Bellezza, 2004, ilustrovaná esej, opisuje a početným obrazovým materiálom 

dokumentuje vývoj predstáv o kráse od antického Grécka dodnes, Dejiny škaredosti – Storia 

della Bruttezza, 2007, ilustrovaná esej o škaredosti, Skeptici a tešitelia – eseje o masovej 

kultúre), medievalistiky, literárnej vedy (Hranice interpretácie – I limiti dell’interpretazione, 

1990, hodnotí interpretačné prístupy od Aristotela až po Derridu, rozvíja svoje názory na 

„otvorenosť diela“, „modelového čitateľa“, eseje O literatúre, 2003), otázkam komunikácie 

a semiotiky (Teória semiotiky, 1976, Semiotika a fi lozofi a jazyka, 1984 – napísal ich po 

neúspešných anglických prekladoch svojich predchádzajúcich prác v angličtine; Hľadanie 

dokonalého jazyka v európskej kultúre, 1993, O zrkadlách a iné eseje, 1995), autor množstva 

štúdií, prác a esejí z oblasti kritiky, histórie a komunikácie (mnohé preložené do viacerých 

jazykov), autor 6 románov, svetovým bestsellerom sa stal hneď jeho prvý román Meno ruže 

(1980, fi lmový prepis režiséra Jeana-Jacquesa Annauda v 1986 s veľkým diváckym ohlasom, 

so Seanom Connerym) o tajomnej vražde spáchanej v 14. stor. v talianskom kláštore 

rozoberá otázku pravdy z teologickej, fi lozofi ckej a historickej perspektívy, nasledoval 

ďalší bestsellerový román Foucaultovo kyvadlo (1988), Ostrov včerajšieho dňa (1995), 

Baudolino (2001), ilustrovaný román Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004) a Pražský 

cintorín (2010), v ČR vyšla aj kniha rozhovorov francúzskeho novinára a spisovateľa Jeana- 

-Philippa de Tonnaca s U. Ecom a francúzskym scenáristom Jeanom-Claudom Carrièrom 

s názvom Knih se jen tak nezbavíme, v 2009 bol hosťujúcim kurátorom parížskeho Louvre 

(séria prednášok, konferencií, koncertov a špecializovaných prehliadok múzejných zbierok 

v súlade s témou, ktorú si sám zvolil – „závrat zo zoznamu“ /názov jeho diela Vertigine 

della lista/ a výstava v Louvre, venovaná „závratu z umenia“ v priebehu storočí), držiteľ 

mnohých prestížnych ocenení (Cavaliere di Gran Croce Ordine al merito della Repubblica 

Italiana, 1997, Zlatá medaila za zásluhy v oblasti kultúry a umenia) a čestných doktorátov 

(Katholieke Universiteit v Leuvene, Belgicko, Loyola University, Chicago, State University 

of New York, Royal College of Arts, Londýn, Université de Paris, Sorbonne Nouvelle, 

University of Glasgow, Unversidad Complutense de Madrid, univerzít v Odense, Tel Avive, 

Buenos Aires, Aténach, v Tartu, Akadémie krásnych umení vo Varšave, Institut d’études 

politiques v Grenobli, Lomonosovovej univerzity v Moskve, Freie Universität v Berlíne, 

Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, univerzít v Siene, Sofi i, Ľubľane, v Uppsale a iných 

univerzít) – 80. výročie 

– 5 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 012

5. 1. 1952 †Prof. JUDr. Vladimír Fajnor, Bratislava (23. 10. 1875 Senica), slovenský politik, právnik, 

univerzitný profesor, prispel k položeniu základov čs. právneho systému, absolvoval štúdium 

práva na univerzitách v Berlíne a Budapešti, 1901–18 advokát vo Zvolene, od mája 1902 

do 1. 1. 1912 právny zástupca Zvolenskej ľudovej banky, v 1912 založil Meštiansku banku 

(s akciovým kapitálom 300 000 korún; 1912–19 jej riaditeľ – v 1919 splynula so Zvolenskou 

ľudovou bankou), v 1912 založil Roľnícku banku v Dobrej Nive (po necelom roku 

samostatnej činnosti zmenená na fi liálku Meštianskej banky vo Zvolene), spoluzakladateľ 

a člen správnej rady Všeobecnej banky v Lučenci (1909), člen správnych rád v Krupinskej 

sporiteľni, Roľníckej banke v Hliníku nad Hronom a v Myjavskej banke, 1918–19 zvolenský 

župan v Banskej Bystrici, 1919–30 prezident súdnej tabule v Bratislave, 1931–39 prezident 

Najvyššieho súdu ČSR v Brne, prednášal na PF UK v Bratislave (v 1936 profesor), september 

1920 – september 1921 minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, v 1938 

minister spravodlivosti, v 1945 zástupca ČSR pri stálom medzinárodnom rozhodcovskom 

súde v Haagu, spoluzakladateľ a predseda (1920–36) Právnickej jednoty na Slovensku, 

špecializoval sa na súkromné právo (Nástin súkromného práva platného na Slovensku 

a Podkarpatskej Rusi, s A. Zátureckým, 1924), spoluautor právnického terminologického 

slovníka, spoluzakladateľ a redaktor (1920–36) Právneho obzoru, syn advokáta a hudobného 

skladateľa Štefana Fajnora, brat biskupa západného dištriktu a generálneho biskupa 

Slovenskej ev. cirkvi Dušana Fajnora – 60. výročie 

6. 1. 1412 *sv. Jana z Arku (fr. Sainte Jeanne d’Arc), nazývaná Panna Orleánska (fr. La Pucelle 

d’Orléans), Domrémy (30. 5. 1431 Rouen – upálená), francúzska hrdinka storočnej vojny, 

bojovníčka proti Angličanom, mučenica, od mladých rokov počula hlasy sv. Michala, 

Kataríny a Margaréty, inšpirovaná týmito hlasmi a v presvedčení, že je Bohom vyvolená 

oslobodiť Francúzsko od Angličanov v 1429 s vojskom viedla víťazné ťaženie do Orléansu, 

dobyla pevnosť Tourelles, mesto Jargeau, potom vtedajšie francúzske hlavné mesto Meung, 

ďalej Beaugency, kde zlomila posledný veľký odpor v údolí rieky Loiry a potom porazila 

anglickú armádu pri Patay a odtiahla k Remešu (korunovačné mesto francúzskych kráľov), 

kde po ceste dobyla mestá Auxerres, Troyes a Chalons, 17. 6. 1429 sa v Remeši zúčastnila 

na korunovácii následníka trónu Karola za kráľa Karola VII., útok jej oddielov na Paríž 

v septembri 1429 sa skončil neúspechom, v máji 1430 zajatá Burgunďanmi, anglickými 

spojencami, a vydaná Angličanom, cirkevným súdom v Rouene odsúdená ako čarodejnica 

a kacírka a upálená, 16. 5. 1920 svätorečená, pre Francúzov je národnou hrdinkou 

s legendárnou aureolou, čo inšpirovalo mnohých významných umelcov na vytvorenie 

divadelných (Shaw, Anouilh), fi lmových (Dreyfus, Bresson) a hudobných diel (Verdi, 

Honegger) a i. – 600. výročie 

6. 1. 1932 *Andrej Kucharský, Žilina (†17. 1. 2010 Oberhaching), slovenský operný spevák tenorista, 

jedna z najvýraznejších postáv nášho operného umenia 2. polovice 20. storočia, pôvodne 

vyštudoval veterinárstvo v Košiciach, počas štúdia súkromne študoval spev u I. Godina, 

potom absolvoval štúdium spevu na VŠMU v Bratislave (1957, u I. Godina), v sezóne 

1958–59 spevácky kurz na rímskej Akadémii sv. Cecílie (u Tita Schipu), 1956–61 a 1963–65 

sólista Opery SND (vytvoril 30 tenorových postáv od lyrických po dramatické – debutoval 

ako Lenskij v Eugenovi Oneginovi, 1955, Vojvoda z Mantovy v Rigolettovi, 1956, Don 

Octavio v Donovi Giovannim, 1956, Cavaradossi v Tosce, 1957, Pelléas v Pelléasovi 

a Mélisande, 1958, Rudolf v Bohéme, 1959, Pinkerton v Madame Butterfl y, 1959, Almaviva 

v Barbierovi zo Sevilly, 1960, Tamino v Čarovnej fl aute, 1961, Turiddu v Sedliackej cti, 

1961, Faust vo Faustovi a Margaréte, 1963, Don José v Carmen, 1963, Alfréd v Traviate, 

1963, Max v Čarostrelcovi, 1963, Herman v Pikovej dáme, 1964; stály hosť do 1987 – v 1978 

pohostinsky naštudoval Ondreja v Krútňave, v 1984 Cania v Komediantoch), 1961–63 

sólista opery v Novosibirsku, od 1965 dlhodobo pôsobil v zahraničí – odišiel legálne ako 

manžel opernej režisérky Petry Simon (v Nemecku – v 1965 v Klagenfurte, od 1966 stály 

hosť Bavorskej štátnej opery v Mníchove, sólista opier v Norimbergu, Dortmunde, stály 

hosť v Stuttgarte, Frankfurte, Kolíne nad Rýnom, v Západnom Berlíne, Brémach, Kreffelde, 

Karlsruhe, Mainzi, Mannheime, Wiesbadene, Hannoveri, Darmstadte, Augsburgu; hosťoval 

vo Viedni v Štátnej opere aj Volksoper, v rakúskom Salzburgu; vo Francúzsku – Lyon, Paríž, 

– 6 – 

Marseille, Bordeaux; Belgicku – Liège, Brusel; ďalej v Barcelone, Amsterdame, Aténach, 

Teheráne a v Tokiu), v zahraničí spieval predovšetkým postavy talianskeho romantického 

a veristického repertoáru (životnou úlohou bol Verdiho Othello – nakrútil aj 2 fi lmové 

verzie, v 1987 ňou uzavrel aktívnu umeleckú činnosť), tiež Jeníka v Predanej neveste, 

Lacu v Její pastorkyni, Dimitrija v Borisovi Godunovovi, Stolzinga v Majstroch spevákoch 

norimberských, Aigistha v Elektre a i., v zahraničí propagoval slovenskú hudbu (aj jeho 

zásluhou v 1979 mníchovský Theater am Gärtnerplatz uviedol Suchoňovu Krútňavu, kde 

spieval Ondreja), vystupoval aj koncertne, v 1983 vydavateľstvo Opus vydalo platňu s jeho 

interpretáciami árií z ruských a talianskych opier, v 1987 ukončil aktívnu spevácku kariéru, 

od 1986 vyučoval slovanský vokálny prejav na mníchovskom konzervatóriu a vysokej 

škole, viedol interpretačné kurzy v Karlových Varoch, vo Francúzsku i v Belgicku, člen 

porôt medzinárodných i slovenských speváckych súťaží, otec opernej speváčky a hudobnej 

pedagogičky Andrey Kucharskej, starý otec nádejnej mezzosopranistky Michaely Šebestovej 

– 80. výročie 

6. 1. 1987 Charta 77 uverejnila k 10. výročiu svojho vzniku vyhlásenie Slovo k spoluobčanom, kde 

prvý raz priamo vyzvala čs. verejnosť na občiansku aktivitu a zodpovednosť, upozornila na 

spôsoby, ako dosiahnuť demokratickú obnovu spoločnosti, zmenu politickej a spoločenskej 

klímy („... osud této země nezáleží jen na politické moci... Daleko víc záleží na tom, co 

uděláme my všichni... Dějiny nedělají jen vlády a žádná vláda nemůže úplně pomíjet to, 

co dělají občané. Demokracie není něco, co jedni dávají druhým. Je to úkol pro všechny. 

Všichni se jí musí znovu a znovu učit. I na nás všech záleží, kdy a jak výrazně se pohne 

dobrým směrem sama politická moc. ... vymaňme se konečně ze své pohodlné odevzdanosti 

osudu! Přestaňme čekat, co udělají jiní, a udělejme něco sami! Probuďme se z apatie, 

nepropadejme pocitu marnosti, překonejme svůj strach! Čím víc bude občanů, kteří se 

o to pokusí, tím méně bude i důvodů ke strachu, protože tím těžší bude oprávněný postoj 

trestat. Každý z nás může odvahou, kterou v sobě nalezne, přispět k tomu, aby se ani ostatní 

nemuseli tolik bát. Smysluplný život nepřiděluje občanům vláda, o ten musí občané sami 

dnes a denně usilovat, musí ho hledat sami v sobě a vytvářet vším, co bezprostředně dělají, 

tedy i tím, jak se vztahují k obecným věcem.“http://www.89usd.cas.cz/en/dokumenty-atexty-obcanske-spolecnosti-1987-1989/688-01.html) 


6. 1. 1992 †Elena Čepčeková, Bratislava (*26. 1. 1922 Dolná Ždaňa), slovenská spisovateľka pre 

deti a mládež, redaktorka, absolvovala stredoškolské štúdia v Banskej Bystrici a Zvolene, 

po 1945 učila v Kostoľanoch pod Tríbečom, 1946–48 úradníčka v Osídľovacom úrade 

v Bratislave, 1949–50 pracovníčka na propagačnom odd. Československého štátneho fi lmu 

v Bratislave, 1950–54 vedúca redaktorka časopisu Ohník a 1955–57 časopisu Zornička, 

1958–59 riaditeľka Domu osvety v Novom Meste nad Váhom, v 1968 redaktorka časopisu 

Slniečko, od 1969 sa venovala iba literárnej tvorbe, patrí medzi najproduktívnejších autorov 

pre deti a mládež, písala pre deti od najmenších (leporelá) až po dospievajúce (dievčenské 

romány), autorka kníh poézie (básnické zbierky: Slniečko, 1948, Tá naša dedinka, 1950, 

Stračia nôžka, 1955, Dve mačiatka, 1960, veršovaná rozprávka Utopený mesiačik, 1959 

a i.), rozprávok pre deti (Meduška, 1970 Meduška a jej kamaráti, 1971, Tutulaj a Vrtichvost, 

1973, Kiki a Miki, 1978, Slniečko na motúze, 1979 a i.), dievčenských románov (Dievča 

z majera, 1960, Marcela, neplač!, 1961, Mýlka neplatí, 1964, Serenáda pre Martinu, 1972, 

Monika, 1973, Nezabudni, Monika, 1974, Monikine cesty, 1987), bábkových (Loktibrada, 

1968, Dvaja bratia a princezná, 1968) a rozhlasových hier (Rudienka, 1973, Roztancované 

kráľovstvo, 1974, Konôpka, 1979 a i.), TV večerníčkov a seriálov (Meduška, 1969–79, 

Farebné rozprávky, 1983), nositeľka Ceny Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež 

(1972) – 20. výročie 

7. 1. 1912 *Anna Hrušovská, Budapešť(†4. 2. 2006 Bratislava), slovenská operná speváčka 

(koloratúrny soprán) a vokálna pedagogička, spev študovala súkromne u J. Egema v Bratislave 

(1929–34), neskôr na konzervatóriu vo Viedni,1938–40 sólistka viedenskej Volksoper, 

1942–45 opery v Grazi, 1945–62 Opery SND v Bratislave (Verdi: Gilda v Rigolettovi, 

1945 a Violetta v Traviate, 1948; Rosina v Barbierovi zo Sevilly, 1946 Marcelina vo 

– 7 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 012

Fideliovi, 1951, Zerlina vo Fra Diavolovi, 1957; vynikajúca interpretka diel W. A. Mozarta: 

Kráľovná noci v Čarovnej fl aute, 1949, Constanza v Únose zo serailu, 1950, Zuzanka vo 

Figarovej svadbe, 1955, Zerlina v Donovi Giovannim, 1956), 1956–79 pedagogička spevu 

na HF VŠMU v Bratislave (žiaci: Lucia Poppová, Magdaléna Hajóssyová, Eva Blahová, 

Ľubica Vargicová, Zlatica Livorová, Julia Migenes, Graziella Sciuti, Peter O’Brien), 1965– 

73 vyučovala spev na Hudobnej akadémii vo Viedni, jej spevácke umenie charakterizovala 

vysoká kultúra vokálneho prejavu, muzikalita a brilantná technika, jej metodiku od 1992 

uplatňujú pedagógovia speváckeho odboru Cirkevného konzervatória v Bratislave, ktorý 

nesie jej meno – 100. výročie 

7. 1. 1922 *Helena Križanová-Brindzová, Ludanice (†1. 8. 1990 Bratislava), slovenská spisovateľka, 

autorka literatúry pre deti a mládež, poetka, dramatička, prekladateľka, 1941–48 učiteľka 

v Ludaniciach, 1948–49 pracovníčka Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave, 

1949–50 a 1953–55 dramaturgička Čs. rozhlasu v Bratislave, 1951–53 redaktorka 

v časopise Zornička, 1956–59 časopisu Pionier, 1967–69 časopisu Rodina a škola, 1959–67 

a 1969–76 spisovateľka v slobodnom povolaní, od 1976 na dôchodku, od 1943 publikovala 

verše v časopisoch (Kultúra, Živena a Elán, neskôr Kultúrny život, Slovenka, Život), pre deti 

v časopisoch pre deti a mládež (Ohník, Zornička), v 1946 debutovala zbierkou krátkych próz 

pre deti Makara a iné rozprávky, ďalšie prózy pre deti vydala po dlhšej prestávke (Poštárik, 

1961, Dušan, 1962, Šťastnú cestu, Dušan!, 1963, Februárka – more – Artin, 1963, Poštárik sa 

vráti, 1973), v 1950 vyšla veršovaná knižka pre deti Kocúr lekárom a iné rozprávky, v 1948 

vydala zbierku sonetov Modlitby za šťastie a v 1959 zbierku Koľko len búrok, prekladala 

poéziu z ruštiny (Puškin, Michalkov, Ščipačov a i.), ako prvá preložila ruské byliny, autorka 

televíznych a rozhlasových hier pre deti a mládež – 90. výročie 

7. 1. 1922 *Doc. PhDr. Jozef Minárik, CSc., Čertižné (†24. 11. 2008,Bratislava), slovenský literárny 

historik, editor a prekladateľ, 1941–46 študoval na FF Slovenskej univerzity v Bratislave, 

1953–67 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV, 1967–89 pôsobil na FF UK 

v Bratislave, zameraný na dejiny staršej slovenskej literatúry (stredovekej, renesančnej 

a barokovej), vypracoval periodizáciu jej dejín, autor prác Stredoveká literatúra (1977), 

Renesančná a humanistická literatúra (1985) a Baroková literatúra (1985), monografi cky 

spracoval významných reprezentantov humanizmu a baroka a bol editorom ich diel 

(Š. Pilárik, J. Jakobeus, D. Krman, J. I. Bajza), pripravil antológiu Z klenotnice staršieho 

slovenského písomníctva I – IV (1984, 1985, 1989, 1997) – 90. výročie 

7. 1. 1962 †Mária Bancíková, Zvolen (*14. 11. 1913 Klenovec), slovenská herečka, absolvovala 

štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1938), 1936–46 

a 1951–62 členka Činohry SND , 1946–51 Činohry Novej scény ND v Bratislave, 

1941–51 externe pedagogicky pôsobila na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, výrazná 

herecká osobnosť so zmyslom pre kultivovanosť javiskovej reči (Salome v Herodesovi 

a Herodiade, Líza vo Vasse Železnovovej, Líza Doolitlová v Pygmalionovi, Marína 

Havranová, Doňa Sol de Silva v Hernani, Titania v Sne noci svätojánskej, Roxana v Cyranovi 

z Bergeracu, Nora, Mirandolína, Dona Angela v Dáme škriatkovi, Tamar v Herodesovi 

a Herodiade, Beatrice v Pohľade z mosta), vo fi lme vytvárala postavy dedinských žien 

(Drevená dedina, 1955, Jerguš Lapin, 1960), účinkovala v rozhlase (Herečka v Cocteauovom 

Ľudskom hlase, Gazdiná roba, Hedda Gablerová), prekladala divadelné hry z ruštiny, 

maďarčiny a češtiny, matka herečky Ľ. Swanovej – 50. výročie 

8. 1. 1337 †Giotto di Bondone, vl. menom Ambrogio di Bondone, Florencia (*1266/67 alebo 

1276 Vespignano), taliansky maliar, sochár a architekt, najvýznamnejší taliansky maliar 

14. stor., jeho dielo sa viaže k nástupu ranej renesancie, stvárňoval prevažne náboženské 

témy, no postavy maľoval s plnokrvnou životnosťou, prirodzenou silou a dynamickosťou 

(čo najplastickejšie zobrazenie), ako prvý maľoval postavy nazerané zozadu a z profi lu, čo 

zvyšuje dojem priestoru na jeho maľbách, jeho obrazy charakterizuje prirodzená priestorová 

súvislosť, monumentálna vyvážená kompozícia a reliéfne poňatie tvaru, vo Florencii sa učil 

v umeleckej dielni maliara Cimabueho, 1290–95 pracoval na zákazku na výzdobe horného 

kostola Baziliky sv. Františka v Assisi (cyklus 28 fresiek zo života sv. Františka), maľoval 

– 8 – 

na objednávky v Ríme (freska Bonifác VIII. ohlasuje svätý jubilejný rok 1300 – na žiadosť 

pápeža pre benediktínsku lodžiu Lateránskej baziliky; mozaika Navicella /Loď cirkvi/ 

a fresky v pôvodnom Chráme sv. Petra), Neapole (1329–33 v službách kráľa Róberta 

z Anjou) a Miláne, v Padove vytvoril do dnešných čias nezachované fresky v Bazilike sv. 

Antona a Palazzo comunale a jedinečnú sériu 38 fresiek zo života Ježiša Krista a Panny 

Márie v Kaplnke Scrovegniovcov (Cappella degli Scrovegni, patrí medzi jeho najznámejšie 

dodnes zachované diela), k najznámejším dielam vo Florencii patria fresky zo života sv. 

Františka a oltárne obrazy v Bazilike Santa Croce, séria biblických scén v Bargello, 

podobizeň Danteho (jeho priateľ) začlenil do fresky v kaplnke Palazzo del Podesta (dnes 

Bargello), obraz Madona Ognissanti (Madona všetkých svätých) bol pôvodne umiestnený 

nad hlavným oltárom vo fl orentskom chráme Ognissanti, v 1334 mu mesto Florencia udelilo 

titul Magnus Magister a 12. 4. 1334 ho vymenovalo za mestského architekta mestských 

stavieb /capomaestro/ (mal i dozor nad výstavbou fl orentskej katedrály Santa Maria del 

Fiore – projektoval zvonicu dómu, ktorej základný kameň položili 18. 7. 1334, no jej 

dokončenia sa nedožil), tému stigmatizácie sv. Františka stvárnil dvakrát – 1292–97 na 

freske v hornom Chráme sv. Františka v Assisi a v 1325 na nástennej maľbe v Kaplnke Bardi 

Bazilike Santa Croce vo Florencii, Dante ho spomenul v Božskej komédii, v jeho umení 

často hľadali inšpiráciu aj moderní maliari – 675. výročie 

8. 1. 1912 v Bloemfonteine založili South African Native National Congress (Juhoafrický domorodý 

národný kongres; od 1923 názov Africký národný kongres (ANC) ako socialistické hnutie, 

brániace záujmy černošského obyvateľstva v Južnej Afrike, dnes ANC ako politická strana 

predstavuje vládnucu politickú silu v JAR – 100. výročie 

8. 1. 1932 *Pavel Koyš, Ladce (†22. 7. 1993 Bratislava), slovenský básnik, redaktor (1951–57 redaktor 

denníka Smena, 1960–62 šéfredaktor časopisu Mladá tvorba, 1962–66 vydavateľstva 

Smena), komunistický politický činiteľ, 1969–71 ústredný riaditeľ Slovenského fi lmu, 

1971–88 prvý námestník ministra kultúry, 1988–89 minister kultúry, autor socialisticky 

angažovanej poézie (zbierky – Hviezdy na zemi, Spolu, Je taký človek, Kde má človek 

vlasť a i., poémy – Večné leto, Nie, Pozdrav Ostrovu slobody, Komunisti) a ľúbostnej 

poézie (Čakám ťa, láska, Ukrutná vernosť, Vyznanie lásky, Plač za láskou, Chcem tvoje telo 

a i.) – 80. výročie 

8. 1. 1942 *Prof. Stephen William Hawking, Oxford, anglický teoretický fyzik a astrofyzik, študoval 

fyziku na University College v Oxforde (abs. 1962) a v Trinity Hall v Cambridgei (PhD., 

1966), pracoval v Gonville and Caius College na Univerzite v Cambridgei, v 1973 prešiel 

na Katedru aplikovanej matematiky a teoretickej fyziky na Univerzite v Cambridgei, v 1977 

profesor gravitačnej fyziky v Cambridgei, lucasiánsky profesor matematiky na Univerzite 

v Oxforde (1979 – 2009), v súčasnosti je riaditeľom výskumu v Centre teoretickej 

kozmológie a lucasiánsky profesor matematiky na Katedre aplikovanej matematiky 

a teoretickej fyziky na Univerzite v Cambridgei, popri A. Einsteinovi považovaný za 

najväčšieho génia 20. storočia, pracoval v oblasti všeobecnej relativity a fyziky čiernych 

dier, venoval sa otázkam základných zákonov, ktorými sa riadi vesmír, snažil sa spájať 

a zosúladiť dva piliere modernej fyziky – všeobecnú teóriu relativity s kvantovou teóriou, 

a tak v 1975 dospel k svojmu najvýznamnejšiemu objavu, tzv. Hawkingovmu efektu 

(kvantové vyparovanie čiernych dier – čierne diery by nemali byť celkom čierne, ale 

mali by emitovať žiarenie – gama žiarenie a röntgenové žiarenie, za istých podmienok 

toto vyžarovanie môže viesť k zániku čiernej diery), ďalšia je hypotéza, že vesmír nemá 

v imaginárnom (pomyselnom) čase okraj či hranice, a preto spôsob, akým vznikol, je úplne 

daný vedeckými zákonmi, jeho knihy A Brief History of Time: From the Big Bang to Black 

Holes (Stručná história času, 1988), Black Holes and Baby Universes and Other Essays 

(Čierne diery a detské vesmíry a iné eseje, 1993), The Universe in a Nutshell (Vesmír 

v orechovej škrupinke, 2001), The Illustrated Theory of Everything (2003), A Briefer 

History of Time (2005) a The Grand Design (2010, s Leonardom Mlodinowom) sa stali 

bestsellermi, intenzívne cestuje a prednáša pre verejnosť, je nositeľom 12 čestných titulov, 

držiteľ významných ocenení, medailí (Copley Medal od Royal Society, 2006, americká 

– 9 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

prezidentská Medal of Freedom, 2009) a cien, Commander of the British Empire (C.B.E., 

1982), Companion of Honour (1989), člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1974, 

zvolený ako jeden z najmladších členov), Pápežskej akadémie vied (1986) a Národnej 

akadémie vied Spojených štátov, je nevyliečiteľne chorý (amyotrofi cká laterálna skleróza), 

postupne prišiel o hlas a väčšinu pohybových schopností (od 1968 je na invalidnom vozíku), 

používa špeciálny softvér, ktorý mu umožňuje „hovoriť“ (elektronický hlasový syntetizátor) 

a ovládať počítač – 70. výročie 

8. 1. 1952 *Eva Večerová, Bratislava, slovenská herečka, 1970–71 študovala na Bábkarskej katedre 

DAMU v Prahe, potom absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1975), 

1974–77 členka Činohry ŠD v Košiciach, 1977–82 v slobodnom povolaní, 1982–95 členka 

Novej scény v Bratislave a od 1995 členka Divadla Andreja Bagara v Nitre (v súčasnosti 

účinkuje v hrách Statky-zmätky, Mátohy, Dvojitá rezervácia, Veveričky a v muzikáli Adam 

Šangala), účinkuje aj vo fi lme (Krajinka, 2000) a televízii (Nepokojná láska, 1975, Priateľka 

mojej dcéry, 1977, Vianočné oblátky, 1977, Ruy Blas, 1979, Barbora Rösselová, 1979, 

Bičianka z doliny, 1981, Popolvár najväčší na svete, 1982, Alžbetin dvor, 1986, Zhŕňajova 

nevesta, 1991, Ako divé husi, 2000), pedagogicky pôsobí na Katedre herectva Akadémie 

umení v Banskej Bystrici, nahovorila obľúbenú postavičku Včielku Maju v západonemeckom 

animovanom seriáli a nahrávala detské rozprávky pre vydavateľstvo Opus, v detstve (od 

1959) pôsobila v Detskej rozhlasovej dramatickej družine v Bratislave, venuje sa okrasnému 

záhradníctvu – 60. výročie 

8. 1. 1972 †Ján Ursíny, Rakša (*11. 10. 1896 Rakša), slovenský politik, reprezentant agrárneho 

hnutia na Slovensku, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej politiky v 1. pol. 20. stor., 

ev. cirkevný funkcionár, 1912–15 študoval na hospodárskej škole v Šlapaniciach, angažoval 

sa v agrárnom hnutí, 1923–30 predseda Ústrednej jednoty slov. roľníckeho dorastu, 

1928–38 člen a funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho 

ľudu (agrárna strana, predstaviteľ jej hodžovského krídla), významne účinkoval pri zakladaní 

a organizovaní družstevných úverových ústavov (roľnícke vzájomné pokladnice), 1926–30 

úradujúci podpredseda, 1930–38 predseda, 1938–40 člen správy a 1940–44 podpredseda 

Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc v Bratislave, 1945–47 podpredseda čs. vlády, 

poslanec NZ (v 1929, 1935–39 za agrárnu stranu, 1945–47 za Demokratickú stranu), počas 

2. svet. vojny jedna z vedúcich osobností občiansko-demokratického protifašistického 

odboja, pristúpil na spoluprácu s komunistami pri organizovaní odboja, výsledkom rokovaní 

medzi ním, J. Lettrichom, M. Joskom a V. ilegálnym vedením KSS (K. Šmidke, G. Husák, 

L. Novomeský) bola Vianočná dohoda (podpísaná 25. 12. 1943) ako platforma zjednotenia 

komunistického a občiansko-demokratického odboja, premietla sa do vzniku ilegálnej SNR 

(v decembri 1943, jej spoluzakladateľ a člen), patril medzi bezprostredných iniciátorov 

a hlavných organizátorov SNP, po vypuknutí SNP člen Predsedníctva SNR, od 1. 9. 1944 

povereník pre hospodárske a zásobovacie veci, člen delegácie SNR, ktorá v októbri 1944 

rokovala v Londýne s prezidentom E. Benešom, následne v decembri 1944 v Moskve, od 

7. 2. 1945 povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, spoluzakladateľ, v 1945 

predseda a 1945–47 podpredseda Demokratickej strany, dozorca Turčianskeho seniorátu, 

spoluzakladateľ a prvý dozorca novosformovaného Slovenského ev. a. v. cirkevného 

zboru v Prahe, v októbri 1947 donútený odísť z funkcie podpredsedu vlády, v apríli 1948 

vo vykonštruovanom procese s J. Obuchom a i. odsúdený na 7 rokov väzenia, v 1953 

prepustený z väzby (v 1964 Najvyšší súd rozsudok zrušil), do aktívneho politického života 

sa nevrátil, pracoval ako robotník, v 1994 vyšli jeho Spomienky na Slovenské národné 

povstanie a v 2000 pamäti Z môjho života, vyznamenaný Radom SNP I. triedy (1945) 

a Radom T. G. Masaryka 2. triedy – in memoriam (1992) – 40. výročie 

8. 1. 1992 †Nicolas Schöffer, Paríž (*6. 9. 1912 Kalocsa), francúzsky architekt a sochár maďarského 

pôvodu, zakladateľ kybernetického umenia, 1932–35 študoval na škole výtvarných umení 

v Budapešti, potom na parížskej École des Beaux-Arts, od 1936 do smrti žil v Paríži (od 

1948 francúzske občianstvo), mal ateliér na Montmartri, priekopník svetelno-kinetického 

umenia, spájajúceho použitie mechanického pohybu, svetla a zvukov, venoval sa maliarstvu, 

kinetickému sochárstvu, architektúre, urbanizmu, fi lmu i hudbe, od 40. rokov projektoval 

– 10 – 

a realizoval kybernetické objekty (vo veľkosti architektonických veží), ktoré reagovali na 

zmenu počasia a denného obdobia (vrchol v nerealizovanom projekte obrej La tour lumière 

pre La Défense, 1974), jeho CYSP 1 (1956) sa považuje za prvú kybernetickú sochu 

v dejinách umenia (senzormi mala reagovať na ticho, hluk, pohyb, svetlo a tmu), autor knihy 

La ville cybérnetique (Kybernetické mesto, 1969) – 20. výročie 

9. 1. 1922 *Prof. Har Gobind Khorana, Raipur, India, americký biochemik indického pôvodu, študoval 

na Pandžábskej univerzite v Lahore, do 1945 žil v Indii, doktorandské štúdium absolvoval 

v Anglicku (University of Liverpool, v 1948 PhD.), 1950–52 na University of Cambridge, 

1952–60 profesor na University of British Columbia vo Vancouveri (Kanada), 1960–70 na 

Inštitúte pre výskum enzýmov University of Wisconsin, v 1966 získal americké občianstvo, 

1970 – 2007 profesor biológie a chémie na Massachusetts Institute of Technology, venoval 

sa výskumu nukleových kyselín, v 1968 dostal s Robertom W. Holleyom a Marshallom 

W. Nirenbergom Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za objasnenie genetického 

kódu a jeho funkcie pri syntéze bielkovín, nositeľ Albert Lasker Basic Medical Research 

Award (1968) a National Medal of Science (1987) – 90. výročie 

9. 1. 1952 †Elo Šándor, Bratislava (*8. 3. 1896 Vrbové), slovenský prozaik, publicista, bankový 

úradník a riaditeľ, 1911–14 vyštudoval obchodnú akadémiu v Kolíne, od 1919 úradník 

Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom, na odporúčanie Milana Hodžu v 1924 prijatý 

do bratislavskej fi liálky Hypotečnej banky českej (HBČ), 1929–32 prednosta novozriadenej 

expozitúry HBČ v Košiciach, po návrate do Bratislavy (1932) zástupca prednostu 

obchodného oddelenia HBČ, v 1944 účastník SNP, 1944–45 žil v ilegalite, od 1945 člen 

Dočasnej správy Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky (SHKB), člen Kuratória 

Pomocného fondu peňažných ústavov a konzorcia najvýznamnejších bánk pôsobiacich na 

Slovensku (úverovali rekonštrukciu hospodárstva zničeného vojnou a neúrodou), po zrušení 

dočasnej správy (1946) spolu s Matejom Murtinom hlavný riaditeľ SHKB, 1948–52 riaditeľ 

Investičnej banky v Bratislave, Oblastného ústavu pre Slovensko, písal humoristickú prózu, 

neskôr i s prvkami politickej satiry (Sváko Ragan z Brezovej – 3 zv. zbierka humoresiek, 

1927, 1929, 1931, úspešné v televíznej adaptácii v hlavnej úlohe s Jozefom Kronerom; Od 

Laborca, Hornádu, od Váhu i od Dunaja, 1930, Figliari, 1933, Rozmarné historky, 1935, 

Zákonodarci, 1936, Byrokrati, 1945, Pozor na mužov, 1945), v 1929 vyšiel štylizovaný 

životopis Pamäti náhradného učiteľa, v 1946 memoárová kniha Lesná správa (o odboji na 

západnom Slovensku) – 60. výročie 

9. 1. 1982 †Prof. ThDr. Cyril Dudáš, Bratislava (*8. 2. 1910 Zeleneč), slovenský katolícky teológ, 

novotomistický fi lozof, profesor CMBF v Bratislave, absolvoval štúdium teológie 

na teologickej fakulte v Olomouci (1935), v júni 1935 vysvätený za kňaza, 1935–38 

kaplán v Stupave, Modre, Bohdanovciach a Novom Meste nad Váhom, 1939–41 učil 

náboženstvo na gymnáziu a na Štátnej priemyselnej škole v Bratislave, od 1941 asistent 

na RKBF Slovenskej univerzity v Bratislave (prednášal kresťanskú fi lozofi u a sociológiu, 

mravouku a morálnu teológiu), v 1950 profesor kresťanskej fi lozofi e a morálky, až do smrti 

(1982) profesor fi lozofi e – sociológie a morálky na Rímskokatolíckej cyrilometodskej 

bohosloveckej fakulte UK v Bratislave (1955–63 dekan), od 1952 cirkevný sudca, člen 

združenia Pacem in terris, autor prác Hľadanie absolútna, Štúdia z fi lozofi e náboženstva 

(1942), Náboženský svetonáhľad (1943), Problém rovnosti. Štúdia zo sociálnej etiky (1946), 

Elementa philosophiae christianae (1958), Conspectus theologiae moralis (1966), Hlavné 

zásady katolíckej morálky (1969), Morálna teológia 1 – 2, (1976), Malý teologický lexikón 

(1977, spoluautor), Morálna teológia – O prikázaniach (1978, skriptá), Úvod do morálky 

(1978), Úvod do teológie (1980, skriptá), publikoval články v náboženských časopisoch 

a zborníkoch – 30. výročie 

11. 1. 1922 v Toronto General Hospital v Kanade prvýkrát úspešne podali 14-ročnému pacientovi 

Leonardovi Thompsonovi injekciu inzulínu, takmer umierajúci chlapec rýchlo začal 

naberať silu a chuť do jedla (liek proti cukrovke v 1921 objavili Kanaďania Frederick 

Grant Banting a Charles Herbert Best, v 1923 dostali Frederick G. Banting a John 

Macleod za objav inzulínu Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu) – 90. výročie 

– 11 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

14. 1. 1982 †Michal Chorváth, Bratislava (*28. 2. 1910 Slovenské Pravno), slovenský literárny 

kritik, básnik, prekladateľ, 1928–36 študoval medicínu na LF Karlovej univerzity v Prahe, 

1936–40 fi lozofi u a estetiku na FF UK v Bratislave, 1941–43 redaktor Štátneho nakladateľstva 

a 1943–44 vydavateľstva SAVU v Bratislave, v 1944 účastník SNP, v 1945 povereník SNR 

pre informácie, 1945–47 viedol odbor osvety na Povereníctve školstva a osvety, v 1947 

pracovník SAVU, 1948–49 pracovník ÚV KSS, 1948–51 predseda slovenskej sekcie Zväzu 

čs. spisovateľov, v 1951 sa po obvinení z buržoázneho nacionalizmu vzdal funkcií, 1950–52 

a 1953–54 šéfredaktor Kultúrneho života, 1954–55 redaktor Pravdy, 1955–61 Slovenského 

vydavateľstva krásnej literatúry, 1962–64 pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV, 

1964–68 spisovateľ v slobodnom povolaní, od 1972 na dôchodku, 1945–46, 1948–54 

a 1968–72 poslanec SNR, 1968–72 poslanec FZ, 1969–72 predseda kultúrneho výboru FZ, 

ako básnik neúspešný (jediná publikovaná zbierka Hlas tejto chvíle, 1954), spolupracoval 

s DAV-om a Elánom (1934–44 v ňom glosoval a interpretoval knihy autorov svojej 

generácie – J. Kostru, D. Chrobáka, Ľ. Ondrejova, R. Fabryho, M. Figuli, D. Tatarku), po 

vojne a po 1948 jeden z hlavných tvorcov kultúrnej politiky, propagátor socialistického 

realizmu (literárnokritické súbory Za nové obzory, 1953, Cestami literatúry, 1960, Z prielomu, 

1970, O literatúre, 1977, Cestami literatúry, 1979), prekladal francúzsku literatúru (H. de 

Balzac, H. Barbusse, P. Mérimée, Stendhal, E. Zola a i.) – 30. výročie 

15. 1. 1922 *Doc. Július Pántik, Stredné Plachtince (†25. 8. 2002 Bratislava), slovenský herec, režisér 

a vysokoškolský pedagóg, štúdium práva v Bratislave zanechal, 1940–44 absolvoval štúdium 

herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, počas štúdií dostal angažmán v SND, kde 

zotrval plných 50 rokov (1942–92), od postáv dedinských mládencov v slovenských hrách 

(Peter v Zvonovom Tanci nad plačom, 1943, Jano v Barč-Ivanovej Matke, 1944, Miško 

v Tajovského Ženskom zákone, 1944, Ďuro Smrčina v Roku na dedine, 1948, Ďurko 

v Tajovského Statkoch-zmätkoch, 1950, 1955) prešiel k úlohám v klasických dielach 

svetovej dramatiky (Schiller: Don Manuel v Messinskej neveste, 1944, Molière: Cléant 

v Lakomcovi, 1944, Shakespeare: Orlando v Ako sa vám páči, 1946, Malvolio v Čo len 

chcete, 1962, Kent v Kráľovi Learovi, 1975, Othello, 1978, Henry Percy v Henrichovi IV., 

1984, Londýnsky mešťanosta v Richardovi III., 1987, Turgenev: P. I. Suslov v Letných 

hosťoch, 1963, Sofokles: Oidipus vo Vládcovi Oidipovi, 1965, Dostojevskij: Rogožin 

v Idiotovi, 1965, Enquist: Johan Ludvig Heiberg v hre Zo života dážďoviek, 1987 a i.), 

účinkoval vo fi lme (Varúj!, 1947, Rodná zem, 1953, Prerušená pieseň, 1960, Havrania 

cesta, 1962, Očovské pastorále, 1973; české fi lmy: Znamení kotvy, 1947, Biela tma, 1948, 

Frona, 1954), televízii (Kubo, Nepokojná láska a i.) i rozhlase, režíroval (v SND Líšky, 

dobrú noc!, 1964, Električka zvaná Túžba, 1964, Pštrosí večierok, 1967; v TV Pštrosí 

večierok, 1969, rozprávky: Červeň kráľ a Žltovláska, Ďuro Truľo), veľkej popularite sa tešila 

postava Deda Jozefa v obľúbenom večerníčkom seriáli Bambuľkine dobrodružstvá (1982), 

pedagogicky pôsobil na Konzervatóriu (1947–51) i na VŠMU v Bratislave (1951–65, v 1959 

docent) – 90. výročie 

15. 1. 1982 †Doc. PhDr. Albín Bagin, CSc., Bratislava (*19. 12. 1939 Žilina), slovenský literárny 

vedec, teoretik a kritik, absolvoval štúdium slovenčiny a ruštiny na FF UK v Bratislave 

(1961), 1963–66 dramaturg Čs. televízie v Košiciach, 1966–77 pedagóg na FF UPJŠ 

v Prešove (Katedra slovenského jazyka a literatúry), 1977–82 na FF UK v Bratislave (Katedra 

slovenskej literatúry a literárnej vedy), špecializoval sa slovenskú literatúru 20. storočia 

(predovšetkým v medzivojnovom období a po 2. svetovej vojne), generačný kritik súčasnej 

slovenskej literatúry (mladšej a strednej básnickej a prozaickej generácie), autor početných 

štúdií, esejí, kritík a publikácií (Priestory textu, 1971, Literatúra v premenách času, 

1978 – básnická a prozaická tvorba od Š. Krčméryho po súčasnosť, Literárne etudy, 1979, 

Vitalita slovesnej tvorby, 1982 – prehľad slovenskej literatúry od romantizmu po súčasnosť, 

Obrazy a myšlienky, 1979 – s J. Števčekom, Traja majstri, 1982 o diele G. Flauberta, 

A. P. Čechova a T. Manna), posmrtne vyšiel výber z jeho štúdií a kritík Hľadanie istôt (1986, 

editor R. Chmel) – 30. výročie 

16. 1. 1412 Mediciovci sa stali ofi ciálnymi bankármi pápežstva – 600. výročie 

– 12 – 

16. 1. 1942 †Carole Lombard, vl. menom Jane Alice Peters, pohorie Table Rock, Nevada – letecká 

havária (*6. 10. 1908 Fort Wayne, Indiana), americká fi lmová herečka, v 1921 ako 12-ročná 

debutovala vo fi lme, v 1925 po kamerových skúškach získala zmluvu v spoločnosti Fox 

Films, v 1929 nakrútila svoj prvý zvukový fi lm High Voltage, od 1930 pracovala pre 

spoločnosť Paramount Pictures a do konca 30. rokov patrila k špičke hollywoodskych 

komediálnych herečiek, s Clarkom Gablom tvorila hviezdny fi lmový (No Man On Her Own, 

1932, My Man Godfrey, 1936) a od 1939 aj manželský pár (v 1976 kanadský režisér Sidney 

J. Furie nakrútil o nich životopisnú snímku Gable and Lombard), k posledným fi lmom patril 

Hitchcockov Mr. and Mrs. Smith, zomrela na vrchole slávy vo veku 33 rokov – 70. výročie 

17. 1. 1812 *Daniel Gabriel Lichard, Slovenská Ľupča (†17. 11. 1882 Skalica), slovenský spisovateľ, 

učiteľ, prvý slovenský profesionálny novinár, vydavateľ, jeden zo zakladateľov slovenskej 

odbornej terminológie, ľudovýchovný pracovník, študoval na ev. lýceách v Kežmarku 

(1823–28) a Bratislave (1828–34), kde bol 1833–34 predseda Spoločnosti česko-slovanskej, 

1834–37 študoval na ev. a. v. teologickej fakulte vo Viedni, 1837–38 kaplán v Tisovci 

a v Ochtinej, 1838–44 profesor prírodných vied na ev. lýceu v Banskej Štiavnici (1839–40 

a 1842–43 riaditeľ školy), 1844–47 farár v Skalici, v 1847 defi nitívne opustil cirkevný 

úrad a profesionálne sa venoval novinárskej (prvý slovenský profesionálny novinár), 

spisovateľskej a vydavateľskej činnosti (napísal tisícky článkov, asi 90 zv. kníh, náučná 

literatúra: Gramatica linguae italicae, 1837 – prvá učebnica taliančiny, ktorú napísal Slovák, 

Mathematikai előcsarnok, 1842 – príručka používaná za jeho života i dlhé roky potom na 

stredných školách Horného Uhorska, Slovenská obrázková čítanka hospodárska, 2-zv., 

1882 – najobsiahlejšia práca popularizujúca prírodné vedy a nové formy hospodárenia; 

obsahuje výber jeho najvýznamnejších článkov; ľudovovýchovné brožúry s rozličným 

zameraním: Poučenie o cholere, 1849, Malý gazda, 1867, Naše nové peníze, 1868, Malá 

gazdiná, 1871, Malý účtovník, 1874, Slovenská obrázková čítanka hospodárska 1-2, 1882; 

kalendáre a brožúry), 1847–51 vydával svoj kalendár Domová pokladnica (prvý slovenský 

ilustrovaný kalendár v rakúskej monarchii, v 1863 obnovil jej vydávanie), v 1848 založil 

Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život (prvý slovenský časopis venovaný 

hospodárstvu), v 1849 vydával politické noviny Slovenský pozorňík s hospodárskou 

prílohou Žitva, 1849–61 redigoval vládne, neskôr úradné Slovenské noviny vo Viedni, 

1856–58 vydával kalendár Čašník (aj Časník), v 1862 po páde Bachovho absolutizmu sa 

vrátil do Skalice, 1863–82 vydával najvýznamnejší slovenský hospodársky časopis Obzor 

(podnecoval v ňom na zakladanie vzájomných pomocníc, peňažných ústavov družstevného 

typu, ktoré mali sledovať i mravné a výchovné ciele – propagátor hospodárskej svojpomoci 

ako prostriedku na hmotné povznesenie ľudu), 1865–82 vydával v Skalici Slovenský 

kalendár, v 1870 sa podieľal na založení Pomocnej pokladnice v Skalici (1870–82 jej 

predseda), spisovateľskou a novinárskou tvorbou vzdelával ľud, bojoval proti prežitkom, 

propagoval zdravotnú prevenciu, nové metódy pestovania rastlín, chovu zvierat, 

zavlažovanie, zalesňovanie, príspevky publikoval v slovenských a cudzojazyčných novinách 

a časopisoch, zástanca zakladania poľnohospodárskych škôl, zaslúžil sa o založenie 

slovenskej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku, v národných otázkach sa so štúrovcami 

spájal, potom rozišiel a znova zmieril (v 1856, k spisovnej slovenčine sa vrátil až po 1861), 

podporoval Starú školu slovenskú, zaslúžil sa o založenie Matice slovenskej a utvorenie 

niektorých jej vedeckých odborov, v Skalici sa nachádza Archív Daniela G. Licharda 

Licharda a jeho socha pred evanjelickým kostolom, riaditeľ Národného osvetového centra 

udeľuje Medailu D. G. Licharda ako najvyššie ocenenie osobnostiam a významným 

reprezentantom (i kolektívom) miestnej a regionálnej kultúry, amatérskej umeleckej tvorby 

a tradičnej ľudovej kultúry na Slovensku – 200. výročie 

17. 1. 1932 *Ladislav Čavojský, CSc., Trnava, divadelný historik a kritik, absolvoval štúdium 

divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave (1955), dlhé roky (od 1955) pôsobil na vedeckom 

pracovisku SAV pre oblasť divadla a fi lmu (1961–64 a 1967–69 aj vedúci odd., 1969–70 

riaditeľ Ústavu divadla a fi lmu, 1990 – 2008 v Kabinete divadla a fi lmu SAV), 1962–65 

hlavný redaktor časopisu Slovenské divadlo, 1994–95 šéfdramaturg Slovenskej televízie, 

jeho pôvodnou výskumnou oblasťou bolo slovenské divadelníctvo 2. pol. 19. storočia, 

– 13 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

znalec súčasného činoherného, čiastočne i hudobného divadla, najmä opery, a slovenského 

ochotníckeho divadla, venoval sa i činohernému divadlu a opere (knižné práce: Divadlo 

v Trnave, 1982, Divadlo v Brezne, 1988, Prví a prvoradí herci SND, 1993, spoluautor: 

Kapitoly z dejín slovenského divadla, 1967 – časť Divadlo od revolúcie do nástupu realizmu, 

Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980 /s V. Štefkom, 1983/, Slovenské divadlo do 

roku 1919, 2 zv. /1997–98/, Slovenské divadlo v 20. storočí, 1999; heslá do Encyklopédie 

dramatických umení Slovenska a Encyclopaedie Beliany), autor početných odborných 

príspevkov, divadelnohistorických štúdií (Slovenské divadlo), kritík a recenzií (Kultúrny 

život, Literárny týždenník, Javisko, Teatro) vyznačujúcich sa brilantným a svojráznym 

štýlom, štúdií o slovenských dramatikoch, člen Slovenskej teatrologickej spoločnosti, 

Združenia slovenských divadelných kritikov a teoretikov, v 2010 dostal Rad Ľudovíta Štúra 

II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry a umenia, osobitne v oblasti 

divadelnej vedy, otec redaktorky Kataríny Ducárovej – 80. výročie 

17. 1. 1942 *Muhammad Ali, vl. menom Cassius Marcellus Clay, Louisville, Kentucky, americký 

černošský pästiar, legenda svetového boxu a športu, fi lantrop, začínal ako amatérsky 

boxer, jeho taktika bola rýchlosť, vynikajúca práca nôh a silný úder, v 1959 vyhral Golden 

Gloves Tournament of Champions a národný titul Amateur Athletic Union, v 1960 víťaz 

OH v Ríme v kategórii do 81 kg (neskôr v autobiografi i uviedol, že keď mu zakázali 

vstup do reštaurácie „len pre bielych“, hodil medailu do rieky Ohio, olympijská komisia 

mu udelila náhradné ocenenie – v 1996 na OH v Atlante, kde zapaľoval slávnostnú 

pochodeň), po olympijskom víťazstve v 1960 sa stal americkým hrdinom, 29. 10. 1960 

vyhral v Louisville prvý profesionálny zápas, 25. 2. 1964 v Miami víťazne zohral prvý 

zápas o titul majstra sveta so Sonnym Listonom, majster sveta v ťažkej váhe 1964–67, 

1974–78, 1978–79, svoj boxerský štýl charakterizoval slovami „vznášať sa ako motýľ, 

bodať ako včela“, americká verejnosť (napriek jeho rastúcim úspechom) negatívne vnímala 

jeho konvertovanie na islam (1964, vstúpil do skupiny Nation of Islam, bieli Američania 

ju považovali za nebezpečnú a protiamerickú) a prijatie mena Muhammad Ali (deň po 

víťazstve nad S. Listonom – 26. 2. 1964), pravicové spektrum spoločnosti s pobúrením, no 

odporcovia vietnamskej vojny, naopak so sympatiami prijali jeho odmietnutie bojovať vo 

vojne vo Vietname (1967), za porušenie vojenskej povinnosti mu Svetová asociácia boxu 

v 1967 odobrala licenciu a udelila pokutu, 20. 6. 1967 ho za to odsúdili na 5 rokov väzenia 

(po 3 rokoch prepustený z väzby), v 1970 sa vrátil do ringu, 8. 3. 1971 v Madison Square 

Garden absolvoval „zápas storočia“ s Joeom Frazierom (prvá prehra v jeho profesionálnej 

kariére), 30. 10. 1974 v zairskej Kinshase v zápase nazvanom Rumble in the Jungle 

(„hromobitie v džungli“) zvíťazil nad Georgom Foremanom, 1. 10. 1975 zdolal Fraziera 

v zápase nazvanom Thrilla in Manila („thriller v Manile“), v 1975 vyhlásený za najlepšieho 

športovca sveta, počas 20-ročnej profesionálnej boxerskej kariéry (1960–81, v 1981 skončil 

pre Parkinsonovu chorobu) mal na svojom konte 61 zápasov (56 víťazných – 37 na k. o., 

5 prehier), v 1999 vyhlásený za Športovca storočia (ocenenie udelili Sports Illustrated 

a BBC), angažoval sa za rovnoprávnosť Afroameričanov, chorý tiež na cukrovku, nositeľ 

významných ocenení (Lifetime Achievement Award od Amnesty International v 1998, 

v 1998 ho generálny tajomník OSN vymenoval za Posla mieru OSN /United Nations 

Messenger of Peace/, International Ambassador of Jubilee 2000, v 2005 dostal prezidentskú 

Medal of Freedom od prezidenta G. Busha), v 2001 Michael Mann nakrútil životopisný 

fi lm Ali (stvárnil ho Will Smith), v 2004 vydal autobiografi u The Soul of a Butterfl y 

(napísanú s dcérou Hanou Yasmeen Ali), v rodnom Louisville je Muhammad Ali Center, 

jeho meno nesie výskumné centrum je Muhammad Ali Parkinson Research Center v Barrow 

Neurological Institute vo Phoenixe (Arizona), jeho dcéra Laila Ali sa tiež profesionálne 

venovala boxu – 70. výročie 

18. 1. 1912 *Prof. Dr. Ivan Alexander Getting, PhD., New York (†11. 10. 2003 Coronado, Kalifornia), 

americký fyzik, inžinier a vynálezca slovenského pôvodu, spoluvynálezca GPS (globálny 

satelitný navigačný systém, s prof. Bradfordom Parkinsonom), v 1933 získal bakalársky 

titul na Massachusetts Institute of Technology (Massachusettský inštitút technológie, MIT), 

absolvoval postgraduálne štúdium Graduate Rhodes Scholarship na Oxford University (PhD. 

– 14 – 

z astrofyziky v 1935), 1935–40 pracoval na Harvard University, vyvinul prvý high-speed 

fl ip-fl op circuit, základný článok digitálnych počítačov, 1940–50 pracoval v MIT Radiation 

Laboratory (v 1946 profesor), kde počas vojny s tímom vyvinul prvý automatický mikrovlnný 

pozemný radar SCR-584 (použitý na záchranu Londýna pred strelami V-1 počas nacistického 

bombardovania), 1951–60 viceprezident pre inžinierstvo a výskum v Raytheon Corporation, 

1960–77 prvý prezident Aerospace Corporation (Spoločnosť pre letectvo a kozmonautiku), 

ktorá významne prispela k vývoju obranných raketových systémov a NASA kozmickým 

programom Mercury a Gemini, s prof. Bradfordom Parkinsonom navrhol a zostrojil prvý GPS 

systém pre námorníctvo (Navstar), pod jeho vedením vyvinuli svetoznámu technológiu GPS 

(Global Positioning System), dnes používaný v kontrole leteckej dopravy, mechanizovanom 

poľnohospodárstve, vo vyhľadávaní, záchranárstve, člen viacerých spoločností (American 

Physical Society, Institute of Electrical and Electronics Engineers, čestný člen American 

Institute of Aeronautics and Astronautics), nositeľ významných ocenení (Presidential Medal 

of Merit /prezidentská Medaila za zásluhy/, Air Force Exceptional Service Award, John Fritz 

Medal, Draperova cena Národnej akadémie inžinierstva, 2003), v 2004 uvedený do National 

Inventors Hall of Fame, syn novinára a diplomata (čs. konzula v Pittsburghu) Milana 

Alexandra Gettinga – 100. výročie 

18. 1. 1912 britský polárnik a bádateľ Robert Falcon Scott dosiahol južný pól (R. F. Scott, E. A. Wilson, 

H. R. Bowers, L. E. G. Oates a Edgar Evans) mesiac po Nórovi Roaldovi Amundsenovi, 

všetci 5 zahynuli na spiatočnej ceste (od hladu, extrémneho chladu a vyčerpania i vinou 

toho, že namiesto polárnych psov použili poníky a motorové sane, ktoré sa ako dopravný 

prostriedok v extrémnych poveternostných podmienkach neosvedčili), ich telá, vzorky, 

materiál, záznamy a denníky našla pátracia skupina až 12. 11. 1912 – 100. výročie 

18. 1. 1912 (do 30. 1.) v pražskom Lidovom dome sa konala tajná VI. všeruská konferencia 

Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska, na ktorej vylúčili menševikov, 

Leninova boľševická frakcia sa odštiepila a fakticky sa konštituovala boľševická 

strana – 100. výročie 

18. 1. 1932 *Jaroslav Taraba, Leopoldov, slovenský priemyselný výtvarník, sklársky dizajnér, výrazne 

sa zaslúžil o etablovanie sklárskeho dizajnu na Slovensku, študoval na Vyššej priemyselnej 

škole sklárskej v Lednických Rovniach, súkromne kresbu a maľbu v Prahe, dlhoročný vedúci 

výtvarník dizajnér v sklárňach Rona, a. s., v Lednických Rovniach (od 60. rokov do 1992), 

jeho zásluhou sa rovnianske sklo presadilo vo svete, získalo prestíž a skláreň sa dostala na 

popredné miesto medzi svetovými výrobcami nápojového a stolovacieho skla, od 1960 člen 

Zväzu slovenských výtvarných umelcov, pravidelne vystavoval doma i v zahraničí, nositeľ 

mnohých ocenení za dizajn úžitkového skla, účastník medzinárodných sklárskych sympózií 

v Lednických Rovniach, jeho sklárske umenie prekračovalo bežnú úžitkovosť smerom 

k dekoratívnemu účinku a svojbytnému uplatneniu v interiéri (nápojové a stolovacie súpravy, 

dekoratívne fľaše, vázy a misy), v súťaži Národná cena za dizajn 2009 dostal Zvláštnu cenu 

ministra kultúry – 80. výročie 

19. 1. 1912 *Leonid Vasilievič Kantorovič, Sankt Peterburg (†7. 4. 1986 Moskva), ruský matematik 

a ekonóm, študoval matematiku na Leningradskej univerzite, 1934–60 bol profesorom 

matematiky na tejto univerzite, 1961–71 bol zástupcom riaditeľa Ústavu matematiky 

sibírskeho oddelenia Akadémie vied v Novosibirsku a viedol katedru numerickej 

matematiky na tamojšej univerzite, 1971–76 viedol výskum v laboratóriu moskovského 

Inštitútu riadenia národného hospodárstva a plánovania, v 1964 sa stal členom AV, aplikoval 

matematické metódy na ekonómiu, pracoval v oblasti matematickej teórie optimalizácie, kde 

položil základy lineárneho programovania, túto metódu využíval v oblasti hospodárskeho 

plánovania ako jeden z prvých (v práci Matematické metódy organizovania a plánovania 

výroby, 1939, položil základy lineárneho programovania ako nástroja ekonomickej analýzy 

a plánovania), pracoval aj v oblasti funkcionálnej analýzy a numerickej matematiky a i., 

nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (1975, spolu s Holanďanom T. Koopmansom) za 

príspevky k teórii optimálnej alokácie zdrojov – 100. výročie 

– 15 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

19. 1. 1922 *Jerzy Kawalerowicz, Gwoźdiec (†27. 12. 2007 Varšava), poľský fi lmový režisér, 

scenárista, klasik poľskej kinematografi e, spolu s Munkom a Wajdom spolutvorca poľskej 

národnej fi lmovej školy, 1946–49 študoval na Akadémii umenia v Krakove (Akademia 

Sztuk Pięknych), v 1946 absolvoval fi lmový kurz, začínal ako asistent réžie (Zakazane 

Piosenki, Ostatni etap, Stalowe serca, Czarci żleb), ako samostatný režisér debutoval v 1951 

snímkou Gromada, od 1955 umelecký vedúci fi lmového štúdia Kadr, spoluzakladateľ, 

1966–78 prezident a od 1981 čestný prezident Asociácie poľských fi lmárov (Stowarzyszenie 

Filmowców Polskich), od 1980 pedagogicky pôsobil na Národnej fi lmovej, televíznej 

a divadelnej škole v Lodži, nakrútil 17 celovečerných fi lmov (najznámejšie sú adaptácie 

poľskej literatúry: Matka Joanna od Aniołów – Matka Johana od anjelov, 1961 – podľa 

románu Jaroslawa Iwaszkiewicza, zasadený do kláštorného prostredia v 17. storočí, zvláštna 

cena poroty na MFF v Cannes, Lucyna Winnicka – Kryštálová hviezda, cena Francúzskej 

fi lmovej akadémie, Faraón, 1966 – podľa Boleslawa Prusa, nominovaný na Oscara za 

najlepší cudzojazyčný fi lm, Quo vadis, 2001 – podľa románu Henryka Sienkiewicza, 

v koprodukcii s USA, posledný fi lm), vo fi lme Pravdivý koniec veľkej vojny (1957, 

o holokauste) prvýkrát obsadil v hlavnej úlohe svoju manželku, herečku Lucynu Winnicku, 

ktorá hrala po boku Zbygniewa Cibulskeho aj vo fi lme Vlak, 1959 – dostal Premio 

Evrotecnica na MFF v Benátkach), a vo fi lme Matka Johana od anjelov, v 1976 predseda 

poroty na MFF v Berlíne, v 1978 dostal Strieborného medveďa za celoživotné dielo na MFF 

v Berlíne, nositeľ mnohých ocenení (Krzyż Kawalerski Orderu Odrodzenia Polski, 1954, 

Krzyż Komandorski Orderu Odrodzenia Polski, 1959, Cena ministra kultúry a umenia, 1997, 

Cena za celoživotné dielo na MFF v Mar Del Plata, 2002, Cena Luisa Buñuela na fi lmovom 

festivale v španielskej Huesce, 2003, Medaila Zasłużony Kulturze – Gloria Artis od ministra 

kultúry, 2005 a i.), v 1998 dostal čestný doktorát University Paris III – Novej Sorbonny 

a v 2000 Národnej fi lmovej, televíznej a divadelnej škole (Państwowej Wyższej Szkoły 

Filmowej, Telewizyjnej i Teatralnej) v Lodži, 1985–89 člen poľského Sejmu – 90. výročie 

19. 1. 1922 *Tamara Klimová, Ostrava (†28. 1. 2004 Bratislava), maliarka a grafi čka, 1940–44 

študovala na Škole umeleckých remesiel v Brne (u prof. P. Dillingera), 1945–50 na Vysokej 

škole umeleckopriemyselnej v Prahe (u prof. J. Baucha a E. Fillu), významná osobnosť 

geometrickej abstrakcie na Slovensku, koncom 50. rokov sa stala členkou Skupiny 4, 

v 1967 zakladajúca členka Klubu konkretistov (vystavovala na mnohých jeho výstavách 

doma i v zahraničí: Jihlava, Stuttgart, Žilina, Karlove Vary, Bratislava, Brno, Florencia, Rím, 

Benátky, Turín, Londýn a i, klub pôsobil do 1971), počas normalizácie mala zákaz verejne 

vystavovať v Bratislave, venovala sa technike serigrafi e, po 1989 vystavovala samostatne 

i na kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí (v 1994 na Medzinárodnom trienále 

v Osake, na trienále v Krakove, Katoviciach a v Berlíne), v 1989 mala s manželom súbornú 

výstavu v Galérii hlavného mesta SR Bratislavy (prenesená do Liberca, Brna a Žiliny), 

v 2010 vyšla jej monografi a od Juraja Mojžiša, manželka maliara, grafi ka a ilustrátora Alojza 

Klima – 90. výročie 

20. 1. 1922 *gnmjr. Otto Smik, Boržomi, Gruzínsko (†28. 11. 1944 Ittersum, Holandsko), slovenský 

letec stíhač, najúspešnejší slovenský pilot v britských Royal Air Force a jeden z 5 čs. 

najúspešnejších letcov, v 1934 sa rodina vrátila na Slovensko, absolvoval Obchodnú školu 

v Bratislave (1939), potom úradník na Ústrednom riaditeľstve slovenských elektrární, 

v marci 1940 odišiel do zahraničia, 3. 6. 1940 sa prihlásil do zahraničnej čs. armády vo 

Francúzsku (letecká skupina v Agde), v júli 1940 prišiel do Anglicka, prijali ho do RAF, 

1941–42 prešiel výcvikom v Kanade a v Anglicku, v máji 1942 dosiahol hodnosť Pilot 

Offi cer, 5. 1. 1943 pridelený k 312. čs. stíhacej peruti, 7. 1. 1943 preložený k 310. peruti, 

na vlastnú žiadosť preložený k britskej jednotke (15.1. 1943 nastúpil k 131. peruti do 

Castletownu v Škótsku), 2. 3. 1943 boli všetci preložení k 122. stíhacej peruti v Hornchurche, 

sprevádzali bombardéry na ciele v severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku, 18. 5. 1943 

preložený k 222. peruti, stal sa najlepším čs. stíhačom roka 1943 (7 a pol isto zostrelených 

letúnov, 2 pravdepodobne a 3 poškodené), od septembra 1943 do januára 1944 dostal 5 Čs. 

vojnových krížov a 1 Medailu Za chrabrosť, 20. 10. 1943 mu kráľ Juraj VI. odovzdal 

najvyššie britské vyznamenanie pre letcov Distinguished Flying Cross (DFC – Záslužný 

– 16 – 

letecký kríž, ako prvý cudzinec; v 2006 duplikát DFC podľa rozhodnutia britskej vlády 

odovzdala britská veľvyslankyňa na Slovensku zástupcom Veliteľstva vzdušných síl Armády 

SR vo Zvolene), 15. 3. 1944 pridelený opäť k 310. čs. stíhacej peruti (ďalšie zostrely mal 

v priebehu operácie Overlord), za svoje výkony a bojové zásluhy 11. 7. 1944 povýšený do 

hodnosti kapitána a vymenovaný za veliteľa B letky v 312. čs. stíhacej peruti, sprevádzajúcej 

ťažké britské bombardéry nad Nemecko, 3. 9. 1944 bol zasiahnutý, musel núdzovo pristáť 

v Holandsku pri obci Prinsebeek, podarilo sa mu spojiť s členmi holandského odboja, potom 

prešiel nemecké línie, 29. 10. 1944 dopravený z Antverp naspäť do Anglicka, 13. 11. 1944 

povýšený do hodnosti Squadron Leader a vymenovaný za veliteľa britskej 127. stíhacej 

perute, ktorá sa podieľala na leteckej podpore britských pozemných jednotiek, sprevádzala 

útočné bombardéry a útočila na nemeckú dopravu v Holandsku, 28. 11. 1944 zostrelený pri 

útoku na železničnú stanicu Zwolle, havaroval s ťažko poškodeným lietadlom pri pokuse 

pristáť na farme Blooksteed pri Zwolle (na mieste mŕtvy), v 1946 in memoriam povýšený 

na nadporučíka, v 1991 na plukovníka, v 1994 na generálmajora in memoriam, nositeľ 

britských ocenení The 1939 – 1945 Star, Air Crew Europe Star, Defence Medal a War Medal, 

francúzskeho Croix de Guerre s palmou in memoriam (1945), Radu Milana Rastislava 

Štefánika III. triedy (1992), jeho meno nesie Letecká základňa generálmajora Otta Smika na 

Sliači (od 2002) – 90. výročie 

20. 1. 1942 pätnásti vysokí predstavitelia nacistických ríšskych ministerstiev, úradov a SS za 

predsedníctva SS-Obergruppenführera Reinharda Heydricha, vtedajšieho šéfa ríšskej 

polície (Reichssicherheitshauptamt – Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti) a ríšskeho 

protektora pre Čechy a Moravu, na konferencii vo vile na brehu jazera Wannsee na predmestí 

Berlína defi nitívne rozhodli o „konečnom riešení židovskej otázky“ (Endlösung der 

Judenfrage) a o koordinácii prostriedkov a opatrení na jeho realizáciu, podľa protokolu 

konferencie bola plánovaná deportácia a evakuácia 11 miliónov európskych Židov na 

východ do pracovných táborov, práca a život v táboroch mali byť natoľko ťažké, že veľká 

časť „zmizne prirodzeným úbytkom“, so zvyškom sa „bude musieť vhodne naložiť“, 

evakuácia na východ znamenala koncentračné tábory a „konečné riešenie“ systematické 

vyvražďovanie európskeho židovstva (holokaust), v júli 1962 Eichmann v jeruzalemskom 

procese dosvedčil, že sa hovorilo o zabití, eliminácii a zničení (Töten und Eliminieren und 

Vernichten), Endlösung der Judenfrage prinieslo smrť 6 miliónom Židov, ktorí sa stali 

obeťami nacistického vražedného besnenia počas 2. svetovej vojny – 70. výročie 

20. 1. 1952 na prvom kongrese v Bruseli zástupcovia 22 divadelných združení podpísali Medzinárodnú 

chartu AITA/IATA (zakladaciu listinu Medzinárodnej organizácie ochotníckeho divadla), 

na 3. kongrese v 1957 sa konal aj prvý AITA/IATA Svetový festival amatérskeho divadla, 

od 1967 je organizácia členom UNESCO, od 1978 je v kalendári podujatí AITA/IATA 

aj Scénická žatva v Martine, vrcholná prehliadka ochotníckeho divadla na Slovensku, 

prezidentom Slovenského strediska AITA/IATA je režisér Jozef Krasula – 60. výročie 

20. 1. 1962 †Robinson Jeffers, Carmel, Kalifornia (*10. 1. 1887 Pittsburgh, Pennsylvánia), americký 

básnik a dramatik, v jeho poézii sa odrážajú jeho znalosti z literatúry, Starého zákona 

a biblických príbehov, fi lozofi e, mytológie a jazykov, ktoré spájal s temnými náhľadmi 

a absurditami moderného života, patrí medzi najkontroverznejších amerických básnikov 

20. stor., jeho otec bol profesorom literatúry Starého zákona a biblických dejín na Western 

Theology Seminary v Pittsburghu, od 5 rokov učil syna gréčtinu a zabezpečil mu kvalitné 

vzdelanie v Európe – štúdium na súkromných školách vo Švajčiarsku (Zürich, Ženeva) 

a Nemecku (Lipsko), potom študoval anglickú literatúru na University of Southern California, 

na jar 1906 sa vrátil do Švajčiarska, kde študoval fi lozofi u, literatúru (anglickú, francúzsku, 

taliansku a španielsku) a dejiny Rímskej ríše, v septembri 1907 študoval medicínu na 

University of Southern California a napokon lesníctvo na University of Washington, ovládal 

viacero jazykov (francúzština, nemčina, aj klasické: latinčina a gréčtina), v 1913 sa oženil 

s Unou Kusterovou, usadili sa v Carmeli (Kalifornia), kde sám postavil kamenný dom 

a pri ňom kamennú Jastrabiu vežu (Tor House, 1920–25) a žil v izolácii na drsnom pobreží 

Pacifi ku (nespútaná príroda, rozbúrené more), jeho prvá zbierka Džbány a jablká (1912) boli 

– 17 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

ľúbostné básne, nasledovali Kalifornčania (1916), renomé získal zbierkou Tamar a iné básne 

(1924) na biblické motívy, jeho príbehy často rozprávajú o násilí, cudzoložstve a inceste, 

z jeho básnickej tvorby vynikajú zbierky: Cawdor a iné básne (1928), Zostúpenie k mŕtvym 

(1931), Také rady si mi dal a iné básne (1937), Hnevaj sa na slnko (1941), Dvojitá sekera 

(1948), Hungerfi eld a iné básne (1954), posmrtne vyšla zbierka Začiatok a koniec a iné básne 

(1963), veršovaná dráma Medea (1946) bola úspešnou adaptáciou Euripidovej tragédie, 

dráma Krétska žena (1951) je podľa Euripidovho Hippolyta, jeho mizantropické myslenie 

sa prejavilo v Grošovanom žrebcovi, kde žena dovolí žrebcovi udupať na smrť jej manžela 

a potom zviera zastrelí, v slovenčine vyšiel výber Grošovaný žrebec (1975) – 50. výročie 

21. 1. 1862 †Božena Němcová, vl. menom Barbora Panklová, Praha (*4. 2. 1820,Viedeň), česká 

spisovateľka, publicistka, zberateľka ľudových rozprávok (aj slovenských), v 1837 sa 

vydala za colného úradníka Josefa Němca, s manželom boli pre buditeľskú prácu a písanie 

proti dobovému systému často prekladaní, až napokon zakotvili v Prahe, kde sa v 1842 

v spoločnosti vlasteneckej inteligencie zoznámila s poprednými českými spisovateľmi, 

v 1845 sa presťahovali na Chodsko, venovala zberateľskej činnosti, zaujímala sa o ľudové 

tradície a folklór, v 1850 manžela preložili do Uhorska a ona sa vrátila do Prahy, materiál, ktorý 

zbierala pri návštevách manžela, využila na písanie rozprávok, žila sama so 4 deťmi, po smrti 

syna sa stiahla z verejného života a takmer prestala publikovať, patrila medzi zakladateľov 

modernej českej prózy, jej dielo sa zaraďuje do vrcholného obdobia českého národného 

obrodenia, autorka poviedok a próz z dedinského prostredia, rozprávkových zbierok (Národní 

báchorky a pověsti, 1845–47 – 7 zv. prerozprávaných ľudových rozprávok, legiend a povestí, 

Slovenské pohádky a pověsti, 1857–58 – 10 zv.), cestopisov – predovšetkým zo Slovenska 

(Kraje a lesy na Slovensku, Obrazy ze života slovenského, Vzpomínky z cesty po Uhrách 

a Z Uher), v Moravských novinách vydavateľa F. Klácela publikovala seriál národopisov 

Obrazy z okolí domažlického, Selská svatba v okolí Domažlic a O prostonárodním léčení 

na Domažlicku, ako aj články z Chodska, písala prózu so sociálnym obsahom, odsudzujúcu 

„namyslených zbohatlíkov“ a idealizujúcu prostý ľud (poviedky Baruška, 1853, Divá Bára, 

1856, Pohorská vesnice, 1856, V zámku a podzámčí, 1856, Dobrý člověk, 1858, Pan učitel, 

1860, Chyže pod horami, Chudí lidé, Karla, Pomněnka šlechetné duše), najznámejšie je 

dielo Babička (s podtitulom Obrazy z venkovského života, 1855), kde spodobnila svoju 

babičku, jednoduchú dedinskú ženu Magdalénu Novotnú, je najčítanejšou českou knihou 

(vyše 300 vydaní v češtine, preložená do ďalších 21 jazykov, sfi lmovaná), pre vlastenecké 

a sociálne zameranie boli jej diela povinnou literatúrou v školách, v Českej Skalici je jej 

múzeum – 150. výročie 

21. 1. 1912 *Konrad Emil Bloch, Neisse (†15. 10. 2000 Burlington, Massachusetts), americký 

biochemik nemeckého pôvodu, 1930–34 študoval chémiu na Technickej univerzite 

v Mníchove, kde získal titul inžiniera chémie, v 1934 z dôvodu nacistickej perzekúcie Židov 

začas pracoval vo výskumnom inštitúte vo švajčiarskom Davose, v 1936 odišiel do USA, 

pôsobil na Katedre biochémie na Lekárskej fakulte Kolumbijskej univerzity (do 1946), 

v 1942 v spolupráci s Davidom Rittenbergom inicioval práce na biosyntéze cholesterolu, 

na to sa sústreďovali jeho vedeckovýskumné záujmy ďalších 20 rokov (v 1964 za to 

dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu s Feodorom Lynenom za objavy týkajúce 

sa mechanizmu a regulácie cholesterolu a metabolizmu mastných kyselín), 1946–54 učil 

na University of Chicago (od 1950 profesor), 1954–82 pracoval na Harvard University 

(v 1968 sa stal šéfom Katedry biochémie), člen Americkej chemickej spoločnosti, National 

Academy of Sciences (1966–69 predseda sekcie biochémie), American Academy of 

Arts and Sciences, Americkej spoločnosti biologických chemikov (v 1967 prezident), 

predseda národného výboru International Union of Biochemistry a i., nositeľ významných 

ocenení – 100. výročie 

23. 1. (do 30. 1.) 1937 v Moskve sa konal druhý stalinský proces s trockistami – s tzv. paralelným 

antisovietskym trockistickým centrom, pred vojenským kolégiom Najvyššieho súdu 

stálo 17 vedúcich komunistických činiteľov, 30. 1. súd vyniesol 13 rozsudkov smrti, 

4 boli odsúdení na 8 až 10 rokov väzenia (tri vykonštruované politické procesy proti 

– 18 – 

trockistickým sprisahancom v komunistickej strane sa konali v 1936 /proces s trockisticko- 

-zinovievským centrom – Kamenev, Zinoviev a ďalší 14, obvinení z vraždy Kirova 

a z konšpirácie s trockistickými a pravicovými elementmi s cieľom zvrhnúť komunizmus, 

všetci popravení/, 1937 a 1938 /proces proti pravicovo-trockistickému antisovietskemu 

bloku, Bucharin, Rykov, Jagoda a ďalších 18, obvinení z trockistického sprisahania 

proti režimu, zo špionáže pre Nemecko a Japonsko, z plánovania vraždy Kirova, ale aj 

Lenina, Stalina, odsúdení na smrť/, moskovské procesy zlikvidovali Leninovu boľševickú 

elitu) – 75. výročie 

24. 1. 1922 *PhDr. Zlatko Klátik, Stará Pazova, Srbsko (†24. 8. 1990 Bratislava), slovenský spisovateľ 

pre deti a mládež (Rozprávky spod slnečníka, 1964, Tulák a Čakanka, 1978), literárny 

vedec a kritik, 1936–41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1945–46 na Vyššej 

pedagogickej škole v Novom Sade, 1946–52 diaľkovo na FF univerzity v Belehrade a FF UK 

v Bratislave, počas 2. svetovej vojny učiteľ v Juhoslávii, 1943–44 ako partizán sa zapojil do 

protifašistického odboja, 1946–49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci, 

v 1949 prišiel na Slovensko, 1950–52 redaktor pionierskych časopisov, 1952–60 pracovník 

Zväzu slovenských spisovateľov, 1964–90 pracovník Literárnovedného ústavu SAV, ako 

literárny vedec a kritik sa špecializoval na detskú literatúru (monografi e o F. Kráľovi, 

Ľ. Podjavorinskej, M. Rázusovej-Martákovej, J. C. Hronskom; syntetický prehľad Svetová 

literatúra pre mládež, 1978) a na literárnu komparatistiku (Štúrovci a Juhoslovania, 

1965, Slovenský a slovanský romantizmus, 1977, Slovenská a juhoslovanská literatúra, 

1985) – 90. výročie 

24. 1. 1992 izraelský vicepremiér a minister zahraničných vecí Levy a čínsky minister zahraničných 

vecí Qian Qichen v Pekingu podpísali dohodu, ktorou obe krajiny ofi ciálne nadviazali 

diplomatické styky, v 1992 Izrael otvoril v Pekingu svoje veľvyslanectvo, izraelské 

generálne konzuláty sú aj v Hongkongu (od 1984), Šanghaji (od 1994) a v Kuang- 

-čou (od 2009), v súčasnosti spolupráca zahŕňa oblasti ekonomiky a obchodu, vedy, 

poľnohospodárstva a kultúry, Čína bola poslednou zo svetových veľmocí, ktorá uznala 

štát Izrael – 20. výročie 

25. 1. 1922 *Ľudovít Ozábal, Nitra (†16. 8. 1992 Liptovský Mikuláš), slovenský herec, ako študent 

gymnázia režíroval s ochotníkmi v Zlatých Moravciach Zvonov Tanec nad plačom s účasťou 

hercov SND, 194–43 študoval na FF UK, v 1946 absolvoval štúdium herectva na Štátnom 

konzervatóriu v Bratislave, 1945–49, 1950–51 a 1954–82 člen Činohry SND (väčšinou 

menšie postavy), 1961–64 umelecký vedúci Malej scény SND v Bratislave, 1949–50 herec 

a režisér a 1951–54 riaditeľ Krajového divadla v Nitre, viaceré inscenácie režíroval v Nitre, 

v SND hlavne pásma poézie, účinkoval aj vo fi lme (Biela tma, 1948, Boxer a smrť, 1962 

Sedím na konári a je mi dobre, 1989) a televízii (TV fi lmy: Smrť sa volá Engelchen, 1960, 

Sám vojak v poli, 1964, Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1968, Americká tragédia, 1976, Matej 

Bel z Očovej, 1987 a i., seriály: Vivat Beňovský, 1975, To je váš prípad, Šetaffy, 1985 a i.), 

v rozhlase ako recitátor – 90. výročie 

25. 1. 1922 SĽS podala v pražskom NZ svoj prvý ofi ciálny návrh zákona o autonómii Slovenska 


25. 1. 1932 *Ing. Ján Slávik, DrSc., Kapušany, †16. 12. 1974 Bratislava), slovenský geológ, 1951–55 

študoval na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach, pracoval v Turčianskych Tepliciach, 

Žiline, 1965–69 vedúci geologického strediska v Košiciach, 1969–74 riaditeľ Slovenského 

geologického úradu v Bratislave, 1974 geológ špecialista Geologického ústavu D. Štúra 

v Bratislave (i poradca riaditeľa pre koordináciu geologického výskumu na Slovensku), 

svoje stratigrafi cké, tektonické a mineralogické výskumy spájal s potrebami objavovania 

uhlia, keramických surovín a farebných kovov – objavil uhoľné ložisko Cigeľ pri Novákoch, 

zistil výskyt rúd farebných a vzácnych kovov v Slanských vrchoch a Vihorlate, expert pri 

posudzovaní nerastného bohatstva v Egypte, Sudáne a Zambii, spoluautor prvej slovenskej 

monografi e o nerastných surovinách na Slovensku (Nerastné suroviny Slovenska, 1967), 

štúdií a statí v domácej i zahraničnej odbornej tlači – 80. výročie 

– 19 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

26. 1. 1922 *Elena Čepčeková, Dolná Ždaňa (†6. 1. 1992 Bratislava) – 90. výročie (pozri 6. 1.). 

26. 1. 1962 †Charles „Lucky“ Luciano, vl. menom Salvatore Lucania, Neapol (*11. 11. 1896 alebo 

24. 11. 1897 Lercara Friddi, Sicília), americký gangster, považovaný za otca moderného 

organizovaného zločinu v USA, v 1906 sa jeho rodina presťahovala do USA, v 1916 sa 

stal šéfom gangu, od 1920 pašoval alkohol, potom sa preorientoval výlučne na kupliarstvo, 

od 1920 pracoval pre jedného z najmocnejších newyorských mafi ánov Joea Masseriu, 

v 1925 sa stal jeho hlavným pobočníkom, 1928–31 prebiehala castellamarská vojna (krvavý 

konfl ikt medzi S. Maranzanom a J. Masseriom, vodcami 2 najväčších newyorských klanov; 

k Masseriovi patrili Luciano, Al Capone, Vito Genovese, Bugsy Siegel, Frank Costello), 

v apríli a septembri 1931 zorganizoval vraždy oboch bossov, čím sa dostal do čela newyorskej 

mafi e, zaviedol zmeny (zrušil hlavného capo di tutti capi – boss všetkých bossov, do mafi e 

priviedol aj írskych a židovských členov, rodiny si rozdelili teritória a sféry vplyvu a i.), 

v 1934 spolu so šéfmi ostatných rodín vytvorili národný zločinecký syndikát, v 1936 ho 

odsúdili pre riadenie prostitúcie na 30 – 50 rokov väzenia (odsedel si len 10 – riadil gang 

z väzenia, v 1946 mu vláda ponúkla prepustenie z väzenia s podmienkou opustiť USA 

a vrátiť sa do Talianska), 10. 2. 1946 bol deportovaný, usadil sa v Ríme, v 1947 odišiel 

na Kubu, no pod tlakom verejnej mienky a amerického protinarkotického úradu ho znova 

deportovali do Talianska, napokon žil v Neapole, v 1951 sa spojil s Korzičanmi, vytvoril 

sieť, ktorou sa pašovalo ópium z Turecka do Marseille (Francúzsko), kde z neho vyrobili 

heroín, ktorý šiel ďalej do USA (Francúzska spojka – ovládala svetový obchod s heroínom 

až do začiatku 70. rokov) – 50. výročie 

27. 1. 1922 †Giovanni Verga, Catania (*31. 8. 1840 Catania), taliansky prozaik a dramatik, 

najvýznamnejší reprezentant talianskeho verizmu (talianskeho variantu realistickej 

a naturalistickej poetiky 2. polovice 19. stor.), od romanticky sentimentálnej tvorby 

v 70. rokoch 19. stor. (Hriešnica, 1873, Eros, 1875, Jar, 1876) sa obrátil k realistickému 

zobrazovaniu života obyčajných ľudí (pod vplyvom pobytu v Miláne, kde sa pod 

vedením L. Capuanu formovala veristická škola), v tvorbe zobrazoval život na Sicílii, 

autor poviedkových kníh (Život na poliach, 1880, Vidiecke poviedky, 1883), románov 

(k vrcholným veristickým dielam patria romány Malavogliovci, 1881, sfi lmovaný 

Viscontim pod názvom Zem sa chveje, Majster don Gesualdo, 1889) a drám (Sedliacka 

česť, 1864 – podľa nej napísali libreto Guido Menasci a Giovanni Targioni-Tozzetti pre 

operu Pietra Mascagniho Cavalleria Rusticana, Vlčica, 1896), programovo sa k nemu hlásili 

talianski fi lmoví a literárni neorealisti po 1945 – 90. výročie 

27. 1. 1972 †Mahalia Jackson, Chicago, Illinois (*26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana), americká 

černošská gospelová speváčka, kráľovná gospel music, od 1927 žila v Chicagu, spočiatku 

spievala v kostoloch, potom sa pridala ku gospelovej skupine Johnson Gospel Singers, 

v 1948 veľký úspech jej priniesla pieseň Move on Up a Little Higher (predalo sa 8 miliónov 

ks, v 1998 ocenená Grammy Hall of Fame Award), stala sa slávnou v USA i v Európe, začala 

viac vystupovať koncertne než v kostoloch, široké uznanie si získali piesne He Knows My 

Heart (1946), Amazing Grace (1947), Tired (1947), I Can Put My Trust in Jesus (1949), Walk 

with Me (1949), Let the Power of the Holy Ghost Fall on Me (1949, získala Grand Prix du 

Disque od Francúzskej akadémie), Go Tell It on the Mountain (1950), The Lord’s Prayer 

(1950), How I Got Over (1951), His Eye is on the Sparrow (1951), I Believe (1953), Didn’t 

It Rain (1953), Hands of God (1953), Nobody Knows (1954), v 1950 ako prvá speváčka 

gospel music vystupovala v newyorskej Carnegie Hall, v 1961 spievala na inauguračnom 

plese prezidenta Johna F. Kennedyho, v 1968 spievala na pohrebe zavraždeného Martina 

Luthera Kinga Take My Hand, Precious Lord, spevácku kariéru ukončila v 1971 koncertom 

v Nemecku, za svoje aktivity v úsilí o medzinárodné porozumenie dostala Silver Dove 

Award, založila Mahalia Jackson Scholarship Foundation na podporu mladých ľudí, 

ktorí majú záujem o VŠ štúdium, v 1972 dostala Grammy za celoživotný prínos, v 1973 

(posmrtne) uvedená do Siene slávy Grammy, v 1978 uvedená do gospelovej Siene slávy, 

v 1997 do Rock ’n’ Roll Hall of Fame, v 2008 uvedená do louisianskej hudobnej Siene slávy, 

jej meno nesie Mahalia Jackson Theatre v New Orleanse – 40. výročie 

– 20 – 

28. 1. 1887 *Arthur Rubinstein, Lodž (†20. 12. 1982 Ženeva), americký klavírny virtuóz poľsko- 

-židovského pôvodu, vynikajúci interpret Chopina (nahral väčšinu jeho diel), považovaný 

za najväčšieho klaviristu 20. storočia, študoval klavír vo Varšave a Berlíne, ako 13-ročný 

(1900) debutoval s Berlínskou fi lharmóniou, v 1904 odišiel do Paríža, kde pokračoval 

v kariére, v 1906 debutoval v newyorskej Carnegie Hall, v 1912 koncertoval v Londýne, 

kde prežil aj 1. svetovú vojnu, 2. svetovú vojnu prežil v USA, kde v 1946 získal americké 

občianstvo, bol aj vynikajúcim komorným hráčom, partnerom Jaschu Heifetza, Pabla 

Casalsa, Gregora Piatigorskeho, nahral veľa základného klavírneho repertoára, najmä 

romantických skladateľov, veľa zo svojho repertoáru hral spamäti, kariéru zavŕšil vo 

veku 89 rokov v máji 1976 posledným koncertom v londýnskej Wigmore Hall, plynule 

hovoril 8 jazykmi – 125. výročie 

28. 1. 1912 *Paul Jackson Pollock, Cody, Wyoming (†11. 8. 1956 Springs-East Hampton, New 

York – autonehoda), americký maliar, najvýznamnejší reprezentant abstraktného expresionizmu, 

v 1930 odišiel do New Yorku, kde 1930–33 študoval na Art Students League 

u T. H. Bentona, inšpiroval sa umením amerických Indiánov, 1935–43 pracoval pre WPA 

Federal Art Project, v 1943 mal prvú samostatnú výstavu v galérii Art of This Century, jej 

majiteľka Peggy Guggenheimová mu ponúkla kontrakt (do 1947), na prelome 1943–44 

namaľoval svoju prvú nástennú maľbu Mural (plátno 6 x 2,5 m vzniklo na objednávku 

P. Guggenheimovej do vstupnej haly jej rezidencie na Manhattane), v októbri 1945 sa oženil 

s maliarkou Lee Krasnerovou, presťahovali sa do domu v Springs na Long Island, New 

York (dnes Pollock-Krasner House and Study Center), v období 1947–50 tvoril technikou 

drip painting (farbu vylieval z plechovky na plátno na dlážke, ako aplikátory používal tvrdé 

kefy, tyčinky, maliarske lyžice, striekačky), k najznámejším dielam tohto obdobia patria 

Full Fathom Five (1947), Lucifer (1947), Summertime (1948), Number Ten, 1949 (1949), 

One, Autumn Rhythm, Lavender Mist, Number Thirty-two, 1950 (1950), Blue Poles (1952), 

v júli 1950 sa zoznámil s fotografom Hansom Namuthom a súhlasil, aby ho fotografoval 

a fi lmoval pri práci, 8. 8. 1949 ho v článku v časopise Life označili na najväčšieho žijúceho 

amerického umelca, jeho tvorbu oceňovali v zahraničí (Bienále v Benátkach 1948, 1950, 

1956, samostatná výstava v Paríži v 1952), celý jeho život bol poznačený depresiami 

a alkoholizmom (v 1937 absolvoval psychiatrické protialkoholické liečenie, v 1938 sa 

nervovo zrútil, 1939–41 absolvoval liečenie u jungovských psychoanalytikov, ktorí používali 

jeho kresby na terapeutických sedeniach) – 100. výročie 

28. 1. 1922 *Doc. PhDr. Darina Lehotská, CSc., Kremnica (†12. 2. 1990 Bratislava), slovenská 

regionálna historička, 1941–45 študovala históriu a slovenčinu na FF Slovenskej univerzity, 

1945–55 pracovníčka Archívu mesta Bratislavy, od 1950 externe prednášala na odbore 

archívnictva na FF UK, 1955–87 pôsobila na Katedre čs. dejín a archívnictva FF UK (v 1958 

docentka pomocných vied historických), vyučovala archívnictvo (1951–87), diplomatiku 

(1955–89), numizmatiku (1955–58), pomocné vedy historické pre historikov (1955–58), 

viedla archívnu prax (1953–87), špeciálny seminár z pomocných vied historických 

(1953–74), diplomatický seminár (1955–89), vychovala prvé generácie našich archivárov, 

venovala sa regionálnej histórii (Dejiny mesta Pezinka, 1947, Dejiny Modry 1158 – 1958, 

1961, Dejiny Bratislavy, 1966, 1978 – spoluaut.) a pomocným vedám historickým (Príručka 

diplomatiky, 1972), v 1979 dostala Križkovu medailu za zásluhy o rozvoj slovenského 

archívnictva, v 1982 Cenu hlavného mesta Bratislavy – 90. výročie 

28. 1. 1932 *Parry O’Brien, vl. menom William Patrick O’ Brien, Santa Monica, Kalifornia 

(†21. 4. 2007 Santa Clarita, Kalifornia), americký atlét, guliar, olympijský víťaz vo vrhu 

guľou (v 1952 v Helsinkách, v 1956 v Melbourne), získal striebornú olympijskú medailu 

v 1960 v Ríme, štvrté miesto obsadil na svojej poslednej olympiáde v 1964 v Tokiu, vytvoril 

nový štýl vrhania guľou (postavenie chrbtom k smeru dráhy vrhanej gule – účinnejší spôsob), 

1953–59 stály držiteľ svetového rekordu (vytvoril 17 svetových rekordov, v 1959 – 19,30 

m), za svoju kariéru získal 18 národných majstrovských titulov v šampionátoch Amatérskej 

atletickej únie (17 vo vrhu guľou, 1 v hode diskom), v 1974 uvedený do Track and Field’s Hall 

of Fame USA, v 1984 do Olympijskej Siene slávy USA, v 1994 do Atletickej Siene slávy 

– 21 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

28. 1. 1992 

USA, 21. 4. 2007 umrel na infarkt v bazéne pri plaveckých pretekoch veteránov v Santa 

Clarite – 80. výročie 

†Dr. Jozef G. Cincík, Danville (*8. 3. 1909 Clopodia, Rumunsko), slovenský maliar, 

grafi k, ilustrátor, sochár, scénograf, historik umenia, výtvarný kritik, absolvoval štúdium 

práva na Karlovej univerzite v Prahe, na FF UK v Bratislave študoval fi lozofi u a dejiny 

umenia, 1932–45 referent a tajomník umeleckého odboru MS v Martine, ilustroval knihy, 

grafi cky upravoval matičné vydania, autor odborných prác z kultúrnej a umeleckej histórie 

na Slovensku, napísal prvé monografi e o M. Benkovi (1935), Ľ. Fullovi (1944) a syntetickú 

štúdiu Slovenské grafi cké umenie (1944), autor návrhov poštových známok i bankoviek, bol 

umeleckým poradcom pri návrhoch scén a kostýmov vo Fričovom Jánošíkovi, začiatkom 

1945 emigroval (Rakúsko, Taliansko), od 1946 žil v USA, prednášal archeológiu a dejiny 

cirkevného umenia, venoval sa sakrálnej tvorbe, výzdobe slovenských kostolov, kláštorov, 

fár a iných cirkevných stavieb v USA a Kanade, 1965–71 pracoval v Cleveland Public 

Library ako katalogizátor kníh, autor výzdoby Cyrilo-metodskej kaplnky Slovenského 

ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, podieľal sa na činnosti exilových slovenských 

spolkov, svoje štúdie daroval univerzitným, galerijným, múzejným knižniciam v New 

Yorku, Mníchove, Princetone, Clevelande, Londýne, Chicagu, Washingtone a i., napísal aj 

Spomienky z mladosti, v 2011 mu bola in memoriam udelená Cena Fra Angelico za rok 

2010 – 20. výročie 

28. 1. 2002 †Astrid Lindgren, Štokholm (*14. 11. 1907 usadlosť Näs pri Vimmerby), švédska 

spisovateľka, autorka svetoznámych kníh pre deti, povolaním sekretárka (pisárka), všetky 

svoje knižky napísala stenografi cky, od 1946 pracovala v nakladateľstve Rabén & Sjögren, 

kde sa stala editorkou kníh pre deti, svetovú slávu jej priniesla v 1945 už prvá kniha Pippi 

Dlhá Pančucha (Pippi Långstrump), ktorá začala úspešnú sériu kníh o Pippi ako hlavnej 

predstaviteľke, svojráznom pehavom dievčatku s nevšedným správaním a neobyčajnou 

fyzickou silou, žijúcom vo Vile vilôčke bez rodičov, s koňom a opičkou, ktorá stelesňovala 

detské sny o slobode (Pippi Dlhá pančucha, Pippi nastupuje na loď, Pippi Dlhá pančucha 

v Tichomorí), podobný úspech dosiahli aj knihy o Emilovi z Lönnebergy (Emil z Lönnebergy, 

Už zasa Emil z Lönnebergy, To vymyslí len Emil z Lönnebergy), 3 knižky o deťoch 

z Bullerbynu (My všetky deti z Bullerbynu, Veselo je v Bullerbyne, Oslavy v Bullerbyne), 

o Karlssonnovi zo strechy (Karlsson zo strechy, Karlsson zo strechy opäť lieta, Karlsson zo 

strechy opäť špekuluje), o deťoch a otcovi prázdninujúcich na ostrove Saltkråkan (Leto na 

ostrove Saltkråkan), o sestrách Grétke a Betke (Grétka, Grétka a Betka), o malej Lotke (Lotka 

z Huncútskej ulice), príbehy o Ronji a Birkovi (Zbojníkova dcéra Ronja) a mnohé ďalšie, jej 

knižky oslovujú nielen deti, ale aj ich rodičov na celom svete svojím humorom, láskavosťou 

a veľkou dávkou porozumenia pre svet detí, jej diela boli preložené do 95 jazykov, dialektov 

a jazykových variantov, hodne z jej detských kníh majú možnosť v ostatných rokoch 

spoznávať aj slovenskí čitatelia zásluhou Vydavateľstva Slovart, mnohé boli sfi lmované, 

v 1958 dostala Cenu H. Ch. Andersena (IBBY), v 1971 zlatú medailu Švédskej akadémie, 

v 2002 švédska vláda založila Cenu A. Lindgrenovej, každoročne udeľovanú za literatúru 

pre deti a mládež – 10. výročie 

29. 1. 1912 *Prof. Jozef Kostka, Stupava (†30. 9. 1996 Bratislava), slovenský sochár, zakladateľská 

osobnosť moderného slovenského sochárstva, vysokoškolský profesor, 1926–29 

sa vyučil v džbánkarskej dielni svojho strýka Ferdiša Kostku, 1929–32 študoval na 

Umeleckopriemyselnej škole v Brne, 1932–37 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej 

v Prahe (u prof. K. Dvořáka), 1937–38 pôsobil v Prahe (v sochárskych dielňach), absolvoval 

študijné cesty do Drážďan a Viedne, 1938–39 na École des Beaux Arts v Paríži, vrátil sa na 

Slovensko (žil v Marianke a od 1940 v Bratislave, v tom období vytvoril výrazne poetizujúce 

fi gurálne dielo), 1940–49 pôsobil na Odd. kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave 

(odbor modelovanie), 1947–49 profesor na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 

v 1949 spoluzakladateľ VŠVU, profesor VŠVU v Bratislave (1949–73 viedol odd. 

fi gurálneho sochárstva, 1955–59 rektor, školu musel nútene opustiť), venoval sa komornej 

i monumentálnej sochárskej tvorbe, predovšetkým fi gurálnej, čerpal z foriem ľudovej 

– 22 – 

tvorby i z modernej tradície európskeho sochárstva, autor prvých sochárskych monumentov 

(pomník Víťazstva v Bratislave, 1945–49, pomník SNP v Partizánskom, 1946–50), súsoší 

na bratislavskom Slavíne (súsošie Vďaka, 1963; fi gurálne súsošie; bronzová plastika), 

plastiky Slovenská jar (pomník Ľudovíta Štúra v Modre, 1965), v 1957 sa zúčastnil na 

medzinárodnom bienále v São Paulo, v 1958 na bienále v Benátkach, za reliéf Na brehu 

rieky dostal striebornú medailu na svetovej výstave v Bruseli (1958), je tiež autorom návrhu 

Pamätnej medaily Radu SNP, nositeľ Ceny C. Majerníka (1963) – 100. výročie 

29. 1. 1912 *František Švantner, pseud. Bystran, Bystrá (†13. 10. 1950 Praha), slovenský spisovateľ, 

prozaik, vrcholný reprezentant naturizmu, 1924–28 študoval na učiteľskom ústave v Banskej 

Bystrici, 1933–40 správca a učiteľ na ľudovej škole v Mýte pod Ďumbierom, 1940–45 odborný 

učiteľ na meštianskej škole v Podbrezovej, odmietol vstúpiť do HSĽS, bol účastníkom SNP 

(pod jeho vplyvom vstúpil do KS, v 1949 z nej vystúpil), 1945–47 učiteľ v Novej Bani, 

1947–50 učil v Hronskom Beňadiku a Hronove, bol štipendista Matice slovenskej, v 1950 sa 

presťahoval do Banskej Bystrice (vedúci Tvorivého fi lmového kolektívu v Banskej Bystrici), 

3. 9. 1950 ho hospitalizovali v Martine (mozgový nádor), zomrel v nemocnici v Prahe po 

neúspešnej operácii, v mladších rokoch v tvorbe ovplyvnený francúzskymi autormi (E. Zola, 

vitalizmus H. Bergsona, F. Ch. Ramuz, J. Giono) a E. A. Poeom, nadviazal tiež na domáce 

podnety (M. Figuli, D. Chrobák, Ľ. Ondrejov), v 1942 vyšla zbierka noviel Malka a v 1946 

román Nevesta hôľ (vrcholné dielo slovenského naturizmu, prechodný typ medzi lyrickým 

a epickým románom; v 1971 sfi lmovaný), charakterizuje ich zmiešavanie naturalizmu 

a lyrizmu, iracionality a fantastiky, najdôležitejšou témou jeho tvorby bola otázka dobra 

a zla, 1947–49 pracoval na najrozsiahlejšom diele – románe Život bez konca (neprešiel 

už jeho poslednou redakciou, vyšiel v 1956 s cenzorskými zásahmi, kompletne až v 1974, 

pôvodne ho zamýšľal ako trilógiu, ale nestihol to realizovať, dielo ostalo fragmentom; 

režisér M. Luther ho nakrútil ako TV seriál, 1982), posmrtne vyšla zbierka Dáma (1966, 

novely Dáma Sedliak, List, Ľudská hra, Kňaz – reakcia na 2. svetovú vojnu a SNP), novely 

Stretnutie, Dáma, Sedliak, Malka boli adaptované ako TV fi lmy, v 2008 v nitrianskom 

Divadle A. Bagara premiérovali hru Piargy (voľná kompozícia z jeho poviedok a poviedok 

Dobroslava Chrobáka a Margity Figuli), v 2001 vyšla kniha Integrálny denník (časť jeho 

osobných zápiskov), o znovuobjavenie jeho diela sa v 60. rokoch zaslúžil Ján Števček 

(Baladická próza Františka Švantnera, 1962), ktorý tiež upravil pre televíziu jeho novelu 

Pasca (TV fi lm, 1981, réžia S. Párnický), jeho prózy boli preložené do češtiny, maďarčiny, 

poľštiny, ruštiny, nemčiny, bulharčiny, slovinčiny – 100. výročie 

29. 1. 1942 *Eva Mária Chalupová, Bystrička, slovenská herečka, absolvovala štúdium baletu na 

Konzervatóriu v Bratislave (1961) a herectva na VŠMU v Bratislave (1966), 1971–78 

členka Poetického súboru Novej scény, od 1978 Činohry SND (v súčasnosti hrá v komédiách 

Georgesa Feydeaua Chrobák v hlave a Tak sa na mňa prilepila), účinkovala aj vo fi lme 

(Pokorené rieky, 1961, Polnočná omša, 1962, Tvár v okne, 1963, Tango pre medveďa, 1967, 

Stratená dolina, 1976, Mŕtvi učia živých, 1983, Suzanne, 1996, Povstanie, 2001, Quartétto, 

2002 a i.) a televízii (Sám vojak v poli, 1964, Červené víno, 1972, Zypa Cupák, 1976, Eugen 

Onegin, 1979, Moje kone vrané, 1980 a i.), recitátorka, neter povstaleckého partizánskeho 

veliteľa Viliama Žingora – 70. výročie 

30. 1. 1937 *Vanessa Redgrave, Londýn, anglická divadelná a fi lmová herečka, pochádza z hereckej 

rodiny, obaja rodičia (Michael Redgrave a Rachel Kempsonová), ako aj sestra a brat boli 

hercami, spočiatku sa venovala baletu, no pre vysokú postavu sa musela vzdať kariéry baletky, 

1954–57 študovala herectvo na Central School of Speech and Drama v Londýne, v 1957 

začínala v divadle Frinton Summer Theatre v Essexe, od 1959 členka Royal Shakespeare 

Theatre v Stradford-upon-Avon (rad titulných ženských úloh v Shakespearových hrách), 

s úspechom účinkovala aj v Londýne a na Broadwayi, vo fi lme debutovala v 1958 vo fi lme 

Behind the Mask, za hlavnú úlohu v snímke Morgan – Prípad zrelý na liečenie (1966) bola 

nominovaná na Oscara a dostala cenu na MFF v Cannes, nasledovala Zväčšenina Michelangela 

Antonioniho (1966), v 1967 úloha lady Guinevery vo fi lmovej verzii muzikálu Kráľ Artuš 

a excelentný výkon v úlohe Isadory Duncanovej vo fi lme Isadora (1968, nominovaná na 

– 23 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

Oscara, cena na MFF v Cannes), titulná úloha v historickom fi lme Mária, kráľovná škótska 

(1971) jej priniesla ďalšiu nomináciu na Oscara a Cenu David di Donatello, za vynikajúci 

výkon v role protifašistickej bojovníčky vo fi lme Júlia (1977) dostala Oscara a Zlatý 

glóbus pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe, postavu feministky Olivie Chancellorovej 

stvárnila vo fi lme Bostončanky (1984, podľa románu H. Jamesa), postavu Agathy Christie 

stvárnila v snímke Agatha (1979), presvedčivé výkony podala vo fi lmoch Parné kúpele 

(1985), Mestečko Wetherby (1985), Dom duchov (1993), Rodinné sídlo (1992, nominovaná 

na Oscara), Malá Odesa (1994, dostala Volpiho pohár na MFF v Benátkach), cenu Emmy 

získala za úlohu židovskej väzenkyne, členky ženského orchestra v koncentračnom tábore 

Osvienčim, v dráme Hra o čas (1980) a za vedľajšiu úlohu v dráme Keby steny mohli hovoriť 

2 (2000, aj Zlatý glóbus), dcéry Natasha a Joely z prvého manželstva s režisérom Tonym 

Richardsonom sa venujú herectvu, syn Carl Gabriel z druhého manželstva s hercom Francom 

Nerom je fi lmovým režisérom – 75. výročie 

30. 1. 1942 †JUDr. Ján Bulík, koncentračný tábor Mauthausen (*1. 1. 1897 Kovačica, Vojvodina, 

Srbsko), slovenský advokát, politický a kultúrny činiteľ, organizátor krajanského hnutia, 

jedna z vedúcich osobností Slovákov vo Vojvodine medzi dvoma svetovými vojnami, právo 

študoval v Záhrebe, pôsobil ako advokát v Novom Sade a Belehrade, v Kovačici založil 

Slovenskú národnú radu banátskych Slovákov, v 1929 založil Poradný výbor Slovákov 

Dunajského bánstva, zakladateľ a 1932–35 prvý predseda Matice slovenskej v Juhoslávii, po 

1938 sa zapojil do protifašistického odboja, spolupracoval s čs. odbojom v ČSR i v západnej 

Európe, po okupácii Juhoslávie v júli 1941 zatknutý gestapom, v 1941 väznený na Pankráci, 

deportovaný do koncentračného tábora v Mauthausene, kde zahynul, na rodnom dome 

v Kovačici, na budove gymnázia v Báčskom Petrovci i v Mauthausene sú jeho pamätné 

tabule, in memoriam mu udelili Rad SNP I. triedy, Československý Vojnový kríž, Masarykov 

rad (1992), Rad Bieleho dvojkríža I. triedy (2007) – 70. výročie 

31. 1. 1962 †Vlasta Burian, vl. menom Josef Vlastimil Burian, Praha (*9. 4. 1891 Liberec), český 

divadelný a fi lmový herec, spevák, „kráľ českých komikov“, ako herec začínal vo vedľajších 

úlohách v pražských divadlách (Divadlo na Vinohradech, Švandovo divadlo), v kabaretoch 

(Rokoko, Červená sedma, U Deutschů, Montmartr a i.), po 1. svetovej vojne hral komické 

roly v divadlách (aj v ND) a vystupoval v kabaretoch, v 1925 si založil vlastné Divadlo 

Vlasty Buriana (v 1945 znárodnené, dnes Divadlo Komedie), 1923–56 nakrútil 40 fi lmov 

(4 nemé, 36 zvukových, prevažne komédie – s režisérom K. Lamačom: C. a k. polní 

maršálek, 1930, To neznáte Hadimršku, 1931, Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, 

1932, Ducháček to zařídí, 1938, U pokladny stál..., 1939 a i., s režisérom M. Fričom: Anton 

Špelec, ostrostřelec, 1932, Pobočník Jeho Výsosti, 1933, Dvanáct křesel, 1933, Revizor, 

1933, Tři vejce do skla, 1937 – trojrola, Katakomby, 1940, Baron Prášil / Když Burian 

prášil, 1940/ a i., s režisérmi M. Cikánom Hrdinný kapitán Korkorán, 1934, V. Slavínským, 

J. Svitákom Přednosta stanice, 1941, k 5 fi lmom nakrútil nemecké verzie), jeho herectvo 

bolo postavené na vynikajúcej bezprostrednej improvizácii, paródii a satire, imitácii, 

výborných tanečno-akrobatických schopnostiach, živom, dynamickom a výbušnom prejave, 

za fi lmy dostával honoráre presahujúce stotisíc korún, užíval si slávu a popularitu, bohatstvo 

a luxus, hodne športoval (v mladosti brankár ligového klubu A. C. Sparta), hral tenis, plával, 

bicykloval, k prudkému zvratu došlo v 1944 – Nemci zavreli jeho divadlo, po vojne ho zatkli 

pre vykonštruované obvinenia z kolaborácie s Nemcami, na intervenciu Jana Masaryka 

prepustený (opakovane prepustený a znova uväznený a odsúdený), po konečnom prepustení 

mal vážne zdravotné problémy, divadlo už nemohol obnoviť, do 1950 nesmel hrať, zhabali 

mu majetok, živil sa manuálnou prácou, neskôr vystupovaním na estrádach, nakrútil ešte 

pár fi lmov (Nejlepší člověk, 1954, Byl jednou jeden král..., 1954 a i.), až v 1994 bol súdne 

rehabilitovaný vďaka divadelnému historikovi V. Justovi (presadil znovuprejednanie jeho 

prípadu), v októbri 2000 vo Voskovom múzeu odhalili jeho voskovú fi gurínu v preoblečení 

za C. a k. polného maršálka, od 2000 sa pravidelne uskutočňujú Dostihy Vlasty Buriana, 

v ankete ČT o „Komika storočia“ (1999) obsadil 1. miesto, v ankete ČT „Najväčší Čech“ 

(2005) 31. miesto, vyšli o ňom viaceré knihy (hlavne od V. Justa a O. Suchého) a nakrútili 

o ňom 3 strihové fi lmy – 50. výročie 

– 24 – 

31. 1. 1972 †Pavel Roman, Tennessee, USA – autonehoda (*25. 1 1943 Olomouc), československý 

krasokorčuliar, tancoval so sestrou Evou (súrodenci Romanovci), ich trénerkou bola Míla 

Nováková, spolu so sestrou štvornásobný majster sveta v tancoch na ľade (v 1962 v Prahe, 

v 1963 v talianskej Cortine d’Ampezzo, v 1964 v nemeckom Dortmunde a v 1965 v americkom 

Colorado Springs), dvojnásobný majster Európy (v 1964 vo francúzskom Grenobli, v 1965 

v Moskve), po skončení športovej kariéry profesionálne pôsobili v ľadovej revue Holiday 

on Ice (1965–71), zahynul ako 29-ročný pri autonehode, ich brat Zdeněk Roman napísal 

knihu Eva a Pavel Romanovi, ktorá vyšla v 1976, jeho meno nesie Memoriál Pavla Romana, 

medzinárodné krasokorčuliarske preteky v tancoch na ľade v Olomouci – 40. výročie 

31. 1. 1992 prezident ČSFR Václav Havel vymenoval 12 sudcov Ústavného súdu ČSFR so sídlom 

v Brne (ústavný zákon č. 91/1991 Zb., 6 sudcov z ČR a 6 zo SR), predsedom sa stal 

JUDr. Ernest Valko, podpredsedom JUDr. Vlastimil Ševčík, súd pôsobil do zániku 

čs. federácie (31. 12. 1992) – 20. výročie 

január 1992 – máj 1994 prebiehala vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, 

2. 9. 1991 Náhorný Karabach (v juhozápadnom Azerbajdžane, obývaný etnickými 

Arménmi) vyhlásil nezávislosť od Baku (Náhornokarabašská republika), ktorú Azerbajdžan 

neuznal, po referende o nezávislosti (10. 12. 1991) bola 6. 1. 1992 vyhlásená deklarácia 

nezávislosti mnohoetnickej Náhornokarabašskej republiky, arménski separatisti vyhlásili 

kontrolu nad Náhorným Karabachom a časťami azerbajdžanského územia (počas vojny 

1992–93 Arménsko obsadilo asi 20 % azerbajdžanského územia), uskutočňovali sa etnické 

čistky, z asi 1 milióna ľudí sa stali utečenci a vysídlenci, v 1993 Rada bezpečnosti OSN 

prijala 4 rezolúcie (30. 4., 29. 7., 14. 10. a 12. 11. 1993), potvrdzujúce územnú celistvosť 

Azerbajdžanskej republiky a názov Náhornokarabašský región Azerbajdžanskej republiky, 

5. 5. 1994 Arménsko, Azerbajdžan a Náhorný Karabach podpísali v hlavnom meste 

Kirgizska Biškecký mierový protokol (Azerbajdžan ho ešte podpísal 8. 5. 1994 v Baku), 

ktorý vstúpil do platnosti 12. 5. 1994, po skončení vojnového konfl iktu pripadol región 

pod arménsku kontrolu (etnicky homogénna arménska enkláva na území Azerbajdžanu, 

asi 140 000 obyvateľov, de facto nezávislá od Azerbajdžanu, no nikým medzinárodne 

neuznaná de iure), situácia v regióne je doteraz nestabilná, snahy o trvalé mierové riešenie 

konfl iktu neboli doteraz úspešné (Minská skupina OBSE) – veľké napätie medzi oboma 

stranami, násilné zrážky, v 2011 sa Azerbajdžan vyjadril, že sa bude usilovať o vrátenie 

svojich území aj silou – 20. výročie 

– 25 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

FEBRUÁR 

1 . 2. 1912 *Ján Hutyra, CM, Jablonov (†20. 2. 1978 Brno), slovenský cirkevný činiteľ, v 1936 

vysvätený za kňaza, od júna 1942 vicevizitátor Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul 

(lazaristov) a direktor Spoločnosti dcér kresťanskej lásky so sídlom v Ladcoch, 1947–48 

vo väzbe, v 1950 odsúdený pre údajné rozširovanie protištátnych letákov, 16. 1. 1951 ušiel 

z internačného väzenia v Belušských Slatinách a 8 rokov žil v ilegalite, z úzadia riadil 

viceprovinciu misijnej spoločnosti a sestry vincentky, 1958–65 väznený (v Prahe, Novom 

Jičíne, Valdiciach, Plzni a na Mírove), potom znova pôsobil medzi vincentkami na Slovensku 

i v Čechách, vicevizitátor až do 1976 – 100. výročie 

1. 2. 1912 *Prof. Ing. arch. Ján Svetlík, Hybe (†8. 12.1997 Bratislava), slovenský architekt 

a urbanista, profesor SVŠT v Bratislave, 1935–39 študoval na odbore architektúry 

a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe, po zatvorení českých VŠ pokračoval v štúdiu na 

Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe (ukončil 1941), 1941–42 stredoškolský profesor 

na Vyššej škole staviteľskej v Prešove, 1942–45 referent pre výstavbu vysokých škôl na 

ministerstve školstva v Bratislave, 1945–47 splnomocnenec na Povereníctve SNR pre 

verejné práce v Košiciach (s úlohou viesť obnovu vojnou poškodených miest a zničených 

obcí), spolupracoval s architektmi D. Martinčekom a J. Tvarožkom, 1947–49 vedúci 

odboru regionálneho plánovania a výstavby miest a obcí na novozriadenom Slovenskom 

štátnom plánovacom a štatistickom úrade v Bratislave, 1949–50 založil odd. pre územné 

plánovanie na Oblastnom riaditeľstve Stavoprojektu v Bratislave, 30 rokov pôsobil na SVŠT 

v Bratislave, 1958–60 dekan Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT, 1961–74 

vedúci Katedry urbanizmu a územného plánovania na Stavebnej fakulte SVŠT, autor 4 VŠ 

učebníc (Plánovanie a výstavba miest a obcí, 1978) a skrípt, spoluzakladateľ a 1952–55 

prvý predseda Zväzu slovenských architektov, prvý podpredseda Zväzu čs. architektov, 

v architektonickej práci sa venoval tvorbe pamätníkov (v spolupráci s poprednými sochármi 

realizoval vyše 30 pomníkov a pamätníkov na Slovensku: pamätník SNP nad Lubinou, 

1960 – v spolupráci s R. Uhrom a M. Struhárikom, pamätník SNP a 1. čs. armádneho 

zboru v Žiari nad Hronom, pamätník SNP v Hanušovciach, 1972 – s F. Patočkom, pomník 

architekta D. Jurkoviča na nábreží Dunaja v Bratislave, 1973 – s L. Snopkom; bratislavský 

Slavín – autor výtvarného riešenia pamätníka, do 1960 sa projekt realizoval), venoval sa aj 

problematike urbanizmu a územného plánovania – 100. výročie 

1. 2. 1922 *Renata Tebaldi, Pesaro (†19. 12. 2004 San Marino), talianska operná speváčka sopranistka, 

dirigent Arturo Toscanini jej mladodramatický soprán označil za „anjelský hlas“, študovala 

na konzervatóriu v Parme a na Conservatorio Rossini v Pesare, debutovala v 1944 v Rovigu, 

hviezda milánskej La Scaly (v 1946 sa zúčastnila na koncerte pod taktovkou Artura 

Toscaniniho pri znovuotvorení La Scaly, 1949–54 tam spievala) a newyorskej Metropolitnej 

opery, kde v 1955 debutovala v úlohe Desdemony vo Verdiho Othellovi ako partnerka Maria 

Del Monaca a potom tam dlhé roky (1955–73) pravidelne účinkovala (Mimi v Bohéme, 

Čo-čo-san v Madame Butterfl y, Tosca, Manon Lescaut, Violetta v Traviate, Aida, Leonóra 

v Sile osudu, Maddalena v André Chenierovi, Adriana Lecouvreur), spolupracovala 

s najvýznamnejšími dirigentmi (Arturo Toscanini, Georg Solti, Herbert von Karajan), 

vystupovala aj v londýnskej Covent Garden, v San Franciscu, a viedenskej Staatsoper, 

v 1976 odišla zo scény, s tenoristom Mariom Del Monacom realizovala sériu nahrávok 

Verdiho a Pucciniho opier (Decca) – 90. výročie 

1. 2. 1952 *Daniela Hivešová-Šilanová, Bratislava (†26. 8. 2008 Prešov), slovenská poetka, 

prekladateľka, dramaturgička, absolvovala štúdium slovenského jazyka a estetickej výchovy 

na FF UK v Bratislave (1976), 1976–77 a 1979–82 pracovala vo vydavateľstve Smena, 

1977–78 dramaturgička a scenáristka v Podtatranskom divadle v Spišskej Novej Vsi, 

1982–89 redaktorka podnikového časopisu v Prešove, 1989–92 zástupkyňa šéfredaktorky 

novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list), spoluzakladateľka a 1922–95 dramaturgička 

rómskeho Divadla Romathan v Košiciach, pre ktoré napísala hry Miesto pre Rómov (Than 

– 26 – 

perdal o Roma, 1992) a Veľký primáš Baro (Baro primašis Baro, 1994), potom pedagogička 

SUŠ v Košiciach, významne participovala pri vyhľadávaní a výchove nadaných rómskych 

detí, od 1991 pôsobila v Združení Jekhetane – Spolu (od 1996 predsedníčka), vydala zbierky 

Tanečnica (1974), Uprostred koncertu (1976), Pohyb bez teba (1979), Z údolia nežnej 

líšky (1980), Priveľa miesta (1981), Okamih optimizmu (1985), Spätosť (1988), Cigánske 

leto (1989), Na počkanie (2000), autorka rozprávok pre deti (Zuzankine motýle, Chlapec 

s čajkou, Vtáčatko-Koráločka, Zvončekový mužíček), v rámci celosvetového projektu 1 000 

žien pre Nobelovu cenu mieru bola v 2005 nominovaná na toto prestížne ocenenie ako jedna 

z dvoch Sloveniek – 60. výročie 

1. 2. 1952 Povereníctvo vnútra predložilo varianty realizácie akcie B (presný názov: Vysídlenie triedne 

a politicky nespoľahlivých ľudí z veľkých miest, z Prahy, Bratislavy, Brna a ďalších), 

komunistické politické perzekúcie (nútené presídlenie z miest na vidiek) postihli činiteľov 

z obdobia vojnovej SR, funkcionárov nekomunistických strán, továrnikov, podnikateľov, 

statkárov a inteligenciu (advokátov, lekárov, univerzitných profesorov...), akcia sa 

začala v lete 1952 a trvala do jesene 1953, z Bratislavy násilne vysťahovali 672 rodín 

(6 rodín údajne odišlo dobrovoľne), v rámci akcie B sa malo v Bratislave uvoľniť 

1 500 bytov, ktoré mali dostať robotníci (s cieľom zmeniť sociálnu štruktúru v hlavnom 

meste), no napokon dostali len štvrtinu, ostatné byty dostali politici, príslušníci Štátnej 

bezpečnosti a armády, prvé vysťahovanie z miest bolo už 1948, ďalšia vlna vysťahovania 

v 1949 – 60. výročie 

2. 2. 962 nemeckého kráľa Otta I. (*23. 11. 912 – †7. 5. 973) pápež Ján XII. korunoval v Ríme za 

rímskeho cisára (prvý cisár Svätej rímskej ríše), o 11 dní nato pápež a cisár ratifi kovali 

Diploma Ottonianum, podľa ktorého sa cisár stal garantom nezávislosti pápežského 

štátu – 1050. výročie 

2. 2. 1942 †Daniil Charms, vl. menom Daniil Ivanovič Juvačev, pravdepodobne Leningrad, podľa 

niektorých zdrojov Novosibirsk (*30. 12. 1905 Sankt Peterburg), ruský spisovateľ, básnik, 

prozaik a dramatik, tvorca surrealistickej, nonsensovej a absurdnej literatúry, študoval 

na nemeckom gymnáziu (Peterschule – elitná petrohradská škola, naučil sa výborne 

po nemecky a anglicky), v 1924 začal študovať na Leningradskej elektrotechnike (po 

roku vylúčený), mal záľubu v preoblečeniach, výstrednostiach a mystifi kovaní („reálne 

improvizácie“), čím šokoval i poburoval okolie, od 1925 sa venoval len literatúre, v 2. pol. 

20. rokov sa zoznámil s poprednými leningradskými avantgardnými umelcami (o. i. 

s Kazimirom Malevičom), v marci 1926 vstúpil do Všeruského Zväzu básnikov (o 3 roky 

vylúčený), v zborníkoch zväzu publikoval 2 básne pre dospelých (jediné z jeho tvorby pre 

dospelých čitateľov, čo bolo publikované za jeho života), v 1928 s básnikmi Vvedenským, 

Olejnikovom, Vaginovom, Zabolockým, Bachterevom a ďalšími založil avantgardnú 

básnickú a umeleckú skupinu OBERIU (Объединение реального искусства, Spolok 

reálneho umenia – „Budete nám asi vytýkať, že naše sujety sú nereálne, nelogické. Kto ale 

povedal, že životná logika je povinná aj pre umenie...“), na večere skupiny Три левых часа 

bola predstavená aj jeho absurdná hra Jelizaveta Bam, od 1929 sa živil písaním básničiek 

a poviedok pre deti do detského časopisu, poézia básnikov OBERIU v časoch najtvrdšieho 

stalinizmu nežila dlho, oberiuti sa rýchlo stali pre sovietsky režim nechcenými (v 1930 

ich poéziu ofi ciálne označili za „poéziu triedneho nepriateľa“, v 1932 sa činnosť skupiny 

fakticky ukončila), mal zákaz publikovať tvorbu pre dospelých (smel publikovať len pre 

deti), v decembri 1931 ho spolu s Vvedenským a ďalšími zatkli, obvinili z protisovietskej 

činnosti, uväznili na 6 mesiacov, 18. 6. 1932 ho prepustili a poslali do vyhnanstva v Kursku, 

v novembri 1932 sa vrátil do Leningradu, v posledných rokoch života na slobode písal detské 

knihy a publikoval v detských časopisoch, žil v dlhoch, o hlade, písal krátke poviedky, krátke 

hry a denníky (s nezrozumiteľnými značkami, šiframi, odkazmi), v krátkych poviedkach 

jednoduchým jazykom podáva groteskné, absurdné a nonsensové situácie, niekedy cynické 

až morbídne, ku koncu života napísal cyklus miniatúr Случаи a novelu Starena (prekladaná 

aj Baba, 1939 – najrozsiahlejšie dielo), 23. 8. 1941 ho znova zatkli, uväznili, pravdepodobne 

simuloval šialenstvo, v decembri 1941 zbavený trestnej zodpovednosti a prevezený na 

– 27 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

psychiatrické oddelenie leningradskej väzenskej nemocnice (s diagnózou schizofrénia), kde 

zomrel od hladu (počas blokády Leningradu), podľa iných zdrojov zomrel v Novosibirsku, 

v 1956 (o 14 rokov) rehabilitovaný, jeho dielo zachránili jeho priatelia, šírilo sa v samizdate, 

ofi ciálne vyšlo až za perestrojky, u nás vyšli knižne výber poviedok Mačkin zabil Kočkina 

(2004) a výber poviedok a dramatických textov Cirkus Šardam (2005), oba v preklade Jána 

Štrassera a s ilustráciami Fera Liptáka – 70. výročie 

2. 2. 1987 †Ondrej Jariabek, Bratislava (*20. 2. 1908 Kráľova Lehota), slovenský herec, absolvoval 

štúdium na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi (1927), 1927–39 učiteľ v Čadci 

a 1939–41 v Prešove (kde sa venoval sa aj ochotníckemu divadlu), v 1941 angažovaný do 

SND v Bratislave: 1941–46 a 1951–80 člen Činohry SND (hral hlavne zrelých mužov až 

starcov, predovšetkým postavy v klasických i súčasných hrách slovenských dramatikov: 

Drotár, 1942, Tanec nad plačom, 1943, Najdúch, 1949, Surovô drevo, 1954, Herodes 

a Herodias, 1955, 1970, Čaj u pána senátora, 1958; v inonárodných hrách hlavne menšie 

postavy; 1947–48 režisér Čs. fi lmu, 1949–51 člen Novej scény ND, 1950–53 externý 

pedagóg odbor. divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave, písal bábkové 

hry, rozhlasové scénky, skeče a veselohry i texty populárnych piesní, po 1945 sa uplatnil 

i vo fi lme v menších postavách, rázovitých fi gúrkach a dedinských typoch (Varúj, 1946, 

Čertova stena, 1949, Pole neorané, 1953, V piatok trinásteho, 1953, Rodná zem, 1943, 

Čert nespí, Posledná bosorka, 1956, Zemianska česť, 1957, Statočný zlodej, 1958, Dáždnik 

svätého Petra, Kapitán Dabač, 1959, Jánošík I – II, 1962–63, Majster kat, 1966, Zbehovia 

a pútnici, 1968, Orlie pierko, 1971, Živá voda, 1980, Noční jazdci, 1981) a v televízii (seriál 

Nepokojná láska, 1975, Mladé letá, 1962, Sváko Ragan, 1976), veľkej popularite sa dlhé 

roky tešila jeho rozhlasová fi gúrka Sváka Ondra, nositeľ Národnej ceny (1950) – 25. výročie 

3. 2. 1812 *Jonáš Záborský, pseud. Drotár Fedor, J. Z., Magurský, Vojan Josifovič, Záborie 

(†23. 1. 1876 Župčany), slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, publicista, ev., neskôr 

rímskokatolícky kňaz, 1827–32 študoval na Ev. lýceu v Kežmarku, 1832–34 teológiu na 

ev. kolégiu v Prešove a 1838–40 na univerzite v Halle, pôsobil ako ev. kaplán (1834–39 

v Pozdišovciach a v 1840 v Liptovskom Mikuláši) a 1840–42 farár v Rankovciach, 

v 1842 konvertoval na katolícku vieru, v 1843 vysvätený na kňaza, 1843–50 nemecký 

kaplán v Košiciach, v 1850 profesor gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach, 1850–53 

redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, 1853–76 katolícky kňaz v Župčanoch, 

pre odmietnutie spisovnej slovenčiny sa dostal do sporu so štúrovcami, oni odmietali 

jeho archaický jazyk a formy, v začiatkoch tvorby písal v češtine klasicizujúce básne, 

ódy, dumy, bájky, epigramy, poéziu (Žehry, Básně a dvě řeči, 1851), od konca 50. rokov 

19. stor. písal po slovensky hlavne prózu (Faustiáda; Panslavistický farár, 1870, Hlovník 

medzi vzbúreným ľudom, 1870, Dva dni v Chujave – 2 časti: Deň pekný a Deň škaredý, 

1873, Dobrodružstvo v Kocúrkove, Svätoplukova zrada) a drámu (vyše 20 historických 

drám – Lžedimitrijady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku, 1866, Bitka pri Rozhanovciach, 

1873–74, veselohry – Najdúch, 1865), v rkp. ostalo jeho veršované Vstúpenie Krista do Raja 

i historická práca Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, v 1912 

vyšiel jeho Vlastný životopis, jeho pohnuté životné osudy spracoval Karol Horák v dráme 

Evanjelium podľa Jonáša – 200. výročie 

3. 2. 1922 *Andrej Lettrich, Dubové (†7. 10. 1993 Bratislava), slovenský fi lmový režisér, scenárista 

a herec, absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1950), od 

1948 pracoval v Slovenskom fi lme, začínal ako asistent réžie Bielikových fi lmoch Priehrada 

a Lazy sa pohli, jeho samostatnou prvou réžiou bola Drevená dedina (1954, podľa F. Hečka), 

podľa F. Hečka nakrútil 2-dielny fi lmový a 3-dielny TV prepis Červeného vína (1976), 

v 1965 fi lm Mŕtvi nespievajú (podľa R. Jašíka), v spolupráci so scenáristom A. Tallom 

nakrútil 5-dielnu sériu detektívnych fi lmov Smrť prichádza v daždi (1965), Vrah zo záhrobia 

(1966), Volanie démonov (1967), Prípad krásnej nerestnice (1973), Šepkajúci fantóm (1976), 

nakrútil tiež 8-dielny TV fi lm Povstalecká história (1984) a 6-dielny fi lmový seriál Alžbetin 

dvor (1986, podľa H. Zelinovej) a i., v 80. rokoch vedúci 2. tvorivo- výrobnej skupiny na 

Kolibe (Tisícročná včela, Pomocník, Pásla kone na betóne a i.) – 90. výročie 

– 28 – 

3. 2. 1962 do bratislavského Slovnaftu sa dostala prvá ropa cez ropovod Družba (postavený na 

základe dohody o spoločnej stavbe ropovodu, podpísanej 18. 12. 1959 predstaviteľmi 

ZSSR, Československa, Maďarska, Poľska a NDR), v tých časoch najdlhší ropovod na 

svete, asi o pol roka nafta pritiekla do Maďarska, v 1963 sa pripojili Poľsko a NDR, 

15. 10. 1964 bol ofi ciálne uvedený do prevádzky, ruská ropa do Európy prúdi ropovodom 

dodnes – 50. výročie 

3. 2. 1982 †Jozef Pálka, Bratislava (*17. 2. 1924 Šahy), slovenský divadelný a televízny režisér, 

1945–50 študoval na FF UK v Bratislave a 1944–46 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, 

pôsobil v divadlách v Považskej Bystrici (1949–50) a v Žiline (1952–57), 1958–63 režisér 

a 1958–62 aj umelecký šéf činohry ŠD v Košiciach, od 1965 pôsobil v Bratislave, 1966–68 

a 1972–74 režisér činohry NS (Tartuffe, 1966, Bratia Karamazovovci, 1967, Skrotenie 

čertice, 1972), 1968–72 a od 1974 v slobodnom povolaní), pohostinsky režíroval v SND 

Sartrovu hru Diabol a Pánboh (1962) a Camusovu hru Iba nedorozumenie (1967), ako aj 

hry Ivana Bukovčana (Kým kohút nezaspieva, 1969, Zažeň vlka!, 1970, Slučka pre dvoch 

alebo domáca šibenica, 1971, Prvý deň karnevalu, 1972), v 70. rokoch dominantne režíroval 

v televízii (početné TV inscenácie: Moderato cantabile, 1970, Mŕtve duše, 1971, Hájnikova 

žena, 1971, Kým kohút nezaspieva, 1971, Sicílska komédia, 1975, Tridsaťdeväť stupňov 

v tieni, 1976, Kraj sveta Istanbul, 1979, Vojvodkyňa z Amalfi , 1980), dve jeho manželky boli 

herečky (Naďa Kotršová, Eva Poláková) – 30. výročie 

5. 2. 1942 v Buzuluku sa sformovala čs. vojenská jednotka, od 15. 7. 1942 s názvom 1. čs. samostatný 

poľný prápor v ZSSR s veliteľom plk. Ludvíkom Svobodom, vyznamenal sa v bojoch pri 

ukrajinskom Sokolove v marci 1943, v máji 1943 bola čs. jednotka výrazne doplnená 

a vznikla 1. čs. samostatná brigáda – 70. výročie 

5. 2. 1962 †Jacques Francois Antoine Ibert, Paríž (*15. 8. 1890 Paríž), francúzsky hudobný skladateľ, 

od 1910 študoval na Parížskom konzervatóriu (štúdiá prerušila 1. svetová vojna), v 1919 dostal 

Rímsku cenu za kantátu Le Poète et la fée (Básnik a víla), počas 2. svetovej vojny jeho hudbu 

zakázala profašistická vichystická vláda v Paríži, načas sa uchýlil do exilu vo Švajčiarsku, 

v auguste 1944 ho generál de Gaulle zavolal späť do Paríža a vrátil sa do hudobného života, 

1955–56 administrátor Réunion des Théâtres Lyriques Nationaux, prevádzkujúcej Parížsku 

operu a Opéra-Comique, 1937–60 riaditeľ Francúzskej akadémie v Ríme vo Villa Medici, 

v Ríme skomponoval svoje najpopulárnejšie diela, komponoval všetky žánre (orchestrálna 

hudba: Escales, 1922, Divertissement, 1930, opery – najúspešnejšia Angélique, 1926, 5 baletov, 

piesne, zborové diela, komorná hudba, scénická a fi lmová hudba), v 1956 zvolený za 

člena Académie des Beaux-Arts – 50. výročie 

5. 2. 1982 †Prof. Viliam Záborský, Praha (*9. 10. 1920 Vráble), slovenský herec, divadelný pedagóg, 

1940–46 študoval na FF UK v Bratislave a 1940–41 na Hudobnej a dramatickej akadémii 

v Bratislave, mal výrazný podiel na formovaní umeleckého profi lu Činohry SND – jej člen 

po štyri desaťročia (1940–80; Oberon v Sne noci svätojánskej, 1942, Gróf Alfréd v Tanci 

nad plačom, 1943, Berald v Zdravom nemocnom, 1943, Don Luis v Dáme a škriatkovi, 

1945, Cléant v Tartuffovi, 1946, Silvius v Ako sa vám páči, 1946, Gróf Almavíra vo 

Figarovej svadbe, 1949, Laertes v Hamletovi, 1950, Vezír v Legende o láske, 1955, Brat 

Lorenzo v Romeovi a Júlii, 1957, Eddie v Pohľade z mosta, 1959, Panovník v Atlantíde, 

1961, Claudius v Hamletovi, 1964, Kreón vo Vládcovi Oidipovi, 1965, Tetzel v Diablovi 

a Pánbohovi, 1965, Gróf Fontana v Zástupcovi, 1966, Don Diego v Cidovi, 1972, Rozprávač 

vo Vojne a mieri, 1974, Sir John Falstaff vo Veselých paniach z Windsoru, 1954, 1958, 

1963 a i., vynikajúci v Karvašových hrách Diplomati, Polnočná omša, Antigona a tí druhí, 

vrcholné kreácie – Herodes Antipas v Borodáčovom i Zacharovom Herodesovi a Herodiade, 

1955, 1970, Galileo Galilei v Živote Galileiho, 1958), 1944–50 pedagóg na bratislavskom 

Konzervatóriu, od 1950 na VŠMU v Bratislave (v 1969 prof., 1966–72 dekan Činohernej 

a bábkarskej fakulty VŠMU), účinkoval vo fi lme (Biela tma, Vlčie diery, Posledná bosorka, 

Pole neorané, Štyridsaťštyri, Jánošík) a televízii (Rok na dedine, 1967, Hájnikova žena, 

1971, Ežo Vlkolinský, 1978, Gábor Vlkolinský, 1978; inscenácie: John Gabriel Borkman, 

Kocúrkovo, Timon aténsky), vynikajúci recitátor (Ave Eva, Smrť Jánošíkova – v SND), 

– 29 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

vystupoval ako recitátor na samostatných celovečerných recitáloch, na večeroch poézie, 

v rozhlase a televízii, autor VŠ učebnice Výslovnosť a prednes, 1972–82 predseda Zväzu 

slovenských dramatických umelcov, nositeľ významných cien (o. i. Ceny A. Bagara, 1971, 

1975) – 30. výročie 

6. 2. 1922 skončila sa Washingtonská konferencia predstaviteľov USA, Veľkej Británie, Talianska, 

Francúzska, Belgicka, Holandska, Portugalska a Číny (začala sa 12. 11. 1921), rokovania 

konferencie sa skončili podpísaním 3 dohôd, ktoré stanovili povojnové delenie sfér vplyvu 

v Tichomorí a na Ďalekom východe a obmedzili námorné zbrojenie, Washingtonská 

konferencia sa spolu Versailleskou mierovou zmluvou stala základom povojnového 

usporiadania (versaillesko-washingtonský systém) – 90. výročie 

6. 2. 1932 *François Truffaut, Paríž (†21. 10. 1984 Neuilly-sur-Seine), francúzsky fi lmový režisér, 

scenárista, herec a teoretik, už v mladosti získal rozsiahle znalosti z dejín a estetiky fi lmu 

v Cinématheque française, kde sa zoznámil s Jacquesom Rivettom, Ericom Rohmerom, 

Jeanom-Lucom Godardom (budúci protagonisti formujúcej sa francúzskej novej vlny, 

od 1950 publikoval pravidelne fi lmové recenzie v časopisoch Arts a Cahiers du cinéma, 

nekompromisne útočil na dobovú francúzsku fi lmovú produkciu – umelecký akademizmus 

(známy je jeho článok Istá tendencia francúzskeho fi lmu, kde hovorí o tzv. tradition de 

qualité), oproti ktorému vyzdvihoval Jeana Renoira či Roberta Bressona, niekoľko rokov 

býval u známeho francúzskeho kritika a teoretika Andrého Bazina, spoluzakladateľa 

Cahiers du cinéma, v spoločných diskusiách obaja precizovali vlastné názory na 

kinematografi u, silne ho ovplyvnili názory na réžiu Alfreda Hitchcocka, v 1959 nakrútil 

celovečerný debut Nikto ma nemá rád o osudoch mladého hrdinu Antoina Doinela (Cena 

za réžiu na MFF v Cannes, nominácia na Oscara za pôvodný scenár), v ďalších 4 fi lmoch 

„doinelovského cyklu“ (Antoine a Colette, 1962, Ukradnuté bozky, 1968 – Cena Louisa 

Delluca, Rodinný krb, 1970, Láska na úteku, 1978) zachytáva jeho vývoj v ďalších 

životných obdobiach (Antoin Doinel v podaní Jeana-Pierra Léauda je Truffautovo alter 

ego), počas nedlhej režisérskej kariéry nakrútil 21 celovečerných fi lmov (jeho kľúčovými 

témami boli vzťahy ľudí, láska a smrť dva póly žitej skúsenosti, umenie: Jules a Jim, 

1962, Hebká koža, 1964, Dve Angličanky a kontinent, 1971, Denník Adely H., 1975, 

Muž, ktorý miloval ženy, 1977, Posledné metro, 1980 /retro melodráma z okupovaného 

Paríža, 10 Césarov vrátane kategórií najlepší fi lm, scenár a réžia/, Žena od vedľa, 1981), 

často spolupracoval so špičkovým kameramanom Nestorom Almendrosom, neváhal 

experimentovať a vyskúšal si viaceré žánre: sci-fi 451° Fahrenheita (1966, kameramanom 

bol Brit Nicolas Roeg, neskôr známy režisér), gangsterku Strieľajte na pianistu (1960), 

krimikomédiu Konečne nedeľa (1983, pocta žánru fi lm noir a A. Hitchcockovi) a i., vo fi lme 

Americká noc (1973, považovaná za jeho najlepšie dielo, Oscar za najlepší cudzojazyčný 

fi lm, nominácie na Oscara za réžiu a pôvodný scenár, Cena BAFTA za réžiu) vzdal hold 

fi lmu a fi lmárom, z jeho diela aj dnes cítiť nadšenie a nehasnúcu lásku k fi lmu, dá sa 

sumarizovať ako hľadanie odpovede na otázku, či sú fi lmy dôležitejšie ako život, hral 

výlučne vo svojich fi lmoch s jedinou výnimkou – Spielbergove Blízke stretnutia tretieho 

druhu, jeho rozsiahle rozhovory s Alfredom Hitchcockom sa stali základom svetoznámej 

knihy Rozhovory Hitchcock – Truffaut (1966), v 1981 dostal Cenu Luchina Viscontiho za 

celoživotné režisérske a kritické dielo, jeho recenzie vyšli vo viacerých knižných výberoch, 

je mu venovaných mnoho knižných titulov (Román o Françoisovi Truffautovi, 1984, 

monumentálne životopisné dielo François Truffaut, 1996, od Antoina de Baecque a Sergea 

Toubiana), bol o ňom nakrútený rad dokumentov (François Truffaut: Ukradnuté portréty, 

1993) – 80. výročie 

6. 2. 1952 nastúpila na britský trón Alžbeta II. z windsorskej dynastie (v deň smrti jej otca Juraja VI.), 

korunovaná bola 2. 6. 1953 vo Westminster Abbey (Westminsterské opátstvo), patrí medzi 

najdlhšie vládnucich britských panovníkov, počas jej vlády došlo k rozpadu britského 

impéria a následnému vzniku Commonwealthu, v októbri 2008 spolu s manželom princom 

Philipom, vojvodom z Edinburgu, navštívila Bratislavu (zapísali sa do Zlatej knihy 

Bratislavy) – 60. výročie 

– 30 – 

6. 2. 1972 †Prof. MUDr. Ivan Stanek, DrSc., Bratislava (*5. 12. 1915 Záriečie), slovenský lekár 

histológ a embryológ, zakladateľ slovenskej histologickej školy, 1933–40 študoval na LF UK 

v Bratislave, 1940–45 asistent, 1945–72 prednosta Ústavu histológie a embryológie, 1948–53 

vedúci Katedry morfológie a 1953–72 Katedry histológie a embryológie LF UK v Bratislave, 

významne sa zaslúžil o vybudovanie nových teoretických ústavov (1954–60), stál pri zrode 

SAV, akademik SAV (od 1957), člen korešpondent ČSAV (od 1962), zakladateľ a dlhoročný 

predseda Kolégia biologických vied SAV, založil a viedol Laboratórium experimentálnej 

cytológie SAV, venoval sa štúdiu retikulo-endotelového systému, zo stáže vo švajčiarskom 

Bazileji (1947) priniesol novú biologickú pracovnú metódu „kultivácie tkanív in vitro“, táto 

originálna výskumná metóda sa stala základom niekoľkoročného výskumu jeho vedeckého 

tímu aj v Laboratóriu experimentálnej cytológie SAV (neskôr v Oddelení experimentálnej 

cytológie SAV), kde so spolupracovníkmi študoval cytológiu normálneho a patologického 

nervového tkaniva, ako prvý v Československu zaviedol tiež mikrokinematografi u živých 

bunkových elementov (fi lm Makrofágy v kultúrach CNS), 1950–52 dekan a 61–62 prodekan 

LF UK, autor a spoluautor učebných textov z histológie a embryológie (Všeobecná 

histológia, 1944, Repetitórium embryológie človeka, 1944, 1946, 1947, Úvod do histológie, 

1946, Príručka k praktickým cvičeniam z histológie a mikroskopickej anatómie, 1948, 

1949, Mikroskopická anatómia, 1950, Histológia a mikroskopická anatómia, 1955, 

1956, 1963) a autor prvej čs. učebnice Embryológia človeka (1952, 1954, 1962, 1972), 

redaktor domácich aj zahraničných odborných časopisov (Biológia, Bratislavské lekárske 

listy, Folia Morphologica, Acta Anatomica a Zeischrift für mikroskopische-anatomische 

Forschung), vydal rukopis Ctiboha Zocha Slovo za slovenčinu, 1953–56 predseda a 1957–61 

podpredseda biologicko-lekárskej sekcie SAV, 1965–72 predseda Slovenskej spoločnosti pre 

dejiny vied a techniky pri SAV, pričinil sa o vznik tradície stredoeurópskych histologických 

sympózií, člen zahraničných vedeckých spoločností (International Society for Cell Biology, 

Anatomische Gessellschaft, European Tissue Culture Club, Freie Vereinigung der Anatomen 

an Schweizerischen Hochschulen, L’Association des Anatomistes) – 40. výročie 

7. 2. 1812 *Charles Dickens, pseud. Boz, Landport, Hampshire (†9. 6. 1870 Gadshill Place, Kent), 

anglický spisovateľ, románopisec, predstaviteľ kritického realizmu, považovaný za 

najväčšieho spisovateľa viktoriánskeho obdobia, 1824-27 študoval na Wellington House 

Academy v Londýne, 1827–28 pracoval ako úradník, ako novinový reportér, písal pre True 

Sun (1830–32), Mirror of Parliament (1832–34) a Morning Chronicle (1834–36), Monthly 

Magazine a The Evening Chronicle, jeho spisovateľská kariéra sa začala v 1833, keď začal 

publikovať poviedky a eseje v časopisoch (prvá bola poviedka A Dinner at Poplar Walk 

v Monthly Magazine v decembri 1833), prvú zbierku poviedok Sketches by Boz vydal 

v 1836–37, 1844-45 žil v Taliansku, Švajčiarsku a Paríži a od 1860 aj v Gadshill Place, 

1858–68 absolvoval prednáškové turné v Británii a Spojených štátoch, autor svetoznámych 

románov Klub Pickwickovcov (1837), Oliver Twist (1837–39), Nicholas Nickleby 

(1838–39), Starožitnícky sklep (1840–41), Vianočná koleda (1843, jeho najprekladanejšie 

dielo a jedno z najobľúbenejších, u nás zhudobnená J. Cikkerom v opere Mister Scrooge 

/Tiene/, 1957–58, najnovšia premiéra v SND v 2011), Martin Chuzzlewit (1843–44), 

David Copperfi eld (1849–50), Ťažké časy (1854), Malá Dorritka (1855–57), Veľké nádeje 

(1860–61) a i., napísal veľké množstvo esejí, popularita jeho románov v Anglicku dosiahla 

už za jeho života nevídaných rozmerov, neskôr boli adaptované ako fi lmy a televízne 

seriály – 200. výročie 

7. 2. 1862 †František Škroup, Rotterdam (*3. 6. 1801 Osice), český hudobný skladateľ a dirigent, 

autor prvej českej opery Dráteník (libreto J. K. Chmelenský; premiéra 2. 2. 1826 

v Stavovskom divadle v Prahe), ďalšie opery Oldřich a Božena a Libušin sňatek už nedosiahli 

úspech prvotiny, 1827–37 druhý kapelník a 1837–57 prvý kapelník Stavovského divadla, 

1860–62 pôsobil ako kapelník nemeckej opery v Rotterdame, skomponoval hudbu k Tylovej 

fraške Fidlovačka aneb Žádný hněv a žádná rvačka (premiéra 21. 12. 1834 v Stavovskom 

divadle) s piesňou slepého žobráka Mareša Kde domov můj (neskôr sa stala českou národnou 

hymnou) – 150. výročie 

– 31 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

7. 2. 1992 ministri zahraničných vecí a ministri fi nancií 12 štátov Európskeho spoločenstva (Belgicka, 

Dánska, Nemecka, Grécka, Španielska, Francúzska, Írska, Talianska, Luxemburska, 

Holandska, Portugalska a Veľkej Británie) za prítomnosti predsedu Európskeho 

parlamentu Egona Klepscha podpísali v holandskom Maastrichte Zmluvu o Európskej 

únii (Maastrichtská zmluva), podľa zmluvy je Európska únia založená na 3 pilieroch: 

Európske spoločenstvá, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti 

justície a vnútorných vecí (policajná a justičná spolupráca v trestných veciach), zmluva 

zavádza koncept európskeho občianstva, obsahuje články, ktoré sa venujú hospodárskej 

a menovej únii (zahŕňajúcej aj spoločnú menu), posilneniu postavenia a právomocí 

Európskeho parlamentu a i., po ratifi kácii národnými parlamentmi štátov vstúpila do 

platnosti 1. 11. 1993, Maastrichtská zmluva bola viackrát novelizovaná (dôležité zmeny 

priniesli Amsterdamská zmluva (podpísaná 2. 10. 1997, vstúpila do platnosti 1. 5. 1999), 

Zmluva z Nice (podpísaná 2 6. 2. 2001, vstúpila do platnosti 1. 2. 2003) a hlavne 

Lisabonská zmluva (podpísaná 13.12. 2007, vstúpila do platnosti 1. 12. 2009) – 20. výročie 

7. 2. 2002 †Marta Černická-Bieliková, Bratislava (*19. 5. 1920 Hodruša-Hámre), slovenská herečka, 

absolvovala štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1940), 

1939–46 členka Činohry SND v Bratislave (Kleopatra v Caesarovi a Kleopatre, 1939, 

Elena v Čaji u pána senátora, 1940, Gertruda Cramptonová v Kolegovi Cramptonovi, 1941, 

Louison v Zdravom nemocnom, 1943, Miky v hre Život je krásny, 1945), 1946–79 Činohry 

NS v Bratislave (Mimi v Lúpežníkovi, 1957, Anna Franková v Denníku Anny Frankovej, 

1958, Eliza Doolittlová v Pygmalionovi, 1961, Katharina Parrová v Šiestej žene Henricha 

VIII., 1966, Babička v hre Stromy zomierajú postojačky, 1968, Anfi sa v Troch sestrách, 

1972, Ethel v Čudnej pani Savageovej, 1975), vo fi lme a televízii účinkovala v menších 

úlohách (Bielikove fi lmy Vlčie diery, 1948, Priehrada, 1950; Kavčiakov fi lm Biela stužka 

v tvojich vlasoch, 1977, Solanov poviedkový fi lm O sláve a tráve, 1984, Herzov fi lm Sladké 

starosti, Rapošov fi lm Utekajme, už ide!, 1986, poviedkový fi lm Iba deň, 1988, Slovákov 

a Heribanov fi lm Dávajte si pozor, 1990, TV: Medený gombík, 1970, Článok na prvú stranu, 

1978, Medzi nami, 1982, Výlet do mladosti, 1983, Veľmi starí obaja, 1995 – v hlavnej úlohe 

s J. Pántikom (jeho posledná úloha, Smutný valčík, 1996), manželka režiséra a herca Paľa 

Bielika – 10. výročie 

8. 2. 1587 †Mária Stuartová, zámok Fotheringhay – popravená (*7. 12. 1542 palác Linlithgow), 

škótska kráľovná, dcéra Jakuba V. a francúzskej šľachtičnej Marie de Guise, 9. 9. 1543 

korunovaná za škótsku kráľovnú, 1542–67 vládla ako škótska kráľovná, od 1548 (6 rokov) 

vychovávaná na francúzskom kráľovskom dvore, 24. 4. 1558 sa vydala za následníka 

francúzskeho trónu Františka, o necelé 2 mesiace sa stala francúzskou kráľovnou 

s manželom Františkom II. (po tragickej smrti jeho otca Henricha II.), 5. 12. 1560 jej manžel 

zomrel, v 1561 sa vrátila do Škótska, ako katolíčka sa od začiatku dostávala do konfl iktov 

s protestantskou šľachtou a duchovenstvom, 29. 7. 1565 sa vydala za Henricha Stuarta, lorda 

Darnleya, ktorému porodila syna Jakuba, neskoršieho kráľa Škótska, aj Anglicka a Írska, 

po zavraždení manžela v 1567 sa ešte v tom istom roku vydala za Jamesa Hepburna grófa 

Bothwella, to vyvolalo pobúrenie protestantskej šľachty, uväznili ju na zámku Lochleven, 

kde ju 24. 7. 1567 donútili odstúpiť v prospech jej syna Jakuba VI., z väzenia utiekla, no 

13. 5. 1568 bolo jej vojsko porazené pri Langside, ušla do Anglicka, kde počítala s pomocou 

svojej sesternice kráľovnej Alžbety I., Alžbeta ju však ako sokyňu dala internovať a v 1587 

popraviť pre údajnú podporu katolíckej opozície, o jej živote boli nakrútené fi lmy (stvárnili 

ju K. Hepburn, V. Redgrave, A. Girardot), Friedrich Schiller napísal o nej hru, Stefan Zweig 

beletrizovanú biografi u a Donizetti jednu zo svojich tragických opier – 425. výročie 

8. 2. 1912 *Šimon Jurovský, pôv. menom Weiss-Nägel, Banská Bystrica-Uľanka (†8. 11. 1963 

Praha), slovenský hudobný skladateľ, zbormajster, 1928–31 študoval na Učiteľskom ústave 

v Banskej Bystrici, 1931–36 kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej a dramatickej akadémii 

v Bratislave (u Alexandra Moyzesa a Josefa Vincourka), v 1939 kompozíciu na Hochschule 

für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, 1937–39 referent gramofónového a snímkového 

archívu bratislavského rozhlasu, 1939–42 dirigent Speváckeho zboru bratislavských učiteliek 

– 32 – 

a 1945–47 Bratislavského robotníckeho spevokolu, 1948–51 vedúci hudobného odboru 

v Čs. rozhlase v Bratislave, 1951–55 vedúci hudobného odboru Povereníctva školstva 

a osvety, 1955–56 riaditeľ SĽUK-u, 1956–63 umelecký šéf Opery SND (s orientáciou 

na svetovú i domácu operu 20. stor.), autor orchestrálnej hudby, baletu Rytierska balada 

(1960), početných úprav ľudových piesní, scénickej hudby (k Jamnického réžiám v SND 

v 40. rokoch), jeden z priekopníkov fi lmovej hudby (Varúj!, 1946, Lazy sa pohli, 1952, 

Pole neorané, 1953, Žena z vrchov, 1955, Zemianska česť, 1957, Posledná bosorka, 1957, 

Dáždnik sv. Petra, 1958), v 1963 dostal Cenu J. L. Bellu in memoriam, brat psychológa 

Antona Jurovského a provinciála slovenských jezuitov Jozefa Jurovského – 100. výročie 

8. 2. 1942 *Prof. Jozef Ciller, Trenčín, slovenský scénograf, vysokoškolský profesor, študoval na 

ŠUP v Železnom Brode (1959 – 1961), architektúru na SVŠT v Bratislave (1961 – 1963), 

scénografi u na VŠMU v Bratislave (1963 – 1968), od 1967 výtvarník, od 1975 šéf výpravy 

v Divadle SNP (spolupracoval s režisérom Ľ. Vajdičkom), dnes Slovenské komorné divadlo 

v Martine – scénický výtvarník (Tri sestry, Cisárove nové šaty, Plné vrecká peňazí, Čajka, 

Čaj u pána senátora, Nežná, Kumšt, Radúz a Mahuliena a i.), od 1990 vedúci Katedry 

scénografi e na DF VŠMU v Bratislave (od 1997 profesor), autor výpravy pre 40 TV 

inscenácií a 10 celovečerných fi lmov (Slávnosť v botanickej záhrade, Balada pro banditu, 

Ja milujem, ty miluješ), spolupracuje s mnohými slovenskými (SND – Mesiac na dedine, 

Maryša, Tri sestry, Medea; v súčasnosti: Musorgskij: Boris Godunov, Bizet: Carmen, Verdi: 

Dvaja Foscariovci, Shaffer: Amadeus, Kukučín, Pavlac: Dom v stráni, Hollyroth, anebo 

Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá, Gogoľ: Hráči, Feydeau: Tak sa na 

mňa prilepila, Anouilh: Tanec toreadorov, Astorka Korzo ’90 v Bratislave – Stella, Divadlo 

Aréna v Bratislave – Tiso) a českými divadlami (Divadlo na provázku v Brne – 20 minút 

s anjelom, Profesionální žena, Divadelný román, Červený smiech a i., ND v Prahe – Úklady 

a láska, Mizantrop, ND v Brne, ND v Ostrave, Činoherní klub v Prahe, HaDivadlo v Brne) 

i divadlami v zahraničí (Viedeň, Regenburg, Krakov, Opole, Varšava, Tallin, Kyjev, Záhreb, 

Rijeka, Dubrovník, Tampere, Ellwangen a i. – v 20 európskych krajinách), v poslednom čase 

častejšie spolupracuje aj na operných inscenáciách (Dvaja Foscariovci v SND, 2010, Fedora 

v ND Ostrava, 2011), vystavuje samostatne i na spoločných výstavách doma i v zahraničí, 

od 1971 účastník Pražského quadrienále (zlatá medaila v 1975 a 1983), v 1981 dostal zlatú 

medailu na trienále v Novom Sade, v 1976 dostal Cenu ZSVU, člen národných rád a komisií 

(SNG, SNK, MK SR, SND), čestný občan Martina, držiteľ Ceny mesta Martin (2002) a Ceny 

primátora mesta Martin (1997) – 70. výročie 

8. 2. 1962 bolo vytvorené americké Veliteľstvo vojenskej pomoci vo Vietname (Military Assistance 

Command Vietnam – MACV) v Saigone pod velením gen. Paula D. Harkinsa, ktoré 

vykonávalo dohľad nad všetkými americkými vojenskými jednotkami v Južnom Vietname, 

podpísaním Parížskej mierovej dohody o ukončení vietnamskej vojny (27. 1. 1973) sa USA 

zaviazali stiahnuť svoje vojsko z Vietnamu, MACV bolo rozpustené 29. 3. 1973 – 50. výročie 

8. 2. 1982 †Ľudovít Greššo, Nitra (*3. 1. 1916 Zvolen), slovenský herec, začínal ako ochotník, 

1949–56 člen a 1954–56 riaditeľ Stredoslovenského divadla vo Zvolene, 1956–60 člen 

Armádneho divadla v Martine, člen Krajových divadiel v Trnave (1960–65, 1964–65 aj 

umelecký šéf ; Július Caesar v Caesarovi a Kleopatre, 1960, Polonius v Hamletovi, 1964 

Möbius vo Fyzikoch, 1964, Jano Malecký v Ženskom zákone, 1964) a v Nitre (1965–77; 

Kulygin v Búrke, 1970, Generál v hre Prvý deň karnevalu, 1973, Žulay v Zurabáji, 1973, 

Otec Demeter v Dome pre najmladšieho syna, 1974), hodne obsadzovaný vo fi lme (Bratia, 

Havrania cesta, Červené víno, Kronika žhavého léta, Pozor, vizita!) a televízii (Balada 

o siedmich obesených, Polnočná omša, Červené víno, Smrť chodí po horách, Triptych o láske, 

Prípad Evy Burdovej, Starý včelár), otec herca a riaditeľa divadla Jána Grešša – 30. výročie 

9. – 10. 2. 1922 český fyzikálny chemik Jaroslav Heyrovský (*20. 12. 1890 – †27. 3. 1967) objavil 

polarografi u (10. 2. 1922 zmeral polarografi ckú krivku, t. j. závislosť prúdu pretekajúceho 

kvapkovou ortuťovou elektródou od vloženého napätia) a o necelé 4 mesiace publikoval 

v časopise Chemické listy prvú prácu o novej metóde, neskôr nazvanej polarografi a 

(využitie elektrolýzy s ortuťovou kvapkovou elektródou, metóda slúžila na účely chemickej 

– 33 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

analýzy, umožnila analýzu malých množstiev látok a úspešne sa využila pri analýze širokej 

škály roztokov obsahujúcich množstvo zlúčenín), vytvoril teoretické základy tejto metódy, 

v 1924 so svojím japonským žiakom Masuzom Šikatom zostrojil polarograf (prístroj na 

polarografi ckú analýzu, na automatický záznam krivky závislosti prúdu od napätia pri 

elektrolýze roztoku vzorku s použitím ortuťovej kvapkovej elektródy), v 1959 mu za objav 

polarografi e udelili Nobelovu cenu za chémiu, o teoretické rozpracovanie polarografi ckej 

metódy sa zaslúžil jeho žiak, Slovák Dionýz Ilkovič – 90. výročie 

10. 2. 1912 †Sir Joseph Lister, barón, Walmer (*5. 4. 1827 Upton), anglický chirurg, zakladateľ 

antiseptickej medicíny, priekopník dezinfekcie a preventívneho lekárstva, 1848–52 

študoval medicínu na University College Londýne, v 1952 sa stal členom Royal College 

of Surgeons, profesor chirurgie v Glasgowe (od 1860), potom v Edinburghu a od 1877 na 

King’s College Londýne, už počas štúdií skúmal mikroskopom hnis z rán, snažiac sa objaviť 

v ňom choroboplodné zárodky (mikróby – predpokladal, že sú príčinou hnisania), zároveň 

skúmal účinok rôznych chemických látok ako ochrany pred hnisaním, úspešne aplikoval 

Pasteurovu teóriu v chirurgii, 12. 8. 1865 uskutočnil prvú operáciu pod antisepsou, používal 

kyselinu karbolovú na sterilizáciu chirurgických nástrojov a čistenie rán, značne to znížilo 

pooperačné infekcie (úmrtnosť pacientov na jeho oddelení rapídne klesla), v 1867 publikoval 

série prípadov (On the Antiseptic Principle in the Practice of Surgery), v 1891 pomáhal 

založiť v Londýne Britský ústav preventívnej medicíny (v 1903 premenovaný na Listerov 

ústav preventívnej medicíny), v posledných rokoch života sa mu dostalo uznania za jeho 

významný príspevok k medicíne, zastával prestížne posty v rámci vedeckej komunity 

(viceprezident Royal College of Surgeons, 1894 – 1900 prezident Kráľovskej spoločnosti, 

prezident British Association for the Advancement of Science), v 1902 dostal Order of Merit 


10. 2. 1837 †Alexander Sergejevič Puškin, Sankt Peterburg (*6. 6. 1799 Moskva), ruský básnik, 

prozaik a dramatik, považovaný za najväčšieho ruského básnika a zakladateľa modernej 

ruskej literatúry, od 1811 študoval na cárskom lýceu v Cárskom Sele, 1817–20 pracoval na 

ministerstve zahraničia v St. Peterburgu, pre slobodomyseľné politické básne a epigramy 

ho v máji 1820 poslali do vyhnanstva do južného Ruska, najprv do Jekaterinoslavu, odkiaľ 

cestoval na Kaukaz a Krym, z čoho čerpal materiál pre svoj „južný cyklus“ romantických 

poém Kaukazský zajatec (1820–21), Bratia-zlodeji (1821–22) a Bachčisarajská fontána 

(1823) i poému Cigáni (1824), 1820–23 prežil v Kišineve, 1823–24 v Odese a napokon 

v Michajlovskom, 1823–31 pracoval na svojom najznámejšom a najprekladanejšom 

diele – románe vo veršoch Eugen Onegin, panoramatickom obraze ruského života, na jeseň 

1826 mu cár Mikuláš I. povolil žiť v Moskve, bol pod cenzorským dozorom samotného 

cára, tajným sledovaním polície a otvoreným dohľadom jej šéfa grófa Benckendorfa, diela 

napísané v období 1829–36 otvárajú novú kapitolu dejín ruskej literatúry, v 1831 sa oženil 

s Natáliou Gončarovovou a usadili sa v St. Peterburgu, jeho veľká historická tragédia 

Boris Godunov, dokončená v 1825, vyšla až v 1831, bola však zakázaná pre divadelné 

inscenovanie (prvý raz až v 1870), obdiv k cárovi Petrovi Veľkému vyjadril v poémach 

Poltava (1829) a Medený jazdec (1837) i v nedokončenom románe Černoch Petra Veľkého, 

písal aj prozaické diela (Piková dáma, Kapitánova dcéra – historická povesť o Pugačovovom 

povstaní za vlády Kataríny Veľkej, Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina), pozadie 

jeho smrti v súboji zostáva dodnes neujasnené, viaceré jeho diela boli transformované na 

operné a baletné opusy, v 1937 bolo na jeho počesť Cárske Selo premenované na Puškin, 

jeho meno nesie svetoznáme moskovské múzeum (patrí medzi najvýznamnejšie ruské 

umelecké múzeá) – 175. výročie 

10. 2. 1932 †Richard Horatio Edgar Wallace, Hollywood, Kalifornia (*1. 4. 1875 Greenwich, 

Londýn), anglický spisovateľ, prozaik a dramatik, novinár, klasik detektívnej literatúry, 

fi lmový scenárista, slúžil v armáde, po prepustení z armády v 1899 začal pracovať ako 

dopisovateľ tlačovej agentúry Reuter pre londýnsky Daily Mail, v 1905 vlastným nákladom 

vydal prvý román The Four Just Men (Štyria spravodliví), autor 175 prevažne detektívnych 

románov (množstvo bestsellerov: Zelený lukostrelec, Mŕtve oči Londýna, Žabie bratstvo), 

– 34 – 

početných poviedok a 24 divadelných hier, mnohé jeho diela boli sfi lmované, fi lmový 

scenárista (britský fi lm Pes baskervillský, námet na americký fi lm King Kong) – 80. výročie 

10. 2. 1962 †Max Švabinský, plným menom Maxmilian Theodor Jan Švabinský, Praha (*17. 9. 1873 

Kroměříž), český maliar, grafi k a rytec, jedna zo zakladateľských osobností moderného 

českého výtvarného umenia 20. stor., predovšetkým v grafi ke (drevoryty Rajská sonáta, 

1917–20, Básník a múza, 1932, litografi cké ilustrácie k Hugovmu Satyrovi), 1891–98 

študoval na AVU v Prahe, od 1891 bol členom Spolku výtvarných umelcov Mánes, 

1898–99 bol v Paríži, v 1904 získal zlatú medailu na svetovej výstave v St. Louis, profesor 

AVU v Prahe (v 1910 založil a do 1927 viedol grafi ckú špeciálku), vynikal mimoriadnou 

kresliarskou zručnosťou, vysoko oceňovaný i pre rozmanitosť používaných grafi ckých 

techník (olejomaľba, perokresba, litografi a, mozaika, akvarel, mezzotinta, lept, pastel, 

drevoryt, návrhy na vitráž, kresba suchou ihlou, rudkou, čiernou kriedou, ceruzkou, uhľom), 

venoval sa portrétom (Kulatý portrét, 1897, Růžový portrét, 1898, Vrchlický, 1896, Aleš, 

1908, Mánes, 1917, T. G. Masaryk), krajinomaľbe, ilustráciám, robil plagáty, exlibris, 

návrhy gobelínov, vitráží aj poštových známok a bankoviek, vytvoril návrhy farebných okien 

Katedrály sv. Víta (Seslání Ducha svatého v kaplnke sv. Ludmily, Poslední soud v okne 

južnej lode, 1937–39), člen Société nationale des Beaux-Arts v Paríži, rytier Radu čestnej 

légie, profesor C. k. Akademie umění v Prahe (aj rektor), akademik korešpondent Real 

Academia de Bellas Artes v Madride a i. – 50. výročie 

10. 2. 1972 †Prof. Peter Matejka, Bratislava (*26. 6. 1913 Nové Mesto nad Váhom), slovenský maliar, 

vysokoškolský profesor, patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov Generácie 1909, 

spolu s J. Mudrochom a J. Kostkom vedúca postava jej bratislavského krídla, 1935–39 

študoval maliarstvo na AVU v Prahe (u prof. W. Nowaka), po skončení štúdií žil v Novom 

Meste nad Váhom, od 1945 v Bratislave, 1939–50 slobodný umelec, 1950–72 pedagogicky 

pôsobil na VŠVU v Bratislave (v 1966 profesor, viedol odd. monumentálneho maliarstva, 

voľnej maľby a gobelínu), doménou jeho tvorby boli fi gurálne kompozície, ženské portréty, 

zátišia (kytice) a krajiny, k špičkovým kompozíciám patria Pred zrkadlom (1942) a Žena 

na balkóne (1944), v 1942 dostal cenu Dunajského veľtrhu za obraz Dáma v modrom, 

vystavoval individuálne i na kolektívnych výstavách, aj v zahraničí (Paríž, Terst, Ľubľana, 

Benátky, Moskva, Sofi a, Novi Sad, Brusel, Berlín, Jerevan a i.), od 1945 člen Skupiny 

29. augusta, 1946–48 člen Umeleckej a vedeckej rady, od 1946 člen pražskej Umeleckej 

besedy, nositeľ Ceny mesta Bratislavy (1948), v 2002 v Novom Meste nad Váhom vznikla 

Galéria Petra Matejku – 40. výročie 

11. 2. 1972 slovenský krasokorčuliar Ondrej Nepela získal zlatú medailu na ZOH v japonskom 

Sappore (2. – 13. 2. 1972), 21-ročný zverenec trénerky Hildy Múdrej získal historicky 

prvú zlatú olympijskú medailu slovenského športovca na ZOH (doteraz jediný), na ZOH 

v Sappore získali čs. hokejisti bronzovú medailu a Helena Šikolová tiež bronzovú v behu 

na lyžiach na 5 km – 40. výročie 

11. 2. 1982 †Rudolf Fabry, Bratislava (*8. 2. 1915 Budmerice), slovenský básnik, novinár, publicista 

a grafi k, iniciátor a popredná postava nadrealizmu, 1933–37 študoval kreslenie a zemepis na 

Českom vysokom učení technickom v Prahe, po 1938 sa usadil v Bratislave, pracoval ako 

úradník, od 1947 ako novinár (v denníku Práca, neskôr v týždenníkoch Nedeľa, Život, Svet 

socializmu, v kultúrnych časopisoch – Film a divadlo, 1958–60 Kultúrny život), 1960–65 

spisovateľ v slobodnom povolaní, 1966–68 pracovník Slovenského ústredia knižnej kultúry, 

1969–71 šéfredaktor týždenníka Expres a 1973–75 časopisu Výtvarný život, prvá zbierka 

Uťaté ruky (1935) sa považuje za nástup nadrealizmu (surrealizmu) v našej literatúre, 

surrealistickú metódu (automatické písanie) naplno uplatnil v ďalšej zbierke Vodné 

hodiny hodiny piesočné (1938), cyklickej skladbe Ja je niekto iný (1946), po schematickej 

občianskej lyrike, písanej v 50. rokoch, sa vrátil k nadrealistickej metóde v zbierkach Každý 

sa raz vráti (1964), Nad hniezdami smrti vánok (1969), Skala nekamenná bralo neskalnaté 

(1973, venovaná pamiatke Janka Kráľa), Na štít ruža krváca (1977) a Metamorfózy metafor 

(1978; texty k vlastným surrealistickým kolážam), vydal aj zbierku poviedok Takým zvony 

nezvonia (1978), cestopisno-reportážne knihy (o Egypte, Japonsku, výber reportáží Tak chutí 

– 35 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

svet, 1978), písal aj hry pre rozhlas, ako grafi k ilustroval a vytvoril obálky kníh viacerých 

našich autorov (V. Beniak, R. Dilong, V. Reisel, J. Silan a i.), podieľal sa na zostavovaní 

reprezentačných výtvarných publikácií – 30. výročie 

12. 2. 1912 abdikoval posledný čínsky cisár Pchu-i (šesťročný), čím sa skončila sinchajská revolúcia 

(trvala od vzbury vo Wuchang 10. 10. 1911), Čína sa stala republikou – 100. výročie 

13. 2. 1787 †Ruđer Josip Bošković, Miláno (*18. 5. 1711 Dubrovník), chorvátsky teológ, fyzik, 

astronóm, matematik, diplomat, fi lozof a básnik, jezuita, študoval v Dubrovníku a Ríme, 

mal všestranné znalosti, počas jeho diplomatickej misie v Londýne (1760) ho zvolili za 

člena Kráľovskej spoločnosti, člen akadémií vied v Petrohrade, Paríži a Bologni, pôsobil ako 

profesor matematiky v Ríme, od 1764 profesor matematiky na Univerzite v Pavii, viedol tiež 

Observatórium Brera v Miláne, 1773–83 žil v Paríži, kde prijal pozvanie panovníka na post 

riaditeľa optiky pre námorníctvo, v 1783 sa vrátil do Talianska, vytvoril teóriu dynamickej 

atomistiky (v diele Theoria philosophiae naturalis redacta ad unicam legem virium in natura 

existentium, 1758), významné výsledky dosiahol v geometrii a matematike, astronómii, 

skonštruoval rôzne optické, astronomické a geodetické prístroje, v 1785 vyšlo jeho dielo 

Opera pertinentia ad opticam et astronomiam, ovplyvnil vývoj prírodných vied na prelome 

18. a 19. storočia, písal aj básne, jeho meno nesie Inštitút Ruđera Boškovića v Záhrebe, 

najväčšie multidisciplinárne výskumné centrum v Chorvátsku (základný a aplikovaný 

vedecký výskum, vysokoškolské vzdelávanie) – 225. výročie 

13. 2. 1932 *PhDr. Kornel Földvári, Trenčín, slovenský redaktor, publicista, literárny a divadelný 

kritik, prekladateľ, humorista a teoretik humoru, študoval slovenčinu a literárnu vedu na 

FF UK v Bratislave (1950–53, z politických dôvodov musel štúdium opustiť, od 1956 externe 

pokračoval štúdiu, v 1960 ho ukončil), 1953–55 robotník a v PTP (pomocné technické 

prápory, pracovné útvary zložené z „politicky nespoľahlivých občanov“, využívaných 

na namáhavé a nebezpečné práce), 1956–68 redaktor a zástupca šéfredaktora Kultúrneho 

života, 1956–57 spoluzakladateľ Mladej tvorby, 1969–70 riaditeľ a dramaturg bratislavského 

Divadla na korze, 1971–89 pracovník literárneho odd. Slovenskej literárnej agentúry, 

1990–92 prvý námestník ministra kultúry SR a 1992–97 dramaturg Štúdia S v Bratislave, 

pod pseudonymom Miroslav Kostka vydal súbor humoresiek Netypické príbehy (1963), pod 

pseudonymom Pavol Miškovič monografi u Dušan Polakovič (1987), počas normalizácie 

mal zákaz publikovať a prekladať, pod vlastným menom knihu O stručnosti (1999), 

knihu humoresiek Príbehy z naftalínu (Humoresky 1963–1977; 2003), Svet pre dvoch. 

O Lasicovi a Satinskom (2004), O detektívke (2009), zostavil antológiu slovenskej prózy 

Slovenská čítanka – 14 ostrých (Praha, 2005), znalec slovenskej karikatúry (Päťadvadsať. 

Kniha o slovenskej karikatúre, 2005; O karikatúre, 2006), člen poroty Novinárskej ceny 

roka, prekladá z nemčiny (Zweig, Werfel, Enzensberger), nositeľ prestížnej Ceny Dominika 

Tatarku (2007) – 80. výročie 

13. 2. 1932 *Ján Turan, Úľany nad Žitavou, slovenský básnik, spisovateľ pre deti a mládež, textár, 

v 1952 a 1956–58 pracoval na sekretariáte Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave, 

od 1958 redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, 1964–76 vedúci redaktor pôvodnej tvorby, 

1972 –76 zastupujúci riaditeľ Poetickej scény, 1976–79 riaditeľ Štátneho bábkového divadla 

v Bratislave, 1970–83 šéfredaktor časopisu Slniečko, 1980–83 zároveň vedúci redaktor 

pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Mladé letá, debutová básnická zbierka Jar (1954) bola 

poznačená dobovým schematizmom, autor básnických zbierok (Biele ticho, 1958, Som to 

ja a ty, 1961, Nežne, 1982, výber poézie: Hladní, len o láske, 1985), lyrickoepickej skladby 

Slepý mak (1986), leporel pre deti (Poďme za vrátka, sú tam zvieratká, 1961, Zvieratká 

v ZOO, 1969, Ako sa Murko ženil, 1971, Psíček a mačička na rybačke, 1971)., básnickej 

zbierky pre deti Kľúčik (1978), kníh pre deti (Kocúrik na čerešni, 2002, Taška Janka Hraška, 

2007, Ako Ciášik chránil jeleniu studničku, 2007, V rozprávkovej krajine hádaniek, 2009) 

textov hravých detských piesní a angažovaných politických piesní zo 70. rokov, libreta 

a textov piesní k muzikálu podľa Gogoľovho Revízora (1973), príležitostne sa venoval 

literárnej publicistike – 80. výročie 

– 36 – 

13. 2. 1937 †Jozef Martinček, Syracuse, New York (*15. 8. 1855 Varín), slovenský publicista, 

krajanský kultúrny pracovník, študoval teológiu v Banskej Bystrici, v 1879 vysvätený za 

kňaza, 13 rokov (1879–92) pôsobil ako kaplán na rôznych miestach, 1892 – 1904 farár 

v Lopeji, v 1904 emigroval do USA, kde pôsobil ako kňaz a kultúrny a spolkový pracovník, 

patril k zakladajúcim členom Slovenskej ligy v Amerike, signatár Clevelandskej dohody 

(1915), zúčastnil sa na prípravách Pittsburskej dohody (1918) – 75. výročie 

14. 2. 1922 *Prof. RNDr. Milan Kolibiar, DrSc., Detvianska Huta (†9. 7. 1994 Bratislava), slovenský 

matematik, univerzitný profesor, patrí k zakladateľskej generácii slovenskej matematiky, 

1942–46 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity 

v Bratislave, 1946–91 (nepretržite 45 rokov) pôsobil na UK v Bratislave (od 1946 asistent 

u prof. Dr. J. Kauckého, potom u prof. Dr. J. Hronca na Matematickom ústave Prírodovedeckej 

fakulty UK, od 1965 profesor matematiky, od 1964 vedúci Katedry algebry a teórie čísel 

Prírodovedeckej fakulty UK /vyčlenila sa z pôvodnej Katedry matematiky, od 1980 po 

rozdelení bývalej Prírodovedeckej fakulty prešla katedra na novovytvorenú Matematicko- 

-fyzikálnu fakultu UK/, viackrát prodekan fakulty), vo vedeckej práci sa zameriaval na 

algebru (čiastočne usporiadané množiny, zväzy, univerzálnu algebru) a topológiu, venoval 

sa štúdiu teórie zväzov (s matematikom Jánom Jakubíkom dosiahli významné výsledky 

o relatívne komplementárnych distributívnych zväzoch), jeden zo zakladateľov a dlhoročný 

organizátor súťaže Matematická olympiáda na Slovensku a medzinárodnej konferencie 

Letná škola z čiastočne usporiadaných množín a univerzálnej algebry (každoročne od 

1962, od 1966 s medzinárodnou účasťou), autor pôvodných vedeckých prác, spoluautor 

učebníc a skrípt, člen International Commision on Mathematical Instruction pri UNESCO, 

člen a predseda komisií pre udeľovanie vedeckých hodností z matematiky, člen kolégií pre 

matematiku pri SAV a ČSAV, člen redakčných rád Mathematica Slovaca a Acta Math. Univ. 

Comenianae – 90. výročie 

14. 2. 1992 v novej bratislavskej automobilke fi rmy Volkswagen Bratislava, s. r. o., v Devínskej 

Novej Vsi sa začala sériová výroba (prvý model Volkswagen Passat Variant B3), 

Volkswagen Bratislava, s. r. o., (spoločný projekt nemeckého koncernu Volkswagen AG 

a Bratislavských automobilových závodov, a. s., koncern VW s podielom 80 %, BAZ 

20 %) vznikla 30. 5. 1991, od 1999 Volkswagen Slovakia, a. s., ktorá dnes patrí medzi naše 

najväčšie priemyselné podniky a našich najväčších exportérov (7 % celkového exportu 

SR) – 20. výročie 

17. 2. 1962 †Bruno Walter, vl. menom Schlesinger, Beverly Hills, Kalifornia (*15. 9. 1876 Berlín), 

nemecký dirigent, hudobný skladateľ, jeden z najslávnejších dirigentov 20. stor., študoval 

na Sternovom konzervatóriu, od 1895 dirigent zboru opery v Hamburgu, tam sa zoznámil 

s Gustavom Mahlerom, ktorý mu našiel miesto dirigenta opery vo Wroclawi (od 1896), 

1897–98 dirigent opery v Bratislave, potom opery v Rige, od 1900 kráľovský pruský 

dirigent Štátnej opery v Berlíne, v 1901 prijal Mahlerovo pozvanie (hudobný riaditeľ) na 

jeho asistenta v Dvornej opere vo Viedni (debutoval Verdiho Aidou), kde pôsobil do 1912, 

hosťoval v Prahe, Londýne a Ríme, v 1911 sa stal rakúskym občanom, 1913–22 hudobný 

riaditeľ Bavorskej opery v Mníchove, 1925–29 hudobný riaditeľ Berlin Städtische Opera, 

1929–33 Gewandhaus v Lipsku, dirigoval aj v Londýne a USA, po prevzatí moci nacistami 

(1933) pre svoj židovský pôvod musel odísť z miesta v Lipsku, odišiel do Rakúska, 

hosťoval v Amsterdam Concertgebouw Orchestra (1934–39) a v Newyorskej fi lharmónii 

(1932–36), po anšluse Rakúska (1938) opustil Rakúsko, emigroval do Francúzska, v 1939 

do USA, v 1946 prijal americké občianstvo, dirigoval významné americké orchestre 

(NBC Symphony Orchestra, New York Philharmonic – 1947–49 aj hudobný konzultant, 

Los Angeles Philharmonic, Metropolitan Opera a i.), vynikajúci interpret W. A. Mozarta, 

R. Straussa a R. Wagnera, po vojne hosťoval na festivaloch v Európe (Edinburgh Festival, 

Salzburg, Viedeň, Mníchov), 4. 12. 1960 dirigoval svoj posledný koncert s Losangeleskou 

fi lharmóniou, poslednou nahrávkou bola séria Mozartových overtúr (marec 1961), ku koncu 

života konvertoval na katolicizmus, autor knihy o G. Mahlerovi, v roku 1936 oslávil svoje 

šesťdesiatiny v Bratislave uvedením Beethovenovej Siedmej symfónie, od 2004 z iniciatívy 

– 37 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

J. M. Händlera sa koná festival Európske hudobné dni Bruna Waltera, putujúci tradične 

okrem Slovenska po niekoľkých ďalších krajinách kontinentu – 50. výročie 

17. 2. 1982 †Miroslav Fikari, Bratislava (*12. 9. 1912 Praha), český výtvarník, režisér a bábkar, pedagóg, 

pôsobiaci na Slovensku, priekopník moderného bábkarstva na Slovensku, absolvoval 

štúdium na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, kde neskôr pôsobil ako asistent, 

1947–80 pedagóg ŠUP v Bratislave, kde v 1947 založil odd. grafi ky a v 1950 Bábkarský 

súbor pri ŠUP (prešli ním napríklad Juraj Herz, Juraj Jakubisko, Vladimír Predmerský a i.), 

viedol ďalšie súbory a spolupracoval s nimi (Radosť, Máj, Kopček), používal experimentálne 

postupy, venoval sa hlavne tieňohre, zaslúžil sa tiež o rozvoj amatérskeho bábkarstva, člen 

porôt na bábkarských súťažiach a prehliadkach, člen medzinárodnej bábkarskej organizácie 

UNIMA – 30. výročie 

17. 2. 1982 †Lee Strasberg, vl. menom Israel Lee Strassberg, New York (*17. 11. 1901 Budzanov, 

dnes Ukrajina), americký divadelný režisér, pedagóg a herec, v 1908 jeho rodina emigrovala 

do USA, americké občianstvo získal až v 1936, navštevoval lekcie v American Laboratory 

Theatre (pedagógovia Richard Boleslawski a Maria Ouspenskaya študovali v Moskve 

u Stanislavského), svoju profesionálnu kariéru začal ako herec a javiskový manažér v Theatre 

Guild (do 1930), spoluzakladateľ a 1931–41 režisér Group Theatre (experimentálne hry), 

skupina sa v 1941 rozpadla, 1941–48 pôsobil v Hollywoode, v 1948 sa vrátil do New Yorku, 

v 1951 sa stal umeleckým riaditeľom Actors Studia v New Yorku (v 1947 založené Eliom 

Kazanom, Cheryl Crawford a Robertom Lewisom, bývalými členmi Group Theatre), v tejto 

divadelnej škole (postavená na princípoch Stanislavského metódy v kombinácii pre hercov, 

režisérov a dramatikov) pôsobil až do svojej smrti (1982), školou prešla elita amerických 

hercov (od Jamesa Deana po Dustina Hoffmana) i režiséri a dramatici, hral a režíroval 

divadelné hry, v 1962 viedol medzinárodný herecký seminár na Festivale dvoch svetov 

v talianskom Spolete, prednášal na viacerých amerických univerzitách (aj Harvard, Yale a i.), 

dostal čestný doktorát umení na University of Florida, prednášal o Stanislavského metóde 

v Paríži (1967), jeho meno nesie jeho umelecká škola Lee Strasberg Theatre and Film 

Institute (v New Yorku a West Hollywoode, založil ju v 1969), kde sa vyučujú jeho techniky 

a metódy herectva, ako herec účinkoval vo fi lmoch (Krstný otec II, 1974, Prejazd Kassandra, 

1976, ... a spravodlivosť pre všetkých, 1979), Marilyn Monroe mu v poslednej vôli odkázala 

úplnú kontrolu nad 75 % svojho majetku (vrátane licencie na jej imidž) – 30. výročie 

18. 2. 1932 *Miloš Forman, pôv. Jan Tomáš Forman, Čáslav, česko-americký fi lmový režisér, 

scenárista a herec, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti fi lmovej réžie vo svete, jeho 

rodičia zahynuli v koncentračných táboroch (Auschwitz-Birkenau, Buchenwald), absolvoval 

štúdium scenáristiky a dramaturgie na FAMU v Prahe (1955), s režisérom Alfrédom 

Radokom spolupracoval na prvých programoch začínajúcej Laterny Magiky, do 1968 

nakrúcal v Československu (v 1963 dokument Konkurs – z divadla Semafor, dokument 

Kdyby ty muziky nebyly, 1963, prvý hraný fi lm bol Černý Petr, 1963 – hlavná cena na 

MFF v Locarne, Lásky jedné plavovlásky, 1965, Hoří, má panenko, 1967 – nominovaný 

na Oscara), v 1968 odišiel do Francúzska a potom do USA, kde nakrútil fi lmy oceňované 

divákmi i kritikou (prvý americký fi lm bol Takking Off – 1971, remake Konkurzu, zvláštna 

cena poroty na MFF v Cannes, Prelet nad kukučím hniezdom – 1975, adaptácia románu 

Kena Keseyho, v hlavnej úlohe J. Nicholson, 5 Oskarov – aj za najlepšiu réžiu a najlepší 

fi lm, muzikál Vlasy, 1979, Ragtime, 1981, Amadeus – 1984, 8 Oscarov – aj obe hlavné 

kategórie, Valmont, 1989, Ľud verzus Larry Flint, 1996, Muž na Mesiaci, 1999, Goyove 

prízraky, 2006, fi lm Dobře placená procházka – 2009, záznam predstavenia džezovej opery 

Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra Dobře placená procházka v ND, tento projekt realizoval v 2007 

so svojimi synmi Petrom (spolurežisér) a Matějom (scéna; získal Cenu Alfréda Radoka 

za najlepšiu scénografi u roka 2007), všetci traja získali za realizáciu opery Cenu Sazky 

a Divadelných novín za rok 2007), jedným z leitmotívov jeho tvorby je dramatický stret 

výnimočného indivídua s establishmentom, spolupracoval s kameramanom M. Ondříčkom, 

ako herec účinkoval vo fi lmoch Stříbrný vítr (1954), Dědeček automobil (1957), Heartburn 

(1986), New Year’s Day (1989), Rabín, kňaz a krásna blondína (2000), Peklo s princeznou 

– 38 – 

(2009), v 1994 vyšla kniha Co já vím? Autobiografi e Miloše Fomana (M. Forman, 

J. Novák), v 2007 rozšírená a doplnená autobiografi a Co já vím? aneb Co mám dělat, když 

je to pravda. Kompletní autobiografi e Miloše Formana (M. Forman, J. Novák), jeho prvou 

manželkou bola herečka Jana Brejchová, druhou herečka Věra Křesadlová, treťou je Martina 

Zbořilová – 80. výročie 

18. 2. 1937 †Michal Bosák, Scranton, Panama (*10. 12. 1869 Okrúhle), bankár, krajanský činiteľ, 

v 1886 odišiel do USA, pracoval ako baník v Hazletone, v 1888 pri stavbe novej železnice, 

v 1890 sa presťahoval do Freelandu (rozvážal pivo u obchodníka Zemányho), v 1893 sa 

osamostatnil, otvoril si malú krčmu v Olyphante (miesto stretávania slovenskej komunity), 

ktorá sa rozšírila na veľkoobchod s liehovinami (1897), otvoril aj súkromnú banku Michal 

Bosak Private Bank a agentúru lodných spoločností, v 1902 pomohol organizovať Citizens 

Bank a First National Bank v Olyphante – člen predstavenstva, neskôr jej najväčší účastinár 

a potom prezident (jeho podpis bol na 5, 10 a 20-dolárových bankovkách, vydaných 

25. 6. 1907), v 1908 sa presťahoval do Scrantonu, kde si tiež otvoril súkromnú banku 

i cestovnú agentúru, ďalšiu banku v 1915 – Bosak State Bank, v 1912 vo Wilkes-Barre založil 

štátnu banku Slavonic Deposit Bank (po 4 roky jej prezident), vďaka úspechom svojich bánk 

si získal uznanie amerických fi nančníkov a členstvo v správnych radách amerických bánk, 

zainteresovaný aj v Miners Savings Bank v Olyphante, Reading Liberty Bank v Readingu, 

American Bank and Trust Co. v Hazletone a v ďalších, v Pittsburghu založil American State 

Bank, dlhoročný pokladník a neskôr predseda fi nančnej komisie Prvej slovenskej katolíckej 

jednoty, signatár Pittsburskej dohody (1918), predseda Slovenskej katolíckej Matice školskej 

(založená v 1927 v Danville), 31. 8. 1920 založil Americko-slovenskú banku so sídlom 

v Bratislave na Dunajskej ul. 9 (60-% podiel v nej mala Bosak State Bank) s fi liálkami po 

celom Slovensku (Prešov, Bardejov, Holíč, Veľké Leváre, Malacky, Nitra, Nové Zámky, 

Šaštín, Skalica, Užhorod, Veľké Topoľčany) a v Prahe, v 1923 zvolený za jej prezidenta, 

v Prešove dal pre ňu postaviť novú budovu (9. 5. 2003 dostala od medzinárodnej spoločnosti 

Europa Nostra prestížne ocenenie European Union Prize for Cultural Heritage – Europa 

Nostra Awards 2002), koncom 20. rokov sa hodnota jeho podnikov odhadovala na 12 – 15 

miliónov dolárov, počas hospodárskej krízy skrachovali (v 1931 zatvoril Bosak State 

Bank v Scrantone, no dokázal ešte vyplatiť až 75 % vkladov), v 1976 zaradený medzi 

14 najvýznamnejších Slovákov v amerických dejinách, v 1999 originál americkej 10 

dolárovky s jeho podpisom slávnostne odovzdal jeho vnuk Barry Bosak viceguvernérovi 

Národnej banky Slovenska Ing. J. Mudríkovi a je uložený v Archíve NBS – 75. výročie 

18. 2. 1952 Grécko a Turecko vstúpili do NATO – 60. výročie 

19. 2. 1952 †Knut Hamsun, vl. menom Knud Pedersen, Nørholm (*4. 8. 1859 Lom), nórsky 

spisovateľ, prozaik, básnik a dramatik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1920), 

pochádzal z chudobnej rodiny a od detstva musel pracovať, no od mladosti mal ambície 

venovať sa literatúre, 1882–85 a 1886–88 žil v USA, kde pracoval ako nekvalifi kovaný 

robotník (kritiku amerického života podal v eseji Z duchovného života modernej Ameriky), 

1888–93 žil v Kodani, od 1893 v Paríži, potom znova v Dánsku a od 1918 v Nórsku, 

výsledkom jeho antipatií k modernej anglo-americkej kultúre bolo, že v 1940 (ako 80-ročný) 

verejne sympatizoval s nacistami a Hitlerom, podporoval pronacistický režim Vidkuna 

Quislinga a jeho stranu Nasjonal Samling, postupne sa tak čoraz väčšmi kompromitoval, 

celkom stratil reputáciu a popularitu u čitateľov, po vojne obvinený z vlastizrady a súdený, 

napokon za kolaboráciu odsúdený na pokutu 325 000 nórskych korún, zvyšok života prežil 

v spoločenskej izolácii, aj po jeho smrti sa Nóri ešte dlho vyrovnávali s jeho kolaboráciou, 

v 1890 vydal čiastočne autobiografi cký román Hlad (Sult, opisujúci šialenstvo mladého 

spisovateľa zapríčinené hladom a biedou), ktorý mu priniesol uznanie (stal sa významným 

dielom modernej škandinávskej literatúry), v ďalších románoch o rozorvaných jednotlivcoch 

neschopných komunikovať s okolím využíval naratívnu techniku s vnútornými monológmi 

(Mystériá, 1892, Pan, 1895, Victoria, 1898), v trilógii Pod jesennou hviezdou (1906), 

Tlmene hrá pútnik (1909) a Posledná radosť (1912) stvárnil motív samotárskeho pútnika bez 

domova, v románoch Deti svojho veku (1913) a Mesto Segelfoss (1915) silnie jeho kritika 

– 39 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

modernej civilizácie, vrcholným románom je Požehnanie zeme (Markens grøde, 1917), za 

ktorý dostal v 1920 Nobelovu cenu za literatúru, jeho tvorbu zavŕšil románový cyklus Tuláci 

(Landstrykere, 1927), August (1930), Ale život ide ďalej (1933), a román Kruh sa uzatvára 

(1936), v autobiografi i Po zarastených chodníkoch (1949) ospravedlňoval svoje životné 

omyly, v 1996 švédsky režisér Jan Troell nakrútil biografi ckú snímku Hamsun s Maxom 

von Sydowom v titulnej úlohe (za vynikajúci výkon dostal niekoľko ocenení), v Nórsku jeho 

meno napokon rehabilitovali a rok 2009 (150. výročie jeho narodenia) vyhlásili za rok Knuta 

Hamsuna – 60. výročie 

20. 2. 1962 americký astronaut John Herschel Glenn ako druhý človek po Rusovi J. Gagarinovi, 

ale ako prvý Američan (prvá americká orbitálna misia) na lodi Mercury-Atlas 6 

Friendship 7 uskutočnil orbitálny let (3 oblety Zeme) v trvaní 4 hodiny, 55 minút a 23 sekúnd 


21. 2. 1972 začala sa návšteva amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne (trvala do 28. 2. 1972), 

bola to prvá návšteva amerického prezidenta v Čínskej ľudovej republike, s ktorou USA 

nemali ofi ciálne diplomatické vzťahy, 28. 2. 1972 Dr. Henry Kissinger a čínsky premiér 

Čou En-laj podpísali tzv. Šanghajské komuniké, v ktorom konštatovali dosiahnutie pokroku 

v normalizácii vzťahov, obsahovalo tiež záväzok, že ani jedna z veľmocí sa nebu de 

snažiť o hegemóniu v Ázii a postavia sa proti takýmto snahám iných krajín, zásluhu na 

uvoľnení a normalizácii vzťahov medzi oboma veľmocami mal Henry Kissinger (v tom 

čase Nixonov poradca pre otázky národnej bezpečnosti), úplné diplomatické vzťahy 

nadviazali obe krajiny až v januári 1979 – 40. výročie 

22. 2. 1932 *Viera Weidlerová (aj Štróblová), Šenkvice (†18. 11. 2010 Bratislava), slovenská 

rozhlasová režisérka, popri zamestnaní absolvovala štúdium na FF UK v Bratislave (1967), 

5 desaťročí (1950 – 2010) pôsobila v bratislavskom rozhlase (Čs. rozhlas, Slovenský 

rozhlas) ako asistentka réžie a režisérka, sprvu režírovala rozhlasové hry pre deti a mládež, 

rozprávky, neskôr hry pre dospelých (Všedný hriech – Honoré de Balzac, Lotosový 

kvet – Karen Hopeová, Je dôležité mať Filipa – Oscar Wilde, a i.), dramatické a literárne 

relácie, dramatické a životopisné pásma (o umeleckých osobnostiach: Molière, Rafael 

Santi, Caravaggio, mím Debureau, Fryderyk Chopin, Salvador Dalí, Andy Warhol, Giotto di 

Bondone a i.), spolupracovala s 3 generáciami našich hercov, v 1975 dostala Hlavnú cenu na 

festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej tvorby v Piešťanoch (Brat Čolo), v 1984 dostala 

Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov za rozhlasovú tvorbu, v druhom manželstve 

vydatá za rozhlasového publicistu a redaktora Ernesta Weidlera – 80. výročie 

22. 2. 1987 †Andy Warhol, New York (*6. 8. 1928 Pittsburgh, Pennsylvánia), americký maliar, 

grafi k, fi lmový režisér, iniciátor a vedúca osobnosť pop-artu, jeho rodičia boli rusínski 

prisťahovalci z dediny Miková na severovýchodnom Slovensku Andrej a Júlia Varcholovci, 

1945–49 študoval pictorial design na Carnegie Institute of Technology v Pittsburghu, v 1949 

sa presťahoval do New Yorku, začínal ako grafi k časopisov a v reklame (pre magazíny 

Glamour, Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper’s Bazaar, pre fi rmy Tiffany, Bonwitt 

Teller a obchod s obuvou L. Miller), v 1952 prvýkrát vystavoval v newyorskej Hugo 

Gallery ilustrácie ku Capoteho poviedkam, 1953–55 pre divadelnú skupinu na Lower East 

Side navrhoval kulisy, koncom 50. rokov patril k najlepšie plateným reklamným grafi kom 

v New Yorku, v 60. rokoch maľoval série plechoviek Campbellovej polievky a Coca-Coly, 

obrazy dolárových bankoviek, od 1960 sa venoval aj sieťotlači (výtlačky Elizabeth Taylor, 

Marilyn Monroe, Elvisa Presleyho), jeho štúdio The Factory sa stalo miestom stretávania 

umelcov (Mick Jagger, Lou Reed, David Bowie, Truman Capote), v 1964 realizoval 

zákazku od architekta Philipa Johnsona na vyhotovenie nástennej maľby Thirteen Most 

Beautiful Boys pre pavilón štátu New York na Svetovom veľtrhu v New Yorku, v 1965 sa 

stal manažérom Reedovej rockovej skupiny The Velvet Underground (produkoval ich prvý 

album), 1963–68 vytvoril vyše 60 fi lmov (Eat, 1963, My Hustler, 1965, The Chelsea Girls, 

1966, Blue Movie, 1969; k najznámejším patrí Sleep, 1963, ukazuje muža, ktorí spí 8 hodín), 

v 1968 mal prvú európsku výstavu v Štokholme, na EXPO ’67 v Montreale vystavoval 

6 autoportrétov, 3. 6. 1968 zranený pri atentáte, ktorý spáchala feministka Valery Solanas, 

– 40 – 

v 70. – 80. rokoch produkoval sieťotlače a maľoval portréty politických a hollywoodskych 

celebrít, písal divadelné hry, Andy Warhol Museum v Pittsburghu je najväčšie múzeum 

amerického umenia venované jedinému umelcovi (viac než 4 000 jeho diel), v 1988 aukcia 

10 000 artefaktov z jeho pozostalosti v aukčnej sieni Sotheby’s v New Yorku vyniesla 

25 miliónov dolárov, v 2010 sa tam jeho autoportrét predal za 32,6 miliónov dolárov, 

1. 9. 1991 vzniklo v Medzilaborciach Múzeum moderného umenia Andyho Warhola 

z inicia tívy jeho brata Johna Warhola, newyorskej Andy Warhol Foundation for the Visual 

Arts (založená v 1987) a ďalších – 25. výročie 

23. 2. 1932 *Anton Hykisch, Banská Štiavnica, slovenský spisovateľ, prozaik, diplomat, absolvoval 

štúdium na VŠE v Bratislava (1956, Ing.), pracoval ako ekonóm (1956–58 vo Výskumnom 

ústave miestneho hospodárstva, 1958–62 v Záhradníckych a rekreačných službách mesta 

Bratislava), 1962–69 literárny redaktor Čs. rozhlasu v Bratislave (musel nútene odísť), 

1969–74 pracovník Ústrednej knižnice SAV, 1974–86 ekonóm v podniku SFVU Dielo, 

1987–90 redaktor a 1990–92 riaditeľ vydavateľstva Mladé letá, 1990–92 poslanec SNR, 

1993–97 veľvyslanec SR v Kanade, 1998 – 2002 externe prednášal politológiu na Trnavskej 

univerzite, publikovať začal v 1956 (predstaviteľ generácie 1956), píše prózu (romány: Krok 

do neznáma – hneď po vydaní v 1959 zošrotovaný, 1963, Námestie v Mähringu, 1965; 

historické romány Čas majstrov, 1977, dvojdielny, Milujte kráľovnú, 1984, Spomeň si na 

cára, 2007; novely: Naďa, 1964, Vzťahy, 1978, Túžba, 1980), literatúru faktu (cestopisné 

reportáže Kanada nie je „kanada“, 1968, Volanty do nebies, 1975, cestopis Dovolenka 

v Pekingu, 1990), eseje (Nebojme sa sveta, 2001, Čo si o tom myslím, 2003, Ako chutí 

politika, 2004), tvorbu pre deti a mládež (Budúcnosť je už dnes, 1987, Kamarát Čipko, 

1989), sci-fi (poviedky Dobre utajený mozog, 1979, Obrana tajomstiev, 1990) a rozhlasové 

hry (Praskanie, 1966, Počatie, 1969, Také čudné rozhovory, 1988, Meteor padá do neba, 

2003), po 1968 mal zákaz publikovať, člen Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského 

centra PEN klubu, nositeľ Pribinovho kríža I. triedy (1998) – 80. výročie 

23. 2. 1942 †Stefan Zweig, Petropolis, Brazília – samovražda (*28. 11. 1881 Viedeň), rakúsky 

spiso vateľ, esejista a prekladateľ, velikán prózy 20. stor., patrí k najčítanejším a najprekladanejším 

autorom 20. stor., humanista, pacifi sta, viaceré jeho diela boli sfi lmované, 

študoval germanistiku a romanistiku vo Viedni (v 1904 Dr. phil.), jeho život 

výrazne ovplyvnili obe svetové vojny, jeho diela sa vyznačujú hlbokým súcitom s trpiacimi 

a obdivom k ľudskej kreativite a jej výsledkom, ovplyvnený symbolizmom, expresionizmom 

a Freudovovou psychoanalýzou, vytváral postavy zmietané vášňami a citmi, do literatúry 

vstúpil lyrickými básňami v štýle francúzskeho symbolizmu a nemeckého novoromantizmu 

(Strieborné struny, 1900), v 1906 dostal významnú cenu za poéziu Bauernfeld, písal drámy 

(Thersites, 1907, biblická dráma Jeremias, 1917 – protivojnová), pred 1. svetovou vojnou 

veľa cestoval (Európa, Afrika, USA, Kanada, Kuba, Mexiko, rok strávil v Indii), zoznámil 

sa so známymi spisovateľmi a umelcami, pod dojmom hrôz 1. svetovej vojny sa z neho 

stal presvedčený humanista, 1919–34 žil v Salzburgu, vystupoval proti nacionalizmu 

a revanšizmu, zástanca myšlienky duchovne zjednotenej Európy, od 1934 boli jeho diela 

zakázané v Nemecku, od 1938 v Rakúsku (nacisti pálili jeho knihy pre jeho židovský pôvod), 

v 1934 odišiel do exilu do Anglicka, v 1940 do USA a v auguste 1941 do Brazílie, usadil sa 

v Petropolise, kde zlomený spáchal vo februári 1942 samovraždu, vynikajúci prekladateľ 

(Baudelaire, Verlaine, Rimbaud, Verhaeren, Romain Rolland, Suares), svetovú slávu mu 

priniesli novely (Amok, 1922, Strach, 1925, Zmätok citov, 1925, Šachová novela, 1942) 

a predovšetkým majstrovské románové kultúrno-historické biografi e (Romain Rolland, 

1921, Joseph Fouché, 1929, Marie Antoinette, 1932, Maria Stuart, 1935, Triumf a tragika 

Erasma Rotterdamského, 1934, Castellio proti Calvinovi, 1936 – v slov. Svedomie 

proti násiliu, Magellan, 1938, Amerigo, 1944, Balzac, 1946 – posmrtne), napísal eseje 

o postavách európskej histórie a literatúry (Traja majstri, 1920 – o Balzacovi, Dickensovi 

a Dostojevskom, Boj s démonom, 1925 – F. Hölderlin, H. von Kleist, F. Nietzsche, Hviezdne 

hodiny ľudstva, 1927, Stavitelia sveta, 1936) a jediný román Netrpezlivosť srdca (1939), esej 

Liečenie duchom (1931, problematika psychologických liečebných metód), autobiografi cké 

spomienky Svet včerajška (1944) – 70. výročie 

– 41 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

23. 2. 1987 †PhDr. Anna Horáková-Gašparíková, pseud. Historicus, Martin (*28. 10. 1896 Martin), 

slovenská kultúrna a literárna historička, prekladateľka, 1924–28 študovala históriu a čs. 

fi lológiu na FF Karlovej univerzity v Prahe, v Martine pracovala v otcovom kníhkupectve 

a zároveň bola tajomníčkou Živeny (1923–27), 1929–36 správkyňa osobného archívu 

prezidenta T. G. Masaryka (žila s jeho rodinou v Lánoch), potom žila v Prahe (1936–45), 

v Moskve (1945– 48), od 1948 opäť v Prahe (1954–58 učila na grafi ckej priemyslovke), od 

1958 na dôchodku striedavo v Prahe a v Martine, 1975–87 v Martine, venovala historickému 

a literárnovednému výskumu, tiež folkloristike, od 1914 publikovala príspevky zo 

slovenskej všeobecnej, kultúrnej a literárnej histórie v slovenských a českých časopisoch, 

napísala historickú štúdiu Povstanie Rákócziho a Slovania (1930), vlastivednú knižku Údolí 

Turce (1934), monografi u Tisícročné Slovensko (1947, súčasť reprezentatívnej ilustrovanej 

publikácie Karla Vika Slovensko, 1947), upravila Dobšinského Slovenské rozprávky 

(1961–68, 1970; vyšli v početných inojazyčných vydaniach), s manželom zostavila zbierku 

Slovenské ľudové balady (1956), pripravila české vydanie Hviezdoslavovej Hájnikovej 

ženy (1959), systematicky sa venovala výskumu života a diela J. Kráľa, jej pôsobenie 

u T. G. Masaryka dokumentujú memoáre U Masarykovcov. Spomienky osobnej archivárky 

Tomáša Garrigua Masaryka vyšli knižne v 1995 (ed. V. Bystrický a J. Rychlík) a knižka 

Z lánského deníku. 1929–1937 (1997, vybral a preložil J. Slomek), prekladala z češtiny 

(výber z rozprávok B. Němcovej Kráľ času, 1965), sporadicky z nemčiny, ruštiny a angličtiny 

(R. Voss, A. S. Puškin, P. L. Traversová), v dome v Martine, kde bývala s manželom prof. 

Horákom, je dnes Múzeum kultúry Čechov na Slovensku (súčasť SNM v Martine, stála 

expozícia je venovaná ich životu a dielu), dcéra vydavateľa a kníhkupca Jozefa Gašparíka, 

manželka českého literárneho vedca a etnografa prof. Jiřího Horáka – 25. výročie 

24. 2. 1912 *Július Kowalski, Ostrava (†2. 6. 2003 Bratislava), hudobný skladateľ, dirigent a hudobný 

pedagóg, amatérsky maliar, študoval hru na husliach na hudobnej škole v Moravskej 

Ostrave (1927–29), kompozíciu, dirigovanie a hru na husliach na Konzervatóriu v Prahe 

(1929–33), kompozíciu a dirigovanie na Majstrovskej škole pražského Konzervatória 

(1933–34, Josef Suk, Václav Talich), kompozíciu u Aloisa Hábu (1935–36), dirigovanie 

u Clemensa Krausa v Salzburgu a v Berlíne (1939–40), 1935–39 zbormajster a dirigent 

viacerých zborov a orchestrov (aj rozhlasové orchestre v Prahe, Bratislave a Ostrave), 

1940–41 korepetítor operného divadla v Salzburgu, 1942–44 korepetítor, člen orchestra 

a dirigent ND v Belehrade, zároveň korepetítor v Salzburgu, 1945–46 zbormajster a dirigent 

Opery SND v Bratislave, 1946–54 viedol rôzne súbory, 1952–54 vedúci programového 

oddelenia Hudobnej a artistickej ústredne v Bratislave, riaditeľ hudobných škôl (1954–1956 

– v Skalici, 1956–1957 – v Pezinku), 1957–79 riaditeľ ĽUŠ na Štefánikovej ul. v Bratislave 

(v 2004 sa škola presťahovala na Jesenského ul. – ZUŠ J. Kowalského), člen Zväzu čs. 

skladateľov (1950) a Zväzu slovenských skladateľov (1955, i funkcionár), člen (i funkcionár) 

Slovenskej spoločnosti pre hudobnú výchovu, nositeľ domácich i zahraničných ocenení 

(o. i. Medaila konzervatória vo Viedni, 1967, Cena M. Schneidera-Trnavského, 1968), 

z celkového skladateľského diela takmer polovicu tvorí tvorba pre deti (detská opera 

Rozprávka pri praslici), komponoval diela pre symfonický orchester, komornú hudbu, 

klavírnu hudbu, sláčikové kvartetá, operu lampiónová slávnosť, hudbu pre divadlo (pre 

deti), početné skladby pre deti a inštruktívne skladby a i., dlhoročný predseda poradného 

zboru pre komornú a symfonickú hudbu pri Osvetovom ústave, resp. Národnom osvetovom 

centre – 100. výročie 

24. 2. 1912 *Jiří Trnka, Petrohrad pri Plzni (†30. 12. 1969 Praha), český výtvarník, režisér a scenárista 

animovaných fi lmov, maliar, grafi k, ilustrátor, sochár a scénograf, profesor Vysokej školy 

umeleckopriemyselnej v Prahe (1967), spolu s K. Zemanom a H. Týrlovou zakladateľská 

osobnosť českého animovaného (bábkového) fi lmu, získal svetové uznanie, 1929–35 študoval 

na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe, spolupracoval s bábkarom Josefom Skupom, pre 

jeho divadlo vytvoril rad bábok, 1936–37 viedol vlastnú bábkovú scénu Drevené divadlo, od 

1936 spolupracoval ako výtvarník scén a kostýmov s Národným divadlom (Lišák Pseudolus, 

Sen noci svatojánské, Benátská maškaráda, Strakonický dudák, Zlatý jelen, Zimní pohádka 

a i., poslednýkrát v 1960 návrh kostýmov pre Tylovo predstavenie Drahomíra a její 

– 42 – 

synové), v 1945 založil štúdio kresleného fi lmu Bratři v triku, v 1947 štúdio bábkového 

fi lmu (Špalíček, 1947, Čertův mlýn, 1947, Císařův slavík, 1948, Román s basou, 1949, 

Árie prérie, 1949, Betlém, 1949, O zlaté rybe, 1951 a i.), najvýznamnejšími animovanými 

fi lmami sú rozprávka Bajaja (1950), Staré pověsti české (1952), rozprávka Dva mrazící 

(1954 – s V. Burianom a J. Werichom), Dobrý voják Švejk (1954 – s J. Werichom), Sen noci 

svatojánské (1959), Archanděl Gabriel a paní Husa (1964), k najvýznamnejším ilustráciám 

patria knižky Míša Kulička (1939), Broučci (1941), Český Betlém (1943), Pohádky tisíce 

a jedné noci (1956), Pohádky Hanse Christiana Andersena (1957), Pohádky bratří Grimmů 

(1961), Staré pověsti české (1961), Fimfárum Jana Wericha (1963) a i., výtvarník a návrhár 

kostýmov pre dlhometrážne historické fi lmy (Čapkovy povídky, Císařův pekař a Pekařův 

císař, Jan Hus, Jan Žižka, Proti všem), v 1964 vytvoril animovanú vložku fi lmu Limonádový 

Joe, nositeľ mnohých štátnych cien a iných ocenení (Cena H. Ch. Andersena, Melliésova 

cena za najlepší animovaný fi lm, na MFF v Cannes v 1946 ocenenie pre fi lm Zvířátka 

a petrovští – najlepší trikový fi lm, Zvláštna cena poroty na Medzinárodnom festivale 

animovaného fi lmu a i.), zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 –2013 – 100. výročie 

(zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

24. 2. 1932 *Michel Legrand, Bécon-les-Bruyères, Paríž, francúzsko-americký hudobný skladateľ, 

aranžér, dirigent a klavirista, 1942–49 študoval kompozíciu a hru na klavíri na parížskom 

konzervatóriu, jeho prvý album I love Paris (1954) patril k najlepšie predávaný albumom 

(8 miliónov), svetovú slávu mu priniesla hudba k Demyho fi lmovému muzikálu Dáždničky zo 

Cherbourgu (1964), autor fi lmovej hudby a piesní pre francúzske a hollywoodske fi lmy (vyše 

200 fi lmov, z 13 nominácií získal 3 Oscarov: v 1969 Aféra Thomasa Crowna – za najlepšiu 

hudbu a originálnu pieseň The Windmills of Your Mind, v 1972 Mulliganov fi lm Leto 

’42 – za najlepšiu hudbu, v 1984 Streisandovej Yentl – za najlepšiu hudbu; k najznámejším 

melódiám patria: Žena je žena, 1961 – prvá fi lmová hudba, Nikdy nehovor nikdy, 1983, 

Yentl, 1983, Sympatický darebák, 1966, Manželia z roku II, 1970, Traja mušketieri, 1973, 

Bedári 20. storočia, 1995 a i.), v 1966 sa s rodinou presťahoval do Los Angeles, virtuózny 

džezový i klasický klavirista, získal množstvo nominácií a je tiež držiteľom 5 cien Grammy, 

1 ceny BAFTA – Anthony Asquith Award za fi lmovú hudbu (Leto ’42), 1 Zlatého glóbusu 

(Aféra Thomasa Crowna) a iných cien, v 2003 nominovaný na broadwayskú cenu Tony 

za najlepšiu pôvodnú hudbu k muzikálu Amour, dirigoval orchestre v St. Peterburgu, 

Vancouveri, Montreale, Atlante, Pittsburghu a Denveri, nahral vyše 100 albumov (džezovej, 

populárnej i klasickej hudby), spolupracoval s mnohými hudobníkmi (Phil Woods, Ray 

Charles, Neil Diamond, Ella Fitzgerald, Aretha Franklin, Kiri te Kanawa, Jessye Norman, 

Diana Ross, Frank Sinatra, Barbra Streisand, Sarah Vaughan, Shirley Bassey, Björk a i.), 

ako klavirista spolupracoval s džezovými hudobníkmi, nahrával aj vážnu klavírnu hudbu 

(Erik Satie, George Gershwin, Aaron Copland, John Cage a i.), v 2005 vyšla kompilácia 

jeho najznámejších fi lmových soundtrackov Le Cinema de Michel Legrand, v 1990 uvedený 

do Songwriters Hall of Fame, 27. 3. 2010 mal v MGM Grand Garden Arene v Las Vegas 

veľký koncert k 50. výročiu svojej hudobnej a fi lmovej kariéry (Michel Legrand’s 50th 

Anniversary Concert Tribute, dirigoval 66-členný orchester, účinkovali mnohí hostia), syn 

skladateľa Raymonda Legranda – 80. výročie 

24. 2. 1962 †JUDr., Ing. Karel Křivanec, Bratislava (*11. 10. 1881 Písek), stavebný inžinier, 

vysokoškolský profesor, 1898 – 1903 študoval stavebné inžinierstvo na ČVUT v Prahe, 

1923–27 právo na UK v Bratislave, prednosta cestnej správy Krajinského úradu v Bratislave, 

1938–39 profesor dopravníctva na VŠT Dr. M. R. Štefánika v Košiciach a 1939–50 profesor 

Odboru inžinierskeho staviteľstva SVŠT v Bratislave (od 1950 na dôchodku), prednosta 

Ústavu dopravníctva, 1940–41 a 1946–47 dekan, 1947–48 prodekan Odboru inžinierskeho 

staviteľstva SVŠT, špecializovaný na problematiku cestného staviteľstva a organizácie 

cestnej dopravy, autor VŠ učebníc (Cestné staviteľstvo 1–2) – 50. výročie 

24. 2. 1972 †Asta Nielsen, rod. menom Asta Sofi e Amalie Nielsen, Frederiksberg (*11. 9. 1883 

Vesterbro, Kodaň), dánska divadelná a fi lmová herečka, hviezda nemého fi lmu, jedna 

z prvých medzinárodných hviezd, stelesňovala femme fatale, stvárňovala exotické 

– 43 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

ženy, ženy pochybnej povesti, 1899 – 1901 študovala na hereckej škole Det Kongelige 

Teater (Kráľovské dánske divadlo) v Kodani, od 1902 účinkovala v divadlách v Dánsku, 

Švédsku a Nórsku, v 1910 debutovala vo fi lme v snímke Priepasť/Od stupňa k stupňu 

Urbana Gada, vďaka ďalším fi lmom, ktoré s ním nakrútila (manželia 1912–18), sa stala 

hviezdou nemého fi lmu (vyše 30 fi lmov: Lásky tanečnice, 1911, Ťažký sen, 1911, Horúca 

krv, 1911, Sila zlata, 1912, Tanec smrti, 1912, Dievča bez domova, 1912, Úbohá Jenny, 

1912, Smrť v Seville, 1913, Anjelik, 1913, Zapatas Bände, 1914, Predné schody – zadné 

schody, 1915), od 1914 hrala hlavne v nemeckých fi lmoch (Opojenie, 1919, Hamlet – princ 

dánsky, 1920 – vytvorila hlavnú mužskú úlohu, Mata Hari, 1920, Slečna Júlia, 1921, 

Hedda Gablerová, 1924, Ulička, kde niet radosti, 1925 – v réžii G. Pabsta hrala s G. Garbo, 

Tragédia ulice, 1927), po nástupe nacistov k moci v Nemecku odmietla Goebbelsovu ponuku 

mať v Berlíne vlastné štúdio a v 1936 sa vrátila do Dánska, po nástupe zvukového fi lmu 

hrala iba v jedinom fi lme – Nemožná láska (1932), ktorým ukončila svoju hereckú kariéru, 

v 1945 vydala pamäti Mlčiaca Desiata múza, v 1968 režírovala autobiografi cký dokument 

Asta Nielsen – 40. výročie 

25. 2. 1937 *Alexander Ilečko, Bratislava, slovenský sochár, významná osobnosť moderného 

slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor., 1954–61 študoval na VŠVU v Bratislave (7 semestrov 

maliarstvo, potom 7 semestrov sochárstvo u prof. F. Štefunka a u prof. R. Pribiša), 

1967–68 absolvoval študijný pobyt na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u prof. 

J. Avramidesa (ako štipendista Herdovej ceny), venuje sa sochárskej tvorbe, kresbe a grafi ke, 

v sochárskej tvorbe stvárňuje mýtické a civilné, biblické i žánrové témy, témy rodiny, matky 

a i., používa rôzne materiály (drevo, hlina, bronz, kameň, sadra), autor rozmernej priestorovej 

kompozície (Pocta Hermannovi Brochovi), sôch s motívom ženskej postavy, abstraktných 

plastík, subtílnych, nezvyčajne tvarovaných plastík, grafi ckých diel, početných sochárskych 

portrétov (okolo 100) vrátane mnohých významných osobností nášho umenia (Ivan Popovič, 

Peter Jaroš, Vincent Šikula, Ľubomír Feldek, Vlado Bednár, Fedor Kriška, Milan Šútovec, 

Ján Šimonovič, Vojtech Kondrót, Rudolf Sloboda, Ilja Zeljenka, Autoportét a i.), búst (busta 

Antona Bernoláka, 1998) , náhrobných kameňov a pomníkov (Vladimír Mináč, Alexander 

Moyzes, Ľudovít Štúr, Matej Bel, Michal Buzalka; Ján Kostra, Vincent Šikula), vystavoval 

na samostatných i kolektívnych výstavách v Bratislave, Prahe, Paríži, Brne, Piešťanoch a i., 

vystavoval svoje sochy spoločne s otcovými obrazmi (Jozef Ilečko – Obrazy, Alexander 

Ilečko – Plastiky. Rodný dom Jána Kupeckého, Pezinok, 1977, Dva portréty. Otec a syn. 

Maliar Jozef Ilečko, sochár Alexander Ilečko. Turčianska galéria, Martin, 1996 /najväčšie 

kolekcie – profi lové), neskôr vystavoval so synom Markom (Alexander Ilečko – Sochy, 

Marek Ilečko – Maľby. Galéria Prokop, Pezinok, 2006), jeho sochy sa nachádzajú v Bratislave, 

Nových Zámkoch, na Štrbskom Plese, v Komárne, Zlatých Moravciach, v Pezinku a inde, 

ale aj v Česku a Nemecku, zakladajúci člen Spolku výtvarníkov Slovenska, spoluzakladateľ 

sochárskych sympózií v Moravanoch nad Váhom, za svoju tvorbu získal viaceré ocenenia 

na súťažiach i ďalšie ceny (Cena J. Ľ. Holubyho, 1997, Cena M. A. Bazovského, MS, 2003, 

Cena Fondu výtvarných umení za rok 2008), v 1998 vyšla jeho monografi a od Ľ. Hološku 

a S. Ilečkovej (dostala ocenenie ako jedna z najkrajších kníh Slovenska, 1998), účastník 

sochárskych sympózií v zahraničí (Kostanjevica na Krki, Slovinsko, 1968, medzinárodné 

sochárske sympózium v kameni, Hoyerswerda, Nemecko, 1975, 1. sympózium berlínskych 

sochárov, v lome Reinhardtsdorf, Nemecko, 1981, Lapidea ’91, medzinárodné sochárske 

sympózium v kameni, Mayen, Nemecko), syn maliara Jozefa Ilečka, manžel kunsthistoričky 

Silvie Ilečkovej, otec výtvarníka Marka Ilečka, synovec reštaurátorky Márie Mariániovej 

a maliara Ľudovíta Ilečka – 75. výročie 

25. 2. 1942 *Prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc., Martin, slovenský teatrológ, publicista, VŠ 

profesor, 1964–69 redaktor v Smene, 1969–73 redaktor kultúrnej publicistiky a režisér 

ČST v Bratislave, 1975–82 vedúci redaktor Javiska, 1982–87 redaktor odd. kultúry 

v Novom slove, 1987–90 šéfredaktor dvojtýždenníka pre múzické umenia Dialóg, 

15. 1. 1990 – 5. 11. 1994 ústredný riaditeľ Slovenského rozhlasu v Bratislave, 1994–98 

hovorca prezidenta SR M. Kováča a riaditeľ tlačového odboru Kancelárie prezidenta SR, 

1998 – 2003 šéfredaktor týždenníka Život, 2005 – 2011 redaktor časopisu Javisko, od 

– 44 – 

1974 pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave (v 2004 profesor, v súčasnosti vedecký 

pracovník na Katedre divadelných štúdií), patrí k renomovaným znalcom súčasného divadla 

a divadelnej histórie (1966: Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, 1969: Jozef Hollý 

a slovenské divadelníctvo, 1979: Slovenské ochotnícke bábkové divadlo, zost., 1983: 

Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980, s L. Čavojským, 1984: Premeny slovenského 

ochotníckeho divadla; Divadlo, ktoré vzniklo. DSNP v Martine 1944–84, 1986: Naďa Hejná, 

1989: Divadelná Nitra, 1993: Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945, 2001: Svedectvá 

o divadle; odb. štúdie publikoval v zborníkoch o významných osobnostiach a obdobiach 

nášho divadla; 1996: Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti, zost., 2001: Divadlo štátnych 

objednávok, in: Umenie v službách totality, 2004 a 2008: Prednášky o divadle I., II.), je 

hlavným zostavovateľom a autorom Dejín slovenskej drámy (2011), v TV uvádzal cyklus 

Pozývame vás do divadla, od 2006 člen Rady SND – 70 výročie 

25. 2. 1962 začalo vysielať televízne štúdio v Košiciach, piate televízne štúdio ČST (po Prahe, 1953, 

Ostrave, 1955, Bratislave, 1956, Brne, 1961), 27. 8. 1962 odvysielalo prvý program pre 

celoštátne vysielanie – 50. výročie 

26. 2. 1932 *Johnny Cash, pôv. menom J. R. Cash, Kingsland, Arkansas (†12. 9. 2003 Nashville, 

Tennessee), americký country spevák a skladateľ, legenda country hudby, v 1957 sa dostal na 

špičku v nahrávkach country hudby v krajine, zápasil s drogovou závislosťou, robil koncerty 

vo väzniciach (jeden z najúspešnejších albumov Johnny Cash at Folsom Prison – nahrávka 

zo živého vystúpenia v kalifornskej Folsomskej väznici 13. 1. 1968 s hitom Folsom Prison 

Blues, ďalšie vystúpenie vo väznici San Quentine v 1969), vystupoval v čiernom (Man in 

black), každý koncert začínal slovami: Hello, I’m Johnny Cash, 1969–71 mal svoju televíznu 

The Johnny Cash Show (ako hostia Ray Charles a Bob Dylan), držiteľ mnohých cien 

(13 Grammy Awards, 9 Country Music Association Awards), v 1980 uvedený do Country 

Music Hall of Fame a v 1992 do Rock and Roll Hall of Fame, v 1996 dostal významné 

ocenenie Kennedy Center Honor, napísal autobiografi e Man in Black (1975) a Cash: The 

autobiography (1997, s Patrickom Carrom), v 2005 o ňom režisér James Mangold nakrútil 

fi lm Walk the Line – 80. výročie 

26. 2. 1942 *Jozef Adamec, Vrbové, slovenský futbalista, útočník, absolvoval štúdium na FTVŠ 

v Bratislave (futbal, trénerstvo), hráč prvoligových klubov (Spartak Trnava, 1958–61 

a 1966–76, Dukla Praha, 1961–63, Slovan Bratislava, 1964–66, Slovan Viedeň, 1977–80 

– hrajúci tréner), počas svojej aktívnej hráčskej kariéry dosiahol množstvo úspechov: v čs. 

1. lige v 383 zápasoch 170 gólov (tretí najlepší výkon v jej histórii), najlepší strelec ligy 

(1967, 1968, 1970, 1971), 7 titulov majstra Československa (5 so Spartakom Trnava – 1968, 

1969, 1971, 1972, 1973, 2 s Duklou Praha – 1962, 1963), 7 ráz zaradený medzi 10 najlepších 

čs. futbalistov, štyrikrát získal Československý pohár, ako reprezentant Československa 

odohral za A mužstvo 44 zápasov a strelil 14 gólov (strieborná medaila z MS 1962), 

23. 6. 1968 v Bratislave ako prvý hráč na svete strelil Brazílii 3 góly v jednom zápase, ako 

tréner pôsobil v Spartaku Trnava (1976–77 – asistent, 1997, 2002–03, 2005–06), Slovane 

Viedeň (1977–80 – hrajúci tréner), Slovane Duslo Šaľa (1980–81), Dukle Banská Bystrica 

(1981–87 a 1991), Vorwäst Steyer (1988–89), Interi Bratislava (1989–91, 1992–93, 1995), 

Bohemians Praha (1992), Svit Zlín (1994), DAC Dunajská Streda (1996–97), Tatrane Prešov 

(1998–99), Slovane Bratislava (2003–05), 1999 – 2002 tréner reprezentačného A družstva 

Slovenska, získal 2. miesto v ankete o futbalistu storočia, v 2005 dostal Strieborný odznak 

Slovenského futbalového zväzu – 70. výročie 

27. 2. 1812 *Samo Chalupka, Horná Lehota (†19. 5. 1883 Horná Lehota), slovenský básnik, patrí 

medzi najvýznamnejších reprezentantov slovenského romantizmu, tvorca romantického 

historického spevu, ev. kňaz, študoval na lýceu v Kežmarku (od 1822), Rožňave (od 1824) 

a v Bratislave (od 1827), kde patril medzi zakladateľov Společnosti česko-slovanskej 

(1831–32 podpredseda), v 1830 sa ako dobrovoľník zúčastnil na povstaní poľskej šľachty 

proti cárskemu samoderžaviu, v 1831 bol v bojoch v Haliči ranený, 1833–34 študoval na 

ev. teologickej fakulte vo Viedni, od 1834 pôsobil ako ev. kaplán v Chyžnom, od 1836 

farár v Jelšavskej Teplici, od 1840 do smrti v Hornej Lehote, od študentských čias na 

– 45 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

lýceu v Bratislave písal básne v bibličtine, v 40. rokoch sa s určitými výhradami priklonil 

k Štúrovým jazykovým kodifi kačným snahám a písal v slovenčine, inšpiroval sa ľudovou 

piesňou a epikou, knižne publikoval až v 1868 zbierku Spevy, hrdinovia jeho básní 

bojujú za slobodu, proti útlaku, násiliu a neprávosti, a tak trpia alebo zomierajú (Likavský 

väzeň, Junák, Kráľohoľská, Boj pri Jelšave, Branko, Turčín Poničan, Bitka pri Jelšave), 

stelesňujú vlastenecké cítenie celej štúrovskej generácie, vrcholným dielom hrdinskej 

epiky je báseň Mor ho!, ktorej slová mobilizovali aj v SNP, člen Tatrína (1844), stál pri 

vzniku Matice slovenskej, spoluautor Memoranda slovenského národa, brat dramatika Jána 

Chalupku – 200. výročie 

27. 2. 1932 *Elizabeth (Liz) Taylorová, rod. menom Elizabeth Rosemond Taylor, Hampstead, 

Londýn (†23. 3. 2011 Los Angeles, Kalifornia), americká fi lmová herečka, detská fi lmová 

hviezda 40. rokov a hollywoodska top hviezda 50. a 60. rokov, do 7 rokov žila v Londýne, 

v 1939 rodina odišla do USA (rodičia boli Američania) do Los Angeles, vo fi lme debutovala 

ako desaťročná v snímke There’s One Born Every Minute (Každú minútu sa tam jeden 

narodí, 1942), v 12 rokoch jej hlavná úloha vo fi lme National Velvet (O Veľkú cenu, 1944) 

priniesla úspech – stala sa hlavnou detskou hviezdou spoločnosti MGM, zaujala vo fi lmoch 

Lassie má odvahu (1946), Život s otcom (1947), Quo vadis, Ako ťažko je byť deduškom 

a Miesto na slnku (všetky 3 v 1951), Ivanhoe (1952), jej kariéra začala stúpať vo fi lmoch 

Rapsódia, Beau Brummell, Keď som naposledy videl Paríž, Slonia cesta (všetky v 1954), 

Obor (1956, s Jamesom Deanom), nasledovali fi lmy, ktoré jej priniesli nominácie na Oscara: 

Kraj Raintree (1957), Mačka na rozpálenej plechovej streche (1958, s P. Newmanom, 

nominácia na Cenu BAFTA), Zrazu vlani v lete (1959, Zlatý glóbus) a v 1961 prvý Oscar za 

úlohu call girl Glorie Wandrous vo fi lme Telefón Butterfi eld 8 (1960), v 1963 hrala hlavnú 

úlohu v historickom veľkofi lme Kleopatra (v tom čase jeden z najdrahších fi lmov) po boku 

Richarda Burtona, tento fi lm jej priniesol najväčšiu slávu aj v tých časoch najvyšší honorár 

1 000 000 $ (ako prvá herečka), s R. Burtonom tvorila neskôr manželský a fi lmový pár 

(nakrútili spolu 12 fi lmov: Vplyvní ľudia, 1963, Kleopatra, 1963, Piesočný vtáčik, 1965, 

Kto sa bojí Virginie Woolfovej?, 1966 – Oscar za úlohu Marthy, cena BAFTA; Skrotenie zlej 

ženy, 1967, Komedianti, 1967, Doktor Faust, 1967 /Burton aj režíroval/, Vlak s mliekom tu 

už nestojí /Boom, 1968/, Tisíc dní s Annou, 1969, Hammersmith je von, 1972 – Strieborný 

medveď v kategórii najlepšia herečka na MFF v Berlíne, Pod Mliečnym lesom, 1972, Jeho 

rozvod, jej rozvod, 1973, TV fi lm), z ďalších fi lmov: Tajný obrad (s režisérom Loseyom 

a M. Farow 1970), Popolcová streda (1973), Sedadlo šoféra (1974), Modrý vták (1976), 

Rozbité zrkadlo (1980), Mladý Toscanini (1988), Sever a Juh (1985), Flintstonovci (1994), 

vystupovala v mnohých TV programoch, zo 4 nominácií na Zlatý glóbus ho dostala 

v 1960, v 1993 dostala Cenu za celoživotný prínos od Amerického fi lmového inštitútu, 

v 1993 jej Akadémia fi lmových umení a vied udelila Jean Hersholt Humanitarian Award 

za charitatívnu činnosť, členka Britského fi lmového inštitútu, angažovala sa v kampani 

na podporu obetí HIV/AIDS (AMFAR), od konca 80. rokov úspešne podnikala v odvetví 

kozmetiky, v 1999 jej britská kráľovná Alžbeta II. udelila titul Dame, nositeľka prestížnej 

ceny John F. Kennedy Center Honors (2002), v rebríčku 50 Greatest American Screen 

Legends Amerického fi lmového inštitútu obsadila 7. miesto, jej osobný život bol poznačený 

ľúbostnými aférami (8 manželstiev, manželstvo s R. Burtonom uzavrela dvakrát: 1964–74, 

1975–76), vlastnila niekoľko nádherných klenotov (najslávnejší z nich, jeden z najväčších 

a najkrajších diamantov na svete, jej v 1969 daroval R. Burton – 69-karátový Burton-Cartier 

Diamond, premenovaný na Burton-Taylor Diamond, v 1978 ho vydražila a peniaze darovala 

na výstavbu nemocnice v Botswane) – 80. výročie 

27. 2. 1972 †Alois Král, Tišnov (*30. 7. 1877 Senetářov), český speleológ, učiteľ, vyštudoval učiteľský 

ústav v Brne, potom učiteľ na moravsko-slovenskom pomedzí, od 1904 s K. Absolonom 

skúmal jaskyne v Moravskom krase a na Balkáne, 3. 8. 1921 objavil Demänovskú jaskyňu 

Slobody (s Adamom Mišurom, Otom Hrabalom a Jarmilou Vránovou; po ňom je pomenované 

poschodie v jaskyni Králova galéria, jaskyňa je najnavštevovanejšia na Slovensku, patrí 

medzi najkrajšie jaskyne v Európe), v 1921 sa s rodinou presťahoval na Slovensko, 

1921–32 konzervátor slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši, organizoval sprístupňo- 

– 46 – 

vanie Demänovskej jaskyne Slobody (sprístupnená v 1924) a podieľal sa aj na výskume 

jaskýň v Jánskej doline, preskúmal aj ďalšie jaskyne na Slovensku, propagátor speleológie, 

1923–30 po celom Československu prednášal a premietal obrázky z Demänovskej doliny, 

po odchode do dôchodku (1932) sa presťahoval do Tišnova, člen Čs. speleologickej 

spoločnosti – 40. výročie 

28. 2. 1922 *Prof. Jurij Michajlovič Lotman, Sankt Peterburg (†28. 10. 1993 Tartu, Estónsko), ruský 

literárny vedec a historik, semiotik kultúry a umeleckého textu, zakladateľ štrukturálnej 

semiotiky, viceprezident Svetovej asociácie semiotiky, člen Akadémií vied v Estónsku, 

Nórsku (1987) a Švédsku (1989), od 1939 študoval fi lológiu na Leningradskej štátnej 

univerzite (štúdium prerušil počas 2. svetovej vojny, keď slúžil ako rádiooperátor pri 

delostrelectve, v 1946 sa vrátil na univerzitu, absolvoval v 1950), nevedel si nájsť 

akademickú pozíciu v Rusku, v 1950 odišiel do Estónska, od 1954 prednášal na Katedre 

ruského jazyka a literatúry Tartuskej univerzity (neskôr profesor a vedúci katedry), v Tartu 

založil vlastnú školu, jej vedúca osobnosť (tartuská škola – B. A. Uspenskij, V. V. Ivanov, 

V. N. Toporov, Michail Gasparov, Alexander Pjatigorskij, Isaak I. Revzin, Lesskis, Igor 

Grigorievič Savostin a i., vytvorili teoretický rámec semiotiky kultúry, iniciátor vydávania 

semiotického zborníka Trudy po znakovym sistemam), venoval sa teórii kultúry, ruskej 

literatúre, histórii, semiotike a semiológii (všeobecná teória znakov a znakových systémov), 

semiotike fi lmu, literatúry atď., autoručenia o semiosfére, medzi jeho najvýznamnejšie diela 

patrí Štruktúra umeleckého textu (1970, u nás vyšla v preklade Milana Hamadu v 1990), 

Analýza básnického textu (1972), Semiotika fi lmu a problémy fi lmovej estetiky (1973, 

Slovenský fi lmový ústav v 2008 vydal slovenský preklad od Petra Mihálika), u nás vyšiel aj 

výber z jeho časopisecky publikovaných štúdií Text a kultúra – 90. výročie 

28. 2. 1922 Veľká Británia ukončila deklaráciou svoj protektorát nad Egyptom (od 1914), vyhlásila 

Egypt za nezávislý a suverénny štát, britská deklarácia iniciovala novú politickú 

konštitúciu vytvorením egyptskej monarchie, 15. 3. 1922 sa sultán Ahmed Fuád vyhlásil 

za kráľa Egypta, Egypt sa stal konštitučnou monarchiou – formálne sa stal nezávislým 

štátom (obmedzená nezávislosť, pod silným britským vplyvom) – 90. výročie 

28. 2. 1932 *Oliviero Toscani, Miláno, taliansky fotograf, reklamný kreatívec, 1961–65 študoval 

fotografi u a dizajn na Hochschule für Gestaltung v Zürichu, tvoril pre svetoznáme značky 

a magazíny, tvorca reklamných kampaní a corporate image (Esprit, Valentino, Jesus jeans, 

Chanel a i.), módny fotograf (časopisy Elle, Vogue, Esquire, GQ, Harper’s Bazar, Stern a i.), 

18 rokov pracoval pre fi rmu Benetton, z United Colors of Benetton vytvoril svetoznámu 

módnu značku (1982 – 2000 tvorca jej corporate image a identity a jej komunikačnej 

stratégie, kontroverzných reklám – schockvertising, keď verejnosť odsudzuje neetickosť 

(urážlivosť odpudivosť) reklamy alebo obdivuje jej nápaditosť), v 1990 zakladateľ 

a riaditeľ časopisu Colors, prvý globálny časopis, ktorý určuje trendy pre vydavateľské 

a komunikačné projekty na celom svete, v 1993 založil a viedol medzinárodné centrum 

pre výskum umenia modernej komunikácie Fabrica (produkuje vydavateľské projekty, 

knihy, TV programy a výstavy pre OSN, UNHCR, ARTE, MTV, RAI, ako aj fi lmy, ktoré 

získali 3 ceny poroty na MFF v Cannes a Benátkach), niektoré jeho reklamy zakázali, 

jeho fotografi e boli vystavené na Bienále v Benátkach a São Paule, na Trienále v Miláne, 

v umeleckých múzeách v Lausanne, Mexico City, Helsinkách, Ríme, Frankfurte a inde vo 

svete, je nositeľom mnohých ocenení (4 Zlatých levov na MFF v Cannes, UNESCO Grand 

Prix, Grand Prix d’affi chage), autor kníh o komunikácii (Reklama je navoňaná zdochlina, 

1996), Modlitba (1998), 1999 – 2000 kreatívny riaditeľ Talk Miramax v New Yorku, vytvoril 

imidž viacerých fi lmových a TV projektov, režíroval krátke fi lmy (o anorexii, osteoporóze, 

násilí mladistvých a i.), prednáša vizuálnu komunikáciu na univerzitách a marketingových 

inštitútoch v Európe, USA, Južnej Afrike a v Japonsku, v súčasnosti sa venuje hľadaniu 

nových tvorivých komunikačných spôsobov a foriem rôznych médií a budovaniu nového 

výskumného centra pre modernú komunikáciu La Sterpaia v Toskánsku – 80. výročie 

28. 2. 1952 †Ján Pankúch (Jan Pankuch), Lakewood, Ohio (*16. 12. 1869 Prešov), slovenský 

vydavateľ, redaktor, publicista, krajanský pracovník, od 1883 žil v USA, vyučil sa za 

– 47 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

tlačiara, 1898 – 1926 majiteľ tlačiarne a vydavateľstva John Pankuch Printing and Publishing 

Company v Clevelande (vydával slovenské periodiká – Americký Slovák, 1892–94, 

Cirkevné listy, 1894–99, Luterán, 1900–02, Hlas, 1907–47, Denný hlas, 1915–25, noviny, 

kalendáre, knihy G. Maršalla-Petrovského), autor knihy History of the Slovaks of Cleveland 

and Lakewood (1930), organizátor slovenských spolkov v Amerike: podpredseda a predseda 

Národného slovenského spolku (od 1937), zakladateľ a predseda Clevelandskej slovenskej 

jednoty, člen, pokladník a podpredseda Slovenskej ligy v Amerike, signatár Clevelandskej 

dohody (1915) a Pittsburskej dohody (1918), od 1917 do smrti žil v Lakewoode – 60. výročie 

29. 2. 1992 †Jaroslav Vrzala, Martin (*30. 1. 1927 Bratislava), slovenský herec, 1947–49 študoval 

herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, zároveň člen Štúdia SND, 1949–51 člen 

Stredoslovenského divadla vo Zvolene a 1951–91 člen Divadla SNP v Martine (Othello, 

1955, Taras Buľba, 1960, Lannie v hre O myšiach a ľuďoch, 1964 – dostal za ňu Hereckú cenu 

Zväzu slovenských dramatických umelcov, Willie Loman v Smrti obchodného cestujúceho, 

1967, Jegor Bulyčov, 1973, Filip II, 1973; spolu s manželkou stvárnil titulné manželské páry 

v Shakespearovom Macbethovi, 1959, a Hviezdoslavovom Herodesovi a Herodiade, 1968), 

uplatnil sa aj vo fi lme (Dolina, 1973, Červené víno, 1976, Nevera po slovensky, 1980), 

televízii a rozhlase, manžel herečky Kataríny Hrobárovej-Vrzalovej – 20. výročie 

február 1962 začala sa budovať vodná nádrž Domaša, vznikla prehradením rieky Ondavy pri obci Veľká 

Domaša, dokončená bola v decembri 1967, zaniklo 6 obcí (zatopené: Veľká Domaša, 

Dobrá nad Ondavou, Trepec, Kelča, Valkov a Petejovce) – 50. výročie 

– 48 – 

MAREC 

1. 3. 1562 masakrou hugenotov vo Wassy sa začali hugenotské vojny (celkovo 8), 24. 8. 1572 asi 

3 000 hugenotov pobili v Paríži počas Bartolomejskej noci, vojny vyvrcholili v 1589 

zavraždením kráľa Henricha III., s nástupom kráľa Henricha IV. Navarrského, vedúcej 

osobnosti hugenotov, sa konfl ikty začali urovnávať, 25. 7. 1593 Henrich IV. prestúpil 

na katolícku vieru a napokon v 1598 vydal Nantský edikt, zaručujúci hugenotom plnú 

toleranciu, náboženskú slobodu a občiansku rovnosť, t. j. zrovnoprávnenie s katolíkmi, 

čo znamenalo koniec hugenotských vojen, napriek ediktu za Ľudovíta XIII. bolo 1627–28 

obliehané a dobyté hugenotské mesto La Rochelle, Ľudovít XIV. v 1685 zrušil Nantský 

edikt, dôsledkom toho bola masová vlna emigrácie z Francúzska do štátov Európy 

(Švajčiarska, Holandska, Pruska, Anglicka a i.) a do Ameriky – 450. výročie 

1. 3. 1912 Američan Albert Berry uskutočnil prvý zoskok padákom z lietadla v St. Louis, Missouri 

(prvý na svete) – 100. výročie 

1. 3. 1922 *Imrich Jakubek, Rajec (†9. 5. 1969 Hradec Králové), slovenský operný spevák 

tenorista, popri štúdiu medicíny študoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave 

(abs. v 1950), 1951–55 sólista Spevohry DJZ v Prešove, 1955–58 Opery Štátneho divadla 

v Košiciach, 1958–63 sólista a 1963–65 externý člen Janáčkovej opery v Brne, od 1960 hosť 

a 1963–69 sólista Opery SND, so vzácnym zmyslom pre interpretáciu talianskej opery 

(Radames v Aide, 1961, Alfréd v Traviate, 1961, Cavaradossi v Tosce, 1961, Rudolf 

v Bohéme, 1961, Manrico v Trubadúrovi, 1963, Ricardo v Maškarnom bále, 1964, Don 

Alvaro v Sile osudu, 1965, Kalafa v Turandot, 1965, Ismael v Nabuccovi, 1966, André 

Chénier, 1967 a i.) i ako Ondrej v Krútňave (1965), účinkoval aj koncertne, so SF spieval 

tenorový part Verdiho Requiem a Janáčkovej Glagolskej omše, vo vydavateľstve Opus mu 

vyšiel recitál operných árií – 90. výročie 

1. 3. 1922 *Jicchak Rabin, Jeruzalem (†4. 11. 1995 Tel Aviv – zastrelený), izraelský politik, diplomat 

a vojak, generál, študoval na Poľnohospodárskej škole Kadoorie v Kfar Tabor, v 1941 

vstúpil do elitných úderných jednotiek Palmach, židovskej vojenskej organizácie Haganah, 

po 2. svetovej vojne pomáhal ilegálnym židovským prisťahovalcom dostať sa do Palestíny, 

1959–64 veliteľ operácií a zástupca náčelníka a 1964–68 náčelník generálneho štábu izraelskej 

armády (pod jeho vedením izraelské obranné sily v šesťdňovej vojne v júni 1967 zvíťazili 

nad Egyptom i Sýriou a Jordánskom, ktoré prišli Egyptu na pomoc), hneď po skončení vojny 

mu jeruzalemská Hebrejská univerzita udelila čestný doktorát z fi lozofi e, 1. 1. 1968 odišiel 

z armády, 1968–73 veľvyslanec v USA, v 1973 sa vrátil do Izraela, ako člen Strany práce 

bol zvolený za člena Knessetu (izraelského parlamentu), 1974–77 a 1992–95 premiér (počas 

jeho pôsobenia sa zlepšili vzťahy s Palestínou, Jordánskom, Egyptom a Sýriou), 1977–84 

člen Knessetu (člen výboru pre zahraničné veci a obranu), 1984–90 a od 1992 minister 

obrany, vo februári 1992 sa stal predsedom Strany práce, 13. 9. 1993 vo Washingtone 

podpísal s J. Arafatom Mierovú dohodu z Osla – zmluvu medzi Izraelom a Organizáciou pre 

oslobodenie Palestíny (Palestínci fakticky prvý raz uznali existenciu Izraela), to mu prinieslo 

Nobelovu cenu mieru (1994) spolu s J. Arafatom a Š. Peresom za úsilie o mierové urovnanie 

s Palestíncami, ale vyvolalo tiež značný odpor zo strany ortodoxných židovských organizácií 

(Likud, Rada židovských osád Ješa, hnutie Guš Emunim), v októbri 1994 podpísal s kráľom 

Husajnom mierovú zmluvu s Jordánskom, v októbri 1995 presadil v Knessete zmluvu Oslo 

II, ktorú podpísal s J. Arafatom (systém dohôd s palestínskou samosprávou o konečnom 

urovnaní vzťahov s Izraelom, stiahnutie izraelskej armády z určených palestínskych 

miest, ktoré prešli pod palestínsku samosprávu), čo znova zdvihlo vlnu kritiky na oboch 

stranách, v 1995 na Námestí kráľov Izraela v Tel Avive (dnes Rabinovo námestie) naňho 

spáchal atentát židovský extrémista Jigal Amir, študent na Bar Ilanovej univerzite, podľahol 

zraneniam v nemocnici, v 1997 zriadili v Tel Avive Jicchak Rabin Center – 90. výročie 

2. 3. 1942 *John Winslow Irving, vl. menom John Wallace Blunt, Exeter, New Hampshire, americký 

prozaik, navštevoval Phillips Exeter Academy (do 1962), 1961–62 študoval na University 

– 49 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

of Pittsburgh, 1963–64 na Viedenskej univerzite, v 1965 na University of New Hampshire 

v Durhame (bakalár) a na University of Iowa (v 1967 magister angličtiny), 1967–69 učil 

na Windham College v Putney (Vermont), 1969–71 žil vo Viedni, 1972–75 workshop 

tvorivého písania na University of Iowa, 1975–78 asistent angličtiny na Mount Holyoke 

College v South Hadley (Massachusetts), autor románov (Nechajte medvede slobodné, 1969, 

The Water-Method Man – Pitná kúra, 1972, The 158-Pound Marriage – Manželstvo do 158 

libier, 1974, Svet podľa Garpa, 1978 – priniesol mu svetovú slávu, Hotel New Hampshire, 

1981, Pravidlá muštárne, 1985, Modlitba za Owena Meanyho, 1989, Syn cirkusu, 1994, 

Vdovou na jeden rok, 1998, Štvrtá ruka, 2001, Kým ťa nenájdem, 2005, A Sound Like 

Someone Trying not to Make a Sound – Akoby sa tu niekto snažil nevydať ani hlások, 2007 

a Posledná noc na Twisted River, 2009; viaceré romány boli sfi lmované – Svet podľa Garpa, 

1982, Hotel New Hampshire, 1984, Modlitba za Owena Meanyho /s názvom Simon Birch/, 

1998, Pravidlá muštárne, 1999, Vdovou na jeden rok /s názvom The Door in the Floor/, 2008 

a poviedok a esejí (Trying to Save Piggy Snead, 1993), v 1996 vyšla jeho autobiografi a 

The Imaginary Girlfriend a v 1999 kniha My Movie Business, u nás vyšli jeho romány 

Zásady muštárne (2002), Štvrtá ruka (2003), Svet podľa Garpa (2003), Modlitba za Owena 

Meanyho (2003), Hotel New Hampshire (2005) a Posledná noc na Twisted River (2010), 

nositeľ viacerých cien (Rockefeller grant od Rockefeller Foundation, 1972, Guggenheim 

grant od Guggenheim Foundation, 1976, American Book Award for paperback, 1980, Oscar 

za scenár fi lmu Pravidlá muštárne, 2000), v 2001 zvolený za člena Americkej akadémie pre 

umenie a literatúru, dlhoročne sa venoval zápaseniu (športovec i tréner) – 70. výročie 

2. 3. 1982 †Philip Kindred Dick, Santa Ana, Kalifornia (*16. 12. 1928 Chicago, Illinois), americký 

spisovateľ, jeden z najuznávanejších a najkontroverznejších autorov science-fi ction, tvorca 

futuristických svetov, kultových románov a poviedok, štúdium na Kalifornskej univerzite 

zanechal v 1949 pre diagnostikovanú schizofréniu, pre túto chorobu vyskúšal rôzne drogy, 

1949–52 predavač hudobnín, neskôr predával sci-fi a fantasy literatúru, písal romány so 

spletitým dejom, temnou atmosférou, katastrofi ckými víziami, o hľadaní identity človeka 

a skutočnej tváre reality, opakujú sa témy rozdvojenej osobnosti a hlavný hrdina závislý od 

rôznych drog (Vykoľajený čas, 1959, Muž z Vysokého zámku, 1962 – v 1963 získal cenu 

amerických čitateľov sci-fi Hugo, Tri stigmy Palmera Eldritcha, 1964, Snívajú androidi 

o elektrických ovečkách?, 1968 – predloha fi lmu Blade Runner režiséra R. Scotta, 1982, 

UBIK, 1969, Tečte, slzy moje, povedal policajt, 1974 – pamätná cena J. W. Campbella, 

Temný obraz, 1977 – vyšiel aj u nás), ignorovali ho mainstreamoví kritici aj čitatelia, 

väčšinu života prežil bez väčšieho ohlasu, v chudobe, uznania a svetovej slávy sa mu dostalo 

posmrtne hlavne vďaka záujmu fi lmárov (poviedka Zapamätáme si to za vás lacnejšie sa 

stala predlohou fi lmu Total Recall režiséra Paula Verhoevena s A. Schwarzeneggerom, 

1990, poviedka Minority Report predlohou rovnomenného Spielbergovho fi lmu, 2002, 

s T. Cruisom, román Temný obraz predlohou fi lmu A scanner darkly, 2007 a i.), od 1983 sa 

udeľuje v USA Philip K. Dick Award pre najlepší pôvodný sci-fi paperback – 30. výročie 

4. 3. 1952 †Sir Charles Scott Sherrington, Eastbourne (* 27. 11. 1857 Islington, Londýn), britský 

lekár, fyziológ, študoval medicínu a fyziológiu (Gonville and Caius College v Cambridgei, 

St. Thomas’ Hospital Medical School, univerzita v Berlíne, kde spolupracoval s Rudolfom 

Virchowom a Robertom Kochom), od 1887 prednášal systematickú fyziológiu v St. 

Thomas’ Hospital v Londýne a pôsobil v Gonville and Caius College v Cambridgei, 

1891–95 profesor fyziologického a patologického výskumu na King’s College v Londýne, 

1895 – 1913 profesor fyziológie na univerzite v Liverpoole a 1913–36 v Oxforde, vysvetlil 

funkcie nervovej sústavy, význam synapsy a refl exného oblúka, objavil mechanizmus 

recipročnej inervácie, k jeho najvýznamnejším prácam patria The Integrative Action of the 

Nervous System (1906), Mammalian Physiology: a Course of Practical Exercises (1919) 

a The Refl ex Activity of the Spinal Cord (1932), od 1893 člen Kráľovskej spoločnosti 

v Londýne (Royal Society) a 1920–25 jej prezident, nositeľ Royal Medal (1905) a Copley 

Medal (1927), Knight Grand Cross of the Order of the British Empire (1922), Order of 

Merit (1924), držiteľ čestných doktorátov univerzít v Oxforde, Londýne, Sheffi elde, 

Birminghame, Manchesteri, Liverpoole, Edinburghu, Glasgowe, Paríži, Štrasburgu, 

– 50 – 

Uppsale, Budapešti, Aténach, Bruseli, Berne, Toronte, Montreali, Harvard a i., nositeľ 

Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu (1932) s E. D. Adrianom za práce v oblasti 

funkcií neurónov – 60. výročie 

4. 3. 1972 †Rudolf Petrák, New York (*3. 9. 1917 Sučany), slovenský operný spevák, tenorista, spev 

študoval súkromne (1939–48 v Bratislave u A. Korínskej, v 1942 v Ríme u R. Stracciariho 

a 1943–44 vo Viedni u Balzerovej), 1939–42, 1944–46 a a 1947–48 sólista Opery SND, 

1943–44 Volksoper vo Viedni, 1948–60 vedúci tenor New York City Opera, spieval 

v mnohých operných domoch v Európe a Južnej Amerike, ako sólista aj s Filadelfskou 

a Newyorskou fi lharmóniou, od 1967 na dôchodku, jeho doménou boli postavy talianskeho 

repertoáru (Rudolf v Bohéme, Alfréd v Traviate, Manrico v Trubadúrovi, Cavaradossi 

v Tosce, Pinkerton v Madame Butterfl y), v archíve Slovenského rozhlasu existuje jediný 

záznam jeho vokálneho umenia (ária z Gounodovho Fausta) – 40. výročie 

4. 3. 1992 †Néstor Almendros, vl. menom Néstor Almendros Cuyas, New York (*30. 10. 1930 

Barcelona), španielsko-americký kameraman, patril medzi najuznávanejších a najoceňovanejších 

súčasných fi lmárov, špičkový kameraman (47 fi lmov, sprvu nakrúcal 

krátke dokumentárne fi lmy, potom celovečerné hrané fi lmy), od 1948 žil s rodičmi na Kube, 

na univerzite v Havane získal doktorát, zakladateľ fi lmových archívov a klubov v Havane, 

potom študoval v Ríme na fi lmovej škole Centro Sperimentale di Cinematografi a, po stáži 

v Ríme odišiel sa do New Yorku, kde študoval na City College of New York, nadšený 

kubánskou revolúciou sa vrátil do Havany a podporoval Fidela Castra, 1959–60 nakrúcal 

krátke dokumentárne fi lmy o politických zmenách na Kube, no keď na Kube zakázali jeho 

dokumenty Gente En La Playa a La Tumba Francesa, odišiel do exilu do Francúzska, v Paríži 

spolupracoval s režisérmi Ericom Rohmerom (La Collectionneuse, 1967 – Zberateľ, Ma nuit 

chez Maud, 1969, Le Genou de Claire, 1970) a Françoisom Truffautom (L’Enfant sauvage, 

1969, L’Histoire d’Adèle H., 1975, L’Homme qui aimait les femmes, 1977, Le Dernier 

Métro, 1980 – Posledné metro, dráma z 2. svetovej vojny s C. Deneuve, v 1981 fi lm získal 

viacerých francúzskych Cézarov, vrátane Cézara za najlepšiu kameru, Confi dentially Yours, 

1983), v 1978 sa začala jeho hollywoodska fi lmová kariéra (Days of Heaven, 1978 – Nebeské 

dni, získal Oscara za najlepšiu kameru, Kramerová verzus Kramer, 1979 – s Dustinom 

Hoffmanom a Meryl Streepovou, v 1980 z 9 nominácií fi lm získal 5 Oscarov, Modrá 

lagúna, 1980 – s Brooke Shieldsovou, Sofi ina voľba, 1982 – s Meryl Streepovou, Miesta 

v srdci, 1984, Heartburn, 1986, Billy Bathgate, 1991 – s Dustinom Hoffmanom a Nicole 

Kidmanovou, jeho posledný fi lm), v 1984 začal režírovať vlastné fi lmy – Mauvaise conduite 

(dokument o živote na castrovskej Kube, spolurežíroval ho s kubánskym emigrantom 

Orlandom Jimenez-Lealom (prvý dlhometrážny dokument), ďalší dokument o Kube Nadie 

escuchaba (1988), urobil aj prestížne reklamy pre Giorgia Armaniho a Calvina Kleina, člen 

porôt na MFF v Cannes (1985) a MFF v Benátkach (1989), svoje fi lmové skúsenosti opísal 

v knihe A Man With a Camera (1984), zomrel na AIDS – 20. výročie 

5. 3. 1637 *Jan van der Heyden, Gorinchem (†28. 3. 1712 Amsterdam), holandský maliar krajinár, 

hlavný reprezentant holandského krajinárstva neskorého 17. stor., od 1650 žila jeho rodina 

v Amsterdame, maľoval mestské krajiny (v tvorbe prevažujúce veduty a mestské scenérie 

patria k najvýznamnejším dielam) i vidiecke krajiny a zátišia, venoval sa oblasti verejného 

osvetlenia (dozorca verejného osvetlenia v Amsterdame) a vynálezom v oblasti požiarnej 

ochrany: v 1672 vynašiel hasičskú hadicu, vytvoril prvú hasičskú striekačku (v 1690 vydal 

Knihu o požiarnych striekačkách, Brandspuiten-boek – s jeho rytinami), v 1685 založil prvý 

dobrovoľný hasičský zbor – 375. výročie 

5. 3. 1687 v Prešove sa začali drastické verejné popravy 24 protestantských sympatizantov 

protihabsburského Tököliho povstania – mešťanov, senátorov, sudcov a ďalších, 

zemanov a šľachticov (prešovské jatky), obvinených zo sprisahania proti cisárovi 

Lepoldovi I. a z udržiavania kontaktov s Tököliho manželkou Helenou Zrínskou, ktorá 

v Uhorsku bránila jeho záujmy, v Prešove (stredisko povstalcov) ustanovili vojenský súd, 

12-členný tribunál vedený generálom von Wallisom, ktorého čoskoro nahradil generál, 

gróf Antonio Caraffa (súd nariadil popravy a zhabanie majetkov), po predchádzajúcom 

– 51 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

veľmi krutom donucovacom mučení odsúdencov popravovali na námestí, kde je dnes 

súsošie Immaculaty, prvá verejná poprava 4 popredných mešťanov (senátora Žigmunda 

Zimmermanna, jeho svokra Andreja Keczera, Františka Baranyaia a Gašpara Rauschera) 

sa konala 5. 3. 1687, ďalšie popravy sa konali 22. 3. 1687, 22. 4. 1687, 14. 5. 1687 

a posledná 12. 9. 1687, po zasadnutí uhorského snemu v Bratislave Leopold I. potvrdil 

zrušenie prešovského súdu, odvolal generála Caraffu a zaviazal sa odškodniť dedičov 

odsúdených, svedectvo o Caraffových popravách podal profesor prešovského kolégia Ján 

Rezik v spise Theatrum Eperiense, anno 1687 erectum, seu Laniena Eperiensis – Verejná 

prešovská poprava čiže prešovské jatky (1710), 2. 7. 1995 pápež Ján Pavol II. pri návšteve 

Prešova sa pri pamätníku Caraffových obetí na rohu budovy ev. kolégia spoločne 

s ev. biskupom Jánom Midriakom pomodlil modlitbu zmierenia a za uctenie pamiatky 

prešovských mučeníkov – 325. výročie 

5. 3. 1922 *Pier Paolo Pasolini, Bologna (†2. 11. 1975 Ostia – zavraždený), taliansky básnik, prozaik, 

dramatik (propagátor tzv. divadla slova), textár piesní, novinár, fi lmový režisér, scenárista, 

teoretik a kritik, maliar, prekladateľ (z latinčiny, francúzštiny a do furlánčiny), enfant terrible 

talianskej kinematografi e, reprezentant západoeurópskej intelektuálnej ľavice, antifašista, 

ateista, komunista (1947–49 člen talianskej KS, vylúčili ho pre homosexualitu), ku koncu 

života blízky radikálnej strane, sám seba označoval za „katolíckeho marxistu“, v ľavicovom 

týždenníku Vie Nuovo viedol pravidelnú rubriku esejí, od 1937 študoval románsku fi lológiu, 

literatúru a dejiny umenia na univerzite v Bologni, 1943–49 pôsobil ako učiteľ, v 1949 sa 

s matkou presťahoval do Ríma, v 40. a 50. rokoch sa venoval najmä poézii a próze (prvá 

kniha poézie Poesie a Casarsa vyšla v 1942, básnické zbierky: Denníky, 1945, Gramsciho 

popol, 1957 a i.; neorealistické romány Ragazzi di vita, 1955 – Pasáci, Una vita violenta, 

1959 – Búrlivý život, Il sogno di una cosa, 1962 – Sen o jednej veci), od 1954 spolupracoval 

na niekoľkých scenároch, ovplyvnený Freudovou psychoanalýzou, vo svojich fi lmoch 

vyjadroval svoje názory na marxizmus, ateizmus, fašizmus a homosexualitu, pracoval 

s hereckými hviezdami (Magnani, Mangano, Callas, Totó), no väčšinou s neprofesionálnymi 

hercami (Accattone, 1961, Mamma Roma, 1962 – s Anou Magnani, Rogopag – epizóda 

Tvaroh, 1963, Evanjelium svätého Matúša, 1964 – adaptácia Evanjelia sv. Matúša mu 

priniesla svetovú slávu, získal Cenu OCIC – Organisation Catholique Internationale du 

Cinéma et de l’Audiovisuel, a Zvláštnu cenu poroty na MFF v Benátkach, Striebornú stuhu 

od talianskeho Národného syndikátu fi lmových novinárov, cenu OSN, Vtáci a vtáčkovia, 

1965 – získal Striebornú stuhu od talianskeho Národného syndikátu fi lmových novinárov, 

Čarodejnice – epizóda Zem videná z Mesiaca, 1966, Kráľ Oidipus, 1967, Talianske 

capriccio – epizóda Čo sú to oblaky, 1967, Teoréma, 1968 – fi lm bol súdom obvinený 

z obscénnosti, ale potom súdne vyhlásený za poetické dielo, Láska a zúrivosť – epizóda 

Sekvencia papierového kvetu, 1969, Prasačinec, 1969, Médea, 1969, „trilógia života“: 

Dekameron, 1970 – na MFF v Berlíne 1971 získal Zvláštnu cenu poroty Strieborného 

berlínskeho medveďa, Canterburské poviedky, 1971 – na MFF v Berlíne 1972 získal Zlatého 

berlínskeho medveďa, Kytica z Tisíc a jednej noci, 1974 – na MFF v Cannes 1974 získal 

Veľkú cenu poroty; Salò alebo 120 dní Sodomy, 1975 – dej knihy markíza de Sade 120 dní 

Sodomy situoval do fašistického Talianska v posledných rokoch 2. svetovej vojny, fi lm 

bol niekoľko rokov zakázaný v Taliansku a mnohých ďalších krajinách), jeho súkromný 

život sprevádzali škandály (pre sexuálnu orientáciu a ateizmus), brutálne zavraždený za 

nevyjasnených okolností na futbalovom ihrisku v Idroscalo di Ostia (v súčasnosti je tam 

park, ktorý nesie jeho meno) – 90. výročie 

5. 3. 1942 v Kujbyševskom divadle opery a baletu sa konala svetová premiéra Šostakovičovej 

7. symfónie C dur Leningradskej (Orchester Veľkého divadla dirigoval S. Samosud), už 

19. 7. 1942 mala premiéru v New Yorku v rozhlase (NBC Symphony Orchestra dirigoval 

Arturo Toscanini), pamätné je jej uvedenie v nacistami obkľúčenom Leningrade 9. 8. 1942 

pod taktovkou dirigenta Veľkého symfonického orchestra Leningradského rádiokomitétu 

Karla Eliasberga, keď reproduktory prenášali hudbu do celého mesta, v ten deň Hitler 

plánoval oslavovať pád Leningradu ohromným banketom v Hoteli Astoria – 70. výročie 

– 52 – 

7. 3. 1922 *Július Torma, Budapešť (†23. 10. 1991 Praha), slovenský pästiar, nazývaný „rytier 

kožených rukavíc“, ako 10-ročný začal v Budapešti boxovať u trénera Zsigmonda Ádlera 

(počas 2. svetovej vojny svojho židovského trénera dostal zo zberného tábora a až do 

oslobodenia ho skrýval), 1941–46 šesťnásobný majster Maďarska, v 1946 prišiel s rodičmi 

na Slovensko (Baťovany, dnes Partizánske), dostal sa do čs. reprezentácie, na ME v Dubline 

(1947) získal bronzovú medailu vo váhe do 73 kg, víťaz OH v Londýne vo welterovej váhe 

(do 67 kg) a najlepší boxer súťaže (1948) napriek zraneniu na ľavej ruke, majster Európy 

vo welterovej váhe v Oslo a najtechnickejší boxer turnaja (1949), bronzovú medailu 

v poloťažkej váhe (do 81 kg) získal na ME v Berlíne (1955), dvakrát skončil v štvrťfi nále na 

OH v Helsinkách (1952) a OH v Melbourne do 75 kg (1956), 1946–55 desaťnásobný majster 

Československa, počas svojej kariéry vybojoval 996 stretnutí (prehral len 7, v domácom 

ringu nebol ani raz porazený), v 1957 skončil pretekársku činnosť, pôsobil však ďalej ako 

tréner (v Prahe – v Ústrednom dome armády a v Uhoľných skladoch, Praha), v Prahe sa 

usporadúva medzinárodný juniorský boxerský Memoriál Júliusa Tormu – 90. výročie 

7. 3. 1932 †Aristide Briand, Paríž (*28. 3. 1862 Nantes), francúzsky politik a štátnik, diplomat, 

1877–80 študoval na lýceu v Nantes (spriatelil sa s Julesom Vernem), 1883–86 študoval 

právo v Paríži (2. 9. 1886 získal právnickú licenciu), pacifi sta, začínal ako novinár, 

publikoval ľavicovo orientované články (Le Peuple, La Lanterne, La Petite République), 

1901–05 funkcionár Francúzskej socialistickej strany (v 1906 vylúčený zo strany), 1902–19 

poslanec, v 1904 spoluzakladateľ s Jeanom Jaurèsom socialistických novín L’Humanité, 

1906–08 minister verejných nariadení, umenia a kultu, presadil odluku cirkvi od štátu, 

1908–09 minister spravodlivosti a kultu, v období 1909–29 premiér 6 ráz (1909–11, 1913, 

1915–17, 1921–22, 1925–26 a 1929), 1909–11 a 1913 minister vnútra, 1912–13 minister 

spravodlivosti, 1914–15 podpredseda vlády a minister spravodlivosti, 1915–17, 1921–22 

a 1925–32 minister zahraničných vecí, vynikajúci rečník, uzavrel Locarnské dohody 

(podpísané 16. 10. 1925 na konferencii v Locarne – systém 9 medzinárodných dohôd: 

Rýnsky garančný pakt – garancia nedotknuteľnosti a nemennosti nemecko-francúzskych 

a nemecko-belgických hraníc, boli garantované západné hranice Nemecka, dohodnutá 

demilitarizácia Rýnska, avšak východné hranice s Poľskom a Československom nemecký 

minister zahraničných vecí Gustav Stresemann odmietol garantovať, s oboma štátmi uzavrelo 

Nemecko len arbitrážne dohody; všetky strany sa dohodli na zrieknutí násilia ako nástroja 

na presadzovanie svojich politických a mocenských záujmov), spoluautor s americkým 

ministrom zahraničných vecí Frankom B. Kellogom Briandovho-Kellogovho paktu (aj 

Parížsky pakt – Všeobecná zmluva o odmietnutí vojny, 27. 8. 1928 podpísaný v Paríži 

15 národmi – o zrieknutí sa vojny ako prostriedku riešenia medzinárodných sporov okrem 

prípadov sebaobrany), 17. 5. 1930 navrhol a v 8. 9. 1930 prezentoval v Spoločnosti národov 

rozsiahly koncept európskej únie v memorande adresovanom 26 národom Organizácia 

systému európskeho zväzu štátov (prvý reálny politický koncept európskej federálnej únie, 

po jeho odchode z vysokej politiky koncept upadol na niekoľko desaťročí do zabudnutia), 

nositeľ Nobelovej ceny mieru (1926) s Gustavom Stresemannom – 80. výročie 

7. 3. 1972 †Ivan Lichard, Bratislava (*30. 4. 1905 Martin), slovenský divadelný režisér a herec, 1928– 

32 študoval herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (u J. Borodáča), 

1932–37 a 1938–45 člen činohry SND, 1937–38 herec, režisér a umelecký šéf činohry 

Východoslovenského národného divadla v Košiciach, 1945–66 režisér činohry SND 

v Bratislave (od 1966 na dôchodku, 70 réžií: Bačova žena, 1941, Nora, 1942, Lakomec, 

1944, Mirandolína, 1944, Dáma škriatok, 1945, Vec Makropulos, 1946, Básnik a smrť, 1946, 

Hra bez lásky, 1946, Hra o slobode, 1948, Figarova svadba, 1949, Dom Bernardy Alby, 

1957, Fyzici, 1963, Amfi tryon, 1964), jeho realistický režijný rukopis bol ovplyvnený jeho 

učiteľom J. Borodáčom, často režíroval v mimobratislavských divadlách (Nitra, Prešov, 

Zvolen, Trnava, Martin, Košice), režíroval tiež v rozhlase (hry, ktoré predtým inscenoval 

v divadle), sporadicky v televízii, 1941–53 pedagóg Štátneho konzervatória a Odborného 

doškoľovacieho kurzu v Bratislave, vnuk novinára a vydavateľa Daniela Gabriela Licharda, 

syn skladateľa a novinára Milana Licharda, manžel herečky a kultúrno-osvetovej pracovníčky 

Oľgy Lichardovej – 40. výročie 

– 53 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

7. 3. 1992 na mimoriadnom zasadnutí Rady KDH sa z vládneho hnutia oddelila politická 

platforma – KDH sa rozčlenilo na 2 subjekty: KDH a SKDH (Slovenské kresťansko 

-demokratické hnutie) na čele s Jánom Klepáčom (národné krídlo), 28. 3. 1992 sa vo 

Zvolene konal ustanovujúci snem SKDH (za predsedu zvolil Jána Klepáča) a v ten istý 

deň v Trnave mimoriadny snem KDH (potvrdil líniu Jána Čarnogurského) a po ňom 

i zasadnutie Rady KDH, rozdelenie KDH zohralo významnú úlohu pri rozdelení Česko- 

-Slovenska, keďže predstavitelia SKDH nepodporili dohody s českými reprezentantmi 

o charaktere budúceho štátu – 20. výročie 

8. 3. 1922 *Alojz Klimo, Piešťany (†17. 10. 2000 Bratislava), slovenský maliar, grafi k a ilustrátor, 

1941–45 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave (prof. 

M. Schurmann a G. Mallý) a 1945–48 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (prof. 

J. Bauch a A. Pelc), jeden z najvýznamnejších reprezentantov geometrickej abstrakcie na 

Slovensku (kompozície geometrických znakov, štruktúr, línií), venoval sa maľbe, kresbe, 

grafi ke, knižnej ilustrácii (hlavne knihy pre deti: M. Ďuríčková: O Katarínke a túlavom 

vrchu, M. Rázusová-Martáková: Jarné vtáča, J. Cíger Hronský: Tri rozprávky, K. Bendová: 

Básničky maličkým a i.), monumentálno-dekoratívnej tvorbe, priestorovým objektom 

i tvorbe hračiek, počas normalizácie mal zákaz verejne vystavovať v Bratislave, v 1970 

reprezentoval Československo na EXPO ’70 v Osake, po 1990 člen Klubu konkretistov, 

vystavoval samostatne (25 výstav doma i v zahraničí) a zúčastňoval sa na kolektívnych 

výstavách doma aj v zahraničí, v 1994 na Medzinárodnom trienále v Osake), v 1989 mal 

s manželkou súbornú výstavu v Galérii hlavného mesta SR Bratislavy (prenesená do Liberca, 

Brna a Žiliny), jeho diela sú zastúpené v galériách na Slovensku i v Čechách i v súkromných 

zbierkach (Slovensko, Česko, Nemecko, Rakúsko), nositeľ Ceny C. Majerníka (1966) 

a Ceny F. Kráľa (1971), v 1995 vyšla jeho knižná monografi a (E. Trojanová a kol.), 

3. 5. 2001 bola v bratislavskej Galérii Z v Zichyho paláci na Ventúrskej ul. vernisáž 

výstavy Klub konkretistov – Pocta Alojzovi Klimovi, manžel maliarky a grafi čky Tamary 

Klimovej – 90. výročie 

8. 3. 1942 †José Raúl Capablanca y Grauperra, New York (*19. 11. 1888 Havana), kubánsky 

šachista, 1921–27 majster sveta, patrí medzi najväčších šachistov všetkých čias, mal povesť 

neporaziteľného hráča (1916–24 na šachových turnajoch neprehral ani jednu dvojhru), 

šach sa naučil hrať ako 4-ročný, keď pozoroval svojho otca pri hre, ako 13-ročný (1901) sa 

stal najlepším hráčom Kuby, v 1906 začal študovať na Columbia University v New Yorku 

(v 1907 školu opustil, aby sa venoval len šachu), prvý titul majstra sveta získal v zápase 

s Emanuelom Laskerom v Havane (1921), stratil ho v zápase s Alexandrom A. Alechinom 

(1927), potom často hrával na medzinárodných turnajoch (i keď už nedosahoval také 

vynikajúce výsledky) – 70. výročie 

8. 3. 1942 rabín Dr. Armin Frieder na fare v Bánovciach predložil prezidentovi Tisovi Memorandum 

židovských rabínov zo Slovenska, list zo 6. 3. 1942, kde prosili prezidenta, aby zasiahol 

proti pripravovaným deportáciám Židov („V najväčšej núdzi svojho srdca obraciame sa 

my podpísaní rabíni žid. náb. obcí na Slovensku na Vás, pán Prezident, ako na kňaza 

a služobníka Božieho, na Vás ako na Najvyššieho sudcu a zákonodarcu v tomto štáte. 

Počúvame strašnú zprávu – hoci ešte úradne nepotvrdenú – že príslušné úrady zamýšľajú 

vypovedať Židov zo Slovenska a to dokonca mužov zvlášť a zvlášť a ženy zvlášť do 

východných krajín. Toto opatrenie možno v zákone nazvať hocakým menom a odôvodniť 

hocakými pohnútkami ostáva skutkom, že za daných okolností znamená fyzické zničenie 

Židov na Slovensku. ... Ako služobníci Boží prosíme Vás pokorne, v najhlbšej núdzi, 

dožičte sluchu hlasu Božiemu a pomôžte nám v našom najväčšom nešťastí. Veď všetkých 

nás stvoril jeden Boh a pred jedným Bohom budeme sa raz zodpovedať. Zľutujte sa nad 

nami a našimi rodinami, ženami a mužmi, starcami a deťmi, čo v núdzi a slzách spoločne 

prosia Boha na nebesiach o pomoc a dúfajúc v jeho milosť skladajúc svoj osud do 

Vašich rúk. ... – http://joseliani.host.sk/JOSELIANI/RabiniTisovi6-3-1942.html, 9. 4. 2011), 

podľa slov rabína Friedera z jeho denníka (Emanuel Frieder: Z denníka mladého rabína. 

Judaica Slovaca, 1993 (originál Armin Frieder v archíve Jad Vašem, Jeruzalem) sa list 

– 54 – 

rabínov prezidenta nedotkol, deportácie nezastavil, prvý transport Židov zo Slovenska 

odišiel 25. 3. 1942 – 70. výročie 

9. 3. 1932 Japonsko vyhlásilo vznik nezávislého štátu Mandžukuo, v skutočnosti išlo o bábkový 

štát – japonský protektorát na čele s regentom Pchu-i (od 18. 9. 1931 do 5. 2. 1932 

Japonci obsadili územie v Číne s rozlohou vyše milióna štvorcových kilometrov a vyše 

30 miliónmi ľudí, pod ich kontrolu sa tak dostalo 37 % čínskych zásob železnej rudy, 

40 % čínskej výroby surového železa a 25 % čínskej elektrickej energie), 15. 9. 1932 bol 

podpísaný japonsko-mandžuský protokol (Japonsko uznalo Mandžukuo za samostatný 

štát, Mandžukuo uznalo platnosť japonských práv a legalizovalo pobyt japonskej 

armády na svojom území), 21. – 24. 2. 1933 sa konalo zvláštne zhromaždenie Spoločnosti 

národov, kde sa prerokovávala situácia v Mandžukuu a japonská agresia, členské štáty 

(okrem Japonska) síce neuznali Mandžukuo a vyzvali Japonsko na ukončenie vojenskej 

prítomnosti v Mandžukuu, ale tieto protesty proti japonskej agresii boli v podstate len 

formálne, 27. 3. 1933 Japonsko vystúpilo zo Spoločnosti národov – 80. výročie 

9. 3. 1992 †Menachem Begin, Tel Aviv (*16. 8. 1913 Brest-Litovsk, dnes Bielorusko), izraelský politik 

a štátnik, 1977–83 premiér, študoval na Mizrachi hebrejskej škole a gymnáziu v Poľsku, 

1931–35 študoval právo na Varšavskej univerzite, v 1937 krátko väznený za vedenie 

demonštrácie pred britským vyslanectvom vo Varšave proti britskej politike v Palestíne, 

po vypuknutí 2. svetovej vojny zatknutý ruskými úradmi, 1940–41 väznený v gulagoch na 

Sibíri, po prepustení (ako poľský občan) sa pridal k Slobodnej poľskej armáde, s ktorou 

sa dostal v 1943 do Palestíny, kde sa pripojil a velil organizácii Igrun (Etzel), bojujúcej za 

nezávislosť Izraela, po vzniku štátu Izrael (1948) založil hnutie Cherut a bol zvolený za túto 

stranu do Knessetu, v 1950 viedol hnutie proti prijatiu nemeckej reparácie za nacistický 

holokaust, v 1965 zlúčil svoju stranu Cherut s liberálnou stranou, čím vznikla strana Likud, 

1967–70 minister bez kresla vo vláde národnej jednoty, 20. 6. 1977 sa stal premiérom Izraela 

(ako vodca pravicového bloku Likud) a začal mierový proces s Egyptom – v novembri 

1977 egyptský prezident Anvar Sadat prišiel do Jerulema a začal sa 2-dvojročný proces 

negociácií, ktorý vyústil do dohôd z Camp Davidu (po 2 týždňoch rokovaní v Camp Davide 

/5. – 17. 9. 1978/ s Anvarom Sadatom, ktoré sprostredkoval americký prezident James Carter, 

sa dohodli na 2 rámcových zmluvách, 17. 9. 1978 v Bielom dome vo Washingtone podpísali 

rámcovú dohodu o mieri na Blízkom východe a rámcovú dohodu o uzavretí mierovej 

zmluvy medzi Egyptom a Izraelom (26. 3. 1979 bola vo Washingtone podpísaná izraelskoegyptská 

mierová dohoda – odsun Izraela zo Sinaja /Sinaj mal byť demilitarizovaný/, 

Egypt uznal Izrael, nadviazanie plných diplomatických vzťahov, úprava voľného prechodu 

izraelských lodí cez Suezský prieplav; diplomatické vzťahy medzi Izraelom a Egyptom 

boli nadviazané vo februári 1980), v 1978 dostal spolu s egyptským prezidentom Anvarom 

Sadatom Nobelovu cenu mieru, za jeho vlády sa realizovala výstavba kontroverzných 

židovských osád, v júni 1981 izraelské bombardéry na jeho príkaz zlikvidovali iracký 

jadrový reaktor Osirak, neúspešný pokus ustanoviť v libanonskom Bejrúte vládu naklonenú 

Izraelu vyvrcholil masakrou v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla v Bejrúte 

v septembri 1982, v 1983 rezignoval z funkcie premiéra a do smrti žil v ústraní, autor 

publikácií Biele noci (o jeho vojnových skúsenostiach v Európe) a Vzbura (preložená do 

viacerých jazykov) – 20. výročie 

10. 3. 1942 (alebo 12. 3. 1942) †Sir William Henry Bragg, Londýn (*2. 7. 1862 Westward), britský 

fyzik a matematik, zakladateľ röntgenovej štruktúrnej analýzy a röntgenovej spektroskopie, 

študoval na King William’s College na Isle of Man, 1881–84 matematiku na Trinity College 

v Cambridgei a v 1885 fyziku v Cavendishovom laboratóriu, od 1885 profesor matematiky 

a fyziky na univerzite v austrálskom Adelaide, 1909–15 profesor fyziky v Leedse (vedúci 

Katedry fyziky a matematiky), 1915–25 profesor fyziky na University College London (vedúci 

Katedry matematiky a fyziky) a profesor chémie v Royal Institution (aj riaditeľ) a riaditeľ 

D. Faradayovho výskumného laboratória, študoval rozloženie atómov v kryštálovej mriežke 

pomocou röntgenového žiarenia, v 1913 spolu so synom Williamom Lawrenceom Braggom 

vyvinul Braggovu metódu (metóda otočného kryštálu) na určovanie kryštálovej štruktúry 

– 55 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

pomocou röntgenového žiarenia a na meranie vlnovej dĺžky, ktorá umožnila zistiť kryštálovú 

štruktúru mnohých anorganických látok (diamantu, kamennej soli), v 1915 za tento objav 

dostali spoločne Nobelovu cenu za fyziku (syn W. L. Bragg ako 25-ročný – najmladší laureát 

Nobelovej ceny) za výskum štruktúry kryštálov pomocou röntgenového žiarenia, autor prác 

Studies in Radioactivity, 1912, X-Rays and Crystal Structure, 1915, The World of Sound, 

1920, Concerning the Nature of Things, 1925, Old Trades and New Knowledge, 1926, 

An Introduction to Crystal Analysis, 1928, The Universe of Light, 1933), nositeľ mnohých 

titulov (Commander of the British Empire – C.B.E., 1917, v 1920 povýšený na rytiera, 

Order of Merit, 1931, Rumford Medal v 1916, Copley Medal v 1930), čestný doktor asi 

16 univerzít, člen významných zahraničných vedeckých spoločností, otec fyzika Williama 

Lawrencea Bragga – 70. výročie 

10. 3. 1952 Fulgencio Batista zorganizoval na Kube vojenský prevrat proti prezidentovi Carlosovi 

Prío Socorrasovi a uchopil moc ako dočasný prezident (už 27. 3.1952 jeho vládu formálne 

uznali USA), jeho vojenský diktátorský režim charakterizovala kontrola tlače a kongresu, 

korupcia, fi nančné sprenevery, dal zlikvidovať 20 000 odporcov svojho režimu, Batistov 

režim zvrhla revolúcia vedená Fidelom Castrom, padol na sklonku 1958, 1. 1. 1959 Batista 

opustil krajinu, odletel s rodinou do Dominikánskej republiky, potom na Madeiru a do 

Španielska, vo februári 1959 sa premiérom stal Fidel Castro – 60. výročie 

10. 3. 1982 †Milo Urban, pseud. J. Rovňan, Milko U., Podbabjagurský, Bratislava (*24. 8. 1904 

Rabčice), slovenský spisovateľ, patril medzi našich najvýznamnejších medzivojnových 

prozaikov, lyrizáciou epiky predznamenal prózu naturizmu, redaktor, prekladateľ, štúdium 

na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici (1922–24) pre nedostatok fi nancií 

nedokončil, v 1921 pomocný redaktor Slováka v Ružomberku, v 1922 a 1924–25 úradník 

Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 1925–26 redaktor denníka Slovenský národ, 1928–40 redaktor 

a reportér ofi ciálneho denníka HSĽS Slovák (tlačový orgán HSĽS), šéfredaktor denníka 

Gardista v Bratislave (1940–44, periodikum Hlinkovej gardy) a Žiline (1944–45), v 1945 

emigroval do Rakúska, kde ho zadržali a väznili (v Riede, Collingu a Salzburgu), v 1947 

eskortovaný do ČSR, v 1948 ľudovým súdom odsúdený na verejné pokarhanie, 1948–74 žil 

v Chorvátskom Grobe, potom v Bratislave, 1948–56 mal zákaz publikovať, v 50. rokoch sa 

venoval hlavne prekladaniu (hra Zo života hmyzu bratov Čapkovcov, 1960, hra K. Čapka 

Matka, 1961 a i.), knižne debutoval v 1922 novelou Jašek Kutliak spod Bučinky, ďalšie 

novely vyšli v súboroch Výkriky bez ozveny (1928), Z tichého frontu (1932), Novely (1943) 

a posmrtne Roztopené srdce (1984), novela Za vyšným mlynom (1926) sa stala podkladom 

libreta Suchoňovej opery Krútňava, román Živý bič (1927) je považovaný za kľúčové 

dielo medzivojnovej prózy, voľne naň nadväzujú romány Hmly na úsvite (1930), v ktorých 

sociálny plán je doplnený o plán nacionálny (autor straní ľudákom a komunistom proti 

čechoslovakistom), a V osídlach (1940), voľným pokračovaním tejto románovej trilógie 

(po nútenej odmlke) bola ďalšia trilógia – romány Zhasnuté svetlá (1957), Kto seje vietor 

(1964), v ktorých zachytil vznik SR, a posmrtne vydaný román Železom po železe (1996), 

kde zobrazil udalosti SNP, napísal aj 4 knihy memoárov, úryvky z nich vychádzali koncom 

60. rokov v Slovenských pohľadoch, knižne za jeho života vyšla len Zelená krv (s podtitulom 

Spomienky hájnikovho syna, 1970), 3 ostali v rkp., vyšli až v 90. rokoch – Kade-tade po 

Halinde (1992), Na brehu krvavej rieky (1994) a Sloboda nie je špás (1995), patrí medzi 

našich najprekladanejších autorov v zahraničí, jeho dramatické pokusy ostali v rkp., SND 

uviedlo len hru Beta, kde si?, písal aj reportáže, úvahy, recenzie a glosy – 30. výročie 

11. 3. 1932 *Ján Ondruš, vl. menom Ján Ondrus, pseud. Ján Bábik, Nová Vieska (†7. 11. 2000 

Stupava), slovenský básnik a prekladateľ, patrí medzi najvýraznejších slovenských 

moderných básnikov, najproduktívnejší autor tzv. trnavskej skupiny (konkretistov), 

absolvoval štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre (1951), potom študoval na Vysokej 

škole politických a hospodárskych vied v Prahe (pre zdravotné dôvody štúdium nedokončil), 

pracoval ako knihovník vo viacerých knižniciach, od 1958 organizačný pracovník v DJGT 

v Banskej Bystrici, od 1961 na invalidnom dôchodku, od 1956 verše publikoval časopisecky 

(Mladá tvorba, Slovenské pohľady), rukopis debutu Vajíčko (1958) po zásahu komunistickej 

– 56 – 

cenzúry nevyšiel (vydavateľstvo mu vrátilo rukopis), druhá zbierka Šialený mesiac (1965) 

sa tak stala ofi ciálnym debutom (prof. Milan Hamada ju považoval za kľúčový básnický 

text 60. rokov), nasledovali zbierky Posunok s kvetom (1968, zaradil sa k trnavským 

konkretistom), V stave žlče (1968), Kľak (1970) a Mužské korenie (1972), po 25-ročnej 

odmlke v 1997 vyšla posledná satirická zbierka Ovca vo vlčej koži, výber Pamäť (1982, 

zost. Š. Strážay) a rekonštrukciu rukopisu debutovej zbierky Vajíčko (1984) odmietol 

autorizovať, v posledných rokoch svoje dielo prepracoval, výber potom vydal v knihe 

Prehĺtanie vlasu (1996), v rkp. ostala zbierka humoristických básní Dobré ráno každé ráno 

a zbierka veršov pre deti Kreslím koňo koňaté (nesúhlasil s ich vydaním, lebo vydavateľstvá 

požadovali priveľa zmien), jeho poézia nadväzuje na surrealistickú poetiku, má „asketický 

charakter“ (elementárna vecnosť, obmedzený básnický slovník), zároveň sa vyznačuje 

ojedinelou básnickou imaginatívnosťou a magickosťou, preložil výber básní srbského 

básnika V. Popu (Večne neviditeľná, 1966), jeho poézia rezonuje i v zahraničí (preložená 

do angličtiny, bulharčiny, nemčiny, nórčiny, rumunčiny, slovinčiny, srbčiny, španielčiny), 

nositeľ Ceny Ivana Kraska za rok 1965, v1998 dostal čestný doktorát Svetovej akadémie 

umenia a kultúry so sídlom v Kalifornii, v 1994, 1999 a 2000 navrhnutý na Nobelovu cenu 

za literatúru (predsedom PEN-klubu a prof. Milanom Hamadom), v 1995 založil jeho brat 

Literárnu nadáciu Studňa (zameraná na vydávanie jeho diela, modernej slovenskej poézie, 

zahraničných autorov modernej poézie, zborníkov štúdií o našich autoroch, prekladov diel 

našich básnikov; predsedom odbornej rady nadácie je prof. Milan Hamada), ktorá udeľuje 

Cenu Jána Ondruša – 80. výročie 

12. 3. 1922 *Jack Kerouac, vl. menom Jean-Louis Lebris de Kerouac, Lowel, Massachusets 

(†21. 10. 1969 St. Petersburg, Florida), americký prozaik, románopisec a básnik, najvýznamnejší 

reprezentant beat generation, detstvo prežil vo frankokanadskom prostredí 

v Loweli, od 1940 krátko študoval na Columbia College v New Yorku, v novembri 1942 školu 

opustil, vystriedal rôzne zamestnania, prihlásil sa do námorníctva, v júni 1943 prepustený 

z armády pre psychické problémy, na začiatku 1944 sa vrátil na Columbia College, kde sa 

spoznal so spisovateľmi Allenom Ginsbergom a Williamom S. Burroughsom, s ktorými ho 

potom spájalo dlhoročné priateľstvo, v 1950 sa s beatnikom Nealom Cassadym vydal na cestu, 

niekoľko rokov sa túlal po Spojených štátoch, od chlapčenských rokov mal ambíciu napísať 

„great american novel“, napísal 14 autobiografi cky ladených románov, prvým románom 

bolo Malomesto a veľkomesto (1950), potom objavil techniku „spontánnej prózy“ a napísal 

román Na ceste (1957, o putovaní Amerikou s priateľom Nealom Cassadym, opis životného 

štýlu založeného na alkohole, džeze, sexe, drogách a mysticizme), písal na rolu papiera, 

aby nemusel prerušovať písanie vkladaním nového papiera do stroja, a tak text vychrlil 

bez interpunkčných znamienok a členenia na odseky (v 2001 bol tento pôvodný rukopis 

vydražený za 2,4 mil. dolárov), pre knižné vydanie ho musel prepísať (revidovať), spontánne 

písanie malo byť autentickým záznamom zážitkov (opravy a prepracovávanie považoval 

za spôsob literárnej lži, čo znamenalo opak jeho „true-life“ románov), román ho preslávil, 

„cyklus románov z cesty“ zachytáva jeho skúsenosti z potuliek po Amerike: Dharmoví tuláci 

(1958, ovplyvnil hnutie hippies), Skrytí ľudia (1958, napísaný v opojení benzedrinom), Vízie 

Codyho (1959), novela Smútok (Tristessa, 1960), súbor poviedok Osamelý pútnik (1960, 

o potulkách po Amerike, čiastočne po Európe a Afrike), Anjeli pustatiny (aj Anjeli skazy, 

1960), Big Sur (1963), Satori v Paríži (1966, napísaný vo Francúzsku, kde pátral po pôvode 

svojej rodiny), lowelský cyklus: Doktor Sax (1959), Maggie Cassidy (1959), Vízie Gerarda 

(1963), Duluozova márnivosť (1968), zbierky poézie San Francisco Blues (1954), Mexico 

City Blues (1959), pocity osamelosti, neistotu a depresie čoraz viac utápal v alkohole, zomrel 

na následky alkoholizmu vo veku 47 rokov, svoju prvotinu – denník z plavby do Grónska 

(román neskôr nazval Námorník na obchodnej lodi a napokon More je môj brat) – ukryl do 

debny s nepublikovanými rukopismi, jeho vydanie v slovenskom vydavateľstve Artfororum 

v máji 2010 je vôbec prvé vydanie tohto „strateného“ románu na svete – 90. výročie 

12. 3. 1942 †Prof. JUDr. Augustín Ráth, Bratislava (*2. 6. 1873 Ružomberok), slovenský právnik, 

univerzitný profesor, zakladateľská osobnosť teórie práva na Slovensku, najvýznamnejší 

slovenský právny teoretik pred 1. svet. vojnou a v medzivojnovom období, 1891–95 

– 57 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

študoval na Právnickej fakulte Univerzity v Cluj-Napoce (Rumunsko) a na Fakulte štátnych 

a právnych vied Budapeštianskej maďarskej kráľovskej univerzity (1899 – advokátska 

skúška), advokátsku prax vykonával v Ružomberku (1899 – 1900), Námestove (1900–09) 

a v Bratislave (1909–14), 1914–18 sedriálny a vojenský sudca v Novom Sade, Valjeve 

a Kruševaci, 1919–20 náčelník na juhoslovanskom ministerstva spravodlivosti v Belehrade, 

1920–21 sekčný šéf na ministerstve unifi kácií v Prahe, 1921–42 riadny profesor občianskeho 

práva na PF UK v Bratislave (Slovenskej univerzity; 1922–41 riaditeľ Seminára občianskeho 

práva PF UK /SU/ a 1941–42 riaditeľ Seminára všeobecného súkromného práva SU, 

1921–22 rektor UK – prvý slovenský rektor, 1922–23 prorektor UK, 1920–21, 1923–24, 

1927–28 dekan PF UK – prvý slovenský dekan právnickej fakulty, 1924–25, 1928–29 

prodekan PF UK), v 1929 absolvoval prednáškový pobyt v USA, zaoberal sa právnofi 

lozofi ckými a právno-sociologickými problémami, tiež porovnávacím výskumom 

slovanskej právnej kultúry, štúdiom slovenského obyčajového práva, venoval sa aj 

popularizácii právnych poznatkov, 1926–39 prvý predseda Učenej spoločnosti Šafárikovej, 

člen odborných komisií, držiteľ juhoslovanského Radu sv. Sávu – 70. výročie 

12. 3. 1972 †MUDr. František Makai, Bratislava (*20. 10. 1900 Bratislava), slovenský lekár, chirurg, 

medicínu študoval na LF v Budapešti (1919–20) a LF UK v Bratislave (1920–25), do 1931 

odborný asistent na Chirurgickej klinike prof. Kostlivého, od 1931 primár chirurgického 

odd. sanatória Charitas v Bratislave, od 1952 primár Mestského ústavu národného zdravia, 

1954–57 mestský chirurg, špecializovaný na brušnú chirurgiu a operácie strumy, otec 

ortopéda prof. MUDr. Františka Makaia, DrSc. – 40. výročie 

14. 3. 1932 †George Eastman, Rochester, New York – samovražda (*12. 7. 1854 Waterville, New 

York), americký priemyselník, podnikateľ a vynálezca, „otec modernej fotografi e“ (zohral 

významnú úlohu v jej premene z drahého koníčka na pomerne lacnú, prístupnú a populárnu 

zábavu), 1869–74 pracoval v poisťovacej fi rme, od 1874 nižší úradník v Rochester Savings 

Bank, robil fotografi cké experimenty, v 1880 vynašiel suché platne, patentoval prístroj na 

ich výrobu a začal ich predávať, v 1884 patentoval zvitkový fi lm, 15. 6. 1888 predstavil 

prvý fotoaparát značky Kodak, určený pre zvitkový fi lm (po vyfotografovaní 100 obrázkov 

sa posielal výrobcovi na vyvolanie a výmenu fi lmu – slogan: „Vy stlačíte spúšť a my sa 

postaráme o ostatné.“), v 1892 zakladateľ Eastman Kodak Company v Rochesteri (viedol 

ju do smrti), ktorá v 1895 začala vyrábať Pocket Kodak (prvý vreckový fotoaparát) 

a v 1900 prvý fotoaparát pre deti Brownie (za 1 $), fi lantrop (asi 100 miliónov $ daroval 

na rôzne projekty: MIT, na zriadenie Eastman School of Music v 1918 a školy medicíny 

a stomatológie na University of Rochester v 1921, dary pre nemocnice alebo nadáciu na 

podporu Afroameričanov), majiteľ veľkej súkromnej umeleckej zbierky – 80. výročie 

14. 3. 1937 pápež Pius XI. niekoľko rokov po dojemnom zbrataní s Benitom Musolinim vydal 

encykliku Mit brennender Sorge (S úzkostlivou starosťou) v nemčine (jedna z mála 

encyklík nepísaných v latinčine; publikovaná 10. 3. 1937, datovaná 14. 3. 1937) o situácii 

katolíckej cirkvi v nacistickom Nemecku, odsúdila fi lozofi u a ideológiu nacizmu a tvrdý 

nacionalizmus, aby nacisti neprekazili jej distribúciu a čítanie, bola po tajnom vytlačení 

a distribúcii čítaná 21. 3. 1937 v kostoloch v Nemecku, nacistické orgány ju označili za útok 

proti nim, zaútočili na cirkev a perzekvovali ľudí, ktorí ju rozširovali, 19. 3. 1937 Pius XI. 

vydal encykliku Divini Redemptoris s podtitulom O bezbožnom komunizme, odsudzujúca 

komunizmus, jeho pripravovaná encyklika o nacistickom rasizme, antisemitizme 

a perzekúciách Židov už nebola nikdy promulgovaná (Humani generis unitas), za jeho 

nástupcu Piua XII. „sa stratila“ – 75. výročie 

14. 3. 1942 štátny sekretár Vatikánu kardinál Luigi Maglione si predvolal slovenského vyslanca 

Sidora, aby odovzdal prezidentovi Tisovi a predsedovi vlády Tukovi nótu, protest Svätej 

stolice proti deportáciám Židov zo Slovenska – 70. výročie 

14. 3. 1952 *Mgr. Pavol Breier, ArtD., Bratislava, slovenský umelecký fotograf, absolvoval štúdium 

umeleckej fotografi e na FAMU v Prahe (1974), 1975 fotograf v Oravskej galérii v Dolnom 

Kubíne, od 1976 fotograf v slobodnom povolaní, 1992 – 2010 učiteľ fotografi e na ZUŠ 

– 58 – 

v Bratislave, 1994 – 2008 externe pedagogicky pôsobil na VŠVU v Bratislave, od 2007 na 

FTF VŠMU v Bratislave, od 2010 na Fakulte masmédií Bratislavskej vysokej školy práva 

a interne na Katedre výtvarnej výchovy PdF UK v Bratislave, od 2002 je riaditeľom občian. 

združenia Kailas (i lektor fotografi ckých kurzov), venuje sa dokumentárnej a reportážnej 

fotografi i, vystavuje samostatne i na kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí, podnikol 

viaceré cesty a výpravy do Ázie (Pamír, Altaj, Ťanšan, Himaláje, Nepál, Tibet, India), čo 

fotografi cky zachytil, víťaz národnej súťaže Fujifi lm Europress Photo Awards (1997), dostal 

1. cenu vo fotosúťaži v kategórii Mountain Culture na Vancouver International Mountain 

Film Festival (2008), autor obrazových častí publikácií Praveké umenie pod Tatrami (1977), 

Karpaty – Malé, Biele (1990), Tibet – dalajláma na Slovensku (2000), v 2000 vyšla jeho 

monografi a Breier – Fotografi e (text L. Benická, S. Breierová, V. Macek), v 2005 kniha 

Breier – fotografi e, brat psychiatra Petra Breiera – 60. výročie 

15. 3. 1962 †Prof. Arthur Holly Compton, Berkeley, Kalifornia (*10. 9. 1892 Wooster, Ohio), americký 

fyzik, študoval na College of Wooster (v 1913 bakalár), pokračoval na Princeton University 

(v 1914 magister, v 1916 PhD.), 1920–23 Wayman Crow profesor fyziky a vedúci Katedry 

fyziky na Washingtonskej univerzite v St. Louis, 1923–45 profesor fyziky na University 

of Chicago (1942–45 riaditeľ metalurgického laboratória, kde bol uvedený do prevádzky 

prvý jadrový reaktor na svete – Enrico Fermi, 1942), 1945–54 rektor Washingtonskej 

univerzity v St. Louis a 1954–61 profesor prírodnej fi lozofi e na tejto univerzite, zaoberal 

sa röntgenovým žiarením, od 1918 sa venoval výskumu rozptylu röntgenových lúčov, čo 

v 1922 viedlo k jeho objavu uhlovej závislosti zmeny vlnovej dĺžky vysoko energetického 

fotónu pri jeho rozptyle na elektrónoch (Comptonov jav, aj Comptonov rozptyl), tak dokázal, 

že elektromagnetické žiarenie má vlnovú aj časticovú povahu, za to v 1927 dostal Nobelovu 

cenu za fyziku (spolu s Charlesom Thomsonom Reesom Wilsonom, objaviteľom hmlovej 

komory), spolu s C. F. Hagenowom objavil jav totálnej refl exie röntgenových lúčov a ich 

úplnú polarizáciu na mriežkach, zaoberal sa tiež spektrálnymi vlastnosťami röntgenového 

žiarenia, ako prvý so svojím študentom R. L. Doanom použil ryté mriežky na vytvorenie 

spektra röntgenového žiarenia, čo umožnilo vypracovať priamu metódu merania jeho 

vlnovej dĺžky, 1930–40 sa venoval výskumu geografi ckých variácií intenzity kozmického 

žiarenia, v 1941 vymenovaný za predsedu výboru Národnej akadémie vied na skúmanie 

vojenského využitia atómovej energie, podieľal sa na konštrukcii prvej atómovej bomby 

(Manhattan Project), v knihe Atomic Quest – a Personal Narrative (1956) podal osobné 

vysvetlenie záležitostí spojených s konštrukciou a použitím atómovej bomby (zohral úlohu 

v rozhodnutí USA použiť atómovú bombu), autor odborných prác (Secondary Radiations 

Produced by X-rays, 1922, X-Rays and Electrons, 1926, X-Rays in Theory and Experiment, 

1935 – so Samuelom Kingom Allisonom) a ďalších publikácií (The Freedom of Man, 1935, 

Human Meaning of Science, 1940), nositeľ početných čestných titulov a vyznamenaní 

(Rumford Gold Medal od American Academy of Arts and Sciences, 1927; Zlatá medaila od 

Radiological Society of North America, 1928, Hughes Medal od Royal Society a Franklin 

Medal od Franklin Institute, 1940), predseda American Physical Society (1934), American 

Association of Scientifi c Workers (1939–40) a American Association for the Advancement 

of Science (1942), brat Karla Taylora Comptona, fyzika a prezidenta Massachusetts Institute 

of Technology, a Wilsona Martindala Comptona, dekana State College of Washington (dnes 

Washington State University) – 50. výročie 

16. 3. 1922 *Zdeněk Liška, Smrečno (†13. 7. 1983 Praha), český hudobný skladateľ, najproduktívnejší 

český autor fi lmovej hudby, študoval kompozíciu a dirigovanie na pražskom konzervatóriu, 

v 1946 odišiel do fi lmových ateliérov v Zlíne, kde sprvu komponoval hudbu k reklamným 

fi lmom, potom k animovaným fi lmom H. Týrlovej (Ukolébavka, 1947, Pasáček vepřů, 

1958; Ferda v mraveništi, 1977, Ferda v cizích službách, 1977, Příhody Brouka Pytlíka, 

1978, TV seriál Příhody Ferdy mravence, 1977) a K. Zemana (séria o pánovi Prokoukovi, 

Král Lávra, 1950, Poklad Ptačího ostrova, 1952), k dokumentárnym fi lmom (Z Argentíny 

do Mexika – Zikmund a Hanzelka) a celovečerným hraným fi lmom, od konca 50. rokov 

pracoval už aj pre fi lmové štúdiá v Prahe, autor hudby významných hodnôt českej 

kinematografi e (režiséri: J. Kadár a E. Klos – Tam na konečné, 1957, Smrť si říká Engelchen, 

– 59 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

1963, Obžalovaný, 1964; J. Krejčík – Probuzení, 1959, Vyšší princip, 1960, Hry lásky 

šálivé, 1971; K. Zeman – Vynález zkázy, 1958, Baron Prášil, 1961; F. Vláčil – Holubice, 

1960, Ďáblova past, 1961, Údolí včel, 1967, Markéta Lazarová, 1967, Adelheid, 1969, 

Sirius, 1974, Dým bramborové natě, 1976, Stíny horkého léta, 1977; J. Herz – Spalovač 

mrtvol, 1968; V. Chytilová – Ovoce stromů rajských jíme, 1969; K. Kachyňa – Už zase 

skáču přes kaluže, 1970, Malá mořská víla, 1974, Setkání v červenci, 1978; trilógia 

J. Schmidta: Osada havranů, Na veliké řece a Volání rodu, 1977; TV seriál Hříšní lidé 

města pražského, 1968) a slovenskej kinematografi e (režiséri: S. Barabáš – Pieseň o sivom 

holubovi, 1961, Zvony pre bosých, 1965, Tango pre medveďa, 1966, Krotká, 1967, TV 

fi lm; J. Krejčík – Polnočná omša, 1962; J. Kadára E. Klos – Obchod na korze, 1965, Túžba 

zvaná Anada; M. Hollý – Balada o siedmich obesených, 1968, TV fi lm, Medená veža, 1970, 

Orlie pierko, 1971, Signum laudis, 1980; J. Jakubisko – Vtáčkovia, siroty a blázni, 1969; 

E. Havetta – Slávnosť v botanickej záhrade, 1969, Ľalie poľné, 1972; A. Lettrich – Červené 

víno, 1976), ako prvý skladateľ používal ako doplnok inštrumentálnej hudby ľudský hlas bez 

textu, zložil hudbu k multimediálnej projekcii Kinoautomatu na Expo ’68 v Montreale, nebol 

členom umeleckých zoskupení, skomponoval aj hudbu k TV seriálu Třicet případů majora 

Zemana (1974) – 90. výročie 

16. 3. 1962 †ThDr. h. c. Pavol Rafaj, Dickson City, Panama (*21. 5. 1895 Turany), ev. cirkevný 

hodnostár, krajanský pracovník v USA, v 1910 s rodičmi odišiel za prácou do USA, od 

1914 študoval teológiu na Concordia Seminary v Springfi elde, od 1920 kňaz, 1921–62 farár 

slovenskej ev. obce v Dickson City, 1929–32 biskup predseda slovenskej ev. luteránskej 

synody, podpredseda a predseda Združenia slovenských evanjelikov v USA – 50. výročie 

16. 3. 1982 †Andrej Žarnov, obč. menom prof. MUDr. František Šubík, Poughkeepsie, New York, 

USA (*19. 11. 1903 Kuklov), slovenský básnik, prekladateľ, povolaním lekár patológ, 

absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte UK (1931), 1931–40 odb. asistent na LF, 1940–45 

profesor a prednosta Ústavu patologickej anatómie Slovenskej univerzity v Bratislave, 

v 1943 člen medzinárodnej komisie ČK, ktorá vyšetrovala masakru poľských dôstojníkov 

v Katynskom lese, od 1940 člen Štátnej rady, podporoval režim Jozefa Tisa, odmietol 

SNP, v apríli 1945 emigroval, no po 3 mesiacoch ho deportovali a väznili v Bratislave 

a Leopoldove, po prepustení z väzenia obvodný lekár v Trnave, v 1952 emigroval 

(Rakúsko, Nemecko), od 1953 žil v USA, vykonával lekársku prax v Cronswille State 

Hospital a (1955–63) a Harlem Valley State Hospital, Wingsdale (1963–74), člen College of 

American Pathologists, American Medical Associaton, ako básnik blízky katolíckej moderne 

(debutoval v 1925 zbierkou Stráž pri Morave – náklad skonfi škovaný, Brázda cez úhory, 

1929, Hlas krvi, 1936, Štít, 1940, Mŕtvy, 1942), v emigrácii písal príležitostne, vydal iba 

jednu zbierku Presievač piesku (Rím, 1978), prekladal hlavne z poľštiny (A. Mickiewicz, 

J. Ivaszkiewicz, Z. Krasiński, výber básní K. Wojtylu Profi ly, 1979), preložil aj Sofokla, 

Danteho, Wilda a i., do spisovnej slovenčiny upravil Hollého básne (Hlas matky Tatry, 

1963), v 2003 vyšiel výber z jeho tvorby Nedopoviem slovo... (ed. Š. Moravčík) a v 2007 

súborné básnické dielo Môj domov jediný (ed. J. Pašteka), spoluzakladateľ a prvý predseda 

Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí – 30. výročie 

18. 3. 1932 *John Updike, Reading, Pennsylvánia (†27. 1. 2009, Danvers, Massachusetts), americký 

spisovateľ, prozaik, básnik, esejista, literárny kritik, románopisec, tiež majster krátkej prózy, 

patril medzi najvýznamnejších reprezentantov súčasnej americkej prózy, spojil tradíciu 

realistického románu s postupmi modernistickej prózy („experimentálny realista“), získal 

štipendium na štúdium anglickej literatúry na Harvard University (abs. v 1954), 1954–55 

študoval v Anglicku na Ruskin School of Drawing and Fine Art v Oxforde, po návrate 

z Anglicka 1955–57 v New Yorku pracoval ako redaktor v The New Yorker (publikoval tam 

aj svoje prvé poviedky), od 1958 žil v Ipswich Massachussetts, knižne debutoval v 1958 

básnickou zbierkou The Carpentered Hen and Other Tame Creatures (Sliepka vytesaná z dreva 

a iné mierne stvorenia), autor mnohých románov (Trh v chudobinci, 1958, Králik, utekaj, 

1960 – získal reputáciu popredného autora svojej generácie, Kentaur – v 1964 zaň dostal 

National Book Award, Dvojice, 1968, Králik sa vracia, 1971, Králik je bohatý, 1981 – získal 

– 60 – 

množstvo cien vrátane Pulitzerovej ceny, Čarodejnice z Eastwicku, 1984 – sfi lmovaný, 

Králik na odpočinku, 1991 – dostal zaň druhú Pulitzerovu cenu, Terorista, 2006 a i., Vdovy 

z Eastwicku, 2008 – posledný román; k najoceňovanejším patria romány o Králikovi, 

v ktorých opísal vývoj americkej spoločnosti od 50. rokov), poviedok (Pigeon Feathers, 

1962, The Music School, 1966, Museums And Women, 1972, Problems, 1979, Too Far 

To Go, 1979, Trust Me, 1987, The Early Stories: 1953-1975, 2003, My Father‘s Tears and 

Other Stories, 2009 a i.) a básní (Collected Poems 1953-1993, 1993, Americana: and Other 

Poems, 2001 a i., posmrtne Endpoint, 2009 – básne napísané v posledných rokoch života), 

v 1967 spolu s Robertom Pennom Warrenom a inými americkými spisovateľmi podpísal 

list vyzývajúci sovietskych spisovateľov na obranu židovských kultúrnych inštitúcií pred 

sovietskou komunistickou mocou, v 1974 spolu s Johnom Cheeverom, Arthurom Millerom 

a Richardom Wilburom vyzvali sovietsku vládu, aby zastavila perzekúciu spisovateľa 

Alexandra Solženicyna, v 1974 sa presťahoval do Bostonu, kde krátko prednášal na Boston 

University, od 1963 člen National Institute of Arts and Letters (ako 32-ročný – najmladší 

v histórii), jeho tvorba sa tešila nielen nevšednému čitateľského ohlasu a záujmu, ale 

priniesla mu aj najvýznamnejšie americké literárne a iné ceny (Rosenthal Award od National 

Institute of Arts and Letters, 1959, National Book Award for Fiction, 1964, 1982, O. Henry 

Prize, 1966, 1991, National Book Critics Circle Award for Fiction, 1981, National Arts 

Club Medal of Honor, 1984, Honorary Doctor of Letters Harvardskej univerzity, 1992, 

Commandeur de l’Ordre des Arts et des Lettres, 1995, Ambassador Book Award, 1997, 

National Book Foundation Medal for Distinguished Contribution to American Letters, 

1998, F. Scott Fitzgerald Literary Award, 2002, PEN/Faulkner Award for Fiction, 2004, 

Gold Medal for Fiction od American Academy of Arts and Letters, 2007; National Medal 

of Art, 1989 a National Medal for the Humanities, 2003 – jeden z mála držiteľov oboch 

týchto cien), od 1976 člen American Academy of Arts and Letters, viaceré jeho romány vyšli 

v slovenskom preklade (Kentaur, 1967, Vezmi si ma, 1987, Dvojice, 1991, Hľadaj moju tvár, 

2004, Terorista, 2007) – 80. výročie 

18. 3. 1962 †Ľudo Ondrejov, vl. menom Ľudovít Mistrík, Bratislava (*19. 10. 1901 Slanje, 

Chorvátsko), slovenský básnik a prozaik, autor literatúry pre deti a mládež, absolvoval 

notársky kurz v Banskej Bystrici (1918–20), od 1920 notársky úradník na rôznych miestach, 

neskôr šofér z povolania, 1928–33 pracovník Matice slovenskej v Martine, od 1934 

profesionálny spisovateľ v Martine, od 1938 v Bratislave, tu arizoval antikvariát patriaci 

židovskej rodine Steinerovcov a bol jeho správcom (po začatí deportácií v 1942 dal úradom 

vyhlásenie, že v kníhkupectve Židov nepotrebuje, keďže si našiel náhradu v árijcovi, všetci 

deportovaní Steinerovci zahynuli v koncentračnom tábore), december 1944 – marec 1945 

člen partizánskej skupiny, od 1945 referent na Povereníctve informácií, od 1947 redaktor 

časopisu Partizán, 1948–50 správca Domova spisovateľov v Budmericiach, od 1950 

v plnom invalidnom dôchodku, neosymbolistický básnik (Martin Nociar Jakubovie, 1932, 

Bez návratu, 1932, Mámenie, 1936, Pijanské piesne, 1941), v próze významný predstaviteľ 

naturizmu, písal pre deti a mládež (Rozprávky z hôr, 1932, Tátoš a človek, 1933, O zlatej 

jaskyni, 1935, vrcholom jeho tvorby je román Zbojnícka mladosť, 1937, jeho voľné 

pokračovania Jerguš Lapin, 1939, Na zemi sú tvoje hviezdy, 1950, už nedosiahli umeleckú 

úroveň 1. časti, v 1956 ich vydal ako trilógiu Slnko vystúpilo nad hory), napísal tiež cestopisy 

Africký zápisník a Horami Sumatry (oba 1936), Príhody v divočine (1940) – 50. výročie 

18. 3. 1962 vo francúzskom meste Évian-les-Bains boli podpísané Evianske dohody (na druhej 

evianskej konferencii 7. – 18. 3. 1962) medzi francúzskou vládou a alžírskym Frontom 

národného oslobodenia o ukončení alžírskej vojny (francúzska koloniálna vojna 

v Alžírsku, trvala od 1954), zásluhu na ukončení vojny mal francúzsky prezident Charles 

de Gaulle, Evianske dohody zahŕňali dohodu o prímerí (o zastavení paľby), deklaráciu 

o sebaurčení Alžírska, dohodu o vzájomnej spolupráci, de Gaullovi sa podarilo presadiť 

dohody aj napriek silnému odporu francúzskej militantne nacionalistickej pravicovej 

Organizácie tajnej armády(Organisation de l’armée secrète), referendá v oboch krajinách 

(8. 4. 1962 vo Francúzsku a 1. 7. 1962 v Alžírsku) potvrdili jej platnosť a 3. 7. 1962 bola 

vyhlásená nezávislosť Alžírska – 50. výročie 

– 61 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

18. 3. 2002 †Viktor Málek, Brno (*20. 12. 1922 Veľká Poľana), slovenský operný dirigent, 1935–39 

študoval hru na husliach (u G. Náhlovského) a klavíri (u E. Lepešovej) na Hudobnej škole 

pre Slovensko, neskôr Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, 1941–46 dirigovanie 

(u Z. Chalabalu), zborové dirigovanie (u V. B. Aima) a sólový spev (u B. Chalabalovej- 

-Rozumovej) na Štátnom konzervatóriu v Prahe a navštevoval seminár muzikológie na 

Karlovej univerzite v Prahe, 1946–62 pôsobil v českých divadlách (1946–47 v Zemskom 

divadle v Ostrave – asistent Z. Chalabalu v opernom súbore, 1948–62 v Městském divadle 

v Ústí nad Labem – dirigent opery), 1962–90 dirigent a 1976–84 šéfdirigent Opery SND 

v Bratislave (k najúspešnejším patrili naštudovania moderných opier – Benešove Cisárove 

nové šaty, 1969, Hostina, 1984, Verdiho opier – Trubadúr, 1963, 1974, Maškarný bál, 

1964, Don Carlos, 1981, Mozartových opier – Figarova svadba, 1971,1980, Don Giovanni, 

1983), 1969 – 1978 zakladateľ, dirigent, umelecký vedúci a dramaturg orchestra komornej 

opery pri SND (od 1971 Camerata slovaca), 1977–81 stály hosťujúci dirigent Volksoper vo 

Viedni, od 1981 externe pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave (operné dirigovanie, 

štúdium operného repertoáru), 1994–97 spoluzakladateľ a hlavný dirigent Symfonického 

orchestra VŠMU v Bratislave, ako dirigent hosťoval v ND v Prahe a Brne a i., spolupracoval 

s ČST (Tajné manželstvo, 1964, Kráľ Oidipus, 1969, Vrabčiaci, 1982, Malka, 1984) a Čs. 

rozhlasom, nositeľ ocenení z Divadelní žatvy (1. cena za inscenáciu Wagnerovho Blúdiaceho 

Holanďana, 1955 – dirigent opery v Ústí nad Labem, 1. cena za Benešovu operu Cisárove 

nové šaty, 1969 – dirigent Opery SND) – 10. výročie 

19. 3. 1637 †Peter Pázmáň (Pázmány), Bratislava (*4. 10. 1570 Oradea, Rumunsko), teológ, 

cirkevný hodnostár, prímas uhorský, ostrihomský arcibiskup, trnavský kardinál, fi lozof, 

pedagóg, náboženský spisovateľ, politik, v 1588 v Kluži vstúpil do jezuitskej rehole, novic 

v Krakove, 1591–93 študoval fi lozofi u a zároveň prefekt konviktu vo Viedni, 1593–97 

študoval teológiu v Ríme, v 1597 vysvätený za kňaza, 1597–98 inšpektor jezuitského 

konviktu v Grazi, 1598 – 1601 a 1603–07 prednášal fi lozofi cké predmety (logiku, morálku 

a prírodné vedy) na univerzite v Grazi, 1601–03 misijný kazateľ v Šali a Košiciach, 1607–16 

v službách ostrihomského arcibiskupa F. Forgácha (Forgáča) v Trnave, v 1616 turčiansky 

prepošt, 1616–37 ostrihomský arcibiskup so sídlom v Trnave, v 1629 kardinál v Trnave, 

najvýznamnejší reprezentant uhorskej protireformácie, rekatolizačné snahy orientoval na 

získavanie magnátskych rodov (Forgáčovci, Révajovci, Esterháziovci, Turzovci, Pálfi ovci), 

čo znamenalo tiež rekatolizáciu ich poddaných a zemepánov, s pomocou jezuitov sa usiloval 

o vybudovanie katolíckeho školstva a o výchovu kňazov v protireformačnom duchu, veľké 

fi nančné prostriedky venoval na budovanie cirkevných škôl a podporu reholí, ktorým zveril 

starostlivosť o školy (zakladal jezuitské kolégiá: v 1616 v Trnave, v 1626 v Bratislave, v 1629 

v Győri; v 1623 vo Viedni založil ústav – rímskokatolícky seminár na výchovu uhorských 

kňazov – Pázmáneum, ktorý vychoval aj desiatky slovenských katolíckych kňazov; v 1628 

v Bratislave založil ústav na výchovu dievčat, ktorý zveril klariskám), založil františkánske 

kláštory v Kremnici a v Nových Zámkoch, v 1623 v Bratislave založil tlačiareň, ktorá mala 

slúžiť jezuitom v Uhorsku (pôsobila do 1652, v 1646 časť jej typografi ckého vybavenia 

previezli do Trnavy, kde sa stala základom na vznik Akademickej tlačiarne na pôde Trnavskej 

univerzity, 1652–63 sa postupne celé vybavenie pázmányovskej tlačiarne /nazývaná aj 

tlačiareň jezuitského kolégia/ dostalo do Trnavy), počas svojho pôsobenia v Trnave založil 

konvikty pre nešľachtickú a šľachtickú mládež (1619, 1624), seminár sv. Štefana na výchovu 

kňazov pre potreby ostrihomskej arcidiecézy (1630), v 1635 založil Trnavskú univerzitu 

s fi lozofi ckou a teologickou fakultou (12. 5. 1635 vydal jej zakladajúcu listinu, 13. 11. 1635 

otvoril univerzitu na veľkej slávnosti v Dóme sv. Mikuláša v Trnave, kde odovzdal 

zakladaciu listinu prvému rektorovi Jurajovi Dobronokimu, SJ, 14. 11. 1635 začala svoje 

pôsobenie prednáškou prof. M. Palkoviča o racionálnej, aristotelovskej fi lozofi i), ktorá 

mala významnú úlohu v dejinách uhorskej a slovenskej vzdelanosti a kultúry, študenti boli 

z Uhorska i celej strednej Európy (v 1777 ju z rozhodnutia Márie Terézie presťahovali 

do Budína), podporoval výchovu kňazov na zahraničných univerzitách, v politickej 

činnosti prívrženec Habsburgovcov, plnil pre nich i diplomatické úlohy, autor polemickej 

náboženskej spisby, fi lozofi cko-teologických dišpút, homiletickej literatúry, náboženských 

– 62 – 

príručiek a i., významný je jeho preklad Kempenského práce O nasledovaní Krista, z jeho 

iniciatívy vyšiel nový Rímsky misál (Missale Romanum, obsahoval aj liturgické texty na 

sviatky svätých uctievaných v Uhorsku, čítania a evanjeliá pre slovenských veriacich boli 

v ňom vytlačené v kultúrnej stredoslovenčine), na jeho nariadenie bol vydaný Ostrihomský 

rituál (Rituale Strigoniense, Bratislava, 1625, obsahoval aj stredoslovenské krstné a sobášne 

formule), patril medzi prvých predstaviteľov maďarskej barokovej literatúry, v 2010 

Trnavská univerzita vydala o ňom monografi u Istvána Bitskeya Petrus cardinalis Pazmany, 

archiepiscopus Strigoniensis, je pochovaný v Dóme sv. Martina v Bratislave – 375. výročie 

19. 3. 1812 bola promulgovaná prvá španielska ústava (prijatá národným zákonodarným 

zhromaždením 18. 3. 1812 – Cortes de Cádiz), nazývaná aj La Pepa (zverejnená v deň 

sv. Jozefa) liberálna ústava (jedna z najliberálnejších konštitúcií tých čias, predstavovala 

základ budúceho vývoja španielskeho ústavného systému) deklarovala princíp národnej 

suverenity, vyhlásila Španielsko za dedičnú monarchiu (zákonodarná moc mala prináležať 

kortesom a kráľovi, výkonná moc kráľovi – obmedzená parlamentnou kontrolou), 

vyhlásila zrušenie inkvizície, ustanovila princíp všeobecného volebného práva pre mužov, 

slobodu tlače, právo na vzdelanie, právo na vlastníctvo, v 1814 ju Ferdinand VII. zrušil 

(znova zaviedol absolutizmus a inkvizíciu, revolúciou v 1820 prinútený obnoviť ústavný 

režim, no v 1823 bol po francúzskej intervencii – z poverenia Svätej aliancie – znova 

obnovený absolutizmus) – 200. výročie (zaradené do Zoznamu výročí UNESCO 

2012 – 2013) 

20. 3. 1942 *Mgr. art. Danica Pilzová, Pezinok, slovenská baletka, absolvovala štúdium pedagogiky 

tanca na VŠMU v Bratislave (1964), dlhoročná členka (od 1962), 1972–84 sólistka Baletu 

SND (najvýznamnejšie úlohy: Marína v Slovanských tancoch, 1970, Mária, Zarema 

v Bachčisarajskej fontáne, 1973, Florina v Spiacej krásavici, 1973, Gajané, 1974, Myrtha 

v Giselle, 1975, Líza v Márnej opatrnosti, 1977, Popoluška, 1978 a i.; sólové party v baletoch: 

Don Quijote, 1970, Labutie jazero, 1972, Klasická symfónia S. Prokofi eva – 1973, Balada 

o strome – 1974. Stretnutie s Mahlerom – 1975, Rímske fontány – 1979, Čarodejná noc – 

E. Suchoň – 1980, Zaklínadlá – 1980, Spartakus – 1981, Chopiniana, 1981; Saint-Saënsova 

Umierajúca labuť, 1977), v Balete SND ako baletný majster poverená vedením tréningov, 

s baletom SND reprezentovala tanečné umenie v ZSSR, Maďarsku, Nemecku, Francúzsku, 

Taliansku, Grécku, Švajčiarsku, Španielsku, Rakúsku, na Cypre, v Rumunsku, Bulharsku, 

Iráne a i., od 1979 vyučovala na Hudobno-tanečnej škole v Bratislave, 1990 – 2001 riaditeľka 

Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave a odborná tanečná pedagogička (medzi 

jej žiakov patria: M. Radačovský, sólista a choreograf, býv. riaditeľ Baletu SND, J. Varga, 

Principal dancer Het Nationale Ballet Amsterdam, Holandsko, L. Timulak, choreograf 

a sólový tanečník v súbore J. Kiliana Nederlands Dans Theater), bola členkou komisie 

mnohých medzinárodných baletných súťaží (Győr, Viedeň, Praha, Brno) a ako lektorka 

prednášala na seminároch v zahraničí (Monte Carlo, Monaco, Marseille, Francúzsko, 

Dessau, Nemecko, Győr, Maďarsko), 1984 – 2008 externe pedagogicky pôsobila na VŠMU 

v Bratislave (príprava študentov na tanečno-pedagogickú prax, v súčasnosti sa podieľa na 

bakalárskom a magisterskom štúdiu ako oponentka a konzultantka), 2004–08 riaditeľka 

a odborná tanečná pedagogička na Súkromnom tanečnom konzervatóriu D. Nebylu 

v Trnave – 70. výročie 

21. 3. 1942 †Jindřich Štyrský, Praha (*11. 8. 1899 Čermná u Kyšperka), český maliar, fotograf 

a grafi k, básnik, najvýznamnejší reprezentant českého surrealizmu, ku ktorému dospel cez 

kubizmus, európskeho medzivojnového umenia, študoval na AVU v Prahe, od 1923 člen 

umeleckého združenia Devětsil, s ktorým vystavoval, 1925–28 žil spolu s Toyen v Paríži, 

kde sa v 1926 stali tvorcami artifi cializmu (český variant surrealizmu), 1928–29 šéf výpravy 

Osvobozeného divadla, 1932–42 člen Spolku výtvarných umelcov Mánes, autor farebných 

koláží (používal farebnú koláž ako jeden z prvých európskych umelcov), fotografi ckých 

cyklov (Žabí muž, 1934, Muž s klapkami na očích, 1934 – v 1935 ich predstavil na výstave 

Skupiny surrealistov v ČSR, Pařížské odpoledne, 1935), obrazov, grafi ckých listov, kníh 

(Sny, Emilie přichází ke mně ve snu, 1933 – s jeho erotickými fotokolážami; 2001), venoval 

– 63 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

sa aj knižnej ilustrácii a scénografi i, 1930–33 vydavateľ Erotickej revue (prvá v ČSR), v 1934 

spoluzakladateľ a 1934–38 člen Surrealistickej skupiny v ČSR, v 2006 sa jeho obraz Cirkus 

Simonette na aukcii predal za 8,6 mil. Kč (prekonal rekord sumy zaplatenej za české dielo), 

v 2010 vyšla prvá monografi a o ňom od K. Srpa a L. Bydžovskej (s obrazmi, kresbami, 

grafi ckými listami, knižnými obálkami, obrazovými básňami, kolážami, scénografi ckými 

návrhmi) – 70. výročie 

21. 3. 1982 †Prof. PhDr., ThDr. Michal Lacko, SJ, Rím (*19. 1. 1920 Krásna nad Hornádom), 

slovenský cirkevný historik, gréckokatolícky kňaz, univerzitný profesor, v 1938 vstúpil 

do Spoločnosti Ježišovej, v Záhrebe absolvoval rehoľný noviciát (1940) a tiež štúdium 

fi lozofi e (1940–43) a bližšie sa zoznámil so slovanskou históriou a dedičstvom sv. Cyrila 

a sv. Metoda, 1943–45 vyučoval náboženstvo na gymnáziu a viedol jezuitských rehoľníkov 

na školastikáte v Ružomberku, 1945–49 študoval teológiu na pápežskej Gregoriánskej 

univerzite a zároveň dejiny na FF Štátnej univerzity La Sapienza v Ríme, v 1948 vysvätený 

za kňaza (podľa východného, byzantsko-slovanského obradu), v 1948 vyslaný do Inštitútu 

sv. Belarmína v belgickom Wempione, od 1949 žil v Ríme, rok študoval dejiny východnej 

cirkvi a na Gregoriánskej univerzite a 2 roky dejiny všeobecnej cirkvi, doktorát z fi lozofi e 

obhájil v 1953 na FF Štátnej univerzity La Sapienza v Ríme, doktorát z teológie v 1955 na 

Gregoriánskej univerzite v Ríme, od 1954 profesor balkánskych cirkevných dejín pápežského 

Ústavu východných štúdií (Pontifi co Instituto Orientale), od 1960 profesor na fakulte 

cirkevných dejín Gregoriánskej univerzity v Ríme, ako hosť prednášal i na iných školách 

i na univerzitách v USA (univerzita v San Franciscu, Centrum Jána XXIII. v New Yorku, 

univerzite v Cambridgei), znalec cirkevných dejín krajín východnej Európy a Balkánu, 

významná osobnosť exilu, spracoval 2-zv. bibliografi u slovacík vydaných mimo Slovenska, 

autor publikácií Nanebevzatá (1950), Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpathorum cum 

ecclesia catholica (1955), The Popes and Great Moravia in the Light of Roman Documents, 

Oriente catholico (1962), Atlas hierarchicus ecclesiae catholicae orientalis (1962), Sts Cyril 

and Methodius (1963), vedeckých prác, množstva populárnych článkov v časopisoch, 

encyklopedických hesiel, konzultor prípravnej komisie pre východné cirkvi na 2. vatikánskom 

koncile, v 1963 spoluzakladateľ Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, jeho 

meno nesie Centrum spirituality Východ – Západ p. Michala Lacka, SJ, vedeckovýskumné 

pracovisko Teologickej fakulty Trnavskej Univerzity v Košiciach – 30. výročie 

22. 3. 1312 pápež Kliment V. uverejnil bulu Vox in excelso, ktorou na nátlak francúzskeho kráľa Filipa 

IV. Pekného ofi ciálne zrušil križiacky rád templárov, po zrušení rádu (podliehali vlastne 

už len svetskej moci), vyšetrovaní a procese (1312–14) boli jeho hlavní reprezentanti 

(posledný veľmajster rádu Jacques de Molay a Geoffrey de Charney, preceptor Normandie) 

upálení 18. 3. 1314 pred katedrálou Notre Dame v Paríži (rád vznikol 1118 alebo 1119 

v Jeruzaleme, jeho zakladateľom bol francúzsky rytier Hugues de Payens /prvý veľmajster 

rádu/, povinnosťou rytierov rádu bolo chrániť Jeruzalemské kráľovstvo proti neveriacim 

a zaistiť bezpečnosť pútnikov, smerujúcich z Európy do Jeruzalema, venovali sa tiež 

štúdiu hebrejských textov, v 1127 sa vrátili do Európy, stali sa najväčším a najmocnejším 

kresťanským rytierskym rádom v stredoveku), templári boli významnou hospodárskou, 

politickou a vojenskou silou, boli podriadení samotnému pápežovi, disponovali rozsiahlym 

majetkom (v 1139 pápež Inocent II. vydal bulu, ktorá rádu udelila špeciálne privilégiá: 

mohol si ponechať všetku vojnovú korisť a súčasne bol oslobodený od platenia desiatku, 

cla a mýtneho, za udatnosť v križiackych výpravách dostávali veľké odmeny, rozsiahly 

bol i pozemkový majetok, početné hrady, kostoly, kláštory a domy, ktoré rád dostával do 

daru od šľachticov i panovníkov, vo Francúzsku boli kráľovskými bankármi a kráľovská 

pokladnica sa nachádzala v ich sídle – parížskom Templi), bulou Ad providam (2. 5. 1312) 

pápež previedol ich majetok na johanitov – 700. výročie 

22. 3. 1862 *JUDr. Emil Stodola, Liptovský Mikuláš (†28. 6. 1945 Bratislava), slovenský právnik, 

politik, právo študoval na Právnickej akadémii v Bratislave a na univerzitách vo Viedni, Prahe 

a Budapešti, pôsobil ako advokát (od 1891 v Liptovskom Mikuláši, od 1911 v Budapešti a od 

1919 v Bratislave), obhajoval národných predstaviteľov v súdnych procesoch, v 1917 založil 

– 64 – 

a redigoval Právny obzor (prvé slovenské odborné právnické periodikum), prvý predseda 

Zväzu advokátov na Slovensku, predseda správnej rady Slovenskej banky, v 1918 člen 

výkonného výboru SNR, v 1919 predložil NZ prvý návrh zákona o autonómii Slovenska, 

člen a funkcionár SNS (od 1895 člen jej ústredného vedenia; 1921–22 predseda), v 1922, 

keď sa do popredia dostalo silne nacionalistické krídlo, sa vzdal funkcie predsedu strany 

a utiahol sa z aktívneho politického života, ďalej pracoval na svojom projekte samosprávy 

Slovenska a demokratizácie verejnej správy (samosprávu chápal ako rozvinutejší a moderný 

stupeň správy, išlo mu o postupné rozširovanie samosprávy prestavbou existujúcich inštitúcií 

a zákonov), týmto problémom sa venoval v prácach O úprave užívania reči vo Švajčiarsku 

(1920), O samospráve Slovenska (1921), O jazykovom zákone a menšinových otázkach 

(1936) a O menšinách a samospráve (1938), v 2007 o ňom vyšla kniha Emil Stodola. 

Džentlmen slovenskej politiky od historičky Natálie Krajčovičovej, brat profesora, strojného 

inžiniera a vynálezcu Aurela Stodolu a národohospodára Kornela Emila Stodolu, strýko 

dramatika Ivana Stodolu – 150. výročie 

23. 3. 1862 *Gustáv Maršall-Petrovský, Báčsky Petrovec, Srbsko (†15. 6. 1916 Chicago), slovenský 

prozaik, študoval na gymnáziách v Novom Sade a Sarvaši, zo štúdií na právnickej akadémii 

v Prešove ho vylúčili pre údajný panslavizmus (1882) a pre „pokus o utvorenie tajného 

spolku“ ho vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku, 1882–90 študoval medicínu vo Viedni, 

kde pracoval v slovenskom študentskom spolku Tatran (1885–89 predseda), v 1890 

obvinený z poburovania proti maďarskej národnosti, preto nedokončil štúdium a aby sa 

vyhol väzeniu, v 1892 odišiel do USA, pôsobil tam až do smrti ako novinár a spisovateľ, 

1894 – 1901 redaktor časopisu Slovák v Amerike, neskôr bankový podnikateľ a redaktor 

Chicagského denníka, literárne debutoval po príchode na viedenskú univerzitu krátkymi 

črtami o dolnozemských Slovákoch, v 1887 vyšli Novely, ktoré vzbudili pozornosť kritiky, 

romanticko-fantazijné motívy stvárnil v historickom románe Jánošík, kapitán horských 

chlapcov (New York, 1894), v poviedkach písaných v USA zobrazoval tematiku slovenského 

vysťahovalectva (Spod závejov amerických, 1906, šíril osvetu medzi tamojšími Slovákmi, 

napísal jeden z prvých anglicko-slovenských slovníkov a orientačnú príručku amerických 

Slovákov – 150. výročie 

23. 3. 1887 *Juan Gris, vl. menom José Victoriano González-Pérez, Madrid (†11. 5. 1927 Boulogne- 

-sur-Seine, Paríž), španielsky maliar a sochár, žijúci a pôsobiaci vo Francúzsku, popri 

Picassovi a Braquovi patrí k popredným reprezentantom kubizmu, 1902–04 študoval na 

Escuela de Artes y Ofi cios v Madride (Škola umení a remesiel), 1904–05 klasické maliarstvo 

u akademického maliara José Maria Carbonera, v 1906 sa presťahoval do Paríža (ateliér 

mal v Bateau-Lavoir na Montmartri), spriatelil sa s maliarmi Henri Mattissom, Georgesom 

Braquom, Fernandom Légerom a aj s Pablom Picassom (jeho portrét z 1912 je významný 

kubistický obraz), privyrábal si ilustráciami do časopisov Le Rire, L’assiette au beurre, Le 

Charivari a Le Cri de Paris, od 1910 sa venoval len maľbe, v 1912 vystavoval 3 obrazy na 

Salon des Indépendants (Salóne nezávislých), prešiel vývojom od analytického kubizmu, po 

1913 sa stal významným reprezentantom syntetického kubizmu, maľoval predmety a zátišia 

predmetov každodennej potreby, portréty priateľov, krajiny a mestské výjavy, používal 

jasné a harmonické farby v zaujímavých kombináciách, často používal techniku papier collé 

(koláže), pre Ďagilevov Ballets Russes navrhol kulisy a kostýmy (balet Les Tentations de 

la Berë, 1924), v 1924 predniesol na Sorbonne významnú prednášku Des possibilités de la 

peinture (Možnosti maľby), najvýznamnejšie výstavy mal v Galerie Simon v Paríži (1923), 

Galerie Flechtheim v Berlíne (1923, v 1930 In memoriam Juan Gris) a v Galerie Flechtheim 

v Düsseldorfe (1925) – 125. výročie 

23. 3. 1912 *Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun, Wirsitz (†16. 6. 1977 Alexandria, 

Virginia, USA), nemecko-americký raketový konštruktér, vynálezca, významná osobnosť 

raketovej techniky, 1930–32 študoval na Technickom inštitúte v Berlíne (v 1932 bakalár), 

od 1932 študoval na Berlínskej univerzite, kde 27. 7. 1934 získal PhD. z fyziky, v 1932 

začal pracovať pre nemeckú armádu na vývoji balistických rakiet, člen NSDAP (1932) a SS 

(1933), 1937–45 viedol výskum v tajnom laboratóriu v Peenemünde (na pobreží Baltského 

– 65 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

mora), kde spolu so svojím tímom bol hlavným konštruktérom nemeckých balistických 

rakiet V1 a V2, rakety vyrábali v laboratóriách Mittelwerk väzni z koncentračného tábora, 

prvýkrát nacisti použili V 2 v 1944 v Európe a spôsobili smrť mnohým civilistom, v 1944 

zatknutý gestapom, ríšsky minister Albert Speer presvedčil Hitlera, aby znovu mohol 

viesť výskum v Peenemünde, na konci vojny sa vzdal americkej armáde s celým svojím 

tímom (500 ľudí, aj s plánmi a testovacími prototypmi), 20. 6. 1945 schválili jeho presun 

do USA (Project Paperclip), spolu s ním odtransportovali z Nemecka aj jeho raketový tím 

(126 spolupracovníkov) na americkú základňu Fort Bliss v El Paso v Texase, pracoval 

pre americkú armádu na konštrukcii balistických rakiet (testované v Novom Mexiku – asi 

70 rakiet V-2), v 1950 sa jeho tím presunul do Redstone Arsenal blízko Huntsville v Alabame 

(pracoval na vývoji rakety Jupiter, ktorá vyniesla do vesmíru prvú americkú družicu Explorer, 

1958), v 1955 dostal americké občianstvo, v 1960 jeho výskum prešiel do novozaloženej 

NASA – stal sa riaditeľom Marshall Space Flight Center NASA v Huntsville, kde viedol 

aj konštrukciu rakiet Saturn 5 pre program Apollo, v 1969 vyvinul aj prvú kozmickú 

stanicu Skylab, 1970–72 vo Washingtone viedol strategické plánovacie oddelenie NASA, 

keď Kongres USA v 1972 drasticky znížil rozpočet pre kozmické lietanie, odišiel z NASA 

a stal sa viceprezidentom kozmického koncernu Fairchild Industries Inc. v Germantown 

v Marylande, v 1975 založil súkromnú organizáciu National Space Institute, nositeľ viacerých 

vyznamenaní (Veľký záslužný kríž SRN, 1960, rakúska Medaila Wilhelma Exnera, 1969, 

Zlatá medaila Humboldtovej spoločnosti, 1975) a čestných doktorátov rôznych univerzít 

(University of Alabama, University of Pittsburgh, Saint Louis University, Technische 

Universität v Berlíne, 1963, Adelphi College, New York, Pennsylvania Military College, 

Philadelphia a i.), jeho meno nesie kráter na Mesiaci, v 1962 vyšla jeho autobiografi a Start in 

den Weltraum. Geschichte meines Lebens – 100. výročie 

23. 3. 1942 *Michael Haneke, Mníchov, rakúsky fi lmový režisér, herec, patrí medzi najvýznamnejších 

súčasných európskych fi lmárov, pochádza z hereckej rodiny (jeho otec bol režisér a herec 

Fritz Haneke a matka herečka Beatrix Degenschild), aj sám sa najprv venoval herectvu, 

rodina sa presťahovala do Viedne, študoval fi lozofi u, psychológiu a drámu na Viedenskej 

univerzite, pracoval ako fi lmový kritik, od 1967 ako redaktor, dramaturg, scenárista a neskôr 

režisér inscenácií v nemeckej TV stanici Südwestfunk (ARD), celovečerné hrané fi lmy 

začal nakrúcať po vyše 20-ročnej práci v televízii – Siedmy kontinent (1989) a Bennyho 

video (1992), v 1997 nakrútil fi lm Zámok (podľa románu Franza Kafku) a thriller Funny 

Games (nominovaný na Zlatú palmu na MFF v Cannes, Strieborný Hugo za najlepšiu réžiu 

a nominácia na Zlatého Huga za najlepší fi lm na MFF v Chicagu), ktorého remake neskôr 

sám nakrútil v USA, psychologická štúdia Pianistka (La pianiste, 2001, podľa vlastného 

scenára, s Isabelle Huppertovou) získala Veľkú cenu poroty a nomináciu na Zlatú palmu na 

MFF v Cannes, nomináciu na Cenu BAFTA ako najlepší neanglický fi lm i rad ďalších cien, 

fi lm Utajený (Caché, 2005, s Juliette Binoche) získal na MFF v Cannes cenu za najlepšiu 

réžiu, Cenu FIPRESCI, Cenu ekumenickej poroty a nomináciu na Zlatú palmu, European 

Film Award za najlepšiu réžiu a i., čiernobiela dráma Biela stuha (Das weiße Band – Eine 

deutsche Kindergeschichte, 2009) získala na MFF v Cannes Zlatú palmu za najlepší fi lm 

a Cenu FIPRESCI, Zlatý glóbus, European Film Award za najlepšiu réžiu a najlepší scenár, 

ďalšie ocenenia a nomináciu na Cenu BAFTA ako najlepší neanglický fi lm, nakrúca 

kontroverzné fi lmy, ktoré rozdeľujú publikum i kritikov, vyvolávajú nadšenie alebo naopak 

veľkú nevôľu, provokujú témami (násilie, etické otázky viny, devastácia hodnôt) i spôsobom 

stvárnenia, v eseji s názvom Film ako katarzia označil svoje fi lmy za „polemické vyhlásenia 

proti americkému fi lmu, ktorý ponúka falošné odpovede“ a za „výzvu na provokáciu 

a dialóg namiesto konzumovania a súhlasu“, pôsobil ako profesor réžie na viedenskej 

Filmovej akadémii, koncom 90. rokov sa presťahoval do Francúzska, popri fi lme sa venuje 

i divadelnej (divadelné predstavenia v Berlíne, Mníchove a Viedni: A. Strindberg, J. W. 

Goethe a H. von Kleist) a opernej réžii (Mozartov Don Giovanni v Paríži, 2006, na 2012 

pripravuje pre newyorskú operu Cosi fan tutte W. A. Mozarta), v 2007 newyorské Museum 

of Modern Art pripravilo retrospektívu jeho diela, v 2011 sa chystá nakrúcať rodinnú drámu 

Láska v nemecko-francúzskej koprodukcii (s Isabelle Huppertovou, Jeanom-Louisom 

Trintignantom a Emmanuelle Riva) – 70. výročie 

– 66 – 

23. 3. 1942 *Jindřich Pospíšil, Brno, český bicyklebalista, spolu s bratom Janom patril k najúspešnejším 

športovcom všetkých čias – 20-krát vyhrali svetový šampionát (majstri sveta 1965, 1968–81 

a 1984–88), 2-krát získali striebro na MS (1982, 1983), 16-krát víťazstvo v Európskom 

pohári a 30-krát na majstrovstvách republiky, v 1979 vyhlásení za najlepších športovcov 

roka, 1990 – 2005 tréner v rakúskom St. Pöltene – 70. výročie 

23. 3. 1992 †Prof. Friedrich August von Hayek, Freiburg (*8. 5. 1899 Viedeň), rakúsky ekonóm, 

jeden z najvýznamnejších svetových ekonómov, popredný reprezentant liberálnej 

ekonómie, 1918–21 študoval na Viedenskej univerzite (v 1921 doktor práv, v 1923 doktor 

politických vied), 1923–24 asistent výskumu u prof. J. Jenksa na New York University, 

1927–31 riaditeľ Rakúskeho inštitútu pre výskum konjunktúry (Österreichisches Institut 

für Konjunkturforschung) a súkromný docent na Viedenskej univerzite, 1931–50 profesor 

ekonómie a štatistiky na University of London (London School of Economics and Political 

Science), 1950–62 profesor spoločenských a morálnych vied na University of Chicago 

(Committee on Social Thought), 1962–67 profesor ekonómie na Albert-Ludwigs-Universität 

vo Freiburgu, v 1946 hosťujúci profesor na Stanford University, v 1950 University of 

Arkansas, 1969–70 University of Kalifornia v Los Angeles, 1968–75 čestný profesor 

Katedry ekonómie Salzburskej univerzity, 1975–92 emeritný profesor Albert-Ludwigs- 

-Universität vo Freiburgu, počas pôsobenia v Londýne vyšli jeho hlavné diela (Teória 

peňazí a obchodného cyklu, 1929, Cena a výroba, 1931, Čistá teória kapitálu, 1941, 

Cesta do nevoľníctva, 1944 – kritika všetkých socialistických a kolektivistických ideí, 

u nás vyšla v 2001, Individualizmus a ekonomický poriadok, 1949), v 1947 založil spolu 

s ďalšími ekonómami exkluzívnu liberálnu spoločnosť Mont Pelerin Society, významné 

práce vznikli aj počas pôsobenia v USA (Kontrarevolúcia vo vede, 1952, Ústava slobody, 

1960), v 1974 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu s G. K. Myrdalom za priekopnícku prácu 

v oblasti monetárnej teórie a hospodárskych cyklov a za prenikavú analýzu interdependencie 

ekonomických, sociálnych a inštitucionálnych fenoménov, objavil komunikačný cenový 

systém (ceny prenášajú medzi účastníkmi celého systému informácie o tom, čo majú 

vyrábať, čo nakupovať, aké výrobné postupy majú zvoliť a ako majú racionálne využívať 

dostupné zdroje, cenový systém je jediným účinným koordinátorom veľkého množstva 

výrobných a výmenných vzťahov v spoločnosti, keďže je cenových informácií nespočetne 

a stále sa menia, žiadna skupina ľudí nemôže kvalifi kovane rozhodovať za celú spoločnosť, 

preto je centrálne plánovanie a zasahovanie štátu do hospodárstva neprijateľné a vlastne 

nemožné /nie je zlučiteľné s individuálnou slobodou jednotlivca/, má sa vyvíjať v prostredí 

voľného trhu a konkurenčnej spoločnosti), autor monetárnej teórie hospodárskeho cyklu 

(hlavným zdrojom ekonomickej nerovnováhy sú peniaze vo forme bankových úverov, 

zníženie úrokovej miery vedie k zvyšovaniu investícií podnikateľov, na zvyšujúcu sa infl áciu 

sa naviaže „falošne“ vysoký hospodársky rast, ktorý po niekoľkých mesiacoch/rokoch 

vystrieda rýchle rastúca nezamestnanosť a spätný útlm výroby – začiatok hospodárskej 

depresie, riešenie videl v neutralite peňazí – aby centrálna banka udržiavala množstvo 

peňazí v obehu stabilné, nemenné, neskôr pripustil jeho mierny a uvážlivý rast), člen British 

Academy (1970), člen korešpondent Österreichischen Akademie der Wissenschaften (1972), 

čestný člen London School of Economics, čestný doktor práv Rikkyo University v Tokiu 

a Salzburskej univerzity – 20. výročie 

23. 3. 1987 Charta 77 vyzvala listom Michaila Gorbačova na stiahnutie sovietskych vojsk a jadrových 

rakiet z územia Československa, ďalším listom vyzvala čs. predstaviteľov, aby na 

rokovaniach s ním iniciovali riešenie tohto problému– 25. výročie 

24. 3. 1962 v Bratislave inscenáciou pásma poézie slovenských básnikov Ľudia a hviezdy (v réžii Ľuda 

Ozábala) otvorili Malú scénu SND, jej koncepcia sa viackrát menila, najprv prichýlila, 

potom sa zriekla pantomimickej skupiny Sládek – Žlábek, neskôr sa od hlavnej scény 

odlišovala len komornejším repertoárom, v 60. rokoch orientovaným na módnu absurdnú 

drámu (S. Mrożek, S. Becket, V. Havel), až do 2007 tvorila druhú domovskú scénu Činohry 

SND (popri Divadle Pavla Országha Hviezdoslava), 2007–10 bola študentským divadlom 

(Malá scéna VŠMU – ročníkové, absolventské a doktorandské predstavenia študentov 

– 67 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

a pedagógov DF VŠMU), v októbri 2010 divadlo Malá scéna STU po rekonštrukcii otvoril 

jeho principál, herec Ján Kroner (v 2011 sa zriekol postu principála), sídli v ňom Divadlo 

a.ha – 50. výročie 

25. 3. 1912 *Karol Hološko, Lednické Rovne (†20. 3. 1978 Lednické Rovne), slovenský priemyselný 

výtvarník, sklár, zakladateľ sklárskeho dizajnu na Slovensku, 1935–47 žil v Argentíne, 

pracoval v sklárskej fi rme Cristallerias de Rigoleau v Buenos Aires (od 1939 vedúci návrhár), 

vyštudoval fi gurálnu maľbu na Escuela de Bellas Artes v Buenos Aires, jeho monumentálna 

maľba Prechod generála Josého de San Martín cez Kordillery je vystavená v paláci Cristalerias 

de Rigoleau v Buenos Aires, 1947–72 vedúci návrhárskeho odd. (výtvarno-technického 

odd.) sklární v Lednických Rovniach (dnes Rona, a. s.), navrhoval stolové nápojové súpravy, 

dekoratívne vázy, dózy, fľaše, džbány a sklené plastiky –vďaka nim výroba úžitkového skla 

postúpila na svetovú úroveň, svoje výrobky vystavoval i v zahraničí (Francúzsko, Belgicko, 

Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, EXPO ’67 v kanadskom Montreale, Taliansko, Brazília, 

Venezuela, Rusko, India, USA, Fínsko), držiteľ ocenení z medzinárodných výstav (Svetová 

výstava skla v New Yorku, 1960, strieborná medaila na medzinárodnej výstave v Mníchove, 

1972, ocenenia na medzinárodných sklárskych podujatiach v Miláne, 1960, Ľubľane, 1966, 

Jablonci nad Nisou, 1973) – 100. výročie 

25. 3. 1912 *Prof. RNDr. JUDr., Ing. František Papánek, Budapešť (†25. 9. 1995 Zvolen), slovenský 

právnik a lesný ekonóm, vyštudoval právo na UK v Bratislave a lesníctvo na Vysokej škole 

poľnohospodárskej v Brne, pôsobil na Ústrednom riaditeľstve štátnych lesov v Bratislave a na 

Riaditeľstve štátnych lesov a majetkov v Žarnovici, 1948–50 oblastný riaditeľ Štátnych lesov 

na Slovensku, externý profesor lesníckej ekonomiky na Vysokej škole poľnohospodárskeho 

a lesného inžinierstva v Košiciach (1950–51 rektor), zaslúžil sa o vytvorenie Vysokej školy 

lesníckej a drevárskej vo Zvolene, profesor a vedúci Katedry lesníckej ekonomiky Lesníckej 

fakulty (1950–55 rektor), 1959–71 vedúci odboru rajonizácie v Ústave pre hospodársku 

úpravu lesov vo Zvolene, 1967–71 expert FAO (Irán), od 1970 pracovník Výskumného ústavu 

lesného hospodárstva vo Zvolene, zaoberal sa otázkami oceňovania lesov, ich klasifi kácie 

a rajonizácie, ekonomickými aspektmi hospodárskej úpravy lesa, venoval sa aj výskumu 

všeužitočných funkcií lesa a vypracovaniu teoretických základov praktického uplatnenia 

funkčne integrovaného lesného hospodárstva (Teória a prax funkčne integrovaného lesného 

hospodárstva, 1978 – optimálne skĺbenie produkčných, ekologických a environmentálnych 

funkcií lesa do harmonického systému jeho obhospodarovania), 1955–59 hlavný redaktor 

Lesníckeho časopisu SAV, autor prvých príručiek o lesníckej ekonomike, učebných textov, 

prispieval do zahraničných časopisov – 100. výročie 

25. 3. 1942 *Michal Dočolomanský, Niedzica (†26. 8. 2008 Bratislava), slovenský herec, absolvoval 

štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1964), 1964 – 2008 člen Činohry SND (Peer 

Gynt, Demetrius v Sne noci svätojánskej, Peter v Tanci nad plačom, Don Sancho v Cidovi, 

Mortimer Brewster v Brooklynskej noci, Smerďakov v Bratoch Karamazovovcoch, skvelá 

paródia Hitlera v Bockererovi), veľkej diváckej priazni sa tešil ako Jánošík v muzikáli 

Na skle maľované (réžia K. L. Zachar), ktorého hral 1974 – 2002 (624 repríz), účinkoval 

vo fi lme (Tvár v okne, 1964, Medená veža, 1970, Hriech Kataríny Padychovej, 1973, 

Skrytý prameň, 1974, Adéla ještě nevečeřela, 1977, Noční jazdci, 1981, Tajemství hradu 

v Karpatech, 1981, Plavčík a Vratko, 1981, Tisícročná včela, 1983; TV – Tri gaštanové 

kone, 1966, Červené víno, 1976, Sváko Ragan, 1976, Alžbetin dvor, 1986, Horská služba, 

1998), dokázal skvele imitovať svojich hereckých kolegov, jeho obľúbenosť u divákov sa 

odrážala aj v častých víťazstvách v anketách o najpopulárnejšieho herca roka, spolupráca 

so speváčkou E. Kostolányiovou (viaceré duetá) sa tiež podpísala na jeho veľkej popularite, 

v 2007 dostal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a Cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu, 

z iniciatívy Spolku Slovákov v Poľsku v 2010 odhalili na jeho rodnom dome v Niedzici jeho 

pamätnú tabuľu – 70. výročie 

25. 3. 1942 z Popradu sa uskutočnil prvý transport 1 000 židovských dievčat a mladých žien z východného 

Slovenska zo Šarišsko-zemplínskej župy do koncentračného tábora Osvienčim (začala 

sa prvá etapa deportácií slovenských Židov – Akcia Dávid, deportácie boli vyvrcholením 

– 68 – 

nehumánnej diskriminačnej protižidovskej politiky štátu, SR bola prvá priamo neokupovaná 

krajina, ktorá začala s deportáciami Židov – vlastnými administratívnymi prostriedkami), 

vojnové hrôzy prežilo z neho asi 25 dievčat (v 2002 v Poprade pri príležitosti 60. výročia 

tohto prvého transportu osadili pamätnú tabuľu na nástupišti železničnej stanice), o 2 dni 

nato (27. 3. 1942) nasledoval prvý transport zo západného Slovenska z bratislavskej 

Patrónky, 11. 4. 1942 z Trnavy odišiel prvý rodinný transport (rodinné deportácie), podľa 

dohody s nacistickým Nemeckom slovenská vláda bola povinná zaplatiť Nemeckej ríši 

vysídľovací poplatok za každého Žida (500 ríšskych mariek), 15. 5. 1942 Snem SR prijal 

ústavný zákon 68/1942 o vysťahovaní Židov, dodatočne legalizujúci deportácie, v auguste 

1942 vystúpil k židovskej otázke na dožinkovej slávnosti v Holíči prezident J. Tiso: „Ešte 

by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to 

kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, 

keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? 

Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil 

všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, 

myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. ... Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa 

neboli vzchopili v čas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu 

božieho: Slovák, shoď, zbav sa svojho škodcu!“ (Slovák, 18. 8. 1942, s. 4. Prejav J. Tisa 

„Čo nám patrí, z toho nikomu nič nedáme“, http://www.holocaust.cz/cz2/resources/texts/ 

niznansky_komunita, 2. 8. 2011), od marca do októbra 1942 (keď sa transporty zastavili) 

odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných asi 58 000 osôb (2/3 židovského 

obyvateľstva), posledný transport odišiel 20. 10. 1942 zo Žiliny, transporty sa znova obnovili 

na jeseň 1944 po okupácii Slovenska Nemeckom, 31. 3. 1945 odišiel posledný transport 

zo Slovenska, z vyše 70 000 židovských občanov deportovaných zo Slovenska sa po vojne 

vrátilo iba okolo 3 000, holokaust našich židovských spoluobčanov je najtragickejšou 

udalosťou našich moderných dejín – 70. výročie 

25. 3. 1972 (v noci na 26. 3.) †Rudolf Mikuš, SJ, Beckov (*9. 8. 1884 Ratkovce), slovenský cirkevný 

hodnostár, fi lozofi u študoval v Bratislave, 1912–16 študoval teológiu na univerzite 

v Innsbrucku, v 1915 vysvätený za kňaza, zakladateľ slovenskej jezuitskej provincie (v 1931 

prvý viceprovinciál jezuitov, od 12. 10. 1934 do 1942 provinciál v Bratislave, významne 

sa zaslúžil o rozvoj slovenskej jezuitskej viceprovincie), od 1942 magister novicov 

v Ružomberku, v 1942 rázne obhajoval protižidovskú politiku, počas barbarskej noci zo 

14. na 15. 4. 1950 spolu s novicmi deportovaný do sústreďovacieho kláštora v Jasove, odtiaľ 

do Podolínca, potom internovaný v kláštore v Belušských Slatinách, v časoch komunistickej 

totality väznený (v 1955 zatknutý, obvinený z vlastizrady a v procese spolu s ďalšími 

jezuitami odsúdený na 10 rokov väzenia, v 1960 prepustený na amnestiu), preložil Duchovné 

cvičenia sv. Ignáca z Loyoly, vydal modlitbovú knižku základnú príručku mariánskych 

kongregácií V službách Kráľovnej nebies – 40. výročie 

27. 3. 1942 *Michael York, vl. menom Michael Hugh Johnson, Fulmer, anglický herec, študoval 

angličtinu na Oxford University (abs. v 1964), herecké skúsenosti získaval v National 

Youth Theatre Company v londýnskom East Ende (shakespearovský repertoár), Oxford 

University Dramatic Society, v škótskom Dundee Repertoary Theatre, od v National Theater 

Company L. Oliviera, kde spolupracoval s Francom Zeffi rellim, vo fi lme debutoval v 1967 

v Zeffi relliho adaptácii Shakespearovej hry Skrotenie zlej ženy, úspech získal v role Jolyona 

v TV seriáli The Forsyte Saga (1967) a ako Tybalt v Zeffi relliho fi lme Romeo a Júlia (1968), 

k ďalším úspešným fi lmom patrili Kabaret (1972), Traja mušketieri (1973), Vražda v Orient 

Exprese (1974), Ostrov Dr. Moreaua (1977), Zeffi relliho Ježiž Nazaretský (1977, kde stvárnil 

postavu Jána Krstiteľa), Návrat troch mušketierov (1989), Mladý Yankee z Connecticutu 

na dvore kráľa Artuša (1995), účinkoval asi v 50 TV fi lmoch, hral na Broadwayi, v 1993 

vyšla jeho autobiografi a Travelling Player, v 1997 Offi cer of the Order of the British Empire 

(O.B.E.) – 70. výročie 

28. 3. 1462 veľkokniežaťom moskovským sa stal Ivan III. Vasilievič /Ivan Veľký/ 

(*22. 1. 1440 – †27. 10. 1505), dokončil zjednocovanie ruských kniežatstiev pod vládou 

– 69 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

Moskvy (základ jednotného ruského štátu), začal budovať centrálny štátny aparát, 

upevnil medzinárodnú autoritu štátu a nadviazal diplomatické styky s európskymi 

krajinami, zvrhol tatársku nadvládu, v 1497 dal zostaviť Sudebnik (veľkokniežací 

zákonník), obdobie jeho panovania (1462 – 1505) charakterizuje aj podpora rozsiahlej 

stavebnej činnosti a výstavby predovšetkým v Moskve (Kremeľ – cársky palác, chrámy: 

Uspenský /1475 – 1479/ a Blagoveščenský /1484 – 1489/), titulovaný veľkoknieža celej 

Rusi – 550. výročie 

28. 3. 1712 †Jan van der Heyden, Amsterdam (*5. 3. 1637 Gorinchem) – 300. výročie (pozri 5. 3.) 

28. 3. 1862 *Aristide Briand, Nantes (†7. 3. 1932 Paríž) – 150. výročie (pozri 7. 3.) 

28. 3. 1982 †Prof. William Francis Giauque, Berkeley, Kalifornia (*12. 5. 1895 Niagarské vodopády, 

Kanada), americký chemik, 1916–20 študoval na College of Chemistry University of 

California v Berkeley (v 1922 PhD.), kde potom pôsobil až do smrti, od 1922 asistent 

chémie, od 1934 profesor chémie na University of California v Berkeley, ako jeden z prvých 

vedcov sa venoval problematike extrémne nízkoteplotného javu (správanie hmoty pri 

teplotách blízkych k absolútnej nule -273,15 °C), objavil adiabatickú demagnetizáciu ako 

prostriedok na dosiahnutie veľmi nízkych teplôt (1926), v 1929 objavil druhý a tretí izotop 

kyslíka (s nukleónovými číslami 17 a 18), v 1933 skonštruoval prístroj, s ktorým ako prvý 

vedec dosiahol teploty nižšie ako -458 °F, usiloval sa dokázať, že tretí termodynamický 

zákon je základným prírodným zákonom, laureát Nobelovej ceny (1949) za chemickú 

termodynamiku, osobitne za výskum vlastností látok pri extrémne nízkych teplotách 

a s tým súvisiaci výskum entropie, člen National Academy of Sciences (1936), American 

Philosophical Society (1940), American Chemical Society, Institut International du Froid, 

American Physical Society, American Academy of Arts and Sciences – 30. výročie 

28. 3. 1992 †Prof. MUDr. Milan Kratochvíl, DrSc., Bratislava (*17. 10. 1919 Borský Jur), slovenský 

lekár, chirurg, 1945–50 pracoval na 1. chirurgickej klinike prof. Čárskeho, v 1950 prešiel 

na novozriadenú 2. chirurgickú kliniku prof. Šišku, 1953–62 prednosta Anatomického 

ústavu a Ústavu užitej anatómie, z Anatomického ústavu vytvoril špičkové pracovisko 

v odbore experimentálnej hepalológie, založil v ňom Výskumné laboratórium chirurgickej 

patofyziológie (položil základy hepatoportálnej chirurgie, zrodila sa tu experimentálna 

kardiochirurgia ako základ klinickej kardiochirurgie), v 1962 sa stal prednostom 

novovytvorenej Kliniky detskej chirurgie v Detskej fakultnej nemocnici, kam preniesol aj 

Výskumné laboratórium chirurgickej patofyziológie, rozvinul hrudnú chirurgiu a detskú 

kardiochirurgiu, v období normalizácie musel Kliniku detskej chirurgie opustiť (1971), 

od 1971 pôsobil ako primár v Nitre, profesor anatómie a chirurgie na LF UK v Bratislave, 

1954–55 a 1956–57 prodekan a 1957–58 a 1958–59 dekan LF UK (ako dekan zaviedol 

do výučby predklinického štúdia medicíny na LF UK v Bratislave aplikovanú anatómiu), 

významná je jeho monografi a Morphologie und Dynamik des Lebergefässsystems 

(Morfológia a dynamika cievneho riečišťa v pečeni, 1965) – 20. výročie 

29. 3. 1912 †Robert Falcon Scott, Ross Ice Shelf, Antarktída (*6. 6. 1868 Devonport), britský 

polárnik, pôvodne námorný dôstojník (fregatný kapitán), viedol 2 expedície do Antarktídy 

(1901–04 Discovery Expedition a 1910–13 Terra Nova Expedition), pri druhej expedícii 

18. 1. 1912 ako druhý po Nórovi Roaldovi Amundsenovi dosiahol južný pól (Scott, 

E. A. Wilson, H. R. Bowers, L. E. G. Oates a Edgar Evans), zahynul na spiatočnej ceste so 

4 ďalšími účastníkmi výpravy (od hladu, extrémneho chladu a vyčerpania), ich telá, vzorky, 

materiál, záznamy a denníky našla vyhľadávacia skupina až 12. 11. 1912, americká výskumná 

stanica v Antarktíde je nazvaná Amundsen – Scott South Pole Station – 100. výročie 

29. 3. 1937 †Karol Szymanowski, plným menom Karol Maciej Szymanowski, Lausanne, Švajčiarsko 

(*3. 10. 1882 Timošovka, Ruská ríša, dnes Ukrajina), poľský hudobný skladateľ a klavirista, 

najvýznamnejší poľský skladateľ 1. polovice 20. storočia, od 1892 študoval na Hudobnej 

škole G. Neuhausa v Jelizavetgrade, 1901–04 študoval vo Varšave súkromne harmóniu 

(u M. Zawirského), kontrapunkt a kompozíciu (u Z. Noskowského), v 1905 spolu s Grzegorzom 

Fitelbergom, Ludomirom Różyckim a Apolinarom Szelutom vytvoril skupinu Mladé 

– 70 – 

Poľsko (Młoda Polska), 1907–14 hodne cestoval (Berlín, Lipsko, Taliansko, Južná Afrika, 

Paríž, Londýn, 1915–16 Kyjev, Moskva a Petrohrad), počas 1. svetovej vojny intenzívne 

komponoval, po vytvorení samostatného Poľska (1918) sa snažil vytvoriť v hudbe poľský 

národný štýl, svoju tvorbu propagoval v Londýne, Paríži a USA (1920–21 – 2 razy v USA 

s huslistom Pawlom Kochańskim a pianistom Arturom Rubinsteinom, kde sa jeho tvorba 

stretla s veľkým uznaním poslucháčov i kritiky), 1927–29 riaditeľ varšavského konzervatória 

(v 1926 odmietol ponuku na miesto riaditeľa konzervatória v Káhire), 1930–32 rektor 

varšavskej Vyššej hudobnej školy (dnes Hudobná akadémia Fryderyka Chopina), čestný 

doktor Jagelovskej univerzity v Krakove (1930), čestný člen Českej akadémie vied a umení, 

Kráľovskej akadémie sv. Cecílie v Ríme (1933), Kráľovskej hudobnej akadémie v Belehrade 

a International Society for Contemporary Music, nositeľ mnohých vyznamenaní (Krzyż 

komandorski Orderu Polonia Restituta, 1934, Krzyż ofi cerski Polonia Restituta, Gwiazda 

orderu Polonia Restituta, Złoty krzyż zasługi, posmrtne Krzyż Wielki Orderu Odrodzenia 

Polski 1. triedy, vyznamenanie francúzskej Čestnej légie, juhoslovanského Radu sv. Sávu, 

talianske vyznamenania a i.), laureát Państwowej Nagrody Muzycznej (1935), v tvorbe 

spočiatku ovplyvnený R. Straussom, R. Wagnerom, A. Skriabinom, neskôr východnou 

hudbou, C. Debussym, M. Ravelom, F. Chopinom, poľskou renesančnou hudbou a goralskou 

hudbou, komponoval opery (Hagith, 1913, Król Roger, 1918–24 – získali medzinárodný 

ohlas, 21. 10. 1932 uvedený v Prahe pod taktovkou Otakara Ostrčila), balety (Mandragora, 

1920 – pantomíma, Harnasie, 1923–31 – balet-pantomíma, využil folklórne motívy poľských 

goralov, 11. 5. 1935 uvedený v Prahe, v marci a máji 1936 uvedený v Parížskej opere), 

symfónie (4 symfónie), husľové koncerty (2 husľové koncerty), komorné diela (Mity, 1915, 

2 sláčikové kvartetá, klavírne diela (9 prelúdií, 1899 – 1900, Metopy, 1915, Maski, 1916, 

3 sonáty, 20 mazúrok, 1924–25), vokálno-orchestrálne diela (Pieśni miłosne Hafi za pre hlas 

a orchester, 1914, svetoznáma Stabat Mater, 1925–26, Veni Creator, 1930, Litania Do Marii 

Panny, 1930–33), piesne pre hlas a klavír (Pieśni miłosne Hafi za, 1911, Pieśni kurpiowskie, 

1930–32), od detstva trpel na tuberkulózu (1929 strávil v sanatóriách v rakúskom Edlachu 

a švajčiarskom Davose, zomrel v sanatóriu vo švajčiarskom Lausanne), jeho meno nesú 

krakovská Filharmónia Karola Szymanowského (v 2010 hosťovala na Bratislavských 

hudobných slávnostiach s jeho Stabat mater), hudobná akadémia v Katoviciach, Múzeum 

Karola Szymanowského v Zakopanom (Vila Atma, v ktorej 1930–36 býval a komponoval 

svoje diela – o. i. 2. husľový koncert), ktoré je oddelením Národného múzea v Krakove, 

Spoločnosť Karola Szymanowského v Lodži, Spoločnosť Karola Szymanowského 

v Zakopanom, ktorá organizuje Hudobné dni Karola Szymanowského, rok 2007 (70. výročie 

úrtia) bol v Poľsku vyhlásený za Rok Karola Szymanowského – 75. výročie 

29. 3. 1982 †Carl Orff, Mníchov (*10. 7. 1895 Mníchov), nemecký hudobný skladateľ, dirigent 

a hudobný pedagóg, študoval na hudobnej akadémii v Mníchove (u H. Zilchera a H. Kaminského), 

spočiatku divadelný dirigent v Mníchove, Mannheime a Darmstadte, od 1919 

sa usadil v Mníchove, od 1924 riaditeľ Güntherovej školy v Mníchove, zameranej na 

rytmickú výchovu (známa Orffova škola – vyučovala podľa jeho metódy spojenej hudobnej 

a pohybovej výchovy), od 1936 sa venoval len komponovaniu, sústredil sa na scénické 

a kantátové diela (scénicko-kantátový triptych Trionfi – Carmina burana, Catulli Carmina, 

Trionfo di Afrodite, na latinské a sčasti nemecké texty z 13. storočia, opery: Mesiac, Múdra 

žena – dosiahla svetový ohlas, Antigona, Oidipus tyran, Prometheus, scénická hra 8 Ludus 

de nato Infante mirifi cus a i.), 1950–60 profesor kompozície na Vysokej hudobnej škole 

v Mníchove, zaslúžil sa o modernizáciu hudobnej výchovy detí (cyklus Schulwerk, neskôr 

preň vyvinul originálne bicie nástroje, od 1961 viedol Orffov inštitút pri salzburskom 

Mozarteu) – 30. výročie 

30. 3. 1912 †Karl Friedrich May, Radebeul (*25. 2. 1842 Ernstthal), nemecký spisovateľ, v mladosti 

súkromne študoval hudbu a kompozíciu, na jeho dobrodružných románoch o divokom 

západe s kultovými postavami Winnetoua, náčelníka indiánskeho kmeňa Apačov, a jeho 

pokrvného „bieleho brata“, zálesáka Old Shatterhanda (Winnetou I, II, III, IV, Old Surehand 

I, II, III, Poklad v Striebornom jazere, Čierny mustang) a knihách zasadených do Orientu 

a Stredného východu (Púšťou, I – VI, Cez divý Kurdistan, V krajine Mahdího I, II, III, V Ríši 

– 71 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

strieborného leva I, II, III, IV, s postavami Kara ben Nemsího a jeho sprievodcu Hadží Halefa 

Omara) vyrastali celé generácie čitateľov (mnohé z nich boli sfi lmované a rovnako sa tešili 

veľkej obľube u mladých ľudí po celom svete), boli preložené do 30 jazykov, adaptované 

pre javisko, ako rozhlasové hry a pre komiksy, písal aj príbehy z prostredia Nemecka, Číny 

a Južnej Ameriky, ako aj poéziu a hry, komponoval aj hudbu a hral na viacerých hudobných 

nástrojoch – 100. výročie 

30. 3. 1932 *Lýdia Vadkerti-Gavorníková, obč. menom Lýdia Vadkertiová, Modra (†22. 5. 1999 

Bratislava), slovenská poetka a prekladateľka, študovala na gymnáziu v Skalici, zmaturovala 

na Pedagogickom gymnáziu v Bratislave (1951), diaľkové štúdium slovenčiny a ruštiny na 

Vysokej škole pedagogickej v Bratislave nedokončila (absolvovala 6 semestrov), 1951–62 

učila slovenčinu a ruštinu na strednej dievčenskej škole na Dunajskej ul. v Bratislave 

a na základnej škole v Bratislave, od 1962 na invalidnom dôchodku, venovala sa literatúre, 

1978–87 redaktorka a zástupkyňa šéfredaktora časopisu Revue svetovej literatúry, v 1965 

publikovala verše v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch, od knižného debutu (zbierka 

Pohromnice, 1966 – blízka poézii konkretistov) jej básnické dielo, vytvorené v časovom 

rozpätí vyše 3 desaťročí, predstavuje 6 básnických zbierok a 2 básnické skladby (Kolovrátok, 

Víno), autorka lyricko-epickej poézie (Totožnosť, 1970, Kolovrátok, 1972, Kameň a džbán, 

1973, Piesočná pieseň, 1977, Trvanie, 1979, Hra na pár-nepár, 1992, Zrkadlenia, 1999, 

poéma Víno, 1982 – preložená do macedónčiny), zachytávajúcej svet ženy (matky, dcéry, 

manželky), jej vzťah k okoliu, rodine, prírodu, zobrazujúcej domov (vinohradnícky kraj), 

v tvorbe uplatňovala motivické prvky a kompozičné princípy ľudovej slovesnosti v modernom 

básnickom jazyku, jej básne preložili do viacerých jazykov, prebásnila V. Vysockého: 

Môj Hamlet (1985), prekladala z francúzštiny (Chytráctvo majstra Pathelina – francúzska 

veršovaná komédia z 15. storočia, 1972, J. Racine: Faidra, 1976 – s J. Boorom), nemčiny 

(J. R. Becher: Sedem premien, 1975 – s J. Slivkom) a češtiny – 80. výročie 

30. 3. 1937 *PhDr. Milan Vároš, Bytča, slovenský spisovateľ a publicista, absolvoval štúdium 

žurnalistiky na FF UK v Bratislave (1962), 1960–69 redaktor denníka Smena, od 1969 

redaktor vo vydavateľstve Smena (redigoval edíciu Dobrodružné romány), počas 

normalizácie nemohol publikovať, od 1990 šéfredaktor týždenníka Život, od 1995 aj 

šéfredaktorom mesačníka Rodina, literárne debutoval v 1964 reportážou Hitler žije, chyťte 

ho!, autor literatúry faktu (Osudy zlatých pokladov, 1970, Poklady smrti, 1970, Vraky 

lákajú, Záhreb 1984, Posledný let generála Štefánika, 1991, Putovanie za krajanmi – získal 

za ňu Zlatú medailu OSN a Cenu a prvé čestné uznanie Pamätnej nadácie Dr. Jána Papánka 

v New Yorku, 1995, Vraky plné pokladov, 2002, Stratené slovenské poklady, 2006, Záhady 

Nesmrteľnej milenky. Beethoven, ženy, Slovensko, 2006) – 75. výročie 

31. 3. 1387 v Stoličnom Belehrade korunovali za uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského 

(*15. 2. 1368 – †9. 12. 1437) – 625. výročie 

31. 3. 1837 †John Constable, Londýn (*11. 6. 1776 East Bergholt, Suffolk), anglický romantický 

maliar, najvýznamnejší anglický krajinár na začiatku 19. stor., zakladateľ modernej 

realistickej krajiny, v 1795 sa stretol so sirom Georgeom Beaumontom, znalcom, zberateľom 

a amatérskym maliarom, ktorý ho veľmi podporoval v maliarskej tvorbe, od marca 

1799 študoval umenie na Kráľovskej akadémii v Londýne, v 1802 prvýkrát vystavoval 

v Kráľovskej akadémii, maľoval anglický vidiek – dedinské cesty, polia a lúky vedúce popri 

rieke Stour, konské vozy, lode v Dedhame či Flatforde, najvýznamnejšie diela sú obrazy 

z údolia pri rieke Stour v rodnom Suffolku (oblasť nazývaná Constable country): Dedham 

Vale (1802), Dedham Vale: Morning (1811), Flatford Mill from a Lock on the Stour (1811), 

Stour Valley and Dedham Village (1815), Flatford Mill (1817), Dedham Vale (1828), ale 

aj z londýnskeho Hampsteadu, v 1821 namaľoval majstrovské dielo Voz na seno (The Hay- 

-Wain, na Salóne v 1824 v Paríži zaň dostal zlatú medailu), k ďalším známym dielam tohto 

obdobia patria: Stratford Mill (1819–20), View on the Stour near Dedham (1822), The 

Lock (1824), The Leaping Horse (1825), namaľoval aj niekoľko portrétov, v 1819 sa stal 

mimoriadnym členom Royal Academy of Arts (obraz The White Horse, 1819), v 1829 riadny 

člen Royal Academy of Arts (obraz Dedham Vale, 1828), v 1829 vystavoval v Kráľovskej 

– 72 – 

akadémii pochmúrny obraz Hadleigh Castle, vyučoval krajinomaľbu v Kráľovskej akadémii, 

na rozdiel od Londýna, kde jeho diela spočiatku neprijala kritika ani verejnosť (v Anglicku 

za svojho života predal len 20 obrazov), uznania a slávy sa dočkal v Paríži, kde ho nadšene 

prijali, ovplyvnil francúzske krajinárstvo, barbizoncov, impresionistov a pointilistov, 

maľoval štúdie prírody, v ktorých zachytával krajinu so zvláštnym dôrazom na farbu a svetlo, 

jedinečné sú jeho štúdie mračien, zachytávajúce momentálne (prchavé) vlastnosti meniacej 

sa oblohy a atmosféry, používal efekty svetla na vytvorenie určitej nálady, po manželkinej 

smrti (1828) vychoval všetkých 7 detí, jeho dcéra Isabel Constable (dedička) odkázala 

väčšinu jeho diela Victoria and Albert Museum v Londýne – 175. výročie 

marec 1922 *Julius Kambarage Nyerere, nazývaný aj Mwalimu (Učiteľ), Butiama, Tanganika 

(†14. 10. 1999 Londýn), tanzánsky politik a štátnik, prvý premiér nezávislej Tanganiky 

(1961), prvý prezident Tanzánie (1964–85), 1949–52 absolvoval štúdium na Edinburgh 

University (prvý študent z Tanganiky na britskej univerzite, magister histórie a ekonómie 

v 1952), v 1952 sa vrátil do Tanganiky, pracoval ako učiteľ, v 1953 sa stal predsedom 

Tanganickej africkej asociácie, ktorý v 1954 transformoval na Tanganický africký národný 

zväz (jeho predseda, hlásal sociálnu rovnosť, rasovú harmóniu a odmietala rasovú 

a etnickú diskrimináciu), stál v čele boja proti kolonializmu a za nezávislosť Tanganiky, 

keď 9. 12. 1961 Tanganika dosiahla nezávislosť, stal sa jej prvým premiérom, no o mesiac 

rezignoval z funkcie, v 1962 zvolený za prezidenta republiky Tanganika, 1964–85 

prezident Spojenej republiky Tanzánie (Tanganika a Zanzibar), realizoval socialistickú 

politiku (kolektivizácia dedinských fariem, kampaň za gramotnosť, bezplatné všeobecné 

vzdelávanie), v 1985 rezignoval z funkcie prezidenta, v čase jeho rezignácie Tanzánia 

bola jednou z najchudobnejších krajín sveta (s veľmi nízkou úrovňou poľnohospodárstva 

a chronicky nerozvinutou priemyselnou a dopravnou infraštruktúrou), v 1963 jeden zo 

zakladateľov Organizácie africkej jednoty, v 1990 odstúpil z funkcie predsedu politickej 

strany Chama Cha Mapinduzi – 90. výročie 

marec 1942 (do novembra 1943) uskutočnila sa nacistická Operácia Reinhard (aj Akcia Reinhard 

Einsatz Reinhard, súčasť konečného riešenia židovskej otázky), jej cieľom bolo vyhladenie 

židovského obyvateľstva na území okupovaného Poľska (Generálny government – regióny 

Varšava, Krakov, Lublin, Radom a Ľvov, asi 2 284000 Židov), akciu zastrešoval Heinrich 

Himmler, riadil ju Brigadeführer SS Odillo Globocnik a za jej organizáciu a osadenstvo 

zodpovedal Sturmbannführer SS Hermann Höfl e, fyzická likvidácia sa uskutočňovala 

v 3 vyhladzovacích táboroch vo východnom Poľsku – Belzec, Sobibór a Treblinka, 

v táboroch smrti v mnohých prípadoch čas medzi príchodom a smrťou a následným spálením 

prestavoval len niekoľko hodín, jej obeťami sa stalo asi 1,5 – 1,75 milióna poľských 

Židov (Belzec – 550 000 – 600 000, Sobibór – 250 000, Treblinka – 750 000 – 900 000), 

úlohou ďalšej akcie Sonderaktion 1005 bolo zničiť dôkazy o tomto masovom vraždení, po 

vojne niektorí strážcovia boli odsúdení v Norimberskom procese, mnohí iní vykonávatelia 

a aktéri Einsatz Reinhard a Sonderaktion 1005 však unikli spravodlivosti – 70. výročie 

marec 1992 (do decembra 1995) konala sa vojna v Bosne, 29. 2. – 1. 3. 1992 sa uskutočnilo referendum 

o nezávislosti Bosny a Hercegoviny (Srbi ho bojkotovali), na jeho základe bosniansky 

parlament 5. 3. 1992 vyhlásil nezávislosť od SFRJ (6. 4. a 7. 4. 1992 nezávislosť Bosny 

a Hercegoviny uznali Európska únia a USA), politický konfl ikt prerástol do občianskej 

vojny, Srbi začali otvorený boj, asi po 6 týždňoch obsadili 60 % Bosny a Hercegoviny, 

uskutočňovali etnické čistky, 7. 4. 1992 vyhlásila nezávislosť Srbská republika Bosna 

a Hercegovina (od 12. 8. 1992 Republika Srpska), 27. 4. 1992 srbský parlament prijal 

ústavu, 29. 4. vznikla Juhoslovanská zväzová republika (Srbsko a Čierna Hora), 3. 7. 1992 

Chorváti vyhlásili autonómnu oblasť Herceg-Bosna, zahŕňajúcu tretinu územia Bosny, 

neokupovanú Srbmi, etnické čistky sa uskutočňovali v Republike srbskej, ale rozšírili 

sa aj v oblastiach kontrolovaných moslimami a Chorvátmi, do vnútorných bojov medzi 

moslimami, bosnianskymi Srbmi a Chorvátmi sa zapájala juhoslovanská armáda, 

podporujúca Srbov, a armáda Chorvátska, mierové sily OSN (UNPROFOR) zabezpečovali 

a distribuovali humanitárnu pomoc, kontrolovali dodržiavanie bezletovej zóny nad 

– 73 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

územím a zabezpečovali správu bezpečnostných zón (6 zón: Sarajevo, Tuzla, Žepa, 

Goražde, Srebrenica a Bihać), vytvorených na ochranu civilného obyvateľstva, ktoré 

muselo opustiť svoje domy, z iniciatívy OSN a ES boli predložené 2 plány na ukončenie 

konfl iktu (v januári 1993 Vanceov-Owenov plán a v auguste 1993 Owenov-Stoltenbergov 

plán, postavené na rozdelení Bosny a Hercegoviny podľa etnického zastúpenia), avšak 

zúčastnené strany konfl iktu ich neakceptovali, NATO uskutočnilo v Bosne počas vojny 

2 vojenské operácie (Deny Flight, Deliberate Force), po zdĺhavých rokovaniach prezidenti 

Bosny Alija Izetbegovič, Chorvátska Franjo Tudjman a Juhoslovanskej zväzovej republiky 

Slobodan Miloševič parafovali 21. 11. 1995 v americkom Daytone dohodu (Daytonská 

dohoda, ofi ciálne podpísaná 14. 12. 1995 v Elyzejskom paláci v Paríži), ktorou sa skončila 

vojna v Bosne a Hercegovine a Bosna bola rozdelená na moslimsko-chorvátsku Federáciu 

Bosny a Hercegoviny a Republiku srbskú, bosnianska vojna bola najdlhšia, najnásilnejšia 

a najničivejšia európska vojna v 2. polovici 20. stor. a konfl ikt s najväčším počtom obetí 

od 2. svetovej vojny v Európe, vojnové zločiny súdil Medzinárodný súdny tribunál 

v Haagu – 20. výročie 

– 74 – 

APRÍL 

1. 4. 1922 †Karol I. Habsburský (Karl Franz Joseph Ludwig Hubert Georg Otto Marie von 

Habsburg-Lothringen), Ouinta do Monte, Madeita, Portugalsko (*17. 8. 1887, zámok 

Persenbeug), rakúsky arcivojvoda a cisár, 21. 10. 1911 sa oženil s princeznou Zitou de 

Bourbon-Parma, po zavraždení arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve (1914) sa stal 

následníkom trónu Rakúsko-Uhorska, po smrti cisára Františka Jozefa I. (21. 11. 1916) sa stal 

cisárom Rakúska, generál poľný maršal rakúsko-uhorskej armády, 30. 12. 1916 korunovaný 

za apoštolského kráľa Uhorska (Karol IV., 1916–18), posledný cisár Rakúsko-Uhorska 

(1916–18), český kráľ (Karol I.), 31. 10. 1918 Uhorsko ofi ciálne ukončilo personálnu úniu 

medzi Rakúskom a Uhorskom, 11. 11. 1918 prestal vykonávať svoje kompetencie a cisárska 

rodina opustila Schönbrunn, 3. 4. 1919 rakúske národné zhromaždenie schválilo vypovedanie 

z krajiny a konfi škáciu habsburského rodinného majetku, 1919–21 žil s rodinou v exile vo 

Švajčiarsku, v 1921 sa dvakrát neúspešne pokúsil o reštauráciu monarchie v Maďarsku 

(Karolov puč), od 19. 11. 1921 žil na Madeire, v 2004 beatifi kovaný – 90. výročie 

1. 4. 1922 *Prof. JUDr. Ján Tomko, DrSc., Miklušovce (†24. 10. 1991 Modra-Kráľová), slovenský 

právnik, vedúci Katedry medzinárodného práva, profesor a dekan PF UK v Bratislave 

(1959–61), špecializovaný na medzinárodné právo (Medzinárodné právo a politika 

v dokumentoch – zost. spolu s A. Kopšom, 1974), autor učebných textov (Medzinárodné 

právo verejné, 1988, Medzinárodné právo súkromné, 1977), štúdií a článkov publikovaných 

v domácich i zahraničných časopisoch, člen Stáleho arbitrážneho súdu v Haagu – 90. výročie 

1. 4. 1952 †Ferenc Molnár, vl. menom Ferenc Neumann, New York (12. 1. 1878 Budapešť), 

maďarský dramatik a prozaik, novinár, hoci sa pripravoval na právnickú kariéru, pracoval 

ako novinár, počas 1. svetovej vojny vojnový korešpondent, plodný autor hier (Diabol, 

1907 – dosiahol prvý veľký úspech, Liliom, 1909, Gardista, 1910, Labuť, 1920, Červený 

mlyn, 1923, Olympia, 1928, úspešne sa hrali v Rakúsku, Nemecku a USA), románov 

(Hladné mesto, 1900 – prvý román, Chlapci z Pavlovskej ulice, 1907 – priniesol mu 

najväčší úspech, patrí ku svetovej klasike detskej literatúry, viackrát sfi lmovaný) a poviedok 

(zbierka poviedok Hudba, 1908), viaceré jeho diela boli sfi lmované (Gardista, 1931, Labuť, 

1956 – posledný fi lm G. Kellyovej, a i.), pre židovský pôvod emigroval pred nacistickou 

perzekúciou do USA – 60. výročie 

2. 4. 1912 *František Šubert, Hodonín (†30. 8. 2001 Bratislava), operný spevák tenorista, od 1943 

sólista brnianskej opery, dlhoročný sólista Opery SND (1950–1952 a 1953–77, medzitým 

1 sezónu učiteľ spevu v Hodoníne – 1952–53; Janík v Predanej neveste, 1954, Princ 

v Rusalke, 1954, Dalibor, 1957, Lenský v Eugenovi Oneginovi, 1952, Almaviva v Barbierovi 

zo Sevilly, 1951, Pinkerton v Madame Butterfl y, 1955, Alfréd v Traviate, 1955, Don Carlos, 

1956, Faust vo Faustovi a Margaréte, 1956, Radames v Aide, 1959, Sadko, 1960, Turiddu 

v Sedliackej cti, 1961), otec speváka Petra Šuberta – 100. výročie 

2. 4. 1982 inváziou Argentíny sa začala vojna o Falklandské ostrovy (Argentína, ku ktorej 1810–33 

patrili, ich nazýva Malvíny), ležiace približne 500 kilometrov od pobrežia Argentíny, 

Argentína dobyla hlavné mesto Port Stanley a obsadila ostrovy, ktoré boli britskou 

kolóniou od 1883, 25. 4. 1982 britské jednotky znovu dobyli ostrov Južná Georgia, 

30. 4. – 12. 6. 1982 sa uskutočnila séria 6 bombových útokov RAF proti argentínskym 

pozíciám na Falklandoch, 21. 5. 1982 sa na ostrovoch vylodili britské vojská (4 000 vojakov), 

1. 6. 1982 sa vylodilo ďalších 5 000 britských vojakov, konfl ikt sa skončil 14. 6. 1982 

kapituláciou Argentíny (11. – 14. 6. prebiehali boje o hlavné mesto Stanley, 14. 6. 1982 ho 

Briti dobyli), porážka Argentíny v tejto vojne prispela k pádu argentínskej vojenskej junty, 

Argentínčania dodnes považujú územie týchto ostrovov za svoje – 30. výročie 

3. 4. 1922 zvolili za generálneho tajomníka Ústredného výboru Ruskej komunistickej strany 

(boľševikov) Josifa Vissarionoviča Stalina (*18. 12. 1879 Gori – †5. 3. 1953 Moskva), 

funkciu zastával do smrti, po Leninovej smrti (1924) odstránil a zlikvidoval svojich rivalov 

– 75 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

v KS a stal sa neobmedzeným krutým diktátorom, obeťami represálií a teroru, ktoré 

rozpútal, sa stali milióny ľudí – 90. výročie 

4. 4. 1562 (do 5. 4. 1562) odohrala sa bitka pri Sečanoch (jeden z najkrvavejších stretov uhorského vojska 

s Turkami) – neúspešný pokus Jána Balassu dobyť hrad Sečany spod tureckej správy 

(1. 4. 1562 sa kapitán banských miest Ján Balaša s vojskom /asi 10 000 mužov – poddaní, 

baníci a remeselníci/ pokúsil dobyť hrad Sečany, tureckej posádke prišli na pomoc 

jazdci bega Hasana z Fiľakova, ktorí 4. 4. 1562 napadli obliehateľov, Turci zajali 

preddunajského hlavného kapitána Jána Kružiča i krupinského kapitána Tomáša Pálfi ho, 

5. 4. 1562 sa Balaša so zvyškom vojska dal na ústup, no turecká jazda ich zatlačila do 

močiarov, zranený Balaša sa dostal do Zvolena), Balašovo vojsko utrpelo v bitke zdrvujúcu 

porážku (zahynuli dve tretiny vojakov a asi 1 000 Turci odvliekli do zajatia) – 450. výročie 

4. 4. 1932 *Prof. RNDr. Ladislav Kováč, DrSc., Závažná Poruba, slovenský biochemik, fi lozof vedy, 

esejista, politik a diplomat, emeritný profesor na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty 

a vedúci Centra pre kognitívnu biológiu Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, 1950–54 

študoval biochémiu na Karlovej univerzite v Prahe, 1957–70 pôsobil na Katedre biochémie 

Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (odborný asistent, docent, profesor, vedúci katedry), 

počas normalizácie perzekvovaný, v 1970 musel opustiť katedru z politických dôvodov, 

1967–68 hosťujúci profesor v Max-Planck Institut für Ernährungsphysiologie v Dortmunde 

(Nemecko), 1969–70 hosťujúci profesor na Cornell University v Ithace (USA), 1970–76 

klinický chemik v Psychiatrickej liečebni v Pezinku, 1982–83 vedecký pracovník v Centre 

de Génetique Moléculaire, CNRS v Gif-surYvette (Francúzsko), v 1985 hosťujúci profesor 

na Univerzite v Štokholme (Švédsko), 1986–87 hosťujúci profesor na Univerzite v Bordeaux 

II (Francúzsko) a 1988–89 hosťujúci profesor na Univerzite v Buenos Aires (Argentína), 

1977–89 vedecký pracovník, vedúci odd. bioenergetiky Ústavu fyziológie hospodárskych 

zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji, 1989–90 minister školstva, mládeže a telesnej výchovy vo 

vláde národného porozumenia (VPN), od 1992 profesor biochémie na Katedre biochémie 

Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, 1991–92 veľvyslanec ČSFR pri UNESCO 

v Paríži, 1997–99 hosťujúci profesor na Konrad Lorenz Institutut für Evolutions- und 

Kognitionsforschung v Alternberg Donau (Rakúsko), celý svoj život venoval pedagogickej 

a vedeckovýskumnej práci ako jej neoddeliteľnej súčasti, špecializovaný na bioenergetiku 

(štúdium energetických aspektov životných procesov s využitím metód biochémie, fyzikálnej 

chémie a molekulárnej biológie) a tiež kognitívnu biológiu, autor 150 vedeckých publikácií 

(v oblasti biochémie, genetiky a neurobiológie v medzinárodných časopisoch Biochimica et 

Biophysica Acta, European Journal of Biochemistry, Biochemical and Biophysical Research 

Communications, Archives of Biochemistry and Biophysics, Molecular and Cellular Genetics, 

Current Genetics, FEBS Letters, Nature, Science, Proceedings of the National Academy of 

Sciences USA, Experientia), 2 kníh esejí o vede, fi lozofi i, pedagogike a politike (Kolieska 

na anjelovi alebo V zemi, kde zajtra znamená včera, 1991, Prírodopis komunizmu: Anatómia 

jednej utópie, 2007) a desiatok popularizačných esejí o vede, vzdelávaní, politike a kultúrnej 

politike v slovenských a českých časopisoch, zahraničný člen Slovenskej akademickej 

spoločnosti, zahraničný člen Učenej spoločnosti ČR (zvolený 1994), zakladajúci člen 

Internationale Akademie Schloss Baruth (1996), člen Konrad Lorenz Institut für Evolutionsund 

Kognitionsforschung (zvolený 1999), World Innovation Foundation (zvolený v 2001), 

zahraničných vedeckých spoločností, rád a výborov a i. – 80. výročie 

4. 4. 1932 †Friedrich Wilhelm Ostwald, Lipsko (*2. 9. 1853 Riga), nemecký chemik, fyzikálny 

chemik a fi lozof, 1872–75 študoval chémiu na univerzite v Tartu, 1877–81 asistent na 

univerzite v Tartu, 1881–86 profesor chémie na Polytechnike v Rige, 1887 – 1906 profesor 

fyzikálnej chémie na Lipskej univerzite, 1904–05 na Harvard University v Cambridgei 

(Massachusetts), jeden zo zakladateľov klasickej fyzikálnej chémie, priekopník v oblasti 

elektrochémie, venoval sa problematike elektrolytickej disociácie, chemickej kinetiky 

a katalýzy, objavil Ostwaldov zrieďovací zákon, autor učebníc (Lehrbuch der Allgemeinen 

Chemie, 1884, Grundriss der Allgemeinen Chemie, 1889, Hand- und Hilfsbuch zur 

Ausführung physikalisch-chemischer Messungen, 1893), v 1887 založil a až do 1922 

– 76 – 

vydával Zeitschrift für physikalische Chemie, v 1894 založil Nemeckú elektrochemickú 

spoločnosť (od 1902 Nemecká Bunsenova spoločnosť pre aplikovanú fyzikálnu chémiu), 

laureát Nobelovej ceny za chémiu (1909) za práce v oblasti katalýzy, chemickej rovnováhy 

a reakčnej rýchlosti, autor fi lozofi ckých diel Der energetische Imperativ, Moderne 

Naturphilosophie, Die Pyramide der Wissenschaften, Arbeiten zum Monismus, v 1902 

založil a do 1921 vydával Annalen der Naturphilosophie, venoval sa aj štúdiu farieb (Die 

Farbenlehre, Die Harmonie der Farben), nositeľ čestných doktorátov univerzít v Nemecku, 

Veľkej Británii a USA, čestný člen vedeckých spoločností v Nemecku, Švédsku, Nórsku, 

Rusku, Veľkej Británii a USA – 80. výročie 

4. 4. 1932 *Anthony Perkins, New York (†12. 9. 1992 Hollywood, Los Angeles, Kalifornia), americký 

divadelný a fi lmový herec, 1951–52 študoval na Rollins College vo fl oridskom Winter Park 

a 1952–53 na Columbia University v New Yorku, od 1954 debutu na Broadwayi v hre Tea 

and Sympathy v réžii Eliu Kazana (dostal Theatre World Award, 1955) úspešne účinkoval 

v ďalšej hre Look Homeward, Angel, v 1956 zaujal vo fi lme W. Wylera Presvedčenie 

(s Gary Cooperom a Dorothy McGuire, za úlohu kvakera Josha Birdwella bol nominovaný 

na Oscara v 1957 a v 1957 dostal Zlatý glóbus ako mužský herecký objav roka), vo fi lmoch 

Green Mansions (1959 – s Audrey Hepburnovou) či Tall Story (1960 – s Jane Fondovou), 

hrával nesmelých a rozporuplných mladíkov, neskôr presvedčivo stvárňoval psychotické 

postavy, preslávila ho úloha psychopata Normana Batesa v Hitchcockovom psychothrilleri 

Psycho (dostal Cenu BAFTA pre najlepšieho herca, v 1960 ho časopis Premiere zaradil na 

4. miesto v rebríčku 100 najväčších fi lmových postáv všetkých čias), ktorého stvárnil aj 

vo Franklinovom Psycho II (1983), vo svojom režijnom debute Psycho III (1986, v 1987 

mu americká Academy of Science Fiction, Fantasy & Horror Films udelila Cenu Saturn 

pre najlepšieho herca) a Garrisovom Psycho IV (1990), upútal aj v Litvakovej fi lmovej 

adaptácii románu F. Saganovej Máte rada Brahmsa? s názvom Goodbye Again (1961, 

s Ingrid Bergmanovou a Yvesom Montandom, dostal cenu za najlepší herecký výkon na 

MFF v Cannes v 1961, taliansku cenu David di Donatello, belgickú Grand Prix International 

Award, francúzsku Victoire de Cinema) a vo fi lme Proces režiséra O. Wellesa (1962, 

adaptácia románu F. Kafku), na MFF v španielskom San Sebastian dostal Donostia Lifetime 

Achievement Award za prínos do fi lmového a televízneho zábavného priemyslu (1991), 

k úspechom na Broadwayi patrili úlohy v hre Petera Shaffera Equus (1977) a Bernarda 

Slada Romantická komédia (1979), v 1996 vyšla jeho biografi a Anthony Perkins: Split 

Image od Charlesa Winecofa, prepadol drogovej závislosti, zomrel na komplikácie vyvolané 

AIDS – 80. výročie 

4. 4. 1932 *Andrej Tarkovskij, Zavražie (†28. 12. 1986 Paríž), ruský fi lmový režisér, hoci počas 

režisérskej kariéry nakrútil len 7 fi lmov, zaradil sa medzi najvýznamnejšie postavy svetovej 

kinematografi e, jeho nonkonformné, originálne, formálne novátorské diela majú hlboký 

duchovný, etický a fi lozofi cký rozmer, 1951–52 študoval orientalistiku v Moskovskom 

inštitúte orientalistiky, 1954–60 na VGIK (u režiséra M. Romma), intenzívne ho zaujal 

európsky fi lm (predovšetkým Bergman, Fellini), spriatelil sa s A. Končalovským (spolužiak), 

s ktorým napísal aj scenár svojho absolventského fi lmu Valec a husle, v 1962 debutoval 

snímkou Ivanovo detstvo, lyrickou obrazovou fantáziou z obdobia 2. svetovej vojny, 

bezprostredne ocenenou v zahraničí (Zlatý lev na MFF v Benátkach 1962, Zlatá brána na 

MFF v San Franciscu 1962, Hlavná cena na MFF v Acapulcu...), odvtedy sa trvalo boril 

s obštrukciami a zákazmi zo strany sovietskej komunistickej byrokracie, s Končalovským 

napísal aj scenár svojho druhého fi lmu Andrej Rublev (1966), životopisnej drámy veľkého 

ruského maliara ikon (v 1967 dostal pozvanie na MFF v Cannes ako súčasť sovietskej 

fi lmovej retrospektívy, no Sovieti pozvanie odmietli so zdôvodnením, že je „nedokončený“, 

pozvanie na MFF v Cannes v 1969 už akceptovali a dostal Cenu FIPRESCI, bol 

distribuovaný vo Francúzsku a niektorých ďalších európskych štátoch, v ZSSR pozastavili 

jeho premietanie – uvoľnený až v 1971), v druhej polovici 60. rokov nemohol nakrúcať, hoci 

mal veľké renomé v zahraničí, v 1972 mu dovolili (ako „sovietsku odpoveď“ na Kubrickovu 

2001: Vesmírnu odyseu) adaptovať sci-fi román Stanislava Lema Solaris (Lem fi lm neprijal 

pre „nevernosť predlohe“, no na fi lmových festivaloch mal pozitívny ohlas, Grand Prix 

– 77 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

Spécial du Jury a Cena FIPRESCI na MFF v Cannes 1972), v 70. rokoch učil na VGIK, 

autobiografi cký fi lm Zrkadlo (1975, talianska cena David di Donatello za najlepší zahraničný 

fi lm, 1980) bol uvoľnený iba v limitovanej distribúcii, fi lm Stalker (1979, Cena kritiky na 

MFF v Terste 1981, Cena FIPRESCI na MFF sci-fi fi lmov v Madride, 1981), adaptácia sci-fi 

novely bratov Strugackých Piknik pri ceste, mal zákaz distribúcie až do konca 80. rokov, 

tým sa vlastne defi nitívne uzavreli jeho možnosti nakrúcať doma, aby sa Sovieti zbavili 

nepohodlného „troublemakera“, vyslali ho v 1980 na študijný pobyt do Talianska, ktorý 

využil na cesty a úspešné prednášky v západnej Európe, so svojím priateľom, talianskym 

scenáristom T. Guerrom napísal scenár fi lmu Nostalgia (1983, nakrútený v Taliansku, Veľká 

cena za tvorivý prínos, Cena FIPRESCI a Cena ekumenickej poroty na MFF v Cannes 1983), 

štúdie pocitov Rusa, konfrontujúceho svoje prežívanie a vzťahy v Taliansku so spomienkami 

na vlasť (to priateľské pracovné puto Nostalgie zaznamenal aj ich spoločný hodinový TV 

fi lm Tempo di Viaggio /Voyage in Time/), po dokončení fi lmu sa rozhodol ostať v emigrácii, 

v 1983 v londýnskej Covent Garden režíroval Musorgského operu Boris Godunov, v 1986 

dokončil posledný fi lm Obeť (nakrútený vo Švédsku, 4 ceny na MFF v Cannes 1986 – Veľká 

zvláštna cena, Cena za najlepšie umelecké stvárnenie – kamera Svena Nykvista /dlhoročný 

spolupracovník Bergmana/, Cena FIPRESCI a Cena ekumenickej poroty, pre vážny 

zdravotný stav ceny prebral jeho syn Andrej), napísal knihu Zapečatený čas /Запечатлённое 

время, Sculpting in Time/ (vyšla v nemčine v 1986, v 1987 v angličtine, originálny ruský 

text vyšiel /bez poslednej kapitoly Obeť/ až v 2002 v zborníku Andrej Tarkovskij), jeho 

úvahy a názory na fi lm, na fi lm ako umenie, na svoje fi lmy a ich poetiku, zomrel v Paríži 

na rakovinu, je pochovaný na ortodoxnom cintoríne pre ruských emigrantov v Sainte- 

-Geneviève-des-Bois, I. Bergman ho považoval za najvýznamnejšieho režiséra všetkých 

čias, v 1989 bol v Rusku založený Fond Andreja Tarkovského, ktorý uskutočňuje festivaly 

a výstavy venované Tarkovského tvorbe a vykonáva archívnu činnosť, od 1993 sa v rámci 

MFF v Moskve udeľuje Cena A. Tarkovského pre najlepší fi lm súťažného alebo nesúťažného 

programu, syn básnika Arsenija Tarkovského – 80. výročie 

5. 4. 1837 zanikla študentská Spoločnosť česko-slovanská na ev. lýceu v Bratislave (založená 

študentmi lýcea v 1829, prvým predsedom bol profesor Juraj Palkovič), jej cieľom bolo 

vyučovať a vzdelávať členov v materinskom jazyku, na jej pôde fungoval čulý literárny 

život, organizovala aj vychádzky na pamätné miesta (výlet na Devín 24. 4. 1836), 

nariadenie Uhorskej miestodržiteľskej kráľovskej rady v Budíne z 20. 9. 1836 zakázalo 

študentské spoločnosti v Uhorsku, jej činnosť sa preniesla na Katedru reči a literatúry 

československej na lýceu a pokračovala pod vedením Ľ. Štúra ako Ústav reči a literatúry 

česko-slovanskej (Slovanský ústav, Slovenský ústav) – 175. výročie 

5. 4. 1912 *František (Fraňo) Gibala, Krajná Poľana (†8. 9. 1987 Bratislava), slovenský 

sochár, 1928–33 študoval na Štátnej priemyselnej škole kameňosochárskej v Hořiciach 

(v Podkrkonoší), 1933–37 na odd. monumentálneho sochárstva na Akadémii výtvarných 

umení v Prahe (u prof. Bohumila Kafku), autor portrétov a búst (Jonáš Záborský, Ľudovít 

Fulla, Dezider Milly), komorných plastík, sôch (socha Janka Kráľa v Sade Janka Kráľa 

v Bratislave, socha Ľ. Štúra v Levoči, socha sv. Františka v Prešove), pamätných tabúľ, 

súsoší (súsošie Cyrila a Metoda v obci Branč), venoval sa tiež monumentálnej tvorbe 

pre architektúru (sochárska výzdoba priečelia Štátnej banky v Prešove, 1941–42), tvorbe 

sochárskych diel pre architektúru, sakrálnej tvorbe (sochy a reliéfy v interiéri farského 

kostola Sedembolestnej Panny Márie v Poprade, 1939–42, socha Panny Márie Lurdskej na 

bratislavskej Kalvárii – podľa pôvodnej sochy), medailérstvu, v 50. a 60. rokoch vytvoril 

socialistickorealistické pamätníky 2. svet. vojny (Tokajík, Zlatá Baňa, Svidník, Trenčín) 

i oslavné pamätníky, od 1938 člen Spolku slovenských umelcov – 100. výročie 

5. 4. 1912 *István Örkény, Budapešť (24. 6. 1979 Budapešť), maďarský dramatik a prozaik, 

absolvoval štúdium farmácie (1934) a chémie (1940), od 1949 pracoval ako dramaturg 

v divadle a od 1954 ako lektor vo vydavateľstve, 1958–63 pracoval vo farmaceutickom 

podniku, po 1956 až do polovice 60. rokov mal zákaz publikovať, v 1967 vyšla úspešná 

dráma Tóthovci, tragikomédia Mačacia hra sa s úspechom hráva vo svete, jeho hry sú 

– 78 – 

charakteristické tragikomickým a satirickým pohľadom, brilantné krátke poviedky majú 

groteskno-absurdný charakter (Minútové poviedky), boli preložené do mnohých jazykov, 

laureát Ceny Attilu Józsefa (1955, 1967) a Kossuthovej ceny (1973), od 2004 jeho meno 

nesie jedno z budapeštianskych divadiel (býv. Kiss Madách Színház) – 100. výročie 

6. 4. 1812 *Alexander Ivanovič Gercen, Moskva (†21. 1. 1870 Paríž), ruský fi lozof a spisovateľ, 

prozaik, publicista, revolučný demokrat, 1829–33 študoval na Fyzikálno-matematickej 

fakulte Moskovskej univerzity, kde čoskoro založil krúžok pokrokových študentov, 

zaujímajúcich sa o súdobé udalosti (Francúzsku revolúciu, poľské povstanie a i.), v 1834 

pre svoje kritické názory zatknutý, 1835–39 vo vyhnanstve (Perm, Vjatka, Vladimir), v júli 

1839 zrušili jeho politický dozor a mohol navštíviť Moskvu i St. Peterburg, 1841–42 vo 

vyhnanstve v Novgorode, v 40. rokoch 19. stor. sa spolu s V. G. Belinským stal vedúcou 

postavou ruskej pokrokovej inteligencie, v tom období napísal Zápisky jedného mladého 

človeka (1840–41), román Kto je vinný (1847) a fi lozofi cké spisy Diletantizmus vo vede 

(1842–43, ovplyvnený Hegelom) a Listy o štúdiu prírody (1845–46), v 1847 odišiel 

aj s rodinou do Francúzska, po 1848 sa priklonil k utopickým projektom, ktoré neskôr 

rozvinuli ruskí národnici, v 1852 v Londýne založil Slobodnú ruskú tlačiareň, kde vydával 

prvú necenzurovanú ruskú tlač – almanach Polarnaja zvezda (1855–68) a noviny Kolokol 

(1857–67), v 1865 opustil Anglicko a vydal sa na dlhú cestu po Európe, osemdielne pamäti 

O tom, čo bolo (Byloje i dumy) sú syntézou memoárov, publicistiky, literárnych portrétov, 

autobiografi ckého románu, historickej kroniky – 200. výročie 

6. 4. 1942 *Jaroslav Rezník, Ružomberok, slovenský básnik, dramatik, autor literatúry pre deti, 

1959–63 študoval slovenčinu a ruštinu na Pedagogickom inštitúte v Martine, 1967–69 

muzeológiu na FF Masarykovej univerzity v Brne, 1966–71 pracovník MS Martine 

(musel odísť), 1971–74 nezamestnaný, 1975–90 pracovník Slovenskej literárnej agentúry, 

1990–93 predseda Spolku slovenských spisovateľov, 1993–97 riaditeľ Vydavateľstva 

Spolku slovenských spisovateľov, 1997–99 šéfredaktor Slovenskej Republiky, od 2000 

redaktor v TELE plus, píše poéziu (Váhavosť, 1966, Prijímanie, 1968, S vodou na jazyku, 

1970, Dôstojnosť a iné básne – výber, 1997, Horúčava, 2003, Tajomstvo priamky – výber, 

2007), TV hry (Blízko odpovede, 1980, Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďurko Konôpka 

o fujaru prišiel, 1982, Ján Literát, 1985, Živé svetlo, 1989, Megalé syntaxis čiže Veľká 

skladba, 1992), pre deti (Zvieratká píšu deťom, 1994, Len z črpáka s pekným uškom, 1995, 

Rozprávky o Mladuškovi, 2005, Ježko v kvetináči, 2009, Kika spáva v paprike, 2009, Oči 

plné oblohy. Obrázky z detstva M. R. Štefánika, 2010), bábkové hry (O cárovi Saltánovi, 

Živé svetlo, Tak to naozaj bolo alebo Príhody Janka Hraška), TV rozprávkové seriály 

(Medvedí rok, Rozprávky z praveku), literatúru faktu (Po literárnych stopách na Slovensku, 

1982, prepracované vydanie v češtine Literární toulky Slovenskem, 1989, Túry do literatúry. 

Po literárnych stopách Slovenska, 2001), pripravil 5 ročníkov Slovenského literárneho 

kalendára na roky 1994 – 1998, editor 9 zv. viacjazyčnej edície slovenskej poézie Bibliofílie 

LITA, prekladal z ruštiny (O. Mandeľštam, A. Achmatovová a i.) a češtiny (K. Čapek), otec 

generálneho riaditeľa TASR Jaroslava Rezníka a generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho 

dedičstva MK SR Branislava Rezníka – 70. výročie 

6. 4. 1982 †Štefan Hoza, Bratislava (*20. 10. 1906 Smižany), slovenský operný spevák tenorista, 

libretista, hudobný publicista, pedagóg, študoval spev na Hudobnej a dramatickej akadémii 

v Bratislave (1926–32), potom v Prahe (1932), v Miláne (1933) a Viedni (1936), 1932–62 

sólista Opery SND (Canio v Komediantoch, 1935, 1939, 1947, Laca v Její pastorkyni, 

1936, 1941, 1955, Don José v Carmen, 1941, 1946, 1954, Princ v Rusalke, 1941, 1950, 

1953, Grigorij Lžidimitrij v Borisovi Godunovovi, 1954, Ondrej v Krútňave, 1949, Juro 

Jánošík, 1954), zároveň 1939–47 dramaturg opery (mal rozhodujúci podiel na poslovenčení 

opery SND po odchode časti českých umelcov do protektorátu) a 1958–62 režisér (Tosca, 

Bohéma, Otello), najväčšie spevácke úspechy dosiahol na začiatku kariéry v Lehárových 

operetách v pražskej Drašarovej Modernej opere, spieval aj v slávnom Plickovom fi lme Zem 

spieva a v rozhlase dobové šlágre a operetné árie, autor prvých slovenských operných libriet 

(Suchoňova Krútňava, Cikkerov Jánošík), preložil 18 operných (Bohéma, Madame Butterfl y, 

– 79 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

Tosca) a operetných libriet (Poľská krv, Veselá vdova, Gróf Luxemburg), pedagogicky 

pôsobil na Konzervatóriu v Bratislave (od 1952 externe, od 1962 interne) a 1964–72 na 

VŠMU v Bratislave, autor publikácií Pohľad na dejiny bratislavského a slovenského 

divadelníctva (1936), Tvorcovia hudby (1943), Opera na Slovensku I, II (1953, 1954), Večer 

v opere (1975), 2-dielnej autobiografi e Ja svoje srdce dám... (1989), v 2007 dostal Pribinov 

kríž I. triedy in memoriam – 30. výročie 

6. 4. 1992 †Isaac Asimov, vl. menom Isaak Judah Ozimov, New York (2. 1. 1920 Petroviči, 

Rusko), americký spisovateľ ruského pôvodu, biochemik, jeden z najvýznamnejších 

autorov sci-fi 20. storočia, nesmierne plodný autor (napísal alebo upravil ako editor asi 

500 kníh – beletristických, populárno-náučných a odborných vedeckých), v 1923 jeho 

rodina odišla do USA a usadila sa v newyorskom Brooklyne, v 1928 získal americké 

občianstvo, študoval biológiu a chémiu na Columbia University (v 1939 bakalár chémie), 

počas 2. svetovej vojny slúžil ako chemik v Naval Air Experimental Station vo Philadelphii, 

v 1948 dokončil štúdium (PhD. v biochémii) a stal sa asistentom biochémie na LF Boston 

University, poviedky publikoval časopisecky, v 1950 debutoval knižne románom Pebble 

in the Sky, od 1958 profesionálny spisovateľ, neskôr znova prenášal na Boston University 

(v 1979 profesor), autor svetoznámych sci-fi románov a poviedok (poviedka Nightfall, 

1941 – považovaná za jednu najlepších sci-fi poviedok všetkých čias, zbierka poviedok 

Ja, robot, 1950 – sfi lmovaný v 2004 s W. Smithom, séria poviedok o Nadácii vyšla neskôr 

ako románová Foundation Trilogy: Nadácia, 1951, Nadácia a ríša, 1952, Druhá Nadácia, 

1953 – v 1966 ju World Science Fiction Convention ocenila zvláštnou Cenou Hugo ako 

najlepšiu science-fi ction sériu všetkých čias, po rokoch v nej pokračoval románmi Nadácia na 

hraniciach, 1982 a Nadácia a Zem, 1986, a vrátil sa na začiatok pôvodnej trilógie – Predohra 

k Nadácii, 1988, A zrodí sa Nadácia, 1992; romány o Galaktickej ríši: Okruhliak na oblohe, 

1950, Hviezdy ako prach, 1951, Kozmické prúdy, 1952; románová séria o robotoch: Oceľové 

jaskyne, 1954, Nahé slnko, 1957 /Vo vesmíre niekto vraždí/, Roboti úsvitu, 1983, Roboti 

a Impérium, 1985; ďalšie romány: The Gods Themselves, 1972, Nemesis, 1989, The Ugly 

Little Boy, 1992; zbierky poviedok: Earth Is Room Enough, 1957, The Rest of the Robots, 

1964, The Complete Robot, 1982, Robot dreams, 1986, Gold, 1990 a i.; poviedka Dvestoročný 

človek – sfi lmovaná s Robinom Williamsom, a i.), tvorca 3 zákonov robotiky – pravidiel 

etického správania robotov (defi nované v jeho poviedkach a románoch, prvý raz v 1942 

v poviedke Runaround): 1. robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, 

aby mu ublížili, 2. robot musí poslúchať človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore 

s prvým zákonom, 3. robot sa musí chrániť pred poškodením, okrem prípadov, keď je to 

v rozpore s prvým a druhým zákonom, v knihe Roboti a Impérium pridal nultý zákon: robot 

nesmie ublížiť ľudstvu alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu ublížili), okrem sciencefi 

ction písal aj detektívky a fantasy, viacnásobný držiteľ Ceny Hugo (za romány The Mule, 

The Gods Themselves, Foundation’s Edge, poviedky The Bicentennial Man, Gold; memoáre 

I. Asimov: A Memoir), viaceré jeho diela boli sfi lmované, vydal 2-dielnu autobiografi u 

In Memory Yet Green (1979) a In Joy Still Felt (1980), posmrtne v 1994 vyšli memoáre 

I. Asimov: A Memoir, zomrel na komplikácie spôsobené AIDS (infi kovaný vírusom HIV pri 

krvnej transfúzii pri operácii v 1983) – 20. výročie 

7. 4. 1972 (do 22. 4. 1972) v Prahe sa konali Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, kde čs. reprezentanti 

víťazstvom nad hokejistami ZSSR získali zlatú medailu a obhájili titul majstrov Európy 

(neprehrali ani jeden zápas), titul majstra sveta vybojovali po 23 rokoch (tretíkrát – po MS 

v Prahe, 1947, a MS v Štokholme, 1949), a prerušili tak rekordnú sériu víťazstiev ZSSR 

(1963–71) – 40. výročie 

8. 4. 1912 *Sonja Henie, počas letu z Francúzska do Kristianie (†12. 10. 1969 Oslo), nórska 

krasokorčuliarka, tiež výborná lyžiarka, tenistka a plavkyňa, úspešná podnikateľka, 

päťnásobná majsterka Nórska (1925–29), trojnásobná olympijská víťazka (v 1928 vo 

švajčiarskom Sankt Moritzi – vo veku necelých 16 rokov, najmladšia držiteľka zlatej 

medaily v krasokorčuľovaní, tento rekord bol prekonaný až v 1998 o 2 mesiace mladšou 

Američankou Tarou Lipinski, v 1932 v americkom Lake Placid a v 1936 v bavorskom 

– 80 – 

Garmisch-Partenkirchene), desaťnásobná majsterka sveta (1927–36) a šesťnásobná 

majsterka Európy (1931–36), ako prvá vystupovala v krátkych šatách, bielych korčuliach 

a s choreografi ou vystúpenia, od 1936 profesionálna krasokorčuliarka, 1936–50 cestovala 

s ľadovou show Hollywood Ice Revue, 1950–53 s vlastnou ľadovou show Sonja Henie Ice 

Revue (aj jej producentka), potom s Holiday on Ice, účinkovala vo fi lme (One in a Million, 

1936 – Kráľovná ľadu, Thin Ice, 1937, Second Fiddle, 1939 – Melódie na korčuliach, Sun 

Valley Serenade, 1941 – Zasnežená romanca, Iceland, 1942, Wintertime, 1943 a i.), stratila 

na popularite pre svoje postoje k Hitlerovi a iným nacistickým prominentom (na exhibícii 

v Berlíne ho pozdravila nacistickým pozdravom, potom bola publikovaná jej fotografi a 

zo ZOH v Nemecku v 1936, na ktorej si s Hitlerom podávala ruku, po olympiáde prijala 

pozvanie na obed v Hitlerovej rezidencii pri Berchtesgadene), v 1941 dostala americké 

občianstvo, v 1938 publikovala autobiografi u Mitt livs eventyr, zomrela na leukémiu pri 

leteckom transporte z Francúzska do Oslo, v 1976 uvedená do Svetovej krasokorčuliarskej 

siene slávy a v 1982 do Medzinárodnej ženskej športovej siene slávy – 100. výročie 

8. 4. 1922 *Prof. PhDr. Vojtech Filkorn, DrSc., Pravenec (†14. 4. 2009 Bratislava), slovenský logik 

a metodológ, zakladateľ modernej logiky a metodológie na Slovensku, organizátor vedeckého 

života, absolvoval štúdium na FF Slovenskej univerzity v Bratislave, 1948–50 asistent 

Filozofi ckého seminára FF SU, 1950–55 odborný asistent Katedry dejín fi lozofi e FIF SU, od 

1957 docent logiky na Katedre dejín fi lozofi e a logiky FF UK, v1962 profesor logiky (náš 

prvý univerzitný profesor logiky) a zakladateľ a 1962–85 vedúci Katedry logiky FF UK, 

1968–81 vedúci Kabinetu metodológie vied FF UK, 1985–90 pracovník SAV v Bratislave, 

1958–59 prodekan FF UK, 1961–62 a 1962–63 prorektor UK, 1963–64 a 1965–66 rektor UK, 

od 1968 akademik SAV a od 1977 akademik ČSAV, v 1973 Dr. h. c. Jagelonskej univerzity 

v Krakove, špecializovaný na problémy teórie vedy, metodológie vied, štruktúry a vývinu 

logiky v jej závislosti od dejín prírodných vied, venoval sa aj problémom matematickej 

logiky a logických strojov, algebraizácii vedeckej metódy, autor odborných monografi í 

z logiky a metodológie (Predheglovská logika, 1953, Pre-Dialectical Logic, 1963 – anglická 

mutácia, Metóda vedy, 1956, Úvod do metodológie vied, 1960, Povaha súčasnej vedy a jej 

metódy, 1998) a mnohých štúdií z oblasti logiky, metodológie a fi lozofi e vedy publikovaných 

doma i v zahraničí, člen a predseda odborných komisií a vedeckých spoločností (predseda 

komisie Predsedníctva SAV pre fi lozofi cko-metodologické semináre, od 1968 podpredseda 

SAV, podpredseda Čs. komisie pre spoluprácu s UNESCO, člen Predsedníctva SAV, člen 

Prezídia SAV, člen Čs. komitétu pre logiku, metodológiu a fi lozofi u vedy) – 90. výročie 

8. 4. 1932 *Prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc., Dobšiná, slovenský jazykovedec, vysokoškolský profesor, 

absolvoval štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1958, slovenský jazyk 

a literatúra), dlhoročný pracovník (1963–81) a 1981–91 riaditeľ Jazykovedného ústavu 

Ľ. Štúra SAV v Bratislave, od 1992 pedagóg a od 1993 vedúci Katedry slovenského jazyka 

PdF UK v Bratislave, od 1997 súčasne na FF UCM v Trnave, 1995–97 predseda Akreditačnej 

komisie, od 1997 Ústrednej jazykovej rady, vo vedeckej práci sa sústreďuje na gramatický 

systém súčasnej spisovnej slovenčiny, venuje sa teórii spisovného jazyka a jazykovej 

kultúre i dejinám spisovnej slovenčiny, 1971–91 hlavný redaktor časopisu Kultúra slova, 

autor monografi í (Doplnok v slovenčine, 1971, Sloveso a sémantická štruktúra vety, 1989, 

Slovenčina – vec politická?, 1994, Kultúrne rozmery jazyka. Úvahy jazykovedca, 1997, 

Spisovná slovenčina v 20. storočí, 1998, Syntaktický systém jazyka, 1998, Slovenčina pri 

míľnikoch slovenských dejín, 2002, Dvojčlenné a jednočlenné vety v slovenčine, 2009), 

spoluautor kodifi kačných príručiek (Krátky slovník slovenského jazyka, 1987, 1989, 1997, 

2004, Pravidlá slovenského pravopisu, 1991, 1998, 2000), Encyklopédie jazykovedy 

(1993) a i., autor štúdií publikovaných v jazykovedných časopisoch a zborníkoch doma 

i v zahraničí, člen Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, viacerých medzinárodných 

vedeckých spoločností (o. i. Societas Linguistica Europaea), Medzinárodnej komisie pre 

výskum gramatickej stavby slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov, 

nositeľ významných ocenení (Čestná plaketa Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, 

SAV, 1997, Rad Ľ. Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy a školstva, 

osobitne v oblasti jazykovedy, 2011 a i.) – 80. výročie 

– 81 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

8. 4. 1972 †Ing. Štefan Janšák, Bratislava (*14. 9. 1886 Osuské), slovenský archeológ, historik, 

stavebný inžinier, absolvoval štúdium na Stavebnej fakulte VUT v Brne (v 1914 Ing.), 

v 1914 praktikant u staviteľa Milana Harminca, v 1918 asistent na VUT v Brne a tajomník 

Dočasnej vlády pre Slovensko v Skalici, 1918–20 vedúci referátu verejných prác na 

Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline a Bratislave, 1920–28 prednosta 

expozitúry Ministerstva verejných prác, 1928–45 prednosta Štátnej stavebnej služby 

pre Slovensko (prispel k výstavbe mostov, ciest, vodných diel, elektrifi kácii Slovenska), 

1945–48 prezidiálny šéf a námestník povereníka pre dopravu a verejné práce, celý čas sa 

venoval i národohospodárskym otázkam, od 1948 na dôchodku, 1948–58 externe prednášal 

predhistorickú archeológiu na UK a Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1908–14 

v Skalici tajomník Dr. Pavla Blaha a vychovávateľ v jeho rodine, 1910–14 redigoval Blahov 

Nový domový kalendár, v 1920 člen čs. delegácie na mierových rokovaniach v Paríži, 

1921–25 viedol rozhovory o príprave dohôd s Maďarskom a Rakúskom, 1938–39 predseda 

slovenskej časti delimitačnej komisie pri rokovaniach o úprave hraníc s Maďarskom, ťažisko 

jeho odborných záujmov bolo v archeológii (samouk) a histórii, výsledky svojho terénneho 

výskumu publikoval knižných prácach (Lovci hlinených perál, 1934, Praveké sídliská 

s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku, 1935 – významná priekopnícka práca, 

ktorá získala medzinárodné uznanie, Základy archeologického výskumu v teréne, 1955), 

početných štúdiách a popularizačných článkoch, objavil asi 400 archeologických objektov 

(hlavne predhistorických osád), v 30. rokoch začal archeologický výskum Bratislavského 

hradu (ako jeden z prvých), jeho zásluhou v SNM v Martine zhromaždili unikátnu (najväčšiu) 

zbierku obsidiánových nástrojov na svete, autor prác z histórie (Slovensko v dobe uhorského 

feudalizmu, 1932, Predveké Slovensko, 1948, Brány do dávnoveku, 1967), biografi ckých 

monografi í o P. Blahovi (Život Dr. Pavla Blahu, 1–2, 1947 – patrí medzi najvýznamnejšie 

diela našej biografi stiky, venoval mu i práce Boli časy, boli, 1971, Posledný suplikant, 1973), 

Š. Fajnorovi (Život Štefana Fajnora, 1935), D. Lichardovi (Daniel Lichard. Životopisný 

nástin, 1912), prekladal z francúzštiny a maďarčiny, člen a funkcionár mnohých spolkov 

a inštitúcií: 1922–38 predseda Spolku československých inžinierov na Slovensku, člen 

predsedníctva bratislavskej Obchodnej a priemyselnej komory, Zväzu slovenských 

priemyselníkov, predseda kultúrneho spolku Alliance Française v Bratislave, 1940–46 

podpredseda a 1946–62 predseda MSS, 1962–72 predseda Slovenskej archeologickej 

spoločnosti pri SAV, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej a i., nositeľ vyznamenaní (v 1930 

rytier a v 1934 dôstojník francúzskej Čestnej légie, Ceny Andreja Kmeťa, 1968 a i.), v 2006 

vyšla jeho memoárová práca Vstup Slovenska medzi slobodné národy – 40. výročie 

10. 4. 1922 (do 19. 5.) v talianskom Janove sa konala konferencia zástupcov 30 európskych štátov 

a britských domínií o hospodárskej a fi nančnej rekonštrukcii v strednej a východnej 

Európe a o úprave hospodárskych vzťahov Západu s komunistickým sovietskym Ruskom 

(Janovská konferencia), bola to prvá konferencia po 1. svetovej vojne, kde boli Nemecko 

a Rusko akceptované v rovnováhe s ostatnými národmi (ruskí boľševici vystúpili na 

konferencii po prvýkrát na medzinárodnej scéne), s memorandom zhrnujúcim požiadavky 

Západu voči sovietskemu Rusku boľševici nesúhlasili, takže konferencia sa skončila 

neúspešne, v priebehu konferencie sa Rusi 16. 4. 1922 dohodli separátne s Nemcami 

v Rapalle – 90. výročie 

10. 4. 1972 vo Washingtone, Londýne a Moskve podpísali Dohovor o zákaze vývoja, výroby 

a hromadenia zásob bakteriologických (biologických) a toxínových zbraní a o ich 

zničení (Convention on the prohibition of the development, production and stockpilig 

of bacteriological /biological/ and toxin weapons and on their destruction, známa aj ako 

Biological Weapons Convention – BWC), vstúpila do platnosti 26. 3. 1975, bola to prvá 

multilaterálna zmluva o odzbrojení, ktorá zakazovala celú kategóriu zbraní (ich vývoj, 

výrobu, zaobstarávanie, prepravu, uchovávanie, hromadenie a skladovanie), do 2001 ju 

ratifi kovalo 144 krajín – 40. výročie 

11. 4. 1922 *Róbert Aigner, Bratislava (†6. 7. 2001 Paríž), slovenský žurnalista a politológ, organizátor 

kultúrneho života krajanov vo Francúzsku, v emigrácii redaktor slovenskej redakcie 

– 82 – 

francúzskeho rozhlasu, od 1969 vedúci slovenského vysielania Radio Télévision France 

v Paríži, od 1975 vedecký pracovník (analytik a dokumentarista) v Institut de Recherches 

Comparatives sur les Institutions et le Droit, Centre National de la Recherche Scientifi que 

Ivry-sur-Seine (Francúzsko), funkcionár Svetového kongresu Slovákov, zástupca generálneho 

tajomníka SKS pre Európu – 90. výročie 

12. 4. 1922 †František Ondříček, Miláno (*29. 4. 1857 Praha), český huslista, svetoznámy husľový 

virtuóz na konci 19. a na začiatku 20. stor. so špičkovou technikou, pedagóg, hudobný 

skladateľ, 1873–76 študoval hru na husliach na Pražskom konzervatóriu (u A. Bennewitza), 

1877–79 absolvoval dvojročné štúdium na Parížskom konzervatóriu u L. J. Massarta 

(1. cena), 1879–81 zostal v Paríži, kde koncertoval (aj v iných francúzskych mestách), po 

krátkom pobyte v Čechách (1881–82) koncertoval s veľkým úspechom v Európe (Londýn, 

Viedeň, Rusko) aj v Severnej Amerike (1895–96 – 70 koncertov), vynikal ako interpret 

Beethovenových sonát a husľových koncertov Beethovena, Paganiniho, Mendelssohna, 

Ernsta, Brahmsa, Čajkovského, Brucha a Dvořáka (prvý interpret Dvořákovho koncertu 

v Prahe 14. 10. 1883, 2. 12. 1883 ho hral vo Viedni), v 1888 vymenovaný za komorného 

virtuóza vo Viedni, od 1909 profesor majstrovskej školy a od 1912 riaditeľ súkromného 

Nového viedenského konzervatória (vypracoval novú metódu husľovej hry), 1907–11 

primárius vlastného kvarteta, 1919–22 profesor majstrovskej školy Pražského konzervatória, 

posledný koncert mal 8. 4. 1922 v Ženeve (4 dni pred smrťou) – 90. výročie 

12. 4. 1992 vo francúzskom Marne-la-Valée (30 km od centra Paríža) otvorili zábavný park Euro 

Disneyland (štvrtý Disneyland – Disneyland v Anaheime, Kalifornia, 1955; Walt 

Disney World v Orlande, Florida, 1971, Tokyo Disneyland v Japonsku, 1983), patrí 

k najnavštevovanejším turistickým atrakciám v Európe, no mnohí Francúzi ho považujú 

za znak amerického kultúrneho imperializmu – 20. výročie 

13. 4. 1942 †Prof. Arthur Newell Talbot, Chicago, Illinois (*21. 10. 1857, Cortland, Illinois), americký 

stavebný inžinier, technik, 1877 – 1885 študoval stavebné inžinierstvo na University of 

Illinois, kde potom pôsobil celý život (1885–90 odborný asistent inžinierstva a matematiky, 

1890 – 1926 profesor komunálneho a zdravotného inžinierstva v odbore teoretickej 

a aplikovanej mechaniky), odborník na železobetónové konštrukcie (nosníky, piliere, 

trámy atď.) a dizajn, zaoberal sa aj vlastnosťami a technológiou výroby ocele (Talbotov 

proces), betónu a železobetónu, problematikou čistenia odpadových vôd a komunálnych 

hygienických prác – 70. výročie 

14. 4. 1912 (v noci na 15. 4.) potopil sa britský luxusný zaoceánsky parník Titanic (počas plavby zo 

Southhamptonu do New Yorku) v severnom Atlantiku po tom, čo narazil na obrovský 

ľadovec, pre nedostatok záchranných člnov sa z 2 207 ľudí na palube zachránilo asi 

700 – 100. výročie 

14. 4. 1922 *Stella Zázvorková, Praha (†18. 5. 2005 Praha), česká divadelná, fi lmová a televízna 

herečka, patrí medzi vynikajúce osobnosti českého divadla a kinematografi e, temperamentná 

komediálna herečka, jedna z najväčších českých žien komičiek 20. storočia, 1939–40 

študovala na hereckej škole pri Divadle E. F. Buriana, jej herecká kariéra sa začala v 1941, 

hrala v pražských divadlách: Dětské divadlo Míly Mellanové (1941–44), Větrník (1945–46), 

Divadlo satiry (1946–48), Realistické divadlo (1949–50), Divadlo D 34 (1950–55), 

Divadlo ABC (1955–62) a Městská divadla pražská (1962–93, od 1985 na polovičný 

úväzok), hosťovala na ďalších scénach, od 50. rokov patrila medzi najobsadzovanejšie 

a najobľúbenejšie české fi lmové herečky (Hudba z Marsu, 1955, Anděl na horách, 1955, 

Dobrý voják Švejk, 1956, Až přijde kocour, 1963, Tři chlapi v chalupě, 1963, pokračovanie 

Tři chlapi na cestách, 1973, Čintamani a podvodník, 1964, Svatba jako řemen, 1967, Šíleně 

smutná princezna, 1968, Zabil jsem Einsteina, pánové..., 1969, Odvážná slečna, 1969, 

Skřivánci na niti, 1969, Partie krásného dragouna, 1970, Pane, vy jste vdova, 1970, Čtyři 

vraždy stačí, drahoušku, 1970, Dívka na koštěti, 1971, Noc na Karlštejně, 1973, Jak utopit 

Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974, Zítra to roztočíme, drahoušku... !, 1976, 

pokračovanie Co je doma, to se počítá, pánové... , 1980, Což takhle dát si špenát, 1977, 

– 83 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

Konec starých časů, 1989, Kytice, 2000, Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko, 2001, a i., 

najväčšie úspechy od 90. rokov 20. stor.: Svěrákov Kolja, 1996 – nominácia na Českého 

leva, Hřebejkove Pelíšky, 1999, Babí léto, 2001 – Český lev, Renčov Román pro ženy, 

2005), v TV inscenáciách (Medvěd, Uspořená libra, Na psí knížku a i.) a TV seriáloch 

(Rodina Bláhova, Píseň pro Rudolfa III., Tři chlapi v chalupě, Hříšní lidé města pražského, 

F. L.Věk, 30 případů majora Zemana, Chalupáři, Nemocnice na kraji města, Dnes v jednom 

domě, Arabela, Létajíci Čestmír, My všichni školou povinní, Rozpaky kuchaře Svatopluka, 

Uctivá poklona, pane Kohn, Arabela se vrací aneb Rumburak králem Říše pohádek, Život 

na zámku, Černí andělé a i.), nahovorila TV večerníčky Matylda (2000), vydala spomienky 

Stella o sobě: … život je jiné jeviště (1998), jej herecké umenie obdivovalo niekoľko 

generácií divadelných, fi lmových a televíznych divákov, nositeľka mnohých ocenení: Cena 

Senior Prix (1993), Cena Thálie (2000) za celoživotné majstrovstvo (činohra), Cena Týtý 

(2002), štátne vyznamenanie Medaila Za zásluhy (2003), 2 České levy: v 2001 a 2004 za 

„Dlhoročný umelecký prínos“ českému fi lmu, sestra fi lmového architekta Jana Zázvorku, 

krátko manželka herca Miloša Kopeckého – 90. výročie 

14. 4. 1932 *Viera Bombová, Buclovany, slovenská grafi čka a ilustrátorka, 1950–56 študovala na 

VŠVU v Bratislave (prof. L. Čemický, P. Matejka a D. Milly), štúdium grafi ky absolvovala 

na odd. voľnej a ilustračnej grafi ky (prof. V. Hložník), venovala sa voľnej grafi ke a ilustrácii 

(predovšetkým knihy pre deti a mládež: Ľ. Podjavorinská – Žabiatko, 1964, Obrova stupaj 

/indonézske rozprávky/, 1965, 1975, Zakliate ovečky pod Rozsutcom, 1965, Janko Gondášik 

a zlatá pani, 1966, Kamenné kanoe /indiánske rozprávky/, 1967, Manitouov dar /indiánske 

rozprávky, 1970, Tulenia princezná, 1973, Čarodejný strom, 1975 a i./), za ktorú získala 

mnoho ocenení (Zlaté jablko BIB ’ 67 za ilustrácie ku knihe Obrova stupaj a Zlaté jablko 

BIB ’ 69 za ilustrácie ku knihe Janko Gondášik a zlatá pani, Cena vydavateľstva Mladé letá 

za ilustrácie ku knihe Povesť o krásnej Ašme, 1971, Cena Fraňa Kráľa za ilustračné dielo pre 

deti a mládež, 1975), nositeľka Ceny Cypriána Majerníka (1967) – 80. výročie 

15. 4. 1912 *Kim Ir-sen, Mangjongde (†8. 7. 1994 Pchjongjang), severokórejský diktátor, 1949–66 

predseda a 1966–94 generálny tajomník Kórejskej strany práce, od 1948 až do smrti vodca 

Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, od 1948 predseda vlády, od 1972 doživotný 

prezident („večný prezident“), 1950–53 vrchný veliteľ severokórejských vojsk, neúspešne 

sa pokúsil zjednotiť polostrov – 25. 6. 1950 napadli severokórejské vojská Južnú Kóreu, 

kórejská vojna trvala do 1953 (27. 7. 1953 bola podpísaná dohoda o prímerí), v ktorej bojovali 

proti sebe vojská Severnej Kórey, neskôr posilnené o čínske jednotky, a juhokórejské vojská 

s jednotkami OSN (hlavne USA), dogmatický stalinista, vodca jedného z najortodoxnejších 

komunistických režimov, vybudoval si tvrdý kult osobnosti, jeho nacionalistická 

ideológia (čučche) postupne priviedla krajinu medzi najzaostalejšie krajiny sveta, k veľkej 

chudobe, neslobode a hlbokej izolácii, po smrti ho vo funkciách nahradil jeho syn Kim 

Čong-il (*16. 2. 1942) – 100. výročie 

15. 4. 1942 †Robert Musil, Ženeva (*6. 11. 1880 Klagenfurt), rakúsky spisovateľ, románopisec, 

dramatik a esejista, patrí medzi popredných rakúskych a európskych autorov 20. stor., 

jeden z vedúcich reprezentantov modernizmu (novátor moderného európskeho románu), 

1892–97 študoval na Vojenskej kadetnej škole v Eisenstadte a v Hraniciach na Morave, od 

1897 študoval strojárstvo na Technickej vojenskej akadémii vo Viedni, v 1898 prešiel na 

Technickú univerzitu v Brne (v 1901 získal diplom inžiniera), neskôr v Berlíne študoval 

fi lozofi u, psychológiu, matematiku a fyziku (od 1903, v 1908 promovaný v odbore fi lozofi a), 

ovplyvnený F. Nietzschem a F. Dostojevským, v 1908 zanechal inžiniersku kariéru, 1911–14 

pracoval ako knihovník vo Viedni, písal eseje, v 1913 redaktor berlínskeho kultúrneho 

magazínu Neue Rundschau), 1914–18 bojoval v rakúskej armáde na taliansko-srbskom 

fronte, 1919–20 pracoval pre rakúske ministerstvo zahraničia vo Viedni, 1920–22 poradca 

pre vojenské záležitosti, 1921–31 divadelný kritik, esejista a spisovateľ vo Viedni, v 1923 

dostal Kleistovu cenu, v 1926 vyznamenaný Umeleckou cenou mesta Viedeň a v 1929 

berlínskou Cenou Gerharta Hauptmanna, do 1938 žil striedavo v Berlíne a Viedni, po anšluse 

Rakúska v 1938 ušiel s rodinou do Zürichu, od 1939 žili v Ženeve v chudobe, v 1938 zakázali 

– 84 – 

jeho diela v nacistickej Nemeckej ríši, prvý román Zmätky chovanca Törlessa publikoval 

v 1906 (ovplyvnený Freudovou psychoanalýzou; v 1966 sfi lmovaný režisérom Volkerom 

Schlöndorffom pod názvom Mladý Törless), v 1911 vyšla kniha Spojenia (novely Naplnenie 

lásky a Pokušenie tichej Veroniky), v 1924 poviedky Tri ženy, jeho najslávnejšie dielo je 

monumentálny nedokončený román Muž bez vlastností (Der Mann ohne Eigenschaften 

– 3 diely: Cesta na hranicu možného, Do tisícročnej ríše /prvé 2 diely vyšli v 1930/, 

nedokončený Fragment z pozostalosti, na románe pracoval 1925–42, prepisoval pasáže 

a celé kapitoly, trilógia opisuje posledné chvíle rakúsko-uhorského cisárstva, dokonale 

zmapoval krízu modernej európskej kultúry), na slovenskom preklade pracovala vynikajúca 

prekladateľka Alma Münzová, divadelná hra Vincenz alebo priateľka významných mužov 

mala premiéru v Berlíne v 1923 – 70. výročie 

16. 4. 1922 *Sir Kingsley Amis, Londýn (†22. 10. 1995 Londýn), anglický prozaik a básnik, literárny 

kritik, príslušník skupiny „rozhnevaných mladých mužov“ („angry young men“ – s Johnom 

Osbornom, Johnom Brainom, Johnom Wainom, Arnoldom Weskerom a Alanom Sillitoem), 

študoval na City of London School a St. John’s College v Oxforde, 1948–61 prednášal 

angličtinu na University College of Swansea, začiatkom 60. rokov učil aj na Cambridgei, 

autor básnických zbierok (Bright november, 1948, A frame of mind, 1953, Poems: Fantasy 

portraits, 1954, A case of samples: Poems 1946-1956, 1956), poviedok, detektívok, kritík 

a esejí, ako románopisec (20 románov) debutoval v 1954 románom Šťastný Jim (Lucky 

Jim), ktorý mu priniesol úspech, román That uncertain feeling (1956) bol sfi lmovaný v 1962 

s P. Sellersom v hlavnej úlohe, k jeho najznámejším románom patria I like it here (1958), 

One Fat Englishman (1963), My Enemy’s Enemy (1965), I Want It Now (1968), Jake’s Thing 

(1978), The Old Devils (1986), You Can’t Do Both (1994), posledným nedokončeným 

románom je Black and White (o vzťahu homosexuálneho muža a heterosexuálnej ženy), 

v 1990 povýšený do rytierskeho stavu, otec spisovateľ Martina Amisa – 90. výročie 

16. 4. 1922 v talianskom Rapalle podpísali minister zahraničných vecí Walther Rathenau a ľudový 

komisár zahraničných vecí Georgij V. Čičerin Rapallskú zmluvu medzi Nemeckom 

a sovietskym Ruskom (v priebehu Janovskej konferencie), prvá medzinárodná zmluva 

uzavretá s Ruskom po Októbrovej revolúcii, zmluva obnovila diplomatické styky medzi 

oboma štátmi, ktoré obojstranne rezignovali na vojnové náhrady a odškodnenie, prelomila 

sa diplomatická izolácia Nemecka a politická a hospodárska blokáda Ruska – 90. výročie 

16. 4. 1932 *PhDr. Eva Toranová, Bratislava (†2006 Bratislava), slovenská historička umenia, 

špecializovala sa na umelecké remeslá (Šperkárstvo na Slovensku, 1976, Cinárstvo 

na Slovensku, 1980, Zlatníctvo na Slovensku, 1983, Výšivky minulých storočí, 1984, 

Medikováčstvo, 1991) – 80. výročie 

16. 4. 1972 †Jasunari Kawabata, Zushi – samovražda (*11. 6. 1899 Ósaka), japonský spisovateľ, 

laureát Nobelovej ceny za literatúru (1968) ako prvý japonský spisovateľ, po smrti oboch 

rodičov ho od 4 do 15 rokov vychovávali starí rodičia, 1920–24 študoval literatúru na 

Cisárskej univerzite v Tokiu, v 1924 založil s ďalšími mladými literátmi (Kataoka Teppei, 

Yokomitsu Riichi) časopis Bungei Džidai (Súčasná literatúra) v duchu „umenia pre umenie“, 

príslušník neosenzualistického literárneho hnutia, písal autobiografi cké prózy (memoáre 

Denník šestnásťročného, 1925, Tanečnica z Izu, 1926), romány (Snehová krajina, 1947, 

Mesiac na vode, 1949, Tisíc žeriavov, 1949, Master Go, 1951, Hlas hory, 1954, Spiaca 

krásavica, v 60. rokoch sa zapojil do kampane odsudzujúcej kultúrnu revolúciu v Číne, od 

1953 člen japonskej Akadémie umenia, od 1957 prezident japonského PEN klubu, v 1959 

dostal Goetheho medailu vo Frankfurte – 40. výročie 

17. 4. 1942 †Jean Baptiste Perrin, New York (*30. 9. 1870 Lille), francúzsky fyzik, študoval na École 

Normale Supérieure v Lille, 1894–97 asistent fyziky, venoval sa skúmaniu katódových 

a röntgenových lúčov, od 1897 prednášal fyzikálnu chémiu na parížskej Sorbonne 

(1910–40 profesor), po nacistickej okupácii Francúzska v 1940 emigroval do USA, kde 

sa stal riaditeľom francúzskej univerzity v New Yorku, dokázal záporný náboj katódových 

lúčov, venoval sa fyzikálnej chémii, skúmal procesy rádioaktívneho rozpadu, venoval sa 

– 85 – 

200 2012 200 0 012 

2 2 12 20 01

problémom fl uorescencie, študoval Brownov pohyb častíc (neusporiadaný pohyb častíc 

v kvapaline) a experimentálne dokázal, že je následkom tepelného pohybu molekúl, ako 

prvý spoľahlivo určil veľkosť atómov a molekúl na základe vizuálneho pozorovania, autor 

mnohých vedeckých kníh (Traité de chimie physique. Les principes, 1903, Les atomes, 

1913, Les formes chimiques de transition, 1931 a i.), ako štátny tajomník pre vedecký 

výskum sa aktívne podieľal na založení Centre National de la Recherche Scientifi que 

a Palais de la Découverte v Paríži, ako aj Institut d’Astrophysique v Paríži a Observatoire 

de Haute Provence, laureát Nobelovej ceny za fyziku (1926) za prácu o nespojitej štruktúre 

hmoty, hlavne za objav sedimentačnej rovnováhy (tým dokázal teóriu o atómovej štruktúre 

hmoty), nositeľ viacerých ocenení (Joule Prize od Royal Society, 1896, La Caze Prize od 

parížskej Akadémie vied, 1914; Commandeur de la Légion d’Honneur, 1926, Commander 

of the British Empire, Commandeur de l’Ordre de Léopold, Belgicko) a čestných doktorátov 

viacerých univerzít (Brusel, Liège, Gent, Kalkata, New York, Princeton, Manchester, 

Oxford), v 1923 zvolený za člena Francúzskej akadémie vied, člen Kráľovskej spoločnosti 

v Londýne a akadémií vied v Belgicku, Švédsku, Turíne, Prahe, Rumunsku a v Číne, člen 

Solvay Committee v Bruseli (1911, 1921) – 70. výročie 

17. 4. 1952 *Zuzana Kronerová, Martin, slovenská divadelná a fi lmová herečka, absolvovala štúdium 

herectva na VŠMU v Bratislave (1974), 1974–79 členka Divadla pre deti a mládež 

v Trnave, 1979–89 Činohry Novej scény v Bratislave (Babakinová v Ivanovovi, Konstancia 

v Amadeovi, Mášenka v Aj múdry schybí, Varia vo Višňovom sade), od 1990 Divadla 

Astorka-Korzo ’90 v Bratislave (Mita, Tehotná žena v Arrabalovej Kolobežke a Kočiariku, 

Erna v Kazimírovi a Karolíne, Zuzka v Macoche, Bernarda v Dome Bernardy Alby, Fräulein 

Schneider v Kabarete, Matka v Pitínskeho Matke, Ulita v Lese, Louise v Cintoríne slonov, 

Frída v Historkách z Viedenského lesa; v súčasnosti Dojka v Romeovi a Júlii, Lizaveta 

v Mesiaci na dedine, Viera v Pred odchodom na odpočinok, Bíborka v Tichom dome), aj 

jej excelentný výkon v monodráme Willyho Russela Shirley Valentine plne demonštruje 

vysoké kvality jej zrelého herectva, často obsadzovaná v českých fi lmoch (Divoké včely, 

2001 – Český lev za vedľajší herecký výkon, Pupendo, 2003, Štěstí, 2005, Václav, 2007, 

Venkovský učitel, 2007, Hodinu nevíš..., 2009, T.M.A., 2009, Mamas & Papas, 2010, 

Pře žít svůj život, 2010; účinkovala aj vo francúzskom fi lme Les bien aimés – Milovaní 

/s M. Formanom, C. Deneuve a Ch. Mastroianni/), ktorý uzatváral MFF v Cannes 2011), 

držiteľka ocenenia DOSKY 1997 (za rolu Matky v inscenácii hry Jana Antonína Pitínského 

Matka), za mimoriadny prínos hereckému umeniu vo fi lme v 2011 na 19. ročníku Art Film 

Festu dostala cenu Hercova misia, spieva šansóny, dcéra hercov Jozefa Kronera a Terézie 

Hurbanovej-Kronerovej – 60. výročie 

17. 4. 1952 *Oleg Pastier, Tekovská Nová Ves, slovenský básnik, redaktor, vydavateľ, v 80. rokoch 

sa významne aktivizoval v činnosti bratislavského kultúrneho a literárneho disentu, od 

1987 spoluvydavateľ samizdatového časopisu Fragment (s. J. Oličom), v 1988 sa zlúčil so 

samizdatovým časopisom K a vznikol Fragment K (redaktori O. Pastier, J. Olič, I. Hoffman, 

M. M. Šimečka), od marca 1990 časopis vychádzal ofi ciálne (jeho šéfredaktor), od 1992 

aj s knižnou edíciou (F.R. & G.), od 2003 zodpovedný redaktor časopisu Romboid, poéziu 

publikoval v samizdate (zbierky Tieň Chamraj, 1981, Pavúčie hniezda, 1982), po 1989 

vydal zbierky Plot (1992), Oko za zub (1995), Možno (2003), v 2005 vyšla jeho kniha 

rozhovorov s A. Marenčinom Nezabúdanie, v 2006 próza Album, v 2008 kniha rozhovorov 

so slovenskými literátmi Z protiľahlého brehu, editor 2 kníh o básnickej skupine Osamelí 

bežci (Laučík, Repka, Štrpka) – Pohybliví v pohyblivom (2007) a Pohybliví nehoria (2009), 

pre Slovenský rozhlas pripravuje reláciu Rodinné striebro (o D. Tatarkovi, D. Ursinym, 

E. Havettovi, I. Laučíkovi, P. Repkovi, I. Štrpkovi), pôvodne to bol projekt pre Romboid 

(oslovení umelci písali, čo je pre nich rodinné striebro v našej kultúre 20. storočia) a v 2006 

a 2008 vyšli knižky Rodinné striebro a Rodinné striebro II (F.R. & G.) – 60. výročie 

17. 4. 1987 †Jozef Grešák, Bratislava (*30. 12. 1907 Bardejov), slovenský hudobný skladateľ, klavirista 

a dirigent, 1923–27 študoval kompozíciu na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule (u Fraňa 

Dostalíka), 1929–49 korepetítor v rôznych divadlách v Čechách a na Morave, od 1949 učiteľ 

– 86 – 

hudobnej a výtvarnej výchovy na gymnáziu v Bardejove a korepetítor Ukrajinského súboru 

piesní a tancov, od 1954 korepetítor Ukrajinského národného divadla, člen Zväzu slovenských 

skladateľov (od 1957 tajomník pobočky ZSS v Košiciach), autor originálnych kompozícií 

(opera Neprebudený, 1952 – podľa M. Kukučína, koncertná premiéra v 1987, balet Radúz 

a Mahuliena, zborové kompozície, opery S Rozárkou, 1970–73 – libreto podľa V. Šikulu, 

monodráma Zuzanka Hraškovie, 1973 – podľa P. O. Hviezdoslava, Organová symfónia 

(1975), Vysťahovalecká symfónia, 1976, Panychída na texty J. Wolkra a staroslovienske 

smútočné obrady, 1976, Organová kniha pre Ivana Sokola, 1979), jeho diela transponoval 

a premiéroval dirigent B. Režucha, v 2007 vyšla o ňom monografi a Jozef Grešák – Hľadanie 

hudobného tvaru a času od Štefana Čurillu, muzikológa, hudobného kritika a dlhoročného 

pedagóga Konzervatória v Košiciach, v Bardejove sa koná medzinárodný festival Organové 

dni Jozefa Grešáka – 25. výročie 

18. 4. 1972 †PhDr. Ovídius Faust, Bratislava (*1. 10. 1896 Edelsthal, Rakúsko), slovenský múzejník 

a historik, vlastivedný pracovník, 1923–45 riaditeľ (prednosta) Vedeckých ústavov mesta 

Bratislavy (Mestské múzeum, archív a knižnica), zameral sa na archívny a muzeálny výskum, 

zberateľskú a publikačnú činnosť, pôsobil aj ako kustód múzea, zaslúžil sa o rozšírenie 

a reinštaláciu Mestského múzea, dal zriadiť konzervačnú dielňu, muzeálnu knižnicu z 83 

zväzkov rozšíril na 4 000 kníh, bádateľ v bratislavských archiváliách, 1. 5. 1935 ho Mestská 

rada vymenovala za magistrátneho radcu a prednostu kultúrnej skupiny, autor a zostavovateľ 

publikácií (Bratislava. Umelecké a historické pamiatky, 1930, Zo starých zápisníc mesta 

Bratislavy, 1933 a i.), zostavil tiež prvú publikáciu o histórii bratislavského židovstva, člen 

Učenej spoločnosti Šafárikovej, ovládal niekoľko cudzích jazykov – 40. výročie 

19. 4. 1932 *Mgr. art. Miroslav Šmíd, Zlín (†7. 6. 2006 Bratislava), slovenský dirigent, hudobný 

skladateľ českého pôvodu, v 1952 dirigent VUS-u, 1953–88 umelecký vedúci a dirigent 

orchestra Lúčnice, 1974 – 2000 umelecký šéf a šéfdirigent Opery DJGT v Banskej Bystrici, 

1989 – 2003 umelecký vedúci a šéfdirigent orchestra SĽUK-u, 1992 – 2005 riaditeľ 

Ochranného zväzu interpretov Slovenska, 1985 – 2006 dirigent Orchestra mladých pri 

ZUŠ Ľ. Rajtera v Bratislave, realizoval vyše 500 nahrávok v Slovenskom rozhlase (viac 

ráz ocenený v súťaži Prix de musique folklorique de Radio Bratislava) a cca 250 nahrávok 

v STV, spolupracoval s FISYO v Prahe na nahrávkach hudby k vyše 80 fi lmom, realizoval 

takmer 4 000 dirigentských umeleckých výkonov na koncertoch a predstaveniach doma 

i v zahraničí – 80. výročie 

20. 4. 1687 †Gašpar Hain, Levoča (*17. 2. 1632 Košice), richtár, kronikár, rektor, od 1652 študoval na 

univerzite vo Wittenbergu, 1658–64 rektor mestskej školy v Levoči, 1664–74 člen mestskej 

rady a 1674–75 a 1682–83 richtár v Levoči, popredný levočský mešťan, autor obsiahlej 

Levočskej kroniky (najznámejšia z kroník mesta, písaná v latinčine a nemčine, využíval 

mnohé dostupné zdroje – mestský archív, staré kroniky, dobové historické diela, i denník 

svojho otca), zaznamenávajúcej udalosti rokov 1500 – 1684 (politické udalosti doby, 

hospodársky, politický a verejný život mesta, prírodné pohromy, zemetrasenia, hladomory, 

požiare v meste aj iných miest a obcí na Spiši, vojenské operácie a i.), kronika patrí medzi 

základné pramene dejín Levoče a Spiša v 16. – 17. stor., jej originál sa nezachoval, existujú 

viaceré odpisy, celý text (latinské texty aj s maďarským prekladom) vydal Spišský dejepisný 

spolok (1910–13), v 1988 vyšiel v Budapešti kompletný preklad do maďarčiny, vyšla 

v 20. stor. v nemčine a maďarčine, v jeho dome na Nám. Majstra Pavla (Hainov dom) bolo 

známe levočské lýceum (dnes Spišské múzeum v Levoči) – 325. výročie 

20. 4. 1922 *Ignác Bizmayer, Košolná, slovenský keramikár, vyučil sa v Keramickej škole v Modre, 

1952–57 majster v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, od 1957 sa venoval vlastnej 

keramickej tvorbe, dominovala fi gurálna keramika (žánrové pracovné, predovšetkým 

roľnícke témy, jánošíkovská tradícia a ľudové zvykoslovie, jarmočné a muzikantské námety), 

ale venoval sa aj úžitkovej dekoratívnej keramike (taniere, keramické reliéfy a kachlice, 

maľované keramické zvieratká), prezentoval ju na mnohých domácich a zahraničných 

výstavách (Nemecko, Egypt, Rakúsko), v 2007 vyšla jeho monografi a od Ľ. Petránskeho 

a M. Pastierikovej, nositeľ Pribinovho kríža I. triedy za mimoriadne významné zásluhy 

– 87 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v oblasti výtvarného umenia a fi gurálnej tvorby (2003), jeho meno nesie galéria 

v Modre – 90. výročie 

20. 4. 1992 na londýnskom štadióne vo Wembley sa uskutočnil benefi čný koncert skupiny Queen The 

Freddie Mercury Tribute Concert, vysielaný do celého sveta (do 76 krajín), na počesť 

frontmana skupiny Queen Freddiemu Mercurymu (24. 11. 1991 zomrel na AIDS), na 

ktorom vystúpili mnohí známi speváci (Bob Geldof, Paul Young, Seal, Lisa Stansfi eld, 

David Bowie, George Michael, Elton John a i.) a skupiny (Metallica, Extreme, Guns 

N’ Roses), skupina U2 sa zúčastnila živým vystúpením v Tacome, sprostredkovaným cez 

satelit, koncert priamo na štadióne sledovalo 72 000 divákov, výťažok z koncertu bol 

venovaný na výskum AIDS, zo ziskov bola založená charitatívna nadácia The Mercury 

Phoenix Trust – 20. výročie 

20. 4. 1992 (do 12. 10.) v andalúzskej Seville (Španielsko) sa konala Svetová výstava EXPO ’92 na 

ostrove La Cartuja Island, témou výstavy bol Vek objavov (k 500. výročiu objavenia 

Ameriky Kolumbom), výstavu ofi ciálne otvoril španielsky kráľ Juan Carlos, zastúpených 

bolo 110 krajín, ktoré sa prezentovali v 101 pavilónoch (z toho 87 národných pavilónov), 

celkový počet návštevníkov bol 41 814 571, 20. 5. 1992 bol čs. národný deň – 20. výročie 

20. 4. 2002 †Vlastimil Brodský, Slunečná – samovražda (*15. 12. 1920 Hrušov nad Odrou), český 

divadelný a fi lmový herec, významná osobnosť českého divadla a fi lmu, patril medzi 

najpopulárnejších českých hercov, v jeho 14 rokoch sa rodina presťahovala do Prahy (naučil 

sa stepovať, ako gymnazista tancoval v nočných baroch), v 1940 sa prihlásil do hereckej 

školy pri divadle E. F. Buriana, hral vo viacerých pražských divadlách (1941–46 – Větrník, 

Pražské detské divadlo Míly Mellanovej, Pražské divadelné štúdio a Nezávislé divadlo, 

1946–47 Divadlo satiry, 1947–48 zase u E. F. Buriana) a nakoniec vyše 3 desaťročia 

(36 rokov) vo Vinohradskom divadle (1948–84), v Národnom divadle iba hosťoval (Stará 

dobrá kapela), vynikajúco stvárňoval tragikomické, no zároveň hlboko ľudské postavy, 

smutných, melancholických, zasnených a plachých mužov (RUR, Válka s mloky, Rozmarné 

léto), jeho bohatá herecká fi lmografi a obsahuje skoro 90 fi lmov (Svět patří nám, 1937, 

Tajemství krve, 1953, Zaostřit, prosím!, 1956, Poslušně hlásim, 1957, Tři přání, 1958, Touha, 

1958, Kam čert nemůže, 1959, Transport z ráje, 1962, Až přijde kocour, 1963, Ztracená 

tvář, 1965, Ostře sledované vlaky, 1966, Rozmarné léto, 1967, Všichni dobří rodáci, 1968, 

Skřivánci na niti, 1969, Světáci, 1969, Psi a lidé, 1971, Tři chlapi na cestách, 1973, Ať 

žijí duchové, 1977, Zítra vstanu a opařím se čajem, 1977, Tajemství hradu v Karpatech, 

1981, Šašek a královna, 1987, Labyrint, 1991, Návrat ztraceného ráje, 1999; úspech mali aj 

fi lmy, kde hral spolu s manželkou Janou Brejchovou – Ženu ani květinou neuhodíš, 1966, 

Farářův konec, 1968, Ďábelské líbánky, 1970, Smrt černého krále, 1971, Hodíme se k sobě, 

miláčku...?, 1973, Noc na Karlštejně, 1974), bravúrne stvárnil hlavnú rolu Žida Jakoba 

Heyma v nemeckom fi lme Jakub klamár (Jakob, der Lügner, 1975, získal za ňu Strieborného 

medveďa na Berlinale 1975), hral aj v ďalších zahraničných produkciách (Das Ding im 

Schloß, 1979, Příliš hlučná samota, 1994 – ČR, Francúzsko, Nemecko, Ab ins Paradies /Als 

Großvater Rita Hayworth liebte – Když děda miloval Ritu Hayworthovou, 2001 – Německo, 

ČR, Švajčiarsko), poslednou veľkou fi lmovou úlohou bola kreácia dôchodcu Františka Hánu 

v smutnej komédii Babí léto (2001, ocenená Českým levom za najlepší mužský výkon 

v hlavnej úlohe), účinkoval aj v televízii (Uspořená libra, 1963, Šest uprchlíků, 1970, 

Počítání oveček, 1981, Tažní ptáci, 1983 – Zlatá nymfa na MFF v Monte Carlo, 1984, a i.; 

seriály: F. L. Věk, Dnes v jednom domě, Pan Tau, Arabela, Návštěvníci, Život na zámku, 

Uctivá poklona, pane Kohn a i., večerníčky), rozhlase a v dabingu, v 1997 dostal Cenu 

Thálie za celoživotné majstrovstvo (činohra), v 2001 Medailu Za zásluhy, v 2002 na MFF 

v Karlových Varoch in memoriam Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovému fi lmu, 

spoluautor spomienkových kníh (O ničem, 1965, Dr/o/bečky z půjčovny duší, 1995, Stará 

stodola dobře hoří čili Svět podle Františka, 2002, To že jsem já?, 2002), otec herca Marka 

Brodského a herečky Terezy Brodskej – 10. výročie 

21. 4. 1922 *Stanislav Josifovič Rostockij, Rybinsk (†10. 8. 2001 Vyborg), ruský fi lmový režisér, 

1940–42 študoval na moskovskom Inštitúte fi lozofi e a literatúry, vo februári 1942 vstúpil 

– 88 – 

do Červenej armády, v 1944 vážne zranený (po amputácii nohy nosil protézu), 1944–52 

študoval réžiu na režisérskej fakulte moskovského VGIK-u (v triede S. Ejzenštejna 

a G. Kozinceva), 1952 – 2001 pracoval v Gorkého fi lmových štúdiách v Moskve, kde nakrútil 

17 fi lmov, prednášal na VGIK-u, v 1955 debutoval fi lmom Zem a ľudia, k jeho najznámejším 

fi lmom patria fi lmy s vojnovou tematikou: Májové hviezdy, 1959 – poviedkový fi lm 

nakrútený v Československu, ... a rána sú tu tiché, 1972 – fi lm patrí ku klasickým dielam 

ruskej kinematografi e, tešil sa veľkej diváckej priazni, získal ocenenie na MFF v Benátkach 

v 1972, v 1973 nominovaný na Oscara ako najlepší cudzojazyčný fi lm – dráma Biely Bim, 

čierne ucho 1977 (s V. Tichonovom) bola nominovaná na Oscara a ocenená hlavnou cenou 

na MFF v Karlových Varoch, člen Zväzu fi lmárov ZSSR, 5-krát predseda poroty na MFF 

v Moskve (1975, 1977, 1979, 1981, 1983), manžel herečky N. Menševikovej, otec herca 

a režiséra A. Rostockého – 90. výročie 

22. 4. 1937 *Jack Nicholson, vl. menom John Joseph Nicholson, Manhattan, New York City, New 

York, americký fi lmový herec, v 1954 absolvoval Manasquan High School (Manasquan, 

New Jersey), po druhoradých úlohách vynikol vo fi lme Bezstarostná jazda (1969), 

superhviezdou sa stal vďaka úlohe Patricka McMurphyho vo Formanovom Prelete nad 

kukučím hniezdom (1975), jeho komerčne najúspešnejším fi lmom bol Batman (1989), 

v októbri 1997 sa v britskom časopise Empire umiestnil na 6. mieste v rebríčku top 100 

fi lmových hviezd všetkých čias, jeho výkon v role Patricka McMurphyho v Prelete nad 

kukučím hniezdom sa vo fi lmovom časopise Premiere v rebríčku 100 najväčších fi lmových 

úloh všetkých čias umiestnil na 14. mieste a v 2005 ho tento časopis zaradil na 16. mieste 

v rebríčku najväčších fi lmových hviezd všetkých čias, držiteľ významných ocenení, o. i. Lifetime 

Achievement Award od Amerického fi lmového inštitútu (1994), Kennedy Center 

Honor (2001), trojnásobný držiteľ Oscara (Prelet nad kukučím hniezdom, 1975 – hlavná 

úloha, Cena za nežnosť, 1984 – vedľajšia úloha, Tak dobre ako sa len dá, 1998 – hlavná 

úloha), nominovaný na Oscara v 5 dekádach (60., 70., 80., 90. roky a od 2000, spolu 12 nominácií 

– 8 ako najlepší herec: Malé životné etudy, 1971, Posledná eskorta, 1973, Čínska 

štvrť, 1975, Prelet nad kukučím hniezdom, 1976, Česť rodiny Prizziovcov, 1986, Ako 

nepoddajná burina, 1988, Tak dobre ako sa len dá, 1998, O Schmidtovi, 2003; 4 ako herec 

vo vedľajšej úlohe: Bezstarostná jazda, 1970, Červení, 1982, Cena za nežnosť, 1984, Zopár 

správnych chlapov, 1993), za každý fi lm, za ktorý dostal Oscara, zároveň dostala Oscara 

aj herečka v hlavnej ženskej úlohe (Louise Fletcher vo Formanovom Prelete nad kukučím 

hniezdom, Shirley MacLaine v Cene za nežnosť, Helen Hunt v Tak dobre ako sa len dá, 

svojho Oscara za fi lm Tak dobre, ako sa len dá venoval J.T. Walshovi, spoluhercovi z fi lmu 

Pár správnych chlapov, ktorý zomrel krátko pred udeľovaním Oscarov v 1998, za tento 

fi lm dostal aj Zlatý glóbus), 7 ráz uvádzal Oscara za najlepší fi lm (1972, 1977, 1978, 1990, 

1993, 2006 a 2007), v 1999 dostal Zlatý glóbus – Cena za celoživotný výkon, je hercom, 

ktorý dostal najviac cien od newyorských fi lmových kritikov: Bezstarostná jazda (1969), 

Čínska štvrť(1974), Posledná eskorta (1973), Prelet nad kukučím hniezdom (1975), Cena za 

nežnosť (1983), Česť rodiny Prizziovcov (1985) a Čarodejnice z Eastwicku (1987), fi lmy, 

ktoré sám režíroval, prepadli (Šoféruj, povedal, 1971, Utečieme na juh, 1978, Dvaja Jakovia, 

1990) – 75. výročie 

23. 4. 1942 *Mgr. Štefan Vraštiak, Žaškov, slovenský fi lmový publicista a historik, absolvoval 

štúdium fi lmovej vedy na FAMU v Prahe (abs. v 1967), dlhoročný pracovník Slovenského 

fi lmového ústavu v Bratislave (1969 – 2004, i v rôznych vedúcich funkciách, v 1990 

a 1995–96 jeho riaditeľ, v súčasnosti brigádnik v dokumentácii SFÚ), venoval sa budovaniu 

fi lmového archívu, katalogizačnému spracovaniu fi lmovej tvorby na Slovensku od jej zrodu 

(vyše 2 desiatky katalógov hraných, dokumentárnych a animovaných fi lmov, diafi lmov 

a spravodajských fi lmov, vydal 52 zv. edície Dokumenty, založil a časopis Kinoinformácie/ 

Kinema /20 ročníkov, 1969 – 1988/, pripravil množstvo rôznych bulletinov a skladačiek 

o slovenskom fi lme vydaných v SFÚ), dlhoročne spolupracoval v tlačových komisiách MFF 

Karlove Vary a Festivalu českých a slovenských fi lmov, autor scenárov výstav k dejinám 

slovenskej kinematografi e, dramaturg fi lmových podujatí na festivaloch, vydal knihu Jánošík 

1921 (2001), predseda Slovenského fi lmového zväzu (poverený organizovaním udeľovania 

– 89 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

fi lmových cien Igric v 2011), predseda Kruhu priateľov českej kultúry, tajomník Klubu 

fi lmových novinárov Slovenského syndikátu novinárov (KFN SSN udeľuje Ceny slovenskej 

fi lmovej kritiky), člen sekcie Literárneho fondu pre televíziu, fi lm, video, nositeľ Ceny Karla 

Čapka za podporu česko-slovenskej vzájomnosti (2005), Ceny slovenskej fi lmovej kritiky za 

15-ročné redaktorské práce v mesačníku KFN SSN Informácie (2006) – 70. výročie 

23. 4. 1987 †Mária Medvecká, Bratislava (*11. 10. 1914 Medvedzie), slovenská maliarka, 1934–35 

študovala na učiteľskom ústave v Bratislave, 1942–45 na odd. kreslenia a maľovania 

SVŠT v Bratislave, 1945–46 na výtvarnej akadémii vo Viedni, 1946–47 na AVU v Prahe, 

v 1948 absolvovala na VŠVU v Bratislave, od 1935 učiteľka na rôznych miestach na 

Orave, od 1948 slobodná výtvarníčka v Bratislave a striedavo na Orave, predstaviteľka 

socialistickorealistickej maľby, maľovala oravskú krajinu a jej ľudí, témy industrializácie, 

kolektivizácie poľnohospodárstva, povstalecké námety, galéria v Tvrdošíne nesie jej meno, 

manželka maliara Ctibora Belana – 25. výročie 

24. 4. 1942 †Lucy Maud Montgomeryová, Toronto (*30. 11. 1874 Clifton, Ostrov princa Eduarda), 

kanadská spisovateľka, 1893–94 študovala na Prince of Wales v Charlottetowne, kde získala 

učiteľskú licenciu, 1895–96 študovala literatúru na Dalhousie University v Halifaxe, Nové 

Škótsko, pôsobila ako učiteľka v Bideforde a Lower Bedeque na Ostrove princa Eduarda, 

potom v Cavendishi pracovala ako poštová úradníčka, autorka čitateľsky obľúbenej série 

dievčenských románov o Anne Shirleyovej, ktoré vyšli aj u nás (Anna zo Zeleného domu, 

Anna z Avonlea, Anna v Redmonde, Anna v Summerside, Annine lásky, Annin vysnívaný 

domov, Anna v Glenn St. Mary, Annina dcéra Rilla) a ďalších románov, situovaných do 

prostredia Ostrova princa Eduarda, v 1923 prvá Kanaďanka, ktorá sa stala členkou Royal 

Society of Arts vo Veľkej Británii, od 1935 členka francúzskeho Literárneho a umeleckého 

inštitútu a stala sa Offi cer of the Order of the British Empire, posmrtne (1943) ju v Kanade 

vyhlásili za osobnosť národného historického významu, zanechala 10 dielov svojich 

osobných denníkov (1889 – 1942, publikované od 1985) – 70. výročie 

24. 4. 1942 *Barbra Streisand, Brooklyn, americká divadelná a fi lmová herečka, speváčka, režisérka, 

skladateľka, producentka, scenáristka, návrhárka, mnohostranná umelkyňa, aktivistka 

za občianske práva a fi lantropka (Streisand Foundation – rovnoprávnosť žien, ochrana 

ľudských a občianskych práv, saturácia potrieb detí, ochrana zdravia žien a životného 

prostredia, proti AIDS), študovala na Erasmus High School v Brooklyne (abs. v 1959), za 

prvé účinkovanie na Broadwayi (I Can Get It For You Wholesale) dostala New York Drama 

Critics Award, v 1964 sa vďaka účinkovaniu v muzikáli Funny Girl na Broadwayi stala 

hviezdou (v 1966 zopakovala tento veľký úspech s Funny Girl v Londýne v Prince of Wales 

Theatre), podpísala 10-ročný kontrakt s televíziou CBS na produkovanie a účinkovanie v TV 

špeciáloch, ako herečka účinkovala v hlavných úlohách v drámach, komédiách i muzikáloch 

(Funny Girl, 1968, Hello, Dolly!, 1969, A čo ďalej, doktor?, 1972, Takí sme boli, 1973, 

Funny Lady, 1975, Zrodila sa hviezda, 1976, Yentl, 1983, Pán prílivu, 1991, Dve tváre lásky, 

1996, Meet the Fockers, 2004 a i.), ako režisérka nakrútila 6 titulov (3 hrané fi lmy – Yentl, 

1983 – 5 nominácií na Oscara a Zlatý glóbus za najlepšiu réžiu a najlepší fi lm, ako prvá 

žena súčasne produkovala, režírovala, napísala scenár a účinkovala ako herečka, Pán prílivu, 

1991 – nominácia za najlepšiu réžiu od Directors Guild of America a 7 nominácií na Oscara, 

Dve tváre lásky, 1996 – 2 nominácie na Oscara, 1 Zlatý glóbus pre najlepšiu herečku vo 

vedľajšej úlohe a 3 ďalšie nominácie na Zlatý glóbus, 3 TV special dokumenty Barbra: The 

Concert, 1995, Timeless: Live in Concert, 2001 Streisand: Live in Concert), na svojom konte 

má 51 zlatých albumov, 30 platinových a 18 multiplatinových (najvyšší počet medzi ženskými 

vokalistkami), ako jediná mala albumy na 1. mieste 5 dekád nasledujúcich za sebou, v USA 

predala vyše 70 miliónov LP, vo svete ďalších 140 miliónov, v 1972 založila produkčnú 

spoločnosť Barwood fi lms (o. i. Rescuers: Stories of Courage, 1997–98 – séria drám na poctu 

nežidovským záchrancom Židov pred holokaustom, Varianova vojna, 2001 – o americkom 

novinárovi, ktorý zachraňoval židovských intelektuálov z okupovaného Francúzska, The 

Long Island Incident, 1998 – podnietil v USA diskusiu o kontrole zbraní), realizovala 

množstvo koncertov (aj charitatívnych), nositeľka mnohých cien (Oscar: 1969 – Funny 

– 90 – 

Girl, najlepšia herečka, 1977 – za najlepšiu originálnu pieseň Evergreen z fi lmu Zrodila sa 

hviezda, 3 fi lmy, ktoré režírovala, mali 14 nominácií na Oscara; Tony, Emmy: 1965, 1995, 

2001; Grammy: spolu 8, vrátane Grammy Legend, 1992, a Grammy Lifetime Achievement 

Award, 1995 Zlatý glóbus: spolu 10 – najviac pre 1 umelca, 2000 – Cena Cecila B. DeMille; 

Golden Apple Awards: 1968 – ženská hviezda roka; National Medal of Arts; Cena za 

celoživotný prínos od Amerického fi lmového inštitútu, 2001; Commander of the Order of 

Arts and Letters, Francúzsko, francúzska Čestná légia; Cena David di Donatello – najlepšia 

zahraničná herečka – 1969, 1974 – od Accademia del Cinema Italiano; People’s Choice 

Award: 1975, 1977, 1978 a 1984), prvá žena režisérka, ktorá dostala Kennedy Center Honor, 

dostala tiež The Humanitarian Award od the Human Rights Campaign – 70. výročie 

24. 4. 1952 *Jean Paul Gaultier, Arcueil, francúzsky módny návrhár, navrhuje oblečenie pre ženy aj 

mužov (grand couture i prêt-à-porter), v 1970 ho P. Cardin zamestnal ako asistenta, v 1976 

prišiel s prvou vlastnou kolekciou, enfant terrible francúzskej módy, mnohé jeho kolekcie 

boli v štýle street wear, zatiaľ čo kolekcie haute couture boli originálne, nekonvenčné a hravé, 

známy tiež nápadnými, kontroverznými až šokujúcimi kolekciami, v 1985 uviedol pánske 

sukne, v 1990 obliekol Madonnu pre jej Blond Ambition Tour a v 2006 pre Confessions Tour, 

navrhuje kostýmy pre fi lmy (Piaty element Luca Bessona, Kika Pedra Almodóvara, Kuchár, 

zlodej, jeho žena a jej milenec Petera Greenawaya a Mesto stratených detí Jeana-Pierra 

Jeuneta) a divadelné predstavenia, tvorca kostýmov a oblečenia rockera Marilyna Mansona, 

speváčky Kylie Minogue (KYLIEX2008 tour), francúzskej speváčky Mylène Farmer (aj 

jej turné v 2009), vystavoval v newyorskom Metropolitan Museum (Bravehearts – Men in 

Skirts, 4. 11. 2003 – 8. 2. 2004) aj v londýnskom Victoria & Albert Museum (2003), na svoje 

prehliadky si vyberá netradičné modelky a modelov (plnoštíhle, tetované, starých mužov), 

navrhuje aj parfumy pre ženy aj mužov (Classique, Le Mâle, Fragile, Gaultier², Fleur du Mâle, 

Eau de Cologne Fleur du Mâle, Madame), kozmetiku, šperky, topánky a doplnky (kabelky, 

opasky), v 2001 dostal titul Chevalier dans l’Ordre de la Legion d’Honneur – 60. výročie 

25. 4. 1922 *JUDr. Michal Potemra, CSc., Barca (†27. 6. 2002 Košice), slovenský bibliograf, kultúrny 

pracovník, v 1944 absolvoval novinársku školu v Budapešti, v 1947 štúdium na Právnickej 

fakulte UK v Bratislave, v 1960 štúdium knihovníctva na FF UK v Bratislave, v 1945 tajomník 

Správnej komisie mesta Košíc, 1945–48 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory 

v Košiciach, od 1951 pracovník Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autor bibliografi í 

(Bibliografi a slovenských novín a časopisov do roku 1918, 1958, Bibliografi a inorečových 

novín a časopisov na Slovensku do roku 1918, 1963, Krásna literatúra a jazykoveda, 1972, 

Školstvo na Slovensku v rokoch 1901 – 1918, 1993) a štúdií o hudobnej bibliografi i, z dejín 

novinárstva a z právnej histórie, manžel muzikologičky Márie Potemrovej – 90. výročie 

25. 4. 1982 Izrael stiahol svoje vojenské jednotky zo Sinaja, Sinajský polostrov sa vrátil pod egyptskú 

suverenitu (výsledok dohôd z Camp Davidu) – 30. výročie 

26. 4. 1937 nemecká Légia Kondor nacistickej Luftwaffe bombardovala baskické mesto Guernica 

(o 2 dni nato zničené mesto dobyli frankisti), počas španielskej občianskej vojny nacisti 

podporovali generála Franca, hoci Guernica nemala žiadny strategický ani vojenský 

význam, nemecké a talianske bombardéry zmenili mesto na rozvaliny a bombardovali 

civilné obyvateľstvo v dovtedy nevídanom rozsahu (v sedemtisícovom mestečku prišlo 

o život 1 654 civilistov a 889 osôb zranili), bol to prvý zničujúci letecký nálet na civilný 

pozemný cieľ v histórii, nacisti sa usilovali zničenie mesta vydávať za omyl letectva, 

spôsobený zlou viditeľnosťou, až 27. 4. 1997 nemecký prezident Roman Herzog uznal 

vinu letcov nacistického Nemecka a v apríli 1998 sa za bombardovanie ospravedlnil 

nemecký Spolkový snem, tragédia Guerniky vyvolala solidaritu na celom svete, apokalypsu 

Guerniky zobrazil Pablo Picasso na monumentálnom plátne – 75. výročie 

27. 4. 1912 *Zita Hudcová-Frešová, Spišský Štiavnik (†6. 5. 2005 Bratislava), slovenská operná 

speváčka (lyrický soprán), pedagogička, na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave 

absolvovala štúdium spevu (1934, u J. Egema) a klavírnej hry (1935, u L. Adamcovej- 

-Svobodovej), v 1942 štúdium spevu u R. Stracciariho v Ríme, 1934–62 sólistka Opery 

– 91 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

SND (spievala sopránové party vo viac než 90 operách domáceho a svetového repertoáru: 

Mercedes v Carmen, 1934 – debut v SND, Norina v Donovi Pasqualem, 1939, Zerlina 

v Donovi Giovannim, 1940, Zuzanka i Grófka vo Figarovej svadbe, 1942, 1955, Violetta 

v Traviate, 1941, Gilda v Rigolettovi, 1942, Leonóra v Trubadúrovi, 1942, Čo-čo-san 

v Madame Butterfl y, 1940, 1955, Mimi v Bohéme, 1942, Liu v Turandot, 1942, Margaréta vo 

Faustovi a Margaréte, 1944, Micaela v Carmen, 1954, Mélisanda v Pelléasovi a Mélisande, 

1958; Marienka v Predanej neveste, 1940, 1953, Barča a Vendulka v Hubičke, 1941, 1952, 

Rusalka, 1941, Jenufa v Jej pastorkyni, 1946, Jitka v Daliborovi, 1947, Marka v Krútňave, 

1949, Milka v Jurovi Jánošíkovi, 1954, Ľutomíra vo Svätoplukovi, 1960 a i.), vystupovala 

aj koncertne, postavu Marky v Krútňave spievala aj v rozhlasovej nahrávke (1955) a ČST 

(1957), interpretovala (aj premiérovala) a propagovala slovenskú piesňovú tvorbu, hosťovala 

aj v zahraničí, 1953–79 externe pedagogicky pôsobila na VŠMU v Bratislave a 1962–69 

na Konzervatóriu v Žiline, autorka publikácie Slovenská piesňová tvorba (1967), sestra 

dirigenta Tibora Freša, manželka hudobného vedca Konštantína Hudeca – 100. výročie 

27. 4. 1932 *Anouk Aimée, vl. menom Françoise Sorya Dreyfus, Paríž, francúzska fi lmová herečka, 

vo fi lme debutovala ako 14-ročná vo fi lme Dom nad morom (1947), študovala herectvo 

a tanec v Anglicku, ako 16-ročná hrala vo fi lme Andrého Cayatta Milenci z Verony (1949, na 

scenári sa podieľal básnik Jacques Prévert), účinkovala vo fi lmoch Milenci z Montparnassu 

(Montparnasse 19), 1958, v Duvivierovom fi lme Pod pokrievkou, 1961, vo Felliniho 

fi lmoch Sladký život, 1960 a 8 ½, 1963, v Demyho fi lme Lola, 1961, Blasettiho Liolà, 1963, 

Vanciniho Čase našej lásky, 1965, najväčšiu medzinárodnú slávu získala ako Anne Gauthier 

v Lelouchových melodrámach Muž a žena, 1966; v 1967 dostala Zlatý glóbus – najlepšia 

herečka hraného fi lmu, a nomináciu na Oscara, v 1968 britskú Cenu BAFTA – najlepšia 

zahraničná herečka, a Muž a žena po 20 rokoch 1986, po boku Jeana-Louisa Trintignanta, na 

MFF v Cannes dostala cenu pre najlepšiu herečku za výkon v Bellocchiovom fi lme Skok do 

prázdna (1980), v 2000 dostala Cenu za celoživotný prínos na Palm Beach International Film 

Festival, v 2002 čestného Césara, v 2003 čestného Zlatého berlínskeho medveďa na MFF 

v Berlíne – 80. výročie 

27. 4. 1972 †Kwame Nkrumah, Bukurešť (*21. 9. 1909 Nkroful, Zlaté pobrežie, dnes Ghana), ghanský 

politik a štátnik, vodca boja za nezávislosť Zlatého pobrežia od Veľkej Británie, propagátor 

a vodca panafrického hnutia, v 1930 absolvoval štúdium na Achimota College (Zlaté 

pobrežie), pôsobil ako učiteľ na katolíckych školách a v katolíckom seminári, 1935–39 

študoval právo na Lincoln University v Pennsylvánii, pokračoval v štúdiu v Anglicku, kde 

sa v 1945 podieľal na organizovaní 5. panafrického kongresu v Manchestri, v 1947 sa vrátil 

domov, 1947–49 generálny tajomník strany United Gold Coast Convention, v júni 1949 

založil stranu Convention Peoples’ Party, v 1950 inicioval kampaň „pozitívnej akcie“ 

(nenásilné protesty, štrajky a nespolupráca s britskými koloniálnymi orgánmi), potom 

1950–51 väznený, 1952–57 predseda autonómnej vlády Zlatého pobrežia (v marci získalo 

nezávislosť od britského Commonwealthu – Ghana), 1957–60 prvý premiér a 1960–66 

prvý prezident nezávislej Ghanskej republiky (v 1966 v neprítomnosti zvrhnutý vojenským 

prevratom), presadzoval radikálnu panafrickú politiku (jeho vízia: „United States od 

Africa“), v 1963 zohral kľúčovú úlohu pri vytvorení Organizácie africkej jednoty, 1966–72 

žil v emigrácii (v Guinei), v 1952 založil Kwame Nkrumah University of Science and 

Technology v Kumasi (Ghana) – 40. výročie 

27. 4. 1992 †Olivier Messiaen, Clichy (*10. 12. 1908 Avignon), francúzsky hudobný skladateľ, 

organista a ornitológ, hudobný pedagóg, patrí medzi najvýznamnejších skladateľov 20. stor., 

od 1918 študoval na Parížskom konzervatóriu hru na organe (Marcel Dupré) a skladbu 

(Paul Dukas), 1931–92 organista v Église de la Sainte-Trinité v Paríži, v 30. rokoch učil na 

Schola Cantorum de Paris, počas 2. svetovej vojny sa ako vojak dostal v 1940 do nemeckého 

zajatia (v tom čase skomponoval Quatuor pour la fi n du temps – Kvarteto na koniec času 

pre klavír, husle, violončelo a klarinet), po prepustení v 1941 profesor harmónie a 1966–78 

profesor kompozície na Parížskom konzervatóriu (k jeho najvýznamnejším žiakom patrili 

Pierre Boulez, Karlheinz Stockhausen, Iannis Xenakis a Yvonne Loriodová – neskôr jeho 

– 92 – 

druhá manželka), venoval sa štúdiu rytmov starovekého Grécka a hindu gamelanom, jeho 

diela sú inšpirované japonskou hudbou, exotickými hudobnými vplyvmi (indonézskymi), 

vtáčím spevom (cestoval po celom svete a nahrával vtáčie zvuky a spev), ale aj životom 

sv. Františka z Assisi (vyplývalo to z jeho hlbokej katolíckej viery), jeden z prvých 

skladateľov, používajúci elektronické klávesy (Martenotove vlny) v orchestrálnych dielach, 

vo svojej hudbe inovatívne využíval farbu a zakomponované transkripcie vtáčieho spevu, 

autor organovej hudby (Apparition de l’église éternelle, 1932, Oslávené telá – Les corps 

glorieux, 1939, Turíčna omša – Messe de la Pentecôte, 1949–50), symfónie Turangalîla 

(1948), komornej tvorby (Téma a variácie pre husle a klavír, 1932, Kvarteto na koniec času, 

1940–41, Drozd čierny – Le merle noir, 1952), klavírnej tvorby (Dvadsať pohľadov na dieťa 

Ježiša – Vingt regards sur l’enfant-Jésus, 1944, Exotický vtáci – Oiseaux exotiques, 1955–56, 

pre klavír, 11 dychových nástrojov a bicie nástroje, Katalóg vtákov – Catalogue d’oiseaux, 

1956–58, 7 kníh), opery Svätý František z Assisi (Saint-François d’Assise, 1975–83 

– v 1988 uvedená v Londýne pri jeho 80. jubileu) – 20. výročie 

28. 4. 1922 *Klára Jarunková, Červená Skala (†11. 7. 2005 Bratislava), slovenská spisovateľka, 

prozaička, autorka literatúry pre deti a mládež, publicistka, študovala na dievčenskom 

gymnáziu v Banskej Bystrici, po ukončení učiteľka na detvianskych lazoch Korytárky 

(1940–42), po 2. svetovej vojne úradníčka na bratislavskej mestskej radnici a externe 

študovala fi lozofi u a slovenčinu na FF UK v Bratislave (štúdium nedokončila), 1953–54 

redaktorka literárnej redakcie Čs. rozhlasu v Bratislave, 1954–84 redaktorka satirického 

časopisu Roháč v Bratislave, v 1960 debutovala zbierkou humoristických čŕt a poviedok zo 

žiackeho života Hrdinský zápisník, za svoju tvorbu pre deti a mládež (romány: Jediná, 1963, 

Brat mlčanlivého Vlka, 1967, Tulák, 1973, Tiché búrky, 1977, Stretnutie s nezvestným, 

1978 – cestopisný román, Čierny slnovrat, 1979,Nízka oblačnosť, 1993; novela Pomstiteľ, 

1968; prózy pre deti: O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť, 1964, O psovi, ktorý mal chlapca, 

1974, O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, 1983, O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku, 

1984, O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, 1978, rozprávky Kde bolo, tam bolo, 1980 a i.) 

dostala mnoho domácich i zahraničných ocenení (Cena výboru Slovenského literárneho 

fondu za Hrdinský zápisník, 1961, Premio Europeo Citta di Caorla za Brat mlčanlivého 

Vlka, 1968, Zápis na Čestnú listinu IBBY za dielo Brat mlčanlivého Vlka, 1970, Cena 

vydavateľstva Mladé letá za román Tulák, 1973, Cena Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti 

a mládež, 1975, talianska cena Premio Bancarellino, 1976, Cena vydavateľstva Mladé 

letá za dielo O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, 1983, Plaketa Ľudmily Podjavorinskej 

za šírenie slovenskej detskej literatúry v zahraničí, 1989, jej knihy vyšli v 39 jazykoch), 

ako aj vysoké štátne vyznamenania Pribinov kríž I. triedy (1996) a Rad Ľudovíta Štúra 

I. triedy – 90. výročie 

28. 4. 1937 *Juraj Andričík, Bežovce, slovenský básnik a prekladateľ, 1956–60 študoval na Vysokej 

škole ruského jazyka a literatúry v Prahe, pôsobil ako stredoškolský učiteľ (1962–63 na 

Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Sobranciach, 1963–78 na Strednej priemyselnej 

škole chemickej v Humennom), 1978–83 v slobodnom povolaní (prekladateľ umeleckej 

literatúry), 1983 – 2001 redaktor literárno-dramatickej redakcie Slovenského rozhlasu 

v Košiciach, básne a preklady poézie publikoval najskôr časopisecky (Slovenské 

pohľady; Revue svetovej literatúry), knižne debutoval zbierkou Vstupovanie na zem 

(1970), nasledovali zbierky Neznelé spoluhlásky (1973) a Hryzoviská (1985), autor 

próz pre deti Plamienok (1976 – vyšla v nemeckom, fínskom a ukrajinskom preklade), 

Cesta za slnkom (1986), rozhlasových pásiem, prekladá poéziu a prózu z ruštiny (Pieseň 

lásky – s J. Zamborom, výber z ruskej ľúbostnej lyriky, Božské sano, 1982 – kabardinský 

epos, Amazonky, 1983 – karakaplacký epos, M. J. Lermontov: Básne, L. N. Tolstoj: 

Diabol a i.), bieloruštiny (Rečou srdca, 1976 – antológia, Čarovná píšťala, 1983 – výber 

rozprávok), ukrajinčiny (O. Hončar, V. Stefanyk, M. Ryľskij, Pod spoločným nebom, 

1979 – antológia súčasnej kratšej epiky ukrajinských autorov na Slovensku, Čistými rukami, 

1980 – výber z poézie mladých ukrajinských básnikov, Sú také chvíle, 2002 – antológia 

poézie ukrajinských autorov na Slovensku a i.), poľštiny (K. K. Baczyńsky, B. Leśmian, 

K. Wojtyla: Pred zlatníctvom: rozjímanie o sviatosti manželstva, chvíľami prechádzajúce 

– 93 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

do drámy, 2000, J. Słowacki: Beniowski a iné básne, 2010 – dostal prémiu LF za rok 

2010 za preklad) a angličtiny (Vianoce u Flinstonovcov, Leví kráľ, 101 dalmatínov), otec 

prekladateľa Mariána Andričíka – 75. výročie 

28. 4. 1992 †Francis Bacon, Madrid (*28. 10. 1909 Dublin, Írsko), britský maliar, patril medzi 

najvýznamnejších súčasných britských maliarov, inšpirovaný surrealizmom, fi lmom, 

fotografi ou a starými majstrami, expresívny neofi guralista, autor fi gurálnych obrazov 

vyjadrujúcich temné nálady, nočné mory, pocity osamotenia, strachu a hrôzy, degradáciu, 

brutalitu a teror (maliar „hrôzy, strachu a kriku“), samouk, po pobyte v Berlíne a Paríži 

sa v 1928 usadil v Londýne, pracoval ako interiérový dizajnér, v 1934 usporiadal prvú 

samostatnú výstavu, odvtedy sa venoval výlučne maľbe, no jeho originálny štýl získal 

uznanie až v polovici 40. rokov (Three Studies for Figures at the Base of a Crucifi xion, 

1944) a dozrel v cykle The Screaming Popes (1949 – pol. 50. rokov, časť cyklu zničená, 

transformácia Velázquezovho Portrétu pápeža Inocenta X. do hrozivého hysterického 

obrazu), v raných maľbách preberal obrazy iných umelcov, ktoré deformoval podľa 

vlastných zámerov, zobrazoval izolované postavy ohraničené geometrickými konštrukciami, 

v neskorších portrétoch a fi gurálnych obrazoch deformoval ľudskú tvár a telo extrémnym 

pokrivením, v 1949 krátko učiteľ na Royal College of Art v Londýne, veľa svojich diel 

zničil, 2008 – 2009 bola v Londýne, Madride a New Yorku retrospektívna výstava 

130 diel k 100. výročiu jeho narodenia Francis Bacon: A Centenary Retrospective features, 

organizovaná The Metropolitan Museum of Art (New York) a Tate Britain, (Londýn) 

v spolupráci s Museo Nacional del Prado (Madrid) – 20. výročie 

30. 4. 1922 *RNDr. Ján Ilavský, DrSc., Važec (†8. 7. 1996 Bratislava), slovenský geológ a mineralóg, 

pracoval v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave, zaoberal sa štúdiom metalogenetických 

procesov v zemskej kôre, autor mnohých metalogenetických máp, 1965–70 

expert OSN v Afrike – 90. výročie 

30. 4. 1952 *Jacques Audiard, Paríž, francúzsky fi lmový režisér a scenárista, majster francúzskeho 

krimi thrilleru (polar), pochádza z fi lmárskej rodiny (syn fi lmového scenáristu a režiséra 

Michela Audiarda, synovec fi lmového producenta), štúdium literatúry a fi lozofi e na Sorbonne 

nedokončil, robil asistenta strihu pri niekoľkých fi lmoch (Le locataire, 1976 – réžia Roman 

Polanski), vykonával tiež rôzne práce v divadle, v 80. rokoch napísal scenáre niekoľkých 

úspešných thrillerov (Reveillon Chez Bob, 1984, Saxo, 1987, Frequence meurtre, 1988, 

Grosse fatigue, 1994) a nakrúcal krátke fi lmy, hoci doteraz nakrútil len 5 dlhometrážnych 

hraných fi lmov, všetky sú ovenčené mnohými francúzskymi Césarmi a ďalšími významnými 

cenami (a nomináciami) vo Francúzsku i vo svete, v 1993 debutoval celovečerným 

fi lmom Pozeraj sa, ako padajú (Regarde les hommes tomber – road movie, s Mathieuom 

Kassovitzom a Jeanom-Louisom Trintignantom, 3 Césary: najlepší strih, najlepší debutujúci 

režisér a najlepší herec – M. Kassovitz), nasledujúci fi lm Samozvaný hrdina (Un héros 

très discret – s M. Kassovitzom a J.-L. Trintignantom) premietali na MFF v Cannes 1996 

(nominácia na Zlatú palmu, získal cenu za najlepší scenár) a v 1996 získal ceny na festivaloch 

v Štokholme (najlepší scenár) a Valladolide (Strieborný klas), tretí fi lm Čítaj mi z pier (Sur 

mes lèvres, 2001) získal tiež 3 Césarov (najlepšia herečka, najlepší zvuk a najlepší scenár), 

fi lm Tlkot môjho srdca sa zastavil (De battre mon Coeur sest arrête) premietali na MFF 

v Berlíne 2005 (nominovaný na Zlatého medveďa; získal 3 Césarov – najlepší fi lm, najlepší 

režisér a najlepší adaptovaný scenár, francúzska Lumièrova cena v 2006, 2 francúzske 

Zlaté hviezdy v 2006 – najlepší fi lm a najlepší režisér, Cena kritikov za najlepší fi lm od 

Francúzskeho syndikátu fi lmových kritikov v 2006, Cena BAFTA v 2006 – najlepší fi lm nie 

v anglickom jazyku), v 2009 nakrútil zatiaľ posledný fi lm Prorok (Un prophète), ktorý bol 

nominovaný na Zlatý glóbus i Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný fi lm, získal ďalších 

3 Césarov (najlepší fi lm, najlepší režisér a najlepší originálny scenár) a ďalšie významné 

ocenenia (Veľká cena poroty na MFF v Cannes 2009, Cena za najlepší fi lm na Londýnskom 

fi lmovom festivale 2009, francúzska Lumièrova cena v 2010, 3 francúzske Zlaté hviezdy 

v 2010 – najlepší fi lm, najlepší režisér a najlepší scenár, Cena BAFTA v 2010 – najlepší 

fi lm nie v anglickom jazyku), jeho fi lmy sa vyznačujú mimoriadne precíznou a detailnou 

– 94 – 

charakterizáciou výrazných (najmä mužských) postáv, ktorej podriaďuje spôsob rozprávania, 

člen poroty na MFF v Benátkach 2002, slovenské fi lmové publikum malo možnosť zoznámiť 

sa s jeho tvorbou na MFF Cinematik 2011 v Piešťanoch, kde bola v sekcii Rešpekt uvedená 

kompletná retrospektíva jeho fi lmov – 60. výročie 

30. 4. 1982 †Oto Kaušitz, Bratislava (*19. 5. 1909 Piešťany), slovenský textár, libretista a prekladateľ, 

patril medzi zakladateľov slovenskej operety (30 libriet k operetám) a populárnej piesne 

(množstvo textov k piesňam G. Dusíka a K. Elberta), 1927–29 študoval spev na Hudobnej 

a dramatickej akadémii v Bratislave (u J. Egema), do 1951 úradník, 1951–56 tajomník a člen 

zboru Spevohry NS v Bratislave, 1956–71 pracovník Zväzu slovenských skladateľov, potom 

redaktor vo vydavateľstve Panton, spolupracoval predovšetkým so skladateľmi Gejzom 

Dusíkom (texty piesní k operetám Keď rozkvitne máj, 1938, Pod cudzou vlajkou, 1940, 

autor libreta a textov piesní operety Osudný valčík, 1943) a Karolom Elbertom (libreto 

operety Z prístavu do prístavu, 1968), autor textov známych piesní Dedinka v údolí, Nečakaj 

ma už nikdy, Až naše šťastie odletí, Nebolo to náhodou, Poprosme hviezdy, Do zajtra čakaj, 

Prenajmem ti svoje srdce, Mne sa každé dievča páči, Podaj mi rúčku, Vám, jedine vám 

a množstva iných – 30. výročie 

– 95 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

MÁJ 

1. 5. 1912 v Piešťanoch otvorili hotel Thermia Palace s balneoterapiou Irma (projekt architektov 

Ármin Hegedüs a Henrich Böhm realizovala fi rma Alexander Winter a synovia), v tom 

čase najmodernejší hotelový a liečebný komplex v strednej Európe, 21. 2. 1917 tu nemecký 

cisár Viliam II., rakúsky cisár Karol I. a bulharský cár Ferdinand I. rokovali o ďalšom 

vedení vojny – 100. výročie 

1. 5. 1922 v Levoči otvorili československý Štátny ústav pre slepcov (chovanci vo veku 8 – 15 rokov), 

prvú slepeckú školu na Slovensku, zakladateľom a prvým riaditeľom bol Adolf 

Fryc (predtým pôsobil v Deylovom ústave pre slepcov v Prahe; prispôsobil Braillovo 

písmo slovenčine a napísal prvý slovenský Šlabikár pre nevidiace deti), z učiteľov, ktorí 

významne ovplyvnili školu, treba spomenúť Viliama Hrabovca (autor reliéfnych máp, 

glóbusu a iných špeciálnych pomôcok) či Jozefa Vrábela (zaslúžil sa o vznik prvej slepeckej 

tlačiarne na Slovensku – najprv sídlila v škole, neskôr vo vlastných priestoroch), v 1958 

pribudla materská škola pre zrakovo postihnuté deti a triedy pre zrakovo postihnutých 

žiakov s poruchou intelektu, v 80. rokoch 20. stor. sa škola modernizovala vďaka podpore 

zo Švédska a Nemecka, po 1989 škola dostala učebné pomôcky aj z iných štátov, s podporou 

Nadácie Hilton Perkins sa vytvorili podmienky na vzdelávanie zrakovo postihnutých detí 

s ťažkým telesným postihnutím, od 2003 je škola bezbariérová (Základná škola internátna 

pre nevidiacich a slabozrakých) – 90. výročie 

1. 5. 1937 šesť dní po nemeckom bombardovaní baskického mesta Guernica (26. 4. 1937) začal Pablo 

Picasso (*25. 10. 1881 – †8. 4. 1973) pracovať na nástennej maľbe pre španielsky pavilón 

na medzinárodnú výstavu v Paríži (Exposition Internationale des Arts et Techniques 

dans la Vie Moderne), ktorá sa konala v lete 1937, zákazku od španielskej vlády prijal už 

v januári, ale nebola stanovená téma, pre tému sa rozhodol po bombardovaní Guerniky, 

maľbu dokončil asi v polovici júna 1937, práce na diele fotografi cky zdokumentovala 

jeho priateľka, fotografka a maliarka Dora Maar, rozmerné čiernobiele plátno zobrazuje 

hrôzy vojny v kontrastoch svetla a tieňa, obraz sa stal symbolom odporu k vojne, 

odhaľujúcim nezmyselnosť násilia a utrpenia, a výrazom túžby po mieri a víťazstve 

humanity – 75. výročie 

2. 5. 1972 †John Edgar Hoover, Washington, D. C. (*1. 1. 1895 Washington, D. C.), americký 

politik a právnik, takmer polstoročie (1924–72, prvý a najdlhšie slúžiaci riaditeľ – 48 rokov, 

počas vlády 8 prezidentov – od Calvina Coolidgea po Richarda Nixona) riaditeľ Úradu pre 

vyšetrovanie (dnes Federal Bureau of Investigation, FBI – od 1935), diaľkovo študoval 

právo na George Washington University Law School vo Washingtone, D. C., od 1917 

pracovník U.S. Department of Justice (ministerstvo spravodlivosti), od 1919 viedol 

Department’s General Intelligence Division a bol asistentom generálneho prokurátora, 

1921–24 asistent riaditeľa Úradu pre vyšetrovanie (Bureau of Investigation), od 1924 

jeho riaditeľ, zreorganizoval a sprofesionalizoval jeho činnosť (zaviedol centrálny register 

odtlačkov prstov, zriadil forenzné laboratórium, zaviedol zostavovanie národnej štatistiky 

zločinnosti, zriadil celoštátnu policajnú akadémiu), pod jeho vedením úrad nadobudol 

vyššiu zodpovednosť a význam, postupne však aj čoraz väčšie a kontroverznejšie právomoci 

(hlavne v oblasti špionážnej činnosti), tvrdý antikomunista, centrála FBI sídli v J. Edgar 

Hoover Building vo Washingtone, D. C., v pripravovanej životopisnej snímke J. Edgar 

(v réžii Clinta Eastwooda) ho stvárni Leonardo DiCaprio – 40. výročie 

3. 5. 1942 *Věra Čáslavská, Praha, česká športová gymnastka, trénerka, sedemnásobná olympijská 

víťazka (3 zlaté medaily na LOH 1964 v Tokiu – viacboj, preskok a kladina, 4 zlaté medaily 

na LOH 1968 v Ciudad de México – viacboj, bradlá, prostné, preskok), štvornásobná 

majsterka sveta, jedenásťnásobná majsterka Európy a štvornásobná čs. Športovkyňa roka 

(1964, 1966, 1967, 1968), v 1968 vyhlásená za najlepšiu športovkyňu sveta, rekordmanka 

(v absolútnom počte individuálnych zlatých olympijských medailí), športovú kariéru začala 

ako 16-ročná na MS v športovej gymnastike v Moskve, na LOH v Mexiku (1968) ukončila 

– 96 – 

svoju športovú kariéru a hneď po nich sa vydala za bežca Josefa Odložila, v 1968 podpísala 

manifest 2000 slov, počas normalizácie perzekvovaná, v 1971 vylúčená z Čs. zväzu telesnej 

výchovy, 1979–81 trénerka v Mexiku, po zamatovej revolúcii 1989 sa znova zapojila do 

verejného života, 1990–92 pracovala v Kancelárii prezidenta V. Havla, 1990–92 čestná 

predsedníčka Československého olympijského výboru, 1993–96 predsedníčka Českého 

olympijského výboru, v 1991 uvedená do medzinárodnej gymnastickej Siene slávy v New 

Yorku, v 2010 zvíťazila v ankete športovú gymnastku 20. stor., 7. 12. 2010 dostala japonský 

Rad vychádzajúceho slnka, jej meno nesie planétka (26986) Čáslavská – 70. výročie 

4. 5. 1952 †Ján Koniarek, Trnava (*30. 1. 1878 Voderady), slovenský sochár, osobnosť zakladateľského 

významu v modernom slovenskom sochárstve, 1894–97 študoval na umeleckopriemyselnej 

škole v Budapešti (odd. dekoratívneho sochárstva), 1898 – 1900 na AVU v Budapešti (prof. 

Alojz Štróbl), 1903–06 v Mníchove (prof. W. von Rühmann), 1906–08 učiteľ kreslenia 

v Čačkove (Srbsko), 1908–14 pedagóg na výtvarnej škole v Belehrade (Srbsko), 1919–24 

žil vo Voderadoch, v 1924 sa usadil v Trnave, 1939–40 docent modelovania na odd. kreslenia 

a maľovania SVŠT v Bratislave, autor monumentálnych diel (Pomník M. R. Štefánika 

v Trnave, 1924, Pomník Jána Hollého v Borskom Mikuláši, 1929, Pomník padlým 

v 1. svetovej vojne v Trnave, 1929 – vrcholné monumentálne dielo, Memorandový reliéf 

na budove ev. fary v Martine, 1931–33, Pomník Antona Bernoláka v Trnave a Pomník 

Dr. Pavla Blaha v Skalici – oba 1936–37, v 1944 vytvoril posledné diela – reliéf Hlas vojny 

a skulptúru Hlas Povstania), komorných plastík (sakrálne diela, žánrové fi gurálne motívy, 

alegorické plastiky a reliéfy, portréty – D. G. Lichard, J. Ľ. Holuby, Š. Fajnor, J. L. Bella), 

v 1953 bola jeho prvá retrospektívna výstava v SNG v Bratislave, nositeľ srbského Radu 

sv. Sávu, jeho meno nesie galéria v Trnave (v 2002 a 2007 otvorené stále expozície jeho diel 

v Kopplovej vile GJK), v 2007 vyšla monografi a Sochár Ján Koniarek (GJK) – 60. výročie 

4. 5. 1972 †Prof. Edward Calvin Kendall, Princeton, New Jersey (*8. 3. 1886 South Norwalk, 

Connecticut), americký biochemik, študoval na Columbia University v New Yorku (abs. 

1909 – špecializácia chémia, v 1910 PhD. – chémia), 1910–11 pracoval v chemickom 

výskume v Parke, Davis and Co. v Detroite, kde sa venoval výskumu štítnej žľazy, v tejto 

práci pokračoval 1911–14 v St. Luke’s Hospital v New Yorku, v 1914 vymenovaný za 

vedúceho sekcie biochémie na Graduate School of the Mayo Foundation v Rochesteri, 

od 1915 riaditeľ divízie biochémie a 1921–51 profesor fyziologickej chémie v Mayo 

Foundation v Rochesteri, 1951–72 hosťujúci profesor na Katedre biochémie Princeton 

University v Princetone, najväčší význam má jeho práca a objavy hormónov kôry nadobličiek 

(v spolupráci s Tadeusom Reichsteinom a Philipom Henchom), v 1950 za to všetci traja 

dostali Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu, nositeľ Lasker Award od American 

Public Health Service a Passano Award od Passano Foundation v San Franciscu – 40. výročie 

asi 5. 5. 1862 *Niko Pirosmani (Pirosmanašvili), Mirzaani, provincia Kakheti (†asi 7. 4. 1918, Tbilisi), 

gruzínsky maliar, naivista, samouk, autor početných obrazov (z vyše 2 000 sa zachovalo 

len asi 300), maľoval život v Gruzínsku, jeho históriu, krásnu krajinu, ľudí, ich každodenný 

život, zátišia (Rodinná slávnosť, Gruzínska žena s tamburínou, Zbieranie hrozna, Biely 

hostinec, Matka a syn, Otec a syn, Gruzínska žena s dieťaťom, Žena s kvetom a dáždnikom, 

Herečka Margarita, /francúzska tanečnica, ktorá prišla do Gruzínska v 1905 a do ktorej sa 

zaľúbil/, Kráľovná Tamara, Šota Rustaveli, Giorgi Saakadze, Erekle II., Gruzínec pijúci 

víno, Žena s džbánom piva, Srnec s krajinou v pozadí, Svadba v starobylom Gruzínsku, 

Rybár v červenej košeli, Autoportrét, 1900 a i.), v 1913 na výstave maliarov samoukov 

v Moskve (Mišen) predstavil 4 obrazy, ocenené kritikmi, po vojne jeho tvorba získala 

medzinárodný ohlas, výstavy jeho diel sa uskutočňujú po celom svete (1930: Moskva, 

Leningrad, 1931: Charkov, Kyjev, Odesa, 1968: Národné múzeum vo Varšave, 1969: Louvre 

v Paríži, Akadémia krásnych umení vo Viedni, 1970: Nová štátna galéria v Berlíne, 1972: 

Múzeum krásnych umení v Budapešti, 1983: Múzeum naivného umenia v Nice, 1986: Seibu 

múzeum v Tokiu, 1986, 1995: Dom umenia v Zürichu, 1997: Umelecké múzeum v Nantes, 

2002: Palazzo Brocarezio v Turíne, 2007: Istanbul, 2008: Tokio, 2008–09: Viľňus a i.), jeho 

obrazy sa nachádzajú v Múzeu krásnych umení Šalvu Amiranašviliho v Tbilisi, v Štátnom 

– 97 – 

2012222

uskom múzeu v St. Peterburgu aj v moskovskej Tretiakovskej galérii, režisér G. Šengelaja 

o ňom nakrútil fi lm Pirosmani (1969, dostal hlavnú cenu Zlatý Hugo na MFF v Chicagu, 

1974) a režisér S. Paradžanov krátky fi lm Arabesky na Pirosmaniho tému, v 1982 otvorili 

v rodnej dedine Mirzaani jeho múzeum, v 2005 sa na aukcii v Moskve predal jeho Portrét 

neznámeho v papache za 2 024 000 rubľov – 150. výročie (zaradený do Zoznamu výročí 

UNESCO 2012 – 2013) 

5. 5. 1972 na Deň Európy v Eurovision TV uviedli európsku hymnu (premiérovali Berlínski 

fi lharmonici s Herbertom von Karajanom), v ten istý deň hymnu vysielalo 50 rozhlasových 

staníc, v 1972 Rada Európy rozhodla, že fi nále Beethovenovej 9. symfónie so Schillerovou 

Ódou na radosť bude témou európskej hymny, vyjadrujúcej ideály slobody, mieru 

a solidarity, svetoznámeho rakúskeho dirigenta Herberta von Karajana požiadali, aby 

napísal 3 aranžmán (pre sólový klavír, pre dychové nástroje a pre symfonický orchester), 

v 1985 sa stala ofi ciálnou hymnou Európskeho spoločenstva (od 1993 EÚ) – 40. výročie 

6. 5. 1942 *PhDr. Jaroslav Blaho, Bratislava, slovenský teatrológ, operný kritik a historik, 1960–61 

študoval hudobnú vedu na FF UK v Bratislave, potom divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave 

(abs. v 1968), pôsobil ako dramaturg (1965–66 v Tatra revue v Bratislave, 1966–67 v ČST 

v Bratislave), 1967–78, 1980–88, 1991–97, 1999 – 2002 pracovník a 1991–95 riaditeľ 

Divadelného ústavu v Bratislave, v ktorom položil základy divadelnej dokumentácie v oblasti 

opery (autor početných výstav DÚ, venovaných uvádzaniam diel najväčších operných 

skladateľov na Slovensku a skladateľským či interpretačným osobnostiam – výstava Verdi 

a slovenská scénografi a sa prezentovala vo Florencii 2002, výstava Edita Gruberová na 

slovenských javiskách sa prezentovala vo Viedni, 2000), súčasne 1971–74 lektor Opery 

SND, 1978–80 riaditeľ Opery DJGT v Banskej Bystrici, 1988–90 dramaturg Opery SND, 

erudovaný a uznávaný znalec slovenskej i svetovej opery, autorsky i moderátorsky dlhoročne 

spolupracoval so Slovenským rozhlasom a STV, v SNG uvádzal Talianske operné (pod) 

večery s ukážkami talianskej opernej tvorby a s komentárom, v súčasnosti v SND pripravuje 

operné matiné, inicioval opernú časť Zvolenských hier zámockých, od 1980 ich umelecký 

riaditeľ a dramaturg, ako operný kritik začínal v Smene, potom v Hudobnom živote, 

autor početných štúdií v odborných publikáciách a bulletinoch a hesiel v Encyklopédii 

dramatických umení, externe pôsobil ako pedagóg na bratislavskom Štátnom konzervatóriu, 

člen odborných a poradných komisií, vnuk politika Pavla Blaha, synovec operného speváka 

Janka Blaha, manžel opernej speváčky Anny Starostovej – 70. výročie 

6. 5. 1922 *Zlata Solivajsová, Nitrianska Blatnica (†31. 12. 2010 Banská Bystrica), slovenská 

poetka a autorka literatúry pre deti a mládež, publicistka, vzdelávala sa samoštúdiom, od 

1946 žila v Banskej Bystrici, 1956–60 pracovníčka Slovenskej knihy, 1960–68 redaktorka 

Stredoslovenského vydavateľstva v Banskej Bystrici (v 1968 musela odísť pre svoje 

postoje, v 1968 v liste adresovanom Zväzu slovenských spisovateľov vyjadrila solidaritu 

s vylúčenými spisovateľmi), tajomníčka stredoslovenskej odbočky Zväzu slovenských 

spisovateľov, potom korektorka v banskobystrickej tlačiarni (v 1981 odišla na dôchodok), 

publicistické príspevky a básne uverejňovala časopisecky (Nový svet, Smer, Mladá tvorba, 

Kultúrny život, Slovenské pohľady), knižne debutovala v 1962 básnickou zbierkou Jablká 

plné hviezd, ďalšia zbierka Vyhnanie z raja vyšla v 1967), autorka literatúry pre deti 

a mládež (Svietnik s holubičkou, 1968, Kľúč od každých dverí, 1971 – zošrotovaná, druhé, 

skrátené vydanie v 1990), počas normalizácie perzekvovaná, nemohla publikovať, vylúčená 

zo Zväzu slovenských spisovateľov, v 1991 rehabilitovaná, po 20-ročnej nútenej odmlke 

vydala 2 básnické zbierky (Pierko po pierku, 1992, Ucho ihly, 2002), stala sa členkou Spolku 

slovenských spisovateľov – 90. výročie 

6. 5. 1987 †Prof. Karel Plicka, Praha (*14. 10. 1894 Viedeň), český a slovenský etnograf, zberateľ, 

fi lmový scenárista, režisér a kameraman, fotograf, pedagóg, 1909–13 študoval na učiteľ. 

ústave v Hradci Králové, hru na husliach a klavíri študoval na konzervatóriách v Prahe 

a Berlíne, počas 1. svetovej vojny spevák Dvornej opery vo Viedni a hral tam aj vo vojenskej 

hudbe, 1918–23 učil v Novém Městě nad Metují, od 1923 pôsobil na Slovensku, 1923–37 

pracovník Matice slovenskej v Martine (venoval sa zbieraniu ľudových piesní a ľudovej 

– 98 – 

slovesnosti a dokumentácii ľudovej kultúry, pre archív MS zanechal stovky fotografi í), 

zároveň 1924–28 študoval národopis, hudobné vedy a dejiny umenia na Univerzite 

Komenského v Bratislave, na Slovensku nakrúcal poetické fi lmové dokumenty (Za slovenským 

ľudom, 1928, Po horách po dolách, 1929 – Zlatá medaila na Výstave umenia 

a fotografi e vo Florencii v 1932 – prvé ocenenie slovenského fi lmu; vrcholným dielom je 

fi lm Zem spieva, 1933 – fi lmová esej o živote, prostredí a tradičných hodnotách slovenského 

ľudu, spolu s českými fi lmami Řeka J. Rovenského, Extaze G. Machatého a Bouře nad 

Tatrami T. Trnku získal Pohár mesta Benátok za najlepšiu réžiu na fi lm. prehliadke v rámci 

Bienále umenia v 1934 v Benátkach (neskôr MFF v Benátkach), originálny negatív zhorel 

v 1944 pri požiari fi lm. ateliérov v Zlíne, v 1945 sa z nekompletnej kópie vyrobili 2 double 

negatívy, až 1983 vďaka režisérovi M. Slivkovi fi lm nanovo skompletizoval aj s novou 

nahrávkou pôvodnej hudby; Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi, 1937), pôsobil ako 

umelecký poradca pri Fričových fi lmoch Jánošík (1935) a Varúj...! (1946), 1937–39 pedagóg 

fi lmového odboru Školy umeleckých remesiel v Bratislave, 1939–45 pracoval v Státním 

fotoměřickém ústavu v Prahe (venoval sa fotografi ckej dokumentácii Prahy), v tom období 

nakrútil fi lm. dokumenty Věčná píseň (1941) a Praha barokní (1943), v máji 1945 sa vrátil 

do Bratislavy, kde sa stal predsedom Slovenskej fi lmovej spoločnosti (do 1946), v 1946 

spoluzakladateľ, prvý dekan FAMU v Prahe a mimoriadny profesor kompozície fi lmového 

obrazu (1946–50), svoje fotografi e publikoval vo fotografi ckých knihách (Slovensko, 1937, 

Praha ve fotografi ích K. P., 1940, Praha královská, 1940, Slovensko ve fotografi ích K. P., 

1949, Vltava, 1957, Žijeme v Praze, 1964, Československo, 1974, Procházky Prahou, 1976, 

viackrát vydaná kniha Pražský hrad), autor populárnych kníh o folklóre, spomienkovej 

knihy na fi lmársku tvorbu Zlatá brána (1964), čestný člen viacerých čs. (Umelecká beseda 

slovenská, Národopisná společnost československá, Unie slovanských novinářů, Společnost 

pro hudební výchovu) i medzinárodných spoločností, v 1991 dostal Rad Tomáša Garrigua 

Masaryka III. triedy in memoriam – 25. výročie 

6. 5. 1992 †Marlene Dietrich, vl. menom Marie Magdalene Dietrich, Paríž (*27. 12. 1901 Berlin- 

-Schöneberg), nemecko-americká herečka a speváčka, šansoniérka, ako prvá nemecká 

herečka sa stala hviezdou hollywoodskych fi lmov, študovala hru na husliach a jazyky, 

začiatkom 20. rokov pre zranenie zápästia ukončila kariéru huslistky, v 1921 neuspela na 

konkurze do hereckej školy režiséra Maxa Reinhardta v Berlíne, no hoci ju neprijali, začala 

ako zboristka a postupne v menších úlohách účinkovala v jeho divadlách, vystupovala 

v kabaretoch a revue, 1922–29 nakrútila asi 20 nemých fi lmov v Nemecku a Rakúsku (Takí sú 

muži, 1922, Tragédia lásky, 1923), v 1929 si ju v kabaretnom vystúpení všimol režisér Joseph 

von Sternberg, prijala jeho ponuku hrať kabaretnú speváčku Lolu-Lolu vo fi lme Modrý anjel 

(1930, prvý nemecký hovorený celovečerný fi lm), ktorý jej priniesol medzinárodnú slávu 

a otvoril jej cestu do Hollywoodu (kontrakt so spoločnosťou Paramount Pictures), 1930–35 

nakrútila s režisérom von Sternbergom v Hollywoode ďalších 6 fi lmov, v ktorých vytvorila 

typ femme fatale (Maroko, 1930 – s Garym Cooperom, získala zaň svoju jedinú oscarovú 

nomináciu ako prvá nemecká herečka, X-27, známy aj pod názvom Zneuctená, 1931, 

Šanghajský expres, 1932, Plavovlasá Venuša, 1932, Červená cárovná, 1934, Žena a hastroš, 

1935), patrila medzi najlepšie zarábajúce herečky tých čias, nakrúcala aj s inými režisérmi 

(Rytier bez zbrane, 1937, westerny Vzbura žien, 1939 – s Jamesom Stewartom, a Kazisveti, 

1942 – s Johnom Waynom), v marci 1937 získala americké občianstvo, počas 2. svetovej 

vojny aktívne vystupovala proti nacistom, hrala pre vojakov špeciálne predstavenia, nahrala 

množstvo protinacistických piesní v nemčine i angličtine, koncom vojny spievala aj pre 

spojenecké vojská na frontoch v Alžírsku a Francúzsku, za aktivity počas vojny dostala 

U.S. War Department’s Medal of Freedom, 1947, a vo Francúzsku Chevalier de la Légion 

d’Honneur v 1950, Offi cier de la Légion d’Honneur v 1971 a Commandeur de la Légion 

d’Honneur v 1989, po vojne nakrútila niekoľko zaujímavých fi lmov (Martin Roumagnac, 

1946 – s Jeanom Gabinom, Zahraničná aféra, 1948, Hrôza na javisku /aj Tréma/ – režisér 

Alfred Hitchcock, 1950, Svedok obžaloby, 1957, Dotyk zla, 1958 – režisér Orson Welles, 

Norimberský proces, 1961), jej posledným fi lmom bol Krásny gigolo, smutný gigolo (1979), 

1950–70 cestovala po svete a vystupovala po svete ako kabaretná hviezda vo veľkých 

– 99 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

divadlách (aj one-woman-show v Las Vegas, v Café de Paris v Londýne), uskutočňovala 

tiež koncerty po svete, vystupovala na festivale v Edinburghu (1964, 1965), spievala na 

Broadwayi (1967, 1968, za čo v 1968 dostala špeciálnu Tony Award), v 1975 po vystúpení 

v austrálskom Sydney ukončila showbiznisovú kariéru, posledné roky svojho života 

strávila v súkromí svojho parížskeho bytu na Avenue Montaigne, v 1960 dostala izraelské 

vyznamenanie, v 1972 Kríž Čestnej légie, v 1979 vydala pamäti Vezmite si len môj život 

(Nehmt nur mein Leben), v 1999 sa umiestnila na 9. mieste v rebríčku najväčších ženských 

hereckých hviezd všetkých čias Amerického fi lmového inštitútu, posmrtne (2002) dostala 

čestné občianstvo Berlína, v 1992 jej dcéra Maria Riva vydala jej životopis Marlene 

Dietrich – 20. výročie 

7. 5. 1942 *Prof. Ing. arch. akad. arch. Rastislav Janák, Bratislava (†2. 10. 2002 Bratislava), 

slovenský architekt, významný reprezentant štvrtej generácie našich architektov, absolvoval 

štúdium architektúry na SVŠT v Bratislave (v 1966 Ing. arch., u prof. Emanuela Hrušku), 

potom na VŠVU v Bratislave (akad. arch., u prof. Vojtecha Vilhana a Dušana Kuzmu), 

od skončenia štúdií až do smrti (2002) pôsobil na VŠVU v Bratislave (profesor, vedúci 

Katedry architektonickej tvorby, viedol ateliér na katedre), pracoval aj v Slovenskom 

ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, celý svoj život sa venoval interiérovej, 

dizajnérskej, architektonickej, urbanistickej i pamiatkovej práci, 1965 – 2002 autor 

množstva štúdií a súťažných návrhov pre viaceré mestá (hlavne pre Bratislavu, Martin 

a Piešťany) a realizoval mnoho diel (niektoré už zanikli), autor významných interiérových 

kreácií (nezachované: vložené interiéry Kina Tatra v Bratislave 1976–79, Cena SFVU 1980; 

predajne Supraphonu na Strakovej ul. v Bratislave 1981–83; priestory pre Československé 

aerolínie v bratislavskej Redute 1979–86; čiastočne zachované: priestory a parter predajní 

na Klobučníckej ul. v Bratislave (Hummelov dom) 1982–86, Cena Zväzu slovenských 

architektov 1986; vnútorné priestory SNR na Bratislavskom hrade 1978–85; kancelárie 

prezidenta V. Havla 1991), pamiatkových obnov a dostavieb (Štátne divadlo v Košiciach 

1978–94, Dom obradov v Zichyho paláci v Bratislave 1988–90, Cena Dušana Jurkoviča 1991) 

a architektonických realizácií (Druhá vybavovacia hala bratislavského letiska s interiérmi 

1990–94, Cena Dušana Jurkoviča 1996; Polyfunkčný dom na Žižkovej a Mikulášskej ul. 

v Bratislave 1999 – 2001), 20. 1.– 15. 2. 2009 bola v Galérii Médium VŠVU v Bratislave jeho 

retrospektívna výstava (ťažiskové projekty 1965 – 2002, realizované diela dokumentované 

výkresmi, fotografi ami a modelmi, kresby, skice, náčrty, štúdie, nerealizované návrhy; 

kurátor M. Zervan), manžel architektky Oľgy Janákovej – 70. výročie 

7. 5. 1962 †Ľudovít Jarušek, Bratislava (*21. 6. 1898, Lőrinci Maďarsko), slovenský fotograf, 

spoluzakladateľ chemigrafi e na Slovensku (spolu s bratom Františkom), 1921–31 študoval 

na majstrovskej grafi ckej škole v Lipsku, 1914–16 pomocník v tlačiarni Winkler v Budapešti 

(predtým sa tam vyučil), 1919–21 grafi cký robotník v Plzni, 1921–23 reprodukčný 

fotograf Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, 1923–28 Cinkografi e Krasin 

v Bratislave, 1928–51 jej spolumajiteľ (s bratom Františkom), 1951–56 reprodukčný fotograf 

Západoslovenských tlačiarní v Bratislave, 1957–62 pracovník Polygrafi ckých závodov 

v Bratislave, vychoval prvých našich reprodukčných fotografov štočkárov, počas 1. svetovej 

vojny príslušník čs. légií v Taliansku, v 2. svetovej vojne podporoval partizánske hnutie, 

športovec, 1923–62 náčelník a tréner Slovenského veslárskeho klubu (neskôr Slovana NV 

Bratislava), 1923–46 pretekár a tréner Ski-klubu Bratislava, 1925–32 majster Bratislavy 

v skokoch na lyžiach a v kombinácii, člen čs. reprezentačného družstva – 50. výročie 

7. 5. 1992 (do 16. 5.) konal sa prvý let amerického raketoplánu Endeavour (najmladší z fl otily 

raketoplánov americkej vesmírnej agentúry NASA), v priebehu prvej misie (STS-49) 

posádka zachytila a znova vypustila poškodený komunikačný satelit Intelsat 6, posledná 

misia raketoplánu Endeavour sa uskutočnila 16. 5. – 1. 6. 2011 – 20. výročie 

8. 5. 1992 †Sergej Vladimirovič Obrazcov, Moskva (*5. 7. 1901 Moskva), ruský herec, bábkoherec 

a divadelný pedagóg, patril medzi najvýznamnejších bábkarov 20. stor., 1922–30 herec 

Hudobného štúdia MCHAT (od 1926 Hudobné divadlo Nemiroviča-Dančenka) a 1930–31 

MCHAT, zakladateľ a od 1931 (vyše 60 rokov) umelecký vedúci a režisér Štátneho 

– 100 – 

ústredného bábkového divadla v Moskve (dnes nesie jeho meno – Štátne akademické 

ústredné bábkové divadlo S. V. Obrazcova, aj s Múzeom bábok), od 1973 profesor Štátneho 

inštitútu divadelného umenia v Moskve (GITIS), 1976–84 prezident Medzinárodnej 

bábkarskej únie (Union International de la Marionnette – UNIMA), absolvoval mnohé 

zahraničné turné (Veľká Británia, Nemecko, USA), svetový úspech mali jeho predstavenia 

Neobyčajný koncert, Aladinova čarovná lampa, Kráľ jeleň, Don Juan a i., autor kníh Herec 

s bábkou (1939), Moja profesia (1950, preložená do viacerých jazykov), Čínske bábkové 

divadlo (1957) a i. – 20. výročie 

9. 5. 1912 *Pedro Almendáriz, vl. menom Pedro Gregorio Armendáriz Hastings, Mexico City 

(†18. 6. 1963 Los Angeles, Kalifornia – samovražda), mexický fi lmový herec, do 1921 

žil s rodičmi v Larede (Texas, USA), v 1921, keď mal 9 rokov, mu umreli obaja rodičia 

a staral sa o neho strýko, ktorý mu umožnil študovať hospodárske vedy a žurnalistiku na 

Polytechnickom inštitúte v San Luis Obispo (abs. v 1931), potom sa vrátil do Mexika, 

pracoval ako železničný technik, poisťovací agent a turistický sprievodca, ako herec debutoval 

v 1935 vo fi lme María Elena režiséra Raphaela J. Sevillu a fi lme Rosario režiséra Miguela 

Zacaríasa (objavil ho, keď recitoval americkým turistom v kaviarni Hamletov monológ Byť 

či nebyť), s režisérom Emiliom Fernándezom nakrúcal fi lmy zlatej éry mexického fi lmu 

(Divý kvet, 1943, María Candelaria, 1944, Bugambilia, 1945, Nemilovaná, 1949 – všetky 

s Dolores del Río; Zamilovaná, 1946, Maclovia, 1948 – oba s Maríou Félix, Vzbura 

vyvesencov, 1954), hral aj v populárnej Rodriguezovej dráme La Cucaracha (s Félixovou 

i Dolores del Rio), vďaka plynulej angličtine nakrúcal aj v USA (s režisérom Johnom 

Fordom – Utečenec, 1947, Traja kmotrovia, 1948, Pevnosť Apačov, 1948, s režisérom 

Johnom Hustonom – Boli sme cudzinci, 1949 a i.) a Európe – vo Francúzsku a Taliansku 

(s režisérom De Santisom – Ľudia a vlci, 1956 a i.), ochorel na rakovinu (fi lm Dobyvateľ, 

1956, sa nakrúcal v Utahu v čase, keď sa v susednej Nevade robili nukleárne testy, v ďalších 

rokoch viac ľudí z fi lmového štábu ochorelo a zomrelo na rakovinu), prototyp mužnosti 

a krásy (prezývaný mexický Clark Gable), nositeľ viacerých cien (v 1948 a v 1953 mexický 

Strieborný ariel pre najlepšieho herca – za fi lm Perla /podľa Steinbecka/ režiséra Emilia 

Fernándeza a za western El Rebozo de Soledad režiséra Roberta Gavaldóna), v 1961 člen 

poroty na MFF v Cannes – 100. výročie 

9. 5. 1932 *PhDr. Alojz Habovštiak, DrSc., Krivá (†11. 6. 2000 Bratislava), slovenský archeológ, 

absolvoval štúdium archeológie a latinčiny, 1957–69 pracovník Archeologického ústavu SAV, 

od 1969 riaditeľ Archeologického ústavu SNM v Bratislave, 1977–89 riaditeľ Slovenského 

národného múzea v Bratislave, 1966–67 absolvoval štúdium v rámci Humboldtovej nadácie 

v Göttingene, absolvoval študijné cesty v zahraničí (po Francúzsku, Nemecku, Anglicku, 

Bulharsku Maďarsku, Rakúsku), špecializovaný na problematiku stredovekej archeológie, 

najmä včasnostredoveké sídliská na juhozápadnom Slovensku, na hnuteľné a nehnuteľné 

pamiatky (kolkovaná keramika, hlinené kotlíky, poľnohospodárstvo, hrádky), realizoval 

terénne archeologické výskumy v Hurbanove-Bohatej, Leviciach-Bratke, Kostoľanoch 

pod Tríbečom, Bíni (výskum obranného valu z 10. storočia, pôvodne bíňanskej hradby), 

Hronskom Beňadiku (osobitne významné v areáli benediktínskeho kláštora), Podhoranoch- 

Sokolníkoch a Milanovciach, autor monografi í (Stredoveká dedina na Slovensku, 1985) 

a vedeckých štúdií základného významu o problematike dejín Slovenska v 9. – 13. storočí, 

nositeľ štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy (2000), brat spisovateľa Antona 

Habovštiaka – 80. výročie 

9. 5. 1942 †Václav Jiříkovský, rod. menom František Herein, koncentračný tábor Osvienčim 

(*8. 5. 1891 Praha), český herec, režisér, divadelný podnikateľ a riaditeľ, 1914–19 herec, 

režisér a šéf Činohry ND v Brne (krátko ho viedol ako samostatný podnikateľ), 1919–23 

riaditeľ Moravskosliezskeho divadla v Ostrave, v 1925 angažovaný Oskarom Nedbalom 

za umeleckého šéfa Činohry SND v Bratislave, 1926–28 spoluriaditeľ (s O. Nedbalom) 

a 1928–29 riaditeľ SND (prispel k zvýšeniu jeho umeleckej úrovne, profesionalizácii 

slovenskej časti súboru, presadzoval slovenský repertoár, ako prvý inscenoval 

Hviezdoslavovho Herodesa a Herodiadu (1925) a Bellovu operu Kováč Wieland, 1926), 

– 101 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1929–31 pôsobil v Prahe a 1931–41 riaditeľ Zemského divadla v Brne (predtým ND), 

3. 11. 1941 spolu s niekoľkými ďalšími členmi divadla zatknutý gestapom, odvlečený do 

Osvienčimu a umučený – 70. výročie 

10. 5. 1922 čs. vláda zákonom č. 61/1922 Zb. potvrdila Ústavu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku 

(Ústavu Cirkve evanjelickej augšburského vyznania na Slovensku schválili účastníci 

synody v Trenčianskych Tepliciach v 1921), čím došlo k jej odčleneniu od maďarskej 

ev. cirkvi, ústava potvrdila synodálno-presbyteriálny systém správy cirkvi, 22. 10. 1922 

boli v Liptovskom Sv. Mikuláši inštalovaní 2 biskupi – biskup západného dištriktu Samuel 

Zoch a biskup východného dištriktu Jur Janoška – 90. výročie 

10. 5. 1942 *Kveta Stražanová, Nováky, slovenská herečka, vyše 5 desaťročí (od 1959) pôsobí 

v prešovskom Divadle J. Záborského (členka spevohry, od 1961 členka činohry, od 1995 

zástupkyňa šéfa činohry, od 1996 umelecká šéfka činohry), prvá protagonistka činohry 

DJZ (Dolorez v Bozku Juanity, 1961, Frufru v Limonádovom Joem, 1961, Júlia v Romeovi 

a Júlii, 1964, Katarína v Skrotení zlej ženy, 1965, Hana Čajková v Hájnikovej žene, 1966, 

Quickly vo Veselých paniach z Windsoru, Báthoryčka v Alžbete Báthoryovovej, 1994, 

Kráľovná Alžbeta v Márii Stuartovej, 1995, Dora v Ženskom zákone, 2000, Rosemary 

Mortimorová v Lekárskom tajomstve, 2002, Golda vo Fidlikantovi na streche, 2002, 

Kráľovná Mária v Márii Tudorovej, 2002, Helena v Nedeli pre bolesť ako stvorenej, 2004, 

Matka a Bernarda Alba v Lorkiáde, 2006, Dottoressa Lombardi v Sluhovi dvoch pánov, 

2007, Eržika v Mačacej hre, 2008, Agáta, nevesta v Ženbe, 2008, Mária Terézia v Márii 

Antoinette, 2009), v ŠD v Košiciach účinkovala s úspechom ako Maude v komédii Harold 

a Maude (2001) a v úlohe Mag Folanovej v Krásavici z Leenane (2005 – Výročná cena LF 

v oblasti divadla), účinkovala aj vo fi lme a TV (Tvár v okne, Ďaleko je do neba, Do zbrane, 

kuruci!, Nepokojná láska, Sebechlebskí hudci, Krutá ľúbosť), nositeľka Pribinovho kríža 

II.triedy (2003), manželka herca Jozefa Stražana – 70. výročie 

10. 5. 1972 †Tido J. Gašpar, obč. menom Jozef Gašpar, Nové Zámky (*7. 3. 1893 Rakovo), slovenský 

prozaik, publicista, kultúrny činiteľ, ideológ, politik HSĽS, v 1918 absolvoval notársky kurz, 

od 1919 tajomník turčianskeho župana, od 1922 komisár tlačového odboru Ministerstva 

s plnou mocou pre správu Slovenska, potom Krajinského zastupiteľstva v Bratislave, v 1938 

úradník slovenskej autonómnej vlády, od 1939 vedúci tlačového odboru Predsedníctva 

vlády, v 1940 chargé d’affaires SR vo Švajčiarsku, 1941–45 šéf Úradu propagandy vojnovej 

Slovenskej republiky (už v 1938–39 jeden z vedúcich ideológov a exponentov režimu, 

obhajoval slovenský nacionalizmus, v publikovaných prejavoch zdôvodňoval spojenectvo 

s nacistickým Nemeckom, neskôr propagandisticky a ideologicky proti SNP; Veľký rok, 

1939, Ziskožravci, 1941, Za dobro celku, 1942), 1939–44 poslanec Snemu SR, v 1945 

zatknutý a odsúdený Národným súdom na doživotie, väznený, v 1958 prepustený na 

amnestiu, 1962–65 žil vo Veľkej Mani a 1965–72 do smrti v Nových Zámkoch, reprezentant 

bratislavskej umeleckej bohémy, 1922–25 redaktor týždenníka Slovenský svet, redaktor 

edície Žatva v nakladateľstve Biblioteka, 1925–27 tajomník SND, člen, pokladník i tajomník 

Spolku slovenských spisovateľov, písal novely a poviedky (s autobiografi ckými motívmi), 

knižne debutoval v 1920 novelami Hana a iné novely, nasledovali novely Deputácia mŕtvych 

(1922), Karambol a iné novely a Buvi-buvi (obe v 1925), Červený koráb (1931), Námorníci 

(1933), v Cudzine a iné rozprávky (1935), memoáre Zlatá fantázia (1969) a posmrtne Pamäti 

I (1998) a Pamäti II (2004) – 40. výročie 

11. 5. 1912 *Prof. RNDr. Pavel Nemec, DrSc., Praha (†19. 9. 1987 Bratislava), technický mikrobiológ 

a biochemik, 1936–39 študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe, 1945–46 pokračoval 

na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (v 1947 RNDr.), 1945–49 vedúci priemyselného 

výskumu Povereníctva SNR pre priemysel a obchod, 1949–51 riaditeľ Výskumného 

ústavu Chemických závodov J. Dimitrova v Bratislave, 1951–81 pôsobil na CHTF SVŠT 

v Bratislave – 1951–75 vedúci Katedry technickej mikrobiológie a biochémie CHTF SVŠT 

v Bratislave(od 1966 profesor), vedúci výskumnej skupiny izotiokyanátov, 1964–66 prorektor 

SVŠT, súčasne 1957–80 vedecký pracovník Ústavu molekulárnej biológie SAV v Bratislave 

(1963–66 jeho externý riaditeľ, 1964–80 vedúci odd. biológie mikromolekulárnych látok), 

– 102 – 

v 1955 člen korešpondent SAV, v 1973 ČSAV, absolvoval študijné pobyty v zahraničí, 

autor VŠ učebníc (Úvod do všeobecnej mikobiológie, 1953, Základy mikrobiologickej 

laboratórnej techniky, 1954) a viac než 150 vedeckých prác z mikrobiológie a biochémie, 

autor 6 patentov a vynálezov, ako prvý u nás pracoval so stopovými prvkami a preniesol 

ich aplikáciu do technickej mikrobiológie, viedol výskum antibiotík, 1972–86 hlavný 

redaktor mesačníka SAV Biológia, 1957–60 vedecký tajomník a 1960–61 podpredseda 

sekcie biologických a lekárskych vied SAV, 1961–65 člen Predsedníctva SAV, od 1971 

podpredseda Vedeckého kolégia ČSAV pre organickú chémiu a biochémiu, od 1947 člen 

Švajčiarskej chemickej spoločnosti a od 1957 Americkej mikrobiologickej spoločnosti, 

nositeľ viacerých vyznamenaní (Čs. vojnového kríža 1939, 1945, Čs. medaily za chrabrosť 

pred nepriateľom, 1945, Čs. medaily za zásluhy, 1946, Radu SNP I. triedy, Národnej ceny 

za vedu, 1949, Národnej ceny SR, 1973 a i.), účastník SNP, syn botanika prof. Bohumila 

Němca – 100. výročie 

11. 5. 1932 *Valentino, vl. menom Valentino Clemente Ludovico Garavani, taliansky módny návrhár, 

v 1949 odišiel do Paríža, kde študoval na École des Beaux-Arts a Chambre Syndicale de la 

Couture Parisienne, v 1959 sa vrátil do Ríma, kde si otvoril módny dom na Via Condotti, 

medzinárodne debutoval vo Florencii v 1962 na prehliadke v Palazzo Pitti, v 1968 mal 

obrovský úspech s bielou kolekciou so značkou „V“ (Collezione Bianca), od polovice 

60. rokov považovaný vrcholného majstra talianskej couture, v 1970 predstavil svoju prvú 

kolekciu prêt-à-porter pri otvorení svojich butikov v Ríme a New Yorku, v 1971 vytvoril 

uniformy pre letušky Trans World Airlines, v 1983 sa začala jeho spolupráca s fi rmou 

Ford Motor Comp. (farebné kombinácie pre model automobilu Lincoln Continental 1983, 

1984, 1985), v 1989 mal prvú prehliadku kolekcie haute couture v Paríži, vo februári 1990 

založil s Giancarlom Giammettim asociáciu L.I.F.E. (na podporu detí s AIDS), v 1989 

otvoril v Ríme kultúrne centrum Accademia Valentino (architekt Tommaso Ziffer), v 1992 

sa ofi ciálnou súčasťou programu celosvetových osláv 500. výročia objavenia Ameriky 

stala aj veľkolepá retrospektívna expozícia Valentino: 30 magických rokov, navrhoval 

aj parfumy pre ženy a mužov, kravaty, košele, doplnky, džínsy, hodinky, ale aj textílie, 

nábytok a tapety, 4. 10. 2007 mal poslednú prehliadku prêt-à-porter v Paríži, 23. 1. 2008 mal 

poslednú prehliadku haute couture v parížskom Musée Rodin, 1. 1. 2010 tanečníci baletu 

viedenskej Štátnej opery mali jeho špeciálne kostýmy na novoročnom koncerte Viedenských 

fi lharmonikov, je nositeľom významných talianskych i medzinárodných ocenení, v 1967 

dostal módnu cenu Neiman Marcus (ekvivalent Oscara), v 1985 od talianskeho prezidenta titul 

Grand’Uffi ciale dell’Ordine al Merito a v 1986 najvyššie talianske vyznamenanie Cavaliere 

di Gran Croce od prezidenta, v 1995 dostal od fl orentského starostu Premio speciale dell‘arte 

nella moda, v 1996 dostal titul Cavaliere del Lavoro, v 2005 mu medzinárodný tím módnych 

tvorcov v New Yorku udelil Superstar Award, v 2006 dostal od francúzskeho prezidenta titul 

Chevalier de la Légion d’Honneur – 80. výročie 

11. 5. 1937 †Viliam Figuš-Bystrý, Banská Bystrica (*28. 2. 1875 Banská Bystrica), slovenský hudobný 

skladateľ, pedagóg, študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici (1889–93), súkromné 

štúdium hudby zavŕšil skúškou na Hudobnej akadémii v Budapešti (1914), pôsobil ako 

učiteľ v Piliši (1893), Ostrej Lúke (1883–95), vo Zvolenskej Slatine (1895 – 1902), v Padine 

(1903–06), v Banskej Bystrici (od 1907), 1921–37 prof. hudby na Učiteľskom ústave 

v Banskej Bystrici a na Hudobnej škole vo Zvolene, zbieral, upravoval a vydával slovenské 

ľudové piesne (Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny, 1000 slovenských ľudových 

piesní, Púchovské piesne, Zbojnícke piesne), v Banskej Bystrici založil spevokol ev. spolku, 

pôsobil ako dirigent, korepetítor, komponoval komornú hudbu, v 1928 v SND mala premiéru 

jeho opera Detvan (prvý pokus o slovenskú národnú operu), komponoval komornú a zborovú 

tvorbu, lyrické piesne (na texty slovenských básnikov), v 1919 zakladajúci člen a v 1925 

predseda Spolku slovenských umelcov, jeho meno nesie medzinárodný (pôvodne mestský) 

festival speváckych zborov v Banskej Bystrici – 75. výročie 

11. 5. 1937 * Georgi Šengelaja, Moskva, gruzínsky fi lmový režisér, scenárista a herec, 1955–61 

študo val na režisérskej fakulte VGIK-u v Moskve (v majstrovskej triede u A. Dovženka 

– 103 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a M. Čiaureliho, diplom v 1963), od 1961 režisér fi lmových štúdií Gruzia-fi lm, nakrútil 

12 fi lmov (historická dráma Nechcel zabíjať, 1966, balada Pirosmani, 1969 – o naivnom 

gruzínskom maliarovi, dostal cenu za najlepší životopisný fi lm na medzinárodnom festivale 

fi lmov o umení a biografi ckých fi lmov o umelcoch v talianskom Asole, 1974, a hlavnú 

cenu Zlatý Hugo na MFF v Chicagu, 1974, Melódie Verijskej štvrte, 1973 – prvá cena na 

Všezväzovom fi lmovom festivale v 1974, Cena Svetovej katolíckej asociácie pre komunikáciu 

na MFF v San Sebastiane, 1974, Putovanie mladého skladateľa, 1985 – Strieborný 

medveď – najlepší režisér na MFF v Berlíne, 1986, Chareba a Gogi, 1987 – zvláštna cena 

poroty na MFF v Taškente, Orfeova smrť, 1996, A šiel vlak, 2005), vedie majstrovskú 

režisérsku triedu na Tbiliskom inštitúte divadla a fi lmu Š. Rustaveliho, člen Zväzu fi lmárov 

Gruzínska, 1991–92 člen Štátnej rady Gruzínska, autor scenárov (10 fi lmov, hlavne pre 

svoje fi lmy), hral v 5 fi lmoch, člen poroty na MFF v Berlíne v 1992 a 1994, syn režiséra 

N. Šengelaju a herečky N. Vačnadze, manžel herečky Sofi ko Čiaureliovej, otec herca 

Alexandra Čiaureliho a výtvarníka Nikolaja Čiaureliho – 75. výročie 

12. 5. 1922 *Tibor Bartfay, Nitra, slovenský sochár, významný reprezentant nášho súčasného 

sochárstva, 1939–42 študoval na Akadémii krásnych umení v Budapešti (prof. F. Sidló) 

a 1945–49 na AVU v Prahe (prof. K. Pokorný), od začiatku 50. rokov 20. storočia slobodný 

umelec, venuje sa monumentálnej i komornej sochárskej tvorbe (Bratislava: súsošie Nad 

hrobom bojovníka na Slavíne, pomník obetiam Mauthausenu v Slávičom údolí, súsošie na 

námestí Ľudovíta Štúra, fontána Planéta mieru na Hodžovom nám., socha H. Ch. Andersena 

na Hviezdoslavovom nám., socha Rozkošná Venuša na Šafárikovom nám., Bosorka 

pod Hradom; plastika v interiéri Jókaiho divadla v Komárne, cyklus komorných plastík 

historických osobností slovanských a slovenských dejín), tiež maľbe, kresbe a koláži, 

realizoval 31 pomníkov, vytvoril množstvo plastík a podobizní, reliéfov a pamätných medailí, 

podieľal na dotváraní interiéru Divadla Andreja Bagara v Nitre, ako prvý slovenský sochár 

je autorom výtvarného návrhu známky (Kráľ Svätopluk, 1994, vydaná k 1100. výročie 

úmrtia), samostatne vystavoval doma aj zahraničí (ČR, Egypt, Nemecko, Francúzsko, USA), 

člen organizácie Paneuropa, nositeľ Ceny Cypriána Majerníka (1973), Ceny UNESCO za 

humánny postoj k životu (1985), Medaily Svetovej rady mieru (1986), Kríža prezidenta SR 

I. stupňa (1992), od 1997 je jeho meno v zozname najvýznamnejších osobností svetovej 

kultúry a umenia, syn sochára Júliusa Bartfaya – 90. výročie 

12. 5. 1932 *Jaroslav Ševčík, Horní Lideč (†17. 6. 2005 Bratislava), slovenský tanečník, tanečný 

choreograf, režisér umeleckých programov, popredný interpret slovenského ľudového tanca 

v jeho scénickej podobe, absolvoval štúdium na strednej osvetovej škole (1960) a dvojročné 

pedagogické štúdium pre učiteľov tanečnej výchovy na Štátnom konzervatóriu v Bratislave 

(1964), 1950–54 a 1956–74 sólista tanečného súboru SĽUK-u (kreácie v kompozíciách: 

Bunkošový tanec, 1951, Zbojnícky tanec, 1951, Drobná, 1952, Tanec z Čierneho Balogu, 

1954, Hviezdnatá noc 1954, Vlachiko, 1960, Kohúti spod Javoriny, 1962, Kuruci, 1963, 

Tanec z Raslavíc, 1964, Zamagurský, 1967, Fašiangový ošiaľ, 1969 a i.; prvý predstaviteľ 

Jánošíka – Povesť o Jánošíkovi, 1956), 1974–80 režisér SĽUK-u, 1980–85 pracovník Domu 

ROH v Bratislave a od 1985 Ústavu pre zahraničných Slovákov MS, realizoval choreografi e 

pre SĽUK (Pri košiari, 1971, Strigônsky, 1976, Viečná, 1976), PUĽS a folklórne súbory 

Gymnik, Technik a Oravan, zakladateľ folklórnych súborov zahraničných Slovákov, s ktorými 

ďalej spolupracoval ako choreograf a režisér (Limbora v New Yorku, Lučina v Clevelande, 

Trávnica v Lakewoode, Šarišan v Detroite, Slovakians v Pittsburghu, FS Ľudovíta Štúra 

v Melbourne, Zemplín v Toronte), režisér programov folklórnych festivalov vo Východnej 

a Detve, ako aj hlavný režisér medzinárodného folklórneho festivalu Praha srdce národov, 

brat tanečníka Milana Ševčíka – 80. výročie 

12. 5. 1982 v Bratislave vzniklo Štúdio S (v upravených priestoroch niekdajšej Tatra revue), umelecká 

scéna Slovkoncertu, agentážne divadlo bez stáleho hereckého súboru a režiséra, herci 

boli angažovaní na jednotlivé predstavenia, resp. vystupovali hosťujúce súbory a uvádzali 

sa hudobné programy, štúdio malo od začiatku charakter kvalitnej komornej scény 

s kvalitnou dramaturgiou, od začiatku v ňom dostali priestor na svoje vystúpenia Milan 

– 104 – 

Lasica a Július Satinský (Nikto nie je za dverami, Deň radosti, Náš priateľ René), v apríli 

1999 bolo divadlo sprivatizované (ako prvé divadlo) s názvom Štúdio L+S, riaditeľom je 

Milan Lasica – 30. výročie 

13. 5. 1922 *RNDr. Ján Bystrický, DrSc., Levoča (†3. 6. 1986 Bratislava), slovenský geológ, 

paleontológ, absolvoval štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1947), potom 

asistent na SVTŠ v Bratislave, 1941–59 pracovník Geologického ústavu D. Štúra v Bratislave 

a 1964–86 pracovník Geologického ústavu SAV v Bratislave, zaoberal sa výskumom 

triasových rias v Západných Karpatoch, ako prvý na Slovensku rozpracoval stratigrafi u 

triasu na základe rias, opísal 10 nových druhov, viaceré ním objavené fosílne druhy nesú 

jeho meno v medzinárodnej nomenklatúre, venoval sa aj stratigrafi i a geologickému 

mapovaniu Veľkej a Malej Fatry, Slovenského krasu a Slovenského rudohoria, člen Čs. 

spoločnosti pre mineralógiu a geológiu, Slovenskej geologickej spoločnosti, Čs. národného 

geologického komitétu, od 1973 predseda komisie Karpatsko-balkánskej geologickej 

asociácie – 90. výročie 

13. 5. 1937 *Pavel Dvořák, Praha, historik, prozaik, publicista, autor literatúry faktu, scenárista, 

vydavateľ a editor, absolvoval štúdium histórie na FF UK v Bratislave (1960), pôsobil 

ako redaktor (1960–68 v Práci, 1968–71 vo Výbere, 1971–74 v Opuse, 1984–90 v Čs. 

vojákovi, v 1990 v Národnej obrode), absolvoval študijné pobyty v Historickom ústave 

SAV v Bratislave (1976–79) a v Archeologickom ústave SAV v Nitre (1980–83), v 1991 

založil a dodnes vedie vydavateľstvo RAK v Budmericiach (Kroniky stredovekého 

Slovenska, Legendy stredovekého Slovenska, Kronika anonymného notára kráľa Bela a i.), 

dlhoročne sa venuje popularizácii vedeckého výskumu, histórie, archeológie, patrí medzi 

našich najvýznamnejších autorov literatúry faktu, pútavo a čitateľsky príťažlivo približuje 

našu históriu od najstarších čias (Odkryté dejiny I. Dávnoveké Slovensko, 1975, Odkryté 

dejiny II. Staré Slovensko, 1977, Odkryté dejiny III. Predveká Bratislava, 1978, Odkryté 

dejiny IV. Prví ľudia v Československu, 1980, Lovci mamutov a tí druhí, 1983, Zlatá 

kniha Bratislavy, 1993, Kto zabil Viliama Žingora? 1994, Krvavá grófka – s K. Kállayom, 

1999, Stopy dávnej minulosti 1 / Slovensko v praveku, 2002, Stopy dávnej minulosti 2 / 

Slovensko v staroveku, 2003, Stopy dávnej minulosti 3 / Zrod národa, 2004, Stopy dávnej 

minulosti 4 / Slovensko v Uhorskom kráľovstve, 2005, Stopy dávnej minulosti 5 / Slovensko 

v stredoveku, 2009, Pictoria – Najstaršie dejiny Slovenska v reči obrazov, 2005, Prvá kniha 

o Bratislave, 2006, Druhá kniha o Bratislave, 2007, Tretia kniha o Bratislave, 2010), autor 

scenárov TV a rozhlas. umelecko-náučných programov a seriálov z dejín Slovenska (TV: 

Múzeum života – 1982–88, 20 dielov, Stopy dávnej minulosti – od 2000 doteraz, 56 dielov, 

Putovanie stáročiami – od 2000 doteraz, 10 dielov rozhlas: Príbehy z vitrín, 1992–97), 

nositeľ významných ocenení (Cena SAV za popularizáciu vedy, 1994, Medzinárodná Cena 

E. E. Kischa, 1994 a 2000, Cena Pražského knižného veľtrhu za Krvavú grófku, najkrajšiu 

knihu ilustrovanú fotografi ami, 2001, Cena za najkrajšiu knihu roka 2001 udelená nemeckou 

komisiou UNESCO v spolupráci s nadáciou Stiftung Buchkunst na knižnom veľtrhu 

v Lipsku za Kroniku anonymného notára kráľa Bela, ako jediná vybratá spomedzi 749 

titulov z 31 krajín celého sveta, Cena Ministerstva kultúry SR – Najkrajšie knihy Slovenska 

2002 – za knihu Stopy dávnej minulosti 1. – Slovensko v praveku, Pribinov kríž II. triedy za 

významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR, 2002) – 75. výročie 

14. 5. 1912 †August Strindberg, Štokholm (*22. 1. 1849 Štokholm), švédsky spisovateľ, dramatik, 

prozaik a básnik, najvýznamnejší švédsky spisovateľ, v jeho diele sú naturalistické, 

symbolistické aj expresionistické vplyvy, štúdium medicíny na univerzite v Uppsale 

zanechal, v Štokholme pracoval ako novinár a 1874–82 knihovník v Kráľovskej knižnici, 

v 1883 sa s rodinou presťahoval do Paríža a 1884–89 prežil s prerušeniami vo Švajčiarsku, 

potom 1892–95 v Berlíne a Paríži, dnes je najviac oceňovaný ako dramatik vyvíjajúci sa 

od naturalizmu k modernej dráme, ovplyvnenej psychoanalýzou (Majster Olof, 1872 – jeho 

prvá významná hra, Kráľovské divadlo ju odmietlo, prepracúval ju, dnes sa považuje za 

prvú modernú švédsku drámu; Kamaráti, 1886, Otec, 1887, Slečna Júlia, 1888, Veritelia, 

1890 – vrchol švédskej naturalistickej drámy; Veľká noc, 1901, Tanec smrti, 1901 – dnes 

– 105 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

sa uvádza v Dürrenmattovej úprave, Hra snov, 1902 a i.), v dramatickej tvorbe riešil vzťahy 

medzi mužmi a ženami a problémy manželského spolužitia, protestujúc proti spoločenským 

konvenciám, z historických hier je najvýznamnejšia hra Gustav Vasa (1899), autor románov 

Červená izba (Röda Rummet, 1879, satirický kritický román o živote štokholmskej 

spoločnosti mu priniesol slávu, Ľudia na Hemsö, 1887, Bláznova obhajoba, 1880, Na brehu 

mora, 1890 a i.), noviel (Manželstvo I, II, 1884, 1886), autobiografi ckých diel Syn slúžky 

(1886–87), Inferno (1897), Legendy (1898) a Osamelý (1906), básní (zbierky: Básne, 

1883, Námesačné noci, 1884, Slovné hry a umelecké paberky, 1905, Rozprávky, 1905), 

režisér a dramaturg Intímneho divadla (Intima teatern; 1907–10 preň napísal 4 komorné 

hry – experimentálne symbolistické hry Nečas, Zhorenisko, Strašidelná sonáta, Pelikán), 

venoval sa aj maľbe, fotografi i a hudbe, ovplyvnil vývin európskej drámy, ako dramatik 

inšpiroval nemeckých expresionistov a Eugena O’Neilla, Eugèna Ionesca a Tennessee 

Williamsa či Samuela Becketta a Johna Osborna, posledné 4 roky života prežil v Štokholme 

v dome, ktorý nazýval Modrá veža (dnes je tam jeho múzeum – Strindbergsmuseet), 

jeho turbulentný súkromný život spracúva Enquistova hra Noc lesbičiek, ktorú uvádza 

bratislavské Divadlo a.ha – 100. výročie 

14. 5. 1942 *Valerij Nikolajevič Brumeľ, Razvedki (†26. 1. 2003 Moskva), ruský ľahký atlét, 

skokan do výšky, legendárny výškar, ktorého svetovo úspešná kariéra trvala 5 rokov 

(1960–65), posledný veľký skokan pred érou, v ktorej sa skáče tzv. Fosburyho štýlom, 

v 1967 absolvoval Centrálny inštitút telesnej kultúry v Moskve, 1961–63 šesťkrát prekonal 

svetový rekord (223 – 228 cm), druhý na LOH v Ríme v 1960 (216 cm), víťaz LOH v Tokiu 

v 1964 (218 cm), v 1962 majster Európy (216 cm), 1961–63 majster ZSSR, 1961–63 

v ankete medzinárodných športových novinárov vyhlásený za najlepšieho športovca sveta, 

1961 – 1970 držiteľ svetového rekordu v skoku do výšky, v 1965 si pri nehode na motocykli 

vážne poranil pravú nohu, absolvoval 29 operácií a vrátil sa ku skákaniu (v 1970 skočil 

209 cm), v 1987 dostal v Ríme zlatú pamätnú medailu Medzinárodnej asociácie atletických 

federácií (IAAF) – 70. výročie 

14. 5. 1987 †Rita Hayworth, vl. menom Margarita Carmen Cansino, New York (*17. 10. 1918 

Brooklyn, New York), americká fi lmová herečka a tanečnica španielsko-anglického pôvodu, 

jej otec Eduardo Casino bol profesionálnym tanečníkom fl amenca, od detstva sa venovala 

tancu (vystupovala v rodinnej tanečnej show v nočných kluboch), v 1935 debutovala vo 

fi lme Danteho peklo (ako 16-ročná), po viacerých menších úlohách si prvú významnejšiu 

úlohu zahrala vo fi lme Len anjeli majú krídla (1939) v 40. rokoch sa stala hollywoodskou 

hviezdou – pôvabná kráska a výborná tanečnica (Sladká blondínka, 1941, Krv a piesok, 

1941, Nikdy nezbohatneš, 1941 – s Fredom Astairom, Krajšia ako sen, 1942 – s F. Astairom, 

Moje dievča Sally, 1942, Historky z metropoly, 1942, Modelka, 1944 – s Genom Kellym, 

Dnes večer a každú noc, 1945, Gilda, 1946 – jej najslávnejšia úloha vo fi lme-noir, Dolu na 

Zem, 1947, Dáma zo Šanghaja, 1947 – fi lm-noir, v réžii a po boku Orsona Wellesa, Lásky 

Carmen, 1947, Aféra v Trinidade, 1952, Salome, 1953, Slečna Sadie Thompsonová, 1954, 

Požiar v podpalubí, 1957, Oddelené stoly, 1958 – oscarová dráma, Príbeh z titulnej strany, 

1959, Dobrodruh, 1967, Hnev boží, 1972 – jej posledný fi lm), založila vlastnú produkčnú 

spoločnosť The Beckworth Corporation (zanikla pre fi nančné problémy), nositeľka ceny 

National Screen Heritage Award 1977, trpela Alzheimerovou chorobou, 5 ráz vydatá 

(druhým manželom bol režisér Orsom Welles, tretím pakistanský princ Ali Khan, piatym bol 

fi lmový producent James Hill), matka herečky Yasminy Khan – 25. výročie 

15. 5. 1932 *František Srna, Svätý Jur (†6. 10. 1973 Bratislava), slovenský motocyklový pretekár, 

pretekal za Autoklub Bratislava (1949–52), motocyklový odbor Dukly Praha (1953–55) 

a za Zväzarm Bratislava (1955–73), od 1957 reprezentant Československa v rýchlostnom 

motorizme, medzi najlepších čs. pretekárov v kubatúre 250 a 350 cm3 , štyrikrát majster 

republiky (1959, 1961, 1971 – 1959 v triede do 250 cm3 , 1972 – v triede do 350 cm3 ), víťaz 

Ceny Slovenska v Piešťanoch (1961 – 250 cm3 , 1965 – 250 cm3 a 350 cm3 ), víťaz Veľkej 

ceny ČSR v Brne (1958), Veľkej ceny Maďarska v Budapešti (1962), Veľkej ceny Jadranu 

v Opatiji (1965, prekonal aj traťový rekord), nositeľ titulov majster športu (1964) a zaslúžilý 

– 106 – 

majster športu (1969), vynikajúci konštruktér pretekových motocyklov, zahynul tragicky na 

Medzinárodných majstrovstvách ČSSR v rýchlostných pretekoch v Bratislave (vznikli jeho 

zásluhou) – 80. výročie 

15. 5. 1942 Snem SR schválil zákon č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov (právna norma, ktorá 

dala deportáciám zákonný podklad, odňala Židom štátne občianstvo a ešte nearizovaný 

židovský majetok previedla do vlastníctva štátu), ustanovenie §1 umožňovalo deportácie 

Židov z územia SR, v §2 odňal Židom slovenské štátne občianstvo, v ods. 1 stanovil, 

že deportované nemuseli byť osoby, ktoré konvertovali na niektoré kresťanské 

vierovyznanie najneskôr 14. 3. 1939 (dátum vzniku SR), a tie, ktoré uzavreli manželstvo 

s Nežidom (Nežidovkou) pred 10. 9. 1941 (dátum účinnosti Židovského kódexu), podľa 

ods. 2 deportované nemuseli byť osoby, ktoré dostali alebo v budúcnosti mali dostať 

prezidentské oslobodenie (výnimku) podľa §255 nariadenia 198/1941 Sl. z. a lekári, 

lekárnici, zverolekári, inžinieri a iní, ktorých príslušné ministerstvo uznalo za potrebných 

vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote Slovenska, ods. 3 rozširoval 

uvedené výnimky aj na manželov (manželky), rodičov a maloleté deti týchto osôb, §3 

ustanovoval, že Židia, ktorí budú vysťahovaní, alebo opustili, či opustia územie SR, 

stratia štátne občianstvo a ich majetok prepadá v prospech štátu, podľa §4 sa osobám 

uvedeným v §2 ponechal v držbe a vo vlastníctve ich hnuteľný majetok (veci potrebné 

na živobytie a na výkon pracovných povinností); pokiaľ ide o prezidentské výnimky, je 

však dôležité si uvedomiť, že počty osôb určených na deportácie boli presne stanovené, 

výnimky neznižovali počet deportovaných občanov, lebo držiteľ výnimky bol nahradený 

inou osobou, ktorá bola deportovaná (bolo udelených 800 – 1 000 výnimiek pre 4 000 

– 5 000 osôb, väčšina žiadostí bola zamietnutá) – 70. výročie 

16. 5. 1937 *Tibor Kobliček, Turíčky, slovenský ľudový umelec, amatérsky výtvarník, patrí k najlepším 

a najznámejším výrobcom ľudových hudobných nástrojov na Slovensku (fujary, gajdy, 

gajdice, ninery, husličky, basičky, píšťaly, drumble, rohy, trúby, rapkáče, trombity), majster 

ĽUV v odvetví výroby ľudových hudobných nástrojov (2005), viac ráz odmenený Cenou 

Dr. L. Lenga Instrumentum excellens na FSP v Detve (1975, 1978, 1980, 1981, 1982, 

1984, 1985, 1987) i na festivale vo Východnej, jeho hudobné nástroje sa nachádzajú na 

4 kontinentoch, hlavne v súkromnom vlastníctve, v zbierkovom fonde SNM v Martine, 

v ÚĽUV-e a i., ovláda všetky známe ľudové výtvarné techniky a postupy, umelecky 

spracováva kožu, mosadz, rohovinu, kosti, drevo, svoje výrobky prezentoval na desiatkach 

zahraničných výstav a podujatí ako výrobca i inštrumentalista (o. i. EXPO 1992 Sevilla, 

EXPO 2000 Hannover), hudobník a spevák, realizoval nahrávky v STV a Slovenskom 

rozhlase, na zvukové nosiče – 75. výročie 

16. 5. 1942 *Prof. PhDr. Alexander Avenarius, CSc., Martin (†26. 10. 2004 Bratislava), slovenský 

historik, absolvoval štúdium archívnictva na FF UK v Bratislave (1964), 1964–68 pracoval 

na Katedre dejín architektúry Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave, 1968–72 pracovník 

Ústavu dejín európskych socialistických krajín Historického ústavu SAV v Bratislave, 

1972–83 Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, od 

1984 Historického ústav SAV v Bratislave (1995 – 2000 vedúci odd. najstarších dejín), po 

1989 absolvoval prednáškové pobyty v zahraničí (Paríž, Bonn, Mníchov, Münster, Pisa, 

Bologna) a pôsobil aj na domácich univerzitách (na FF UK v Bratislave z jeho podnetu 

vznikol byzantologický seminár, prednášal na Pravoslávnej teologickej fakulte Prešovskej 

univerzity – zaslúžil sa o rozvoj byzantológie a vydávanie periodika Synergia, na Trnavskej 

univerzite), v 2002 vymenovaný za profesora odboru pravoslávna teológia, na jeho podnet 

a počesť Katedra všeobecných dejín FF UK v Bratislave vydáva zborník Byzantinoslovaca, 

špecializovaný na byzantské (byzantológ) a slovanské dejiny a kultúru a byzantsko- 

-slovanské kultúrne vzťahy, autor monografi í (Die Awaren in Europa, 1974, Byzantská 

kultúra v slovanskom prostredí v 6. až 12. storočí. K problému recepcie a transformácie, 

1992, Byzantský ikonoklazmus: storočie zápasu o ikonu, 1998, Byzantinische Kultur und die 

Slawen, 2000, The Byzantine Struggle over the Icon On the Problem of Eastern European 

Symbolism, 2005) a početných štúdií v našich a zahraničných odborných časopisoch, 

– 107 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

spoluautor kolektívneho diela Dějiny Byzance (Praha, Academia, 1992), člen Slovenskej 

historickej spoločnosti pri SAV a Slovensko-ruskej komisie historikov – 70. výročie 

17. 5. 1922 *Prof. Ing., RNDr. Alexander Tkáč, DrSc., Bratislava, slovenský fyzikálny chemik, 

absolvoval štúdium chémie na SVŠT v Bratislave (1947), pracoval ako asistent na Inštitúte 

fyzikálnej chémie CHTF SVŠT, v 1949 získal doktorát z fyzikálnej chémie na UK 

v Bratislave (RNDr.), v 1965 získal titul doktora vied (DrSc.) na Karlovej univerzite v Prahe, 

od 1968 profesor fyzikálnej chémie na Katedre fyzikálnej chémie SVŠT v Bratislave, 

1990–91 prorektor pre vedu a medzinárodné vzťahy na STU v Bratislave, od 1993 na 

dôchodku, potom pôsobil vo svojom laboratóriu ako emeritný profesor, autor 5 vedeckých 

monografi í (učebnica Fyzikálna chémia), držiteľ 56 domácich a zahraničných patentov, 

zaoberal sa otázkami fyzikálnej chémie, chemickej fyziky, molekulovej a rezonančnej 

spektroskospie, EPR spektroskopie, zaslúžil sa o zavedenie infračervenej spektroskopie 

na Slovensku, od 1993 pôsobil ako predseda slovenskej pobočky Společnosti pro vědy 

a umení (Czechoslovak Society of Arts and Sciences, SVU – nezisková mezinárodná 

kultúrna organizácia, vznikla v 1958 vo Washingtone), organizátor 2 vedeckých 

konferencií SVU (v 1994 v Smoleniciach – Veda a umenie nepoznajú hranice, v 1995 

v Košiciach – Technológia – Humanita – Umenie – Tolerancia), od 1996 člen Academia 

Scientiarum et Artium Europaea, v 1992 dostal Zlatú medailu J. Heyrovského od ČSAV 

a Medailu Emila Votočka od Chemicko-technologickej univerzity v Prahe, v 1998 Cenu 

primátora hl. mesta SR Bratislavy za celoživotné vynikajúce mnohostranné a obsiahle 

vedecké dielo v oblasti fyzikálnej chémie a priemyselnej ekológie a skvelú reprezentáciu 

Slovenska a Bratislavy v medzinárodných vedeckých a odborných grémiách, v 2002 mu 

rektor STU odovzdal Plaketu STU, otec profesora Ivana Tkáča, pôsobiaceho v Center for 

Magnetic Resonance Research, University of Minnesota, Minneapolis, USA – 90. výročie 

17. 5. 1972 Spolkový snem SRN (Deutsche Bundestag) ratifi koval nemecko-sovietsku-zmluvu 

(podpísaná v Moskve 12. 8. 1970) a nemecko-poľskú zmluvu (podpísaná vo Varšave 

7. 12. 1970), 3. 6. 1972 vstúpili zmluvy do platnosti, tieto zmluvy spolu s analogickou 

zmluvou medzi SRN a NDR (podpísaná vo Východnom Berlíne 21. 12. 1972) boli 

súčasťou tzv. východnej politiky spolkového kancelára W. Brandta, normalizovali vzťahy 

SRN s okolitými socialistickými krajinami – 40. výročie 

18. 5. 1922 †Charles Louis Alphonse Laveran, Paríž (*18. 6. 1845 Paríž), francúzsky lekár, patológ 

a parazitológ, objavil pôvodcu malárie (parazitické prvoky), študoval v Paríži na Collège 

Saint Baube, neskôr na Lycée Louis-le-Grand, 1863–66 na lekárskej fakulte v Štrasburgu, 

v 1866 rezident v civilných nemocniciach v Štrasburgu, po vypuknutí francúzsko-nemeckej 

vojny 1870–71 pôsobil ako armádny chirurg v Metz, po kapitulácii Metz pôsobil v nemocnici 

v Lille a potom v Nemocnici sv. Martina v Paríži, 1874–78 profesor epidemiológie na 

École de Val-de-Grâce (predtým tento post zastával jeho otec), 1878–83 pôsobil v Alžírsku 

v Bône, od 1880 vo vojenskej nemocnici v Constantine, venoval sa výskumom parazitov 

malárie, objavil, že príčinou malárie sú krvné parazity (nazval ich Oscillaria malariae, neskôr 

premenované na Plasmodium), 1884–94 profesor vojenskej hygieny na École de Val-de- 

-Grâce, od 1894 viedol vojenskú nemocnicu v Lille a potom zdravotnícku službu armádneho 

zboru v Nantes, od 1896 v Pasteurovom inštitúte, venoval sa výskumu v oblasti tropickej 

medicíny, 1897 – 1908 skúmal parazity (Haematozoa, Sporozoa a Trypanosoma), laureát 

Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu za objav pôvodcu malárie a prácu v oblasti 

protozoálnych chorôb (1907), polovicu ceny dal na založenie Laboratória tropickej medicíny 

v Pasteurovom inštitúte, od 1893 člen francúzskej Akadémie vied, v 1908 zakladateľ 

a 12 rokov prezident Société de Pathologie Exotique, v 1912 Commandeur de la Légion 

d’Honneur, člen a čestný člen vedeckých spoločností vo Francúzsku, Veľkej Británii, 

Belgicku, Taliansku, Portugalsku, Rusku, USA, Mexiku, Kube, Brazílii a i. – 90. výročie 

18. 5. 1932 *Ing. arch. Marián Marcinka, Mestečko-Leopoldov, slovenský architekt, 1951–57 

študoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave (odbor 

architektúra a stavba miest), 1957–59 pracovník ateliéru pre projektovanie školských 

stavieb v Stavoprojekte v Bratislave, 1961–68 Ústavu pre vývoj a projektovanie školských 

– 108 – 

a kultúrnych stavieb v Bratislave (aj jeho riaditeľ; k významným dielam patrí Študentský 

domov Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline – s Brtkom, Dukátom, Gáboríkom 

a Polákovou, 1965–70; spracoval koncepciu na projektovanie VŠ domovov a VŠ 

v Československu), 1968–72 v Združení projektových ateliérov pri Zväze slovenských 

architektov, 1973–83 pracovník Štátneho projektového a typizačného ústavu v Bratislave, 

1983–93 Projektového ústavu kultúry v Bratislave, od 1993 architekt v slobodnom povolaní 

(v súkromnom architektonickom a projektovom ateliéri), špecializovaný na školské stavby 

(ZŠ v bratislavskom Prievoze, 1957–61; školy v Harichovciach, Bošáci, Holiciach, Súľove), 

stavby pre vedu a výskum (vypracoval urbanistické riešenie rekonštrukcie a dostavby 

areálu SAV na Patrónke v Bratislave, autor budovy Ústredia správy areálu SAV – Ústav 

experimentálnej chirurgie, Virologického ústavu SAV a ďalších budov v areáli, realizácie 

Štátneho drevárskeho výskumného ústavu, so Žbirkom, 1971–80, Výskumného ústavu 

papiera a celulózy, s Rutským a Majerským, 1972–82, budova Centrálneho výpočtového 

strediska a Ústavu technickej kybernetiky SAV, 1976–82 – všetky na Patrónke v Bratislave) 

a kultúrne stavby a rekonštrukcie a obnovy pamiatkových budov (Kultúrno-spoločenské 

stredisko pre Vysoké Tatry v Starom Smokovci, s Gallom, Polakovičovou a Kančevom, 

1983; návrh rekonštrukcie Žemberovského domu na Trojičnom nám. v Banskej Štiavnici, 

projekty obnovy DJGT vo Zvolene, obnova a rekonštrukcia Grassalkovichovho paláca 

v Bratislave na stále sídlo prezidenta republiky, riadenie projektov obnovy barokovej záhrady 

pri prezidentskom paláci, 1999), realizoval asi 60 budov a interiérov, na vyše 20 architektonických, 

urbanistických alebo kombinovaných súťažiach získal viacero ocenení, 

spoluautor knihy Nové smery vo výstavbe škôl (s S. Karfíkovou a V. Karfíkom, 1963), 

publikoval desiatky článkov v odborných časopisoch, nositeľ Ceny Emila Belluša za rok 2005 

za celoživotné architektonické dielo (udelená Spolkom architektov Slovenska), v máji 2011 

bola na Fakulte architektúry STU v Bratislave výstava výberu z jeho tvorby – 80. výročie 

18. 5. 1942 *Prof. Dr. h. c. Emília Vášáryová, Horná Štubňa, slovenská herečka, vysokoškolská 

profesorka, absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1963), 1963–64 členka 

činohry Novej scény v Bratislave, od 1964 členka Činohry SND (Ofélia v Hamletovi, Helena 

v Sne noci svätojánskej, Roxana v Cyranovi z Bergeracu, Marína v Maríne Havranovej, 

Salome v Herodesovi a Herodiade, Katerina v Búrke, Mary Warrenová v Salemských 

bosorkách, Natália vo Vasse Železnovovej, Antigona, Doňa Elvíra v Donovi Juanovi, Nataša 

vo Vojne a mieri, Jelizaveta Protasovová v Živej mŕtvole, Fanny Wiltonová v Johnovi 

Gabrielovi Borkmanovi, Natália v Mesiaci na dedine, Ifi génia v Ifi génii v Tauride, Ellida 

Wanglová v Panej z mora, Máša v Troch sestrách, Mária Ľvovna v Letných hosťoch, 

Starenka v Stoličkách, Agnes v Krehkej rovnováhe, v ostatnom období: Tančiareň, 

S vylúčením verejnosti, Dom nad oceánom, Hypermarket, Posledná cigara, Matka Guráž, 

2010, Stratení v Oklahome, 2011), od začiatku stvárňovala veľké dramatické postavy 

klasického repertoáru, jej prirodzenú ženskú krásu a pôvab umocňuje presvedčivé herecké 

umenie v polohách tragických, komických i tragikomických s prirodzeným šarmom, v 2002 

v Opere SND vynikajúco stvárnila Mariu Callas v Majstrovskej lekcii Marie Callas (Cena 

DOSKY 2002), účinkuje aj v bratislavskom Štúdiu L+S (Život na trikrát, Rybárik kráľovský) 

a Divadle Aréna (Koza alebo Kto je Sylvia?), veľa príležitostí dostala vo fi lme (Polnočná 

omša, 1962, Až přijde kocour, 1963, Námestie sv. Alžbety, 1965, Živý bič, 1966, Drak sa 

vracia, 1967, Rok na dedine, 1967, Medená veža, 1970, Kto odchádza v daždi, 1974, Červený 

cigán, 1992, Modré z neba, 1997, Orbis Pictus, 1997) a TV (Peter a Lucia, 1968, Balada 

o siedmich obesených, 1969, Červené víno, 1976, Bačova žena, 1973, Buddenbrookovci, 

1974, Mário a kúzelník, 1976, Sesternica Beta, 1979 a i.), účinkuje i v rozhlase a dabingu, 

hodne hrá (Divadlo Na zábradlí – Ritter Dene Voss – Cena Nadácie Alfréda Radoka 

za najlepší herecký výkon, 1996, Činoherní klub v Prahe) a nakrúca v Čechách (hlavne 

s režisérom Janom Hřebejkom: Pelíšky, 1998, Horem pádem, 2004 – získala Českého leva za 

hlavnú postavu Věry; Obsluhoval jsem anglického krále, Kráska v nesnázích, 2006, Václav, 

2007), profesorka na Katedre hereckej tvorby DF VŠMU v Bratislave, od 2010 Dr. h. c. 

JAMU v Brne, dlhoročne zapojená v charitatívnom projekte Hodina deťom, nositeľka 

významných ocenení (Cena J. Borodáča, 1967, Zlatý krokodíl, 1968, Cena Andreja Bagara, 

– 109 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1983, Cena ministra kultúry, 1991, Telemúza 92 a 95, Cena Nadácie Alfréda Radoka za 

najlepší herecký výkon, 1996, Krištáľové krídlo za rok 1998 v kategórii divadelné umenie, 

Zlatá slučka – Najlepší ženský dabing, 1999, DOSKY, 1999, 2002 a 2004, Cena Jozefa 

Kronera, 2000, víťazka novinárskej ankety Herečka storočia, 2000, Cena Igric za pôvodnú 

audiovizuálnu tvorbu, 2000, Cena LF, 2000, Hercova misia /Art Film Trenčianske Teplice/, 

2001, Cena Karla Čapka za rok 2002, Cena Václava Havla Medaila za zásluhy, 2003, Český 

lev, 2004, Cena LF za celoživotnú tvorbu, 2007, v 2001 vyhlásená za slovenskú herečku 

20. storočia), spolupracuje s rozhlasom, manželka kostýmového výtvarníka Milana Čorbu, 

sestra herečky, diplomatky a političky Magdy Vášáryovej – 70. výročie 

19. 5. 1712 cár Peter I. Veľký preniesol hlavné mesto Ruskej ríše z Moskvy do St. Peterburgu /rus. 

Санкт-Петербург/ v ústí rieky Nevy (hlavné mesto do 1728) – 300. výročie 

19. 5. 1762 *Johann Gottlieb Fichte, Rammenau (†29. 1. 1814 Berlín), nemecký idealistický fi lozof, 

reprezentant nemeckej klasickej fi lozofi e, Kantov pokračovateľ, jeho dielo ovplyvnilo 

F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela, od 1780 študoval teológiu v Jene a potom Lipsku, 

pôsobil ako domáci učiteľ (v Zürichu a Lipsku), Lipsku sa oboznámil s Kantovými spismi, 

v 1791 odišiel za ním do Kráľovca, prvé dielo Pokus o kritiku všetkého Zjavenia vyšlo 

anonymne v 1792 (Kant mu ho pomohol vydať), mylne sa pripisovalo Kantovi, no keď Kant 

uviedol meno autora, spis mu priniesol uznanie a slávu, v 1794 ho povolali za mimoriadneho 

profesora na jenskú univerzitu, ďalší spis O dôvode našej viery v božiu vládu vo svete 

(1798) bol považovaný za silne ateistický, donútil ho rezignovať na miesto profesora 

v Jene (1799), odišiel do Berlína (1799), brilantný rečník, jeho prednášky v Berlíne sa 

tešili všeobecnej pozornosti (k poslucháčom patril aj rakúsky vyslanec knieža Metternich), 

v 1808 v Berlíne obsadenom Francúzmi predniesol slávnu reč Reden an die deutsche Nation 

(Reči k nemeckému národu – vyzval nemecký národ na mravnú obrodu), prvotné nadšenie 

Francúzskou revolúciou (Požiadavka, aby európsky panovníci vrátili slobodu myslenia, 

ktorú doteraz potláčali, 1793) ho opustilo, keď sa Napoleon dal korunovať za cisára, 

v prednáškach vyzýval na odpor proti nemu, v 1810 mal rozhodujúci podiel na založení 

Berlínskej univerzity (profesor fi lozofi e, 1811–12 jej prvý rektor), najvýznamnejšie spisy sú 

Über den Begriff der Wissenschaftslehre oder der sogen. Philosophie (O pojme vedoslovie...) 

a Grundlage der gesamten Wissenschaftslehre (Základ všetkého vedoslovia) – oba vyšli 

v 1794, podal v nich všeobecný výklad svojho fi lozofi ckého systému, ďalšie diela: Grundriss 

des Eigenthümtichen in der Wissenschaftslehre (1795), Základy prirodzeného práva (1796), 

Die Bestimmung des Menschen (1800), Die Staatslehre oder über das Verhältnis des Urstaats 

zum Vernunftreiche (1813) a i., fi lozofi a má tvoriť základ všetkých vied („vedoslovie“), 

zaoberá sa skúmaním samotného vedenia, zatiaľ čo ostatné (špeciálne) vedy sa zaoberajú 

predmetmi, vedomie (nie vec – substancia) je princípom, z ktorého možno odvodiť celý svet, 

počiatkom fi lozofi e je mysliaci subjekt (Ja), ktorý „kladie sám seba“ (Ja kladie Ja, svoje bytie, 

Ja som Ja – téza), na začiatku je teda čin („Mysli seba samého!“), rozum je sebavytvárajúci 

čin, skúsenosť má svoj prameň v Ja, veci mimo mňa (ktoré vnímam), sú výsledkom mojej 

predstavy, Ja kladie ne-Ja /antitéza/ (ne-Ja je súhrn predstáv, svet zmyslových vecí, príroda), 

v seba-vedomí je položené Ja i ne-Ja, Ja si kladie hranicu (obmedzuje sa ne-Ja, ne-Ja je 

obmedzené Ja), vedomie je subjektívnym i objektívnym svetom, zjednoteným v sebe 

samom (syntéza), zomrel na týfus, ktorým ho nakazila manželka (ošetrovateľka ranených 

v lazarete) – 250. výročie 

19. 5. 1912 †Bolesław Prus, vl. menom Aleksander Głowacki, Varšava (*20. 8. 1847 Hrubieszów), 

poľský spisovateľ, publicista, predstaviteľ kritického realizmu, tvorca moderného poľského 

románu, v 1864 zatknutý pre účasť na januárovom povstaní (1863), 1866–69 študoval 

na matematicko-fyzikálnej fakulte vo Varšave (štúdium nedokončil), vystriedal viacero 

zamestnaní (domáci učiteľ, robotník, fotograf, pouličný umelec, zámočník), potom 40 rokov 

(1872 – 1912) pracoval ako novinár, reportážami, fejtónmi a humoreskami prispieval 

do viacerých časopisov (vrátane vlastných Nowin), autor poviedok (Utrpenie siroty, 1876, 

Staškovo dobrodružstvo, Vlna sa vracia, Michalko, Na prázdninách), románov (Palác a chatrč, 

1875, Anielka, 1880, Predná stráž, 1885, Bábka, I – II, 1890 – vrcholné dielo poľského 

– 110 – 

kritického realizmu, Emancipantky, 1894; historický román Faraón, 1897 – sfi lmovaný 

J. Kawalerowiczom), kronikár Varšavy, v Nałęczówe pri Lubline (kúpeľné mestečko) je jeho 

múzeum – 100. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

20. 5. 1932 *Mgr. art. Heda Melicherová, Bratislava, slovenská tanečnica, tanečná pedagogička, 

choreografka, televízna dramaturgička, v júni 1949 nastúpila do tanečného súboru 

SĽUK-u a 29. 8. 1949 absolvovala vôbec prvé vystúpenie tohto súboru na celoštátnych 

oslavách 5. výročia SNP pod Zvolenským zámkom, 1951–76 sólistka tanečného súboru, 

1962–67 i tanečná majsterka a asistentka choreografa v SĽUK-u, absolventka tanečnej 

pedagogiky na VŠMU v Bratislave (1961), 1962–95 pedagogicky pôsobila na Konzervatóriu 

v Bratislave, 1976–91 pracovala v STV v Bratislave ako dramaturgička, titulné postavy 

stvárnila vo fi lmoch Rodná zem (1953) a Balada o Vojtovej Maríne (1964), na ktorých 

vyrastali generácie milovníkov folklóru, tancovala aj v mnohých iných fi lmoch (Jánošík, 

Sváko Ragan), od 2003 je archivárkou umeleckej prevádzky SĽUK-u – 80. výročie 

21. 5. 1922 *Ján Bzdúch, Brezová pod Bradlom (†8. 4. 2007 Košice), slovenský herec, režisér 

a scénograf, začínal ako ochotník, 1944–45 člen Slovenského divadla v Prešove, 1945–83 

člen Činohry ŠD v Košiciach (Števko v Ženskom zákone, 1945, Gróf Richard v Tanci nad 

plačom, 1946, 1968, Tomko v Kým kohút nezaspieva, 1969; kľúčové postavy v inonárodnej 

dramatike: Petruccio v Skrotení zlej ženy, 1949, Tartuffe, 1952, Othello, 1955, Sir Hugh 

Evans vo Veselých paniach z Windsoru, 1959, Willy Loman v Smrti obchodného cestujúceho, 

1960, Doktor Galén v Bielej nemoci, 1961, Claudius v Hamletovi, 1962, Möbius vo 

Fyzikoch, 1969, Sir John Falstaff vo Veselých paniach z Windsoru, 1973 a i.), účinkoval 

aj vo fi lme (Priehrada, 1950, Drevená dedina, 1954, Dáždnik svätého Petra, 1958, Pieseň 

o sivom holubovi, 1961, Prípad Barnabáš Kos, 1964, Cnostný Metod, 1979, Neďaleko do 

neba, 1987, Suzanne a i., hral aj v 4 českých fi lmoch – posledný Jako jed režiséra V. Olmera, 

1985), televízii (Sedem svedkov, 1967, Traja z deviateho poschodia, 1969, Zaprášené 

histórie Ema Bohúňa, 1971, Adam Šangala, 1972 a i.) a v rozhlase, navrhol scény k vyše 

20 inscenáciám napísal knihu spomienok Ošľahnutý oponou: Spomienky herca“ (1970, 

1997) – 90. výročie 

21. 5. 1937 *Sofi ko Čiaureli, Tbilisi (†2. 3. 2008 Tbilisi), gruzínska herečka, jej otec bol Stalinovým 

priateľom a jeho hlavným fi lmovým apológom a propagandistom, paradoxne ona bola 

múzou režiséra Sergeja Paradžanova, ktorý za komunistického režimu patril medzi 

najcenzurovanejších a najpostihovanejších režisérov v ZSSR (aj väznený), 1955–60 študovala 

herectvo na VGIK-u v Moskve, po návrate do Tbilisi (1960) sa stala členkou Akademického 

divadla Koteho Mardžanišviliho (do smrti) a v 60. rokoch hrávala aj v Rustaveliho divadle, 

v divadle stvárnila Shakespearovu Júliu (1961), Jelenu Nikolajevnu v Gorkého Meštiakoch 

(1967), Sofoklovu Antigonu (1970), Agafi u Tichonovnu v Gogoľovej Ženbe (1972), Kláru 

Zachanasjanovú v Dürrenmattovej Návšteve starej dámy (1974), Tolstého Annu Kareninu 

(1980), Lady Milford v Schillerových Úkladoch a láske (1988) a i., v 1956 debutovala 

vo fi lme (Náš dvor), potom hrala vo fi lme Na brehoch Ingury a v otcovom fi lme Príbeh 

jednej dievčiny, v 1969 hrala 6 úloh v Paradžanovom životopisnom fi lme Sajat Nova (po 

arménsky, gruzínsky, turecky), pre ktorý režiséra obvinili z podnecovania nacionalistických 

vášní, režisér Sergej Jutkevič zostrihal a upravil fi lm na „prijateľnejšiu“ distribučnú verziu, 

ktorú, nadabovanú do ruštiny, uvoľnili do zahraničia s názvom Farba granátového jablka, 

hrala v ďalších Paradžanových fi lmoch Legenda Suramskej pevnosti (1984), Ašik Kerib 

(1988) a poslednom, nedokončenom fi lme Spoveď (1990), k jej ďalším významným fi lmom 

patria Danelijov fi lm Nebuď smutný (1969), Managadzeho Teplo tvojich rúk (1971), 

Šengelajove Melódie Verijskej štvrte (1973), Abuladzeho Strom prianí (1976) a Pokánie 

(1984), Rozhovory o súkromnom živote režisérky Lany Gogoberidze (1977), jej posledným 

fi lmom bol Maják (2006), získala viacero ocenení doma (na Všezväzovom fi lmovom 

festivale v 1962, 1966 a 1974) i v zahraničí (cena za výkon v hlavnej ženskej úlohe na MFF 

v Locarne, 1965 – Managadzeho Chevsurská balada, cena za výkon v hlavnej ženskej úlohe 

MFF v San Sebastiane – Managadzeho Teplo tvojich rúk, cena za výkon v hlavnej ženskej 

úlohe na fi lmových festivaloch v Baku a Prahe – Šengelajove Melódie Verijskej štvrti, cenu 

– 111 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

na MFF v Chicagu, 1976, cenu na MFF v San Remo, 1978 – Rozhovory o súkromnom živote 

režisérky Lany Gogoberidze), 1974–79 poslankyňa Najvyššieho sovietu ZSSR, laureátka 

Ceny Veriko Andžaparidze (1996) a Ceny Šotu Rustaveliho (1998, najvyššie gruzínske 

vyznamenanie), nositeľka Čestného radu (1997) a i. ocenení, jej prvým manželom bol režisér 

Georgi Šengelaja, s druhým manželom Kotem Macharadzem vytvorila Divadlo jedného 

herca Veriko Andžaparidze, dcéra fi lmového režiséra Michaila Čiaureliho a herečky Veriko 

Andžaparidze – 75. výročie 

22. 5. 337 †Konštantín I. Veľký (*27. 2. 272 alebo 273 Niš), rímsky cisár od 306, v 324 zvíťazil 

v bojoch o rímsky trón a vládol v celej ríši sám, v 313 Milánskym ediktom prvý raz 

povolil kresťanstvo ako ofi ciálne náboženstvo (zrovnoprávnil ho s tradičným rímskym 

náboženstvom), v 315 zakázal popravy ukrižovaním, v 321 dal cirkvi právo získavať majetok 

a oslobodil kňazov od daní, v 324 začal budovať Konštantínopol (gr. Κονσταντινούπολις; 

Carihrad, dnes Istanbul) na mieste gréckej osady Byzantion (11. 5. 330 ho dal vysvätiť) 

ako nové hlavné mesto, čím Rím stratil svoje centrálne postavenie v ríši, v 325 zvolal prvý 

ekumenický koncil, na ktorom bolo odsúdené ariánstvo a kresťanstvo sa de facto (ešte nie de 

iure) stalo štátnym náboženstvom, v 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde, v 337 

tesne pred smrťou prijal krst od ariánskeho biskupa Eusébia, na jeho vzťah ku kresťanstvu 

mala vplyv aj jeho matka Helena (sv. Helena), ktorá doniesla do Ríma relikvie Kristovho 

kríža (dnes uložené v chráme Santa Croce in Gerusalemme v Ríme) – 1675. výročie 

22. 5. 1712 v bratislavskom Dóme sv. Martina uhorský prímas kardinál August Christian Saský 

korunoval za uhorského kráľa Karola III. (1711 – 1740), mladšieho syna cisára Leopolda 

I., brata Jozefa I., ktorý v apríli 1711 nečakane zomrel a nemal mužských potomkov, Karol 

III. pred korunováciou vydal korunovačný diplom, kde sa zaviazal, že uhorská koruna 

bude uložená výhradne na uhorskom území a nikdy sa nevyvezie z krajiny, v 1713 vydal 

pragmatickú sankciu, ktorá zaručila rodu nástupnícke práva – v prípade, že by nebol 

mužský potomok, nástupníctvo mohlo prejsť aj na ženské potomstvo, a tak sa po jeho 

smrti stala panovníčkou jeho najstaršia dcéra Mária Terézia – 300. výročie 

22. 5. 1972 na Cejlóne vyhlásili republiku a názov štátu sa zmenil na Srí Lanka (bývalá britská 

kolónia, 4. 2. 1948 získala nezávislosť) – 40. výročie 

23. 5. 1942 *Ing. Vladimír Ondruš, Bratislava, slovenský politik (VPN, člen Slovenskej rady VPN), 

absolvoval štúdium na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave (1967), 1961–67 pracoval 

ako ekonóm v SAV, 1970–78 pracovník Výskumného ústavu životnej úrovne v Bratislave, 

1981–89 pracovník Výskumného ústavu sociálneho rozvoja a práce, podpredseda 

prvej ponovembrovej vlády SR (12. 12. 1989 – 26. 6. 1990) a prvej Mečiarovej vlády 

(27. 6. 1990 – 22. 4. 1991), nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (1998), v 2009 vyšla jeho kniha 

Atentát na nežnú revolúciu – 70. výročie 

23. 5. 1987 †Prof. MUDr. Konštantín Čársky, DrSc., Bratislava (*4. 4. 1899 Gbely), slovenský 

lekár, chirurg, vysokoškolský profesor, medicínu začal študovať na LF Karlovej univerzity 

v Prahe (3 nročníky), potom 1921–24 na LF UK v Bratislave (u prof. Stanislava Kostlivého, 

jeden z prvých absolventov LF UK), 1924–25 pracoval v Ústave pre patologickú anatómiu, 

histológiu a bakteriológiu LF UK, od 1. 12. 1925 asistent na I. chirurgickej klinike prof. 

Kostlivého, v 1939 profesor chirurgickej propedeutiky a ortopédie na LF UK (vychoval 

prakticky celú povojnovú generáciu chirurgov až do 70. rokov 20. stor.), 1939–41 prednosta 

Kliniky pre ortopedickú a detskú chirurgiu a Kliniky chirurgickej propedeutiky (po 

nútenom odchode prof. Kostlivého do Čiech), 1942–70 prednosta I. chirurgickej kliniky 

LF UK a vedúci Katedry chirurgie LF Slovenskej univerzity (neskôr LF UK), absolvoval 

študijné cesty do USA (1929 – na rôznych klinikách získal poznatky z neurochirurgie 

a endokrinnej chirurgie; 1948 – po udelení štipendia z Rockefellerovej nadácie), 1938–71 

hlavný chirurg pre Slovensko, zameral sa na špeciálnu chirurgiu (hlavne výkony v brušnej 

oblasti), priekopník septickej chirurgie (správneho ošetrovania infekčných chirurgických 

ochorení), venoval sa aj endokrinnej chirurgii (predovšetkým chirurgii štítnej žľazy), 

traumatológii a plastickej chirurgii, vynikajúci chirurg s precíznou operačnou technikou 

– 112 – 

a taktikou, publikoval 59 odborných vedeckých prác (mnohé priekopníckeho charakteru), 

spoluautor celoštátnej učebnice Speciální chirugie, pod jeho vedením sa od 1948 každoročne 

organizovali Kostlivého chirurgické dni, veľkú pozornosť venoval zdravotníckej osvete 

(vystupoval v rozhlase, televízii, prednášal v ČSČK, publikoval asi 300 článkov so 

zdravotnícko-osvetovou problematikou) a prevencii (úprava kompletnej životosprávy), člen 

Svetovej chirurgickej spoločnosti, predseda Čs. chirurgickej spoločnosti, predseda Zväzu 

čs. horolezcov, v 1987 vyšli jeho pamäti Chirurg spomína, zať prof. MUDr. Stanislava 

Kostlivého, otec chirurga prof. MUDr. Stanislava Čárskeho – 25. výročie 

24. 5. 1912 *Dežo (Dezider) Hoffmann, Banská Štiavnica (†26. alebo 29. 3. 1986 Londýn), slovensko- 

-anglický fotograf, fotožurnalista a kameraman, študoval žurnalistiku v Prahe, absolvoval 

stáž v pobočke americkej 20th Century Fox v Paríži, ako fi lmový dokumentarista nakrúcal 

taliansku inváziu v Etiópii, počas 2. svetovej vojny frontový kameraman, v 1936 vyslaný do 

Barcelony nakrúcať Olympiada popular (protest proti LOH v Berlíne, ktoré zneužil Hitler 

na nacistickú propagandu), ktorá sa však neuskutočnila pre vypuknutie občianskej vojny 

v Španielsku, bojoval v nej ako člen interbrigadistického novinárskeho združenia (viac ráz 

zranený), od 1940 vo Veľkej Británii s čs. letcami v RAF, v 1945 sa natrvalo usadil vo 

Veľkej Británii, v Leicesteri si otvoril vlastné nahrávacie a fotografi cké štúdio, v 1949 sa 

presťahoval do Londýna, od 1955 fotoreportér hudobného časopisu Record Mirror a otvoril 

si fotoateliér, spolupracoval aj s Billboardom, Daily Mirror a The News Chronicle, svetový 

ohlas získal fotografi ami Beatles (od začiatku 60. rokov ich „dvorný fotograf“ – knihy: 

With the „Beatles“: Historic Photographs of Dezo Hoffmann, 1982, Rolling Stones, 1984, 

„Beatles“ Conquer America: The Photographic Record of Their First American Tour, 1984, 

John Lennon, 1985, The Beatles Conquer America, 1985), fotografoval britské a americké 

kapely a spevákov (Pink Floyd, The Shadows, Rolling Stones, The Who, The Cream, Cliff 

Richard, David Bowie, Mick Jagger, Elton John, Tom Jones, Jimi Hendrix, Bob Dylan, Diana 

Ross, Chuck Berry, Bob Marley a i.), amerických džezmenov (Louis Armstrong, Acker Bilk, 

Duke Ellington), ako aj fi lmové hviezdy (Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando, 

Frank Sinatra, Marlene Dietrich, Laurence Olivier, Sophia Loren, Omar Sharif), v 2000 sa 

v Galérii mesta Bratislavy uskutočnila výstava jeho fotografi í, na ktorej bola i prezentácia 

knihy Dežo Hoffmann Fotograf Beatles od Mariána Pauera (Slovart, 2000) – 100. výročie 

25. 5. 1972 †Július Szabó, Praha (*8. 6. 1907 Budapešť), maliar a grafi k, významný reprezentant 

maliarskej a grafi ckej moderny, od 1924 súkromne študoval u lučeneckých maliarov 

Františka Gyurkovitsa a Gustáva Gerőa, 1932–33 absolvoval súkromné kurzy pozlacovania, 

návrhárstva plagátov a písmomaliarstva v Martine a Prahe, 1937–38 študoval na Académie 

Julien v Paríži, 1939–42 slobodný umelec v Lučenci, 1942–44 v Šahách návrhár drevených 

hračiek pre miestnu továreň, potom znova slobodný umelec (1947–48 v Nových Zámkoch, 

1950–54 vo Fiľakove, od 1955 v Lučenci), venoval sa krajinomaľbe a portrétu, v grafi ke 

používal techniky drevorytu (graf. cykly Ecce Homo, 1954, Ľud Zeme, 1954, Banská 

Bystrica I, 1954, Ľudia na vrchu, 1956, Ecce vita, 1963, Banská Bystrica II, 1966 a i.) 

a lineorytu, vystavoval individuálne i kolektívne doma i v zahraničí, v 1971 mal veľkú 

výstavu v Maďarskej národnej galérii (Magyar Nemzeti Galéria) v Budapešti, jeho diela 

sú v SNG a iných galériách na Slovensku, v Národnej galérii v Prahe i vo viacerých 

zahraničných galériách (Štokholm, Viedeň, Berlín, Lipsko, Mníchov, Hamburg), nositeľ 

Ceny Cypriána Majerníka (1963), člen Umeleckej besedy slovenskej (1947) – 40. výročie 

v noci z 26. na 27. 5. 1762 †Alexander Gottlieb Baumgarten, Frankfurt nad Odrou (*17. 7. 1714 

Berlín), nemecký osvietenský fi lozof, zaviedol pojem estetika (teória o zmyslovom poznaní) 

a prispel k jej formovaniu ako samostatnej fi lozofi ckej disciplíny, 1730–35 študoval na 

univerzite v Halle teológiu, fi lozofi u, poetiku a rétoriku, bol silne ovplyvnený dielami 

G. W. a Ch. Wolffa, od 1737 mimoriadny profesor na univerzite v Halle (prednášal dejiny 

fi lozofi e, logiku, metafyziku, prirodzené právo, etiku a teológiu), od 1740 riadny profesor vo 

Frankfurte nad Odrou (prednášal fyziku, právo, fi lológiu, hebrejskú gramatiku, dogmatickú 

teológiu), jeho najvýznamnejším dielom je Aesthetica (1750, v latinčine; kým logika 

je veda o zákonoch myslenia, estetika je veda o zákonoch zmyslového poznania), k jeho 

– 113 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

ďalším dielam patria Metaphysica (1739), Ethica Philosophica (1740), Acroasis Logica 

(1761), Jus Naturae (1763), Philosophia Generalis (1770) a Praelectiones Theologicae 

(1773), Medzinárodná spoločnosť empirickej estetiky udeľuje Cenu Alexandra Gottlieba 

Baumgartena za vynikajúci prínos do estetiky mladým vedcom, brat teológa Siegmunda 

Jakoba Baumgartena – 250. výročie 

26. 5. 1912 *János Kádár, Rijeka (†6. 7. 1989 Budapešť), maďarský komunistický politik a štátnik, 

1946–50 podpredseda KS, v 1948 minister vnútra, za Rákosiho režimu obvinený z titoizmu 

a 1951–54 väznený (v 1954 rehabilitovaný), 1956–88 stál na čele Maďarskej socialistickej 

robotníckej strany (Magyar Szocialista Munkáspárt, od 1957 generálny tajomník), 1956–58 

a 1961–65 predseda Rady ministrov MĽR (premiér), po návšteve Moskvy 4. 11. 1956 vytvoril 

robotnícko-roľnícku vládu, krvavo potlačil revolúciu – s pomocou sovietskych vojsk, v 1957 

jeho vládala legalizovala prítomnosť sovietskych vojakov, v 1958 popravili I. Nagya, mnoho 

ďalších reformistov uväznili, resp. odsúdili na trest smrti, asi 200 000 ľudí odišlo do exilu, 

jeho „normalizácia“ však v porovnaní s Československom trvala len krátko, vybudoval 

„gulášový komunizmus“ (liberálnejší v politickej i ekonomickej oblasti oproti ostatným 

komunistickým režimom, snaha o decentralizované riadenie hospodárstva, povoľoval 

súkromné drobné podnikanie, menej obmedzoval cestovanie na Západ), ktorý sa zvyšovaním 

životnej úrovne (za cenu stále narastajúceho dlhu) snažil získať podporu obyvateľstva, 

v 1968 súhlasil s účasťou maďarských vojsk na okupácii Československa – 100. výročie 

26. 5. 1922 †Ernest Solvay, Brusel (*16. 4. 1838 Rebecq-Rognon), belgický chemik, priemyselník 

a vynálezca, od 1859 pracoval v strýkovej chemickej továrni pri Bruseli, experimentoval 

s reakciou čpavkovej sódy, v 1860 vynašiel nový spôsob výroby sódy (Solvayov proces – na 

priemyselnú výrobu uhličitanu sodného, nahradil zdĺhavú a nákladnú Leblancovu 

metódu), v 1861 si ho dal patentovať a s bratom Alfredom založil spoločnosť Solvay 

& Cie v mestečku Couillet, v 1863 založili továreň, v 1865 začali s komerčnou výrobou sódy 

(Solvayov koncern – od 1890 továrne v Belgicku, Francúzsku, Anglicku, Nemecku, Rusku 

a USA), podnikal aj v iných oblastiach (výroba skla, chemických vlákien, bankovníctvo 

a poisťovníctvo), v 1911 v Bruseli zorganizoval stretnutie významných fyzikov a chemikov 

(Marie Curie, Albert Einstein, Max Planck, Ernest Rutherford a i.), séria Solvayových 

konferencií (Conseils Solvay) významne ovplyvnila rozvoj fyziky a chémie v 20. stor., 

v 1912 v Bruseli založil Medzinárodný Solvayov inštitút fyziky a chémie – 90. výročie 

26. 5. 1942 *Marta Nitranová, Bratislava, slovenská operná speváčka, sopranistka, absolvovala 

štúdium spevu na Konzervatóriu v Bratislave (1966), 1972–73 študijný pobyt v talianskom 

Trevise a Miláne (o. i. u Maria Del Monaco), 1966–96 členka Opery SND (Giorgetta v Plášti, 

1968, Adalgisa v Norme, 1969, Katarína v Gréckych pašiách, 1969, Floria Tosca v Tosce, 

1973, Bess v Porgy a Bess, 1974, Marta v Nížine, 1977, Princezná Eboli v Donovi Carlosovi, 

1981, Santuzza v Sedliackej cti, 1984, Katarína v Kataríne Izmajlovovej, 1984; Maslovová 

v Cikkerovom Vzkriesení, 1977, Katrena v Krútňave, 1978, Principessa di Bouillon 

v Adriane Lecouvreur, 1988), 1979–81 hosťovala v Mníchove ako Katrena v Suchoňovej 

Krútňave, nositeľka Ceny Zväzu slovenských dramatických umelcov (1981) – 70. výročie 

26. 5. 1952 bola v Bonne podpísaná tzv. Generálna zmluva medzi Spolkovou republikou Nemecko 

a 3 západnými okupačnými mocnosťami – USA, Veľkou Britániou a Francúzskom (aj 

Bonnské dohody – o ukončení okupačného štatútu), ktorá udelila SRN plnú moc nad jej 

vnútornými a vonkajšími záležitosťami – formálne rušila okupačný štatút a vyhlasovala 

suverenitu SRN, zároveň však dávala mocnostiam práva, ktoré túto suverenitu obmedzovali 

(ďalšia prítomnosť spojeneckých vojsk v SRN), zmluvu podpísali Konrad Adenauer (SRN), 

Dean Acheson (USA), Sir Anthony Eden (VB) a Robert Schuman (FR), jej platnosť bola 

podmienená ratifi káciou následnej zmluvy o Európskom obrannom spoločenstve, vstúpila 

do platnosti 5. 5. 1955 – 60. výročie 

26. 5. 1972 americký prezident Richard Nixon a generálny tajomník KS Sovietskeho zväzu Leonid 

Iľjič Brežnev podpísali v Moskve 2 bilaterálne dohody ako výsledok Strategic Arms 

Limitation Talks (Rozhovory o obmedzení strategických zbraní, bilaterálne rokovania 

– 114 – 

prebiehali od 17. 11. 1969 do mája 1972 v sérii stretnutí v Helsinkách a vo Viedni): Zmluvu 

o protibalistických raketách (Anti-Ballistic Missile Treaty – uzavretá na nešpecifi kované 

obdobie) – obmedzenie počtu protibalistických raketových systémov, Zmluvu SALT I. 

(Predbežnú dohodu a protokol o obmedzení strategických útočných zbraní – obmedzenie 

medzikontinentálnych striel /Inter-Continental Ballistic Missile/ a odpaľovacích zariadení 

na zemi a na ponorkách) – 40. výročie 

27. 5. 1922 v Bratislave slávnostne otvorili Bratislavskú plodinovú burzu (na základe zákona, 

prijatého NZ 11. 3.1922),sídlom burzy sa stala mestská Reduta, predsedom burzy sa stal 

národohospodár a senátor Kornel Stodola, podpredsedom politik Juraj Slávik, činnosť 

burzy úzko súvisela s každoročne organizovaným Dunajským veľtrhom v Bratislave 

a s rozvojom prístavov v Bratislave a v Komárne, na burze sa obchodovalo hlavne 

s obilninami a kukuricou, postupne pribúdali seno, slama, zemiaky, strukoviny, slad, víno, 

ryža, káva, obchodovalo sa aj s vyvážaným slovenským jačmeňom a chmeľom, v ďalšom 

roku fungovania burza otvorila drevárske oddelenie (1923) a významne rozvíjala obchod 

s drevom (v 1923 a 1929 dokonca zorganizovala medzinárodnú drevársku konferenciu, 

kde sa zúčastnili zástupcovia 10, resp. 14 štátov Európy), v 1927 vstúpila do medzinárodnej 

organizácie s názvom Delegácia stredo- a juhovýchodoeurópskych búrz, v rámci 

Bratislavskej burzy pôsobil burzový súd (riešil sporné obchody) a znalecké oddelenie 

(vypracúvalo posudky, na podklade ktorých sa určovala kvalita a následne aj cena 

obchodovaného tovaru), zásluhou K. Stodolu sa postavila budova obchodného paláca 

pre burzu a niektoré ďalšie hospodárske organizácie, ktorú dokončili v polovici 30. rokov 

(dnes sídlo rektorátu Univerzity Komenského na Šafárikovom nám.), v dôsledku agrárnej 

krízy v 30. rokoch upadol trh s poľnohospodárskymi produktmi, úpadok zaznamenal aj 

obchod s drevom, oživenie nastalo až po 1935, počas vojnovej Slovenskej republiky došlo 

k transformácii burzy na tovarovú a peňažnú, činnosť Bratislavskej burzy sa ukončila 

v 1945 – 90. výročie 

27. 5. 1942 *Doc. PhDr. Ján Jaborník, Bratislava (†22. 5. 2010 Bratislava), slovenský divadelný kritik, 

historik, publicista a dramaturg, vysokoškolský pedagóg, 1965–69 dramaturg Činohry DJZ 

v Prešove, v 1968 absolvoval štúdium na VŠMU, dlhoročný pracovník Divadelného ústavu 

v Bratislave (1969–89, 1999 – 2010 vedúci odd. divadelnej dokumentácie a informatiky), 

patrí medzi zakladateľov dokumentácie profesionálneho divadla na Slovensku, od 1985 

externý, od 1989 interný pedagóg DF VŠMU, 1990–98 vedúci Katedry divadelnej vedy, 

v kritickej činnosti významne venoval pozornosť aj mimobratislavským divadlám (DJZ 

a UND v Prešove, ŠD v Košiciach, DJGT vo Zvolene, DSNP v Martine, KD v Nitre, 

Maďarské oblastné divadlo v Komárne), spolupracoval aj s amatérskym divadlom (člen 

porôt na prehliadkach, lektor, publicista), odborné články, štúdie (spoluzostavovateľ: Cesty 

istoty, 1974, Človek odinakiaľ, 2007) a recenzie publikoval v denníkoch, časopisoch Film 

a divadlo, Javisko a Slovenské divadlo, od 1979 zostavoval ročenku Slovenské divadlá 

v sezóne..., autor takmer všetkých hesiel mimobratislavských divadiel a divadelníkov 

v Encyklopédii dramatických umení – 70. výročie 

27. 5. 1942 československí výsadkári J. Kubiš a J. Gabčík (Slovák), členovia skupiny Anthropoid, 

a J. Valčík (zo Silver A), vyslaní z Londýna, spáchali atentát na zastupujúceho ríšskeho 

protektora pre Čechy a Moravu SS-Obergruppenführera Reinharda Heydricha, pri ktorom 

bol zranený a 4. 6. 1942 v nemocnici na Bulovke podľahol jeho následkom, po atentáte sa 

ukrývali v krypte pravoslávneho Chrámu sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici, po udaní 

zradcom padli spolu s ďalšími štyrmi parašutistami v boji s nacistickými SS a gestapom 

v krypte chrámu (18. 6. 1942), vyvrcholením rozsiahlych brutálnych nacistických 

represií a teroru voči českému obyvateľstvu bolo vyhladenie obcí Lidice (10. 6. 1942) 

a Ležáky (24. 6. 1942), v 28. 9. 1995 bol v Chráme sv. Cyrila a Metoda otvorený Národný 

pamätník obetí heydrichiády, v 2002 premenovaný na Národný pamätník hrdinov 

heydrichiády – 70. výročie 

27. 5. 1952 Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Nemecko podpísali v Paríži 

zmluvu o vytvorení Európskeho obranného spoločenstva (Communauté européenne de 

– 115 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

défense, CED), projekt tejto nadnárodnej európskej organizácie vznikol v 1950 na základe 

plánu francúzskeho premiéra René Plevena, navrhujúceho vytvoriť európsku armádu 

zloženú z národných kontingentov, vedenú európskym ministrom obrany a s jednotným 

generálnym štábom, vzhľadom na to, že v 1954 zmluvu neratifi kovali Francúzi pre 

obavy zo znovuvyzbrojenia Nemecka a z toho, že by stratili národnú kontrolu nad svojimi 

ozbrojenými silami, nikdy nevstúpila do platnosti – 60. výročie 

28. 5. 1937 vo Veľkej Británii bola ustanovená vláda konzervatívca Arthura Nevilla Chamberlaina 

(*18. 3. 1869 – †9. 11. 1940), premiérom bol do 10. 5. 1940, realizoval politiku 

appeasementu voči nacistickému Nemecku, 30. 9.1938 podpísal Mníchovskú dohodu, 

podľa ktorej Československo muselo do 10. 10. odstúpiť pohraničné Sudety Nemecku 


28. 5. 1942 *Prof. Božidara Turzonovová, Sofi a, slovenská herečka, vysokoškolská profesorka, 

absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1963), od 1963 členka činohry SND 

(Jana v Líšky, dobrú noc!, Felice v Po páde, Aglaja v Idiotovi, Aňa vo Višňovom sade, 

Zlatka v Kto sa bojí Virginie Wolfowej, Ximena v Cidovi, Ellie v Dome zlomených sŕdc, 

Katerina v Búrke, Kitty Duvalová v Čase tvojho žitia, Blanche v Domoch pána Sartoria, 

Máša v Živej mŕtvole, Smrť v Na skle maľované, Helena v Nedeli pre bolesť ako stvorenej, 

Jelena v Meštiakoch, Oľga v Troch sestrách, Matka – Smrť v Krvavej svadbe; po 1989: 

Divá kačka, Romeo a Júlia, Keď tancovala..., Krehká rovnováha , Pomocník, Krajčírky, 

Ženský zákon, Veľké šťastie, S mamou, Fetišistky, Je úžasná!), vynikajúca herecká osobnosť 

so zrelým kultivovaným hereckým prejavom, stavajúcim na bohatej škále výrazových 

prostriedkov, hosťuje v Divadle A. Bagara v Nitre (Grék Zorba, Adam Šangala), v Prahe 

hrala v muzikáli Ginger a Fred, najvýznamnejšie príležitosti dostala v českých fi lmoch 

(Hry lásky šálivé, 1971, Rusalka, 1977, Příběh lásky a cti, 1977, Tosca, 1978, Božská 

Ema, 1979, Anděl s ďáblem v těle, 1983, Anděl svádí ďábla, 1987, Marta a já, 1990, Der 

Lebensborn – Pramen života, 2000, Vratné láhve, 2007), za úlohu v Šulíkovom fi lme Orbis 

Pictus (1997) nominovaná na Českého leva, bohaté príležitosti dostala v TV (Hájnikova 

žena, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Buddenbrookovci, Parížski mohykáni, Kým kohút 

nezaspieva, Adam Šangala, Vivat, Beňovský!, Život bez konca, Doktor Jorge, Mesto 

Anatol, Prstene pre dámu a i.; seriály: Zborovňa, Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák), 

pracuje v rozhlase a dabingu, 1993 – 2004 predsedníčka festivalového výboru Art Filmu 

v Trenčianskych Tepliciach, od 2006 čestná riaditeľka fi lmového festivalu Cinematik 

v Piešťanoch, od 1984 pedagogicky pôsobila na VŠMU v Bratislave, prvá dekanka Fakulty 

dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (1999 – 2002), najlepšia herečka 

(1977) a najpopulárnejšia herečka (1978, 1982) v ankete časopisu Film a divadlo, nositeľka 

Pribinovho kríža II. triedy (2007), v 2007 dostala Cenu LF za celoživotnú tvorbu, manželka 

herca Jozefa Adamoviča – 70. výročie 

28. 5. 1942 *PhDr. Terézia Ursínyová, Nitra, slovenská muzikologička a hudobná kritička, absolvovala 

štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na FF UK v Bratislave (1965), 1968–78 re daktorka 

časopisu Hudobný život, 1978–86 tajomníčka Komisie koncertných umelcov, ne skôr Komisie 

muzikológov Zväzu slovenských skladateľov, 1986–88 dramaturgička Komornej 

opery SF v Bratislave, 1988–90 tlačová tajomníčka Slovenskej fi lharmónie, 1990–99 

zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka, v hudobnokritickej činnosti sa špecializuje 

na oblasť hudobného divadla, komentuje hudobné dianie na Slovensku, autorka kníh Cesty 

operety (1982), monografi í Volali ma Mimi: M. Kišonová-Hubová (2001) a Život na dvoch 

scénach: Elena Kittnarová (2004), spoluautorka: Slovenské divadlo v 20. storočí (1999), 

Umelecké hodnoty 20. storočia (2001), publikovala množstvo článkov, recenzií, štúdií 

v odbornej (Slovenské divadlo, Hudobný život) i dennej tlači, pripravila desiatky hudobnoslovných 

relácií v Slovenskom rozhlase, autorka hudobných scenárov pre STV – 70. výročie 

29. 5. 1637 †Juraj Tranovský (aj Třanowský, Trzanowski, Tranoscius), Liptovský Mikuláš 

(*27. 3. 1592 Cieszyn, Poľsko), barokový spisovateľ, ev. kňaz, 1605–07 študoval na lýceu 

v Kolbergu, 1607–11 na univerzite vo Wittenbergu, v 1616 vysvätený za kňaza, pôsobil ako 

učiteľ na gymnáziu pri Chráme sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe, vychovávateľ na zámku 

– 116 – 

v Třeboni, rektor v Holešove, 1615–16 rektor vo Valašskom Meziříčí a 1616–25 ev. farár 

vo Valašskom Meziříčí a v Krasne, počas tridsaťročnej vojny obeť protireformačného 

prenasledovania (v 1621 a 1625 musel ujsť z Valašského Meziříčí, v 1623 i väznený), po 

bielohorskej porážke (1620) v exile, 1626–29 farár v Bielsku, v 1629 ušiel z Bielska, odišiel 

na Slovensko, v 1629 krátko kazateľ na zámku v Budatíne u grófa Szunyogha, 1629–31 

dvorný kazateľ G. Illésházyho na Oravskom zámku, 1631–37 ev. farár v Liptovskom 

Mikuláši, autor latinskej a českej náboženskej a svetskej literatúry, duchovných piesní 

a modlitieb, príležitostnej a duchovnej lyriky, k najvýznamnejším patrí zbierka duchovných 

piesní Odarum sacrarum sive hymnorum... libri tres (1629 – Tri knihy posvätných ód alebo 

hymnov – 150 latinských duchovných ód, hymnov a žalmov), Phiala odoramentorum. 

Modlitby křestianské (1635 – Čaša kadidiel) obsahuje české prozaické modlitby (100 

individuálnych a zborových modlitieb, kolied a žalmov – väčšinou jeho vlastná tvorba, len 

zlomok preklady z latinčiny a nemčiny), v teologickej rozprave Dissertatio brevis et perspicu 

de christiano-gentilismo vyjadril názory na antickú svetskú poéziu vo vzťahu ku kresťanskej 

duchovnej literatúre, zostavil a vydal prvý tlačený ev. kancionál Cithara sanctorum. Písně 

duchovní staré i nové (Levoča, 1636 – vrcholné dielo, pôvodne obsahovalo 412 piesní), 

zaradil doň 90 vlastných piesní, 8 preložil z latinčiny a asi 60 z nemčiny, okolo 40 piesní 

bolo zo slovenského prostredia a vyše 200 českého pôvodu, spevník je známy aj pod názvom 

Tranoscius, dopĺňal sa a dosiahol vyše 140 vydaní, používali ho evanjelici v Čechách, na 

Slovensku (vo väčšine ev. zborov až do 1992) i na Dolnej zemi, v 1620 vydal Konfessí 

aušpurská: buďto vyznání víry svaté evanjelistské, pripisuje sa mu i výklad zjavenia Jánovho 

(ostal v rkp.) – 375. výročie 

29. 5. 1922 †Jevgenij Bagrationovič Vachtangov, Moskva (*13. 2. 1883 Vladikaukaz), ruský režisér, 

herec, divadelný pedagóg a teoretik, žiak K. Stanislavského, študoval prírodné vedy a právo 

na Moskovskej univerzite, 1909–11 študoval na hereckej škole A. I. Adaševa, od 1911 člen 

MCHAT-u (herec a asistent réžie), v 1913 v Moskve založil a viedol dramatické štúdio (od 

1926 Vachtangovovo divadlo), spolupracoval so židovským divadlom Habima (založené 

v Moskve v 1918 – úspešná inscenácia Dibbuk v 1922), k jeho najúspešnejším réžiám patrili 

Čechovova Svadba (1920), Zázraky sv. Antona (1921), Strindbergov Erik XIV. (1921), 

jeho poslednou réžiou bola Gozziho Princezná Turandot (1922, mala až 1500 repríz), vo 

svojich réžiách presadzoval javiskovú metaforu, prvky fantastiky, satiry a grotesky (svoju 

metódu nazýval „fantastickým realizmom“), uplatňoval na scéne prvky z baletu, rozprávok 

a využíval súdobú modernú hudbu, 1914–18 hral v 4 nemých fi lmoch, jeho divadlo hosťovalo 

v Bratislave v rokoch 1969 a 1987 – 90. výročie 

29. 5. 1922 *Iannis Xenakis, Brăila, Rumunsko (†4. 2. 2001 Paríž), grécky hudobný skladateľ, 

významný reprezentant európskej hudobnej avantgardy, v 1932 sa rodina presťahovala späť 

do Grécka (rodičia boli Gréci), v 1940 prijatý na štúdium na aténskej Polytechnike (ukončil 

po vojne v 1946), za aktívnu účasť v odboji odsúdený a väznený, odišiel do exilu do Paríža, 

od 1947 pôsobil ako architekt a stavebný inžinier v Le Corbusierovom ateliéri v Paríži 

(navrhol pavilón Philips pre EXPO v Bruseli v 1958), v 1965 dostal francúzske občianstvo, 

od 1949 študoval kompozíciu na Ecole Normale de Musique (u Arthura Honeggera 

a Dariusa Milhauda) a 1952–52 na Conservatoire National Supérieur de Musique (u Oliviera 

Messiaena), tvorca tzv. stochastickej hudby (založená na teórii pravdepodobnosti, využíva 

pri tvorbe zvuku teóriu náhodných operácií), autor kníh Musique Architecture a Formalized 

Music: Thought and Mathematics in Composition (1971), realizoval multimediálne 

show so svetlom a zvukom v architektonickom priestore a v prírode, kde uvádzal svoje 

polytopické kompozície (na EXPO ’67 v Montreale, na zrúcaninách Dáriovho paláca v Iráne 

v 1971 – premiéra Persepolis, v zrúcaninách Mykén v 1978, pri otvorení Centre Georges 

Pompidou v Paríži v 1978), v 1990 vymenovaný za emeritného profesora na Sorbonne, 

od 1992 čestný člen Akadémie sv. Cecílie v Ríme – 90. výročie 

29. 5. 1922 Svätá stolica zriadila v Trnave apoštolskú administratúru a vymenovala biskupa Pavla 

Jantauscha za apoštolského administrátora pre slovenskú časť Ostrihomskej arcidiecézy 

so sídlom v Trnave (3. 6. 1922 uvedený do funkcie) – 90. výročie 

– 117 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

29. 5. 1937 *Peter Kolman, Bratislava, slovenský hudobný skladateľ, 1944–45 väznený v koncentračnom 

tábore Terezín, 1951–56 študoval kompozíciu na Konzervatóriu v Bratislave a 1956–60 

kompozíciu na VŠMU v Bratislave, 1961–65 hudobný redaktor v Čs. rozhlase v Bratislave, 

1965–77 spoluzakladateľ a vedúci Experimentálneho štúdia Čs. rozhlasu v Bratislave, v 1965 

a 1977 sa zúčastnil na darmstadtských kurzoch pre Novú hudbu, v 1968 a 1969 prednášal 

na Smolenických seminároch pre súčasnú hudbu, 1967–68 člen predsedníctva Zväzu 

slovenských skladateľov, počas normalizácie vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov, 

perzekvovaný zákazom uvádzania diel a zákazom publikačnej činnosti, v 1977 emigroval 

do Rakúska, 1977 – 2002 redaktor vo vydavateľstve Universal Edition vo Viedni, z tvorby: 

Smútočná hudba (1958, rev. 2000), Koncert pre husle a orchester (1960, rev. 2003), 3 klavírne 

skladby na pamiatku Arnolda Schönberga (1960), Partecipazioni per 12 strumenti (1962), 

Panegyrikos (1964, rev.1998), Monumento per 6,000.000 (1964, rev.1996), 1. sláčikové 

kvarteto (1970), Malá nočná hudba, elektronická hudba (1971), Movement, Music for Wind 

Instruments and Percussion (1971), Lentement mais pas trop, elektronická hudba (1972), 

Poliritmica, elektronická hudba (1974), E 15, elektronická hudba (1974), 9½, elektronická 

hudba (1976), Hudba pre 14 sláčikových nástrojov (1978, rev. 1990), Koncert pre orchester 

(1995), „Take over” pre 12 violončelistov (2001), 2. sláčikové kvarteto „Refrain“ (2006) 

žije v Deutsch-Wagrame blízko Viedne – 75. výročie 

29. 5. 1982 †Romy Schneider, vl. menom Rosemarie Magdalena Albach-Retty, Paríž (*23. 9. 1938 

Viedeň), rakúska fi lmová a divadelná herečka, pochádzala z hereckej rodiny (s matkou hrala 

v niekoľkých fi lmoch), v 1953 debutovala vo fi lme Keď začnú kvitnúť biele orgovány, 

skutočnou európskou fi lmovou hviezdou sa stala ako 17-ročná v úlohe rakúskej cisárovnej 

Sissi (Sissi, 1955 i v pokračovaniach Sissi, mladá cisárovná, 1956, Sissi – Osudové roky 

cisárovnej, 1957, Sissi – navždy moja láska, 1962), počas svojej hereckej kariéry nakrútila 

60 fi lmov (Christine, 1958 – prvýkrát s Alainom Delonom, spolu účinkovali aj v ďalších 

fi lmoch: Clémentovej V žiari slnka, 1960, Láska pri mori, 1963, Bazén, 1969; vo Viscontiho 

poviedke Práca vo fi lme Bocaccio 70, 1962, Proces, 1962, Dobrý sused, Sam, 1964, Čo 

nového, mačička? 1965 – s P. Sellersom a P. O’Toolom, Je leto, pol jedenástej večer – podľa 

románu M. Durasovej, 1966, Veci života, 1970, César a Rozália, 1972 – s Y. Montandom, 

Láska v daždi, 1974, Diabolská trojica, 1974, Stará puška, 1975 – s Ph. Noiretom, Dôležité je 

milovať, 1975 – dostala Césara pre najlepšiu herečku v 1976, Nevinní so špinavými rukami, 

1975, Mado, 1976, Celkom obyčajný príbeh, 1978 – dostala Césara pre najlepšiu herečku 

v 1979 a Zvláštna cena David di Donatello, Svetlo ženy, 1979, Smrť v priamom prenose, 

1980, Bankárka, 1980, Prízrak lásky, 1981, Svedok, 1981, Pútnička zo Sans-Souci, 1982), 

s Alainom Delonom prežila búrlivý ľúbostný vzťah, po tragickej smrti svojho 14-ročného 

syna sa psychicky zrútila, zomrela na vrchole kariéry ako 43-ročná, v 2008 dostala Čestného 

Césara (prezentoval A. Delon), vo Francúzsku sa od 1984 každoročne udeľuje Prix Romy 

Schneider pre nádejné začínajúce herečky, jej biografi e vydala R. Seydelová Ja, Romy: 

Denník môjho života, 1993, Romy Schneider: Život v obrazoch, 2007) – 30. výročie 

30. 5. 1887 *Alexander Archipenko, Kyjev, Ukrajina (†25. 2. 1964 New York), ukrajinský kubistický 

sochár, žijúci a pôsobiaci vo Francúzsku a USA, 1902–05 študoval maliarstvo a sochárstvo 

na umeleckej škole v Kyjeve (pre kritiku akademizmu svojich pedagógov musel odísť zo 

školy), v 1906 odišiel do Moskvy, kde vystavoval na kolektívnych výstavách (ikony, mozaiky 

a fresky), v 1908 sa presťahoval do Paríža, zoznámil sa s Picassom, v 1910 začal vystavovať 

s kubistami na Salon des Indépendants (každoročne do 1914) a 1911–13 v Salon d’Automne, 

v 1912 sa stal členom umeleckej skupiny La Section d’Or (P. Picasso, G. Braque, J. Gris, 

F. Léger, R. Delaunay, R. de la Fresnaye, J. Villon, F. Picabia, M. Duchamp) a zúčastňoval 

sa na jej výstavách, v 1912 si otvoril vlastnú umeleckú školu v Paríži (pôsobil v nej do 

1921), v 1912 na samostatnej výstave v múzeu Folkwang v nemeckom Hagene vystavil 

Médrano I (prvá moderná socha z rôznych polychrómovaných materiálov – drevo, sklo, 

kov, vlákna; nasledovalo Médrano II, 1913–14), v 1913 sa zúčastnil na Armory Show 

v New Yorku, mal tiež prvú výstavu v Galerie Der Sturm v Berlíne, v 1914 sa zúčastnil na 

kubistickej výstave v Prahe a futuristickej výstave v Ríme, roky 1. svetovej vojny prežil ma 

juhu Francúzska v Cimiez pri Nice (1914–18), 1914–20 vytvoril asi 40 sculpto-paintings 

– 118 – 

(jeho originálna umelecká forma), 1919–21 sa zúčastnil na mnohých výstavách v Európe 

(v 1920 mal vlastný pavilón na Bienále v Benátkach), v 1921 sa presťahoval do Berlína, 

kde založil sochársku školu, oženil sa s nemeckou sochárkou Angelicou Schmitzovou 

(vystavovala pod menom Gela Forster; †1957), v 1923 sa presťahoval do USA, v New Yorku 

si otvoril umeleckú školu, v 1924 sa presťahoval do Woodstocku, v 1927 dostal patent na 

vynález mechanického systému peinture changeante (Archipentura), v 1929 dostal americké 

občianstvo, v nasledujúcich rokoch vyučoval a prednášal o umení a kreativite na mnohých 

amerických univerzitách a inštitúciách (Oakland, Los Angeles, Seattle, Chicago – New 

Bauhaus), v 1937 sa presťahoval do Chicaga, kde v 1938 otvoril Modern School of Fine 

Arts and Practical Design, stal sa svetovo uznávaným umelcom, priniesol do sochárstva 

nové koncepty a metódy, venoval sa hlavne fi gurálnej plastike (Matka s dieťaťom, 1910, 

Žena s mačkou, 1911, Madona na skalách, 1912, Kráčajúca žena, 1912, Malá odpočívajúca 

postava, 1913, Odpočívajúci akt, 1913, Gondoliér, 1914, Češúca sa žena, 1914, Žena pred 

zrkadlom, 1916, Nevesta, 1937, Oválna postava, 1957 a i.), jeho diela sa predávali za vysoké 

ceny, 1955–56 mal veľkú putovnú retrospektívnu výstavu v Nemecku (v 30. rokoch nacisti 

skonfi škovali 22 jeho sôch z nemeckých múzeí), v 1960 vyšla veľká monografi a Fifty 

Creative Years (1908 – 1958), v tom istom roku sa oženil so svojou bývalou študentkou 

Frances Grayovou, po smrti mal viaceré veľké putovné retrospektívne a spomienkové 

výstavy (v 1967 retrospektívna výstava organizovaná University of California /Los Angeles/ 

v 10 amerických múzeách, v 1969 putovná výstava v Európe: Archipenko – International 

Visionary, organizovaná organizovaná Smithsonian Institution, v 1974 veľká retrospektívna 

výstava Alexander Archipenko – A Pioneer of Modern Sculpture v Tokiu, 1986–87 výstava 

k jubileu Alexander Archipenko: A Centennial Tribute v National Gallery of Art vo 

Washingtone a The Tel Aviv Museum v Tel Avive), až koncom 80. rokov 20. stor. (pred 

pádom komunizmu) ho na Ukrajine ocenili ako jedného z najvýznamnejších ukrajinských 

umelcov 20. stor., prvú výstavu v postsovietskej ére na Ukrajine mal v 2001 v Kyjeve, v 2000 

jeho manželka Frances Archipenko Gray založila jeho nadáciu The Archipenko Foundation 

(v USA) – 125. výročie 

31. 5. 1942 *Prof. MUDr. Viktor Bauer, DrSc., Nové Zámky, slovenský lekár farmakológ, 

diplomat, absolvoval štúdium na LF UK v Bratislave (1965), krátko pôsobil ako lekár 

v OÚNZ v Nových Zámkoch, 1966–72 interný ašpirant a potom vedecký pracovník na 

Farmakologickom ústave ČSAV v Prahe, od 1972 pôsobí na Ústave experimentálnej 

farmakológie SAV (vedecký pracovník, vedúci odd., 1990–99 riaditeľ ústavu, 2000–03 

zástupca riaditeľa, vedúci odd. hladkosvalovej farmakológie, od 2000 zodpovedný riešiteľ 

viacerých úloh ŠPZV, v 1995 profesor farmakológie UK v Bratislave, 2003–07 veľvyslanec 

SR v Tureckej republike, špecializovaný na farmakológiu hladkých svalov, autonómneho 

nervového systému a poškodení vyvolaných reaktívnymi formami kyslíka, spoluautor 

práce Farmakológia gastrintestinálnej motility (1988, s P. Višňovským), autor vyše 260 

vedeckých publikácií (viac než 120 v zahraničí), desiatok vedecko-popularizačných 

článkov, do 1999 mal 6 patentov (4 v zahraničí), absolvoval dlhodobejšie študijné pobyty na 

farmakologických ústavoch lekárskych fakúlt v zahraničí (v 1974 v ZSSR, 1981–82, 1989, 

1995–96 a 1998–99 v Japonsku, v 1987 a 1993 vo Veľkej Británii), člen korešpondent SAV 

(od 1987) a ČSAV (od 1988), zahraničný člen Maďarskej akadémie vied (od 1998), 1991–95 

predseda Maďarskej vedeckej spoločnosti na Slovensku, člen Slovenskej farmakologickej 

spoločnosti SLS (od 1998 vedecký tajomník), predseda Slovenskej akademickej spoločnosti, 

člen Európskej peptiderickej spoločnosti, člen Gastroenterologickej sekcie IUPHAR, člen 

New York Academy of Sciences, člen Worldwide Hungarian Medical Academy, od 1992 

člen Rady vlády SR pre národnosti, člen redakčných rád významných vedeckých časopisov, 

funkcionár v rôznych vedeckých radách a komisiách v SR, nositeľ ocenení za vedecké 

aktivity, ceny SAV a Jesseniovej striebornej plakety SAV (1992), Minority Award Budapešť 

(1995), Zlatej plakety prezidenta Maďarskej republiky (2000), Pribinovho kríža II. triedy 

(2001), Pro Renovanda Cultura Hungariae – Cena Kemény Zsigmond (2002) – 70. výročie 

31. 5. 1962 (v noci na 1. 6.) †Adolf Eichmann, väznica Ramla pri Tel Avive – popravený (*19. 3. 1906 

Solingen), nacistický vojenský dôstojník, v apríli 1932 vstúpil do NSDAP a v novembri 

– 119 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1932 do SS (Obersturmbannführer), v 1934 získal pozíciu v bezpečnostnej službe 

(SD – Sicherheitsdienst), po presunutí do židovského odd. SD zbieral informácie 

o prominentných nemeckých Židoch, po anšluse Rakúska (1938) založil vo Viedni Ústredňu 

pre židovské vysťahovalectvo, ktorá vydávala Židom (za peniaze) povolenia na opustenie 

nacistického Nemecka, v 1939 zriadil takéto ústredie v Prahe a viedol ho v Berlíne, od konca 

1939 pôsobil v novom Himmlerovom Reichssicherheitshauptamt (Hlavný úrad ríšskej 

bezpečnosti) v Berlíne, kde zodpovedal za realizáciu nacistickej protižidovskej politiky 

v Nemecku a na okupovaných územiach, jeho plán vysídlenia všetkých európskych Židov 

na Madagaskar sa nikdy neuskutočnil, po konferencii vo Wannsee koordinoval a organizoval 

deportácie židovského obyvateľstva v Nemecku a na územiach okupovaných nemeckými 

vojskami, v marci 1944 ho poverili ako veliteľa Sonderkommanda v Budapešti vykonávať 

deportácie maďarských Židov do Osvienčimu, na konci vojny ho zaistili Američania, 

začiatkom 1946 im unikol, schovával sa v Nemecku, krátko v Taliansku a od 14. 7. 1950 

v Argentíne, 11. 5. 1960 ho unieslo komando izraelskej rozviedky Mossad, dopravili ho 

do Izraela, 15. 12. 1961 ho v Izraeli odsúdili za zločiny proti židovskému ľudu na trest 

smrti – 50. výročie 

máj 1962 začali sa stavebné práce na výstavbe vodnej nádrže Zemplínska šírava (na východnej 

hrádzi), v júli 1963 sa začalo so sypaním juhozápadnej hrádze, v novembri 1965 sa 

začala napúšťať a dielo uviedli do skúšobnej prevádzky, výstavba si vyžiadala presídlenie 

obce Malé Zalužice, čiastočné presídlenie obcí Kaluža, Klokočov a Kusín, od 1966 plní 

športovo-rekreačné funkcie, v 1975 bola najvyhľadávanejším miestom rekreácie pri vode 

v celom Československu – 50. výročie 

máj 1992 v Košiciach vzniklo profesionálne rómske Divadlo Romathan, zriadené Ministerstvom 

kultúry SR, prvá premiéra sa uskutočnila 20. 12. 1992 – inscenácia hudobno-dramatickej 

fresky z histórie Rómov až po súčasnosť od Daniely Hivešovej-Šilanovej Than perdal 

o Roma (Miesto pre Rómov), ktorú režíroval Ján Šilan a hudobne sa na príprave 

podieľal Eugen Brindzák st., prvý dirigent divadla, prvou riaditeľkou divadla bola 

Anna Koptová, prvým umeleckým šéfom a režisérom Ján Šilan a prvou dramaturgičkou 

Daniela Hivešová-Šilanová, 24. 5. 1993 po prvý raz hosťovalo rómske divadlo v DPOH 

v Bratislave, divadlo účinkuje na domácich i medzinárodných rómskych aj nerómskych 

folklórnych a divadelných festivaloch, úspešne sa prezentovalo vo Veľkej Británii, 

Francúzsku, Belgicku, Nemecku, Maďarsku, Rakúsku, Poľsku a v Českej republike, 

v 2011 pripravilo novú inscenáciu Čierna karavána (námet z histórie o putovaní kočovných 

Rómov), riaditeľom divadla je Karel Adam, poslaním divadla je uchovávanie, prezentácia 

a popularizácia rómskej kultúry, jazyka, hudby, spevu a tanca – 20. výročie 

– 120 – 

JÚN 

1. 6. 1922 *Prof. PhDr. Ján Oravec, DrSc., Rozbehy (†1. 5. 1986 Bratislava), slovenský jazykovedec, 

1945–49 študoval na FF Slovenskej univerzity v Bratislave (odbor slovenský jazyk – fi lozofi a), 

1942–51 pôsobil na školách v Senici, Višňovom, Bratislave a v Pajštúne, 1951–52 pracoval 

v Jazykovednom ústave SAVU v Bratislave, 1952–53 v Ústave slovenského jazyka SAVU, 

1953–66 v Ústave slovenského jazyka SAV, 1967–76 v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra 

SAV v Bratislave, 1977–86 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty 

v Nitre (od 1981 profesor), venoval sa problémom spisovného slovenského jazyka (hlavne 

syntaxe), výskumu slovenských nárečí zo syntaktického hľadiska i otázkam jazykovej 

kultúry a jazykovej výchovy, spoluautor Morfológie slovenského jazyka (1966), autor 

učebníc, skrípt Náčrt slovenskej skladby pre vysokoškolákov (1978) a príručky Slovenčina 

pre krajanov hovoriacich po anglicky (1986) i metodických článkov a príspevkov z oblasti 

jazykovej kultúry – 90. výročie 

1. 6. 1942 †Vladislav Vančura, Praha (*23. 6. 1891 Háj u Opavy), český spisovateľ, prozaik, esejista 

a fi lmový scenárista, klasik českej literatúry 20. stor., jeho prózy sú charakteristické bohatým 

jazykom (archaické slová a knižné výrazy spája s ľudovým jazykom), imaginatívnosťou, 

dôležitú úlohu má rozprávač, absolvoval štúdium na LF Karlovej univerzity (1921), od 1921 

vykonával lekársku prax na Zbraslavi, od 1929 sa venoval výlučne literatúre, autor poviedok 

(poviedkové súbory Amazonský proud, 1923, Dlouhý, Široký, Bystrozraký, 1924, Luk 

královny Dorotky, 1932), románov (Pekař Jan Marhoul, 1924, Pole orná a válečná, 1925, 

Rozmarné léto, 1926 – sfi lmovaná režisérom J. Menzelom, Poslední soud, 1929, Hrdelní pře 

anebo Přísloví, 1930, Markéta Lazarová, 1931 – sfi lmovaná režisérom F. Vláčilom, Útěk do 

Budína, 1932 – sfi lmovaný režisérom M. Lutherom, Konec starých časů, 1934 – sfi lmovaný 

režisérom J. Menzelom, Tři řeky, 1936), divadelných hier (Nemocná dívka, 1928 Alchymista, 

1932, Jezero Ukereve, 1935), pre deti napísal rozprávky Kubula a Kuba Kubikula (1931), 

nedokončené ostali monumentálne Obrazy z dějin národa českého (I. zv. 1939, II. zv. 1940, 

torzo III. zv. posmrtne v 1948), režisér (Před maturitou, 1932, Na sluneční straně, 1933, 

Marijka nevěrnice, 1934), prvý predseda umeleckého spolku Devětsil (od 1920), počas 

nacistickej okupácie v komunistickom odboji, vedúca osobnosť spisovateľskej sekcie 

ilegálneho Výboru inteligencie, za stanného práva po atentáte na Heydricha v máji 1942 

zatknutý a potom popravený nacistami (zastrelený) – 70. výročie 

1. 6. 1952 †John Dewey, New York (*20. 10. 1859, Burlington Vermont), americký fi lozof, psychológ 

a pedagóg, reformátor vzdelávania, reprezentant chicagskej školy pragmatizmu, absolvoval 

štúdium na University of Vermont (1879), v 1884 PhD. na Johns Hopkins University, 

1884–88 a 1889–94 učil na University of Michigan, v 1888 na University of Minnesota, od 

1894 vedúci Katedry fi lozofi e, psychológie a pedagogiky na Chicagskej univerzite, v 1899 

zvolený za predsedu American Psychological Association, 1905–29 profesor na Columbia 

University v New Yorku (do 1939 príležitostne prednášal ako emeritný profesor), prednášal 

vo svete ako fi lozof, sociálny a politický teoretik a konzultant v oblasti vzdelávania 

(1919–21 v Japonsku a Číne, v 1928 v ZSSR a i.), svoj variant pragmatizmu nazýval 

inštrumentalizmom (myslenie a poznanie sú len nástrojom, ktorým sa človek prispôsobuje 

prostrediu a rieši situácie, nástrojom konania), cieľom života je stále postupujúci proces 

zdokonaľovania, dozrievania a zušľachťovania, v pedagogike zástanca učenia pomocou 

činnosti, problémového (projektového) učenia, v sociológii obhajca liberalizmu 

a individualizmu, autor prác z oblasti fi lozofi e, sociológie, pedagogiky, etiky (The School and 

Society, 1900, Ethics, 1908, Democracy and Education, 1916, Reconstruction in Philosophy, 

1920, Human Nature and Conduct: An Introduction to Social Psychology, 1922, Experience 

and Nature, 1925, Philosopy and Civilization, 1931, Art as Experience, 1934, A Common 

Faith, 1934, Liberalism and Social Action, 1935, Theory of Valuation, 1939, Freedom and 

Culture, 1939 Problems of Men, 1946, The Child and the Curriculum – spolu so School and 

Society, 1956), v 1990 ho časopis Life zaradil medzi 100 najvýznamnejších Američanov 

20. stor. – 60. výročie 

– 121 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

2. 6. 1922 †Josef Václav Myslbek, Praha (*20. 6. 1848 Praha), český sochár, príslušník generácie ND, 

zakladateľská osobnosť novodobého českého sochárstva (od romantických pozícií dospel 

k monumentálnemu neorenesančnému prejavu), po štúdiách si otvoril vlastný ateliér, kde 

sa venoval sochárskej tvorbe, jeho tvorba má 2 základné línie – idealizovanú, vychádzajúcu 

z bájí, povestí a histórie (romanticky chápanej), a realistickú (monumentálny realizmus), 

dielo: jazdecká socha sv. Václava na Václavskom nám. v Prahe (najvýznamnejšie dielo, 

pracoval na ňom 30 rokov, jazdecká socha je doplnená sochami českých patrónov – Ludmily, 

Vojtěcha, Prokopa, Anežky, po jeho smrti bol v 1924 osadený sv. Vojtech), sochy pre ND 

v Prahe (Spevohra a Činohra na bočnom portáli fasády, busta B. Smetanu vo foyeri), sochy 

pre Palackého most v Prahe (Lumír a Píseň, 1888, Přemysl a Libuše, 1892, Záboj a Slavoj, 

1895, Ctirad a Šárka, 1897 – dnes na Vyšehrade) aj pre viedenský parlament (Oddanosť), 

jeho sochy sú aj v Chráme sv. Víta v Prahe, pomníky a portréty (Palacký, Smetana, 

Mácha, Rieger), profesor Umeleckopriemyselnej školy (1885–96) a AVU (1896 – 1919) 

v Prahe – 90. výročie 

2. 6. 1932 *Doc. PhDr. Ladislav Mokrý, CSc., Topoľčany (†19. 9. 2000 Bratislava), slovenský 

muzikológ, organizátor hudobného života na Slovensku, 1955–59 asistent na FF UK 

v Bratislave, 1959–61 redaktor vo vydavateľstve Tatran a v Štátnom hudobnom 

vydavateľstve, 1961–68 pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave, 1968–90 

riaditeľ Slovenskej fi lharmónie, 1990–92 riaditeľ Slovkoncertu, 1997–99 riaditeľ sekcie 

metodiky, výskumu hudobnej kultúry a dokumentačnej činnosti v Národnom hudobnom 

centre v Bratislave, stál pri zrode BHS, podpredseda a predseda festivalového výboru BHS 

(1985–93), docent na HF VŠMU v Bratislave, 1985–93 predseda Slovenskej hudobnej 

rady, 1968–75 člen výkonného výboru, 1971–75 generálny tajomník, 1976–82 viceprezident 

Medzinárodnej hudobnej rady (IMC) UNESCO, 1980–88 člen festivalového výboru 

Pražskej jari, preložil Stokowského Hudbu pre všetkých, ale aj knihu Kardinál König. Priateľ 

Slovenska – 80. výročie 

3. 6. 1922 *Alain Resnais, vl. menom Alain Pierre Marie Jean Georges Resnais, Vannes, 

francúzsky fi lmový režisér, blízky francúzskej novej vlne, ovplyvnený surrealizmom 

a psychoanalýzou, nestor francúzskej kinematografi e, 1943–44 študoval na fi lmovom 

inštitúte L’Institut hautes études cinématigraphiques (zanechal štúdium, ktoré považoval 

za priveľmi teoretické), začal nakrúcať krátke dokumentárne fi lmy (Guernica, 1950 – sled 

Picassových obrazov a dokumentárnych záberov so slovami Paula Éluarda v podaní Maríe 

Casares, Les Statues meurent aussi – Aj sochy umierajú, 1953, zakázaný cenzúrou, Toute 

la mémoire du monde – Všetka pamäť sveta, 1956), jeho najznámejšie a najslávnejšie 

fi lmy boli stredometrážny dokument Noc a hmla (Nuit et Brouillard, 1955 – jeden z prvých 

dokumentárnych fi lmov o holokauste Židov počas 2. svetovej vojny, v 1956 zaň dostal Cenu 

Jeana Viga), Hirošima, moja láska (Hiroshima mon amour, 1959, prvý celovečerný fi lm, 

podľa scenára spisovateľky Marguerity Durasovej), ktorý mu priniesol celosvetové uznanie, 

nemenej úspešný fi lm Vlani v Marienbade (L’Année dernière à Marienbad, 1961 – podľa 

scenára Alaina Robbe-Grilleta, Zlatý lev na MFF v Benátkach), režijne aktívny až do súčasnosti 

(Muriel ou Le temps d‘un retour – Muriel alebo Čas návratu, 1963, La Guerre est fi nie – Vojna 

sa skončila, 1966, Je t’aime, je t’aime, 1968, Stavisky – 1974, Providence – Prozreteľnosť, 

1977 – prvý fi lm v angličtine, Môj strýko z Ameriky – Mon oncle d’Amérique, 1980, 

Život je román – La Vie est un roman, 1983, Mélo, 1986, diptych Smoking/No smoking, 

1993 – Strieborný medveď na MFF v Berlíne, Stará známa pesnička – On connaît la chanson, 

1997 – získal 9 Cézarov vrátane Cézara za najlepšiu réžiu, Srdce – Coeurs, 2006 – Strieborný 

lev na MFF v Benátkach, na udeľovaní Európskych fi lmových cien získal Cenu kritikov, 

jeho zatiaľ posledným fi lmom je Les herbres folles, 2009, v 2010 začal pripravovať ďalší 

Vous N’avez Encore Rien Vu – podľa divadelnej hry Eurydika Jeana Anouilha), vniesol 

do fi lmu fi lozofi cké témy, sústreďoval sa na témy subjektívneho prežívania času, pamäti, 

procesu spomínania a zabúdania, ako jediný fi lmár dostal 3 Cézarov za najlepší fi lm roka 

(Prozreteľnosť, 1977, Smoking/No smoking, 1993, Stará známa pesnička, 1997), na MFF 

v Berlíne 1998 dostal Strieborného medveďa za mimoriadny prínos súčasnému fi lmovému 

umeniu, v 2009 na MFF v Cannes Cenu za celoživotný prínos, malú úlohu stvárnil v Carného 

– 122 – 

fi lme Návšteva z temnôt (1942), venoval sa aj fotografovaniu, kresleniu a literatúre, jeho 

prvou manželkou bola Florence Malraux (dcéra spisovateľa André Malrauxa), v súčasnosti 

žije s herečkou Sabine Azéma, ktorá hrala vo viacerých jeho fi lmoch (Život je román, Mélo, 

Smoking/No smoking, Stará známa pesnička a i.) – 90. výročie 

3. – 6. 6. 1922 v Prešove sa uskutočnil I. zjazd osvetových pracovníkov Slovenska (v dvorane Čierneho 

orla), ktorý slávnostne otvoril minister školstva a národnej osvety Vavro Šrobár, zjazd 

bilancoval osvetovú činnosť za obdobie 1918–22 (v oblasti školstva, ľudovýchovy, 

literatúry, umenia, zachovávania pamiatok, v knižnej produkcii a propagácii, v práci 

rôznych spolkov, v činnosti Matice slovenskej, Sokola, Spolku sv. Vojtecha, Slovenskej ligy, 

IMCY, IWCY), pri tejto príležitosti v Prešove odhalili pamätnú tabuľu P. O. Hviezdoslavovi, 

zjazd vyzval všetkých zúčastnených, aby pomáhali šíriť kultúru a osvetu (vrátane 

zdravotnej) – 90. výročie 

3. 6. 1942 *Prof. MUDr. Fedor Čiampor, DrSc., Martin, slovenský lekár, virológ, univerzitný 

profesor, absolvoval štúdium na LF UK v Bratislave (1965), takmer 5 desaťročí pôsobí vo 

Virologickom ústave SAV v Bratislave (od 1965, postupne v rôznych pozíciách, 1985–91 

zástupca riaditeľa, vedúci oddelenia štruktúry vírusov, vedúci vedecký pracovník, 1991 – 2002 

riaditeľ, v súčasnosti vedúci vedecký pracovník), špecializovaný na problematiku štruktúry 

a morfogenézy vírusov, medzi jeho hlavné vedecké výsledky patria: morfogenéza vírusov 

chrípky, opis intracytoplazmatických a jadrových inklúzií v bunke infi kovanej vírusmi 

chrípky, úloha cytoskeletálnych proteínov pri prenikaní vírusov chrípky do hostiteľskej 

bunky, objav funkcie vírusom kódovaných protonových kanálov v transporte štruktúrnych 

proteínov vírusov chrípky a ich úloha v konformačnej zmene glykoproteínu hemaglutinínu 

pri transporte cez trans-Golgiho sieťovinu, morfogenéza herpetických vírusov izolovaných 

z divo žijúcich hlodavcov, morfogenéza ľudských herpetických vírusov v bunkách nervových 

ganglií, objav vírusu spôsobujúceho ochorenie rastlín Saintpaulia ionantha, dvojité 

infekcie buniek kliešťov vírusom kliešťovej encefalitídy a rickettsiami, objav kryštalizácie 

cytoplazmatických ribozómov do parakryštalických usporiadaní v podchladených bunkách, 

starnúcich bunkách a bunkách infi kovaných herpetickými vírusmi, imunoelektrónová 

lokalizácia transportu štruktúrnych proteínov vírusu osýpok v infi kovaných bunkách, viedol 

medzinárodné a národné vedeckovýskumné projekty, absolvoval zahraničné pobyty (Institut 

epidemiologii i mikrobiologii N. F. Gamaleya v Moskve, CNRS, Villejuif a University of 

Orsay v Paríži – štipendium UNESCO, Electron Microscopy Summer School v Trapani, 

Taliansko, dvakrát v Heinrich-Pette-Institut-University of Hamburg – štipendium DAAD 

a DFG, National Institute for Medical Research v Londýne – štipendium Wellcome Trust), 

autor 2 monografi í (1 v zahraničí), VŠ učebníc a početných odborných štúdií publikovaných 

v periodikách, na jeho významnú vedeckovýskumnú činnosť nadväzuje pedagogické 

pôsobenie: externý učiteľ na Prírodovedeckej fakulte UK, Bratislava – 1968 – doteraz 

(v 1995 docent v odbore virológia, Prírodovedecká fakulta UK, v 2005 profesor v odbore 

mikrobiológia, UK, Bratislava), externý učiteľ na LF UK, Bratislava (1987–88), bohatú 

vedecko-organizačnú prácu vykonáva ako predseda Komisie pre DrSc. v odbore virológia, 

člen Vedeckej rady Prírodovedeckej fakulty UK (1998 – 2003, od 2005), Vedeckej rady UK 

(2003–07), Vedeckej rady Prešovskej univerzity (od 2007), predseda Rady štátneho programu 

MŚ SR pre Kvalitu života (od 2002), Rady štátneho podprogramu MŠ SR Genomika 

prenosných, kardiovaskulárnych a nádorových ochorení (2002–05), člen Predsedníctva SAV, 

podpredseda SAV (2001), predseda Rady programu Centier excelentnosti SAV (2002–05), 

člen Predsedníctva SAV, zástupca vedeckého sekretára (2005), člen Predsedníctva ČSAV 

(1990–93), člen Governing council ESF, Brusel, Štrasburg, člen a funkcionár vedeckých 

spoločností: predseda Národného komitétu SR pre biologické spoločnosti, národný 

reprezentant IUBS, podpredseda Čs. biologickej spoločnosti, AV ČR, Brno, podpredseda 

mikroskopickej spoločnosti, AV ČR, Praha, člen Hlavného výboru a predseda virologickej 

sekcie Čs. mikrobiologickej spoločnosti, AV ČR, Praha, národný reprezentant v IUMS pre 

International Committee for Taxonomy of Viruses, člen výboru Slovenskej akademickej 

spoločnosti, bol predsedom Učenej spoločnosti SAV (2005), v súčasnosti predseda Rady 

APVV pre medzinárodnú vedecko-technickú spoluprácu, člen redakčných rád domácich 

– 123 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a zahraničných odborných časopisov (Acta Virologica, Bratislava, Vesmír, Praha, Scripta 

Medica, Brno, Voprosy Virusologii, Moskva, Bratislavské lekárske listy, Communicative 

and Interactive Biology, Bonn), nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní (Cena SAV za 

vedecké výsledky – 1982, 1985, 1991, Strieborná medaila SAV za lekárske vedy – 1982, 

Medaila D. I. Ivanovského od Ruskej akadémie lekárskych vied, Moskva – 1996, Zlatá 

medaila Prírodovedeckej fakulty UK – 2000, 2002, Cena SAV za popularizáciu vedy – 2006, 

Medaila E. Babáka Čs. biologickej spoločnosti AV ČR, Brno – 2007, Zlatá medaila 

J. Patočku Čs. mikrobiologickej spoločnosti AV ČR, Praha, ČR) – 70. výročie 

3. 6. 1952 čs. vláda schválila návrh Predsedníctva ÚV KSČ o upevnení a ďalšom rozvoji jednotných 

roľníckych družstiev (JRD), uznesenie KSČ a vlády malo urýchliť proces kolektivizácie, 

na jeho základe sa realizovala rozsiahla kolektivizačná kampaň, v rámci ktorej politickí 

agitátori chodili „presviedčať“ roľníkov, ale vo veľkom rozsahu sa uplatňovali i násilné 

metódy – 60. výročie 

3. 6. 1992 (do 14. 6.) v brazílskom Riu de Janeiro sa konala Konferencia OSN o životnom prostredí 

a rozvoji (United Nations Conference on Environment and Development, UNCED – Summit 

Zeme, The Earth Summit), zúčastnilo sa nej 172 delegácií (108 na úrovni hláv štátov 

alebo vlád), ale aj 2 400 zástupcov nevládnych organizácií, hlavnou témou bolo životné 

prostredie a udržateľný rozvoj, generálnym tajomníkom konferencie bol Kanaďan 

Maurice F. Strong, výslednými dokumentmi konferencie boli: Agenda 21 (akčný plán OSN, 

základné východisko na spracovanie stratégií trvalo udržateľného rozvoja na všetkých 

úrovniach – globálnej, národnej a lokálnej, komplexný plán akcií organizácií OSN, vlád 

a skupín v oblastiach ľudského vplyvu na životné prostredie a jeho udržateľného rozvoja), 

Deklarácia z Ria de Janeiro o životnom prostredí a rozvoji (Rio Declaration on Environment 

and Development – 27 princípov zameraných na riadenie trvalo udržateľného rozvoja vo 

svete), Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (United Nations Framework Convention on 

Climate Change; dlhodobým hlavným cieľom je stabilizovať koncentrácie skleníkových 

plynov v atmosfére na určitej úrovni a tým predchádzať nebezpečným antropogénnym 

zásahom do klimatického systému), Právne nezáväzné autoritatívne vyhlásenie k princípom 

globálnej dohody o využívaní, ochrane a trvalo udržateľnom rozvoji všetkých typov lesov 

(Non-legally Binding Authoritative Statement of Principles for a Global Consensus on 

the Management, Conservation ane Sustainable Development of All Types of Forests; 

formulovalo ciele udržateľného hospodárenia v lesoch), Dohovor OSN o biologickej 

diverzite (United Nations Convention on Biological Diversity – na udržanie rozmanitosti 

života na Zemi), na konferencii sa vyspelé priemyselné krajiny dohodli zvýšiť pomoc 

rozvojovým krajinám (fi nančnú, ekologicky vhodnejšie techológie), aby sa mohli zapojiť do 

ochrany životného prostredia – 20. výročie 

4. 6. 1787 †Hugolín Gavlovič, OFM, vl. menom Martin Gavlovič, Horovce (*11. 11. 1712 Czarny 

Dunajec, Poľsko), slovenský spisovateľ, najvýznamnejší autor predosvietenského obdobia 

(didakticko-refl exívnej lyriky barokovej literatúry), v 1733 vstúpil do františkánskej rehole 

(prijal rehoľné meno Hugolín), 1734–36 absolvoval štúdium fi lozofi e v kláštore v Beckove 

a 1736–42 teológie v Žiline, v 1738 vysvätený za kňaza, 1736–43 kazateľ v Žiline, 1743–44 

v Beckove a 1744–75 vo františkánskom kláštore v Pruskom, od 1775 do smrti kaplán 

u šľachtickej rodiny Madocsányovcov v Horovciach, podstatná časť jeho tvorby ostala 

v rukopisoch (časť z nich je nezvestná), autor monumentálnych refl exívno-didaktických 

a eschatologických veršovaných skladieb: Valaská škola mravúv stodola (rkp. 1755, 1830–31 

knižne vydaná Michalom Rešetkom, upravená do bernolákovčiny, knižne naposledy v 1989), 

Škola kresťanská s veršami vázaná, k čítání a spívání, i k rozjímání sporádaná o čtyrech 

poslednich vecách človeka totišto: o smrti, o sude, o pekle a o nebi, k potupení hrichu, 

a všeckej márnosti spusobena (rkp. 1758) a Škola duchovní aneb naučení k duchovnému 

rozjímaní... zrydzena ku poznaní Boha, sebe, y všeckej márnosti (rkp. 1777), skladby ako 

veršovaná podoba pastorácie (pendanty kázní a mravouky) spoločne tvoria celok, spojený na 

základe jednotného tvorivého autorského zámeru, ukázal nimi básnické možnosti slovenčiny 

v predspisovnej podobe, písal aj homiletické a kontemplatívne spisy – 225. výročie 

– 124 – 

4. 6. 1942 (do 6. 6. ) uskutočnila sa námorná bitka pri ostrove Midway, ktorá zastavila japonský postup 

v Tichomorí, ako hlavné zložky námorného boja boli použité lietadlové lode, americké 

námorníctvo porazilo zväz japonských lietadlových lodí (4 lietadlové lode Akagi, 

Kaga, Hirjú a Sorjú pod velením viceadmirála Naguma), ktoré útočili na atol Midway 

(severozápadne od Havajských ostrovov), kde boli sústredené veľké letecké sily USA, 

5. 6. admirál Jamamoto po strate 4 lietadlových lodí odvolal výsadok na Midway, čím 

sa zastavila japonská ofenzíva a začal sa ústup cisárskeho námorníctva, bitka o Midway 

zmenila pomer síl v Pacifi ku v prospech Američanov (Japonci stratili prevahu v počte 

lietadlových lodí a pilotov), americké víťazstvo nad oveľa silnejšou japonskou fl otilou sa 

stalo medzníkom v 2. svetovej vojne – 70. výročie 

4. 6. 1982 †MUDr. Vojtech Bárdoš, MPH, DrSc., Bratislava (*30. 9. 1914 Trenčín), slovenský lekár 

virológ, 1932–38 študoval na LF UK v Bratislave, 1946–47 na School of Hygiene and Public 

Health Johns Hopkins University v Baltimore, 1938–41 praktický a štátny obvodný lekár 

v Rimavskej Sobote a Lukovištiach, 1941–44 prednosta štátnej epidemickej pohotovosti 

v Prešove, 1945–52 prednosta hygienicko-epidemiologického odboru Povereníctva 

zdravotníctva, 1952–65 zástupca riaditeľa a vedúci virologického oddelenia Výskumného 

ústavu epidemiológie a mikrobiológie v Bratislave, 1965–70 expert WHO (v Afganistane, 

Indii, Barme a na Srí Lanke), od 1971 vedúci virologického pracoviska Parazitologického 

ústavu ČSAV vo Valticiach, venoval sa epidemiológii a patofyziológii, autor odborných 

publikácií (Epidemiológia detskej obrny na Slovensku v r. 1947, Československá klíšťová 

encefalitis, 1954 – spoluautor, Všeobecná epidemiológia, 1954, O ekológii arbovírusov 

v Československu, 1965) a početných štúdií a článkov v domácich a zahraničných 

odborných časopisoch, objavil prvé dva komármi prenášané vírusy v Európe (Ťahyňa, 1958, 

Čalovo, 1960) a objasnil ich vlastnosti vrátane ich významu v ľudskej patológii, viedol 

práce pri likvidácii malárie a škvrnitého týfusu na východnom Slovensku, boj proti detskej 

obrne, epidémii paratýfusu, kliešťovej encefalitídy a i., zakladal virologické laboratóriá 

(u nás i v krajinách, kde pôsobil ako expert WHO) a riadil ich výskum, vyškolil nových 

výskumníkov a zdravotníckych pracovníkov, od 1957 člen New York Academy of Sciences, 

nositeľ Medaily Pasteurovho ústavu v Paríži (1966) a i. – 30. výročie 

5. 6. 1922 *Maximilián Nitra, Lučenec (†23. 3. 2008 Bratislava), slovenský fi lmový scenárista 

a dramaturg, 1945–48 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, od 1948 pracoval 

v Slovenskom fi lme – asistent réžie a kameraman spravodajských fi lmov, neskôr scenárista 

(Katka, 1949, Štvorylka, 1955, Čert nespí, 1956, Skalní v ofsajde, 1960, Sebechlebskí hudci, 

1975, Pozor, ide Jozefína!, 1976, Demokrati, 1980, Živá voda, 1980, Zrelá mladosť, 1982) 

a dramaturg hraných fi lmov (Skrytý prameň, Červené víno, Plavčík a Vratko), venoval 

sa aj amatérskej fi lmovej tvorbe a amatérskej fotografi i, autor praktických príručiek pre 

amatérskych fi lmárov (Ako lepšie fi lmovať, Kapitoly pri kinoamatérov, Réžia amatérskeho 

fi lmu, 1968) – 90. výročie 

5. 6. 1922 †Ján Országh, Kláštor pod Znievom (*28. 6. 1861 Kláštor pod Znievom), slovenský 

podnikateľ, národnokultúrny dejateľ, krajanský činiteľ, študoval na Čs. obchodnej akadémii 

v Prahe, pôsobil v Poľsku (Varšava) a Rusku (Moskva), podnikateľ – vedúci a spolumajiteľ 

veľkoobchodu bratia Országhovci vo Varšave, poskytoval fi nančnú podporu slovenským 

šafraníkom, drotárom, obchodníkom a remeselníkom, ktorí potom podnikali samostatne 

v cárskom Rusku, reprezentant národného a spoločenského života slovenskej a českej 

kolónie vo Varšave a cárskom Rusku, prvý predseda Česko-slovenskej besedy vo Varšave, 

podpredseda Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku, po vzniku ČSR sa vrátil na 

Slovensko, spoluzakladateľ a akcionár viacerých účastinných spoločností, predseda správnej 

rady Čs. spoločnosti pre obchod, priemysel a hospodárstvo – 90. výročie 

5. 6. 1942 Snem SR schválil ústavný zákon č. 100/1942 o zriadení Najvyššieho úradu pre zásobovanie 

so sídlom v Bratislave (začal pôsobiť 16. 6. 1942), sústreďoval kompetencie Najvyššieho 

hospodárskeho úradu, Cenového úradu a predsedu Ústredného úradu práce, úrad mal 

na starosti zásobovanie brannej moci, obyvateľstva a výrobných podnikov vo vojnových 

podmienkach, predseda NÚZ bol členom vlády, stal sa ním národohospodár Imrich 

– 125 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Karvaš, čo malo význam pre budovanie ekonomického zázemia pripravovaného povstania 

na území stredného Slovenska – 70. výročie 

5. 6. 1972 (do 16. 6.) v Štokholme sa uskutočnila Konferencia OSN o ľudskom životnom prostredí 

(United Nations Conference on the Human Environment) – prvá konferencia o životnom 

prostredí, poukázala na globálny charakter ekologického ohrozenia, zamerala sa 

na analýzu prejavov a dôsledkov znečistenia a ich bezprostredných príčin, volala po 

integrovanom a koordinovanom prístupe štátov k svojmu rozvojovému plánovaniu, aby 

bol rozvoj v súlade s potrebou ochrany a zlepšovania ľudského životného prostredia na 

prospech obyvateľstva, prijala Štokholmskú deklaráciu, jedným z výsledkov konferencie 

bolo následné vytvorenie Programu OSN pre životné prostredie (United Nations 

Environment Programme, UNEP) – 40. výročie 

5. 6. 1992 (do 6. 6.) v ČSFR sa konali parlamentné voľby (posledné voľby do Federálneho zhromaždenia, 

posledným jeho predsedom sa stal Michal Kováč, zvolený na prvom zasadnutí FZ 25. 6. 1992, 

vo funkcii do zániku federácie 31. 12. 1992; do ČNR a SNR), v ČR zvíťazila koalícia 

Občianskej demokratickej strany (ODS) Václava Klausa a Kresťanskodemokratickej 

strany (KDS) Václava Bendu, v SR Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra 

Mečiara, od 8. 6. 1992 do 6. 10. 1992 prebehla séria 7 kôl rokovaní vedúcich predstaviteľov 

a zástupcov ODS a HZDS o štátoprávnom usporiadaní – 20. výročie 

6. 6. 1932 *PhDr. Peter Švorc, Štrba (†15. 1. 1995 Štrba), slovenský múzejník, etnograf, kultúrny 

pracovník, absolvoval externé štúdium na Strednej knihovníckej škole v Bratislave a štúdium 

etnografi e na FF UK v Bratislave (1973), pôsobil ako riaditeľ Okresného domu osvety 

v Liptovskom Hrádku, Okresného osvetového strediska a 1974–94 riaditeľ Podtatranského 

múzea v Poprade, autor etnografi ckých prác, monografi í Štrby (Východná, 1963, Štrbská 

svadba, 1971, Štrba, 1977, Štrba, obec pod Tatrami, 1988), stál pri zrode Folklórneho 

festivalu Východná, Zamagurských folklórnych slávností a Vansovej Lomničky, zástupca 

starostu obce Štrba, nositeľ Ceny ministra kultúry (1977) – 80. výročie 

6. 6. 1862 *Pavol Socháň, Vrbica (†26. 1. 1941 Bratislava), slovenský etnograf, fotograf, maliar, 

publicista, dramatik, 1879–81 študoval na učiteľskom ústave v Lučenci, na maliarskych 

akadémiách v Prahe (1881–85) a v Mníchove (1885–86), fotografovaniu sa venoval od čias 

štúdií na mníchovskej akadémii umení (1886), v 1889 získal výučný list fotografi stu v ateliéri 

J. Eckerta v Prahe, 1886–91 žil v Prahe, v 1891 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša, 

1893 – 1912 žil v Martine, kde si zriadil ateliér – popri portrétnej tvorbe sa venoval aj 

etnografi ckej dokumentácii, emisiám pohľadníc s národopisnými a krajinárskymi motívmi, 

naplno rozvinul i svoju etnografi ckú zberateľskú činnosť (kroje, výšivky, keramika), 

zaznamenával ľudové zvykoslovie a slovesnosť, usporadúval výstavy ľudového umenia 

doma i v zahraničí (Praha, Viedeň, Mníchov), v 1895 s D. Jurkovičom pripravoval slovenské 

odd. Národopisnej výstavy československej v Prahe, venoval sa ochotníckemu divadlu 

(herec, režisér a scénograf v Slovenskom spevokole), písal divadelné hry (o. i. Honorár, 

1907, Sedliacka nevesta, 1910 – inscenované v SND v 1921 a 1922), v 1912 v Martine 

dokončil fotografi ckú edíciu svojich Slovenských národných ornamentov, v Martine sa 

podieľal na vzniku Muzeálnej slovenskej spoločnosti (v 1893 jej zapisovateľ, od 1895 člen 

výboru a referent Národopisného odboru), v 1912 musel ako pansláv opustiť Slovensko, 

1912–14 žil v Prahe, kde sa venoval redaktorskej práci, v 1914 odišiel do USA – 1914–17 

žil v New Yorku a 1914–19 v Pittsburghu, kde učil na krajanských školách, venoval sa 

novinárskej a publicistickej činnosti (redaktor Slovenského hlásnika), po návrate (1919) 

žil v Bratislave, kde pôsobil ako redaktor a novinár, podieľal sa na založení Radiojournalu 

(tajomník a prvý slovenský rozhlasový hlásateľ), spolupracovník SNM v Martine a Matice 

slovenskej, v 1922 spoluzakladateľ a prvý podpredseda ÚSOD-u, jeho fotografi e a negatívy 

sú v MS v Martine, SNM v Bratislave, v Náprstkovom múzeu v Prahe a Néprajzi múzeu 

v Budapešti – 150. výročie 

6. 6. 1942 *Prof. RNDr. Miroslav Urban, DrSc., Martin, slovenský chemik, univerzitný profesor, 

1959–64 študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1968–72 absolvoval 

– 126 – 

postgraduálne štúdium na Karlovej univerzite a v ČSAV v Prahe (odbor fyzikálna chémia), 

1964–80 asistent na Katedre fyzikálnej chémie Prírodovedeckej fakulty UK, kde založil 

skupinu teoretickej a počítačovej chémie, 1980–90 docent fyzikálnej chémie na Katedre 

fyzikálnej chémie, 1990–97 vedúci Katedry fyzikálnej chémie, 2000–07 vedúci Katedry 

fyzikálnej a teoretickej chémie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1990 – 2005 

profesor chemickej fyziky na Katedre fyzikálnej chémie, 2005–08 profesor na Katedre 

fyzikálnej a teoretickej chémie (odbor teoretická a počítačová chémia), od 2009 profesor 

na Ústave materiálov, Materiálovotechnologická fakulta STU so sídlom v Trnave (odbor 

materiály) a na Katedre fyzikálnej a teoretickej chémie Prírodovedeckej fakulty UK 

v Bratislave, v 1989 získal titul DrSc. v odbore chemická fyzika, 1990–91 prodekan 

Prírodovedeckej fakulty UK, od 1990 člen Vedeckej rady Prírodovedeckej fakulty UK, 

1990 – 2007 člen Vedeckej rady UK v Bratislave, 1990–95 predseda a 1999 – 2002 člen 

Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, venuje sa fyzikálnej chémii, chemickej 

fyzike, teoretickej a počítačovej chémii, špecializovaný na kvantovú chémiu (metódy 

a počítačové programy kvantovej chémie a ich aplikácie na počítačovú predpoveď vlastností 

molekúl, ich interakcií a reaktivity), k jeho najvýznamnejším vedeckým výsledkom patrí: 

zaviedol ab initio metódy kvantovej chémie v Československu vrátane počítačových 

programov ktoré sú po rozpracovaní spolupracovníkmi implementované ako časť 

počítačového programu MOLCAS (University of Lund, Švédsko), rozvoj poruchových 

metód v kvantovej chémii, prispel k rozvoju metódy spriahnutých klastrov (coupled 

cluster – CC) pre molekuly s uzavretou aj otvorenou elektrónovou štruktúrou a ich aplikáciám 

na predpoveď a pochopenie vlastností molekúl, publikoval 115 vedeckých článkov prevažne 

vo významných svetových časopisoch, autor 3 monografi í, kapitol v monografi ách, 

počítačových programov, vychoval viacerých doktorandov, dnes významných slovenských 

docentov a profesorov, pôsobil ako vedecký pracovník, resp. hosťujúci profesor na 

univerzitách v USA (University of Florida, Gainesville, Florida, 1984, 1992, University 

of Georgia, Athens, 2001), v Nemecku (Max-Planck-Instit.für Astrophysik, Garching), vo 

Švédsku (Theoretical chemistry, University of Lund), Kanade (University of Waterloo, 

2005), na pozvanie prednášal na kongresoch, sympóziách, konferenciách a workshopoch 

i na viacerých univerzitách v zahraničí, zakladajúci člen Slovenskej akademickej spoločnosti 

(1998), člen Učenej spoločnosti SAV (2008), člen International Academy of Quantum 

Molecular Science (od 2008), člen riadiaceho výboru International Society for Theoretical 

Chemical Physics, člen vedeckej rady WATOC – World Association of Theoretical and 

Computational Chemists (od 1999), nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní (Štátna cena 

za vedeckú prácu v teoretickej chémii, 1987, Strieborná medaila UK, 1997, Zlatá medaila 

UK, 2002, Pamätná medaila Prírodovedeckej fakulty UK, 2000, Čestná oborová medaile 

J. Heyrovského za zásluhy v chemických vědách, AV ČR, 2001, Čestná plaketa D. Ilkoviča 

SAV za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách, SAV, 2002), laureát ceny Krištáľové krídlo 

1998 v oblasti vedy, nositeľ Ceny podpredsedu vlády a ministra školstva za vedu a techniku 

v kategórii Osobnosť vedy a techniky za vynikajúce výsledky pri rozvoji a aplikáciách metód 

kvantovej chémie a výbornú reprezentáciu slovenskej vedy vo svete (2009) – 70. výročie 

7. 6. 1862 *Philipp Lenard, Bratislava (†20. 5. 1947 Messelshausen), nemecký fyzik, rodák 

z Bratislavy, študoval fyziku na univerzitách v Budapešti, Viedni, Berlíne a Heidelbergu, kde 

v 1886 získal doktorát z fi lozofi e, v 1892 súkromný docent a Hertzov asistent na univerzite 

v Bonne, 1898 riadny profesor fyziky na univerzite v Kieli, vedeckú a pedagogickú kariéru 

zavŕšil na univerzite v Heidelbergu (1907–31), kde bol aj riaditeľom Rádiologického ústavu, 

člen Berlínskej akadémie vied, venoval sa skúmaniu javov fosforescencie a luminiscencie, 

ako jeden z prvých skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky, na to 

skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), 

čo umožnilo preskúmať vlastnosti katódových lúčov, jedno svoje „okienko“ požičal 

W. C. Röntgenovi, a tak nepriamo prispel k objavu lúčov X (röntgenového žiarenia), 

zaoberal sa fotoelektrickým javom, v 1899 dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú 

elektróny a v 1902 stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (v 1905 ich vysvetlil Einstein), 

bol lepší experimentátor ako teoretik, v 1905 dostal Nobelovu cenu za fyziku za práce 

– 127 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

o katódových lúčoch, dostal čestné občianstvo Bratislavy a v 1942 čestný doktorát fyziky 

na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity, už v 20. rokoch však bol jedným z prvých 

propagátorov nacionálneho socializmu v Nemecku, vo svojej 4-zv. učebnici Nemecká 

fyzika (1936) rozčlenil fyziku na plodnú árijskú (hlavne nemeckú) a neplodnú, špekulatívnu 

židovskú, v 1933 dostal Adlerschild (vyznamenanie Nemeckej ríše), člen NSDAP (od 

1937, dostal Zlatý odznak NSDAP) – 150. výročie 

7. 6. 1912 bol schválený zákon o založení Uhorskej kráľovskej Alžbetínskej univerzity v Bratislave 

(Magyar Királyi Erzsébet Egyetemet), niesla meno po sv. Alžbete Uhorskej, otvorená až 

3. 10. 1914, vybudovala si právnickú, fi lozofi ckú a lekársku fakultu (vznikla až v 1918), 

pripravovali sa fakulty matematická, prírodných vied a poľnohospodárstva, slúžila 

hlavne poslucháčom zo Slovenska, no bola to čisto maďarská škola, vyučovací jazyk bola 

maďarčina, v 1921 zrušená nariadením čs. vlády, aj s väčšinou pedagógov, potom čo 

odmietli lojalitu Československej republike, sa presťahovala do Pécsu – 100. výročie 

8. 6. 1982 †Ivan Mistrík, Bratislava – samovražda (*15. 10. 1935 Bratislava), slovenský herec, 

absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1951), člen Detskej 

rozhlasovej dramatickej družiny v Bratislave, 1951–52 člen Dedinského divadla, 

1952–53 Činohry DJGT vo Zvolene, 1953–66 Činohry Novej scény v Bratislave (Horár 

v Lúpežníkovi 1957, Zeyerov Radúz, 1956, Trotter v Pasci na myši, 1962, Frischov Don 

Juan alebo Láska ku geometrii v alternácii so C. Filčíkom, 1964), v 1965 vynikajúco stvárnil 

ako hosť v SND postavu Kniežaťa Myškina v Idiotovi a na základe toho získal angažmán 

do Činohry SND, 1966–82 člen Činohry SND, vyhranený charakterový herec (Trofi mov vo 

Višňovom sade, Viktor Žiaranský v Maríne Havranovej, Tichon Kabanov v Búrke, Marco 

Polo v Miliónovom Marcovi, Porotca číslo 8 v Dvanástich nahnevaných mužoch, Frederyk 

Chopin v Lete v Nohante, Martin v Candide alebo Optimizmus), významne sa uplatnil vo 

fi lme (české – Vyšší princip, Romeo, Julie a tma; slovenské – Štyridsaťštyri, 1957, Kapitán 

Dabač, 1959, Polnočná omša, 1962, Tvár v okne, 1963, Muž, ktorý luže, 1968, Medená veža, 

1970, Orlie pierko, 1971 a i.), televízii (Smrť sa volá Engelchen, 1960, Balada o Vojtovej 

Maríne, 1964, Mŕtvi nespievajú, 1965, Balada o siedmich obesených, 1968, Portrét Doriana 

Graya, 1969, Parížski mohykáni, 1971, Americká tragédia, 1976 a i.), nositeľ Ceny A. Bagara 

(1981), v roku 2007 vyšla v Divadelnom ústave kniha Človek odinakiaľ – Ivan Mistrík (kol. 

autorov), brat herca Jána Mistríka – 30. výročie 

9. 6. 1812 *Johann Gottfried Galle, Radis († 10. 7 1910 Postupim), nemecký astronóm, objavil 

planétu Neptún, študoval v Berlíne, do 1851 pracoval v observatóriu v Berlíne, kde v noci 

z 23. na 24. 9. 1846 ako prvý so spolupracovníkom Heinrichom d’Arrestom zámerne 

pozoroval Neptún (jeho pozíciu získal z výpočtov Francúza Urbaina Leverriera, riaditeľa 

observatória v Paríži), od 1851 profesor astronómie na univerzite a riaditeľ pozorovateľne vo 

Vroclave, v 1838 prvý odlíšil Crêpe Ring, vonkajší prstenec Saturna, po ňom sú pomenované 

2 krátery na Mesiaci, 1 na Marse, asteroid 2097 Galle a prstenec Neptúna – 200. výročie 

9. 6. 1952 *JUDr. Pavol Hrušovský, Veľká Maňa, slovenský politik (KDH), absolvoval Právnickú 

fakultu UK v Bratislave (1978), 1990–92 bol poslanec FZ ČSFR v ústavnoprávnom, 

zahraničnom a mandátovom a imunitnom výbore, 1992–94, 1994–98, 2006–10 poslanec 

NR SR, 1998 – 2002 a od 2010 podpredseda a 2002–06 a 2011–12 predseda Národnej rady 

SR, bol členom Stálej delegácie NR SR do Zhromaždenia Západoeurópskej únie, 2000–09 

predseda strany KDH – 60. výročie 

9. 6. 1972 †ThDr. Róbert Pobožný, Rožňava (*30. 5. 1890 Tisovec), rímskokatolícky cirkevný 

hodnostár, teológiu študoval vo Viedni, v 1913 vysvätený za kňaza, 1935 kanonik rožňavskej 

kapituly, pápežský prelát, 1938 generálny vikár, 1945 kapitulárny vikár, od 1949 titulárny 

biskup neilenský, apoštolský administrátor rožňavskej diecézy (vymenovaný pápežom 

Jánom XXIII.), posledný ustanovený diecézny biskup v časoch komunistickej totality, za 

komunizmu ako prvý tajne vysväcoval kňazov (prvý z nich bol 29. 9. 1950 jezuita Pavol 

Hnilica, 2. 1. 1951 ho ešte ako prvého tajne konsekroval za biskupa), čo bol impulz na vznik 

tajnej cirkvi na Slovensku – 40. výročie 

– 128 – 

10. 6. 1922 *Judy Garland, vl. menom Frances Ethel Gumm, Grand Rapids, Minnesota (†22. 6. 1969 

Chelsea, Londýn), americká fi lmová herečka a speváčka, od 7 rokov vystupovala v skupine 

s 2 staršími sestrami, od 1935 pôsobila v Hollywoode (účinkovala v krátkometrážnych 

fi lmoch), v 1936 debutovala v muzikáli Pigskin Parade, v 1939 s veľkým úspechom 

stvárnila malú Dorothy v muzikáli Čarodejník z krajiny Oz (v 1940 fi lm získal 4 Oscarov, 

ona dostala zvláštneho Oscara za najlepšie vystúpenie mladej herečky; spievala pieseň Over 

The Rainbow, ktorá bola v 1981 uvedená do Siene slávy Grammy), s režisérom Vincentom 

Minnellim nakrútila fi lm Stretneme sa v St. Louis (1944), ktorý jej priniesol veľkú slávu, 

účinkovala v ďalších muzikáloch (Veľkonočná prehliadka, 1948 – s Fredom Astairom, In the 

Good Old Summertime, 1949 – fi lmový debut jej dcéry Lisy Minelli), za hlavnú úlohu vo 

fi lme Zrodila sa hviezda (1954) bola nominovaná na Oscara a britskú cenu BAFTA, ďalšiu 

nomináciu na Oscara a nomináciu na Zlatý glóbus pre najlepšiu herečku vo veľajšej úlohe 

získala za Norimberský proces režiséra Stanleyho Kramera (1961), v 1963 hrala speváčku 

Jenny Bownman v dráme I Could Go on Singing (s Dirkom Bogardom), posledný fi lm 

bol Údolie bábik (1967), ako speváčka niekoľkokrát účinkovala na koncertoch aj s dcérou 

Lisou, v 1961 album Judy Garland at Carnegie Hall dostal Cenu Grammy pre album roka 

a Grammy za najlepšie ženské sólové vystúpenie, bojovala s alkoholom a so závislosťou 

od liekov, umrela ako 47-ročná na predávkovanie liekmi, v 1962 dostala Cecil B. DeMille 

Award (Zlaté glóbusy), v 1997 dostala Cenu Grammy za celoživotný prínos, v 1998 bol jej 

album Judy at Carnegie Hall uvedený do Siene slávy Grammy – 90. výročie 

10. 6. 1942 na rozkaz SS Gruppenführera K. H. Franka nacisti vypálili českú obec Lidice ako odplatu 

za atentát na Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora Čiecha Moravy 

(na základe falošného podozrenia, že v dedine údajne žijú príbuzní atentátnikov, bolo 

rozhodnuté, že Lidice budú zlikvidované na výstrahu pre český národ), na mieste zastrelili 

173 mužov (ďalších 16. 6. 1942 v Prahe-Kobylisiach), ženy odvliekli do koncentračných 

táborov Ravensbrück a Terezín, deti zahynuli vo vyhladzovacom tábore Chelmno 

(niekoľko detí odvliekli na „prevýchovu“ do nemeckých rodín, po vojne sa vrátilo len 

17 detí), vypálenú dedinu nakoniec zrovnali so zemou, Lidice sa pre celý svet stali verejnou 

obžalobou a symbolom nacistického barbarstva, v 2011 mal premiéru český fi lm Lidice 

(réžia Peter Nikolaev, na scenár Zdeňka Mahlera Nokturno – v 2007 získal Českého leva 

za najlepší nerealizovaný scenár) – 70. výročie 

10. 6. 1982 †Rainer Werner Fassbinder, Mníchov (*31. 5. 1945 Bad Wörishofen), nemecký fi lmový 

a divadelný režisér, scenárista a herec, enfant terrible a vedúca osobnosť nemeckej novej 

vlny (Neuer Deutsche Film), mimoriadne plodný režisér, pokiaľ ide o počet fi lmov – počas 

svojej 15-ročnej režisérskej kariéry nakrútil 35 fi lmov, 2 TV seriály (Acht Stunden sind kein 

Tag, 1972, Berlín, Alexandrovo námestie, 1980), režíroval 24 divadelných hier, od 1963 

študoval divadlo v Mníchove a pôsobil ako herec, asistent réžie a zvukár vo fi lme, v 1967 

viedol v Mníchove divadelné združenie a v priebehu 3 rokov (1969–71) nakrútil vyše 10 

fi lmov (Händler der vier Jahreszeiten, 1971), vo fi lmoch nakrútených v období 1972–76 

sa venoval sexuálnym, rasovým a politickým predsudkom (Strach jesť duše, 1973, Effi e 

Briestová, 1974, Pästné právo slobody, 1975), v poslednom tvorivom období (1977–82) 

dosiahol medzinárodné uznanie (trilógia Manželstvo Márie Braunovej, 1979, Lola, 1981, 

Túžba Veroniky Vossovej, 1982; Lili Marleen, 1981), posledným fi lmom bola adaptácia 

románu Jeana Geneta Querelle (1982), umrel vo veku 37 rokov (skombinoval lieky na spanie 

s kokaínom) – 30. výročie 

11. 6. 1942 USA (Cordell Hull, štátny tajomník) a ZSSR (Maxim Litvinov, veľvyslanec ZSSR v USA) vo 

Washingtone podpísali dohodu o vzájomnej pomoci vo vedení vojny (jedna zo základných. 

spojeneckých zmlúv protifašistickej koalície), oba štáty sa zaviazali poskytovať si naďalej 

vojenské materiály, služby a informácie vojenského charakteru, britsko-sovietsku zmluvu 

uzavreli už 26. 5. 1942 (v Londýne ju podpísali ministri zahraničných vecí Anthony Eden 

a Viačeslav Molotov) – 70. výročie 

11. 6. 1962 †Prof. ThDr. Jozef Berger, Bratislava (*14. 3. 1901 Orlová), ev. kňaz, maliar, 1928–39 

pastor v Českom Těšíne, 1927–28 hlavný veliteľ mužských oddielov Harcerstwa Polskiego 

– 129 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

w Czechosłowacji, 1939–42 väznený v koncentračných táboroch Osvienčim a Dachau, 

po návrate nasadený na nútené práce v Nemecku, 1945–50 pastor v Českom Těšíne, 

1950–52 superintendent Sliezskej ev. cirkvi a. v. (v 1952 donútený rezignovať na funkciu 

a opustiť Těšínsko), 1952–61 profesor Slovenskej ev. bohosloveckej fakulty v Bratislave 

a Modre (1958–60 dekan), maliar samouk, autor expresionistických cyklov z prostredia 

koncentračných táborov, krajín a zátiší, otec hudobného skladateľa Romana Bergera 

a maliara Jána Bergera, starý otec výtvarníčky Xénie Bergerovej – 50. výročie 

12. 6. 1912 †Frédéric Passy, Neuilly-sur-Seine (*20. 5. 1822 Paríž), francúzsky politik a ekonóm, 

pacifi sta, prvý držiteľ Nobelovej ceny za mier (1901, s Henrim Dunantom) za celoživotnú 

činnosť v otázkach vojny a mieru a úsilie predchádzať vojnovým konfl iktom, vyštudoval 

právo, 1844–46 audítor Štátnej rady (Conseil d’Etat), potom študoval ekonómiu a od 1857 

sa profesionálne venoval teoretickej ekonómii, zástanca voľného obchodu, prednášal a písal 

ekonomické práce (Mélanges économiques, 1858, Les Machines et leur infl uence sur le 

développement de l’humanité, 1866, Malthus et sa doctrine, 1868, L’Histoire du travail, 

1873), v 1877 zvolený za člena Académie de sciences morales et politiques, v 1867 založil 

Ligue internationale et permanente de la paix (Medzinárodná liga mieru), po jej rozpade 

(1870) ju pomáhal oživiť (Francúzska spoločnosť priateľov mieru, v 1889 Société française 

pour l’arbitrage entre nations), v 1881 a 1885 zvolený do parlamentu, v 1889 prispel 

k založeniu Medziparlamentnej únie (jeden z jej predsedov), po francúzsko-nemeckej vojne 

(1870–71) navrhoval nezávislosť a trvalú neutralitu pre Asasko-Lotrinsko, dlhodobo sa 

významne angažoval v mierovom hnutí, viedol svetové mierové konferencie, na ktorých sa 

usiloval presadiť medzinárodné arbitráže na predchádzanie vojnovým konfl iktom („apoštol 

mieru“; diela: La guerre et la paix, 1867, Pour la paix, 1909) – 100. výročie 

12. 6. 1972 †Prof. Ludwig von Bertalanffy, Buffalo, New York, USA (*19. 9. 1901 Atzgersdorf), 

rakúsko-americký biológ a teoretik vedy, jeden zo zakladateľov všeobecnej teórie 

systémov a systémovej analýzy, 1920–24 študoval fi lozofi u a dejiny umenia na univerzite 

v Innsbrucku, potom študoval biológiu na univerzite vo Viedni (v 1926 PhD.), 1934–48 

mimoriadny profesor na univerzite vo Viedni (prednášal biológiu študentom medicíny), 

1948–49 hosťujúci profesor na univerzite v Londýne (Medical School’s Middlessex Hospital), 

1949–52 profesor biológie na McGill University v kanadskom Montreale a riaditeľ výskumu 

na LF Univerzity v Ottawe, 1954–55 pôsobil vo Ford Foundation’s Center for Advanced 

Studies in the Behavioral Sciences v Stanforde (Kalifornia), 1954–58 profesor vo Center for 

Advanced Studies in the Behavioral Sciences v Stanforde a hosťujúci profesor na Katedre 

fyziológie LF University of Southern Kalifornia v Los Angeles, 1958–61 hosťujúci profesor 

v Menninger Foundation (Topeka, Kansas), 1961–66 založil Center for Advanced Studies in 

Theoretical Psychology pri University of Alberta v Edmontone (Kanada), 1966–69 profesor 

teoretickej biológie (neskôr univerzitný profesor) v Center for Advanced Study in Theoretical 

Psychology pri University of Alberta v Edmontone (vyučoval aj teoretickú psychológiu 

a fi lozofi u vied), 1969–72 profesor v Center for Theoretical Biology na State University 

of New York v Buffalo, čestný člen American Psychiatric Association, člen Deutsche 

Akademie der Naturforscher, International Academy of Cytology a American Association 

for the Advancement of Science, editor ročenky General Systems Yearbook (Society for 

General Systems Research), svoju pôvodnú teóriu otvorených systémov, opisujúcu procesy 

systémov biologického charakteru (vymieňajúcich si energiu a látky s okolím) po 2. svetovej 

vojne rozšíril na všeobecnú teóriu systémov – General System Theory (blízka kybernetike), 

pripisoval jej význam fi lozofi e súčasnej vedy (General System Theory: Foundations, 

Development, Applications, 1968), vo Viedni je Bertalanffy Center for the Study of Systems 

Science – 40. výročie 

13. 6. 1912 v Moskve otvorili Múzeum krásnych umení Alexandra III. pri Moskovskej cárskej 

univerzite (dnes Puškinovo múzeum), v 1923 zanikla jeho podriadenosť univerzite, 

v 1932 dostalo názov Štátne múzeum výtvarných umení, v 1937 nazvané na počesť 

veľkého ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina – Štátne múzeum výtvarných 

umení Alexandra Sergejeviča Puškina, zakladateľom a prvým riaditeľom múzea bol 

– 130 – 

profesor Ivan Cvetajev, vedúci Katedry teórie a histórie umenia na Moskovskej univerzite, 

Puškinovo múzeum je jedno z najvýznamnejších ruských múzeí európskeho a svetového 

umenia, má jednu z najreprezentačnejších zbierok zahraničného umenia od dávnych čias 

po súčasnosť, od 1994 je súčasťou múzea aj Múzeum súkromných zbierok – 100. výročie 

(zaradené do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

13. 6. 1972 †Prof. Georg von Békésy, Honolulu, Havaj, USA (*3. 6. 1899 Budapešť), maďarsko- 

-americký biofyzik a fyziológ, študoval chémiu na univerzite v Berne, v 1923 PhD. z fyziky 

na univerzite v Budapešti, do 1946 pracoval vo výskumnom laboratóriu Maďarskej pošty 

(venoval sa výskumu telegrafného prenosu na veľké vzdialenosti, zaujala ho funkcia 

ucha), a súčasne 1939–46 profesor experimentálnej fyziky na univerzite v Budapešti, 

v 1946 pôsobil v Technickom inštitúte v Štokholme, v 1947 odišiel do USA, pracoval 

v psychoakustickom laboratóriu Harvard University, vyvinul nový typ audiometra 

(umožňoval rozoznať rôzne stupne hluchoty), neskôr vyvinul mechanický model vnútorného 

ucha s inerváciou, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu (1961) za objavy 

v oblasti fyziológie a patofyziológie počutia (objasnenie funkcie slimáka) – ako nelekár, 

ďalších cien v oblasti otológie, Leibnizovej medaily od Berlínskej akadémie vied (1939), 

Akademickej ceny Akadémie vied v Budapešti, Zlatej medaily od American Otological 

Society (1957) a Acoustical Society of America (1961), čestný doktor univerzity v Berne 

(1959) – 40. výročie 

14. 6. 1762 *Sajat-Nova – pseud. /v perzštine = Majster piesní/ (arménsky: Սայաթ-Նովա; 

azerbajdžansky: ﺱیﺩ ﻥﻭﺍ / Səyyad Nova; perzsky: ﺱیﺩ ﻥﻭﺍ; gruzínsky: საიათ-ნოვა), 

vl. menom Arutiun Sajadjan, Tbilisi (†22. 9. 1795, Tbilisi), arménsky básnik a hudobník, 

považovaný za najvýznamnejšieho kaukazského ašika /ašuga/ (národný spevák a básnik), 

majster ľúbostnej lyriky, skladal piesne v arménčine, gruzínčine, azerbajdžančine a perzštine, 

spieval a hral na viacerých hudobných nástrojoch, istý čas žil na dvore gruzínskeho Erekla 

II. ako dvorný básnik a spevák, vyhnaný po konfl ikte so šľachtou, potom vystupoval ako 

potulný spevák a básnik, v 1759 sa stal kňazom, zabitý v čase, keď perzské vojská vtrhli 

Gruzínska, jeho poézia je preniknutá túžbou po živote, plnej láske a harmónii, cit lásky chápe 

ako prameň životodarnej sily a tvorivej energie, jeho poézia významne ovplyvnila rozvoj 

arménskeho, gruzínskeho a azerbajdžanského umenia, prvé preklady jeho ód do európskych 

jazykov boli do francúzštiny v 2006 (Elisabeth Mouradian a básnik Serge Venturini – knihu 

venovali S. Paradžanovi), skladateľ A. Arutiunian o ňom zložil operu Sajat Nova, arménsky 

režisér Sergej Paradžanov nakútil o ňom fi lm Sajat Nova (1969, neskôr nadabovaný do ruštiny 

a uvoľnený do zahraničia s názvom Farba granátového jablka), v 1997 vyšla o ňom kniha od 

Charlesa Dowsetta s názvom Sayat‘-nova: An 18th-century Troubadour: a Biographical and 

Literary Study, jeho meno nesie hudobná škola v Jerevane, tiež arménsko-americký tanečný 

súbor v USA – 250. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

14. 6. 1912 *Prof. MUDr. Juraj Antal, DrSc., Slovany (30. 11. 1996 Bratislava), slovenský lekár 

fyziológ, univerzitný profesor, akademik SAV, 1938–74 pedagogicky pôsobil na LF UK 

v Bratislave, 1957–70 riaditeľ Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV, zakladateľ 

lekárskej fyziológie na Slovensku (aktívna fyziológia), zameraný na fyziológiu krvného 

obehu, dýchania a nervového systému, dlhoročný a zároveň prvý predseda Slovenskej 

fyziologickej spoločnosti a prvý slovenský predseda Čs. fyziologickej spoločnosti, 

absolvoval študijné pobyty v USA a Nemecku, člen našich a zahraničných lekárskych 

spoločností, jeho meno nesie Cena akademika Juraja Antala, ktorú udeľuje Ústav normálnej 

a patologickej fyziológie SAV mladým fyziológom (do 35 rokov) – 100. výročie 

14. 6. 1942 *Mila Haugová, pseud. Mila Srnková, Budapešť, slovenská poetka a prekladateľka, 

1959–64 študovala na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, 1964–65 agronómka 

v JRD v Rimavskej Sobote, 1965–71 učiteľka na Strednej poľnohospodárskej technickej 

škole v Leviciach, 1971–75 v Ivanke pri Dunaji, 1975–85 učiteľka na ZŠ na Nejedlého ul. 

v Bratislave, 1986–96 redaktorka časopisu Romboid, v 1996 absolvovala študijný pobyt 

v USA, básne najprv publikovala časopisecky, naša najplodnejšia poetka (18 básnických 

zbierok: Hrdzavá hlina, 1980 – knižný debut, Premenlivý povrch, 1983, Možná neha, 1984, 

– 131 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Čisté dni, 1990, Praláska, 1991, Nostalgia, 1993, Dáma s jednorožcom, 1995, Alfa Centauri, 

1997, Krídlatá žena, 1999, Atlas piesku, 2001, Zavretá záhrada /reči/, 2001, Orfea alebo 

Zimný priesmyk, 2003, Archívy tela, 2004, Target(s), Terč(e), 2005, Rastlina so snom: 

Vertikála, 2006, Biele rukopisy, 2007, Miznutie anjelov, 2008, Pomalá lukostrelkyňa, 2010) 

a najprekladanejšia ženská autorka (jej básne boli preložené do viacerých jazykov – angličtina, 

nemčina, francúzština, maďarčina, ruština, poľština, esperanto, publikované v rôznych 

antológiách a zborníkoch), autorka ľúbostnej lyriky i básní s meditatívno-fi lozofi ckým 

rozmerom, jej poézia refl ektuje pocitový svet dnešnej ženy, medziľudské vzťahy, v 2010 

vyšla kniha pamätí Zrkadlo dovnútra, prekladá poéziu z angličtiny, nemčiny (Silvia Plath: 

Luna a tis, 1989, Else Lasker-Schüler: Zrkadlo tvojej krvi, 1995, Ingeborg Bachmannová: 

Nepoznám iný lepší svet, 2003, Sarah Kirsch: Krídla okna, 2006) a maďarčiny, v jazykovej 

spolupráci s Fumiko Kuwahara pripravila výbery zo starojaponskej poézie Neskoro je, 

neodchádzaj (1984), výber z poézie Šuntara Tanikawu: Poludnie duše (1988), pripravila 

tiež antológiu súčasných mladých rakúskych básnikov Záhyby reči (1995), vyučuje tvorivé 

písanie a esejistiku – 70. výročie 

14. 6. 1992 prímerie medzi Gruzínskom a Južným Osetskom ukončilo vojnový konfl ikt trvajúci 

od 1990 (Južné Osetsko malo v rámci Gruzínska status autonómneho územia /ZSSR/, 

20. 9. 1990 prijatá Deklarácia o založení Nezávislej republiky Južné Osetsko, začiatkom 

90. rokov zrušil autonómiu prvý gruzínsky prezident Zviad Gamsachurdia, Gruzínsko 

začalo vojenskú ofenzívu proti separatistickému regiónu, vojna trvala 2 roky (tisíce obetí, 

desaťtisíce utečencov), v júli 1992 prišli do regiónu mierové sily (ruskí, gruzínski a osetskí 

vojaci), Južné Osetsko sa doteraz usiluje o medzinárodné uznanie svojej samostatnosti, 

Gruzínsko ho považuje za súčasť svojho územia – 20. výročie 

15. 6. 1312 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou v bitke pri Rozhanovciach (neďaleko Košíc) porazil 

vojsko synov palatína Omodeja z rodu Abovcov, posilnené oddielmi Matúša Čáka, bitka 

bola vyvrcholením pretrvávajúcich nepriateľských vzťahov kráľa s Omodejovcami, ktorí 

ovládali skoro celé východné Slovensko a chceli ovládnuť aj Košice, v apríli 1312 kráľ 

pritiahol s armádou na východné Slovensko, od začiatku mája sa mesiac márne pokúšal 

dobyť Šarišský hrad, kde sa uzavreli Omodejovci, Matúš Čák poslal Omodejovcom posily 

(asi 1 700 kopijníkov, ktorým velil Aba Veľký), Karol Róbert sa stiahol na Spiš, kde jeho 

vojská posilnili oddiely spišských Sasov (jazdcov aj pešiakov), manévrovanie protivníkov sa 

skončilo pri Rozhanovciach, kde sa odohrala rytierska bitka, šľachtické oddiely smerovali 

hlavný úder priamo na kráľa a kráľovskú družinu, no rytieri rádu johanitov pomohli 

kráľovským oddielom, prebili sa ku kráľovi a on už do konca bitky bojoval pod zástavou 

rádu johanitov, šľachtickým vojskám tak nevyšiel úder na kráľovskú armádu a navyše 

padlo aj niekoľko ich hlavných vodcov (Demeter Balaša, Aba Veľký i 2 zo 6 Omodejových 

synov – Mikuláš a Dávid), vojsko spišských Sasov a košických mešťanov prerazilo línie 

šľachtických jednotiek a zvrátili bitku v prospech kráľa – nakoniec kráľovská armáda 

zvíťazila, po víťazstve Karol Róbert ako odmenu za preukázané služby daroval verným 

bojovníkom skonfi škované majetky Omodejovcov, Jonáš Záborský napísal historickú 

smutnohru v šiestich dejstvách Bitka u Rozhanoviec, júni 2012 sa uskutoční historická 

rekonštrukcia bitky a v Rozhanovciach bude otvorená stála expozícia bitky (s veľkou 

drevenou maketou rozhanovského bojiska) – 700. výročie 

15. 6. 1937 *Prof. Ivan Sokol, Bratislava (†2. 8. 2005 Nemecko), slovenský organový virtuóz, hudobný 

pedagóg, absolvoval štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1957) a na AMU 

v Prahe (1965, prof. J. Reinberger), 1964–74 pedagóg organovej hry na Konzervatóriu 

v Košiciach (založil organ. triedu), od 1974 sólista Štátnej fi lharmónie v Košiciach, od 1995 

hosťujúci profesor organovej hry na VŠMU v Bratislave, v 1971 zakladateľ Medzinárodného 

organového festivalu v Košiciach (najstarší organový festival na Slovensku, dnes nesie 

jeho meno), v 1992 založil Organové dni Jozefa Grešáka v Bardejove, koncertoval doma 

i v zahraničí (Rusko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Belgicko, Švajčiarsko, Francúzsko, 

pobaltské štáty, ázijské republiky, USA, Mexiko), vystupoval na domácich festivaloch i na 

Pražskej jari, Medzinárodnom hudobnom festivale v Brne, na festivaloch v Olomouci, Ostra- 

– 132 – 

ve, Istanbule, Bruseli, Štokholme, Arnstadte, Erfurte, Hamburgu, na Wiener Festwochen, na 

slávnostiach v Krakove, Vroclavi, Lodži a i., interpretoval a nahrával diela všetkých štýlových 

období našej (J. Grešák, J. Podprocký, I. Parík) aj zahraničnej tvorby, spolupracoval s našimi 

i zahraničnými orchestrami a telesami i dirigentmi, získal mnohé ocenenia na medzinárodných 

organových súťažiach, člen medzinárodných porôt – 75. výročie 

15. 6. 1982 †Prof. Ing. Július Pázman, Bratislava (*7. 9. 1907 Hodruša-Hámre), slovenský ekonóm, 

1925–29 študoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, 1931–33 na Institute Financier v Paríži, 

1934–39 samostatný referent v oddelení pre platobný styk s cudzinou v Hlavnom ústave 

Národnej banky Československej v Prahe, 1939–46 riaditeľ devízového odboru Slovenskej 

národnej banky, 1946–48 zastupoval čs. guvernéra pri Medzinárodnom menovom fonde vo 

Washingtone, 1946–72 profesor Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, 1948–49 rektor, 

1949–50 prorektor VŠE, 1953–56 dekan Výrobnoekonomickej fakulty VŠE, zameraný 

na otázky devízového hospodárstva, peňažníctvo a podnikové hospodárstvo, ekonomiku 

jednotlivých odvetví národného hospodárstva, organizátor šachu a Slovensku – 30. výročie 

16. 6. 1932 *PhDr. Samuel Bakoš, Rybník, kultúrno-osvetový pracovník, pedagóg, historik, publicista, 

1971–95 pracovník Osvetového ústavu, resp. Národného osvetového centra v Bratislave (odb. 

pracovník, vedúci odd. vzdelávania, edičného odd., námestník riaditeľa), zakladateľ a prvý 

predseda Združenia osvetových pracovníkov Slovenska, jeden z hlavných organizátorov 

celoslovenských konferencií na Táľoch a v Rimavskej Sobote, venoval sa dejinám osvetovej 

činnosti (Antológia dejín slovenskej osvety I – IV), autor prác Vademecum osvetového 

pracovníka, Osvetové zákony, Vydavateľská činnosť Národného osvetového centra 

1953 – 1993, Krátky slovník nárečie slovenského gemerského (1994), Akademici Uhorskej 

a Maďarskej akadémie vied zo Slovenska (2004), fejtónov a poviedok – 80. výročie 

16. 6. 1972 transplantačný tím Urologickej kliniky LF UK v Bratislave pod vedením profesora 

MUDr. Vladimíra Zvaru uskutočnil v Nemocnici s poliklinikou akademika L. Dérera 

prvú transplantáciu obličky na Slovensku, prof. Zvara ju voperoval 48-ročnému Štefanovi 

Kurucovi, v tom roku sa na Slovensku začal integrovaný dialyzačno-transplantačný 

program – 40. výročie 

17. 6. 1937 *Ľudmila Cvengrošová, Radošiná, slovenská sochárka, medailérka, absolvovala štúdium 

na SŠUP v Bratislave (1954; odbor keramika) a na VŠVU v Bratislave (1962, reliéfne 

sochárstvo, prof. R. Pribiš), potom v slobodnom povolaní, venovala sa monumentálnej tvorbe 

(pomníky), komornej plastike a medailérstvu, námety čerpala z národnej histórie (bronzové 

súsošie sv. Cyrila a sv. Metoda pred Nitrianskym hradom, socha kniežaťa Rastislava na tróne 

v Devíne), viacero jej diel sa nachádza v Bratislave (pieskovcová socha v parku pri Moste 

SNP, bronzová plastika v areáli ružinovskej nemocnice, busta A. Dubčeka pred budovou 

NR SR pri Hrade, Biatec pred budovou Národnej banky Slovenska, pamätná tabuľa J. Kostru 

na Medenej ul.), vystavovala doma i v zahraničí, autorka pápežskej medaily k XXI. výročiu 

pontifi kátu Jána Pavla II. (1999), držiteľka Radu Ľ. Štúra II. triedy za významné zásluhy 

v oblasti výtvarného umenia (2007) – 75. výročie 

17. 6. 1942 *Mgr. Boris Hochel, Bratislava (†19. 6. 2009 Bratislava), slovenský dramaturg, scenárista, 

producent, dokumentarista, publicista, vysokoškolský pedagóg, absolvoval štúdium 

divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave (1966), dlhé roky pracoval ako dramaturg v ČST 

v Bratislave: 1963–67 dramaturg Filmového vysielania, 1967–71 Televíznej fi lmovej tvorby, 

1971–73 redaktor redaktor Hlavnej redakcie fi lmového vysielania, od 1973 dramaturg 

Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania (scenáre: V území nikoho, Kolotoč, Na 

začiatku cesty, Miesto na slnku, Výsluch, Duchovo nájomné a i.; dramaturg – dokumentárne 

fi lmy: Žehra Vlada Kubenka, Človek s fotoaparátom Ivana Húšťavu, Vydýchnuť Dušana 

Trančíka, Babie leto, čas smútku Jána Zemana; fi lmy a seriálny: Lahučký dych, Harmonia 

pastoralis, A. C. Dupin zasahuje, Mŕtve oči, Doktor Jorge, Útek zo zlatej krajiny, Portrét 

Doriana Graya, Zastretý farebný svet, Povstalecká história, Albert, Samota lásky a i., viaceré 

fi lmy v jeho dramaturgii dostali domáce a medzinárodné ocenenia), jeho najvýznamnejší 

televízny projekt bol strihový seriál z dejín svetovej kinematografi e Storočie pred kamerou 

– 133 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

I – XIII (1981, autor scenára a režisér), dramaturg fi lmov pre kiná (Hanákove fi lmy Obrazy 

starého sveta, 1972, a Papierové hlavy, 1995, Právo na minulosť Martina Hollého, Šulíkove 

fi lmy Všetko čo mám rád, 1992, Záhrada, 1995, Semjanov fi lm Na krásnom modrom Dunaji, 

1994), podnikal v oblasti audiovízie – v 1996 založil fi lmovú produkčnú spoločnosť TFT 

STUDIO, s. r. o., v 2001 Centrum pre dokumentárny fi lm, organizátor a dramaturg prehliadok 

Tri dni dokumentu (2002, 2003, 2004), producent dokumentárnych fi lmov (Most Márie 

Valérie Petra Kerekesa, 2000, Rómsky holokaust Róberta Kirchhoffa, 2008), pedagogicky 

pôsobil na FTF VŠMU v Bratislave – 70. výročie 

17. 6. 1972 krátko pred prezidentskými voľbami boli pristihnutí 5 muži (plumber unit – inštalatéri: 

Virgilio González, Bernard Barker, James W. McCord, Jr., Eugenio Martínez a Frank 

Sturgis, o. i. bývalí agenti CIA), ktorí násilne vnikli do kancelárií americkej Demokratickej 

strany v bytovo-administratívnom komplexe Watergate vo Washingtone, aby tam 

nainštalovali odpočúvacie zariadenia, Spojenými štátmi otriasla aféra Watergate, reportéri 

Bob Woodward a Carl Bernstein z denníka The Washington Post odhalili, že za akciou stojí 

Výbor pre znovuzvolenie prezidenta (z tajného fondu fi nancoval ilegálne akcie, sabotáže, 

diskreditujúce akcie a kampane proti demokratom, zvyšoval sa počet odpočúvaných 

telefonátov; celú akciu v budove Watergate odsúhlasil šéf výboru John N. Mitchell, bývalý 

minister spravodlivosti), napriek odhaleniam Nixon prezidentskú kampaň neprerušil 

a 7. 11. 1972 ho zvolili za prezidenta, ku kampani tlače sa pripojil Senát, ktorý vo februári 

1973 vytvoril vyšetrovací výbor (komisiu), spustila sa lavína vzájomného obviňovania, 

ohovárania a hrozieb, v priebehu vyšetrovania sa zistilo, že odpočúvacie zariadenia boli 

nainštalované aj v Bielom dome, v marci 1974 za sprisahanie a zneužitie právomoci 

odsúdili tzv. watergateskú sedmičku (7 významných spolupracovníkov prezidenta Nixona: 

H. R. Haldemana, J. Ehrlichmana, J. N. Mitchella, Ch. Colsona, G. C. Strachana, 

R. Mardiana a K. Parkinsona), neskôr boli za vinných uznaní ďalší, 30. 4. 1973, 15. 8. 1973 

a 29. 4. 1974 prezident predniesol 3 hlavné reči o škandále, v júli 1974 sa na Najvyššom 

súde prejednával prípad „United States versus Nixon“, proti uvaleniu impeachmentu 

(z dôvodov marenia vyšetrovania, zneužitia právomoci a opovrhovania Kongresom) sa 

najprv postavilo 10 členov Kongresu, ktorí zmenili názor po zverejnení nahrávky, kde 

prezident súhlasil s plánom na utajenie spojitosti Bieleho domu s vlámaním do komplexu 

Watergate, Nixon však rezignoval 9. 8. 1974 z prezidentského úradu, spod obžaloby ho 

oslobodila amnestia jeho nástupcu Geralda Forda, reportéri Bernstein a Woodward o afére 

neskôr napísali knihu Všetci prezidentovi muži (v 1976 úspešne sfi lmovaná režisérom 

Alanom J. Pakulom – s Robertom Redfordom a Dustinom Hoffmanom), v dôsledku 

aféry Watergate značne vzrástla nedôvera americkej verejnosti k politickej reprezentácii, 

škandál preukázal zneužívanie moci exekutívou, a tak veľká časť moci prešla na americký 

Kongres – 40. výročie 

18. 6. 1037 †Avicenna (arab. Ibn Sīnā), vl. menom Abū Alī al-Husajn ibn Abd Allāh ibn Sīnā, 

v púšti pri Hamadane (*980 Afšana pri Buchare), perzský lekár, fi lozof, štátnik, spisovateľ, 

najznámejší a najvplyvnejší fi lozof a vedec islamského sveta, už v mladosti udivoval 

rozsiahlymi vedomosťami z gramatiky, práva, fyziky, fi lozofi e a medicíny, vedel spamäti 

Korán, počas života dostal titul knieža lekárov (princeps medicorum), v Hamadáne bol 

vezírom emira Šamsaddaula Abu Tahíra, po jeho smrti ho obžalovali z velezrady, bol 

zajatý, uväznený, útočište mu poskytol emir Alá ad-Daula Ben Dušmanzár, umrel na 

koliku na vojenskej výprave, kde pôsobil ako lekár, najviac vynikol vo fi lozofi i a medicíne, 

prekladal a komentoval Aristotela, autor traktátov z rôznych vedných oblastí a fi lozofi ckých 

diel (Filozofi a el-Arudiho, Orientálna fi lozofi a – zachovala sa len časť o logike, Pozdrav 

– 4 časti: logika, prírodné vedy, matematické vedy a metafyzika, Kniha uzdravenia, Kniha 

príkazov, Kniha spásy, Kniha o vede – jediná napísaná v perzštine, Canon medicinae 

/Al-Qanun fi al-Tibb/ – 5 zv., stal sa kódexom zásad vedeckej medicíny a uznávanou 

učebnicou až do 16. st., patrí k najznámejším knihám v dejinách lekárstva, zhrnul medicínske 

poznatky staroveku a stredoveku v teórii i praxi, v prvých 2 dieloch sa venuje anatómii, 

fyziológii a farmakológii, tretí je o chorobách, štvrtý sa zaoberá horúčkou, piaty liečebnými 

prostriedkami) – 975. výročie 

– 134 – 

18. 6. 1812 *Ivan Alexandrovič Gončarov, Simbirsk, dnes Ulianovsk (†27. 9. 1891 Sankt Peterburg), 

ruský spisovateľ, prozaik, literárny kritik, 1831–34 absolvoval štúdium fi lológie na 

FF Moskovskej univerzity, 1834–35 pracoval v kancelárii gubernátora v Simbirsku, od 

1835 žil v St. Peterburgu, 30 rokov pôsobil ako úradník (na ministerstve fi nancií, 1856–67 

cenzor), 1852–55 sa zúčastnil plavby do Japonska na vojenskom korábe Pallada (navštívil 

Anglicko, Južnú Afriku, Čínu, Japonsko, vo februári 1855 sa cez Síbír vrátil po súši späť 

do St. Peterburgu), ktorú opísal v cestopise Fregata Pallada (1858), románopisec, autor 

3 románov tvoriacich voľnú trilógiu o ruskej spoločnosti prechádzajúcej z feudalizmu do 

kapitalizmu (Všedný príbeh, 1847, spoločenský román Oblomov, 1859 – vrcholné dielo, 

hrdinom je „zbytočný človek“ Oblomov, román sfi lmoval Nikita Michalkov – Oblomov, 

1979; Úšust, 1869), prekladal z francúzštiny, v Ulianovsku je jeho historicko-literárne 

múzeum – 200. výročie 

18. 6. 1812 USA vyhlásili vojnu Veľkej Británii, čím sa začala anglo-americká vojna (druhá vojna za 

nezávislosť, trvala do 1814), konfl ikt vyvolalo predovšetkým obmedzovanie amerického 

obchodu s Európou (najmä Francúzskom) zo strany Veľkej Británie a americké 

expanzívne snahy, Veľká Británia čoskoro ovládla Atlantický oceán a dosiahla víťazstvá 

na pobreží i na pevnine, 24. – 25. 1814 Briti zapálili Washington, prezident James Madison 

utiekol do Virgínie, snaha USA pripojiť Kanadu sa skončila neúspechom – Briti uhájili 

svoje panstvo v Kanade, 24. 12. 1814 v belgickom Gente podpísali mierovú zmluvu, ktorá 

obnovila status quo ante (predvojnový stav), Veľká Británia plne uznala suverenitu USA, 

zmluva znamenala defi nitívne medzinárodné uznanie USA – 200. výročie 

18. 6. 1932 *Ján Roháč, Nitrianske Pravno (†5. 10. 1980 Praha), slovenský televízny a divadelný 

režisér, scenárista, kľúčová osobnosť čs. televíznej zábavy, 1951–55 študoval na DAMU 

v Prahe, počas štúdia (1954–55) režisér Divadla estrády a satiry v Prahe (neskôr Divadlo 

ABC), 1955–57 režisér Východočeského divadla v Pardubiciach, 1957–59 Divadla ABC, 

1959–61 režisér, začas aj šéf Laterny magiky v Prahe, 1961–63 režíroval ako hosť v pražských 

a mimopražských divadlách aj v televízii, úspešný bol predovšetkým v divadle Semafor 

(spolupracoval s J. Šlitrom a J. Suchým, J. Werichom, M. Horníčkom, M. Kopeckým, 

M. Šimkom a J. Grosmannom; Zuzana je zase sama doma, Dobře placená procházka, Hovory 

přes rampu, Recitál Horníček – Hegerová, Zavěste, prosím, volá Semafor), spoluautor 

(s M. Horníčkom) a režisér divadelných, neskôr televíznych Hovorov H, 1968–80 externý 

režisér ČST v Bratislave a v Prahe (Gazdiná roba, Miláček, Harlemská tragédie, Uspořená 

libra, Byli jednou dva písaři, Traja chrobáci; Parížsky život – opereta J. Offenbacha; 

desiatky hudobných zábavných programov, 1977–79 veľké zábavné silvestrovské programy, 

uvádzané V. Menšíkom; priekopnícke réžie hudobných, hudobno-zábavných a kabaretných 

programov a inscenovaných pesničiek: Jezdím bez nehod, Marnivá sestřenice, Zčervená, 

Zhasněte lampióny, Život je pes, Zdvořilý Woody – s K. Gottom; Písničky na zítra, Přijela 

pouť), spolupracoval aj s M. Lasicom a J. Satinským, na muzikáli Kdyby tisíc klarinetů 

(1964) spolupracoval s V. Svitáčkom (autori piesní Jiří Šlitr a Jiří Suchý, účinkovali viacerí 

interpreti Semaforu), na Svetovej výstave Expo v Bruseli (1958) zrealizoval svetovú premiéru 

unikátnej Laterny magiky, režisér projektu Kinoautomat (interaktívny audiovizuálny systém, 

do ktorého mohli zasahovať diváci; prvýkrát verejnosti predstavený na Expo v kanadskom 

v Montreale v 1967, kde vyvolal nadšený ohlas laickej i odbornej verejnosti, pražská 

premiéra Kinoautomatu bola o 4 roky neskôr v kine Světozor s veľkým úspechom, v 1972 

bol Kinoautomat ako „ideologicky neprípustný“ zakázaný), v 2010 o ňom vyšla kniha Ján 

Roháč – Život, styl a dílo jedinečného režiséra (autor V. Junek) – 80. výročie 

18. 6. 1942 *Sir Paul McCartney, vl. menom James Paul McCartney, Liverpool, britský hudobník, 

spevák, skladateľ, textár, basgitarista, člen legendárnej liverpoolskej skupiny The Beatles, 

multiinštrumentalista, považovaný za komerčne najúspešnejšieho interpreta a skladateľa 

populárnej hudby všetkých čias, v 1957 sa spoznal s Johnom Lennonom a stal sa členom 

jeho skupiny Quarrymen (po viacerých zmenách názvu sa kapela v 1960 premenovala 

na Chrobákov – The Beatles), autor jej slávnych skladieb (Yesterday, Helter Skelter, Hey 

Jude, Yellow Submarine, Here, There, and Everywhere, And I Love Her, Blackbird, Let 

– 135 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

It Be, Penny Lane, Oh Darling, Michelle, Lady Madonna, Back in the USSR), po rozpade 

skupiny (1970) sa vydal na sólovú dráhu (jeden z najpopulárnejších sólových hudobníkov), 

nahral 2 sólové albumy McCartney (1970) a Ram (1971), v 1969 sa oženil s americkou 

fotografkou a hudobníčkou Lindou Eastmanovou (Linda McCartney † 1998), s ktorou mali 

skupinu Wings (Band On The Run, 1973), v 80. rokoch sa venoval nahrávaniu v štúdiách 

(albumy Give My Regards to Broad Street, 1984, Give My Regards to Broad Street, 

1989 – s návratom k live vystúpeniam), spolupracoval aj so Steve Wonderom (Ebony and 

Ivory) a Michaelom Jacksonom (Say Say Say, The Girl Is Mine), komponuje aj vážnu 

hudbu (klasické kompozície: Liverpool Oratorio – v spolupráci s americkým skladateľom 

Carlom Davisom, v 1991 premiérované Royal Liverpool Philharmonic Orchestra v Anglican 

Cathedral v Liverpoole, Standing Stone, 1997, Working Classical, 1999, Ecce Cor Meum, 

2006), v 1997 mu anglická kráľovná udelila titul Sir, jeho druhou manželkou bola modelka 

a aktivistka Heather Mills (2000–05), píše poéziu (Blackbird Singing, 2001) a venuje sa 

i maľovaniu (vystavuje od 1999), v 2004 mal koncert v ruskom St. Peterburgu pre 60 000 

divákov, v 1999 uvedený do rokenrolovej Siene slávy, v 2010 dostal Library of Congress 

Gershwin Prize for Popular Song a Kennedy Center Honor, bojovník za práva zvierat, 

angažuje sa v pomoci zadlženým a menej rozvinutým štátom atď. – 70. výročie 

18. 6. 1952 *Isabella Rossellini, vl. menom Isabella Fiorella Elettra Giovanna Rossellini, Rím, 

talianska fi lmová herečka, absolvovala štúdium kostýmového návrhárstva v Ríme (1971), 

v 1972 sa presťahovala do New Yorku, pracovala ako prekladateľka, učiteľka taliančiny, 

reportérka v newyorskej pobočke talianskej televízie RAI, od 80. rokov sa venovala aj 

modelingu (pre módne časopisy Vogue, Harper’s Bazaar a Elle ju fotografovali slávni 

fotografi Richard Avedon, Bruce Weber a Bill King), robila tiež hovorkyňu a reklamnú 

tvár francúzskej kozmetickej fi rmy Lancôme a v 1995 prezentovala vlastnú kozmetiku, vo 

fi lme debutovala v 1976 v snímke A Matter of Time, nasledoval fi lm Lúka (1980, réžia: 

bratia Tavianiovci, ocenenie od talianskeho syndikátu fi lmových novinárov – Strieborná 

stuha pre najlepšiu novú herečku), presadila sa v trillere Biele noci (1985) a medzinárodné 

uznanie a slávu získala vďaka úlohe barovej speváčky v kultovom fi lme Modrý zamat 

(1986 – Independent Spirit Award pre najlepšiu herečku) režiséra Davida Lyncha (na 

niekoľko rokov sa stali aj partnermi), hrala vo vyše 40 fi lmoch, pracovala s režisérmi ako 

Robert Zemeckis (Smrť jej pristane, 1992 – Saturn Award ako najlepšia herečka vo vedľajšej 

úlohe), Joel Schumacher (Rodinka, 1989), Peter Weir (Bez strachu, 1993), John Schlesinger 

(Nevinný, 1993), Abel Ferrara (Pohreb, 1996), Peter Greenaway (Tulse Luper Suitcases: The 

Moab Story, 2003), David Lynch (Modrý zamat, 1986, Zbesilosť v srdci, 1990), za hlavnú 

úlohu vo fi lme režiséra Jeroena Krabbého Left Luggage (1998) dostala čestné uznanie na 

MFF v Berlíne, účinkovala aj v televízii (Crime of the Century, 1996 – nominácia na Zlatý 

glóbus, Chicago Hope, 1997 – nominácia na Emmy), spolu s režisérom G. Maddinom 

nakrútila krátky fi lm My Dad is 100 Years Old (2006) ako poctu svojmu otcovi, v ostatných 

rokoch sa presadzuje aj ako producentka a režisérka (Green Porno, 2008), predsedníčka 

poroty na MFF Berlinale 2011, svoje obrazy vystavovala v Paríži a New Yorku, vydala 

autobiografi cké knihy Some of Me (1997) a Looking at Me (2002), napísala knihu In the 

Name of the Father, the Daughter and the Holy Spirits: Remembering Roberto Rossellini 

(2006), dcéra režiséra Roberta Rosselliniho a herečky Ingrid Bergmanovej, sestra (dvojča) 

Isotty Rossellini, profesorky talianskej renesančnej literatúry na New York University, jej 

prvým manželom bol režisér Martin Scorsese – 60. výročie 

19. 6. 1922 *Aage Niels Bohr, Kodaň (†8. 9. 2009 Kodaň), dánský fyzik, venoval sa jadrovej fyzike 

a kvantovej mechanike, od 1940 študoval fyziku na Kodanskej univerzite (pár mesiacov 

po nemeckej okupácii, pokračoval po vojne, absolvoval v 1946), počas 2. svetovej vojny 

pracoval s otcom Nielsom Bohrom (laureátom Nobelovej ceny za fyziku) ako jeho asistent 

v Anglicku a v USA na projekte Manhattan (vývoj atómovej bomby), po vojne sa rodina 

vrátila do Dánska, od 1948 pracoval v Institute for Advanced Study v Princetone, 1949–50 

pôsobil na Columbia University v New Yorku, od 1950 v Kodani spolupracoval s fyzikom 

Benom R. Mottelsonom, vytvorili teóriu o štruktúre jadra atómu (kolektívny model), 

v 1956 profesor Kodanskej univerzity, od 1946 pôsobil ako výskumný pracovník v Ústave 

– 136 – 

teoretickej fyziky (dnes Niels Bohr Institute), po otcovej smrti (1962) po ňom prevzal funkciu 

riaditeľa (1963–70), 1957–74 člen správnej rady a od 1975–81 riaditeľ Nordisk Institut for 

Teoretisk Atomfysik (Nordita), od 1978 člen Pápežskej akadémie vied, s B. Mottelsonom 

publikoval 2-zv. monografi u Nuclear Structure (Single-Particle Motion, 1969 – 1. diel, 

Nuclear Deformations, 1975 – 2. diel), v 1975 dostal s Benom R. Mottelsonom a Jamesom 

Rainwaterom Nobelovu cenu za fyziku za objav vzťahov medzi pohybom jadra atómu 

a pohybom častíc vnútri tohto jadra a rozvoj teórie štruktúry atómových jadier na základe 

týchto vzťahov, člen dánskej a nórskej Akadémie vied, Americkej akadémie umení a vied, 

nositeľ viacerých významných ocenení (Medaila pápeža Piusa XI., 1963, Atoms for Peace 

Award, 1969, Ørsted Medal, 1970, Rutherfordovej medaily, 1972, Ole Rømer Medal, 1976), 

čestný doktor viacerých univerzít, syn fyzika Nielsa Bohra – 90. výročie 

19. 6. 1932 †Ján Damborský, Nitra (*12. 8. 1880 Kopčany), slovenský jazykovedec, rímskokatolícky 

kňaz, teológiu študoval vo Viedni v Pazmáneu a Ostrihome (štúdium prerušil pre chorobu), 

pôsobil ako kaplán a katechéta na viacerých miestach, zbieral staré rukopisy a materiál 

k životopisom slovenských literátov, prekladal z nemčiny a maďarčiny, v 1918 skoncipoval 

osnovu Deklarácie slovenského národa, 1919–28 hlavný archivár Župného úradu v Nitre, od 

1928 profesor gymnázia v Nitre, správca Spolku sv. Vojtecha, jeho Slovenská mluvnica so 

zvláštnym zreteľom na pravopis (1919) bola jednou z prvých slovenských stredoškolských 

učebníc (do 1930 vyšla v 5 doplnených a rozšírených vydaniach), napísal aj ďalšie 

príručky a učebnice (Cvičebnica jazyka slovenského, 1922, Krátka mluvnica slovenská so 

zvláštnym zreteľom na pravopis, 1927), od 1928 spolupracoval ako člen pravopisnej komisie 

Matice slovenskej na vypracúvaní prvých úradných Pravidiel slovenského pravopisu 

(1931) – 80. výročie 

19. 6. 1942 †gen. Alois Eliáš, Praha (*29. 9. 1890 Praha), český generál, politik, predseda vlády 

Protektorátu Čechy a Morava, študoval zememeračské inžinierstvo na ČVUT v Prahe, 

počas 1. svetovej vojny vstúpil do čs. légií v Rusku (1917), potom v 1917 vo Francúzsku 

absolvoval delostreleckú školu a zúčastňoval sa bojov 21. čs. streleckého pluku, v 1918 sa 

vrátil do novovzniknutého čs. štátu a pôsobil ako armádny veliteľ, 1921–23 študoval v Paríži 

na vysokej vojenskej škole, po jej absolvovaní vykonával rôzne veliteľské funkcie vo vedení 

čs. armády (1924–29 prednosta 1. oddelenia hlavného štábu, 1929–31 druhý zástupca 

náčelníka hlavného štábu), 1926–31 vojenský expert čs. delegácie na odzbrojovacích 

rokovaniach Spoločnosti národov v Ženeve, súčasne poradca ministra zahraničných vecí 

E. Beneša, v 1929 brigádny generál, 1931–35 velil pešej brigáde v Chomutove a pešej 

divízii v Litoměřiciach, 1935–38 veliteľ 5. armádneho zboru v Trenčíne (od 1936 divízny 

generál), od 29. 4. 1939 do septembra 1941 predseda vlády Protektorátu Čechy a Morava 

(od júla 1939 aj minister vnútra), nútený formálne spolupracovať s nacistickými okupantmi, 

ale zachovával čo najmenšiu mieru lojality, presadzoval retardačnú politiku (spomaľujúcu 

a odďaľujúcu nacistické opatrenia a nariadenia), aktívne spolupracoval s domácim (odbojovou 

organizáciou Obrana národa) aj zahraničným protifašistickým odbojom (udržiaval styky 

s benešovskou emigráciou v Londýne), 27. 9. 1941 zatknutý gestapom, odsúdený na trest 

smrti a 19. 6. 1942 popravený zastrelením v Prahe-Kobylisiach – 70. výročie 

20. 6. 1837 kráľovnou Veľkej Británie a Írska sa stala Viktória (*24. 5. 1819 – †22. 1. 1901) po 

smrti svojho strýka kráľa Viliama IV., na trón nastúpila ako 18-ročná, 28. 6. 1838 bola 

korunovaná vo Westminster Abbey v Londýne, za jej vyše 60-ročného panovania (od 

júna 1837 do jej smrti v januári 1901, viktoriánske obdobie) britské impérium dosiahlo 

najväčší rozmach, zaznamenalo ekonomickú konsolidáciu, prosperitu, politické reformy, 

koloniálnu expanziu, vedecký pokrok a rozkvet umenia a literatúry – 175. výročie 

20. 6. 1972 †Prof. PhDr. Mikuláš Bakoš, DrSc., Bratislava (*9. 2. 1914 Odesa), slovenský literárny 

teoretik a prekladateľ, zakladateľ slovenského štrukturalizmu, univerzitný profesor, 1932– 

33 študoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, 1933–36 na FF UK v Bratislave a na 

FF Karlovej univerzity v Prahe, 1939–40 knihovník Univerzitnej knižnice v Bratislave, 

1943–48 pracovník Literárnovedného ústavu SAVU, 1948–60 profesor estetiky na FF UK 

(od 1950 vedúci Katedry vied o umení), 1960–64 vedecký pracovník Ústavu slovenskej 

– 137 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

literatúry SAV, od 1964 riaditeľ Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV v Bratislave, 

1945–48 generálny tajomník SAVU a 1945–50 generálny tajomník Umeleckej a vedeckej 

rady, 1958–68 podpredseda a predseda Slovenskej literárnovednej spoločnosti pri SAV, 

prekladal umeleckú a odbornú literatúry z ruštiny, organizátor a teoretik nadrealizmu 

(redigoval prvé zbierky a zborníky nadrealistov, písal články o nadrealizme, vydal výber 

z diela M. Považana, v 1969 vydal publikáciu Avantgarda 38), v 1941 vydal antológiu 

Teória literatúry (prel. príspevky ruských formalistov), autor monografi e o verzológii 

Vývin slovenského verša (1939, preprac. 1949, 1966), knižnej štúdie Problém vývinovej 

periodizácie slovenskej literatúry (1944), dobovo poplatných prác O socialistickom realizme 

(1952) a Stalin a umenie (1953), prác Literatúra a nadstavba (1960), Problémy literárnej vedy 

včera a dnes (1964, výber z literárnovednej publicistiky) a Literárna história a historická 

poetika (1973), otec teatrologičky Zuzany Bakošove-Hlavenkovej – 40. výročie 

20. 6. 1992 †Bedřich Kramosil, Bratislava (*31. 3. 1921 Trnava), slovenský režisér, pôvodne operný 

spevák barytonista, 1940–43 študoval na škole umenia v Plzni, 1942–46 študoval spev 

súkromne, 1948–55 sólista a 1952–55 súčasne režisér opery v Plzni, 1946–48 sólista 

a 1955–60 režisér opery v Opave, 1961–81 režisér a umelecký šéf (od 1962) spevohry Novej 

scény v Bratislave, ktorá vďaka nemu získala dominantné postavenie medzi spevohernými 

divadlami v Československu (naštudoval vyše 40 operiet, hudobných komédií, spevohier 

a muzikálov; k najvýznamnejším réžiám patrili: muzikály – My Fair Lady, 1965, Hello, 

Dolly, 1966, Don Quijote, 1967, Fidlikant na streche, 1968, West Side Story, 1969 a Zorba, 

1970, Plné vrecká peňazí, 1975; operety – Noc v Benátkach, 1966, 1970, Netopier, 1963, 

Hrnčiarsky bál, 1968, Poľská krv, 1970, 1977, Cigánsky barón, 1972, 1984, Gróf Luxemberg, 

1978; Limonádový Joe, 1961, Parížsky život, 1964, Divotvorný hrniec, 1965, Žobrácka 

opera, 1966, Mano, 1976 a i.), v SND ako hosť režíroval Verdiho Traviatu (1975), ako 

hosť režíroval na viacerých scénach doma i v zahraničí, v ČST režíroval inscenácie opier, 

operiet aj činohru, 1972–82 predseda spevohernej komisie Zväzu slovenských dramatických 

umelcov – 20. výročie 

21. 6. 1922 *Ladislav Noel, ESFIAP, HonFIAP, Teplička nad Váhom (†29. 9. 1996 Bratislava), 

slovenský fotograf a kultúrny pracovník, organizátor, teoretik, metodik, lektor a publicista 

v oblasti fotografi e, pracoval ako propagačný a reportážny, 1953–83 ústredný metodik pre 

fotografi u v Osvetovom ústave v Bratislave, vypracoval základy metodiky fotografi ckej 

výchovy (Úvod do metodiky fotografi ckej výchovy) a vytvoril pre lektorov a amatérskych 

fotografov program 4-ročného školenia fotografi e (Diaľková škola fotografi e), autor 

početných príručiek pre fotografov (Ako fotografovať, Škola fotografi e pre začiatočníkov, 

Od diapozitívu po diafi lm, Dva póly fotografi e: Úvahy o obrazových otázkach fotografi e 

a i.; spoluautor Fotografi cké videnie a zobrazovanie), porotca na súťažiach a člen poradných 

zborov – 90. výročie 

22. 6. 1922 †Ján Vansa, pseud. Miloslavín, Banská Bystrica (*21. 6. 1846 Rimavská Píla), slovenský 

kultúrny a ľudovýchovný pracovník, náboženský spisovateľ, publicista, ev. kňaz, študoval 

ev. teológiu v Prešove (1867–70) a v Lipsku (1870–71), v 1872 vysvätený za kňaza, 1872–73 

učiteľ a ev. farár v Plavnici, 1873–82 farár v Lomničke a 1882 – 1911 farár v Rimavskej Píle, 

od 1911 žil na odpočinku v Banskej Bystrici, 1919–22 pomáhal manželke Terézii Vansovej 

s administráciou a pri redigovaní časopisu Slovenská žena, písal poviedky, sporadicky poéziu, 

publikoval kázne v zbierke Svědectví víry I. a II. a v homiletickom časopise Evanjelický 

kazateľ, venoval sa ľudovýchove, propagátor potravných a úverových spolkov, venoval sa aj 

včelárstvu a ovocinárstvu, ochotnícky herec slov. divadla v Tisovci, hlavný hrdina Vansovej 

biografi ckých próz Danko a Janko (1924) a Ján Vansa (1938) – 90. výročie 

22. 6. 1952 †Peter Pavel Zgúth, pseud. Janko Rozmarín, Zgúth-Vrbický, Martin (*25. 1. 1863 

Liptovský Mikuláš-Vrbica), slovenský básnik, publicista, pedagóg, 1875–78 študoval na 

ev. lýceu v Kežmarku, 1878–82 na učiteľských ústavoch v Lučenci, Kláštore pod Znievom 

a v Leviciach, pôsobil ako učiteľ (1882–85 v Štrbe, 1885 – 1919 v Mošovciach), 1919–27 

škôldozorca Turčianskej župy, ako básnik ovplyvnený hviezdoslavovskou poetikou (veršovaná 

poviedka Na oračke, 1905, zbierka pohrebných veršov Slová útechy, 1910, spomienková 

– 138 – 

zbierka Po stopách dávnych, 1947; Paberky z rodných polí, 1933 – výber z časopisecky 

publikovaných veršov), písal aj verše pre deti (Vtáčí súd, 1942, Hej, pod Kriváňom… 1944), 

vydal aj lexikografi ckú knihu Predstavitelia Bernolákovej školy (1937), v rkp. zanechal 

memoáre Život starého kantora slovenského (knižne vydané až v 2005 – Pamäti slovenského 

učiteľa), autor učebníc zemepisu a slovenčiny, funkcionár ev. cirkvi a. v. 1931–40 dozorca 

turčianskeho seniorátu a člen presbytéria v Martine, 1891 – 1901 zapisovateľ a 1907–19 

predseda Spolku ev. a. v. učiteľov turčianskych – 60. výročie 

22. 6. 1987 †Fred Astaire, vl. menom Frederic Austerlitz Jr., Los Angeles, Kalifornia (*10. 5. 1899 

Omaha, Nebraska), americký tanečník, choreograf, herec a spevák, syn rakúskych imigrantov, 

v showbiznise účinkoval od 7 rokov spolu so sestrou Adele vo vaudevilloch (1905–17) a od 

1917–33 na Broadwayi a v Londýne (do Adelinho vydaja v 1932), odišiel do Hollywoodu, 

upozornil na seba úžasným výstupom vo fi lme Dancing Lady (1933), s Roger Gingerovou 

vytvorili tanečný fi lmový pár hollywoodskych fi lmov štúdia RKO (Flying Down to Rio, 

1933, The Gay Divorcee, 1934, Top Hat, 1935 – Páni v cylindroch, Roberta, 1935, Follow 

the Fleet, 1936, Swing Time, 1936 – Svet valčíkov, Shall We Dance?, 1937 – Smiem prosiť?, 

Carefree, 1938, The Story of Vernon and Irene Castle, 1939 – Život v tanci, The Barkleys 

of Broadway, 1949), podľa kritiky svoje tanečné umenie najlepšie predviedli vo fi lmoch 

Páni v cylindroch a Svet valčíkov, neskôr mal iné partnerky (Rita Hayworth – You‘ll Never 

Get Rich, 1941, You Were Never Lovelier, 1942, Eleanor Powell – Broadway Melody of 

1940) vo fi lmoch rôznych štúdií, počas dočasnej prestávky (1945–47) si Astaire otvoril Fred 

Astaire Dance Studios, potom sa vrátil do fi lmu znova ako hviezda muzikálov, jeho posledná 

muzikálová úloha bola v Divotovornom hrnci (1968), neskôr hrával aj dramatické úlohy 

vo fi lme (Sklenené peklo, 1974 – nominovaný na Oscara ako najlepší herec vo vedľajšej 

úlohe) a televízii, účinkoval v muzikáli Georgea Gershwina a Ira Gershwina Funny Face na 

Broadwayi (1927 – so sestrou Adele) i vo fi lme Funny Face (1957 – s Audrey Hepburnovou), 

no nie v rovnakej úlohe, vystupoval vždy v klobúku a fraku, jeho nohy boli poistené na milión 

dolárov, v rebríčku najväčších fi lmových hviezd všetkých čias fi lmového časopisu Premiere 

sa umiestnil na 23. mieste, Americký fi lmový inštitút ho zaradil na 5. miesto v rebríčku The 

50 Greatest Screen Legends, v 1950 dostal čestného Oscara, v 1961 dostal Cenu Cecila 

B. DeMilla (Cecil B. DeMille Award), ktorú udeľuje Hollywoodska asociácia zahraničných 

novinárov (The Hollywood Foreign Press Association) za celoživotný prínos v oblasti fi lmu 

pri slávnostnom odovzdávaní Zlatých glóbusov, ako jeden z prvých dostal Kennedy Center 

Honor (1978), v 1981 dostal Cenu za celoživotné dielo od Amerického fi lmového inštitútu, 

v 2002 uvedený do Medzinárodnej stepárskej siene slávy (International Tap Dance Hall of 

Fame), od 1982 sa v USA udeľujú ceny The Fred and Adele Astaire Awards za vynikajúce 

tanečné a choreografi cké výkony na Broadwayi a vo fi lme – 25. výročie 

24. 6. 1812 francúzska Veľká armáda (Grande Armée, asi 610 tisíc vojakov) prekročila rieku Neman, 

Napoleon tak bez vypovedania vojny vtrhol do Ruska s cieľom čo najrýchlejšie dobyť 

Moskvu, počas prvých týždňov mali Francúzi rýchle úspechy a Rusi ustupovali, bitka pri 

Borodine (7. 9. 1812), najväčšia bitka Napoleonovho ruského ťaženia (a najkrvavejšia 

vôbec, zúčastnilo sa v nej vyše štvrť milióna vojakov, padol v nej aj generál Bagration), 

sa skončila nerozhodne, pomer síl sa vyrovnal, 14. 9. 1812 Napoleon obsadil Moskvu, 

ktorá však bola evakuovaná a zapálená, cár Alexander I. nepristúpil na rokovania 

s Napoleonom, Kutuzov nechal Francúzov vyhladovať, bez zásob potravín sa dali na 

ústup, posledná bola bitka pri Berezine 26. – 29. 11. 1812, ruské ťaženie sa skončilo pre 

Napoleona debaklom, jeho Grand Armée bola kompletne zdecimovaná – 200. výročie 

25. 6. 1922 na zakladajúcom valnom zhromaždení v Martine vzniklo Ústredie slovenských ochotníckych 

divadiel (ÚSOD), z iniciatívy a pod patronátom MS, prvé slovenské divadelné združenie, 

prvým predsedom sa stal Juraj Gašparík-Leštinský, predseda Slovenského spevokolu, 

prvým podpredsedom Pavol Socháň, etnograf, fotograf, maliar a dramatik a druhým 

podpredsedom Štefan Krčméry, básnik, tajomník MS, od 1923 ústredie každoročne 

usporadúvalo celoslovenské divadelné závody (okrem 1925, 1938 a 1944), spojené so 

školiteľskými podujatiami a režisérskymi kurzami, od 1936 sa uskutočňovali pohostinské 

– 139 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

vystúpenia víťazov závodov v SND v Bratislave, 1925–27 ÚSOD vydával časopis Slovenský 

ochotník (prvý slovenský divadelný časopis), 1928–51 Naše divadlo (1932–38 bol jeho 

redaktorom avantgardný Ferdinand Hoffmann), vydával aj divadelné hry (Slovenský 

divadelný ochotník, Divadelná knižnica), v 1928 založil s pomocou Slovenského spevokolu 

Divadelnú šatnicu a požičovňu rekvizít, v 1951 ÚSOD zanikol – 90. výročie 

25. 6. 1932 *PhDr. Pavol Števček, CSc., Vavrišovo (†28. 2. 2003 Bratislava), slovenský literárny kritik 

a historik, publicista, absolvoval štúdium slovenčiny a literárnej vedy na FF UK v Bratislave 

(1956), počas štúdií redaktor (1955–57) a 1963–64 šéfredaktor Kultúrneho života, 1967–70 

vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV (v 1970 donútený odísť), 1970–77 

redaktor vydavateľstva Obzor v Bratislave, od 1977 vedecký pracovník a 1982–90 riaditeľ 

Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, 1991–94 šéfredaktor 

Literárneho týždenníka, 1994–98 generálny riaditeľ sekcie na Ministerstve kultúry SR, 

1998 – 2002 poslanec NR SR, ako literárny kritik zameraný na novšiu slovenskú literatúru 

(Modifi kácie, 1971 – zošrotované, Súčasná slovenská literatúra, 1979, Kritické miniatúry, 

1988), v 2002 dostal Pribinov kríž II. stupňa – 80. výročie 

25. 6. 1932 (do 26. 6.) v Trenčianskych Tepliciach sa konal zjazd mladej slovenskej inteligencie, rokoval 

o politickej situácii a postavení Slovenska v rámci Československa, jeho účastníci (rôznej 

politickej orientácie) odmietli myšlienku jednotného československého národa a vyslovili 

sa za autonómiu Slovenska, i keď názory na jej rozsah a stupeň sa rôznili – 80. výročie 

25. 6. 1937 NZ prijalo zákon č. 170/37 Zb. zák. a nar., na základe ktorého vznikla Vysoká škola technická 

M. R. Štefánika v Košiciach, činnosť mala začať v šk. roku 1938/1939, v Košiciach boli 

vytvorené podmienky, bol založený senát vysokej školy, uvoľnené priestory, kde mala 

pôsobiť, v júli 1938 boli vymenovaní 10 profesori školy (Jur Hronec, matematika, Alois 

Tichý, geodézia, Josef Sahánek, technická fyzika, Jozef Kaucký, matematika, Jiří Klapka, 

deskriptívna geometria, Dimitrij Andrusov, geológia, Karel Křivánek, dopravníctvo, 

Miloslav Kopřiva, pozemné staviteľstvo, Anton Bugan, mechanika, Štefan Bella, 

vodné hospodárstvo a staviteľstvo), v 4. 8. 938 bol za prvého rektora zvolený prof. Jur 

Hronec, po Viedenskej arbitráži v 1938 Košice boli pripojené k Maďarsku, a tak škola 

bola evakuovaná do Prešova, po 2 týždňoch sa sťahovala do Martina, kde v priestoroch 

vtedajšieho Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností bol otvorený 5. 12. 1938 prvý 

školský rok so 63 poslucháčmi, vládnym nariadením č. 6 zo 14. 2. 1939 sa zmenil názov 

na Slovenskú vysokú školu technickú, po skončení prvého ročníka v Martine bola na 

základe zákona č. 188/39 Slov. zák. premiestnená do Bratislavy, od 1. 4. 1991 nesie názov 

Slovenská technická univerzita (STU) – 75. výročie 

25. 6. 1992 v USA vypustili do vesmíru raketoplán Columbia so 7-člennom posádkou (veliteľ Richard 

N. Richards, pilot Kenneth D. Bowersox ), 9. 7. 1992 pristál v Kennedyho vesmírnom 

stredisku na myse Canaveral – išlo o najdlhší let raketoplánu (13 dní 19 hodín 30 minút) 

v dovtedajšej histórii letov v programe Space Shuttle a o prvú misiu s modulom 

Extended Duration Orbiter (EDO), ktorý umožňuje predĺženie letu raketoplánu asi 

o 60 % – 20. výročie 

26. 6. 1972 †Prof. Dr. Ing. arch. Alfréd Piffl , CSc., Bratislava (*13. 6. 1907 Kerhatice nad Orlicí), 

český architekt, archeológ, maliar, 1925–31 študoval architektúru na Vysokej škole 

architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe, 1931–33 asistent v Ústave 

architektúry starokresťanskej a stredovekej na ČVUT v Prahe, 1934–36 pracovník Štátneho 

archeologického ústavu v Prahe, 1936–40 architekt v Prahe a Roudnici nad Labem, 1940–42 

zástupca vedúceho technickej kancelárie mesta Roudnice nad Labem, 1942–45 totálne 

nasadený v závode na výrobu šijacích strojov v Roudnici nad Labem, 1946–47 riaditeľ 

Mestského múzea a archívu v Ústí nad Labem, od 1947 pôsobil na Slovensku, 1947–57 

profesor dejín architektúry na Oddelení, resp. Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva 

SVŠT v Bratislave, vedúci Ústavu dejín architektúry, od 1950 vedúci Katedry vývoja a dejín 

architektúry a výtvarnej výchovy (1950–52 prvý dekan fakulty), súčasne prednášal na 

FF UK, VŠVU a VŠMU v Bratislave, 1952–57 viedol rekonštrukčné práce na Bratislavskom 

– 140 – 

hrade (kompletné zameranie Hradu, výskum hradného areálu, architektonická štúdia 

a projekt obnovy, podľa ktorej sa začala rekonštrukcia), perzekvovaný komunistickým 

režimom, v auguste 1957 zaistený, odsúdený vo vykonštruovanom procese a 1957–59 

nespravodlivo väznený v Prahe na Pankráci, po prepustení sa už nemohol vrátiť na SVŠT 

ani k prácam na Hrade (v rekonštrukcii Hradu podľa jeho plánov sa však pokračovalo), 

1959–61 pracoval ako robotník, 1961–65 projektant v Pezinku a Bratislave, 1965–72 

pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre (viedol archeologické a konzervačné práce 

v bratislavskom Podhradí, Rusovciach a na Devíne), dokumentoval nálezy na Devínskom 

hrade, Vodnej veži v Bratislave a rímskej stanici Gerulata v Rusovciach, 1967–70 dokončil 

dokumentáciu bratislavského Podhradia – pred jeho zbúraním (už 1948–49 so študentmi 

zameriaval a dokumentoval jeho objekty), podieľal sa i na rekonštrukcii stredovekých 

kostolov na Slovensku, v 2007 vyšli jeho denníkové zápisky Zápas o Bratislavský hrad. 

Denník 1948 – 1972 – 40. výročie 

27. 6. 1942 *Jérôme Savary, Buenos Aires, francúzsky herec, divadelný riaditeľ a režisér, ako mladý sa 

presťahoval do Paríža, študoval na École nationale supérieure des arts décoratifs, 1961–62 

žil v New Yorku, po návrate do Paríža (1965) založil svoju Compagnie Jérôme Savary 

(vyvinul sa z nej Le Grand Magic Circus a nakoniec Le Grand Magic Circus et ses animaux 

tristes), viedol aj Centre Dramatique National du Languedoc-Roussillon, 1988 – 2000 

Théâtre National de Chaillot v Paríži a 2000 – 2007 intendant parížskej Opéra-Comique, 

v súčasnosti režisér hudobno-divadelnej skupiny La Boîte à Rêves, vo svojich réžiách mieša 

žánre operety, opery, muzikálu a cirkusu, využíva veľkolepú scénografi u, k jeho významným 

produkciám a réžiám patria: Robinson Crusoë (1972), Good bye Mr. Freud de Copi et 

Jérôme Savary (1974), Parížsky život od Jacquesa Offenbacha (1978, 1984, 2001), Cesta 

na Mesiac od Jacquesa Offenbacha (1979, 1986), La Périchole od Jacquesa Offenbacha 

(1982), Veselá vdova od Franza Lehára (1982, 2005), Cyrano z Bergeracu od Edmonda 

Rostanda (1983 – s J. Weberom, 1997), Rossiniho Barbier zo Sevilly (1986, 2006), Cabaret 

(1986 – v 1987 ocenený cenou Molière, 1995), Rossiniho Gróf Ory (1987), Rossiniho 

Talianka v Alžíri (1987), Shakespearov Sen noci svätojánskej (1990), Shakespearov Večer 

trojkráľový (1992), Brechtova Matka Guráž a jej deti (1995), Verdiho Rigoletto podľa 

Victora Huga (1996), Molièrov Meštiak šľachticom (1996) a Lakomec (1999), Hoffmannove 

rozprávky od Jacquesa Offenbacha (2000, 2004), Irma la douce (2000), Rossiniho Popoluška 

(2001), Zazou, ľúbostný príbeh za okupácie (2003), Bizetova Carmen (2004), Verdiho 

Rigoletto (2006), Looking for (à la recherche de) Joséphine (2006), Paris Frou-Frou (2010), 

Boris Vian (2010), režíroval 3 fi lmy a viaceré TV fi lmy, napísal román Habana blues (2000), 

nositeľ titulov Chevalier de la Légion d’Honneur a Chevalier de l’Ordre des Arts et des 

Lettres, otec speváčky Niny Savary – 70. výročie 

28. 6. 1712 *Jean-Jacques Rousseau, Ženeva (†2. 7. 1778 Ermenonville), francúzsky osvietenský 

fi lozof, spisovateľ (ľúbostný román v listoch Julie: ou la Nouvelle Héloïse – Júlia alebo 

Nová Heloisa, 1761, utopický výchovný román Emil alebo o výchove, 1762) a politický 

teoretik, vyrástol v kalvínskom prostredí v Ženeve, od 1741 žil v Paríži, kde spolupracoval 

na Diderotovej Encyklopédii (od 1749 prispieval článkami o hudbe, neskôr aj článkami 

o politickej ekonómii), jeho rozpravy a romány ovplyvnili Francúzsku revolúciu a generáciu 

romantikov, ovplyvnil osvietenskú pedagogiku hlásaním „návratu k prírode“, autor 

významných fi lozofi ckých diel Discours sur les sciences et les arts (Rozprava o vedách 

a umeniach (1750), Discours sur l’origine de l’inegalité (Rozprava o pôvode a príčinách 

nerovnosti medzi ľuďmi, 1755), Du Contrat social (O spoločenskej zmluve, 1762, začína sa 

vetou: „Človek sa narodil slobodný, no všade je v okovách“, zaradil sa ňou „medzi klasikov 

právneho politického a sociálneho myslenia“), Vyznania (posmrtne 1881–88), nemecký 

spisovateľ Lion Feuchtwanger o ňom napísal román Bláznova múdrosť alebo Smrť a slávne 

zmŕtvychvstanie Jeana-Jacqua Rousseaua – 300. výročie (zaradený do Zoznamu výročí 


28. 6. 1912 *Sergiu Celibidache, Roman, Rumunsko (†14. 8. 1996 La Neuville-sur-Essonne), 

rumunský dirigent, študoval fi lozofi u a matematiku na univerzite v Bukurešti, od 1936 

– 141 – 

2012 

12 122

pokračoval v štúdiách v Berlíne, 1939–45 tam študoval kompozíciu a dirigovanie na 

Hudobnej akadémii, 1945–52 dirigent Berlínskej fi lharmónie, od 1952 hosťoval vo viacerých 

renomovaných symfonických orchestroch v Európe, 1960–62 viedol majstrovské kurzy 

na Accademia Musicale Chigiana v Siene, 1962–71 dirigent rozhlasového symfonického 

orchestra v Štokholme, 1973–75 prvý stály hosťujúci dirigent francúzskeho Národného 

orchestra, 1979–96 šéfdirigent Mníchovskej fi lharmónie, ktorú priviedol na špičkovú 

svetovú úroveň (jeden z najlepších symfonických orchestrov na svete), v Mníchove viedol 

aj majstrovské kurzy orchestrálneho dirigovania, vy nikajúci interpret Brahmsa a Brucknera 

i francúzskych impresionistov (od Debussyho po Ravela), hudobný skladateľ (Requiem, 

4 symfónie, Koncert pre klavír a orchester), ako dirigent odmietal zvukové záznamy, ako 

skladateľ nedovolil predvedenie svojich kompozícií, nositeľ rôznych ocenení, čestný člen 

Rumunskej akadémie (1992), čestný občan Mníchova (1992), nemecký Maximiliánov 

rad za vedu a umenie (1993) – 100. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 


28. 6. 1922 †Velimir Chlebnikov, vl. menom Viktor Vladimirovič Chlebnikov, Santalovo 

(*9. 11. 1885 Malyje Derbety v Astrachanskej gubernii), ruský futuristický básnik, prozaik 

a dramatik, teoretik futurizmu, popredný reprezentant ruskej avantgardy, od 1898 jeho rodina 

žila v Kazani, od 1903 študoval matematiku, potom prírodné vedy na Matematicko-fyzikálnej 

fakulte Kazanskej univerzity, 1908–11 na Petrohradskej univerzite na prírodovedeckej 

fakulte a potom na Historicko-fi lologickej fakulte Petrohradskej univerzity (nedokončil 

štúdium), zblížil sa so symbolistami (zbližoval ho s nimi záujem o mytológiu, ruské dejiny 

a folklór, odlišoval sa od nich názormi na povahu slova), autor experimentálnej poézie 

(experimentoval s básnickým jazykom), najoriginálnejší experimentátor z ruských futuristov, 

tvorca pojmu zaum (neologický básnický obraz s mytologickým až psychoanalytickým 

obsahom) (básnické zbierky: Slovo ako také, 1913, Čas – miera sveta, 1916, Zangezi, 1922; 

poémy: Ladomir, 1921, Žeriav), jeho tvorba ovplyvnila mnohých ruských básnikov 20. stor. 

(V. Majakovského, O. Mandeľštama, M. Cvetajevovú, B. Pasternaka a i.), ale aj rozvoj 

nových (rytmických a slovotvorných) možností poézie, u nás vyšiel výber z jeho poém pod 

názvom A rukou ukážeme na slnko (1977) – 90. výročie 

28. 6. 1937 †Ľudovít Čordák (Csordák), Košice (*8. 2. 1864 Košice), maďarsko-slovenský maliar, 

krajinár, výtvarný pedagóg, v Košiciach študoval v súkromnej škole Vojtecha Klimkoviča, 

potom maľbu (1883) na škole pre profesorov kreslenia v Budapešti, 1883–89 žil aj s rodinou 

v Mníchove, 1889 – 1895 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u prof. 

Júliusa Mařáka), člen pražského spolku Mánes (1895), v 1907 zakladajúci člen Nemzeti 

salónu v Budapešti, 1892 – 1912 učil kreslenie v šľachtických rodinách na východnom 

Slovensku, od mája 1912 sa natrvalo usadil v Košiciach, kde 1908–19 spolupracoval 

s maliarom E. Halászom-Hradilom, v jeho tvorbe prevládali krajinárske motívy, tematicky 

späté s Košicami a východoslovenskou krajinou, samostatne vystavoval v Košiciach (1909; 

v 1912 s Halászom-Hradilom), Mukačeve (1920), v Plzni (1930), v Prahe (1932), Hradci 

Králové (1935) a Bratislave (1938), posmrtnú výstavu mal vo Východoslovenskom múzeu 

v Košiciach (1937), súborné výstavy v SNG v Bratislave (1952, 1972) – 75. výročie 

29. 6. 1982 †Martin Gregor, vl. menom Guttmann, Bratislava (*14. 11. 1906 Trnava), slovenský herec 

a režisér, absolvoval štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave 

(1935), 1932–40 člen Činohry SND (Osip v revízorovi, Filip v Herodesovi a Herodiade, 

Henry Higgins v Pygmalionovi, Alcest v Mizantropovi), pre svoj židovský pôvod v 1940 

vyhostený z divadla (tak ako jeho budúca manželka Magda, prepustená z rovnakých dôvodov 

z baletného súboru SND), 1944–45 väznený v koncentračných táboroch (Osvienčim, 

Rydultowy, Mauthausen, Gusen), po vojne sa vrátil do SND (1945–46, 1951–52 /v 1952 

znova prepustený/ a1954–82 člen činohry; Fiodor Karamazov v Bratoch Karamazovovcoch, 

Ivolgin v Idiotovi, Volpone, Lorenzo v Romeovi a Júlii, Puntila v hre Pán Puntila a jeho sluha 

Matti, Mešťanosta v Revízorovi, Aristid Kráľ v Tanci nad plačom), kde 1948–52 pôsobil 

aj ako riaditeľ a 1967–71 umelecký šéf činohry, 1946–51 spoluzakladateľ a člen Novej 

scény ND, 1952–54 spoluzakladateľ a režisér Rozhlasového hereckého súboru Čs. rozhlasu 

– 142 – 

v Bratislave, nezabudnuteľná je jeho kreácia Willieho Clarca v Zlatých chlapcoch (1974, 

vyše 250 repríz), kde jeho rovnako vynikajúcim partnerom bol L. Chudík ako Al Lewis, 

patril medzi vynikajúce osobnosti nášho divadla, vďaka svojmu mnohorozmernému 

vitálnemu herectvu virtuózne stvárňoval tak výrazné dramatické charaktery, ako aj 

v tragikomické a komediálne postavy, účinkoval aj vo fi lme (Vlčie diery, 1948, Statočný 

zlodej, 1958, Transport z ráje, 1962, Námestie svätej Alžbety, 1965, oscarový fi lm Obchod 

na korze, 1965 a i.), hodne v televízii (prvý slovenský celovečerný hraný TV fi lm Smrť 

sa volá Engelchelchen, 1961, Tanec nad plačom, Diabol a Pánboh, Volpone, Mŕtve duše, 

Úklady a láska, Zlatí chlapci, Americká tragédia, Jennie Gerhardtová, Sesternica Beta a i.) 

a rozhlase, režíroval v divadle i rozhlase (Mŕtve duše, Othello, Ženba), 1961–69 predseda 

Zväzu slovenských dramatických umelcov – 30. výročie 

30. 6. 1987 †Gašpar Arbét, Bratislava (*25. 12. 1898 Piešťany), slovenský herec a inšpicient, ako 

jeden z prvých 5 slovenských profesionálnych hercov (s A. Bagarom, J. Borodáčom, 

O. Borodáčovou a J. Kellom) prijatý do hereckého súboru SND Marška (1921–22), 1922–23 

člen Novákovej divad. spoločnosti, takmer 5 desaťročí člen SND v Bratislave (1923–71), 

hrával drobné postavičky v inscenáciách činohier, opier, baletov a operiet – 25. výročie 

jún 1922 vznikol v Bratislave plavebný podnik Československá akciová plavebná spoločnosť 

dunajská, ktorá mala v roku vzniku 5 parných remorkérov a 44 vlečných člnov, dnešná 

spoločnosť Slovenská plavba a prístavy, a. s. (predtým Slovenská plavba dunajská), má 

221 plavidiel rôznych typov, realizuje služby v oblasti prepravy, prekladu a skladovania 

tovarov, vykonáva špedičné služby, opravy, rekonštrukcie a stavby plavidiel na území SR, 

poskytuje logistické služby spojené s prepravou tovarov všetkého druhu na Dunaji a na 

celej sieti európskych vodných ciest medzi Severným a Čiernym morom – 90. výročie 

15. – 23. 6. 2012 Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne, medzinárodný fi lmový 

festival – 20. ročník 

Je najdlhšie kontinuálne organizovaným fi lmovým festivalom v SR (vznikol v roku 1993) 

a zároveň našou divácky najnavštevovanejšou fi lmovou prehliadkou. Tradícia Artfi lmu 

vznikla z iniciatívy Petra Hledíka (fi lmový režisér, dlhoročný umelecký riaditeľ festivalu, 

dnes viceprezident festivalu, riaditeľ Hercovej misie a Zlatej kamery) a Vladimíra Štrica 

(fi lmový režisér, programový riaditeľ festivalu do roku 2004). Predsedníčkou festivalového 

výboru bola od začiatku herečka Božidara Turzonovová. Prvý ročník sa začal 14. 6. 1993 

v Trenčianskych Tepliciach pod záštitou UNESCO ako prehliadka dokumentárnych fi lmov 

(premietalo sa len v jednom kine). V roku 1995 sa festival stal prehliadkou fi lmov o umení 

a umelcoch a v tom roku bolo prvý raz udelené ocenenie Hercova Misia (Actor’s Mission 

Award). V roku 1997 sa prvýkrát konala súťaž celovečerných hraných fi lmov a premietania 

fi lmov sa začali konať aj v Trenčíne. Od roku 2001 sa na festivale udeľuje cena Zlatá 

kamera našim a zahraničným fi lmovým tvorcom (režisérom, kameramanom, scenáristom, 

kostýmovým výtvarníkom...) za výrazný prínos. Od roku 2002 sa Artfi lm profi loval ako 

festival fi lmového umenia s dominanciou celovečerných hraných fi lmov z celého sveta. 

V roku 2007 sa zvýšil počet festivalových kín, riaditeľom Hercovej misie sa stal Peter 

Hledík. V roku 2009 festival zmenil názov na Art Film Fest a novým programovým 

riaditeľom sa stal Peter Nágel. Art Film Fest prezentuje zahraničné fi lmy ocenené na 

prestížnych fi lmových festivaloch vo svete (Berlinale, MFF v Cannes, Benátkach, Locarne), 

no nezastúpené v našej distribučnej sieti, prezentuje slovenské fi lmy a každoročne pozýva 

významné osobnosti svetovej i našej kinematografi e, čím vytvára priestor na konfrontáciu 

tvorivých snažení našich a zahraničných fi lmárov. Hlavnou zložkou festivalu je me- 

dzinárodná súťaž hraných fi lmov (tvorcovia, ktorí v profesionálnych podmienkach 

vytvorili svoj prvý, druhý alebo tretí celovečerný hraný fi lm), ktoré hodnotí medzinárodná 

porota. Najlepší fi lm v hlavnej súťažnej kategórii dostáva prestížnu cenu Modrý anjel. 

V medzinárodnej súťaži krátkych fi lmov súťažia tvorcovia krátkych fi lmov do 30 minút, 

ktorých snímky hodnotí ďalšia porota. Nesúťažné sekcie predstavujú diela popredných 

umelcov, kultové snímky a tematicky zamerané fi lmové projekty, v programe festivalu 

sú tiež pocty a retrospektívy výnimočných fi lmových tvorcov. Na festivale sa každoročne 

– 143 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

udeľujú aj ceny Hercova misia a Zlatá kamera. Prvým laureátom Hercovej misie bol 

taliansky herec Franco Nero, do súčasnosti sa jej držiteľmi stalo asi 40 slovenských, 

českých i svetových hereckých osobností (Geraldine Chaplin, Jean-Paul Belmondo, 

Gina Lollobrigida, Catherine Deneuve, Ornella Muti; Jozef Kroner, Emília Vášáryová, 

Ladislav Chudík, Zuzana Kronerová; Jiří Bartoška, Iva Janžurová, Bolek Polívka, Jozef 

Abrhám a i.). Cenu Zlatá kamera v doterajšej histórii získalo takmer 20 osobností (Martin 

Hollý, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Martin Čorba; Andrzej Wajda, Miklós Jancsó, 

Emir Kusturica, Jean-Claude Carrière a i.). Súčasťou festivalu sú každoročne fi lmové 

semináre a prednášky, workshopy, výstavy, hudobné vystúpenia či literárne čítania. 

Organizátormi festivalu sú ART FILM, n. o., FORZA, a. s., mesto Trenčianske Teplice 

a Kúpele Trenčianske Teplice. Prezidentom festivalu je Milan Lasica. 

jún 2012 CINEAMA, celoštátna postupová súťaž a prehliadka amatérskej fi lmovej tvorby 

– 20. ročník 

CINEAMA je trojstupňová postupová súťaž (okresné a krajské kolá, celoštátne kolo) 

amatérskej fi lmovej tvorby, jediná svojho druhu na Slovensku. Poskytuje jedinú možnosť 

komplexnej verejnej prezentácie amatérskeho fi lmu v SR, ktorý má u nás bohaté autorské 

zázemie a úspešne sa presadzuje aj v medzinárodnej konkurencii, keď získava významné 

ocenenia na medzinárodných súťažiach. Vyhlasovateľom celoštátnej postupovej súťaže 

a prehliadky je Národné osvetové centrum z poverenia Ministerstva kultúry SR, Národné 

osvetové centrum je tiež odborným garantom súťaže. Súťaž sa koná v každoročnej 

periodicite a nie je tematicky vymedzená. Hlavným poslaním súťaže a prehliadky je 

vytvárať možnosti na prezentáciu amatérskej fi lmovej tvorby, konfrontáciu amatérskej 

fi lmovej produkcie v jednotlivých krajoch Slovenska, na oboznámenie s fi lmovými dielami 

rôzneho tematického zamerania, žánrového vymedzenia a technického spracovania, na 

ich odbornú analýzu a odborné konzultácie. Na súťaži sa môže zúčastniť každý fi lmový 

amatér, občan SR. Súťaž sa člení podľa vekových a vzdelanostných kritérií (skupina 

A – autori nad 25 rokov, skupina B – deti a mládež do 18 rokov, skupina C – autori 

do 25 rokov, skupina D – poslucháči vysokých fi lmových škôl, v minulosti v boli tejto 

kategórii zaradení aj nezávislí tvorcovia) a žánrových kritérií (skupiny A a C súťažia 

v kategóriách: dokument, reportáž, experiment, hraný fi lm, animovaný fi lm, videoklip, 

skupina B obdobne – bez experimentu, skupina D súťaží bez rozlíšenia kategórie, autori 

všetkých skupín môžu súťažiť v kategórii zvučka súťaže CINEAMA, zvučka pre súťaž 

UNICA – obrazovo-zvuková zvučka do 30 sekúnd). Diela fi nalistov súťaže, ktoré postúpili 

do celoštátneho kola, hodnotí odborná porota, zložená z vysokoškolských fi lmových 

pedagógov a fi lmových odborníkov z praxe. Na celoštátnej úrovni podujatie pozostáva 

z prezentačnej časti (projekcie súťažných fi lmov, projekcie nesúťažných fi lmov – kolekcie 

fi lmov zo svetovej súťaže UNICA predchádzajúceho roka a českej národnej kolekcie) 

a odborno-edukačnej časti na podporu tvorivého umeleckého i odborného rastu autorov 

(rozborový seminár, odborné analýzy, konzultácie a diskusie). Kolekcia ocenených diel 

v celoštátnej súťaži sa potom prezentuje na najvyššej medzinárodnej úrovni – kongrese 

a festivale UNICA (Medzinárodná únia fi lmu, člen Medzinárodnej rady pre fi lm, televíziu 

a audiovizuálnu komunikáciu /IFTC/ pri UNESCO). Významnou poctou, úspechom 

a ocenením amatérskeho fi lmu v SR (jeho tvorcov i manažérov) bola možnosť realizovať 

svetový kongres a festival UNICA 2007 na Slovensku v Liptovskom Mikuláši (1. – 9. 9. 2007, 

historicky prvýkrát v SR). Organizátormi celoštátneho kola sú Národné osvetové centrum 

a príslušné regionálne osvetové stredisko. Celoštátne kolo sa uskutočňovalo na viacerých 

miestach na Slovensku (Prešov, Žiar nad Hronom, Nové Zámky, Liptovský Mikuláš, 

Banská Bystrica, Piešťany), v roku 2011 sa konalo v priestoroch Filmovej a televíznej 

fakulty VŠMU v Bratislave (spoluusporiadateľmi boli Malokarpatské osvetové stredisko 

v Modre, Filmová a televízna fakulta VŠMU v Bratislave, Asociácia fi lmových amatérov 

a videoamatérov). 

– 144 – 

JÚL 

1. 7. 1992 na základe zákona SNR č. 139/1992 Z. z. zo dňa 27. februára 1992 bola zriadená 

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici (zlúčením Vysokej školy ekonomiky služieb 

a cestovného ruchu v Banskej Bystrici a Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici), prvý 

akademický rok sa začal 1. 9. 1992, dnes má UMB šesť fakúlt: Ekonomickú fakultu, 

Fakultu humanitných vied, Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov, Fakultu 

prírodných vied, Pedagogickú fakultu a Právnickú fakultu, súčasnou rektorkou je prof. 

PhDr. Beata Kosová, CSc., Dr. h. c. – 20. výročie 

2. 7. 1862 *Sir William Henry Bragg, Westward (†10. 3. alebo 12. 3. 1942, Londýn) – 150. výročie 

(pozri 10. 3.) 

2. 7. 1922 *Dušan Kodaj, Krajné (†2. 5. 1999 Bratislava), slovenský režisér, scenárista a dramaturg, 

absolvoval štúdium na SVŠT v Bratislave, od 1949 dramaturg, neskôr režisér Štúdia 

krátkych fi lmov a režisér hraných fi lmov (Pán a hvezdár, 1959 Zlozor, 1971, Cesta ženy, 

1974, Smoliari, 1978 – muzikál, Pomsta mŕtvych rýb, 1980; TV fi lmy: Prázdniny u starej 

mamy, 1976, Posledná v abecede, 1979), autor námetu Bahnovho fi lmu Posledná bosorka 

(1956), spoluscenárista fi lmov pre deti (Trinásťroční – Malá manekýnka, 1960, Našiel 

som si kamaráta – Príbeh Ondreja Gregora, 1960; My z deviatej A, 1961 – réžia Š. Uher), 

dlhé roky sa venoval dabingovej réžii fi lmov pre kiná a televíziu, otec herečky Ľudmily 

Mandžárovej – 90. výročie 

2. 7. 1932 *Zlatica Gillová, Michalovce, slovenská herečka, absolvovala štúdium herectva na VŠMU 

v Bratislave, dlhoročná členka Činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene 

(1955–61 a od 1963; Adela v Dome Bernardy Alby, 1957, Nevesta v Krvavej svadbe, 1961, 

Serafína vo Vytetovanej ruži, 1964, Alžbeta v Márii Stuartovej, 1966, Pani Fordová vo 

Veselých paniach z Windsoru, 1970, Amanda v Dome so siedmimi balkónmi, 1970, Eržika 

Orbánová v Mačacej hre, 1973, Rozália v Tanci nad plačom, 1975, Betti v Margaret zo 

zámku, 1977 a i.; Pani von Steinová v monodráme P. Hacksa Rozhovor v dome Steinovcov, 

1978; v súčasnosti účinkuje ako hosť v komornej hre L. Lagronovej Plač, premiérovanej 

v marci 2011), vo fi lmoch vytvorila menšie postavy (Živá voda, Tisícročná včela, Kráľ 

sokolov), v 2002 dostala Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo, v 2007 cenu Kvet 

kultúry a umenia Banskobystrického samosprávneho kraja, v 2009 Cenu Čestný Motýľ za 

celoživotný prínos pre DJGT – 80. výročie 

2. 7. 1932 *Waldemar Matuška, Košice (†30. 5. 2009, Miami, Florida), spevák, herec, hráč na 

bendže gitare, vyučený sklár (v Poděbradoch), legenda čs. hudobnej scény, patril medzi 

najpopulárnejších a najobľúbenejších čs. spevákov 60. – 70. rokov 20. stor., od detstva 

žil v Prahe, ako spevák začínal v pražskej kaviarni Vltava, koncom 50. rokov nastúpil do 

Divadélka Reduta (tam ho objavili Suchý so Šlitrom), v 1960 sa stal spevákom a hercom 

v divadle Semafor (čoskoro jedna z jeho hlavných hviezd), v 1961 s E. Pilarovou odišiel 

do divadla Rokoko, od 1969 sa vydal na sólovú dráhu, držiteľ Zlatého slávika (historicky 

prvý v 1962 – duet Ach, ta láska nebeská s E. Pilarovou /aj Pieseň roka/ 1967), desať 

ráz sa umiestnil ako druhý, držiteľ zlatej Bratislavskej lýry (1975 – Pláňka) a striebornej 

Bratislavskej lýry (1968 – To se nikdo nedoví s H. Vondráčkovou), naspieval množstvo 

sólových piesní (hity: Tereza, Sbohem, lásko, Slavíci z Madridu, Písnička pro Zuzanu, 

Jezebel, Pojď se mnou, lásko má, Má malá zem, Sbohem, lásko, Don, Diri, Don, Tuhle rundu 

platím já, A tak dál nosíš po kapsách sny mládí, Námořnickej bál, Co všechno odnes čas, Po 

starých zámeckých schodech) a duety s E. Pilarovou (Ach, ta láska nebeská, Jdem tmou, To 

se nikdo nedoví, Ten, kdo nemá rád, Nechoď dál, Měj rád, měj ráda), K. Štědrým (Mám malý 

stan, Moje neštěstí, Veronika), J. Suchým (Zlodějská cha-cha, Marnivá sestřenice, Žít život 

bez problémů), H. Vondráčkovou (To se nikdo nedoví), M. Kubišovou (Nech tu lásku spát, 

Píseň za padlé, Červencové ráno), K. Gottom, J. Zelenkovou, H. Hegerovou (Jaro), piesne 

s K. Gottom a M. Kubišovou (Nepiš dál), s K. Gottom a H. Hegerovou (Vy by ste pořád 

seděla), country pesničky (Jó, třešně zrály, Růže z Texasu, Tisíc mil), s úspechom účinkoval 

– 145 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

vo fi lme (Limonádový Joe, 1964, Kdyby tisíc klarinetů, 1964, Fantom Morrisvillu, 1966, Ta 

naše písnička česká – fi lm. muzikál, 1967, Píseň pro Rudolfa III. – seriál. muzikál, 1967–68, 

Všichni dobří rodáci, 1968, Noc na Karlštejně – fi lm. muzikál, 1973, Trhák, 1980), nahral 

mnoho LP platní a albumov, absolvoval množstvo koncertov u nás i v zahraničí, so skupinou 

K.T.O. vystupovali aj na festivale v americkom Nashville, v 1986 emigroval, usadil sa 

na Floride v USA, čs. komunistická byrokracia ho „vymazala“ z nášho hudobného života 

(zákaz hrať jeho skladby, zlikvidovali platňu Jsem svým pánem a i.), v USA koncertoval 

pre čs. krajanov, vydal albumy (Teče voda, teče) a kazety s ľudovými nahrávkami, vianočnú 

platňu Merry Christmas, album trampských pesničiek Niagara, po 1989 znova niekoľkokrát 

vystupoval v Čechách (v Prahe) s kapelou K.T.O (spolupracoval s ňou od 1976) a manželkou 

speváčkou O. Matuškovou (Blechovou), posledný koncert v ČR bol v 2007 pri príležitosti 

75. narodenín v pražskom divadle Ta Fantastika, vyšli aj jeho výbery (Waldemar Matuška 

a jeho 23 suvenýrů, 1997, To všechno odnes čas, 1998, Portrét hvězd – Waldemar Matuška, 

2000, S čertem si hrát /s Evou Pilarovou/, 2000, To nejlepší, 2000, Co neodnesl čas /Největší 

TV hity/, 2002, Dobrý večer s Waldemarem /TV písničky/, 2004, Waldemar Matuška 

Gold, 2006, Slavík z Madridu /Největší hity/, 2007, Sbohem lásko – Zlatá kolekce, 2009), 

v 1999 uvedený do Siene slávy, v 2007 dostal Čestnú plaketu prezidenta republiky od 

V. Klausa – 80. výročie 

2. 7. 1942 podľa zákona 135/1942 sa konštituovala Slovenská akadémia vied a umení, najvyššia 

profesionálna vedecká inštitúcia (reprezentatívna a súčasne pracovná), o jej vznik sa 

zaslúžil hlavne jazykovedec a slavista prof. Ľudovít Novák, mala 7-členné predsedníctvo, 

predsedom sa stal prof. František Valentín (vtedajší rektor SVŠT), podpredsedami prof. 

Alexander Spesz (fi lozof, teológ) a prof. Ján Bakoš (orientalista), generálnym tajomníkom 

Ľudovít Novák, svoju činnosť začala v apríli 1943, do jari 1945 vzniklo 5 malých vedeckých 

ústavov – jazykovedný, literárnovedný, historický, zemepisný a hudobnovedný (mali 

dovedna 10 pracovníkov), vznikla ústredná vedecká knižnica, vykonávala sa významná 

edičná činnosť (v 1951 SAVU vydávala 14 vedeckých časopisov), po 2. svet. vojne bolo 

fungovanie SAVU potvrdené nariadením SNR, zanikol hudobnovedný ústav, no pribudli 

ďalšie – psychologický ústav, ústav pre sociálny výskum, ústav pre právne a hospodárske 

vedy, biologický ústav (11 ústavov do konca 1949), prof. Valentína vystriedal Mikuláš 

Bakoš ako správca, v júni 1953 sa legislatívnym opatrením transformovala na SAV (zákon 

SNR z 18. 6. 1953) – 70. výročie 

2. 7. 1992 čs. prezident Václav Havel vymenoval na Pražskom hrade novú 10-člennú čs. vládu 

s premiérom Janom Stráským, prvým podpredsedom sa stal Rudolf Filkus, vo vláde 

boli zastúpení ďalší 3 Slováci: Milan Čič – podpredseda, Jozef Moravčík – minister 

zahraničných vecí, Imrich Andrejčák – minister obrany, funkčné obdobie poslednej čs. federálnej 

vlády trvalo do zániku federácie (31. 12. 1992) – 20. výročie 

3. 7. 1982 †Ján Čajak ml., Bratislava (18. 7. 1897 Selenča, Srbsko), slovenský spisovateľ, prozaik, 

redaktor, novinár, popredný medzivojnový slovenský prozaik na Dolnej zemi, 1908–15 

študoval na gymnáziách v Sarvaši, Novom Vrbase a Novom Sade, 1915–19 ev. teológiu 

v Bratislave a Prešove, potom externe na Vysokej škole pedagogickej v Belehrade (abs. 

v 1925), 1919–38 profesor slovenčiny a dejepisu na slovenskom gymnáziu v Báčskom 

Petrovci, 1942–44 redaktor denníka Slovenská jednota v Budapešti, v 1944 prišiel na 

Slovensko, po vojne (od 1945) pracovník Ministerstva zahraničia ČSR v Budapešti, po 

1948 vedúci tlačového odboru na Povereníctve informácií v Bratislave, 1949–60 redaktor 

v Bratislave, venoval sa publicistike a prekladal z juhoslovanskej literatúry, autor románov 

(s problematikou dolnozemskej dediny: Zuzka Turanová, 1943, Zypa Cupák, 1947 – satir. 

román; V zajatí na Holíčskom hrade, 1968 – hist. román, vrcholné dielo) a poviedok (zbierka 

poviedok Dumný briežok, 1943), historických esejí (cyklus Miscellanea, 1982), čŕt a reportáží 

(Po stopách generála Viesta, 1947), spomienok a memoárov, vnuk básnika Janka Čajaka st., 

člen Zväzu slovenských novinárov (od 1949) a Zväzu slovenských spisovateľov (1958), syn 

prozaika Jána Čajaka., brat spisovateľky Adely Čajakovej-Petrovičovej – 30. výročie 

5. 7. 1932 ministerským predsedom v Portugalsku sa stal António de Oliveira Salazar (*28. 8. 1889 

– †27. 7. 1970), v 1933 navrhol novú ústavu (prijatá 11. 4. 1933), ktorá reorganizovala 

– 146 – 

politický systém a nastolila autoritatívny konzervatívny režim (Estado Novo), v krajine 

nastúpila diktatúra, vo funkcii premiéra zotrval až do 27. 9. 1968 (36 rokov), keď ho 

nahradil Marcelo Caetano, diktátorský režim však v Portugalsku pretrval až do tzv. 

klinčekovej revolúcie v 1974 – 80. výročie 

5. 7. 1992 †PhDr. Karol Vaculík, Bratislava (*11. 1. 1921 Trnava), slovenský historik umenia, 

patrí k zakladateľským osobnostiam modernej slovenskej kunsthistórie (rozsiahle 

umeleckohistorické, teoretické, kritické, publicistické a organizátorské dielo), v 40. rokoch 

študoval dejiny umenia, fi lozofi u a francúzštinu na FF univerzít v Bratislave, vo Viedni (u prof. 

H. Sedlmayera) a na Karlovej univerzite v Prahe (u prof. A. Matějčeka a J. Mukařovského), 

1949–51 vedúci zbierky starého umenia v Národnej galérii v Prahe, v 1951 prešiel do 

Bratislavy, kde ho poverili vedením vznikajúcej Slovenskej národnej galérie, v ktorej 

pôsobil 1952–89: jej prvý riaditeľ (1952–70) a vedúci odd. starého umenia SNG (1970–89), 

významne sa zaslúžil o vybudovanie jej umeleckých zbierok slovenského a svetového 

umenia (profi lovanie zbierkového fondu), odborné, personálne a materiálne zabezpečenie 

i realizáciu výstavnej a odbornej činnosti, pod jeho vedením si SNG získala uznanie nielen 

doma, ale i v muzeálnych a galerijných kruhoch v zahraničí, erudovaný znalec nášho 

staršieho aj moderného výtvarného umenia – od gotického umenia cez umenie 19. stor. po 

medzivojnovú maliarsku a sochársku modernu, autor okolo 300 štúdií a odborných článkov 

a asi 30 kníh monografi ckého a syntetického charakteru (Umenie 19. storočia na Slovensku, 

Maliarstvo 19. storočia na Slovensku, Gotické umenie Slovenska, Staré slovenské umenie, 

Súčasné slovenské sochárstvo; monografi e zakladateľských osobností nášho moderného 

maliarstva a sochárstva – J. Želibský, J. Kollár, C. Majerník, M.A. Bazovský, P. Matejka, 

J. Kostka, M. Galanda), nositeľ Ceny Cypriána Majerníka (1964) a Ceny Martina Benku 

(1979), v 2005 vyšla o ňom kniha od Ľ. Peterajovej Nepýtaj sa na svoj osud. Život a dielo 

Karola Vaculíka (1921 – 1992) – 20. výročie 

6. 7. 1962 †William Harrison Faulkner, Byhalia, Mississippi (*25. 9. 1897 New Albany, Mississippi), 

americký prozaik a básnik, esejista, románopisec, spolu s E. Hemingwayom, J. Steinbeckom 

a F. S. Fitzgeraldom významný reprezentant moderného amerického románu, zakladateľ 

južanskej literatúry 20. stor., nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1949), pochádzal 

zo starej južanskej rodiny, v 1918 (ku koncu 1. svetovej vojny) bol ako kadet letectva 

s britským Kráľovským letectvom (RAF) vo Francúzsku, 1919–20 krátko študoval na 

University of Mississippi, potom pobudol v New Yorku, v 1921 sa vrátil do Oxfordu (USA), 

vystriedal rôzne zamestnania (predavač, na pošte a i.), okrem niekoľkých ciest do Európy 

a Ázie a pobytov v Hollywoode (kde pracoval ako scenárista), písal svoje diela (romány 

a poviedky) v Oxforde, väčšina jeho diela je spojená so štátom Mississippi, analyzoval 

život amerického Juhu (spoločenské rozdiely – zvyšky aristokracie z čias otrokárstva, 

nová nastupujúca kapitalistická elita, často nedomáceho pôvodu, černošská spodina, 

rasové a sociálne predsudky, konfl ikty, násilnosti), vytvoril si fi ktívne, imaginárne dejisko 

príbehov – Yoknapatawpha County s jeho obyvateľmi (podľa skutočného lafayatského 

okresu, kde žil), yoknapatawphský Jefferson pripomína jeho domovský Oxford, svoju 

bohatú románovú tvorbu začal v 2. polovici 20. rokov (Vojakova pláca, 1926 Moskyty, 1927, 

Sartoris, 1929 – prvý yoknapatawphanský román, Bľabot a bes, 1929, Keď som umierala, 

1930, Svätyňa, 1931 – román mu priniesol prvý výrazný úspech i fi nančné zabezpečenie, 

Augustové svetlo, 1932, Pylón, 1935, Absolón, Absolón, 1936, Divé palmy, 1939, 

Neodpočívaj v pokoji, 1948, Rekviem za mníšku, 1951, Báj, 1954, Kmíni, 1962 – posledný 

román, s viacerými podobnosťami s Twainovým Huckleberrym Finnom; románová sága 

o rodine Snopesovcov: Vieska, 1940, Mesto, 1957, Panský dom, 1959) i poviedok a noviel 

(zbierky poviedok: Týchto trinásť, 1931, Doktor Martino a iné poviedky, 1934, novely 

Idyla v púšti, 1931, Slečna Zilphia Gant, 1932, cykly noviel: Neporazení, 1936, Vráť sa, 

Mojžiš, 1942), v 1955 pôsobil na univerzite v Japonsku a 1956–57 na University of Virginia, 

dvojnásobný nositeľ Pulitzerovej ceny (Báj, Kmíni) a Národnej knižnej ceny (Zobrané 

poviedky, Báj), u nás vyšli romány Augustové svetlo, Bľabot a bes, Svätyňa (všetky 

3 v preklade Jána Vilikovského) Divé palmy, Neodpočívaj v pokoji, Kmíni – 50. výročie 

– 147 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

6. 7. 1987 †Prof. Ing. ESSA. Dr. tech. Dr. h. c. Jozef Čabelka, DrSc., Bratislava (*15. 2. 1910 

Holíč), slovenský mikrometalurg, zakladateľská osobnosť v odbore zváračstva na Slovensku 

a zváračský odborník európskeho významu, vedec, vysokoškolský profesor, 1928–32 

absolvoval štúdium oboru strojné inžinierstvo konštrukčného smeru a 1932–34 štúdium 

oboru silnoprúdová elektrotechnika na Vysokom učení technickom v Brne (v 1934 Ing.), 

absolvoval Ecole Supérieure de Soudure Autogène v Paríži (ESSA, Zváračský inštitút, 

v 1937 Ing. ESSA), potom absolvoval krátku prax vo francúzskej spoločnosti Air Liquid 

a americkej Babcock-Wilcox, po návrate do ČSR bol vedúcim výroby v železiarňach vo 

Vamberku (vybudoval jednu z najmodernejších prevádzok na výrobu obaľovaných elektród 

na svete; priniesol vlastnú metodiku stanovenia zvariteľnosti uhlíkových ocelí – bola 

predmetom jeho doktorskej dizertácie, v ktorej demonštroval tzv. Čabelkovu skúšku 

zvariteľnosti, v 1947 za to dostal Cenu J. F. Lincoln Arc-Welding Foundation, Cleveland, 

USA – za vyriešenie zvariteľnosti mäkkých konštrukčných uhlíkových ocelí, cenu mohol 

doviezť len ako vybavenie – prístroje a zariadenia – pre novovybudovaný Výskumný ústav 

zváračský), 1945–49 riaditeľ kovopriemyslu na Slovensku, v 1949 zakladateľ a 1949–61 

riaditeľ Výskumného ústavu zváračského v Bratislave, v 1961 ústav navštívili Chruščov 

a Bulganin, zistili, že jeho úroveň je vyššia ako úroveň ústavov v ZSSR, na politický nátlak 

bol prepustený, nesmeli ho prijať do žiadneho strojárskeho podniku v ČSR, na Dubčekov 

príhovor mu dovolili ostať na SVŠT, 1942–80 pôsobil na SVŠT v Bratislave (na Strojníckej 

fakulte a Fakulte strojného a elektrotechnického inžinierstva), v 1943 založil a stal sa 

vedúcim Katedry fyzikálnej metalurgie na Strojníckej fakulte SVŠT (v 1946 profesor), 

dekan a prodekan Fakulty strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT, v 1953 založil 

Ústav fyziky kovov SAV (dnes Ústav materiálov a mechaniky strojov SAV), akademik 

SAV (1953), podpredseda SAV (do 1959), autor 14 monografi í, 57 pôvodných vedeckých 

štúdií a viac než 100 odborných článkov (mnohé publikované i v zahraničí), držiteľ 28 patentov, 

nominovaný na Nobelovu cenu za fyziku, v 1960 dostal čestný doktorát Technische 

Hochschule für Schweissmaschinenbau v nemeckom Magdeburgu, v 1980 Odborovú plaketu 

F. Křižíka za zásluhy v technických vedách, v 1996 Rad Ľ. Štúra I. triedy – in memoriam, 

v 1958 o ňom D. Kodaj nakrútil krátkometrážny dokument Akademik Čabelka – 25. výročie 

7. 7. 1887 *Marc Chagall, pôv. menom Mojše Šagal, Liozna pri Vitebsku, dnes Bielorusko 

(†28. 3. 1985 Saint-Paul-de-Vence, Francúzsko), francúzsky surrealistický maliar, grafi k 

a dizajnér ruského židovského pôvodu, v 1906 začal študovať na maliarskej škole Jehuda 

Pena vo Vitebsku, v 1907 odišiel do St. Peterburgu, kde študoval na Škole Imperiálnej 

spoločnosti na ochranu krásneho umenia, dostal štipendium na štúdium vo Francúzsku 

(1911–14; Ja a dedina, 1911, Nevesta s vejárom, 1911, Autoportrét so siedmimi prstami, 

1912, Hommage à Apollinaire, 1911–12, Adam a Eva, 1912, Kalvária, 1912, Huslista, 1912, 

Paríž cez okno, 1913; vystavoval na Salon des Indépendants a Salon d’Automne), v 1914 

sa vrátil do Ruska (Modliaci sa Žid /alebo Rabbi Vitebska/, 1914, Žid v zelenom, 1914), 

počas 1. svetovej vojny pracoval na úrade pre vojenské záležitosti, po páde cárskeho režimu 

komisár umenia pre Vitebskú oblasť, staral sa o umeleckú školu, múzeum a divadelné 

predstavenia (1917–20), potom v Moskve pracoval pre Židovské divadlo (navrhoval 

kostýmy pre hry židovského spisovateľa Šolema Alejchema), v Berlíne študoval techniku 

rytia, v 1923 sa vrátil do Paríža, bol hosťom maliara Roberta Delaunaya, pre vydavateľa 

Vollarda ilustroval Gogoľove Mŕtve duše, La Fontainove Bájky a Bibliu, v 1926 mal 

v Paríži svoju prvú výstavu, mala veľký úspech a stal sa vedúcou osobnosť tzv. parížskej 

školy (Nevesta a ženích s Eiffelovou vežou, 1928, Cirkus, 1931, Biele ukrižovanie, 1938), 

navštívil Palestínu (1931), Holandsko (1932), Španielsko (1934), Poľsko (1935) a Taliansko 

(1937), v 1937 dostal francúzske občianstvo, na začiatku 2. svetovej vojny sa presťahoval 

na juh Francúzska, v 1941 pre svoj rusko-židovský pôvod zatknutý gestapom, prepustený, 

s pomocou amerického novinára Variana Frya s manželkou ušiel z Marseille cez Španielsko 

a Portugalsko, potom do New Yorku (23. 6. 1941), kde žil až do 1948, v 1945 navrhol 

scénu a kostýmy pre newyorské predstavenie Stravinského Vtáka Ohniváka, v 1946 mal 

veľkú retrospektívnu výstavu v Museum of Modern Art v New Yorku a v Art Institute 

v Chicagu, po návrate sa usadil na juhu Francúzska v Saint-Paul-de-Vence, realizoval veľké 

– 148 – 

projekty (projekt Biblického posolstva, cyklus 17 obrazov – v Národnom múzeu Biblického 

posolstva Marca Chagalla v Nice, výzdoba stropu Parížskej opery, 1964, nástenné maľby pre 

Metropolitan Opera v New Yorku, 1965, vitráže okien Katedrály v Metz, 1959–62, synagógy 

Hadassah Hebrew University Medical Center v Jerusaleme, 1960-61, Budovy OSN v New 

Yorku, 1964, Katedrály v Remeši, 1974, Kostola sv. Etienna v Mainzi, 1978-81), venoval aj 

divadelnému dizajnu (početné projekty pre Parížsku operu a newyorskú Metropolitan Opera), 

mal početné výstavy a retrospektívy, v 1973 navštívil na sovietske pozvanie ZSSR (prvý raz 

po 50 rokoch), kde ho poctili, keď mu ministerstvo kultúry a Tretiakovská galéria usporiadali 

veľkú výstavu, ako maliar, grafi k, divadelný umelec a tvorca dekoratívnej keramiky dosiahol 

svetové uznanie, jeho diela sú zastúpené v najvýznamnejších svetových galériách a múzeách 

umenia, napísal autobiografi u Môj život (1931) – 125. výročie 

7. 7. 1922 *Pierre Cardin, San Biagio di Callalta (Benátky), francúzsky módny návrhár talianskeho 

pôvodu, začínal u Diora, od 1950 pracuje samostatne (vlastný módny dom), v 1953 

predstavil svoju prvú kolekciu dámskeho oblečenia, známy svojím avantgardným 

a extravagantným štýlom, preferuje geometrické tvary a motívy, hoci patril medzi prvých 

tvorcov oblečenia unisex, mnohé jeho návrhy boli nepraktické (nie na bežné nosenie), 

v 1970 otvoril v Paríži Espace Pierre Cardin v Paríži (divadlo, kino, reštaurácia a módna 

dvorana), v 1977 prezentoval v Paríži svoju prvú kolekciu nábytku haute couture, navrhol 

tiež palubné uniformy Pakistan Airlines alebo interiér vozidiel (American Motors), v máji 

1985 ho francúzsky prezident vymenoval za Commandeur de l’Ordre du Mérite, v 1991 

na Červenom námestí v Moskve uskutočnil módnu prehliadku pred 200 000 divákmi, 

v 1991 veľvyslanec dobrej vôle UNESCO, v 2009 veľvyslanec dobrej vôle FAO, nositeľ 

významných domácich a medzinárodných ocenení, čestný predseda International Dance 

Council (1998) – 90. výročie 

7. 7. 1937 *Prof. Miloš Jurkovič, Bratislava, slovenský fl autista, vysokoškolský profesor, absolvoval 

štúdium na Konzervatóriu v Bratislave (1959) a na VŠMU v Bratislave (1963), 1961–65 

prvý fl autista Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, potom koncertný sólista 

klasickej hudby (množstvo koncertov s orchestrom, recitálov so sprievodom klávesových 

nástrojov, gitary, harfy, vo viacerých komorných zoskupeniach), koncertuje a nahráva 

doma i v zahraničí, realizoval množstvo nahrávok v Slovenskom rozhlase, premiéroval 

i nahrával fl autové skladby našich autorov, viedol interpretačné kurzy doma i v zahraničí, 

člen i predseda porôt medzinárodných interpretačných súťaží, od 1965 pedagogicky pôsobí 

na VŠMU v Bratislave (vyučuje hru na fl aute), 1966–77 vedúci Katedry orchestrálnych 

nástrojov na HF VŠMU, 1979–81 dekan HTF, 1981–85 prorektor a 1985–94 rektor VŠMU, 

1995–98 generálny riaditeľ vydavateľstva Opus, 1998 – 2003 riaditeľ úseku hudobných telies 

a agentážnej činnosti Slovenského rozhlasu, od 2003 zástupca šéfredaktora Rádia Devín 

a šéf Odbornej redakcie hudby Rádia Devín, predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti, 

Nadácie Alexandra Moyzesa, pôsobil i ako predseda festivalového výboru BHS, dlhé roky sa 

venuje aj džezu (1958–60 člen West Coast Comba /viedol B. Hronec/, s ktorým vystupoval 

v Tatra revue, v 90. rokoch príležitostne účinkoval na nahrávkach rôznych džezových 

hudobníkov, hosťoval s Orchestrom G. Broma), viceprezident Dvořákovej spoločnosti pre 

českú a slovenskú hudbu v Londýne – 75. výročie 

7. 7. 1937 japonské cisárstvo zaútočilo na Čínsku republiku, začala sa druhá čínsko-japonská 

vojna (incident na moste Marka Pola v Pekingu), Japonsko chcelo získať pozíciu prvej 

veľmoci v Ázii, Japonci rýchlo postupovali, 13. 12. 1937 japonské vojská obsadili hlavné 

mesto Nanking a začali 6-týždňov trvajúci masaker (300 000 obetí – zajatí odzbrojení 

čínski vojaci a civilné obyvateľstvo, asi tretinu mesta vypálili), po japonskom útoku na 

americkú základňu Pearl Harbor (7. 12. 1941) sa vojna rozšírila do svetového konfl iktu, 

čínske územie bolo od japonských okupantov plne oslobodené až v auguste 1945, 

vojna sa skončila až japonskou kapituláciou 2. 9. 1945, bola to najväčšia ázijská vojna 

v 20. storočí – 75. výročie 

7. 7. 1987 †Tibor Frešo, Piešťany (*20. 11. 1918 Spišský Štiavnik), slovenský dirigent a hudobný 

skladateľ, 1934–39 študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (kompozícia 

– 149 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

u A. Moyzesa, dirigovanie u J. Vincourka, klavír u A. Kafendovej), 1939–42 študoval 

kompozíciu a dirigovanie na Regia Accademia di Santa Cecilia v Ríme, 1938–39 hudobný 

redaktor, klavirista a hudobný režisér bratislavského Rádiojournalu, 1942–49 a od 1953 

dirigent, šéfdirigent Opery SND (Boris Godunov, Juro Jánošík, Beg Bajazid, Othello, 

Svätopluk, Čarovná fl auta, Krútňava, Bohéma, Osud zhýralca; Kamenný kvietok, Romeo 

a Júlia) 1952–60 a 1964–68 súčasne šéf Opery SND, 1949–52 umelecký šéf opery Štátneho 

divadla v Košiciach, 1952–53 šéfdirigent orchestra Slovenskej fi lharmónie, komponoval 

javiskové diela (opera pre deti Martin a slnko, balet pre deti Narodil sa chrobáčik, opera koláž 

François Villon, scénickú a fi lmovú hudbu – Čertova stena, V piatok trinásteho), symfonické 

skladby (Koncertná predohra, Stabat mater, Hymnus o vlasti), piesne pre koloratúrny soprán 

(napísané pre Jarmilu Smyčkovú, jeho druhú manželku), skladby pre detské zbory, brat 

speváčky Z. Hudecovej, otec hudobníka F. Freša – 25. výročie 

8. 7. 1952 vláda ČSR prijala vládne nariadenie č. 30/1952 Zb. o niektorých zmenách v organizácii 

vysokých škôl, podľa ktorého sa uskutočnila reorganizácia vysokých škôl, na Slovensku 

zlúčením Vysokej školy veterinárskej a Poľnohospodárskej fakulty Vysokej školy 

poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach vznikla Vysoká škola 

poľnohospodárska v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), Lesnícka 

fakulta Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach sa 

zmenila na Vysokú školu lesnícku a drevársku a presídlila do Zvolena (dnes Technická 

univerzita vo Zvolene), zriadila sa Vysoká škola technická v Košiciach (dnes Technická 

univerzita v Košiciach) – 60. výročie 

9. 7. 1762 v Rusku došlo k prevratu, keď bol v Oranienbaume zatknutý cár Peter III. a zvrhnutý, jeho 

manželka Katarína prišla do St. Peterburgu, kde jej prisahala vernosť garda, a ujala sa 

moci ako cárovná Katarína II. Veľká, nasledujúci deň sa Peter III. vzdal trónu (podpísal 

abdikáciu), Katarína II. vyše 3 desaťročia (do svojej smrti 17. 11. 1796) bola ruskou 

cárovnou, 3. 10. 1762 bola korunovaná v Moskve, za svojho panovania pozdvihla Rusko 

medzi európske mocnosti – 250. výročie 

9. 7. 1932 †King Camp Gillette, Los Angeles, Kalifornia (*5. 1. 1855 Fond du Lac, Wisconsin), 

americký vynálezca, priemyselník, obchodník, vynašiel moderný holiaci strojček 

s výmennou oceľovou čepeľou (1901), v 1859 sa jeho rodičia presťahovali do Chicaga, 

v 1871 do New Yorku (kde otec pracoval ako patentový agent), od 1872 bol obchodným 

cestujúcim, pracoval aj ako obchodný zástupca Crown Cork & Seal Co., v 1901 s Williamom 

Emerym Nickersonom vytvorili nový holiaci strojček a v septembri 1901 založili v Bostone 

American Safety Razor Company (stal sa jej prezidentom), v 1903 spoločnosť premenoval 

na Gillette Safety Razor Company a od októbra 1903 sa holiace strojčeky predávali, v 1904 

dostal patent na holiaci strojček s jednorazovou (výmennou) čepeľou, v 1910 spoločnosť 

ovládla obchod s holiacimi strojčekmi a stal sa milionárom – 80. výročie 

10. 7. 1932 *Milan Majerčík, Východná (†4. 1. 1993 Bratislava), slovenský tanečník, choreograf 

a tanečný pedagóg, folklorista, 1950–53 a 1955–76 popredný sólista SĽUK-u (vynikol 

v komických postavách tanečných kompozícií), ako choreograf a tanečný pedagóg pôsobil 

vo folklórnom súbore Dimitrovec (1975–80) a v detskom tanečnom súbore Trávniček 

(1976–83), od 1975 externý člen činohry SND, účinkoval aj vo fi lme (Povesť o Jánošíkovi, 

Rodná zem, Prerušená pieseň; TV – Balada o Vojtovej Maríne, Sváko Ragan), brat tanečníka, 

folkloristu, herca a kultúrneho pracovníka Jozefa Majerčíka – 80. výročie 

10. 7. 1932 *Viera Žilinčanová, Nové Zámky (†19. 3. 2008 Bratislava), slovenská maliarka a grafi čka, 

1950–55 študovala na VŠVU v Bratislave (prof. L. Čemický, P. Matejka, J. Mudroch), 

v 1956 v letnej maliarskej škole O. Kokoschku v Salzburgu (Schule des Sehens), absolvovala 

viaceré študijné cesty do Európy a zámoria, v tvorbe rozvíjala poetické a surrealistické 

tendencie (fantazijné a poetické imaginácie, na pomedzí sna a skutočnosti, osamelé 

ženské fi gúry v snových a magických záhradách), venovala sa aj ilustrácii a tvorbe pre 

architektúru, v 1978 získala Grand Prix na IV. medzinárodnom bienále maľby v Košiciach, 

vystavovala samostatne i na kolektívnych výstavách doma i v zahraničí (samostatne: 

– 150 – 

Tokio, Sapporo, Rím, Peruggia, Berlín), jej tvorba je významne zastúpená v zbierkach 

SNG a iných našich galérií, aj u súkromných majiteľov na Slovensku, v Čechách, 

Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, Nemecku, USA, Kanade a Japonsku, v 2002 vyšla jej 

monografi a (ed. Ľ. Podušel), výstava s názvom Ostrovy imaginácie – Viera Žilinčanová, 

Michal Jakabčic – maliarska tvorba (Oravská galéria, Dolný Kubín, Veľká výstavná sieň 

Župného domu) v novembri 2010 – januári 2011 bola prvou samostatnou prehliadkou ich 

celoživotnej tvorby na Slovensku, nositeľka viacerých ocenení (Národná cena a Cena poroty 

na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes sur Mer, Cena Cypriána Majerníka, Grand 

prix na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach), manželka maliara Michala Jakabčica, 

matka hudobníka Matúša Jakabčica – 80. výročie 

10. 7. 1962 americká telekomunikačná spoločnosť AT&T vypustila na obežnú dráhu satelit 

Telstar 1, ktorý umožnil prvý transatlantický prenos televízneho obrazu (z USA do 

Francúzska) – 50. výročie 

11. 7. 1937 †George Gershwin, vl. menom Jacob Gershvin (pôv. Gershowitz), Hollywood, Los 

Angeles, Kalifornia (*26. 9. 1898 Brooklyn, New York), americký hudobný skladateľ 

a klavirista, syn ruských židovských imigrantov, patrí k najvýznamnejším a najpopulárnejším 

americkým skladateľom, komponoval hlavne pre broadwayské produkcie, ale aj orchestrálne 

a klavírne diela, v ktorých spájal techniky a formy klasickej hudby so štylistickými nuansami 

a technikami populárnej hudby a džezu, študoval hru na klavíri u Charlesa Hambitzera (bol 

taký nadšený jeho talentom, že odmietol odmenu za výučbu), už vo veku do 20 rokov patril 

medzi najtalentovanejších klaviristov v New Yorku a sprevádzal populárnych spevákov pri 

skúškach broadwayských muzikálov, v 1916 skomponoval prvú sólovú klavírnu kompozíciu 

Rialto Ripples, v 1919 Al Jolson interpretoval v muzikáli Sinbad jeho pieseň Swanee 

s ohromným úspechom (predali sa vyše 2 milióny nahrávok), v 1919 skomponoval aj svoju 

prvú skladbu z vážnej hudby Lullaby pre sláčikové kvarteto, v ďalších rokoch písal piesne 

pre broadwayské show a revue, v 1924 skomponoval svoje najznámejšie dielo Rhapsody in 

Blue (priniesla mu svetovú slávu), v aranžmán Ferda Grofé pre symfonický orchester alebo 

džezovú kapelu patrí k najhrávanejším i najviac nahrávaným orchestrálnym dielam 20. stor., 

v ďalšej kariére sa venoval tvorbe populárnych piesní (piesne pre broadwayské show 

v 20. a 30. rokoch: Fascinating Rhythm, Oh, Lady Be Good, Sweet and Low-Down, Do, Do, 

Do, Someone to Watch over Me, Strike Up the Band, The Man I Love, ’S Wonderful, I’ve Got 

a Crush on You, Bidin’ My Time, Embraceable You, But Not for Me, Of Thee I Sing, Isn’t 

It a Pity; pre hollywoodske fi lmy: Let’s Call the Whole Thing Off, They All Laughed, They 

Can’t Take That Away from Me, A Foggy Day, Nice Work if You Can Get It, Love Walked 

In, Love Is Here to Stay; textárom väčšiny piesní bol jeho starší brat Ira Gershwin – kde 

hudba bola prvá a Ira na ňu písal text, na rozdiel od väčšinovej praxe komponovania piesní), 

muzikály pre Broadway (k najúspešnejším patria Lady, Be Good!, 1924, Oh, Kay!, 1926, 

Strike Up the Band, 1930, Girl Crazy, 1930, politická satira Of Thee I Sing, 1931 – Ira 

Gershwin a libretisti George S. Kaufman a Morrie Ryskind za ňu dostali Pulitzerovu cenu), 

orchestrálnych kompozícií (Concerto in F, 1925, Preludes for Piano, 1926, An American 

in Paris, 1928), v 1935 mala premiéru jeho „American Folk Opera“ Porgy a Bess (libreto 

a texty Ira Gershwin a manželia DuBose a Dorothy Heywardovci; s klasickými piesňami 

Summertime, Bess You Is My Woman Now, It Ain’t Neccessarily So, I Got Plenty O’ Nuthin; 

počas medzinárodného turné 1952–54 bola ako prvá opera amerického skladateľa predvedená 

v milánskej opere; pôvodne nemala veľký úspech, no dnes sa považuje za jeho majstrovské 

dielo), zomrel po neúspešnej operácii mozgového nádoru, od 2007 sa v USA udeľuje Library 

of Congress Gershwin Prize for Popular Song – nesie meno bratov Gershwinovcov, udeľuje 

sa skladateľom alebo interpretom za celoživotný prínos do populárnej hudby (jej držiteľmi 

sú Paul Simon, Stevie Wonder, Paul McCartney a ) – 75. výročie 

11. 7. 1937 *Ján Štiavnický, Spišské Vlachy (†9. 8. 1993 Košice), slovenský spisovateľ, prozaik, 

autor literatúry pre deti a mládež, štúdium medicíny na LF UPJŠ v Košiciach pre chorobu 

nedokončil, 1961–66 vedúci laboratória v kúpeľoch Vyšné Ružbachy, od 1966 vedúci 

literárno-dramatického vysielania v Čs. televízii v Košiciach, v 1971 debutoval knihou 

– 151 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

poviedok a rozprávok Šaty malej Dominiky – Cena vydavateľstva Mladé letá, písal 

rozprávky, povesti a historické novely (Kamenný kráľ, 1972, Lipenka, 1972, Studničky, 

1973, Rozprávky na každý deň, 1976, Richtársky tanec, 1977, Horííí, 1977, Strážca pokladu, 

1978, Farbiar a krásna Zuzana, 1984, Dobrý zmok a iné rozprávky, 1985, Povesti z dávnych 

vekov, 1985 – Cena Slovenského literárneho fondu, O krásnej zlatníkovej dcére, 1988, 

Povesti zo Spišského hradu, 1991), romány pre mládež (Chlapci z Maše, 1973, Modrí 

diabli, 1974, Martin, vydrž!, 1974, Januš z Braniska, 1974, Cena priateľstva, 1977), bábkové 

hry pre deti (Obor a kamenár, 1971, Kamenný kráľ, 1975), pre dospelých (poviedky Zo 

všedných dní, 1975, román Šampión, 1976, knihy Do búrky, 1984, Vo víchrici, 1986, Akcia 

„Kláštor“, 1986, Partizánsky chirurg, 1986, Nevystrelený náboj, 1987, Posratí Spišiaci, 

1994), rozhlasové hry (Odchod, 1974, Kľúč, 1978, Mŕtve včely, 1984 a i.), pre televíziu 

(Pieseň pre teba, 1970, Hodina života, 1971, Učiteľ, 1972, Rekord, 1973, autor scenára 

celovečerného fi lmu Blízke diaľavy (1979), v 1986 dostal Cenu mesta Košíc za literárnu 

činnosť, od 1994 sa uskutočňuje literárna súťaž Literárne Košice Jána Štiavnického (pre 

žiakov 5. – 9. ročníkov ZŠ a 1. – 4. ročníkov osemročných gymnázií) – 75. výročie 

11. 7. 1982 †Andrej Plávka, Bratislava (*18. 11. 1907 Liptovská Sielnica), slovenský básnik, prozaik, 

publicista, štúdium práva na PF Karlovej univerzity v Prahe nedokončil, 1930–39 pracovník 

YMCY v Lučenci, Kroměříži, Hradci Králové a Bratislave, 1939–45 vedúci Ústavu pre 

sociálnu a kultúrnu starostlivosť v Banskej Bystrici (nahradil YMCU), od 1945 prednosta 

tlačového odboru na Povereníctve informácií v Bratislave, 1946–47 tajomník ÚV Národného 

frontu, 1949–57 a 1965–68 riaditeľ vydavateľstva Tatran, 1957–63 prvý tajomník a 1969–82 

predseda Zväzu slovenských spisovateľov (ako vedúci funkcionár Zväzu slovenských 

spisovateľov zastával konzervatívne pozície, pod jeho vedením boli za normalizácie zo zväzu 

vylučovaní jeho nonkonformní členovia), 1973–77 podpredseda Zväzu čs. spisovateľov, 

1958–66 člen ÚV KSS, v 1928 knižne debutoval básnickou zbierkou Z noci i rána, ďalšia 

zbierka Vietor nad cestou vyšla až v 1940, nasledovala zbierky Tri prúty Liptova (1942, pod 

názvom Liptovská píšťala vyšla v 1957), po schematizmom poznačenej poézii (Ohne na 

horách, 1947, Zelená ratolesť, 1950, Domovina moja, 1953, Tri vody, 1954, Sláva života, 

1955, Kosodrevie, 1958) sa pokúsil o refl exiu osobnejších tém (Vyznanie, 1960, Zrelosť, 

1963, Korene, 1965, Zbohom, lásky moje, 1967, Testament, 1972, Post scriptum, 1977, 

Zámlky nad jazerom, 1982, posmrtne), napísal román Obrátenie Pavla (1941), zbierky noviel 

Návrat Petra Hugáňa (1949), Siedmi (1952), Jastrab (1982, posmrtne), memoáre Smädný 

milenec (1971) a Plná čaša (1976), knihu esejí (Rodné listy, 1979) – 30. výročie 

12. 7. 1812 *Móric Pálfi (Pálffy), gróf, Červený Kameň (†14. 9. 1897 Kaltleutgeben, Rakúsko), 

krajinský hodnostár, generál, veľkostatkár, 1847–48 správca úradu hlavného župana 

Bratislavskej stolice, 1861–65 miestodržiteľ Uhorska, ako uhorský miestodržiteľ (námestník) 

podal panovníkovi vyjadrenie na Memorandum národa slovenského (z augusta 1861), kde 

síce uznal oprávnenosť niektorých jazykových požiadaviek, ale pokladal ho za separatistický 

akt, po vyjednávaniach s Jánom Franciscim, predsedom dočasného (prípravného) výboru 

MS, 1. 11. 1862 povolil založenie Matice slovenskej (p. c. 20.298/pres.), majiteľ panstva 

Smolenice, kde v 1855 založil žrebčín (jeho syn Jozef ho rozšíril, pálffyovský žrebčín patril 

k najvychýrenejším v Uhorsku – choval kočiarové a ťažšie jazdecké kone, určené hlavne 

na honebné jazdy), od 1873 spravoval aj panstvo Dobrá Voda, do ktorého patrilo 14 obcí, 

v chotári Horných Orešian založil chemický podnik na suchú destiláciu dreva, veľkú stolársku 

dielňu, parný mlyn a pílu, v 1876 v Dechticiach a na horskej bystrine Parná v katastri Horných 

Orešanoch zriadil rozsiahle chovné umelé rybníky na chov lososov, pstruhov a šťúk, C. k. 

komorník, skutočný vnútorný tajný radca, nositeľ viacerých vyznamenaní (malý kríž Radu 

sv. Štefana, 1852, Rad železnej koruny 2. tr., 1859, Veľký kríž Leopoldovho radu, 1865, Rad 

zlatého rúna, 1889) – 200. výročie 

12. 7. 1932 †Tomáš Baťa, Otrokovice – havária osobného lietadla (*3. 4. 1876 Zlín), český 

priemyselník, podnikateľ v oblasti obuvníckeho priemyslu, spolu s bratom Antonínom 

a sestrou Annou zakladateľ obuvníckej fi rmy Baťa, pre ktorú vybudoval mesto Zlín, zástanca 

taylorizmu, modernizoval výrobu a predaj svojich výrobkov, jeho postupy a technológie sa 

– 152 – 

stále používajú ako príklady top manažmentu, už v 14 rokoch sa vo fi rme Fäber v Prostějove 

(vyrábala obuvnícke stroje), kde pracoval, zaujímal hlavne o stroje uľahčujúce a zrýchľujúce 

prácu, v 1894 si s bratom Antonínom a sestrou Annou založili v Zlíne obuvnícku živnosť 

(na brata Antonína Baťu ml., Tomáš ešte nebol plnoletý podľa vtedajších zákonov), zaviedol 

pravidelný pracovný čas zamestnancov a týždenné vyplácanie mzdy (priekopnícke formy 

riadenia podniku), vyrábal lacnejšiu obuv z praktického materiálu („baťovky“ – ľahká 

plátenná obuv s koženou podošvou a elegantnou koženou špičkou), ktorá sa rýchlo ujala na 

trhu, v 1897 postavil prvú výrobnú halu (asi 40 robotníkov a 20 šičiek), budoval strojovú 

výrobu lacných a kvalitných topánok, v 1898 presahovali aktíva fi rmy 10 000 a na konci 

storočia 30 000 zlatých, pre bratovo ochorenie sa vlastníkom fi rmy stal Tomáš a v 1900 ju 

premenoval na verejnú spoločnosť T&A Baťa, sestra Anna sa starala o ekonomiku podniku, 

1904–05 absolvoval pobyt v USA, kde študoval manažment (riadenie a organizáciu práce, 

výplat zamestnancov, uskladňovanie polotovarov pre výrobu obuvi atď.), po návrate v Zlíne 

uplatňoval americké spôsoby manažmentu a doviezol z USA výkonnejšie stroje, po smrti 

brata Antonína (1908) a sestrinom vydaji sám viedol fi rmu, v 1910 mala asi 350 robotníkov 

a denne vyrobila viac než 3 000 párov topánok (plátenná obuv), v 1912 prešla na výrobu 

celokoženej obuvi, počas 1. svetovej vojny dostal výhodnú zákazku od rakúskej armády (na 

50 000 párov vojenských topánok), ku koncu vojny denná výroba predstavovala 6 000 párov 

topánok, vlastné predajne otvorili okrem Zlína v Prahe, Liberci, Plzni, Viedni a i., 1922–23 

prekonal stagnáciu v obchodovaní znížením ceny topánok o 50 %, a tak odpredal zásoby 

topánok, v 1923 mala fi rma už 112 pobočiek, postavil Zlín ako moderné mesto (menšia 

časť – továrne, väčšia časť ubytovacie zariadenia, školy, nemocnice, jasle, jedálne, domy 

služieb, kultúrne a športové zariadenia atď., do 1932 postavili 1 500 rodinných domčekov 

asi pre 18 000 ľudí – Baťove domčeky), zaviedol výučbu mladých ľudí – kadetov (Baťova 

škola práce), ktorá trvala 3 roky (zoznámili sa s celým výrobným procesom aj s kancelárskou 

činnosťou), od 1924 sa zameral na zahraničný obchod – budoval sieť predajní v zahraničí 

a predával za nižšie ceny ako konkurencia, na konci 1925 koncern mal 5 200 zamestnancov, 

1926–28 vzrástol export obuvi, fi rma Baťa reprezentovala nadpolovičnú väčšinu čs. vývozu, 

zaviedla sa pásová výroba (používaná v podnikoch Američana Henryho Forda), produktivita 

práce vzrástla o 75 % a počet zamestnancov o 35 %, čistý obrat bol 1,9 miliardy Kčs, začal 

podnikať aj v ďalších sférach – gumárenský, chemický, textilný a drevársky priemysel), 

v 1931 sa rodinný podnik zmenil na akciovú spoločnosť, začali vznikať dcérske spoločnosti 

po celom svete, továrne v Nemecku, Anglicku, Holandsku, Poľsku a iných krajinách, na 

Slovensku v Baťovanoch (dnes Partizánske) a Svite, zástanca taylorizmu (hromadnosť, 

technická normalizácia a pásová výroba), ale pridal ešte samosprávu dielní, zaviedol tzv. 

Baťovu sústavu riadenia: podnik rozdelil na menšie organizačné jednotky (prevádzky, 

dielne), zaviedol podiely na zisku, prepracované vnútropodnikové účtovníctvo, kládol dôraz 

na plánovanie, predbežné ekonomické kalkulácie, cieľom hromadne výroby obuvi bolo „obuť 

lacno celý svet“, dnes je fi rma Bata Shoes svetoznámym výrobcom a predajcom kvalitnej 

obuvi so sídlom vo švajčiarskom Lausanne (s tromi biznis celosvetovými jednotkami – Bata 

Metro Markets, Bata Emerging Markets a Bata Branded Business, s predajňami vo viac než 

50 štátoch a výrobnými kapacitami v 26 krajinách), v histórii spoločnosti sa predalo vyše 14 

biliónov párov topánok, jeho meno nesie Univerzita Tomáša Baťu v Zlíne, ale aj Bata Shoe 

Museum v Toronte – 80. výročie 

12. 7. 1962 v londýnskom Marquee Club sa konal prvý verejný koncert britskej kapely Rolling Stones 

v zložení: Brian Jones (gitara), Mick Jagger (spev), Keith Richards (gitara), Ian Stewart 

(piano), Dick Taylor (basová gitara), Tony Chapman (bicie), medzi najväčšie hity patria: 

Let’s Spend The Night Together, Miss You, Honky Tonk Women, Jumpin’ jack fl ash, Lady 

Jane, Paint it black, Satisfaction a i., v 1989 boli uvedení do rock’n’rollovej siene sláv, 

v 2004 ich časopis Rolling Stone zaradil na 4. miesto v kategórii „100 najvýznamnejších 

umelcov všetkých čias, za svoju existenciu predali vyše 200 miliónov albumov, ich zatiaľ 

posledné koncertné turné A Bigger Bang Tour videlo na 147 koncertoch v 32 štátoch 

v období august 2005 až august 2007 4,5 milióna divákov, v 2012 plánujú pri 50. výročí 

ďalšie turné – 50. výročie 

– 153 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

13. 7. 1937 *Doc. PhDr. Ján Vilikovský, CSc., Dr. h. c., Palúdzka, slovenský prekladateľ, anglista, 

teoretik prekladu, vysokoškolský pedagóg, diplomat, absolvoval štúdium angličtiny 

a slovenčiny na FF UK v Bratislave (1954–59), 1959–70 redaktor vo vydavateľstve Slovenský 

spisovateľ, 1970–74 pedagóg na Inštitúte prekladateľstva a tlmočníctva pri Univerzite 

17. novembra, 1974–90 na Katedre anglistiky a amerikanistiky FF UK v Bratislave, 

1990–92 šéfredaktor a riaditeľ vydavateľstva Tatran, v 1992 veľvyslanec ČSFR vo Veľkej 

Británii a Írskej republike, 1993–96 veľvyslanec SR vo Veľkej Británii Írskej republike, 

1996–97 učiteľ na bratislavskej pobočke City University Bellevue (USA), od 1997 riaditeľ 

Slovenského centra pre umelecký preklad v Národnom literárnom centre, 2000 – 2002 riaditeľ 

Literárneho informačného centra, 1998 – 2007 docent na Katedre anglistiky a amerikanistiky 

Filologickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici (2001 – 2004 dekan Filologickej 

fakulty), v súčasnosti docent na Katedre anglistiky a amerikanistiky FF UK v Bratislave, 

vynikajúci prekladateľ z anglickej a americkej literatúry – vyše 3 desiatky kníh (R. Bradbury: 

Zlaté jablká slnka, 1959, 2005, T. Wolfe: Domov sa vrátiť nemôžeš, 1962, E. A. Poe: Vražda 

na ulici Morgue, 1963, L. Ferlinghetti: Smutná nahá jazdkyňa, 1965, 2002 – s V. Mihálikom, 

A. Christie: Trojčlenka, 1965, R. Jeffers: Prirodzená hudba, 1967 – s V. Mihálikom, G. Corso: 

Zmŕtvychstanie smrti, 1968 – s M. Válkom, W. Faulkner: Augustové svetlo, 1969, Bľabot 

a bes, Svätyňa, 1978, E. E. Cummings: Tulipány a komíny, 1970, F. S. Fitzgerald: Veľký 

Gatsby, 1970, 2005, J. Clavell: Potkan kráľ, 1981, E. Hemingway: Cez rieku a pod stromy, 

1984, N. Mailer: Katova pieseň, 1985, 2005, Evanjelium podľa syna, 1997, R. Brautigan: 

Pstruholov v Amerike, 1987, 2005, K. Vonnegut: Časotrasenie, 1999, I. McEwan: 

Amsterdam, 1999 – Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 1999, E. A. Poe: Jama 

a kyvadlo, 2002 – s M. Breznickým, S. Rushdie: Bes, 2002, G. Orwell: Ako som strieľal 

slona a iné eseje, 2003 – Prémia Zory Jesenskej za 2003, Nad vodu a chytiť dych, 2005, Ph. 

Roth: Rozhorčenie, 2009, Pokorenie, 2010 a i.), autor štúdií a statí, Slovensko-anglického 

slovníka, teoretickej práce Preklad ako tvorba (1984, v češtine 2002, prel. E. Charous), 

zostavil zborník Preklad a tlmočenie (2006), 1969–71 výkonný predseda prekladateľskej 

sekcie Zväzu slovenských spisovateľov, 1986–89 vedúci tajomník Ústredia slovenských 

prekladateľov, predstaviteľ ÚSP v Medzinárodnej federácii prekladateľov (FIT), trojnásobný 

nositeľ Ceny Jána Hollého (1970 – W. Faulkner: Augustové svetlo, 1979 – W. Faulkner: 

Bľabot a bes, Svätyňa, 2002 – Salman Rushdie: Bes), nositeľ prémií LF za preklad (1971 

– F. S. Fitzgerald: Veľký Gatsby, 2006 – G. Orwell: Nad vodu a chytiť dych, 2010 – 

Ph. Roth: Rozhorčenie; podieľal sa na antológiách Dni a noci Ameriky. Antológia poviedok 

amerických spisovateľov, 1964, a Sto podôb lásky. Antológia európskej ľúbostnej poézie 

20. storočia, 1965), v 2007 mu UKF v Nitre udelila čestný titul Dr. h. c., syn literárneho vedca 

a historika Jana Vilikovského, brat prozaika Pavla Vilikovského – 75. výročie 

13. 7. 1942 *Harrison Ford, Chicago, Illinois, americký fi lmový herec, štúdium angličtiny a fi lozofi e 

na Ripon College vo Wisconsine zanechal, rozhodol sa venovať herectvu, v 1964 prišiel do 

Hollywoodu, kde podpísal zmluvu so spoločnosťou Columbia a neskôr Universal, spočiatku 

hral malé a bezvýznamné úlohy, preto pracoval ako tesár, v 1970 hral v Antonioniho fi lme 

Zabriskie point, významnejšiu rolu (Bob Falfa) dostal vo fi lme Georgea Lucasa Americké 

graffi ti (1973), slávu mu priniesla rola Han Solo v Lucasových Hviezdnych vojnách 

IV. – Nová nádej (1977) a v pokračovaniach Hviezdne vojny V. – Impérium vracia úder 

(1980, réžia Irvin Kershner), Hviezdne vojny VI. – Návrat Jediho (1983, réžia Richard 

Marquand) a ako Indiana Jones vo Spielbergových fi lmoch Dobyvatelia stratenej archy 

(1981, Saturn Award od Akadémie science fi ction, fantasy a hororových fi lmov, USA, 

v 1982) a pokračovaniach Indiana Jones a Chrám skazy (1984), Indiana Jones a posledná 

krížová výprava (1989), Indiana Jones a kráľovstvo krištáľovej lebky (2008), ďalšie 

pokračovanie v 2012, v 1985 bol nominovaný na Oscara a Zlatý glóbus za rolu Johna Booka 

v kriminálnej dráme Svedok, ďalšiu nomináciu na Zlatý glóbus dostal za úlohu vo fi lme 

Utečenec (1993), s úspechom účinkoval aj v ďalších fi lmoch (Podnikavé dievča, 1988, 

Podozrenie, 1990, Vysoká hra patriotov, 1992, Jasné nebezpečenstvo, 1994, Sabrina, 1995, 

Air Force One, Náhodné stretnutie, 1999, Pod povrchom, 2000, Firewall, 2006, Imigranti, 

2009), nositeľ viacerých cien (v 1996 dostal Cenu za celoživotný prínos od Akadémie 

– 154 – 

science fi ction, fantasy a hororových fi lmov (USA), v 2000 Cenu za celoživotný prínos 

Amerického fi lmového inštitútu, v 2002 Cenu Cecila B. DeMille (Zlaté glóbusy), v 2010 

francúzskeho Čestného Césara, v 1998 a 2000 People’s Choice Award – Favorite Motion 

Picture Actor a v 1999 People’s Choice Award – Favorite All-Time Movie Star, a i.), jeho 

treťou manželkou je herečka Calista Flockhartová – 70. výročie 

13. 7. 1942 *Prof. Juraj Meliš, Nové Zámky, slovenský sochár, jedna z najvýznamnejších osobností 

nášho moderného sochárstva, 1960–66 absolvoval štúdium na odd. fi guratívneho sochárstva 

VŠVU v Bratislave (u prof. J. Kostku), venuje sa voľnej sochárskej tvorbe, monumentálnej 

tvorbe, kresbe a grafi ke, do výtvarného diania vstúpil na prelome 60. a 70. rokov 20. stor., 

významný reprezentant alternatívnej scény 70. a 80. rokov – počas normalizácie mal zákaz 

vystavovať (rehabilitovaný až na konci 1989), vystavuje samostatne i na kolektívnych 

výstavách doma i v zahraničí, v 1989 založil spolu s priateľmi voľné umelecké združenie 

Gerulata (realizujúce výstavy našich a zahraničných výtvarníkov na mieste rímskej osady), 

1973–93 externe pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave, 1990 – 2009 na VŠVU 

v Bratislave (od 1990 viedol sochársky ateliér, od 1992 profesor, 1999 – 2002 vedúci 

Katedry sochárstva), sochársky spolupracoval na viacerých fi lmoch (Drak sa vracia – réžia 

E. Grečner, Javor a Juliana, Panna zázračnica – oba réžia Š. Uher), tvorí sochy, asambláže, 

environmenty (Prostredie I – Vidiecky dvor, Dvor života, 1970, Prostredie II – Les života, 

1972, Prostredie III – Vodné pólo, 1973, Prostredie IV – Posledná večera), objekty (cykly 

Idea, Help, Monológy, Dialógy, Hľadanie identity, Rajské záhrady) a inštalácie (Ex offo, 

2001–02, Dies irae, 2006, cykly: Lejdýs & Džentlmens, 2002–04, Genius Loci, 2002–03, 

Pieseň samohlások, 2003–04), koláže, sochárske i grafi cké cykly, autor známych 

bratislavských sôch Napoleonský vojak a Schöner Náci, jeho tvorba je zastúpená v zbierkach 

doma (SNG, Zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny, Bratislava) i v zahraničí (Národní 

galerie, Praha, Stadtiche museum, Heilbron, Kassák múzeum és archivum, Budapešť, 

CYAC, Buenos Aires, MAC, São Paulo, Del Bello Galleri, Toronto, The University Museum 

of Art, Tuscon, Arizona), ako aj v mnohých súkromných zbierkach v Európe i v USA, v 2002 

vyšla jeho monografi a (od Kataríny Bajcurovej a Ivana Jančára – publikácia ocenená medzi 

najkrajšími knihami Slovennska 2002) – 70. výročie 

14. 7. 1862 *Gustav Klimt, Baumgarten pri Viedni (†6. 2. 1918 Viedeň), rakúsky symbolistický 

maliar, jeden z najvýznamnejších reprezentantov viedenskej secesie, študoval na 

umeleckopriemyselnej škole vo Viedni u F. Laufbergera a J. V. Bergera, v 1883 si s bratom 

Ernstom a F. Matschom otvorili vo Viedni umelecký dekoratérsky ateliér, ich prvou väčšou 

úlohou bola výzdoba dvora v Kunsthistorisches Museum vo Viedni (v 1890 sa podieľal na 

výzdobe schodišťa v tomto múzeu), za nástenné maľby vo viedenskom Burgtheater dostal 

v 1888 cenu od cisára Franza Josefa, v 1894 bol poverený s F. Matschom namaľovať strop 

Veľkej haly Viedenskej univerzity, 3 alegorické fresky Filozofi a, Lekárstvo a Právo však 

boli označené za pornografi cké a ofi ciálne odmietnuté (v máji 1945 zničené ustupujúcimi 

nacistickými vojskami SS), v 1897 patril medzi zakladateľov viedenskej secesie (výzdoba 

exteriéru aj interiéru viedenského Pavilónu secesie), skupiny maliarov búriacich sa proti 

akademickému umeniu príklonom k vysoko dekoratívnemu štýlu podobnému Art Nouveau, 

v 1898 realizoval plagát pre prvú ich výstavu, v 1905 odkúpil od štátu všetky obrazy 

určené pre Viedenskú univerzitu, od 1917 čestný člen Akadémie výtvarných umení vo 

Viedni a Mníchove, dominantnou témou jeho tvorby bola žena, jeho dielo zahŕňa maľby, 

fresky, skice a i., najúspešnejšie diela sú Bozk (1907–08) a séria portrétov elegantných 

Viedenčaniek Fritza Riedler (1906) a Adele Bloch-Bauer (1907), počas 2. svetovej vojny 

Portrét Adele Bloch-Bauer a niekoľko ďalších malieb patriacich tejto rodine skonfi škovali 

nacisti a potom sa dostali do kolekcie Österreichische Galerie vo Viedni, po dlhoročnom 

súdnom spore sa v 2006 napokon vrátili rodine, koncom toho roka Portrét Adele Bloch- 

Bauer predali Neue Galerie v New York City (múzeum nemeckého a rakúskeho umenia) za 

rekordnú cenu 135 mil. dolárov – 150. výročie 

14. 7. 1942 *Javier Solana, vl. menom Francisco Javier Solana Madariaga, Madrid, španielsky 

politik a diplomat, študoval na Colegio del Pilar de Madrid a na Universidad Complutense 

– 155 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

de Madrid (v 1964 získal licenciu z fyziky), 1965–70 na viacerých univerzitách v USA 

(štipendium Fulbrightovej nadácie), v 1971 sa vrátil do Španielska a získal doktorát z fyziky 

na Universidad Autónoma de Madrid, 1973–80 pedagogicky pôsobil na Universidad 

Complutense de Madrid, od 1964 člen španielskej Socialistickej strany, 1977–95 poslanec 

španielskeho parlamentu, 1982–88 minister kultúry, 1988–92 minister školstva a vedy, 

1992–95 minister zahraničných vecí, 1995–99 generálny tajomník NATO, 1999 – 2003 

a 2004–09 generálny tajomník Rady EÚ a vysoký zástupca EÚ pre spoločnú zahraničnú 

a bezpečnostnú politiku, 1999 – 2004 generálny tajomník Západoeurópskej únie, v januári 

2010 mu španielsky kráľ Juan Carlos udelil titul rytiera Radu zlatého rúna (caballero de la 

Orden del Toisón de Oro) – 70.výročie 

15. 7. 1662 anglický kráľ Karol II. podpísal kráľovskú chartu, ktorou ofi ciálne potvrdil spoločnosť 

s názvom Kráľovská spoločnosť v Londýne na prehĺbenie znalostí o prírode (Royal Society 

of London for Improving Natural Knowledge), prvým predsedom sa stal vikomt William 

Brouncker, je to najstaršia národná vedecká spoločnosť (akadémia) na svete s nepretržitou 

existenciou (s myšlienkou na jej založenie prišli 12 vedci na stretnutí 28. 11. 1660 po 

prednáške profesora astronómie Christophera Wrena na Gresham College v Londýne, kde 

sa rozhodli založiť Spoločnosť na štúdium fyzikálno-matematického experimentálneho 

učenia), kráľovská charta stanovila inštitucionálnu štruktúru spoločnosti, aj keď od 

začiatku existovala a dodnes existuje pod kráľovským patronátom, je nezávislá od 

britského štátu, medzi jej členov a zahraničných členov patrili najvýznamnejšie osobnosti 

vedeckého života (Isaac Newton, Charles Darwin, Ernest Rutherford, Albert Einstein, 

Dorothy Hodgkin, Francis Crick, James Watson, Stephen Hawking), dnes má asi 1 500 

členov, vyše 70 z nich sú laureáti Nobelovej ceny – 350. výročie 

15. 7. 1922 *Hana Ponická, Halič (†21. 8. 2007 Banská Bystrica), slovenská prozaička, autorka 

literatúry pre deti, prekladateľka, disidentka, štúdium medicíny na LF Slovenskej univerzity 

v Bratislave (1940–44) nedokončila, aktívna účastníčka SNP, v 1945 ošetrovateľka Červeného 

kríža, 1948–50 žila v Ríme, 1951–53 vedúca redaktorka Výsk. oddelenia zdravotníckej 

osvety, 1954–68 profesionálna spisovateľka, 1968–72 redaktorka Smeny, počas normalizácie 

perzekvovaná, v 1972 zbavená zamestnania, 1977–89 ako disidentka neprestajne sledovaná 

ŠtB, nesmela publikovať, žila v Lukavici, členka slovenskej sekcie Zväzu československých 

spisovateľov (od 1956), v 1956 na zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe 

podporila J. Seiferta a D. Tatarku, požadujúcich väčšiu slobodu umeleckej tvorby 

a kritizujúcich pomery v súvislosti s politickými procesmi, v 1977 signatárka Charty 77, 

v 1977 na zjazde Zväzu slovenských spisovateľov jej nedovolili vystúpiť, no jej príspevok 

s kritikou kultúrnej politiky komunistického režimu, hlavne zákazov publikačnej činnosti 

mnohým spisovateľom, sa dostal do protokolu, pre deti napísala knižky Slávikove husličky 

(1953), Medvedí rok (1955), Halúzky (1955), Zimná rozprávka (1961), veľkej obľúbenosti 

u malých čitateľov sa tešili knižky O Štoplíkovi (1961), O Štoplíkovi, kým do školy nechodil 

(1991) a Ako Štoplík do školy chodil-nechodil (1992), pre dospelých Ábelovský dom (1959, 

spomienková próza), Prísť odísť (1965), Bosými nohami (1968), obdobie svojho disentu 

spracovala v knihe Lukavické zápisky (Toronto 1987, Bratislava 1992; Divadlo Ticho 

a spol. v 2011 premiérovalo v Bratislave hru V. Janouškovej Dych lukavických zápiskov 

/divadlo faktu/ – na motívy jej knihy), M. R. Štefánikovi venovala knihu Milan Rastislav 

Štefánik – hrdina sa vracia (1991), prekladala z maďarčiny, francúzštiny, taliančiny 

a nemčiny manželka básnika Štefana Žáryho – 90. výročie 

16. 7. 1212 v bitke pri Las Navas de Tolosa spojené vojská kresťanských kráľovstiev Kastílie, 

Aragónie, Navarry a Portugalska (vedené Alfonzom VIII. Kastílskym) s pomocou 

pápežských križiackych vojsk (pápež Inocent III. podporoval reconquistu ako nástroj v boji 

kresťanstva s islamom) porazili Maurov (moslimskí Almohádi), čo bol rozhodujúci krok 

reconquisty (zavŕšená v 1492 dobytím Granady, poslednej maurskej provincie, Kastíliou, 

Španielsko sa stalo jednotnou monarchiou) – 800. výročie 

16. 7. 1932 *Oleg Aleksejevič Protopopov, Leningrad, ruský krasokorčuliar, krasokorčuľovaniu 

sa venoval až od 15 rokov, jeho prvou partnerkou bola M. Bogojavlenskaja, od 1954 

– 156 – 

Ľ. Belousovová, v 1958 debutovali na medzinárodnej scéne, s Ľ. Belousovovou (od 1958 

manželia) patrili k najvýznamnejším osobnostiam svetového krasokorčuľovania 60. rokov, 

2-násobní olympijskí víťazi v kategórii športových dvojíc (v 1964 na ZOH v Innsbrucku 

a v 1968 na ZOH v Grenobli), 4-násobní majstri sveta a Európy (1965–68), 2.miesto na 

MS a ME (1962–64), v 1969 2. miesto na ME a 3. miesto na MS, ich krasokorčuľovanie 

charakterizovali klasický štýl, baletné poňatie, perfektná, takmer absolútna synchrónnosť 

pohybu, plynulosť línií, vymysleli a ako prví predviedli viaceré nové prvky, ktoré sa neskôr 

stali súčasťou povinného programu na krasokorčuliarskych súťažiach, zaslúžilí majstri športu 

(1965), keď prestali byť aktívni vo vrcholovom športe, pracovali v Leningradskom balete na 

ľade, v 1979 sa rozhodli ostať v zahraničí a odvtedy žili vo švajčiarskom Gründenwalde, 

v 1995 dostali švajčiarske občianstvo, stali sa profesionálmi a vystupovali aj v americkej 

ľadovej revue, v 1998 dostali Cenu Jacquesa Favarta od Medzinárodnej krasokorčuliarskej 

únie (International Skating Union), 25. 2. 2003 prvýkrát po 24 rokoch navštívili Ruskú 

federáciu – 80. výročie 

16. 7. 1942 *Margaret Smith Court, Albury, Nový Južný Wales, Austrália, austrálska tenistka, jedna 

z najlepších ženských tenistiek všetkých čias, tenis začala hrať ako 8-ročná, v 1963 ako 

prvá austrálska tenistka získala titul v dvojhre vo Wimbledone a v tom istom roku s Ken 

Fletcher vyhrali všetky 4 grandslamové turnaje v miešanej štvorhre, 1966–68 mala 

dvojročnú prestávku, v 1969 vyhrala 3 grandslamové dvojhry a 4 grandslamové miešané 

štvorhry, v 1970 sa stala víťazkou Grand Slamu v dvojhre (ako druhá žena v histórii po 

Maureen Connolly Brinker – v 1953, treťou sa stala Steffi Graf – v 1988): v 1970 porazila 

Kerry Melville Reid vo fi nále Australian Open, Helgu Niessen Masthoff vo fi nále French 

Open, Billie Jean King vo fi nále Wimbledonu a Rosemary Casals vo fi nále US Open, je 

jednou z 3 tenistiek sveta (s Doris Hartovou a Martinou Navrátilovou), ktoré vyhrali všetky 

grandslamové tituly (v dvojhre, ženskej štvorhre a miešanej štvorhre), no je jedinou ženou, 

ktorá vyhrala všetky tieto tituly najmenej dvakrát, v 1975 hrala posledné fi nále grandslamovej 

dvojhry za svoju kariéru na US Open a jej posledným grandslamovým titulom bolo víťazstvo 

v ženskej dvojhre na US Open v tom istom roku, počas svojej vynikajúcej tenisovej kariéry 

vyhrala 24 grandslamových dvojhier (1960–73; rekord), vyhrala 19 grandslamových 

ženských štvorhier a 19 grandslamových miešaných štvorhier – rekord, t. j. dovedna rekord 

62 titulov z grandslamových zápasov (najviac v histórii), 7 ráz prvá vo svetovom rebríčku 

tenistiek (1962, 1963, 1964, 1965, 1969, 1970, 1973), v 1967 Member of the Order of the 

British Empire (MBE), v 1979 uvedená do medzinárodnej tenisovej Siene slávy, v 1993 

uvedená do austrálskej tenisovej Siene slávy, v 2000 dostala Australian Sports Medal, v 2007 

Offi cer of the Order of Australia, v 2003 bol Show Court One v Melbourne Parku (dejisko 

Australian Open) premenovaný na Margaret Court Arena, v 1991 sa venuje pastoračnej 

činnosti – 70. výročie 

17. 7. 1912 †Jules Henri Poincaré, Paríž (*29. 4. 1854 Nancy), francúzsky matematik, fyzik, astronóm 

a fi lozof, považovaný za jedného z posledných univerzálnych matematikov, 1873–75 

študoval matematiku na École Polytechnique v Paríži, potom na Banskej škole v Caen 

(v 1879 získal doktorát), kde potom prednášal, od 1881 pôsobil na parížskej Sorbonne 

(v 1885 profesor, vedúci Katedry matematickej fyziky a počtu pravdepodobnosti), riadil 

parížske observatórium, venoval sa teórii čísel, algebre, topológii, teórii diferenciálnych 

rovníc, matematickej fyzike, nebeskej mechanike, zakladateľ kvalitatívnej dynamiky 

(matematická teória dynamických systémov), zaviedol základné pojmy kombinatorickej 

topológie, podieľal sa na vytvorení špeciálnej teórie relativity, jeho výskumy ovplyvnili 

teóriu diferenciálnych rovníc, matematickú fyziku a teóriu pravdepodobnosti, fi lozof 

matematiky a vedy, zaoberal sa metodológiou vedy (La Science et l’hypothèse, 1902, La 

Valeur de la science, 1905, Science et méthode, 1908), reprezentant konvencionalizmu 

(vedecké pojmy, princípy, zákony a teórie majú charakter konvencie, náš výber medzi 

všetkými možnými konvenciami je usmerňovaný skúsenosťou), člen Francúzskej 

akadémie a ďalších 35 akadémií vied a vedeckých spoločností, pri univerzite v Nancy je 

Archives-Centre d’Études et de Recherche Henri-Poincaré – 100. výročie 

– 157 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

17. 7. 1942 začala sa bitka o Stalingrad (trvala do 2. 2. 1943), jedna z najväčších bitiek 2. svetovej 

vojny, obsadením Stalingradu sa mal prerušiť tok ropy z Kaukazu, Nemci chceli dobyť 

Stalingrad ako symbol pre Rusov (mesto postavené nieslo meno vodcu sovietskeho ľudu), 

23. 8. 1942 začala 6. armáda vrchného veliteľa Friedricha Wilhelma Ernsta Paulusa 

útok, nemecké bombardéry a delostrelectvo menili Stalingrad na rozvaliny, pri náletoch 

zahynulo 40 000 civilistov, v septembri prebiehali dlhé a veľmi ťažké pouličné boje, 

sovietske velenie vydalo rozkaz bojovať do konca a zakázalo ústup, začiatkom októbra 

1942 bol Stalingrad takmer celý v nemeckých rukách (hoci nemecký týždenník opakovane 

informoval o dobytí Stalingradu, obsadiť celé mesto sa Nemcom nikdy nepodarilo), ťažké 

boje maximálne vyčerpali obe strany, začiatkom novembra sa začala zima ( - 30 °C), 

Paulusovej armáde dochádzala munícia, potraviny i teplé oblečenie, 19. – 20. 11. 1942 

Sovieti začali silný protiútok zo severu a juhu (vojská Juhozápadného frontu generála 

Vatutina, Donského frontu generála Rokossovského a Stalingradského frontu generála 

Jeremenka), po 4 dňoch (23. 11. 1942) uzavreli obkľúčenie Stalingradu a tak izolovali 

250 000 – 300 000 vojakov Wehrmachtu v stalingradskom kotle, Hitler vymenoval Ericha 

von Mansteina za veliteľa novovzniknutej skupiny armád Don, ktorá mala preraziť 

sovietske obkľúčenie, 8. 1. 1943 ponúkla Červená armáda Nemcom kapituláciu, no Hitler 

to zamietol, 10. 1. 1943 sa začal záverečný sovietsky útok, 31. 1. 1943 Paulusovi doručili 

telegram o povýšení na poľného maršala (Hitler dúfal, že sa nevzdá a radšej si zvolí smrť), 

Paulus napriek tomu v ten istý deň kapituloval a dal sa zajať s celým armádnym štábom 

(neskôr vvpovedal na norimberskom procese ako svedok obžaloby), 2. 2. 1943 kapituloval 

zvyšok jeho armády (91 000 vojakov), Rusi považujú bitku o Stalingrad za najväčšiu 

bitku Veľkej vlasteneckej vojny, zastavila nemecký postup (od porážky v Stalingrade 

boli Nemci už len v defenzíve) a zvrátila situáciu v prospech spojencov, skončil sa mýtus 

nemeckej neporaziteľnosti, v 1945 Stalingrad dostal čestný názov Mesto hrdina, v 1967 

odhalili pamätník Matka vlasť volá na Mamajevovej mohyle, Stalingradská bitka sa stala 

námetom viacerých ruských hraných i dokumentárnych fi lmov a fi lm o nej nakrútil aj 

režisér Jean-Jacques Annaud s názvom Nepriateľ pred bránami – 70. výročie 

17. 7. 1992 poslanci Slovenskej národnej rady prijali Deklaráciu o zvrchovanosti SR (zo 147 

poslancov 113 bolo za, 24 proti a 10 sa zdržali hlasovania), ktorú podpísali 2 najvyšší 

predstavitelia – Ivan Gašparovič, predseda SNR, a Vladimír Mečiar, predseda vlády 

SR, v ten istý deň Václav Havel oznámil, že 20. 7. 1992 (pondelok) abdikuje z funkcie 

prezidenta ČSFR – 20. výročie 

18. 7. 1982 †Roman Osipovič Jakobson, Boston, Massachusetts (*23. 10. 1896 Moskva), ruskoamerický 

lingvista, spoluzakladateľ a významný reprezentant štrukturalizmu, patrí medzi 

najvýraznejších predstaviteľov lingvistiky 20. stor., inšpirovaný dielom švajčiarskeho 

lingvistu Ferdinanda de Saussure (štrukturalista), 1914–18 študoval na Historicko-fi lolo gickej 

fakulte Moskovskej univerzity, v 1915 iniciátor, spoluzakladateľ a prvý predseda Moskovského 

lingvistického krúžku, pred 2. svetovou vojnou žil v Československu (1920–39), 

1920–28 tlačový referent sovietskeho zastupiteľstva v Prahe, potom sa venoval výlučne 

vedeckej činnosti, intenzívne sa zaoberal staršou českou literatúrou, venoval sa štúdiu 

slovanskej poézie a folklóru, patril medzi zakladateľov Pražského lingvistického krúžku 

(1926), 1927–39 jeho podpredseda, patril spolu s Mathesiom, Trubeckým a Mukařovským 

k jeho najaktívnejším členom, 1933–39 profesor ruskej fi lológie na Masarykovej univerzite 

v Brne (v seminári pre slovanskú fi lológiu v odd. ruskej fi lológie a potom v odd. starej 

českej literatúry), na začiatku 2. svetovej vojny sa cez Dánsko a Nórsko dostal do 

Švédska a napokon do New Yorku, 1941–46 učil na The New School, na École libre des 

hautes études (frankofónna exilová univerzita) spolupracoval s Claudom Lévi-Straussom 

(kľúčový predstaviteľ štrukturalizmu) a J. Maritainom, 1947–49 profesor na Columbia 

University v New Yorku, 1949–67 profesor slovanských jazykov a literatúry na Harvad 

University a zároveň 1957–67 profesor všeobecnej lingvistiky na Massachusetts Institute 

of Technology (MIT), od 1967 emeritný profesor, venoval sa fonológii (tvorca binaristickej 

fonologickej teórie dištinktívnych príznakov a vypracoval teóriu verša), štrukturálnej 

poetike, sémiotike a všeobecnej lingvistike, otázkam komunikácie, zakladateľ komunikačnej 

– 158 – 

teórie jazyka (v každom jazykovom prejave je prítomných 6 zložiek komunikácie: 

kontext, vlastná výpoveď – text, hovoriaci, adresát, komunikačný kanál a kód), autor 

významných prác (Základy českého verše, 1929, Projet de terminologie phonologique 

standardisée, 1931, Z fonologie spisovné slovenštiny, 1931, Prinzipien der historischen 

Phonologie, 1931, Fonéma, 1933, Preliminaries to Speech Analysis, 1952 – s G. Fantom 

a M. Hallom, Fundamentals of Language, 1956 – s M. Hallom, Phonology and Phonetics, 

1956 – s M. Hallom, Linguistics and Communication Theory, 1961, Phonological Studies, 

1971 a i.), u nás vyšiel výber z jeho diela pod názvom Lingvistická poetika (1991), v 1968 

Dr. h. c. Karlovej univerzity aj brnianskej univerzity – 30. výročie 

19. 7. 1932 *Rudolf Fila, Příbram, slovenský maliar, grafi k a ilustrátor, esejista, pochádzajúci z Čiech, 

od 60. rokov patrí medzi najvýznamnejšie postavy nášho výtvarného umenia, absolvoval 

Školu umeleckého priemyslu v Brne (u prof. Bohdana Lacinu), 1952–58 študoval na VŠVU 

v Bratislave (u prof. J. Mudrocha), 30 rokov pedagogicky pôsobil na SŠUP v Bratislave 

(1960–90, vyučoval kresbu, fi gurálne štúdie a výtvarnú problematiku aranžérstva 

a výstavníctva) a 1990–92 viedol ateliér voľnej maľby na VŠVU v Bratislave, odvtedy sa plne 

venuje maľbe, v 60. rokoch bol významným predstaviteľom abstraktnej maľby (abstraktná 

štrukturálna maľba), od 70. rokov maľoval konkrétne motívy vychádzajúce z dejín umenia 

a z fotografi í detailov ľudského tela (tzv. Telovky – zväčšený detail ženského tela; „Telo je 

nevyčerpateľné, jeho motív sa vyskytuje už od praveku. A keďže som chlap, ide mi výlučne 

o ženské telo. Stále pracujem s výrezmi, manipulujem s detailom, hľadám nové spôsoby, 

akými ho predstavím a ako do neho potom výtvarne vstúpim. Je to nekonečná variabilita.“), 

tvoril tiež cykly frotáží a asambláží a nefi guratívne ilustrácie poézie, realizuje premaľby, 

interpretácie vlastných alebo cudzích predlôh, umeleckých diel, čím ich mení na nové, 

originálne diela (komentuje), počas normalizácie sa stal na takmer 2 desaťročia nežiaducim 

umelcom, vylúčeným z výstavného diania – jeden z hlavných reprezentantov alternatívnej 

scény, prvý raz samostatne vystavoval v 1962 v Bratislave, vystavoval v zahraničí (v 1989 

mal retrospektívne výstavy v Glasgowe, Portsmouthe a Londýne, 1992–94 jeho diela prešli 

Európou s putovnou výstavou Détente spolu s dielami jeho priateľa, rakúskeho maliara 

Arnulfa Rainera – Miláno, Varšava, Budapešť, Ľubľana, Viedeň; nasledovali samostatné 

výstavy vo Viedni, Budapešti, Ulme, Londýne, Novare a v Paríži), jeho diela sú zastúpené 

v SNG i v zahraničí (Národná galéria v Prahe, Moravská galéria v Brne, Múzeum 20. storočia 

vo Viedni, múzeum v Ulme, v stálych expozíciách Credit Suisse Art Collection v Londýne 

a Institute of Contemporary Arts v Londýne, galérie v Paríži, Novare, v Houstone a i.), vydal 

publikácie Analýza výstavby výtvarného diela (1979), Výtvarná príprava pre 1. a 2. ročník 

umeleckopriemyselnej školy (spoluautor), Načo nám je umenie (1991), za knihu Cestou 

(2003, eseje, prednášky, články, recenzie, prejavy na vernisážach a rozhovory z 1965 – 2002) 

dostal prestížnu Cenu Dominika Tatarku za rok 2003, v 2005 vyšla kniha Rudolf Fila, Dorota 

Filová – Premeny. Kópie, citácie, premaľby, nositeľ Ceny Martina Benku, v 2006 dostal 

Cenu ministra kultúry za celoživotné dielo, vo vydavateľstve Slovart vyšla v 1997 jeho 

monografi a od Juraja Mojžiša s názvom Rudolf Fila a v 2007 kniha Petra Michaloviča Fila 

interpretatio Klimt, manžel maliarky a reštaurátorky Doroty Filovej – 80. výročie 

19. 7. 1952 (do 3. 8.) vo fínskych Helsinkách sa konali letné olympijské hry, prvýkrát sa na OH zúčastnili 

Izrael a ZSSR (počnúc touto olympiádou sa začalo dlhoročné súperenie o najúspešnejšiu 

krajinu medzi športovcami USA a ZSSR), čs. reprezentanti získali 7 zlatých medailí, 

3 strieborné a 3 bronzové medaily, skutočnou hviezdou olympiády sa stal legendárny český 

atlét, vytrvalostný bežec Emil Zátopek, ktorý zvíťazil v 3 vytrvalostných disciplínach (5 km, 

10 km a maratón, pričom vo všetkých disciplínach zároveň vytvoril olympijský rekord, čo 

je dodnes unikátny výkon v olympijskej histórii), jeho žena Dana získala zlatú medailu 

v hode oštepom, slovenský pästiar Ján Zachara získal zlatú medailu vo váhovej kategórii 

do 57 kg – 60. výročie 

20. 7. 1587 (alebo 22. 7.) †Zachariáš Mošovský, pôv. Rohožník, Viedeň (*asi 12. 5. 1542 Považany- 

-Mošovce), humanistický vzdelanec, cirkevný hodnostár, v 1562 nitriansky kanonik, 

v 1573 biskupský vikár a trenčiansky archidiakon, v 1574 titulárny tininský biskup 

– 159 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a kráľovský radca, v 1578 pilišský a ludanický opát a vacovský biskup, 1582–86 nitriansky 

biskup a župan Nitrianskej stolice, dal renesančne upraviť Nitriansky hrad, spolupôsobil 

v rôznych právnych sporoch, na tieto účely zozbieral zachované a platné zákony, dekréty 

a ustanovenia a právnické rkp., z ktorých zostavil právnickú zbierku Decreta, constitutiones 

et articuli regum inclyti regni Ungariae (1584, začlenil do nej aj životopisy uhorských kráľov 

a nitrianskych biskupov, ktoré sám napísal), ktorá sa stala základom ofi ciálnej uhorskej 

zbierky zákonov Corpus iuris Hungarici a slúžila na potreby uhorskej právnej praxe poldruha 

storočia (vydanie zbierky zabezpečil a index zostavil biskup Mikuláš Telegdi – uvádzaný 

v staršej literatúre i ako spoluautor), pripravil na vydanie štatúty slobodných a banských 

kráľovských miest, jeho knižnica (asi 900 zv. kníh a rkp.) sa od jeho dedičov dostala do 

jezuitskej a františkánskej knižnice v Bratislave – 425. výročie 

20. 7. 1937 †Guglielmo Marchese Marconi, Rím (*25. 4. 1874 Bologna), taliansky fyzik, vynálezca, 

podnikateľ, študoval súkromne v Bologni, 1885–86 vo fl orentskom Istituto Cavallero, neskôr 

fyziku v Livorne, venoval sa problému využitia elektromagnetických vĺn, v 1895 uskutočnil 

sériu laboratórnych experimentov v Pontecchiu, úspešne sa mu podarilo preniesť bezdrôtový 

signál na vzdialenosť 2,4 km, v 1896 preniesol svoje zariadenie do Anglicka, v 1897 dostal 

prvý patent na bezdrôtový telegraf a v júli 1897 založil v Londýne Wireless Telegraph and 

Signal Company Ltd. (v 1900 premenovaná na The Marconi Wireless Telegraph Company, 

Ltd.), v 1897 uskutočnil sériu demonštrácií pri La Spezii v Taliansku pre taliansku vládu 

(bezdrôtové signály prenesené na vzdialenosť 12 míľ), v 1899 zriadil bezdrôtové spojenie 

medzi Francúzskom a Anglickom (South Foreland, Anglicko – Wimereux, Francúzsko, 

vzdialenosť 50 km), v 1900 založil Marconi International Marine Communication 

Company, Ltd. (spoločnosť poskytovala služby medzi loďami a pozemnými stanicami), 

svetový úspech dosiahol 12. 12. 1901, keď bol prenesený signál z Poldhu v Cornwalle do 

St. John v Newfoundlande (rádiotelegrafi cky spojil Anglicko s USA – prvý transatlantický 

prenos vyvolal obrovskú senzáciu), v ďalších rokoch si udržal veľký vplyv na ďalší 

vývoj bezdrôtovej telegrafi e, od 1902 patentoval ďalšie vynálezy (magnetický detektor, 

1902, duplexnú rádiotelegrafi u, 1903, rotačné iskriče, 1904, vodorovnú smerovú anténu, 

1905, sústavu tónových iskier, 1912, krátkovlnnú smerovú telegrafi u, 1916–22), v 1909 

dostal Nobelovu cenu za fyziku spolu s K. F. Braunom za prínos vo vývoji bezdrôtovej 

telegrafi e, v septembri 1918 vyslal prvú rádiovú správu z Anglicka do Austrálie, v 1924 

jeho spoločnosť dostala zmluvu od poštového úradu na zriadenie krátkovlnného spojenia 

medzi Anglickom a krajinami britského Commonwealthu, 12. 2. 1931 začal vysielať ním 

skonštruovaný vysielač Vatikán (Radio Vaticana, vyrobil ho pre pápeža Pia XI.), v 1932 

zriadil prvú krátkovlnnú rádiotelefónnu linku medzi Vatikánom a letným sídlom pápeža 

v Castel Gandolfo, v 1914 sa stal senátorom v talianskom Senáte, počas 1. svetovej vojny 

slúžil v talianskej armáde (v 1916 prešiel k námorníctvu), po vojne bol delegátom na 

Parížskej mierovej konferencii, v 1923 vstúpil do talianskej fašistickej strany, v 1930 ho 

Benito Mussolini vymenoval za prezidenta talianskej Kráľovskej akadémie a stal sa členom 

fašistickej Veľkej rady, nositeľ mnohých vyznamenaní (britské: Albertova medaila od Royal 

Society of Arts, Medaila Johna Fritza, Kelvinova medaila, Honorary Knight Grand Cross 

of the Royal Victorian Order v Anglicku, 1914; talianske: Medaglia Matteucci od Società 

Italiana delle Scienze, 1901, Grande uffi ciale dell’Ordine dei Santi Maurizio e Lazzaro, 

v 1902 mu udelil Grand Cross of the Order of the Crown of Italy, Cavaliere dell’Ordine 

Civile di Savoia, 1905, Cavaliere al Merito del Lavoro, Croce al merito di guerra, Medaglia 

commemorativa dell‘Unità d’Italia, Medaglia commemorativa italiana della vittoria; IEEE 

Medal of Honor, 1920) a čestných doktorátov univerzít v Bologni, Oxforde a Cambridgei, 

v 1943 americký Najvyšší federálny súd rad jeho patentov zrušil (s tým, že sú v podstate 

obsiahnuté v patentoch, ktoré takmer 10 rokov pred ním získal Nikola Tesla) – 75. výročie 

21. 7. 1922 †Prof. Eugen Vadas-Vlkolinský, Budapešť (*2. 4. 1857 Felső Hámor, Maďarsko), lesný 

inžinier, lesnícky odborník, priekopník organizovaného lesníckeho výskumu, profesor 

banskoštiavnickej Baníckej a lesníckej akadémie, 1874–78 študoval na lesníckom odbore 

Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, 1878–86 pôsobil na rôznych miestach 

na lesných správach, 1886–91 riaditeľ odbornej horárskej školy vo Vadászerdő (Rumunsko), 

– 160 – 

1891 – 1919 pôsobil na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (od 1894 profesor) 

ako vedúci katedry pestovania a ochrany lesov, 1908–10 jej rektor a 1910–12 prorektor 

(od 1904 názov Vysoká škola banícka a lesnícka), súčasne 1898 – 1914 správca Ústrednej 

lesníckej výskumnej stanice pri akadémii (v 1897 jej zakladateľ; na študijných cestách sa 

zoznámil s organizáciou lesníckeho výskumu v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku, potom 

navrhol zriadiť ústrednú výskumnú stanicu pri akadémii a vonkajšie výskumné stanice pri 

4 horárskych školách v Uhorsku – v Liptovskom Hrádku, Vadászerdő, Görgényszentimre 

a Királyhalom, ktoré podliehali banskoštiavnickej výskumnej stanici, v 1906 sa osamostatnila 

od akadémie; výskum sa zameriaval na pestovanie, ochranu a hospodárske úpravy lesa, ako aj 

problematiku introdukcie cudzokrajných drevín), venoval sa aj botanickému, zoologickému 

a entomologickému výskumu (údaje o nálezoch niektorých druhov hmyzu v okolí 

Banskej Štiavnice), autor dejín banskoštiavnickej lesníckej akadémie (A selmecbányai 

m. kir. erdőakadémia története és ismertetője, 1896), učebníc lesníckej botaniky, 

pestovania lesov, zoológie a rybárstva, účastník na zakladajúcom kongrese a 1910–14 

predseda International Union of Forest Research Organizations (IUFRO, Medzinárodný 

zväz lesníckych výskumných organizácií) – 90. výročie 

21. 7. 1932 *Prof. ThDr. Igor Kišš, Uhrovec, slovenský ev. teológ a fi lozof, študoval teológiu 

na ev. fakulte v Bratislave (abs. v 1956), pôsobil ako ev. a. v. farár v Bzinciach pod 

Javorinou, v Petržalke, v Šahách a vo Veľkých Levároch, 1980–87 docent na Slovenskej 

ev. bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, v 1987 vylúčený z fakulty, v 1989 znova povolaný 

na fakultu, jej profesor a 1997 – 2003 dekan (od 2006 na dôchodku), 1997 – 2006 prednášal 

etiku, autor koncepcie ev. bilingválnych (slovensko-anglických) gymnázií na Slovensku 

(založené v Bratislave, Tisovci a Košiciach), venoval sa otázkam morálnej teológie 

a fi lozofi e, etike, dogmatike (Sociálna etika, 1997, 2. rozšírené vyd. 2006, Dogmatika, 

2000), odborník na Luthera, člen medzinárodného kongresu znalcov Luthera, člen európskej 

vedeckej spoločnosti protestantských a rímskokatolíckych profesorov etiky Societas ethica, 

nositeľ rakúskeho štátneho vyznamenania Čestný kríž 1. triedy za vedu a umenie, ktoré mu 

v 2004 udelil prezident Thomas Klestil – 80. výročie 

23. 7. 1952 skupina Slobodných dôstojníkov na čele s Muhammadom Nagíbom a Gamal Abd an- 

-Násirom (budúci egyptský prezident, jedna z vedúcich osobností hnutia nezúčastnených 

krajín a významný exponent myšlienky jednoty arabských štátov) uskutočnila v Egypte 

vojenský štátny prevrat, kráľ Faruk bol donútený abdikovať a ujsť do exilu, 18. 6. 1953 

bola vyhlásená Egyptská republika – 60. výročie 

24. 7. 1922 Rada Spoločnosti národov ofi ciálne schválila britský mandát nad Palestínou a francúzsky 

mandát nad Sýriou a Libanonom, oba mandáty vstúpili do platnosti 29. 9. 1922, francúzsky 

mandát nad Sýriou a Libanonom trval do 1943, britský mandát nad Palestínou trval do 

1948, keď vznikol štát Izrael – 90. výročie 

24. 7. 1952 *Gus Van Sant, vl. menom Gus Greene Van Sant, Louisville, Kentucky, americký 

fi lmový režisér, scenárista (viacerých svojich fi lmov), producent a herec, spisovateľ, 

hudobník (účinkoval v skupine Destroy All Blondes; vydal 2 sólové albumy Gus Van Sant, 

1985, 18 Songs About Golf, 1997) a fotograf (kniha fotografi í 108 Portraits, 1992), jeden 

z najosobitejších reprezentantov nezávislého fi lmu, venuje sa gay tematike a problematickým 

neprispôsobivým mladistvým, absolvoval štúdium na Rhode Island School of Design, 

v začiatkoch nakrúcal reklamy a videoklipy, pozornosť vzbudil už nízkorozpočtovou 

čierno-bielou snímkou Mala Noche (1985), v ktorej sa venoval téme homosexuálov, 

potom nakrútil fi lmy Flákač/Narkomani (Drugstore Cowboy, 1989, s Mattom Dillonom, 

o mladistvých narkomanoch), Moje súkromné Idaho (1991, nominovaný na Zlatého leva na 

MFF v Benátkach, úlohy 2 prostitútov stvárnili Keanu Reeves a River Phoenix), komédiu 

Even Cowgirls Get the Blues (1993, s U. Thurman), thriller Zomrieť pre (To Die For, 1995, 

s Nicole Kidmanovou a Mattom Dillonom), Dobrý Will Hunting (1997, s Mattom Damonom 

a Robinom Williamsom, fi lm mal 7 nominácií na Oscara, získal 2 Oscarov: najlepší herec 

vo vedľajšej úlohe – Robin Williams, najlepší scenár – Matt Damon a Ben Affl eck, ako 

aj množstvo ďalších cien a nominácií), remake Hitchcockovho Psycho (1998), Osudové 

– 161 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

stretnutie (Finding Forrester, 2000, so Seanom Connerym), „trilógiu smrti“: Gerry (2002), 

Slon (Elephant, 2003, Zlatá palma a Cena za najlepšiu réžiu na MFF v Cannes, o masakre 

v škole) a Posledné dni (Last Days, 2005, inšpirovaný životom Kurta Cobaina z kapely 

Nirvana), poviedku Le Marais v poviedkovom fi lme Paríž, milujem ťa (Paris, je t’aime!, 

2006), Paranoid Park (2007, o vražde v oregonskom skateparku, portrét „grunge generácie“, 

zvláštna cena na MFF v Cannes), Milk (2009, so Seanom Pennom a Joshom Brolinom, 

fi lm mal 6 nominácií na Oscara vrátane za najlepšiu réžiu, získal 2 Oscarov: najlepší herec 

v hlavnej úlohe – Sean Penn, najlepší scenár – Dustin Lance Black), v 1997 vydal svoj prvý 

román Pink, ktorý venoval, tak ako aj fi lm Even Cowgirls Get the Blues (1993) hercovi 

Riverovi Phoenixovi, ktorý zomrel vo veku 23 rokov na predávkovanie drogami (nestihol 

s ním už nakrútiť zamýšľaný fi lm o Andym Warholovi), učil v Northwest Film Center 

v Portlande, nakrúcal aj experimentálne trojminútové fi lmy (My New Friend, 1987, Five 

Ways to Kill Yourself, 1987, Ken Death Gets Out of Jail, 1988, Thanksgiving Prayer, 1991), 

v 1992 dostal cenu od American Civil Liberties Union v štáte Oregon za odvahu a tvorivé 

príležitosti na slobodu prejavu – 60. výročie 

26. 7. 1922 *Albert Marenčin, Bystré nad Topľou, slovenský spisovateľ, esejista a prekladateľ, 

1941–45 študoval na FF Slovenskej univerzity v Bratislave, 1945–47 na FF parížskej 

Sorbonny, 1946–47 na vysokej fi lmovej škole v Paríži, 1945–48 zahraničný spravodajca 

Národnej obrody a zároveň redaktor vysielania franc. rozhlasu pre ČSR, 1949–72 lektor, 

dramaturg, scenárista a hlavný dramaturg Čs. štátneho fi lmu v Bratislave (z politických 

dôvodov prepustený), 1972–87 pracoval v SNG v Bratislave, po 1990 pedagogicky pôsobil 

na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, počas normalizácie perzekvovaný, 

mal zákaz publikovať, jeho práce vychádzali v zahraničí alebo v samizdate (Davidovým 

prakom, Nikdy, Návraty na Muráň), u nás až po 1989 (Ako som sa stretol s niektorými 

pozoruhodnými ľuďmi, 1993, Nikdy, 1996, Návraty na Muráň, 1996), v 2006 vydal knihu 

Laterna Magika. La laterne magique (výber surrealistických a patafyzických básnických 

textov), v 2007 knihu Dezertéri alebo ľudský faktor (autobiografi cká kniha o udalostiach 

prvých dní SNP), autor fi lmových scenárov (Zemianska česť, Prerušená pieseň, Polnočná 

omša, Prípad Barnabáš Kos), prekladá z francúzštiny (A. Jarry: Tatko Ubu, Skutky a názory 

doktora Faustrolla, patafyzika, J. Cocteau, A, Camus, A. Breton, markíz de Sade, P. Valéry, 

E. Ionesco, J. Derrida, J. Ferry, A. Césaire; scenáre J. L. Godarda, A. Resnaisa, F. Truffauta), 

tvoril surrealistické koláže, prezident multikultúrneho projektu Cap à l´est (Smerovanie 

na východ), člen Patafyzického kolégia v Paríži ako Regent ubudoxológie pre Slovensko 

a priľahlé oblasti (od 1965), člen surrealistickej skupiny v Československu (od 1971), je 

nositeľom Radu Veľkého Bachora (L’Ordre de la Grande Gidouille) za preklad A. Jarryho: 

Kráľ Ubu, francúzskeho štátneho vyznamenania Rytiersky rad za umenie a literatúru 

(Chevalier de l’Ordre des Arts des Lettres) a Rytierskeho radu za zásluhy (Chevalier de 

l’Ordre du Merite), Pribinovho kríža I. triedy za celoživotné dielo v oblasti modernej 

slovenskej literatúry (2002), otec vydavateľa Alberta Marenčina a fotografa Martina 

Marenčina, starý otec sinológa Alberta Marenčina – 90. výročie 

26. 7. 1942 *JUDr. Vladimír Mečiar, Zvolen, slovenský právnik, politik HZDS, absolvoval štúdium 

na Práv. fakulte UK v Bratislave (1974), po Nežnej revolúcii 1989 sa ako člen VPN stal 

ministrom vnútra a životného prostredia SR (1990), 1990–92 poslanec FZ ČSFR (za VPN), 

v 1991 založil HZDS (doteraz jeho predseda), v 1992 poslanec SNR (za HZDS), 1990–91, 

1992–94 a 1994–98 predseda vlády SR, po voľbách v 1998 nebol schopný zostaviť novú 

vládu, v 1994, 2002–06 a 2006–10 poslanec NR SR, v priebehu 1992 bol s V. Klausom 

hlavným aktérom rozdelenia ČSFR na 2 samostatné štáty, obdobie jeho tretej vlády 

charakterizovalo výrazné zhoršenie zahraničnopolitického postavenia SR (demarše EÚ, 

Rezolúcia Európskeho parlamentu) a krajina bola napokon vyradená z prvej vlny integrácie 

do euroatlantických štruktúr, jeho autoritatívne spôsoby riadenia HZDS zásadne prispeli 

k tomu, že hnutie postupne opustili všetci jeho významnejší reprezentanti, 2 razy neúspešne 

kandidoval na post prezidenta (1999, 2004), po voľbách v 2010 sa jeho strana (HZDS) 

nedostala do parlamentu, otázka jeho amnestií dodnes nie je politicky doriešená – 70. výročie 

– 162 – 

26. 7. 1952 †Eva Perónová, vl. menom María Eva Duarte de Perón, nazývaná aj Evita, Buenos Aires 

(*7. 5. 1919 Los Toldos), argentínska politička, pôvodne speváčka a herečka, v januári 1935 

prišla do Buenos Aires, kde si zarábala ako divadelná herečka a speváčka v kabaretoch, 

modelka, neskôr rozhlasová herečka, manželka argentínskeho prezidenta, diktátora Juana 

Dominga Peróna (zosobášili sa v 1945), významne ho podporovala v jeho prvej prezidentskej 

kampani v 1946, 1946–52 viedla ministerstvo práce a sociálnej starostlivosti i zdravotníctva, 

významne zasahovala do politiky v prospech svojho manžela a jeho Justicialistickej strany 

(1947–1952 predsedníčka ženského krídla strany), so svojím Združením za volebné právo 

žien viedla kampaň za volebné právo žien, ktoré v 1947 napokon uzákonili (vo voľbách 

v 1951 – prvýkrát s účasťou žien – jej manžel druhý raz zvolený za prezidenta, v septembri 

1955 zvrhnutý vojenským prevratom), vďaka svojmu šarmu silne pôsobila na masy, stala 

sa neofi ciálnou politickou vodkyňou, podporovanou chudobnými vrstvami obyvateľstva, 

získala silný vplyv v masmédiách i v odborovom hnutí, 1948–52 viedla svoju charitatívnu 

nadáciu (podporovala vznik nemocníc, škôl, obchodov pre chudobných, domovov pre starých 

ľudí), v 1952 jej kongres udelil titul duchovná vodkyňa národa, vydala memoáre Zmysel 

môjho života, zomrela ako 33-ročná na rakovinu, v Buenos Aires má viacero monumentov, 

najnovšie v júli 2011 odhalený portrét na fasáde ňou spravovaného ministerstva, jej osudy 

inšpirovali svetoznámy broadwayský muzikál Evita Tima Ricea a Andrewa Lloyda Webera 

(1979) i jeho fi lmovú verziu, životopisný muzikál Evita (réžia Alan Parker, hudba Andrew 

Lloyd Weber) s americkou speváčkou Madonnou v titulnej úlohe – 60. výročie 

28. 7. 1887 *Marcel Duchamp, Blainville (†2. 10. 1968 Neuilly-sur-Seine), francúzsky maliar, patrí 

k vedúcim osobnostiam maliarstva 20. storočia, výrazný avantgardný umelec, hlásateľ 

antiumenia, 1904–05 študoval na Académie Julian v Paríži, kreslil hlavne karikatúry pre 

časopisy, od 1905 pracoval v tlačiarenskej dielni v Rouen, kde sa učil rôzne grafi cké techniky, 

čoskoro sa vrátil do Paríža, kde vystavoval obrazy ovplyvnené postimpresionizmom, 

fauvizmom a kubizmom, spriatelil sa s básnikom Guillaumom Apollinairom a Francisom 

Picabiom, po senzácii, ktorú vyvolal, keď obraz Akt zostupujúci zo schodov (1912) dal 

na Salon des Indépendants vo februári 1912, komisia ho odmietla vystaviť, v 1913 ho 

vystavil na newyorskej výstave Armory Show, potom namaľoval ešte niekoľko obrazov, 

v júni 1915 prišiel do New Yorku, kde sa preslávil inštaláciami a objektmi ready-made / 

hotové predmety – bežný predmet, ktorý umelec povýši na umelecký len svojím výberom/ 

(Fontána – prevrátený a podpísaný pisoár, v 1917 ho poslal na prvú výstavu Society of 

Independent Artists, hoci bol zakladajúcim členom spoločnosti, podpísal ho pseudonymom 

R. Mutt, a tak bol odmietnutý a on na protest odišiel zo spoločnosti; v 1919 vytvoril paródiu 

Mony Lisy – s fúzkami a kozou briadkou), ktorými provokoval a boril hranice medzi 

umeleckými dielami a predmetmi bežného každodenného života, no mali veľký ohlas 

v intelektuálnych kruhoch a medzi umelcami a umeleckými kritikmi, v New Yorku sa zapojil 

do dadaistického hnutia, 1915–23 pracoval na diele Veľké sklo, od 1935 mal úzke vzťahy 

so surrealistami a pomáhal Bretonovi organizovať surrealistické výstavy (1935–59), po 

nacistickej okupácii Francúzska prepašoval svoje materiály cez hranice a dostal ich do New 

Yorku, kde sa pripojil k surrealistom A. Bretonovi, M. Ernstovi a Y. Tanguyovi, zapojil sa do 

organizovania surrealistickej výstavy v New Yorku koncom 1942, počas vojny vystavil Veľké 

sklo v Museum of Modern Art v New Yorku, 1946–66 pracoval na svojom poslednom diele 

Etant Donnés (dnes vo Philadelphia Museum of Art), v 60. rokoch ovplyvnil nastupujúcu 

generáciu amerických umelcov, dostalo sa mu uznania v celom svete, v Amerike aj Európe 

sa realizovali jeho retrospektívne výstavy, vášnivý hráč šachu, účastník medzinárodných 

šachových turnajov (vytvoril aj vlastné šachové fi gúrky), v 1955 dostal americké občianstvo, 

brat sochára Raymonda Duchamp-Villona, maliara a grafi ka Jacquesa Villona a maliarky 

Suzanne Duchamp-Crotti – 125. výročie 

28. 7. 1942 *Mgr. art. Peter Homolka, Bratislava (†18. 8. 2004 Bratislava), slovenský tanečník 

a tanečný pedagóg, kultúrno-osvetový pracovník, absolvoval štúdium pedagogiky tanca 

na VŠMU v Bratislave, 1959–65 tancoval v SĽUK-u, 1965–73 a 1978–82 v Lúčnici (od 

1967 aj pedagóg a asistent choreografa), spolupracoval tiež s folklórnymí súbormi Gymnik, 

Dimitrovec (pedagóg tanca) a Devín, 1969–79 pracoval na ministerstve kultúry (hudobná 

– 163 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a tanečná záujmová činnosť), 1982 – 2004 metodik a odborný pracovník pre folklór 

v Osvetovom ústave, resp. Národnom osvetovom centre, dlhoročne sa významne podieľal 

na príprave a organizovaní Folklórneho festivalu Východná (tajomník festivalu, člen výboru 

a programového štábu), 1984–96 čs. a slovenský delegát v CIOFF pri UNESCO (Conseil 

international des organizations de festivals de folklore et d´arts traditionnels ), autor štúdií 

a metodických materiálov (Metodika klasického tanca) – 70. výročie 

30. 7. 1912 *Viliam Žingor, Bystrička (†18. 12. 1950 Bratislava – popravený), slovenský protifašistický 

bojovník, povstalecký partizánsky veliteľ, 1922–30 študoval na gymnáziu v Martine, 1930–31 

v Brne (Vysoká škola zemědělská), 1937–39 úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice, 

1939–42 účtovník, 1943–45 v ilegalite, počas SNP veliteľ slovenského oddielu 1. čs. 

partizánskej brigády gen. M.R. Štefánika v Turci, potom veliteľ 2. čs. partizánskej brigády 

gen. M. R. Štefánika (operovala hlavne v Malej Fatre a Rajeckej doline), zúčastnil sa s ňou 

na oslobodení Martina a Vrútok, 1945–47 zástupca náčelníka ZNB pre stredné Slovensko, 

1947–48 správca štátnych veľkostatkov v bratislavskej Petržalke, od 1948 perzekvovaný, 

pracoval ako robotník na rôznych miestach, 1945–46 generálny tajomník a 1946–47 

úradujúci predseda Zväzu slovenských partizánov (v 1947 sa vzdal funkcie), 1945–47 člen 

KSS a poslanec SNR za KSS (v júli 1947 vystúpil zo strany pre nesúhlas s jej politikou), 

27. 11.1949 zatknutý, 8. 12. 1949 eskortovaný do Prahy, väznený, v septembri 1950 

prevezený do Leopoldova, 19. – 21. 10. 1950 vo vykonštruovanom procese v Bratislave 

(skupina Viliama Žingora) obvinený z velezrady a vyzvedačstva, do kampane proti nemu 

sa vtedy zapojili viacerí publicisti (L. Mňačko: Proces proti velezradným fabrikantom 

a zapredancom. Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom), odsúdený na smrť, 

v decembri popravený, v apríli 1968 rehabilitačný súd v Banskej Bystrici dokázal nevinu 

odsúdených, ale rehabilitáciu zabrzdil nástup normalizácie, občiansky i politicky očistený 

až po novembri 1989, v 1945 vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, v 1947 Radom SNP 

I. triedy, československými a sovietskymi vojnovými vyznamenaniami, v 1990 generálmajor 

in memoriam, M. Varsík a F. Bartko nakrútili fi lm Posledná noc Viliama Žingora (STV 

Bratislava, 1991), P. Dvořák vydal knihu Kto zabil Viliama Žingora (1994), v 2009 Ústav 

pamäti národa vydal publikáciu Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. 

(ed. R. Letz, P. Matula), v rodnej Bystričke má pamätnú tabuľu – 100. výročie 

30. 7. 1972 †Móric Koczán, Alsogöd, Maďarsko (*8. 1. 1885 Kocs, Maďarsko), športovec, atlét (hod 

oštepom, diskom a vrh guľou), absolvoval štúdium teológie, jeho najsilnejšou disciplínou 

bol hod oštepom (do 1912 sa hádzalo ľubovoľným štýlom, pre jeho štýl bolo typické držanie 

oštepu na konci palcom, pri švihu využíval silné zápästie a dlhé ruky, po rozhodnutí IAAF 

v 1912 sa preorientoval na švédsky štýl – držanie oštepu v strede), v 1907 zvíťazil v hode 

oštepom na medzinárodných pretekoch PTE Bratislava (získal svoj prvý titul majstra 

Bratislavy), reprezentoval Uhorsko na OH v Londýne v 1908 (oštep, guľa, disk) a OH 

v Štokholme v 1912 (získal bronzovú medailu v hode oštepom voľným štýlom výkonom 

55,60 m; súťažil aj v hode oštepom oboma rukami), na medzinárodných pretekoch PTE 

Bratislava v 1911 zvíťazil v hode oštepom 60,74 m (vtedy najlepší výkon na svete), 

päťnásobný majster Uhorska (1911–14 a 1918), v 1914 medzinárodný majster Anglicka, po 

rozpade monarchie a vzniku Československa štartoval za Spartu Praha, v 1924 reprezentoval 

ČSR na OH v Paríži, čs. rekordman v hode oštepom, v 1926 ukončil aktívnu športovú 

činnosť, kaplán v Zlatnej na Ostrove (1907–12) a kalvínsky kňaz v Čiližskej Radvani 

(1912–47), od 1948 v Maďarsku, kde pôsobil ako pastor v Alsogöde, jeho meno nesú ZŠ 

a MŠ Móra Kóczána s vyučovacím jazykom maďarským v Zlatnej na Ostrove a ZŠ Móra 

Kóczána s vyučovacím jazykom maďarským v Čiližskej Radvani – 40. výročie 

31. 7. 1912 *Milton Friedman, Brooklyn, New York (†16. 11. 2006 San Francisco, Kalifornia), 

americký ekonóm, štatistik, reprezentant chicagskej školy, spolu s J. M. Keynesom 

najznámejší ekonóm 20. storočia, absolvoval štúdium matematiky na Rutgers University 

v New Brunswicku (1932) a od 1932 študoval ekonómiu na Univerzite v Chicagu, koncom 

1937 začal pracovať v National Bureau of Economic Research ako asistent Simona Kuznetsa 

(výsledkom bola spoločne publikovaná práca Incomes from Independent Professional 

– 164 – 

Practice), 1941–43 pracoval na ministerstve fi nancií, kde sa zaoberal daňovou politikou 

vojnového obdobia, 1943–45 matematický štatistik na Columbia University, 1945–46 na 

University of Minnesota, 1947–77 na Univerzite v Chicagu vyučoval ekonomickú teóriu, 

stal sa vedúcou osobnosťou monetaristických štúdií, v jeseni 1950 v Paríži konzultant 

agentúry vlády Spojených štátov, ktorá administrovala Marshallov plán, 1953–54 hosťujúci 

profesor na Gonville & Caius College, Cambridge University, v 1964 ekonomický poradca 

prezidentského kandidáta senátora Goldwatera a v 1968 člen výboru ekonomických poradcov 

R. Nixona, od 1977 výskumný pracovník v Hoover Institution na Stanford University v San 

Franciscu, v 1976 získal Nobelovu cenu za ekonómiu, po 1980 svojím monetarizmom 

významne ovplyvnil hospodársku politiku USA (v 1980 neofi ciálny poradca R. Reagana 

počas jeho prezidentskej kandidatúry, potom člen jeho prezidentského zboru poradcov 

v oblasti hospodárskej politiky) a iných štátov (Veľká Británia – premiérka M. Thatcherová), 

v 1988 dostal Presidential Medal of Freedom a National Medal of Science, jeho manželka 

Rose bola aktívnou partnerkou v celej jeho profesionálnej práci – 100. výročie 

31. 7. 1932 *Doc. PhDr. Miroslav Filip, CSc., Martin (†19. 6. 1973 Bratislava), slovenský muzikológ 

a pedagóg, 1951–54 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte UK 

v Bratislave, 1954–57 hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 1954–59 

asistent na Vysokej škole pedagogickej Bratislave, potom prešiel na novovytvorenú Katedru 

hudobnej vedy a výchovy na FF UK v Bratislave, kde pôsobil až do predčasnej smrti 

(1959–73, v 1968 docent), venoval sa predovšetkým problematike tónových sústav a systému 

tonálnej harmónie, ako aj hudobnej akustike, odborník svetovej úrovne v oblasti melografi e 

a spektrálnej analýzy, skonštruoval unikátny merač základnej frekvencie hudobných tónov, 

autor VŠ učebníc, kníh (Všeobecná náuka o hudbe, 1955 – s E. Suchoňom, Náuka o harmónii 

1., 2., 1957, 1959 – s E. Suchoňom, Stručná náuka o hudbe, 1962 – s E. Suchoňom, Vývinové 

zákonitosti klasickej harmónie, 1965, Kapitoly z akustiky, 1970), štúdií a príspevkov a tiež 

významných vynálezov elektroakustických aparatúr, zaslúžil sa o vybudovanie akustického 

odd. v Umenovednom ústave SAV i v SNM, nositeľ Ceny Zväzu čs. skladateľov za hudobnú 

vedu a kritiku (1966) a Ceny Zväzu čs. skladateľov za práce a patenty v hudobnej analýze 

a akustike (1971) – 80. výročie 

31. 7. 1932 v parlamentných voľbách v Nemecku sa Hitlerova nacistická Nationalsozialistische 

Deutsche Arbeiterpartei (NSDAP, Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) 

stala najsilnejšou stranou v krajine (získala 37,3 %, t. j. 13,7 miliónov hlasov), o pol roka 

neskôr, 30. 1. 1933 ríšsky prezident Paul von Hindenburg vymenoval Adolfa Hitlera za 

ríšskeho kancelára – 80. výročie 

31. 7. 1942 †Ján Červeň, Bratislava (*12. 2. 1919 Abramová), slovenský prozaik, 1937–41 študoval 

slovenčinu a francúzštinu na FF UK, resp. Slovenskej univerzity v Bratislave, pôsobil 

ako suplujúci profesor na gymnáziu v Prievidzi, písal krátke prózy, väčšinou humoresky, 

a novely, autor jedinej novelistickej knižky Modrá katedrála (5 noviel: Divé vtáča, Zlomený 

kruh, Prorok, Modrá katedrála a Svätá žiara; vyšla v 1942 krátko po jeho smrti), v 1964 

vyšla v reedícii pod názvom Modrá a zlatá (doplnená o výber z krátkych próz, záznamy 

z jeho rukopisného denníka a štúdiu Shakespeare), spolu s D. Tatarkom sa zaraďuje 

k prozaikom – sujetovým básnikom (termín použil Tatarka v recenzii Modrej katedrály 

v Slovenských pohľadoch v 1943: „Prozaik v medziach vlastných výrazových prostriedkov 

chce byť sujetovým básnikom. Sujet je mu prvým a najzákladnejším poetizačným 

postupom.“), zomrel ako 23-ročný na tuberkulózu – 70. výročie 

31. 7. 1942 *Peter Scherhaufer, Bratislava (†29. 6. 1999, Brno), slovenský divadelný režisér, dramatik, 

pedagóg, teoretik a prekladateľ, pôsobil v Brne, absolvoval štúdium réžie na JAMU v Brne 

(1968), 1967–70 pôsobil v kabaretnom divadle Večerní Brno, 1970–72 režisér DSNP 

v Martine, v 1973 spoluzakladateľ divadla Husa na provázku v Brne (neskôr Divadlo na 

provázku), kde pôsobil ako režisér (66 inscenácií, spolutvorca experimentálneho divadla 

používajúceho postupy commedie dell’arte, pantomímy, pouličného divadla, koláže, 

používal nepravidelný inscenačný priestor a stieral hranice medzi literatúrou a divadlom), 

hosťoval v slovenských profesionálnych (DAB v Nitre, DJZ v Prešove, kde realizoval 

– 165 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

cyklus inscenácií Kemu ce treba) i ochotníckych divadlách (Divadelný súbor pri Dome ROH 

v Martine, Divadelný súbor J. Chalupku v Brezne, s ktorým pripravil projekt Slovenská 

klasika ináč a Klasika po slovensky, ale vo všetkom), spoluautor domácich (Projekt 

85, Štyri kroky stranou, Geometria mŕtvych bodov, Bocacius ’98, Shakesperomanie) 

a medzinárodných projektov (Together, Mir Caravane – Moskva – Paríž, 1989, Cesta do 

Delf, 1991 a 1993), spolupracoval s ochotníckym divadlom (viedol štyri cyklické kurzy 

pre ochotníckych režisérov, ktoré organizoval Osvetový ústav v Bratislave), v 90. rokoch 

vedúci ateliéru réžie a dekan JAMU v Brne, autor kníh Kapitolky z réžie, Kalendárium 

divadelnej réžie a trojdielnej Čítanky z dejín divadelnej réžie, niektoré z jeho televíznych 

inscenácií neboli z politických dôvodov odvysielané, jeho takmer stálymi spolupracovníkmi 

bol dramaturg Petr Oslzlý a scénografi Jozef Ciller a Ján Zavarský, jeho unikátnej osobnosti 

bolo venované č. 4/99 Slovenského divadla – 70. výročie 

– 166 – 

AUGUST 

1. 8. 1932 †Ferdinand Katona, pôv. Nathan Kleinberger, Budapešť (*12. 9. 1864 Spišská Stará 

Ves), spišský maliar, krajinár, žiak a priateľ L. Mednyánszkeho, 1884–90 študoval na 

Uhorskom kráľovskom učilišti kreslenia podľa modelu v Budapešti, 1890–91 na Académie 

Julien v Paríži, v 1891 odišiel do Barbizonu (priamy kontakt s barbizonským maliarstvom), 

v 1892 absolvoval študijnú cestu v Londýne a Holandsku, v 1893 sa vrátil do Budapešti, 

1894–99 na pozvanie Medňanského znova pôsobil v kaštieli Strážkach a spolu s ním 

maľoval v plenéri (pod jeho vplyvom sa zameral na krajinomaľbu Tatier a Spiša), v 1899 

(po rozchode s Medňanským) sa presťahoval do Budapešti, v 1901 spoluzakladateľ Spolku 

szolnockých umelcov, pravidelne sa vracal do rodného Spiša, čerpal námety z tatranskej 

prírody, hoci sa tvorbou nevyrovnal svojmu učiteľovi, bol jedným z najlepších maliarov 

Tatier (prírodné zákutia, tatranské scenérie a melancholicko-lyrické nálady): Skorá jar 

v Belanských Tatrách (1890 – 1910), Zimný kraj pri Javorine (1890 – 1900), Štrbské 

Pleso (okolo 1900), Belanské Tatry (1. tretina 20. stor.), Ždiar v zime (1. tretina 20. stor.), 

Lomnický štít (1900–25), neskôr maľoval aj južné Slovensko, okolie Balatonu a Szolnoku, 

jeho obrazy sú v SNG v Bratislave, Východoslovenskej galérii v Košiciach a Tatranskej 

galérii v Poprade, tiež v Maďarskej národnej galérii a Szépművészeti múzeu v Budapešti, 

získal ceny na medzinárodných výstavách v Paríži, Londýne a Budapešti, v 2004 Tatranská 

galéria v Poprade pripravila projekt venovaný jeho osobnosti a dielu (výskum archívnych 

materiálov, vydanie monografi e a usporiadanie výstavy) – 80. výročie 

1. 8. 1937 *Igor Wasserberger, CSc., Bratislava, slovenský muzikológ, publicista, hudobný dramaturg, 

absolvoval štúdium slovenčiny a maďarčiny na VŠP v Bratislave (1958), 1958–62 pedagóg 

v Komárne a Bratislave, 1962–63 dramaturg rozhlasových džezových koncertov, hudobný 

publicista, 1963–76 režisér ozvučenia Čs. televízie v Bratislave, 1976–92 vedúci dramaturg 

malých hudobných žánrov v hud. redakcii ČST (Televízne návraty, Míľniky džezovej 

histórie, Konfrontácie a i.), bol i vedúcim dramaturgom Bratislavskej lýry, 1987–90 pedagóg 

histórie džezu na Katedre hud. vedy FF UK a na bratislavskom Konzervatóriu, 1989–90 

hosťujúci profesor na Hochschule für Musik und Darstellende Kunst vo Viedni, od 1992 

žije v Prahe, 1993–94 zástupca riaditeľky v Štátnom židovskom múzeu v Prahe, 1994–98 

redaktor Slovenských listov, od 1995 externe vyučuje dejiny džezu a modernej populárnej 

hudby na Konzervatóriu Jaroslava Ježka, pripravuje programy o džeze pre Český rozhlas, od 

60. rokov sa venuje teórii, kritike a publicistike v oblasti džezu a modernej populárnej hudby, 

prispieval do denníkov a časopisov (Smena, Hudební rozhledy, Melodie, Taneční hudba 

a jazz, Hudba, spev tanec a i.), špecializoval sa na dejiny slovenskej populárnej hudby, analýzy 

súdobých vývojových trendov v džeze a profi ly džezových osobností, spoluautor a autor 

kníh o džeze a populárnej hudbe (Jazzový slovník, 1966, Hrá džez – s A. Matzne rom, 1968, 

Jazzové profi ly – s A. Matznerom, 1969, Základy džezovej interpretácie – s I. Horváthom, 

1972, Fenomény súčasného jazzu, 2003; s A. Matznerom a I. Poledňákom a kol. spoluautor 

Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby, I. – 1980, 1983, II. – 1986, III. – 1987, 

IV. – 1990), 1994–99 člen výboru Českej jazzovej spoločnosti – 75. výročie 

1. 8. 1987 †Pola Negri, vl. menom Barbara Apollonia Chałupiec), San Antonio, Texas (*31. 12. 1894 

Janowa alebo 3. 1. 1897 Lipno, Poľsko), americká fi lmová herečka poľsko-slovenského 

pôvodu, hviezda nemého fi lmu (nakrútila asi 50 fi lmov v titulnej úlohe), po konkurze ju 

prijali do Petrohradského cárskeho baletu, keď dostala tuberkulózu, ukončila krátku úspešnú 

kariéru baletky, vo Varšave študovala na cisárskej Akadémii dramatických umení a stala 

sa divadelnou herečkou, potom odišla do Berlína, kde účinkovala v niekoľkých fi lmoch 

režisérov M. Reinhardta a E. Lubitscha (s ním nakrútila v 1919 Madame DuBarry a po veľkom 

úspechu fi lmu v USA /pod názvom Passion/ dostali obaja kontrakty na prácu v Hollywoode), 

získala svetovú slávu ako femme fatale v nemých fi lmoch v období 1910 – 1930 (Španielska 

tanečnica, 1923, Zakázaný raj, 1924, A Woman of the World, 1925, Hotel Imperial, 1927), 

po nástupe zvukového fi lmu jej kariéra v USA upadla (pre silný akcent), vrátila sa do Európy 

a niekoľko fi lmov nakrútila v Anglicku a Nemecku pre UFA, ktorá bola pod nacistickým 

– 167 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

vedením, v 1938 ušla z Nemecka, keď niekoľko nacistických pohlavárov poukázalo na jej 

čiastočný židovský pôvod, odišla do Francúzska a v 1941 sa vrátila do USA, no vo fi lme 

hrala už len dvakrát (Hi Diddle Diddle, 1943, The Moon-Spinners, 1964), v 1951 získala 

americké občianstvo, úspechy jej prvých fi lmov zatieňovali jej romániky s Ch. Chaplinom 

a R. Valentinom – 25. výročie 

2. 8. 1562 vyslanci Ferdinanda I. Habsburského uzavreli v Carihrade mier s Turkami (so 

sultánom Süleymanom II.), dôsledkom zmluvy bolo znovurozdelenie mocenských oblastí 

v Uhorsku – 450. výročie 

2. 8. 1922 †Alexander Graham Bell, Beinn Bhreagh, Cape Breton Island, Nové Škótsko, Kanada 

(*3. 3. 1847 Edinburgh), americký vynálezca, fyzik a fyziológ škótskeho pôvodu, vynálezca 

telefónu, v 1870 sa rodina presťahovala do Kanady, v 1872 si v Bostone otvoril vlastnú školu 

na výučbu učiteľov pre hluchých, od 1873 profesor hlasovej psychológie na Bostonskej 

univerzite, 14. 2. 1876 si dal patentovať vynález telefónu – o pár hodín skôr ako Elisha Gray 

(7. 3. 1876 dostal patent od Patentového úradu USA), v júni 1876 ho propagoval na Svetovej 

výstave vo Philadelphii, 6. 10. 1876 sa v Bostone uskutočnil prvý obojstranný telefonický 

rozhovor v histórii medzi 29-ročným profesorom Bellom a jeho asistentom Thomasom 

A. Watsonom („Pán Watson, príďte sem, potrebujem vás.“), 9. 10. 1876 rozhovor zopakovali 

jeden v Bostone a druhý vo Východnom Cambridgei, 9. 7. 1877 založil prvú telefonickú 

spoločnosť Bell Telephone Company (Bellova telefonická spoločnosť, v 1885 z nej vznikla 

telekomunikačná spoločnosť American Telephone and Telegraph Company – AT&T), 

v 1880 mu Francúzsko udelilo Voltovu cenu a 50 000 frankov, v 1882 sa stal občanom USA, 

v 1884 sa uskutočnil prvý diaľkový telefonický rozhovor medzi Bostonom a New Yorkom, 

v 1892 otvoril telefonické spojenie medzi New Yorkom a Chicagom, veľmi zbohatol, 

spoluzakladateľ a od 1898 prezident Národnej geografi ckej spoločnosti (vydáva časopis 

National Geographic a prestížny vedecký časopis Science), zaujímal sa o lietanie, podporoval 

American Association to Promote the Teaching of Speech to the Deaf (od 1956 Asociácia 

A. G. Bella pre hluchých – Alexander Graham Bell Association for the Deaf), držiteľ 18 patentov 

samostatne a 12 so spolupracovníkmi (14 na telefón a telegraf, 4 na fotofón, 1 na 

fonograf, 5 na vzdušné vznášadlá, 4 na hydroplán a 2 na selénový článok) – 90. výročie 

2. 8. 1932 *Peter O’Toole, Connemara, Írsko, írsky divadelný a fi lmový herec, navštevoval kláštornú 

školu sv. Anny a jezuitské kolégium v Leedse, v divadle debutoval ako amatér v 1949 

v Leeds Civic Theatre, 1952–54 štipendista na Royal Academy of Dramatic Art v Londýne, 

hral v divadlách v Bristole – Old Vic Company (1955–58), potom v Stratford-upon-Avon 

v Shakespeare Memorial Theatre Company, v októbri 1963 s veľkým úspechom Hamleta 

v Londýne na otváracom predstavení National Theatre, hodne hrával v shakespearovských 

hrách, vo fi lme debutoval v 1960 (Únos), v 1962 sa stal medzinárodnou hviezdou vo fi lme 

Lawrence z Arábie režiséra Davida Leana, kde stvárnil Thomasa Edwarda Lawrencea 

(v 1963 nominovaný na Oscara a Cena BAFTA pre najlepšieho britského herca, zaradený 

na 1. miesto v rebríčku 100 najlepších výkonov všetkých čias časopisu Premiere), nakrúcal 

umelecky hodnotné fi lmy i komerčne úspešné fi lmy (Trója, 2004), 8 ráz nominovaný na 

Oscara za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe, no ani raz ho nedostal – je to 

najväčší počet nominácií bez získania ceny (Becket, 1964 – hral Henricha II, Lev v zime, 

1968 – znova v úlohe Henricha II, Zbohom, pán profesor, 1969, Vládnuca trieda, 1972, 

V role kaskadéra, 1981, Môj obľúbený rok, 1982, Venuša, 2006), s úspechom účinkoval 

v ďalších fi lmoch (Lord Jim, 1965, Čo nového, mačička?, 1965, Ako ukradnúť Venušu, 1966, 

Caligula, 1979, Posledný čínsky cisár, 1987, Na krídlach slávy, 1990 a i; TV seriál – Masada, 

1981), v 70. rokoch pre zdravotné problémy a alkohol málo nakrúcal, silný comeback prišiel 

začiatkom 80. rokov, nakrúcal hlavne v Európe, trojnásobný držiteľ talianskej Ceny David di 

Donatello (dvakrát pre najlepšieho zahraničného herca – Lawrence z Arábie, Zbohom, pán 

profesor, raz za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe – Posledný čínsky cisár), v 2000 dostal 

Laurence Olivier Theatre Award za vynikajúci výkon počas divadelnej kariéry a v 2003 

zvláštneho Oscara za celoživotné dielo, vydal 2-dielne memoáre Loitering with Intent: The 

Child (1992) a Loitering with Intent: The Apprentice appeared (1996) – 80. výročie 

– 168 – 

2. 8. 1942 *Vladimír Dzurilla, Bratislava (†27. 7. 1995 Düsseldorf), slovenský hokejista, brankár, 

legenda slovenského hokeja, jeden z najlepších svetových hokejových brankárov, 1957–73 

hráč Slovana Bratislava, 1973–78 Zetor Brno, 1978–79 Augsburger EV (Nemecko), 1979–82 

SC Riessersee (Nemecko), ako tréner pôsobil v Slovane Bratislava a Düsseldorfer EG, počas 

svojej hokejovej kariéry 139-krát reprezentoval Československo (z toho 3 ZOH, 10 MS – na 

každom získal medailu: striebro na ZOH v Grenobli, 1968, bronz na ZOH v Innsbruck, 

1964, a Sappore, 1972; zlato na MS v Prahe, 1972, v Katoviciach, 1976 a vo Viedni, 1977, 

striebro na MS v 1965, 1966, 1968, bronz na MS v 1963, 1964, 1969, 1970) a odchytal 571 

zápasov počas 19 sezón, spomedzi slovenských hokejistov držiteľ najväčšieho počtu medailí 

z vrcholných podujatí, víťaz ankety o slovenského hokejistu 20. storočia, tretí v ankete 

slovenský športovec 20. storočia, v 1998 uvedený do Siene slávy IIHF a v 2002 do Siene 

slávy slovenského hokeja, nositeľ Pribinovho kríža I. triedy za významné zásluhy o rozvoj 

SR v oblasti športu – in memoriam (2007), jeho meno nesie zimný štadión v bratislavskej 

mestskej časti Ružinov – 70. výročie 

2. 8. 1952 †Karel Lamač, Hamburg (*27. 1. 1897 Praha), český fi lmový režisér, scenárista, strihač, 

spevák a herec (všestranný fi lmár), jedna z najvýznamnejších osobností českej kinematografi e 

zakladateľského významu, štúdium farmácie a elektrotechniky zanechal, založil si vlastný 

orchester, počas 1. svetovej vojny frontový kameraman, po vojne technický riaditeľ 

laboratórií spoločnosti Excelsiorfi lm, v 1926 založil vlastné fi lmové štúdio Kavalírka, 

spočiatku hral v nemých fi lmoch (Otrávené světlo, 1921, Chyťte ho, 1924, Lucerna, 1925, 

Dobrý voják Švejk, 1926 a i.), neskôr v zvukových (Kantor Ideál, 1932, S vyloučením 

veřejnosti, 1933, Na tý louce zelený, 1936 a i.), režíroval komédie, drámy a prepisy 

literárnych diel (Vzteklý ženich, 1919 – režijný debut, Chyťte ho, 1924, Lucerna, 1925, 

Karel Havlíček Borovský, 1925, Dobrý voják Švejk, 1926, Pantáta Bezoušek, 1926, Švejk 

na frontě, 1926, Hříchy lásky, 1929 a i.), patril k najznámejším a zároveň najžiadanejším 

režisérom svojej doby v Československu (v 30. rokoch nakrútil najviac veselohier s Vlastom 

Burianom – C. a k. polní maršálek, 1930, To neznáte Hadimršku, 1931, On a jeho sestra, 

1931, Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, 1932, Funebrák, 1932, Nezlobte dědečka, 

1934, Ducháček to zařídí, 1938, U pokladny stál, 1939 – jeho posledný český fi lm, a s Anny 

Ondrákovou – On a jeho sestra, 1931, Polská krev, 1934, Důvod k rozvodu, 1937) i v Európe 

(ako jeden z prvých českých režisérov nakrúcal v Nemecku, Francúzsku, Belgicku, 

Holandsku, Rakúsku, Anglicku: Der zinker, 1931, Kiki, 1932, Baby, 1932, Klein – Dorrit, 

1934, Knock-out – ein jünges Mädchen, ein junger Mann, 1935, J‘aime toutes les femmes, 

1935 Florentine, 1937, Frühlingsluft, 1938, Place de la Concorde, 1939, De Spooktrein, 

1939, They met in the Dark, 1943, It happened one Sunday a i.), v 30. rokoch so svojou 

parnerkou Anny Ondrákovou v Berlíne založil a viedol produkčnú fi rmu Ondra – Lamač 

fi lm, v 1939 emigroval z Československa pred nacizmom a v Holandsku, potom Belgicku, 

Francúzsku a Anglicku nakrúcal, počas 2. svetovej vojny fi lmár v RAF, kde nakrúcal 

dokumenty o čs. protinacistickom odboji, po vojne ostal v zahraničí, nakrúcal vo Francúzsku 

a Nemecku (La Colère des dieux, 1947, Une nuit à Tabarin, 1947, Die Diebin von Bagdad, 

1952), v USA pracoval na technických vynálezoch v oblasti televízie a farebného fi lmu, 

autor knihy Jak se píše fi lmové libreto (1923) – 60. výročie 

3. 8. 1737 †Juraj Buchholtz, Kežmarok (*3. 11. 1688 Kežmarok), prírodovedec, pedagóg, 

kazateľ, študoval na univerzitách v Gdansku, Greifswalde, na saských univerzitách a vo 

Wittenbergu, od 1714 rektor ev. artikulárnej školy v Paludzi a 1723 rektor gymnázia a krátko 

slovenský kazateľ v Kežmarku, M. Belovi posielal svoje náčrty máp, jeho práce boli 

známe a uznávané v odborných kruhoch aj v zahraničí, venoval sa geológii, mineralógii, 

osobitne speleológii, ako prvý v 1719 a 1720 preskúmal jaskyne v Demänovskej doline, 

vypracoval mapu Demänovskej ľadovej jaskyne (vydal ju M. Bel v rytine S. Mikovíniho 

v 1723), v 1725 jaskyne pri Aggteleku a Dobšinej, v 1717 vypracoval prvú panorámu 

Tatier od Veľkej Lomnice Prospect eines Theils der Karpatischen Gebirge von der Seite 

von Lomnitz... (po nemecky a latinsky pomenoval 28 vrcholov a končiarov), ďalšiu v 1719, 

bádal v Tatrách (v 1725 robil prvé pokusy s výškovými meraniami vrcholov vo Vysokých 

Tatrách, študoval ortografi u a vodopis Tatier, vegetáciu), v Liptove a na Orave, sústavne 

– 169 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

sa venoval aj astronómii, zaoberal sa aj fyzikou a meteorologickými pozorovaniami, písal 

príležitostné verše, básne (zbierka Carmina poetica varii generis), moralisticko-didaktické 

školské hry, člen wróclawskej prírodovedeckej spoločnosti Academia Leopoldina naturae 

curiosorum – 275. výročie 

3. 8. 1942 *Ján Mistrík, Bratislava, absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1963, prof. 

J. Borodáč), 1963–66 člen činohry DJGT vo Zvolene, 1967–73 DSNP v Martine, od 1973 

člen Novej scény v Bratislave /18 rokov v jej Poetickej scéne/ (Fidlikant na streche, Šialené 

nožničky, Neberte nám princeznú, West Side Story, Báthoryčka, Ešte jeden do partie, František 

z Assisi, Zimná rozprávka), hral vo viacerých fi lmoch, TV inscenáciách a seriáloch, pôsobí 

v rozhlase (Čo nového, Bielikovci?) i v dabingu, brat herca Ivana Mistríka – 70. výročie 

3. 8. 1952 †Gustáv Mallý, Bratislava (*21. 5.1879 Viedeň), slovenský maliar, výtvarný pedagóg, 

organizátor výstavnej činnosti, priekopník nášho moderného maliarstva, absolvoval štúdiá 

v ateliéri K. Záhorského v Prahe (1894–96), 1896–98 na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe, 

1898 – 1900 na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Drážďanoch, 1901–02 absolvoval 

študijný pobyt v USA, pôsobil v Pittsburghu u P. Rovnianka v Národnom slovenskom spolku 

i vystavoval, v 1903 na výstave slovenských maliarov v Žiline jeden zo zakladateľov Grupy 

uhorsko-slovenských maliarov (spolu s J. Augustom a E. Pacovským; 1903–07 jej pokladník), 

1902–11 slobodný výtvarník (Skalica, Vinosady – Malé Tŕnie, Pezinok, Petržalka), 1911–32 

viedol súkromnú maliarsku školu v Bratislave (žiaci: Š. Polkoráb, Ľ. Fulla, K. Sokol, 

J. Želibský, J. Mudroch, C. Majerník, E. Šimerová-Martinčeková a i.), pedagogicky pôsobil 

i na SVŠT (v 1941 vedúci odd. kreslenia a maľovania – po Martinovi Benkovi) a na PdF UK 

v Bratislave (1946–50 profesor na odbore výtvarnej výchovy, v 1949 sa vzdal profesúry 

pre zlý zdravotný stav), ťažiskom jeho tvorby bola žánrová fi gurálna maľba a krajinomaľba 

(s fi gurálnymi výjavmi), vystavoval individuálne i na výstavách Grupy uhorsko-slovenských 

maliarov (1903–07) a iných kolektívnych výstavách, jeho diela sú v zbierkach našich galérií 

(SNG v Bratislave, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Tatranská galéria v Poprade, 

Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne) a múzeí, ako aj v súkromných zbierkach, nositeľ 

Kupeckého ceny mesta Bratislavy (1936) a Štefánikovej krajinskej ceny (1939), v 2010 

vyšla jeho monografi a od kunsthistoričky Kataríny Bajcurovej – 60. výročie 

4. 8. 1912 *Raoul Gustaf Wallenberg, Lidingö (†asi 17. 7. 1947 Moskva), švédsky diplomat, 

podnikateľ, „anjel milosrdenstva“, 1931–35 študoval architektúru na University of Michigan 

v Ann Arbor (USA), vrátil sa do Švédska, v 1935 pol roka pracoval vo švédskej spoločnosti 

na výrobu stavebných materiálov v Kapskom Meste a potom v holandskej banke v Haife 

(Palestína), v 1936 sa vrátil do Štokholmu a čoskoro sa stal sa spoluvlastníkom a šéfom 

stredoeurópskej obchodnej spoločnosti, ktorej prezidentom bol maďarský Žid Koloman 

Lauer, v 1944 na žiadosť War Refugees Board USA (Amerického úradu pre vojnových 

utečenov) vyslaný na švédske veľvyslanectvo do Budapešti zachrániť židovskú komunitu 

(začiatkom 1944 v Maďarsku bolo ešte 700 000 židovských obyvateľov), stal sa prvým 

tajomníkom veľvyslanectva (ešte pred jeho príchodom pomáhal švédskemu veľvyslanectvu 

Valdemar Langlet, ktorý viedol švédsky Červený kríž, v mene Červeného kríža prenajal 

budovy, ktoré označili za švédsku knižnicu alebo švédsky výskumný inštitút a tie sa následne 

použili ako úkryty pre Židov), 9. 7. 1944 prišiel do Budapešti, zachránil (so spolupracovníkmi) 

100 000 maďarských Židov pred pochodmi smrti a tábormi smrti (v júli až decembri 1944 

vydal tisícky ochranných pasov, vytváral pre nich bezpečné „švédske domy“ so švédskou 

vlajkou na dverách, ktoré vyhlásil za švédske územie, ukrývalo sa v nich asi 15 000 Židov, 

zabezpečoval pre nich potraviny, lieky a oblečenie), v druhý januárový týždeň 1945 dostal 

informáciu, že Adolf Eichmann plánuje totálny masaker v najväčšom budapeštianskom gete, 

poslal za generálom Augustom Schmidthuberom, hlavným veliteľom nemeckej armády 

v Maďarsku, spojenca s tým, že generál bude niesť osobnú zodpovednosť za masaker a že 

po vojne bude obesený ako vojnový zločinec, v dôsledku zásahu generála Schmidthubera 

na poslednú chvíľu bol masaker zrušený, keď prišli Rusi a našli v 2 bu dapeštianskych 

getách nažive 97 000 Židov (holokaust prežilo v Maďarsku 120 000 Židov), krátko potom 

zmizol, keď Rusi prišli do Budapešti, 17. 1. 1945 ho zatkli, spolu s ďalšími diplomatmi 

– 170 – 

odvliekli do Moskvy, stal sa obeťou sovietskej represie, zmizol v systéme sovietskeho 

väzenstva, podľa ruských vyhlásení zomrel na infarkt 17. 7. 1947 vo väzení Ľubľanka, 

podľa výpovedí väzňov však ešte žil v sovietskych zajateckých táboroch v 50. rokoch, 

ba dokonca až 70. rokoch, v 1981 dostal čestné občianstvo USA, v 1985 Kanady, v 1986 

Izraela, v 2003 čestný občan Budapešti, Izrael ho vyznamenal i titulom Spravodlivý medzi 

národmi – 100. výročie 

4. 8. 1942 †Vladimír Krivoš, Ufa, Rusko (*1. 7. 1865 Liptovský Mikuláš), slovenský stenograf, 

spisovateľ, polyglot, stúpenec tolstojizmu, 1885–86 študoval na diplomaticko-vojenskej 

orientálnej akadémii vo Viedni, 1886–89 právo a na fakulte východných jazykov na 

univerzite v Petrohrade, promovaný na parížskej Sorbonne, pôsobil v Rusku, od 1889 

profesor stenografi e na polytechnike v Petrohrade, v 1906 organizátor a do 1913 riaditeľ 

stenografi ckého úradu ruskej Dumy a riaditeľ cárskej knižnice v Zimnom paláci, tajný radca 

cára Mikuláša II., 1915–18 v exile na Sibíri, od 1919 pôsobil v Moskve, 1924–28 internovaný 

v gulagu na Soloveckých ostrovoch, 1928–36 pracovník ministerstva zahraničných vecí, 

ovládal asi 40 jazykov (z nich 26 aktívne – pôsobil ako úradný tlmočník), priekopník 

a organizátor stenografi e v Rusku, autor prvého ruského stenografi ckého systému (podľa 

Gabelsbergovej sústavy, 1893) a úradných učebníc stenografi e pre ruské školy, literárne 

činný (početné práce ostali v rkp., vydal hru Tolstojovec o osudoch A. Škarvana, v angličtine 

vydal svoju autobiografi u Memories, 1929), do ruštiny preložil Vajanského Herodesa (Irod, 

1892), bratranec Dušana Makovického, osobného lekára L. N. Tolstého – 70. výročie 

4. 8. 1972 †JUDr. Ján Jamnický, Poprad (*20. 5. 1908 Jasenová), slovenský herec, režisér a pedagóg, 

štúdium medicíny na LF UK v Bratislave nedokončil (1926–28), v 1932 absolvoval štúdium 

herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a súčasne právo na PF UK 

v Bratislave, 1932–45 a v 1949 herec (stvárňoval hrdinské, intelektuálne náročné a patetické 

postavy – Malcolm v Macbethovi, 1933, lord Cecil Graham vo Vejári lady Windermeerovej, 

1933, Trofi mov vo Višňovom sade, 1934, Saint-Just v Dantonovej smrti, 1940, Kreon 

v Antigone, 1940, Cyrano z Bergeracu, 1942, Čackij v Útrapách z rozumu, 1949) a režisér 

Činohry SND (režíroval 25 iscenácií: Ibsen: Rosmersholm, 1940, Molière: Mizantrop, 1940, 

Stodola: Keď jubilant plače, 1941, A. V. Suchovo-Kobylin: Smrť Tanierika, 1941, Schiller: 

Viliam Tell, 1942, Shakespeare: Sen noci svätojánskej, 1942, Kleist: Rozbitý džbán, 1943, 

Zvon: Tanec nad plačom, 1943, Molière: Zdravý nemocný, 1943), ktorý spolu s Ferdinandom 

Hoffmannom predstavoval modernejší, avantgardou ovplyvnený prúd slovenskej réžie oproti 

realistickej poetike Borodáčovej, v 1945 krátko na Povereníctve školstva a kultúry (podieľal 

sa na príprave konceptu divadelného zákona), člen prípravného výboru na založenie VŠMU, 

1945–49 režisér dialógov a scenárista v Čs. fi lme (Varúj!, 1946, Biela tma, 1948), 1937–44 

vyučoval teoret. predmety a hereckú prax na Hudobnej a dramatickej akadémii, 1949–52 

pedagóg na VŠMU v Bratislave (vedúci Katedry činohernej tvorby), 1957–58 externe 

pedagogicky pôsobil na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, po vojne sa k divadelnej 

réžii nevrátil, hral v televízii a vo fi lme, hral a recitoval v rozhlase, od 1953 na dôchodku, 

významný recitátor, tvorca novej slovenskej recitátorskej školy, prekladal divadelné hry, 

o rehabilitáciu jeho prínosu pre slovenské divadelníctvo sa zaslúžila silná generácia našich 

divadelných kritikov (Vrbka, Čavojský, Lajcha, Lehuta) nositeľ Radu T. G. Masaryka 

III. triedy – in memoriam (1991), manžel herečky Vilmy Jamnickej – 40. výročie 

4. 8. 1992 †ThDr. František kardinál Tomášek, Praha (*30. 6. 1899 Studénka), český rímskokatolícky 

teológ, cirkevný hodnostár, pražský arcibiskup, český prímas, 1918–22 študoval teológiu 

na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Olomouci, v 1922 vysvätený za kňaza, pôsobil 

ako katechéta v Olomouci-Pavloviciach a v Kelči, od 1934 asistent na Cyrilometodskej 

bohosloveckej fakulte v Olomouci (od 1947 mimoriadny profesor pedagogiky a katechetiky, 

do júna 1950, keď komunistické štátne orgány zrušili jeho pôsobenie na fakulte), od 1949 

titulárny biskup butský a svätiaci biskup olomoucký (tajne vysvätený), v júli 1951 zatknutý 

a 1951–54 internovaný v pracovnom tábore v Želive, po prepustení 1954–65 administrátor 

v Moravskej Huzovej, 1963–65 sa zúčastňoval na činnosti 2. vatikánskeho koncilu, 1965–78 

apoštolský administrátor Pražskej arcidiecézy, neskôr sa stal poradcom Kongregácie pre 

– 171 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

katolícku výchovu a potom členom Kongregácie pre duchovenstvo a členom Sekretariátu 

pre zjednotenie kresťanov, v 1977 kardinál, 1978–91 pražský arcibiskup a prímas český 

(v 1991 sa vzdal úradu pre vysoký vek), počas normalizácie bol jediným verejne pôsobiacim 

biskupom v Čechách, obhajca náboženských práv i občianskych práv a slobôd občanov, 

udržiaval kontakty s tajnou cirkvou i laikmi, aj s disidentmi (každoročne sa mu predstavovali 

noví hovorcovia Charty 77, chartisti sa podieľali na ideovej príprave Desaťročia duchovnej 

obnovy národa, ktoré vyhlásil v 1987, a prostredníctvom rádií Hlas Ameriky a Slobodná 

Európa charta zabezpečovala jeho publicitu atď.), postupne jeden z najvýznamnejších 

reprezentantov a veľká autorita u odporcov komunistického režimu v celom Československu, 

po zamatovej revolúcii v 1989 stál na čele obrodného procesu v katolíckej cirkvi, v 1997 mu 

nemecká Nadácia sv. Adalberta udelila Cenu sv. Vojtecha (in memoriam) – 20. výročie 

5. 8. 1912 *abbé Pierre, vl. menom Henri Antoine Grouès, Lyon (†22. 1. 2007 Paríž), francúzsky 

katolícky kňaz, fi lantrop, celý svoj život bojoval proti sociálnemu vylúčeniu a pomáhal 

ľuďom, čo sa ocitli na okraji spoločnosti, študoval na jezuitskom kolégiu, v 1930 vstúpil do 

kapucínskej rehole, 24. 8. 1938 vysvätený za kňaza, v tom istom roku musel pre tuberkulózu 

opustiť prísny život v kláštore, od 1939 vikár v Basilique Saint-Joseph v Grenobli, počas 

2. svet. vojny vojenský duchovný, po prvých deportáciách začal pomáhať prenasledovaným 

Židom, zaobstarával im falošné doklady a umožňoval útek, v 1942 sa pridal k francúzskemu 

hnutiu odporu (krycie meno „abbé Pierre“), prevádzal utečencov cez Alpy, zachránil stovky 

prenasledovaných (i Jacquesa de Gaulla, brata generála Charlesa de Gaulla), nemeckí nacisti 

ho raz zajali, ale podarilo sa mu utiecť, v Alžírsku sa pridal k francúzskej exilovej armáde, po 

vojne so súhlasom kardinála Suharda a zvláštnym povolením Svätej stolice prijal poslanecký 

mandát, stal sa členom Ústavodarného NZ (1945–46) a členom Národného zhromaždenia 

(1946–51, v 1951 odišiel z politiky), v 1949 založil v Neuilly-Plaisance sekulárne charitatívne 

spoločenstvo Les Pèlerins d’Emmaüs (Pútnici z Emauzy, Emauzské spoločenstvo) na 

pomoc bezdomovcom a utečencom (núdznym, tulákom, alkoholikom, prepusteným väzňom 

atď.), keď odišiel z parlamentu, začali jeho Emauzania triediť a recyklovať odpadky (Les 

Chiffonniers d’Emmaüs), tak si zarábali a zároveň robili prospešnú ekologickú prácu, 

v 1954 založil komunitu Spoločníci Emauzy (Compagnons d’Emmaüs), ktorí budovali 

jednoduché príbytky pre bezdomovcov, v tuhej zime 1953/1954 v Paríži umierali ľudia 

bez strechy nad hlavou, 1. 2. 1954 v štúdiu Rádia Luxembourg vyzval Francúzov na 

pomoc, jeho apel sa stretol s okamžitým ohlasom, celé Francúzsko zachvátila veľká vlna 

solidarity – Francúzi darovali tony potravín, diek, šiat, stanov, domáceho náradia a 500 miliónov 

frankov, spoločenstvo veci zhromažďovalo a rozdeľovalo potrebným, odvtedy sa 

organizácia rozrástla na medzinárodné hnutie s komunitami pôsobiacimi aj v iných krajinách 

Európy, Afriky a Ázie, nositeľ vysokých vyznamenaní (Vojnový kríž s palmou – Croix de 

guerre avec palme, Médaillé de la Résistance – najvyššie vojenské vyznamenania, v 1981 

Commandeur de la Légion d’Honneur, Médaille des Combattans Volontaires, v 1975 Zlatá 

medaila Alberta Schweitzera – Médaille d’or Albert-Schweitzer, Veľká cena Akadémie 

morálnych a politických vied – Grand prix de l’Académie des sciences morales et politiques, 

v 1991 Balzanova cena pre humanitu, mier a bratstvo medzi národmi, v 2001 Grand Offi cier 

de la Légion d’honneur), nominovaný na Nobelovu cenu mieru, Francúzi ho považujú za 

„národný príklad“ – mnohokrát na prvom mieste rebríčka najpopulárnejších Francúzov 

(„Za škandálne pohŕdanie ľudskými životmi, rozhadzovačnosť, ľahostajnosť k chudobným, 

hladujúcim, utláčaným a bezbranným sme zodpovední len my – ľudia samotní. Je to náš 

problém, a nie problém Boží.“) – 100. výročie 

5. 8. 1932 †Dezider (Desző) Jakab, Budapešť (*4. 11. 1864, Vadu Rumunsko), budapeštiansky 

architekt židovského pôvodu, absolvoval štúdium na Technickej univerzite v Budapešti 

(1893), potom študijné cesty v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku 

a Belgicku, od 1897 pracoval spolu s architektom Marcellom Komorom (obaja boli 

žiakmi O. Lechnera; spoločná stavebná kancelária 1897 – 1918), ich diela majú typický 

neobarokový ráz, ktorý sa stal súčasťou ofi ciálnej prezentácie monarchie, spolu projektovali 

synagógy, ošetrovne, verejné budovy a súkromné vily, k ich najväčším projektom patria 

synagóga v Subotici (Srbsko), budova radnice v Tirgu Mures (Rumunsko), neorenesančno- 

– 172 – 

secesná budova Reduty v Bratislave (v 1906 zvíťazili v súťaži vypísanej mestskou radou, 

1909–10 projekt, 1913–19 realizácia), neobarokový kaštieľ bulharského cára Ferdinanda 

Coburga na Prednej hore – Muránskej Hute (1912 projekt, 1914 realizácia; dnes je v ňom 

Odborný liečebný ústav psychiatrický), býv. Ľudová opera v Budapešti (dnes Erkel Színház) 

a i. – 80. výročie 

5. 8. 1942 *Igor Luther, Jakub, slovenský kameraman, patrí medzi uznávaných špičkových kameramanov 

v Európe, 1961–66 absolvoval štúdium na FAMU v Prahe (fi lmový a televízny 

obraz), počas štúdií ako kameraman nakrúcal krátke hrané fi lmy (Svätá Jana – E. Havetta, 

1963, Pinguin – V. Margotsyová, V. Popovič, 1964), stredometr. hraný fi lm Dážď 

(J. Jakubisko, 1965), krátky hraný dokument 34 dní absolútneho pokoja (E. Havetta, 1965, 

kamera s J. Lebedom) a absolventské snímky Robčerace (Evžen Plítek, 1965) a Predpoveď: 

nula (E. Havetta, 1966, hraný stredometrážny), jeho prvým dlhým hraným fi lmom boli 

Jakubiskove Kristove roky (1967), nakrútil aj jeho fi lm Vtáčkovia siroty a blázni (1969), 

s francúzskym režisérom A. Robbe-Grilletom nasnímal 2 slovensko-francúzske fi lmy (Muž, 

ktorý luže, 1968, Eden a potom, 1970), kontakty, ktoré získal pri tejto práci, mu uľahčili 

emigráciu (1968), z Paríža sa presťahoval do Nemecka (Hamburg, Mníchov), nakrúcal 

fi lmy so zahraničnými režisérmi (Helmut Förnbacher – Sommersprossen, 1968, Köpfchen 

in das Wasser, Schwänzchen in die Höh, 1969, Beiss mich, Liebling, 1970; Michael 

Verhoeven – O. K., 1970, Wer im Glashaus liebt… der Graben, 1971, MitGift, 1976; Ulrich 

Schamoni – Eins, 1971, Chapeau claque, 1973, Das Traumhaus, 1980; Andrzej Wajda – Pilát 

a tí druhí, TV, 1972, Danton, 1982, Láska v Nemecku, 1983; Volker Schlöndorff – Rana 

z milosti, 1976, Plechový bubienok, 1979 – Oscar za najlepší zahraničný fi lm, Falšovanie, 

1981, Príbeh služobnice, 1989, The Michael Nyman’s Songbook, 1992; Michael 

Haneke – Drei Wege zum See, 1976, Bernhard Wicki – Die Eroberung der Zitadelle, 1976; 

Via Mala, TV seriál, 1985 a i.), čs. emigrantmi (Stanislav Barabáš – Večný manžel, TV, 

1969, Jonáš, TV, 1970, Jednoducho zomrieť, TV, 1971, Dedičstvo, TV, 1972, Peklo, TV, 

1973; Vojtěch Jasný – Maják, TV, 1972, Jarné vody, TV, 1973, Život schizofrénneho básnika 

Alexandra Märza, TV, 1975, Návrat, 1977, Dojmy z Herberta von Karajana, 1978, dokum., 

Sloboda nudy, TV, 1978; Jan Němec), po 1989 nakrúca znova aj v ČR (Postel, 1998, Praha 

očima... – poviedka Riziko, 1999, Ostrov na střeše – 2001) a SR (Tango s komármi – v réžii 

brata Miroslava Luthera, 2009), v 2001 nakrútil v koprodukcii F. Coppolu so S. Doršicom 

v Thajsku historický fi lm Suriyothai v réžii thajského princa, držiteľ viacerých ocenení (Igric 

1967 za kameru fi lmu Kristove roky, Výročné ceny Slov. fi lmového zväzu, Únie slov. telev. 

tvorcov a Literárneho fondu SR, 1967, Cena za kameru v kateg. tzv. trezorových fi lmov 

za fi lm Vtáčkovia, siroty a blázni, Dni českého a slovenského fi lmu, Bratislava, 1990; 

Bundesfi lmpreis in Gold, 1972, za fi lm Eins, Bundesfi lmpreis in Gold, 1977, za fi lmy 

Die Eroberung der Zitadelle Der Fangschuß; nominácia na Českého leva, 1998, za fi lm 

Postel), brat režiséra Miroslava Luthera a etnografa Daniela Luthera, bratranec kameramana 

J. D. Šimončiča – 70. výročie 

5. 8. 1962 †Marilyn Monroe, vl. menom Norma Jeane Mortenson, Los Angeles, Kalifornia 

(*1. 6. 1926 Los Angeles), americká herečka, speváčka, kariéru začínala ako modelka, 

navštevovala kurzy herectva v Actors’ lab v Hollywoode, od 1946 používala meno Marilyn 

Monroe, no až v 1956 dostala súdne potvrdenie o legálnej zmene mena), v 1950 vďaka úlohe 

vo fi lme režiséra Josepha L. Mankiewicza All About Eve dostala 7-ročnú zmluvu vo fi lmovej 

spoločnosti 20th Century Fox, čoskoro sa z nej stala hollywoodska fi lmová hviezda (Niagara, 

1953 – réžia Henry Hathaway, Páni majú radšej plavovlásky, 1953 – v úlohe Lorelei Lee, 

Ako sa vydať za milionára, 1953, Slamený vdovec, 1955 – réžia Billy Wilder, Niekto to rád 

horúce, 1959 – v úlohe speváčky Sugar, réžia Billy Wilder, Autobusová zastávka, 1956, Princ 

a tanečnica, 1957 – v réžii L. Oliviera, ktorý hral aj hlavnú rolu), v 1954 založila Marilyn 

Monroe Productions, Inc. s fotografom M. Greenom), z typového stereotypu bezstarostnej 

atraktívnej sexi plavovlásky sa snažila vymaniť, odišla z Hollywoodu do New Yorku, pracovala 

s režisérom Lee Strasbergom najprv súkromne a potom začala navštevovať hodiny herectva 

v jeho Actors Studio (1955), i keď sa nikdy nestala riadnou členkou štúdia, vo februári 1956 sa 

vrátila do Hollywoodu, napriek komediálnemu talentu a úspešnému stvárneniu vážnejších rolí 

– 173 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

sa jej nepodarilo zbaviť imidžu prostoduchej blondínky, jej manželstvo s tretím manželom, 

dramatikom Arthurom Millerom (1956–61) bolo považované za spojenie veľkého intelektu 

s prototypom zmyselnej telesnej krásy, Miller pre ňu napísal scenár fi lmu Mustangy (1961, 

jej posledný fi lm), ktorý režíroval John Huston, v 1995 ju britský časopis Empire vyhlásil za 

najsexi fi lmovú herečku všetkých čias a zaradil ju na 8. miesto v rebríčku Top 100 fi lmových 

hviezd všetkých čias, v 1999 Americký fi lmový inštitút ju zaradil na 6. miesto v rebríčku 

50 najväčších amerických legiend fi lmového plátna, časopis Premiere ju zaradil na 2. miesto 

v rebríčku najväčších fi lmových hviezd všetkých čias, 19. 5. 1962 spievala v newyorskej 

Madison Square Garden Happy Birthday prezidentovi Johnovi F. Kennedymu na oslave jeho 

45. narodenín, umrela ako 36-ročná (predávkovaná liekmi), okolnosti jej smrti nikdy neboli 

presne vyjasnené, dodnes považovaná za jeden z najväčších sexsymbolov 20. stor., Elton John 

svoju pieseň Candle in the Wind napísal pôvodne na jej počesť, v 1997 venoval jej remake na 

počesť princeznej Diany po jej smrti – 50. výročie 

6. 8. 1912 *Martin Jančuška, Liptovská Kokava (†4. 11. 1979 Bratislava), slovenský kultúrny 

pracovník, redaktor, pedagóg, 1934–35 študoval na pedagogickej akadémii v Bratislave, 

po 1945 na FF UK a Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1933–45 učiteľ (Dlhá nad 

Cirochou, Liptovský Mikuláš, Michalovce, Liptovská Kokava, Ľubietová), 1945–53 

pracovník odd. ľudovej umeleckej tvorivosti na Povereníctve školstva a osvety, 1954–56 

riaditeľ Slovenského ústredia ľudovej umeleckej tvorivosti, 1957–62 šéfredaktor časopisu 

Ľudová tvorivosť, 1962–69 šéfredaktor časopisu Umelecké slovo, 1969–73 šéfredaktor 

časopisu Javisko, organizátor ľudovej umeleckej tvorivosti a osvety na Slovensku, 

venoval sa umeleckému prednesu a amatérskemu divadlu, podieľal sa na organizovaní 

Hviezdoslavovho Kubína a ochotníckych divadelných prehliadok a festivalov, prekladal 

bábkové hry z češtiny – 100. výročie 

6. 8. 1922 *Ing. Emil Skákala, Leopoldov (†27. 7. 1990 Bratislava), slovenský sadovnícky a záhradnícky 

odborník, študoval na učiteľskej akadémii a obchodnej akadémii, absolvoval 

štúdium na VŠE v Bratislave (1949), krasokorčuliar, organizátor krasokorčuľovania 

na Slovensku, od 1950 plánovač a 1952–82 podniku Záhradníctvo a rekreačné služby 

v Bratislave, zakladateľ a hlavný organizátor medzinárodnej výstavy kvetín Flóra Bratislava 

(pozdvihol ju na jednu z najprestížnejších kvetinových výstav v strednej Európe), organizátor 

krasokorčuľovania na Slovensku (iniciátor krasokorčuliarskych súťaží), pretekár v kategórii 

jednotlivcov, neskôr v párovej jazde a tancoch na ľade (partner Hildy Múdrej), viacnásobný 

majster Slovenska v párovej jazde a tancoch na ľade s F. Kalenčíkovou, H. Števulovou, 

L. Dulkovou-Lojkovičovou a H. Múdrou (1949–57), po skončení aktívnej činnosti získal 

kvalifi káciu trénera a rozhodcu prvej triedy, 1949–57 predseda Krasokorčuliarskeho oddielu 

Slovan Bratislava, 1952–69 predseda Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, 1969–81 

predseda Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV v Prahe, 1965–80 člen technickej komisie 

pre tance International Skating Union (ISU), od 1980 čestný člen ISU, od 1955 medzinárodný 

rozhodca pre všetky krasokorčuliarske kategórie, iniciátor a garant uskutočnenia ME 1958 

a ME 1966, MS 1973, v 1960 dostal Cenu mesta Bratislavy, držiteľ Zlatého odznaku ISU, od 

1994 sa každoročne usporadúva Memoriál Emila Skákalu – 90. výročie 

6. 8. 1922 *Prof. PhDr. Elemír Terray, CSc., Spišské Vlachy (†15. 5. 1998 Spišské Vlachy), slovenský 

germanista, univerzitný profesor, vedecký pracovník, 1941–46 študoval germanistiku 

a fi lozofi u na FF UK v Bratislave, 1945–46 profesor na učiteľskej akadémii v Spišskej Novej 

Vsi, 1947–52 vedecký pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave, 1953–90 vysokoškolský 

učiteľ na FF UK v Bratislave (1960–85 vedúci Katedry germanistiky a nordistiky, kde vychoval 

generácie našich germanistov, od 1969 profesor dejín nemeckej literatúry, 1966–70 prodekan 

FF UK), zaoberal sa dejinami nemeckej literatúry a literárnou teóriou, špecializovaný na 

stredovekú nemeckú literatúru (Mittelhochdeutsche Literatur), znalec nemeckej literatúry 

v 18. a 20. stor., exilovej literatúry, pražskej nemeckej literatúry, spoluautor učebníc 

(Nemecká literárna čítanka. Deutsche Literatur Erläuterungen texte, 1974 – s I. Vaverkovou, 

Nemecká literatúra 1: Deutschsprachige Literatur 1, 1991 – s V. Bokom), autor a spoluautor 

odborných prác, štúdií a článkov v našich i zahraničných časopisoch, preložil Schopenhaura 

– 174 – 

Svet ako vôľa a predstava (Antológia z diel fi lozofov, 1967) a korešpondenciu Thomasa 

Manna a Hermanna Hesseho (Revue svetovej literatúry, 1975), ako hosť prednášal na 

zahraničných univerzitách (Halle, Jena, Lipsko, Berlín, Londýn, Viedeň, Salzburg, Innsbruck, 

Krakov, Cambridge a i.), člen našich a zahraničných vedeckých spoločností (Internationalen 

Vereinigung für Germanische Sprach- und Literaturwissenschaft, Association Internationale 

de Littérature Comparée, 1946, Goetheho spoločnosť vo Weimare a i.) – 90. výročie 

6. 8. 1932 (do 21. 8.) konal sa 1. ročník Medzinárodného fi lmového festivalu v Benátkach ako 

súčasť18. benátskeho bienále (vznikol z iniciatívy prezidenta bienále grófa Giuseppe 

Volpiho di Misurata pod názvom Esposizione Internazionale d’Arte Cinematografi ca), 

benátsky festival (Mostra internazionale d‘arte cinematografi ca di Venezia) je najstarším 

fi lmovým festivalom na svete (spolu s MFF v Cannes a MFF v Berlíne patrí medzi 

3 najprestížnejšie fi lmové podujatia vo svete), prvým premietaným fi lmom na festivale 

bol Dr. Jekyll and Mr. Hyde režiséra Roubena Mamouliana, na prvom ročníku sa ešte 

neudeľovali ceny, od 1954 je hlavným ocenením festivalu Zlatý lev (Leone d’Oro) 

pre najlepší fi lm, cena Volpiho pohár (Coppa Volpi) sa udeľuje najlepšiemu hercovi 

a najlepšej herečke, ceny Zlatá Osella sa udeľujú režisérom, kameramanom, scenáristom, 

skladateľom a za vynikajúci technický prínos, festival sa koná každoročne koncom augusta 

a začiatkom septembra s projekciami v historickom Palazzo del Cinema – 80. výročie 

7. 8. 1932 *Abebe Bikila, Jato (†25. 10. 1973 Addis Abeba), etiópsky atlét, vytrvalostný bežec, 

olympijský víťaz v maratónskom behu (v 1960 na OH v Ríme – bežal bosý, prvý čierny 

Afričan, ktorý vyhral olympijské zlato, vytvoril svetový rekord 2 hodiny 15 minút 16.2 sekúnd; 

v 1964 na OH v Tokiu – ako prvý na svete obhájil olympijské víťazstvo v maratóne, 

vytvoril svetový rekord 2 hodiny 12 minút 11.2 sekúnd), behal bosý, v 1963 na Bostonskom 

maratóne obsadil 5. miesto (jediný maratón, kde nevyhral), v 1961 vyhral maratóny 

v Grécku, Japonsku a v Košiciach, na OH v Tokiu vyhral napriek tomu, že 5 týždňov 

predtým ho operovali na akútny zápal slepého čreva, po OH v Ríme dostal najvyššie etiópske 

štátne vyznamenanie, po víťazstvách na olympiádach sa stal národným hrdinom v Etiópii 

i panafrickým hrdinom (chudobný, bosý, no víťazný), na OH v Mexiku v 1968 musel po 

17 km pre zranenie nohy odstúpiť, OH v Mníchove v 1972 absolvoval ako čestný hosť 

(na invalidnom vozíku), vojak, člen cisárskej gardy, inštruktor armádnych jednotiek v okolí 

hlavného mesta, v 1969 ťažko zranený pri havárii, aj napriek viacerým operáciám ostal 

ochrnutý (len čiastočne hýbal rukami a čiastočne svalmi tváre), ďalej sa však zúčastňoval na 

súťažiach pre zdravotne postihnutých (lukostreľba), dobre hral stolný tenis – 80. výročie 

8. 8. 1937 †Martin Rázus, Brezno (*18. 10. 1888 Vrbica), slovenský básnik, prozaik, politik, ev. kňaz, 

1903–07 študoval na Ev. lýceu v Kežmarku a 1907–11 na Ev. bohoslov. fakulte v Bratislave, 

v 1911 pokračoval v teologických štúdiách v Edinburghu na základe štipendia od historika 

W. R. Setona-Watsona, 1911–12 kaplán u S. Zocha v Modre, 1913–21 farár v Pribyline, 

1921–30 v Moravskom Lieskovom, od 1930 do smrti v Brezne, významný reprezentant 

našej medzivojnovej literatúry (básnické zbierky: Z tichých a búrnych chvíľ, 1917, To je 

vojna!, 1919, Hoj, zem drahá..., 1919, Kameň na medzi, 1925, Kresby a hovory, 1926, Šípy 

duše, 1929, Cestou, 1935, veršovaný román Bača Putera, 1934; próza: 4-zv. román Svety, 

1929, historické romány Júlia, 1930, Odkaz mŕtvych, 1936, román Krčmársky kráľ, 1935, 

historické novely Bombura a Surovci – obe posmrtne, 1937, autobiografi cké romány pre 

deti Maroško, 1932, Maroško študuje, 1933, eseje: Argumenty: Hovory so synom i s tebou, 

1932, Z nášho chrámu, 1929, Pred tvárou Božou, 1935; dráma: Obrodenie, 1912, Hana, 

1920, Ahasver, 1936), 1940–43 vyšlo jeho súborné dielo Zobrané spisy Martina Rázusa 

1 – 20, okrem poézie a prózy písal aj politické články, polemiky a úvahy, ktoré publikoval 

v slovenských a českých novinách, politicky sa angažoval v SNS, 1929–37 jej hlavný 

ideológ a predseda, zástanca autonómie, angažoval sa za spoluprácu s Hlinkovou HSĽS 

(16. 10. 1932 podpísali Zvolenský manifest, v 1935 vytvorili autonomistický blok), poslanec 

NZ v Prahe, brat spisovateľky Márie Rázusovej-Martákovej – 75. výročie 

8. 8. 1937 *Dustin Hoffman, Los Angeles, Kalifornia, americký divadelný a fi lmový herec, pochádza 

z rodiny poľsko-židovského pôvodu, študoval klasickú a džezovú hudbu na konzervatóriu 

– 175 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v Los Angeles, v New Yorku v hereckej škole Actors Studio Lea Strasberga (prijatý až na 

piaty pokus), popritom si zarábal (predavač hračiek, čašník, umývač riadu, pisár, vrátnik, 

barový klavirista), úspešne účinkoval na Broadwayi, v 1967 debutoval vo fi lme The Tiger 

Makes Out, za úlohu vo fi lme Absolvent (The Graduate, 1967) bol nominovaný na Oscara, 

ďalšia nominácia bola za fi lm Polnočný kovboj (1969; nominovaný aj na Zlatý glóbus, časopis 

Premiere ho za výkon v úlohe „Ratso“ Rizza zaradil na 7. miesto v zozname 100 najväčších 

výkonov všetkých čias a na 33. miesto v 100 najväčších fi lmových úlohách všetkých 

čias), o jeho hereckých kvalitách svedčia tiež výkony vo fi lmoch Malý veľký muž (1970, 

stvárnil hrdinu od tínedžerského veku po 121 rokov), Motýľ (Papillon, 1973), Lenny (1974; 

nominovaný na Oscara), Všetci prezidentovi muži (1976), Maratónec (1976), za titulnú 

úlohu v prepise bestselleru Kramerová versus Kramer (1979) dostal Oscara, diváckej priazni 

sa tešil aj v role ženy v komédii Tootsie (1982; nominovaný na Oscara), úspešne stvárnil na 

javisku i v televízii úlohu Willyho Lomana v Millerovej hre Smrť obchodného cestujúceho, 

excelentný výkon v role autistického Raymonda Babbitta v kultovom fi lme Rain Man 

(1988) mu priniesol ďalšieho Oscara (1989, fi lm získal mnoho významných ocenení), 

za komédiu Vrtieť psom (Wag the Dog, 1997) dostal ďalšiu nomináciu na Oscara (1998), 

z ďalších fi lmov: John a Mary (1969), Hook (1991), Smrtiaca epidémia (1995), Hľadanie 

Krajiny – Nekrajiny (2004), Jeho foter, to je lotor (2004), Horšie to už nebude (2007), Fotri 

sú lotri (2010), založil vlastnú produkčnú spoločnosť (Punch Productions), je držiteľom 

mnohých ocenení (2 Oscary; 5 Zlatých glóbusov – Absolvent, Kramerová versus Kramer, 

Tootsie, Smrť obchodného cestujúceho, Rain Man; 3 Ceny BAFTA – Absolvent, Polnočný 

kovboj, Tootsie; 3 Drama Desk Awards; 1 Genie Award; 1 Emmy – Smrť obchodného 

cestujúceho; 4 Ceny David di Donatello pre najlepšieho zahraničného herca – Polnočný 

kovboj, Maratónec, Kramerová versus Kramer, Rain Man; AFI /American Film Institute/ 

Life Achievement Award, 1999, Lincoln Center Tribute, 2005) – 75. výročie 

8. 8. 1987 †Eugen Löbl, New York (*14. 5. 1907 Holíč), slovenský ekonóm, publicista, študoval na 

Vysokej škole zahraničného obchodu vo Viedni, 1925–26 pracoval v konštrukčnej kancelárii 

fy Nejedlý a spol. v Bratislave, potom do 1938 v poisťovacej spoločnosti Riunione Adriatica 

di Sicurita v Bratislave, v mladosti príslušník DAV-u, od 1931 člen KSČ, počas 2. svetovej 

vojny v Londýne: v 1941 tajomník Zväzu čs.-britského priateľstva, v 1943 ho čs. vláda 

v Londýne vymenovala za národohospodárskeho poradcu ministra Jana Masaryka, od 1943 

vedúci úradník Ministerstva hospodárskej obnovy v Londýne, 1945–49 námestník ministra 

zahraničného obchodu v Prahe, v 1949 zatknutý, do 1952 vo vyšetrovacej väzbe, v novembri 

1952 v Slánskeho procese odsúdený na doživotie za „velezradu, vyzvedačstvo a sabotáže“ 

(v 1955 počas hospitalizácie po infarkte na nemocničnom oddelení väznice na Pankráci 

na žiadosť zástupcov generálneho prokurátora spísal výpoveď o procese – jeho príprave 

a priebehu, metódach vyšetrovania, kniha Svedectvo o procese vyšla napokon až v 1968, 

v 1969 zakázaná komunistickým režimom), v 1960 prepustený, v 1963 pozbavený viny 

a rehabilitovaný, 1960–64 skladník v podniku Odevy v Bratislave, od 1. 1. 1964 riaditeľ 

krajskej pobočky Štátnej banky československej v Bratislave, s O. Šikom sa podieľal na 

príprave ekonomickej reformy (cieľom bolo zladiť plánovanie s trhovým hospodárstvom, 

zvýšiť ekonomickú samostatnosť a manévrovacie schopnosti podnikov), venoval sa reforme 

bankovej sústavy (inštitucionálne oddelenie emisného a komerčného bankovníctva), od 

1968 v exile v USA, 1969–76 profesor politických vied a ekonómie na Vassar College 

v New Yorku, publikoval odborné práce (Die intellektuelle Revolution. Hintergründe und 

Auswirkungen des „Prager Frühlings“, 1969 – s Leopoldom Grünwaldom, Gespräche mit 

den Ratlosen, 1970, 1982, Marxismus. Wegweiser und Irrwege, 1973, My Mind on Trial, 

1976, Humanomics: How We Can Make the Economy Serve Us – Not Destroy Us, 1976, 

hlavné dielo Wirtschaft am Wendepunkt: Wegweiser in eine soziale Zukunft ohne Infl ation 

und Arbeitslosigkeit, 1975, The Responsible Society – Zodpovedná spoločnosť, 1983 – so 

Štefanom Romanom), spoluzakladateľ, hlavný národohospodársky odborník a podpredseda 

Svetového kongresu Slovákov, blízky spolupracovník Š. B. Romana – 25. výročie 

9. 8. 1932 †Prof. John Charles Fields, Toronto (*14. 5. 1863 Hamilton, Ontario, Kanada), kanadský 

matematik, študoval na Hamilton Collegiate Institute (do 1880), 1880–84 matematiku na 

– 176 – 

Torontskej univerzite (absolvoval so zlatou medailou), postgraduálne štúdium absolvoval 

v USA na Johns Hopkins University v Baltimore (v 1887 PhD.), 1887–89 prednášal na Johns 

Hopkins University, 1889–92 profesor matematiky na Allegheny College v Pennsylvánii, 

1892 – 1900 študoval vo Francúzsku (Paríž) a Nemecku (Göttingen, Berlín – dostal zlatú 

medailu), 1902–32 prednášal na Torontskej univerzite (od 1914 profesor, od 1923 profesor 

vedec), 1919–25 prezident Royal Canadian Institute, zaoberal sa problematikou algebraických 

funkcií, významne sa podieľal na organizovaní medzinárodných kongresov matematikov 

(v 1924 prezident kongresu v Toronte, v 1928 viceprezident kongresu v Bologni) a v 1920 

na založení Medzinárodnej matematickej únie, v 1932 inicioval udeľovanie Fieldsovej 

medaily matematikom (prvýkrát udelená na Medzinárodnom kongrese matematikov 

v Oslo v 1936) ako kompenzácia za absenciu Nobelovej ceny pre matematikov, člen 

Royal Society of Canada (1907), Royal Society v Londýne (1913), viceprezident British 

Association for the Advancement of Science a American Association for the Advancement of 

Science (1924), člen Ruskej akadémie vied, jeho meno nesie Fields Institute pri Torontskej 

univerzite – 80. výročie 

9. 8. 1942 †Edith Steinová, sv. Terézia Benedikta od Kríža /Teresia Benedicta a Cruce/, 

vyhladzovací tábor Osviečim-Brezinka (*12. 10 1891 Breslau, Dolné Sliezsko, dnes Vroclav, 

Poľsko), nemecká kresťanská fi lozofka židovského pôvodu, bosá karmelitánka, mučenica 

katolíckej cirkvi, vyrastala v ortodoxnej židovskej rodine, v 1904 sa vzdala židovskej viery 

(ateistka), 1911–13 študovala germanistiku, históriu, psychológiu a fi lozofi u na univerzite 

v Breslau a 1913–15 fi lozofi u na univerzite v Göttingene (žiačka Edmunda Husserla), 

v 1915 absolvovala kurz pre ošetrovateľky a pracovala ako ošetrovateľka Nemeckého 

Červeného kríža v infekčnom lazarete v Hraniciach na Morave (starala sa o chorých na 

týfus a pracovala na operačnej sále), 1916–18 Husserlova vedecká asistentka na univerzite 

vo Freiburgu (v 1917 získala doktorát z fi lozofi e), ako židovská žena sa nesmela habilitovať, 

konvertovala na katolicizmus (pokrstená 1. 1.1922), 1922–31 vyučovala nemčinu a históriu 

na dievčenskom lýceu a učiteľskom seminári dominikánok pri kláštore sv. Magdalény 

v Speyeri, 1932–33 prednášala na katolíckom Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky 

v Münsteri (po nástupe nacizmu v Nemecku musela miesto opustiť), v 1933 napísala 

kardinálovi štátnemu sekretárovi Svätej stolice Eugeniovi Pacellimu (neskôr pápež Pius 

XII.) list, týkajúci sa rastúcich perzekúcií Židov v nacistickom Nemecku, s prosbou, aby sa 

ich zastal, 14. 10. 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne-Lindenthale a prijala 

rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža, 21. 4. 1938 zložila večné sľuby, 31. 12. 1938 

emigrovala do kláštora v holandskom Echte (1941–42 tam napísala svoje posledné dielo 

Veda kríža – Kreuzeswissenschaft, štúdiu o sv. Jánovi z Kríža), kde ju 2. 8. 1942 zatklo 

gestapo spolu s jej sestrou Rózou (tiež konvertovala a vstúpila do karmelitánskeho rádu), 

obe odtransportované do tábora smrti Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej 

komore, vo fi lozofi i sa usilovala o syntézu učenia sv. Tomáša Akvinského a Husserlovej 

fenomenológie (Husserlova fenomenológia a fi lozofi a sv. Tomáša Akvinského, 1931, 

Časné a večné Bytie – Endliches und ewiges Sein, hlavné dielo – 1935–37 prepracované 

dielo Možnosť a čin /Potenz und Akt/, vyšlo posmrtne v 1950), postupne sa priklonila 

k tomizmu, preložila Bádanie sv. Tomáša Akvinského o pravde (1931), jej autobiografi a 

Život v židovskej rodine – Aus dem Leben einer jüdischen Familie (začala ju písať v 1933) 

ostala nedokončená, 1. 5. 1987 beatifi kovaná a 11. 10. 1998 kanonizovaná pápežom Jánom 

Pavlom II. (v Ríme) – ako prvá židovského pôvodu, 1. 10. 1999 ju vyhlásil za spolupatrónku 

Európy spolu sv. Brigitou Švédskou a sv. Katarínou Sienskou, jej sviatok sa slávi 9. augusta, 

jej atribútom je Dávidova hviezda, v Speyeri je Edith-Stein-Gesellschaft Deutschland 

e. V. (založená v 1993) – 70. výročie 

9. 8. 1962 †Hermann Hesse, pseud. Emil Sinclair, Montagnola, Švajčiarsko (*2. 7. 1877 Calw, 

Nemecko), nemecký spisovateľ a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1946), jeho 

rodičia boli pietistickí misionári, v 1891 začal študovať teológiu na ev. seminári v Maulbronne 

(štúdium po 7 mesiacoch zanechal), od 1895 sa učil za kníhkupca v Tübingene, popritom sa 

sám vzdelával, študoval klasické jazyky a dejiny európskej a orientálnej kultúry, 1899 – 1903 

kníhkupec a antikvár v Bazileji, kde napísal prvé diela (zbierky: Romantické piesne, 1899, 

– 177 – 

200 2012 2 2 

2 2012 2

Básne, 1902, prózy: Hodinu po polnoci, 1899), po úspechu románu Peter Carmezind 

sa od 1904 sa profesionálne venoval literárnej činnosti, v 1911 podnikol cestu do Indie 

a Indonézie, pod vplyvom otcovej smrti, synovej choroby a manželkinej schizofrénie (trvale 

hospitalizovaná), ako aj sklamania z politického zlyhania mnohých umelcov a intelektuálov 

počas 1. svet. vojny upadol do depresií a ťažkej osobnej krízy, podstúpil psychoanalytickú 

liečbu (psychoanalýza sa popri budhistickej a hinduistickej fi lozofi i stala východiskom jeho 

tvorby), v 1919 sa presťahoval do Montagnoly a v 1923 prijal švajčiarske občianstvo, prvý 

literárny úspech mu priniesol vývinový román Peter Carmezind (1904), v románoch Gertruda 

(1910) a Panský dom (1914) písal krízu manželského a osobného života, v 1922 vydal novelu 

Siddhártha (vysvetlil svoje pacifi stické názory, ovplyvnené budhistickou fi lozofi ou), ďalšie 

romány boli Demian (1919), Kúpeľný hosť (1925, denníkové záznamy), Stepný vlk (1927), 

Narcis a Goldmund (1930), Púť do východnej krajiny (1932), jeho prozaickú tvorbu zavŕšil 

2-dielny fantastický, utopický román Hra so sklenenými perlami (1943, vrcholné dielo, dej 

sa odohráva v ďalekej budúcnosti, anticipoval vývoj spoločnosti do konca storočia), po jeho 

vydaní sa pre zhoršený zdravotný stav stiahol z literárneho života, autor početných esejí 

a recenzií diel nemeckej a svetovej literatúry (protivojnová esej O Freunde, nicht diese Töne, 

1914; Umelci a psychoanalýza, 1918; Vojna a mier, 1946; Vďaka Goethemu, 1946), počas 

2. svet. vojny v Nemecku nacisti zakázali vydávanie jeho diel, v 1926 zvolený za člena 

Preußische Akademie der Künste (v 1931 vystúpil z politických dôvodov), v 1946 dostal 

Goetheho cenu vo Frankfurte nad Mohanom a stal sa laureátom Nobelovej ceny za literatúru, 

v 1947 dostal čestný doktorát univerzity v Berne a v 1955 Mierovú cenu nemeckého knižného 

obchodu, je najvydávanejším nemeckým autorom 20. storočia – 50. výročie (zaradený do 

Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

10. 8. 1912 *Jorge Amado, vl. menom Jorge Leal Amado de Faria, Ferradas, Itabuna (†6. 8. 2001 

Salvador), brazílsky spisovateľ, románopisec, patrí medzi najznámejších a najprekladanejších 

brazílskych prozaikov (v 55 krajinách), vyrastal na kakaovej plantáži, študoval v jezuitskom 

Colégio Antônio Vieira a na gymnáziu v Salvadore, potom absolvoval štúdium práva na 

Právnickej fakulte Universidade Federal v Riu de Janeiro, v 1928 spoluzakladateľ Akadémie 

rebelov (Academia dos Rebeldes – združenie mladých literátov), pracoval ako novinár, 

zblížil sa s ľavicovým hnutím (od 1932 člen Komunistickej strany Brazílie), viac ráz 

väznený, 1941–44 v emigrácii v Argentíne a Uruguaji, v 1945 sa stal členom brazílskeho 

Národného zhromaždenia (navrhol dodnes platný zákon o nábož. slobode), po zakázaní KS 

1948–52 žil s rodinou v emigrácii v Európe (1948–50 v Paríži, 1950–52 v Prahe), v 1952 

sa vrátil do Brazílie, autor asi 40 románov (so sociálnym nábojom) a divadelných hier, 

v 1931 vyšiel prvý román Krajina karnevalu, o 2 roky neskôr román Kakao, k známym 

románom patria Jubaiba (1935), Rytier nádeje /Luis Carlos Prestes/ (1942), Krajina zlatých 

plodov (1944), Mulatka Gabriela (1958), Starí námorníci (1961), Pastieri noci (1963), Dona 

Flora a jej dvaja mužovia (1966), Tereza (1972), Zmiznutie svätej Barbory (1988), Návrat 

márnotratnej dcéry (1977), viaceré jeho diela boli sfi lmované, viaceré jeho romány vyšli 

v slovenčine (Mulatka Gabriela, Dona Flora a jej dvaja mužovia, Zem zlatých plodov, 

Rytieri nádeje, Návrat márnotratnej dcéry, Pastieri noci, Tereza, Cesty hladu), od 1961 

člen Academia Brasileira de Letras, nositeľ čestných doktorátov na univerzitách v Brazílii 

(1977), Portugalsku, Taliansku, Izraeli a Francúzsku a titulu člena čestnej légie v Argentíne, 

Chile, Španielsku, Francúzsku, Portugalsku a Venezuele, nositeľ viacerých domácich 

aj zahraničných ocenení (Premio Etruria de Literatura, Taliansko, 1989, Cino del Duca, 

Francúzsko, 1990, Mediterráneo, Taliansko, 1990, Prêmio Camões, Brazília – Portugalsko, 

1995), v 1997 dostal Cenu ministerstva kultúry v Brazílii – 100. výročie (zaradený do 

Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

10. 8. 1922 *Vladimír Mináč, Klenovec (†25. 10. 1996 Bratislava), slovenský spisovateľ, prozaik, 

publicista, esejista a literárny kritik, komunistický kultúrny a politický činiteľ (člen ÚV 

KSČ, poslanec SNR, FZ), 1940–44 na FF UK v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu 

(nedokončil pre vojnové udalosti), zúčastnil sa v SNP, koncom decembra odvlečený do 

koncentračného tábora Mauthausen, potom v Dachau, od 1945 člen KSČ, 1949–51 tajomník 

slov. sekcie Zväzu čs. spisovateľov, 1951–53 scenárista v Čs. štátnom fi lme v Bratislave, 

– 178 – 

1953–54 šéfredaktor Kultúrneho života, 1955–56 Slovenských pohľadov, 1956–74 

profesionálny spisovateľ, 1974–90 predseda MS, od 1991 v slobodnom povolaní, debutoval 

románom Smrť chodí po horách (1948), naň voľne nadviazal románom Včera a zajtra 

(1949), syntézou jeho prozaickej tvorby je románová trilógia Dlhý čas čakania (1958), Živí 

a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), v 1969 pod spoločným názvom Generácia, 

v 1962 vyšla dvojnovela Nikdy nie si sama a v 1965 satirický román Výrobca šťastia, vydal 

knihy esejí Paradoxy (1966), Dúchanie do pahrieb (1970), Zobrané spory J. M. Hurbana 

(1974), Portréty a osudy (1979) Texty a kontexty (1982), Portréty (1986), po 1989 publikoval 

eseje kriticky sa vyslovujúce proti demokratickým spoločenským premenám u nás (Sub 

tegmine, Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam, Slováci?, Hovory M), autor fi lmových scenárov 

(Pole neorané, Kapitán Dabač, Boj sa skončí zajtra, Žena z vrchov), člen redakčných rád 

Encyklopédie Slovenska, Slovenského biografi ckého slovníka, nositeľ Radu Ľudovíta Štúra 

I. triedy (in memoriam, 1998) – 90. výročie 

10. 8. 1932 *Vladimír Páral, Praha, český prozaik, patrí medzi čitateľsky najúspešnejších českých 

autorov, no nie vždy sa tešil priazni kritiky (vo svojej tvorbe prešiel od nekompromisnej 

a prenikavej satiry vysmievajúcej sa konzumizmu a malomeštiactvu /v 60. rokoch/ 

cez opatrné zveličovanie a dobovú idealizáciu /v období normalizácie v 70. rokoch/ až 

k triviálnemu čítaniu), od 2 rokov žil s rodičmi v Brne, v 1950 študoval na Vysokom učení 

technickom v Brne, 1951–54 študoval chémiu na Vysokej škole chemicko-technologickej 

v Pardubiciach (v 1954 chemický inžinier), pracoval v chemickom priemysle (Liberec, 

Jablonec nad Jizerou, Plzeň, Ústí nad Labem) a súčasne písal, v 1967 zanechal povolanie 

chemika a venuje sa výlučne literatúre, 1972–79 redaktor Severočeského nakladatelství 

v Ústí nad Labem, od 1995 sriedavo žije v Prahe a Mariánskych Lázňach, v 1964 debutoval 

románom Šest pekelných nocí (pod pseud. Jan Laban), autor románov a noviel (cyklus 

Pět způsobů ukájení – „čierna pentalógia“: Veletrh splněných přání, 1964, Soukromá 

vichřice, 1966, Katapult, 1967 – všetko novely, Milenci a vrazi, 1969, Profesionální žena, 

1971 – romány; „biela pentalógia“: Mladý muž a bílá velryba, 1973, Radost až do rána, 

1975, Generální zázrak, 1977, Muka obraznosti, 1980 – zatiaľ napísal len 4 časti; sci-fi 

prózy: Pokušení A – ZZ, 1982, Romeo a Julie 2300, 1982, Válka s mnohozvířetem, 1983, 

Země žen, 1987; prózy so sexuálnou tematikou: Dekameron 2000 aneb Láska v Praze, 1990, 

Kniha rozkoší, smíchu a radosti, 1992, Playgirls 1, 2, 1994, humoristický román Tam za 

vodou, 1995, Profesionální muž, 1995), jeho knihy vyšli vo vysokých nákladoch (predané 

vyše 3 milióny výtlačkov), v mnohých českých i zahraničných vydaniach, viaceré boli 

adaptované pre divadlo (Profesionální žena, Mladý muž a bílá velryba, Generální zázrak, 

Romeo a Julie 2300, Milenci a vrazi) a sfi lmované (Soukromá vichřice, 1967 – réžia 

H. Bočan, Mladý muž a bílá velryba, 1978 – réžia J. Jireš, Radost až do rána, 1978 – réžia 

A. Kachlík, Katapult, 1983 – réžia J. Jireš, Muka obraznosti, 1989 – réžia V. Drha, Playgirls, 

Playgirls 2, 1995 – réžia V. Olmer, Milenci a vrazi, 2004 – réžia V. Polesný), v 2010 mu 

Akademie literatury české udelila Cenu Ladislava Fuksa za celoživotný prínos českej 

literatúre – 80. výročie 

11. 8. 1972 †Prof. Max Theiler, New Haven, Connecticut, USA (*30. 1. 1899 Pretória, Juhoafrická 

republika), americký lekár, mikrobiológ a epidemiológ juhoafrického pôvodu, študoval na 

Rhodes University College v juhoafrickom Grahamstowne a 1916–18 študoval medicínu 

na LF univerzity v Kapskom Meste, potom študoval v Anglicku v St. Thomas’ Hospital 

a London School of Hygiene and Tropical Medicine (abs. v 1922), v 1922 dostal licenciu 

od Royal College of Physicians a stal sa členom Royal College of Surgeons, 1922–30 

pôsobil na Katedre tropickej medicíny na Harvard Medical School v Bostone, od 1930 

v Medzinárodnom zdravotníckom oddelení Rockefellerovej nadácie, 1951–64 riaditeľ 

laboratórií divízie medicíny a verejného zdravotníctva Rockefellerovej nadácie v New 

Yorku, 1964–67 profesor epidemiológie a mikrobiológie na Yale University v New Havene, 

venoval sa výskumu tropických chorôb, jeho hlavným vedeckým záujmom bola žltá 

zimnica (akútne vírusové ochorenie, prenášané komármi), tomuto problému sa venoval 

už v Londýne a na Harvarde, ale dominantne od 1930 v Rockefellerovej nadácii, kde 

vyvinul vakcínu proti nej v 1936, v 1951 dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu 

– 179 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

za objavy týkajúce sa žltej zimnice a spôsobu boja proti nej, venoval sa tiež výskumu iných 

infekčných ochorení (Weilova choroba, horúčka dengue, japonská encefalitída), objavil 

po ňom nazvanú Theilerovu chorobu (encefalomyelitída myší), spoluautor kníh Viral and 

Rickettsial Infections of Man (1948) a Yellow Fever (1951), autor početných článkov, 

publikovaných v American Journal of Tropical Medicine a Annals of Tropical Medicine and 

Parasitology, nositeľ Chalmer’s Medal od Royal Society of Tropical Medicine and Hygiene 

(Londýn, 1939), Flattery Medal (Harvard, 1945) a Laskerovej ceny od Laskerovej nadácie 

(1949) – 40. výročie 

12. 8. 1912 *Samuel Michael Fuller, Worcester, Massachusetts (†30. 10. 1997 Hollywood, Los 

Angeles, Kalifornia), americký scenárista (scenáre väčšiny svojich fi lmov), fi lmový režisér 

a herec, kontroverzná postava americkej kinematografi e, kultový tvorca nízkorozpočtových 

nezávislých fi lmov (B-čkových fi lmov), spisovateľ, pochádzal z rodiny židovských 

imigrantov z Ruska a Poľska, začínal ako novinár, počas 2. svet. vojny slúžil v armáde 

(Afrika, Sicília, Omaha Beach, Československo, vyznamenaný Bronzovou a Striebornou 

hviezdou a Purpurovým srdcom), autor poviedok a románov (v 1935 vyšiel prvý román 

Burn Baby Burn, celkovo vydal 11 románov), od 1936 spolupracoval ako scenárista 

s rôznymi hollywoodskymi režisérmi, v 1949 debutoval ako režisér (western Zastrelil 

som Jesse Jamesa), nakrútil fi lmy s vojnovou tematikou (z kórejskej vojny: The steel 

Helmet, 1951 – Writers Guild of America Award v 1952, Fixed Bayonets, 1951; Verboten!, 

1959 – o nemeckom nacizme, Merillovi záškodníci, 1962, The Big Red One, 1980 – čerpal 

z vlastných zážitkov z 2. svet. vojny, mnohí kritici ho považujú za jednu z najväčších 

amerických vojnových drám), drámy (fi lm-noir Pickup on South Street, 1953, farebný fi lm- 

-noir Bambusový dom, 1955 – aj herec, Shock Corridor, 1963), katastrofi cký fi lm Hell and 

High Water (1954), westerny (The Baron of the Arizona, 1950, Run of the Arrow, 1957, Forty 

Guns, 1957), gangsterky (Podsvetie USA, 1961), od 1983 pôsobil vo Francúzsku, kde vznikli 

aj jeho posledné snímky Les Voleurs de la nuit (1984), Street of No Return (1989) a TV fi lm 

Madonne et le dragon (1990), jeho aktívna kariéra v oblasti fi lmu trvala takmer 60 rokov 

(1936–94), malé úlohy hral v Godardovom fi lme Bláznivý Petríček (1965) a Wendersovom 

fi lme Americký priateľ (1977), držiteľ viacerých ocenení a nominácií (vrátane prestížnej 

Special Distinction Award od Independent Spirit Awards, 1996 – v oblasti nezávislého fi lmu), 

v 2002 vydal autobiografi u A Third Face, otec herečky Samanthy Fullerovej – 100. výročie 

12. 8. 1922 *Miloš Jakeš, České Chalupy, československý komunistický politik, 1955–58 študoval 

na trojročnej Vysokej straníckej škole pri ÚV KSSZ, potom pôsobil v rôznych funkciách 

v aparáte ÚV KSČ, 1968–77 predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ, 

v auguste 1968 účastník tzv. moskovských rokovaní s L. Brežnevom, po okupácii 

Československa v auguste 1968 zastával konzervatívne pozície, podieľal sa na čistkách 

v KSČ po apríli 1969, v 70. rokoch popredný normalizačný činiteľ, od 1977 člen ÚV KSČ, 

od 1981 člen Predsedníctva ÚV KSČ, 1977–87 tajomník ÚV KSČ pre ekonomiku, 1987–89 

posledný predrevolučný generálny tajomník ÚV KSČ (v decembri 1987 nahradil Gustáva 

Husáka, jeho snaha zachovať monopol KSČ sa skončila fi askom, počas zamatovej revolúcie 

bol 24. 11. 1989 donútený odstúpiť z funkcie), 5. 12. 1989 vylúčený z KSČ, v 1997 spolu 

s Jozefom Lenártom obžalovaný za činnosť v 1968, v 2003 zbavený obžaloby – 90. výročie 

12. 8. 1982 †Henry Fonda, Los Angeles, Kalifornia (*16. 5. 1905 Grand Island, Nebraska), americký 

divadelný a fi lmový herec, producent, štúdium žurnalistiky na univerzite v Minnesote 

nedokončil, začal sa venovať herectvu (1926–34 v divadelných spoločnostiach i na 

Broadwayi), v 1935 debutoval v Hollywoode vo fi lme Farmár sa žení (The Farmer Takes 

a Wife, adaptácia hry, v ktorej účinkoval na Broadwayi), od 1939 hrával vo fi lmoch režiséra 

Johna Forda (Young Mr. Lincoln, 1939, Ovocie hnevu, 1940 – podľa slávneho románu Johna 

Steinbecka, za ktorý bol nominovaný na Oscara, Môj miláčik Clemetine, 1946, Utečenec, 

1947, Pevnosť Apačov, 1948), ich spolupráca patrí k najúspešnejším režisérsko-hereckým 

partnerstvám vo fi lmovej histórii, počas 2. svet. vojny slúžil v námorníctve na torpédoborci 

(za vojenské zásluhy odmenený Bronzovou hviezdou s prezidentskou pochvalou), v 1955 

titulnú úlohu v komédii Mister Roberts (predtým v nej hral i na Brodwayi a získal za ňu Tony 

– 180 – 

Award), k ďalším úspešným fi lmom patrili adaptácia Tolstého románu Vojna a mier (1956), 

kde stvárnil postavu Pierra Bezuchova, Hitchcockova snímka Nesprávny muž (1956), 

Dvanásť rozhnevaných mužov (1957 – podľa hry R. Roseho; aj producent), hral v mnohých 

vojnových fi lmoch (Bitka o Midway, 1976 a i.) a westernoch, veľkú slávu mu priniesol 

svetoznámy western Sergia Leoneho Vtedy na Západe (1968), kde hral prvýkrát zápornú 

postavu Franka, v 1974 hral znova na Broadwayi v dráme Clarence Darrow (nominovaný 

na Tony Award), exceleloval ako partner Katherine Hepburnovej v dráme Na zlatom jazere 

(1981), kde za svoje výkony v hlavných úlohách obaja získali Oscarov, v 1981 dostal čestného 

Oscara za celoživotné dielo, otec herca Petra Fondu a herečky Jane Fondovej – 30. výročie 

12. 8. 1992 †John Cage, New York (*5. 9. 1912 Los Angeles, Kalifornia), americký hudobný skladateľ, 

klavirista a hudobný teoretik, vedúca osobnosť americkej hudobnej avantgardy, študoval 

hudbu u Richarda Buhliga, potom v New Yorku u Adolpha Weissa a na newyorskej New 

School for Social Research u skladateľa Henryho Cowella, v 1934 začal súkromne študovať 

u Arnolda Schönberga v Los Angeles a v jeho triede na University of Southern California 

a University of California v Los Angeles, od 30. rokov písal hudbu pre bicie nástroje, začal 

experimentovať s bicími nástrojmi a bez nástrojov a postupne nahradil harmóniu rytmom, 

1936–38 vyučoval na Cornish School of the Arts v Seattli (komponoval hudbu pre súbory 

bicích nástrojov, experimentoval s hudbou pre tanec v spolupráci so svojím spolupracovníkom 

a budúcim životným partnerom, tanečníkom a choreografom Merceom Cunninghamom), 

1941–42 na Chicago School of Design, od 1948 vyučoval na Black Mountain College 

v Severnej Karolíne, od 1958 hudobnú kompozíciu na New School for Social Research 

v New Yorku, avantgardný experimentálny komponista, priekopník aleatorickej 

a elektronickej hudby a neštandardného využitia hudobných nástrojov, objektov a okolitých 

zvukov, hľadal nové spôsoby komponovania hudby náhodnými postupmi, experimentoval 

aj s magnetofónmi, gramofónmi a rádiami, popredný reprezentant hudobného happeningu, 

ktorý s obľubou šokoval koncertné publikum recesiou a interpretačnou extravaganciou, 

jeho novátorské kompozície a myšlienky silne ovplyvnili hudbu 20. storočia („everything 

we do is music“), autor klavírnej hudby (skladieb pre preparovaný klavír), scénickej 

hudby, komornej hudby, kompozícií pre súbory bicích nástrojov, baletov, fi lmovej hudby, 

k najznámejším dielam patria: 4´33´´ (1951), Construction in Metal (1939), Sonatas and 

Interludes (1946–48, najvýznamnejšie dielo pre preparovaný klavír), Music of Changes 

(1951), Imaginary Landscape No. 4 (1951, pre 12 náhodne naladených rádií, 24 účinkujúcich 

a dirigenta; Imiginary Landscapes 1 – 5, 1939, 1942, 1942, 1951, 1952), HPSCHD (1967– 

69), Études Australes (1974–75, 32 etúd – 4 knihy po 8 etúd), Roaratorio, an Irish Circus 

on Finnegan’s Wake (1979), Europeras 1 & 2 (Europeras 1 – 5, séria 5 opier), Freeman 

Etudes (1977–80, 1990), Concert for Piano and Orchestra (1958), Etcetera (1973), Etcetera 

2/4 Orchestras (1986), Water Music (1952), Cartridge Music (1960), Atlas Eclipticalis 

(1961–62) a ASLSP (As Slow As Possible, 1985 pre klavír, 1987 pre organ – prvé organové 

predvedenie trvalo 29 minút, nahrávka z 2005 71 minút a 18 sekúnd), objavil v hudbe 

fenomén ticha – jeho najznámejšiu a najkontroverznejšiu kompozíciu 4´ 33´´ premiéroval 

29. 8. 1952 David Tudor vo Woodstocku v rámci recitálu súčasnej klavírnej hudby, publikum 

ho videlo otvoriť príklop klavíra a po nejakom čase bez hrania ho zase zavrieť a ešte dvakrát 

zopakovať to isté (trojvetná kompozícia) – v skladbe nezaznel ani tón („4 a pol minúty 

ticha“), od 1955 člen American Society of Composers, Authors and Publishers, prednášal 

na amerických a európskych univerzitách, autor kníh Silence (1961), A Year From Monday 

(1968), M (1973), Empty Words (1979) a X (1983), venoval sa aj maľbe a poézii, v 1949 

dostal cenu od National Academy of Arts and Letters (za vynález preparovaného klavíra), 

v 1981 Commandeur de l’Ordre des Arts et des Lettres (Francúzsko), v 1982 uvedený do 

Percussive Arts Society Hall of Fame, v 1989 uvedený do American Academy of Arts and 

Sciences, v 1989 dostal japonskú Kyoto Prize (Kyōto-shō) od Inamori Foundation (podobná 

Nobelovej cene) – 20. výročie 

13. 8. 1912 †Jules Émile Frédéric Massenet, Paríž (*12. 5. 1842 Montaud), francúzsky hudobný 

skladateľ, 1853–63 študoval kompozíciu na Conservatoire de Paris (začal študovať ako 

11-ročný, u Ambroisa Thomasa a Charlesa Gounoda), v 1863 získal Rímsku cenu (kantáta 

– 181 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

David Rizzio), v 1871 spoluzakladateľ Société Nationale de Musique, od 1878 člen Académie 

des Beaux-Arts, 1878–93 profesor kompozície na Parížskom konzervatóriu, jeho hudba sa 

vyznačuje lyrickosťou, senzualitou a sentimentalitou melódií, autor 24 opier (Manfred, 1869, 

Kráľ lahorský, 1877, Hérodiade, 1881, Manon, 1884 – podľa Prévosta, považovaná za jeho 

majstrovské dielo, Cid, 1885, Esclarmonde, 1889, Werther, 1892 – podľa Goetheho, Thaïs, 

1894 – so svetoznámou „meditáciou“ s husľovým sólom, Navarčanka, 1894, Sapho, 1897, 

Cendrillon, 1899, Bacchus, 1909, Don Quichotte, 1910 a i.), jeho diela boli veľmi populárne 

koncom 19. a začiatkom 20. storočia, no čoskoro po jeho smrti veľa jeho opier upadlo 

do zabudnutia, komponoval aj balety, suity, oratóriá (Mária Magdaléna, 1873), kantáty 

a piesne, napísal autobiografi u Mes Souvenirs (1912), k istému oživeniu záujmu o jeho 

dielo došlo koncom 20. storočia (festival jeho opier v Saint-Étienne od 1988 v dvojročnom 

cykle) – 100. výročie 

14. 8. 1992 vstúpili gruzínske jednotky na územie Abcházska, vtrhli do hlavného mesta Suchumi, 

18. 8. 1992 prevzali kontrolu nad mestom, vypukol gruzínsko-abcházsky konfl ikt (reakcia 

na to, že v júli 1992 vyhlásilo Abcházsko nezávislosť – odtrhnutie od Gruzínska), do vojny 

zasiahla Konfederácia kaukazských národov i kozácke dobrovoľnícke jednotky, v marci 

1993 sa Abcházci neúspešne pokúšali o ofenzívu proti Gruzíncom v Suchumi, 14. 5. 1993 

zvláštny ruský poverenec B. Pastuchov dohovoril dohodu o zastavení paľby (zahŕňala aj 

zvolanie mierovej konferencie pod dohľadom OSN), dohodu však podpísali len Jeľcin 

a Ševarnadze, abcházska strana nie, 27. 7. 1993 v Soči podpísali predstavitelia Abcházska, 

Gruzínska a Ruska dohodu o stiahnutí vojenských jednotiek Gruzínska a severného 

Kaukazu z územia Abcházska do 15 dní, podľa dohody mali byť v oblasti rozmiestnené 

mierové jednotky s mandátom OSN, prímerie podporila svojou rezolúciou 24. 8. 1993 

Bezpečnostná rada OSN, 16. 9. 1993 Abcházci začali novú ofenzívu, 27. 9. 1993 dobyli 

Suchumi a vytlačili gruzínske jednotky za rieku Inguri, po porážke gruzínskych vojsk 

abcházske jednotky uskutočňovali etnické čistky (Gruzíncov žijúcich v Abcházsku), nastal 

masový exodus Gruzíncov, 19. 10. 1993 Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 

odsudzujúcu porušenie mierovej dohody zo Soči a etnické čistky, Rusko pristúpilo 

k totálnej blokáde Abcházska, v máji 1994 zástupcovia Gruzínska, Abcházska, Ruska 

a OSN podpísali v Moskve dohodu o prímerí, podľa ktorej na prímerie dozerajú ruskí 

vojaci pod patronátom OSN, 4. 12. 1994 bola prijatá gruzínsko-abcházska Deklarácia 

o opatreniach na politické urovnanie gruzínsko-abcházskeho konfl iktu, podpísali ju aj 

predstavitelia Ruska, OSN a OBSE, abcházskej strane bola poskytnutá široká autonómia 

(vlastná ústava, parlament a vláda), do spoločných kompetencií patria zahraničná politika, 

energetika, doprava, ekológia, občianske a ľudské práva i práva menšín – 20. výročie 

14. 8. 1932 v Báčskom Petrovci (Srbsko) založili Maticu slovenskú v Juhoslávii, národnú a kultúrno- 

-osvetovú inštitúciu vojvodinských Slovákov, mala ľudovýchovný, národohospodársky, 

literárny, historicko-muzeálny, národopisný a školský odbor, jej zakladateľom a prvým 

predsedom bol Dr. Ján Bulík (1932–35), zakladali sa jej miestne odbory v ďalších 

osadách, spolupracovala s Maticou srbskou v Novom Sade a Maticou slovenskou 

v Martine, každoročne usporadúvala Slovenské národné slávnosti v Petrovci (po zrušení 

Matice slávnosti pokračovali do 1953), pôsobila do 1941, počas okupácie zakázaná, po 

vojne sa jej činnosť obnovila, fungovala 1945–48, 5. 8. 1990 bola Matica slovenská 

v Juhoslávii v Petrovci obnovená (v 1990 sa obnovili i Slovenské národné slávnosti 

v Petrovci) – 80. výročie 

15. 8. 1932 *PhDr. Ladislav Lajcha, CSc., Malacky, slovenský divadelný historik a kritik, absolvoval 

štúdium divadelnej vedy na DAMU v Prahe (1955), 1956–58 redaktor Čs. rozhlasu, 1958–62 

Smeny, 1966–70 Pravdy, 1962–65 vedúci Divadelného ústavu, 1970–92 vedúci sekcie 

divadelnej a fi lmovej vedy Umenovedného ústavu SAV, 1993 – 2002 vedecký pracovník 

Divadelného ústavu, autor prác Zápas o zmysel a podobu SND I – III (1971 – 1975), 

Súčasná slovenská scénografi a (1977), Ivan Ballo a opera SND (1995), Ladislav Vychodil 

(1980, 2003), Dramatický svet Petra Karvaša: teatrografi a (1995), Dokumenty SND 1 a 2 

(2000), zameraný predovšetkým na problematiku scénografi e – zostavovateľ publikácií 

– 182 – 

venovaných predovšetkým scénografom (M. Ferenčík, Ľ. Hradský, M. Brezina), komisár 

scénografi ckých výstav, autor a spoluautor výstav osobností nášho divadelníctva (scénografi 

Zavarský, Ciller, Suchánek, Mona Hafsahl, všetci najvýznamnejší herci SND, ale aj 

B. Slabejová, režisér F. Rell, divadelné karikatúry A. Richtera, K. L. Zachara a i.) do Histoire 

des spectacles (Paríž, 1965) napísal štúdiu o slovenskom divadle a do Theatergeschichte 

Europas (Salzburg, 1974) štúdiu o divadle na Slovensku pred 1938, autor odborných štúdií, 

kritiky publikoval v denníkoch a časopisoch, v 1999 získal Cenu Karla Čapka za propagáciu 

jeho diela na Slovensku – 80. výročie 

16. 8. 1932 *Mgr. art. Eva Rysová, Hajnáčka, slovenská herečka, absolvovala štúdium herectva 

na VŠMU v Bratislave (1955), 1955–60 členka Armádneho divadla v Martine, 1960–65 

KD v Trnave, 1965–66 KD v Nitre, 1966–99 Činohry Novej scény v Bratislave (Líza 

Curryová v Obchodníkovi s dažďom, Oľga v Troch sestrách, Gertrúda v Hamletovi, Irina 

N. Arkadinová v Čajke; Cigáni idú do neba, Fidlikant na streche, Mrázik), účinkovala 

v mnohých TV inscenáciách (Portrét Doriana Graya, Americká tragédia, Vládca Oidipus, 

Emília Galottiová, Vzkriesenie Míny a i.), v seriáloch (Ordinácia v ružovej záhrade, Dr. 

Ludsky), pôsobila v rozhlase a v dabingu, na VŠMU vyše 30 rokov učila herectvo operných 

spevákov, v súčasnosti vyučuje na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave umelecký prednes, 

s Torontským slovenským divadlom (ochotnícke) hrala Annu v hre Viliama Klimáčka Horúce 

leto 68 (hrali v Kanade aj na Slovensku), matka herca Michala Suchánka – 80. výročie 

16. 8. 1982 †Prof. RNDr. Mikuláš Konček, DrSc., Bratislava (*12. 4. 1900 Sankt Peterburg), 

slovenský meteorológ a klimatológ, univerzitný profesor, najvýznamnejšia osobnosť 

našej meteorológie a klimatológie, 1917–19 študoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte 

Univerzity v St. Peterburgu, od 1915 pracoval ako dobrovoľník v Observatóriu pre 

meteorológiu a zemský magnetizmus v Pavlovsku, 1921–25 študoval meteorológiu na 

Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1924–26 asistent prof. Hanzlíka na 

Ústave pre meteorológiu a klimatológiu KU, 1926–39 vedecký pracovník Štátneho meteorologického 

ústavu v Prahe, po obsadení Čiech Nemcami prišiel na Slovensko, 1939–50 

riaditeľ Štátneho hydrologického a meteorologického ústavu v Bratislave, 35 rokov 

pedagogicky pôsobil (do 1974) na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (prednášal od 

1940, pracovník od 1946 /aj prof./, 1946–52 vedúci Ústavu meteorológie a klimatológie, 

1952–70 vedúci Katedry astronómie, geofyziky a meteorológie, 1948–50 dekan fakulty), do 

pol. 70. rokov vychoval prakticky všetkých našich meteorológov a klimatológov, 1947–50 

externý riaditeľ Štátneho meteorologického a geofyzikálneho observatória v Hurbanove, 

1953–62 Zemepisného ústavu SAV, 1964–66 Ústavu meteorológie a klimatológie SAV, 

člen korešpondent SAV a ČSAV, so spolupracovníkmi uskutočnil klimatickú regionalizáciu 

Československa (s využitím tzv. Končekovho indexu zavlaženia; klasifi kácia sa používa 

dodnes), s F. Reinom zaviedol osobitnú klasifi káciu dynamicko-klimatických typov, 

zakladateľ školy dynamickej a synoptickej klimatológie na Slovensku, autor a spoluautor 

základných syntetických diel z meteorológie a klimatológie (k jeho najvýznamnejším kniž. 

publikáciám patria: Teplotné pomery Bratislavy, 1956, Snehové pomery Slovenska, 1964, 

Klíma Tatier, 1974, výsledok spolupráce poľských a našich meteorológov a klimatológov, 

Klíma a bioklíma Bratislavy, 1979), autor vyše 210 príspevkov v časopisoch a zborníkoch 

(z toho viac než 60 pôvodných vedeckých prác), preložil 2 učebnice základov meteorológie 

a klimatológie, člen redakčných rád mnohých domácich a zahraničných odborných 

a vedeckých časopisov, iniciátor medzinárodných konferencií karpatskej meteorológie (prvá 

v Smoleniciach v 1959), nositeľ významných našich a zahraničných vyznamenaní a ocenení, 

spoluzakladateľ a 1959–70 predseda Čs. meteorologickej spoločnosti pri ČSAV a 1961–74 

predseda Slovenskej meteorologickej spoločnosti pri ČSAV a SAV, čestný člen viacerých 

zahraničných meteorologických a vedeckých spoločností (americkej, nemeckej, rakúskej, 

poľskej, maďarskej a i.) – 30. výročie 

16. 8. 1992 †Ľudovít Ozábal, Liptovský Mikuláš (*25. 1. 1922 Nitra) – 20. výročie (pozri 25. 1.) 

17. 8. 1932 *Prof. PhDr. Ábel Kráľ, DrSc., Nová Baňa, slovenský jazykovedec, univerzitný profesor, 

diplomat, 1953–55 študoval slovenský jazyk a ruský jazyk na FF Slovenskej univerzity (resp. 

– 183 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

UK) v Bratislave, 1958–82 pracovník Kabinetu fonetiky FF UK v Bratislave (1971–82 jeho 

vedúci), 1982–89 pracovník odd. fonetiky a všeobecnej jazykovedy Katedry slovenského 

jazyka FF UK v Bratislave (i vedúci odd.), 1978–83 externe pedagogicky pôsobil na 

Pedagogickej fakulte v Nitre, 1990–92 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, v 1992 

predseda zahraničného výboru a člen Predsedníctva FZ ČSFR, 1993–98 veľvyslanec SR 

vo Švajčiarskej konfederácii (v Berne), 1998 – 2001 vedúci Katedry slovenského jazyka 

FF UKF v Nitre, kde dodnes pôsobí ako profesor (fonetika a fonológia, ortoepia), venuje 

sa všeobecnej jazykovede, fonetike, fonológii, slovenskej ortoepii a jazykovej kultúre, autor 

početných vedeckých statí, publikácií i učebných textov (Model rečového mechanizmu, 

1974, Príručný slovník slovenskej výslovnosti, 1979, Slovenská ortoepia, 1984, Pravidlá 

slovenskej výslovnosti, 1984, 1988, 1995, Pravidlá slovenskej výslovnosti. Systematika 

a ortoepický slovník, 2005 – prémia LF za vedeckú a odbornú literatúru v 2005, Fonetika 

a fonológia, 1989 – s J. Sabolom, Základy jazykovej kultúry, 1990 – s A. Rýzkovou a i.; 

spoluautor Atlasu slovenských hlások, 1969, člen autorského kolektívu Encyklopédie 

jazykovedy, 1993), 1965–68 lektor slovenského jazyka na univerzite v Kolíne nad Rýnom, 

absolvoval študijné pobyty v zahraničí (1969–71 v Ústave fonetiky a komunikácie univerzity 

v Bonne, 1983–84 v Ústave fonetiky univerzity v Kolíne nad Rýnom), člen odborných 

komisií (Ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV – od 1967, Komisie 

pre starostlivosť o jazykovú reč pri Zväze slovenských dramatických umelcov – od 1987, 

Ústrednej jazykovej rady pri Ministerstve kultúry SR) – 80. výročie 

18. 8. 1912 *Elsa Morante, Rím (†25. 11. 1985 Rím), talianska spisovateľka, prozaička a poetka, 

v 30. rokoch publikovala poviedky v knihách a periodikách (aj pre deti), počas 2. svet. vojny 

s manželom, prozaikom a fi lmovým kritikom Albertom Moraviom (ako poloviční Židia) 

sa skrývali pred fašistami v regióne Ciociara neďaleko Ríma, čo inšpirovalo jej román 

La storia, v tom období sa venovala prekladaniu z angličtiny, za prvý román Menzogna 

e sortilegio (1948) získala prestížnu literárnu cenu Viareggio, v 1951 vyšiel v USA ako 

House of Liars, no bola sklamaná jeho zlým prekladom, za ďalší román L’isola di Arturo 

(1957) dostala najvýznamnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega, zbierka poézie Il 

mondo salvato dai ragazzini (1968) je zmesou poézie, piesní a hry, po rozvode s Moraviom 

sa sporadicky venovala písaniu, román La storia (Príbeh v dejinách, označovaný za román 

storočia, vyšiel v 1974, v 1986 sfi lmovaný s C. Cardinale), ktorý patrí medzi najvýznamnejšie 

diela európskej prózy 20. stor., v čase jeho vydania vyvolal negatívne reakcie ľavicových 

literárnych kritikov, a keď jej priateľ P. P. Pasolini napísal naň negatívnu recenziu, prerušila 

ich priateľstvo, jej posledný román je Aracoeli (1982) získal cenu Prix Médicis étranger, jej 

tvorbu charakterizuje epické majstrovstvo, písala aj eseje (Il gioco secreto, 1941) a vydala 

2 zbierky poézie (Alibi, 1958, Il mondo salvato dai ragazzini, 1968), v 1989 vyšiel jej denník 

Diario 1938, jej meno nesie talianska Premio Letterario Elsa Morante, udeľovaná od 1988, 

v júni 2010 sa nositeľmi ceny Morante Cinema, udeľovanej tvorcom a fi lmu, ktorý sa viaže 

na literatúru, stali aj náš režisér D. Hanák a prekladateľka Miroslava Vallová – 100. výročie 

18. 8. 1922 *Alain Robbe-Grillet, Brest (†18. 2. 2008 Caen), francúzsky spisovateľ, literárny teoretik, 

jeden zo zakladateľov nového románu, fi lmový scenárista a režisér, v 1945 absolvoval 

štúdium na Institut National Agronomique, venoval sa vedeckému výskumu vo Francúzsku 

v Národnom štatistickom a ekonomickom ústave, pôsobil aj na Martiniquu a v Západnej Indii, 

vo veku 30 rokov sa rozhodol venovať literatúre, od 1955 poradca prestížnej francúzskej 

knižnej edície Les Editions de Minuit, venoval sa literatúre a fi lmu, prednášal o modernej 

literatúre a fi lme v Európe a na univerzitách v USA, detektívny román Gumy (Les Gommes, 

1953) ho zaradil medzi vedúce osobnosti tzv. nového románu, aj ďalšie romány Le Voyeur 

(1955), Žiarlivosť (La Jalousie, 1957 – preložený do viacerých jazykov) a V bludisku (Dans 

le Labyrinte, 1959), v 1963 vyšla jeho teoretická stať o románe Pour un Nouveau Roman 

(Za nový román), k ďalším hodne prekladaným dielam patrili La maison de rendez-vous 

(1965), Project pour une révolution à New York e Djinn (1981), Le miroir qui revient (1985), 

Les Derniers jours de Corinth (1994), autor fi lmových scenárov (Vlani v Marienbade, 

1962 – réžia Alain Resnais, Zlatý lev na MFF v Benátkach; scenáre k fi lmom, ktoré režíroval: 

L’Immortelle, 1963, Trans-Europ-Express, 1966, 2 slovensko-francúzske koprodukčné 

– 184 – 

fi lmy – L’Homme qui ment, 1968 – Muž, ktorý luže, kamera: Igor Luther, hudba: Pavol 

Šimai, architekt: Anton Krajčovič, v ktorom hrali Ivan Mistrík, Zuzana Kocúriková, Sylvia 

Turbová a i., L’Éden et après, 1970 – Eden a potom, kamera: Igor Luther, architekt: Anton 

Krajčovič; Glissements progressifs du plaisir, 1974, Le Jeu avec le feu, 1975, La Belle 

captive, 1983, spolupráca na scenári a réžii: Un bruit qui rend fou, 1995, spolupráca na 

scenári: Taxandria, 1996), v 1975 s maliarom René Magrittom vydal knihu La Belle captive, 

posledný bol detektívny román so špionážnou zápletkou Repríza (La Reprise, 2006), nositeľ 

čestných doktorátov univerzít vo Washingtone a New Yorku, rytier Radu Čestnej légie za 

zásluhy v oblasti umenia a literatúry, člen Francúzskej akadémie (od 2004), u nás vyšiel jeho 

Sentimentálny román (Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2008) – 90. výročie 

19. 8. 1662 †Blaise Pascal, Paríž (*19. 6. 1623 Clermont-Ferrand), francúzsky matematik, fyzik 

náboženský mysliteľ a fi lozof, spisovateľ, stúpenec jansenizmu, predchodca moderného 

iracionalizmu, do dejín prírodných vied sa zapísal ako jeden z tvorcov matematickej 

analýzy (limity, derivácie, integrály atď.), projektívnej geometrie (Pascalova veta), teórie 

pravdepodobnosti, výpočtovej techniky, hydrostatiky, od 1631 žil s otcom (matka mu 

zomrela v 1626) a súrodencami v Paríži, 1640–47 žil v Rouene, od 1647 do smrti znova 

v Paríži, nikdy nechodil do školy (vyučoval ho otec), ako 13-ročný (od 1636) už patril 

do matematického krúžku mnícha Mersenna, geniálny matematik, venoval sa štúdiu 

kužeľosečiek (Pascalova veta), 1642–45 zostrojil aritmetický (počítací) stroj Pascaline 

(Avis à ceux qui verront la machine arithmétique, 1645), aritmetický kalkulátor vykonával 

základné aritmetické úkony, prototyp vyrobil v 1642, po jeho zdokonalení v 1649 dostal 

kráľovské privilégium na výrobu vo Francúzsku (vyrobilo sa 50 kusov, dodnes sa zachovalo 

8), zaoberal sa výpočtami binomických koefi cientov – Pascalov trojuholník (Traité du 

triangle arithmétique, 1654), položil základy kombinatoriky a infi nitezimálneho počtu, 

prispel k rozvoju teórie pravdepodobnosti, vo fyzike v 1646–47 robil pokusy s vákuom, 

s atmosférickým tlakom (dokázal pokles atmosférického tlaku v závislosti od rastu 

nadmorskej výšky), sformuloval základný hydrostatický zákon – Pascalov zákon (zákon 

o šírení tlaku v tekutinách: v kvapaline uzavretej v nádobe je tlak vyvolaný vonkajšou silou 

vo všetkých miestach a všetkých smeroch rovnaký – Traktát o rovnováhe kvapalín, 1653), 

tento zákon platí aj pre plyny (jeho dôsledky sa uplatňujú v hydraulických a pneumatických 

zariadeniach), od 1654 navštevoval jansenistický kláštor Port-Royal des Champs (napísal 

Listy proti jezuitom – Lettres provinciales, 1656–57), jeho najznámejšie náboženské 

a fi lozofi cké dielo, apológiu kresťanskej viery vydali posmrtne jeho priatelia – Pensées 

(Myšlienky, 1669), do fi lozofi e zaviedol metódu iracionálnej intuície, jemný duch, jemnocit 

(esprit de fi nesse – iracionálna intuícia) dokáže priamo nazerať veci v ich celistvosti, nie 

poznávať ich rozumovým uvažovaním ako duch geometrický (esprit de géométrie), srdce 

má svoju logiku (logique du coeur – logika a intuícia srdca), základom všetkého poznania 

je citová intuícia, rozumové poznanie je od nej závislé (druhotné), skutočnosť sa skladá 

z 3 poriadkov: najnižší – poriadok telies (poznávame ho zmyslovo), nad ním – poriadok 

ducha, myslenia a vedy (poznávame ho rozumovo), najvyšší – poriadok lásky, poriadok 

Boha, zjavený v Ježišovi Kristovi (ordre du coeur – poznávame ho srdcom, intuitívne, 

Dieu sensible au cooeur), zomrel ako 39-ročný na mozgový nádor, po ňom je pomenovaná 

univerzita v Clermont-Ferrand (Université Blaise Pascal) – 350. výročie 

19. 8. 1937 *Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., Breza, slovenský literárny historik, autor literatúry 

faktu, vedecký a odborný pracovník v oblasti biografi stiky, vysokoškolský pedagóg, 1955–59 

študoval slovenčinu a dejepis na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1959–67 vedecký 

pracovník v Matici slovenskej v Martine (vedúci Literárneho archívu), 1967–68 v Ústave 

slovenskej literatúry v Bratislave, od 1969 v Biografi ckom ústave MS (vedúci biografi ckého 

odd., neskôr vedecký pracovník, od 1990 riaditeľ Biografi ckého ústavu), 2000–10 riaditeľ 

Národného biografi ckého ústavu SNK v Martine, od 2002 prednášal biografi stiku na 

Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity, 

v súčasnosti prednáša na Katedre kulturológie FF UKF v Nitre, v literárnohistorickej 

činnosti zameraný na slovenské národné obrodenie a literatúru v medzivojnovom období, 

autor monografi í Vavrinec Čaplovič a osudy jeho knižnice (1962), Martin Hamuljak (1971), 

– 185 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Pevec vekov dávnych (1984 – o Jánovi Hollom), Číry a čistý rozprávač (1986 – o Ľudovi 

Ondrejovovi), Herold svitajúcich časov (1988 – o P. O. Hviezdoslavovi), J. C. Hronskému 

venoval knihu Životná dráma (1995), knižku Zažíhanie svetiel (1996) a monografi u Jozef 

Cíger Hronský (2003), naposledy vydal monografi u o Antonovi Augustínovi Baníkovi 

(2010), počas normalizácie publikoval pod cudzím menom (Ján Kollár – Legenda o veľkom 

Slovanovi, 1974, Albert Škarvan – Život je zápas, 1977, Štefan Krčméry – Slovo čisté, 

1979), zostavovateľ knižných publikácií, zborníkov, personálnych bibliografi í, Slovníka 

dejateľov hornej Oravy (1994), Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia (2001, 

2008), Reprezentačného biografi ckého lexikónu Slovenska (1999, 2002 – angl. verzia), 

slovníka Osobnosti Kysúc (2004), Biografi ckého slovníka dejateľov Oravy (2010), autor 

hesiel Slovenského biografi ckého slovníka 1 – 6 (1986–94), manažér Biografi ckého lexikónu 

Slovenska 1 – 4 (2002–10), spoluautor metodickej práce Biografi stika (2005) a Lexikónu 

osobností mesta Martin (2006), za literárne diela viackrát získal Cenu Literárneho fondu 

a Cenu Jozefa Miloslava Hurbana, funkcionár Spolku slovenských spisovateľov (bol členom 

predstavenstva, redakčnej rady Literárneho týždenníka), Literárneho fondu (v súčasnosti 

podpredseda, predtým predseda sekcie pre vedeckú literatúru a počítačové programy), čestný 

občan obce Breza (2000), v 2007 dostal Cenu primátora mesta Martin – 75. výročie 

20. 8. 1912 †William Booth, Londýn (*10. 4. 1829 Sneinton, Nottingham), anglický metodistický 

kazateľ, zakladateľ Armády spásy, v 1847 sa stal laickým metodistickým kazateľom, v 1849 

odišiel do Londýna (kazateľ reformovanej metodistickej cirkvi), od 1852 metodistický 

kazateľ v Binfi eld Chapel v Claphame, v 1853 v Spaldingu, neskôr v najchudobnejšej 

londýnskej štvrti East End, kde kázal zločincom, pijanom i prostitútkam pod holým nebom, 

neskôr na stretnutiach vo veľkom stane, ktorý mu ponúkli jeho priaznivci, mnoho ľudí, 

ktorým kázal, mu chcelo pomáhať, vytváral z nich zbory, ktoré posielal do ulíc, v 1865 

založil Kresťanskú misiu, ktorá sa postupne rozrastala, dostávala značné fi nančné dary od 

podporovateľov, v Londýne zriadila vývarovňu pre chudobných a vydávala vlastný časopis, 

v 1878 sa zmenil názov na Salvation Army (Armáda spásy), stal sa jej prvým generálom 

(1878 – 1912), štruktúroval denomináciu podľa vojenského vzoru (podľa hesla „Polievka, 

mydlo a spása“ – 3 S: Soup, Soap and Salvation – mala účinne a rýchlo zasahovať v sociálnych 

ohniskách, dnes má vo svete v 123 krajinách okolo 3 milióny členov) – 100. výročie 

20. 8. 1937 *Andrej Michalkov-Končalovskij, Moskva, ruský fi lmový režisér, sprvu sa pripravoval 

na kariéru koncertného klaviristu, a tak 10 rokov študoval na Moskovskom konzervatóriu, 

študoval réžiu na VGIK (u režiséra M. Romma, spolužiak A. Tarkovského, spolu napísali 

scenáre k Tarkovského absolventskému fi lmu Valec a husle aj Andrejovi Rublevovi), jeho 

prvý krátkometrážny fi lm Chlapec a holub dostal Bronzového leva na festivale detských 

fi lmov v Berlíne (1961), debutoval v 1965 fi lmom Prvý učiteľ podľa knihy Č. Ajtmatova, 

ďalšia snímka Príbeh Asie Kľačinovej, ktorá milovala, no nevydala sa (1966, trezorový fi lm, 

uvedený až v 1988) bola v štýle cinema verité, obsadil ju nehercami (len 3 profesionáli), 

nasledovali Šľachtické hniezdo (1969, podľa Turgeneva), Ujo Váňa (1970, podľa 

Čechovova), rocková balada Romanca o zaľúbených (1974) a 4-dielna epopeja Sibiriáda 

(1979, Zvláštna cena poroty na MFF v Cannes 1979), v 1980 sa presťahoval do USA, nakrúcal 

v Hollywoode (Máriini milenci, 1984 – s Nastassjou Kinski, Splašený vlak, 1985 – podľa 

pôv. scenára A. Kurosawu, Tango a Cash, 1989 – so S. Stallonem a K. Russellom a i.), od 

90. rokov znova žije a tvorí v Rusku – Vnútorný kruh (1992) o dôstojníkovi KGB Ivanovi 

Sančinovi, Sliepočka Rjaba (1994, pokračovanie príbehu o krívajúcej Asii, na MFF v Cannes 

nominovaný na Zlatú palmu), fi lm o ľuďoch z ústavu pre fyzicky a mentálne postihnutých, 

ktorí sa ocitnú v bojovej zóne počas prvej rusko-čečenskej vojny v 1996 s názvom Dom 

bláznov (2002) získal Zvláštnu cenu poroty a cenu UNICEF na MFF v Benátkach 2002 a bol 

nominovaný na Zlatého leva, na MFF v Bergene získal cenu za najlepší fi lm, v 2008 nakrútil 

muzikál na motívy Čajkovského Luskáčika, v Európe aj Amerike režíroval aj hry a opery 

(Vojna a mier v Metropolitan Opera v New Yorku a Mariinského divadle v St. Peterburgu, 

Eugena Onegina v La Scala v Miláne), vnuk maliara Vasilija Surikova, vnuk maliara Piotra 

Končalovského, syn spisovateľa pre deti Sergeja Michalkova a poetky Natálie Končalovskej, 

brat režiséra a herca Nikitu Michalkova – 75. výročie 

– 186 – 

20. 8. 1952 *Hana Gregorová, Bratislava, slovensko-česká herečka, absolvovala štúdium herectva na 

VŠMU v Bratislave (1974), 1974–76 členka Divadla pre deti a mládež v Trnave, od 1976 

v slobodnom povolaní, žije v Prahe, po 1989 sa venovala podnikaniu v rôznych oblastiach, 

v 2002 založila vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou chodili na zájazdy, v 2004 založila 

Divadlo Radka Brzobohatého, kde je manažérkou, herečkou a aj režíruje (Tančírna, 

Barmanky, Jestli řekneš, kolik mi je, zabiju tě!, Úžasná přítelkyně slečna Flintová, Dvanáct 

rozhněvaných mužů), manžel hrá a syn Ondřej skladá hudbu k predstaveniam, od 1976 sa 

herecky uplatňuje predovšetkým vo fi lme (Očovské pastorále, 1973, Vianočné oblátky, 1977, 

Plavčík a Vratko, 1981, Tři zlaté vlasy děda Vševěda, 1981, Noční jazdci, 1981, Pomocník, 

1982, Pavilón šeliem, 1982, Tisícročná včela, 1983, Kára plná bolesti, 1985, Prague, 1992, 

Tábor padlých žien, 1997, Orbis Pictus, 1997, O dve slabiky pozadu, 2004, BrainStorm, TV 

fi lm, 2008) a v televízii (seriály: Dlouhá míle, 1989, Četnické humoresky, 1997, O ztracené 

lásce, 2001, Stříbrná paruka, 2001, Šípková Růženka, 2001, Náves, 2005, Ordinace v růžové 

zahradě, 2005), v ostatnom období hodne účinkuje v TV seriáloch aj na Slovensku (Panelák, 

Nevada v seriáli Odsúdené, Mafstory), manželka herca Radka Brzobohatého, matka 

hudobníka Ondřeja Brzobohatého – 60. výročie 

22. 8. 1812 švajčiarsky cestovateľ a bádateľ objavil jordánske skalné mesto Petra, rozkladajúce sa na 

priestranstve uprostred vysokých skál, kde sa stretávajú 3 údolia, mesto bolo založené asi 

2500 pr. n. l., za vlády Nabatejcov došlo k veľkému rozkvetu (ich hlavné mesto), v 106 n. l. 

dobyté Rimanmi, po ničivom zemetrasení čiastočne opustené, v 14. stor. úplne zabudnuté, 

v meste sa nachádza množstvo chrámov, kláštorov a budov, ktoré sú vytesané do okolitých 

skál (Pokladnica – hoci podľa legendy tu má byť uložený egyptský faraónsky poklad, 

v skutočnosti je to kráľovská hrobka, amfi teáter, kráľovské hrobky, kláštor Ed-Deir, 

chrám okrídlených levov), od 1985 je mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva 

UNESCO, 7. 7. 2007 bolo zaradené medzi nových 7 divov sveta, nakrúcal sa tu fi lm 

Indiana Jones a posledná krížová výprava – 200. výročie (zaradené do Zoznamu výročí 


22. 8. 1862 *Claude Debussy, vl. menom Achille-Claude Debussy, Saint-Germain-en- 

22. 8. 1922 

-Laye (†25. 3. 1918 Paríž), francúzsky hudobný skladateľ, zakladateľ a spolu s M. Ravelom 

najvýznamnejší reprezentant francúzskeho hudobného impresionizmu, v 1873 začal študovať 

na Parížskom konzervatóriu hru na klavíri a kompozíciu, v 1884 dostal Rímsku cenu za 

kantátu Márnotratný syn (trojročný pobyt v rímskej Villa Medici), po 2 rokoch sa vrátil 

do Paríža, v tvorbe ovplyvnený R. Wagnerom (Gesamtkunstwerk), ruskými skladateľmi 

A. Borodinom a M. Musorgským, ale aj symbolistickými básnikmi a impresionistickými 

maliarmi, 1880–82 počas prázdnin bol domácim učiteľom hudby v rodine ruskej milionárky 

Nadeždy von Meck (mecenáška P. Čajkovského), vyvinul originálny systém harmónie 

a hudobnej štruktúry (orchestrálne skladby: Faunovo popoludnie, 1894, Nokturná, 1899, 

More, 1905, Obrazy, 1912; opera Pelléas a Mélisanda, na libreto M. Maeterlincka, 1902, 

balety: Hry, pre Ďagileva, 1913, Skrinka s hračkami, 1919, komorná tvorba, klavírne 

skladby: Bergamská suita – 4 časti, 3. časť Svit luny, 1891, Rytiny, 1903, Obrazy, 2 zošity 

1907, Prelúdiá, 2 knihy, 1913, suita Detský kútik, 1908, Dvanásť etúd, 1915; Martýrium 

sv. Sebastiána, 1911, piesne a i.) – 150. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 


*Miloš Kopecký, Praha (†16. 2. 1996 Praha), český divadelný, fi lmový a televízny herec, 

jedna z najväčších postáv českého divadla a fi lmu, jeho vysoké herecké kvality sa uplatnili 

v širokom rozpätí rolí (záporné, komické, charakterové), s hereckou bravúrou a noblesou 

stvárňoval roly zloduchov, šikovných podvodníkov, šarmantných sukničkárov, bonvivánov, 

počas nemeckej okupácie bola jeho mama deportovaná ako Židovka do Osvienčimu, 

od augusta 1944 do konca vojny bol v pracovnom tábore v Bystřici (ako polovičný Žid), 

v 1947 začal ako herec v divadle Větrník (hra Smrť Tarelkinova) a v tom istom roku i na 

Barrandove (prvý český farebný fi lm Jan Roháč z Dubé), potom hral v Divadle satiry, v Štúdiu 

Národného divadla, v Realistickom divadle, v Městských divadlech pražských, v Divadle 

E. F. Buriana (1951–54) a v Divadle estrády a satiry (Divadlo ABC, 1955–61, kde hral aj 

– 187 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

s J. Werichom), vytvoril nezabudnuteľnú dvojicu s M. Horníčkom (vo Větrníku, Divadle 

ABC – v hre J. Dietla Byli jednou dva, 1960, r. Ján Roháč), 1961–64 na voľnej nohe 

(Tvrďák s M. Horníčkom, vyše 250 repríz), 1964–65 v Hudebním divadle Karlín, od 1965 

do konca kariéry v Divadle na Vinohradech (Kočka na rozpálené plechové střeše, Jindřich 

IV, Pygmalion, Miláček Ornifel, Lakomec, Domy pana Sartoria, Letní hosté, Shakespearov 

Richard III.), nezabudnuteľný je jeho Mackie Messer zo Žobráckej opery, bohaté herecké 

príležitosti dostal vo fi lme (Císařův pekař – Pekařův císař, 1951, Pyšná princezna, 1952, Byl 

jednou jeden král..., 1954, feldkurát Katz v Dobrém vojáku Švejkovi, 1956, Legenda o lásce, 

1958, Baron Prášil, 1961, Hogo Fogo v Limonádovom Joeovi, 1964, Bílá paní, 1965, Jan 

Lucemburský v Slastech Otce vlasti 1969, Zabil jsem Einsteina, pánové..., 1969, Já, truchlivý 

Bůh, 1969, Pane, vy jste vdova!, 1970, Petr Vok v Svatbách pana Voka, 1970, Šest medvědů 

s Cibulkou, 1972, Noc na Karlštejně, 1973, vodník Wassermann v Jak utopit doktora Mráčka 

aneb Konec vodníků v Čechách, 1974, Zítra to roztočíme, drahoušku, 1976, Adéla ještě 

nevečeřela, 1977, baron Gorc z Gorců v Tajemství hradu v Karpatech, 1981, Tři veteráni, 

1983) a televízii (Sedm žen Alfonse Karáska, 1967, seriál Hříšní lidé města pražského, 

1969, Alfons Karásek v lázních, 1971, Hry lásky šálivé, 1971, MUDr. Štrosmajer v seriáli 

J. Dietla Nemocnice na kraji města, 1977, Anděl s ďáblem v těle, 1983, Poslední leč Alfonse 

Karáska, 1987, Anděl svádí ďábla, 1987, seriál Uctivá poklona, pane Kohn, 1992), celý život 

zápasil s vážnou psychickou poruchou (maniodepresívna psychóza), po 1989 sa pre prudké 

zhoršenie zdravotného stavu musel vzdať divadelných úloh, vo fi lme hral už len malé úlohy 

(Andělské oči, 1993, Učitel tance, 1994), na zjazde čs. dramatických umelcov v 1987 vyzval 

stranícke vedenie, aby odstúpilo a umožnilo demokratizáciu režimu, v 1996 vyšla kniha Miloš 

Kopecký – Já. Soukromý život Miloše Kopeckého (Miloš Kopecký, Pavel Kovář), v 2008 

a 2010 kniha Miloš Kopecký Důvěrný portrét (Pavel Kovář, Jana Kopecká) – 90. výročie 

22. 8. 1942 †Michail Michajlovič Fokin (aj Michel Fokine), New York (*23. 4. 1880 Sankt Peterburg, 

ruský tanečník, choreograf a pedagóg, od 9 rokov študoval balet v baletnej triede Petrohradskej 

divadelnej školy (abs. v 1898), po absolvovaní školy sa v 1898 stal členom Cárskeho ruského 

baletu v Mariinskom divadle v St. Peterburgu (debutoval v balete Paquita ako partner slávnej 

Anny Pavlovovej), od 1905 sólista, aj choreograf (prvé choreografi e: Chopiniana, 1903, 

balet Acis a Galatea, 1905, Umierajúca labuť, 1907 – pre baletku A. Pavlovu /inscenovaná 

ako jej sólový tanec/), tancoval v klasických baletoch, ale tiež rad rolí vo vlastných 

choreografi ách, reformátor tanečného umenia zač. 20. stor. (zaviedol zmeny v pohyboch 

tanečníkov vylepšením držania a gest, ako aj prvkov pantomímy), priniesol inováciu do 

klasického baletu vytvorením „jednoaktového baletu“, 1902–11 vyučoval na Petrohradskej 

divadelnej škole, 1909–12 a v 1914 umelecký vedúci, choreograf a tanečník Ďagilevových 

Ruských sezón a jeho Ruského baletu v Paríži (Ballets Russes), kde plne uplatnil svoje 

poňatie ansáblového tanca s veľkou súhrou medzi tanečníkmi a hudbou (najvýznamnejšie 

choreografi e: Armidin pavilón, 1909, Sylfi dy, 1909 – revidovaná Chopiniana, Vták 

Ohnivák, 1909 – hudba I. Stravinskij, Karneval, 1909, Petruška, 1911 – hudba I. Stravinskij, 

Dafnis a Chloe, 1912 – hudba M. Ravel, Šeherezáda, 1910 a Zlatý kohútik, 1914 – hudba 

N. Rimského-Korsakova), 1914–18 žil znova v Rusku (Francesca de Rimini, Stenka Razin 

a Eros – všetky v 1915, Čarodejníkov učeň, 1916, Ruslan a Ľudmila, 1917 – posledná práca 

pre Mariinské divadlo), od 1918 žil v cudzine, od 1921 v USA, v New Yorku si založil vlastnú 

baletnú školu, ako tanečník vystupoval do 1933, v 30. rokoch cestoval po svete s Covent 

Garden Russian Ballet (balet Paganini – hudba S. Rachmaninov), 1936–39 v Ballets Russes 

de Monte Carlo, vytvoril vyše 70 baletov v mnohých krajinách sveta (na popredných scénach 

Európy a Ameriky, posledným baletom bola Trójska Helena pre American Ballet Theatre 

krátko pred jeho smrťou, dokončená Davidom Lichinom a mala premiéru 10. 9. 1942 

v Mexico City), napísal pamäti, jeho baletné miniatúry dodnes uvádzajú mnohé baletné 

skupiny vo svete, jeho manželka (baletka) Vera Fokina vystupovala v mnohých jeho baletoch 

a vyučovala vo Fokin’s studio v New Yorku – 70. výročie 

23. 8. 1912 *Gene Kelly, vl. menom Eugene Curran Kelly, Pittsburgh, Pennsylvania (†2. 2.1996 

Beverly Hills, Los Angeles, Kalifornia), americký tanečník, choreograf, herec, spevák 

a režisér, už v detstve získal hudobnú a tanečnú prípravu, po štúdiách ekonómie na 

– 188 – 

univerzite v Pittsburghu sa venoval len tancu, založil vlastnú tanečnú školu Gene Kelly 

Dance Studio, v 1938 prišiel do New Yorku a tancoval v menších úlohách na Broadwayi, 

v 1942 debutoval ako tanečník vo fi lme For me and my Gal (s Judy Garlandovou v hlavnej 

úlohe), spolu s F. Astairom sa stal hlavnou hviezdou tanečných fi lmov fi lmovej spoločnosti 

MGM, účinkoval ako tanečník a herec hlavne v revuálnych fi lmoch (Cover Girl, Ziegfeld 

Follies), potom účinkoval v hlavnej roli v muzikáli Američan v Paríži (1951), za ktorý dostal 

najväčšie uznanie, počas svojej vyše štyridsaťročnej kariéry režíroval 11 fi lmov pre kiná 

a 2 pre televíziu (so S. Donenom režíroval 3 fi lmy: v 1949 prvýkrát spolurežíroval muzikál 

V meste – On the Town, v 1952 legendárny muzikál Spievanie v daždi – Singin’ in the 

Rain, kde aj hral, tancoval a spieval v hlavnej úlohe, v 1956 fi lm Vždy je pekné počasie; 

jeho prvým autorským fi lmom /režisér, choreograf, scenárista a hlavný interpret/ bol čisto 

tanečný fi lm bez dialógov Vyzvanie do tanca, 1956 – Zlatý medveď na MFF v Západnom 

Berlíne, v 1958 prvý fi lm, kde sám nehral – Tunel lásky, Gigot, 1962, Sprievodca ženatého 

muža, 1966, s W. Mathauom, Hello, Dolly!, 1968, s B. Streisandovou, western Cheyenský 

klub, s J. Stewartom a H. Fondom a i.), ako herec vystupoval asi v 40 fi lmoch (Let’s Make 

Love, 1960, spolu s M. Monroe, Y. Montandom a B. Crosbym; Kto seje vietor, 1960, spolu 

s S. Tracym a F. Marchom; What a Way to Go!, 1964, spolu so S. MacLaine a P. Newmanom, 

francúzsky muzikál Demoiselles de Rochefort, 1966 a i.), nakrútil strihový dokument zo 

svojich a Astairových fi lmov That’s Entertainment, part II, za svoju bohatú činnosť získal 

množstvo ocenení (o. i. v 1951 dostal zvláštneho Oscara za vynikajúce zásluhy v oblasti 

tanečného fi lmu, čestné ocenenie franc. vlády Légion d’Honneur, 1960, Cenu Amerického 

fi lmového inštitútu, 1985, Presidential Medal of Freedom, 1994 – najvyššie civilné 

vyznamenanie USA) – 100. výročie 

25. 8. 2002 †Július Pántik, Bratislava (*15. 1. 1922 Stredné Plachtince) – 10. výročie (pozri 15. 1.) 

26. 8. 1762 †Ján Tomka-Sásky, Bratislava (*2. 10. 1692 Zvolen), slovenský geograf, historik a pedagóg, 

od 1717 študoval na ev. lýceu v Bratislave, 1719–23 fi lozofi u, politické vedy a právo 

v Jene, 1724–32 rektor lýcea a kňaz v Győri, 1732–47 konrektor a 1747–60 rektor ev. lýcea 

v Bratislave (vyučoval hebrejčinu, históriu, geografi u, latinskú poetiku, štylistiku, fi lozofi u 

a náboženstvo), žiak a blízky spolupracovník M. Bela – z nemčiny do latinčiny preložil 

jeho dielo Compendium Hungariae geographicum, pripojil k nemu podrobné poznámky 

a pravdepodobne bol autorom máp, pre jeho dielo Notitia Hungariae novae historico- 

-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku) napísal historickogeografi 

ckú časť o Rábskej stolici, popredný predstaviteľ geografi e v 18. stor. v Uhorsku, autor 

významných geografi ckých prác (Introductio in orbis hodierni geographiam, 1748 – Úvod 

do zemepisu súčasného sveta, obsahoval poznatky zo všeobecného i regionálneho zemepisu, 

slúžil ako učebnica; Introductio in geographiam Hungariae antiqui et medii aevi, 1781 – Úvod 

do starovekej a stredovekej geografi e Uhorska, doplnil aj 6 samostatných máp, vydaný 

posmrtne, najvýznamnejšia práca; Parvus atlas Hungariae, 1751 – Malý atlas Uhorska, 

anonymne vydaný súbor 19 máp), priekopníckych v zavádzaní slovenského geografi ckého 

názvoslovia, vo svojej dobe patril medzi najlepších rektorov bratislavského ev. lýcea, zaradil 

dejiny Uhorska medzi riadne vyučovacie predmety – 250. výročie 

26. 8. 1972 uviedli do užívania bratislavský Most SNP (dnes Nový most), postavený 1967–72 podľa 

projektu architektov pod vedením prof. Jozefa Lacka (Ladislava Kušníra, Ivana Slameňa, 

Arpáda Tesára, Jozefa Zvaru), stavba tvrdo zasiahla urbanisticky i architektonicky 

hodnotné časti starej Bratislavy (bola zbúraná časť Podhradia – vrátane historicky 

hodnotných častí Vydrice, židovského geta, neologickej synagógy na Rybnom nám.), 

v čase vzniku bol most vo svojej kategórii svetovým unikátom (jednopylónový zavesený 

most, pylón je umiestnený mimo rieky, dĺžka mosta je 431 m, výška pylónu je 85 m, hlavná 

dĺžka medzi piliermi je 303 m), v 2001 na banskobystrickom stavebnom veľtrhu vybraný 

ako Stavba storočia v kategórii mostné stavby – 40. výročie 

28. 8. 1952 americký lekár Paul Maurice Zoll (*1911 – †1999) v Bostone uskutočnil prvú úspešnú 

klinickú transtorakálnu kardiostimuláciu elektrokardiostimulátorom (Thyratron, určený 

na laboratórne účely) u 75-ročného pacienta pri ventrikulárnej asystólii – 60. výročie 

– 189 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

28. 8. 1987 †John Huston, plným menom John Marcellus Huston, Middletown, Rhode Island 

(*5. 8. 1906 Nevada, Missouri), americký fi lmový režisér, scenárista a charakterový herec, 

legenda americkej kinematografi e, jeho fi lmárska kariéra trvala vyše 50 rokov, mal veľa 

nominácií na Oscara za réžiu, scenár a herectvo (5 dekád za sebou – 1940–80: Maltézsky 

sokol, 1942, Asfaltová džungľa, 1951 – 2 nominácie, Africká kráľovná, 1952 – 2 nominácie, 

Moulin Rouge, 1953 – 2 nominácie, Bohvie, pán, Allison, 1958, Kardinál, 1964, Muž, 

ktorý chcel byť kráľom, 1976, Česť rodiny Prizziovcov, 1986) a 2 razy ho získal (Poklad 

na Sierra Madre, 1949 – za réžiu a scenár), 7 ráz nominovaný na režisérsku cenu od 

Directors Guild of America a 4 razy nominovaný na Zlatý glóbus, ako mladý boxoval 

(vyhral amatérsky šampionát v ľahkej váhe v Kalifornii), v 1925 debutoval na Broadwayi, 

1932–33 v Paríži a Londýne študoval maľovanie a skicovanie, v 1933 sa vrátil do USA 

a hral titulnú úlohu v produkcii Abraham Lincoln (3 roky potom, čo jeho otec hral túto 

úlohu vo fi lme D. W. Griffi tha), od 1938 scenárista (Warner Brothers) a od 1941 režisér 

v Hollywoode (Maltézsky sokol, 1941 – podľa románu D. Hammetta, s H. Bogartom, fi lm 

sa považuje za jednu z najlepších detektívok všetkých čias, V tomto našom živote, 1942, 

Naprieč Tichým oceánom, 1942 – podľa dobrodružného románu B. Travena, s H. Bogartom, 

Poklad na Sierra Madre, 1948 – s H. Bogartom, dostal Oscarov za scenár a réžiu a jeho 

otec získal Oscara pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe, dostal Zlatý glóbus za réžiu 

a Cenu newyorských fi lmových kritikov za réžiu, Boli sme cudzinci, 1949, Asfaltová 

džungľa, 1950, Africká kráľovná, 1951 – s H. Bogartom a K. Hepburnovou, Moulin 

Rouge, 1952, Biela veľryba – Moby Dick, 1956 – s G. Peckom, dostal Cenu newyorských 

fi lmových kritikov za réžiu, Bohvie, pán, Allison, 1957, Čo sa neodpúšťa /aj Nezničiteľní/, 

1960 – s B. Lancasterom a A. Hepburnovou, Mustangy, 1961 – s M. Monroe a C. Gablom, 

Zoznam Adriana Messengera, 1963 – s T. Curtisom, K. Douglasom, B. Lancasterom, 

R. Mitchumom, F.Sinatrom, Noc leguánov, 1964 – s R. Burtonom a A. Gardnerovou, 

Biblia, 1966 – dostal taliansku Cenu David di Donatello, Prechádzka s láskou a smrťou, 

1969 – s A. Huston, List z Kremľa, 1970, Život a doba sudcu Roya Beana, 1972, Muž, ktorý 

chcel byť kráľom, 1975 – podľa knihy R. Kiplinga, so S. Connerym a M. Cainom, Správna 

krv, 1979, Pod sopkou, 1984 – nominácia na Zlatú palmu na MFF v Cannes, Česť rodiny 

Prizziovcov, 1985 – s J. Nicholsonom a A. Huston, ktorá získala Oscara, dostal Zlatý glóbus 

ako najlepší režisér hraného fi lmu, Cenu Národnej spoločnosti fi lmových kritikov za réžiu 

a Cenu newyorských fi lmových kritikov za réžiu, Smrť, 1987 – adaptácia J. Joycea, jeho 

posledná fi lmová réžia, s A. Huston; v 1989 Cena Francúzskeho syndikátu fi lmových kritikov 

pre najlepší zahraničný fi lm; spolurežisér paródie s J. Bondom Casino Royale – Kráľovské 

kasíno, 1967), na mnohých svojich fi lmoch sa podieľal ako spoluscenárista, písal aj hry pre 

Broadway, v 1946 režíroval na Broadwayi Sartrovu hru S vylúčením verejnosti (dostala Cenu 

newyorských divadelných kritikov), počas 2. svetovej vojny nakrúcal fi lmové dokumenty pre 

vládu (Nech je svetlo, 1946), hral vo viacerých fi lmoch (Kardinál, 1963 – dostal Zlatý glóbus 

pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe, Candy, 1968, Lásky markíza De Sade, 1969, Myra 

Breckinridge, 1970, Čínska štvrť, 1974, Vietor a lev, 1975, Na plechárni, 1982), žil svoj život 

neobmedzovaný konvenciami a zákazmi, preto ho často prirovnávajú k E. Hemingwayovi 

a Orsonovi Wellesovi, nositeľ mnohých ocenení (Cena za celoživotný prínos od Amerického 

fi lmového inštitútu, 1983, Cena za celoživotný prínos od Directors Guild of America, 1983, 

D.W. Griffi th Career Achievement Award, 1985, Zvláštny lev za celoživotnú tvorbu na MFF 

v Benátkach, 1985 a mnohých iných ocenení), dostal čestný doktorát literatúry na Trinity 

University v Dubline (1964) a v 1964 aj írske občianstvo, syn herca Waltera Hustona, otec 

herečky, režisérky a producentky Angelicy Huston, herca a režiséra Dannyho Hustona, 

scenáristu a režiséra Tonyho Hustona – 25. výročie 

29. 8. 1862 *Maurice Maeterlinck, vl. menom gróf Maurice Polydore Marie Bernard Maeterlinck, 

Gent († 6. máj 1949 Orlamonde pri Nice), belgický dramatik, básnik a esejista, píšuci 

po francúzsky, na univerzite v Gente vyštudoval právo a stal sa advokátom, v 1895 sa 

presťahoval do Paríža a venoval sa výlučne literatúre, reprezentant symbolizmu, písal poéziu 

(zbierky Skleníky, 1889, Dvanásť piesní, 1896, Pätnásť piesní, 1900), drámy (La Princesse 

Maleine, 1889, Slepci, 1890, Pelléas et Mélisande, 1892 – zhudobnená C. Debussym, 

– 190 – 

rozprávková dráma Modrý vták, 1909, historická Monna Vanna, 1902, Stilmondský starosta, 

1918 – reagujúci na beštialitu nemeckých vojakov v 1. svetovej vojne), fi lozofi cké eseje 

(Poklad pokorných, 1896, Múdrosť a osud, 1898 a i.), v tvorbe dominuje pesimizmus, téma 

osamelosti človeka, ktorý je vydaný napospas osudu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 

(1911) – 150. výročie 

29. 8. 1942 *Štefan Bobota, Šurany, slovenský maliar a grafi k, vysokoškolský pedagóg, absolvoval 

štúdium na VŠVU v Bratislave, pôsobil ako docent VŠVU v Bratislave, v súčasnosti docent 

na Katedre architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave, venuje sa maľbe (fi gurálnej, 

krajinárskej) a grafi ke, tiež realizáciám pre architektúru, autor diel v intenciách suurealizmu 

a novej fi gurácie (Strážcovia pyramídy, 1964, Aréna, 1965, Pomník mesta /Bratislava/, 

1968, Čierny kohút, 1969, Organum visus, 1960–70, Organum auditus, 1970, Neznáma 

galaxia I., II, 2008), vystavoval individuálne, v súčasnosti predovšetkým na kolektívnych 

výstavách, člen a 1994–95 starosta Umeleckej besedy slovenskej, člen Spolku výtvarníkov 

Slovenska – 70. výročie 

29. 8. 1982 †Ingrid Bergman, Londýn (*29. 8. 1915 Štokholm), švédska divadelná a fi lmová 

herečka, v 1933 začala študovať v Kráľovskom dramatickom divadle v Štokholme, no 

divadelné herectvo ju neuspokojovalo, jej prvý fi lm bol neveľmi úspešný Most mníchov 

(1935), slávu jej priniesol až fi lm Intermezzo (1936), v 1937 sa vydala za švédskeho 

lekára Pettera Arona Lindströma, vo Švédku nakrútila dohromady 11 fi lmov, potom 

dostala ponuku nakrútiť remake Intermezza v USA (Intermezzo: A Love Story, 1939), 

ktorý jej priniesol úspech, po vypuknutí vojny v Európe sa s manželom a malou dcérkou 

usadila v USA, v 1942 dostala americké občianstvo, v 40. rokoch sa stala hollywoodskou 

topstar, vrcholnú svetovú slávu jej priniesol fi lm Casablanca (1942, dodnes považovaný za 

najkrajšiu fi lmovú romancu), kde jej partnerom bol Humphrey Bogart, zaradili sa medzi 

najlepšie romantické fi lmové páry všetkých čias, v 2002 Americký fi lmový inštitút zaradil 

Casablancu za najlepšiu americkú love story všetkých čias, v 1943 hrala vo fi lme Komu 

zvonia do hrobu (s Garym Cooperom, podľa románu E. Hemingwaya, ktorý si ju sám vybral 

do titulnej úlohy), ktorý jej priniesol nomináciu na Oscara, za úlohu duševne postihnutej 

Pauly v Plynových lampách (1944) režiséra Georgea Cukora dostala Oscara, v 1945 hrala 

Sestru Benediku v snímke Zvony od sv. Márie, za ktorú bola nominovaná na Oscara, potom 

nakrútila 3 fi lmy s Alfredom Hitchcockom (Rozdvojená duša, 1945 – s Gregorym Peckom, 

Povestný muž, 1946 – s Carym Grantom a Pod obratníkom kozorožca, 1949 – s Josephom 

Cottenom), v 1948 nakrútila s režisérom Victorom Flemingom Janu z Arku a hrala Joan 

Madou vo fi lme Víťazný oblúk (1948, podľa románu E. M. Remarqua), stala sa skutočným 

miláčikom amerického fi lmového publika a získala aj uznanie kritiky, začala spolupracovať 

s talianskym režisérom Robertom Rossellinim, ich ľúbostný vzťah vyvolal v Spojených 

štátoch obrovský škandál, keď ho verejne priznala a opustila manžela a dcéru Piu, v čase, 

keď ani jeden z nich ešte nebol rozvedený, sa im narodil syn Roberto (1950), po sobáši mali 

ešte dvojčatá Isottu a Isabellu (1952), americkí „strážcovia morálky“ v tlači boli pobúrení 

a publikum ju odvrhlo, s Rosselilinim nakrútila 6 fi lmov: Europa ’51 (1952), Jana z Arku 

na hranici (1954), Strach (1954), Sme ženy (1953), Stromboli (1950) a Cesta po Taliansku 

(1954), obmedzoval ju však aj umelecky – zakázal jej nakrúcať s inými režisérmi, v 1956 

napriek tomu hrala vo fi lme režiséra Jeana Renoira Elena a muži, o rok nato (1957) sa 

s Rossellinim rozviedla, v 1956 sa vrátila do Hollywoodu a triumfovala, za titulnú úlohu vo 

fi lme Anastázia (1957) získala Oscara, v 1957 sa tretí raz vydala za fi lmového producenta 

Larsa Schmidta, v 1969 s úspechom účinkovala v komédii Kaktusový kvet (s Walterom 

Matthauom), v 1973 za výkon v úlohe starej švédskej misionárky vo fi lme Vražda v Orient 

Exprese (podľa Agathy Christie) dostala tretieho Oscara, v 1978 excelovala vo fi lme Ingmara 

Bergmana Jesenná sonáta (nominovaná na Oscara), jej posledným fi lmom bola životopisná 

snímka o izraelskej političke Golde Meirovej Žena menom Golda (1981, TV fi lm, rolu 

stvárnila vo veku 66 rokov, aby sa na ňu dobre pripravila, cestovala po Izraeli a rozprávala 

sa s ľuďmi, ktorí premiérku poznali, hodiny sledovala staré fi lmové žurnály, aby si osvojila 

jej správanie a spôsoby), za ktorú posmrtne dostala cenu Emmy, fi lmový časopis Premiere 

ju zaradil na 5. miesto v rebríčku 50 najväčších fi lmových hviezd všetkých čias, v 1973 

– 191 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

ola predsedníčkou poroty na MFF v Cannes, okrem švédčiny plynule hovorila po anglicky, 

francúzsky, nemecky a taliansky, jej autobiografi a My Story (1980) sa stala bestsellerom, jej 

dcéra Isabella Rossellini sa stala topmodelkou a slávnou fi lmovou herečkou – 30. výročie 

30. 8. 1912 *Prof. Edward Mills Purcell, Taylorville, Illinois (†7. 3. 1997 Cambridge, Massachusetts), 

americký fyzik, 1929–33 študoval elektrotechniku na Purdue University v Indiane, 1933–34 

absolvoval výmenný študijný pobyt na Technische Hochschule v nemeckom Karlsruhe 

(u prof. W. Weizela), 1934–38 absolvoval štúdium na Harvard University (v 1938 PhD.), 

1938–40 asistent fyziky na Harvarde, od 1940 pôsobil v radiačnom laboratóriu na 

Massachusetts Institute of Technology (MIT), stal sa vedúcim hlavnej vývojovej skupiny 

tohto laboratória (vývin radarových systémov), po 2. svetovej vojne sa vrátil na Harvard 

ako docent (od 1949 profesor, neskôr Gerhard Gade univerzitný profesor), pracoval 

v oblasti nukleárneho magnetizmu (magnetické javy v atómovom jadre), zaoberal sa 

aj rádiofrekvenčnou spektroskopiou, v 1946 objavil nukleárnu magnetickú rezonančnú 

absorpciu (NMR, spočiatku na odhaľovanie vlastností atómového jadra, dnes dôležitý 

výskumný prostriedok napríklad v chémii a medicíne, laureát Nobelovej ceny za fyziku 

s Felixom Blochom (1952) za objav jadrovej magnetickej rezonancie v kvapalinách 

a pevných látkach, v 1951 zaznamenal žiarenie atómov medzihviezdneho vodíka, člen 

American Physical Society, National Academy of Sciences, American Academy of Arts 

and Sciences, prezidentského vedeckého poradného výboru (za prezidenta Eisenhowera, 

Kennedyho) – 100. výročie 

30. 8. 1912 *MUDr. Pavol Strauss, Liptovský Mikuláš (†3. 6. 1994 Nitra), slovenský básnik, prozaik, 

esejista, fi lozof, prekladateľ, básnik a fi lozof katolíckej moderny, povolaním lekár, 1932–38 

študoval medicínu vo Viedni a na pražskej nemeckej univerzite, pôsobil ako lekár v Palúdzke 

a v Ružomberku, v 1942 konvertoval zo židovstva na katolicizmus, ku koncu vojny 

internovaný v zajateckom tábore v Novákoch, po vojne v 1945 chirurg v Onkologickom 

ústave v Bratislave, 1946–56 primár chirurgického oddelenia v Skalici, 1956–82 chirurg 

v Štátnej nemocnici v Nitre, v 50. rokoch politicky i autorsky perzekvovaný, prvé básnické 

zbierky napísal v nemčine (Die Kanone auf dem Ei – Kanóny na vajci, 1936, Schwarze 

Verse – Čierne verše, 1937), po vojne vyšiel cestopis Všetko je rovnako blízke i ďaleké 

(Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku, 1946), v 1948 zbierka esejí Mozaika nádeje a zbierka 

básní v próze Stĺpy, ďalšie knihy esejí, meditácií a aforizmov vyšli v Ríme (Aforistické diárium, 

1960, Krížová cesta pre chorých, 1964, Postila dneška, 1965, Roztrhnutá opona, 1972), na 

Slovensku potom vyšli knihy esejí Zápisky diletanta (1968) a Zákruty bez ciest (1971), 

ďalšie diela až po novembri 1989 (Rekviem za živých, 1991 – dostal Cenu vydavateľstva 

Slovenský spisovateľ; Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola – všetky 

1992, trilógia Mozaika nádeje, 2. vydanie, Ecce homo, Tesná brána – všetky 3 v 1992; 

A slovo zadúchal duch – s M. Rúfusom, Krížová cesta, 1992, Za mostom času – obe 1993, 

Kolíska dôvery, Odvrátený hlas – obe 1994, posmrtne: eseje Torzo ticha, 1995, Život je 

len jeden, 1996, autobiografi cky ladené – Človek pre nikoho, 2000, Slová z noci, 2001), 

viaceré zbierky a denníky zostali v rkp. (knižne vyšli denníkové záznamy Odvrátený hlas, 

1994, Sám za sebou, Premožený čas – obe 2004, Sme mocnejší než čas, 2005), pre svoju 

fi lozofi ckú hĺbku a kresťansko-humanistický étos sú jeho diela percepčne náročné, prekladal 

poéziu a diela fi lozofov z nemčiny a francúzštiny, 2009–10 vydané súborné dielo (6 zv.): 

S výhľadom do nekonečna, Hudba plaší smrť, Rekviem za neumieranie, Skalpelom i perom, 

Ozveny vnútorných hlasov, Aforistické iskrenie, v 2010 mu prezident SR udelil Rad Ľ. Štúra 

I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, rusista prof. Július 

Rybák zostavil publikácie z jeho literárnej pozostalosti (V dotyku s Pavlom Straussom, 

1997, So Straussom po Straussovi I, II, 1998, V dotyku s Pavlom Straussom II, 1999, So 

Straussom po Straussovi III, 1999, V dotyku s Pavlom Straussom III, 2000), v 2003 vzniklo 

občianske združenie Spolok priateľov MUDr. Pavla Straussa (čestným predsedom je Mons. 

František Tondra, spiššký diecézny biskup), v 2005 vznikla z iniciatívy prof. Jozefa Leikerta 

(vedúci Katedry kulturológie FF UKF v Nitre a predseda Kulturologickej spoločnosti) Cena 

Pavla Straussa udeľovaná osobnostiam umeleckého a spoločenského života za trvalý prínos 

v oblasti kultúry a umenia – 100. výročie 

– 192 – 

30. 8. 1982 †Karol Vlach, Bratislava (*10. 6. 1926 Bratislava), slovenský operetný spevák tenorista, 

riaditeľ divadla, spev študoval súkromne (u I. Godina), potom 1960–62 na študijnom pobyte 

v Sofi i, v 1963 absolvoval štúdium na bratislavskom Konzervatóriu (u M. Móryovej), 

1955–82 sólista (1958–78 prvý operetný tenor) a súčasne 1977–82 riaditeľ Novej scény 

v Bratislave, ako spevák úspešný predovšetkým v klasických operetách (Caramello v Noci 

v Benátkach, 1960, Gabriel von Eisenstein v Netopierovi, 1963, Danilo vo Veselej vdove, 

1964, Georges Duménil v Plese v opere, 1967, Boleslav Baranski v Poľskej krvi, 1970, 1977, 

Barinkay v Cigánskom barónovi, 1972, Vojvoda z Urbina v Noci v Benátkach, 1972), spieval 

aj úlohy v súčasných operetách a muzikálové úlohy (Freddy Eynsford-Hill v My Fair Lady, 

1965, Nikos v Zorbovi, 1970), s áriami z operiet a muzikálov vystupoval aj v zahraničí, 

nahrával v rozhlase a vo vydavateľstve Opus, vystupoval v televíznych hudobno-zábavných 

programoch a inscenáciách operiet v ČST – 30. výročie 

31. 8. 1972 †ThLic. Anton Macák, SDB, pseud. Bystrík Muránsky, Revúca (*25. 10. 1907 Vištuk), 

slovenský saleziánsky kňaz, básnik, študoval v saleziánskych ústavoch v Šaštíne a Fryštáku 

na Morave, 1935–38 teológiu na univerzite Gregoriana v Ríme, v 1938 vysvätený za kňaza, 

pôsobil v saleziánskych ústavoch v Trnave (direktor malého seminára) a Galante, potom 

duchovný na rôznych miestach (Šaštín, Trnava-Kopánka, Hody, Plešivec, Lučenec), 1952–72 

administrátor fary v Muráni, 1962–64 sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile (sprevádzal 

rožňavského biskupa Róberta Pobožného), zaoberal sa cirkevným spevom a hudbou, písal 

lyrické a príležitostné verše, venoval sa regionálnej histórii (študoval archívne pramene 

k dejinám Muránskeho hradu, obce Muráň a benediktínskeho kláštora v Hronskom 

Beňadiku) a botanike, zberateľ a zapisovateľ ľudovej slovesnosti (piesní, povestí, prísloví 

a porekadiel) a zvykoslovia z Muráňa a jeho okolia, z ktorých zostavil zbierky Kytka piesní 

spod Muráňa (1958) a Žmeň povestí spod Muráňa (1968), jeho zbierka 170 slovenských 

ľudových piesní, ktoré preložil a prebásnil do latinčiny, pod názvom Resonantia Tatrae ostala 

v rkp., v 2007 vyšli s úplným notovým zápisom, s registrom originálnych slovenských textov 

i s výberovým súborom anglických prekladov a ilustráciami ako Resonantia Tatrae: Cantus 

Populi Slovaci (Bolchazy-Carducci Publishers, Inc., Mundelein, Illinois, USA) – 40. výročie 

28. 8. – 2. 9. 2012 Scénická žatva v Martine, celoštátny festival s medzinárodnou účasťou – 90. ročník 

Je najstarším festivalom neprofesionálneho divadla v Európe. Myšlienka festivalu 

ochotníckeho divadla vznikla sa zrodila v roku 1922 na pôde Ústredia slovenských 

ochotníckych divadiel v Martine, pôsobiaceho pod záštitou Matice slovenskej. S jej 

zrodom sú spätí tajomník MS Štefan Krčméry a za ÚSOD Pavol Socháň a Zdenko Novák 

(prvý tajomník). Na jeseň 1923 sa počas 1. zjazdu ochotníkov v Martine uskutočnili 

celoslovenské divadelné závody ÚSOD-u. Ich súčasťou boli prednášky a rozbory 

inscenácií, ako aj režisérske kurzy vedené významnými profesionálnymi divadelníkmi. Od 

roku 1931 sa pod záštitou ÚSOD-u konali tiež oblastné, okresné a župné divadelné závody, 

ktorých víťazi postúpili na celoslovenskú prehliadku v Martine. V roku 1928 ÚSOD zriadil 

putovnú cenu Memoriál slovenského ochotníctva. Od roku 1936 najlepšie ochotnícke 

krúžky dostali možnosť prezentovať víťazné inscenácie z divadelných závodov v SND 

v Bratislave. V roku 1949 celoslovenské divadelné závody zanikli, komunistická moc 

rozbila systém ochotníckych divadelných podujatí. Až po roku 1963 sa festival stabilizoval 

v Spišskej Novej Vsi. V roku 1969 ministerstvo kultúry vydalo nový súťažný poriadok pre 

súťaže podľa výkonnostnej úrovne súborov. V roku 1970 sa Martinský divadelný festival 

zlúčil s martinským bábkarským festivalom Gašparkov štít a vznikla Scénická žatva. Jej 

usporiadateľmi boli Matica slovenská (1970–76), po nej od roku 1976 Osvetový ústav 

(dnes Národné osvetové centrum, ktoré je dodnes jej vyhlasovateľom z poverenia MK SR 

a hlavným organizátorom). S jej vznikom a formovaním sú spojené mená Mišo A. Kováč, 

Ivan Geguš, Stano Chren, neskôr Oľga Lichardová, Viera Smreková, Alena Štefková, 

nezameniteľný vklad priniesol teatrológ prof. Vladimír Štefko. Spočiatku sa udeľovali 

ceny za najlepšie výkony, od polovice 70. rokov 20. storočia je nesúťažnou prehliadkou. 

Od roku 1971 MK SR udeľovalo Pamätnú medailu G. Fejérpatakyho-Belopotockého, od 

roku 1976 Prémiu MK SR za najtvorivejší čin ochotníckej sezóny (niesla rôzne názvy, dnes 

– 193 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Cena za tvorivý čin roka). Od roku 2004 Spoločnosť Jozefa Kronera udeľuje na Scénickej 

žatve Cenu Jozefa Kronera za celoživotný prínos v hereckej tvorbe v neprofesionálnom 

divadle. Dnes je Scénická žatva vrcholnou prehliadkou tvorby domácich súborov 

a jednotlivcov vo všetkých oblastiach neprofesionálneho divadla (činoherného, bábkového, 

hudobného a pohybového divadla, divadla dospelých hrajúcich pre deti, divadla mladých, 

detskej dramatickej tvorivosti, divadla poézie a umeleckého prednesu) v konfrontácii 

so zahraničnými súbormi. Fórum Scénickej žatvy (hodnotenia predstavení, divadelné 

dielne, prednášky, workshopy, diskusné fóra a rozborové semináre s tvorcami, divákmi 

a odbornou porotou) spĺňa odborno-vzdelávacie poslanie a predstavuje kriticko-teoretickú 

refl exiu neprofesionálnej divadelnej scény na Slovensku. V ostatných ročníkoch sa 

zásluhou množstva sprievodných podujatí (výstavy, koncerty, vystúpenia na uliciach, vo 

festivalovom stane) väčšmi otvorila a stala sa skutočne pestrým kultúrnym festivalom, 

atraktívnym nielen milovníkov divadla, ale aj pre širokú verejnosť a návštevníkov mesta 

a regiónu. 

august 1862 podnikol taliansky revolucionár Giuseppe Garibaldi (*4. 7. 1807 – † 2. 6. 1882) na čele 

dobrovoľníkov ťaženie s cieľom oslobodiť Rím, už predtým 27. 6. sa vylodil na Sicílii, 

nadšene vítaný obyvateľstvom Palerma a Marsaly, zhromaždil dobrovoľníkov a pokúsil 

sa zopakovať „vylodenie tisícky“ z 1860, proti jeho zámerom vystúpila vláda, ktorá síce 

chcela Rím pričleniť k Talianskemu kráľovstvu, ale z obáv z konfl iktu s Napoleonom III. 

sa rozhodla proti Garibaldimu zakročiť, Garibaldi sa 25. 8. vylodil v Kalábrii, už 28. 8. sa 

však pri Aspromonte dostal do kontaktu s kráľovským vojskom vedeným plukovníkom 

Emiliom Pallavicinim, v snahe zabrániť bratovražednému boju (v kráľovskom vojsku 

bolo veľa jeho bývalých druhov) sa dostal do línie medzi obe neznepriatelené formácie 

a bol ranený, následne zajatý a uväznený vo Varignane, prepustený bol až po amnestii 

5. 10. a podnikol triumfálnu cestu do Veľkej Británie, kde ho v Hyde Parku vítalo 

100 000 nadšencov, celý incident sa dodnes interpretuje značne protirečivo, guľka, ktorou 

bol zasiahnutý pri Aspromonte, je uložená v Múzeu zjednotenia v komplexe Pamätníka 

zjednotenia v Ríme – 150. výročie 

august 1932 na kongrese vo francúzskom Chamonix 20 horolezeckých organizácií založilo 

Medzinárodnú horolezeckú federáciu (Union Internatonale des Associations d’Alpinisme, 

UIAA, International Mountaineering and Climbing Federation), prvým prezidentom 

sa stal gróf Charles Egmond d’Arcis zo Švajčiarska, zakladajúcim členom UIAA bol aj 

Slovenský horolezecký spolok JAMES (vznikol v 1921), federácia sa venovala mnohým 

problémom (horolezecká výchova mládeže, lavínový výskum, ochrana hôr a i.), v 1960 

sa vypracovali bezpečnostné štandardy a zaviedlo sa testovanie lán, začiatkom 80. rokov 

Bezpečnostná komisia vypracovala štandardy na karabíny, bezpečnostné pásy a prilby, 

v 1982 sa oslavovalo 50. výročie založenia federácie v Chamonix a Kathmandu, UIAA 

vydala tiež sedemstupňovú klasifi kačnú stupnicu (stupnica technickej náročnosti), 

začiatkom 90. rokov sa konal prvý horolezecký Svetový pohár, v 1995 MOV potvrdil 

UIAA ako federáciu reprezentujúcu horolezecké športy, v prvej dekáde 21. storčia 

sa osamostatnila Medzinárodná federácia pre preteky v lezení a vznikla samostatná 

Medzinárodná skialpinistická federácia, v 2009 UIAA schválila Horskú etickú deklaráciu, 

vyjadrujúcu hodnoty horolezectva a jeho športovú etiku – 80. výročie 

– 194 – 

SEPTEMBER 

1. 9. 1922 *Vittorio Gassman, Janov (†29. 6. 2000 Rím), taliansky divadelný a fi lmový herec 

a režisér, prezývaný Il Mattatore (Matador) alebo taliansky Laurence Olivier, patrí medzi 

najvýznamnejších talianskych hercov, vynikajúci dramatický aj komediálny herec, 1941–43 

študoval na Accademia Nazionale d’Arte Drammatica v Ríme, v 1943 debutoval v divadle, 

hral vo viacerých hereckých spoločnostiach i v Národnom divadle (pod režijným vedením 

Luchina Viscontiho a Luigiho Squarzinu hral hlavné úlohy v Shakespearových hrách Ako sa 

vám páči, 1948, Hamlet, 1953, Othello, 1957, Richard III., 1968, Millerovej dráme Všetci 

moji synovia, 1948, Williamsovej Električke zvanej Túžba, 1949 a Ibsenovom Peerovi 

Gyntovi, 1953), v 1960 založil vlastnú divadelnú spoločnosť Teatro Popolare Italiano (herec 

a režisér: Sofoklov Kráľ Oidipus, Sartrova úprava Dumasovej hry Kean – v 1956 režíroval aj 

jej fi lmovú adaptáciu), od debutu vo fi lme Prelúdium lásky (1946) hral celkovo v 120 fi lmoch 

(Horká ryža, 1949 – hral prvú väčšiu úlohu, v Monicelliho fi lme Omyl neplatí, 1958 – prvý 

raz výrazne uplatnil svoj komediálny talent, Gardový seržant, 1958, Veľká vojna, 1959, 

Matador, 1960, Strašidlá v Ríme, 1960, Posledný súd, 1961, Sviatočná vychádzka, 1962, 

Sicílska horúčka, 1963, Strašidlá, 1963, Príležitosť, 1964, Brancaleonova armáda, 1965, Tiger 

a mačička, 1967, Brancaleone na križiackych výpravách, 1970 – dostal Striebornú mušľu za 

herecký výkon na MFF v San Sebastiane, Vôňa ženy, 1974 – cena za herecký výkon na 

MFF v Cannes, za hlavnú úlohu v remaku tohto fi lmu dostal Oscara Al Pacino v 1993, Mali 

sme sa tak radi, 1974 – dostal taliansky Zlatý glóbus, Nové strašidlá, 1977, Tatárska púšť, 

1977, Drahý otecko, 1979, Terasa, 1980, Omyl neplatí po 20 rokoch, 1986, Rodina, 1987, 

Nehodný strýko, 1989, Večera, 1998 – jeho posledný fi lm, réžia E. Scola), hral v talianskych 

veselohrách (typického Taliana) a aj v amerických fi lmoch (Sklená stena, Krik štvaných, 

Vojna a mier, 1956), spolurežíroval fi lm Alibi (1968), samostatne režíroval fi lmy Bez rodiny 

(1972) a Z otca na syna (1982) – hral v nich hlavné úlohy, uvádzal pravidelné televízne 

programy, v ktorých prezentoval svoje schopnosti komika a klauna, viacnásobný nositeľ 

národných fi lmových cien David di Donatello pre najlepšieho herca (1960, 1962, 1964, 

1967, 1975, 1979, 1987), v 1991 dostal Zvláštnu cenu David di Donatello a v 1996 dostal 

Cenu David di Donatello za celoživotnú fi lmovú kariéru, päťnásobný nositeľ Striebornej 

stuhy od talianskeho Národného syndikátu fi lmových novinárov, v 2000 dostal Zvláštnu 

striebornú stuhu (posmrtne), v 1988 dostal na MFF v San Sebastiane Cenu za celoživotný 

prínos, v 1989 na Svetovom fi lmovom festivale v Montreale Zvláštnu cenu poroty za jeho 

umelecký prínos, v 1996 na Zlatého leva za celoživotnú kariéru na MFF v Benátkach, nositeľ 

vyznamenaní Grande Uffi ciale dell’Ordine al Merito della Repubblica Italiana (1987), 

Cavaliere di Gran Croce Ordine al Merito della Repubblica Italiana (1994) a Zlatej medaily 

za zásluhy v kultúre a umení (1999), vydal autobiografi u Un grande avvenire dietro le spalle, 

fi lmu otec herečky Paoly Gassmanovej a herca Alessandra Gassmana – 90. výročie 

1. 9. 1992 poslanci SNR schválili Ústavu SR, 3. 9. 1992 ju na Bratislavskom hrade slávnostne 

podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a premiér Vladimír Mečiar, nadobudla platnosť 

1. 10. 1992 (v ten deň sa zmenil aj názov nášho zákonodarného orgánu – Národná rada 

SR), s výnimkou niektorých ustanovení, účinných od 1. 1. 1993 – 20. výročie 

2. 9. 1912 †Prof. MUDr. Aurel Thewrewk (Ponori Török), Ženeva (*13. 2. 1842 Bratislava), 

uhorský lekár a antropológ, univerzitný profesor, rodák z Bratislavy, 1861–67 študoval 

medicínu na LF v Budapešti a Viedni, 1867–69 asistent na Katedre biológie univerzity 

v Budapešti, 1869–71 pôsobil na chirurgickej klinike a 1872–81 profesor na fyziológie 

a histológie na LF univerzity v Kluži, 1880–81 pôsobil v anatomickom ústave v Paríži, 

1881 – 1912 profesor antropológie FF Univerzity Petra Pázmánya v Budapešti (prvý vedúci 

Katedry antropológie, prvý profesor antropológie) a zakladateľ a riaditeľ budapeštianskeho 

antropologického múzea a ústavu, zakladateľ modernej uhorskej antropológie, uznávaný 

v európskom kontexte, jeho antropologická zbierka kostier, lebiek a i. objektov je 

v Maďarskom prírodovedeckom múzeu v Budapešti, skonštruoval 6 kraniologických 

prístrojov (Über ein Universal-Kraniometer, 1888), zaviedol biometrické metódy do 

– 195 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

antropológie (predovšetkým teóriu pravdepodobnosti), autor odborných prác (Sur le 

crâne d’un jeune Gorille du Musée Broca, Paríž, 1881, Grundzüge einer systematischen 

Kraniometrie, 1890 – najvýznamnejšie dielo, a i.), organizátor antropologických vedeckých 

podujatí v Budapešti, účastník antropologických vedeckých sympózií (Bazilej, Ženeva) 

a kongresov (Berlín, Alžír, Regensburg), člen francúzskej Société d’Anthropologie, od 

1892 člen Maďarskej akadémie vied, polyglot (ovládal 10 jazykov), brat fi lológov Arpáda 

Thewrewka a Emila Thewrewka – 100. výročie 

2. 9. 1937 pápež Pius XI. vydal cirkumskripčnú bulu Ad ecclesiastici regiminis incrementum, 

ktorá stanovila nové vymedzenie hraníc diecéz v súlade so štátnymi hranicami ČSR 

a rozhodla o zriadení 2 nových cirkevných provincií – latinského obradu s metropolitným 

sídlom na Slovensku a byzantského obradu s metropolitným sídlom na Podkarpatskej 

Rusi (nadväzovala na modus vivendi medzi ČSR a Vatikánom z 1928), apoštolská 

konštitúcia odlúčila slovenské biskupstvá od metropolitných sídel v Maďarsku: diecézy 

Košice, Spiš a Rožňava sa vyčlenili z jágerskej cirkevnej provincie a Banská Bystrica, 

Nitra, Prešov, Mukačevo a apoštolská administratúra Trnava sa vyňali z ostrihomskej 

cirkevnej provincie, a podriadila ich priamo Svätej stolici, 30. 12. 1977 pápež Pavol VI. 

zriadil samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu so sídlom v Trnave (konštitúcia Qui 

Divino) – 75. výročie 

2. 9. 1992 †Prof. Barbara McClintock, vl. menom Eleanor McClintock, Huntington, New York 

(*16. 6. 1902, Hartford Connecticut), americká botanička, cytogenetička svetového významu, 

1919–25 študovala botaniku na Cornell University v Ithace (v 1927 PhD. v botanike), 

1927–31 asistentka botaniky na Cornell University (venovala sa cytogenetickému výskumu 

kukurice), v 1931–33 štipendium National Research Council (robila výskum na Cornell 

University, University of Missouri v Columbii a na California Institute of Technology 

v Pasadene), 1933–34 na základe grantu od Guggenheim Memorial Foundation realizovala 

výskum v Kaiser Wilhelm Institut v Berlíne a Botanisches Institut vo Freiburgu, Nemecko, 

1934–36 výskumníčka na Cornell University, 1936–41 docentka genetiky na University of 

Missouri v Columbii, 1942–67 výskumníčka v oblasti genetiky v Carnegie Institution of 

Washington – Cold Spring Harbor Laboratory (Long Island, New York), 1965–74 Andrew 

D. White Professor-at-Large na Cornell University, 1967–84 hosťujúca profesorka na 

California Institute of Technology, v 40. rokoch objavila transpozóny v kukurici („skákajúce 

gény“), 1957–66 podnikla sériu výskumných ciest do Južnej Ameriky, kde sa venovala 

cytogenetickému a etnobotanickému výskumu rôznych druhov kukurice, vyvinula techniku 

farbenia chromozómov (DNA), vďaka čomu ich mohla študovať pod mikroskopom, od 1944 

členka National Academy of Sciences (ako tretia žena), v 1945 zvolená za predsedníčku 

Genetics Society of America, v 1967 dostala Distinguished Service Award od Carnegie 

Institution of Washington, nositeľka významných ocenení (Merit Award od Botanical 

Society of America, 1957, Kimber Genetics Award od National Academy of Sciences, 

1967, National Medal of Science, 1970, Lewis S. Rosenstiel Award za vynikajúcu prácu 

v základnom medicínskom výskume, 1978, Thomas Hunt Morgan Medal od Genetics 

Society of America, 1981, Wolf Prize in Medicine, 1981, Albert Lasker Basic Medical 

Research Award, 1981, MacArthur Prize Fellow Laureate, 1981, Louisa Gross Horwitz Prize 

za biológiu alebo biochémiu, 1982, Grand Prix Charles-Léopold Mayer od Académie des 

Sciences, Institut de France, 1982, v 1983 laureátka Nobelovej ceny za fyziológiu alebo 

medicínu za objav mobilných genetických elementov alebo transpozónov v kukurici) 

a čestných doktorátov (University of Rochester, 1947, Western College for Women, 1949, 

Smith College, 1957, University of Missouri, 1968, Williams College, 1972, The Rockefeller 

University, 1979, Harvard University, 1979, Yale University, 1982, University of Cambridge, 

1982, Bard College, 1983, State University of New York, 1983, New York University, 1983, 

Honorary Doctor of Humane Letters, Georgetown University, 1981), čestná členka britskej 

The Genetical Society (1982) – 20. výročie 

3. 9. 1992 †PhDr. Oskár Čepan, DrSc., Bratislava (*27. 2. 1925 Cífer), slovenský literárny 

historik, teoretik a kritik, editor (J. Záborský, Ľ. Kubáni, M. Kukučín, V. Pauliny-Tóth), 

– 196 – 

výtvarník, absolvoval štúdium slovenčiny a fi lozofi e na FF UK v Bratislave (1949), od 1949 

vedecký pracovník Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave, od 1954 v Ústave slovenskej 

literatúry SAV, 1956–60 redigoval časopis Slovenská literatúra, 1958–72 literárnovednú 

revue Litteraria, špecializoval sa na obdobie slovenského romantizmu (štúdie o slovenskom 

romantickom mesianizme), realizmu (Kukučínove epické istoty, 1972, Stimuly realizmu 

1984, Vajanský, Timrava, Jégé) a medzivojnovú literatúru (Kontúry naturizmu, 1977), 

jeho práce patria medzi vrcholy našej literárnej teórie, vychádzal zo štrukturalizmu, 

ruských formalistov, z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov, ako teoretik a kritik 

venoval pozornosť aj výtvarnému umeniu, sám sa venoval výtvarnej tvorbe (koláže, 

kresby, geometrické abstrakcie...), počas normalizácie mu znemožnili vydať monografi e 

o M. Čunderlíkovi (Od človeka na prah univerza), R. Filovi (Maliar medzi Erosom 

a Thanatosom), v 1999 vyšla kniha refl exií J. Mojžiša Znepokojené múzy. Sedem pristavení 

pri štúdiách Oskára Čepana o výtvarnom umení (s jeho kresbami), posmrtne vyšli súbory 

jeho štúdií Próza slovenského realizmu (2001), Literárne dejiny a literárna veda (2002) 

a Literárnoteoretické state (2003), od 2001 Nadácia Centrum súčasného výtvarného umenia 

každoročne udeľuje mladým nadaným výtvarníkom Cenu Oskára Čepana – 20. výročie 

4. 9. 1942 †Ján Vanovič, Martin (*24. 12. 1856 Dražkovce), slovenský politik, advokát, verejný 

činiteľ, 1874–79 študoval právo na Právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite 

v Budapešti, od 1886 advokát v Martine, od 1914 právny zástupca mesta Martin, Martinskej 

sporiteľne a Tatrabanky, popredný reprezentant národného hnutia, funkcionár SNS (člen 

výkonného výboru, podpredseda), signatár Martinskej deklarácie (1918), v 1918 člen SNR, 

1920–25 poslanec Národného zhromaždenia, člen výboru a 1931–38 predseda MS, v 1920 

spoluzakladateľ a 1923–34 predseda Advokátskej komory pre Slovensko, 1877–82 herec 

a 1914–23 predseda výboru Slovenského spevokolu v Martine, 1922–39 generálny dozorca 

Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku – 70. výročie 

4. 9. 1987 †František Dibarbora, Bratislava (*19. 11. 1916 Bratislava), slovenský herec, absolvoval 

štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1938), 1938–40, 

1942–46 a 1951–81 člen činohry SND (Sir Hugh Evans vo Veselých paniach z Windsoru, 

1954, 1958, 1963, Jožko Púčik v hre Jožko Púčik a jeho kariéra, 1955, Peter v Tanci nad 

plačom, 1957, Zachrípnutý v Optimistickej tragédii, 1957, Ján Jelenfy v Inkognite, 1959, 

1964, Basov v Letných hosťoch, 1963, Paľo Hoblík v Sne noci svätojánskej, 1965, dvojúloha 

Tarelkin – Kopytov v Tarelkinovej smrti, 1966, Jepichodov vo Višňovom sade, 1967, 

Fischl v Kým kohút nezaspieva, 1969, Kat v Šašovskej komédii, 1976 a i.), 1940–42 člen 

operety SND, 1946–51 člen Novej scény ND v Bratislave (Grunio v Skrotení zlej ženy, 

1946, Smerďakov v Bratoch Karamazovovcoch, 1947, Leon Hubbard v Malých líškach, 

1949, Chlestakov v Revízorovi, 1950), vynikajúci komediálny herec, ktorý sa tešil veľkej 

popularite, no zároveň jeden z najvýraznejších charakterových hercov svojej generácie, 

režíroval v divadle (Opera SND: Holoubkova Stella a Pucciniho Plášť – obe v 1944, NS ND: 

Snehulienka a sedem trpaslíkov, 1948; SND: Škandál v obrazárni, 1954 – s Ľ. Smrčkom) 

i v televízii (Čaj u pána senátora, 1958, Volpone, 1969 a i.), vo fi lme sa uplatnil vo väčších 

i menších úlohách (Vlčie diery, 1948 – za úlohu nacistického dôstojníka Hermanna 

Thieleho dostal Národnú cenu, Varúj!, 1948, Čertova stena, 1948, V piatok trinásteho, 1953, 

Štvorylka, 1955, Posledná bosorka, 1956, Zemianska česť, 1957, Šťastie príde v nedeľu, 

1958, Skalní v ofsajde, 1960, Jánošík I – II, 1962–63, Šíleně smutná princezna, 1968, Kým 

kohút nezaspieva, 1969), v televízii (Geľo Sebechlebský, 1963, Sám vojak v poli, 1964, 

Pštrosí večierok, 1969, Americká tragédia, 1976, Útek zo Zlatej krajiny, 1977; tv seriály: To 

je váš prípad, Šetaffy, 1985, Safari, 1986; tv inscenácie: Tanec nad plačom, 1964, Oblomov, 

1964, Mŕtve duše, 1971, Bačova žena, 1972, Don Carlos, 1986, Tiene v raji, 1986 a i.) 

a v rozhlase (konferencier silvestrovských programov a zábavných relácií; hral v rozhlas. 

hrách), populárny i ako estrádny umelec (v programoch po celom Slovensku i v TV 

a rozhlase), v mladosti veľký športovec, hral futbal (útočník za Slovan Bratislava) i hokej 

(brankár, reprezentoval Slovensko) – 25. výročie 

5. 9. 1912 *John Cage, Los Angeles, Kalifornia (†12. 8. 1992 New York) – 100. výročie (pozri 12. 8.) 

– 197 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

5. 9. 1942 *Prof. Ing. Ivan Hubač, DrSc., Brestovany, slovenský fyzik, univerzitný profesor, jeden 

zo spoluzakladateľov slovenskej školy chemickej fyziky a kvantovej chémie, absolvoval 

štúdium na Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT v Prahe (1964), 1969–71 

postgraduálne štúdium na Fakulte matematiky Univerzity vo Waterloo, Ontario, Kanada 

(v 1971 PhD.), 1972–79 odborný asistent na Katedre matematiky Chemickotechnologickej 

fakulty SVŠT v Bratislave, od 1980 na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave 

(od 1982 docent teoretickej fyziky, v 1987 DrSc., v 1989 profesor), 1994–99 vedúci Katedry 

biofyziky a chemickej fyziky, MFF UK, zakladateľ chemickej fyziky na MFF UK, 

v súčasnosti vedecký pracovník na oddelení chemickej fyziky na Katedre jadrovej fyziky 

a biofyziky (po ich zlúčení) na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave, 

1990–92 prvý prodekan na Matematicko-fyzikálnej fakulte, UK, 2006–08 predseda 

fyzikálnej sekcie na FMFI UK, od 1993 tiež profesor na Ústave fyziky Filozofi cko- 

-prírodovedeckej fakulty Sliezskej univerzity v Opave, pôsobil ako hosťujúci profesor 

na mnohých zahraničných univerzitách či ústavoch (University of Florida, Gainesville, 

USA – opakovane, University of Athens, Georgia, USA – opakovane; Max Planck Institute 

for Physics and Astrophysics, Garching, Nemecko – opakovane; v 2002 prestížne ocenenie 

Coulson lecturer, USA), špecializovaný na kvantovú fyziku atómov a molekúl, medzi jeho 

hlavné vedecké výsledky patria: štúdium korelačných efektov v atómoch a molekulách 

použitím mnohočasticovej teórie porúch a metódami spriahnutých klastrov, vývoj metód 

na štúdium korelačných efektov pri výpočte ionizačných energií molekúl, vývoj metód na 

výpočet korelačných efektov v systémoch s otvorenými elektrónovými hladinami, štúdium 

vibračno-elektrónových interakcií v molekulách a štúdium elektrónovej kvazidegenerácie 

v molekulách (vypracovanie a aplikácia metód), publikoval viac ako 100 odborných prác, 

ktoré boli niekoľkotisíckrát citované, na pozvanie prednášal na mnohých medzinárodných 

konferenciách, kongresoch, sympóziách, workshopoch a univerzitách v zahraničí, člen 

redakčnej rady knižnej série Progress in Theoretical Chemistry and Physics (Kluwer) do 2007, 

spoluzakladateľ pravidelných sympózií CESTC od 1973, podľa agentúry ARRA hodnotený 

ako vedecká špička, do 2006 člen Vedeckej rady Fakulty prírodných vied UKF v Nitre, do 

2008 člen Vedeckej rady FMFI UK, od 1993 člen Vedeckej rady Filozofi cko-prírodovedeckej 

fakulty Sliezskej univerzity v Opave, od 2010 tiež člen Vedeckej rady Sliezskej univerzity 

v Opave, člen Slovenskej akademickej spoločnosti (od jej založenia v 1998) a 2004–09 jej 

predseda, 2005–10 člen Stáleho výboru pre fyziku a inžinierske vedy Európskej nadácie 

pre vedu (ESF, národný zástupca), pôsobil tiež ako predseda komisií a člen na získanie 

titulov PhD. a DrSc. v odbore chemická fyzika (v ČR aj SR), nositeľ viacerých ocenení 

a vyznamenaní (štátna cena za vedu, 1987 – člen kolektívu, Zlatá medaila Matematicko- 

-fyzikálnej fakulty UK, Zlatá medaila Univerzity Komenského v Bratislave, Strieborná 

medaila Sliezskej univerzity v Opave, Medaila J. Heyrovského, AV ČR, 2002, Alumni 

Achievement Award, University of Waterloo, Kanada, 2011, prémia Literárneho fondu za 

vedeckú a odbornú literatúru v kategórii prírodné a technické vedy za rok 2010 – s prof. 

Stephenom Wilsonom za Brillouin-Wigner Methods for Many-Body Systems, Amsterdam, 

Spinger, 2010), zakladajúci člen Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku – 70. výročie 

5. 9. 1942 *Werner Herzog, vl. menom Werner H. Stipetić, Mníchov, nemecký fi lmový režisér, 

producent, scenárista, herec, operný režisér, spisovateľ, nedokončil štúdium histórie, 

literárnej a divadelnej vedy na univerzite v Mníchove a neskôr ani štúdium fi lmu na 

Duquesne University v Pittsburghu, v snahe zachovať si pri výbere fi lmov čo najväčšiu 

samostatnosť založil v 1963 v Mníchove spoločnosť Werner Herzog Film Production, 

prvý fi lm nakrútil ako 19-ročný v 1961, odvtedy produkoval, napísal a režíroval viac ako 

50 hraných i dokumentárnych fi lmov (Aguirre, hnev Boží, 1972, Každý sám pre seba 

a Boh proti všetkým, 1974, Stroszek, 1976, Nosferatu, 1978, Woyzeck, 1979, Fitzcarraldo, 

1982, Cobra Verde, 1987, Grizzly Man, 2005, Temný úsvit, 2006 a i.), vo svojich fi lmoch 

kombinuje postupy hraného a dokumentárneho fi lmu, zobrazuje ľudí v extrémnych 

situáciách, rôzne podoby abnormality a šialenstva, hendikepov, cestuje po svete a hľadá pre 

svoje fi lmy odľahlé a neprístupné miesta v tropickej džungli, vo vysokých horách, afrických 

pustatinách, na tibetských pláňach atď., do 5 fi lmov obsadil Klausa Kinskeho, v 2010 

– 198 – 

nakrútil celovečerný dokument Jaskyňa zabudnutých snov z francúzskej jaskyne Chauvet 

v juhofrancúzskom údolí Ardeche so 400 maľbami a kresbami (mnohé z nich vznikli pred 

viac ako 30 000 rokmi), napísal napríklad knižku Vom Gehen im Eis (reportážny záznam 

z jeho pešieho putovania na trase Mníchov – Paríž v 1974), režíroval mnohé opery (Wagner: 

Lohengrin – Bayreuth Festival, 1987; Verdi: Jana z Arku – Teatro Comunale v Bologni, 

1989 a Teatro Carlo Felice v Janove, 2001; Mozart: Čarovná fl auta – Teatro Bellini v Catanii, 

1991 a 1999, Baltimore Opera Company, 2001; Rossini: Pani z jazera – La Scala v Miláne, 

1992; Wagner: Blúdiaci Holanďan – Opera Bastille v Paríži, 1993; Bellini: Norma – Arena 

di Verona, 1994; Wagner: Tannhäuser – Teatro de la Maestranza v Seville, 1997, Valónska 

kráľovská opera v Liège, 1997, Teatro di San Carlo v Neapole, 1998, Teatro Massimo 

v Palerme, 1998, Teatro Real v Madride, 1999, Baltimore Opera Company, 2000, Teatro 

Municipal v Riu de Janeiro, 2001, Houston Grand Opera v Houstone, 2001; Beethoven: 

Fidelio – La Scala v Miláne, 1999; Wagner: Parsifal – Palau de les Arts vo Valencii, 2008 

a i.), v 1992 režíroval Shakespearov Sen noci svätojánskej v Teatro Joao Caetano v Riu 

de Janeiro, nositeľ mnohých nemeckých a medzinárodných ocenení za fi lmy, v 2010 bola 

verejnosti sprístupnená kolekcia Wernera Herzoga v Deutsche Kinemathek v Berlíne 

(materiály, fotografi e, plagáty, kritiky, scenáre atď.), v 2010 predseda poroty na MFF 

Berlinale – 70. výročie 

5. 9. 1972 na XX. LOH v Mníchove členovia arabského teroristického komanda skupiny Čierny 

september zaútočili na izraelských športovcov v olympijskej dedine, ihneď usmrtili 

2 športovcov (trénera Moše Weinberga a vzpierača Josepha Romana) a zajali 9 rukojemníkov, 

žiadali prepustiť vyše 200 väzňov z izraelských väzníc, z Izraela prišla 

správa, že izraelská vláda sa nedá vydierať Čiernym septembrom a nepristúpi na dohodu 

s teroristami, v prestrelke medzi teroristami a nemeckými policajnými jednotkami zahynuli 

všetci 9 rukojemníci, 5 palestínski teroristi a 1 nemecký policajt, 3 teroristov zajali, útok 

vyvolal rozhorčenie svetovej verejnosti, izraelská premiérka Golda Meirová sa rozhodla 

nenechať masaker bez odplaty, Mossad mal nájsť a zlikvidovať arabských teroristov, po 

jednodňovom prerušení olympijské hry pokračovali – 40. výročie 

6. 9. 1912 *Nicolas Schöffer, Kalocsa (†8. 1. 1992 Paríž) – 100. výročie (pozri 8. 1.) 

6. 9. 1922 *Ctibor Štítnický, obč. menom Tibor Dörner, Štítnik (†12. 6. 2002 Bratislava), slovenský 

básnik a prekladateľ, štúdium na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave 

(1942–44) nedokončil, 1945–49 pracovník bratislavského rozhlasu, 1949–50 čs. ministerstva 

informácií v Prahe, 1950–57 tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, 1959–60 zastupujúci 

riaditeľ a 1963–65 riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1960–63 zástupca 

šéfredaktora Kultúrneho života, 1966–70 riaditeľ Čs. fi lmu v Bratislave (odvolaný z funkcie, 

20 rokov zákaz literárnej a novinárskej publicity), 1970–89 pracovník Slovenského knižného 

veľkoobchodu, knižne debutoval zbierkou refl exívnej lyriky Presýpacie hodiny (1943), 

ďalšie zbierky boli silne poznačené dobovým schematizmom a veršovaným agitátorstvom 

(Červená šatka, 1946, Pochod miliónov, 1949, Jarná pieseň družstevníka, 1950, Rodina, 1952, 

Na teba myslím, 1954, Chlieb a ruže, 1959), zbierka Slnovrat (1962) je výber z básnickej 

tvorby a Ostaň tu ešte chvíľku (1966) je výber z ľúbostnej lyriky, zostavil dobovo poznačené 

zborníky poézie a prózy (Revolučný almanach, 1946, Ráno sveta, 1952, Slovenské jaro, 

1953, Jasné slovo, 1959, Verše o Prahe, 1960, V čase zbraní, 1964, pre deti vydal 2 knižky 

veršov (Jarný karneval, 1960, Rozprávky na predaj, 1968), prekladal z maďarčiny (G. Illyés, 

E. Ady, I. Madách) a ruštiny (M. Gorkij), účastník SNP (v 1944 člen partizánskej skupiny 

Slávia v Gemeri, hlásateľ a redaktor Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, 

od februára 1945 vo frontovom vysielači v Košiciach) – 90. výročie 

8. 9. 1912 *Prof. Dr. techn., Ing. arch. Alexander Knapo, Papradno (†9. 3. 1984 Nitra), slovenský 

architekt, vysokoškolský profesor, 1931–38 študoval architektúru a pozemné staviteľstvo 

na ČVUT v Prahe, 1940–46 prednášal na SVŠT v Bratislave, 1946–52 na Vysokej škole 

poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1950–60 na Katedre lesníckych 

stavieb VŠLD vo Zvolene (1953–58 prorektor VŠLD), 1960–79 na Vysokej škole 

poľnohospodárskej v Nitre (1960–70 prvý vedúci Katedry stavieb, od 1964 profesor), 

– 199 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

zameraný na poľnohospodárske staviteľstvo, autor nových koncepcií obalových konštrukcií 

poľnohospodárskych stavieb, autor a spoluautor publikácií o stavebných konštrukciách 

a VŠ učebníc, autor 46 realizovaných projektov (vysokoškolský internát v Horskom parku 

v Bratislave, Drevárska fakulta VŠLD vo Zvolene), venoval sa aj včelárstvu (výskumným 

úlohám vo včelárstve), člen Zväzu slovenských výtvarných umelcov, Zväzu slovenských 

architektov, 1969–74 Slovenskej poľnohospodárskej akadémie – 100. výročie 

8. 9. 1932 *Anton Buranovský, Richvald, slovenský operný dirigent a pedagóg, absolvoval štúdium 

dirigovania na VŠMU v Bratislave (1957), v 1965 špecializáciu z odboru dirigovania 

opery, 1954–57 zbormajster Opery SND, 1957–63 dirigent Spevohry DJZ v Prešove 

(Predaná nevesta, 1957, Barbier zo Sevilly, 1960, Madame Butterfl y, 1962; Limonádový 

Joe, 1961), 1964–75 šéfdirigent Opery DJGT v Banskej Bystrici (istý čas aj umelecký 

šéf; Maškarný ples, 1964, Don Pasquale, 1964, Tosca, 1965, Fidelio, 1965, Trubadúr, 

1966, Beg Bajazid, 1966, Knieža Igor, 1967, Don Carlos, 1968, Juro Jánošík, 1968, 

Bohéma, 1971, Don Giovanni, 1971, Othello, 1974 a i.), v Prešove a v Banskej Bystrici 

usporadúval s divad. orchestrami symfonické koncerty, v 1996 v Banskej Bystrici a. h. 

naštudoval Nabucca, pohostinsky dirigoval na operných scénach v Čechách a v zahraničí, 

od sezóny 1975/76 v SRN (1975–77 voWittenbergu – Fidelio, Julius Caesar, 1977–81 

Oberhausen – Čarostrelec, Predaná nevesta), od 1981 vyučoval dirigovanie na Folkwang 

Musikhochschule v Essene, v Teatro Colon v Buenos Aires dirigoval operu Sila osudu, 

pôsobil aj v Kórei (prednášal na Yonsei Univerzite v Soule, šéfdirigent orchestra v Pusane, 

dirigoval koncert so symfonickým orchestrom kórejského rozhlasu a televízie), otec 

klaviristu Daniela Buranovského – 80. výročie 

9. 9. 1912 *MVDr. Martin Kvetko, Muránska Dlhá Lúka (†3. 6. 1995 Bratislava), slovenský politik 

a verejný činiteľ, v 1936 absolvoval štúdium na Vysokej škole veterinárnej v Brne, 1936–39 

tam pôsobil ako asistent, člen povstaleckej SNR, v 1944 spoluzakladateľ Demokratickej 

strany a jej čelný predstaviteľ (člen predsedníctva, od 1990 jej čestný predseda), 1945–47 

povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, v marci 1948 emigroval (najprv 

v Londýne, 1951–60 v Mníchove, redaktor a 1954–60 spoluriaditeľ čs. vysielania Rádia 

Slobodná Európa, 1960–89 žil v USA, pôsobil v redakcii Slobodnej Európy v New Yorku), 

od 1964 vydavateľ a redaktor časopisu Naše snahy, v 1963 spolu s J. Lettrichom, F. Hodžom 

a R. Fraštackým založili Stálu konferenciu slovenských demokratických exulantov (neskôr 

jej predseda), významný reprezentant čs. demokratického exilu, v januári 1990 sa vrátil na 

Slovensko, po obnovení činnosti DS bol v januári 1990 zvolený za jej predsedu a v novembri 

1990 za čestného predsedu, nositeľ Radu T. G. Masaryka II. stupňa (1991) – 100. výročie 

9. 9. 1912 †Jaroslav Vrchlický, vl. menom Emil Frýda, Domažlice (*17. 2. 1853 Louny), český 

spisovateľ, básnik, dramatik, prozaik, prekladateľ a literárny kritik, štúdium bohoslovia 

(1872) po roku zanechal, od 1873 študoval na FF Karlovej univerzity v Prahe (históriu, 

fi lozofi u a románske jazyky), po ročnom pobyte v Taliansku pôsobil od 1877 ako tajomník 

na Českej technike, potom tajomník v Českej akadémii pre vedy, slovesnosť a umenie, od 

1893 profesor všeobecnej literatúry na Karlovej univerzite, od 1901 Panskej snemovne 

ríšskej rady vo Viedni, autor rozsahom monumentálneho diela (počas života vydal 270 

kníh), ťažiskovo sa venoval poézii (vedúca postava lumírovskej školy), autor lyrickej poézie 

(zbierky Eklogy a písně, 1880, Dojmy a rozmary, 1880, Poutí k Eldorádu, 1882, Co život 

dal, 1883, Hudba v duši, 1886, Motýli všech barev, 1887, Čarovná zahrada, 1888, Dni a noci, 

1889, Brevíř moderního člověka, 1891, Okna v bouři, 1894,) a epickej poézie (Epické básně, 

1876, Nové básně epické, 1881, Selské balady, 1885, Zlomky epopeje, 1886), hier (umelecky 

najvýznamnejšia je trilógia z gréckej mytológie Hippodamie – Námluvy Pelopovy, 1890, Smír 

Tantalův, 1891, Smrt Hippodamie, 1891 – zhudobnil ju Z. Fibich ako melodrámu; veselohra 

Noc na Karlštejně – zhudobnená V. Novákom a úspešne sfi lmovaná Z. Podskalským ako 

muzikál s hviezdnym obsadením), poviedkovej prózy a jediného románu Loutky, preložil 

asi 80 kníh – klasikov mnohých národov (Dante, Petrarca, Ariosto, Michelangelo, Moliére, 

Hugo, France, Goethe, Schiller, Heine, Byron, Shelley, Lope de Vega, Calderon, Camoes, 

Mickiewicz, Ibsen, Longfellow, Whitman a i.), písal literárnokritické štúdie (Básnické 

– 200 – 

profi ly francouzské, 1887, Devět kapitol o novějším románu francouzském, 1900; Studie 

a podobizny, 1892, Nové studie a podobizny, 1897, O knihách a lidech, 1899), po mozgovej 

mŕtvici (1908) len ťažko rozprával a prakticky stratil schopnosť písať i čítať – 100. výročie 

9. 9. 1932 †Alojz Sokol (Alajos Szokolyi), Bernecebaráti (*19. 6. 1871 Hronec), uhorský atlét, 

historicky prvý uhorský olympionik zo Slovenska, štúdium medicíny na univerzite 

v Budapešti nedokončil, od 1896 župný archivár v Šahách, po 1918 statkár v Bernecebaráti, 

patril medzi priekopníkov atletiky v Uhorsku a na Slovensku, od 1890 v Budapešti pretekal 

za Uhorský atletický klub (Magyar Athletikai Club, MAC), v 1896 majster Uhorska a Čiech 

v behu na 100 yardov, celkovo prekonal 13 uhorských rekordov, na I. OH v Aténach v 1896 

štartoval v 6 disciplínach (obsadil 3. miesto v behu na 100 m a 4. miesto v trojskoku, po 

olympiáde skončil s aktívnou športovou činnosťou, v 1897 prispel k založeniu Uhorského 

atletického zväzu, v 1902 v Šahách založil Hontiansky športový klub, mecenáš športu 

a kultúry, jeho meno nesie Olympijský klub Alojza Szokolyiho v Šahách i Olympijský 

klub Alojza Szokolyiho v Maďarsku, od 1999 sa v Hronci usporadúva polmaratón Sokolov 

Hronec – 80. výročie 

9. 9. 1942 *Prof. Ondrej Lenárd, Dr. h. c., Krompachy, slovenský dirigent, absolvoval štúdium 

dirigovania na VŠMU v Bratislave (1964, u prof. Ľ. Rajtera), 1962–69 postupne asistent, 

dirigent a zbormajster, 1976–80 hosťujúci dirigent (Cikker: Vzkriesenie, 1976, Rozsudok, 

1979, Puccini: Bohéma 1977), 1984–86 šéfdirigent (Cikker: Obliehanie Bystrice, 1984, 

veristické dvojičky Mascagni: Sedliacka česť + Leoncavallo: Komedianti, 1984, Verdi: 

Simone Bocanegra, 1985, Maškarný bál, 1986, Suchoň: Svätopluk 1985, Bizet: Carmen, 

1985), 1986–96 hosťujúci dirigent (naštudoval alebo prevzal inscenácie Suchoň: Svätopluk 

1990, 1994, Verdi: Sila osudu, 1990, Otello, 1993, Puccini: Bohéma, 1994, Boito: Mefi stofeles, 

1996) 1997–98 riaditeľ Opery SND (naštudoval Verdiho Aidu, 1998, a obnoveného 

Svätopluka, 1998) a od 2005 hosťujúci dirigent v Opere SND (naštudoval – Puccini: 

Turandot, 2006, Mascagni: Sedliacka česť, Leoncavallo: Komedianti, 2006, Suchoň: 

Krútňava, 2007, Verdi: Otello, 2011), od 1970 dirigent a 1977–90 šéfdirigent Symfonického 

orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave, od 1991 šéfdirigent a 1995 – 2001 umelecký 

riaditeľ a súčasne šéfdirigent Slovenskej fi lharmónie, od 2000 prednáša na Katedre 

skladby a dirigovania HF VŠMU v Bratislave, realizoval vyše 1 100 nahrávok symfonickej 

a opernej literatúry, pravidelne hosťoval takmer vo všetkých štátoch Európy, v USA 

a Japonsku (od 1979 stály hosť Japan Shinsei Symphony Orchestra v Tokiu, od 1993 jeho 

šéfdirigent a hudobný riaditeľ, stály hosťujúci dirigent a od 2001 čestný dirigent Tokijskej 

fi lharmónie), spolupracuje s významnými orchestrami (Česká fi lharmónia, Mníchovská 

fi lharmónia, Symfonický orchester hl. m. Prahy FOK, Štátna fi lharmónia, Brno) a sólistami 

(Peter Dvorský – sprevádzal ho na jeho pamätných bratislavských koncertných recitáloch, 

Gabriela Beňačková, Jelena Obrazcovová, Piero Capuccilli, Eva Urbanová, Sergej Kopčák 

a i.), dirigoval na významných operných scénach (Viedenská štátna opera, Houston Grand 

Opera, Teatro Liceo v Barcelone, Teatro San Carlo v Neapole, Štátna opera v Budapešti, 

ND a Štátna opera v Prahe), v ostatnom období v Salzburgu uviedol Pucciniho Toscu so 

súborom Štátnej opery Praha v (2006), v Tokiu Verdiho Maškarný ples s Nikkai Opera 

Company (2007) a koncertný rad s Tokijskou fi lharmóniou (2008), v 2009 v ND v Prahe 

premiéroval Predanú nevestu a Bohému v Štátnej opere Praha, hosťoval v Kanade, USA, 

Brazílii a často v Japonsku, pravidelne hosťoval na Hudobných slávnostiach Emy Destinovej 

v Českých Budějoviciach a na Smetanovej Litomyšli, nositeľ významných ocenení (laureát 

ceny medzinárodnej súťaže mladých dirigentov v Budapešti, 1974, Cena Tatrabanky za 

predvedenie VIII. Mahlerovej symfónie, 1997, Posol Slovenska, 1998, Rad Ľ. Štúra, 1998, 

Dr. h. c. Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2002) – 70. výročie 

12. 9. 1912 *Miroslav Fikari, Praha (†17. 2. 1982 Bratislava) – 100. výročie (pozri 17. 2.) 

12. 9. 1942 *Mgr. Mikuláš Fehér, Bratislava, slovenský divadelný dramaturg a režisér, scenárista, 

publicista, absolvoval štúdium divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave (1966), od 1964 

pracoval v ČST v Bratislave ako redaktor Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež ČST 

(1970–72 vedúci tvorivej skupiny pre deti; dramaturg animovaných Večerníčkov), 1972–74 

– 201 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

ežisér DJGT vo Zvolene (Zeyerova hra Radúz a Mahuliena v jeho réžii otvorila I. ročník 

festivalu Zámocké hry zvolenské v 1974), od 1974 pôsobil v Divadle pre deti a mládež 

v Trnave /dnes Divadlo Jána Palárika/ (1974–79 dramaturg, 1979–86 vedúci dramaturg, 

1984–86 umelecký šéf, 1985–96 riaditeľ), 1996 – 2004 šéfdramaturg DJGT vo Zvolene, ako 

režisér hosťoval v divadlách v Komárne, Spišskej Novej Vsi, v Bábkovom divadle v Nitre, 

1977–87 režisér trnavského ochotníckeho súboru DISK, autor hier a dramatizácií pre rozhlas 

(Hviezdny kvet) a televíziu (večerníčky, 50 príbehov Filmárika a Filmušky, Rozprávky 

z peračníka – v 1972 zvíťazila na festivale v Istanbule, Puto najsilnejšie), bábkových 

hier, dlhé roky pôsobí ako člen porôt recitačných súťaží a súťaží amatérskeho divadla, 

viacnásobný predseda poroty pre divadlá poézie na Hviezdoslavovom Kubíne, predseda 

občianskeho združenia KREDIV (jeho spoluzakladateľ), ktoré organizuje celoslovenský 

festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok, kde pôsobil ako predseda poroty a vedúci 

lektor tvorivej skupiny dramaturgie a práce s textom, publikuje články o umeleckom prednese 

a amatérskom divadle, tiež teoretické state z problematiky detskej dramatickej výchovy, jeho 

prvou manželkou bola operná speváčka Marta Nitranová – 70. výročie 

13. 9. 1932 *Radoslav Brzobohatý, Vrútky, český divadelný, fi lmový a televízny herec, významná 

herecká osobnosť, patrí k najobľúbenejším českým hercom, absolvoval štúdium herectva na 

DAMU v Prahe (1950–55), od 1955 hral v divadlách v Kolíne, Moste, Olomouci, Příbrame 

a v Divadle S. K. Neumanna v Prahe (výborná spolupráca s režisérom Václavem Lohniským), 

potom dlhoročný člen Divadla na Vinohradech (1967–99; Oldřich v Hrubínovej hre Oldřich 

a Božena, Ambrož ve hre F. Pavlíčka podľa K. Čapka Život a dílo skladatele Foltýna, 

Goetheho Faust a i.), k najvýznamnejším divadelným úlohám patrila postava Marlowa 

z hry Král Krysa (Clavell – Hubač), v 2004 s manželkou Hanou Gregorovou založili vlastné 

Divadla Radka Brzobohatého, účinkoval v mnohých fi lmoch (Všichni dobří rodáci, 1968, 

Ucho, 1970, Pěnička a Paraplíčko, 1971, Princ a Večernice, 1978, Hra o královnu, 1980, 

Romaneto, 1980, Noční jazdci, 1981, Sněženky a machři, 1983, Anděl s ďáblem v těle, 

1983, Skalpel, prosím, 1985, Anděl svádí ďábla, 1988, Má je pomsta, 1995, Nejasná zpráva 

o konci světa, 1997, Návrat ztraceného ráje, 1999, Z pekla štěstí, 1999, Z pekla štěstí 2, 

2001, Zůstane to mezi námi, 2003, Návrat bocianov – SR, SRN, 2007, BrainStorm, 2008, 

Sněženky a machři po 25 letech, 2008, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, 2010) a v televízii 

(Záhada hlavolamu, Jana Eyrová, Martin Eden, Zlatí úhoři a i., seriály: Hříšní lidé města 

pražského, F. L. Věk, Cirkus Humberto, Dobrodružství kriminalistiky, Arabela se vrací aneb 

Rumburak králem Říše pohádek, Četnické humoresky, Ulice, Ordinace v růžové zahradě, 

Krev zmizelého, Panelák, Obchod so šťastím, Vyprávěj), v Hudebním divadle Karlín 

účinkoval v muzikáloch Klec bláznů (1998), Anděl s ďáblem v těle (1998) a v titulnej úlohe 

v muzikáli (Řek) Zorba (1999), v 2010 vyšla o ňom knižka Radoslav Brzobohatý – chlap se 

širokým srdcem, jeho prvou manželkou bola herečka Jiřina Bohdalová, druhou je slovenská 

herečka Hana Gregorová, otec hudobníka Ondřeja Brzobohatého – 80. výročie 

14. 9. 1937 †Tomáš Garrigue Masaryk, Lány (*7. 3. 1850 Hodonín), českoslovensý politik a štátnik, 

fi lozof, sociológ, prvý prezident ČSR (1918–35), absolvoval štúdium fi lológie na FF Viedenskej 

univerzity (1876), pokračoval v Lipsku (1876–77), kde sa v júni 1877 zoznámil 

s americkou študentkou Charlotte Garrigue, v marci 1878 sa v New Yorku zosobášili a prijal 

meno Tomáš Garrigue Masaryk, v 1879 vymenovaný za súkromného docenta fi lozofi e na 

Viedenskej univerzite, v 1882 mimoriadny profesor na pražskej (českej) univerzite (v tom 

roku sa rozdelila na nemeckú a českú), od 1897 riadny profesor Karlovej univerzity v Prahe, 

poslanec rakúskeho ríšskeho snemu (1891–93, 1907–14), v 1899 založil Českú stranu lidovú 

(tzv. realistická strana, jej predseda do 1914; 1905–14 názov Česká strana pokroková), 

v období 1. svet. vojny sformuloval a presadzoval myšlienku spoločného štátu Čechov 

a Slovákov (v decembri 1914 emigroval – cez Taliansko, Švajčiarsko, Paríž do Londýna, 

kde spolu s E. Benešom a M. R. Štefánikom viedol zahraničný čs. odboj za utvorenie 

samostatného čs. štátu, vo februári 1916 založil v Paríži s E. Benešom a M. R. Štefánikom 

Československú národnú radu ako hlavný organizačný orgán zahraničného 

odboja – Masaryk predseda, Štefánik podpredseda a Beneš generálny tajomník), jeho idea 

čechoslovakizmu nebola akceptovateľná pre značnú časť politickej scény na Slovensku, 

– 202 – 

no nespochybňovala sa jeho autorita, vzťah k Slovensku a záujem pomôcť obom národom 

dospieť k demokratickej spoločnosti, v máji 1918 sa podieľal na príprave a stal sa 

signatárom Pittsburskej dohody, v 1918 Československú národnú radu uznali za čs. vládu 

de facto – 29. 6. 1918 Francúzsko, 9. 8. 1918 Veľká Británia, 3. 9. 1918 USA a 3. 10. 1918 

Taliansko, to jej umožnilo premeniť sa na dočasnú vládu (14. 10. 1918 sa stal jej predsedom, 

Beneš minister zahraničia a Štefánik minister obrany) a 18. 10. 1918 vydala vo Washingtone 

Vyhlásenie československej nezávislosti (Washingtonská deklarácia), 14. 11. 1918 ho 

Revolučné Národné zhromaždenie v Prahe zvolilo za prezidenta (v jeho neprítomnosti), 

22. 12. 1918 na Pražskom hrade predniesol prezidentské posolstvo k NZ, v 1920, 1927 

a 1934 opätovne zvolený za prezidenta (14. 12. 1935 abdikoval zo zdravotných dôvodov), 

zahraničnú politiku orientoval na Francúzsko, Veľkú Britániu a USA, od 1923 mal letné 

sídlo v kaštieli v Topoľčiankach, svoje fi lozofi cké a politické názory vysvetlil v dielach 

Česká otázka (1895), Otázka sociální (1896), Rusko a Evropa (1919–21), Nová Evropa 

(1920, jeho názory na povojnové uporiadanie Európy), pamäti Světová revoluce (1925), 

Cesta demokracie (1933–36) – 75. výročie 

14. 9. 1982 †Grace Patricia Kelly, Monaco Ville, Monaco – autohavária (*12. 11. 1929 Philadelphia, 

Pennsylvánia), americká divadelná a fi lmová herečka, monacká princezná, študovala herectvo 

na Americkej akadémii dramatických umení v New Yorku, privyrábala si ako modelka 

a účinkovaním v reklamách, začínala ako divadelná herečka, účinkovala v reklamách, vo 

fi lme debutovala v malej úlohe vo fi lme 14 Hours (1951), hrala v slávnom westerne Na pravé 

poludnie (1952, s G. Cooperom), za vedľajšiu úlohu vo fi lme Mogambo (1953, s C. Gablom 

a A. Gardner) bola nominovaná na Oscara a dostala Zlatý glóbus za najlepšiu herečku vo 

vedľajšej úlohe, fi lmovú hviezdu (glamour blonde) z nej spravil režisér A. Hitchcock, ktorý 

jej zveril úlohy vo svojich fi lmoch Vražda na objednávku, Okno do dvora a Chyťte zlodeja, 

za titulnú úlohu manželky skrachovaného herca a alkoholika (Bing Crosby) vo fi lme The 

Country Girl (1954) dostala Oscara, v 1956 Golden Globe’s World Film Favorite Actor, 

Female, v apríli 1956 sa vydala za monackého princa Rainiera III. Grimaldi („svadba 

storočia“) a ako monacká princezná sa vzdala úspešnej hereckej kariéry (1951–56 nakrútila 

11 fi lmov) – 30. výročie 

15. 9. 1662 †Martin Palkovič, SJ, Košice (*13. 9. 1606 Chtelnica), slovenský fi lozof, jezuita, 

univerzitný profesor, v 1625 vstúpil do jezuitskej rehole, na univerzite vo Viedni študoval 

fi lozofi u a 1628–33 aj teológiu (získal doktorát), prednášal fi lozofi u a hebrejčinu na univerzite 

vo Viedni, zároveň prefekt Pázmanea (1634–35), od 1635 profesor fi lozofi e, teológie, 

prednášal aj hebrejčinu, dekan teologickej fakulty (1639–42), kancelár a spirituál (1636–44) 

na Trnavskej univerzite, 14. 11. 1635 jeho prednáškou o racionálnej (aristotelovskej) fi lozofi i 

začala Trnavská univerzita svoje pôsobenie, v 1637 promoval jej prvých 24 bakalárov, 

teológiu prednášal v Grazi (1645–46) a vo Viedni (1647–48), 1649–52 a 1655–1657 rektor 

Trnavskej univerzity, 1658–60 kancelár a riaditeľ knižnice, 1658–60 rektor seminára 

a prefekt univerzitnej tlačiarne, 1660–62 rektor univerzity v Košiciach, pri promócii jej 

prvých bakalárov v 1660 vyhlásil potvrdenie univerzitných štatútov cisárom Leopoldom I., 

významne sa zaslúžil o rozvoj jezuitských univerzít v Trnave a Košiciach, jeho rkp. práca 

z fyziky sa nezachovala, tlačou vyšlo dielo Exercitatio philosophica (Filozofi cké cvičenia, 

Bratislava, 1638), od 2010 sa na Trnavskej univerzite udeľuje Cena Martina Palkoviča ako 

výraz uznania a ocenenia v pedagogickej oblasti – 350. výročie 

15. 9. 1982 v USA začali vychádzaťnoviny USA Today, prvý americký denník všeobecného záujmu 

a prvý farebne tlačený denník, zakladateľom bol Allen Neuharth, šéf novinového reťazca 

Gannett, najprv vychádzali v oblasti Washington – Baltimore, čoskoro boli dostupné 

v Atlante, Minneapolise, Pittsburghu, Chicagu a Denveri, o pár mesiacov sa rozšírili 

do veľkých miest (Detroit, Houston, Los Angeles, Miami, New York, Philadelphia, San 

Francisco a Seattle) – 30. výročie 

16. 9. 1862 v Revúcej začalo svoju činnosť prvé slovenské gymnázium (prvá úplná slovenská 

stredná škola), ev. a. v. patronátne gymnázium vzniklo s podporou gemerského seniorátu 

a potiského dištriktu, v 1862 sa začalo učiť v 2 triedach, od šk. roku 1867/1868 bolo 

– 203 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

gymnázium už osemročné a konali sa prvé maturity, vyučovalo sa v slovenčine, v ďalšom 

šk. roku (1868/1869) patronát zriadil aj učiteľskú prípravku (semenisko), 4. 2. 1873 

bola otvorená nová budova gymnázia (postavená zo zbierok a milodarov), študovalo na 

ňom 566 študentov, pôsobili na ňom významné osobnosti: ako činovníci Štefan Marko 

Daxner (hlavný dozorca), Ján Francisci, Matej Nandrássy a Karol Štefančok, August 

Horislav Škultéty (prvý riaditeľ), Samuel Ormis a Rudolf Homola sa vystriedali vo funkcii 

správcu (riaditeľa) gymnázia, pedagógmi (učbármi) boli Július Botto, Ján Dérer, Jozef 

Kvetoslav Holub, Ján Kordoš, Mieroslav Kovalevský, Pavol Krman, Gustáv Lojko, Ľudovít 

Alexander Mičátek, Gustáv Schmidt, Andrej Sokolík, Karol Viest, PhDr. Ivan Branislav 

Zoch, Ľudovít Viliam Čulík a Emil Bohuslav Laciak, gymnázium vychovalo mnoho 

významných príslušníkov našej inteligencie (vyše 100 reprezentantov nášho národného, 

kultúrneho a politického života – Jozef Škultéty, Martin Kukučín, Andrej Halaša, 

Samuel Daxner, Miloš Štefanovič, Gustáv Adolf Vladimír Augustiny, Koloman Banšel 

a i.), 20. 8. 1874 bolo gymnázium na príkaz cisára Františka Jozefa I. násilne zatvorené 

a jeho majetok bol zhabaný, 31. 8. 1991 boli pôvodná budova gymnázia s muzeálnou 

expozíciou a nová budova vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, ďalšie 2 slovenské 

gymnáziá vznikli v Turčianskom sv. Martine (1897, ev.) a v Kláštor pod Znievom (1869, 

katolícke), no iba revúcke gymnázium malo aj vyššie ročníky a právo vykonávať maturitné 

skúšky – 150. výročie 

16. 9. 1922 *Ing. Karol Dlouhý, Bratislava (†1. 12. 1987 Bratislava), slovenský prekladateľ, novinár, 

absolvoval štúdium na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (1947), prekladal angloamerickú 

literatúru, predovšetkým autorov 20. stor. (E. Hemingway: Ostrovy v prúde 

– s E. Chmelovou, Sladký štvrtok, C. Belfrage: Obchody s blaženosťou, J. Higgins, Orol 

pristál, Ph. Vandenberg: Tajomstvo veštiarní, Nero, K. Vonnegut: Bitúnok č. 5, Galapágy), 

preložil viac než 30 hier (L. Hellmanová: Z druhej strany pralesa, Líštičky, Jesenná záhrada, 

W. Saroyan: Čas tvojho žitia, E. O’Neill: Anna Christie, Túžba pod brestami, J. Osborne: 

Komik, J. B. Shaw: Pekelník, J. Steinbeck: O myšiach a ľuďoch, T. Williams: Mačka na 

horúcej plechovej streche, Sklenený zverinec, N. Simon: Zlatí chlapci a i.) a 12 muzikálov 

(Lysistrata, Hello, Dolly – s D. Hegerom, Grék Zorba, Loď komediantov), otec dramaturga 

a divadelného vedca Olega Dlouhého – 90. výročie 

16. 9. 1932 †Sir Ronald Ross, Londýn (*13. 5. 1857 Almora, India), britský lekár, bakteriológ 

a parazitológ, patril medzi zakladateľov modernej epidemiológie, 1875–79 študoval medicínu 

v St. Bartholomew’s Hospital Medical College v Londýne, 1881–89 člen Indian Medical 

Service (vojenská zdravotnícka služba v Britskej Indii), od 1899 pôsobil v School of Tropical 

Medicine v Liverpoole (pod vedením sira Alfreda Jonesa), 1902–12 profesor tropickej 

medicíny na novozaloženej Katedre tropickej medicíny v University College pri School 

of Tropical Medicine v Liverpoole, 1912–17 lekár pre tropické choroby v Kings College 

Hospital v Londýne a súčasne profesor tropickej hygieny v Liverpoole, v 1917 vymenovaný 

za konzultanta pre maláriológiu britského ministerstva vojny a neskôr pre ministerstvo 

penzie, 1926–32 riaditeľ Rossovho ústavu a kliniky tropických chorôb a hygieny (Ross 

Institute and Hospital of Tropical Diseases and Hygiene) v Putney Heath, od 1892 sa venoval 

výskumu malárie, v 1897 objavil spôsob prenosu malárie na človeka (spôsobená krvným 

parazitom /plazmódium/, prenášaným samičkou komára rodu Anopheles), má zakladateľský 

význam v oblasti výskumu a liečby malárie, inicioval preventívne opatrenia proti malárii 

a zakladanie organizácií pôsobiacich v prevencii malárie v rôznych krajinách sveta (realizoval 

prieskumy a inicioval projekty v západnej Afrike, v oblasti Suezského kanála, v Grécku, na 

Cypre atď.), nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu (1902, ako prvý Angličan) 

„za práce o malárii, ktorými preukázal, ako vzniká choroba v organizme, čím položil základ 

pre úspešný výskum tejto choroby a metód boja proti nej“, člen Royal College of Surgeons 

of England (1901), v 1901 zvolený aj za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1911–13 

jej viceprezident), prezident Spoločnosti tropickej medicíny, v 1911 Knight Commander 

of the Most Honourable Order of Bath, Dôstojník Radu Leopolda II. (Belgicko), čestný 

člen učených spoločností v mnohých krajinách v Európe i vo svete, venoval sa aj poézii 

a maľbe – 80. výročie 

– 204 – 

16. 9. 1982 (do 18. 9.) libanonskí falangisti (s tichou podporou Izraela) zmasakrovali palestínske 

utečenecké tábory Sabra a Šatíla v západnom Bejrúte (700 – 800 mŕtvych civilistov) ako 

odvetu za atentát na libanonského prezidenta Bašíra Gemayela (zabitý pri bombovom 

útoku), svetová verejnosť odsúdila masakru a Izrael za jeho nepriamu zodpovednosť za 

masakru, po protestoch svetovej verejnosti a záveroch vyšetrovania izraelskej Kahanovej 

komisie odstúpil z funkcie izraelský minister obrany Ariel Šaron– 30. výročie 

17. 9. 1787 americký ústavodarný konvent (snem sa zišiel 25. mája 1787), vedený Georgeom 

Washingtonom, prijal vo Filadelfi i prvú Ústavu Spojených štátov amerických (v tom 

čase najdemokratickejšia ústava), signoval ju prezident konventu George Washington 

a 38 prí tomných delegátov, obmedzila samostatnosť jednotlivých členských štátov v rámci 

federácie a posilnila centrálnu federálnu vládu (defi novala jej práva a zodpovednosť), 

oddelila legislatívnu, výkonnú a súdnu moc v štáte, stanovila vytvorenie dvojkomorového 

zákonného zboru (Kongres, ktorý sa skladá zo Snemovne reprezentantov a Senátu), 

v 5. článku stanovila aj možnosť prijatia doplnení (dodatkov, v súčasnosti ich je 27), potom 

nastúpil proces jej ratifi kácie v jednotlivých štátoch únie (zavŕšený 21. 7. 1788), 4. 3. 1789 

bola slávnostne vyhlásená a 30. 4. 1789 na ňu pri inaugurácii prisahal prvý prezident 

George Washington, ústava nahradila Konfederačné články z 1781, je to najstaršia dodnes 

platná ústava – 225. výročie 

17. 9. 1922 *Ján Hadraba, Banská Bystrica (†2. 2. 2000 Banská Bystrica), slovenský operný spevák 

(bas), spev študoval na Konzervatóriu v Bratislave (u A. Flögla), absolvoval v 1946 na 

Konzervatóriu v Prahe (u J. Konstantina), súkromne v Ostrave (u R. Vašeka) a v Bratislave 

(u A.Korínskej), 1946–50 člen opier v Ostrave a v Prahe, 1951–66 sólista Opery SND 

v Bratislave (ako v tom čase vzácny profondo bas obsadzovaný do najnáročnejších titulov 

slovenskej i svetovej opernej literatúry: Sparafucile v Rigolettovi, 1951, Končak v Kniežati 

Igorovi, 1952, Knieža Gremin v Eugenovi Oneginovi, 1952, Štelina v Krútňave, 1952, 1965, 

Vodník v Rusalke, 1953, Filip II. v Donovi Carlosovi, 1956, Komtur v Donovi Juanovi, 

1956, 1961, Mefi sto vo Faustovi a Margaréte, 1956, Ramfi s v Aide, 1959, Rocco vo 

Fideliovi, 1960, Sarastro v Čarovnej fl aute, 1961, prvý interpret Suchoňovho Svätopluka, 

1960), v sezóne 1967–68 v opernom divadle vo Wittenbergu, potom 1968–73 riaditeľ 

a 1973–84 sólista Opery DJGT v Banskej Bystrici (Erindo, 1968, Jacopo Fiesto v Simonovi 

Boccanegra, 1976), ako sólista hosťoval v zahraničí (Rakúsko, Taliansko, Rusko, Belgicko, 

Rumunsko, Nemecko) – 90. výročie 

17. 9. 1937 *Prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc., Červený Hrádok, slovenský literárny vedec a kritik, 

esejista, prekladateľ, editor, estetik a kulturológ, univerzitný profesor, germanista, 1955–59 

študoval slovenčinu a nemčinu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1959–65 

odborný pracovník Ústrednej knižnice SAV, 1965–68 redaktor a 1969–70 šéfredaktor Revue 

svetovej literatúry, 1970–74 pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave 

(1970–72 jeho riaditeľ a 1973–74 šéfredaktor), 1974–86 pracoval na generálnom riaditeľstve 

Slovenského ústredia knižnej kultúry, 1986–88 riaditeľ Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej 

dokumentácie, 1988–90 šéfredaktor Literárneho týždenníka, 1990–91 vedecký pracovník 

Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, od 1991 doteraz pôsobí na Univerzite 

Konštantína Filozofa v Nitre (v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie a na Katedre 

kulturológie FF UKF), početné články, recenzie, štúdie a eseje o slovenskej a svetovej 

literatúre (hlavne nemeckej) publikoval v časopisoch (Slovenské pohľady, Kultúrny život, 

Romboid, Litteraria, Slovenská literatúra, Literárny týždenník, Revue svetovej literatúry), 

autor literárnokritických kníh (Indície imaginárneho, 1972, Čítajúci Titus, 1982, Literatúra 

pre súčasníkov, 1988, Literárne regenerácie, 1988) a teoretických kníh (Diskurzy o kultúre, 

2001, Diskurzy o estetike, 2003), za prácu Intelektuál ako homo politicus (2007) dostal 

Prémiu LF za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2007 v kategórii spoločenských vied, 

v 1971 založil edíciu Knižnica Slovenského spisovateľa, editor výberov z diel popredných 

slovenských a zahraničných autorov, antológií poézie (Zem pod nohami) a prózy (Ako 

vzniká deň – Generácia 56, 1970, Vespätete Tränen und andere slowakiche Erzählungen, 

1969 – antológia slovenskej prózy v nemčine), časopisecky publikoval preklady a štúdie 

– 205 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

z nemeckej a svetovej literatúry, z nemčiny preložil knihy viacerých autorov (M. Frisch, 

M. Wehrli, P. Altenberg, R. Schoberová, R. Musil, K. May; K. Thomasová: Dejiny štýlov 

výtvarného umenia 20. storočia, 1993) – 75. výročie 

18. 9. 1922 *JUDr. Miloš Ruppeldt ml., Bratislava (†7. 9. 1967 Bratislava), slovenský diplomat, 

redaktor, prekladateľ, 1941–46 študoval na Právnickej fakulte Slov. univerzity v Bratislave, 

v 1946 osobný tajomník V. Clementisa, 1948–49 vyslanecký radca v Paríži a v Štokholme, 

1949–51 chargé d’affaires v Indii (v 1951 na základe vykonštruovaných obvinení zbavený 

funkcie, perzekvovaný), 1951–53 sústružník v ČKD Praha-Modřany, 1953–56 organizačný 

pracovník Zväzu slovenských výtvarníkov, 1956–67 zahraničnopolitický redaktor 

Kultúrneho života, autor reportáží India krajina dávnych múdrostí (1956) a India na prelome 

(1958), prekladal anglo-americkú literatúru (H. Beecher Stoweová, M. Twain, S. Lewis, 

A. J. Cronin, J. Steinbeck, E. Hemingway, A. Miller a i.; zaslúžil sa o prvé uvedenie hry 

A. Millera v Európe (hra Po páde na Malej scéne SND v Bratislave, 1964), do španielčiny 

preložil Zvonov Tanec nad plačom (1958) a španielsku literatúru, syn hudobného pedagóga, 

zbormajstra, zakladateľa nášho hudobného školstva Miloša Ruppeldta st. a prekladateľky 

Hany Ruppeldtovej, brat prekladateľky Hany Ruppeldtovej – 90. výročie 

18. 9. 1972 †Prof. Ing. arch. Bohuslav Fuchs, DrSc., Brno (*24. 3. 1895 Všechovice), český architekt 

a urbanista, popredný reprezentant českej moderny a brnianskej funkcionalistickej školy, 

1916–19 študoval na architektonickej škole Jana Kotěru na AVU v Prahe, 1923–29 architekt 

Stavebného úradu mesta Brna, v 1929 si otvoril vlastný ateliér, 1947–58 profesor stavby miest 

a plánovania na brnianskej Benešovej technice (Vysoké učení technické; 1948–49 dekan 

odboru architektúry a pozemného staviteľstva, 1951–52 a 1955–58 dekan fakulty architektúry 

a pozemného staviteľstva), perzekvovaný komunistickým režimom, v 50. rokoch a v 1958 

musel opustiť brniansku techniku, v 1961 vo vykonštruovanom procese odsúdený na 

2-ročné väzenie (amnestovaný v 1963), jeho dielo obsiahlo asi 100 urbanistických návrhov 

a 500 architektonických projektov, z ktorých sa realizovalo vyše 150 (hlavne na Morave 

a v Brne – Hotel Avion, obytné objekty, verejné stavby, Moravská banka), na Slovensku 

projektoval termálne kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach, nájomný dom 

Z. Rosenthalovej na Hviezdoslavovom nám. 7 v Bratislave, Zotavovňu Morava v Tatranskej 

Lomnici, držiteľ Herderovej ceny (1969), stály delegát medzinárodného kongresu modernej 

architektúry, člen medzinárodného výboru pre realizáciu súdobej architektúry, čestný 

podpredseda Medzinárodnej federácie pre bývanie, stavbu miest a priestorového plánovania, 

otec architekta Kamila Fuchsa – 40. výročie 

19. 9. 1922 *Prof. PhDr. Miloš Tomčík, DrSc., Ploštín (†15. 10. 2009 Bratislava), slovenský literárny 

historik a kritik, absolvoval štúdium slovenčiny a nemčiny na FF Slovenskej univerzity 

v Bratislave, 1948–51 a 1953–60 pôsobil na FF UK (prednášal dejiny modernej slovenskej 

a českej literatúry), 1957–58 dekan FF UK, 1952–53 vedúci odboru umenia na Povereníctve 

školstva, vied a umení, od 1962–63 pracoval v Ústave pre českú literatúru ČSAV v Prahe, 

1963–75 profesor na FF Univerzity Karlovej v Prahe (prednášal dejiny slovenskej 

literatúry), 1976–79 lektor českej a slovenskej literatúry a jazyka na univerzite v Bordeaux, 

1979–90 vedecký pracovník Literárnovedného ústavu, resp. Ústavu slovenskej literatúry 

SAV v Bratislave, externe prednášal na FF UK modernú slovenskú a českú literatúru 

a dejiny literárnej kritiky, autor prác Na prelome epoch (1961), Básnické retrospektívy 

(1974), Literárne dvojobrazy (1976), Epické súradnice (1980), Poézia na križovatkách času 

(1983), Tvorba a kritika (1987) – výber jeho úvah, kritík a štúdií, hlavný redaktor antológie 

Slovenská literárna kritika 1 – 4 (1977, 1979, 1981, 1984), nositeľ Řádu T. G. Masaryka IV. 

triedy (2000) – 90. výročie 

19. 9. 1922 *Emil Zátopek, Kopřivnice (†21. 11. 2000 Praha), český atlét, legendárny bežec, 

štvornásobný olympijský víťaz vo vytrvalostnom behu (Londýn, 1948, Helsinki, 1952), 

trojnásobný majster Európy (Brusel, 1950, Bern, 1954), vytvoril 13 svetových rekordov na 

kilometrových a 5 na míľových tratiach (spolu 18 svetových rekordov), najväčší úspech 

dosiahol v 1952 na LOH v Helsinkách, kde získal 3 zlaté medaily (beh na 5 km, 10 km 

a maratón, ktorý bežal prvý raz v živote – zároveň vytvoril v týchto disciplínach olympijský 

– 206 – 

rekord, tento ojedinelý výkon na jednom podujatí sa dodnes nepodarilo nikomu zopakovať), 

v 1949, 1951 a 1952 vyhlásený za najlepšieho svetového športovca, aktívnu bežeckú kariéru 

ukončil v 1958 v San Sebastiane, 1958–69 pracoval na odd. telesnej prípravy vojsk na 

Ministerstve národnej obrany (v 1969 prepustený za svoje postoje v období pražskej jari), 

prepustený z armády, počas normalizácie pracoval ako pomocný robortník, od 1976 do 

odchodu na dôchodok v dokumentačnom stredisku ČSTV v Prahe, v 1975 dostal Cenu Pierra 

de Coubertin od Medzinárodného výboru pre fair play (UNESCO) – ako prvý čs. športovec, 

v 1997 vyhlásený za najlepšieho českého atléta 20. stor., v 1999 vyhlásený za najlepšieho 

českého olympionika histórie, s manželkou Danou považovaní za najslávnejší športový pár 

histórie, manžel oštepárky Dany Zátopkovej – 90. výročie 

19. 9. 1922 *Dana Zátopková, Karviná, česká atlétka, oštepárka, trénerka, najprv sa venovala hádzanej 

(v 1949 majsterka Československa v družstve Slovácká Slavie), od 1946 atletike – oštepu, 

na OH v Londýne v 1948 obsadila 7. miesto v hode oštepom, najväčší úspech mala na OH 

v Helsinkách 1952, kde získala zlatú medailu (v deň manželovho víťazstva v behu na 5 km), 

na OH v Ríme získala striebornú medailu, dvojnásobná majsterka Európy (1954, 1958), po 

ukončení aktívnej športovej kariéry sa venovala trénerskej činnosti, 1960–72 členka ženskej 

komisie Medzinárodnej atletickej federácie, manželka bežca Emila Zátopka – 90. výročie 

19. 9. 1932 *PhDr. Michal Stríženec, DrSc., Piešťany, slovenský psychológ, priekopník inžinierskej 

psychológie a zakladateľ psychológie náboženstva na Slovensku, medzinárodne uznávaný 

odborník v oblasti psychológie myslenia, rozhodovania, inžinierskej psychológie 

a psychológie náboženstva, absolvoval štúdium na FF UK v Bratislave (1955), 1954 – 2009 

dlhoročný vedecký pracovník Ústavu experimentálnej psychológie SAV v Bratislave 

(45 rokov, 1991–99 jeho riaditeľ), venoval sa otázkam aplikácie kybernetiky v psychológii, 

inžinierskej psychológii, kognitívnej psychológii a psychológii náboženstva (teoretické 

otázky, metódy zisťovania religiozity a spirituality, spirituálna inteligencia), v ostatnom 

období sa zaoberá aplikáciou kvantovej fyziky v psychológii, 1969 – 2009 externe prednášal 

na FF UK v Bratislave (v 1993 inicioval zavedenie študijného predmetu psychológia 

náboženstva, prednášal ho do 2009) a na Katedre psychológie Fakulty humanistiky Trnavskej 

univerzity (v 1994 inicioval zavedenie predmetu, prednášal ho do 2004), autor monografi í 

(Psychológia a kybernetika, 1966, Súčasné tendencie v inžinierskej psychológii, 1971, 

Človek a počítač, 1978, Psychológia náboženstva, 1996, Aktuálne problémy psychológie 

náboženstva, 1999, Súčasná psychológia náboženstva, 2001) a 220 článkov a štúdií, 

publikovaných doma i v zahraničí, 1969–72 predseda Slovenskej kybernetickej spoločnosti 

pri SAV, neskôr Vedeckého kolégia pre psychológiu a pedagogiku SAV, nositeľ Zlatej čestnej 

plakety SAV Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách (1992) a Medaila SAV za podporu 

vedy (1997), čestného uznania v súťaži Vedec roka SR 2010 – 80. výročie 

20. 9. 1187 (do 2. 10. 1187) trvalo obliehanie Jeruzalema, jeho výsledkom bol pád križiackeho 

Jeruzalemského kráľovstva, po 88 rokoch kresťanskej nadvlády (v 1099 dobytý križiakmi) 

padol opäť do rúk moslimov, znovu dobytý sultánom Saladinom (Salah al-Din), Saladin 

povolil kresťanom pokojný odchod z mesta a ponechal Chrám Božieho hrobu v ich rukách, 

ale posilnil nárok na moslimské sväté miesta v meste, pád Jeruzalema vyprovokoval 

tretiu križiacku výpravu (1189, vedená anglickým kráľom Richardom I. Levie Srdce, 

francúzskym kráľom Filipom II. Augustom a rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom 

Barbarossa) – 825. výročie 

20. 9. 1862 v St. Peterburgu otvorili konzervatórium, najstaršiu hudobnú školu v Rusku (výchova 

orchestrálnych hráčov, nástrojových virtuózov, koncertných spevákov, dramatických 

a operných umelcov, kapelníkov, skladateľov a učiteľov hudby), založená Ruskou 

hudobnou spoločnosťou z iniciatívy klaviristu a skladateľa A. G. Rubinsteina (1862–67 

prvý umelecký riaditeľ, znova 1887–91), pôvodný názov školy bol Hudobné učilište 

Ruskej hudobnej spoločnosti, od 1944 nesie meno N. A. Korsakova – dnes Petrohradské 

štátne konzervatórium N. A. Rimského-Korsakova, prvý školský rok bolo prijatých 

179 poslucháčov, ďalší rok už vyše 200, profesormi i absolventmi školy boli významní 

ruskí hudobníci (prvým absolventom kompozície bol P. I. Čajkovskij v 1865 – absolvoval 

– 207 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

s veľkou striebornou medailou, k jeho absolventom patrili aj S. Prokofi ev, S. Rachmaninov, 

D. Šostakovič, S. Ďagilev, J. Mravinskij, G. Balanchine, J. Heifetz, A. Netrebko a i.), 

1888–89 A. Rubinstein prvý raz realizoval kurz z dejín klavírnej literatúry (pre pianistov, 

teoretikov, pedagógov a i.), N. A. Rimskij-Korsakov prednášal od 1871 na katedre 

teórie kompozície, prvým riaditeľom zvoleným profesormi konzervatória, a nie Ruskou 

hudobnou spoločnosťou, bol A. K. Glazunov (1905–28, od 1918 rektor), v 1918 sa škola 

stala štátnym zariadením, v súčasnosti má konzervatórium N. A. Rimskeho-Korsakova 

7 fakúlt: skladateľskú, klavírnu, orchestrálnu, vokálno-režisérsku, dirigentskú, 

hudobnovednú, národných nástrojov, a vyše 1 500 študentov (z toho 250 zahraničných) 

a patrí k najznámejším hudobným akadémiám vo svete, od 2001 organizuje každoročne 

festival Medzinárodný týždeň konzervatórií, v 1995 sa konzervatórium začlenilo do 

zoznamu osobitne cenných objektov kultúrneho dedičstva Ruskej federácie – 150. výročie 

(zaradené do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

20. 9. 1912 *kpt. Ján Nálepka, Smižany (†16. 11. 1943 Ovruč), slovenský učiteľ, partizánsky veliteľ, 

v 2. svetovej vojne dôstojník slovenskej armády na východnom fronte, po prebehnutí na 

sovietsku stranu v 1943 významný partizánsky veliteľ – 1. čs. partizánskeho oddielu v ZSSR 

(kapitán Repkin), po vojne vyznamenaný in memoriam (hrdina ZSSR, Rad Bieleho leva za 

víťazstvo), nakrútili o ňom fi lm Zajtra bude neskoro (1972) – 100. výročie narodenia 

20. 9. 1922 *Doc. Eva Fischerová-Martvoňová, Bátovce, slovenská klaviristka a hudobná 

pedagogička, absolvovala štúdium na Konzervatóriu v Bratislave (1943, u prof. F. Kafendu) 

a na VŠMU v Bratislave (1954), 1945–47 pedagogička na Mestskej hudobnej škole, 

1947–49 na Štátnom konzervatóriu, vyše 3 desaťročia pedagogicky pôsobila na VŠMU 

v Bratislave (1954–89), po 1989 na JAMU v Brne, sólistka i komorná hráčka, venovala sa 

interpretácii novšej klavírnej literatúry (francúzski impresionisti, súčasná slovenská klavírna 

tvorba), interpretka a propagátorka slovenskej klavírnej tvorby (premiérovala skladby našich 

skladateľov), koncertovala doma aj v zahraničí (Egypt, India, v Európe), v 2007 vydala 

knihu Rozhovory – o problémoch klaviristu-interpreta a klaviristu-pedagóga, založila 

a viedla Letné semináre Slovenskej sekcie EPTA (European Piano Teachers Association) pre 

pedagógov klavírnej hry na ZUŠ, nositeľka Ceny F. Kafendu (1964) – 90. výročie 

21. 9. 1922 *Mária Haštová, rod. menom Hilda Grellnethová, Píla-Častá, slovenská spisovateľka pre 

deti a mládež, 1942–46 pracovala v Ústave pre telesne postihnutých v Bratislave, 1946–49 

účtovníčka v Štátnom úrade vojnových poškodencov, 1953–59 pracovníčka v Štátnom 

pedagogickom nakladateľstve, 1951–59 redaktorka a vedúca redaktorka časopisu Zornička 

(od 1959 na invalidnom dôchodku), písala poéziu (O veľkej repe, 1951 – knižný debut, 

Kvietky, 1952, Veselá škola, 1953, Dva stolčeky, 1955, Do desať, 1958, Kto aké dvierka 

má, 1963, Zlatovláska, 1968, Hore, hore, už sú biele zore, 1968, Hop, cup na nôžky, 1971, 

Voňavý venček, 1985 – výber) a prózu (Zo starej horárne, 1955, Zrkadielko, 1958, Juro Buro, 

1962, Keď pôjdeš lúkami, 1967, Koza rohatá a jež, 1967, O medveďovi ženíchovi, 1968, 

Kamarát Cézar, 1974, O starenke z Ostrého vrchu, 1976, Ohromná vec, 1984, Vtáčiky zo 

starej horárne, 2001) pre menšie deti, pre rozhlas písala rozprávky, scénky a náučné relácie 

pre malé deti, pre televíziu hru pre mládež Maroš a jeho priateľ (1976), nositeľka Ceny 

Mladých liet (1982, 1987) a Ceny Fraňa Kráľa (1983) za celoživotné dielo – 90. výročie 

23. 9. 1862 pruský kráľ Viliam I. vymenoval Otta Eduarda Leopolda von Bismarcka (*1. 4. 1815 – 

†30. 7. 1898) za ministerského predsedu Pruského kráľovstva (do 20. 3. 1890), ktorý 

zastával politiku krvi a železa s cieľom zjednotiť Nemecko, 21. 3. 1871 sa stal prvým 

kancelárom Nemeckej ríše (do 20. 3. 1890) – 150. výročie 

24. 9. 1762 *Chatam Sófer (hebr. חת“ם סופר), vl. menom Moše Schreiber, Frankfurt nad Mohanom 

(†3. 10. 1839 Bratislava), učenec, pedagóg, spisovateľ, najväčší židovský náboženský 

mysliteľ 19. storočia, ortodoxný rabín, bol žiakom rabína Nathana Adlera, v ješive v Mainzi 

absolvoval štúdium hebrejčiny, Tóry a Talmudu, pôsobil na rôznych miestach, 13. 10. 1806 sa 

stal hlavným rabínom bratislavskej židovskej obce (vyše 30 rokov – do 1839), 1807 – 1840 

tu viedol tu ješivu (vysoké rabínske učilište) s vysokou úrovňou a prestížnou povesťou 

– 208 – 

vo svete, ktorá sa stala v 19. storočí najvýznamnejším centrom židovského vzdelávania 

a popredným centrom tradičného židovského učenia v Európe (v 1939 ju za slovenského 

štátu zatvorili, bola prenesená do Jeruzalema, kde pokračuje pod názvom Pressburger ješive), 

vychoval množstvo rabínov, stal sa všeobecne uznávaným znalcom Zákona, a tak z celej 

Európy prichádzali do Bratislavy rabíni, aby sa s ním radili v náboženských aj svetských 

otázkach, súčasne bol najvyšším sudcom ortodoxnej vetvy židovstva na celom svete, jeho 

sudcovské rozhodnutia mali konečnú platnosť, bez pochybnosti o ich pravdivosti, v období 

napoleonského obliehania Bratislavy na nátlak veriacich odišiel do Svätého Jura (tamojšia 

synagóga je jediným zachovaným miestom jeho pôsobenia), Chatam je skratka z názvu jeho 

hlavného diela – Chiduse Torah Mose (výklad Tóry, piatich kníh Mojžišových, prelomový 

v interpretácii Talmudu), nad jeho hrobom na pôvodnom mieste bývalého židovského 

cintorína je vybudované mauzóleum (2002), ktoré hojne navštevujú židovskí veriaci z celého 

sveta – 250. výročie 

25. 9. 1212 Fridrich II., sicílsky kráľ a budúci rímsky cisár, v Bazileji vydal Přemyslovi Otakarovi 

I. ako odmenu za poskytnutú podporu v boji o kráľovskú korunu Zlatú bulu sicílsku, názov 

súboru 3 listín je odvodený od pečate dokumentu, Fridrich II. potvrdil Přemyslovi dedične 

kráľovský titul v Čechách a právo českej šľachty na voľbu panovníka, a tiež kráľovi 

právo investitúry pražských a olomouckých biskupov a nedeliteľnosť českého štátu, Zlatá 

bula sicílska stanovovala práva a povinnosti českých panovníkov, zaručovala vnútornú 

nezávislosť českého kráľovstva a súčasne jeho formálnym začlenením do Svätej ríše 

rímskej prispela k upevneniu pozícií českých kráľov doma i medzi európskymi panovníkmi, 

originál listiny je uložený v Štátnom ústrednom archíve v Prahe – 800. výročie 

25. 9. 1992 spolkový prezident SRN Richard von Weizsäcker slávnostne uviedol do prevádzky posledný 

úsek kanála Rýn – Mohan – Dunaj (Rhein-Main-Donau-Kanal alebo Europakanal), 

ktorý spojil Rotterdam (Severné more) s Constanţou (Čierne more), výstavba kanála trvala 

32 rokov – 20. výročie 

26. 9. 1932 *Milan Kopačka, Plevník-Drienové, slovenský operný spevák, tenorista, spev študoval 

súkromne (A. Hrušovská, F. Hvastij), 1960–63 člen zboru spevohry NS v Bratislave 

a 1963–64 Opery SND v Bratislave, 1964–72 sólista Opery DJGT v Banskej Bystrici 

(i operetné úlohy), z toho 1966–70 sólista operných divadiel v Eisenachu a Wittenbergu, 

1972–93 sólista Opery SND v Bratislave, medzi jeho najvýznamnejšie úlohy patrili Ondrej 

v Krútňave (1963), Florestan vo Fideliovi (1965), Beg Bajazid (1965), v SND spieval 

hrdinský tenor a belkantový repertoár, k najvýznamnejším patrili Juro Jánošík (1972), Princ 

v Rusalke (1972), Don José v Carmen (1973), Albert Gregor vo Veci Makropulos (1973), 

Mario Cavaradosii v Tosce (1973), Manrico v Trubadúrovi (1974), Lohengrin (1976), 

Grigorij v Borisovi Godunovovi (1977), Radames v Aide (1978), Ondrej v Krútňave (1978), 

Don CArlos (1981), Florestan vo Fideliovi (1982), Dalibor (1982), Canio v Komediantoch 

(1984), vo fi lmových adaptáciách opier v ČST Ondrej v Krútňave (1972) a Beg Bejazid 

(1973) – 80. výročie 

26. 9. 1952 †George Santayana, vl. menom Jorge Augustín Nicolás Ruiz De Santayana, Rím 

(*16. 12. 1863 Madrid), španielsko-americký fi lozof, estetik, esejista a básnik, reprezentant 

naturalizmu a „klasickej americkej fi lozofi e“, od 1872 žil s rodičmi v USA (v Bostone), 

1874–82 študoval na Boston Latin School, 1882–89 študoval na Harvard College (v 1886 

B.A., v 1889 PhD.), 1887–88 absolvoval študijný pobyt (štipendista) na univerzite v Berlíne 

(študoval fi lozofi u), od 1889 prednášal fi lozofi u na Filozofi ckej fakulte Harvardskej 

univerzity, 1907–12 profesor fi lozofi e na Harvardskej univerzite (rezignoval), v 1912 opustil 

USA a presťahoval sa do Európy (aby mohol viesť slobodný život intelektuála), do USA 

sa už nikdy viac nevrátil a odmietol všetky ponuky na akademické pozície v USA, žil 

v Anglicku (Londýne, Oxforde a Cambridgei – odmietol aj ponuky na akademické posty 

na Oxford University a Cambridge University), potom v Paríži, v 1924 sa usadil v Ríme 

(od 14. 10. 1941 do smrti žil v útulku rádových sestier Clinica della Piccola Compagna 

di Maria), medzi jeho hlavné diela patria: Zmysel pre krásu (1896, považuje sa za prvú 

učebnicu estetiky v Amerike, krásu defi noval ako objektivizované potešenie, nezávislé od 

– 209 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

užitočnosti), Interpretácie poézie a náboženstva (1900), Život rozumu (1905–06, reprezentuje 

naturalistický aspekt jeho fi lozofi e, 5 zv.: Rozum vo všeobecnom zdravom zmysle, Rozum 

v spoločnosti, Rozum v náboženstve, Rozum v umení, Rozum vo vede), Traja fi lozofi ckí 

básnici (1910), Skepticizmus a živočíšna viera (1923), Platonizmus a duchovný život 

(1927), Ríše bytia (The Realms of Being, 1927–40, 4-zv. ontológia: Realm of Essence, 

1927, Realm of Matter, 1930, Realm of Truth, 1938, Realm of Spirit, 1940), písal poéziu, 

autor jediného románu Posledný puritán (1935), ktorý mu priniesol slávu vo svete, napísal 

autobiografi u Persons and Places (Background, On Both Sides of the Atlantic, All on One 

Side) – 60. výročie 

27. 9. 1992 †Prof. PhDr. Ľudovít Novák, DrSc., Ľubochňa (*15. 10. 1908 Skalica), slovenský 

jazyko vedec, slavista, univerzitný profesor, zakladateľská osobnosť modernej slovenskej 

jazykovedy, reprezentant štrukturalizmu, zakladateľ slovenskej fonológie (štúdia Fonológia 

a štúdium slovenčiny, 1933–34), orientoval sa na zdroje európskeho lingvistického myslenia 

(francúzsku typologickú školu a štrukturalizmus Pražského lingvistického krúžku), 

medzinárodne uznávaný lingvista, 1927–32 absolvoval štúdium slavistiky, romanistiky 

a ugrofi nistiky na FF Karlovej univerzity v Prahe, od 1930 riadny člen Pražského 

lingvistického krúžku, v štúdiu romanistiky pokračoval na parížskej Sorbonne (1932–34), 

1933–38 referent jazykovedného odboru Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine 

(od 1935 hlavný redaktor jazykovedného oddielu Sborníka Matice slovenskej), pre spor 

s vtedajším tajomníkom MS J. C. Hronským odišiel do Bratislavy na FF Slovenskej 

univerzity (1939–48; v 1939 mim. prof., v 1941 riadny prof., 1944–45 dekan FF), 1939–43 

generálny tajomník Slovenskej učenej spoločnosti a v 1942 zakladateľ SAVU (1943–45 

jej generálny tajomník), 1941–45 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti, 1939–44 

hlavný redaktor periodika Linguistica Slovaca, v 1944 v záujme zachrániť a zachovať 

univerzitnú knižnicu (pred bombardovaním) ju evakuoval do svojho domu v Ľubochni (kde 

žil od 1938), kde bola zapečatená notárom a ustanovená správkyňa, po 2. svet. vojne sa 

knihy vrátili späť do Bratislavy, za komunistického režimu perzekvovaný, v 1948 predčasne 

penzionovaný, v 50. rokoch odsúdený a väznený v Prahe na Pankráci, potom amnestovaný, 

1957–63 externý pracovník Slovanského ústavu ČSAV v Prahe (pobočky v Brne) a zároveň 

1957–64 externý pracovník Ústavu slovenského jazyka SAV v Bratislave, 1964–69 vedecký 

pracovník Ústavu slovenského jazyka SAV v Bratislave, v 1968 rehabilitovaný, mohol znova 

prednášať, 1968–71 profesor na PdF UK v Trnave a 1972–81 na FF UPJŠ v Prešove (od 

1981 na dôchodku), akademik SAV (1992), venoval sa štúdiu dejín slovenského jazyka, 

výskumu slovenského spisovného jazyka, predovšetkým fonológie a pravopisu, všeobecnej 

a porovnávacej jazykovede, problematike jazykovej kultúry, autor prác Jazykovedné 

glosy k československej otázke (1935) a K najstarším dejinám slovenského jazyka (1980), 

početných štúdií a recenzií, preložil Balzacovho Otca Goriota (Bratislava, Tatran 1977 

a 1983), v 2008 dostal Pamätnú medailu Trnavského samosprávneho kraja in memoriam, 

čestné občianstvo mesta Skalica in memoriam, Predsedníctvo SAV, Jazykovedný ústav 

Ľ. Štúra SAV a Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV usporiadali pri príležitosti 

100. výročia jeho narodenia sympózium – 20. výročie 

29. 9. 1912 *Michelangelo Antonioni, Ferrara (†30. 7. 2007 Rím), taliansky fi lmový režisér, scenárista, 

výtvarník a spisovateľ, spolu s F. Fellinim a L. Viscontim patril k najvýznamnejším 

osobnostiam talianskej kinematografi e, po skončení štúdia ekonómie a obchodu v Bologni 

(1935) krátko pracoval v banke, kreslil a písal fi lmové a divadelné kritiky pre miestne noviny, 

v 1939 odišiel do Ríma, stal sa redaktorom časopisu Cinema, písal scenáre a študoval réžiu 

na Centro Sperimentale di Cinematografi a (abs. v 1941), jeho prvým fi lmom bola Kronika 

jednej lásky (1950), nasledovali Dáma bez kamélií (1953), Priateľka (1955), Výkrik (1957), 

najväčší úspech dosiahla „tetralógia citov“ Dobrodružstvo (1960, Zvláštna cena poroty 

a Cena FIPRESCI /Medzinárodná federácia fi lmových kritikov/ na MFF v Cannes), Noc 

(1961, Cena David di Donatello za réžiu), Zatmenie (1962, Zvláštna cena poroty a Cena 

FIPRESCI na MFF v Cannes) a Červená pustatina (1964, Zlatý lev a Cena FIPRESCI na 

MFF v Benátkach – jeho prvý farebný fi lm), úspech tetralógie mu otvoril dvere na prácu 

v zahraničí – v Londýne (Zväčšenina, 1966, vrcholné dielo – Zlatá palma na MFF v Cannes 

– 210 – 

v 1967, nominácia na Oscara) a v USA (Zabriskie Point, 1970 – pocta hnutiu hippies, 

s hudbou Pink Floyd, Povolanie: reportér, 1975, Identifi kácia ženy, 1982), jeho múzou bola 

Monica Vitti (Výkrik, „tetralógia citov“ a i.), stal sa kinematografi ckým zvestovateľom 

ľudského odcudzenia a emocionálnej prázdnoty, vo svojich anglofónnych fi lmoch 

(Zväčšenina, Zabriskie Point, Povolanie: reportér) priniesol dôslednú analýzu radikálne sa 

meniaceho a revoltujúceho sveta 60. rokov, popri réžii sa venoval aj výtvarnému umeniu 

(v 1984 vystavoval v Benátkach svoje akvarely) a písaniu (kniha poviedok Kuželník pri 

Tibere), v 1985 dostal mozgovú mŕtvicu, ktorá ho paralyzovala, bol pripútaný na invalidný 

vozík, komunikoval kresbami (ľavou rukou), pár slovami a rečou tela, to mu znemožňovalo 

nakrúcať, až v 1995 dokončil snímku Za mrakmi (1995), ktorú spolurežíroval nemecký 

režisér Wim Wenders, bol členom British Film Institute, v 1992 sa stal Cavaliere di Gran 

Croce dell’Ordine al Merito Talianskej republiky a v 1995 dostal zvláštneho Oscara za 

celoživotné dielo – 100. výročie 

29. 9. 1987 †Janko Čeman, vl. menom Michal Kámaň, Pivnica, Vojvodina, Srbsko (*30. 9. 1922 

Pivnica, Vojvodina, Srbsko), slovenský vojvodinský spisovateľ, roľník, v literatúre samouk, 

písal poviedky (Kde sa podeli moje kone,1970, Poctiví zlodeji, 1982), romány (Krútňava, 

1972, Nie každý vojak pušku nosí, 1974, preložený do srbochorvátčiny Ne nosi svaki vojnik 

pušku, 1975) a drámy (Drámy, 1978), Ochotnícke divadlo Janka Čemana v Pivnici od 

1995 každoročne organizuje podujatie Dni Janka Čemana s festivalom DIDA (Divadelné 

inscenácie dolnozemských autorov) – 25. výročie 

30. 9. 1922 *Janko Čeman, Pivnica – 90. výročie (pozri 29. 9.) 

– 211 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

OKTÓBER 

1. 10. 1952 v Komárne vzniklo profesionálne činoherné zájazdové divadlo Maďarské oblastné divadlo 

(dnes Jókaiho divadlo v Komárne – Komáromi Jókai Színház), činnosť začalo 31. 1. 1953 

premiérou hry Ernő Urbána Krst ohňom, zakladajúcim riaditeľom bol István Fellegi 

(do 1962), v 1969 vznikol samostatný detašovaný súbor v Košiciach Maďarské oblastné 

divadlo, scéna Thália – 60. výročie 

1. 10. 1982 zvolili Helmuta Kohla za nového spolkového kancelára SRN (vo funkcii do 1990), od 

17. 1. 1991 do 27. 10. 1998 prvý spolkový kancelár zjednoteného Nemecka (má rozhodujúci 

podiel na procese znovuzjednotenia Nemecka – 3. 10. 1990 sa SRN a NDR zjednotili; po 

16 rokoch ho vo funkcii kancelára nahradil Gerhard Schröder), odstúpil tiež z funkcie 

predsedu CDU – 30. výročie 

2. 10. 1932 *Karol Tóth, Bratislava (†9. 7. 2007 Bratislava), slovenský tanečník a choreograf, 

tanečný pedagóg, 1955–56 študoval choreografi u na VŠMU v Bratislave, potom 1956–60 

na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve (GITIS, prvý slovenský absolvent), 

pôsobil v baletnom súbore SND (1951–56 tanečník, 1961–72, 1978–80 choreograf, 1961–72 

a 1980–89 umelecký šéf), pôsobil aj v býv. Juhoslávii (1972–75 riaditeľ baletu v Ľubľane, 

1975–78 pedagóg a choreograf baletu v Záhrebe), pripravil početné choreografi e diel našich 

i svetových autorov (Sluha dvoch pánov, 1962, Skýtska suita, 1964, Svätenie jari, 1964, 

1973, 1983, Ikaros, 1965, Peter a vlk, 1965, Američan v Paríži, 1967, Romeo a Júlia, 1968, 

Don Quijote, 1970, Rímske fontány, 1979, Zvonár z Notre Dame, 1982, Netopier, 1987, 

Triptych života, 1980: Čarodejná noc, Poème macabre a balet Zaklínadlá, Labutie jazero, 

1985), choreografi e do opier (SND: Manon, Predaná nevesta, Juro Jánošík, Svätopluk, 

Carmen, Wozzeck, Maškarný bál) a baletov uvedených v ČST (Peer Gynt, 1985), prednášal 

choreografi u a hereckú tvorbu na VŠMU v Bratislave, pôsobil tiež v zahraničí, kde robil 

workshopy a vyučoval tanečnú techniku (Rakúsko, Francúzsko, Holandsko, Island – založil 

tam baletnú školu, Mexiko, USA), jeho prvou manželkou bola choreografka a tanečná 

pedagogička Marilena Halászová, druhou baletka Žofi a Červeňáková – 80. výročie 

2. 10. 2002 †Prof. Ing. arch. akad. arch. Rastislav Janák, Bratislava (*7. 5. 1942 Bratislava) 

– 10. výročie (pozri 7. 5.) 

3. 10. 1762 *Anton Bernolák, Slanica (†15. 1. 1813Nové Zámky), slovenský jazykovedec, osvietenský 

spisovateľ, prvý kodifi kátor spisovnej slovenčiny, katolícku teológiu študoval na univerzite 

vo Viedni (1782–84) a v Bratislave v generálnom seminári (1784–87), v auguste 1787 

v Trnave vysvätený za kňaza, pôsobil ako kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo), 1791–97 

v Trnave kancelár a tajomník arcibiskupskej vikariátnej kancelárie (aj archivár, cenzor 

kníh a istý čas aj prísažný notár ústrednej cirkevnej stolice), pod jeho vedením vzniklo 

v 1792 v Trnave Slowenské učené Towarišstwo alebo Towarišstwo litterného umeňá (prvý 

celoslovenský kultúrny národný spolok), združujúce stúpencov bernolákovčiny, 1797 – 1813 

farár a dekan novozámockého okresu a správca hlavnej mestskej školy v Nových Zámkoch, 

zásadný význam má jeho jazykovedné dielo (Dissertatio philologico-critica de literis 

Slavorum, de divisione illarurn, nec non accentibus, cum adnexa Lingvae Slavonicae per 

Regnum Hungariae usitatae compendiosa simul, et facili Orthographia – Filologicko-kritická 

rozprava o slovanských písmenách..., s pripojeným návrhom pravopisu – Stručná a zároveň 

ľahká ortografi a, 1787; Grammatica Slavica, 1790 – prvá slovenská normotvorná gramatika; 

Etymologia vocum slavicarum – Etymológia slovanských slov, 1791), ním zostavený 

6-zväzkový Slowar Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí vydal v Budíne po jeho 

smrti Jur Palkovič (1825 – 1827), kodifi kácia bernolákovčiny mala význam pre rozvoj 

slovenskej literatúry a predstavovala jedno z východísk formovania moderného slovenského 

národa, písala ňou skupina spisovateľov – bernolákovcov (Juraj Fándly, Ján Hollý), bola 

však limitovaná konfesionálne, nepodporili ju evanjelickí vzdelanci, ktorí zotrvali na 

bibličtine, nepresadila sa celonárodne, uprostred 19. storočia zanikla, jeho busty, sochy 

a pamätné tabule sa nachádzajú vo viacerých mestách Slovenska (socha v Nových Zámkoch 

– 212 – 

od Jozefa Pospíšila, 1937, pamätná tabuľa na budove rímskokatolíckeho farského úradu 

/Marianum/ v Nových Zámkoch, pomník v Trnave od Jána Koniarka, busta na Rudnayovom 

námesti v Bratislave od Jozefa Pospíšila, 1937, bronzová socha v Žiline od Juraja Brišáka, 

2002 a i.) – 250. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

3. 10. 1922 *Anna Martvoňová (aj Hornungová), Nitra (†16. 12. 1990 Bratislava), slovenská operná 

speváčka, sopranistka, spev študovala súkromne u A. Flögla a D. Žuravlevovej, 1940–42 

a 1946–51 členka zboru SND, 1940–41 a 1943–45 členka SĽD v Nitre, potom dlhoročná 

sólistka Opery SND (1951–85, o jej zaradení do sólistického súboru SND rozhodla skvelá 

interpretácia škovránčej piesne Barče v Smetanovej Hubičke, 1951; množstvo postáv 

v domácom i svetovom repertoári: Čo-čo-san v Madame Butterfl y, 1955, 1971 – vrcholná 

kreácia, najlepšia čs. predstaviteľka, úspešne sa s ňou zúčastnila na medzinárodnej súťaži 

v Tokiu v 1970; Margaréta vo Faustovi a Margaréte, 1956, Micaela v Carmen, 1956, Sophie 

v Gavalierovi s ružou, 1958, Bystrouška v Líške Bystrouške, 1958, Mimi v Bohéme, 1959, 

Maša v Revízorovi, 1959, Nedda v Komediantoch, 1961, Papagena v Čarovnej fl aute, 

1961, Katarína Maslovová vo Vzkriesení, 1962, Cardillacova dcéra v Cardillacovi, 1964, 

Liu v Turandot, 1965, Jenůfa v Jej pastorkyni, 1966, Slečna Wordsworthová v Albertovi 

Herringovi, 1966 a i.), drobná postava jej umožňovala stvárňovať aj postavičky chlapcov 

(Pastierik v Krútňave, 1952, Yniold v Pelleasovi a Mélisande, 1958), účinkovala aj 

koncertne, často vystupovala so Slovenskou fi lharmóniou, hosťovala na operných scénach 

doma i v zahraničí (Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Belgicko, Taliansko), manželka operného 

speváka, sólistu Opery SND Juraja Martvoňa – 90. výročie 

6. 10. 1887 *Le Corbusier, vl. menom Charles-Édouard Jeanneret, La Chaux-de-Fonds, Švajčiarsko 

(†27. 8. 1965 Cap Martin), francúzsky architekt, urbanista, maliar a sochár švajčiarskeho 

pôvodu, spoluzakladateľ a vedúca osobnosť purizmu a funkcionalizmu, hlavná postava 

francúzskej architektúry 20. stor., od 1900 sa v škole umeleckých remesiel v La Chaux- 

-de-Fonds (École des Arts Décoratifs) učil glazúrovaniu a rytectvu hodinových ciferníkov, 

jeho učiteľ L’Eplattenier však čoskoro rozpoznal jeho talent a odporučil mu venovať sa 

architektúre, od detstva mal slabý zrak (po tridsiatke oslepol na jedno oko), v 1907 začal 

pracovať v ateliéri bratov Perretovcov v Paríži (propagovali používanie železobetónu 

v architektúre), počas pobytu v Nemecku (1910–11) sa zoznámil s architektmi Peterom 

Behrensom, Ludwigom Miesem van der Rohe a Walterom Gropiusom, ktorí významne 

ovplyvnili jeho tvorbu, 1914–15 vytvoril pre vojnových utečencov projekt Dom-Ino 

(z latin. domus a innovatio; kresba konštrukčného rámu už bola príkladom nového 

štýlu – purizmu), v 1920 začal používať pseudonym Le Corbusier, v 1927 ho s Miesem 

van der Rohe prizvali zúčastniť sa na výstavbe kolónie Weissenhof v Stuttgarte (postavil tu 

2 domy), pri tejto príležitosti publikoval slávnych 5 bodov (stavebných prvkov) modernej 

architektúry (stali sa základom jeho stavieb): pilóty (stavanie domov na stĺpoch), strešné 

záhrady, voľné pôdorysné usporiadanie, systém pásových okien a voľné priečelie (Voľný 

plán – Plan libre), realizoval spolu 75 stavieb na niekoľkých kontinentoch (k najslávnejším 

realizáciám patria: kaplnka Notre Dame du Haut vo francúzskom Ronchampe, 1951–55, 

kláštorný areál La Tourette pri Lyone, 1953–60, dom La Roche v Paríži, 1921, vila Savoye 

v Poissy, 1928–31, budova Centrosojuzu v Moskve, 1928, Švajčiarsky pavilón, v Paríži, 

1933, Justičný palác, Úrad vlády, Parlament, Sekretariát, Múzeum v indickom Čandígarhe, 

1951–62, v 1950 vymenovaný za vládneho architektonického poradcu; Carpenterovo 

Centrum výtvarných umení v Cambridgei, 1959–61), navrhol desiatky urbanistických 

štúdií (urbanizmu sa intenzívne venoval od začiatku 20. rokov), kládol dôraz na zeleň, 

svetlo a priestor, „nafukovaniu“ miest chcel zabraňovať stavaním mrakodrapov s vnútornou 

sieťou služieb, obchodov a kultúry (návrh domu Unité d’habitation v Marseille, 1952, s 337 

bytmi v 23 rozmanitých typoch, prepojil v ňom bývanie, nakupovanie, odpočinok i detské 

zariadenia – siedmym a ôsmym poschodím prebiehala obchodná ulica, na strešnej terase 

boli jasle, škôlky, telocvičňa a bazén, strecha pripomínala palubu parníka, dom objednala 

francúzska vláda, mal byť modelom na bytovú výstavbu v ďalších francúzskych mestách), 

medzi výškovými budovami mali viesť viacúrovňové ulice s pravidelnými križovatkami, 

mesto mali dotvárať parky a miesta na odpočinok, ako jedinečný materiál používal holý 

– 213 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

etón bez úprav (neomietaný, neopracovaný) – administratívny mrakodrap v Alžíri, budova 

ministerstva školstva v Riu de Janeiro, napísal vyše 50 kníh (architektonický manifest Vers 

une Architecture /Za novú architektúru/, 1923 – základné myšlienky modernej architektúry, 

architektúru považoval za umenie, pretože „prekračuje otázky úžitku“, účelové má byť 

aj krásne – „Dom je stroj na bývanie“, manifest patrí medzi najdôležitejšie diela teórie 

architektúry 20. stor., v 1999 na knižnom veľtrhu vo Frankfurte zaradený medzi 100 najvplyvnejších 

kníh 20. stor.; Urbanisme, 1925, La Ville radieuse /Žiariace mesto/, 1935, 

Aténska charta, 1942 a i.) a početné články, ale aj poéziu (Poème de l’Angle Droit, 1955 – aj 

bibliofi lská kolekcia 20 litografi í a 20 rukou písaných básní), vydával časopisy, vytvoril 

stovky kresieb a malieb, venoval sa aj nábytkovému dizajnu (Chaise Longue), v 1913 mal 

prvú výstavu akvarelov na Salóne nezávislých v Paríži, v 1962 mal retrospektívnu výstavu 

v Musée d’Art Moderne v Paríži, nositeľ mnohých vyznamenaní (Chevalier de la Légion 

d’Honneur, 1937, Commandeur de la Légion d’Honneur, 1952, Commandeur des Arts et 

Lettres, 1957, Commandeur de l’Ordre du Mérite, 1961, Zlatá medaila Amerického inštitútu 

architektov, 1961, Grand offi cier de la Légion d’Honneur, 1963) a čestných doktorátov 

(Ecole Polytechnique Fédérale v Zürichu, 1955, Cambridge, 1959, univerzity v Ženeve, 

1963), niekoľkokrát prednášal aj v Prahe, zaujalo ho urbanistické riešenie Baťovho 

Zlína (nerealizovaný zostal jeho plán zástavby), v jeho ateliéri pracovali aj niektorí českí 

architekti – 125. výročie 

6. 10. 1932 †Daniel Bodický, Poděbrady (*24. 7. 1864 Sebedín-Bečov), slovenský pedagóg a osvetový 

pracovník, 1875–80 študoval na ev. gymnáziu v Banskej Bystrici, 1880–82 na Učiteľskom 

ústave v Prešove, 1882–83 na obchodnej škole v Prahe, potom 1887–89 na učiteľských 

ústavoch v Lučenci a v Prešove, ako učiteľ pôsobil na viacerých miestach na Slovensku 

a 1891–96 v Báčskom Petrovci (Vojvodina), 1919–29 inšpektor (škôldozorca) v Lučenci, 

jeho učebnica gramatiky pre ľudové školy Mluvnica a pravopis slovenský vyšla v 13 vydaniach 

(1906–26), zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti, predseda spolku 

slovenských školských inšpektorov a ev. učiteľského spolku v Liptove, prispieval do novín 

a ev. tlače – 80. výročie 

7. 10. 1922 bola vymenovaná prvá vláda agrárnika Antonína Švehlu, tzv. vláda všenárodnej 

koalície, v ktorej boli 3 slovenskí ministri: Ivan Markovič ako minister pre zjednotenie 

zákonov a organizáciu správy, Jozef Kállay ako minister pre správu Slovenska a Milan 

Hodža ako minister poľnohospodárstva (15. 11. 1925 podala demisiu, fungovala do 

9. 12. 1925) – 90. výročie 

7. 10. 1932 v londýnskej Queen’s Hall sa uskutočnil prvý koncert Londýnskeho fi lharmonického 

orchestra (prvé verejné vystúpenie), ktorý v 1932 založil anglický dirigent a impresário 

Sir Thomas Beecham (zakladajúci šéfdirigent do 1939), druhým dirigentom bol Malcolm 

Sargent (od 1932), prvú nahrávku orchester realizoval už 10. 10. 1932 (odvtedy uskutočnil 

množstvo nahrávok a v 2005 zaviedol vlastnú nahrávaciu značku), v 1947 vznikla zborová 

zložka – Londýnsky fi lharmonický zbor, Londýnska fi lharmónia (London Philharmonic 

Orchestra) patrí k špičkovým svetovým symfonickým orchestrom, vystupuje po celom 

svete (v 1956 sa ako prvý britský orchester predstavila v Sovietskom zväze, v 1973 jej 

vystúpenie v Číne bola historicky prvá návšteva západného orchestra v Číne), od 2007 je 

jej šéfdirigentom ruský dirigent Vladimir Jurovskij (12. šéfdirigent orchestra), orchester 

okrem klasických koncertov realizuje množstvo iných hudobných aktivít, nahral viaceré 

fi lmové soundtracky (Lawrence z Arábie, Philadelphia, The Mission, fi lmová trilógia 

Pán prsteňov), príležitostne realizuje nahrávky populárnej a heavymetalovej hudby, 

v 90. rokoch vydal albumy ako poctu rockovým kapelám Pink Floyd, Led Zeppelin 

a The Who, v 1999 sa podieľal na albume Chicka Coreu Corea.Concerto, pre OH 2012 

a Paralympijské hry 2012 v Londýne nahral 205 národných hymien – 80. výročie 

7. 10. 1942 *Prof. MUDr. Stanislav Čársky, DrSc., Bratislava (†28. 12. 1999 Bratislava), slovenský 

lekár, chirurg, vysokoškolský profesor, absolvoval štúdium na LF UK v Bratislave (1965), 

1965–67 sekundárny lekár v Ústave patologickej anatómie LF UK, potom pôsobil na 

II. chirurgickej klinike LF UK pod vedením akademika Šišku (1967–70 sekundárny lekár, 

– 214 – 

1970–80 odborný asistent), 1980–83 odborný asistent Subkatedry traumatológie, potom 

odborný asistent na Katedre chirurgie v postgraduálnom Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie 

lekárov a farmaceutov v Bratislave, 1993–99 prednosta Chirurgickej kliniky Nemocnice 

akad. L. Dérera a vedúci Katedry chirurgie IVZ (od 1998 SPAM) v Bratislave, kde 

vybudoval doškoľovacie centrum v laparoskopickej chirurgii, od 1997 profesor chirurgie, 

špecializovaný na brušnú chirurgiu, uskutočňoval najnáročnejšie krčné, hrudné aj brušné 

operácie, publikoval asi 80 odborných prác, spoluautor 4-dielnej učebnice Špeciálna chirurgia 

(1990–96), 1990–97 predseda Slovenskej chirurgickej spoločnosti, od 2000 sa každoročne 

uskutočňuje kongres Dni mladých chirurgov Prof. MUDr. Stanislava Čárskeho, DrSc., 

vnuk chirurga prof. MUDr. Stanislava Kostlivého, syn chirurga prof. MUDr. Konštantína 

Čárskeho – 70. výročie 

7. 10. 1952 *Vladimír Putin, Leningrad, ruský politik a štátnik, 1970–75 študoval právo na 

medzinárodnom odd. Právnickej fakulty Leningradskej štát. univerzity, 1975–90 dôstojník 

zahraničnej spravodajskej služby v KGB (1985–90 v Drážďanoch), kde dosiahol hodnosť 

podplukovníka, v 1990 asistent rektora pre medzinárodné otázky Leningradskej štát. 

univerzity, potom poradca predsedu mestského výboru, od júna 1991 predseda výboru pre 

vonkajšie vzťahy na radnici, od marca 1994 prvý námestník Anatolija Sobčaka (jeho bývalý 

pedagóg z univerzity), prvého demokraticky zvoleného starostu St. Peterburgu, v júli 1998 

ho prezident Jeľcin vymenoval za šéfa Federálnej bezpečnostnej služby (do augusta 1999) 

a následne (1999) sa stal tajomníkom Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, od 16. 8. 1999 

premiér (znova od 2008), po nečakanej Jeľcinovej rezignácii (31. 12. 1999) podľa ústavy 

vymenovaný za úradujúceho prezidenta (v marci 2000 vyhral prezidentské voľby, 7. 5. 2000 

nastúpil do funkcie, v tejto funkcii do 2008), zaujal razantný a nekompromisný postoj 

k Čečensku, vo vnútornej politike značne posilnil centralizmus, usiloval sa potlačiť enormnú 

korupciu v krajine a zaviesť silne regulované trhové hospodárstvo, zredukovať moc ruských 

oligarchov, v parlamentných voľbách v decembri 2007 zvíťazila jeho strana Jednotné Rusko, 

v 2008 si za nástupcu zvolil Dmitrija Medvedeva, ktorý ho vymenoval za premiéra (od 

7. 5. 2008), v 2011 na zjazde strany Jednotné Rusko obaja deklarovali záujem vymeniť si 

kandidatúry na funkcie vo voľbách 2012 – 60. výročie 

8. 10. 1912 začala sa prvá balkánska vojna medzi balkánskymi štátnymi združenými v Balkánskom 

bloku (Srbsko, Bulharsko, Grécko, Čierna Hora) a Tureckom, keď Turci odmietli ultimátum 

zväzu, požadujúce autonómiu pre kresťanské oblasti v Turecku, balkánski spojenci 

dosiahli proti menej početnej a horšie vyzbrojenej tureckej armáde niekoľko víťazstiev, 

3. 12. 1912 uzavreli obe strany prímerie, po prevrate mladoturkov v Konštantínopole 

v januári 1913 nový režim prímerie odmietol a vojna pokračovala, no nasledovali ďalšie 

neúspechy Turkov, 30. 5. 1913 sa vojna skončila podpisom mierovej zmluvy v Londýne 

(londýnsky mier), ktorá potvrdila víťazstvo balkánskych štátov nad Tureckom, Turecko 

stratilo takmer všetko zo svojho zvyšného európskeho územia vrátane Macedónska 

(rozdelené medzi balkánskych spojencov) a Albánska (vyhlásená nezávislosť), a vzdalo sa 

aj nárokov na Krétu, bola vyhlásená aj nezávislosť ostrovov v Egejskom mori, vzhľadom 

na vypuknutie druhej balkánskej vojny v júli 1913 londýnska mierová zmluva nebola 

ratifi kovaná – 100. výročie 

8. 10. 1952 *Anna Javorková, Hubová, slovenská divadelná herečka, absolvovala štúdium herectva 

na DF VŠMU v Bratislave (1975), už počas štúdií účinkovala v SND (členka od 1974), 

v jej hereckej kariére dominuje divadelné herectvo (Kitty Duvalová v Čase tvorjho žitia, 

Mária vo Vojne a mieri, Mária Vasilievna v Živej mŕtvole, Bianca v Othellovi, Solveig 

v Peerovi Gyntovi, Káťa v Mesiaci na dedine, Katarína v Bratoch Karamazovovcoch, 

Máša v Troch sestrách, Anička v Novom živote, Irina Arkadinová v Čajke, Lady Torrance 

v Zostupujúcom Orfeovi, I. dievča v Na skle maľované, Milka v hre Kto sa bojí Beatles 

/With a little help from my friends/, Rebeka v Rosmersholme, Médeia, Žena v Krvavej 

svadbe, Caesonia v Caligulovi, Maryla vo Fetišistkách, Volumnia v Coriolanovi, Gordonova 

vdova Hermia v hre Mobil mŕtveho muža), v SND účinkovala vo viacerých významných 

úlohách hier režírovaných jej vtedajším manželom V. Strniskom (hlavná dvojúloha Šen 

– 215 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Te – Šuj Ta v hre Dobrý človek zo Sečuanu, 1986, Markíza v Nebezpečných vzťahoch, 1990, 

Inés v hre S vylúčením verejnosti, Eugenia v Krajine šírej, 1993, Mária Stuartová, 1999, 

Charlotta Cordayová v Marat-Sade 2000, Marianna v Scénach z manželského života, 2001), 

v trnavskom Divadle Jána Palárika stvárňuje postavu Grety Garbo v hre Tajomstvo Grety 

Garbo, účinkovala aj vo fi lme (Jeden stříbrný, Súdim ťa láskou, Staccato, Jesenná /zato/ 

silná láska) a televízii (Ako sa Vinco zaťal, A pobežím až na kraj sveta, Na skle maľované, 

Balladyna, Pasca, Maškaráda, Don Carlos, Chlapec do náručia, Nemožná, Posledný coctail, 

Portrét Doriana Graya, Pani Berta Garlanová, Starožitné zrkadlo, Blúznenie srdca a rozumu, 

Škovránok, Prstene pre dámu, Tajné sny, Chuť leta; seriály Nepokojná láska, Lekár 

umierajúceho času, Odsúdené, Nesmrteľní, Pasca), pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu 

v Bratislave, držiteľka Ceny J. Borodáča (1980), Ceny A. Bagara (1986), výročnej Ceny 

Literárneho fondu (2009), Ceny za ženský herecký výkon na Festivale čs. fi lmov v Ústí nad 

Labem (1982) – 60. výročie 

8. 10. 1982 †Prof. Philip John Noel-Baker, Londýn (*1. 11. 1889 Londýn), britský politik, študoval 

na Haverford College v Pennsylvánii, potom na King’s College v Cambridgei, kde zložil 

záverečné skúšky z histórie (1910) a ekonómie (1912), do 1914 krátko študoval aj v Paríži 

a Mníchove, krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny v 1914 prorektor Ruskin College 

v Oxforde, po vypuknutí vojny organizoval a velil záchrannej jednotke Friends’ Ambulance 

Unit (1914–15 nasadená na fronte vo Francúzsku), potom slúžil ako adjutant Prvej britskej 

záchrannej jednotky v Taliansku (1915–18), nositeľ vojnových vyznamenaní (britská Star 

medal, 1915, talianska medaila za statočnosť Medaglia d’Argento al valorem Militare, 

1917, Vojnový kríž – Croce di Guerra, 1918), významne participoval na vytvorení, činnosti 

a legislatívnych rokovaniach Spoločnosti národov a OSN, hlavný asistent lorda Roberta 

Cecila na Parížskej mierovej konferencii 1918–19, 1920–22 člen Sekretariátu Spoločnosti 

národov, 1922–24 osobný tajomník britského zástupcu v Rade a zhromaždení Spoločnosti 

národov, 1929–31 člen britskej delegácie na zhromaždení Spoločnosti národov, 1932–33 

asistent predsedu odzbrojovacej konferencie v Ženeve Arthura Hendersona, 1924–29 

profesor medzinárodného práva a vzťahov na Londýnskej univerzite, 1933–34 prednášal 

na Yale University, 1929–70 významný reprezentant Labouristickej strany (od 1937 člen 

jej výkonného výboru, v 1946 predseda), 1945–51 člen labouristickej vlády (1945–46 

minister zahraničia, 1946–47 štátny tajomník letectva, 1947–50 štátny tajomník pre vzťahy 

Commonwealthu, 1950–51 minister palív a energetiky), v 1945 sa zúčastnil na tvorbe návrhu 

Charty OSN, od 1946 člen britskej delegácie pri OSN, laureát Nobelovej ceny mieru (1959), 

člen Dolnej snemovne britského parlamentu (1929–31, 1936–70), intenzívne sa venoval 

otázkam odzbrojenia a medzinárodných vzťahov, autor prác The Geneva Protocol for the 

Pacifi c Settlement of International Disputes (1925), The League of Nations at Work (1926), 

Disarmament (1926), Disarmament and the Coolidge Conference (1927), The Private 

Manufacture of Armaments (1936), The Arms Race: A Programme for World Disarmament 

(1958 – sumarizácia výsledkov jeho výskumu kombinovaných s osobnými skúsenosťami, 

počnúc Parížskou mierovou konferenciou; v 1961 za ňu dostal Knižnú cenu Alberta 

Schweitzera), The First World Disarmament Conference, 1932–33 (1979), v mladosti sa 

aktívne venoval atletike (bežec), zúčastnil sa na OH v Štokholme (1912) a OH v Antverpách 

(1920; ako kapitán britského družstva vyhral striebornú medailu v behu na 1 500 m) a na OH 

v Paríži (1924), v 1952 viedol britský olympijský tím, 1960–82 prezident Medzinárodnej 

rady pre šport a fyzickú rekreáciu UNESCO, plynule hovoril 7 jazykmi, otec labouristického 

politika Francisa Noela-Bakera – 30. výročie 

8. 10. 1992 †Willy Brandt, pôv. menom Herbert Ernst Karl Frahm, Unkel (*18. 12. 1913 Lübeck), 

nemecký politik (sociálnodemokratický) a štátnik, významná charizmatická osobnosť 

európskej politiky ľavicovej orientácie, od 1930 člen SPD, po nástupe nacistov v Nemecku 

v 1933 ušiel pred prenasledovaním do Nórska, kde študoval históriu v Oslo a venoval 

sa novinárskej činnosti, v 1937 politický pozorovateľ a novinár v španielskej občianskej 

vojne, v 1940 po obsadení Nórska nacistami ušiel do Švédska, v Štokholme pracoval ako 

novinár, 1945–46 korešpondent škandinávskych novín na norimberskom procese, 1957–66 

starosta Západného Berlína (v 1958 Sovieti požadovali, aby sa zo Západného Berlína 

– 216 – 

stala demilitarizovaná zóna, resp. slobodné mesto, v 1961 bol postavený Berlínsky múr), 

1966–69 vicekancelár a minister zahraničných vecí, 1969–74 kancelár SRN (v 1974 odstúpil 

z funkcie po tom, čo sa zistilo, že jeho tajomník Günther Guillaume bol špiónom tajnej 

služby NDR Stasi), 1964–87 predseda Sozialdemokratische Partei Deutschlands (SPD; 

1987–92 čestný predseda), v zahraničnej politike sa usiloval o normalizáciu vzťahov 

s NDR s krajinami východného bloku (Ostpolitik), k jej významným výsledkom patrilo 

podpísanie dohody 4 mocností (3. 9. 1971) a následnej dohody medzi SRN a NDR o tranzite 

(17. 12. 1971), v 1971 dostal Nobelovu cenu mieru za prácu na zlepšení vzťahov medzi SRN 

a NDR, Poľskom a ZSSR, 1976–92 predseda Socialistickej internacionály, iniciátor dialógu 

Sever – Juh – od 1977 predseda Nezávislej komisie pre medzinárodné rozvojové otázky (tzv. 

Komisia Sever – Juh), 1979–83 člen Európskeho parlamentu – 20. výročie 

10. 10. 1837 †François-Marie Charles Fourier, Paríž (*7. 4. 1772 Besançon), francúzsky fi lozof 

a ekonóm, utopický socialista, samouk, pracoval ako obchodný cestujúci a úradník, 

vychádzal z názorov francúzskych materialistov, za základnú spoločenskú jednotku novej 

spoločnosti považoval falanstéry alebo falangy (združenia výrobcov – 1 600 – 2 000 ľudí, 

pokus o ich vybudovanie vo Francúzsku /v Condé-sur-Vesgre blízko Rambouilletského lesa, 

1832/ a USA stroskotal /Brook Farm v Massachusetts, 1841–46, North American Phalanx 

at Red Bank, N. J./), v rámci novej organizácie spoločnosti v harmonických spoločenstvách 

by sa odmeňovalo podľa vykonanej práce, jeho systém je známy ako fourierizmus, napísal 

spisy Théorie des quatre mouvements et des destinées générales (Teória štyroch pohybov..., 

1808 – výklad falansteriánskeho systému), Traité ďassociation domestique agricole (Traktách 

o domácich poľnohospodárskych družstvách, 1822) a Le Nouveau Monde industriel 

(1829–30, v 1834 založil časopis Le Phalanstère, premenovaný napokon na La Phalange 

(revue de la science sociale) – 175. výročie 

10. 10. 1942 †Terézia Vansová, Banská Bystrica (*18. 4. 1857 Zvolenská Slatina), slovenská spisovateľka, 

prozaička, redaktorka, 1869–70 navštevovala súkromnú dievčenskú školu prof. 

Karola Orfanidesa v Banskej Bystrici, 1870–71 súkromný ústav T. Fábryovej v Rimavskej 

Sobote, v Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala krátke prózy 

a novely, v 1889 vyšiel sentimentálny román Sirota Podhradských (prvý slovenský román 

od ženskej autorky – príbeh siroty Violy), nasledovali romány Kliatba (1926), Sestry (1930), 

pre deti napísala knihy Danko a Janko (1924) a Paľko Šuška (1930), biografi cky ladené 

poviedky z prostredia ev. fár publikovala pod názvom Z fary a zo školy (1931), v 1938 vyšla 

jej biografi cká knižka o manželovi s názvom Ján Vansa, napísala aj niekoľko divadelných 

hier (drámu Svedomie hrali v Pešťbudíne aj v Amerike), 1898 – 1914 redigovala prvý ženský 

časopis Dennica s podtitulom ženský list pre poučenie a zábavu, 1920–23 časopis Slovenská 

žena, od 1895 podpredsedníčka Živeny (prvý celoslovenský ženský spolok), dokladom 

o priateľstve so spisovateľkou E. Maróthy-Šoltésovou je ich bohatá korešpondencia, dcéra 

ev. farára Samuela Medveckého, manželka ev. farára Jána Vansu – 70. výročie 

10. 10. 1962 †Štefan Tóth, Újezd u Brna (*30. 4. 1923 Dolná Strehová), slovenský choreograf, 

tanečný pedagóg, folklorista, teoretik ľudového tanca (položil základy teórie a metodiky 

slovenského ľudového tanca), vysokoškolský pedagóg, absolvoval štúdium na učiteľskej 

akadémii v Jászberényi (1943), potom na tanečnom odd. Štátneho konzervatória v Prahe, 

v 1949 zakladajúci člen a prvý choreograf SĽUK-u (choreograf prvého programu SĽUK-u, 

prezentovaného vo Zvolene v 1949, ktorý vytvoril spolu s umeleckým vedúcim Pavlom 

Tonkovičom a hudobným skladateľom Alexandrom Moyzesom), 1951–55 umelecký vedúci 

a pedagóg tanečnej skupiny SĽUK-u, 1949–51 sólista baletu v Ústí nad Labem, 1955–62 

pracovník folklórneho odd. Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave, zároveň 1951–62 

pedagogicky pôsobil na VŠMU, v 1951 spoluzakladateľ a 1951–55 a 1959–62 vedúci Katedry 

tanečnej tvorby na HF VŠMU v Bratislave, venoval sa výskumu, analýze a dokumentácii 

slovenského ľudového tanca (v teréne nasnímal vyše 400 autentických ľudových tancov), 

tvorca tanečného písma, autor prác Tanečné písmo (1952), Pohybové skupiny slovenského 

ľudového tanca (1959), Kinetografi a (1960), Dve tanečné písma – porovnávacia štúdia 

(1961), manžel tanečnice a VŠ pedagogičky tanca Dorothey Tóthovej – 50. výročie 

– 217 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

10. 10. 1982 †Jean Effel, vl. menom François Lejeune, Paríž (*12. 2. 1908 Paríž), francúzsky 

kresliar, karikaturista, ilustrátor a novinár ľavicovej orientácie, autor kresieb a karikatúr 

pre komunistický denník l’Humanité, vytvoril cyklus kresieb Stvorenie sveta (v 1957 

sfi lmovaný českým režisérom E. Hoffmanom a nahovorený J. Werichom), v 1935 vytvoril 

sériu protifašistických karikatúr, venoval sa aj knižnej ilustrácii (La Fontainove 

Bájky) a tvorbe plagátov, dlhoročný predseda Spoločnosti francúzsko-československého 

priateľstva – 30. výročie 

10. 10. 1982 pápež Ján Pavol II. v Ríme kanonizoval poľského minoritu františkána Maximiliána 

Kolbeho (*8 1. 1894 – †14. 8. 1941) a vyhlásil ho za mučeníka, v 1941 zavraždený 

nacistami v koncentračnom tábore Osvienčim (obetoval sa za poľského spoluväzňa 

Franciszeka Gajowniczeka, otca rodiny) – 30. výročie 

11. 10. 1962 pápež Ján XXIII. otvoril v Chráme sv. Petra v Ríme prvé zasadacie obdobie 2. vatikánskeho 

koncilu (21. ekumenický koncil katolíckej cirkvi), rokoval o postavení cirkvi v modernom 

svete, k hlavným cieľom patrilo dosiahnutie vnútornej obnovy katolíckej cirkvi, 

jej modernizácia, zosúčasnenie (aggiornamento) – priblíženie dnešnému človeku, 

nadviazanie dialógu so svetom, koncil otvoril novú etapu v dejinách rímskokatolíckej cirkvi, 

jeho významnými výsledkami boli zavedenie liturgie v národných jazykoch, ekumenizmus 

a demokratický prístup k veriacim (zdôraznenie ich úlohy ako aktívneho spoločenstva), 

niektoré závery boli kritizované zo strany konzervatívneho kléru, na koncile sa zúčastnilo 

2 540 účastníkov zo všetkých kontinentov, zo Slovenska bol na všetkých zasadnutiach 

biskup Eduard Nécsey z Nitry a na niektorých zasadnutiach biskupi Róbert Pobožný 

z Rožňavy a Ambróz Lazík z Trnavy, aktívne sa zúčastňovali aj exiloví slovenskí biskupi 

Andrej Grutka a Pavol Hnilica, od smrti Jána XXIII. v júni 1963 koncil viedol jeho 

nástupca, pápež Pavol VI., koncil trval do 8. 12. 1965, vydal 16 dokumentov zameraných 

na pastoráciu (4 konštitúcie, 9 dekrétov a 3 deklarácie), k najvýznamnejším patrila 

deklarácia Nostra aetate (O postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám) odmietajúca 

kolektívnu vinu židovského národa za Ježišovu smrť – 50. výročie 

13. 10. 1887 *ThDr. Jozef Tiso, Bytča (18. 4. 1947 Bratislava – popravený), slovenský politik (HSĽS) 

a štátnik, rímskokatolícky kňaz, prezident Slovenskej republiky (1939–45), od 1906 študoval 

teológiu na univerzite vo Viedni (v 1911 ThDr.), v 1910 vysvätený za kňaza, 1910–14 kaplán 

v Oščadnici, Rajci a Bánovciach nad Bebravou, 1915–18 spirituál seminára a profesor 

náboženstva v Nitre, od 1924 farár v Bánovciach nad Bebravou, od 1925 poslanec čs. 

parlamentu (za HSĽS) a 1927–29 minister zdravotníctva ČSR, 1930–38 podpredseda, potom 

prvý podpredseda a od 30. 9. 1939 do 1945 predseda HSĽS (predstavoval menej radikálne 

krídlo vo vnútri strany), 7. 10. 1938 vymenovaný za predsedu autonómnej vlády, po vzniku SR 

(v marci 1939) predseda vlády, 26. 10. 1939 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky (do 

1945, do konca zotrval ako spojenec Hitlera), v 1942 mu zákon o HSĽS udelil titul „Vodca“, 

realizoval koncepciu „jeden národ, jedna strana“ (diktatúra jednej štátostrany, likvidácia 

legálnej opozície, neľudáckych organizácií – mládežníckych, telovýchovných, kultúrnych), 

antihumánny charakter autoritatívnej diktatúry sa najmarkantnejšie prejavil v perzekúciách 

židovského obyvateľstva (postupne zbavovaní občianskych a ľudských práv, vylučovaní 

z verejných služieb, zbavovaní povolaní a majetku), ktoré vyvrcholili v deportáciách do 

nacistických koncentračných táborov, v marci 1945 odišiel do exilu v Nemecku, v Bavorsku 

zadržaný Američanmi a vydaný do ČSR, od 28. 10. 1945 väznený, Národným súdom 

odsúdený na trest smrti, 18. 4. 1947 popravený, jeho hodnotenie je v našej historiografi i 

značne protirečivé (podľa slov historika Ivana Kamenca „...je všeobecne známe, že Jozef Tiso 

je a zrejme bude aj naďalej hodnotený úplne rozdielne – od démonizujúceho obrazu až po 

mytologizujúci obraz, čo závisí nielen od profesionálnej pripravenosti jednotlivých autorov, 

najmä historikov, ale aj od ich občianskych postojov a iných osobnostných determinantov. 

Žiaden však nemôže tvrdiť, že je absolútne objektívny. Napriek tomu, práve dejepisectvo 

môže do sporov okolo Jozefa Tisa zasiahnuť najtriezvejšie. Najschodnejšou cestou je kritické 

vydávanie dokumentov, ktoré umožňujú urobiť si vlastný názor na kontroverzné osoby 

a javy z národných a štátnych dejín a tak ich chrániť pred mystifi káciou a manipuláciou zo 

– 218 – 

strany insitných autorov alebo historizujúcich politikov.“ http://www.sav.sk/index.php?lang 

=sk&charset=&doc=services-news&news_no=1498, 30. 6. 2011) – 125. výročie 

16. 10. 1912 *Prof. ThDr. Ján Michalko, Važec (†10. 12. 1990 Bratislava), slovenský ev. teológ, 

generálny biskup evanjelickej cirkvi, kresťanský fi lozof a etik, náboženský publicista, 

teológiu študoval v Bratislave, Bazileji (ukončil v 1937 v Bratislave), 1953–90 profesor 

a 1952–58 dekan Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave, 1970–90 

generálny biskup Ev. cirkvi a. v. na Slovensku, autor teologickej práce Kázňové smery 

(1955), početných teologických štúdií a úvah publikovaných v domácich a zahraničných 

časopisoch, redigoval homiletickú prílohu Cirkevných listov Službu slova, prekladal z oblasti 

teológie i fi lozofi e (z nemčiny, angličtiny a francúzštiny; Lutherov Malý katechizmus 

a Augsburské vyznanie viery), tajomník komisie pre ekumenické otázky a viceprezident 

Kresťanskej mierovej konferencie v Prahe, člen grémií Svetového luteránskeho zväzu, 

čestný doktor 4 ev. teologických fakúlt v Európe a 1 v USA, otec organistu Jána Vladimíra 

Michalka – 100. výročie narodenia 

16. 10. 1932 na manifestačnom zhromaždení HSĽS a SNS za autonómiu Slovenska vo Zvolene 

sa obe strany dohodli o spoločnom postupe pri presadzovaní autonómie, predsedovia 

oboch strán A. Hlinka a M. Rázus na zhromaždení deklarovali úmysel spoločne viesť 

boj za autonómiu (dovtedajšie snahy o politickú spoluprácu 2 autonomistických 

strán stroskotávali predovšetkým na konfesionálnych rozdieloch – katolícka HSĽS 

a evanjelická SNS), autonomistický blok oboch strán mal presadzovať záujmy Slovákov 

v parlamentných voľbách v 1935, v prijatom 14-bodovom Zvolenskom manifeste sa 

prihlásili k nadkonfesionálnej spolupráci, úsiliu o náboženskú znášanlivosť, odmietli ideu 

československého národa, žiadali politickú samosprávu, naplnenie Pittsburskej dohody, 

deklarovali aj hospodárske a sociálne požiadavky – 80. výročie 

16. 10. 1972 †Ferdinand Čatloš, Martin (*7. 10. 1895 Liptovský Peter), generál, minister národnej 

obrany vojnovej SR, po 1920 absolvoval vojenské dôstojnícke kurzy v Prahe, Míloviciach 

a Košiciach, 1927–30 Vysokú vojenskú školu v Prahe, prešiel radom veliteľských 

a štábnych funkcií –1920–25 kpt. 14. pešieho pluku, 1925–26 pracovník spravodaj. odd. 

Ministerstva národnej obrany, 1926–27 zástupca čs. vojenského atašé v Budapešti, 1930–33 

prednosta odd., náčelník štábu (2. horskej brigády v Spišskej Novej Vsi – 1933–34; 

8. divízie v Hraniciach na Morave – 1935–38), od októbra 1938 prednosta vojen. kancelárie 

autonómnej slovenskej vlády a zástupca hlavného veliteľa operačných armád, po vzniku 

SR minister národnej obrany SR (1939–44), generál I. tr. (17. 3. 1939), prívrženec Jozefa 

Tisa, v 1939 sa zúčastňoval na akciách slovenskej armády počas nemecko-poľskej vojny 

a mal zásluhu aj na vyslaní slovenských vojakov na východný front v 1941, v pol. 1944 

vypracoval tzv. Čatlošovo memorandum, podľa ktorého slovenská armáda mala uľahčiť 

Červenej armáde vstup na Slovensko, mala uskutočniť štátny prevrat a nastoliť do 

slobodných volieb vojenskú diktatúru, poskytol lietadlo na odlet delegácie ilegálnej SNR do 

ZSSR, inak však ilegálna SNR spoluprácu s ním odmietla, taktiež aj Benešova exilová vláda, 

po vypuknutí SNP vystúpil proti nemu v bratislavskom rozhlase, oznámil vstup Nemcov 

na Slovensko a žiadal od vojenských posádok, aby nekládli odpor Nemcom obsadzujúcim 

naše územie a aby im pomáhali (posádky na západnom a východnom Slovensku boli 

v dôsledku prejavu dezorientované a nepripojili sa k Povstaniu), prinútený pomôcť Nemcom 

odzbrojiť bratislavskú posádku, 2. 9. 1944 prešiel na povstalecké územie, kde ho zaistili 

a odovzdali partizánom, 13. 9. 1944 deportovaný do ZSSR a internovaný do 1947, v 1947 

Národným súdom v Bratislave odsúdený na 5 rokov väzenia, zbavený hodnosti, v 1948 

prepustený z väzenia, 1948–50 pracoval v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku, potom 

úradník v Martine, venoval sa aj publicistickej a literárnej činnosti, jeho rozsiahle memoáre 

a spomienkové práce zostali v rkp. – 40. výročie 

16. 10. 1982 †Mario Del Monaco, Mestre/Benátky (*27. 7. 1915 Florencia), taliansky operný spevák 

tenorista, považovaný za jedného z najväčších dramatických tenorov 20. stor., absolvoval 

štúdium na Conservatorio Rossini v Pesare (u Artura Melocchiho), 1938–43 slúžil 

v talianskej armáde (Miláno, Treviso) a pokračoval v štúdiu u Melocchiho, 31. 12. 1940 

– 219 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

debutoval ako Pinkerton v Pucciniho Madame Butterfl y v milánskom divadle La Scala, 

21. 6. 1941 sa oženil so sopranistkou Rinou Filippini, v 1946 debutoval v londýnskej 

Covent Garden a v nasledujúcich rokoch získal svetové uznanie, spieval v San Franciscu, 

v newyorskej Metropolitan Opere (1951–59 jej člen), v Miláne, Buenos Aires, vo Verone, 

mal mohutný klenutý hlas, vynikal v talianskom veristickom repertoári (verdiovský 

tenor – exceloval v role Othella, prvýkrát v 1950, Radames v Aide, Manrico v Trubadúrovi, 

Don Alvaro v Sile osudu, Ernani; Canio v Leoncavallových Komediantoch, Pollione 

v Belliniho Norme, Edgardo Ravenswood v Donizettiho Lucii di Lammermoor, Chénier 

v Giordanovom Andrea Chénier, Turridu v Mascagniho Sedliackej cti; G. Puccini – Des 

Grieux v Manon Lescaut, Cavaradossi v Tosce, Calaf v Turandot; Don José v Bizetovej 

Carmen, Samson v Saint-Saënsovom Samsonovi a Dalile), realizoval množstvo operných 

predstavení a koncertných vystúpení (hlavne benefi čných), od 1948 množstvo nahrávok, 

neskôr ako partner Renaty Tebaldiovej v sérii nahrávok Verdiho a Pucciniho opier (Decca), 

viedol medzinárodné interpretačné kurzy, kariéru ukončil v 1976, otec operného režiséra 

Giancarla Del Monaco – 30. výročie 

16. 10. 1982 †Prof. Hans Hugo Bruno Selye, Montreal (*26. 1. 1907 Viedeň), kanadský lekár 

endokrinológ rakúsko-maďarského pôvodu, zakladateľ moderného výskumu stresu (autor 

všeobecnej teórie stresu), detstvo prežil v Komárne, kde absolvoval zákl. školu a 1916–24 

benediktínske kolégium, študoval na nemeckej univerzite v Prahe, 1925–27 medicínu 

na univerzitách v Paríži a Ríme, štúdium ukončil v Prahe (v 1929 doktorát medicíny, 

v 1931 z organickej chémie), 1929–32 asistent v patologickom ústave pražskej univerzity, 

1931–32 absolvoval študijný pobyt na Johns Hopkins University v americkom Baltimore 

(štipendista Rockefellerovej nadácie), 1932–33 pokračoval ako výskumný pracovník na 

Katedre biochémie na McGill University v Montreale, kde pôsobil až do 1945 (napokon 

docent biochémie a histológie), 1945–76 pôsobil na Université de Montréal – profesor 

a riaditeľ svojho Institut de médecine et de chirurgie expérimentales pri Université de 

Montréal, v 1975 založil Hans Selye Foundation, v 1976 založil International Institute of 

Stress pri Université de Montréal, v 1979 spoluzakladateľ Canadian Institute of Stress, 

v 1939 dostal kanadské občianstvo, venoval výskumu stresu, otázkam nešpecifi ckých reakcií 

organizmu na stresory, zistil, že každá dráždivá látka u laboratórnych potkanov produkuje 

rovnaké syndrómy (stimulácia vonkajšieho tkaniva nadobličiek, atrofi a týmusu, žalúdočné 

a dvanástnikové vredy), pozoroval tiež, že ľudia s rôznymi chorobami vykazujú podobné 

symptómy, čo ho viedlo k opisu škodlivín (ako ich spočiatku nazýval), neskôr vytvoril 

pojem stres, zistil, že bez ohľadu na druh stresoru (záťaže) dochádza k rovnakému súboru 

fyziologických reakcií – stabilný vzorec odpovede organizmu na stresory nazval všeobecný 

adaptačný syndróm (General Adaptation Syndrom), rozlíšil 3 fázy stresu: poplachová fáza 

(mobilizácia obranných možností organizmu – organizmus je pripravený na „boj alebo 

útek“), fáza rezistencie – odolávania (organizmus bojuje so stresom pri trvalom alebo 

opakovanom pôsobení stresora, ak jeho intenzita nie je vysoká, ak táto fáza trvá príliš 

dlho, môže dôjsť k „chorobám adaptácie“ – vysoký krvný tlak, žalúdočné a dvanástnikové 

vredy, rôzne kardiovaskulárne ochorenia, rôzne duševné poruchy a i.) a fáza vyčerpania 

(získaná rezistencia nie je dostatočná – pri vysokej intenzite stresora alebo poruche 

adaptačných mechanizmov, organizmus podlieha stresoru, čo sa prejavuje príznakmi apatie, 

depresie, rezignácie atď.), zistil, že stres sa líši od iných fyzických reakcií, keď je impulz 

pozitívny alebo negatívny, rozlišoval negatívny stres – nepríjemný (distress) a pozitívny 

stres – príjemný (eustress), ako prvý opísal systém, ktorým sa telo vyrovnáva so stresom (os 

hypotalamus-hypofýza-nadoblička), jeho prílišná biologická zameranosť ignorovala, resp. 

podceňovala úlohu psychológie a kultúry osobnosti vo formovaní a ovplyvňovaní fyziológie 

ľudského tela, autor početných prác o strese (38 kníh; The Stress of Life, 1956, From Dream 

to Discovery: On Being a Scientist, 1964, Stress without Distress, 1974), v 1977 vydal 

autobiografi u The Stress of My Life, nositeľ čestných doktorátov mnohých zahraničných 

univerzít, člen Royal Society of Canada, čestný člen mnohých vedeckých spoločností, 

nositeľ viacerých vyznanenaní a ocenení (Starr Medal – najvyššie ocenenie Kanadskej 

lekárskej asociácie, Prix de l’Oeuvre Scientifi que – najvyššie ocenenie Kanadskej asociácie 

– 220 – 

frankofónnych lekárov, Killam Scholarship – najvyššie ocenenie Canada Council for the 

Arts, International Kittay Award – vysoké ocenenie v psychiatrii, American Academy of 

Achievement’s Golden Plate Award a i.), viackrát nominovaný na Nobelovu cenu, v 1968 

Rytier Kanadského radu (Companion of the Order of Canada), jeho meno nesie maďarská 

Univerzita J. Selyeho v Komárne – 30. výročie 

17. 10. 1837 †Johann Nepomuk Hummel, Weimar (*14. 11. 1778 Bratislava), klavírny virtuóz, 

skladateľ, hudobný pedagóg, dirigent, rodák z Bratislavy, základy hudobného vzdelania 

dostal od otca, 1786–88 študoval vo Viedni u Mozarta (z nadšenia jeho talentom ho 

vyučoval zadarmo), ako zázračné dieťa sprievode otca absolvoval veľké koncertné turné 

po Európe (Čechy, Nemecko, Rakúsko, Dánsko, Holandsko, Anglicko), trvajúce 4 roky, 

v 1793 sa vrátil do Viedne a študoval u J. G. Albrechtsbergera a A. Salieriho kompozíciu 

a organ u J. Haydna, 1804–11 koncertný majster dvornej kapely kniežaťa Esterházyho 

v Eisenstadte, 1816–18 v Stuttgarte, od 1819 do smrti kapelník veľkokniežacieho orchestra 

vo Weimare, jeho dielo obsiahlo prakticky všetky významné žánre na prelome 18. a 19. stor. 

(s výnimkou symfónie; najvýznamnejšie sú klavírne diela – koncerty, sonáty, triá, kvarteto, 

kvinteto, septety, štvorručná klavírna hudba; dychové okteto, violončelová sonáta, koncert 

pre mandolínu, mandolínová sonáta, koncert pre trúbku, opery, balety, omše), spája prvky 

neskorého klasicizmu s mnohými ranoromantickými prvkami, v 1828 vydal Klavírnu školu, 

počas života uskutočnil mnoho koncertných turné v Európe (Praha, Viedeň, Mníchov, Berlín, 

Drážďany, Riga, St. Peterburg, Amsterdam, Haag, Rotterdam, Paríž, Varšava, Londýn, 

Manchester, Liverpool a i.), ktoré sa stretli s priaznivým ohlasom a uznaním kritiky, v 1829 

vystúpil na spoločnom koncerte s N. Paganinim, v 1834 vystúpil v Bratislave, od 1887 je 

v Bratislave jeho pamätník od sochára V. Tilgnera (na jeho postavenie prispeli benefi čnými 

koncertmi významní svetoví umelci – klavírni virtuózi Franz Liszt, Arthur Rubinstein, 

dirigent Hans von Bülow, klavirista Eugen D’Albert) a v rodnom dome na Klobučníckej 

ul. je Múzeum J. N. Hummela (otvorené v 1937), vo Weimare je Hummelova spoločnosť 

(od 1999), v Bratislave sa od 1991 v dvojročnom cykle koná Medzinárodná klavírna súťaž 

J. N. Hummela (organizovaná Slovenskou fi lharmóniou) a od 2006 medzinárodné Komorné 

dni J. N. Hummela – 175. výročie 

17. 10. 1962 †Natalia Gončarovová, Paríž (*16. 1. 1881 Nagajevo), ruská maliarka, grafi čka, ilustrátorka 

a scénická výtvarníčka, popredná reprezentantka ruskej maliarskej avantgardy pred 

1. svetovou vojnou (kubofuturizmu, rayonizmu), 1898 – 1902 študovala na Moskovskej škole 

maliarstva, sochárstva a architektúry (najprv v ateliéri sochárstva, od 1900 v maliarskom 

ateliéri), ovplyvnená francúzskymi maliarmi (Gauguin Matisse, Cézanne, fauvizmom 

a kubizmom), v 1900 sa zoznámila s maliarom M. Larionovom (jej budúci životný partner, 

od 1955 manžel), v 1906 sa spolu s ním zúčastnila na parížskom Jesennom salóne – Salon 

d’Automne (vďaka S. Ďagilevovi), v 1913 mala v Moskve rozsiahlu výstavu svojej 

dovtedajšej tvorby, v nasledujúcom roku v obmedzenejšom počte v St. Petersburgu, v 1913 

sa s Larionovom podieľala na koncipovaní rayonistického manifestu (rayonizmus – akási 

syntéza kubizmu, futurizmu a orfi zmu, zanikol v 1914 po jej odchode s Larionovom do Paríža), 

od 1915 žila s Larionovom trvale v Paríži (v 1938 získali francúzske občianstvo), autorka 

rayonistických, neo-primitivistických a kubofuturistických obrazov a kresieb, množstva 

kostýmov a scénických návrhov pre Ďagilevov Ballets Russes v Paríži (1914–29, prvýkrát 

v 1914 pre balet Zlatý kohútik), po Ďagilevovej smrti (1929) spolupracovala s ďalšími 

baletnými súbormi, po 2. svetovej vojne boli nútení rozpredávať svoje obrazy a umeleckú 

zbierku za nízke ceny, v 1950 Larionova postihla mŕtvica a nemohol sa venovať tvorbe, ona 

sama napriek vážnym zdravotným problémom (artritída, rakovina) maľovala a kreslila ďalej 

(na lôžku), jej diela sú zastúpené v mnohých významných svetových múzeách a galériách, 

v 60. rokoch sa zdvihla nová vlna záujmu o umeleckú tvorbu Gončarovovej a Larionova 

a uskutočnili sa ich výstavy v mnohých mestách Európy a Ameriky – 50. výročie 

18. 10. 1562 †sv. Peter z Alkantary (špan. San Pedro de Alcántara), Arenas (*1499 Alcántara), 

španielsky františkánsky reformátor, mystik, študoval na univerzite v Salamanke, v 1515 

sa stal františkánom, v 1524 bol ordinovaný za kňaza, žil mimoriadne asketickým životom, 

– 221 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

prísne sa postil, chodil bosý, od pápeža Pavla IV. si vyžiadal plnú moc na zakladanie 

kláštorov s prísnou rehoľnou disciplínou, napísal špeciálne inštrukcie pre svojich rehoľných 

bratov a v Španielsku (prvý pri El Pedroso v 1555) a Portugalsku založil kláštory unikátne 

svojou izolovanosťou a skromnosťou, zo Španielska sa rozšírili do Talianska, Nemecka 

a Francúzska, v 1555 založil najprísnejšiu vetvu františkánov, bosých (bosonohých) 

mníchov alkantarínov (vyznačovali sa prísnym spôsobom života, žili v malých celách, 

spali na podlahe alebo doskách, vynikali kajúcnosťou, najprísnejšou chudobou a pôstmi, 

mali absolútny zákaz nosiť sandále a jesť mäso), zomrel modliac sa na kolenách v kláštore 

v Arenas, v 1669 kanonizovaný pápežom Klementom IX., v 1826 vyhlásený za patróna 

Brazílie – 450. výročie 

18. 10. 1922 v Londýne vznikla British Broadcasting Corporation Ltd. (BBC Ltd.) ako súkromná 

spoločnosť, generálnym manažérom od 1922 a 1927–38 prvým generálnym riaditeľom bol 

John Reith, ktorý defi noval jej hlavné poslanie ako „informovať, vzdelávať a zabávať“, 

jeho koncepcia verejnoprávneho vysielania dominovala vo Veľkej Británii a ovplyvnila 

vysielanie v mnohých krajinách, prvé ofi ciálne rozhlasové vysielanie boli správy 

14. 11. 1922, ktoré prečítal programový riaditeľ Arthur Burrows, 1. 1. 1927 bola BBC 

transformovaná Kráľovskou chartou na verejnoprávnu inštitúciu, vo Veľkej Británii si 

udržala monopolné postavenie ako televízia do 1954 a ako rozhlas do 1972, BBC World 

Service rozhlasové vysielanie sa začalo 1932, World Service Television začala vysielať 

v 1991 a 24-hodinový kanál BBC News 24 v 1997, BBC je všeobecne uznávaná pre kvalitu 

a objektivitu spravodajstva – 90. výročie 

19. 10. 1937 †Ernest Rutherford, plným titulom barón Rutherford z Nelsonu, Cambridge (*30. 8. 1871 

Spring Grove, Nový Zéland), britský jadrový fyzik pôvodom z Nového Zélandu, „otec“ 

jadrovej fyziky, priekopník orbitálnej teórie atómu (objav protónu z jadra pri experimente 

so zlatou fóliou, 1920), študoval na Nelson College, v 1889 dostal štipendium na štúdium 

na Canterbury College na University of New Zeland vo Wellingtone (v 1894 titul bakalára), 

1895–98 absolvoval postgraduálne štúdium v Cavendishových laboratóriách na Trinity 

College Cambridgeskej univerzity (u J. J. Thomsona), v 1898 prijal miesto Macdonald Chair 

of Physics (vedúci fyzikálneho oddelenia) na McGill University v kanadskom Montreale 

(do 1907, realizoval výskum transmutácie prvkov, za čo v 1908 dostal Nobelovu cenu za 

fyziku), v 1900 dosiahol titul doktora vied na Novozélandskej univerzite, 1907–19 profesor 

fyziky na University of Manchester (Anglicko), v 1919 prijal pozvanie na miesto Cavendish 

profesora fyziky v Cambridgei, zaoberal sa hlavne rádioaktivitou, 1902–03 rozpracoval 

teóriu rádioaktívneho rozpadu prvkov, zaviedol pojmy alfa, beta a gama žiarenie, v 1911 

navrhol planetárny model atómu, v 1919 uskutočnil prvú umelú rádioaktívnu premenu 

atómového jadra bombardovaním izotopu dusíka časticami alfa, laureát Nobelovej ceny 

za transmutáciu prvkov a za chémiu rádioaktívnych látok (1908), od 1903 člen a 1925–30 

prezident Kráľovskej spoločnosti v Londýne, nositeľ mnohých ocenení (Rumford Medal, 

1905, Copley Medal, 1922 od Royal Society, Albert Medal od Royal Society of Arts, 1928, 

Faraday Medal od Institution of Electrical Engineers, 1930) a čestných doktorátov (University 

of Pennsylvania, University of Wisconsin, McGill University, univerzít v Birminghame, 

Edinburghu, Melbourne, Yale University, univerzít v Glasgowe, Cambridgei, Dubline, 

Durhame, Oxford University, v Liverpoole, Toronte, Bristole, Kapskom Meste, Londýne 

a i.), v 1914 povýšený do rytierskeho stavu, v 1925 dostal Order of Merit, v 1931 titul 

First Baron Rutherford of Nelson, New Zealand and Cambridge, v 1997 bol na jeho počesť 

pomenovaný chemický prvok rutherfordium, jeho meno nesie The Rutherford Institute for 

Innovation at the University of Cambridge vo Veľkej Británii, jeho meno nesú krátery na 

Marse a Mesiaci, podľa miesta jeho narodenia bol pomenovaný asteroid – 75. výročie 

19. 10. 1942 †Peter Zvon, obč. menom JUDr. Vladimír Sýkora, pseud. Bratislava (* 9. 1. 1913 

Chrudim), slovenský dramatik a divadelný kritik, študoval právo na PF Karlovej univerzity 

v Prahe, po zatvorení českých vysokých škôl štúdium dokončil na PF UK v Bratislave 

(1939), od 1939 právnik vo Všeobecnej úverovej banke, neskôr vedúci právneho oddelenia 

v Tatrabanke, zomrel na týfus vo veku 29 rokov, 1940–42 prispieval do časopisu Elán 

– 222 – 

divadelnými kritikami a referátmi (pseud. Juraj Valach), výber jeho referátov a kritík vyšiel 

pod názvom Divadelné články a kritiky (1948), text jeho dramatickej prvotiny (1938, 

napísaná počas štúdií v Prahe) sa nezachoval, v 1940 napísal po česky veršovanú hru 

v 3 obrazoch s prológom a epilógom, komédiu Tanec nad plačom, do slovenčiny ju preložila 

O. Kadancová, v 1942 ju pod pseud. zaslal do súbehu vydavateľstva Tranoscius, kde získala 

1. cenu, nedožil sa jej knižného vydania (1943) ani jej inscenovania v SND režisérom 

Jamnickým v 1943, J. Gyermek podľa nej napísal libreto opery B. Urbanca (v 1979 uvedená 

v SND), druhá hra, komédia Vzdialená zem (1942) zostala v rkp. pozostalosti, manžel 

herečky Oľgy Sýkorovej-Kadancovej – 70. výročie 

20. 10. 1932 †Giovanni Battista Pirelli, Miláno (*27. 12. 1848 Varenna), taliansky priemyselník študoval 

matematiku na univerzitách v Pavii a Miláne, v 1872 založil v Miláne malú gumárenskú 

továreň – prvá v Taliansku, jedna z prvých v Európe, v 1884 začal vyrábať elektrické 

káble a v 1899 automobilové pneumatiky, v 1902 otvoril zahraničnú pobočku v Barcelone, 

v 1958 dostavali v Miláne mrakodrap Grattacielo Pirelli, skrátene Pirellone (architekti 

Gio Ponte a Pier Luigi Nervi, postavený na mieste pôvodnej továrne), dnes je spoločnosť 

Pirelli obrovský rodinný gumárenský koncern, piaty najväčší výrobca pneumatík na svete, 

od 1964 spoločnosť vydáva slávny Pirelliho kalendár (s prestávkou 1975–83 v dôsledku 

ropnej krízy), exkluzívny kalendár s umeleckými fotografi ami známych herečiek a modeliek 

od popredných svetových fotografov (kalendár na 2011 fotografoval módny návrhár Karl 

Lagerfeld) – 80. výročie 

20. 10. 2002 †Prof. Ján Boor, DrSc., Dr. h. c., Bratislava (*5. 3. 1915 Holíč), slovenský literárny 

vedec, teatrológ, dramatik a prekladateľ, vysokoškolský profesor, významná osobnosť 

slovenskej teatrológie, znalec západných literatúr, dejín a teórie divadla, 1933–39 študoval 

francúzštinu a nemčinu na FF UK v Bratislave, počas štúdií (1937–38) na študijnom 

pobyte vo Viedni a v Grenobli, 1939–43 gymnaziálny profesor v Tisovci a Liptovskom 

Mikuláši, ako vojak účastník SNP (redaktor povstaleckého časopisu Bojovník, zatknutý 

gestapom a 3 mesiace väznený v Banskej Bystrici), po vojne v 1945 pôsobil na Povereníctve 

informácií v Bratislave, 1946–52 referent literárnohistorického odboru MS v Martine, 

1952–56 odborný asistent na FF UK v Bratislave, od 1959 docent, od 1969 až do odchodu 

na dôchodok (1982) profesor dejín divadla na DF VŠMU v Bratislave (tiež vo funkcii 

prodekana a dekana i prorektora), kde vychoval niekoľko generácií našich teatrológov, 

prekladateľov a dramaturgov profesionálnych divadiel, prednášal i na FF UK v Bratislave, 

autor prác O západných realistoch (1954), Dialektika dejín divadla (1977), Dráma proti 

útlaku (1980), Dráma a divadlo sveta (1985 – výber z časopisecky i knižne publikovaných 

štúdií o popredných osobnostiach svetovej drámy), cestopisných čŕt Mexiko (1949), 

knihy historicko-fi lozofujúcich dialogizovaných esejí Dni súzvuku (1973), rozhlasových 

a televíznych hier (5 fi lozofujúcich jednoaktoviek Zábavky s nesmrteľnými, 1970, 1990, 

Faust a Mefi sto v Paríži – vyšla v knihe Náš Faust, 1982 spolu s rozhlas. hrou Jána Števčeka 

Zásnuby inžiniera Fausta), esejí o svetovom divadle a jeho popredných reprezentantoch, 

Návraty k istotám (1998), erudovaný a renomovaný prekladateľ svetových dramatikov 

a prozaikov (Shakespeare, Nestroy, Goethe, Whitman, Steinbeck, Hauptmann, Maeterlinck, 

Strindberg, Tolstoj, Rolland, Saint-Exupéry a i.), zostavil výber Moderná americká dráma 

(1966), významná bola jeho práca v UNESCO i účasť na 2 generálnych konferenciách 

v Paríži (koncom 40. rokov), nositeľ Radu Ľ. Štúra I. triedy za zásluhy o rozvoj slovenskej 

divadelnej vedy a za dlhoročnú pedagogickú činnosť (2002) – 10. výročie 

21. 10. 1922 *Ivan Kupec, pôv. menom Kunoš, Hlohovec (†15. 5. 1997 Bratislava), slovenský básnik, 

esejista a prekladateľ, 1942–45 študoval na slovenský jazyk a fi lozofi u na FF Slovenskej 

univerzity v Bratislave (štúdium nedokončil), 1946–49 redaktor v denníkoch Pravda 

(i jej korešpondent v Prahe) a Východoslovenská Pravda v Košiciach (i šéfredaktor), 

1950–54 šéfredaktor vydavateľstva Tatran v Bratislave a 1955–70 redaktor i šéfredaktor 

vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, 1964–69 predseda Zväzu slovenských 

spisovateľov, po strate zamestnania sa venoval sa prekladateľskej a editorskej činnosti, 

počas normalizácie nemohol publikovať vlastnú poéziu, 1974–85 redaktor vo vydavateľstve 

– 223 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Mladé letá v Bratislave, ako 18-ročný sa pripojil k nadrealistom (debut. zbierka Podľa 

hviezd meniť masky, 1940), schematizmom poznačená bola ďalšia zbierka Nížinami 

výšinami (1955), pôvodne nadrealistickú poetiku v ďalších zbierkach opustil (Mušľa, 1961, 

básnickú skladbu Mahonai /1964/ nazval „ságou pre ženský hlas“ – konfrontácia vízie sveta 

po termonukleárnej vojne a sveta lásky, krásy a vitality stelesnenej v hrdinke Mahonai, 

v druhej polovici 60. rokov publikoval kľúčové zbierky: Vyzliekanie z hnevov, 1965, Hodina 

s anjelom, 1968 – 17 básní, prehodnotenie vlastnej životnej skúsenosti), do literárneho 

života sa po nútenej odmlke vrátil až v 80. rokoch – vyvrcholením jeho básnickej tvorby 

sú zbierky Tieňohra (1988) a Kniha tieňov (1990), obsahujúce básne z obdobia zákazu 

publikovania – nútenej odmlky v období totality, básnickú tvorbu uzatvára výber Básne 

(1992), výbery z jeho ľúbostnej poézie vyšli pod názvami Zatmenie ženy (1966) a Nové 

premeny (1982), písal eseje o slovenskej poézii (Romantická tvár poézie, 1956, Farby a vône 

slovenskej modernej poézie, 1957, Obrana poézie, 1963) a o osobnostiach svetovej poézie 

(Nesmrteľní, 1963), preložil staročínskych básnikov – parafrázy starej orientálnej poézie 

Perly a ruže (1963), básnické parafrázy poézie Tu Fua: Vínom si smútok zaháňam (1964), 

parafrázy starej orientálnej ľúbostnej lyriky Spevy lotosových listov (1974), ale i Puškinovho 

Eugena Onegina (1973), pripravil antológie zo svetovej ľúbostnej poézie (Víno milencov, 

1959, Sto podôb lásky, 1965, Sto žien, 1975), prekladal i prózu (z nemčiny, ruštiny, hindčiny, 

maďarčiny), posmrtne (v 1999) vyšli spomienky Denník 1962 – 1968 (udalosti z obdobia 

politického odmäku v Československu) – 90. výročie 

21. 10. 1952 *Miro (Meky) Žbirka, Bratislava, slovenský hudobník, spevák a skladateľ, začínal ako člen 

skupiny Modus (1976–80, v 1977 získal s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú 

Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev), v 1981 založil s Lacom Lučeničom skupinu Limit, dal sa 

na sólovú dráhu (prvý sólový album Doktor Sen), v 1982 čs. Zlatý slávik – ako prvý interpret 

zo Slovenska, v 1982 víťaz medzinárodného festivalu vo Villachu (Rakúsko, hlavná cena 

a cena Radia Ö3 – Love Song – V slepých uličkách), nasledovali strieborná Bratislavská 

lýra (1982, Atlantída) a zlatá Bratislavská lýra (1983, Nechodí), od nemeckých producentov 

dostal ponuku na spoluprácu s fi rmou RCA (2 LP, rad singlov), v 1983 získal čs. Strieborného 

slávika a v 1984 Bronzového slávika, absolvoval množstvo koncertov doma i v zahraničí, 

účinkoval vo fi lmovom muzikáli Neberte nám princeznú (s M. Gombitovou), populárny 

na Slovensku i v Čechách, opakovane na prvých troch miestach v ankete Zlatý slávik na 

Slovensku (Bronzový slávik – 1998, 2008, 2010, Strieborný slávik – 2003, 2006, 2007, 

2009, Zlatý slávik – 2002, 2004, 2005, Rádioslávik – 2002), absolvoval viacero koncertných 

turné (v 2010 na koncertoch Aupark tour 2010 ho okrem rockovej kapely sprevádzal skoro 

40-členný symfonický orchester Cappella Istropolitana), naspieval duety s Janou Kirschner 

(Oh me oh my), Marikou Gombitovou (Tajná šťastná hviezda, V slepých uličkách, Nespáľme 

to krásne v nás, Tajnosľubná), Marthou (Čo bolí, to prebolí, Tadam-dam si dám), v 2001, 

2002, 2003, 2004, 2005 získal v SR cenu OTO (Osobnosť televíznej obrazovky), v ČR získal 

cenu Aurel (2004, 2006, sieň slávy 2007), najnovší album Empatia (2009) bol nominovaný 

na album roka českých hudobných cien Anděl, žije v Prahe – 60. výročie 

21. 10. 1982 †Jozef Kollár, Banská Štiavnica (*8. 3. 1899 Banská Štiavnica), slovenský maliar, v 1919 

študoval na súkromnej škole E. Halásza-Hradila v Košiciach, 1920–21 na Akadémii 

výtvarných umení v Mníchove, 1922–29 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti 

(u prof. Rudnaya), od 1931 žil a tvoril v Banskej Štiavnici, 1935–36 pôsobil v Alexyho 

maliarskej kolónii v Piešťanoch spolu s M. Bazovským a Z. Palugyaom (vystavoval 

s nimi – 1932 v Nových Zámkoch a Topoľčanoch, v 1933 v Košiciach), krajinár inšpirovaný 

banskoštiavnickou prírodou a krajinou, maľoval aj portréty, autoportréty, kvetinové zátišia, 

banskoštiavnické žánre (trhy a jarmoky, uličky, veduty, architektonické dominanty, panorámy 

mesta), mal viaceré súborné výstavy (Banská Bystrica, 1965, 1973, Banská Štiavnica – 1965, 

1969, 1979, 1983, Liptovský Mikuláš, 1966, Martin, 1967, Nitra, 1968, Bratislava, 1936, 

1939, 1944, 1956, 1973, 1979), zúčastňoval sa na kolektívnych výstavách Spolku slov. 

umelcov, Umeleckej besedy slovenskej, Spolku slov. výtvarných umelcov a Združenia slov. 

výtvarných umelcov, jeho meno nesie galéria v Banskej Štiavnici – 30. výročie 

– 224 – 

22. 10. 1922 *Katarína Hrobárová-Vrzalová, Trenčín (†3. 2. 2006 Martin), slovenská herečka, 

pôvodne úradníčka, absolvovala štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave 

(1950), 1946–48 (počas štúdia) členka Štúdia NS v Bratislave, 1948–49 Dedinského divadla, 

1949–50 Divadla pracujúcich v Považskej Bystrici, 1950–52 Krajového divadla v Žiline, 

1952–86 protagonistka Divadla SNP v Martine (34 rokov; Lady Milfordová v Úkladoch 

a láske, 1954, Marína Havranová, 1956, 1968, Antigona, 1956, Lady Macbethová 

v Macbethovi, 1959, Angela v Polnočnej omši, 1959, Titania v Sne májovej noci, 1961, 

Leni vo Väzňoch z Altoni, 1962, Arkadinová v Čajke, 1963, Linda v Smrti obchodného 

cestujúceho, 1967, Oľga v Troch sestrách, 1967, Herodias v Herodesovi a Herodiade, 1968, 

Ranevská vo Višňovom sade, 1971, 1979, Erszi Orbánová v hre Keď sa mačky hrajú, 1973, 

Gertrúda v Hamletovi, 1974), účinkovala aj vo fi lme a televízii, nositeľka Ceny A. Bagara 

(1980), manželka herca Jaroslava Vrzalu – 90. výročie 

22. 10. 1922 v Liptovskom Sv. Mikuláši sa konala inštalácia prvých dvoch slovenských evanjelických 

biskupov Juraja Janošku (biskup východného dištriktu ev. cirkvi a. v.) a Samuela Zocha 

(biskup západného dištriktu ev. cirkvi a. v.), Juraj Janoška sa zároveň stal generálnym 

biskupom – 90. výročie 

22. 10. 1937 *Doc. Tadeáš Salva, Lúčky (†3. 1. 1995 Bratislava), slovenský hudobný skladateľ, 

absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Žiline (1958, hra na violončele, akordeóne 

a klavíri), 1958–60 študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave (u A. Moyzesa a J. Cikkera), 

štúdiá prerušil a 1960–65 pokračoval v štúdiu kompozície na Panstwowej Wyszej Szkole 

Muzycznej v Katoviciach (u B. Szabelského, externé konzultácie u W. Lutoslawského), 

1965–68 vedúci hudobného vysielania Čs. rozhlasu v Košiciach, 1968–77 dramaturg ČST 

v Bratislave, 1977–88 dramaturg v SĽUK-u, 1988–91 v slobodnom povolaní, 1990–95 

predseda Spolku slovenských skladateľov pri SHÚ, 1991–95 docent na Pedagogickej 

fakulte v Nitre, ťažiskom jeho tvorby boli inštrumentálne a vokálno-inštrumentálne diela 

(TV opera Margita a Besná, 1971, detská TV spevohra Junácka pasovačka, 1974, Detvan, 

1975, hudobná rozprávka Mechúrik Koščúrik s kamarátmi, kvadrofonická rozhlasová opera 

Plač, 1981), komponoval i elektroakustickú hudbu, Requiem aeternam (1967) bolo asi prvou 

slovenskou kompozíciou, zhudobňujúcou liturgický text, z obdobia komunizmu (ocenené 

na festivale Musica Sacra v Ríme v 1968), po ňom nasledovali zborové Litaniae lauretanae 

a Mša glagolskaja na starosloviensky text, Slovenský otčenáš pre soprán sólo a miešaný zbor 

(1989) je venovaný pápežovi Jánovi Pavlovi II. – 75. výročie 

22. 10. 1942 Snem SR schválil zákon č. 215/1942 Sl. zák. o HSĽS, podľa neho štátnu moc vykonáva 

slovenský národ prostredníctvom HSĽS, túto jedinú povolenú politickú stranu „navonok 

zastupuje Vodca“(zákon zaviedol autoritatívny vodcovský princíp – prezident riadil vládu, 

určoval politiku HSĽS a štátu, jeho rozkazy boli záväzné pre funkcionárov strany, ale aj 

vládnych činiteľov), tento druhý zákon o HSĽS zavŕšil proces budovania samovládnucej 

totalitnej štátostrany – 70. výročie 

22. 10. 1962 vypukla karibská kríza (aj kubánska raketová kríza), najväčšia politická kríza v období 

studenej vojny, príčinou bolo rozmiestnenie sovietskych rakiet stredného doletu na 

Kube, 14. 10. 1962 lietadlo U-2 pilotované majorom R. Heyserom odhalilo na Kube 

inštalované sovietske raketové systémy, o čom 16. 10. 1962 informovali prezidenta 

Johna F. Kennedyho, 22. 10. 1962 prezident Kennedy o 19. hod. v televíznom prejave 

oznámil Američanom existenciu rakiet na Kube a vyhlásil „prísnu karanténu na všetky 

útočné vojenské zariadenia“, oznámil tiež, že jadrové strely vypustené z Kuby sa budú 

považovať za sovietsky útok na USA, a požadoval odstrániť všetky sovietske útočné zbrane 

z Kuby, prezident Kennedy bol od začiatku pod silným tlakom generálov a niektorých 

kongresmanov, aby odpovedal na ruskú raketovú hrozbu silou, s čím nesúhlasil jeho brat 

Robert, 24. 10. sa začala americká blokáda Kuby, 25. 10. Kennedy poslal Chruščovovi list, 

kde kládol zodpovednosť za krízu na ZSSR, 26. 10. Chruščov prvýkrát priznal existenciu 

rakiet na Kube, 26. a 27. 10. Chruščov poslal listy, kde stiahnutie rakiet podmieňoval 

prísľubom, že USA nepodniknú inváziu na Kube a stiahnu svoje rakety z Turecka, 

27. 10. po zostrelení amerického lietadla U-2 nad Kubou (zabitý pilot major R. Anderson) 

– 225 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

prezident Kennedy žiadal v liste Chruščova konečne stiahnuť rakety s uistením, že USA 

ustúpia od blokády a nepodniknú inváziu na Kube, 28. 10. 1962 Chruščov kapituloval, 

prijal americké podmienky a oznámil, že ZSSR stiahne rakety, 29. 10. 1962 nariadil 

ich demontáž (stiahnutie ruských rakiet z kubánskeho územia politické vedenie Kuby 

prijalo s nevôľou), USA súhlasili so stiahnutím rakiet z Turecka, počas 2 týždňov stále sa 

stupňujúceho napätia sa celý svet obával 3. svetovej vojny a reálne stál na prahu jadrového 

konfl iktu, 20. 11. 1962 po splnení Kennedyho požiadaviek USA defi nitívne odvolali 

blokádu Kuby, po skončení karibskej krízy bola zriadená „horúca linka“ medzi Bielym 

domom a Kremľom (snaha Washingtonu a Moskvy predísť konfl iktu) – 50. výročie 

23. 10. 1922 v Bratislave vzniklo Slovenské poľnohospodárske múzeum, sídlilo v budove na Vajanského 

nábreží (dnes sídlo Slovenského národného múzea), základom jeho zbierkového fondu 

sa stali exponáty z Výstavy slovenských žúp (konala sa v 1927 v ešte nedokončenej 

budove, výstavba budovy sa realizovala 1924–28), postupne sa zbierkový fond rozširoval 

zásluhou škôl, inštitúcií, výskumných ústavov, podnikov a jednotlivcov, 4. 5. 1936 bolo 

múzeum slávnostne otvorené pre širokú verejnosť, v 1960 bolo múzeum premiestnené 

do Nitry, od 1978 patrí pod podnik Agrokomplex Výstavníctvo Nitra, dnes je okrem 

výstavných priestorov jeho súčasťou aj skanzen, úzkokoľajná parná poľná železnica 

a knižnica – 90. výročie 

23. 10. 1942 (v noci na 24. 10.) začala sa spojenecká ofenzíva pri egyptskom El Alameine, jednotky 

britskej 8. armády generála Bernarda Montgomeryho zaútočili na nemecko-talianske 

obranné postavenia v púšti, 25. 10. Erwin Rommel prevzal velenie Afrikakorpsu, 

2. 11. 1942 britská 8. armáda prelomila nepriateľské obranné postavenia, Rommel napriek 

Hitlerovmu príkazu („víťazstvo alebo smrť“) sa dal na ústup, bitka trvala do 4. 11. 1942, 

bitka pri El Alameine bolo jediné samostatne vybojované rozhodujúce víťazstvo britskej 

pozemnej armády, africké základne sa stali dôležitými miestami koncentrácie jednotiek 

a zásob pre európske bojiská, základňami pre bombardovacie a stíhacie letectvo, spolu 

s ďalšími spojeneckými víťazstvami (Stalingrad a Midway) znamenal El Alamein celkový 

zvrat v 2. svetovej vojne – 70. výročie 

24. 10. 1982 †PhDr. Ján Marták, CSc., Bratislava (*10. 8. 1903 Dolné Srnie), slovenský literárny historik, 

prekladateľ, kultúrny pracovník, 1925–31 študoval fi lozofi u, slovenčinu a francúzštinu 

na FF UK v Bratislave, 1933–44 pracoval v Matici slovenskej v Martine (referent Literárnohistorického 

a Pedagogického odboru, 1940–44 tajomník), spoluzakladateľ a 1944–45 

prvý riaditeľ a dramaturg Slovenského komorného divadla v Martine, 1945–59 a 1968–72 

správca Matice slovenskej v Martine, 1959–68 vedecký pracovník Ústavu slov. literatúry 

SAV v Bratislave, 1941–45 úradujúci podpredseda a 1945–53 predseda ÚSOD-u v Martine, 

1954–59 predseda Slovenskej knižničnej rady a podpredseda Čs. ústrednej knižničnej 

rady, ako literárny historik sa špecializoval na obdobie slovenského romantizmu (v 1955 

editor súborného diela J. Bottu), ochotníckemu divadlu venoval monografi u Ochotnícka 

činohra 1918 – 1945 (1965), manžel spisovateľky Márie Rázusovej-Martákovej, spolu sa 

venovali prekladom dramatickej tvorby (E. Rostand: Cyrano z Bergeracu, V. Hugo: Hernani, 

E. Verhaeren: Filip II.) a operných libriet (R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Tannhäuser, 

Ch. Gounod: Faust, W. Egk: Peer Gynt) – 30. výročie 

24. 10. 1992 †Peter Cón, Bratislava (*3. 7. 1949 Košice), slovenský hudobný skladateľ, 1964–69 študoval 

hru na hoboji a kompozíciu na Konzervatóriu v Bratislave (Juraj Bartovič; Juraj Pospíšil), 

1969–74 kompozíciu na HF VŠMU v Bratislave (u Dezidera Kardoša), 1974–76 dramaturg 

ČST v Bratislave, 1977–79 korepetítor SĽUK-u, od 1979 umelec v slobodnom povolaní, 

1984–92 viedol Akademický spevácky zbor TEMPUS (názov podľa jeho rovnomennej 

skladby), autor zborových skladieb (Veselý zverinec, 1980 – text Ľ. Feldek, Cantemus, pred 

1984, Primo vere, pred 1984; Zabarambarumbarimburujte si s nami, 1982 – text D. Hevier, 

Piesne pani Zimy, 1983 – text D. Hevier, D. Moravčík, Pieseň pre pána Mozarta, 1984 – text 

J. Skácel, Detský smiech, pred 1984 – text E. Čepčeková), komornej hudby (Musica pro 

tabula, 1982, Suita in A, 1982, Danseries, 1983, Clarinettina pre klarinet a klavír, 1985), 

skladieb pre symfonický orchester (Musica festiva, 1976) i elektroakustickej hudby (Etuda 

– 226 – 

I., Etuda II., Etuda III., 1980, Prechádzka neznámou krajinou I., 1982, Prechádzka neznámou 

krajinou II., 1985, Vita, 1990), pre Národné osvetové centrum zostavil zbormajstrami 

detských zborov vítaný dvojdielny zborník skladieb renesančnej polyfónie (Zborník 

polyfónnych skladieb pre detské zbory a cappella I., II, 1991), syn hudobného skladateľa 

Zdenka Cóna – 20. výročie 

25. 10. 1932 *Teodor Pištěk ml., Praha, český maliar a fi lmový výtvarník, 1948–52 študoval na Vyššej 

škole umeleckého priemyslu v Prahe, 1952–58 na Akadémii výtvarných umení v Prahe 

(u prof. V. Nechlelbu), v 60. rokoch maľoval kubisticko-expresionistické fi guratívne 

kompozície a tvoril sadrové reliéfy, v 70. rokoch i rozmerné diorámy, neskôr fotorealistické 

kresby a obrazy, ako tvorca fi lmových kostýmov a dekorácií sa podieľal na cca 105 fi lmoch 

(spolupracoval s významnými režisérmi: Vláčilove fi lmy: Holubice, 1960, Markéta Lazarová 

a Údolí včel – oba 1967, Adelheid, 1969, Stíny horkého léta, 1977, Hadí jed, 1981, Stín 

kapradiny, 1984; Lipského komédie: Zabil jsem Einsteina, pánové, 1969, Čtyři vraždy stačí, 

drahoušku, 1970, Adéla ještě nevečeřela, 1977; Vorlíčkove komédie: Pane, vy jste vdova, 

1970, Dívka na koštěti, 1971, Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974, 

Což takhle dát si špenát, 1977; Krejčíkove Hry lásky šálivé, 1971, Menzelove Postřižiny, 

1984, Vorlíčkove rozprávky: Tři oříšky pro Popelku, 1973, Jak se budí princezny, 1977, Princ 

a Večernice, 1978; TV seriály: Pan Tau, Arabela, Návštevníci; najväčšie úspechy dosiahol 

pri fi lmoch režiséra M. Formana – za kostýmy pre fi lm Amadeus, 1984, získal Oscara, za 

kostýmy pre fi lm Valmont, 1989, dostal francúzskeho Césara a získal nomináciu na Oscara; 

Ľud versus Larry Flynt, 1996), v 2003 dostal Českého leva za dlhodobý umelecký prínos 

českému fi lmu, vystavoval samostatne (1960 a 1978 v Prahe – výstavy obrazov a fi lmových 

kostýmov, 1982 v pražskej Galérii V. Špálu, v 1984 v galérii v Karlových Varoch, v 1988 

v Prahe, v 1993 výstava obrazov a inštalácií v Alešovej juhočeskej galérii v Hluboké 

nad Vltavou, v 1997 výstava obrazov a inštalácií v Mestskej knižnici, Galéria hl. mesta 

Prahy, v 2002 výstava kostýmových návrhov Pocta Theodoru Pištěkovi na hrade Bítov), 

v 80. rokoch vystavoval v USA (v 1985 v Arnold and Porter Gallery a v Henri Gallery vo 

Washingtone, v 1986 výstava kostýmových návrhov v Museum of Evansville v Indiane 

a výstava obrazov v Down Town Gallery v Indianapolise, v 1987 výstava obrazov v Nicole 

Gallery v New Yorku a výstava fi lmového dizajnu vo Fifth Avenue Gallery v New Yorku), 

jeho tvorba je zastúpená v českých galériách (Národná galéria v Prahe, Alešova juhočeská 

galéria v Hluboké nad Vltavou, Galéria umenia v Karlových Varoch, Galéria Benedikta 

Rejta v Lounech, Severočeská galéria v Liberci), v Štátnom židovskom múzeu v Prahe 

a v zbierkach Ministerstva kultúry ČR, autor návrhov kostýmov pre operu Don Giovanni 

v pražskom Národnom divadle (2006), od 1951 sa venoval automobilovému pretekaniu 

(v 1972–73 nominovaný do čs. reprezentačného družstva v automobilových pretekoch 

na okruhoch, v 1974 ukončil pretekársku činnosť), syn hercov Teodora Pištěka a Marie 

Ženíškovej – 80. výročie 

26. 10. 1942 *Stanislav Dančiak, Bratislava, slovenský herec, 1961–65 študoval herectvo na VŠMU 

v Bratislave (s P. Mikulíkom a M. Labudom tu iniciatívne naštudovali Mrożekove 

jednoaktovky), člen Činohry SND (1965–68: Meniny v devätnástom, Vyrozumenie; znova od 

1988 doteraz, Hrobár v Hamletovi), 1969–71 člen Divadla na korze, 1971–91 člen Činohry 

Novej scény v Bratislave, herec s výrazným tragikomickým potenciálom, účinkoval vo fi lme 

(Námestie svätej Alžbety, 1965, Kým sa skončí táto noc, 1965, Prípad krásnej nerestnice, 

1973, Sebechlebskí hudci, 1975, O sláve a tráve, 1984, Chodník cez Dunaj, 1989, Lepšie 

je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992, Rivers of Babylon, 1998) a televízii 

(grotesky Bud Bindi, 1996 – medzinárodné ceny; večerníčky o Jurošíkovi), výrazne sa 

uplatnil v dabingu (mimozemšťan Alf), v zábavných televíznych a rozhlasových programoch, 

s M. Zednikovičom účinkoval v seriáli Lord Norton a jeho sluha James (v rozhlase i v TV), 

v dôsledku cukrovky prišiel takmer úplne o zrak, po strate zraku naštudoval hlavnú úlohu 

v hre Ja, Feuerbach (v Štúdiu L+S) a Sancha Panzu v muzikáli Don Quijote podľa Sancha 

(v Teátre v Istropolise), nositeľ Pribinovho kríža II. triedy za celoživotné dielo (2003), 

v 2011 zaradený do Siene slávy, v 2011 vyšla kniha jeho rozhovorov s Jánom Štrasserom 

Stano „Alf“ Dančiak – 70. výročie 

– 227 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

27. 10. 1912 *Prof. JUDr. Karol Rebro, DrSc., Horovce (†31. 10. 2000 Bratislava), slovenský právnik, 

univerzitný profesor, 1931–36 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1936–37 

a 1940 absolvoval študijné pobyty v Taliansku (Rím, Miláno) a Nemecku (Lipsko), v 1944 

zložil jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku, 1936–41 asistent Seminára rímskeho práva 

na PF Slovenskej univerzity, 1941–43 pracovník Hlavného súdu a Štátneho zastupiteľstva 

v Bratislave, 1941–46 pedagóg PF Slovenskej univerzity v Bratislave (od 1941 súkromný 

docent rímskeho práva, od 1944 mimoriadny profesor), 1944–45 prednosta prezidiálneho 

odboru Povereníctva SNR pre veci vnútorné v Banskej Bystrici a v Bratislave, 1945–46 

vedúci odboru vysokých škôl Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu v Košiciach 

a v Bratislave, 1945–49 riaditeľ Ústavu cirkevného práva, Ústavu rímskeho práva a Ústavu 

trestného práva a trestného poriadku PF Slovenskej univerzity, 1946–51 riadny profesor 

rímskeho práva na PF Slovenskej univerzity (1949–51 vedúci Katedry teórie a dejín štátu 

a práva; 1949–50 rektor Slovenskej univerzity, 1946–47 dekan a 1947–48 prodekan PF) 

a zároveň 1947–51 predseda Ústavu pre právne vedy SAVU, 1951–54 pracovník Univerzitnej 

knižnice v Bratislave, 1954–85 pracovník Ústavu pre štátne vedy právne SAV v Bratislave, 

1969–85 profesor Katedry rímskeho práva a Katedry dejín štátu a práva PF UK (1969–71 

vedúci Katedry rímskeho práva), 1990–98 profesor Katedry rímskeho práva PF UK, 

romanista, špecializovaný na rímske právo (autor prvej slovenskej odbornej práce o rímskom 

práve) a právnu históriu (poddanské pomery v 18. storočí v Uhorsku, stredoveké uhorské 

mestské právo, slovenská národnostná a štátoprávna otázka v 19. a 20. storočí, humanistické 

právnické vzdelanie na Slovensku), venoval sa aj rôznym otázkam právnej teórie, autor 

a spoluautor odborných prác (Konkubinát v práve rímskom od Augusta do Justiniána, 1940, 

Juliánova náuka o práve obyčajovom. Kritický príspevok k súčasným teóriám rímskeho 

práva obyčajového, 1944, Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské reformy Jozefa II. 

na Slovensku, 1959, Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. I., 

II., 1971, 1972 – spoluautor, Rímske právo súkromné. I., II., 1980, Latinské právne výrazy 

a výroky, 1984, Praktické cvičenia z rímskeho práva, 1985, Rímske právo, 1991 – spoluautor), 

člen vedeckých spoločností a odborných komisií (Slovenská vedecká a umelecká rada, 

Institutio di diritto agraric Internazionale e comparato, Florencia, Spoločnosť Jean Bodin, 

Brusel, Právnohistorická rumunská spoločnosť, Bukurešť, Comission International pour 

l’histoire des Assemblées d’Etats, Brusel; predseda Právnickej terminologickej komisie 

Predsedníctva SAV pre vydanie slovenského Právnického terminologického slovníka, 

podpredseda Právnickej Jednoty na Slovensku, člen kodifi kačnej komisie pre občianske 

právo pri Ministerstve spravodlivosti, člen odbornej komisie na prípravu federalizačného 

zákona o ČSSR a i.), nositeľ Zlatej medaily UK, Zlatej medaily PF UK, Zlatej plakety SAV, 

v 1993 Dr. h. c. UK (za celoživotnú vedeckú a pedagogickú činnosť v odbore rímskeho práva 

a právnych dejín) – 100. výročie 

27. 10. 1952 *Roberto Remigio Benigni, Castiglione Fiorentino, časť Manciano La Misericordia 

(Arezzo, Toskánsko), taliansky divadelný, fi lmový a televízny herec, komik, fi lmový režisér 

a scenárista, pôvodne sa chcel stať kňazom (štúdium na jezuitskej akadémii vo Florencii 

v 1966 zanechal), neskôr študoval na Tecnico Commericale Datini di Prato, vystupoval 

v cirkuse Modin, v 1972 odišiel do Ríma, aby sa venoval herectvu, pôsobil v experimentálnom 

divadelnom združení Teatro dei Satiri a Teatro San Generio, v 1975 hral v monodráme 

Giuseppe Bertoluccioho Cioni Mario di Gaspare bol Giulia, potom účinkoval v televíznych 

programoch a show i vo fi lmoch (Mám ťa rád, Berlinguer, 1977 – fi lmový debut zakazovaný 

cenzúrou, Ferreriho Žiadam o azyl, 1978, Bertolucciho Luna, 1979, Costa-Gavrasovo 

Svetlo ženy, 1979, 3 fi lmy amerického nezávislého režiséra J. Jarmuscha: Káva a cigarety, 

1986 – krákometrážny, v 2003 sa stal súčasťou dlhometrážneho Jarmuschovho fi lmu Káva 

a cigarety, Mimo zákona, 1986 – Strieborná stuha pre najlepšieho herca od Talianskeho 

syndikátu fi lmových novinárov, 1987, Noc na zemi, 1991, Hlas luny, 1990 – posledný fi lm 

F. Felliniho, Syn ružového pantera, 1993, Asterix a Obelix, 1999), na fi lmoch, ktoré režíruje, 

sa spolupodieľa i ako scenárista a herec (Znepokojuješ ma, 1983 – prvá vlastná réžia, aj hral 

v hlavnej úlohe, Nezostáva nám než plakať, 1985 – aj hral v hlavnej úlohe, so scenáristom 

Vincenzom Ceramim: Malý diabol, 1988 – s W. Mathauom, aj hral, dostal Cenu David 

– 228 – 

di Donatello pre najlepšieho herca, Johnny Stecchino, 1991 – aj hral v dvojúlohe, dostal 

Striebornú stuhu pre najlepšieho herca od Talianskeho syndikátu fi lmových novinárov, 

1992, Monštrum, 1994 – aj hral v hlavnej úlohe, dostal Zlatý glóbus – najlepší herec, Život 

je krásny, 1997 – vrcholné dielo, založené na zážitkoch jeho otca, väzneného 1943–45 

v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, aj hral v hlavnej úlohe, fi lm získal množstvo cien 

na celom svete: 3 Oscarov, 1999 – ako najlepší zahraničný fi lm, za mužský herecký výkon 

v hlavnej úlohe a za hudbu, Európsku fi lmovú cenu, 1998 – najlepší herec, 4 Strieborné stuhy 

od Talianskeho syndikátu fi lmových novinárov, 1998, Veľkú cenu poroty na MFF v Cannes, 

1998, 3 talianske ceny David di Donatello, 1998 – za réžiu, scenár a najlepší herec, Cenu 

BAFTA za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe, 1999, Césara za najlepší zahraničný fi lm, 

1999, Cenu kritiky od Francúzskeho syndikátu fi lmových kritikov, 1999, American Comedy 

Award, 1999, Cenu za najlepší zahraničný fi lm od Austrálskeho fi lmového inštitútu, 1999 

a i., Pinocchio, 2002 – najdrahší taliansky fi lm, Tiger a sneh, 2005 – použil obdobnú poetiku 

ako vo fi lme Život je krásny na pozadí vojny v Iraku), do svojich fi lmov obsadzuje aj svoju 

manželku, herečku N. Braschi (Znepokojuješ ma, Johnny Stecchino, Monštrum, Život je 

krásny, Pinocchio, Tiger a sneh), režisér W. Allen ho obsadil do svojho pripravovaného fi lmu 

Bop Decameron (2012), v 1991 účinkoval v Abbadovom naštudovaní Prokofi evovej opery 

Peter a vlk, bol sympatizantom Talianskej komunistickej strany, odporca Berlusconiho, 

v 2000 dostal Európsku fi lmovú cenu za vynikajúci európsky úspech vo svetovom fi lme, 

v 2001 taliansku Cenu V. Sicu, v 2003 v Taliansku Zlatú medailu za zásluhy o kultúru 

a umenie, v 2008 vo Francúzsku Zvláštneho Césara, v 2005 Cavaliere di Gran Croce Ordine 

al Merito della Repubblica Italiana, nositeľ čestných doktorátov 5 univerzít, píše aj poéziu 

a texty piesní, v 2007 sa v Taliansku stal osobnosťou roka za propagáciu Danteho Božskej 

komédie (divadelno-poetické predstavenie Tutto Dante – recitoval spevy Božskej komédie 

na rôznych miestach, na námestiach, vo väzniciach v Taliansku, Európe, Severnej a Južnej 

Amerike, 2006–09, 26. – 28. 9. 2011 Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave pripravil DVD 

projekcie Benigni číta Danteho v rámci Medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica), za čo 

bol v 2007 navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru, jeho na video nakrútené vystúpenie 

k 150. výročiu zjednotenia Talianska má byť z rozhodnutia prezidenta premietané 

v talianskych školách, manžel herečky Nicoletty Braschi – 60. výročie 

27. 10. 1952 †Jiří Frejka, Praha – samovražda (*6. 4. 1904 Outěchovice), český režisér, divadelný 

teoretik, pedagóg a kritik, výrazný reprezentant českej medzivojnovej divadelnej avantgardy 

(spolu s J. Honzlom a E. F. Burianom), ľavicový intelektuál, režisér konštruktivisticko- 

-poeticky ladených inscenácií, v divadelných inscenáciách priekopnícky používal fi lmovú 

projekciu, experimentoval so svetlom a zvukom, na scéne používal otáčavé javisko, náklony 

javiskových plošín a pohyb dekorácií, štúdium fi lozofi e, histórie a estetiky na Karlovej 

univerzite v Prahe nedokončil (1923–24), ani štúdium na konzervatóriu, v 1925 spolu 

s J. Honzlom založil Osvobozené divadlo (režíroval jeho otváracie predstavenie Cirkus 

Dandin – úpravu Molièrovej komédie George Dandin), v 1927 založil s E. F. Burianom 

vlastné divadlo Dada (o. i. prvé predstavenie hry Vest Pocket Revue J. Voskovca a J. Wericha), 

naň nadviazalo Moderní studio (1929), 1930–45 režisér ND v Prahe (významné inscenácie 

avantgardných, klasických i súčasných hier), po vymenovaní komunistickej správy v ND na 

čele s J. Honzlom 1945–50 režisér a umelecký riaditeľ Městského divadla na Královských 

Vinohradech (v 1950 musel odísť z politických dôvodov), po premene divadla na Divadlo 

československé armády preložený do operetného Státního divadla v Karlíne (1950–52, jeho 

pôsobenie sprevádzali ďalšie útoky a osočovanie), profesor činohernej réžie na pražskom 

konzervatóriu, v 1945 sa významne podieľal na založení Akademie múzických umění 

v Prahe (jej spoluzakladateľ), od 1946 profesor, 1946–48 prvý dekan DAMU a 1948–49 

rektor AMU, v 1952 vyhodený z politických dôvodov, autor viacerých publikácií o divadle 

(Člověk, který se stal hercem, 1929, Živé divadlo, 1936, Deník Jarmily Horákové, 1940, 

Smích a divadelní maska, 1942, Jevištní řeč a verš tragédie, 1944, Železná doba divadla, 

1945), v 2004 vyšla kniha Divadlo je vesmír (výber z jeho divadelných textov z rokov 

1923–52), perzekúcie zo strany komunistického režimu, obavy, ako aj dezilúzia prameniaca 

z neslobodného postavenia umelca ho doviedli k samovražde – 60. výročie 

– 229 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

28. 10. 1922 talianski fašisti (z tal. fascio = zväzok, zväz) vedení Benitom Mussolinim začali pochod 

na Rím, „čierne košele“ obsadili mesto takmer bez boja, deň nato (29. 10. 1922) ho kráľ 

Viktor Emanuel III. vyzval, aby zostavil vládu, vymenoval duceho (vodcu) za ministerského 

predsedu, 31. 10. 1922 sa Mussolini ujal funkcie ako najmladší premiér v talianskej 

histórii, bol to začiatok fašistickej diktatúry v krajine (do 1943, resp. v severnom Taliansku 

do 1945) – 90. výročie 

28. 10. 1932 *Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc., Mojtín, slovenský historik, diplomat, univerzitný 

profesor, absolvoval štúdium slovenčiny a histórie na FF UK v Bratislave (1951–56) 

a na Karlovej univerzite v Prahe (1955), 1956–98 prednášal slovenské dejiny na FF UK 

v Bratislave (1993–94 vedúci Katedry slovenských dejín) a od 1998 aj na UCM v Trnave, 

v 1992 poslanec FZ ČSFR, 1992–93 minister školstva, 1993–98 veľvyslanec v Chorvátsku 

a 1997–98 v Bosne a Hercegovine, 1998 – 2002 generálny riaditeľ Slovenského národného 

múzea v Bratislave, erudovaný a renomovaný historik medievalista, autor odborných 

a populárno-náučných prác (Veľkomoravská ríša v obrazoch, 1966, Slovensko po páde 

Veľkej Moravy, 1974, Pater patriae, 1981, Veľká Morava. Spoločnosť, kultúra, tradícia, 

1985, Slovensko v dobách stredovekých, 1985, Postavy veľkomoravskej histórie, 1986, 

Slovensko v obrazoch, 1990 (s B. Kostickým), Slovensko na prahu novoveku, 1993, Cesta 

dejinami. Stredoveké Slovensko, 2002, Slovensko okolo roku 1000 (2002), Cesta dejinami 

II. Novoveké Slovensko, 2004, Proglas. Konštantín Filozof, 2004, Slovenské dejiny I. Od 

príchodu Slovanov do roku 1526 (2008), Bratislava a starí Slováci. O počiatkoch mesta 

a národa, 2009, Svätopluk, 2010), spoluautor viacerých základných historických vedeckých 

i popularizačných monografi í, učebníc, autor množstva štúdií a príspevkov v našich 

i zahraničných periodikách, hesiel v domácich aj zahraničných encyklopédiách, zakladateľ 

a prvý predseda Cyrilo-metodskej spoločnosti na Slovensku, nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy 

(1998) a Radu Ľ. Štúra I. triedy (2005) – 80. výročie 

28. 10. 1937 *Anna Kajabová-Peňašková, Prievidza, slovenská operná speváčka sopranistka, 

absolvovala štúdium na Konzervatóriu v Bratislave (1960), 1960–63 študovala na VŠMU 

v Bratislave (u J. Blaha), absolvovala spevácke kurzy v zahraničí (v 1962 v Siene, v 1970 

v Benátkach a Ríme), 1960–93 sólistka Opery SND (Parasia v Soročinskom jarmoku, 1961, 

Dona Elvíra v Donovi Giovannim, 1961, 1984, Karolína v Dvoch vdovách, 1964, Leonóra 

v Sile osudu, 1965, Agáta v Čarostrelcovi, 1963, Euridika v Orfeovi a Euridike, 1965, Tatiana 

v Eugenovi Oneginovi, 1963, 1972, 1978, Liu v Turandot, 1965, Mimi v Bohéme, 1962, 

Marienka v Predanej neveste, 1968, 1983, Čo-čo-san v Madame Butterfl y, 1971, Leonóra 

v Trubadúrovi, 1974, Grófka vo Figarovej svadbe, 1980, Alžbeta z Valois v Donovi Carlosovi; 

jej životnou úlohou však zostáva Orffova Múdra žena, 1961), účinkovala aj koncertne doma 

i v zahraničí, realizovala nahrávky v rozhlase a na zvukové nosiče, v operách uvedených 

v ČST stvárnila Eurydiku v Orfeovi a Eurydike a Tatianu v Eugenovi Oneginovi, v 1965 

získala striebornú medailu na medzinárodnej speváckej súťaži v Riu de Janeiro – 75. výročie 

29. 10. 1787 v Nosticovom divadle v Prahe (dnes Stavovské divadlo) mala premiéru opera Don Giovanni 

Wolfganga Amadea Mozarta (označovaná za „operu opier“, dokončil na Betramke 

u manželov Duškovcov) na libreto Lorenza da Ponteho, ktorú dirigoval sám Mozart, 

diváci aj kritika prijali dielo s nadšením, počas svojho pobytu v Prahe v januári 1787 

Mozart dostal objednávku na operu od pražského impresária Pasquala Bondiniho (ten 

v decembri 1786 uviedol v Nosticovom divadle s veľkým úspechom jeho Figarovu svadbu), 

na Donovi Giovannim pracoval v nasledujúcich mesiacoch a dokončil ho po príchode 

do Prahy 4. 10. 1787, pre jeho naštudovanie vo Viedni (z rozhodnutia cisára Jozef II.) 

Mozart niektoré árie upravil, iné vynechal a dokomponoval nové a opera mala premiéru 

7. 5. 1789, koncom 80. rokov bol uvedený aj v Bratislave (v nemčine ho uviedla operná 

spoločnosť J. N. Erdődyho) – 225. výročie 

29. 10. 1952 zákonom 52/1952 Sb. zriadili Československú akadémiu vied (ČSAV), vrcholnú čs. vedeckú 

inštitúciu (až do 1992), od 1. 7. 1960 bola jej súčasťou Slovenská akadémia vied (SAV) na 

základe dokumentu vypracovaného Prezídiom ČSAV a Predsedníctvom SAV – 60. výročie 

– 230 – 

29. 10. 1982 †Ing. arch. Anton Cimmermann, Bratislava (*28. 8. 1930 Antol), slovenský architekt, 

1950–55 študoval architektúru na SVŠT v Bratislave (u prof. E. Belluša), 1960–63 

pokračoval na oddelení architektúry VŠVU v Bratislave (u prof. V. Vilhana), 1956–60 

pracovník Stavoprojektu v Žiline, 1963–67 prednášal na VŠVU, od 1967 riaditeľ Ústavu pre 

vývoj a projektovanie školských a kultúrnych stavieb a 1972–82 viedol ateliér v Inžinierskoprojektovej 

organizácii školských stavieb v Bratislave, projektant športových (krytá 

plaváreň v Žiline, 1959–63), školských (Elektrotechnická fakulta SVŠT – s V. Friedlovou 

a M. Kančevom, projekt VŠE v Bratislave-Petržalke), spoločenských (sídlisko v Nižnej 

nad Oravou, 1959–64, zotavovňa ROH v Jasnej, 1958–64 – s E. Hejtmánkom, spoločenský 

dom v Martine, 1960–64 – s G. Cimmermannovou) a kultúrnych stavieb (nová budova MS 

v Martine na Hostihore, 1962 – s D. Kuzmom, realizácia 1962–75), k jeho význam dielam 

patrí aj Pamätník obetiam fašizmu v Kováčovej (1968–69, s J. Jankovičom) – 30. výročie 

30. 10. 1932 *Etela Balgová-Harantová, Rajec, slovenská herečka, režisérka dabingu, absolvovala 

štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1958), pôsobila ako herečka v DJZ v Prešove 

(1958–59) a DJGT vo Zvolene (1959–61), 1961–67 konferencierka VUS-u v Bratislave, 

dlhoročná kmeňová režisérka fi lmového dabingu v ČST, resp. STV v Bratislave (1973 – 1998, 

v 1998 odišla do dôchodku, ale až do 2003 ďalej pracovala v STV), režírovala dabing 

početných zahraničných fi lmov a seriálov (životopisné fi lmy: Balzac, Paganini; Romulus 

a Remus, Túžba Veroniky Vossovej, Amok – získala Novinársku cenu, Lúčna harfa – Zlatá 

slučka v 2001, Fatima; seriály: životopisný seriál M. L. King, životopisný seriál Verdi – na 

Televíznej žatve najlepší program roka, získala ocenenie od Ministerstva kultúry, Vtáky 

v tŕní, Sedliaci – podľa Reymonta, Maharadžova dcéra, Hrôzy vojny, Medzinárodné intrigy, 

Baywatch, Knight Rider, Ďalší prosím – neodvysielaný maďarský seriál, Central Park West, 

Rodina Adamsovcov, Princezná Fantaghiro, Zlomené srdcia, Helenine oči, Ježiš Nazaretský, 

Dieťa menom Ježiš, Elly McBealová – dostal Zlatú slučku v 2001, Jalna, Ctihodná 

žena, Zákon púšte, Žena, Doktorka Quinnová; detské seriály: Miazgovci, Papyrusové 

dobrodružstvá – Zlatá slučka), 2003–09 režírovala dabing pre TV Markíza, v 2009 pre STV 

(Špiónky – 100-dielny, Madame Pomopadour), dostala Cenu LF za kreslený fi lm Marco 

Polo a Cenu LF za celoživotnú prácu) – 80. výročie 

30. 10. 1932 *Louis Malle, Thumeries (†23. 11. 1995 Beverly Hills, Kalifornia), francúzsky fi lmový 

režisér, scenárista, kameraman a producent, generačne sa radí k predstaviteľom francúzskej 

novej vlny, no jeho tvorba sa vzpiera jednoznačnému začleneniu, niektorí kritici ho do novej 

vlny včleňujú so samozrejmosťou, iní ho pokladajú za jej predchodcu, ďalší za súputníka, 

v 1940 spolu s bratmi navštevoval katolícku internátnu školu neďaleko Paríža, kde sa počas 

vojny ukrývali židovskí chlapci (k tragickým udalostiam z tohto obdobia sa vrátil vo fi lme 

Dovidenia, chlapci!), po vojne v Paríži najprv študoval politické vedy na Sorbonne, v 1950 

prešiel na fi lmovú školu Institut des Hautes Etudes cinématographiques, ako kameraman 

spolupracoval s oceánografom Jacquesom Cousteauom (dokument Le monde du silence, 

1956, Cousteau ho vyhlásil za najlepšieho kameramana, s ktorým kedy pracoval) a ako 

asistent režiséra Roberta Bressona, počas svojej režisérskej kariéry nakrúcal vážne drámy 

aj komédie, tiež dokumenty (Kalkata), prvou vlastnou réžiou bol fi lm Výťah na popravisko 

(1957, získal prestížnu Cenu Louisa Delluca), v 1958 nakrútil snímku Milenci (zvláštna cena 

poroty na MFF v Benátkach), v oboch hrala titulné úlohy Jeanne Moreau, v 1960 nakrútil 

fi lm Zazie v metre (podľa R. Queneaua), fi lm Súkromný život (1961, s Brigitte Bardot 

a Marcellom Mastroiannim) vznikol vo franc.-talian. koprodukcii, dráma Bludička (Le feu 

follet, 1963) bola nominovaná na Zlatého leva na MFF v Benátkach (napokon získala zvláštnu 

cenu poroty a cenu talianskych fi lmových kritikov), v 1965 nakrútil westernovú komédiu 

Viva María! (1965, s Brigitte Bardot a Jeanne Moreau) a v 1971 fi lm Šelest na srdci o vzťahu 

voľnomyšlienkarskej matky a dospievajúceho syna (nominovaná na Oscara a na Zlatú 

palmu na MFF v Cannes), vojnová dráma Lucien Lacombe (1974, nominovaná na Oscara) 

sa venovala problému kolaborácie s Nemcami počas nacistickej okupácie Francúzska, 

v 1977 sa presťahoval do USA, jeho hollywoodska tvorba vybočovala zo štandardnej 

americkej produkcie (Pretty Baby, 1978, s Brooke Shieldsovou; Atlantic City, 1980, 

s Burtom Lancasterom a Susan Sarandonovou /obaja nominovaní na Oscara pre najlepšieho 

– 231 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

herca v hlavnej úlohe/ – Zlatý lev na MFF v Benátkach), príležitostne nakrúcal aj vo 

Francúzsku (autobiografi cky ladený fi lm Dovidenia, chlapci, 1987, v americko-francúzskej 

koprodukcii – Zlatý lev na MFF v Benátkach), v anglicko-francúzskej koprodukcii nakrútil 

fi lm Posadnutosť (Damage, 1992, s Jeremy Ironsom a Juliette Binoche) o neovládateľnej 

vášnivej láske dobre situovaného starnúceho muža k budúcej neveste, posledným fi lmom bol 

Vanya on 42nd Street (1994, podľa Čechova), v Spojených štátoch propagoval francúzsku 

kinematografi u, prezident poroty na MFF v Cannes v 1993 – 80. výročie 

30. 10. 1937 *Claude Lelouch, Paríž, francúzsky fi lmový režisér, scenárista, producent a herec, nakrúcal 

autorské fi lmy, nedokončil VŠ štúdiá, pracoval ako novinár, v 1960 založil vlastnú produkčnú 

spoločnosť Les Films 13 a začal nakrúcať celovečerné fi lmy, režijný debut Le propre de 

l’homme (1961) neprijali diváci ani kritika, v 1964 získal prvý výraznejší úspech fi lm Une 

fi lle et des fusils (niekoľko ocenení na festivaloch), v 1966 získal svetovú slávu „nesmrteľnou 

romancou“ Muž a žena (Un homme et une femme, autorský fi lm – zároveň scenárista, režisér 

i kameraman), nakrútenou s minimálnymi nákladmi za 3 týždne, jednoduchý príbeh je 

založený na dialógovej improvizácii hlavných predstaviteľov vo vynikajúcej kreácii Jeana- 

Louisa Trintignanta a Anouk Aimée, v 1967 získal 2 Oscarov za najlepší zahraničný fi lm 

a za najlepší scenár a 2 ďalšie nominácie na Oscara za najlepšiu réžiu a najlepšiu herečku 

v hlavnej úlohe, Zlatú palmu na MFF v Cannes a mnoho ďalších cien na fi lm. festivaloch po 

celom svete, potom napísal a nakrútil vyše 30 úspešných i menej úspešných až neúspešných 

fi lmov, medzi najpozoruhodnejšie patria Žiť a užiť (Vivre pour vivre, 1967, s Y. Montandom 

a A. Girardotovou, Zlatý glóbus, Veľká cena Cinéma Français), Ďaleko od Vietnamu 

(1967), Grenoble. 13 jours en France (1968, nakrútený na OH v Grenobli, uvedený na MFF 

v Cannes), Život, láska, smrť (La Vie, l’Amour, la Mort, 1968), Muž, ktorý sa mi páči (1969, 

s J.-P. Belmondom a A.Girardotovou), Dobrodružstvo je dobrodružstvo (L’aventure c’est 

l’aventure, 1972, MFF Cannes), Mačka a myš (1975, Veľká cena Francúzskej akadémie), 

Iný muž, iná šanca (1977), Útek do bezpečia (1979, s C. Deneuve, vo francúzsko-kanadskej 

koprodukcii, uvedený na MFF v Cannes), Jedni a tí druhí (1981), Nech žije život (Viva la 

vie!, 1984, uvedený na MFF v Benátkach), Muž a žena po dvadsiatich rokoch (Un homme et 

une femme: vingt ans déjà, 1986), Cesta rozmaznaného dieťaťa (1988), Il y a des jours… et 

des lunes (1990, uvedený na MFF v Benátkach), Tout ça... pour ça (1993, F. Luchini získal 

Cézara, fi lm ocenený na MFF v Montreale), Bedári 20. storočia (Les Misérables, 1995, 

s J.-P. Belmondom a A. Girardotovou, ktorá získala Cézara, fi lm ocenený Zlatým glóbusom), 

Hommes, femmes, mode d’emploi (1996, ocenený na MFF v Benátkach), A teraz… Dámy 

a páni (2002, uvedený na MFF v Cannes), Odvaha milovať (Le Courage d’aimer, 2005), 

v 1983 zrekonštruoval staré divadlo Théâtre du Tertre na Montmartri, kde predtým bývala 

tanečná sála Bal Populaire des Deux Moulins – použil ju na nakrúcanie svojho fi lmu Edith 

a Marcel, potom využíval divadlo s názvom Ciné 13 na premietanie svojich fi lmov a na rôzne 

akcie, 1988 – 2002 Ciné 13 riadila jeho manželka Martine ako malé divadlo, od 2003 ho 

vedie Salomé Lelouch (jeho dcéra, herečka, vytvorila z neho známe kultúrne na Montmartri), 

v 2006 bol v Prahe hosťom na Febiofeste, kde uviedol svoj fi lm Odvaha milovať a prevzal 

cenu Kristián za prínos kinematografi i – 75. výročie 

31. 10. 1512 Michelangelo Buonarroti dokončil fresky na klenbe Sixtínskej kaplnky v Apoštolskom 

paláci vo Vatikáne (odhalenie stropu), na výzdobe stropu pracoval na žiadosť pápeža 

Júliusa II. od 1508, na centrálnom paneli sú zobrazené výjavy z knihy Genezis – 3 časti 

každá po tri fresky: Stvorenie sveta (Oddelenie svetla a temnoty, Oddelenie zeme a vody, 

Stvorenie Slnka a Mesiaca), Stvorenie a pád človeka (Stvorenie Adama, Stvorenie Evy, 

Pád človeka a vyhnanie z raja) a Noemov príbeh (Noemova obeta, Potopa, Noemova 

opitosť), medzi lunetami je 5 Sibýl (Líbyjská Sibyla, Delfská Sibyla, Kumská Sibyla, 

Perzská Sibyla, Erythrejská Sibyla) a 7 prorokov (Jeremiáš, Zachariáš, Izaiáš, Daniel, 

Jonáš, Ezechiel, Joel), v rohoch sú umiestnené predobrazy spasenia ľudstva (Dávid 

a Goliáš, Judita a Holofernes, Potrestanie Hámana, Bronzový had na púšti) a nad oknami 

v lunetách obrazy predkov Krista, práce museli byť dokončené do 31. 10. 1512, pretože 

1. 11. v kaplnke pápež slúžil omšu, výzdoba stropu sa zjednodušene označuje Stvorenie 

sveta, Posledný súd na oltárnej stene namaľoval o 25 rokov neskôr – 500. výročie 

– 232 – 

31. 10. 1922 *Norodom Sihanuk, plným menom Preah Bat Samdech Preah Norodom Sihanuk, 

Phnom Penh, kambodžský politik, štátnik (premiér, hlava štátu), kráľ (1941–55 

a 1993 – 2004), v 1941 sa stal kráľom (s podporou Francúzska), 9. 11. 1953 krajina získala 

nezávislosť od Francúzska (dovtedy bolo kráľovstvo francúzskym protektorátom), v 1955 

abdikoval v prospech svojho otca Norodoma Suramarita, v januári 1955 založil politické 

hnutie Sangkum Reastr Niyum (Socialistické ľudové spoločenstvo), 1955–60 premiér, 

v 1956 spoluzakladateľ Hnutia nezúčastnených krajín (spolu s juhoslovanským prezidentom 

Josipom Brozom Titom, egyptským prezidentom Gamálom Abdalom Násirom, indonézskym 

prezidentom Sukarnom a indickým premiérom Džaváharlálom Néhrúom podpísal Chartu 

Hnutia nezúčastnených krajín), po otcovej smrti 1960–70 hlava štátu, usiloval sa o neutrálnu 

politiku medzi radikálnou pravicou a ľavicou v domácej i zahraničnej politike, v 1970 

zbavený moci pučom generála Lon Nola, do 1975 žil v exile v Pekingu, kde sformoval 

exilovú vládu národnej jednoty, po nástupe Červených Khmerov sa v 1975 sa vrátil do 

Kambodže, 1975–76 hlava štátu, počas diktatúry Pol Pota 1976–79 v domácom väzení, 

po vietnamskej invázii a nástupe provietnamskej vlády odišiel znova do emigrácie v Číne 

(do 1991), 1991–93 predseda Najvyššej národnej rady, 14. 11. 1991 sa vrátil do Phnom 

Penhu, v 1993 sa Kambodža stala konštitučnou monarchiou, 1993 – 2004 kráľ (7. 10. 2004 

abdikoval), jeho nástupcom sa stal jeho syn Norodom Sihamoni – 90. výročie 

31. 10. 1992 pápež Ján Pavol II. predniesol vo Vatikáne formálne ospravedlnenie, ktorým katolícka 

cirkev plne rehabilitovala Galilea Galieiho – 20. výročie 

október 1987 vyšla publikácia Bratislava/nahlas (rozsahom neveľká, 64-stranová, bola prílohou zápisnice 

členskej schôdze bratislavských ochranárov /Slovenský zväz ochrancov prírody 

a krajiny/), prvé vydanie v náklade 1 000 ks vyšlo začiatkom októbra, asi o 3 týždne 

neskôr druhé v náklade 2 000 ks (náklad dal režim zhabať), podľa neofi ciálnych 

údajov sa v októbri – novembri nelegálne urobilo cca 60 000 kópií, štúdia (84 ľudí: 

zostavovateľ – Ján Budaj, vydavatelia – Mikuláš Huba a Juraj Flamík, 6-členná 

redakcia – Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter 

Tatár, 23 autorov – Ján Budaj, Mária Filková, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, 

Ivan Gojdič, Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Gabriela Kaliská, Vladimír Kohút, Judita 

Kokolevská, Juraj Kubáček, Ivan Kusý, Peter Kresánek, Igor Levský, Zora Okáliová- 

Paulíniová, Juraj Podoba, Kamil Procházka, Pavel Šremer, Ivan Štúr, Peter Tatár, Jana 

Višváderová, Hana Volková /Zemanová/, 42 recenzentov a 19 ďalších spolupracovníkov) 

diagnostikovala a mapovala kritickú situáciu v životnom prostredí hlavného mesta – od 

kvality ovzdušia, vody cez kultúrno-historické pamiatky až po zhoršovanie zdravotného 

stavu Bratislavčanov v dôsledku zlého stavu „komplexu životného prostredia“, 

priniesla konkrétne návrhy a riešenia v rôznych segmentoch životného prostredia 

v meste, bezprostredne o nej informovala rozhlasová stanica Hlas Ameriky, publikácia 

vyvolala značný záujem a solidaritu verejnosti a podráždené reakcie a represie režimu, 

nasledovala kompromitačná kampaň, ktorú odštartoval článok fi ktívnej Dany Piskorovej 

(t. j. šéfredaktora A. Baka) v Pravde, tlačovom orgáne ÚV KSS, autorov predvolávali 

a vyšetrovali na ŠtB i generálnej prokuratúre, Bratislava/nahlas bola najznámejšou 

aktivitou environmentálneho občianskeho hnutia, predstavujúceho významný „ostrov 

pozitívnej deviácie“, počas normalizácie (ochranári vyvíjali aj množstvo iných aktivít: 

dunajské iniciatívy, opravy ľudových stavieb /dreveníc/ na Slovensku, kláštora v Mariánke, 

záchrana bratislavských historických cintorínov a i.) – 25. výročie 

október 1987 nevôľu komunistického režimu vyvolalo Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska, 

ktorého signatári (Dominik Tatarka, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Martin 

M. Šimečka, Jozef Jablonický, Vladimír Jukl, František Mikloško, Helena Gondová, Ján 

Ch. Korec, Vincent Hložník, Ján Langoš, Daniel Fischer, Jozef Hlinický, Marek Huba, 

Eva Trizuljaková, Ladislav Čarný, Roman Berger, Milan Bočkay, Vladimír Haviar, Miro 

Bázlik, Milan Rúfus, Eugen Suchoň, Katarína Lazarová, Alojz Gabaj) pripomenuli 

tragédiu slovenských Židov počas vojnovej SR a vyslovili hlbokú ľútosť a odprosenie 

(„My, príslušníci mladších generácií, vrátane generácie šesťdesiatročných, ktorí boli 

– 233 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v čase vojny príliš mladí a nezúčastňovali sa verejného života, nemali sme osobne podiel 

na zločinoch, ktoré sa v tých časoch stali s našimi židovskými spoluobčanmi. Udalosti, 

o ktorých hovoríme, napriek tomu prežívame ako ťarchu a neľudskosť, ktoré nielen 

odsudzujeme, ale nad ktorými chceme vyjadriť i hlbokú ľútosť a za ktoré chceme 

odprosiť všetkých živých príbuzných týchto obetí neľudskosti i všetkých príslušníkov ich 

národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu. 

... Nechceme totiž nijako v tomto našom vyhlásení oslabiť to jediné, čo považujeme za 

potrebné vysloviť: hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi 

židovskými spoluobčanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne 

vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch. Za mŕtvymi môžeme 

už len smútiť, veriaci spomedzi nás sa za nich môžu s hlbokou ľútosťou modliť. Ich 

živých príbuzných a ostatných príslušníkov ich národa po celom svete by sme však chceli 

odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene 

náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám 

spoločné s národom Izraela.“ – http://www.upn.gov.sk/data/publikacie/pamat-naroda/ 

pamat-naroda-02-2006.pdf, 11. 4. 2011), vyhlásenie sa rozširovalo iba ilegálne, bolo 

publikované len v zahraničí, kde dokument prijali veľmi pozitívne – 25. výročie 

október 1992 bolo uvedené do prevádzky vodné dielo Gabčíkovo, medzištátnu zmluvu o spoločnej 

výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros Maďarsko a Československo 

podpísali 16. 9. 1977, v máji 1992 maďarská vláda jednostranne vypovedala medzištátnu 

zmluvu, po oznámení maďarskej strany o defi nitívnom zastavení prác vykonávaných 

na sústave vodných diel československá strana prijala a realizovala náhradné riešenie 

(Variant C), ktoré malo čo najlepšie využiť investície vložené do výstavby (v tom čase 

bolo dielo vybudované na 90 %), 24. 10. 1992 sa začalo prehradzovať koryto Dunaja pri 

obciach Hamuliakovo a Čunovo, o 2 dni nato (26. 10. 1992) vodná elektráreň v Gabčíkove 

vyrobila prvú elektrickú energiu, Medzinárodný súdny dvor v Haagu, kam sa obe strany 

obrátili v spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, vo väčšine sporných bodov 

(s výnimkou jedného) dal v 1997 za pravdu slovenskej strane – 20. výročie 

– 234 – 

NOVEMBER 

1. 11. 1922 Veľké národné zhromaždenie zrušilo osmanský sultanát v Turecku (čím ofi ciálne zanikla 

Osmanská ríša), bol to úspech Mustafu Kemala a jeho prívržencov, Kemalov návrh na 

zrušenie sultanátu vyvolal nevôľu medzi cirkevnými predstaviteľmi i feudálmi, spätými 

so sultánom, a o presadenie vo Veľkom národnom zhromaždení musel bojovať, éra 

osmanských sultánov sa skončila vyhostením posledného sultána Mehmeda VI. z krajiny 

(17. 11. 1922 odišiel do exilu na Maltu), 29. 10. 1923 bola ofi ciálne vyhlásená Turecká 

republika, ktorej prezidentom sa stal Mustafa Kemal Atatürk – 90. výročie 

1. 11. 1932 *PhDr. Šimon Jančo, Veľké Kozmálovce (†7. 7. 2010 Bratislava), slovenský historik 

a muzeológ, absolvoval štúdium histórie a slovenčiny na PdF UK, dlhoročný riaditeľ 

Mestského múzea v Bratislave (1963–97), ktoré po 1961 plnilo tiež úlohy pamiatkovej 

starostlivosti, pod jeho vedením sa realizovalo mnoho adaptácií nehnuteľných pamiatok 

(rekonštrukcia Bratislavského hradu, generálna oprava Starej radnice, oprava a dobudovanie 

pamätníka na Slavíne, mnoho celkových opráv budov a fasád v historickom jadre, 

pamiatková obnova hradu Devín), aktívne rozširoval expozície múzea (v 1966 zriadenie 

novej etnografi ckej expozície Vajnorský dom a rekonštrukcia Múzea vinohradníctva, v 1967 

zriadenie literárnej expozície – Múzea Janka Jesenského, v 1970 reinštalácia Expozície dejín 

mesta a feudálnej justície v Starej radnici, v 1972 úprava Hudobnej expozície, otvorenie 

2 nových expozícií – Umeleckých remesiel v 1973 a Historických hodín v 1974, v 1975 

renovácia Michalskej veže – otvorená Expozícia zbraní a mestského opevnenia, v 1975 

otvorenie rozšírenej Farmaceutickej expozície, v 1985 prezentácia 2 archeologických 

lokalít – expozície antickej Gerulaty v Rusovciach a areál NKP hradu Devín), zaslúžil sa 

o vydávanie ročenky Bratislava (od 1965, prvá periodická publikácia múzea), scenárista 

a komisár výstav (Človek a jeho svet – Praha – Bratislava, Montreal, 1974, Bratislava 

hlavné mesto Slovenska – Kyjev, 1978, 1983, Moskva, 1979, Perugia, 1982, Turku, 

1986) – 80. výročie 

1. 11. 1942 *Marta Kubišová, České Budějovice, česká speváčka, 1962–63 vystupovala v Stop 

divadle v Pardubiciach, 1963–64 angažmán v plzenskom divadle Alfa, od septembra 1964 

v pražskom divadle Rokoko (prvý hit Loudá se půlměsíc; v decembri 1965 sa tam zišla 

s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom – predstavenie Čekání na slávu), držiteľka 

striebornej Bratislavskej lýry (1965, duet Oh, baby baby s Helenou Vondráčkovou), bronzovej 

Bratislavskej lýry (1967, duet Nech tu lásku spát s Waldemarom Matuškom) a zlatej 

Bratislavskú lýru (1968, pieseň Cesta), v 1968 vystupovala v Cannes na súťaži MIDEM 

a v parížskej Olympii, v auguste 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej 

zmluvy sa jej pieseň Modlitba pro Martu stala celonárodným protestsongom, 1. 11. 1968 

vzniklo trio Golden Kids (s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom, rozpadlo sa 

3. 2. 1970), 3-krát získala Zlatého slávika (za roky 1966, 1968, 1969), v 1969 získala bronz 

na hudobnom festivale v Splite (pieseň Atlantis), účinkovala aj vo fi lme (Mučedníci lásky, 

1965, Stalo se na podzim, 1993) a televízii (Píseň pro Rudolfa III.), počas normalizácie 

perzekvovaná, február 1969 – 1989 zakázaná umelecká činnosť (vystupovanie, nahrávanie), 

sledovaná ŠTB, v 1977 signatárka a potom hovorkyňa Charty 77, 1981–89 pracovala ako 

referentka zásobovania vo Výstavbe sídlisk, 10. 12. 1988 prvýkrát verejne vystúpila (od 1970) 

na „povolenej“ demonštrácii v Prahe k 40. výročiu Deklarácie ľudských práv, v zamatovej 

revolúcii na demonštrácii 21. 11. 1989 na Václavskom námestí v Prahe spievala Modlitbu 

pro Martu a čs. hymnu, v decembri 1989 sa vrátila k umeleckej činnosti, 2. 7. 1990 mala 

po dlhoročnej nútenej prestávke prvý samostatný koncert Marta v Lucerne (s dodatočným 

odovzdaním Zlatého slávika za rok 1970), 3. 11. 1994 absolvovala v pražskej Lucerne 

spoločné vystúpenie Golden Kids Comeback, jej domovskou scénou je pražské divadlo 

Ungelt, vydala albumy Songy a balady (1969, 1990), Lampa (1990), Hříšná a spravedlivá 

(1990), Adventní písně a koledy (1990), Někdy si zpívám (1991), Songy a nálady (1993), 

Řeka vůní (1995), Bůh ví (1996), Tajga blues (2000), Příběh (2004), Jáj sem já (2004), Vítej, 

lásko (2005), In My World (2005) a i., v 1997 vyšla jej biografi a Chytat slunce (od Adama 

– 235 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Georgieva), v 2005 ďalšia biografi a Asi to tak sám Bůh chtěl (od Luboša Nečasa), v 1995 

dostala Medailu za zásluhy od prezidenta V. Havla, v 2002 dostala Svatováclavskú cenu, jej 

prvým manželom bol režisér Jan Němec (v 1972 emigroval do USA), druhým režisér Jan 

Moravec – 70. výročie 

1. 11. 1952 na atole Eniwetok (Marshallove ostrovy v Pacifi ku) USA uskutočnili prvý skúšobný výbuch 

termonukleárnej (vodíkovej) bomby („Mike“), ktorú vyvinul americký fyzik maďarského 

pôvodu Edward Teller, 10,4-megatonová bomba zničila ostrov, bola niekoľkostokrát 

silnejšia ako atómová bomba zhodená na Hirošimu – 60. výročie 

1. 11. 1972 †Ezra Pound, vl. menom Ezra Weston Loomis Pound, Benátky (*30. 10. 1885, Hailey 

Idaho), americký básnik, literárny kritik a prekladateľ, presadzoval modernistickú estetiku 

v poézii, vedúci reprezentant americkej básnickej avantgardy – predstaviteľ imagizmu 

(básnické hnutie čerpajúce z klasickej čínskej a japonskej poézie, zdôrazňuje zrozumiteľnosť, 

presnosť a ekonómiu jazyka), 1901–03 študoval na University of Pennsylvania vo 

Philadelphii, v 1905 bakalár fi lozofi e na Hamilton College v Clintone, v 1906 magisterský 

titul na University of Pennsylvania, 1907–08 profesor románskych jazykov na Wabash 

Presbyterian College v Crawfordsville (Indiana), v 1908 odišiel do Európy (Španielsko, 

Taliansko – v Benátkach v júni 1908 na vlastné náklady vydal prvú zbierku básní A lume 

spento, Londýn – zbierky Personae, 1909, Exultations, 1909, The Spirit of Romance, 

1910, Ripostes, 1912, Lustra, 1916, Homage to Sextus Propertius, Quia Pauper Amavi, 

1919, Hugh Selwyn Mauberley, 1920, napísal prvý Imagist manifesto a v 1914 vydal prvú 

antológiu imagizmu Des Imagistes, od 1917 londýnsky redaktor amerického literárneho 

časopisu The Little Review v New Yorku, 1921–24 Paríž – korešpondent newyorského 

literárneho časopisu The Dial), 1924–45 žil v Taliansku (Rapallo), sympatizoval 

a podporoval fašizmus B. Mussoliniho (1945–46 väznený vo väzenskom tábore pri Pise 

pre obvinenie z kolaboranstva, profašistického vojnového vysielania do Ameriky na Radio 

Roma – prekladal Confucia do angličtiny a napísal Spevy z Pisy – Pisan Cantos, 1948), 

1946–58 žil v St. Elizabeths Hospital pre duševne chorých väzňov vo Washingtone, autor 

encyklopedickej epickej básne Spevy (The Cantos, 1915–60; vyše 800 strán), v 1948 dostal 

Bollingenovu cenu od Library of Congress (za Pisan Cantos), preložil starú čínsku poéziu 

(The Classic Anthology, 1954), v 1958 sa vrátil do Talianska, kde žil až do smrti – 40. výročie 

1. 11. 1982 †King Vidor, Paso Robles, Kalifornia (*8. 2. 1894 Galveston, Texas), americký fi lmový 

režisér, scenárista a producent, klasik americkej kinematografi e, 1908–09 navštevoval 

Peacock Military Academy v San Antoniu (zo školy po roku odišiel), začínal ako nezávislý 

kameraman, v 1913 režijne debutoval amatérskym fi lmom Hurikán v Galvestone (v 1900 sám 

prežil ničivý hurikán v rodnom meste, ktorý spôsobil veľké straty na životoch i materiálne 

škody) v 1915 odišiel do Hollywoodu, počas svojej dlhej fi lmovej kariéry nakrúcal nemé 

fi lmy (Zákruta na ceste, 1919 – jeho prvý hraný fi lm, Prehliadka smrti, 1925, Ecce homo, 

1928 – jeho najvýznamnejší fi lm z nemej éry) i zvukové fi lmy (Aleluja, 1929 – jeho prvý 

zvukový fi lm, Chlieb náš každodenný, 1934, Texaskí jazdci, 1936, Citadela, 1938 – adaptácia 

Croninovho románu, Cesta na severozápad, 1940, Americká romanca, 1944, Súboj na slnku, 

1946, Vojna a mier, 1956 – prepis Tolstého románu v americko-talianskej koprodukcii, 

s Henrym Fondom a Audrey Hepburnovou, v 1957 nominácia na Oscara za réžiu, dostal 

Zlatý glóbus za réžiu), experimentoval s vizuálnymi efektmi a pohybom kamery v hranom 

fi lme, v 60. rokoch viedol postgraduálne fi lmové kurzy na University of California v Los 

Angeles a 1966–77 mimoriadny profesor na University of Southern California v Los Angeles, 

5 ráz nominovaný na Oscara za réžiu (The Crowd, 1929, Aleluja, 1930, The Champ, 1932, 

Svadobná noc, 1935, Citadela, 1939, Vojna a mier, 1957), no ani raz Oscara za réžiu nezískal, 

v 1979 dostal čestného Oscara za prínos ako fi lmový tvorca a inovátor, v 1957 dostal Cenu za 

celoživotný prínos od Directors Guild of America, v 1982 dostal Zlatého leva za celoživotnú 

fi lmovú kariéru na MFF v Benátkach, v 1962 predseda poroty na MFF v Berlíne, dostal sa 

do Guinnessovej knihy svetových rekordov (najdlhšia kariéra fi lmového režiséra – 67 rokov, 

začínajúc fi lmom Hurricane in Galveston, 1913, končiac krátkym dokumentom o maliarstve 

The Metaphor, 1980) – 30. výročie 

– 236 – 

2. 11. 1942 *Eva Kostolányiová, Trnava (†3. 10. 1975 Bratislava), slovenská speváčka populárnych 

piesní, 1956–60 tancovala v SĽUK-u, 1961–67 speváčka a tanečnica vo VUS-e, v 1967 

sólistka bratislavskej Tatra revue, od 1968 speváčka v slobodnom povolaní, začínala 

v skupine Ľuba Beláka, od 1970 spievala v orchestri Braňa Hronca, v 1972 si založila 

vlastnú skupinu Hej, patrila medzi najpopulárnejšie slovenské speváčky, speváčka 

s kultivovaným prejavom a repertoárom s dominanciou lyrických a melodických piesní 

(Bábika, Poď so mnou, Až bude pokosená tráva, Keď si sám, Farebný sen, Iba básnik, Slepá 

láska, Neplač viac, Jesenný úsmev, Luna sype zo zástery, Ruka s kvetom, Povesť o skale, 

Kade chodieva láska), spievala aj duetá s hercom Michalom Dočolomanským (Hala-hala, 

Haló tam, Smoliar), spolupracovala s viacerými textármi (I. Bázlik, B. Droppa, I. Horváth, 

T. Janovic, K. Peteraj), zúčastňovala sa na festivaloch populárnej piesne doma i zahraničí, 

v 1973 na festivale Bratislavská lýra získala striebornú lýru (duet Chvála humoru s Karolom 

Duchoňom), v 1974 dostala bronzovú lýru (pieseň Dobré ráno želám), vo vydavateľstve 

Opus vyšli desiatky jej singlov a LP Eva Kostolányiová (1972), v 1972 účinkovala 

v televíznom muzikáli Mamzelle Nitouche (v dvojúlohe), v rozprávke Podkovičky za korunu 

(1974) a groteske Keď si sám (1975), vystupovala v programe Malá televízna Hit-paráda, 

v rozhlase realizovala asi 140 nahrávok (CD Zlatý kľúč, SRo, 2002) – 70. výročie 

3. 11. 1912 †Jozef Hollý, Moravské Lieskové (*29. 1. 1879 Skalica), slovenský dramatik, organizátor 

ochotníckeho divadla, ev. kňaz, študoval na bratislavskom lýceu, absolvoval štúdium na 

ev. a. v. teologickej fakulte v Bratislave (1902), kaplán v Petrovci (Vojvodina), 1902–03 

v Starej Turej, 1903–12 farár v Moravskom Lieskovom, s divadlom sa zoznámil v Bratislave, 

Viedni a Budapešti, autor hier Márnotratný syn (1902, dráma), Kubo (1904, veselohra, neskôr 

v divadle i v televízii kongeniálne interpretovaná Jozefom Kronerom), Amerikán (1907), 

Černová (1909, tragédia), v ktorej reagoval na masakru v Černovej, Geľo Sebechlebský 

(veselohra, podľa nej vzniklo libreto opery Figliar Geľo od Tibora Andrašovana, SND 1958), 

za jeho života jeho hry často hrávali ochotníci, profesionálne divadlá začali jeho veselohry 

(Kubo, Geľo Sebechlebský) uvádzať až po ich premiérach v martinskom divadle, kde ich 

prepracovali, otec herca a divadelného režiséra Martina Hollého a textilnej výtvarníčky 

(čipkárky), dramatičky a scenáristky Eleny Holéczyovej, starý otec fi lmového a televízneho 

režiséra Martina Hollého ml. a herca Josefa Abrháma – 100. výročie 

3. 11. 1937 *Viera Švenková, Poprad-Veľká, slovenská spisovateľka, prozaička a prekladateľka, 

redaktorka, absolvovala štúdium slovenčiny a ruštiny na FF UK v Bratislave, 1960–62 

redaktorka Slovenského vydavateľstva poľnohospodárskej literatúry, 1963–69 redaktorka 

vydavateľstva Mladé letá, 1969–74 pracovala vo Zväze slovenských spisovateľov, 1974–77 

redaktorka mesačníka Slovenské pohľady, 1977–82 redaktorka Revue svetovej literatúry, 

1988–89 redaktorka pre pôvodnú prózu vo vydavateľstve Smena, 1989–94 redaktorka 

denníka Smena (od 1994 na dôchodku), členka klubu Femina, knižne debutovala v 1973 

zbierkou próz Biela pani Zuzana (ako najúspešnejšia debutantka roka dostala Cenu Ivana 

Kraska), nasledovali román Limbový háj (1974), novela Zátišie s gitarou (1977), zbierka 

poviedok Malý herbár (1979), knihy poviedok Jablčné jadierka (1987), Faraónov úsmev 

(1998), Internátne lásky (2001), Tatranské romance (2005), románová novela Listy vo vetre 

(2005), Rozmarné sebalásky (2008), 13 poviedok (2010), prekladá prózu pre deti a mládež 

(vyše 20 kníh) i dospelých z nemčiny, angličtiny, ruštiny, ukrajinčiny a češtiny, jej poviedky 

boli preložené do angličtiny, bieloruštiny, bulharčiny, češtiny, kazaštiny, maďarčiny, 

nemčiny, poľštiny, ruštiny, ukrajinčiny (v antológiách a literárnych časopisoch), podľa jej 

námetov vznikli TV fi lmy Steny a Prstienky z kukučiny – 75. výročie 

4. 11. 1612 ľudové vojsko vedené kniežaťom Dmitrijom Požarským oslobodilo Moskvu od poľskej 

okupácie, o niekoľko mesiacov nato bol na zemskom sneme v Uspenskom chráme v Kremli 

zvolený monarcha a vytvorili sa základy budúceho mohutného štátu spravovaného 

Romanovovcami, od pol. 17. st. sa ako pripomienka oslobodenia metropoly každoročne 

oslavuje 4. 11. ako sviatok Kazanskej ikony Matky Božej (s touto ikonou vošli ruské pluky 

do Moskvy oslobodenej od interventov), za komunizmu bola tradícia celoštátnych osláv 

prerušená, v 2005 Putin obnovil štátny sviatok ako Deň jednoty ľudu – 400. výročie 

– 237 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

4. 11. 1912 *JUDr. Fedor Hodža, Budapešť (†17. 9. 1968 New York), slovenský politik a diplomat, 

právnik, publicista, absolvoval štúdium na PF Karlovej univerzity v Prahe, 1938–39 čs. 

Ministerstva zahraničných vecí v Prahe, po rozbití ČSR emigroval do Francúzska, pracovník 

čs. veľvyslanectva v Paríži, po kapitulácii Francúzska v 1940 odišiel do Veľkej Británie, 

od 10. 8. 1944 člen čs. Štátnej rady v Londýne, na jeseň 1944 vymenovaný prezidentom 

Benešom za politického poradcu vládneho delegáta Františka Němca pre oslobodené územie, 

odletel na Podkarpatskú Rus, kde bol svedkom násilných pokusov o jej pripojenie k ZSSR, 

v 1945 sa v Košiciach stal členom SNR, 1945–48 generálny tajomník Demokratickej strany 

(jeden z najbližších spolupracovníkov jej predsedu Jozefa Lettricha), 1945–48 poslanec 

NZ v Prahe, v marci 1948 emigroval, v USA a Kanade participoval na budovaní exilových 

organizácií (člen Rady slobodného Československa a Stálej konferencie slovenských 

demokratických exulantov), syn politika a čs. premiéra Milana Hodžu, v 1991 dostal Rad 

Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy – in memoriam – 100. výročie 

4. 11. 1922 v egyptskom Údolí kráľov pri Luxore (pohrebisko egyptských panovníkov) britský egyptológ 

a archeológ Howard Carter objavil temer neporušenú skalnú hrobku egyptského faraóna 

Tutanchamóna (kráľ z 18. dynastie Novej ríše, vládol asi 10 rokov, zomrel ako 18-ročný), 

k objavu privolal lorda Carnarvona, fi nancujúceho jeho vykopávky, 26. 11. 1922 spolu 

vstúpili do faraónovej hrobky, hrobka pozostávala z predsiene, pohrebnej komory, 

pokladnice a prístavku, s bohatou pohrebnou výbavou, vo vnútornej hrobovej komore bol 

v 4 do seba vložených skriniach nedotknutý sarkofág (3 do seba vložené rakvy, posledná 

z čistého zlata) s vyše 3 300 rokov starou múmiou mladého Tutanchamóna (tvár mal 

zakrytú nádhernou posmrtnou maskou zo zlata a drahých kameňov, pri múmii boli 

početné šperky a amulety), unikátny nález (najcennejší a najúplnejší súbor pohrebných 

predmetov – okolo 5 400 predmetov nesmiernej historickej a umeleckej hodnoty: zlaté 

ležadlá, stoličky, kreslá, vázy, truhly, sochy, nástroje, šperky, amulety, magické predmety, 

rúcha a ďalšie predmety) vzbudil obrovský záujem svetovej verejnosti, hrobku niekoľko 

rokov vypratávali, nájdené predmety sa fotografovali, triedili, konzervovali a katalogizovali, 

väčšina predmetov z Tutanchamónovho pokladu je v Egyptskom múzeu v Káhire, Carterov 

objav patril medzi najväčšie archeologické objavy 20. stor., Carter vydal 3-zv. knihu The 

Tomb of Tut-ankh-Amen (1923–33) – 90. výročie 

4. 11. 1992 začala svoju činnosť Bratislavská opčná burza (založená zakladacou listinou z 1. 9. 1992), 

prvá burza tohto druhu v transformujúcich sa krajinách strednej a východnej Európy, 

na realizáciu opčných a termínových obchodov s cennými papiermi (jej činnosť bola 

ukončená) – 20. výročie 

5. 11. 1912 †Andrej Sokolík, Budapešť (*8. 2. 1849 Partizánska Ľupča), slovenský kultúrny pracovník, 

pedagóg, redaktor a publicista, 1868–71 študoval teológiu v Prešove, 1872–73 v Bazileji, 

v 1900 absolvoval štát. knihovnícky kurz v Budapešti, pôsobil ako vychovávateľ, neskôr 

profesor stredných škôl na viacerých miestach (Revúca, Partizánska Ľupča, Martin), 

1878 – 1903 herec a spevák a 1885–89 aj režisér Slovenského spevokolu v Martine 

(1879 – 1907 jeho podpredseda), v 1885 spoluzakladateľ a do 1908 vedúci činiteľ 

Kníhkupecko-nakladateľského spolku, 1890 – 1908 knihovník knižnice Národného domu 

a Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine (vybudoval slovenský, český a maďarský 

knižničný oddiel, usporiadal archiválie, spracoval knižnice S. Chalupku a A. H. Škultétyho), 

1895 – 1908 tajomník Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS), 1879 – 1907 predseda 

Spolku ev. učiteľov turčianskeho seniorátu, autor ľúbostnej a prírodnej lyriky, prispieval 

do almanachov, 1881–83 sám vydával a redigoval detský časopis Včelka, 1896 – 1908 

redigoval Sborník MSS a 1898 – 1908 Časopis MSS – 100. výročie 

7. 11. 1912 *Vladimír Horváth, Trenčianska Teplá (†28. 9. 1998 Bratislava), slovenský rozhlasový 

pra covník, organizátor koncertného života, stolnotenisový hráč a športový funkcionár, 

1937–48 pracovník bratislavského rozhlasu (do 1945 hlásateľ, potom do 1948 vedúci redakcie 

programov pre Slovákov v zahraničí), potom pracovník Hudobnej a artistickej ústredne 

v Bratislave a 1953–77 vedúci koncertnej prevádzky Slovenskej fi lharmónie (zaviedol 

systém abonentných koncertov, zostavoval knihy o SF, SKO a SFZ atď.), takmer 20 rokov 

– 238 – 

trvala jeho významná športová kariéra hráča a stolnotenisového funkcionára (1930–49) 

– hráč TTS Trenčín, PTE, ŠK Bratislava a YMCA Bratislava, 1940–43 a 1946–48 zväzový 

kapitán slovenskej reprezentácie, 1945–48 predseda Slovenského stolnotenisového zväzu, 

1946–47 predseda Československej asociácie stolného tenisu, 1947–48 nehrajúci kapitán 

čs. reprezentácie (v 1948 zlatá medaila na MS v Londýne), v 1943 stál pri zrode Dunaj ského 

pohára v stolnom tenise, otec muzikologičky Boženy Horváthovej – 100. výročie 

7. 11. 1912 *Prof. Ing., Dr. techn. Miroslav Šalamon, Praha (†5. 1. 1984 Bratislava), elektrotechnický 

inžinier, vysokoškolský profesor, 1930–36 študoval na Odbore strojného a elektrotechnického 

inžinierstva ČVUT v Prahe, 1935–40 asistent Ústavu elektrotechniky slabých prúdov pri 

ČVUT, 1940–45 pracovník Spolku pre chemickú a hutnícku výrobu – vedúci elektroprevádzky 

v závode v Novákoch, 1945–47 výskumný pracovník Vojenského technického ústavu v Prahe- 

Kbeloch, 1947–50 vedúci elektroprevádzky v chemickom závode v Novákoch, 1950–60 

pracovník Výskumného ústavu pre petrochémiu v Novákoch (vedúci elektroodboru, neskôr 

vedúci automatizačného laboratória), 1960–82 profesor na Elektrotechnickej fakulte SVŠT 

v Bratislave (zároveň 1960–74 vedúci Katedry automatizácie a regulácie, organizoval študijný 

odbor technická kybernetika, 1962–64 dekan Elektrotechnickej fakulty SVŠT, v 1962 bol 

jeho zásluhou na fakulte inštalovaný prvý číslicový počítač URAL-2), pričinil sa o budovanie 

katedier kybernetiky a automatizácie a regulácie a útvarov výpočtovej techniky na iných 

fakultách SVŠT, 1970–72 riaditeľ Ústavu technickej kybernetiky SAV, člen korešpondent 

SAV (1978), venoval sa problémom automatizácie v priemysle, podieľal sa na formovaní čs. 

vedeckej školy v oblasti teórie automatického riadenia, autor a spoluautor knižných prác a VŠ 

učebných textov (Základy teorie automatické regulace, 1958 – spoluautor, Teória regulácie 

1 – 2, 1962–63, Teória riadenia 1 – 3, 1964–70), autor a spoluautor patentov, člen vedeckých 

kolégií a komisií, Národného komitétu International Federation of Automatic Conrol, počas 

2. svetovej vojny v odboji, nositeľ viacerých vyznamenaní (Rad SNP II. triedy, 1946; Zlatá 

medaila SVŠT, 1972, Strieborná plaketa ČSAV Za zásluhy o vedu a ľudstvo, 1975, Zlatá 

medaila A. Stodolu SAV, 1978 a i.) – 100. výročie 

7. 11. 1952 *Ľubomír Paulovič, Prašice, slovenský herec, divadelný a televízny režisér, absolvoval 

štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1976), 1976–83 člen DSNP v Martine, 1984–95 

a od 2011 člen Činohry SND, v 1996 krátko riaditeľ Činohry SND, umelecký šéf činohry 

DJGT vo Zvolene, v súčasnosti hrá postavu Bossa v kriminálnej komédii F. Dürrenmatta 

Komplic na Malej scéne STU v Bratislave, venuje sa aj divadelnej a televíznej réžii (TV 

fi lmy Maškaráda, Pod agátmi, Zuzka Turanová), účinkoval v mnohých fi lmoch (Noční 

jazdci, 1981, Pásla kone na betóne, 1982, Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný 

a chorý, 1992, Na krásnom modrom Dunaji, 1994, ...kone na betóne, 1995, Peacemaker, 

1997, Konečná stanica, 2004, Zostane to medzi nami, 2004, Ženy môjho muža, 2009, 

Pokoj v duši, 2009, Nedodržaný sľub, 2009, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, 2010 a i.) 

a v televízii (TV fi lmy: Vynes na horu svoj hrob, 1979, Bičianka z doliny, 1981, Predohra 

v moll, 1982, Pomocník, 1983, Chlapec s husľami, 1983, Starožitné zrkadlo, 1996, Ako 

divé husi, 2000 a i., TV seriály: Alžbetin dvor, 1986, Záchranári, 2003, Panelák, 2008, Keby 

bolo keby, 2009 a i.), spolupracoval s ochotníckymi divadelníkmi (pozoruhodná inscenácia 

Maľované na skle so súborom z Turian), nositeľ Ceny J. Borodáča (1982), 2006–10 starosta 

obce Prašice – 60. výročie 

7. 11. 1992 †Alexander Dubček, Praha (*27. 11. 1921 Uhrovec), slovenský politik a štátnik, od 

1939 člen KS, účastník SNP, 1953–55 vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej 

Bystrici, potom v Bratislave, 1963–68 prvý tajomník ÚV KSS, v januári 1968 zvolený 

za prvého tajomníka ÚV KSČ (po A. Novotnom), koncom 60. rokov hlavný predstaviteľ 

reformného krídla v KS a pražskej jari (heslo socializmus s ľudskou tvárou), po vpáde 

vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (v noci z 20. na 21. 8. 1968) zatknutý a spolu 

s niekoľkými ďalšími poprednými politikmi (Černík, Smrkovský, Kriegel) dopravený do 

ZSSR, po rokovaniach v moskovskom Kremli spolu s ďalšími (prezident L. Svoboda, 

G. Husák, Z. Mlynář, V. Biľak, A. Indra a i.) podpísal Moskovský protokol (príkaz na 

„normalizáciu“ situácie v Československu), v apríli 1969 ho vo funkcii prvého tajomníka 

– 239 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

ÚV KSČ nahradil G. Husák, v apríli – októbri 1969 bol predsedom FZ, v decembri 

1969 – júni 1970 veľvyslanec v Turecku, v júni 1970 vylúčený z KSČ, počas normalizácie 

perzekvovaný, od 1970 nepretržite sledovaný ŠtB, do 1985 technicko-hospodársky pracovník 

Západoslovenských štátnych lesov, v 1974 napísal kritický list FZ a SNR, odsudzujúci 

totalitný režim a kritizujúci potláčanie ľudských práv, list uverejnila zahraničná tlač, v januári 

1989 protestoval proti zadržaniu V. Havla, v zamatovej revolúcii v novembri 1989 sa vrátil 

do politického života (rehabilitovaný), poslanec a od 28. 12. 1989 do 1992 predseda FZ 

ČSFR, od marca 1992 predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska, 1. 9. 1992 vážne 

zranený pri autonehode, následkom zranení podľahol, nositeľ čestných doktorátov univerzít 

v zahraničí (Universita degli Studi di Bologna, 1988, Universidad Complutense de Madrid, 

1990, The American University vo Washingtone, 1990, Université Libre de Bruxelles, 1990, 

University of Dublin, Trinity College, 1991) a Univerzity Komenského v Bratislave (1991), 

Sacharovovej ceny za slobodu myslenia (Európsky parlament, Štrasburg, 1989), Výročnej 

ceny za ľudské práva (Medzinárodná skupina pre ľudské práva, Washington, 1990), Ceny 

za ľudské práva (Svetový židovský kongres, Austrália, 1991), Medaily M. R. Štefánika 

I. stupňa za významnú činnosť v domácom i zahraničnom odboji od Ústredného výboru 

Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (1991) a najvyšších štátnych vyznamenaní 

SR – Radu Ľ. Štúra 1. triedy in memoriam (1995) a Pribinovho kríž 1. triedy in memoriam 

(2000), je najznámejšou slovenskou osobnosťou v zahraničí (v Taliansku sú jeho busty 

v Bologni a v Ríme), Spoločnosť Alexandra Dubčeka udeľuje pamätné medaily Alexandra 

Dubčeka – 20. výročie 

8. 11. 1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, bojujúci proti Benátkam, a poľský kráľ Vladislav 

II. Jagelovský podpísali listinu, ktorou si Žigmund na vedenie vojny požičal od poľského 

kráľa 37 000 kôp českých grošov, do zálohu (kým nebude požičaná suma vrátená) mu 

dal 13 miest, ktoré patrili do Provincie 24 spišských miest (Poprad, Ľubica, Matejovce, 

Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce, Spišská Belá, Spišská Nová 

Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Tvarožná, Vrbov), súčasťou zálohu sa stali aj 

Ľubovniansky hrad s panstvom, Podolínecká pevnosť a mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne, 

Podolínec, ako aj dediny patriace k ľubovniansko-podolínskemu panstvu, počas trvania 

zálohu mestá a obce tvorili tzv. Starostwo spiskie so sídlom na Ľubovnianskom hrade, tzv. 

spišský záloh napokon trval 360 rokov (do 9. 11. 1772), keď boli zálohované spišské mestá 

znovu začlenené do Uhorska – 600. výročie 

8. 11. 1922 *Prof. Christian Neethling Barnard, Beaufort West, Južná Afrika (2. 9. 2001 Pafos, 

Cyprus), juhoafrický lekár, kardiochirurg, v 1953 absolvoval štúdium na LF Univerzity 

v Kapskom Meste, 1953–56 chirurgický rezident Groote Schuur Hospital v Kapskom Meste, 

1956–58 absolvoval doktorandské štúdium na University of Minnesota v Minneapolise 

(USA), od 1958 kardiochirurg v Groote Schuur Hospital v Kapskom Meste, zaviedol 

kardiochirurgické operácie na otvorenom srdci v Južnej Afrike (open-heart surgery), 

intenzívne experimentoval so srdcovými transplantáciami na psoch, 3. 12. 1967 uskutočnil 

(so svojím tímom) prvú úspešnú transplantáciu ľudského srdca na svete (u 53-ročného 

pacienta Louisa Washkanskeho napriek úspešnej transplantácii nastali neskôr komplikácie 

a o 18 dní neskôr zomrel na zápal pľúc), o mesiac neskôr uskutočnil v Groote Schuur 

Hospital druhú úspešnú transplantáciu (2. 1. 1998), v 1969 transplantoval srdce pacientke 

Dorothy Fisherovej, ktorá po operácii prežila 24 rov (najdlhšie z jeho pacientov), patrí 

mu aj ďalšie svetové prvenstvo z 1974: 25. 11. 1974 uskutočnil prvú operáciu s „dvojitým 

srdcom“ (twin-heart operation), tzv. heterotopickú operáciu – odstránil chorú časť srdca 

a pripojil srdce darcu (na srdce pacienta napojil transplantát – pacient mal 2 srdcia), srdce 

darcu slúžilo ako podpora a rezerva orgánu pacienta, hoci tento typ operácie považoval 

za menej radikálny než je totálna transplantácia, pacient zomrel do 4 mesiacov, neskôr 

realizoval ďalšie transplantácie s rastúcou úspešnosťou, operácie mu priniesli svetovú slávu 

a popularitu a vo svete nastal boom srdcových transplantácií, v 1962 docent, v 1972 profesor 

chirurgickej vedy na Katedre chirurgie LF Univerzity v Kapskom Meste, do 31. 12. 1983 

prednosta kardiochirurgického odd. v Groote Schuur Hospital, v tom roku tiež ukončil 

aktívnu chirurgickú prax (pre pokročilú reumatickú artritídu rúk už nemohol operovať), často 

– 240 – 

prednášal po svete, nositeľ 27 čestných doktorátov, členstiev, ocenení a medailí od rôznych 

univerzít a inštitúcií vo viacerých krajinách sveta, autor viacerých kníh a 2 autobiografi í: One 

Life (1969) a The Second Life (1993) – 90. výročie 

8. 11. 1937 *Prof. Jozef Jankovič, Bratislava, slovenský sochár, maliar a grafi k, profesor VŠMU 

v Bratislave, vedúca postava nášho moderného sochárstva, jeho tvorba predstavuje špičku 

nášho súčasného výtvarného umenia a rezonuje i v medzinárodnom kontexte, v 1956 

absolvoval štúdium na ŠUP v Bratislave (rezbárstvo, A. Drexler, L. Korkoš), v 1962 

absolvoval štúdium na VŠVU v Bratislave (fi gurálne sochárstvo, prof. J. Kostka), počas 

komunizmu popredný reprezentant alternatívnej výtvarnej scény (originálna syntéza podnetov 

informelu, novej fi gurácie a pop artu) a organizátor jej aktivít, od 1990 pedagogicky pôsobil 

na VŠVU, jej prvý rektor po 1989 (1990–94), od 1994 profesor, autor monumentálnych 

fi gurálnych reliéfov a plastík na verejných priestranstvách, jeho pamätník Obete varujú (pre 

Múzeum SNP v Banskej Bystrici) za normalizácie presunuli do obce Kalište, až v 2004 ho 

znova inštalovali v Banskej Bystrici, v období normalizácie mal znemožnenú monumentálnu 

tvorbu, venoval sa tvorbe šperkov, grafi ke a kresbe, jeho diela sú aj v zbierkach v zahraničí 

(Albertina, Viedeň, Museum v Bochume, Museum des 20. Jahrhunderts, Museum moderner 

Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň a i.), sochárske práce realizoval v Chorvátsku, Slovinsku, 

Nemecku, Francúzsku (Paríž – v modernej štvrti La Defénse je v zbierke súčasného umenia 

pod holým nebom jeho socha V šľapajach otcov, jediný slovenský sochár) a Južnej Kórei 

(v Olympijskom parku v Soule), popri monumentálnej tvorbe sa venuje grafi ke, kresbe, 

maľbe, reliéfnej koláži, tvorbe objektov a šperkov, grafi ckému dizajnu, priekopník počítačovej 

grafi ky na Slovensku, absolvoval množstvo autorských i kolektívnych výstav (XVI. bienale 

v São Paulo, EXPO ’92 v Seville, XLVI. biennale v Benátkach...), nositeľ významných 

ocenení (Grand prix bienále súčasného umenia Danuvius v Bratislave, 1968, cena Bienále 

mladých v Paríži, 1969, Herderova cena, 1983, Cena Martina Benku, Cena Tatrabanky, 1997, 

Pribinov rad I. stupňa, 1998, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, 2004, Cena predsedu NR SR, 

2007), v 2007 vyšla jeho reprezentatívna monografi a (od J. Mojžiša) – 75. výročie 

8. 11. 1942 angloamerické jednotky pod vedením generála Dwighta D. Eisenhowera sa vylodili 

vo Francúzskej severnej Afrike (v Maroku a Alžírsku, v prístavoch Casablanca, Oran 

a Alžír), cieľom Operácie Torch bolo vytlačiť Nemcov a vojenské jednotky vichystického 

Francúzska zo severnej Afriky – 70. výročie 

8. 11. 1992 v Trnave sa uskutočnila slávnostná inaugurácia Trnavskej univerzity (zriadená zákonom 

SNR č. 91/1992 Zb. z 25. 3. 1992 s účinnosťou od 1. 7. 1992), mala 2 fakulty (Fakultu 

humanistiky a Pedagogickú fakultu), v súčasnosti má univerzita 5 fakúlt: Filozofi ckú 

fakultu, Pedagogickú fakultu, Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce, Právnickú fakultu 

a Teologickú fakultu – 20. výročie 

9. 11. 1952 †Michal Považan, Bratislava (*8. 9. 1913 Dubové), slovenský literárny vedec a kritik, 

štúdiá na LF a FF UK v Bratislave nedokončil, venoval sa literárnej kritike a publicistike, 

v 1936–38 (ojedinele aj neskôr) v Ľudovom denníku a Slovenských zvestiach aj divadelnej 

kritike bratislavských a pražských inscenácií, v 1943 založil vydavateľstvo Zenit, kde 

vychádzali knihy nadrealistov a preklady modernej svetovej literatúry, po 1945 vedúci 

fi lmového odboru na Povereníctve informácií, v 1947 spolu s R. Mrlianom založil časopis 

Umenie, v 1947 spoluzakladateľ a do 1949 riaditeľ vydavateľstva Tatran v Bratislave, 

generačný teoretik (štúdie Nadrealizmus v slovenskej poézii, 1939, Vývinové zaradenie 

nadrealistickej poézie, 1942) a kritik skupiny slovenských nadrealistov, edične pripravoval 

nadrealistické zborníky (Sen a skutočnosť, 1940, Vo dne a v noci, 1941, Pozdrav, 1942), 

v 1953 vyšiel výber jeho publicistiky Z literárnych štúdií a článkov (dobe poplatné štúdie: 

Buržoázne korene nadrealizmu a štrukturalizmu a i.), v 1937 spoluiniciátor (s M. Bakošom 

a I. Hrušovským) založenia teoretického združenia Vedecká syntéza – 60. výročie 

9. 11. 1952 †Chaim Weizmann, plným menom Chaim Azriel Weizmann, Rehovot (*27. 11. 1874 

Motol, Poľsko, Ruská ríša, dnes v Bielorusku), izraelský politik a štátnik, biochemik, prvý 

prezident štátu Izrael, zohral významnú úlohu pri vytvorení štátu Izrael, mal židovské 

– 241 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

i sekulárne vzdelanie, študoval chémiu na Polytechnickom inštitúte v Darmstadte 

(Nemecko), potom na Technische Hochschule v Berlíne (dnes Technická univerzita), na 

Univerzite vo Freiburgu (Švajčiarsko, v 1899, Ph.D. v chémii magna cum laude), 1901–03 

súkromný docent na univerzite v Ženeve a od 1904 výskumný pracovník na Manchester 

University vo Veľkej Británii (asistent prof. Williama Perkinsa, neskôr viedol odd. 

biologickej chémie), zapojil sa do sionistických aktivít, hovorca sionistov v britských 

politických a intelektuálnych kruhoch, tieto jeho snahy aj jeho vedecká činnosť a pomoc 

ozbrojeným silám spojencov v 1. svetovej vojne prispela k tomu, že zohral kľúčovú úlohu 

pri vydaní Balfourovej deklarácie (2. 11. 1917), ktorou britská vláda deklarovala svoje 

sympatie so sionistickými cieľmi v Palestíne a zaviazala sa vytvoriť židovský štát v Palestíne 

(podklad na britský mandát nad Palestínou, udelený Spojenými národmi v 1922), v 1918 

vyslaný britskou vládou ako šéf sionistickej komisie do Palestíny (poradca pre budúci 

vývoj krajiny), v 1918 položil základný kameň Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, v 1920 

viedol sionistickú delegáciu na mierovej konferencii v Paríži, dlhoročný vodca svetového 

sionist. hnutia (1920–31 a 1935–46 predseda Svetovej sionistickej organizácie – podstatnou 

mierou ovplyvnil formulovanie stratégie sionistického hnutia), prispel k prijatiu rezolúcie 

OSN o rozdelení Palestíny na židovský a arabský štát (29. 11. 1947; 14. 5. 1948 vyhlásil 

David Ben Gurion nezávislosť štátu Izrael), 1948–49 predseda Dočasnej rady štátu Izrael, vo 

februári 1949 zvolený za prvého prezidenta, významne sa zaslúžil o to, že štát Izrael uznali 

USA (v deň jeho vyhlásenia 14. 5. 1948) a neskôr Veľká Británia (de facto v januári 1949, 

de iure v apríli 1950), založil Weizmann Institute of Science v Rehovote, v 1950 obmedzil 

svoje politické aktivity v dôsledku zdravotných problémov, v novembri 1951 znovuzvolený 

za prezidenta (do 1952) – 60. výročie 

10. 11. 762 †Li Po, vl. menom Li Tchaj-po /čínsky /, Süan-čcheng (*701 Sujab, dnes Tok-mak, 

Kirgizstan), čínsky básnik, v 705 sa jeho rodina usadila v Číne pri Čchang-mingu (dnes 

Ťiang-jou) v provincii S-čchuan, ako 14-ročný písal vlastné básne „fu“ (rytmizovaná próza), 

ako 20-ročný sa v horách Min venoval štúdiu taoizmu u taoistického majstra, vo veku 

25 rokov sa vydal na cesty (až do konca života), patril medzi „sia-kche“ (putujúci rytieri, 

naprávajúci krivdy), holdoval vínu, mal básnické a recitátorské nadanie, hral na niekoľkých 

nástrojoch, 742 – 744 žil na cisárskom dvore (cisár Xuan Zong), člen cisárskej akadémie 

(Hanlinská akadémia), v 754 sa stretol s Wej Chaoom, ktorému odovzdal všetky svoje básne, 

aby ich vydal, v 756 ho zatkli a uväznili, v lete 758 odsúdený na doživotné vyhnanstvo, 

v 759 mu udelili amnestiu, v 761 ťažko ochorel, uchýlil sa do mesta Tang-tu v provincii Anchuej 

(prefektom tam bol jeho vzdialený príbuzný, priateľ a slávny kaligraf Li Jang-pching), 

kde napísal svoje posledné verše, 50 rokov po smrti ho vyhlásili za nedostihnuteľného 

v básnictve, autor lyrickej poézie, ospevujúcej prírodu, krásy života, lásku a priateľstvo, 

pijanských básní, oslavujúcich víno a opojenie vínom, zaoberá sa i túžbou po nesmrteľnosti, 

otázkou zmyslu existencie, zachovalo sa asi 900 básní, jeho dielo bolo prvý raz vydané 

v 1080 (dovtedy sa uchovávalo v opisoch), u nás vyšli Večné písmená (1978) – 1250. výročie 

10. 11. 1982 †Leonid Iľjič Brežnev, Moskva (*19. 12. 1906 Kamenskoje), sovietsky komunistický 

politik a štátnik, od 1964 prvý tajomník (po Chruščovovi), od 1966 generálny tajomník ÚV 

KSSZ, 1960–64 a 1977–82 predseda Prezídia Najvyššieho sovietu (ako prvý v sovietskej 

histórii zastával vedúcu pozíciu v strane a štáte zároveň), v 1976 vymenovaný za maršala 

ZSSR (druhý stranícky vodca po Stalinovi s touto najvyššou vojenskou hodnosťou), 

posilnil dominantnú úlohu KS v štáte, centrálne direktívne rozhodovanie Moskvy, jeho 

vnútropolitické pôsobenie charakterizovala ekonomická stagnácia, byrokracia, no zároveň 

rast a modernizácia vojenského arzenálu krajiny, v zahraničnej politike sa orientoval 

na politiku détente (uvoľnenia napätia) vo vzťahu k USA a SRN (založenú na vojenskej 

rovnováhe), udržanie moci v stredovýchodnej Európe a posilňovanie vplyvu v krajinách 

tretieho sveta, Brežnevova doktrína (právo na sovietsku intervenciu v prípadoch, že 

„základné všeobecné záujmy socialistických krajín sú ohrozené“, znamenala obmedzenie 

suverenity krajín východného bloku) legalizovala okupáciu Československa v 1968, postoj 

ZSSR k Poľsku (1980–81), v 1979 nariadil intervenciu ZSSR do Afganistanu (trvala od 

decembra 1979 až do 1989) – 30. výročie 

– 242 – 

11. 11. 1712 *Hugolín Gavlovič, OFM, vl. menom Martin Gavlovič, Czarny Dunajec, Poľsko 

(†4. 6. 1787, Horovce) – 300. výročie (pozri 4. 6.) 

11. 11. 1922 *Kurt Vonnegut, Indianapolis, Indiana (†11. 4. 2007 New York), americký prozaik 

a esejista, patrí medzi najvýznamnejších amerických spisovateľov 20. stor., vo svojich 

románoch (19 románov) zachytil deštruktívnosť a absurdnosť vojny, hrôzy a irónie civilizácie 

20. stor., mnoho jeho románov sa stalo bestsellermi, v románoch využíval prelínanie satiry, 

grotesky, surrealizmu a prvkov vedeckej fantastiky (sci-fi ) s fi lozofi ckými úvahami o zmysle 

ľudskej existencie, používal čierny humor, objavujú sa v nich znaky postmodernizmu, počas 

štúdia na strednej škole v Indianapolis editor časopisu The Daily Echo (prvý stredoškolský 

denník v Amerike), 1941–42 študoval biochémiu na Cornellovej univerzite v Ithace (editor 

študentských novín The Cornell Daily Sun), od 1943 slúžil v U.S. Air Force, v 1944 odišiel 

ako vojak bojovať do Nemecka, 14. 12. 1944 zajatý Nemcami, prevezený do Drážďan, kde 

vo februári 1945 prežil zničujúce bombardovanie mesta v podzemnom kryte bitúnka, ktorý 

počas vojny slúžil ako zajatecký tábor (Schlachthof Fünf – Bitúnok č. 5, svoje skúsenosti 

opísal v románe Bitúnok č. 5), oslobodili ho vojaci Červenej armády v 1945, po vojne 

dostal vyznamenanie Purpurové srdce, študoval strojné inžinierstvo na Carnegie Institute of 

Technology a absolvoval kurzy antropológie na Chicagskej univerzite (po vojne), pracoval 

ako reportér, na začiatku 50. rokov začal publikovať poviedky, bojoval s depresiami, v 1984 

sa neúspešne pokúsil o samovraždu, v 2000 jeho dom zachvátil požiar, bol hospitalizovaný 

vo vážnom stave, oheň zničil jeho osobný archív, autor svetoznámych románov (Mechanický 

klavír, 1952, u nás v 2009 v preklade Ota Havrilu, Sirény z Titanu, 1959, Matka noc, 

1961, u nás v 2003 v preklade Otakara Kořínka, sfi lmovaná v 1996; značnú popularitu 

predovšetkým v študentských kruhoch mu priniesol až román Kolíska, 1963, a God Bless 

You, Mr Rosewater, 1965, Bitúnok č. 5, 1969, u nás v 1973, 2001, 2004 v preklade Karola 

Dlouhého, sfi lmovaný v 1972; Raňajky šampiónov, 1973, u nás v 2009 v preklade Kataríny 

Karovičovej, Ostré očko, 1982, u nás v 1988 v preklade Pavla Vilikovského, Galapágy, 1985, 

u nás v 1987, 2002 v preklade Karola Dlouhého, Hocus Pocus, 1990, Časotrasenie, 1997, 

u nás v 1999 v preklade J. Vilikovského a i.), napísal aj niekoľko hier a vydal viaceré zbierky 

poviedok (Vitajte v pavilóne opíc, 1968, Kvetná nedeľa, God Bless You, Dr Kevorkian, 

A Man Without a Country: A Memoir of Life in George W. Bush’s America – Muž bez vlasti), 

v 2006 sa rozhodol, že nebude ďalej pracovať na románe If God Were Alive Today (Keby 

dnes žil Boh), posmrtne vyšli knihy poviedok Armageddon in Retrospect (2008), Look at the 

Birdie (2009) a While Mortals Sleep (2011), v 1973 zvolený za člena Americkej akadémie 

umení a vied (American Academy of Arts and Sciences), bol členom organizácie na ochranu 

ľudských práv American Civil Liberties Union, od 1999 jeho meno nesie asteroid 25399 

Vonnegut, v 2010 otvorili v Indianapolise kultúrne a vzdelávacie centrum Kurt Vonnegut 

Memorial Library (múzeum, galéria a čitáreň) – 90. výročie 

13. 11. 1912 *Prof. MUDr. Viliam Thurzo, DrSc., Radvaň (†2. 3. 1984 Bratislava), slovenský 

lekár onkológ, univerzitný profesor, akademik SAV (1975) a ČSAV (1977), zakladateľ 

onkologického výskumu a onkovirológie na Slovensku, absolvoval štúdium medicíny na 

LF UK v Bratislave (1940), 1940–41 pracovník Štátneho zdravotného sociálneho ústavu 

v Bratislave, 1941–45 sanatória Penzijného ústavu súkromných úradníkov v Novom 

Smokovci, v 1945 povereník SNR pre zdravotníctvo, v 1946 hlavný radca Povereníctva 

zdravotníctva, vyše 3 a pol desaťročia viedol Ústav experimentálnej onkológie SAV 

(riaditeľ 1946–82, v 1946 ho založil v Nemocnici sv. Alžbety v Bratislave ako Ústav pre 

výskum a liečbu nádorov, ktorý sa v 1969 rozdelil na Ústav experimentálnej onkológie 

SAV a Ústav klinickej onkológie; pod jeho vedením boli v ústave dosiahnuté významné, 

medzinárodne uznávané výsledky vo výskume príčin onkologických ochorení so zameraním 

na vírusový pôvod), súčasne od 1962 vedúci Katedry onkológie, rádiológie a nukleárnej 

medicíny LF UK v Bratislave, medzi prvými v Európe zaviedol na LF UK pregraduálnu 

onkologickú výchovu, expert WHO v Ženeve pre onkológiu, venoval sa problematike 

onkogénnych RNA-vírusov, objaviteľ vtáčieho nádorotvorného vírusu B 77, používaného 

ako model na výskum biologických príčin vzniku nádorov, ako lekár parazitológ sa venoval 

štúdiu dvojkrídlovcov, predovšetkým komárov (Výskyt komára Theobaldia glaphyroptera 

– 243 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Schiner na Slovensku), autor odborných publikácií a štúdií, odborných článkov v domácich 

i zahraničných časopisoch, spoluautor vysokoškolských skrípt, od 1954 hlavný redaktor 

medzinárodného časopisu Neoplasma, 1948–52 predseda ČSČK na Slovensku, od 1966 

predseda Slovenskej mierovej rady, od 1977 člen predsedníctva Svetovej rady mieru, 

člen Akadémie vied NDR, čestný člen Academie Lancisiana di Roma, Dr. h. c. univerzity 

v Uppsale, nositeľ štátnych vyznamenaní, Radu SNP I. stupňa (1945), Národnej ceny za 

zdravovedu, Čs. ceny mieru (1955), Medaily J. E. Purkyně (1962), zlatej čestnej plakety 

SAV J. Jessenia, striebornej plakety ČSAV Za zásluhy o vedu a ľudstvo (1977), Medaily 

Svetovej rady mieru – 100. výročie 

13. 11. 1992 FZ ČSFR schválilo ústavný zákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej 

Federatívnej Republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na 

Českú republiku a Slovenskú republiku, ČR a SR ako 2 nástupnícke štáty ČSFR si podľa 

tohto zákona delili nehnuteľné a hnuteľné veci vo vlastníctve ČSFR, štátne fi nančné 

aktíva a pasíva ČSFR, menové aktíva, pasíva a rezervy ČSFR, iné majetkové práva 

a záväzky patriace ČSFR a štátnym organizáciám v jej pôsobnosti nachádzajúce sa na jej 

území i mimo neho, nehnuteľné veci a hnuteľné veci, tvoriace príslušenstvo nehnuteľnej 

veci vzhľadom na ich určenie, účel použitia, resp. povahu, sa rozdelili podľa územného 

princípu, všetky ostatné hnuteľné veci podľa podielu počtu obyvateľov 2 : 1 – 20. výročie 

14. 11. 1922 *Butrus Butrus-Gháli, Káhira, egyptský politik a diplomat, absolvoval štúdium 

medzinárodného práva na Káhirskej univerzite (1946) a doktorandské štúdium na Parížskej 

univerzite (1949 PhD. z medzinárodného práva; aj diplomy z politológie a ekonómie), 

1954–55 Fulbright štipendista na Columbia University v New Yorku, 1967–68 hosťujúci 

profesor na Právnickej fakulte Parížskej univerzity, 1949–77 profesor medzinárodného 

práva a medzinárodných vzťahov na Káhirskej univerzite (aj vedúci Katedry politológie), 

prednášal medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy v Afrike, Ázii, Európe, Latinskej 

Amerike a Severnej Amerike, 1977–91 minister zahraničných vecí (v novembri 1977 

sprevádzal prezidenta Sadata na historickej návšteve Jeruzalema, jeden z vyjednávačov 

pri rokovaniach s Izraelom, ktoré viedli k dohodám z Camp Davidu v septembri 1978 

a následne v marci 1979 k mierovej zmluve medzi Egyptom a Izraelom), od 1987 člen 

egyptského parlamentu, 1979–91 člen Medzinárodnej právnej komisie, v 1991 zástupca 

premiéra pre zahraničné veci, 1992–96 generálny tajomník OSN (ako prvý Arab a Afričan), 

najkontroverznejší generálny tajomník od čias Kurta Waldheima (misie OSN v Somálsku, 

Rwande, v býv. Juhoslávii, absencia medzinárodného konsenzu o úlohe OSN v období po 

studenej vojne, kritika prebujnenej byrokracie OSN), OSN smeroval k multipolárnejšiemu 

politickému prostrediu a k relevantnejšej úlohe v riešení etnických, internacionálnych 

a internacionálnych konfl iktov (vrátane použitia mierových síl OSN), dosiaľ jediný generálny 

tajomník v histórii, ktorý nebol zvolený na ďalšie funkčné obdobie (najviac kritizovaný 

zo strany USA, vetovali jeho znovuzvolenie), vystriedal ho Kofi Annan, člen Institute of 

International Law, International Institute of Human Rights, African Society of Political 

Studies, Académie des sciences morales et politique (Académie française, Paris), 1997 – 2002 

prezident asociácie frankofónnych národov La Francophonie, 2003–06 predseda rady South 

Centre (medzivládny think tank pre rozvojové krajiny), potom prezident kuratórnej správnej 

rady Haagskej akadémie medzinárodného práva; od 1965 prezident Egyptskej spoločnosti 

medzinárodného práva, od 1975 prezident Centra pre politické a strategické štúdie Al- 

Ahram v Káhire, nositeľ čestných doktorátov univerzít a členstiev spoločností a organizácií 

v rôznych krajinách – 90. výročie 

14. 11. 1962 †Jozef Branecký, SchP, Pezinok (*31. 3. 1882 Skalica), slovenský prozaik, 1903–07 

študoval teológiu v Budapešti, od 1917 pôsobil na piaristickom gymnáziu a neskôr na 

obchodnej akadémii v Trenčíne, od 1934 provinciál piaristickej rehole na Slovensku, 

beletristicky spracoval udalosti z čias protireformácie a tureckých bojov (Zo starého 

Trenčína, 1926–30 – 3-zv. súbor próz, román Fráter Johannes, 1929), pre mládež napísal 

román Poklady Matúša Čáka (1935), v románe Pribinove vŕby (1941) spracoval povesti 

o vodníkovi, ľudové povesti beletrizoval v knihe Z tisícročia (1943), o pánovi hradu 

– 244 – 

Beckov Ctiborovi napísal drámu (1927) a ľudový román Ferko a Janka (1948), historický 

román Alexander a Alexandra (1948) čerpá námet z obdobia protinapoleonských bojov, 

popularizátor regionálnych dejín, jeho meno nesie v 1990 obnovené piaristické gymnázium 

v Trenčíne – 50. výročie 

15. 11. 1787 †Christoph Willibald Gluck, Viedeň (*2. 7. 1714 Erasbach), nemecký hudobný skladateľ, 

do čias Mozarta najvýznamnejší operný skladateľ 18. stor., reformátor hudobnej drámy, 

spolu s R. Wagnerom považovaný za najväčšieho reformátora opery v dejinách, v 1717 sa 

jeho rodičia presťahovali do Čiech, kde jeho otec pracoval ako lesník u veľkovojvodkyne 

Anny Marie Toskánskej, od 1722 u grófa Kinského a od 1727 v službách kniežaťa Philippa 

Hyazintha Lobkowitza na panstve Jezeří pri Chomutove), od 1731 študoval logiku 

a matematiku na nemeckej Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil), od 1735 

študoval v Miláne hudbu u skladateľa G. B. Sammertiniho, v 1745 sa v Londýne spoznal 

s G. F. Händelom a spoločne vystúpili na koncerte, 1746–52 kapelník v talianskych operných 

spoločnostiach (Mingotti, Locatelli – navštívil s nimi Hamburg, Drážďany, Kodaň, Prahu, 

Neapol a Rím), v 1752 sa trvalo usadil vo Viedni, v 1754 ho cisárovná Mária Terézia 

vymenovala za dvorného kapelníka a dvorného skladateľa divadelnej a komornej hudby vo 

Viedni (najčestnejší hudobný titul v habsburskej monarchii), po úspešnom uvedení opery 

Antigona v Ríme ho pápež Benedikt XIV. vymenoval za pápežského Rytiera zlatej ostrohy, 

začiatkom 60. rokov s libretistom R. Calzabigim reformoval operu (vychádzal z opery 

seria neapolského typu, ale snažil sa o silný dramatický výraz a pravdivú charakteristiku 

postáv a deja, popri áriách uplatňoval sprevádzaný recitatív a zvýšil úlohu orchestra), autor 

početných opier (medzi najvýznamnejšie patria: Antigona, Orfeus a Eurydika, 1762, Alceste, 

Paris a Helena, Ifi génia v Aulide, Armida, Ifi génia v Tauride – písané pre Paríž), baletov 

(Don Juan) a piesní, jeho tvorba mala veľký ohlas v Paríži, v Norimbergu sa koná Gluckov 

operný festival, bratislavská Komorná opera uviedla jeho operu Číňanky (1987, v réžii 

J. Bednárika), SND v Bratislave opery Ifi génia v Aulide (1970) a Orfeus a Eurydika (1931, 

1964 a 2008) – 225. výročie 

15. 11. 1972 †Doc. PhDr. Ján Mišianik, CSc., Bratislava (*11. 10. 1914 Nižná Šuňava), slovenský 

literárny historik, bibliograf, knižničný pracovník, študoval klasickú a slovanskú fi lológiu 

na Karlovej univerzite v Prahe, 1938–40 na FF Slovenskej univerzity v Bratislave, 1939–43 

pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave, 1943–50 vedúci knižnice SAVU, 1945–50 

vedúci sekretariátu SAVU, 1950–53 vedecký pracovník Literárnovedného ústavu SAVU 

a 1953–72 Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, venoval sa bibliografi ckému 

výskumu (Bibliografi a slovenského písomníctva do konca 19. stor. /Doplnky k Riznerovej 

bibliografi i/, 1946) a dejinám slovenského kníhtlačiarstva (Dejiny levočského kníhtlačiarstva, 

1945, Dejiny knižníc na Slovensku a Dejiny písma, knihy a kníhtlače, 1956), staršej slovenskej 

literatúre (spoluautor Dejín staršej slovenskej literatúry, 1958, a Dejín slovenskej literatúry, 

1960; Antológia staršej slovenskej literatúry, 1964, Pohľady do staršej slovenskej literatúry, 

1974), s výtvarnou historičkou A. Güntherovou-Mayerovou napísal Stredoveká knižná 

maľba na Slovensku (1961 vyšla v slovenčine, 1962 v nemčine), z latinčiny preložil Legendu 

o sv. Svoradovi a Benediktovi od biskupa Maura (Maura, päťkostolského biskupa, Život 

svätých pustovníkov, vyznávača Svorada-Andreja a mučeníka Benedikta – Mauri, episcopi 

Quinqueec-clesiensis, Vita sanctorum Zoerardi-Andree confessoris et Benedicti Martyris, 

eremitarum – najstaršia uhorská latinská legenda z 11. stor., vzťahujúca sa k nášmu priestoru 

/Zobor, Nitra, Váh, Skalka pri Trenčíne/ a etniku /svätí pustovníci, žili v benediktínskom 

kláštore na Zobore, sv. Beňadik bol slovenského pôvodu, tiež biskup Maurus) – 40. výročie 

16. 11. 1932 *Osvald Zahradník, Veľký Bočkov, Ukrajina (vtedy ČSR), slovenský dramatik, absolvoval 

štúdium fi lozofi e a psychológie na FF Karlovej univerzity v Prahe (1957), 1957–61 metodik 

a dramaturg v koncertnej a estrádnej agentúre v Prahe, 1961–71 režisér Čs. rozhlasu 

v Banskej Bystrici, 1971–73 vedúci redaktor Čs. rozhlasu v Bratislave, 1973–76 vedúci 

divadelného odd. na ministerstve kultúry, 1976–79 šéf Činohry SND, 1979–87 pracovník 

Zväzu slovenských dramatických umelcov, 1987–89 jeho predseda, 1990–91 pracovník 

Slovenskej literárnej agentúry LITA, od 1991 v slobodnom povolaní, debutoval krátkymi 

– 245 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

prózami na začiatku 50. rokov, autor rozhlasových hier (Sviatosť naivity, Návrat, Šok, 

Vidina, Vražda vo Fermiho ústave, Portrét neznámej, Adaptačný stres; Andante Soguos, 

1993, Výsluch alebo čestné slovo fízla, 1996, Letenka do Milána, 1996, Epitaf pre Filipa 

I., Objednávka, Cena za omyl – všetky 1998), televíznych hier (Strecha úniku, Biely 

autobus, Passodoble pre infarkt, Vymodelujem more), divadelných hier (Sólo pre bicie 

/hodiny/, Zurabája alebo Epitaf pre živého – obe 1973, Prekroč svoj tieň, 1974, Sonatína pre 

páva, 1976, Čas brieždenia, Prelúdium v mol – obe 1984, Post scriptum, 1986, Polostrovy 

vianočné, 1987, Prominenti na úrazovke, 1989, Azyl, Strecha úniku), spoluautor rozhlas. 

Seriálu Čo nového, Bielikovci?, autor 5-dielneho TV seriálu 39° v tieni (1976), nositeľ 

Pribinovho kríža II. triedy (2003) – 80. výročie 

16. 11. 1972 Generálna konferencia UNESCO na svojom zasadaní v Paríži (17. 10. – 21. 11. 1972) 

prijala Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (Convention 

concerning the Protection of the World Cultural and Natural Heritage), v časti I. Defi nícia 

kultúrneho a prírodného dedičstva sa v čl. 1 a 2 taxatívne vymenúva, čo sa považuje za 

kultúrne dedičstvo a prírodné dedičstvo, v časti II. Národná ochrana a medzinárodná 

ochrana kultúrneho a prírodného dedičstva sa hovorí o povinnosti zmluvných štátov 

zabezpečiť označenie, ochranu, zachovanie, prezentovanie a odovzdávanie budúcim 

generáciám kultúrneho a prírodného dedičstva a o opatreniach na ich zabezpečenie, v časti 

III. Medzivládny výbor na ochranu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva sa podľa 

čl. 8 ustanovil v rámci UNESCO Medzivládny výbor na ochranu kultúrneho a prírodného 

dedičstva výnimočnej svetovej hodnoty nazývaný (Výbor pre svetové dedičstvo) a v čl. 11 

sa stanovilo, že na základe súpisov predložených zmluvnými štátmi Výboru pre svetové 

dedičstvo sa vytvorí Zoznam svetového dedičstva (kultúrneho a prírodného dedičstva), ktorý 

sa bude aktualizovať, v časti IV. Fond na ochranu svetového kultúrneho a prírodného 

dedičstva v čl. 15 sa ustanovil Fond na ochranu svetového kultúrneho a prírodného 

dedičstva výnimočnej svetovej hodnoty (Fond svetového dedičstva), dohovor nadobudol 

platnosť 17. 12. 1975, Výbor svetového dedičstva a Fond svetového dedičstva pôsobia 

od 1976, vážne ohrozené lokality sú navyše zapísané do Zoznamu svetového dedičstva 

v nebezpečenstve (List of World Heritage in Danger), venuje sa im zvláštna pozornosť 

a na ich záchranu sa uskutočňujú osobitné opatrenia, pre SR dohovor nadobudol 

platnosť 15. 2. 1991, jeho uplatňovanie v SR zabezpečuje Slovenský výbor pre ochranu 

svetového prírodného a kultúrneho dedičstva (od 1993), v zozname Svetového kultúrneho 

a prírodného dedičstva (World Heritage List) je zo Slovenska zapísaných 7 pamiatok 

(z kultúrneho dedičstva: Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec; Spišský 

hrad s okolitými kultúrnymi pamiatkami – Spišská Kapitula, Spišské Podhradie, Kostol sv. 

Ducha v Žehre; Banská Štiavnica s technickými pamiatkami jej okolia – Banská Štiavnica, 

Hodruša-Hámre, Štiavnické Bane, Banská Belá, Voznica, Vyhne, Banský Studenec, 

Počúvadlo, Kopanica, Kysihýbel, Antol, Ilija; najmä 23 vodných nádrží – tajchov; 

Bardejov – mestská pamiatková rezervácia aj s ochranným pásmom vrátane židovského 

suburbia; drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka – rímskokatolícky 

Kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove, rímskokatolícky Kostol Všetkých svätých 

v Tvrdošíne, evanjelický artikulárny kostol v Kežmarku, evanjelický artikulárny kostol 

v Hronseku, evanjelický artikulárny kostol v Leštinách, gréckokatolícky Kostol sv. 

Mikuláša v Bodružali, gréckokatolícky Kostol sv. Michala Archanjela v Ladomirovej 

a gréckokatolícky Kostol sv. Mikuláša Biskupa v Ruskej Bystrej; z prírodného dedičstva: 

jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu, Dobšinská ľadová jaskyňa vrátane 

Stratenskej jaskyne a jaskyne Psie diery ako jedného jaskynného systému vo vrchu Duča; 

Bukovské pralesy vo Východných Karpatoch) – 40. výročie 

16. 11. 1982 †Miroslav Hájek, Košice (*22. 1. 1923 Košice), slovenský operný spevák, barytonista, 

spev študoval súkromne u F. Friedricha v Prahe (1946–54), 1954–60 sólista opery v Liberci, 

1960–82 Opery Štátneho divadla v Košiciach (prvý dramatický barytón súboru), vynikol 

vo veristických operách (Jack Rance v Dievčati zo Západu, 1968, Scarpia v Tosce, 1970, 

Alfi o v Sedliackej cti, 1978), ale úspešne stvárnil aj postavy v slovenských operách (Mojmír 

v Svätoplukovi, 1961, Nechľudov vo Vzkriesení, 1963, Zimon v Krútňave, 1975, Skala 

– 246 – 

i Palugyay v Jurovi Jánošíkovi, 1977), vrcholné basové úlohy (Boris Godunov, 1975, Mefi sto 

vo Faustovi a Margaréte, 1979, Filip II. v Donovi Carlosovi, 1980) a ďalšie významné úlohy 

(Holanďan v Blúdiacom Holanďanovi, 1963, Nabucco, 1964, Eugen Onegin, 1966, Igor 

v Kniežati Igorovi, 1971, Jago v Othellovi, 1971, Gróf Tomskij v Pikovej dáme, 1973, 

Simone Boccanegra, 1975, Escamillo v Carmen, 1979, MAsetto v Donovi Giovannim, 1980 

a i.) – 30. výročie 

17. 11. 1922 *Ing. arch. Viktor Uhliarik, Rajecká Lesná (†16. 6. 2007 Bratislava), slovenský architekt, 

absolvoval štúdium architektúry na SVŠT v Bratislave (1950), 1966–90 riaditeľ Zdravoprojektu 

v Bratislave, špecializovaný na zdravotnícke stavby (Poliklinika Mýtna v Bratislave, 

1960, Detská liečebňa nervových chorôb v Kováčovej, 1973) a kúpeľné stavby a objekty 

(Piešťany – povojnová výstavba na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch: kúpeľný komplex 

Balnea-centrum, sanatóriá Palace – s A. Plačkom, Grand a Splendid – s J. Schusterom, 

Esplanade s balneoterapiou – s Ch. Tursunovom, všetky zrealizované 1965–80; Dudince: 

liečebný ústav Rubín, 1966 – s A. Plačkom, Balneoterapia Krištál, 1968, liečebný ústav Diamant 

s balneoterapiou, 1985 – s Ch. Tursunovom; Bardejovské kúpele – kolonáda a balneoterapia, 

1974 – s J. Schusterom; Rehabilitačný ústav Kováčová, 1987 – s Ch. Tursunovom ¬ 

rekonštrukcia liečebného domu Viktória v Trenčianskych Tepliciach, 1987, komplexná 

rekonštrukcia liečebného domu v Hornom Smokovci, 1987–99), bol tiež predsedom Zväzu 

slovenských architektov, nositeľ Ceny Dušana Jurkoviča (1972, s J. Schusterom – sanatóriá 

Balnea Grand a Balnea Splendid v Piešťanoch) – 90. výročie 

17. 11. 1942 *Martin Scorsese, vl. menom Martin Marcantonio Luciano Scorsese, Queens, New York, 

americký fi lmový režisér, scenárista a pedagóg, patrí medzi najvýznamnejších amerických 

povojnových režisérov a medzi najoceňovanejších v súčasnosti v Amerike aj Európe, 

uvažoval o kňazskom povolaní (od 1956 študoval na kňazskom seminári), v 1966 absolvoval 

štúdium réžie na Tisch School of the Arts na New York University (M.F.A. – Master of Fine 

Arts), kde potom pôsobil ako pedagóg, debutoval celovečerným fi lmom Kto to klope na 

moje dvere? v 1967, často obsadzuje Roberta De Niro (Špinavé ulice, 1973, Taxikár, 1976, 

New York, New York /muzikál, v hlavnej ženskej role L. Minnelli/, Zúriaci býk, 1980, 

Kráľ komédie, 1983, Mafi áni, 1990, Mys hrôzy, 1991, Počítanie mŕtvych, 1999), Harveyho 

Keitela (Špinavé ulice, Alice tu už nebýva, Taxikár, Posledné pokušenie Krista), Leonarda 

DiCaprio (Gangy v New Yorku, 2002, Letec, 2004, Na druhej strane, 2006, Prekliaty ostrov, 

2010), Victora Arga (Špinavé ulice, Posledné pokušenie Krista) či Joa Pesciho (Zúriaci býk, 

Kasíno, 1995), po 5 nomináciách na Oscara za najlepšiu réžiu (Taxikár, 1976, Zúriaci býk, 

1980, Posledné pokušenie Krista, 1988, Mafi áni, 1990, Letec, 2004) ho získal za snímku Na 

druhej strane, viaceré jeho fi lmy boli nominované alebo získali Oscarov (Alice tu už nebýva, 

1974 – Oscar pre najlepšiu herečku – Ellen Burstyn, Zúriaci býk – Oscar pre najlepšieho 

herca – R. De Niro, Posledné pokušenie Krista, Mafi áni, 1990, Vek nevinnosti, 1993, 

Gangy v New Yorku, 2002 – Zlatý glóbus za réžiu, Letec, 2004 – 5 Oscarov vo vedľajších 

kategóriách, Na druhej strane, 2007 – 4 Oscarov – za najlepší fi lm, najlepšiu réžiu, najlepší 

strih a najlepší adaptovaný scenár), vo svojich fi lmoch najčastejšie diagnostikuje temné stránky 

americkej skutočnosti, za celoživotné dielo získal ocenenia od Amerického fi lmového ústavu 

(1991), Amerického fi lmového inštitútu (1997), Európskej fi lmovej akadémie udeľujúcej 

Césarov (1990) a na MFF v Benátkach (1995), v 2003 získal hviezdu na hollywoodskom 

Chodníku slávy, od 2005 je čestným prezidentom Österreichische Filmmuseum vo Viedni, 

v 1990 spolu so 7 ďalšími významnými režisérmi založil The Film Foundation na podporu 

amerických štúdií v uchovávaní a reštaurovaní klasických fi lmov, v 1992 založil spoločnosť 

Martin Scorsese Presents, zameriavajúcu sa na reštaurovanie a distribúciu fi lmovej klasiky, 

v máji 2007 založil World Cinema Foundation, neziskovú organizáciu zameranú na ochranu 

a reštaurovanie pozoruhodných fi lmov z celého sveta – 70. výročie 

17. 11. 1987 †Doc. PhDr. Alexander Hirner, CSc., Bratislava (*13. 12. 1911 Smolenice), slovenský 

sociológ, spoluzakladateľ a kľúčová postava modernej slovenskej sociológie, fi lozof, 

lexikograf, patril medzi najerudovanejších slovenských sociológov, vynikajúci metodológ 

a historik sociológie, autor literatúry faktu, absolvoval štúdium fi lozofi e a slovenčiny na 

– 247 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

FF UK v Bratislave (1933–37), potom študoval štatistiku, populacionistiku a demografi u 

v Ríme (1941), faktorovú analýzu na Sorbonne v Paríži (1948–49), 1941–53 pôsobil 

v Matici slovenskej v Martine (1941–44 redigoval jej Filozofi cký zborník, od 1945 tajomník 

pre vedné odbory, v 1946 založil jej Sociologický odbor, 1946–48 redigoval Sociologický 

zborník – prvý sociologický časopis na Slovensku), 1953–58 šéfredaktor Vydavateľstva 

Osveta v Martine (inicioval a viedol práce na prípravách Príručného encyklopedického 

slovníka /PRES/, vlastivednej Encyklopédie Slovenska – spoluautor jej metodickej príručky, 

1957 a i.), v 1946 sa ako prvý habilitoval na Katedre sociológie FF UK v Bratislave v odbore 

všeobecná sociológia (Človek a spoločnosť), na základe vykonštruovaných obvinení v 1958 

zatknutý (ako hlavný autor PRES), v 1959 neoprávnene odsúdený (na 13 rokov, stratu 

vedeckých hodností a vyznamenaní, 10 000 korún pokuty a zbavený občianskych práv na 

5 rokov) /v procese s encyklopedistami boli odsúdení aj iní autori PRES/ a uväznený (uránové 

bane v Jáchymove a Příbrame, neskôr pre zdravotné dôvody preložený do Valdíc), v 1966 

prepustený z väzenia, v 1969 súdne plne rehabilitovaný, 1966–67 redaktor v Slovenskom 

vydavateľstve technickej literatúry, 1967–68 pracovník Čs. výskum. ústavu práce, 1968–77 

Ústavu fi lozofi e a sociológie SAV v Bratislave, zároveň 1969–77 prednášal sociológiu 

na Katedre sociológie FF UK v Bratislave (profi lujúca osobnosť), 1977–78 pracovník 

Výskumného ústavu životnej úrovne, 1979–84 Slovenskej pedagóg. knižnice a ústavu 

školských informácií v Bratislave, významne ovplyvnil rozvoj našej sociológie v oblasti 

teórie, metodológie i histórie – rozpracoval teóriu autokinetického sociálneho systému 

a autokinetického jednotlivca, teóriu sociálnej kontroly ako samoregulačného procesu a teóriu 

osobnosti ako samoorganizačného subsystému človeka, realizoval viaceré dôležité empirické 

výskumy, systematicky spracoval dejiny českej a slovenskej sociológie, autor prác Ján 

Feješ, jeho život a myšlienková sústava (1942), Človek a spoločnosť (1945, 1947), Sociálna 

kontrola (1973), Ako sociologicky analyzovať? (1976), Primárne dáta v sociológii (1978), 

Model osobnosti žiaka (1980), z politických príčin viaceré práce ostali v rkp. alebo ako interné 

materiály: Náboženstvo ako diferenciačný činiteľ (1946), Veda a umenie ako konsolidačný 

činiteľ (1947), Teoretické základy sociálneho výskumu (1957, zhabané pri zatknutí, doteraz sa 

nenašli), Dedina na prerode (1967), Dejiny čs. sociológie do roku 1948 (1970), Sociologická 

sebarefl exia ako problém (1986–87) a i., posmrtne vyšli jeho memoáre Matičná myšlienka 

(1992, v 1993 za ne dostal in memoriam Cenu E. E. Kischa), Denníky sociológov: Alexander 

Hirner 1953–55 (2004), za aktívnu účasť v SNP v 1946 vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, 

Čs. medailou Za zásluhy I. stupňa, Čs. medailou Za chrabrosť, Radom SNP II. tr., nositeľ 

Radu T. G. Masaryka IV. tr. (in memoriam) za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské 

práva, brat hudobného skladateľa a pedagóga Teodora Hirnera – 25. výročie 

18. 11. 1787 *Louis-Jacques-Mandé Daguerre, Cormeilles (†10. 7. 1851 Bry-sur-Marne), francúzsky 

maliar a fyzik, priekopník fotografi e, vynálezca dagerotypie, pracoval ako scénický 

výtvarník (aj pre parížsku Operu), 1807–19 asistoval P. Prévostovi pri tvorbe panorám 

Ríma, Neapola, Londýna, Jeruzalema a Atén, 11. 7. 1822 otvoril v Paríži diorámu (maľby na 

niekoľkých za sebou umiestnených tenkých plátnach, v jemnej hre svetla a transparentnosti), 

podobné zariadenie otvoril v Londýne, 8. 3. 1839 dioráma aj s jeho laboratóriom vyhorela, 

1829–33 spolupracoval s vynálezcom N. Niépcem (do Niépceho smrti) na rozvoji metódy 

uchovania obrazu z camery obscury (pri výrobe heliografi ckých obrázkov), v 1837 vynašiel 

dagerotypiu (prvá praktická metóda fotografovania – obraz sa zaznamenával na dosku 

potiahnutú jodidom strieborným, expozícia trvala 15 – 20 minút), v januári 1839 tajomník 

akadémie François Arago vynález verejne predstavil na zasadnutí akadémie vied v Paríži 

a 19. 9. 1839 Arago podal úplný opis dagerotypie v Académie des sciences et des beaux-arts, 

vynález vyvolal senzáciu a rýchlo sa rozšíril vo svete, v 1839 Daguerre spolu s Niépceho 

synom Isidorom predal práva na dagerotypiu a brožúru s opisom postupu francúzskej vláde, 

autor prác Historique et description des procédés du daguerréotype et du diorama (1839) 

a Nouveau moyen de préparer la couche sensible des plaques destinées à recevoir les images 

photographiques (1844), dôstojník francúzskej Čestnej légie (1839) – 225. výročie 

18. 11. 1922 †Marcel Proust, plným menom Valentin Louis Georges Eugène Marcel Proust, 

Paríž (*10. 7. 1871 Auteuil, pri Paríži), francúzsky spisovateľ, esejista, literárny kritik, 

– 248 – 

1881–89 študoval na Lycée Condorcet, po skončení dobrovoľnej vojenskej služby (1889–90 

v Orléans) študoval na École Libre des Sciences politiques (v 1893 bakalár práva, v 1895 

licencia vo fi lozofi i), ovplyvnený Bergsonovou fi lozofi ou, pracoval ako právnik, v 1896 

v Mazarinovej knižnici, v 1896 vydal zbierku poviedok Radosti a dni, spolu s J. Joyceom 

zakladateľ moderného románu (nové poňatie literárneho času – neustále prelínanie minulosti 

so súčasnosťou, súhra navzájom sa prelínajúcich časových rovín – jeden z hlavných 

rysov moderného románu), 1895–99 pracoval na autobiografi ckom románe Jean Santeuil 

(nedokončený, vydaný posmrtne až 1954), autor monumentálneho 7-dielneho románového 

cyklu Hľadanie strateného času (A la recherche du temps perdu, 1913–27: Na Swannovej 

strane, 1913, V tieni kvitnúcich dievčat, 1918 – 2 zv. – dostal zaň Goncourtovu cenu; Ku 

Guermantom, 1920–21 – 2 zv., Sodoma a Gomora, 1921–22 – 3 zv., Uväznená, 1923 – 2 zv., 

Zmiznutá Albertina, 1925 – 2 zv., Znovunájdený čas, 1927 – 2 zv., spojenie románu, 

autobiografi e a komentára, zachytáva svet parížskej intelektuálnej smotánky, prostredie 

aristokratických a meštianskych salónov od zač. 20. storočia do 1. svetovej vojny), v ktorom 

sa usiloval vyjadriť „intuitívny prúd vedomia“ (potlačenie deja, prevláda vykresľovanie 

pocitov, nálad, úvahy, prelínanie časových rovín, vnútorné a intímne skúsenosti uchované 

v pamäti – evokácia minulosti, reminiscencie vyvolané zdanlivo nedôležitými a náhodnými 

podnetmi; vnútorný monológ, dlhé a zložité súvetia, porušovanie pravidiel syntaxe), písal 

aj eseje (Kroniky, 1927), jeho rozsiahla korešpondencia bola vydaná posmrtne – 90. výročie 

18. 11. 1952 †Paul Éluard, vl. menom Eugène Emile Paul Grindel, Charenton-le-Pont (*14. 12. 1895 

Saint-Denis), francúzsky básnik, esejista, jeden zo zakladateľov surrealizmu, pre tuberkulózu 

musel skončiť štúdiá, liečil sa vo švajčiarskom Davose, v 1917 sa oženil s Galou (inšpirovala 

viaceré jeho básne zo zbierky Hlavné mesto bolesti, v 1924 ho opustila pre S. Dalího), po 

1. svet. vojne sa v Paríži pridal k dadaistom, neskôr k surrealistom /v 1919 sa zoznámil s A. 

Bretonom a L. Aragonom/ (zbierky Nevyhnutnosti života, 1921, Nešťastie nesmrteľných, 

1922 – spolupráca s M. Ernstom; surrealist. zbierky: najvýznamnejšia zbierka Capitale de la 

douleur – Hlavné mesto bolesti, 1926, La Rose publique – Verejná ruža, 1934, Plodné oči, 

1936), koncom 30. rokov sa odklonil od surrealistického experimentovania, v 2. svet. vojne 

účastník francúzskeho hnutia odporu, od 1942 člen KS, zbierky Poézia a pravda (1942), 

Au rendez-vous allemand (1944) a Dignes de vivre (1944) sa za okupácie tajne rozširovali 

a slúžili na povzbudenie boja za slobodu (Résistance), predčasná smrť jeho druhej manželky 

Nusch (1946) ho inšpirovala k tvorbe diela Le temps déborde (1947), ako presvedčený 

humanista sa angažoval v mierovom hnutí, tretej manželke Dominique Laure venoval 

zbierku Fénix (1951), autor statí o moderných maliaroch a esejí (Chodníčky a cesty poézie, 

1952), je pochovaný na parížskom cintoríne Père Lachaise, u nás vyšli Posledné ľúbostné 

básne (1969, prel. V. Reisel) – 60. výročie 

18. 11. 1962 †Niels Henrik David Bohr, Kodaň (*7. 10. 1885, Kodaň), dánsky fyzik, študoval fyziku na 

Kodanskej univerzite (1909 magister fyziky, 1911 PhD.), jeden z najvýznamnejších fyzikov 

20. stor., otec kvantovej mechaniky (jeho práce zo začiatku 20. stor. dali základ kvantovej 

mechanike a kvantovej teórii), v 1916 objavil princíp korešpondencie (správanie systémov 

kvantovej mechaniky s veľkými kvantovými číslami sa približuje správaniu systémov 

klasickej newtonovskej fyziky), spojil spektroskopiu, atómovú fyziku a kvantovú teóriu, 

prispel k teórii atómového jadra, študoval fyziku na Kodanskej univerzite (v 1909 magister, 

v 1911 doktorát), na základe štipendia v 1911 absolvoval pobyt v Cavendish Laboratory 

v Cambridgei pod vedením jej riaditeľa sira J. J. Thomsona, v 1912 pracoval v laboratóriu 

prof. Ernesta Rutherforda na Victoria University v Manchesteri, 1913–14 prednášal fyziku 

na Kodanskej univerzite a 1915–16 na Victoria University v Manchesteri, 1916–55 profesor 

teoretickej fyziky na Kodanskej univerzite (v 1955 sa vzdal miesta profesora a nahradil ho 

jeho syn Aage) a 1922–62 viedol Ústav teoretickej fyziky, ktorý mu na univerzite zriadili, 

v 1921 mu britská Kráľovská spoločnosť udelila Hughesovu medailu, laureát Nobelovej ceny 

za fyziku (1922) za práce o štruktúre atómov mu talianska Akadémia vied v 1923 udelila 

medailu Matteuciho, počas nacistickej okupácie Dánska ušiel do Švédska, posledné 2 roky 

vojny prežil v Anglicku a Amerike, kde sa zapojil do Manhattanského projektu v Los Alamos 

s atómovou energiou, v neskorších rokoch života sa venoval otázkam mierového využitia 

– 249 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

atómovej fyziky a politickým problémom spojeným s vývojom atómových zbraní (Otvorený 

list OSN, 9. 6. 1950, v 1955 jeden z hlavných iniciátorov prvej medzinárodnej konferencie 

o jadrovej energii v Ženeve), od 1939 prezident Kráľovskej dánskej akadémie vied, predseda 

Dánskej komisie pre atómovú energiu, člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (od 1926), 

zahraničný člen akadémií v Amsterdame, Berlíne, Bologni, Bostone, Göttingene, Budapešti, 

Mníchove, Oslo, Paríži, Ríme, Štokholme, Uppsale, Viedni, Washingtone, Moskve, Halle, 

Dubline, Liège, Krakove a i., čestný doktor mnohých zahraničných univerzít (Cambridge, 

Oxford, Sorbonne v Paríži, Harvard a i.), v 1947 dostal najvyšší dánsky rytiersky Rad slona, 

v 1957 dostal americkú cenu za mier Atoms for Peace Award, jeho meno nesie synteticky 

vyrobený prvok v 1976 s atómovým číslom 107 – bohrium (Bh), syn fyziológa Christiana 

Bohra, otec fyzika Aage Nielsa Bohra – 50. výročie 

18. 11. 1992 bol prijatý zákon NR SR č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, na základe 

neho 1. 1. 1993 vznikla NBS ako nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky 

so sídlom v Bratislave, od 1. 1. 2009 (v deň zavedenia eura v SR) sa stala súčasťou 

Eurosystému – prvoradým cieľom NBS (v spolupráci s Európskou centrálnou bankou 

a ostatnými centrálnymi bankami krajín eurozóny) je udržiavať cenovú stabilitu 

v eurozóne (podieľa sa na spoločnej menovej politike), prispieva k stabilite fi nančného 

systému v SR ako celku, vykonávaním dohľadu nad fi nančným trhom (banky, pobočky 

zahraničných bánk, obchodníci s cennými papiermi, sprostredkovatelia investičných 

služieb, burzy cenných papierov, správcovské spoločnosti, podielové fondy a subjekty 

kolektívneho investovania, poisťovne, dôchodkové správcovské spoločnosti, dôchodkové 

fondy, doplnkové dôchodkové spoločnosti a ďalšie subjekty) zásadne prispieva k jeho 

bezpečnému a zdravému fungovaniu – 20. výročie 

19. 11. 1932 *Alžbeta Svobodová, Pitvaros, Maďarsko, slovenská operná speváčka, sopranistka, 

absolvovala štúdium koncertného a operného spevu na VŠMU v Bratislave (1954, 

u M. Česányiovej a I. Godina), 1954–59 študovala na moskovskom Konzervatóriu 

P. I. Čajkovského, potom súkromne spev u A. Hrušovskej, 1959–91 do sólistka Opery SND 

v Bratislave, debutovala ako Musetta v Pucciniho Bohéme v 1959, vynikala v lyrickom 

a koloratúrnom odbore (Olympia v Hoffmannových rozprávkach, 1963, Violetta v Traviate, 

1963, Gilda v Rigolettovi, 1963, 1970, Oskár v Maškarnom bále, 1964) i v ďalších postavách 

(Zerlina v Donovi Juanovi, 1969, Euridika v Orfeovi a Euridika, 1966, Zuzanka vo Figarovej 

svatbe, 1971), zo zdravotných dôvodov umelecky aktívna do zač. 70. rokov, koncertne 

účinkovala v kantátovo-oratoriálnych dielach (Beethovenova 9. symfónia, Händlov Mesiáš, 

Honnegerova Jana z Arku na hranici a i.), hosťovala v zahraničí (ZSSR, Rakúsko, SRN, 

Taliansko, Belgicko), manželka divadelného režiséra Juraja Svobodu – 80. výročie 

19. 11. 1952 *Prof. RNDr. Karol Mičieta, PhD., slovenský biológ, vysokoškolský profesor, absolvoval 

štúdium biológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1976), 1981–82 odborný 

pracovník a 1982–90 vedecký pracovník Ústavu molekulárnej a subcelulárnej biológie 

UK, 1990–95 samostatný vedecký pracovník v Ústave bunkovej biológie Prírodovedeckej 

fakulty UK, od 1995 doteraz (17 rokov) vedúci Katedry botaniky na Prírodovedeckej fakulte 

UK (od 2007 profesor v odbore všeobecná ekológia, ekológia jedinca a populácií), od 2011 

rektor Univerzity Komenského v Bratislave, absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí 

(Univerzita Martina Luthera, Halle/Saale, 1984, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2005, 2006, 

2008, Univerzita vo Viedni, 1994 a i.), v súčasnosti člen Centra excelencie pre ochranu 

a využitie krajiny a biodiverzity, zameraný na indikačnú a environmentálnu botaniku, 

ekogenotoxikológiu, ekológiu rastlín a aeropalynológiu, fytoindikáciu environmentálnej 

mutagenézy, monitoring, evalváciu a minimalizáciu environmentálnych rizík v životnom 

prostredí, zodpovedný riešiteľ a garant domácich aj zahraničných vedeckovýskumných 

projektov, člen rady pre strednú a východnú Európu Society of Environmental Toxicology 

and Chemistry, člen domácich (Slovenská botanická spoločnosť) aj zahraničných vedeckých 

spoločností (Česká botanická spoločnosť, International Federation of Cell Biology, 

International Society of Environmental Botanists, International Union of Biological 

Science), člen koordinačnej rady Národné taxonomické centrum NATAF Slovakia, od 1994 

– 250 – 

člen, 2000–02 podpredseda a 2002–10 predseda Akademického senátu UK v Bratislave, člen 

odborných komisií, vedúci redakčnej rady Acta Botanica – 60. výročie 

20. 11. 1912 *Dr. Otto von Habsburg, PhD., Reichenau an der Rax, Dolné Rakúsko (†4. 7. 2011 

Pöcking, SRN), rakúsky politológ a politik, publicista, najstarší syn posledného rakúskeho 

cisára a uhorského kráľa Karola I. Habsburského a jeho manželky cisárovnej Zity von 

Bourbon-Parma, 1916–18 korunný princ Rakúsko-Uhorska, 1919–21 s rodičmi v exile vo 

Švajčiarsku a na španielskom ostrove Madeira, po otcovej smrti (1922) sa rodina nemohla 

vrátiť do Rakúska, pokiaľ sa nezriekla nároku na trón (zriekol sa ho v 1961), 1929–35 študoval 

politické a sociálne vedy na Université catholique de Louvain (Belgicko), 1930 – 2006 

hlava habsbursko-lotrinskej dynastie, od 30. rokov otvorený odporca Hitlera a národného 

socializmu (odmietal pripojenie Rakúska k tretej ríši; pred vypuknutím 2. svetovej vojny 

pomohol mnohým Židom k úteku z Európy), počas 2. svetovej vojny mu na Hitlerov 

príkaz odňali nemecké ríšske občianstvo (aj jeho matke a súrodencom) a vyvlastnili ich 

majetok, žil v exile v Belgicku (Steenockerzeel) a Španielsku (Lequeitio), 1940–44 v USA 

(Washington, D. C.), 1944–51 hlavne vo Francúzsku (v 1946 ho znovuobnovené Rakúsko 

vyhostilo z krajiny), potom v Španielsku a od 1954 v bavorskom Pöckingu, tiež presvedčený 

odporca komunizmu, od 1936 člen, od 1957 viceprezident, od 1973 prezident a potom čestný 

predseda Paneurópskej únie (Paneuropa-Union), 1979–99 poslanec Európskeho parlamentu 

(za bavorskú CSU; doyen EP; po 1989 v EP presadzoval integráciu postkomunistických 

krajín do euroatlantických štruktúr), potom prednášal o medzinárodných vzťahoch po celom 

svete, celý život sa zasadzoval za zjednotenie Európy, v období 2. svetovej vojny presadzoval 

koncept Podunajskej federácie, autor 35 kníh s historickou, politickou a sociálnou tematikou 

a publikácií o európskej politike (napísané v 9 jazykoch), po manželkinej smrti (2010) sa 

stiahol z verejného života, mal rakúske, maďarské, nemecké a chorvátske občianstvo, nositeľ 

početných vyznamenaní (Veľký kríž kráľovského maďarského Rádu sv. Štefana, Veľký kríž 

cisárskeho rakúskeho Rádu sv. Leopolda, Veľký kríž Radu sv. Januaria – udeľovaný rodu 

Bourbon, Veľký kríž bavorského Radu sv. Huberta; Bavorský Rad za zásluhy, Veľký kríž 

Radu za zásluhy SRN, Veľký kríž Radu sv. Agáty, San Marino, Veľký kríž Radu Carlosa III, 

Španielsko, Veľký kríž Radu za zásluhy Maďarskej republiky, Veľký kríž Radu sv. Gregora 

Veľkého, Vatikán, Veľký kríž Radu sv. Silvestra, Vatikán, Commandeur de la Légion 

d’Honneur, Francúzsko a i.), čestný člen univerzity v Jeruzaleme, nositeľ čestných doktorátov 

zahraničných univerzít (Milwaukee, Nancy, Tampa, Cincinatti, Jerusalem, Ferrara, Budapešť, 

Turku, Osijek, Skopje a i.), mnohých čestných občianstiev, hovoril 15 jazykmi, s manželkou 

Reginou mal 7 detí (5 dcér a 2 synov), v 2003 dostal čestné občianstvo mesta Holíč (mesto 

patrilo habsburskému rodu) – 100. výročie 

20. 11. 1952 †Benedetto Croce, Neapol (*25. 2. 1866 Pescasseroli), taliansky fi lozof, historik, politik, 

spisovateľ, estetik, literárny kritik, vplyvný taliansky intelektuál 1. polovice 20. stor.; keď jeho 

rodičia a sestra zahynuli pri zemetrasení (1883), odišiel do Ríma, kde 1883–84 navštevoval 

prednášky z práva a 1884–86 prednášky z morálnej fi lozofi e (u prof. Antonia Labriolu) na 

Univerzite La Sapienza, no štúdiá nedokončil, v 1886 sa vrátil do Neapola, 1887–92 cestoval 

po Európe (Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Anglicko, Španielsko a Portugalsko), koketoval 

so socializmom a marxizmom, neskôr ho odmietol (Historický materializmus a marxistická 

ekonómia, 1900), v 1903 založil a do 1944 vydával kultúrno-kritický časopis La Critica, kde 

publikoval články a kritiky historických, fi lozofi ckých a literárnych diel, časopis významne 

ovplyvnil taliansku kultúru, reprezentant novoheglovstva – rozvinul fi lozofi u ducha (duch sa 

prejavuje v 4 oblastiach: estetika, logika, ekonómia, etika), fi lozofi u stotožňoval s históriou, 

zdôrazňujúc tvorivú teoretickú činnosť ducha, ktorý vytvára históriu, jeho hlavný prínos je vo 

fi lozofi i dejín, autor fi lozofi ckých (Filozofi a ako veda o duchu, 1909–17: Estetika ako veda 

o výraze a všeobecná jazykoveda, 1902, Logika ako veda o čistom pojme, 1909, Praktická 

fi lozofi a: ekonómia a etika, 1909, Teória a dejiny historiografi e, 1917; Dejiny ako myslenie 

a ako čin, 1938, Charakter modernej fi lozofi e, 1941, Filozofi a a historiografi a, 1949, Filozofi a, 

poézia, história, 1951), estetických (Breviár estetiky, 1912, Nové eseje o estetike, 1920, 

Eseje na záver, 1935, Poézia, 1936 a i.) a historických prác (Dejiny talianskeho dejepisectva 

189. storočia, 1921, Dejiny Talianska od roku 1871 do roku 1915, 1927, Dejiny Európy 

– 251 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

19. storočia, 1938; História ako príbeh slobody, 1938), v 1910 senátor, 1920–21 minister 

školstva, v 1944 minister bez kresla, stal sa symbolom intelektuálnej slobody a opozície 

proti talianskemu fašizmu (v La Critica publikoval Manifest antifašistických intelektuálov, 

1. 5. 1925, odsúdil Lateránske dohody z 1929, verejne kritizoval Mussoliniho), v 1934 sa 

jeho diela ocitli na indexe zakázaných kníh, po páde fašizmu sa stal sprostredkovateľom 

medzi talianskym kráľovstvom a spojencami, ale odmietol verejný post, ideológ talianskych 

liberálov – 1943–52 viedol Liberálnu stranu (v 1943 inicioval jej znovuzaloženie), v 1947 

založil v Neapole výskumný Taliansky inštitút pre historické štúdie, ktorému daroval svoju 

veľkú knižnicu a veľkú časť svojho sídla – Palazzo Filomarino, v paláci sídli aj Nadácia 

Benedetta Croceho (založená v 1955 jeho dedičmi) – 60. výročie 

20. 11. 1952 v Prahe sa začal proces s „protištátnym sprisahaneckým centrom“ na čele s Rudolfom 

Slánskym, jeden z vykonštruovaných politických monsterprocesov, na rozdiel od 

predchádzajúcich politických procesov (súdili členov nekomunistických strán, duchovných, 

živnostníkov, príslušníkov zahraničných jednotiek bojujúcich za 2. svetovej vojny na 

Západe) pred Štátnym súdom s predsedom Dr. Jaroslavom Novákom a hlavným žalobcom 

Josefom Urválkom stálo 14 vysokých funkcionárov KSČ („ako trockisticko-titovskí, 

sionistickí, buržoáznonacionalistickí zradcovia a nepriatelia československého ľudu, 

ľudovodemokratického zriadenia a socializmu“), o absurdnosti a zvrátenosti procesu 

svedčí, že obžalovaní, svedkovia, sudcovia i prokurátori sa museli výpovede a obžaloby 

naučiť naspamäť, súd uznal obžalovaných vinnými z velezrady, špionáže a sabotáže 

a 27. 11. 1952 vyniesol najvyššie tresty – 11 rozsudkov smrti obesením a 3 doživotné tresty, 

3. 12. 1952 boli 11 odsúdení popravení na dvore pankráckej väznice (Vladimír Clementis, 

bývalý minister zahraničných vecí, Otto Fischl, bývalý námestník ministra fi nancií, Ludvík 

Frejka, bývalý prednosta národohospodárskeho odboru kancelárie prezidenta republiky, 

Josef Frank, bývalý zástupca generálneho tajomníka KSČ, Bedřich Geminder, bývalý 

vedúci Medzinárodného sekretariátu ÚV KSČ, Rudolf Margolius, bývalý námestník 

ministra zahraničného obchodu, Bedřich Reicin, bývalý námestník ministra národnej 

obrany, André Simone, bývalý redaktor Rudého práva, Rudolf Slánský, generálny 

tajomník KSČ, Otto Šling, bývalý vedúci tajomník Krajského výboru KSČ v Brne, Karel 

Šváb, bývalý námestník ministra národnej bezpečnosti), doživotie dostali Vavro Hajdů, 

bývalý námestník ministra zahraničných vecí, Artur London, bývalý námestník ministra 

zahraničných vecí, Eugen Löbl, bývalý námestník ministra zahraničného obchodu, 

súčasne boli všetci zbavení československého štátneho občianstva, Artur London sa po 

4 rokoch dostal z väzenia vďaka svojej manželke, francúzskej občianke, proces opísal 

v knihe Priznanie, všetci odsúdení boli neskôr právne a občiansky rehabilitovaní (hlavne 

v 1963) – 60. výročie 

21. 11. 1922 *Tibor Rakovský, Zlaté Moravce (†29. 12. 1982 Bratislava), slovenský divadelný 

a televízny režisér, 1941–44 študoval na PF Slovenskej univerzity v Bratislave, 1945–47 herec 

a asistent réžie, 1947–64 a 1968–82 režisér Činohry SND (s J. Budským, K. L. Zacharom 

a P. Hasprom ju umelecky spoluprofi loval; Tanec nad plačom, 1957, Polnočná omša, 1959; 

Zbojníci, 1955, Pohľad z mosta, 1959, Svätá Jana, 1961, Čo len chcete, 1962, Hamlet, 1964, 

Maškaráda, 1970, Don Juan, 1972, Veža nádeje, 1972, Sneh nad limbou, 1974, Matkino pole, 

1975, Romeo a Júlia na sklonku jesene, 1978, Peer Gynt, 1979, Môj Faust, 1980, Ifi génia 

v Tauride, 1982 a i, ako prvý inscenoval u nás Brechta: Život Galileiho, 1958, Pán Puntila 

a jeho sluha Matti, 1963, Kaukazský kriedový kruh, 1968), 1965–67 režisér ČST v Bratislave, 

v televízii režíroval TV fi lmy (Dvorné dámy, 1967, Peter a Lucia, 1968, Don Quijote zvádza 

boj, 1970, Veža nádeje, 1974, Leto v Nohante, 1975, Život je sen, 1979, Maškaráda, 1981) 

a opery (v SND: G. Puccini: Madame Butterfl y, 1955; v televízii: J. Cikker: Mr. Scrooge, 

1967, J. L. Bella: Kováč Wieland, 1971, E. Suchoň: Krútňava, 1972), režíroval aj v rozhlase, 

1953–54, 1956–57 externý a 1975–80 interný pedagóg VŠMU v Bratislave, 1969–70 

predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov – 90. výročie 

21. 11. 1952 *Ján Greššo, Zvolen, slovenský herec, riaditeľ divadla, absolvoval štúdium herectva 

na DF VŠMU v Bratislave (1976), od 1976 člen (Octavio v Shakespearovej hre Oko za 

– 252 – 

oko, 1977, Nat v hre Tanec myší, 1977, Romeo v Romeovi a Júlii, 1979, Lucius v Titovi 

Andonicovi, 1981, Lizaveta Platonovna vo Fantázii, 1981, Prvý, On, Rudo, Vinco, Ondrejko 

v Šikuliáde, 1982, Móric v Jarnom prebudení, 1983 Háčik v Periklovi, 1984, Abolianinov 

v Bulgakovovej hre Zojkin byt, 1984, Cléonte v Molièrovej hre Meštiak šľachticom, 1986, 

Bormentaľ v Bulgakovoovom Psom srdci, 1988, Dr. Morris Ritz v Capoteho Lúčnej harfe, 

1989, Judáš, učeník, Dismas, lotor v Hre o umučení, 1990, Otec v Perinbabe, 1995, Otec 

v Závejoch, 1997, Banquo v Macbethovi, 1999, Otec v Príbehoch obyčajného šialenstva, 

2003), 2 roky šéf umeleckého súboru a od decembra 2001 riaditeľ Divadla Andreja Bagara 

v Nitre, účinkuje aj vo fi lme (Veľká noc a veľký deň, Cnostný Metod, Noční jazdci) a televízii 

(Prebudenie, Skon Paľa Ročku, Trpký voz nádeje, Bakchus, Ticho po búrke; seriály Alžbetin 

dvor, Ordinácia v ružovej záhrade), 1998 – 2002 poslanec mestského parlamentu v Nitre, 

v 2008 dostal najvyššie poľské vyznamenanie Gavaliersky kríž, syn herca Ľudovíta 

Grešša – 60. výročie 

21. 11. 1972 (do 18. 6. 1979) prebiehala druhá etapa bilaterálnych americko-sovietskych rokovaní SALT 

II (Strategic Arms Limitation Talks) – o obmedzení strategických zbraní, 18. 6. 1979 

americký prezident James Carter a najvyšší sovietsky predstaviteľ, generálny tajomník KS 

ZSSR Leonid Brežnev podpísali vo Viedni Zmluvu o obmedzení strategických útočných 

zbraní (SALT II), po výmene ratifi kačných listín mala zmluva vstúpiť do platnosti 

31. 12. 1985, po sovietskej invázii do Afganistanu (december 1979) ju však americký 

Senát odmietol ratifi kovať, ZSSR neznížil celkové počty na dohodnutú hranicu, ďalšie 

rokovania prebiehali medzi USA a Ruskou federáciou s názvom START (Strategic Arms 

Reduction Talks – podpísané zmluvy START I v 1991, START II v 1993 o obmedzení 

strategických útočných zbraní) – 40. výročie 

21. 11. 1992 †Prof. ThDr. Anton Bagin, Bratislava (*10. 9. 1923 Ilava), slovenský katolícky teológ, 

cirkevný historik a historik umenia, absolvoval štúdium teológie na katolíckej bohosloveckej 

fakulte v Bratislave (1947, v 1950 ThDr.), pôsobil ako kaplán na viacerých miestach 

(Močenok, 1947, Čadca, 1948, Rosina, 1954, Štiavnik, 1955, Turzovka, 1956, Dubnica nad 

Váhom, 1958–67), 1967–92 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej 

fakulte UK v Bratislave (odborný asistent, v 1970 docent, od 1972 profesor cirkevných dejín, 

od 1978 prodekan CMBF; prednášal všeobecné cirkevné dejiny, dejiny umenia, patrológiu 

a kresťanskú archeológiu), napísal skriptá Cirkevné dejiny I., II. (1969), Vybrané kapitoly 

z cirkevných dejín (1973), Kresťanská archeológia (1977), Vybrané kapitoly z cirkevných 

dejín – Portréty kňazov – buditeľov (1980), čestný kanonik sídelnej kapituly v Nitre (1977), 

zaoberal sa kultúrno-umeleckou históriou a regionálnou históriou Slovenska, ikonografi ou, 

špecializovaný na cyrilo-metodské obdobie (autor prác o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a cyrilometodskom 

období – Apoštolé Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava, Praha 1982, 

2. vydanie 1985, ilustroval akad. maliar Mikuláš Klimčák, rozšírené slovenské vydanie 

Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava, Trnava – Bratislava, 1987, ilustrovali 

akad. maliari Vincent Hložník a Viera Hložníková, Cyrilometodské kostoly a kaplnky na 

Slovensku, 1985, Spolupatróni Európy, 1992, Život Gorazda, 1992, Cyrilometodská tradícia 

u Slovákov, 1993) a ďalších prác (Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy, 

1988 – s Doc. ThDr. Jozefom Krajčim, Svatý Vojtěch, 1989), v posledných rokoch sa venoval 

štúdiu v amerických univerzitných knižniciach a vo vatikánskom archíve – 20. výročie 

22. 11. 1787 *Rasmus Kristian Rask, Braendekilde (†14. 11. 1832 Kodaň), dánsky jazykovedec, 

zakladateľ severskej fi lológie, zakladateľ komparatívnej jazykovedy, študoval na 

univerzite v Kodani, profesor dejín literatúry (1825), hlavný knihovník univerzitnej 

knižnice (1829), profesor orientálnych jazykov (1831) na univerzite v Kodani, venoval 

sa indoeurópskym jazykom (autor priekopníckych prác o indoeurópskych jazykoch), 

v 1811 vydal prvú systematickú gramatiku starej nórčiny, po pobyte na Islande (1813–15) 

napísal svoje najvýznamnejšie dielo Skúmanie pôvodu starej nórčiny a islandského jazyka 

(1818) – skúmanie a porovnávanie škandinávskych jazykov s latinčinou a gréčtinou, 

ako prvý zistil, že keltské jazyky (bretónčina, welština a írčina) patria k indoeurópskym 

jazykom na rozdiel od baskičtiny a ugrofínčiny, ako prvý tiež poukázal na podobnosti 

– 253 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

medzi litovčinou a slovanskými jazykmi, v 1817 vydal prvú anglosaskú gramatiku, hodne 

sa venoval zbieraniu materiálu na porovnávacie štúdie, z ciest po Iráne (1818–20) priniesol 

veľkú zbierku perzských manuskriptov, z ďalších ciest po Indii a Cejlóne (1820–23) zbierku 

rukopisov v jazyku pali, sinhálčine a i., ovládal asi 25 jazykov a dialektov – 225. výročie 

22. 11. 1962 pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sa začal proces so 14 príslušníkmi slovenskej 

časti špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweiss (veliteľ slovenského oddielu 

Ladislav Nižňanský v neprítomnosti odsúdený na trest smrti /senát banskobystrického 

Krajského súdu 31. 10. 2006 zmenil trest smrti na doživotie/, 13 obžalovaní odsúdení na 

trest odňatia slobody od 5 do 15 rokov), Edelweiss bol krycí názov pre Abwehrgruppe 

218 (4 oddiely – kozácky, kaukazský, nemecký slovenský, a niekoľko bývalých partizánov), 

vznikla koncom septembra 1944 v Žiline pod vedením majora Erwina Sigmunda grófa von 

Thun-Hohenstein na potlačenie odporu povstalcov a represie proti civilnému obyvateľstvu 

na okupovanom území, uskutočnila asi 50 prepadov, jej obeťami bolo asi 300 zabitých 

a cca 600 zajatých partizánov a civilistov, jej zločiny na Slovensku vyvrcholili 21. 1. 1945 

vypálením obcí Kľak a Ostrý Grúň (146 civilných obyvateľov zavraždených), vo februári 

1945 Nižňanský nariadil popravu 18 židovských civilistov v obci Kšinná, Nižňanský žil 

po vojne v Nemecku, pracoval pre Rádio Slobodná Európa, v roku 1996 dostal nemecké 

občianstvo, bol viac ráz súdený, no vždy oslobodený pre nedostatok dôkazov – 50. výročie 

22. 11. 1972 v Helsinkách sa začala Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE, helsinská 

konferencia), pokračovala v Ženeve (3. 7. 1973 – 21. 7. 1975) a 1. 8. 1975 sa skončila 

v Helsinkách podpísaním Záverečného aktu (Final Act, 35 krajín: vedúci predstavitelia 

33 európskych krajín bez Albánska + USA a Kanady): zachovanie nemennosti hraníc 

v Európe, posilnenie bezpečnosti a dôvery v Európe, spolupráca v oblasti hospodárstva, 

vedy a techniky, životného prostredia, v humanitárnych a i. oblastiach, predovšetkým 

rešpektovanie ľudských práv, základných slobôd (vrátane slobody myslenia, svedomia 

a viery), následné schôdzky zástupcov zúčastnených krajín sa uskutočnili v Belehrade 

(1977–78), Madride (1980–83), Štokholme (1984–86), Viedni (1986–89), Paríži (1990–92) 

a Helsinkách (1992), v 1995 sa KBSE transfomovala na Organizáciu pre bezpečnosť 

a spoluprácu v Európe (OBSE); po podpísaní helsinskej deklarácie v 1975 v komunistických 

krajinách vznikali tzv. helsinské výbory, nevládne skupiny obrancov ľudských práv, 

v Československu vznikla v 1977 Charta 77, helsinský proces bol významným úspechom 

v zmierňovaní napätia medzi Východom a Západom – 40. výročie 

23. 11. 1812 *Jozef Weisse, Nové Mesto nad Váhom (†1904), židovský rabín, 1854–97 hlavný rabín 

v Novom Meste nad Váhom, kde v 1862 založil židovskú reálku (prvá a jediná židovská 

reálka v Uhorsku; do 1877 jej správca, do 1893 vyučoval v škole náboženstvo), uznávaný 

hebrejista a fi lológ, preložil do slovenčiny Päť kníh Mojžišových – 200. výročie 

23. 11. 1912 *Jozef Kútnik-Šmálov, Hubová (†13. 12. 1982 Sliače), slovenský literárny a kultúrny 

historik, literárny kritik, prekladateľ, rímskokatolícky kňaz, 1931–36 študoval teológiu 

v Spišskej Kapitule, 1939–42 fi lozofi u a slovenčinu na Filozofi ckej fakulte Slov. univerzity 

v Bratislave, v 1936 vysvätený za kňaza, 1942–49 profesor na učiteľskej akadémii 

v Spišskej Kapitule, po 1945 väznený, od 1949 správca fary v Liptovskom Michale, od 

1953 v Liptovských Sliačoch, s L. Hanusom redigoval časopis Kultúra (1941–43), 

Obroda (1943–44) a Verbum (1946–48), autor básnicko-refl exívnej eseje Dumka o detstve 

(1940), knižných esejí Život v slove (1939, o M. Urbanovi) a Valentín Beniak – básnik 

nadosobný (1942), knihy Zástoj katolíckej hierarchie v slovenskom národnom a kultúrnom 

živote (1948), po 1948 komunistickým režimom vyradený z literárneho a vedeckého 

života, nesmel publikovať, venoval sa prekladom teologických diel a liturgických textov, 

teologické a literárnovedné štúdie publikoval v samizdate a exilových časopisoch, jeho 

diela vychádzajú až dnes (Litánie loretánske, 1998, Prvý učiteľ slovienskeho národa. Život 

Konštantína Filozofa, rehoľným menom Cyril, 1999, Myšlienky zostávajú, 2001; výbery 

z jeho kultúrnohistorických a literárnokritických štúdií – Literárna kritika ako poznávanie 

a hodnotenie, 2004, Kresťanský stredovek Slovenska, 2005, Kresťanská kultúrna orientácia, 

2005) – 100. výročie 

– 254 – 

23. 11. 1942 *Jiří Stivín, Praha, český hudobník, multiinštrumentalista (hrá na všetkých druhoch priečnych 

i zobcových fl áut, saxofónoch, klarinetoch, rôznych ľudových píšťalách atď. – nástroje 

si aj sám vyrába) a skladateľ, jedna z najoriginálnejších osobností českej džezovej scény, 

v 80. rokoch sa zaradil do európskej a svetovej špičky, 1961–65 študoval kameru na FAMU 

v Prahe, no po skončení sa venoval výlučne hudbe, 1 rok študoval kompozíciu a aranžmán 

na Royal Academy of Music v Londýne (1969, v triede J. Dankwortha), 1977–80 študoval 

skladbu na AMU v Prahe, v 60. rokoch založil s Martinom Kratochvílom Jazz Q, založil 

aj súbor Stivín & Co. Jazz Systém, 1970–73 člen, sólista a napokon dirigent činoherného 

orchestra ND v Prahe, 1971–75 s gitaristom Rudolfom Daškom vytvoril duo System Tandem 

(jedna z najpodnetnejších českých džezových formácií, úspešná na mnohých európskych 

džezových festivaloch), okrem džezovej hudby sa venuje aj interpretácii hudby stredoveku, 

renesancie a baroka (aj so súborom Collegium Quodlibet), od 1985 pedagóg hry na zobcovej 

fl aute na Pražskom konzervatóriu, pedagogicky zamerané koncerty realizoval aj v zahraničí 

(Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko), ako sólista spolupracuje s renomovanými telesami 

(Virtuosi di Praga, Pražskí symfonici, Slovenský komorný orchester B. Warchala, Pražskí 

madrigalisti, Due Boemi, Sukov komorný orchester, Talichovo kvarteto, slovenský orchester 

Zlaté husle a i.), od 1992 člen European Jazz Ensemble (zoskupenie vedúcich osobností 

euro-džezu), komponuje scénickú (Mestské divadlá v Prahe, Laterna magika, divadlá 

v Pardubiciach, v Ostrave, Radošinské naivné divadlo) a fi lmovú hudbu (pre krátke fi lmy, 

väčšina celovečerných fi lmov režiséra Víta Olmera, Faunovo velmi pozdní odpoledne, 

1983, rež. V. Chytilová, 2x nominovaný na Českého leva – Pevnost, 1994, rež. D.Vihanová, 

Bumerang, 1996, rež. H. Bočan), skladby pre rôzne formácie, od 1992 každoročne koncom 

novembra s Collegiom Quodlibet usporadúva koncert Pocta sv. Cecílii (patrónka hudby) 

v Dvořákovej sieni pražského Rudolfi na, venuje sa tiež projektom podporujúcim umeleckú 

improvizáciu, v starom mlyne vo Všenoroch u Prahy založil Centrum pre improvizáciu 

v umení (niekoľkokrát do roka improvizačné víkendové tvorivé dielne CAP-ART – hudobné, 

divadelné, výtvarné, pohybové, fi lmové, fotografi cké, multimediálne, literárne aktivity), 

uskutočňuje koncerty pre deti, opakovaný víťaz v európskych anketách Jazz Forum vo 

fl autovej kategórii, dlhoročne sa teší veľkej priazni poslucháčov a divákov (jeho živé 

vystúpenia charakterizuje virtuozita interpretačného umenia, majstrovská improvizácia, 

primeraná suverenita, vtip a šoumenstvo) i odbornej kritiky, realizoval početné nahrávky 

v oblasti džezovej i vážnej hudby, často vystupuje na koncertoch a festivaloch v zahraničí, tiež 

na Slovensku (o. i. v 2010 a 2011 sólové koncerty Sám se svým stínem /džezová a klasická 

hudba, ľudové piesne, vlastné skladby a improvizácie s vopred pripravenými základmi, vo 

viacerých mestách SR), v 2007 nakrútil TV dokument o mame Máma a já – pri 100. výročí 

jej narodenia, v 1989 vyšla o ňom kniha od I. Poledňáka Mně všechno dvakrát aneb o Jiřím 

Stivínovi, v 2007 mu prezident Václav Klaus udelil vyznamenanie Za zásluhy o štát v oblasti 

kultúry a umenia, syn herečky Evy Svobodovej, brat herečky Zuzany Stivínovej, otec 

herečky a speváčky Zuzany Stivínovej – 70. výročie 

23. 11. 2002 †Roberto Matta Echaurren, vl. menom Roberto Antonio Sebastián Matta Echaurren, 

Rím, Taliansko (*11. 11. 1911, Santiago, Chile), čilský architekt a maliar, študoval 

architektúru na Universidad Católica de Chile v Santiagu (1929–31), hoci nemal formálne 

vzdelanie v oblasti výtvarného umenia, patrí k najznámejším surrealistickým maliarom 

(„posledný surrealista“), v 1933 odišiel do Paríža, kde 2 roky pracoval ako projektant 

v ateliéri Le Corbusiera, v 1934 sa v Madride stretol s Federicom Garcíom Lorcom 

a Pablom Nerudom, zoznámil sa tiež so Salvadorom Dalím a Andrém Bretonom, Bretona 

zaujali jeho maľby, oslovil ho, aby sa stal členom surrealistickej skupiny (ofi ciálne sa 

k surrealistom pridal v 1937, skúmal oblasť podvedomia a rozvíjal predstavy kozmickej 

tvorby a deštrukcie), v 1936 v Londýne krátko pracoval s Walterom Gropiusom a Lászlóom 

Moholy-Nagyom, neskôr sa v Škandinávii stretol s Alvarom Aaltom, v Rusku pracoval 

na projektoch bytového dizajnu, koncom 1938 odišiel (pred vojnou) do exilu do New 

Yorku, kde ho významne ovplyvnila škola mladých newyorských umelcov (abstraktný 

expresionizmus, akčná maľba – používanie automatizovaných techník), jeho priateľom 

a učiteľom sa stal Yves Tanguay, v 1940 mal svoju prvú samostatnú výstavu v Julien Levy 

– 255 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Gallery v New York City, návšteva Mexika (1941) prehĺbila jeho záujem o predkolumbovské 

dedičstvo Latinskej Ameriky, v polovici 20. stor. sa rozišiel so surrealistami, v 1954 sa usadil 

v Paríži, od 1967 žil v Taliansku, v 60. a 70. rokoch cestoval na Kubu, do Južnej Ameriky, 

Egypta a Afriky, vystavoval v Museum of Modern Art v New Yorku, v Nationalgalerie 

v Berlíne, v Hayward Gallery v Londýne, Musée National d’Art Moderne, Centre Georges 

Pompidou v Paríži, Museo de Bellas Artes v Santiagu, Museo Yokohama a i., jeho diela boli 

zahrnuté do kolektívnych expozícií v The Museum of Modern Art v New Yorku, Solomon 

R. Guggenheim Museum v New Yorku, v Yale University Art Gallery v New Havene a i., 

mal retrospektívnu výstavu v Centro Cultural Caixa v Barcelone a v Museo Nacional Centro 

de Arte Reina Sofi a v Madride (1999), nositeľ viacerých významných ocenení (Národná 

cena umenia, Chile, 1990, Cena Prince of Asturias, Španielsko, 1992, Praemium Imperiale, 

Japonsko, 1995, Monte Carlo International Art Prize, 1997 a i.) – 10. výročie 

24. 11. 1942 *Róbert Szücs, Budapešť, slovenský operný spevák, barytonista, 1958–64 študoval 

na konzervatóriu, potom absolvoval štúdium koncertného a operného spevu na VŠMU 

v Bratislave (u I. Godina), 1968 – 2000 sólista Opery SND v Bratislave, 1969–70 

v Mestskom divadle v nemeckom Trieri, vynikal najmä v talianskom repertoári (Doktor 

Malatesta v Donovi Pasqualem, 1973, Gróf Luna v Trubadúrovi, 1974, Georges Germont 

v Traviate, 1975, Marcell v Bohéme, 1977, Amonasro v Aide, 1978, Lord Enrico Ashton 

v Lucii di Lammermoor, 1979, Markíz Posa v Donovi Carlosovi, 1981, Pietro v Simonovi 

Boccanegra, 1985), s úspechom tiež v ďalších významných kreáciách (Gróf Almaviva vo 

Figarovej svadbe, 1971, 1980, Giulielmo v Cosi fan tutte, 1971, 1982, Eugen Onegin, 1972, 

1978, Don Giovanni, 1975), medzi najpozoruhodnejšie výkony patrí Obadja v Benešovej 

Hostine (1984), účinkoval v TV inscenáciách opier i ako koncertný spevák, pedagóg na 

bratislavskom Konzervatóriu – 70. výročie 

24. 11. 1952 *Ulrich Seidl, Viedeň, rakúsky fi lmový režisér, scenárista a producent, popredný reprezentant 

tzv. nového rakúskeho civilizmu, študoval žurnalistiku, kunsthistóriu a divadelnú vedu vo 

Viedni a popritom si zarábal, potom od 1978 réžiu na Wiener Filmakademie (pre kontroverzné 

prijatie svojho dokumentu Der Ball, 1982, musel školu predčasne opustiť), nakrútil 

provokatívne hrané dokumentárne fi lmy (pre kiná aj televíziu; „Ak sa mi podarí, aby sa 

ľudia smiali pri mojich fi lmoch a smiech im uviazne v nasledujúcom okamihu v hrdle, keď to 

dokážem, potom to ma robí šťastným“), ktoré vyvolali veľký ohlas a boli ocenené viacerými 

významnými cenami (o. i. Good News: Von Kolporteuren, toten Hunden und anderen 

Wienern, 1990 – o mladých indických, egyptských, pakistanských a tureckých novinových 

predajcoch vo Viedni, So stratami sa počíta, 1993 – zvláštna cena poroty na medzin. festivale 

dokumentárnych fi lmov v Amsterdame 1993, Poslední praví muži, 1994 – o Rakúšanovi, 

ktorý si hľadá manželku Ázijčanku, Zvieracia láska, 1995 – o osamelých Viedenčanoch 

a ich jediných celoživotných partneroch, zvieracích miláčikoch, psoch, potkanoch, zajacoch 

a i. (o tomto fi lme údajne Werner Herzog vyhlásil: „Ešte nikdy som sa v kine nepozeral 

tak priamo do pekla.“/, Cena za najlepší dokument na fi lmovom festivale v Postupime 

1996/, Modelky, 1999 – o 4 druhotriednych modelkách, povrchnom a pokryteckom svete 

modelingu a celej spoločnosti, Ježiš, ty vieš, 2003 – intímne rozhovory 6 veriacich s Bohom, 

Cena za najlepší dokumentárny fi lm na MFF v Karlových Varoch 2003, Viedenská fi lmová 

cena na Viennale a Cena Ericha Neuberga, televízna cena ORF), v 2001 debutoval v hranom 

fi lme dokumentaristicky ladenou snímkou Psie dni (Hundstage – odohráva sa počas víkendu 

na periférii Viedne v priestore medzi diaľnicou, hypermarketmi a skladišťami, získal 

niekoľko ocenení, o. i. Veľkú cenu poroty na MFF v Benátkach), ďalším fi lmom je Import/ 

Export (2007 – o hľadaní lepšieho života, ukrajinská zdravotná sestra chce začať nový 

život na Západe a rakúsky nezamestnaný strážnik na Východe; v súťaži na MFF v Cannes, 

prezentovaný na MFF v Moskve, Karlových Varoch, Jerevane – cena za najlepší fi lm, 

Jeruzaleme, Toronte, Kodani, Londýne, Viennale, v Chicage, Buenos Aires a i., Hlavná cena 

na Worldfi lm Festival v Bangkoku, Amnesty International Award na Festival Internacional 

de Cinema Independente v Lisabone 2007) – 60. výročie 

25. 11. 1562 *Lope de Vega, vl. memon Félix Lope de Vega Carpio/, Madrid (†27. 8. 1635 Madrid), 

španielsky dramatik, básnik a prozaik, najvýznamnejší dramatik „zlatého veku španielskej 

– 256 – 

literatúry“, prvú divadelnú hru napísal ako 13-ročný, 1572–73 sa u básnika Vincenta Espinela 

učil latinčinu a kastílčinu, potom študoval na jezuitskom kolégiu v Madride (1574) a neskôr 

na univerzite v Alcalá de Henares (1576, nedokončil), bol vojakom, 1590–95 sekretárom 

vojvodu z Alby, od 1605 do smrti bol dôverníkom a poradcom vojvodu de Sessa Luisa 

Fernándeza de Córdoba y Aragón, v 1609 publikoval spis Arte nuevo de hacer comedias 

en este tiempo (tzv. španielske komédie – trojčasťové, veršované, v ktorých sa miešajú 

tragické i komické prvky a odmietajú sa klasické jednoty miesta a času, dôraz je na zápletke, 

nie na charakteroch), od 1610 žil trvalo v Madride, v 1614 vysvätený za kňaza, tvorca 

národnej drámy, bol nesmierne produktívny (Cervantes ho nazval „zázrakom prírody“), 

z jeho asi 1 800 hier sa zachovalo 431 a zo 400 autos sacramentales (krátkych alegorickosymbolických 

hier s náboženským obsahom) asi 50, písal historické hry (Veľkovojvoda 

moskovský, Otakarova cisárska koruna; Alexandrova veľkosť, Vypálený Rím, Rímsky 

otrok; vynikajú drámy zo španielskych dejín označované za „drámy cti“: Hviezda zo Sevilly, 

Fuente Ovejuna – Ovčí prameň, 1619, Peribáñez a komtúr okanský, Najlepším sudcom je 

kráľ, Rytier z Olmeda), hry náboženského charakteru (Kristovo narodenie, Stvorenie sveta), 

komédie „plášťa a dýky“ – so zložitými zápletkami a rušným dejom, o súdobých manieroch 

a intrigách (Hlúpa dáma, Milovať a nevedieť koho, Dievča s džbánom, Zázračný prameň 

madridský, Záhradníkov pes, Učiteľ tanca), z básnickej tvorby sú významné sonety – ódy, 

elégie a eklogy, ale aj jeho piesne, balady a romance, časť lyrickej tvorby vydal v zbierkach 

Svetské rýmy (1602), Posvätné rýmy (1614) a Burgrillosove rýmy (1634), písal aj prózu 

(pastiersky román Arcadia, najcennejší je autobiografi cký román v dialógoch La Dorotea, 

1632), sústredil okolo seba ďalších dramatikov (Tirso de Molina, Guillén de Castro, Juan 

Ruiz de Alarcón, Vélez de Guevarra, Juan Pérez de Montalván – prvý vydavateľ jeho diel), 

označovaných Lopeho škola, už za života sa mu dostalo veľkej slávy a uznania u španielskeho 

ľudu – 450. výročie 

25. 11. 1922 †Vladimír Mičátek, Kysáč, Srbsko (*14. 3. 1871, Kysáč Srbsko), slovenský 

národnokultúrny pracovník, publicista, prekladateľ, pedagóg, organizátor kultúrneho 

a hospodárskeho života medzi Slovákmi na Dolnej zemi, po gymnaziálnych štúdiách 

v Sarvaši a v Hradci Králové študoval na učiteľskom ústave v Baji (do 1891), v 1892 zložil 

učiteľskú skúšku v Sarvaši, 1894 – 1922 učiteľ v Kysáči, zakladal kultúrne a hospodárske 

spolky, pričinil sa o budovanie slovenského školstva (spoluautor Slovenskej čítanky pre 

2. tr. slov. ľudových škôl, Báčsky Petrovec, 1922), prekladal zo srbochorvátčiny, slovinčiny 

a bulharčiny, jeho preklady vychádzali najprv časopisecky, po 1900 aj knižne (P. Nenadović, 

S. Sremac, J. M. Veselinović, M. Miličević, J. E. Tomić, B. Nušic a i.), prvý tajomník Čs. 

zväzu v Kráľovstve SHS, brat advokáta a politika Ľudovíta Miloša Mičátka a spisovateľky 

a kultúrnej pracovníčky Eržiky Mičátkovej – 90. výročie 

25. 11. 1992 prijalo čs. Federálne zhromaždenie ústavný zákon č. 542/1992 o zániku Českej a Slovenskej 

Federatívnej Republiky, ktorý stanovil zánik ČSFR na 31. 12. 1992 uplynutím 24:00 h 


26. 11. 1922 *Gabriel Zelenay, Bánovce nad Bebravou (†3. 8. 2003 Bratislava), slovenský rozhlasový 

reportér, športový komentátor, od 1946 športový reportér Čs. rozhlasu v Bratislave (najmä 

futbalové a hokejové zápasy, OH v Mexiku, Moskve, Sappore, svetové šampionáty vo 

futbale a hokeji, ale i šach a šermovanie), nositeľ Pribinovho kríža II. triedy (2003), brat 

operného speváka Gejzu Zelenaya – 90. výročie 

26. 11. 1952 †Sven Anders Hedin, Štokholm (*19. 2. 1865 Štokholm), švédsky geograf, topograf 

a cestovateľ, vo svojej dobe najväčší znalec Strednej Ázie, študoval na univerzite 

v Uppsale, 1889–90 študoval geografi u v Berlíne (u Ferdinanda von Richthofena, štúdium 

dokončil v 1892), ako 20-ročný podnikol cesty na Kaukaz, do Perzie a Mezopotámie (1885), 

1894 – 1930 podnikol sériu výprav do Strednej Ázie, Indie a Číny, kde robil geografi cké, 

geodetické, topografi cké, geologické a paleontologické, archeologické, meteorologické, 

botanické a etnografi cké výskumy (štyri expedície: 1893–97 – Pamír, Tarimská panva /na 

západe Číny/, ktorej značnú časť zaberá púšť Taklamakan, mestá Kašgar a Kotan, výskumy 

v púšti Gobi v Mongolsku a vo Východnom Turkestane, hlavným cieľom bolo zmapovať 

– 257 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a preskúmať neznáme oblasti severného Tibetu, významne prispel k poznaniu Tibetu, 

objavil a pomenoval tibetské pohorie Transhimálaje, urobil prvú podrobnú mapu Tibetu; 

1899 – 1902 – pokračoval detailný prieskum Tarimskej panvy, zmapoval rieku Tarim, 

objavil ruiny mesta Lou-Lan /Kroraina/ na Hodvábnej ceste; 1906–08 – Perzia a Tibet, 

prieskum veľkej soľnej púšte Dasht-e-Kavir vo východnej Perzii, výskum Transhimalájí, 

prieskum neznámych oblastí Tibetskej plošiny; 1927–35 – stredné Mongolsko, Sin- 

-ťiang a severný Tibet, výskum veľkého púštneho pásu v Strednej Ázii), autor početných 

vedeckých a populárnych cestopisov (s vlastnými fotografi ami a kresbami), posmrtne 

vydaného Sven Hedin Central Asia Atlas (Washington, D. C., 1952–59, vydaný U.S. Army 

Map Service; Štokholm, 1969), v 1905 zvolený za člena Kráľovskej švédskej akadémie 

vied a v 1913 za člena Švédskej akadémie, nositeľ mnohých čestných titulov, vyznamenaní, 

medailí, čestný člen mnohých učených spoločností, v 1902 povýšený švédskym kráľom do 

šľachtického stavu, počas 1. svetovej vojny zastával progermánske pozície, v 30. rokoch 

a počas 2. svetovej vojny otvorene sympatizoval s fašizmom, 1934–43 bol v osobnom styku 

s nacistickými pohlavármi tretej ríše vrátane Adolfa Hitlera, pre politické aktivity počas oboch 

svetových vojen silne kritizovaný, po jeho smrti bola v 1952 založená Nadácia Svena Hedina 

(so všetkým jeho vedeckým a fi nančným majetkom, ktorý zanechal), ktorej vlastníkom je 

Kráľovská švédska akadémia vied, spravujúca fi nančné zdroje nadácie, vedecké aktivity sú 

koordinované s Etnografi ckým múzeom v Štokholme, ktorého kurátor ázijských zbierok 

je výkonným manažérom nadácie (Múzeum etnografi e vlastní alebo kontroluje Hedinove 

početné a rozsiahle etnografi cké a archeologické zbierky z Číny, Mongolska, Tibetu a Perzie, 

vrátane väčšiny jeho zbierok rukopisov zo Strednej Ázie – 60. výročie 

27. 11. 1942 *James Marshall Jimi Hendrix, vl. menom Johnny Allen Hendrix, Seattle, Washington 

(†18. 9. 1970 Londýn), afroamerický rockový hudobník, gitarista, spevák a skladateľ, spojil 

tradície amerického blues, džezu, rocku a soulu (zboril ich žánrové hranice) s technikou 

britského avantgardného rocku, i keď jeho reálna aktívna hudobná kariéra trvala iba 

4 roky, považuje sa za jedného z najtalentovanejších, najtvorivejších a najvplyvnejších 

hudobníkov 20. stor. (redefi noval expresívny potenciál a zvukovú paletu elektrickej gitary) 

a za najcharizmatickejšieho koncertného performera svojich čias (s inštrumentálnou 

virtuozitou, extrovertným šoumenstvom, divokým štýlom), jeho matka bola Indiánka 

z kmeňa Cherokee, otec černoch, sám sa naučil hrať na gitare (obrátil si ju, pretože bol ľavák), 

v 1958 začal hrať v kapele The Velvetones, v 1959 dostal prvú elektrickú gitaru, hrával na 

nej, keď sa pridal k profesionálnej skupine The Rocking Kings, 1961–62 slúžil v armáde, po 

prepustení z armády s kamarátom z vojny Billym Coxom založil skupinu The King Kasuals 

(naučil sa hrať aj zubami), v januári 1964 sa presťahoval do Hotelu Theresa v newyorskom 

Harleme, založil si vlastnú kapelu The Blue Flames, v 1966 odišiel do Londýna, kde založil 

kapelu The Jimi Hendrix Experience (s anglickými hudobníkmi – bubeníkom Mitchom 

Mitchellom a basistom Noelom Reddingom), svetovú slávu získali v 1967 (hity Hey Joe, 

Purple Haze, The Wind Cries Mary, v lete nahrali prvý album Are You Experienced – dodnes 

patrí k najpopulárnejším rockovým albumom; 18. 2. a 24. 2. 1969 vystupovali na 2 vypredaných 

koncertoch v londýnskej Royal Albert Hall), v júni 1967 s obrovským úspechom 

vystupoval na Monterey International Pop Festival (Wild Thing), v USA si otvoril vlastné 

nahrávacie štúdio Electric Lady Studios v New Yorku, v auguste 1969 priviedol publikum 

do vytrženia na festivale vo Woodstocku, magazíny Total Guitar a Rolling Stone ho označili 

za najlepšieho gitaristu v histórii, podľa portálu Music Radar bol autorom najlepšieho 

gitarového riffu (Voodoo Child) v histórii, zomrel ako 27-ročný (neúmyselne sa predávkoval 

liekmi), v 2005 vyšla jeho biografi a Izba plná zrkadiel (Room Full of Mirrors) od Charlesa 

Crossa – 70. výročie 

28. 11. 1912 vo Vlorë Albánske národné zhromaždenie vyhlásilo nezávislosť Albánska od Osmanskej 

ríše, čím sa skončilo takmer 500-ročné obdobie osmanskej nadvlády, Vlorë sa stalo 

prvým hlavným mestom nezávislého Albánska, 17. 12. 1912 na londýnskej konferencii 

veľvyslancov nezávislosť Albánska uznaná de facto, 29. 7. 1913 Albánsko ofi ciálne 

uznané ako nezávislý a suverénny štát pod kontrolou a so zárukami šiestich veľmocí, 

7. 3. 1914 sa kráľom Albánska princ Wilhelm von Wied – 100. výročie 

– 258 – 

29. 11. 1937 *Ondrej Zimka, Turzovka, slovenský ilustrátor, grafi k, maliar, absolvoval štúdium na odd. 

všeobecnej maľby a úžitkovej grafi ky VŠVU v Bratislave (1964, prof. Peter Matejka, Juraj 

Chovan), patrí medzi popredných slovenských ilustrátorov (predovšetkým detské knihy /vyše 

100 kníh pre deti/: J. C. Hronský, Budkáčik a Dubkáčik, Ľ. Feldek: Zelené jelene, M. Hranko: 

Furko a Murko, T. Janovic: Jeleňvízor, Dín a Dán, Rozprávkové varechy, Drevený tato, 

Drevený tato a jeho rozprávkové varechy, V. Šikula: Ďuro, pozdrav Ďura, A. Lindgrenová: 

Šibal Emil z Lönnebergy a i.), vystavuje doma i v zahraničí (viac než 200 výstav), venuje sa 

voľnej maľbe i maľbe na drevo, ilustrácii, karikatúre, plagátovej tvorbe, animovanému fi lmu 

(fi lmy: Mydlová bublina, O Ďurovi a šťastí, Babka Ježibabka, Tri barančeky; večerníčkové 

seriály: Žabka plačka, Širokáň, Dlháň, Bystráň, Bol raz jeden tato a i.), art protisu, jeho tvorba 

je ovplyvnená zážitkami z detstva na rodných Kysuciach, charakterizovaná využívaním 

naivných i moderných prostriedkov, humorným podaním, spájaním prvkov reálneho 

a nereálneho, prelínaním skutočného sveta s fantastickým, neskutočným, autor a ilustrátor 

4 kníh o príhodách svrčka Milka a svrčka Ilka, knihy Zoo na výlete (1975), jeho obrazy sú 

zastúpené v galériách i súkromných zbierkach (i v zahraničí), nositeľ prestížnych ocenení za 

ilustrácie: plaketa BIB v 1969 (Ľ. Feldek: Zelené jelene) a v 1971 (Ľ. Feldek: Rozprávky 

na niti), viacerých ocenení Najkrajšia kniha, nositeľ Ceny Ľudovíta Fullu (1982), Ceny 

Miloša Bazovského, Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1998), v 1996 vyšla jeho monografi a 

od Š. Tkáča a Ľ. Petránskeho, otec sochára Ondreja Zimku a maliarky Miliny Zimkovej 

(spoločne niekoľkokrát vystavovali doma i v zahraničí) – 75. výročie 

29. 11. 1987 moravský katolícky laik Augustin Navrátil začal organizovať ním sformulovanú petíciu 

za náboženskú slobodu v Československu Podněty katolíků k řešení situace věřících 

občanů v ČSSR (Moravská výzva), 7. 12. 1987 jej podpisovanie vopred oznámil generálnej 

prokuratúre a listom z 20. 12. 1987 informoval aj predsedu vlády Štrougala a ďalších 

vysokých činiteľov s priloženým textom petície, petícia obsahovala 31 bodov (vrátane 

odluky cirkvi od štátu, obnovenia náboženských slobôd, obsadenia biskupských stolcov, 

zabezpečenia prístupu cirkvi do masmédií, prepustenia uväznených kňazov a laikov, 

vrátenia cirkevných majetkov, obnovenia rehoľného života – mužských a ženských reholí), 

verejne ju podporil zvláštnym pastierskym listom aj pražský kardinál Tomášek, neskôr 

zvláštnym vyhlásením aj Charta 77, 1. 1. 1988 sa začalo podpisovanie, v nasledujúcich 

mesiacoch (napriek dezinformačnej kampani v médiách) ju podpísalo cca 600 000 čs. 

občanov (z toho asi 300 000 ľudí na Slovensku, i vďaka aktivistom tajnej cirkvi; aj 

veriaci z iných cirkví a významné percento neveriacich občanov), význam petície spočíval 

v masovosti jej podpisov a v tom, že prepojila verejnosť v Čechách a na Slovensku (bola 

to najväčšia petičná akcia opozičných síl v strednej Európe), mohutnosť podpisovej akcie 

prakticky znemožnila vážnejšiu perzekúciu signatárov – 25. výročie 

30. 11. 1887 *Juraj Tvarožek, Brezová pod Bradlom (†12. 1. 1966 Brezová pod Bradlom), slovenský 

architekt, jeden z našich najvýznamnejších a najuznávanejších architektov medzivojnového 

obdobia (i keď nemal formálne architektonické vysokoškolské vzdelanie), 1904–08 

študoval na Vyššej štátnej priemyselnej škole v Budapešti, v 1920 zložil v Prahe skúšku 

na dosiahnutie staviteľskej spôsobilosti, potom pôsobil v ateliéroch známych architektov 

v Prahe (u architekta Aloisa Dryáka) a Budapešti (1911–14 v ateliéri Milana M. Harminca 

a Róberta Fleischla), v 1. svetovej vojne narukoval na ruský front (zajatý, potom čs. legionár), 

v 2. svet. vojne účastník SNP, 1920–50 samostatný architekt v Bratislave (po 1920 väčšinou 

rodinné domy a vily – Tvarožkova vila v Bratislave, 1924 – vila jeho brata Tomáša; obytný 

dom s kinom a kaviarňou Metropol na Mickiewiczovej ul. v Bratislave, 1927–28 – jeho prvá 

veľká stavba, písala o nej i talianska a fínska odborná tlač – Casabella, Arkkitehti; budova 

Mestskej sporiteľne na Nám. SNP, dnes Slovenská sporiteľňa v Bratislave, 1930–31 – jeho 

najvýznamnejšia stavba, patrí medzi vrcholné diela čs. funkcionalizmu, železobetónový 

skelet s ľahkou sklenenou zavesenou fasádou – ako jeden z prvých u nás; funkcionalistická 

budova Slovenskej obilnej spoločnosti na Hlbokej ceste v Bratislave, dnes Ministerstvo 

zahraničných vecí SR, 1941; projekt športového areálu Slávie v Bratislave-Petržalke, 

1932; pošta v Žiline, 1939–40), autor viacerých urbanistických riešení (spoluúčasť na 

súťažnom návrhu na generálny regulačný plán a železničné riešenie územia v Bratislave, 

– 259 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1929 – s pražskými architektmi A. Dryákom a K. Chlumeckým, 2. miesto v súťaži, 

nerealizoval sa), súdny znalec v odbore pozemného staviteľstva, architektúry a regulačného 

plánovania miest (1940), stály súdny znalec pre odhad nehnuteľností (1941), v 1953 zatknutý 

a odsúdený, potom žil na dôchodku v Brezovej pod Bradlom, vystavoval v Brne (1928), 

Bruseli (1935), Bratislave (1936), Miláne (1937) a v New Yorku (1938), člen Umeleckej 

besedy slovenskej (1946) a Spoločenstva staviteľov pre Slovensko v Bratislave, významne 

prispel k rozvoju modernej architektúry na Slovensku – 125. výročie 

november 2012 AMFO, celoštátna postupová súťaž a prehliadka amatérskej fotografi e – 40. ročník 

AMFO je celoštátna postupová súťaž a prehliadka amatérskej fotografi e bez tematického 

vymedzenia, jediná svojho druhu na Slovensku. Je to naša najstaršia a rozsahom najväčšia 

celoštátna súťaž a prehliadka amatérskej fotografi e, ktorá má u nás vynikajúce autorské 

zázemie (mnohí autori, ktorí začínali ako amatéri, sa neskôr zaradili medzi špičkových 

profesionálov) a úspešne sa presadzuje v medzinárodnej konkurencii, kde naši tvorcovia 

získavajú popredné ocenenia na medzinárodných súťažiach. Celoštátna postupová súťaž 

a prehliadka sa koná každoročne. Môže sa nej zúčastniť každý amatérsky fotograf, občan 

SR. Jej vyhlasovateľom je Národné osvetové centrum z poverenia Ministerstva kultúry 

SR, Národné osvetové centrum je tiež odborným garantom celoštátnej postupovej súťaže 

a prehliadky a celoštátneho stupňa (kola) súťaže. Realizátorom a organizačným garantom 

celoštátneho stupňa (kola) súťaže a výstavy AMFO bolo do roku 2010 Stredoslovenské 

osvetové stredisko a Múzeum SNP v Banskej Bystrici, od roku 2011 je to Vihorlatské 

osvetové stredisko v Humennom, spoluusporiadateľmi sú Vihorlatské múzeum 

v Humennom a mesto Humenné. Hlavným poslaním celoštátnej súťaže je vytvoriť 

možnosti na prezentáciu, konfrontáciu a zhodnotenie výsledkov súčasnej amatérskej 

fotografi ckej tvorby na Slovensku a zároveň prezentáciou prác na výstavách motivovať 

záujem širokej verejnosti o fotografi cké diela rôzneho regionálneho pôvodu, tematického 

zamerania, žánrového vymedzenia, formálneho a technického spracovania. Súťaž sa 

člení podľa vekových (skupina A – autori nad 21 rokov, skupina B – autori do 21 rokov, 

skupina C – autori do 16 rokov) a formálnych kritérií (súťažné kategórie: čiernobiela 

fotografi a, farebná fotografi a, multimediálna prezentácia fotografi í s jednotnou dejovou 

a výtvarnou líniou, max do 3 min.). Na celoštátnom stupni súťaže práce fi nalistov hodnotí 

odborná porota, odporúča fotografi e na celoštátnu výstavu a do katalógu. Táto porota 

tiež vyberá a zostavuje národné kolekcie, ktoré odporúča na medzinárodné súťaže 

FIAP /Medzinárodná federácia fotografi ckého umenia, mimovládna organizácia pri 

UNESCO/ – Bienále čiernobielej fotografi e, Bienále farebnej fotografi e, Bienále Príroda 

a Bienále mládežníckej fotografi e. Dôležitou súčasťou celoštátneho podujatia je okrem 

prezentačnej časti (výstavy) i odborno-edukačná časť na podporu tvorivého umeleckého 

i odborného rastu autorov (rozborový seminár a tvorivá dielňa, odborné konzultácie 

a diskusie). K celoštátnej výstave sa vydáva každoročne katalóg s reprodukciami ocenených 

fotografi í a zoznamom ocenených autorov, dokumentujúci tiež výsledky súťaže. Výstava 

diel z celoštátnej postupovej súťaže amatérskej fotografi e, obohatená o českú kolekciu, je 

následne na začiatku ďalšieho roka prezentovaná aj v Bratislave (striedavo vo výstavných 

priestoroch Domu umenia na Nám. SNP a vo výstavných priestoroch kancelárie Národnej 

rady Slovenskej republiky – v Galérii na Západnej terase Bratislavského hradu). V roku 

2008 SR dostala možnosť historicky prvýkrát zorganizovať Kongres FIAP (v Žiline, 

Ružomberku a Bratislave, 22. – 26. 8. 2008). V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť, že za 

usporiadanie kongresu dostali jeho organizátori zlatú medailu a striebornú medailu za 

usporiadanie 29. ročníka Bienále čiernobielej fotografi e a 30. ročníka Bienále fotografi e 

mladých. Ide o unikát, lebo po prvý raz v histórii svetový výbor FIAP udelil ocenenia 

organizátorom podujatia. Tri individuálne ocenenia dostali aj manažéri, ktorí mali 

hlavnú zásluhu na presadení slovenskej kandidatúry na usporiadanie kongresu a na jeho 

úspešnom priebehu: Zuzana Školudová z Národného osvetového centra v Bratislave, 

Miroslav Pfl iegel zo Žiliny a Ľubomír Schmida z Ružomberka. SR získala ešte bronzovú 

medailu a čestné uznanie pre fotografi cké kolekcie v dvoch vekových kategóriách. 

– 260 – 

DECEMBER 

1. 12. 1932 *Pavol Gábor, Varín (†28. 8. 2003 Bratislava), slovenský operný spevák, tenorista, 

absolvoval štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1954, I. Černecká), potom 

štúdium koncertného a operného spevu na VŠMU v Bratislave (A. Korínska, J. Blaho, 1960), 

1959–95 sólista Opery SND, uplatnil sa ako vynikajúci interpret herecky náročných úloh 

tenorového odboru buffo (tanečný majster v Manon Lescaut, 1958, Bobčinský v Revízorovi, 

1959, Spoleta v Tosce, 1960, Vašek v Predanej neveste, 1961, 1968, 1983, Smelkov vo 

Vzkriesení, 1962, 1976, Triquet v Eugenovi Oneginovi, 1963, 1972 , 1978, Pang v Turandot, 

Albert Herring, 1966 – vrcholná kreácia, najlepší herecký výkon roka v opere SND, Basilio 

vo Figarovej svadbe, 1971, Sporting Life v Porgy a Bess, 1974, Jurodivý v Borisovi 

Godunovovi, 1977), pokúšal sa aj o úlohy z lyrického odboru (Alfréd v Traviate, 1963, 

Almaviva v Barbierovi zo Sevilly, 1968, 1978, Pinkerton v Madame Butterfl y, 1971, Ernesto 

v Donovi Pasqualem, 1973), hosťoval na operných scénach doma (Praha, Ostrava, Banská 

Bystrica, Košice a i.) i v zahraničí (Belgicko, SRN, Grécko, Irán, Rakúsko, Španielsko 

a i., 1967–68 v opere v Hamburgu), vystupoval aj koncertne a ako interpret a propagátor 

ľudových piesní (ako sólista spieval s Lúčnicou, SĽUK-om, spolupracoval s primášmi 

Samkom Dudíkom, Slávkom Volavým a i. i s ďalšími ľudovými hudbami), v 2007 mu udelili 

čestné občianstvo obce Terchová in memoriam za jeho celoživotný osobnostný, tvorivý 

a umelecký prínos v interpretácii, propagácii, rozvíjaní a šírení ľudovej tradície a kultúry 

rodného Jánošíkovho kraja – 80. výročie 

1. 12. 1992 †Anton Malatinský, Trnava (*15. 1. 1920 Trnava), slovenský futbalista a tréner, útočník 

a záložník, výborný strelec, 1935–49 hral v Trnave (Rapid, Trnavský športový spolok 

a Sokol Kovosmalt), od 1950 za Sokol NV Bratislava (dnes ŠK Slovan Bratislava – pomohol 

mu k 2 titulom majstra ČSR v 1950 a 1951), Spartak Trnava, Slovan Bratislava, 1953–56 

hrajúci tréner Baníka Handlová, celkovo odohral 219 ligových zápasov a strelil 79 gólov, 

6 ráz reprezentoval Slovensko a 10 ráz Československo (1948–54), v 1956 pre ťažké 

zranenie kolena musel zanechať aktívnu hráčsku činnosť, odvtedy sa plne venoval trénerskej 

činnosti (1956–60, 1963–68 a 1971–76 tréner Spartaku Trnava – pod jeho vedením vyhral 

Stredoeurópsky pohár v 1967, Čs. pohár v 1967; v 1968, 1971, 1972 a 1973 získal titul majstra 

republiky; 1978–81 tréner Slovana Bratislava; ako tréner pôsobil aj v zahraničí – 1968–71 

Admira Wacker Wien, 1976–78 ADO Den Haag a 1984–86 VSE St. Pölten), nositeľ titulu 

zaslúžilý tréner (1972), zaradený do Siene slávy ŠK Slovan Bratislava, Trnavčan 20. storočia 

in memoriam, od 1998 nesie trnavský futbalový štadión Spartaka jeho meno – 20. výročie 

2. 12. 1942 taliansky fyzik Enrico Fermi (* 1901 – †1954), žijúci v USA, uskutočnil prvú umelú 

riadenú reťazovú reakciu v prvom jadrovom reaktore na svete (na chicagskom 

univerzitnom štadióne), kódovaná správa, oznamujúca počas 2. svetovej vojny toto prvé 

úspešné spustenie jadrového reaktora, bola „taliansky navigátor pristál“ – 70. výročie 

2. 12. 1982 americkí lekári pod vedením kardiochirurga Williama Castle DeVries z University of Utah 

v Salt Lake City implantovali umelé srdce (Jarvik 7), ktoré malo slúžiť ako trvalejšia 

náhrada, do hrudníka pacienta (zubár Barney Clark žil s prístrojom 112 dní), bola to prvá 

operácia svojho druhu (prvá implantácia umelého srdca na svete) – 30. výročie 

3. 12. 1952 †JUDr. Vladimír Clementis, Praha – popravený (*20. 9. 1902 Tisovec), slovenský 

komunistický politik, publicista a diplomat, 1921–25 študoval na Právnickej fakulte UK 

v Prahe, v 1924 vstúpil do KSČ, spoluzakladateľ a do 1935 redaktor ľavicovej revue 

DAV, 1926–30 advokátsky koncipient a 1931–39 advokát v Bratislave, 1935–38 poslanec 

Národného zhromaždenia, v 1939 pre nesúhlas paktom Molotov-Ribbentrop vylúčený 

z KSČ (v 1945 ho znovu prijali), 1939–45 v zahraničnom odboji (1939–40 vo Francúzsku, 

1941–45 redaktor československého vysielania BBC v Londýne pod menom Peter Hron), 

1945–48 štátny tajomník a po smrti Jana Masaryka od marca 1948 do marca 1950 minister 

zahraničných vecí, v 1950 obvinený z buržoázneho nacionalizmu, odvolaný z funkcie 

ministra, v januári 1951 zatknutý spolu s Husákom, Novomeským a Šmidkem, potom 

– 261 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

preradený do procesu s „protištátnym sprisahaneckých centrom“ R. Slánskeho, v novembri 

1952 odsúdený v tomto vykonštruovanom procese na trest smrti a 3. 12. 1952 spolu s ďalšími 

10 odsúdenými popravený, v 1963 právne a občiansky rehabilitovaný, v 1968 dostal in 

memoriam vyznamenanie Hrdina ČSSR, v 1964 (v češtine v 1965) vyšla jeho dokumentačno- 

-memoárová kniha Nedokončená kronika, významným dokumentom sú publikácie vydané 

jeho manželkou: Listy z väzenia (1968) a Ďaleko od teba (1972), v 1968 dostal in memoriam 

vyznamenanie Hrdina ČSSR, v októbri 1938 sa stretol v Bratislave s indickými politikmi 

J. Nehruom a jeho dcérou I. Gándhiovou¸ manžel opernej speváčky Lídy Pátkovej, strýko 

operného režiséra Braňa Krišku a výtvarného teoretika Fedora Krišku – 60. výročie 

3. 12. 1952 †Rudolf Slánský, pôv. menom Salzmann, Praha – popravený (*31. 7. 1901 Nezvěstice), 

český komunistický politik, študoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, jeden zo 

zakladajúcich členov KSČ, do 1924 vedúci zahraničnej rubriky komunistického Rudého 

práva, od 1929 člen ÚV KSČ, popredný funkcionár Gottwaldovho vedenia KSČ, 1935–38 

poslanec Národného zhromaždenia, v 1938 celú jeho rodinu odviezli do koncentračného 

tábora v Terezíne (nikto neprežil), 1938–45 spolu s Gottwaldom v moskovskom exilovom 

vedení KSČ, na jeseň 1944 odletel spolu so Švermom na Slovensko, počas SNP pôsobil 

v hlavnom štábe partizánskeho hnutia, 1945–51 generálny tajomník ÚV KSČ a poslanec 

Národného zhromaždenia (s rozhodujúcim podielom na februárovom komunistickom 

prevrate v 1948 a ďalšom vývoji „proti reakcii, živnostníkom a kulakom“, perzekúciách 

občanov s „nepriateľským pomerom ku komunistickému režimu“), 6. 9. 1951 na zasadaní 

ÚV KSČ odvolaný z funkcie generálneho tajomníka (obvinený z budovania paralelného 

mocenského centra v KS), 23. 11. 1951 zatknutý, podrobený mnohým výsluchom, 

27. 11. 1952 spolu s ďalšími 10 obvinenými v zinscenovanom procese odsúdený ako 

hlava „protištátneho sprisahaneckého centra“ na trest smrti (vynútene sa priznal k všetkým 

obvineniam – špionáži, velezrade, sabotáži a prezradeniu vojenského tajomstva) 

a 3. 12. 1952 spolu s nimi popravený, v 1963 právne a občiansky rehabilitovaný, v 1968 

stranícky rehabilitovaný, jeho syn Rudolf bol disident, signatár Charty 77, bol čs., potom 

českým veľvyslancom v Moskve (1990–96) a v SR (1997– 2004) – 60. výročie 

3. 12. 1962 †Prof. PhDr. Viktor Teissler, Praha (*31. 1. 1883 Chrudim), český fyzik, univerzitný 

profesor, 1902–06 študoval fyziku a matematiku na FF Karlovej univerzity v Prahe, 

v 1907 absolvoval štátne skúšky, 1906–10 pracovník Prírodovedeckej fakulty Karlovej 

univerzity, 1908–09 asistent fyzikálneho ústavu na univerzite, 1910–19 učiteľ na Obchodnej 

akadémii a reálnom gymnáziu v Prahe, 1919–22 pracovník a prednosta vysokoškolského 

odboru Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe, 1922–23 absolvoval pobyt v Jene 

(navštevoval prednášky z medicíny a absolvoval študijný pobyt vo fi rme Zeiss), 1923–39 

pôsobil na Slovensku: 1923–38 prednosta Ústavu lekárskej fyziky LF UK (jeho zakladateľ 

ako prvého pracoviska tohto druhu v Československu; vybudoval laboratóriá so základnými 

prístrojmi a knižnicu; organizoval prvý vedecký program a výskum v oblasti lekárskej 

fyziky) a od 1928 riadny profesor lekárskej fyziky LF UK (prvý riadny profesor pre tento 

odbor), po rozpade ČSR musel z univerzity odísť (1938), 1939–41 profesor lekárskej fyziky 

na LF Masarykovej univerzity v Brne, 1945–50 profesor na Vysokej škole zverolekárskej 

v Brne (od 1950 na dôchodku), autor prvej VŠ učebnice lekárskej fyziky na Slovensku 

(1929–31, 3 diely, 505 strán a 350 obrázkov; jedna z prvých v Európe) a prvej českej učebnice 

lekárskej fyziky (Lékařská fysika, 1937, 1945), v 1944 vyšla jeho knižka Jak nás oči klamou, 

zaoberal sa lekárskou optikou a lekárskou fotografi ou, prispel k zavedeniu pokusnej výroby 

kontaktných šošoviek (v 1935 použil na ich výrobu lisovaný celuloid, čím sa podstatne 

zlepšila ich znášanlivosť pacientmi, avšak opticky boli menej dokonalé), počas pôsobenia 

v Bratislave člen Učenej spoločnosti Šafárikovej a Matematicko-fyzikálneho krúžku Jednoty 

slovenských matematikov a fyzikov – 50. výročie 

4. 12. 1922 *Gérard Philipe, Cannes (†25. 11. 1959 Paríž), francúzsky divadelný a fi lmový herec, 

patril medzi najpopulárnejších francúzskych hercov od 50. rokov až do svojej predčasnej 

smrti, podľa otcovho želania začal študovať právo v Nice, no štúdium zanechal a začal 

sa venovať herectvu, na odporúčanie režiséra Marca Allégreta navštevoval herecké kurzy 

– 262 – 

v Nice, 1943–44 študoval herectvo na parížskom Národnom konzervatóriu dramatického 

umenia (v 1944 bojoval v Paríži, v 1945 sa štúdia vzdal), po vojne začala jeho herecká 

kariéra prudko napredovať (kritika oceňovala titulnú úlohu v Camusovom Caligulovi 

v 1945), 1950–59 s Jeanom Vilarom člen obnoveného Théâtre National Populaire, ktorému 

prinavrátili slávu na letných festivaloch v Avignone (vynikol v klasickom repertoári: Cid, 

1951 – počas európskeho turné v 1955 ho v titulnej úlohe Rodriga mali možnosť vidieť aj 

diváci v Bratislave, Prahe a Brne; Princ Homburský, 1952, Lorenzaccio, 1952, Ruy Blas, 

1954, Mariannine rozmary, 1958), fyzický vzhľad ho predurčoval na stvárňovanie mladých 

romantických hrdinov, zaľúbených mladíkov, milencov, no svoju hereckú disponovanosť 

uplatnil v takýchto mladíckych postavách aj s tragickým rozmerom (fi lmy režiséra René 

Claira: Diablova krása, 1948 – hral Mefi sta i Fausta, Krásky noci, 1952, Veľké manévre, 

1955; Fanfán Tulipán, 1952 – po boku Giny Lollobrigidy, vďaka tomuto fi lmu sa stal veľkou 

medzinárodnou hviezdou a idolom generácií ženskej časti fi lmového publika) a v postavách 

v prepisoch literárnych diel (Idiot, 1946 – podľa Dostojevského, jeho prvá veľká fi lmová 

úloha, Diabol v tele, 1947 – podľa románu Raymonda Radigueta, francúzska kritika 

ho vyzdvihovala ako jedného z najväčších hercov storočia, Fabrice del Dongo vo fi lme 

Väznica parmská, 1948, Julian Sorel vo fi lme Červený a čierny, 1954 – oba fi lmy podľa 

Stendhala, Pod pokrievkou, 1957 – podľa Zolu, Hráč, 1958 – podľa Dostojevského, Valmont 

v Nebezpečných známostiach, 1960 – podľa Laclosa), spolurežíroval fi lm Dobrodružstvo 

Tilla Ulenspiegela (1956), posledným jeho fi lmom bola Buñuelova Horúčka stúpa v El 

Pao (1959) – pri jeho nakrúcaní v Mexiku ochorel, 1952–55 vyhlásený na najlepšieho 

francúzskeho fi lmového herca, angažoval sa v mierovom hnutí, signatár Štokholmskej výzvy 

za zákaz jadrových zbraní (1950, jeden z prvých Francúzov), 1957–59 predseda syndikátu 

francúzskych umelcov-interpretov (odbory), pochovali ho v kostýme Rodriga z drámy 

Cid, jeho meno nesú vo Francúzsku viaceré divadlá (Orléans, Montpellier, Meaux, Calais, 

Saint-Nazaire a i.), kultúrne centrá (Centre dramatique national v Saint-Denis) i festival, 

vo Francúzsku sa udeľuje Prix Gérard Philipe (výročná cena pre najlepších divadelníkov), 

jeho manželka, etnologička Nicole Fourcaude (Anne Philipe) po jeho smrti napísala o ňom 

2 knihy: Souvenirs (1960) a Le Temps d’un soupir (1963, u nás Kratší ako vzdych, 1965), 

v 1994 Gérard Bonal vydal knihu Gérard Philipe, v 1990 dostal čestného Césara – 90. výročie 

4. 12. 1922 *Ján Rozner, Bratislava (†24. alebo 25. 9. 2006 Mníchov), slovenský redaktor, publicista, 

literárny, divadelný a fi lmový kritik, prekladateľ, prozaik, od 1945 pôsobil ako redaktor 

v Národnej obrode, Pravde, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, 1963–64 dramaturg 

Činohry SND, od 1964 pracoval vo viacerých zamestnaniach (i v SAV), člen redakčnej 

rady Slovenských pohľadov, v časopisoch (Elán, Kultúrny život) a v dennej tlači publikoval 

literárne, divadelné a fi lmové kritiky, časť z nich vyšla knižne (Pohľad v zrkadlách, 1969), 

spolupracoval s rozhlasom, spolu s manželkou, prekladateľkou Zorou Jesenskou prekladal 

z angličtiny a nemčiny (divadelné hry: W. Shakespeare – Hamlet, Romeo a Júlia, Sen noci 

májovej, R. Hochhut – Zástupca, G. Büchner – Dantonova smrť, T. Stoppard – Rosenkrantz 

a Guildenstern sú mrtvi, P. Weiss: Marat-Sade a i.), preložil tiež prácu nemeckého 

režiséra E. Piscatora Politické divadlo (doplnil doslovom a biografi ckými údajmi), počas 

normalizácie mal zákaz publikovať, v 1977 sa vysťahoval do Nemecka, vydavateľstvo 

Marenčin PT vydalo 3 jeho knihy – v 2009 memoárový román Sedem dní do pohrebu (Kniha 

roka 2009), v 2010 spomienkový súbor próz Noc po fronte (z jeho pozostalosti vybrala 

a pripravila jeho druhá manželka Sláva Roznerová; Kniha roka 2010), v 2011 knihu Výlet na 

Devín – 90. výročie 

4. 12. 1992 v ČSFR sa skončila prvá vlna kupónovej privatizácie (5. kolo), prebiehala v 5 kolách 

(18. 5. 1992 – 8. 6. 1992, 7. 7. 1992 – 28. 7. 1992, 26. 8. 1992 – 15. 9. 1992, 14. 10. 1992 – 

27. 10. 1992, 23. 11. 1992 – 4. 12. 1992), ponúkali sa akcie privatizovaných podnikov 

a privatizačných fondov, v prvej vlne sa zúčastnilo 77 % oprávnených občanov – 20. výročie 

5. 12. 1912 *Hela Volanská, obč. menom Chaja Wolfowitz, Lodž, Poľsko (†23. 12. 1996 Praha), 

slovenská prozaička, absolvovala štúdium medicíny na UK v Bratislave (1940), zapojila sa do 

ľavicového (komunistického) hnutia, 1941–43 pôsobila ako lekárka v Žiline, potom väznená 

– 263 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v Ilave (ako ilegálna komunistka) a pre židovský pôvod internovaná v koncentračnom tábore 

v Novákoch, odkiaľ ušla, v 1944 počas SNP v horách liečila partizánov, vylúčená z KS, 

1945–46 žila v Bratislave, od 1946 v Prahe (písala po slovensky), jej prozaická tvorba sa 

tematicky viaže na obdobie SNP (knižka krátkych próz Stretnutia v lesoch, 1948), 2. svetovej 

vojny (knižka pre mládež Tajomstvo, 1950), vojnového slovenského štátu (romány: Jed, 

1957 – z lekárskeho prostredia, Veno pre infantku, 1959), román Domino o živote poľských 

emigrantov v austrálskom Sydney vyšiel v 1966 a v 1970 román z lekárskeho prostredia Siahni 

si, ako ma to bolí, pre otvorené postoje proti normalizačnému procesu vylúčená zo Zväzu 

slovenských spisovateľov (1971) a 20 rokov (až do 90. rokov) nesmela publikovať, v 1987 

vyšiel v samizdatovej Vaculíkovej edícii Petlice jej autobiografi cký román Concordia – jeden 

z nepočetných slovenských samizdatov (pod menom Chaja Wolfowitz) – v českom preklade 

Cizí svadba (1991), v nemčine Wie auf einer fremden Hochzeit (1990), v slovenčine Ako na 

cudzej svadbe (2007, 2009), autorka reportáží (Kvet paprade, 1961) – 100. výročie 

5. 12. 1932 †Michal Matunák, Kremnica (*17. 7. 1866 Šurany), slovenský historik, archivár a publicista, 

rímskokatolícky kňaz, teológiu študoval v Budapešti, v 1891 vysvätený za kňaza, 

pôsobil ako kaplán vo Zvolenskej Slatine, Sučanoch (1892–93) a Kremnici (1894–98), 

1893–94 vychovávateľ u zvolenského župana a veľkostatkára vo Vígľaši, 1898 – 1902 

riaditeľ Vyššej ľudovej školy v Krupine, 1902–22 farár a dekan v Brezne, od 1922 archivár 

mesta Kremnice, v Krupine usporiadal mestský archív a založil múzeum a tlačiareň, 

v Kremnici usporiadal časť fondov mestského archívu a rozširoval jeho knižnicu, po vzniku 

ČSR sa priklonil k nacionalistickej ideológii, ovládal aj turečtinu, napísal práce (Érsekújvár 

a török uralom alatt 1663–1685 – Nové Zámky počas tureckej nadvlády 1663–1685, 1901 

a i.) a zbieral historické piesne z obdobia tureckej expanzie a okupácie a kuruckých bojov, 

venoval sa regionálnej histórii Krupiny, Kremnice (A korponay várkapitányai – Krupinskí 

hradní kapitáni, 1901, Korponai Országgyüllés 1605. évi... – Krupinský Krajinský snem 

z roku 1605..., 1905; Z dejín slobodného kráľovského mesta Kremnice, 1928) a Nitrianskej, 

Zvolenskej a Hontianskej stolice, zástanca južnoslovanského pôvodu Slovákov – 80. výročie 

6. 12. 1922 vznikol Slobodný írsky štát (Saorstát Éireann) s hlavným mestom Dublinom, britské 

domínium, prvým generálnym guvernérom bol Timothy Michael Healy (do 1927), 

29. 12. 1937 vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá charakterizovala Írsko ako 

„suverénny, nezávislý a demokratický štát“ (zrušila všetky politické väzby a kodifi kovala 

politickú nezávislosť od Británie), do 1948 bol členom britského Commonwealthu, 

od 1949 názov Írska republika – 90. výročie 

6. 12. 1932 *Miroslav Fischer, Sereď, slovenský operný režisér, absolvoval štúdium opernej réžie na 

VŠMU v Bratislave (1955, u O. Zítka, J. Fiedlera a K. Jerneka), 1954–99 (vyše 40 rokov) 

pôsobil ako režisér v Opere SND v Bratislave (prvý profesionálne vyškolený režisér 

pôsobiaci v Opere SND), spoluformujúci základy našej profesionálnej opernej réžie, od prvej 

réžie v Opere SND (Verdiho Traviata, 1955) realizoval početné inscenácie na scéne Opery 

SND (Debussyho Pelléas a Mélisanda, 1958, Čajkovského Piková dáma, 1964, Verdiho Sila 

osudu, 1965, 1990, Menottiho Konzul, 1966, Grécke pašie od B.Martinů, 1969, Čajkovského 

Eugen Onegin, 1972, Straussove opery Salome, 1976, a Elektra, 1980, Šostakovičova 

Katarína Izmailovová, 1984, Bergov Wozzeck, 1986, Verdiho opery Maškarný bál, 1986, 

Otello, 1993, Aida, 1998, Pucciniho Tosca, 1997 a i.) a ďalších operných scénach na 

Slovensku (spolupracoval so všetkými opernými a spevohernými súbormi) a v zahraničí 

(Únos zo Serailu v Ankare, Macbeth a Maškarný bál v Bilbau, Predaná nevesta v Bruseli 

a Macbeth vo Vilniuse a i.), v ČST tvorca viac než 20 operných a spevoherných inscenácií 

(Fidelio, 1959, Tri životy, 1975, Peter a Lucia, 1977, Svietnik, 1979, Pelléas a Mélisanda, 

1980, Návrat, 1984), 1996–98 generálny riaditeľ SND, bol činný aj v operných štúdiách 

VŠMU a Konzervatória v Bratislave, 1990–99 riaditeľ Komornej opery pri SND, v ktorej 

aj režíroval (najúspešnejšou inscenáciou bola „rozlúčková“ Leoncavallova Bohéma, 

1999) – 80. výročie 

6. 12. 1937 *Jiří Kodet, Praha (†25. 6. 2005 Praha), český divadelný, fi lmový a televízny herec, 

absolvoval štúdium herectva na DAMU v Prahe (1961), hral v divadle v Pardubiciach, 

– 264 – 

odkiaľ prešiel k J. Kačerovi do Ostravy a potom s celým súborom do Prahy, kde založili 

Činoherný klub (pôsobil tu 1966–91, Chlestakov v Revízorovi, Ubaldo v hre Tři v tom, 

Učiteľ v Čajke, Jáša vo Višňovom sade a i.), na prelome 1990/1991 sa stal členom ND 

(Prvý hrobár v Hamletovi, MUDr. Relling v hre Divoká kachna, Dědeček v Romanci pro 

křídlovku, Kňaz vo Večere trojkráľovom, Skřipec v Komédii omylov), vo fi lme debutoval 

v dráme Posel úsvitu (1950), i keď v divadle stvárňoval i veľké úlohy, vo fi lme do 1989 

hrával zväčša menšie a záporné postavy (Vyšší princip, 1960, Atentát, 1964, Ostře sledované 

vlaky, 1966, Všichni dobří rodáci, 1968, Hra o jablko, 1976, Past na kachnu, 1978, Vrchní, 

prchni!, 1980, Jak svět přichází o básníky, 1981, Srdečný pozdrav ze zeměkoule, 1982, 

Papilio, 1986, Operace mé dcery, 1986, Šašek a královna, 1987, Jak básníkům chutná 

život, 1987 a i.), hral v mnohých TV seriáloch, zvrat v jeho fi lmovej hereckej kariére 

nastal v 90. rokoch, keď mu spolupráca s mladými režisérmi priniesla bohatšie príležitosti 

a významné úspechy (kultové fi lmy Knofl íkáři /1997/ režiséra Petra Zelenku – Český lev za 

mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe, Pelíšky /1998/ režiséra Jana Hřebejka – Český 

lev za hlavnú mužskú rolu, Musíme si pomáhat /2000/ režiséra Jana Hřebejka), poslednou 

fi lmovou úlohou bol František Vláčil v snímke Sentiment (2003), „herecký aristokrat“, 

vynikajúci herec s veľkou eleganciou, bohémstvom, noblesným, no zároveň výbušným 

prejavom, v 2006 vyšla kniha Jiří Kodet O sobě (... ten báječný život plný útrap...), v 2004 

dostal od prezidenta V. Klausa Medailu za zásluhy 1. stupňa v oblasti kultúry a umenia, syn 

sochára Jana Kodeta a herečky Jiřiny Steinmarovej, brat maliara Kristiana Kodeta, otec 

herečky Barbory Kodetovej – 75. výročie 

6. 12. 1942 *Peter Handke, Griffen (Korutánsko), rakúsky spisovateľ, prozaik, dramatik, básnik, 

esejista a prekladateľ, fi lmový scenárista a režisér, enfant terrible rakúskej literatúry a súčasne 

jeden z najvýznamnejších prozaikov a dramatikov píšucich po nemecky, svoje kontroverzné 

a nonkonformné názory a postoje tlmočí priamo (napríklad v rozhovoroch pre médiá, 

blogoch) i prostredníctvom umeleckej tvorby, vyrastal vo Východnom Berlíne (1944–48) 

a Griffene, pre literárnu činnosť nedokončil štúdium práv na univerzite v Grazi /1961–65/ 

(počas štúdií v Grazi sa stal členom skupiny spisovateľov Forum Stadtpark a publikoval 

v časopise Manuskripte) – po vydaní prvého románu Sršne v 1965 zanechal štúdium, odvtedy 

pôsobí ako spisovateľ v slobodnom povolaní, 1973–77 člen Grazer Autorenversammlung, žil 

striedavo v Rakúsku, Nemecku a Francúzsku: v Grazi, Düsseldorfe, Berlíne, 1969 –1970 

a 1973–78 v Paríži, v Kronbergu im Taunus (Hessensko, SRN), 1978–79 v USA, 1979–87 

v Salzburgu, 1987–90 cestoval po svete, od 1991 žije juhozápadne od Paríža v Chaville, 

spisovateľ umelecky experimentujúci v próze (antiromán Sršne, 1966, Podomový obchodník, 

1967, Strach brankára z jedenástky, 1970) aj dráme („hovorené hry“ bez deja: Nadávanie 

publiku, 1966 – herci sa obracali priamo na publikum, rozprávali sa s divákmi a potom 

im nadávali a urážali ich, kultové predstavenie 60. rokov, Kaspar, 1968 – v 2003 uvedený 

v bratislavskom Štúdiu 12, Podzemné blues – v spracovaní režiséra Eduarda Kudláča ju 

uviedlo Mestské divadlo Žilina, na prehliadke inscenácií súčasnej drámy Nová dráma/New 

drama 2011 v Bratislave, Umenie otázok, 1994 a i.), desiatky prozaických diel – románov 

a noviel (Krátky list na dlhú rozlúčku, 1972, Nešťastie bez želaní /aj Nevyžiadané nešťastie/, 

1972 – o tragickom živote jeho matky, ktorá spáchala samovraždu, Hodina ozajstného vnímania, 

1975, Ľaváčka, 1976 – aj sám sfi lmoval, tetralógia: Pomalá cesta domov, 1979–82, 

Dejiny ceruzky, 1983, Číňan bolesti, 1983, Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého 

domu, 1997 – preložený do 19 jazykov, u nás v 1998, Don Juan: vo vlastnom podaní, 2004, 

Kali, 2007, Veľký pád, 2011 a i.), autor a spoluautor fi lmových scenárov (fi lmy jeho priateľa, 

režiséra Wima Wendersa: Strach brankára pred jedenástkou, 1972, Falošný pohyb /aj 

Chybný pohyb/, 1975, Nebo nad Berlínom, 1987 – aj autor dialógov, vnútorných monológov 

a piesní, Mesto anjelov, 1998; Ľaváčka, 1977 – aj réžia, Absencia, 1995 – aj réžia), prekladá 

z francúzštiny (Emmanuel Bove, René Char, Jean Genet) a angličtiny (Walker Percy, Julian 

Green, Shakespeare), ale preložil aj Aischylovho Pripútaného Prométhea, doma i v zahraničí 

kritizovaný pre kontroverzné postoje (prosrbský postoj počas vojny na Balkáne, angažovanie 

v prospech srbského režimu, v 2004 navštívil Slobodana Miloševića v haagskom väzení, 

v 2006 vystúpil ako rečník na jeho pohrebe – z toho dôvodu v máji 2006 parížska Comédie 

– 265 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Française stiahla jeho inscenáciu Spiel vom Fragen), nositeľ početných literárnych cien 

(Cena Gerharta Hauptmanna, 1967, Schillerova cena mesta Mannheimu, 1972, Cena Georga 

Büchnera, 1973, Cena Franza Kafku mesta Klosterneuburgu, 1979, Cena Franza Grillparzera, 

1983, 1990, Cena Antona Wildgansa, 1985 – odmietol ju, Literárna cena Kultúrneho fondu 

mesta Salzburgu, 1986, Veľká rakúska štátna cena za literatúru, 1988, Cena za drámu od 

Goetheho inštitútu, 1993, Cena Siegfrieda Unselda, 2004, Cena Heinricha Heineho od mesta 

Düsseldorfu, 2006 – vzdal sa jej, Berlínska Cena Heinricha Heineho, 2007, Literárna cena 

Thomasa Manna od Bavorskej akadémie krásnych umení, 2008, Cena Franza Kafku od 

pražskej Spoločnosti Franza Kafku, 2009 a i.) a fi lmových ocenení (Prix Georges Sadoul, 

1978), čestných doktorátov (Katholischen Universität v Eichstätte, 1993, Alpen-Adria- 

-Universität v Klagenfurte, 2002, Paris-Lodron-Universität v Salzburgu, 2003) – 70. výročie 

7. 12.1942 †Ing. Milan Žuffa, Bratislava (*5. 5. 1887 Liptovský Mikuláš), slovenský chemik, 

verejný činiteľ, absolvoval štúdium chémie na Vysokej škole technickej v Berlíne- 

-Charlottenburgu (1909), 1911–12 štúdium garbiarskej chémie v Londýne a Leedse, od 

1909 asistent prof. Liebermanna na Vysokej škole technickej v Berlíne-Charlottenburgu, 

od 1912 riaditeľ rodinnej garbiarskej fi rmy Andrej Žuffa a synovia, spoluzakladateľ a od 

1936 vedúci pracovník Družstva Pálka – Žuffa v Palúdzke (brašnárska a remenárska výroba; 

veľký dodávateľ koženej konfekcie pre čs. armádu), významne sa podieľal na budovaní 

garbiarskeho priemyslu na Slovensku, jeho vlastné patentované suroviny skrátili garbiarsky 

proces o polovicu a umožnili rozšíriť sortiment výroby liptovských garbiarní (priemyselné 

remene, rôzne druhy jemných obuvníckych koží), člen hospodárskych orgánov a poradných 

zborov, sociálnych a charitatívnych organizácií, aktívny v národnom hnutí, propagátor 

čs. vzájomnosti, 1908–13 účastník porád Čs. jednoty v Luhačoviciach, člen SNS, v 1918 

člen výkonného výboru SNR, člen generálneho presbytéria ev. cirkvi na Slovensku, od 

1922 dozorca ev. cirkevného zboru v Liptovskom Trnovci, neskôr Liptovského seniorátu, 

1921–24 a 1933–42 člen správy vydavateľstva Tranoscius, podpredseda a od 1936 predseda 

Ústredného združenia slovenského priemyslu, švagor spisovateľa Ivana Stodolu, strýko 

etnografky Sone Kovačevičovej – 70. výročie 

7. 12. 1962 †Kirsten Flagstad, Oslo (*12. 7. 1895 Hamar), nórska operná speváčka, sopranistka, dcéra 

dirigenta a učiteľky spevu a klaviristky, študovala spev v Oslo (u Ellen Schyte-Jacobsen) 

a v Štokholme (u Gillisa Bratta), v 1913 debutovala v Národnom divadle v Oslo (počas 

štúdia), 1913–30 spievala v Škandinávii (opery, operety, hudobné komédie), od 1933 

pravidelne hosťovala na festivale v Bayreuthe, zameraného na uvádzanie Wagnerových 

diel, v 1935 debutovala v Metropolitan Opera v New Yorku (1935–41 a 1950–53 jej členka, 

spievala wagnerovské postavy, jej jediná newagnerovská úloha pred 2. svetovou vojnou bola 

Beethovenova opera Fidelio v 1936, jej posledná úloha bola Gluckova Alcesta), 1936–37 

a 1948–51 spievala wagnerovské postavy v londýnskej Covent Garden, v 1941 sa vrátila do 

nacistami okupovaného Nórska, v 1948 odišla do San Francisca, vynikajúca wagnerovská 

sopranistka (Isolda v Tristanovi a Isolde, Sieglinda vo Valkýre, Gutrun v Súmraku bohov, 

Brunhilda vo Valkýre a Súmraku bohov, Elsa v Lohengrinovi, Elisabeth v Tannhäuserovi, 

Kundry v Parsifalovi), jej posledné operné vystúpenie bolo v 1953 v Londýne, spievala ešte 

koncertne a ďalej nahrávala, 1958–60 viedla operné divadlo v Oslo – 50. výročie 

7. 12. 1972 †PhDr. Víťazoslav Hečko, Bratislava (*5. 12. 1919 Suchá nad Parnou), slovenský prekladateľ, 

básnik, redaktor, 1941–44 a 1948–49 študoval fi lozofi u a francúzštinu na FF Slovenskej 

univerzity v Bratislave, 1945–48 pracoval v Čs. rozhlase v Bratislave, 1948–49 

v Štatistickom úrade, 1949–72 vydavateľský redaktor (Oráč, Príroda), 1966–72 externý 

lektor slovinčiny na Katedre slavistiky FF UK v Bratislave, autor jedinej básnickej zbierky 

Vysvedčenie (v 1979 vyšla zásluhou V. Turčányho), prekladal dramatické a prozaické diela 

zo španielčiny (Calderón de la Barca, Miguel de Cervantes, Lope de Vega), francúzštiny 

(Molière), taliančiny (Carlo Goldoni) a rumunčiny, tiež tvorbu autorov juhoslovanských 

literatúr (srbské, chorvátske, slovinské diela), z češtiny, poľštiny (Ernest Bryll), sporadicky 

z nemčiny (Novalis), napísal 2 učebnice slovinčiny, brat prekladateľa Blahoslava Hečka 

a spisovateľa Františka Hečka – 40. výročie 

– 266 – 

7. 12. 1972 vyštartovalo zo Zeme (z Kennedy Space Center na Floride) Apollo 17 (posledná kozmická 

misia s ľudskou posádkou v NASA programe Apollo) k Mesiacu, posádku tvorili veliteľ 

Eugene Cernan, americký astronaut slovenského pôvodu, piloti Ronald Evans a Harrison 

Schmitt (geológ, prvý vedec, ktorý pristál na Mesiaci), loď pristála na Mesiaci 11. 12. 1972 

(Cernan a Schmitt strávili na mesačnom povrchu v údolí Taurus-Littrow vyše 3 dni, 

75 hodín, v priebehu ktorých uskutočnili 3 výstupy na povrch Mesiaca v celkovej dĺžke 

22 hodín a 4 minúty, preskúmali 33,8 km údolia) a 19. 12. 1972 po 12-dňovej misii pristála 

na Zemi, Apollo 17 zaznamenalo viacero rekordov (najdlhší let s ľudskou posádkou 

s pristátím na Mesiaci, najdlhší čas v lunárnej orbite a i.) – 40. výročie 

8. 12. 1982 *Ján Smrek, vl. menom Ján Čietek, Bratislava (*16. 12. 1898 Zemianske Lieskové), 

slovenský básnik, redaktor, prekladateľ, organizátor literárneho života, najvýznamnejší 

reprezentant vitalizmu a senzualizmu v našej poézii, patrí k najčítanejším a najprekladanejším 

slovenským básnikom (jeho poézia vyšla v angličtine, poľštine, maďarčine, bulharčine 

a ruštine), 1919–21 študoval na učiteľskom ústave v Modre, 1921–24 na Ev. bohosloveckej 

fakulte v Bratislave (štúdium zanechal), 1924 redaktor Slovenského denníka v Bratislave, 

1925–29 Národných novín v Martine, v tom období založil a redigoval Edíciu mladých 

slovenských autorov (EMSA), ktorú 1925–37 vydával Zväz slovenského študentstva (knihy 

vychádzali v pražskom nakladateľstve Leopolda Mazáča, v edícii vyšlo 61 zv.), založil 

a 1930–39 v nakladateľstve Leopolda Mazáča v Prahe redigoval časopis Elán (mesačník 

pre literatúru a umenie), v 1939 sa presťahoval do Bratislavy, kde do 1944 pokračoval vo 

vydávaní Elánu (v 1944 zastavené vydávanie), 1946–47 obnovil jeho vydávanie, 1941–49 

redigoval Komornú knižnicu Elánu, 1945–48 prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve 

informácií, od 1948 slobodný spisovateľ v Bratislave, publikačne diskriminovaný, venoval 

sa umeleckému prekladu, ako básnik v 1922 debutoval zbierkou Odsúdený k večitej 

žízni, ďalšími básnickými zbierkami sa zaradil medzi najvýraznejšie zjavy slovenskej 

medzivojnovej poézie a prihlásil sa k fi lozofi i a poetike vitalizmu (Cválajúce dni, 1925, 

Božské uzly, 1929, Iba oči, 1933, Zrno, 1935), básnická skladba Básnik a žena (1934, 

5 častí: V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajú listy, Po 

desiatich rokoch, forma dialógu básnika s neznámou ženou) je poetickým komplimentom, 

obdivom a oslavou ženy a lásky („Podstatou, pravou realitou Smrekovej ženy je to, že 

zostáva nedotknuteľným, nikdy neprofanovaným umeleckým obrazom, a ten básnik kreslí 

s takým náruživým zmyslovým zanietením ako krásnu snovú predstavu, ako kúzelný 

jav z nesmrteľných záhrad... O Smrekovi treba povedať, že jeho poézia žije v obrazoch: 

v nich sa myslí, cíti, smeje, túži aj miluje.“ Bohuš Kováč, http://www.litcentrum.sk/39847, 

11. 5. 2011), v 2003 scénicky realizovaná v Divadle J. Palárika v Trnave, ďalšie zbierky 

vydal v období 2. svetovej vojny (Hostina, 1944, Studňa, 1945), po dlhej nútenej publikačnej 

odmlke vydal zbierky Obraz sveta (1958), Struny (1963), Písané na sude (1964), Nerušte 

moje kruhy (1965), písal i poéziu pre deti (Maľovaná abeceda, 1954, Machule, 1956), 

memoáre Poézia, moja láska (1968), libretá k Cikkerovým operám Beg Bajazid (1957) a Mr. 

Scrooge (1963), z pozostalosti vyšiel výber básní Noc, láska a poézia (1987), výber Proti 

noci (1993 – básnicky komentuje udalosti po 1948), výber z publicistiky Sme živý národ 

(1999), prekladal z maďarčiny (E. Ady, A. József, S. Petőffi ), z francúzštiny Villonov Veľký 

testament (s J. Felixom) a Corneillovho Cida, z ruštiny Puškinovho Ruslana a Ľudmilu, 

v 1978 vyšli Preklady (súborné vydanie), jeho básne zhudobnili skladatelia F. Kafenda, 

O. Ferenczy, A. Moyzes, E. Suchoň, držiteľ zlatej medaily maďarského PEN-klubu (1978), 

otec vydavateľa Ivana Čieteka (vydavateľstvo Elán) – 30. výročie 

9. 12. 1437 †Žigmund Luxemburský, Znojmo (*15. 2. 1368 Norimberg), uhorský a český kráľ, 

nemecký (rímsky) cisár, posledný mužský potomok dynastie Luxemburgovcov, syn Karola 

IV. a Alžbety Pomoranskej, v 1379 zasnúbený s Máriou z Anjou, dcérou uhorského kráľa 

Ľudovíta I., po Ľudovítovej smrti sa uhorskou a poľskou kráľovnou stala jeho snúbenica 

Mária a jej matka Alžbeta regentkou, v auguste 1385 v snahe dostať sa na uhorský trón 

vtrhol s vojskom do Uhorska, obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu a v Budíne sa oženil 

s Máriou, v júli 1386 vzbúrení Chorváti zajali a v Dalmácii internovali kráľovné Máriu 

a Alžbetu, vrátil sa do Uhorska a v Budíne ho vymenovali za hlavného krajinského kapitána, 

– 267 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

no nepodarilo sa mu oslobodiť kráľovné, 31. 3. 1387 ho korunovali za uhorského kráľa, po 

smrti kráľovnej Márie (1395) sa jeho pozícia na uhorskom tróne skomplikovala (na uhorskú 

korunu si robil nároky Vladislav II. Jagelonský, brat Máriinej sestry), v boji s Turkami v 1396 

utrpel veľkú porážku pri Nikopoli, postavenie v Uhorsku sa snažil upevniť si ústupkami 

šľachte (jej povinnosti a záväzky k štátu prešli na poddaných), koncom 14. stor. sa sústredil 

väčšmi na vývoj v Čechách a Nemecku, kde boli ohrozené pozície Luxemburgovcov, v 1401 

došlo k sprisahaniu časti uhorskej šľachty, ktorá ho detronizovala a internovala na Vyšehrade, 

po prísľube udelenia milosti sprisahancom ho napokon prepustili, zasnúbil sa s 9-ročnou 

Barborou z Celje a uzavrel dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským, ktorého na 

obdobie svojej neprítomnosti vymenoval za miestodržiteľa v Uhorsku, na sneme v Bratislave 

v 1404 vydal placetum regium, ktorým obmedzil práva pápeža v Uhorsku, a do uvoľnených 

cirkevných funkcií vymenoval svetských gubernátorov, 15. 4. 1405 vydal Decretum minus 

(Menší dekrét), ktorým sa proklamovali kolektívne výsady (slobodné kráľovské mestá) a tým 

sa konštituoval samostatný mestský stav v Uhorsku, v novembri 1405 sa oženil s Barborou 

z Celje, v 1410 a znova v 1411 ho zvolili za nemeckého (rímskeho) kráľa, v 1412 si na 

vojnu s Benátkami požičal peniaze od poľského kráľa Vladislava II., za čo mu dal do zálohu 

Starú Ľubovňu (hrad s mestom a panstvom), Podolínec, Hniezdne a 13 spišských miest (tzv. 

spišský záloh; zostali pod poľskou správou až do 1772), úspechom bolo ukončenie pápežskej 

schizmy (3 pápeži) – zvolal a viedol koncil v Kostnici (1414–18) a presadil voľbu nového 

pápeža, prijateľného pre všetkých (stal sa tak najvýznamnejším panovníkom kresťanského 

sveta), avšak aj keď glejtom zaručil bezpečnosť Janovi Husovi, nezabránil jeho odsúdeniu 

koncilom a upáleniu na hranici (6. 7. 1415), po smrti Václava IV. (1419) si robil nároky 

na český trón, no česká šľachta jeho nároky neuznala, v Prahe sa v 1420 dal korunovať za 

českého kráľa, no väčšina šľachty ho na sneme v Čáslavi v 1421 detronizovala, 1419–35 

bojoval proti husitom (jeho vojsko utrpelo niekoľko porážok) a rokoval s umiernenými 

husitmi, no nakoniec uspel až po rozkole v husitskom hnutí, v 1433 sa stal rímskym cisárom 

a v 1436 ho české stavy uznali za českého kráľa, i napriek tomu, že nebol obľúbeným 

panovníkom (v Čechách pre nekompromisný boj s husitmi a pre upálenie Jana Husa 

/prezývaný „líška ryšavá“/, v Uhorsku preto, že sa plne nevenoval záujmom kráľovstva), 

patril k najvýznamnejším európskym panovníkom vrcholného stredoveku – 575. výročie 

9. 12. 1687 v bratislavskom Dóme sv. Martina korunovali za uhorského kráľa staršieho syna Leopolda 

I., deväťročného Jozefa I. (1678 – 1711; prvý dedičný kráľ habsburského rodu), uhorský 

snem pre jeho neplnoletosť nesúhlasil s korunováciou (podľa cirkevného práva nemohol 

zložiť predpísanú prísahu), aby snem dal súhlas na korunováciu, apoštolský nuncius 

Buonvisi ho 25. 11. 1687 birmoval, čím sa stal formálne plnoletým, následne ho jeho otec 

pasoval za rytiera, aby mohol pasovať rytierov Zlatej ostrohy – 325. výročie 

9. 12. 1937 †Nils Gustaf Dalén, Lidingö, Štokholm (*30. 11. 1869 Stenstorp), švédsky fyzik, technik 

a vynálezca, 1892–96 študoval na Chalmers Institute v Gothenburgu (inžinier), 1896–97 

študoval vo Švajčiarsku na zürišskej Polytechike u prof. Aurela Stodolu, po návrate do 

Švédska pracoval ako technický vedúci v spoločnosti Svenska Karbid- och Acetylen A.B., 

od 1906 hlavný inžinier spoločnosti obchodujúcej s acetylénom Gas Accumulator Company 

(v 1909 sa transformovala na Svenska Aktiebolaget Gasaccumulator – AGA), od 1909 

jej výkonný riaditeľ (v tejto funkcii ho nasledoval jeho najstarší syn Gunnar), zaviedol 

výrobu akumulátorov na acetylén, vyvinul špeciálnu poréznu hmotu, pohlcujúcu acetylén 

a umožňujúcu koncentrovať plyn bez nebezpečenstva výbuchu (Agamassan), zaoberal 

sa využitím plynov, laureát Nobelovej ceny za fyziku (1912) za vynález súmrakového 

regulátora (slnečný ventil) pre plynové lampy, ktorý reguloval tok plynu na základe intenzity 

svetla – automatické zapálenie pri súmraku a zhasnutie pri brieždení (používal sa na 

osvetlenie majákov a svetelných bójí bez trvalej ľudskej obsluhy; prvý slnečný ventil sa 

použil na franholmenskom majáku medzi Štokholmom a Vaxholmom, k známym majákom 

s jeho svetlom patria Barrajoey, 1932–72, a Point Stephens, 1922–60, Nový Južný Wales, 

Skerryvore, 1920–59, Hebridy, doteraz svietiaci maják Punta Celaraian, od 1934, Mexiko), 

v 1912 zranený pri explózii – pri skúškach so stláčaním acetylénu došlo k výbuchu a prišiel 

o zrak (napriek tomu do smrti pokračoval v experimentoch), čoskoro nato vyhral súťaž 

– 268 – 

a dostal zmluvu na osvetlenie Panamského kanála, neskôr sa venoval tepelnej technike 

(vynašiel veľmi úsporný sporák – AGA cooker, používal sa v Škandinávii aj Anglicku), člen 

Švédskej kráľovskej akadémie vied (1913), Akedémie vedy a inžinierstva (1919), nositeľ 

Morehead Medal od International Acetylene Association – 75. výročie 

9. 12. 1972 †Růžena Blahoutová-Pospíšilová, Praha (* 30. 12. 1892 Libušín), česká dramatička, 

1921–39 pôsobila ako učiteľka na Slovensku (Spišská Nová Ves a Hlohovec), veľmi 

produktívna autorka bábkových hier (Ako Kubo našiel poklad, Gašparko a princezná, 

Gašparko cestuje s prasiatkom, Keď Gašparko zmizol, Veľká noc u Gašparkov, Drak vo 

Váhu, Povesť o Martianskej skale) a hier pre mládež (Jánošík, Ženích z inzerátu), ktoré 

vychádzali v Urbánkovej divadelnej knižnici pre mládež, propagátorka bábkarstva na 

Slovensku – 40. výročie 

10. 12. 1937 *Karel Schwarzenberg, Praha, český politik, minister zahraničných vecí, knieža (pochádza 

z orlíckej vetvy šľachtického rodu Schwarzenbergovcov, najstarší syn Karla Schwarzenberga 

a jeho manželky Antónie), detstvo prežil v Prahe, na Orlíku a v Čimeliciach od 1948 žil 

v Rakúsku (musel s rodičmi opustiť Československo), vo Viedni a Štajerskom Hradci študoval 

právo a v Mníchove lesníctvo, z dôvodu predčasnej smrti svojho adoptívneho otca Jindřicha 

Schwarzenberga z hlubocko-krumlovskej vetvy (1965) prerušil štúdium a hospodáril na 

rodinných statkoch v Rakúsku a Bavorsku, dlhodobo sa venoval medzinárodným vzťahom, 

1985 – 1990 predseda Medzinárodného helsinského výboru pre ľudské práva (v 80. rokoch 

sa významne zasadzoval za dodržiavanie ľudských práv v Európe), spolu s českým 

historikom V. Prečanom založil v rodinnom sídle v bavorskom Scheinfelde Československé 

dokumentačné stredisko (aktívne podporovalo čs. disidentov a čs. emigrantov, malo archív 

zakázanej literatúry – dnes je v Prahe a je súčasťou Národného múzea), v 1989 sa vrátil do 

Československa, od 10. 7. 1990 – 1992 kancelár prezidenta Václava Havla, 1992–94 riadil 

rodinný podnik, do 2007 člen ODA, 2007–09 minister zahraničných vecí Českej republiky, 

v 2009 spoluzakladateľ (s Miroslavom Kalouskom) a predseda strany TOP 09, 2004–10 

senátor Parlamentu Českej republiky a od 2010 poslanec Poslaneckej snemovne Parlamentu 

ČR, od 2010 znova minister zahraničných vecí ČR a 1. podpredseda vlády ČR, pôsobil 

v mnohých nadáciách, komisiách a spolkoch, nositeľ Ceny ľudských práv Rady Európy 

(1989) – 75. výročie 

11. 12. 1912 *Carlo Ponti, Magenta (†10. 1. 2007 Ženeva), taliansky fi lmový producent, právnik, 

absolvoval štúdium práva na univerzite v Miláne, koncom 30. rokov v Miláne pôsobil 

ako právnik, od 1941 fi lmový producent, fi nancoval fi lmy takmer všetkých významných 

talianskych režisérov – Soldatiho, Latuadu, Zampu, Damianiho, Comenciniho, Risiho, 

Ferreriho, Petriho, Scolu, ale i prepis Moraviovho Opovrhnutia v réžii francúzskeho 

velikána J.-L. Godarda (vyše 140 fi lmov, k najznámejším patria Felliniho La Strada, 1954; 

Boccaccio ’70, 1962, De Sicovo Včera dnes a zajtra, 1963, Manželstvo po taliansky, 1964, 

Leanov Doktor Živago, 1965 – za produkciu dostal nomináciu na Oscara, jeho fi nančne 

najúspešnejší fi lm, Antonioniho Zväčšenina, 1966, Zabriskie Point, 1970 a Povolanie: 

reportér, 1975), ako porotca súťaže sa zoznámil so Sofi ou Villani Scicolone na Miss 

Ríma, postaral sa o jej umelecký herecký rast a neskôr sa s ňou oženil (Sophia Loren), 

vzhľadom na zakázané rozvody v Taliansku sa rozvádzal s prvou manželkou vo Francúzsku, 

a preto prijali francúzske občianstvo, s Dinom De Laurentiis založil produkčnú spoločnosť 

Ponti – De Laurentiis, ktorá produkovala aj prvý taliansky farebný fi lm (Totò a colori, 1953) 

a Vidorov veľkofi lm Vojna a mier (1956), napriek tomu, že nebol herec, uvažovalo sa o ňom 

ako o predstaviteľovi Vita Corleoneho vo fi lme Krstný otec, so S. Lorenovou mal 2 synov: 

dirigenta Carla Pontiho Jr. a režiséra Edoarda Pontiho – 100. výročie 

12. 12. 1932 v kanadskom Winnipegu založili Slovenskú Ligu v Kanade, krajanskú organizáciu 

Slovákov žijúcich v Kanade, vznikla zo zborov Slovenskej Ligy v Amerike, existujúcich na 

východe a západe Kanady, jej prvým predsedom bol Andrej Kučera, v 1934 na základe jej 

Dominion Charter sa zmenil názov organizácie na Kanadskú slovenskú ligu (Canadian 

Slovak League), od 1942 je jej orgánom Kanadský Slovák (v 1942 dvojtýždenník, od 

1943 doteraz týždenník – jediné slovenské noviny vychádzajúce na severoamerickom 

– 269 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

kontinente), od 1979 je jej sídlo v Toronte, v súčasnosti je predsedníčkou Mary Ann 

(Hačková) Doucette – 80. výročie 

12. 12. 1937 †Karol Anton Medvecký, Bojnice (*8. 6. 1875 Oravský Podzámok – Nová Lehota), 

slovenský etnograf a historik, rímskokatolícky kňaz, cirkevný hodnostár, 1887–95 študoval 

na rehoľných gymnáziách v Trstenej, Ružomberku, Banskej Štiavnici, Lučenci a v Košiciach, 

1895–99 teológiu na biskupskom seminári v Banskej Bystrici, externe rímske a cirkevné 

právo na univerzite v Kluži, v 1899 vysvätený za kňaza, kaplán na rôznych miestach 

(Detva, Krupina, Jastrabá, Veľké Pole, Píla, Beňuša, Detvianska Huta), administrátor 

farnosti na Donovaloch, Brehoch a Prochoti, 1909–20 v Bacúrove, 1918–20 referent pre 

katolícke cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline 

a Bratislave, od 1920 do smrti rímskokatolícky farár v Bojniciach, v 1922 titulárny prepošt 

(ako prvý Slovák v Československu), člen a funkcionár (i predseda) Muzeálnej slovenskej 

spoločnosti, spolupracoval s jej zakladateľom A. Kmeťom (2-zv. biografi cká monografi a 

Andrej Kmeť, jeho život a dielo, 1924), patrí medzi významné postavy nášho múzejníctva, 

prispel k budovaniu zbierkových (hlavne etnografi ckých) fondov SNM, k navráteniu 

muzeálnych predmetov (odcudzených v časoch býv. Uhorska) po 1918 z Maďarska 

na Slovensko, vo vlastnej zberateľskej a bádateľskej činnosti zameraný na etnografi u 

a folkloristiku (štúdia Slovenska ľudová balada, 1918; zbierka Sto slovenských balád, 1923), 

v oblasti historiografi e sa venoval biografi stike, regionálnym dejinám, archeológii, cirkevnej 

histórii (Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku, 1920, Krátke dejiny 

katolíctva na Slovensku, 1920), obdobiu zániku Uhorska, vzniku samostatného čs. štátu 

(4-zv. dielo Slovenský prevrat, 1930–31), v 1917 tajomník SNS (po J. G. Tajovskom), 

v 1918 člen výkonného výboru a tajomník SNR, spolutvorca a signatár martinskej Deklarácie 

slovenského národa (1918), 1918–20 poslanec Národného zhromaždenia, zástanca 

ideí čechoslovakizmu, odmietal autonomistický program a spoluprácu s A. Hlinkom a jeho 

stranou, od 1925 podpredseda Slovenského výkonného výboru Československej strany 

lidovej – 75. výročie 

12. 12. 1952 †Prof. PhDr. Bedřich Hrozný, Praha (*6. 5. 1879 Lysá nad Labem), český orientalista, 

rozlúštil chetitský jazyk (zakladateľ chetitológie), 1897 – 1901 študoval na viedenskej 

univerzite (po prvom semestri teológie prešiel na štúdium orientálnych jazykov a dejín, 

počas štúdií sa naučil 10 orientálnych jazykov, celkovo ovládal asi 20 jazykov), 1901–02 

absolvoval študijný pobyt na berlínskej univerzite u profesora asýriológie F. Delitzscha, 

1902–15 pracoval v univerzitnej knižnici vo Viedni, 1905–15 docent pre semitské reči so 

zvláštnym zreteľom na klinopisné štúdium na viedenskej univerzite, od 1915 mimoriadny 

profesor semitológie so zvláštnym zreteľom na asyriológii na viedenskej univerzite, od 1919 

riadny profesor pre klinopisné bádanie a dejiny starého Orientu Karlovej univerzity v Prahe, 

založil katedru orientalistiky (1926–27 dekan FF KU, v 1939 zvolený za rektora KU – pre 

zatvorenie českých vysokých škôl za nacistickej okupácie nebol inaugurovaný, no ďalej aspoň 

verejne prednášal, pre zdravotné problémy sa po vojne už nevrátil na univerzitu), absolvoval 

viaceré archeologické a výskumné cesty: v 1904 sa zúčastnil na vykopávkach s prof. Sellinom 

na hore Taanneku v Palestíne, v 1914 spracovával tabuľky z Chattuša v Carihrade, 1924–25 

absolvoval archeologickú expedíciu v Prednom Oriente, vykonával archeologické terénne 

práce v Palestíne, Sýrii a v Turecku, koncom 20. rokov sa zaslúžil o založenie Orientálního 

ústavu v Prahe a podieľal sa na jeho budovaní (jeho podpredseda, neskôr predseda), 1929–52 

hlavný redaktor jeho orgánu – časopisu Archiv orientální, venoval sa výskumu dejín 

najstaršej Malej Ázie a Stredného východu, výskumu sumersko-babylonských klinopisných 

textov, orientalista svetového formátu – v 1915 rozlúštil na základe klinopisných tabuliek 

chetitský jazyk (zistil, že je indoeurópskeho pôvodu), rozlúštenie klinopisnej chetitčiny 

patrí k najvýznamnejším vedeckým výsledkom orientalistiky 20. storočia, rozlúštil a vydal 

celý rad chetitských textov (vrátane chetitského zákonníka, vydaného vo francúzštine 

v Paríži – Code Hittite, 1922), od 1932 sa zaoberal výskumom chetitských hieroglyfi ckých 

nápisov (v práci Les Inscriptions hittites hieroglyphiques, 1937 – priniesol prepisy, zoznam 

znakov a spracovanie textov i náčrt gramatickej štruktúry jazyka), pokúšal sa rozlúštiť aj 

krétske písmo, venoval sa tiež najstarším dejinám Prednej Ázie, autor početných odborných 

– 270 – 

prác hlavne v nemčine a francúzštine (Sumerisch-babylonische Mythen voň dem Gotte 

Ninib, 1903, Keilschrifttexte aus Taannek, 2 zv. 1904–05, Das Getreide im alten Babylonien, 

1913 – Obilie v starej Babylónii, Die Sprache der Hethiter, 1916–17 – Jazyk Chetitov, V říši 

půlměsíce, 1927, Nejstarší dějiny Přední Asie a Indie, 1943, 3. vydanie: Nejstarší dějiny 

Přední Asie, Indie a Kréty, 1946) a desiatok popularizačných príspevkov v češtine o jeho 

objavoch, prednášal na viacerých univerzitách, akadémiách a medzinárodných vedeckých 

kongresoch v zahraničí, člen mnohých vedeckých spoločností, v 1952 vymenovaný za 

akademika ČSAV (jeden z prvých členov), jeho život a dielo opísal Vojtech Zamarovský 

v knihe Za tajomstvom ríše Chetitov, pri 100. výročí narodenia v 1979 zaradený do Zoznamu 

výročí UNESCO – 60. výročie 

13. 12. 1762 rozhodnutím Márie Terézie bola zriadená Banská akadémia v Banskej Štiavnici, jej 

vznik si vyžiadal predovšetkým rozvoj banskej výroby (jedna z najvýznamnejších oblastí 

hospodárstva monarchie, ktorá predstavovala značný zdroj príjmov štátnej pokladnice), 

nemysliteľný bez teoreticky pripravených odborníkov, v dôvodovej správe sa uvádza, že 

Banská Štiavnica bola vybraná za sídlo akadémie preto, „... lebo má k dispozícii úplné 

banské, stupové, hutnícke, pohonné a skúšobnícke zariadenia a popri nich aj ohňové, 

vodné a vzduchové stroje, čerpacie zariadenia s kývavým pákovým pohybom, ktoré v iných 

banských lokalitách chýbajú. Na týchto zariadeniach môže profesor predvádzať svoje 

technické prednášky a poslucháči si môžu najrýchlejšie overiť svoje teoretické vedomosti“; 

13. 6. 1763 bola ako prvá založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň vymenovaný 

jej prvý profesor Mikuláš Jacquin, ktorý mal prvú prednášku 18. 9. 1764, 13. 8. 1765 bola 

zriadená druhá katedra – Katedra matematiky a mechaniky, ktorej profesorom a vedúcim 

sa stal Dr. Mikuláš Poda, v 1770 bola zriadená tretia katedra – Katedra náuky o banských 

dielach, dekrétom zo 14. 4. 1770 dostala škola názov Banská akadémia, v 1846 sa zlúčila 

s Lesníckou akadémiou, v 1848 škola dostala názov Banícka a lesnícka akadémia, 

považuje sa za prvú vysokú školu technického smeru na svete, pôsobila 155 rokov (do 

1918) – 250. výročie 

13. 12. 1912 *Prof. PhDr. Eugen Pauliny, DrSc., Zvolen (†20. 5. 1983 Bratislava), slovenský 

jazykovedec, slovakista, slavista, univerzitný profesor, významná osobnosť našej lingvistiky, 

1930–35 študoval na FF UK v Bratislave (slovenský jazyk – latinský jazyk), 1935–37 

gymnaziálny profesor vo Zvolene, 1937–43 asistent na FF UK (resp. Slovenskej univerzity) 

v Bratislave, 1943–45 prednosta vedeckých ústavov SAVU v Bratislave, 1945–50 profesor 

slovenského jazyka na FF UK a 1953–79 profesor slovenskej a všeobecnej jazykovedy na 

FF UK (1963–71 viedol Kabinet fonetiky UK, 1964–77 vedúci Katedry slovenského jazyka 

FF UK, 1969–70 prorektor UK, od 1979 na dôchodku), 1951–53 redaktor Pedagogického 

nakladateľstva, špecializovaný na oblasť súčasného slovenského spisovného jazyka 

(predovšetkým fonológiu, tiež morfológiu a štylistiku – Štruktúra slovenského slovesa, 

1943, Fonológia spisovnej slovenčiny, 1961 – VŠ učebnica, Slovenská fonológia, 1979 – VŠ 

učebnica a i.), historický vývin a dejiny slovenského jazyka (Dejiny spisovnej slovenčiny, 

1948, Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po Ľ. Štúra, 1966 – VŠ učebnica, 

Fonologický vývin slovenčiny, 1963, Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť, 

1983 – VŠ učebnica), venoval sa i dialektológii (Nárečie zátopových osád na hornej Orave, 

1947) a všeobecnej jazykovede (Systém slovenského jazyka, 1946 – VŠ učebnica), analýze 

literárnych pamiatok Veľkej Moravy (Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy, 1964), 

analýzam diel našich prozaikov, autor ďalších VŠ učebníc (Krátka gramatika slovenská, 

1960, Slovenská gramatika, 1981 a i.) a stredoškolských učebníc, spoluautor Slovenskej 

gramatiky (1953 – s J. Ružičkom a J. Štolcom), zo staroslovienčiny preložil Proglas 

(prebásnený V. Turčánym, 1998), editor (Národnie spievanky J. Kollára, 1953, Dobšinského 

Slovenské ľudové príslovia, 1954 – s A. Melicherčíkom, Dobšinského Prostonárodné 

slovenské povesti, 1958, P. Dobšinského, s P. Ratkošom Veľkomoravské legendy a povesti 

(1977), monografi cká práca o Metodovi ostala v rkp. (dokončil a vydal ju Š. Ondruš – Život 

a dielo Metoda, 1985), 1945–49 podpredseda Jazykovedného odboru MS v Martine, 

člen združenia Vedecká syntéza, 1945–50 predseda Bratislavského krúžku, 1957–63 

a 1966–68 člen výboru a 1963–68 predseda Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV, 

– 271 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

člen komisií pre vypracovanie nového vydania Pravidiel slovenského pravopisu a pre 

záverečnú úpravu Pravidiel slovenského pravopisu (z 1953), člen predsedníctva Slovenskej 

pravopisnej komisie (od 1964), 1952–71 člen predsedníctva Slovenskej ortoepickej komisie, 

člen ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV (od 1972), 1962–65 

podpredseda a 1966–70 člen Vedeckého kolégia jazykovedy SAV, člen zahraničných 

lingvistických spoločností a medzinárodných komisií (Société Genevoise de Linguistique, 

1943, medzinárodná komisia pre Slovanský jazykový atlas pri Medzinárodnom komitéte 

slavistov v 1958, Association of Phonetic Sciences, 1965, International Phonological 

Association, 1966, medzinárodná komisia pre slovanské spisovné jazyky pri Medzinárodnom 

komitéte slavistov, 1971), otec orientalistu Jána Paulinyho – 100. výročie 

13. 12. 1982 †Jozef Kútnik-Šmálov, Sliače (*23. 11. 1912 Hubová) – 30. výročie (pozri 23. 11.) 

14. 12. 1922 *Prof. Nikolaj Gennadijevič Basov, Usmaň (†1. 7. 2001 Moskva), ruský fyzik, patril 

medzi zakladateľov kvantovej rádiofyziky, bojoval v 2. svetovej vojne (na 1. ukrajinskom 

fronte), 1945–50 študoval teoretickú a experimentálnu fyziku na Moskovskom inštitúte 

fyzikálneho inžinierstva, od 1948 laborant vo Fyzikálnom inštitúte P. N. Lebedeva 

Akadémie vied ZSSR v Moskve, 1950–53 absolvoval postgraduálne štúdium, od 1963 

profesor na Katedre fyziky tuhých látok Moskovského inštitútu fyzikálneho inžinierstva, 

1958–72 námestník riaditeľa a 1973–89 riaditeľ vo Fyzikálnom inštitúte P. N. Lebedeva 

Akadémie vied ZSSR (1963 – 2001 viedol aj laboratórium rádiofyziky), od 1952 pracoval 

v oblasti kvantovej rádiofyziky, v 1954 spolu s A. M. Prochorovom vyvinul prvý maser 

(Microwave Amplifi cation by Stimulated Emmision of Radiation – kvantový generátor 

alebo zosilňovač), od 1957 sa venoval konštruovaniu rôznych typov laserov, rozvinul 

metódy výroby polovodičových laserov, laureát Nobelovej ceny za fyziku (1964, spolu 

s Ch. H. Townesom a A. M. Prochorovom) za fundamentálnu prácu v oblasti kvantovej 

elektroniky, ktorá viedla k vytvoreniu generátorov a zosilňovačov založených na laserovomaserovom 

princípe, od 1966 akademik, od 1967 člen prezídia Akadémie vied ZSSR, resp. 

Ruskej akadémie vied, po 1990 poradca predsedníctva akadémie, zahraničný člen ČSAV 

(nositeľ Zlatej medaily ČSAV, 1975) a člen poľskej, francúzskej a nemeckej AV, nemeckej 

akadémie Leopoldina, Švédskej kráľovskej akadémie inžinierskych vied a Americkej 

optickej spoločnosti, spolu s J. V. Afanasjevom napísal knihu Lasery – svetelný zázrak 

storočia (1988), nositeľ sovietskych štátnych vyznamenaní – 90. výročie 

14. 12. 1952 †JUDr. Kazimír Bezek, Praha (*31. 8. 1908 Žibritov), slovenský básnik a dramatik, verejný 

činiteľ, po gymnaziálnych štúdiách v Liptovskom Mikuláši (1919–24) študoval na lýceu 

vo francúzskom Nîmes (1924–28) a 1928–36 právo na PF Karlovej univerzity v Prahe, 

1936–39 pracoval na železničnom riaditeľstve v Prahe, 1939–45 na Ministerstve dopravy 

a verejných prác v Bratislave, počas 2. svetovej vojny v odboji, 1945–46 prezidiálny šéf 

na Povereníctve dopravy v Bratislave a 1946–49 povereník dopravy, 1949–52 generálny 

riaditeľ Československých dráh v Prahe, básne publikoval spočiatku časopisecky, prvú 

zbierku Horúci deň vydal v 1927 vlastným nákladom, v 1942 cyklickú skladbu Valpurgina 

noc (reagoval na vojnové časy) a v 1948 poslednú zbierku Bol Váh čiernobiely (výber 

časopiseckých a rukopisných veršov), veršovanú hru Klietka po premiére v SND (1939) na 

zásah cenzúry stiahli (knižne v 1955), väčšina jeho veršovaných drám a veselohier ostala 

v rukopise, divadelné state, recenzie a kritiky publikoval časopisecky, v 1955 a 1972 vyšiel 

výber z jeho diela (Básne a satiry, Valpurgina noc a iné) – 60. výročie 

15. 12. 1912 †Albín Čáki (Csáky), gróf, Budapešť (*19. 4. 1841 Krompachy), politik a štátnik, študoval 

na Právnickej akadémii v Košiciach a na univerzite v Pešti, v 1863 získal advokátsky diplom, 

1867–71 kráľovský komisár Provincie 16 spišských miest, 1867–88 spišský a 1876–80 

súčasne šarišský župan, 188–94 minister kultu a školstva (povinný civilný sobáš a matriky; 

zákon o materských školách), 1900–04 a 1910–12 predseda Hornej snemovne Uhorského 

parlamentu, zúčastnil sa na rokovaniach o rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), od 1899 

podpredseda Liberálnej strany a od 1910 predseda Národnej strany práce, od 1887 kráľovský 

pokladník a vnútorný tajný radca, nositeľ Leopoldovho radu, pápežského Radu sv. Juraja, 

Radu zlatého rúna (1907), syn župného hodnostára Gustáva Čákiho, otec diplomata Imricha 

Čákiho a generála Karola Čákiho – 100. výročie 

– 272 – 

15. 12. 1952 †Karol Šmidke, Bratislava (*21. 1. 1897 Vítkovice), slovenský komunistický politik, 

pôsobil v rôznych funkciách aparátu KS, v 1939 emigroval do ZSSR, v 1943 vyslaný 

z Moskvy na Slovensko, v 1943 s G. Husákom a L. Novomeským vytvoril V. ilegálne 

ústredné vedenie KSS, reprezentant komunistického protifašistického odboja, člen ilegálnej 

SNR, vedúci delegácie SNR, ktorá 4. 8. 1944 odletela do ZSSR, aby so Sovietmi prerokovala 

a skoordinovala začiatok SNP, 4. 9. 1944 sa vrátil na povstalecké územie do Banskej 

Bystrice, spolupredseda povstaleckej SNR, veliteľ Hlavného štábu partizánskych oddielov na 

Slovensku, člen Rady na obranu Slovenska, po prechode povstania do hôr pôsobil v ilegalite 

v Prešove, Bratislave a Nitre), 1945–46 predseda Zboru povereníkov, 1946–48 podpredseda 

a 1948–50 predseda SNR, v 1950 obvinený zo spolupráce s buržoáznymi nacionalistami 

a pozbavený funkcií, 1950–52 riaditeľ podniku Tesla v Bratislave – 60. výročie 

15. 12. 1962 †Charles Laughton, Hollywood, Kalifornia (*1. 7. 1899 Scarborough, Nort Yorkshire, 

Anglicko), anglický a americký divadelný a fi lmový herec, 1924–26 študoval na Kráľovskej 

akadémii dramatického umenia v Londýne (v 1926 dostal Bancroftovu zlatú medailu pre 

najlepšieho herca akadémie toho roka), v 1926 debutoval v Barnes Theatre, 1933–34 člen 

divadla Old Vic v Londýne, v 1936 účinkoval v parížskej Comédie-Française (ako prvý 

anglický herec hral vo francúzštine), v 1931–49 spolu so svojou ženou, herečkou Elsou 

Lanchesterovou, striedavo žili v Anglicku a Kalifornii (v 30. rokoch sa úspešne presadil 

na Broadwayi, zároveň patril medzi najvýraznejších charakterových hercov hollywoodskej 

kinematografi e 30. rokov) s príležitostnými zastávkami v New Yorku, v 1950 získali americké 

občianstvo, počas svojej 35-ročnej hereckej kariéry účinkoval v 41 hrách (posledným 

divadelným predstavením bol v 1959 Kráľ Lear v Shakespeare Memorial Theatre, dnes Royal 

Shakespeare Theatre v Stratfode-on-Avon) a 55 fi lmoch (V znamení kríža, 1932, Šesť žien 

Henricha VIII, 1933 – za postavu Henricha VIII získal Oscara za hlavnú mužskú úlohu – ako 

prvý britský herec, Vzbura na lodi Bounty, 1935 – nominovaný na Oscara za hlavnú mužskú 

úlohu a získal New York Film Critics Circle Award, Bedári, 1935, Rembrandt, 1936, Zvonár 

u Matky Božej, 1939 – postava Quasimoda, Hitchcockov Hostinec Jamajka, 1939, Víťazný 

oblúk, 1948 – podľa Remarqua, Svedok obžaloby, 1957 – nominovaný na Oscara za hlavnú 

mužskú úlohu a na britskú Cenu BAFTA pre najlepšieho zahraničného herca, získal taliansku 

Cenu David di Donatello pre najlepšieho zahraničného herca, Kubrickov Spartakus, 

1960 – posledný veľkofi lm, v ktorom účinkoval), v 1955 režíroval fi lm Poľovníkova noc, 

hodne účinkoval aj v rozhlase – 50. výročie 

16. 12. 1487 uzavretím mieru v Sankt Pöltene sa skončila vojna medzi uhorským kráľom Matejom 

Korvínom a rímskym a nemeckým cisárom Friedrichom III. (12. 6. 1477 Matej Korvín 

vypovedal vojnu cisárovi Fridrichovi III., ktorý spochybnil a neuznal Korvínove 

nástupnícke práva na český trón) – 525. výročie 

16. 12. 1922 *JUDr. Bohuš Slezák, Bratislava (†16. 9. 1995 Bratislava), slovenský dirigent, absolvoval 

štúdium hry na trúbke na bratislavskom konzervatóriu (1943), študoval aj klavír na hudobnej 

škole, potom hudobnú vedu na FF UK a právo na PF UK v Bratislave, 1943–44 člen 

orchestra SND v Bratislave, potom pôsobil ako dirigent v spevoherných súboroch (1944–45 

v Nitre, 1945–47 v Košiciach, 1948–51 v Prešove), 1951–86 dirigent Spevohry Novej scény 

v Bratislave – formoval jej profi l (vyše 50 titulov, diela slovenských skladateľov G. Dusíka, 

K. Elberta a T. Šeba-Martinského i mnoho klasických a súčasných operiet a muzikálov: 

Voľný vietor, 1951, Poľská krv, 1953, 1970, Hrnčiarsky bál, 1956, Parížsky hosť, 1957, 

Noc v Benátkach, 1960, 1977, Modrá ruža, 1966, Ples v opere, 1967, Zem úsmevov, 1969, 

Gróf Luxemburg, 1978, muzikály: Keď je v Ríme nedeľa, 1959, 1963, 1981, Pobozkaj 

ma, Katarína, 1963, Divotvorný hrniec, 1965, Hello, Dolly!, 1966, Loď komediantov, 

1971, Revízor, 1973, Kráľ bláznov, 1984 a i.), skomponoval hudobnú komédiu Bláznivá 

nedeľa (NS, 1960, v jeho naštudovaní), spolupracoval s ČST, rozhlasom a s vydavateľstvom 

Opus – 90. výročie 

16. 12. 1932 *Rodion Konstantinovič Ščedrin, Moskva, ruský hudobný skladateľ a klavirista, patrí 

k najvýznamnejším ruským skladateľom 2. polovice 20. stor., v 1941 prijatý na 10-ročnú 

Centrálnu hudobnú školu pri Moskovskom konzervatóriu (prerušené štúdium – počas vojny 

– 273 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

oli moskovské školy zatvorené, 1941–43 evakuovaný s rodinou v Kujbyševe, po návrate 

pokračoval v štúdiu), od 1944 na Moskovskom zborovom učilišti (chlapčenskom), 1950–55 

študoval hru na klavíri a kompozíciu na Moskovskom konzervatóriu, 1964–69 vyučoval 

kompozíciu na Moskovskom konzervatóriu, potom zodpovedný tajomník, 1973–90 predseda 

a potom čestný predseda Zväzu skladateľov, komponoval balety (Koníček Hrbáčik, 1955 – na 

objednávku Veľkého divadla v Moskve, v 1999 napísal novú verziu baletu pre inscenáciu 

vo Veľkom divadle v Moskve, Carmen-suita, 1967– trasnkripcia Bizetovej opery, pre svoju 

manželku, svetoznámu ruskú primabalerínu Maju Pliseckú, premiéra vo Veľkom divadle 

v Moskve v 1967, Anna Kareninová, 1971 – podľa Tolstého, vo Veľkom divadle v Moskve 

v 1972 s M. Pliseckou, Čajka, 1980 – podľa Čechova, Dáma so psíkom, 1985 – podľa 

Čechova) a opery (Nielen láska, 1961 – s úspechom sa hrala v Paríži, Londýne a Berlíne, 

Mŕtve duše, 1977 – podľa Gogoľa, Lolita, 1993 – podľa Nabokova), orchestrálnu hudbu 

(koncerty pre orchester: Nezbedné častušky, 1963, Zvony, 1967 – k 125. výročiu Newyorskej 

fi lharmónie, prvýkrát predvedený dirigentom L. Bernsteinom, orchestrálne suity, symfónie) 

a klavírne diela (3 klavírne koncerty, 24 prelúdií a fúg, 1963–64, 1964–70), komornú 

hudbu, scénickú a fi lmovú hudbu, Fresky Dionisiove pre 9 nástrojov (1981) sú inšpirované 

nástennými maľbami ruského ikonopisca Dionisia z Ferapontovského kláštora, ako klavirista 

často interpretoval vlastné diela (technicky náročné), autor libriet svojich javiskových diel, 

v 1968 odmietol podpísať list na podporu okupácie Československa (mená umelcov, ktorí 

nepodpísali list vysielal Hlas Ameriky), nikdy sa nestal členom KS, nositeľ vysokých štátnych 

vyznamenaní (Štátna cena ZSSR, 1972, Štátna cena Ruskej federácie, 1992, vyznamenanie 

Za zásluhy o vlasť III. stupňa, 2002) a mnohých ďalších ocenení (Šostakovičova cena, 1992, 

Crystal Award Svetového ekonomického fóra, Davos, 1995, „Skladateľ roka“ Pittsburského 

symfonického orchestra, 2002 a i.), čestný člen Spoločnosti Franza Liszta (USA, 1979), 

čestný člen Medzinárodnej hudobnej rady UNESCO (1985), čestný profesor Moskovského 

konzervatória (1997), člen berlínskej Akadémie umení (1989), po kolapse komunistického 

režimu žil striedavo v Mníchove a Moskve a jeho tvorba sa významne presadila vo 

svetovom kontexte, v 1997 (65. výročie narodenia) sa konali festivaly jeho hudby vo Fínsku, 

Francúzsku, Nemecku a v Rusku v Moskve, Peterburgu, Nižnom Novgorode a Samare 

(predtým Kujbyšev), v 2002 vyšla jeho kniha Monológy rôznych rokov – 80. výročie 

17. 12. 1787 *Jan Evangelista Purkyně, Libochovice (†28. 7. 1869 Praha), český prírodovedec (fyziológ, 

anatóm a biológ), básnik a prekladateľ, organizátor vedeckého života, národný buditeľ, patril 

medzi najvšestrannejších prírodovedcov svojej doby, novátorský experimentátor, 1804–07 

člen piaristického rádu (v 1807 vystúpil z rádu), 2 roky študoval fi lozofi u v Prahe, potom 

3 roky pôsobil ako vychovávateľ v barónskej rodine (istý čas strávil v Banskej Štiavnici 

so synom baróna, ktorý študoval na Banskej akadémii), 1814–18 študoval medicínu na 

LF pražskej univerzity (v 1818 promovaný na doktora medicíny), stal sa asistentom na LF 

v Prahe, ale márne sa uchádzal o profesúru (pre vlastenecké názory), 1823–50 profesor na 

univerzite v pruskom Breslau (dnes Vroclav), kde založil prvý fyziologický ústav v Európe 

(najprv vo svojom byte, od 1839 ústav získal vlastnú budovu), od 1850 pôsobil na pražskej 

univerzite (1850–53 prodekan), kde tiež vybudoval fyziologický ústav, od 1853 vydával 

a redigoval český prírodovedecký časopis Živa (dodnes vychádza), venoval sa štúdiu mozgu, 

činnosti srdca, zaoberal sa embryológiou, jeden zo zakladateľov experimentálnej fyziológie, 

považovaný za zakladateľa daktyloskopie, 1836–37 preskúmal bunky v mozgu a mieche 

stavovcov, opísal ich jadro a výbežky (Purkyněho bunky), príspevkom o živočíšnych 

tkanivách zložených z buniek s jadrami (na zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov 

v pražskom Karoline v 1837) sa stal spoluzakladateľom cytológie, jeho učenie o bunke 

(živočíšne a rastlinné organizmy sa skladajú z buniek tvorených protoplazmou – zaviedol 

pojem protoplazma) mu prinieslo uznanie v Európe, spolu s nemeckým prírodovedcom 

Theodorom Schwannom ako prvý chápal kľúčovú úlohu bunky v organizme, prekladal do 

češtiny Schillerove básne a Goetheho diela a súdobé české diela do nemčiny, prekladal aj 

zo sanskritu, po návrate do Prahy pre vlastenecké cítenie pod stálym policajným dozorom, 

čestný člen vyše 50 zahraničných učených spoločností, člen Academia Leopoldino-Carolina 

(1829), berlínskej Königliche Akademie (1832), petrohradskej Cárskej akadémie vied (1836), 

Royal Society v Londýne (1850), viedenskej Akademie der Wissenschaften (1860), parížskej 

– 274 – 

Academie des Sciences (1861) a i., 1861–66 poslanec snemu, jeho meno nesie určitý typ 

neurónov v mozočku (Purkyněho bunky), Purkyněho vlákna v srdcovej svalovine, Purkyněho 

váčok (zárodočná časť vtáčieho vajíčka), Purkyněho obrazce (vnímanie svetla – zrkadlenie 

na lomových plochách oka), Purkyněho jav (o zmenách svetlosti farieb za šera) a i., 1960–90 

jeho meno niesla univerzita v Brne (dnes znova Masarykova univerzita), jeho meno nesie 

tiež univerzita v Ústí nad Labem, ako aj Česká lékařská společnost Jana Evangelisty Purkyně 

(lekári, farmaceuti, zdravotnícki pracovníci), priekopník animovaného fi lmu – v 40. rokoch 

19. stor. zostrojil prístroj kinesiskop, ktorý umožnil demonštrovať jednoduchý pohyb 

maľovaných obrázkov, v 1861 dal podľa svojich nákresov vyrobiť kotúč, ktorý zobrazoval 

animovanú sekvenciu činnosti ľudského srdca (pre potreby výučby), ku koncu života sa 

pokúšal zachytiť fázy pohybu fotografi ckým spôsobom, v 1861 spoluzakladateľ Spolku 

českých lékařů, v 1862 založil Časopis lékařů českých, v 1869 povýšený do šľachtického 

stavu, nositeľov Leopoldovho rytierskeho radu, jeho 2 dcéry a manželka zomreli na choleru, 

otec botanika Emanuela Purkyněho a maliara Karla Purkyněho – 225. výročie 

17. 12. 1887 *Josef Lada, Hrusice (†14. 12. 1957 Praha), český maliar a ilustrátor, karikaturista, 

scénograf, spisovateľ, v 1901odišiel do Prahy (mesiac sa učil za maliara izieb a divadelných 

dekorácií, potom sa vyučil za knihára-zlatiča), v 1905 navštevoval večerné kresliarske kurzy 

na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a v 1906 krátko študoval na Umeleckopriemyselnej 

škole v Prahe, ľavivovo orientovaný, ilustrátor kníh pre deti (V. Říha, B. Němcová, J. Seifert, 

F. Hrubín, Halekačky naší Kačky, 1932, Říkadla, 1955,) a kníh českých spisovateľov J. Haška 

(Osudy dobrého vojáka Švejka, 1926), J. Š. Kubína, J. Nerudu, K. Havlíčka-Borovskéhoa i., 

kresby uverejňoval časopisecky (Besídka malých, Humoristické listy, Šibeničky a iné, 

spolupracoval s časopismi nakladateľstva Melantrich atď.), autor knižiek pre deti s vlastnými 

kresbami a ilustráciami (Moje abeceda, 1910, Kalamajka, 1913 – spolu s J. Haškom, 

Ladove riekanky s kresbami a Haškove anekdotické príbehy, Ladův veselý přírodopis, 1917, 

Svět zvířat, 1919, Říkadla našeho Kadla, 1928, Ezopské bajky, 1931, O Mikešovi, 1934, 

O kocourku Mikešovi, 1935–36, Cirkus Mikeš & Kludský, 1936, O Klikotoči, Koloběhu 

a Koloději, 1941, Veselé kresby Josefa Lady, 1949, Josef Lada dětem, 1952, Ladovy veselé 

učebnice: Savci, 1925, Ptáci, 1931, Brouci a hmyz, 1932, Vodní živočišstvo – nevydané, a i.) 

a moderných rozprávok (Bubáci a hastrmani, 1938 – na EXPO ’58 získali Bubáci a hastrmani 

v súbore kníh SNDK (Albatros) Veľkú cenu, Pohádky naruby, 1938, Nezbedné pohádky, 1946), 

v 1969 vyšla kniha Můj přítel Švejk a v 1971 Ladovy pohádky, napísal aj spomienkové knihy 

Vzpomínky z dětství (1937) a Kronika mého života (1942), vytvoril humorný štylizovaný 

obraz českej dediny a jej obyvateľov, od 1930 sa venoval scénickému výtvarníctvu (pre ND 

v Prahe – 1930–52: výpravy, scény a kostýmy – Strakonický dudák, 1930, V studni, Prodaná 

nevěsta, 1936, Čert a Káča; divadlo Vlastu Buriana v Prahe – Ukradený dědeček, Mestské 

divadlá pražské – k vlastnej hre O kocouru Mikešovi, 1941, Zemské divadlo v Brne – Bubáci 

a Hastrmani, 1941), spolupracoval aj s fi lmom (Hrátky s čertem, 1955 – scéna a kostýmy), 

vystavoval samostatne i na kolektívnych výstavách doma (v 1926 prvá samostatná výstava 

v Prahe, v 1930 súborná výstava v pražskej Umeleckej besede, v 1934 na Výstave humoru 

a satiry v Prahe, v 1941 samostatné výstavy v Prahe a Tábore, v 1946 samostatné výstavy 

v Prahe a Zlíne, v 1948 a 1949 samostatné výstavy v Prahe a Českých Budějoviciach, 

1957–58 retrospektívne výstavy k 70. narodeninám v Prahe, reprízy v Brne, Bratislave, Zlíne 

a Ostrave) aj v zahraničí (na medzinárodnej výstave detských ilustrácií v Ženeve, 1930, 

Biennale v Benátkach, 1934, výstava ilustrácií v Paríži, 1957), člen Spolku českých umělců 

grafi ků Hollar (1920) a Spolku výtvarných umělců Mánes (1923), člen Svazu novinářů 

(1928), v 1942 na príkaz protektorátneho cenzora zákaz publikovania a vylúčenýzo Svazu 

novinářů, v 1955 vyšla o ňom monografi a J. Pečírku Národní umělec Josef Lada, jeho dcéra 

Alena Ladová napísala o ňom knihu Můj táta Josef Lada (1963), v rodných Hrusiciach je 

Památník Josefa Lady s rozsiahlou expozíciou o jeho živote a diele, busta a pamätná doska 

na mieste, kde stál jeho rodný dom – 125. výročie 

17. 12. 1922 *Elo (Emanuel) Romančík, Ružomberok, slovenský herec, začínal v ochotníckom divadle 

(Mahenov Jánošík, Francek v Maryši), 1945–56 člen Komorného, resp. Armádneho divadla 

v Martine (Klaus v Návrate do života, Ferdinand v Úkladoch a láske), 1956 – 2003 člen 

– 275 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Činohry SND (Gadeiros v Atlantíde, Roller v Zbojníkoch, Inkvizítor v Svätej Jane, Möbius 

vo Fyzikoch, Kurt Gerstein v Zástupcovi, Vojvoda z Alby v Donovi Carlosovi, Teiresias 

v Antigone, Porotca č. 1 v Dvanástich nahnevaných mužoch, Arkas v Ifi génii na Tauride, 

Dodávač v Na skle maľované, Tomáš Benedik v hre Meridián a i.), účinkoval aj vo fi lme 

(Boj sa skončí zajtra, 1951, Pole neorané, 1953, Rodná zem, 1953, Kapitán Dabač, 1959, 

Polnočná omša, 1962, Kladivo na čarodejnice, 1969, Život na úteku, 1975, Šiesta veta, 

1976, Pomocník, 1982), TV (Dovidenia, Lucienne, Hra o láske a smrti, Kráľ Oidipus, 

Alžbeta Anglická, Smrť malomeštiaka; Sám vojak v poli, a i.) a rozhlase, otec herca Ivana 

Romančíka – 90. výročie 

17. 12. 1982 †Leonid Borisovič Kogan, vo vlaku na železničnej stanici v Mytišči /Moskva – Jaroslavľ/ 

(*14. 11. 1924 Jekaterinoslavľ, dnes Dnepropetrovsk), ruský husľový virtuóz a pedagóg, 

spolu s Davidom Oistrachom najvýznamnejší reprezentant ruskej školy husľovej hry 

a jeden z najslávnejších husľových virtuózov 20. stor., v 1933 sa jeho rodina presťahovala 

do Moskvy, od 1936 študoval na Centrálnej hudobnej škole pri Moskovskom štátnom 

konzervatóriu P. I. Čajkovského (v triede Abrama Jampoľského), 1943–48 pokračoval 

ďalej u A. Jampoľského na Moskovskom štátnom konzervatóriu, 1948–51 absolvoval 

uňho postgraduálne štúdium, od 1944 sólista Moskovskej fi lharmónie, 1952–82 pedagóg 

Moskovského konzervatória (od 1963 profesor a od 1969 vedúci Katedry husľovej hry), 

v 1941 ofi ciálne debutoval Brahmsovým koncertom s Moskovskou fi lharmóniou vo Veľkej 

sále Moskovského konzervatória, v 1951 víťaz Medzinárodnej husľovej súťaže kráľovnej 

Alžbety v Bruseli, v sezóne 1956/57 v Moskve zahral cyklus koncertov, ktorý obsiahol 

takmer celú históriu husľovej hudby, v Európe debutoval v 1955 v Paríži a Londýne, 

10. 1. 1958 debutoval v USA Brahmsovým husľovým koncertom s Monteux a Boston 

Symphony Orchestra, s veľkým ohlasom a uznaním sa stretli jeho vystúpenia nielen 

v Európe, ale i v zámorí (Kanada, USA, Južná Amerika) a iných krajinách sveta, v 1972 

hral v Bratislave Beethovenov husľový koncert so Slovenskou fi lharmóniou, vynikal ako 

interpret štandardného husľového repertoáru, ale hral aj moderné diela, vynikajúci interpret 

diel Paganiniho, svoje diela mu dedikovali viacerí skladatelia (A. Chačaturjan Koncert- 

-rapsódiu, husľové koncerty T. Chrennikov a i., sonáty M. Vainberg a i., D. Šostakovič 

pre neho začal písať svoj nedokončený 3. husľový koncert), v ZSSR dostal vysoké štátne 

ocenenia, viedol majstrovské triedy v Paríži, Štokholme, Viedni a Belehrade, v 1976 člen 

poroty Medzinárodnej husľovej súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli, v 1982 predseda 

poroty na VII. medzinárodnej Čajkovského súťaži v Moskve, v 1980 ho pozvali vyučovať 

na Accademiu Musicale Chigiana v talianskej Sienne, v 1982 čestný akademik Akadémie 

sv. Cecílie v Ríme, posledné koncerty mal 11. – 15. 12. 1982 vo Viedni, manžel huslistky 

Jelizavety Gilelsovej, sestry svetoznámeho ruského klaviristu Emila Gilelsa, hudbe sa 

veľmi úspešne venujú aj jeho deti (syn Pavel Kogan, huslista, dirigent a umelecký vedúci 

Moskovského štátneho akademického symfonického orchestra, a dcéra Nina Koganová, 

klaviristka, ktorá sprevádzala otca v posledných rokoch) a vnuci (Dmitrij Kogan, huslista, 

sólista Moskovskej štátnej akademickej fi lharmónie, Viktória Koganová-Korčinská, klaviristka, 

laureátka medzinárodných súťaží) – 30. výročie 

17. 12. 1987 (do 18. 12.) v Prahe sa konalo zasadanie ÚV KSČ, na ktorom Gustáv Husák rezignoval 

z funkcie generálneho tajomníka KSČ (v tejto funkcii od 1971, predtým 1969–71 prvý 

tajomník KSČ), nahradil ho Miloš Jakeš – 25. výročie 

17. 12. 1992 americký prezident George Bush, kanadský premiér Brian Mulroney a mexický prezident 

Carlos Salinas de Gortari podpísali dohodu North American Free Trade Agreement 

(NAFTA, predbežná dohoda o pakte bola dosiahnutá už v auguste 1992), na základe 

ktorej vznikla Severoamerická zóna voľného obchodu (North American Free Trade Area, 

NAFTA), cieľom bolo odstrániť obchodné bariéry (postupne znižovať colné tarify, clá), 

vytvoriť spoločný trh, zabezpečiť duty-free prístup k veľkému množstvu priemyselných 

tovarov a komodít a rozvíjať obchodnú spoluprácu medzi zúčastnenými krajinami, 

tzn. efektívne vytvoriť blok voľného obchodu medzi 3 najväčšími krajinami Severnej 

Ameriky, dohoda bola ratifi kovaná národnými legislatívami v 1993 a 1. 1. 1994 vstúpila 

do platnosti – 20. výročie 

– 276 – 

17. 12. 1992 (od 15. 12. 1992) prejavmi najvyšších čs. predstaviteľov – predsedu vlády ČSFR Jana 

Stráskeho a predsedu FZ ČSFR Michala Kováča – a štátnou hymnou sa skončila 

posledná spoločná schôdza oboch snemovní FZ ČSFR, posledný deň schôdze poslanci 

prijali Uznesenie Federálneho zhromaždenia k ústavnosti procesu zániku Českej 

a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku nástupníckych štátov, k 1. 1. 1993 FZ ČSFR 

zaniklo – 20. výročie 

18. 12. 1932 †Eduard Bernstein, Berlín (*6. 1. 1850 Berlín), nemecký sociálnodemokratický politik, 

politický teoretik, jeden z prvých socialistov, ktorí sa pokúsili o revíziu Marxových 

názorov („otec revizionizmu“), od 1870 zamestnanec v Rotschildovej banke, od 1872 člen 

Sociálnodemokratickej robotníckej strany, 1878 – 1901 v exile (1878–88 vo Švajčiarsku, 

kde spolu s Karlom Höchbergom vydával orgán strany Der Sozialdemokrat – od 1881 

jeho šéfredaktor, 1888 – 1901 v Londýne, kde pokračoval vo vydávaní periodika do 1890, 

1890–99 londýnsky korešpondent novín Vorwärts), nadviazal úzke styky s Engelsom 

a anglickými fabiánmi, pod vplyvom angl. fabiánstva, obhajujúceho postupný rozvoj 

socializmu, opustil pozície ortodoxného marxizmu, svoje názory vyjadril v sérii 

článkov, v 1899 publikoval Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie (Die 

Voraussetzungen des Sozialismus und die Aufgaben der Sozialdemokratie – základné dielo 

revizionizmu; namiesto požadovanej revolúcie cesta postupných reforiem, t. j. postupná 

transformácia kapitalizmu na socializmus nerevolučnou cestou), v 1901 sa vrátil do 

Nemecka, 1901–05 vydával vlastný časopis Dokumente des Sozialismus, 1902–07 

a 1912–18 poslanec Reichstagu za Sozialdemokratische Partei Deutschlands (SPD), resp. 

Unabhängige Sozialdemokratische Partei Deutschlands (Nezávislej sociálnodemokratickej 

strany Nemecka), 1920–28 poslanec Reichstagu za SPD, v 1930 vyšla jeho autobiografi a 

Entwicklungsgang eines Sozialisten (Vývinový proces socialistu) – 80. výročie 

18. 12. 1987 †Beta (Alžbeta) Poničanová, Bratislava (*26. 9. 1908 Predajná), slovenská herečka, 

patrila k zakladateľskej hereckej generácii SND, 1929–33 študovala herectvo na Hudobnej 

a dramatickej akadémii v Bratislave, vyše 4 desaťročia členka Činohry SND (1933–36 

externá členka, 1938–80 členka Činohry SND, 1936–38 členka českej Činohry SND), 

rozhodujúcim spôsobom ju ovplyvnila spolupráca s českým režisérom V. Šulcom v 2. pol. 

30. rokov v českej Činohre SND, po jej zrušení prešla do slovenskej činohry, kde sa čoskoro 

presadila ako jedna z popredných osobností súboru (galéria molièrovských postáv: Angelika 

v Zdravom nemocnom, 1943, Frozina v Lakomcovi, 1944, Pani Pernellová v Tartuffovi, 

1946, Georgetta v Škole žien, 1948, Filaminta v Učených ženách, 1954; Lisetta v Hre lásky 

a náhody, 1940, Pani Helsethová v Ibsenovej hre Rosmersholm, 1940, Anna v Štyroch, 1942, 

pani Lindová v Nore, 1942, Dáma v sivom v Ad astra, 1942; početné úlohy v klasických 

a súčasných hrách našich dramatikov: Verona v Kamennom chodníčku, 1939, Krčmárka 

v Najdúchovi, 1940, Fialková v Čaji u pána senátora, 1940, 1958, Zuza v Roku na dedine, 

1948, Mara v Statkoch-zmätkoch, 1950, 1955, Zuza Javorová v Ženskom zákone, 1952, 

Čapková v Dobrodružstve pri obžinkoch, 1953, 1970, Sára v Herodesovi a Herodiade, 1970, 

Alžbeta Kristeková v Sonatíne pre páva, 1976, Mamuška v Krásnej neznámej, 1976 a i.), jej 

kvalitný herecký potenciál kulminoval v kreáciách zatrpknutých, uzavretých, panovačných 

až despotických žien (Judáška v Diablovej neveste, 1957, Bernarda v Dome Bernardy Alby, 

1957, Vilma v Polnočnej omši, 1959, Lavínia Hubbardová v hre Z druhej strany pralesa, 

1961, Slečna Dr. Matilda von Zahnd vo Fyzikoch, 1963, Ošetrovateľka v hre 100 hodín 

do zatmenia, 1978), vo fi lme debutovala v úlohe dedinského dievčaťa v 1937 (Matčina 

zpověď), postavy dedinských žien hrala i v ďalších fi lmoch (Vlčie diery, 1948 – Národná 

cena za rolu matky Svrčinovej, Boj sa skončí zajtra, 1951, Rodná zem, 1953, Drevená 

dedina, 1954, Šťastie príde v nedeľu, 1958, Dáždnik svätého Petra, 1958, Rok na dedine, 

1967, Páni sa zabávajú, 1971), český režisér Jan Schmidt ju obsadil do 4 svojich fi lmov 

(Konec srpna v hotelu Ozon, 1967, Kolonie Lanfi eri, 1969, Na veliké řece, 1977 a Volání 

rodu, 1977), uplatnila sa aj v televízii (Balada o Vojtovej Maríne, Rok na dedine, Ženský 

zákon, Dobrodružstvo pri obžinkoch) a rozhlase, 1951–57 pedagogicky pôsobila na 

VŠMU v Bratislave (pedagogička javiskovej reči), manželka ľavicového básnika Jána 

Poničana – 25. výročie 

– 277 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

20. 12. 1922 *Viktor Málek, Veľká Poľana (†18. 3. 2002 Brno) – 90. výročie (pozri 18. 3.) 

20. 12. 1982 †Arthur Rubinstein, Ženeva (*28. 1. 1887 Lodž) – 30. výročie (pozri 28. 1.) 

21. 12. 1932 *Prof. Mgr. art. Ľudovít Marcinger, Malacky, slovenský koncertný klavirista a pedagóg, 

patrí k dlhoročným oporám pianistického interpretačného umenia na Slovensku, hru na 

klavíri začal študovať ako 5-ročný, najprv súkromne v Malackách, v 40. rokoch 20. storočia 

pokračoval v Bratislave u Alexandra Albrechta, štátne konzervatórium (Ján Zimmer, Anna 

Kafendová) ukončil v 1953 a 1953–58 študoval odbor klavírnej hry na VŠMU v Bratislave 

u prof. Rudolfa Macudzinského, 1958–59 študoval postgraduálne na Hudobnej akadémii 

F. Liszta v Budapešti, popri sólistickej činnosti (vystúpenia so Slovenskou fi lharmóniou, 

sólové recitály doma a v zahraničí – Drážďany, Lipsko, Belehrad, Sofi a) bolo ťažiskom jeho 

koncertnej činnosti partnerstvo s domácimi a zahraničnými vokalistami, či už na koncertoch, 

alebo speváckych súťažiach, okrem vystúpení v Česku a na Slovensku vystupoval v Nemecku, 

Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, Bulharsku, býv. Juhoslávii, býv. ZSSR, Taliansku, Francúzsku, 

Švajčiarsku, Holandsku, Fínsku, na Kube, v Brazílii Argentíne, Mexiku, Venezuele, 

Nikaraguy, Kostarike, Japonsku i Číne, často účinkoval tiež s domácimi a zahraničnými 

inštrumentalistami (huslisti, violončelisti), jeho pedagogická činnosť na VŠMU v Bratislave 

trvala 1959 – 2002 (asistent, odborný asistent, docent – 1982, profesor – 1988), v 1982 

získal cenu Zväzu slovenských skladateľov za interpretáciu slovenskej klavírnej a vokálnej 

literatúry, v 1987 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec – 80. výročie 

21. 12. 1932 *Ilja Zeljenka, Bratislava (†13. 7. 2007 Bratislava), slovenský hudobný skladateľ, náš 

najvýznamnejší hudobný tvorca 2. polovice 20. stor., autor širokej umeleckej erudície 

a rozhľadu v ostatných druhoch umenia, počas štúdií na gymnáziu súkromne študoval 

harmóniu a kontrapunkt u J. Zimmera, hru na klavíri u R. Macudzińského, 1951–56 

študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave (u J. Cikkera), 1957–61 dramaturg Slovenskej 

fi lharmónie, 1961–68 dramaturg a lektor v Čs. rozhlase v Bratislave, 1990–91 predseda 

Slovenskej hudobnej únie a prezident Medzinárodného hudobného festivalu Melos 

Étos, od 1996 vyučoval kompozíciu na VŠMU, v 60. rokoch priekopník dodekafónie 

a elektroakustickej hudby (uznávaný experimentátor), vedúca osobnosť slovenskej hudobnej 

avantgardy („klasik slovenskej avantgardy“), Novej hudby, v 1972 vylúčený zo Zväzu 

slovenských skladateľov, počas normalizácie mal zákaz uvádzania diel, autor orchestrálnej 

hudby (skomponoval 9 symfónií, Musica slovaca, 1975 a i.), inštrumentálnych koncertov, 

2 opier (Bátoryčka, 1994, Posledné dni Veľkej Moravy, 1996), kantát (Oświęcim, 1959), 

vokálno-inštrumentálnej hudby (Metamorphoses XV, pre komorný súbor a recitátora na 

latinský text Ovídia, 1966), komorných skladieb (14 sláčikových kvartet, 6 klavírnych 

kvintet, 3 dychové kvintetá), scénických pašií (Syn človeka. Slovenské pašie, 1993), 

organovej hudby, elektroakustickej hudby (Štúdia 0,2, 1962, Štúdia 0,3, 1962, Polymetrická 

hudba, 1992, Polymetria II, 1993, Altamira II, 1993, Polymetria III, 1995), fi lmovej hudby 

(spolu k 105 fi lmom – režisér Š. Uher: My z deviatej A, 1961, Slnko v sieti, 1962, Panna 

zázračnica, 1966, Tri dcéry, 1967, Génius, 1969, Keby som mal pušku, 1971, Javor a Juliana, 

1972, Dolina, 1973, režisér Eduard Grečner: Nylonový mesiac, 1965, Drak sa vracia, 1967, 

Pozemský nepokoj, 1992 a i.), za svoju tvorbu získal viacero ocenení (Cena Jána Levoslava 

Bellu, 1980 – Symfónia č. 4 Baletná, 2001: Cena SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti 

vážnej hudby, 2001, Musica slovaca a Veľká cena SOZA za celoživotný prínos k slovenskej 

hudobnej kultúre, Cena ministra kultúry SR za celoživotnú tvorbu, 2002, Krištáľové krídlo 

za celoživotné dielo, 2004, Cena predsedu NR SR, 2007), režisér I. Ostrochovský s ním 

nakrútil dokumentárny fi lm Ilja (2009) – 80. výročie 

21. 12. 1937 *Jane Fonda, New York, americká fi lmová herečka, študovala hru na klavíri na Vassar 

College v New Yorku a maliarstvo v Paríži, začínala ako modelka v New Yorku, od 1958 

študovala herectvo v Actors Studio Lea Strasberga, v 1960 debutovala na Brodwayi i vo fi lme 

v komédii Tall Story, jej manžel, francúzsky režisér Roger Vadim, ju obsadil do svojich fi lmov 

La ronde (1964), a Barbarella (1968), hrala v pozoruhodnom fi lme Arthura Penna Štvanica 

(1966), s Robertom Redfodom hrala vo fi lmoch Bosé nohy v parku, 1967, a Elektrický 

jazdec, 1979, za rolu Glorie Beattyovej, účastníčky tanečného maratónu v dráme Sydneyho 

– 278 – 

Pollacka Kone sa tiež strieľajú (They Shoot Horses, Don’t They?, 1969) bola nominovaná na 

Oscara, o 2 roky neskôr (1971) už Oscara za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej role 

získala (tiež Zlatý glóbus) za postavu newyorskej prostitútky Bree Danielsovej v kriminálnej 

dráme Klute režiséra Alana Pakulu, za výkon v úlohe spisovateľky Lillian Hellmannovej vo 

fi lme Júlia (1977) bola nominovaná na Oscara, získala Zlatý glóbus a Cenu BAFTA, v 1978 

získala druhého Oscara a tiež Zlatý glóbus (obe ceny pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe) 

za slávny protivojnový fi lm režiséra Hala Ashbyho Návrat domov (Coming Home – o vojne 

vo Vietname), 3 ďalšie nominácie na Oscara mala za snímky Čínsky syndróm (1979), Na 

zlatom jazere (1981, kde Oscara za výkony v hlavných úlohách získali Katherine Hepburn 

a jej otec Henry Fonda, vo fi lme stvárnila ich dcéru Chelseu) a Ráno po vražde (The 

Morning After, 1986), na MFF v Karlových Varoch 1986 dostala cenu ex aequo za postavu 

psychiatričky Marty Livingstonovej v dráme Anežka Božia (1985), po 15-ročnej hereckej 

prestávke sa vrátila k fi lmovaniu v 2005 v komédii Diabolská svokra, v 2007 nakrútila fi lm 

Rebelka proti svojej vôli, v 1976 založila vlastnú produkčnú spoločnosť IPC Films, hodne 

sa angažovala proti vojne vo Vietname (na prelome 60. a 70. rokov) a ako ľavicová politická 

aktivistka, od 80. rokov propagovala aerobik a fi tnes formou videokaziet a knižiek, dcéra 

herca Henryho Fondu, sestra herca a režiséra Petra Fondu, v treťom manželstve vydatá za 

šéfa CNN Teda Turnera – 75. výročie 

21. 12. 1972 †Zora Jesenská, Bratislava (*3. 5. 1909 Martin), slovenská prekladateľka, publicistka, 

literárna kritička, 1925–35 študovala hru na klavíri na Hudobnej a dramatickej akadémii 

v Bratislave, 1935–39 súkromne učila hru na klavíri v Martine, 1939–49 redaktorka 

časopisu Živena a edície Knihy Živeny, 1949–50 viedla rusistický a prekladateľský seminár 

na FF Slovenskej univerzity v Bratislave, súčasne 1949–52 pracovala v Matici slovenskej 

v Martine, 1952–56 redaktorka vo vydavateľstve Tatran v Bratislave, od 1956 prekladateľka 

v slobodnom povolaní (striedavo v Martine a Bratislave), od 30. rokov publikovala články, 

krátke štúdie, glosy o literatúre, výtvarnom umení, folklóre, kultúre (v Živene, Národných 

novinách, Eláne, Slovenských pohľadoch, Kultúrnom živote i.), vynikajúca prekladateľka, 

spolutvorkyňa modernej slovenskej prekladateľskej školy, venovala sa predovšetkým 

umeleckému prekladu, prekladala z ruštiny (E. I. Babeľ, A. P. Čechov, F. M. Dostojevskij, 

N. V. Gogoľ, I. A. Gončarov, M. Gorkij, M. J. Lermontov, A. S. Puškin, M. A. Šolochov, 

L. N. Tolstoj, B. Pasternak, I. S. Turgenev), príležitostne z francúzštiny (Ch. Philippe, 

S. de Beauvoir, G. Flaubert, A. Dumas), angličtiny (11 hier W. Shakespeara s jazykovou 

interpretáciou J. Roznera – Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Kráľ Lear, Macbeth, Zimná 

rozprávka a i.), nemčiny (F. Schiller, R. Hochhuth), autorka teoretických štúdií a príspevkov 

o umeleckom preklade, jej články a úvahy vyšli v knihe Vyznania a šarvátky (1963), 

v 1969 vyšiel jej preklad Pasternakovho románu Doktor Živago podľa vydania milánskeho 

nakladateľa Feltrinelliho (v ZSSR z ideologických dôvodov nesmel vyjsť), preto knihu 

okamžite stiahli a celý náklad skartovali, počas normalizácie perzekvovaná, vylúčili ju zo 

Zväzu slovenských spisovateľov, mala zákaz akejkoľvek verejnej činnosti, prekladanie, 

publikovanie a verejnosti zamedzili prístup k jej dielam, v 1948 dostala Cenu Janka 

Jesenského za preklady zo slovanských literatúr, neter spisovateľa Janka Jesenského, sestra 

novinára a prekladateľa Fedora Jesenského, manželka publicistu, literárneho, divadelného 

a fi lmového kritika Jána Roznera (spolu pracovali na prekladoch Shakespeara a z nemčiny, 

v 2009 vyšiel jeho memoárový román Sedem dní do pohrebu o ich spoločnom živote 

a okolnostiach spojených s jej pohrebom) – 40. výročie 

21. 12. 1972 spolkový minister pre zvláštne záležitosti Egon Bahr (SRN) a štátny sekretár Rady ministrov 

Michael Kohl (NDR) podpísali vo Východnom Berlíne základnú zmluvu medzi SRN 

a NDR (Grundlagenvertrag, aj Grundvertrag, súčasť tzv. východnej politiky spolkového 

kancelára W. Brandta) o základoch vzťahov medzi oboma nemeckými štátmi, 11. 5. 1973 

bola ratifi kovaná v SRN a 13. 6. 1973 v NDR, 21. 6. 1973 vstúpila do platnosti (zmluva 

vyriešila nemecko-nemecký konfl ikt spojený s opakujúcou sa požiadavkou NDR týkajúcou 

sa plného štátoprávneho uznania východonemeckého štátu a s neuznanými bonnskými 

predstavami o zvláštnych vnútronemeckých vzťahoch a jednote nemeckého národa), 

SRN a NDR sa zmluvou navzájom uznali ako 2 oddelené suverénne štáty (samostatné 

– 279 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

medzinárodné zastupovanie, zvrchovaná moc, zvrchovaná rovnosť, nedotknuteľnosť 

a územná celistvosť), na základe zmluvy došlo k vzájomnému otvoreniu diplomatických 

zastúpení, 18. 9. 1973 sa oba nemecké štáty stali členmi OSN – 40. výročie 

22. 12. 1937 začala sa prevádzka visutej lanovky na úseku Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso 

(výstavba sa začala 8. 5. 1936), dolnú stanicu v Tatranskej Lomnici projektoval architekt 

Dušan Jurkovič, lanovka bola v tých časoch svetovým unikátom (do 1958, keď ju 

prekonala visutá lanová dráha z Chamonix na Aiguille du Midi vo francúzskych Alpách), 

dnes ju nahrádza kabínková lanovka – 75. výročie 

22. 12. 2002 †PhDr. Blahoslav Hečko, Bratislava (*18. 9. 1915 Suchá nad Parnou), slovenský prekladateľ, 

teoretik umeleckého prekladu, publicista a spisovateľ, jeden z našich najvýznamnejších 

romanistov, vynikajúci a medzinárodne uznávaný prekladateľ z románskych literatúr, 

erudovaný a rešpektovaný teoretik prekladu doma i v zahraničí, 1938–39 študoval na 

Pedagog. akadémii v Bratislave, 1940–41 a 1943–46 študoval románsku fi lológiu na FF Slovenskej 

univerzity v Bratislave (v rámci VŠ štúdia 1941–43 študoval v Ríme a v Neapole 

na Regio Instituto Universitario Orientale), 1943–46 pracovník Univerzitnej knižnice, 

1945–47 literárny redaktor Čs. rozhlasu v Bratislave, 1947–48 redaktor matičného časopisu 

Slovensko, 1948–49 divadelný referent na Povereníctve školstva a kultúry, 1949–67 riaditeľ 

a 1967–69 redaktor Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva (DILIZA; vytvoril 

v nej prekladateľskú redakciu divadelných hier z cudzích jazykov, vydával divadelné hry, 

spolu s L. Obuchom vydával mesačník Dramaturgický spravodajca), 1969–71 redaktor 

Revue svetovej literatúry, 1971–80 redaktor pre románske literatúry vo vydavateľstve 

Slovenský spisovateľ v Bratislave (editorsky pripravil do tlače vyše 200 titulov beletrie, 

od 1980 na dôchodku), venoval sa umeleckému prekladu prózy a drámy z taliančiny 

a francúzštiny – viac než 200 divadelných a 80 románových diel (z taliančiny: preložil 

27 komédií Carla Goldoniho písaných v taliančine i v benátskom dialekte: Klamár, 1951, 

Škriepky v Chiozze, 1954, Zaľúbenci, 1955, Prefíkaná vdova, 1956, Komédia s vejárom, 

1958, Mirandolína, 1960, Rozmarná žena, 1961, Klebetnice, 1962, Sluha dvoch pánov, 

1963, Štyria grobiani, 1966 a i., Komédie I, II, 1964, 1966 – preklady Goldoniho, zostavil 

zborník Carlo Godoni na Slovensku 1945–67 – Carlo Goldoni im Slovacchia 1945–67, 

1967, hry ďalších talianskych autorov – A. De Benedetti: Dva tucty červených ruží, 1966, 

Tridsať sekúnd lásky, 1968, Už ťa nepoznám, 1979, U. Betti: Zločin na Ostrove kôz, 1961, 

Korupcia v justičnom paláci, 1964, Muž a žena, 1967 a i., C. Bertolazzi: Egoista, 1961, E. De 

Filippo: Straší, či nestraší, 1957, Muž a gentleman, 1974, D. Fo: Anjeli nehrajú biliard, 1963, 

A. Nicolai: Keď prejde leto, 1961, Najchudších oslov najviac bijú, 1964, On a ona, 1965, 

Dvaja na lavičke, 1975, C. Gozzi: Belasá obluda, 1980, N. Machiavelli: Mandragora, 1955, 

L. Pirandello: Šesť postáv hľadá autora, 1964, Sicílska komédia, 1975 – s M. Pažítkom, 

Rozkoš z počestnosti, 1983; Moravia: Nové rímske poviedky, 1966, Boccaccio: Príbehy 

z Dekameronu, 1970, Žiaľ pani Plamienky, C. Pavese: Mesiac a vatry, G. Delleda: Trstiny 

vo vetre, R. Cristofanelli: Denník pochábľa Michelangela, 1980, L. Sciascia: Každému čo 

jeho je, 1980 a i.; preložil aj trilógiu náboženských esejí N. Salvaneschiho: Tajomstvo lásky, 

Tajomstvo bolesti a Tajomstvo viery – stiahnutá z predaja a vylúčená z verejných knižníc; 

ako jediný prekladateľ z taliančiny prekladal aj literatúru pre deti – G. Rodari: Cibuľkove 

dobrodružstvá, Jazmínko v krajine klamárov, Rozprávky po telefóne, L. Capuana: Bol 

raz jeden kráľ, M. D’Orta: Dúfam, že sa z toho dostanem; z francúzštiny: G. Chevallier: 

Zvonodrozdovo, 1958, 1967, 1977, 1983, 1995, H. de Balzac: Rozmarné poviedky, Ľalia 

v údolí, R. Rolland; hry – G. Feydeau: Chrobák v hlave, 1978, J. Giraudoux: Trójska vojna 

nebude, 1961, Bláznivá zo Chaillot, 1967, Molière: Juro Dandin, 1951, Meštiak šľachticom, 

1959 – s V. Hečkom, M. Maeterlinck: Belasý vták, 1970, R. Merle: Ženy v parlamente, 

1968, Queneau: Zazie v metre, 1972), jeho prekladové dielo charakterizuje veľká originalita, 

invencia a kreatívne postupy, naturalizácia textov (aplikácia západoslovenského nárečia), 

vtipná adaptácia mien postáv, sporadicky prekladal aj z rumunčiny, češtiny a ruštiny, 

autor esejí, odborných štúdií, článkov, cauzérií, esejistickej práce Dobrodružstvo prekladu 

(1991 – Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ) a Nehádžte perly sviniam (1994, 

12-jazyčný frazeologický slovensko-latinsko-taliansko-francúzsko-španielsko-anglicko- 

– 280 – 

nemecko-česko-rusko-poľsko-chorvátsko-slovinský slovník – 300 slovenských prísloví 

a porekadiel a ich varianty v európskych jazykoch – Slovník roka 1995), v Krátkom slovníku 

nárečia slovenského vtipne poukázal na rozdiely medzi podrečím rodnej dediny a spisovnou 

normou, člen Spolku slovenských spisovateľov, v 2004 vyšli jeho nedokončené pamäti Čas 

je zlatý prach, v 1997 dostal taliansku Premio Nazionale per la Traduzione (od prezidenta 

Talianskej republiky), v 2002 dostal in memoriam Cenu Jozefa Cígera Hronského, prvý 

čestný člen českej Jednoty tlumočníků a překladatelů, brat spisovateľa Františka Hečka 

a prekladateľa Víťazoslava Hečka – 10. výročie 

23. 12. 1937 *Prof. Ing. Dušan Majdúch, PhD., Galovany, slovenský stavebný inžinier, vysokoškolský 

profesor, popredný odborník v oblasti betónových konštrukcií a tiež v oblasti ohodnocovania 

stavieb, absolvoval štúdium na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave (1960, špecializácia 

cesty – mosty), postgraduálne štúdium absolvoval na Elektrotechnickej fakulte SVŠT 

v Bratislave (1965) a na Strojníckej fakulte VŠT v Košiciach (1979), vyše 4 desaťročia 

(1960 – 2001) pedagogicky pôsobil (asistent, v 1977 docent, v 1991 profesor v odbore 

teória a konštrukcie inžinierskych stavieb) na Katedre betónových konštrukcií a mostov 

Stavebnej fakulty SVŠT (STU), inicioval a viedol postgraduálne štúdiá: Teoretické 

a technologické problémy betónových konštrukcií (1981), Inovačné problémy betónových 

konštrukcií (1987), 1990–94 dekan Stavebnej fakulty STU, založil Nadáciu prof. Bellu, 

ktorá podporovala študentov a doktorandov z prostriedkov získaných od sponzorov 

z praxe, pôsobil ako predseda komisií pre štátne záverečné skúšky na Stavební fakulte 

VUT v Brne, Stavebnej fakulte STU v Bratislave a Stavebnej fakulte Žilinskej univerzity 

v Žiline, 2002–03 pôsobil na Ústave súdneho znalectva Stavebnej fakulty STU, prednášal 

na postgraduálnom kurze Špecializované vzdelávanie pre znalcov v odbore stavebníctvo, 

spoluzakladal a garantoval Klubové štvrtky znalcov, od 2003 emeritný profesor, často 

pôsobí ako oponent dizertácií a habilitačných prác, recenzent článkov a monografi í, vo 

vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal riešením teoretických a konštrukčných problémov 

betónových konštrukcií a diagnostikou a rekonštrukciou betónových konštrukcií, posudzovaním 

zaťažiteľnosti betónových mostov, problémami životnosti, analýzou príčin 

porúch, autor a spoluautor monografi í (Oporné múry a podzemné steny, 1982 – s K. Aringerom, 

Zásady vystužovania betónových konštrukcií, 1984, Betónové konštrukcie pre 

inžinierske a vodohospodárske stavby, 1986 – Ľ. Grenčíkom, A. Fialom, R. Kudom 

a Ľ. Véghom, Betonové konstrukce, 1989 – s Ľ. Véghom, R. Kudom, J. Krátkym a J. Procházkom, 

Riešenie betónových konštrukcií v praxi, 1991 – s I. Harvanom a Ľ. Fillom, 

Ohodnocovanie nehnuteľností, 2011 – s M. Ilavským a M. Ničom) a VŠ učebných textov 

(Betónové mosty – cvičenia, 1973, preprac. vyd. 1977 – s Ľ. Bolhom, Vybrané state z teórie 

betónových konštrukcií, 1975 – s Ľ. Bolhom, Betónové konštrukcie, 1976 – s J. Zvarom, 

Majdúch, D. a kol.: Teoretické a technologické problémy betónových konštrukcií. 

Učebný text PGŠ, 1. – 3. časť, 1981, 1982, Betónové konštrukcie. Návody na cvičenia, 

1986 – s F. Hájkom a I. Hudobom, Betónové konštrukcie, 1986, Majdúch, D. a kol.: Inovačné 

problémy betónových konštrukcií. Učebný text PGŠ, 1. – 3. časť, 1987, 1988, Pomôcka na 

určovanie zaťažiteľnosti starších mostov, 1988, Betónové konštrukcie. Návody na cvičenia, 

1990 – s I. Hudobom, Všeobecná hodnota stavieb a pozemkov, 2006), predseda Slovenskej 

komory stavebných inžinierov – SKSI (zvolený v 2003, 2004, 2008; pod jeho vedením sa 

stabilizovalo postavenie komory, odborná činnosť sa preniesla na regionálne združenia), 

bol členom Dozornej rady Doprastavu, Bratislava, Dopravoprojektu, Bratislava, nositeľ 

viacerých ocenení (Bronzová medaila Stavebnej fakulty Žilinskej univerzity, 2003, ocenenie 

od Národného komitétu fi b – za celoživotný príspevok k rozvoju betónových konštrukcií, 

2006, Pamätná medaila rektora STU v Bratislave, 2007 /v tom istom roku pamätnú medailu 

rektora STU dostala aj SKSI/, Uznanie za zásluhy o rozvoj rezortu – od 1. podpredsedu 

vlády a ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, 2011) – 75. výročie 

23. 12. 1972 †genplk. Andrej Nikolajevič Tupolev, Moskva (*10. 11. 1888 Pustomazovo), ruský 

letecký konštruktér, generálplukovník letectva, od 1908 študoval na Cárskej moskovskej 

technickej univerzite (neskoršia Moskovská štátna technická univerzita) u profesora 

N. J. Žukovského, v 1911 vylúčený, zatknutý a uväznený, po prepustení v domácom väzení, 

– 281 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v 1912 znovu prijatý na univerzitu, od 1914 pokračoval v štúdiu, v 1918 získal inžiniersky 

diplom, v 1918 so Žukovským spoluzakladateľ Ústredného aerohydrodynamického ústavu 

(Centraľnyj Aerogidrodinamičeskij Institut, CAGI) a zástupca Žukovského, kde v 1922 

za ložil a viedol konštrukčnú kanceláriu (ťažké, námorné, bojové a dopravné lietadlá, 

torpédové člny, aerosane a i.), v 1923, 1924 vytvoril prvé lietadlá (ANT-1, ANT-2, ANT-3), 

v 1936 vymenovaný za prvého zástupcu vedúceho a hlavného inžiniera Hlavnej správy 

leteckého priemyslu, zároveň viedol konštrukčnú kanceláriu vyčlenenú z CAGI s leteckou 

továrňou č. 156. 1937–41 perzekvovaný stalinským režimom, na základe vykonštruovaných 

obvinení vystavený represáliám, v 1937 zatknutý a v rámci stalinských čistiek nespravodlivo 

obvinený spolu s konštruktérom Petľakovom, keďže po zatknutí leteckých konštruktérov 

a pracovníkov CAGI sa vývoj lietadiel v ZSSR zastavil, v 1938 spolu s ďalšími (Petľakov, 

Mjasiščev, Koroľov, Čerjomuchin a i.) pracoval ako väzeň konštruktér, v 1940 sa ako väzeň 

vrátil do svojej leteckej továrne 156, po vypuknutí vojny s nacistickým Nemeckom v júli 

1941 omilostený spolu s ďalšími a prepustený, leteckú továreň 156 presťahovali do Omska, 

kde zakladal sériovú výrobu frontového bombardéra TU-2, plne rehabilitovaný až 2 roky 

po smrti Stalina v 1955, dve tretiny ním a pod jeho vedením navrhnutých vyše 100 typov 

lietadiel (vojenských a civilných) sa vyrábali sériovo (70 typov), na jeho lietadlách vytvorili 

78 svetových rekordov a uskutočnili do 30 unikátnych preletov (v 1937 prvý non-stop let 

z Moskvy do San Jacinta v Kalifornii v USA cez severný pól na ANT-25 a i.), k najznámejším 

lietadlám patrí prvý sovietsky prúdový bombardér TU-12 (1947), prvé sovietske prúdové 

dopravné lietadlo TU-104 (1955, prevádzkované aj v Československu), prvé nadzvukové 

lietadlo TU-144 (1968, o mesiac predbehlo Concorde; stiahnuté v 1977), nositeľ početných 

vysokých štátnych vyznamenaní (o. i. Štátna cena ZSSR – 1943, 1948, 1949, 1952, 1972), 

laureát Ceny N. J. Žukovského (1958), talianskej Ceny Leonarda da Vinci (1970), nositeľ 

Zlatej leteckej medaily Fédération Aéronautique Internationale (1958), Radu Vlasteneckej 

vojny 1. stupňa a iných vyznamenaní, člen Akadémie vied ZSSR (1953), čestný člen 

Kráľovskej leteckej spoločnosti Veľkej Británie (1970) a Amerického inštitútu letectva 

a kozmonautiky (1971), jeho meno nesú Letecký vedecko-technický komplex v Moskve 

(OAO – akciová spoločnosť Tupolev), Kazanská štátna technická univerzita – 40. výročie 

24. 12. 1922 *Ava Gardner, vl. menom Ava Lavinia Gardner, Westminster, Londýn (†25. 1. 1990 

Grabtown, Severná Karolína), americká herečka, jedna z najväčších hviezd a sexsymbolov 

hollywoodskej kinematografi e, považovaná za jednu z najkrajších žien svojich čias, v 1941 

podpísala zmluvu s hollywoodskou spoločnosťou MGM Studios, 1942–45 hrala v 17 krátkych 

minivýstupoch, hviezdou sa stala vo fi lm-noir štúdia Universal Zabijaci (The Killers, 

1946 – s Burtom Lancasterom, podľa poviedky E. Hemingwaya), hodnotnejšie úlohy 

stvárnila vo fi lme režiséra Johna Forda Mogambo (1953 – s C. Gablom a G. Kellyovou) 

a fi lme režiséra Georgea Cukora Bhowani Junction (1956), nakrúcala až do 1986 (The 

Hucksters, 1947 – s C. Gablom, muzikál Show Boat, 1951, Snehy Kilimandžára, 1952 – podľa 

E. Hemingwaya, Bosá komtesa, 1954 – s H. Bogartom, Slnko aj vychádza, 1957 – podľa 

románu E. Hemingwaya, Na brehu, 1959 – s G. Peckom, 55 dní v Pekingu, 1963, Noc 

s leguánom, 1964 – s R. Burtonom, Zemetrasenie, 1974), od 1955 žila v Španielsku, od 

1968 žila v Londýne, nakrúcala i v zahraničí (Mayerling, 1968), v 1986 čiastočne ochrnutá 

(po 2 mŕtviciach), pripútaná na lôžko (výdavky za jej zdravotnú starostlivosť zaplatil Frank 

Sinatra), Americký fi lmový inštitút ju zaradil na 25. miesto v rebríčku najväčších ženských 

hviezd, v severokarolínskom meste Smithfi eld je Ava Gardner Museum, jej prvým manželom 

herec Mickey Rooney (1942–43), druhým manželom džezman Artie Shaw (1945–46) 

a tretím manželom bol spevák a herec Frank Sinatra (1951–57) – 90. výročie 

24. 12. 1932 *PhDr. Zlata Čilinská, DrSc., Košice, slovenská archeologička, absolvovala štúdium 

na FF UK v Bratislave (1957), 1957–59 asistentka a odborná asistentka vo Výskumnom 

pracovnom stredisku Archeologického ústavu SAV v Košiciach (u prof. V. Budinského- 

-Kričku), 1959–95 pracovníčka Archeologického ústavu SAV v Nitre, špecializovaná na 

obdobie raného stredoveku, predveľkomoravské obdobie, obdobie avarského kaganátu 

v strednej Európe, avarsko-slovanské vzťahy, realizovala terénne výskumy slovansko- 

-avarských pohrebísk – Radvaň nad Dunajom – Žitavská Tôň, 1960, Nové Zámky, 1961–62, 

– 282 – 

Želovce, 1965–68, Veľké Kosihy, 1973, Komárno, 1974, 1976–78, Cífer – Pác, 1975 

(Slawisch-awarisches Gräberfeld in Nové Zámky, 1966, Frühmittelalterliches Gräberfeld 

in Želovce, 1973, Kov v ranoslovanskom umení, 1981, Slovania a avarský kaganát, 1992, 

Južné Slovensko v dobe avarského kaganátu, 1994) – 80. výročie 

24. 12. 1982 †Louis Aragon, Paríž (*3. 10. 1897 Paríž), francúzsky básnik, prozaik, esejista a kritik, 

študoval medicínu na Parížskej univerzite (prerušil počas 1. svetovej vojny, po vojne 

pokračoval v štúdiu), jeho politické názory sa vyvíjali od nadšenia komunizmom cez 

slepé presvedčenie po triezvejší, no stále ľavicový pohľad, v 1919 s A. Bretonom 

a Ph. Soupaultom založil časopis Littérature a spolu s P. Éluardom a A. Bretonom sa 

stal zakladateľom surrealizmu (po návšteve ZSSR v 1930 sa s ním rozišiel), politický 

aktivista ľavicovej orientácie (od 1927 člen francúzskej komunistickej strany), prispieval 

do komunistických časopisov L‘Humanité, Commune a Europe, v 1939 podporil rusko- 

-nemecký pakt, po nacistickej okupácii Francúzska sa zapojil do odboja, autor básnických 

zbierok (Plamene radosti, 1920 – knižný debut, Večný pohyb, 1925, Veľký žiaľ, 1941, Elzine 

oči, 1942, Grévinovo panoptikum, 1943, Francúzsky budíček, 1945, Nový veľký žiaľ, 1948, 

Moje karavány a iné básne, 1959 a i.), románov (Anicet alebo Panoráma, 1921, Parížsky 

sedliak, 1926, 5-zv. románový cyklus Skutočný svet: Bazilejské zvony, 1934, Krásne štvrte, 

1936, Ľudia na omnibuse, 1943, Aurelián, 1944, Komunisti, 1949–51; Človek komunista 

I, II, 1946, 1953, autobiografi cký Nedokončený román, 1956, Veľkonočný týždeň, 1958), 

1953–72 redaktor umeleckého a literárneho týždenníka Les Lettres françaises, člen ÚV 

francúzskej KS, v 1968 verejne odsúdil sovietsku intervenciu v Československu, odsúdil aj 

Stalina, neskôr aj socialistický realizmus, manžel spisovateľky Elsy Trioletovej (švagriná 

V. Majakovského) – 30. výročie 

24. 12. 1992 †Ludwik (Ľudovít) Korkoš, Bratislava (*17. 1. 1928 Czarna Góra), slovenský sochár 

a výtvarný pedagóg, 1946–51 študoval na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, 

1953–81 profesor na rezbárskom oddelení Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, 

v rezbárskej tvorbe nadväzoval na zdroje ľudovej výtvarnej tradície (Matka s dieťaťom, 

Slovenská mať), ľudové vzory rozvinul do moderného výrazu a abstrahujúcich štylizácií, 

autor pomníkov, realizácií, sôch a reliéfov umiestnených na verejných priestranstvách 

(podľa jeho Červeného kríža – z dreva, namaľovaný na červeno s kovovým korpusom 

Krista – dostala pomenovanie lokalita v Bratislave), vystavoval doma aj v zahraničí, v 1985 

vyšla jeho monografi a Ludwik Korkoš od Zuzany Ševčíkovej, v 1993 vyšla kniha Dionýza 

Ďurišina Svetová literatúra perom a dlátom s jeho výtvarným stvárnením svetovej literatúry, 

nositeľ ocenenia Identifi kačný kód Slovenska, v rodine Korkošovcov sa umeleckej tvorbe 

venujú 3 generácie: starí rodičia – Sebastián (Ludwikov otec) rezbárstvu, Alžbeta (mama) 

tkaniu, vyšívaniu, maľbe na skle, deti (všetci Ludwikovi súrodenci) – Andrej (ľudová 

rezba), Anna (maľba na skle), Mária Rudavská (tapiséria, keramika a plastika) a Ján 

(sochárstvo, medailérstvo, šperkárstvo) a vnuci – Jana Korkošová-Černá (sochárstvo, 

medailérstvo, šperkárstvo), Otto (kresba), Peter (drevená plastika), Klára (keramika, plastika 

z hliny, dreva, kameňa), Adriana (multimediálna tvorba), Zuzana Rudavská (priestorové 

objekty a inštalácie, socha, kresba, textil), Ondrej Rudavský (fi lm, animácia, fotografi a, 

videoinštalácie, digitálne umenie, ilustrácie, grafi cký dizajn, maľba, šperkárstvo, sochárstvo, 

návrhy kostýmov, hudba), Martin (sochárstvo, rezbárstvo, grafi ka, textová tvorba), Marek 

(sochárstvo, maľba, keramika), v 2008 sa k jeho nedožitým osemdesiatinám konala 

v Bratislave v priestoroch Bratislavskej vysokej školy práva výstava z tvorby troch generácií 

Korkošovcov, v gazdovstve rodiny v obci Czarna Góra je oddelenie Tatranského múzea 

v Zakopanom (Muzeum Tatrzańskie) – tkáčska, stolárska a kolárska dielňa a náradie na 

spracovanie ľanu, do Výtvarnej súťaže Ludwika Korkoša (žiaci ZŠ a gymnázií z poľskej 

Oravy a Spiša) sa každoročne zapájajú aj deti zo Slovenska – 20. výročie 

25. 12. 1942 †Aurel Stodola, Zürich (*11. 5. 1859 Liptovský Mikuláš), slovenský strojný inžinier, 

technik, konštruktér, vynálezca svetového významu, zakladateľ teórie parných a spaľovacích 

(plynových) turbín, univerzitný profesor, 1877–78 študoval na polytechnike v Budapešti, 

od 1878 strojné inžinierstvo na technike v Zürichu, kde získal inžiniersky diplom, 1880–83 

strojný inžinier v Strojárňach uhorských štátnych železníc v Budapešti, v 1883 pokračoval 

– 283 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

v štúdiu na univerzite v Berlíne, v 1884 ukončil štúdiá na Sorbonne v Paríži, 1886–92 

inžinier konštruktér v strojárenskej fi rme Ruston a spol. v Prahe (vyrábala parné stroje, 

kompresory, vodné turbíny), kde získal výbornú konštruktérsku prax, v 1892 prijal pozvanie 

habilitovať sa na docenta na Vysokú školu technickú v Zürichu (1893 – 1929 profesor, vedúci 

Katedry konštrukcie a stavby strojov), kde vybudoval strojné laboratórium, ktoré čoskoro 

predstavovalo európsku špičku, uznanie mu prejavil i A. Einstein, s ktorým sa spoznal na 

zürišskej technike, spočiatku sa venoval teórii automatickej regulácie strojov, neskôr položil 

vedecké základy v oblasti projektovania a konštruovania parných a spaľovacích turbín, 

najvýznamnejšie sú jeho výsledky v odbore parných turbín, kde jeho výpočty a konštrukcie 

dali základ tomuto strojárskemu odvetviu, stal sa medzinárodne uznávanou vedeckou 

autoritou (Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen/Parné turbíny 

a ich výhľady ako tepelných strojov, Berlín, 1903 – vrcholné dielo, pre ďalšie vydania ho 

postupne dopĺňal a rozširoval, preložené do viacerých jazykov; Dampf und Gas-Turbinen, 

Berlín, 1922), v 1915 v spolupráci s chirurgom F. Sauerbruchom skonštruoval pohyblivú 

umelú ruku (Stodolova ruka), rovnaký princíp sa využil pri zhotovení protéz chodidla 

a nohy, v diele Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs 

(Berlín, 1931, prepracované s názvom Die geheimnisvolle Naturweltanschauliche 

Betrachtung vyšlo v Zürichu, 1937) sa venoval fi lozofi cko-etickým otázkam v súvislosti 

s vysokým tempom rozvoja techniky, upozornil na možnosť zneužitia výdobytkov techniky, 

nositeľ významných ocenení a vyznamenaní (v Nemecku – Grashofova medaila, 1908, 

v Anglicku – Medaila Jamesa Watta, 1940), čestných doktorátov univerzity a techniky 

v Zürichu, nemeckej techniky v Brne, ČVUT v Prahe, VŠT v Hannoveri, člen korešpondent 

Francúzskej akadémie, v 1989 jeho aj manželkine telesné pozostatky previezli a slávnostne 

pochovali v Liptovskom Mikuláši, v 2009 pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia 

STU v Bratislave vyhlásila Rok Aurela Stodolu, NBS vydala historicky prvú zberateľskú 

euromincu SR s jeho podobizňou (v nominálnej hodnote 10 €), brat politika a právnika 

Emila Stodolu a národohospodára a politika Kornela Milana Stodolu, strýko dramatika 

Ivana Stodolu – 70. výročie 

25. 12. 1972 uskutočnilo sa prifázovanie jednoblokovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach 

na elektrickú sieť – uvedenie do prevádzky (prvá jadrová elektráreň na území bývalého 

Československa, budovaná od augusta 1958 v spolupráci so sovietskymi špecialistami, 

generálny dodávateľ stavebnej časti – Hydrostav Bratislava, technologickej časti – Škoda 

Plzeň, s reaktorom KS-150 A1, ťažkou vodou moderovaný reaktor na prírodný kovový 

urán, chladený oxidom uhličitým), prevádzku bloku sprevádzali prakticky stále technické 

poruchy a havárie, v prevádzke do 1977 (po havárii 22. 2. 1977 už nebola uvedená do 

prevádzky), od 1977 je vo fáze vyraďovania – 40. výročie 

26. 12. 1487 v Košiciach na stretnutí zástupcov 7 banských miest, spísali štatút banského práva 

(dohodli sa, že prijmú gelnické banské právo, ktoré sa skladalo z 19 článkov a inštrukcií 

pre banského majstra), stali sa základom Zväzu hornouhorských banských miest (na 

Slovensku – Gelnica, Smolník, Rožňava, Spišská Nová Ves a Jasov; v Maďarsku 

– Telkibánya a Rudabánya) – 525. výročie 

26. 12. 1952 *Doc. Ing. Fedor Gömöry, DrSc., absolvoval štúdium na Elektrotechnickej fakulte SVŠT 

v Bratislave (1976, špecializácia: fyzika tuhých látok), od 1977 pôsobil v Elektrotechnickom 

ústave SAV v Bratislave (do 1979 študijný pobyt, 1980–84 odborný pracovník, 1985–90 

vedecký pracovník, od 1990 samostatný vedecký pracovník, od 1995 vedúci vedecký 

pracovník, 1990–97 zástupca vedúceho odd. a 1998 – 2005 vedúci odd. fyziky supravodičov, 

2002–05 zástupca riaditeľa Elektrotechnického ústavu SAV), 1992–96 a 2000–01 predseda 

Vedeckej rady Elektrotechnického ústavu SAV, 1992–96 člen Rady vedcov SAV (1994–96 

člen výboru rady), 2002–05 člen Vedeckého kolégia pre matematiku, fyziku a informatiku 

SAV, 2006–09 podpredseda SAV, od 2009 vedecký sekretár SAV, absolvoval zahraničné 

pobyty v Institute fi ziki vysokich energij v Serpuchove (Rusko, 1980) a v Pirelli Cavi e Sistemi 

Spa. v Miláne (1996–97), zodpovedný riešiteľ a vedúci viacerých našich i medzinárodných 

projektov – 60. výročie 

– 284 – 

26. 12. 1972 †Harry Spencer Truman, Kansas City, Missouri (*8. 5. 1884 Lamar, Missouri), americký 

politik a štátnik, prezident USA, štúdium práva na Kansas City Law School (dnešná 

University of Missouri – Kansas City) po 2 rokoch zanechal, vedúci činiteľ Demokratickej 

strany, 1935–41 senátor, 1944–45 viceprezident, po Rooseveltovej smrti nastúpil do 

prezidentského úradu (2 volebné obdobia – do 1953), napriek protestom vedcov na jeho 

príkaz počas 2. svetovej vojny zvrhli atómové bomby na japonskú Hirošimu (6. 8. 1945) 

a Nagasaki (9. 8. 1945), v domácej politike nadväzoval na New Deal svojím 21-bodovým 

programom Fair Deal (plná zamestnanosť, zvýšenie minimálnej mzdy, daňová reforma, 

záruky farmárom, federálny program rekonštrukcie schátraných slumov), v 1947 vyhlásil 

Trumanovu doktrínu (zahraničnopolitická línia pomoci Turecku a Grécku – „zadržiavanie 

komunizmu“), s jeho menom sa spája obdobie začiatku studenej vojny, v 1948 podpísal 

Marshallov plán (na pomoc krajinám postihnutým 2. svetovou vojnou), kritizovaný za 

plytvanie peniazmi na sociálne programy a pomoc cudzím krajinám, zaslúžil sa o založenie 

NATO (1949), v 1950 zaangažoval USA a armády západných štátov pod vedením OSN 

do kórejskej vojny, v Independence (Missouri) je Harry S. Truman Library & Museum 


27. 12. 1972 †Lester Bowles Pearson, Ottawa, Ontario (*23. 4. 1897 Newton Brook, Ontario), kanadský 

politik, diplomat a štátnik, absolvoval štúdium na Univerzite v Toronte (v 1919 bakalár) 

a Oxford University (v 1923 bakalár v odbore moderné dejiny, v 1925 magister), 1923–28 

vyučoval históriu na Katedre histórie na Univerzite v Toronte, 1928–48 v službách 

Ministerstva zahraničných vecí, 1945–46 kanadský veľvyslanec v USA (vo Washingtone), 

1948–57 minister zahraničných vecí, 1946–56 viedol kanadskú delegáciu pri OSN, 1951–52 

predseda Rady NATO, 1952–53 prezident Valného zhromaždenia OSN, predostrel návrh, 

ktorý zásadne prispel k riešeniu suezskej krízy (1956), 1958–68 na čele Liberálnej strany, 

1963–68 premiér (kráľovská komisia pre bilingvalizmus a bikulturalizmus, 1963, čo viedlo 

k vytvoreniu bilingválnej štátnej správy, nová národná vlajka, 1965, kanadský penzijný plán, 

1965, všeobecná zdravotná starostlivosť, 1966, Auto Pakt medzi Kanadou a USA, 1965, nový 

imigračný dokument /Biela kniha o imigračnej politike/, 1966, fond pre hospodársky rozvoj 

vidieka /FRED/, 1966; podcenil nebezpečenstvo quebeckého separatizmu), 1969–72 profesor 

na Carleton University (prednášal o kanadských zahraničných vzťahoch), laureát Nobelovej 

ceny mieru (1957) za diplomatické aktivity pri urovnaní suezskej krízy – 40. výročie 

28. 12. 1952 †Prof. Ing. Štefan Vladimír Bella, Bratislava (*2. 5. 1880 Liptovský Hrádok – Liptovský 

Peter), slovenský vodohospodár, vysokoškolský profesor, 1897 – 1902 študoval stavebné 

inžinierstvo na Vysokej škole technic. v Budapešti (1902), 1904–41 pracovník a 1907–39 

riaditeľ melioračného družstva pre reguláciu Karašice a Vučice v Donjom Miholjci 

(Slavónia, Chorvátsko), na návrh chorvátskeho bána vymenovaný za kráľovského 

technického radcu (1946), 1921–41 profesor vodných stavieb na technike v Záhrebe, 

po vzniku VŠT M. R. Štefánika v Košiciach vymenovaný za profesora pre staviteľstvo 

a hospodárstvo vodné (jeden z prvých 10 profesorov), nastúpil až po presťahovaní školy do 

Bratislavy – 1941–52 profesor na SVŠT v Bratislave (od 1941 prednosta Ústavu meliorácií 

na Odbore inžinierskeho staviteľstva, 1947–50 vedúci I. ústavu staviteľstva a hospodárstva 

vodného /v 1950 premenovaný na Katedru melioračného a zdravotného inžinierstva na 

Fakulte inžinierskeho staviteľstva – 1950–52 jej vedúci/, 1943–44, 1944–45 a 1946–47 

rektor, 1945–46, 1947–48 a 1948–49 prorektor SVŠT), odborník európskeho formátu 

v oblasti hydromeliorácií a hydromelioračných stavieb, navrhoval, projektoval a realizoval 

hydromelioračné stavby v Chorvátsku (kanál Vojlovica-Voćinka-Dráva), bol spoluautorom 

komplexného vodohospodárskeho plánu Slovenska, spolupracoval pri zavodňovaní Žitného 

ostrova, pri riešení povodia Nitry a Žitavy, navrhol technickú úpravu Váhu pri Piešťanoch, 

autor monografi í (Meliorácie pôdy s pôdoznalectvom, 1943, Stavba vodných ciest 

a prístavov 1. Všeobecná časť. Nábrežia. Lodné splavidlá a zdvíhadlá, 2. Umelé vodné cesty 

1945, 1952, Boj s vodou a o vodu, 1956 – encyklopedické dielo vyšlo posmrtne zásluhou 

jeho syna Vladimíra) a VŠ učebníc z oblasti meliorácií (Vodné inžinierstvo, 1950, Rybníky, 

1951), vypracúval odbornú terminológiu, akademik ČSAV (1952 – ako prvý Slovák), člen 

Učenej spoločnosti Šafárikovej (1930) a Umeleckej a vedeckej rady (1946), predseda Ústavu 

– 285 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

pre technické vedy SAVU, nositeľ vyznamenaní za práce v odbore meliorácií, brat lekárky 

ftizeologičky Márie Bellovej, otec vodohospodára Vladimíra Bellu – 60. výročie 

29. 12. 1982 †Tibor Rakovský, Bratislava (*21. 11. 1922, Zlaté Moravce – 30. výročie (pozri 21. 11.) 

29. 12. 1992 †Ladislav Gandl, Bratislava (*8. 12. 1919 Kalinovo), slovenský výtvarník, maliar, študoval 

na AVU v Prahe (abs. v 1950), 1950–57 asistent na VŠVU v Bratislave, potom slobodný 

umelec, venoval sa predovšetkým monumentálnej tvorbe v architektúre (nástenná maľba 

v Univerzitnej knižnici v Bratislave, 1957, monumentálna nástropná maľba Oslava ľudského 

umu v aule Maxima SVŠT v Bratislave, 1964, mozaika Slovanská epopeja na Bratislavskom 

hrade, 1968, betónový reliéf v areáli SAV, 1972, mozaiková fontána v Bratislave, 1978; 

sklená mozaika s tečúcou vodou po povrchu – Nádeje ľudstva v Akadémii moderného 

umenia v japonskom Tokiu, 1969), v komornej tvorbe sú časté zátišia s fľašami, motívy 

cirkusových postáv, vystavoval samostatne i na kolektívnych výstavách, manžel maliarky 

Kvety Gandlovej – 20. výročie 

30. 12. 1922 na I. zjazde sovietov v Moskve prijali deklaráciu o vytvorení Zväzu sovietskych socialistických 

republík, ZSSR (15 zväzových republík) trval až do 31. 12. 1991, keď bol formálne 

rozpustený(25. 12. 1991 Michail Gorbačov abdikoval z úradu prezidenta) – 90. výročie 

30. 12. 1942 *MUDr. Vladimír Pucholt, Praha, český herec, absolvoval štúdium na DAMU v Prahe 

(1965), 1965–68 člen Činoherného klubu v Prahe (Menzlova inscenácia Pension pro 

svobodné pány, 1965, Podivné odpoledne dr. Zvonka Burkeho, 1966 – titulná úloha, 

Chlestakov v Gogoľovom Revízorovi, 1967 – réžia J. Kačer), veľkú popularitu i uznanie 

kritiky mu priniesli fi lmy nakrútené v 60. rokoch (Starci na chmelu, 1964 – fi lmový muzikál 

režiséra L. Rychmana, vo fi lmoch režiséra Miloša Formana: Konkurs, 1963, Černý Petr, 

1963, Lásky jedné plavovlásky, 1965; Svadba jako řemen, 1967 – „trezorová komédia“ 

režiséra J. Krejčíka), fi lmová kritika ho vyzdvihovala ako najtalentovanejšieho mladého 

herca, v 1968 emigroval do Anglicka, kde vyštudoval medicínu, žije v kanadskom Toronte, 

vykonáva profesiu lekára pediatra, po 30 rokoch sa vrátil k herectvu vo fi lme režiséra 

Vojtěcha Jasného Návrat ztraceného ráje (1999), nakrútili o ňom TV dokument Tři životy 

Vladimíra Pucholta (scenár a réžia: Martin Slunečko, Miloslav Šmídmajer) – 70. výročie 

30. 12. 1952 †Ivan Olbracht, vl. menom Kamil Zeman, Praha (* 6. 1. 1882 Semily), český spisovateľ, 

prozaik, novinár, publicista, 1900–02 študoval právo v Berlíne, potom pokračoval v Prahe, 

prestúpil na FF Karlovej univerzity, v 1909 zanechal štúdium, ako novinár publikoval 

v ľavicovej tlači (Dělnické listy, Právo lidu), v 20. rokoch redaktor Rudého práva, ľavicový 

intelektuál (sociálny demokrat, od 1921 člen KS), väznený za politické aktivity (v 1926 

v Slezskej Ostrave, v 1928 na Pankráci), v 1929 z KS vystúpil (iniciátor a signatár Manifestu 

siedmich – protest 7 umelcov proti boľševizácii a novému vedeniu KSČ), v 30. rokoch 

pravidelne navštevoval Podkarpatskú Rus, ktorá sa stala inšpiráciou pre jeho tvorbu, po 

odchode z politiky spisovateľ z povolania, počas nacistickej okupácie v odboji, pôsobil 

aj v ilegálnom vedení KS, po 2. svetovej vojne pracoval v rôznych funkciách, od mája 

1945 na tlačovom odbore ministerstva informácií, znova vstúpil do KS, v 1945 člen ÚV 

KSČ, neskôr poslanec NZ, debutoval v 1913 (O zlých samotářích – súbor poviedok), autor 

románov (psychologické romány: Žalář nejtemnější, 1916, Podivné přátelství herce Jesenia, 

1919; Anna proletářka, 1928 – agitačný román), próz z prostredia Podkarpatskej Rusi, 

ktoré sú vrcholom jeho tvorby a patria k významným dielam českej prózy 20. stor. (Nikola 

Šuhaj loupežník, 1933 – baladický román, spájajúci legendu s realitou, prírodný lyrizmus 

s epickou líniou, sfi lmovaný v 1947 a v 1977 ako TV fi lm, Golet v údolí, 1937 – poviedková 

kniha o živote ortodoxných Židov: Zázrak s Julčou, Událost v mikve, O smutných očích 

Hany Karadžičové – posledná poviedka sfi lmovaná v 1999 režisérom Karlom Kachyňom 

s názvom Hanele), dokumentárnych reportážnych próz Zamřížované zrcadlo (1930 – o jeho 

pobyte vo väzení v Slezskej Ostrave), kníh reportáží z Ruska (Obrazy se soudobého Ruska, 

1920–21, 3 zv.) a z Podkarpatskej Rusi (Země beze jména, 1932, Hory a staletí, 1935), pre 

mládež prerozprával príbehy zo Starého zákona (Biblické příběhy, 1939) a spracoval príbehy 

z českých kroník (Ze starých letopisů, 1940), pre deti tiež prerozprával staroindické bájky 

(O mudrci Bidpajovi a jeho zvířátkách, 1947), v 1947 vydal knihu Dobyvatel (adaptácia 

– 286 – 

Prescottových Dejín dobytia Mexika), spolupracoval na fi lmovom scenári fi lmu Marijka- 

-nevěrnice (1934), prekladal z nemčiny, syn spisovateľa Antala Staška (vl. menom Antonín 

Zeman) – 60. výročie 

31. 12. 1812 †Juraj Ribay, Torža (dnes Savino Selo), Vojvodina, Srbsko (*27. 3. 1754 Bánovce nad 

Bebravou), slovenský spisovateľ, jazykovedec, publicista, ev. kňaz, 1766–69 študoval na 

ev. lýceu v Banskej Štiavnici, 1769–71 v Modre, 1773–76 teológiu v Šoprone, od 1779 na 

univerzite v Erlangene, 1780–82 v Jene, 1776–79 organista a pomocný učiteľ v nemeckom 

cirk. zbore v Modre, ev. farár (1783–84 v Príbovciach, 1784–85 v Bohuniciach, od 1785 

v slovenskom a nemeckom cirk. zbore v Cinkote pri Pešti), 1796–98 knihovník a korektor 

univerzitnej tlačiarne v Pešti, od 1799 farár v cirk. zbore nemeckých kolonistov v Torži, 

významný reprezentant osvietenskej vedy, zbieral staré tlače a rukopisy, a tak si vybudoval 

rozsiahlu knižnicu (niekoľko tisíc zväzkov slovacík, bohemík, hungarík a diel slovanských 

literatúr), venoval sa literárnej činnosti, porovnávacej jazykovede, tvorbe slovníkov 

(Idioticon slovacorum, diferenčný slovník česko-slovenský, Slovař biblický... – ostali v rkp., 

čerpali z nich ďalší jazykovedci), výskumu dialektov, tiež ľudovýchovnej činnosti (preložil 

a upravil Pravidla moresnosti aneb zdvorilosti, jako i opatrnosti..., 1795, Katechismus 

o zdraví pro obecní lid a školskou mládež, 1795), písal príležitostné verše, znalec reformačnej 

literatúry, zbieral príslovia a porekadlá, po vzniku Slovenského učeného tovarišstva sa 

pokúsil založiť učenú spoločnosť – v 1793 vypracoval projekt Spoločnosti česko-slovanskej 

medzi Slovanmi v Uhorsku (Proiectum instituti seu societatis bohemo-slavicae inter 

Slavos in Hungaria) so zameraním na literárnu vedu a jazykovedu, etnografi cký, historický 

a biografi cký výskum (mala mať i knižnicu, vydavateľstvo a tlačiareň), pre nedostatok 

fi nancií sa projekt nezrealizoval – 200. výročie 

31. 12. 1937 *Sir Antony Hopkins, Južný Wales, anglický divadelný a fi lmový herec, v 1964 debutoval 

v londýnskom Royal Court Theatre v Shakespearovom Juliovi Caesarovi, 1966–73 člen 

londýnskeho National Theatre (hrával titulné úlohy v shakespearovských drámach v réžii 

Laurencea Oliviera, v 1967 zaňho zaskoval v role Edgara), v 1974 hral Dr. Martina 

Dysarta v Schafferovej dráme Equus na Broadwayi, s úspechom sa presadil v televízii 

(Bruno Hauptman v Únose malého Lindbergha – Emmy, Hitler v dráme Bunker – Emmy, 

Quasimodo v Zvonárovi u Matky Božej – nominácia na Emmy, francúzsky advokát Chavel 

poznamenaný nacistickým väznením v adaptácii románu Grahama Greenaa Desiaty 

muž), v 1968 za vedľajšiu úlohu Richarda Levie Srdce (s P. O’Toolom a K. Hepburnovej) 

v adaptácii Goldmanovej hry Lev v zime bol nominovaný na cenu BAFTA (British 

Academy of Film and Television Arts), popri menších úlohách v 70. a 80. rokoch len 

ojedinele dostal významnejšie príležitosti (vedľajšia úloha podplukovníka Frosta v hviezdne 

obsadenom fi lme Príliš vzdialený most Richarda Attenborougha, 1977, bruchomluvec Corky 

v Attenboroughovom thrilleri Magic /Kúzlo, 1978 – nominovaný na Zlatý glóbus a na cenu 

BAFTA/, chirurg Frederick Treves v Lynchovom fi lme Sloní muž, 1980, námorný kapitán 

William Bligh vo fi lme Bounty, 1984), dlho zápasil s problémami s alkoholom, no napokon 

dospel k abstinencii, najväčšie úspechy vo fi lmovej kariére dosiahol až od začiatku 90. rokov 

(psychiater Dr. Hannibal Lecter vo thrilleri Mlčanie jahniatok, 1991, ceny: Oscar – jeho 

polhodinový výkon bol vôbec najkratší výkon, za aký kedy herec dostal Oscara za hlavnú 

úlohu, BAFTA, Cena Národnej fi lmovej rady, Cena newyorských fi lmových kritikov, 

celkovo fi lm získal ako tretí v histórii všetkých 5 hlavných Oscarov – fi lm, réžia, scenár, 

herec a herečka v hlavnej úlohe; ďalšie vynikajúco stvárnené roly vo významných fi lmoch 

Jamesa Ivoryho Howards End, Súmrak dňa /za fascinujúci výkon v role majordóma Cena 

londýnských fi lmových kritikov, Cena David di Donatello, nominácie na Oscara, na Zlatý 

glóbus a na Cenu BAFTA/, Prežila som Picassa; Richarda Attenborougha Krajina tieňov, 

1993 – Cena BAFTA, Cena losangeleských fi lmových kritikov a Cena Národnej fi lmovej 

rady – posledné 2 spoločne za výkon v Súmraku dňa; nominácie na Oscara získal aj za hlavnú 

rolu v Stonovom Nixonovi, 1995 a exprezidenta Johna Quincyho Adamse v Spielbergovej 

dráme Amistad, 1997), účinkoval aj v komerčných fi lmoch Na ostrí noža (1997), Zorro: 

tajomná tvár (1998), Inštinkt (1999), pokračovanie Mlčania jahniatok Hannibal už nemalo 

taký ohlas ani u divákov, ani u kritiky, ako ani jeho neskoršie fi lmy, v 1993 získal šľachtický 

– 287 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

titul, v 1993 vyšla jeho biografi a od Quentina Falka (Anthony Hopkins: The Authorized 

Biography) – 75. výročie 

31. 12. 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika, 1. 1. 1993 vznikli 2 nástupnícke štáty: 

Slovenská republika a Česká republika – 20. výročie 

december 1992 na Donovaloch sa uskutočnili prvé preteky psích záprahov – Veľká cena Donovál, 

postupne sa zaradili medzi svetové podujatia, na Donovaloch sa konali viac ráz 

majstrovstvá Európy (naposledy 2010) a majstrovstvá sveta (naposledy 2011) i Európsky 

pohár, dnes považované za najkvalitnejšie svojho druhu v Európe, súťaží sa podľa 

pravidiel medzinárodnej organizácie FISTC v niekoľkých kategóriách (plemeno – husky, 

ostatní, počet psov v záprahu – 1 – 12, dĺžka trate – 10, 15, 18, 20 km, záťaž – sane, 

lyže), na pretekoch sa organizujú nočná etapa (v Európe je podobná len v španielskych 

Pyrenejach), konajú sa v druhý februárový víkend – 20. výročie 

– 288 – 

VÝROČIA BEZ PRESNEJŠÍCH DÁTUMOV 

212 n. l. udelil rímsky cisár Caracalla (*4. 4. 188, Lugdunum – † 8. 4. 217 Harran – zavraždený, 

211 – 217 cisár) ediktom Constitutio Antoniniana občianstvo všetkým slobodným mužom 

Rímskej ríše aj Židom, čím sa takmer všetci obyvatelia ríše stali plnoprávnymi občanmi 

(predtým sa rímske právo snažilo vždy zabrániť prechodu rímskeho občianstva mimo 

Ríma) – 1800. výročie 

362 *Sv. Mešrop Maštots, arménsky: Մեսրոպ Մաշտոց, Chacik, provincia Taron (†17. alebo 

19. 2. 440, Vagaršapat), arménsky mních, teológ a jazykovedec, tvorca arménskej abecedy, 

patrí k najväčším postavám arménskej histórie, ovládal gréčtinu, sýrčinu a perzštinu, po 

385 bol tajomníkom a pisárom na dvore cára Chosrova III. vo Vagaršapate, 395/396 opustil 

službu na dvore pre službu Bohu, žil prísnym asketickým životom ako mních v kláštore, 

vytvoril arménsku abecedu a venoval sa reforme náboženstva, neskôr pôsobil ako misionár 

a kazateľ aj mimo Arménska, evanjelizoval medzi Gruzíncami a Kaukazskými Albáncami 

vo východnom Zakaukazsku, všade, kde kázal, zakladal školy, po návrate východného 

Arménska vyslal svojich žiakov do Edessy, Konštantínopolu, Atén, Antiochie, Alexandrie 

a iných centier vzdelanosti na štúdium gréčtiny a gréckej vzdelanosti a kultúry, jeho 

meno nesie Maštotsov inštitút starých rukopisov (Matenadaran) v Jerevane i univerzita 

v Jerevane – 1650. výročie (zaradený do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

387 biskup Ambróz pokrstil v Miláne na Veľkú noc Augustína, sv. Augustín (*13. 11. 354 

Tagaste – †28. 8. 430 Hippo Regius) sa stal kresťanským teológom, cirkevným otcom, 

tvorcom kresťanského fi lozofi ckého systému (diela: Vyznania, O slobode vôle, O nesmrteľnosti 

duše, O pomere tela a ducha, O Trojici, Rozhovory duše s Bohom, O Božom 

štáte), bol najväčším mysliteľom a hlavným reprezentantom latinskej patristiky 


787 konal sa druhý nicejský koncil, 7. ekumenický koncil na 8 zasadaniach (od 24. 9. do 

23. 10.) riešil otázku uctievania obrazov, vyvrátil argumenty ikonoklastov (obrazoborcov) 

proti uctievaniu obrazov a zrušil obrazom nepriateľské rozhodnutia z 754, povolil obrazové 

znázornenie Krista, Matky Božej, anjelov a svätých, pretože tým je divák podnecovaný 

k spomienke a napodobňovaniu zobrazených vzorov, na koncile bola poslednýkrát 

spoločne zastúpená východná a západná cirkev – 1225. výročie 

862 do Konštantínopola k byzantskému cisárovi Michalovi III. prišlo posolstvo vyslané 

moravským kniežaťom Rastislavom, popri iných politických záležitostiach poslovia žiadali, 

aby cisár určil a vyslal pre slovienske kraje „učiteľa a biskupa“ a s ním ďalších misionárov, 

ktorí by ohlasovali Slovienom kresťanstvo v reči zrozumiteľnej ľudu (národnom jazyku), 

cisár poveril touto misiou solúnskych bratov Konštantína a Metoda, kým sa dali na cestu, 

Konštantín zostavil písmo hlaholiku (glagolica) a preložil do staroslovienčiny (z gréčtiny) 

Evanjeliár a vybrali si aj mladších sprievodcov – 1150. výročie 

1037 kyjevské knieža Jaroslav Múdry (*978 – †1054), veľkoknieža novgorodské a kyjevské 

/vládol 1016 – 1054, obdobie jeho panovania sa považuje za „zlatý vek“ Kyjevskej Rusi/ dal 

v Kyjeve postaviť Katedrálu sv. Sofi e na počesť víťazstva nad Pečenehmi, Katedrála sv. Sofi e 

(rus. Софийский собор) je najstarší kamenný kostol v Kyjevskej Rusi, zdobený mozaikami 

a freskami, konali sa v ňom korunovačné obrady a slávnostné ceremónie – 975. výročie 

1137 začala sa prestavba opátskeho kostola v Saint-Denis pri Paríži (Bazilika v Saint-Denis, 

franc. Cathédrale royale de Saint-Denis alebo Basilique Saint-Denis, predtým Abbaye de 

Saint-Denis, pohrebné miesto francúzskych kráľov) – 875. výročie 

1187 bol dokončený ruský hrdinský epos Slovo o pluku Igorovom (rus. Слово о полку Игореве), 

najvýznamnejšia pamiatka starej ruskej literatúry, jediná ruská epická báseň dochovaná 

v pôvodnej podobe, opisuje neúspešnú výpravu 4 ruských kniežat, vedených Igorom 

Sviatoslavičom, proti kočovným Polovcom v 1185, v epose sa striedajú lyrické a epické 

časti, niektoré pasáže diela poslúžili hudobnému skladateľovi Alexandrovi Porfi rievičovi 

– 289 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1212 

Borodinovi ako predloha pre jednu z vrcholných ruských národných opier Knieža Igor 

(premiéru mala v 1890 v Petrohrade) – 825. výročie 

sv. Klára z Assisi (*1193 alebo 16. 7. 1194, Assisi – †11. 8. 1253 Assisi) založila pod 

duchovným vedením sv. Františka rehoľu klarisiek (Ordo Sanctae Clarae, OSC), ženskú 

vetvu františkánov, regulu rádu napísal sv. František, vyžadovala prísnu klauzúru 

a chudobu, sídlom rehole sa stal kláštor San Damiano na predmestí Assisi (podľa neho 

nazývané damianitky), v 1216 sa stala jej prvou predstavenou, v 1216 rád schválil pápež 

Inocent III., v 1241 pápež Gregor IX. potvrdil pravidlá rehole spísané sv. Františkom, 

Klárinu požiadavku absolútnej chudoby potvrdil v 1251 pápež Inocent IV., ktorý 9. 8. 1253 

schválil upravené pravidlá rádu klarisiek, spísané sv. Klárou, už v 1255 (len 2 roky po 

smrti) bola kanonizovaná pápežom Alexandrom IV., v 1958 ju pápež Pius XII. vyhlásil 

za patrónku televízie, na Slovensku boli kostoly a kláštory klarisiek v Trnave (dnes 

Západoslovenské múzeum) a Bratislave (dnes Univerzitná knižnica, kostol slúži ako 

koncertná sieň), v súčasnosti je jediným sídlom klarisiek na Slovensku kláštor v Kopernici 

pri Kremnici (kontemplatívne sestry klarisky kapucínky) – 800. výročie 

1212 detská križiacka výprava, skupiny detí z Francúzska a Nemecka sa vydali do Svätej zeme 

s cieľom oslobodiť Jeruzalem (a Boží hrob) spod vlády moslimov, francúzsku výpravu 

kráľ Filip II. August zakázal, nemecká sa dostala až k Stredozemnému moru (do Janova), 

výprava nebola organizovaná žiadnou cirkevnou autoritou, podľa dnešných historikov 

nešlo o deti, k omylu došlo na základe chyby v preklade, latinské slovo pueri znamená 

chlapci alebo deti, ale takto sa predtým hanlivo nazývali aj dedinskí vandráci alebo bývali 

roľníci, pohyb obyvateľstva zrejme spôsobili ekonomické zmeny nepriaznivé pre roľníkov, 

pre ktoré niektorí Francúzi a Nemci predávali polia a odchádzali inam – 800. výročie 

1337 začala sa storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom, bezprostrednou príčinou boli 

nároky anglického kráľa Eduarda III. na francúzsky trón, v 1340 Anglicko zvíťazilo 

v námornej bitke pri Sluys, čo mu zaistilo na dlhý čas nadvládu nad kanálom La Manche, 

v 1346 Eduard III. zvíťazil v bitke pri Kresčaku, v 1347 sa Calais po niekoľkomesačnom 

obliehaní vzdalo Eduardovi, v 1350 sa po smrti Filipa VI. francúzskym kráľom stal Ján II. 

Dobrý, v 1356 Anglicko zvíťazilo v bitke pri Poitiers a kráľ Ján II. bol zajatý, dôsledkom 

bola opozícia generálnych stavov s podporou parížskeho meštianstva, v čele stál Étienne 

Marcel; následník Karol bol vymenovaný za regenta, v máji – júni 1358 prebiehalo najväčšie 

roľnícke povstanie vo feudálnom Francúzsku (jacquerie), v júli následník Karol dobyl 

s vojskom Paríž a potlačil meštianske povstanie, É. Marcel bol úkladne zabitý, 8. 5. 1360 

v Brétigny podpísali mier, Eduard sa vzdal nároku na francúzsku korunu, Anglicko získalo 

územia na západnom pobreží Francúzska s prístavom Calais, v 1364 sa po smrti Jána II. 

stal francúzskym kráľom Karol V., v 1369 vyhlásil Anglicku vojnu a vyhnal Angličanov 

z mnohých oblastí Francúzska, 1374 – 1415 dlhé obdobie mieru prerušovali menšie strety 

a výpady na pobreží na oboch stranách kanálu La Manche, v 1413 korunovali za anglického 

kráľa Henricha V., ktorý v 1415 obnovil nároky Anglicka na francúzsky trón, vylodil sa 

v Normandii a zvíťazil pri Azincourte, v 1420 bola podpísaná zmluva v Troyes – Henrich 

V. bol uznaný za dediča francúzskej koruny, v 1422 zomrel anglický kráľ Henrich V. 

(francúzsky kráľ Karol VI.); vojna pokračovala pod vedením Henrichovho brata Jána, 

vojvodu z Bedfordu, v 1429 Jana z Arku oslobodila Orléans a porazila Angličanov pri 

Patay, v 1431 ju upálili, Anglicko začalo strácať svoje postavenia vo Francúzsku, v 1436 

bol oslobodený Paríž, v 1449 Francúzi dobyli Normandiu, v 1453 francúzskym víťazstvom 

pri Castillone sa skončila storočná vojna, Angličanom ostalo len Calais a Normanské 

ostrovy, storočná vojna ukončila vyše dvestoročnú prosperitu Francúzska, Anglicko však 

zažívalo obdobie veľkého hospodárskeho rozvoja – 675. výročie 

okolo 1387 (1395 ? 1400) *Fra Angelico, vl. menom Guido di Pietro, Vicchio di Mugello (†18. 2. 1455 

Rím), taliansky maliar ranej fl orentskej renesancie, dominikánsky mních, pôvodne 

iluminátor náboženských spisov (pracoval pravdepodobne spoločne so starším bratom 

Benedettom, tiež dominikánskym mníchom), maľoval výlučne náboženské témy, domnieval 

sa, že obrazy vytvára v božskej inšpirácii, preto ich nikdy nepremaľovával, prezývku 

– 290 – 

1412 

Angelico (anjelský) získal ako oslavovaný náboženský maliar svojej doby, v 1407 vstúpil 

s bratom do dominikánskej rehole vo Fiesole (Fra Giovanni da Fiesole – brat Ján z Fiesole), 

kde potom 1418–36 žil v kláštore San Domenico, pre ktorý vytvoril množstvo fresiek 

(s hlavnými znakmi jeho tvorby: jemnou farebnosťou a ušľachtilými typmi) a oltár (dodnes 

zachovaný), v 1436 sa s ostatnými mníchmi presťahoval do nového kláštora San Marco vo 

Florencii (dnes múzeum), vyzdobil celu, ktorú si v kláštore objednal Cosimo di Medici, 

potom ho na Cosimov podnet poverili výzdobou dominikánskeho kostola a kláštora – vďaka 

Cosimovým fi nančným darom spolu so svojimi pomocníkmi vytvoril v kláštore vyše 50 fresiek 

zo života Krista a utrpenia Kristovho (1438–45, fresky predstavujú jeho vrcholné 

diela; Zvestovanie, Noli me tangere, Korunovácia Panny Márie; Ukrižovanie – v kapitulnej 

sieni), v 1445 ho povolali do Ríma pracovať na pápežských zákazkách (fresky pre kaplnku 

Sv. Sviatosti v Chráme sv. Petra – neskôr zborená; fresky pre súkromnú kaplnku pápeža 

Mikuláša V. s výjavmi zo života sv. Štefana a sv. Vavrinca, 1447–49), 1450–52 prior kláštora 

vo Fiesole, vytvoril rad tabuľových oltárnych obrazov (najvýznamnejší je oltár v San 

Marco – Madona s dieťaťom a svätcami, 1439 – s novým prvkom: sacra converzacione, 

Zvestovanie – z kláštora vo Fiesole, Snímanie z kríža pre sakristiu Kostola Santa Trinità vo 

Florencii, Korunovanie Panny Márie, Madona s dieťaťom, Výjavy zo života sv. Vavrinca, 

Posledný súd), v 1984 beatifi kovaný Jánom Pavlom II., od 2003 Rada pre vedu, vzdelanie 

a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska každoročne udeľuje Cenu Fra Angelica 

umelcom, ktorí presadzujú vo svojej tvorbe kresťanské myšlienky a hodnoty – 625. výročie 

uhorský kráľ Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu výsady slobodného kráľovského 

mesta (libera regiae civitas) – 600. výročie 

august 1487 z Lisabonu vyplávala výprava 3 lodí, vedená portugalským moreplavcom Bartolomeom 

Diazom (Bartolomeu Dias, *1450 – †29. 5. 1500) v službách portugalského kráľa Jána 

II., výprava mala pokračovať v prieskume juhozápadného pobrežia Afriky a doplávať do 

Indie, jeho atlantická plavba okolo južného cípu Afriky otvorila námornú cestu medzi 

Európou a Áziou, v máji 1488 ako prvý Európan oboplával najjužnejší výbežok Afriky Mys 

dobrej nádeje (portug. Cabo da Boa Esperança), Diaz ho pomenoval Mys búrok (Cabo das 

Tormentas), neskôr ho kráľ Ján II. premenoval na Mys dobrej nádeje – 525. výročie 

1512 arménsky kníhtlačiar Hakob (Jakob) Meghapart (prídomok znamená Hriešnik) 

v Benátkach vytlačil prvú arménsku knihu Urbatagirk (Piatková kniha, modlitebná kniha – 

modlitby za zdravie, 124 strán, 24 farebných) a Parzatumar (kalendár náboženských 

sviatkov), v 1513 ešte vytlačil 3 ďalšie knihy: Pataragatetr (Misál, liturgická kniha), 

Aghtark (Hviezdna kniha) a Tagharan (Spevník), oslavy výročia sa budú konať v 2012 

v hlavnom meste Arménska Jerevane, ktoré UNESCO vyhlásilo za 2012 World Book 

Capital, s dôrazom na deti a mládež ako nositeľov poznania do budúcnosti (programy 

na budovanie vzťahu a lásky k čítaniu, recitovaniu, písaniu, podpora publikovania 

a vydávania detských kníh; konferencie, sympóziá, výstavy, fi lmové projekcie), cieľom 

osláv bude tiež vytvoriť priestor na stretnutia spisovateľov, novinárov, vydavateľov 

a predajcov kníh, knihovníkov a milovníkov kníh z celého sveta – 500. výročie (zaradené 

do Zoznamu výročí UNESCO 2012 – 2013) 

1637 vyšlo v Leydene vrcholné dielo francúzskeho fi lozofa Reného Descartesa (*31. 3. 1596 La 

Haye – †11. 2. 1650 Štokholm) Rozprava o metóde, ako správne viesť svoj rozum a hľadať 

pravdu vo vedách (fr. Discours de la méthode pour bien conduire sa raison, et chercher 

la verité dans les sciences), v ktorej rozvinul novoveký racionalizmus a sformuloval 

4 základné pravidlá karteziánskej metódy: pravidlo metodickej skepsy (za pravdivé prijať 

iba to, čo je v mysli jasné, zreteľné a evidentné, o čom už nemožno pochybovať), pravidlo 

analytického postupu (zložité otázky rozkladať na čo možno najjednoduchšie), pravidlo 

syntézy (postupovať od ľahšieho k ťažšiemu, od jednoduchých až po najzložitejšie otázky), 

pravidlo kontroly (vytvárať prehľady a zhrnutia, aby sa na nič nezabudlo, čo možno 

najúplnejšie prihliadať na rozličné súvislosti a aspekty), za východisko poznania označil 

istotu vlastného myslenia (cogito, ergo sum – myslím, teda som) – 375. výročie 

– 291 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1662 *Ján Abrahámfi (Abráhámffy), OFM, Nové Mesto nad Váhom (†16. 4. 1728 Skalica), 

slovenský barokový básnik, náboženský spisovateľ (autor barokovej náboženskej literatúry), 

františkánsky kazateľ, ľudový misionár, pochádzal zo zemianskej rodiny, 1679–81 študoval 

na Trnavskej univerzite, od 1684 františkánsky novic v Hlohovci, 1685–86 si dopĺňal 

fi lozofi cké vzdelanie vo františkánskom kolégiu v Skalici, 1687–88 študoval teológiu 

v Uherskom Hradišti, v 1689 v Hlohovci, od 1690 františkánsky kňaz na rôznych miestach 

(Beckov, Kremnica, Hlohovec, Nižná Šebastová, Košice, Skalica), písal básne v latinčine 

a západoslovenčine, autor prvej tlačenej slovenskej ľudovej modlitebnej knižky – Knižka 

modlitieb nábožných (Trnava, 1693), latinskej knižky pre duchovné osoby Holocaustum 

quotidianum (Viedeň, 1695), slovenskej zbierky žalmov Žaltár (1697, náklad bol 

skonfi škovaný, lebo nepredložil text rehoľnej cenzúre), slovenského protireformačného 

polemického spisu Fakule hořící o pravé cirkvi Kristove (Brno, 1700), spisu Rozmlúvaní 

duše s tělem, domácím svým neprítelem – 350. výročie 

začiatkom 1712 †Denis Papin, Londýn (22. 8. 1647 Blois), francúzsky fyzik, matematik a vynálezca, 

vynálezca tlakového hrnca (1679), na univerzite v Angers absolvoval štúdium medicíny 

(1669), v Paríži bol asistentom holandského fyzika Christiaana Huygensa pri experimentoch 

so vzduchovou pumpou, v 1675 odišiel do Londýne, kde spolupracoval s fyzikom Robertom 

Boylom, člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1682, v úvodnej prednáške opísal Papinov 

hrniec), po vydaní Nantského ediktu (1685) sa ako protestant nemohol vrátiť do Francúzska, 

1687–96 bol profesorom matematiky na univerzite v Marburgu, v 1690 opísal princíp 

nízkotlakového parného stroja, navrhol ponorný čln (na povrchu sa pohyboval pomocou 

plachiet, pod vodou za pomoci vesiel), odstredivé čerpadlo, 1696– 1707 žil v Kassele, 

v 1709 vrátil do Londýna, zomrel v chudobe – 300. výročie 

apríl 1762 v Amsterdame vyšiel spis francúzskeho fi lozofa Jeana-Jacquesa Rousseaua 

1787 

(*28. 6. 1712 – †2. 7. 1778) O spoločenskej zmluve alebo O princípoch politického práva, 

ktorým sa neskôr inšpiroval jakobínsky program, patrí k významným dielam politickej 

teórie (úvodná veta prvej knihy z prvej kapitoly: „Človek sa narodil slobodný, no všade je 

v okovách.“) – 250. výročie 

Anton Bernolák vydal v Bratislave v tlačiarni J. M. Landerera dielo Dissertatio 

philologico-critica de literis Slavorum, de divisione illarurn, nec non accentibus, cum 

adnexa Lingvae Slavonicae per Regnum Hungariae usitatae compendiosa simul, et facili 

Orthographia – Filogicko-kritická rozprava o slovanských písmenách..., s pripojeným 

návrhom pravopisu – Stručná a zároveň ľahká ortografi a, kodifi koval spisovnú slovenčinu 

na báze západoslovenskej podoby kultúrnej reči, s niektorými prvkami stredoslovenských 

nárečí, hlavnou zásadou bolo použiť pre každú hlásku iba jedno písmeno, zaviedol aj 

mäkčenie spoluhlások podľa výslovnosti (ťelo) – „píš, ako počuješ“ („... tak aj my sme 

si zas museli všímať výslovnosti Slovákov v Uhrách, aby sa nezdalo, že sme zanedbali 

inak všeobecné a základné pravidlo, ktoré vyžaduje, aby sa pravidlá písania i tlače /pre 

Slovákov/ volili podľa výslovnosti /Slovákov/.“) – 225. výročie 

1787 nemecký dramatik a básnik Friedrich Schiller (*10. 11. 1759 – †9. 5. 1805) dokončil 

historickú drámu Don Carlos, Infant von Spanien (romantická oslava slobody a tolerancie), 

zobrazujúcu udalosti na dvore španielskeho kráľa Filipa II. v pol.16. st., zakázanú lásku 

medzi Donom Carlosom, Filipovým synom, a jeho nevlastnou matkou Alžbetou z Valois, 

G. Verdi na objednávku Parížskej opery napísal operu Don Carlos (1867), inšpirovanú 

touto Schillerovou drámou, témy sa dotýka aj dráma belgického dramatika Verhaerna 

Filip II. – 225. výročie 

1862 francúzsky romantický spisovateľ Victor Hugo (*26. 2. 1802 – †22. 5. 1885) dokončil 

román Les Misérables (Bedári), na ktorom pracoval v období 1845–48 a 1860–62, 

pôvodný názov bol Jean Tréjean, potom Les Misères (Biedy) a nakoniec Les Misèrables, 

dielo je inšpirované osudmi trestanca Pierra Maurina i vlastnými zážitkami, opisuje aj 

revolúciu v 1830, románová freska o osudoch bývalého galejníka Jeana Valjeana, na 

galeje sa dostal za krádež chleba, a jeho útekoch, keď sa mu po 19 rokoch podarilo ujsť, 

– 292 – 

1862 

okradol biskupa Myriela, ktorý mu poskytol nocľah, ten ho však napriek tomu zachránil 

pred väzením, Jean zbohatol a stal sa dobrodincom a ochrancom najbiednejších, 

panoramatický obraz súdobej parížskej spoločnosti a jej podsvetia, prvé vydanie (1862) 

sa v Paríži rozpredalo za niekoľko hodín, román priniesol autorovi čitateľské uznanie 

a slávu doma a vďaka rýchlym prekladom i v zahraničí (vyšlo vo všetkých veľkých 

mestách Európy), no spočiatku ho odmietla literárna kritika (Lamartine, Flaubert, 

Goncourtovci, Baudelaire, Barbey d’Aurelilly) a pápež ho zaradil na zoznam zakázaných 

kníh, z viacerých fi lmových verzií je najslávnejší fi lm s Jeanom Gabinom v titulnej úlohe 

Jeana Valjeana (1958), autorom známeho muzikálu Les Misérables (1980) je Claude- 

-Michel Schönberg – 150. výročie 

pápež Pius IX. oprávnil miestneho biskupa povoliť uctievanie Panny Márie v Lurdoch 

(Lourdes v podhorí Pyrenejí v južnom Francúzsku), katolícka cirkev tak ofi ciálne uznala 

zjavenia Panny Márie (prvé zjavenie 11. 2. 1858 – Bernadette Soubirousová podala správu 

o 18 zjaveniach, sv. Bernadette) a schválila Lurdy ako pútnické miesto, uzdravenia vďaka 

vode vytekajúcej z prameňa v Massabielskej jaskyni (v 1858 sa v jaskyni zjavila Panna 

Mária Bernadette) z medicínskeho hľadiska posudzuje Lurdská medzinárodná lekárska 

komisia (International Medical Committee of Lourdes, C.M.I.L., vznikla v 1947), títo lekári 

dávajú podklady diecéznej komisii, ktorá rozhodne, či bolo uzdravenie zázračné (zázrak 

vyhlási cirkev, nie lekári – závažná choroba, pri ktorej došlo k okamžitému vyliečeniu 

bez liečby), z vyše 5 000 nahlásených uzdravení katolícka cirkev ofi ciálne uznala 68 ako 

zázraky, posledné zázračné uzdravenie sa odohralo v 2002 (uznané za zázrak v 2011), dnes 

sú Lurdy najnavštevovanejšie kresťanské pútnické miesto – 150. výročie 

1912 vznikla v Modre dielňa na výrobu hlineného riadu (zo Slovenskej akciovej spoločnosti 

Žák a spol.), od 1923 po viacerých zmenách Slovenská keramika, účastinná spoločnosť, 

nadviazala na tradície výroby fajansy (majoliky), ktorú vyrábali habáni, čo sa v 18. stor. 

usadili v Modre, v 1883 vzniklo v Modre Keramicko-priemyselné učilište, modranská 

Slovenská keramika dosiahla úspechy na medzinárodných výstavách (Grand Prix v Paríži, 

1925, Grand Prix vo Filadelfi i, 1926, zlatú medailu v Barcelone, 1929), v 1952 sa ako 

výrobné družstvo Slovenská ľudová majolika začlenila do Zväzu výrobných družstiev, dnes 

ľudovo-umelecké výrobné družstvo Slovenská ľudová majolika, modranská majolika je 

jedinečná predovšetkým kvalitným ručným spracovaním (od vytáčania na elektrickom 

hrnčiarskom kruhu až po maľbu dekoru), pestrosťou foriem a estetickým stvárnením, 

vyrába široký sortiment produktov (džbány, črpáky, fľašky, vázy, poháre, misy, taniere, 

súpravy /čajové, kávové, obedové/, hrnce, nádoby, čutory, košíky, popolníky, svietniky, 

lampy, lustre, hodiny, sakrálne výrobky /kríže, sväteničky/, reliéfy, fi gúrky, kvetináče, 

pokladničky, zvončeky) v pestrom (všetky farby), habánskom (všetky farby okrem 

červenej), modrom (len modrá farba), zelenom (len zelená farba) a zlatom vyhotovení (len 

zlatá farba) – 100. výročie 

1922 prestali vychádzať Amerikánsko-slovenské noviny, najstaršie (prvé) tlačené noviny 

Slovákov v USA, prvé číslo vyšlo 21. 10. 1886, noviny založili Ján Slovenský (pôvodne 

učiteľ) a Július Wolf, zo začiatku vychádzali v šarišskom dialekte, potom v slovenčine, 

od 1889 bol majiteľom a redaktorom Peter V. Rovnianek, v 1894 začali vychádzať 

trikrát týždenne (predtým týždenník), redaktormi boli Peter Rovnianek, Július Wolf, 

A. S. Ambrose, Július Žorna-Horský, Gustáv Maršall-Petrovský, Edo Schwartz- 

-Markovič, Ján Kadlečík, Ignác Gessay, J. A. Ferienčík, Karol Salva, Karol Štiasny a i., 

mali aj prispievateľov zo Slovenska (Dr. Pavol Blaho, F. V. Sasinek, I. Žiak-Somolický), 

v novinách publikovali básne a poviedky slovenských spisovateľov (P. O. Hviezdoslav, 

S. H. Vajanský, E. M. Šoltésová, Ľ. Podjavorinská a i.), Amerikánsko-slovenské noviny 

položili základy slovenského novinárstva v Amerike, ktoré bolo význam pilierom národného 

života Slovákov v USA – 90. výročie 

1922 v Salzburgu na Salzburger Festspiele založili Medzinárodnú spoločnosť pre 

súčasnú hudbu (Internationale Gesellschaft für Neue Musik, International Society 

for Contemporary Music, ISCM), združenie hudobných skladateľov, interpretov 

– 293 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

a hudobných teoretikov, zakladajúcimi členmi boli Dánsko, Nemecko, Veľká Británia, 

Francúzsko a Československo, dnes medzinárodná sieť združuje členov z asi 50 krajín 

(skladatelia, interpreti, organizátori a priaznivci súčasnej hudby), jej poslaním je 

propagácia a prezentácia súčasnej hudby, každoročne organizuje festival Svetové dni 

novej hudby (World Music Days Festival), v rámci ktorého sa uskutočňuje aj kongres, 

prezidentom ISCM je Austrálčan John Davis, sekretariát ISCM sídli v Muziek Centrum 

Nederland v Amsterdame, Slovenská sekcia ISCM pracuje pri Hudobnom centre 

v Bratislave – 90. výročie 

1932 (do 1933) hladomor na Ukrajine, v 1932 stalinský sovietsky režim realizoval násilnú kolektivizáciu 

vidieka a tvrdo potláčal odpor ukrajinských roľníkov proti kolektivizácii, hladomor 

sa v priebehu 1932 rozširoval, obyvateľstvo v dedinách vymieralo a celé dediny boli 

zdevastované, hladomor vyvrcholil začiatkom 1933, odhady o počte obetí hladomoru sa 

veľmi líšia, najnižšie hovoria o 2 – 4 miliónoch obetí, najvyššie až o 7 – 10 miliónoch 

obetí – 80. výročie 

1932 britský fyzik James Chadwick (1891 – 1974) objavil neutrón, elementárnu časticu bez 

elektrického náboja, pri bombardovaní berýlia časticami alfa sa uvoľňuje prenikavé 

žiarenie, schopné uvoľniť protóny z atómových jadier, Chadwick dokázal, že toto žiarenie 

je prúd nenabitých častíc – neutrónov (tento objav mal základný význam pre rozvoj 

jadrovej fyziky), nato Werner Karl Heisenberg v 1932 zistil, že jadro atómu tvoria pozitívne 

protóny a neutrálne neutróny, v 1932 Chadwick za svoj objav dostal Hughes Medal od 

Royal Society v Londýne a v 1935 Nobelovu cenu za fyziku – 80. výročie 

1932 činoherný súbor SND v Bratislave sa rozdelil na českú činohru (umelecký šéf a režisér 

Viktor Šulc) a slovenskú činohru (umelecký šéf a režisér Janko Borodáč), toto 

Drašarovo administratívne riešenie malo veľký význam – vznikol priestor na kreatívnu 

konfrontáciu oboch súborov, na sústavnejšie uvádzanie inscenácií v slovenčine, ako 

aj na profesionalizáciu (príchod mladých hercov, absolventov bratislavskej Hudobnej 

a dramatickej akadémie) a umelecký rozvoj slovenskej časti (príchod režiséra Jána 

Jamnického, predstavujúceho modernejší avantgardný pendant Borodáčovej realistickej 

poetiky), po rozbití ČSR česká činohra zanikla násilnou likvidáciou, z 15 hercov českého 

súboru v SND ostali len Jozef Budský, Beta Poničanová, Milada Frýdová, Ružena 

Porubská a Karel Rint – 80. výročie 

1932 vo vydavateľstve Litevna (literárne a vedecké nakladateľstvo. Bratislava – Praha) 

vyšla prvá moderná slovenská encyklopédia, 3-zv. lexikón – Slovenský ná učný slovní k: 

Prí ručná encyklopédia vedomostí , zostavovateľom a hlavným redaktorom bol Pavel 

Bujnák – 80. výročie 

asi 1942 †Friedrich Weinwurm (* 30. 8.1885 Borský Mikuláš), slovenský architekt, kľúčová 

osobnosť modernej architektúry na Slovensku (architektonickou tvorbou, publikačnou, 

prednáškovou i organizačnou činnosťou), patril medzi našich najvýznamnejších 

medzivojnových architektov, ľavicový intelektuál, 1898 – 1906 študoval na technickej 

univerzite v Drážďanoch a v Berlíne, po 1918 samostatný architekt, 1923–38 v spoločnej 

projektovej kancelárii (ateliéri) s Ignácom Vécseim v Bratislave (v 1938 ju museli 

zavrieť – pre židovský pôvod oboch a ľavicové aktivity Weinwurma), v 1941 väznený 

gestapom v Ilave, zastrelený pri pokuse prejsť hranice na jar 1942, ako prvý u nás tvoril 

ovplyvnený loosovskými princípmi novej vecnosti s dôrazom na puristický výraz, autor 

rozsiahleho diela, samostatne alebo spolu s Vécseim projektoval noblesné vily, nájomné 

domy a malobytovú výstavbu, administratívne budovy a sanatóriá v Bratislave i vo 

Vysokých Tatrách (spoločne s Vécseim: vila Lívia na Nábr. I. Kraska v Piešťanoch, 1927, 

býv. sanatórium Dr. Weltmanna v Bratislave, 1927, Považská agrárna a priemyselná banka 

v Žiline, 1928, obradná sieň židovského cintorína na Žižkovej ul. v Bratislave, 1929, 

bytový komplex Unitas na Šancovej ul. v Bratislave, 1930–31, býv. židovská nemocnica na 

Šulekovej ul. v Bratislave, 1931, obytná skupina Nová doba na Vajnorskej ul. v Bratislave, 

1932 – malé byty pre sociálne najslabšie vrstvy, býv. sanatórium Dr. Holzmanna v Novom 

– 294 – 

1962 

Smokovci, 1932, býv. obchodný dom fy Schön s nájomnými bytmi na Obchodnej ul. 

v Bratislave, 1934 – dnes Svet knihy, obchodný a obytný dom býv. Dunajskej banky, 

Rybná brána v Bratislave, 1936, administratívna budova s nájomnými bytmi, býv. Coburg 

na Dostojevského rade v Bratislave, 1937–38 – aj s E. Bellušom; nájomné vily A. Riesnera 

a J. Sonnenfelda v Bratislave, 1923, nájomné obytné domy W. Hellera a Dr. Klaubera 

v Bratislave, 1924, administratívna budova Západoslovenských elektrární na Pražskej ul. 

v Bratislave, 1927, v 1934 prestavaná D. Jurkovičom, Vila „T“ – Dr. Tománka v bratislavskej 

Karlovej Vsi, 1929, býv. Židovský sirotinec na Nešporovej ul. v Bratislave, 1930, nájomné 

obytné domy na Panenskej ul. v Bratislave, 1937 a i.), udržiaval kontakty s reprezentantmi 

českej, rakúskej, ruskej i nemeckej avantgardy – 70. výročie 

vzniklo v Bratislave Divadlo na korze v pivničných priestoroch bývalého baru Bristol 

na Sedlárskej ulici, 1962–68 tu pôsobilo Divadlo poézie, 1967–71 súbory Divadelného 

štúdia, vytvoreného podľa vzoru pražského divadelného štúdia (1967–68 bol riaditeľom 

M. Sládek, 1969–70 K. Földvári, 1970–71 M. Borský): Divadlo poézie (1967–68), 

Pantomíma Milana Sládka (1967–68, pantomimická skupina M. Sládka a E. Žlábka, od 

1969 pôsobili v zahraničí), Divadlo Lasicu a Satinského (1968–70; legendárne inscenácie 

majstrov intelektuálnej irónie, satiry, paródie a improvizácie Soirée, 1968, Radostná 

správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom, 1969, v inscenáciách účinkovali 

aj Z. Kolínska a P. Debnár, kapela P. Smékala /tiež autor hudby k piesňam/, T. Janovic 

bol autorom textov viacerých piesní a spolupracoval aj dramaturgicky), Činoherný 

súbor Divadelného štúdia (1968–71, generačný herecký súbor mladých absolventov 

VŠMU: S. Dančiak, M. Labuda, P. Mikulík, M. Huba, M. Kňažko, Ľ. Gregor, P. Debnár, 

J. Kukura, M. Vášáryová, Z. Kolínska, Z. Furková s dramaturgom M. Porubjakom 

a režisérom V. Strniskom, ako hostia režírovali M. Pietor a P. Mikulík; Čakanie na Godota, 

1968, jednoaktovky Strip-tease, Karol, Stroskotanci, 1969, Ženba, 1969, Úbohý môj Marat, 

1970, Woyzeck, 1971, Les, 1971), skupina Prúdy (1968–69) a Poetické divadlo (1970–71), 

po politickej likvidácii alternatívneho nonkonformného štúdia tu hrával Poetický súbor 

NS (1972–76) – 50. výročie 

1962 pri Mestskom kultúrnom stredisku v Bratislave vznikol Bratislavský detský zbor (zásluhou 

prof. Jána Strelca – 1962–67 dirigent zboru) a prof. Juraja Haluzického), dlhoročnou 

dirigentkou BDZ bola doc. Elena Šarayová (od 1983 v dirigentskej spolupráci s jej synom 

Ondrejom), ktorá je dnes čestnou umeleckou vedúcou, BDZ patrí medzi špičkové telesá 

detského zborového spevu na Slovensku i v zahraničí, počas svojej histórie koncertoval 

v 15 krajinách Európy, v Japonsku (dvojmesačné turné ako prvý detský zbor, nahral aj 

platňu Anjelské hlasy zo Slovenska), Kanade, USA i v Afrike, spoluúčinkoval s orchestrom 

Slovenskej fi lharmónie, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Slovenským 

komorným orchestrom Bohdana Warchala, Komornými sólistami Bratislava a Dámskym 

komorným orchestrom, tiež dlhé roky vo viacerých operných inscenáciách v Opere SND 

(Carmen, Porgy a Bess, Šťastný princ), realizoval nahrávky v Slovenskom rozhlase 

a v STV i pre zahraničné nahrávacie spoločnosti (SONY, DECCA, NHK-NAXOS, BBC), 

je nositeľom najvyšších domácich (Cena Hudobného fondu, Cena ministra kultúry, Cena 

primátora hlavného mesta SR Bratislavy a i.) a prestížnych medzinárodných ocenení, 

v súčasnosti je dirigentom zboru Mgr. art. Robert Tišťan, od 2009 BDZ pôsobí pri ZUŠ 

M. Ruppeldta v Bratislave – 50. výročie 

1972 britský inžinier Godfrey Newbold Hounsfi eld a nezávisle od neho fyzik Allan McLeod 

Cormack z Tufts University (Massachusetts) objavili počítačovú tomografi u (CT, computed 

tomography), Cormack vytvoril teóriu snímkovania jednotlivých vrstiev ľudského 

tela a následnej rekonštrukcie obrazu pomocou výpočtovej techniky, na jej základoch 

skonštruoval Godfrey Newbold Hounsfi eld prvý klinicky použiteľný počítačový tomograf 

vo výskumných laboratóriách EMI v Anglicku, v 1979 obaja dostali za objav CT Nobelovu 

cenu za fyziológiu alebo medicínu, počítačová tomografi a je lekárska diagnostická 

technika, za použitia X-žiarenia, ktoré prechádza telom v rôznych uhloch, sa zobrazujú 

časti ľudského tela v jednotlivých rezoch – 40. výročie 

– 295 – 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

1972 z iniciatívy tenistov Donalda Della, Jacka Kramera (prvý výkonný riaditeľ) a Cliffa 

Drysdala (prvý prezident) vznikla Asociácia profesionálnych tenistov (Association of 

Tennis Professionals, ATP), aby zastupovala záujmy profesionálnych tenistov mužov, 

v 1973 zriadila počítačový systém hodnotenia hráčov (ATP rebríčky uvedené 23. 8. 1973), 

svetový rebríček hráčov je záväzný pri ich nasadzovaní do turnajov, asociácia dnes 

organizuje (alebo má pod záštitou) väčšinu medzinárodných turnajov v rámci ATP World 

Tour (ATP World Tour Finals, ATP World Tour Masters 1000 , ATP World Tour 500 series, 

ATP World Tour 250 series, ATP World Team Cup, ATP Challenger Tour) – 40. výročie 

1972 bola zverejnená prvá správa vypracovaná pre Rímsky klub Hranice rastu (Limits to 

Growth, Meadows et al.), kde sa prvýkrát objavil pojem trvalá udržateľnosť (angl. 

sustainable), kniha priniesla skeptickú prognózu – v obmedzenom svete nie je možný 

neobmedzený rast, t. j. v prostredí limitovaných a konečných (neobnoviteľných) zdrojov 

Zeme (energetických zdrojov a zdrojov nerastných surovín) nie je možný neregulovaný 

a nekonečný rast, treba hľadať nový typ rozvoja ľudskej civilizácie vzhľadom na rast 

populácie a únosnú zaťažiteľnosť Zeme – vytvoriť podmienky ekonomickej a ekologickej 

stability, udržateľnej aj v budúcnosti, správa vyvolala celosvetový rozruch, bola veľa ráz 

kritizovaná, výrazne ovplyvnila environmentálne hnutie, jej pozitívny význam bol v tom, že 

nasmerovala pozornosť k skúmaniu globálnych problémov ľudstva – 40. výročie 

1982 austrálski lekári Dr. Barry Marshall (internista) a Dr. Robin Warren (patológ) z Kráľovskej 

nemocnice v Perthe objavili baktériu Helicobacter pylori, špirálovitá baktéria s bičíkmi 

sa vyskytovala len vo vzorkách pacientov s chronickou gastritídou alebo žalúdočným 

vredom (baktéria sa usadzuje a prežíva v žalúdočnej sliznici), baktéria spôsobuje 

chronickú gastritídu, žalúdočné a dvanástorníkové vredy (tieto ochorenia sú infekčnými 

ochoreniami), aby Dr. Marshall svoju teóriu potvrdil, sám seba infi koval bakteriálnou 

kultúrou, v 2005 dostali za objav úlohy baktérie pri vzniku týchto ochorení Nobelovu cenu 

za fyziológiu alebo medicínu – 30. výročie 

1992 začali sa práce na čiastočnom narovnaní šikmej veže v Pise (Torre Pendente di Pisa), 

talianska vláda z bezpečnostných dôvodov (obáv pred spadnutím) uzavrela vežu pre 

verejnosť už 4. 1. 1990 (prvý raz v jej osemstoročnej histórii), na záchranných prácach 

sa podieľal medzinárodný tím odborníkov pod vedením anglického profesora Johna 

Burlanda, podarilo sa im narovnať vežu o 43,5 cm, 16. 6. 2001 zástupcom mesta vrátili 

kľúče od veže, pre verejnosť ju sprístupnili v 15. 12. 2001 – 20. výročie 

– 296 – 

REGISTER 

A 

Abbé Pierre 172 

Abrahámfi (Abráhámffy), J. 292 

Adamec, J. 45 

Aigner, R. 82 

Aimée, A. 92 

Ali, M. 14 

Almendáriz, P. 101 

Almendros, N. 51 

Amado, J. 178 

Amis, K. 85 

Andričík, J. 93 

Antal, J. 131 

Antonioni, M. 210 

Aragon, L. 283 

Arbét, G. 143 

Archipenko, A. 118 

Asimov, I. 80 

Astaire, F. 139 

Audiard, J. 94 

Avenarius, A. 107 

Avicenna (Ibn Sīnā) 134 

B 

Bacon, F. 94 

Bagin, Albín 12 

Bagin, Anton 253 

Bakoš, M. 137 

Bakoš, S. 133 

Balakirev, M. A. 3 

Balaša (Balassa), J. 76 

Balgová-Harantová, E. 231 

Bancíková, M. 8 

Bárdoš, V. 125 

Barnard, Ch. N. 240 

Bartfay, T. 104 

Basov, N. G. 273 

Baťa, T. 152 

Batista, F. 56 

Bauer, V. 119 

Baumgarten, A. G. 113 

Beecham, T. 214 

Begin, M. 55 

Békésy, G. von 131 

Bell, A. G. 168 

Bella, V. 285 

Benigni, R. R. 228 

Berger, J. 129 

Bergmanová, I. 191 

Bernolák, A. 212, 292 

Bernstein, E. 277 

Berry, A. 49 

Bertalanffy, L. von 130 

Bezek, K. 273 

Bikila, A. 175 

Bismarck, O. von 208 

Bizmayer, I. 87 

Blaho, J. 98 

Blahoutová-Pospíšilová, R. 269 

Bloch, K. E. 18 

Bobota, Š. 191 

Bodický, D. 214 

Bohr, A. N. 136 

Bohr, N. H. D. 249 

Bombová, V. 84 

Boor, J. 223 

Booth, W. 186 

Borodáč, J. 294 

Bosák, M. 39 

Bošković, R. J. 36 

Bragg, W. H. 55, 145 

Brandt, W. 216 

Branecký, J. 244 

Breier, P. 58 

Briand, A. 53, 70 

Braun, W. von 65 

Brežnev, L. I. 114, 242 

Brodský, V. 88 

Brumeľ, V. N. 106 

Brzobohatý, R. 202 

Buchholtz, J. 169 

Bujnák, P. 294 

Bulík, J. 24, 182 

Buranovský, A. 200 

Burian, V. 24 

Burland, J. 296 

Butrus-Gháli, B. 244 

Bystrický, J. 105 

Bzdúch, J. 111 

C 

Cage, J. 181, 197 

Capablanca y 

Grauperra, J. R. 54 

Caraffa, A. 51 

Cardin, P. 149 

Carter, H. 238 

Carter, J. 253 

Cash, J. 45 

Celibidache, S. 141 

Cernan, E. 267 

Ciller, J. 33 

Cimmermann, A. 231 

Cincík, J. G. 22 

– 297 – 

Clementis, V. 261 

Compton, A. H. 59 

Cón, P. 226 

Constable, J. 72 

Cormack, A. M. 295 

Cosimo, P. di 3 

Croce, B. 251 

Cvengrošová, L. 133 

Č 

Čabelka, J. 148 

Čajak ml., J. 146 

Čáki (Csáky), A. 273 

Čársky, K. 112 

Čársky, S. 214 

Čáslavská, V. 96 

Čatloš, F. 219 

Čavojský, L. 13 

Čeman, J. 211 

Čepan, O. 196 

Čepčeková, E. 7, 20 

Černická-Bieliková, M. 32 

Červeň, J. 165 

Čiampor, F. 123 

Čiaureliová, S. 111 

Čilinská, Z. 282 

Čordák (Csordák), Ľ. 142 

D 

Daguerre, L.-J.-M. 248 

Dalén, N. G. 268 

Damborský, J. 137 

Dančiak, S. 227 

Debussy, C. 187 

Descartes, R. 291 

DeVries, W. C. 261 

Dewey, J. 121 

Diaz, B. 291 

Dibarbora, F. 197 

Dick, P. K. 50 

Dickens, Ch. 31 

Dietrichová, M. 99 

Dlouhý, K. 204 

Dočolomanský, M. 68 

Dubček, A. 239 

Dudáš, C. 11 

Duchamp, M. 163 

Dvořák, P. 105 

Dzurilla, V. 169 

E 

Eastman, G. 58 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Eco, U. 5 

Effel, J. 218 

Eichmann, A. 119 

Eisenhower, D. D. 241 

Eliáš, A. 137 

Éluard, P. 249 

F 

Fabry, R. 35 

Fajnor, V. 6 

Fassbinder, R. W. 129 

Faulkner, W. H. 147 

Faust, O. 87 

Fehér, M. 201 

Fermi, E. 261 

Fields, J. Ch. 176 

Figuš-Bystrý, V. 103 

Fichte, J. G. 110 

Fikari, M. 38, 201 

Fila, R. 159 

Filip, M. 165 

Filkorn, V. 81 

Fischer, M. 264 

Fischerová-Martvoňová, E. 208 

Flagstadová, K. 266 

Fokin, M. M. 188 

Földvári, K. 36 

Fonda, H. 180 

Fondová, J. 279 

Ford, H. 154 

Forman, M. 38 

Fourier, F.-M. Ch. 217 

Fra Angelico 290 

Frejka, J. 229 

Frešo, T. 149 

Fridrich II. 209 

Frieder, A. 54 

Friedman, M. 164 

Fryc, A. 96 

Fuchs, B. 206 

Fuller, S. M. 180 

G 

Gabčík, J. 115 

Gábor, P. 261 

Galle, J. G. 128 

Gandl, L. 286 

Gardnerová, A. 282 

Garibaldi, G. 194 

Garlandová, J. 129 

Gassman, V. 195 

Gašpar, T. J. 102 

Gašparovič, I. 158, 195 

Gaultier, J. P. 91 

Gavlovič, H. 124, 243 

Gercen, A. I. 79 

Gershwin, G. 151 

Getting, I. A. 14 

Giauque, W. F. 70 

Gibala, F. 78 

Gillette, K. C. 150 

Gillová, Z. 145 

Giotto di Bondone 8 

Glenn, J. H. 40 

Gluck, Ch. W. 245 

Gömöry, F. 284 

Gončarov, I. A. 139 

Gončarova, N. 221 

Gregor, M. 142 

Gregorová, H. 187 

Grešák, J. 86 

Greššo, J. 252 

Greššo, Ľ. 33 

Gris, J. 65 

H 

Habovštiak, A. 101 

Hadraba, J. 205 

Hain, G. 87 

Hájek, M. 246 

Hamsun, K. 39 

Handke, P. 265 

Haneke, M. 66 

Haštová, M. 208 

Haugová, M. 131 

Havel, V. 25, 146 

Hawking, S. W. 9 

Hayek, F. A. von 67 

Hayworthová, R. 106 

Hečko, B. 280 

Hečko, V. 266 

Hedin, S. A. 257 

Hendrix, J. 258 

Henieová, S. 80 

Herzog, W. 198 

Hesse, H. 177 

Heyrovský, J. 33 

Hirner, A. 247 

Hivešová-Šilanová, D. 26 

Hodža, F. 238 

Hoffman, D. 175 

Hoffmann, D. 113 

Hochel, B. 133 

Hollý, J. 237 

Hološko, K. 68 

Homolka, P. 163 

Hoover, J. E. 96 

Hopkins, A. 287 

Horáková-Gašparíková, A. 42 

Horváth, V. 238 

– 298 – 

Hounsfi eld, G. N. 295 

Hoza, Š. 79 

Hrobárová-Vrzalová, K. 225 

Hrozný, B. 270 

Hrušovská, A. 7 

Hrušovský, P. 128 

Hubač, I. 198 

Hudcová-Frešová, Z. 91 

Hugo, V. 292 

Hummel, J. N. 221 

Huston, J. 190 

Hutyra, J. 26 

Hykisch, A. 41 

CH 

Chadwick, J. 294 

Chagall, M. 148 

Chalupka, S. 45 

Chalupová, E. M. 23 

Chamberlain, A. N. 116 

Charms, D. 27 

Chevalier, M.2 

Chlebnikov, V. 142 

Chorváth, M. 12 

Chruščov, N. S. 225 

I 

Ibert, J. F. A. 29 

Ilavský, J. 94 

Ilečko, A. 44 

Irving, J. W. 49 

Ivan III. Vasilievič 

(Ivan Veľký) 69 

J 

Jaborník, J. 115 

Jackson, M. 20 

Jagger, M. 153 

Jakab, D. 172 

Jakobson, R. O. 158 

Jakubek, I. 49 

Jamnický, J. 171 

Janák, R. 100, 212 

Jančo, Š. 235 

Jančuška, M. 174 

Jankovič, J. 241 

Janoška, J. 225 

Ján Pavol II. 218, 233 

Janšák, Š. 82 

Jariabek, O. 28 

Jaroslav Múdry 289 

Jarunková, K. 93 

Jarušek, Ľ. 100 

Javorková, A. 215 

Jeffers, R. 17 

Jesenská, Z. 280 

Ježek, J. 2 

Jiříkovský, V. 101 

Jurkovič, M. 149 

Jurovský, Š. 32 

K 

Kačala, J. 81 

Kádár, J. 114 

Kajabová-Peňašková, A. 230 

Kantorovič, L. V. 15 

Karajan, H. von 98 

Karol I. Habsburský 75 

Katarína II. Veľká 150 

Katona, F. 167 

Kaušitz, O. 95 

Kawabata, J. 85 

Kawalerowicz, J. 16 

Kelly, G. 188 

Kellyová, G. P. 203 

Kendall, E. C. 97 

Kennedy, J. F. 225 

Kerouac, J. 57 

Khorana, H. G. 11 

Kim Ir-sen 84 

Kissinger, H. 40 

Kišš, I. 161 

Klátik, Z. 19 

Klimo, A. 54 

Klimová, T. 16 

Klimt, G. 155 

Knapo, A. 199 

Kobliček, T. 107 

Koczán, M. 164 

Kodaj, D. 145 

Kodet, J. 264 

Kogan, L. B. 277 

Kohl, H. 212 

Kolbe, M. 218 

Kolibiar, M. 37 

Kollár, J. 225 

Kolman, P. 118 

Kolník, T. 2 

Konček, M. 183 

Koniarek, J. 97 

Konštantín I. Veľký 112 

Kopačka, M. 209 

Kopecký, M. 187 

Korkoš, Ľ. 283 

Kostka, J. 22 

Kostolányiová, E. 237 

Kováč, D. 3 

Kováč, L. 76 

Kowalski, J. 42 

Koyš, P. 9 

Král, A. 46 

Kráľ, Á. 183 

Kramosil, B. 138 

Kratochvíl, M. 70 

Křivanec, K. 43 

Krivoš, V. 171 

Križanová-Brindzová, H. 8 

Kronerová, Z. 86 

Kubiš, J. 115 

Kubišová, M. 235 

Kučera, M. 230 

Kucharský, A. 6 

Kupec, I. 223 

Kútnik-Šmálov, J. 254, 272 

Kvetko, M. 200 

L 

Lacko, M. 64 

Lada, J. 276 

Lajcha, L. 182 

Lamač, K. 169 

Laughton, Ch. 274 

Laveran, Ch. L. A. 108 

Le Corbusier 213 

Lehotská, D. 21 

Legrand, M. 43 

Lelouch, C. 232 

Lenárd, O. 201 

Lenard, P. 127 

Lettrich, A. 28 

Lichard, D. G. 13 

Lichard, I. 53 

Lindgren, A. 22 

Li Po 242 

Lister, J. 34 

Liška, Z. 59 

Lombardová, C. 13 

Lope de Vega 256 

Lotman, J. M. 47 

Löbl, E. 176 

Luciano, Ch. 20 

Luther, I. 173 

M 

Macák, A. 193 

Maeterlinck, M. 190 

Majdúch, D. 272 

Majerčík, M. 150 

Makai, F. 58 

Malatinský, A. 261 

Málek, V. 62, 278 

Malle, L. 231 

Mallý, G. 170 

Marcinger, Ľ. 278 

Marcinka, M. 108 

– 299 – 

Marconi, G. M. 160 

Marenčin, A. 162 

Maršall-Petrovský, G. 65 

Marshall, B. 296 

Marták, J. 226 

Martinček, J. 37 

Martvoňová, A. 213 

Masaryk, T. G. 202 

Massenet, J. É. F. 181 

Matejka, P. 35 

Maťovčík, A. 185 

Matta Echaurren, R. 255 

Matunák, M. 264 

Matuška, W. 145 

May, K. F. 71 

McCartney, P. 135 

McClintocková, B. 196 

McLaughlin, J. 4 

Mečiar, V. 158, 162, 195 

Medvecká, M. 90 

Medvecký, K. A. 270 

Meghapart, H. 291 

Melicherová, H. 111 

Meliš, J. 155 

Messiaen, O. 92 

Mičátek, V. 257 

Mičieta, K. 250 

Michal III. 289 

Michalko, J. 219 

Michalkov-Končalovskij, A. 186 

Michelangelo Buonarroti 232 

Mikuš, R. 69 

Mináč, V. 178 

Minárik, J. 8 

Mišianik, J. 245 

Mistrík, I. 128 

Mistrík, J. 170 

Mokrý, L. 122 

Molnár, F. 75 

Monaco, M. Del 219 

Monroe, M. 173 

Montgomeryová, L. M. 90 

Morante, E. 184 

Mošovský, Z. 159 

Mozart, W. A. 230 

Musil, R. 84 

Mussolini, B. 230 

Myslbek, J. V. 122 

N 

Nálepka, J. 208 

Negri, P. 167 

Němcová, B. 18 

Nemec, P. 102 

Nepela, O. 35 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Neuharth, A. 203 

Nielsenová, A. 43 

Nicholson, J. 89 

Nitra, M. 125 

Nitranová, M. 114 

Nixon, R. 40, 114, 134 

Nkrumah, K. 92 

Noel, L. 138 

Noel-Baker, P. J. 216 

Novák, Ľ. 146, 210 

Nyerere, J. K. 73 

O 

O’Brien, P. 21 

Obrazcov, S. V. 100 

Olbracht, I. 286 

Ondrejov, Ľ. 61 

Ondříček, F. 83 

Ondruš, J. 56 

Ondruš, V. 112 

Oravec, J. 121 

Orff, C. 71 

Örkény, I. 78 

Országh, J. 125 

Ostwald, F. W. 76 

O’Toole, P. 168 

Otto I. 27 

Otto von Habsburg 251 

Ozábal, Ľ. 19, 183 

P 

Pálfi (Pálffy), M. 152 

Pálka, J. 29 

Palkovič, J. 78 

Palkovič, M. 203 

Pankúch, J. 47 

Pántik, J. 12, 189 

Papánek, F. 68 

Papin, D. 292 

Páral, V. 179 

Pascal, B. 185 

Pasolini, P. P. 52 

Passy, F. 130 

Pastier, O. 86 

Pauliny, E. 271 

Paulovič, Ľ. 239 

Paulus, F. W. E. 158 

Pázman, J. 133 

Pázmáň (Pázmány), P. 62 

Pearson, L. B. 285 

Perkins, A. 77 

Perónová, E. 163 

Perrin, J. B. 85 

Peter I. Veľký 110 

Peter III. 150 

Petrák, R. 51 

Philipe, G. 262 

Pchu-i 36 

Picasso, P. 96 

Piffl , A. 140 

Pilzová, D. 63 

Pirelli, G. B. 223 

Pirosmani 

(Pirosmanašvili), N. 97 

Pištěk ml., T. 227 

Plávka, A. 152 

Plicka, K. 98 

Pobožný, R. 128 

Poincaré, J. H. 157 

Pollock, P. J. 21 

Poničanová, A. 278 

Ponická, H. 156 

Ponti, C. 269 

Pospíšil, J. 67 

Potemra, M. 91 

Pound, E. 236 

Považan, M. 241 

Přemysl Otakar I. 209 

Protopopov, O. A. 156 

Proust, M. 248 

Prus, B. 110 

Pucholt, V. 286 

Purcell, E. M. 192 

Purkyně, J. E. 275 

Puškin, A. S. 34 

Putin, V. 215 

R 

Rabin, J. 49 

Rafaj, P. 60 

Rakovský, T. 252, 286 

Rask, R. K. 253 

Ráth, A. 57 

Rázus, M. 175 

Rebro, K. 228 

Redgrave, V. 23 

Resnais, A. 122 

Rezník, J. 79 

Ribay, J. 287 

Robbe-Grillet, A. 184 

Roháč, J. 135 

Roman, P. 25 

Romančík, E. 276 

Ross, R. 204 

Rosselliniová, I. 136 

Rostockij, S. J. 88 

Rousseau, J.-J. 141, 292 

Rozner, J. 263 

Rubinstein, A. 21, 207, 278 

Ruppeldt ml., M. 206 

– 300 – 

Rutherford, E. 222 

Rysová, E. 183 

S 

Sajat-Nova 131 

Salazar, A. 146 

Salva, T. 225 

Santayana, G. 209 

Saura, C. 4 

Savary, J. 141 

Scorsese, M. 247 

Scott, R. F. 15, 70 

Seidl, U. 256 

Selye, H. H. B. 220 

Sherrington, Ch. S. 50 

Scherhaufer, P. 165 

Schiller, F. 292 

Schneiderová, R. 118 

Schöffer, N. 10, 199 

Schwarzenberg, K. 269 

Sihanuk, N. 233 

Skákala, E. 174 

Slánský, R. 252, 262 

Slávik, J. 19 

Slezák, B. 274 

Slovenský, J. 293 

Smik, O. 16 

Smithová Courtová, M. 157 

Smrek, J. 267 

Socháň, P. 126 

Sófer, Ch. 208 

Sokol (Szokolyi), A. 201 

Sokol, I. 132 

Sokolík, A. 238 

Solana, J. 155 

Solivajsová, Z. 98 

Solvay, E. 114 

Srna, F. 106 

Stalin, J. V. 75 

Stanek, I. 31 

Steinová, E. 

(Teresia Benedicta a Cruce) 177 

Stivín, J. 255 

Stodola, A. 284 

Stodola, E. 64 

Strasberg, L. 38 

Stráský, J. 146 

Strauss, P. 192 

Stražanová, K. 102 

Streisandová, B. 90 

Strindberg, A. 105 

Stríženec, M. 207 

Stuartová, M. 32 

Sv. Jana z Arku 

(Panna Orleánska) 6 

Sv. Klára z Assisi 290 

Sv. Mešrop Maštots 289 

Sv. Peter z Alkantary 221 

Svetlík, J. 26 

Svoboda, L. 29 

Svobodová, A. 250 

Szabó, J. 113 

Szücs, R. 256 

Szymanowski, K. 70 

Š 

Šabík, V. 205 

Šalamon, M. 239 

Šándor, E. 11 

Ščedrin, R. K. 274 

Šengelaja, G. 103 

Ševčík, J. 104 

Škroup, F. 31 

Šmíd, M. 87 

Šmidke, K. 273 

Štefko, V. 44 

Števček, P. 140 

Štiavnický, J. 151 

Štítnický, C. 199 

Štyrský, J. 63 

Šubert, F. 75 

Šulc, V. 294 

Švabinský, M. 35 

Švantner, F. 23 

Švenková, V. 237 

Švorc, P. 126 

T 

Talbot, A. N. 83 

Taraba, J. 16 

Tarkovskij, A. 77 

Taylorová, E. 46 

Tebaldiová, R. 26 

Teissler, V. 262 

Teller, E. 236 

Terray, E. 174 

Theiler, M. 179 

Thewrewk, A. 

(Ponori Török) 195 

Thurzo, V. 243 

Tiso, J. 54, 218 

Tkáč, A. 108 

Tomášek, F. 171 

Tomčík, M. 206 

Tomka-Sásky, J. 189 

Tomko, J. 75 

Toranová, E. 85 

Torma, J. 53 

Toscani, O. 47 

Tóth, K. 212 

Tóth, Š. 217 

Tranovský, J. 116 

Trnka, J. 42 

Truffaut, F. 30 

Truman, H. S. 285 

Tupolev, A. N. 282 

Turan, J. 36 

Turzonovová, B. 116 

Tvarožek, J. 259 

U 

Uhliarik, V. 247 

Updike, J. 60 

Urban, Milo 56 

Urban, Miroslav 126 

Ursíny, J. 10 

Ursínyová, T. 116 

V 

Vaculík, K. 147 

Vadas-Vlkolinský, E. 160 

Vadkerti-Gavorníková, L. 72 

Vachtangov, J. B. 117 

Valentín, F. 146 

Valentino 103 

Valko, E. 25 

Van der Heyden, J. 51, 70 

Vančura, V. 121 

Vanovič, J. 197 

Vansa, J. 138 

Van Sant, G. 161 

Vansová, T. 217 

Vároš, M. 72 

Vášáryová, E. 109 

Večerová, E. 10 

Verga, G. 20 

Vidor, K. 236 

Vilikovský, J. 154 

Vladislav II. Jagelovský 240 

Vlach, K. 193 

Volanská, H. 263 

Vonnegut, K. 243 

Vraštiak, Š. 89 

Vrchlický, J. 200 

Vrzala, J. 48 

W 

Wallace, R. H. E. 34 

Wallenberg, R. G. 170 

Walter, B. 37 

Warhol, A. 40 

Warren, R. 296 

Washington, G. 205 

Wasserberger, I. 167 

Weidlerová, V. 40 

– 301 – 

Weinwurm, F. 294 

Weisse, J. 254 

Weizmann, Ch. 241 

X 

Xenakis, I. 117 

Y 

York, M. 69 

Z 

Záborský, J. 28 

Záborský, V. 29 

Záhradník, O. 245 

Zachara, J. 159 

Zátopek, E. 159, 206 

Zátopková, D. 159, 207 

Zázvorková, S. 83 

Zelenay, G. 257 

Zeljenka, I. 279 

Zgúth, P. P. 138 

Zimka, O. 259 

Zoch, S. 225 

Zoll, P. M. 189 

Zvara, V. 133 

Zvon, P. 222 

Zweig, S. 41 

Ž 

Žarnov, A. 60 

Žbirka, M. 224 

Žigmund Luxemburský 

72, 240, 267, 291 

Žilinčanová, V. 150 

Žingor, V. 164 

Žuffa, M. 266 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

A 

Abdikácia posledného čínskeho cisára 36 

Aféra Watergate 134 

Akcia B 27 

Alžbeta II. nastúpila na britský trón 

Americko-sovietska dohoda 

30 

o vzájomnej pomoci vo vedení vojny 129 

Amerikánsko-slovenské noviny 293 

AMFO 260 

Anglo-americká vojna 1812 – 1814 135 

Apollo 17 

Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach 

267 

a Trenčíne 143 

Atentát na Heydricha 115 

B 

Batistov vojenský prevrat na Kube 

Benefi čný koncert skupiny Queen 

56 

The Freddie Mercury Tribute Concert 88 

Biskup Ambróz pokrstil v Miláne Augustína 289 

Bitka o Midway 125 

Bitka pri Las Navas de Tolosa 156 

Bitka pri Rozhanovciach 132 

Bitka pri Sečanoch 76 

Bombardovanie Guernicy nacistami 

Bonnské dohody o ukončení okupačného 

91 

štatútu v Nemecku 114 

C 

Cár Peter I. Veľký preniesol hlavné mesto 

Ruskej ríše z Moskvy do St. Peterburgu 110 

CINEAMA 144 

Č 

Československá vláda zákonom č. 61/1922 

Zb. potvrdila Ústavu Evanjelickej cirkvi a. v. 

na Slovensku 102 

Československí hokejisti získali zlatú 

medailu na MS v ľadovom hokeji v Prahe 80 

D 

Deklarácia o zvrchovanosti SR 

Deklarácia Spojených národov 

158 

(Washingtonská deklarácia) 2 

Deportácie Židov zo Slovenska 68 

Detská križiacka výprava 

Dohoda o vzniku Severoamerickej zóny 

290 

voľného obchodu (NAFTA) 277 

– 302 – 

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho 

a prírodného dedičstva (UNESCO) 

Do Slovnaftu začala prúdiť ropa 

246 

cez ropovod Družba 

Dohovor o zákaze vývoja, výroby 

a hromadenia zásob bakteriologických 

(biologických) a toxínových zbraní 

29 

a o ich zničení 82 

Dosiahnutie južného pólu R. F. Scottom 15 

Druhá čínsko-japonská vojna 149 

Druhý nicejský koncil 289 

Druhý stalinský proces s trockistami 18 

Druhý vatikánsky koncil 218 

E 

Ekonomická reforma (Jeľcinova – Gajdarova 

reforma) 3 

Encykliky Pia XI. Mit brennender Sorge 

a Divini Redemptoris 58 

Evianske dohody 61 

EXPO ’92 88 

F 

Filogicko-kritická rozprava o slovanských 

písmenách... (A. Bernolák) 292 

FZ ČSFR schválilo ústavný zákon 

č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej 

a Slovenskej Federatívnej Republiky 

medzi Českú republiku a Slovenskú 

republiku a jeho prechode na Českú 

republiku a Slovenskú republiku 244 

FZ ČSFR prijalo ústavný zákon č. 542/1992 

o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej 

Republiky 257 

FZ ČSFR prijalo Uznesenie Federálneho 

zhromaždenia k ústavnosti procesu zániku 

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 

a vzniku nástupníckych štátov 277 

G 

Garibaldiho pokus o obsadenie Ríma 194 

Gruzínsko-abcházsky konfl ikt 182 

H 

Hladomor na Ukrajine 294 

Hugov román Bedári 292 

I 

Inštalácia dvoch evanj. biskupov 

v Liptovskom Mikuláši (biskupa západného 

dištriktu Samuela Zocha a biskupa 

východného dištriktu Jura Janošku) 225 

Ivan III. Vasilievič (Ivan Veľký) sa stal 

veľkým kniežaťom moskovským 69 

Izrael stiahol svoje vojenské jednotky zo Sinaja 91 

J 

Janovská konferencia 82 

K 

Kanál Rýn – Mohan – Dunaj 209 

Kanonizácia Maximiliána Kolbeho 218 

Karibská kríza (aj kubánska raketová kríza) 225 

Katedrála sv. Sofi e v Kyjeve 289 

Katolícka cirkev ofi ciálne uznala zjavenia 

Panny Márie v Lurdoch a schválila 

Lurdy ako pútnické miesto 293 

Katolícka cirkev rehabilitovala Galilea 

Galieiho 233 

K byzantskému cisárovi Michalovi III. prišlo 

posolstvo vyslané moravským kniežaťom 

Rastislavom so žiadosťou o vyslanie „učiteľa 

a biskupa“ a ďalších misionárov 289 

Konferencia OSN o ľudskom životnom 

prostredí v Štokholme 126 

Konferencia OSN o životnom prostredí 

a rozvoji v Riu de Janeiro 124 

Konferencia vo Wannsee – „konečné riešenie 

židovskej otázky“ 17 

Korunovácia Jozefa I. za uhorského kráľa 268 

Korunovácia Karola III. za uhorského kráľa 112 

Korunovácia Otta I. na rímskeho cisára 27 

Korunovácia Žigmunda Luxemburského 

za uhorského kráľa 72 

Kráľovnou Veľkej Británie a Írska 

sa stala Viktória 137 

L 

Let raketoplánu Columbia (1992) 140 

Letné olympijské hry v Helsinkách 159 

List Charty 77 M. Gorbačovovi s výzvou na 

stiahnutie sovietskych vojsk z Československa 67 

Ľudové vojsko vedené kniežaťom 

D. Požarským oslobodilo Moskvu 

od poľskej okupácie 237 

M 

Maastrichtská zmluva 32 

Masakra v táboroch Sabra a Šatíla 

Mediciovci sa stali ofi ciálnymi bankármi 

205 

pápežstva 12 

Medzinárodná charta AITA/IATA 17 

– 303 – 

Medzinárodný fi lmový festival v Benátkach 

(1. ročník) 175 

Memorandum židovských rabínov 

zo Slovenska J. Tisovi 54 

Michelangelo Buonarroti dokončil fresky 

na klenbe Sixtínskej kaplnky 232 

Ministerským predsedom v Portugalsku sa stal 

António de Oliveira Salazar 146 

Moravská výzva – petícia za náboženskú slobodu 

v Československu 

259 

N 

Napoleonovo ruské ťaženie 139 

Nóta Svätej stolice proti deportáciám 

Židov zo Slovenska 58 

NR SR prijala zákon č. 566/1992 Zb. 

o Národnej banke Slovenska 250 

O 

Objavenie baktérie Helicobacter pylori 

(B. Marshall, R. Warren) 296 

Objavenie neutrónu (J. Chadwick) 294 

Objavenie Tutanchamónovej hrobky 

Objavenie počítačovej tomografi e 

238 

(CT) – A. M. Cormack, G. N. Hounsfi eld 295 

Objavenie polarografi e (J. Heyrovský) 33 

Objavenie skalného mesta Petra 187 

Obliehanie Jeruzalema moslimami 

Ofi ciálne nadviazanie diplomatických 

207 

stykov medzi Čínou a Izraelom 19 

Ofi ciálny vznik Čínskej republiky 

Ondrej Nepela získal zlatú medailu 

2 

na ZOH v Sappore 35 

Operácia Reinhard 

O spoločenskej zmluve alebo O princípoch 

73 

politického práva (J.-J. Rousseau) 292 

Otvorenie Bratislavskej plodinovej burzy 115 

Otvorenie Euro Disneylandu pri Paríži 

Otvorenie hotela Thermia Palace 

83 

v Piešťanoch 

Otvorenie Malej scény SND v Bratislave 

96 

(dnes Malá scéna STU) 

Otvorenie prvej slepeckej školy 

67 

na Slovensku (v Levoči) 

Otvorenie Petrohradského štátneho 

96 

konzervatória A. N. Rimského-Korsakova 207 

Otvorenie Puškinovho múzea v Moskve 130 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

P 

Picassova Guernica 96 

Pochod na Rím 

Posledné voľby do Federálneho 

230 

zhromaždenia ČSFR 126 

Potopenie Titanicu 83 

Premiéra európskej hymny 

Premiéra Mozartovej opery Don Giovanni 

98 

v Prahe 

Premiéra Šostakovičovej Leningradskej 

230 

symfónie 52 

Prešovské jatky 51 

Prijatie deklarácie o vytvorení ZSSR 

Prijatie prvej Ústavy Spojených štátov 

286 

amerických 205 

Prijatie Ústavy SR 

Proces s príslušníkmi slovenskej 

časti špeciálnej protipartizánskej 

195 

jednotky Edelweiß 

Proces s „protištátnym sprisahaneckým 

254 

centrom“ Rudolfa Slánskeho 252 

Prvá americká orbitálna misia (J. H. Glenn) 40 

Prvá arménska tlačená kniha Urbatagirk 291 

Prvá balkánska vojna 215 

Prvá implantácia umelého srdca 

Prvá návšteva amerického prezidenta 

261 

v Čínskej ľudovej republike (R. Nixon) 

Prvá správa vypracovaná pre Rímsky 

40 

klub Hranice rastu 296 

Prvá transplantácia obličky na Slovensku 

Prvá umelá riadená reťazová reakcia 

133 

v jadrovom reaktore (E. Fermi) 

Prvá úspešná klinická kardiostimulácia 

261 

elektrokardiostimulátorom 189 

Prvé preteky psích záprahov na Donovaloch 288 

Prvé slovenské gymnázium v Revúcej 203 

Prvé úspešné podanie inzulínu pacientovi 

Prvý americký farebne tlačený denník 

11 

USA Today 

Prvý koncert Londýnskeho fi lharmonického 

203 

orchestra 214 

Prvý let amerického raketoplánu Endeavour 100 

Prvý skúšobný výbuch vodíkovej bomby 

Prvý transport židovských dievčat a žien 

236 

z východného Slovenska (z Popradu) 68 

Prvý zjazd osvetových pracovníkov Slovenska 123 

– 304 – 

Prvý zoskok padákom z lietadla (A. Berry) 49 

Publikácia Bratislava/nahlas 233 

R 

Rada Spoločnosti národov ofi ciálne schválila 

britský mandát nad Palestínou a francúzsky 

mandát nad Sýriou a Libanonom 161 

Rapallská zmluva 85 

Ratifi kácia nemecko-sovietskej zmluvy 

a nemecko-poľskej zmluvy Spolkovým 

snemom SRN 108 

Reorganizácia vysokých škôl (vznikli 

Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, 

Vysoká škola lesnícka a drevárska 

vo Zvolene a Vysoká škola technická 

v Košiciach) 150 

Rezignácia G. Husáka na funkciu 

generálneho tajomníka KSČ 277 

Rímsky cisár Caracalla udelil ediktom 

Constitutio Antoniniana občianstvo 

všetkým slobodným mužom Rímskej ríše 

aj Židom 289 

Rozdelenie činoherného súboru SND 

v Bratislave na českú činohru a slovenskú 

činohru 294 

Rozdelenie KDH na KDH a SKDH 54 

Rozprava o metóde, ako správne viesť 

svoj rozum a hľadať pravdu vo vedách 

(R. Descartes) 291 

Ruský hrdinský epos Slovo o pluku Igorovom 289 

S 

Satelit Telstar 1 151 

Scénická žatva v Martine 193 

Schillerova dráma Don Carlos 292 

Slovenská ľudová strana podala prvý ofi ciálny 

návrh zákona o autonómii Slovenska 19 

Slovenský náučný slovník: príručná 

encyklopédia vedomostí 294 

Skončenie Washingtonskej konferencie 30 

Slávnostná inaugurácia Trnavskej univerzity 241 

Snem SR schválil ústavný zákon 

č. 100/1942 o zriadení Najvyššieho úradu 

pre zásobovanie 125 

Snem SR schválil zákon č. 215/1942 Sl. 

zák. o HSĽS 225 

Snem SR schválil zákon č. 68/1942 Sl. z. o 

vysťahovaní Židov 107 

Spišský záloh 240 

Spojenecká ofenzíva pri El Alameine 

(druhá bitka pri El Alameine) 226 

Stalina zvolili za generálneho tajomníka 

Ústredného výboru Ruskej komunistickej 

strany (boľševikov) 75 

Stalingradská bitka 158 

Stretnutie zástupcov banských miest 

v Košiciach, kde spísali štatút banského 

práva 284 

U 

Ukončenie britského protektorátu 

nad Egyptom 47 

Útok arabských teroristov na izraelských 

športovcov počas LOH v Mníchove 199 

Uvedenie bratislavského Mosta SNP 

do užívania (dnes Nový most) 189 

Uvedenie do prevádzky prvej jadrovej 

elektrárne v Československu (elektráreň A1 

v Jaslovských Bohuniciach) 284 

Uvedenie vodného diela Gabčíkovo 

do prevádzky 234 

Uzavretím mieru v Sankt Pöltene sa 

skončila vojna medzi uhorským kráľom 

Matejom Korvínom a rímskym a nemeckým 

cisárom Friedrichom III. 274 

V 

V ČSFR sa skončila prvá vlna kupónovej 

privatizácie 

Víťazstvo NSDAP v parlamentných voľbách 

263 

v Nemecku 165 

Vojenský prevrat v Egypte 161 

Vojna o Falklandské ostrovy 75 

Vojna o Náhorný Karabach 25 

Vojna v Bosne 73 

Vojna v Južnom Osetsku 132 

Vstup Grécka a Turecka do NATO 

Vyčlenenie slovenských diecéz z jágerskej 

cirkevnej provincie a ostrihomskej 

39 

cirkevnej provincie 196 

Vyhlásenie Charty 77 Slovo k spoluobčanom 

Vyhlásenie nezávislosti Albánska 

7 

od Osmanskej ríše 

Vyhlásenie k deportáciám Židov 

258 

zo Slovenska 233 

Vyhlásenie republiky na Cejlóne 

a zmena názvu na Srí Lanka 112 

Vylodenie anglo-amerických jednotiek 

v Maroku a Alžírsku 241 

Vymenovanie O. von Bismarcka 

za ministerského predsedu Pruského 

kráľovstva 208 

– 305 – 

Vymenovanie poslednej československej 

federálnej vlády 146 

Vypálenie obce Lidice 

Vytvorenie amerického Veliteľstva vojenskej 

129 

pomoci vo Vietname 

Vytvorenie autonomistického bloku 

33 

HSĽS a SNS 

Vytvorenie vlády A. N. Chamberlaina 

219 

vo Veľkej Británii 116 

Vznik Afrického národného kongresu 

Vznik Asociácie profesionálnych 

9 

tenistov (ATP) 296 

Vznik boľševickej strany v Rusku 15 

Vznik Bratislavského detského zboru 

Vznik British Broadcasting Corporation 

295 

(BBC) 222 

Vznik Česko-rakúskej dvorskej kancelárie 

Vznik Československej akciovej plavebnej 

spoločnosti dunajskej v Bratislave 

3 

(dnes Slovenská plavba a prístavy) 143 

Vznik Divadla na korze v Bratislave 295 

Vznik Divadla Romathan v Košiciach 120 

Vznik Kráľovskej spoločnosti v Londýne 

Vznik Maďarského oblastného divadla 

156 

v Komárne (dnes Jókaiho divadlo) 

Vznik Matice slovenskej v Juhoslávii 

212 

(v Báčskom Petrovci) 182 

Vznik Medzinárodnej horolezeckej federácie 194 

Vznik Medzinárodnej spoločnosti pre 

súčasnú hudbu 293 

Vznik nezávislého štátu Mandžukuo 

Vznik 1. čs. samostatného poľného práporu 

55 

v ZSSR 29 

Vznik rehole klarisiek 

Vznik skupiny Rolling Stones 

290 

(prvý verejný koncert) 153 

Vznik Slobodného írskeho štátu 

Vznik Slovenského poľnohospodárskeho 

264 

múzea 226 

Vznik Slovenskej akadémie vied a umení 

Vznik Slovenskej keramiky v Modre 

146 

(dnes Slovenská ľudová majolika) 293 

Vznik Slovenskej Ligy v Kanade 269 

Vznik Štúdia S v Bratislave (dnes Štúdio L+S) 104 

Vznik Ústavného súdu ČSFR 

Vznik Ústredia slovenských ochotníckych 

25 

divadiel 139 

200 2012 2000 0 012 

2 2 12 20 01

Vznik Vysokej školy technickej 

M. R. Štefánika v Košiciach 140 

Z 

Začiatok budovania vodnej nádrže Domaša 48 

Začiatok činnosti Bratislavskej opčnej burzy 238 

Začiatok druhej etapy bilaterálnych 

americko-sovietskych rokovaní SALT II. 

o obmedzení strategických zbraní 253 

Začiatok hugenotských vojen 

(masakra vo Wassy) 49 

Začiatok Konferencie o bezpečnosti 

a spolupráci v Európe (KBSE) 254 

Začiatok prác na čiastočnom narovnaní 

šikmej veže v Pise 296 

Začiatok prevádzky visutej lanovky na úseku 

Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso 271 

Začiatok sériovej výroby v bratislavskej 

automobilke Volkswagen Bratislava, s. r. o. 37 

Začiatok storočnej vojny medzi 

Francúzskom a Anglickom 290 

Začiatok výpravy portugalského 

moreplavca B. Diaza, ktorá otvorila 

námornú cestu medzi Európou a Áziou 291 

Začiatok vysielania televízneho štúdia 

v Košiciach 45 

Začiatok výstavby vodnej nádrže 

Zemplínska šírava 120 

Základná zmluva medzi SRN a NDR 280 

Založenie Uhorskej kráľovskej 

Alžbetínskej univerzity v Bratislave 128 

Zánik Českej a Slovenskej Federatívnej 

Republiky 288 

Zánik Spoločnosti česko-slovanskej 

na evanj. lýceu v Bratislave 78 

Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu 

výsady slobodného kráľovského mesta 291 

Zjazd mladej slovenskej inteligencie 

v Trenčianskych Tepliciach 140 

Zlatá bula sicílska 209 

Zmluva o vytvorení Európskeho 

obranného spoločenstva (CED) 115 

Zmluva SALT I. 114 

Zriadenie apoštolskej administratúry 

v Trnave 117 

Zriadenie Banskej akadémie v Banskej 

Štiavnici 271 

Zriadenie Československej akadémie vied 

(ČSAV) 230 

Zriadenie Univerzity Mateja Bela 

– 306 – 

v Banskej Bystrici 145 

Zrušenie sultanátu v Turecku 235 

Zrušenie templárskeho rádu 64 

Zverejnenie prvej španielskej ústavy 

Zvolenie H. Kohla za spolkového 

63 

kancelára SRN 

Zvrhnutie cára Petra III. a nástup 

212 

cárovnej Kataríny II. Veľkej v Rusku 150 

Kultúrno-historický kalendár 2012 

Spracovala: PhDr. Katarína Vrablicová 

Lektoroval: Mgr. Vladimír Blaho 

Návrh obálky a grafi cká úprava: Slavomír Zemko 

Národné osvetové centrum 

2011

kultúrno-historický . kalendár - 2012 - Národné osvetové centrum

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?