PDF HQ

štruktúra textu, podávaného jedným i druhým, obraz vyprávača
i obraz rozprávača budú vo väčšine prípadov podstatne
iné. Podobný rozdiel je aj medzi termínmi vyprávací, vyprávačský,
resp. rozprávači, rozprávačský, pásmo vyprávača (pásmo
V) a pásmo rozprávača (pásmo R). Má to svoje výhody aj
pre lepšiu názornosť textových schém, zvlášť keď ide o kombináciu
oboch typov textu (V — R — V), napr. u Fr. Kráľa
(Stretnutie), M. Jančovej (Rozprávky starej matere) alebo
V. Mináča (niektoré poviedky v Záznamoch).
Z hľadiska potrieb literárnovedného pojmoslovia považujeme
za nesprávnu a nevyhovujúcu snahu o unifikáciu termínov vyprávanie
a rozprávanie a ich odvodenín, súvisiacu s vylúčením
spomenutých termínov s predponou vy- z odborného 1
názvoslovia.
SYNTAKTICKÉ TERMÍNY JEDNOČLENNÁ VETA
A DVOJČLENNÁ VETA
Ladislav
D v o n č
Vety sa bežne delia na jednočlenné a dvojčlenné. Termínov
jednočlenná veta a dvojčlenná veta sa kriticky dotkol J. Holý. 1
Nepokladá ich za správne. Hovorí: „Termíny jednočlenná a
dvojčlenná veta nie sú najvhodnejšie, lebo neodborníkom
umožňujú za dvojčlenné pokladať napr. aj vety typu Zvonili
dvanásť, Leje sa ako z vreca a pod." Táto poznámka J. Holého
je správna. Ak sa totiž v syntaxi hovorí o dvojčlennej a jednočlennej
vete, nemyslí sa, že by šlo o akúkoľvek vetu s akýmikoľvek
dvoma vetnými členmi, resp. len s jedným vetným
členom. Veta Dnes prší je jednočlenná, nie dvojčlenná, hoci
obsahuje dva vetné členy (vetný základ a príslovkové určenie),
veta Janko rúbe drevo je dvojčlenná, hoci obsahuje tri vetné
členy (podmet, prísudok, predmet) atď. Pri rozlišovaní jednočlenných
a dvojčlenných viet nejde o rozlišovanie podľa prítomnosti
akýchkoľvek vetných členov (podľa ich počtu), ale
o rozlišovanie z hľadiska prítomnosti základných vetných čle-
1
J. Holý, Poznámky k slovenskej syntaktickej terminológii, CSTČ 3,
1964, 180.
109