PDF HQ

OBSAH 

T. L. Kandelaki: Vzťah obsahu pojmu a morfematickej štruktúry 

technických termínov 

6 g 

Oldřich Man: Termín a kontextové vztahy 

8 0 

Juraj Bosák — Alexander Rosa: Terminológia teórie grafov . . 85 

^M Marie Majtánová: Názvy cudzokrajných drog rastlinného pôvodu 

v oravskom lekárskom rukopise z r. 1760 93 

Diskusie 

r*V Ján Horecký: K terminológii strojárskej technológie . . . . 102 

VZŤAH OBSAHU POJMU A MORFEMATICKEJ STRUKTURY 

TECHNICKÝCH TERMÍNOV 

T. L. Kandelaki 

• 

Otázka podstaty slovotvorných modelov termínov, vzťahu 

medzi slovotvornou štruktúrou termínov a obsahom pojmu, 

ktorý vyjadrujú, je veľmi zaujímavá. Od jej správneho riešenia 

závisí celý rad praktických úloh pri ustaľovaní terminológie, 

najmä vypracovanie modelov pre tvorenie jednoznačných 

termínov. 

Najskôr treba analyzovať definície pojmov, typy obsahu 

pojmov fixovaných v príslušných definíciách a len potom možno 

prejsť ku skúmaniu charakteru vzťahov medzi slovotvornou 

štruktúrou termínov a obsahom pojmov, ktoré vyjadrujú. 

- Pravda, analýza jednotlivých náhodne vybraných termínov 

a definícií nemôže poskytnúť úplný obraz o existencii nejakých 

zákonitostí. Preto si vezmeme ako objekt skúmania iba definície 

jednej skupiny termínov, ktoré majú zrejme niečo spoločné. 

Spoločné znaky v obsahu pojmov možno predpokladať 

napríklad v skupine jednoslovných názvov deja pre pojmy 

procesov alebo stavov, ktoré v tej či onej forme obsahujú 

menný základ alebo jeho časť,^ napr.: asfaltovanie, rádiofikácia, 

odvodňovanie a pod. K skúmaným termínom patria aj 

také názvy deja, v ktorých sú mennými základmi medzinárodné 

korene a ktoré sa pevne udomácnili v ruskej odbornej 

literatúre (pórov, anemofikácia, defektoskopia, deferizácia 

a pod.). 

I 

V praxi sa pri vytváraní a ustaľovaní terminológie, ako je 

známe, formuje spočiatku obsah nového pojmu daného pred- 

1 

V tejto štúdii skúma autor termíny ustálené v sborníkoch odporúčaných 

termínov, ktoré vydáva Komitét pre vedecko-technickú terminológiu 

AN SSSR. Okrem toho pracuje s materiálom z vlastnej kartotéky, 

z polytechnických a prekladových slovníkov a odborových noriem. 

65

metu a vymedzí sa jeho rozsah, čo sa fixuje v podobe slovnej 

definície. Len potom sa pristúpi k výberu z existujúcich termínov 

alebo v prípade potreby sa utvorí nový termín. Utvoreniu 

termínu predchádza teda už sformulovaný obsah vyjadrovaného 

pojmu a poznanie jeho podstatných príznakov. 

Necháme teraz bokom zvláštnosti jednoslovných názvov deja 

s menným základom a rozoberieme iba definície pojmov vyjadrovaných 

týmito termínmi. 

Vo všetkých definíciách novoutvoreného pojmu (v danom 

prípade pojmu procesu) sú fixované ako príznaky iné doteraz 

známe pojmy, ktoré majú už v jazyku istú formu a nejako 

súvisia s daným poznávaným procesom. 2 

Čím sú tieto slová? Aké sú ich gramatické vlastnosti, aká 

je ich sémantika? 

Pokúsme sa odpovedať na tieto otázky. 

Typy známych pojmov (slov) vystupujúcich v definíciách 

nových pojmov procesov vo funkcii príznakov. Všetky definície 

pojmov, ktoré sme skúmali, nutne obsahujú odkaz na 

dva známe pojmy, sformované už v jazyku v podobe slov alebo 

skupiny slov. Jeden z týchto pojmov je vo všetkých definíciách 

bez výnimky pojmom procesu alebo stavu, druhý nikdy 

takýmto pojmom nie je. 

Vezmime ako príklad pojem vitaminizácia, ktorý sa definuje 

ako „pridanie vitamínov k produktom výživy". 

V tomto prípade sa nový pojem vitaminizácia definuje dvoma 

už známymi pojmami vyjadrenými slovami pridanie a vitamíny, 

ktoré sa uvádzajú v novom procese. Pritom jeden 

pojem je proces a druhý k procesom nepatrí, t. j. utvára sa 

tu akýsi širší pojem procesu (v logike sa nazýva rodový pojem) 

a poukazuje sa na to, že všetky príznaky vlastné tomuto 

širšiemu pojmu procesu (v našom príklade je širším pojmom 

pridanie) patria aj k užšiemu pojmu (v danom príklade ide 

o vitaminizáciu). Okrem toho sa v definícii určuje aj individuálny 

príznak, ktorý je vlastný len procesu vitaminizácie 

a ktorý ho odlišuje od iných procesov daného typu. Takým 

príznakom bude neprocesový príznak, t. j. vitamíny. To je tzv. 

druhový rozdiel. 3 

2 

Pozri L. O. Rezníkov, Slovo i poňatije, Moskva 1958, 16-20. 

3 

V skúmanej definícii okrem slov vyjadrujúcich uvedené dva príznaky 

môžu byť aj iné slová označujúce užšie príznaky. Napríklad v definícii 

pojmu vitaminizácia sú takým príznakom produkty výživy, ku ktorým sa 

66

Každá definícia nového procesu sa teda tvorí tak, že sa odvoláva 

na iné pojmy známe a sformované v jazyku v podobe 

slov. 

Všetky známe pojmy v definíciách, ktoré sme skúmali, sú 

vyjadrené podstatnými menami alebo slovnými spojeniami so 

substantívom ako základným členom. Proces (rodový pojem) 

je vyjadrený názvom deja, druhový rozdiel je tiež vyjadrený 

podstatným menom, ale nikdy nie názvom deja. 

Definície rovnakého druhu. Modely definícií. Pozornosť si 

zasluhuje tento fakt: Medzi definíciami, ktoré sme skúmali, 

vyskytujú sa definície pojmov rovnakého druhu. V každom 

takom prípade je v týchto definíciách jeden a ten istý rodový 

pojem nejakého procesu vyjadrený tým istým (alebo významové 

blízkym) názvom deja. Napr.: pokrývanie prístrojov, 

potrubí, centrifúg ap. gumou (gumovanie); i 

pokrývanie povrchov 

emailom na ochranu výrobkov proti korózii, pre pekný 

vonkajší vzhľad a schopnosť dobre odrážať prúd svetla (emailovanie); 

nanášanie vrstvy laku na povrch výrobku s cieľom 

dať výrobku pekný vzhľad a chrániť ho pred vplyvom atmosfé- 

-ry, vlhkosti a i. (lakovanie); nanášanie engoby na črep (engobovanie); 

pokrývanie dreva jemnou matnou voskovou vrstvou 

pri jeho konečnom opracovaní (voskovanie); nalepovanie dyhy 

na výrobky z cenných drevín (dyhovanie); pokrývanie povrchu 

dreva tenučkými listami zlata, striebra, maliarskeho zlata, 

bronzu (pozlacovanie, striebrenie, bronzovanie); obkladanie 

dreva kovom s cieľom pridať pevnosť a lesk (pokovovanie); 

pokrývanie cementom (cementácia, cement ovanie); opatrenie pre 

boj proti výbuchom uhoľného prachu, spočívajúce v natieraní 

stien a povál inertným (nehorľavým) bridlicovým prachom 

(bridlicovanie); nanášanie asfaltobetónu na vopred položený 

základ na uliciach a 1 cestách (asfaltovanie). 

Všetky tieto pojmy sú akýmisi druhmi širšieho rodového 

pojmu pokrývanie, ale líšia sa od seba konkrétnou látkou, ktorá 

sa nanáša na objekt, t. j. druhovým rozdielom. 

Fakt, že v niekoľkých definíciách je ten istý názov deja, 

vitamíny pridávajú. Tento príznak môže byť v rôznych odvetviach rôzny. 

V porovnaní s prvými dvoma príznakmi je tento príznak užší a neodráža 

sa v miorfematickej štruktúre jednoslovných názvov deja. Preto bo v tejto 

štúdii neskúmame. 

V origináli sú príklady z rôznych ruských polytechnických a technických 

slovníkov. (Pozn. prekl.) 

67

vyjadrujúci ten istý príznak (t. j. pokrývanie), a rôzne podstatné 

mená, vyjadrujúce konkrétne druhy nanášaných pokrývok, 

možno vyjadriť takto: 

—gumou 

—emailom 

-lakom 

—voskom 

—dyhou 

Pokrývanie — —striebrom 

—zlatom 

—kovom 

—bronzom 

—bridlicou 

—cementom 

(gumovanie) 

(emailov anie) 

(lakovanie) 

(voskovanie) 

(dyhovanie) 

(striebrenie) 

(pozlacovanie) 

(pokovovanie) 

(bronzovanie) 

(bridlicovanie) 

(cement ovanie) 

Na schéme vidno, že rodový pojem vo všetkých týchto definíciách 

je vyjadrený tým istým názvom deja (pokrývanie) 

alebo významové blízkymi podstatnými menami, ktoré majú 

z hľadiska súčasných slovotvorných vzťahov čisto slovesný 

základ. Druhové rozdiely, zodpovedajúce tomu istému rodovému 

pojmu, t. j. procesu pokrývania, sú v každej definícii 

vyjadrené rôznymi podstatnými menami (guma, email, lak, 

engoba atď.), no pritom nachádzame v nich niečo spoločné. 

Všetky totiž patria k tomu istému sémantickému typu, v danom 

prípade všetky majú význam látok, ktoré sú schopné mať 

vzhľad vrstvy. 

Vyššie skúmané definície sú utvorené akoby podľa jedného 

modelu. Všetky ostatné skúmané definície pojmov, vyjadrovaných 

jednoslovnými názvami dejov utvorenými z menných 

základov, sa tiež zoskupujú okolo obmedzeného počtu procesov 

(rodových pojmov), t. j. vedú k radu modelov, ktoré 

však nie sú rovnako produktívne. 

88 

Rozdielnosť vzťahov medzi procesmi (rodovými pojmami)

a príznakmi (druhovými rozdielmi) v jednotlivých definíciách. 

Analýza modelov definícií, ktoré sme uviedli, ukazuje, že sa 

modely rozpadajú na niekoľko skupín podľa toho, v akej významovej 

súvislosti sa v definícii použili proces (rodový pojem) 

a príznaky (druhové rozdiely). 

Všimnime si z tohto hľadiska tri definície pojmov, ktoré 

zodpovedajú rôznym modelom: 

1. Pokrývanie povrchov emailom s cieľom zabraňovať korózii, 

dodať pekný vonkajší vzhľad alebo schopnosť dobre odrážať 

svetlo (emailovanie). 

• 

2. Rozklad emulzie, mechanickej zmesi, niekedy veľmi stálej, 

napríklad nafty alebo mazacieho oleja s vodou (deemulzácia). 

3. Premena kovu alebo skla na zrná, granuly (granulácia 

trosky). 

V prvom prípade email (druhový rozdiel) geneticky nezávisí 

od pokrývania (rodový pojem), nie je výsledkom tohto procesu, 

ale nevyhnutnou podmienkou jeho uskutočnenia. V druhom príklade 

emulzia (druhový rozdiel) tak ako v prvom prípade nie 

je geneticky spojená s rozkladom (rodový pojem), no je osobitnou 

podmienkou jeho uskutočnenia, totiž jeho objektom. 

V treťom príklade zrná, granuly (druhový rozdiel) sú konečným 

výsledkom premeny (rodový pojem), ktorej podlieha v danom 

príklade kov alebo sklo. 

Analogicky aj všetky ostatné uvedené modely pre tvorenie 

definícií nových pojmov môžu sa rozdeliť na dve veľké skupiny 

(celková klasifikácia modelov je v tab. 1). Do prvej skupiny 

patria všetky modely, kde ako druhové rozdiely vystupujú 

podstatné mená vyjadrujúce nezávisle vzniknuté faktory, ktoré 

charakterizujú zvláštnosti uskutočnenia procesov ako rodových 

pojmov (pórov, prvé dva príklady). Do druhej skupiny 

patria modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú faktory, 

ktoré sú konečným dôsledkom procesov ako rodových 

pojmov (pórov, posledný príklad). 

Vráťme sa k vyššie uvedeným druhom pokrývania a zostavme 

teraz na základe pozorovaní všeobecný model, podľa 

ktorého možno tvoriť definície pre akýkoľvek nový pojem 

tohto druhu (pozri tab. 2). V tomto modeli bude stály pojem 

pokrývanie (1) a nestály bude konkrétny druh látky, ktorá 

tvorí túto pokrývku (2). Žiadna z týchto látok, t. j. zlato, 

striebro, olovo, asfalt, email, vosk, glazúra, pasta, engoba ap., 

vyjadrujúca v definíciách príznaky (druhové rozdiely), nesúvisí 

svojím pôvodom s daným procesom pokrývania (rodový 

69

pojem), ale je nezávislým faktorom, ktorý sa zúčastňuje na 

jeho uskutočnení, t. j. tieto pojmy patria k prvej skupine 

modelov. 

Tabuľka 1 

Základné typy modelov definícií 

pojmov, vyjadrovaných jednoslovnými 

názvami deja, ktoré 

majú menné základy 

I 

Modely, v ktorých ako druhonázvy 

vé rozdiely vystupujú 

vyjadrujúce nezávisle vznikcharakterizujúce 

nuté faktory, 

zvláštnosti procesov ako rodových 

pojmov 

Modely, v ktorých ako druhové 

rozdiely vystupujú názvy 

vyjadrujúce faktory, ktoré sú 

konečným výsledkom procesov 

ako rodových pojmov (typu 

granulácia) 

1 

Modely, v ktorých ako druhonazvy 

ve rozdiely vystupujú 

vyjadrujúce objekty procesov 


deemulzácia) 

Modely, v ktorých ako druhové 

rozdiely vystupujú názvy 

vyjadrujúce faktory zúčastnené 

na uskutočnení procesov 


emailovanie) 

Tabuľka 2 

Rodový pojem 

(stály v danom modeli) 

Definícia nového 

pojmu 

Druhový rozdiel 

(nestály v danom modeli) 

Názov deja pokrývanie 

(1) 

Vyjadruje sa rôznymi názvami 

s významom látky, ktorá môže 

mať tvar vrstvy (konkrétne pomenovanie 

vyjadrujúce tento príznak 

je v každej novej definícii 

pojmu iné — zlato, striebro, olovo 

ap.) 

(2) 

70

Analogicky každému rodovému pojmu v ostatných modeloch 

bude odpovedať určitý typ druhového rozdielu, t. j. ich názvy 

budú patriť k sémantickému typu charakteristickému pre daný 

model. 

Základné modely definícií. Modely obsahov pojmov. Ďalej 

uvádzame najproduktívnejšie modely, podľa ktorých sa tvoria 

definície nových procesov, vyjadrených formou jednoslovných 

názvov deja a obsahujúcich menný základ. Je charakteristické, 

že názvy deja vyjadrujúce v modeloch (a analogicky aj 

v samotných definíciách) rodové pojmy z hľadiska súčasných 

slovotvorných postupov majú vždy čisto slovesný základ 

(pórov.: spracovanie, napustenie, vyhotovenie, zväčšenie, zavedenie 

ap.). Pre každý taký rodový pojem je charakteristická 

určitá súvislosť s faktorom vystupujúcim ako druhový rozdiel. 

Doteraz sme používali termín definícia pojmu a analyzovali 

sme príznaky pojmu, predpokladané v jeho obsahu a fixované 

v definíciách. Avšak modely definícií pojmov, ktoré sme si 

všímali, sú súčasne aj určité modely obsahov pojmov vyjadrovaných 

jednoslovnými názvami deja. Tieto naše modely definícií 

a obsahu pojmov môžu byť len vyjadrením vlastností 

procesov a vzťahov existujúcich v objektívnej skutočnosti. 5 

Základné modely definícií pojmov (obsahov pojmov) vyjadrovaných 

jednoslovnými názvami deja s menným základom. 

I. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely sú podstatné 

mená vyjadrujúce nezávislé faktory, ktoré charakterizujú 

zvláštnosti priebehu procesu (rodového pojmu). 

A. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú podstatné 

mená vyjadrujúce nezávislé faktory, ktoré sa zúčastňujú 

na uskutočnení procesu (rodového pojmu). 

Rodový pojem procesu v modeli je vyjadrený názvom 

deja s významom celkového účinku na objekt 

1. Proces (rodový pojem) je v modeloch vyjadrený názvom 

deja spracovanie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel vy- 

5 

Pozri V. F. Asmus, Logika, Moskva 1947, str. 6: „V pojmoch rôz_- 

nych vied a vo vzťahoch medzi týmito pojmami," zdôrazňuje profesor 

V. F. Asmus, „odrážajú sa vlastnosti samotných vecí a vzťahy medzi nimi, 

jestvujúce v skutočnosti." 

71

jadrený slovom odkazujúcim na opracúvajúci nástroj (vŕtanie, 

škrabanie, kalandrovanie, valcovanie); b) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený slovom odkazujúcim na použitú 

látku (mydlenie, okyslenie, vápnenie, chlór ovanie); c) model, 

v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený slovom odkazujúcim 

na zdroj účinku (zmrazovanie). 

2. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený podstatným 

menom použitie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený slovom odkazujúcim na neopracúvajúce zariadenie 

(prístroje, aparáty, súčiastky, mechanizmy: clonenie, 

tienenie, hektografovanie, mikroskopovanie); b) model, v ktorom 

je druhový rozdiel vyjadrený podstatnými menami s významom 

„stavba, bod v priestore" (skladovanie, kanalizácia, 

gradovanie); c) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený 

pomenovaním liečebných preparátov (narkotizácia). 

3. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený názvom 

deja prevod (alebo zavedenie): a) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený slovami odkazujúcimi na zdokonalené 

zariadenia (automatizácia, motorizácia, mechanizácia); b) 

model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený slovami s významom 

„progresívny druh energie, zdroj účinnosti" (elektrifikácia, 

gazifikácia, anemofikácia, atomizácia). 

4. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený podstatným 

menom zariadenie: a) model, v ktorom je druhový 

rozdiel vyjadrený slovom s významom „progresívny zdokonalený 

druh komunikácie, riadenia" (dispečerizácia, rádiofikácia, 

kinofikácia, centralizácia). 

Rodový pojem procesu v modeli je vyjadrený 

názvami deja označujúcimi zväčšenie niečoho 

v objekte 


deja zásobovanie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami označujúcimi faktory každodenných 

služieb (teplofikácia, elektrifikácia, plynofikácia). 

2. Proces ako rodový pojem je vyjadrený pomenovaním deja 

zavedenie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený 

pomenovaniami označujúcimi chemickú látku, najčastejšie 

kvapalnú (alkoholizácia, fosfatácia, vysoľovanie, vylúhovanie); 

b) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený názvami liečebných 

preparátov (vitaminizácia); c) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený slovami odkazujúcimi na chemické 

72

zlúčeniny (nitrácia, halogenácia, hydratácia); d) model, v ktorom 

je druhový rozdiel vyjadrený slovami označujúcimi radikály 

chemických zlúčenín, najčastejšie organických (acetylácia, 

hydroxylovanie, alkylovanie). 

'3. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený názvom 

deja zaplnenie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený slovami s významom „látka, najčastejšie spevňujúci 

materiál" (silikatizácia, bitumenizácia, betónovanie). 


deja nasycovanie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený slovami označujúcimi spájajúcu látku (paraftnovanie, 

šlichtovanie, gumovanie, platinovanie); b) model, v ktorom 

je druhový rozdiel vyjadrený slovami s významom „dezinfekčná 

látka" (kreolínovanie, smolenie): 

5. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený názvami 

deja nasycovanie alebo obohacovanie: a) model, v ktorom 

je druhový rozdiel vyjadrený slovami odkazujúcimi na látku, 

najčastejšie plynnú (metánovanie, karbonizácia, aerizácia, šírenie). 

- 6. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený spojením 

„zvýšenie (zväčšenie) obsahu (koncentrácie)": a) model, 

v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený slovami s významom 

„tuhá látka" (uhoľnatenie); b) model, v ktorom je druhový 

rozdiel vyjadrený názvami označujúcimi nabité atómy aletío 

skupiny atómov (aniônovanie, katiónov anie)^ 


deja pokrytie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami s významom „látka schopná tvoriť 

vrstvu" (emailovanie, salicylovanie, glazúr ovanie); b) model, 

v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený slovom odkazujúcim 

na druh energie (galvanostégia, gr. stege — pokrytie). 

B. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú pomenovania 

vyjadrujúce isté stránky objektu procesu ako rodového 

pojmu. 

Modely, v ktorých účinok procesu ako rodového 

pojmu na isté stránky objektu nie je spojený 

s ich kvalitatívnou alebo kvantitatívnou zmenou 

1. Proces ako rodový pojem vyjadruje sa v modeloch ná- 

T. L. Kandelaki uvádza aj v tomto bode modely, ktoré sa zhodujú 

s modelmi v bode 5, preto sme ich tu vynechali. (Pozri, prekl.) 

73

zvom deja nachádzanie: a) model, v ktorom sa druhový rozdiel 

vyjadruje pomenovaniami s významom „nežiadúca vlastnosť 

objektu" (defektoskopia). 

2. Proces ako rodový pojem vyjadruje sa v modeloch názvom 

deja stanovenie: a) druhový rozdiel sa vyjadruje pomenovaniami 

s významom „parametre alebo charakteristiky objektu" 

(titrovanie). 

3. Proces ako rodový pojem vyjadruje sa v modeloch 

slovným spojením s významom „určenie obsahu (koncentrácie)": 

a) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený pomenovaniami 

s významom „látka ako komponent zmesi alebo 

roztoku" (acidometria, alkalimetria, nit r omet r ia). 


deja meranie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami s významom „parameter alebo charakteristika 

objektu" (areometria, kolorimetria, kalibrometria, 

vibroskopia, anemoskopia, boroskopia). 

Modely, v ktorých pôsobenie procesu ako rodového 

pojmu na isté stránky objektu vyvoláva ich kvantitatívnu 

alebo kvalitatívnu zmenu 

1. Proces ako rodový pojem v modeloch je vyjadrený názvom 

deja zničenie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami s významom „vlastnosť alebo parametre 

objektu" (dezodorácia, dezinfekcia); b) model, v ktorom 

je druhový rozdiel vyjadrený pomenovaniami s významom 

„živá bytosť" (deratizácia). 


deja čistenie alebo odstránenie: a) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený pomenovaniami s významom „látka 

alebo odpad, škodlivé pre výrobu" (odprašovanie, odhaľovanie, 

odstroskovanie); b) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

pomenovaniami s významom „časť organického objektu" 

(miazdrenie, odchlpovanie, odkôrňovanie, brúsenie, odžiabrovanie); 

c) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

pomenovaniami s významom „látka, prímes" (odplynovanie, 

odbenzínovanie, debutanizácia, odchlórovanie). 

3. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený pomenovaniami 

s významom „látky, spravidla plynné" (splynovanie). 

4. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený 

názvom deja odštiepenie: a) model, v ktorom je druhový roz- 

74

diel vyjadrený pomenovaniami s významom „chemická zlúčenina" 

(dezacetylizácia, dehalogénovanie, dejódovanie, dehalogenácia); 

b) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

slovami s významom „radikál molekúl chemických zlúčenín" 

(demetylovanie, dezalkylovanie, dezetylovanie, dezaminizácia). 

5. Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený slovným 

spojením s názvom deja zníženie (zmenšenie) obsahu 

(koncentrácie): a) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený 

pomenovaniami s významom „súčasť roztokov, zmesí, 

surovín ap." (odsírenie, odvodnenie); b) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený pomenovaniami s významom „nabité 

atómy alebo skupiny atómov" (deionizäcia, dekationizácia, 

dezanionizäcia). 

C. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú názvy 

vyjadrujúce objekty procesu ako rodového pojmu. 

Proces ako rodový pojem je v modeloch vyjadrený názvom 

rozpad: a) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený pomenovaním 

s významom „zmes látok alebo ich stav" (atmolýza). 

- II. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú mená 

vyjadrujúce faktory, ktoré sú konečným výsledkom procesu 

ako rodového pojmu. 

A. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú 

faktory, ktoré sú výsledkom celkovej zmeny objektu. 


deja zhotovenie alebo výroba: a) model, v ktorom je 

druhový rozdiel vyjadrený slovom s významom „produkcia, 

výroba" (patrónov'anie, modelovanie). 


deja postavenie alebo vybudovanie: a) model, v ktorom 


„stavba, budova" (hrobľovanie). 


deja získanie: a) model, v ktorom sa druhový rozdiel 

vyjadruje pomenovaniami s významom „látka, spravidla chemická 

(kaustifikácia, aromatizácia, diazotäcia, dextrinizácia). 


deja príprava: a) model, v ktorom sa druhový rozdiel 

vyjadruje pomenovaniami s významom „zmes materiálov" 

(rmut ovanie). 


deja tvorenie: a) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

75

pomenovaniami s významom „látka" (ozonizácia, hydratäcia, 

dolomitizácia); b) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

pomenovaniami s významom „nová, hrubšia štruktúra 

objektu" (flokulácia, kúskovanie, hrudkovanie, dražovanie, bríketovanie); 

c) model, v ktorom sa druhový rozdiel vyjadruje 

pomenovaniami s významom „jemnejšia štruktúra objektu" 

(granulácia, práškovanie, dis-per g ovanie); d) model, v ktorom 

sa druhový rozdiel vyjadruje pomenovaniami s významom 

„nabité atómy alebo skupiny atómov" (ionizácia, kationizácia, 

anionizácia). 

6. Proces ako rodový pojem sa v modeloch vyjadruje názvom 

deja premena: a) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený 

slovami s významom „skupenstvo" (gazifikácia, skvapalnenie, 

želatinizácia, vyparovanie). 


deja rozdelenie alebo rozštiepenie: a) model, v ktorom 


„časti, na ktoré sa rozkladá objekt" (kvartovanie). 

B. Modely, v ktorých ako druhový rozdiel vystupujú faktory, 

ktoré sú výsledkom čiastočnej zmeny objektu. 


deja tvorenie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami s významom „kov tvoriaci elektrolyticky 

vrstvu na inom kove" (pomeďovanie, kadmiovanie, platinovanie); 

b) model, v ktorom je druhový rozdiel vyjadrený 

pomenovaniami s významom „odpadový produkt alebo výsledok 

fungovania systému" (parafinizácia, šírenie, smolenie, 

troskovanie). 


deja zásobovanie: a) model, v ktorom je druhový rozdiel 

vyjadrený pomenovaniami s významom „detail, časť, materiál 

ap." (ornamentácia, pancier ovanie (lodí), zasklievanie, vlásnenie, 

odorizácia). 

C. Modely, v ktorých ako druhové rozdiely vystupujú faktory 

sprevádzajúce fungovanie objektu. 


deja „objavenie sa": a) model, v ktorom je druhový 

rozdiel vyjadrený pomenovaniami s významom „viditeľný faktor" 

(iskrenie, vznietenie, spenenie). 

Analýza definícií jednoslovných názvov deja s mennými základmi 

pre pojmy procesov a stavov ukázala, že všetky tieto 

definície (a analogicky aj obsahy pojmov) sa zoskupujú okolo 

76

obmedzeného počtu modelov. V každom z nich má proces ako 

rodový pojem dané typy príznakov (druhových rozdielov). 

II 

Keď už sme vymedzili základné typy obsahov pojmov a sémantické 

typy slov vyjadrujúcich príznaky (druhové rozdiely), 

môžeme skúmať vzťahy medzi týmito slovami a slovotvornou 

štruktúrou termínov. 

• 

Vztah príznakov pojmov a morfematickej štruktúry termínov. 

Charakter morfologických slovotvorných modelov. V tab. 

2 sme uviedli všeobecný model, podľa ktorého sa tvoria definície 

(a analogicky aj obsahy pojmov) pre nové druhy pojmu 

pokrytie. Vidíme, že existuje zrejmá súvislosť medzi slovami 

vyjadrujúcimi príznaky pojmu v definícii a slovotvornou 

štruktúrou termínu vyjadrujúceho nový pojem procesu, t. j. 

sémantický typ príznaku (druhového rozdielu) určuje sémanticky 

typ menného základu termínu. 

Charakter vzťahu medzi príznakmi pojmu a slovotvornou 

štruktúrou termínov si možno predstaviť v podobe schémy 

(tab. 3), kde sa uvádza slovotvorný model pre tvorenie ter- 

Tabuľka 3 

Slovotvorný model -pre tvorenie termínov typu kadmiovanie, 

asfaltovanie vyjadrujúcich nové druhy pojmu pokrývanie 

Odvodzovací základ 

(nový v každom termíne, ale 

vždy s významom látky majúcej 

vzhľad vrstvy) 

asfalt - 

(odvodzovací základ odpovedá 

v definícii faktoru (druhovému 

rozdielu) vyjadrenému 

podstatným menom asfalt) 

Odvodzovací sufix 

(stály v danom modeli) 

-ovan(nie) 

(odvodzovací sufix odpovedá v definícii 

procesu (rodovému pojmu) 

vyjadrenému názvom deja pokrývanie) 

mínov typu kadmiovanie, asfaltovanie, vyjadrujúcich nové 

druhy pojmu pokrývanie. Vidíme, že v slovotvornom modeli 

menný základ (asfalt-) odpovedá v definícii druhovému rozdielu 

(asfalt) a sufix (-ovanie) odpovedá v definícii procesu 

(rodovému pojmu) vyjadrenému názvom deja pokrytie. Sufix 

77

-ovanie vyjadruje pritom širší pojem ako samotný pojem 

asfattovanie. 7 

Na rozdiel od miesta príznaku (druhového rozdielu) v definícii 

slovný základ vyjadrujúci tento príznak je v modeli termínu 

posunutý na prvé miesto. 

Z toho vyplýva, že samotná existencia analyzovaných slovotvorných 

modelov pre tvorenie termínov zrejme súvisí 

s existenciou zistených modelov obsahov pojmov. Práve štruktúra 

podstatných mien (v danom prípade podstatného mena 

asfalt) vyjadrujúcich príznak (druhový rozdiel) určuje štruktúru 

každého slovotvorného modelu a významové členenie príslušných 

termínov. 

Vzťah medzi modelmi obsahu pojmov a slovotvornými modelmi 

termínov. Ukázali sme už, že procesu ako rodovému 

pojmu vyjadrenému v definícii názvom deja pokrytie odpovedajú 

termíny utvorené nie podľa jedného, ale podľa niekoľkých 

slovotvorných modelov, t. j. termíny s rozličnými odvodzovacími 

príponami, zatiaľ čo príznaku (druhovému 

rozdielu) vo všetkých týchto definíciách odpovedá ten istý 

základ (alebo základ toho istého sémantického typu). Inými 

slovami jednému modelu obsahu pojmu môže odpovedať niekoľko 

slovotvorných modelov pre tvorenie bežných slov alebo 

termínov (pozri tafo. 4). 

Tabuľka 4 

Slovotvorné modely pre tvorenie názvov deja vyjadrujúcich 

druhy procesu -pokrývanie objektu látkou 

nové 

Odvodzovacie základy 

(v definícii to odpovedá príznaku 

(druhovému rozdielu) 

Odvodzovanie sufixy 

(v definícii to odpovedá procesu 

(rodovému pojmu) vyjadrenému 

názvom deja pokrývanie) 

(Odvodzovacie menné základy 

s významom látky majúcej 

vzhľad vrstvy) 

Odvodzovacie sufixy odpovedajú 

v definíciách názvu deja pokrývanie 

ani e 

eme 

ovanie 

izacia 

ácia 

(zasklievanie) 

( striebrenie) 

(pozlacovanie) 

(metalizácia) 

(cementäcia) 

7 

Pozri D. S. L o 11 e, Osnovy postrojenija naučno-techničeskoj terminologii, 

Moskva 1961, 86. 

78

Tieto slovotvorné modely sú synonymické. Podľa nich sa tvoria 

termíny vyjadrujúce obsah pojmov toho istého typu, t. j. 

termíny, ktoré odpovedajú tomu istému modelu obsahu pojmu 

a ktoré majú odvodzovacie prípony toho istého sémantického 

tvpu, ale rôzne odvodzovacie sufixy. Existencia podobných 

synonymických slovotvorných modelov môže byť podmienená 

po prvé fonetickými príčinami [nie od každého odvodzovacieho 

menného základu, vyjadrujúceho príznak (druhový rozdiel) 

pojmu, možno totiž tvoriť daným slovotvorným sufixom nové 

slovo alebo termín] a po druhé objavením sa novýgh paralelných 

cudzojazyčných slovotvorných morfém. 

Naše pozorovania dovoľujú urobiť tieto závery: 

Existuje obmedzený počet obsahov pojmov technických procesov, 

ktoré môžu byť vyjadrené jednoslovnými názvami deja, 

obsahujúcimi menný základ. 

Medzi obsahom pojmu a morfematickou štruktúrou termínov 

existuje určitá súvislosť. 

Existencia slovotvorných modelov termínov je podmienená 

existenciou modelov obsahov pojmov. 

Medzi modelmi obsahu pojmov a slovotvornými modelmi niet 

jednoznačnej analógie, pretože obsah pojmu jedného typu môže 

byť vyjadrený termínmi utvorenými podľa rôznych slovotvorných 

modelov. 8 

Z ruského 'originálu Sviaz meždu soderžanijem i morfemnoj 

strukturoj techničeskich termínov (Filologičeskije nauki 3, 

1964, 84 — 95) preložila Margita M a s á r o v á. 

Túto štúdiu sme pre preklad upravili podľa modelov slovenských 

technických termínov. Vynechali sme ruské modely s takými sufixmi, 

ktoré sa v slovenčine nevyskytujú. 

79

TERMíN A KONTEXTOVé VZTAHY 

Oldřich 

Man 

Mnohé dosavadní studie se zabývaly termíny především 

z hlediska systémového uspořádání termínů. Zřetel k zapojení 

termínu do systému terminologie daného oboru, analýza různých 

systémových vztahů, to vše je základní požadavek při 

budování každé terminologické soustavy. Vedle toho však 

existuje zapojení termínu v projevu do širších kontextových 

souvislostí. Kontextovým vztahům se však věnovala pozornost 

značně menší. 1 

V tomto článku se proto chceme zabývat některými 

aspekty této problematiky. 

1. Termín je z jedné strany jako specifická lexikální jednotka 

součástí systému termínů určitého oboru, tj. souboru 

termínů spojených navzájem systémovými vztahy, z druhé 

strany se jako pojmenovací jednotka účastní konkrétního projevu, 

podává určitou informaci. Je tedy také součástí textu, 

a to odborného, v němž se projevuje jako realizace fungování 

daného terminologického systému. 

Termín je zároveň součástí slovní zásoby jazyka. S tím 

souvisí i to, že i když má termín své specifické znaky, 2 

spolupůsobí 

na jeho charakter v jisté míře některé obecné sémaziologické 

faktory, mezi nimi i kontext. Slovo v projevu neexistuje 

zpravidla izolováno, nýbrž je v určitých kontextových 

vztazích, které je spoluurčují. Je otázka, zda tyto kontextové 

vztahy spoluurčují také termín a do jaké míry. Než na tuto 

otázku odpovíme, vymezíme blíže pojem kontextu. 

1 

Na to upozorňuje K. Hausenblas, Termíny a odborný text, ČSTČ 

2, 1963, str. 7-15. 

2 

Jejich vymezení zde nebudeme probírat, protože tento problém byl 

již několikrát řešen. Viz naipř. R. G. P i o t r o v s k i j, K voprosu ob 

izučenii termina, čes. překlad Sov. věda — Jazykověda 1954, str. 97 — 108; 

Rukovodstvo po razrabotke i uporjadočeniju naučno-techničeskoj terminologii, 

Moskva 1952; K. Sochor, Příručka o českém odborném názvosloví, 

Praha 1955; J. Horečky, Základy slovenskej terminologie, 

Bratislava 1956; D. S. L o 11 e, Osnovy postrojenija naučno-techničeskoj 

terminologii, Moskva 1961; K. Hausenblas, K specifickým rysům odborné 

terminologie, sbor. Problémy marxistické jazykovědy, Praha 1962, 

str. 248 — 258; B. Havránek, Terminologie, v sbor. jeho prací Studie 

o spisovném jazyce, Praha 1963, str. 81 — 84. 

80

2 Obecne se rozeznává kontext situační a jazykový. S i t u- 

"ním kontextem rozumíme celou mimo jazykovou situaci 

za níž se děje projev. Situační kontext je důležitý tam, 

kde k pochopení významu slova a jeho souvislostí nestačí jazykový 

kontext, nýbrž je nutno znát bližší okolnosti, např. 

v dialogu, při určení platnosti zájmen (já, ty, on) aj. Důležitější 

pro sémantiku slova je ovšem jazykový kontext. 

Rozumíme jím jazykové (slovní) okolí, které obklopuje danou 

slovní jednotku a jímž je tato jednotka sémanticky j gramaticky 

dostatečně určena. 

Kontext (především jazykový) hraje tedy důležitou úlohu, 

protože v jeho rámci dostává slovo svou přesnou určitost. 

Je nutný zvláště u polysémantických slov; jednotlivé významy 

slova vyplynou často teprve z kontextových souvislostí. Ukáže 

to např. slovo měkký, kde dešifrujeme z kontextu tyto významy: 

1. m-é dřevo, m. nábytek, m. chléb, m. porcelán, m-é 

patro atd. = povolující pod tlakem, málo odolávající tlaku; 

2. m-é pohyby, m. úhoz, m. hlas = vzbuzující na pohled n. na 

poslech dojem jemnosti; 3. m-é srdce, m-á povaha = podléhající 

snadno citu. 

Také slova s širokým, příliš obecným významem závisí silně 

na kontextu, jejich význam se teprve v kontextu, ve spojení 

s jiným slovem specifikuje. Tak je tomu např. u slovesa dělat 

ve spojeních d. pozorováni, d. měřeni, d. analýzu. 

Slovo může být v nejrůznějších kontextových vztazích, kterých 

je potenciálně nekonečně mnoho. Tyto vztahy zde nemůžeme 

vyčerpat, záleží na mnoha okolnostech; proto nám půjde 

o stanovení typů jazykových kontextů. 

Kontextem může být celý projev, např. odborný text. Je to 

celkový kontext projevu. Propracování výstavbv textu přispěje 

ke zpřesnění významové stránky každé z jeho složek. 

Každé slovo je v rámci tohoto celkového kontextu umístěno 

ještě v dílčích (částečných) kontextech. Může jím být 

úsek projevu, např. odstavec nebo věta (větný kontext). M i- 

n i m á 1 n í m kontextem je slovní spojení. 

Vztah slova a kontextu je vzájemný. Kontext působí na 

slovo, přesně vymezuje jeho význam. Znůsobuje například významové 

posuny také v tom smyslu, že termín užitý mimo 

oblast odborného vyjadřování přestává být termínem. Účetnický 

termín bilance v kontextu radostná bilance jubilejního 

r o 

.. , z í r^c* SVU J Přesně vymezený význam platný v terminologii 

účetnictví a stává se slovem běžné slovní zásoby. Na druhé 

straně slovo působí na kontext, přesněji řečeno vyžaduje 

81

si určitý kontext. Sémantický rozsah některých slov je tak 

vymezen, že minimální kontext lze utvořit jen s určitými slovy. 

Slova množství a počet jsou synonymy a vytvářejí spojení 

jako množství (počet) výrobků, velké množství (velký počet); 

avšak pouze slovo množství může být ve spojení elektrické 

množství, srážkové množství, magnetické množství. Adjektiva 

nepřetržitý a souvislý jsou rovněž v synonymickém vztahu, 

někdy však vytvářejí spojení pouze s některými slovy, např. 

nepřetržité změny v pracovní organizaci, ale z druhé strany 

souvislé usazeniny, souvislé horstvo. Mezním případem je frazeologické 

spojení, kde je ustálen jen jistý kontext. Užití tohoto 

kontextu se lexikalizuje jako samostatná lexikální jednotka. 

3. Obvykle se tvrdí, že význam termínu nezáleží na kontextu. 

Reformatskij 3 

říká, že termíny mohou žít mimo kontext, 

je-li známo, do které terminologie patří. Zde však dochází 

k nedorozumění, jestliže blíže neurčíme, co rozumíme kontextem 

a co termínem. I když je závislost významu termínu 

na kontextu menší než závislost významu slov obecné slovní 

zásoby, musíme v mnoha případech s jistou kontextovou závislostí 

počítat. Vidíme to např. u tohoto textu: „Vlastnosti 

pole samy zdají se pro popis jevů nepodstatné; rozdíl mezi 

vlastními zdroji pole je nevýznamný. Pojem pole je důležitý 

tím, že vede k novým pokusným faktům." Význam termínu 

pole je zde bez širokých souvislostí těžko pochopitelný. 

Kontextem může být celý projev, v odborné oblasti tedy 

odborný projev, odborný text. Termíny jsou součástí 

tohoto odborného textu. Slouží ke komunikaci v dané odborné 

oblasti, potřebám odborného sdělení, výměně informací 

apod. Jejich vlastnosti, jako je přesnost, jednoznačnost, jsou 

neodlučitelné od vlastností kontextu, do něhož jsou začleněny. 

Termíny se účastní výstavby odborného textu. 4 

Na druhé straně 

je v rámci textu vymezována terminologická platnost různých 

druhů slov, které za termíny často považovány nebývají, 

jako adjektiv, sloves, příslovcí. 

Kontextová závislost je nejmenší u substantiv, jejichž terminologická 

platnost je již často dána jejich věcně pojmovou 

3 

A. A. Reformatskij, Čto takoje termin i terminologija, sbor. 

Voprosy terminologii, Moskva 1961, str. 51. 

* Na souvislosti termínu a výstavby odborného textu poukázal již 

K. H a u s e n b 1 a s v cit. práci. 

82

stránkou, větší je u adjektiv a sloves, zvláště v přeneseném 

významu. 

Mnohé termíny k svému vymezení nepotřebují kontext, jsou 

zcela autonomní; jde hlavně o substantiva, např. elektřina, 

hemoglobin, pestík, integrál, součin. Ale na druhé straně jsou 

slova která teprve v určitém kontextu nabývají terminologické 

platnosti, terminologizují se. 

Textová určenost je důležitá hlavně u sloves. Slovesa nejsou 

zpravidla považována za termíny. Termíny sfe rozumí nejčastěji 

jen jejich odvozeniny, např. podstatná jména slovesná 

(ohýbaní, ohyb, válcování, odmocňování). Ale je nutno vidět, že 

také sloveso má terminologickou povahu danou jeho sémantikou 

— označuje procesy. 5 

Sloveso často vyjadřuje děj, který 

se přenáší na nějaký předmět označený termínem. Jeho význam 

je tedy spoludeterminován kontextem celé věty (větným 

kontextem), jejími členy. Srov. větu Dosadit danou hodnotu 

do rovnice (v mat.). Zapojit přístroj do sítě (v těch.). 

Úloha kontextu se projevuje i při překladu z cizího jazyka. 

Je-li terminologické sousloví (tedy ustálená jednotka) chápáno 

jako kontextové spojení, dochází při překladu často k nepřesnostem 

— dochází ke konfliktu mezi původním (kontextovým) 

a terminologickým významem. Spor o užívání termínu kráčející 

rypadlo nebo kráčivé rypadlo patří do této oblasti. Nepřesný 

výraz kráčející rypadlo vznikl doslovným překladem 

ruského termínu šagajuščij ekskavator chápaného jako kontext 

bez přihlédnutí k systémovým faktům češtiny. 6 Překlad 

nepřihlížel k tomu, že českému slovotvornému systému přesněji 

vyhovuje termín kráčivé rypadlo s adjektivem kráčivý 

podle brodivý (viz ptáci brodiví). 

Zřetel k širokému kontextu je patrný u individuálních termínů, 

u termínů typických pro určitou školu nebo směr 

a rovněž u termínů příležitostných. Individuální termín zůstává 

termínem díky kontextovým vztahům — jeho obsah 

často nepochopíme bez znalosti celého textu. 

Podrobnější rozpracování platnosti slovesa jako termínu viz v článku: 

O. Man, Postavení slovesa v systému terminologie, Slavica Pragensia VI, 

1964, str. 129-138. 

Každý doslovný překlad cizího souslovného termínu vlastně vychází 

z kontextové souvislosti, nepřihlíží k tomu, že je třeba cizí termín vyjádřit 

termínem z příslušného terminologického systému. 

83

Na různých kontextových souvislostech je založena rozsáhlá 

oblast synonym. Některých termínů se užívá v projevech 

(textech) populárních, jiných (jejich synonym) v textech vědeckých 

(např. zápal plic a pneumonie, dvoučlen a binom, podstatné 

jméno a substantivum. To závisí na výstavbě a zaměření 

celého projevu (textu). Kontext rovněž nedovoluje 

chápat terminologická synonyma jako absolutní, protože je 

nelze zpravidla libovolně v kontextu zaměňovat. 

Zvláštním případem synonym jsou tzv. kontextová 

synonyma. Jde o případy, kdy v textu můžeme použít 

jednoslovného termínu, např. substantiva vzniklého elipsou, 

místo terminologického sousloví, protože z celého kontextu je 

jasné, o jaký termín jde. Je-li např. celý výklad určité části 

fyziky zaměřen na elektrický proud, pak stačí v textu užívat 

pouze termínu proud (rodového termínu), abychom pochopili, 

že jde o elektrický proud a nikoli o termín vzdušný proud. 

Jiné příklady: celkový kontext determinuje význam termínu 

čerpadlo v tom smyslu, že jde o vodní čerpadlo, tlakové čerpadlo 

nebo rotační čerpadlo. Vhodným příkladem je termín 

Mendělejevova periodická soustava prvků, místo něho můžeme 

najít v kontextu Mendělejevův periodický systém, periodický 

systém, systém. 

Kontextová synonyma nejsou ovšem systémovými jevy. Sama 

o sobě neimají plnou terminologickou hodnotu, nejsou-li doplněna 

z kontextu. Uvedené slovo proud označuje rodový pojem, 

ale je příliš obecné, nemá v daném terminologickém úseku 

přesný terminologický význam, není-li doplněno ve spojení, 

např. elektrický proud, vzdušný proud. 

4. Můžeme shrnout, že nelze mluvit o nezávislosti významu 

termínu na kontextových vztazích. Závislost na kontextu bude 

tím větší, čím menší je autonomnost slova jako termínu. 7 

Důraz 

na kontextové vztahy je nutno klást hlavně u slov, která 

dostávají terminologický význam sémantickým přenesením. 

Sem patří především slovesa, jejichž terminologickou platnost 

kontext zdůrazňuje. 

7 

Ukázali jsme, že autonomní termíny jako elektřina, integrál, pestík 

jsou relativně nezávislé. 

84

TERMINOLÓGIA TEÓRIE GRAFOV 

Juraj B o s á k — Alexander Rosa 

Článok J. Horeckého 1 

nám poskytol príležitosť vysloviť nie 

koľko poznámok k terminológii grafov, ku ktorým pripájam 

prehľad základných slovenských termínov z tohto odboru. 

Teória grafov patrí k tým matematickým disciplínám, n 

ktoré sa v povojnovom období sústredil záujem aj slovenským 

matematikov. Na dôkaz stačí azda uviesť, že mnohé ich prác 

z tohto odboru sú dobre známe i v zahraničí a že v Bratislav 

už štvrtý rok vedie A. Kotzig odborný seminár z teórie grafo-\ 

Odhliadnuc od tendencie uverejňovať odborné práce v cudzie 

jazykoch, ktorá sa prejavuje najmä v poslednom čase, jest 

vuje pomerne rozsiahla literatúra z teórie grafov v slovenčin 

(uveďme aspoň rozsiahlu prácu A. K o t z i g a Súvislosť a pra 

videlná súvislosť konečných grafov). 

Slovenská terminológia teórie grafov prešla istým vývinor 

až po dnešnú podobu, keď ešte síce nemožno hovoriť o ton 

že by bola ustálená (nie sú dokonca úplne ustálené ani základ 

né pojmy), ale ustálila sa aspoň natoľko, že možno už o ne 

vôbec hovoriť ako o samostatnej terminológii veľmi blízke 

českej terminológii, kde je situácia analogická. 

Otázkam terminológie teórie grafov sa u nás po prvý ra 

venovala väčšia pozornosť na Celoštátnom seminári z teóri 

grafov v Libliciach roku 1961, kde sa po diskusii navrhlo jed 

notné používanie niektorých termínov, napr. vrchol a hraní. 

(Pravda, v niektorých českých prácach sa i dnes používa na 

príklad termín „uzol" namiesto odporúčaného vrchol*) 

Pokúsili sme sa zachytiť základnú slovenskú terminolog i 

teórie grafov okrem niekoľkých výnimiek, kde je značná ne 

jednotnosť, tak ako to zodpovedá súčasnému používaniu jed 

notlivých termínov v praxi a ako sa dohodli účastníci brati 

slavského seminára z teórie grafov. Pritom sme sa pri najzá 

kladnějších pojmoch dôsledne pridržiavali výsledku diskusi 

z Liblíc. Ku každému pojmu je pripojená aj definícia, ktor 

obsahuje iba pojmy uvedené a definované už predtým (okrei 

základných pojmov teórie množín a iných disciplín); preto smi 

nemohli termíny usporiadať podľa abecedy. Uvedený prehľa 

pojmov svedčí o tom, že nemožno úplne súhlasiť s názoroi 

J- H o r e c k ý, Poznámky k terminológii teórie grafov, ČSTČ 3, 196 

270-273.

J. Hereckého, že sa dnes v teórii grafov používajú rovnaké 

termíny v češtine i v slovenčine. 

NÄVRH TERMINOLÓGIE TEÓRIE GRAFOV 

graf = čiastočne orientovaný graf 

usporiadaná štvorica G = [V G 

, H G 

, I©,0 o 

], kde V G 

a H G 

sú disjunktně 

množiny; 1 G 

a 0 G 

sú mnohoznačné zobrazenia množiny H G 

do množiny 

V G 

, ipričom zobrazenie I a 

(resp. 0 G 

) priraďuje každému prvku 

množiny H 

G 

dva alebo jeden (resp. jeden alebo žiaden) prvok množiny 

V G 

; zobrazenie O a 

priraďuje prvkom množiny H G 

len také prvky, 

ktoré im priraďuje aj zobrazenie I G 

vrcholová množina grafu G 

množina V 

G 

hranová množina grafu G 

množina H G 

incidencia grafu G 

zobrazenie l G 

orientácia grafu G 

zobrazenie 0 G 

prvok grafu 

prvok vrcholovej alebo 1 

hranovej množiny 

vrchol 

prvok vrcholovej množiny 

hrana 

prvok hranovej množiny 

koniec hrany 

jeden z vrcholov, ktoré sú brané priradené incidenciou 

prvky incidentné v grafe 

hrana a jej koniec 

obyčajná hrana 

hrana, ktorá má dva rôzne konce 

slučka 

hrana, ktorá má jediný koniec 2 

neorientovaná hrana 

hrana, ktorej zobrazenie OQ nepriraďuje žiaden vrchol 

orientovaná hrana 

hrana, ktorej zobrazenie O G 

priraďuje práve jeden vrchol 

konečný vrchol hrany h 

vrchol, ktorý je hrane h priradený zobrazením 0 G 

2 

Niekedy sa pripúšťajú aj hrany, ktoré nemajú ani jeden koniec 

(tzv. izolované hrany alebo obruče). 

86

začiatočný vrchol hrany h 

ten koniec orientovanej hrany h, ktorý nie je jej konečným vrcholom 

(ak h je obyčajná orientovaná hrana); jediný koniec hrany h (ak h 

je orientovaná slučka) 

opačne orientované hrany 

dve obyčajné orientované hrany s rovnakými obidvoma koncami, ale 

s rôznymi začiatočnými a konečnými vrcholmi 

násobná hrana 

hrana, ktorá má rovnaké (obidva) konce ako istá iná hrana toho 

istého grafu 

jednoduchá hrana 

hrana, ktorá nie je násobná 

polojednoduchá hrana 

jednoduchá hrana alebo jedna z dvoch opačne orientovaných hrán 

a takých, že žiadna ďalšia obyčajná hrana grafu nemá tie isté obidva 

konce ako tieto dve opačne orientované hrany 

normálna hrana 

obyčajná jednoduchá hrana 

susedné vrcholy 

dva rôzne vrcholy, ktoré sú koncami tej istej hrany 

hrana spojujúca vrcholy u a v 

obyčajná hrana incidentná so susednými vrcholmi u a v alebo slučka 

s jediným koncom u = v 

hrana orientovaná z vrcholu w do vrcholu v 

hrana so začiatočným vrcholom u a konečným vrcholom v 

hrana usmernená z vrcholu u do vrcholu v 

neorientovaná hrana spojujúca vrcholy u a. v alebo hrana orientovaná 

z vrcholu u do vrcholu v 

neorientovaný graf 

graf, ktorého všetky hrany sú neorientované 

orientovaný graf 

graf, ktorého všetky hrany sú orientované 

miešaný graf 

graf, ktorý má neorientované aj orientované hrany 

obyčajný'graf 

graf, ktorého všetky hrany sú obyčajné 

jednoduchý graf 

graf, ktorého všetky hrany sú jednoduché 

polojednoduchý graf 

graf, ktorého všetky hrany sú polojednoduché 

normálny graf 

giraf, ktorého všetky hrany sú normálne 

87

digraf 

polo jednoduchý orientovaný graf 

stupeň vrcholu 

mohutnosť množiny všetkých hrán incidentných s daným vrcholom, 

pričom slučky sa započítava j ú dvakrát 

vrchol n-tého stupňa 

vrchol, ktorého stupeň je n 

izolovaný vrchol 

vrchol nultého stupňa 

koncový vrchol 

vrchol prvého stupňa 

prechodový vrchol 

vrchol druhého stupňa 

rozvetvovací vrchol 

vrchol väčšieho stupňa než 2 

koncová hrana 

hrana incidentná s koncovým vrcholom 

vnútorný polstupeň vrcholu 

mohutnosť množiny všetkých hrán usmernených do daného vrcholu. 

pričom neorientované slučky sa započítavajú dvakrát 

vonkajší polstupeň 3 

vrcholu 

mohutnosť množiny všetkých hrán usmernených z daného vrchom 

pričom neorientované slučky sa započítavajú dvakrát 

prameň 

vrchol, ktorého vnútorný polstupeň sa rovná nule a vonkajší pol 

stupeň je rôzny od nuly 

ústie 

vrchol, ktorého vonkajší polstupeň sa rovná nule a vnútorný polstupeň 

je rôzny od nuly 

rovnovážne orientovaný graf 

orientovaný graf, v ktorom o ľubovoľnom vrchole v platí: vnútorný 

polstupeň vrcholu v sa rovná vonkajšiemu polstupňu vrcholu v 

konečný graf 

graf, ktorý má konečný počet prvkov 

nekonečný graf 

graf, ktorý má nekonečný počet prvkov 

lokálne konečný graf 

graf, ktorý má všetky vrcholy konečného stupňa 

prázdny graf 

graf, ktorý nemá žiadne prvky 

3 

Niektorí autori pri definícii polstupňov neberú do úvahy slučky. 

88

nulový graf 

graf, ktorého všetky vrcholy sú izolované • 

pravidelný graf n-tého stupňa 

graf, ktorého všetky vrcholy sú n-tého stupňa 

kompletný graf 

normálny graf, vrcholy ktorého sú navzájom' susedné 

n-chromatický graf 

graf, ktorého vrcholovú množinu možno rozložiť na n alebo menej 

disjunktných tried tak, aby žiadne dva vrcholy z tej istej triedy 

neboli susedné 

chromatické číslo grafu 

také najmenšie kardinálne číslo n, že G je n-chromatický graf 

párny graf 

graf o chromatickom čísle 2 

diagram grafu 

také znázornenie grafu v rovine, že vrcholom (resp. hranám) jednoznačne 

zodpovedajú isté body roviny (resp. spojnice bodov znázorňujúcich 

príslušné konce hrán); orientáciu hrán znázorňujeme 

šipkou smerujúcou k obrazu konečného vrcholu príslušnej hrany 

rovinný graf 

graf, ktorý má aspoň jeden taký diagram, v ktorom spojnice zodpovedajúce 

hranám sa pretínajú len v bodoch zodpovedajúcich spoločným 

koncom týchto hrán 

podgraf grafu G 

graf F, ktorého vrcholová (resp. hranová) množina je podmnožinou 

vrcholovej (resp. hranovej) množiny grafu G, pričom prvky grafu F 

sú incidentné v grafe F práve vtedy, keď sú incidentné v grafe G 

a hrany grafu F sú orientované v grafe F práve vtedy, keď sú 

orientované.v grafe G, a to rovnakým spôsobom 

vlastný podgraf grafu G 

podgraf grafu G rôzny od G 

podgraf grafu G vytvorený množinou M 

taký minimálny podgraf F grafu G, že každý prvok množiny M je 

prvkom grafu F (M je množina niektorých prvkov grafu G) 

úplný podgraf grafu G 

podgraf grafu G, ktorý s ľubovoľnými dvoma vrcholmi obsahuje 

všetky hrany, ktoré spojujú tieto vrcholy v grafe G 

klika 

podgraf, ktorý je kompletným grafom 

faktor grafu G 

podgraf grafu G obsahujúci všetky vrcholy grafu G 

T-faktor grafu 

faktor grafu, ktorého každý vrchol v má predpísaný stupeň ľ(v) 

89

pravidelný faktor /ŕ-tého stupňa = -faktor 

faktc'^r, ktorý je pravidelným grafom n-tého stupňa 

nulový faktor 

0-fak^tor 

lineárny faktor 

1-farrtor 

kvadratický faktor 

-fak

nenulový sled 

sled, ktorý nie je nulový 

dĺžka sledu P 

počet členov postupnosti P, ktoré sú hranami, ak P je konečný sled; 

symbol °° sa pripisuje, ak P je nekonečný sled 

otvorený sled 

konečný sled, ktorý má začiatočný vrchol irôzny od konečného vrcholu 

uzavretý sled 

konečný sled, ktorý nie je otvorený 

ťah 

• 

sled, pri ktorom sa žiadna hrana nevyskytuje vo viac než jednom 

člene 

cesta 

sled, ktorého členy sú navzájom rôzne 

kružnica 

uzavretý nenulový sled, pri ktorom sa žiaden vrchol nevyskytuje vo 

viac než jednom člene s jedinou výnimkou: začiatočný vrchol sa 

rovná konečnému 

had 

podgraf vytvorený množinou všetkých prvkov istej cesty 

mnohouholník 

podgraf vytvorený množinou všetkých prvkov istej kružnice 

??,-uholník 

mnohouholník, ktorý má práve n hrán 

hamiltonovská kružnica 

kružnica obsahujúca všetky vrcholy grafu 

hamiltonovská cesta 

cesta obsahujúca všetky vrcholy grafu 

hamiltonovská čiara 

podgraf vytvorený množinou všetkých prvkov hamiltonovskej kružnice 

hamiltonovský graf 

graf, ktorý má hamiltoinovskú čiaru 

eulerovský ťah 

ťah obsahujúci všetky hrany grafu 

eulerovská čiara 

uzavretý eulerovský ťah; pritom eulerovské čiary líšiace sa posunutým 

alebo inverzným poradím členov nepovažujú sa za rôzne 

eulerovský graf 

graf, ktorý má euleroviskú čiaru 

vrcholy spojené sledom 

vrcholy, pre ktoré existuje sled z jedného z nich do druhého 

L 

91

súvislý graf 

graf, v ktorom ľuftbovoľmé dva vrcholy ,sú spojené sledom 

komponent grafu 

maximálny súvislý ý podgraf daného grafu 

rez grafu 

minimálna množitína prvkov grafu, po odstránení ktorej z grafu sa 

zväčší počet jeho© komponentov; pritom s každým, vrcholom odstraňujeme 

z grafu aj.j všetky hrany s ním incidentné 

hranový rez 

rez, ktorý sa sklad dá len z hrán 

vrcholový rez 

rez, ktorý sa sklad dá len z vrcholov 

most grafu 

taká hrana h, že {h} je rez grafu 

artikulácia grafu 

taký vrchol v, že {v} je rez grafu 

strom 

súvislý graf, ktorýý nemá kružnicu 

les 

graf, ktorého všet tky komponenty sú stromy 

kostra grafu 

faktor grafu, ktorrý je stromom 

usmernený sled = spť»ojenie 4 

sled, ktorého ľuboovoľná hrana je usmernená z vrcholu bezprostredne 

predchádzajúceho » túto hranu v slede do vrcholu, ktorý za ňou bezprostredne 

nasledduje 

trať 

usmernený ťah 

dráha 

usmernená cesta 

cyklus 

usmernená kružniica 

polygón 

podgraf vytvorenjý množinou všetkých prvkov istého cyklu 

w-gón 

polygón obsahujúci" práve n hrán 

4 

V prípade neorierntovaného grafu splývajú pojmy sled a spojenie, tah 

a traf, cesta a dráha,'-, kružnica a cyklus, mnohouholník a -polygón, súvislý 

graf a silne súvislý t graf, komponent a kväzikomponent, les a acyklický 

graf, stupeň a polsttupeň; pre neorientované grafy sa spravidla používa 

vždy prvý z uvedenýcřh termínov. 

92

hamiltonovský cyklus 

usmernená hamiltonovska kružnica 

hamiltonovský polygon 

polygon obsahujúci všetky vrcholy grafu 

hamiltonovska dráha 

usmernená hamiltonovska cesta 

eulerovská trať 

usmernený eulerovský tah 

acyklický graf 

graf, ktorý nemá cyklus 

• 

silne súvislý graf 

graf, v ktorom ľubovoľné dva vrcholy sú spojené usmerneným sledom 

(v obidvoch smeroch) 

kvázikomponent grafu 

maximálny silne súvislý podgraf daného grafu 

dobre orientovaný graf 

silne súvislý orientovaný graf 

izomorfné grafy 

grafy, pre ktoré existujú prosté zobrazenia zodpovedajúcich si hranových 

a vrcholových množín na seba zachovávajúce incidenciu a 

orientáciu 

NÁZVY CUDZOKRAJNÝCH DROG RASTLINNÉHO PÔVODU 

V ORAVSKOM LEKÁRSKOM RUKOPISE Z ROKU 1760 

Marie 

Majtánová 

Rukopisná knižka Trifolium sanitatis medicum aneb o zdrawj 

zpráwa lekárska, ktorú r. 1760 napísal v Dolnom Kubíne 

oravský stoličný lekárnik Johannes Georgius H e i 11, 1 

je zaujímavá 

najmä zo stránky terminologickej. Obsahuje rôzne druhy 

liekov a rozmanité spôsoby liečenia. Niektoré lieky sú jednoduché, 

iné zložitejšie, vzácnejšie a obyčajnému človeku 

vtedy málo dostupné. Najviac drog je z domácich, u nás rastúcich 

rastlín, 2 iné sú z cudzokrajných rastlín, živočíšneho 

ťozri M. Majtánová, Názvy liečivých rastlín v oravskom lekárskom 

rukopise z roku 1760, ČSTČ 3, 1964, 203-206. 

1 

C. d., 206-216. 

93

alebo nerastného pôvodu. Proti rozličným neduhom Heill odporúčal 

z nich zostavené vody, vodky, špiritusy, esencie 

tinktúry, kvapky, oleje, lekváre, medy a cukry, soli, prášky' 

pilulky a pagáčiky, masti, náplasti (flajstre), kadidla. Mnohé 

z použitých termínov sú domáceho pôvodu, najmä niektoré 

názvy u nás rastúcich rastlín, názvy niektorých chorôb a častí 

ľudského i zvieracieho tela. Názvy drog z cudzokrajných rastlín 

sú produktom knižnej tradície. Za „domáce" možno 

považovať tie, ktoré sa hláskoslovné alebo slovotvorné prispôsobili. 

Názvy „cestovali" s drogami, prešli mnohými jazykmi, 

ktoré si ich znenie viac alebo menej upravovali a substituovali, 

takže názvy drog z cudzokrajných rastlín poukazujú aj na 

cesty drogy, ktorými sa dostala až k nám. 

Spracovaniu odborných termínov v historickom slovníku národného 

jazyka treba venovať mimoriadnu pozornosť. Autorom 

nesmie chýbať rozhľadenosť v jednotlivých vedných odboroch. 

Identifikovaním názvov drog z cudzokrajných rastlín v Heillovom 

rukopise chceme prispieť k riešeniu tejto otázky v pripravovanom 

slovníku jazyka slovenskej národnosti 16.—18. 

storočia. 

Termíny, ktoré použil Heill vo svojom diele, konfrontujeme 

s názvami v iných slovenských jazykových pamiatkach lekárske-lekárnického 

charakteru zo severného stredného Slovenska. 

Takými pamiatkami sú rukopisný herbář z Liptova z prvej 

polovice 17. storočia 3 

a rukopisný receptár zTurca z druhej 

polovice 17. storočia. 4 

Na porovnanie uvádzame paralelné termíny 

z Torkošovej Taxy z roku 1745 5 

a zo základných staročeských 

tlačí tohto charakteru, Kniehy lekárskej od J. Černého 

z roku 1517 6 

a Veleslavínovho prekladu Mattioliho herbára 

z roku 1596. 7 

Pri identifikovaní drog sme sa opierali o Polívkovo dielo 

3 

Prepísal J. Nová k. Skratka HL. Pórov. Gy. D é c s y, Eine slowakische 

medizinische Handschrift aus dem 17. Jahrhundert, Budapest 1956. 

4 

Prepísali dr. K. H a b o v š t i a k o v á a J. Skladaná. Originál 

v Literárnom archíve MS v Martine, ev. č. 1791. Skratka RT. 

5 

Taxa pharmaceutica Posoniensis ..., Posonii 1745. Skratka T. 

6 

Knieha lekárska kteraz slowe herbarz aneb zelinarz..., Normbergk 

1517. Skratka Č. 

7 

Herbář aneb Bylinář Wysoceučeného a wznesseného p. Doktora Petra 

Ondřege Mathiola ..., Praha 1596. Skratka V. 

94

udzokrajných rastlinách 8 

a dobrou pomôckou sa ukázal aj 

T ndov latinsko-nemecko-česko-slovenský slovník farmaceutických 

a technických názvov. 9 

Pri usporadúvaní hesiel sme sa z viacerých príčin nepridŕžali 

lekárnického triedenia rastlinných drog na kvety, listy, plody, 

korene ap., ale zoradili sme ich abecedne. 10 

aloe 36, odparená stuhnutá šťava rastliny Aloe vera. Názov aloe pochádza 

z arabčiny, v lekárstve sa droga upotrebúva oddávna (Č, V, 

T, HL, RT aloe). * 

a m o n y a t sk e g u m m i 91, nepríjemne páchnuca šťava rastliny Dorema 

ammoniacum (Č armonyacum, V ammonyakum, gummi armoniak, 

HL armoniacum, T gummi ammoniacska). Termín ammoniacum vznikol 

z armoniacum a to skomolením. armeniacum (= arménske — 

Polívka, 327). 

a n i m a e gummi 84, páchnuca živica stromu Hymenaea courbaril. 

V dielach, s ktorými porovnávame, sa tento názov nenachádza. V Čechách 

je droga známa pod názvom „brazilský kopal". Názov anima 

je podľa amerického mesta Las Ainimas. 11 

bdelium gummi 91, živica kríka Balsamodendrom africanum. Táto 

droga sa upotrebúvala pomerne málo (Č, HL bdelium). 

b j 1 j citwor 48, pozri c y t w o r 

b j 1 j d u m b j e r 118, pozri ď u m b g e r 

bobky 58, plody kríka alebo stromu Laurus nobills. Termín bobky sa 

používal od stredoveku. Podľa názvu plodov sa potom pomenúval 

aj strom. Novším pomenovaním Laurus nobilis je vavrín, český 

vavřín (z lat. laurus), najmä v spojení vavřínový veniec. Starší termín 

zostal v spojení bobkový list. 

b o ž j m i r r a 34, pozri červena mirra 

F. Polívka, Užitkové a pamětihodné rostliny cizích zemí, Olomouc 

1908. 

K. J a n d a, Nomina atque synonyma pharmaceutica et technica in 

Ungua latina, bohemica, germanica et slovenica. Praha 1941. 

Prísne vzaté, zoznam nevyčerpáva všetky drogy. Kde sa upotrebúvalo 

viac rastlinných častí (napr. citrónové jadrá, kôrka, šťava ap.) a názvy 

drog^ lexikálne súviseli so „základným" názvom (citrón), zaradili sme 

o súpisu len tento „základný" názov. Doklady sú transliterované. Otázniom 

označujeme názvy, ktoré sa nepodarilo presne identifikovať. 

J. K r e i n e r, Síownik etymologiczny lacifiskich nazw i terminôw 

uzywanych w biologii oraz medycynie, Wroclaw-Warszava- Krakov 1963, 

95

c e d a r i e 100, pozri c y t wo• r 

cyprusowj orech 63, guľatá šuška stromu Cupressus sempervirens 

(T cyprysowe ořechy). Heill používal striedavo latinský a „domáci" 

ekvivalent. (Pozri aj kupressowj orech.) V starších prácach 

sa vyskytuje názov stromu (Č cyprziss, V cypřiš, cypřissowý strom 

HL, RT cypriss). 

citron 66, plod stromu Citrus medica. Ako droga sa používali jadrá, 

šťava, postrúhaná kôra z plodu, ba aj koreň. V starších časoch bol 

bežnejší termín citrové jablko, kalkovaný z lat. pomum citri (Č jablko 

citrowe, HL yablko cytrowe, V cytronowé gablko, medské gablko, 

RT citron, T cytron). 

c y t w o r 41, pakoreň rastliny Curcuma zedoaria. Názov vznikol skomolením 

lat. zedoaria (Polívka, 484), ktoré pochádza z Východu (č 

cicwar, V, T cycwar, HL czyčwar, čyčwar, čitwar, RT czicwor, citwor). 

Variant s -or súvisí s maď. citvor. Názov cedarie (pozri) je prevzaté 

z iat. zedoaria. Ako droga sa upotrebúvalo aj cytworowe semeno, 

zvané tiež wurmel (pozri). Na strednom Slovensku sú známe varianty 

burmeľ, buormel. 12 

čerň j pepr 55, nedozreté usušené plody rastliny Piper nigrům. Slúži 

dodnes najmä ako korenie (Č peprz, V pepř obecný, pepř černý, T 

cžerny pepř, HL, RT pepr, HL pepr černý). V spisovnej slovenčine 

máme dnes termín „čierne korenie". Ako ďalšie ľudové synonymá sa 

uvádzajú „šáfárske korenie", „nepravé korenie", „domáce korenie", 

„čierny ,p(i)epor", „čierny pep(e)r" (Janda, 651). V nárečiach používané 

názvy piepor, peper a i. a český termín pepř sú z lat. piper. 

č e r t o w e 1 e y n o 22, stuhnutá cesnakom páchnuca šťava z koreňa 

rastliny Ferula asa foetida, ktorá sa ako droga v minulosti hodne 

uplatňovala. V juhozápadnej Äzili, ktorá je jej domovom, slúži aj ako 

korenie. Názov (Č, V, HL cžertowo howno, T čertowé lagno) sa 

utvoril podľa nepríjemného zápachu drogy. Súvisí s jej nemeckým 

názvom „Teufelsdreck". V češtine sú doložené aj termíny „čertův 

trus", „čertinec", „asant", „ozant" a i. (Janda, 347). 

čerwena m i r r a 6, voňavá živica kríka alebo stromu Balsamodendron 

myrrha. Je známa už zo starého Egypta. Názov myrha pochádza 

z gréčtiny. U nás sa často hláskoslovné prispôsoboval (Č mirra, V, 

T myrrha, T, HL myrra, RT miera, čerwena miera, čerwena myrrha). 

Pre Slovensko sú charakteristické názvy s adjektívami červený a boží 

(Janda, 616). (Pozri ajbožj mirra.) 

d a k t y 1 o w e y a d r a 62, pozri palma 

Pórov, aj M. Kála 1, Slovenský slovník z literatúry aj nárečí, 

B. Bystrica 1923, 48 

96

. . • pepř 138, plody rastliny Piper longum. Ako korenie sa u nás 

nepoužíva (Č dluhy peprz, V, T dlauhý pepř, HL dluhy pepr, HL, 

RT dlhy pepr). 

rlrakowa k r w 59, najčastejšie červená živica stromu Draoaena draco. 

V minulosti sa táto živica hodne používala v lekárstve i vo farbiarstve. 

Okrem tohto stromu dávajú živicu zvani prv „dračia krv" aj 

iné rastliny (Polívka, 420). Názov je kalkom lat. sanguis draconis 

(Č V, HL, RT sanguis draconis, V, T drakowä krew). 

dubowe šussky 121, guľaté nádory na vetvičkách stromu Quercus 

infectorla alebo aj iných druhov duba, spôsobované larvaimi žľabatiek. 

Slúžili aj ako droga (Č bublenka anebo ssisska dubowa, HL bublienka 

v(el)ssisska dubowa, V dubowé kůlky, kůlky gallesowé, T galesowé 

kůlky, HL gallesowa gulka). (Pozri aj galesowé šussky.) 

d'umbger 58, dumbjr 98, sušený, obyčajne olúpaný (preto sa nazýva 

aj biely) aromatický pakoreň rastliny Zingiber offícinalís. V Čechách 

sa používa termín „zázvor", na Slovensku častejšie „ďumbier" (Č, 

HL zazwor, V zäzwor, T bjly zazwor, RT dyumbier, HL, RT gyumbier, 

HL diumbyr). Heill použil aj názvy bjlj dumbjer (pozri) a zazwor 

(pozri). Oba termíny pochádzajú zo starej indičtiny, odkiaľ sa dostal 

termín päli signivěra cez arabčinu do gréčtiny a latinčiny. Z talianskeho 

nárečového zenzavero je česká podoba zázvor, slovenské ďumbier 

je z maďarského gyômbér, ktoré prešlo cez nemčinu z francúzskeho 

gingembreP 

f f j k 78, plod kríka alebo stromu Ficus carica. Názov pochádza z gréčtiny. 

V Čechách sa udomácnila podoba „fík", na Slovensku „figa" 

(Č fik, V, T fjk, HL ffik, ffyk, RT figi). 

f r a n c u s k e d r e w o 96, živicou presiaknuté drevo stromu Guajacum 

officinale. Ako droga sa upotrebúvala aj čistá živica tohto stromu. 

Heill v rukopise použil aj názov swate drewo (pozri) a latinský 

lignum sanctum (pozri), z ktorého bol termín „sväté drevo" kalkovaný. 

(V qwajákowé dřewo, francauzowé dřewo, lignum sanctum, T 

francuské, francouzské dřewo). 

galesowé š u s s k y 27, pozri dubowe šussky 

galgan t o w j koreň 121, sušený päkoreň rastliny Alpinia officinarum 

(C, V, HL, RT galgan, T galgantowy kořen). Názov pochádza z Východu. 

V Čechách sa používal aj termín „kananový kořen", na Slovensku 

„madrový koreň" (Janda, 677). 

9 rana t o we gablko 27, plod stromu Punica granátům, obsahujúci 

množstvo semien - zŕn. Podľa tohto charakteristického znaku vzniv. 

M a ehe k, Etymologický slovník jazyka českého a slovenského, 

Praha 1957, 583. 

97

kol latinský názov plodu „malum granátům" (granum = zrno). Náš 

termín je adaptáciou latinského pomenovania (Č jablka zrnata, HL 

yablka zrnata, V granatowá aneb zrnatä gablka). 

hrebjčky 55, sušené aromatické puky kvetov stromu Eugénia caryophyllata. 

Používa sa aj ako korenie (Č hrzebiczky, V krámský 

hřebjček, hřebjčet:, HL hrebyčky, RT hřebičky, krámské hřebičky). 

Názov je prenesený podľa podoby z českého „hřeb" (= klinec). 

ch i n a, koreň c h i n y 96, hľuznatý koreň rastliny Smilax china. V lekárnictve 

sa upotrebúvala táto droga do objavenia účinnejších amerických 

druhov tejto rastliny (Polívka, 264). (RT, T china). 

chinenská kur k a 116, chynowa kurka 126, usušená kôra stromu 

Ginchona calisaya. Droga sa dostala do Európy zo svojej domoviny 

Južnej Ameriky až v polovici 17. storočia (Polívka, 279). 

i n d jánsky nardus 118, pozri sspjkinard 

j a 1 a p e 2, hľúza alebo stuhnutá šťava z hľúz rastliny Ipomoea purga. 

U nás sa stala známou iste až v 17. stáročí (Č, V, HL nemá, RT 

jalappa, T jalappe). Názov je podľa kraja a mesta Yalapa v juhovýchodnom 

Mexiku (Polívka, 275). 

kaf for 83, stuhnutá okysličená silica stromu Camphora chinensis. Názov 

sa dostal do Európy spolu s drogou prostredníctvom Arabov, ktorí 

drogu nazývali „kafur" (Polívka, 391). K nám sa názov dostal nemeckým 

prostredníctvom. V češtine sa utvorila podoba „kafr", v slovenčine 

„gáfor" (Č, V, HL kaffr, RT, T kafr, RT gaffer, T gafer). 

kaparowj strom 88, ker Capparis spinosa. Ako droga sa používala 

najmä kôra (Č, V, HL kappary, V kappara). 

k u b e b a 101, plody rastliny Piper cubeba. Používajú sa v lekárnictve, na 

Východe aj ako korenie. Názov (Č, HL, RT kubeba) je arabského 

pôvodu (Polívka, 236). 

kupressowj orech 27, cupressowj orech 78, pozri cyprusowj 

orech 

1 i g n u m s a n c t u m 93, pozri francuske drewo 

ljsty seny 54, ljstky seny 87, listy krovitej rastliny Cassia acutifolia 

alebo Cassia angustifolia. Droga sa začala používať už v 9. 

storočí v Arábii, názov „senná" je arabského pôvodu (Polívka, 297). 

(Č, HL sene, V sena, sene list], RT folia sennae, T senowé Ijstj). Pozri 

aj s e n u s o w e 1 j s t k y. 

m a n n a 12, miazga rôznych druhov stromov, najmä jaseňa Fraxinus 

ornus. (V, RT, T manna). V južnej Európe je obľúbenou pochúťkou, 

používala sa aj ako droga. Názov je z arabského „manu" (= dar 

neba - Polívka, 206). 

mastix 37, živica kríka alebo stromu Pistacia lentiscu® (Č, HL, RT, T 

mastix, V, HL mastyx, T mastyks, RT mastích). Názov pochádza 

z gréčtiny. 

98

morská huba 137, Špongia marina (Č huba morzska, HL huba morská, 

V hauba lazebnj aneb mořská, RT huba t, g. špongia, T mořská 

hauba). Heill použil aj termín riažowa huba (pozri): wezmi... morské 

huby ginače riažowe huby. 

morské wlasy 137 ? 

musskatowj kwet 54, sušený červenavý obal kôstky plodu zo stromu 

Myristica fragrans. Termín „muškátový kvet" (Č musskatowy 

kwiet, V, T musskátowý kwět, HL, RT musskatowy kwet) sa v Čechách 

i na Slovensku používal oddávna, v češtine sa uplatnil aj termín 

„maciz". Ako droga aj ako korenie sa upo-trebúvali aj jadrá pod 

názvom „muškátový orech" (Č musskatowy worzech, V, T musskátowä 

kulka, V musskátowý ořech, HL, RT musskatowy orech). 

musskatowj orech 7, pozri vyššie 

n a r a n č 56, pozri pomaranč 

palma 131, Phoenix dactylifera (Č, V, HL, T palma). Plody tohto stromu 

— datle sa používali aj ako droga (Č dactilowe owotce, HL dactylowe 

owotce, V, RT daktyle, T datle). Heill uvádza ako drogu 

jadrá. (Pozri daktylowe yadra.) 

pomaranč 134, plod stromu Citrus aurantium. Názov vznikol z lat. 

„pomum aurantium" (= zlaté jablko). Heill využil aj názov naranč 

(pozri), dodnes živý v niektorých slovenských nárečiach, ktorý sa 

udomácnil prostredníctvom maďarčiny (maď. narancs). (Č jablka 

pomora(n)cžij, HL yablka pomarančy, pomarančy, V pomorančj, pomorančj 

gablka, RT pomaranč, T pomeranč). 

rajské drewo 62, jedovatú šťavu obsahujúce drevo stromu Aquilaria 

agallocha. Názov je kalkom lat. „Mgnurn paradisum" (V, T ragské 

dřewo, dřewo aloes, RT paradizowe drewo, lignum paradisum). 

ragské gablko 107, plod rastliny Citrulus oolocynthis. Ako droga 

sa potrebovali plody i kvet. Názov „rajské jablko" je pravdepodobne 

od Veleslavína (Č koloquifnjtida, tykwicze zamorzske, HL koloquifn]- 

tida, tekwyce zámorská, V koloqwintyda, zámořská tykwice, ragské 

gablko, T rägske gablko). 

rajskj kwet 27 ? 

riažowa huba 137, pozri morská huba 

sagapenj gummi 84, šťava z rastliny Ferula persica (V sagapenum). 

sassafras 93, jedovatým éterickým olejom presiaknuté drevo, najmä 

drevo z koreňa stromu Sassafras officinalis. Názov „sassafras" (T 

sassaffrass) vznikol niekoľkonásobným skomolením lat. „saxifraga" 

(saxum = kameň, frango = lámem — Polívka, 266). 

scamoneum 107, páchnuca stuhnutá šťava z koreňa rastliny Convolvulus 

soammonia. Ako droga sa už nepoužíva (Č sskamonea, HL 

skamonea, V, RT scammonium). 

s e n u s o w e 1 j s t k y 49, pozri ljsty seny 

99

s t o r a x 106, voňavá živica stromu Liquidambar orientaMs (Č, HL, RT, T 

storax, V styrax). 

s w a t e d r e w o 55, pozri francuske drewo 

š k o r j c e 98, sušená aromatická kôra stromu Cinnamomum ceylanicum. 

Droga bola zináma už v staroveku, používa sa aj ako korenie. U nás 

sa predávala aj droga z druhu Cinnamomum cassia (Polívka, 220). 

(Č skorzice, V skořice, HL skoryce, RT sskorice, T sskořice). — 

V dnešnej ľudovej češtine je popri „skořice" aj „škorice", v slovenčine 

sa uplatnil termín v podobe „škorica". Pôvod termínu súvisí 

so slovom kôra. 14 

s s p j k i n a r d 15, voňavý koreň rastliny Nardostachys Jatamansi. 

V Európe sa ako droga už nepoužíva (Č spica nardi, spika, HL spika 

nardy, V, T sspikanard, RT špikinard, špicanard, V, T indyänský 

nardus, RT nardus indica). Názov je z lat. „spica" (= klas) a z gr. 

„nardos", najskôr podľa mesta Nardu v Sýrii (Polívka, 391). K nám 

sa dostal nemeckým prostredníctvom. (Pozri aj indjanskj n a r- 

d u s.) 

štěpánské g a d r a 36, jedovaté semená rastliny Delphinium staphisagria. 

Droga sa používala najmä ako prostriedok proti hmyzu. Názov 

vznikol skomolením lat. „staphisagria" (nem. Stephanskôrner). Táto 

droga sa u nás nazývala aj „hnidošové semená", v Čechách „všivcová 

semena", „kapucínská semena", „myší pepř", „svinské vši" a i. 

(Janda, 723). V starej literatúre sa uvádza len názov rastliny 

(Č wssywecz, V wssiwec, wssiwá bylina, myssj pepř, T wssiwec). 

w u r m e 1 41, pozri c y t w o r 

z a z w o r 58, pozri ď u m b g e r 

Cestovanie mnohými krajinami s rôznymi jazykmi, prispôsobovanie 

hláskovému skladu jednotlivých jazykov, časté nepochopenie 

a iné okolnosti viedli často k rozmanitým deformáciám 

a zmenám pôvodného názvu. Zmenám, ako vidieť aj 

zo spracovaného materiálu, viac podliehali názvy tých drog, 

ktoré sa neupotrebúvali len v lekárstve a lekárnictve, ale slúžili 

ako koreniny, a tak mohli preniknúť medzi širšie vrstvy 

obyvateľstva. Názvy drog, ktoré sa používali len pri liečení, 

sa nemenili, alebo sa menili len minimálne, pretože sa šírili 

prevažne knižne. Vo viacerých prípadoch sa názvy kalkovali, 

napr. čertowe leyno, drakowa krw, ragske gablko, swate drewo. 

Ňa viacerých názvoch vidieť vplyv českej i nemeckej kniž- 

14 

V. M a c h e k, c. d., 448. 

100

nej tradície, iné možno vzhľadom na podmienky, v ktorých 

Heillovo dielo vzniklo, hodnotiť ako „domáce" slovenské (ide 

tu aj o tie názvy, ktoré sa dostali na Slovensko maďarským 

prostredníctvom). Sú to napr. božj mirra, čerwena mirra, cyprusom] 

orech, kaffor, pomaranč, škorjce, šusska, citwor/cytwor, 

ďumbger/dubmjer/dumbjr, naranč. 

Názvy drog z cudzokrajných rastlín majú svoj pôvod v staroveku 

i 'stredoveku. Rozširujú tie vrstvy slovnej zásoby, ktoré 

pozostávajú zo zastaraných slov a z prevzatých %lov, zdomácněných 

i nezdomácnených. Mnohé z uvedených drog sa už dnes 

nepoužívajú, mnohé sú známe len úzkemu okruhu odborníkov. 

Našou úlohou bolo identifikovať tie názvy, ktoré sa nachádzajú 

v Heillovom rukopise, konfrontovať ich s názvami drog v ďalších 

dielach tohto charakteru a prispieť takto k príprave slovenského 

historického slovníka. 

101

D I S K U S I E 

K TERMINOLÓGII STROJÁRSKEJ TECHNOLÓGIE 

Ján H o r e c k ý 

V treťom ročníku Československého terminologického časopisu 

boli uverejnené dva príspevky o terminológii strojárskej 

terminológie: Základní termíny ve strojírenské terminologii 

(ČSTČ 3, 1964, 91—94) od E. Hirschfelda a Tvořit, 

tvářet, tvarovat, ale nikdy nepotvořit (ČSTČ 3, 1964, 286—300) 

od L. Jeníčka. Pritom druhý príspevok má zrejmý diskusný, 

ba až polemicky vyhrotený ráz. 

Neodborníkovi v strojárstve ťažko hodnotiť vecné argumenty, 

no predsa pokladáme za osožné podať k uvedeným príspevkom 

niekoľko poznámok z hľadiska triedenia základných 

výrobných procesov v strojárstve a z hľadiska ich jazykového 

pomenovania. 

Podľa Hirschfelda základné znaky skúmaných výrobných 

procesov sú 1. zmena tvaru a rozmeru, 2. odoberanie častíc, 

3. zmena vlastností. Kombináciou týchto troch znakov sú dané 

tri základné výrobné procesy. Predbežne ich označme a, b, c 

a ich súhrn symbolom A (aby sme nepredbiehali možnosti ich 

jazykového pomenovania): 

a 

b 

c 

zmena tvaru 

a rozmeru 

+ 

+ 

odoberanie častíc 

- 

+ 

- 

zmena vlastností 

- 

- 

+ 

Podľa Jeníčka sú tieto základné znaky: 1. zmena tvaru, 2. 

úprava povrchu, 3. zmena vlastností. (Ak je v určení týchto 

základných znakov nejaká chyba, je to jednak preto, že autor 

102

týchto poznámok nie je technológ, jednak preto, že výklad 

technológa nie je dosť jasný.) Ich kombináciu možno zase zachytiť 

schematicky: 

A' 

% 

bj 

Cl 

zmena tvaru 

+ 

+ 

* 

úprava povrchu 

- 

4~ 

- 

zmena vlastností 

| 

+ 

Popri týchto základných výrobných procesoch ešte obaja 

autori uznávajú ďalší výrobný proces, ktorým sa spájajú hotové 

časti do väčších celkov, pravda, bez zmeny tvaru, povrchu 

a vlastností základných hotových častí; ide o spájanie. 

Ako vidieť z porovnania schém, u obidvoch autorov je pojmový 

obsah všetkých troch výrobných procesov úplne rovnaký 

: 

a = {. + ,-,- - } ** 

ai 

= f,—,— }; b = {+,+,— } = 

= b t 

= { +, + ,- } ;c 

Bolo by teda žiadúce, aby sa tieto tri výrobné procesy označovali 

rovnako. Pretože v procese a, resp. ai je základným 

znakom zmena tvaru, je logické vychádzať pri hľadaní názvu 

zo základu tvar. Robia tak obaja autori, ale Hirschfeldovi vychádza 

tváření (slov. tvárnenie), Jeníčkovi tvarovanie. 

Tieto dve podoby sú zaujímavé aj z hľadiska slovotvorného. 

Sloveso tvarovat, tvarovanie je v slovenčine i češtine odvodené 

od podstatného mena tvar a jeho význam možno prirodzene 

vysvetliť opisom „dávať, meniť, uspôsobovať tvar", 

teda asi to, čo sa vyjadruje nem. názvom Formgebung. 

Sloveso tvářet, zdá sa, v češtine vôbec nejestvuje. Příruční 

slovník jazyka českého uvádza napr. iba príd. meno tvářecí 

v spojení tvářecí stroje (v pekárstve). Je známe iba slovesné 

podstatné meno tváření a to je podľa našej mienky umele 

abstrahované z takých předponových slovies ako přetváření 

103

(k přetvářet), utváření (k utvářet), vytvářeni (k vytvářet), 

podobne ako ložit, ložení od naložit, vyložit, přeložit atď. V slovenčine 

sú paralelné slovesá pretvárať, utvárat, vytvárať, ale 

odvodiť z nich podobu „tváranie" nie je možné a prípadná 

adaptovaná česká podoba „tvárenie" vzbudzuje už oddávna námietky 

technológov. Preto sa používa alebo podoba tvarovanie 

aj tam, kde je v češtine tváření, alebo podoba tvárnenie. Pravda, 

táto podoba súvisí skôr s prídavným menom tvárny a môže 

znamenať skôr „robiť tvárnym, plastickým" než „dodávať 

tvar". 

Z týchto jazykových úvah vyplýva, že pre výrobný proces 

označený v našich schémach symbolom a, resp. a t 

by bolo 

vhodnejšie používať názov tvarovanie. Jeníček tak skutočne 

aj robí, no názov tvářeni zavádza na označenie istého spôsobu 

tvarovania, totiž toho, pri ktorom sa mení pôvodný tvar obrobku 

napr. ťahaním, valcovaním, kovaním, lisovaním atď. 

Hirschfeld tento spôsoo tvarovania označuje ako „tváření" 

v užšom zmysle alebo pretváranie. Podľa našej mienky by bolo 

Vhodné zaviesť tento posledný názov, takže by sme pretváranie 

pokladali za istý druh tvarovania. 

Či sa pritom bude ďalší spôsob tvarovania označovať ako 

liatie alebo zlievanie, je zase len otázka jazyková. Polemiku 

o podradení zlievania pod tvárnenie pokladáme za neúčelnú. 

Ak sa ukazuje, že Hirschfeldovo tváření je vlastne Jeníčkovo 

tvarování, ide u Jeníčka vlastne o polemiku proti názvu, nie 

proti hierarchii pojmov. Veď sám označuje liatie popri tváření 

za druh tvarovania, podobne ako Hirschfeld zlievanie popri 

„tváření" v užšom zmysle čiže „přetváření" za druh „tváření". 

Pokiaľ ide o podoby zlievanie alebo liatie, treba z jazykového, 

resp. významového hľadiska súhlasiť s výkladom F. Píska (citovaným 

v Jeničkovom príspevku), že pri danom výrobnom procese 

skutočne nejde o spájanie niekoľkých látok, o ich liatie 

dovedna (teda zlievanie), ale iba o jednoduché liatie. Lenže keď 

sa vychádza zo základnej podoby liatie, pôsobia dosť nezrozumiteľne 

názvy slévač, slévárenství, slévačství. Alebo tam už ide 

o zlievanie? Alebo netreba rozlišovať výrobný odbor i pracovný 

odbor podľa toho, či ide o liatie alebo zlievanie ? Tieto otázky by 

mal aspoň nadhodit L. Jeníček pri výklade svojej schémy strojárskej 

technológie. 

Zdá sa, že čes. podoby slévač, slévačství, slévárenství sa používajú 

i tam, kde ide len o liatie (pórov. 5. význam slovesa 

slévati v Príručnom slovníku jazyka českého: litím vytvářeti, 

104

formovati, vyráběti), aj preto, že od slovesa lít sa v dnešnej 

češtine pomerne ťažko tvoria odvodené slová. Příruční slovník 

jazyka českého uvádza iba lijárna (= písmolijna, slévárna písma), 

Ujec (= řemeslník, který slévá kovy), lijecky a lijna 

(= dílna, kde se lijí kovy). 

V slovenčine sú (ako vidieť aj zo Slovníka slovenského jazyka 

II) podoby lejár, lejársky, lejárstvo, lejáreň úplne bežné. 

O názve pre výrobný proces b, resp. &i netreba ani hovoriť, 

lebo sa obaja autori zhodujú na podobe obrábanie* i na podradení 

tohto pojmu vyššiemu pojmu, i keď u Jeníčka nie je stanovisko 

k podradeniu úplne jednoznačné. 

Nezhoda je v pomenovaní procesu c, resp. c*. Hirschfeld má 

názov zušľachťovanie, Jeníček má trocha nezvyčajnú podobu 

spracovanie bez zmeny tvaru, pričom tento proces delí na tepelné 

spracovanie a povrchové spracovanie (= povrchová úprava). 

Takýto spôsob pomenovania zrejme vybočuje zo zásady 

(resp. úzu), že pre výrobný proces je tu jednoslovné pomenovanie 

v podobe slovesného podstatného mena. Okrem toho 

je zaujímavé, že kým Hirschfeld aspoň miestami používa súhrnný 

názov (pre náš symbol A) spracovanie (a rozlišuje ťažobný 

a spracovateľský priemysel), Jeníček proti tomuto názvu 

vehementne polemizuje (napr. aj takým argumentom, že 

by sme potom mali hovoriť spracovanie obrábaním, zlievaním, 

spájaním). No práve Jeníčkové názvy spracovanie bez zmeny 

tvaru, tepelné spracovanie zreteľne ukazujú, že spracovanie 

je nadradený pojem a že sám sa v prípade potreby uchyľuje 

k takému označeniu, ktoré u Hirschfelda zavrhuje. 

Názov zušľachťovanie, ktorý uvádza Hirschfeld, zrejme veľmi 

úzko súvisí s nem. Veredelung. Ale to by ešte nebola taká 

chyba, keď uvážime, koľko odborných názvov má takúto súvisloísť 

a pramene. Jeho výhodou však je jednoslovnosť a jednoznačné 

zaradenie do radu ostatných názvov. 

Nemožno, prirodzene, robiť definitívne závery ani z Hirschfeldovho 

ani z Jeníčkovho príspevku, tým menej z našich 

poznámok. Bolo by však účelné v ďalšej diskusii sa obmedziť 

skutočne na základné otázky pomenovania výrobných procesov 

a pomenovania výrobných a pracovných odborov, hoci nesporne 

veľmi úzko súvisia s pomenovaním výrobných procesov, riešiť 

len v druhom pláne. 

105

VYPRAVAT CI ROZPRÁVAŤ? 

Karol T o m i š 

Pozornosť štylistiky a literárnej vedy sa v poslednom čase 

začína obracať k umeleckým napodobeninám ústnych a písomných 

prejavov, napísaných v prvej osobe. Zvýšený záujem 

o výskum tejto donedávna zanedbávanej problematiky súvisí 

iste aj s faktom, že spomenuté umelecké formy sa v súčasnej 

slovenskej próze využívajú v dosiaľ nebývalej miere. Napríklad 

takmer polovica knižne vydaných próz v r. 1963 je napísaná 

touto kompozičnou technikou. 

S nerozpracovanosťou problematiky umeleckých napodobenín 

ústnych prejavov súvisí nejednotnosť a neustálenosť 

odbornej terminológie. „Pro tento typ vyprávění (rus. skaz, 

nem. Ich Erzählung) nemáme dosud v češtině termín," napísal 

roku 1958 L. Doležel. 1 

Sám autor v tejto svojej štúdii preberá 

Mukaŕovského termín rozprávění. V iných svojich prácach používa 

však termín přímé vyprávění 2 alebo prispôsobený ruský 

termín skazové vyprávění. 3 

Rovnaký stav je aj v slovenskej odbornej literatúre. Na 

označenie toho istého literárneho, resp. štylistického javu sa 

používa celý rad synonymných termínov cudzieho i domáceho 

pôvodu. Takúto terminologickú nejednotnosť možno zistiť 

u toho istého autora, v tej istej práci, štúdii, článku. Nejednotnosť 

a neustálenosť odbornej terminológie priam núti 

k hromadeniu výrazov a niekedy aj k tautológii (napr. „skazové 

rozprávanie v 1. osobe" a pod.). Pomerne dlhoročnú tradíciu 

má termín rozprávanie a jeho odvodeniny rozprávači, 

rozprávačský. Na označenie umeleckého napodobňovania hovoreného 

prejavu sa začali používať v prekladoch odborných 

článkov a štúdií kalky ruských termínov skaz, skazový/ 1 

V nie- 

1 

L. Doležel, Polopřímá řeč v moderní české próze, Slovo a slovesiíoet 

19, 1958, 25. 

2 

L. Doležel, O stylu moderní české prózy, Praha 1960. 

3 

Pórov, publikáciu Knížka o jazyce a stylu soudobé české literatury, 

Praha 1951, 15 n. 

'' Pórov, preklady štúdií B. M. E i c h e n b a u m a, Ilúzia rozprávania, 

Slovenské smery V, 1937/1938, 55 — 59; Ako je zrodený Gogoľov „Plášť, 

sborník Teória literatúry, Trnava 1941, 338 — 355, ďalej preklad Vino- 

106

ktorých prácach sa stretávame s nemeckým termínom Ich- 

Erzählung alebo s jeho doslovným prekladom ja-vyprávanie 

(príp. ja-román). Vyskytuje sa aj termín subjektívna forma 

a monologická forma. V posledných rokoch sa začal častejšie 

používať termín priame vyprávanie (asi v tom zmysle, že autor 

dáva rozprávať príbeh priamo niektorej postave, ktorá ho 

ako vyprávača zastupuje), pravda, súčasne s inými vyššie spomínanými 

termínmi. Najnovšie sme však svedkami tendencie 

nahradiť ho termínom priame rozprávanie. 5 

Zdá sa, že ide 

o snahu vylúčiť termíny vyprávanie, vyprávač atď. z vedeckého 

názvoslovia ako slová nie rýdzo slovenské. 

Pokiaľ ide o snahu zjednotiť termíny vyprávanie a rozprávanie 

a ich odvodeniny, treba podotknúť, že sa pritom neberie 

ohľad prinajmenej na dva momenty: na dlhú existenciu týchto 

termínov v literárnovednej terminológii a hlavne na špecifické 

potreby literárnej vedy. Nie náhodou zaviedli J. Mukařovský 

a M. Bakoš používanie uvedených termínov v rozličných 

významoch. Potrebovali ich na označenie dvoch odlišných typov 

umeleckého textu, ktoré sa líšia nielen gramatickou osobou 

podávateľa, ale v mnohých smeroch aj slohovým zafarbením 

a kompozičnými zvláštnosťami. 

Vyprávač je spravidla nacionálny a nie je konkretizovaný 

do niektorej postavy diela. Jeho aktivita je potlačená na minimum, 

alebo znížená tak vo vzťahu k objektu prehovoru, ako 

gradovovej štúdie Problém rozprávania v štylistike (tamže 356 — 373) 

od Mikuláša Bakoša. Prekladateľ v poznámke pod čiarou (str. 388 cit. 

sborníka) obsahové diferencuje termíny vyprávanie, vyprávací, výpravný, 

vyprávač od termínov rozprávanie, rozprávači. Zatiaľ čo slovo vyprávanie 

a jeho odvodeniny vyhradzuje pre „prózu sujetovú, v ktorej má organizujúcu 

funkciu sujetová stavba (,dej'), odvodeniny slova rozprávanie 

vzťahuje na „jednu odrodu bezsujetovej prózy, resp. tendencií k bezsujetovostí 

prózy". Podobne N. Krausová v štúdii K problému rozprávača 

v modernej epike, SP 80, 1964, 64. 

5 

Napr. M. Š a 1 i n g o v á v štúdii Štruktúra textu epickej prózy (Litteraria 

V, 1962) používa ešte termíny vyprávanie, vyprávač, pásmo vyprávača 

atď. a pre tzv. Ich-Erzählung používa termín priame vyprávanie. 

O dva roky neskôr v štúdii Prostriedky a postupy humoru v próze štúrovského 

obdobia sa stretávame s termínom priame rozprávanie (Litteraria 

VII, 1964, 209). Pozri aj ČSTČ 2, 1963, 144. Rovnako je to v publikácii 

Štylistické rozbory, Bratislava 1964. 

107

aj k jeho jazykovej organizácii. Na rozdiel od toho rozprávač 

je konkretizovaný do jednej z postáv diela, je subjektom, „pôvodcom" 

prehovoril a zároveň aj jeho objektom. Je aktívny 

a má subjektívny vzťah k objektu prehovoril i k jeho jazykovej 

organizácii. K nemu sa orientujú slovesné osoby a časy, 

on určuje sémantiku i štýl prehovoru. 

Špecifikum oboch prípadov možno vymedziť takto: 

•1. Vyprávanie a rozprávanie predstavujú dva rôzne postoje 

k zobrazovanej skutočnosti. V prvom prípade možno hovoriť 

o objektívnom aspekte. Pre rozprávanie je charakteristický 

subjektívny aspekt. Rozprávanie sa líši od vyprávania subjektívnym 

zafarbením pásma rozprávača. 

2. Odlišný je v nich spôsob využitia slovesných osôb. Vyprávanie 

má gramatickú formu tretej osoby. V gramatickej 

zhode s treťou osobou sa v ňom vyskytujú aj osobné a privlastňovacie 

zámená. Rozprávanie sa realizuje v 1. osobe a vyskytujú 

sa v ňom gramatické tvary všetkých troch slovesných 

osôb i s príslušnými zámenami. 

3. V prvom type textu práve preto, že zo vzťahov jazykového 

oznámenia sa realizuje iba jeden, nemôže sa uplatniť 

apelatívna funkcia jazyka. Pokiaľ sa v pásme vyprávača vyskytujú 

apelové citoslovcia, oslovenia, rozkazovaeie a opytovacie 

vety, sú prvkami rozprávania a spĺňajú štylistickú 

a umeleckú funkciu. V rozprávaní sa apelatívna funkcia jazyka 

realizuje. 

4. Reč vypÄvača vyjadruje vlastne iba minulý čas. Pokiaľ 

ho spisovateľ strieda s vyprávacím prezentom, je to iba slohový 

variant vyprávacieho préterita, slúži prevažne na podanie 

dvoch po sebe nasledujúcich dejov, ktoré sa odohrali v minulosti, 

alebo tým sleduje umelecké ciele, napr. aktualizuje dej. 

V rozprávaní sa môžu vyjadriť všetky tri slovesné časy, a to 

vzhľadom na časovú pozíciu rozprávača. 

5. V objektívnom vyprávaní nie je možné poukazovanie na 

mimo jazykovú situáciu prehovoru, kým v rozprávaní táto možnosť 

existuje. 

To sú stručne niektoré hlavné znaky, ktorými sa líši vyprávanie 

od rozprávania. Vidíme, že ide o dva jazykovo, štylisticky 

i kompozične odlišné typy textov. Prívlastok priame 

umožňuje síce diferencovanie týchto dvoch typov textu (rozprávanie 

— priame rozprávanie), ťažkosti však nastávajú pri 

odvodených termínoch. Vyprávač vystupujúci v 3. osobe a štylizovaný 

do epickej objektivity znamená dačo iné ako subjektívny, 

v 1. osobe vystupujúci rozprávač. Slohová a kompozičná 

108

štruktúra textu, podávaného jedným i druhým, obraz vyprávača 

i obraz rozprávača budú vo väčšine prípadov podstatne 

iné. Podobný rozdiel je aj medzi termínmi vyprávací, vyprávačský, 

resp. rozprávači, rozprávačský, pásmo vyprávača (pásmo 

V) a pásmo rozprávača (pásmo R). Má to svoje výhody aj 

pre lepšiu názornosť textových schém, zvlášť keď ide o kombináciu 

oboch typov textu (V — R — V), napr. u Fr. Kráľa 

(Stretnutie), M. Jančovej (Rozprávky starej matere) alebo 

V. Mináča (niektoré poviedky v Záznamoch). 

Z hľadiska potrieb literárnovedného pojmoslovia považujeme 

za nesprávnu a nevyhovujúcu snahu o unifikáciu termínov vyprávanie 

a rozprávanie a ich odvodenín, súvisiacu s vylúčením 

spomenutých termínov s predponou vy- z odborného 1 

názvoslovia. 

SYNTAKTICKÉ TERMÍNY JEDNOČLENNÁ VETA 

A DVOJČLENNÁ VETA 

Ladislav 

D v o n č 

Vety sa bežne delia na jednočlenné a dvojčlenné. Termínov 

jednočlenná veta a dvojčlenná veta sa kriticky dotkol J. Holý. 1 

Nepokladá ich za správne. Hovorí: „Termíny jednočlenná a 

dvojčlenná veta nie sú najvhodnejšie, lebo neodborníkom 

umožňujú za dvojčlenné pokladať napr. aj vety typu Zvonili 

dvanásť, Leje sa ako z vreca a pod." Táto poznámka J. Holého 

je správna. Ak sa totiž v syntaxi hovorí o dvojčlennej a jednočlennej 

vete, nemyslí sa, že by šlo o akúkoľvek vetu s akýmikoľvek 

dvoma vetnými členmi, resp. len s jedným vetným 

členom. Veta Dnes prší je jednočlenná, nie dvojčlenná, hoci 

obsahuje dva vetné členy (vetný základ a príslovkové určenie), 

veta Janko rúbe drevo je dvojčlenná, hoci obsahuje tri vetné 

členy (podmet, prísudok, predmet) atď. Pri rozlišovaní jednočlenných 

a dvojčlenných viet nejde o rozlišovanie podľa prítomnosti 

akýchkoľvek vetných členov (podľa ich počtu), ale 

o rozlišovanie z hľadiska prítomnosti základných vetných čle- 

1 

J. Holý, Poznámky k slovenskej syntaktickej terminológii, CSTČ 3, 

1964, 180. 

109

nov, t. j. podmetu a prísudku alebo vetného základu. Skutočnosť, 

že pri dvojčlennej vete ide o vetu s dvoma základnými 

vetnými členmi, a to s podmetom a s prísudkom, a pri jednočlennej 

vete o vetu s jedným základným vetným členom, 

a to tzv. vetným základom, nie je zo samotných termínov 

jednočlenná a dvojčlenná veta evidentná. Pri definícii jednočlennej 

a dvojčlennej vety sa vždy musí pamätať nielen na 

to, že ide o vetu s jedným alebo dvoma vetnými členmi, ale 

aj na to, že uvedené vetné členy musia byť základné vetné 

členy, podmet, prísudok alebo vetný základ; inak je definícia 

neúplná. 2 Podľa názoru J. Holého by boli vhodnejšie a výstižnejšie 

termíny prisudzované (predikačné) a základové 

(fundamentálne) vety. V tejto súvislosti v poznámke pod čiarou 

autor pripomína, že ťažkosti s termínmi jednočlenná veta 

a dvojčlenná veta sú pri preklade slovenských syntaktických 

termínov do maďarčiny, kde príslušné výrazy, zodpovedajúce 

našim termínom jednočlenná veta a dvojčlenná veta (egytagú 

mandát- a kéttagú mondat) znamenajú niečo iné (čo je zvlášť 

dôležité v slovenských školách s vyučovacím jazykom maďarským, 

kde sa žiaci oboznamujú so základmi slovenského jazyka). 

V súvislosti s používaním termínov jednočlenná veta a dvojčlenná 

veta je dôležitá aj iná skutočnosť, ktorá sa dosiaľ 

nepripomenula. Neodborníkovi sa môže zdať prirodzenejšie hovoriť 

najprv o jednočlennej vete a potom až o dvojčlennej vete 

(v zhode s poradím základných čísloviek jeden, dva atď., teda 

2 

V Slovenskej gramatike od E. P a u 1 in y h o — J. R u ž i č k u — J. 

Stolca (4. vyd., Bratislava 1964, str. 363) sa pripomína, že „dvojčlennoisť 

alebo jednočlennosť vety nesúvisí s počtom slov vo vete". Bolo by 

vhodné pripomenúť, že dvojčlennosť a jednočlennosť sa týka len počtu 

základných vetných členov vo vete, nie počtu akýchkoľvek vetných členov 

(napr. veta s jedným základným a rozvíjacím vetným členom v prípade 

Dnes prší nie je dvojčlenná, ale jednočlenná). V Slovníku slovenského 

jazyka (I. diel, Bratislava 1959, 644) sa pri slove jednočlenný s výkladom 

významu „majúci len jeden člen, jedného člena" uvádza ako príklad 

gramatický termín jednočlenná veta. Pretože sa tento termín bližšie neosvetľuje, 

charakteristika jednočlennej vety ako vety majúcej len jeden 

člen, jediného člena (čo vyplýva z výkladu významu slova jednočlenný) 

nie je dostačujúca. Gramatický termín dvojčlenná veta v slovníku nie je; 

neuvádza sa tu dokonca slovo dvojčlenný (len dvojčlen ako matematický 

termín). 

110

jeden člen — dva členy). Proti tomu treba však konštatovať, 

že je správnejšie preberať na prvom mieste práve dvojčlenné 

vety a jednočlenné vety prebrať až po výklade dvojčlenných 

viet. Dvojčlenné vety predstavujú „bežný", základný typ viet 

v spisovnej slovenčine (v našom jazyku vôbec), kým jednočlenné 

vety špeciálnejší druh, obmedzený na isté prípady. Aby 

sme dobre pochopili podstatu jednočlennej vety, je lepšie najprv 

prebrať dvojčlennú vetu. Tak sa bežne v našich gramatických 

príručkách tieto vety aj preberajú. Preto sa napr. 

aj v Slovenskej gramatike 3 

hovorí najprv o dvojčlennej a potom 

o jednočlennej vete v rámci výkladu základných poznatkov, 

kde sa podáva ich definícia. A v takomto poradí sa preberajú 

aj príslušné základné vetné členy, t. j. najprv podmet 

a prísudok a potom vetný základ. 4 

Je síce pravda, že v starších 

gramatických príručkách sa preberali najprv jednočlenné 

vety a potom dvojčlenné vety, 5 

ale to súviselo s teóriou jednočlenných 

a dvojčlenných viet a základných vetných členov. 

Vtedy sa rozlišovali ako základné vetné členy len podmet 

a prísudok. Pritom sa jednočlenná veta na rozdiel od dvojčlennej 

chápala ako veta, v ktorej je len niektorý z týchto 

základných vetných členov, t. j. v jednočlennej vete bol vždy 

alebo len podmet (bez prísudku) alebo len 4 

prísudok (bez podmetu). 

Ale už vtedy boli isté ťažkosti pri výklade o jednočlennej 

vete. Jednočlenná veta sa vykladala ako dvojčlenná 

veta, v ktorej chýba niektorý zo základných vetných členov; 

ale vlastný výklad o dvojčlennej vete (s obidvoma základnými 

vetnými členmi) sa podával až po výklade jednočlennej vety. 

Chceme ďalej upozorniť, že svojho času E. Pauliny 6 

vo svojej 

knižnej práci o slovesách z hľadiska intencie nehovoril 

o jednočlenných a dvojčlenných vetách, ale o nerozčlenenýcb, 

a rozčlenených vetách. V kapitole o vzájomnej závislosti vetných 

členov autor začína výklad konštatovaním, že jazykový 

prejav sa môže realizovať dvojakým druhom viet: vetou nerozčlenenou 

alebo vetou rozčlenenou. Okrem toho používa aj 

varianty týchto termínov (nečleněná veta, členená, veta). 

3 

E. Pauliny — J. R u ž i č k a — J. Š t o 1 c, Slovenská gramatika, 363. 

4 

E. P a u 1 i n y — J. Ružička — J. Š t o 1 c, Slovenská gramatika, 

363-373. 

5 

Pozri napr. B. L e t z, Gramatika slovenského jazyka, Bratislava 1950, 

383 n. 

li 

E. Paulíny, Štruktúra slovenského slovesa, Bratislava 1943, 13. 

L 

m

Z termínov ner•ozelenená veta — rozčlenená veta (nečleněná 

veta — Členená veta) sa ukazuje, že autor chápe jednočlenné 

a dvojčlenné vety ako binárny protiklad. Termíny rozčlenená 

veta — nerozčlenená veta namiesto termínov dvojčlenná veta 

— jednočlenná veta by lepšie vyhovovali z hľadiska definícií 

takýchto viet. Definícia dvojčlennej vety v Slovenskej gramatike, 

je nasledujúca: Dvojčlenná veta je taká veta, ktorú 

z obsahovej stránky možno rozčleniť na podmetovú a prísudkovú 

časť. Jednočlenná veta sa definuje takto: Jednočlenná 

veta je taká veta, ktorú z obsahovej stránky nemožno rozčleniť 

na podmetovú a prísudkovú časť. 7 

Teda v prvom prípade 

ide o možnosť členenia, v druhom prípade o nemožnosť členenia 

na podmetovú a prísudkovú časť. A ak sa v citovanej 

gramatike uvádza, že gramatické jadro je v prvom type vety 

dvojčlenné a v druhom type jednočlenné, možno to vyjadriť 

aj tak, že v prvom prípade ide o rozčlenené gramatické jadro 

vety, kým v druhom prípade gramatické jadro vety je nerozčlenené. 

Z tohto hľadiska by boli vyhovujúce termíny rozčlenená a 

nerozčlenená veta (alebo členená — nečleněnu veta), ale majú 

aj nevýhody, ktoré sme videli pri termínoch jednočlenná veta 

a dvojčlenná veta. Totiž ani pri termínoch rozčlenenú — nerozčlenená 

veta (členená — nečleněná veta) sa dostatočne neukazuje 

skutočnosť, že ide len o rozčlenenie (členenie) gramatického 

jadra vety, že v prvom prípade ide o rozčlenenie na 

dva základné vetné členy podmet a prísudok, v druhom prípade 

o 'neprítomnosť takéhoto členenia na podmet a prísudok. 

Preto by sa u neodborníkov aj termíny rozčlenená a nerozčlenená 

veta mohli mylne vykladať (napr. veta Dnes prší ako 

rozčlenená, alebo veta Píšem ako nerozčlenená), Najpresnejšie 

sú opisné termíny typu veta s rozčleneným gramatickým jadrom 

a veta s nerozčleneným gramatickým jadrom. Ich nevýhodou 

je, že majú trochu komplikovanejšiu štruktúru (s nezhodným 

prívlastkom pripojeným predložkou, pričom nezhodný 

prívlastok je ďalej určený zhodnými prívlastkami), a preto 

sia ťažšie hodia najmä pre praktické ciele (boli by trochu ťažkopádne 

v školskej praxi). 

Nevylučujeme možnosť hľadať vhodnejšie termíny. Treba 

pritom vychádzať z uvedeného základného rozdielu medzi 

dvojčlennými vetami a jednočlennými vetami, t. j. z rozčlene- 

7 

E. Paulíny — J. Ružička — J. Stole, Slovenská gramatika, 363. 

112

nia alebo nerozčlenenia vety na podmetovú a prísudkovú časť. 

Namiesto prídavného mena dvojčlenný potrebujeme nejaké 

prídavné meno, ktoré by vystihovalo členenie vety na podmetovú 

a prísudkovú časť, a k tomuto prídavnému menu ako 

kladnému by sme utvorili zápornú podobu na označenie jednočlenných 

viet ako viet, ktoré z obsahovej stránky nemožno 

rozčleniť na podmetovú a prísudkovú časť. Ide teda o hľadanie 

vhodnejších paralelných termínov namiesto termínov rozčlenená 

veta — nerozčlenená veta, resp. členená veta — nečleněná 

veta. 

' 

Je otázne, či sa nám podarí takéto termíny nájsť. Proti 

jednostranne zdôrazňovanej snahe o stručné termíny s nekomplikovanou 

alebo málo komplikovanou štruktúrou treba 

uviesť, že poznáme početné termíny, ktoré majú zložitú alebo 

dokonca veľmi zložitú štruktúru, čo nevylučuje ich používanie 

ako termínov v príslušných disciplínách. J. Horečky v rámci 

rozboru jazykovej štruktúry termínov uvádza v kapitole 

o združených pomenovaniach s nezhodným prívlastkom takéto 

príklady termínov s komplikovanou štruktúrou: čiara absolútneho 

trvania, bočná kontrakcia vodného prúdu, mocnost 

•horizontu spodných vôd, mierka výškového zmenšenia prevýšeného 

modelu, vzdutý vodný skok so spodným valcom, rovnica 

zväzku priamok na spôsob Lamého, pól priamky vzhľadom 

na kužeľosečku. 8 

Podľa Horeckého takéto názvy sú charakteristické 

najmä pre teoretické disciplíny. Konštatuje ďalej, že 

nie je zriedkavým zjavom paralelná existencia skrátených synonym, 

používaných najmä v praxi; dokladá to termínmi zloženie 

pôdy podľa zrnitosti — druh pôdy (skrátený synonymný 

termín), dynamika supersonických rýchlostí — supersonickí 

dynamika, les vysokého tvaru — vysoký les. 

V samotnej jazykovednej terminológii existuje viacero termínov 

so zložitou štruktúrou, napr. posúvanie jazyka hore 

dopredu, posúvanie jazyka hore dozadu, poloha na začiatku 

slova, poloha na konci slova, poloha pred prestávkou, poloha 

medzi samohláskami (spoluhláskami), zmena nosovky v ústnu 

samohlásku (popri cudzom synonymnom výraze denazalizácia), 

zmena dvojhlásky v jednoduchú samohlásku (monoftongizácia), 

zmena jednoduchej samohlásky v dvojhlásku (diftongizácia), 

slovo so zhoršeným významom (synonymný výraz je pejoratívne 

slovo), slovo so zlepšeným významom (synonymá melio- 

J. H o r e c k ý, Základy slovenskej terminológie, Bratislava 1956, 126. 

113

atívne, zlepšujúce slovo), náuka o význame (sémantika), náuka 

o správnej výslovnosti (ortoepia) atď. 9 Pritom popri 

termínoch so zložitou štruktúrou existujú synonymné výrazy 

jednoduchšej stavby, pričom synonyrnný výraz môže byť 

cudzie slovo, ale aj domáce slovo, resp. spojenie domácich 

slov, napr. náuka o význame — sémantika, náuka o správnej 

výslovnosti — ortoepia, slovo so zlepšeným významom — meliorattvne, 

zlepšujúce slovo. Nazdávam sa, že aj v našom prípade 

by sme mohli používať presnejší termín s rozvetvenejšou 

stavbou a paralelne s ním skrátený synonyrnný výraz pre 

praktické ciele. Ako skrátené „praktické" synonymá by sme 

mohli používať práve termíny rozčlenená a nerozčlenenä veta. 

Mali by sme podľa toho tieto dvojice termínov: veta s rozčleneným 

gramatickým jadrom — rozčlenená veta, veta s nerozčleneným 

gramatickým jadrom — nerozčlenenä veta. Takto 

by sa vhodne využili staršie termíny E. Paulinyho, na ktoré 

sa pozabudlo. 

Na záver tejto úvahy o termínoch jednočlenná veta a dvojčlenná 

veta konštatujeme, že jestvuje viacero závažných dôvodov, 

ktoré hovoria za to, aby sa termíny jednočlenná veta 

a dvojčlenná veta nahradili inými, vhodnejšími termínmi, ktoré 

by z hľadiska súčasnej syntaktickej teórie správne vyjadrovali 

podstatný rozdiel medzi obidvoma typmi viet. Pravda, na 

druhej strane si uvedomujeme, že každý pokus o zavedenie 

nových termínov naráža na doterajšiu zaužívanosť termínov 

jednočlennú veta a dvojčlenná veta. Termíny, ktoré navrhuje 

J. Holý, sú z istého hľadiska lepšie ako termíny jednočlenná 

veta a dvojčlenná veta, ale na druhej strane neodzrkadľujú 

chápanie jednočlenných a dvojčlenných viet ako členov protikladu. 

Ako najvýstižnejšie sa nám ukazujú termíny veta s rozčleneným 

gramatickým jadrom a veta s nerozčleneným gramatickým 

jadrom. Popri nich by sa mohli používať ako 

stručnejšie termíny pre praktické ciele staršie termíny E. Paulinyho, 

t. j. termíny rozčlenená a nerozčlenenä veta. 

9 

Základná jazykovedná terminológia, Bratislava 1952. Podobne aj Soupis 

základních jazykovědních termínu, Praha 1962; v tomto súpise je 

podoba niektorých termínov upravená, napr. zmena dvojhlásky na jednoduchú 

hlásku (monoftongizäcia; namiesto predložky v sa tu uvádza 

predložka na), podobne zmena jednoduchej hlásky na dvojhlásku (diftongizácia). 

114

Z P R Á V Y A P O S U D K Y 

MEZINÁRODNÍ UNIFIKACE POJMŮ A NAZVU 

Rakouský normalizační výbor pečuje už po mnoho let o mezinárodní 

spolupráci v oblasti terminologie. Mezinárodní normalizační organizace 

(ISO) jej pověřila, aby zřídil a vedl sekretariát jejího terminologického 

výboru (TC 37). Tento sekretariát pracuje velmi úspěšně, • organizuje 

mezinárodní pracovní skupiny a výsledky jejich práce vydává v podobě 

mezinárodních dokumentů. Jedním z posledních dokumentů, které sekretariát 

rozeslal svým členům, je UNIFICATION INTERNATIONALE DES 

NOTIONS ET DES TERMES, Deuxiěme Avant Projet (ISO/TC 37-145). 

Úkolem tohoto dokumentu je seznámit odborníky nejrůznějších oborů 

přístupnou a stručnou farmou s jazykovými a logickými problémy internacionalizace 

názvosloví. Většina myšlenek dokumentu je převzata z práce 

docenta Eugena Wu stera Internaziomale Sprachnormung ta der 

Technik (1931), přesto však je jasně patrno, že mu pracovní skupina 

věnovala mnoho let soustavné a pilné práce, aby formulace zásad vyhovovaly 

mezinárodním požadavkům. Jako celek představuje dokument promyšlený, 

logický systém, na němž je patrno veliké úsilí sekretariátu 

sladit velmi početné, mnohostranné a různorodé požadavky zástupců jednotlivých 

států a národů. 

Dokument má několik částí, z nichž hlavní je doporučení zásad směřujících 

k mezinárodní unifikaci pojmů a názvů. Tato základní stať je 

rozdělena do těchto kapitol: 

1. Pojmy a systémy pojmů. 

2. Popis a výklad pojmů, tj. definice a nákresy. 

3. Vnější forma názvů, zvuková a písemná. 

4. Doslovný význam komplexních názvů (tj. odvozenin, složenin a sousloví) 

a názvů přenesených. 

5. Písmo (abeceda, soustavy znaků ap.). 

V první kapitole, kde se pojednává o zmezinárodnění pojmů, se uvádějí 

tyto příklady: 

Termíny machine outil (fr.) a Werkzeugmaschine (něm.) označují všechny stroje sloužící 

k řezání nebo obrábění jakéhokoliv materiálu. Avšak angl. termín machine tool, přestože má 

stejný doslovný význam jako fr. termín machine outil a přestože bývá uváděn jako jeho ekvivalent, 

kryje se \ve skutečnosti jen s dílčím pojmem a označuje pouze stroje sloužící k řezání 

kovů. Z takových rozdílů mohou snadno vzniknout nedorozumění (jsou to tzv. ,,pseudointernacionální 

názvy"). 

Porovnáme-li názvy ibarev v několika jazycích, zjistíme, že pro některé z nich chybí přesné 

ekvivalenty v tom nebo onom jazyce. Příčinou toho je rozdíl v detailním dělení spektra 

v různých jazycích. 

115

Velmi zajímavá je kapitola o zmezinárodnení formy termínů. Praví se 

v ní: 

Obě vnější formy názvů, grafická a zvuková, jsou etymologicky identické, jestliže vycházejí' 

ze stejné základní podoby. 

Národní forma je zároveň mezinárodní, jesliže jsou v několika jiných jazycích formy, které 

s ní jsou etymologicky identické, zvláště když všechny tyto formy se mezi sebou mnoho neliší 

a jestliže jazyky, k nimž náleží, jsou z rozdílných jazykových skupin. Je možno rozlišovat 

Čtyři kategorie mezinárodních forem: 

(1) Ryze latinská nebo řecká slova. Příklady: omnibus, vide. 

(2) Národní slova latinského typu (,,tak říkajíc latinská"). Základy těchto slov jsou latinské 

(nebo řecké), bez přizpůsobení národnímu jazyku. Jejich zakončení má národní formu, 

takže jsou v každém jazyku trochu odlišná. Sufixy, které jsou v mnoha těchto slovech 

obsaženy, jsou latinské nebo řecké, ať už v ryzí podobě, nebo přizpůsobené národnímu jazyku. 

Většina odvozenin „latinského typu" byla vytvořena dávno po klasickém období. Příklady: 

Z latinského slova caput, capitis vznikly následující termíny latinského typu: angl., fr., Šp. 

capit/al (adj.) it. capit/ale něm. kapit/al, rus. [kapít./al/nyj]; angl. capit/al/ism, fr. capit/al/ísme, 

it., šp. capit/a^/ismo, něm. Kapit/a l/ismus, rus. [kapit/al/izm]. 

(3), Mezinárodně převzatá moderní slova. 

Tato slova jsou převzata z jiného jazyka než latinského (nebo řeckého). Příklady: a) Latinské 

slovo caput se ve franštině vyvíjelo pravidelně a dalo vznik nejprve podobě chief, později 

chef. Tyto tvary byly převzaty angličtinou (chief), němčinou (Chef), španělštinou (jefe) a ruštinou 

((šef)). 

b) Slovo fr., it., Šp., rus. startér, něm. Startér je převzato z angličtiny (startér), 

(4) Příbuzná moderní slova, různě přetvořená. 

Pro moderní slova existuje ještě jiný typ mezinárodnosti, který však je méně rozšířený. 

Vznikla existencí stejného základu zděděného z dávných dob několika dnešními jazyky, avšak 

přizpůsobeného každým z nich různým způsobem podle vývoje lidového vyjadřování. S tím se 

setkáváme 'zvláště u románských variant latinských základů. Pro tento typ mezinárodnosti je 

stupeň podobnosti forem menší a tyto jazyky zpravidla náleží do stejné jazykové skupiny. 

Důležitost 

mezinárodních forem 

Můžeme-li si .vybrat pro pojmenování mezi dvěma synonymy stejné hodnoty, ale z nichž 

jedno se vyskytuje také v jiných jazycích, má být dána přednost jemu. Příklady: a) Abychom 

získali jednotný termín místo názvů angl. mercury — are rectifier, fr. soupage a vapeur de 

mercure, it. valvola a vapori di mercurio, byl přijat angl. název mutator, fr. mutatear, it. 

mutatore, který je mezinárodní. 

b) Bylo navrhováno dávat přednost fr. termínu concept před fr. termínem notion, protože 

angl. výraz concept má stejný význam, ale angl. název notion má význam zcela jiný. Tato 

úprava by však byla v rozporu s běžným územ v logickém a terminologickém vyjadřování. 

Mezinárodní jormy vedle názvů domácich 

Jestliže v některém jazyce jsou mezinárodní názvy chápány jako ,,cizí slova" a nebývají 

proto všeobecně přijímány, mají být připouštěny v takovém jazyce alespoň vedle slov domácích. 

Příklady: rus. motor vedle dvigatěl 

něm. Generátor vedle Stromerzeuger 

něm. Stator vedle Stánder 

V technickém vyjadřování je vhodné dávat přednost názvům latinského typu před moderními 

mezinárodními termíny, protože slova latinského typu jsou spíše neutrální, příbuznější 

a vzájemně souvislejší. Dávají též větší možnost tvořit odvozená slova a složeniny. Moderní 

mezinárodní názvy vyvolávají větší odpor u puristů. Příklady: „Výbor pro studium francouz- 

116

li* 

ských technických názvů" navrhoval nahradit anglická slova ve francouzské slovní zásobě 

slovy latinského typu: 

za by-pass (technologie tekutin): déviation, dérivatíon, 

za dops (chemický průmysl): additif, 

za feeder (elektrotechnika): artére, conduite de transport, 

za speaker (račiodiffusion): présenteur. 

Národní 

varianty 

V jednotlivých jazycích je třeba se vyvarovat libovolných variant. Avšak mnohé z nich 

jsou nevyhnutelné, protože vyplývají ' ze zákonitostí a pravidel příslušného jazyka. Příklady: 

a) Pozitivní elektron se nazývá angl. positron, něm. Positron, it. positrone, ale fr. positon, 

šp. positon. Sjednocení těchto forem tak, aby se všechny psaly s -tr- nebo s -t-, by odstranilo 

zdroj mnoha omylů v překladech. 

b) Zvukově přizpůsobené odvozeniny z původní latinské nebo řecké formy jsou přirozeným 

důsledkem jazykových zákonitostí: 

fr. étaí, šp. estade (lat. status, angl. state, it. stato) 

fr. champ (lat. campus, it., šp. campo) 

it. flusso, šp. f/«/e (lat. fluxus, angl., fr. f lux) 

Šp. juerza (lat. jortia, angl., fr. force, it. forza) 

it. elettrica (řec. [elektron)), angl. electric, fr. électrique, šp. electrico. 

c) Aby byly sjednoceny názvy mezinárodních jednotek míry, jsou užívány ve vŠect 

jazycích bez pádových koncovek jak v jednotném, tak v množném čísle. Např. IEC odmítla 

šp. název voltio a doporučila šp. volt, protože toto slovo odpovídá fr., it. volt a něm. 

Volt. 

Vztah mezi psanými a zvukovými formami 

Podobnost mezi dvěma formami etymologicky identickými může být větší nebo menší. 

Protože se latinská písmena v různých jazycích rozdílně vyslovují, bylo by nemožné prc 

národní varianty nějakého termínu dosáhnout maximální shody v jejich psaných (latinkou] 

i zvukových formách. Je nutno vybrat si jednu z obou možností. 

V případě, že má být uskutečněno terminologické sjednocení mezi jazykem uŽívajícírr 

latinky a jazykem užívajícím jiného písma, např. cyrilského, bude grafická unifikace prováděna 

transliterací písmen a unifikace zvuková se uskuteční transkripcí fonémů. 

Slova latinská a slova latinského typu >, 

Pro latinská slova a pro slova latinského typu není možná jiná maximální mezinárodn' 

podobnost než grafická. Ve skutečnosti se užívá latinských písmen tak, že se píší latinské 

nebo latinizovaná slova stejným nebo téměř stejným způsobem, jako to činili staří Římané 

Avšak výslovnost latinských znaků C, S, X, CH, TH, A, E, I, U se dnes v jednotlivýcr 

jazycích velmi liší. Mezinárodní grafická podobnost slov latinského typu je největší v angl. 

fr. a němč. Ve většině ostatních románských a germánských jazyků a ve slovanskýď 

jazycích užívajících latinských písmen je podobnost ve vztahu k němčině, angličtině a francouzštině 

redukována národními pravopisnými zásadami. Tato pravidla vyžadují nahrazoval 

jistá písmena latinské abecedy znaky jejich fonetických ekvivalentů, např. t (nor., šv., it. 

šp., rum., pol.) za th (ještě je v hol. a port.), f (hol., nor., it., šp., rum., češ., pol.) Zí 

ph (ještě v port.), -zion (it.), -cion (šp.), -cao (port.), -tie (rum.), ~cia (pol.) za -tior 

(ještě je v nor., Švéd.), -ííe je v hol. 

Kdyby se tento fonetismus rozšířil i do franštiny, němčiny, popř. též do angličtiny m 

všechny fonémy, zbořil by se most spojující odborné terminologie moderních jazyků (avšalnahrazení 

ph písmenem í by v tomto smyslu nepůsobilo záporně, protože je bez závac 

uskutečnitelné ve všech jazycích). 

Proto v jazycích užívajících latinské abecedy, která umožňuje etymologické (= historické

i 

psaní názvů latinského typu, má být dána přednost, kde je jen trochu možno, tomuto 

způsobu psaní před psaním fonetizovaným. 

Přejímání slov latinského typu v jazycích s cyrilským písmem je spojeno s transliterací 

latinských a řeckých morfémů, které odpovídají více nebo méně transkripci jejich výslovnosti 

latinské nebo německé. 

Příklady: a) fonetický přepis něm. Indúktion, it. induccion (místo historického psaní angl. 

a fr. induction) způsobuje jisté rozdílnosti, které však jsou nevyhnutelné, protože závisí 

na obecných zásadách jazyků něm., it. a šp. Fonetický přepis slov it. fotografia, šp. 

fotografia (místo angl. photography, fr. photographie a něm. Photographie) a slov it. 

fotometria, šp. fotometría (namísto angl. photometry, fr. photometrie a něm. Photometrie). 

b) Historický pravopis něm. ,,Photo(graphie)" je lepší než fonetický přepis něm. Foto(grafie) 

vzhledem k f r. photographie a angl. photography. Nepředstavuje nic nezvyklého z národního 

hlediska, protože každý užívá v němčině -ph- ve všech analogických názvech, jako např. 

u Photometrie atd. 

c) V italštině a holandštině jsou nahrazena písmena ph všeobecně písmenem f. Ve jméně 

mezinárodní jednotky phon však tyto jazyky zachovávají ph. 

Moderní mezinárodní názvy převzaté z jazyka používajícího latinky 

Přejímání mezinárodních názvů pocházejících z moderních jazyků užívajících latinky se 

děje v různých jazycích různým způsobem. 

(1) Angličtina a franština přejímají grafickou podobu takových názvů, ale výslovnost si 

upravují. 

(2) Němčina přejímá vždy pcdobu grafickou a zároveň i zvukovou. 

(3) Italština a španělština se vůbec vyhýbají přejímání moderních slov. Když to však je 

nutné, převezmou formu zvukovou a přepis si podle něho upraví. Němčina používá této 

metody též vedle způsobu č. 2, jestliže se jedná o jméno běžně rozšířené. 

(4) Jazyky s cyrilským písmem přebírají formu zvukovou s příslušnou transkripcí. 

Pro mezinárodní sjednocení technických názvů je nejlepším řešením (pro jazyky s latinskou 

abecedou) přejímání grafické formy ťmetoda č. 1 a 2). Přejímání formy grafické a zvukové 

zároveň zajišťuje navíc shodnost s formou přepsanou cyrilským písmem. 

Příklady: a) fr. slovo bureau (vysl. [byró]) bylo převzato ostatními jazyky takto: 

i(l) angl. bureau s poangl. výslovností [b'ju:ro] 

(2) něm. iBureau s franc. výslovností 

(3) něm. ZBuro s franc. výslovností 

šp. buro s přibližně franc. výslovností 

it. buro s přibližně franc. výslovností (jen ve formě burocrazia). 

(4) rus. (bjuro) s přibližně angl. výslovností. 

Mezi formami (1), (2) a (3) jsou formy (3) nejméně vhodné pro mezinárodní unifikaci. 

b): garage (z fr.); stop, start, startér (z angl.) atp. 

Moderní mezinárodní názvy přejímané z jazyka užívajícího cyrilského písma 

Chceme-li převést do latinky slova z jazyka užívajícího cyrilského písma, máme dvě 

možnosti: buď transliterací národní nebo mezinárodní. Cyrilské písmo je dostatečně fonetické, 

a proto není v tomto případě velká rozdílnost mezi transliterací (tj. převedením písmeno po 

písmeně) a transkripcí (především podle výslovnosti). 

(1) Národní transliterace je v každém jazyce jiná. Užívá se jí u všech převzatých slov 

(obecných i vlastních jmen). Národní transliterace přejímá některé prvky z transkripce. 

Příklady: angl., něm. Potemkin, fr. Potemkine, it. Poťémkin (ruská výslovnost [paťomkin]); 

angl. Khroushtchev, Kruschev, fr. Khrouchtchev, it. Kruscev, něm. Chruschtschew, Chruscht- 

, schow, hol. Krousjef (ruská výslovnost [chrušČov]); angl., fr., it., šp. czar, angl. tzar, fr. 

118

tsar, něm. Zar, šp. zar (ruská výslovnost [car]); angl. sputnik, fr. spoutnik, něm. Sputnik 

(ruská výslovnost [sputnik]). 

(2) Mezinárodní translíterace je používána zvláště ve vědách a v mezinárodních stycích. 

Je nezbytná při pořizování všeobecných bibliografií. Navíc umožňuje vyhnout se terminologickým 

obtížím v terminologických pracích (v několikajazyčných slovnících i článcích atd.). 

Doporučujeme používat transliteračního systému ISO. 

Příklad: Podle systému ISO se píše např. Hruščev. 

Ve slovanských jazycích je ovšem velmi obtížné zavádět vzájemnou 

trams'literaci nebo transkripci podle určitých mezinárodních zásad, protože 

slovanské jazyky si jsou velmi blízké a mezinárodní úpravy v širším 

měřítku by tuto blízkost narušovaly. 

Základová slova s latinským 

zakončením 

Tato slova mají písemnou formu zcela mezinárodní a jejich užívání • je vhodné zvláště 

v jistých publikacích určených mezinárodní veřejnosti, protože umožňují vyhnout se překládání 

obecně známých útvarů do několika jazyků, např. v mezinárodních bibliografiích, v několikajazyčných 

slovnících (při odkazech) a v souborech numerických tabulek nebo nákresů. 

Příklady: a) Abies (botan.); Leo (zool.); genus (log.); flux (fyz.); candela (fotometr.); 

corona (elektrotech.); omnibus (vozidlo), 

b) odkazy ap., např.: vide; pagina; figura; finis; infra; et alii; loco citato. Odkazy tohoto 

typu se používají Tilavně ve zkrácené podobě. 

Základy slov s přizpůsobeným zakončením 

U základových slov vytvořených z latinsko-řeckých základů je zakončení přizpůsobováno 

národnímu jazyku. 

Příklady: a) lat. arcus == it., šp., port. areo, angl., fr., rum. are. 

b) řec. (kyklos), popř. lat. eyelus = něm. Cyclus, Zyklus, hol., nor. eyelus, it., šp., port. 

ciclo, Irům. ciclu, angl. fr. eyele, šv. cykel. 

c) řec. {anodos) = it. anodo, šp. anodo, port. anodo, anódio, angl., fr. anodě, něm. Anodě, 

pol. anoda, rum.l anoda, šv., rum.2 anod, rus. (anod). 

Slova odvozená z nepozměněných řecko-latinských základů 

Sufixy a, zakončení užívané \k odvozování slov z řecko-latinských základů mohou být 

rovněž řecko-latinské (čisté nebo upravené) nebo také germánské Či slovanské. 

jednak 

Sufixy a zakončení čistě řecko-latinské 

Termíny odvozené z řecko-latinských základů pomocí čistých řecko-latinských sufixj 

(a zakončení) jsou velmi Časté ve všech jazycích jiných než románských. Měly by být 

tvořeny podle pravidel platných pro řecké a latinské odvozování slov. 

Příklady: a) termín tvořený pravidelně latinským sufixem: angl., šv. stator, něm. Stator, 

rus. (stator}. 

Románská podoba latinského sufixu -tor je fr. -teur, it. -tore, šp. -dor; tedy it. statore 

atd. Ekvivalenty fr. stator a Šp. estator jsou výjimkami. 

b) Termíny tvořené týmž sufixem, ale ne podle pravidel latinského odvozování: angl., 

fr., šp., šv. rotor, něm. Rotor, rus. (rotor) (= it. rotore). Přesná latinská podoba by měla 

být rotator (jak je tomu v anatomii, ale s jiným významem), protože latinské -tor je 

možno připojovat jen ke slovesnému zakladu (je to deverbiální sufix). 

Z téhož důvodu je např. i angl. neologismus phasor pokládán za nepravidelný. 

119

Asimilované řecko-latinské sufixy a zakončení 

Mnoho řecko-latinských sufixů (a zakončení) je asimilováno národními jazyky moderními, 

zvláště románskymi. Při jejich použití je nutno dbát pravidel pro odvozování názvů latinského 

typu, tzn. metodickou interpolací a extrapolací existujících mezinárodních terminologií. Jestliže 

v nějakém jazyce existuje odvozené slovo latinského typu, pak je možno vytvořit pravidelnou 

asimilací (tzn. ,,transpozicí") odpovídající útvary. 

Příklady: a) asimilované odvozeniny latinského typu: fr. radiateur, it. radiátore, šp., port. 

radiador ( = angl. radiátor, něm. Radiotar, rus. (radiátor}). 

Ekvívalentnost lat., sfigl., něm., rus. sufixu -tor = fr. -teur, it. -tore, šp. -dor platí 

skoro všeobecně a umožňuje tudíž pravidelnou ,,transpozici". 

b) Termín utvořený nesprávně: něm. Exponát. Latinské sloveso exponere by totiž vyžadovalo 

podobu Exposit(um). 

Nesprávně utvořeno je též něm. Komponist. Sufix -ist ve slovech latinského typu je 

denominální (tj. vhodný jen ke jmenným základům). Správný by zde byl deuerbiální (tj. 

vhodný ke slovesným základům) sufix, jaký je např. ve fr. ekvivalentu compositeur. 

c) Lat. slovo rešistencia dalo vznik normálním vývojem těmto národním podobám: fr. 

résistence, angl. resistence (= it. resistenze, šp. rešistencia). Nesprávným použitím francouzského 

sufixu -ance u jiných základů byl vytvořen zvláštní elektrotechnický sufix pro 

odvozování mezinárodních termínů: angl., fr. connectance, angl. reactance, fr. réactance, 

angl. impedance atd. Tento nový sufix je velmi užitečný v odborném názvosloví. 

Germánské, slovanské a jiné sufixy a zakončení 

V jiných než románských jazycích mohou být nové termíny odvozovány z řecko-latinských 

základů pomocí sufixů moderních jazyků. Tyto odvozeniny nejsou slova latinského typu. 

Jejich konstrukce odpovídá pravidlům příslušného moderního jazyka. 

Příklady: angl. composer (= fr. compositeur); angl. transformer (= f r. transformateur, 

něm. Transformátor); něm. Formung (= angl., fr. formát ion). 

Prototypové 

útvary 

Tyto útvary nepředstavují žádnou národní zvláštnost; „prototypem" zde rozumíme jakýsi 

originál nebo model, podle něhož jsou vytvářena další slova a tvary (tato definice je 

převzata ze slovníku Pei and Gaynor: A Dictionary of Linguístics, N. York 1954, str. 178: 

prototype: the originál or model after which other words or forms are patterned). 

Příklady: a) Prototypy latinského typu: norma; normjal; norm/at/isa/t/ion; trans/form/a/tor; 

induc/tion; composi/tor; composi/tion. 

b) Moderní prototypy; garage; silo; watt; quartz; sputnik. 

Zmezinárodnění doslovného významu názvů 

Při mezinárodní unifikaci je nutno si povšimnout i doslovných významů u komplexních 

názvů a u názvů přenesených. 

Doslovný význam komplexních názvů 

Následující příklady představují dva páry komplexních názvů majících stejný význam. 

V prvním; příkladu jsou doslovné významy rozdílné, ve druhém jsou stejné. 

Příklady: a) Složky složených slov angl. to ante/date a fr. anti/dater (sufix anti zde je 

deformovanou variantou z ,,ante-") mají stejný doslovný význam jako složky německé složeniny 

vor/datieren. Avšak , německá složenina ve svém skutečném lexikálním významu 

označuje pravý opak toho, co složenina anglická a francouzská, totiž „opatřit dřívějším 

datem", „zpětně datovat". 

120

Rozdílnost doslovného významu u angl. ante/date a fr. antildater z jedné strany a německého 

ekvivalentu zuriickdatieren z druhé strany může být příčinou nedorozumění.. Bohužel 

však tento stav nemůže už být korigován. 

b) Ve druhém vydání slovníku IEC je pojem č. 05-25-150 pojmenován francouzsky: 

moment magnetíque ampérien (ďun aimant). Národní komise Německa, Rakouska a Švýcarska 

rozhodly přijmout za německý ekvivalent doslovný překlad: ,,Amperesches magnetisches 

Moment", přestože žádný takový termín do té doby neexistoval. 

Doslovný význam přenesených názvů 

Následující příklady uvádějí přenesené názvy mající stejný význam. V prvním příkladu 

jsou doslovné významy názvů rozdílné; ve druhém případě jsou shodné. — 

Příklady: a) Rozšířený konec klínu se nazývá: fr., it., ,šp. ,,pata", angl., it., šp., rus. 

„hlava", něm., it. „nos". 

Kdyby bylo možné dosáhnout shody ve všech jazycích a ustálit v nich jednu z těchto 

tří vnitřních forem („část těla"), usnadnilo by takové rozhodnutí (a jeho uskutečnění!) 

mezinárodní dorozumění a překladatelskou práci. ( 

b) Rozšířený konec šroubu se nazývá ve všech jazycích „hlava". 

Z uvedených ukázek je paťrno, že obsah dokumentu je velmi hutný 

a že bychom s přihlédnutím k současné situaci v mezinárodních vědeckých 

stycích těžko mohli vytknout něco, co snad bylo opomenuto. Spíše 

by se dalo říci, že je příliš náročný a že nebude vždy možno dát před- 

"nost jeho zásadám před národními tradicemi, popř. před komerčními 

požadavky nebo před aktuálními potřebami názvosloví. I sám tento dokument 

zápasí s názvoslovnými problémy toho, co chce vyjádřit. Velmi 

obtížně hledá názvy a formulace, které by vyhověly širokému okruhu 

odborníků nejrůznějších národů; je to jen dokladem toho, jak obtížné 

je normalizovat jazyk. I když tedy nebudou tyto zásady v celém rozsahu 

dodržovány, přece jen jsou významným vodítkem, jež dává přehled 

o všem, co je možno vykonat pro mezinárodní sblížení v oblasti odborného 

názvosloví a vědeckého dorozumění. 

Miroslav Roudný 

NOVÉ PUBLIKACE SE ZEMĚDĚLSKOU TERMINOLOGII V NSR 

S dnešním dialektickým vývojem diferenciace a specializace věd vzniká 

potřeba diferencovat a specializovat termíny. Tato potřeba se jeví zejména 

v tzv. hraničních vědách. V oblasti zemědělských věd je to např. 

ekonometrika, bio.metrika aj. Jedná se o tzv. růstové body terminologie, 

jež vyvolávají značné potíže ve vědecké komunikaci národní i mezinárodní. 

Tyto potíže se v NSR, kde neexistuje centrální pracoviště zabývající 

se současným jazykem, ani obdoba naší Čs. ústřední terminologické 

komise, řeší mimo jiné tím, že se zpracovávají a vydávají výbory specializovaných 

pojmových a terminologických celků, jež vyhovují praktickým 

121

potrebám uživatelů terminologických prostředků. Na některé z těchto 

výborů, resp. na některé publikace, které se terminologií podrobněji 

zabývají, chceme upozornit. 

Vydává se jednak terminologie německá, jednak terminologie cizojazyčná. 

Terminologické práce Laurový 1 

z oblasti terminologie spravovědy 

a zemědělské statistiky dnes jíž zastaraly. Problematikou německé zemědělské 

ekonomické terminologie se zabývala komise vedená kielským 

profesorem Blohmem, 2 

která vymezila obsah příslušných pojmů a určitou 

formu normalizace termínu v příručce Betriebswirtschaftliche Begriffe fiir 

die landwirtschaftliche Buchfiihrung und Beratung (Bonn, Verlag Pflug 

und Feder 1959, 42 s.). Tato příručka má široký normativní vliv, ježto 

jí používá západoněmecká zemědělská poradenská služba. Dnešní terminologii 

západoněmecké spravovědy vykládá přehledně západoněmecký 

zemědělský lexikon 3 a značnou pozornost jí věnují autoři rozsáhlého 

kolektivního díla, vydaného prof. Woermainnem. 4 

Terminologie zemědělských 

pracovních procesů je shrnuta v příručce Terminologie der Landarbeit 

swissenschaft (Hamburg, Parey Verlag 5, 1964, 68 s.), která má sloužit 

zemědělským odborníkům ze zemí EHS. Obsahuje též ekvivalenty anglické 

a francouzské. Na vzniku této příručky se podíleli odborníci z Francie, 

Anglie, Holandska, Norska, Švýcarska a ze záp. Německa. Příručka je 

zajímavá definicemi pojmenovávaných pojmů, jež podávají obraz o různém 

chápání designátu. Čtvrté vydání této příručky 6 

uvádělo navíc ještě 

systém německých a mezinárodních zkratek z normování pracovních 

procesů a členění pracovního času v zemědělství, který se liší od systému 

používaného v NDR. 6 

Systém německých terminologických zkratek z tohoto 

oboru doplňuje G. Kreher, 7 

který — pokud je nám známo — jako 

1 

E. Laur, Terminologie und Grundlagen ftir eine Internationale landwirtschaftliche 

Buchhaltungs statistik. Vortrag gehalten am lnternationalen 

landw. Kongres s in Bukurest 1929, Effingerhof Verlag, Brugg; Ueber einige 

neuere Begriffe aus der Wirtschaftslehre des Landbaues, v: Zeitschrift 

f. schweiz. Statistik und Volkswirtschaft, 63, Heft 5, 1927, 557-561. 

2 

Příručka vychází z návrhů prof. B 1 o h m a z roku 1943, které byly 

přijaty teprve v r. 1948 v 1. vydání. 

3 

Pareys Landwirtschaftslexikon, Bd. I, II, Hamburg, Parey Verlag 1956 

a 1957, 414 a 379 s. 

4 

Handbuch der Landwirtschaft, Wirtschaftslehre des Landbaues, Band 

V, Hamburg, Parey Verlag. 

5 

E. Biesalskii, Terminologie der Landarbeitswissenschaft, 4. Aufl., 

': Schriftenreihe des Max-Blanek-Institut s fiir Landarbeit und Landtechnik, 

Bad Kreuznach 1959. 

6 

Viz např. ABC der Landwirtschaft, Brockhaus, Leipzig 1959, Bd. I, II. 

7 

Kalkulations-Unterlagen, Bd. I, hrsg. vom Kuratorium f. Technik in 

122

první se snaží vyřešit u německých zkratek i otázku čísla. Terminologii 

nového oboru — zemědělských pracovních procesů — je věnována i řada 

dalších příruček. 8 Pojmové výklady najdeme dále ve výkladovém slovníku 

Worterbuch der Agrarwirtschaft (Hamburg, Parey Verlag 1961, 175 s.). 

Ekonometrika vyvolala potřebu vzniku řady příruček. Pro obor využití 

matematických metod v ekonomice zemědělství vypracoval prof. E. R e i s c h 

pomůcku Mathematische Planungsverfahren s hlavními oddíly A. — Einteilung 

der Verfahren, B. — Fachbegriffe der mathematischen Planungsverfahren, 

C. — Begriffsbestimmungen fúr die Programmleruncjsverfahren.' 1 

Oddíl B je vypracován anglicky a německy a opírá se o terminologický 

výběr J. H e i n h o 1 d a Fachbegriffe der Unternehmensforschung. 10 J. Heinhold 

je též autorem šestijazyčné terminologické příručky Fachbegriffe der 

Programmierungstechnik (Múnchan, R. Oldembourg Verlag 1962). 

Pro terminologa je velmi poučný speciální definiční slovník Genetisches 

und Cytogenetisches Worterbuch, který byl zpracován jedním ústavem 

DAL. 11 Tento výběr terminologie poskytuje mimo jiné bohatou látku k výzkumu 

tzv. neslovních prostředků při tvorbě terminologie. Uvádí např. 

tyto typy termínů: attached-X-Methode; xx-xo-Typus; xx-x4-Typ. Termín 

B" + SR . Cj znamená Chroimosomenbruch mit Sahwesterchromatidreunion 

im zentrischen Fragment. Názorně ukazuje na vliv angličtiny na německý 

odborný jazyk a napovídá, že teorie o různém působení vlivu angličtiny na 

němčinu v NSR a v NDR — pokud nepřihlédnou k jazyku odbornému — 

jsou ohroženy jednostranností. 

Odborné cizojazyčné slovníky pro oblast zemědělství a zemědělské ekonomiky 

nejsou četné. Tradičními metodami je pro zemědělskou oblast 

zpracován např. německo-anglicko-francouzsko-španělský (nejnověji i rusder 

Landwirtschaft, Frankfurt/M 1963; Leistungszahlen f Ur Arbeitsvoranschläge, 

Stuttgart 1955, 361 s. 

8 

W. B u s c h, Betriebswirtschaftliche Begriffe im Gartenbau, Hamburg, 

Parey 1961,170 s.; Arbeitswissenschaftliche Begriffe. Zentralblatt f. Arbeitswiss. 

und soz. Betriebspraxis. Hersg. von H. K e 11 n e r, 6/59, 13. Jg., 

s. 81-96; Die amerikanischen Begriffe des Arbeits- und Zeitstudiums mit 

Definitionen und deren deutscher Uebersetzung, Koln, Beuth-Vertrieb 

GmbH. 1958, 104 s. 

9 

Gottingen, Institut f. landw. Betriebs- und Landarbeitslehre, hektograf. 

10 

v: Unternehmensforschung, Bd. 6, 1962, Heft 1, s. 26-30. 

11 

R. R i e g e r — A. M i c h a e 1 i s, Genetisches und Cytogenetisches 

Worterbuch, hrsg. v. H. Stubbe, v: Der Zúcbter, 2. Sonderheft, Bern- 

Gôttingen-Heidelberg, Springer-Verlag 1954. 

123

ký) zemědělský slovník G. H a e m s c h e a G. H a b e f k a m p o v é. 12 

Z metodického 

hlediska je pozoruhodná terminologická příručka dvou anglických 

autorů, 13 která uvádí výběr ekonomických německých termínů, 

opatřený ekvivalenty v angličtině. Výběr přihlíží i k zemědělsko ekonomickým 

termínům z obou částí Německa. Autoři se vyhnuli eklektickému 

zpracování dosažitelných termínů a zařadili do výběru jen terminologii 

excerpovanou z německých písemností. Problematika inadekvátnoistá nebo 

neexistence pojmenovávaných kategorií a diferencovanost vnitřní a vnější 

formy německého a anglického termínu je přivedla k specifikaci požadavku 

pro speciální cizojazyčnou lexikografii, který předpokládá dvojí excerpci 

dvoujazyčné terminologie. Výchozí terminologii má excerpovat příslušník 

druhé jazykové oblasti, mechanický ohnat z jednoho znění do druhého není 

možný. Tento závěr vyplývá z poznání problematiky, již řeší ekvivalenční 

výzkum. 14 

V teorii vědeckého překladu se touto problematikou zabývá např. 

R. W. Jumpelt. 16 Jeho eins-zu-eins-, eins-zu-viele- a viele-zu-eins-Entsprechungen 

přihlížejí jen ke kvantitativní stránce ekvivalence, a to z hlediska 

potřeb překladu, neřeší potřeby výstavby hesla. 

Lubomír 

Drozd 

VYZNAČENIE VÝROBKU, OZNAČENIE VÝROBKU 

V časopise Normalizace (ročník XII, 1964, č. 11, str. 311 — 312) uvádza 

inž. M. Baudyš poznámky k terminologii označovania výrobkov. Zaoberá 

sa otázkou, ako vyjadriť a terminologicky správne ustálit' a) vyznačenie 

údajov na výrobku (predpísané údaje na výrobku, na prívesnom štítku, 

na obale ap.) a b) označenie výrobku v dokumentácii (stručné vyjadrenie 

žiadaného predmetu v objednávke, v katalógu ap.). Uvádza, že v cudzích 

jazykoch sú na vyjadrenie týchto skutočností dva rôzne názvy, napr. 

angl. a) marking, b) designation; franc. a) marquage, indications, b) 

désignation; nem. a) Kennzeichnung, b) Bezeichnung; rus. a) markirovka, 

b) oboznačenije; poľ. a) znakowanie, b) oznaczenie. 

V češtine sa doteraz používali tiež dva názvy, a to a) značení, b) ozna- 

13 

Worterbuch der Landwirtschaft, Miinchen: BLV Verlagsgesellschaŕt 

1959, 649 s. 

13 

C. A. Gunston a C. M. C o r n e r, Deutsch-Englisches Glossarium 

finanzieíler und ivirtschaftlicher Fachausdriicke, Frankfurt/M 1958. 

14 

Termín R. Kocourka, Anglická zemědělská terminologie, habil. 

práce I, Praha 1963, 136 s. 

15 

Die Uebersetzung naturwissenschaftlicher und technischer Literatur, 

Berlín, Langenscheidt 1961, 214 s. 

124

čování. Tieto názvy nie sú dosť odlišné. Cítiť to hlavne, ak je potrebné 

vyjadriť niečo príslušným slovesom v oboch vidooh — a) značit, označiť; 

b) označovať, označiť. Preto sa v nových pravidlách Úradu pre normalizáciu 

a meranie pre stavbu, členenie a úpravu technických noriem 

zvolilo takéto riešenie: 

a) vyznačenie údajov na výrobku (príp. o výrobku) — umiestnenie 

predpísaných údajov na výrobku, na prívesnom štítku, na obale ap.; môže 

sa použiť príp. aj skrátená forma údaje na výrobku; 

b) označenie výrobkov v dokumentácii — stručné (normalizované) vyjadrenie 

(pomenovanie) žiadaného predmetu v objednávke, vo výrobnom 

podklade, katalógu ap.; možno použiť príp. aj skrátenú formu označenie 

výrobku. 

Nie je to celkom šťastné riešenie, ale zatiaľ stačí na jasnejšie rozlíšenie 

týchto dvoch skutočností. Bolo by potrebné pre prípad b) nájsť 

termín tvorený z úplne iného slovného základu. 

Gertrúda Tanušková 

BIBLIOGRAFIE ODBORNÝCH PŘEKLADOVÝCH SLOVNÍKU (Doplnkový 

soupis č. 1), Praha 1964 (rotaprint). 

Dr. Václav Stehlík, Zdenka Hanušova a Rostislav Plesky pripravili pod 

vedením V. Stehlíka prvý doplnkový súpis k Bibliografii odborných prekladových 

slovníků. (O tejto práci pozri zprávu v ČSTČ 1, 1962, 380.) 

Doplnkový súpis nadväzuje na uvedenú bibliografiu spôsobom spracovania 

i celkovou štruktúrou. Z úvodu sa dozvedáme, že podklady preň čerpali 

zostavovatelia z Bibliografického katalógu ČSSR, zo súpisu K. Hanušovej 

Odborné jazykové slovníky ve Statní technické knihovně v Praze (doplnky 

za roky 1961 — 1962) a z názvoslovných noriem, resp. zo súpisu, 

ktorý vypracovalo dokumentačné oddelenie Úradu pre normalizáciu a meranie 

pre tento cieľ. 

Aj do doplnkového súpisu zaradili zostavovatelia jednak samostatne 

publikované slovníky, jednak slovníky publikované v rôznych odborných 

publikáciách. Je pozoruhodné, že za roky 1962 — 1963 zaznamenali autori 

spolu 149 slovníkov, kým za nepomerme dlhšie obdobie od roku 1900 do 

roku 1961 uvádza sa 526 titulov. Doplnkový súpis zaznamenáva, prirodzene, 

aj také odborné slovníky, ktoré sa z rozmanitých dôvodov nedostali 

do bibliografie z roku 1962. Na rozdiel od Bibliografie odborných 

překladových slovníků z r. 1962, v ktorej si autori nekládli za cieľ 

bibliograficky spracovať aj slovenské odborné slovníky, uvádzajú sa v do- 

125

plnkovom súpise č. 1 aj slovenské slovníky. Pritom nejde len o názvoslovné 

normy, ktoré, ako vieme, vydávajú sa spravidla v slovenskom 

i českom jazyku, ale ide aj o iné práce. (V novom súpise sa zaznamenáva 

napr. Žitňanov — Huňákov — Pospíšilovej Slovensko-Česko-rusko-f ran - 

cúzsko-německo-maďarský odborný slovník vinohradntcko-vinársky, Bratislava 

1962; pozri'o ňom recenziu v ČSTČ 3, 1964, 250 n.) 

Doplnkový súpis č. 1 je rovnako užitočná práca ako samotná Bibliografie 

odborných překladových slovníků. 

Ivan Masár 

TERMINOLÓGIA MECHANIZÁCIE POĽNOHOSPODÁRSTVA 

Časopis Mechanizácia poľnohospodárstva začal v III. ročníku (1964) 

uverejňovať odborné termíny z oblasti mechanizácie poľnohospodárstva. 

Autori vychádzajú z poznatku, že hoci správne názvy mnohých strojov sú 

už ustálené v československých štátnych normách, mnohí autori predsa 

používajú svoje vlastné názvy, čím vnášajú chaos do terminológie poľnohospodárskych 

strojov. 

V 1. a 2. čísle sú názvy pluhov; sú tvorené spravidla zhodnými prívlastkami 

vyjadrujúcimi buď spôsob pohybu (záprahové, traktorové, závesné), 

alebo spôsob orania (jednostranné, otočné). Názov dvojstranný 

pluh pokladáme za dobré spresnenie proti pôvodnému názvu obojstranný 

pluh, pretože prídavné meno obojstranný ukazuje, že ide o pluh orúci 

súčasne na obidve strany. Názov chodákový pluh je nejasne motivovaný — 

je to pluh, ktorého predná časť pluhového nosníka sa opiera o kolieska 

alebo o klzavý schodík — motivácia chodením je nepresná. Pri mnohých 

názvoch sa uvádzajú v zátvorkách nesprávne názvy, ktoré sa doteraz používali, 

napr. radličné, lemešové pluhy spr. radlicové, diskové pluhy spr. 

tanierové. Niekedy sa v zátvorke uvádza aj synonymný názov, napr. 

otočný pluh (tiež brabantský pluh). 

V 3. a 5. čísle sú názvy mechanizačných prostriedkov na plošné spracovanie 

pôdy — smyky, brány, motyčky, valce, spevňovače, kypřiče. Tvorené 

sú podobne ako názvy pluhov. Kým na jednej strane sa ponecháva 

názov cambridgeské valce (nespr. krúžkové, kombinované), croskillské 

valce, Zehetmayerove valce (tiež ježkové), na druhej strane sa uvádza 

podoba prutové brány (nespr. Weederove). Dôvod nie je jasný. Tak ako 

pri pluhoch zavádza sa namiesto nespr. diskové brány správny názov 

tanierové, namiesto nespr. zubový smyk spr. ozubený. 

Ďalej sú v 5. a 8. čísle názvy mechanizačných prostriedkov na medziriadkové 

obrábanie pôdy a na jednotenie repy. Sú to spevňovače, kultivátory, 

piecky, kopcovače, prerezávače, preriedovače, prevozné plošiny. 

126

Pri názve kopcovače sú ešte uvedené synonymá oborávače, hrobčekovače 

a nespr. názov hrobkovače. Namiesto nespr. presekávače sa zavádza spr. 

názov prerezävače, namiesto nespr. presvetľovače spr. preriedovače, namiesto 

nespr. babosedy spr. prevozné plošiny. Ide o zreteľnejšiu motiváciu 

a pri názve babosedy o snahu vyhnúť sa expresívnej zloženine. 

V 8. čísle sú ďalej uverejnené názvy sejačiek a výsevnýoh mechanizmov. 

Názvy sejačiek sú utvorené podľa spôsobu pohybu (ručná, záprahová, 

traktorová, nesená atď.) alebo podľa spôsobu výsevu (riadková, hniezdová, 

univerzálna, kombinovaná). Zdá sa nám, že nie je správne, keď sa 

v jednom odbore vyskytujú zhodné prívlastky bližšie určujúce základný 

termín raz ako správne, raz ako nesprávne — napr. diskové pluhy, diskové 

brány sú nesprávne termíny, správne sú tanierové, ale disková sejačka je 

uvedená ako správny názov. Bolo by účelné takéto rozpory zjednotiť. 

V 3. čísle sa rozoberá nesprávny názov „nosič náradia", ktorý vznikol 

doslovným prekladom z nem. Geräteträger, a navrhuje sa správny názov 

náradový traktor. Je na škodu veci, že sa takto nerozoberajú aj iné nesprávne 

názvy, že sa neuvádza ich vznik a nenavrhuje do diskusie nový 

správny názov. 

Gertrúda Tanuškovä 

BARBARA BARTNICKA-DABKOWSKA, POLSKIE LUDOWE NAZWY GRZY- 

BÔW, Wroclaw —Warszawa —Kraków 1964, s. 144 + mapa. 

Monografia B. Bartnickej je vydarenou štúdiou z jednej oblasti materiálnej 

kultúry poľského ľudu. Autorka dokázala vhodne uplatniť svoje 

poznatky z výskumu v teréne a z lingvistickej, ako aj národopisnej 

a inej odbornej literatúry. 

Väčšinu materiálu získala autorka vlastným výskumom, časť z dialektologických 

pracovísk Poľskej akadémie vied, časť prostredníctvom 

vysokoškolských študentov, najmä z diaľkového štúdia. Pozoruhodný je 

poznatok, že materiál zozbieraný diaľkové študujúcimi učiteľmi je spoľahlivý 

a často aj hodnotnejší ako materiál, ktorý v tej istej oblasti 

získali školení dialektológovia. Študenti získali viac materiálu, lebo dobre 

poznali prostredie, mali možnosť dlhšieho výskumu a vedeli si sami 

vybrať najvhodnejších informátorov. 

Výskumom v mestách B. Bartnicka zistila, že celopoľské názvy húb 

neexistujú. Regionálne názvy používajú aj ľudia hovoriaci spisovnou 

poľštinou. Odbornú mykologickú terminológiu, ktorá nie je ešte úplne 

ustálená, širší okruh poľskej inteligencie nepozná. Mestá preberajú názvy 

húb z okolitého vidieka, ľudia z dedín si zasa osvojujú názvy tých 

127

druhov húb, ktoré donedávna sami nepoznali, resp. nezbierali. Mnohí 

zberatelia poznajú popri vlastných nárečových názvoch aj knižné pomenovania. 

Získaný materiál je zo 413 lokalít (374 bodov na mape). Sieť bodov 

je hustejšia v oblastiach, kde sa veľké lesné komplexy stýkajú s roľníckymi 

oblasťami, v krajoch s veľkou diferenciáciou pri pomenúvaní 

húb a tam, kadiaľ prechádzajú hranice jednotlivých názvov. 

Z jednej lokality získala autorka priemerne 20 rôznych názvov jedlých 

húb a 4 názvy húb pokladaných za nejedlé. Z jedovatých húb majú aj 

v Poľsku osobitné pomenovanie najčastejšie muchotrávky a prášnice. 

Ostatné huby, ktoré sa na dedine nezbierajú, pomenúvajú sa súborným 

názvom psie, divé, konské, vlčie, hadie, žabie, jedovaté huby ap. 

Stupeň záujmu o huby pripisuje B. Bartnicka sociálnym činiteľom. 

Bohatý gazda sa v čase najväčšieho rastu húb staral o zvezenie úrody. 

Huby sa nezbierali len na obživu. Oddávna sa používali ako prostriedok 

na ničenie hmyzu, ako opojný a dráždivý prostriedok, ako materiál 

na kladenie ohňa, na okiadzanie včiel pri zbere medu, ako mazadlo na 

vozy, prostriedok proti moľom, ako prísada do tabaku, materiál na 

výrobu atramentu ap. 

Vidiecky hubár vie znamenite odlišovať rôzne druhy húb podľa miesta 

alebo doby ich rastu, podľa farby, tvaru, chuti, vône a podľa toho ich 

aj pomenúva, V ľudových názvoch sa často vyskytujú metafory, odvodeniny 

z adjektiv, nie sú zriedkavé ani zloženiny a dvojslovné pomenovania. 

Spojenie s pôvodným významom sa stráca najmä pri najstarších 

názvoch huba, hríb, bedľa, rýdzik, smrž ap. 

Ľudové názvy húb sú v poľských nárečiach veľmi diferencované. Niektoré 

názvy a typy názvov presahujú do Bieloruska, na Ukrajinu i k nám. 

Autorka zdôrazňuje okolnosť, že názvy húb predstavujú takú oblasť 

slovníka, v ktorej proces nárečovej integrácie postupuje veľmi pomaly, 

takže mnohé podoby majú archaický charakter. 

Ľudové pomenovania každého druhu húb sa spracúvajú osobitne. Jednotlivé 

druhy sú usporiadané systematicky, názvy sa konfrontujú so 

stavom v ostatných slovanských jazykoch. Osobitne sú spracované všeobecné 

pomenovania húb grzyb, bedlka, huba a pomenovania jedovatých 

húb. 

Možno len ľutovať, že z technických príčin nebolo možné doplniť monografiu 

mapami. Tento nedostatok má nahradiť priložená základná 

mapa so sieťou bodov a osobitným spôsobom spracovaný slovník, v ktorom 

sa pri každom názve uvádzajú čísla bodov, z ktorých je názov 

doložený. Takto si potrebnú mapku používateľ môže zostaviť sám. 

Habilitačná práca poľskej lingvistiky je aj pre nás zaujímavá, a to 

rovnako z vecnej i z metodickej stránky. 

Marie Majtánová 

128

, K .CH VfrVABNÍCH E« SLOVENSKA 

z 0 Ti S D 

-„v, HPiín Slovenska, obsahujúcej umepo 

publi^ci, Z novších výtvarných de3m r 

S eia> 

^ ^ ^ 

v e r e j n o s t 

le cko-historické m a t e r Í *V a slovenských historikov umenia, venovane 

výsledky výskumu českých - -loj y ^ ^ 

z 

problémom starších ^ f j g , slovenskej architektúry, nástennej 

skum a heunrtiku vucery ^ 

k o n c a ^ ^ ^

PDF HQ

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?