SLOVENSKÁ REČ Redakčná rada: doc. dr. V. Blanár, dr. L. Dvonč ...

Uvedený prípad však nie je nijako ojedinelý a výnimočne vychytený. Ak
poprezeráme publikácie našich vedúcich vydavateľstiev, zbadáme, že tu
niet jednotnosti. Najlepšie si požiadavku Pravidiel slov. pravopisu osvojilo
vo svojej praxi Vydavateľstvo SAV. Vo vydaniach tohto vydavateľstva
sa píšu všetky názvy dôsledne bez úvodzoviek. Pekným príkladom sú napr.
dve nedávno vydané literárnovedné práce, v ktorých sa tituly básní a próz
vyskytujú veľmi často, a to J. N o g e, Martin Kukučín tradicionalista
a novátor (1962) a K problematike slov. prózy (1961) od kolektívu autorov.
Jednoduchosť a krása úpravy ich textu najlepšie vynikne, ak ich porovnáme
s dvoma publikáciami podobného charakteru, ktoré takmer súčasne
vydalo SVKL, a to: Miloš T o m č í k, Na prelome epoch (1961)
a Stanislav Š m a 11 á k, Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky (1961).
U Tomčíka napr. čítame: Dôležitosť tematiky románu „Pole neorané",
neskoršie „Kusa cukru" (1934), ale aj „Kompasu v nás" (1936) nám vynikne
najmä pri historicky spätnom pohľade na tematické problémy slovenskej
prózy po r. 1918 (c. d., 166). Alebo u Šmatláka na str. 16: Sládkovič
„Maríny" a „Detvana", ale najmä „Maríny", zastal si...
Z uvedených príkladov vidíme úplnú odlišnosť v praxi dvoch našich
popredných vydavateľstiev. Lenže jednoty často niet ani v jednotlivých
vydavateľstvách samotných. Ako názorný príklad poslúžia ďalšie publikácie
SVKL. Zatiaľ čo v predošlých písali úvodzovky dôsledne, v Kukučínovom
románe Dom v stráni (1961, edičné pripravila M. Prídavková-Mináriková)
úvodzoviek pri názvoch diel niet. V Kalinčiakovom
Kniežati liptovskom (1960, doslov napísal prof. M. Pišút) sa tituly
diel píšu odlišným typom písma, no niekedy aj obyčajným, ale vždy bez
úvodzoviek. Iba v doslove na str. 305 čítame: V tretom ročníku „Nitry"
uverejnil pieseň Bojovník.
Takáto rozkolísanosť v písaní úvodzoviek je príznačná aj pre ďalšie
naše popredné vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Podobne ako SVKL
raz ich píšu, druhý raz nie. VHugovom Satyrovi (1961, doslov napísal
M. Bartko) možno na str. 41 čítať: Posledným vypätím básnikovej tvorivej
činnosti pred básnickým medzivládím (1843—1852) sú „Spevy súmraku"
(1835), „Vnútorné hlasy" (1837) a „Lúče a tiene" (1840). Naproti
tomu vo vydaní Kostrových Básní (1961, doslov M. Chorvát) sa
názvy nedávajú do úvodzoviek, ale sa niekedy píšu iným typom písma.
Najviac prekvapuje skutočnosť, že tento rozdiel nie je iba medzi jednotlivými
vydavateľstvami, redaktormi jednotlivých publikácií, ale sa
objavuje i v jednej knihe, dokonca na jednej strane. Vo Vybraných veršoch
Š. Ž á r y h o (1958, doslov prof. M. Pišúta) napr. na str. 285 čítame:
V knihe Meč a vavrín (1948) konfrontuje..., teda bez úvodzoviek. Ale
na tej istej strane o niekoľko riadkov nižšie sa pokračuje: Omnoho plas-