SLOVENSKÁ REČ Redakčná rada: doc. dr. V. Blanár, dr. L. Dvonč ...

ZPRÄVY A POSUDKY
K PÄŤDESIATKE PROF. DR. EUGENA PAULINYHO
V živote vedeckého pracovníka päťdesiatka neznamená zakončenie tvorivej
práce, ale skôr jej zintenzívnenie. Výrazne sa to ukazuje v živote a diele univ.
profesora PhDr. Eugena Paulinyho, doktora filologických vied: práve v tomto
čase, keď sa dožíva päťdesiatich rokov, chystá práce, kde kriticky zhrňuje doterajší
výskum, vlastný i cudzí, o vývine slovenského jazyka.
Eugen Paulíny sa narodil 13. decembra 1912 vo Zvolene v železničiarskej rodine
(jeho otec, pochádzajúci z Turca, bol vyučený kováč podobne ako — iste zaujímavá
zhoda okolností — otcovia iných súčasných slovenských jazykovedcov:
J. Stolca, Š. Tóbika a E. Jónu). Po stredoškolských štúdiách v rodnom meste
išiel na univerzitu do Bratislavy, kde sa venoval slovanskej a klasickej filológii.
Tu dostal solídne filologické základy u prof. Fr. Ryšánka, A. Kolára, J. Ludvíkovského,
všeobecnú a porovnávaciu jazykovedu počúval u J. Baudiša a metódy dialektologického
výskumu si osvojil u V. Vážneho. Po absolvovaní vysokej školy
učil najprv na strednej škole vo Zvolene, ale čoskoro sa dostal naspäť do Bratislavy
ako asistent Slovanského seminára. Za druhej svetovej vojny v Bratislave
mladší jazykovedci (J. M. Koŕínek, Ľ. Novák, A. V. Isačenko a i.) orientovaní
štrukturalistický, združili sa v býv. Slovenskej jazykovednej spoločnosti. V tomto
prostredí prehĺbil si aj E. Paulíny poznatky z učenia tzv. pražskej školy, s ktorým
sa bol sám zoznámil za štúdií na vysokej škole. Na základe knihy Štruktúra slovenského
slovesa r. 1943 sa habilitoval na Filozofickej fakulte pre odbor slovenský
jazyk. Po založení býv. Slovenskej akadémie vied a umení stal sa jej
pracovníkom. Po oslobodení r. 1946 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora
slovenského jazyka na univerzite a rozvinul bohatú činnosť učiteľskú, organizačnú
a publikačnú. Stal sa predsedom Bratislavského lingvistického krúžku
a hlavným redaktorom jeho časopiseckého orgánu Slovo a tvar (I—IV, 1947—
50), redigoval jazykovedný časopis SAVU Linguistica Slovaca IV—VI, 1946—48,
bol členom redakcie Slovenskej reči atď. R. 1950 ho preradili za vedeckého
pracovníka SAVU a neskoršie za redaktora SPN. V tom čase usilovne pracoval
na nových Pravidlách slovenského pravopisu ako ich spoluautor, na učebniciach
slovenského jazyka pre stredné školy i na témach z historiokej dialektológie.
R. 1953 povolali ho naspäť na univerzitu, kde úspešne pôsobí až podnes.
Osvojil si marxistickú metódu vedeckej práce a svojím vedeckým dielom zaradil
sa medzi našich najprednejších jazykovedcov.
Vo svojej vedeckej činnosti E. Paulíny od začiatku sa sústreďuje na štúdium
slovenského jazyka v najširšom zmysle. Začína s dialektologickými štúdiami
(v časopise Bratislava IX, 1935) o detvianskom nárečí, sleduje jazykovozemepisnou
metódou jeho významné izoglosy, podáva synchrónny obraz skloňovania
substantív, ale neskoršie rozširuje oblasť skúmania i na iné nárečia (zvolenské
a tekovské), získava si prehľad prác o slovenských nárečiach za dve desaťročia
(1919—1939), vykladá vznik „mäkkého" nárečia Banskej Bystrice a okolia