December - Mesačník Odkaz sv. Cyrila a Metoda - Pravoslávna ...

Spomienky na otca IgnatijaSpomienky p. Štefana Mikuna otca Ignatija (Čokinu)Pán Mika sa narodil v obci Runina, v ktorejotec Ignatij pôsobil asi od roku 1964 približnešesť rokov. Asi dva roky býval v susednom domeu Stankových, neskôr tiež u Černegových, pretožev obci nebola vybudovaná fara. Chrám bolrozostavaný a takáto situácia nebola príťažlivápre žiadneho kňaza. No otcovi Ignatijovi to v jehoskromnom spôsobe života neprekážalo a pretoževedel, že tam žije kresťanský národ, ktorýchce slúžiť Bohu, šiel bez váhania, kde ho potrebovali.Všetci ho na doline volali „baťuško“.No ľudia postupne zistili, že s o. Ignatijomto nebude ľahké. Keď bol chrám postavený,otec prehlásil, že do neho nebude chodiť, kýmv ňom nebude symbol pravoslávnej viery. Ľudiavšak nechceli nič meniť, a tak v jeden deň sámvyryl klincom nad vchodové dvere chrámu veľkýpravoslávny kríž. Otec pána Štefana tvrdil, že hoľudia za to z dediny vyženú. No nestalo sa tak, podlhých debatách ľudia súhlasili a kríž namaľovalibielou farbou.Pán Mika si spomína na zážitok, ktorý rozprávalpán Černega, u ktorého igumen býval. Šlispolu do lesa na drevo. Černega povedal o. Ignatijovi,nech ide po chlapov, lebo keď budú zvážaťdrevo dole len oni dvaja, prevráti sa. No otecmu odpovedal, nech ide po chlapov sám a on sikľakne na kolená a bude sa modliť. Pán Černegaho chcel nachytať a kým sa otec modlil, odviazalkone od voza. Tie sa splašili, voz sa zviezol z hory,no ani jedno jediné drievko z neho nespadlo.Otec Ignatij veľmi túžil, aby ľudia chodilido chrámu, každého tam volal, naháňal deti.No ľuďom sa nechcelo chodiť na bohoslužby,ktoré igumen slúžil veľmi dlho, pretože chrámbol kamenný, a tak tam bolo veľmi chladno.Ľuďom však povedal: „Nech sa ľudia nebojachrámového chladu, ale pekelného ohňa!“Igumenovi vždy veľmi prekážala organováhudba v kostoloch. Mal k tomu stále pripomienkya rozpovedal takýto príbeh:Keď našim územím prechádzalaruská armáda, vojacisa v jednu noc uchýlili dorímskokatolíckeho kostola, kde si ľahli spať. Ránosa začali schádzať do kostola ľudia a posadali sido lavíc. Keď začal hrať organ, vojaci sa zobudilia chceli vyjsť z lavíc von. A tak, keď sa ľudia postavili,aby ich pustili, stalo sa, že jeden vojak saocitol pri mladom dievčati. Uklonil sa jej, akobyju vyzval do tanca. Ona mu hovorí „omša, omša“a vojak na to „ne nada inšoj, i eta charoša!“.Pán Štefan ako mladý chlapec chodieval hraťfutbal, a to hlavne v nedeľu. Otcovi Ignatijovi sato nepáčilo a hovorí mu: „Štefanku, či ty znaješ,šo po maďarsky značiť futbol? Fut – to značiť biž(bež) a bolon – to je šalenyj, durnyj!“Pán Mika spomína, ako s mamou chodieval dolesa na maliny. Veľmi sa vystrašil, keď počul niekohokričať. Mama ho upokojila, že to len baťuško idezo Zboja pešo do Runiny cez vrch (asi 8 kilometrov)na večurňu a cestou si tak nahlas spieva.S otcom raz bol v lese robiť a opekali slaninu.Bol piatok, a keď to potom povedal medzi rečouigumenovi, ten sa ho spýtal, „či veľmi kvičala táslanina, keď ju opekali?“ Otec bol prísnym pôstnikom,pôst hlásal a viedol k nemu aj veriacich. Jedolveľmi málo, aj to len fazuľu, kapustu, zemiaky.Jeho život bol naozaj presiaknutý pôstoma modlitbou. Modlil sa neustále, tak, ako to píšeapoštol Pavol. Mnohokrát, hovorí pán Štefan,sa zatvoril na celý deň i noc do izby – svojejkélie – a modlil sa. Hospodin obdaroval jehomodlitbu veľkou silou, a tak za ním chodili rôzniľudia zblízka i zďaleka so svojimi problémami,ťažkosťami i chorobami. Poznalo ho naozaj celéokolie, pretože sa vybral aj na týždeň na svojomčiernom bicykli na misiu po dedinách. Naozaj simusel pretrpieť aj mnoho urážok a výsmechu,len kým si kúpil lístok v autobuse, deti mu užspustili gumy na kolesách bicykla. No on všetkotrpel s pokorou.12/2009E 13 5Z našej histórie