Ľuboš Fellner - 100 krajín lovca zážitkov - 2. časť

70
T
oto čo je? Mladá, vyzlečená a pekne stavaná žena sa opaľuje
pri potoku? Nie, nie, žiadne opaľovanie. Toto sú verejné kúpele
kmeňa Koma v nedostupných horách Alantika. Ide o značne
izolovaný kmeň žijúci na hraniciach Kamerunu s Nigériou, ktorý
si neužíva celebritnú slávu afrických Pygmejov, Mursí či Himba.
O Koma preto nevie nikto a to je dôvod, že tu nie sú desiatky
džípov, ale sme tu absolútne sami. Džípy by sa sem ani nedostali.
Kamerun je nedocenená krajina, úžasná a rôznorodá. Prešli
sme ho krížom – krážom, od pláží juhu pri Kribi až na sever. Na
západe, v časti, kde sa rozpráva po anglicky, sú vysoké vrchy
a severne od nich prastaré kráľovstvá s palácmi a nádhernými
sochami. Na východe je rezervácia Dja a ja som prešiel z Lomié
cez hustú džungľu rovno bez akýchkoľvek ciest na akejkoľvek
mape až po Yokadouma. Opäť iný svet. Päťdesiat metrov
vysoké stromy by ste museli oblapiť desiati. Keď strom padol
na cestu, čakalo sa týždeň.
Z najväčšieho mesta Douala sme prešli do hlavného Yaoundé
a odtiaľ exotickým vlakom na sever do Ngaoundéré. Potom cez
rieku Faro plnú hrochov a krokodílov sme sa dostali sem. Za riekou
sa už platí nigérijskou menou naira a silný vplyv Nigérie cítiť. Prespíme
na pozemku miestneho kráľa, ktorý nám prenajme nosičov,
nasadáme na motorky (pre autá tu už cesta nie je) a ideme na
úplný koniec tých poľných cestičiek. Zastaneme až tam, kde je
príliš veľa vody a kde sa prvá motorka potopí. Potom ideme pešo
sem do hôr. Nosiči idú pred nami a odháňajú hady. Kmeň Koma
bol objavený až v roku 1980, dovtedy sa o nich nevedelo. Majú
vlastný jazyk, vlastné tradície, vlastné kroje, neuveriteľné zvyky,
totálne unikátny spôsob života. Je to zvláštny druh matriarchátu
a cestovatelia hovoria, že muž ako darček ponúkne príchodiacemu
ženu, podobne ako to robia Inuiti. Koma sú totiž takí vzdialení,
že každý mix krvi genómu riadne prospeje. Prišli sme do dedinky,
prútené domčeky, všade čisto, veď tu používajú iba prírodné
materiály a tie sa v prírode rozložia a tak ju nemá čo znečistiť.
Práve pozberali úrodu a teraz zo sorghumu pripravujú pivo
a chystajú sa oslavovať. Nazriem do domčeka, ale vo vnútri nič
nie je, iba ten obrovský sud na pivo. Pred domčekom pofajčievajú
z dlhých fajok, aké vidíte v Ázii v zlatom trojuholníku staré ženy.
Mladých tu nevidím, asi pracujú na poli či išli loviť. Prechádzam
sa po dedinke a náhodou zavítam k tomuto potoku a zazriem
túto scénu. Žena zložila z chrbta dieťa a odložila ho do bazénika,
na miesto, kde sa deti odkladajú vždy, vždy na to isté miesto,
ak to stav vody dovoľuje. Večer bude oslava a tak sa žena dáva
do pucu. Asi jej nemá kto umyť chrbát a tak sa šúcha po tejto
skale. Tak sa to robí, takto sa tu robí hygiena. Vôbec sa ma
nehanbí, naopak ide sa popučiť od smiechu. Ja sa smejem tiež.
Na večeru nám kuchár, ktorého máme so sebou, upečie na ohni
celého barana a večer sa to začne. Pivo so sorghumu sa popíja
prakticky celý deň, všetci sa obliekli do domorodých krojov, deti
za strašidlá z jazera, sú celé v trstine. Bubeníci začali hanblivo
bubnovať, no hanblivosť ich rýchlo opúšťa, chytí ich rytmus a ten
prebíja v Afrike všetko, je to taká sila, živočíšnosť, život, že sú
hneď všetci v tranze, tancuje sa, spieva, vlní v bokoch, dupe a pije
pivo. Moja kamarátka z potoka tancuje tiež, to dieťatko má na
chrbte a ide, čo to dá, pri zmene rytmu ihneď mení pohyb. To
dieťa nasáva rytmus kmeňa spoločne s materským mliekom.
No zrazu dieťatko zamrnčí a matka sa obzrie do uzlíka dozadu,
misku z kalabasu podá dieťatku, maličký sa plnými dúškami tiež
napije piva a ihneď sa upokojí. A tancuje sa ďalej a deti pospávajú
na svojich mamách a tancuje sa až do rána. Žiadne uspávanie
detí, žiadne babysitterky počas toho, ako sú rodičia na plese. Tu
je babysitterom celý kmeň a dieťa je súčasťou kmeňa. Je pravda
že nikto z kmeňa nejde ráno do žiadnej roboty. Je po žatve a tak
je vcelku veget.
Pripájame sa k tanečníkom. Aj keď je jasné, že sme sa my belosi od
Afričanov vzdialili, naši predkovia ju opustili niekedy pred stotisíc
rokmi a tým pádom sme stratili mnoho z toho rytmu, niekde
v medzimozgu to rudimentárne cítime, stačí sa poddať a ono to
tu je. A ideme a ideme, šliapeme a džemíme a pijeme to hnusné
pivo s chuťou bahennej vody a pomaličky sa blížime k tranzu
ako domáci. Smejú sa na našich neohrabaných pohyboch, ale
na druhej strane vidia, že sme ich, že sme to isté, čo oni, že to
cítime a ich bohovia sú teraz v našich žilách. Šaman sa usmieva,
poťahuje z fajky akúsi ľahkú drogu. Náčelník bol dnes, v tento
výnimočný deň pozrieť lebky svojich predkov, očistiť ich a za to
nebude môcť jesť soľ počas celého mesiaca, čo je najhorší trest.
Je náčelník a tak musí trpieť, on drží očistnú diétu za celý kmeň.
Bude jesť nesolené jedlo. No stálo mu to za to, kmeň je naňho
hrdý a vidieť, že je tiež spokojný. Dnes je vskutku výnimočný deň.
Tak často zasa návštevu nemávajú. A čo my? Pre nás je tento
deň výnimočný taktiež. Je taktiež očistou. Duševnou.
KAMERUN
Copyright © Free Vector Maps.com