Nepredajné!

história/kultúraapríl 2010Životné peripetie jezuitu Rajmunda OndrušaPrenasledovatelia mu pomohli ujasniť sivážnosť povolania...Narodil sa síce v Popudinských Močidľanoch na severnomZáhorí, no významnú úlohu v jeho živote zohralo naše mesto.Prežil v ňom rušné štyridsiate roky a po novembrovýchudalostiach sa do neho vrátil. Hovoríme o jezuitoviRajmundovi Ondrušovi (1929).Nenápadnému pátrovi dali životné skúsenosti z Európya zo zámoria devízu pokory a oddanosti svojmu povolaniu.Stretnutie s desiatkami významných ľudí ho naučili vidieťsvet v kontexte bez príznačnej slovenskej jednostrannejinterpretácie či netolerancie. Po gymnaziálnych štúdiách naVelehrade, v Trnave a Piešťanoch sa rozhodol v roku 1947vstúpiť do rehole v Ružomberku, a o dva roky nato odišieldo západočeského Dečína študovať filozofiu, kde ho pred 60-timi rokmi, v apríli 1950, zastihlalikvidácia kláštorov.Po práci v vojenských pracovných táboroch prešiel viacerými povolaniami – od pracovníkavo vojenskom stavebníctve, cez pracovníka Hygienicko-epidemiologickej stanice v Skalici.Pre tajné štúdium teológie ho v roku 1960 uväznili a po dvoch rokoch prepustili. Do roku1968 pôsobil Rajmund Ondruš ako robotník v Skalici a v Trnave. Štúdium teológie ukončil ažv Rakúsku v roku 1968, kam odišiel na jeseň pamätného roka 1968. V roku 1971 odišiel doTalianska. Tam dokončil rehoľnú duchovnú formáciu a pracoval ako redaktor slovenskéhooddelenia Vatikánskeho rozhlasu. Najväčšiu časť svojho zahraničného pôsobenia strávilv Kanade ako redaktor a editor vydavateľstva Dobrá kniha, a po príchode na Slovensko je tosčasti tak dodnes. Odvtedy žije a pracuje v Trnave. Pred časom sa dostala na pulty predajníjeho kniha V teba, Pane, som dúfal, v ktorej opísal všetky cesty a cestičky za osemdesiatrokov. Ako vníma Rajmund Ondruš svoje životné peripetie dnes?Naši pôvodne mali dom na severnej Morave, odkiaľ pochádzala mamička. Potom, neskôr,keď som prežil prvé štyri školské roky, naši mali krčmu a veľmi ma lákalo takéto gazdovanie.Musel som sa primerane veku prispôsobiť veciam, ktoré naši robili. Oni prežívali však drsnejšiechvíle, prevzali starý hostinec a bola tam konkurencia. Otec zostal v kríze bez zamestnania,a po čase sa zamestnal na železnici. Bolo to teda také trochu proletárske prostredie. No takako na typickej záhoráckej dedine, ľudia tam žili ako jedna rodina. Ako desaťročný som šielna gymnázium na Moravu, do Velehradu. Na radu mamičky som išiel do ústavu, ktorí viedlijezuiti. A urobil som dobre. Dlho ste však vo Velehrade neštudovali, pretože bola druhá svetová vojna, a anitoto gymnázium nefungovalo dlho...- V marci 1939 končila republika a začínal sa slovenský štát. V Čechách a na Morave bolnemecký okupačný režim, ktorý som mal možnosť spoznať aj z tej negatívnej stránky.No starali sa v internáte o nás dobre, takže sme tie problémy, ktoré vyplývali z vojnovéhostavu, veľmi nepociťovali. No neskôr nemecké deti obsadili náš internát, a tak sme muselina niekoľko týždňov ísť do náhradných priestorov. Na tejto škole som bol tak pripravený, žekeď nás na Velehrade zrušili a prišiel som do kvarty do Trnavy, tak som vedel toľko, že somto dobre mohol využiť. A v Trnave som vďaka spolubratom nemal ťažkosti s prechodom nadruhú školu. Len tá vojna zaúradovala aj tu, bol som tu len jeden rok na jezuitskom gymnáziu,