Zborník - Centrum pre Rozvoj Regiónov

cesty a pre kompromis medzi vlastnými a cudzími záujmami, medzi starým a novým,
medzi tradíciou a aktuálnymi potrebami. S týmito vlastnosťami sa spájala silná roľnícka
vôľa, ochota k tvrdej práci a zmysel pre poriadok a organizáciu. Je pochopiteľné, že národ
nadaný takýmito vlastnosťami bol schopný vybudovať nielen svetové impérium, ale aj
nadčasové, dokonalosťou preniknuté rímske právo, ktoré recipovali rozličné národy. Na
rozdiel od Grékov Rimania právo a štát nechápali v metafyzickom zmysle, pretože ich
silne vyvinutý zmysel pre skutočnosť a konkrétne fakty ich odvracali od filozofických
špekulácií a od abstraktného myslenia.
Vývojom Ríma z mestského štátu na veľkú svetovú ríšu sa rozšírilo hospodárske
územie, zväčšil sa hospodársky styk a kontakt medzi Rimanmi a ostatným obyvateľstvom
ríše. Následkom tejto expanzie dochádzalo k úpadku drobného roľníctva, namiesto ktorého
nastupovali veľkostatkári, ktorí prostredníctvom otrokov (ako lacnej pracovnej sily)
hospodárili na rozsiahlych plochách, pestovali úžitkové rastliny, chovali dobytok a rozvinuli
manufaktúrnu výrobu, napr. textílií, kovového, či keramického tovaru.
Expanzia Ríma otvorila aj problematiku územného členenia i spravovania Rímskej
ríše (t.j. Itálie a provincií). Je prirodzené, že Itália prejavovala tendenciu udržať si privilegované
postavenie oproti provinciám. Prednostné postavenie Itálie spočívalo najmä
v tom, že všetci jej obyvatelia boli už rímskymi občanmi, že italská pôda (solum italicum)
bola oslobodená od pozemkovej dane (tributum soli), že rôzne druhy mestskej
organizácie (napr. municípiá a kolónie) mali silne zjednotený správny režim so širokou
samosprávou a že italské obyvateľstvo bolo postupne oslobodzované od vojenskej služby
v rímskych légiách. Naproti tomu administrácia provincií bola odlišná. Pôda provincií
(ako vojnová korisť) patrila rímskemu štátu. Obyvatelia provincií stratili svoje pôvodné
občianstvo a stali sa poddanými. Za užívanie pôdy platili pozemkovú daň (stipendium,
tributum soli). Právne postavenie provincie určoval vojvodca, ktorý ju dobyl a spolu
s komisiou desiatich senátorov vydal provinčný poriadok (lex provinciae). Administráciu
provincií vykonávali spravidla miestodržitelia, a to pod dohľadom senátu.
1. Vznik rímskeho štátu
Podľa rímskej tradície sa obdobie kráľovstva (753 pred n. l. – 510 pred n. l.) skončilo
revolučným prevratom, čím Rimania zrušili monarchiu a kráľa nahradili dvoma
na jeden rok volenými úradníkmi (magistratus). Spočiatku mali názov prétori (praetores
– od prae – ire: ísť v predu ako vojvodca, vojenský veliteľ), neskôr ich nazývali
konzulmi (consules – od consulere: radiť sa, uzniesť sa). Tento údaj však neprijíma
vedecká literatúra bez výhrad. V súčasnosti sa väčšina právnych romanistov zhoduje
v názore, že prechod k republikánskemu štátnemu zriadeniu bol postupný a pomalý.
Z dostupných prameňov možno dospieť k záveru, že posledný kráľ (Lucius Tarquinius
Superbus) bol z Ríma vyhnaný preto, lebo vládol tyransky a pokúšal sa potlačiť
význam ľudových zhromaždení. Preto je pochopiteľné, že právomoci dvoch najvyšších
štátnych úradníkov (magistrátov), ktorí boli zvolení na jeho miesto, mali od počiatku
pevne vymedzené hranice. Konzuli mali vojenské a občianske právomoci, ktoré boli
širšie ako právomoci kráľa (napr. vrchná vojenská moc – imperium militare, admi-
39