Zborník - Centrum pre Rozvoj Regiónov

to znamená, že jeho moc bola fakticky obmedzená len na oblasť civilnej súdnej správy
v meste (Urbs) a nazývala sa iurisdictio.
S územným rozvojom Ríma sa začali prejavovať dva výrazné nedostatky rímskeho
občianskeho práva. Bol to najmä princíp personality, ktorý blokoval hospodárske a obchodné
styky Rimanov s ostatnými obyvateľmi. Druhou skutočnosťou bola veľká formálnosť
rímskeho občianskeho práva, ktorá spôsobovala nepružnosť v styku rímskych občanov
s ostatnými obyvateľmi ríše. Z dôvodu hospodárskeho rozvoja rímskeho štátu bolo
extrémne dôležité tieto nedostatky odstrániť. Uvedené nedostatky odstraňovali rímski
magistráti, najmä prétori, ktorí síce boli viazaní civilným zákonom, ale v rámci svojho
impéria mali významné nariaďovacie právo (ius edicendi), ktoré mohli vyjadrovať ústne
alebo písomnou formou (edictum). Týmto spôsobom prétor významne prispieval k rozvoju
občianskeho práva, predovšetkým prostredníctvom súdnych (justičných) ediktov,
ktoré sa týkali výkonu jeho súdnej právomoci, t.j. riešenia právnych sporov medzi občanmi.
Rímsky prétor síce nemal zákonodarnú moc (podľa rímskej ústavy zákonodarná
moc zostávala vyhradená zhromaždeniam ľudu), ale jeho právna aktivita spočívala
v tom, že v oblasti výkonu súdnictva (jurisdikcie) vytváral množstvo rôznych pomocných
prostriedkov, ktoré jeho nástupca každoročne publikoval vo svojom edikte (aj keď
to vždy nebolo v súlade s riadnou civilnoprávnou súdnou cestou); v skutočnosti prispieval
k tvorbe práva. Prétor, aby ochránil majetkové záujmy rímskych občanov, vytváral
teda rôzne formy pomocných prostriedkov, ktoré na rozdiel od civilného práva neboli
strnulé, čím sa docielila pružnosť v rozhodovaní sporov medzi rímskymi občanmi. Prétor
svojím spôsobom tvoril právo, ktoré sa v odbornej literatúre nazýva úradnícke (ius
honorarium), prétorské (ius praetorium) alebo magistrátne právo. Papián ho opisuje ako
„právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s cieľom podporiť alebo doplniť alebo
opraviť civilné právo“. (D. I. 1, 7, 1).
Je zrejmé, že honorárne právo nemalo tendenciu stáť v opozícii proti civilnému právu,
ale prétorovi išlo o to, aby strnulé civilné právo uviedol do života aj napriek meniacim
a vyvíjajúcim sa potrebám hospodárskeho života v rímskom štáte.
Už sme konštatovali, že Rimania sa v súkromnoprávnom styku riadili princípom
personality, podľa ktorého rímske zákony zaväzovali len rímskych občanov. Cudzinec
(peregrinus), ktorý sa nachádzal na rímskom území, bol v podstate bez práva (hostis).
Takýto cudzinec bol viazaný občianskym právom svojej vlasti, v ktorej zasa Riman bol
bez práva. Z tohto dôvodu od roku 241 pred n. l. bol uvedený do praxe úrad cudzineckého
prétora, ktorý sa venoval súdnym sporom medzi cudzincami navzájom (pokiaľ sa
v Ríme prechodne zdržiavali) alebo medzi rímskymi občanmi a cudzincami. Naproti
tomu praetor urbanus organizoval súdne konanie len medzi rímskymi občanmi. Cudzinecký
prétor riešil kontroverzie, ktoré sa týkali obchodného styku. Bola to kúpa, prevod
vlastníckeho práva, zmluva o poskytnutí služby, atď. Bolo v záujme bezpečnosti a vzájomnej
dôvery pozitívne riešiť uvedenú problematiku. Aj cudzinecký prétor vydával
rôzne úradné vyhlášky – edikty (edictum praetoris peregrini), ktoré sa stali dôležitým
45