Zborník - Centrum pre Rozvoj Regiónov

Rímski magistráti boli vykonávateľmi zákonov, plebiscitov, prípadne aj uznesení senátu.
Z hľadiska právomoci sa delili na vyšších úradníkov (magistratus maiores), ktorými
boli konzul, prétor, cenzor, diktátor a na nižších úradníkov (magistratus minores),
ktorými boli kvestor, edil a tzv. dvadsaťšesť mužov. Vyšších úradníkov volili centuriátne
zhromaždenia, nižších tribútske zhromaždenia. Niektorí magistráti mohli byť len z radov
patricijov (nazývali sa curules), iní úradníci boli plebejskí. Taktiež sa rozlišovali aj
nasledujúce typy magistrátov:
a) riadni (ordinarii); boli volení pravidelne: konzuli, prétori, cenzori, plebejskí tribúni
a plebejskí edilovia, kurulskí edilovia a kvestori,
b) mimoriadni (extraordinarii, extra ordinem creati); boli poverovaní výnimočne:
diktátor, interrex, praefectus urbi, magister equitum, vojenský veliteľ s konzulskou
mocou a iní,
c) národní (populi); boli volení patricijmi a tiež aj plebejcami: konzuli, prétori,
cenzori, kurulskí edilovia, kvestori, vojenskí tribúni s konzulskou mocou,
d) plebejskí (plebei); úrad zastávali len plebejci: plebejskí tribúni, plebejskí edilovia,
e) patricijskí (patricii); boli prístupné len patricijom: pôvodne všetky úrady, neskôr
len úrad v období interregna (t.j. ak jeden z konzulov zomrel alebo nemohol
vykonávať svoj úrad),
f) kurulskí (curules), ktorým ako znak hodnosti patrilo sedadlo (sella curulis):
diktátor, konzul, prétor, cenzor, kurulskí edilovia,
g) nekurulskí (non-curules), ktorým uvedené sedadlo neprislúchalo: plebejskí tribúni
a plebejskí edilovia, kvestori a ostatní,
h) „cum imperio“; mali najvyššiu moc (imperium): konzul, prétor, diktátor, vojenský
tribún s konzulskou mocou, decemviri a tresviri. Obsahom imperia bolo:
- najvyššie vojenské velenie, ktoré oprávňovalo magistráta nielen veliť rímskemu
a spojeneckým vojskám, ale aj uzavierať predbežné a prechodné dohody
s nepriateľom (najmä prímerie), udeľovať vyznamenania a odmeny
vojakom či dôstojníkom. Nositeľovi impéria boli priznané ovácie za víťazstvo
vo vojne, triumf a titul imperator;
- súdna právomoc v trestných veciach; ďalej tzv. dobrovoľná právomoc v občianskych
záležitostiach a vybavovanie sporov občanov mimo Ríma;
- moc nad životom a smrťou občanov (ius vitae ec necis); analogickú moc
mala aj hlava rímskej rodiny (pater familias) nad rodinnými príslušníkmi.
Táto moc bola neskôr obmedzená zákonmi o odvolaní sa proti trestu smrti
k ľudovému zhromaždeniu.
41