II. Kapitola Inštitúty zasväteného života a ... - teologia.iskra.sk

II. Kapitola
Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života
1. Všeobecné otázky
A. Historická evolúcia foriem zasväteného života
Aj keď história zasväteného života nie je až taká starobylá ako
história Cirkvi, bezpochyby siaha už do prvých storočí kresťanstva.
Rehoľný život sa prejavoval vo viacerých historických formách.
CIC 83 neklasifikuje jednotlivé formy zasväteného života podľa
tradičného kritéria, ktoré sa zakladalo na rozdielnej prirodzenosti
zložených sľubov. Typológia, ktorú uvádza kán. 577, je založená na
rozličnom poslaní a cieli jednotlivých inštitútov: kontemplatívny život,
aktívny apoštolský život, skutky milosrdenstva a zasvätený život in
saeculo. Rozlišujú sa najmä dva základné typy zasväteného života –
rehoľný a svetský.
Prvým vonkajším vyjadrením zasväteného života bol anachoretizmus
a eremitizmus. Avšak, istý náznak, aj keď nie až taký výstižný, možno
vidieť aj v živote panien prvých storočí, ktoré žili v celibáte, asketickým
životom, no neboli separované od sveta. Anachoréti a eremiti sa oddeľovali
od sveta, aby žili v samote v totálnom odovzdaní sa Bohu v modlitbe. U
nich sú už rozoznateľné podstatné znaky zasväteného života.
Sv. Anton v IV. storočí odchádza do púšte ako eremita, formujú sa
okolo neho ďalší eremiti a vytvárajú tak skupiny a spoločnosti.
Otcom organizovaného rehoľného života je bezpochyby sv.
Pachómius. Ide tu o spoločný život podľa určitých pravidiel, pod vedením
predstaveného. Na Východe v tomto smere vyniká sv. Bazil.
Aj keď sa mníšsky život začal rozvíjať na Západe neskoršie ako na
Východe, na Západe predsa len vidieť väčší rozmach rehoľného života.
Stačí spomenúť mená ako boli sv. Augustín a sv. Benedikt, ktorých rehoľné
pravidlá intenzívne ovplyvnili neskorší vývin zasväteného života.
Od VIII. storočia sa objavuje nový spôsob rehoľného života,
v ktorom sa spája kontemplatívny život s aktívnym apoštolátom. Nositeľmi
tohto nového prúdu sa stali regulárni kanonici, rozvinutí najmä v XII.
storočí do rádu premonštrátov, trinitárov a do rádu regulárnych kanonikov
sv. Augustína.
V roku 1215 IV. Lateránsky koncil zakazuje zakladanie nových
rádov, aby sa tak predišlo ich arbitrárnemu množeniu.
1

Avšak hneď po koncile sa objavujú žobravé rády, ktoré praktizujú
rehoľný život, otvorený pre apoštolát a priamu pastoračnú aktivitu
v kresťanskom ľude. Členovia týchto rádov sa prestávajú volať mnísi, ale
nazývajú sa bratia (fratres). K žobravým rádom patria dominikáni,
františkáni, karmelitáni a eremiti sv. Augustína. Tieto štyri rády boli vyňaté
zo zákazu, ktorý vyniesol II. Lyonský koncil (1274) proti rádom
založeným po IV. Lateránskom koncile. Spolu so žobravými mužskými
rádmi vznikajú ich ženské odnože: klarisky, dominikánky a karmelitánky.
V XVI. storočí sa objavujú tzv. „regulárni klerici“, v živote ktorých
badať ešte väčší rozdiel oproti životu mníchov, než tomu bolo u žobravých
rádov. V roku 1543 sv. Ignác z Loyoly založil Spoločnosť Ježišovu.
Tridentský koncil venoval celé XXV. zasadanie reforme rehoľného života.
Do tohto obdobia sa na zasvätený život, aj napriek skutočnosti, že
existoval v rozmanitých podobách, pozerá výlučne ako na rehoľný život,
pretože v každej z jeho foriem sa nachádza skladanie slávnostných sľubov
ako jediný uznávaný spôsob.
V XVI. storočí sa objavujú nové inštitúcie, členovia ktorých žijú
klerickým životom, avšak nevytvárajú rehoľné rády, napr. kňazská
spoločnosť sv. Filipa Neriho, úradne schválená v roku 1575. Začína sa tak
nové obdobie transformácie foriem rehoľného života, kde veľmi vplývajú
rôzne teologické faktory a extraekleziálne skutočnosti, akými boli moderný
štát, proces sekularizácie, stále viac prehlbujúca sa rozdielnosť medzi
civilným a cirkevným právom, dôsledkom čoho bola skutočnosť, že
slávnostný rehoľný sľub postupne strácal extraekleziálne - civilné účinky.
Praktickým dôsledkom týchto faktorov bol zrod novej formy
rehoľného života – rehoľné kongregácie s jednoduchými sľubmi. Takou je,
napr. Inštitút Sestier Navštívenia, založený sv. Františkom Saleským a sv.
Janou Františkou de Chantal, uznaný v roku 1610. Sv. František Saleský
zaviedol dve novoty: skladanie jednoduchých sľubov a zrušenie prísnej
klauzúry. Toto bolo v rozpore so vtedajšou mentalitou, a preto bol v roku
1618 Inštitút pretransformovaný na rehoľný rád so slávnostnými sľubmi.
Konečné schválenie rehoľných kongregácií nastalo iba v roku 1900 v
apošt. konšt. Conditae a Christo (8.12.1900). CIC 17 už považuje členov
rehoľných kongregácií za skutočných rehoľníkov. Podstata rehoľného
zväzku sa preniesla zo „slávnostného“ na „verejný“ sľub. CIC 17 pripúšťa
v kontexte rehoľného života aj existenciu „Spoločností spoločného života
bez sľubov“, avšak tieto neboli považované za rehoľné rády, nakoľko im
chýbalo skladanie sľubov.
Pred vyhlásením CIC 17 sa objavovali niektoré sekulárne formy
rehoľného života, zvlášť v dôsledku Francúzskej revolúcie, ktorá sťažovala
2

klasickým rehoľným rádom účinkovanie na verejnosti. V týchto
sekulárnych formách rehoľného života sa neprijímali niektoré z
podstatných znakov rehoľného života ako sú spoločný život, rehoľné
oblečenie a verejné sľuby. Cirkevná autorita sa stavala negatívne voči
takýmto združeniam, avšak niektoré z týchto inštitútov získali aspoň
formálne uznanie. V CIC 17 nie sú zahrnuté, no nezabránilo to ich
rozširovaniu v cirkevnom živote. Tento vývoj vyústil do tzv. sekulárnych
inštitútov uznaných v apošt. konšt. Provida Mater Ecclesia (2.2.1947). V
nasledujúcom roku boli vyhlásené ďalšie dva významné dokumenty: M. P.
Primo Feliciter (12.3.1948) a inštr. Cum Sanctissimus (19.3.1948).
B. Zasvätený život na Druhom vatikánskom koncile
II. VK jednal o rehoľnom živote najmä v troch dokumentoch: konšt.
Lumen Gentium, 43-47, dekr. Christus Dominus, 33-35 a dekr. Perfectae
Caritatis. Každý z týchto dokumentov hovorí o týchto témach: 1.)
prirodzenosť a cirkevná dôležitosť rehoľného života, 2.) autonómia a
vzťahy medzi rehoľnými inštitútmi a pastorálnymi aktivitami partikulárnej
cirkvi, v ktorej pôsobia, 3.) adekvátna potreba obnovy a prispôsobenia sa
rehoľných inštitútov aktuálnym podmienkam bez toho, že by sa nejako
narušil vzťah k ich pôvodným charizmám a tradíciám.
C. Pokoncilová doktrína
V komentároch k Lumen Gentium sa objavujú rôzne teologické
náuky. Možno tu rozoznať dva hlavné smery.
Danielou uznáva tradičné schémy o stavoch dokonalosti. Hovorí, že
nakoľko sú božského pôvodu evanjeliové rady, je božského pôvodu aj
rehoľný stav. Čiže, rehoľný stav je podstatným prvkom štruktúry Cirkvi.
Naproti tomu Philips, odvolávajúc sa na všeobecné povolanie ku
svätosti, odmieta prezentovanie rehoľného stavu ako nejakej aristokracie
vo svätosti. Vo svätosti neexistuje žiadna diskriminácia, a preto by nebolo
vhodné rezervovať iba rehoľníkom praktizovanie evanjeliových rád a
zakladať na tom rehoľný stav.
Veľmi výrazným mysliteľom v tomto smere bol Tillard, keď hovorí o
„evanjeliovom radikalizme“. Takže evanjeliové rady sú pre všetkých
kresťanov, a nie iba pre rehoľníkov. Rehoľný život sa zakladá na evanjeliu
iba nepriamo, na celom obsahu evanjelia, čiže na výzve evanjelia
k radikalizmu ako k permanentnej forme existencie. Tu spočíva podstata
3

ehoľného stavu. K evanjeliovému radikalizmu sú povolaní všetci
kresťania, avšak mnohí to praktizujú, len keď si to vyžadujú ich životné
okolnosti, zatiaľ čo rehoľníci radikalizmus prijímajú ako stabilnú formu
života.
Obhajoba existencie rehoľného života by sa mala zakladať nie ani
tak na všeobecnom povolaní ku svätosti, ale na zvláštnom poslaní
rehoľníkov v Cirkvi.
D. Zasvätený život podľa Komisie pre reformu CIC (17)
Svätá stolica vyhlásila po II. VK viaceré dokumenty,
prostredníctvom ktorých postupne modifikovala kánony o rehoľnom živote
v CIC 17.
Problémom bolo aj zvolenie vhodného názvu na príslušnú knihu o
rehoľníkoch, pretože sekulárne inštitúty neboli definované ako rehoľné.
Mal sa prijať názov „Inštitúty dokonalosti“, ale neprešlo to, lebo svätosť –
dokonalosť je pre všetkých kresťanov. Nakoniec sa prijalo pomenovanie
„Inštitúty zasväteného života“.
2. Spoločný právny režim všetkých inštitútov zasväteného
života
A. Všeobecný pojem zasväteného života
Pod týmto pojmom sa v CIC 83 kontemplujú dva spôsoby
zasväteného života: rehoľný a sekulárny. Obidva spôsoby zasväteného
života majú spoločné zasvätenie sa evanjeliovým radám, preto majú
spoločný názov (kán. 573-575) a spoločný právny režim (kán. 576-606).
Rozdiely medzi oboma spôsobmi sú v dvoch rozdielnych tituloch, o
ktorých budeme hovoriť neskoršie.
Zasvätenie sa veriacich Bohu a službe Cirkvi má presný kánonický
význam:
a) Zasvätený život evanjeliovým radám sa realizuje v inštitúte, ktorý
kompetentná cirkevná autorita kánonicky zriadila a schválila. Z právneho
pohľadu tu ide o zvláštny druh združení. Rehoľný inštitút je definovaný
ako spoločnosť (kán. 607 § 2) a takú istú povahu majú aj sekulárne
inštitúty (kán. 298). Okrem asociačnej formy zasväteného života CIC 83
hovorí o právnom postavení dvoch neasociačných foriem zasväteného
života, a síce o eremitoch (kán. 603) a o pannách (kán. 604).
b) Inštitucionalizovaný zasvätený život sa charakterizuje ako trvalý
spôsob života (kán. 573 § 1), v ktorom je obsiahnutá špecifická právna
situácia v Božom ľude – právny štatút. K tomuto právnemu štatútu
4

prináležia veriaci podľa kán. 207 § 2. Neexistuje len stav rehoľníkov, ale
status consecratorum. Je to stav, ktorý neprináleží do hierarchickej
štruktúry Cirkvi (porov. LG 44, kán. 207 § 2), ani to nie je akýsi prostredný
stav medzi klerickým a laickým (porov. LG 43), avšak aj napriek tomu
patrí do života a svätosti Cirkvi (kán. 207 § 2 a 574 § 1).
c) Zvláštnosť tohto spôsobu života spočíva v novom osobnom
zasvätení sa, uskutočnenom prostredníctvom vyznávania evanjeliových rád
– čistoty, chudoby a poslušnosti a ich prijatia ako osobnej povinnosti
prostredníctvom sľubov, alebo prostredníctvom iných posvätných zväzkov,
podobných sľubom, ako sú prísahy a prísľuby. Veriaci tak berie na seba
záväzok bližšie nasledovať Krista, totálne sa odovzdať Bohu, službe Cirkvi
a spáse sveta. Pre toto je od Boha potrebné zvláštne povolanie.
d) Ďalšou charakteristikou zasväteného života je jeho eschatologický
rozmer v Cirkvi
(porov. LG 44; kán. 573 § 1).
B. Normatívne pramene
Rozlišujú sa štyri typy normatívnych prameňov, ktoré regulujú
právny režim inštitútov zasväteného života: 1.) univerzálne normy zhrnuté
hlavne v CIC, 2.) normy partikulárneho práva, čiže tie, ktoré boli vydané
partikulárnou cirkvou, na území ktorej sídlia jednotlivé inštitúty, 3.)
základné normy schválené kompetentnou autoritou a obsiahnuté
v základnom kódexe každého inštitútu (kán. 587), 4.) ostatné normy určené
kompetentnou autoritou inštitútu. Dve posledné skupiny noriem tvoria tzv.
vlastné právo inštitútu.
C. Zriaďovanie, rozdeľovanie a zrušovanie inštitútov
Inštitúty zasväteného života môžu byť zriaďované diecéznym
biskupom na jeho vlastnom teritóriu, avšak každý biskup sa musí predtým
poradiť s Apoštolskou stolicou (kán. 579). Ak sa biskup neporadí so Sv.
stolicou, inštitút, ktorý zriadi, bude neplatne zriadený a iure, čiže zo
samého práva. Keďže norma nehovorí o potrebe súhlasu Sv. stolice, biskup
po porade so Sv. stolicou založí inštitút platne, aj keby s tým Sv. stolica
nesúhlasila.
Rozdelenie inštitútu na jednotlivé časti a podobné operácie prináležia
kompetentnej autorite podľa štatútov inštitútu (kán. 581 a 585).
5

Zrušenie inštitútu prináleží iba Sv. stolici. To isté platí aj o zlučovaní
a spájaní inštitútov, pretože tu ide určitým spôsobom o implicitné zrušenie
niektorého z inštitútov. Sv. stolici sú rezervované aj federácie a
konfederácie inštitútov a rozhodovanie o majetku zaniknutého inštitútu
(kán. 582-584). Hlavným motívom pre zrušenie inštitútu je dlhotrvajúci
nedostatok povolaní, čo vplýva na zmenšenie počtu jeho členov, na ich
vysoký priemerný vek, atď. (porov. M. P. Ecclesiae Sanctae, II, 41).
V takýchto prípadoch sa inštitútu jednoducho zakáže prijímať nových
novicov a zároveň sa mu poradí, aby sa spojil s iným inštitútom (porov.
Dekr. Perfectae Caritatis, 21).
D. Druhy inštitútov zasväteného života
Kán. 577 všeobecným a syntetickým spôsobom rozdeľuje inštitúty
do štyroch hlavných skupín podľa spôsobu, ako sa v tom - ktorom inštitúte
realizuje nasledovanie Krista: 1.) kontemplatívne, 2.) apoštolské, 3.)
inštitúty, ktoré sa venujú skutkom milosrdenstva a 4.) sekulárne inštitúty.
Základom každého inštitútu je kontemplatívny a apoštolský život,
rozdielnosť spočíva iba v konkrétnom spôsobe, ako sa žije ten či onen
aspekt.
Okrem dvoch základných asociačných foriem zasväteného života –
rehoľné a sekulárne inštitúty – sú v CIC kontemplované ako verejnoprávne
inštitúcie aj dve konkrétne formy individuálneho zasväteného
života, ktorými sú eremitský, čiže pustovnícky, život a rád panien (kán.
603 a 601).
Vzhľadom na sviatosť kňazstva sa inštitúty rozdeľujú na klerické a
laické. V kán. 588 sú vyjadrené kritériá na identifikáciu obidvoch týchto
druhov.
Vzhľadom na cirkevné schválenie sa rozlišuje medzi inštitútmi
pápežského práva a diecézneho práva (kán. 589).
Podľa kán. 591 sa inštitúty môžu deliť na inštitúty vyňaté a nevyňaté.
E. Autonómia a kánonické vyňatie
Princíp autonómie ustanovený v kán. 586 sa má interpretovať
v náväznosti na kán. 578 (úmysel zakladateľa), 593 (vplyv Apoštolskej
stolice), 594 (vplyv diecézneho biskupa) a 591 (vyňatie).
Ochrana duchovného dedičstva, vlastného každému inštitútu, je
hlavným dôvodom pre autonómiu inštitútu (vo vnútornom živote inštitútu),
6

zatiaľ čo podriadenie sa inštitútu Sv. stolici alebo diecéznemu biskupovi (v
apoštolských aktivitách) predstavuje limity určené tejto autonómii. Takže
autonómia je limitovaná mocou Sv. stolice a diecézneho biskupa a táto
moc je limitovaná autonómiou inštitútu. Miestnym ordinárom prináleží nie
iba rešpektovať autonómiu inštitútov, ale ju aj zachovať a chrániť (kán. 586
§ 2).
Kán. 591 – vyňatie spod riadenia miestnych ordinárov. Čo je vlastne
obsahom tohto vyňatia?
II. VK hovorí o kánonickom vyňatí spôsobom, z ktorého nie je ľahké
povedať, o čo presne ide. Podľa dekrétu Christus Dominus 35.3 a 4,
vyňatie, prostredníctvom ktorého sa rehoľníci priamo viažu na sv. otca, a
tak sú vyňatí spod autority diecézneho biskupa, zohľadňuje predovšetkým
vnútorný poriadok inštitútu, zatiaľ čo široké spektrum apoštolských
verejných aktivít ostáva podriadené autorite miestneho ordinára. Treba tu
mať na pamäti aj skutočnosť autonómie (kán. 586), kán. 593 a kán. 596 §
2.
Všetko toto sa týka každého inštitútu, takže v praxi je veľmi ťažko
povedať, v čom v súčasnosti spočíva kánonické vyňatie.
F. Riadenie inštitútov
Aj tu je potrebné brať do úvahy princíp autonómie (kán. 586),
princíp kánonického vyňatia (kán. 591) a jurisdikciu niektorých inštitútov
pápežského práva (kán. 596 § 2). Potom je potrebné pamätať aj na
jednotlivé delenia inštitútov a na rozdiely medzi vonkajším a vnútorným
riadením inštitútov.
Kritériá zohľadňujúce riadenie inštitútov sú zhrnuté v kán. 590-596.
a) Moc svätého otca
Rímsky veľkňaz (ako fyzická osoba) má najvyššiu autoritu – moc,
tak vnútornú ako aj vonkajšiu, nad všetkými inštitútmi a nad ich členmi, on
je skutočným a posledným predstaveným – kán. 590 § 2.
b) Moc Apoštolskej stolice
Každý inštitút je cirkevným inštitútom a každý jeden člen inštitútu je
veriacim. Z toho vyplýva, že aj inštitúty, nakoľko sú právnické osoby, aj
ich členovia sú podriadení cirkevnej hierarchii. Takže Apoštolská stolica
prostredníctvom svojich orgánov vykonáva vonkajšiu moc ohľadom
vonkajšieho režimu každého jedného inštitútu. V prípade inštitútov
7

pápežského práva sa vykonáva táto moc bezprostredne aj ohľadom
vnútorného režimu inštitútu (kán. 593). Podľa konšt. Pastor Bonus takúto
moc vykonáva Kongregácia pre inštitúty zasväteného života.
c) Moc diecéznych biskupov
Diecézni biskupi majú zvláštne kompetencie ohľadom inštitútov
diecézneho práva aj v tom, čo sa týka ich vnútorného režimu. Avšak táto
moc je vonkajšia a nemôže sa zamieňať s vnútornou mocou, ktorú majú
predstavení inštitútov (kán. 594-596). Okrem tejto vonkajšej moci nad
vnútorným režimom diecéznych inštitútov, biskupi majú vonkajšiu moc
nad ostatnými inštitútmi sídliacimi na území diecézy, okrem tých
inštitútov, ktoré sú kánonicky vyňaté.
d) Vnútorná moc inštitútov
Táto moc sa delí na dva druhy: na osobnú (osobná autorita
predstavených) a na kolegiálnu (kapituly). Obidve formy sa navzájom
dopĺňajú a žiadna z nich sa nemôže vykonávať exkluzívne.
CIC 83 prináša dve základné novoty (kán. 596). V prvom rade sa
viac nehovorí o dominatívnej moci, ktorú zákonodarca viac už
nešpecifikuje. Iba nepriamo možno vybadať, že takáto moc sa má chápať
ako exekutívna - výkonná moc (kán. 131, 133 a 137-144). Druhá novosť
spočíva v skutočnosti, že sa zväčšil počet inštitútov s jurisdikčnou mocou,
ktorú predtým mali iba klerické inštitúty kánonicky vyňaté. Momentálne
túto moc majú všetky rehoľné klerické inštitúty pápežského práva.
Z jurisdikčnej moci sú vylúčené spravidla sekulárne inštitúty, ak nedostali
od Sv. stolice fakultu inkardinovať klerikov (kán. 266 § 3). Je logické, že
každý inštitút, ktorý má fakultu inkardinovať, má aj jurisdikčnú moc.
Klerické spoločnosti apoštolského života pápežského práva majú
taktiež riadiacu moc – kán. 732 – a ich predstavení sa preto nazývajú
ordinármi podľa kán. 134.
3. Rehoľné inštitúty
A. Špecifické charakteristiky rehoľného života
Sú to charakteristiky, pre ktoré sa odlišuje rehoľný inštitút
zasväteného života od sekulárneho inštitútu – kán. 607:
a) vyznávanie evanjeliových rád prostredníctvom verejných sľubov,
doživotných alebo sľubov s takouto tendenciou. Zloženie verejných
sľubov je pre rehoľnú profesiu nevyhnutné – kán. 654;
8

) spoločný bratský život, chápaný nie iba ako akási inkorporácia člena
k určitej spoločnosti, ale ako život v spoločenstve v tom istom dome a
pod tou istou disciplínou. Z toho vyplýva veľký význam rehoľného
domu – kán. 608;
c) oddelenie sa od sveta podľa prirodzenosti a cieľa každého inštitútu –
v tom spočíva špecifickosť cirkevného poslania rehoľníka a jeho
verejné svedectvo. Rehoľník sa neoddeľuje iba od „zlého“ sveta – to je
povinnosťou každého pokrsteného, avšak rehoľník sa oddeľuje aj od
dobrých svetských záležitostí, ktoré aj posväcujú človeka. Oddeľuje sa
od nich preto, lebo tak vydáva svedectvo nového a večného života
získaného prostredníctvom Kristovho vykúpenia a predpovedá tak
budúce vzkriesenie a nebeskú slávu (porov. LG 44).
B. Pojem rehoľného domu a jeho právny režim
a) Základné charakteristiky
Sú zhrnuté v kán. 608:
1.) rehoľné spoločenstvo, ktoré býva v tomto dome. Keďže rehoľný
dom je ipso iure právnická osoba (kán. 634 § 1) mal by
pozostávať aspoň z troch osôb (kán. 115 § 2);
2.) dom v materiálnom slova zmysle, čiže budova obývaná rehoľným
spoločenstvom. Bližšie charakteristiky takejto budovy sú určené
podľa vlastného práva;
3.) zákonné zriadenie – vyžaduje sa formálne zriadenie od
kompetentnej autority podľa kán. 609-611;
4.) spoločná disciplína pod autoritou predstaveného, ktorý je
ustanovený podľa práva;
5.) aspoň jedna kaplnka, v ktorej sa uchováva Eucharistia.
Len keď sú splnené všetky tieto podmienky, môže sa hovoriť
v kánonickom zmysle o rehoľnom dome. „Rehoľné spoločenstvo musí
bývať v dome zákonne ustanovenom“ – kán. 608, čiže norma tu určuje
záväznosť všetkých základných elementov rehoľného domu a ukladá
povinnosť pre rehoľné spoločenstvo bývať v takomto dome.
b) Druhy rehoľných domov
Sú určené v kán. 613-615: rehoľný dom regulárnych kanonikov a
mníchov sa nazýva svojprávny (sui iuris), pretože má autonómny vnútorný
režim (kán. 613), kláštor mníšok pridružený k niektorému mužskému
inštitútu (kán. 614), svojprávny kláštor zverený dohľadu diecézneho
9

iskupa (kán. 615), ktorý sa realizuje podľa kán. 628 § 2 bod 1, 637, 638 §
4 a 699 § 2.
c) Zriadenie, modifikácia a zrušenie rehoľného domu
Tieto právne úkony sú regulované v kán. 609-616:
1.)autorita kompetentná na zriadenie domu musí byť určená
v základnom štatúte inštitútu. Vždy sa tu vyžaduje predchádzajúci
písomný súhlas diecézneho biskupa. Na zriadenie kláštora mníšok
sa vyžaduje aj povolenie Apoštolskej stolice. Toto sú požiadavky
pre platnosť zriadenia rehoľného domu, avšak k dovolenosti je
potrebné rešpektovať aj kán. 610;
2.)ohľadom eventuálnych zmien rehoľného domu kán. 612 zhŕňa
hlavné kritériá tak, že rozlišuje medzi určením domu na
apoštolské diela a jednoduchými modifikáciami zohľadňujúcimi
vnútorný režim a disciplínu. Prvý prípad je ekvivalentný novému
zriadeniu, a preto sa tu vyžaduje súhlas diecézneho biskupa. Pre
ostatné modifikácie sa tento súhlas nevyžaduje;
3.) ohľadom zrušenia rehoľného domu platí kán. 616, ktorý tu
ustanovuje všeobecné pravidlo a tri výnimky. Ako všeobecné
pravidlo platí, že zrušiť rehoľný dom môže najvyšší predstavený
po porade s diecéznym biskupom. CIC však neurčuje, že
k zrušeniu je potrebný aj súhlas diecézneho biskupa. Tri výnimky
z tohto všeobecného pravidla sú: keď si Sv. stolica rezervuje
zrušenie jediného rehoľného domu inštitútu, pretože sa to rovná
zrušeniu celého inštitútu (porov. kán. 584). Taktiež Sv. stolica si
rezervuje aj zrušenie kláštora sui iuris mníšok a tretia výnimka je,
že prináleží generálnej kapitule zrušenie rehoľného domu sui iuris
alebo rehoľných domov, o ktorých hovorí kán. 613, ak štatút
neustanovuje ináč.
C. Riadenie rehoľných inštitútov
V rehoľných inštitútoch sú dva druhy riadiacej moci: osobná
a kolegiálna. Osobnú moc vykonáva jeden predstavený, ktorému pomáhajú
jeho poradcovia. Kolegiálnu moc vykonáva skupina rehoľníkov, ktorá
reprezentuje rehoľné spoločenstvo. Táto skupina sa nazýva aj kapitula,
podľa vlastnej hierarchie sa nazýva generálna, provinciálna a lokálna.
a) Osobná riadiaca moc: predstavení a ich rady
10

aa) Pojem „predstavený“ a druhy predstavených
Za predstaveného sa považuje fyzická osoba, ktorá vykonáva riadnu
rehoľnú moc, ktorú dostala od Boha pre službu Cirkvi (porov. kán. 618).
Rehoľný predstavený formuje takto vnútornú hierarchiu inštitútu. Za
rehoľných predstavených sa nepovažujú kapituly, ani tie osoby, ktoré patria
do vonkajšej hierarchie (napr. diecézny biskup) a ani tí, ktorí vykonávajú
delegovanú moc.
Rehoľné inštitúty sa rozdeľujú na rehoľné provincie a domy. Za
provinciu sa považuje právnická osoba, formovaná prostredníctvom
spojenia viacerých rehoľných domov – kán. 621.
Generálny predstavený má moc nad všetkými provinciami, domami
a členmi inštitútu (kán. 622).
CIC rozlišuje medzi vyššími a nižšími predstavenými. Nižší
predstavení sú miestni predstavení rehoľného domu, ktorý nie je sui iuris.
Všetci ostatní predstavení sú vyšší predstavení (kán. 620).
Všetci vyšší predstavení rehoľných klerických inštitútov a inštitútov
pápežského práva majú jurisdikčnú moc (kán. 596 § 2) a v CIC sa
nazývajú ordinármi (kán. 134 § 1).
ab) Spôsob vykonávania rehoľnej moci
Kán. 617 – predstavení majú svoju moc vykonávať podľa normy
univerzálneho a vlastného práva. Výkon ich moci je podriadený právu,
nemôžu ju vykonávať arbitrárne - svojvoľne. Spôsob, akým predstavení
majú vykonávať svoju moc, je charakterizovaný v kán. 618, ktorého znenie
takmer doslova pochádza z dekr. Perfectae Caritati 41.
ac) Ustanovovanie rehoľných predstavených a časová obmedzenosť ich
mandátu
Ustanovovanie rehoľných predstavených sa môže diať dvojakým
spôsobom: kánonickou voľbou alebo menovaním. Systém voľby je
obligatórny pre ustanovenie generálneho predstaveného (kán. 631 § 1).
Z kán. 625 vyplýva, že aj predstavený kláštora sui iuris musí byť
ustanovený prostredníctvom voľby. Spôsob ustanovenia ostatných
predstavených je určený štatútmi jednotlivých rehoľných inštitútov.
V prípade voľby zvolení potrebujú byť potvrdení od kompetentného
predstaveného. V prípade, že predstavený menuje niekoho za rehoľného
11

predstaveného, je nevyhnutné, aby tomuto menovaniu predchádzala
patričná konzultácia.
Ohľadom schopnosti byť menovaným CIC 17 určoval niekoľko
presných požiadaviek, akými boli uplynutý čas od rehoľných sľubov,
legitimita zrodenia a vek. V CIC 83 sa touto otázkou zaoberá kán. 623 –
rehoľný predstavený musí mať doživotnú alebo definitívnu profesiu,
ostatné je určené vlastným právom inštitútu.
Kán. 624 – dĺžka mandátu rehoľného predstaveného – jedine
generálny predstavený a predstavený kláštora sui iuris môžu byť
menovaný na neurčitý čas. Ostatní predstavení dostávajú mandát iba na
určitý čas.
ad) Úloha rady
Kán. 627 – rada pomáha predstaveným vo výkone ich osobnej
rehoľnej moci na všetkých úrovniach. Preto musí byť ustanovená
generálna, provinciálna a lokálna rada. Predstavený prijíma rozhodnutia
v niektorých prípadoch s absolútnou slobodou, v iných prípadoch, ktoré sú
jasne určené univerzálnym alebo vlastným právom, platnosť jeho
rozhodnutí závisí od poradného alebo od rozhodujúceho hlasu rady. Týmto
spôsobom sa znemožňuje, aby dôležité rozhodnutia prijímala iba jedna
jediná osoba. Spomenuté rozhodnutia sa týkajú prestupu z jedného inštitútu
do iného (kán. 684), vystúpenia z inštitútu (kán. 689-697), prepustenia
z inštitútu (kán. 699) a vylúčenia (kán. 703). Okrem týchto prípadov môže
vlastné právo určiť iné (kán. 627 § 2) v súlade so všeobecnou normou –
kán. 127. Podľa Pápežskej komisie pre autentickú interpretáciu Kódexu
(odpoveď z 5.7.1985) predstavený nemá právo hlasovať spolu s inými
členmi rady a to ani v tom prípade, že jeho hlas by mal rozriešiť
nerozhodný stav hlasovania rady.
CIC obsahuje iba základné normy o nevyhnutnosti zriadenia rady
(kán. 627) a o minimálnom počte jej členov (kán. 699), všetko ostatné je
ponechané na vlastné právo.
ae) Zvláštne povinnosti predstavených
Okrem práva - povinnosti vizitácie (kán. 628) a povinnosti rezidovať
(kán. 629) zvláštnu pozornosť si zasluhujú povinnosti predstaveného
ohľadom duchovného vedenia rehoľníkov, ktoré boli v CIC 17 regulované
vo zvláštnej kapitole. V CIC 83 sú tieto povinnosti regulované v kán. 630.
Reforma týchto povinností začína v dekr. Perfectae Caritatis 14, kde boli
12

vyzvaní rehoľní predstavení, aby svojim podriadeným umožnili väčšiu
slobodu ohľadom sviatosti pokánia a duchovného vedenia. Obsah kán. 630
§§ 1-3 bol prevzatý z dekr. Kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne
inštitúty Dum canonicarum legum zo dňa 8.12.1970.
Menovanie riadneho spovedníka (kán. 630 § 3) sa robí s cieľom, aby
sa zabránilo zbytočnému a častému vychádzaniu z kláštora, s čím je
spojené aj porušovanie disciplíny. Rešpektuje sa tu právo zvoliť si
spovedníka (kán. 991), podobne ako je to v seminároch (kán. 240 § 1).
b) Kolegiálna riadiaca moc - kapituly
Vykonáva sa vo zvláštnych prípadoch. Kapitula reprezentuje buď
celý inštitút (generálna kapitula) alebo jednu z jeho častí (provinciálna
a lokálna kapitula).
Princípy participácie a reprezentácie všetkých rehoľníkov na
riadiacej moci inštitútu boli zdôraznené v dekr. Perfectae Caritatis 14.
V normách zohľadňujúcich kapituly je maximálne vyjadrený princíp
decentralizácie, pretože existuje mnoho foriem participácie na riadiacej
moci. Takže kán. 631-633 určujú iba základné princípy a odkazujú na
vlastné právo.
Zvláštnym spôsobom sa univerzálne právo zmieňuje o generálnej
kapitule – kán. 631 § 1 hovorí o jej prirodzenosti a kompetenciách. Všetky
ostatné autority inštitútu sú jej podriadené. Hlavným limitom pre výkon
moci generálnej kapituly sú štatúty inštitútu.
Generálna kapitula je najvyšší reprezentatívny orgán celého inštitútu,
má byť opravdivým znakom jeho jednoty v láske.
Kompetencie, ktoré prináležia podľa CIC generálnej kapitule sú
nasledovné:
a) obrana duchovného dedičstva inštitútu (kán. 578);
b) podporovanie obnovy inštitútu bez toho, že by to poškodilo jeho vlastnú
identitu;
c) kánonická voľba najvyššieho moderátora alebo generálneho
predstaveného (kán. 625 § 1);
d) jednanie o najdôležitejších záležitostiach, týkajúcich sa celého inštitútu,
napr. o kompetenciách jednotlivých orgánov inštitútu;
e) vydávanie všeobecne záväzných noriem pre celý inštitút, ktoré
výnimočne môžu byť zamerané na prispôsobovanie vlastného práva
univerzálnemu (dekr. Kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty
zo dňa 2.2.1984).
13

D. Spravovanie časných majetkov
a) Ekonomická schopnosť rehoľných subjektov
Rehoľné inštitúty, tak isto ako aj ich provincie a domy, majú ipso
iure právnu subjektivitu, čo ich oprávňuje získavať, vlastniť, spravovať
a scudzovať časné majetky (kán. 1255). Kán. 634 ustanovuje možnosť, že
vlastné právo môže limitovať túto schopnosť a že sa majú chrániť pred
prílišným záujmom o časné dobrá (dekr. Perfectae Caritatis 13).
Keďže rehoľné inštitúty, provincie a domy sú verejnoprávne osoby,
ich majetok je cirkevný (kán. 1257 § 1) a spravuje sa podľa troch druhov
noriem: podľa univerzálneho majetkového práva (V. kniha CIC), podľa
univerzálneho rehoľného práva (kán. 634-640) a podľa vlastného práva.
b) Úloha ekonóma
Kán. 636 § 1 - prikazuje ustanovenie generálneho ekonóma (pre celý
inštitút) a provinciálneho ekonóma. Nemôže to byť generálny alebo
provinciálny predstavený. Ekonóm vykonáva svoju funkciu pod dohľadom
dotyčného predstaveného. Okrem týchto všeobecných princípov prináleží
vlastnému právu determinovať aktivitu ekonóma, formy jeho ustanovenia,
dĺžku zotrvávania v úrade, atď., ako aj spôsob ako ich má kontrolovať
predstavený (kán. 636 § 2).
c) Spravovanie a scudzovanie majetkov
Kán. 638 § 1 odporúča na vlastné právo určovanie toho, čo je
potrebné na úkon mimoriadnej správy (kán. 1281 § 2). Okrem
predstavených, úkony riadnej správy robia platne i úradníci na to určení
podľa vlastného práva (kán. 638 § 2). Ohľadom scudzenia majetkov kán.
638 § 3 ustanovuje niektoré rozdiely v porovnaní s kán. 1291, 1292 a 1295.
Podľa univerzálneho práva je potrebné povolenie kompetentnej autority
pre platnosť scudzenia (kán. 1295), keď cena scudzeného majetku
prevyšuje kvantitu definovanú v práve (kán. 1291). Podľa kán. 1292 § 1
determinácia tejto kvantity, okrem prípadu rehoľných inštitútov, prináleží
biskupským konferenciám.
V rehoľných inštitútoch platnosť scudzenia je podriadená povoleniu
vydanému od kompetentného predstaveného s písomným súhlasom jeho
rady (kán. 638 § 3). Maximálnu sumu, pre ktorú sa vyžaduje povolenie Sv.
stolice, neurčuje biskupská konferencia, ale sama Svätá stolica. Takto sa
lepšie garantuje administratívna autonómia inštitútov pápežského práva.
14

Pre inštitúty diecézneho práva je potrebný aj písomný súhlas miestneho
ordinára (kán. 638 § 4).
E. Noviciát
CIC 83 nehovorí o potrebe postulátu, hoci v kán. 539-541 CIC 17 sa
o ňom hovorilo a v inštrukcii Renovationis Causam zo 6.1.1969 sa tiež
spomína, že pred noviciátom by malo byť obdobie prípravy. Vlastné právo
inštitútu môže určiť aj v súčasnosti nejaký čas pre vymedzenie postulátu
(porov. kán. 597 § 2). V dokumente Kongregácie pre inštitúty zasväteného
života a apoštolské spoločnosti Smernice ohľadom formácie v rehoľných
inštitútoch z 2.2.1990, ktorý je inštrukciou podľa kán. 34, sa jasne spomína
aj postulát.
a) Režim prijatia do noviciátu
aa) Právo prijať (kán. 641)
Toto právo prináleží vyššiemu predstavenému (kán. 620) Vlastné
právo určí, o ktorého vyššieho predstaveného ide, či na to potrebuje
poradenie alebo súhlas svojej rady, atď.
ab) Vlastnosti vyžadované pri prijatí (kán. 642)
Okrem veku iné vlastnosti uchádzača nevytvárajú zneplatňujúce
prekážky pre prijatie a ich konkrétna a objektívna charakteristika je dosť
problematická. Musí sa tu v každom prípade zachovať právo na vlastné
súkromie (kán. 220). Ide tu hlavne o podrobenie sa eventuálnym
psychiatrickým vyšetreniam, ktoré pripúšťa inštr. Renovationis Causam len
v krajných prípadoch, keď s tým súhlasí i zainteresovaný kandidát.
ac) Zneplatňujúce prekážky pre prijatie
Tieto sú vymenované, z hľadiska univerzálneho práva, v kán. 643,
avšak vlastné právo tu môže pridať ďalšie prekážky. Kán. 644 nehovorí
o zneplatňujúcich prekážkach.
b) Právny režim noviciátu
15

a) Cieľ noviciátu
Noviciát je obdobie prípravy pre rehoľný život, ním začína život
v inštitúte, avšak nie vlastný rehoľný život, ktorý začína iba po prvých
rehoľných sľuboch. O cieli noviciátu hovorí kán. 646.
bb) Miesto noviciátu (kán. 647)
Ako všeobecný princíp platí, že platnosť noviciátu sa posudzuje
podľa skutočnosti, či sa realizuje v dome na to určenom. Avšak zákon tu
pripúšťa dve výnimky: kán. 647 §§ 2 a 3.
bc) Trvanie noviciátu (kán. 648)
Noviciát môže trvať najmenej 12 mesiacov strávených v noviciátnom
spoločenstve, najviac 24 mesiacov. Medzi tým môžu byť určené obdobia
apoštolského zacvičovania sa.
bd) Neprítomnosť v dome noviciátu (kán. 649)
Ak neprítomnosť trvá viac ako tri mesiace, súvislé alebo prerušené,
noviciát sa stane neplatným. Neprítomnosť trvajúca od 15 dní do troch
rovných mesiacov musí byť doplnená. Takže prvá profesia sa môže
anticipovať, s dovolením kompetentného vyššieho predstaveného, nie však
skôr než 15 dní.
be) Formácia novicov
Pre dosiahnutie cieľov noviciátu (kán. 646) je kľúčovou figúrou
magister novicov. Jeho aktivita je regulovaná v kán. 650-653. Citované
kánony sú základné normy, ktoré by mali byť rozvinuté vo vlastnom práve.
Hlavnou požiadavkou na magistra novicov je, že musí mať doživotné
sľuby a musí byť zákonne určený (kán. 651 § 1).
F. Rehoľná profesia
a) Kánonická definícia
16

Rehoľná profesia je úkon, prostredníctvom ktorého veriaci kresťan
slobodne berie na seba zachovávanie troch evanjeliových rád tak, ako to
určuje kán. 654.
b) Univerzálny právny režim rehoľnej profesie
Súčasný právny režim – kán. 654-658 – je odlišný od CIC 17 a od
inštr. Renovationis Causam zo 6.1.1969.
Hlavné zmeny vo vzťahu k CIC 17 sú nasledovné:
1.)režim rehoľnej profesie sa zjednodušil – z 15 kánonov CIC 17 ostalo iba
5 kánonov CIC 83;
2.) nerozlišuje sa viac medzi slávnostnou a jednoduchou rehoľnou
profesiou;
3.)nehovorí sa o konvalidácii – splatnení nulitnej rehoľnej profesie (kán.
586 CIC 17). Keďže podobne sa eventuálna konvalidácia právnych
aktov neurčuje ani vo všeobecnej časti (kán. 124-128), môžeme usúdiť,
že neplatná rehoľná profesia sa viac nemôže konvalidovať. V CIC 17
existovali analogické normy pre konvalidáciu manželstva a rehoľnej
profesie.
Vzhľadom na inštr. Renovationis Causam hlavná novosť CIC 83
spočíva v skutočnosti, že už nie je možné nahradiť dočasné sľuby nejakým
zväzkom iného druhu, napr. prísľubom. Podľa kán. 654 každá rehoľná
profesia zahŕňa, okrem včlenenia do inštitútu, prijatie troch evanjeliových
rád iba prostredníctvom verejných sľubov a nie iným spôsobom (porov.
kán. 607 § 2) na rozdiel od sekulárnych inštitútov (kán. 712).
c) Dočasná a doživotná rehoľná profesia
V každej rehoľnej profesii je zahrnuté definitívne zasvätenie sa
Bohu, pretože rehoľné povolanie je z vlastnej prirodzenosti dar doživotný a
neodvolateľný. V tomto význame je dočasný rehoľný sľub akýmsi
predĺžením obdobia prípravy na rehoľný život. Plnosť rehoľného života sa
začína doživotným rehoľným sľubom.
Prostredníctvom dočasného rehoľného sľubu sa novic stáva
skutočným rehoľníkom. Vlastné právo má stanoviť dĺžku obdobia
dočasných sľubov, ale toto obdobie nemá byť kratšie ako tri roky a dlhšie
ako šesť rokov (kán. 655). Výnimky v tomto smere ustanovuje kán. 657 §
2.
17

Kán. 656 určuje, čo je potrebné pre platnosť dočasných sľubov a kán.
658 určuje, čo je potrebné pre platnosť doživotnej profesie. Doživotná
profesia sa môže anticipovať maximálne o tri mesiace (kán. 657 § 3).
G. Povinnosti a práva rehoľníkov
Základnou časťou povinností rehoľníkov sú tie, ktoré vyplývajú zo
sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti. Nakoľko sú rozličné konkrétne
spôsoby, prostredníctvom ktorých členovia jednotlivých reholí prijímajú
tieto povinnosti, prináleží vlastnému rehoľnému právu bližšie
determinovať tieto povinnosti z hľadiska duchovného, asketického a
právneho. Vlastné rehoľné právo pritom musí vychádzať z kán. 598-601
CIC, z dekr. Perfectae Caritatis 12-15 a z apošt. exhortácii Evangelica
testificatio (29.6.1971).
Zmienime sa iba o povinnostiach závažnejšieho právneho charakteru.
Ohľadom práva rehoľníkov sa iba nepriamo zmieňuje kán. 607, zo
znenia ktorého sa dá vydedukovať, že rehoľník má právo, aby mu jeho
rehoľný inštitút umožnil čo najlepšiu realizáciu jeho rehoľného povolania.
Keď CIC hovorí o prepustení rehoľníka (kán. 694-704), zohľadňuje tam aj
iné práva, či už rehoľného inštitútu alebo rehoľníka. Kán. 278 uznáva
právo na združovanie iba svetským klerikom a nie rehoľníkom, avšak kán.
307 § 3 priznáva toto právo, za určitých podmienok, aj rehoľníkom.
a) Spoločný život a režim ohľadom neprítomnosti (kán. 665)
Spoločný život je podstatnou časťou rehoľného stavu, z čoho
vyplýva povinnosť rehoľníka bývať v rehoľnom dome a nevzďaľovať sa
z neho bez povolenia predstaveného.
Kán. 606 CIC 17 zakazoval predstaveným, aby povoľovali
podriadeným bývať vonku z rehoľného domu, len ak nie pre vážnu a
spravodlivú príčinu a na čo najkratší čas. Ak neprítomnosť presahovala
šesť mesiacov a ak nebola zapríčinená štúdiom, vyžadovalo sa povolenie
od Apoštolskej stolice.
Kán. 665 CIC 83 určuje tieto princípy:
1.)krátkodobú neprítomnosť môže povoliť lokálny predstavený,
2.)ak ide o dlhodobú neprítomnosť, môže ju dovoliť vyšší predstavený,
avšak nemusí to byť nevyhnutne generálny predstavený,
3.)kedy začína dlhodobá neprítomnosť určia predstavení, ale má byť
určená aj vo vlastnom práve, aby sa vyhlo zbytočným nedorozumeniam,
18

4.)pre dovolenie dlhodobej neprítomnosti predstavený potrebuje súhlas
svojej rady,
5.)všeobecne by sa dlhodobá neprítomnosť nemala predlžovať na dlhšie
ako na jeden rok, okrem prípadov choroby, štúdia a apoštolátu v mene
inštitútu. Keď sa hovorí o chorobe, myslí sa na chorobu samého
rehoľníka a nie na chorobu, napr. jeho rodičov.
Ak neprítomnosť trvá dlhšie ako jeden rok, nie je potrebný súhlas
Apošt. stolice, ale sa môže aplikovať indult exklaustrácie (kán. 686).
Kvôli nezákonnej neprítomnosti presahujúcej dobu pol roka môže
byť rehoľník prepustený z inštitútu (kán. 696 § 1), avšak v každom prípade
zákonodarca povzbudzuje predstavených, aby sa snažili priviesť
nezákonne neprítomných rehoľníkov na správnu cestu (kán. 665 § 2).
b) Rehoľná klauzúra
Z formálneho hľadiska klauzúra je zákon, ktorý zakazuje rehoľníkom
vychádzať a tým, ktorí nie sú rehoľníkmi vstupovať do domu alebo do jeho
časti určenej na bývanie pre rehoľníkov. Z materiálneho hľadiska klauzúra
je tá časť rehoľného domu, v ktorej platí spomenutý zákon, teda, ktorá je
vyhradená exkluzívne pre rehoľníkov.
V CIC 17 sa uvažovalo o dvoch typoch klauzúr: o pápežskej, vlastnej
rehoľným rádom a o všeobecnej, vlastnej kongregáciám.
V CIC 83 je táto problematika zhrnutá do kán. 667, v ktorom sú
sformulované nasledujúce princípy:
1.) v každom rehoľnom dome musí existovať klauzúra, ide tu o tzv.
všeobecnú klauzúru,
2.)táto klauzúra bude prísnejšia v kláštoroch určených na kontemplatívny
život,
3.) iba kláštory mníšok, úplne určené na kontemplatívny život musia
zachovávať pápežskú klauzúru, t. j. klauzúru určenú podľa noriem Sv.
stolice, ktoré sú zhrnuté v inštr. Venite seorsum z 15.8.1969. Keďže
v CIC 83 nie sú stanovené tresty pre toho, kto poruší klauzúru mníšok
(k. 2342 CIC 17), normy o tejto klauzúre stratili značnú časť ich právnej
hodnoty,
4.)ostatné kláštory mníšok nie sú povinné zachovávať pápežskú klauzúru,
ale len klauzúru podľa ich vlastného štatútu,
5.)kompetencie diecézneho biskupa – on sám môže vstúpiť do klauzúry
z oprávneného dôvodu a môže povoliť so súhlasom predstavenej, aby
tam z vážneho dôvodu vstúpili aj iní.
19

c) Povinnosti ohľadom materiálnych majetkov
Zo sľubu chudoby vyplývajú pre rehoľníka špecifické povinnosti,
ktorých základné normatívne kritérium je vyjadrené v kán. 600. Nemyslí sa
tu na cirkevné majetky, ktoré patria rehoľnému inštitútu ako právnickej
osobe verejného práva, ale myslí sa tu na osobný majetok rehoľníka, ktorý
vlastnil pred rehoľnou profesiou, a ktorý môže vlastniť aj po tejto profesii
okrem prípadu, ak sa podľa vlastného práva musí totálne zrieknuť
akéhokoľvek osobného majetku.
Medzi povinnosťami ohľadom osobného majetku rehoľníka sú
povinnosti, ktoré platia pre všetkých rehoľníkov, nezávisle od špecifických
vlastností ich inštitútu a povinnosti, ktoré platia iba pre určitých
rehoľníkov. Niektoré povinnosti sa musia splniť pred dočasnými sľubmi,
iné pred doživotnými sľubmi a potom sú tie, ktoré zaväzujú počas celého
rehoľného života. Všetko toto je obsiahnuté v kán. 668:
1.)novici majú pred prvou profesiou postúpiť správu svojich
majetkov komu chcú a, ak stanovy neurčujú niečo iné, môžu
slobodne nakladať s ich užívaním alebo výnosom,
2.)pred doživotnou profesiou rehoľník má napísať testament platný
aj v občianskom práve,
3.)na zmenu opatrení uvedených v bodoch 1.) a 2.) ako aj na
uskutočnenie akéhokoľvek úkonu, týkajúceho sa časných
majetkov, potrebujú rehoľníci a novici povolenie od
kompetentného predstaveného podľa vlastného práva,
4.)rehoľník nadobúda pre inštitút všetko to, čo nadobúda vlastnou
prácou alebo vzhľadom na inštitút, toto platí aj o jeho dôchodku,
podpore a poistnom, ak vlastné právo neurčuje ináč,
5.)zrieknutie sa vlastného majetku môže byť povinné alebo
dobrovoľné, totálne alebo parciálne, právne dôsledky každého
jedného z týchto spôsobov sú rozdielne a preto si vyžadujú
zvláštnu analýzu.
V CIC 17 na vlastnenie osobného majetku vplývala rozličným
spôsobom skutočnosť, či išlo o jednoduchý alebo o slávnostný rehoľný
sľub. V súčasnom práve neexistuje táto rozdielnosť. Avšak, namiesto toho
kán. 668 §§ 4 a 5 vychádza pri rozlišovaní z rôznych situácií, v ktorých sa
rehoľník nachádza vzhľadom na rozdielny charakter jednotlivých
rehoľných inštitútov.
Do prvej skupiny patria rehoľníci, ktorí sa musia pre povahu inštitútu
totálne zrieknuť osobného majetku. Zrieknutie musia urobiť pred večnými
20

sľubmi formálne, pokiaľ je to možné aj s občianskou platnosťou, s tým, že
toto zrieknutie začne platiť odo dňa zloženia večných sľubov.
Do druhej skupiny patria tí rehoľníci, ktorí aj napriek skutočnosti, že
nie sú povinní totálne sa zrieknuť osobných majetkov, keď zložia
doživotnú profesiu, sa chcú podľa normy vlastného práva s povolením
najvyššieho moderátora čiastočne alebo celkom zriecť svojich majetkov.
Títo rehoľníci musia urobiť to isté, čo majú robiť rehoľníci z prvej skupiny.
CIC 17 zakazoval takéto zrieknutie členom kongregácií, čiže tým, čo
skladali iba jednoduché sľuby. Dekr. Perfectae Caritatis 13 zrušil tento
zákaz.
Z obsahu kán. 668 § 5 jasne vyplýva, že úplná neschopnosť
nadobúdať a vlastniť, a preto aj neplatnosť úkonov, ktoré sú v protiklade so
sľubom chudoby, zohľadňujú iba povinné zrieknutie sa, čiže tých
rehoľníkov, ktorí sa museli pre povahu inštitútu totálne zrieknuť osobných
majetkov. Takže táto neschopnosť a neplatnosť sa netýka rehoľníkov, ktorí
sa svojich osobných majetkov zriekli dobrovoľne a nie kvôli povahe ich
rehoľného inštitútu.
Profes, ktorý sa pre povahu inštitútu úplne zriekol svojich majetkov,
stráca schopnosť nadobúdať a vlastniť, a preto neplatne uskutočňuje úkony,
ktoré sú v protiklade so sľubom chudoby. Čo však dostane po zrieknutí sa,
pripadá inštitútu podľa normy vlastného práva.
d) Spoločné povinnosti rehoľníkov a klerikov (kán. 672)
Kán. 672 neukladá všeobecne rehoľníkom všetky povinnosti
klerikov, ako tomu bolo v CIC 17, kde sa určitým spôsobom rehoľníci
identifikovali s klerikmi. CIC 83 rehoľníkom ukladá iba niekoľko
konkrétnych povinností klerikov.
Spomeniem tie najhlavnejšie:
1.)zachovávanie dokonalej a doživotnej zdržanlivosti pre nebeské
kráľovstvo (celibát) (kán. 277),
2.)vyhýbanie sa spôsobom správania, ktoré neprináležia klerickému stavu
(kán. 285 § 1),
3.)zákaz prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na
vykonávaní občianskej moci – súdnej, legislatívnej, výkonnej (kán.
285 § 3),
4.)zákaz vyvíjať aktívnu účasť na práci v politických stranách a na
riadení odborových organizácií, ak to, podľa úsudku kompetentnej
cirkevnej vrchnosti, nevyžaduje obrana práv Cirkvi alebo
napomáhanie spoločného dobra (kán. 287 § 2),
21

5.)bez povolenia vyššieho predstaveného nemajú preberať správu
majetkov, ktoré patria laikom alebo svetské úrady, s ktorými je spojené
bremeno skladania účtov; zakazuje sa im ručiť bez porady s vlastným
ordinárom, hoci aj vlastnými majetkami; takisto sa majú vyvarovať
podpisovania zmeniek, ktorými sa preberá záväzok vyplatiť peniaze
bez určeného dôvodu (kán. 285 § 4),
6.)zákaz vyvíjať stálym spôsobom aktivity, ako sú podnikanie alebo
obchodovanie (kán. 286), ktorými sa dopúšťajú deliktu (kán. 1392),
7.)zákaz dobrovoľne vykonávať vojenskú službu (kán. 289 § 1).
H. Apoštolská aktivita rehoľníkov a ich včlenenie do partikulárnej
cirkvi
a) Hlavné línie v CIC
CIC 83 venuje problematike apoštolátu rehoľných inštitútov jednu
celú kapitolu. Vzniká tak rozdeľovanie rehoľných inštitútov na základe
kritéria vykonávaného apoštolátu. V prvých schémach CIC sa v tomto
zmysle rozdeľovali rehoľné inštitúty iba na dva druhy: na inštitúty
mníchov a na inštitúty, ktoré sa venovali apoštolským dielam. Od tohto
kritéria sa neskôr upustilo, pretože apoštolská dimenzia je vlastná aj
kontemplatívnemu spôsobu života.
Podľa Christus Dominus 33-35 CIC 83 sa sústreďoval na právne
definovanie vzťahov medzi rehoľnými inštitútmi a partikulárnymi
cirkvami. Vzhľadom na apoštolské včlenenie rehoľných inštitútov do
partikulárnych cirkví ostáva na okraji záujmu kánonické vyňatie (kán.
591).
b) Všeobecné princípy
Princípy ustanovené v kán. 673-677 sú teologickej povahy, ale majú
aj právny dopad. Prvým princípom je skutočnosť, že apoštolát je
neoddeliteľnou súčasťou akéhokoľvek rehoľného spôsobu života a že
spočíva v prvom rade v svedectve zasväteného života rehoľníkov (kán.
673). Potom CIC hovorí o troch spôsoboch realizácie apoštolátu podľa
povahy inštitútu:
1.) prostredníctvom kontemplatívneho života (kán. 674), založenom na
intímnej jednote s Bohom. Tento život má prednosť pred akoukoľvek
pastoračnou potrebou alebo akýmkoľvek aktívnym apoštolátom,
2.) prostredníctvom verejnej apoštolskej aktivity, čiže takej, ktorá je
realizovaná v mene a z mandátu Cirkvi, odlišná od apoštolátu, ktorý sa
zakladá na krste a je určený pre laikov (kán. 675 § 3),
22

3.) prostredníctvom vykonávania duchovných a telesných skutkov
milosrdenstva (kán. 676).
Účinnosť týchto jednotlivých spôsobov apoštolátu je u každého
rehoľného inštitútu podmienená vernosťou vlastnej rehoľnej charizme.
Z právneho hľadiska sa môže hovoriť o nezákonnosti apoštolátu rehoľníka,
keď, vďaka apoštolskej aktivite, rehoľník opúšťa svoje pravé povolanie,
zvlášť v prípadoch, keď ide o inštitúty kontemplatívneho života (kán. 674).
c) Vzťahy s biskupmi
Dekr. Christus Dominus, 35.2, 3 a 4 ustanovuje, že žiadne kánonické
vyňatie nemôže zabrániť tomu, aby rehoľníci podľa práva ostali podriadení
jurisdikcii biskupov v každej diecéze. Zároveň boli presne vymenované
aktivity, v ktorých musia byť rehoľníci podriadení biskupom. Kán. 678
vymenúva z týchto aktivít iba tie, ktoré sa týkajú pastoračnej starostlivosti
o duše, verejného vykonávania božského kultu a diel apoštolátu. Iné
aktivity ako sú kázanie, náboženská výchova, katechizácia, liturgická
formácia, atď. sú regulované predovšetkým v III. knihe CIC.
Diecézny biskup môže z veľmi naliehavého dôvodu zakázať členovi
rehoľného inštitútu zdržiavať sa v diecéze, ak jeho vyšší predstavený po
upozornení zanedbal urobiť opatrenie, pričom sa vec má ihneď predložiť
Svätej stolici (kán. 679). Platí to pre všetkých členov rehoľných inštitútov,
nezávisle od skutočnosti, či inštitút je pápežského alebo diecézneho práva,
či je kánonicky vyňatý alebo nie.
Princípy kooperácie, koordinácie vo všetkých apoštolských
aktivitách a dielach pod vedením diecézneho biskupa sú zakotvené v kán.
680.
Vonkajší apoštolát rehoľníkov závisí, okrem diecézneho biskupa, aj
na rehoľných predstavených, preto je potrebné, aby biskup uzavrel
s kompetentným rehoľným predstaveným písomnú dohodu, v ktorej sa
medzi iným má výslovne a presne určiť to, čo sa vzťahuje na dielo, ktoré
treba vykonať, na členov, ktorých treba preň prideliť, a na ekonomické
otázky (kán. 281 § 2).
Čo sa týka menovania rehoľníka do úradu, diecézny biskup
rehoľníka vymenúva na návrh alebo aspoň so súhlasom kompetentného
predstaveného (kán. 682 § 1), čo predstavuje pre biskupa výnimku
z princípu slobodného udelenia (kán. 523). To isté platí aj o odvolaní
rehoľníka ustanoveného za farára, ktoré sa nereguluje podľa kán. 538, ani
nie podľa postupu pri odvolávaní farárov (kán. 1740-1752). Rehoľník
môže byť zo zvereného úradu odvolaný na pokyn buď zverujúcej vrchnosti
po upozornení rehoľného predstaveného, alebo na pokyn predstaveného po
23

predchádzajúcom upozornení toho, kto úrad zveril, pričom sa nevyžaduje
súhlas druhej stránky (kán. 682 § 2).
I. Vystúpenie z inštitútu
Rehoľné povolanie ako také pochádza od Boha a nikto si tu nemôže
privlastňovať nijaké práva, avšak rehoľná profesia vytvára stabilnú situáciu
s patričnými dôsledkami právno-teologického charakteru. Rehoľná
profesia je aj právnym včlenením sa do inštitútu, ktoré spôsobuje vznik
právneho vzťahu obsahujúceho určité práva a povinnosti.
Na jednej strane sa tu chránia práva rehoľníkov, na druhej sa tu
chráni verejné dobro Cirkvi, ktoré je reprezentované dobrom inštitútu.
Dobro Cirkvi sa tu zakladá na neodvolateľnosti rehoľného povolania, ktoré
je tu chápané ako právna hodnota.
a) Prestúpenie do iného inštitútu
CIC 17 zakazoval rehoľníkom prestúpenie do iného inštitútu bez
povolenia Sv. stolice. V CIC 83 (kán. 684 a 685) badať administratívnu
decentralizáciu.
aa) Prestup rehoľníka s večnými sľubmi (kán. 684 § 1)
Člen s doživotnými sľubmi môže z vlastného rehoľného inštitútu
prestúpiť do iného, ak má dovolenie najvyšších moderátorov obidvoch
inštitútov (a quo a ad quem) a ak každý z nich má súhlas svojej rady.
Nevyžaduje sa tu dovolenie Sv. stolice. Do tohto kánonu nepatria rehoľníci
s dočasnými sľubmi, pretože tieto nie sú zneplatňujúcou prekážkou pre
noviciát (kán. 643 § 1 bod 3).
ab) Prestup z jedného kláštora sui iuris do iného, avšak patriaceho do toho
istého inštitútu
Ani tu sa nevyžaduje súhlas Sv. stolice, stačí tu súhlas vyšších
predstavených obidvoch kláštorov a kapituly prijímajúceho kláštora, pri
neporušení iných požiadaviek, stanovených vlastným právom; nová
profesia sa nevyžaduje (kán. 684 § 3). Podľa odpovede Pápežskej komisie
pre autentickú interpretáciu Kódexu zo dňa 20.6.1987 táto norma sa
vzťahuje aj na rehoľníkov s dočasnými sľubmi. Ďalším rozdielom oproti
predchádzajúcemu prípadu je skutočnosť, že sa tu nevyžaduje zloženie
rehoľnej profesie, keďže ide stále o ten istý inštitút.
24

ac) Prestup do sekulárneho inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského
života a naopak
Tu je nevyhnutné povolenie Sv. stolice, pretože takýto prestup
znamená závažnú zmenu u zainteresovanej rehoľnej osoby (kán. 684 § 5).
Prechodná kánonická situácia prestupujúcich rehoľníkov je
charakterizovaná v kán. 685 spôsobom, že až do zloženia profesie v novom
inštitúte, hoci sľuby zostávajú, práva a povinnosti, ktoré mal člen v
predchádzajúcom inštitúte, sa pozastavujú; avšak od začatia probácie je
viazaný zachovávať vlastné právo nového inštitútu. Predchádzajúce sľuby,
práva a povinnosti prestúpeného rehoľníka zanikajú zložením profesie v
novom inštitúte.
b) Vystúpenie z inštitútu
Patrí sem viacero odlišných situácií. Všetky z týchto situácií boli
spomenuté v CIC 17, okrem prípadu nútenej exklaustrácie.
ba) Dobrovoľné a dočasné vystúpenie z inštitútu: indult exklaustrácie
Keď existuje vážny dôvod, rehoľník s večnými sľubmi môže
požiadať kompetentného predstaveného, či by nemohol na určitý čas
vystúpiť z rehoľného domu. Keď dosiahne toto povolenie, znamená to
narušenie rehoľnej disciplíny, ale nepreruší sa tak vzájomný vzťah
rehoľníka s inštitútom. Toto sa nazýva indult exklaustrácie.
Exklaustrovaný člen je pokladaný za oslobodeného od záväzkov,
ktoré sú nezlučiteľné s novým životným stavom. Ostáva v závislosti na
svojich predstavených a pod ich starostlivosťou, ako aj v závislosti na
miestnom ordinárovi, najmä ak ide o klerika. Rehoľné rúcho inštitútu môže
nosiť, ak sa v indulte neurčuje niečo iné. Nemá však aktívny ani pasívny
hlas (kán. 687).
V CIC 17 indult exklaustrácie mohla udeliť alebo Sv. stolica alebo
miestny ordinár, podľa toho, či išlo o inštitút diecézneho alebo pápežského
práva.
CIC 83 sa zaoberá tromi rozličnými situáciami (kán 686):
1.)keď povolenie žiť vonku z rehoľného domu nebolo udelené na
dobu dlhšiu ako tri roky a na dobu kratšiu ako jeden rok. V tomto
prípade je kompetentnou autoritou najvyšší moderátor so
súhlasom svojej rady a, ak rehoľník, ktorý sa exklaustroval je
25

klerikom, taktiež k tomu najvyšší moderátor potrebuje
predchádzajúci súhlas ordinára miesta, na ktorom sa tento klerik
musí zdržiavať.
2.)predĺženie indultu, alebo jeho udelenie na viac ako 3 roky
prináleží Sv. stolici alebo diecéznemu biskupovi, podľa charakteru
inštitútu – či je inštitút pápežského alebo diecézneho práva.
3.)Udelenie indultu exklaustrácie pre mníšky prináleží do
exkluzívnej kompetencie Apoštolskej stolice.
bb) Nútená exklaustrácia
CIC 17 nepoznal tento prípad. Do CIC 83 bola nútená exklaustrácia
zavedená pod vplyvom právnej praxe, pretože sa vyskytovali prípady, keď
prítomnosť rehoľníka v rehoľnom dome znamenala určité nebezpečenstvo
pre celú komunitu a takýto rehoľník sám nepožiadal o exklaustraciu a ani
nemohol byť vylúčený, pretože chýbali na to patričné dôvody.
Nútená exklaustrácia je uzákonená v kán. 686 § 3: na žiadosť
najvyššieho moderátora so súhlasom jeho rady exklaustráciu môže členovi
inštitútu pápežského práva z vážnych dôvodov uložiť Svätá stolica alebo
členovi inštitútu diecézneho práva diecézny biskup pri zachovaní právnej
miernosti a lásky.
Kánonické dôsledky nútenej exklaustrácie sú také isté ako kanonické
dôsledky dobrovoľnej exklaustrácie.
bc) Dobrovoľné vystúpenie po tom, ako sa skončí obdobie dočasných
sľubov
Keďže tu ide iba o dočasný sľub, okrem eventuálnych morálnych a
asketických aspektov, z kánonického hľadiska tu neexistuje žiadny
problém. Kto chce po uplynutí času profesie z inštitútu vystúpiť, môže ho
opustiť (kán. 688 § 1).
bd) Dobrovoľné vystúpenie počas obdobia trvania dočasných sľubov (kán.
688 § 2)
Je tu zahrnutý aj dišpenz od dočasných sľubov a s tým spojená strata
rehoľného stavu, čiže skutočná sekularizácia rehoľníka. O indult môže
rehoľník požiadať iba z vážneho dôvodu. Indult na opustenie v inštitúte
pápežského práva môže dostať od najvyššieho moderátora so súhlasom
jeho rady, ak inštitút je pápežského práva; avšak indult, aby bol platný v
26

inštitútoch diecézneho práva a v kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán.
615, musí byť potvrdený biskupom domu, do ktorého člen patrí.
be) Nútené vystúpenie po ukončení obdobia dočasných sľubov
Po uplynutí tohto obdobia nielenže samotný rehoľník môže slobodne
opustiť inštitút, bez toho, že by sa tu právne vyžadovalo udať nejaký
dôvod, ale aj kompetentný vyšší predstavený môže rehoľníkovi odoprieť
ďalšie rehoľné sľuby. Pre tento druhý prípad musia existovať oprávnené
dôvody, z ktorých kán. 689 konkrétne uvádza telesnú alebo duševnú
chorobu. Podľa kán. 689 § 2 sú tu zahrnuté všetky choroby, ktoré podľa
úsudku odborníkov spôsobujú, že rehoľník by bol neschopný žiť
v inštitúte. Výnimku tvoria iba choroby vzniknuté z nedbanlivosti inštitútu
alebo v dôsledku práce, vykonávanej v inštitúte. Avšak, podľa kán. 689 § 3
je ustanovená ešte jedna výnimka: „Ak sa však rehoľník počas trvania
dočasných sľubov pomiatol, hoci novú profesiu nemôže zložiť, predsa
nemôže byť z inštitútu prepustený.“
bf) Indult na opustenie inštitútu (kán. 691-693)
Možno tu určiť tieto všeobecné princípy:
1.) Doživotný sľub je z vlastnej prirodzenosti neodvolateľný, čiže
v princípe vytvára „nerozlučiteľný“ zväzok medzi inštitútom a
rehoľníkom. Práve preto nikdy nemožno pozerať na vystúpenie z inštitútu
ako na nejaké právo, ale len ako na indult, na milosť udelenú
kompetentnou autoritou. Sú na to potrebné veľmi vážne dôvody.
2.) Indult na opustenie inštitútu je posledné rozhodnutie po dlhom
procese: v prvom rade zainteresovaný rehoľník podá svoju žiadosť
hlavnému predstavenému, ktorý ju má, spolu so svojím vyjadrením a
s vyjadrením svojej rady, predložiť kompetentnej vrchnosti. Kompetentnou
autoritou je Apoštolská stolica a v prípade inštitútov diecézneho práva je
ňou aj diecézny biskup tej diecézy, v ktorej sa nachádza dom, do ktorého
člen patrí.
3.) Dôkazom výnimočnosti takéhoto indultu je skutočnosť, že indult
na opustenie inštitútu, zákonne udelený a členovi oznámený, nadobúda
právoplatnosť len v prípade, ak ho sám člen pri samom úkone oznámenia
neodmietol. Je to posledný pokus, kde Cirkev dáva rehoľníkovi možnosť
rozmyslieť si, či zostane v inštitúte. Právoplatný indult na základe samého
27

práva prináša so sebou dišpenz od sľubov, ako aj od všetkých záväzkov,
vyplývajúcich z profesie.
4.) Výnimočný prípad je, keď rehoľník, ktorý žiada indult na
opustenie inštitútu, je aj klerikom. Strata rehoľného stavu nepredpokladá
stratu klerického stavu. Práve preto indult sa neudeľuje skôr, kým si
rehoľník - klerik nenájde biskupa, ktorý ho v diecéze inkardinuje alebo
aspoň prijme na skúšku. Ak je prijatý na skúšku, po uplynutí piatich rokov
je na základe samého práva do diecézy inkardinovaný, ak ho biskup
neodmietol (kán. 693). Zabraňuje sa tak existencii neinkardinovaných
klerikov, v súlade s kán. 265. Avšak nepriamo sa tu pripúšťa možnosť
existencie neinkardinovaných klerikov v prípade, keď biskup prijme
klerika ad experimentum a po určitom čase ho z diecézy prepustí. V takom
prípade dotyčný klerik nie je inkardinovaný ani v jeho bývalom rehoľnom
inštitúte, ani v žiadnej diecéze.
J. Vylúčenie z inštitútu
a) Všeobecné princípy
1.) Procedúry vylúčenia sa aplikujú na všetkých rehoľníkov,
nezávisle od skutočnosti, či títo rehoľníci zložili dočasné alebo doživotné
sľuby, či patria do klerických alebo laických rehoľných inštitútov, či patria
do inštitútov kánonicky vyňatých alebo nie, a či patria do mužských alebo
ženských inštitútov.
2.) Samým činom zákonného prepustenia sľuby zanikajú, ako aj
práva a povinnosti, vyplývajúce z profesie. Takže vylúčený člen prestáva
byť rehoľníkom. Ak však člen je klerikom, posvätné rády nemôže
vykonávať, kým nenájde biskupa, ktorý ho po primeranej probácii prijíme
do diecézy podľa normy kán. 693 alebo mu aspoň dovolí vykonávať
posvätné rády (kán. 701).
3.) Jednotlivé postupy pri vylúčení rehoľníkov majú odlišný
charakter, podľa príčiny, pre ktorú bol rehoľník vylúčený. Tieto postupy sú
nasledovné: a) automatické vylúčenie, keď nastanú skutočnosti podľa kán.
694; b) povinné vylúčenie podľa postupu, ako je ustanovený v kán. 695; c)
vylúčenie pre iné príčiny, ktoré nemusia byť delikty a ktoré sú
charakterizované v kán. 696; d) postup určený na prepustenie z rehoľného
domu a nie z inštitútu v prípade veľkého vonkajšieho pohoršenia alebo
veľmi vážnej ujmy hroziacej inštitútu podľa kán. 703.
b) Automatické vylúčenie (kán. 694)
28

Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovať
toho, ktorý:
1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo (ak dosiahol dišpenz od prekážky podľa kán. 1088)
alebo sa oň hoci len občiansky pokúšal (ak mu nebol udelený taký
dišpenz).
Keď sa dokážu tieto skutočnosti, rehoľník je automaticky vylúčený,
ale vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov
má vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
c) Povinné vylúčenie (kán. 695)
Príčiny tohto druhu vylúčenia spočívajú v spáchaní deliktov
charakterizovaných v kán. 1397 (vražda), 1398 (potrat) a 1395 (konkubinát
alebo iný vonkajší hriech proti 6. prikázaniu), ak v prípade deliktov, o
ktorých sa hovorí v kán. 1395 § 2, predstavený neusudzuje, že prepustenie
nie je nevyhnutné a o nápravu člena, ako aj o zadosťučinenie
spravodlivosti a odstránenie pohoršenia sa možno dostatočne postarať
iným spôsobom.
d) Dobrovoľné vylúčenie (kán. 696)
„Člena možno prepustiť aj z iných dôvodov, len keď sú vážne,
vonkajšie, započítateľné a právne dokázané, ako sú: trvalé zanedbávanie
záväzkov zasväteného života; opakované porušovanie posvätných
zväzkov; tvrdošijná neposlušnosť voči zákonným predpisom
predstavených vo vážnej veci; veľké pohoršenie vyplývajúce z
trestuhodného správania sa člena; tvrdošijné obhajovanie alebo šírenie
náuk, odsúdených magistériom Cirkvi; verejné hlásenie sa k ideológiám,
nakazeným materializmom alebo ateizmom; nezákonná neprítomnosť, o
ktorej sa hovorí v kán. 665 § 2, trvajúca pol roka; iné dôvody podobnej
závažnosti, prípadne vymedzené vlastným právom inštitútu.“ Tento
zoznam nie je vyčerpávajúci, avšak keď zákonodarca spomína niektoré
konkrétne príčiny dobrovoľného vylúčenia, robí to s úmyslom chrániť
spoločné dobro inštitútu a Cirkvi.
Na prepustenie člena s dočasnými sľubmi ponecháva zákonodarca
určenie príčin úplne na vlastné právo inštitútu.
29

e) Jednotlivé fázy pri postupe vylúčenia
Pri povinnom a dobrovoľnom vylúčení sa musí rešpektovať zložitý
postup, spočívajúci v dvoch fázach.
V prvej fáze kompetentná autorita, ktorou je vyšší predstavený, musí
jednať odlišným spôsobom podľa toho, či ide o povinné prepustenie (kán.
695) alebo o dobrovoľné (kán. 696). V prvom prípade cieľom aktivity
vyššieho predstaveného je dokázať, že delikt bol vykonaný a taktiež vyšší
predstavený musí dokázať započítateľnosť vykonaného deliktu, čiže
dokázať, kto konkrétne ten delikt vykonal. V druhom prípade, okrem tých
istých cieľov, vyšší predstavený, spolu so svojou radou, musí dokázať aj
dostatočný stupeň nenapraviteľnosti dotyčného rehoľníka prostredníctvom
kánonických napomenutí (kán. 697).
V druhej fáze (kán. 699) rozhoduje o vylúčení rehoľníka najvyšší
moderátor so svojou radou, čiže osoby, ktorým kompetentný vyšší
predstavený poslal všetky potrebné dokumenty, podpísané ním a notárom
a taktiež aj odpovede rehoľníka, ktoré sám rehoľník podpísal (kán. 697 bod
3).
f) Prepúšťací dekrét - podmienky jeho platnosti (kán 699 a 700)
Keďže samotné vylúčenie znamená v živote rehoľníka radikálnu
zmenu, určením takýchto podmienok chce zákonodarca lepšie chrániť
práva vylúčeného rehoľníka.
Okrem požiadaviek zákonného postupu, o ktorých sme už hovorili,
platnosť prepúšťacieho dekrétu závisí od troch podmienok: 1.) najvyšší
predstavený musí jednať so svojou radou; 2.) rada musí pozostávať aspoň
zo štyroch členov, pretože jej aktivita musí byť kolegiálna; 3.) priebežné
rozhodovanie, ako aj posledné rozhodnutie, sa musia realizovať kolegiálne,
prostredníctvom tajného hlasovania; 4.) prepúšťací dekrét musí byť
motivovaný de iure et in facto aspoň v najhlavnejších bodoch; 5.)
v prepúšťacom dekréte musí byť uvedené právo vylúčeného rehoľníka
podať rekurz kompetentnej vrchnosti.
Aj keď je prepúšťací dekrét platný, nemá účinnosť, ak ho nepotvrdila
Svätá stolica, ktorej treba poslať dekrét a všetky spisy; ak ide o inštitút
diecézneho práva, potvrdenie prislúcha biskupovi diecézy, kde sa nachádza
dom, do ktorého je rehoľník prijatý.
30

Pozastavujúci účinok rekurzu je garancia pre rehoľníka, pretože kým
kompetentná vrchnosť na rekurz neodpovedá, účinnosť prepúšťacieho
dekrétu je pozastavená.
4. Sekulárne inštitúty
A. Pozícia sekulárnych inštitútov v CIC
V prípravnej fáze CIC 83 sa ohľadom témy sekulárnych inštitútov
vyskytol problém, ktorý sa týkal ich umiestnenia v CIC. Podľa názoru
jednej skupiny sekulárne inštitúty mali byť zaradené do kapitoly, kde sa
hovorí o laikoch, avšak podľa iného názoru o týchto inštitútoch sa malo
jednať spolu s inštitútmi zasväteného života. Nakoniec sa prijal tento druhý
názor.
B. Kánonická charakteristika sekulárnych inštitútov
Najprv tu treba zobrať do úvahy kán. 207 § 2. Tento kánon hovorí o
zvláštnom kánonickom stave, založenom na novom zasvätení sa Bohu,
ktoré je odlišné od sviatosti kňazstva. Nové zasvätenie sa zakladá na
profesii evanjeliových rád prostredníctvom sľubov alebo iných posvätných
zväzkov, uznaných a potvrdených Cirkvou a zapríčiňuje, že veriaci novým
spôsobom nasleduje Krista.
Kán. 207 § 2 pod zvláštnym zasvätením sa Bohu nemyslí iba na
rehoľný stav (kán. 607), ale na status consecratorum (kán. 573).
Zasvätenie sa Bohu je jedným z hlavných aspektov definície sekulárnych
inštitútov (kán. 710): „Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v
ktorom sa vo svete žijúci veriaci usilujú o dokonalosť lásky a snažia sa
predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta“. Členovia sekulárneho
inštitútu sú klerici alebo laici, všetci títo patria do status consecratorum.
Takže sú to zasvätené osoby, ktoré, na rozdiel od rehoľníkov, svoje
zasvätenie žijú vo svete (kán. 713).
C. Kánonická pozícia členov sekulárneho inštitútu
Týmto sa zaoberá kán. 711, avšak je dosť ťažké pochopiť jeho pravý
význam. Je jasné, že členovia sekulárnych inštitútov nie sú rehoľníci, a
preto je ich kánonický stav exkluzívne sekulárny. Podľa kán. 573 je tento
stav stabilnou formou realizácie vlastného kresťanského povolania. O
členoch sekulárnych inštitútov hovoria aj kán. 207 § 2 a 574 v zmysle, že
týmto členom prináleží zvláštny kánonický stav.
31

Z tohto vyplýva, že zmysel tvrdenia kán. 711: „Člen sekulárneho
inštitútu na základe svojho zasvätenia nemení vlastné kánonické
postavenie v Božom ľude“ je, že člen sekulárneho inštitútu nestráca svoju
kánonickú pozíciu, charakterizovanú ako „sekulárna“ v porovnaní s
„rehoľnou“, ale aj tak patrí do zvláštneho kánonického status
consecratorum.
D. Právny režim – všeobecné aspekty
a) Zasvätenie prostredníctvom posvätných zväzkov
Podobne, ako je to v rehoľných inštitútoch, aj v sekulárnych
zasvätenie spočíva v prijatí troch evanjeliových rád prostredníctvom
posvätného zväzku. Avšak v rehoľných inštitútoch tieto posvätné zväzky
môžu byť iba verejné sľuby, zatiaľ čo v sekulárnych inštitútoch sa
pripúšťajú aj iné formy, akými sú prísahy a prísľuby. „Pri zachovávaní
predpisov kán. 598-601 stanovy majú určiť posvätné zväzky, ktorými sa v
inštitúte prijímajú evanjeliové rady, a určiť záväzky, ktoré z týchto zväzkov
vyplývajú, ale v spôsobe života vždy pri zachovaní vlastnej sekulárnosti
inštitútu“ (kán. 712). Pri zachovaní vlastnej sekulárnosti inštitútu, čiže
vlastné právo nesmie porušiť to, čo ustanovuje univerzálne právo. Ak by
napríklad vlastné právo sekulárneho inštitútu ustanovilo ako posvätný
zväzok verejný sľub čistoty, v žiadnom prípade by tento nebol prekážkou
pre manželstvo podľa kán. 1088, pretože táto prekážka je iba pre tých,
ktorí sú členmi rehoľných inštitútov.
b) Forma sekulárneho života
Možno rozoznať dva prejavy sekulárnej formy života v sekulárnych
inštitútoch: na osobnej rovine a na apoštolskej.
V osobnej rovine: „Členovia majú žiť v obyčajných podmienkach
sveta podľa normy stanov buď sami, alebo každý vo svojej rodine, alebo v
skupine bratského života“ (kán. 714). Ohľadom sekulárnych inštitútov sa
neuvažuje o miestnej komunite.
V apoštolskej rovine sa prejavuje sekulárnosť v skutočnosti, že
veriaci, včlenení do sekulárnych inštitútov, majú ako svoju vlastnú
cirkevnú misiu posväcovanie sveta predovšetkým z jeho samého vnútra
(praesertim ab intus) (kán. 710). Laici „majú vo svete a zo sveta účasť na
evanjelizačnej úlohe Cirkvi (in saeculo et ex saeculo) buď svedectvom
32

kresťanského života a vernosti voči svojmu zasväteniu, alebo
poskytovaním pomoci pri usporadúvaní časných vecí podľa Boha a pri
pretváraní sveta silou evanjelia“ (kán. 713 § 2). Ak ide o klerikov, títo
„svedectvom zasväteného života, najmä v presbytériu, poskytujú pomoc
spolubratom osobitnou apoštolskou láskou a v Božom ľude svojou
posvätnou službou zdokonaľujú posväcovanie sveta“ (kán. 713 § 3).
c) Inkardinácia klerikov
Klerici zo sekulárnych inštitútov sa v princípe inkardinujú v diecéze,
na službu ktorej boli vysvätení. Avšak majú možnosť inkardinovať sa aj
v samotnom sekulárnom inštitúte, ak to povolí Apoštolská stolica (kán. 266
§ 3). V týchto dvoch prípadoch je závislosť na diecéznom biskupovi
odlišná.
V prvom prípade je služobná závislosť na diecéznom biskupovi
absolútna, nakoľko tento je vlastným ordinárom klerika. Autonómia klerika
sa prejaví iba v tých oblastiach zasväteného života, ktoré prináležia
sekulárnemu inštitútu.
Vo výnimočnom prípade, keď sa klerici inkardinujú v samotnom
sekulárnom inštitúte, úlohu ich vlastného ordinára bude vykonávať
kompetentný predstavený sekulárneho inštitútu, ktorému budú klerici
jurisdikčne podriadení s tým, že nenarušia kompetencie diecézneho
biskupa. Ich závislosť na diecéznom biskupovi je identická závislosti
rehoľníkov (kán. 715 § 2).
d) Včlenenie do inštitútu (kán. 723)
Prvé včlenenie do sekulárneho inštitútu musí byť iba dočasné, na čas
nie kratší než päť rokov. Po uplynutí času tohto včlenenia člen, ktorý je
považovaný za súceho, má byť pripustený k doživotnému alebo
definitívnemu včleneniu. Doživotné včlenenie predpokladá záväzok žiť
evanjeliové rady počas celého života, a preto sa tento záväzok kánonicky
neobnovuje. Definitívne včlenenie sa realizuje prostredníctvom dočasných
záväzkov, ktoré musia byť periodicky obnovované. Nakoľko tieto záväzky
musia byť obnovované, definitívne včlenenie je v skutočnosti doživotné,
čím sa líši od dočasného včlenenia. Definitívne včlenenie vzhľadom na isté
právne účinky, ktoré treba určiť v stanovách, je postavené na roveň
doživotnému, avšak rozdiel medzi nimi môže byť v niektorých prípadoch
pomerne vážny, napr. keď ide o vystúpenie z inštitútu a o dišpenzy od
posvätných zväzkov.
33

e) Vystúpenie z inštitútu
Situácie, o ktorých sa hovorí v kán. 726-730 sú veľmi podobné
s obdobnými situáciami pri rehoľných inštitútoch, samozrejme okrem
prípadu exklaustrácie.
Ide tu o nasledujúce spôsoby, dobrovoľné alebo nútené, ako vystúpiť
zo sekulárneho inštitútu:
ea) Dobrovoľné vystúpenie, alebo vystúpenie na základe žiadosti
zainteresovaného.
Môžu tu nastať tri rozličné situácie: 1.) Dobrovoľné vystúpenie
potom, ako prešiel čas dočasného včlenenia do inštitútu. Zainteresovaný
môže slobodne vystúpiť, bez akejkoľvek kánonickej požiadavky. Avšak, ak
by vyšší moderátor, po vypočutí mienky svojej rady, chcel vylúčiť člena z
obnovenia posvätných zväzkov, môže to urobiť iba na základe
oprávneného dôvodu (kán. 726 § 1). 2.) Vystúpenie počas trvania
dočasného začlenenia. V tomto prípade zainteresovaný nemôže opustiť
inštitút slobodne – bez akýchkoľvek právnych záležitostí, pretože
pretrvávajú dočasné zväzky. Vyžaduje sa tu, aby dočasne včlenený člen,
obdržal od najvyššieho moderátora so súhlasom jeho rady z vážneho
dôvodu indult na opustenie (kán. 726 § 2). „Zákonne udeleným indultom
na opustenie zanikajú všetky zväzky, ako aj práva a povinnosti,
vyplývajúce z včlenenia“ (kán. 728). 3.) Vystúpenie doživotne včleneného
člena. Kvôli skutočnosti, že doživotný záväzok je pre člena definitívny,
možnosť opustiť inštitút a zrušiť doživotný zväzok je veľmi vážna
záležitosť. Práve preto „doživotne včlenený člen, ktorý chce inštitút
opustiť, má po zrelom uvážení veci pred Pánom žiadať od Apoštolskej
stolice cez najvyššieho moderátora indult na opustenie inštitútu, ak inštitút
je pápežského práva; ináč aj od diecézneho biskupa, ako je to určené
v stanovách“ (kán. 727 § 1). Ak člen, ktorý vystúpil, je klerik
inkardinovaný v inštitúte, má sa zachovať predpis kán. 693 (kán. 727 § 2).
eb) Nútené vystúpenie: vylúčenie z inštitútu (kán. 729)
Dekrét o vylúčení členov zo sekulárnych inštitútov musí rešpektovať
tie isté kánony ako dekrét o vylúčení rehoľníkov, okrem dôvodov na
vylúčenie ustanovených v kán. 696, ktoré v prípade sekulárnych inštitútov
musia byť determinované v ich vlastných štatútoch. Samozrejme, že
34

v štatútoch nikdy nemôže byť ustanovená „nezákonná neprítomnosť“ ako
jeden z dôvodov na vylúčenie člena zo sekulárneho inštitútu.
ec) Prestup do iného inštitútu (kán. 730)
Pri prestupe z jedného sekulárneho inštitútu do iného sekulárneho
inštitútu, sa majú zachovať predpisy kán. 684 a 685 v takej miere, ako sú
aplikovateľné na sekulárne inštitúty. Na prestup zo sekulárneho inštitútu do
rehoľného a naopak sa vyžaduje povolenie od Svätej stolice. Taktiež sa
vyžaduje povolenie Svätej stolice na prestup zo sekulárneho inštitútu do
spoločnosti apoštolského života a naopak (kán. 744 § 2).
5. Spoločnosti apoštolského života
A. Všeobecná charakteristika
Takto sa nazývajú komunity spoločného života, bez toho, aby ich
členovia skladali sľuby. Nie sú to inštitúty zasväteného života, ale sa im
podobajú. Preto sú situované v CIC za inštitútmi zasväteného života.
Keďže tu nejde o inštitúty zasväteného života, ich členovia nie sú
zasvätené osoby, nepatria do status consecratorum, pretože im chýba
podstatná charakteristika zasvätenia, spočívajúca v prijatí troch
evanjeliových rád prostredníctvom posvätného zväzku. Avšak aj napriek
tomu môžu existovať spoločnosti (porov. kán. 731 § 2), ktorých členovia
prijímajú tri evanjeliové rady prostredníctvom zväzku určeného v štatúte.
Sú podobné (kán. 731) inštitútom zasväteného života, konkrétne
rehoľným inštitútom, v tom, čo sa týka ich cieľov a predovšetkým
spoločného života, ku ktorému sa členovia spoločností apoštolského života
zaväzujú. Spoločný život, spolu s apoštolskou aktivitou, sú základnými
charakteristikami spoločností apoštolského života. Práve preto ich
„členovia musia bývať v zákonne ustanovenom dome alebo v spoločenstve
a zachovávať spoločný život podľa normy vlastného práva, ktorým sa
riadia aj prípady neprítomnosti v dome alebo spoločnosti“ (kán. 740).
Prirovnávanie spoločností apoštolského života inštitútom
zasväteného života má za následok, že značná časť právnych noriem
platných pre inštitúty zasväteného života platí aj pre spoločnosti
apoštolského života.
B. Niektoré aspekty právneho režimu
Môžeme tu rozoznať 4 princípy:
35

1.) Odvolanie na kán. 596 zapríčiňuje, že okrem moci asociačného
charakteru, spoločnosti apoštolského života, ktoré sú zároveň klerické a
pápežského práva, majú aj cirkevnú riadiacu moc tak pre vonkajšie, ako aj
pre vnútorné fórum, a predstavení takýchto spoločností sa nazývajú
ordinármi (kán. 134 § 1).
2.) Na rozdiel od sekulárnych inštitútov, všeobecné pravidlo
klerických spoločností apoštolského života je, že klerici sú inkardinovaní
do samotnej spoločnosti, ak štatút neurčuje inak (kán. 736 § 1 a 266 § 2).
Pre prípad, ak sa klerik inkardinuje do diecézy, kán. 738 § 3 ustanovuje, že
vzťahy člena inkardinovaného do diecézy k vlastnému biskupovi (biskup
diecézy, v ktorej je klerik inkardinovaný) určujú stanovy alebo osobitné
dohody, aby sa zabránilo zbytočným konfliktom medzi biskupom a
predstavenými spoločnosti.
3.) Spoločnosti, a ak stanovy neurčujú ináč, ich časti a domy sú
právnickými osobami (kán. 741 § 1), a preto sú schopné nadobúdať,
vlastniť, spravovať a scudzovať majetky podľa normy predpisov V. knihy
Časné majetky Cirkvi, podľa kán. 636, 638 a 639, ako aj podľa vlastného
práva.
4.) Okrem povinností vyplývajúcich zo začlenenia do spoločnosti,
ktoré musia byť určené v štatúte, členovia spoločností apoštolského života
„sú viazaní všeobecnými záväzkami klerikov, ak z povahy veci alebo z
kontextu nie je zrejmé niečo iné“ (kán. 739). Prirovnanie ku klerikom je tu
oveľa presnejšie ako je tomu v kán. 672 ohľadom rehoľníkov.
36