1. Katechetika ako teologickÃ¡ disciplÃna ... - teologia.iskra.sk

1. Katechetika ako teologická disciplína: epistemologické poznámky 

Katechéza vo všeobecnosti znamená špecifickú činnosť v Cirkvi, ktorou privádzame pokrsteného 

človeka k Bohu. KATECHETIKA je uvažovanie o samej katechéze. 

- z gr. slova : kateche, katechein, katechezis – zhora volať, hovoriť, robiť ozvenu, vzťahuje sa na všetko 

to, čo vchádza do ucha. V prenesenom zmysle znamená ústne, osobné vyučovanie. 

- veda o katechéze, teória katechézy, teória o tom, ako katechizovať 

- Cirkev ho používa na ústne podanie evanjeliovej zvesti 

- zmienky vo Sv. písme: 

„ ...už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti.... (Lk 1,3-4) 

„Ten, kto vyučuje slovo, nech sa delí so všetkými dobrami, ktoré vyučuje.“ (Gal 6,6) 

- vplyv iných vied na katechetiku: psychológia, pedagogika, sociológia, filozofia, ... 

- vplyv prostredia, spoločenskej situácie, široké spektrum religiozity – problém, ako nadchnúť 

katechizovaných, a ako ich udržať 

V porovnaní s inými teologickými disciplínami je katechetika mladá vedná oblasť. Za začiatok 

katechetiky ako vedy sa zvykne uvádzať rok 1777, kedy sa katechetika začína vyučovať na univerzitách 

rakúsko-uhorskej monarchie, a to ako časť pastorálnej teológie. Za zakladateľa katechetiky ako 

vedného odboru považujú niektorí Jána HIRSCHERA. V posledných 25 rokoch 19. storočia sa 

katechetické publikácie šírili hojne. Vznikajú niektoré veľmi významné časopisy, ktoré vytvárajú určitú 

„školu“. Najväčší rozvoj katechetiky ako vedy nastal po II. svetovej vojne, a to najmä vznikom 

mnohých vedeckých inštitúcií. Veľký význam pre rozvinutie tejto vedeckej disciplíny mal vznik 

inštitútov náboženských vied. Ide o vysokoškolské štúdium určené na univerzitnú formáciu učiteľov 

náboženstva takmer vo všetkých vyspelých európskych štátoch. 

Definícia 

V mnohých encyklopédiách nájdeme iba stručné a neúplne definície, napríklad: „katechetika je 

teória katechézy“ – „katechetika je uvažovanie o katechetickej praxi“ – „katechetika je veda, ktorá učí, 

ako musí byť ohlásené zjavenie Ježiša Krista deťom, mládeži a dospelým“... Môžeme povedať, že 

„katechetika je vedecké štúdium katechézy podľa všetkých jej faktorov a vo všetkých jej dimenziách. 

Pole katechetického bádania sa rozširuje na nasledujúce oblasti: 

*- všetky problémy súvisiace s kresťanskou iniciáciou 

*- všetky miesta, kde sa uskutočňuje odovzdávanie viery a kresťanská formácia. Teda nie iba školská 

katechéza, ale aj farská, rodinná, skupinová, príležitostná, nepriama... 

*- do rámca katechézy patrí aj vyučovanie náboženstva na školách 

*- zaoberá sa aj problémami náboženskej výchovy vo všeobecnosti, uvedením do modlitby, do života 

sviatostí, do sociálnej a charitatívnej činnosti... 

KATECHÉZA 

– v širšom zmysle slova: vo všeobecnosti znamená špecifickú činnosť v Cirkvi, ktorou privádzame 

pokrsteného človeka k Bohu, aby posilnila jeho vieru 

– v užšom zmysle slova – katechéza – vyučovanie náboženstva 

– je niečo živé s cieľom živiť vieru 

– do katechézy zahŕňame aj iné aktivity a činnosti Cirkvi 

– náboženské poučovanie 

– činnosť v katechumenáte bola katechézou 

– kto je katechétom? – každý veriaci človek, rodičia ako katechéti prví 

– určitý systematický proces postupného odhaľovanie tajomstva spásy 

• už Boh v SZ je v istom zmysle katechétom, postupne odhaľuje ľuďom tajomstvo o sebe. 

• Kristus postupne, pomaly učí svojich učeníkov 

1 

1

2 

Úloha katechétov– pomaly vovádzať do tajomstva spásy – organický proces – v jednom celku 

• nie je dobré celú rodinu len tak príležitostne viesť 

• musí byť viac než vyučovanie, osobné stretnutie sa s Kristom, nemôžem niekoho nasledovať, koho 

nestretnem 

• nemá byť teoretickým rozprávaním 

• existenciálna otázka človeka prečo žijem, prečo som práve tu a v tomto čase je fundament pre 

katechézu 

• ak nie je známy cieľ (života, katechézy)– nemôže byť logicky známa ani cesta 

Cieľ katechézy: 

- je vzbudiť, rozmnožiť, zveľadiť vieru v človekovi 

- hlavným cieľom nie je iba sprostredkovanie poznania, ale vyprovokovanie odpovede viery 

- definitívnym cieľom je dosiahnutie spoločenstva s Bohom – komunio – nové stvorenie 

- pochopiť zmysel života 

Úlohy katechézy: 

• sprostredkovať obsah viery, pravdy viery, obsah právd 

• priviesť k sláveniu liturgie a pristupovanie k sviatosťam 

• priviesť k modlitbe - kontakt s Bohom 

• viesť k väčšej dokonalosti človeka 

• voviesť do spoločenstva 

• naučiť odovzdávať – misijná úloha– čo som prijal dávam to ďalej (zadarmo ste dostali, zadarmo 

dávajte) 

Adresáti katechézy 

-novoobrátenci – tí, ktorí prejavili záujem o Krista. Je to more misii a evanjelizácie. 

-adepti na sviatosti – by mali dôjsť k prijatiu krstu a iných sviatostí – je to katechumenátna katechéza a 

iné /predmanželská katechéza/ 

-deti a mládež – v rámci školy, ale aj v rámci farskej katechézy. Je to, kde sa formuje kresťan: školská 

katechéza, rodina, farská katechéza 

-dospelí – rodiny 

Príležitostná katechéza → je podnietená problémami ľudského života, je potrebná /napr. vojna/, ale 

môže byť obohatením iba vtedy, keď sa zakladá na pravidelnej, didaktickej katechéze. 

Didaktická katechéza → sleduje poriadok zvolený katechétom na základe potrieb poslucháčov 

a požiadaviek na noriem stanovených Cirkvou. To sú nevyhnutné programy prpiravené národnou 

katechetickou komisiou, vhodne interpretované pre konkrétne prostredie. 

KERYGMA je ohlásenie určitého tajomstva spásy, je pozvanie poslucháčov z vážneho dôvodu, 

vyžaduje obrátenie, oslobodenie od hriechu pre život podľa Ducha, jej stredobobodom je ohlásenie 

vzkriesenia a vlády Ježiša Krista. 

Vzájomná súvislosť: 

– kerygma predchádza katechézu, alebo je jej prvou časťou 

– katechéza je vysvetlenie, výklad kerigmy tomu, ktorý už verí a chce dosiahnuť dôkladnejšiu konverziu 

– katechéza sa buduje na kerygme 

Cieľ kerygmi: 

– je pozvať poslucháčov a ohlásiť im vzkriesenie a vládu Ježiša Krista 

KATECHIZMUS je jednou z foriem katechézy. 

– učenie, náuka, kniha právd viery 

– cieľom je odovzdať náboženské vedomosti človeku 

– vznik po Tridentskom koncile 

– spočiatku sa toto slovo spájalo so slovom katechéza, neskôr sa význam menil 

2

– je jednou z foriem katechézy 

– Katechizmus - učenie právd viery – doktrín 

– Katechizácia osoby 

– cieľ katechizmu – podať teologicky pravdy viery 

– cieľ katechézy – priviesť človeka k viere, rozšíriť jeho vieru. 

– Katechizmus pomáha katechéze systematizovať svoje učenie 

3 

KATECHÉZA A BOŽIE SLOVO - ich vzájomná súvislosť 

Katechéza 

- je činnosť, ktorá zjavuje, sprostredkuje človeku Božie Slovo 

- Božie slovo je moc-sila a svetlo 

- pripravuje k viere prostredníctvom Božieho Slova 

- hlavným cieľom je sprostredkovať poznanie, a vyprovokovať odpoveď viery 

- definitívnym cieľom je dosiahnuť spojenia s Bohom - komunio 

Božie Slovo 

- je zjavené a zapísané – Sväté Písmo 

- bolo zjavované cez prorokov v SZ, potom zjavené cez Ježiša Krista a nakoniec cez apoštolov. 

- nemá iba vlastnosť stvoriteľskú, ale aj osvecujúcu – stvoriteľská úloha – človek ho slobodne prijíma 

- vytvára z človeka nové stvorenie 

Prostredníctvom Slova, Boh sám zjavuje človeku, čo pre neho urobil 

- zjavuje mu poznanie, ale obracia sa k nemu ako k zodpovednej osobe 

- ponúka mu svoj plán 

- čaká od neho slobodnú odpoveď 

BOŽIE A ĽUDSKÉ SLOVO V KATECHÉZE 

Akú úlohu zohrávajú ľudské vlastnosti a schopnosti pri ohlasovaní Božieho Slova? 

- musíme rozlišovať dve úrovne – ľudskú a Božiu 

Na ľudskej úrovni katechéta musí dobre poznať psychologické a pedagogické zákonitosti, ktoré mu 

umožnia prijať určité vedomosti a zrozumiteľne a účinne ohlasovať Božie Slovo. 

Na úrovni nadprirodzenej, na úrovni viery celá ľudská osoba sa dáva do služby Bohu. Boh si poslúži 

schopnosťami človeka tým, že človek vie použiť pedagogiku, psychológiu…a všetko to, čo mu pomôže 

kvalitnejšie a účinnejšie sprostredkovať človeku Božie Slovo 

Z toho vyplýva, že katechetické princípy budú dvojaké: 

Princípy Božieho poriadku: katechetická činnosť sprostredkuje Božie Slovo a musí rešpektovať všetky 

jeho vlastnosti a požiadavky. 

Princípy ľudského poriadku: katechetická činnosť sa obracia na človeka, vteľuje sa, používa ľudské 

prvky a rešpektuje povahu a zákonitosti. 

Rešpektovanie Božích princípov – definuje vernosť Bohu, ktorý k nám hovorí. 

Rešpektovanie ľudských princípov – definuje vernosť hovoriaceho Boha k človeku, ktorý je povolaný 

počúvať Boha. 

V skutočnosti rešpektovať pri katechizovaní povahu, situáciu, mentalitu a možnosti prijímania u človeka 

znamená rešpektovať Slovo Božie, lebo ono sa obracia na človeka. 

Pri vtelení sa Božie Slovo stalo človekom. 

– Božie Slovo, to je Ježiš Kristus sám, Boh i človek zároveň. 

– Aby sa Božie Slovo dostalo k človeku a aby ho človek mohol prijať (a teda aj vlastniť), je potrebná tak 

ľudská, ako aj Božia prirodzenosť, pretože Božie Slovo sa obracia na človeka. 

Mohli by sme to vyjadriť aj takto: 

– Božie princípy vyjadrujú aktívny princíp katechézy 

– Ľudské princípy – humánne, psychologické a sociálne tvoria pasívne hľadisko katechézy. 

Katechetická činnosť, ktorá ohlasuje Božie Slovo, je jedna zo základných úloh Cirkvi, jej pastoračnej 

aktivity. Predmetom katechetiky preto bude teológia katechizácie, čiže katechetika je časťou pastorálnej 

teológie. 

3

2. Ježiš ako katechéta 

4 

Ježiš venoval starostlivú pozornosť formácii učeníkov a poslal ich hlásať radostnú zvesť. 

Predstavil sa im ako jediný Majster a zároveň trpezlivý a verný priateľ, a naozaj ich vyučoval celým 

svojím životom; podnecoval v nich príležitostné otázky, pomocou ktorých im potom dával hlbšie 

vysvetlenie než zástupu, uvádzal ich do modlitby, poslal ich na misijnú prax, najprv prisľúbil a potom 

poslal Ducha svojho Otca, aby ich viedol v úplnej pravde a podporoval v nevyhnutných ťažkých 

momentoch. 

Evanjeliá jasne spomínajú niektoré chvíle, keď Ježiš vyučuje. "Ježiš konal a vyučoval;"(Sk 1,1) v 

týchto dvoch slovách, ktorými sa otvára kniha Skutky apoštolov, svätý Lukáš spája a súčasne rozlišuje 

dva póly v Kristovom poslaní. 

Ježiš vyučoval: toto on sám svedčí o sebe: "Každý deň som sedával v chráme a vyučoval." (Mt 

26,55) To si s obdivom všímajú evanjelisti, prekvapení, keď ho vidia vždy a na každom mieste 

vyučovať spôsobom a s autoritou dovtedy neznámou. "Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako 

zvyčajne učil;" (Mk 10,1) "Žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc." (Mk 1,22) To 

konštatujú aj jeho nepriatelia, aby vyťažili dôvod na obžalobu a odsúdenie: "Poburuje ľud a učí po celej 

Judei, počnúc od Galiley až sem."(Lk 23,5) 

Ten, čo takto učí, zasluhuje si osobitný titul "Učiteľ". Koľkokrát v celom Novom zákone a najmä v 

evanjeliách sa mu dostal tento titul Učiteľa! Samozrejme, najmä Dvanásti a iní učeníci, ba i zástupy 

poslucháčov ho s obdivom, dôverou a nežnosťou oslovujú Učiteľ. Dokonca aj farizeji a saduceji, učitelia 

Zákona, Židia vôbec sa nezdráhajú dať mu tento titul: "Učiteľ, chcem vidieť nejaké znamenie od 

teba;"(Mt 12,38) "Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?"(Lk 10,25) No 

predovšetkým sám Ježiš v mimoriadne slávnostných a veľmi významných chvíľach sa nazýva 

Učiteľom: "Vy ma oslovujete "Učiteľ" a "Pane" a dobre hovoríte, lebo to som;"(Jn 13,13) vyhlasuje 

jedinečnosť, jedinú úlohu svojho poslania ako učiteľa: "Len jeden je váš učiteľ".(Mt 23,8) Tak môžeme 

pochopiť, prečo viac ako dve tisícročia vo všetkých rečiach na zemi ľudia každého postavenia, rasy a 

národa mu s úctou dávali tento titul, opakujúc každý svojím spôsobom Nikodémovo zvolanie: "Rabbi, 

vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ."(Jn 3,2) 

Velebnosť učiaceho Krista, dôslednosť a presvedčivá sila, jedinečné v jeho učení, sa dajú vysvetliť 

jedine tým, že jeho slová, jeho podobenstvá a jeho učenie sa nikdy nedajú oddeliť od jeho života a od 

samej jeho bytosti. V tomto zmysle bol celý Kristov život neustálym vyučovaním: jeho silenciá, zázraky, 

gestá, modlitba, láska k človekovi, záujem o malých a chudobných, totálne sebaobetovanie na kríži za 

spásu sveta, jeho zmŕtvychvstanie sú splnením jeho slova a celého zjavenia. Takže pre kresťanov je 

Ukrižovaný jedným z najvznešenejších a najľudovejších obrazov učiaceho Ježiša. 

Všetky tieto úvahy, ktoré vychádzajú z veľkých tradícií Cirkvi, oživujú v nás nadšenie za Ježiša Krista a 

za Učiteľa, ktorý zjavuje Boha ľuďom a človeka človeku samému; za Učiteľa, ktorý prináša spásu, 

posväcuje a vedie; ktorý je živý, hovorí, burcuje, dojíma, karhá, súdi, odpúšťa, každý deň kráča s nami 

na ceste dejín; za Učiteľa, ktorý prichádza a príde v sláve. Iba v hlbokom spoločenstve s ním nájdu 

katechéti svetlo a silu pre pravú a žiadúcu obnovu katechézy. 

(CT 7-9) 

4

5 

3. Katechéza v prvotnej Cirkvi: synoptická katechéza, katechéza Skutkov 

apoštolských a sv. Pavla 

Katechéza v apoštolskej dobe 

Apoštoli sa od začiatku usilovali o to, aby sa na službe apoštolátu zúčatňovali aj iní. Odovzdávajú 

svojím nástupcom úlohu vyučovať; túto úlohu zverujú aj diakonom už od ich ustanovenia (Štefan). 

Priberajú si k svojej úlohe vyučovať aj mnohých iných učeníkov. Ale aj jednoduchí kresťania chodili 

a hlásali slovo. Sv. Pavol je najhorlivejším hlásateľom tejto blahozvesti od Antiochie až po Rím. Jeho 

početné listy predlžujú a prehlbujú jeho učenie. Aj Petrove a Jánove listy, Jakubov a Júdov list sú takisto 

svedectvami o katechéze apoštolskej doby. Evanjeliá predstavovali učenie živým slovom hlásaným 

kresť. komunitám a majú viac-menej katechetickú štruktúru. Matúšovo evanjelium sa nazývalo 

evanjelium katechétu a Markovo evanjelium katechumena. 

Biskupi a pastieri, medzi nimi tí najvplyvnejší, najmä v II. a IV. storočí, považujú za 

najdôležitejšiu časť svojej biskupskej služby hlásať náuku alebo písať katechetické práce. 

Schéma histórie katechézy 

1. Doba apoštolská: kerygmatické kázanie 

2. Patristická doba (2-6. stor.): katechumenálny model 

3. Stredovek (7-15. stor.): socializácia – pokresťančovanie 

4. Obdobie humanizu 

5. Doba katechizmu (16-20. stor., až po rok 1960): protestantská reforma, objavenie katechizmu, 

katolícka protireforma, katechizmus tridentského koncilu určený kňazom, malý katechizmus pre 

veriacich, používanie katechizmu počas štyroch storočí 

6. Súčasná katechéza: 70-80. roky: zásah Magistéria: 

- Všeobecné katechetické direktórium – 1971 

- Apoštoská exhortácia Evangelii Nuntiandi – 1975 

- Biskupská synoda o katechéze – 1977 

- Apoštolská exhortácia Catechesi tradendae – 1978 

- Kódex kánonického práva (CIC) – 1983 

- Katechizmus katolíckej Cirkvi – 1992 

Synoptická katechéza 

Evanjeliové texty obsahujú podstatu katechetiky. Katechéta musí často meditovať o evanjeliu, aby 

pochopil, ako sa ohlasuje Božie Slovo a ako prvé kresťanské spoločenstvá pochopili svoje poslanie 

ohlasovať Božiu spásu v Kristovi. 

1. Prvenstvo katechézy 

-- Kristus prišiel ohlasovať Kráľovstvo Božie 

2. Predmetom Kristovho slova je on sám. 

-- Kristus vysvetľuje svoj život. 

-- Je to katechéza, ktorá vysvetľuje vlastný život, a preto je nevyhnutne živá a konkrétna 

3. Katechéza je posolstvo, výzva, 

-- vyžaduje osvojiť si zmýšľanie a konanie Boha 

-- stať sa Božím svetlom pre ľudí 

-- vyžaduje vnútorné obrátenie – pokánie 

4. Slovo Ježiša Krista je dobrá zvesť. 

-- Kristus ohlasuje blahoslavenstvá, radosť, pokoj 

5. Kristova katechéza je jednoduchá 

-- chápu ju „jednoduchí“ a chudobní 

-- hovorí jednoducho, 

-- vychádza zo života a prostredia tých, ku ktorým hovorí 

6. Jeho katechéza je progresívna 

-- zakladá sa najmä na Starom zákone 

-- rešpektuje zákon a tradíciu 

5

6 

-- postupne, pomaly zjavuje svoju osobu a svoje poslanie 

Katechéza Skutkov apoštolských 

Prvotná cirkev ohlasovala radostnú zvesť spontánne, bez nejakého zvláštneho systému. 

– Kto uveril, bol bez zvláštnej prípravy pokrstený. Kerygmatické hlásanie obsahovalo dve 

skutočnosti – Kristus zomrel a vstal zmŕtvych. 

1. Prvotná dôležitosť katechézy je dať svedectvo apoštolov o zmŕtvychvstaní Krista 

2. Štýl katechézy je historický a kerygmatický. 

– Tu máme podstatu Kréda; zvestované udalosti vrcholia v umučení a vzkriesení Ježiša Krista. 

Katechéza je vždy prispôsobená poslucháčom. 

3. Katechéza sa uskutočňuje mocou Ducha Svätého 

– Ducha Svätého zoslal Ježiš Kristus z neba na šírenie „dobrej zvesti“. Táto sila sa prejavuje v 

daroch jazyka, v zázrakoch, v prorokovaní, v nádeji, ale aj vo svetla pri veľmi dôležitých rozhodnutiach. 

4. Slovo apoštolov nadobúdalo silu aj vo svedectvách nových spoločenstiev 

– láska, radosť, prenasledovanie 

Katechéza sv. Pavla 

Listy sv. Pavla sú nádherným autoportrétom katechétu, ktorý ohlasuje Ježiša Krista. Katechéta 

preto musí mať ako povinnosť pravidelne rozjímať, aby dobre poznal toho, ktorého ohlasuje. Každý 

katechéta musí čítať tieto listy, aby sa obnovoval vo viere, vo veľkosti svojho poslania, aby vedel iným 

dať spoznať „Boží obraz“. 

V strede každej Pavlovej katechézy je Kristus ukrižovaný a vzkriesený. Obrátenie je asimilovanie 

Krista „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“. Hybnou silou tohoto života je láska, v ktorej je zhrnutý 

celý zákon. 

Pavol vie byť všetkým pre všetkých. Jednoduchý a jednoduchými a múdry s múdrymi. Vie byť 

katechétom v každej situácii. Jeho katechéza je rozumná a teologická, ukazuje silu Božieho Slova a 

bláznovstvo kríža. 

Katechéza sv. Jána 

Tento svedok Ježiša Krista rozjímal po celý život o tom, čo videl na Božom Slove a čo z neho 

pochopil. Jeho katechézy sú o viere – v tom istom čase biblická a historická, liturgická a teologická. Cez 

mnohé udalosti ukazuje to isté tajomsvo: Ježiš završuje Starý zákon a na ňom zakladá Cirkev. Celé 

Jánovo evanjelium je akoby zbierka katechézok, z ktorých každá sa zakladá na udalosti z Ježišovho 

života v spojení so Starým zákonom, čo spolu vyjadruje nejaký aspekt tajomstva Krista a Cirkvi. 

6

7 

4. Katechéza v patristickej dobe: katechumenálna katechéza 

Katechéza v patristickej dobe 

U cirkevných otcov Cirkev pokračuje v tomto učiteľskom poslaní apoštolov a ich prvých 

spolupracovníkov. V poapoštolskej dobe od Klementa Rímskeho po Origena sa rodia pozorovhodné 

diela. Biskupi a pastieri, najmä ti najuznávanejší, predovšetkým v 3. a 4.st., pokladajú na najdôležitejšiu 

úlohu svojho biskupského poslania ústne alebo písomne podávať katechetickú náuku. Je to epocha 

Cyrila Jeruzalemského a Jana Zlatoústeho, Ambróza a Augustína, počas ktorej j z pera toľkých 

cirkevných otcov vychádzajú diela, ktoré pre nás ostávajú vzormi. Nemožno tu nespomenúť, aspoň 

veľmi nakrátko, katechézy, ktoré napomáhali rozšírenie a cestu Cirkvi v rozličných epochách dejín na 

všetkých kontinentoch a v najrôznejších sociálnych súvislostiach. Zaiste nikdy nechýbali ťažkostí, no 

Pánovo Slovo – podľa apoštola Pavla – sa cez stáročia rýchlo šírilo a preslávilo. 

Toto obdobie Cirkvi je veľmi široké, od konca 1.st. až po 8.st. a zahŕňa v sebe geografické, 

kultúrne i duchovné rôznorodosti. Je bohaté aj na katechetickom poli. 

V rozvíjajúcej sa Cirkvi, ktorá posielala svojich členov medzi pohanov, ktorí boli ďaleko od 

kresťanského života, čoskoro bolo navyhnutné určiť čas prípravy pre toho, kto sa chcel stať kresťanom. 

Katechumenát je obdobie „osvietenia“ a skúška vernosti „prísľubom“ zahrnutým v podmienkach pre 

prijatie krstu. Je ťažké určiť presný dátum zrodenia katechumenátu: bolo to niekedy v druhej polovici 

druhého storočia, III., IV. a V. storočie je obdobím rozvinutia katechumenátu. 

Katechumenálna katechéza 

Katechumenát je štruktúra, ktorá zahŕňa všetko katechetické úsilie cirkevných otcov. 

Katechumenát, ktorý sa zaužíval v prvotnej Cirkvi je neprekonateľný model každej katechézy. 

Katechumenát mal svoj prirodzený vývoj, až postupne dostal určitú formu, ktorú naznačíme rozdelením 

do niekoľkých presne definovaných období. 

PREDKATECHUMENÁT 

Pohan sa jemu známym spôsobom dostal do styku s kresťanmi. Povzbudený ich životom zaujíma sa 

o Krista. Dostane prvé vedomosti o kresťanskej viere. Trvanie tohoto obdobia nie je určené, všetko 

závisí od záujmu záujemcu 

KATECHUMENÁT 

a) postulát 

Keď sa viera záujemcu už dostatočne rozvinula požiada o zapísanie do stavu katechumenov. Musí sa 

predstaviť biskupovi v prítomnosti jedného osvedčeného kresťana, ktorý svedčí o jeho skutočnom 

záujme a bude ho po prijatí duchovne sprevádzať až po jeho krst. Je to jeho duchovný vodca – skutočný 

krstný otec. V tomto období sa skúmajú dôvody žiadosti a prípadné prekážky, motív kandidáta. 

b) od chvíle prijatia sa žiadateľ volá katechumen 

Toto prijatie bolo vyjadrené určitým rituálom (pomazanie na čele, znamenie kríža, vkladanie rúk). Počas 

viacerých rokov sa katechumen podrobuje zasväcovaniu sa do kresťanského života. Sleduje výučbu a 

tak sa prehlbuje v poznaní Ježiša Krista, cvičí sa v modlitbe, pôste v mravnom živote. Tu zohráva hlavnú 

úlohu jeho krstný otec. Jeho rast vo viere pozoruje a napomáha aj miestne cirkevné spoločenstvo. 

Obsahom katechéz bolo predovšetkým vysvetlenie Svätého Písma. Komentovalo a vysvetľovalo sa 

Vyznanie viery. Dôležité bolo aj duchovné a morálne vyučovanie, najmä pri bezprostrednej príprave na 

7

8 

prijatie sviatostí: k tomu patrilo uvedenie do modlitby a do atmosféry pokánia, pôstu a exorcizmu. 

Partikulárny dôraz sa kládol na modlitbu Otče náš 

c) Po období katechumenátu, ktoré sa môže pretiahnuť až na štyri roky, katechumen po súhlase svojho 

krstného otca a miestnej Cirkvi vstupuje na začiatku pôstneho obdobia do posledného obdobia, ktorým 

je príprava na krst. Odvtedy sa volá vyvolený, súci alebo osvietený. Počas tohto obdobia oveľa silnejšie 

sleduje výučbu, cvičí sa v pôstoch, zasväcujú ho do bohoslužby a podrobujú ho viacerým skúškam. 

Cirkev mu zveruje „Vyznanie viery“, ktoré verejne prednesie, čiže vyzná. 

d) krst, birmovanie, Eucharistia 

Keď sa katechumen ukáže verný vo všetkých skúškach a jeho život je hodný, aby bol zasvätený 

Kristovi, počas obradov Bielej soboty prijíma sviatosti krstu, birmovky a prvýkrát Najsvätejšiu sviatosť. 

Obrad krstu je veľmi slávnostný – predchádza ho vyzlečenie sa, pomazanie celého tela olejom a 

priblíženie sa spolu s krstným rodičom ku krstiteľnici. Sám krst sa skladá z kladenie rúk na hlavu 

krstenca, z odpovedi na tri otázky týkajúce sa viery v tri Osoby Najsvätejšej Trojice a z trojnásobného 

ponorenia hlavy krstenca do vody. Potom nasleduje oblečenie do bielych šiat a pomazanie olejom – 

birmovanie. 

– od krstu sa volá neofyt - znovuzrodený 

e) Neofyt sleduje počas Veľkonočného obdobia tzv. mystagogickú katechézu. Pod vedením biskupa 

bude zasvätený do všetkých obradov, na ktorých sa zúčastňuje. 

Až na malé zmeny sa tento postup používa v misijných krajinách aj dnes. 

Prínosy katechumenálnej katechézy 

1. Rozvoj misionárskeho ducha v Cirkvi. 

Táto katechéza je zameraná na pohanov. U nás by azda našla uplatnenie pri evanjelizácií pokrstených 

pohanov. Vytvára Cirkev otvorenú okoliu a vystavenú skúmavým očiam pohanov. Mení Cirkev na 

spoločenstvo veriacich, ktoré svedčí o záchrane v Kristovi. 

2. Je to katechéza dospelých. 

Je zameraná na výchovu vo viere u dospelých pohanov, teda nie deti a mládeže, z ktorých väčšina 

prichádza z kresťanského prostredia. 

3. Zameranosť na osobný rast vo viere. 

Je to tým viac pochopiteľné, že v tejto katechéze nejde o „triedy“, ktoré spoločne chodia na hodiny 

náboženstva, ale o jednotlivcov. Katechéza sleduje duševný vývoj každého katechizovaného od nevery 

cez obrátenie až po úplne dozretie vo viere. Nejde tu o hromadné, ale o jednotlivé a osobné obrátenie a 

poučovanie. Žiada si osobný styk s jednotlivcom. 

4. Obnova cirkevného spoločenstva. 

Katechéza, ktorá nie je umiestnená do oddelených miestnosti a do rúk niekoľkých odborníkov, je veľmi 

obohacujúca. Katechéza v lone spoločenstiev je užitočná nielen pre katechumenov, ale oživuje 

všetkých. Osobitne dôležitými okamihmi sú slávenia rôznych etáp a skúšok, ktoré katechumenát 

sprevádzajú a sviatostná katechéza 

Aj dnes po II. vatikánskom koncile sa táto katechéza rozšírila v Cirkvi, najmä v misijných krajinách. Za 

model si berie Cirkev prvých storočí a je adresovaná predovšetkým dospelým alebo 

dospievajúcim. Sleduje osobný rast viery jednotlivca a všíma si jeho jednotlivé životné úseky. 

8

9 

5. Katechéza v stredoveku: formy katechézy 

Katechéza v stredoveku 

Katechumenát koncom 6. st. úplne vymizol. 

Po nadobudnutí náboženskej slobody Konštantínom Veľkým sa Cirkev stáva masovou záležitosťou. 

Stávalo sa, že celé kmene prijímajú kresťanstvo naraz, spolu so svojím vladárom. Práve tým postupne 

zanikol dlhotrvajúci katechumenát. Nábožensko-vzdelávací ráz liturgie strácal čím ďalej, tým viac svoj 

význam, pretože ľudia nerozumeli liturgickému jazyku. 

Od 7. do 13. storočia celú katechézu tvorili iba inštrukcie počas nedeľnej bohoslužby. 

Vysvetľovalo sa Verím a Otče náš, ktoré sa učili naspamäť. Neskôr vznikali „manuály“, kde bolo 

zahrnutých sedem prvkov z dogmatiky a z morálky: sedem otázok z Otčenáša, sedem blahoslavenstiev, 

sedem hlavných hriechov a sedem skutkov milosrdenstva. 

Najzákladnejším prostredím pre katechézu bola v stredoveku kresťanská rodina a rodinné 

príbuzenstvo, najmä krstní rodičia. 

Rodina tvorila domácu cirkev a mnohokrát jedine katechetické prostredie. Katechizovanie detí bolo 

zverené rodičom a krstným rodičom. Náboženské vyučovanie bolo vždy viac a viac zanedbávané. 

Katechéza počas celého stredoveku bola adresovaná deťom a už pokrsteným dospelým 

Cieľom bolo oboznámiť ich s kresťanskou náukou. Podstatná zmena nastáva v tom, že hlavným cieľom 

katechézy už a nie je príprava na krst. Vyučovanie sa stalo úlohou prostredia - učiacej miestnej cirkvi 

alebo rodiny. Sociálna prostredie malo vplyv na katechézu tým, že liturgické sviatky sa stávali udalosťou 

aj sociálneho prostredia (napríklad korunovanie imperátora a iné verejné oslavy boli spojené 

s náboženskou oslavou). 

Katechetická legislácia 

Výchova kresťanského ľudu bola od začiatku stredoveku daná aj cirkevno-právnou formou. 

Synoda vo Froben Forster (734) predpísala kňazom 

– povzbudzovať veriacich k svätosti života 

– poučiť ich, ako robiť pokánie z vlastných hriechov a ako sa spovedať 

– povzbudzovať ich k modlitbe a k starosti o spásu vlastnej duše. 

Synoda v Cloveshow (747) 

– upresňuje kňazom ich povinnosť a obsah poučovania 

– je to Vyznanie viery, Otčenáš, obrad sv.omše a krstu a ich duchovný význam. 

Obdobie Karola Veľkého 

– zaoberal sa výslovne farskou a rodinnou katechézou 

– r. 811 napísal list všetkým biskupom, v ktorom ich žiada, aby detailne písomne určili, ako poučovať 

ľud a aby sa miestne synody zaoberali preskúmaním tohto problému. 

Základné predpisy kňazom boli: 

– povinnosť kázať vo všetky nedele a prikázané sviatky, 

– poučovať veriacich v kresťanskej viere, 

– naučiť ich Otčenáš a Vyznanie viery, 

– povinnosť vyučiť sa vo viere a preniesť ju do života. 

9

Formy katechézy 

Katechéza detí bola zverená kresťanským rodinám, ktoré takto nahrádzali predošlú katechumenálnu 

inštitúciu.Cirkev urobila rodičov priamo zodpovedných za náboženskú výchovu vlastných detí. Ich 

úlohou naučiť detí Otčenáš, Apoštolské vyznanie viery, Zdravas Mária, uviesť ich do príkladného života 

a opakovať im kázne vypočuté v kostole. Rodičom pomáhali kňazi a krstní rodičia a 

v mimoriadnych prípadoch mali rodičov nahradiť. Kňazi museli mať napísané homílie o článkoch 

viery. Pri ročnej spovedi pripomínali rodičom ich výchovné povinnosti. Ponúkali im spovedné zrkadlá, 

kde boli definované presné otázky na poučovanie a výchovu ich deti. 

10 

Knihy o náboženstve 

Katechéza počas stredoveku bola prenášaná ústne. 

Bol však pomaly zrod kníh, či brožúr náboženstva, ktoré sa neskôr stanú prostriedkom spolu s ústnym 

podávaním katechézy. Nenachádzame ešte pravé katechizmy, iba knihy o povinnostiach laikov, manuály 

kresťanského života a prípravy ku sviatostiam, ktoré však obsahujú súhrn kresťanského učenia. Všetky 

tieto diela boli napísané latinsky. V druhej polovici stredoveku sa tieto brožúry začali viac šíriť. 

Metóda stredovekej katechézy 

Najpoužívanejšie forma katechézy bola výkladovo-autoritatívna, pomocou mnohých príkladov 

a obrazov vybraných nielen z posvätných kníh a od cirkevných otcov, ale z konkrétneho života. Obrazy 

sa stávajú prvoradou pomôckou. Už pápež Gregor I. (600) nástojil na používaní obrazov v kostoloch nie 

iba kvôli uctievaniu, ale aj kvôli vyučovaniu. Maľby a mozaiky v kostoloch mali katechetický cieľ 

Počas celého stredoveku sa odporúčalo aj memorizovanie niekoľkých základných formúl. Boli to 

zaužívané krátke modlitby, formula úkonu viery, nádeje a lásky, ktoré sa spoločne recitovali každú 

nedeľu, potom niekoľko otázok predpísaných pre ročné sv. prijímanie a k súhlasu úlohy krstného rodiča. 

10

11 

6. Katechéza po roku 1500: obdobie katechizmov, Tridentský koncil a katechéza 

Náboženská a pastorálna situácia 

V 16.st. nastáva významný zvrat v histórií katechézy a otvára sa nová cesta. V období niekoľkých 

desaťročí sa Cirkev zmobilizuje pre evanjelizáciu znovuobjavením svojej misionárskej a pedagogickej 

priority. Hlavným motívom je uvedomenie si biednej náboženskej a pastoračnej situácie. 

Duchovná a náboženská mizéria sa dá charakterizovať takto: 

– všeobecná kresťanská nevedomosť, špeciálne v poznaní sv. Písma 

– pohanská mentalita, sklon k čarodejníckemu vysvetľovaniu kresťanských obradov 

– silný moralizmus 

– náboženský subjektivizmus, ktorý sa vyjadroval úsilím spasiť si dušu, získať si nebe a o iné sa 

nestarať 

– privatizácia liturgie – liturgia bola odtrhnutá od života a od spoločenstva, úsilie o individuálny život 

s Bohom 

Prameňom náboženskej chudoby a nedostatočnosti pastoračnej činnosti boli tieto nedostatky: 

– nedostatočný záujem episkopátu o duchovno-pastoračnú starosť o Boží ľud 

– odsťahovanie sa duchovných pastierov z dedín 

– veľmi nedostatočná teologická prípravu kléru 

– v kostoloch sa nekázalo alebo sa kázalo zle, prevládal moralizmus, ktorý bol odtrhnutý od viery, 

– katechetické vyučovanie bolo takmer úplne zanedbané 

Protestantská reforma 

Pre nevedomosť ľudí a nie najvhodnejší spôsob života niektorých členov cirkevnej hierarchie našiel 

Martin Luther otvorené srdcia pre svoje reformné myšlienky. Ľudia 15. a 16. storočia očakávali nejakú 

orientáciu pre svoju vieru a akési ožívanie v Cirkvi. Preto nemálo katolíkov v stave hľadania so živým 

záujmom čítalo šíriace sa diela pomýlených teológov. V krátkom čase sa objavilo množstvo 

katechizmov. – je to výsledok komplexnej situácie nielen náboženskej, ale aj politickej, sociálnej 

a intelektuálnej, ktorá reforme predchádzala. 

r. 1521 Kalvin 

- Katechizmus ženevskej cirkvi → formulár pre kresťanské vyučovanie detí spôsobom dialógu, 

v ktorom sa učiteľ pýta a žiak odpovedá 

r. 1529 Luther vydáva ↓, ktorý používajú protestanti dodnes. 

– Malý katechizmus – pre neučených pastierov a kazateľov 

– Veľký katechizmus – bol určený pre hlavu rodiny. 

Luther uvádza, že k napísaniu katechizmu ho viedla predovšetkým náboženská nevedomosť ľudu, 

neschopnosť mnohých farárov vyučovať. Luther údajne nemal v úmysle vydať katechizmu proti 

katolíckej Cirkvi. Ale jasne sa postavil proti rímskemu pápežovi a proti niektorým vyjadreniam ľudovej 

zbožnosti (proti uctievaniu svätých, odpustkom, relikviám a pod.) 

Katechéza v katolíckom prostredí 

Po nástupe protestantizmu sa katolíci začali pretekať s protestantmi v základnom vyučovaní katolíckeho 

učenia. 

Šestnáste storočie by sme mohli nazvať obdobím katechizmu, katechizmus sa totiž stáva nástrojom 

každej katechézy. 

Najslávnejšími katechizmami, ktoré predchádzali Tridentský koncil, boli katechizmy sv. Petra Kanízia 

– v nich sa opieral o Sväté písmo a Tradíciu. 

11

12 

– r.1555 uverejnil Veľký katechizmus – pre vysokoškolákov a stredné školy – 222 otázok 

s odpoveďami na niekoľkých strán 

– r.1556 uverejnil Malý katechizmus – pre deti a nevedomých v náboženstve – 59 otázok a stručné 

odpovede 

– r.1558 vydáva Katechizmus pre nižšie internáty a mládež so stredným vzdelaním – obsahuje 129 

otázok a odpovedí a široký liturgický kalendár. Je bohato ilustrovaný. Má tieto časti: 

1. o kresťanskej múdrosti – a/ viera + 12 čl. apoštolského vyznania viery, 

b/ nádej + Otče náš a Zdravas, 

c/ láska +Desatoro + Cirkev, 

d/ sviatosti. 

2. o kresťanskej spravodlivosti –a/ hriechy a dobré skutky 

b/ modlitba, pôst, almužna 

c/ o vyznaní viery a posledné veci. 

Kaníziové katechizmy boli veľmi rozšírené, používal v nich presný, vedecký štýl, v ktorom nie je žiadne 

špekulantstvo. 

Tridentský koncil a katechéza 

Tridentský koncil, ustarostený nad rozšírením protestantského kázania a klamnej náuky, rozhodol sa to 

zamedziť tým, že určil komisiu na vytvorenie nového katechizmu. Vyšiel v roku 1566. (Rímsky 

katechizmus = Tridenstský katechizmus) Bol určený kazateľom, aby vedeli vysvetlovať evanjeliá 

a základné články viery Božiemu ľudu. Všetko, čo sa mohlo a malo vyučovať, bolo zhrnuté do štyroch 

bodov: Verím, sviatosti, Desatoro, nedeľné modlitby. 

Základné princípy dané v úvode katechizmu sú tieto: 

a) Obsah katechézy: 

Kristus je stredobodom každej katechézy. Základnou úlohou učiteľa v Cirkvi je, aby vo veriacich 

vzbudil veľkú túžbu poznať „Ježiša Krista, a to Ježiša Krista ukrižovaného“. Nasledovanie Ježiša Krista 

predovšetkým v láske, ktorá má byť prameňom každej činnosti. 

b) Metóda a programy : 

Metóda sa má meniť podľa katechizovaných osôb a programy sa majú prispôsobiť okolnostiam. Treba 

brať ohľad na vek, inteligenciu, zvyky a podmienky poslucháčov, aby ten, kto vykonáva túto službuvyučovanie, 

bol všetkým pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista. 

Tridentský katechizmus slúžil ako norma po celé stáročia s malými úpravami. Štyri základné články 

katechizmu sa v 19. storočí zredukujú na tri: dogma, morálka a kult /bohoslužba/. 

12

13 

7. Katechéza v 20.storočí: hnutie za obnovu katechézy 

Na začiatku 20. storočia stále išlo o zabezpečenie vieroučných vedomostí potrebných pre všetkých. 

Žiaci a ich záujmy ešte neboli stredom nábožensko-pedagogických úvah. V minulom období to nebolo 

tak potrebné, lebo rodina a spoločenský život oveľa viac ovplyvňovali náboženskú výchovu. V tomto 

storočí sa katechéza vo svojom pôsobení rozvíja pod vplyvom troch skutočností a to: 

1. Cirkevné dokumenty, ustanovenia koncilu, ktoré podčiarkli význam katechizovania v období 

tohto storočia. 

2. Vývoj pedagogiky súvisiaci s psychologickými skúmaniami rozvoja dieťaťa, išlo o výber 

obsahov súvisiacich s cieľom vyučovania a o problematiku metód, foriem a organizačných 

prostriedkov vo výchovno-vyučovacom procese. 

3. Hnutie za obnovu katechézy (katechetické hnutie), ktoré sa postupne utvorilo v Cirkvi. Jeho 

cieľom bola obnova a aktivácia činnosti v katechéze. Vznikali teoretické a praktické vedecké 

práce odborníkov v teológii, ktorí hľadali novú formu pre katechézu i katechetické príručky. 

Katechéza zameraná len na rozumové chápanie právd viery (deduktívny spôsob) sa ukazovala 

ako nedostačujúca. Memorovanie viedlo často k verbalizmu. Odovzdávané pravdy viery 

nevzbudzovali dostatočné náboženské cítenie a nevychovávali k pevným postojom viery. Pritom 

rodina bola postavená čoraz viac mimo katechizácie. Začali sa objavovať snahy o nové metódy 

v katechéze, ktoré si uvedomovali, že náboženstvo nemôže byť len informáciou o viere, ale aj 

výchovou k nej. Zároveň prevláda snaha o vplyv nových pedagogických a psychologických metód 

v katechéze. Pozornosť odborníkov sa sústreďuje na problém, ako lepšie sprostredkovať žiakom 

obsah katechizmu s rešpektovaním ich osobnosti a schopností chápania. A tak smery pedagogickej 

reformy našli ozvenu i v katechetike. Toto obdobie charakterizuje snaha o nové ponímanie 

katechézy, objavujú sa mnohé pedagogické, biblické, teologické, liturgické i spoločenské zmeny. 

Toto obdobie môžeme rozdeliť na dva smery: 

1. nábožensko-pedagogický smer 

2. teologicko-pastoračný smer. 

Nábožensko –pedagogický smer: 

- „škola práce“ a „jenská škola“ 

- teória formálnych stupňov 

- Mníchovská (psychologická) metóda katechézy 

Teologicko-pastoračný smer: 

Rôzne prúdy kristocentrizmu v katechéze 

- biblický prúd 

- liturgický prúd 

- teologický prúd 

Tri modely katechézy v 60. – 70. rokoch: 

- katechumenálny model katechézy 

- antropologický model katechézy 

- prorocký model katechézy. 

13

14 

8. Katechéza a Druhý vatikánksky koncil, pokoncilové magistérium o katechéze 

(Všeobecné katechetické direktórium, Evangelium nuntiandi, Catechesi tradendae) 

Môžeme povedať, že II. vatikánsky koncil zaznamenal koniec jedného veľmi dlhého 

katechetického obdobia, ktoré siaha až do 16.storočia. Nemôžeme pochybovať o dôležitosti toho 

„obdobia katechizmu“, ktoré bolo od Tridentského koncilu až po známy katechizmus Pia X. Katechéza 

sa tu chápala ako memorizovanie, vysvetlenie základných kresťanských princípov a ich aplikácia 

v živote. Katechizmus, obsahujúci základné pravdy viery upravený vo forme otázok a odpovedí slúžil 

pre deti všetkých vekových kategórií. 

Predkoncilové katechetické hnutie od „katechizmu“ ku „katechéze“ 

Koncom 19. storočia a celé obdobie, ktoré predchádzalo II. vatikánsky koncil, sa vytvára silné 

katechetické hnutie, ktoré má za cieľ obnovu a zosilnenie katechetickej činnosti v Cirkvi. 

Pri všeobecnom pohľade na európske katechetické hnutie by sme mohli rozlíšiť dva veľké úseky 

alebo momenty, ktoré charakterizujú všeobecnú ustarostenosť: prvý viac pedagogický, druhý viac 

teologicko-pastoračný. 

V prvej dlhej epoche katechetického hnutia (od konca 19. storočia do druhej svetovej vojny) 

prevláda ustarostenie o metódu náboženského vyučovania a o vplyv nových pedagogických a 

psychologických metód. Centrum pozornosti sa sústreďuje na problém, ako lepšie vyučovať 

katechizmus, s väčším ohľadom a rešpektovaním originálnosti dieťaťa a jeho schopnosti chápania. 

Veľkú úlohu tu zohrala „Mníchovská škola“ a mnohí priekopníci katechetickej obnovy. 

Druhá epocha, ktorú môžeme umiestniť medzi druhú sv. vojnu a II. vatikánsky koncil je 

charakterizovaná obsahom a posolstvom katechézy, nazýva sa tiež „kerygmatickým obdobím“. Cítiť tu 

potrebu nahradiť systematickú a predovšetkým školskú artikuláciu tradičného katechizmu niečím, čo by 

viac presvedčilo a lepšie predstavilo evanjeliovú Dobrú zvesť vo svetle apoštolskej „kerygmy“ a pravej 

cirkevnej Tradície. Do stredu sa kladie kristocentrizmus v katechéze, centralista dejín spásy, biblická a 

liturgická dimenzia kresťanského posolstva, chápanie katechézy ako výchova k viere. 

Koncil 

Koncil sa nezaoberal priamo katechézou, ale sa zaoberal bodmi, ktoré sú pre katechézu podstatné: 

– Slovo Božie, viera, Cirkev, vzťah Cirkvi a sveta. 

Pokoncilové obdobie bolo pre katechézu veľmi dôležité, plodné, ale aj národné. 

Na úrovni univerzálnej Cirkvi boli pripravené a vydané dokumenty: 

– Všeobecné katechetické direktórium od Posvätnej kongregácie pre klérus – 1971 

– Medzinárodný katechetický kongres v Ríme 

– Dve biskupské synody v roku 1974 a 1977 so záverečnými exhortáciami → Evangelii Nuntiandi a 

Catechesi tradendae 

– Posledným zásahom Magistéria do katechézy bolo schválenie a vydanie Katechizmus katolíckej 

Cirkvi v decembri 1992 

Na mnohých miestach v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu je značné miesto venované 

katechéze. Dekrét Christus Dominus o pastorálnom úrade biskupov mimoriadne zdôrazňuje katechézu, 

definuje jej cieľ a určuje metódu vyučovania. „Katechéza je činnosť, pomocou ktorej sa ukazuje 

materská starostlivosť Cirkvi o všetkých ľudí“ /CD14/. 

Katechéza je tiež predstavená v dekréte Apostolicam actuositatem ako forma apoštolátu laikov 

a v konštitúcii Dei Verbum ako služba slova, ktoré má ako cieľ, okrem vzbudenia viery a pravého 

obrátenia, priviesť k aktívnej účasti na liturgickom tajomstve. 

Koncil určuje biskupom v plnení ich učiteľského úradu úlohu ohlasovať všetkým ľuďom 

Kristovo evanjelium. 

14

15 

Všeobecné katechetické direktórium 

Na podnet koncilu mala sa obnoviť katechetická prax tým, že bolo stanovené, aby sa pripravilo 

všeobecné katechetické direktórium, ktoré by definovalo povahu, cieľ a metódu katechézy. Podľa normy 

dekrétu Christus Dominus bolo direktórium pripravené Svätou kongregáciou pre klérus a schválené 

Pavlom VI. 11. apríla 1971. Dokument je v podstate súhrnom pastoračných princípov a noriem na 

katechetickom poli, teologickej a metodologickej povahy, inšpirovaných II. vatikánskym koncilom, na 

úrovni univerzálnej Cirkvi. Nie všetky jeho časti majú rovnako záväznú hodnotu. Časti, ktoré sa 

zaoberajú Božím Zjavením, povahou katechézy, kritériami a obsahom ohlasovania kresťanského 

posolstva, sú záväzné pre všetkých. Časti, ktoré teba prijať ako pokyny a rady sa vzťahujú na súčasné 

podmienky, na druhy katechézy pre rozličné vekové skupiny. Direktórium je určené predovšetkým 

biskupom a biskupským konferenciám, ktoré majú hlavnú zodpovednosť za oblasť katechézy, ale aj 

tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom spolupracujú na katechetickom poli. 

Predstavuje štyri formy služby Božieho Slova: 

– evanjelizácia, liturgické kázanie, systematický výklad a vedecké štúdium právd viery 

Katechéza je systematický výklad kresťanských právd. 

Centrálna časť direktória podčiarkuje a navrhuje cieľ katechézy, ktorý spočíva v tom, aby človek 

dozrieval pre zodpovedné vyjadrenie svojej odpovede na Boží plán a bol schopný vyjadriť svoju vieru. 

Konkrétny cieľ je teda logickým následkom živej a činnej viery – účasť na liturgii, uvedenie do 

modlitby, angažovanie sa pre ekumenizmus a osobná účasť na evanjelizácii. 

Posledná časť spomína pramene katechézy: Sväté Písmo a tradícia 

Apoštolská exhortácia „Evangelii nuntiandi“ 

Dňa 8.decembra 1975 Pavol VI. významne prispel ku katechetickému hnutiu svojou apoštolskou 

exhortáciou „O úlohe ohlasovania evanjelia“. V nej čítame, že katechéza je jednou z foriem 

evanjelizácie s cieľom „obrátiť osobné i kolektívne svedomie ľudí“.V pozadí tohoto dokumentu je tretia 

biskupská synoda (27.IX. – 26.X.1974) venovaná evanjelizácií v súčasnom svete. 

Skladá sa z troch časti. 

1. časť rieši základ evanjelizácií a definuje jej hodnotu a dimenzie. Kristus, keďže je darcom Dobrej 

zvesti, je prvým evanjelizátorom, ale aj základom evanjeliového poslania Cirkvi. 

2. v tejto časti sa predstavujú dva problémy evanjelizácie, ako aj jej destinatári (prakticky kresťania), 

pričom kladie dôraz na svedectvo a spôsob ohlasovania (jeden je aj katechéza). 

3. táto časť sa zaoberá „pracovníkmi“ evanjelizácie. 

– tu sa po prvýkrát hovorí o rozličných službách jednotlivých pokrstených laikov, ktorí sa môžu 

cítiť alebo byť povolaní spolupracovať s pastiermi v službe cirkevného spoločenstva pre jeho 

rast a vitalitu. 

– je to služba katechétu, vedúceho spevu, modlitby, cirkevnej skupiny a pod. 

Biskupská synoda v roku 1977 

Bola to prvá synoda, ktorá sa venovala výslovne katechetickej problematike. Synoda biskupov 

zhromaždená v Ríme v septembri až októbri 1977 zasvätila svoju prácu téme: Katechéza našich čias so 

špeciálnym vzťahom ku katechéze detí a mládeže. Synodálny otcovia vykonali nesmiernu prácu, 

vymenili si skúsenosti, ale nedošli k záverečným konklúziám ani rozhodnutiam, ale na konci dlhých 

debát vydali posolstvo „všetkým ľuďom, ktorí na rozličných miestach patria k Božiemu ľudu“. 

Synodálne práce sa skončili pripravením dvojakého dokumentu: Posolstvo Božiemu ľudu o téme 

katechéza a Elenchus proposition. 

15

16 

Apoštolská exhortácia „Catechesi tradendae“ 

Táto exhortácia bola viackrát ohlásená Sv. Otcom, tiež v encyklike Redemptor Hominis, bola vydaná 

16. októbra 1979 /Ján Pavol II./. Je akoby paralelou exhortácia Evangelii Nuntiandi od Pavla VI. 

Prvým prameňom tejto exhortácie je materiál Synody 1977. 

Všeobecné katechetické direktórium Sv. Kongregácie pre klérus z 1971 je druhým oporným bodom. Ale 

dokument má svoju originálnosť a autonómiu rozvinutú v riešení jednotlivých bodov, jednoduchým a 

rodinným štýlom. 

1. kapitola 

– je zasvätená osobe Ježiša Krista, ktorý je jediným učiteľom, ktorý učí slovom a životom a ktorého si 

katechéta berie za vzor. 

– kladie Krista do centra katechetického úsilia, aby katechizovaný vstúpil do spoločenstva s ním a 

urobil si z neho stred svojich záujmov a zrkadlo svojho života. 

2. kapitola 

– v súlade so všeobecným poslaním Cirkvi, zdôrazňuje právo a povinnosť Cirkvi katechizovať 

v každej krajine. 

– túto svoju prvotnú povinnosť má uskutočňovať nie improvizovanie alebo zvykovo, ale hľadať 

správnu cestu obnovy. 

3. kapitola 

– čo a týka povahy katechézy, tretia kapitola ju odlišuje od iných komponentov evanjelizácie ako 

organickú a systematickú formu vyučovania právd 

– jej špecifickým cieľom je, aby nepretržite dozrievala začiatočná viera tak, aby privádzala 

k plnšiemu životu. 

4. kapitola 

– tu sú systematicky predstavené pramene katechézy, a preto je predstavený a jej obsah 

– Sv. Písmo a Tradícia sú jediný prameň, z ktorého ďalej vyviera vyučovanie, liturgia, život Cirkvi 

s dokrinálnym vyjadrením – Krédo. 

5. kapitola 

– destinatári katechézy sú prakticky kresťania, ale predovšetkým deti a mládež 

– katechéza je charakterizovaná pre každú vekovú skupinu, či už sú to deti, školáci, adolescenti, 

mládež, handicapovaní, dospelí, miesta málo kresťanské 

– v každom prípade je potrebná – evanjeliová horlivosť a schopnosť sa prispôsobiť. 

6. kapitola 

– berie do úvahy prostriedky a metódy katechizovania 

– hovorí ako treba používať masmédia, ako využiť mnohé príležitosti (púte, rôzne stretnutia) 

– je tu zdôraznená dôležitosť homílie a kvalita katechizmov ako pomôcok. 

7. kapitola 

– nazvaná „Ako robiť katechézu“ neopisuje všetky metódy, ktoré majú byť prispôsobené 

poslucháčom, ale študuje predovšetkým vzťahy katechézy: s ideológiami, s kultúrami, 

s ľudovými pobožnostiami 

– úvaha o metóde vrcholí v otázke memorizovania, ktorá má mať svoje správne miesto v každej 

katechéze. 

8. kapitola 

– skúma príčiny rozšírenej náboženskej ľahostajnosti a hľadá spôsob, ako na ne odpovedať 

– zaoberá sa úlohou pedagogiky a teológie a ich napomáhanie rastu viery 

9. kapitola 

– je otcovské povzbudenie a výzva adresovaná pracovníkom na poli katechézy: biskupom, 

kňazom, rehoľníkom, katechétom, laikom, aby všetci zasvätili svoju energiu pre túto službu 

16

17 

– pripomínajú sa tu úlohy farnosti, rodín, škôl, katolíckych hnutí a inštitúcií pre katechétov 

10. v závere sv. Otec 

– zdôrazňuje pozornosť a učenlivosť katechétov i katechizovaných voči Duchu Svätému, ktorý je 

vnútorným učiteľom, prameňom evanjeliového dynamizmu a života učeníka 

– vyzýva k modlitbe spolu s Máriou, ktorá je vzorom pre žiaka i pre katechétu 

Kódex kanonického práva 

Nový kódex (vydaný 25.1.1983) vsúva katechetickú činnosť do služby Slova, ktorou Cirkev vykonáva 

funkciu vyučovania, ktorá jej bola zverená Kristom spolu so službou posväcovať a vládnuť. 

Osem kánonov s bohatým obsahom, vyjadrených vo forme zákonov a teologických princípov, 

definovaných v koncilových dokumentoch alebo iných novších cirkevných dokumentoch je venovaných 

katechéze /kán.773-780/. 

– katechizovanie kresťanského ľudu je hlavnou a vážnou úlohou pastierov duší 

– katechéza sa predstavuje ako pravá výchova k viere, ktorá sa má diať nielen doktrinálnou formáciou, 

ale aj skúsenosťou s kresťanským životom 

– katechéza sa stáva, bez znižovania povinnosti pastierov, zodpovednosťou všetkých kresťanov 

– špeciálnym spôsobom sú zodpovední rodičia . 

Katechizmus katolíckej Cirkvi 

Publikovanie KKC bolo veľkou cirkevnou udalosťou, dôležitým momentom na ceste katechetickej 

činnosti celej univerzálnej Cirkvi. 

Cirkev mala vždy v úmysle odovzdávať vieru aj zaznamenanou (napísanou) formou, a to nie preto, že 

by jej živá Tradícia bola nedostatočná, ale ako silný moment záruky a autentickosti tejto živej Tradície. 

Ján Pavol II. vyjadril, že dôležitosť katechizmu pri katechizovaní je veľká a prízvukuje, že Katechizmus 

katolíckej Cirkvi obsahuje „veci nové i veci staré“, pretože viera je vždy istá a pritom je prameňom vždy 

nového svetla. 

Katechizmus je záruka pravdy a všetci sme povolaní „veriť spoločne“. Tak sa teda katechizmus stáva 

zárukou pastoračnej jednoty. Je katechizmom univerzálnej Cirkvi a teda i všetkých katolíkov na 

Slovenku. Nie je tam nič navyše, čo katolícka Cirkev doteraz učila, - Je to predovšetkým jasné a tomuto 

historickému obdobiu zrozumiteľné podané to isté učenie Cirkvi, ktoré hlása od samého začiatku. 

Cieľom Katechizmu je podať organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho 

učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi. 

Magistérium chce poskytnúť našim časom cirkevnú službu, považujúc ho za: 

☼ platný a legitímny prostriedok služby cirkevnému spoločenstvu 

☼ bezpečnú normu pre vyučovanie viery 

☼ východisko pre katechizmy alebo kompendiá, ktoré sa pripravujú v rôznych oblastiach 

Katechizmus sa člení podľa štyroch základných rozmerov kresťanského života: 

o vyznávanie viery 

o liturgické slávenie 

o evanjeliová morálka 

o modlitba 

17

18 

9. Všeobecné direktórium pre katechizáciu: základná charakteristika 

Druhý vatikánsky koncil nariadil vypracovať direktórium pre katechetickú výuku kresťanského 

ľudu. Pomocou odborníkov a biskupov celého sveta sa pripravil text, ktorú prezrela teologická komisia a 

Kongregácia pre náuku viery a 18. marca 1971 ho definitívne schválil Pavol VI. a 11. apríla toho istého 

roku promulgoval pod názvom Všeobecné katechetické direktórium. Usmerňovalo partikulárne cirkvi 

na dlhej ceste obnovy katechizácie. 

Postupom času vyplynula povinnosť zrevidovať Všeobecné katechetické direktórium, aby sa táto 

vzácna teologicko – pastoračná pomôcka prispôsobila novej situácii a novým potrebám. Direktórium 

teda prešlo konzultáciami konferencií biskupov, rôznych znalcov a inštitútov či stredísk katechetických 

štúdií, pričom sda v zásade rešpektovala myšlienka a obsah textu z roku 1971. 

Je zjavné, že nová redakcia Všeobecného direktória pre katechizáciu mala zladiť dve základné 

požiadavky: 

na jednej strane začleniť katechézu do kontextu evanjelizácie, ako to osobitne požadujú 

exhortácie Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae 

na druhej strane prevziať obsah viery, ako ho predkladá Katechizmus Katolíckej cirkvi 

Aj keď si Všeobecné direktórium pre katechizáciu zachovalo základnú štruktúru textu z roku 

1971, má nasledujúce členenie: 

Úvod, ktorý obsahuje základné línie interpretácie a chápanie ľudských a cirkevných situácií. Sú 

to krátke diagnózy vzhľadom na poslanie. 

Prvá časť je rozdelená do troch kapitol a výraznejšou formou začleňuje katechézu do koncilovej 

konštitúcie Dei Verbum, keď ju situuje do rámca evanjelizácie, ako o nej hovorí Evangelii 

nuntiandi a Catechesi tradendae. Okrem toho poskytuje objesnenie povahy katechézy. 

Druhá časť sa skladá z dvoch kapitol 

a) normy a kritéria podávania evanjeliového posolstva 

b) predstavuje KKC ako východiskový text pre odovzdávanie viery katechézou 

Tretia časť je v značnej miere nanovo spracovaná a formuluje základné línie pedagogiky viery 

Štvrtá časť - venuje sa tu pozornosť rozdielnym situáciám ľudí, ku ktorých sa s katechézou 

obraciame 

Piata časť – povinnosti partikulárnej cirkvi 

Záver povzbudzuje k zintenzívneniu katechizácie v súčasnosti 

Cieľ Direktória je ten istý → chce poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, ktorými by 

sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova a konkrétne katechéza. 

Adresátmi sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich 

vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy. 

18

19 

10. Katechéza v procese evanjelizácie 

Evanjelizácia má prvé miesto v poslaní Cirkvi. sa považovala za podstatnú úlohu v tzv. „misijných 

krajinách“ a stala sa podstatnou misijnou službou celej Cirkvi. Príkaz ohlasovať evanjelium všetkým 

ľuďom je prvotnou a prirodzenou povinnosťou Cirkvi. Úloha evanjelizovať je milosť a vlastné 

povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. 

Termín „evanjelizácia“ dnes nemá jednoznačný význam. Môže predovšetkým označovať akúkoľvek 

aktivitu, ktorou sa transformuje svet v súlade s vôľou Boha, potom vyjadruje kňazskú činnosť, prorockú 

a kráľovskú a ktorou sa vzbudzuje živá viera u nekresťanov a živý vieru u kresťanov. A nakoniec sa 

rozširuje. V koncilových dokumentoch nám výskum umožňuje rozlišovať trojaký dôraz: 

– misionárske kázanie 

– všetko ministérium slova 

– všetka misionárska aktivita Cirkvi 

– to znamená, že „evanjelizuje“ každý, kto podporuje, organizuje alebo sa zúčastňuje na činnosti 

Cirkvi pli šírení evanjelia medzi národmi, ktoré ho ešte nepoznajú . 

Evanjelizácia je zložitý proces z rozličnými zložkami, ako sú napríklad: obroda ľudstva, vydávanie 

svedectva, otvorené hlásanie evanjelia, jeho vnútorné prijatie, vstup do spoločenstva, prijímanie sviatosti 

a apoštolské činnosti. 

V tom najširšom význame môže evanjelizáciu definovať 

– ako hlásanie evanjelia Cirkvou a jej svedectvo o ňom všetkým tým, čo ona hovorí, robí a čím je. 

Katechéza a evanjelizácia 

V službe slova sú zaužívané tri veľké skupiny: 

– misionárske ohlasovanie (kerygma alebo misionárske kázanie) 

– katechéza, 

– liturgické kázanie 

Takže katechéza je jednou zo skupín, ktorá je v službe Božieho slova. 

– Cieľom katechézy je oživovať vieru medzi ľuďmi a pomocou vhodného vyučovania robiť ju živou a 

činnou. 

– Katechéza privádza spoločenstvá a jednotlivých kresťanov k dospelosti vo viere. 

– Katechéza je každá forma služby Cirkvi, ktorá hlásaním Božieho Slova, privádza k prehĺbeniu viery 

v osobách a v spoločenstvách. 

– Tvorí veľmi dôležitý moment pri celkovom procese evanjelizácie. 

– Je následným momentom prvého ohlasovania alebo prvej evanjelizácie 

– Predpokladá toto prvé kerygmatické ohlásenie, ktoré je orientované na začiatok obrátenia. 

– Aj katechéza má vo svojej náplni úlohu privádzať k obráteniu alebo vyzývať k obráteniu. 

Katechetická úloha v Cirkvi je veľmi široká a uskutočňuje sa v mnohých formách: 

– súkromne alebo verejne 

– spontánne alebo inštitucionálne 

– príležitostne alebo systematicky 

– má formu vyučovania, povzbudenia, svedectva, uvažovania, proroctva a mnohé iné. 

19

20 

Katechéza tvorí veľmi dôležitý moment pri celkovom procese evanjelizácie. Evanjelizácia 

v skutočnosti zahŕňa hlásanie a svedectvo, ktoré Cirkev robí pre Evanjelium a v tomto zmysle je 

katechéza vždy jednou z foriem evanjelizácie. 

Ap. exhortácia Evangelii Nuntiandi podčiarkovala, že evanjelizácia – ktorej cieľom je odovzdať 

blahozvesť celému ľudstvu, aby z nej žilo – je bohatou , zložitou a dynamickou realitou, ktorú vytvárajú 

prvky. Katechéza je práve jedným z týchto prvkov – a to veľmi dôležitým! 

Katechéza vo svojej podstate je následným momentom prvého ohlásenia alebo prvej evanjelizácie. 

11. Pramene katechézy 

Pramene katechézy sú: Sväté písmo, Tradícia, Učiteľský úrad a život Cirkvi 

/Christus Dominus 14/ 

Prameň, z ktorého katechéza čerpá svoje posolstvo, je Božie slovo. 

Katechéza bude vždy čerpať svoj obsah zo živého prameňa Božieho slova, ktoré nám odovzdala tradícia 

a Sväté písmo, pretože "posvätná tradícia s Sväté písmo tvoria posvätný poklad Božieho slova, zverený 

Cirkvi", ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil, ktorý si prial, aby "služba slova, to jest pastoračná 

kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie... nachádzalo zdravú stravu a svätú 

bodrosť v slove Písma." 

Hovoriť o tradícii a Svätom písme ako o prameni katechézy znamená podčiarknuť, že katechéza musí 

byť naplnená a preniknutá myšlienkou, duchom a biblickými a evanjeliovými postojmi, ktoré čerpá z 

neustáleho styku s týmito textami; no znamená to aj pripomenúť, že katechéza bude tým bohatšia a 

účinnejšia, čím viac bude čítať tieto texty s umom a srdcom Cirkvi a čím viac sa bude inšpirovať z úvah 

a dvetisícročného života samej Cirkvi. 

Vyučovanie, liturgia a život Cirkvi vyvierajú z tohto prameňa a k nemu privádzajú pod vedením 

pastierov a najmä Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý im Pán zveril. 

/Catechesi tradendae 27/ 

Božie slovo, obsiahnuté v posvätnej tradícii a v Svätom písme: 

- pomocou zmyslu pre vieru celého Božieho ľudu a pod vedením Magistéria 

- slávi sa v liturgii, kde sa pravidelne ohlasuje, počúva, prijíma a vysvetľuje 

- vyžaruje v živote Cirkvi, v jej histórii, najmä v svedectve kresťanov a osobitne svätých 

- prehlbuje ho teologické bádanie, ktoré pomáha veriacim v životnom chápaní tajomstiev viery 

- prejavuje sa v rýdzich náboženských a morálnych hodnotách 

Všetko toto sú hlavné alebo pomocné pramene katechézy. Sväté písmo je totiž Božie slovo, kedže 

bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; a posvätná tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán 

a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom. Magistérium má za úlohu 

hodnoverne vysvetlovať Božie slovo, čím v mene Ježiša Krita spĺňa základnú cirkevnú službu.Tradícia, 

Písmo a Magistérium, vnútorne navzájom súvisiace a spojené, sú každé svojím spôsobom hlavnými 

prameňmi katechézy. 

Každý z prameňov katechézy má svoj vlastný jazyk, ktorému sa dáva forma v bohatej rozmanitosti 

„dokumentov viery“. Katechéza je živá tradícia týchto dokumentov: biblických perikopií, liturgických 

textov, spisov cirkevných Otcov, vyjadrení Magistéria, symbolov viery, svedectiev svätých, teologických 

úvah. 

20

21 

12. Princípy katechézy: vernosť Bohu a človeku 

Základom každej katechetickej činnosti je vernosť Božiemu Slovu, vernosť Bohu a vernosť 

konkrétnym požiadavkám človeka. Katechéta musí byť súčasne pozorný na požiadavky Božie i ľudské. 

Vernosť Bohu a ľuďom. Cirkev plní túto úlohu najmä katechézou. Katechéza sa usiluje vyučovať 

Božie slovo s úplnou vernosťou. Jej úloha sa neobmedzuje iba na opakovanie tradičných formúl, ale 

vyžaduje aby boli primerane pochopené a ak je to potrebné, aby ich obsah bol verne vyjadrený novým 

spôsobom, rečou prispôsobenou poslucháčom. Táto reč bude odlišná podľa veku, podľa kultúrno 

spoločenských podmienok ľudí, podľa kultúr a foriem civilizácie. 

Vernosť Bohu je predovšetkým vernosť Božiemu zjaveniu. 

Katechéza pramení z viery a privádza k viere. 

V úkone viery ako v každom vedomom ľudskom úkone treba rozlíšiť: 

1. to, čo úkon viery špecifikuje: obsah a predmet viery 

2. to, čo úkon uskutočňuje: vnútorný princíp viery, „svetlo“ viery. 

Katechéta má viesť veriaceho človeka k spoznaniu Boha, ktorý hovorí cez posvätné knihy, cez 

liturgiu a dlhodobú skúsenosť Cirkvi . Boh hovorí v živote a skúsenosti dnešného človeka a má pre neho 

posolstvo, ktoré ho môže zaujímať a ktoré je schopné definitívne rozriešiť problémy, ktoré ho 

znepokojujú. 

a) Na prvom mieste katechéta musí sám uznať túto Božiu činnosť a schopnosť. Katechéza má v prvom 

rade náboženský obsah. Katechéta nepredkladá ľudské slovo, ale Slovo Božie 

b) Vernosť Bohu vyžaduje od katechétu čo najlepšie zblíženie sa so zjavenými textami a neustále 

vracanie sa k prameňom. Počúvanie Boha, ktorí hovorí dnes, ktorý je prítomný v Cirkvi, v histórii 

každého človeka i spoločenstva. 

c) Katechéta verný Bohu bude pozorný aj na „pedagogiku“, ktorú Boh používal voči svojmu ľudu. 

Božia pedagogika 

a. konkrétnosť – Boh svoj plán zjavenia uskutočňuje udalosťami a slovami 

– vysvetlil ich vhodným spôsobom 

– príbehy rozpráva v podobenstvách 

b. progresívnosť - zjavenie Božie bolo progresívne, uskutočnené konkrétnymi 

obrazmi, ktoré sa postupne uskutočňovali a naplno vyplnili v 

Kristovi 

– idem, musím – splnenie toho čo poviem, to čo hovorím, to musím ukázať na 

svojom živote 

c. prispôsobenosť - Boh hovoril ľuďom cez udalosti a slová im bližšie, podľa typu 

kultúry, v ktorej sa nachádzali 

– musíme brať ohľad na vek, kultúru a rečovú rozdielnosť 

d) Vernosť Bohu vyžaduje od katechétu, aby nechal miesto Bohu, Kristovi, Cirkvi, aby sa vedel vo 

vhodnom čase utiahnuť, vedieť čakať, rešpektovať činnosť Ducha Svätého 

21

22 

13. Reč používaná v katechéze 

Katechéza je aj metódou na vyvolanie dialógu rôznych účastníkov, z ktorých každý disponuje vlastným 

spôsobom vyjadrovania (reči) – má vlastnú terminológiu. Katechéza sa takto stáva významnou zložkou 

pri vytváraní reči, ktorá sa v Cirkvi používa. 

Reč Cirkvi má svoj pôvod v tradícií. 

Spoločenstvo veriacich postupom času, sa neuspokojovala iba s už používanou terminológiou, muselo 

ju aktualizovať, vyjadriť ju vždy v nových podmienkach života. Išlo teda o nové vyjadrenie tých istých 

veci, ale pomocou novej kultúry, ktorá sa inkarnovala. 

V Cirkvi používame najčastejšie štyri vyjadrenia Božieho Slova, znaky, ktorými sa vyjadruje 

predmet viery: 

– dogmatické formulácie, biblické príbehy, liturgické obrady, udalosti života Cirkvi. 

Aj katechéza má a musí používať 

– teologickú reč, biblickú reč, liturgickú reč, reč svedectiev 

Tieto spôsoby vyjadrovania, reči nie sú oddelené od seba: biblická reč je zároveň reč teologická, 

hovorí sa o teológii SZ, o teológii sv.Jána, sv.Pavla; teologická reč používa biblické vyjadrenia; 

liturgická reč je sčasti naplnená biblickou rečou a často imituje teologickú reč. 

Jednotu v týchto troch vyjadreniach, rečiach vytvára Písmo. 

– podstatné udalosti dejín spásy sa nachádzajú v Písme 

– Cirkev vychádza z udalosti SZ a NZ 

– Cirkev sama seba ohlasuje cez Písmo 

– Reč Cirkvi je teda biblická 

Biblická reč 

Posvätné texty sú základné pramene pre katechézu. Vyjadrujú podstatné tajomstvo spásy, ktoré 

Cirkev s úctou a láskou prijíma a ktoré odovzdáva ako základ pre katechézu 

Biblická reč je nenahraditeľná. 

o je to reč inšpirovaná Bohom, Duchom, aby vyjadrila obraz Boží 

o jej cieľom je postarať sa, aby ľudská reč bola schopná vyjadriť Boží obraz 

o hlavnou osobnosťou v Biblii je Boh 

o biblická reč je Božská, pretože ňou Boh sám vyjadril vlastný obraz o sebe 

o je to reč veľmi konkrétna, nepreháňa vo vyjadrení 

o je to reč taká blízka ľuďom ako Boh sám 

o gestá, myšlienky Božie sú analogický vyjadrené tak, ako myšlienky a pocity ľudské – Boh na nás 

hľadí, jeho hnev prestal. 

o v nej je veľmi častá symbolická reč – Boj je Otec, naša Skala, Ježiš je vinič, 

22

o 

o 

23 

Biblia nám ponúka konkrétnu históriu, skutky s ich konkrétnymi vzťahmi – Boh hovorí 

k Abrahámovi, Boh posiela Ježiša, Ježíš je mŕtvy 

táto teč blízka ľudským citom a skutkom je veľmi pochopiteľná a jednoduchá. 

Biblická reč však nestačí ako norma pre katechézu: 

1. Treba ju vysvetliť, aby sa presne odkryl literárny a duchovný zmysel textu – je to úlohou exegétov. 

Je potrebné vysvetliť text na základe cirkevnej tradície, sv. Písmo sa číta v terajšej Cirkvi a pre 

súčasnú Cirkev – to je úlohou katechétov, kazateľov a teológov ktuálna katechéza musí brať ohľad 

na psychológiu, na mentalitu ľudí, ku ktorým hovorí a nepoužije židovskú reč, ale reč 20.storočia. 

2. Mnohé symboli sú ťažko pochopiteľné pre dnešného človeka, dnes už nehovoria nič, a preto pre 

katechézu treba urobiť výber, nepoužívať reč, ktorá dnes už nič nehovorí. Biblické texty v liturgii 

sú tie, ktoré Cirkev považuje za najdôležitejšie pre katechézu. Pri katechéze je nevyhnutný určitý 

výber biblických textov,-pri výbere sledujeme princíp dôležitosti textov v dejinách spásy a vo viere. 

Na texty SZ sa pozerá cez NZ, kde sa naplňujú, realizujú. Reč NZ je pre katechézu oveľa 

dôležitejšia ako reč SZ. Je nevyhnutné, aby katechéta mal bohatý slovník biblickej reči, aby 

poznal do hĺbky túto reč. Takto katechéta nechá vždy viac hovoriť Božie Slovo. Na druhej strane 

katechéta musí dostatočne poznať teologickú reč, liturgickú reč a bežnú reč poslucháčov, aby mohol 

správne „interpretovať“ Sväté písmo, aby ho poslucháči prijali. 

Teologická reč 

Teologická reč sa používa v katechéze pri vyjadrení určitých „teologických formúl“. V skutočnosti 

však teológia našej katechézy musí zostať blízka Písmu a dejinám spásy, blízka terajšiemu životu Cirkvi. 

Základom teologickej reči by mala zostať reč Svätého písma. Teológia v katechéze má byť iba ako 

vysvetlenie slov Svätého písma. Má byť pomôckou na pochopenie Božieho Slova, má pomôcť 

vysvetliť Písmo a pomáhať odovzdávať zjavené posolstvo. Katechéza je pastoračný čin, má úlohu 

zvestovať určité posolstvo, teda katechéta bude používať reč zvestovateľa, a nie profesora. Je vhodné, 

aby katechéta prešiel cez teologickú prípravu, ale musí ju zanechať, keď ide katechizovať. 

Liturgická reč 

Liturgická reč je treťou rečou používanou v Cirkvi, keď slávi tajomstvo, ktoré prežíva. Liturgia 

nie iba „vyučovanie“, je to činnosť – uskutočnenie Božieho tajomstva v nás. Je to predovšetkým liturgia 

Slova, predstavenie Božieho Slova SZ a NZ a interpretácie tohoto Slova (homília). Liturgický úkon je 

úkonom Cirkvi, skrze ktorý človek má možnosť obnoviť alebo posilniť život s Bohom, ale súčasne aj 

s Cirkvou. V živote a v histórii Cirkvi sú vzťahy medzi liturgiou a katechézou veľmi hlboké a 

mnohoraké. Eucharistia, ostatné sviatosti a liturgický rok predstavovali od začiatku centrálny bod a 

prvé miesto pre katechetickú činnosť. Môžeme povedať, že podstatnou úlohou katechézy počas dlhého 

obdobia bola príprava a uvedenie do sviatostného života a do liturgie. Dôležitou úlohou katechézy je 

vytvárať hlbokú jednotu medzi liturgiou, vierou a kresťanským životom. 

V liturgii je zachovaný: 

1. Jej charakter komplexnosti a vyváženosti 

Pretože, ťažko sa spozná dajaká pravda viery, ak nie je vyjadrená najakým spôsobom v liturgii; 

každé upresnenie viery sa hneď vyjadruje liturgickým sviatkom alebo liturgickou modlitbou . 

2. Jej konkrétny charakter 

Živosť, aktuálnosť, akt živej Cirkvi, ktorá sprítomňuje Krista a jeho spásonosné činy. 

3. Charakter „dobrej zvesti“ 

Liturgia je preniknutá radosťou a vzdávaním vďaky; toto vzdávanie vďaky je Eucharistia, ktorej 

prostredníctvom sa ľudstvo zmieruje s Bohom v Kristovi. Táto dobrá zvesť vrcholí v modlitbe, 

vyzýva ku konverzií a smeruje k harmonickému rozvoju obnoveného života. 

4. Charakter aktuálnosti 

Toto posolstvo dobrej zvesti sa nás dotýka, pretože je vždy aktuálne. Liturgická reč vyjadruje vo 

svojich obradoch úkon splnenia tajomstva spásy „dnes“. 

23

24 

5. Jej sviatostný charakter 

Katechéza privádza ku sviatosti. Medzi katechézou, liturgickým obradom sviatosťou je vždy 

jednota. 

6. Súhrnom 

V liturgii je Božie Slovo ohlasované so všetkým bohatstvom interpretovania živej cirkevnej 

tradície. 

Svet liturgie je veľmi konkrétny. Je to svet úkonov, farieb, spevu, pohybov…čo veľmi konkrétne 

hovorí najmä svetu dieťaťa a jeho psychike. Symbolická metóda liturgie má veľký pedagogický 

význam pre náboženský život dieťaťa. Symbol je viditeľná skutočnosť, za ktorou sa skrýva vyššia 

skutočnosť. Symbol je znakom, ktorý ukazuje iný svet. V liturgickom symbole sa stretá Boh 

s človekom. Tu je veľkosť liturgického symbolizmu vo sviatostiach. 

14. Katechizmus Katolíckej cirkvi a Všeobecné direktórium pre katechizáciu 

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) a Všeobecné direktórium pre katechizáciu (Direktórium) 

sú dve rozdielne, vzájomne sa dopĺňajúce pomôcky pre katechizáciu Cirkvi. 

KKC je „výkladom viery Cirkvi a katolíckej náuky, odobrených a osvietených Svätým písmom, 

apoštolskou tradíciou a Učiteľským úradom Cirkvi“ 

Direktórium predkladá „základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Učiteľským úradom 

Cirkvi, nakmä Druhým vatikánsky koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a 

koordinovať“ katechizácia Cirkvi. 

Obe pomôcky, každá podľa svojho typu a špecifickej autority, sa navzájom dopĺňajú. 

KKC je aktom pápežského Magistéria, ktorým v našich časoch svojou apoštolskou autoritou 

normatívne syntetizuje globálnosť katolíckej viery a predkladá ju najmä cirkvám ako východisko 

pre autentické vysvetľovanie obsahu viery. 

Direktórium má hodnotu, akú Svätá stolica bežne udeľuje všetkým orientujúcim pomôckam, keď 

ich schvaľuje a potvrdzuje. Je to oficiálna pomôcka na odovzdávanie evanjeliového posolstva 

a pre celok katechetickej činnosti. Komplementárny charakter oboch pomôcok zdôvodňuje 

skutočnosť, prečo toto Direktórium nevenuje osobitnú kapitolu vysvetleniu obsahu viery, ako 

bola vypracovaná v Direktórium z roku 1971. Preto pokiaľ ide o obsah posolstva, Direktórium sa 

odvoláva na KKC a chce byť metodologickou pomôckou na jeho konkrétne aplikovanie. 

24

25 

15. Adresáti katechézy 

Ježiš dal najavo a svojím životom potvrdil, že Božie kráľovstvo je určené všetkým ľuďom, 

počnúc tými, čo sú najviac postihnutí. Je k dispozícii každému človeku a zaujíma sa o všetky jeho 

potreby duše i tela. Keď Ježiš završuje svoj pozemský život, vyzýva učeníkov, aby robili to isté, aby 

hlásali evanjelium všetkému stvoreniu na svete. 

Je to úloha Cirkvi, ktorá ju spĺňa už dvetisíc rokov. Potrebná pozornosť rozdielnym a pestrým 

životným situáciám ľudí vedie katechézu k tomu, aby prešla mnohoraké cesty, keď sa s nimi chce 

stretnúť a poskytnúť im kresťanské posolstvo. 

Prispôsobenie vzhľadom na adresáta 

Potreba a právo každého veriaceho dostávať primeranú katechézu. 

Je prvorado úlohou Cirkvi uspokojivo a hodne odpovedať na túto potrebu. Adresátom evanjelia je 

KONKRÉTNY HISTORICKÝ ČLOVEK. Adresát má mať možnosť prejaviť sa ako aktívny 

a spoluzodpovedný subjekt, a nie len ako pasívny prijímateľ. 

Adresátom katechézy je kresťanské spoločenstvo ako také, ako aj každý človek, ktorý doň patrí. 

Prispôsobením sa chce dosiahnuť, aby obsah katechézy bol zdravím a primeraným pokrmom. 

Uskutočňuje sa na základe rôznych okolností, v ktorých sa odovzdáva Božie slovo. Určuje ich 

rozdielnosť kultúr, vek, duchovná zrelosť, spoločenské a cirkevné postavenie tých, na ktorých sa 

katechéza obracia. 

1. Katechéza podľa veku 

Je podstatnou požiadavkou kresťanského spoločenstva. Na jednej strane sa totiž viera podieľa na 

rozvoji človeka, kým na druhej strane každá fáza života je vystavená nebezpečenstvu odkresťančenia 

a musí zvládnuť vždy nové úlohy kresťanského povolania. Právom sa teda poskytujú katechézy podľa 

veku, a to rozlíšené a vzájomne sa doplňujúce, podmienené potrebami a schopnosťami 

katechizovaných. 

☺ Katechéza dospelých 

☺ Katechéza detí predškolského a mladšieho školského veku 

☺ Katechéza mladých 

☺ Katechéza starých ľudí 

2. Katechéza pre špeciálne situácie, mentality, prostredia 

☺ Katechéza postihnutých a nespôsobilých 

☺ Katechéza spoločnosti na okraji 

☺ Katechéza pre diferencované skupiny ľudí 

☺ Katechéza podľa prostredia 

3. Katechéza v spoločensko – náboženskom kontexte 

☺ Katechéza v situácii pluralizmu a zložitosti 

☺ Katechéza vo vzťahu k ľudovému náboženského cíteniu 

☺ Katechéza v ekumenickom kontexte 

25

☺ Katechéza vo vťahu k židovstvu 

☺ Katechéza vo vzťahu k iným náboženskám 

☺ Katechéza vo vzťahu k „novým náboženským hnutiam“ 

4. Katechéza v spoločensko – kultúrnom kontexte 

- katechéza a súčasná kultúra 

- úlohy katechézy v inkulturácii viry 

- metodický proces 

- potreby a hodnotiace kritériá 

- výsadné formy a cesty 

- komunikačné prostriedky 

- zásah do konkrétnych situácií 

- úlohy miestnych cirkví 

16. Osobnosť a odbornosť katechétu 

26 

Katechéta je v duchovnej službe bratom, ktorý spĺňa apoštolské poslanie a má veľkú zodpovednosť za 

večnú spásu svojich zverencov. Preto sa neustále usiluje zdokonaľovať sa vo svojej práci. Zvyšovanie 

jeho „odbornosti“ zahŕňa prvok: 

1. ĽUDSKÝ: katechéta je osobnosť, má pevné presvedčenie, je vyrovnaný vo svojich vzťahoch 

k iným a otvoreného ducha. Zdokonaľuje svoju schopnosť vyjadrovať sa. 

2. DUCHOVNÝ A NÁBOŽENSKÝ: katechéta žije hlbokým duchovným životom a má skúsenosť 

zo stretnutia s Bohom v modlitbe a vo sviatostiach. Jeho viera je vďaka stálemu štúdiu osobná, 

rozumná, osvietená a praktická. 

3. PSYCHOLOGICKÝ: katechéta sa usiluje osvojiť základné vedomosti z psychológie. Znalosti 

o duševných javoch, pohnútkach, zákonitostiach a závislostiach využíva tak pre svoj osobný rast 

vo viere, ako aj presvojich zverencov. 

4. BOHOSLUŽOBNÝ: katechéta má zmysel pre boholužbu. Pozná jej zásady, zmysel, možnosti 

prispôsobenia. 

5. TEOLOGICKÝ: katechéta sa usiluje o dostatok vedomostí z teológie, ktoré mu dovolia kriticky 

zhodnotiť nové bohovedné smery, myšlienky. 

6. PEDAGOGICKO – DIDAKTICKÝ: katechéza nie je iba vzdelávanie v náboženských 

vedomostiach, ale aj výchova vo viere a k viere. Znalosť vzdelávacích a výchovných zásad 

obohacuje a vylepšuje prácu katechétu. 

7. SOCIOLOGICKÝ: katechéta je človek vzťahov a známosti. Poznatky, ktoré nám prinášajú 

spoločenské vedy, sú zárukou jeho odbornosti a dobrých výsledkov. 

8. DUŠPASTIERSKY: katechéta pôsobí v tele Cirkvi. Je jeden z jej najdôležitejších členov. Pozná 

preto dušpastierske smernice Biskupskej konferencie Slovenska, svojho biskupa a pastoračný plán 

farnosti, v ktorej pôsobí. 

Katechéta: 

sprostredkovateľ katechézy v Cirkvi, vlastným životom má manifestovať elán, slobodu, novosť 

a silu Ducha Svätého, ktorý oživuje Cirkev 

je spolupracovníkom biskupa, je s ním v úzkom vzťahu, od neho dostáva vlastné poslanie, presnú 

úlohu 

26

27 

má svoju vlastnú duchovnosť, ktorá je požiadavkou jeho poslania 

nemal by prevziať vlastnú službu bez špeciálnej doktrinálnej, psychologickej a pedagogickej 

formácie 

musí byť stále vedomý povahy a požiadaviek svojho povolania 

17. Formy súčasnej katechézy 

Súčasnú katechézu charakterizujú mnohé predkoncilové a pokoncilové zmeny, zásah Magistéria 

(biskupská synoda o katechizovaní v roku 1977). 

1. Kerygmatická (ohlasovacia) katechéza 

Prvé náznaky tohoto smeru sa objavili už v období medzi dvoma vojnami. To bolo spôsobované silným 

rozvojom kritického myslenia, presadzujúcou sa odkresťančenou a zosvetáčenou spoločnosťou. Pre 

katechizovaných viera prestáva byť čímsi zrejmým. Tým sa Cirkev ocitla v stave v akom bola na 

začiatku svojho jestvovania. Znova a opätovne treba ohlasovať Kristovo spásne dielo (kerygma) aj 

v prostredí bývalých kresťanských národov. 

Stúpenci tejto katechetickej školy vyčítajú tradičnému katechizmu, 

– že zamestnáva iba rozum a pamäť človeka. 

– nie je však schopný dotýkať sa srdca nového pokolenia. 

– naráža sa tu na výučbu otázok a odpovedí. 

– katechizmus je suchý, školácky a pojmový 

– podáva vedomosti a učenie odtrhnuté od života, 

– ale nie je schopný zapáliť srdce pre lásku k Bohu 

– predstavuje vieru ako súhrn povinnosti, ktoré treba splniť, a nie ako radostnú zvesť, ktorá 

oslobodzuje 

Prínosy kerygmatickej - ohlasovacej katechézy 

1. nové výrazové prostriedky 

– učenie – blahozvesť, zodpovednosť – svedectvo 

2. rozprávačský spôsob v katechéze 

– rozpráva dejiny spásy, tak Straého, ako aj Nového zákona 

3. pozornosť je tu sústredná na osobu 

– kladie sa dôraz na medziľudské vzťahy, stretanie, dôveru 

– katechizmus už nie je hodina katechizmu (vyučovania), ale stretnutie 

– katechéta sa zaujíma o katechizovaného, ako žije, aké sú jeho ťažkosti vo viere, čo ju napomáha, 

aké sú jeho záujmy a otázky. 

Viera je viac osobným stretnutím sa so živým Kristom ako priľnutie k učeniu. Mravné postoje sú viac 

otázkou osobnej odpovede na Božie volanie ako otázkou povinnosti, ktorým treba zadosťučiniť. 

Metodický postup 

Táto katechéza je zameraná na Krista (kristocentrizmus).Katechizmus je posolstvo. V strede je osoba 

Ježiša Krista, ktorý nás privádza k Otcovi, dáva nám Ducha Svätého a cez sviatosti nám umožňuje žiť 

v strede bratov a sestier v Cirkvi. 

27

28 

Kresťanská viera je predstavená nie ako súhrn vieroučných a mravných povinnosti, ale ako 

blahozvesť o Božej láske v Ježišovi Kristovi. 

1. v prvom rade cieľom je ponúknuť vieru. Katechéta pozná svojich zverencov, ich túžby, nádeje, 

prestavuje im Kristovo posolstvo ako odpoveď na ich hlboké túžby po šťastí. Cieľom tohoto kroku 

je zasiahnuť srdcia katechizovaných 

2. keď katechizovaný odpovie kladne, keď pochopil blahozvesť, katechéta pristupuje 

k usporiadanému vysvetleniu kresťanskej viery. Toto vysvetlenie sa uskutočňuje v spolupráci 

s katechizovaným. Katechizovaný vyjadruje obsah toho čo verí – ústne, písaním, kreslením, hrou, 

skutkami... 

3. zácvik do života viery - patrí sem zácvik do modlitby, do mravných postojov. Cieľom tohoto kroku 

je, aby sa viera stala živou a životnou skutočnosťou, aby bola viditeľná v každodennom živote. 

Kerygmatická katechéza sa opiera o svedecký kresťanský život členov Cirkvi. Hodne sa používajú 

životopisy svätých. Nastojí sa aj na svedectve miestneho cirkevného spoločenstva, osobitne farnosti. 

Katechéza prestáva byť osobnou záležitosťou katechétu alebo katechizovaného a stáva sa záležitosťou 

celého cirkevného spoločenstva. Katechéza opúšťa školské lavice a zostupuje do každodenného života. 

2. Antropologická katechéza 

Berie človeka osobitne do úvahy, s jeho osobnými dejinami a s jeho kultúrou. Sleduje pozorne a 

konkrétne ľudskú skúsenosť a jeho kultúru nielen v prípravnom štádiu pre katechézu, ale počas celej 

doby katechizácie. Nalieha na nevyhnutnosť brať neustále do úvahy ľudský život, aby sa blahozvesť 

stala pochopiteľnou a prijateľnou. 

Princípy 

človek nie jeschopný pochopiť boha v inej reči, než akú rouzmie, Boh je pre človeka nespozanteľný 

v inej kultúre, ako je jeho 

antrop. kat. sa najprv snaží preniknúť každodennú skutočnosť z pohľadu stvorenia. 

na druhom mieste snaží preniknúť každodenný ľudský život z hľadiska Vtelenia 

usiluje sa byť verná Božiemu zjaveniu a verná aj človeku 

Prínosy katechézy 

1. Vtelenie katechézy: katechéza je vybudovaná na každodennom živote. Búra ohradu, ktorá 

oddeľovala náboženstvo od každodenného života, ničí zdanie, že náboženstvo a skutočný život 

nemajú nič spoločné. 

2. Obohacuje poznanie Boha vďaka využívaniu poznania stvorených skutočností a obohacuje 

poznanie človeka vďaka viere. Rozvíja kladné danosti stvorenia vo svetle viery a vedie ich 

k zdokonaleniu v Kristovi. 

3. Prehlbuje tak zmysel života, ako aj zmysel viery. Viera totiž pomáha chápať a žiť hlbšie život. 

Životná skúsenosť pomáha prehĺbiť vieru. Viera kladie otázky životu, život robí to isté viere, a tým 

ju očisťuje. Ľudské skutočnosti pripomínajú skutočnosti viery a skutočnosti viery sa vzťahujú na 

ľudské skutočnosti. 

Metodický postup 

– je induktívny 

a. vychádza sa zo života katechizovaných - v dialógu s nimi sa odhalia a rozoberú životné ťažkostí a 

ich príčiny 

b. závery tohoto rozboru sa porovnávajú s evanjeliovým posolstvom, odokrýva sa svetlo, ktoré 

evanjelium vrhá na tieto skutočnosti. 

28

29 

c. po prvých dvoch častiach sa prechádza na vyučovanie právd viery. Prvá a druhá časť slúži 

práve na to, aby náboženské vyučovanie nebolo iba teoretické, ale by nadväzovalo na život 

katechizovaných. 

d. štvrtá časť katechézy je aplikácia, čiže príprava na činnosť vo svete podľa zásad evanjelia. 

3. Prorocká katechéza 

Má pôvod v Latinskej Amerike, je pokračovaním a rozvinutím predchádzajúcich, súvisí s teológiou 

oslobodenia. Je najmladšia. Vyzdvihuje pravdu, že katechéza má tvoriť organickú súčasť celkového 

pastoračného plánu miestnej Cirkvi. Kladie veľký dôraz na činorodú lásku v prostredí každodenného 

života, pretože je potrebné aby za slovami nasledovali činy tak pri hlásaní blahozvesti, ako aj 

v cirkevnom živote. Dôraz sa kladie na činnosť – službu ľudskému spoločenstvu. Nástojí na tom, aby 

celá Cirkev prostredníctvom malých spoločenstiev ohlasovala evanjelium. Katechéza nemá byť len 

nejakou zvláštnou a čiastočnou činnosťou. Má byť viazaná na všetky cirkevné činnosti, najmä na tie, 

ktoré sú prospešné spoločnosti. 

Prínosy prorockej katechézy 

1. Spoločensko –hospodárske pomery sú chápané ako nevyhnutná súčasť katechézy 

2. Katechéza má byť zviazaná so spoločensko - prospešnou činnosťou a s politickým hnutím. 

Katechéza je miesto, kde katechizovaný učí chápať dnešné okolnosti ako znamenia časov a 

zhodnocuje ich vo svetle blahozvesti. Zároveň sa učí odpovedať osobnými činmi na hnutia Ducha 

Svätého, ktorý v dejinách pôsobí. Viera katechizovaného sa vyvíja a vyzrieva v činnosti, ktorá je 

odpoveďou na hlas Boží počuteľný v životných pomeroch. 

3. Ovocím tejto katechézy je vznik malých cirkevných spoločenstiev, ktoré sú známe aj ako 

základné cirkevné spoločenstvá - a súčasne sú aj miestom katechézy. Život katechizovaného je 

veľmi úzko viazaný na život tohoto spoločenstva. Jeho viera rastie v miere rastu viery spoločenstva. 

Tieto spoločenstvá slúžia na katechizovanie nekatechizovaných pokrstených, tak dospelých ako aj 

detí. Tak v Latinskej Amerike, ako aj v Ázii a Afrike sú to nástroje tzv. „druhej evanjelizácie“. 

Cieľom tejto katechézy je 

– budovať malé cirkevné spoločenstvá, 

– pripravovať a zabezpečovať katechézu. 

Možné nebezpečenstvá vyplývajúce z tothto modelu katechézy: 

– že sa bude zdôrazňovať činnosť na úkor hĺbky pochopenia viery 

– že sa táto katechéza zneužije ideologicky alebo politicky 

– že sa bude klásť dôraz na mnohorakosť Cirkvi, a tak môže tento katechetický model priviesť k strate 

vážnosti jednoty Cirkvi a poslušnosti voči Učiteľskému úradu. 

29

30 

18. Katechéza a náboženská výchova: ciele, obsah a didaktika predmetu 

náboženská výchova 

Charakter školského vyučovania náboženstva 

V rámci služby Božieho slova si osobitnú úvahu zasluhuje vlastný charakter školského 

vyučovania náboženstva a jeho vzťah ku katechéze detí a mladých. 

Vzťah medzi školským vyučovaním náboženstva a katechézou je vzťahom odlišnosti a dopĺňania 

sa: je neoddeliteľné spojenie a zároveň jasná odlišnosť 

Osobitnou charakteristikou školského vyučovania náboženstva je skutočnosť, že má prenikať 

do prostredia kultúry a vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Ako originálna forma služby slova 

má totiž školské v. náboženstva sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej 

asimilácie kultúry. Usiluje sa skutočne využiť prvky vedomostí a výchovy, aby evanjelium vniklo do 

mentality žiakov a zharmonizovalo ich kultúru vo svetle viery. 

Preto je potrebné, aby školské v. náboženstva figurovalo ako školský predmet s tými istými 

požiadavkami systematickosti a prísnosti, ako je to pri ostatných predmetoch. Má predkladať 

kresťanské posolstvo a kresťanskú udalosť s tou istou serióznosťou a hĺbkou, s akou iné disciplíny 

predkladajú svoje poznatky. Dialóg sa má odohrávať najmä na tej úrovni, v ktorej každá disciplína 

stvárňuje osobnosť žiaka. Takto predkladanie kresťanského posolstva ovplyvní spôsob chápania pôvodu 

sveta, zmyslu dejín, základu etických hodnôt, funkcie náboženstva v kultúre, osudu človeka, vzťahu 

k prírode. Pomocou tohto dialógu kladie základy, posilňuje, rozvíja a dopĺňa výchovné pôsobenie 

školy. 

Kontext školy a adresáti školského vyučovania náboženstva 

Školské v. náboženstva sa uskutočňuje v rôznom kontexte školy, čo spôsobuje, že aj keď si 

zachováva vlastný charakter, nadobúda rôzne zameranie. 

Konfesionálny charakter školského v. náboženstva, ako ho robí Cirkev, spôsobmi a formami 

určenými v jednotlivých krajinách, je preto nevyhnutnou zárukou, poskytnutou rodinám a žiakom, ktorí 

si volia toto vyučovanie. 

Pre katolícku školu je takéto kvalifikované školské v. náboženstva, doplnené ostatnými formami 

služby slova, nevyhnutnou súčasťou ich pedagogickej úlohy a základom ich existencie. 

Na štátnych a nekonfesionálnych školách, kde je vyučovanie náboženstva spoločné katolíkom 

a nekatolíkom, - má ekumenickejší charakter so spoločným medzináboženským poznávaním. 

V iných prípadoch bude môcť nadobudnúť skôr kultúrny charakter, zameraný na poznanie 

náboženstiev. 

Školské v. náboženstva pomáha veriacim žiakom lepšie pochopiť kresťanské posolstvo vo 

vzťahu k veľkým existenčným problémom, ktoré sú spoločné náboženstvám a charakterizujú každú 

30

31 

ľudskú bytosť. Žiaci môžu presne dozvedieť, čo je viera v Ježiša Krista, aké odpovede dáva Cirkev na 

ich otázky. 

Keď sú žiaci neveriaci, školské v. náboženstva naberá charakteristické črty misijného 

ohlasovania evanjelia. 

19. Katechéza vo farnosti 

Farnosť je určité spoločenstvo veriacich natrvalo ustanované v partikulárnej cirkvi, o ktoré je 

pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému 

pastierovi. Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie. 

Farnosť uvádza kresťanský ľud do riadneho liturgického života, vyučuje spásonosné Kristovo učenia, 

praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch. 

Farnosť je nepochybne najvýznamnejším miestom, na ktorom sa formuje a prejavuje kresťanské 

spoločenstvo. Vo farnosti sa totiž zlievajú v jedno všetky rozdiely medzi ľuďmi, aké sa nachádzajú 

a prejavujú v univerzálnej Cirkvi. Na druhej strane je bežným prostredím zrodu a rastu viery. Je preto 

komunitným prostredím, veľmi vhodným na to, aby služba slova, ktorá sa v ňom uskutočňuje, bola 

súčasne vyučovaním, výchovou a životnou skúsenosťou. 

Farnosť stále zostáva hlavným centrom a oporným bodom pre veriacich, ale aj pre 

nepraktizujúcich kresťanov. 

Aby katechéza mohla v evanjelizačnom poslaní farnosti vyvinúť celú svoju účinnosť, musí 

splniť niektoré podmienky: 

a) Katechéza dospelých musí stále viac naberať prioritnú dôležitosť. Ide o podporovanie katechézy po 

krste, na spôsob katechumenátu. 

b) Treba s novou odvahou plánovať ohlasovanie vzdialeným a tým, čo žijú v situácii náboženskej 

ľahostajnosti. V tomto úsilí sa zdajú byť najdôležitejšie stretnutia pred prijatím sviatostí. 

c) Je potrebná prítomnosť komunitného jadra, pozostávajúceho zo zrelých kresťanov už uvedených do 

viery, ktorým sa má zveriť primeraná a diferencovaná pastoračná starostlivosť. Tento cieľ sa ľahšie 

dosiahne, keď sa vo farnostiach podnieti vytvorenie malých cirkevných spoločenstiev. 

d) Ak sa splnia splnia tieto podmienky, týkajúce sa hlavne dospelých, katechéza detí, dospievajúcich 

a mladých, ktorá zostáva stále nevyhnutná, bude mať z toho veľký osoh. 

Aj keď je pravda, že katechizovať sa môže na každom mieste, predsa chcem zdôrazniť - v zhode s 

mnohými biskupmi - že farská komunita má ostať animátorkou a privilegovaným pôsobiskom 

katechézy. Je pravda, že v mnohých krajinách sa farnosť vplyvom urbanizácie zmenila. Niektorí azda 

veľmi ľahko súhlasia s tým, že sa farnosť už pokladá za prekonanú, ba priam odsúdenú na zánik v 

prospech vhodnejších a účinnejších malých komunít. Tak či onak, farnosť stále zostáva hlavným 

centrom a oporným bodom pre veriacich, ale aj pre nepraktizujúcich kresťanov. Preto realizmus a 

múdrosť radia pokračovať v ceste, ktorá sa usiluje vrátiť farnosti tam, kde je to potrebné, vytvárať 

vhodnejšie štruktúry a predovšetkým nový rozmach pomocou rastúceho počtu kvalifikovaných, 

zodpovedných a šľachetných členov. To znamená, že je potrebné, aby sa katechéza konala vo farnosti 

31

32 

na rôznych miestach: v rodinách, ktoré prijímajú deti alebo dospievajúcich, v náboženskom 

vyučovaní v štátnej škole, v katolíckych školských inštitútoch, v hnutiach apoštolátu, kde sa konajú 

katechetické kurzy, v strediskách otvorených pre všetkých mladých, na víkendových podujatiach 

venovaných duchovnej formácii atď. Je dôležité, aby všetky tieto katechetické kanály vyústili do tej istej 

spolupatričnosti k Cirkvi, do angažovania sa v spoločnosti v duchu evanjelia: "...jeden jediný Pán, jedna 

viera, jeden krst a jeden Boh a Otec..." Preto každá ústredná farnosť a každé zoskupenie menších 

farností majú vážnu povinnosť formovať zodpovedných spolupracovníkov oddaných katechetickej 

výchove kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov a postarať sa o potrebné zariadenie pre všetky potreby 

katechézy, rozširovať a prispôsobovať katechetické miesta podľa účelnosti, bdieť nad kvalitou 

náboženskej formácie a nad integráciou rozličných skupín do cirkevného spoločenstva. Farnosť musí 

znova nájsť vlastné poslanie, byť rodinným domovom bratskej lásky, v ktorom si pokrstení 

a pobirmovaní uvedomia, že sú Božím ľudom. 

20. Biblická katechéza 

Biblická katechéza je zameraná na vyrozprávanie dejín spásy. Má pomôcť interpretovať súčasný 

život človeka vo svetle skúseností, ako ich prežil izraelský národ, Ježiš Kristus a cirkevné spoločenstvo, 

v ktorom Duch vzkrieseného Ježiša neustále žije a pôsobí. 

Pre pastoračnú kazateľskú činnosť a pre každé kresťanské poučovanie – má byť slovo Písma 

zdravím pokrmom a svätou posilou. 

Pri katechéze je dôležité umožniť katechizovaným, aby počúvali Božie slovo a hľadali zmysel 

toho, čo nám chce Boh povedať. Katechéta nemusí byť exegétom, ale jeho katechéza musí vychádzať 

z presného výkladu príslušného miesta Biblie so všetkými jeho dôsledkami a to ako služba 

katechizovaným. Pritom katechéza má prejsť od udalosti k tajomstvu a uskutočňuje sa pomocou rôznych 

myšlienkových postupov. Je potrebné vždy prejsť od skutku k tajomstvu, napríklad Ježišove skutky 

spájať s tajomstvom jeho vykúpenia. V skutočnosti je to myšlienkový postup, induktívny proces. 

Tajomstvo vysvetlí udalosť (Najsvätejšia trojica – láska vysvetlí Vtelenie). 

Je dôležité, aby katechizovaní pochopili, že i dnes je Boh pánom sveta a nielen aby vedeli, ako 

kedysi Boh stvoril svet. Je dôležité pochopiť pôvod zla v diele stvorenia a nielen že Adam jedol 

zakázané ovocie. Preto nemôže sa stať cieľom iba znalosť biblických udalostí. Často používame Božie 

slovo ako dôkaz pravdy viery: „To sa nesmie, lebo to hovorí Boh.“ Takto zužujeme silu Božieho slova 

a bránime jeho plnému pochopeniu. Je veľmi dôležité, aby katechizovaní pochopili, prečo Boh dáva 

človeku určité príkazy a zákazy (Desatoro) a poznali aj ich obsah. Takto budú skôr schopní tieto pravdy 

z Biblie čerpať. Podobne majú pochopiť, že Boh nás miluje a majú byť schopní tieto pravdy zo Svätého 

Písma čerpať. (Napr. nezúžiť podobenstvo o márnotratnom synovi ako dôkaz pre sviatosť zmierenia.) 

Biblické texty vyjadrujú tajomstvo spásy. Ježiš Kristus i prvotná Cirkev rozmýšľala 

v kategóriách Starého zákona. Božie myšlienky prejavy a postoje sú vyjadrené ľudským spôsobom 

(antropomorfizmus). Je to konkrétna reč plná symbolov. Sväté písmo nám tiež podáva konkrétnu 

históriu s konkrétnymi vzťahmi. Vzhľadom na dlhú históriu táto reč používa veľa výrazov a udalostí, 

ktoré je treba vysvetľovať. Je potrebné objaviť literárny a duchovný zmysel textu. Túto reč treba 

vhodne prispôsobiť dnešnej mentalite a psychológii. Mnohé slová a symboly používané v Písme sú 

ťažko pochopiteľné pre dnešných poslucháčov. Je preto potrebné pri katechéze robiť určitý výber 

biblických textov. Texty Starého zákona treba vidieť vo svetle Nového zákona. Katechéta má mať 

bohatú zásobu biblickej reči, poznať ju do hĺbky, preniknúť schémy a jej štruktúru i dialektiku, ktoré jej 

dávajú význam. Pritom má poznať bežnú reč svojich poslucháčov, aby im ju vedel interpretovať 

primeraným spôsobom. 

32

33 

21. Liturgická katechéza 

Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera 

všetka jej sila. Je vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. Katechéza je svojou povahou 

spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, 

Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí. 

Liturgická katechéza sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva, do stretnutia s Kristom 

prítomným počas konania liturgie a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od 

označujúceho k označenému, od sviatostí k tajomstvám. 

Liturgia ešte nebola skutočne naplno spojená s katechézou. Pomerne málo sa v praxi liturgia 

a katechéza prenikajú. Veľa katechéz predkladá len lekcie o sviatostiach, namiesto toho, aby vovádzali 

do spoločného slávenia. Z toho vyplýva, že sa málo uskutočňuje výchova k uvedomelej a aktívnej účasti 

na sviatostnej liturgii. Táto katechéza vovádza človeka do stretnutia s Kristom prítomným počas konania 

liturgie. 

Katechéza je vnútorne spojená s každým liturgickým a sviatostným slávením, pretože vo 

sviatostiach a najmä v Eucharistii pôsobí Kristus, aby pretváral ľudí. Katechéza je takto bytostne 

spojená s liturgiou, pretože pripravuje na prijatie sviatostí a preto, že nesie v sebe vždy výzvu 

k obráteniu. Vzťah medzi katechézou a liturgiou je stály. Sú navzájom úzko prepojené, pretože úlohou 

katechézy (zvlášť v niektorých obdobiach minulosti) bolo pripravovať na prijatie sviatostí. Tento vzťah 

ostáva stále, hoci je čiastočne zmenený. Katechéza podlieha nebezpečenstvu, že zdôrazňuje 

antropologický rozmer a službu v katechéze a zabúda hovoriť aj o liturgickej skúsenosti. Často sa stáva, 

že katechéza používa liturgiu iba pre svoje ciele, pričom zabúda hovoriť aj o liturgickej skúsenosti. 

zabúda na symbolický rozmer liturgie. Ide často o skĺznutie prípravy ku sviatosti birmovania, či 

eucharistických slávení na dialógy, alebo len na psychologické ciele. 

Liturgia zase podlieha nebezpečenstvu, že nie je privilegovaným, ale jediným miestom spasiteľnej 

Kristovej prítomnosti. Pastoračná prax nemá byť zameraná na sakramentalizovanie, ale na 

evanjelizovanie človeka. Niekedy sa príliš zdôrazňuje úloha liturgie, keď sa tvrdí, že skutočná 

katechéza je iba tá, ktorá sa robí v rámci liturgie, alebo že liturgia je jediným cieľom a zdrojom 

katechézy. 

33

34 

22. Modlitba v katechéze 

K základným úlohám katechézy patrí aj UČIŤ MODLITBE. 

Naučiť sa modliť s Ježišom znamená modliť sa s tými istými citmi, s akými sa on obracal na Otca: 

klaňanie, chvála, ďakovanie, synovská dôvera, prosby, obdiv jeho slávy. 

Keď je katechéza preniknutá klímou modlitby, osvojovanie si kresťanského života dosiahne patričnú 

hĺbku. Takáto klíma sa stáva osobitne potrebná, keď katechumeni, a tí čo prijímajú katechézu, 

nachádzajú sa tvárou v tvár najnáročnejším požiadavkám evanjelia a cítia sa byť slabí, alebo keď 

udivení objavia v svojom živote Božie pôsobenie. 

Nie sú nejaké špeciálne pravidlá, ako priviesť k modlitbe. Nebude možné modliť sa, ak poslucháč ešte 

sám, neprijal Božie Slovo. Pre pripravenosť na modlitbu je nevyhnutné si uvedomiť Božiu prítomnosť. 

Silencium je znakom, že Boh je prítomný: Boh hovorí v tichosti. 

KEDY sa modliť 

 

 

 

 

 

U detí treba zachovať jednoduchý a absolútny princíp: treba ich nechať modliť sa, keď sú pripravené 

na úprimnú modlitbu a keď majú určitú túžbu modliť sa. 

Správne miesto modlitby je na konci lekcie, keď zvestované posolstvo pripraví dušu na stretnutie sa 

s Bohom. Nemodlí sa preto, že je koniec lekcie, ale preto, že sme počuli Božie slovo. 

U detí môžeme podporiť aj možnosť modliť sa individuálne, buď počas lekcie, alebo po nej, 

možnosť zájsť do kostola alebo kaplnky, rozdať kartičky s nejakým textom atď. 

Modlitba by sa mala vždy vzťahovať na lekciu alebo ohlasovať posolstvo. Nie je správne vždy sa 

modliť „Otče náš“ alebo „Zdravas“. 

U dospievajúcich a dospelých platí vždy princíp, že sa modlíme, len keď sme disponovaní. 

Katechéta musí nechať, aby sa v poslucháčoch vzbudil dynamizmus modlitby, ktorá spontánne 

vytryskne z lekcie ako čosi podstatné. 

AKO sa modliť 

 

 

 

 

Podľa okolností sa modlíme kľačiačky, sediačky alebo postojačky: v každom prípade treba byť pred 

Bohom s úctou a pokorou. 

Majú sa praktizovať všetky druhy modlitby, individuálna i spoločná. Postupne formujeme detí na 

liturgickú modlitbu. Nesmieme zabúdať na modlitbu chvály a ďakovania: modlitbu bez osobných 

záujmov, iba s vyjadrením obdivu a klaňania sa. 

Modlitba v katechéze musí byť verným zrkadlom modlitby Cirkvi. 

Môže sa modlitba niekedy stať spevom, odpoveď na Božie Slovo sa môže vyjadriť aj spevom. Spev 

nie je vyjadrením nových presných myšlienok, ale vyjadrením duše. 

34

35 

23. Obraz a jeho úloha v katechéze 

Používanie diapozitívov 

Diapozitívy tvoria zvláštny druh zrakových (vizuálnych) prostriedkov. 

– Niekedy môžeme počuť názor, že premietanie diapozitívov nie je vhodné pre deti, lebo ich stavia do 

úlohy pasívnych divákov. 

– Ale nie je to tak. Deti veľmi intenzívne prežívajú film a sú aktívne zapojené do deja, stávajú sa 

priamymi účastníkmi a o pasivite nemôže byť ani reči. 

Diapozitív má výhodu pred filmom, lebo pôsobí hlbšie 

– Obraz je statický, dieťa má dlhší čas na čítanie a asimiláciu obrazu. 

– Zrakový vnem je trvalejší a pre pamäť pôsobivejší ako sluchový. 

– Svetelný obraz vytvára vhodnú atmosféru pre zapamätanie. 

– Jedinou nevýhodou diapozitívov je, že sú náročné na zmyslovú aktivitu diváka. 

Niekoľko zásad pri premietaní diapozitívov: 

1. projekciu diapozitívov nemôžeme považovať za náhradu vyučovania. 

– používame ju ako spôsob opakovania celej série lekcií 

– mali by sme ju dopredu ohlásiť 

– veľmi častá projekcia nesplní svoj cieľ. 

2. V projekcii je správne nepreháňať s veľkým počtom obrazov 

3. Vytvorenie priestoru počas projekcie 

– aby sa deti mohli slobodne vyjadriť, čo ich zachytilo, zaujalo. 

– tým im dávame možnosť aktivity 

4. Pri premietaní diapozitívov môžeme veľmi vhodne použiť aj hudobné efekty. 

– veľmi pôsobivo účinkuje premietanie podfarbené hudbou 

Diapozitívy slúžia 

– ako podklad pre biblickú tému alebo o živote svätých 

– na meditáciu 

– ako informácia 

– ako vstup do hodiny, 

– ako impulz, 

– ako doplnok toho čo vysvetľujeme, 

K biblickej téme slúžia obrazy: 

35

36 

– Svätej zemi, o predmetoch, ktoré sa v tom čase používali, umelecké obrazy, ktoré znázorňujú 

nejakú biblickú udalosť. 

Na meditáciu slúžia obrazy: 

– symbolických predmetov, výjav z prírody, kvet, strom, vrch a iné. 

– k tému eucharistia klasy, chleby a hostie na patene, hrozno, víno, víno v kalichu. 

Ako informácia slúžia obrazy: 

– nejakom chráme, meste, mieste, s ktorým sa spája niečo, čo má náboženský charakter 

Používanie obrazov. 

Hovorí sa, že vonkajší svet poznávame zmyslami. 

Poznávanie zmyslami však nie je rovnomerné. 

Vonkajší svet spoznávame: 

Zapamätáme si: 

1 % chuťou 10 % z toho, čo čítame 

1,5 % hmatom 20 % z toho, čo počujeme 

3,5 % čuchom 30 % z toho, čo vidíme 

11 % sluchom 50 % z toho, čo vidíme a počujeme 

83 % zrakom 80 % z toho, čo hovoríme 

90 % z toho, čo vysvetľujeme a súčasne názorne predvádzame 

Poznáme dva základné druhy obrazov: 

1. ilustračné - biblické obrazy 

– napomáhajú vytvoriť posvätnú atmosféru, 

– nemajú priniesť poučenie 

2. dokumentárné 

– majú za cieľ priniesť poučenie, podporiť pamäť (foto, mapy) 

Kritéria pre používanie obrazov 

– má byť pravdivý a správny 

– má mať posvätný charakter 

– má mať katechetickú hodnotu 

– má mať estetickú hodnotu 

– má byť psychologický a prispôsobený deťom. 

1. Obrazmi chceme žiakov motivovať alebo informovať 

2. Obraz môže našu tému reprezentovať a môže mať meditatívny charakter. 

3. Obraz musí byť zvolený tak, aby 

– bezpečne viedol k cieľu vyučovacej hodiny 

– bol na úrovni našich poslucháčov 

– bol schopný motivovať k zamysleniu sa 

– aby bol cestou o obráteniu, ku zmene doterajšieho zmýšľania 

Príprava a hodnotenie obrazov 

Musia to byt hodnotné diela, aj keď len reprodukcie. 

Pred rozdaním obrazov vysvetlíme, čo budeme robiť. 

1. Obraz chvíľu pozorujeme 

2. Začneme hovoriť o tom, čo nás upútalo na obraze, ale nič nevysvetľujeme 

– nezaoberáme sa štýlom obrazu 

– nekritizujeme a nechválime, ak sa nám páči a či nepáči 

3. Neskáčeme si do reči. 

– ak jeden dohovorí, necháme prestávku, ticho, aby sa žiaci mohli zamyslieť nad tým, čo posledný 

práve povedal. 

4. Záver urobí katechéta. 

– obraz musíme mať dokonalé premeditovaný. 

36

37 

Hodnotenie, rozbor obrazov 

Prvotný rozbor 

1. Rozbor obrazu začíname opisom prvkov, ktoré ho tvoria. 

– začíname najdôležitejšími prvkami, ktoré sa postupne dopĺňajú inými, menej dôležitými, 

končíme podrobnosťami 

2. Opis obrazu nazhŕňa iba znaky vo vnútri obrazu (osoby, oblečenie, príroda, zloženie atď.), ale aj 

vonkajšie prvky, vnesené výrobcom. 

– medzi ne možno počítať zvláštne odtiene farby, zväčšenú alebo zmenšenú prítomnosť svetla, 

rôzne roviny v obraze, uhol, pod ktorým bola urobená snímka. 

– sú to prvky, ktoré jasne vyjadrujú, že človek narábal s obrazom a že každý obraz ponúka 

v podstate nie takú skutočnosť, aká je, ale prispôsobenú úmyslu výrobcu. 

3. Pri tomto prvotnom opise je lepšie zdržať sa miešania vedomosti získaných v minulosti a toho, čo 

obraz v skutočnosti predstavuje. 

4. Sprievodný text k obrazu môže mať v mnohých prípadoch rozhodujúcu úlohu, pretože obraz sám o 

sebe môže mať viacero významom. 

– výsledok nášho rozboru ma zodpovedať tomu, čo udáva sprievodný text 

Druhotný rozbor 

1. Keď sme sa dostali k takémuto jednoznačnému pochopeniu zmyslu obrazu, môžeme teraz doplniť 

jeho pochopenie predchádzajúcimi vedomosťami o danom predmete. 

– predchádzajúce osobné skúsenosti a vedomosti môžu teraz prispieť k hlbšiemu pochopeniu 

posolstva obrazu, prípadne k objaveniu nových svetiel o ňom. 

2. Na konci rozboru by „sčítanie“ prvotného a druhotného rozboru malo vždy prevládnuť nad 

prvotným „ohromením“, prvým silným dojmom, ktorý mohol obraz vyvolať. 

– len vtedy sa pozerajúci prepracoval k neosobnému a vecnému čítaniu obrazu. 

3. Keď ale spomíname „neosobné a vecné“ pochopenie obrazu, tým nechceme povedať aj necitové. 

– citový dopad obrazu ničím nepopierame, práve naopak 

– obrazotvornosť, predstavivosť a citovosť majú v tomto úseku nášho rozboru voľný priebeh. 

Hodnotenie obrazu udalosti zo Svätého písma 

1. ukážeme deťom obraz a potom sa ich pýtame: ktorú udalosť obraz predstavuje? 

2. vyzveme jedno dieťa, aby nám vyrozprávalo udalosť svojimi slovami 

3. prečítame stať, ktorá opisuje spomínajú príhodu 

4. zdôraznime prvky, ktoré boli zabudnuté, prípadne tie, ktoré chceme ďalej využiť. 

5. vrátime sa k obrazu a položíme otázku: Ktorú časť udalosti obraz predstavuje ? 

– teraz môžeme „čítať“ obraz dôkladnejšie, so všetkými prvkami: farby, postoje, zloženie, osoby. 

Pritom sa opierame o prvú časť toho úvodného textu 

– toto nazeranie obrazu pomáha deťom pochopiť, aký je zmysel tejto udalosti so SP 

6. keď deti pochopili zmysel posvätnej udalosti, môžeme sa ich spýtať, ktoré životné udalosti, alebo 

príhody zodpovedajú alebo sú vyjadrené v tejto stati SP 

7. môžeme si poslúžiť obrázkami z časopisov, ktoré si deti vyhľadajú, alebo ktoré im prinesieme 

– nech vyberú ten, ktorý je v nejakom vzťahu s naším obrazom a nech tento vzťah vysvetlí 

Použite vlastného obrazu - postupnosť otázok by mohla byť takáto: 

– Čo vás najviac zaujalo na obraze 

– Kto sú osoby znázornené na obraze 

– Čo robia (každá osobitne) 

37

– V akom sú vzťahu jedni voči druhým 

– Čo nám chce povedať táto udalosť. Jej zmysel. 

– Ako to umelec vyjadril 

– Zloženie (akým spôsobom sú prítomné osoby rozmiestnené) 

– Farby (ktoré farby prevládajú, aký je ich zmysel) 

– Postoje prítomných osôb (ich pohyby, výraz tváre. 

38 

Katechéta kladie otázky, pričom sa prispôsobuje odpovediam detí. 

Otázky by mali byť kladené tak, aby odpovede zdôraznili celkový zmysel obrazu, zmysel podrobnosti, 

protirečenia a opaky. 

Takto v spolupráci s deťmi usmerňovaním, zhrnutím, zjednocovaním a dopĺňaním ich odpovede 

katechéta nájde zmysel obrazu a bude môcť vysvetliť jeho význam 

Použitie obrazu zo života 

Pri tomto spôsobe sa môžeme opierať o skutočnú miestnu udalosť, známu všetkým. 

– Môžeme si poslúžiť aj udalosťami z novín alebo nejakou fotografiou, či výstrižkom z novín. 

– Katechéta rozoberie s deťmi nájdenú udalosť. 

– K tomu potom vyberie obraz, ktorý vystihuje, alebo aspoň je blízko vybranej udalosti. 

– Vo svetle tejto udalosti zo SP sa deti znova zamýšľajú nad spomínanou životnou udalosťou. 

– Pod vedením katechétu sa pokúsia vyjadriť na ňu nový pohľad, ktorý im prinieslo Evanjelium. 

Porovnávanie dvoch obrazov 

V tomto prípade treba najprv rozobrať obrazy jednotlivo, jeden po druhom. 

– Potom ich môžeme porovnávať. 

– otázky by mohli byť napríklad takéto: 

– Ktoré prvky majú spoločné, čo ich spája ? 

– Spája ich a dopĺňa jeden obraz druhým ? 

– Rozdeľuje ich a odlišuje ich ? 

– Príklad: vzkriesenie Lazára a Kristovo zmŕtvychvstanie 

Použitie viacerých obrazov 

Súbor viacerých obrazov nám môže pomôcť zdôrazniť zhody, vývoj jednotlivých tém, vzájomné 

súvislosti, ktoré sú prítomné v pláne a dejinách spásy. 

– V skupinách viac pokročilých detí si ony samé budú môcť zostaviť nejaký súbor obrazov okolo 

ústrednej myšlienky. 

– Napríklad myšlienka obrátenia, zmierenia a nápravy dôsledkov hriechu. 

38

39 

24. Organizácia katechetickej pastorácie v partikulárnej Cirkvi 

Organizácia a vykonávanie zodpovedností 

Diecézna služba katechézy 

Východiskom pre organizáciu katechetickej pastorácie je biskup a diecéza. Diecézny katechetický úrad 

je orgánom, ktorým biskup riadi a usmerňuje všetky katechetické činnosti. 

Hlavné úlohy diecézneho katechetického úradu (strediska) sú tieto: (BA – Tomášov) 

> Robí analýzu situácie v diecéze vzhľadom na výchovu vo viere. V tomto rozbore by sa mali 

upresniť skutočné potreby diecézy týkajúce sa katechetickej praxe. 

> Vypracúva program činnosti, ktorý by určil jasné ciele, poskytol orientáciu a poukázal na 

konkrétne činnosti. 

> Podporovať formáciu katechétov. Na tento cieľ sa ustanovia strediská. 

> Vypracovať, odporúčať farnostiam a katechétom pomôcky, potrebné na katechetickú prácu. 

> Starať sa o zlepšenie personálnych a materiálnych zdrojov. 

> Spolupracovať 

Služby medzidiecéznej spolupráce 

Je užitočné, aby rôzne diecézy spojili svoju činnosť tým, že dajú dokopy výskumy a činnosti, 

kompetencie a finančné prostriedky tak, aby lepšie vybavené diecézy pomáhali iným diecézam a mohol 

sa vypracovať spoločný program činnosti v regionálnom rozsahu. 

Služba konferencie biskupov 

Pri konferencii biskupov sa môže ustanoviť katechetický úrad, ktorého hlavnou úlohou má byť 

poskytovať jednotlivým diecézam pomoc v katechizácii. Katechetický úrad alebo národné 

katechetické stredisko konferencie biskupov sa podujíma na dvojakú úlohu: 

Byť v službách katechetických potrieb týkajúcich sa všetkých diecéz územia. Stará sa 

o publikácie celonárodného dosahu, o národné kongresy, o vzťahy s masmédiami... 

Byť v službách diecéz a oblastí v rozširovaní informácií a katechetických projektov 

Služba Svätej stolice 

39

40 

Príkaz Kristov hlásať evanjelium všetkému stvoreniu sa vzťahuje predovšetkým a bezprostredne na 

biskupov, spolu s Petrovým nástupcom. Pápež bezprostredne a osobitne koná pomocou Kongregácie pre 

klerikov, ktorá pomáha rímskemu pápežovi vo vykonávaní jeho najvyššieho pastierskeho úradu. 

Na základe tejto úlohy Kongregácia pre klerikov: 

napomáha náboženskú formáciu veriacich každého veku a postavenia 

vydáva vhodné normy, aby sa katechetická výuka podávala najprimeranejším spôsobom 

dozerá, aby sa správne viedla katechetická formácia 

udeľuje predpísané schválenie Svätej stolice pre katechizmy a iné písomnosti týkajúce sa 

katechetickej výuky po predchádzajúcom súhlase Kongregácie pre náuku viery 

pomáha katechetickým úradom a sleduje iniciatívy, týkajúce sa náboženskej formácie, ktoré 

majú medzinárodný charakter, koordinuje ich činnosť a ak treba, ponúka im pomoc 

Koordinácia katechézy 

Koordinácia katechézy je dôležitou úlohou vnútri partikulárnej cirkvi. Má hlboký teologický rozmer. 

Evanjelizačná činnosť musí byť dobre koordinovaná, lebo smeruje k jednote viery, o ktorú sa opierajú 

všetky činnosti Cirkvi. 

Diecézny katechetický projekt 

Je súhrnom toho, čo partikulárna cirkev poskytuje v oblasti katechézy. Zahŕňa rôzne katechetické 

procesy, ako ich diecéza predkladá adresázom jednotlivých vekových skupín. 

Každá partikulárna cirkev má poskytovať aspoň dvojakú úlohu: 

a) Jednotný a ucelelný proces uvádzania do kresťanského života detí v predškolskom a školskom 

veku, dospievajúcich a mladých, úzko spojený s prijímaním sviatostí uvádzania do kresťanského 

života a prepojený s pastoráciou výchovy. 

b) Proces katechézy pre dospelých, poskytovaný veriacim, ktorí potrebujú dať základy svojej viere, 

alebo si žiadajú či dopĺňajú uvedenie do kresťanského života. 

Niektoré úlohy vlastné katechetickej službe 

Analýza situácie a potrieb 

Keď partikulárna cirkev organizuje katechizáciu, musí mať ako východisko analýzu situácie. Predmet 

tohto prieskumu je je zložitý. Obsahuje skúmanie pastoračnej činnosti a diagnózu náboženskej situácie, 

ako aj kultúrno-spoločenských a ekonomických podmienok, ktoré môžu mať veľký vplyv pri šírení 

evanjelia. 

Pri skúmaní pastoračnej činnosti treba si jasne uvedomiť stav katechézy 

Analýza náboženskej situácie skúma najmä tri úzko späté roviny: zmysel pre posvätno, 

náboženský zmysel, situácie viery 

Spoločensko - kultúrna analýza → katechumenov a katechizovaných treba pripravovať na to, 

aby dokázali byť prítomní v spoločnosti ako krsťania. 

Program činnosti a katechetické usmernenia 

Program činnosti určuje ciele a prostriedky katechetickej pastorácie a normy, ktorými sa riadi. Prihliada 

pritom na miestne potreby a zároveň sa usiluje o úplný súlad s cieľmi a normami všeobecnej Cirkvi. Má 

usmerňovať diecéznu a medzidiecéznu katechetickú činnosť. Definuje niektoré spoločné ciele, pobáda 

zjednotiť sily a pracovať spoločne v tej istej perspektíve. Preto jeho prvou podmienkou má byť 

realizmus spojený so stručnosťou, výstižnosťou a jasnosťou. 

Spolu s programom činnosti, ktorý sa vzťahuje predovšetkým na operatívne rozhodnutia, konferencie 

biskupov vypracujú na národnej úrovni pomôcky viac teoretického a orientačného charakteru, ktoré 

poskytnú kritériá pre solídnu a náležitú katechézu. Majú rôzne pomenovania: katechetické direktórium, 

katechetické usmernenia, základný dokument, pomocné texty, atď. Sú adresované prevažne 

zodpovedným pre katechézu, katechétom a vyjasňujú pojem katechézy: jej povahu, ciele, úlohy, obsah, 

40

41 

adresátov, metódu. Tieto texty majú prejsť tým istým procesom spracovania a schvaľovania ako 

katechizmy, pred ich zverejnením musia byť schválené Svätou stolicou. 

Vypracovanie didaktických pomôcok a prostriedkov pre potrebu katechizácie 

Didaktické texty – idú priamo do rúk katechumenom a katechizovaným 

Príručky – pre katechétov a v prípade katechézy detí pre rodičov 

Audiovizuálne pomôcky – používajú sa v katechéze 

Katechetické pomôcky musia: byť vecne späté s konkrétnym životom generácie; usilovať sa používať 

jazyk zrozumiteľný pre túto generáciu; usilovať sa naozaj povzbudiť tých, ktorým majú slúžiť. 

Vypracovanie miestnych katechizmov: priama zodpovednosť služby biskupov 

Pri redakcii treba brať do úvahy tieto kritéria: dokonalú zhodu s KKC; pozorné zohľadnenie noriem 

a kritérií pre podávanie evanjeliového posolstva, uvedených vo Všeobecnom direktóriu pre katechizáciu. 

41

1. Katechetika ako teologickÃ¡ disciplÃ­na ... - teologia.iskra.sk

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

1. Katechetika ako teologickÃ¡ disciplÃna ... - teologia.iskra.sk