1. POJEM, PREDMET, ÃLOHY A CIEÄ½ DIDAKTIKY - teologia.iskra.sk

C. DIDAKTIKA A TEÓRIA VÝCHOVY – okruhy na štátnu. sk. z pedagogiky (NR) 

1. POJEM, PREDMET, ÚLOHY A CIEĽ DIDAKTIKY 

Výchovno-vzdelávací proces je procesom veľmi zložitým a náročným, pretože 

učiteľ a žiak vstupujú do mnohostranných vzťahov. Časťou tohto procesu, ktorý 

sleduje vzdelávaciu stránku, sa zaoberá časť pg – DIDAKTIKA, (gr. didaskein – 

učiť), ktorá je najprepracovanejšou časťou pg. 

V pgickej literatúre sa tento pojem nevymedzuje jednotne. 

Časť autorov ju považuje za vedu, ktorá sa zaoberá rozumovou výchovou (Pavlík, 

Kádner). Časť autorov vymedzuje didaktiku ako teóriu vzdelávania a vyučovania. 

(Mojžišek) 

Časť autorov ju zužuje na teóriu vyučovania. (Pašek, Ušinskij) 

DIDAKTIKA –veda, kt. sa zaoberá vzdelávaním i učebným procesom. 

Vzdelávací proces v škole realizuje spravidla učiteľ a učebným procesom žiak získava 

vedomosti, zručnosti a návyky. 

Definícia ŠVECA, ktorý hovorí o užšom poňatí didaktiky: Veda o učiteľstve, 

ktorá sa zaoberá skúmaním a uplatňovaním zákonitostí plánovania, organizovania 

a vyhodnocovania školskej a mimoškolskej výučby. 

PREDMET – výkonová stránka vyučovania 

- obsah vzdelania (čo sa žiak má naučiť), proces vyučovania – 

metódy, zásady, organizačné formy vyučovania, prostriedky 

využívané vo vyučovaní (ako učiť a čo treba pritom rešpektovať), 

patria sem aj otázky interakcie(vzťahu medzi učiteľom 

a žiakom). 

ÚLOHY – skúmanie vzdelávacieho a učebného procesu 

- rozpracovať otázky vyučovacieho procesu riadeného učiteľom 

v podmienkach školy a tiež riadeného rodičom v podmienkach rodiny 

- v oblasti učebnej činnosti žiakov je rozpracovať problematiku zmyslového 

poznania, rozvoja poznania prostredníctvom reči, osvojenie si poznatkov 

a zručností vlastnou skúsenosťou a napokon rozpracovania získavania 

informácií vlastnou objaviteľskou činnosťou žiaka. 

CIELE - pomáhať žiakovi k sebarealizácii, aby mohol prežiť svoj život ako 

život plnohodnotný. 

2. OBSAH A DRUHY VZDELANIA 

VZDELÁVANIE – je proces , v ktorom si žiak osvojuje poznatky a činnosti, vytvára 

vedomosti a zručnosti, rozvíja telesné a duševné schopnosti a záujmy. Je to dlhodobá 

a nepretržitá inštitucionalizovaná vyučovacia činnosť učiteľov, lektorov ... (aj z hľ. 

spoločenského - socializačného, profesijného). 

Z pgického hľ.: 

o inštrumentálna – vzdelávanie ako východisko ďalšieho vzdelávania 

o informatívna – okrem vedomostí aj ďalšie informácie 

o formatívna – rozvoj psychických poznávacích procesov 

o výchovná – vzdelávaním sa človek aj vychováva 

Ak v didaktike hovoríme o vzdelávaní, myslí sa tým vzdelávanie v školských 

podmienkach (organizované, usmerňované). Osobitný druh samovzdelávanie 

(autodidakcia). 

1


VZDELANIE – výsledok vzdelávacieho procesu 

= súhrn poznatkov z jednotlivých odborov vedy a spoločenskej praxe 

a s nimi spojené intelektuálne a praktické schopnosti, ktoré si jednotlivec 

osvojuje najmä pri vyučovaní na školách rozličnými formami 

samovzdelávania. (z pgického slovníka) 

- súhrn vedomostí ešte nie je vzdelaním – pestujú sa aj charakterové, citové a vôľové 

vlastnosti, i vlastnosti telesné a rozumové 

Didaktický materializmus – dôraz na učebnú látku (čo najväčšie množstvo učiva) 

Didaktický formalizmus – rozvoj rôznych stránok osobnosti žiaka 

Didaktický utilitarizmus – dôraz na činnosť, prax a užitočnosť 

Súčasná pg i didaktika chápe vzdelanie ako jednotu materiálneho, formálneho 

a praktického vzdelania. 

DRUHY VZDELANIA možno členiť z hľadiska vertikálneho a horizontálneho. 

Vertikálne hľ. 

o základné – umožňuje žiakom ZŠ získať najvšeobecnejšie predpoklady na život 

a prácu v spoločnosti 

o stredoškolské – uplatňuje sa na všeobecných vzdelávacích školách (gym.), 

stredných odborných školách a stredných učňovských školách 

o vysokoškolské – je najvyšším odborným školským vzdelaním 

Horizontálne hľ. : 

o všeobecné vzdelanie – základné vedomosti, zručnosti, návyky z jednotlivých 

vedných odborov potrebné pre každého človeka 

- východisko pre ďalšie druhy vzdelania 

o polytechnické vzdelanie – (polys – mnoho; technos – zručnosť) – zahŕňa si 

základných pracovných a technických zručností, ale aj vedomostí 

o odborné –príprava na špecializovanú prácu na vykonávanie určitej kvalifik. 

práce 

OBSAH VZDELANIA – je vyjadrený učebnými plánmi, 

- učebnými osnovami 

- učebnicami 

- z prednášky doc. Horáka 

Podľa Mojžíška obsahom vzdelania sú: 

FAKTY – informácie, poučky, poznatky jednotlivých vied, ktorým má žiak 

porozumieť, zvládnuť, zapamätať si a používať. 

VÝKONY – činnosti, operácie, aktivity, ktoré má žiak zvládnuť, poznať, používať 

v praxi, vyučovaním sa stávajú zručnosťami 

POZNÁVACIE PROCESY – myslenie, tvorivosť, pozornosť (aj tie sa žiak učí 

2


SVETONÁZOROVÉ SÚDY, POUČKY, POZNATKY, HODNOTY – z filozofie, politiky, 

morálky, estetiky 

Obsah vzdelania tvoria: 

o poznatky – výsledok poznávacej aktivity človeka, ktoré získava vlastnou 

skúsenosťou 

o vedomosti – zapamätané a osvojené fakty, pravidlá ... je to výsledok 

poznávania objektívnej reality a podobne 

o zručnosti – schopnosť vyjadrujúca manuálnu šikovnosť 

- schopnosť žiaka uplatniť vedomosti v intelektuálnej a fyzickej činnosti 

o návyky – zautomatizované zručnosti 

o schopnosti – neuropsychické vlastnosti osobnosti, ktoré sú 

predpokladom pre úspešné vykonávanie nejakej činnosti 

3. ŠKOLSKÉ DOKUMENTY – UČEBNÝ PLÁN, UČEBNÉ OSNOVY, 

UČEBNICE 

Obsah vzdelania je konkretizovaný: 

o v učebnom pláne, 

o v učebných osnovách 

o v učebniciach 

UČEBNÝ PLÁN – základný školský dokument vydávaný ministerstvom 

školstva, ktorý obsahuje zoznam predmetov vyučovaných v danom 

type školy. 

- je v ňom stanovený týždenný a celkový počet vyučovacích hodín pre príslušný 

predmet a ročník. 

- obsahuje predmety povinné, povinne voliteľné a nepovinné systematicky 

usporiadané podľa jednotlivých školských rokov 

- nemôže sa meniť, je určený na začiatku šk. roka 

Z obsahového hľadiska možno predmety rozdeliť do týchto skupín: 

spoločensko-vedné, prírodovedné, jazykovedné, esteticko-výchovné, 

telovýchovné, pracovno-výchovné. 

UČEBNÉ OSNOVY – školský dokument vydávaný ministerstvom 

školstva, ktorý obsahuje rozpracovanie učiva príslušných predmetov 

v ročníku na jednotlivé tematické celky a časti. 

- vymedzuje cieľ, obsah a rozsah učiva v učebnom predmete (kratšia verzia 

definície) 

- programy vyučovania určitého vyučovacieho predmetu (vybraná a do 

didaktického systému spracovaná časť vedy, techniky, umenia, športu a iných 

oblastí spoločenskej činnosti, určenú na pedagogické ciele) . 

- obsah učiva je v učebných osnovách usporiadaný: 

o lineárne (postupné) – k učivu, ktoré bolo prebrané, sa viac 

nevraciame, pretože nie je nutné pre pochopenie iného nového učiva 

o cyklické – opakovanie učiva v istých cykloch, ale na vyššej úrovni 

3


o špirálovité – zjednotenie lineárneho a cyklického – k preberanému 

učivu sa vraciame, vychádzame z neho, sústavne ho i rozširujem 

i obohacujeme. 

Osnovy sú síce pedagogickou normou, ale učiteľ ich do istej miery musí modifikovať 

a aktualizovať. 

UČEBNICE - v nich je najpodrobnejšie rozpracovaný obsah vzdelania 

- obsahujú didaktické spracovanie učiva, vymedzené učebn. 

osnovami a sú základným didaktickým prostriedkom pri 

realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu. 

Podľa didaktickej funkcie ich možno rozdeliť na: 

1. vlastné učebnice – výklad učiva, poučky, pravidlá, námety na samostatnú 

prácu 

2. cvičebnice – sústava úloh a cvičení 

3. čítanky – nižší ročník: cvičebnice čítania; neskôr: funkcia vlastnej čítanky 

4. osobitné druhy školských kníh – atlasy, zb. príkladov, slovníky 

Funkcia učebníc a školských kníh sa často redukuje na len na ich vzdelávaciu funkciu, 

majú aj ďalšie funkcie: 

o motivačná – vzbudiť záujme 

o komunikačná – rozvíjať slovnú zásobu 

o regulačná – učivo členené do častí podľa logickej nadväznosti 

o aplikačná – obsahuje námety na využitie učiva v praxi 

o integračná – neobmedzuje sa len na svoj vlastný predmet, ale odkazuje 

aj na iné predmety 

o inovačná- podáva najnovšie poznatky vedy a techniky 

o kontrolná a usmerňujúca – ide o spätnú väzbu – dáva si kontrolné 

otázky, zisťuje, či pochopil 

Spracovanie učebníc a školských kníh je náročné. Musia spĺňať vyššie uvedené 

funkcie, mať istú štruktúru, ktorá obsahuje: 

1. základný text – patria sem pojmy, fakty, metódy, teórie 

2. doplňujúci text – obsahuje informačný materiál slúžiaci k prehĺbeniu 

základného textu 

3. vysvetľujúci text – objasňuje, slúži na pochopenie základného textu 

4. mimotextové komponenty – ktoré sa delia 

o aparát pre organizáciu osvojenia učiva – tab., úlohy 

o ilustračný materiál 

o orientačný aparát – úvody, obsah, typy písma, registre 

METODICKÉ PRÍRUČKY – aby bol výchovno-vzdelávací proces efektívny – 

k učebným osnovám, učebniciam a školským knihám sú vydávané metodické 

príručky. 

4. VYUČOVACÍ PROCES (PODSTATA, ZÁKLADY, PRIEBEH) 

Vyučovací proces je plánovité, cieľavedomé a zámerné pôsobenie 

subjektu vyučovania (učiteľa) na objekt vzdelávania a výchovy (žiaka), 

aby bol systematicky vzdelávaný a vychovávaný. 

4


Je veľmi zložitý, podmienený mnohými faktormi, ktoré determinujú jeho 

priebeh a výsledky. 

Endogénne faktory: dedičné a vrodené vlohy 

Exogénne faktory: prostredie, výchova a jej druhy, výchovné prostriedky, 

vyučovanie, pôsobenie pedagogického kolektívu, sebavýchova, aktivita jednotlivca... 

Funkcie: informatívna (odovzdávanie informácií žiakom usporiadaných do 

učeb. syst.) formatívna (uplatňuje sa pri rozvoji osobnosti žiaka), syntetizujúca 

(uplatňuje sa pri syntetizácii poznatkov). 

V priebehu vyučovacieho procesu sa realizuje: 

o proces odovzdávania vedomostí žiakom 

o proces osvojovania si vedomostí, zručností a návykov žiakmi 

o proces rozvoja osobnosti žiaka 

Vyučovací proces pozostáva z obsahovej stránky vyučovacieho procesu 

a procesuálnej stránky. 

Obsahová stránka vyuč. procesu odpovedá na otázku: Čo učiť? Závisí od rastu 

vedeckých poznatkov a od spôsobu výberu týchto poznatkov do učiva. Obsah učiva je 

konkretizovaný v učebných plánoch, učeb. osnovách a v učebniciach pre jednotlivé 

predmety. 

Procesuálna stránka vyuč. procesu sa zaoberá problémom: Ako učiť? Spočíva 

v racionálnej organizácii vyučovania, v usporiadaní rozvrhu vyučovacích hodín 

a v racionálnom overovaní vedomostí žiakov. 

Základy sú: 

a) spoločenské 

b) gnozeologické 

c) psychologické 

d) logické 

a) spoločenské – požiadavka spojenia školy so životom 

- učiteľ riadi učebnú činnosť tak, aby učivo obohatilo žiaka nielen vedomostne, ale 

aby ho súčasne pripravilo pre život a prácu v spoločnosti 

b) gnozeologické – poznávacie- spočívajú v osvojovaní si vedeckých poznatkov 

žiakmi na vyučovaní – dvojaké poznávanie: zmyslové a logické 

c) psychologické – vyplývajú zo zložitosti a mnohotvárnosti vyuč. procesu – je 

podmienený najrozličnejšími subjektívnymi a objekt. činiteľmi psychickej povahy – 

učiteľ musí dokonale poznať vš. a vývinovú a pgickú psychológiu, hlavne pri vekových 

osobitostiach žiakov 

d) logické – zákonitosti sa uplatňujú v usporiadaní učiva učebnými osnovami – 

používanie logických vyuč. metód 

Priebeh 

Vyučovací proces má svoju štruktúru. Etapy tejto štruktúry sú vo vzájomnom 

vzťahu. Každá etapa vyuč. procesu plní úlohy všeobecné a zvláštne. 

Priebeh etáp: 

5


a) začiatočná didaktická diagnóza žiakov – dôležitý predpoklad k dosiahnutiu 

pozitívnych výsledkov vo vyučovaní. Diagnóza žiakov sa môže realizovať preverením 

vedomostí, kontrolou DÚ, klasifikáciou vedomostí, opakovaním a precvičovaním 

učiva. 

b) didaktická analýza učiva – spočíva v myšlienkovej činnosti učiteľa, ktoré mu 

umožnia pochopiť obsah a štruktúru učiva a predvídať procesy, ktorými si budú žiaci 

učivo osvojovať. 

c) formulácia didaktických cieľov – uplatňuje sa v konkrétnych podmienkach školy 

a patrí k najvýznamnejším úlohám učiteľa. Didaktické ciele je potrebné formulovať 

nielen v súvislosti s tým, čo má žiak vedieť a pochopiť, ale i aké zmeny osobnosti žiaka 

sa majú uskutočniť. 

d) regulácia učenia žiakov – teórie učenia rozlišujú učenie: verbálne (vytváranie 

predstáv žiakov), pojmové (využívajú sa porovnávacie metódy), 

senzomotorické(súvisí s vytváraním zručností žiakov), riešením problémov, 

programované učenie. 

e) analýza výsledkov vyučovacieho procesu – kvantitatívnou a kvalitatívnou 

analýzou. 

KVANTITATÍVNA – spočíva v hodnotení vedomostí žiaka ustálenou klasifikačnou 

škálou, záujem, snaha po zdokonalení. 

KVALITATÍVNA – posudzuje sa výkon žiaka, aj učiteľa. Hodnotí sa priebeh celého 

vyuč. procesu. Záujem učiteľa o žiaka, o jeho problémy, stotožnenie sa učiteľa 

s učiteľskou rolou. V súvislosti so žiakom sa hodnotí záujem žiaka o vyučovanie, vyuč. 

predmet a stotožnenie sa žiaka so svojou rolou. 

Procesuálna stránka vyuč. procesu pozostáva z vyuč. činnosti učiteľa a učenia žiaka. 

Obsahová stránka vyuč. procesu, ktorú určujú didaktické ciele a obsah vzdelania. 

5. KONCEPCIE VYUČOVANIA 

Ucelené názory na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh vyuč. procesu tvoria 

koncepciu vyučovania. 

V historickom vývine sa uplatňovali nasledujúce koncepcie: 

1. Koncepcia tradičného vyučovania 

2. Koncepcia reformného vyučovania 

3. Koncepcia moderného vyučovania 

4. Koncepcia lasalianskej školy 

1. KONCEPCIA TRADIČNÉHO VYUČOVANIA – patrí sem: 

a) dogmatické vyučovanie – 

b) koncepcia katechizmového vyučovania 

c) koncepcia slovno-názorného vyučovania 

a) dogmatické vyučovanie – uplatňovalo sa v stredoveku na všetkých typoch škôl. 

- uplatňovalo sa pamäťové učenie žiakov 

- obsah vzdelávania – 7 slobodných umení: gramatika, rétorika, 

dialektika, astronómia, aritmetika, geometria a muzika + 

latinčina 

6


- v 17. st. sa od neho upúšťa 

b) koncepcia katechizmového vyučovania - je to prechod od dogmatického ku 

slovnonázornému 

- systém: otázka – odpoveď; otázku dával učiteľ, žiak sa naučil 

presne formulovanú odpoveď 

c) slovno – názorné vyučovanie – ovplyvnili ho Komenský a nemecký pedagóg 

Herbart 

- učiteľa považuje za dominantného 

- za hlavnú vyuč. metódu sa považuje učiteľovo slovo, doplnené 

názornými pomôckami 

- žiak je aktívnejší ako pri dogmatickom vyučovaní, ale jeho 

úlohou je byť objektom a nie subjektom 

- v súčasnej škole najpoužívanejšia koncepcia, lebo je nenáročná 

na prípravu, umožňuje rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom 

- nedostatky: preceňovanie rečovej stránky vyučovania, 

praktické stránky sú podcenené 

V 20. st. sa začína reformné hnutie zamerané na aktivizovanie žiaka. 

2. KONCEPCIA REFORMNÉHO VYUČOVANIA – najznámejšie: 

a) Daltonský plán 

b) Winetská škola 

c) koncepcia pragmatizmu 

a) Daltonský plán – v Amerike v meste Dalton 

- matkou je učiteľka H. Parkhurstová (meno podľa mňa netreba) 

- charakteristické samoučenie žiakov 

- učiteľ vykonáva dozor, radí, pomáha 

b) Winnetská škola – v USA v meste Winnetka pri Chicagu (1919) 

- jej otcom Washburnea, školský inšpektor 

- podobný systém ako Dalton, previerka vedomostí testom 

c) koncepcia pragmatizmu – najvýznamnejší predstaviteľ Dewey 

- hl. požiadavky – aktivita žiakov, tvorivé získavanie vedomostí, 

rešpektovanie záujmov detí, činnosť ako prostriedok výchovy 

a vzdelávania 

Reformné koncepcie vyuč. rešpektujú individuálne osobitosti a vekové 

zvláštnosti žiakov, podceňujú systematické osvojovanie si vedomostí. Neposkytuje 

ucelené vedomosti, len útržkovité. Príčina – podcenenie úlohy učiteľa vo vyučov. 

procese. 

Reformné koncepcie neprinášali očakávané výsledky, preto sa škola často 

vracala k tradičnému vyučovaniu, prípadne hľadala nové koncepcie - a to v 2. 

polovici 20. st. 

3. KONCEPCIA MODERNÉHO VYUČOVANIA 

a) problémové vyučovanie 

b) programové vyučovanie 

c) skupinové vyučovanie 

7


a) problémové vyučovanie – podstatou je riešenie teoret., prípadne praktic. 

problémov 

- rieši sa ním aj aktivita uč. aj žiaka 

- kladie zvýšené nároky na prácu uč., ktorý pripravuje problémy, 

riadi činnosť žiakov a vyhodnocuje ich aktivitu 

- od žiaka vyžaduje samostatnosť a tvorivý prístup k riešeniu 

problémových situácií 

- negatíva: veľká náročnosť na čas 

b) programové vyučovanie – objaviteľ Skinner (1954) 

- výhodné je kombinovať klasický spôsob vyučovania a program. 

vyuč. (napr. aj na hodinách náboženstva) 

c) skupinové vyučovanie – v Anglicku – Sander (1929) 

- rozdelenie žiakov po 5 – 6 do skupín, riešia spoločnú úlohu 

- najvhodnejšie používať problémové úlohy 

6. HUMANIZÁCIA A DEMOKRATIZÁCIA ŠKOLY 

Vzdelávanie by malo robiť ľudí šťastnejšími, čomu napomáha aj humanizácia 

(zľudštenie) a demokratizácia školstva. 

HUMANIZÁCIA ŠKOLSTVA sa musí začať o humanizácie celej spoločnosti. Musí mať 

dôležité východisko v hodnotovom systéme spoločnosti. Od hodnotového systému sa 

odvodzujú výchovné ciele školy. 

HUMANIZÁCIA ŠKOLY predpokladá aj humanizáciu jej interných pomerov – 

vzájomné vzťahy medzi riaditeľ – učiteľ, riaditeľ – žiak, učiteľ – žiak. Možno tak 

dosiahnuť školskú klímu, ktorá bude podnetom pre prácu učiteľov i žiakov. 

Zmenenou školskou klímou možno očakávať zmenu postoja dieťaťa ku škole a tým 

i ku vzdelaniu. 

Dôležitú úlohu má pri tvorbe školskej klímy stotožnenie sa všetkých osôb 

zúčastňujúcich sa na živote školy so svojou rolou. 

Čím lepšie pozná učiteľ svojich žiakov, tým úspešnejšie môže pôsobiť na školskú 

klímu. 

Humanizácia školy sa môže realizovať i tým, že bude učiteľ na vyučovaní 

zainteresovaný aj citovo. Dôležité je tiež umožniť žiakovi uplatniť jeho skúsenosti, aby 

sa vytvoril priestor pre vlastnú iniciatívu a aby sa podporovala túžba žiaka po 

sebauplatnení. 

Uplatňovaním humanistických myšlienok sa rešpektuje sloboda, samostatnosť 

a nezávislosť žiaka. Vychováva sa k vyššej vnútornej motivácii a empatii. 

Ako dosiahnuť uplatnenie uvedených požiadaviek v pgickej praxi? 

Sústredením sa vo výučbe na celú osobnosť žiaka, odstránením napätia a stresu 

z vyuč. procesu, znížením dôrazu na výkonovú stránku učenia a v neposlednom rade 

zaradením výučby ľudských práv a slobôd do učebných osnov školy. 

8


Dôležitým predpokladom humanizácie školy je aj zabezpečenie demokracie pre celú 

spoločnosť. 

7. MOTIVÁCIA ŽIAKOV 

Motivácia je sústavou činnosti učiteľa, ktorou vedie žiaka k tomu, aby 

jednal určitým spôsobom, t.j. aby sa žiak zúčastnil vyučovania určitým 

spôsobom. 

- patrí k najvýznamnejším problémom súčasnej pg. 

- pedagógovia hľadajú prostriedky, ako rozvíjať samostatnosť žiakov 

- jej súčasťou je primerané podnecovanie žiakov. 

Najčastejšie sa uplatňuje: 

o podnecovanie prostredníctvom obsahu učiva – napr. oživovaním 

preberaného učiva 

o podnecovanie prostredníctvom organizácie vyučovacieho procesu – 

využívanie problémových situácií 

o podnecovanie učiteľom – napr. vlastné zaujatie učiteľa, jeho nadšenie, 

optimizmus 

ZÁSADY MOTIVÁCIE: 

a) výchova a vzdelanie majú byť nielen vecou učiteľa, ale i žiaka 

b) učiteľ má poznať žiaka, jeho motiváciu, jeho reguláciu 

c) učiteľ má byť tvorivý 

d) učiteľ má rozvíjať intelektové schopnosti žiaka, jeho túžby a záujmy 

e) vzdelanie a výchova majú totálne zasahovať osobnosť žiaka 

f) učiteľ musí zaujať žiaka 

Medzi najčastejšie používané spôsoby motivácie žiaka učiteľom patrí reč učiteľa, 

ktorá musí byť jasná, zrozumiteľná s primeranou moduláciou hlasu, dodržiavaním 

prestávok v reči a citovou zafarbenosťou hlasu. 

Reč je vhodné spájať s mimikou a miernymi pohybom pred lavicami žiakov. Úsmev 

učiteľa, pochvala žiakov, povzbudenie a takt spôsobujú dobrú náladu v triede, ktorá 

umožňuje motiváciu žiakov. 

8. DIDAKTICKÉ ZÁSADY 

Didaktické zásady – sú pokyny, požiadavky, zákonitosti, ktoré musí rešpektovať 

učiteľ, aby 

dosiahol didaktický cieľ. 

Všeobecné požiadavky, ktoré ovplyvňujú priebeh a výsledok 

vyučovacieho procesu. 

Je potrebné uplatňovať nielen v priebehu vyučovacieho procesu, ale aj pri zostavovaní 

učebného plánu školy, učebných osnov a učebníc. 

Charakteristika najpoužívanejších didaktických zásad 

9


a./ Zásada uvedomelosti – učiteľ pôsobí na rozumovú i citovú stránku žiakovej 

osobnosti. 

- uplatňuje sa pri osvojovaní si nových poznatkov žiakmi i pri ich 

uplatňovaní v praktickom živote. Dôležité pre túto zásadu je 

pochopenie učiva žiakmi. 

b./ Zásada vedeckosti - obsah vyučovania musí rešpektovať najnovší stav 

poznatkov v príslušnom vednom odbore. 

c./ Zásada postupnosti - Obsah učiva je dôležité žiakom odovzdávať na základe 

ich vekových osobitostí a individuálnych zvláštnosti. 

Zásada postupnosti sa uplatňuje rešpektovaním nasledovných pravidiel: 

- pravidla „od konkrétneho k abstraktizmu“, 

- pravidla „od blízkeho k vzdialenému“, 

- pravidlá „od jednoduchého k zložitému“ a 

- pravidlá „od známeho k neznámemu“ 

Zásada postupnosti sa vo vyučovacom procese uplatňuje 

prostredníctvom názoru a využívaním individuálnych skúsenosti 

žiakov. 

d./ Zásada aktivity – uplatňuje sa vyvolávaním a udržiavaním aktívneho prístupu 

žiakov k vyučovaniu. 

e./ Zásada názornosti – lepšie pochopenie nového učiva umožňuje žiakom 

priblíženie učiva prostredníctvom učebných pomôcok. 

f./ Zásada primeranosti – sa uplatňuje v individuálnom prístupe učiteľa k žiakom 

a analýze učiva. 

g./ Zásada sústavnosti – uplatňuje sa v logickom usporiadaní učiva, ktoré 

umožňuje postupné utváranie predstáv, pojmov a zákonitostí začleňujúcich sa do 

vedomostnej sústavy žiakov. 

h./ Zásada trvácnosti – uplatňuje sa rešpektovaním všetkých predchádzajúcich 

zásad. Trvácnosť sa dosahuje 

správnou motiváciou žiakov, názorným vyučovaním, 

aktívnym prístupom žiakov a logickým 

usporiadaním učiva. 

9. DIDAKTICKĚ METÓDY 

Didaktická metóda – je cieľavedomý a zámerný postup činnosti 

učiteľa a žiaka upriamený na dosiahnutie vytýčených vzdelávacích 

cieľov. 

Didaktickými metódami sú metódy vyučovacie i metódy učebné. 

Vyučovacie metódy používa učiteľ pri odovzdávaní vedomosti, zručnosti 

a návykov žiakom. 

Učebné metódy používa žiak pri osvojovaní si nových poznatkov, zručností 

a návykov. 

Klasifikácia didaktických metód 

Triedenie didaktických metód sa realizuje podľa viacerých kritérií. 

10


a./ Klasifikácia didaktických metód so zreteľom na prameň, z ktorého žiaci 

získavajú 

vedomosti: 

- učiteľovo slovo /rozprávanie, vysvetľovanie, rozhovor/ 

- tlačené slovo /metóda práce s učebnicou / 

- predmety a javy približujúce skutočnosť /makety, modely, 

obrazy/ 

- praktická činnosť žiakov /laboratórne práce, práce v dielňach 

b./ Klasifikácia didaktických metód podľa ich závislosti od funkcie vo 

vyučovaní: 

- metódy prípravy učiteľa a žiaka na vyučovanie 

- metódy sprístupňovania informácií žiakom /výklad/ 

- metódy upevňovania nadobudnutých vedomostí 

- metódy prehlbovania vedomostí /opakovanie učiva/ 

- metódy hodnotenia žiakových vedomostí. 

c./ Klasifikácia didaktických metód vzhľadom na aktivitu učiteľa a žiaka: 

- metódy samostatnej práce žiakov 

- metódy riešenia problémových úloh v skupine spolužiakov 

- metódy aktivizujúce učiteľa /prednáška, laboratórny pokus/ 

V priebehu vyučovacej hodiny môže učiteľ použiť viacero didaktických metód. 

Ich výber prispôsobuje obsahu učiva, vekovej kategórie žiakov a vyučovaciemu 

predmetu. 

Súbor vyučovacích metód, ktoré sa používajú pri vyučovaní jedného predmetu tvoria 

metodiku vyučovania konkrétneho predmetu, napríklad metodiku vyučovania, 

metodiku vyučovania náboženskej výchovy... 

Charakteristika vybraných didaktických metód 

o metódy sprístupňovania nového učiva – dôležitou úlohou školy je 

sprístupňovať žiakom nové vedomosti, zručnosti a návyky. 

o metódy upevňovania vedomostí – Prvotné osvojenie učiva z učiteľovho 

výkladu je iba prvou fázou vyučovacieho a učebného procesu. Nadobudnuté 

vedomosti sa musia upevňovať. /cvičenia, diskusné metódy/ 

o metódy hodnotenia žiakov – súčasťou vyučovacieho procesu je aj 

systematické hodnotenie vedomostí a návykov žiaka. Úlohou metódy 

hodnotenia je posúdiť úroveň osvojených poznatkov, zručností a návykov žiaka 

v súlade s rešpektovaním jeho individuálnych osobitostí a vekových 

zvláštností. Metóda hodnotenia vychováva žiaka k pravidelnému učeniu, 

motivuje ho k získavaniu nových informácií. 

Hodnotenie žiakov je zložitým pedagogickým procesom, ktorý kladie vysoké 

nároky a požiadavky na pedagogických pracovníkov. 

V školskej práci sa uplatňuje hodnotenie 

- slovných odpovedí – slovný prejav, použitie pojmov 

a terminológie príslušnej vednej disciplíny. 

- písomných prác – vedomosti žiaka, písomný prejav, 

rešpektovaní pravopisu /diktáty, slohové práce/ 

11


- praktických zručností – osvojenie si požadovaných praktických 

návykov a vytváranie si správnych pracovných postojov. 

12


10.DIDAKTICKÉ FORMY 

= sú organizačné usporiadanie vonkajších stránok a podmienok 

vyučovania a učenia sa žiakov 

- možno ich klasifikovať na základe viacerých kritérií 

1. DĹŽKA TRVANIA – 

o krátkodobé – vyuč. hodina 

o dlhodobé – výlet 

2. POČET ŽIAKOV - 

o individuálny vplyv na žiakov – indiv. rozhovor 

o skupinový vplyv – beseda 

o hromadný vplyv – vyuč. hodina 

3. DRUH A ČINNOSŤ - 

o zameranie na teoretické vyučovanie 

o polytechnické vzdelanie 

o praktická činnosť 

4. PODĽA SPôSOBU ORGANIZÁCIE 

o organizovaný vplyv – vyuč. hodina 

o neorganizovaný vplyv – spontánne vznikajúce činnosti 

Jednotlivé formy sa navzájom prelínajú, ich výber sa realizuje na základe 

požiadaviek vyplývajúcich z cieľa a obsahu vyučovania. 

(a) vyučovacia hodina 

(b) vychádzky, výlety, exkurzie 

(c) besedy a rozhovory 

(d) súťaže a kvízy 

(e) záujmové krúžky 

(f) práca v školských dielňach a na školskom pozemku 

(g) domáca príprava žiakov na vyučovanie 

VYUČOVACIA HODINA – základná didaktická forma 

- presne vymedzený čas trvania – 45 min. 

- usporiadané do rozvrhu hodín, ktorý zabezpečuje pravidelný týždenný chod 

vyučovania 

- prihliadanie pri zostavovaní rozvrhu na špecifické požiadavky jednotlivých 

predmetov 

- predmety náročné na pochopenie treba striedať s predmetmi menej náročnými 

Efektívnosť vyuč. hodiny možno zvýšiť dodržiavaním nasledovných 

požiadaviek: 

o každá hodina má mať presne stanovený didaktický cieľ 

o štruktúru vyuč. hodiny usporiada učiteľ s prihliadnutím na dosiahnutie max. 

aktivity všetkých žiakov 

o čas vyuč. hodiny treba účelne využiť (stráca sa nedostatočnou pripravenosťou 

žiakov na vyučovanie, zlou org. práce) 

TYPY VYUČ. HODÍN: zmiešaný (najčastejší), hodina zameraná na výklad nového 

učiva, opakovanie prebraného učiva 

ZMIEŠANÝ – 

13


o organizačný moment – zistenie prítomnosti žiakov v triede, objasnenie 

obsahu vyučovania a pokynov pre použitie učebníc 

o zopakovanie a upevnenie preberaného učiva a kontrola DÚ 

o sprístupnenie nového učiva – rozličnými vyuč. metódami: rozprávanie, 

výklad, rozhovor, odpovede na otázky učiteľa, práca s literatúrou 

o upevňovanie a precvičovanie nového učiva – samostatnou prácou, 

riešením úloh 

o zhrnutie a utriedenie nových poznatkov – stručný záznam do zošita 

o zadanie DÚ – písomných a praktických 

Túto štruktúru netreba chápať doslovne, treba prispôsobiť cieľom a obsahu vyuč. 

hodiny. 

Uplatnenie vlastnej pgickej tvorivosti. 

Odporúča sa používať rozličné typy vyuč. metód, aby sa odstránila 

jednotvárnosť vyučovania. 

V priebehu vyuč. hodiny nie je potrebné vždy dôsledne trvať na max. disciplíne 

žiakov. 

VYCHÁDZKY, VÝLETY A EXKURZIE – organizačné jednotky vyučovania, 

ktoré sa spravidla uskutočňujú v prírodnom prostredí. 

EXKURZIA – dočasné prenesenie vyuč. procesu do reálneho prostredia. 

Prípravná etapa – ujasnenie cieľa, obsahu a zvolí druh výletu, vychádzky, ex. 

Oboznámenie s predpokladaným miestom navštívenia. Treba mať plán podujatia 

a rozdelené úlohy pre účastníkov. 

Realizačná etapa – realizácia naplánovaného podujatia 

Zhodnotenie a využitie podujatia – hlbšie zhodnotenie sa stáva predmetom 

nasledujúceho vyučovania alebo zhodnotenie reality, o ktorej sa teoreticky učili. 

BESEDY A ROZHOVORY – organizačné jednotky, ktoré sa realizujú priamym 

rozhovorom pedagóga so žiakmi al. prizvaným hosťom o aktuálnych problémoch. 

- príprava vopred 

- uplatnenie diskusných metód pre žiakov 

- inscenačné metódy a iné. 

SÚŤAŽE A KVÍZY – prispievajú k uspokojeniu základnej potreby človeka, akou jej 

potreba uplatniť sa (šport, turistika, spev, prírodná činnosť, recitácia) 

KVÍZ – špeciálna forma súťaže, správne zodpovedanie čo najviac otázok z rozličných 

oblastí 

- možno využívať pri motivácii žiakov k získaniu poznatkov 

- hodnotia sa vedomosti a intelektuálna bystrosť 

ZÁUJMOVÉ KRÚŽKY - záujem žiaka v konkrétnej oblasti ľudskej činnosti 

- túžba po sebarealizácii človeka ; pomáha pedagógovi v poznaní 

detí 

PRÁCA V ŠKOLSKÝCH DIELŇACH A NA ŠK. POZEMKU – postupný návyk 

na osvojenie si pracovnej zručnosti a na pracovitosť 

- dievčatá – príprava na úlohu gazdiniek 

14


DOMÁCA PRÍPRAVA ŽIAKOV NA VYUČOVANIE – je súčasťou výchovnovzdelávacieho 

procesu školy, realizácia spočíva v samostatnej práci žiakov 

- musí mať didaktický a výchovný cieľ 

- výsledky by mali byť učiteľom ohodnotené, netreba žiakov preťažovať 

11. DIDAKTICKÉ PROSTRIEDKY (TECHNIKA A POMôCKY) 

V ŠIRŠOM SLOVA ZMYSLE – didaktické prostriedky, ktoré má spoločnosť 

k dispozícii pre realizáciu zámerov v oblasti vzdelania detí a mládeže. 

V UŽŠOM SLOVA ZMYSLE – predmety a javy, ktoré v spojení s didaktickými 

metódami pomáhajú učiteľovi dosiahnuť vzdelávacie zámery. 

Vo vzdelávacom procese sa najčastejšie používajú tieto DP: 

o DIDAKTICKÁ TECHNIKA 

o UČEBNÉ POMôCKY 

o VYSVEDČENIA, ŽIACKE KNIŽKY, ZNÁMKY ŠKOLSKEJ 

KLASIFIKÁCIE 

DIDAKTICKÁ TECHNIKA – plní vo vyučovacom procese funkciu prostriedku 

poučenia a dokumentaristiky. Technické pomôcky sa vyberajú s prihliadnutím na 

didaktické ciele, vekové zvláštnosti a obsah činnosti. 

Vo vyuč. procese sa používajú: 

o auditívne pomôcky – gramofón, magnetofón, rozhlas, sluchová súprava 

o vizuálne pomôcky – diaprojektor, pohľadnice, obrazy 

o audiovizuálne pomôcky – premietacie prístroje, video, TV 

o učiace stroje 

o počítače, výpočtová technika, elektronika 

UČEBNÉ POMôCKY - používajú sa na dokonalejšie pochopenie učiva. Prispievajú 

k utváraniu predstáv a nadobúdanie nových poznatkov. 

o pomôcky dvojrozmerné – fotografie, nástenky, obrazy 

o pomôcky trojrozmerné – prírodniny, makety, modely 

Pomáhajú rýchlejšie získavať informácie, hľadať medzi nimi súvislosti a tak mu 

umožniť uplatnenie nových poznatkov v praktickom živote. 

Význam používania didaktickej techniky a učebných pomôcok vo vyuč. procese 

spočíva aj v dĺ 

žke zapamätania si vedomostí: 

o 10 %, čo čítal 

o 20 % z toho, čo počul 

o 30 % z toho, čo videl 

o 40 % z toho, čo videl a počul 

o 90 % z toho, čo sám robí 

VYSVEDČENIA, ŽK, ZNÁMKY – sú prostriedky, ktoré sa používajú na 

hodnotenie vedomostí žiakov a ich motiváciu k pravidelnej činnosti. 

15


12.PRÍPRAVA UČITEĽA NA VYUČOVANIE 

Učiteľ vychádza z Pedagogicko-organizačných pokynov pre školy 

a školské zariadenia a orgány št. správy v školstve v SR. Ich význam je 

v tom, že orientujú pozornosť na aktuálne úlohy výchovy a vzdelávania, aktualizujú 

niektoré predpisy týkajúce sa organizácie výučby. 

Pre prípravu učiteľa je dôležité včas vedieť termíny a časové trvanie prázdnin – 

jesenné, vianočné, polročné, jarné, veľkonočné a letné – to mu umožňuje plánovať 

prácu tak, aby bola rozložená rovnomerne na celý šk. rok. 

Dlhodobá príprava – spočíva v tom, že učiteľ sa v časovom predstihu, pred zač. šk. 

roka pripravuje na vyučovanie. Patrí tam: preštudovanie pgicko-org. pokynov, 

oboznámenie sa s hlav. úlohami školy, ktoré vypracúva vedenie školy; preštudovanie 

príslušných učebných osnov, učebníc a metod. príručiek; zistiť stav učebných 

pomôcok a did. techniky; 

Štúdium týchto materiálov vyúsťuje do spracovania tematického plánu – 

rozvrhnutie učiva na celý šk. rok príslušného predmetu, dbá sa pritom na 

to, aby učivo bolo rozvrhnuté rovnomerne na mesiace a týždne. Je súčasťou každej 

metodickej príručky. 

Učiteľ si ho prispôsobuje potrebám školy a triedy. 

- plán by mal mať svoju štruktúru a tak predchádzať improvizácii a náhodilosti 

- odporúča sa zverejniť aj pre žiakov 

-dlhodobá príprava má nesmierny význam a je organickou súčasťou prípravy učiteľa 

na vyučovanie (sebavzdelávanie, štúdium odb. literatúry, metodickej). 

Krátkodobá (bezprostredná) príprava – príprava na konkrétnu vyučovaciu 

hodinu, vychádzku, exkurziu. 

- nestanovuje formu žiaden predpis 

- vychádza z temat. plánu 

- starostlivá príprava je náročná 

- začínajúcemu učiteľovi sa odporúča písať si podrobné prípravy 

KLASICKÁ VYUČOVACIA HODINA: 

1. Otvorenie hodiny , org. práce, zápis do triednej knihy – 2 min. 

2. Kontrola DÚ – 5 min. 

3. Opakovanie učiva z minulej hodiny, preskúšanie žiakov – 8 min. 

4. Oboznámenie cieľa nového učiva, preberanie nového učiva – 13min. 

5. Prvotné opakovanie a utvrdzovanie učiva – 12 min. 

6. Zhodnotenie dosiahnutých výsledkov, uloženie DÚ – 5 min. 

Tvorivosť v práci učiteľa – plánuje priebeh vyuč. hodiny; nepracuje len podľa 

schémy; 

po skončení vyuč. hodiny analyzuje jeho priebeh a výsledky; jeho činnosť má viesť 

k sebavzdelávaniu; spolupráca s rodičmi; neustále tvorí; neustále sa vzdeláva. 

Rozvrh hodín - časové usporiadanie a striedanie vyuč. hodín jednotlivých 

predmetov v týždni a v jednotlivých dňoch 

16


13. ALTERNATÍVNE ŠKOLSTVO (MONTESSORI, FREINET, WALSDORF) 

- patrí k 20. st. 

- alternatíva – možnosť voľby, možnosť výberu 

Z právneho hľadiska možno deliť školy na: 

o verejné - štátne 

o súkromné – ostatné 

Z pgického hľadiska podľa pgických koncepcií, metód a foriem práce: 

o waldorfské školy 

o montessoriovské školy 

o jenské školy 

o freinetovské školy 

o daltonské školy 

Tieto školy môžu byť štátne, súkromné, voľné a pod. 

Hlavným a rozhodujúcim kritériom triedenia alter. škôl sú odlišnosti 

a rozmanitosti v pgicko-metodickej oblasti, to zn. akými metódami a formami sa 

uskutočňuje výchovno-vzdelávací proces. 

POROVNANIE KLASICKEJ A ALTERNATÍVNEJ ŠKOLY: 

- viac pozornosti obsahu učiva ako - pozornosť sa sústreďuje na dieťa 

dieťaťu 

- cieľ naučiť, čo najviac - spolu s učivom rozvíjať schopnosti, 

tvorivosť, 

záujmy 

-obsah: pevne stanovený 

- len základná línia, je modifikovateľný 

- prevaha verb. metód - hry, dramatizácia a metódy na rozvoj 

tvorivosti 

- 45 min. hodina - flexibilná vyuč. jednotka 

- činnosť žiakov riadená - nápaditosť žiakov 

a usmerňovaná učiteľom 

- zdroj nových vedomostí: - aj iná literatúra, experimentovanie 

učiteľ a učebnice 

- známky - slovné hodnotenie 

PRE ALTER. ŠKOLSTVO JE CHARAKTERISTICKÉ, ŽE SA ZBAVILI UNIFORMITY 

PRÁCE. 

WALDORFSKÁ ŠKOLA -(neďaleko Stuttgartu) - nachádza z koncepcie rak. f-fa 

a pedagóga Rudolfa Steinera, zakladateľa antropozofie – filozoficko-náb. učenie úzko 

spojené s hnutím zachádzajúcim do mystiky, okultizmu. 

V zmysle svojej f-fie popisujú 3 etapy vývinu: 

1. do 7 rokov – učí sa napodobňovaním 

2. do 10 rokov – dieťa treba viesť k poslušnosti 

3. do 14 rokov - k vlastným názorom, podporuje samostatnosť 

Nájdeme tam veľa dobrých prvkov, nehľadiac na mystické a okultné zložky. 

MATERSKÁ ŠKOLA – hry, rôzne aktivity 

17


NIŽŠÍ STUPEŇ – 4 ročníky – mat., geometria, jazyk, večné učenie, biológia 

STREDNÝ STUPEŇ – 4 ročníky – rozširuje a obohacuje učivo predchádzajúce 

VYŠŠÍ STUPEŃ – 4 ročníky – pokračuje vo výučbe predchádzajúceho, pribúda 

estetika + vedľajšie predmety 

Zásadný rozdiel je v organizácii vyučovania a vo vyuč. metódach 

učiteľa. 

MONTESSORIOVSKÁ ŠKOLA – ( podľa talianskej lekárky, celý život zasvätila 

práci s mládežou a šíreniu vlastných pgických myšlienok, zanechala pôvodné 

povolanie lekárky) 

- k pgickej práci ju priviedli skúsenosti s prácou s postihnutými deťmi 

- kritizovala školu pre jej strnulosť, nezáživnosť, dogmatický prístup k vyučovaniu, 

vynucovanie disciplíny – potláčanie dieťaťa retarduje vývoj jeho osobnosti a jeho 

schop. 

Pomôž mi, aby som to urobil sám. – jedna z téz Montessori – úloha 

učiteľa nespočíva vo vysvetľovaní, vo vydávaní pokynov, ale v tom že sprostredkúva 

kontakt s prostredím, pozoruje, pomáha, radí. Aktivita učiteľa vystriedaná aktivitou 

žiaka. 

Združovanie detí do vekovo zmiešaných skupín – podľa veku je to 

podľa nej proti prírode. 

Metóda hra na ticho – ticho umožňuje poznať svet, ako ho nevnímame , 

napr. tikot hodiniek, čvirikanie vtákov, let muchy. 

FREINETOVSKÁ ŠKOLA – (učiteľ) – Francúz 

- Prečo sa zachádza s dieťaťom tak, akoby malo len hlavu, veď má tiež ruky, oči 

a srdce. 

- spájanie učiva so životom s najbližším okolím dieťaťa 

- nepreťažovať žiakov 

- dieťa postavené do centra 

Pgicko-sociálne zásady: 

1. Cieľ výchovy nie je iba najbližší cieľ, ale cieľ perspektívy – plné rozvinutie 

osobnosti 

2. Škola podľa dieťaťa 

3. Dieťa si samo s pomocou učiteľa formuje osobnosť 

4. Škola budúcnosti má byť školou pracovnou – činnosťou 

5. Bystrá hlava, šikovné ruky sú lepšie ako vedomosťami preplnený mozog. 

6. Primeraná disciplína je základom organizovanej práce. 

14. KATOLÍCKA ŠKOLA (CIEĽ, ÚLOHY, PRINCÍPY, ŠPECIFIKÁ) 

Od čias solúnskych bratov nepretržite sa sv. C-v stará a zveľaďuje vzdelanostnú 

a kultúrnu úroveň nášho národa. Je to neodňateľné právo katolíckej C-vi mať svoje 

školy, výchovné ústavy a inštitúcie, vzdelávať a vychovávať bez rozdielu všetkých 

členov národa. 

CIEĽ – výchova dokonalého kresťana, ktorý žije v duchu učenia JK. 

- kladný vzťah k Evanjeliu každý žiak i pedagóg realizujúci kresťanskú výchovu 

18


ÚLOHA – výchova človeka s nábožensko-mravným charakterom, ktorý si 

plní povinnosti voči Bohu, voči sebe samotnému i voči spoločnosti. Za 

najvyššiu normu mravného konania takto vychovaný človek považuje 

Božie zákony. Kresťanská výchova však pripravuje mládež i pre život 

v občianskej i cirkevnej spoločnosti. Napokon úlohou kresťanskej 

výchovy je vychovávať človeka náročného voči sebe samotnému. 

Voviesť deti do zložitých medziľudských vzťahov. 

Výchovný proces v katolíckej škole je dlhodobý, cieľavedomý, systematicky 

organizovaný proces, ktorý sa zameriava na výchovu osobných a mravných vlastností, 

výchovu kresť. citov a ideálov, ktoré umožnia dorastajúcej generácii aktívne sa 

zúčastňovať života v C-vi i spoločnosti. 

PRINCÍPY: a) nadprirodzený princíp 

b) prirodzený princíp 

Nadprirodzený princíp – vychádza z nadprirodzeného poslania človeka. Katolícka 

škola usmerňuje človeka k nadprirodzenosti, k večnému životu, k plnosti života 

v Bohu a s Bohom. 

Teda vlastný nadprirodzený princíp kat. školy je: „Prijať dieťa, mladého človeka, 

vychovávať a viesť ho k Tomu, ktorý poslal samého Ježiša.“ Svoje základy 

nachádza v samotnom učení kresťanstva, v Písme, v katolíckej TG, ktorá hlása 

základné atribúty nadprirodzeného princípu – ľudskú slobodu a prirodzený 

Božský zákon. 

Prirodzený princíp – vyplýva z nadprirodzeného princípu. Možno ho nazvať 

posvätnou pedagogikou. Nadväzuje na atribúty nadprirodzeného princípu: 

a) výchova k ľudskej slobode, k dobru 

b) výchova svedomia k pravde 

Obidva tieto atribúty musia byť spojené láskou. K dobru a pravde nás vedú cesty, 

ktoré môžeme nazvať teologicky čnosťami. Delíme ich na : 

1. všeobecné – ovplyvňujú celý rozvoj osobnosti 

2. špecifické – pôsobia len v niektorom smere rozvoja osobnosti 

človeka. 

Zložky obsahu výchovno-vzdelávacieho procesu katolíckej školy delíme na : 

a) základné – fyzická, intelektuálna, morálna a náboženská výchova 

b) odvodené – vôľová, citová, estetická, sociálna, výchova k rodičovstvu, 

pracovná, 

výchova k ochrane prostredia ... 

ŠPECIFIKÁ: Pod kat. školu sa rozumie taká škola, kt. vedie kompetentná kat. 

vrchnosť. Kresťanská výchova a vzdelávanie je venovaná celistvému vývoju človeka, 

ako Bohom stvorenej bytosti, je kresťanským humanizmom, je zameraná 

k objavovaniu sveta, poznávaniu lásky a dobra a k získavaniu potrebných návykov, 

nadväzuje na rodinnú výchovu. Na kat. škole je obsah výchovy a všetka činnosť 

inšpirovaná evanjeliom. Výchova je viac zameraná na osobu žiaka ako na učebnú 

látku. 

19


15. TEÓRIA VÝCHOV (POJEM, PREDMET, CIEĽ, ÚLOHY) 

- objasňuje zákonitosti výchovného procesu a zaoberá sa obsahom, 

zásadami, formami, metódami a prostriedkami uplatňovanými vo 

výchovnom procese. 

PREDMET- skúmať špecifické podmienky výchovy v rodine, v škole, 

v spoločenských, cirk. v mládežnícky, rovesníckych skupinách. 

- skúmanie a objasňovanie cieľov, obsahu, foriem, metód a prostriedkov 

uplatňovaných vo výchovnom procese. 

- najdôležitejšími prvkami výchovného systému: vychovávaný (objekt výchovy) 

a vychovávateľ (subjekt výchovy). V procese výchovy sa objekt výchovy mení pod 

vplyvom pôsobenia subjektu výchovy. Často sa objekt zmení na subjekt, ak je nielen 

vychovávaný inými, ale aj sám vychováva. 

ÚLOHY – rozpracovať otázky výchovy, aby účinne napomáhali 

individuálny rozvoj osobnosti 

- skúmanie výchovného procesu v podmienkach školy, rodiny, 

rovesníckych skupín, záujmových krúžkov, spoločenstiev a lokálneho 

prostredia 

- napomáhať rozvíjať vlohy mladých ľudí, rozvíjať ich aktivitu a záujem 

CIEĽ – rozvoj individuality osobnosti pri rešpektovaní jeho dispozícií pre 

život 

- vychovávať občana štátu, ktorý je schopný demokraticky sa správať, komunikovať 

v záujme spoločnosti, byť tolerantný, uvedomujúci si kvality vlastnej osobnosti 

a schopný využívať svoje individuálne schopnosti 

16. PODMIENKY VÝCHOVY (dedičnosť, povaha, výchova) 

- pôsobia naň vonkajšie a vnútorné podmienky výchovy. 

VNÚTORNÉ – podmienky zahrňujú predovšetkým dedičnosť, ktorú tvoria 

vrodené vlastnosti (pudy a inštikty) a anatomicko-fyziologické osobitosti 

mozgovej kôry, ktoré sa prejavujú vo forme dispozícií a vlôh dieťaťa. 

Dedičnosť – každý človek prichádza na svet s určitými charakteristickými 

znakmi, ktoré dostane so zárodočnou bunkou rodičov. 

- dedíme určité vlastnosti po svojich rodičoch, st. rodičoch – rast, farba očí, vlasov, 

kože, choroby... 

- získavame ňou dispozície pre niektoré ľudské činnosti 

- je vždy ovplyvnená prostredím, v ktorom žiak vyrastá a prijíma názory 

Vlohy a dispozície sú žiadúce je žiadúce vo výchovno-vzdelávacom procese 

odhaliť a ďalšou výchovnou činnosťou rozvíjať. 

Vo výchove má dôležitejší význam rozvíjanie schopností dieťaťa ako samotné 

nadobúdanie vedomostí. 

Pre výchovný proces je dôležitý poznatok, že vnútorné činitele 

možno tlmiť alebo úplne ovládať vonkajšími činiteľmi, hlavne výchovou. 

Povaha – vrodené sklony sa v priebehu života prispôsobujú rozličným 

životným situáciám a utvárajú povahové vlastnosti dieťaťa – vplývajú na socializáciu 

a adaptáciu žiaka. 

- sú výsledkom pôsobenia dedičných vlastností a zároveň aj výchovných 

vplyvov. 

20


VONKAJŠIE – výchova a prostredie. 

Prostredie – prirodzené a intencionálne (úmyselné) 

o prirodzené – rodina, lokálne prostredie, rovesnícke skupiny 

o intencionálne – škola, mimoškolské výchovné prostredie, ústavy pre choré 

detí, ústavy pre ťažkovychovávateľnú mládež a zariadenia pre osvetu detí 

a mládeže 

Rodina – jedným z najdôležitejších činiteľov spoločenskej existencie človeka. 

- dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. 

- je determinovaná biologicky ako jednotka reprodukcie ľudského rodu 

- plní funkciu výchovnú, emotívnu a ochrannú. Dôležitým činiteľom vplývajúcim na 

výchovnú činnosť rodiny je vzájomné spolužitie rodičov. 

- Matka zaujíma vo výchovnom procese rodiny prvoradé miesto, dáva dieťaťu prvé 

základy 

mravnej, náboženskej a rozumovej výchovy. 

- vplýva na výchovu dieťaťa najmä v citovej oblasti a otec v rozumovej. 

- stálosťou svojej lásky dávajú rodičia dieťaťu základnú dôveru v druhého človeka 

a pocit bezpečia 

Rovesnícke skupiny – majú charakter spontánnych zoskupení, ktoré vznikajú na 

základe osobnej väzby detí. 

- v mladšom šk. veku – na základe vonkajších vlastností a v snahe dosiahnuť 

konkrétne ciele 

- v strednom šk. veku- na základe mentálnych ako aj fyzických znakov podľa pohlavia 

- napomáhajú socializáciu dieťaťa 

- sú tam vodcovia a podriadení 

Lokálne prostredie – tvorí miesto trvalého bydliska žiaka, v rámci ktorého pôsobí 

aj rodina aj rovesnícke skupiny 

Škola – základná výchovná a vzdelávacia inštitúcia 

- pripravuje deti a mládež pre uplatnenie sa v spoločenskom živote 

17. VÝCHOVNÉ ZÁSADY 

= sú zákonitosťami, ktoré platia vo výchovnom procese a majú 

normatívny charakter 

- možno ich považovať za všeobecne platné požiadavky, ktoré treba rešpektovať vo 

výchovnom pôsobení vychovávateľa 

- vznikli zovšeobecňovaním osvedčených výchovných postupov 

- sú odvodené z pgických skúseností učiteľov a rodičov 

Zásada prirodzenosti – uplatňuje sa v prirodzených požiadavkách vychovávateľa 

na vychovávaného a v rešpektovaní telesného a duševného vývinu žiaka. 

- výchovné požiadavky musia byť primerané osobnosti žiaka 

- rešpektujú sa ňou vrodené dispozície žiaka a predchádzajúce výchovné pôsobenie na 

neho 

Zásada cieľavedomého realizovania výchovného procesu – uplatňuje sa 

prostredníctvom sústavného a postupného prístupu k výchovnému pôsobeniu na 

žiaka 

21


- cieľavedomosť spočíva v upriamení sa na konkrétny výchovný cieľ, ktorý možno 

dosiahnuť sústavným pôsobením na žiaka 

Zásada výchovy pre život – pripraviť žiakov na skutočný život 

- výsledky tejto výchovy sa prejavujú aktívnou účasťou žiakov na verejnom, 

cirkevnom, kultúrnom živote. 

- realizuje aj procesom sebavýchovy žiaka 

Zásada výchovy láskou – láska je základom, na ktorom deti rozvíjajú sebadôveru 

a schopnosť tvorivého vlastného prejavu 

- bez lásky vznikajú v deťoch korene porazenosti 

- charakteristickou črtou 20. st. je neschopnosť milovať, rodičia častejšie odovzdávajú 

deťom skryté nepriateľstvo, závisť, pokrytectvo ako radosť zo života, lásku k blížnemu 

a ochotu pomáhať druhým ľuďom 

Zásada kladného hodnotenia žiaka – vo výchovnom procese treba rešpektovať 

potrebu detí po uznaní a sláve. Kladné hodnotenie pozitívne vplýva na sebadôveru 

žiakov 

- ak dieťa zlyhá vo výchovnom procese, netreba viniť jeho, ale nájsť vhodnejšiu 

výchovnú metódu 

- dôležité, aby učiteľ povzbudil aj slabého žiaka 

Zásada jednotného výchovného pôsobenia – je vtedy účinné, ak je jednotné, 

preto je dôležité koordinovať všetky výchovné vplyvy na žiaka 

- jednotné v rodinnej i školskej výchove 

Zásada náročnosti a úcty k žiakovej osobnosti – spočíva v tom, že kladením 

požiadaviek na žiaka prejavuje pedagóg dôveru v jeho schopnosti 

- náročnosť musí byť v súlade so žiakovými schopnosťami 

- nemožno žiaka preceniť, ale ani podceniť 

Zásada účinnosti výchovného pôsobenia – ňou sa realizuje spravodlivé 

hodnotenie správania a konania žiakov 

Rešpektovanie uvedených zásad urýchľujú výchovný proces a zároveň šetria 

energiou vychovávateľa i energiou vychovávaného. 

Výchovné zásady sa realizujú v rámci výchovných foriem. 

18. VÝCHOVNÉ FORMY 

- organizačné jednotky, v rámci ktorých sa realizuje zámerná výchovná 

činnosť 

- organizačné jednotky, v rámci ktorých sa používajú metódy a prostriedky 

Výchovné formy možno rozdeliť podľa nasledujúcich kritérií: 

A. podľa druhu a obsahu činnosti – formy zamerané na mravnú, 

náboženskú, estetickú, pracovnú, ekologickú, vlasteneckú a telesnú výchovu 

B. podľa vplyvu na žiakov – formy kolektívneho vplyvu a f. individuálneho 

vplyvu 

C. podľa dĺžky trvania – krátkodobé a dlhodobé 

D. podľa organizácie výchovného vplyvu – formy organizovaného 

výchovného vplyvu a formy neorganizovaného vplyvu na žiakov vznikajúce 

spontánne 

Vo výchovnom procese sa jednotlivé výchovné formy rozličným spôsobom 

prelínajú a kombinujú. 

Medzi najčastejšie formy výchovy patria: 

22


o besedy a rozhovory – realizujú sa priamym rozhovorom s pedagógom 

a žiakmi o aktuálnych problémoch medzi spolužiakmi alebo s prizvaným 

hosťom 

o súťaže a kvízy – prispievajú k uspokojeniu potreby žiaka uplatniť sa. Súťaže 

sa usporadúvajú v športe, technike, prírodovede, speve atď.. 

Kvízy – špeciálna forma súťaží, v ktorých sa vyžaduje zodpovedať čo najviac 

otázok z rozličných oblastí ľudskej činnosti. 

o vychádzky, výlety, exkurzie – plnia výchovný, vzdelávací aj zdravotný cieľ 

- vychádzky – sú krátkodobejšie formy ako výlety = zamerané na 

poznávanie prírodných, geograf. a historických javov 

- exkurzia má vzdelávací charakter – do výrob. podnikov, výskum. ústavov 

o záujmové krúžky – záujem je individuálna túžba po sebarealizácii žiaka, ale 

aj prejavom vonkajšieho zamerania dieťaťa, a preto pomáha pedagógovi 

v poznávaní žiakov. 

- vývin záujmov postupuje od potrieb biologických k záujmom sociálnym 

a náboženským ako i kultúrnym 

o tábory detí a mládeže – organizujú sa počas letných prázdnin. 

- organizujú ich spoločenské organizácie, cirkevné spoločenstvá, záujmové 

inštitúcie a školy 

o nácvik ochotníckych divadelných hier – divadlo je mimoriadne 

komunikatívny druh umenia. 

- má i vzdelávací charakter 

Pri uplatňovaní výchovných noriem je žiadúce rešpektovať záujmy 

a predpoklady žiakov, priestorové a materiálne vybavenie i odborné predpoklady 

pedagógov. 

19. VÝCHOVNÉ METÓDY 

V rámci výchovných foriem sa používajú výchovné metódy. Sú to 

postupy, cesty, ktorými sa dosahujú vytýčené výchovné ciele. (gr. 

methodos – cesta, spôsob) 

Metóda je nástroj práce učiteľa. 

Možno ich použiť iba vtedy, ak sa pri ich uplatnení rešpektujú výchovné zásady. 

Výchova si vyžaduje používanie rozličných metód. 

Výchovný proces sa uplatňuje v nasledujúcich etapách: 

o etapa požadovania očakávaného správania 

o etapa podnecovaniu k očakávanému správaniu 

o etapa kontroly a hodnotenia správania 

o samostatné očakávané správanie žiaka 

V jednotlivých etapách vých. procesu sa uplatňujú nasledovné metódy: 

Metóda požiadaviek – požiadavkami pedagóg konkretizuje výchovné úlohy, 

ktoré kladie na žiakov – rozkazy, príkazy, nariadenia, upozornenia, napomenutia. 

- požiadavky musia byť vyslovené zrozumiteľne, jednoznačne a adresne 

- musia byť primerané veku žiakov 

- primerane vysvetlené 

M. vysvetľovania – sa používa následne po metóde požiadaviek 

- pôsobí ňou na rozumovú stránku žiaka tým, že sa snaží vzbudiť záujem 

o vnútorný vzťah žiaka k vyslovenej požiadavke 

23


- možno ju použiť v rozhovore, v diskusii, v prednáške 

M. presviedčania – pedagóg ňou pôsobí na citovú a rozumovú stránku žiakovej 

osobnosti 

- očakávané správanie sa dosiahne iba vtedy, ak žiak pochopí jeho význam a 

zmysel 

- možno ju uplatniť slovnými metódami (rozhovor, prednáška) a najmä osobným 

príkladom pedagóga 

- často sa spája s nasledujúcou metódami 

M. cvičenia a navykania – cvičenie umožňuje osvojenie správneho návyku a je 

predpokladom vypestovania si očakávaných spôsobov jednania a konania 

- osvojí si ňou činnosť na úrovni zvyku al. návyku 

- uplatňujeme ju nielen vo výchove, ale aj pri prevýchove (odstraňovanie 

nesprávnych návykov)- využívame vhodné vzory kladného správania 

M. príkladu – spočíva v napodobňovaní určitých vzorov 

- úlohou výchovy je dávať žiakom čo najviac vzorov s kladnými vlastnosťami 

- Najlepší výklad je dobrý príklad. 

M. hodnotenia – jej úlohou je posúdiť, či konanie žiaka bolo správne príp. 

nesprávne 

- hodnotenie musí byť spravodlivo odstupňované 

METÓDA KLADNÉHO HODNOTENIA sa používa vo forme odmien – posilňujú 

vôľové tendencie v mravnom konaní žiakov 

- odmena môže byť prirodzená, spôsobujúca vnútorné uspokojenie dieťaťa 

- ----- !!!! ---------- umelá, vyslovená formou uznania, pokývaním hlavou, 

rukou,láskavým pohľadom 

Pri výchovnom pôsobení sa nezaobídeme bez používania trestov – treba 

postupovať taktne a uvážlivo. 

K pgicky nevhodným trestom patrí ironizovanie žiaka, psychické tresty 

a fyzické tresty. 

20. OBSAH VÝCHOVY 

Medzi základné kategórie výchovy patrí aj obsah výchovy. Patrí tam: 

A. rozumovú 

B. náboženskú 

C. mravnú 

D. estetickú 

E. ekologickú 

F. pracovnú 

G. telesnú 

H. právnu 

ROZUMOVÁ V. – jej úlohou je rozvíjať poznanie a myslenie človeka 

- je dôležitým predpokladom pre rozvoj výchovy mravnej, náb., estet., ekologickej, 

pracovnej i telesnej 

- je dôležitá pre rozvíjanie potrebných zručností a návykov nevyhnutných pre úspešné 

začlenenie sa človeka do spoločenského života 

- súčasťou rozumovej výchovy je : 

o výchova zmyslového poznávania, myslenia a reči 

o osvojovanie vedomostí, skúseností a vedeckých poznatkov 

o výchova a rozvoj praktických zručností 

24


o výchova tvorivej činnosti 

- realizuje sa prostredníctvom zmyslových orgánov 

- zúčastňuje sa na výchovnom procese v celom obsahu výchovy 

NÁBOŽENSKÁ V.– je najzákladnejšou časťou výchovného systému v kresťanskej 

pg 

- chápaná ako integrálna súčasť celého výchovno-vzdelávacieho procesu, nemôže byť 

izolovaná a odstavená na vedľajšiu koľaj 

- okrem nadprirodzeného cieľa – má aj prirodzený: napĺňanie správnych životných 

postojov 

- vo výchovnom procese je najdôležitejšie citlivosť a prístup k mladému človeku 

MRAVNÁ V. – výchova mravných vlastností osobného života (slušnosť, pracovitosť, 

čestnosť, vytrvalosť ...) 

- výchova k mravnému vzťahu k práci 

- výchova uvedomelej disciplíny 

- výchova k humánnosti a tolerancii 

ESTETICKÁ V. – uvedomovanie si , vnímanie a správne chápanie krásy svojho 

okolia 

- utváranie kladného vzťahu k umeniu a rozvíjanie vlastnej tvorivosti 

- zmysel pre estetično môže v žiakovi vzbudiť aj učiteľ svojím oblečením, správaním, 

písaním ... 

- aktívna zložka EsV – rozvíjanie vrodených predpokladov žiakov pre hudobnú, 

výtvarnú a literárnu činnosť 

- pasívna zložka EsV – utváranie estet. názorov a postojov 

- je účinnejšou vtedy, ak sa spája s prejavmi radosti – robí ich vnímavejším pre dobro, 

spravodlivosť a krásu 

EKOLOGICKÁ V. – výchova vzájomného vzťahu človeka a prírody 

- cieľ – príprava žiakov na riešenie rôznych problémov ochrany prírody 

- má zložku vzdelávaciu - osvojovanie primeraných vedomostí a poznatkov o prírode 

- výchovnú – zámerná ochrana prírody 

PRACOVNÁ V. – výchova kladného vzťahu k práci a pracovnej činnosti 

- získavanie pracovných predpokladov a pracovnej kvalifikácie 

- utváranie schopnosti zaobchádzať s nástrojmi, prístrojmi a strojmi v procese práce 

- rozvoj technického myslenia 

TELESNÁ V. – jej úlohou je upevňovanie zdravia, 

- rozvíjať vrodené telesné a psychické dispozície človeka 

- upevňovať morálne a vôľové vlastnosti 

- pozitívne vplývať na denný režim – správna životospráva 

PRÁVNA V. – výchova právneho vedomia 

- výchova úcty k zákonom 

- aktívne pristupovanie proti antispoločenským javom 

- výchova právneho konania 

- výchova k ľudským právam 

25

1. POJEM, PREDMET, ÃLOHY A CIEÄ½ DIDAKTIKY - teologia.iskra.sk

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

1. POJEM, PREDMET, ÃLOHY A CIEÄ½ DIDAKTIKY - teologia.iskra.sk