• Pojem teológie – v pohanských náboženstvách ... - teologia.iskra.sk

1. VIERA A TEOLÓGIA, PRAMENE TEOLOGICKEJ VEDY• Pojem teológie – v pohanských náboženstváchfilozofická náuka o božstve alebo rozprávanie o životebohov (mytológie). V Sv. Písme sa tento výraznenachádza. Theos – logos = náuka o Bohu. Cirkev.otcovia ňou chápali náuku o Bohu ako Trojici, zatiaľčo Božie konanie vo svete nazývali ekonómiou. Odzačiatku stredoveku sa ňou rozumie náuka o Bohua vzťahu človeka k Bohu na základe zjavenia a kresť.náuky.• Predmet teologickej vedy: prvotným je sám Boh,druhotnými sú stvorené veci nakoľko sú vo vzťahuk Bohu.• Teológia ako veda: nárok teológie byť vedoupotvrdzujú: teológia má svoj predmet a ním je zjavenáskutočnosť, čiže celé dejiny spásy; opiera sa o zákonyľudského myslenia; má vlastnú metódu skúmania (Sv.Písmo, Tradícia, Magistérium...); vytvára súhrnvedomostí tvoriacich logicky usporiadanýmyšlienkový systém.• Viera a teológia: na rozdiel od prírodných vied jeteológia vedou viery. Jej predmetom je objektívnaviera, teda súhrn právd a udalostí, ktoré sú obsiahnutév Písme a Tradícii. Objektívna viera sa však stávaduševným majetkom človeka až vtedy, keď ju prijmeza svoje presvedčenie. Preto teológ ako subjektívneveriaci – osvietený milosťou viery sa zaoberáa premýšľa nad pravdami viery, aby ich bližšiespoznal. Teológia však nie je vierou. Jej výsledky niesú predmetom viery, kým ich autorita Cirkvi za takénevyhlási. Každá pravda viery môže byť predmetomteológie, ale nie každý záver teológie je predmetomviery.• Pramene teolog. vedy: Sv. Písmo, Tradícia,Učiteľský úrad. Sv. Písmo: tvoria ho knihy Staréhoi Nového zákona, ktoré sú inšpirované Bohom, a pretobezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcelmať Boh vo Sv. Písme zaznačenú na naše spasenie(DV 11). Tradícia: odovzdáva sa v spisoch cirkev.otcov, cirkev. spisovateľov, i neskorších teológov, aleaj v liturgickom kulte a presvedčení veriacich. Je preteolog. vedu prameňom, lebo Božie zjavenie čítav novom dejinnom kontexte a uvádza ho do súdobýchživotných podmienok.• Rozum: je druhotným prameňom teolog. vedy. Priutváraní teolog. vedy má najväčšiu zásluhu filozofia,lebo prináša metódu presného myslenia a pripravilateolog. terminológiu ako aj materiál na vytvoreniesyntézy medzi pravdami viery a pravdami rozumu.• Cieľ: je pomôcť človekovi dosiahnuť plnú ľudskúzrelosť a účasť na Božej prirodzenosti, ktorá vyplývaz krstného zasvätenia.2. DOGMATICKÁ TEOLÓGIA – POJEM, METÓDA, ROZDELENIE A VÝVOJDOGIEM• Pojem: Dogmatika je teologická veda o dogme. Jeuváženým metodickým a systematickým poznanímzjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi a v Cirkvi,ktoré uskutočňuje veriaci človek vo svetle viery(Rahner).• Metóda: Pri dogmatickej teológii sa postupuje tak, žesa najprv predložia vlastné biblické témy. Potom savyloží príspevok západných a východných Otcovk Tradícii jednotlivých právd a ďalšia história dogmyv Cirkvi. V ďalšom kroku je potrebné svetlom rozumuvnikať do hlbšej pravdy dogmy a chápať ich súvislosti(pod vodcovstvom sv. Tomáša). Napokon je potrebnépoznávať stálu prítomnosť a účinnosť dogiemv liturgických úkonoch a v celom živote Cirkvi.• Pojem dogmy: Dogma je výrok, ktorý je predmetombožskej a katolíckej viery a ktorý Cirkev výslovneprostredníctvom riadneho Učiteľského úradu,pápežským výrokom, alebo koncilovou definíciouvyhlasuje za Bohom zjavený tak, že jeho popretie jeherézou.• Rozdelenie:podľa obsahu:všeobecné (základné pravdy kresťanstva a článkyviery)špeciálne (vyplývajú zo základných)podľa vzťahu k rozumu:čisté (poznáme ich iba na základe zjavenia)zmiešané (možno ich ľudským rozumom pochopiť)podľa cirkev. vyhlásenia:formálne (predložené Učiteľ. úradom ako zjavené)materiálne (chýba im cirkev. vyhlásenie)podľa potrebnosti k spáse:nutné (pre dosiahnutie spásy je potrebné výslovneich veriť)nie nevyhnutné (stačí pre ne implicitná viera)• Vývoj dogiem: Kvantitatívny vývoj prebiehal odprvotného zjavenia po smrť posledného z biblickýchautorov. Kvalitatívny vývoj nespočíva v zmeneprostriedkov spásy, nepridáva sa žiadna nová pravda.Je to stále dôkladnejšie prenikanie ľudského rozumudo obsahu zjavených právd. Dogmy obsiahnutév zjavení nezreteľne a skryto sa stávajú pod vedenímDucha Sv. zreteľnými a vývoj zjavenej Božej pravdysa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudskýmpoznaním, vedou, kultúrou a meniacou sa ľudskouspoločnosťou vôbec.3. BOH – JEHO POZNANIE A PODSTATA• Poznanie Boha je trojaké: 1. existencia (že je Boh,že existuje); 2. podstata (čo-kto je Boh); 3. vlastnosti(aký je Boh).• Prirodzené poznanie Boha: Boha možno s istotoupoznať svetlom prirodzeného rozumu zo stvorenýchvecí (I. vatik. koncil).• Naše poznanie Boha a sveta je nepriame (nevidímea nepoznáme ho, aký je sám v sebe, ale ibausudzujeme o jeho jestvovaní), analogické (na Bohamyslíme v obrazoch a podobnostiach s vecami, ktorési vieme predstaviť) a neúplné.• Naše poznanie Boha je síce nedokonalé, ale pravdivéa správne, lebo to, čo o Bohu vieme a poznávame nazáklade pojmov odvodených zo sveta, je skutočnápravda.• Boha môžeme poznať aj svetlom viery (dogma). Totopoznanie Boha je nadprirodzené. Na zemi sa deje

vierou, vo večnosti videním Boha. Poznáme vierou jenepriame a analogické, videnie je priamea bezprostredné. Nadprirodzené poznanie Bohačerpáme z Božieho zjavenia.• Podstata: Metafyzická bytnosť Boha spočíva v tom,že Boh je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Jehopodstatou je, že „je“, existuje. Boh je čistý duch, čižeje úplne jednoduchý, nie je zložený ani z matérie aniz formy, čiže nie je hmotou ani telesom. Boh jenekonečný, čo sa týka času aj priestoru.• Božiu podstatu vyjadruje Božie meno – JHWH,Ten, ktorý je. Z mnohých názvov a mien v Písme trebana prvé miesto postaviť dve: Ja som, ktorý som (lepšievyjadruje plnosť bytia) a Boh je láska (lepšie saprejavuje ako Dobro).• Božia podstata je človeku nepochopiteľná. Hoci saBoh zjavuje, zostáva nevýslovným tajomstvom.• Bludy: polyteizmus, dualizmus, panteizmus,materializmus (ateizmus).4. BOH – JEHO VLASTNOSTI•Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatoureálne totožné. Nerozlišujú sa navzájom reálne, ale ibapojmovo. Predstavujú iba zvláštny aspekt úplnejednoduchej Božej podstaty.•Jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, jevšemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný a nekonečný,čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti.•Božia láska: Boh miluje sám seba nutne, stvorené vecislobodne. Boh je sám v sebe a zo seba úplne blažený. Bohsám je najvyššie dobro, preto nutne miluje seba.•Božia všemohúcnosť: Boh všetko stvoril, všetko riadia všetko môže. Je pánom všetkého a všetkému určilporiadok a všetko mu zostáva podriadené. Je pánom dejín,riadi ľudské srdcia aj všetky udalosti.•Božia pravdivosť: Boh je pravda sama, jeho slovánemôžu klamať. Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavujesám seba. Od neho pochádza zákon pravdy.•Boh je nekonečne spravodlivý.•Boh je nekonečne milosrdný.•Boh je nekonečne múdry a neomylný.•Boh je nekonečne dobrotivý a štedrý. Božiadobrotivosť nespočíva v cite, ale v skutkoch a účinkoch,lebo Boh je vždy ochotný z čistej lásky dať svojim tvoromvšetko, čo potrebujú k dosiahnutiu svojho cieľa.•Boh je absolútne a podstatne svätý. Boh chce a milujeiba dobro a má odpor voči každému zlu. Je slobodný odhriechu a čistý v každom svojom konaní.5. NAJSVÄTEJŠIA TROJICA (A) – SV. PÍSMO, OBSAH,TERMINOLÓGIA, BLUDY• Dogma: V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.Každá z týchto troch osôb vlastní numericky tú istúBožiu podstatu, čiže jednota v Trojici a Trojicav jednote.• Sv. Písmo: V SZ bola Trojica iba naznačená.V evanjeliách: teofánia pri Ježišovom krste;zvestovanie Panne Márii; Ježišov misijný príkaz v Mt.Sv. Peter v 1 Pt liste používa trinitárnu formulupožehnania. Sv. Pavol v 1Kor 12,4: ...Duch je ten istý,Pán je ten istý, Boh je ten istý...• Obsah: Jednota – Jednota Božej podstaty; tri osobynie sú len spojené alebo združené v oblasti morálnejani druhovej, ale ich jednota je číselná. JednotaBožích vlastností; ak je jedna podstata, potom sú jednyaj jej vlastnosti: aký je Otec, taký je aj Syn a taký je ajDuch Svätý. Jednota činnosti všetkých troch osôbnavonok vyplýva z jednej podstaty, teda osoby súnerozdielne v tom, čo konajú.• Obsah: Trojica – týka sa osôb. Rozdielnosť medzitroma Božskými osobami vyplýva z rozličnosti ichpôvodu a ich vzájomných vzťahov. Otec, Syn a DuchSv. sú skutočné tri osoby, nie len obyčajné názvyalebo spôsoby, ktorými by sa jediná Božská osobazjavovala. Poradie Otec, Syn a Duch Sv. je stanovenéna základe večných pochádzaní a pôvodu.• Terminológia: Hypostáza: Je úplná a jedinečnáindividuálna podstata, ktorá dokáže existovaťoddelene od iného. Osoba: podľa filozofie je torozumná hypostáza.• Bludy: Monarchianizmus: uznáva iba jedinú Božskúosobu. Subordinacianizmus: predpokladá tri rozdielneosoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej osoberovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. Patrí semarianizmus, macedonianizmus. Triteizmus: Stotožňujeprirodzenosť a osobu, čím prichádza k náuke o trochrozdielnych bohoch.6. NAJSVÄTEJŠIA TROJICA (B) ÚČINKOVANIE NAVONOK,POCHÁDZANIA, VZŤAHY, PERICHORÉZA, POSIELANIA•Účinkovanie navonok: Tri božské osoby majú navonokjednu činnosť. Je to nutný dôsledok jednoty prirodzenosti,lebo prirodzenosť je základom a pôvodom činnosti. Ak sanejaká činnosť privlastňuje niektorej osobe (napr. Otec –stvorenie), nemyslí sa to vylúčne, akoby táto činnosť inejosobe neprislúchala. Takéto privlastňovanie činnosti sadeje na základe podobnosti niektorých činností avýlučných vlastností jednotlivých osôb.•Pochádzania: 1. Božia podstata ako taká, ani Otec,nepochádzajú od nikoho. 2. Syn pochádza od Otcaplodením. 3. Duch Svätý pochádza od Otca i Syna akodych ich spoločnej lásky (východní kresťania učia, žeDuch pochádza iba od Otca).•Vzťahy: V Bohu sú 4 skutočné vzťahy. Nie je to dogma,ale je to nutný dôsledok pochádzania.1. otcovstvo (aktívne plodenie, plodí)2. synovstvo (pasívne plodenie, je plodený)3. vydychovanie (jeho princípom sú Otec a Syn)4. pasívne dýchanie (pochádzanie Ducha Svätého)•Trinitárna perichoréza: Tri božské osoby sa navzájomprenikajú a v sebe navzájom prebývajú (dogma). Otectým, že plodí Syna odovzdáva mu svoju podstatu a celýide do Syna, taktiež Otec a Syn ako jeden dýchateľodovzdávajú Duchu Svätému svoju podstatu a tým idú doDucha Svätého. Otec od večnosti plodí Syna tým, žemedzi nimi ustavične prúdi Duch Svätý. Každý z nich mábožstvo iným spôsobom: Otec od seba, Syn plodením (niestvorením) a Duch Svätý dýchaním, ale spolu majú to istébožstvo.

•Posielania: Otec nemôže byť poslaný; Otec posielaSyna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého (podľasvedectva Písma).7. STVORENIE SVETA – BOŽIE SPOLUPÔSOBENIE S ČINNOSŤOUTVOROV, BOŽIA PROZRETEĽNOSŤ• Prvé a základné Božie dielo je stvorenie. Bohomzjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení jevyjadrené v obrazoch, rečou, ktorou sa vyjadrovalstaroveký orientálny človek. Stála platnosť biblickéhoposolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov.• Stvoriť v telog. zmysle znamená urobiť niečo celkomz ničoho (ex nihilo sui et subiecti), teda, že tá vecneexistuje ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál,z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je vlastnájedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovaťmožno nazvať prechodom od nebytia k bytiu; tentoprechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastalv okamihu.• Dogma: Boh stvoril svet z ničoho. (4. later. koncil,1215). Zo správ Sv. Písma predovšetkým vyplýva:medzi Bohom a človekom je podstatný rozdiel; svetnevznikol z večnej prahmoty; medzi Bohom a chaosomniet zápasu – hmota je podriadená Božiemu slovu; Bohvšetko stvoril pokynom nezávislým od iného princípu.• Dogma: Tri Božské osoby sú jediným, spoločnýmprincípom stvorenia. (Všetky diela navonok sú dielamiNajsvätejšej Trojice.) Boh stvoril svet v čase, vlastnespolu s časom, takže svet má začiatok. Boh stvoril svetslobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútornéhonátlaku. Boh stvoril dobrý svet.• Cieľom Boha Stvoriteľa je prejaviť v tvoroch svojudokonalosť tým, že tvorom udeľuje rozličné dobrá.Cieľom tvorov je prejavovať Božiu dokonalosť a takoslavovať Boha svojím jestvovaním. Prvotným cieľomstvorenia samého je sláva Božia, druhotným cieľom jeblaženosť rozumných tvorov.• Božia starostlivosť o svet: zachovávanie sveta;spolupôsobenie Boha s činnosťou tvorov; riadeniesveta (vlastná prozreteľnosť).Boh všetko stvorenéudržuje a zachováva v bytí.• Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov: Keďžekaždá bytosť je závislá na Bohu, nestačí, že on juudržuje, ale musí jej aj umožniť, aby svoje sily použila.Žiadna bytosť nemôže byť činná bez zvláštnehoBožieho spolupôsobenia. Toto spolupôsobenie sanazýva prirodzené (všeobecné), na rozdiel odnadprirodzeného spolupôsobenia (milosti). Učenieo Božom spolupôsobení tvorov nie je definovanýmčlánkom viery, ale teológovia učia: Boh bezprostrednespolupôsobí s činnosťou tvorov. Vzťah medzi Božoučinnosťou a činnosťou stvorenej bytosti nie jeanalogický (ako keď dvaja nesú jedno bremeno), aleBoh je prvotná príčina, človek je druhotná, zvláštna.• Božia prozreteľnosť sa skladá z Božieho plánu svetaa z riadenia sveta. Vo večnom nezmeniteľnom plánesvet myslí Boh na cieľ, v riadení sveta sa uskutočňujetento plán. Večný Boží plán a jeho vykonanie v časenazývame Božou prozreteľnosťou. V užšom zmysle jeto činnosť, ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu,ku svojej sláve s spáse človeka.• Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: neomylná istota(nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené,„náhoda“ nemá u Boha miesto, nejde tu všako fatalizmus – osudovosť, čo by popieralo slobodurozumných tvorov); nezmeniteľnosť (nevylučuje saprosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu,nesnaží sa ho zmeniť,. ale je plnením Božej vôle).8. PÔSOBENIE DOBRÝCH ANJELOV• Anjeli sú považovaní za osobné bytia, teda bytias rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskejprirodzenosti a dokonalejšie ako ona. (angelos = posol)Jestvovanie anjelov je dogma.• V Písme je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) akoo nadľudských bytostiach stvorených Bohom. V Kol1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolostvorené všetko... tróny, panstvá...). O počte anjelov sav Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázkenič presnejšie nevieme. Rozdelenie anjelov do 9 chórovnie je pravdou viery.• Prirodzenosť anjelov je duchovná, podľa svojejpodstaty sú to bytosti číro duchovné, celkom nehmotné,fyzicky jednoduché. Anjeli sú svojou prirodzenosťounesmrteľní.. Ako duchovné bytosti majú rozuma slobodnú vôľu. Svoje pojmy si môžu vzájomneprejaviť. Ich moc je veľká, nemôžu však niečo vykonaťpúhou vôľou (robiť čokoľvek), to by bolavšemohúcnosť. Anjeli nemajú priestorovosť anirozmery.• Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ – bezprostrednévidenie Boha a k dosiahnutiu tohto cieľa im dalposväcujúcu milosť, ktorá je teda aj pre anjelanadprirodzený, nezaslúžený Boží dar. Anjeli bolipodrobení mravnej skúške. Anjeli boli najprv v staveputovania, v ktorom si mali svojou spoluprácous milosťou zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojomkonečnom stave. Diabol a iní démoni boli Bohomstvorení ako dobrí, ale sebou samí sa stali zlými.• Pôsobenie dobrých anjelov: Hlavnou úlohou dobrýchanjelov je oslava Boha a služba Bohu. Ako posloviaBoží prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, súslužobníkmi Božej prozreteľnosti. Sekundárnou úlohoudobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu.Neprekáža im to požívať večnú blaženosť, lebo vždya vo všetkom milujú Boha a tešia sa z toho, keď ľudiazískavajú nebeskú blaženosť.• Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjelastrážcu.• Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae).9. PÔSOBENIE ZLÝCH ANJELOV• Boh dovoľuje, aby existovali zlo z dôvodov, ktoré savymykajú našej rozumovej analýze. Boh by nedopustilhriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro.Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla.• Diablova vláda nad ľuďmi: 4. later. koncil učí, žečlovek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má nazáklade Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi.

Podľa Tomáša je prirodzenosti človeka primerané, abymu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zaseškodili (zlí anjeli).• Dejiny spásy sa zmieňujú o troch etapách, v ktorýchdiabol pôsobí na ľudstvo: pri zvedení prarodičovk hriechu; v boji proti Kristovi; na konci času.Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, abyčo najviac ľudí zahubil.• Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju vládu: Zlíduchovia sa usilujú morálne škodiť človeku zvádzanímk hriechu (pád prarodičov, Judášova zrada, Petrovozapretie). Čo sa týka spôsobu, nemôžu priamo vplývaťna rozum a vôľu, iba nepriamo a to skrze pamäťa obrazotvornosť a na vôľu nepriamo skrze zmyslovúžiadostivosť. Zvláštnym druhom pôsobenia môže byťposadnutosť, ktorej hodnotenie prislúcha cirkev.autorite. Vplyv zlého ducha nemožno popierať ale anipreháňať.10. TEOLOGICKÁ ANTROPOLÓGIA – PÔVOD A PRIRODZENOSŤČLOVEKA• Teologická antropológia neustále porovnáva svojezávery zo zjavených slov s výsledkamiprírodovedeckého a psychologického výskumu. Ak byjestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď nesprávnevykladá Písmo, alebo jeho uzávery nie sú správne.Zvláštnu dôležitosť má telog. antropol. v závislosti nakristológiu. Teológia objasňuje stav vecí zákonompostupného vývoja človeka ale aj faktom skutočnéhopádu jeho prirodzenosti (dedičný hriech).• Dogmou je, že prvého človeka priamo stvoril Boh.Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakéhoživočícha, hoci je možné pripustiť, že Boh vdýcholduchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemutelu). Sv. Písmo obsahuje dve správy o stvorení. Bohstvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho teloutvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bolak dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma nedozvedáme.• Z dogmy o stvorení prvých rodičov logicky vyplývapravda o jednote ľudského pokolenia, teda že ono celépochádza od Adama a Evy (monogenizmus). Priviacpárovosti rodičov by bol problém uviesť to dosúladu s vierou o dedičnom hriechu. Ľudský rozumbezpečne dokazuje, že všetci ľudia tvoria jeden a tenistý druh, majú v podstate tie isté duchovné a telesnévlastnosti, takže to neodporuje náuke o prarodičoch.• Ľudská prirodzenosť je zložená. Ide o dve zložkyľudskej prirodzenosti: človek je bytosť pozostávajúcaz ducha a (hmotného) tela. Toto je nezlučiteľnés trichotomizmom (animálna a duchovná duša a telo,duch, duša a telo). Človek má len jednu jedinúrozumovú dušu.• Nehmotná činnosť sa u človeka prejavuje: duševnáčinnosť nie je možná bez predmetu, je to moje ja, ktoréje samo činné; naše sebavedomie je to isté, kým telo jepodrobené zmenám; rozumom poznávame aj také veci,ktoré na zmysly nepôsobia; človek chápe predmetyjednotne a súčasne a poznáva ich vzájomnú súvislosť;človek chce – má vôľu. Jednotlivý človek akokompletná, rozumná a svojprávna podstata je osobou.• Vzťah duše a tela: rozumná duša je sama seboua podstatne formou ľudského tela. Každá duša jesamostatná bytosť, duchovná podstata, nie len obyčajnýakcident. Každý človek má individuálnu nesmrteľnúdušu.• Pôvod jednotlivých duší: Každá jednotlivá duša jeBohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. certa).Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už predspojením s telom), emanatizmus (duše vznikajúvyliatím, emanáciou z Božej podstaty),generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akterodičov, ktorí sú jej pôvodcami).11. PRVOTNÝ STAV ČLOVEKA• Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosťrozumných tvorov. Boh určil, aby ho rozumné tvoryoslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potommohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcuv spoločenstve s ním.• Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate,prirodzenosti stvorenej bytosti; to, bez čoho bystvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť,čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzenýporiadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľuzodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Nadprirodzené jeto, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na tonemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuťsvojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranierozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu.• Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzenozdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno doplňujea dovršuje prirodzeno. (sent. comm.)• Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ. (I. vatik.)• Nadprirodzené vybavenie prvého človeka: Prvírodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Malinadprirodzený dar milosti posväcujúceja mimoprirodzené dary integrity, nesmrteľnosti,vedomosti a rajskej blaženosti.• Posväcujúca milosť: Prví rodičia dostali od Boha darposväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božiehopríkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť,v ktorej bol postavený; tento priestupok neuškodil ibajemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident).• Dar integrity – neporušenosti: oslobodenie odžiadostivosti, teda spontánnej duševnej a zmyslovejsnahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutievôle a trvá aj proti rozhodnutiu vôle. Tento dar spočívalv tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševnéhnutia.• Dar telesnej nesmrteľnosti: znamenal možnosťnezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskejdoby skúšky bez smrti vzatí do nebeskej blaženosti.Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hocičlovek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto daromho Boh od telesnej smrti uchránil.• Dar vedomosti: teda Bohom vliate poznanieprirodzených a nadprirodzených právd. Pozostávalv tom, že Boh prvých rodičov naplnil rozumnosťou,takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez

akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiunadprirodzeného cieľa).• Dar rajskej blaženosti: teda oslobodenie od utrpenia.Znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovaťbez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodoua rozšíriť raj na celú zem. Utrpenie a bolesť sapovažujú za následky hriechu.• Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba,ale aj pre svojich potomkov; bol to dedičný dar.• Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človekapred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprir.dary). Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom saocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posv., bezmimoprir. darov). Stav obnovenej prirodzenosti:vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťouobnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprir.dary). Stav oslávenej prirodzensoti: stav tých, ktorídosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blaženévidenie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, povzkriesení aj dar integrity v úplnosti).12. DEDIČNÝ HRIECH• Nadprirodzené a mimoprirodzené dary mal Adamzachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu.Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazývaprvotným hriechom a bol ich osobným hriechom.Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudskéhopokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jehopotomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom.Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobnýhriech.• Hriešny čin: prví rodičia prestúpením Božieho príkazuv raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznaniadobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku,ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnejspravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali takuznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahybol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.• Následky hriechu: Prarodičia stratili hriechomprvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hneva neľúbosť Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrtia otroctva diablovho.• Existencia dedičného hriechu bola popieranágnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu človekavysvetľovali večným zlým princípom – hmotou.Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriechAdamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, aleprijatím jeho zlého príkladu, že smrť je len prejavenímprirodzenosti.• Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel ajna jeho potomkov plodením, nie prijatím (de fide).Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo hodedíme. Teda Adamov hriech neuškodil iba jemusamému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech jepôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, saprenáša na všetkých, takže je v každom ako jehovlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkomodpúšťa vina dedičného hriechu, hoci ostávajú jehonásledky.• V SZ sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V NZsa naznačuje dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu prekaždého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keďrobí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom,od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom,druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí života spravodlivosť.• Podstata dedičného hriechu je v tom, že človekprichádzajúci na svet prirodzeným splodenímz Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť,ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok jejeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvéhočloveka ako hlavy ľudského pokolenia.• Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením(dogma, Trident). Prenáša sa teda tým istým spôsobom,ako ľudská prirodzenosť, teda aktom prirodzenéhoplodenia.• Následky: V stave dedič. hriechu je človek pozbavenýmilosti posväcujúcej ako aj mimoprir. darov. Porušenieprirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek jeschopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušeniesa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba,slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zoživota v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženéhovidenia Boha (de fide).13. HYPOSTATICKÁ ÚNIA• Základná kristologická dogma – Ježiš Kristus jedruhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stalčlovekom. Prevzatý z Jn 1,14. JK je teda aj Bohom ajčlovekom, má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú,ktoré sú spojené v jednej osobe večného BožiehoSyna.• Učenie cirkvi – Chalcedón: (Všetci vyznávame)Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istéhodokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravéhočloveka v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane,nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne• Hypostáza, osoba a prirodzenosť podľaChalcedónu – hypostáza sa podľa Chalc. = osoba.„Obidve Kristove prirodzenosti sa spájajú v jednuosobu a hypostázu. Názvami „úsia“ a „fysis“ saoznačovala na Chalced. už výlučne iba prirodzenosť –prvá podstata.• Tradičný pojem osoby – vyzdvihuje a odlišuje ako istýznak osoby jej subsistenciu = rys konkrétnejduchovnej prirodzenosti, vďaka ktorému patrív poslednej bezprostrednosti sama sebe.• Hypostatická únia – vyjadruje spojenie božskeja ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Spočívav tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné,nezmiešané, nerozdielne a nerozlučne a podstatnespojené jednotou božskej osoby večného BožiehoSyna. Ľudská prirodzenosť bola prijatá do druhejBožskej osoby, takže Kristus – človek, nie je ľudskáosoba, ale božská osoba večného Božieho Syna.• Začiatok vtelenia a hypostatickej únie – ZačiatkomVtelenia, čiže utvorenia Kristovej ľudskejprirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie jezvestovanie archanjela Panne Márii a jej súhlas.

• Vlastnosti hypostatického spojenia – 1. pôvodné,lebo Kristovo človečenstvo nikdy nebolo samo osebe.2. nerozlučné, lebo božstvo sa neoddelilo odčlovečenstva ani pri smrti. 3. večné. lebo Kristusčlovečenstvo nikdy neodloží.• Grafické znázornenie – viď Hypostatická únia –popísať na Krupovom štvorčekovom modeli• Prenikanie – Prenikanie prirodzeností v Kristovi všaknie je dokonalé, ako u Osôb Trojice, ale Božiaprirodzenosť je ľudskej prirodzenosti nepreniknuteľná.Božie Slovo v nej subsistuje a preniká ju, ale nie tak,aby ju podstatne premenilo na seba, ale v medziachľudskej prirodzenosti jej odovzdáva čnosti a darya všetko potrebné pre vykupiteľské dielo. Totoprenikanie prirodzeností (kristologická preichoréza) sazakladá na jednote osoby Slova.• Vlastnosti osobného spojenia – nie je to jednota ibamorálna, nie je to spojenie v zmysle miešaniabožského prvku s ľudským ani jednoduchénahromadenie dvoch prirodzeností. Nie je tozjednotenie „per informationem“ (ako duša a telo),ktoré sú nekompletné substancie a spojením tvoriatretiu úplnú podstatu. Druhá božská osoba vlastniacavo večnom bytí božskú prirodzenosť prijala v časeľudskú prirodzenosť s ľudským bytím. Ide tedao spojenie: nadprirodzené, bezprostredné, nerozdielnea jedinečné.• Rozum – Ak je JK zároveň Bohom i človekomv jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou, leboBoh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sanemôže nijako zmeniť. Preto sa Boží Syn stalčlovekom tak, že neprestal byť Bohom, ani ničnestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednotysvojej Božskej osoby.• Monofyzitizmus a nestorianizmus – monofyzitizmus– v Kristovi je iba jedna prirodzenosť; odsúdenýv Chalcedóne; nestorianizmus – v Kristovi sú dveosoby odsúdené tiež v Chalcedóne.• Dôležitá zásady pri nových teologických miestach –teológovia môžu diskutovať o novom spôsobevyjadrovania o základných náboženských pravdách,ktorý by bol zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Aleautentickým učením Cirkvi sa stáva až po schváleníMagistériom.14. PRAVÉ KRISTOVO BOŽSTVO• Definovanie učenia – Ježiš Kristus je opravdivý Boh– de fide• Synoptici: Vedomie Božieho synovstva – „môj Otec“kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“;Dvanásťročný JK v chrá;me: „Či neviete, že mám byťtam, kde sa jedná o môjho Otca“ Ľudský synovskývzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskémuvzťahu. Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepoznáSyna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a komuto Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Synavo vzájomnom poznávaní sa.• Ján: Prológ – začína popisom preexistentného Logosa,ktorý je samostatnou osobou vedľa Boha a sám jeBohom. Tento Logos je v synovskom vzťahu k Bohu„jednorodený Syn od Otca“ a rovnako je označený akoJednorodený Boh (1,18). Tento od večnosti existujúciLogos prišiel na svet tak, že sa stal človekom. TentoLogos, ktorý sa stal človekom je identickýs historickým JK.Ježišovo svedectvo o sebe – Ježišvýslovne odlišuje svoje Božie synovstvo do Božiehosynovstva učeníkov: „vystupujem k môjmu Otcovia vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu“(20,17). Ježiš dosvedčuje, že ho poslal Otec, čímvyjadruje svoju preexistenciu u Boha.• Ján: Spôsob ohlasovania Ježišovho božstva – Ježiš sipripisuje Božie vlastnosti a činnosti: večnosť „Skôrako Abrahám, ja som“; úplné poznanie Boha; rovnakúmoc a činnosť s Otcom „Aj teraz Otec pracuje a aj japracujem“ (5,17); moc odpúšťať hriechy „Ani ja ťaneodsudzujem. Choď a viac nehreš“ (8,11); úrad sudcusveta (5,22) úctyhodnosť (5,23). K tomu sa pridávasvedectvo jeho skutkov, ktoré Ján nazýva znameniami.• Tri druhy Kristovho bytia Flp 2,6: 1. najskôr malKristus božskú prirodzenosť, 2. potom vzal na sebaprirodzenosť sluhu; 3. napokon bol povýšený nadvšetky stvorené veci.• Pavol: Prideľovanie Božích vlastností –všemohúcnosť: „v ňom bolo stvorené všetko a všetkov ňom spočíva“ (Kol 1,15-17); vševedúcnosť: „V ňomsa skrývajú všetky poklady múdrosti a vedomostí“(Kol 2,3); večnosť: Kol 1,15: „prvorodený zo všetkéhostvorenia“; nemeniteľnosť: „Ježiš Kristus ten istývčera dnes i naveky“ (Hebr 13,8); kult latrie: „predním nech sa zohne každé koleno, jemu bude prisahaťkaždý jazyk“ Flp 2,10.• Vyznania viery – Nicejsko–carihradské: (Verím v JK)pravého Boha z Boha pravého, splodeného, niestvoreného.• Kongregácia pre učenie viery: Dominus Jesus 10 –Treba pevne veriť, že Ježiš z Nazareta, syn Márie,a len on, je Synom a Slovom Otca. Slovo, ktoré bolona počiatku u Boha, je to isté, ktoré sa stalo telom.• Popieranie Kristovho božstva: Gnostici – Tvrdili, žeJK je eónom, ktorý sa spojil s ľudským synom Máriea Jozefa a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli tedapoloboha a poločloveka, ani nie Boha, ani nie človeka,ale akúsi prostrednú bytosť. Doketizmus –JK mal ibazdanlivé ľudské telo a bol vlastne iba čistým eónom.Adopcianizmus – V obyčajnom človeku Ježišoviprebývala akási neosobná Božia sila, ktorá bola potomadoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom krstezostúpil Kristus (DS) v podobe holubice na Ježišaa prebýval v ňom. Tak sa stal adoptívnym BožímSynom. Arianizmus – Slovo, ktoré prijalo telo,preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale neboloBohom, ale iba najvznešenejším a prvým stvorením.Toto Slovo vytvoril Boh z ničoho a potom ho použilako nástroj pri tvorení sveta. JK teda nebol vlastný, aleiba adoptovaný Boží Syn.15. PRAVÉ KRISTOVO ČLOVEČENSTVO• Písmo – evanjeliá: JK sa narodil, rástol a žil akočlovek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa,poslúchal, bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne,

trpel zomrel a bol pochovaný. Učeníkom dokazoval posvojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzkriesenéhotela. Pavol so zreteľom na Kristovo prostredníctvohovorí o človekovi JK (Rim 5,15).• Katolícke učenie o realite, integrite a pôvodeKristovej ľudskej prirodzenosti – Ježiš Kristus jeopravdivý skutočný človek; prijal ľudskúprirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu – de fide.JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sanarodil z Adamovej dcéry Panny Márie – de fide.• Doketizmus – popieranie reality Kristovho ľudskéhotela a realitu jeho pozemského ľudského života.Pripisovali JK iba zdanlivé telo. Aj Kristovo utrpeniena kríži opisovali ako iba zdanlivé. Arianizmus – učil,že Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, ale spájal sosebou iba telo bez duše.• Soteriologický význam – 1. Kristus ako dokonalýčlovek vykonal akt zmierenia Boha s človekom nakríži, kde trpel namiesto nás. 2. V dokonalej ľudskejprirodzenosti nám ponúkol obraz najušľachtilejšiehočlovečenstva, čím nám poskytol vzor mravného života.• Kongregácia pre učenie viery: Dominus Jesus 10 –Nezrovnáva sa s katolíckou vierou vnášať akékoľvekrozdelenie medzi Slovo a Ježiša Krista... Ježiš jevtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba...Kristusnie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo,ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých.• Ľudská prirodzenosť JK navonok – navonokrovnaká ako u ostatných ľudí, preto rozumomnemožno poznať, že sa jedná o Druhú božskú osobu.• Katolícke učenie – Kristova duša mala od prvéhookamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha –senten. certa• Utrpenie – Ide o to, ako mohol Kristus trpieť na kríži,keď jeho duša mal blažené videnie Boha, ktoréoblažovalo celú jeho osobu. Telesné bolesti pociťovalaKristov duša vo svojej nižšej, zmyslovej mohutnostia blaženosť videnia Boha vo svojej vyššej, duchovnejmohutnosti. Ale čo potom s duševným utrpenímv Gethemanskej záhrade? Kristova duša malapodstatnú blaženosť z toho, že bola spojená s Bohom,ale akcidentálnu blaženosť jej Boh nedoprial, badopustil, aby trpela zármutok a bôľ.• Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše– Predmetom Kristovho blaženého videnia je Boha všetky mimobožské veci, ktoré boli potrebné preuskutočnenie jeho vykupiteľského diela. Čo dorozsahu prislúcha teda Kristovi nie absolútna, alerelatívna vševedúcnosť (nepoznal všetko, ale poznalvšetko, čo chcel vedieť).• Kristovo ľudské poznanie – Pán Ježiš mal aj akočlovek dokonalé poznanie bez omylu a nevedomosti,takže ako človek mal relatívnu vševedúcnosť – sent.certa.• Ľudské sebavedomie – Kristus má vedomie, že jeBožím Synom aj cez svoju ľudskú vedomosť. Kristussi bol vedomý svojho človečenstva a slabosti jehoľudskej vôle oproti Božej všemohúcnosti a preto saopravdivo modlil.• Kristova bezhriešnosť (impekancia) – Nedotknutosťdedičným hriechom vyplýva z toho, že Kristovočlovečenstvo nepochádza od Adama a nedotknutosťosobným hriechom je dôsledok hypostatickej únie,pretože hriech sa pripočítava vždy osobe a božskáosoba JK nemohla zhrešiť. Je metafyzickoukontradikciou, aby Boh hrešil.• Svätosť Kristovej ľudskej prirodzenosti – Kristovočlovečenstvo je milosťou osobného spojenianekonečne sväté podstatnou svätosťou večného Slova– sent. communis. Ale je to podstatná a nekonečnásvätosť, ktorá vyplýva z hypostatického spojeniaa preto sa volá „gratia unionis.“ Táto substanciálnasvätosť však nemôže byť inherentnou svätosťouľudskej prirodzenosti, lebo substanciálne svätá je ibabožská prirodzenosť. Plnosť akcidentálnej milosti odprvého okamihu Kristovho jestvovania je potom akobysubjektívnou, ľudskou svätosťou Kristovhočlovečenstva. Táto plnosť milosti sa nazýva aj „milosťHlavy“, z ktorej my „údy tela“, dostávame milosť zamilosťou.• Moc Kristovho človečenstva – Kristovočlovečenstvo, ako nástroj Slova má moc konaťnadprirodzené skutky – sent. certa.. Deje sa tak akov poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadkumorálnom (odpúšťanie hriechov). Druh moci – 1.Vlastná moc Kristovho človečenstva – inherentnáKristovej duši, ako prirodzená tak aj nadprirodzená,ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony; 2.nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovoupríčinou Božej všemohúcnosti (odpustenie hriechov).• Katolícke učenie – Kristova ľudská prirodzenosť bolaschopná trpieť – de fide. 4. lateránsky a Florentskýkoncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých,ktorí by nevyznávali, že Kristus trpel v tele.16. POJEM A SPÔSOB VYKÚPENIA• Rozhodnutie o vykúpení – Boh sa od večnostirozhodol ľudstvo vykúpiť, ako od večnosti predvídal,že ľudstvo padne. Uskutočnenie rozhodnutia – Totorozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď boloľudstvo pripravené na príchod Vykupiteľa tým, že sido hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu.• Charakteristika pojmu vykúpenie – vykúpiť =znovuzískať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnejceny. JK ako Prostredník svojim zadosťučineníma zásluhami znovuzískal ľuďom stratenú milosť.• Cieľ vtelenia – Boží Syn sa stal človekom, abyvykúpil ľudí – de fide. Ďalším cieľom je dokonaláoslava Boha, ktorá je najvyšším a posledným cieľomvšetkých Božích diel.• Katolícke učenie – Pre padnuté ľudstvo bolovykúpenie nevyhnutne nutné – de fide. Vnútornýdôvod absolútnej potreby vykúpenia – Ako čin tvora jehriech síce konečný skutok, ale vzhľadom na to, žeuráža nekonečného Boha je nekonečný a vyžaduje sizmierenie nekonečnej hodnoty. Teda vnútornýmdôvodom potreby vykúpenia je nekonečnosť viny, akoi to, že stav milosti po vykúpení je absolútne

nadprirodzený a tak sa nedá dosiahnuť prirodzenýmiprostriedkami.• Vlastnosti vykúpenia zo strany Boha – Boh nebolnútený žiadnou vnútornou ani vonkajšou pohnútkou,aby vykúpil ľudí, ale urobil to z rozhodnutia slobodnejvôle z lásky a milosrdenstva k padnutému ľudstvu. Ajspôsob, akým Boh vykúpi človeka, sa zakladal naslobodnom rozhodnutí jeho vôle. Boh nemuselvykúpiť ľudí vtelením svojho Syna, mohol to urobiť ajiným spôsobom. Opačné tvrdenie by bolo zužovanímBožej všemohúcnosti a múdrosti.• Negatívna a pozitívna stránka vykúpenia – negat.:vykúpenie je oslobodenie z nadvlády hriechua všetkého zla, ktoré je následkom hriechu; pozit.:obnovenie hriechom porušeného stavunadprirodzeného spojenia s Bohom.• Hlavný čin pre našu spásu – Pre našu spásu slúžilovšetko, čo JK na zemi konal a trpel, ale hlavnýmintegrujúcim činom jeho vykupiteľského diela bolasmrť na kríži, ktorou bolo úplne splatené výkupnéstanovené Bohom za urážku hriechom.• Spôsob vykúpenia – JK zadosťučinil Bohu namiestocelého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím muzaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupnézadosťučinenie – teda že niekto vezme na seba vinuiného a zadosťučiní za ňu. Takýto zástupca je sícenevinný, ale berie na seba následky viny.• Spôsob odčinenia – JK odčinil našu urážku Boha: 1.dal Bohu zadosťučinenie za naše hriechy; 2. zaslúžilnám nadprirodzené Božie dary.• Bludy – 1. pelagianizmus – schopnosť ľudskej vôleslobodne sa rozhodnúť je dostačujúca pre to, abydosiahol stav milosti. 2. racionalizmus – zmes rôznychteórií o možnosti samovykúpenia.• Vnútorná hodnota zadosťučinenia – Vnútornýdôvod plnohodnotnosti Kristovho zadosťučineniaspočíva v hypostatickej únii. Kristove skutky (teda ajobetovanie života za ľudské pokolenie) majúnekonečnú vnútornú hodnotu, lebo ich pôvodcom jebožská osoba Slova.17. VŠEOBECNOSŤ VYKÚPENIA• Rozsah zadosťučinenia – Kristus neumrel len zapredestinovaných – de fide. Kristus neumrel len zaveriacich, ale bez výnimky za všetkých ľudí – Senten.fidei proxima.• Táto univerzalita Kristovho vykúpenia sa vzťahuje lenna objektívne vykúpenie. Kristus poskytol zmiernuobetu za všetkých ľudí bez výnimky, ale subjektívneprivlastnenie tohto ovocia vykúpenia je závislé naviere a zachovávaní Prikázaní.• Vykúpenie anjelov – Kristovo zadosťučinenie sanevzťahuje na padlých anjelov – senten. certa. JKnemá anjelsku prirodzenosť = nezadosťučinil za hriechanjelov.• Zásluha – skutok vykonaný v prospech inej osoby, nazáklade ktorého vzniká právo na odmenu.V dogmatike: nadprirodzený dobrý skutok hodnýBožej odmeny.• Záslužnosť Kristovho utrpenia a smrti – Kristovovykupiteľské dielo je zadosťučiniace a zároveňzáslužné, lebo odstránilo dlžobný vzťah medzi Bohoma človekom a zároveň prinieslo aj nárok na odmenu zostrany Boha.• Apokathastasis – Origenes a origenisti: na základeKristovho zadosťučinenia bude napokon aj to, čo sanachádza v pekle vykúpené, aby Boh bol všetko vovšetkom. Tento blud bol zavrhnutý na synodev Carihrade.18. TROJITÝ ÚRAD KRISTA• Meno Kristus – „pomazaný“ označuje tri úrady, ktoréboli v Izraeli spojené s pomazaním hlavy posvätnýmolejom: prorok, kňaz a kráľ.• Kristove úrady – splnomocnenie a povereniefunkciami, ktorými sa uskutočnil cieľ vykúpenia:Cesta (pastiersky = kráľovský), Pravda (učiteľský =prorocký) Život (sprostredkujúci = kňazský).• Vykonávanie trojitého úradu z časového hľadiska –Hneď pri vtelení bol poverený vykonávaním všetkýchtroch úradov, ale z časového hľadiska: učiteľský úradvykonával pred svojou smrťou, počas verejnéhoúčinkovania; kňazský úrad pri svojej smrti na krížia kráľovský úrad vykonáva po svojom povýšenía oslávení.• Soteriologický význam učiteľského úradu –Náboženská nevedomosť = zatemnenie mysle jenásledkom hriechu. Kristus musel teda vo svojomvykupiteľskom diele odňať temnotu prameniacuz hriechu a priniesť svetlo pravého poznania.• Soteriologický význam pastierskeho úradu – máukazovať ľuďom, ktorí boli zvedení do omylu hriechupravú cestu k ich nadprirodzenému cieľu. Učiteľskýúrad sa obracia na rozum a pastiersky úrad zasa navôľu človeka zasiahnutého hriechom, aby poslúchalBožie príkazy, ktoré ho nasmerovávajú k večnémucieľu.• Pastiersky úrad – moci – zahrňuje moc: zákonodarnú(najmä Horská reč), sudcovskú (jeho Boh ustanovil zasudcu živých i mŕtvych) a výkonnú (každému odplatípodľa jeho skutkov).• Katolícke učenie o kňazskom úrade – Svojímkňazský úradom odstránil Kristus priepasť medziBohom a ľuďmi, ktorá sa vytvorila hriechom –objektívne znovuzmieril padnuté ľudstvo s Bohom.• Charakteristika Kristovho kňazstva – Kristovokňazstvo má večné trvanie. Je kňazom už od momentusvojho počatia a naveky. Preto jeho kňazská hodnosťneprechádza na iného. Kristus je jediný veľkňaz, leboje jedinečným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.Má ako veľkňaz nekonečnú dôstojnosť.19. KRISTOVO OSLÁVENIE – ZMŔTVYCHVSTANIE• Katolícke učenie – Ježiš Kristus na tretí deň po svojejsmrti slávne vstal z mŕtvych – de fide.• Charakteristika zmŕtvychvstania – Kristus vstalz mŕtvych vlastnou silou. Dôvod toho jev hypostatickej únii, pretože hlavnou príčinou jehovzkriesenia bol Logos s Otcom a Duchom Svätým

a nástrojom zmŕtvychvstania boli Kristovo ľudské teloa duša. Zmŕtvychvstanie je dôkazom Kristovhobožského poslania a pečaťou autentickosti jeho učenia.• Zmŕtvychvstanie v hlásaní apoštolov – Apoštolimajú byť v prvom rade svedkami Kristovhozmŕtvychvstania pred svetom. Zmŕtvychvstanie je tedacentrom apoštolského ohlasovania.• Telo zmŕtvychvstalého – bolo v stave oslávenia.Dôkazom toho je, že nepodliehalo hraniciam priestorua času. Oslávené telo si podržalo rany na znak svojhotriumfu.• Rozumová obhajoba – Kristus si nechal na tele ranypreto, aby apoštolov utvrdil vo viere vzmŕtvychvstanie a aby na ne poukazoval Otcovi vždy,keď sa za nás prihovára, aby nimi zatrateným dokázal,že sú oprávnene naveky odsúdení (aby videli, čímpohrdli).• Význam – pre Krista: zmŕtvychvstanie bolo vstupomdo jeho slávy a aj podľa tela začal oslávený život;soteriologický význam: víťazné dokončenie Kristovhovykúpenia a patrí k jeho integrite (dôkaz prijatiaKristovej obety Bohom); apologetický význam: akonajväčší z Kristových zázrakov je to najsilnejší dôkazpravdivosti Kristovho učenia.• Podstatný prvok Kristovej obety – je jej prijatieTrojjedným Bohom a to sa prejavilo Kristovýmslávnym vzkriesením, preto je ústredným sviatkomcirkevného roka Veľká Noc. Bez tohto prijatia Bohomby bola Kristova smrť len mučeníctvom pre Boha.20. KRISTOVO OSLÁVENIE – ZOSTÚPENIE K ZOSNULÝM ANANEBOVSTÚPENIE• 4. lateránsky koncil – JK zostúpil do pekla v duši,zmŕtvychvstal v tele a do neba vystúpil vo obochzároveň.• Zostúpenie k zosnulým – časové hľadisko – Posvojej smrti zostúpil Pán Ježiš ihneď v duši do pekla –de fide.• Cieľ zostúpenia k zosnulým – Pán Ježiš zostúpil ibado limbus Patrum a všetkým, čo v ňom boli dal svetlonebeskej slávy. V tom pozostávalo ich vykúpenie, žedosiahli blažené videnie Boha. Do ostatných pekielzostúpil JK iba svojou mocou, aby mu vzdali slávu„pred ním sa skloní každé koleno v nebi, na zemii v podsvetí.“• Katolícke učenie – Pán Ježiš s telom i s dušou vstúpilna nebesia a teraz sedí po pravici Boha Otca – de fide.• Nanebovstúpenie – Kristus vstúpil na nebesia nielenso svojím božstvom, ale i so svojím človečenstvom.• Spôsob nanebovstúpenia – 1. nevstúpil na nebesiaako Boh, lebo jeho božstvo je všadeprítomné, tedavstúpil tam svojím človečenstvom; 2. vstúpil nanebesia božskou mocou a nie ľudskou, preto tamvstúpil ako Boh;• Dôvody nanebovstúpenia – nanebovstúpenierozmnožuje našu vieru – Krista veríme, keď honevidíme; posilňuje našu nádej – dúfame, že aj my razbudeme vzatí k nemu; vzbudzuje to našu láskuk nebeským veciam.• Význam nanebovstúpenia – soteriologický: je tokorunujúci záver jeho vykupiteľského diela; v nebinám pripravuje miesto a prihovára sa za nás; posieladary milosti, predovšetkým Svätého Ducha, prinanebovstúpení vzal so sebou duše spravodlivýchz limbus Patrum.21. MÁRIA – MATKA BOŽIA• Základ názvu Božia Matka – je v hypostatickej úniiosoby JK. Charakteristika základného mariologickéhoprincípu – Idea Božieho materstva najlepšie vyhovujepožiadavkám základného princípu, lebo najlepšiezaručuje význam Panny Márie v dejinách spásy a stojínajbližšie konkrétnej, triezvo chápanej skutočnosti.• Základ mariánskej úcty – Mária je Božia Matka.Toto materstvo treba chápať nie v zmysle čistobiologického nástroja, ale v širokom existenciálno–osobnom zmysle. Zahrňuje láskyplné a poslušnéprijatie Božieho poverenia, ochotu vstúpiť do plánuspásy a mať účasť na Ježišovom životnom diele.• Panna Mária a vykúpenie – Boh ju postavil po bokuKrista ako matku vykupiteľa a ona prispela k spáseľudstva najkrajším a najšľachetnejším plodomvykúpenia.• Možnosť vykúpenia bez Panny Márie – Boh moholsvet vykúpiť aj bez Márie, ale keď sa rozhodolvykúpiť ho ako Bohočlovek, rozhodol sa narodiťz Matky tak, ako sa rodia všetci ľudia, aby nám bol vovšetkom podobný, okrem hriechu.• Písmo: Pavol – Gal 4,4: pôvod zo ženy potvrdzujenapriek všetkým špekuláciám pravú ľudskúprirodzenosť Krista. Evanjeliá – s hlbším uvažovanímo tajomstvách Krista prichádzajú aj častejšiespomienky na Máriu: evanjeliá Matúšovo Lukášovo.Lk 1,35: „Preto to sväté, čo sa z teba narodí, sa budevolať Božím Synom.“• Poznanie Syna Otcom a Pannou Máriou – Otecpoznáva Syna úplne a bezprostredne, Mária od chvílezvestovania vie pravdu o Kristovi, ale nevidí ju„bezprostredne a fyzicky“, ale iba pohľadom viery.• Definovanie titulu Bohorodička – Efezský koncil hopoužil ako kritérium pravovernej kristológie: protinestoriánom zabraňoval rozkladu Kristovej osoby,proti gnostikom vyznával pravé Kristovo človečenstvoa proti judaizmu zasa pravé Kristovo božstvo.• Obsah dogmy – 1. Mária je skutočne matkou = akokaždá matka prispela k narodeniu svojho syna; 2.Mária je skutočne Božou Matkou = počala a porodilaDruhú božskú osobu podľa ľudskej prirodzenosti.• Apoštolské vyznanie viery – vyznáva o BožomSynovi: „narodil sa z Márie Panny“ Mária ako MatkaBožieho Syna je teda Matkou Božou.• Teologický dôvod – pre Božie materstvo: PM počalaa porodila historickú osobu Ježiša Krista –Bohočloveka. Nedala mu Božskú osobu, ale ľudskúprirodzenosť. Tá však hneď bola hypostatickyprivlastnená osobe Slova a tak PM porodila BožiehoSyna podľa ľudskej prirodzenosti.• Doketizmus – Kristus mal iba božskú prirodzenosťa nie reálne telo, teda PM sa nemohla stať jeho

matkou, lebo ľudská matka môže porodiť iba človeka.Nestóriova námietka – Mária nie je Božou Matkou,lebo z nej bola vzatá iba ľudská prirodzenosť Krista.Neobstojí, lebo matka vždy porodí osobu.• Základ dôstojnosti Panny Márie – je v jej Božommaterstve. Z neho plynú všetky výsady, ktoré jej Bohudelil. Tým, že je Matkou Boha, má PM najvyššiudôstojnosť medzi všetkým stvorenými osobami, lebodôstojnosť tvora je tým vyššia, čím je bližšie Bohu.22. NEPOŠKVRNENÉ POČATIE PANNY MÁRIE• Pius IX. – 8. dec. 1854 bulou „Ineffabilis Deus“:„Preblahoslavená Panna Mária bola v prvom okamihusvojho počatia ochránená od každej škvrny dedičnéhohriechu.“• Pojem počatie v dogme – rozumie sa „počatie sa“teda počatie pasívne. Prvý okamih je ten, v ktorombola stvorená duša a spojila sa s telom. Nesprávnechápanie dogmy – nejedná sa o panenské počatie JK,kde sa jedná zo strany PM o aktívne počatie (onapočala), ale o pasívne „počatie sa“ PM z Joachimaa Anny.• Potrebovala PM vykúpenie? – Áno, ako všetky detiAdama podliehala nutnosti dedičného hriechu.Oslobodenie od dedičného hriechu bolo pre ňunezaslúženým darom a výnimkou zo zákona, ktorábola poskytnutá len jej.• Dogma o nepoškvrnenom počatí a o všeobecnostidedičného hriechu – Mária bola ochránená odnedostatku posväcujúcej milosti, zavinenom hriechomprvých rodičov. Jej duša bola stvorená v staveposväcujúcej milosti.• Spôsob vykúpenia PM – Kým ostatní ľudia súoslobodení od existujúceho hriechu, Mária bolauchránená od postihnutia dedičným hriechom prebudúce zásluhy vykupiteľského diela JK.23. PANENSTVO MÁRIE• Dôvod neohlasovania panenstva od začiatku –Najskôr bolo treba hlásať hlavné udalosti spásy: smrťa zmŕtvychvstanie JK. Až už evanjelizovaní ľudia sazačali zaujímať o podrobnosti Ježišovho života.• Námietky – Niektorí exegéti pripisujú správamo počatí a narodení JK iba symbolický význam a tézao panenskom počatí sa im javí ako dobová literárnaforma, ktorou sa vyjadrovala milosť počatia. Tietotexty podľa nich majú byť paralelou na rodenie sabohov pohanských mýtoch.• Panenstvo pred pôrodom – Panna Mária bola pannoupred pôrodom: počala z Ducha Svätého bezspolupôsobenia muža – de fide. Utvorenie Kristovejľudskej prirodzenosti – dielo ktorej božskej osoby –úkon všetkých troch božských Osôb a privlastňuje saDuchu Svätému.• Fyzická dimenzia panenstva – LG č. 63: „PanenstvoMárie, ktorá je vzorom Cirkvi, zahrňuje aj fyzickúdimenziu panenského počatia Ježiša mocou DuchaSvätého bez zásahu muža.“• Druhy panenstva – virginitas mentis – PM bolabezhriešna; virginitas sensus - PM bola slobodná odvšetkej telesnej žiadostivosti; virginitas corporis –neporušené panenstvo tela – o tomto hovorí dogma.• Obsahové prvky panenstva pri pôrode – všeobecnesú spomínané dva: bezbolestnosť a neporušenosť, tedaPM porodila JK bez porušenia svojej panenskejneporušenosti.• Teologické vysvetlenie – uvádza telesnúneporušenosť pri pôrode do súvislosti s oslobodenímod nezriadenej žiadostivosti. Mária je pri svojompôrode jedinou aktívnou osobou: porodila ...zavinula ... uložila do jasiel. Teda jasne vidieť, že tuide o pôrod zázračný.• Trvanie panenstva – od 4. stor. sa hovorí o Máriivždy Panne, od 7. stor. sa zvykol používať výrok:Mária bola pannou pred pôrodom, pri pôrode a popôrode.• Katolícke učenie – Mária bola a ostala pannou: predpôrodom, pri pôrode a po pôrode – de fide.24. NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE• Otázka smrti – Panna Mária zomrela – sententiacommunior.• Dôvod smrti – keďže prirodzene pochádzala odAdama, pre Kristove zásluhy bola síce uchránená odškvrny dedičného hriechu, ale nie od jeho následkov,najmä nie od bolesti a od telesnej smrti.• Pius XII. – Máriina blízkosť Kristovi mala ako svojmimoriadny účinok jej telesné nanebovzatie = telesnéoslávenie.• Dogma – 1. novembra 1950 – Pius XII. –„Munificentissimus Deus“ – Panna Mária, po skončenípozemskej púte, bola vzatá s telom i s dušou donebeskej slávy.• Obsah definície – Touto definíciou bolo povedanéslovo Cirkvi o tom, že PM bola slávne nanebovzatá.Samozrejme, to bola vždy, ale o jej tele v prvých 4storočiach nieto takejto výslovnej zmienky.25. ÚČASŤ PANNY MÁRIE NA DIELE VYKÚPENIA, MARIÁNSKAÚCTA, MARIÁNSKE ZJAVENIA• Panna Mária bezprostredne spolupôsobila na dielevykúpenia.• Mária tým, že počala a porodila Pána Ježiša,spolupôsobila na diele vykúpenia, lebo takto poskytlavečnému Synovi Božiemu obetný dar: telo a krv, ktorúvylial za ľudí na odpustenie hriechov a zaslúžil preľudí hojnosť Božích milosti.• Mária však nielen biologický poslúžila SynoviBožiemu k tomu, aby prijal ľudskú prirodzenosť.Nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, alespolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnouvierou a poslušnosťou.• Mária spolupôsobila na vykúpení svetabezprostredne zvlášť tým, že svojho Syna odovzdalaBohu na výkupnú obetu. Porodila Vykupiteľa aj ho vistom zmysle odovzdala na výkupnú obetu, ktorúsamozrejme vykonal sám Kristus.• Matke Božej patrí zvláštna úcta – hyperdúlia –(nadúcta). Úcta k Panne Márii patrí k samej podstate

kresťanského kultu. Tento kult, hoci je celkomosobitný, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sapreukazuje vtelenému Slovu, ale značne ho napomáha.• Verejné Božie zjavenie sa skončilo smrťouposledného apoštola (biblického autora). Do koncačias už nemáme očakávať žiadne verejné zjavenie.Základný teologický postoj je, že súkromné zjaveniasú možné. Tieto zjavenia nepatria k pokladu viery, ichúlohou nie je vylepšovať, alebo doplňovať Kristovozjavenie. Cirkevné schválenie neukladá povinnosťveriť obsahu súkromného zjavenia. Je iba zárukou, ženejde o poveru.26. OSPRAVODLIVENIE• pozostáva v obmytí hriechov a vo vnútornomposvätení človeka.a) zotiera hriech z hľadiska viny a večného trestub) vnútorne posväcuje a obnovuje človeka• Odpustenie hriechov:- hriechy sa ospravodlivenému vecne odstraňujú- hriech sa ničí vo svojich mravných následkoch,- keď Boh ospravodlivuje, vyhlasuje človeka zaspravodlivého a robí ho vnútorne spravodlivým.• Úkony, ktoré disponujú k ospravodliveniu: Viera –tá je počiatok, základ a koreň celého ospravodlivenia,ona plodí bázeň Božiu, nádej, začiatok lásky k Bohua ľútosť nad hriechmi.• Viera musí byť: formálna viera v Ježiša Krista, čižepevný súhlas so zjavenými pravdami (teologickáviera). Táto viera musí mať tri prvky:- rozumový (poznanie)- dôvera v Boha (osobný vzťah)- poslušnosť Božiemu slovu (riadenie sapoznaným – život podľa viery)• Ospravodlivenie: uschopňuje človeka – hriešnika, abyprešiel zo stavu hriechu do stav ospravodlivenia• Príčiny ospravodlivenia:- konečná: vonkajšia sláva Boha- účinná: milosrdenstvo Božie- záslužná: Kristus nám umučením zaslúžilospravodlivenie- formálna: (v čom spočíva ospravodlivenie) Je tomilosť posväcujúca, ktorú Boh vlieva do duše. Lenona tvorí všetky následky ospravodlivenia.• Ospravodlivený nemôže bez zvláštnej pomoci Božejv prijatom ospravodlivení vydržať až do konca.Zvláštna Božia pomoc pozostáva v súhre vonkajších avnútorných (aktuálnych) milostí. Vnútorný dôvodnutnosti milosti k vytrvaniu spočíva v tom, že ľudskávôľa následkom stáleho odporu tela proti duchu nemásama zo seba silu nezvratne stáť v dobrom.27. AKTUÁLNA MILOSŤ• Milosť Božiu rozdeľujeme na habituálnu(posväcujúcu) a aktuálnu (pomáhajúcu). Milosťhabituálna posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, naspôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti. Milosťpomáhajúca posväcuje dušu prechodnými hnutiami,z príležitosti konania skutkov.• Milosť pomáhajúca je vnútorná, nadprirodzenápomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsobprechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky.Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmunadprirodzenému cieľu.• Milosť pomáhajúcu vzhľadom na slobodnú vôľučloveka rozdeľujeme na milosť predchádzajúcu anáslednú. Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) jenadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný,neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše kukonaniu. Milosť následná je nadprirodzený vplyv,ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádzanašu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju.• Hoci sa v Sv. Písme výraz „milosť pomáhajúca“výslovne nevyskytuje, Sv. Písmo predsa hovorí oduchovnej realite, ktorú môžeme milosťoupomáhajúcou nazvať.• Milosť konečného zotrvania – vytrvalosti je súhrnvšetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcichmilostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Aničlovek ospravodlivený nie je schopný prirodzenousilou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všednýchhriechov• Milosť pomáhajúca – uzdravujúca je potrebná napremáhanie jednotlivých všedných hriechov Človek sivlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť anizískať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.28. POSVÄCUJÚCA MILOSŤ• Je to nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol J. K.svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorápôsobí na bytie človeka.• Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť (habitus),ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriecha posväcuje dušu.• Má tieto účinky:1. spája nás s Bohom,2. povznáša nás nad prirodzenosť,3. robí nás účastnými na nestvorenej Božejprirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týkadokonalosti, poznania a svätosti,4. uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu,5. stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božímideťmi, ničí v duši hriech a6. vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého.• Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý.Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojouzvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvárai udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalejje prítomný aj svojím bytím a existenciou.• Rozdiel medzi milosťou a ospravodlivením: Milosťposv. je príčinou ospavodlivenia, nie samýmospravodlivením. Milosť posv. dáva dobrým skutkomzáslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odnímaa zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Jedosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bezohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síceneničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy

vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sakajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samomokamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmiopovrhujeme.• Všedné hriechy: neumenšujú ani neničia milosťBožiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohoma preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ –večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosťneodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posv. strácaz duše.• Vlastnosti milosti posväcujúcej: Neistota - Nikto sinemôže byť istý svojím ospravodlivením bezzvláštneho zjavenia. Nerovnakosť - Milosťposväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivenýcha môže sa zveľaďovať dobrými skutkami.Stratiteľnosť - Milosť posväcujúca sa stráca každýmsmrteľným hriechom.• Strata milosti posväcujúcej: Vliata láska sa strácaspolu s milosťou posväcujúcou. Viera – dogma: Ktoby povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca saaj viera, nech je vyobcovaný. Nádej – strácame spoluso stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravnéčnosti a dary D.Sv. sa strácajú spolu so stratou milosti.29. ZÁSLUHA• Zásluha = právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sadobro (úslužnosť) vykonáva• Zásluha zo spravodlivosti: môže vyplývať z dohody -právo presné – absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, mápresné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, máz presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranúodmenu (merito de condigno).• Zásluha zo slušnosti: (meritum de congruo) môževyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy jeto právo presné – relatívne. Ale veci, ktoré bypovedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zostrany syna zásluhou zo spravodlivosti.• Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenuzo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnomrelatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.• Záslužný skutok je dobrý čin vykonaný v prospechdruhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivostialebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôžemať zmysel zásluhy.• Podmienky zásluhy:- zo strany človeka: aby žil a aby bol v stave milosti- zo strany skutku: skutok slobodný, mravne dobrý,nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)• Predmet zásluhy zo spravodlivosti: zveľadeniemilosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejtoslávy.• O oživovaní zásluh: Zásluhy zničené hriechomoživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadomna večný život sú skutky: smrtonosné (zlé v stavehriechu) mŕtve (dobré v stave hriechu) živé (dobrév milosti) umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom)oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia).30. CIRKEV V BOŽOM PLÁNE – PREDOBRAZY, ZALOŽENIE, POSLANIE• Cirkev je tajomstvo samého Ježiša Krista,tajomstvo trojosobného Boha v ľudskej realizácii.Cirkev nie je jednoduchou formou Ježiša Krista. Jetajomstvom Božieho povolávania človekaprostredníctvom J.K. v D.S., ale aj tajomstvomslobodného ľudského rozhodnutia.• Predobrazy Cirkvi (Lumen Gentium): Cirkev jeovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou jeKristus. Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, žeOn sám bude jeho pastierom. Cirkev je hospodárstvočiže pole Božie. Cirkev zasadil nebeský Hospodár akošľachetnú vinicu - pravý vinič je Kristus. Cirkev sanazýva aj stavbou Božou. Sám Pán sa prirovnalkameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa staluholným kameňom. Túto stavbu zdobia rozličnépomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jehorodina, príbytok Boží v Duchu, stánok Boží medziľuďmi, a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vosvätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia a Liturgiaho právom porovnáva k Svätému mestu, novémuJeruzalemu. Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem“ a„naša matka“, opisuje sa ako nepoškvrnená Nevestanepoškvrneného Baránka, ktorú si Kristus „zamilovala seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil“.• Najdôležitejšie predobrazy: Cirkev – Kristovo telo.Chápanie Cirkvi ako Kristovho telanachádzame len v Pavlových listoch. Ako pojem ľudunachádza svoje doplnenie v pojme Kristovho tela, lebolen tento pojem vládze predstaviť celú dôvernosťzväzku medzi Kristom a veriacimi. Pavol nehovorío mystickom tele, ale jednoducho o Kristových údoch,Kristovom tele, alebo o tele v Kristovi (1Kor; Rim; Ef;Kol). Apoštol Pavol chce evidentne zvýrazniť spojenieveriacich v Kristovi. Ako je totiž ľudské telo jedno apredsa má mnoho údov, a tieto, hoci ich je viacej ,tvoria len jedno telo, tak je to aj s Kristom. Cirkev –Boží ľud. Pojmom Cirkvi ako Božieho ľudu sarozumie, že tu ide o spoločenstvo, ktoré chcel a utvorilBoh, a ktoré mu má slúžiť. Slovom „Boží ľud“ sanemieni určitá skupina veriacich v Cirkvi, ktorá stojív protiklade k inej, hierarchiu tvoriacej skupine.Týmto pojmom sa myslí celá Cirkev ako veľkájednota. Nejestvuje presná hranica medzispoločenstvom, ktoré voláme Božím ľudom aleboľudom v Ježišovi Kristovi a ostatnými ľuďmi, ktorík tomuto Božiemu ľudu formálne nepatria. Tomutopojmu je venovaná 2. kapitola konštitúcie II. vatik.koncilu Lumen Gentium.• Založenie Cirkvi: Večný Otec stanovil, že tých, čoveria v Krista zhromaždí vo sv. Cirkvi. Cirkev jeKristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné. PánJežiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá budetrvať až do konca sveta. Začiatok Cirkvi naznačujú krva voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovanéhoKrista ako aj Duch Svätý, ktorý bol zoslaný, abyCirkev ustavične posväcoval.• Poslanie: Poslaním Cirkvi je ohlasovať Kristovoa Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe.Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva nazemi a bude zavŕšená pri Kristovom slávnompríchode. Cirkev je akoby sviatosťou, čiže znakom

a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednotycelého ľudského pokolenia (LG 1).31. ZNAKY CIRKVI – JEDNOTA, SVÄTOSŤ• Cirkev je len jedna, niet viacej cirkví a KristovaCirkev má organickú štruktúru. Jedinosti Boha,jedinosti Bohom poslaného prostredníka predstaviteľaBoha medzi ľuďmi a ľudí pred Bohom, jedinostiDucha Svätého – zodpovedá jedinosť spoločenstvaspásy.• Netreba však pokladať za dve (rozličné) vecispoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami atajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo aduchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkevoplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitúskutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božskéhoprvku. Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete akousporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvivedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenýmibiskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajúviaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako daryvlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckejjednote.• Jednota: Môžeme ju chápať vo viacerých významoch.V prvom ako jedinnosť = Kristus chcel a založil ibajednu Cirkev, nie množstvo, viac. V podstatnomzmysle jednota označuje vnútornú jednotu Cirkvi.Táto sa prejavuje jednotou vedenia, viery a kultu. Ovnútornú jednotu sa usiluje každá spoločnosť. Ježišchcel zhromaždiť všetky deti Božie, aby bol „jedenovčinec a jeden pastier“ Jednota Cirkvi má svoj základa dôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Vnútornájednota Cirkvi nie je len jej vlastnosťou, ale slúži ajako poznávací znak jej pravosti. Katolícka Cirkev jejednotná vo viere, v správe a v kulte. Veriacikatolíckej Cirkvi vyznávajú jednu vieru, rovnaképravdy.• Svätosť je ťažké definovať. Je to v každomnáboženstve božský atribút. Vo vlastnom a najplnšomzmysle je svätý jedine Boh. Ostatné stvorenia, najmäčlovek môžu byť sväté iba svojim spojením s Bohomči zameraním na Boha. Keď hovoríme o svätostiCirkvi, ide o svätosť v trojakom zmysle: svätosťpôvodu, svätosť prostriedkov a svätosť cieľa. PôvodcaCirkvi, Ježiš Kristus je svätý. Je Bohočlovekom. DuchSvätý, tretia božská osoba, je životným princípomCirkvi. Je vystrojená vhodnými prostriedkami nadosiahnutie Božieho kráľovstva, ktoré je jej cieľom, ato náukou, najmä Božím zjavením a sviatosťami. Prvíkresťania túto svätosť Cirkvi prežívali veľmi bytostne.Svätosť Cirkvi môže byť poznateľná navonok iba zoživota jej jednotlivých členov, potom v čistote svojhoučenia a ideálov. Svätosť učenia Cirkvi vidnoz podstaty morálky a dogmatiky. Podstatou týchtodisciplín je Boh (náuka o Bohu), ktorý je svätý amravné čnosti, ktoré vedú k svätosti osobnej. Svätosťprostriedkov je zjavná. Modlitba, sviatosti, obeta sv.omše, to sú účinné prostriedky k dosiahnutiu ľudskejsvätosti. Svätosť nechýbala ani v živote jednotlivýchčlenov Cirkvi. Stačí si len spomenúť na zástupysvätcov kanonizovaných ako aj pozrieť na hrdinskýživot mnohých ešte žijúcich členov Cirkvi.32. ZNAKY CIRKVI – KATOLICITA A APOŠTOLSKOSŤ• Katolicita - Ak jestvuje len jediná Cirkev a táto mábyť z Božieho milosrdenstva účinným znamenímspásy pre všetkých ľudí, potom Cirkev musí byťkatolícka, teda všeobecná, univerzálna.• Rozlišujeme:- vonkajšiu katolicitu (zameranie cirkvi na všetkýchľudí a na všetky národy všetkých čias, Cirkevzostáva stále otvoreným spoločenstvom),- vnútornú katolicitu (spočíva v plnosti pravdy aprostriedkov spásy).Úloha Cirkvi je ohlasovaťjedinú spásu, spásu Kristovu, v každom čase a nakaždom mieste, primerane rozličným stupňomvývoja.• Katolícke vedomie a zameranie mala už prvotnáCirkev. Sami apoštoli po odchode z Jeruzalema saobracajú aj na pohanov a nielen na Židov. Postupnezakladajú v pohanskom svete cirkevné obce.Spomedzi pohanokresťanov si volia dokoncaspolupracovníkov a predstavených cirkevných obcí. Ajdnešné zameranie Cirkvi smerom na misijné poslaniepoukazuje na uvedomenie si svojej katolicity a na jejprežívanie a praktizovanie.• Apoštolskosť - Teológovia rozoznávajú trojakúapoštolskosť:- apoštolskosť pôvodu - Cirkev pochádza od apoštolova cez nich od Krista, Majstra apoštolov, ktorý ichpoveril šírením a spravovaním Cirkvi;- apoštolskosť nástupníctva - skrze nástupcov apoštolovmá Cirkev s nimi stále nepretržité a živé spojenie.Úrad ich nástupcov v nej existuje dodnes a ďalej saodovzdáva;- apoštolskosť učenia - Cirkev má záruku čistéhoapoštolského učenia práve skrze jej učiteľskýneomylný úrad, ktorý zastávajú ich nástupcovia.• Nekatolícke cirkvi nie sú apoštolské ani vo vedení(odtrhnutie od Ríma, strata nástupníctva), ani v učení(bludné náuky), ani v bohoslužbe (u protestantov jeplatný napr. iba krst, aj to mnohokrát pochybne).33. UČITEĽSKÝ ÚRAD CIRKVI• Ustanovenie magistéria – Ježiš zveril apoštolomúlohu hlásať (učiť) po svojom vzkriesení. Svojeučiteľské poslanie začali apoštoli vykonávať od Turíca pokračovali v ňom nepretržite. Učiteľský úrad Cirkvije živým úradom. Magistérium je učiteľský úradcirkevnej tradície – nevynáša nové pravdy, aleopatruje, chráni a ďalej odovzdáva poklad zjavenýchprávd.• Charizma neomylnosti – aby sa zachovalaneporušenosť a autentickosť právd, ktoré Kristuszveril Cirkvi, musel sa postarať o ich zachovaniev pôvodnej neporušenosti, aby sa ich nedotkol ľudskýomyl. Prostriedkom k tomu je charizma neomylnosti.Neomylnosť znamená, že zvláštnou Božou ochranouUčiteľský úrad pri hlásaní právd viery a mravovneupadne do omylu, a že viera Cirkvi ako celku je

neomylná tzv. „sensus fidei“. Neomylnosť zamedzujemožnosť chýb a omylov, ktoré by sa vplyvom ľudskejohraničenosti mohli vyskytnúť pri hlásaní ainterpretácii Božích právd.• Nositelia neomylnosti magistéria: biskupský zbor arímsky biskup (pápež). Neomylnosť biskupskéhozboru (LG 25): „Hoci jednotliví biskupi nemajúvýsadu neomylnosti, predsa – i keď sú roztrúsení posvete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi seboua s nástupcom Petrovým – ak sa pri podávaní svojhoautentického výkladu dohodnú vo veciach viery amravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom,neomylne prekladajú učenie Kristovo.“ Biskupi môžuvykonávať svoj učiteľský úrad dvojako: riadne -v diecézach v kázňach, katechézach, pastierskýchlistoch; všeobecne - na konciloch. Neomylnosťbiskupov na ekumenickom cirkevnom sneme bolapresvedčením celej Cirkvi od najstarších čias. Tútomienku zastávali aj cirkevní Otcovia. Tiež samotnékoncily zmýšľali o vlastnej neomylnosti podobne.• Pápežská neomylnosť (LG 25): „Túto nábožnúochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovaťvoči autentickému učiteľskému úradu rímskehopápeža, aj keď nehovorí slávnostne („ex cathedra“); ato tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctouuznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jehovôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmäz povahy dokumentov, alebo z častého predkladaniatoho istého učenia, prípadne zo spôsobuvyjadrovania.“ Najvyššia učiteľská moc pápeža, ktorási nevyhnutne vyžaduje charizmu neomylnostivyplýva z jeho primátu. Toto presvedčenie bolov Cirkvi od najstarších čias. Dogmaticky však boladefinovaná až na Prvom vatikánskom koncileJednotlivý pápež je nositeľom neomylnosti iba vtedy,keď hovorí „ex cathedra“ vo veciach viery a mravovako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. Učiteľskýúrad pápeža je dvojaký: slávnostný – „ex cathedra“.Ten je vždy neomylný; riadny – autentický. Semspadajú: encykliky, exhortácie, pápežské listy, homílieatď. Tieto nie sú neomylnými výpoveďami(nezmeniteľnými).• Professio fidei: 1. odst.: Pevne verím aj všetko to, čoobsahuje písané alebo podávané Božie slovo a Cirkevslávnostným vyhlásením ,a lebo riadnyma všeobecným učiteľským úradom prikazuje veriť akoBohom zjavené. 2. odst.: Pevne tiež prijímama stotožňujem sa v celku i jednotlivo so všetkým, čoCirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblastiviery a mravov. 3. odst.: Okrem toho s ochotoua poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktorévyslovuje tak Rímsky veľkňaz, ako i kolégiumbiskupov, keď vykonávajú autentický učiteľský úrad,hoci nemienia vyhlásiť toto učenie s konečnouplatnosťou.34. SVIATOSTI A SVÄTENINY• Definícia sviatosti: viditeľný znak neviditeľnej milosti.Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je jehoľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec,ale »Ja«. Presnejším pomenovaním sviatosti potombude spásna udalosť, nie spásna vec.• Slovo sviatosť – z latinského sacramentum, ktoré sav severnej Afrike používalo ako preklad gréckeho slovamystérion. Podľa Katolíckej cirkvi možno sedemsviatostí odvodiť nepriamo alebo priamo od Krista –Ježiš ustanovil sviatosti. Aj keď sa forma ich znakupočas stáročí vyvíjala, nestratili svoje symbolickéjadro, ktoré sa konštituovalo v apoštolských časoch. Ajkeď Sväté písmo priamo spomína iba krst a Eucharistiuaj pre ostatné sviatosti poskytuje náznaky.• Tridentský koncil vyhlásil, že sedem sviatostí pôsobíex opere operato – teda už na základe vykonaniasviatostného znaku, a nie ex opere operantis – čiže nazáklade osobnej svätosti a disponovanostivysluhujúceho.• Pre vysluhovateľa sa pri tom samozrejme vyžadujepodmienka, aby mal vysluhovateľ sviatostí aspoňimplicitný úmysel vykonať spásonosný znak JežišaKrista, resp. spásonosný znak Cirkvi. Inak sa vôbecneuskutoční úkon, ktorý zodpovedá zmyslu tohtoznaku.• Tridentský koncil definoval, že jestvuje sedemsviatostí, nie viac a nie menej. Tento výrok viery moholodznieť až vtedy, keď jestvovala úplná jasnosť o pojmesviatosti. Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav,podľa náznakov Písma a podľa ich vývoja v Tradíciidávajú vždy trvalý a nezničiteľný kresťanský znak, čižečlovek je ním označený ako Kristov príslušník a tozakaždým z iného aspektu (každá sviatosť je zviazanáso špecifickou sviatostnou milosťou).• Sväteniny – požehnania a svätenia, pri ktorých saCirkev modlí nad určitými predmetmi, aby osoby, čoich používajú rástli vo viere a láske.• Význam svätenín – ten, kto ich používa vniká hlbšiedo viery a lásky cirkevného spoločenstva. Ako vovšetkom, čo Cirkev robí, aj skrze tieto spásonosnéznaky má pôsobiť Kristov kríž v každodennom životetoho, kto ich používa. Mylná a magická je predstava, ževo sväteninách sú obsiahnuté prvky svätosti a spásy.Ich svätosť je založená na ich vzťahu k viere, ktorá savytvára vďaka slovu Cirkvi.35. SVIATOSŤ KRSTU• Krst je sviatosť, prostredníctvom ktorej Cirkev prijímanových členov. Keď že je vstupným obradom doBožieho ľudu, je aj prvkom spásy. Ohlasovanieevanjelia sa zameriava na prijatie krstu, alebo na jehorealizáciu v živote. Prijatie krstu je zasa odpoveďouviery na ohlasovanie evanjelia.• Matéria krstu je prirodzená a len prirodzená voda.• Forma krstu: liatie (ponorenie) vody na hlavu krstencasprevádzané slovami M., ja ťa krstím v mene Otcai Syna i Ducha Svätého. Forma ponorením je pôvodná,iba na túto formu sa môžu vzťahovať Pavlovateologická symbolika krstu ako smrti azmŕtvychvstania. Krstné formuly sú známe dva druhy:trojičné a kristologické. Tieto mohli byť v mene Ježiša,alebo na meno Ježiša a sú známe najmä z apoštolskýchčias.• Účinky krstu sú mnohotvárne: začlenenie do Cirkvi,začlenenie a účasť na živote Krista, zostúpenie Ducha

Svätého, stretnutie s Bohom a neprestajný nárok Bohana pokrsteného. Krst vtláča nezničiteľný charakter doduše. Spásonosné účinky krstu sú: odstraňuje dedičnýaj osobný hriech i všetky tresty za hriechy, začleňuje doCirkvi a do Krista.• Hlavným vysluhovateľom krstu je Ježiš Kristus, hlavaCirkvi. Riadnymi vysluhovateľmi krstu podľa dnesplatných smerníc sú biskupi, presbyteri a diakoni.Mimoriadnym vysluhovateľom je každý pokrstený ajnepokrstený v prípade núdze. Na každéhovysluhovateľa krstu sa kladie podmienka, že krstiacimusí mať úmysel vykonať kresťanský znak, toznamená, že chce krstencovi dopomôcť k vstupu doKristovho spoločenstva.• Prijímateľ: každý človek (doposiaľ nepokrstený) presvoje zameranie na Ježiša Krista je spôsobilý prijaťkrst. Sväté písmo však nepozná krst, ktorý bynepredchádzala viera. O krstení detí vo Svätom písmeniet výslovných svedectiev, ale dá sa predpokladať, ženebol vylúčený, keď celé rodiny prijímali krst. KKC1252: prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciouCirkvi, od 2. stor. sú o nej a výslovné svedectvá.• Sv. Písmo: Predobrazy: prechod Izraelitov cez Červenémore; vytrysknutie vody zo skaly pri Meríbe; Potopasveta, pri ktorej sa zachránil spravodlivý Noe a je horodina; voda, ktorá vytiekla z Kristovho boku. PrvotnáCirkev už od prvého dňa svojej existencie na Turíceudeľovala krst, čím sa poukazuje na jehonezastupiteľný význam, ako nutného pre spásu. „Čiňtepokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v meneJežiša.“ Ježiš poveril apoštolov krstiť až po svojomzmŕtvychvstaní, lebo až vtedy im dal moc a povinnosťzvestovať spásu všetkému stvoreniu. Sv. Pavol rozvinulosobitnú teológiu krstu v Rim 6.• Tradícia: Didaché – opis krstu – krstiť treba v meneOtca i Syna i Ducha Svätého v tečúcej vode. Ak nie jenablízku tečúca vody, pokrsti v inej. Ak nie je studená,použi teplú. Ak nemáš ani jednu, ani druhú, lej vodutrikrát na hlavu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.V prvotnej Cirkvi – krst sa udeľoval dospelým, čosúviselo so zanechaním dovtedajšieho spôsobu života.Prinášalo to narušenie spoločenských a politických, baaj osobných a manželských záväzkov. Dôležitosťtakejto úlohy uskutočňovať krst v celom nasledujúcomživote napokon vyústilo do prenasledovania kresťanov,kde boli postavení pred existenciálne rozhodnutie.Postupne sa zavádzal krst detí a nakoniec sa stalpravidlom, no neviazal sa už na obrátenie, ale napostupné zacvičovanie dorastajúceho kresťana dokresťanského života.• Špecifické aspekty: Už v Písme sú viaceré náznakyo spásonosnosti krstu túžby (na stotníka Kornélia a jehodomácich zostúpil Duch Svätý ešte pred krstom).Neznamená to však, že ohlasovanie evanjelia jezbytočné u nepokrsteného človeka, u ktorého možnovidieť účinný krst túžby. Možnosti spásy, ktoréposkytuje viera v Krista totiž prevyšujú svojouplnosťou a silou všetky ostatné cesty. Krst krvi –rozumie sa ako dobrovoľné podstúpenie násilnej smrti,alebo trýznenia, ktoré potom končí smrťou, a topriamo, alebo nepriamo za Ježiša Krista. Kristusprisľúbil tomu, kto sa k nemu pred verejnosťou priznás nasadením svojho života, že aj on sa k nemu priznápred verejnosťou v nebi: pred svojím Otcom a predvšetkými anjelmi a svätými. Aj tento krst má tedaspásonosné účinky. Akokoľvek sa posudzujú rôzneteologické pokusy určiť osud nemluvniat, ktoré zomrelibez krstu, je isté, že táto otázka patrík nepreniknuteľnému tajomstvu slobody spasiteľnejBožej lásky. Treba mať však vždy na zreteli, že Cirkev,ako to vyplýva z náuky i z praxe, nepozná inýprostriedok spásy, ktorý by deťom s istotou zaručovalnadprirodzenú blaženosť, ako krst. KKC 1261: Pokiaľide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkvi ich môže ibazveriť Božiemu milosrdenstvu. Ježišove slová:„nechajte deti prichádzať ku mne...“ nám dovoľujúdúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti, ktoré zomrelibez krstu.36. SVIATOSŤ BIRMOVANIA:• Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obradiniciácie, až neskôr sa začalo rozoznávať ako sviatosťodlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať odbirmovania v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Kristaa birmovanie na Ducha Svätého.• Matéria sviatosti birmovania je krizma – olivový,alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmumôže svätiť iba biskup. Vo Sv. Písme sa udáva akosviatostný znak birmovania vkladanie rúk a vzývanieDucha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď saudelenie Ducha často nazýva pomazaním.V poapoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúka modlitbe.• Forma:– sviatostný znak – sviatosť birmovania saudeľuje mazaním krizmou na čele a to sa dejevkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daruDucha Svätého.“ (dokument Divinae consortiumnaturae)• Účinky birmovania: krstom znovuzrodení dostávajúvo sviatosti birmovania nevýslovný Dar, samého DuchaSvätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou siloua poznačení znakom tejto sviatosti sa dokonalejšiespájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajúzáväzok slovom i skutkom šíriť a brániť vieru.Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca ješpecifická sviatostná milosť, ktorá birmovancavystrojuje a zameriava na boj proti bludu, klamstvu,nepokoju sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti,zbabelosti, útekom pred zodpovednosťou atď.• Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup. Hlbšídôvod pre takúto prax je, že biskup predstavuje verejnýráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalostia neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti.Kánonické právo dáva aj kňazom právomoc birmovaťvo zvláštnych, presne stanovených prípadoch.• Prijímateľ: KKC uvádza, že všetci pokrstení súpovinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek preprijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskejcirkvi na „vek usudzovania“. Deťom v nebezpečenstvesmrti sa môže udeliť aj pred vekom usudzovania.Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak,Pánovo poznačenie a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý

ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda môžeiba raz.• Sv. Písmo: Sk – poskytujú správy, že u tých, čo bolikrstom spojení s Kristom v Duchu Svätom, prišlok osobitnému zoslaniu Ducha Svätého, ktorépresahovalo účasť na Duchu, ktorý im bol udelenýv krste. (Diakon Filip pokrstil Samaritánov a až potomapoštoli poslali Petra a Jána, aby im udelili dar Duchavkladaním rúk a modlitbou).• Tradícia: Z doby Otcov – mnoho svedectievo vkladaní rúk a mazaní olejom, ktoré nasledovali hneďpo krste, nedá sa však vždy presne odlíšiť, či ide o úkonpatriaci ku krstu, alebo o osobitnú sviatosť.Definovanie birmovania ako osobitnej sviatosti –Florentský koncil.• Špecifické aspekty: Birmovanie nie je nutné k spáse,ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti,podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy.37. EUCHARISTIA• Význam slova – Je to spomienkové slávenie a súčasneslávenie anticipované. Oslavujeme ním pamiatkuvtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu Krista.Spomienkové slávenie sa stáva vzdávaním vďaky,pretože je prítomný sám Pán. Výraz lámanie chleba –označuje slávnostný úkon, stal sa odborným výrazom,ktorý nemal označovať iba úkon lámania chleba, alecharakterizoval celú slávnosť ako slávnostnú hostinu,v poapoštolských spisoch tiež označuje celé slávenieEucharistie.• Definícia Eucharistie – Eucharistia je sviatostné, naspôsob hostiny sa konajúce slávenie vykupiteľskejsmrti osláveného Pána, skutočne prítomného podspôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť najeho vykupiteľskej smrti a na novej zmluve.• Matéria – Pšeničný (nekvasený) chlieb a čistéhroznové víno. Chorí na celiakiu môžu prijímaťEucharistiu len pod spôsobom vína, lebo hostia môžebyť iba z pšeničnej múky. Môže to povoliť miestnyordinár. Víno pre eucharistickú bohoslužbu má byťz viničného plodu, prirodzené a čisté, bez primiešaniacudzích prvkov (okrem síry). Dodávatelia omšovéhovína skladajú pred ordinárom prísahu, že víno budespĺňať požadované kritériá. Primiešanie vody do vínadosvedčujú už Justín, Irenej aj Cyprián. Dôvod jev tom, že Ježiš pri ustanovení Eucharistie podľamiestneho zvyku primiešal do vína vodu.• Forma – slová, ktorými Kristus pri rozlúčkovej večeridal apoštolom svoje telo a krv sú formou eucharistickejobetnej sviatosti. Presnú pôvodnú formu Ježišovýchslov nepoznáme ani ich nemôžeme rekonštruovať.Dnešné konsekračné slová predstavujú syntézu, ktorávznikla z niekdajšieho kultového a teologickéhovypracovania novozákonných textov.• Vysluhovateľ: Iba kňazská resp. biskupská vysviackadáva plnú duchovnú moc konsekrovať a tým aj mocviesť slávenie Eucharistie (LG, 4. lateránsky koncil).Účinné vyslovenie konsekračných slov je nevyhnutnepodmienené kňazskom vysviackou. Účinok majú ibavtedy, keď ich vysloví kňaz. Odpadnutý kňaz nazáklade učenia o vysluhovaní sviatostí ex opere operatoplatne konsekruje.• Prijímateľ: Vyžaduje sa živé spojenie s Kristom, ktorésa vytvára krstom a živou vierou. Kto spáchal smrteľnýhriech smie až vtedy prijímať, keď bol sviatosťoupokánia oslobodený od hriechu. Prijímanie je ovocieobety. Bez skutočného požívania eucharistickéhopokrmu by eucharistická obeta zostala neúplná, pretoaspoň kňaz musí požívať eucharistický pokrm (preplatnosť obety).• Sv. Písmo: Predobrazy – V SZ Salemský kráľMelchizedech (chlieb a víno), veľkonočný baránok,manna ako pokrm pre židov počas ich putovania dozasľúbenej zeme, starozákonné obety (Lv 1-7), krv,ktorá vytiekla z Ježišovho prebodnutého boku. Sk – dvesprávy: Petrova kázeň, kde sa 3000 ľudí staloveriacimi, vytrvalo sa zúčastňovalo na učení apoštolov,na spoločnom živote, na lámaní chleba a namodlitbách; sv. Pavol v Troade mal k zhromaždenýmna lámaní chleba reč, ktorá sa pretiahla až do svitania.Pavol – 1Kor 10-11 – nie sú to systematické výrokyo Eucharistii, ale boli to vyjadrenia, ktoré reagovali naneprístojnosti pri slávení Eucharistie v Korinte. Je tuvzor a norma viery a slávenia Eucharistie.• Tradícia: Východní a západní otcovia – Didaché:označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nievšak ako pamiatku Ježišovej smrti. Kostnický koncil –vyjadril sa o totalite Kristovej prítomnosti v Eucharistii.Tridentský koncil – definoval skutočnosť, úplnosť,trvalú prítomnosť a opodstatnenie adorácie Kristav Eucharistii, ďalej oprávnenosť sv. prijímania podjedným spôsobom a obetný charakter Eucharistie.Koncil vyhlásil, že po premenení chleba a vína vo sv.Eucharistii je prítomné telo a krv spolu s dušoua božstvom nášho Pána Ježiša Krista a to opravdivo,skutočne a podstatne, pod spôsobmi viditeľných vecí.Prvé tisícročie Cirkev zdôrazňovala viac prítomnosťspasiteľného činu, dynamický charakter Eucharistie.Druhé tisícročie – Cirkev zdôrazňovala vecný prvok,teda realitu tela a krvi Ježiša Krista.• Špecifické aspekty: Trvanie Kristovej prítomnostiv Eucharistii – Kristova reálna prítomnosť trvádovtedy, pokým trvajú spôsoby chleba a vína. Ajv odpadnutých čiastkach chleba a v kvapkách vína,keďže tieto objektívne existujú, je trvalá reálnaprítomnosť Ježiša Krista. Okolnosť, že my ich pre malérozmery nevidíme má za následok, že nemôžeme vzdaťEucharistii v tejto podobe patričnú úctu. Pojemtranssubstanciácia – prepodstatnenie. Nový význama nový zmysel dostávajú po transsubstanciácii podobychleba a vína preto, lebo obsahujú novú skutočnosťalebo realitu, ktorú právom nazývame ontologická.Golgota a Eucharistia – Eucharistia ako ohlasovaniePánovej smrti je sprítomnenie spasiteľnej udalosti naGolgote. Obetný charakter Eucharistie – Opisyustanovenia Eucharistie vo Svätom písme potvrdzujújej obetný charakter. Ježiš nepriniesol inú obetu akoobetu kríža. Tridentský koncil tvrdí, že Ježiš Kristuszanechal Eucharistiu svojej Cirkvi ako viditeľnú obetu,v nej sa znova sprítomňuje krvavá obeta, ktorá bola razprinesená na kríži. Jednorazovosť obety – Jeden a ten

istý dar sa obetuje na Golgote i v Eucharistii. Je jedena ten istý obetujúci, ktorý účinkoval vtedy a účinkujepri každom slávení Eucharistie, Ježiš Kristus. Rozdielmedzi obetou na Golgote a Eucharistickou obetou –Ježiš sa na Golgote obetoval dobrovoľnou krvavousmrťou, v Eucharistii sa obetuje nekrvavým spôsobom.38. SVIATOSŤ POKÁNIA• Matéria: Akoby matériou tejto sviatosti sú úkonysamého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechova zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božiehoustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosťsviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov,nazývajú sa preto časťami pokánia.• Forma: Znakom je odstupňovaná jednota konaniaCirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej jeprevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa:„Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvykusvätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tienepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné navysluhovanie tejto sviatosti..• Vysluhovateľ: Tridentský snem – na základeKristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje zacirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupaalebo spovedníka, ktorého tým biskup poveril.Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia dospoločenstva je oprávnený predstaviteľ spoločenstva -biskup alebo ním poverený spovedník. Právomocspovedať – Na vysluhovanie sviatosti pokánia kňazpotrebuje okrem vysviacky aj právomoc. Tá je danáalebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí.Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať.Vysviackou dostáva kňaz vnútornú spôsobilosťvysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formusudcovského výroku (vylúčenie a znovuprijatie) jepotrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nadpenitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovaťa moci posväcovať. Povinnosť spovedníka po vyznaní –Vyznanie sa koná pred predstaviteľom spoločenstva,pred spovedníkom, ktorý je viazaní bezpodmienečnýmmlčaním. Spovedné tajomstvo – pripomína, žeposledným adresátom vyznania hriechov nie je kňaz,ale Boh, ktorý odpúšťa.• Prijímateľ: Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý pokrste spáchal hriech. Podľa učenia Tridentskéhokoncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchanésmrteľné hriechy (ešte neodpustené vo sviatostipokánia), a to ich počet druh a okolnosti. Vyznanie sadeje slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sanajzreteľnejšie prejavuje slovami. V slovách vyjadrujesám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznaťaj všedné hriechy, lebo oni sú nepozornosťou,nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jehozradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov,ktoré už boli v spovedi odpustené. Zmysel možnovidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať akoizolovaný hriešny čin, ale ako celý komplex viny.Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, ajkeď samej viny sa už netýka. Treba pridržiavať dekrétuQuam singulari, ktorým pápež Pius X. dňa 8.8.1910ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokániaa Eucharistie už vo veku rozoznávania. KKC učí, žedeti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, akopristúpia k prvému svätému prijímaniu.• Sv. Písmo: Pavol –Vystríha pred hriechom a vyzývažiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia a konajúpokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce(porov. 2Tim, 2Kor, 1Sol). Pavol autoritatívnezasahoval až vtedy, keď videl, že cirkevná obec samanič nepodnikla proti ohavnostiam vo vlastných radoch.Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byťznova prijatý. Všetko sa to deje v mene Ježiša Krista,teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze Kristak Bohu. Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal:Pokoj vám! (...) ...dýchol na nich a povedal: PrijmiteDucha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú imodpustené; ktorým zadržíte, budú im zadržané.“ Mt18,15-20: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe,pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Keď ťa neposlúchne...Veru hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, budezviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, buderozviazané i na nebi. (...)“• Tradícia: V prvotnej Cirkvi sa sviatosťou pokániaodpúšťali len smrteľné (ťažké) hriechy. Ak sa spomínavyznanie ľahkých hriechov, má to zmysel súvisiaci sduchovným vedením. Pre ľahké hriechy nejestvovalapovinnosť sviatostného pokánia. Jednorazovosťpokánia sa stala pevnou zásadou. Zmenilo sa to ažkoncom 6. stor. Dôsledkom tejto praxe bolo, že čorazviac kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, sizvyklo odkladať pokánie až na koniec života, abyneboli zbavení možnosti dosiahnuť pred smrťouodpustenie hriechov. Kríza sviatosti pokánia –Charakter jednorazovosti a verejnosti zapríčinilv Západnej cirkvi na konci doby cirkevných Otcovvážnu krízu a vyžiadal si tak nové formy. V 6. stor.došlo k zmene, postupne sa dovoľovalo opakovaťsviatosť pokánia a zároveň sa zmenšoval jej verejnýcharakter. Neverejný charakter podstatne ovplyvnilspôsob, akým sa pokánie praktizovalo. Pokánienenieslo so sebou vylúčenie zo života cirkevnéhospoločenstva, ani povinnosť konať zahanbujúcea dlhotrvajúce kajúce skutky, ba mohlo sa aj opakovať.Preto sa mohlo konať aj za menšie priestupky. IV.lateránsky snem – (1215) priniesol vyjasnenie.Všetkým veriacim uložil povinnosť prijať sviatosťpokánia aspoň raz do roka. Tento predpis, presnehovoriac, viaže len osoby, ktoré sú si vedomé, žespáchali smrteľný hriech. Tridentský koncil – definovaljestvovanie sviatosti pokánia proti pochybnostiamreformátorov. Koncil učí, že túto sviatosť ustanovilJežiš Kristus, že sa odlišuje od krstu a je dosvedčenátextom Jánovho evanjelia (Jn 20,22n.) Exhortácia JánaPavla II. – (Prvá adventná nedeľa 1984) - Reconciliatioei paenitentia - O zmierení a pokání v poslaní Cirkvidnes.• Špecifické aspekty: Spoločné sviatostné zmierenieviacerých kajúcnikov – Okrem prípadov, v ktorých ideo nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostnerozhrešiť viacerých veriacich spolu, ktorí sa ibavšeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potrebas nasledujúcimi podmienkami: 1) veľký počet

veriacich, ktorí sa chcú spovedať; 2) nedostatokspovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadnevyspovedať kajúcnikov po jednom; 3) veriaci by bezvlastnej viny museli dlho – aspoň jeden rok – zostaťbez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania.Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu(misijné krajiny, nedostatok kňazov, na Slovensku tonie je). Platné rozhrešenie zo strany veriacich –bezvýhradne sa od nich vyžaduje: 1) všeobecná spoveďa ľútosť - stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi 2)predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadnépohoršenie a škody 3) predsavzatie vyspovedať sa vovhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechovv osobnej spovedi.39. SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH• Matéria: olivový alebo iný rastlinný olej požehnanýbiskupom a v prípade nevyhnutnosti každýmpresbyterom počas udeľovania sviatosti. („Bože,požehnaj tento olej, ktorým pomažeme tvojhoslužobníka, aby sa mu uľavilo. Amen.“)• Forma: Sú to slová: „Týmto svätým pomazaním a presvoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáhamilosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného odhriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Aknie je isté, či prijímateľ ešte žije, upraví sa formulapodmienkou: „Ak žiješ,...“ Znakom sviatosti jepomazanie chorého požehnaným olejom na čele a narukách sprevádzané formulou pomazania.• Účinok sviatosti: Ak je to v zhode s Božím plánomspásy, pomazanie chorých privádza proces uzdravenia,ktorý sa začal odstránením hriechu, k telesnémuuzdraveniu a zaväzuje kresťana, aby v budúcnosti žilako vyzdravený. A pre tých, ktorí nastupujú cestu dovečnej vlasti dáva pomazanie prostriedky, aby úkonsvojej smrti urobili úkonom vrcholného spoločenstvas ukrižovaným Kristom.• Vysluhovateľ: Platným vysluhovateľom je jedinekňaz. Riadnymi vysluhovateľmi sú biskupi, farári a ichkapláni, kňazi, ktorým je zverená starostlivosťo chorých, predstavení kňazských komunít. Hlavnýmvysluhovateľom je Boh Otec a pravzor prijímateľa jeukrižovaný Kristus.• Prijímateľ: Sviatosť môže prijať pokrstený, ktorýdosiahol používanie rozumu a pre chorobu alebostarobu sa začína ocitať v nebezpečenstve stratyživota. Chorý má mať aj úmysel sviatosť prijať,nemožno mu ju udeliť proti jeho vôli.• Sv. Písmo: V evanjeliách na niekoľkých miestachmáme opísané uzdravenia chorých Ježišom. Medzispásonosnými skutkami Ježiša majú uzdraveniahlavnú úlohu. Jak 5,14-16: „Je niekto z vás chorý?Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad nímmodlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitbas vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sadopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si tedanavzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, abyste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitbaspravodlivého.“ Starší vzývajú Pána a on sa stávaprítomný svojou uzdravujúcou mocou. Pán dávachorému moc a silu, aby duševne zvládol svojeutrpenie.• Tradícia: Vo východnej Cirkvi je chápané ako úkonpokánia a teda pomazanie kajúcnikov. Od 11. stor.v západnej Cirkvi je považované za sviatosť s výlučnespirituálnym a eschatologických charakterom.Tridentský koncil ho definoval ako sviatosť.• Špecifické aspekty: Sviatosť možno udeliť opakovanev tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobepriťažilo, alebo ak vyzdravel a znova upadol dochoroby.40. SVIATOSŤ POSVÄTNÉHO STAVU• Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľujevkladaním rúk a modlitbou biskupa duchovná moc aprijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Tátosviatosť má tri stupne: episkopát, presbyteráta diakonát.• Matéria: Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch jevkladanie rúk a modlitba. Matériou diakonskejvysviacky je vkladanie rúk biskupa na každéhoordinanda, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnoumodlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matéria tá istá.Pri biskupskej vysviacke je matériou vlkadanie rúkbiskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavnéhokonsekrátora, na hlavu vymenovaného, ktoré sa konámlčky pred konsekračnou modlitbou.• Forma: Formou vysviacky sú slová konsekračnejmodlitby, ktoré sú špecifické pre každý stupeň.Rovnako je definovaná pre každý stupeň aj podstatnáčasť tejto modlitby, ktorá sa vyžaduje k platnosti.• Vysluhovateľ: Je ním vždy biskup. Na právoplatnú(dovolenú) vysviacku biskupa je potrebný osobitnýmandát rímskeho biskupa. Vkladanie rúk, ktoré prikňazskej vysviacke vykonávajú prítomní kňazi spolus biskupom nepatrí k podstate sviatosti, iba tento úkonbiskupa účinne sprevádza.• Prijímateľ: V Katolíckej Cirkvi môže platne prijaťposvätný stav iba a jedine pokrstený muž. Vtláčanezmazateľný charakter, preto ho nemožno opakovať.• Sv. Písmo: Sk 6,6 - podávajú správu o ustanovenídiakonov. Sk 14,23 - hovoria o ustanovenípresbyterov. 1 Tim 4,14 - „Nezanedbávaj dar, ktorý jev tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúkstarších.“. 2 Tim 1,6 - „Preto ti pripomínam, aby siroznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvomvkladania mojich rúk.“ Prijatie do cirkevnej hierarchiesa dialo vonkajším obradom. Týmto obradom sa nasvätenca prenášalo oprávnenie duchovného úradu audeľovala sa mu vnútorná milosť.• Tradícia: V Didaché sa ako nositelia úradu objavujúbiskupi a diakoni, ktorí boli vyvolení samotnoucirkevnou obcou. Ich úloha pozostáva v tom, že preobec vykonávajú posvätnú službu prorokov a učiteľov.• Špecifické aspekty: Celibát nie je podstatne spojenýs kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálnea antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňazs apoštolskou starostlivosťou, ktorú v ňom roznecujesám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrámspásu, ktorú priniesol Kristus.

41. SVIATOSŤ MANŽELSTVA• Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. KeďBoh chcel stvoriť človeka na svoj obraz, stvoril ichv tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom.Ale podobnosť s Bohom sa uskutočňuje aj v jednotemuža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva jev zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôžeodstrániť, môže iba určiť, ako sa má zmluva uzavrieť.• Znak: Vonkajším znakom sviatosti je výmenavzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, tedamanželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijakýzáväzný výrok. Manželstvo je charakterizovanévzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia prepohlavné a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvápresvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je sícesviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívnenerozlučným. Táto téza sa odôvodňuje tým, že ibadovŕšené manželstvo predstavuje dokonalýmspôsobom vzťah Krista k Cirkvi. Čo sa týkavysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšienepoužívať pojmy matéria a forma. Čo sa týka formy,Cirkev vydala určité predpisy, aby zaručila pevnosťzmluvy.• Vysluhovateľ: Sú nimi tí, ktorí konajú znak, teda tí,čo uzatvárajú zmluvu (novomanželia resp. snúbenci).Preto sú v pravom a presnom zmysle jeden predruhého aj sprostredkovateľmi milosti. Uzavierajúcimanželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Biskup,kňaz alebo diakon sa pri uzatváraní manželstvazúčastňujú ako kvalifikovaný svedok.• Prijímateľ: Uzatvárajúci manželstvo si navzájomudeľujú sviatosť. Pozri tiež manželské prekážkyv CIC.• Spásonosné ovocie: je ním v samom manželskomzväzku vyjadrená podobnosť so zväzkom Kristaa Cirkvi, čo zodpovedá tak podstate manželstva, akoi podstate milosti.• Sv. Písmo: SZ – Muža a ženu spojil dovedna sámBoh. Manželstvo sa označuje aj ako zmluva predBohom. NZ – Čo sa týka Ježišovho vzťahuk manželstvu, treba povedať, že on sám ženatý nebol.Manželstvo je predbežná dočasná forma života.Bezženstvo zodpovedalo Ježišovmu ohlasovaniua uskutočňovaniu Božieho kráľovstva. Hocimanželstvo je základnou formou ľudského života, másvoje miesto iba dovtedy, pokým trvajú dejinyľudstva. Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve,čo poukazuje na jeho sviatostný charakter. Výslovnýpoukaz na sviatostnosť je v Ef 5,21-33.Charakteristikou správania ženy má byť poslušnosť,u muža je to láska. Pavol ako dôvod pre svojepožiadavky uvádza, že manželstvo je postupnourealizáciou vzájomného vzťahu Krista a Cirkvi.• Tradícia: Aj v poapoštolskom čase sa manželstvoneustále považovalo za súčasť Cirkvi. Druhýlateránsky oncil v 12. stor. pripočítal manželstvok siedmym sviatostiam. Sviatostné je predovšetkýmuzavretie manželstva, zmluva, ktorou sa muž a ženanavždy spolu zviažu. Touto zmluvou sa manželstvouzatvára. Z toho vyplýva, že pokrstení nemôžuuzavrieť manželstvo tak, žeby neprijali sviatosť.• Špecifické aspekty: Jednota a nerozlučnosť súpodstatnými prvkami každého manželstva. Kebyosoby, uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotua nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu uzavrieťmanželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostnémanželstvo.42. ODPUSTKY• Odpustky sú svätenina, ktorá sa v ranom stredovekuvyčlenila ako osobitný prvok z praxe starocirkevnéhopokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, žeodpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale toešte neznamená, že sa premohol celý komplex hriechu,hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí.. Teda sarozlišuje hriech od trestu za hriech.• Vývin: Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxeudeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo sa o odpustenieurčitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúciia opätovnému začleneniu hriešnika do cirkevnéhospoločenstva.• Indulgentiarum doctrina – apoštolská konštitúciaPavla VI. Náuka o odpustkoch: Odpustkami sa rozumieodpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina užbola odpustená, a to nie len pred Cirkvou, ale aj predBohom. Vhodne disponovaný veriaci ich môže získaťza určitých podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktoráako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne rozdeľujea privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých.Cirkevný poklad zásluh – Rozumejú sa pod tým skutkyuzmierenia a zadosťučinenia Ježiša Krista a z tohtoprameňa vyplývajúce skutky uzmiereniaa zadosťučinenia svätých.• učenie o odpustkoch: získanie a privlastnenie –Cirkev má moc udeľovať odpustky. Podmienkouzískania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi,odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísanýchdobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získaťodpustky. Odpustky sa vzťahujú nie len na cirkevnétresty, ale aj na Božie tresty a hriechy. Môžu ich získaťživí pre seba alebo privlastniť ich mŕtvym. Živí ichmôžu získať na spôsob oslobodenia, mŕtvym ich možnoprivlastniť na spôsob príhovoru.• moc Cirkvi udeľovať odpustky – Pastierska mocCirkvi sa v prvom rade vzťahuje na odpustenie trestu,ktorý uložila sama Cirkev. Odpustky trestu na druhomsvete sa formálne nepripisujú dispozícii cirkevnejzvrchovanej moci. Cirkev nemôže rozhodovať o Bohua jeho plánoch. Jurisdikčný akt Cirkvi vo veci účinnostina druhom svete možno chápať iba ako prosbu, ktorúCirkev predkladá v spoločenstve s Ježišom Kristoma svojimi údmi, ktorí už prišli k Bohu (svätí). MocCirkvi udeľovať odpustky sa odvodzuje od mocizväzovať a rozväzovať. Keďže Cirkev má úlohupremáhať celý komplex hriechu, hriešnikovu vinui trest za hriech, môže teda odstrániť každú prekážkuzabraňujúcu vstupu do Božieho kráľovstva. Odpustkymožno označiť ako prvok cirkevnej moci zväzovaťa rozväzovať.

• charakteristika – Odpustky môžu byť čiastočné aleboúplné, podľa toho, či zbavujú časných trestov zahriechy čiastočne alebo úplne. Úplné odpustky možnozískať iba raz za deň, druhý krát iba pre okamih smrti,čiastočné viackrát za deň.• 5 podmienok na získanie úplných – treba vykonaťdobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť trinasledujúce podmienky: sviatostná spoveď, svätéprijímanie a modlitba na úmysel Sv. Otca. Okrem tohosa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvekhriechu, aj k ľahkému.• pre koho možno získať odpustky – Je istým učením,že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým,ktorí sú v stave očisťovania, a to na spôsob prosby.Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, ležvýlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môžezískať odpustenie dočasných trestov čiastočne aleboúplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktorémožno získať iba pre duše v očistci (2.11. v kostole,2.-8.11. na cintoríne).Nemožno však získať odpustkypre iného živého človeka.43. OSOBNÝ SÚD – POJEM, VZŤAH K VŠEOBECNÉMU SÚDU• Osobný súd: S výrokom, že človek hneď po smrtizačne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája téza,že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste – a keď jenutné vo sviatosti zmierenia – dostane človek podielna súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantomvšetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. taktozo strany Boha umierajúci človek už má súd za sebou.Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať namysli, že odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebovo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné obnoveniea posvätenie majú v človekovi vydržať do konca.• Sv. Písmo: Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatíkaždému podľa jeho skutkov, že človek musí podaťvyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnommieste sa nehovorí výslovne a formálne, že sa súdvykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, žepo smrti nastane rozličný stav spravodlivýcha hriešnikov (podobenstvo o Lazárovi a boháčovi).• Tradícia: U cirkevných otcov sú veľké kolísaniaohľadom osobitného súdu. Počnúc 4. stor. sa však užveľmi jasne hovorí o jeho faktickosti.• Človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu (KKC1022). Človek sa bez zakrývania a výhovoriekbezprostredne po smrti vidí taký, aký je. Posudzuje sav Božom svetle, z ktorého nemôže uniknúť do tmy.Slovo súd má dvojitý význam: môže to byť súdoslobodzujúci, volajúci k dovŕšeniu a naplneniu, alebosúd odsudzujúci.• Kongregácia pre učenie viery zaraďuje náukuo odplate nasledujúcej hneď po smrti k pravdámprvého odstavca Professio fidei.• Vzťah osobitného súdu a posledného súdu: Častos hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivcanastane hneď po jeho smrti. V takejto téze sa odmieta,žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela.Podľa nej je smrť premenou k novému životu, alenijakým odlúčením tela a duše.44. SPOLOČENSTVO SVÄTÝCH•Sv. Písmo: V 2. knihe Makabejcov sa kladie dôraz namodlitbu za zomrelých. Sv. Pavol porovnáva jednotu tých,čo sú spojení s Kristom s organizmom.•Tradícia: Presvedčenie, že žijúci môžu pomáhať mŕtvymnachádzame takisto v textoch cirkevných otcov a v liturg.modlitbách. Hlbší dôvod pre to je v spoločenstve svätých.•Spoločenstvo svätých znamená, že veriaci sú v DuchuSvätom tak spojení medzi sebou, že každý úd spoločenstvaje dotknutý činom každého. Tieto súvisy sa nezničiasmrťou. Smrť môže narušiť iba telesnú prítomnosť, nievšak osobnú. Tí veriaci, čo žijú ešte na púti do poslednejbudúcnosti, obracajú svoj zrak k tým, čo už do nej prišli.Títo zasa pozerajú na svojich bratov a sestry, pred ktorýmiuž dobehli do cieľa. Takto je medzi putujúcimi a tými, čouž prišli do cieľa, blízke spoločenstvo.•Druh pomoci: Tí, čo ešte žijú môžu v dôsledku spojenias Kristom zastúpiť mŕtvych v tom, že namiesto nichpreberú časť trestu, ktorý na seba uvalili. Pritom sapredpokladá, že Boh prijme ponuku žijúcich pre tieto duše.V tomto zmysle Cirkev pre zosnulých ustanovila ajodpustky. Kto získava odpustky, môže prosiť Boha o to,aby udelil mŕtvym odpustenie trestu, prisľúbenév odpustkoch. Pritom však zostáva úplne neisté, v akejmiere Boh vyhovie takej prosbe. Nemôžeme robiť nijakévýroky o dobe trvania očistca.•Funkcia: Druhý vatik. koncil prisudzuje svätým údomCirkvi dvojitú funkciu voči tým, ktorí ešte putujú: je tofunkcia dobrého príkladu a spasiteľnej pomoci. Svätí súpomocníkmi pre tých bratov a sestry v Cirkvi i mimo nej,ktorí ešte nedosiahli nebo. Robia to silou lásky, ktoráz nich vychádza, i modlitbami, v ktorých Krista prosia zatých, ktorí ešte idú na svojej púti.•Vzťah putujúcich k svätým: podľa katolíckeho učeniasa uskutočňuje na dvoch stupňoch: na stupni uctievania ana stupni vzývania. Svedectvá o vzývaní svätých máme odnajstarších čias. Najprv sa vzťahovalo na mučeníkov,apoštolov a prorokov, potom (4. stor.) sa rozšírilo navyznavačov, panny a anjelov. Pritom sa jasne obil rozdielmedzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. V uctievanísvätých je cieľom vždy sám Boh, ktorý si ľudí vyvolila vzal do svojho života. Keď vzývame svätých, má to tenzmysel, že putujúca Cirkev má vedomie, že jes dovŕšenými bratmi v Kristovi zviazaná do jednéhojediného „my“.45. NEBO•Nebo vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom,ktorý sa dá bezprostredne vidieť, a s tými ľuďmi, ktorí užprišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa mávykladať život jednotlivých ľudí uprostred milujúcehospoločenstva, nakoľko nám Sv. Písmo a Tradícia na todávajú oporné body.•Sv. Písmo: Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí.Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň znamená Božípríbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu,existenčný priestor, ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovomkvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými silami.Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha.

Kristologický prvok je znázornený v mnohých obrazochako u sv. Pavla tak aj u sv. Jána. Byť v nebi znamená byťs Kristom.•Život s Bohom: Tým, že sa spravodlivým sľubuje, žeprídu do neba, sľubuje sa im, že prídu k Bohu. Totoprisľúbenie neznamená zaistenie určitého miesta nabývanie. Vystúpením do neba sa nemieni pohybv priestore. Je to skôr určitý spôsob realizácie života –život s Bohom•Nebo je výmenou medzi Bohom a človekom, Bohom,ktorý sa dáva nezahalený. Táto výmena sa vo Sv. Písmeoznačuje ako videnie Boha. Fakt, že ľudia nemôžu vidieťBoha, tú najreálnejšiu realitu, má svoj dôvod v Božejtranscendencii. Napriek tomu, že človek je Božímobrazom, nemá pre neho vhodný orgán vnímania.Podstatou stretnutia s Bohom je teda jeho videnie akoosobno-existenciálny proces.•V nebeskom živote je odstupňovanie. Boh sa síce dávavšetkým blaženým úplne, nie iba čiastočne, avšakschopnosť blažených prijať toto odovzdanie je rozličná.Táto schopnosť je tiež utvorená od Boha. Hoci prevšetkých ľudí je zavŕšenie v podstate rovnaké, lebo vždypozostáva v stretnutí s darujúcim sa Bohom, predsa však jerozdiel v intenzite zážitku s Bohom. Meradlom pre poradieje láska ku Kristovi, k Bohu a k bratom a sestrám. Každýzavŕšený obsiahne takú mieru zavŕšenia a radosti, ktorá jeprimeraná jeho vnímavosti, teda jeho schopnosti lásky.Veď väčšiu mieru by ani nemohol prijať, nemôže anivôbec po nej túžiť.•Život neba je milosť a odmena. Blažený vie, a to patrívnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť odBoha. Preto prežíva svoje spojenie s Bohom akodefinitívnu istotu. Blažený už nemôže zhrešiť, teda vzbúriťsa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh,a preto sa už nemôže čakať vzrast lásky k Bohu.46. PEKLO•Sv. Písmo: Podľa jeho slov treba počítať s tým, že siniektorý človek nevyberie život s Bohom a v spoločenstvebratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, žehľadá seba samého a má sám seba ako zmysel a cieľživota. Takýto život je životom pekla. SZ vedel máloo osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie jemiesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, jeto zhromaždenie všetkých mŕtvych. V NZ sa peklo berieako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom.Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým,ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa znázorňujeslovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavlasúd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí súzatratenými.•Tradícia: Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovalana začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní súuž teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednomsúde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté.Augustín zastával večnosť pekelných trestov. Prijíma satéza o začiatku pekelných trestov hneď po smrti hriešnikaso smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu).•Druh trestov: niet žiadneho formálneho cirkevnéhoučenia. Peklo však znamená dvojitý trest: neprítomnosťvidenia Boha a muky pridané zatrateným.•Podstata pekla: Božie zjavenie o pekle nehovorí preto,aby nám dalo informácie o stave na druhej strane nášhoskúsenostného života, ale o pekle sa hovorí najmäv zmysle výstrahy. Slovom peklo sa nemieni označiťurčité miesto. Aj zatratení sú nejako viazaní na priestor,lebo sú tvormi a preto nie sú všadeprítomní. Pokuslokalizovať miesto nepodkopáva len zmysel a vážnosťBožieho zjavenia, ale aj protirečí samému zjaveniu.•Človek má peklo v sebe samom, nezrúti sa doň ako donejakej priepasti, ani ho doň nikto nesotí, ale skôr si sámrobí peklo. Peklo žije v tom človekovi, o ktorom sa hovorí,že je v pekle. Absolútna vzbura človeka proti Bohu jevzburou proti láske, to znamená, že človek je v sebeuzavretý. Nie je schopný dialógu s inými. Neexistujespoločenstvo zatratených. Každý zatratený je v takejľadovej samote, takže ani to nevie, či má spoluzatratených.•Tresty: Primárny zážitkový prvok pekla je skúsenosťstraty Boha. K tomu možno prijať aj sekundárny trest, totižtrest zmyslov. Sv. Písmo často používa slovo oheň(obrazný pojem spojení z výrazmi o plači, škrípanízubami, červe, ktorý neumiera...).•Večnosť pekla: Peklo je večné pre to toho, kto si tentospôsob života volí preto, že hriech je bez konca, a takvečný. Zatratený sa už nemôže a ani nechce odpútať odsvojho hriechu. Má síce odpor k svojej rozpoltenosti,oškliví sa sám sebe, ale vo svojom antiteistickomzmýšľaní je tak upevnený, že sa ho nechce zriecť. Máneodňateľnú rozkoš v tom, že žije vo vzbure proti Bohu.Boh je zúčastnený na pekle dvojakým spôsobom: tým, ženeprekazil hriešnej vôli človeka a tým, že zatratenémunedá milosť.•Zmysel pekla: je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky,ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty.Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom.47. OČISTEC•Sv. Písmo: Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ aniv NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď našliu padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sak modlitbe a prosili, aby boli padlým úplne odpustenéhriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech,ktorý sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom – je tohriech proti Duchu Svätému, teda vedomé odmietnutieJežiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tomzmysle, že existujú hriechy, ktoré budú odpustené nadruhom svete.•Tradícia: Predstava o očistení sa rozvinula v súvises pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, ktorý sadopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčenýz cirkevného spoločenstva, už je natoľko očistenýa natoľko robil pokánie, že ho možno opäť pripustiťk eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkev.otcov o očisťovaní na druhom svete rozličné, predsa sámfakt bol často zdôrazňovaný.•Nemáme nijaké zjavenie o mieste, čase a životev očistci. Aj ľudia v očistci sú pútaní na miesto. Nedá savšak povedať, akým spôsobom sa uskutoční toto

pripútanie. Duše v očistci nepodliehajú času v našomzmysle. Tým odpadá aj otázka o trvaní očistca.•Očistec sa má rozumieť ako určité uskutočňovanieživota po smrti z hľadiska vzťahu človeka k Bohu. Akéhodruhu je toto uskutočňovanie života je hlbokýmtajomstvom. Duše v očistci žijú v pokoji a Božej láske. Prene sa už uskutočnilo rozhodnutie o živote, a síce v zmyslevečného spoločenstva s Bohom a s dovŕšenými ľuďmi. Aleešte nie sú zrelé pre bezprostredný rozhovor s Bohom,ktorý sa ukazuje už bez zahalenia.•Zodpovednosť po odpustení hriechu: PodľaTridentského snemu žiadny človek sa nemôže bezosobitnej Božej milosti vyhnúť počas celého životavšetkým všedným hriechom. Človek aj po odpusteníhriechu zostáva zodpovedný za neporiadok, ktorý svojímhriechom vniesol do sveta. Bolo by však zveličené, kebysme chceli tvrdiť, že cesta do neba prechádza nutne a vždycez očistec.•Tresty: Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestomstraty. Trest straty je totožný s trestom zmyslov, lebočlovek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialógs Bohom ako nedostatok. Tento nedostatok vznikne zosamého človeka. Človek trpí zo seba samého. Trpí z toho,že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak totoutrpenie je preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robívždy viac schopným úplnej lásky. Očisťovanie sa vzťahujena pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností.48. PARÚZIA – POSLEDNÝ SÚD A VZKRIESENIE TELA, NOVÉ NEBOA NOVÁ ZEM• Parúzia: Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnouudalosťou, ale osobným stretnutím, totiž Kristovýmpríchodom. Keď hovoríme o Kristovom novompríchode, nemáme na mysli priestorovú, lež osobnúudalosť. Druhý Kristov príchod znamená takúaktualizáciu jeho osláveného spôsobu existencie, že užnebude prítomný v zahaleniach, lež v bezprostrednejnázornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať.To predpokladá, že v celom ľudstve sa uskutočnípremena, takže ľudstvo bude schopné uvidieťosláveného Krista. Sv. Písmo: Fakt druhého Kristovhopríchodu, jeho definitívneho osobného sebazjavenia,nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie JežišaKrista tvoria základ apoštolského ohlasovania. Cirkevprevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhomKristovom príchode a definovala ho na 4. lateránskomkoncile (1215). Kráľovstvo Krista sa neuskutočnídejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupnéhopokroku, ale víťazstvom Boha nad poslednýmnáporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristovanevesta.• Posledný súd: Výrazom súd sa myslia dve veci:vyjadrenie hodnoty a nehodnoty a pririeknutiedefinitívneho osudu podľa hodnoty alebo nehodnoty.Súd postihne všetkých ľudí, nebude mať však prevšetkých rovnakú funkciu – pre veriacich v Kristabude splňujúcim, pre nenávidiacich Boha budezatracujúcim. Sv. Písmo: Raz označuje za Sudcu Otca,raz Krista. Toto zdanlivé protirečenie sa odstránipoukazom na to, že Boh koná svoje skutky skrzeKrista a Kristus zasa robí iba Otcove skutky. Priebehsúdu sa opisuje pomocou mýtických obrazov, veľmidramaticky, predovšetkým v Jánovej Apokalypse.Meradlom na tomto súde je láske a síce láska, ktorá sazjavila v Ježišovi Kristovi.• Predmetom súdu zú všetky činy, myšlienkya zariadenia sa tvorov od počiatku až o koncaa uverejnia sa v ich dobrote alebo zlobe a v ich dosahuna celé dianie sveta. Pri poslednom súde sa nebudúskúmať alebo opravovať predchádzajúce individuálnesúdy (aplikované hneď po smrti), tu je dôraz naobjektívnu hodnotu alebo nehodnotu, akú malijednotlivé rozhodnutia v rámci dejín. Božiaspravodlivosť dokáže pred verejnosťou sveta svojuabsolútnu platnosť.• Vzkriesenie z mŕtvych: Podľa tradičnej mienkyduchovná duša, v smrti od tela oddelená, podľa svojejbytosti je stále zameraná k hmote. Jenepreniknuteľným tajomstvom, ako k telu zameranáduchovná duša môže bez tela ďalej žiť. Spojenies telom patrí do jej podstatnej štruktúry. Duša zostávazameraná na hmotu a plnú podobu svojho dovŕšeniadosiahne až vtedy, keď sa môže opäť vteliť, pravda,iným spôsobom ako v svojom historickom bytí. Dušahľadí upreto na tú chvíľu, v ktorej dostane definitívnu,s telom spojenú existenciu. To sa stane pri vzkrieseníz mŕtvych.• Podľa Božieho zjavenia sa vykúpenie uskutočnív tele. Plné synovstvo je vykúpením tela. Pravzoromplného vykúpenia je zmŕtvychvstalý Kristus. On jezároveň účinnou príčinou vzkriesenia všetkých. Sv.Písmo: V SZ sa jasne hovorí o vzkriesení z mŕtvychv knihe Daniel. V Ježišových časoch sa pravovernízbožní veriaci priznávali k zmŕtvychvstaniu. Ježiš tútorozšírenú vieru upevnil a vyjasnil. Ohlasoval najmä, ževzkriesenie tela nie je návratom k historickej formeživota, ale že vzkriesení z mŕtvych žijú iný, tajomnýživot. Svedectvo podáva tiež sv. Pavol v 1. listeKorinťanom. Charakterizuje kvalitu zmŕtvychvstaléhotela výrazmi o duchovnosti, nepominuteľnosti, mocia sláve. Existenciu zmŕtvychvstania nazýva nebeskou.Tradícia: Túto vieru dokazujú „Acta martyrum“,nápisy a maľby v katakombách, úcta, ktorá sapreukazovala zomrelým.• Cirkev verí vo vzkriesenie mŕtvych. Totovzkriesenie chápe tak, že sa vzťahuje na celéhočloveka. Pre vyvolených je vzkriesenie rozšírenímKristovho zmŕtvychvstania na ľudí. Telá ľudí budúvzkriesené pri druhom Kristovom príchode (výnimkouje Panna Mária). Kristologický základ vzkriesenianeplatí len pre pokrstených, ale pre všetkých ľudí, ajnepokrstených.• Nové nebo a nová zem: Sv. písmo hovorí o dovŕšenív spoločenstve zhromaždenom okolo Krista pomocouobrazu mesta. Pre toto mesto je charakteristické, ženemá chrám – nepotrebuje už miesto, kde sa budúprinášať obety. Nepoznáme čas zavŕšenia sveta, aninevieme, ako bude vyzerať pretvorený vesmír. Prenové nebo a novú zem sú charakteristické dvevlastnosti: že budú bez času a budú niesť stopy lásky.Večný život bude nový život.