1 Psychoanalýza: S. Freud: Nadvedomie ... - teologia.iskra.sk

Psychoanalýza: S. Freud:
Nadvedomie
Podvedomie
Človek (potreby a pudy) Požiadavky okolia
Štruktúra osobnosti: ID - biologické pudy, princíp slasti
EGO - zvažuje činy a následky, princíp reality
SUPEREGO - rodič. Hodnoty, spoloč. normy, morálka, hlas svedomia
Libido (vývin)
Orálna fáza (do 18 mes.) uspokojovanie saním, osoby fixované na túto úroveň majú
tendenciu udržať si ich ako primárnu erogénnu zónu, prejavy v sexe, orient. na jedlo,
cmúľanie....
Análna fáza (18 mes. – 3 roky) zadrž. a vypudz. stolice, sadizmus
Falická fáza (3 r. – 5 r.) penis a klitoris sú zdrojom príjemných pocitov, autoeroticky
zameraná, Oidipov komplex (chlapec nenávidí otca a miluje matku).
Obdobie latencie (5 – 12 r.) sexuálne záujmy v pozadí, sú skryté.
Genitálna fáza ( 12 r. → ) potreba milovať a byť milovaný, potreba reprodukcie,
príprava na manželstvo a založ. rodiny, záleží od prvých troch
Alfred Adler
Freudov žiak, každý 4lk má v sebe pocit menejcennosti a túžbu po moci v rozličnej miere,
ľudia frustrovaní v túžbe po moci sú úzkostliví, pocit menejcennosti, každá osobnosť sa snaží
istým spôsobom toto prekonať, tí ktorí to nedokážu: kladú si nereálne ciele a ľahko zlyhávajú.
Frustrácia je stav vyvolaný prekážkami, kt. znemožňujú naplnenie túžob a prianí
· vědecká disciplína založena Sigmundem Freudem kolem roku 1895
· pokouší se popisovat způsob fungování a vývojová stadia lidské psychiky
· základní hypotézy:
princip psychické determinovanosti – každé psychické dění je možno vysvětlit předchozími
událostmi
význam nevědomých psychických procesů
· definice psychoanalýzy podle J. Laplanche aj. B. Pontalise
o psychoanalýza je označení:
pro postup zkoumání duševních procesů, které jsou jinak nepřístupné
pro metodu léčení neurotických poruch, která se opírá o tato zkoumání
pro řadu psychologických vhledů získaných touto cestou, které se postupně spojily v novou
vědeckou disciplínu
· pro vědomé jednání osoby Freud zdůrazňuje zvláště význam snů, fantazie a halucinací
STRUKTURA OSOBNOSTI – PSYCHICKÝ APARÁT
· psychický aparát se skládá z různých psychických komponent, které jsou uspořádány podle
určité, předem dané struktury (hypotéza)
· 1. výklad teorie osobnosti – 7. kapitola „Výkladu snů“ (1900) – topický model psychického
1

aparátu
1. topický model (1900)
· Nevědomí
obecná základna psychického života
vyvinuly se z něho ostatní systémy
skládá se z pudových přání – základní jednotky nevědomí
pudová přání – nositelé energetického potenciálu – usilují o vybití
primární proces – pudová energie se přímo a bez překážek uvolňuje - uspokojení potřeby
· Předvědomí
místo sekundárního procesu
dochází zde k přezkoušení pudových přání
vzájemné působení pudů a podnětů z vnějšího světa
· Vědomí
na povrchu psychického aparátu
je primárně vázáno na vnímání procesů z vnějšího světa
napojeno na vjemy, které získávají smyslové orgány z vnějšího světa
současně přijímá informace zevnitř (pocity libosti a nelibosti)
topický model (1920)
· Ono (Id)
přítomno od narození, později se z něj vyvíjí Ego a Superego
patří sem vše zděděné, naše primitivní pudy, sexualita a agrese
odkládá se sem vše potlačené v průběhu života od raného dětství
zasahuje do konfliktů s Egem a Superegem
nestrukturované, chaotický charakter
pracuje iracionálně
· Já (Ego)
vlivem reálného vnějšího světa se vyvíjí z části Id
snaží se najít rovnováhu mezi požadavky Id, Superega a vnějšího světa
v neurotických konfliktech zajišťuje obranu osobnosti
strukturuje chaotické požadavky
přizpůsobuje aktuální pudová přání reálným podmínkám vnějšího světa
· Nadjá (Superego)
oddělené od já
nositelem funkce soudce a vzoru, který posuzuje a hodnotí aktivity já
hlavní úkol spočívá v sebekritice, orientuje se na ideálních představách – představy
společnosti, většinou zprostředkované rodiči
pokud nedokážeme odpovídat požadavkům Superega ŕsebeobviňování
TEORIE PUDŮ
· pudy jako jediný zdroj energie lidského chování, umožňují organismu směrovat k cíli
· existují vnitřní zdroje, které vyvolávají nestálé stupňování podnětů ŕ určitý stupeň intenzity –
odvod vzrušení
· rozlišení
zdroj
2

nutkání
objekt pudu
cíl pudu
· volba objektu – použití energie, která slouží k ukojení pudu
· Pudy života
pud sebezáchovy
sexuální pudy
libido – energie, která zajišťuje aktivitu životních pudů
· Pudy smrti
skupina pudů, které usilují o převedení osobnosti do anorganického stavu
obrací se do nitra s cílem sebezničení
konfrontace s libidem, libido má za úkol ho zneškodnit
DĚTSKÉ VÝVOJOVÉ FÁZE
· během prvních pěti let života – rozhodující vývojová stadia - zásadní význam pro další
rozvoj
· každá fáze koresponduje s určitou tělesnou zónou
Pregenitální vývoj
· Orální fáze
první rok života
oblast úst, dochází k dotekovému dráždění dutiny ústní a rtů (přijímání potravy)
smyslové uspokojení při sání z matčina prsu, cucání prstů apod.
· Anální fáze
mezi druhým a čtvrtým rokem života
objevování vlastního těla, slast ŕ konečník (lat. anus)
tělesné uspokojení z vyprázdnění střev, ale také psychická slast
tlak okolí, požadavky
později se projevuje v dávání – braní
· Falická fáze
mezi čtvrtým a pátým rokem života
zaměření na genitálie
vznik oidipovského komplexu – silný vztah dítěte k rodiči opačného pohlaví
· rodič stejného pohlaví jako rival, musí se s ním dělit o svou lásku
TEORIE SNŮ
· Freud předpokládal, že nevědomé obsahy mohou během spánku proniknout cenzurou, ale
přetvořené a ve zkomolené podobě
· každý sen odpovídá nějakému (potlačenému) přání
· Zdroje snů
dětské vzpomínky
tělesné podněty
prožitky působící na spícího
přání z uplynulého dne („zbytky dne“)
· dvojí vyjádření téhož obsahu
manifestní snový obsah (ten, který si dokážeme ráno vybavit)
3

latentní snové myšlenky („význam“ snu v souvislosti s potlačeným přáním)
· přetváření snového materiálu do manifestního snu – různé mechanismy
zhušťování
přesunutí
zobrazitelnost snů
používání symbolů
sekundární zobrazení snů
· Výklad snů (1900).
Behaviorizmus: Watson, Thorndike, Skinner
skúmajú správanie, snažia sa o modifikáciu správania, podmieňovanie je druh učenia,
vytvorenie podmienených reflexov.
Klasické (Pavlov, S-R stimul-reakcia)
Inštrumentálne (Skinner, S-O-R, stimul-organizmus-reakcia)
Klasické: Podaný podmienený podnet (zvonček, svetlo) → slintanie → je podaná potrava,
úkon sa opakuje: podmienený reflex, potom ak nenasleduje podanie potravy bude pes slintať:
samotný podmienený podnet vyvolá takú istú reakciu ako nepodmienený podnet - aktivita je
na strane experimentátora.
Inštrumentálne: Krysa sa učí stláčať páčky a až po stlačení dochádza k posilneniu, tu je
podm. spojenie medzi páčkou a stlačením, zvýrazňuje sa tu cieľová aktivita subjektu, od jeho
podm. odpovede závisí, či získa predmet posilnenia alebo nie, aktivita je na strane subjektu,
kt. sa učí.
Princíp vyhasínania je ak za pôvodne posilňovanou reakciou nenasledujú dôsledky posilnenia.
Humanistická psychológia: zameraná na člka, optimistický pohľad na člka, pozornosť na
vnútorný zážitok, obrátená Freudova teória - C. Rogers, A Maslow. Sebaaktualizačná
tendencia: uspokoj. fyz. potrieb, snaha o duch, rast, cit byť k niečomu povolaný, (práca =
zábava). Záporné sebahodnotenie: predstava člka o sebe sa dostáva do rozporu s predstavou o
tom, aký by mal a chcel byť, súvisí s neurotickým výkonom
Pokúsime sa načrtnúť základné teórie vývinu a to behaviorálny prístup Pavlova, Skinnera a
Banduru, teóriu kognitívneho vývinu Jeana Piageta, psychoanalytickú teóriu Sigmunda
Freuda a jej rozšírenie v práci Erika Eriksona a napokon etologický a ekologický prístup a
koncepciu životnej cesty alebo dráhy.
Behaviorizmus
Perspektíva psychológie behaviorizmu vychádza z pozície filozofického empirizmu a často sa
označuje prívlastkom „mechanistická“.
Hlavným postulátom je, že pre formovanie vývinu má rozhodujúci význam skúsenosť -
učenie, prebiehajúce pod určujúcim vplyvom prostredia. Vývin je teda primárne odpoveďou
na vonkajšie stimuly (podnety) prostredia, podnecuje úmysel, vôľu a inteligenciu, rovnako
ako nevedomé fantázie zamestnávajúce psychoanalytikov.
4

Podľa klasických predstáv tohto smeru sú ľudia podobní strojom automatickou reakciou na
vonkajší podnet. Keď potom identifikujeme všetky vonkajšie vplyvy (stimuly) prostredia
danej osoby, môžeme predpovedať jej správanie.
Vývinová zmena je kvantitatívna (skôr v množstve ako v druhu) a vývin je kontinuitný
(umožňujúci predikciu neskoršieho správania na základe predchádzajúceho).
Výskum sa zameriava prevažne na identifikáciu a určenie faktorov v prostredí, ktoré
zodpovedajú za určitý spôsob správania sa určitých ľudí. Sústreďuje sa na skúsenosť a
spôsob, akým ovplyvňuje budúce správanie. Snaží sa porozumieť týmto mechanizmom takým
spôsobom, že rozkladá komplexné stimuly (zložité podnety) a komplexné formy správania na
jednoduchšie elementy.
Z pôvodného klasického behaviorizmu sa neskôr vyčlenila samostatná teória sociálneho
učenia.
Behavioristi sa pozerajú na novonarodené dieťa ako na čosi neutrálne, ako na prázdny list
(„tabula rasa“),na ktorý píše svoje záznamy až skúsenosť.
Zakladateľ amerického behaviorizmu John B. Watson prehlásil, že z tucta zdravých, dobre
vyvinutých nemluvniat v jeho vlastnom špecifickom svete, v ktorom by ich vychovával, by
zaručene z ktoréhokoľvek náhodne vybraného a trénovaného vychoval podľa želania lekára,
právnika, umelca, obchodníka, či dokonca žobráka alebo zlodeja, bez ohľadu na talent,
sklony, tendencie a schopnosti ako aj povolanie a rasu jeho predkov.
Človek má teda skôr pasívnu úlohu vo vlastnom vývine. Podobne ako je počítač vo svojej
činnosti ovládaný programom, dieťa je riadené prostredím.
Nasledovníci behaviorizmu študujú správanie, ktoré môžu pozorovať, merať, zaznamenávať.
Snažia sa identifikovať okamžité, navonok pozorovateľné faktory, ktoré determinujú, či sa
dané správanie bude naďalej objavovať a zvyčajne ich nezaujímajú skryté, nepozorovateľné
faktory.
Hoci uznávajú určité biologické ohraničenie správania človeka, zdôrazňujú úlohu prostredia.
V rámci behaviorizmu, nazývaného tiež tradičnou teóriou učenia, bol rozpracovaný pojem
podmieňovania - učenia vysvetľujúci správanie človeka.
I.P.Pavlov v klasickom experimente dokázal, že pes sa naučí sliniť aj na zvuk zvonca na
základe súčasného opakovaného predkladania potravy so zvukom zvonca (spojenie
nepodmieneného podnetu, potravy, s pôvodne neutrálnym podnetom, zvukom zvonca, vedie v
dôsledku opakovania k podmienenej odpovedi, slineniu na zvuk zvonca, teraz už
podmieneného - naučeného - podnetu).
Tento typ podmieňovania sa nazýva klasické podmieňovanie. Pavlovove pokusy sa veľmi
zapáčili americkým behavioristom a začali ich široko používať.
Watson použil klasické podmieňovaní pri vysvetľovaní mnohých aspektov správania detí,
najmä emócií. Dieťa sa napríklad začne báť lekárov spájaním zážitku bolesti z injekcie s
lekárom (alebo akýmkoľvek človekom v bielom plášti).
Ďalšou formou podmieňovania je operantné podmieňovanie, ktoré študoval B.F.Skinner, a
ktoré sa viac sústreďuje na dôsledky, účinky správania, ako na súbežný výskyt podnetov.
Podľa Skinnera k modifikácii správania dochádza na základe okolností odmeny a trestu, ktoré
po ňom nasledujú.
5

Pozitívne posilnenie (úsmev, ocenenie alebo zvláštne potešenie) môže zvýšiť
pravdepodobnosť opakovaného výskytu správania v budúcnosti, kým negatívne posilnenie
(zamračenie, kritika alebo odňatie privilégií, napríklad sledovanie televízie) má tendenciu
znižovať možnosť, že sa správanie znovu objaví.
Platí teda všeobecný princíp, že organizmus má tendenciu opakovať správanie, po ktorom
nasledoval príjemný zážitok a neopakovať správanie, po ktorom nasledovala nepríjemná
skúsenosť - teda tendenciu vyhľadávať odmenu a vyhýbať sa trestu.
Skinner vysvetlil širokú paletu správania použitím princípov operantného podmieňovania.
Hoci ich neuplatňoval v správaní detí, mnohí jeho nasledovníci poukázali na hodnotu tohto
prístupu pri porozumení vývinu, ale aj zmeny správania.
Záujem, vyvolávaný domácimi nedorozumeniami a obťažovaním dieťaťa rodičmi a
súrodencami, často funguje ako pozitívne posilnenie a môže zvýšiť agresivitu dieťaťa.
Podobne sa zistilo, že potrestanie takéhoto správania (takzvaným „time out“) krátkym
obdobím izolácie od rodinných príslušníkov, môže pomôcť znížiť agresívnu aktivitu dieťaťa.
Operantné podmieňovanie bolo začlenené do mnohých praktických programov, ktoré
pomáhajú učiteľom a rodičom pri modifikácii správania detí.
Takmer v každej triede nájdeme hyperaktívne dieťa - dieťa, ktoré má ťažkosti „obsedieť“,
dávať pozor na učiteľa, dokončiť zadané školské úlohy atď. Medikomentózna terapia môže
vyvolať nežiadúce vedľajšie účinky (potlačenie rastu, zvýšenie krvného tlaku) a v 30-50 %
prípadov je terapia liekmi neefektívna.
Alternatívou je použitie princípov operantného učenia na kontrolu takéhoto typu detí.
Daniel O´Leary s kolegami (1976) vybral skupinu deviatich detí pre terapeutický program
prebiehajúci desať týždňov a porovnal ju so skupinou ôsmych neliečených, ale rovnako
hyperaktívnych detí.
Obe skupiny boli žiakmi 3. - 5. triedy základnej školy.
Primárna liečba pozostávala z programu zloženého na domáckej odmene. Program mal päť
súčastí:
1. stanovenie denných cieľov pre každé dieťa v triede,
2. odmeňovanie detí za snahu dosiahnuť tieto ciele,
3. hodnotenie správania zodpovedajúceho stanoveným cieľom na konci každého dňa,
4. zasielanie dennej spravodajskej kartičky rodičom o dennom pokroku detí,
5. odmeňovanie dieťaťa rodičom za pozitívnu zmenu a vzťahu k určeným cieľom.
Na zhodnotenie efektívnosti rodičov v roli terapeutov sa zvolili dve kritéria pred a počas
liečby. Bola zavedená hodnotiaca škála miery nepozornosti, úzkosti, problémov v správaní a
hyperaktivity preukázanej u dieťaťa.
Pre každé dieťa bola tiež osobitne skonštruovaná osembodová hodnotiaca škála správania
podľa miery závažnosti štyroch alebo piatich problémov v správaní každého dieťaťa.
Výsledky boli jasné“ v porovnaní s neliečenými deťmi deti zo skupiny s operantnou terapiou
preukázali výrazné zlepšenie na oboch typoch škál. Učiteľmi boli hodnotené ako menej
hyperaktívne, s nižším výskytom problémov v správaní.
6

Teórie sociálneho učenia sú ďalšou verziou behaviorálneho prístupu. Podľa predstáv tejto
koncepcie sa deti neučia len prostredníctvom klasického a operantného podmieňovania, ale
tiež pozorovaním a napodobňovaním druhých.
V sérii klasických štúdií Albert Bandura preukázal, že agresívne správanie detí ešte možno
zvýšiť tým, že sú vystavené sledovaniu iných agresívnych osôb.
Deti v jednej materskej škôlke sledovali dospelého, ktorý udieral po hlave, kopal a boxoval do
veľkej nafukovacej bábiky „Boba“.
V porovnaní s deťmi, ktoré takýto model nevideli, deti, ktoré pozorovali útoky dospelej osoby
na bábiku, boli v hre s nafukovacou hračkou oveľa agresívnejšie.
Dokonca mimoriadne presne imitovali niektoré bizarné a nezvyklé formy správania
pozorovanej dospelej osoby.
Jasne tu prebehol mechanizmus učenia bez prítomnosti akéhokoľvek zjavného posilňovania.
V súčasnosti sme stále viac konfrontovaní s hrubým násilím, ktoré prezentuje, žiaľ aj v
programoch určených deťom, moderný filmový, najmä americký, priemysel a televízia.
V tejto súvislosti by som rád uviedol jednu poznámku. Môžu sa deti naučiť niečo pre rozvitie
intelektových schopností z televízneho programu?
V šesťdesiatych rokoch sa v Amerike predstavil televízny program „Sesame Street“ ako
odpoveď na túto otázku.
Televízna show bola zameraná na rozvíjanie kognitívnych schopností detí predškolského
veku v príprave na začiatok školskej dochádzky.
Zameriavala sa na väčšiu časť populácie detí, ktorej predškolská výchova nebola dostupná
(menej rozšírená predškolská výchova ako vo východoeurópskych krajinách, len dve z piatich
detí predškolského veku navštevovali predškolský program). Nebolo to však len vystúpenie
bábok a hosťov s taktikou udržania pozornosti, ale dobre definovaný rad výchovných
cieľov,ktoré urobili program veľmi populárnym.
Podľa hodnotenia odborníkov deti boli úspešnejšie v rozličných druhoch testov
(rozpoznávanie častí tela, písmen, čísel, geometrických tvarov, v triedení a klasifikácii) po
šiestich mesiacoch sledovania programu.
Hodnotili sa deti v štyroch skupinách, rozdelených podľa frekvencie sledovania programu:
1.zriedkavo, 2. dva-trikrát v týždni, 3. štyri-päťkrát v týždni, 4. viac ako päťkrát v týždni.
Medzi vyššou frekvenciou sledovanosti programu a rastom kognitívnych schopností detí bola
priama súvislosť. Možno najzaujímavejšie bolo zistenie, že schopnosti čítania sa zvýšili
napriek tomu, že program nebol osobitne zameraný na túto funkciu.
Ukázalo sa teda, že televízia môže byť aj u takýchto malých detí dôležitým učebným
prostriedkom.
Proces imitácie a napodobňovania vôbec nie je automatický, ale deti si aktívne vyberajú
správanie, ktoré imitujú, a teda nenapodobňujú každé správanie, ktoré pozorujú.
Súčasní predstavitelia sociálneho učenia sa začali v dôsledku tejto variability vo výbere
modelov viac zaujímať o postavenie kognitívnych faktorov pri imitácii. Deti interpretujú a
spracúvajú pozorované formy sociálneho správania. Činiteľmi imitácie je ich vlastná
osobnosť a minulá skúsenosť, ich vzťah, postoj k modelu, a tiež situácie, v ktorých sa ocitnú.
Podobne dôležitú úlohu majú v tomto učení kognitívne schopnosti. Deti musia byť schopné
7

zapamätať si správanie modelu, a preto sú efektívnejšie práve tie, ktoré používajú aktívne
stratégie vybavovania si v pamäti, kontroly a organizovania správania.
Človek sa pozorovaním modelu učí určité vzorky správania, ktoré mentálne kombinuje do
nových vzorov správania.
Vlastné kognitívne schopnosti osobnosti ako pozornosť a mentálna organizácia senzorickej
informácie ovplyvňujú efekt (ak nejaký vôbec existuje), ktorý má pozorované správanie na
osobnosť samotnú.
Odhliadnuc od prílišnej koncentrácie behaviorizmu a teórií sociálneho učenia na laboratórne
experimentovanie, ktoré vylučuje prirodzené podmienky, oba smery prispeli k obohateniu
vedeckých poznatkov o vývine jednotlivca.
Mali však tendenciu podceňovať biologické vplyvy a zlyhávali pri uznaní významu
nevedomých faktorov v správaní človeka, ako aj rešpektovaní vnútornej motivácie a
slobodného rozhodovania.
Nerozpracovali komplexne problematiku vývinu, venovali pozornosť skôr čiastkovým
otázkam.
Behaviorizmus je neoceniteľným vkladom pri riešení takých terapeutických cieľov, ako sú
rýchle zmeny správania (odnaučenie sa fajčeniu), alebo pri formovaní nových spôsobilostí
(tréning návyku toalety), ktoré si nevyžadujú hlbšie preskúmanie základných emocionálnych
konfliktov.
Preto sa môže niekedy v praxi stať, že elimináciou negatívneho prejavu (napríklad krádeže) sa
neriešia základné problémy, ktoré pôvodne vyvolali nežiadúci prejav, a zostáva riziko návratu
nežiadúceho správania v inej podobe.
8