1. PREDMET PG AKO VEDNEJ DISCIPLÃNY ... - teologia.iskra.sk

B. VŠEOBECNÁ PEDAGOGIKY – okruhy na štátnu sk. z pedagogiky (NR) 

1. PREDMET PG AKO VEDNEJ DISCIPLÍNY – vysvetlenie zákl. otázok; 

dejiny a hist. vzdelávania; egyptská, asýrska a čínska výchova; židovská škola 

Základnou otázkou každej vedy je predmet jej skúmania. Predmetom pg je 

konkrétny ľudský a spoločenský jav – výchova človeka . Je to veda o výchove 

človeka. Skúma výchovu ako zámernú formatívnu činnosť v plnej jej šírke a zložitosti. 

Termín Pg. je z gréčtiny od slova paidagogos (pais – dieťa; agein – viesť). V dnešnom 

význame sa používa od 19. st.. V minulosti sa používal skôr termín didaktika, napr. J.A. 

Komenský – Veľká didaktika. Dnes má pg širší význam. Termínom didaktika sa označuje iba 

časť pg – teória vyučovania a vzdelávania. 

Špecifickosť pg ako teórie výchovnej činnosti špočíva v tom, že je úzko spätá 

s praktickou výchovou. Avšak pg a výchovu nemožno zamieňať. 

Výchova je cieľavedomá ľudská činnosť zameraná na utváranie osobnosti 

a humanizáciu človeka. 

Pg je teória. 

Pg ako každá veda vzniká z praktických potrieb. V každej dobe má pg svoj špecifický 

charakter, ktorý je spätý so stupňom spoločenského rozvoja, s rozvojom poznania, kultúry, 

duchovného a materiálneho života spoločnosti. 

Pg 

o popisuje a zovšeobecňuje pgickú skúsenosť 

o má kauzálny charakter (vzťahy medzi výchovnými procesmi, atď.) 

o má výskumný, zisťujúci charakter 

o má normatívny charakter (formuluje zásady, normy a pravidlá praktické postupu 

v pg) 

o národný ráz pg (vo výchove sa odrážajú špecifické národné zvláštnosti /sociálne, 

historické, demografické, ekonomické, duchovné/) 

Úloha pg – ako vedy – systematizovať a spracúvať pgickú empíriu, 

- skúmať zákonitosti výchovnovzdelávacích javov, 

- skúmať za akých podmienok, akými prostriedkami možno úspešne 

plniť výchovné ciele 

VZNIK A ROZVOJ PG – zaraďuje sa medzi humanitné vedy (spoločenské) 

Spočiatku sa pgické názory vyvíjali v rámci filozofie a teológie – už v kultúre 

starovekých národov na Východe. Pre rozvoj európskej pg nachádzame významné pramene 

v antickom Grécku a Ríme v dielach starovekých mysliteľov: Platón (427-348), Aristoteles 

(384-322), Demokritos, Sokrates, Marcus Fabius Quintilianus / (asi36-95)napísal 12 

kníh o výchove rečníka, v 2. knihe hovorí o učiteľovi, kladie si pgické otázky, akí 

majú byť žiaci, učitelia, napr. „Nech sa učiteľ správa predovšetkým ako rodič, že 

nastupuje namiesto tých, kt. mu deti zverili“ . , Seneca (4 -65). 

Veľký prelom v rozvoji pgického myslenia a vo výchove znamenalo kresťanstvo. 

Kresťanskí myslitelia: Kliment Alexandrijský (150-215), Ján Zlatoústy (347-407), Bazil Veľký 

(331-379), Hieroným (331-420), Augustín (354-430). 

V období renesancie - T. Morus (1478-1535), T. Campanela (1568-1639). Za prvého 

systematika poznatkov o výchove, vyučovaní a vzdelávaní sa pokladá J. A. Komenský (1592- 

1670) – prvý ucelený pgický systém. Ďalej mená J. Locke (1632-1704), J. H. Pestalozzi (1746- 

1827), L. N. Tolstoj (1828-1910). 

Ako vednú disciplínu rozpracoval pg. – Johann Fridrich HERBART v 19. st. 

(1776-1848). 

Neobvyklý rozvoj pg. v druhej pol. 19. st. a v prvých desaťročiach 20 st. – vznikajú mnohé 

prúdy a pgické smery v rámci hnutia novej školy a reformnej pg. Uplatňujú sa nové poznatky 

zo psych., najmä detskej a vývinovej, zo sociológie . Do pgických výskumov prenikajú nové 

metódy a techniky. 

1


Po II. svetovej vojne sa u nás rozvíjala pg tzv. marxisticko-leninská. 

2. POJEM VÝCHOVA, SEBAVÝCHOVA, PREVÝCHOVA. SUBJEKT 

A OBJEKT VÝCHOVY . (Havran 25) 

Výchova – znaky – 

o historický jav (vznikla so vznikom ľudskej spoločnosti, s vývojom mení svoje 

ciele, obsah, formy, metódy a inštitúcie). 

o v každej dobe bola zámerná a cieľavedomá –(zámernosť výchovy spočíva 

v tom, že je to činnosť zameraná na utváranie osobnosti, rozvoj človeka a na 

jeho prípravu na život; odovzdávanie sociálnej skúsenosti z generácie na 

generáciu) 

o jej podstatou je humanizácia človeka a jeho adaptácia na tie podmienky, 

ktoré spoločnosť vytvorila 

o výchova je teda procesom, ktorým sa jednotlivcovi sprostredkovávajú 

hodnoty a normy spoločnosťou prijímané a uznávané (výchova cez 

jednotlivca prispieva k rozvoju spoločnosti). 

o rozvíja u jednotlivca schopnosť pre orientáciu v skutočnosti, zároveň rozvíja 

jeho vnútorné danosti a predpoklady (človek sa oboznamuje s minulou 

ľudskou skúsenosťou; umožňuje sa orientovať v súčasnej zložitej spoločenskej, 

ekonomickej, duchovnej, kultúrnej; pripravuje sa na život : minulosť; 

prítomnosť; budúcnosť) 

o zložitý jav - vyplýva zo zložitosti spoločenského života 

o z hľadiska sociálnych útvarov a výchovných činiteľov - rodinná v., v. 

školská, ústavná, v. v domovoch detí a mládeže, v. mimoškolská. 

Výchova – zložitá, komplexná, cieľavedomá, plánovitá, dlhodobá ľudská 

činnosť, špeciálne organizovaná s dosahom na zmeny v telesnom a duševnom 

vývine jednotlivca a v jeho správaní. 

Prvé pokusy o def. výchovy v 20. st. – O. Kádner . 

J. P. II. (1990) – Výchova vlastne spočíva v tom, aby sa človek stával viac človekom, aby 

mohol viac byť.... 

Sebavýchova - súčasť výchovy zahrňujúca v sebe aj sebavzdelávanie. 

- jej podstatou je vlastná činnosť a aktivita vychovávaného, ktorá je 

najdôležitejšou 

podmienkou rozvoja jednotlivca. 

- činnosť jednotlivca, ktorá je zameraná na vlastné sebautváranie 

(autokreáciu) a sebazdokonaľovanie. Vychovávaný sa mení na 

vychovávateľa seba samého, čiže zo subjektu sa stáva objekt. 

- treba s ňou začať na I. stupni ZŠ 

Prevýchova – je to zložitá činnosť 

- výchova a sebavýchova sa neorientujú len na rozvoj osobnosti, ale i na jej 

nápravu 

- niekedy je potrebné naprávať len jednotlivé vlastnosti, zvyky, sklony, v iných 

prípadoch celú osobnosť 

- úspech a výsledky závisia od jej prostriedkov a organizácie, ale aj od osobnosti 

prevychovávaného. 

SUBJEKT A OBJEKT VÝCHOVY – výchova – vzájomný vzťah a pôsobenie medzi sub. 

a obj. 

Subjekt výchovy – rozumieme ním výchovného činiteľa, ktorý výchovný proces a vplyvy 

riadi, usmerňuje a koordinuje. V najširšom zmysle slova je to vychovávateľ (rodič, učiteľ, 

výchovný pracovník). Je to uvedomelý tvorca, nositeľ a tvorivý realizátor výchovných 

2


zámerov (zameraná na pôsobenie na vnútro človeka, aby bola vyvolaná odozva; harmonický 

rozvoj vychovávaného) 

- predpoklady úspešného pôsobenia subjektu – odborná pripravenosť, vysoký 

mravný kredit, pgický optimizmus, tvorivé schopnosti, hlboká láska, humánny 

prístup k vychovávanému a spravodlivosť. 

- 

Objekt výchovy - rozumieme vychovávaného (dieťa, žiak, ale i dospelý človek), aktívneho 

príjemcu i tvorivého interpreta a spolutvorcu výchovných zámerov. 

- nemusí ním byť iba jedinec, ale aj skupina 

- predpoklady pre úspešnú premenu objektu zo strany vychovávaných sú 

psychické i fyzické a ich vlastná aktivita. 

3. VERTIKÁLNE ČLENENIE PGICKÝCH DISCIPLÍN A ICH CHARAKTERISTIKA 

= členenie podľa veku 

1. Predškolská pg – je aplikovaná pgická disciplína, kt sa zaoberá problematikou 

výchovy detí predškolského veku, t. j. obdobia začiatku povinnej školskej dochádzky. 

Predškolská pg aplikuje všeobecné zásady teórie výchovy a podmienky osobitných 

výchovných zariadení, kt vyplývajú najmä z ontogenetických osobností detí do 6. roku 

života. Práve predškolský vek je z hľadiska rozvoja duševných dispozícií veľmi vhodný 

na osvojenie si návykov a zručnosti, teda činností mechanického charakteru. 

2. Pg základnej školy (I. a II. stupňa) – Na prvom stupni si žiaci osvojujú základné 

poznatky a zručnosti (čítanie, písanie, počítanie), získavajú začiatočné poznatky 

o prírode a spoločnosti, osvojujú si základy mravnosti, pracovnej, estetickej, a telesnej 

zručnosti. Žiaci sa zároveň zaraďujú do sociálnych vzťahov v rámci širšieho 

makroprostredia (štát, národ, náboženstvá, príslušnosť), bližšieho mezoprostredia 

(mesto, obec, škola), a bezprostredného mikroprostredia (trieda v škole, rodina, 

rovesnícka skupina). 

Na druhom stupni ZŠ sa kladie dôraz na vedecké základy získaných poznatkov. 

Poznatky získané na prvom stupni sa na druhom stupni prehlbujú. Z celistvo 

chápaných vyučovacích predmetov sa vyčleňujú samostatné predmety ( fyzika, 

zemepis...), ktoré majú charakter didaktiky spracovaných poznatkov príslušnej 

vednej disciplíny. 

Na ZŠ je dôležité učiť žiakov osvojene poznatky uplatňovať v praktickom živote. 

Základnou črtou pedagogickej práce učiteľa je rešpektovanie individuality žiaka. 

Cieľom výchovného pôsobenia ZŠ je zabezpečenie plného zdravého života bez stresu. 

3. Stredoškolská pg – člení sa na gymnázia, SOŠ, konzervatória a na SOU. Pripravujú 

mládež na vstup do pracovnej činnosti a na ďalšie štúdium. Praktické vzdelávanie sa 

využíva na týchto typoch škôl na dosiahnutie určitého stupňa zovšeobecnených 

zákonitostí a technických, ekonomických a spoločenských vzťahov s cieľom dokázať 

aplikovať získané vedomosti v praktickom živote. 

4. Vysokoškolská pg – ako osobitná disciplína pgických vied aplikuje všeobecnú 

teóriu výchovy na špecifické podmienky VŠ. Skúma otázky obsahu vzdelania, 

problematiku vyučovacích metód, ako aj organizačnú stránku výchovy a vzdelávania 

vysokoškolákov. Osobitne sa zaoberá otázkami rešpektovania individuálnych 

zvláštností študenta, prechodu zo strednej školy na vysokú, osobnosťou 

vysokoškolského študenta a učiteľa a pod. 

5. Vojenská pg. 

6. Pg dospelých (andragogika)- zaoberá sa problémami výchovy dospelých po 

ukončení školskej dochádzky, ktorí sú už zaradení do pracovného procesu. Zvyšuje sa 

požiadavka rešpektovať individuálne osobitosti jednotlivcov. Špecifické podmienky 

predmetu skúmania pedagogiky dospelých sú v podstate dvojakého druhu: 

a) objektom výchovno-vzdelávacieho pôsobenia sú dospelí jednotlivci, 

ktorí dosiahli značnú i nadpriemernú odbornú a všeobecnú úroveň 

vzdelania a nadobudli primerané praktické skúsenosti. 

3


b) Prostredie a organizácia vzdelávania sa na rozdiel od školy vyznačuje 

rozptýlenosťou a sporadickosťou, čím sa vplyv výchovného činiteľa 

potencionálne znižuje. 

Medzi jednotlivé oblasti, ktoré andragogika rieši, patria: 

a) Dejiny pedagogiky dospelých a vývoj andragogických koncepcií. 

b) Základy didaktiky dospelých – analyzujú sa problémy obsahu, princípov, 

metód a organizačných foriem vzdelávania. 

c) Systém vzdelávania dospelých – riešia sa otázky vzdelávania v rámci 

školských sústav, podnikového postgraduálneho vzdelávania a i . 

d) Metodologické otázky andragogiky, hlavnou úlohou je špecifikácia 

výskumných metód, ktoré sa používajú v pedagogických vedách vôbec. 

4. HORIZONTÁLNE ČLENENIE PGICKÝCH DISCIPLÍN A ICH 

CHARAKTERISTIKA 

= členenie podľa obsahu 

U Havrana bolo toto členenie v rámci – Pedagogické vedy – základné. 

1. Všeobecná pg (úvod do pg, základy pg) – definuje základné pojmy a kategórie 

pgickej vedy. Skúma podstavu spoločenskej funkcie výchovy, činitele pôsobiace na 

formovanie osobnosti a všeobecné metodologické problémy pg. Delí sa na: základy pg, 

didaktika, teória výchovy. 

2. Teória vyučovania – didaktika – objasňuje podstatu vyuč. procesu, ciele a obsah 

vyučovania, vzdelania, zaoberá sa procesuálnou stránkou vyučovania, vyučovacími 

zásadami, metódami a organizačnými formami vyučovacieho procesu. 

3. Teória výchovy – (metodika výchovnej práce) – zaoberá sa cieľmi, úlohami 

a zásadami výchovného procesu, realizáciou obsahovej stránky výchovy, jej formami, 

metódami a prostriedkami, výchovnými činiteľmi, výchovou v rodine, spoluprácou 

rodiny a školy a výchovou vo voľnom čase. 

- zaoberá sa podstatou výchovného procesu, skúma jeho ciele, úlohy, zásady, metódy 

a prostriedky. 

4. Teória výchovy mimo vyučovania - 

5. Teória správy a riadenia školy – je úzko špecializovanou pgickou disciplínou, 

ktorá sa zaoberá riadením a prevádzkou výchovných a vzdelávacích inštitúcií 

6. Špeciálna pedagogika – zaoberá sa špecifickými rysmi výchovy detí vyžadujúcich 

špeciálnu starostlivosť (poruchy myslenia, zraku, sluchu, reči, telesnými poruchami) 

7. Dejiny pg – sleduje vývoj pgického myslenia a školstva od najstarších čias do 

súčasnosti 

8. Porovnávacia (komparatívna) pg – skúma otázky výchovy a vzdelávania v iných 

krajinách 

-hlavnou úlohou je prispievať k aktuálnemu využívaniu zahraničných skúseností 

na rozvoj a zdokonaľovanie vzdelávania vo vlastnej krajine 

9. Metodológia pg – veda o metódach, pomocou ktorých sa pg dostáva k poznaniu 

nových pgických javov a k zisťovaniu pgických skúseností. 

5. PROCESUÁLNE ČLENENIE PGICKÝCH DISCIPLÍN A ICH 

CHARAKTERISTIKA 

4


V dnešnej dobe delíme systém pg (proces) na: Základné 

Hraničné 

Aplikované 

Základné – všeobecná pg 

- základy pedagogiky – skúma a popisuje základné pg kategórie: 

výchova, vyučovanie, vzdelanie, cieľ a obsah 

výchovy, podmienky výchovy, 

činitele výchovy (výchovné inštitúcie a zariadenia) 

- didaktika – objasňuje podstatu vyučovacieho procesu, ciele a obsah 

vyučovania, vzdelania, zaoberá sa procesuálnou 

stránkou vyučovania. 

- teória výchovy - 

dejiny pg – Štúdium pg minulosti a jej porovnávanie 

s prítomnosťou => využitie cenných skúseností 

porovnávacia pg – skúmanie iných výchovno-vzdelávacích 

systémov a ich prípadná 

aplikácia 

metodológia pg – zaoberá sa otázkami vedeckého výskumu, 

jeho organizáciou, metódami, technikami 

a prostriedkami vedeckovýskumnej práce 

Hraničné - 

nemožno určiť presne do ktorého odboru daná časť pg patrí ( napr. medzi 

psychológiou a pg.) 

Pg psychológia 

Sociálna pg 

Filozofia výchovy 

Ekonomika vzdelávania 

Aplikované -sú to pg vedy, ktoré sa konkrétne zameriavajú na rôzne oblasti života. Delíme 

ich 

podľa rôznych kritérií: 

- z hľadiska veku - pg predškolského veku 

pg mladšieho školského veku 

pg pubertálneho veku 

pg dospelého veku 

- z hľadiska druhu spoločenskej činnosti - pg podniková 

vojenská 

dramatická 

hudby 

športu 

voľného času 

- z hľadiska výchovných inštitúcií, zariadení, organizácií- rodinná 

školská 

detských a mládežníckych organizácií 

špeciálna pedagogika – zaoberá sa výchovou a vzdelávaním detí, ktoré sú 

postihnuté mentálne, zmyslovo, telesne delí sa na: 

oligofrenopedagogiku ( mentálne a duševne postihnutie) 

tyflopedagogika (zrak) 

surdopedagogika (sluch) 

somatopédia (telesne postihnutí) 

logopédia (náuka rečových porúch a defektov) 

5


6. POJEM VZDELÁVANIE, VYUČOVANIE, VEDOMOSTI, ZRUČNOSTI, NÁVYKY 

Vyučovanie – (Havran 30) 

- historicky vzniklá forma výchovno-vzdelávacej práce, ktorá sa uskutočňuje v škole, alebo 

je školou organizovaná, je presne plánovaná a rozvrhnutá v čase (školský rok, polrok, vyuč. 

deň, hodiny, striedanie vyučovacích hodín a prestávok). Tým sa odlišuje od iných foriem 

výchovno-vzdelávacej práce, ako sú napr. záujmové krúžky, besedy, kvízy. 

- dej, činnosť, proces – mnohotvárny medzi učiteľom a žiakom 

- formálna stránka vyučovania – forma výchovno-vzdelávacej práce 

- procesuálna str. -- //--- - je súčasne pgickým procesom prebiehajúcim v konkrétnej 

organizačnej forme, v ktorom sa žiakom systematicky sprostredkúvajú vedomosti, zručnosti 

a návyky a zároveň sa rozvíja celá ich osobnosť. 

- prispieva na utváranie subjektívnych vzťahov žiakov k sebe samým, k iným ľuďom 

i k prostrediu, v ktorom žijú. Vyučovanie plní aj náročné výchovné ciele. 

- na vyučovaní sa prelínajú dve stránky – vzdelávacia (apel na rozum) 

a výchovná(apel na vôľu) 

- vyučovanie je proces výchovno-vzdelávací, kde učiteľ vystupuje vo funkcii subjektu, ktorý 

riadi, usmerňuje, organizuje, kontroluje a hodnotí a žiak v úlohe aktívneho objektu, ktorého 

činnosť spočíva v aktívnom učení sa. 

UČENIE – zložitý psychický proces 

- užšom význame ním rozumieme zámerné , cieľavedomé a systematické 

nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov, ako iných foriem správania 

a osobných vlastností, spravidla pod vedením učiteľa 

- učenie sa – istý druh činnosti, aktivity samotného žiaka 

VZDELANIE – sústava poznatkov, zručností a návykov, ktoré si žiaci osvojili, pričom sa 

u nich sformovali žiadúce mravné, duševné i telesné vlastnosti. 

- obsah vzdelania spravidla vyjadrený v učebných plánoch, osnovách, 

učebniciach alebo v programoch 

Vedomosti – nadobudnuté fakty, vzorce, udalosti (u Horáka na prednáške) – osvojené, t.j. 

zapamätané a pochopené fakty a vzťahy medzi nimi, v kjtorých sa odráža poznanie 

objektívnej skutočnosti vo vedomí človeka 

Zručnosť – schopnosť žiaka vedomosti uplatniť v intelektuálnej a fyzickej činnosti (u 

Horáka) – nadobudnutá pohotovosť správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou 

vykonať určitú činnosť na základe osvojených vedomostí a predchádzajúcich skúseností 

Návyk – zautomatizovaná intelektuálna al. fyzická činnosť – zručnosť (u Horáka) – 

zautomatizované vykonávanie niektorých zložiek činnosti alebo aj celej činnosti, ktoré sa 

dosiahlo mnohonásobným opakovaním príslušných úkonov 

6


7. POMOCNÉ (PRÍBUZNÉ) VEDY PG A ICH ČLENENIE, HRANIČNÉ 

DISCIPLÍNY (Havran 14 – 22) 

Pg sa nemôže izolovať od ostatných vied. Plne využíva ich poznatky a tvorivo ich 

začleňuje do svojho systému. Najužší vzťah má k tým vedám, ktoré sa zaoberajú človekom po 

stránke duševnej a telesnej, aj jednotlivcom, aj členom istého spoločenstva. Ide o filozofiu, 

sociológiu, biológiu, psychológiu, matematiku. Označujeme ich ako pomocné 

vedy. 

1. Pg a vedy filozofické – vzťah je obojstranný- f-fia má pre pg aj praktický význam 

- pg sa nemôže rozvíjať bez filozofickej antropológie, ktorá odpovedá na otázku, čo je človek, 

aké je jeho miesto v súčasnej dobe. 

- f-fia pomáha pgickým pracovníkom orientovať sa vo všeobec. otázkach spoločenského 

života. Okrem najzákladnejších vzťahov f-fie a pg existujú aj konkrétnejšie, bezprostredné 

súvislosti medzi jednotlivými filozofickými disciplínami ako sú: filozofia človeka, axiológia, 

etika, estetika, logika. 

FILOZOFIA ČLOVEKA – vedná disciplína, ktorá skúma komplex otázok týkajúcich sa života 

človeka, zmyslu života. F-fia slúži pg, aby lepšie poznala objekt výchovy. 

AXIOLÓGIA – je to teória hodnôt. Hodnota – fenomén, ktorý vyjadruje význam javu a vecí 

iba vo vzťahu k človeku. 

- systém hodnôt 

- hodnoty trvalé a dočasné 

- axiológia s pg. súvisí s riešením cieľových otázok – tým, že táto veda preniká do 

hodnotového sveta človeka a spoločnosti 

- pgickú sústavu tvoria hodnoty: mravné, kultúrne, náboženské, estetické, občianske, 

výrobné. 

ETIKA - je veda o mravnosti. Jej základom sú systémy náboženské alebo filozofické smery. 

- náboženstvo – podáva svoje pravdy pevnejšie, než akékoľvek poznanie, etické 

normy podáva ako všeobecne platné bez ohľadu na miesto a čas. 

- etika – založená na určitom filozofickom systéme, podľa spôsobu, ako sa 

chápe zmysel života, podáva nám normy, ako máme žiť. 

- u nás – z hľadiska mravnosti je rozhodujúci kresťanský ideál, potom tzv. humanitný 

- etika najviac súvisí s mravnou výchovou 

- obsah mravnej výchovy je odvodený zo všeobecných morálnych princípov a noriem 

uznaných danou spoločnosťou 

ESTETIKA - je to veda o umení, teória umenia. 

- svojimi poznatkami umožňuje vedecké riešenie otázok estetického rozvoja 

osobnosti a problémy estetickej výchovy 

LOGIKA - veda o všeobecných formách a stavbe myslenia. Zaoberá sa správnym a presným 

vyjadrovaním myšlienok a vyvodzovaním záverov na základe logických analýz. 

- pomáha pri riešení didaktických otázok. 

SOCIOLÓGIA – jej predmetom je spoločnosť ako celok. 

- pomáha pri riešení problémov v oblasti školskej a mimoškolskej výchovy a vzdelávania 

- sociológia podniku, práva, výchovy, kultúry, poznania a vedy, umenia, tried a vrstiev, 

mládeže a rodiny, verejnej mienky. 

2. Pg a vedy psychologické – psychológia všeobecná, vývinová, sociálna 

- znalosť psychol. je predpokladom účelnej výchovnej práce – je okom výchovy. 

- oboznamuje pgického pracovníka so zákonitosťami psychickej činnosti človeka v rôznych 

vekových obdobiach 

- výsledky výskumov myslenia, pamäti, motívov, potrieb, záujmov a zvykov 

3. Pg a vedy prírodné 

7


BIOLÓGIA – poskytuje pg analýzu stavby a činnosti ľudského organizmu, zákonitosti jeho 

vývoja. 

LEKÁRSKE VEDY – úzko späté s biológiou – výchova telesne a duševne zdravého jedinca 

- významná pre pgickú prax – školská hygiena a logopédia 

4. Pg a matematika 

- 1. využívanie matematicko- štatistické metódy pri spracovaní a hodnotení výsledkov vedec. 

výskumu 

- 2. vyučovanie matem. je význam. prostriedkom logického, mravného, estet. a pracov. 

rozvoja žiaka 

KYBERNETIKA – veda o riadení a regulovaní navzájom do seba zasahujúcich procesov, ktoré 

spolupôsobia v systémoch. 

-výchova je určitý systém, kde riadiacim systémom je učiteľ a riadený systém je žiak. – to je 

najdôležitejší prínos kybernetiky pre pg. (vo výchovno-vzdelávacom proces objavuje aspekt 

riadenia). 

HRANIČNÉ PG. DISCIPLÍNY – analyzujú výchovné javy a problémy, u ktorých 

nemôžeme presne určiť, pokiaľ siaha oblasť skúmania jednej vedy a kde začína oblasť 

skúmania inej vedy – prekrývajú sa. 

FILOZOFIA VÝCHOVY – skúma a rozvíja najvšeobec. metodologické otázky pg. 

PEDAGOGICKÁ PSYCHOLÓGIA – blízky vzťah medzi nimi, ale nie je možné stotožniťi ch 

predmety a úlohy bádania 

- pg skúma zákonitosti celého výchovno-vzdelávacieho procesu učiteľa, vychovávateľa 

- pgická psychológia skúma zákonitosti psychickej činnosti žiakov a učiteľov v podmienkach 

výchovy a vyučovania 

- výsledky pg. psychológie slúžia pgickej teórii a praxi na zvýšenie účinnosti pgickej práce 

SOCIÁLNA PEDAGOGIKA – zaoberá sa podmienenosťou výchovy, vzdelávania 

a sebavýchovy spoločenským prostredím. Pri utváraní osobnosti významnú rolu zohrávajú 

sociálne útvary (rodina, škola, sociálna skupina, pracovné kolektívy). 

EKONOMIKA VÝCHOVY A VZDELÁVANIA – špeciálna ekonomická disciplína zaoberajúca 

sa vzťahmi vzdelania a ekonomiky. 

VZDELÁVANIE – je podstatnou zložkou kvalifikácie pracovných síl, stáva sa významným 

faktorom ekonomického rastu. 

- otázky efektívnosti vzdelávania a príprava pre rôzne oblasti spoločenskej činnosti 

8. POPIS ZLOŽIEK VÝCHOVY 

Výchova – zložitá komplexná ľudská činnosť, špeciálne organizovaná s dosahom 

na zmeny v telesnom a duševnom vývine jednotlivca a v jeho správaní. 

VŠEOBECNÝM CIEĽOM VÝCHOVY je harmonický rozvoj vrodených vlôh a dispozícií, ktoré 

sú dané človeku. 

Všeobecné ciele výchovy sa premietajú do výchovného obsahu, ďalej sa konkretizujú na 

ČIASTKOVÉ CIELE, POŽIADAVKY A ÚLOHY. 

Z teoreticko-praktického hľadiska je zaužívané obsah výchovy členiť na jednotlivé 

čiastkové výchovy, ktoré predstavujú súčasti obsahu. Tak sa zaužívali termíny, ako sú: 

rozumová výchova, mravná výchova, estetická, telesná, citová, pohlavná, 

ekologická, právna, zdravotná, etická výchova. 

8


1. ROZUMOVÁ VÝCHOVA – dôležitým prostriedkom je vyučovanie, pretože ide 

o zámerné a sústavné osvojovanie si vedomostí, zručností a návykov všeobecných 

i odborných. 

-s procesom osvojovania poznatkov je úzko spätý rozvoj poznávacích procesov, predovšetkým 

myslenia a jeho funkcií, ale aj rozvoj psychickej stránky osobnosti 

- významnou úlohu RV je rozvoj reči ako základného komunikačného prostriedku v styku s 

ľuďmi 

- súvisí so všetkými súčasťami výchovy 

- dôležitým prostriedkom rozumového rozvoja popri vyučovaní je umelecká a rôzna náučná 

literatúra 

2. MRAVNÁ VÝCHOVA – z historického hľadiska rozlišujeme dva smery: náboženský 

a laický 

- MV je špeciálna cieľavedomá činnosť rodičov, učiteľov, vychovávateľov smerujúca 

k utváraniu určitých charakterových rysov žiaka – osvojuje si normy a pravidlá správania sa, 

atď. 

- nie je osobitným predmetom v rámci školskej výchovy, ale je súčasťou výchovy; preniká 

celou výchovou, duševnou i telesnou. Rozširuje sa nielen na poučenie o dobre a zle, ale aj na 

pôsobenie citové (vzbudiť sympatiu k dobru, antipatiu ku zlu) a vôľové (rozvoj pevnej 

a mravne zodpovednej vôle). 

Základným cieľom MV je autonómna mravná osobnosť, dobrovoľne a samostatne mravne 

žijúca. 

Čiastkové úlohy: - humánne vzťahy a postoje k iným ľuďom, k sebe, k prírode, k spoločnosti 

- výchova vzťahu k práci 

- výchova mravného svedomia 

- výchova mravných návykov a zvykov 

- osvojenie si noriem a pravidiel disciplíny (J.A.Komenský –Škola bez disciplíny 

je ako mlyn bez vody) 

- 

Kritériom mravnosti je správanie sa človeka, jeho činy a skutky. 

3. ESTETICKÁ VÝCHOVA - zámerné cieľavedomé utváranie estetického ideálu, 

rozvíjanie estet. vkusu, citov a potrieb, osvojovanie si estet. hodnôt a rozvíjanie schopností 

pre aktívnu tvorbu. Je to zámerné pôsobenie na citovú, rozumovú, mravnú a vôľovú stránku 

výchovávaného prostriedkami umenia a priamym názorom na prírodu. 

- 2 stránky ESV – receptívna a aktívna 

RECEPTÍVNA – zameraná na utváranie schopnosti vnímať a prežívať umelecké dielo 

primerané obsahom a formou detskej psychike. 

AKTÍVNA – výchova k vlastnej tvorivej a reprodukčnej činnosti detí 

- v učebnom pláne školy esteticko-výchovné predmety: literatúra, VV, hudobná 

výchova 

- súvisí s výchovou rozumovou, mravnou, telesnou, pracovnou a citovou. 

- tesne súvisí s umeleckou výchovou na špeciálne zameraných školách na rozvíjanie nadania a 

talentu (ZUŠ) 

4. EKOLOGICKÁ VÝCHOVA – systematická, cieľavedomá, organizovaná činnosť 

zameraná na pochopenie vzťahov medzi prírodou a človekom, 

- na pochopenie závislosti človeka od prírody 

- a na utváranie kultivovaného a aktívneho vzťahu k prírode 

- úzko súvisí s mravnou a citovou v., zámerné pôsobenie na rozum, cit a vôľu. 

5. CITOVÁ VÝCHOVA – pokladáme ju za dôležitú súčasť výchovy – v živote človeka sú city 

významným aktivizujúcim činiteľom. 

9


Základné úlohy citovej výchovy: 

- viesť žiakov k prežívaniu kladných podnetov z okolia a prostredia, v ktorom žijú 

- usmerňovať citovú orientáciu na pozitívne, mravné, estet. a kultúrne hodnoty 

- zameranie na vyššie city, ktoré rozvíjajú charakter a duševno, atď. 

Nedostatky v citovej výchove sa prejavujú výrazne najmä u dospievajúcej mládeže - 

spoločensky nežiadúce prejavy – vandalizmus, agresivita. 

- CV – dôležitý prostriedok na humanizáciu človeka. 

6. TELESNÁ VÝCHOVA – všeobecné úlohy: 

- ochrana a upevňovanie zdravia, harmonický telesný rozvoj 

- rozvoj pohybových schopností, obratností, zručností a návykov 

FUNKCIE TV: 

- zdravotná 

- vzdelávaciu 

- kompenzačná 

- stimulačná 

Súvisí so všetkými súčasťami výchovy: citovou, estetickou, pracovnou. 

ÚLOHA UČITEĽA: rozvíjať záujem o TV, kladný vzťah k telesným cv. a pohybu; treba citlivý 

individuálny prístup ku každému žiakovi 

7. PRACOVNÁ VÝCHOVA – vedomosti a zručnosti, ktoré sú predpokladom tvorivej práce 

- význam PV spomínajú vo svojich dielach: J.A.K., J. Locke, J.J. Rosseau, J.H. Pestalozzi 

ÚLOHY PV: -vytvárať trvalý pozit. vzťah ku práci; poskytnúť najvšeobec. vedomosti, zruč. a 

návyky 

- vzťah k vytvoreným duchovným hodnotám, ale materiálny 

- oboznámiť sa s rôznymi druhmi materiálu a so základnými pracovnými nástrojmi 

8. VÝCHOVA KU VŠEĽUDSKÝM HODNOTÁM - život človeka, mier, práca 

ÚLOHY: 

- výchova musí smerovať k tomu, aby vychovávaný spoznal, že život je najväčšou hodnotou 

- žiadúce utvárať humanistické vlastnosti s úctou ku každému človeku 

- vedomie o základných ľudských právach: právo na život a na ochranu života, právo na 

vyjadrenie vlastného názoru a postoja, právo na vlastné svedomie, atď. 

9. PEDAGOGICKÝ VÝSKUM A PEDAGOGICKÁ METODOLÓGIA(Havran 80) 

PEDAGOGICKÝ VÝSKUM – cieľavedomá, organizovaná a plánovaná činnosť, ktorej 

úlohou je objavovať a zisťovať pgické zákonitosti vo výchovno-vzdelávacom procese 

a v rozvoji osobnosti žiaka. 

PREDMET PG. VÝSKUMU – v najširšom zmysle slova je výchova, v ktorej na rozdiel od 

niných činiteľov pôsobiacich na utváraní a rozvoji osobnosti človeka vystupujú také špecifické 

momenty ako je riadenie, zámernosť a organizovanosť. 

ZÁKLADNÝ PROBLÉM PG. VÝSKUMU – je presne zachytiť, vymedziť a zaregistrovať pgické 

javy v potrebnej miere a rozsahu v určitých podmienkach tak, aby sa stali pgickým faktom. 

Ide o presné zistenie vzťahu medzi podnetom a účinkom a určenie závislosti medzi 

jednotlivými javmi pgickej skutočnosti. 

- vedecký výskum využíva špeciálne metódy, postupy, techniky a prostriedky 

DRUHY PGICKÝCH VÝSKUMOV: 

a) základný výskum – činnosť, ktorá sa orientuje na riešenie kľúčových teoretických 

problémov 

- neorientuje sa na okamžité praktické využitie, obvykle pracuje s dlhodobejšou perspektívou 

- rieši problematiku, ktorá vyplýva zo základných spoločenských potrieb 

10


b) aplikovaný výskum – činnosť, ktorá využíva teoretické výsledky v konkrétnych 

podmienkach praxe 

c) pgický prieskum – činnosť na zistenie stavu konkrétneho pgického javu 

- poskytuje údaje o určitom pgickom jave a umožňuje vyslovenie hypotézy 

- má popisný charakter 

Základný i aplikovaný výskum majú úzky vzťah ku praxi, pričom bližší má aplikovaný. 

Z HĽ. ČASOVÉHO – výskumy krátkodobé a dlhodobé 

Z HĽ. HĹBKY POZNANIA – popisné, explikatívne, exploratívne 

Z HĽ. MIERY, AKOU VÝSKUM VYSTIHUJE SKÚMANÝ PROBLÉM – čiastočné 

a komplexné. 

ETAPY PGICKÉHO VÝSKUMU: 

(a) etapa prípravy na vedecko-výskumnú prácu 

(b) etapa zhromažďovania faktov 

(c) etapa spracovania získaných faktov 

(d) etapa vypracovania výskumnej správy 

PEDAGOGICKÁ METODOLÓGIA (Havran 81) 

Vedecká metóda – vo všeobecnosti – zámerný postup (cesta), pomocou ktorého sa 

dosiahne určitý cieľ, niečo sa pozná, alebo vyrieši. Obvykle predstavuje celý komplex 

rôznorodých poznávacích postupov a praktických operácií, ktoré smerujú k získavaniu 

vedeckých poznatkov. 

METÓDA VEDEC. VÝSKUMU V PG: spôsob štúdia a poznávania objektívnej skutočnosti, 

spôsob a cestu prenikania od povrchu javov k podstate. Metódy sú určované teóriou 

poznania, rozvojom danej vedy ako aj príbuzných vied. 

PEDAGOGICKÁ METODOLÓGIA – zaoberá sa problematikou metód vedeckého výskumu 

v pg. 

= náuka o metódach, technikách a postupoch, pomocou ktorých sa pg. ako veda dostáva 

k poznaniu faktov a vzťahov, ako aj k zisťovaniu všeobecných zákonitostí pgickej reality. 

- vychádza zo všeobecných metód a zákonitostí ľudského poznania, ktoré sú súčasťou filozofie 

a pri rozpracúvaní mnohých metodologických problémov využíva poznatky zo špeciálnych 

metodológií príbuzných vied (psychológia, sociológia). 

ZÁKLADNÉ VÝSKUMNÉ METÓDY – teoreticko-historická, deskritptívna a experimentálna 

Metóda pozorovania, m. rozhovoru (inteview), dotazník, pgický experiment, 

rozbor produktov žiackej činnosti, didaktické testy, matematicko-štatistické 

metódy, logické metódy. 

10. ČINITELE VÝCHOVY (Havran 33 – 37) 

Vývoj ľudského jedinca je determinovaný zložitým komplexom podmienok – 

vnútorných a vonkajších. 

1. VNÚTORNÉ – dedičné vlohy, individuálne skúsenosti, osobnostné vlastnosti jedinca 

2. VONKAJŠIE – činitele sociálneho a prírodného prostredia 

1. VNÚTORNÉ 

Dedičnosť - genetika – veda o podstate dedičnosti (už v 19. st. vznikali prvé teórie) 

- zakladatelia genetiky – Mendel, Weisman, Morgan – vytvorili teóriu o génoch 

ako nositeľoch dedičnosti – podľa nich sú gény uložené v chromozómoch 

zárodočných buniek - predstavujú vývojový programov organizme, ktorý je 

uložený v molekulách kyseliny dezoxyribonukleovej (DNK). 

11


Ako objektívne podmienky vývoja a utvárania osobnosti sa v pg prevažne berú do 

úvahy dedičné vlastnosti a znaky, s ktorými sa človek rodí. Dedičnosť určuje anatomickú 

a fyziologickú štruktúru ľudského organizmu, rasové znaky, pohlavie a množstvo 

individuálnych zvláštností, napr. farba očí, vlasov, krvná skupina, atď. 

V oblasti duševnej sú významné dispozície a vlohy, s ktorými sa človek rodí. 

VLOHY – sú iba predpokladom určitého vývoja, ktorý sa uskutočňuje pod vplyvom 

prostredia, výchovy a za aktívnej účasti samého jedinca. 

Dedičnosťou môžu byť podmienené aj mnohé anomálie organizmu, napr. 

hemofília, daltonizmus, rázštep perí, šedý zákal, atď. 

Náchylnosť k niektorým chorobám môže mať základ v zdedených anatomickofyziologických 

danostiach. 

Dedičnosť u potomkov sa prejavuje najmä: 

o biologickou podobnosťou s rodičmi (telesné konštrukcie, farba kože, vlasov, očí ) 

o niektorými osobitosťami nervovej sústavy – (cholerik, sangvinik, melancholik, 

flegmatik) 

o vrodenými nepodmienenými reflexmi – (prehĺtací, obranný, orientačný) 

o typicky ľudskými vlastnosťami – (vzpriamená chôdza, reč, schopnosť myslieť, 

pracovať- závisí to však aj od prostredia a výchovy) 

o zdedenými vlohami a vlastnosťami zmyslových orgánov pre niektoré činnosti – 

napr. pre hudbu, maľovanie, matematiku, jazyky 

DRUHY DEDIČNOSTI – dominantná a recesívna 

o dominantná – vlastnosti, ktoré sa pravidelne objavujú pri každej generácii potomstva 

o recesívna – istá vlastnosť obchádza niektoré generácie 

GENOTYP – súbor a komplex dedičných vlastností 

FENOTYP - súhrn znakov a vlastností, ktoré získa jedinec prostredníctvom genotypu pod 

vplyvom prostredia a výchovy 

Význam dedičnosti nemožno podceňovať, ale ani preceňovať. Mnoho z toho, čo sa obvykle 

pričíta dedičnosti je výsledkom výchovy a napodobňovania rodičov. Pre učiteľa 

a vychovávateľa je užitočné poznať rodičov a rodinné prostredie. 

2. VONKAJŠIE 

Prostredie – pôsobí na vývoj každého človeka: 

o prírodné (životné, biologické) prostredie – zahŕňa všetko, čo je súčasťou 

prírody 

= v súvislosti s ekológiou hovorím o životnom alebo biologickom 

o 

do prírodného patrí napr. podnebie a všetky prírodné podmienky a zdroje 

rôzneho charakteru (inak žijú obyvatelia tropického pásma, inak obyvatelia 

ďalekého severu) 

o spoločenské prostredie – sociálne = ľudské vzťahy, rôzne výchovné 

a kultúrne inštitúcie a zariadenia, masovokomunikačné prostriedky, ktoré 

majú na človeka vplyv. 

Z pedagogického hľadiska môže pôsobiť prostredie, v ktorom dieťa žije, nielen 

pozitívne, ale aj negatívne. 

Pedagogicky nevhodné prostredie, na výchovné podnety nedostatočné: 

o vytvárajú deťom takí rodičia, ktorí sú na výchovu nepripravení, ľahostajní alebo ju 

odmietajú; vyrastajú deti výchovne zanedbané 

o prostredie s nadmernou výchovou a prehnanou starostlivosťou o dieťa – výsledkom je 

nesamostatnosť dieťaťa spojená s deformáciou duševného života dieťaťa 

12


Je dôležité, aby vychovávateľ poznal charakter bezprostredného prostredia dieťaťa, 

v ktorom žije. Je dôležité poznávať a analyzovať predovšetkým tie vplyvy prostredia, ktoré sú 

z hľadiska pozitívneho vývoja osobnosti najdôležitejšie. 

Tak dochádza k pojmu výchovné prostredie - také sociálne prostredie, ktoré 

pozitívne vplýva na utváranie a rozvoj osobnosti človeka, kde je dostatok výchovných 

podnetov a pozitívnych podmienok pre rozvoj osobnosti v jej celistvosti. 

Patria sem pre výchovu typické podnety spoločenského prostredia – rodina, škola, 

výchovné inštitúcie, detské kolektívy, detské skupiny a iné. 

11. PODMIENKY VÝCHOVY (Havran 68-70) 

Výchova sa vždy realizuje za istých podmienok, ktoré nielen jej priebeh, ale aj 

výsledky. Podmienky výchovy sú dané úrovňou života a životného prostredia vychovávaných 

a vychovávateľov. 

Výchova sa daným podmienkam nielen prispôsobuje, zároveň ich vytvára. 

Podmienky, za ktorých výchova prebieha, rozdeľujeme: 

o vnútorné (endogénne) – vekové zvláštnosti, individuálne osobitosti, doterajšie 

zážitky, skúsenosti, temperament, hodnotová orientácia, záujmy, sklony 

o vonkajšie (exogénne) – prostredie spoločenské, prírodné, rodina, škola, detské a ml. 

organizácie; sociálne podmienky; pedagogické; materiálne v rodine aj v škole 

1. Vnútorné (endogénne) podmienky výchovného procesu 

Jednou z najdôležitejších vnútorn. podmienok sú vekové zvláštnosti. Každé vekové 

obdobie má svoje charakteristické znaky – hovorí o nich vývinová psychológia. Z pgického 

hľadiska je nevyhnutné tieto javy poznať, akceptovať a nájsť vo výchove zodpovedajúci 

prístup. 

Individuálne osobitosti vychovávaných jedincov – týkajú sa telesnej, aj duševnej 

stránky osobnosti. Sú prejavom individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Ide o duševné 

a telesné dispozície, zvláštnosti, znaky. Duševné dispozície sa prejavujú v nadaní. 

Inteligencia – všeobecná schopnosť a pohotovosť; dôležitými zložkami sú dobrá 

pamäť, chápavosť, súdnosť, priestorová predstavivosť, slovná zásoba, matematické 

schopnosti. 

Vychovávateľ nesmie vidieť pred sebou len indivíduá, ale individuality. Pedagóg musí 

každého poznať z úzkeho osobného kontaktu. 

Doterajšie zážitky vychovávaného, jeho skúsenosti, jeho hodnotová orientácia, 

temperament a ďalšie duševné predpoklady: schopnosti, vlastnosti, sklony. 

Vlastná aktivita jednotlivca a jeho prístup a vzťah k vonkajšiemu pôsobeniu. 

2. Vonkajšie (exogénne) podmienky výchovného procesu 

Vonkajšie podmienky do značnej miery ovplyvňujú výchovného výsledky. 

Úzko súvisia s takými faktormi ako je prostredie spoločenské i prírodné, rodina, škola, 

detské a mládežnícke organizácie, detské skupiny, ktoré pôsobia intencionálne, ale 

i funkcionálne. 

Dôležitou podmienkou vo výchovnom procese sú sociálne podmienky. 

= miesto a postavenie žiaka, jeho sociálne vzťahy k dospelým, k súrodencom, spolužiakom 

= žiak je začlenený do rodiny, je viazaný mnohými zväzkami a rôznymi skupinami 

= dospelý čl. je zaradený do pracovného povolanie a vykonáva rôzne spoločenské činnosti 

Pedagogické podmienky – k najvýznamnejším patrí láska k vychovávanému a záujem 

o jeho výchovu. Vo výchove je potrebná veľká dávka optimizmu, idealizmu, trpezlivosti. 

Láska dáva možnosť vcítiť sa do duše vychovávaného. 

13


Materiálne podmienky – v rodine, v škole, v inom výchovnom zariadení. Štát 

vynakladá značné prostriedky na zabezpečenie fungovania školstva (?!), MTZ škôl, čo je 

nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu výchovno-vzdelávacej práce. 

Politické podmienky – vnútropolitická a zahraničná situácia 

Vedecké, historické, kultúrne, duchovné, demografické, prírodné. 

12. INŠTITUCIONÁLNA A RODINNÁ VÝCHOVA 

Inštitucionálna výchova – úmyselná – základná forma uskutočňovania výchovy – 

vyučovanie 

Škola je historicky vzniklá inštitúcia pre vzdelanie a výchovu detí, mládeže 

a dospelých. Je charakteristická svojím pedagogicky adaptovaným prostredím, v ktorom sa 

uskutočňuje výchovno-vzdelávací proces. 

Výchovnými prostriedkami v tomto prostredí je jednak jej materiálne vybavenie, 

zodpovedajúce hygienickým a estetickým požiadavkám, jednak sociálna atmosféra (kultúra 

medziľudských vzťahov, životný a pracovný poriadok), navodená súborom noriem, ktorými 

sa riadi život a práca v tomto prostredí. 

Aby škola plnila výchovné a vzdelávacie úlohy je potrebná presná vnútorná 

organizácia života žiakov i učiteľov. 

Práca učiteľov i žiakov v priebehu vyučovacieho dňa a týždňa je stanovená 

rozvrhom hodín, ktorý sa zostavuje na základe učebného plánu. 

Škola plní výchovné úlohy prostredníctvom učiteľov, vychovávateľov a v spolupráci 

s rodinou. 

Od iných výchovných inštitúcií a zariadení sa odlišuje tým, že: 

o pgický proces sa uskutočňuje v typizovaných a štandardizovaných podmienkach; 

o pgický proces vo vyučovaní sa zabezpečuje relatívne stálym profesionálnym zborom 

odborne pripravených pracovníkov; 

o vo vyučovaní sa uplatňuje prevažne jedna hlavná forma výchovno-vzdelávacieho 

procesu – vyučovacia hodina; 

o vysoký stupeň organizovanosti a zámernosti pôsobenia; 

o súbor vedomostí, zručností a návykov si žiaci osvojujú systematicky v logickej 

nadväznosti. 

Intelektuálny rozvoj má vo výchovno-vzdelávacej činnosti podstatnú úlohu, preto 

stredobodom zamerania školy je rozvíjanie poznávacích a komunikačných schopností, 

rozumových operácií a osvojenie poznatkov. 

Systém škôl a výchovných zariadení daného štátu tvorí výchovnovzdelávaciu 

sústavu. Školské sústavy sú výsledkom dlhodobého vývoja. 

Súčasnú školskú sústavu tvoria u nás: 

1. predškolské výchovné zariadenia – jasle (málo) a MŠ 

2. základné školy – zabezpečujú všeobecné vzdelanie 

o 1. stupeň – (1-4) = nadväzuje na rodinnú a inštit. predškol. výchovu. Obsahom 

vzdelania sú základné vzdelávacie prostriedky (písanie, čítanie, počítanie), 

poznatky o prírode a spoločnosti, zákl. pracovné návyky. 

o 2. stupeň – (5-9) = cieľavedomé rozvíjanie poznatkov z 1. stupňa, z vlastivedy 

sa vyčleňuje dejepis a zemepis, z prírodovedy - prírodopis, fyzika, chémia. 

ZŠ má zabezpečiť harmonický vývoj osobnosti žiakov. Dĺžka povinnej šk. dochádzky je 

9 r. 

3. stredné školy – nadväzujú obsahom vzdelania a výchovy na druhý stupeň ZŠ. Úloha SŠ je 

poskytovať úplné všeobecné vzdelanie (ÚVV), rozvíjať predpoklady na štúdium na VŠ – 

14


hlavne gym. Stredné odborné školy (SOŠ) – príprava odborných pracovníkov pre rozmanité 

spoločenské činnosti. 

SOU - príprava kvalifikovaných robotníkov – odborný výcvik je ťažisko 

4. vysoké školy – úloha – príprava vysokokvalifikovaných odborníkov pre oblasť vedeckú, 

sociálnu (kultúrnu, umeleckú, náboženskú) a hospodársku (technickú, ekonomickú). 

Do školskej a výchovnej sústavy patria aj: 1. školy a výchovné zariadenia pre mládež 

postihnutú rozumovo, zmyslovo, telesne; 2. školy pre mládež nadanú a talentovanú; 3. 

inštitúcie a formy vzdelávania dospelých – postgraduálne štúdium; rekvalifikácia al. ďalšie 

zdokonaľovanie; forma mimoškol. výchovy a vzdelania dospelých za pomoci tlače, TV, filmu 

atď. 

Hlavným cieľom je zvyšovať odbornú a kultúrnu úroveň dospelých. Tým sa výchova a 

vzdelanie stávajú celoživotnou záležitosťou. 

Rodinná výchova – funkcionálna – výchova rodičov bez osnov – pôsobíme funkčne 

Rodina je základnou spoločenskou jednotkou. Z hľadiska členov rodiny je rodina 

malou spoločenskou skupinou, ktorú spája intimita vzájomného spolužitia, pevné citové putá, 

vzájomná úcta a láska. Je charakteristická svojimi zvyklosťami a tradíciami. 

Všeobecné znaky rodiny: 

o ide o spoločensky uznanú formu partnerského spolužitia; 

o členov rodiny spájajú príbuzenské vzťahy – manželstvo, rodičovstvo; 

o členovia rodiny žijú v jednej domácnosti; 

o všetci členovia rodiny vzájomne spolupracujú, pomáhajú si pri plnení rodinných 

úloh; 

Vývoj rodiny od širokých rodinných klanov s voľnými partnerskými vzťahmi cez matriarchát 

k patriarchátu až ku vzniku monogamnej rodiny, ktorá sa udržala po súčasnosť. 

Najčastejšie podoby rodiny v súčasnosti: 

o rodina úplná 

o rodina doplnená - s nevlastným rodičom 

o rodina neúplná – chýba jeden rodič 

o rodina rozháraná – dysfunkčná, problémová 

o 

Základné funkcie, ktoré rodina plní: 

o biologicko-reprodukčná – zabezpečuje sa ňou generačná nadväznosť 

o ekonomická (hospodárska) – materiálne zabezpečenie, jej životný štandard 

o emocionálna a ochranná – porozumenie, ochrana, spoluúčasť, sociálna opora, záujem 

o výchovná – spočíva v starostlivosti o deti a ich výchovu. 

Rodina je základným výchovným činiteľom. Výchova človeka sa začína v rodine. 

Akákoľvek ústavná výchova nemôže nahradiť v plnej miere výchovné pôsobenie rodiny. 

Základné znaky rodinnej výchovy: 

o dlhodobosť 

o bezprostrednosť 

o prirodzenosť 

Pre zdravý psychický a telesný vývin detí je potrebná taká rodinná atmosféra, ktorá 

vytvára harmonické medziľudské vzťahy v rodine a hlboké emocionálne vzťahy detí a rodičov. 

Úlohou rodinnej výchovy je zabezpečovať harmonický rozvoj všetkých stránok 

osobnosti dieťaťa, rozumovej, mravnej , estetickej, citovej, pracovnej, pohlavnej a telesnej. 

V súčasnom období je aktuálna zvlášť mravná výchova. 

Dôležitá spolupráca rodiny a školy. 

15


Náhradná rodinná výchova – dieťa nemôže byť vychovávané vo vlastnej rodine: 

o rodina nevznikla 

o rodina sa rozpadla, prestala existovať 

o existuje, ale nie je schopná postarať sa o dieťa, ani ho vychovávať 

(ide o detí z nechceného tehotenstva, deti mladistvých matiek, slobodných matiek; deti, 

ktorým rodičia zomreli alebo sú trestne stíhaní) 

Môže sa uskutočňovať 3 formami: 

1. ústavná starostlivosť 

2. pestúnska starostlivosť 

3. osvojenie si (adopciou) dieťaťa 

Dojčenské ústavy – 

Detský domov internátneho typu – detský domov rodinného typu (Zlatovce) . 

Ústavy nemôžu úplne nahradiť rodinu, deti nemajú dostatok citovej výchovy. 

13. CIELE, OBSAH A FORMY MIMOŠKOLSKEJ VÝCHOVY 

Mimoškolská výchova má veľký vplyv na formovanie osobnosti. Spoločenské prostredie 

priamo pôsobí na mladého človeka. Od organizovaného prostredia školy sa líši tým, že je 

menej oficiálne, viac bezprostredné. Výraznejšie ho ovplyvňujú osobné výberové vzťahy, 

intenzita záujmov a atraktívnejšie formy a metódy práce. 

Mimoškolská výchova prebieha v týchto formách: 

1. výchovná funkcia cirkvi 

Kresťanská výchova sa orientuje na všeľudský platné i nadčasové hodnoty. Svoje výchovné 

pôsobenie Cirkev uskutočňuje rôznymi rehoľnými komunitami, kongregáciami, náboženskokultúrnymi 

spolkami, združeniami. 

2. detské a mládežnícke organizácie 

Každá organizácia má svoje špecifické ciele a obsahy činností. 

VŠEOBECNÝ CIEĽ: svojou výchovnou činnosťou prehlbujú a rozširujú rozumový, mravný, 

estetický, telesný a citový rozvoj každého svojho člena. 

OBSAH: sú to rôzne činnosti, ktoré vykonávajú tieto organizácie 

3. sociálne skupiny 

sú to súrodenecké, vrstovnícke, neformálne, detské, pracovné. 

Môžu byť vytvorené umelo, alebo prirodzene. Ovplyvňujú člena a rovnako aj naopak člen 

skupinu. 

4. masovokomunikačné prostriedky 

Každý masovokomunikačný prostriedok vo svojom pôsobení je špecifický. Ich vzdelávacia 

funkcia je veľká, ale má aj svoje pozitíva a negatíva. 

Alebo iné delenie: 

1. pg detských s mládežnických skupín 

2. pg dospelých (andragogika) 

3. pg voľného času 

4. rodinná pg 

14. VOĽNÝ ČAS AKO PEDAGOGICKÝ PROBLÉM 

VOĽNÝ ČAS – čas, ktorý človeku ostáva po splnení si svojich povinností (škola, zamestnanie, 

rodina). Vo výchove voľný čas neexistuje ani pre vychovávaného, ani pre vychovávateľa. 

16


- v živote každého človeka má veľký význam, je nenahraditeľný 

- je to čas na regeneráciu síl, odpočinok, záľuby 

- najviac ho majú deti a bolo by veľkou chybou stratiť ho 

- veľkým majstrom a príkladom jeho využitia vo výchove je sv. Ján Bosco, kt. ako 

vychovávateľ úspešne využíval hru – tým u detí chránil a predlžoval ich právo byť deťmi, 

naplnil ich mladosť a dal jej radostný obsah 

HROU al. ZÁBAVOU rozumieme všetky druhy činnosti na vyplnenie voľného času. 

- právo na hru nemajú deti z nejakej „milosti“ vychovávateľa, pretože im ho dáva prvá 

vychovávateľka – príroda. Ňou sa rozvíja, ustaľuje a koordinuje v deťoch ich fyzické sily 

a schopnosti, zručnosť, odolnosť, pozornosť, odvaha, ale aj fantázia, vtip, tvorivosť, vôľa, cit. 

- rozumný vychovávateľ prijíma a využíva prirodzenú hravosť a vytvára si z nej prirodzeného 

pomocníka 

Hodnoty, ktoré sa získavajú správnym využitím hry, sú najmä: 

o udržanie disciplíny – každá hra má svoje pravidlá, ktoré musia všetci dodržiavať; 

dodržanie času hry a vypestovať pocit zodpovednosti voči iným povinnostiam 

o zdravie psychické aj fyzické , ktoré je predpokladom k pokojnému životu; vo väčšine 

prípadov je spojená s fyzickou námahou, pohybom, ktorý je dôležitý pre zdravie. 

o mravnosť - hra je liekom proti nude, ktorá je príčinou všetkého zla; je najlepším 

informátorom o povahe detí, ktoré sa spontánne odhaľujú v najrôznejších podobách. 

V zápale hry sa dieťa zabúda kontrolovať a povie o sebe aj to, čo by sa vychovávateľ za 

iných okolností nedozvedel. 

Umenie vychovávateľa je aj v tom, keď dieťa nezbadá, že je vychovávané, že mu 

nekazíme hru nápadnými výchovnými zásadami. 

Metódy výberu hier: 

o vylučujúce- nie hry ohrozujúce mravnosť a zdravie 

o očisťujúce – hry nemožno deliť na dobré a zlé, ale stačí ich očistiť od negatívnych 

prvkov 

o uprednostňujúce – prednosť majú hry, ktoré poskytujú viac výchovných možností 

Dôležité je nedopustiť, aby bola malá skupina hráčov a veľká skupina divákov. To je 

dôležité skôr dnes, keď je dieťa postavené skôr do pozície diváka. Don Bosco postupne 

prechádzal od jednoduchej hry ku kultúrnej činnosti. 

S pribúdajúcimi rokmi sa menia záujmy detí, postupne prechádzajú od hry k iným 

činnostiam. Ich záujem sa sústredí určitým smerom (šport, technika, umenie). Je dôležité ich 

záujmy spoznať a podchytiť. Na druhej strane nie je správne, ak chcú rodičia nanútiť nejaký 

záujem. Bude mať odpor. 

Formy činnosti: športové, technické, kultúrne. 

Metódy činnosti: to, čo platí pre hru, platí aj pre činnosti. Pri každej záujmovej 

činnosti, ktorú dieťa al. mladý človek vykonáva pod určitým vedením, je dôležité, aby vedel, 

že vychovávateľ má k nemu dobrý vzťah. Okrem odborníka v danej oblasti by mal v ňom 

spoznať aj dobrého človeka. 

Pri každej činnosti možno pestovať vôľu, morálku. 

Možnosti využitia voľného času sú rôzne. Či už sú to krúžky, mládežnícke organizácie, 

ale aj Cirkev. 

15. CHARAKTERISTIKA KRESŤANSKEJ PEDAGOGIKY A KATOLÍCKEHO 

ŠKOLSTVA (iné som k tomu nenašla, tuším som ten materiál dostala od nejakého piataka) 

17


V kresťanských školách sa objavujú 2 princípy: 

1. nadprirodzený princíp 

2. prirodzený princíp 

1. Nadprirodzený princíp – kresťanská škola celým svojím pedagogickým systémom 

usmerňuje človeka k nadprirodzenému životu. Vzorom každého žiaka je JK. 

Úlohou každého pedagóga je pomáhať žiakom objaviť pravé hodnoty života a priviesť 

ich k JK. Nadprirodzený princíp kresťanskej školy je neoddeliteľne spojený s láskou ako 

Božskou čnosťou. Snaží sa vychovávať slobodnú vôľu svojich zverencov. 

2. Prirodzený princíp – čerpá z nadprirodzeného princípu. Obidva spolu tvoria hlbokú 

kresťanskú pedagogiku. Spočíva vo výchove k dobru a pravde. Úzko s tým je spojená 

aj výchova svedomia. K tomu nás vedú cesty, ktoré možno nazvať teologickými 

čnosťami, ako aj profánne vlastnosti osobnosti. Sú to: spravodlivosť (najmä sociálna), 

múdrosť, učenlivosť, opatrnosť, veľkodušnosť, prezieravosť, miernosť, zmužilosť, 

vytrvalosť, striedmosť, pokojamilovnosť, čestnosť, tolerantnosť, otvorenosť, 

statočnosť, spoločenskosť , vďačnosť, spoľahlivosť a iné. 

Tieto vlastnosti delíme na: 

o všeobecné – ovplyvňujú celý rozvoj osobnosti 

o špecifické – pôsobia len v niektorom smere rozvoja osobnosti človeka 

V zmysle prirodzeného princípu kresťanskej školy možno zložky tvoriace obsah 

výchovno-vzdelávacieho procesu rozdeliť na: 

o základné – fyzická, intelektuálna, morálna a náboženská výchova 

o odvodené – vôľová, citová, estetická, sociálna, výchova k rodičovstvu, pracovná 

výchova. 

Výchova na kresťan. školách sa realizuje na princípoch kresťanskej viery. Je 

usmernená k hodnotám spravodlivosti, lásky a mieru. Odkrýva tajomstvo Božieho obrazu 

ukrytého v človeku. Je venovaná celistvému vývoju človeka ako Bohom stvorenej bytosti, je 

kresťanským humanizmom, kde zodpovedné užívanie slobody vedie k šťastnému životu. 

Je zameraná na objavovanie sveta, poznávanie dobra a na získavanie potrebných 

návykov. 

Cieľom kresťanských škôl je rozvoj rozumových schopností žiaka, 

získanie potrebných návykov v mravnej, estetickej, pracovnej a telesnej 

výchove, výchova ku kresťanskému plneniu si povinností a výchova k aktívnej 

činnosti. 

Výchova je viac zameraná na osobu žiaka ako na učebnú látku. Obsahom výchovy je 

intelektuálna a mravná výchova, výchova zameraná na poznanie seba samého a výchova 

v duchu kresťanského humanizmu. 

Úlohou kresťanskej školy je uplatňovať dva druhy poznania: 

o nadprirodzené- platí pre oblasť viery 

o prirodzené – patrí do oboru vied. 

Celý výchovný systém musí byť kresťanský, lebo v opačnom prípade stratí svoju kresťanskú 

identitu. Všetko kresťanské je v kresťanskej škole ako výchovný systém a všetko, čo sa nedá 

zlúčiť s kresťanstvom je nežiadúce. 

Kresťanská pg kladie pedagógom na srdce ich príkladný život. V pgickej praxi je 

osobný príklad fundamentom celej práce. Môže viesť slepý slepého? 

(Havran 64) 

18


Právo C-vi na výchovu a vzdelanie vyplýva zo slov Evanjelia: „ Choďte teda, učte 

všetky národy ...“ (Mt 28, 19). 

Kláštory sa stali postupne strediskami nielen duchovného, vedeckého, kultúrneho, ale 

i pgického života. Kresťanská C-v sa podieľala na budovaní prvých univerzít. 

Tradície cirkevných škôl v našich kultúrnych podmienkach udržali až do roku 1948, 

kedy boli postupne likvidované a právo C-vi na výchovu a vzdelanie bolo odňaté. 

Kresťanské pgické názory vychádzajú z Evanjelia, z myšlienok kresťanských 

pedagógov a filozofie sv. Tomáša Akvinského. Kresťanská výchova napriek krutému 

potlačovaniu v rokoch socializmu si zachovala svoju identitu a tradície. 

Jej hlavným poslaním je mravná obroda človeka a spoločenského života. 

Svoje výchovné pôsobenie cirkev uskutočňuje predovšetkým rehoľnými komunitami, 

kongregáciami, nábožensko-kult. spolkami (SSV), združeniami (HKR, eRko), ktorý činnosť je 

zameraná na výchovu mládeže i dospelých. 

Súčasťou našej výchovno-vzdelávacej sústavy sú aj cirkevné školy (základné, stredné, 

vysoké). Teologické fakulty sú zakotvené do univerzít (UK). 

Kresťanská výchova sa orientuje na všeľudsky platné a i nadčasové hodnoty. 

C-v svoju vychovávateľskú a vzdelávaciu činnosť opiera o takmer 2000 ročné 

skúsenosti. Dlhú dobu bola jedinou , ktorá sa starala o výchovu národov, ona zakladala, 

udržiavala a riadila školy od elementárnych až po vysoké. I po tejto stránke je C-v hlavnou 

nositeľkou kultúry i veľkou vychovávateľkou ľudstva. 

16. OSOBNOSŤ PEDAGÓGA A ETIKA. PEDEUTOLÓGIA (Havran 71) 

Profil pedagóga je jedným zo základných problémov pgickej teórie. Pedagóg je 

iniciátorom a organizátorom výchovného procesu a od jeho odbornej a pgickej erudície, jeho 

všeobecného a odborného vzdelania, rovnako pgického, psychologického, metodického a jeho 

osobnostného a mravného profilu závisí účinnosť a kvalita jeho výchovnej práce. 

Osobnosť pedagóga sa vyznačuje niekoľkými dominantnými zložkami. Úspešná 

výchovná práca kladie požiadavky na všeobecné a odborné vzdelanie pedagóga 

v odboroch, ktoré vyučuje, na jeho pgické vzdelanie a osobnostný profil v najširšom slova 

zmysle. 

Vzdelanie pedagóga má byť zamerané niekoľkými smermi. Základom je hlboké 

všeobecné vzdelanie, široký filozofický, vedecký a kultúrny rozhľad. 

Ku všeobecnému vzdelaniu pristupuje požiadavka teoretického a i praktického 

odborného vzdelania , východiskom tohto vzdelania je štúdium určitého súboru vedných 

disciplín daného odboru: 

o pomocné vedy daného odboru 

o profilové disciplíny 

o aplikované disciplíny 

Dôležitým komponentom tohto vzdelania sú i učiteľove: 

o praktické skúsenosti v danom odbore, ktoré učiteľ nadobúda postupne, 

o vlastné skúsenosti si prehlbuje sebavzdelávaním, 

o túžba po vedomostiach, túžba byť dokonalejším sa má stať trvalou súčasťou učiteľovej 

osobnosti 

o láska ku knihe a múdrosti majú sprevádzať učiteľa počas celej jeho aktívnej činnosti 

Požiadavky na hlboké pedagogické i psychologické vzdelanie 

19


PEDAGOGICKÉ VZDELANIE – osvojenie si teoretických vedomostí o cieľoch, prostriedkoch, 

princípoch, metódach a formách výchovnej práce. 

o Jeho súčasťou je aj súbor vypestovaných praktických pgických spôsobilostí – 

teda zručnosti a návyky, ktoré umožňujú učiteľovi premeniť pgickú teóriu na 

do živej praktickej výchovnej činnosti. 

Črty učiteľovej osobnosti: 

o Autorita pedagóga - hlavná podmienka jeho práce. Je to súbor 

učiteľových vlastností , ktoré vzbudzujú u vychovávaných dôveru; 

vedia, že chce ich dobro, preto sa dobrovoľne podriaďujú jeho 

vedeniu. Získava ju: vedomosťami, láskou k povolaniu a žiakom, 

svedomitosťou, dobrým príkladom, spravodlivosťou. Stráca ju: ak prejavuje 

rozpor medzi slovom a skutkom, ak neovláda učivo, ak je nespravodlivý, 

častým rozčuľovaním, všeobecným poklesom morálky a disciplíny vôbec. 

o Morálka učiteľovej osobnosti – kladú sa vysoké morálne požiadavky. 

Učiteľ je vo výchove príkladom. Vysoký mravný kredit, bezúhonný 

a usporiadaný súkromný život, humanizmus, demokratizmus. 

o Pedagogický optimizmus - t.j. presvedčenie o účinnosti pgického 

pôsobenia (dôvera v moc výchovy), dôvera v žiaka. Musí sa prejaviť v jeho 

nepoddajnosti, v jeho schopnostiach preklenúť i dočasné neúspechy. 

o Pedagogický takt – (takt – správna a presná miera zdvorilosti) sa 

prejavuje vo vzťahu k žiakovi, v úcte k žiakovej osobnosti. Akékoľvek 

ponižovanie žiaka, ironizovanie, výsmech sú nedôstojné a odcudzuje to učiteľa 

navždy – vzbudzuje nenávisť k predmetu, k sebe. 

o Spravodlivosť a objektívnosť – je to požiadavka, ktorá vyjadruje postup 

učiteľa pri hodnotení žiaka, nepreferovať iných žiakov. V pgickej práci nemá 

podliehať subjektívnym náladám a rôznym cudzím vplyvom. 

o Organizačné schopnosti učiteľa – t. j. umenie riadiť pgickú prácu. 

o Schopnosť predvídania a prognózy . Učiteľ by mal vedieť urobiť 

správnu prognózu ľudskej osobnosti. 

PEDAGOGICKÝ TALENT – zvláštny dar, ktorý uschopňuje učiteľa k tomu, aby ľahko 

pochopil duševné pochody v svojich zverencoch a správne používal vhodné výchovné 

prostriedky. Sám osebe však nestačí, sú potrebné pgické vedomosti a prax. 

Učiteľova osobnosť musí byť vyrovnaná so zdravou nervovou sústavou. Podmienkou 

učiteľovej práce je duševné i telesné zdravie. Nie je zanedbateľné ani pohlavie učiteľa, 

jeho vek a temperament. 

Pedeutológia – je náuka o učiteľovil 

17. ALTERNATÍVNE ŠKOLSTVO A PEDAGOGIKA (cirkevné, súkromné, štátne) 

Pojem alternatívna znamená všeobecne možnosť voľby medzi dvoma alebo viacerými 

eventualitami, ktoré trvalo vedľa seba existujú pre riešenie danej problematiky (napr. 

školstvo). 

Alternatíva vzniká vtedy, keď: 

- nie je spokojnosť s doterajším stavom veci, vzniká potreba nového postupu 

- existuje skupina ľudí, ktorí chcú veci skutočne zmeniť 

20


- existuje demokratické prostredie, v ktorom sú zákonné možnosti riešiť 

rovnaký alebo podobný problém súčasne rôznymi spôsobmi. 

- 

Alternatívna koncepcia vyučovania predstavuje kvalitatívne odlišný prístup ku koncepcii 

školy, k dieťaťu a jeho výchove vôbec, než aký je typický pre tradičné výchovné postupy. Jej 

základom bývajú iné filozofické pedagogicko-psychologické východiská. V praxi sa to 

prejavuje vznikom, alebo existenciou alternatívnych škôl. 

Základným kritériom, čo je alternatívna škola, je systémová novosť v porovnaní 

s existujúcimi systémami. Zmena zasahuje celú podstatu školy, nielen detaily, alebo len jeden 

systémový znak. Zmeny sa týkajú najmä týchto základných znakov: 

o ciele výchovy a vzdelávania, iné priority vo výchove (napr. 

uprednostnenie rozvoja postojov a schopností detí pred rozsahom vedomostí) 

o obsah vyučovania, jeho rozsah a štruktúra (v obsahu je vyvážene 

zastúpený rozvoj kognitívnej a citovo-vôľovej stránky dieťaťa, alebo je časť 

obsahu koncipovaná podľa vzdelávacích štandartov a časť tvorí učiteľ 

a samotní žiaci v spojení s okolitým životom, alebo obsah si učiteľ tvorí podľa 

tém, a nie podľa vyučovacích predmetov.) 

o postupy, metódy a formy používané ako nosné vo vyučovaní 

(napr. frontálne vyučovanie tvorí len zlomok a väčšina vyučovania sa realizuje 

prostredníctvom projektov) 

o postavenie žiaka v škole, iný vzťah medzi učiteľom a žiakom 

o postavenie učiteľa v škole, jeho právomoci (napr. ako a čím dosiahne 

výchovu žiakov v tom má slobodnú vôľu) 

o organizácia vyučovania (v niektorých koncepciách neexistuje triednohodinový 

systém) 

o riadenie školy (škola je autonómna, má vlastnú samosprávu, riadi ju 

správna rada alebo pgický zbor) 

o zriaďovateľ školy (väčšinou to nie je štát, ale obec, súkromná osoba, 

organizácia, cirkev...) 

o postavenie rodičov vo vzťahu k škole (existuje voľný prístup rodičov do 

školy a užšia spolupráca s ňou, ponímanie školy ako komunity žiakov, učiteľov 

a rodičov) 

o vzťah školy a verejnosti (napr., škola je otvorená okolitému životu, 

organizuje aktivity a i.) 

O rozsahu alternatívnosti školy rozhodujú školské zákony v každej krajine. Škola, ktorá sa 

chce rozvíjať, sa musí snažiť byť v niektorej oblasti lepšia ako ostatné, aby si ju žiaci a rodičia 

vyberali. 

18. PEDAGOGICKÉ A ŠPECIÁLNOPEDAGOGICKÉ PORADENSTVO 

19. ŠKOLSKÉ ZARIADENIA, ICH CIELE A ÚLOHY. 

Školské zariadenia sú orientované najmä na oblasť výchovy a oblasť záujmového vzdelávania. 

Školskými zariadeniami sú: 

a) výchovno-vzdelávacie zariadenia 

• predškolské zariadenia 

• školský klub detí, školské stredisko záujmovej činnosti 

a centrum voľného času 

• domov mládeže 

• škola v prírode 

21


b) špeciálne výchovné zariadenia 

• zariadenia výchovnej prevencie 

• zariadenia náhradnej výchovy 

c) poradenské zariadenia 

• pedagogicko-psychologická poradňa 

• špeciálno-pedagogická poradňa 

d) záujmovo-vzdelávacie zariadenia 

• ľudová škola jazykov 

• štátna jazyková škola 

• štátny stenografický ústav 

• knižnice, umelecké školy 

e) školské účelové zariadenia 

• zariadenia školského stravovania 

• zariadenia praktického vyučovania 

• zariadenia služieb v škole 

Školské zariadenia môžu zriaďovať aj cirkvi, obce, ako aj fyzické a iné právnické osoby.(u nás 

na Slovensku) 

Cirkevné školské zariadenia a súkromné školské zariadenia sa môžu zriaďovať len so 

súhlasom ministerstva školstva a vedy Slovenskej republiky po predložení koncepcie 

zariadenia a po preukázaní kvalifikovanosti zriaďovateľa. 

ZÁUJMOVO-VÝCHOVNÉ ZARIADENIA A ŠKOLSKÉ ÚČELOVÉ ZARIADENIA, 

ICH CIELE A ÚLOHY. 

22

1. PREDMET PG AKO VEDNEJ DISCIPLÃNY ... - teologia.iskra.sk

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

1. PREDMET PG AKO VEDNEJ DISCIPLÃNY ... - teologia.iskra.sk