1D Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a úlohy ... - teologia.iskra.sk

D – špeciálna pedagogika
1D Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a úlohy
Špeciálna pedagogika - vedná oblasť, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, vzdelávania detí,
mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického
postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu
iných špecifických danosti, porúch učenia, správania. Môžeme sem zaradiť aj jedincov s výnimočným
nadaním a talentom čí inými špecifickými potrebami.
Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie podstaty zákonitosti výchovy a vzdelávanie
postihnutých ľudí z aspektu etiológie (náuka o príčinách vzniku chorôb), symptomatológie, korekcie, metód
edukácie, reedukácie (prevýchovy) a tiež profylaxie (predbežných ochranných liečebných opatrení)
neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím.
Cieľom špeciálnej pedagogiky je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých jedincov, aby sa čo
najskôr a čo najdokonalejšie vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami /poruchou, narušením/ a aby sa
napriek obmedzeniam, čo najpozitívnejšie prispôsobili spoločnosti.
Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter. Z toho dôvodu
predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém.
Kritéria na členenie systému:
a/ všeobecné - hľadá všeobecne platné zákonitosti a pravidlá pre celú časť postihnutej alebo narušenej
populácie v súvislosti s jej edukáciou.
b/ špeciálne - sústreďuje sa na edukáciu z aspektu jednotlivého druhu postihnutia, narušenia či špecifickej
potreby.
2D Miesto špeciálnej pedagogiky v sústave vied,
hraničné odbory a pomocné vedy
ŠPP ako vedný odbor patrí medzi najmladšie vedné disciplíny, začala sa formovať koncom 19.stor. a
začiatkom 20 st. Patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku, v užšom význame do systému
pedagogikých vied. V rámci nich tvorí samostatný vedný odbor, pozostávajúci zo širšie (všeobecne)
koncipovanej špeciálnej pedagogiky a užšie zameraných jednotlivých špecializácií – odborov.
Psychopédia – spolupracujúce odbory sú psychiatria, psychológia
Logopédia – Otorimolaringológia, fonetika, foniatria
Surdopédia – otolaringológia
Tyflopédia – oftalmológia (sluch), ortoptika (zrak)
Somatopédia – ortopédia, neurológia, pediatria
Pri napĺňaní svojich zámerov a cieľov spolupracuje s celým radom súvzťažných vied – využíva ich poznatky
pri formulovaní cieľov, pri opisovaní jedinca. Ide o tzv. pomocné vedy. Tie sa delia na
1. normatívne – poskytujú poznatky na zodpovedanie otázky: „Aký by mal byť vychovávaný jedinec“
– pomáhajú formulovať cieľové zámery.
2. deskriptívne (opisné) vedy – opisu, „aký je človek“ z hľadiska psychologického, biologického a
sociálneho.
Druhú skupinu tvoria tzv. hraničné odbory – tiež majú v centre záujmu človeka, ale zaoberajú sa ním z
iných aspektov. Ich poznatky majú pre špeciálnu pedagogiku mimoriadny význam. So špeciálnou
pedagogikou v najširšom význame spolupracuje aj pedagogika, psychológia, sociológia, biológia, medicína.
Druhú skupinu hraničných odborov tvoria vedné odbory, ktorých predmetom je postihnutý alebo narušený
človek.
1

D – špeciálna pedagogika
Hraničné odbory
a/ Intaktný jedinec - pedagogika, psychológia, sociológia, biológia
b/ Postihnutý jedinec - náuka o postihnutých (humánna defektológia), liečebná pedagogika
Pomocné vedy
a/ Normatívne - etika, logika, estetika
b/ Deskriptívne 1/ priame – patopsychológia, patobiológia, sociálna patológia
2/ nepriame – psycholingvistika, bionika, teória informácie, semiotika
Opiera sa o nasledujúce disciplíny: psychológiu všeobecnú, psych. vývinovú, psych. klinickú, psych.
pedagogickú, patopsychológiu
-čerpá aj z lekárskych vied: pediatria, psychológia, neurológia, patofyriológia vyššej nervovej činnosti,
detskej ortopédie,...
3D Systém ŠPP vo všeobecnom a užšom zameraní
Špeciálna pedagogika má vo svojom celku množstvo systematicky usporiadaných poznatkov o teórii a praxi
edukácie postihnutých, narušených... Dajú sa zoskupiť do subsystémov podľa viacerých kritérií.
Najjednoduchšie a najprehľadnejšie sú:
a/ kritérium všeobecného zamerania na edukáciu a problémy s ňou spojené, na všetky druhy postihnutí,
narušení a špeciálnych potrieb
b/ kritérium užšieho zamerania na určitý druh postihnutia, narušenia či špeciálne potreby
Systém ŠP vo všeobecnom zameraní sa člení na disciplíny:
všeobecné základy ŠP (termíny, pojmy, predmet, systém)
historiografia ŠP (odboru, inštitúcií, vzdelávania, špeciálnych pedagógov)
metodológia ŠP (m. výskumu, diagnostika)
filozofia ŠP
teória komunikácie postihnutých
výchovná rehabilitácia (zásady, metódy edukácie, metodiky predmetov)
náuka o špeciálnych školách a zariadeniach (systém, riadenie)
komparatívna ŠP
špeciálna pedeutológia (vzdelávanie, uplatnenie sa, ďalšie vzdelávanie)
Systém ŠP v užšom zameraní:
Delí sa podľa druhu postihnutia, narušenia alebo špeciálnych potrieb.
pedagogika mentálne postihnutých
pedagogika zrakovo postihnutých
pedagogika sluchovo postihnutých
pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených
pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou – logopédia
pedagogika psychosociálne narušených
pedagogika detí s viacnásobným postihnutím
pedagogika detí s poruchami učenia
pedagogika detí s poruchami správania
pedagogika výnimočne nadaných a talentovaných
Podľa interpretácii poznatkov o špeciálnopedagogických javoch a procesov z rôznych svetonázorovofilozofických
pozícií, možno ŠP členiť na: kresťanskú, materialistickú, antropozofistickú, psychoanalyticky
orientovanú, behavioristickú, kognitivistickú, konštruktivistickú, humanistickú
pragmatickú
ETOPÉDIA – étos = mrav; paide = výchova
-zaoberá sa výchovou a vzdelávaním handicapovanej alebo ťažko vychovávateľnej mládeže
2

D – špeciálna pedagogika
-je relatívne najmladšou špeciálno – pedagogickou disciplínou
-sleduje príčiny a prejavy chovania človeka porušujúce spoločenskú normu a hľadá reedukačné opatrenia a
možnosti.
PSYCHOPÉDIA – psyche = duša, paide = výchova
-venuje sa skúmaniu príčin, prejavov výchovných, vzdelávacích a spoločenských, mentalného (rozumového)
postihnutia človeka (získaného, vrodeného)
SOMATOPÉDIA – soma = telo; paide = výchova
-zaoberá sa výchovno – vzdelávacími a spoločenskými súvislosťami telesných handicapov, stavmi ľudí
chorých a zdravotne oslabených, ľudí s obmedzenou schopnosťou, alebo neschopnosťou pohybu.
Neschopnosť pohybu – Primárna - ako následok handicapu
Sekundárna – dochádza k nej vtedy, keď je pohyblivosť obmedzená alebo by poškodila
alebo zhoršila zdravotný stav.
LOGOPÉDIA – logos = slovo; paide = výchova
-venuje sa výchove a vzdelávaniu mládeže s poruchou reči, chybne hovoriacich (zajakavosť), orgánové
poruchy reči (chybná výslovnosť), prípadne nehovoriacich (mutizmus)
SURDOPÉDIA – surdos = hluchý; paide = výchova
-sleduje výchovné a vzdelávacie aspekty mládeže s poruchami sluchu, od porúch čiastočných po úplné
OPTOPÉDIA = TYFLOPÉDIA – tyflos = slepý; paide = výchova
-zaoberá sa výchovou a vzdelávaním mládeže s čiastočnými poruchami zraku a uplnými poruchami
4D Terminológia, základné princípy v špeciálnej
pedagogike
ŠP v sústave pedagogických vied trvá relatívne krátko, čo sa odráža aj v jej nejednotnej terminológii.
Označenie odboru
V súčasnosti sa u nás teória a prax výchovy a vzdelávania jedincov vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť
označuje ako špeciálna pedagogika, no niekedy aj ako defektológia.
V literatúre sa vzťah defektológie a ŠP vymedzuje takto:
a/ termín ŠP = synonymum defektológie
b/ defektológia – širší vedný odbor, než ŠP
c/ defektológia – súčasť ŠP
d/ defektológia – zastarané označenie (podľa niektorých autorov ho už nepoužívať)
Defektológia – veda o defektných jedincoch, skúmajúca príčiny a dôsledky porúch, ktoré sa prejavujú vo
výchove, vzdelávaní a pracovnej činnosti, ako aj prostriedky nápravy týchto porúch.
V súčasnosti sa teda defektológia vníma ako širší vedný odbor a ŠP ako užší vedný odbor, ktorý je len
súčasťou defektológie.
Pri koncipovaní systému humánnej defektológie sa ponúka nasledovné členenie na užšie vedné disciplíny:
náuka o mentálne postihnutých (oligofrenológia)
náuka o zrakovo postihnutých (tyflológia)
náuka o sluchovo postihnutých (surdológia)
náuka o komunikačne narušených
náuka o telesne chybných, chorých a oslabených
náuka o psychosociálne narušených
Tieto sa ďalej členia na disciplíny patopsychologické, patobiologické, sociálnopatologické, ŠP-cké,
psycholingvistické a pod.
ŠP a defektológia sa líšia metódami, prostriedkami a formami, hoci ciele majú blízke.
3

D – špeciálna pedagogika
Označenie objektov starostlivosti
- je v rôznych štátoch rôznorodé a nie je jednotné ani u nás. Najčastejšie sa používajú termíny postihnutý,
defektný, invalidný jedinec, pričom sú tieto termíny rezortne podmienené.
Školstvo používa termín postihnutý, sociálny rezort invalidný jedinec a zdravotníctvo defektný či zdravotne
postihnutý človek. Súhrnným označením je termín mládež vyžadujúca špeciálnu starostlivosť.
Defekt (z lat. decectus = chyba, porucha, nedostatok). Ide o nedostatok v integrite organizmu, ktorý môže
mať orgánovú alebo funkčnú formu a vyskytuje sa v psychickej, senzorickej alebo somatickej oblasti.
Dôsledkom defektu jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Defekt je spravidla relatívne ireparabilný
(nenapraviteľný). Synonymum defektu je termín postihnutie, ktorý sa používa v škole pre údajné
pejoratívne chápanie termínu defekt.
Chyba – miernejšia odchýlka od normy než defekt.
Porucha (narušenie) – odchýlka od normy s reparabilným (nepravideľným) charakterom. Sem patria
napr. poruchy učenia, správania, narušenie komunikačnej schopnosti a i.
Anomália (z gréc. a=ne; nomos – zákon, pravidlo) – relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v
oblasti somatickej či psychickej alebo kombinácii, ale nepovažuje sa za patologický stav.
V ŠP podmienkach sa v poslednom období používa nový termín – „osoby so špeciálnymi potrebami“ –
skupina osôb výrazne sa odlišujúca od intaktnej alebo bežnej populácie.
Tiež sa používa termín „zdravotne postihnuté dieťa“. (Pozor! Mentálne postihnuté dieťa nie je zdravotne
postihnutým.)
Deviácia (z lat. deviatio = odbočenie od cesty) – odchýlka od normy, týkajúca sa zvyčajne správania (napr.
sexuálne deviácie) alebo vývinu, ale aj iných odchýlok, ktorými sa jedinec stáva nápadným, odkláňajúcim sa
od normy.
Psychický deficit (z lat. deficere = odpadnúť, chýbať) – odchýlka od normy, nedosahujúca úroveň
patológie. Termín používajúci sa v súvislosti s psychickými deviáciami.
Deformity (z lat. deformitas = znetvorenie, zohavenie) – termín v súvislosti so somatickými deviáciami.
Označenie základných aktivít (metódy ŠP)
Základné aktivity možno zhrnúť do skupín:
a/ cieľových aktivít – resocializácia, revalidizácia, reedukácia, rehabilitácia a pod.
b/ aktivít, prostredníctvom ktorých sa tieto dosahujú – korekcia, kompenzácia a pod.
U nás sa najčastejšie používa termín rehabilitácia (z lat. re = znovu, opäť; habilitas = spôsobilosť,
schopnosť) – znovu uspôsobenie, opätovné dosiahnutie spôsobilosti. Označuje súbor aktivít zameraných na
socializáciu postihnutého.
Resocializácia – používa sa v súvislosti s psychosociálne narušenými (majúci poruchy správania). Ide o
reparabilné poruchy. Termín je odvodený od slova socializácia (z lat. socialis = družný spoločenský) a
znamená zapájanie jedinca do pracovného a spoločenského života.
Edukácia – súhrn výchovných, vyučovacích a vzdelávacích aktivít, v dôsledku ktorých sa postihnutý,
narušený alebo jedinec so špeciálnymi potrebami stáva relatívne vychovaným alebo vzdelaným.
Reedukácia (z lat. re = späť, educatio = výchova) – prevýchova. Súhrn ŠP aktivít zameraných na rozvíjanie
nevyvinutých funkcií alebo na úpravu porušených funkcií. Ide o reedukáciu hybnosti, sluchu, zraku. Možno
hovoriť aj o úprave budovania stereotypov správania u psychosociálne narušených.
Kompenzácia (z lat. compensatio = vyrovnanie, vyváženie) – súbor aktivít zameraných na vyrovnanie
alebo nahradenie zníženého výkonu orgánu či funkcie úpravou alebo zvýšením činnosti iných orgánov,
funkcií.
Korekcia (z lat. correctio = náprava, polepšenie) – aktivity zamerané na nápravu, úpravu či opravu
chybnej funkcie, orgánu alebo správania.
Zásady, princípy v ŠPP
-sú to didaktické požiadavky, ktoré vyplývajú zo zákonitosti vyučovacieho procesu. Učenie detí so špeciálno
– výchovno – vzdelávacími potrebami (ŠVVP) je úspešné vtedy, ak obsah učiva a postup pri jeho osvojovaní
je primeraný poznávacím schopnostiam týchto detí.
4

D – špeciálna pedagogika
1) Zásada názornosti
-požiadavka, aby sa vyučovanie zakladalo na zmysluplnom vnímaní, na porovnaní predmetov a javov. Je to
najdôležitejšia zásada (hluché dieťa – zrak, hmat). Ak ju pedagóg nedodrží, zbavuje sa predpokladu na
úspech.
2) Zásada uvedomelosti
-požiadavky, aby aj vedomosti detí so ŠVVP boli výsledkom ich aktívnej práce, riadenej učiteľom. Rozvíja
schopnosť spájať nové poznatky s predchádzajúcimi skúsenosťami. Uvedomelosť detí so ŠVVP je oslabená,
preto ju treba intenzívne prebúdzať, rozvíjať záujmy, budovať sústavu zručností, návykov.
3) Zásada sústavnosti
-požiadavky aby učivo tvorilo takú didaktickú sústavu, ktorá by umožnila žiakom osvojenie potrebných
vedomostí. Usporiadanie učiva v špeciálnych školách sa nemusí zhodovať so sústavou príslušnej vedy, ale
nesmie odporovať vedeckým poznatkom. Sústavnosť sa prejavuje v tom, že sa postupuje : známe →
neznáme, konkrétne → abstraktné, jednoduché → zložité.
4) Zásada primeranosti
-požiadavky, aby obsah a rozsah učiva, jeho obtiažnosť a spôsob vyučovania zodpovedali duševnému rozvoju
a telesným schopnostiam kondic. žiakov. Pedagóg musí vedieť odhadnúť primeranosť úloh, ktoré zadáva.
5) Zásada trvalosti
-požiadavka, aby si žiak vedomosti zapamätal tak, aby ich vedel používať, preto je nevyhnutné opakovať a
precvičovať.
V ŠP sa môžu uplatňovať 4 kategórie zásad: všeobecno-pedagogické, všeobecno-didaktické, špeciálnopedagogické,
špeciálno-didaktické
K špeciálno-pedagogickým zásadám patrí:
a/ prevencia – aktivity zamerané na predchádzanie defektov výchovnými, liečebnými a sociálnymi
opatreniami
b/ komplexnosť – starostlivosť o postihnutých vo všetkých jej zložkách a oblastiach
c/ jednotnosť – koordinované riadenie starostlivosti
d/ dispenzarizácia – najvčasnejšie evidovanie a sledovanie každého postihnutého
e/ optimálne prostredie – aspoň pokusné zaraďovanie všetkých postihnutých do vyššej kategórie výchovnovzdelávacích
zariadení, aby im boli poskytované čo najkvalitnejšie podnety pre svoj vývin
f/ socializácia – zameranie starostlivosti na aktívne a sociálne prospešné zapojenie všetkých postihnutých
do spoločnosti
K špeciálno-didaktickým zásadám zaraďujeme:
a/ reedukácia – sústavné rozvíjanie všetkých postihnutých narušených či oslabených orgánov a funkcií v
procese vzdelávania
b/ kompenzácia – rozvíjanie a nácvik náhradných činností tam, kde reedukácia pôvodnej funkcie do
žiaducej miery nie je možná
c/ rehabilitácia – sústavné mnohostranné pôsobenie na osobnosť postihnutého s cieľom jeho uspôsobenia
relatívne plnohodnotne žiť
K všeobecne platným zásadám patria:
a/ kompenzácia – využívanie a rozvoj kompenzačných mechanizmov postihnutého
b/ ortofunkcionalizácia – vytváranie a rozvíjanie správnych funkcií postihnutého
c/ hyperemocionalizácia – posilňovanie „osobných citov“ a citového prežívania u postihnutého
d/ detenzionalizácia – uvoľňovanie tenzií, stavov napätia u postihnutých
e/ substitúcionalizácia – nahrádzanie poškodených senzorických kanálov inými
f/ synergetizácia – spájanie podnetov a reakcií do celkov v záujme vyvolania väčších účinkov
Na zreteli treba mať v ŠP všeobecné pravidlá:
najprv poznaj, potom vychovávaj
nie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutého
vychovávaj nielen postihnutého, ale aj jeho okolie
5

D – špeciálna pedagogika
5D Socializácia v špeciálnej pedagogike
Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva
plnohodnotnou sociálnou bytosťou – aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote
spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. V každej etape života –
detstva, mladosti, dospelosti, staroby – má svoje osobitosti.
V socializácii dieťaťa je rozhodujúce, aby žilo v úplne harmonickej rodine, v ktorej sú pevné, vzájomné,
emociálne vzťahy, medzi všetkými jej členmi, najmä medzi dieťaťom a matkou. Dieťa sa v rodine
oboznamuje so spoločenskými normami a hodnotami, zvnútorňuje a fixuje si ich formou rozličných
sociálnych návykov a osvojuje si zaužívané vzory správania, spôsobov sociálnej komunikácie apod. V rodine
sa utvára základ sociokultúrnych vlastností a hodnotového systéme jednotlivca, formuje sa jeho morálka,
citová a vôľová štruktúra, identifikácia so sociálnymi rolami pohlaví a pod.
Neskôr, keď dieťa chodí do školy, zapája sa do širšej siete sociálnych vzťahov, sociálnych pozícií a rolí v
rozličných zoskupeniach. Socializácia dospievajúcich nadväzuje na výsledky socializácie v detstve.
Začlenenie človeka do spoločenských vzťahov sa nekončí ani v dospelosti. Neustále sa naňho kladú nové
požiadavky, ktoré musí zvládať.
Najvýznamnejšou podmienkou socializačného procesu je výchova a vzdelávanie. Celý socializačný proces sa
realizuje v rozličných inštitúciách, z ktorých sú najdôležitejšie rodina a škola. Plnia úlohu socializačných
činiteľov, ku ktorým patria najmä skupiny rovesníkov, sociálne skupiny na pracovisku a rôzne osoby, s
ktorými jednotlivec vstupuje do rôznych dlhšie trvajúcich vzťahov.
Ak sú uvedené činitele nejakým spôsobom narušené, môžu mať naň rôzny negatívny vplyv, narušujúci jeho
socializáciu.
Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a
stupňom postihnutia v istom veku. Títo jednotlivci majú sťažené podmienky pri začleňovaní sa do
spoločnosti. Ich socializácia môže byť sťažená už v rodine. V súčasnosti sa u nás uplatňuje otázka tzv.
integrovanej výchovy a vzdelávania. Príprava na povolanie týchto jednotlivcov má svoje obmedzenia aj v
tom, že je vopred vymedzený len istý okruh profesií, ktoré postihnutí a narušení môžu vykonávať.
Istú socializačnú funkciu v našej spoločnosti plnia aj organizácie, obhajujúce práva a lepšie postavenie
postihnutých a narušených v spoločnosti. Cieľom socializácie postihnutých a narušených je ich čo
najvhodnejšie a najúspešnejšie zapojenie do spoločnosti – ich pracovné, spoločenské a osobné uplatnenie.
M. Sovák rozoznáva niekoľko stupňov socializácie – podľa miery zapojenia postihnutého jednotlivca do
pracovného a spoločenského života:
a/ integrácia (lt. Integer = neporušený) – najvyšší stupeň socializácie – úplné zapojenie postihnutého do
spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.
b/ adaptácia (lat. adaptatio = prispôsobenie) – prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu,
ktoré je možné len za určitých podmienok. Jednotlivec je samostatný len za určitých okolností a ohľadov.
(strojček pri poruche sluchu)
c/ utilita (lat. utilis = potrebný, užitočný) – zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len
za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci, najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti
pre telesne alebo mentálne postihnutých.
d/ inferiorita (lat. inferior = nižší) – neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú
úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí,
keď je potrebná celoživotná ochranná starostlivosť. Ide o segregáciu (proces vyradenia z ľudskej spoločnosti
– pri nemožnosti socializácie).
6

D – špeciálna pedagogika
Socializácia sa završuje pasívnou alebo aktívnou účasťou na kultúrnom živote spoločnosti, je podmienená
sociabilitou. Sociabilita – schopnosť, snaha vytvára a pestovať medziľudské vzťahy.
Osoby postihnuté poruchami zmyslov a telesnými poruchami môžu dosiahnuť najvyššie stupne socializácie,
osoby mentálne postihnuté, zostávajú na nižších stupňoch.
RESOCIALIZÁCIA – re = znova, socialis = spoločenský
Ide o socializačný proces osoby, u ktorej následkom získaného defektu a následnej defektivity bola znížená
úroveň socializácie.
6D Vývin, vývinové anomálie (nerovnosti)
Vývin dieťaťa a jeho možné anomálie patria medzi veľmi závažné problémové oblasti ŠP. Vývinom sa
označuje proces pozitívnych a kvantitatívnych zmien organizmu (orgánu alebo funkcie), ktorý sa realizuje v
určitom časovom slede. Ide o interakciu medzi endogénnymi (vnútornými) – genetické informácie a
hereditárne (biologicky dedičné) činitele a exogénnymi (vonkajšími) faktormi – výchova a prostredie.
Výsledkom pôsobenia týchto činiteľov je, že organizmus prechádza zmenami – vývinom, v dôsledku ktorého
má tendenciu nárastu a zdokonaľovania sa.
Normálny vývin má ireverzibilný (nezvratný) charakter, prebieha v jednosmernom časovom slede, v
určitých obdobiach, podľa určitých zákonitostí, jednotlivé faktory pôsobia vyvážene, v dôsledku čoho vývin
prebieha bez nežiaducich anomálií.
Opakom sú vývinové anomálie. Sú spôsobené patogénnymi faktormi, ktoré podľa svojej povahy a skladby
môžu negatívne ovplyvňovať vývin – od spomalenia až po jeho zamedzenie (nulitu) alebo zmeny jeho
smeru.
Od anomálie vývinu rozlišujeme predčasný, akcelerujúci vývin, pri ktorom aktuálny stav v dosiahnutom
stupni vývinu určitej schopnosti výrazne prekračuje očakávané hodnoty podľa normy. Ide zvyčajne o
výnimočne nadaných a talentovaných jedincov.
Vývin človeka prebieha v 3 sférach: biologickej, psychickej a sociálnej. Pre potreby ŠP je nevyhnutný
globálny pohľad na človeka z hľadiska jednoty biologických, psychických a sociálnych zložiek.
Na anomálnom vývine okrem činiteľov veku a vývinu participujú aj patogénne faktory, ktoré ho vlastne
spôsobujú. Anomálny vývin je spravidla multifaktorálne (viacfaktorovo) podmienený, podiel jednotlivých
patogénnych faktorov môže byť rôzny a rôzne môžu byť aj následky ich pôsobenia. Dôsledky pôsobenia
patogénnych faktorov sa prejavujú vo vývinových anomáliách, čiže môžu mať rôznu formu a stupeň v čase
posudzovania.
Vývinové anomálie delíme do skupín podľa F. Kábeleho:
ustrnutý vývin – k vývinu orgánu či funkcie nedochádza – napr. vrodená slepota, hluchota, úplne
nevyvinutý orgán alebo aj tzv. morálna slepota.
obmedzený vývin – určitý orgán či funkcia sa už od počiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne
stupeň normálneho vývinu – niektoré formy mentálnej retardácie, vrodená nedoslýchavosť, slabozrakosť
alebo v oblasti telesných postihnutí vrodené malformácie – odchýlky tvaru orgánu, negatívne sociálne
stimulácie, vrodená porucha citových vzťahov apod.
oneskorený vývin – spravidla reverzibilný (vratný), ak je poskytnutá včasná lekárska či ŠP alebo sociálna
intervencia. Jeho začiatočná fáza je podobná obmedzenému vývinu. Pri tejto forme je však intenzívnejší
efekt na včasnú intervenciu a možno sa priblížiť k normálu, kým u obmedzeného tento ostáva trvale
limitovaný.
prerušený vývin – vývin orgánu či funkcie sa náhle spomalí alebo úplne preruší. Z hľadiska prognózy môže
mať stagnujúci charakter alebo v ďalšom priebehu aj dynamickú formu.
pochybený vývin – orgán alebo funkcia sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim scestným smerom, ktorého výsledok
je patologický. Môže sa týkať časti alebo celku. V sociálnej oblasti je to vývin delikventnej osobnosti.
Uvedené anomálie vývinu sa môžu vyskytovať buď relatívne samostatne alebo následne.
7

D – špeciálna pedagogika
Sebautváranie osobnosti predpokladá vzájomnú interakciu 3 faktov: biologických, sociálnych, psychických.
V prípade biologických faktorov = dedičnosť
Sociálnych faktorov = prostredie, resp. výchova
Psychické faktory utvárania osobnosti, môžu vystupovať na troch úrovniach:
1. univerzálne psychologické regulátory (skúsenosti, znalosti, schopnosti)
2. individuálne prychoregulátory (temperament, intelekt, črty osobnosti)
3. systémové psychoregulátory ľudského konania (ašpirácie, životný štýl)
- ak tieto schopnosti nemá nastáva nerovnováha vzťahu človeka a prostredia, čo vedie k porušeniu života
Zdravie je stav plnej fyzickej psychickej a sociálnej pohody. Za normu z pedagogického hľadiska budeme
pokladať stav, vlastnosť a proces, ktorý nevybočuje z priemeru bežnosti alebo zo zaužívaných či
predpísaných pravidiel. Normalita znamená stav, ktorý zodpovedá obvyklosti, pravidelnosti alebo
očakávaniu. Normalita sa môže týkať somatickej, psychickej alebo sociálnej stránky človeka.
7D Edukácia (výchova) v integrovaných a relatívne
segregovaných podmienkach
Výchova v integrovaných a relatívne segregovaných podmienkach
1) Do školy možno zapísať aj žiaka zrakovo, sluchovo alebo telesne postihnutého, žiaka s chybami reči,...
2) Pri školách možno zriaďovať špeciálne triedy pre žiakov so špecifickými vývinovými chybami učenia a
správania pre žiakov sluchovo, zrakovo a telesne postihnutých a mentálne retardovaných.
Pri integrovaní je nutné dodržať isté zásady:
1. Integrovať môžeme len vtedy, ak sú vytvorené podmienky
2. Dieťa musí mať:
diagnostiku prostredníctvom PPP
s tým súvisí rozhodnutie o zaradení
špeciálny pedagóg
3. Pri integrácii je nutné spolupracovať so špeciálnymi školami a poradenskými zariadeniami.
4. Žiakov s mentálnym postihom nie je vhodné integrovať, ale je možné školskú integráciu detí so
špeciálnymi pedagogickými potrebami zrealizujeme v dvoch formách:
1. INDIVIDU8LNA INTEGRÁCIA – postihnuté dieťa sa vzdeláva v bežnej škole v mieste bydliska; ťažko sa
praktizuje pre svoju vysokú pedagogickú a materiálnu náročnosť.
2. INTEGRÁCIA V ŠPECIÁLNYCH TRIEDACH – postihnuté deti sú trvalo, alebo na nejaký čas vyučované v
zvláštnych triedach postihnuté dieťa
- je schopné splniť požiadavky učebného plánu a osnov bežnej školy
- nevyžaduje nadmiernu pomoc a starostlivosť na úkor ostatných.
Škola
musí zabezpečiť učiteľa so špeciálnym vzdelaním
zaistiť spoluprácu s odborníkom
formy vyučovania zamerať podľa schopností žiaka
zaistiť materiálne podmienky (napr. bezbarierový prístup)
musí dodržať počet žiakov (integrovaný sa ráta za 3 žiakov)
Rodina
musí spolupracovať so školou
zabezpečiť dopravu do – zo školy
vytvoriť doma podmienky na prepravu do školy
Integráciu nie je možné uskutočniť univerzálne, treba ju chápať ako jeden z možných smerov rozvoja
starostlivosti o postihnutých, vyjadruje veľké finančné náklady.
8

D – špeciálna pedagogika
Postihnutý žiak je poškodzovaný, ak mu škola nedokáže zabezpečiť pomôcky a vytvoriť prostredie primerané
jeho postihnutiu, môže dohádzať i k zhoršovaniu jeho telesného vývinu a zdrav. stavu. Rovnako je
poškodzovaný, keď učiteľ neovláda špeciálno – pedagogické a didaktické metódy.
Integrácie a segregácie postihnutých.
Integrácia špeciálnej výchovy /z lat. ntegrare=sceľovať/ znamená, že deťom vyžadujúcim si špeciálnu
starostlivosť sa má poskytovať výchova a vzdelávanie v rámci bežných výchovných a vzdelávacích inštitúcií,
a nie oddelene /segregácia/.
Argumentuje sa tým, že postihnuté dieťa má právo na to, aby mu spoločnosť poskytovala tie isté
príležitosti a podnety na jeho vývin, ako ich poskytuje zdravým, normálnym rovesníkom.
Segregácia sa zdôvodňovala tým, že je potrebné odbremeniť rodičov, ktorí nemajú možnosti, ani
prostriedky, a už vôbec nie vzdelanie na ich výchovu a vyučovanie. Špeciálno pedagogické inštitúcie vytvorili
pre postihnutých primerané prostredie a podmienky ich vývinu, najmä čo sa týka homogenizácie skupín,
adekvátneho obsahu vzdelávania, vyučovacích podmienok a tiež odbornej prípravy
a vzdelaním špeciálnych pedagógov.
Pri integrácií ťažšie a ťažko postihnutých jedincov popisujú sa tri formy výchovy:
miestna - postihnuté deti sa vzdelávajú v tej istej budove ako nepostihnuté. ale vo vyhradených priestoroch,
triedach. Kontakty s nepostihnutými sú obmedzené alebo len sporadické.
sociálna - výchova a vzdelávanie sa uskutočňujú v odlišných priestoroch, ale dochádza k pomerne
pravidelnému stretávaniu sa postihnutých s nepostihnutými. Na ihriskách, v jedálňach, v mimoškolských
aktivitách.
funkčná - postihnuté deti navštevujú školu /triedu/ s nepostihnutými deťmi, majú rovnaké učebné osnovy a
výchovné štandardy.
Segregácia výchovy v špeciálnych školách a zariadeniach umožňuje:
- homogenizáciu triedy
- postup rovnakým tempom,
- odbornosť pedagóga z hľadiska špeciálnej pedagogiky
- špecifickú úpravu priestorov
- väčší pocit spolupatričnosti v rámci triedy
- možnosť častejšieho dosahovania a prežívania úspešnosti
- možnosť poskytovania komplexnej rehabilitačnej starostlivosti
- poskytovanie väčšieho rozsahu výchovnej starostlivosti
- pre špeciálne školy zariadenia vytvárať odbornú bázu
Kombinované systémy
Tak vo svete ako aj u nás doteraz neexistuje výhradne integrovane alebo segregovane chápaná výchova
postihnutých. Spravidla sa tieto dve zložky kombinujú.
D8 Profesionálna orientácia postihnutých jedincov
Ide o skúmanie dispozícií, záujmov a motívov žiakov. Na základe získaných poznatkov sa žiak zámerne
výchovne ovplyvňuje, aby si zvolil čo najvhodnejšiu voľbu povolania. Základným predpokladom sociálnej
integrácie týchto jedincov je čo najvhodnejšia profesionálna príprava.
Profesionálnu orientáciu postihnutých možno charakterizovať ako cieľavedomý, multifaktorálne
podmienených dispozícií žiaka, pri ktorom sa tieto zosúlaďujú s požiadavkami kladenými na profesionálnu
prípravu. Tento proces vrcholí voľbou povolania.
9

D – špeciálna pedagogika
Profesionálnu orientáciu z hľadiska jej umiestnenia v procese profesijného vývinu zaraďujeme do
predprofesionálnej prípravy – obdobie, počas ktorého žiak navštevuje špeciálne ZŠ alebo pomocnú školu.
Úlohou je poskytnúť žiakom základné poznatky, školské spôsobilosti, zručnosti a návyky, a tiež ich
profesionálne orientovať, aby napriek evidentnej psychickej, biologickej či sociálnej nezrelosti boli schopní
voliť si relatívne najprimeranejšie povolanie.
Druhou, nadväzujúcou etapou je profesionálna príprava. Uskutočňuje sa najmä v SOU alebo OU, tiež na
špec. Stredných školách. Jej úlohou je poskytnúť komplexné predpoklady na uplatnenie sa v zvolenom
prostredí. Ide o rozšírenie všeobecnovzdelávacích poznatkov, o poskytnutie potrebných teoretickoodborných
poznatkov zo zvolenej profesie, o osvojenie profesionálnych pohybov, úkonov a operácií
potrebných pre praktický výkon povolania spojených s návykmi a postojmi.
Ďalšou etapou je profesionálna adjustácia. Nasleduje tesne po ukončení profesionálnej prípravy a nástupu
do zamestnania. Je veľmi dôležitým obdobím, lebo absolvent začína 1-krát relatívne samostatne pracovať,
bez školského zázemia. Ak nezvládne začlenenie do práce, jeho zlyhanie sa môže spojiť so sociálnym
zlyhaním či inými negatívnymi sprievodnými javmi.
Záverečnou etapou profesionálneho vývinu je profesionálna integrácia, v rámci ktorej sa pracovník stáva
súčasťou pracovného kolektívu, tento akceptuje a tiež je ním akceptovaný. Zdokonaľuje sa v profesii, jeho
pracovná výkonnosť stúpa až po dosiahnutie kulminačného bodu, po ktorom v dôsledku veku pracovná
výkonnosť pomaly klesá.
Uplatnenie sa postihnutého v podmienkach trhového hospodárstva predpokladá veľmi dobré zvládnutie
všetkých etáp profesijného vývinu, ale najmä profesijnú orientáciu.
V rámci sociálneho systému vystupujú v procese profesionálnej orientácie 2 základné komponenty:
jednotlivec a inštitúcia. Základom fungovania procesu je jedinec, ktorý má záujem o určitú profesiu.
Rovnako je potrebná inštitúcia, v ktorej sa môže sa dané povolanie pripraviť. Každá inštitúcia si na
profesionálnu prípravu kladie množstvo požiadaviek. Na ich splnenie musí mať jedinec určité predpoklady
– dispozície. Inštitúcia ich potom hodnotí v rámci poznávacích aktivít, kým jedinec svoje predpoklady dáva
do vzťahu k požiadavkám v rámci sebahodnotenia. Výsledky hodnotenia i sebahodnotenia potom výrazne
ovplyvňujú rozhodovací proces, výsledkom ktorého je voľba povolania.
Voľba povolania bude relatívne úspešná, ak väčšina komponentov je v súlade. Požiadavky sú spravidla
formulované a určené v tzv. profesiogramoch, ktoré naznačujú školské vedomosti, psychické predpoklady,
somatické požiadavky. Z npožiadaviek vychádza vonkajšia motivácia usilujúca sa vzbudiť záujem a úsilie
pripravovať sa v danom povolaní.
Oproti objektívnym požiadavkám sú subjektívne danosti jedinca – preddeterminujú rozhodovací proces. Ide
o záujem a želanie jedinca z hľadiska možnosti uskutočniť reálny a ireálny variant, z hľadiska trvanlivosti
trvalý a nestály – meniaci, z hľadiska zameranosti na jednu profesiu alebo na viacero variant a pod.
Ďalším faktorom sú predstavy jedinca o budúcom povolaní. Výstižnosť a ich súlad so skutočnosťou tiež
môžu mať rôznu formu. Dôležitú úlohu tu zohrávajú profesionálne informácie, ktoré umožňujú získať
reálnejšie predstavy o budúcom povolaní.
Profesionálna orientácia sa u postihnutých zvyčajne realizuje v týchto formách:
a/ v rámci ŠP diagnosticky (zisťovanie profesionálnych záujmov a želaní, individuálnych dispozícií žiaka pre
profesiu,...)
b/ v rámci výchovného pôsobenia v informatívnej zložke (poskytovaním info o profesii), vo formatívnej
zložke (viesť žiaka k reálnemu sebahodnoteniu vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim zo želanej profesie).
10

D – špeciálna pedagogika
D9 Poruchy správania, etiológia, symptomatika
Poruchy správania z hľadiska závažnosti sa delia na:
a/ disociálne správanie - nie je spoločensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem. Sú to prejavy vzdoru,
neposlušnosti, even. iné odchýlky na báze neuróz ako sú tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie a
pod.
b/ asociálne správanie - záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže
a pod.
c/ antisociálne správanie - najzávažnejší stupeň porúch správania, ktoré je spoločensky nebezpečné a je aj
protispoločensky zacielené, pretože sa porušujú právne normy spoločnosti. Na označenie tohto stupňa
porúch správania sa používajú termíny delikvencia a kriminalita.
Etiológia - náuka o príčinách vzniku chorôb
Symptomatika - náuka o príznakoch chorôb
Poruchy správania:
a/ internácia – do iného prostredia
b/ adaptácia – prispôsobenie sa požiadavkám spoločnosti
c/ integrácia – prijíma požiadavky
10D Metódy používané v starostlivosti o postihnutých a
narušených jednotlivcov
Metódy vyučovania sú spôsoby usporiadania a realizácie vyučovacej činnosti učiteľa na dosiahnutie
vyučovacích cieľov. Ich výber závisí od viacerých činiteľov:
od druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia žiakov
od cieľov a obsahu ich vzdelávania
od vybavenie školy i žiaka vhodnou kompenzačnou technikou
Pre potreby vyučovania postihnutých delíme metódy na:
všeobecné
modifikované (používané u intaktných žiakov modifikované pre potreby postihnutých)
špeciálne (používané len pre špeciálne školy)
Metódy delíme aj podľa:
a/ logického postupu, podľa ktorých sa učivo rozvíja:
analytická a syntetická
indukatívna a deduktívna
genetická a dogmatická
b/ prostriedkov a zámerov prevládajúcich pri vyučovaní:
motivačné
expozičné
metódy samostatnej práce
metódy mimovoľného učenia
fixačné
diagnostické a klasifikačné
Pri adaptácii týchto metód podľa druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia vznikajú špeciálne metódy.
Proces vyučovania sa realizuje v nasledujúcich etapách:
úvodné (vstupné) práce
bezprostredné pozorovanie toho, o čom sa deti učia
konkrétna expresia (vyjadrenie v rôznych formách)
Podľa spôsobov sprostredkovania informácií vo vyučovacom procese rozoznávame metódy:
viacnásobného opakovania informácií
11

D – špeciálna pedagogika
nadmerného zvýraznenia informácií
zapojenia viacerých kanálov do prijímania informácií
optimálneho kódovania
intenzívnej spätnej väzby
algoritmizácie obsahu vzdelávania
Dôležitou súčasťou metód sú špeciálne metodiky, ktoré môžu byť zamerané na vyučovanie predmetov alebo
spôsobilostí, ktoré si žiaci majú osvojiť. Ide o konkrétne spôsoby a postupy individuálne volené a
prispôsobené druhu a stupňu postihnutia.
Iné delenie na:
1. metódy reedukačné – je to súhrn špec. – pedagog. Postupov zameraných na postihnutú funkciu,
- reedukacio = prevýchova, obnovená výchova
-je to označenie pre také špec. – pedagog. Metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie, alebo upravujú
porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné – súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcii,
kompenzatio = vyváženie, vyrovnanie
- poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie
výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcii ako náhradu
na porušenú alebo vyradenie (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové,... vnímanie)
3. Rehabilitačné – súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň
socializácie
habilitas = schopnosť → znovuuschopnenie
-súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu, rehabilitačnou činnosťou
upravujeme porušené vzťahy spoločnosti pracovné a výchovno – vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia
nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.
4. Preventívne – okrem lekárskej preventívnej starostlivosti, patrí sem propagácia zásady a metód správnej
výchovy osvetou pre rodiny, materské školy, ZŠ, SŠ.
11D Systém inštitúcií pre postihnutých a narušených
jednotlivcov
Pre deti so ŠVVP zo zákona vyplýva právo na vzdelanie:
1) v bežných (MŠ, ZŠ, SŠ) školách integrovane
2) v špeciálnych triedach bežných škôl
3) v špeciálnych školách, ktoré majú rôzne zameranie a odlišný obsah – podľa handicapu
- špeciálne SŠ- gymnázia, SOŠ, SOU
Obsah zodpovedá bežným školám, vzdelanie je rovnocenné, ale učitelia používajú špeciálne metódy a
pomôcky, nie pre mentálny postih.
- odborné učilišťa
Poskytuje odbornú prípravu pre postihnutých mentálne. Trvá 3r, žiak získa výučný list v odbore.
4) Individuálne vzdelávanie – deťom oslobodeným od povinnej školskej dochádzky musí byť zabezpečené
individuálne vzdelanie
Špeciálne zariadenia:
O Detský výchovný ústav – pre deti s povinnou školskou dochádzkou, polepšovňa
O Výchovný ústav pre mládež – po 18. r.
O Diagnostické ústavy – integrálne výchovné zariadenia majú dieťa kompletne vyšetriť a prekonať životnú
krízu
O Poradenské inštitúcie- PPP, ŠPPP – ich náplňou je diagnostická terapeutická a poradenská činnosť
O Detské integračné centrum – zdravotne postihnutý v rannom a predškolskom veku, krátkodobá
starostlivosť – denná, ambulantná
O Detské psychiatrické a psychologické ambulancie – strach, neurózy, pomočovanie
12

D – špeciálna pedagogika
O Centrá výchovy a psychologickej prevencie – bývajú súčasťou PPP, DIC a riešia záškoláctvo, šikanovanie,
narkomániu,...
O Liečebno – výchovné sanatória – poskytujú dlhodobú špecializovanú liečebno–výchovnú
psychoterapeutickú a špeciálno – psychologickú starostlivosť
O Diagnostické centrá – absolvujú sa 2-3 mesačné pobyty na základe súdneho rozhodnutia pre 3-15 ročné
deti (týrané, zanedbané, narkomani)
/iný zdroj/
Komplexná rehabilitačná starostlivosť pre postihnutých a narušených sa uskutočňuje v sústave inštitúcií,
ktoré v rozdielnej miere a forme zabezpečujú starostlivosť v jednotlivých zložkách rehabilitácie:
vo výchovno-vzdelávacej (výchovno-vzdelávacie inštitúcie),
v liečebno-preventívnej (liečebno-preventívne inšt.),
v sociálnej (inštitúcie sociálnej starostlivosti).
Miera a forma starostlivosti je veľkou mierou determinovaná skutočnosťou, či ide o jedinca s rodinným
zázemím, ktoré je ochotné a schopné časť potrieb zabezpečiť, alebo o jedinca odkázaného vo zvýšenej miere
na pomoc spoločnosti.
Možno tu hovoriť o komplexnej rehabilitačnej starostlivosti alebo jej jednotlivých zložkách v integrovaných
podmienkach alebo v segregovaných podmienkach, kde zabezpečovanie je v kompetencii inštitúcií v plnom
rozsahu, alebo o kombinovanej forme, kde zabezpečovanie sa delí medzi rodinné zázemie a inštitúcie.
Podľa charakteru a cieľov aktivít, ktoré sa v nich realizujú, možno sústavu inštitúcií členiť na: poradenstvo,
edukačné, rehabilitačné, liečebné, sociálno-právnej ochrany, reedukačné
Podľa zakladateľa a prevádzkovateľa inštitúcií sa členia na: štátne, súkromné, cirkevné
Podľa veku osôb, pre ktoré sú určené na inštitúcie: predškolského veku, školského veku, adolescentov,
dospelých
Podľa pohlavia: pre chlapcov, pre dievčatá, koedukačné
Podľa dĺžky prevádzky a rozsahu poskytnutej starostlivosti na: denné, celodenné, celotýždenné, celoročné
Edukačná sústava sa člení na sústavu škôl a školských zariadení. Sústava škôl pozostáva zo:
sústavy základných škôl
sústavy stredných škôl (stredné odborné učilištia, gymnáziá, stredné odborné školy)
sústavy špeciálnych škôl
Sústava špeciálnych škôl
- poskytujú žiakom výchovu a vzdelávanie primeraným spôsobom a upraveným obsahom vo vzťahu k ich
postihnutiu.
základné školy pre sluchovo postihnutých žiakov
základné školy pre zrakovo postihnutých žiakov (ZŠ pre slabozrakých, pre žiakov so zvyškami zraku, pre
nevidiacich)
základné školy pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou (ZŠ pre žiakov s chybami reči, pre
nehovoriacich)
základné školy pre telesne postihnutých
základné školy pri zdravotníckych zariadeniach (ZŠ pri detskej liečebni, pri detskej kúpeľnej liečebni, pri
ozdravovni)
základné školy pri ťažkovychovávateľných žiakov (ZŠ pri diagnostickom centre, pri reedukačnom domove)
špeciálne základné školy (pre mentálne postihnutých) – variant A, B, C.
špciálne základné školy pre viacnásobne postihnutých
Špeciálne stredné školy
- poskytujú žiakom odborné vzdelanie, úplné stredné vzdelanie, úplné stredné odborné vzdelanie
primeraným spôsobom a upraveným obsahom vo vzťahu k ich postihnutiu či narušeniu. Ukončujú sa
úspešným vykonaním záverečnej skúšky alebo maturitnej skúšky. Obsah vzdelávania tvorí teoretické
vyučovanie a praktické vyučovanie.
13

D – špeciálna pedagogika
špeciálne stredné odborné učilištia (SOU pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež,
pre telesne postihnutú mládež, pre mládež s narušeným psycho-sociálnym vývinom, pri reedukačnom
domove pre mládež)
špeciálne gymnáziá (G pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež, pre telesne
postihnutú mládež)
špeciálne stredné školy (SOŠ pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež, pre telesne
postihnutú mládež)
Sústava špeciálnych školských zariadení
- sa prioritne zameriavajú na oblasť výchovy a záujmového vzdelávania.
1. Výchovno-vzdelávacie zariadenia: výchovno-vzdelávacie inštitúcie určené pre deti a mládež, aby v súlade
s vekovými, individuálnymi osobitosťami, ako aj osobitosťami vyplývajúcimi z postihnutia, vytvárali
podmienky pre hrovú, záujmovú a oddychovú činnosť, pre rozvíjanie nadania a špecifických schopností a
tvorivosti, v neposlednom mieste aj pre prípravu na vyučovanie. Patria sem: predškolské zariadenia
(materská škola, špeciálna materská škola), školský klub, školské stredisko záujmovej činnosti a centrum
voľného času, domov mládeže, škola v prírode
2. Špeciálne výchovné zariadenia: majú úlohy v súvislosti s ochranou detí pred patosociálnymi javmi, pri
výkone ústavnej a ochrannej výchovy. Patria sem: zariadenia výchovnej prevencie, zariadenia náhradnej
výchovy
3.Poradenské zariadenia: pedagogicko-psychologická poradňa, zariadenia špeciálno-pedagogického
poradenstva
4. Záujmovo-vzdelávacie zariadenia: jazyková škola, štátna jazyková škola, štátny stenografický ústav
5. Školské účelové zariadenia: zariadenia školského stravovania, zariadenia praktického vyučovania,
zariadenia služieb škole
Sústava liečebno-preventívnych inštitúcií
obvodné zdravotnícke zariadenia, polikliniky, nemocnice, nemocnice s poliklinikou, odborné liečené ústavy,
zariadenia lekárskej služby, osobitné detské zariadenia
Sústava inštitúcií sociálnej starostlivosti
- poskytuje postihnutým jedincom starostlivosť v oblasti: právnej, ekonomickej a morálnej podpory.
Realizuje sa to prostredníctvom oddelení sociálnych vecí okresných, obvodných a miestnych úradov, ktoré
zabezpečujú pre postihnutých: peňažné dávky sociálnej starostlivosti, sociálno-právnu ochranu, zľavy pre
občanov ťažko postihnutých na zdraví, ústavnú sociálnu starostlivosť pre deti a mládež
12D Pedagogika mentálne postihnutých.
Psychopédia – vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelaním a vyučovaním mentálne postihnutých
jedincov. Rozvíjanie kognitívnej činnosti u mentálne postihnutých v harmonickom súlade s rozvíjaním celej
osobnosti je prioritným zámerom pedagogiky mentálne postihnutých.
Mentálne postihnutie – nedostatočná schopnosť meniť informácie na poznatky, v dôsledku toho aj
transformovať veci a udalosti do symbolických foriem, uchovávať ich, zmysluplne s nimi narábať a
participovať na udalostiach.
Etiologické faktory mentálneho postihnutia:
a/ endogénne (genetické, hereditárne a pod.)
b/ exogénne - biologické, chemické, fyzikálne a pod.
- sociálne (patologické prostredie)
Môžu pôsobiť: prenatálne, perinatálne a postnatálne.
Z hľadiska symptomatológie možno hovoriť o eretickom (vzrušivom, podráždenom), apatickom a
nevyhranenom type. Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a
14

D – špeciálna pedagogika
symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii (obdobia
ukončeného telesného vývinu, dospelosti), ktorej dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi.
Z psychologického hľadiska sa zdôrazňuje znížená inteligencia a miera zníženia sa spravidla vyjadruje
pomocou inteligenčného kvocientu (IQ), pričom sa pozornosť venuje aj nedostatočnej sociálnej kompetencii
takto postihnutých osôb.
Etiologické faktory, ktoré môžu byť príčinou mentálnej retardácie, sú nasledovné: infekcia alebo intoxikácia,
trauma alebo fyzikálne faktory, metabolické alebo nutričné činitele, ochorenia mozgu veľkého rozsahu,
neznáme prenatálne vplyvy, poruchy tehotenstva, chromozomálne abnormality, indikácie psychiatrického
charakteru, vplyvy prostredia
Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie IQ
pod 70, prejavuje sa to už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.
Oligofrénia – slabomyseľnosť, je to obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových,
narušenie intelektu.
Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento
stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť
Príčiny môžu byť
1. biologicky podmienené, ktoré súvisia s poškodením mozgu
2. sociálne podmienené t.j. extrémna výchovná zanedbanosť.
Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako
následok nejakého ochorenia, úrazov po 2. roku života
Stupne mentálnej retardácie:
Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testmi inteligencie, a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za
normu platí hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:
1/ debilitu - ľahká mentálna retardácia 70-50 IQ – je vychovávateľný a vzdelávateľný
2/ imbecilitu - stredná mentálna retardácia 49-35 IQ – nie je vzdelávateľný, iba vychovávateľný
3/ idiocitu - ťažká a hlboká mentálna retardácia 34-0 IQ – nie je vzdelávateľný a vychovávateľný
Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania konktaktu s ostatnými ľuďmi.
- V každom meste existujú osobitné školy a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.
Pedagogika mentálne postihnutých
-špeciálno-pedagogická vedná disciplína, ktorá s venuje výchove a vzdelávaniu osôb so zníženými
schopnosťami sa volá psychopédia
Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň.
1. mierna duševná zaostalosť – debilita IQ 50-70
- deti vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne, navštevujú špec. školu. Dva typy:
eretická forma – nekľud, pohyblivosť, vých. problémy
torpídna forma – pomalosť.
2. stredne ťažká duševná zaostalosť – imbecilita IQ 35-49
- výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných.
Obyčajne sú zaradený do ústavov.
Znaky – primitívne vyslenie, oneskorená reč, manuálne nezručný, agramatická reč, poruchy výslovnosti.
Výchova – osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky
-nesamostatný, stála starostlivosť
3. ťažká duševná zaostalosť – idiocia IQ 20-34
4. hlboká duševná zaostalosť – hlboká idiocia IQ menej ako 20
Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky,
posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny – genetické, v tehotenstve,
ožiarením
POPULÁCIA S MENTÁLNOU RETARDÁCIOU V SR
15

D – špeciálna pedagogika
2-2,5% - bez komplikácii
0,3-0,4% - s komplikáciami
Dawnov syndróm r 1866
Choroba spôsobená chromozómovou chybou – jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21.
Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si
starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú
radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti. Majú umelecké sklony.
13D Pedagogika zrakovo postihnutých
tyflopédia (optopédia)
Je vedný odbor v systéme špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie zrakovo
postihnutých.
Zrakovo postihnutí majú v dôsledku zníženej (alebo nulovej) priepustnosti optického kanálu výrazne
znížený alebo znemožnený príjem zrakových informácií. V dôsledku toho majú špecifické potreby v
edukácii, v pohybe a priestorovej orientácii, v komunikácii prostredníctvom písanej reči, v sebaobsluhe, ale
aj pri transformácii optických informácií na poznatky.
Niektoré poznatky sa vôbec nevytvoria (tie, ktoré sú bezprostredne viazané na príjem optických informácií),
napr. farba. Indikáciou pre špeciálnu výchovnú rehabilitáciu zrakovo postihnutých môžu byť poruchy zraku
alebo zrakového orgánu v dôsledku ktorých dochádza k zmene v stavbe a činnosti zrakových orgánov a
procesu videnia. Patrí sem:
eblácia sietnice – odlúpenie
achromázie – vrodené poruchy farebného videnia
anizeikónia – súčasne vnímaný vnem pravým a ľavým okom má nerovnakú veľkosť
anoftalmia – chýbanie oka
anopia – neschopnosť vidieť
astigmatizmus – anomálny lom svetelných lúčov, v dôsledku čoho vzniká nedostatočne ostrý obraz
diplopia – dvojité videnie
glaukóm – úbytok zrakového poľa
hypermetropia – ďalekozrakosť
kolobóm – chýbanie časti dúhovky
refrakčné chyby – poruchy optickej sústavy oka (ďalekozrakosť, krátkozrakosť a astigmatizmus)
strabizmus (škúlenie) – oči pri pohľade do diaľky nie sú rovnobežné
tubozrakosť (amblyopatia) – zníženie zrakovej ostrosti oka
Špecifické potreby sú determinované zväčša zrakového postihnutia a týkajú sa metód edukácie,
komunikácie a spoločenského uplatnenia. Zrakovo postihnutí sa podľa stupňa postihnutia bežne rozdeľujú
do 4 kategórií:
nevidiaci
čiastočne vidiac
slabozrakosť
tupozrakí a škuľaví
Do uvedených kategórií sa zaraďujú na základe ostrosti v rozpätí od 5/20 do 3/50 po korekcii na lepšom
oku a do blízka od 10 do 23. Zrakové postihnutie sa prejavuje jednak ako porucha zrakovej ostrosti, jednak
ako porucha binokulárneho videnia, ale aj ako farbosleposť.
Podľa stupňa postihnutia sa sprostredkovanie informácií realizuje rôznymi informačnými kanálmi. Stupeň
postihnutia teda do istej miery determinuje metódy špecifickej edukácie:
U nevidiacich sa sprostredkovanie informácií uskutočňuje prostredníctvom sluchového a hmatového
kanálu. Písaná reč sa uskutočňuje pomocou Braillovho bodového písma, tyflografických pomôcok a
tyflotechniky.
16

D – špeciálna pedagogika
U čiastočne vidiacich a slabozrakých je to optickým kanálom pomocou optickej techniky, ktoré náležite
zväčšujú a zosilňujú grafémy tak, aby zodpovedali individuálnym možnostiam žiaka. Osobitný dôraz sa
kladie na psychohygienické aspekty – únava zraku a pod.
U tupozarkých a škúľavých jedincov sa edukačný proces realizuje súbežne s korekciou porúch
binokulárneho videnia.
V komunikačnom procese nevidiacich zaujímajú osobitné miesto elektronické technické prostriedky, ktoré
sú schopné snímať tlačené písmená (slová), previesť ich do bodovej abecedy a tlakom preniesť na snímací
prst nevidiaceho.
Pre edukačný proces je dôležitý aj čas vzniku zrakového postihnutia. Môže byť vrodené alebo získané. Pri
vrodenom absentujú akékoľvek predstavy o vizuálnych obrazoch, kým pri získanom možno na predtým
získané zrakové skúsenosti nadväzovať.
Podľa stupňa postihnutia sprostredkovanie informácií sa realizuje rôznymi kanálmi. Pri výchove zrakovo
postihnutých sa berú do úvahy tri hľadiská: stupeň videnia, vek, v ktorom nastala porucha zraku a jej
príčina.
Nevidiaci sa delia na úplne nevidiacich a prakticky nevidiacich.
Zrakovo postihnutí majú svoje špeciálne školy. Ich výchova sa začína už v rodine. Nevidiaci, čiastočne
vidiaci a slabozrakí sú zaradení do škôl primeraných ich postihnutiu. Ich výchova a vzdelávanie sa
uskutočňuje špeciálnymi metódami a pomôckami. Pri čítaní a písaní sa používa vypuklá tlač. Na celom svete
sa stal najrozšírenejším typom systém písania a čítania vypuklých bodov Braillovho písma.
1) poruchy úplného videnia – farbosleposť (porucha v rozoznávaní farieb)
- dautonizmus (všetko v 1 šedej farbe)
2) refrakčné poruchy (ťažšie) – krátkozrakosť, ďalekozrakosť, astigmatizmus, tupozrakosť
3) slabozrakosť – poruchy zraku rôzneho pôvodu vyššieho stupňa. Vedenie je aj s okuliarami výrazne
riešenie, je nutné využívať špecifické pomôcky – väčšie písmená, odlišný sklon čítacej a písacej podložky,
optimálny svetelný režim.
4) zvyšky zraku – je to úroveň videnia, pri ktorej je výrazne znížená zraková ostrosť, vníma svetlo a dobre
osvetlené predmety, má tendenciu meniť sa k lepšiemu alebo k horšiemu, preto je nutná sústavná lekárska
starostlivosť, kompenzačné a učebné pomôcky, pomoc špeciálnych pedagógov a poučenie rodinné
prostredie.
5) nevidomosť – slepota – človek nevníma ani svetlo
- z hľadiska rozvoja dieťaťa je rozhodujúce, kedy nastala strata zraku.
Vrodená nevidomosť – súhrn pocitov (hmat, čuch) Cieľom vzdelávania zrakovo postihnutých je odstraňovať
informačné straty, rozvíjať priestorovú orientáciu, samostatnosť, osvojovanie a rozvoj písania a čítania
Braillovo písmo, Pichtov písací stroj.
Kompenzačné činnosti – rozvoj náhradných zmyslov, tvorivosti, hudobné činnosti, výtvarné činnosti, práce
s drevom, keramikou.
Hygienické a priestorové požiadavky : dostatočné osvetlenie, bezpečný nábytok (sklo, ostré hrany) vodiace
psy.
17

D – špeciálna pedagogika
14D Pedagogika sluchovo postihnutých
surdopédia
/z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc.paideia=výchova/
Je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých.
Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti /event. nepriepustnosti/
sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia
prostredníctvom hovorenej reči limitovaná.
Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (príp. nepriepustnosti)
sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií. V dôsledku toho je
komunikácia prostredníctvom hovorenej (akustickej) reči limitovaná. Nedostatok akustických informácií
spôsobuje, že sluchovo postihnutí majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať
poznatky, čo do istej miery môže limitovať ich vzdelávateľnosť.
Ide o ťažkosti v sfére: edukačnej, pracovnej a spoločenskej. Uvedené dôsledky sa zmierňujú špeciálnou
intervenciou (zásahom), závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód, reedukácie, rehabilitácie,
korekcie a aplikovaním elektroakustických technických prostriedkov (načúvacej protetiky) a pod.
Cieľom výchovných aktivít je pozitívne ovplyvňovať rozvoj osobnosti postihnutého, uspôsobiť ho na
socializáciu, pomáhať pri jeho snahách o vyrovnanie sa s postihnutím tak, aby sa vytvorili podmienky pre
zmysluplný a relatívne plnohodnotný život.
Stupeň sluchového postihnutia sa určuje podľa viacerých kritérií. U nás väčšinou podľa intenzity zvukového
podnetu vyjadrenej v decibeloch – dB:
úplná strata sluchu – hluchota -
veľmi ťažké sluchové postihnutie (surditas) - 91
ťažké sluchové postihnutie 71 - 91
stredne ťažké sluchové postihnutie 56 – 70
stredné sluchové postihnutie (nedoslýchavosť) 41 – 55
ľahké sluchové postihnutie (hypacusis) 26 – 40
Podľa lokalizácie výskytu sa rozoznávajú centrálne alebo periférne poruchy (zvukový signál sa nedostáva
alebo skreslene dostáva do centrálnych častí sluchovej dráhy, čo sťažuje alebo znemožňuje dešifrovanie
zvukového signálu). Zvukový signál bez významu nepredstavuje informáciu.
Najbežnejšie komunikačné systémy postihnutých sú:
a/ optické systémy
mimicko-gestikulačná komunikácia – prirodzený komunikačný prostriedok aj u intaktných jedincov. Je
akusticko sprevádzaná a vytvára sa z nej artikulovaná zvuková reč. Jej nevýhodou pre nepočujúcich pri
komunikácii je relatívne nízka úroveň výrazových možností.
posunková komunikácia – prirodzený dorozumievací prostriedok nepočujúcich. Tzv. „materinská reč
nepočujúcich“. Označuje sa aj ako „opticko- manuálny jazyk“, ktorého základným komponentom sú
posunky.
prstová reč alebo daktylotika – sústava znakov, ktorá sa vytvára pomocou prstov spravidla pravej ruky,
môžu však byť aj oboje. Každý znak zodpovedá jednému fonému abecedy. Pomocou nej existuje
„hláskovanie“ slov, upresňovanie významu, sprostredkovanie cudzích slov a pod. Je vhodným doplnkom
posunkovej či orálnej reči.
písaná reč
znaková reč – „chirografia“. Systém manuálnych fonologických znakov, slúžiaci na uľahčenie a spresnenie
odzerania z úst hovoriaceho používaním doplňujúcich znakov, t.j. prstovej abecedy a tzv. ideografických
znakov – polohy prstov ruky v určitom vzťahu k tvári súčasne s artikuláciou slabiky. Pri rozprávaní spolu s
artikuláciou hovoriaci používa aj príslušné spôsoby manipulácie s prstami kladenými na rozličné miesta na
tvári.
18

D – špeciálna pedagogika
odzeranie – slúži na dešifrovanie sprostredkovaného orálnou rečou, ale prostredníctvom nej nie je možné
sprostredkovanie. Spočíva v dešifrovaní hlások z pozície perí hovoriaceho. V záujme uľahčenia odzerania
pre nepočujúcich boli zostavené rôzne „abecedy odzerania“ znázorňujúce pozície perí pri artikulovaní
jednotlivých hlások.
b/ opticko-akustické a vibračné systémy
orálna (ústna) reč – u nepočujúcich nie je prirodzenou formou komunikácie, pretože absentuje akustická
spätná väzba.
totálna komunikácia – označenie pre komplexný komunikačný systém dorozumievania sa nepočujúcich. Je
to prístup, ktorý vyžaduje využiť všetky vhodné auditívne, orálne a manuálne prostriedky komunikácie s
nepočujúcimi a medzi počujúcimi. Znamená to používať všetky doteraz známe prostriedky a metódy
komunikácie – mimicko-gestikulačnú reč, pantomímu, posunkovú reč, umelé posunkové systémy...,
počítačovú techniku a videotechniku.
komunikácia pomocou elektroakustických prostriedkov (načúvacej protetiky) – ide o možnosť priviesť
zvýšené množstvo zvukovej energie priamo do sluchového orgánu dieťaťa. Patria sem technické zariadenia
ako napr. individuálne slúchadlá, kolektívne zosilňovacie prístroje, zvukovodné zosilňovače, kostné
slúchadlá a iné.
komunikácia pomocou vibračných zariadení – umožňujú ju technické prostriedky, ktoré zosilňujú vibrácie
vzniknuté pri artikulovanej reči a prenášajú ich na citlivé miesta príjemcu.
Forma komunikácie a metódy edukačného procesu sú determinované stupňom postihnutia. Zatiaľ čo u
nepočujúcich je akcent na totálnej komunikácii, u nedoslýchavých je snaha budovať na zvyškoch sluchu a
realizovať orálnu komunikáciu. Vždy sa však používa syntéza oboch foriem.
Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém a prostredníctvom
neho budovať systém poznatkov, zručností a návykov. Následne permanentne upravovať a pozitívne
usmerňovať vzťah k sebe a k svojmu okoliu – celkovo sa usilovať o primeraný rozvoj osobnosti.
Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v edukačnej, pracovnej a spoločenskej
sfére. Tieto dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou, závislou od aplikovania špeciálnych edukačných
metód. Stupeň sluchového postihnutia sa posudzuje podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenú v
decibeloch /dB jednotka intenzity zvuku/.
Príčiny porúch sluchu
Sú orgánové, t.j. vznikajú z porúch anatomického substrátu niektorej časti sluchového analyzátora.
Dedičné, zdedené - v rodine sa vyskytuje porucha sluchu, príbuzenské manželstvá,
vrodené – infekčné ochorenia matky v gravidite, najmä rubeola, vrodené anomálie ucha. Získané - po
nejakom úraze, traume, ochorení.
Sluchové poruchy podľa druhu z praktického hľadiska delíme:
Hluchonemota - vrodená alebo v ranom veku získaná strata sluchu spojená
s vývinou bezrečnosťou. Reč sa spontánne nevyvíja. Vnímané sú len vibrácie hlbokých tónov, nie reč.
Zvyšky sluchu - vrodená alebo získaná neúplná strata sluchu spojená
s vývinovou bezrečnosťou, alebo obmedzením vývinu reči.
Ohluchlosť - strata sluchu, ktorá vznikla počas vývinu reči alebo neskôr, keď už základné rečové stereotypy
boli upevnené.
Nedoslýchavosť - vrodená alebo získaná čiastočná strata sluchu je príčinou oneskoreného alebo
obmedzeného vývinu reči.
Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém.
19

D – špeciálna pedagogika
15D Pedagogika telesne a zdravotne postihnutých
Somatopédia – gr. soma – telo, paideia – výchova
Je to odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý skúma osobitosti edukácie jedincov
s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva a jedincov s výraznými negatívnymi zmenami v
zdravotnom stave. Ide tu v podstate o tri kategórie osôb, ktorých telesná integrácie je obmedzená:
1. telesne postihnutí – u nich problematika výchovnej rehabilitácie naráža na ťažkosti hybnosti, v lokomócii,
prípadne odlišnosti vo vonkajšom vzhľade a s tým spojeným subjektívnym prežívaním.
2. chorí – zdravotný stav im nedovoľuje edukáciu v podmienkach bežných škôl pre intaktných a preto sa
vzdelávajú prevažne individuálne v zdravotníckych zariadeniach na lôžku.
3. zdravotne oslabení – kratší alebo dlhší čas sa nachádzajú v ozdravovniach alebo v liečebniach z dôvodu
zdravotnej indikácie.
K najčastejším poruchám hybnosti patria:
poruchy chôdze (abázia – neschopnosť chodiť; dysbázia – porucha rovnováhy pri chôdzi a ďalšie)
poruchy rovnováhy (astázia – neschopnosť stáť...)
poruchy bybnosti (akinéza – neschopnosť uskutočniť pohyb; hyperkinéza – nadmerná mimovoľná
pohyblivosť; imobilita – neschopnosť pohybu; asynergia – porucha súhybu jednotlivých svalových skupín;
spazmofília – pohotovosť k svalovým kŕčom...)
Telesným postihnutím sa rozumejú anomálie výrazného stupňa – odlišujú jedinca od ostatných, napr.:
deformácie kostry horných končatín – amélia (nevyvinutie horných končatín)
deformácie chrbtice – gibbus (hrb)
deformácie dolných končatín – konská noha, výrazné znetvorenie kĺbov
poruchy tvaru lebky – makrocefália (nadmerná veľkosť hlavy)
- mikrocefácia (výrazne malá hlava)
- znetvorujúce poruchy – aglosia (chýbanie jazyka)
- anencefália (nevyvinutie mozgu a kosti mozgovej časti hlavy)
- akrocefália (hlava v tvare zrezaného kužeľa)
- dymélia (tvorové vývinové odchýlky končatín)
- dyzostóza (poruchy vývinu kostí)
- rázštepy čeľustí, podnebia a rázštep chrbtice
V skupine telesne postihnutých sa v rámci výchovnej rehabilitácie kladie osobitný dôraz na rozvíjanie
komunikačných zručností prostredníctvom vyučovacích predmetov: individuálna logopedická starostlivosť a
špeciálne písanie (ústami, pahýľmi, protézami, nohami, upravenými písacími strojmi a pod.).
Pomerne veľkú skupinu telesne postihnutých tvoria jedinci s detskou mozgovou obrnou - DMO. Je to
vývinová porucha mozgu, ktorá vzniká v najrannejšom veku. Postihuje rôzne funkcie mozgu aj hybnosť.
Príčiny DMO sú veľmi mnohoraké. Príznaky sa prejavujú v hybnosti ale aj v iných oblastiach /v reči/.
Hybnosť je postihnutá obrnami rôzneho typu a rozsahu. Môžu byť spastické a chabé. Spastické postihujú
končatiny jednej polovice tela, alebo len horné, len dolné, alebo všetky štyri. Chabé, nespastické formy sa
prejavujú ako: dyskinetické - mimovoľné pohyby končatín, hypotonická forma - nápadné zníženie svalového
napätia, ataktická forma - všetky pohyby sú neusporiadané.
Zvláštnu skupinu DMO tvoria malé mozočkové postihnutia, kde nejde vyslovene o obrnu, ale o nápadnú
motorickú neobratnosť. Tieto klinické obrazy nie sú fixné, ale sa menia s vývinom dieťaťa a s vyzretím
centrálneho nervového systému.
U telesne postihnutých žiakov sa osobitný dôraz kladie na rozvíjanie komunikačných zručností
prostredníctvom vyučovacích predmetov. U detí upútaných na lôžko edukácia sa prispôsobuje ich stavu a
uskutočňuje podľa pokynov lekára, použitím špeciálno-edukačných metód a pomôcok.
20

D – špeciálna pedagogika
16 D Pedagogika osôb s narušenou komunikačnou
schopnosťou
LOGOPÉDIA – logos = slovo; paide = výchova
-venuje sa výchove a vzdelávaniu mládeže s poruchou reči, chybne hovoriacich (zajakavosť), orgánové
poruchy reči (chybná výslovnosť), prípadne nehovoriacich (mutizmus)
Disciplína, vedný odbor a profesia špeciálnej pedagogiky. Odborník sa nazýva logopéd. Niekedy sa zaraďuje
aj medzi medicínske vedy.
Zaoberá sa korekciou alebo odstraňovaním porúch reči (ako je koktavosť a.p.) a ich predchádzaniu,
rozvojom, výchovou a vzdelávaním osôb s rečovým a jazykovým postihnutím. Zaoberá sa aj problematikou
rečovej komunikácie (aj neverbálneho prejavu) po fyziologickej, patologickej a pedagogickej stránke,
študuje ich vplyv na osobnosť. Zaoberá sa príčinami, vznikom a vývojom porúch reči.
Logopédia je známa už niekoľko tisícročí, ale ako veda sa začala vyvíjať až začiatkom 20. storočia.
Klinická logopédia
Odborná logopedická starostlivosť je zameraná na diagnostiku a terapiu porúch komunikácie detí a
dospelých.
Cieľom klinickej logopédie je pomoc osobám s narušenou komunikačnou schopnosťou.
Rozvíjanie reči a odstraňovanie vád a porúch sa spája s výchovou myslenia a osobnosti jedinca. Reč je
najdokonalejšia schopnosť človeka, preto musíme tejto problematike venovať náležitú pozornosť.
Komunikačná schopnosť jednotlivca je narušená, ak niektorá rovina jeho jazykových prejavov pôsobí
interferenčne (záporne) vzhľadom na jeho komunikačný zámer. Ide o rovinu foneticko-fonologickú,
syntetickú, morfologickú, lexikálnu pri verbálnej komunikácii, ale aj rovinu neverbálnych foriem jazykových
prejavov a ich sociálnych dôsledkov. Medzi časté príčiny narušenej komunikačnej schopnosti patria:
narušený vývin reči – neschopnosť osvojiť si hovorovú reč z rôznych etiologických príčin – môže mať formu
oneskoreného či obmedzeného alebo prerušeného vývinu reči.
dyslália – chybná artikulácia a používanie foném (hlások) pri hovorenej reči.
rinolália – fufnavosť – zmena zvuku hlások pri artikulovaní s výrazne nosovým zafarbením.
brblavosť – narušenie tempa reči – reč sa postupne zrýchľuje až do nezrozumiteľnosti.
afázia – centrálne podmienené narušenie produkcie a pozorovania, hovorenej reči, najmä v dôsledku
mozgových príhod.
dyzartria – narušenie artikulácie až sa reč stáva ťažko zrozumiteľnou.
mutizmus – onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri medziľudských kontaktoch – spravidla
je na neurotickom alebo psychickom (duševne chorom) podklade.
zajakavosť – balbuties – narušenie plynulosti reči klonickými (trhavými: napr. pe-pe-pero), tonickými
(vytláčaním hlások, napr. ppppero) alebo tonicko-klonickými spazmami (kŕčmi) na podklade komplexného
narušenia koordinácie orgánov, podieľajúcich sa na rečovej produkcii.
poruchy hlasu – patologické zmeny v individuálnej štruktúre hlasu, zmeny v jeho akustických kvalitách,
spôsobe tvorby a používania; funkčné poruchy hlasu sa označujú ako dysfónie.
17 D Pedagogika detí s poruchami učenia
Špecifické vývinové poruchy učenia
Naša krajina dáva možnosť všetkým deťom bez rozdielu získať kvalitné základné vzdelanie, čo je
nevyhnutný predpoklad pre život, prácu či ďalšie štúdium vo vyspelej spoločnosti. K tomu, aby sa mohol
človek vzdelávať, je nevyhnutné, aby vedel dobre čítať a písať. Nie je možné pochybovať o tom, že zvládnutie
správnej techniky čítania má pre vzdelávanie prvoradý význam, a to aj v súčasnej modernej spoločnosti,
presýtenej špičkovými technológiami.
Prevažná väčšina detí na základných školách sa bežne používanými metódami naučí správne čítať a písať
a tým dostane základ, na ktorom buduje svoje vzdelávanie a životné uplatnenie. Okrem tejto veľkej skupiny
máme v školách určité percento detí, ktoré v dôsledku drobného poškodenia niektorej mozgovej oblasti,
21

D – špeciálna pedagogika
prípadne jej nerovnomerného či nedostatočného vývinu, má mimoriadne problémy so zvládaním techniky
čítania, prípadne písania. Zaujímavosťou je, že takéto deti majú zväčša priemernú, často nadpriemernú
inteligenciu.
Tieto jednotlivé poruchy zaraďujeme k tzv. vývinovým poruchám učenia. Vývinovým z toho dôvodu, že
ide o poruchy, ktoré sa prejavia až na určitom stupni vývinu (napr. vstupom do školy). Takéto poruchy
učenia môžu život dieťaťa veľmi negatívne ovplyvniť na dlhú dobu, prípadne úplne znemožniť jeho plynulé
vzdelávanie.
Špecifické vývinové poruchy učenia rozdeľujeme na tri základné skupiny (toto rozdelenie bude dostatočné
pre potrebu väčšiny čitateľov):
vývinová porucha čítania (dyslexia), vývinové poruchy písania (dysgrafia, dysortografia), vývinová porucha
počítania (dyskalkúlia),a ďalšie
dyslexia
„Je to neschopnosť naučiť sa čítať aj napriek tomu, že dieťa absolvuje bežnú výuku a má primeranú
inteligenciu“.
Dyslexia je podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, objavuje sa väčšinou už od
začiatku školskej dochádzky a vytvára veľký rozdiel medzi schopnosťou čítať a intelektovými schopnosťami.
Dyslexia zasahuje celú osobnosť dieťaťa, nejde o izolovanú poruchu. Dyslektik má často poruchy
menejcennosti a narušené sebavedomie. Vytvára sa u neho nechuť k čítaniu, často aj s tým súvisiacemu
vzdelávaniu ako takému. Rodičia, ktorí veľakrát nechápu problém dieťaťa ho preťažujú, trestajú, či obviňujú
z lenivosti a porovnávajú so súrodencami či spolužiakmi.
Dyslexia sa prejavuje tým, že dieťa nie je schopné sa naučiť spájať jednotlivé písmená do slabík a tie do
slov. Často si zamieňa podobné písmená (b-d, a-o, u-v, a pod.), pridáva písmená či slabiky na koniec slova,
slabiky prehadzuje, nesprávne číta a pod. Jedným z ďalších charakteristických znakov je to, že dieťa
nedokáže vôbec, prípadne dokáže len málo porozumieť prečítanému textu, nevie ho primerane
reprodukovať.
Cieľom nápravy dyslexie je dosiahnutie sociálne únosnej úrovne čítania, aby žiak bol schopný sa
samostatne vzdelávať a následne vyjadrovať svoje myšlienky. Základným predpokladom nápravy je
komplexné odborné vyšetrenie (lekárske, psychologické, špeciálno-pedagogické, prípadne neurologické).
Odborník či odborníci stanovia stupeň dyslexie a na základe toho vhodnú terapiu. Na nej sa zúčastňuje
predovšetkým pedagóg a rodič, v spolupráci so školským špeciálnym pedagógom a psychológom. V
niektorých školách je možné využiť tzv. špeciálne triedy, v ktorých sa venujú po nevyhnutne dlhú dobu práve
žiakom trpiacim dyslexiou či inými vývinovými poruchami učenia.
dysgrafia a dysortografia
„Dysgrafia je poruchou písania, grafomotorického prejavu, neschopnosť správne napodobniť tvary
písmen, vynechávanie, resp. pridávanie ich častí či vynakladanie značného úsilia na písanie.“
Dysgrafické dieťa si často pri písaní zamieňa tvarovo podobné písmená (napr. o-a, b-l a pod.), zvukovo
podobné písmená (t-v, g-k a pod.). Písmená alebo slabiky v slovách prehadzuje, pridáva, alebo zabúda
napísať, nedodržiava bodky, dĺžne, čiarky, prípadne ich umiestňuje na nesprávnom mieste, často nerozlišuje
mäkké-tvrdé a krátke-dlhé slabiky.
Prejavuje sa už vstupom do školy, sťaženým osvojovaním si písmen, nečitateľnosťou písma u dieťaťa a
pod. Náprava dysgrafie je veľmi problematická a dlhotrvajúca, no pri veľkom úsilí zo strany rodičov, dieťaťa
a pedagógov prichádza často k až nečakanému zlepšeniu.
Dysortografia je porucha pravoipisu, prejavujúca sa neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené
gramatické pravidlá.“
Dieťa trpiace dysortografiou je typické tým, že často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky,
vybrané slová a pod.), no pri písaní diktátov či iných textov ich nedkáže okamžite uplatniť. Diktát takéhoto
dieťaťa je typický mnohými chybami typu nesprávne určené y-i, ý-í.
22

D – špeciálna pedagogika
Náprava je podobne ako u dysgrafie postupná a dlhotrvajúca pod vedením skúseného odborníka.
Nadmerné písanie diktátov či rôznych gramatických cvičení má len veľmi slabý efekt a dieťa neprimerane
zaťažuje.
dyskalkúlia
„Porucha schopnosti operovať s číselnými symbolmi a s číselným radom“.
Dyskalkúlia sa často spája s narušenou priestorovou pravo-ľavou orientáciou. Dieťa trpiace dyskalkúliou
si nedokáže predstaviť a pochopiť číselný rad, má problémy s prechodom cez desiatku, zamieňa si podobné
čísla či poradie číslic.
Odstraňuje sa veľmi ťažko. Na uľahčenie vzdelávania takýchto detí je vhodné používať špeciálne metódy,
predtlačenú číselnú os, neskôr kalkulačku či iné pomôcky, ktoré zjednodušia celé vzdelávanie dieťaťa.
Vyskytuje sa vo väčšej miere u dievčat. Výskumom dyskalkúlie sa dlhé roky zaoberal prof. L. Košč, ktorý
štandardizoval a pripravil vhodné diagnostické materiály.
Poruchy učenia sú z etiologického a systematologického hľadiska pomerne rôznorodou skupinou, ktorej
spoločným menovateľom je skutočnosť, že žiak v dôsledku svojho narušenia v prípade, ak mu nie je
poskytnutá špeciálna výchovná starostlivosť, zlyháva v škole. Ide tu o žiakov, ktorí majú ťažkosti s osvojením
a používaním jazyka, čítanej a písanej reči, manipulácie s grafickými, matematickými či muzickými
symbolmi, aplikovania pravopisných pravidiel a pod, pričom príčinou týchto ťažkostí nie sú primárne
senzorické, somatické alebo mentálne postihnutia, sociálne podmienené faktory, prípadná nedostatočná
metodika vo vyučovaní.
Školské výkony sú negatívne ovplyvnené nedostatkami v:
porozumení hovorenej reči
realizácii hovorenej reči
technike čítania
porozumení prečítaného
realizácii písania
aplikácii gramatických pravidiel
počítaní
pochopení počtových operácií.
Tieto ťažkosti môžu byť dôsledkom porúch pozornosti alebo pamäti, percepcie, či percepčno- motorických,
tiež porúch myslenia alebo reči.
Ako etiologické faktory najčastejšie sa uvádzajú ľahké mozgové dysfunkcie, hereditárne podmienené
faktory, hereditárne encefalopatické faktory, neurotické faktory, rôzne iné etiologické faktory.
Špeciálnymi etiologickými faktormi môžu byť ďalej poruchy symbolických funkcií. Symbolické funkcie
umožňujú predstavovať skutočnosť prostredníctvom elementov, ktoré sa odlišujú od označenej skutočnosti.
Poruchy sa môžu objavovať v jednej z nasledovných symbolických funkcií či v ich kombinácii, a to v
recepčnej, centrálnej a expresnej oblasti.
Špeciálnopedagogikcká intervencia primárne spočíva v diagnostike a v korekcii zistenej poruchy.
Diagnostika uvedených porúch spočíva v rozpoznávaní druhu a typu poruchy, či ide o vývinovú poruchu,
alebo o stratu predtým získaných spôsobilostí.
Špeciálnopedagogická intervencia globálne spočíva vo výchovnej rehabilitácii, ktorá má spravidla korekčnú
a edukačnú časť. Pôsobí na celú osobnosť nerušeného jedinca v záujme umožnenia dosiahnuť čo najväčší
jeho rozvoj. Edukácia detí s poruchami učenia má tú špecifickosť, že sa do sprostredkovacieho procesu
obsahu vzdelávania implantujú korekčné prvky, teda aj vzdelávanie má miestami korekčný charakter.
23

D – špeciálna pedagogika
18D Pedagogika psychosociálne narušených
etopédia - z gréck. éthos=mrav, paideia= výchova, výchova mravov, ťažkovychovávateľných
Pedagogika psychosociálne narušených je odborom špeciálnej pedagogiky, predmetom ktorého je edukácia,
reedukácia a celková výchovná rehabilitácia jednotlivcov s poruchami správania. ide o správanie, pri ktorom
jedinec vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy (od malých priestupkov
až po agresivitu).
- poruchami chovania, problémami vychovávania sa zaoberá etopédia. Primárny handicap je v sociálnej
sfére, vo výchove. Starostlivosť prebieha v špeciálnych ústavoch a v PPP.
Hlavné príčiny porúch chovania:
1. porucha sociálnych vzťahov – pocit bezpečia, istoty, rodina, škola
2. poruchy následkom chorôb – nevie sa zmieriť s chorobou
Poruchy chovania so sociálnym základom.
1. poruchy chovania disociálneho rázu
- zlozvyky – cmúľanie prstu, nechutenstvo, nespavosť, vzdorovitosť (vždy výsledok chyby vo výchove –
perfekcionalistická výchova, buď pasivita alebo agresivita) klamstvo (sprievodný prejav psychickej choroby)
krádeže, záškoláctvo, úteky, konflikt s dospelými. Trestom nič nevyriešime.
2. poruchy chovania asociálneho rázu
- úteky, záškoláctvo, krádeže vo vyššom veku, negativizmus, asociálna porucha, forma úniku z náročnej
situácie, odmietnutie komunikácie (absolútne alebo výberové)
-zásadná porucha chovania asociálneho rázu je závislostné chovanie, návyk – túžba po kontakte s drogou
(všeobecne), ale iba psychycká závislosť bez somatických príznakov.
- závislosť – závažnejší stav psychického a somatického rázu, vyplývajúci z opakovaného kontaktu s drogou
(človek, myšlienka, jedlo, činnosť, náboženský rituál, chemická látka). Závislosť nie je zvládnuteľná vôľou, je
nutná odborná pomoc.
- Najlepšia je prevencia, ani sa k tomu nedostať. Hlavné príčiny:
Æ útek od problému k ľahkému riešeniu až do eufórie
Æ riešenie neriešiteľného aspoň cez fantáziu
Æ nezvládnuté choroby
Æ dôsledok pokusníctva
Æ úsilie o zvýšenie výkonnosti
- stabilizovaná silná osobnosť, vedomá si svojho významu, informovaná bez závislosti nemala podľahnúť.
Psychosociálne narušenie – narušenie psychickej a sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jednotlivec
maladaptívne správa, t.j. vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské,
morálne alebo právne normy.
Psychosociálne narušenie sa navonok prejavuje poruchami správania. Poruchami správania sa rozumie
široké spektrum maladaptívnych foriem správania (malých schopností prispôsobiť sa, zlých sociálnych
prispôsobení) od drobných priestupkov, vzdoru či nadmernej plachosti a úzkosti až po afresívne – útočné
správanie sa alebo trestné činy.
Z hľadiska závažnosti rozdeľujeme poruchy správania na:
1. disociálne správanie – nie je spolčensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem – prejavy vzdoru,
neposlušnosti, príp. iné odchýlky na báze neuróz, napr. tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie a pod.
2. asociálne správanie – záškoláctvo, toxikománia, závislosť na hrách (gamlérstvo), drobné krádeže a pod.
3. antisociálne správanie – najzávažnejší stupeň porúch správania – spoločensky nebezpečné, zacielené
protispoločensky – porušujú sa normy spoločnosti, čo je už sankcionované. Používame tu termíny
delikvencia či kriminalita.
Etiologické (príčiny vzniku chorôb) faktory porúch správania môžu mať endogénny (biologicky dedičná
podmienenosť, genetické zakódovanie, poruchy CNS, dysfunkcie, ĽMD – ľahká mozgová dysfunkcia;
24

D – špeciálna pedagogika
dispozícia k neurózam, psychické poruchy) alebo exogénny charakter (patologické prostredie, negatívne
výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory a pod.).
Reedukácia (prevýchova) a korekcia spočíva vo vybudovaní a posilňovaní autoregulačných
(samousmerňovacích) mechanizmov jedinca, vo vytváraní prijateľnej hierarchie hodnôt, v posilňovaní
pozitívnych foriem správania, vo vybudovaní vhodných stereotypov správania, v posilňovaní vôľového
konania, v schopnosti prekonávať prekážky
Veľmi dôležitú úlohu tu zohrávajú aj aplikácie metód pedagogiky – arteterapia muzikoterapia (liečenie
hudbou), pracovná terapia, kinezioterapia (liečebná gymnastika, pohybová liečba), ale aj metódy
psychoterapie a hlavne individuálne pozitívne ovplyvňovanie.
Ľahšie stupne porúch správania sa dajú odstrániť v rámci ambulantných ošetrení, kým pri ťažších formách,
akými je asociálne alebo antisociálne správanie je potrebné reedukačný proces realizovať v
inštitucionalizovaných podmienkach, najmä v reedukačných domovoch.
19D Pedagogika viacnásobne postihnutých
- táto problematika patrí k najnáročnejším, pretože sa nedá definovať celá skupina viacnásobne
postihnutých, kvôli veľkej rôznorodosti, pri charakterizovaní sa uplatňuje skôr popisný prístup.
Pri viacnásobnom postihnutí sa môžu vyskytovať ťažkosti v recepcii (prijímaní) informácie alebo pri jeho
centrálnom spracovaní alebo v expresii (spôsobu vyjadrovania), tiež v ich kombinácii.
Prvoradou úlohou pedagogiky viacnásobne postihnutých je vytvorenie komunikačných možností
postihnutého. Len prostredníctvom komunikácie možno dosiahnuť ciele. Vytvorenie komunikačných
možností znamená vytvorenie fungujúceho informačného kolobehu u postihnutého žiaka.
Pri vytváraní komunikačných možností najväčšie problémy predstavujú slepo-hluchí jedinci. Ťažkosti sú s
vybudovaním adekvátnej komunikácie. Keď sa komunikačný systém vytvorí, edukácia sa realizuje
dotykovou abecedou „prst na dlaň“, ktorá nahrádza artikulovanú – hovorenú reč a písanú reč sa realizuje
Braillovou abecedou ako u nevidiacich.
Metódy výchovnej rehabilitácie sú do veľkej miery determinované stupňom postihnutia. Celkom nevidiaci a
nepočujúci sa vyskytujú len v malom počte. So stupňom postihnutia súvisí aj koncepcia konštrukcie
curricula (obsahu vzdelávania).
Etiologické faktory viacnásobného postihnutia tvoria mimoriadne širokú škálu rôznych faktorov:
mentálne postihnutie v kombinácii s ďalším postihnutím – najpočetnejšia skupina
slepo-hluchota – najťažšia forma viacnásobného postihnutia
poruchy správania v kombinácii s ďalším postihnutím či narušením – participuje výraznou časťou na tejto
časti populácie
I. ĽAHKÉ VIACNÁSOBNÉ POSTIHNUTIA
Vzdelávanie je možné v bežnej škole. Používanie kompenzačných pomôcok nie je rozsiahle. Jednotlivci sú
schopný integrovať sa, zamestnať sa, samostatne žiť.
II. ŤAŽKÉ VIACNÁSOBNÉ POSTIHNUTIA
Výrazne narušený komunikačný proces, edukácia je sťažená. Používanie špeciálnych pomôcok je
nevyhnutné. Podpora a pomoc po celý život je nutná. Kedysi bola starostlivosť len na zdravotníckych
zariadeniach, dnes sú už postihnutý vzdelávaný a vychovávaný, nie integrovaný.
- edukácia viacnásobne postihnutých sa zameriava na oblasť:
4motoriky – jemná motorika – pohyby prstov, tváre, úchopy
- hrubá motorika – pohyby nôh, koordinácia, rovnováha
4senzoriky – vnímanie – zrakové, sluchové, čuchové, hmatové
4sebaobsluhy – stravovanie zručnosti, obliekanie, vyzliekanie, používanie toalety,
25

D – špeciálna pedagogika
4komunikácie – ukazovanie, gestikulácie, prstová abeceda, obrázkové systémy
4orientácie v prostredí
-edukácia sa musí niesť v znamení individualizácie – individuálny edukačný plán pre viacnásobne
postihnutých.
20D Pedagogika nadaných a talentovaných
Pri skúmaní problematiky talentovaných a nadaných sa vychádza z multifaktoriálnej podmienenosti
fenoménov, čo sa spravidla označuje ako talent alebo nadanie. Ide o nasledovné faktory: schopnosť,
dedičnosť, prostredie a výchova.
O nadaní možno hovoriť u detí, ktoré vykážu vysoký výkon v jednej z oblastí všeobecných inteligenčných
schopností či psychomotorickej schopnosti, alebo v oblasti výtvarného či interpretačného umenia.
Intelektové schopnosti, umelecký typ, pohybový talent, technický typ, organizačný typ.
Monksov model, ktorý považuje nadanie za výsledok vzájomného spolupôsobenia týchto šiestich
komponentov: nadpriemerné schopnosti, kreativita, vôľa k výkonu, rodina, škola, vzájomné vzťahy so
spolupracovníkmi. Výsledok sa označuje ako nadanie.
Nadanie je dôsledok neustále sa meniacej interakcie medzi faktormi osobnosti a faktormi prostredia.
Vysoký výkon sa dosahuje kognitívnymi a nonkognitívnymi osobnostnými charakteristikami a
ekopsychologickými komponentami.
Viacerí autori rozlišujú medzi pojmami nadania a talent. Nadaním sa často označuje úroveň schopností v
rozličných oblastiach. Manifestuje sa mimoriadnymi výkonmi, vo všeobecných alebo špecifických
oblastiach.
Talentom sa spravidla rozumejú vrodené dispozície pre realizáciu rôznych aktivít, ktoré sa manifestujú
rýchlym a kvalitným osvojením, ich tvorivým rozvíjaním. Ide o dispozície, ktoré sa nedajú výchovou
nahradiť, napríklad v umeleckej či športovej činnosti a pod.
Špeciálnu edukáciu nadaných a talentovaných je potrebné uskutočňovať za výrazne individuálnych
podmienok s modifikovaným curriculum a metódami, dbajúc pritom na možnosť pracovať takým tempom,
ako žiakovi vyhovuje.
Obsah edukácie sa sprostredkuje prostredníctvom individuálne určených špeciálnych programov, ktoré
môžu byť rozvíjajúce, zamerané na tie oblasti, v ktorých sa žiak javí ako nadaný. V rámci tohto sa
vypracovali nasledovné typy programov:
akceleračné programy, kde curriculum je upravené tak, že pre nadaných žiakov umožňuje rýchly postup v
jednom alebo v niekoľkých predmetoch.
obohacujúce programy – sú určené pre tých talentovaných žiakov, u ktorých je záujem a túžba po poznaní
výrazne silná; môžu mať globálne, celkové alebo predmetové zameranie; obohacujúci program sa môže
realizovať formou výskumnej činnosti žiaka v súvisiacej problematike alebo skupinového vyučovania.
skupinové programy sú určené väčšinou pre predmetové vyučovanie detí vybraných na základe ich záujmu a
preukázaných dispozícií, bez ohľadu na vek.
individuálne programy sú zostavené podľa individuálnych potrieb konkrétneho žiaka pre jeden predmet
alebo skupinu predmetov.
vyrovnávacie programy sú určené pre tých nadaných žiakov, u ktorých vývin má jednostranné zameranie,
čím je narušený všestranný rozvoj osobnosti.
preventívne programy sú určené pre nadaných žiakov, ktorí majú sklony k nedostatočnej sociabilite, v
dôsledku čoho by mohli nastať vážne narušenia sociálnych vzťahov.
harmonizujúce programy sú zamerané na dosiahnutie akceptabilného rozvoja aj ostatných stránok
osobnosti žiaka, teda aj tých, v ktorých nevykazuje evidentné nadanie.
Edukácia nadaných a talentovaných sa môže realizovať:
v školách
v segregovaných podmienkach (špeciálna trieda či špeciálna škola pre určité nadanie alebo talent)
v integrovaných podmienkach – pri ktorých nadaní a talentovaní sa vychovávajú s ostatnými žiakmi
využívaním rôznych programov alebo využívaním mimoriadnych foriem výučby
v mimoškolských zariadeniach – v špecializovaných poradniach, centrách pre nadaných a podobne
26

D – špeciálna pedagogika
v podmienkach rodinnej výchovy – domáci učitelia, tréneri
Metódy práce s nadanými a talentovanými žiakmi:
terapia správania
vedenie k presnosti
tréning schopností, zručností
priame (adresné) vyučovanie
rozvíjanie kognitívnych schopností
usmerňovanie
tréning stratégie učenia sa
kooperatívne vyučovanie
terapia sociálnych spôsobilostí
27