1D Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a úlohy ... - teologia.iskra.sk

D – špeciálna pedagogika
5D Socializácia v špeciálnej pedagogike
Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva
plnohodnotnou sociálnou bytosťou – aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote
spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. V každej etape života –
detstva, mladosti, dospelosti, staroby – má svoje osobitosti.
V socializácii dieťaťa je rozhodujúce, aby žilo v úplne harmonickej rodine, v ktorej sú pevné, vzájomné,
emociálne vzťahy, medzi všetkými jej členmi, najmä medzi dieťaťom a matkou. Dieťa sa v rodine
oboznamuje so spoločenskými normami a hodnotami, zvnútorňuje a fixuje si ich formou rozličných
sociálnych návykov a osvojuje si zaužívané vzory správania, spôsobov sociálnej komunikácie apod. V rodine
sa utvára základ sociokultúrnych vlastností a hodnotového systéme jednotlivca, formuje sa jeho morálka,
citová a vôľová štruktúra, identifikácia so sociálnymi rolami pohlaví a pod.
Neskôr, keď dieťa chodí do školy, zapája sa do širšej siete sociálnych vzťahov, sociálnych pozícií a rolí v
rozličných zoskupeniach. Socializácia dospievajúcich nadväzuje na výsledky socializácie v detstve.
Začlenenie človeka do spoločenských vzťahov sa nekončí ani v dospelosti. Neustále sa naňho kladú nové
požiadavky, ktoré musí zvládať.
Najvýznamnejšou podmienkou socializačného procesu je výchova a vzdelávanie. Celý socializačný proces sa
realizuje v rozličných inštitúciách, z ktorých sú najdôležitejšie rodina a škola. Plnia úlohu socializačných
činiteľov, ku ktorým patria najmä skupiny rovesníkov, sociálne skupiny na pracovisku a rôzne osoby, s
ktorými jednotlivec vstupuje do rôznych dlhšie trvajúcich vzťahov.
Ak sú uvedené činitele nejakým spôsobom narušené, môžu mať naň rôzny negatívny vplyv, narušujúci jeho
socializáciu.
Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a
stupňom postihnutia v istom veku. Títo jednotlivci majú sťažené podmienky pri začleňovaní sa do
spoločnosti. Ich socializácia môže byť sťažená už v rodine. V súčasnosti sa u nás uplatňuje otázka tzv.
integrovanej výchovy a vzdelávania. Príprava na povolanie týchto jednotlivcov má svoje obmedzenia aj v
tom, že je vopred vymedzený len istý okruh profesií, ktoré postihnutí a narušení môžu vykonávať.
Istú socializačnú funkciu v našej spoločnosti plnia aj organizácie, obhajujúce práva a lepšie postavenie
postihnutých a narušených v spoločnosti. Cieľom socializácie postihnutých a narušených je ich čo
najvhodnejšie a najúspešnejšie zapojenie do spoločnosti – ich pracovné, spoločenské a osobné uplatnenie.
M. Sovák rozoznáva niekoľko stupňov socializácie – podľa miery zapojenia postihnutého jednotlivca do
pracovného a spoločenského života:
a/ integrácia (lt. Integer = neporušený) – najvyšší stupeň socializácie – úplné zapojenie postihnutého do
spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.
b/ adaptácia (lat. adaptatio = prispôsobenie) – prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu,
ktoré je možné len za určitých podmienok. Jednotlivec je samostatný len za určitých okolností a ohľadov.
(strojček pri poruche sluchu)
c/ utilita (lat. utilis = potrebný, užitočný) – zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len
za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci, najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti
pre telesne alebo mentálne postihnutých.
d/ inferiorita (lat. inferior = nižší) – neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú
úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí,
keď je potrebná celoživotná ochranná starostlivosť. Ide o segregáciu (proces vyradenia z ľudskej spoločnosti
– pri nemožnosti socializácie).
6