EKLEZIOLÃGIA - teologia.iskra.sk

CMBF UK BRATISLAVA – KATEDRA DOGMATIKY 

Ekleziológia – poznámky k prenáškam. 

RÍMSKOKATOLÍCKA CYRILOMETODSKÁ BOHOSLOVECKÁ FAKULTA 

UNIVERZITY KOMENSKÉHO V BRATISLAVE 

KATEDRA DOGMATIKY 

EKLEZIOLÓGIA 

Poznámky k prednáškam. 

Autor: 

ThLic. Peter Mášik 

Tlačiareň kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda. 

BRATISLAVA 2006


Ekleziológia – poznámky k prednáškam. 

© ThLic. Peter Mášik 

E-mail: farazavod@connected.sk 

Za odbornú a jazykovú stránku týchto skrípt zodpovedá autor. 

ISBN 

- 2 

-



Venujem trom, ktoré volám a ctím 

ako matky: 

Panne Márii, 

Katolíckej Cirkvi 

a mojej matke Helene. 

„Si ako skala, ktorá sa rúti proti večnosti, 

no pokolenie mojich dní je ako piesok, 

ktorý padá do ničoty! 

Je ako prach, ktorý víri sám okolo seba. 

Povýšil svoju krv na zákon ducha 

a zbožštil meno svojho ľudu. 

Preto ležíš ako osuheľ na lesoch jeho snov 

a ako sneh na vysokých jedliach jeho pýchy, 

Lebo sa nedáš ujarmiť ľudom 

a nepožičiavaš svoj hlas ich nestálosti. 

Zrážaš k zemi národy, aby si ich zachránila, 

Prikazuješ im povstať, aby sa spasili! 

Ich hranice sú ako múry z tieňom 

pred tvojou tvárou, 

a hukot ich nenávisti je ako smiech, 

Ich zbrane sú ako cengot skla 

a ich víťazstvá sú ako svetlá v komôrkach! 

Tvoje víťazstvo však siaha od rána k večeru, 

a tvoje krídla sa rozrastajú cez všetky moria, 

Tvoje rameno objíma černochov i belochov 

a tvoj dych sa nesie nad všetkými pokoleniami, 

Tvojej hodine neodbíja nijaká hodina 

a tvoje hranice sú bez hraníc, 

lebo nosíš v lone milosrdenstvo Pána!“ 

( GERTRUD VON LE FORT, Hymny na Cirkev) 

- 3 

-



ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK 

AG 

DS 

GS 

KKC 

KKP 

LG 

LXX 

NR 

NZ 

PG 

PL 

SZ 

SP 

UR 

Ad gentes (dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o misijnej činnosti 

Cirkvi) 

DENZINGER-SCHÖNMETZER, Enchiridion symbolorum, HERDER. 

Gaudium et spes (pastorálna konštitúcia o Cirkvi Druhého 

vatikánskeho koncilu) 

Katechizmus katolíckej Cirkvi 

Kódex kánonického práva 

Lumen Gentium (dogmatická konštitúcia o Cirkvi Druhého 

vatikánskeho koncilu) 

Septuaginta (grécky preklad Starého zákona) 

J. NEUNER – H. ROOS, Viera v úradných dokumentoch jej 

Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995. 

Nový zákon 

Patrologia graeca (J. P. MIGNE) 

Patrologia latina (J. P. MIGNE) 

Starý zákon 

Sväté písmo 

Unitatis redintegratio (dekrét Druhého vatikánskeho koncilu 

o ekumenizme) 

Vyhýbal som sa častému používaniu skratiek, aby štúdium a čítanie skrípt 

boli čím ľahšie a nekomplikované. Niektoré som použil. Sú to však iba tie, ktoré 

čitateľ bude už veľmi dobre poznať. Najprv texte používam skratky kníh 

Svätého Písma, ktoré sú dobre známe a zaužívané, preto ich v tomto zozname 

ani neuvádzam. V prípade pochybnosti odkazujem čitateľa na zoznam skratiek 

biblických kníh, ktoré nájde vo vydaniach Svätého Písma Spolku sv. Vojtecha. 

- 4 

-



NA ÚVOD. 

Tieto stránky sú určené predovšetkým seminaristom a študentom 

diaľkového štúdia teológie na CMBF UK v Bratislave. Ponúkam im tieto moje, 

teraz už roky práce na týchto poznámkach k štúdiu ekleziológie. Nebudú to pre 

nich často stránky ľahké, určené na ľahké, relaxačné čítanie alebo rozjímanie. 

Sú to stránky, obsahujúce pravdy viery katolíckej Cirkvi, ktoré učí o sebe samej. 

Dúfam, že im tieto stránky budú nielen pomocou na prípravu na príslušnú 

skúšku z dogmatiky, ale že im v rámci ich možností, pomôžu vytvoriť v nich 

samých väčší a hlbší vzťah k Cirkvi, ktorá je našou Matkou. Dúfam, že im 

aspoň trošku pomôže, aby sa cítili živou súčasťou toho spoločenstva, ktoré žije 

zároveň v rôznych situáciách: tu na zemi (hovoríme klasicky Cirkev bojujúca), 

v očistci (Cirkev trpiaca a očisťujúca sa) a v nebi (Cirkev oslávená, Cirkev 

v cieli). 

Dúfam taktiež, že ich tak „prebudí“, aby sa cítili živými údmi tohto 

organizmu, ktorý tak mnohí dnes vnímajú a aj nazývajú iba organizáciou. 

Prebudení člen Cirkvi potom znamená kresťan – apoštol. Kresťan má v svojom 

povolaní, „v svojej každodennej náplni práce“ byť misionárom, byť apoštolom. 

Znamená to dať aj svoje vlastné ruky (a nielen ruky, ale aj nohy, um, srdce, ...) 

do služby budovania Božieho kráľovstva na zemi. Dúfam, že ich povzbudí 

urobiť hlbšiu skúsenosť s Cirkvou, ba lepšie, skúsenosť Cirkvi. 

Skúsenosť Cirkvi by mala predovšetkým smerovať k tomu, aby bola 

osobnou účasťou, zainteresovaním sa, vtiahnutím „do deja“, ktorým Cirkev je. 

Dá sa povedať, že neplatí ani tak, že patríme do Cirkvi, alebo sme členmi 

Cirkvi, ale skôr že sme Cirkev, tvoríme Cirkev. Sme Cirkev na základe 

sviatostného včlenenia, ktoré sa potom stáva životom, modlitbou, čnosťou, žitou 

láskou. 

Nech mi študent a čitateľ prepáči nekompletnosť tohto materiálu. Nájde 

v ňom kapitoly rozpracované dostatočne. Budú tam však kapitoly iba naznačené. 

A v neposlednom rade si autor nerobí nárok byť vyčerpávajúci. Ba práve 

naopak. Uvedomuje si, že v tomto štádiu je toto dielo ešte nekompletné 

a chýbajú v ňom viaceré kapitoly a ekleziologické témy. 

- 5 

-



I. CIRKEV V HISTORICKOM VÝVINE TEOLÓGIE. 

Ekleziológia je teologická disciplína medzi mnohými inými v teologickej 

vede. Má teda svoj objekt, svoje pramene a svoju metódu. Samotný traktát De 

Ecclesia vznikol v rámci dogmatiky pomerne neskoro, až v 15. storočí. Dostal 

svoje výrazné impulzy v 16. storočí reformáciou a potom odpoveďou zo strany 

katolíckej teológie. Táto bola krátko po koncile reprezentovaná najmä osobou 

sv. Róberta Bellarmína. V ďalších dvoch storočiach akoby sa tento dogmatický 

traktát vytratil a potom sa objavuje so stále mocnejúcou silou v 19. a potom v 

20. storočí. Teologické úvahy o Cirkvi, ako aj záväzné vyhlásenia Cirkvi o sebe 

samej dostávajú pevné obrysy. 

I.1. Patristické obdobie. 

I.1.1. Prvé tri storočia. 

Prvé storočia kresťanstva sú charakterizované najmä riešením sporných 

otázok v kristológii a trojičnej teológii. Predsa však už v apoštolskej dobe 

nachádzame prvé svedectvá o úvahách nad poslaním a tajomstvom Cirkvi. 

V prvotnej Cirkvi vznikol spor vnútri medzi kresťanmi zo židovstva 

a z pohanov, ktorý ohrozoval skutočnú slobodu Cirkvi. Pre tento problém bol 

okolo roku 50 zvolaný snem apoštolov do Jeruzalema (Sk 15, 1-21). 

Oslobodenie pohanov od obriezky znamenalo jasný krok odlíšenia sa Cirkvi od 

židovstva a prekonal sa tak každý etnicko-kulturálny rozdiel, ako prekážka pre 

šírenie sa kresťanskej viery. 

Cirkev začína uvažovať o vzťahu medzi jej poslaním a jej slobodou 

v čase a priestore. Začína sa veľký rozmach a šírenie Cirkvi a jej prvé strety so 

svetom v priestore a čase. Sebauvedomovanie si Cirkvi je teda zakorenené 

v Zjavení samom a potom ju sprevádza v čase. Sebauvedomovanie si Cirkvi tu 

treba rozumieť ako vedomie Cirkvi, ktoré má ona sama o svojom poslaní, 

a svojej podstate a tajomstve, jednoducho o sebe samej. 

Tieto prvky sú zrejmé už v dobe apoštolských Otcov, u apologetistov, ako 

aj u autorov na západe tak i na východe v čase do prvého ekumenického 

koncilu v Nicei roku 325. Tu nachádzame svedectvo o skúsenosti Cirkvi, ale aj 

prvé náčrty úvah o Cirkvi. 

Listy sv. Klementa Rímskeho, sv. Ignáca Antiochijského a sv. Polykarpa, 

a ďalej Hermasov Pastier, list Diognetovi a úryvky z Papiášových fragmentov 

sú dôležité dokumenty, ktoré svedčia o tom, ako bolo v prvých storočiach 

prijímané učenie Evanjelia a ako bolo žité v konkrétnej dejinnej chvíli. Tu sú 

prvé svedectvá o usporiadaní Cirkvi: biskupi, presbyteri (kňazi), diakoni, 

proroci, doktori, apoštoli. Toto je jasne obsiahnuté aj v spise Didaché. 

- 6 

-



V 2. storočí apologetická literatúra sa snaží brániť kresťanskú vieru pred 

židovstvom, pohanstvom a bludnými náukami, herézami. Snaží sa tak o jednotu 

Cirkvi, o uchovanie jej tradície, ktorá má na jej život a náuku vplyv zároveň 

normatívny a konštitutívny. Hovoriť o Cirkvi a kresťanstve je v tej dobe to isté. 

Tak to nachádzame u Otcov ako boli sv. Justín (+ 105) či Atenagoras (+ okolo 

150). 

Sv. Irenej Lyonský (104–202) je ďalším veľkým Otcom. V jeho textoch 

nachádzame veľa zaujímavých myšlienok o Cirkvi. V 3. knihe svojho hlavného 

diela Adversus Haeresis rozvíja počiatočnú ekleziológiu okolo princípu tradície. 

Nie v zmysle zoznamu či nástupníctva, ale v zmysle nepretržitého odovzdávania 

čistej náuky, garantovaného apoštolskou postupnosťou. 

„Cirkev [...] dostala od apoštolov a od ich učeníkov vieru [zhrnutú vo Vyznaní viery, 

tak ako aj Sväté podanie od apoštolov], prejavovanú po celom svete, (ktorú) môžu vidieť v 

každej cirkvi tí, čo chcú vidieť Pravdu, pretože môžeme vypočítať biskupov ustanovených 

apoštolmi v cirkvách a ich nástupcov až po naše dni [...]. Predsa, z toho dôvodu, že by nám 

trvalo príliš dlho vypočítavať postupnosti (biskupov) všetkých cirkví, obmedzíme sa na 

najväčšiu, najstaršiu a všetkým známu cirkev: cirkev založenú a ustanovenú v Ríme 

najslávnejšími apoštolmi Petrom a Pavlom [...]. Totiž s touto cirkvou - z dôvodu jej 

najvýznačnejšieho pôvodu - musí nevyhnutne súhlasiť každá cirkev, [...] keďže v nej sa vždy 

uchovávalo Sväté podanie pochádzajúce od apoštolov. Pretože po založení a vybudovaní 

[rímskej] cirkvi blahoslavení apoštoli [Peter a Pavol] zverili biskupskú službu Línovi [...], po 

ktorom nasledoval Evaristus a po ňom Alexander; potom ako šiesty nasledovník apoštolov 

bol ustanovený Sixtus a po ňom Telesforus, ktorý slávne vydal svoje svedectvo; potom Iginus, 

Pius a po ňom Anicetus, po ktorých nasledoval Soterus, teraz - na dvanástom mieste počínajúc 

od apoštolov - má charizmu biskupstva Eleuterius. Prostredníctvom tohto poradia a týchto 

postupností došlo až k nám Sväté podanie, ktoré je v cirkvi od apoštolov, a hlásanie Pravdy: 

toto je dôkaz, že jedna a tá istá je viera oživovaná apoštolmi, zachovávaná a odovzdávaná v 

pravde! [...]. Preto treba počúvať kňazov, ktorí sú v cirkvi, pretože sú nástupcami apoštolov 

[...] a s postupnosťou v biskupskom úrade prijali bezpečnú charizmu pravdy, v súlade s vôľou 

Otcovou. Naopak, musíme sa pozerať s nedôverou na všetkých tých, ktorí sa odlučujú od 

pôvodnej postupnosti a zhromažďujú sa akýmkoľvek spôsobom, pretože sa považujú buď za 

kacírov - ktorí hlásajú nesprávne učenie - alebo za odpadlíkov (pyšných) alebo za pokrytcov, 

ktorí pracujú pre zisk alebo pre márnivosť: nikto z nich nedosiahol pravdu! [...]. Totiž tam, 

kde sú Božie charizmy, tam sa treba učiť pravde, totiž od tých, v ktorých sa zároveň nachádza 

apoštolská postupnosť - ktorá je v Cirkvi - bezúhonnosť a úplne bezúhonné chovanie, ako aj 

pravosť a nezkaziteľnosť učenia.“ 1 

V tomto duchu podobne učil aj Egesippus. Ďalej túto garanciu potvrdzuje 

najmä nástupníctvo biskupov „v najväčšej a najstaršej Cirkvi, všetkým známej 

a založenej apoštolmi Petrom a Pavlom, v Rímskej Cirkvi, s ktorou „pre jej 

najúčinnejšiu prednosť musia byť v súlade všetky ostatné“. Tu je prvé semienko 

náuky o pápežskom primáte. 

1 

SVÄTÝ IRENEJ LYONSKÝ, Adversus Haereses, III. 

- 7 

-



Tertulián (160–222) rozvíja svoje ekleziologické úvahy najmä v diele 

De paescriptione haereticorum . Sú založené na vlastnení Písma a teda pravej 

náuky. Iba Cirkev vlastní Sväté písma, ktoré dosvedčujú jej ustanovenie Kristom 

na základe apoštolov, ktorým, ako aj ich nástupcom, bolo zverené evanjeliové 

posolstvo. Biskupi teda majú vo vlastnení Písma a odovzdávajú tak pravú 

Kristovu náuku. 

Sv. Cyprián (210–258) rozvíja podrobné úvahy o vzťahu biskup - Cirkev. 

Je teológom jednoty Cirkvi. Cirkvi sústredenej okolo biskupa, kde je biskup 

nerozdielne spojený s kolégiom biskupov cez zväzky s Petrovým stolcom, ktorý 

je na čele hlavnej cirkvi, od ktorej sa odvodzuje pôvod biskupskej jednoty. Má 

teda na srdci predovšetkým nasledujúce hodnoty: a) jednotu a apoštolskosť 

Cirkvi; b) úlohu biskupa miestnej cirkvi vzhľadom na jednotu a apoštolskosť 

Cirkvi; c) prítomnosť všeobecnej Cirkvi v corpus episcoporum; d) primát 

rímskeho biskupa na základe Petri cathedra, ktorý je základom a rámcom 

samotnej katolicity Cirkvi. 

„Pánove slová Petrovi [...ukazujú, že Kristus] buduje svoju Cirkev na jedinom 

človeku, ktorému zveruje úlohu pásť svoje ovce. A aj po zmŕtvychvstaní udeľuje tú istú moc 

všetkým apoštolom, jednako na prejavenie jednoty [ustanovil učiteľský úrad a] rozhodol 

svojou autoritou, že pôvod jednoty pochádza od jediného človeka. Isteže, ostatní apoštoli boli 

tým, čím bol Peter: boli obdarení, tak ako Peter, tou istou dôstojnosťou a mocou. Avšak 

začiatok sa rodí z jednoty; [a prvenstvo sa zveruje Petrovi, na prejavenie toho, že je jedna 

Cirkev a učiteľský úrad Ježiša Krista. Rovnako všetci sú pastieri a zároveň je jedno stádo, 

ktoré má byť vedené spoločným súhlasom všetkých apoštolov, na prejavenie toho, že 

Kristova Cirkev je jedna]. Táto jednota Cirkvi má svoj predobraz vo Svätom Duchu, keď 

hovorí: «Jediná jedna je moja holubica, moja krásna je jediná od svojej matky, jej obľúbená». 

Či ten, kto nezachováva túto jednotu Cirkvi, môže veriť, že ochraňuje vieru? Či ten, kto 

tvrdohlavo vzdoruje Cirkvi, kto opúšťa Petrov učiteľský úrad, na ktorom je upevnená Cirkev, 

môže hlásať: že je v Cirkvi? 

Uvážme, že svätý apoštol Pavol učí tú istú vec a prehlasuje tajomstvo jednoty týmito 

slovami: «Jediné telo a jediný Duch, jediná nádej vášho povolania, jediný Pán, jediná viera, 

jediný krst, jediný Boh». Musíme udržiavať a brániť všetkou silou túto jednotu, najmä my 

biskupi, ktorí sme na čele Cirkvi, aby sme dokázali, že biskupský zbor je jeden a nedeliteľný 

... a na ňom sa každý úplne podieľa. Podobne jedna je Cirkev, ktorá sa rozširuje na mnohých 

nárastom svojej plodnosti. Tak ako má slnko mnoho lúčov, ale jedno slnko je svetlo; tak ako 

strom má mnoho vetiev, ale jeden je kmeň zasadený do zeme pevným koreňom, tak ako je 

mnoho vodných tokov, ale iba jeden je prameň na ich počiatku, rovnako Pánova Cirkev 

rozprestiera svoje listnaté vetvy po celej zemi, do všetkých smerov dáva tiecť svojim 

výdatným potokom, so všetkým tým, jeden je počiatok a jeden je prameň: jedna je matka, 

mimoriadne plodná! Z jej lona sa rodíme, jej mliekom sa živíme, z jej ducha žijeme. Kristova 

nevesta pozná iba jeden dom, opatruje neporušiteľnosť jediného svadobného lôžka. 

Ktokoľvek sa odlúči od Cirkvi, spája sa s neviestkou, vzďaľuje sa od prisľúbení Cirkvi a 

nedosiahne Kristove prisľúbenia. Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku. 

Ak sa mohol niekto zachrániť mimo Noemovu archu, potom to bude môcť urobiť ten, kto sa 

nachádza mimo Cirkev. Toto tajomstvo jednoty sa stavia do jasného svetla, keď v evanjeliu sa 

- 8 

-



nedelia, ani sa žiadnym spôsobom neroztrhajú Kristove šaty, ale dostáva ich v celosti a vlastní 

ich neporušené a nerozdelené ten, kto potom, čo bol o ne hodený lós, sa obliekol do 

Kristových šiat. Nemôže mať Kristove šaty ten, kto rozbíja a delí Kristovu Cirkev! Táto 

jednota Cirkvi, ktorú vyučuje Ježiš a Pavol, mala svoj predobraz v jedinom dome, v ktorom sa 

zachránili priatelia Rachab a Izraeliti jedli veľkonočného baránka: niet iného domu pre 

veriacich, len jediná Cirkev! Nemôže byť mučeníkom ten, kto nie je vnútri Cirkvi: nemôže 

dosiahnuť kráľovstvo ten, kto opustí tú, ktorá má panovať: nemôžu zostať s Bohom tí, ktorí sa 

nepričinili o to, aby zostali spolu v Kristovej Cirkvi! Pretože Boh je jeden, jeden je Kristus, 

jeho Cirkev je jedna, jedna je viera a jeden je ľud spojený do jediného tela putami svornosti. 

Nemôže sa rozložiť jej jednota, ani sa nemôže rozpadnúť spojenie jej tela: každý člen, ktorý 

by sa odlúčil od jej životne dôležitého kmeňa, nebude môcť žiť ani dýchať, pretože stratí 

podstatu svojho života! V dobe apoštolov prekvitala táto svornosť duší v jedinej Cirkvi prejavovaná 

Svätým Duchom v Piesni piesní a ktorú vyučoval Peter odvolávajúc sa na Noemovu 

archu, čím sa dokazovalo a potvrdzovalo, že jediná Noemova archa bola predobrazom 

Cirkvi.“ 2 Hypolit Rímsky (+ 235) bol učeník sv. Ireneja. Najprv schizmatik, 

nakoniec sa stal mučeníkom. Jeho zápal pre nepoškvrnenú čistotu Cirkvi a jej 

kultu smeroval až po heretickú neústupčivosť a nekompromisnosť. Najmä v jeho 

Traditio apostolica. 

Novacián (+ 257/8) bol rímskym kňazom, stal sa schizmatikom a proti 

biskupom. V svojej teológii je závislý na Tertuliánovi a na sv. Cypriánovi. Jeho 

dielo De Trinitate v XXIX. kapitole sa zaoberá ekleziologickou témou, ktorá 

dovtedy nebola veľmi rozvíjaná, i keď nie celkom neprítomná, v dielach Otcov: 

závislosť Cirkvi od Ducha Svätého. 

Origenes (185-253/4) zakladateľ exegetickej školy v Cézarei. 

Svoje úvahy o Cirkvi syntetizuje do pojmu mystérion a kontempluje Cirkev ako 

majstrovské dielo Stvoriteľa a Vykupiteľa. 

Klement Alexandrijský (+ pred 215) vo svojich dielach používa rôzne 

obrazy Cirkvi. Pripodobňuje Cirkev: a) k svätému mestu, ktoré je postavené na 

Božej vôli; b) ku Kristovej neveste, ktorá je zároveň matkou a zhromaždením 

kresťanov; 

c)k duchovnému telu Krista. 

Na kresťanskom Východe sa rozvíja veľká tradícia uvažovania o Cirkvi 

ako tajomstve. 

I.1.2. Zlaté obdobie patristiky. 

Niektorí autori hovoria, že nastáva akási zmena pohľadu na Cirkev. 

Z uvažovania o Cirkvi–tajomstve sa prechádza na uvažovanie Cirkev–impérium. 

2 

SVÄTÝ CYPRIÁN, De unitate ecclesiae, 4-8.14-15.17. 

- 9 

-



Po Milánskom edikte cisára Konštantína z roku 313 sa postupne Cirkev 

rozširuje a zemepisne sa zhoduje s rímskou ríšou. 

Vďaka sv. Ambrózovi a potom sv. Levovi Veľkému a sv. Gregorovi 

Veľkému sa dostáva na piedestál jasných a zrejmých právd myšlienka absolútnej 

prednosti cirkevnej moci, či skôr pápežskej moci, nad civilnou. 

Sv. Atanáz (295 – 373) bol najslávnejší z alexandrijských biskupov 

a neoblomný obranca nicejskej viery. Preto bol neustále prenasledovaný a viac 

krát poslaný do exilu. V jednej svojej encyklike biskupom ozrejmuje božie 

ustanovenie Cirkvi, ktorej usporiadanie a náuka nepochádzajú od ľudí, ale od 

Pána Ježiša a z Apoštolskej tradície. 

Otcovia z Kapadócie, Bazil Veľký (330-379), jeho brat sv. Gregor 

Nyssénsky (+394) a sv. Gregor Naziánsky (329-390) rozvíjali ďalej dielo sv. 

Atanáza. Všetci traja boli veľkými mužmi Cirkvi, postarali sa o jej budovanie 

a rast a sú známi svojou neoblomnou obhajobou ortodoxie v ťažkých časoch 

ariánskej a semiariánskej krízy. 

Čo sa týka ekleziológie Bazil privádza opäť Cirkev k Božiemu Slovu 

a k pôsobeniu Ducha Svätého a v spoločenstve biskupov vidí základ jednoty vo 

viere. Čo sa týka rímskeho biskupa, je mu priznaná autorita primátu, ale len vo 

vzťahu k biskupom na západe. V rámci východnej tradície, rozvíjajú pohľad na 

Cirkev ako obraz dokonalej jednoty a spoločenstva Najsvätejšej Trojice. 

Trojičný život a spoločenstvo je analogicky prenesené do vnútorného života 

Cirkvi do takej miery, že z Cirkvi robia odraz božej lásky. Odraz, ale živý 

a oživujúci: prameň z prameňa. 3 

Sv. Ján Chryzostom (354 – 407). Jeho teologické myslenie je obsiahnuté 

predovšetkým v homíliách. Z roku 403 je dobre známy príhovor 

o nepoznateľnosti Cirkvi. Ešte nie je teologicky presvedčený o pápežskom 

primáte. 

Sv. Ambróz (339 – 397) je jeden z najväčších západných otcov. Vymáha 

plnú slobodu Cirkvi a jej nadradenosť nad ríšou. Jeho ekleziológia je už 

rozvinutá. Teologická vízia manželstva spolu so starozákonnými obrazmi mu 

našepkávajú vzťah: Kristus–ženích a Cirkev–nevesta, a potom prechod od 

Synagógy k Cirkvi. Odvodzuje základ toho, že Cirkev je nevesta od Kristovho 

kríža, ktorý je jeho svadobným lôžkom a je presvedčeným ohlasovateľom 

svätosti Cirkvi (svätá, ale v nás hriešna). 

3 

T. ŠPIDLÍK, „Sentirsi Chiesa“ nelle catechesi di Basilio Magno, in Ecclesiologia e Catechesi patristica , 

Roma 1982, s. 112-113. 

- 10 

-



„Cirkev je pravý mesiac, ktorý z trvalého svetla svojho brata odráža lúče 

nesmrteľnosti a milosti. Cirkev žiari nie vlastným svetlom, ale iba svetlom Kristovým a berie 

svoj jas zo Slnka spravodlivosti.“ 4 

„Posledný Adam je Kristus, Kristovo rebro je život Cirkvi. Ona je Eva, matka 

všetkých žijúcich.“ 5 

Sv. Augustín (354 – 430) hipponský biskup, je jednou z najväčších postáv 

Cirkvi celej jej histórie. V jeho dielach nachádzame aj veľa ekleziologických 

tém. 

Sústreďuje celý svoj intelektuálny potenciál viery a svoje teologické 

uvažovanie na ekleziológiu Christus totus. Len málokto hovoril o Kristovej 

Neveste s takou kompetenciou, intuíciou a láskou. Hovorí o Cirkvi ako o Tele 

a Neveste Kristovej. Počatá vo Vtelení a zrodená z prebodnutého boku 

Ukrižovaného; spolu ukrižovaná s ním; verejne ukázaná v deň Turíc; panna 

a matka a preto veľmi podobná Panne Márii; svätá a schopná posväcovať; telo 

Kristovo, oživovaná Duchom Svätým. 

Na záver Cirkev ako viditeľná spoločnosť a viditeľne usporiadaná 

a identifikovateľná v katolíckej Cirkvi. 

Sv. Lev Veľký (pápežom od 440 do 461) rozvinul silnú ekleziológiu 

založenú na chápaní Cirkvi ako spoločenstva, na moci kľúčov hlavne vzhľadom 

na sviatosť zmierenia, na prvenstve cirkvi v Ríme, na rozumnom rozlišovaní 

medzi politickou a cirkevnou sférou, ktorá jediná je kompetentná rozhodovať 

v otázkach viery. Teda pre neho je primát rímskeho biskupa nad celou Cirkvou 

základom jej jednoty a slobody. Primát nad Cirkvou i nad biskupmi, ktorých 

autorita tým nie je potlačená, ale práve naopak, je zakorenená a napojená ako na 

prameň v autorite Petra a jeho nástupcov. Učí zachovanie kontinuity munus 

Petri v každom jeho nástupcovi, i keby bol nehodný. Proti všetkým odporcom 

pápežského primátu, tým včerajším, tým dnešným i tým zajtrajším zdôrazňuje, 

že prvý dôvod pápežovej centrálnej úlohy a autority je unitas fidei catholicae. 

Sv. Gregor Veľký (540 - 604) upevnil pápežskú moc a založil takzvaným 

Patrimonium Petri časnú moc pápežov. Preto mu neskôr silno vyčítal Luther, že 

vraj pápežstvo odviedol na antievanjeliovú koľaj politickej moci. Sám Gregor 

však bol veľmi ďaleko od nejakého opojenia mocou. Všetko videl, aj svoju 

vlastnú autoritu, v spojení s Cirkvou. 6 

Sv. Izidor Sevilský (560 - 636) premýšľa o Cirkvi v Augustínovom duchu. 

Venuje sa úvahe o Cirkvi ako convocatio, vzhľadom na etymológiu samotného 

4 

SVÄTÝ AMBRÓZ, Hexameron, IV, 32. 

5 

SVÄTÝ AMBRÓZ, In Lucam, II, 86. 

6 

„Meus namque honor est honor universalis Ecclesiae. Meus honor est fratrum meorum solidus vigor. Tunc ego 

vere honoratus sum, cum singulis quibusque honor debitus non negatur.“, SVÄTÝ GREGOR VEĽKÝ, Ep 30 in PL 77, 

933c. 

- 11 

-



slova ecclesia. Nie je to však všeobecné zhromaždenie ľudí, ale zhromaždenie 

na základe povolania (omnes ad se vocat). Často hovorí o Cirkvi ako 

o Tajomnom Tele, nazýva ho „my“ a rozvíja úvahy o jeho známkach 

všeobecnosti a jednoty. 

- 12 

-

I.2. Stredoveké obdobie. 

I.2.1. Obdobie ranného stredoveku. 



Historická situácia, v ktorej žije Cirkev počnúc 7. storočím, dáva vznik 

schémam myslenia, ktoré rozhodujúcim spôsobom poznamenávajú stredovekú 

ekleziológiu. Po obrátení frankov a vizigótov nastáva obdobie silného dôrazu na 

národnú cirkev. Tieto udalosti dali vzniknúť princípu vzájomnej závislosti medzi 

Cirkvou a cisárom. Môžeme povedať, že cez karolínske obdobie až po 

gregoriánsku éru sa Cirkev prejavovala ako Cirkev v Impériu. Cirkev je 

považovaná za synonymum kresťanstva (Christianitas) alebo kresťanskej 

spoločnosti (societas christiana). Cisár vykonáva v rámci takejto kresťanskej 

spoločnosti skoro sviatostnú úlohu, takže je mu pripisovaná skutočná posvätná 

dôstojnosť. Za blaho a rozvoj kresťanskej republiky je zodpovedný panovník. 

V ňom sa odráža božia monarchia, a tak sa stáva tým, čo sa označuje titulmi 

rector ecclesiae alebo vicarius Dei. 

Pápež a cisár sa stávajú nositeľmi odlišných právomocí, s odlišnými 

oblasťami a motiváciami, ktoré sa však v realite miešajú, aspoň sčasti, do 

spoločných cieľov: salus animarum a rozšírenie kresťanského kráľovstva, 

spoločnosti. Fenomén sa z centra, teda z Ríma, rozšíri aj na periférie. 

Kdekoľvek je panovník, objavuje sa aj jeho domnelý nárok na zasahovanie do 

cirkevných záležitostí. 

Začínajú sa šíriť autonomistické tendencie miestnych cirkví, ktorým sa 

chce prekonať rímsky centralizmus. Civilná moc má tendenciu prevalcovať moc 

biskupov, čo sa kde tu aj podarilo. Metropoliti majú zasa v Cirkvi samotnej 

tendenciu absorbovať diecézne právomoci. Služba sekulárnej moci je raz 

Cirkvou využívaná inokedy kritizovaná. V tejto nejasnej situácii pred všetkými 

v určitom období zrazu vyvstáva ako pevná opora jednoty, garancia práva a ako 

prvá a posledná inštancia – pápež. Po tom, ako prišlo k rozkolu s východnou 

Cirkvou, na čele ktorej bol byzantský cisár, začína sa rozvíjať teológia pápežskej 

slobody. Táto mala za cieľ slobodu Cirkvi, na základe vtedy prítomného 

identifikovania pápeža s Cirkvou (papa, id est ecclesia). Touto teológiou sa 

podčiarkovala centrálna úloha pápeža v Cirkvi a jeho jednotiaca úloha viac, ako 

by bolo treba. Bránila sa jeho autonómia pred akoukoľvek politickou 

ingerenciou, pretože táto bola zárukou autonómie celej Cirkvi. V tejto situácii 

vzniká ekleziológia silno právnická, i keď nie exkluzívne. 

Cirkev bola ponímaná prevažne, i keď nie výlučne, vo svojej 

hierarchickej a inštitucionálnej štruktúre, najmä v dimenzii autority a práva. 

Nastáva rozkvet pojednaní o moci Cirkvi, osobitne o pápežskej moc. Týmto 

nastáva odklon stredovekej ekleziológie od patristickej. Znamenalo to prechod 

o mystericko-sakramentálnej koncepcie k prevažne sociologickej koncepcii 

Cirkvi. Bolo to sčasti pochopiteľné, po rozpade rímskeho impéria, politického 

- 13 

-



garanta pápežskej moci a jednoty Cirkvi, bolo treba nájsť nový princíp a záruku 

jednoty Cirkvi. 

Fulgencius Ruspenský (+ 553) v augustiniánskom duchu zastával 

dogmaticky myšlienku extra Ecclesiam nulla salus, ktorá sa stala leitmotívom 

apologetickej ekleziológie až dodnes. 

Sv. Béda (+735) rozvíja bohatú typológiu o Cirkvi. Je mu drahá najmä 

Augustínovo téma hlava-telo a ženích-nevesta. O Cirkvi mu hovoria mnohé 

osoby a veci s SZ i NZ. Cirkev, ktorú tu vidí, je Cirkvou všeobecnou, 

univerzálnou, rozšírenou od zeme až k nebu, rozšírenou na všetkých miestach 

a vo všetkých časoch. Cirkev je pre neho pannou, nevestou a matkou, ktorá 

immaculata permanens, spirituales semper Deo filios generat. Je nepoškvrnená 

napriek hriešnikom, ktorý sú v nej, a ktorých ona neustále volá k obráteniu 

a ktorým sprostredkúva rozličné možnosti spásy. Je tak intímne zjednotená 

s Kristom, že s ním vytvára jednu prirodzenosť. Je vysluhovateľ kou jeho 

milosti, obdarená jeho mocou a kľúčmi múdrosti, ktoré sú spojené s kľúčmi 

právomocí. Béda však nie je zástancom skutočne univerzálneho primátu pápeža. 

I.2.2. Predscholastické obdobie. 

Pod vplyvom karolingovskej éry na Západe sa v byzantskej teológii 

postupne vytvorilo myslenie, že cisár je na zemi analogickým obrazom nebeskej 

monarchie. Cirkev a ríša tvoria spolu to isté a jediné kresťanstvo. Cisár mal 

postupne nové a nové práva aj v cirkevnej oblasti. Napríklad: priame menovanie 

biskupov, metropolitov a patriarchov panovníkom, zvolávanie koncilov, 

ba dokonca tu boli aj pokusy o domnelé vieroučné výroky zo strany vladára. To 

sú prejavy toho, čo sa dnes nazýva cézaropapizmom, ktorý v tejto dobe prekvital 

najprv na Západe a neskôr sa zakorenil aj v Byzantskej ríši. 

Medzi Otcami na východe, ktorí sa jasne postavili proti takejto koncepcii 

treba spomenúť sv. Maxima, vyznávača a sv. Jána Damascénskeho. V tejto 

dobe však vznikli dve ekleziológie, ktoré síce mali aj niečo spoločné, ale 

v podstatných veciach si protirečili. 

Vo východnej teológii sa v tomto období zmenil pohľad na Petrov primát. 

Teológovia teologicky prevrátili základ a odôvodnenie primátu. Nechápali ho už 

viac ako pokračovanie munus Petri, ale ako privilégium rímskeho biskupského 

stolca, ktoré je založené na historicko-politickom význame a postavaní Ríma. 

V tomto období prichádza k bolestnému rozdeleniu medzi Rímom 

a Byzanciou v roku 1054. Podľa byzantskej teológie si nemôže rímska cirkev 

osvojovať právo byť pre všetky ostané cirkvi caput et magistra. Preto sa 

prvenstvo rímskej cirkvi na Východe nahrádza pentarchiou piatich 

patriarchátov: Rím, Konštantínopol, Antiochia, Jeruzalem a Alexandria. 

- 14 

-



Západná teológia pokračuje v tvrdení, že Petrov primát pokračuje 

v pápežoch. Občas tu badať aj určité preháňanie v uvažovaní o pápežskej moci, 

keď sa hovorí, že moc pápeža je prameňom moci episkopátu a jednotlivých 

biskupov. K cézaropapizmu sa v tomto období pridáva ďalšia veľká pliaga: 

simónia a nikolaitizmus. Sú to pokusy o akúsi privatizáciu Cirkvi. 

V tomto kontexte vyvstáva potreba obnovy, reformy v Cirkvi, aby opäť 

mala evanjeliovú tvár. Spolu s reformnými hnutiami v rehoľných rádoch 

vyvstáva aj nová ekleziológia, ktorá počnúc 11. storočím bude charakterizovať 

celú jednu epochu. 

Z hnutia obnovy okolo kláštora v Cluny začína skutočná obnova Cirkvi. 

Je to obnova, ktorá má za cieľ získať pre Cirkev slobodu. Cirkev nie cisárova, 

nie súkromná, ale Cirkev všeobecná. Pápeži viac netolerujú laickú investitúru. 

Práva Cirkvi sa nechápu ta, že sú jej udelené a uznané cisárom, ale sú to práva 

autonómne od všetkého a od všetkých, okrem samozrejme Božieho slova 

a najvyššej autority rímskeho pápeža. Toto sú základné črty takzvanej 

gregoriánskej reformy. 

Túto reformu bezprostredne pripravovali svojím životom a dielom sv. 

Peter Damiani (+ 1072) a kard. Umberto da Silva Candida (+ 1061). 

V oblasti reformy vykonávania pápežského primátu to boli pápeži Štefan IX, 

Mikuláš II. a Alexander II. Mních z Cluny, arcidiakon Hildebrant, ktorý bol 

v roku 1072 zvolený za pápeža a dal si meno Gregor VII. Začal veľkú reformu 

Cirkvi, ktorá dostala neskôr meno po ňom. Tohto muža viedla grandiózna 

ekleziologická vízia, v ktorej sa spájala teológia s právom. Pápeža vnímal pod 

imunizujúcim pôsobením a neustálou ochranou Kristovej modlitby za Petra. 

Jednotu Cirkvi videl v tom, že celá Cirkev musí byť poslušná pápežovi, ktorý je 

princípom a základom jednoty celej Cirkvi. Pápež a vladár majú rozličné 

právomoci, ale vyššia je moc pápežova. Pre Gregora bolo nemysliteľné, žeby 

panovník nepoužíval svoju moc v službe Krista kráľa, ale že by ňou slúžil 

Satanovi. V takom prípade má pápež moc nehodného panovníka zosadiť 

a oslobodiť poddaných od poslušnosti voči nemu. 

Takto sa vytvorilo učenie o takzvanom Dictatus papae. Ktoré 

podčiarkovalo rímske privilégiá: ustanovenie Kristom, neomylnosť pápeža, 

dedičná svätosť pápeža, jeho právo zosadiť panovníkov, bozkanie nohy, cisárske 

znaky, primát nad biskupmi, najvyššia zákonná a právna moc nad Cirkvou pri 

určovaní hraníc biskupstiev, menovanie a odvolávanie biskupov, právo 

exkomunikácie, donucovacia moc v Cirkvi i nad ríšou. 

V tomto období je zaujímavé myslenie o Cirkvi v diele sv. Anzelma 

z Canterbury (+ 1109). Rozvíja „rímsku“ ekleziológiu. Kto chce žiť podľa 

božích príkazov, musí sa úplne v poslušnosti podriadiť pápežovi, ktorý má 

najvyššiu a univerzálnu moc. Cirkev je Kristova nevesta, a On ju chce mať 

slobodnú a nie otrokyňu. Cirkvi prináleží také právo, ktoré ju vymaňuje 

z akejkoľvek závislosti a kontroly zvonka. 

- 15 

-



Takáto koncepcia Cirkvi bola príliš právnická, čo bola charakteristická 

črta gregoriánskej reformy a príliš sa centralizoval kresťanský život a autenticita 

na samého pápeža. Aj v graciánových dekrétoch je silné zdôrazňovanie božieho 

práva v oblasti pápežského primátu. Ako reakcia sa objavili niektorí autori, 

ktorý nad potestas kládli charitas. Tak to bolo v myslení sv. Bernarda (+ 1153). 

Pre neho je osou uvažovania Ecclesia – charistas. 

I.2.3. Scholastické obdobie. 

Scholastická ekleziológia mala rozličné charakteristiky a je veľmi ťažké 

urobiť jednoduchú syntézu. Všetky tieto rozličné aspekty sa však spájajú do 

spoločnej myšlienky, že Cirkev je congregatio fidelium a zároveň Corpus 

Christi mysticum. Cirkev je vnímaná ako ovocie milosti, pod stálym pôsobením 

gratia Capitis, ktorá účinkuje prostredníctvom sviatostí viery a Cirkvi. 

Predpoklady z rozvíjajúceho sa kristologického uvažovania De Christo Capite 

majú svoje vyústenie v ekleziológii. U autorov ako: Peter Lombardský (+ 

1160) či Peter z Poitiers (+ 1205) nachádzame myslenie o Cirkvi, ktoré sa dá 

syntetizovať do nasledovnej vety: Cirkev je Kristovo telo, do ktorého sa 

v plnosti prelieva milosť Hlavy. 

Scholastická teológia ešte nedospela k samostatnému dogmatickému 

traktátu De Ecclesia, ale o Cirkvi sa hovorili najmä v traktáte De Sacramentis. 

Prehĺbilo sa chápanie vzťahu medzi kňazstvom a Eucharistiou. Taktiež sa 

prehĺbilo pochopenie vzájomnej interakcie medzi Eucharistiou a Cirkvou. 

V tomto období sa v teológii posvätného stavu zaviedlo aj právnické 

rozlišovanie medzi potestas ordinis a potestas jurisdictionis. Teda moc 

sviatostnej vysviacky, ktorá je mocou nad corpus verum (Eucharistia) prináša so 

sebou aj právomoc nad corpus mysticum (Cirkev). 

V ekleziológii sa rozvíjajú dve tendencie: hierokratická a právnická. Tá 

prvá v duchu veľkých pápežov sv. Gregora Veľkého a sv. Leva Veľkého 

rozvíjalo nadradenosť posvätnej moci nad svetskou mocou a panovníka ako 

akési mocenské rameno Cirkvi. Druhá bola raz viac, raz menej, za oddelenie 

moci panovníka od moci cirkevno-pápežskej. Najmä vďaka vplyvu pápeža 

Inocenta III. (+ 1216) prevládla hierokratická tendencia, čo znamená, že 

pápežská moc absorbuje každú inú. Pápež má plenitudo potestatis. Inocent III. 

Ju odvodzoval najmä od Mt 16, 16-19 a od jej donácie pápežom cisárom 

Konštantínom. 

Sv. Tomáš Akvinský (+ 1274) vyniká snahou o syntézu týchto dvoch 

tendencií. V jeho dielach nenájdeme samostatné pojednanie o Cirkvi, ba ani 

jednu samostatnú questio venovanú otázke Cirkvi, ale z jeho diel sa dá 

vyskladať veľmi bohatá mozaika ekleziologických úvah. Uvedieme niekoľko 

nosných myšlienok: a) Cirkev má posväcujúcu a zjednocujúcu úlohu skrze vieru 

a sviatosti viery; b) nachádzame u Tomáša koncepciu Cirkvi bez hraníc priestoru 

a času, Cirkev skutočne univerzálnu, v ktorej sú zhromaždení spravodliví 

- 16 

-



všetkých čias: starozákonných ako aj novozákonných; c) s ekleziológiou je úzko 

spojené zavedenie uvažovania o nástrojovej príčinnosti Kristovej ľudskej 

prirodzenosti v rámci teológie de Christo Capite. 

Sv. Bonaventúra (+ 1274) bol obhajcom pápežskej monarchie. Neskôr sa 

tieto dve tendencie stále prelínajú v dielach právnikov a teológov. Tu je potrebné 

spomenúť ešte blud konciliarizmu, ktorý sa ujal v 15. storočí najmä vo 

Francúzsku a triumfoval na synodách a konciloch v Pise (1409), Kostnici (1414- 

1418) a Bazileji (1437-1448). Bol to názor, že ekumenický koncil predstavuje 

Cirkev, a nie pápež. Ba viac, koncil Cirkev zosobňuje a syntetizuje. 

Môžeme povedať, že prvý ekleziologický traktát s názvom Summa de 

Ecclesiae napísal Ján z Torquemady (+ 1468). Po ňom začína mať tento traktát 

svoje miesto v teológii. Pre úplnosť treba povedať, že už pred ním sa objavili 

podobné traktáty, ale tie boli neúplné a heretické. Boli to traktáty De Ecclesia od 

Johna Wiclifa, Jána Husa a Giovanniho de Ragusu. 

Veľkým ekleziológom bol Kajetán (+ 1534), ktorý bol najväčším 

interprétom sv. Tomáša. Neuspokojuje sa s biblickými obrazmi Cirkvi. 

Definoval a prehĺbil chápanie Cirkvi ako spoločenstva veriacich a chápanie 

Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, ktorá je obdarená tradičnými štyrmi 

známkami, ktoré dokumentujú jej podstatu a jej konštitúciu podľa vzoru 

Najsvätejšej Trojice. Prehĺbil taktiež pochopenie vzťahu medzi Cirkvou 

a sviatosťami. Krst videl ako včlenenie kresťanov do Pánovho tela. Nezabudol 

ani na úvahy o vplyve a úlohe ucha Svätého na život a vnútorné vzťahy 

v Cirkvi. 

Teda počnúc 16. storočím sa už nepíšu teologické Summy bez toho, aby 

v nich nemal miesto traktát o Cirkvi. Predmetom diskusií skôr ostáva otázka, či 

ekleziológia patrí do dogmatiky alebo do apologetiky. Dogmatický traktát de 

Ecclesia sa zrodil skoro zároveň s reformáciou. Má teda od začiatku akýsi 

protireformačný ráz. 

I.3. Moderné obdobie. 

I.3.1. Omyly reformátorov v náuke o Cirkvi. 

Ekleziologické myslenie reformácie, najmä Luthera a Kalvína, ktorý bol 

hádam jediným ekleziológom reformácie, smerovalo k teoretizovaniu skrytej 

Cirkvi, spoločnosti viery (societas fidei) proti politickej mocnosti. Ďalej Cirkev 

bola v ich myslení populus Dei spiritualis, viditeľná iba v Božích očiach, 

a creatura verbi čím vyjadrovali závislosť Cirkvi od kázania. Cirkev je 

spoločenstvom vyvolených. Je svätá, katolícka a najmä neviditeľná vo svejej 

skutočnosti viery a ktorá sa zviditeľňuje iba prostredníctvom kázania Evanjelia 

a v správnom vysluhovaní sviatostí. Cirkev však túto službu vykonáva na báze 

všeobecného kňazstva, odkiaľ boj protestantov proti sviatostnému kňazstvu 

a pápežskej kuriálnosti. 

- 17 

-



I.3.2. Katolícka ekleziológia tridentského a post-tridentského obdobia. 

Tridentský koncil v polemike s protestantizmom zdôrazňuje v Cirkvi 

sviatostný charakter a kňazskú službu. Cirkev vysluhuje sviatosti a je 

hierarchicky organizovaná ako pyramída s pápežom na vrchole. 

Prvé traktáty De Ecclesiae boli dielom viac právnikov ako teológov. 

V týchto dielach sa berie do úvahy predovšetkým právny a inštitucionálnosociálny 

aspekt Cirkvi. Po začatí reformácie sa tento postoj iba zosilnil. 

Preto po Tridentskom koncile je Cirkev chápaná a študovaná 

predovšetkým ako spoločnosť s viditeľnou štruktúrou, ktorá má síce 

nadprirodzené ciele, ale dôraz sa kladie jednoznačne na viditeľnú a dejinnú 

stránku. Na tieto viditeľné aspekty a štruktúry Cirkvi sa zameriavala 

ekleziológia až do začiatku 20. storočia. Cirkev sa teda chápe ako dokonalá 

viditeľná spoločnosť s nadprirodzeným cieľom. 

Hlavným predstaviteľom tohto smeru bol kardinál sv. Róbert 

Bellarmín(+1621). Jeho popis Cirkvi prenikol nielen do manuálov teológie, ale 

aj do všetkých katechizmov. Jeho definícia Cirkvi bola nasledovná: „Cirkev je 

viditeľná spoločnosť veriacich, ktorí vyznávajú tú istú náuku viery, prijímajú tie 

isté sviatosti a uznávajú rímskeho pápeža za svoju viditeľnú hlavu“. 7 

Ďalším heretickým myšlienkovým prúdom bol galikanizmus 8 s jeho 

odnožami ako richerizmus a febronianizmus 9 . Je to teologicko-politická opozícia 

pápežskému primátu. Vyzdvihuje sa v polemickom duchu úloha ordo 

episcoporum a minimalizuje sa hierarchický a inštitucionálny rozmer Cirkvi, 

pričom sa zdôrazňuje spirituálnejšia vízia Cirkvi. Z tohto podhubia potom 

vyrastajú myšlienky o autorite v Cirkvi, ktorá patrí iba corpus fidelium. 

Biskupská a pápežská autorita je iba emanáciou autority spoločenstva veriacich. 

Pápež je iba akýsi akcident v štruktúre Cirkvi. Každá z jeho právomocí je 

rozpustená v iných právomociach Cirkvi. Zredukovaná je nielen úloha pápeža 

v tejto bludnej vízii Cirkvi, ale aj skutočnosť a vízia Cirkvi samotnej. Jeden prúd 

napríklad učil, že každé vyjadrenie pápeža ex cathedra musí byť schválené 

kolégiom biskupov a stáva sa nereformovateľné iba vtedy, ak ho títo schvála. 

Nová reakcia na galikanizmus vzišla v Nemecku z novej katolíckej 

teologickej fakulty v Tübingene. Odtiaľ vzišlo veľa veľkých teológov 19. 

7 

SVÄTÝ RÓBERT BELLARMÍN, De Conciliis III, 2, 7, Opera Omnia, Neapol 1856. 

8 

V teológii je to označenie súboru názorov, ktoré si nárokujú slobodu pre francúzsku „národnú cirkev“, aby 

mohla byť riadená synodou a vybavená autonómiou vo vzťahu k pápežovi. Z politického hľadiska galikanizmus 

označuje v počiatkoch francúzskeho štátu opozíciu proti pápežskej kúrii. Dôležitým medzníkom potom vo 

vývoji galikanizmu bola deklarácia parížskej Sorbony (1663) prijatá francúzskym klérom (1682) s výhradami 

voči pápežskej autorite v tzv. Štyroch galikánskych článkoch. Definitívne ho pemohla teologická náuka Prvého 

vatikánskeho koncilu. 

9 

Učenie týkajúce sa súdne právomoci, ktoré dotalo meno podľa Justína Febronia (+ 1790). Vo svojom diele De 

statu Ecclesiae et legitima potestate Romani Pontificis upieral pápežovi primát v súdnej oblasti s tvrdením, že 

jednotlivé národné cirkvi sú nezávislé. Presadzoval nahradenie monarchistickej štruktúry pápežskej autority 

ekumenickým koncilom ako najvyšším orgánom Cirkvi, ktorý by mal moc aj nad pápežom. 

- 18 

-



storočia. Medzi nimi vyniká J.A. Möhler (+ 1838). Tento sa považuje za slávu 

tejto školy. Má organicko-dynamický pohľad na Cirkev. Rozvíja sviatostný 

vzťah Cirkvi ku Kristovi, ktorého historickým pokračovaním Cirkev je. Cirkev 

je zároveň božská a ľudská, ba viac, je v nej zároveň prítomný prvok božský 

a ľudský a tak má účasť na teandrizme samotného Ježiša Krista. 

Ďalšími veľkými profesormi 19. storočia boli G. Franzelin (+ 

1886)a jeho žiak M. G. Scheeben (+ 1888). Rozpracúva sa otázka definície 

Cirkvi. Základná otázka vôbec znie: je možné vypracovať uspokojujúcu 

definíciu tajomstva Cirkvi? Pokúšali sa o to mnohí teológovia. Napríklad 

Mühlen, Hamer, Stolz, Brinktrine, Dulles, Fenton a ďalší. Je zrejmé, že ako nie 

je možné definovať Boha, nie je možné ani definovať Cirkev. Na druhej strane 

je zasa legitímna snaha teológov o spresnenie, popísanie a ozrejmenie pojmu 

a obsahu Cirkev a vyjadrenie jej skutočnosti. Všetky tie definície Cirkvi 

z minulosti boli opisného charakteru a často boli dlhé a málo zrozumiteľné. 

Nakoniec je ešte potrebné spomenúť kard. Newmana (+ 1890), najväčšiu 

postavu anglického katolicizmu druhej polovice 19. storočia. Rozvíja 

ekleziológiu, ktorá je veľmi citlivá na historické fakty. 

I.3.3. Ekleziológia Prvého vatikánskeho koncilu. 

Dogmatická konštitúcia Pastor aeternus bola pôvodne pomenovaná De 

Ecclesia, ale z politických dôvodov pripravované schéma De Ecclesia sa 

nemohlo pretaviť na koncile do konštitúcie. Koncil prerokoval a schválil iba 

časť týkajúcu sa rímskeho pápeža, čo kde spôsobilo v ekleziologických úvahách 

určitú nerovnováhu. Ekleziológia, ktorá sa zrodila po Pastor aeternus, je oveľa 

citlivejšia na apologetickú stránku veci ako na dogmatickú. Veľký dôraz na 

pojednanie o pápežských právomociach ju tak privádza do situácie, že sa tieto 

traktáty viac podobajú na teológiu Rímskeho pápeža, ako na traktát o Kristovej 

Cirkvi. Určitú výnimku tvorili teológovia zo Tübingenu, ktorý svoje záujmy 

v ekleziológii rozprestreli aj na kristologicko-soteriologickú oblasť. Boli to 

najmä teológovia ako Möhler, Franzelin a Scheeben. 

Pod vplyvom prebúdzajúceho sa liturgického, biblického a patristického 

hnutia sa Cirkev objavuje ako tajomstvo napojené na tajomstvo Krista. 

Kategória tajomstva sa tak stáva nosnou v ekleziologických úvahách autorov 

ako Casel, Guardini, Jungmann či Marmion. Povedľa týchto hnutí sa rozvinulo 

aj dôležité mariánske hnutie, ktoré ako ovocie prinieslo nové pohľady na vzťah 

Cirkev-Mária. Najmä pohľad na Máriu ako predobraz a naplnenie Cirkvi. 

Zdôrazňovanie hierarchickej štruktúry Cirkvi, objektivity a normatívnosti 

jej vieroučných vyhlásení je prítomné ako v dielach význačných teológov tak vo 

vyhláseniach Učiteľského úradu Cirkvi počas prvej polovice 20. storočia. Je to 

pochopiteľné pokračovanie v ceste načrtnutej Prvým vatikánskym koncilom 

v období, keď sa Cirkev musela vysporiadať s modernistickou krízou. 

- 19 

-



I.3.4. Hnutie obnovy a teológia tajomného tela Kristovho. 

Rozhodujúci obrat vo vývoji traktátu O Cirkvi nastal v prvej štvrtine 20. 

storočia. Obrat v dvojakom zmysle: a) čo do hodnoty: z vedľajšej teologickej 

vedy, popolušky, sa stáva zrazu „kráľovná“; b) čo do spôsobu nastolenia otázky 

v teológii možno spokojne nazvať 20. storočie v dejinách teológie ako storočie 

ekleziológie. 

Keď publikoval 29. júna 1943 pápež Pius XII. svoju encykliku Mystici 

Corporis Christi, chcel ňou reagovať na niektoré chybné a heretické názory na 

podstatu Cirkvi, ktoré sa V cirkvi začali objavovať. Touto encyklikou sa spustila 

veľká vášeň v štúdiu ekleziológie. V tejto encyklike Pius XII. stavil dokopy to 

najlepšie z teologického bádania predchádzajúceho obdobia. Napríklad: 

historické úvahy Merscha, dogmatické úvahy rímskej školy, encykliku Satis 

cognitum Leva XIII., úvahy teológa Scheebena z diela sakramentale Mysterium, 

učenie o teandrizme Cirkvi, ktoré rozvinul Möhler. 

Už pred Druhým vatikánskym koncilom bol veľký záujem teológov 

o ekleziologické témy. Po koncile sa tento záujem iba zdvojnásobil. Koncil sám 

bol koncilom pastorálnym, ktorý si za svoj prvoradý cieľ stanovil uvažovať 

o tajomstve Cirkvi a jej poslaní v súčasnom svete. Bola to snaha koncilu 

o prehĺbenie sebachápania Cirkvi a teologické vyjadrenie tohto poznania. 

V živote Cirkvi sa tiež odohrali veľké udalosti, ktoré mali tiež veľký 

vplyv na formovanie jej sebauvedomenia. Boli to najmä: 

a) misionársky rozlet, ktorý vtlačil katolíckemu vedomiu najmä Pius XI. 

Vznikla misiológia. Cirkev sa chápala ako od prirodzenosti misionárska a celá 

sa realizuje v misii. 

b) katolícka akcia, ktorá bola typická účasťou laikov na apoštoláte 

hierarchie. Objavuje sa nové uvedomenie katolíckeho laikátu a teologické 

rozpracovanie krstného a birmovného charakteru, ako pripodobnenia Kristovi 

kňazovi. 

c) postupná asimilácia a rozvíjanie teologického konceptu Božieho ľudu, 

ktorý sa stane taký dôležitý na Druhom vatikánskom koncile. 

Avšak najväčšou a najvýznamnejšou udalosťou „storočia Cirkvi“ bolo 

slávenie ekumenického Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorom sa zbehli 

všetky snahy o obnovu a teologické prehĺbenie za posledných aspoň 50 rokov. 

Tento koncil hlboko poznačil Cirkev i našu dobu. 

I.3.5. Ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu. 

Ekleziológia, ktorá sa zrodila na Druhom vatikánskom koncile, má 

niekoľko dôležitých nosných myšlienok: 

- 20 

-



a) ekleziológia spoločenstva so všetkým, čo to obnáša smerom dovnútra 

(teologický pluralizmus) aj navonok (ekumenizmus, medzináboženský dialóg, 

dialóg s ateizmom); 

b) rozvoj konceptu Božieho ľudu, bez podceňovanie hierarchickej 

štruktúry Cirkvi, viedol k rozvoju teologického záujmu o všetky zložky tohto 

ľudu, ktoré všetky sú povolané k svätosti (najmä teológia laikov); 

c) sviatostnosť biskupskej vysviacky a kolegialita biskupov. To malo 

dopad na vznik nových pohľadov na juridikciu biskupov, na ich biskupské 

právomoci, na ich missio canonica a na kolegiálnu moc okrem osobnej v Cirkvi; 

d) chápanie autority ako služby, v tomto kontexte potom znovuobjavenie 

trvalého diakonátu. 

I.3.6. Od koncilu po súčasnosť. 

Po koncile sa začínajú množiť ekleziologické úvahy ako huby po daždi. Je 

ich toľko a sú také rôznorodé, že nie je jednoduché sa v nich zorientovať. 

Predovšetkým treba povedať, že nastala liberalizácia v teológii, ktorá priniesla aj 

mnohé negatíva. Pre niektorých bol dokonca koncil a liberalizácia tá istá vec. 

Radikálne liberálne krídlo v teológii začalo hovoriť o deklerikalizácii, 

desakralizácii, sekularizácii či postkresťanstve. Z toho vznikli rôzne teológie pre 

„dospelého kresťana“ či dokonca „ateistického kresťana“. 

Rozvíjalo sa však aj veľa dobrého a zdravého učenia. Treba poznamenať, 

že mnohé z týchto ekleziologických úvah sú viac pastorálne ako dogmatické. 

Stále sa živo diskutuje o charaktere koncilových konštitúcií o Cirkvi, pretože sa 

považujú za pastorálne a nie dogmatické. Diela sa pohybujú buď teologickopastorálvym 

smerom. To sú najmä komentáre k Lumen Gentium či k samotnej 

udalosti koncilu. Potom sú to diela venujúce sa novej dialogickej otvorenosti 

Cirkvi. Ďalej diela z oblasti ekumenizmu. 

Toto všetko zatiaľ nevyústilo do organického a kompletného katolíckeho 

ekleziologického systému. Mnohé koncilové témy vzbudili rušné diskusie 

a v čase po koncile sa našli na tieto otázky uspokojivé odpovede. O mnohých 

iných témach sa stále diskutuje a o ďalších sa dialóg ešte len bude musieť 

rozvinúť. Je však isté, že ekleziológia zaznamenala obrovský rozmach. 

V niektorých oblastiach dosiahla už cieľ. V iných oblastiach sa nachádza na 

dobrej ceste. 

- 21 

-



- 22 

-

II. TAJOMSTVO CIRKVI. 

II.1. Ako veríme v Cirkev. 



V dogmatike hlbšie preberáme Krédo. V duchu slov sv. Anzelma – fides 

quorens intellectum 10 – budeme sa na týchto prednáškach pokúšať prehĺbiť 

chápanie našej viery o Cirkvi vo svetle rímskokatolíckej tradície. Apoštolské 

vyznanie viery obsahuje článok: „verím v svätú Cirkev katolícku“. 11 Nicejsko- 

Carihradské vyznanie viery (381) obsahu nasledovný článok: „Verím v jednu, 

svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev“. 12 Tento článok viery úplne závisí od 

článku o Duchu Svätom, ktorý ho v oboch uvedených Vyznaniach viery 

predchádza. „Súvislosť tohto článku s predchádzajúcim je zrejmá. V tamtom sa 

zjavil Duch Svätý ako prameň a darca všetkej svätosti, v tomto vyznávame, že 

Cirkev je posvätená tým istým Božím Duchom.“ 13 Cirkev je podľa vyjadrenia 

Otcov miestom, kde „kvitne Duch“. 14 

Čo môžeme povedať o Cirkvi? My, ktorí k nej patríme, máme byť za to hrdí, 

alebo sa skôr máme hanbiť? Cirkev je svätá alebo hriešna? Môžeme o nej 

hovoriť s hrdosťou a radosťou, ako sa hovorí o dobrom priateľovi, s láskou, ako 

sa hovorí o matke, alebo je skôr vhodné vyhýbať sa témam týkajúcich sa Cirkvi? 

Keď veríme v Cirkev, v akú Cirkev to vlastne veríme a v akom zmysle veríme 

Cirkev? Je tá dnešná Cirkev skutočne tou pravou Cirkvou Kristovou, alebo 

práve naopak, dnes už iba bráni ľuďom správne poznať Božie slovo 

a uskutočňovať ho? To sú otázky spontánne, nie príliš teologicky formulované. 

Otázky, ktoré si však kladú dnes mnohí veriaci. Preto na ne treba odpovedať. 

Alebo korektnejšie povedané, hľadať odpovede vo svetle Božieho slova. 

V Cirkev je teda treba veriť. Cirkev je aj viditeľná, aj neviditeľná, zároveň je 

tu na zemi, ale je aj v nebi. Cirkev je na jednej strane svätá a na druhej strane 

pozostáva z hriešnikov. Cirkev je, čo sa týka jej komplexnosti, tajomná realita. 

Preto celú pravdu o Cirkvi je možné prijať iba vierou. Kto nemá vieru ako 

nadprirodzený Boží dar, tak ju bude vnímať len fenomenologicky, ako societu 

ľudí, ktorá svoju históriu. Bude pozerať na Cirkev veľmi jednostranne a zúžene. 

Pre nás na dogmatike je Cirkev aj tajomstvom viery. Práve preto, lebo v Cirkev 

treba aj veriť. Latinský text Apoštolského symbolu viery používa výraz 

„credo Ecclesiam – verím Cirkev“, na rozdiel od „credo in Deum – verím 

v Boha“, aby sme nezamieňali Boha s jeho dielami a aby všetky dary, ktoré 

vložil do svojej Cirkvi, boli jasne pripisované jeho dobrote.“ 15 Klasická teológia 

uznávala hlboký rozdiel medzi „veriť v“ a „veriť niečo“, čo nie je Boh. Viera 

v Boha obsahuje v sebe akt úplného odovzdania sa v dôvere Bohu, ktorý sa 

10 

Viera hľadá porozumenie. 

11 

Porov. DS 30. 

12 

Porov. DS 150. 

13 

Rímsky katechizmus I,9,1. 

14 

KKC 749. 

15 

Porov. Rímsky katechizmus, I,10,22 a taktiež KKC 750. 

- 23 

-



zjavuje, pre autoritu jeho samého. Takýto akt viery nemôžeme dovŕšiť v nejakú 

stvorenú skutočnosť. Nemôžeme „veriť v“ stvorenú skutočnosť takým istým 

spôsobom, ako veríme v Boha. 16 Lenže po tom, ako tieto boli Bohom samotným 

zjavené, predsa len ďaleko prevyšujú našu schopnosť prijať, alebo chápať ich. 

I keď nie sú totožné s Bohom samotným, sú s ním predsa len zjednotené, lebo 

vyšli z jeho rúk a On je žriedlom ich bytia a existencie. On sám je tým 

Tajomstvom, na ktorom sú účastné aj jeho diela. A i keď sú zjavené, pre nás 

v pozemskom živote ostávajú skôr objektom viery ako plného pochopenia. 

V dôsledku to znamená, že keď v symbole viery vyznávame „verím Cirkev“, 

uznávame fakt, že Cirkev je takisto súčasťou tajomstva vtelenia Božieho Syna, 

jeho smrti i zmŕtvychvstania pre našu spásu. Vyznávame našu vieru, že Cirkev 

nie je jednoducho ľudská inštitúcia, ale Božie dielo, súčasť Božieho plánu spásy. 

Cirkev nachádzame spomínanú v krstnom kréde vyznávanom v Ríme 

približne na konci druhého storočia. V apoštolskej tradícii Hypolita, napísanej 

okolo roku 215, sa zachovala správa, že už na konci druhého sto sa v Ríme 

krstencovi kládla otázka: „Veríš v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi?“ 17 Od 

tretieho storočia každý krstný symbol dodnes zachovaný spomína „svätú 

Cirkev“ v poradí po Duchu Svätom. 18 

Bez viery tak ako sa nedá študovať, teológia, dogmatika, bez viery 

nepokročíme ani v pochopení tajomstva Cirkvi. Viera je dar Boží, ktorý sme 

dostali a prijali v krste a je tým druhým krídlom ľudského ducha spolu 

s rozumom, ktorými sa povznášame ku kontemplácii pravdy. 19 Na týchto 

hodinách začíname z toho, čo veríme a budeme pokračovať v hľadaní hlbšieho 

chápania našej viery rozumným uvažovaním, aby sme sa mohli povzniesť ku 

kontemplácii tajomstva Cirkvi, preniknúť čo je to Cirkev, do jej tajomnej 

skutočnosti a reality. Keď hovoríme, že Cirkev je tajomnou skutočnosťou, tak je 

treba mať na zreteli to, čo sa myslí pod pojmom tajomstvo. Tajomstvo, 

preklad gréckeho slova mysterion, v biblickom zmysle slova znamená 

predovšetkým tajomstvo samotnej Božej existencie. Boh je v prvom rade 

tajomný, je tajomstvom pre človeka, ale Boh sa nám zjavil, daroval nám 

poznanie o sebe samom, to znamená, že do tohto tajomstva Boh človeka 

vovádza vďaka rozumu a viere. Boh nám dáva teda schopnosti, aby sme 

poznávali tieto pravdy, ktoré sú obsahom tajomstva, teda jeho život, jeho plán 

spásy. ale zároveň božie slovo pripomína, aby sme vstupovali do tohto poznania 

s vedomím pokory. Tu sa dotýkame niečoho čo presahuje aj moju vieru, aj môj 

rozum, tu sa dotýkam niečoho veľkého, božieho tajomstva, niečoho čo ma 

vysoko presahuje. Cirkev môžeme spoznávať. Jej štruktúru, to, že ju založil 

Ježiš Kristus a akú ju chcel mať, ale niekde vo vnútri si budeme uvedomovať, že 

Cirkev je aj tajomstvom viery, že to je niečo, čo nikdy nebudeme poznať 

16 

Porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa Theologiae, II-II, q.1, a.9, ad 5; q.2, a. 2. 

17 

HYPOLIT, Apoštolská tradícia, 21. 

18 

Porov. M. HUDAČEK, Úvod do vierouky o Cirkvi, Teologický inštitút sv. Alojza, Bratislava 1993, s.7-9. 

19 

Porov. JÁN PAVOL II, Viera a rozum, Vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava1998, s.5. 

- 24 

-



vyčerpávajúco, všetko do detailu. Cirkev môžeme stále hlbšie poznávať, nikdy 

ju nebudeme vedieť pochopiť. Čo si myslia iní o Cirkvi, to tu nebude dôležité. 

Je zbytočné diskutovať o Cirkvi s niekým, kto verí, že Boh neexistuje, že Ježiš 

Kristus nevstal z mŕtvych a že Duch Svätý je len metaforou. Cirkev je dielom 

Ducha Svätého, a preto človek zvnútra neosvietený Duchom nie absolútne 

v stave diskutovať a vnímať celú realitu Cirkvi, aj keď by bol jeho intelektuálny 

aparát akokoľvek silný, nie je naladený na „vysielač“ Božieho Zjavenia. 20 

„Ako sa dnes verí v Cirkev? Vo vyznaní viery hovoríme: Verím v Cirkev. 

Cirkev teda kladieme na tú istú rovinu ako Najsvätejšiu Trojicu, alebo tajomstvá 

Vtelenia a Vykúpenia. Avšak táto viera v Cirkev, ako to dobre vystihol páter De 

Lubac, znamená čosi iné než viera vo veľké tajomstvá samého Boha, pretože my 

v Cirkev nielen veríme, ale zároveň ju aj tvoríme. V súlade s koncilom môžeme 

povedať, že veríme v Cirkev ako tajomstvo a zároveň vieme, že sme Cirkvou 

ako Boží ľud. Cirkev sme aj ako údy hierarchickej štruktúry a predovšetkým ako 

údy mesiášskeho poslania Krista, ktoré má trojaký charakter: prorocký, kňazský 

a kráľovský. Možno povedať, že práve koncil našu vieru v Cirkev významne 

obnovil a prehĺbil. Veľmi dlho sa Cirkev vnímala skôr vo svojej inštitucionálnej, 

hierarchickej dimenzii a trochu sa zanedbával základný rozmer milosti, 

charizmatický, ktorý je vlastný Božiemu ľudu.“ 21 

Cirkev vždy ostane pre nás tajomstvom viery. Eschatologicky videné, 

človek je povolaný do spoločenstva s Bohom a teda v nebi budeme vidieť Boha 

z tváre do tváre, budeme žiť v spoločenstve s Bohom, ale to ešte neznamená, že 

budeme úplne poznať a chápať Boha. Boh pre nás celú večnosť zostane 

tajomstvom. Budeme sa znova do neho vhlbovať, poznávať ho, nadobúdať novú 

skúsenosť zo života s ním, ale Boh bude zároveň znova a znova pre nás niečím 

novým, prekvapivým, tajomným. Boha nepochopíme ani v nebi a rovnako aj 

Cirkev je tajomstvom viery, budeme ju poznávať, budeme si zhromažďovať 

poznatky o nej a skúmať Sväté písmo a teológiu. Zároveň si však budeme aj 

uvedomovať, že pokým ju spoznávame a skúmame jej poslanie, nikdy 

nebudeme môcť vyčerpateľne pochopiť toto tajomstvo, ktorým pre nás Cirkev 

vždy zostane. 

II.2. Etymológia slova Cirkev. 

Mnohí ľudia v súčasnosti sotva idú ďalej od ľudskej stránky Cirkvi, ktorú 

vnímajú ako svetovú a pevne stmelenú spoločnosť ľudí, zjednotenú 

náboženským presvedčením a kultom. Je to vnímanie Cirkvi viac sociologické 

ako biblické. Čo je teda obsahom slova "Cirkev" vo Svätom Písme!? Písmo ju 

označuje ako: 

20 

Porov. 1 Kor 2,14. 

21 

JÁN PAVOL II, Prekročiť prah nádeje, Nové Mesto, Bratislava 1995, s.157. 

- 25 

-



A. tajomstvo, kedysi skryté v Bohu, dnes však zjavené a čiastočne 

uskutočnené: Ef 1,1-23; Rim 16,25-27 

B. tajomstvo ľudu ešte hriešneho, ale už vlastniaceho závdavok spásy, 

pretože je rozšírením Tela Kristovho, ohniskom lásky 

C. tajomstvo božsko-ľudskej ustanovizne, v ktorej môže nájsť človek svetlo, 

odpustenie a milosť 

Tomuto celkom novému založeniu dali kresťania, ktorí používali gréčtinu, 

biblické meno ekklésia, ktoré naznačovalo kontinuitu medzi Izraelom a 

kresťanským ľudom a bolo veľmi súce, aby dostalo nový obsah. V gréckom 

svete slovo ekklésia označovalo zhromaždenie ľudu, ako politickej sily. Tento 

profánny význam má v Sk 19, 32.39n. Toto slovo používa však sv. Pavol aj na 

označenie zhromaždenia kresťanov v 1 Kor 11,18. 

V LXX toto slovo označuje zhromaždenie, zvolané kvôli nejakému 

náboženskému, často kultovému úkonu. Zodpovedá hebrejskému kahal, ktoré sa 

používa v SZ najmä na označenie zhromaždenia, či zvolania celého ľudu pre: 

A. vojnové motívy: Num 22,4; 1 Sam 17,47 

B. komunitárne záujmy: 1Kr 12,3 

C. motívy kultu: Ex 12,6; Lv 4,14-16; Nm 16,33; 17,12; Dt 23,2-8; 1 Kr 8,4- 

22; Ž 22,23-26 ... 

Deuteronomickou školou sa používa na označenie zhromaždenia na Horebe ( 

Dt 4,10), na moabských stepiach ( Dt 31,10), alebo v prisľúbenej zemi ( Dt 

23,3). Neskôr Kronikárom na označenie liturgického zhromaždenia Izraela v 

čase kráľov alebo po vyhnanstve. 

Hebrejské kahal sa teda skoro vždy prekladá do gréčtiny ekklésia, iba 

niekedy výrazom synagogé. Existuje však aj iné slovo v hebrejčine - édah - 

ktoré označuje často právnicko-náboženský charakter izraelského spoločenstva, 

a ktoré sa prekladá slovom synagogé. V LXX skoro vždy platí, že kahal sa 

prekladá ekklésia, a édah sa prekladá synagogé. 

Cirkev a synagóga sú dva skoro synonymické výrazy ( Jak 2,2), ktoré sa 

dostanú do protikladu až vtedy, keď si kresťania prisvoja prvý, a druhý 

rezervujú pre zatvrdlivých židov. 

Ľud zvolaný a zídený na zhromaždenie sa povie kahal, či ekklésia. Z tohoto 

slova potom pochádza novozákonné slovo cirkev. Okrem fonetickej príbuznosti, 

je tu aj príbuznosť významová medzi hebrejským slovesom s koreňom ql, a 

gréckym slovesom ek-kalein, ktoré znamená volať von, zvolávať, vyvolávať. Z 

tohto slova je potom odvodené slovo ekklésia, po slovensky cirkev. V 

evanjeliách je toto slovo zriedkavé. Objavuje sa len tri krát v Matúšovom 

evanjeliu: Mt 16,18 a Mt 18,17. 

Nový Boží ľud pozostáva z vyvolených, z povolaných: eklektoi: Mt 22,14; 

Kol 3,12; Tit 1,1; 1 Pt 1,1. Vyvolení, či predurčení sú tí, ktorých Večný Otec 

predurčil od vekov do Cirkvi: Rim 8,30; 9,24. Je celkom prirodzené, že Ježiš 

nazval nový Boží ľud, ktorý zakladal na náväznosti na starý, biblickým názvom 

náboženského zhromaždenia, a ten názov sa v Mt 16,18 prekladá ako ekklésia. 

- 26 

-



Takisto aj prvá kresťanská generácia, ktorá sa považovala za nový Boží ľud (1 

Pt 2,10) a mala svoj predobraz v "cirkvi", v zhromaždení na púšti ( Sk 7,38), 

prevzala výraz, pochádzajúci z Písma a bol preto veľmi vhodným, aby ním 

označila seba samú ako "Boží Izrael" ( Gal 6,16; Sk 7,4; Jak 1,9; Fil 3,3). 

Okrem toho tento výraz mal aj tú prednosť, že obsahoval aj tému povolania, 

ktoré Boh adresuje nezaslúžene v Ježišovi Kristovi židom, a potom pohanom, 

aby utvorili "sväté povolanie" posledných časov ( 1 Kor 1,2; Rim 2,7). 22 

Človek, ktorý počuje radostnú zvesť, oddáva sa Kristovi, odpovie na jeho 

zavolanie. Ak je teda človek povolaný, znamená to, že je povolaný, aby bol 

súčasťou cirkvi. Ekklésia, ktorú si ani sv. Pavol ani prví učeníci nepredstavovali 

ako úplne neviditeľnú skutočnosť, ale ktorú vždy chápali ako tajomstvo, ktoré 

presahuje všetky svoje vonkajšie uskutočnenia. Ekklésia logicky predchádza 

ekklektoi, povolaných. Zvoláva ich a zhromažďuje so zreteľom na Božie 

kráľovstvo. Je to skôr convocatio, zvolanie, ako congregatio, združenie. 

Sv. Izidor Sevilský: "Ecclesia vocatur prorie, propter quod omnes ad se 

vocet, et in unum congreget" ("Meno Cirkev (zvolanie zhromaždenia) je 

priliehavý, pretože všetkých volá k sebe a zhromažďuje ich v jedno). 

II.3. Výraz Cirkev v Novom Zákone. 

Fakt je, že evanjeliá akoby boli prázdne na toto slovo cirkev. Preto niektorí 

hovoria, že Ježiš Kristus ani nechcel Cirkev založiť, že on hovoril len o nejakom 

duchovnom Božom kráľovstve, ktoré sa priblížilo a hlásal jeho príchod. Bol to 

eschatologický kazateľ, ktorý vyzýval na pokánie, obrátenie a na prijatie 

prichádzajúceho božieho kráľovstva, ale nemienil založiť Cirkev na zemi a 

odôvodňujú to aj tým, že v Ježišových ústach sa slovo Cirkev nachádza len 3 

krát. Najdôležitejší text je ten, keď hovorí Petrovi: „Ty si Peter, skala a na tejto 

skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 18, 17). To, že 

nenájdeme skoro vôbec samotné slovo Cirkev v evanjeliách, neznamená, že 

myšlienka Cirkvi je im cudzia. Nie sú dôležité slová ale realita. 

Keby sme prešli ďalšie texty NZ tak slovo Cirkev sa nachádza v Pavlových 

listoch 65 krát, v Skutkoch 22 krát, v Zjavení sv. Jána 20 krát. Slovo ecclesia je 

z gréckeho slova ek-kalein a znamená von volať, kričať na niekoho, čiže 

povolávať, zvolávať. Ježiš, keď začína svoje verejné účinkovanie po krste 

v Jordáne príde ku Genezaretskému jazeru a povoláva apoštolov. Najprv povolá 

Jána a Ondreja, Ondrej povolá svojho brata Petra, vždy sa v gréčtine používa 

toto ek-kalein. Ježiš začína okolo seba povolávať učeníkov a to znamená 

zhromažďovať to, čo sa nazýva ecclesia - Cirkev. Tí, ktorí boli povolaní, 

vytvárajú zhromaždenie a to sa volá Cirkev. Z tohto latinského ecclesia sa 

postupne vytvorili výrazy pre Cirkev v moderných jazykoch: Chiesa 

(taliančina), Iglesia (španielčina), Eglise (francúzština). Inú etymológiu majú 

22 

Porov. A. DARRIEUTORT, Cirkev, in Slovník biblickej teológie, Záhreb 1990, 123-125. 

- 27 

-



Kirche (nemčina) a Church (angličtina). Aj v slovenčine Cirkev sa foneticky 

skôr pripája k angličtine a nemčine. Etymológia tohto slova pochádza 

z gréckeho Kyriaké, čo znamená: tá čo patrí Pánovi. Tak sa nazývala Cirkev 

v prvých dobách. 

„Cirkev sa vo SP označuje výrazom ecclesia, z gréckeho výrazu ek-kalein, 

„volať z“. Označuje zhromaždenie ľudu zvyčajne náboženskej povahy. Tento 

výraz sa v gréckom preklade často používa na označenie zhromaždenia 

vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä zhromaždenia na Sinaji, kde Izrael dostal 

zákon a kde ho Boh ustanovil za svoj svätý ľud. Keď sa teda prvé spoločenstvo 

tých, čo verili v Krista nazvalo Cirkev, uznalo, že je dedičom tohto 

zhromaždenia a v Cirkvi je to sám Boh, ktorý zvoláva svoj ľud zo všetkých 

končín zeme. Výraz Kyriaké od ktorého je odvodené nemecké Kirche, anglické 

Church a slovenské Cirkev značí tá, ktorá patrí Pánovi.“ 23 

V kresťanskej terminológii slovo cirkev potom nadobúda trojitý význam. 

Označuje: 

A. liturgické zhromaždenie veriacich (píše sa s malým c) 

B. miestnu - partikulárnu cirkev (píše sa s malým c) 

C. celé všeobecné spoločenstvo veriacich - katolícku Cirkev (píše sa 

s veľkým C). 

Tieto významy nemožno od seba oddeľovať. Cirkev je ľud, ktorý Boh 

zhromažďuje po celom svete a jestvuje v miestnych spoločenstvách. 

Uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie. Žije 

z Kristovho slova a Tela a sama sa stáva Kristovým Telom. V niektorých 

jazykoch vidíme, že to slovo označuje nielen Cirkev, ale aj kostol ako miesto 

kde sa cirkev schádza. A to práve preto, že Cirkev má svoju najväčšiu realizáciu 

práve počas liturgického zhromaždenia na posvätnom mieste, ktorým je kostol. 

II.4. Pomenovania a obrazy Cirkvi. 

Vo SP a u cirkevných Otcov nájdeme mnoho mien a obrazných pomenovaní 

Cirkvi, ktoré sa snažia zachytiť jej tajomstvo, vznik a poslanie. Bohatstvo náuky 

Písma sa neuspokojuje s tým, že podá jeden popis alebo jedno pomenovanie 

Cirkvi. Snaží sa zachytiť hlboké tajomstvo Cirkvi mnohými spôsobmi a cestami. 

Práve preto, že Cirkev je aj tajomstvom a naše poznanie nie je dokonalé. 

Nevieme všetko vyjadriť málo slovami a preto aj samotné Božie slovo nám 

vychádza v ústrety a používa rôzne pomenovania, ktoré majú naznačiť 

tajomstvo a bohatosť tej skutočnosti, ktorá sa skrýva za slovom Cirkev. „Vo 

Svätom Písme nachádzame mnoho navzájom súvisiacich obrazov 

a predobrazov, pomocou ktorých Zjavenie hovorí o nevyčerpateľnom tajomstve 

Cirkvi.“ 24 

23 

KKC 751. 

24 

KKC 753. 

- 28 

-



V SZ sú predovšetkým obrazy z jednoduchého pastierskeho a roľníckeho 

života. Používajú sa obrazy, ktoré sú starozákonnému človeku blízke. Z tohto 

pastierskeho a roľníckeho života ľudí pochádzajú také rôzne obrazy, ktorými sa 

predznačuje Cirkev, alebo pomenúva najprv Izrael, starozákonný Boží ľud. 

V SZ sa často podáva zjavenie o kráľovstve v predobrazoch, tak i teraz 

poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov, prevzatých 

z pastierskeho alebo roľníckeho života, prípadne aj z výstavby, rodiny, alebo 

svadby . Všetky tieto obrazy nachádzame v NZ, ktorý v mnohom poznanie 

tajomstva Cirkvi obohacuje. Veď Cirkev je v NZ už existujúca, žijúca realita, 

nielen skutočnosť očakávaná a budúca, ako to bolo starozákonnom čase. 

Samozrejme, že nie všetky tieto názvy majú rovnakú hodnotu. Niektoré sú 

skôr básnickými (alegorickými a metaforickými) vyjadreniami niektorého 

z prejavov života Cirkvi, iné zachytávajú hlboké pravdy o Cirkvi, jej dôstojnosť 

a poslanie. Niektoré sprevádzajú čitateľa od prvých stránok Písma a vžili sa. Iné 

sú skôr okrajové a ich používanie sa nevžilo. Urobíme stručný prehľad a rozbor 

niektorých pomenovaní a obrazov Cirkvi, ktoré sa nám javia ako najužitočnejšie 

pre hovorenie o tajomstve a poslaní Cirkvi. LG pojednáva o nich v prvej 

kapitole, v článku č.6. 

II.4.1. Obrazy Cirkvi z pastierskeho a roľníckeho života. 

A. Cirkev je ako ovčinec. Jedinou a nevyhnutnou bránou do tohto ovčinca je 

Kristus (Jn 10, 1-10). 

B. Cirkev je aj stádo o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho 

pastierom. A hoci ovce tohto stáda sú pod správou ľudských pastierov, predsa 

ich neprestajne vedie a živí Kristus, dobrý Pastier a knieža pastierov, ktorý 

položil svoj život za svoje ovce (porov. Jn 10, 11-16; 1 Pt 5,4). 

C. Cirkev je hospodárstvo, alebo aj Božia roľa, Božie pole. Na tomto poli 

rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia Abrahám, Izák, 

Jakub a na ktorých sa uskutočnilo a uskutočňuje zmierenie Židov s ostatnými 

národmi (Rim 11, 13-26). 

II.4.2. Obrazy Cirkvi zo stavby chrámu a z rodinného života. 

A. Cirkev sa častejšie nazýva aj Božia stavba. Sám Pán sa prirovnal ku 

kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. Na tomto 

kameni je postavená stavba Cirkvi, je kameňom uholným – nárožným (1 Kor 

3,9.11; Mt 21,42; Sk 4,11; 1 Pt 2,7; Ž 107, 22). Na tomto základe apoštoli 

budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva súdržnosť a pevnosť. 

B. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom býva 

Božia rodina , Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi, svätý 

chrám. Svätyne postavené z kameňa znázorňujú aj duchovný chrám, v ktorom 

každý pokrstený je živým kameňom (1 Pt 2,5). 

- 29 

-



C. Tento duchovný chrám je porovnávaný so Svätým mestom, novým 

Jeruzalemom, ktorý zostupuje z nebies, vystrojené ako nevesta vyzdobená pre 

svojho ženícha (Zjv 21, 1nn). Teda Cirkev ako nebeský Jeruzalem, naša matka 

(Gal 4, 26). Popis nového Jeruzalema sa vzťahuje predovšetkým na Cirkev v jej 

konečnom, eschatologickom štádiu. Ale aj počas svojho života v dejinách je 

Cirkev pretváraná božou prítomnosťou a stáva sa svetlom všetkých národov, 

ktoré prinášaj do Cirkvi svoje dejiny a svoje duchovné bohatstvo. 

D. Cirkev ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19,7; 

21,2.9; 22,17), ktorú si Kristus zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju 

posvätil (Ef 5,26). Čiže môžeme to zobrať na seba, pre náš osobný duchovný 

život. Aj náš osobný vzťah ku Kristovi je vzťah k Ženíchovi, pretože naša duša 

má mať tento sobášny vzťah ku Kristovi Ženíchovi. Platí to nielen v rehoľnom 

živote, ale pre každého kresťana svojim spôsobom. Rehoľný život to prorocky 

naznačuje a je toho znakom už na tejto zemi, ale tento vzťah by mal byť pre 

každého kresťana nie cudzí. Zároveň toto pomenovanie Cirkvi označuje aj vzťah 

Krista k nám všetkým, teda k Cirkvi ako k svojmu Telu a Neveste. Cirkev je 

teda nepoškvrnená nevesta, nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval a 

seba samého obetoval, aby ju posvätil. Spojil ju so sebou večnou zmluvou a 

neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo. 25 Tento vzťah Krista a Cirkvi široko 

dokladá definíciu Cirkvi ako tajomstva. 

II.4.3. Cirkev ako Božia vinica. 

Palestína bola zem viníc a pre ľudí, ktorí žili v neustálom kontakte 

s prírodou, boli vinice a ich plody najjasnejším prejavom božieho požehnania 

a zároveň plodom namáhavej ľudskej práce. Málo plodov prírody závisí natoľko 

od ľudskej práce, ako víno. Táto práca však nestačí na to, aby sa urodilo 

hodnotné vín. Chuť, sila a kvalita vína záleží predovšetkým od slnka, počasia 

a pôdy. Preto dobré, kvalitné víno je predovšetkým božím darom. Vinica má ešte 

jednu dôležitú vlastnosť, ktorá neunikla pozornosti SP: jej plody sú hodnotné, 

ale drevo vínnej révy ako aj jej ratolesti sú bezcenné. 26 A dokonca aj plody 

musia byť zničené, ak chceme dostať a vychutnávať víno. 

Vo SP je vinica znakom božieho požehnania a mieru medzi národmi a medzi 

Bohom a ľuďmi. Noe po potope založil vinicu a tak vyjadril, že zem už bude žiť 

v mieri s Bohom. 27 Boh svojmu ľudu prisľúbi a daruje zem „preplnenú 

vinicami“ a hojnosť vína bude pre vyvolený národ predzvesťou jeho spásy 

v dobe, keď príde Mesiáš. 28 Víno je taktiež symbolom lásky, priateľstva, radosti 

a života. Ak chce Boh potrestať svoj ľud, nechá spustošiť jeho vinice a prinúti 

ho, aby namiesto pohára vína pil kalich božieho hnevu. 29 

25 

Porov. LG 6. 

26 

Porov. Ez 15, 2-5; Jn 15, 6. 

27 

Porov. Gn 8, 21; 9, 20. 

28 

Porov. Num 13, 23; Am 9, 14; Oz 2, 24; Jer 31, 12; Iz 25, 6. 

29 

Porov. Iz 51, 17; Ž 80, 13. 

- 30 

-



Vinica je už v SZ obrazom božieho ľudu a dejín spásy. Svedčí o tom 

Izaiášovo podobenstvo, pieseň o vinici. 30 Jeremiáš vidí v židovskom národe 

vybranú, pestovanú révu, ktorá zdivočela a stala sa neplodnou. Preto musí byť 

vytrhnutá a hodená do ohňa. 31 Rovnako aj Ezechiel. 32 Proroci sa však tešia na 

deň, kedy Boh zabudne na svoj hnev a opäť si zamiluje svoju vinicu, opäť ju 

obnoví a bude mať s ňou trpezlivosť, aj keď v nej občas nájde bodliaky. 33 

To sa aj skutočne stalo. Lenže Ježiš vo svojom podobenstve o vinici hovorí, 

že ju Boh odníme židovskému národu a dá ju do nájmu iným národom. 34 V tejto 

vinici je Kristus vínnou révou a veriaci ratolesťami. Preto môžu prinášať plody 

len vtedy, keď sú spojení s Kristom. 35 Nová vinica sa už nikdy nemôže stať 

neplodnou, pretože jej život je napojený na Krista a závisí od Neho. Plodom 

tejto vinice je „nové víno“, ktoré sa však bude piť na svadobnej hostine vo 

večnosti. 36 Toto nové, ušľachtilé, mystické víno je Duch lásky. Nové víno, večná 

láska, je plodom vinice (Krista a Cirkvi), ale predovšetkým je plodom božím, 

pretože Boh pripravil túto vinicu a dal jej možnosť vytvoriť nové víno, ktoré má 

opojnú chuť lásky. 

Cirkev teraz očakáva na ten večný dúšok nového vína, ktorý jediný je 

schopný uhasiť jej smäd po láske. Medzitým však Cirkev vychutnáva iný kalich 

vína, ktorý má zároveň chuť vína i krvi. Je to kalich vína premenného na 

Kristovu krv. Toto spojenie vína a krvi nám pripomína, že večnosť s jej opojným 

vínom lásky sa rodí zo smrti. Aj hrozná musia byť najprv rozomleté, aby sa 

premenili na chutné víno. 

II.5. Cirkev ako Boží ľud. 37 

Predtým sme hovorili o tom, že LG 6 nám prináša prierez rôznych obrazov a 

metafor - Božia roľa, Božia stavba, Boží dom, ovčinec atď. prevzatých zo SZ 

alebo NZ, zväčša z každodenného života toho starozákonného človeka - 

pastiersky, rodinný, roľnícky život, stavebné práce. Teraz prejdeme k teológii 

najväčších pomenovaní Cirkvi. Novozákonný Boží ľud, alebo Cirkev je ľud 

Novej zmluvy. Toto pomenovanie Cirkvi vychádza zo SZ, má svoje korene 

v SZ. Je to pomenovanie typicky biblické. Je tu starozákonný Boží ľud Izrael, 

ktorý zvláštnym spôsobom nosí v sebe tento titul Boží ľud. Táto téma je v centre 

celého SZ. Cirkev teda nejakým spôsobom má vzťah k Izraelu. Je dôležité si 

uvedomiť, aký štatút má tento Boží ľud v SZ, kedy vzniká Izrael a na akých 

princípoch. Čo je v základoch jeho existencie. Zamyslime sa kedy vznikli Židia 

30 

Porov. Iz 5, 1-5. 

31 

Porov. Jer 2, 21; 8, 13. 

32 

Porov. Ez 19, 10-14; 15, 6-8. 

33 

Porov. Iz 27, 1-5. 

34 

Porov. Mk 12, 1-9. 

35 

Porov. Jn 15, 1. 

36 

Porov. Mt 26, 29. 

37 

Porov. KKC 781 –786. 

- 31 

-



a kedy vznikol Izrael ako národ. Koreň je u Abraháma - prvý Žid - prvý 

povolaný Bohom. Boh povoláva Abraháma v chaldejskom meste Ur 38 . Je to 

povolanie opustiť danú zem, opustiť svoj rodičovský dom, zobrať si svoju ženu, 

majetok, stáda a odísť do zeme, ktorú mu Boh sľúbi a ukáže. Abrahám je teda 

prvý veriaci, ktorý zachytil Boží hlas a dostal Boží prísľub. Abrahám je 

povolaný a rozpoznáva v tomto hlase hlas Boží, začína veriť v jediného Boha 

nebies a zachytí, že tento Boh mu niečo sľubuje a vieme, že potom kniha 

Genezis postupne svedčí, že Boh tieto prisľúbenia Abrahámovi stále opakuje 

a rozširuje. Tieto prísľuby sú nasledovné: 

A. dám Ti novú zem (Gn 13, 14-15; 17,8) 

B. dám Ti veľké potomstvo - bude z Teba veľký národ (Gn 12,2; 13,16; 15,5; 

17,5) 

C. požehnám Ťa - Božie požehnanie (Gn 12,3) 

D. neskôr mu hovorí - v tebe budú požehnané všetky národy zeme - čiže 

Abrahám sa stane potom požehnaním pre všetky národy zeme. Kto teba 

požehná, budeš mu požehnaním, kto teba prekľaje, toho aj ja prekľajem. (Gn 

12,3; 17, 5-7) 

Čiže tu sa ten prísľub Boží prenáša skrze Abraháma už nielen na jeden 

národ v zmysle telesného spojenia s Abrahámom, v zmysle etnika zo Sáry a 

Abraháma, ale už je naznačené, že Abrahám bude mať aj iné potomstvo, nielen 

telesné, ale aj duchovné. Tu už je predobraz toho, že Abrahám bude praotcom 

nás všetkých vo viere. Abrahám je prvý Izraelita, Žid, potom je tu história 

patriarchov. Toto ešte nie je Izrael ako ľud alebo národ. Tieto Božie prisľúbenia 

potom dosahujú vrchol, keď je Izrael už ako národ. To sa stalo po jeho 

vyslobodení z Egypta. Skúsenosť Izraela s Božou mocou a priazňou a potom 

s tým, že Boh stojí na ich strane, že ich požehnáva a doslova bojuje v ich 

prospech proti faraónovi a tým dokazuje svoju prítomnosť pri tomto ľude a že 

ho chráni, toto koncipuje základnú skúsenosť Izraela. Potom neskôr pod 

Sinajom sa tento ľud koncipuje ako ľud Zmluvy, ako Boží ľud - ako Izrael. 

Zmluva je spečatená tým, že Mojžiš urobí krvavú obetu a krvou pokropí celý 

ľud. Toto pokropenie krvou je symbolom spečatenia tejto Zmluvy medzi Bohom 

a ľudom. „Ja budem vaším Bohom, vy budete mojim ľudom“ (Ex 6, 6-7). Od 

tejto chvíle existuje Izrael ako Boží ľud. Myšlienka vyvolenia a myšlienka 

zmluvy sú hlboko prepojené. 

Je to Boží ľud v tom zmysle, že Boží špecifikuje slovo ľud. Tento ľud 

odkedy si ho Boh povolal a posvätil nepatrí sebe samému. Za svoju existenciu 

vďačí Bohu a jeho povolaniu. 39 Keby Boh nebol povolal Abraháma, tak by 

nikdy tento ľud nevznikol. Preto tento ľud nepatrí sebe samému, pretože nie je 

pre seba samého ani účinná príčina, ani cieľová príčina. Tento ľud nemá svoj 

cieľ, ktorý by si sám vytýčil, ale stanovuje mu ho Boh. Boh si ho vyvolil, 

38 

Porov. Gn 12, 1-3. 

39 

„Nie preto, žeby ste boli početnejší ako ostatné národy, prilipol k vám Pán a vyvolil si vás, veď ste najmenší zo všetkých 

národov. Ale preto, že vás mal rád a že chcel zachovať prísahu, ktorú urobil vašim otcom, Pán vás vyviedol mocnou rukou a 

vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa.“ (Dt 7, 7-8) 

- 32 

-



postupne si ho vychovával a posväcoval. Mal s ním plán. Čiže Boží ľud patrí 

Bohu z dôvodu svojho pôvodu, vzdialeného cieľa - oslava Božia a potom je to aj 

vzhľadom na svoje bezprostredné existovanie, poslanie - napĺňať Božiu vôľu, 

spoznávať Boha, ktorý sa zjavuje a túto vôľu plniť. Preto Boží ľud nepatrí sebe 

samému, ale patrí Bohu. 

„Boží ľud má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých 

náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení 

v dejinách: 

- Je to ľud Boží: Boh nie je vlastníctvom nijakého národa. Ale On si získal Ľud 

tých, ktorí kedysi neboli ľudom: "Vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý 

národ" (1 Pt 2,9). 

- Členom tohto národa sa človek nestáva fyzickým zrodením, ale "narodením 

zhora", "z vody a z Ducha" (Jn 3,3-5), to znamená vierou v Krista a Krstom. 

- Hlavou tohto národa je Ježiš Kristus (pomazaný, Mesiáš): a keďže to isté 

pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy do Tela, je to aj "mesiášsky ľud". 

- "Postavením tohto ľudu je dôstojnosť slobody Božích detí: v ich srdciach ako 

v chráme, sídli Duch Svätý". 

- "Jeho zákonom je nové prikázanie, aby miloval tak, ako nás miloval Kristus." 

To je "nový" zákon Ducha Svätého. 

- Jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta. "Pre celé ľudské pokolenie 

je on najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy." 

- A nakoniec, jeho cieľom je Kráľovstvo Božie, ktorého začiatky položil na 

zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej rozširovať, kým ho na konci vekov on sám 

nezavŕši.“ 40 

Vrátime sa ale ešte k SZ, aby bol vidieť jasnejšie ten rozdiel 

k novozákonnému Božiemu ľudu. V SZ sa používa hebrejčina, ktorá je jazyk 

v podstate dosť chudobný na slová a je zaujímavé, že práve v tejto oblasti je 

veľmi bohatý. Je tam veľmi veľa slov, ktoré dokážu označiť skupinu ľudí, čo by 

sme my mohli označiť ako spoločenstvo, národ, alebo etnikum. V tomto je 

hebrejčina prekvapujúco bohatá. Je zároveň dôležité, ako bolo pre Židov 

dôležité rozlíšiť, kto je Žid a kto má aký vzťah k židovskému ľudu. Nájdeme 

tam také štyri typické výrazy. Budú to všetko slová, ktoré sú množné čísla: 

A. gojím - národ, národy: to sú neskôr v starozákonných knihách národy, ktoré 

nie sú židovské, t.j. nežidovské - pohania. Sú to národy, ktoré sú akoby 

v protiklade k židovskému národu (Ž 9,6). 

B. nokrím - označujú sa nimi ľudia, ktorí nepatria do židovského národa, čiže sú 

to gojím, ale sú to cudzinci, ktorí cez izraelské teritórium prechádzajú ako 

pútnici, obchodníci atď. a tým pádom, už len to, že prechádzajú cez to 

40 

KKC 782. 

- 33 

-



teritórium, že prechádzajú cez tento posvätný kus zeme, majú právo byť 

pohostení, akoby už len cez tento kontakt s „hrudou“ majú účasť na požehnaní ( 

Gn 18,2-9; Jud 19,10-21; 2 Krľ 4,8). 

C. gerím - to je skupina ľudí, ktorá ešte viac participuje na požehnaní 

vyvoleného ľudu, pretože sú to zase gojím, ktorí už nielen prechádzali 

s karavánami cez územie, ale sa usadili v tejto krajine. Patrí im láska 

vyvoleného ľudu a majú byť prijatí do tohto spoločenstva v ktorom žijú. Má sa 

im teda poskytnúť pohostinstvo a láska (Lv 19,34; 23,22). Je to akoby prvý 

náznak evanjelizácie. Židia síce nemajú evanjelizačného ducha, ale je to už malý 

náznak. Existuje aj konverzia na judaizmus. 

D. am JHWH - Židia - ľud Jahweho tento termín am znamená ľud. Pod 

Sinajom sa doslovne označujú ako ľud Jahweho. Týmto výrazom sa označuje 

ten ľud, ktorý vďačí za svoje vyslobodenie samotnému Bohu, za svoju 

existenciu vďačí tajomstvu vyvolenia a tajomstvu Zmluvy. Zaujímavé je, že do 

prekladu LXX sa toto am Jahwe sa prekladá gréckym výrazom laos theu. Iné 

grécke výrazy potom sú ethnós a synagógé. 

Keď sa tento am Jahwe zhromaždí na zhromaždenie, potom sa nazýva 

qahál, čo sa potom prekladalo ako ekklésia do gréčtiny. Je to zhromaždenie 

z nejakého dôvodu, či už preto, lebo idú bojovať, ale predovšetkým qahál 

znamenalo zhromaždenie náboženskej, kultovej povahy. Napríklad pod Sinajom 

to bolo zhromaždenie Božieho ľudu pre to, aby sa modlili a čakali kým Mojžiš 

zíde dolu z vrchu Sinaj. 

Vzťah medzi Bohom a Izraelom sú poznačené v dejinách božou 

vernosťou tomuto ľudu. Boh je verný svojej zmluve s ním a neustále ho 

povoláva. Na druhej strane je tu neustála nedostatočná odpoveď Izraela na toto 

volanie. Odtiaľ, najmä v prorokoch, začína sa ohlasovať eschatologický 

charakter božieho ľudu. Z malého zvyšku, ktorý zostane verný zmluve s Bohom, 

vyrastie nový ľud, nový Izrael, s ktorým Jahwe uzavrie novú zmluvu. 41 

Cirkev je tiež Boží ľud. Od začiatku Cirkev NZ má jasné vedomie, že je 

tým novým Božím ľudom, ktorý ohlasovali proroci. V prvom rade je Cirkev 

dedičkou prisľúbení, ktoré dostali Židia. 42 Môžme si to veľmi jasne všimnúť, že 

aj sv. Pavol hovorí „vy ste Boží Izrael“ 43 a hovorí to kresťanom z pohanstva. Tu 

41 

„Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako 

zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju 

zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom - hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem 

s domom Izraela - hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a 

oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: „Poznajte Pána!“, 

pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších - hovorí Pán. Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si 

viac nespomeniem“ (Jer 31, 31-34). Porov. taktiež Jer 32, 38-39; Ez 11, 20; 14, 11; 36, 28; Oz 2, 3.25. 

42 „Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista 

ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v 

Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.“ (Gal 3, 26- 

29) 

43 

Porov. Gal 6, 16; 1 Kor 10, 18. 

- 34 

-



vidíme veľmi jasne, že tie prvotné kresťanské komunity - najmä Pavlovho 

založenia, ktoré pochádzali z pohanov mali toto vedomie, že sú nástupcami a 

dedičmi prisľúbení Izraela, že sú ten novozákonný Boží ľud. Vieme už len 

z bežnej lektúry Skutkov a listov sv. Pavla, že to oddelenie Cirkvi od synagógy, 

teda od židovstva bolo bolestné a že to nebola otázka krátkeho času a že to 

nebolo ľahké pre samotných apoštolov. Napokon aj ten jeden spor o ktorom 

vieme, že existoval medzi Petrom a Pavlom bol založený práve na tom. Prvý 

jeruzalemský snem bol práve preto, aby sa riešilo čo s pohanmi - či treba 

obriezku, alebo nie. Celý ten proces kvasenia prvých desaťročí bol práve o tom, 

aká je nová identita Cirkvi, učeníkov Krista, aký vzťah má zaujať k Židom a 

nebolo to hneď jasné, že je tu nejaká nová Zmluva, nový Zákon daný ľuďom a 

že je tu teda nejaký nový Boží ľud. Takto sa zrodila Cirkev s univerzálnym 

poslaním, prekonajúc židovský náboženský partikularizmus. Toto univerzálne 

poslanie Božieho ľudu je obsiahnuté už v prisľúbeniach Abrahámovi a 

prorokoch. 

Pavol všade, kde príde najprv ide do synagógy a najprv ohlási Ježiša 

Židom. Keď ho prijmú tak je rád, ak nie tak ide k pohanom. Je zaujímavé, že aj 

Pavol rešpektuje túto postupnosť. Najprv sa obracia na vyvolený národ, lebo on 

je v prvom rade povolaný, aby uveril v Pána Ježiša a aby sa stal dedičom toho 

nového prisľúbenia a ovocia tejto novej Zmluvy. Môžeme povedať, že je tu 

akási spojitosť s tým SZ Božím ľudom, aj Cirkev je Boží ľud - patrí Bohu, má 

svoju existenciu v tajomstve vyvolenia a v tajomstve Zmluvy. Je to ľud, ktorý 

drží pokope nie pre kmeňové záujmy, ale z dôvodu milosti a viery. 

Ježiš keď začína svoje verejné účinkovanie začína povolávať svojich 

apoštolov, začína okolo seba zhromažďovať učeníkov - širšie masy. Keď 

povoláva apoštolov adresuje im nové povolanie. Ježiš prišiel aby založil Nový 

Boží ľud, ale nie aby zrušil Starý Boží ľud. Je tu kontinuita medzi Izraelom 

a Cirkvou. I keď je tu aj diskontinuita, niečo nové. Nová Zmluva. Počas 

Poslednej večere pri slávení prvej Eucharistie je spečatená táto Nová Zmluva 

Kristovou Krvou. Preto považujeme Poslednú večeru a slávenie prvej 

Eucharistie za chvíľu ustanovenia Cirkvi. Nielen Eucharistie a Kňazstva, ale 

Cirkev má odvtedy všetko to čo má mať ako nový Boží ľud. Je to chvíľa počatia 

Cirkvi, aj keď až na Turíce bude verejne predstavená a začne verejne pôsobiť. 44 

Výhody tohto pomenovania sú tieto: 

A. Ľud je koncipovaný z osôb, ľudí, jednotlivcov, tzn. aj my ako Cirkev sme 

nový Boží ľud, vidíme že sa skladáme z osôb, jednotlivcov a každý jeden v ľude 

má rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Nový Boží ľud, ktorý nie je ľudom na 

základe nejakého etnického princípu, alebo nejakej prináležitosti podľa tela. Je 

vytváraný krstom a prijatím Ducha Svätého, duchovnou obriezkou ako hovorí 

sv. Pavol. Robí nás podstatne rovnými a dáva nám tú istú dôstojnosť. Takže krst, 

ktorý nás včleňuje do Božieho ľudu nám dáva rovnakú dôstojnosť medzi 

44 

Porov. 1 Pt 2,9-10. 

- 35 

-



všetkými pokrstenými a rovnakú hodnosť. Ale zároveň vidíme aj tú osobitosť, 

individualitu, jedinečnosť každého jedného člena Božieho ľudu. 

B. Boží ľud, ako každý iný ľud má nejaké vedenie, správu, štruktúru. Každý ľud 

si volí nejakým spôsobom systém, ktorým chce spravovať svoje spoločné dobro, 

svoje spoločné veci, či už má svoje teritórium a vlastný štát, alebo nemá, aj tak 

si vlastne volia nejaké organizácie, aby mohli presádzať svoje záujmy. Čiže 

v tom pomenovaní Boží ľud akoby už bolo aj trošku obsiahnutá tá myšlienka na 

hierarchickú štruktúru Cirkvi, ale viac menej len v tom, že v Božom ľude musí 

byť nejaká autorita. Každý ľud ju má. Aká je tá autorita, akého typu a 

charakteru, to ťažko môžeme vedieť, z tohto pomenovania to jasné nie je. 

Teraz toto pomenovanie má aj slabé stránky. Je to pomenovanie veľmi 

späté so SZ a je veľmi málo vidieť aký vzťah má Cirkev ku Kristovi. Tento 

kristologický aspekt v tomto pomenovaní je veľmi slabý. Môžeme povedať, že 

teológiu nového Božieho ľudu „oprášil“ Druhý vatikánsky koncil a vlastne on 

mal za svoj cieľ uvažovať o Cirkvi v súčasnom svete v dogmatickej konštitúcii 

LG. Cirkev chce svetu ukázať aké je jej poslanie a ako Cirkev chápe seba samú, 

je to vieroučná konštitúcia o Cirkvi. Potom je tu Gaudium et spes - o poslaní 

Cirkvi v dnešnom svete- pastoračná konštitúcia, ktorá sa zaoberá otázkou ako 

pôsobiť v dnešnej dobe, aby Cirkev naplnila svoje poslanie a takým nosným 

pilierom uvažovania koncilových otcov bolo práve toto pomenovanie Cirkvi, 

Boží ľud. Bohužiaľ po Druhom vatikánskom koncile prišlo k mnohým 

nedorozumeniam, keď mnohí teológovia akoby zabudli, že koncil sa nesústredil 

len čisto na toto pomenovanie Boží ľud a že potom predtým tu boli ešte teológie 

Tajomného Kristovho tela a že Cirkev je Kristova nevesta a začalo sa príliš písať 

iba o Cirkvi ako Božom ľude. Rozvíjali sa všetky možné aspekty tohto 

pomenovania, akoby to bolo pomenovanie najvýznačnejšie, najpresnejšie a 

najvýrečnejšie, čo však nie je pravda. Je to pomenovanie, ktoré je začiatkom 

uvažovania o Cirkvi. Potom treba podľa nás pokračovať v uvažovaní reflexiou 

o Cirkvi ako Tajomnom Kristovom tele, ktorú rozvíjali najmä v 19. storočí 

teológovia ako bol Marsh, John Henry Newman. Vrcholným ovocím tohto 

hnutia v teológii je encyklika Pia XII. Mystici Corporis Christi. 

II.6. Cirkev ako Kristovo tajomné telo. 

LG hovorí, že veriaci sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným 

spôsobom s umučeným a osláveným Kristom. V Cirkvi sa uskutočňuje tajomný, 

ale skutočný spôsob spojenia s Kristom. Cirkev je mystickým, tajomným 

spôsobom hlboko zjednotená s Kristom, je Kristovo telo. Táto jednota medzi 

Kristom – hlavou a Cirkvou – jeho telom, je spôsobovaná tým, že sme prijali 

v krste a potom v sviatostiach milosť posväcujúcu a Ducha Svätého a boli sme 

pričlenení ku Kristovi umučenému, zosnulému na kríži a zmŕtvychvstalému. 

II.6.1. Cirkev ako Kristovo telo u svätého Pavla. 

- 36 

-



Náuka o Cirkvi ako Kristovom tele bola vypracovaná predovšetkým 

apoštolom Pavlom v jeho listoch. Pavol ňou vyjadril tajomnú jednotu medzi 

Cirkvou a Kristom. Výraz „telo Kristovo“ sa nachádza iba v listoch svätého 

Pavla, ale aj ostatné knihy NZ hovoria, i keď iným slovníkom, o jednote medzi 

Kristom a jeho Cirkvou. 45 

Je možné sledovať určitý vývoj v tejto náuke u Pavla. Vo svojich prvých 

listoch apoštol hovorí o Cirkvi ako Kristovom tele hlavne vo vzťahu 

k eucharistii. Účasťou na eucharistickom Kristovi vytvárajú rôzni členovia 

Cirkvi jediné telo, pretože jedia jediný chlieb a pijú jediný kalich. 46 Takisto krst 

má podiel na vytváraní Kristovho tela, pretože začleňuje ľudí do Krista 

a pretvára ich v jeho údy. 47 

Vo svojich posledných listoch sv. Pavol akoby posúval svoju náuku ďalej 

a nazýva Cirkev Kristovým telom preto, lebo sa podieľa na živote vzkrieseného 

a osláveného Krista. On je jej hlavou, lebo ju neustále oživuje, vytvára 

a zjednocuje svojím Duchom. 48 V tomto druhom vývojom štádiu náuky o Cirkvi 

ako Kristovom tele prevládajú nasledovné myšlienky: a) Tajomná jednota medzi 

Cirkvou (telom) a Kristom (hlavou) vytvára z Cirkvi a Krista jedinú tajomnú 

skutočnosť. b) Kristus je hlava tohto tajomného tela. c) V tajomnom tele je 

mnoho údov, ktoré majú rôzne poslanie a povolanie, ale sú zjednocované 

v Kristovi a jeho Duchu. d) Kristus buduje a oživuje svoje telo predovšetkým 

svojim Duchom. 

Náuka o jednote medzi Cirkvou a Kristom je tiež prítomná už vo výraze 

„telo“, lebo telo je vždy spojené s hlavou, ako aj v tvrdení, že Cirkev je plnosť 

Kristova. 49 Táto jednota Cirkvi s Kristom je mystická, tajomná. Slovo mystická, 

tajomná vyjadruje fakt, že putá a vzťahy, ktoré ich zjednocujú nie sú fyzické, ani 

biologické, ani morálne, ale sú reálne. Hovoríme o tajomnej jednote, ale nie 

o tajomnej totožnosti. Jednota predpokladá dve rôzne skutočnosti, teda Kristus 

a Cirkev, hlava a telo, ktoré sú spojené rôznymi tajomnými putami 

a uskutočňujú istú hlbokú mystickú jednotu života. 

45 

Porov. napríklad Jn 13, 1-8; Zjv 12, 2-9; 22, 17; 1 Pt 2, 4-6. 

46 

„Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je 

účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na 

jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). 

47 

„Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno 

telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“, „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 13.27). 

48 

„Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou 

toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1, 22-23). „Ale žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do 

toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, 

podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 15-16). „On je hlavou tela, Cirkvi. On je 

počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala 

všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je 

na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1, 18-20). 

49 

Porov. Ef 1, 22-23. Grécke slovo pleróma – plnosť, znamená buď že Kristus naplňuje svojim božským 

životom Cirkev, alebo že Cirkev „doplňuje“ Krista. 

- 37 

-



Tajomná jednota sa prejavuje predovšetkým v zapojení Cirkvi do smrti 

a večného života svojej hlavy. 50 Celá Cirkev a každý jednotlivý kresťan zapojujú 

svoj život viery, nádeje a lásky stále viac do Kristovej smrti, prežívajú s ním 

smrť, predlžujú a sprítomňujú jeho agóniu, pretvárajú sa v ňom na dokonalý 

obetný dar zasvätený Bohu. Spoločenstvo s ukrižovaným Kristom vedie 

k účasti na jeho večnom živote. V Kristovi sa Cirkev podieľa aj na jeho oslávení 

a sláve, na jeho svätosti a na jeho Duchu. Avšak za svojho života v dejinách sa 

Cirkev skôr zjednocuje s ukrižovaným Pánom, spolu s ním trpí a zomiera 

a v ňom sa obetuje Bohu. 51 

Spoločenstvo s Kristom ďalej v sebe zahŕňa účasť na synovskom vzťahu 

Krista k Otcovi a preto nachádza svoje najhlbšie uskutočnenie v dare Ducha 

Svätého, ktorý je Duchom Kristovým, Cirkvi. Cirkev žijúca v Kristovi sa v ňom 

podieľa na jeho synovskom Duchu a miluje nebeského Otca v Duchu jeho 

Syna. 52 Teda ten istý Duch je prítomný v Kristovi, v Cirkvi a v každom 

kresťanovi, ktorý sa mu neprotiví. Táto jednota sa nesmie obmedzovať iba na 

akési napodobňovanie vonkajšieho Pánovho života, ale spočíva predovšetkým 

v účasti na jeho skrytom, tajomnom živote, ktorý sa prejavuje najmä v smrti 

a zmŕtvychvstaní. Svoju jednotu s Kristom zatiaľ prežívame vo viere, pretože 

prítomnosť Ducha Svätého v našom srdci nie je zachytená našim vedomím. 

Jedine mystici občas prežívajú vedome toto spoločenstvo života s Kristom. 

Kristus, ako hlava svojho tela, má prvenstvo v Cirkvi a v stvorení. 53 Kristus 

ako hlava má prvenstvo, čo má za následok podriadenie celej Cirkvi jemu. Ako 

hlava, Kristus má autoritu nad celou Cirkvou, ktorá mu je podriadená a závisí od 

Neho. Pán však prejavuje svoju nadradenosť tým, že svoju Cirkev miluje, 

neustále ju oživuje, slúži jej a vedie ju k večnosti. 54 Najdôležitejším prejavom 

moci našej hlavy bolo zoslanie Ducha Svätého, čo bolo zároveň aj tou 

najkrajšou službou, ktorú nám mohol Kristus preukázať. Cirkev vďaka Duchu 

neustále rastie, posväcuje sa má dokonalejšiu účasť na živote hlavy. Tak ju zasa 

Kristus neustále pretvára na svoje stále dokonalejšie telo. Cirkev je stále 

dokonalejšie naplňovaná Kristovým Duchom, zjednocuje sa lepšie s Kristom 

trpiacim a osláveným. 

Kristus nás prijal za svoje Telo, čiže sme si navzájom bratmi a údmi (1 Kor 

12). Pavol hovorí o údoch, ktoré sa navzájom potrebujú. „Jeden je Duch, jedna 

viera, jeden krst, ale rozličné sú úlohy a služby Cirkvi. Každý má nejaké iné 

povolanie. Na jednej strane je tu jednota vytváraná spoločným učením, 

50 

„Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom 

sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my 

žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v 

zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 3-5). 

51 

Porov. Kol 2, 12; Fil 12, 5-11; 2 Tim 2, 11. 

52 

„Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: “Abba, Otče!“ (Gal 4, 6). 

53 

Porov. Ef 1, 22; 4, 15; 5, 23; Kol 1, 18; 2, 19. 

54 

Porov. Ef 1, 22-23. 

- 38 

-



Eucharistiou, Duchom Svätým, na druhej strane je tu celkom legitímna 

rozličnosť, ktorá je dobrom Cirkvi, lebo nie všetci máme tú istú úlohu.“ 55 

Toto pomenovanie Cirkvi ukazuje hlbokú, tajomnú prepojenosť medzi 

nami a Kristom. Cirkev nie je zhromaždená okolo neho. Je zjednotená v ňom, 

v jeho tele. Teda osobitne treba vyzdvihnúť skutočnosť, že vzájomná jednota 

všetkých údov sa uskutočňuje prostredníctvom ich zjednotenia s Kristom. 

II.6.2. Cirkev ako Kristovo telo v teológii. 

Koncepcia Cirkvi ako Kristovo telo mala v patristickej dobe a potom 

v dejinách teológie rôzne interpretácie. Cirkevní Otcovia aplikujú na 

Cirkev pojem Kristovo telo výslovným spôsobom a aj tým, že používajú 

mnohé podobné výrazy: Pánovo telo, posvätné telo, posvätné telo 

Jednorodeného, duchovné telo, veľké a slávne Kristovo telo, atď. Učia, že 

krstom sa ľudia začleňujú do Kristovo tela a odporujú hriechu, ktorý je 

previnením proti Kristovmu telu. Nie málo Otcov zdôrazňuje intímnu 

jednotu medzi Kristom a kresťanmi, a týchto medzi sebou navzájom, 

i keď sa nachádzajú priestorovo veľmi vzdialení. „Ten, kto sa nachádza 

v Ríme vie, že indovia sú jeho údmi. Existuje nejaká podobná 

spoločnosť? A Kristus je hlava všetkých údov.“ 56 

Medzi latinskými Otcami si zaslúži osobitnú zmienku náuka sv. 

Augustína o úplnom Kristovi, o totálnom Kristovi (lat. Christus totus). 

Hlava a Telo, Kristus a Cirkev sú teda úplným Kristom. Cirkev je jedno 

s Kristom. „Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa 

stali nielen kresťanmi, ale samým Kristom. Chápete, bratia, akú milosť 

nám Boh dal, keď urobil Krista našou Hlavou? Zotrvávajte v obdive a 

tešte sa, stali sme sa Kristom. Skutočne, keďže On je Hlavou a my sme 

údmi, celý človek, to je On a my... Plnosť Krista je teda Hlava a údy; čo 

to znamená: Hlava a údy? Krista a Cirkev.“ 57 Zvlášť svätí si veľmi živo 

uvedomujú túto jednotu. Jedna odpoveď sv. Janky z Arcu sudcom zhŕňa 

vieru svätých Doktorov Cirkvi a vyjadruje správny cit veriaceho: "Ježiš 

Kristus a Cirkev, to je podľa mojej mienky jedno a netreba si s tým robiť 

starosti". 58 

Otcovia na čele s Augustínom 59 a potom neskôr scholastici na čele 

s Tomášom Akvinským 60 hovoria o mystickej osobe Cirkvi. Jednota medzi údmi 

a Hlavou vytvára celého Krista a je to teda nejaká mystická osoba Cirkvi. Nie je 

to osoba Božieho Syna. A aby zase nezaniklo aj ich rozlíšenie, tak musíme brať 

55 

Porov. Gal 3,27-28. 

56 

SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Johannem homilia 65,1. 

57 

SV. AUGUSTÍN, In Johannem evangeliu tractatus, 21, 8: PL 35, 1568. 

58 

KKC 795. 

59 

„ Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna a tá istá osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil.“ : SV. GREGOR VEĽKÝ, 

Moralia in Iob, Praefatio 6, 14: PL 75, 525. 

60 

„Hlava a údy sú jedna mystická osoba.“ : SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, STh III, q. 48, a. 2, ad. 1. 

- 39 

-



do úvahy aj oddelenie Krista od Cirkvi. Preto je dôležité pridať aj tretie 

pomenovanie Cirkvi, teda Cirkev ako Kristova nevesta. 

Je zrejmé, že Otcovia nepoužívajú ešte výraz „Kristovo tajomné telo“. 

Používajú však výrazy, ktoré aplikujú na Cirkev ako duchovné telo, tajomstvo 

Kristovho tela, tajomný ľud, mystická nevesta, duchovný chrám. O Kristovi sa 

zasa hovorí, že je tajomná Hlava. 

Teológovia v 9. – 12. storočí chápu pod výrazom tajomné telo eucharistiu, 

v protipóle k telu narodenému z Panny Márie a k telu Cirkvi. Počnúc 12. 

storočím sa začína hovoriť aj o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom. Je to 

zásluha predovšetkým sv. Alberta veľkého a sv. Tomáša Akvinského. Je 

zaujímavá napríklad úvaha sv. Tomáša o vzťahu tajomné telo – eucharistia. 

Účinok sviatosti eucharistie je jednota tajomného tela. 

II.6.3. Encyklika Pia XII Mystici Corporis Christi. 

Teológia Cirkvi ako tajomného Kristovho tela dosiahla svoj vrchol 

v encyklike pápeža Pia XII. S názvom Mystici Corporis Christi, ktorá bola 

publikovaná 29. júna 1943. Pius XII. ňou chcel jasne ukázať nebezpečenstvo 

falošného mysticizmu, ktorý zotiera existujúce hranice medzi stvorením 

a Stvoriteľom, ako aj racionalizmu, ktorý úplne popiera celú transcendenciu, 

a ku ktorému sa druží vulgárny naturalizmus, ktorý nevidí v Cirkvi nič iné, ako 

spleť sociálnych a právnych vzťahov. 

Pápež chcel preklenúť protirečenie, ktoré niektoré prúdy vytvárali medzi 

Cirkvou charity a Cirkvou práva, medzi inštitúciou a charizmou. Na to práve 

použil teológiu Cirkvi ako tajomného tela Kristovho, ktorá bola na to najviac 

vhodná. Je to zároveň najlepšia definícia, ktorá sa môže o nej dať. „Teda, ak 

chceme presne určiť a opísať túto ozajstnú Cirkev Kristovu, ktorá je Cirkvou 

svätou, katolíckou, apoštolskou a rímskou, nenájdeme nič vznešenejšie, väčšie 

a božskejšie nad výraz, ktorým sa volá „Tajomným telom Ježiša Krista“. Tento 

výraz vyplýva a priam vyrastá z učenia Písma svätého a svätých Otcov.“ 61 

Encyklika konštatuje, že Cirkev je jedna, i keď sa skladá z viditeľných aj 

neviditeľných prvkov, ktoré oboje sú nevyhnutné, sú vo vzájomnom vzťahu 

a závislosti tak, ako je vtelené Slovo existuje v jednej Osobe v dvoch 

prirodzenostiach. Preto odmieta interpretáciu Cirkvi čisto neviditeľnú, 

pneumatickú, ako aj interpretáciu čisto viditeľnú či prirodzeno-sociologickú. 

Duch Svätý, ktorý je Duch Kristov, sa nazýva akoby dušou tajomného tela 

a spolu s Kristom sú vždy prítomní v Cirkvi. Konajú prostredníctvom 

vysvätených služobníkov, keď títo učia, vedú spoločenstvo a vysluhujú sviatosti. 

Jednota Krista s Cirkvou, jeho telom, sa prejavuje právnymi a sociálnymi 

zväzkami. Z vôle Zakladateľa, je Cirkev dokonalé a spoločenské telo, keďže 

musí svojim členom pomáhať dosiahnuť ich cieľ, teda posvätenie. Vonkajšie 

zväzky, ktoré zjednocujú členov Cirkvi sú vyznávanie tej istej viery, účasť na 

61 

PIUS XII, O tajomnom tele Kristovom, Veritas, Trenčín 1944, s.26. 

- 40 

-



tých istých sviatostiach a podriadenosť zástupcovi Krista na zem. Vnútorné 

zväzky jednoty Cirkvi s Kristom a jeho Duchom sú teologálne čnosti, ktorými 

sme spojení s Bohom i medzi nami navzájom. Jednota kresťana s Kristom 

dosahuje najväčšiu intenzitu v Eucharistii. 

Publikovanie tejto encykliky bol určite krokom vpred v ekleziológii 

a definitívne prekonanie sociologicko-právneho modelu Cirkvi, ktorý bol skoro 

výhradne rozvíjaný v teológii po Tridentskom sneme až do 20. storočia. 

II.7. Cirkev ako Kristova nevesta. 

Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch 

v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha 

a nevesty. Tému o Kristovi ženíchovi a Cirkvi jeho neveste pripravili už proroci 

a ohlásil ju Ján Krstiteľ. 62 V SZ sa týmto obrazom vyjadroval vzťah medzi 

izraelským ľudom a Jahvem. 

Starozákonná kniha Pieseň piesní bola vždy židovskou a kresťanskou 

tradíciou interpretovaná ako básnické vyjadrenie vzťahu medzi ľudstvom 

a Bohom. 63 Táto biblická kniha zhŕňa v sebe slová a obrazy, ktorými si 

v židovskom prostredí milenci vyjadrovali lásku. Pravá kresťanská tradícia 

nikdy nemala strach pred týmito výrazmi, pretože našla v čistej, hlbokej láske 

dvoch milencov krásny obraz pre Božiu lásku k človeku. Túžba snúbenice, ktorá 

celým svojim srdcom hľadá svojho milého vyjadruje túžbu Cirkvi, ktorá hľadá 

Krista, aby s ním mohla žiť v spoločenstve s Bohom. Túžba po Kristovi je 

túžbou po jeho láske. V každom slove tejto knihy je možné zahliadnuť tento 

plameň, túžbu a krásu lásky, ktorá je ukrytá iba v srdci, ktoré opravdivo miluje. 

Teda aj v srdci Cirkvi, ktorá miluje Krista. 64 

Sám Pán sa označil za ženícha (Mk 2,19). Apoštol Pavol predstavuje Cirkev 

a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu zasnúbenú Kristovi, aby s ním 

bola jeden Duch. 65 Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, 

ktorú Kristus miloval a „seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 25-26), 

spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné 

telo. 66 Týmto obrazom sa taktiež podčiarkuje kolektívna osoba Cirkvi. 

Týmto obrazom sa tiež zdôrazňuje charakter nezaslúženosti a bezplatnosti 

božích darov. Je právom ženícha vybrať si nevestu. Kristus si vybral Cirkev za 

62 

Porov. Jn 3,29. 

63 

Veľpieseň bola interpretovaná rôznymi spôsobmi. Snúbenec je buď Boh, alebo Kristus. Snúbenica je židovský 

národ alebo Cirkev, alebo aj každý jednotlivý človek, ktorý hľadá Boha. Nechýba ani mariologický výklad, ktorý 

vidí v snúbenici Pannu Máriu. 

64 Sv. Terézia z Lisieux v svojej autobiografii píše: „Pochopila som, že ak má Cirkev telo, zložené z rozličných 

údov nechýba jej ten najpotrebnejší, ten najvznešenejší; pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí 

láskou. Pochopila som, že jedine Láska umožňuje údom Cirkvi konať, že keby Láska vyhasla, apoštoli by už 

neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vylievať krv... Pochopila som, že láska zomkýna všetky 

povolania, že láska je všetko, že zahŕňa všetky doby a všetky miesta... jedným slovom, je večná !“ 

65 

Porov. 1 Kor 6, 15-17; 2 Kor 11,2. 

66 

Porov. Ef 5,29. 

- 41 

-



svoju nevestu. Cirkev je teda Kristova, od neho prijíma svoju dôstojnosť, svoju 

schopnosť posväcovať. Kristus ju miluje a vydáva sa za ňu. Cirkev, tak ako 

nevesta ženíchovi, je Kristovi podriadená a je mu poslušná. 67 

V Zjavení sv. Jána sa hovorí o dvoch ženách, vo vzťahu k dvom mestám. 

Žena neverná, ako modloslužobný Babylon, je obrazom ľudstva, ktoré opustilo 

Boha a Krista. 68 Čistá snúbenica Baránkova, svätý Jeruzalem, vyzdobená 

drahokamami, pripravená čaká túžobne na svojho ženícha a na svoj svadobný 

deň, od ktorého s ním bude spojená na celú večnosť. 69 Tento obraz je teda 

v blízkom vzťahu k podobenstvu o svadobnej hostine, ktorú kráľ pripravil pre 

svojho syna. Tým kráľom je Boh, jeho syn je Kristus. On považoval dobu 

svojho pobytu na zemi za prípravu na svadbu. 70 Jeho smrť je dôkazom lásky ku 

snúbenici, pretože jeho krv ju očistí od hriechov a pripraví ju na nebeskú 

hostinu. K tejto večnej svadobnej hostine sú pozvaní všetci ľudia. 71 Kristus 

miloval svoju snúbenicu aj v dobe, keď mu bola neverná. Očistil ju od všetkých 

hriechov, posvätil svojim Duchom lásky a pripravil na večnú svadobnú hostinu. 

Cirkev je teda počas svojho života v dejinách ako snúbenica, ktorá ešte očakáva 

deň svadby, a preto tak úpenlivo túži po návrate svojho miláčika a volá: „Príď!“ 

(Zjv 22, 17). 

Tento obraz ďalej dobre vyjadruje plodnosť a materstvo Cirkvi. Adoptívne 

božie deti sa rodia z lona Cirkvi. Preto, aby bola matkou, Cirkev sa musí 

zjednotiť s Kristom, od ktorého má Ducha, ktorý je v nej plodný. Takto sa deje 

to, že Cirkev vytvára svoje údy a zároveň je vytváraná svojimi údmi. Cirkev je 

zároveň matka a spoločenstvo detí. 

II.8. Cirkev – chrám Ducha Svätého. 

Cirkev má svoj pôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Cirkev je na zemi 

ikonou Trojice. Ako Boží ľud a Kristovo telo žije a je udržovaná vo svojom 

spoločenstve a poslaní Duchom Svätým. Jeho pôsobenie v Cirkvi je vyjadrené 

v obrazoch chrám Ducha a duša Cirkvi, ktoré majú biblický a patristický 

pôvod. Tak ako existuje hlboká a neoddeliteľná súvislosť medzi vykupiteľským 

poslaním Syna a posvätiteľským poslaním Ducha, rovnako na pochopenie 

tajomstva Cirkvi nemožno odhliadnuť od kristológie a ani pneumatológie. 

Keďže pneumatológia bola dlhá stáročia opomínaná v teológii, rovnako aj 

v ekleziológii chýbalo dostatočné zdôraznenie úlohy a prítomnosti Ducha 

Svätého v živote a tajomstve Cirkvi. Preto sa hovorilo v potridentskom období 

o kristomonizme v ekleziológii. Hovorili sme už o tom, čím bola 

charakteristická ekleziológia tohto obdobia a prečo. Bola to apologetická pozícia 

67 

Porov. Ef 2, 22-32. 

68 

Porov. Zjv 17, 1.7. 

69 

Porov. Zjv 21, 2; 2,9. 

70 

„Ježiš im povedal: “Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha 

vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). 

71 

Porov. Mt 22, 1nn; Zjv 19, 7-8. 

- 42 

-



proti protestantom. Títo zdôrazňovali Cirkev Ducha, alebo Ducha bez Cirkvi, 

ktorá existuje v svätých a predurčených. Vonkajší, viditeľný aspekt Cirkvi s jej 

inštitucionálnym rozmerom je podľa nich čisto ľudský a protirečiaci Kristovej 

vôli. 

Tieto tendencie sú staré tak, ako sama Cirkev. Už sv. Pavol musel zakročiť 

a urobiť poriadok v svojich cirkvách, predovšetkým v Korinte. Tu charizmatici 

neuznávali starších, ktorí boli na čele spoločenstva. V patristickej dobe boli 

viaceré spiritualistické hnutia ako montanisti, donatisti, neskôr v stredoveku 

valdénci a katari. Všetkých spájal extrémny spiritualizmus s následným 

odmietnutím inštitucionálnej stránky Cirkvi. V stredoveku dokonca valdénci 

hovorili o tom, že ich ministri nepotrebujú byť vysvätení, lebo milosť 

vysviacky a s ňou spojené právomoci prijali priamo od Ducha Svätého. Verili, že 

sú povolaní oslobodiť Cirkev od klerikalizácie a zosvetštenia. Joachim de 

Fiores ohlasoval príchod večného evanjelia, prostredníctvom ktorého Cirkev 

dosiahne čistú duchovnosť, čím sa nastolí nový poriadok spásy, v ktorom už 

nebude miesta pre hierarchické a sviatostné štruktúry. Zostane len realita Ducha. 

Týmto spôsobom bude po ére Otca (SZ) a ére Syna (NZ) nasledovať éra Ducha, 

v ktorej sa Cirkev oslobodí od svojich predchádzajúcich dvoch telesných etáp. 

Podobne učil aj Ján Hus a neskôr teológovia protestantskej reformy. Pre nich 

pravá Cirkev je neviditeľná, priamo riadená Duchom, zatiaľ čo Cirkev 

hierarchická je anticirkvou. Pozície sa iba vyostrili, keď katolícka teológia zasa 

uviazla príliš v uvažovaní o vonkajšej stránke Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, 

zabúdajúc na jej vnútorný a tajomný rozmer. 

II.8.1. Cirkev ako chrám Ducha v Písme. 

Zoslanie Ducha je obsahom proroctiev pre mesiášsku dobu. Mesiáš, na 

ktorom spočinie boží duch a naplní ho, odovzdá tohto ducha na celý mesiášsky 

ľud. Spočinie teda na Mesiášovi a potom na jeho ľude plnosť darov a chariziem 

Ducha. 72 Celý život Krista je život v Duchu. Od počatia po nanebovstúpenie je 

jeho život preniknutý prítomnosťou Ducha Svätého. Ježiš počas svojho života 

prisľúbil udelenie Ducha všetkým, ktorí uveria v Neho. 73 Taktiež počas 

Poslednej večere adresuje apoštolom jasné prísľuby. 74 Duch Svätý je teda darom 

mesiášskym, prisľúbeným pre posledné časy, ktorý bude pravým obsahom 

a novotou kresťanského krstu. 75 

72 

Porov. Iz 11, 9; 44, 3; Joel 3, 1-3. 

73 

„To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte 

nebol oslávený“ (Jn 7, 39 ). 

74 „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet 

nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16-17), 

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá 

svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku“ (Jn 15, 26-27). 

75 

Porov. Lk 3, 16; 2 Kor 1, 21. 

- 43 

-



V každom náboženstve je chrám miestom, kde sa človek dôvernejšie stretáva 

s Bohom, lebo chrám je znamením zvláštnej božej prítomnosti vo svete. Chrám 

je miestom modlitby, obety a zvláštnej božej prítomnosti. Pre Židov mal chrám 

centrálne postavenie v náboženstve. Osobitné spoločenstvo medzi Izraelom 

a Jahvem malo svoj stred v jeruzalemskom chráme, kde Boh prejavoval svoju 

slávu a kde mu ľud slúžil svojimi modlitbami a obetami. Dá sa povedať že 

náboženský život Izraela bol do určitej miery stotožňovaný s chrámom. Židia 

boli veľmi hrdý na svoj chrám. Napriek tomu sa v prorockých knihách SZ 

začína hovoriť o novom, dokonalejšom chráme, ktorý nebude postavený 

z kameňov, ale z ľudských sŕdc. V tomto chráme sa bude prinášať Bohu pravá 

obeta, obeta sŕdc. 76 Osud židovského chrámu je paralelný s dejinami vyvoleného 

národa. Keď tento porušuje zmluvu, Boh si vyvolí nový ľud a nový chrám. 

Kristus výslovne hovorí, že On sám je ten nový chrám, o ktorom hovorili 

proroci. 77 On je Emmanuel, Boh s nami, preto je chrámom, pretože v ňom 

s nami prebýva Boh. V Kristovom tele si Božie Slovo postavilo svoj stánok „a 

prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Kristus je chrámom tiež preto, lebo v ňom sa 

obetuje Bohu pravá a dokonalá obeta. On sám je dokonalý obetný dar, zasvätený 

Bohu. Odlišným spôsobom je božím chrámom Mária, Ježišova matka, ako aj 

eucharistia, ktorá je svätostánkom Kristovho tela a krvi. 

Kresťania si rýchlo uvedomili, že aj oni sú novým božím chrámom, pretože 

majú účasť na Kristovom živote. Sv. Pavol učí, že kresťania sú nový chrám, 

ktorého základný kameň je sám Kristus a ktorý je budovaný Duchom Svätým. 78 

Kristov Duch nielen tento chrám buduje, ale aj v ňom prebýva a taktiež každý 

kresťan, ako úd Kristovho tela, je božím chrámom, v ktorom prebýva boží 

Duch. 79 Kresťania budujú tento duchovný chrám prostredníctvom 

vykonávania svojho všeobecného kňazstva. 80 V tomto chráme Ducha sú všetci 

kresťania kňazmi, povolanými prinášať duchovné obety. Tento nový kult je 

samotný život kresťanov a priestor tohto kultu je samotná ľudská osoba. 81 

Celé stvorenie je povolané, aby sa pretvorilo v Kristovi v jediný, žijúci 

chrám, postavený z našej viery a lásky. Boh nechce sídliť v kamenných 

chrámoch, ale v ľuďoch. Život každého veriaceho a celej Cirkvi je najkrajším 

chrámom, ktorý si postavil sám Boh, aby v ňom prebýval a aby sa mu v ňom 

neustále prinášala obeť lásky. Duch Svätý má celkom osobitný podiel na tomto 

pretváraní Cirkvi v chrám. Duch Svätý buduje tento chrám z ľudstva, lebo 

76 

Porov. Iz 66, 2. 

77 

„Ježiš im odpovedal: “Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.” Židia povedali: “Štyridsaťšesť rokov 

stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?” Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2, 19-21) 

78 „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá 

stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v 

Duchu.“ (Ef 2, 20-22) 

79 

Porov. 1 Kor 3, 16-17; 6, 19; 2 Kor 6, 16-18; Rim 8, 11. 

80 

„Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali 

duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1 Pt 2,5) 

81 

„Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako 

svoju duchovnú bohoslužbu.“ (Rim 12, 1) 

- 44 

-



privádza svojim pôsobením ľudstvo ku Kristovi. Prítomnosť Ducha v Cirkvi je 

zdrojom jej svätosti a dôstojnosti a jej poslania. Cirkev bude úplne pretvorená 

v tento žijúci chrám až vo večnosti. 

Zjavenie sv. Jána popisuje tajomnú a nepochopiteľnú vnútornú krásu Cirkvi. 

Hovorí potom, že vo večnosti, v ktorej sa Cirkev nazýva nebeský Jeruzalem, 

nebude už žiaden chrám. 82 Krása a dôstojnosť pozemského Jeruzalema záležala 

od jeho chrámu. Cirkev vo večnosti nebude potrebovať žiaden chrám, pretože 

ona sama už bude dokonale pretvorená v chrám, v ktorom bude žiť Boh. 

II.8.2. Duch Svätý ako duša Cirkvi. 

Rozhodujúci krok pre rozvoj pneumatológie v ekleziológii urobil pápež Lev 

XIII. Vo svojej encyklike Divinum illud, z 9.5. 1897. On prvý hovorí o Duchu 

Svätom, ako o duši Cirkvi. Táto náuka bola potvrdená v encyklike Mystici 

Corporis pápeža Pia XII. „Tomuto Kristovmu Duchu ako neviditeľnému 

životnému zdroju treba tiež pripísať spojenie všetkých čiastok tela medzi sebou 

a s ich vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele a celý 

v jednotlivých údoch. S týmito spoluúčinkuje rozmanitým spôsobom podľa ich 

rozličných úloh a väčšieho alebo menšieho stupňa ich duchovnej dokonalosti. 

Tento nebeský duch života je zdrojom všetkej životnej a spasiteľnej účinnej 

činnosti v rozličných čiastkach tajomného tela. No hoci je osobne prítomný vo 

všetkých tajomných údoch a v nich božsky účinkuje, jednako v nižších čiastkach 

účinkuje aj pomocou údov vyšších. On konečne, kým dychom svojej milosti 

dáva stále nový vzrast Cirkvi, predsa nechce svojou posväcujúcou milosťou 

prebývať v tých údoch, ktoré sú celkom oddelené od tohto tela. Túto prítomnosť 

a účinkovanie Ducha Ježiša Krista s výraznou stručnosťou vyjadril náš 

predchodca nesmrteľnej pamäti Lev XIII. V okružnom liste Divinum illud, keď 

napísal: „Nech stačí povedať: Keď Kristus je hlava Cirkvi, Duch Svätý je jej 

dušou.“ 83 

Aplikujeme teda na Ducha Svätého vzhľadom na Cirkev termín duša. Je 

jasné, že sa jedná o vyjadrenie analogické, metaforické a nie je možné to chápať 

literárne. Nemožno totiž aplikovať úlohy duše, ktoré má v ľudskej osobe na 

Ducha Svätého, ktoré má v Cirkvi. Duch Svätý a Cirkev nie sú podstatne 

zjednotené tak, že by vytvárali jednu osobu tak, ako telo a duša vytvárajú ľudskú 

osobu. Duch Svätý je dušou Cirkvi ako jej účinná príčina, ale nie ako jej príčina 

materiálna a formálna. Komunita učeníkov začína existovať ako Cirkev vďaka 

zoslaniu Ducha Svätého v deň Turíc. Zmierenie ľudí s Bohom a medzi sebou, 

ktoré nám vydobil Kristus svojou smrťou na kríži sa taktiež stáva účinným 

a plodným v každom človeku skrze Ducha. 

„Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, 

tak aj Cirkev je povolaná kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom 

82 

„Ale chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok.“ (Zjv 21, 22) 

83 

PIUS XII., Enc. Mystici Corporis Christi, s. 58. 

- 45 

-



ovocie spasenia. Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť 

svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, lež šírila 

skromnosť a sebazaprenie aj svojím vlastným príkladom. Otec poslal Krista, aby 

hlásal blahozvesť chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom (porov. Lk 4, 18) 

a hľadal i spasil, čo zahynulo (porov. Lk 19, 10). Podobne aj Cirkev zahrňuje 

láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich 

spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa 

zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. No Kristus, svätý, 

nevinný a nepoškvrnený (Žid 7, 26), nepoznal hriech (2Kor 5, 21), lež prišiel, 

aby učinil zadosť jedine za hriechy ľudu (porov. Žid 2, 17), kým Cirkev, ktorá 

zahrnuje vo svojom lone hriešnikov, svätá a zároveň vždy povinná očisťovať sa, 

ustavične sa oddáva pokániu a seba obnove. Cirkev napreduje vo svojej púti 

prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom, hlásajúc kríž Pánov a jeho smrť, 

dokiaľ On sám nepríde (porov. 1Kor 11, 26). A sila vzkrieseného Pána ju 

posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie 

trápenia a ťažkosti, a aby verne, i keď ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho 

tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle.“ 84 

II.8.3. Cirkev Kristova alebo Cirkev Ducha? 

Cirkev sa nedá pochopiť bez Ducha Svätého, ktorý je jej dušou. Prebýva 

v nej ako v chráme, obohacuje ju svojimi darmi a charizmami. Hovoríme teda 

o Cirkvi Ducha. Avšak tvrdiť túto skutočnosť neznamená oddeliť Krista od jeho 

ducha, a upadnúť do bludu montanizmu alebo do bludu Joachima de Fiores. Tak 

ako je nemožné pochopiť ekleziológiu bez pneumatológie, rovnako je to 

nemožné bez kristológie. Tak Kristus ako aj Duch Svätý sú generujúce princípy 

Cirkvi, ktoré ju udržiavajú v jej živote a poslaní. Nie je teda možné postaviť 

proti sebe Cirkev Ducha a Cirkev Kristovu. Je to jedna a tá istá skutočnosť. 

Po Turícach je prístup ku Kristovi možný len vďaka Duchu Svätému. Duch 

Kristov sa zasa spoznáva z Ježišovho života a z jeho zmŕtvychvstania. I keď sú 

neoddeliteľne spojení, Kristus a Duch Svätý v živote Cirkvi, predsa nie je 

možné pomiešať ich úlohy v Cirkvi. Ako sme povedali, Cirkev je telo, Kristus 

je hlavou tohto tela a Duch je dušou tohto tela. Identifikujeme sa s Kristom, a to 

je možné len vďaka oživujúcemu pôsobeniu Ducha v nás, zásluhou ktorého 

dosahuje túto identifikáciu. Duch je princíp života, Kristus je cieľom. Život od 

Ducha prijímame preto, aby sme formovali jedno telo, Kristovo telo, Cirkev. Éra 

Cirkvi začala zoslaním Ducha Svätého v deň Turíc a identifikuje sa s Kristovou 

Cirkvou. 

II.9. Ecclesia Mater. 

84 

LG 8. 

- 46 

-



Môžeme povedať, že označiť Cirkev za Matku naznačuje jej najhlbšie 

tajomstvo. Vzhľadom na Krista, Cirkev je jeho tajomné, mystické telo, jeho 

Nevesta. Vzhľadom na nás, Cirkev je v najhlbšom zmysle naša Matka. 

Pokúsime sa osvetliť odôvodnenosť a obsah tohto pomenovania Cirkvi. Kedysi 

sa veľmi často a bežne používalo vyjadrenie svätá Matka Cirkev. Dnes badať 

kde tu až akúsi vnútornú averziu k tomuto vyjadreniu. Dôvody tu nebudeme 

rozoberať, pokúsime sa skôr načrtnúť cesty k prijatiu a osvetleniu obsahu 

a legitímnosti takéhoto hovorenia o Cirkvi. 

II.9.1. Náznaky vo Svätom Písme. 

V liste Galaťanom sv. Pavol 85 konfrontuje historický Jeruzalem, s jeho 

podrobením sa zákonu a s jeho etnickým partikularizmom, s „Jeruzalemom, 

ktorý je hore“, teda s mesiášskym Jeruzalemom, slobodným a univerzálnym, 

o ktorom hovoril už prorok Izaiáš. 86 V tomto Jeruzaleme zhora, ktorý je 

v protiklade k Izraelu podľa tela, Pavol vidí „Boží Izrael“, teda Cirkev. O tomto 

Jeruzaleme, ktorý je hore hovorí, že “je našou matkou“ (Gal 4,26). Táto krátka 

veta bude mať v Tradícii vždy svoje jasné miesto a bude sa postupne rozvíjať 

úvaha o nej. 

V tomto úryvku svet neviditeľný a večný nie je chápaný ako vzdialený 

a oddelený od skutočnosti Cirkvi. Toto vtiahnutie neba a zeme do jediného 

spoločenstva všetkých vykúpených stvorení sa nachádza v Liste Hebrejom. 

V ňom sa pokrsteným pripisuje táto nadprirodzená realita, o ktorej sv. Pavol 

povedal, že je „naša matka“. 

Ďalší dôležitý text je 12. kapitola Zjavenia sv. Jána. Tu sa popisuje Cirkev 

ako „Nová Eva“, bojujúca s hadom a žiariaca kozmickou slávou. Eva je matkou 

všetkých žijúcich, rovnako je ňou aj Cirkev, Nová Eva. Zaiste, že existuje aj 

mariánska lektúra tejto kapitoly, ktorú nijako nepopierame. V rozličných 

úrovniach interpretácie textu je však taktiež nepochybná identifikácia ženy 

s Cirkvou. 

Podľa tohto textu teda Cirkev žije zároveň v pluralite situácií: je „v nebi“, 

„odetá slnkom“, korunovaná hviezdami a je v pôrodných bolestiach. Je 

pokúšaná diablom a nachádza útočište a bezpečie na púšti. Ovocím jej plodnosti 

sú tí, „ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 

12,17). Teda všetci kresťania. 

II.9.2. Cirkevný Otcovia. 

Rozvíjajú predovšetkým paralelizmus medzi prvou ženou a Cirkvou. Je to 

jedna z tých typických alegorických interpretácií Písma: predobraz – 

85 

Porov. Gal 4, 22-26. 

86 

Porov. Iz 2, 2. 

- 47 

-



skutočnosť(naplnenie). Otcovia majú spoločné tieto dve teologické 

presvedčenia: 

A. totálny pôvod Cirkvi od Krista, a teda aj jej úplná závislosť na 

Kristovi; 

B. spoluúčasť Cirkvi na spásonosnom a posvätiteľskom poslaní Božieho 

Syna, ktorá je vyjadrená práve myšlienkou materstva. 

Tak sa časom tento výraz začína bežne používať v liturgii, ako aj vo 

vyjadreniach Magistéria Cirkvi. 87 

II.9.3. Vysvetlenie a obsah pojmu. 

Prvé vysvetlenie e prehĺbenie nám ponúka koncil: „Nuž aj Cirkev, ktorá 

kontempluje Máriinu tajomnú svätosť, nasleduje jej lásku a verne plní vôľu 

Otcovu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo. Lebo kázaním 

a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého 

a splodené z Boha“. 88 

Teda ľudia sa stávajú Božími deťmi skrze vierou prijaté Božie slovo a krst. 

A keďže je to Cirkev, ktorá hlása Božie slovo a krstí, je tu vzťah pôvodu 

obnoveného človeka od Cirkvi obnoviteľky. 

V tomto vyjadrení je presvedčenie, že nikto nemôže prísť do kontaktu 

s jediným Spasiteľom a s Otcom bez sprostredkovania Cirkvi, ktorá je 

skutočnosťou spoločenstva medzi ľuďmi v Kristovi. Táto realita potom 

predchádza každého jednotlivého veriaceho. Ohlásenie spásy v Kristovi, Sväté 

Písmo, sám život viery, nádeje a lásky prichádzajú ku mne skrze Cirkev, ktorá 

ich už predtým vlastní. Kristus sám je pre mňa živý a konajúci nakoľko je 

prítomný a aktívny v skutočnosti spoločenstva Cirkvi. Teda v tej skutočnosti, 

ktorá ma predchádza, do ktorej som pozvaný, aby sa aj vo mne zapálil nový 

život. 

Žiaden kresťan nemá normu svojej viery a svojho vlastného kresťanstva 

vnútri seba, ale má ju vo viere a vitalite Cirkvi. Toto platí pre všetkých: počnúc 

pápežom, cez biskupov až k tým najzabudnutejším kresťanom. Nik nie je 

iniciátorom kresťanstva. Každý je dedič, pretože je synom splodeným 

z duchovného bohatstva Cirkvi. 

Kristovo dielo vykúpenia a založenie náboženskej spoločnosti so sebou 

veľmi úzko súvisia. Tieto dve diela sú v skutočnosti jedným jediným dielom. 

Kristus priniesol spásu a vykúpenie, čo sú skutočnosti neviditeľné a duchovné, 

ale nemožno ich oddeliť od skutočnosti viditeľnej, ktorou je spoločenstvo tých, 

ktorý Kristovu spásu prijali a žijú ako vykúpení ľudia. Ekklésia logicky 

predchádza klétoi, tých, ktorí sú povolaní. Je to ona, ktorá ich zvoláva 

a zhromažďuje vzhľadom na Božie kráľovstvo. Je najprv covnocatio (zvolanie) 

a až potom sa stáva congregatio (združenie). Sv. Izidor Sevilský bol verný 

87 

Porov. DS 433; 436; 460. 

88 

LG 64. 

- 48 

-



kresťanskému mysleniu, keď napísal: „Ecclesia vocatur proprie, propter quod 

omnes ad se vocet, et in unum congreget“. 89 

II.10. Cirkev ako všeobecná sviatosť spásy. 90 

„Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom 

dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“ 91 Tu je táto 

formulácia akoby sviatosť, ktorá znie váhavo vzhľadom na to, že pojem sviatosť 

sa používa pre sedem sviatostí. Neskôr sa však koncil vyjadrí veľmi jasne 

a s určitosťou. Cirkev je ustanovená Kristom , „aby bola všetkým i každému 

viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty“. 92 Kristus skrze Ducha Svätého 

„ustanovil Cirkev, svoje Telo, ako všeobecnú sviatosť spásy“. 93 „K národom od 

Boha poslaná, aby bola všeobecnou sviatosťou spásy, Cirkev, vedená najhlbšími 

požiadavkami katolicity a poslušná príkazu svojho Zakladateľa, usiluje sa 

zvestovať evanjelium všetkým ľuďom.“ 94 

Sviatostnosť Cirkvi znamená predovšetkým určitú relativizáciu viditeľnej, 

spoločenskej podoby Cirkvi, ako to bolo z katolíckej strany zdôrazňované zvlášť 

v poreformačnej dobe. Pozornosť sa vtedy venovala predovšetkým viditeľnej 

stránke Cirkvi a úlohe pápeža. Sviatostné hľadisko vystihuje hlbšiu a skrytú 

dimenziu tajomstva Cirkvi. Viditeľná podoba sa tým však vôbec nestáva 

bezvýznamnou. Naopak. Jej význam sa vyjasní v jej pravom vzťahu ku spáse, 

ktorú ponúka a sprostredkúva. Sviatostná idea totiž zameriava pohľad 

k neviditeľnej hĺbke, ale táto hĺbka je hĺbkou práve viditeľnej Cirkvi. 

Práve súbežnosť viditeľného, vonkajšieho znamenia, a neviditeľnej 

milosti, čo je vlastné katolíckemu pojmu sviatosti, zamedzuje definitívne 

oddeľovanie viditeľnej a neviditeľnej tváre Cirkvi. To síce ešte neznamená, že 

každý vatikánsky úrad a každá biskupská komisia nutne patria k viditeľnej 

podobe Cirkvi. Znamená to ale, že konkrétna, historická, viditeľná Cirkev so 

svojimi sviatosťami, so svojou tradíciou a svojou hierarchickou štruktúrou nám 

ponúka spásu a je jej zárukou. 95 

Vtelenie je síce najvyššou a neprekonateľnou formou Božieho zjavenia 

tomuto svetu, ale zároveň aj jeho najväčším zahalením. Božstvo je v Ježišovi 

skryté a zjavuje sa opäť iba viere. Ježiš Kristus je viditeľným znamením 

prítomnosti neviditeľného Boha. V jeho živote, v jeho vyučovaní a skutkoch, 

v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, v jeho zázrakoch uskutočnil Boh svoj plán spásy. 

89 

„Názov Cirkev (zvolanie) je priliehavý, pretože všetkých volá k sebe a zhromažďuje ich 

v jedno“: SV. IZIDOR SEVILSKÝ, De Ecclesiae 1,1. 

90 

Porov. KKC 774 – 776. 

91 

LG 1. 

92 

LG 9. 

93 

LG 48; porov. GS 45. 

94 

AG 1. 

95 

Porov. E. KELLER, Velké tajemství Církve, Karmelitánské Nakladatelství, Kostelní Vydří 1995, s.9-10. 

- 49 

-



Ježiš je sviatosťou Boha vo svete, v ňom je Boh nerozdelene a nezameniteľne 

jediný. 

Avšak spása, ktorá je v Kristovi už skutočnosťou, má sa uskutočniť na 

všetkých ľuďoch, až Kristus znova príde a dovedie všetko k naplneniu. Teraz, 

v dobe medzi Kristovým Nanebovstúpením a druhým príchodom, je Cirkev ako 

jeho Telo sviatosťou jeho spásy. Tým, že z jej tváre vyžaruje Kristovo svetlo do 

sveta a tým, že z Kristovho poverenia a moci ohlasuje všetkým ľuďom 

evanjelium a vedie ľudí k obráteniu a k viere, a teda k stretnutiu s Bohom, 

v ktorom dosahujú spásu. 

Spása je potom koncilom predstavená vo svojom osobnom 

i spoločenskom rozmere. „Vnútorné zjednotenie s Bohom“ a súčasne aj „jednota 

celého ľudského pokolenia“. Zjednotenie s Bohom teda vedie aj k hlbokej 

jednote medzi ľuďmi. Boh je totiž Bohom všetkých ľudí, ktorý miluje všetkých 

ľudí a všetko chce zjednotiť v Kristovi. Neexistuje žiadne zjednotenie s Bohom 

bez spoločenstva s ľuďmi. 

Cirkev nie je len nástrojom sprostredkovania spásy, ale súčasne 

skutočným znamením tohto spojenia človeka s Bohom a zmierenia a spojenia 

medzi ľuďmi navzájom, nakoľko je ona sama spojená s Bohom skrze Krista, 

svoju Hlavu, a nakoľko sama v sebe žije a uskutočňuje jednotu ľudí. Cirkev je 

teda prítomnou predbežnou podobou spásy vo svete a v čase. Je pozemskou 

podobou spásy, pred realizáciou konečného Božieho kráľovstva. 96 

Učení o Cirkvi ako všeobecnej sviatosti spásy nechce nahradiť sedem 

sviatostí ani k nim pridať ôsmu. Sviatostnosť celej Cirkvi je skôr priestor 

obklopujúci jednotlivé sviatosti a všetko sviatostné konanie Cirkvi. Táto súborná 

sviatostná skutočnosť (Cirkev – pramenná sviatosť) je v každej zo siedmych 

sviatostí aktualizovaná, konkretizovaná a realizovaná zvlášť intenzívnym 

spôsobom. „Sedem sviatostí nie je mysliteľných a možných bez sviatosti Cirkvi. 

Dajú sa pochopiť len ako praktické uskutočnenie toho, čím je celá Cirkev sama 

osebe. Cirkev je sviatosťou vo sviatostiach. Sviatosti sú spôsoby uskutočnenia 

sviatostnosti Cirkvi. Cirkev a sviatosti sa vysvetľujú navzájom.“ 97 

96 

Ibidem 11. 

97 

J. RATZINGER, ? 

- 50 

-



III. 

PÔVOD, ZALOŽENIE A ZROD CIRKVI. 

III.1. Pôvod Cirkvi v Najsvätejšej Trojici. 

Pôvodcom Cirkvi v čase a jej Zakladateľom je Bohočlovek Ježiš Kristus. 

Ale Cirkev má svoj pôvod nielen v čase. Ona má aj svoj pôvod nadčasový, 

ktorým je tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Cirkev je veľké tajomstvo spásy, 

spočívajúce v iniciatíve Otca, ktorý chce oznámiť svoju lásku prostredníctvom 

poslania Syna a Ducha, ktorí tvoria akoby jeho dve ruky (svätý Irenej) pri 

uskutočňovaní plánu spásy. Tajomstvo trojjediného Boha sa do nej prelieva 

a Trojica je aj konečným cieľom Cirkvi. „Cirkev zrodená z lásky večného Otca, 

založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom, sleduje 

spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť jedine 

v budúcom veku.“ 98 Táto teologická koncepcia je založená na údajoch NZ 

a rozvinuli ju cirkevní Otcovia, najmä svätý Ignác z Antiochie, svätý Cyprián 

a svätý Augustín. Pre lepšie pochopenie a výklad budeme sa pridŕžať 

dogmatickej konštitúcie Lumen Gentium (LG 1-4). 

Spoločenstvo Cirkvi s Kristom, ktoré je jej účasťou na Pánovom živote sa 

utvára dielom Ducha Svätého. Cirkev nesprostredkúva a neudeľuje svoj život. 

Ona prináša život, ktorý neustále prijíma od Krista skrze Ducha. Cirkevní 

Otcovia prirovnávali tajomstvo Cirkvi k mesiacu. Krista prirovnávali k slnku, 

lebo ono má svoje vlastné svetlo, je zdrojom svetla. Mesiac svetlo len odráža. 

Jeho svetlo je odrazené slnečné svetlo. Tak aj Cirkev, ako mesiac, iba odráža 

ľudom Kristovo svetlo, ale ona sama ho neprodukuje. „ Cirkev je pravý mesiac, 

ktorý z trvalého svetla svojho brata odráža lúče nesmrteľnosti a milosti. Cirkev 

žiari nie vlastným svetlom, ale svetlom Kristovým a berie svoj jas zo Slnka 

spravodlivosti.“ 99 „V katechézach, ktoré dnes začíname, chcem sledovať práve 

tento smer a ukázať, že svetlo Kristovej tváre sa odráža na tvári Cirkvi, napriek 

obmedzeniam a tieňom našej krehkej a hriešnej ľudskosti.“ 100 

Je to Duch Svätý, ktorý neustále v Cirkvi žije a účinne pôsobí tak, že 

v srdciach vzbudzuje túžbu po Kristovi, túžbu po účasti na jeho živote a po 

spoločenstve s ním. Cirkev, ako tajomné Kristovo telo, má účasť aj na živote 

Otca. Aj ona je milovaná Otcom, tak ako je milovaný Syn. Aj ona sa má chovať 

ako Syn, podľa prijatého, adoptívneho synovstva. Všetci kresťania sa volajú 

synovia boží práve pre túto účasť na živote jednorodeného Syna večného Otca. 

Život veriacich je život darovaný Duchom Svätým skrze sviatosti: najprv krst, 

potom ostatné sviatosti a najmä Eucharistia. 

Pomoc a pôsobenie Ducha Svätého účinkuje a privádza kresťanov 

k postupnej a plnej identifikácii s Kristom. Duch Svätý má tento kristoforický a 

98 

GS 40. 

99 

SVÄTÝ AMBRÓZ, Hexameron IV, 32. 

100 

BENEDIKT XVI., Voľba dvanástich apoštolov: katechéza prednesená počas pravidelnej generálnej audiencie 

na Námestí sv. Petra 15.3. 2006. 

- 55 

-



kristifikujúci význam. On neprivádza k sebe samému, ale vždy privádza 

kresťana ku Kristovi. Umožňuje mu lepšie Krista poznať, milovať, nasledovať 

a identifikovať sa s Ním. On je zodpovedný za zlučiteľnosť Cirkvi s Kristom. 

On ju pripodobňuje, stvárňuje podľa Krista. 

Kristus je dokonalý obraz Otca. On bol dokonale poslušný 

v uskutočňovaní Otcovej vôle. Jedným uskutočnením tejto vôle je aj to, že Ježiš 

zhromažďuje „vedno všetky roztratené božie deti“, aby sa v nich zrodil nový 

človek, ktorý je účastný na živote Otca a realizuje v sebe obraz Otca podľa 

vzoru Krista. V trojičnej teológii sa hovorí o dvoch poslaniach navonok (ad 

extra): 

A. Otec posiela na svet svojho Syna: tajomstvo Vtelenia; 

B. Otec so Synom posielajú Ducha Svätého do sveta: tajomstvo Turíc. 

Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že tajomstvo Cirkvi je „coniunctis hominis ad 

Deum Patrem in Filio per Spiritu Sancto“. 101 To je život milosti, celá jeho 

trojičná dynamika. Tak, ako to vyjadruje slávny Cypriánov výrok, prevzatý 

koncilom: 102 „A tak sa celá Cirkev javí ako jednotou Otca a Syna a Ducha 

Svätého zhromaždený ľud“. 103 

U cirkevných Otcov nachádzame úvahy o Ecclesia de Trinitate. Otcovia 

týmto výrazom vyjadrovali nielen pôvod Cirkvi z lona Najsvätejšej Trojice, ale 

aj skutočnosť, že trojičné tajomstvo sa odráža v celej prirodzenosti a živote 

Cirkvi. Vzťah Cirkev-Trojica nie je iba v tom, že jedna pochádza z druhej, ale je 

to aj analogický vzťah, ktorý Cirkev stvárňuje podľa Trojice. Trojica je 

modelom, vzorom Cirkvi. Cirkev je tak asimilovaná k jednote Otca, Syna 

a Ducha Svätého. Jej život je ponorený v živote troch božských Osôb, na ktorom 

má tak účasť. Cirkev je teda ikonou, analogickým obrazom Trojice. 

Pôvod Cirkvi predstavuje aj jej základ a jej podstatu. Cirkev pochádza od 

zmŕtvychvstalého Krista, ktorý ju potom, keď ju vytvoril, posiela do sveta, aby 

hlásala spásu. Cirkev však pochádza aj zo života Svätej Trojice, ktorý spočíva 

v dynamike vzťahov udržiavaných medzi troma božskými Osobami. Toto sa 

prejavuje v dejinách spásy, do ktorých sa Cirkev zaraďuje ako „znamenie 

a nástroj“. 104 

Tak ako trojičné poslania ad extra (lat. misio), odhaľujú trojjediné bytie 

Boha, tak isto vypovedajú o samotnej existencii Cirkvi. Cirkev, ktorá pochádza 

od „misionárskej“ Svätej Trojice, je sama misionárskou, nielen v tom zmysle, že 

je povolaná rozvíjať misionárske úlohy, ale pretože je „misiou“. Cirkev je 

spoločenstvo učeníkov, ktorí dostali Božiu lásku a musia ju ohlasovať. Cirkev je 

ponorená do dynamiky Božieho zjavenia, preto musí ísť do sveta hlásať to, čo 

dostala. 

101 

„Pripojenie ľudí k Bohu Otcovi, v Synovi skrze Ducha Svätého.“ 

102 

LG 4. 

103 

SV. CYPRIÁN, De oratione Domini23: PL 4,553. 

104 

Porov. P. FIETTA, Cirkev, diakonia spásy, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2001, s.139-140. 

- 56 

-



„Putujúca Cirkev je svojou podstatou misionárska, keďže podľa rozhodnutia 

Boha Otca má svoj pôvod v poslaní Syna a v zoslaní Ducha Svätého. Toto 

rozhodnutie vyviera z prameňa lásky čiže z lásky Boha Otca, ktorý je 

Prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna 

pochádza Duch Svätý: On i nás slobodne stvoril vo svojej veľkej a milosrdnej 

láskavosti a okrem toho nás dobrotivo pozýva mať účasť na svojom živote a na 

svojej sláve.“ 105 

III.2. Tajomstvo Vtelenia ako trvalý základ Cirkvi. 

Vtelenie je zamýšľané Bohom od večnosti. Preto cirkevní Otcovia videli 

predobraz Cirkvi už v predkresťanskom čase, keď hovorili o Cirkvi „od 

počiatku“, alebo „počnúc Ábelom“, ba keď v Cirkvi spoznávajú odzrkadlenie 

Bohom stvorenej duchovnej ríše ešte pred viditeľným stvorením. 

Základom pre vytvorenie Cirkvi je Ježišova vôľa založiť Cirkev. Na 

trvalom, ontologickom základe Vtelenia, vykupiteľskej smrti a vzkriesenia sa 

zjavuje a vynára Ježišova vôľa založiť Cirkev. Táto pravda sa potom 

najvýraznejšie prejavuje v zoslaní Ducha. 

V modlitbe dňa v deň slávnosti Zvestovania Pána sa Cirkev modlí: 

„Všemohúci Bože, láskavo prijmi dary svojej Cirkvi, ktorá vo vtelení tvojho 

jednorodeného Syna vidí svoj počiatok“. 

„Jediný Prostredník Kristus zriadil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev 

ako viditeľné ústrojenstvo viery, nádeje a lásky na zemi a skrze ňu rozširuje 

pravdu a milosť medzi všetkými. Netreba však pokladať za dve rozličné veci 

spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, 

viditeľné a zároveň duchovné spoločenstvo, Cirkev pozemskú a Cirkev 

oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá 

pozostáva z ľudského a božského prvku. Preto, vzhľadom na nemalú podobnosť, 

sa Cirkev prirovnáva tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž ľudská prirodzenosť, 

ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý nástroj 

spasenia, podobným spôsobom spoločné ústrojenstvo Cirkvi slúži na vzrast tela 

Duchu Kristovmu, ktorý ju oživuje (porov. Ef 4,16).“ 106 

III.3. Kristova vôľa založiť Cirkev. 

II.3.1. Všeobecne o Kristovej vôli založiť Cirkev. 

Môžeme sformulovať dve pravdy katolíckej viery: 

A. Cirkev založil Bohočlovek Ježiš Kristus. 

B. Ježiš Kristus založil Cirkev, aby pokračovala v jeho diele vykúpenia po 

celý čas až do skončenia sveta. 

105 

AG 2. 

106 

LG 8. 

- 57 

-



Tieto dve tvrdenia obsahujú sebauvedomenie Cirkvi, ktoré mala od svojho 

počiatku. Otázka znie, či Ježiš chcel organizovanú Cirkev. „Ježiš už od prvej 

chvíle svojej spásonosnej činnosti má v úmysle zhromaždiť Boží ľud. Aj keď 

jeho kázanie je neustálou výzvou k osobnému obráteniu, v skutočnosti sa 

zameriava na vytvorenie Božieho ľudu, ktorý má zhromaždiť a spasiť. Preto 

individualistická interpretácia ohlasovania, že Ježiš je kráľovstvom, ktorú 

predstavil Adolf von Harnack vo svojich prednáškach o Podstate kresťanstva, je 

unilaterálna a bez základu.“ 107 Kristus teda podľa neho nechcel dať Cirkvi 

viditeľnú, historickú a inštitucionálnu podobu. Chcel Cirkev ako duchovnú 

skutočnosť, ukrytú v tajomných hĺbkach duší. 

Preukázať a teologicky odôvodniť odvodenie Cirkvi od Krista je dôležitá 

vec. Bez toho by bolo zbytočné ďalšie štúdium. Je tá Cirkev, ktorá sa nazýva 

katolícka Cirkev a do ktorej patríme vďaka Božej milosti, skutočne Kristovou 

Cirkvou? Stojí Kristus za touto Cirkvou? Vplyvom historickým zmien, dnešná 

podoba Cirkvi je tá, ktorú chcel Kristus? Má katolícka Cirkev všetko podstatné 

čo Kristus chcel a ustanovil pre svoju Cirkev? 

Dnes veľakrát počujeme aj z úst pokrstených ľudí: Boh - áno, Kristus - 

áno, Cirkev - nie. Tento postoj oddeľuje Cirkev od Krista. Popiera to, že by 

Cirkev mala svoje opodstatnenie a ak aj Kristus chcel ustanoviť Cirkev, tak nie 

takú, akú ju poznáme dnes. „A už vôbec nie je zlučiteľný s Kristovým úmyslom 

slogan, ktorý bol v móde pred niekoľkými rokmi: Ježiš áno, Cirkev nie. Medzi 

Božím Synom, ktorý sa stal človekom a jeho Cirkvou je hlboké, neoddeliteľné 

a tajomné pokračovanie, v ktorého sile je Kristus dnes prítomný vo svojom ľude 

a osobitne v tých, ktorí sú nástupcami apoštolov.“ 108 

Bol to liberálny protestantizmus v 19. storočí, ktorý hlásal myšlienku, že 

Ježiš Kristus bol kazateľ, ktorý ohlasoval potrebu obrátenia, pokánia a 

polepšenia života a skorý príchod Božieho kráľovstva. Bol to teda 

eschatologický kazateľ, ktorý bol presvedčený o skorom príchode Božieho 

kráľovstva. Nemohol teda zamýšľať ustanoviť nejakú Cirkev, ktorá by pretrvala 

stáročia súdiac podľa textov, ktoré sa nachádzajú najmä v eschatologických 

kázňach Pána Ježiša u Matúša. Keďže príchod Božieho kráľovstva meškal, jeho 

učeníci postupne sformovali kresťanské spoločenstvá, ktoré v sebe niesli jeho 

odkaz. To je liberálny protestantizmus a jeho filozofia, ktorá prešla postupne aj 

do niektorých katolíckych kruhov, dokonca aj medzi kňazov. To boli tzv. 

modernisti, ktorí tiež popierali ustanovenie a založenie Cirkvi Ježišom Kristom. 

Modernisti boli najmä kňazi z Talianska a Francúzska a ich názory boli vyložené 

a kriticky odsúdené pápežom sv. Piom X. v encyklike Pascendi z roku 1907. 

„Kristovi bola cudzia myšlienka, aby ustanovil Cirkev ako spoločnosť 

rozprestierajúcu sa po celom svete a trvajúcu po dlhú sériu storočí; podľa 

107 

BENEDIKT XVI., Voľba dvanástich apoštolov. 

108 

IBIDEM. 

- 58 

-



Kristovho chápania nebeské kráľovstvo bolo vedno s koncom sveta už celkom 

blízko.“ 109 

„Organická štruktúra Cirkvi nie je nemeniteľná, lež kresťanská 

spoločnosť, práve tak ako ľudská spoločnosť, podlieha trvalému vývoju.“ 110 

V tejto otázke nájdeme vypracované teologické stanovisko, známe ako 

Prvá schéma konštitúcie o Kristovej Cirkvi. Toto stanovisko vypracovali 

teológovia pred Prvým vatikánskym koncilom a nie je teda neomylným učením 

Cirkvi. Nakoniec kvôli predčasnému ukončeniu koncilu neprišlo k prerokovaniu 

tejto zamýšľanej konštitúcie o Cirkvi. Schéma je však predsa podkladom 

dogmatického učenia o Cirkvi. 

„Táto Cirkev, ktorú získal vlastnou krvou, ktorú od večnosti miloval ako 

jedinú vyvolenú nevestu, založil a zriadil sám Ježiš, pôvodca a zavŕšiteľ našej 

viery. Prikázal, aby zhromaždená zo všetkého stvorenstva, poučovaná a vedená 

jeho apoštolmi a ich nástupcami, neprestajne až do konca časov na celom svete 

bola jedným svätým ľudom, jedným Bohu príjemným ľudom, horlivým 

v dobrých skutkoch. Nie je totiž zmyslom evanjeliového zákona, aby každý sám 

pre seba, bez zväzku spoločenstva uctieval ako pravý ctiteľ Otca v Duchu 

a pravde; náš Vykupiteľ chcel skôr svoje náboženstvo tak spojiť so 

spoločenstvom, ktoré založil, aby bolo s ním celkom zlúčené a priam zrastené, 

a aby mimo neho nejestvovalo nijaké pravé Kristovo náboženstvo.“ 111 

III.3.2. Konkrétne o Kristovej vôli založiť Cirkev. 

Počas svojho pozemského života svojim učením a konaním Ježiš Kristus 

pripravoval a založil Cirkev. Príprava pozostávala v tom, že ustanovil 

jednotlivé prvky, ktoré slúžili ako podklad pre vznik Cirkvi, a že dal prísľuby, 

ktoré sa splnili ustanovením Cirkvi. Ježiš teda začal utvárať nové, od 

starozákonného ľudu odlišné spoločenstvo spásy najmä vtedy, keď jeho 

spasiteľné poslanie stroskotávalo na odpore židovského ľudu. Členovia 

vyvoleného národa boli teda prví pozvaní do Božieho kráľovstva, ale svojou 

zaťatosťou, nepoddajnosťou a odporom proti Ježišovi stratili svoje prednostné 

právo. 112 

Prejdeme teda k skúmaniu Božieho slova aby sme našli v textoch prejavy 

vôle Ježiša Krista založiť Cirkev. 

III.3.2.1. Povolávanie a zhromažďovanie učeníkov. 

Ježiš od začiatku svojho verejného účinkovania začína zhromažďovať 

okolo seba nielen zástupy ako kazateľ, ale ako Rabbi (majster, učiteľ) povoláva 

109 

DS 3452. (NR 397) 

110 

DS 3453. (NR 398) 

111 

NR 388. 

112 

Porov. M. SCHMAUS, Cirkev, RKBF UK, Bratislava 1993, s. 21-22. 

- 59 

-



a zhromažďuje aj učeníkov. Ježiš hovorí o maličkom stáde (Lk 12, 32), ktoré 

chce zhromaždiť okolo seba na spôsob rodiny (Mk 3, 33-35; Lk 8, 21; Mt 12, 

50). Do tohto maličkého stáda sa koncentruje celá univerzálnosť spásy, ktorá 

zakrátko exploduje za každú časopriestorovú hranicu. Preto sa zvlášť oň stará, 

zjavuje mu tajomstvá kráľovstva, upozorňuje ho na prenasledovanie, ktoré ho 

očakáva (Mt 10, 16-42), dáva mu jasné normy správania a zaručuje mu večné 

trvanie. 

Evanjeliá upresňujú aj počet tohto bližšieho okruhu Ježišových učeníkov. 

Je ich 72 čo je číslo, ktoré Židia považovali za počet všetkých národov na celom 

svete. V 10. a 11. kapitole knihy Genezis sú potomkovia Sema, Noeho syna a je 

ich 72. Židia verili, že okrem nich ešte existuje 72 pohanských národov. To 

znamená, že Ježiš, keď mal 72 učeníkov, tak si uvedomuje univerzalitu svojho 

poslania. Je poslaný zhromaždiť Božiu rodinu zo všetkých národov, nielen 

z Izraela ktorý je základný kmeň, na ktorom je zaštepená celá Cirkev. 

III.3.2.2. Vyvolenie dvanástich apoštolov. 

Vyvrcholením zhromažďovania učeníkov je voľba kolégia Dvanástich. 

Ježiš zreteľne uskutočňuje svoju vôľu pri ich voľbe. V apoštoloch je už zárodok 

Cirkvi vzhľadom na jej štruktúru a usporiadanie. Po celonočnej modlitbe Ježiš 

zo širšieho okruhu nasledovníkov vyberá Dvanástich, na ktorých už predtým 

spočinul pohľad jeho vyvolenia. Hneď zaujímajú prednostné miesto a väčšiu 

zodpovednosť v celej skupine učeníkov. Ale aj vo vnútri kolégia Dvanástich je 

ustanovená určitá hierarchia úloh a služieb, ktorá má v Petrovi svoj vrchol. 

Dvanásť apoštolov jasne znamená 12 kmeňov Izraela. Ježiš sa predstavuje 

ako nový Mojžiš, lebo skrze Mojžiša si Boh vyvolil svoj ľud. Najprv vybral 

Abraháma, ktorému prisľúbil že z neho urobí veľký ľud. Toto prisľúbenie sa 

napĺňa pod horou Sinaj. Tu sa z Abrahámovho potomstva stáva Boží ľud. Ježiš 

ako nový Mojžiš začína napĺňať toto prisľúbenie Abrahámovi, začína 

zhromažďovať nový Boží ľud, definitívne zjavenie kráľovstva. Najprv sú 

povolaní do nového Božieho ľudu Židia. Dvanásť je tiež tri krát štyri. Vyjadruje 

sa tak symbolicky viera v tri božské Osoby, ktorá je rozšírená a sa šíri do štyroch 

svetových strán, do všetkých štyroch častí sveta. 113 Teda v samotnom čísle 

dvanásť je symbolicky ukrytý aj univerzalistický rozmer Ježišovho poslania 

a poslania Dvanástich. 

Dvanásti zosobňujú Krista. Hovoria a konajú ako jeho predĺženie. On sám 

sa rozhodne ukryť za ich účinkovanie: kto prijme vás, mňa prijíma, a a kto 

prijíma mňa prijíma toho, ktorý ma poslal (Mt 10, 40; Lk 10, 16; Jn 13, 20). 

Neustanovuje ich iba za svojich splnomocnených zástupcov, ale tiež za 

oficiálnych a privilegovaných svedkov svojich spásonosných činov. Tomuto 

musia zasvätiť celý svoj život a svoju službu. 

113 

Porov. SVÄTÝ AUGUSTÍN, Enarr. Ps. 86, 4: PL 37, 1104; SVÄTÝ GREGOR VEĽKÝ, Moral. I, 14, 19: PL 75, 535B. 

- 60 

-



Dvanásti sú posledným zvyškom a spojovacou obrúčkou starého 

mesiášskeho ľudu, a zároveň zárodkom a začiatkom nového mesiášskeho ľudu. 

III.3.2.3. Ježiš zavŕšiteľ Zmluvy. 

Ježiš sa javí ako ten, ktorý prináša definitívne zavŕšenie Zmluvy medzi 

Bohom a ľuďmi. Vieme z fundamentálnej teológie, že Zjavenie má svoje 

zavŕšenie a naplnenie v osobe Pána Ježiša. V ňom je plnosť Zjavenia toho, čo 

nám Boh chcel povedať. V ňom Boh definitívne zjavuje aj svoj plán spásy a 

v ňom aj uzatvára definitívnu a Novú Zmluvu s človekom. 

Treba prejsť od Adama a Evy, Ábela, k Noemu a Abrahámovi: Boh vždy 

dáva prísľub. Nie je to nikdy nevýhodná zmluva pre človeka, aj keď vždy 

s podmienkou: v raji je to strom poznania dobra a zla; Abrahám dostane 

prisľúbenie, ale musí dôverovať Bohu a opustiť svoju zem, zobrať si svoj 

majetok a do zasľúbenej zeme; pod Sinajom Boh sľubuje a ukazuje že stojí za 

svojim ľudom a bojuje v jeho prospech. 

V Ježišovi Kristovi Boh uzatvára novú a večnú zmluvu s ľuďmi. Zmluva 

má čo do činenia s hriechom a jeho následkami na ľudskú prirodzenosť a na 

spoločenstvo ľudí. Tieto následky hriechu sú mnohoraké. Človek osobne je 

poznačený hriechom. Hriechom je poznačené aj spoločenstvo ľudí. Nielen 

osobný vzťah k Bohu a schopnosť Boha poznávať, rozpoznávať jeho prítomnosť 

v živote a milovať ho, ale hriechom sú poznačené aj sociálne vzťahy k druhým 

ľuďom. Preto Kristus prišiel, aby s človekom uzavrel novú a večnú zmluvu, teda 

aby definitívnym spôsobom dal liek a nástroj na to, aby ľudia znovu mohli 

nadobudnúť plnú a individuálnu jednotu s Bohom, ale aj plnú jednotu medzi 

sebou navzájom. 

„Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom 

dôverného spojenia s Bohom a tiež zároveň jednoty celého ľudského 

pokolenia.“ 114 

Cirkev sa javí ako spoločenstvo tých, ktorí prijali a žijú spásu. Ježiš je 

v priamom konflikte s hlavnými predstaviteľmi židovského náboženstva tej 

doby, i keď sám hovorí, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Zároveň však 

veľmi ostro polemizuje s farizejmi a zákonníkmi o pravý význam Písma. 

Prichádza, aby prišiel naplniť a zároveň správne interpretovať to, čo obsahovali 

židovské Písma. 

III.3.2.4. Ustanovenie sviatostí Kristom. 

Ježiš Kristus postupne prejavuje svoju vôľu ohľadom sviatostí, ustanovuje 

a zakladá sviatosti. Sviatosti sú v centre života Cirkvi. Nie sú všetkým v Cirkvi, 

ale sú jej stredom, centrom, srdcom jej života. Medzi sviatosťami existuje 

hierarchia. Eucharistia je kráľovnou medzi sviatosťami a všetky ostatné sviatosti 

114 

Porov. LG 1. 

- 61 

-



sú nasmerované k Eucharistii. Ona je vrcholom sviatostného organizmu. 

Sviatosti sú nevyhnutne potrebné k životu Cirkvi a patria k jej základným 

pilierom a stĺpom. 

III.3.2.5. Prísľub a udelenie primátu Petrovi. 

Zo spoločenstva Dvanástich si vyberie Petra a jemu odovzdáva primát. 

Naznačené je to už tým, že Peter je uvádzaný ako prvý z apoštolov, že mu dáva 

nové meno, čo nerobí ani jednému z apoštolov, preto, lebo má Peter svoju úlohu 

a potom mu aj povie: „Ty si Peter, skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a 

brány pekelné ju nepremôžu“. Čiže úloha Petra je tiež úloha skaly a Ježiš to 

nemyslí len na nejakú chvíli, ale že bude pretrvávať v Cirkvi až do konca. 

III.4. Zrod Cirkvi. 

Kedy Kristus založil Cirkev? Dá sa určiť nejaký presný ustanovujúci 

moment pre Cirkev? Odpoveď na tieto otázky neboli nikdy v dejinách teológie 

jednoznačné aj preto, lebo jednoznačným nebol ani koncept Cirkvi. 

Niektorí Otcovia a teológovia považovali za tento moment tajomstvo 

vtelenia Slova. Fakt, že Slovo vzalo na seba ľudskú prirodzenosť by znamenalo 

aj prijatie všetkých ľudí, ktorí od Krista prijmú princíp nadprirodzeného života. 

Niektorí Otcovia za túto chvíľu považovali prebodnutie Ježišovho boku na kríži 

a vytečenie vody a krvi. S týmto názorom sa zhodujú aj niektoré vyjadrenia 

Magistéria do Druhého vatikánskeho koncilu. 115 

Iní uprednostňujú pôvod Cirkvi od konania Boha v kríži Ježiša Krista, 

ktorý vzkriesením z mŕtvych je trvalo prítomný ako Pán v Cirkvi. Iní rozlišujú 

medzi počatím Cirkvi, jej narodením z Kristovho prebodnutého boku a jej 

verejným predstavením na Turíce. 

Niektorí teológovia dnes hovoria, že chvíľou zrodenia Cirkvi je posledná 

večera, počas ktorej Kristus ustanovil Eucharistiu a kňazstvo. V tejto chvíli 

máme všetko potrebné pre existenciu nového Božieho ľudu. Vo večeradle je to 

Cirkev v zárodku, Cirkev v malom, ale má už všetko to, čo ju bude aj 

v budúcnosti charakterizovať pravú Kristovu Cirkev. Posledná večera je 

intímnym spoločenstvom medzi Ježišom a kolégiom Dvanástich. Je to jeho 

rozlúčková, kultová večera veľkonočného charakteru. Čiže bola to kultová 

večera, počas ktorej Ježiš urobil zvláštne gestá a dal im nový význam. Vieme 

dobre, že v tejto tajomnej atmosfére, krátko pred svojim zajatím, umučením a 

smrťou, vzal chlieb a povedal nad ním slová premenenia a prvýkrát premenil 

chlieb na svoje Telo a víno na svoju Krv. Anticipoval to, čo sa malo stať v 

nasledujúcich dňoch, čiže svoje veľkonočné tajomstvo (umučenie, smrť a 

zmŕtvychvstanie). Cirkev naopak sviatostne slávi pamiatku týchto udalostí. 

115 


- 62 

-



Dával učeníkom jesť svoje Telo a svoju Krv. V tejto chvíli sa uzatvára nová a 

večná zmluva Boha s človekom skrze Ježiša Krista. 

Tak, ako Abrahám na znak prijatia a akceptácie zmluvných podmienok a 

vstúpenia do zmluvy obetuje obetu, ktorá bola strávená ohňom. Rovnako aj 

Mojžiš pod Sinajom obetuje s celým zhromaždením Bohu a na znak spečatenia 

zmluvy kropí zhromaždenie Izraela krvou obetovaného zvieraťa. Neskôr majú 

židia chrám, v ktorom prinášajú mnohé kultové obety. Obeta sa javí ako 

nevyhnutný znak Božieho ľudu a spoločenstva s Bohom. 

Počas poslednej večere je ustanovená obeta Cirkvi, ktorej už nič nechýba. 

Cirkev má svoju obetu, ktorá je spečatením zmluvy. Keď apoštoli prvýkrát jedia 

eucharistický chlieb a pijú eucharistické víno, prvýkrát sa realizuje Cirkev. Tu je 

Cirkev prvýkrát úplná, ale ešte v zárodku. Je to chvíľa, keď sa Cirkev rodí. 

„Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania pre našu 

spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži.“ 116 

„Začiatok a vzrast Cirkvi naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku 

ukrižovaného Krista.“ 117 „Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo 

obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ 118 Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho 

Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na 

kríži. 119 Turíce sa považujú za chvíľu, keď začína Cirkev fungovať. Môžeme 

obrazne povedať, že zrod Cirkvi vo večeradle sa dá prirovnať k počatiu človeka. 

Začiatok verejného účinkovania Cirkvi na Turíce zasa k jeho narodeniu. Cirkev 

sa javí už založená pred Turícami. 

III.5. Cirkev zjavená Duchom Svätým na Turíce. 

„Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň 

Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev.“ 120 Vtedy „bola 

Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia 

medzi národmi.“ 121 Zavŕšenie ustanovovania Cirkvi sa udialo zoslaním Ducha 

Svätého. Je to skutočný deň jej narodenia. Je to deň jej verejného prestavenia 

svetu, deň odkedy v nej pôsobí Duch Oživovateľ. Svätý Duch zostúpil práve tak 

verejne, ako Ježiš bol ukrižovaný pred verejnosťou židovského ľudu 

a zástupcami rímskeho impéria. Každý mohol vidieť a počuť znamenia 

zostupujúceho Ducha. Dávanie sa Boha v zoslaní Ducha bolo vystavené 

nepochopeniu tak ako Vtelenie Slova. Jedni žasli, iní sa posmievali. 122 

116 

KKC 766. 

117 

LG 3. 

118 

LG 5. 

119 

Porov. SVÄTÝ AMBRÓZ, Expositio evangelii secundum Lucam, 2, 85-89 (PL 15,1666-1668). 

120 

LG 4. 

121 

AG 4. 

122 

Porov. Sk 2,13. 

- 63 

-



Práve pre toto nedorozumenie vychádza Peter a prehovorí 

k zhromaždenému zástupu zo všetkých končín impéria. Vysvetľuje, že každý 

môže prijať tohto Ducha ak sa dá pokrstiť v mene Ježiša Krista. 123 

Duch, ktorého Otec poslal nepôsobí ako automatická sila. Pohýna skôr 

ľudí k ich vlastnému rozhodnutiu. Cirkev má vo Svätom Duchu plnú moc 

rozhodovať. Najprenikavejšie sa to prejavuje a uplatňuje vo vyhlasovaní 

dogiem. Do konkrétnej podoby Cirkvi vošiel odo dňa Turíc aj ľudský prvok 

apoštolov a učeníkov, obohatených Svätým Duchom. 

Duch Svätý dal učeníkom správne pochopenie Ježiša Krista a jeho diela, 

ktoré im dovtedy chýbalo. Duch im odhalil tajomstvo Ježiša a Božieho 

kráľovstva. Teraz vidia Ježiša vo svetle Písma ako Bohom potvrdeného Mesiáša. 

Jasne to dosvedčujú kázne, ktoré sú zaznačené v Skutkoch apoštolov. Duch im 

dáva aj vnútornú silu svedčiť o Kristovi napriek nebezpečenstvám 

a zastrašovaniu. Duch vytvára postupne z učeníkov skutočné spoločenstvo 

preniknuté vzájomnou obetavosťou a láskou. 124 Teda Cirkev je skutočnosťou 

utváranou a prichádzajúcou zhora, nie zdola. Ustanovizňou Božou a nie 

ľudskou. Nie je utvorená na základe slobodného spolčovania pre naplnenie 

náboženských potrieb ľudí. Viera je však slobodným rozhodnutím človeka, aj 

keď ju predchádza milosť. 125 

123 

Porov. Sk 2,14-38. 

124 

Porov. SK 2,42-47. 

125 

Porov. M. SCHMAUS, Cirkev, 61-64. 

- 64 

-

IV. 

ZNÁMKY PRAVEJ KRISTOVEJ CIRKVI. 

IV.1. História otázky známok pravej Kristovej Cirkvi. 

V nicejsko-carihradskom Vyznaní viery vyznávame o Cirkvi, že je „ jedna, 

svätá, katolícka, a apoštolská“. 126 Táto formulácia je rozšírením kratšej formy, 

ktorá obsahovala vyznanie iba v svätú Cirkev. Bola to forma krstných symbolov 

už na konci 2. storočia: „Credo in Spiritum in sanctam ecclesiam“. Neskôr sa 

začína objavovať aj prívlastok katolícka, aby sa jasne vyjadrilo, že sa hovorí 

o univerzálnej(všeobecnej) Cirkvi a nie o cirkvi partikulárnej (miestnej). 

Doplnené neskôr prívlastkami jedna, aby sa vylúčila mnohorakosť pravých 

Kristových Cirkví, a apoštolská, aby sa vyjadrilo, že pravá Cirkev pochádza 

priamo od apoštolov. Niekedy sa začala pridávať aj rímskosť: jedna, svätá, 

katolícka, apoštolská a rímska. 127 Týmto sa chcela bližšie špecifikovať 

apoštolskosť, nakoľko Kristus zveril Petrovi celkom osobitnú úlohu v Cirkvi, 

ktorá je zviazaná so sídlom v Ríme, kde Peter vydal svoje svedectvo a kde je aj 

jeho hrob. Tieto štyri prívlastky nazývame nepominuteľnými známkami 

Cirkvi. 

„Tieto štyri známky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné 

vlastnosti Cirkvi a jej poslania. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze 

Ducha dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. On ju 

povoláva uskutočňovať každú z týchto vlastností.“ 128 Cirkev ich vždy mala, má a 

vždy ich bude mať. Každý z týchto atribútov Cirkvi je matériou viery. 

Nemôžeme povedať, že veríme Cirkev bez viery v jej jednotu, svätosť, 

katolicitu a apoštolskosť. Každá z týchto známok je časťou božsky zjaveného 

tajomstva. Nemôžeme tiež očakávať totálne pochopenie toho, ako je Cirkev 

jedna, svätá, katolícka a apoštolská, prípadne prečo má byť vždy taká. Naše 

zaoberanie sa týmito známkami má ostať úkonom viery, ktorá hľadá 

porozumenie. Prvý vatikánsky koncil hovorí, že ľudský rozum s pomocou Božej 

milosti je schopný dôjsť k nejakému pochopeniu tajomstiev viery, čiže nie 

k vyčerpateľnému, ale k nejakému pochopeniu. 129 Čiže odhliadnuc od toho, či je 

to slávnostne definovaná dogma, zostaňme u toho, že táto pravda patrí do 

pokladu viery, je to nedefinovaná dogma viery, bola vyučovaná univerzálne - 

vždy a vytrvalo všetkými Otcami a všetkými ekumenickými snemami. Patrí teda 

k nepominuteľnému pokladu viery. 

Cirkev ak má byť pravá, nikdy nemôže prestať byť jednou, svätou, 

katolíckou a apoštolskou. Tieto známky pravej Kristovej Cirkvi veríme, že 

v plnej miere pretrvávajú v katolíckej Cirkvi. Sú Cirkvi nepominuteľne 

darované zo strany Boha, lebo on je verný svojim prísľubom, avšak v Cirkvi 

samotnej sú vždy tieto známky nedokonale realizované. Dary, ktorými Kristus 

126 

DS 150. 

127 

Porov. DS 354; 3001. 

128 

KKC 811. 

129 

Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konštitúcia Dei Filius. (DS 3013)



obdaroval svoju Cirkev nemôžu byť stratené, aj keď môžu byť zatienené, 

umenšené, alebo nedokonale uskutočnené. Takže tieto štyri známky Cirkvi sú 

darom pre Cirkev od Boha skrze Krista v Duchu Svätom, ale sú aj úlohou pre 

Cirkev. Cirkev je nepominuteľne jedna, svätá, katolícka a apoštolská i keď toto 

je nie zásluha ľudí, ktorí Cirkev tvoria, ale je to Boží dar, lebo Kristus garantuje 

Cirkvi tieto vlastnosti. V plnosti tieto vlastnosti i dnes pretrvávajú v katolíckej 

Cirkvi. Na druhej strane keď pozeráme na históriu i na súčasnosť, tak vidíme, že 

tieto znaky sú často zatienené, nedokonale realizované skrze nás ľudí a preto pre 

nás ľudí sú neustále aj úlohou, aby sme realizovali svätosť, jednotu, katolicitu a 

apoštolskosť. 130 

Je jasné, že Cirkev má aj veľa iných vlastností. Aj v histórii sa o týchto 

známkach začalo uvažovať a dokonca niektorí katolícki teológovia sa snažili 

potom v rámci katolíckej apologetiky rozvinúť uvažovanie o Cirkvi v oblasti 

známok, a ich počet rozšírili na sedem, iní na osem, niektorí aj na sto. Ich 

obmedzenie na pôvodné štyri, ktoré je aj v Nicejsko-Carihradskom vyznaní 

viery sa nakoniec ustálilo v 17. storočí. 

Protestanti naproti tomu túto teológiu štyroch známok Cirkvi nemajú. Oni 

tvrdia, že pravú Cirkev charakterizujú dve známky: 

A. pravé učenie 

B. pravé udeľovanie sviatostí. 

Confessio Augustana v článku 7 označuje cirkev ako „congregatio sanctorum, 

in qua evangelium recte docetur et recte administrantur sacramenta“. 131 

Podobne učili o známkach cirkvi aj kalvíni a anglikáni. Sám Luther mal iné 

učenie. On hovoril o siedmych známkach Cirkvi, ale svojim spôsobom to bolo 

len rozvinuté tie dve známky: kázanie pravého Božieho slova, pravé udeľovanie 

krstu, pravá forma Poslednej večere, moc kľúčov (že pastori majú moc 

vylučovať a prijímať do spoločenstva, protestanti v prvých rokoch mali určitú 

autoritu, ktorá sa neskôr v tých denomináciách vytráca), pravé povolanie a 

svätenie kazateľov, modlitba a recitácia žalmov v materskej reči, 

prenasledovanie. 

Pravoslávni uznávajú tieto štyri známky. Podľa pravoslávneho ponímania 

je pravá Cirkev tam, kde je zachované učenie prvých štyroch ekumenických 

koncilov. Členovia Cirkvi by mali byť teda medzi sebou a s prvými štyrmi 

koncilmi v súhlase a navzájom spojení v láske. 

O známkach Cirkvi sa začína hovoriť až v 16. storočí. Je to obdobie 

protireformácie, charakterizované úsilím teologicky hájiť pravosť katolíckej 

Cirkvi. Je to úsilie apologetické, ktoré hľadá vonkajšie známky pravosti 

Kristovej Cirkvi. Prvý o nich hovorí kardinál Stanislav Hosius v svojich dielach 

De notis verae ecclesiae ab adultera dignoscenda (1529) a Confessio catholicae 

fidei christiana (1557). Ďalej to bol Gregor z Valencie v svojom diele Analysis 

130 

Porov. KKC 811 –812. 

131 

„Zhromaždenie svätých, v ktorom sa správne hlása evanjelium a sú správne 

vysluhované sviatosti.“ 

- 66 

-



fidei (1585). Spočiatku termín nota (známka) nebol odlišovaný od iných 

termínov ako signum, criterium, proprietas. Až v 18. storočí sa stal termín nota 

(známka) terminus technicus pre známky Cirkvi a termíny signum a criterium sa 

v teológii stali špecifickými výrazmi na označovanie hodnovernosti Zjavenia. 

V diskusiách s reformátormi vytvorila katolícka teológia aj podmienky, 

ktoré musia byť splnené, aby mohla určitá vlastnosť Cirkvi byť aj jej známkou. 

Nie každá vlastnosť Cirkvi je aj jej známkou, ale každá známka Cirkvi je jej 

vlastnosťou. Vlastnosť Cirkvi môže byť aj známkou len vtedy, keď je: 

A. ľahšie poznateľná než Cirkev sama (notior quam ipsa ecclesia) 

B. prístupná všetkým, aj jednoduchým, ak majú zrelý úsudok (obvia omnibus 

etiam rudibus) 

C. pre pravú Cirkev charakteristická (propria) 

D. známkou Cirkvi trvale, nie prechodne (inseparabilis ab ecclesia). 

Protestantmi uvádzané dve známky katolícki teológovia odmietajú ako 

nedostatočné, pretože nie sú viditeľnými známkami Cirkvi. Pravé učenie 

a udeľovanie sviatostí sú poznateľné len skrze Cirkev, preto nemôžu byť 

známkami pre Cirkev. Logicky cesta vedie najprv k pravej Cirkvi a cez ňu 

k pravému učeniu a Kristovým spásonosným dobrám a nie naopak. Dejiny 

dosvedčujú, že rozhodovanie o pravom učení viedlo skôr k štiepeniu, než 

k jednote kresťanov. Podľa kardinála sv. Róberta Bellarmína tieto známky 

môžu skôr určiť „ubi lateat ecclesia quam quae sit“. 132 

Tieto 4 známky, ktoré sa v teológii presadili, boli prijaté a uznané aj 

Učiteľským úradom Cirkvi. V liste anglickým biskupom z roku 1864 pápež bl. 

Pius IX. píše: „Pravá Cirkev Ježiša Krista, ktorá je predmetom nášho vyznania 

viery, bola božskou autoritou ustanovená so štyrmi známkami a podľa nich sa 

poznáva. Každá z týchto známok tak s ostatnými súvisí, že sa nedá od nich 

oddeliť. A potom sa veci majú tak, že tá Cirkev, ktorá sa nazýva a skutočne aj je 

katolícka, sa súčasne musí vyznačovať privilégiom jednoty, svätosti 

a apoštolskej následnosti“. 133 „Toto je jediná Cirkev Kristova, ktorú vo Vyznaní 

viery verejne uznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš 

Spasiteľ po svojom vzkriesení zveril Petrovi, aby ju viedol.“ 134 

Via notarum, cesta známok, ako sa volalo klasické dokazovanie pravosti 

Kristovej Cirkvi v apologetike vychádza z toho, že Kristus svojej Cirkvi dal 

a prisľúbil trvalé vlastnosti ako poznateľné známky jej pravosti. Toto treba teraz 

dogmaticky preukázať na základe prameňov Zjavenia. Poznanie týchto známok 

Cirkvi otvára pohľad do vnútornej podstaty a života Cirkvi a umožňuje aspoň 

tušiť plný jas jej krásy, veľkosť jej bohatstva a jej požehnanú aktivitu. Duši, 

ktorá túži po domove, sa tak Cirkev ukazuje ako vytúžený cieľ jej putovania 

132 

„Kde je Cirkev skrytá, než kde existuje.“ 

133 

DS 2888; NR 383. 

134 

LG 8. 

- 67 

-



a oddeleným cirkvám ako svetlý ideál, o ktorý by sa mali všetci usilovať, i keď 

sú od neho stále viac či menej vzdialení. 135 

IV.2. Vnútorná a vonkajšia jednota Cirkvi. 

Vo vyznaní, že Cirkev je jedna sú obsiahnuté dva neoddeliteľné významy. 

Je to: 

A. jedinnosť - numerická jednota, vonkajšia jednota. Cirkev je číselne jedna. 

Opakom jednej Cirkvi v tomto zmysle je viacero cirkví. 

B. jednota - podstatná metafyzická jednota - vnútorná jednota. Opakom 

tejto jednoty Cirkvi by bolo vnútorné štiepenie, oddeľovanie. 

Vonkajšia a vnútorná jednota sú ideály o ktoré sa snaží každé 

spoločenstvo. Vzťah Cirkvi a najsvätejšej Trojice nie je nejaká utópia, ale je to 

fakt a istá teologická pravda. Jednota Cirkvi má svoj základ a zdroj v jednote 

Najsvätejšej Trojice. Samotná Cirkev je pre svoj úzky vzťah k Trojici žijúcou 

analógiou jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého. 

Už sme uviedli slová sv. Cypriána : „Cirkev je jednotou Otca, Syna a 

Ducha Svätého v jedno zhromaždený Boží ľud“. Origenes, Gregor Naziánsky, 

Ján Damascénsky sú absolútne zajedno v uvažovaní o jednote Cirkvi ako o 

odraze, odblesku trojičnej jednoty i keď každý svojimi vlastnými argumentmi. 

Sv. Augustín, ako aj iní Otcovia uvažujú o jednote Cirkvi a prichádzajú k nej aj 

inými cestami, ako je uvažovanie, že Cirkev odráža jednotu Najsvätejšej Trojice. 

Vidia ju z alegorického výkladu niektorých úryvkov Sv. Písma či na základe 

nasledovných argumentov: 

A. Jn 19, 23-24 kde sa hovorí o tom, že vojaci pod krížom roztrhli Ježišov 

vrchný odev na štyri časti a rozdelili si ich. Keďže spodný odev bol 

v jednom kuse utkaný, nezošívaný, tak oň losovali. Sv. Augustín vidí v tomto 

odeve, ktorý je v jednom kuse utkaný, alegoricky naznačenú jednotu 

Kristovej Cirkvi. Aj Cirkev je akoby v jednom kuse nezošívaný Kristov 

odev. 

B. Láska, ktorá smeruje ku Kristovi a skrze Ducha Svätého vytvára jednotu. 

C. Jednota Cirkvi je u Otcov vnímaná ako účinok Eucharistie. Kresťania, ktorí 

prijímajú ten istý eucharistický chlieb a víno, skrze toto hlboké tajomstvo sú 

v nich vytvárané podmienky jednoty. Jednota Cirkvi je teda vytváraná vďaka 

Eucharistii. Je prejavom jednoty a zároveň aj jednotu vytvára. 

Takto chápaná jednota sa stáva veľmi skoro predmetom viery a dostáva sa 

do už prvých symbolov viery. V apoštolskom vyznaní viery máme povedané, že 

Cirkev je svätá. Jednota a svätosť patria chronologicky pred katolíckosť a 

apoštolskosť. Je to dosvedčené sv. Klementom, Cypriánom, teda už v 2. storočí. 

IV.2.1. Jednota Cirkvi vo Písme. 

135 

Porov. A. LANG, Církev – sloup a opora pravdy, Velehrad, Olomouc 1993, s.94-95. 

- 68 

-



Neviditeľnú, teologickú jednotu jasne dosvedčuje Božie zjavenie: 

A. V evanjeliách sa spomína Cirkev tri krát: Mt 16,18; 18,17. Hovorí sa tam o 

Cirkvi v jednotnom čísle, čím sa označuje jej jedinosť, čiže jej numerická 

jednota. Je to Kristov prísľub Petrovi: „postavím moju Cirkev“. Cirkev na 

Ježišových perách, hovorí o jednej Cirkvi, ktorá bude jeho. Druhý úryvok je 

o bratskom napomínaní. „Zhromaždi cirkev“, myslí sa tu nie Cirkev 

všeobecná, ale cirkev ako miestne spoločenstvo veriacich. 

B. Jn 10, 16 - jedno stádo a jeden pastier. Aj v tomto texte je veľmi jasne 

obsiahnutá myšlienka jedinosti. 

C. Jn 15, 1-7 - podobenstvo o viniči: „Ja som vinič a vy ste ratolesti.“ Jednota 

medzi viničom a ratolesťami sa tvorí vnútornou miazgou, ktorou je láska. Tu 

je obsiahnutá myšlienka vnútornej, metafyzickej jednoty. Spôsob „byť jedno 

s Kristom“ je teda láska, ktorá spája nasledovníkov Krista a ktorú im on sám 

vyprosuje od Otca (Jn 17,11). Nakoniec medzi samotnými učeníkmi sa 

odráža tá jednota, ktorá je medzi Ním a Otcom (Jn 17,11.21-23). 

D. Jednota, ktorú chcel a chce Kristus je teda jednotou, ktorá sa prispôsobuje 

jednote troch Božských Osôb, a ktorá sa nedelí ani sa nemnoží viac či menej 

v kresťanských spoločenstvách, ale zostáva tá istá v každej: v Solúne, 

v Ríme, v Efeze či Kolosách. 

E. Vo svojej veľkňazskej modlitbe (Jn 17, 11.21-23) sa Ježiš modlí za 

apoštolov, ale nielen za nich, ale za všetkých, ktorí uveria v jeho slovo skrze 

nich. Modlí sa za celú budúcu Cirkev, aby bola jedno, ako je Ježiš s Otcom 

jedno. A táto jednota má byť aj dôkazom, známkou navonok pre ostatných, 

aby uverili v Krista. 

IV.2.2. Jednota Cirkvi v dejinách. 

Táto jednota pretrváva a existuje, i keď je to jednota zranená a navonok 

nedokonale uskutočnená. Začalo to rôznymi heretickými skupinami (oddelenie 

sa od Cirkvi, lebo sa popiera niektorý vieroučný článok) ešte v prvých 

storočiach cirkevných dejín a potom nasledovala veľká schizma, ktorá má svoj 

koreň už pred rokom 1054, kedy bola dovŕšená vzájomnou exkomunikáciou 

západnej a východnej cirkvi. 

Potom ďalšou ranou jednoty bolo objavenie sa protestantizmu. 

Predchodcovia protestantov Wiklif a Hus, potom Luther, Kalvín, Zwingli a prvá 

protestantská vetva. Dnešný človek vníma kresťanstvo rozdrobené do množstva 

cirkví. Niektoré ani toto meno nemajú, ale nazývame ich cirkevnými 

spoločenstvami, či denomináciami. Protestanti hovoria, že jednota ďalej existuje 

v Cirkvi, len je neviditeľná. 

Tridentský koncil a pokoncilová teológia sa snažili obhájiť, že vnútorná 

jednota Cirkvi zostáva neviditeľná, ale jednota Cirkvi musí byť aj navonok 

viditeľná. Veď Kristus chcel jednu Cirkev, aby bola známkou a zdrojom 

evanjelizačnej hodnovernosti pre ostatných, aby uverili. Čiže nemôžeme sa 

- 69 

-



uspokojiť len s idealistickým tvrdením, že Cirkev je navonok nejednotná, ale jej 

jednota je vnútorná a neviditeľná. 

Preto sv. Róbert Bellarmin vypracoval teológiu vonkajších známok jednoty 

Cirkvi. Jednota musí byť aj viditeľná aj navonok rozpoznateľná v Cirkvi. Cirkev 

je jedna a viditeľná, a to vďaka trom základným zväzkom: jedna viera, účasť na 

tých istých sviatostiach a vedenie tými istými pastiermi. To sú takz. tria vincula 

- tri putá vonkajšej jednoty Cirkvi. Je to odraz Pavlovho vyjadrenia: „Buďte 

jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania! 

Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4-5). 

A. vínculum simbolicum – puto jednej viery: jedna viera, jedno vyznanie viery 

– symbol viery; 

B. vínculum liturgicum – puto slávenia tých istých sviatostí; 

C. vínculum hierarchicum – puto hierarchické: spoločenstvo s tými istými 

legitímnymi pastiermi, vysvätenými v apoštolskom nástupníctve. 

„Ježiš Kristus chce, aby jeho ľud vzrastal účinkovaním Ducha Svätého 

prostredníctvom verného ohlasovania Evanjelia, vysluhovania sviatostí 

a láskavého vedenia Apoštolov a ich nástupcov, na čele s Petrovým 

následníkom; a uskutočňuje spoločenstvo svojho ľudu v jednote: vo vyznávaní 

jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny“. 136 

Táto viditeľná jednota, tie tri putá sú tiež darom Krista a Ducha Svätého pre 

Cirkev. Sú to konštitutívne prvky Cirkvi, ktoré jej dáva Kristus skrze svojho 

Ducha. Sú darom z hora a nie jej zásluhou. 

V dobe, ktorá nasledovala, sa pozornosť teologického uvažovania sústredila 

na túto viditeľnú jednotu Cirkvi, často do takej miery, že v teologickej reflexii 

absentovala širšia úvaha o pravom zdroji vnútornej jednoty Cirkvi. Cirkev je aj 

viditeľná, a má známku viditeľnej jednoty, ale má aj neviditeľnú dimenziu. Keď 

sa Bellarmínova koncepcia absolutizuje a pretaví do právnickej podoby, Cirkev 

sa dostáva mimo sféry tajomstva. 

V 19. storočí začínalo uvažovanie o mystickom Kristovom Tele. Boli najmä 

2 teológovia, ktorí znovu obnovili uvažovanie aj o neviditeľnej Cirkvi: anglický 

kardinál Newman a nemecký teológ Möhler. Začínajú uvažovať o úlohách 

Ducha Svätého a hovoria, že Duch Svätý je základom Cirkvi. Hľadajú aj 

pramene vnútornej jednoty Cirkvi. 

Möhler rozvinul myšlienku, že Duch Svätý je základ jednoty Cirkvi. Hovorí 

o Cirkvi ako tajomnom Kristovom Tele. Jej jednota je jednotou tajomného Tela, 

ktorú vytvára pôsobenie Ducha Svätého. Ak je Cirkev tajomstvom, jej prijatie si 

vyžaduje nevyhnutne vieru. 

Newman, profesor na Oxfordskej univerzite, dospel vo svojich úvahách 

k záveru, že pravá Kristova Cirkev je tá rímska a konvertoval z anglikanizmu. 

Potom sa venoval štúdiu Otcov, aby spoznal ako oni chápali Cirkev. Objavil, že 

ju vnímali najmä ako „tajomstvo viery“. Už v samotných Symboloch je to tak. 

Zaiste to „najmä“ hovorí aj o tom, že Otcovia vnímajú Cirkev aj ako societas, 

136 

UR 2. porov. KKC 815 a KKP 205. 

- 70 

-



navonok spoločnosť usporiadanú. Na tento aspekt však nekládli v patristickej 

dobe prvoradý dôraz. 

Tieto dve osobnosti podnietili uvažovanie teológov aj v prvej polovici 20. 

storočia, najmä v medzivojnovom období, ktorého ovocie je akoby zhrnuté 

v encyklike Mystici Corporis Christi (1944) pápeža Pia XII. Cirkev je tu videná 

ako organizmus pozostávajúci z jednej stránky viditeľnej a jednej neviditeľnej, 

a ako taká, je teda skutočnosťou tajomnou. 

IV.2.3. Jedna Cirkev či pluralita cirkví? 

Dnes sa teda pozorovateľovi nedá neprehliadnuť jeden fakt skúsenosti pri 

pohľade na kresťanstvo: množstvo – pluralita cirkví. Je to skutočne problém, 

ktorý vyrušuje a s ktorým sa viera musí vysporiadať. Tvrdiť, že pluralita cirkví, 

by mohla byť odvodená už od Krista, a za ktorú by on bol dokonca zodpovedný, 

je absurdné. A predsa, je to v mene Ježiša Krista, že sa cirkvi rozdeľujú 

a množia. 

„V skutočnosti v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku 

určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších 

storočiach sa však vyskytli väčšie rozpory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od 

plného spoločenstva Katolíckej Cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej 

strany.“ 137 „A tak tieto oddelené spoločenstvá a cirkvi, hoci majú podľa nás 

nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch 

Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa 

odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ 138 

V určitých kruhoch možno pozorovať atmosféru irenizmu. Je to snaha hľadať 

a obnoviť jednotu Cirkvi dialógom a vytvoriť tak podmienky pre 

znovuzjednotenie kresťanov. Hovorí sa o znovu zjednotení Cirkvi. Jednota 

Cirkvi sa však nesmie považovať za niečo, čo teraz už nijako neexistuje. 

Ekumenizmus sa nemá snažiť o znovu zjednotenie, ale o plnosť spoločenstva, 

o integráciu do jednoty, ktorá už teraz existuje. Jednotlivé kresťanské 

denominácie sú od nej pre rôzne motívy oddelené. Prídavným menom 

kresťanské označujeme práve nekatolícke denominácie. Tieto sú viac než cirkvi, 

sú aj Cirkev: i keď nedokonalým spôsobom, čiastočne, nie plne, ale sú Cirkev. 

Je to ich pravý titul, i keď čiastočný, ktorý ich umožňuje vidieť začlenené 

a vložené do jednej Cirkvi. 

„Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov 

svätého Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán 

totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa 

ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za 

učeníkov Pánových, ale nerovnako zmýšľajú a ich cesty sa rozchádzajú, ako by 

sám Kristus bol rozdelený. Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví vôli 

137 

UR 3. Porov. KKC 817. 

138 

UR 3. 

- 71 

-



Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia 

všetkému stvoreniu.“ 139 „Lenže od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich 

spoločenstvá a cirkvi, sa netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro 

udeliť všetkým, ktorých preporodil v jedno Telo a spoločne oživil k novému 

životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i úctyhodné cirkevné podanie. 

Dokonalá plnosť prostriedkov spásy dá sa totiž dosiahnuť jedine pomocou 

katolíckej Cirkvi Kristovej, ktorá je všeobecným nástrojom spásy.“ 140 

Svätý otec Benedikt XVI. vo svojej kázni počas inauguračnej svätej omše 

svojho pontifikátu 24. apríla 2005 povedal: „Teraz však s plným vedomím na 

začiatku svojej služby rímskej Cirkvi, ktorú Peter skropil svojou krvou, jeho 

terajší nástupca berie na seba ako prvý záväzok: pracovať a nešetriť silami na 

obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých nasledovníkov Krista“. 

Duch Svätý je tým princípom vnútornej jednoty Cirkvi, ale zároveň svojimi 

mnohorakými charizmami je zaiste aj zdroj rozlišnosti v Cirkvi. Cirkev sa 

prejavuje mnohorakými spôsobmi či už v liturgii, teológii, v právnickej tradícii, 

či spôsoboch prežívania tej istej viery. Duch Svätý vzbudzuje rôznorodé 

charizmy a táto základná rozmanitosť je bohatosťou Cirkvi a nenarúša jej 

jednotu. Vytvára sa tak jednota v mnohosti prejavov, pravá plná katolícka 

jednota Cirkvi. 

Zbytočne je niekto pokrstený a je katolík, ak ho potom nespája s Cirkvou 

láska. Ak sú ľudia vzdialení od Cirkvi ťažkým hriechom, tak do Cirkvi patria iba 

nedokonale. Dokonale do Cirkvi patrí iba ten, kto má tieto tri putá s ňou, ale 

zároveň je s ňou spojený aj láskou, môžeme povedať, kto žije v posväcujúcej 

milosti. Ten, kto nemá lásku, zbytočné mu budú tie tri putá vonkajšej jednoty, ak 

s ňou nie je zjednotený vnútorne. 

IV.3. Svätosť Cirkvi. 

„Je predmetom viery, že Cirkev je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží 

Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebený ako jediný Svätý, miloval 

Cirkev ako svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so 

sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu. Cirkev 

je teda svätý Boží ľud a jej členovia sa volajú svätí.“ 141 

To je v dnešnej dobe veľmi háklivá otázka. V modernej kultúre je Cirkev 

považovaná nie za svätú, ale za hriešnicu. Je to pre niektorých nepochybné 

presvedčenie. Súvisí to s tendenciou človeka dneška presúvať zodpovednosť 

viny z osobnej roviny, zo srdca jednotlivcov do štruktúr - na spoločnosť, 

politikov, Cirkev. Cirkvi pripisujú mnohé hriechy a deformáciu krásneho 

139 

UR 1. 

140 

UR 3. 

141 

KKC 823. 

- 72 

-



Ježišovho učenia. Je to akási mentálna schéma, ktorá je veľmi výhodná pre 

ideologické interpretovanie histórie každého typu. Keďže Cirkev, ako jediný 

organizmus, ktorý zostáva prítomný v každej epoche a je zatiahnutá do všetkých 

udalostí dejín v posledných dvoch tisícročiach, predstavuje sa ako tá, ktorá má 

na sebe každý dlh a každú vinu. Iní obvinení histórie, akoby sa ani neobjavovali 

na tribunáli histórie. Všetci sa skrývajú pred zákonom aj preto, že vlastne nik vo 

svojej podstatnej identite nedokázal prežiť. Cirkev je tu už dvetisíc rokov, 

vo svojej podstate nezmenená a stále živá tak ako na začiatku. Je to jediný 

sociálny subjekt, ktorý pretrval taký dlhý čas. Cirkev sa teda stáva veľmi 

vďačným objektom zvaľovania viny za všetko. Dejiny sú zhovievavé k mnohým 

vinníkom, na rozdiel od Cirkvi. Aj mnohí katolíci dnes vidia na svojej vlastnej 

Cirkvi predovšetkým jej chyby a omyly. Vadí im minulosť, nenapĺňa ich súčasný 

stav. A tak je veľmi obľúbený postoj nazvať Cirkev hriešnou, či hovoriť o 

hriechoch Cirkvi. 

Toto je v hlbokom rozpore s tradíciou, s kresťanským slovníkom, so 

samotným NZ, ktorý Cirkev vždy označoval a nazýval svätou a niet žiadneho 

vyznania viery, v ktorom by sa Cirkev označovala ako hriešna a nie ako svätá. 

Pravda viery, že Cirkev je jedna a svätá patrila veľmi skoro do každého symbolu 

viery. Niet žiadneho dôvodu z histórie alebo z dokumentov, pre tvrdenie, že 

Cirkev je hriešna. 

To ale neznamená, že jej členovia sú bez slabostí a hriechov, že všetci jej 

členovia, nevynímajúc tých najvyššie postavených v jej hierarchii sú chránení 

pred každým negatívnym hodnotením. 

Prvá vec, ktorá je zrejmá z textov NZ je táto: niet v nich nijakého váhania 

pomenovať a zvýrazniť odsúdeniahodné správanie členov kresťanských 

spoločenstiev nezávisle od ich dôstojnosti, ktorú majú. Svätopisci sa neboja 

hovoriť o negatívach jednotlivých cirkevných spoločenstiev, jednotlivých 

kresťanoch, bez rozdielu ich postavenia v prvotnom kresťanskom spoločenstve. 

Nájdeme tam negatívne vyjadrenia o Petrovi - nielen jeho pokúšanie, ktoré 

mu Ježiš vyčíta: „Satan, odíď odo mňa, lebo nechápeš Božie veci“, nielen to, že 

zaprel Ježiša na veľkňazovom nádvorí, ale aj neskôr keď sa stretne s Pavlom, 

tak sa správa farizejsky. Po tom všetkom, čo Peter zažil a videl nakoniec 

prichádza do Antiochie a je schopný ukázať svoju charakterovú slabosť. Keď 

prídu ľudia zo židovstva, od Jakuba z Jeruzalema, on zrazu zmení svoje 

správanie k pohanom, čo mu Pavol tvrdo vyčíta. Je to ten istý Peter, ktorý je 

subjektom primátu, zvláštneho Pánovho prísľubu. Je prvý v Cirkvi a napriek 

tomu sa v tomto liste hovorí, že sa správal zle. 

Korintským kresťanom musí Pavol vyčítať spôsob, akým sa správajú medzi 

sebou na eucharistických zhromaždeniach. V NZ máme veľa úprimnosti a 

priamosti voči jednotlivcom i voči spoločenstvám. Pranierujú sa tam chyby, 

hriechy a zlé životné návyky. Ale keď sa hovorí o Cirkvi ako takej, nie už o 

konkrétnom správaní v jednom kresťanskom spoločenstve, alebo jej člena, tak tu 

niet ani najmenšieho náznaku nárekov, či výčitiek. 

- 73 

-



Termín samotný - ecclesia - Cirkev je vždy obklopený úctou a uctievaním, 

ktoré nikdy nie sú spochybnené v NZ. Jediné evanjelium ktoré má toto slovo 

Cirkev - Mt 16,18 - prísľub primátu sv. Petrovi hovorí Cirkev ako Ježišovo dielo 

- moja Cirkev. Ježiš tu hovorí o svojej Cirkvi a nemožno povedať, že niečo čo je 

jeho je chybné a hriešne. Keďže On je svätý, tak aj jeho Cirkev je svätá. 

V Sk 20,28 sa hovorí: „Aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si Ježiš Kristus 

získal svojou Krvou.“ Čiže Cirkev je niečo, čo patrí Bohu. Božia Cirkev, tak ju 

bude nazývať sv. Pavol. Boh je svätý a to čo je k nemu pripojené má taktiež 

účasť na jeho sätosti. 

Aj keď sv. Peter nikdy nepoužíva slovo Cirkev vo svojich listoch, to ešte 

neznamená, že mu je myšlienka Cirkvi, ako kresťanského spoločenstva 

učeníkov cudzia. Peter hovorí: „vy ste vyvolené kňazstvo, vy ste vyvolený národ, 

ľud určený na vlastníctvo“. Používa mnohé starozákonné pojmy na to, aby 

vyjadril svätosť a posvätnosť spoločenstva Cirkvi. 

V liste Efezanom Pavol používa priamo slovo Cirkev, často ho nachádzame 

v jeho listoch. V Ef 3,21 sa hovorí: „A tomu, ktorý mocou čo v nás pôsobí je 

schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac ako prosíme, alebo chápeme, 

tomu sláva v Cirkvi, v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. 

Amen.“ A ďalej v Ef 5, 25-27 sa hovorí: „Muži milujte manželky, ako aj Kristus 

miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom 

vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny, ani 

vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ Exegéta 

Schmidt si všimol zvláštny fakt, že v Ef 3,21 Kristus a Cirkev sú menované 

spolu, akoby boli rovnocenné. Takže svätosť Cirkvi pochádza od svätosti Krista. 

Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje. Skrze neho a v ňom sa ona 

stáva posväcujúcou. Cirkev prijíma celú svoju svätosť od Krista a nakoľko je 

sama svätá, môže posväcovať tých, ktorí do nej patria. Cirkev sa stáva 

posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi. 

Celá činnosť Cirkvi smeruje k oslave Boha ako k svojmu cieľu. Cieľom človeka 

a cieľom Cirkvi je oslava Boha. V Cirkvi sa nachádza plnosť všetkých 

prostriedkov spásy, v nej pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť. 

Nikdy nemôžeme povedať, že Cirkev je hriešna. Cirkev nie je hriešna, 

Cirkev je svätá. Čo ale s tou hriešnosťou, ktorú vidíme v údoch Cirkvi? Čiže 

môžeme povedať, že existuje omylnosť alebo hriešnosť jej členov? 

Keď čítame NZ nájdeme naozaj dostatok miest, kde sa hovorí o hriechoch 

kresťanov: Gal 2, 11-14, Gal 3, 1-5, 1 Sol 4,10-12 (hovorí sa o tom, že 

Solúnčania sú lenivci a darebáci, lebo očakávajú Pánov príchod, ale nič nerobia 

a Pavol im to vytýka), 2 Sol 3, 6-12, 1 Kor 3, 1-4, 5, 1-13, 1 Kor 11, 17-22. 

„Cirkev sa už na zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou.“ 142 

Cirkev je subjekt, je to Kristovo tajomné Telo. Ako taká je svätá. Vo svojich 

členoch však musí svätosť ešte len získavať. Môžeme povedať, že svätosť je pre 

Cirkev dar od jej zakladateľa skrze Ducha Svätého. Cirkev zostáva a je svätá, 

142 

LG 48. 

- 74 

-



ale zároveň je to pre Cirkev aj úloha. Treba neustále svätosť v nás uskutočňovať 

a privádzať k dokonalosti. 

„Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní je láska. Ona riadi všetky 

prostriedky posväcovania, oživuje ich a sprevádza k cieľu.“ 143 „Pochopila som, 

že ak má Cirkev Telo, zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je 

zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší. Pochopila som, že Cirkev má srdce 

a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska uvádza údy Cirkvi do 

činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, 

mučeníci by odmietali vyliať svoju krv. Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe 

všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta, 

slovom že je večná.“ 144 

Vyjadrenia mystikov nás možno učia viac než teológia. Je dobré si uvedomiť, 

že sú to vyjadrenia, ktoré unikajú len čisto racionálnej analýze, ale načierajú do 

tajomstva oveľa viac, ako samotná teológia. 

Niektorí ľudia žijú na periférii Cirkvi, niektorí zase hoci sú pokrstení, sa z nej 

sami vylúčili svojim správaním. Potom sú tí, ktorí žijú v srdci Cirkvi, žijú ju 

naplno v sebe samých a na tej ceste k svätosti už pokročili veľmi veľa. Ako sa 

láska ochladzuje v srdci človeka, tak sa človek vzďaľuje od srdca Cirkvi. 

Cirkev ako subjekt je svätá a my jednotlivci do nej patríme natoľko, nakoľko aj 

my realizujeme svoju vlastnú svätosť, nakoľko sme sa priblížili k jej srdcu. 

Panna Mária je prototypom a Matkou Cirkvi, lebo ona už dosiahla 

dokonalosť. V Márii je svätosť uskutočnená naplno. V Márii má Cirkev už jeden 

úd, ktorý je dokonale svätý. Tak ako je Cirkev Matkou pre nás všetkých, tak aj 

Cirkev má Matku a to je Panna Mária. 

IV.4. Katolicita Cirkvi. 

IV.4.1. Vonkajšia a vnútorná katolicita. 

Keď počujeme o tom, že Cirkev je všeobecná - katolícka, tak nás 

napadne, že Ježiš povedal apoštolom: „Choďte do celého sveta a ohlasujte 

Evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), a „Choďte teda a učte všetky 

národy a krstite ich...“ (Mt 28, 19). Teda myslíme najprv na fakt, že Cirkev je 

poslaná ku všetkým národom a ku všetkým ľuďom. To je katolicita extenzívna 

– vonkajšia, či kvantitatívna. Katolícka Cirkev má zaručené trvanie aj 

geograficky, aj časovo. Je povolaná rozšíriť sa do všetkých častí sveta, je 

poslaná ku každému a v každej dobe. Jej poslanie je univerzálne, všeobecné, 

katolícke. 

„Medzi nový Boží ľud sú povolaní všetci ľudia. Preto tento ľud zostáva 

vždy jeden jediný a má sa rozšíriť po celom svete a vo všetkých dobách, aby sa 

tak naplnila Božia vôľa. Jediný Boží ľud prebýva medzi všetkými národmi 

143 

LG 42. 

144 

SV. TERÉZIA OD DIEŤAŤA JEŽIŠA, Autobiografické spisy I., Lúč, Bratislava. 

- 75 

-



sveta. Získava si teda občanov zo všetkých národov.“ 145 Extenzívna katolicita 

však nie je jediným významom tohto slova. Často sa na to zabúda a z toho 

potom pramenia chybné názory a teologické problémy. 

Kvantitatívna katolicita je dôsledkom katolicity kvalitatívnej. „Cirkev je 

katolícka, pretože v sebe ukrýva tajomstvo celej živej božej pravdy, a ako taká je 

vo svojom poslaní povolaná oznámiť ju celému svetu.“ 146 Intenzívna katolicita 

– vnútorná katolicita, či kvalitatívna znamená to, že Cirkev má všetko, čo má 

mať pravá Kristova Cirkev, že Cirkvi nič nechýba. 

Katolícka Cirkev má: 

A. Plnosť prostriedkov spásy - Cirkev má všetky a plné prostriedky spásy, 

ktoré Kristus dal Cirkvi. Niektoré iné cirkevné spoločenstvá túto plnosť 

nemajú. 

B. Plnosť vlastnenia zjavenej pravdy - cirkev vyznáva úplnú a integrálnu 

pravdu, ktorá bola zjavená. Má autentický úrad a Magistérium na vysvetľovanie 

Božieho Slova a na učenie vo veciach viery a mravov. 

C. Plnosť spoločenstva - Cirkev v plnej miere odráža Kristovu vôľu, aby bola 

aj hierarchicky usporiadaná. Teda má plnosť spoločenstva pod vedením 

legitímnych pastierov, vysvätených v apoštolskom nástupníctve. 147 

Tieto tri prejavy intenzívnej katolicity dostala Cirkev do daru od Krista, 

a nie sú ovocím jej zásluh a úsilia. Iba predpoklad, že Cirkev má túto vnútornú 

plnosť, je základom jej univerzálneho poslania. Extenzívna katolicita je cieľom 

Cirkvi. Cirkev, pretože má na to predpoklady, je povolaná a poslaná získať 

všetkých ľudí pre spásu, vyzývať všetkých, aby prijali krstom jej spoločenstvo. 

IV.4.2. Etymológia slova katolícky. Jeho význam a používanie. 

Samotné výraz katolícky je z gréckeho slova katholikos. Toto slovo je 

zložené z dvoch: kata (podľa) a holos (celý, úplný). Takže katolícke je to, čo 

zodpovedá celku, je podľa celku, čo je všeobecné. Preto sa do slovenčiny 

prekladá grécke katholikos ako katolícky a často aj slovom všeobecný. 

NZ ho nepoužíva ani raz. Nenachádza sa ani v gréckom preklade SZ. 

V klasickej gréčtine používali slovo katholikos filozofovia na označenie 

všeobecného, univerzálneho úsudku. Keď je niečo „univerzálne“, je to niečo 

ojedinelé, jedinečné. Nesmie sa to zamieňať s nejakým celkovým súhrnom. 148 

Samotný pojem zaviedol v kresťanskej literatúre ako prvý sv. Ignác 

Antiochijský: „Kdekoľvek príde biskup, tam nech sa zíde celé spoločenstvo, tak 

145 

LG 13. 

146 

Toto je výrok teológa Hans Urs von Balthasara, ktorý však autor momentálne nevie bibliograficky indikovať. 

147 KKC 830: „Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus: "Tam, kde je Kristus, tam je aj katolícka 

Cirkev". V nej pretrváva plnosť Kristovho Tela zjednoteného so svojou Hlavou, čo v sebe zahŕňa, že od neho 

dostáva "plnosť prostriedkov spásy", ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život 

a vysvätenú službu (ministérium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve. V tomto základnom zmysle bola 

Cirkev katolícka už v deň Turíc a bude ňou stále až do dňa Parúzie.“ 

148 

Porov. H. DE LUBAC, Katolicismus, Karmelitánské Nakladatelství, Kostelní Vydří 1995, s.21. 

- 76 

-



ako kde je Ježiš Kristus, tam je aj katolícka Cirkev.“ 149 V tomto texte, ako potom 

u Otcov, a neskôr v teológii, má pojem „katolícka“ aplikovaný na Cirkev 

dvojaký význam: pravá či autentická a univerzálna. Otcovia používali výraz 

katolícka v zmysle pravá, aby ju jasne oddelili od heretických siekt. Sekty mali 

silnú mentalitu partikularizmu a uzavretosti do seba samých. Preto slovo 

„katolícka“ vyjadrovalo aj opozíciu k tejto uzavretosti a partikularizmu. 

Má aj význam univerzálna, lebo pravá Cirkev je rozšírená po celom svete. 

Tento význam nachádzame v liste Smyrnianskej cirkvi o mučeníctve sv. 

Polykarpa, ktorý bol umučený potom, ako sa dokončil modliť „za celú katolícku 

Cirkev“. 150 

Kresťania sa už od začiatku cítili byť členmi jedného božieho ľudu. Mali 

vedomie, že napriek roztrúsenosti do malých a od seba vzdialených 

spoločenstiev, patria do jednej univerzálnej rodiny. Toto vedomie jednoty medzi 

jednotlivými kresťanskými spoločenstvami, aj keď geograficky vzdialenými, sa 

udržalo pozdĺž dejín až dodnes. Na túto tému je množstvo svedectiev 

z patristických textov. Uvedieme niektoré. 

„Muži, ženy, deti, hlboko rozdelené rasou, národnosťou, jazykom, spôsobom života, 

prácou, poznaním, dôstojnosťou a majetkom. Všetkých znovu tvorí v Duchu. Všetkým taktiež 

vtláča božskú podobu. Všetci od nej prijímajú jedinečnú povahu, ktorá sa nedá zrušiť, 

povahu, ktorá nedovoľuje, aby sa nabudúce pripočítala dôležitosť ich mnohonásobným 

a hlbokým rozdielom. Tým sú skutočne všetci katolícky povznesení a zjednotení. V Cirkvi nie 

je nikto ani zďaleka oddelený od spoločenstva, všetci skoro splývajú jedni s druhými 

jednoduchou a nerozdielnou silou viery. Kristus je taktiež všetko vo všetkom. On, ktorý 

v sebe uzatvára mocou svojej jedinečnej, nekonečnej a nanajvýš múdrej dobrotivosti. Je ako 

stred, v ktorom sa zbiehajú línie, aby si tvorovia jediného Boha nezostávali cudzí alebo 

nepriateľskí, keby nemali žiadne spoločné miesto, kde by si prejavovali priateľstvo a snažili 

sa o pokoj.“ 151 

„Katolíckou sa nazýva preto, lebo sa rozširuje do celého sveta od kraja až po končiny 

zeme. Pretože vyučuje všeobecne a s presnosťou všetky princípy, ktoré prospievajú poznaniu 

ľudí vo veciach viditeľných i neviditeľných, nebeských i pozemských. Pretože od jej kultu je 

závislé celé ľudské pokolenie, vodcovia i podradení, učení aj neučení. Pretože ozdravuje 

a stará sa o každý druh spáchaných hriechov: telesných i duševných. Má v sebe všetky cnosti: 

v skutkoch, v slovách a v každej duchovnej charizme.“ 152 

„Ty zjednocuješ spolu občanov, národy – čo hovorím? celé ľudstvo! – vierou v náš 

spoločný pôvod, a to tak, že ľudia sa neuspokojujú s tým, že sa združujú, ale stávajú sa skoro 

bratmi.“ 153 

Sv. Augustín používa ako argument proti heretikom, že pravá autentická 

Kristova Cirkev je katolícka, v zmysle geografického univerzálneho rozšírenia. 

149 

SVÄTÝ IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Smyr. 8,2. 

150 

PG 5, 1036. 

151 

SVÄTÝ MAXIM VYZNAVAČ, Mystagogia 1. 

152 

SVÄTÝ CYRIL JERUZALEMSKÝ, Predkrstová katechéza XVIII, 23. 

153 

SVÄTÝ AUGUSTÍN, De moribus Ecclesiae catholicae 1,1. 

- 77 

-



Heretikom vyčítal, že nemôžu byť pravou Cirkvou, pre ich obmedzenie do 

niekoľkých regiónov. Podobne používal pojem „katolícky“ aj sv. Izidor 

Sevillský. V nasledujúcom texte sv. Cypriána, sa jednota a katolicita Cirkvi 

navzájom predpokladajú a podopierajú. 

„Jedna je Cirkev, ktorá sa stále viac rozširuje vďaka rastu plodnosti, podobne, ako 

početné lúče slnka, ktoré samo je jedným jediným svetelným zdrojm. Tak aj Cirkev, 

zaplavená Pánovým svetlom, rozlieva svoje lúče do celého sveta, i keď zostáva nerozdelené 

to svetlo, ktoré preniká všade a cez všetko.“ 154 

IV.4.3. Diskusia o používaní adjektíva všeobecná alebo katolícka 

v liturgickom texte Vyznania viery na Slovensku. 

V ekleziológii dávame slovenským adjektívam katolícky a všeobecný 

trošku odlišný obsah. Táto významová nuansa nebola vždy dostatočne 

porozumená. Počas liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile 

v novom liturgickom texte Nicejsko-carihradského vyznania viery objavuje 

„všeobecná“. Pred reformou bol vo vyznaní viery výraz „katolícka“. V iných 

jazykoch som nikde nepostrehol, že by zmenili počas reformy text vyznania 

viery v tomto zmysle. Nikde na svete sa nemodlia „verím v univerzálnu Cirkev“, 

ale sa modlia „verím katolícku Cirkev“. Tá zmena bola neopodstatnená 

a motivovaná práve prehliadnutím už spomínanej významovej nuansy. 

Teda aký je rozdiel v teologickej terminológii medzi „katolícka“ a 

„všeobecná“. Výrazom katolícka sa označuje Cirkev, nakoľko má hore uvedené 

tri atribúty vnútornej katolicity. To znamená, že Katolícka Cirkev, chápaná ako 

celosvetové spoločenstvo ich má. Ale majú ich aj všetky miestne, partikulárne 

cirkvi. Preto sa aj tieto právom označujú katolícke. Partikulárnu cirkev teda 

možno označiť katolíckou, ale nemožno ju označiť všeobecnou. 155 Výrazom 

„všeobecná“ sa označuje Cirkev, nakoľko sa skladá zo všetkých miestnych 

partikulárnych cirkví na celom svete. Ako sme povedali, všeobecná Cirkev je 

katolícka. Adjektívum „katolícky“ obsahuje v sebe viac ako adjektívum 

„všeobecný“. Že Cirkev je všeobecná naznačuje predovšetkým to, že je 

zhromaždením všetkých miestnych cirkví pod vedením miestnej cirkvi v Ríme, 

ktorá im predsedá v láske. 156 

154 

SVÄTÝ CYPRIÁN, De cathol. Ecclesiae unitate 5: PL 4, 501. 

155 

Aj cirkev bratislavko-trnavskej diecézy je katolícka cirkev, ale nie je všeobecná cirkev. 

156 „Príležitosť na zamyslenie sa nad touto vlastnosťou Cirkvi nám ponúka zmena, ktorá sa urobila pri príležitosti 

vydania Rímskeho misála vo Vyznaní viery (Verím v jedného Boha, Verím v Boha), ktoré sa používa pri slávení 

svätej omše. Do roku 1979, keď bol vydaný Rímsky misál prvý raz v slovenskom jazyku, sme vyznávali vieru 

v katolícku Cirkev. Potom prekladatelia Misála zmenili vo Vyznaní viery katolícku na „všeobecnú” Cirkev. 

Dôvod bol, ako konštatovali, ekumenický - ísť v ústrety iným kresťanským cirkvám. Odvtedy sme sa modlili 

v Apoštolskom vyznaní viery „verím v svätú Cirkev všeobecnú” a v Nicejsko-carihradskom „verím v jednu, 

svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev”. Teraz vo vydaní toho istého Misála z roku 2001, rozšíreného o rôzne 

doplnky, sa v oboch vyznaniach viery namiesto „všeobecná” uvádza znova katolícka Cirkev. Prečo sme sa vrátili 

k tomu pôvodnému označeniu katolícka? Preto, lebo všeobecná Cirkev a katolícka. Cirkev nie je to isté. 

Vlastnosť Cirkvi, že je katolícka, sa prejavuje navonok aj dovnútra. Navonok sa prejavuje v tom, že sa 

rozprestiera ponad všetky časy, národy, priestory, kultúry a rasy. To znamená, že je univerzálna, všeobecná. 

- 78 

-



„V katolíckej Cirkvi treba dbať s veľkou starostlivosťou o to, čo bolo prijímané za pravdu 

viery všade, vždy a všetkými. Toto je skutočne a pravdivo katolícke, podľa myšlienky 

univerzálnosti, ktorá je obsiahnutá v samotnej etymológii a hodnote slova.“ 157 

IV.5. Cirkev je apoštolská. 

Vo vyvíjajúcom sa krstnom symbole prvotnej Cirkvi pri článku o Cirkvi 

bola ako posledná zo štyroch známok doplnená apoštolskosť. Táto posledná 

nepominuteľná známka Cirkvi vychádza z jej najhlbšej podstaty. Je totiž 

podstatné pre Cirkev jej spojenie s apoštolmi. Apoštolskosť Cirkvi je conditio 

sine qua non samotnej existencie Cirkvi. Vďaka apoštolskosti Cirkev si v čase 

uchováva nepretržitosť učenia, sviatostí a svoju sociálnu formu, teda 

hierarchickú štruktúru, ktorú mala už od apoštolov. Toto jej nepretržite 

garantujú legitímni pastieri, dedičia apoštolského úradu prostredníctvom 

Nestačí však veriť len v túto jej vonkajšiu katolicitu, totiž, že je všeobecná. Ona je katolícka aj smerom 

dovnútra. Táto univerzálna čiže všeobecná Cirkev nosí v sebe aj partikulárne cirkvi, medzi ktoré na prvom 

mieste patria diecézy. Napríklad na Slovensku máme takýchto partikulárnych cirkví osem (Bratislavskotrnavská, 

Banskobystrická, Nitrianska, Košická, Rožňavská, Spišská, Prešovský eparchát a Košický exarchát). 

Každá z partikulárnych cirkví, každá diecéza je podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu Katolícka cirkev. 

V nich „je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev Kristova” (dekrét Christus 

Dominus, 11). Katolíckou cirkvou je teda nielen všeobecná, univerzálna Cirkev, ale aj cirkev partikulárna, na 

čele ktorej je rímskym pápežom ustanovený biskup. Rímsky biskup je hlavou nielen všeobecnej, univerzálnej 

Cirkvi, ale aj partikulárnej cirkvi, ktorú on zriaďuje a do ktorej on menuje biskupa za jej pastiera. 

Vzájomný vzťah všeobecnej čiže univerzálnej Cirkvi a cirkví partikulárnych, diecéz, patrí do tajomstva Cirkvi. 

Cirkev je tajomstvo a preto je predmetom našej viery. „Verím v Cirkev” vyznávame. Univerzálna, čiže 

všeobecná Cirkev nie je jednoducho súčtom, súhrnom diecéz ako partikulárnych cirkví, ani akousi ich 

federáciou. Súčtom a federáciou nemôže byť preto, lebo ona je prítomná už v každej z nich. 

Tajomstvo ich vzájomného vzťahu si môžeme priblížiť iným tajomstvom, tajomstvom Eucharistie. Cirkev 

a Eucharistia patria totiž k sebe tak podstatne, že Cirkev nemôže jestvovať bez Eucharistie a Eucharistia bez 

Cirkvi. Predstavme si hostiu, čiže chlieb, ktorú kňaz vezme do rúk a premení ju vo svätej omši na telo Kristovo. 

Je v nej prítomný celý Kristus. Keď túto konsekrovanú hostiu kňaz potom poláme na menšie časti aj v nich je 

prítomný celý Kristus. Celý Ježiš Kristus je prítomný v celej hostii a je celý prítomný aj v jej jednotlivých 

častiach. Tajomný vzťah je medzi celou konsekrovanou hostiou a medzi jej jednotlivými časťami. Taký tajomný 

vzťah je medzi Cirkvou všeobecnou a medzi jej jednotlivými čiastkovými, partikulárnymi cirkvami. Aj v nich je 

totiž prítomná celá Katolícka cirkev. Partikulárna cirkev, čiže diecéza, nie je všeobecná, univerzálna Cirkev, ale 

je Katolícka cirkev. Už to, že je partikulárna chce povedať, že je akoby jej časťou, ale takou, v ktorej je prítomná 

celá Cirkev. V časti je prítomný celok. Partikulárna cirkev čiže diecéza to, že je Katolíckou cirkvou dokazuje 

predovšetkým vtedy, keď slávi Eucharistiu. Druhý vatikánsky koncil to učí v konštitúcii o liturgii Sacrosanctum 

Concilium: „Všetci si majú liturgický život diecézy, sústredený okolo biskupa, predovšetkým v katedrálnom 

kostole, vysoko ceniť v presvedčení, že Cirkev sa hlavne prejavuje v plnej a aktívnej účasti všetkého svätého 

Božieho ľudu na tých istých liturgických sláveniach, predovšetkým na tej istej Eucharistii, na spoločnej 

modlitbe, pri tom istom oltári, ktorému predsedá biskup obklopený svojimi kňazmi a posluhujúcimi” ( SC 41). 

Teologická skutočnosť diecézy spočíva v tom, že sa v nej uskutočňuje tajomstvo spásy. Diecézu tvorí totiž podiel 

Božieho ľudu, ktorý biskup za spolupráce presbytéria (kňazstva) duchovne pasie. Tento Boží ľud v diecéze sa 

zhromažďuje na základe evanjelia a Eucharistie v Duchu Svätom. Aj ona obsahuje v sebe všetky podstatné prvky 

univerzálnej Cirkvi. Diecéza je utvorená na obraz univerzálnej, všeobecnej Cirkvi. Má svojho pastiera, biskupa, 

má presbytérium čiže kňazstvo a má aj Boží ľud. Keď sme teda od roku 1979 vyznávali vieru len vo všeobecnú 

Cirkev, nevyznávali sme vieru v partikulárnu cirkev, že aj ona je katolícka. Bol to ústupok v duchu nepravého 

ekumenizmu, ktorý nikto od nás nežiadal. V dialógu je dôležité poznať partnera dialógu. My sme sa takýmto 

vyznaním viery v dialógu nepredstavovali pravdivo. Vraciame sa k totožnosti našej Cirkvi. Ona je jedna, svätá, 

katolícka a apoštolská Cirkev.“ : V. FILO, Čo znamená, že Cirkev je katolícka?, in Katolícke noviny 33 (2002) 

12. 

157 

SVÄTÝ VINCENT LERINSKÝ, Commonitor 1,2. 

- 79 

-



následníctva. Takže apoštolskosť Cirkvi je zviazaná s nástupcami apoštolov. 

Kristus „ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 

3,14). Hovoríme o troch aspektoch apoštolskosti Cirkvi: 

A. Cirkev má počiatok u Krista a apoštolov - apostolicitas originis, materialis 

– apoštolský pôvod Cirkvi. 

B. Cirkev má vďaka svojej hierarchickej štruktúre trvalé a živé spojenie 

s apoštolmi, má neporušenú postupnosť svojich pastierov a učiteľov – 

apostolicitas succesionis, formalis – apoštolská postupnosť v Cirkvi. 

C. S apoštolským pôvodom a postupnosťou je potom zviazané neporušené 

predávanie apoštolského učenia a tradície. Len tak má Cirkev zaručené 

pretrvávanie a odovzdávanie neporušeného apoštolského učenia a pôsobenie 

Kristovej milosti –apostolicitas dostrinae, ordinis– apoštolské učenie, 

tradícia. 

„Cirkev je apoštolská, lebo založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle: 

A. bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20), svedkov, ktorých si 

sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním; 

B. s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej 

učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov; 

C. až do Kristovho príchodu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú 

prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: 

prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote 

s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“. 158 

Apoštolskosť má teda dva konštitučné elementy: apoštolskú službu 

a učenie. V úlohe apoštolov sú niektoré prenosné a niektoré neprenosné prvky. 

Kritériá prenosnosti či neprenosnosti jednotlivých prvkov apoštolského úradu 

treba stanoviť na základe NZ. Uvedieme niektoré dôležité texty: 

A. Lk 24, 36-48: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu a povedal 

im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z 

mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, 

hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami““. 

B. Sk 1, 8: „... ale keď na vás zostúpi Duch Svätý, dostanete silu a budete mi 

svedkami v Jeruzaleme i celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“. 

C. Sk 2, 32: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“. 

D. Sk 5, 32: „A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, 

čo ho poslúchajú“. 

E. Sk 10, 39: „A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine 

i v Jeruzaleme“. 

158 

KKC 857. Tento bod Katechizmu potom cituje liturgický text prefácie o apoštoloch: „Večný Pastier, ty 

neopúšťaš svoj ľud, ale prostredníctvom svojich svätých apoštolov stále ho chrániš. Aj naďalej ho opatruješ pod 

starostlivým vedením tých, ktorých si ako zástupcov svojho Syna ustanovil za duchovných pastierov“. 

- 80 

-



F. 1 Jn 1, 1-3: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči 

videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: 

Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme 

a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme 

videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. 

Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“. 

Úloha apoštolov bola dvojaká: a) svedčiť o udalostiach spásy, na ktorých sa 

priamo zúčastnili a ohlasovať ich vďaka charizmám Ducha Svätého ako 

neomylné prejavy kresťanského zjavenia; b) pastorálno-učiteľská ku všetkým 

pokrsteným. 

Prenosnosť sa evidentne týka nie tej prvej ale tej druhej úlohy. Prvá úloha 

bola vlastná iba Dvanástim. Ich osoby sa tak stali pre Cirkev niečím 

výnimočným a neopakovateľným vzhľadom na ich úlohu a poslanie. Táto prvá 

úloha bola určená zaniknúť so smrťou jednotlivých apoštolov. Je to teda 

neprenosná úloha Dvanástich. 

Druhá úloha je prenosná, označuje sa munus pascendi Ecclesiam. Táto úloha 

pretrváva aj po smrti Dvanástich, aby mohla Cirkev pokračovať v svojom 

poslaní. Táto úloha odovzdaná Dvanástim zaručuje kontinuitu apoštolskej 

služby v Cirkvi, vďaka ktorej si Cirkev v priebehu stáročí uchováva svoju 

základnú identitu a je obdarovaná posvätnou službou v apoštolskom 

nástupníctve. 

Prvá úloha bola daná apoštolom vzhľadom na ich osobu (intuitu personae), 

druhá vzhľadom na Cirkev (intuitu Ecclesiae). 

„V úrade (po latinsky munus – hodnosť a poslanie) apoštolov je jeden 

neprenosný prvok: to, že sú vyvolenými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania 

a základmi Cirkvi. Ale v ich úrade je aj jeden trvalý (prenosný) prvok. Kristus 

im sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. „Božské poslanie, ktoré 

Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov, lebo evanjelium, 

ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. Preto 

sa apoštoli... postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“ 159 

Zdôrazňujeme úzke prepojenie a vzájomnú závislosť medzi apoštolskou 

službou a učením, ktoré treba ohlasovať. Apoštoli si veľmi skoro začali 

uvedomovať nebezpečenstvá spojené s ich službou, so životom Cirkvi a začali 

premýšľať ako zabezpečiť Cirkev do budúcnosti. Uvedomujú si nebezpečenstvá 

ako falošné učenie, falošní proroci, antikristus, vnútorné nezhody, ktoré 

doliehajú na mladú Cirkev ( 1Tim 1, 3-7; 1Tim 3; 4, 3-5; Sk 20, 29). Preto si 

priberajú k sebe spolupracovníkov, na ktorých vkladajú ruky a tak ich 

ustanovujú za zodpovedných v jednotlivých kresťanských spoločenstvách. Títo 

sa zodpovedajú apoštolovi ale sú pripravení prevziať na seba úlohu svedectva 

v prípade, že tento zomrie. Tak sa dielo, ktoré apoštoli začali nikdy nepreruší. 

159 

KKC 860. 

- 81 

-



Spolupracovníci sú vysvätení aj s cieľom chrániť a ďalej odovzdávať zdravú 

náuku, zdravé slová, zverený poklad, slovo pravdy (1 Tim 4, 12-16; 2Tm 1, 3- 

14; 2, 2.15; 3, 14). Majú tiež za úlohu ustanoviť v spoločenstvách starších 

(presbyterov) (1 Tim 4, 14; Tit 1, 5), ktorým sa taktiež zveruje úloha spravovať 

miestne spoločenstvá a učiť v nich zdravú náuku. Teda k vybraným 

a vysväteným spolupracovníkom sa majú pripojiť ďalší, ktorí sú rovnako 

schopný a vhodný na túto úlohu: „A čo si počul odo mňa pred mnohými 

svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2Tim 

2,2). 

Takto sa hlboko prenikajú a spájajú apoštolská služba a učenie a sú 

garantované sviatostným charakterom apoštolského nástupníctva. Táto služba 

(munus) pre božie ustanovenie spája do dokonalej jednoty apoštolov 

a biskupov. 160 Toto prepojenie je už u sv. Ignáca z Antiochie a sv. Ireneja 

dôvodom toho, že kresťan je viazaný poslušnosťou voči aktuálnym nástupcom 

apoštolov ako Kristovi. Taktiež toto prepojenie taktiež preukazuje exiastenciu 

jediného apoštolátu (poslania), ktorý ide od Krista k Dvanástim, od týchto k ich 

nástupcom, aby sa zasa dalo od nich opäť vrátiť ku Kristovi vo vykonávaní tej 

istej služby. 

„Božské poslanie, ktorým Kristus poveril Apoštolov, bude trvať až do 

skončenia vekov (porov. Mt 28,20), keďže evanjelium, ktoré majú hlásať, je pre 

Cirkev v každom čase základom všetkého života. Preto sa Apoštoli postarali o 

ustanovenie svojich nástupcov v tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti. 

Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe , ale - aby im 

zverené poslanie pokračovalo aj po ich smrti - zanechali svojim bezprostredným 

spolupracovníkom akoby závetom úlohu pokračovať v diele, ktoré oni započali, 

a upevňovať ho , porúčajúc im bedliť nad celým stádom, nad ktorým ich Duch 

Svätý ustanovil za dozorcov, aby pásli Cirkev Božiu (porov. Sk 20,28). 

Ustanovili teda týchto mužov a potom im uložili, aby po ich smrti prebrali ich 

službu iní osvedčení mužovia . A medzi rozličnými službami, ktoré sa 

vykonávajú v Cirkvi od prvotných čias, má podľa svedectva tradície čelné 

postavenie úrad biskupov, ktorí nepretržitým nástupníctvom postupujúcim od 

prvopočiatku , sú výhonkami apoštolského kmeňa . Ako svedčí sv. Irenej, 

prostredníctvom tých, ktorých Apoštoli ustanovili za biskupov, a ich nástupcov 

až po naše časy, sa po celom svete prejavuje a opatruje apoštolská tradícia. 

Biskupi sa teda spolu s kňazmi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na 

službu pospolitosti a stoja namiesto Boha na čele stáda , ktorému sú pastiermi 

ako učitelia viery, kňazi svätej bohoslužby a vykonávatelia cirkevnej moci . Ako 

však má stále trvanie úrad, ktorým Pán poveril osobitne Petra, prvého z 

Apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak isto trvá aj úrad 

Apoštolov viesť Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav . 

160 

TERTULIÁN, De praescriptione haereticorum 21, PL 2, 33: „Ecclesia ab apostolis, apostoli a Christo, Christus a 

Deo“. 

- 82 

-



Preto posvätný cirkevný snem učí, že biskupi sú z Božieho ustanovenia 

nástupcami Apoštolov ako pastieri Cirkvi, ktorých kto počúva, počúva Krista, a 

kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom, ako aj Tým, kto Krista poslal (porov. Lk 

10,16)“. 161 

Slovo apostolos znamená poslaný, už tento názov v sebe zahŕňa ich 

poslanie, alebo úlohu, ktorú im Kristus zveril. Ježiš hovorí: „Ako mňa poslal 

Otec, tak aj ja posielam vás“. Ježiš pripravoval Cirkev a vybral si apoštolov a 

chcel aby títo apoštoli ďalej pokračovali v jeho diele. On dielo vykúpenia a 

spásy dotiahol do konca a naplnil. Toto dielo spásy však bude nevyhnutné 

priniesť ešte aj v extenzívnom zmysle do všetkých kútov sveta a rozšíriť vo 

všetkých časoch. Kristus vystúpil na nebesia a nie je viac viditeľne prítomný 

medzi nami. Preto je tu Cirkev, ktorá je jeho predĺžením v čase a priestore. Tak 

ako on bol poslaný Otcom, on sám ju pridružuje k svojej úlohe Vykupiteľa a 

Spasiteľa skrze apoštolov. 

IV.6. Nepominuteľnosť a neporušiteľnosť Cirkvi. 

Neporušenosť Cirkvi je niečo iné ako neomylnosť a bezhriešnosť Cirkvi. 

Nepominuteľnosť bola Cirkvi prisľúbená Kristom: „A hľa, ja som s vami po 

všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20), „... a pekelné brány ju 

nepremôžu“ (Mt 16, 18). Cirkev má zaručenú trvácnosť až do konca časov, až do 

všeobecného vzkriesenia mŕtvych. Má záruku, že zostane kompaktná a sama 

sebou v priebehu vekov. 

Štvrtý lateránsky koncil odsúdil Giocchina da Fiore a sv. Pius X. odsúdil 

modernizmus, pretože zastávali názor, že Cirkev je pominuteľná a že sa mení 

v priebehu časov. Modernistická téza odsúdená v dekréte Lamentabili: 

„Organická štruktúra Cirkvi nie je nemeniteľná, lež kresťanská spoločnosť, 

práve tak ako ľudská spoločnosť, podlieha trvalému vývoju.“ 162 

„Kristova Cirkev – či ju pozorujeme v jej existencii alebo v zriadení – je 

trváca a nepominuteľná spoločnosť. Na tomto svete nemožno po nej očakávať 

nijaký iný poriadok spásy, ktorý by bol plnší a dokonalejší. Pretože smrteľní 

pútnici na zemi až do skončenia sveta musia prichádzať k spáse skrze Krista, 

jeho Cirkev je jediným spoločenstvom spásy, ktoré až do skončenia sveta vo 

svojom zriadení existuje stále nemeniteľné a nepohnuteľné. Cirkev síce rastie, 

rozvíja sa síce primerane svojmu veku a rozmanitosti prostredia, v ktorom žije 

v stálom boji, napriek tomu zostáva v sebe a v zriadení, ktoré dostala od Krista 

nemeniteľná. Nikdy teda nemôže Kristova Cirkev stratiť svoje podstatné črty 

a svoje dary: svoju svätú učiteľskú službu, svoju kňazskú službu a svoju 

161 

LG 20. 

162 

DS 3453; NR 398 

- 83 

-



pastiersku službu. A tak je Kristus prostredníctvom svojho viditeľného tela stále 

pre všetkých ľudí cestou, pravdou a životom.“ 163 

Je to teda charizma Cirkvi, ktorá ju chráni pred porušením zubom času 

a robí ju stále aktuálnou, životaschopnou, neustále vernou svojej identite a 

neskaziteľnou. 

IV.7. Neomylnosť Cirkvi. 

Toto je charizma jej zabezpečuje, že vo všetkom čo sa týka jej cieľa, 

Cirkev sa nemýli a nemôže sa mýliť. Inak by bol zmarený jej primárny cieľ. 

Neomylnosť Cirkvi ako celku je učenie, ktoré je súčasťou Tradície. Bolo však 

formálne definované Učiteľským úradom Cirkvi až na Prvom a Druhom 

vatikánskom koncile. 

a) Prvý vatikánsky koncil v konštitúcii De fide slávnostne prehlásil, že: 

„Učenie viery, ktoré Boh zjavil, nebolo predložené ľudskému duchu ako 

filozofický objav, ktorý by bolo treba zdokonaľovať, ale bolo odovzdané 

Kristovej neveste ako božský poklad, aby ho ona verne chránila a neomylne 

vysvetlovala.“ 164 V konštitúcii Pastor aeternus vyhlásil: „... vlastní tú 

neomylnosť, ktorou chcel mať vystrojenú svoju Cirkev božský Vykupiteľ, keď 

ona definuje učenie o viere a mravoch.“ 165 

b) Druhý vatikánsky koncil hovorí o neomylnosti Cirkvi v dogmatickej 

konštitúcii Lumen gentium 12: „Spoločenstvo veriacich, ktorým sa dostalo 

pomazania od Svätého (porov. 1Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere, a túto 

svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre 

vieru, keď je on "od biskupov až po posledného veriaceho laika" napospol 

jednomyseľný vo veciach viery a mravov. Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý 

vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, ľud Boží pod vedením posvätného 

učiteľského úradu - ktorý verne poslúchajúc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale 

naozaj ako slovo Božie (porov. 1Sol 2,13) - neochvejne sa pridŕža viery, ktorú 

raz navždy dostali svätí (porov. Júd 3), správnym úsudkom hlbšie do nej preniká 

a plnšie ju uplatňuje v živote.“ 166 

Toto presvedčenie bolo zastávané Magistériom vždy, keď boli odmietané 

obvinenia z nespravodlivého odsúdenia nejakej herézy v niektorej vyrieknutých 

exkomunikáciách. 167 

Nadprirodzený zmysel pre vieru celého božieho ľudu, teda schopnosť 

celej Cirkvi prenikať do tajomstva zjavenia je nesený a podporovaný 

rozhodujúcim vodcovským pôsobením Ducha Svätého, ktorý Cirkev vovádza 

„do plnej pravdy“. Neomylnosť Cirkvi ako celku sa nazýva infallibilitas in 

credendo. Neomylnosť Učiteľského úradu Cirkvi, ktorého prvým subjektom je 

163 

NR 391. 

164 

DS 3020; NR 386. 

165 

DS 3074; NR 454. 

166 

DS 

167 

Porov. DS 1225; 1480; 2491-2501; 2612-2614. 

- 84 

-



pápež a kolégium biskupov sa nazýva infallibilitas in docendo. Tieto dve sa 

nemôžu identifikovať. Taktiež nemožno povedať, že prvá má čisto pasívnu 

úlohu a druhá čisto aktívnu. V obidvoch sa nachádza neomylnosť viery, ktorá je 

kritériom pravdy. 

IV.8. Nevyhnutnosť Cirkvi pre spásu. 

IV.8.1. Od patristiky po scholastiku. 

Hlboké spojenie medzi príslušnosťou k Cirkvi a spásou je prítomné už 

v diele sv. Ignáca Antiochijského, sv. Ireneja či sv. Cypriána. V literárnom tvare 

sa teologická axióma extra Ecclesiam nulla salus (mimo Cirkvi niet spásy) 

objavuje v dielach nasledovných Otcov a scholastikov: 

a) Origenes vo svojej homílii o knihe Jozue uvažuje nad prostitútkou z Jericha, 

o ktorej sa tam píše: „Len neviestka Rachab nech zostane nažive, ona a všetci, 

čo sú s ňou v dome“ (Joz 6, 17). Jeho komentár je nasledovný: „Mimo tento 

dom, teda mimo Cirkev, nikto nebude spasený; ak niekto z nej vyjde von, sám 

bude zodpovedný za svoju smrť“. 168 Origenes predniesol túto homíliu 

v súvislosti s výzvou židom, aby vstúpili do Cirkvi, pretože niet spásy bez 

Kristovej krvi a iba v Cirkvi je prítomné spásonosné ovocie krvi Krista 

Spasiteľa. 

b) Sv. Cyprián z Kartága je autorom slávneho výroku salus extra Ecclesiam 

non est (niet spásy mimo Cirkvi). 169 Historický kontext tohto vyjadrenia sa 

týka problému jednoty Cirkvi, ktorá musí byť uznaná v jednotnom spoločenstve 

so svojim právoplatne ustanoveným biskupom v konfrontácii so smutnými 

skúsenosťami schiziem a vnútorných rozkolov. Od neho je aj iný výrok, rovnako 

slávny: „Nemôže byť Boh otcom tomu, komu Cirkev nie je matkou“. 170 

c) Sv. Augustín na jednej strane v spore s donatistami zdôrazňuje potrebu 

vstúpiť do katolíckej Cirkvi a zostať v nej, pretože iba v nej je prítomná láska, 

ktorá je ovocím prijatej spásy. Na druhej strane Augustín hovorí o Ecclesia ab 

Abel, čiže o Cirkvi, ktorá sa skladá zo všetkých vyvolených a spravodlivých od 

začiatku ľudstva. Podľa tohto chápania zostáva v platnosti princíp, že mimo 

Cirkvi niet spásy kvôli skutočnosti, že ten, kto je spasený, je v Cirkvi. 

d) Fulgencius Ruspenský ako žiak sv. Augustína túto axiómu vyjadruje 

najsilnejšie: „Nikto, kto žije mimo katolícku Cirkev – a teda nielen pohania, ale 

aj židia, kacíri a odpadlíci – sa nemôže stať účastníkom večného života. Všetci tí 

skončia v pekelnom ohni, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom (Mt 25, 

41) ak ešte pred koncom svojho života nevstúpia práve do tejto Cirkvi“. 171 

168 

ORIGENES, In Jesu nave homiliae 3, 5 PG 12, 841: Extra hanc domum, id est, extra Ecclesiam nemo salvatur. 

169 

SV. CYPRIÁN, Epistola 73, 2. 

170 

SV. CYPRIÁN, De catholicae ecclesiae unitate 6 PL 4, 502. 

171 

FULGENCIUS RUSPENSKÝ, De catholicaeDe fide ad Petrum 3, 41; 36, 72; 37, 78; 38, 79 PL 65, 692.702.703.705. 

- 85 

-



e) Sv. Tomáš Akvinský dáva otázke príslušnosti k Cirkvi silný kristologický 

prízvuk. Spása sa dosahuje prostredníctvom spolupatričnosti ku Kristovi, ktorý 

je hlavou celého ľudstva, ktoré on postupným a diferencovaným spôsobom 

vytvára ako svoje telo. Z tohto pohľadu je Cirkev rozširovaná za svoje viditeľné 

hranice. 

IV.8.2. Učiteľský úrad Cirkvi. 

Vzhľadom na predošlé svedectvá neprekvapuje, že táto axióma sa 

nachádza vložená v takých dôležitých dokumentoch cirkevného Magistéria, ako 

sú Vyznania viery. 

a) Vyznanie viery predpísané valdéncom pápežom Inocentom III.: „Veríme, že 

nespasí nikto mimo Cirkvi jednej, svätej, rímskej a apoštolskej“ („Extra unam, 

sanctam, romanam, catholicam Ecclesiam neminem salvari credimus“). 172 

b) Štvrtý lateránsky koncil proti albigéncom učí: „Je iba jedna všeobecná 

Cirkev veriacich. Mimo nej nebude vôbec nikto zachránený.“ („Una est fideliu 

universalis Ecclesia, extra quam nullus omnino salvatur“). 173 

c) Bonifác VIII. V bule Unam Sanctam: „Viera nás núti prijať a pridržiavať sa 

toho, že je len jedna svätá a apoštolská Cirkev. A pevne v ňu veríme a úprimne 

vyznávame, že mimo Cirkvi niet spásy a ani odpustenia hriechov.“ 174 

d) Florenstký koncil vo svojom Dekréte pre jakobitov doslovne cituje 

a preberá text Fulgencia Ruspenského, ktorý sme uviedli. 175 

IV.8.3. Moderné obdobie. 

Uviedli sme, že už v scholastickom období sa pripúšťa spása mimo 

viditeľných hraníc Cirkvi. Neskôr reagujúc na protestantské omyly, katolícka 

teológia viac zdôrazňovala viditeľné aspekty príslušnosti k Cirkvi, o ktorých 

sme hovorili. Ohľadne možnosti spásy mimo viditeľné hranice Cirkvi je dôležité 

to, čo hovorí najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby, sv. Róbert Bellarmín: 

„Tvrdenie, že nikto nebude spasený mimo Cirkev by sa malo vzťahovať na tých, 

čo k nej nepatria ani v skutočnosti, ani podľa túžby (nec re nec voto), práve tak, 

ako teológovia hovoria o krste.“ 176 

Ekleziológia reformácie učí, že na Cirkev treba myslieť ako na miesto 

spasených. Ona sama je neviditeľná, patrí Bohu a iba on môže vedieť, kto do nej 

patrí a kto nie. Naproti tomu katolícka ekleziológia učí, že Cirkev je Kristov 

nástroj ustanovený pre spásu. Kristus ustanovil najmä sviatosti spásy, ktoré 

odovzdal a zveril svojej Cirkvi, ktorá sama je nástrojom, prostriedkom spásy. 

172 

DS 792. 

173 

DS 802; NR 375. 

174 

DS 870; NR 376. 

175 

DS 1351; NR 381. 

176 

SV. RÓBERT BELLARMÍN, De controversioniis III. De ecclesia miliante. 

- 86 

-



Ďalšie rozlišovanie prítomné v teológii tej doby niektorí odvodzujú od 

Róberta Bellarmina, je rozlišovanie medzi „telom a dušou“ Cirkvi. Podľa tohto 

názoru sa počíta s možnosťou patriť k duši Cirkvi bez príslušnosti k jej telu. Tu 

sa Cirkev považuje za zloženú z duchovného prvku, čo sú vnútorné dary Ducha 

Svätého a z viditeľného a spoločenského prvku. 

Ďalšie dôležité prvky nachádzame vo vierouke pápeža bl. Pia IX. Tento 

pápež v prvom rade odsúdil náboženský indiferentizmus, lebo tento tvrdí, že 

každé náboženstvo sa považuje za platnú cestu na dosiahnutie spásy. Tento 

názor sa kvalifikuje ako bezbožný a smutný, pretože náboženstvá sú podľa neho 

iba formami a znakmi Nevyjadriteľného a Nepostihnuteľného. 

Pápež povedľa tohto odsúdenia indiferentizmu zavádza aj princíp 

neprekonateľnej nevedomosti (alebo omylu v dobrej viere). V encyklike 

Quanto conficiamur moerore z 10.8. 1863 sa hovorí o axióme extra Ecclesiam 

nulla salus ako dobre známej dogme katolíckej viery a o princípe 

nepremožiteľnej nevedomosti sa hovorí: „Je známe nám vám, že tí, ktorí sa 

nachádzajú v neprekonateľnej nevedomosti našej najsvätejšej viery, ktorí 

svedomito zachovávajú prirodzený zákon a jeho prikázania a ktorí žijú čestným 

a poctivým životom, a ktorí sú ochotní poslúchať Boha, môžu dosiahnuť večný 

život skrze božské svetlo a milosť... Boh, vo svojej nekonečnej dobrote 

a múdrosti nedovoľuje žiadnym spôsobom, aby tí, ktorí sa nedopustia 

dobrovoľného hriechu boli potrestaní večným zatratením.“ 177 

Toto učenie spolu s učením, že Cirkev je nevyhnutná pre spásu ako 

prostriedok bolo zahrnuté do prípravnej schémy De Ecclesia Prvého 

vatikánskeho koncilu, ktorá nebola nikdy v celku prerokovaná. 

IV.8.4. Encyklika Mystici corporis Christi pápeža Pia XII. (1943). 

Pápež učí o príslušnosti k Cirkvi. Encyklika určuje podmienky pre to, ako 

sa stať skutočným členom Cirkvi: krst, viera a spoločenstvo s hierarchiou. 

Vylučuje sa čisto neviditeľná príslušnosť k Cirkvi, a preto buď niekto patrí do 

Cirkvi podľa uvedených kritérií alebo nepatrí. Pripúšťa sa, že hriešnici patria do 

Cirkvi, pretože aj napriek tomu, že stratili milosť, zachovávajú ostatné 

objektívne zväzky jednoty s Cirkvou. 

Základná myšlienka je stotožnenie Cirkvi ako tajomného Kristovho tela 

s rímskokatolíckou Cirkvou. Tí, ktorí viditeľne nepatria do katolíckej Cirkvi ako 

jej autentickí členovia nie sú jej členmi, iba k nej smerujú v túžbe. Sú 

vyzývaní, aby zanechali svoju situáciu, v ktorej nie je istota spásy, lebo sú 

pozbavení plnosti spásonosných Kristových darov, ktoré sú v plnosti prítomné 

iba v katolíckej Cirkvi. Pripúšťa sa spása tých, ktorí majú nevyslovené želanie, 

čiže neuvedomelú túžbu, ktorá ich smeruje k tajomnému telu, ktorým je 

katolícka Cirkev. 178 

177 

DS 2867. 

178 

DS 3821. 

- 87 

-



IV.8.5. Druhý vatikánsky koncil. 

Tento koncil taktiež učí o nevyhnutnosti Cirkvi k spáse: „Tento svätý 

koncil venuje pozornosť v prvom rade veriacim katolíkom. A opierajúc sa 

o Sväté písmo a tradíciu učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná pre spasenie.“ 179 

Kristova Cirkev pretrváva v katolíckej Cirkvi v tom zmysle, že sa v nej 

nachádza Kristova Cirkev s plnosťou prostriedkov spásy. Zároveň sa tvrdí, že 

viaceré prvky posväcovania sa nachádzajú aj mimo nej, v nekatolíckych 

spoločenstvách. 180 

IV.8.6. Extra Christum nulla salus. 

Exkluzivita princípu extra Ecclesiam nulla salus je založená na 

konformite Cirkvi s Kristom. Cirkev je zahrnutá do tajomstva Vtelenia Slova 

a má tak účasť na teandrizme Kristových skutkov. Teda axióma extra 

Ecclesiam nulla salus je vlastne jeden variant princípu extra Christum nulla 

salus. Cirkev má vitálny a tajomný vzťah ku Kristovi a skrze Krista s Bohom 

Otcom a Duchom Svätým. Možnosť spásneho stretnutie medzi človekom 

a Bohom sa koncentruje do Cirkvi, v ktorej sa vďaka jej nástrojovej príčinnosti 

vzhľadom na spásu aj uskutočňuje. Dokonca aj tam, kde Cirkev ešte formálne 

nie je prítomná, ak existuje úprimný úmysel a niet zavineného odmietania 

Evanjelia, čo vytvára podmienky pre prijatie spásy, Cirkev ani týmto situáciám 

nie je cudzia. Kristus totiž všetko nasmeroval k nej, aby ona nepriamo rozšírila 

svoju spásnu úlohu aj na tieto podmienky a aby bola aj v nich nositeľkou spásy. 

IV.8.6. Otázka príslušnosti k Cirkvi. 

Teda otázka príslušnosti k Cirkvi možno podľa LG rozriešiť tak, že 

existuje dokonalá a nedokonalá príslušnosť k Cirkvi. Dokonalú príslušnosť majú 

vo svojej plnosti iba katolíci. Ostatní kresťania majú nedokonalú príslušnosť 

k Cirkvi podľa rozličného stupňa účasti ich cirkevného spoločenstva na plnosti 

spásonosných prostriedkov prítomných v katolíckej Cirkvi. 

Nepokrstení sú zasa podľa LG v rôznej miere nasmerovaní k Cirkvi, 

pretože všetci sú do nej povolaní. 

179 

LG 14a. 

180 

Porov. LG 8; UR 3. 

- 88 

-

V. HIERARCHICKÁ ŠTRUKTÚRA CIRKVI. 

Termín hierarchia je gréckeho pôvodu a skladá sa z dvoch gréckych slov: 

hierós a arché. Hierós bez určitého člena znamená posvätný, s určitým členom 

má význam kňaz, posvätná osoba. Arché môže mať dva odlišné významy: 

a)počiatok, začiatok; b)moc, vláda. 

Grécke sloveso archeómai znamená vládnuť. Keby sme teda chceli doslovne 

preložiť toto grécke slovo, museli by sme ho preložiť do slovenčiny ako 

posvätný počiatok, posvätná moc či posvätná vláda. Preklad tohto slova do 

latinčiny je potestas sacra - posvätná moc. 

Teraz na základe tohto etymologického rozboru môžeme definovať 

hierarchiu ako „skupinu osôb v Cirkvi, ktorá má posvätnú moc, ktorá 

pochádza z posvätného zdroja, z posvätného počiatku, ktorým je sám 

Kristus“. 

V.1. Prečo má Cirkev hierarchickú štruktúru? 

Hierarchia je potrebná, nakoľko Kristus ustanovil Cirkev ako hierarchicky 

usporiadanú spoločnosť. A keďže On nič nerobí náhodou, musia existovať 

dôvody, prečo ju chcel mať hierarchicky, pyramidálne usporiadanú. Aj 

filozofickým uvažovaním o človekovi môžeme prísť k tomu, že bola potrebná 

spoločnosť spásy, ktorá bude usporiadaná hierarchicky. 

Klasická filozofická koncepcia človeka je, že človek je tvor od svojej 

podstaty náboženský a sociálny. 181 Znamená to teda, že človek nie je indivíduom 

samým pre seba, ktoré nepotrebuje druhých ľudí. Aby človek mohol dosahovať 

svoje ciele, aby sa mohol zdravo vyvíjať, aby mohol dosiahnuť svoje naplnenie, 

nevyhnutne potrebuje druhých. Potrebuje žiť v spoločenstve, v spoločnosti, 

vytvárať medziľudské vzťahy. Človek potrebuje nevyhnutne pre svoj rast, 

dozrievanie a vlastnú realizáciu vytvárať vzťahy. 

Od tejto úvahy už niet ďaleko k úvahe o spojení mnohých ľudí, či 

viacerých osôb, ktorých niečo spája do spoločnosti. Táto si dáva svoje vlastné 

konkrétne ciele, pravidlá hry a usporiadanie. Spoločnosť sa definuje väčšinou 

ako trvalá a morálna jednota viacerých osôb, ktoré spolupracujú na 

dosiahnutí spoločného cieľa, nakoľko si ho stanovili ako spoločný. Základné 

konštitutívne prvky spoločnosť sú dva. Materiálnym prvkom je samotné 

množstvo ľudí, ktorí ju vytvárajú. Formálnym prvkom je ich morálna jednota - 

vzájomná dohoda. Spája ich spoločný motív a úsilie (rozum a vôľa), aby 

dosiahli stanovený cieľ. 

V tejto koncepcii spoločnosti ešte nie je zahrnutá autorita. Ľudia, ktorí 

tvoria spoločnosť vytvárajú jednotu a stanovujú si, že chcú dosiahnuť nejaký 

spoločný cieľ. Autorita prichádza ako logický dôsledok. Je tu autorita, ktorá 

nevyhnutne patrí k pojmu spoločnosti. Ona je chápaná a zamýšľaná ako nástroj, 

181 

To je scholastická náuka, zastávaná aj sv. Tomášom Akvinským.



prostriedok, ktorý garantuje, že spoločnosť skutočne pôjde za tým, čo si 

stanovila ako cieľ. Autorita má za úlohu vytvárať podmienky svojím pôsobením, 

aby za tým cieľom išla čím možno najkratšou, najefektívnejšou cestou. Čiže 

autorita neznamená nejakú dominanciu, moc nad ostatnými. Je to nástroj, ktorý 

si sama spoločnosť vybrala, aby dosiahla cieľ, ktorý si stanovila. Na praktickej 

úrovni sa ukazuje, že každá spoločnosť potrebuje nejakú autoritu. V Cirkvi je to 

hierarchia. 

Nezabúdajme na to, že hierarchia v Cirkvi je teda nástroj a prostriedok na 

dosiahnutie spoločného cieľa. Je to prostriedok, ktorý garantuje identitu 

a harmonizuje zámery a iniciatívy, aby bolo všetko podriadené k dosiahnutiu 

cieľa. Takže ani nie tak na abstraktnej úrovni, ale na praktickej úrovni sa 

ukazuje v spoločnosti potreba prvku autority. 

Vrátime sa k duchu služby, ktorý charakterizuje hierarchiu v Cirkvi. Duch 

služby sa však nesmie naivne zamieňať s predstavou akejsi servilnosti členov 

hierarchie. Služobníci Cirkvi nesmú zrádzať to, čo je podstata, pravda a dobro. 

Na druhej strane vždy majú vykonávať túto svoju autoritu v duchu služby. Treba 

sa vrátiť k ponímaniu otcovstva, ako služby a nie ako sily. Páter Augustyn 

hovorí: Otcovstvo nie je paternalizmus, podobne ako autorita neznamená 

dominanciu. Z etymologického hľadiska autorita označuje toho, kto spravuje, 

usmerňuje rast. Je to služba. 

Takže aj Cirkev je spoločnosť. Aj ona sa skladá z konkrétneho množstva 

ľudí, ktorí do nej patria a má svoj cieľ. Cirkev je hierarchickou spoločnosťou. 

Treba zdôrazniť, že nielen preto, čo sme povedali na základe prirodzeného 

filozofického uvažovania, ale najmä preto, lebo ju takú preukázateľne takto 

ustanovil Ježiš Kristus. Cirkev bola taká od svojho počiatku a takou ostane až do 

konca vekov. 

Na záver zhrnieme: fakt že Cirkev je hierarchicky usporiadané 

spoločenstvo je preukázateľné na základe: 

a) vôle jej Zakladateľa; 

b) jej pôvodnej štruktúry; 

c) rozumového uvažovania o praktickej potrebe autority v každej 

spoločnosti. 

V.2. Cirkev hierarchická a charizmatická. 

Ježiš Kristus je pôvodcom Cirkvi. On ju ustanovil a založil. Tretia 

kapitola Lumen Gentium má názov: O hierarchickom zriadení Cirkvi a zvlášť 

o episkopáte. 

Cirkev má Božské a hierarchické zriadene. 182 

„Netreba pokladať za dve rozličné veci spoločnosť vystrojenú 

hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo 

a duchovné spoločenstvo, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými 

182 

LG 43. 

- 90 

-



darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského 

a božského prvku“. 183 Cirkev koná vždy v hierarchickom spoločenstve. 184 

“Duch Svätý vystrojuje a vedie Cirkev rozmanitými hierarchickými a 

charizmatickými darmi.“ 185 Obidva tieto typy darov sú určené pre spoločné dary 

Cirkvi. Hierarchické dary dostáva každý primerane k svojej službe diakona, 

kňaza alebo biskupa. 

Niektorí hovoria o petrovskom princípe v Cirkvi, ktorý je symbolom 

hierarchických darov. Zároveň je v Cirkvi prítomný aj mariánsky princíp. Tento 

je vyjadrením charizmatických darov. Medzi nimi by mala byť vždy určitá 

harmónia. Nemôžeme povedať, že Petrov princíp je dôležitejší ako 

charizmatický princíp. Obidva majú svoju vlastnú váhu, poslanie a hodnotu. 

Vzájomne by si mali uvedomovať, že potrebujú jeden druhý. Preto by mala 

existovať vždy spolupráca a zapojenie všetkých síl a darov, ktoré dáva Duch 

Svätý pre dobro Cirkvi, pre dobro celého spoločenstva. Skutočne sa môže zdať, 

že Cirkev niekedy zabúdala na charizmatický rozmer. Príliš veľa sa možno 

sústredila na hierarchický rozmer. Na druhej strane sú zase spoločnosti, ktoré sa 

príliš zameriavajú na charizmatický rozmer a potom odmietajú hierarchický 

rozmer Cirkvi. 

V.3. Krista vôľa založiť Cirkev ako hierarchickú spoločnosť. 

A. Príprava Cirkvi - čas verejného účinkovania a ohlasovania príchodu 

Božieho kráľovstva. Do verejného účinkovania Pána Ježiša spadajú tieto tri 

dôležité udalosti: povolanie Dvanástich, prísľub primátu Petrovi, potom prísľub 

moci kľúčov. Dvanásti sú sacrae hierarchie origo - počiatok posvätnej 

hierarchie. Oni sú pre celú Cirkev „kniežatá a sudcovia“, základ jej jednoty a 

„stĺpy pravdy“, celá Cirkev je postavená na základe apoštolov (Ef 2, 20). 

Z dvanástich apoštolov vyrástla dnešná cirkevná hierarchia, teda dnešné 

kolégium biskupov a k nim pripojených spolupracovníkov kňazov a diakonov. 

Medzi Dvanástimi má významné postavenie Peter. Jemu patrí prvenstvo 

medzi apoštolmi. Jeho úloha je dnes v Cirkvi živá prostredníctvom nástupcu 

svätého Petra. Dnešný rímsky biskup vykonáva v Cirkvi všetky právomoci, 

ktoré sú spojené s Petrovým primátom. Sv. Peter má zvláštne právomoci, ktoré 

dostal od Krista, moc kľúčov (potestas clavium). 

B. Založenie Cirkvi - povolaním dvanástich apoštolov začína fungovať 

Cirkev. Spoločnosť, ktorá už koná, pracuje, i keď ešte nie je jasne definovaná. 

K tomuto presnejšiemu vymedzeniu a definovaniu prichádza keď Cirkev 

dostáva svoju historicko-právnu podobu. Tvár Cirkvi bude nezameniteľne 

určená v svojich podstatných črtách po poslednej večeri, keď 

k predchádzajúcemu ustanoveniu Dvanástich Kristus sám pridá kňazstvo a 

183 

LG 8. 

184 

Porov. LG 21b; 22a; 41c. 

185 

LG 4. 

- 91 

-



obetu. Toto veľmi dôležitý moment zakladania Cirkvi a jej hierarchickej 

štruktúry. Keď sa z dvanástich apoštolov stanú aj Kristom vysvätení služobníci 

Nového zákona a Kristus taktiež zakladá a ustanovuje sviatosť Eucharistie a 

teda tomu novému spoločenstvu, ktoré formuje a rastie odovzdáva obetu, ktorá 

zo Starého zákona bola vždy pečatidlom zmluvy medzi Bohom a ľuďmi a keďže 

Kristus prináša definitívne zavŕšenie starozákonných zmlúv a svojim životom a 

najmä svojim paschálnym tajomstvom uzatvára skrze neho novú a večnú 

Zmluvu. Táto nová a večná zmluva sa bude obnovovať, bude trvale prítomná 

v slávení obety svätej omše. A k Eucharistii sú pripojení vysvätení služobníci. 

Čiže Posledná večera je veľmi dôležitým bodom vo formovaní a zakladaní toho 

rozmeru Cirkvi, ktorý nazývame hierarchický. Od chvíle poslednej večere je to 

spoločenstvo Dvanástich, ktoré Kristus prijal a urobil účastnými svojho 

najvyššieho a jediného kňazstva a zároveň im odovzdal Eucharistiu ako obetu 

Cirkvi a Nového zákona. 

C. Verejné vyhlásenie v deň Turíc, v deň Zoslania Ducha Svätého. 

Cirkev sa zjavuje aj ako spoločenstvo. Cirkev už od začiatku, od dňa Turíc je 

organizovaná ako hierarchická spoločnosť. 

V.4. Svedectvá o štruktúre Cirkvi v jej počiatkoch. 

Svedectvo Skutkov apoštolov, Pavlových listov iných novozákonných 

spisov, ako aj apoštolských Otcov jednohlasne dosvedčuje, že Cirkev bola od 

svojich prvopočiatkov hierarchicky diferencovaná. 

Prvé kresťanské komunity majú svoj pôvod v účinkovaní apoštolov, ktorí 

ich vedenie odovzdávajú nie prvému, ktorý príde pod ruku, ale niektorým 

„vopred vybraným“, „ustanoveným v autorite“, na rôznych úrovniach a s rôznou 

zodpovednosťou. V slovníku NZ sú nasledujúce kategórie: a) proistámenoi - 

hlavy, velitelia, vedúci; b) kybernétai – vládcovia; c) poiménes - pastieri; d) 

epískopoi - strážcovia, biskupi; e) presbýteroi - starší, presbyteri; 

f) diákonoi - ministri, služobníci. 

Peter má v tomto spoločenstve jednoznačne vedúcu úlohu. Hierarchická 

štruktúra prvotného jeruzalemského spoločenstva sa opakuje v rodiacej sa 

Cirkvi. Apoštoli prinášajú Kristovo meno za hranice Jeruzalema, a už za ich 

života kresťanské posolstvo sa šíri pozdĺž pobrežia Stredozemného mora do 

Malej Ázie, Grécka a Ríma. V základe a organizácii jednotlivých spoločenstiev 

je spoločný model. Všetky a zároveň každá z nich konštituujú jedinú Cirkev 

Kristovu. Zväzok milosti a zároveň zväzok spoločnej štruktúry ich spája do 

Cirkvi Vzkrieseného Pána: je to zväzok apoštolského nástupníctva a zväzok 

kontinuity, ktorý z neho vyplýva. 

Sv. Klement Rímsky zakladá biskupskú hierarchiu v rôznych 

spoločenstvách, založených apoštolmi. Reťaz nástupníctva ich spája s apoštolmi 

a medzi sebou navzájom. Rovnako Egesippus a sv. Irenej Lyonský preukazujú 

- 92 

-



nepretržité nástupníctvo od apoštolov až po ich nástupcov biskupov „až k nám“ 

počnúc apoštolom Petrom. Cirkev si v prvých troch storočiach uchováva 

nezmenenú svoju počiatočnú štruktúru. Existujú v Cirkvi aj rôzne charizmatické 

prejavy, ale Cirkev má jednoznačne pyramidálnu organizáciu funkcií a služieb. 

Neskôr sa ustáli rozdelenie služby na tri stupne: biskup, kňaz a diakon. Celá 

štruktúra Cirkvi smeruje k monarchickej hierarchii, v ktorej jasne dominuje 

princíp primátu. 

V.5. Služobný charakter hierarchie v Cirkvi. 

V.5.1. Autorita a moc. 

Môže sa zdať zvláštne hovoriť o právomociach a úradoch pri organizme, 

ktorý sa zrodil z lásky vteleného Slova, ktorý odráža trojičné spoločenstvo, káže 

a šíri lásku a koná z lásky a pre lásku. I keď láska a moc si nie sú vôbec 

protikladné, predsa dnešná kultúra ich vníma ako navzájom si nezmieriteľne 

odporujúce. Preto je dôležité ujasniť si n niektoré pojmy. 

Autorita a moc v modernom slovníku skoro splývajú s myšlienkou sily, 

násilia, ovládania mocou. Každá moc akoby si so sebou niesla aj druhotný 

význam vtelenia zla, vôle po ovládaní a neutralizáciu odporu. Ako chápať teda 

moc a autoritu? 

Autorite je vlastné to, že sprostredkúva vzťah medzi silou a rozumom. 

Moci je zasa vlastné to, že vyjadruje schopnosť prikazovať. 

Moc a autorita v Cirkvi je jej výsadou, ktorou je ona obdarovaná Bohom 

preto, aby dosiahla svoje ciele. 

Moc a autorita pápeža, biskupov, kolégia biskupov je pravá a skutočná 

schopnosť vplývať na slobodu druhých vel per imperium vel per rationes, ktorá 

sa vo veľkej miere uskutočňuje prostredníctvom siete nižších inštancií. Autorita 

vykonávaná v takomto duchu stráca podtón autoritarizmu a nadobúda vyššie 

kvality. Môžeme dokonca povedať, že nadobúda transcendentný charakter 

vzhľadom na svoj pôvod, cieľ, prostriedky a spôsoby vykonávania. Preto 

právom hovoríme o posvätnej moci (potestas sacra). 

V.5.2. Kristologický základ. 

Kristus udelil apoštolom rôzne právomoci a naplnil tak aj starozákonné 

proroctvo: „A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky 

národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho 

kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dn 7, 14) 

Vláda, moc a kráľovstvo Kristovi prináležia od narodenia. Bez toho, aby 

sa ich zriekol, dáva apoštolom na nich účasť. Ježiš potvrdzuje svoju 

zvrchovanosť, z ktorej vyplýva jeho vlastné poslanie. Na tomto poslaní dáva 

účasť apoštolom. V realizovaní Kristom zvereného poslania má Cirkev potom 

- 93 

-



centrum svojho života. „Daná mi je všetka moc (gr. εξουσία) na nebi a na zemi. 

Choďte teda, a učte všetky národy.“ (Mt 28, 18-19) Všetka moc je v Kristových 

rukách a z nej udeľuje apoštolom. 

Vulgáta prekladá grécke εξουσία latinským potestas. O akú moc sa jedná? 

Ide o mnohorakú moc, ktorá: a) vyháňa zlých duchov; b) uzdravuje chorých; c) 

prijíma a udeľuje Ducha Svätého; d) odpúšťa hriechy; e) konsekruje eucharistiu; 

f) ohlasuje Evanjelium; h) vysluhuje krst. Je to moc budovať Cirkev. Udelenie 

a spôsob vykonávania sú z textov NZ viac ako zrejmé. Niektoré najdôležitejšie 

sú nasledovné: 

a) „Ale keď odídem, pošlem ho k vám. On ma oslávi, lebo z môjho vezme 

a zvestuje vám.“ (Jn 16, 7.14) Výraz z môjho vezme označuje širokú škálu 

Kristových právomocí, ktoré sú sprostredkované Duchom Svätým. 

b) „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ (Jn 20, 21) Apoštoli majú účasť 

na samotnom spásonosnom poslaní Krista a na jeho stave a úlohe byť jediným 

prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. 

c) „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek 

Kristus Ježiš ...“ (1 Tim 2, 5) 

Tieto texty jasne dokumentujú, že to čo charakterizuje Kristovo bytie 

a poslanie sa odráža na tvári apoštolov a ich nástupcov. Robí z nich druhých 

„Kristov“, pomazaných jeho Duchom a pokračovateľov jeho samotného a jeho 

diela. Kristologický základ cirkevnej služby teda nespočíva v nejakom vágnom 

odvolávaní sa na Krista, ale v sviatostnej projekcii toho čím Kristus je a toho čo 

robí na ním povolaných služobníkov. 

Kristus apoštolov počas svojho života intímne k sebe pričlenil, udelil im 

svoje plné právomoci. Dal im účasť na tej istej moci, aby mohol zostať s nimi 

a s celou Cirkvou „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). 

Kristus je kýrios, Pán, ale aj ebed Jahve, Boží služobník. Je ním 

v dvojakom zmysle: a) v zmysle zástupného utrpenia (Iz 53); b) v zmysle, že on 

je ten spravodlivý, poslušný až na smrť, ktorý smrťou napĺňa v plnosti to, čo od 

neho Boh chcel (Mt 3, 15). 

Podobný je aj stav Cirkvi. Aj v nej sa odráža celá situácia Krista: Pána 

a služobníka. Cirkev má na tomto stave Krista sviatostnú a plnú účasť. Pre svoje 

právomoci, obrovské a hrozné, môže konať in persona Christi. Je však podobná 

Kristovi aj v jeho krehkosti a v jeho ľudskej časo-priestorovej obmedzenosti. Aj 

Cirkev musí podstúpiť: a) rast (Lk 2, 52); b) slabosť ako bolo vtelené Slovo 

v ľudskej prirodzenosti (Heb 4, 15; 5, 7); c) boj a dokonca kríž v súlade 

s Kristovým proroctvom (Mt 10, 17-19.34); d) skrytosť, ktorá v nej zakrýva, tak 

ako v Kristovi, prítomnosť božieho a v ľudských očiach robí ťažkým prijať jej 

význam znaku božského v ľudskom. 

Tieto právomoci sú tak tým najcennejším, čo ju spája s jej Ženíchom, ale 

zároveň sú aj „ukrižované“. Sú totiž ponorené do Jeho neviditeľnosti aj vtedy, 

keď účinkujúc majú viditeľné a vnímateľné prejavy. Toto je teda mnohoznačný 

a paradoxný kristologický základ posvätnej moci. 

- 94 

-



V.5.3. Duch služby. 

„Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo 

svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo 

služobníci, ktorí majú posvätnú moc - hierarchia - slúžia svojim bratom, aby 

všetci ktorí patria do Božieho ľudu dosiahli spásu.“ 186 

Hierarchia má v Cirkvi podstatný charakter služby. Kristus ustanovil túto 

službu a vybavil ju aj potrebnými nástrojmi. Tieto nástroje sú právomoci, 

ktorými sú obdarení členovia cirkevnej hierarchie preto, aby Cirkev nimi 

spravovaná a vedená smerovala k cieľu a dosiahla ho. Týmto cieľom je Božie 

kráľovstvo, teda spása. 

Právomoci, ktorými je Cirkev obdarená, musí používať v zhode s ich 

kristologickým základom a štatútom. Cirkev ich nesmie ale ani minimalizovať 

alebo vynulovať i keď v chvályhodnej snahe svedčiť aj viditeľne o svojej zhode 

s Božím služobníkom. Kristus sám totiž, i keď sa uponíži, nezriekol sa svojej 

zvrchovanosti, ani nezmenil svoje postavenie ako „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (1 

Tim 6, 15; Zjv 19, 16). Potvrdil to aj Pilátovi, pokojne a jasne (Jn 18, 36-37). 

Keďže jeho zvrchovanosť je taká, že sa ponižuje, zvrchovanosť Pána, ktorý 

triumfuje na oslovi (Jn 12, 15), iná nemôže byť ani zvrchovanosť Cirkvi. 

Cirkev nasleduje svojho Pána na ceste kríža a uponíženia, a preto si musí 

dávať pozor, aby nevyzdvihovala svoju moc a nevypínala sa v nej. Avšak 

nezabúdajúc, že tieto právomoci nestrácajú nič zo svojej veľkosti. Sú to 

právomoci skutočne kráľovské, lebo sú vyjadrením a predĺžením Kristových 

mocí. 

Cirkev nasleduje verne svojho Pána, ktorý sa slobodne a dobrovoľne stáva 

služobníkom: 

a) „Ale kto chce byť medzi vami prvý, bude vaším služobníkom. Ako ani Syn 

človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné 

za mnohých.“(Mt 20, 27-28; Mk 10, 45) 

b) „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému 

nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ 

(Jn 13, 14-15) 

c) „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. 

Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za 

stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22, 26-27) 

d) Podobenstvo o služobníkoch očakávajúcich svojho pána, ktorý keď príde, 

sám ich bude obsluhovať. (porov. Lk 12, 35-37) 

Ježiš, ktorý sa označoval „Majster a Pán“ neváha zaujať postoj sluhu. 

Správa sa ako ten, ktorý slúži. Kristus tak uprednostnil postoj služby ako prejav 

lásky. K tomuto sa hlási aj Cirkev, ktorá sa chce pripodobniť príkladu, ktorý jej 

dal Pán (porov. Jn 13, 15). 

186 

LG 18. 

- 95 

-



V texte sme zvýraznili časticu ako (grécky ‛ως) preto, lebo je dôležité 

zamyslieť sa nad jej významom. Kristus chcel povedať, že ani najväčší 

neprestáva byť najväčším, ani vodca nestráca svoje výsady tým, že zaujímajú 

postoj služby. Udržiavajú si svoju identitu a úlohu, ktorú vykonávajú ako službu. 

Nezriekajú sa teda svojich privilégií a výsad, ale slúži práve prostredníctvom 

týchto svojich kompetencií. 

Teda Cirkev vo svojej hierarchickej podobe má celá štruktúru diakonie. 

Treba mať na pamäti rozdiel v novozákonných termínoch δο̃υλος a διάκονος. 

Prvý sa prekladá otrok, sluha. Tento nedisponuje samým sebou, je poddaným 

a otrokom vo vlastníctve iného. Druhý je ten, ktorý síce poslúcha vôľu iných, 

ale formálne zostáva slobodným a ponúka svoje služby slobodne. To je druh 

služby Cirkvi a kresťana, ktoré sa riadia zákonom „dokonalej slobody“ (Gal 4, 

31; 5, 1). Táto služba nemá nič spoločné s akýmkoľvek druhom otroctva. Je to 

„služba slova“ (Sk 6,4; Lk 1, 2); „posvätná služba“ (Rim 15, 16; Kol 1, 23; Fil 

2, 22); vzhľadom na bratov vo viere je „darom zhora“ (Rim 2, 7); osobitnou 

charizmou určenou na oslobodzovanie z otroctva hriechu. Milosť je prechodom 

zo stavu satanovho otroctva a hriechu, do stavu slobody božích detí, priateľov 

Krista a božích dedičov. 

Teda služba Cirkvi je službou účinnou a omilosťujúcou. Nárok, aby 

Cirkev bola slúžiacou teda vôbec nemôže znamenať odstránenie jej orgánov 

moci a správy. Ona slúži práve prostredníctvom nich. Keby sa ich vzdala, vzdala 

by sa svojej vlastnej identity a štruktúry, ktorú jej dal Kristus. 

V.5.4. Štruktúra diakonie. 

Štruktúra diakonie sa zhoduje so štruktúrou Cirkvi. Právomoci (munera) 

sú spojené s apoštolským nástupníctvom a sviatostným prenášaním. Zahŕňajú 

primát Rímskeho biskupa a episcopale munus. Aj keď sú to rozličné úrady, 

predsa sa spájajú v biskupskom úrade, nakoľko aj pápež je biskupom Ríma. Sú 

účinkom sviatostnej vysviacky, ktorá uschopňuje vysvätených služobníkov pásť 

Cirkev (munus pascendi Ecclesiam). Obsahom je dobre známy trojitý úrad 

biskupov: vyučovať (evanjelizovať), posväcovať a spravovať. 

Štruktúra tohto úrade je veľmi dobre dosvedčená už v prvom storočí 

v pastierskych listoch NZ. Sú v nich rôzne dogmatické, etické, asketické, 

liturgické, právne a pastorálne usmernenia, ktoré majú moc normatívneho 

učenia. Tieto dobre dokumentujú trojitý úrad biskupa. Teda pápež a biskupi, na 

rozličných úrovniach, poskytujú Cirkvi službu vrchnosti. 

V.5.4.1. Učiteľský úrad. 

Kristus ustanovil prostredníctvo učiteľského úradu medzi zjavenou 

pravdou a svedomím veriaceho. Je to magistérium s poslaním ku všetkým 

národom, s neoddiskutovateľnou autoritou božieho poverenia (de jure divino), 

- 96 

-



opierajúce sa o prísľub božej pomoci, ktorý ju vedie k vlastneniu plnej pravdy 

a garantuje, že účinky jeho rozhodnutí budú mať ozvenu aj v nebi. Je to 

predovšetkým magistérium spojené s vierou, ktorá prináša spásu. Má úlohu 

chrániť jednotu a nereformovateľnosť viery, a zároveň je formulovať 

a predkladať. Niet istoty viery bez učiteľského úradu. Naráža na to aj Rim 10, 

17: „Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.“ 

V.5.4.2. Úrad posväcovať. 

Predpokladá aj magistérium a hlásanie, ale zahŕňa v sebe aj iné úrady. 

Napríklad: a) vkladanie rúk na ustanovenie hierarchie a kňazstva (1Tim 4, 14; 

2Tim 1, 6; 2, 2); b) krst v Kristovi (Gal 3, 27; Tit 3, 5-6); c) eucharistická 

hostina, ako nástroj sviatostného spoločenstva s Kristom mŕtvym 

a zmŕtvychvstalým a ako sprítomnenie jeho spásonosnej obety (1 Kor 10, 14- 

22); d) služba zmierenia (2 Kor 5, 18; 6, 1); e) činorodá láska, ktorá 

prekonávajúc sociálne bariéry robí zo všetkých „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 

2, 44; 4, 32). 

V.5.4.3. Úrad spravovať. 

Ide o skutočnú jurisdikčnú moc. Je to verejná moc v Cirkvi, 

s právomocou riadiť, usporiadavať život Cirkvi, vynášať zákony, trestať 

a dohliadať na ich dodržiavanie. Zaiste, že činnosť pápeža a biskupov pri 

vykonávaní správcovských právomocí je vedená najvyšším zákonom Cirkvi, 

ktorým je spása duší. Je vykonávaný nie v duchu despotizmu a násilného 

ovládania, ale v duchu riadnej a každodennej starostlivosti o spásu veriacich. 

Táto jurisdikcia je vlastná (nie delegovaná), riadna (spojená s úradom) 

a bezprostredná (týka sa priamo podriadených a nie skrze sprostredkujúce 

osoby). 

V.5.5. Protestantské výhrady k autorite v Cirkvi. 

Častá výhrada zo strany protestantov je, že v Cirkvi jediná moc je moc 

Kristova, a že v nej nie je prijateľná žiadna iná forma vlády a vedenia ako 

kristokracia, ktorá robí všetkých bratmi. Cirkev je spoločenstvom bratov, 

ktorými ich urobil Kristus. Každý nárok na jurisdické právomoci sa javí ako 

absurdná a hriešna, lebo je útokom na Kristovu zvrchovanosť nad Cirkvou. 

Nechceme opakovať všetko povedaná v predošlej časti tejto kapitoly. 

Treba iba zdôrazniť, že niet žiadnej inej kristokracie, ako tej, ktorá je 

vykonávaná Kristom skrze Cirkev. Ona sama je kristokraciou. Jednoducho 

pokusy, ktorých bolo tak veľa v dejinách, postaviť do protikladu Cirkev a Krista 

sa ukazujú stále viac neznalé. Sú poznačené nedostatočným poznaním Krista 

a Cirkvi, pretože sú uzatvorené pred teologickým uvažovaním. Stačí dať nabok 

- 97 

-



mnohé predsudky, aby sa ukázalo, že iba sviatostnosť Cirkvi je predpoklad 

a podmienka kristokracie v ľudských dejinách. 

Teda je teologicky neodôvodnené hovoriť o hierarchickej Cirkvi, ktorá je 

prekonaná Cirkvou charizmatickou alebo Cirkvou Ducha. Nie je možné hovoriť 

o akomsi paralelizme medzi mocou a charizmami, či o alternatíve moci 

a charizmy v Cirkvi. Je úlohou kompetentnej cirkevnej autority, posúdiť 

autenticitu rôznych chariziem a ich používanie. Pastieri majú za úlohu 

rozlišovať a neudúšať Ducha, ale preverovať a skúmať všetko a držať sa toho, 

čo je dobré (porov. 1Sol 5, 12.19-21). 

V.6. Prenášanie posvätnej moci. 

Podľa mienky niektorých protestantov, apoštoli dostali od Krista určité 

právomoci, ktoré sú však viazané iba s apoštolskou charizmou. Neprenášajú sa 

z Dvanástich ďalej. Otázka teda e, ako sa právomoci spojené s apoštolským 

úradom prenášajú na tých, ktorí v čase Cirkvi (tempus Ecclesiae) v nej 

vykonávajú vodcovskú úlohu. Katolícka odpoveď na túto otázku je len jedna. 

V.6.1. Apoštolské nástupníctvo. 

Kľúčovým prvkom je samotné ustanovenie Dvanástich. Oni sú obdarení 

Kristom plnými právomocami a poslaní ku všetkým národom, aby boli jeho 

pokračovaním. Kristus sám sa s nimi identifikuje. Oni sú základmi Cirkvi, ich 

zvlášť poúča o tajomstvách Kráľovstva, osobitne sa modlí za nich. Udeľuje im 

moc ohlasovať slovo, takže skrze ich slovo zaznieva božie slovo. Udeľuje im 

moc, s ktorou oni zakladajú nové kresťanské spoločenstvá, riadia ich, 

usmerňujú, napomínajú a ustanovujú v nich zárodky hierarchie skrze vkkladanie 

rúk. Takýmto spôsobom Dvanásti uskutočňujú poslanie, ktoré im Kristus zveril 

(porov. Jn 20, 21) v moci, ktorá Kristovi dáva všetku moc na nebi a na zemi (Mt 

28, 18). 

Teológ Auer rozlišuje štyri momenty nástupníctva: 

a) osobné poslanie Dvanástich; 

b) sviatostný charakter ich poslania, bez ktorého by neboi ustanovení za 

Kristových spolupracovníkov; 

c) sviatostné prenášanie právomocí správcovského, posvätiteľského a 

magisteriálneho úradu, so zodpovedajúcim odovzdaním zjavených právd, 

alebo posvätnej Tradície (porov. 1Kor 11, 23; 15, 3); 

d) prepojenie Kristovej prítomnosti „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 

28, 20) s cirkevnou službou, odvodenou od apoštolského nástupníctva. 

Vďaka nemu každý nástupca v ktoromkoľvek období dejín, dostáva účasť na 

dôstojnosti a zodpovednosti apoštolov a stáva sa tak Kristovým služobníkom 

a správcom Božích tajomstiev (1 Kor 4, 1). Rozdiel medzi biskupmi 

- 98 

-



a apoštolmi je ten, že zatiaľčo apoštoli boli nositeľmi a orgánmi zjavenia, ich 

nástupcovia sú iba jeho svedkami a hlásateľmi. 

Apoštolské nástupníctvo je dogma viery. Bola už naznačená na 

Florenstkom koncile v Dekréte pre Arménov 187 , jasnejšie bola formulovaná 

v Lutherovom odsúdení, podľa ktorého bol apoštolský úrad neprenosný. 188 Túto 

náuku potvrdili aj pápeži Lev XIII. a Pius XII. 189 Nakoniec božský zákon 

apoštolského nástupníctva potvrdzuje aj Druhý vatikánsky koncil v LG 20: 

„Ako má stále trvanie úrad, ktorým Pán poveril osobitne Petra, prvého 

z Apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak isto trvá aj úrad 

Apoštolov viesť Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.“ 

V.6.2. Vkladanie rúk (cheirothesía). 

Apoštolské nástupníctvo sa odovzdáva sviatostným spôsobom, 

prostredníctvom vkladania rúk. V posvätnej komunikácii je gesto plné významu 

už v SZ. Nie je len znakom nejakého požehnania, ale najmä znakom odovzdania 

či zverenia zvláštneho daru. Odovzdáva sa niečo čo sa vlastní alebo sa 

odovzdáva niečo zo seba. V SZ vloženie rúk znamenalo: a) požehnanie (Gn 48, 

9.14.20); b) konsekráciu na zvláštne úlohy a funkcie (Num 8, 10; 27, 15-23); c) 

symbolický úkon (Lv 1, 4; 3, 2.8.13; 4, 15-24.29.33). 

Mojžiš vkladá ruky na Jozua a sedemdesiatich starcov aby na nich 

preniesol časť svojich kompetencií. Na jozua dokonca spolu s mocou prešiel aj 

duch múdrosti. V rabínskej tradícii, ktorá bola platná až do roku 280 po Kr. 

a potom bola zrušená, sa vkladanie rúk používalo na investitúru do právomoci 

vyučovať. 

Nebolo teda ťažké v počiatkoch Crkvi, odvodiť od vkladania rúk 

podstatnú závislosť biskupskej vysviacky. Účinok biskupskej vysviacky sa 

v katolíckom chápaní neobmedzuje iba na moc učiť, ale aj oblasť sprovania 

Cirkvi, disciplíny, kultu a vedenia. 

Nemáme konkrétne svedectvo o tom, či apoštoli prijali tento úkon 

vkladania rúk od Ježiša a akým konkrétnym spôsobom sa uskutočňoval tento 

úkon odovzdávania moci, ale to ešte neznamená, že sa tak nedialo. Sami 

apoštoli mali jasné vedomie o význame úkonu vkladania rúk. Odovzdávali moc 

na svojich nástupcov vkladaním rúk ako je to jednoznačne dosvedčené v NZ. Čo 

sa presne udialo počas Poslednej večere, to samotný NZ nehovorí. Konanie 

apoštolov však nasvedčuje, že aj im Kristus pravdepodobne takýmto spôsobom 

odovzdal moc. 

Timotej po prijatí vkladania rúk, musí predsedať komunitárnej liturgii, 

viesť a spravovať jej život v súlade s Evanjeliom, ustanovovať zodpovedných 

187 


188 

Porov. LEV X., Bula Exurge Domine, 15.1.1520, DS 1476, ako aj TRIDENTSKÝ KONCIL: DS 1768. 

189 

Porov. DS 3307 a 3804. 

- 99 

-



v nových miestnych komunitách. Vkladanie rúk je tu teda nástrojom 

odovzdávania rôznorodých právomocí, ktoré veľmi prekračujú svojim obsahom 

rámec rabínskeho vkladania rúk. 

V NZ sú aj príklady vkladania rúk s iným obsahom, ale tie sa dajú dobre 

rozlíšiť od tých, kedy sa ním odovzdáva účasť na Kristovom poslaní a moc 

vykonávať ho. Je to vkladanie rúk na Šaula a Barnabáša v Antiochii (Sk 13, 3); 

ďalej Pavol vkladá ruky na Timoteja (2 Tim 1, 6; 1Tim 4, 14); Timotej ich má 

vkladať na vybraných pre službu, ktorí sú overení (1 Tim 5, 22). 

Je to skutočne sviatostný úkon, keď prostredníctvom vzývania Ducha 

Svätého a fyzického kontaktu s vysviacanou osobou, spôsobuje ex opere 

operato nielen jej včlenenie medzi Kristových služobníkov s úlohou vyučovať 

a evanjelizovať, ale aj ustanovenie do úradu viesť, posväcovať a spravovať. 

Vysvätený služobník tak dostáva plným právom zastávať úrad „pásť Božiu 

Cirkev“ (Sk 20, 28). 

- 100 

-

VI. PETROV PRIMÁT V CHÁPANÍ KATOLÍCKEJ CIRKVI. 

Aká je úloha pápeža v katolíckej Církvi? Akú povahu má primát, ktorý je 

viazaný na rímsky biskupský stolec? Je zrejmé, že otázky týkajúce sa Petrovho 

primátu a jeho pokračovanie v rímskych biskupoch budú jednými 

z najpálčivejších v prebiehajúcom ekumenickom dialógu. Nechýbajú isté 

pochybnosti aj u niektorých katolíkov. Napriek všetkému však existuje dnes aj 

pozitívna tendencia: nevyhnutnosť spoločného centra kresťanstva považuje za 

potrebnú aj veľa nekatolíkov. Ukazuje sa, že iba takéto centrum môže byť 

účinnou ochranou pred závislosťou na politických systémoch či civilizačných 

tlakoch. V spleti ideológií aj kresťania dnes potrebujú jasnú autoritu a hlas, 

ktorý by jasne zaznieval v ich mene v dnešnej pluralitnej spoločnosti. Myslel na 

niečo podobné pre svoju Cirkev už jej Zakladateľ? Inak by sme mohli 

formulovať aj takúto otázku: Existuje vôbec Petrov primát? A keďže tento fakt 

pozornému čitateľovi Nového Zákona musí byť jasný, vynára sa potom ďalšia 

otázka: Čo sa vlastne presne mieni Petrovým popredným miestom medzi 

apoštolmi, ktoré nám Nový Zákon mnohorakým spôsobom dosvedčuje? Čo je 

presne obsahom Petrovho primátu? Aký charakter má tento primát? 

K otázkam tohto druhu sa potom pridáva druhá skupina otázok. Petrov 

primát je nepopierateľný fakt, obsiahnutý v Zjavení. Ale môže sa na základe 

Nového Zákona ospravedlniť Petrovo nástupníctvo? Teda či aj nástupcovia 

svätého Petra sú tiež nositeľmi primátu a právomocí s ním spojenými, alebo 

primát bol daný iba samotnému Petrovi, ale nie jeho nástupcom? A ak áno, 

môže si Rím oprávnene uplatňovať nárok, že je sídlom Nástupcov sv. Petra? 190 

Poďme teda postupne objasniť tieto otázky tým, že budeme pozorne 

počúvať a skúmať svedectvo Svätého Písma a taktiež pozorne skúmať vieru 

rodiacej sa Cirkvi. 

V.1. Postavenie a úloha Petra v Novom Zákone. 

V evanjeliách sa meno Peter objavuje 114 krát, v Skutkoch apoštolov 57 

krát. V zozname apoštolov je Peter vždy na prvom mieste. Z týchto textov jasne 

vidieť, aký vzťah má k nemu Ježiš, akou úlohou ho vyznačil. A rovnako aj 

opačne, aký postoj zaujal postupne Peter k Pánovi a k zvyšku apoštolského 

kolégia. V rodiacej sa Cirkvi je to Peter, ktorý riadi jej činnosť. Od výberu 

Mateja, po prijatie prvých pohanov do Cirkvi, cez množstvo iných udalostí, 

ktoré nám opisujú v prvej polovici Skutky apoštolov. Ale chcel by som sa 

vyhnúť izolácii jednotlivých textov, ktorá v konečnom dôsledku bráni a sťažuje 

porozumenie. Najprv si preto pozrime Petrov obraz v Novom Zákone ako celku, 

potom konkrétne Petrov obraz v evanjeliách a nakoniec preveríme texty, ktoré sa 

priamo týkajú primátu. 

190 

Porov. J. RATZINGER, Církev jako společenství, Zvon, Praha 1995, s.30-31.



V.1.1. Celkové poslanie Petra v Novom Zákone. 

Na úvod je treba zdôrazniť, že všetky skupiny textov Nového Zákona 

poznajú Petrovo téma, čím sa jednoznačne preukazuje jeho univerzálny význam. 

Nedá sa teda povedať, že by Petrovo prednostné miesto bolo zdôrazňované iba 

v istej skupine textov Nového Zákona, či určitou osobnou alebo lokálnou 

tradíciou. 

V.1.2. Pavlove listy. 

Dôležité svedectvo nachádzame v jednej z najstarších formulácií vyznania 

viery, ktoré nám apoštol Pavol zanechal v 1 Kor 15, 3-7. Tu je celý text: 

„Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy 

podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil 

Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich 

žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a 

poslednému zo všetkých, ako nedôchodčaťu, zjavil sa aj mne.” 

Pavol v tomto texte označuje Petra aramejským slovom pre skalu - kéfa a 

uvádza ho ako prvého svedka zmŕtvychvstania. Pre Pavla je hlavným kritériom 

pre apoštolát byť svedkom Kristovho zmŕtvychvstania. On sám si osobuje právo 

a titul apoštola na základe svojho osobného stretnutia so Zmŕtvychvstalým, 

ktorý sa mu zjavil a povolal ho. Môžeme teda o to viac oceniť toto Pavlovo 

svedectvo o Petrovi, ktorého uvádza ako prvého z apoštolov, ktorému sa zjavil 

vzkriesený Kristus. Je možné považovať to v tomto ohľade priamo ako nové 

dosadenie do funkcie primátu, do popredného postavenia medzi apoštolmi. Keď 

si uvedomíme, že ide o veľmi starú formuláciu viery, existujúcu dávno pred 

Pavlom, ktorý s veľkou úctou odovzdáva jej nedotknuteľné dedičstvo, potom je 

význam tohto textu zrejmý. 

V liste Galaťanom sa hovorí o spore medzi Petrom a Pavlom, ku 

ktorému prichádza, keď Pavol bráni svoje samostatné apoštolské povolanie. 191 

„Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si 

zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, 

odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj 

ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. Keď som videl, že 

nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: 

191 

Porov. Gal 2, 11- 16. Profesor Heriban v poznámkach k tomuto textu uvádza: „Dátum a okolnosti stretnutia sú 

neznáme. Peter osobne prijal do Cirkvi prvého pohana bez toho, že by ho bol podrobil židovskému zákonu (Sk 

15, 7n.). V Antiochii sa však oddeľoval od pohanov, keď ta prišli kresťania zo židovstva, aby ich nepodráždil. 

Takéto počínanie mohlo byť pre Petrovu autoritu nebezpečné. Peter uznal svoju chybu a tým vlastne schválil 

Pavlovo počínanie. Pavlove výroky nenaštrbujú Petrovo prvenstvo medzi apoštolmi ani jeho apoštolskú 

neomylnosť. Týkajú sa jeho osobného správania pri tej príležitosti. 

- 102 

-



“Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po 

židovsky?!”“ (Gal 2, 11-14). 

Mylnú interpretáciu tohto textu, celkom proti duchu zvyšku Pavlových 

vyjadrení o Petrovi nedávno priniesol v týždenníku Formát pán Zdeněk Urban. 

V tomto článku je tak veľa zavádzajúcich a nepodložených tvrdení, že zaráža 

označenie tohto článku na titulnej strane ako: Počiatky kresťanstva očami 

vedcov. Niet vôbec žiadneho dôkazu o tom, že by spory medzi Petrom a Pavlom 

boli vieroučného rázu, rovnako ako neexistuje žiadne svedectvo o údajnom 

zotrvávaní v spore do konca života. Tieto tvrdenia si autor jednoducho vymyslel, 

a nepovažoval za potrebné ani jediným tvrdením a faktom podložiť svoje 

nepravdivé uzávery. 192 

Je zaujímavé uvedomiť si, že Peter nie je sám, kto sa správa chybne. 

Podobne sa choval aj Barnabáš a mnohí iní. Pavol to vie a vidí a predsa 

napomína iba Petra. Prečo? Môžeme rozumne tvrdiť že preto, lebo uznáva 

Petrovu osobitnú, jedinečnú a neopakovateľnú úlohu, vzhľadom na úrad, ktorý 

zastáva. Môže preto vzhľadom na svoju autoritu pomýliť mnohých iných 

a donútiť ich konať podobne chybne. Čo sa aj stalo. Teda vo verejnom 

napomínaní Petra apoštolom národov môžeme paradoxne vidieť Pavlove 

vedomie o Petrovej autorite. Ani zďaleka v tomto Pavlovom chovaní nemôžeme 

vidieť nejaké spochybňovanie Petrovej moci nad veriacimi a ich pastiermi. 

Teda aj v antiochijskom spore, ktorý je často citovaný odporcami učenia 

o primáte ako text dokazujúci ich mienku, ak ho dobre a správne čítame, 

môžeme vidieť potvrdenie, i keď nepriamo, Petrovej autority. 193 

V tomto liste povedľa správy o konflikte medzi Petrom a Pavlom máme aj 

veľmi cenné Pavlovo svedectvo o Petrovi, ktoré v kontraste s tým o to viac 

vyniká. V Gal 1, 18-19 Pavol hovorí: 

„Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som 

uňho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata“. 

Pavol pokladal za potrebné, aby vyhľadal v Jeruzaleme apoštola Petra 

a poradil sa s ním. Uznáva tým jeho prvenstvo v Cirkvi. Cieľom tejto jeho 

návštevy Jeruzalema je skutočne iba „vidieť a stretnúť Petra“. Stretnutie 

s Jakubom sa vidí ako viac menej neplánované a nepredpokladané. 

O štrnásť rokov neskôr putuje Pavol na základe zjavenia do Svätého 

mesta ešte raz. Teraz vyhľadá tri stĺpy – Jakuba, Petra a Jána – s presne 

192 

„Kým väčšina apoštolov zostávala veriacimi židmi, Pavol sa od judaizmu čoraz viac odchyľoval. Viacerí 

bádatelia vyslovili hypotetickú otázku, nakoľko by s jeho konaním súhlasil Ježiš. On a Peter kresťanstvo pevne 

ukotvili v judaizme. Pavlova teológia urobila kresťanstvo napoly gréckym, aby sa potom v katolicizme stalo 

napoly rímskym. K židovskej interpretácii sa opäť priblížilo až oveľa neskôr v protestantskej Reformácii. Peter a 

Pavol spolu údajne vo vieroučných a cirkevných záležitostiach často nesúhlasili a v naznačenom spore zotrvali 

do konca života. Podľa tradície súbežne zahynuli v roku 64 počas Nerónových protikresťanských pogromov 

v Ríme.“ Toto je text: Z. URBAN, Kresťanstvo v roku nula, in Formát 32(2003) 13-17. 

193 

Porov. G. BARRA, Il Primato di Pietro nella storia della Chiesa, Mimep-Docete, Milano 1995, s.34-37. 

- 103 

-



vymedzeným zámerom. Predloží im svoje evanjelium, ako ho zvestuje 

pohanom. Uvedomuje si, že existuje iba jedno spoločné evanjelium a istota 

zvestovania správneho evanjelia je viazaná na spoločenstvo so stĺpmi Cirkvi. 

Oni sú mierou správnosti. 194 

„Pre fázu formovania Cirkvi, ako je popísaná v liste Galaťanom, môžeme 

pokojne uvažovať o primáte troch, pričom však prednostné postavenie každého 

z nich má rôzne dôvody e je iného druhu. Akokoľvek v jednotlivostiach 

definujeme spoluprácu stĺpov, zostáva jedinečné postavenie Petrovo 

pochádzajúce od samotného Pána nedotknuté. Naďalej platí, že pre každé 

zvestovanie evanjelia musí byť kritériom zvestovanie Petrovo. Toto prednostné 

postavenie platí i vtedy, keď apoštol neplní svojím jednaním nároky svojho 

poslania.“ 195 

V.1.3. Jánove spisy. 

„Nachádzame silnú prítomnosť Petrovej tematiky v celom evanjeliu, čo 

vrcholí vo veľkej perikope o Petrovom poslaní (Jn 21, 15-19). Nebol to nikto 

menší ako Rudolf Bultmann, kto jasne povedal, že v tomto texte je Peter 

„poverený vrcholným vedením Cirkvi“. Považuje toto miesto za starú časť 

tradície, pochádzajúcu z dôb pred Jánom a tvorí podľa neho pôvodné znenie, ku 

ktorému sa potom vracia evanjelista Matúš v 16. kapitole. Jeho téza, že 

evanjelistu zaujíma Petrova autorita len potiaľ, aby ju nárokoval pre Jána, keď 

bola v dôsledku Petrovej smrti v súčasnej dobe neobsadená, nemá oporu ani 

v texte ani v cirkevných dejinách. Taktiež ale ukazuje, že nemožno obísť 

otázku, aký význam majú Ježišove slová Petrovi po jeho smrti. Pre nás je 

dôležité tvrdenie, že vedľa tradície Pavlovej, rovnako aj Jánova tradícia 

poskytuje svedectvo úplne jasného vedomia o prednostnom postavení Petra, 

ktoré pochádza od Pána.“ 196 

V.1.4. Synoptické evanjeliá. 

V.1.4.1. Peter v okruhu dvanástich podľa synoptického podania. 

Po bežnom prečítaní troch synoptických evanjelií je zrejmé zvláštne 

postavenie, ktoré má Peter medzi Dvanástimi. Spolu s oboma bratmi 

Zebedejovými vytvára skupinku troch, ktorá je tiež vyzdvihnutá v rámci 

Dvanástich. Sú tu niektoré okamžiky zo života Pána, v ktorých sú prítomní 

z vôle samotného Ježiša iba oni traja. Sú to chvíle mimoriadne dôležité, ako: 

premenenie na hore Tábor, modlitba na hore Olivovej, ako aj prítomnosť pri 

vzkriesení Jairovej dcéry. V rámci týchto troch opäť vyniká Peter: je hovorcom 

194 

Porov. Gal 2, 1-10. 

195 

J. RATZINGER, IDEM, s.33. 

196 

IBIDEM, s.34. 

- 104 

-



na hore Premenenia, k nemu hovorí Pán v úzkosti na hore Olivovej. V Lk 5, 1- 

11 sa prejavuje povolanie Petra ako prvotná podoba apoštolského povolania 

vôbec. Je to potom znova Peter, ktorý napodobňuje Ježišovo kráčanie po mori, 

pýta sa ohľadom právomoci učeníkov zväzovať a odpúšťať. 

To všetko je zvýraznené postavením Petra v zoznamoch apoštolov. Máme 

k dispozícii štyri zoznamy: Mt 10, 2-4; Mk 3, 16-19; Lk 6, 14-16; Sk 1,13. Tieto 

sa v jednotlivostiach líšia, ale jedno majú spoločné. Svorne uvádzajú Petra na 

čele. V matúšovom evajeliu sa dokonca uvádza závažným slovom “prvý Peter” 

(lat. primus). 197 

Spontánne prichádza na um otázka: Prečo je Peter na prvom mieste v 

každom z týchto zoznamov a aký dôvod je na to, že v Matúšovom evanjeliu je 

ozanačený ako prvý? Zdá sa málo pravdepodobná hypotéza, že by to bolo z 

dôvodu veku. Teda akési usporiadanie apoštolov podľa veku, čo by znamenalo, 

že Peter ol najstarší. Nie je možné ani tvrdiť, že by Peter bol prvý, ktorý 

nasledoval Majstra. Vieme dobre, že nebol prvý. Možnože by to prvý moho 

znamenať jednoduché označenie poradia v zozname. Ale ak by to tak bolo, ako 

vysvetlíme, že toto číslovaniě ďalej nepokračuje pre každého z apoštoov? 

Okrem toho po vždy prvom Petrovi nasledujú apoštoli v zoznamoch v rôznom 

poradí. 198 

Môžeme teda označiť ako veľmi rozumnú a pravdepodobnú pracovnú 

hypotézu, že tieto dva spomínané fakty zo zoznamov apoštolov v skutočnosti 

predstavujú jasný náznak zvláštnej Petrov úlohy a pozície, ktoré ho líšia od 

ostatných apoštolov. Toto tvrdenie podopierajú aj iné, už uvedené údaje o 

Petrovi v NZ. 

Tak po prvý krát sa objavuje kmeň slova, ktorý sa potom v reči o primáte 

stal pojmom označujúcim zvláštne postavenie a poslanie rybára z Betsaidy v 

Kristovej Cirkvi. 

Podobne je povedané to isté, keď sa zbor apoštolov označuje ako “Peter a 

tí čo boli s ním” (Mk 1,36; Lk 9,32), alebo “Peter s Jedenástmi” či “Peter s 

ostatnými apoštolmi” (Sk 2, 14.37). Čitateľ má vtedy dojem, že apoštoli viac 

ako Ježišovi nasledovníci sú nasledovníkmi Petra. 

V.1.4.2. Nové meno apoštola. 

Pôvodné apoštolovo meno je Šimon. Toto meno však Ježiš mení a nazýva ho 

menom novým. Tu sú dve svedectvá o zmene mena: 

“Ježiš mu povedal: ”Blahoslavený si, Šimon , syn Jonášov, lebo ti nezjavilo telo a krv, ale 

môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju 

Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.” ( Mt 16, 17-18) 

197 

Text Vulgáty: „Duodecim autem apostolorum nomina sunt haec: primus Simon, qui dicitur Petrus, et 

Andreas frater eius, et Iacobus Zebedaei et Ioannes frater eius, ....“ 

198 

Porov. G. BARRA, Il Primato di Pietro nella storia della Chiesa, Mimep-Docete, Milano 1995, s.17-21. 

- 105 

-



“Jeden z tých dvoch, čo to počul od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona 

Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: “Našli sme Mesiáša,” čo v 

preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: “Ty 

si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,” čo v preklade znamená Peter.” (Jn 1, 40-42) 

Aj Pavol, ako sme už skonštatovali vyššie, používal aramejskú formu mena, 

ktoré dal Šimonovi Ježiš. Skutočnosť, že toto slovo bolo preložené a do dejín 

tak vošla grécka forma jeho mena Peter jednoznačne potvrdzuje, že to nebolo 

vlastné meno. Veď vlastné mená sa neprekladajú. Nemohlo sa však jednať o 

vyjadrenie Petrovho charakteru. Pomenovanie “skala” nedáva žiaden 

psychologický či pedagogický význam. Dá sa mu porozumieť iba na základe 

tajomstva: kristologicky a ekleziologicky. Šimon Peter sa na základe povolania 

Ježišom stáva tým, čím nie je práve skrze “telo a krv”. Týmito slovami 

prisľubuje Ježiš Šimonovi najvyšší úrad v Cirkvi. Nové Šimonovo meno bude 

skala (aram. Kéfa, gr. Pétros), Peter. Je to meno úradu, ktorý má Šimon zastávať 

v budúcej, Kristom založenej Cirkvi. Na tomto Petrovom úrade, Ježiš postaví 

svoju Cirkev akoby na skale. 

V.1.4.3. Prísľub primátu (Mt 16, 17-19). 

Prv, ako Ježiš definitívne udelil „prvému“ medzi apoštolmi tú jedinečnú 

poslanie a zodpovednosť a úlohu spravovať všeobecnú Cirkev, ktoré 

označujeme pojmom Petrov Primát, mu ho prisľúbil. 

Tu je text prísľubu primátu v Matúšovom evanjeliu: 

“Ježiš mu povedal: ”Blahoslavený si, Šimon , syn Jonášov, lebo ti nezjavilo telo a krv, 

ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale 

postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského 

kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude 

rozviazané v nebi” (Mt 16,17-19). 

Vzhľadom na veľký význam, ktorý tento text má v katolíckej Cirkvi, niet 

divu, že sa v interpretácii odrážajú rôzne názory konfesionálnej polemiky, práve 

tak, ako aj vnútorné kolísanie samotnej katolíckej teológie. V pokoncilovej 

atmosfére sa aj katolícki exegéti vzdávali názoru, že tento výrok pochádza od 

Ježiša. Ovplyvňovaní boli predovšetkým protestantskou povojnovou exegézou, 

ktorá popierala pôvod tohto textu od Ježiša. 

Hlavná námietka spočívala v tom, že sa v tomto texte používa slovo "cirkev" 

( ekklésia), ktoré sa vyskytuje v evanjeliách označujúc všeobecnú Cirkev iba 

tento jediný raz. Pretože predpokladali ako isté - exegetický predsudok - že Ježiš 

nezamýšľal založiť Cirkev, považoval sa tento výraz za anachronizmus, ktorý 

dokazuje neskoršie vytvorenie tohto slova už vo vzniknutej a fungujúcej cirkvi. 

Ale už evanjelický exegéta Oepke na to odpovedá, že napríklad v celom liste 

- 106 

-



svätého apoštola Pavla Rimanom sa nenachádza slovo "kríž", i keď celý tento 

list je presiaknutý teológiou kríža apoštola. 

O literárnej podobe tohto textu liberálny protestantský teológ A. Von Harnack 

napísal: "Neexistuje veľa dlhších úryvkov v evanjeliách, v ktorých by aramejský 

základ presvital tak jasne ako z tejto prísne uzatvorenej perikopy". 199 Aramejská 

je vstupná formula "blahoslavený si", aramejské nevysvetlené meno Bar-Jona, 

ďalej pojmy "pekelné brány", "kľúče od nebeského kráľovstva", "zväzovanie a 

rozväzovanie", "na zemi a v nebi". 

Slovná hra so "skalou" v gréčtine úplne nefunguje. Je tam nevyhnutná zmena 

u slov Petros a petra: aj tu môžeme akoby počuť aramejské slovo kéfa a teda 

Ježišov hlas. 

Nekatolíci často vysvetľujú tento text nasledovne: 

A. Skalou je Petrova viera – vyznanie, že Ježiš je Kristus, Syn Boží. 

Táto viera, toto vyznanie Petra je prototypom vyznania, ktoré musí 

byť v srdciach veriacich a na ktorom je postavená Cirkev. 

B. Skalou myslel Ježiš sám seba. Petrovi povedal, že on je malá skala. 

O sebe však povedal, že On je „veľká skala“, na ktorej postaví svoju 

Cirkev. Toto hovoria niektorí na základe rozdielu v gréckom texte, 

kde sú dve slová: "Petros" a "petra" s malým rozdielom významu. 

Ich čítanie je potom nasledovné: "Ty si malý kameň (doslova 

"pleskáč") a na tejto skale (menovite na Kristovi, Skale) postavím 

svoju Cirkev". 

Toľko najčastejšie vysvetlenia protestantov. Čo teda Ježiš myslel 

skutočne, kto je tou skalou? Podľa katolíkov je to sám Peter. Peter je tá skala, na 

ktorej bude postavená Kristova Cirkev. V gréčtine existujú tieto hore spomínané 

dve slová, ktoré označujú malý kameň resp. veľkú skalu. Lenže Ježiš so svojimi 

učeníkmi nehovoril grécky, ale aramejsky. Lenže v aramejčine neexistuje tento 

rozdiel. Tá pozná iba jedno slovo, "kéfa". Teda v Ježišovom vyjadrení by 

zaznelo dvakrát to isté slovo. Aramejčina neumožňuje urobiť rozdiel medzi 

"malým kameňom" a "veľkou skalou". 

Duch Svätý inšpiroval svätého Matúša, aby v gréčtine použil dve rôzne 

slová. Je tu aj dôvod prečo. Slovo skala (gr. petra) je ženského rodu. Keď chcel 

teda Matúš napísať, že Ježiš dal Šimonovi nové meno súvisiace so skalou, musel 

použiť tvar v mužskom rode a to je petros, i keď má iba príbuzný, podobný 

význam, ale nie úplne identický. V tomto prípade je rozdiel medzi petra a petros 

v gréčtine len otázkou rodu, a nie významu. Ďalej je dôležitý tiež fakt, že zo 

staroveku, z archeológie nemáme svedectvá, že by mal predtým niekto takéto 

meno. Je to Ježišov novotvar. Keby chcel evanjelista porovnať Petra „kameň“ 

s Ježišom „Skalou“, mal by použiť pre Šimona Petra slovo lithos, čo je bežnejšie 

grécke slovo pre kameň alebo kamienok. To by tiež vylúčilo akýkoľvek zmätok 

a chybnú zámenu medzi Petrom a Ježišom. Úmyslné použitie slov petra a petros 

poukazuje na úsilie preložiť slovnú hračku v aramejčine do gréčtiny. 

199 

Citované podľa J.R. GEISELMAN, Der petrinische primat (Petrov primát), Münster 1927, s.9. 

- 107 

-



Je zaujímavé, že sám Ježiš sa nazýva lithos (napr. Mt 21, 42.44) štyrikrát 

častejšie, než sa nazýva petra (12 ku 3). Táto skutočnosť však neodrádza Petra, 

aby všetkých veriacich charakterizoval ako „kamene“ (lithoi) v 1 Pt 2, 5. 

Táto zmena Šimonovho mena je dôležitá. Ježiš ňou ohlasuje úlohu, ktorú 

zamýšľa zveriť Šimonovi Petrovi. Tým, že ho pomenuje „skala“, chce ho mať za 

základný kameň spoločenstva Cirkvi, ktorú chce vystavať. Je to slávnostné 

prisľúbenie pred všetkými apoštolmi. 

Vzápätí sa o tejto Cirkvi tvrdí, „pekelné brány ju nepremôžu“. Toto je 

typické židovské vyjadrenie. Pekelné brány označujú moc smrti a sily zla. Teda 

moc smrti a sily zla nikdy nezvíťazia nad Cirkvou. Je to jasná a priezračné 

prisľúbenie nášho Pána, že Cirkev postavená na Petrovi bude mať vždy túto 

vlastnosť: neporušiteľnosť. 

Ďalším typickým vyjadrením hebrejského myslenia v tomto úryvku sú 

slová: „tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva“. Nemožno tu nepripomenúť, 

že v biblickej reči výraz „mať kľúče“ označuje moc, ktorú pán domu zvyčajne 

zveruje svojmu „administratívnemu pracovníkovi – zástupcovi, inak 

majordómovi. 200 Tento spravuje dom a jeho majetok v čase neprítomnosti pána 

domu, majiteľa. Týmto je evidentne Ježiš sám. Nebeským kráľovstvom sa 

v evanjeliách zvyčajne označuje budúca sláva. Ale táto budúca sláva má aj svoju 

počiatočnú aktualizáciu tu na zemi, a ňou je Cirkev. Teda Cirkev je tým 

„palácom“, ktorý bude Peter ako majordómus, spravovať z poverenia pána 

domu, keď tento bude neprítomný. 

Teda zmysel tohto textu ukazuje, že Ježiš tu zjavuje svoju vôľu založiť 

Cirkev, ktorá je a bude jeho Cirkvou. V ktorej On je a vždy bude absolútnym 

pánom. Ale chce ju založiť na Petrovi. Jemu zveruje starostlivosť o ňu a taktiež 

mu dáva moc nad ňou vládnuť. Robí to preto, lebo vie, že sa blíži jeho Utrpenie 

a smrť a následný odchod z tohto sveta. 

Ježiš prejavuje vôľu, aby Peter vládol v Cirkvi, majúc „moc zväzovať 

a rozväzovať“. Toto je typické rabínske vyjadrenie v tých dobách. 

V terminológii rabínov moc zakázať (zväzovať) alebo moc povoliť (rozviazať) 

označovala ich v židovskej pospolitosti moc v doktrinálnej oblasti 

a v disciplinárnej a právnickej oblasti. Ide tu teda o plnú autoritu, o enormnú 

moc, ktorú Ježiš prisľubuje Petrovi. Táto Petrovi umožní, aby podľa svojho 

zváženia prijímal a vylučoval ľudí z Cirkvi. Taktiež aby ju spravoval a vládol 

jej, pričom bude robiť rozhodnutia v oblasti náuky a morálky. 

Tieto rozhodnutia budú ratifikované aj v nebi, Bohom samotným. Aj tu jej 

tento text jasný. Vyjadrenia „všetko to, čo“ 201 a „bude zviazané (rozviazané)v 

200 „Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí“ (Iz 22, 

22). „Kľúč na pleci“ znamená, že s hodnosťou bude spojená aj ťarcha. V Zjv 3, 7-8 sa hovorí, že iba Kristus 

vlastní kľúč od nebeského Jeruzalema, ktorý je symbolom Jeho plnej a výlučnej moci nad ním. 

201 

Tu je slovenský katolícky preklad slabý a nepresný. Prekladá: „čo zviažeš na zemi,..., čo rozviažeš na zemi 

...“. Grécky text má: „καί ό εάν“ čo by malo byť správne preložené ako: „všetko to, čo zviažeš, ..., všetko to, čo 

rozviažeš“, prípadne „čokoľvek zviažeš ...“. Latinský text Neovulgáty má „ed quodcumque“. Takto je to 

preložené aj v iných moderných jazykoch, ktoré mal autor možnosť skontrolovať. 

- 108 

-



nebi“ odhaľujú nesmiernu šírku a silu Petrových právomocí. Preto je tento text 

aj základným textom, z ktorého Cirkev vychádza pri odôvodňovaní pravdy viery 

o neomylnosti pápeža. Ježiš teda udeľuje Petrovi plnú a najvyššiu moc v Cirkvi, 

ktorá je podstatným komponentom jeho primátu. 202 

Mnohí protestanti síce uznávajú, že Peter je tou skalou, ale hovoria asi 

toto: "Ježiš nechcel založiť Cirkev. Tieto verše boli do evanjelia vložené 

neskoršími redaktormi, aby sa tak podporil primát rímskeho biskupa“. Je to ten 

známy ideologický predsudok, ktorý potom v evanjeliách škrtá to, čo mu tam 

vadí. 

V celom Matúšovom evanjeliu graduje úloha Petra medzi Dvanástimi, 

akoby evanjelista šiel povedať v evanjeliu, že on je tou skalou a tiež spôsob, 

akým bude tou skalou. Meno "skala" ukazuje na jeho funkciu základného 

kameňa Ježišom zakladanej a chcenej Cirkvi. Ukazuje teda nie na stálosť jeho 

charakteru, ktorý môže byť, a prakticky sa aj takým ukázal, nestály, ale skôr na 

jeho oficiálnu funkciu, úlohu základného kameňa Ježišovej Cirkvi. Toto opäť 

uznávajú dnes aj niektorí protestanti. Potom však dodajú, že v tomto texte niet 

žiadneho základu pre tvrdenie, že to čo sa v ňom hovorí o Petrovi sa vzťahuje aj 

na neskorších rímskych biskupov. Teda tento text nedáva základ na to, aby sme 

teologicky odôvodnili, že aj pápeži, neskorší rímski biskupi budú nositeľmi 

primátu. Podľa nich teda nie je teologicky odôvodniteľné, že úloha a právomoci 

spojené s primátom sv. Petra sa prenášajú na jeho nástupcov na rímskom 

biskupskom stolci. 203 

V.1.4.4. Ježišov prísľub, že Petrova viera neochabne (Lk 22,31-32). 

V Lukášovom evanjeliu máme ďalší veľmi dôležitý text, ktorý potvrdzuje 

celkom osobitný Ježišov vzťah k Petrovi aj vzhľadom na ostatných apoštolov. 

V predvečer svojho umučenia, vo Večeradle po poslednej večeri a ustanovení 

eucharistie, a po oznámení Judášovej zrady Ježiš povedal Petrovi: 

„Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja 

som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich 

bratov (Lk 22, 31 -32)”. 

Je to slávnostná a rozhodujúca chvíľa. Zakrátko Ježiša zajmú. Ježiš sa 

obracia na Petra a hovorí o všetkých apoštoloch bez rozdielu, že si ich satan 

vyžiadal. Všetci teda budú podrobení skúške a pokúšaní diablom. Napriek 

tomu, Ježiš sa tu modlí iba za Petra. Prosí, aby neochabla jeho viera. Viera toho, 

kto bol zvolený za základ Cirkvi. Viera toho, kto má moc zväzovať 

202 

Porov. G. BARRA, Il Primato, s.21-25. 

203 

O iných dôležitých aspektoch tohto textu budeme hovoriť v súvislosti s neomylnosťou pápeža a Učiteľským 

úradom Cirkvi. 

- 109 

-



a rozväzovať, kto má poverenie spravovať a vládnuť v neprítomnosti Pána, 

nesmie nikdy byť umenšená. On je duchovný ochranca celého kolégia 

apoštolov a má všetkých ostatných utvrdzovať a posilňovať vo viere. 204 Ježiš 

v tejto dramatickej a zároveň slávnostnej chvíli potvrdzuje to, čo Petrovi 

prisľúbil 

V.1.4.5. Udelenie primátu (Jn 21, 14 -17). 

Tento text je pre katolícku teológiu dôležitý. Ako hovorí klasické 

vyjadrenie: Ježiš udeľuje Šimonovi Petrovi primát medzi apoštolmi ustanovuje 

ho kniežaťom apoštolov a pastierom všeobecnej Cirkvi. Táto udalosť sa stala po 

Ježišovom vzkriesení, počas tretieho zjavenia všetkým učeníkom na brehu 

galilejského jazera. 

„To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania. Keď sa 

najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: “Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?” 

Odpovedal mu: “Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: “Pas moje 

baránky.” Opýtal sa ho aj druhý raz: “Šimon, syn Jánov, miluješ ma?” On mu 

odpovedal: “Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: “Pas moje ovce!” 

Pýtal sa ho tretí raz: “Šimon, syn Jánov, máš ma rad.” Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz 

spýtal: “Máš ma rád?” a povedal mu: “Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám 

rád.” Ježiš mu povedal: “Pas moje ovce!” (Jn 21, 14 - 17). 

V Písme sa často používa metafora o pastierovi a ovciach. Pastierom je 

predovšetkým Jahve, ktorý „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, 

baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí“ (Iz 40, 11). Aj Ježiš je Dobrý 

Pastier, ktorý dá život za svoje ovce. Túži zväčšiť svoje stádo a všetky ovce 

priviesť do jedného ovčinca. 205 

Dobrý Pastier, Ježiš Kristus, ako pán stáda teraz zveruje všetkých, čo ho 

nasledujú a mu patria do starostlivosti Šimonovi Petrovi trojitým príkazom: 

„Pas moje baránky!“, „Pas moje ovce!“, Pas moje ovce!“. Teda „baránky“ a 

„ovce“ znamená všetkých veriacich, všetkých členov Cirkvi. Zveruje mu úlohu 

pásť a privádzať na pašu. V tom je zahrnutá zjavne povinnosť opatrovať, viesť 

a chrániť tých, ktorí mu boli zverení. 

Ježiš teda Petrovi zveruje úlohu viesť Cirkev a kvôli tomu ho ustanovuje 

univerzálnym Pastierom božieho ľudu. Petrovi teda náleží poslušnosť každého 

veriaceho, člena tohto ľudu, tak, ako každá ovca poslúcha svojho pastiera. A aj 

keď je pravda, že iní učeníci, v úlohe biskupov sú taktiež povolaní Duchom 

Svätým viesť stádo, ktoré je im zverené, 206 je ešte viac pravda, že len Petrovi je 

204 


205 

Porov. Jn, 10, 11-16. 

206 

Porov. Sk 20, 28 -31. 

- 110 

-



zverená osobitná, jedinečná úloha chrániť a viesť celé Kristovo stádo, v ktorom 

sú zahrnutí aj biskupi. 207 

V.1.5. Skutky apoštolov. 

Táto kniha NZ hovorí o tom, čo robili Ježišovi učeníci po jeho odchode 

z tohto sveta, po jeho Nanebovstúpení. Taktiež o živote prvých kresťanských 

komunít. Nájdeme tu jasné svedectvo o to, ako apoštoli a prvé kresťanské 

komunity uznávali v Petrovi jednomyseľne vodcu a viditeľnú hlavu Cirkvi na 

zemi. Prvých pätnásť kapitol je celých venovaných Petrovi, ako protagonistovi 

života prvotnej Cirkvi. Opisujú sa, často s podrobnosťami, jeho skutky, jeho 

kázne, jeho rozhodnutia. 

Spomenieme aspoň niektoré z týchto udalostí, ktoré najzrejmejšie ukazujú 

jeho rozhodujúcu a vodcovskú roľu. Vymenujme ich: a) je to Peter, kto iniciuje 

voľbu náhradníka za Judáša (Sk 1, 15); b) je to Peter, ktorý v deň Turíc 

prehovorí k zhromaždenému zástupu v mene prvotného spoločenstva, na ktoré 

vo Večeradle zostúpil Duch Svätý (Sk 2, 14nn); c) je to opäť Peter, ktorý pred 

zhromaždenými zákonníkmi a farizejmi vysvetľuje dôvody svojho konania, ako 

aj celej kresťanskej komunity (Sk 4, 8); d) je úlohou Petra, aby dozeral nad 

správaním sa prvých kresťanov a nových učeníkov (Sk 5, 1-11); e) v mene 

všetkých apoštolov odpovedá veľkňazovi po zázračnom oslobodení všetkých 

apoštolov z väzenia: Boha treba viac počúvať ako ľudí (Sk 5, 29); f) je to Peter, 

ktorý navštevuje komunity učeníkov aj mimo Jeruzalema: v Judei, Galilei 

a v Samárii (Sk 9, 31-32), akoby tak inauguroval apoštolské cesty pápežov; g) 

Peter prikazuje, aby boli pokrstení tí pohania, ktorí prijali božie slovo (Sk 10, 

48) a vysvetľuje potom ostatným dôvody svojho rozhodnutia (Sk 11, 1nn); h) 

keď Petra opäť uväznia, modlí sa za neho celá Cirkev (Sk 12, 5); i) na prvom 

jeruzalemskom apoštolskom sneme, za prítomnosti Pavla, je to Peter, ktorý ako 

hlava určuje nakoniec cestu, ktorú musí nasledovať prvotná Cirkev v otázke 

obriezky pohanov (Sk 15, nn). 

Vidíme teda viac ako evidentne, že Ježišove slová o Petrovom primáte 

našli bezprostredné uplatnenie a uskutočňovanie v živote prvotnej Cirkvi. 

207 


- 111 

-

V.2. Petrovo nástupníctvo. 



Petrovo nástupníctvo má inú štruktúru ako nástupníctvo ostatných 

apoštolov, lebo Peter môže mať vždy len jediného nástupcu. Každý rímsky 

biskup je podľa viery Cirkvi nástupcom apoštola Petra. Všetci biskupi v základe 

pochádzajú od apoštolov, hoci skoro o žiadnom nemožno povedať, od ktorého 

apoštola sa dá odvodiť jeho biskupská vysviacka. Celé dnešné biskupské 

kolégium, ktoré sa skladá z jednotlivých biskupov, tvorí podľa viery Cirkvi 

nástupníctvo apoštolského kolégia. 

V.2.1. Zásada nástupníctva všeobecne. 

Je nesporné, že Nový Zákon vo všetkých svojich hlavných smeroch 

pozná Petrov primát. Ťažkosti sa však ukazujú až pri druhej otázke: Má Peter 

skutočne nástupcu? Dá sa teologicky ospravedlniť a zdôvodniť Petrovo 

nástupníctvo? Na túto otázku sa potom viaže tretia, ešte ťažšia otázka: Dá sa 

vierohodne zdôvodniť, že nástupca Petrov je práve rímsky biskup? 

K prvej otázke treba poznamenať, že výslovné svedectvo k Petrovmu 

nástupníctvu v Novom Zákone neexistuje. Nie je to však nič prekvapujúce, keď 

zoberieme do úvahy fakt, že evanjeliá a hlavné Pavlove listy nehovoria 

o problematike Cirkvi v po- apoštolskom období, čo možno považovať len za 

ďalší dôkaz ich historickej vierohodnosti. Nepriamou metódou sa však tento 

problém v evanjeliách dá nájsť. Ak budeme súhlasiť so zásadou kriticko – 

historickej metódy, že ako podanie bolo zachytené iba to, čo bolo v príslušnom 

priestore, kde podanie vzniklo, považované za dôležité pre súčasnosť. To potom 

napríklad dokazovalo, že Ján na konci prvého storočia, keď bol Peter už dosť 

dlho mŕtvy, vôbec nevidel jeho primát ako vec minulosti, ale ako niečo, čo pre 

Cirkev zostáva prítomnosťou. Niektorí potom tiež veria, pravdepodobne s príliš 

veľkou dávkou fantázie, že v „konkurencii“ medzi Petrom a miláčkom Pána je 

možné postrehnúť ozvenu napätia medzi rímskym nárokom na primát 

a sebavedomím cirkví v Malej Ázii. Toto je však uponáhľané a neopodstatnené 

tvrdenie. Neberie do úvahy vnútorné biblické svedectvo o tom, že na Rím sa 

pozeralo ako na pokračovanie petrovskej línie. Tu treba povedať, že 

novozákonné podanie nikdy nevyjadruje iba záujem o historické dáta, ale vždy 

nesie v sebe prítomnosť. V tomto zmysle tieto texty vždy postupujú ďalej od 

strohej skutočnosti, čo sa stalo v minulosti, avšak bez toho, aby sa zmazala 

zvláštna dôstojnosť ich pôvodu. 208 

V.2.2. Skutočnosť Petrovho nástupníctva. 

Sväté Písmo nikde nespomína, žeby Ježiš určil Petrovi nástupcu, alebo 

že by ho bol vyzval, aby si sám ustanovil nástupcu. Ježiš to teda explicitne 

208 

Porov. J. RATZINGER, Církev jako společenství, Zvon, Praha 1995, s.43-45. 

- 112 

-



nepovedal. Ale skutočnosť Petrovho nástupníctva sa dá odvodiť uvažovaním 

o plnej moci, ktorú Ježiš zveril Petrovi, podobne ako o moci kľúčov a moci 

zväzovať a rozväzovať. 

Hoci Petrova situácia bola celkom neopakovateľná, predsa úloha, ktorú 

mal plniť, sa musí vykonávať až do konca časov. Ježiš sľúbil Petrovi, že má byť 

základným kameňom Cirkvi. Nehovorí sa o prechodnom kladení základného 

kameňa, ale o trvalej funkcii základu. Patrí k podstate Cirkvi, že základ, na 

ktorom je vystavená, zostáva natrvalo. Práve to, že má nezboriteľný základ, 

zaručuje podľa Ježišových slov jej nezničiteľnosť. Ak sa teraz prenesieme 

z obrazného, metaforického vyjadrenia do vecnej oblasti, znamená to, že Peter 

môže byť základom Cirkvi len vtedy, keď ju vedie a spravuje takým spôsobom, 

že prekoná nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú každé spoločenstvo a že Cirkev 

nepodľahne zákonu historickej pominuteľnosti. Petrova je teda trvalá, nie 

prechodná funkcia základu Cirkvi. 

S týmto chápaním základu na skale sa zhoduje, ak členov Cirkvi 

označujeme ako živé kamene, z ktorých sa buduje duchovný dom Cirkvi (1 Pt 

2, 5:„ ...a dajte sa aj vy vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do 

svätého kňazstva,...“), alebo keď ich ako Pavol nazývame chrámom Ducha 

Svätého ( porov. 1 Kor 3, 16; 12, 13n; Ef 2, 22: „Neviete, že ste Boží chrám a že 

vo vás prebýva Duch Svätý?“, „... v ňom ste aj vy vbudovaný do Božieho 

príbytku v duchu.“ ). I keď v tomto obraze sa prejavuje statický moment, jeho 

premietnutie do vecnej oblasti ukazuje, že k správnemu výkladu treba pridať 

prvok dynamickosti. Ak pevná správa a vedenie majú zaručiť nepominuteľnosť, 

treba ich uskutočňovať až do druhého Pánovho príchodu. 

Preto až do druhého Pánovho príchodu musia existovať nositelia plnej 

moci, ktorá Petra uschopňuje a zaväzuje, aby existenciu Cirkvi zaistil práve tak, 

ako skalný základ zaisťuje trvalú existenciu na ňom vystaveného domu. 

V spisoch Nového Zákona, ktoré vznikli na prechode k druhej generácii, 

či až v jej dobe, zvlášť v Skutkoch apoštolov a pastorálnych listoch, prijíma 

zásada nástupníctva konkrétnu podobu. 

209 Protestantská myšlienka, že 

"nástupníctvo" spočíva iba v slove ako takom, a nie v nejakých štruktúrach, sa 

ukazuje na základe skutočnej podoby novozákonného podania ako 

anachronická. Slovo je vždy viazané na svedka, ktorý ručí za jeho 

nedvojzmyselnosť, ktorú samotné slovo nemá. Svedok však nie je indivíduum, 

ktoré je tu samo od seba a pre seba. Je tak málo svedkom sám zo seba a zo sily 

svojich vlastných spomienok, ako môže byť Šimon skalou na základe svojich 

vlastných dispozícií. Je svedkom nie ako "telo a krv", ale svojim spojením s 

Duchom Tešiteľom, ktorý zaručuje pravdu a otvára spomienky, ktorý ho svojou 

silou privádza ku Kristovi a viaže ho na Neho. Lebo Tešiteľ nehovorí sám zo 

seba, ale bude hovoriť to, počuje, to čo je Kristovo. Túto viazanosť na Ducha a 

na spôsob jeho podstaty - "nie sám zo seba, ale to čo počuje"- nazývame v reči 

cirkvi sviatosťou. Sviatosť označuje túto trojakú viazanosť: slovo - svedok - 

209 

Porov. Jn 16,13. 

- 113 

-



Duch Svätý a Kristus. Zo svedectva pastorálnych listov a Skutkov apoštolov sa 

dá s určitou istotou zistiť, že ešte apoštolská generácia dala tejto viazanosti na 

osobu a slovo vo viere v prítomnosť Ducha a Krista formu vkladania rúk. Toto 

sa stala záväzná forma odovzdávania apoštolského nástupníctva so všetkými 

jeho právomocami, rovnako aj v prípade zvláštnej úlohy apoštola Petra. 210 

Takže keď Ježiš ustanovil Petra za základný kameň Cirkvi, nesľúbil mu 

tým samým nesmrteľnosť. Ba práve naopak, ako jedinému z apoštolov 

predpovedal aj akou smrťou zomrie (porov. Jn 21, 18-19). Takže odovzdávanie 

Primátu formou nástupníctva bolo pokojne chápané a prijímané v Cirkvi od 

prvých storočí. 

Prinášame tu aj dôvody nepretržitého trvania Petrovho Primátu v Cirkvi 

ako ich zhrnul sv. Tomáš Akvinský: 

„Keďže sa Kristus chystal telesne opustiť Cirkev, bolo nevyhnutné, aby namiesto seba 

zveril niekomu starostlivosť o celú Cirkev. Preto povedal Petrovi: Pas moje baránky ... Ale 

nemôžeme povedať, že keď dal takú hodnosť Petrovi, táto sa skrze neho neprenáša ďalej na 

druhých. Je predsa jasné, že Kristus založil Cirkev tak, aby trvala až do skončenia sveta. Je 

teda zrejmé že ustanovil svojich apoštolov takým spôsobom, aby sa ich moc prenášala na ich 

nástupcov, pre dobro Cirkvi, až do konca čias“. 211 

V.2.3. Petrovo nástupníctvo v Ríme. 

Prichádzame teraz k druhej otázke: Kto je Petrovým nástupcom? Podľa 

viery Cirkvi, Petrovým nástupcom je rímsky biskup. Prečo? Na to je jednoduchá 

odpoveď: pretože Peter bol v Ríme a tu podstúpil mučenícku smrť. 

V.2.3.1. Historické svedectvá o Petrovej prítomnosti v Ríme. 

Treba povedať, že existovala určitá skupina aj teológov z protestantského 

prostredia, ktorá popierala prítomnosť sv. Petra v Ríme, alebo ju označovala za 

historicky nepreukázateľnú. Aké máme teda historické svedectvá a dôkazy na 

Petrov rímsky pobyt? Priame a explicitné biblické svedectvo nemáme. Môžeme 

však uviesť niekoľko nepriamych, implicitných svedectiev. 

A. V Sk 12, 17 sa píše o Petrovi: „Potom vyšiel von a odišiel na iné 

miesto.“ Hovorí sa o jeho odchode z Jeruzalema. Neskôr bol Peter v Antiochii 

a potom jasne vidíme, že jeho misia sa postupne rozširuje aj na pohanov. 212 

B. Ďalší dôkaz sa viaže na interpretáciu mesta Babylon vo viacerých 

textoch Nového Zákona a jeho identifikáciu s Rímom. V 1 Pt 5, 13 sa hovorí: 

„Pozdravuje vás cirkev, vyvolená ako vy, ktorá je v Babylone...“. List je teda 

poslaný z Babylonu, ktorým sa medzi kresťanmi označoval jednoznačne Rím. 

Výraz možno chápať ako symbolické krycie meno pre toto mesto. (viď Zjv 14, 

210 

Porov. G. BARRA, Il Primato, s. 39-41. 

211 

SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa Contra Gentiles. 

212 

Pozri Sk 10 – pokrstenie stotníka Kornélia. 

- 114 

-



8; 16, 19; 17, 5.18;18, 2.10.21; 19, 2). Ak by sa jednoznačne preukázala 

možnosť identifikácie tohoto Babylonu s Rímom, máme jasné a priame 

svedectvo o prítomnosti Petra v tomto meste. 

C. Mučeníctvo svätých apoštolov Petra a Pavla v Ríme počas Nerónovho 

prenasledovania kesťanov, ktoré zúrilo v rokoch 64-68 po Kr. dosvedčuje sv. 

Klement Rímsky, ktorý vo svojom Liste Korinťanom predkladá vznešené 

príklady obidvoch „zápasníkov“ týmito slovami: 

„Tieto dva najmohutnejšie a najspravodlivejšie stĺpy trpeli prenasledovanie vyvolané 

žiarlivosťou a zápasili až po smrť“. 213 

D. Dosvedčené aj v iných, mimobiblických spisoch: napr. v apokryfe 

Barnabášova apokalypsa, tiež v talmudskej tradícii. 

E. Svätý Ignác z Antiochie, píše v svojom Liste Rimanom 4,3: „Nedávam 

vám pokyny ako Peter a Pavol. Lebo oni boli apoštoli, ja som odsúdenec. Oni 

boli slobodní, ja som však teraz otrokom.“ To znamená, že teda aj apoštoli Peter 

a Pavol dávali pokyny veriacim v Ríme, boli tam prítomní. 

F. Podľa správy cirkevného historika Euzébia rímsky kňaz Gaius hovorí: 

"Môžem ukázať trofeje apoštolov. Lebo či vyjdeš na Vatikánsky vŕšok alebo na 

cestu do Ostie, uvidíš trofeje tých, ktorí založili túto Cirkev.“ Trofejami sa 

rozumejú nad hrobmi postavené pomníky. 

G. Sv. Irenej, ktorý bol istý čas v Ríme, svedčí o jasnej tradícii v Cirkvi, 

že „obaja preslávení apoštoli Peter a Pavol“ založili rímsku cirkevnú obec. 

H. Pápež sv. Damaz (366-384) dal umiestniť pamätnú tabuľu na počesť 

sv. Petra a aj sv. Pavla na miestach, kde ležali ich telá (in catacumbas ubi 

jacuerunt corpora sanctorum apostolorum Petri et Pauli). Tento nápis sa nám 

nezachoval v pôvodine, ale v Liber Pontificalis zo 6. storočia. 214 

I. Môžeme pridať aj archeologické vykopávky, či pod chrámom sv. Petra, 

či pod hrobom sv. Pavla, v ostatných rokoch, ktoré iba potvrdili túto dávnu 

tradíciu. 

V.2.3.2. Dôvod príchodu Petra do Ríma. 

Prečo Peter prišiel do Ríma? Môžeme uvažovať, či mal na to skutočné 

poverenie od Ježiša, i keď nedosvedčené. Alebo mu to bolo vnuknuté Duchom 

Svätým, či inak nadprirodzene zjavené (viď Sk 10). Alebo to bolo čisto ľudské 

rozhodnutie vzhľadom na význam Ríma ako hlavného mesta ríše, a teda 

vynikajúce miesto na rozšírenie kresťanstva? 

213 

SV. KLEMENT RÍMSKY, List Korinťanom 5,1-2. 

214 

„Vedz, že svätí sprvu prebývali tuná, mená čo hľadáš Petra aj Pavla. 

Učeníkov, radi uznávame, vyslal Východ. 

Pre zásluhy krvi, keď za Kristom šli ponad hviezdy do priestranstiev nadzemských, kráľovstva blažených, 

Väčšmi bol hoden uhájiť si ich sťa občanov Rím. 

Tieto chvály, ó hviezda nové, Damazus prináša Vám“. 

- 115 

-



Pôsobenie Božieho Ducha v apoštolskej dobe patrí k samotnému faktu 

Zjavenia a Duch Svätý zvyčajne využíva prirodzené danosti. Spojenie primátu 

s Rímom sa teda zakladá na Božskom práve, lebo má svoj pôvod v Duchu, 

ktorého poslal Kristus a ktorý definitívne ustanovil Petra za hlavu apoštolov. 

Vážnosť, ktorej sa tešil Rím, možno vybadať aj z pozdravu sv. Pavla v Liste 

Rimanom, lebo taký pozdrav nikdy pre inú obec nepoužil: „Pozdravujú vás 

všetky Kristove cirkvi“ (Rim 16, 16). 215 Pri rozhodnutí Petrovom určite nechýbal 

popud Ducha. Na druhej strane to apoštola nezbavilo jeho osobného 

rozhodnutia. 

215 

"Všetky cirkvi", t.j. cirkevné obce, spoločenstvá. Táto formulácia, nezvyklá u Pavla, poukazuje na úctu, akou 

bola obklopená rímska cirkev. 

- 116 

-



V.3. Viera v primát a jeho konkrétne uskutočňovanie v histórii. 

Ak k sebachápaniu Cirkvi patrí presvedčenie, že rímsky biskup je 

nástupcom apoštola Petra, to ešte neznamená, že dnešná a počiatočná forma 

primátu boli totožné. 

V.3.1. Prvé storočie. 

Prvé svedectvo o Petrovom Primáte nepochádzajúce zo Svätého Písma je 

z konca prvého storočia a pochádza od sv. Klementa Rímskeho. Bol to štvrtý 

rímsky biskup, tretí nástupca Petrov na rímskom biskupskom stolci po Línovi 

a Klétovi. Jeho pontifikát spadá do rokov 88 až 97. Zachoval sa nám jeho list 

Korintskej Cirkvi. Po tom, ako v Korinte prišlo k neporiadkom, boli zosadený 

právoplatný vodcovia spoločenstva a zavládla anarchia. V tejto situácii Klement, 

rímsky biskup autoritatívne zasahuje do tejto situácie. 

„Tí, ktorí boli ustanovení Apoštolmi, alebo neskôr inými váženými mužmi so 

súhlasom celej Cirkvi, a ktorí slúžili Kristovmu stádu čestne, s pokorou, pokojom 

a láskavosťou, a ktorým o tom všetci a dlhý čas vydávajú svedectvo, prajeme si, aby títo 

neboli zbavený svojej služby“. 216 

To, že Klement ako rímsky biskup zasahuje do vnútorných záležitostí inej 

cirkvi, ktorá mala rovnako apoštolský pôvod tá rímska, zatiaľ čo v Efeze je ešte 

žijúci apoštol Ján, jeden z Dvanástich dokazuje, akú autoritu a úlohu mal rímsky 

biskup už 20 rokov po Petrovej smrti. Klement sa v tom istom liste vyhráža 

sankciami, ak neposlúchnu jeho vôľu, čo jasne naznačuje, že si bol vedomý 

svojej autority a svojej moci nad Cirkvou: 

„Tí, čo neposlúchajú Božie slovo, opakované skrze nás, nech vedia, že sťahujú na seba 

nie ľahkú vinu a nebezpečenstvo“. 217 

Tento list nepredstavuje síce formálne autoritatívny zásah, ktorý by 

Korinťanov viazal a ukladal im povinnosť. Klement nazýva svoje direktívy 

radou. Ale ide o viac ako o jednoduché napomenutie, keď žiada, aby sa 

podriadili kňazom, používajúc slov, z ktoré svedčia jasne o jeho vedomí 

zodpovednosti a autority. Žiada, aby poslúchli to, čo im píše v Duchu Svätom. 

Žiadna iná miestna cirkev necítila takú zodpovednosť za inú bratskú cirkev. 

V tomto liste sa hlási duch, sila a nárok rímskeho biskupa na celkom zvláštne 

postavenie medzi ostatnými miestnymi cirkvami. Rímska cirkev teda skrze 

svojho biskupa Klementa zasahuje do záležitostí korintskej cirkvi a vyhradzuje 

si právo poslušnosti. Sme tu pred jasným svedectvom vykonávania Petrovho 

Primátu. Je pozoruhodné, že tomuto listu sa v celej Cirkvi počas celého druhého 

216 

KLEMENT RÍMSKY, List Korinťanom 44,3. 

217 

Tamže, 59. 

- 117 

-



storočia pripisoval mimoriadny význam. Tešil sa priamo vážnosti kanonických 

spisov. 218 

Máme svedectvo od biskupa korintskej cirkvi Dionýza, ktorý v roku 170 

píše pápežovi Soteriovi, že v nedeľu na zhromaždení čítali jeho list a budú ho aj 

budúcnosti čítať pre svoje poučenie, tak ako čítajú list, ktorý im poslal 

v minulosti Klement. 219 

V.3.2. Druhé storočie. 

A. V roku 107 píše antiochijský biskup Ignác list kresťanom v Ríme. 

Teda biskup sídla, ktorému tiež ako prvý biskup predsedal apoštol Peter. 

Dôležité sú tu pre nás prvé slová tohto listu, ktoré tvoria úvodný pozdrav. 

„ Ignác, Teofor, Tej, ktorá prijala milosrdenstvo vo vznešenosti najvyššieho Otca, a jeho 

jediného Syna Ježiša Krista, milovanej Cirkvi a osvietenej v poznaní vôle Toho, ktorý chcel, 

aby jestvovali všetky veci, vo viere a v láske k Ježišov Kristovi, nášmu Bohu, ktorá predsedá 

na území Ríma, hodná, úcty, chvály, úspechu, lesku, ktorá predsedá v láske, ktorá nesie 

Kristov zákon a meno Otca, môj pozdrav v mene Ježiša Krista, syna Otca“. 220 

V týchto chválach na rímsku cirkev je titul „predsedníčka v láske“ ten 

najvznešenejší. Tento titul naznačuje prevahu rímskej cirkevnej obce nad 

ostatnými v tom, čo tvorí najvnútornejšiu podstatu kresťanstva. Hovorí ďalej 

Ignác, rímska cirkev poučovala iné, sama však neprijíma nijaké poučovanie. 

Ignác, ako jeden z troch „nadbiskupov“ dáva úpravy iným cirkám, no 

neopovažuje sa dávať napomenutia rímskej cirkvi. Naopak, prosí ju, aby sa 

ujala cirkvi v Sýrii. Hlbšia príčina vážnosti a prevahy rímskej cirkvi spočíva 

podľa Ignáca v tom, že Peter a Pavol sa v nej zdržovali a v nej ohlasovali 

evanjelium. Je to svedectvo, že jeden z najväčších biskupov prvotnej Cirkvi, 

ktorý možno aj osobne spoznal apoštolov Petra a Pavla, bol presvedčený o tom, 

celá univerzálna Cirkev je daná pod autoritu Cirkvi v Ríme a jej biskupa, 

nástupcu svätého Petra. 

B. Svedectvo biskupa Abercia v Hierapoli, vo Frýgii, ktorý v epitafe na svoj hrob sa 

obracia na rímsku Cirkev týmito slovami: 

„ Kristus ma poslal do Ríma, aby som kontemploval najvyšší majestát a aby som tam videl 

kráľovnú odetú do zlatých šiat a obutú do zlatých topánok“. 221 

Cirkev v Ríme, držiteľka Primátu, je pre neho kráľovná medzi miestnymi 

cirkvami. 

218 

Porov. M. SCHMAUS, Cirkev, CMBF UK, Bratislava 1993, s. 248-249. 

219 

Porov. EUZÉBIUS Z CÉZAREI, Cirkevné dejiny, IV, 23, 11. 

220 

IGNÁC Z ANTIOCHIE, List Rimanom, 1,1. 

221 

Enchiridion Fontium Historiae Ecclesiasticae Antiquae, Herder1975, č. 155. 

- 118 

-



C. Svätý Irenej Lyonský (140 - 200), ako žiak svätého Polykarpa a neskôr ako biskup 

v Lyone v Galii v sebe spája tak východnú ako a západnú tradíciu. Bráni pravú 

vieru a tradíciu proti gnosticizmu. Pre zistene správnosti Ústneho podania podľa 

neho prichádzajú do úvahy predovšetkým tie miestne cirkvi, ktoré založili apoštoli. 

Apoštolské nástupníctvo zaručuje pravdivosť učenia. Je pozoruhodné, že Irenej 

nevyvracia gnosticizmus tým, že by odhaľoval jeho vnútorné protirečenie a jeho 

vnútornú nepravdu, ale poukazom na to, že nemá apoštolské nástupníctvo. 

V apoštolskom nástupníctve vidí záruku pravého kresťanského učenia, ktoré 

pochádza od apoštolov a je udržiavané živé a autentické skrze a v ich nástupcoch. 

Podľa neho by však bolo veľmi zdĺhavé vymenovávať všetky apoštolmi založené 

cirkvi, a tak skúmať Tradíciu. Stačí, keď o najväčšej, najstaršej, všetkým známej 

a slávnymi apoštolmi Petrom a Pavlom založenej cirkvi v Ríme dokážeme, že rad 

jej biskupov siaha späť až k apoštolom a preto je jej učenie apoštolské. 

„S touto cirkvou, pre jej vinikajúce prvenstvo (propter potentiorem principalitatem), musia sa 

totiž zhodovať všetky ostatné cirkvi, lebo v nej resťania všetkých miest zachovali apoštolskú 

Tradíciu“. 222 

Latinsky uvedené slová znamenajú asi toľko ako „vyššia apoštolskosť“. Tieto 

slová niektorí vysvetľujú tak, že apoštolskosť rímskej cirkvi prevyšuje 

apoštolský pôvod iných cirkví, lebo pochádza od dvoch apoštolov. Tu sa teda 

rímskej cirkvi pripisuje prevaha nad ostatnými cirkvami, ktorá sa zakladá na jej 

dvojnásobnej apoštoskosti. 223 

V.3.3. Tretie storočie. 

A.Tertulián a Hipolit označujú Petra ako začiatok a prameň radu rímskych 

biskupov. Pre Tertuliána rímska Cirkev učí, dosvedčuje a rozhoduje koho 

prijať. Teda vykonáva niektoré práva, ktoré sú odvodené od Petrovho Primátu. 

B. Svätý Cyprián (205 -280), kartáginský biskup, priznáva rímskej Cirkvi a jej 

biskupovi zvláštnu úlohu. Jednotu celej Cirkvi vidí založenú na Petrovi. Keďže 

Ježiš najprv zveril moc zväzovať a rozväzovať jednému jedinému z apoštolov, totiž 

Petrovi, prejavil tým vôľu, že Cirkev má zostať jedna. Peter je teda tak symbolom, 

ako aj reálnym základom jednoty. Udelenie moci ostatným apoštolom znamená 

podľa Cypriána účasť na jednej, Petrovi už predtým udelenej plnej moci. Cyprián 

však odmietol napriek týmto tvrdeniam aktívny primát právomoci nad ostatnými 

apoštolmi a zastával tézu o rovnosti všetkých biskupov. Peter stelesňuje pôvodnú 

Cirkev, nakoľko v ňom sú položené základy všetkých kňazských mocí. Jednotlivé 

cirkvi sú podľa neho len obrazom jednej, na Petrovi založenej Cirkvi. Spojenie 

s Petrom, ktoré má základ v biskupskom nástupníctve je na jednej strane základom 

222 

SVÄTÝ IRENEJ, Proti bludom, III,3,3. 

223 

Porov. M. SCHMAUS, s.249-250. 

- 119 

-



všetkej biskupskej moci, na druhej strane podmieňuje jednotu celej Cirkvi. Keď sa 

Peter usídlil v Ríme, usídlila sa tam v ňom stelesnená prvotná Cirkev. Toto mieni 

Cyprián. Keď rímsku cirkev nazýva „ecclesia principalis“ (hlavná cirkev). Hoci 

tak každá cirkev je „cathedra Petri“, rímska cirkev je ňou presa zvláštnym 

spôsobom. Cyprián je teda svedkom prvkov viery, živých v prvotnej Cirkvi, 

z ktorým sa mohla vyvinúť dogma o Primáte v jeho vyzretej forme. 224 

V.3.4. Štvrté storočie. 

A.Optatus z Mileve († pred r. 400) urobil ďalší krok keď učil, že spoločenstvo 

s rímskou cirkvou poskytuje záruku pre právoplatnosť a božské splnomocnenie 

ostatných cirkví. 

B. Sv. Ambróz (340 - 397) hovorí: 

„Kde je Peter, tam je Cirkev“. 225 

Pre neho z rímskej Cirkvi pramenia všetky práva založiť a ustanoviť 

spoločenstvo medzi všetkými veriacimi. 

C. Sv. Hieroným (331 420) tvrdí, že rímsky biskup je nástupca sv. Petra 

a spoločenstvo s ním je nevyhnutné pre toho, kto chce patriť do pravej Kristovej 

Cirkvi. V jednom liste pápežovi Damazovi píše: 

„Ako prvého nenasledujem nikoho, okrem samého Krista, a preto chcem zostať v cirkevnom 

spoločenstve s tebou, to znamená so Stolicou Petrovou. Viem, že na tejto Skale je založená 

Cirkev“. 226 

D. Svätý Augustín (354 - 430) nedošiel k plnému poznaniu rímskeho Primátu v boji 

proti donatistom, ale až v spore s pelagiánmi. Keď tri africké synody zavrhli 

pelagianizmus, stále väčšmi sa snažil získať súhlas Ríma, lebo hovoril, že len 

mienka Apoštolskej stolice svojou vynikajúcou autoritou dá rozhodnutiu afrických 

biskupov náležitý dôraz, uchráni ohrozených a pomýlených privedie na správnu 

cestu. 

„Viete čo je katolícka Cirkev: je to vinič, ktorého vy ste odrezané ratolesti... Preto sa 

ponáhľajte vrátiť, aby ste boli opäť napojení na pravý vinič. Pretože pravý vinič je tam kde je 

Petrova stolica, ktorej poznáme autententickú postupnosť jej titulárnych biskupov. Tam je 

skala, ktorú pekelné brány nepremôžu.“ 227 

224 

Porov. M. SCHMAUS, s.250-251. 

225 

PL, 14, 1134. 

226 

SVÄTÝ HIERONYM, List 15,2. 

227 

SVÄTÝ AUGUSTÍN, Psalmus contra partem Donati, in PL 43, 30. 

- 120 

-



E. Svätý Atanáz (299 – 373), východný cirkevný Otec protirečí euzebiánom, ktorí 

zosadili biskupa v Alexandrii, pričom ich obviňuje, že nesledovali ustálenú 

zvyklosť, informovať o takýchto veciach Rím. 

F. Svätý Ján Chryzostom (347 - 407), zosadený zo svojej funkcie 

konštantinopolského patriarchu alexandrijským biskupom Teofilom, cíti potrebu 

odvolať sa do Ríma, pápežovi Inocentovi I. Teda vykonávanie Petrovho Primátu je 

tu žiadané práve tým patriarchom mesta Konštantinopol, ktoré o niekoľko storočí 

neskôr sa oddelí od Ríma a bude kontestovať jeho Primát. 

Teda aj u východných cirkevných Otcov máme odvolávky na Petrov Primát 

pretrvávajúci v rímskej Cirkvi, v každom prípade svedectvá úcty voči tejto 

Cirkvi, ktorá má jedinečné postavenie medzi ostatnými miestnymi cirkvami. 

- 121 

-



V.4. Vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi v priebehu storočí. 

V.4.1. Integrálny text dogmatickej konštitúcie Pastor Aeternus o katolíckej 

Cirkvi Prvého vatikánskeho koncilu o primáte. 

1. hlava: Ustanovenie apoštolského primátu svätého Petra. 

Učíme teda a vyhlasujeme, že podľa svedectiev evanjelia primát jurisdikcie 

nad celou Cirkvou bezprostredne a priamo sľúbil a udelil Kristus Pán svätému 

Petrovi apoštolovi, lebo Pán iba Šimona, ktorému už predtým povedal: „Budeš 

sa volať Kefas – Skala“ (Jn 1,42) po jeho vyznaní „Ty si Mesiáš, Syn živého 

Boha“ oslovil týmito slávnostnými slovami: „Blahoslavený si Šimon, syn 

Jonášov, lebo to ti nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja 

ti hovorím: Ty si Peter, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju 

nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: Čo zviažeš na zemi, bude 

zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,16-18) 

A iba Šimonovi Petrovi udelil Ježiš po svojom vzkriesení jurisdikciu 

najvyššieho pastiera a správcu nad celým jeho stádom slovami: „Pas moje 

baránky“, „Pas moje ovce“ (Jn 21,15 nn). 

Tomuto jasnému učeniu Svätého písma, ako ho katolícka Cirkev vždy 

chápala, zjavne protirečia zhubné názory tých, čo prevracajú a popierajú spôsob 

riadenia, ktorý ustanovil Kristus Pán vo svojej Cirkvi, a popierajú, že by bol 

Kristus vystrojil iba Petra pred ostatnými apoštolmi – tak jednotlivo aj všetkých 

pospolu – pravým a vlastným primátom jurisdikcie. (A takisto protirečia učeniu 

Svätého písma) tí, čo tvrdia, že tento primát nebol udelený bezprostredne 

a priamo svätému Petrovi, ale Cirkvi, a až skrze ňu Petrovi, ako služobníkovi tej 

istej Cirkvi. 

Kto teda tvrdí, že svätý apoštol Peter nebol ustanovený Kristom Pánom za 

prvého spomedzi všetkých apoštolov, a za hlavu celej bojujúcej Cirkvi, alebo že 

od toho istého Pána a Ježiša Krista priamo a bezprostredne prijal iba čestný 

primát, nie však primát pravej a vlastnej jurisdikcie, nech je je exkomunikovaný. 

2. hlava: Neprestajné trvanie primátu svätého Petra v rímskych 

veľkňazoch. 

Čo však Kristus Pán, knieža pastierov a najvyšší pastier oviec, vo svätom 

Petrovi ustanovil na večnú spásu a stále dobro Cirkvi, to musí z jeho autority 

nutne pretrvávať v Cirkvi, ktorá – založená na skale – bude stále pevne stáť až 

do skončenia vekov. „Nikto nepochybuje, ba všetkým vekom je známe, že svätý 

a najblaženejší Peter, prvý spomedzi apoštolov a hlava a stĺp viery a základ 

katolíckej Cirkvi, dostal od Pána Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa ľudského 

pokolenia, kľúče od kráľovstva, a on žije až do tohto času a vždy vo svojich 

- 122 

-



nástupcoch“, biskupoch svätej rímskej stolice, ktorú on sám založil a svojou 

krvou posvätil a jej predsedá a „vykonáva sudcovskú službu“ (Efezský koncil). 

A tak každý, kto je na tejto stolici nástupcom Petrovým, podľa ustanovenia 

samého Krista dostáva Petrov primát nad celou Cirkvou. „Zostáva teda 

nariadením pravdy a svätý Peter zotrvávajúc v prijatej sile skaly, nikdy neopustil 

prevzaté kormidlo Cirkvi“. (Lev Veľký) Preto sa s rímskou Cirkvou „v dôsledku 

jej vyššieho prvenstva“ vždy „musela nevyhnutne celá Cirkev, t.j. všetci veriaci 

zovšadiaľ, dohodnúť“ (Irenej), aby sa v tejto Svätej stolici, z ktorej prúdia práva 

ctihodného spoločenstva na všetkých, skĺbili do jedného tela, ako údy, ktoré sú 

spojené s hlavou. 

Kto teda tvrdí, že svätý Peter v primáte nad celou Cirkvou nemé trvalých 

nástupcov na základe ustanovenia samého Krista Pána, čiže podľa božského 

práva. Alebo že rímsky veľkňaz nie je nástupcom svätého Petra v tomto primáte, 

nech je exkomunikovaný. 

3. hlava: Obsah a podstata primátu rímskeho veľkňaza. 

Opierajúc sa preto o zjavné svedectvá svätých Písiem a nazerajúc na jasné 

a zreteľné dekréty našich predchodcov, rímskych veľkňazov, ako aj všeobecných 

koncilov, obnovujeme definície Florentského ekumenického koncilu, podľa 

ktorého všetci veriaci v Krista majú veriť, „ že Svätá apoštolská stolica a rímsky 

veľkňaz vlastnia primát nad celým zemekruhom, a že sám rímsky veľkňaz je 

nástupcom svätého Petra, prvého spomedzi apoštolov, a pravým nástupcom 

Kristovým, a že je hlavou celej Cirkvi a otcom a učiteľom všetkých kresťanov, 

že jemu bola vo svätom Petrovi od nášho Pána Ježiša Krista odovzdaná plná 

moc pásť, riadiť a spravovať všeobecnú Cirkev, ako to obsahujú akty 

všeobecných koncilov a posvätné kánony.“ 

A preto učíme a vyhlasujeme, že rímska Cirkev, podľa Pánovho nariadenia 

dostala nad všetkými inými dostala cirkvami primát riadnej moci a táto moc 

jurisdikcie rímskeho veľkňaza, ktorá má skutočne biskupskú povahu, je 

bezprostredná. Voči nej sú pastieri, ako aj veriaci, tak jednotlivci, ako aj vcelku, 

akéhokoľvek obradu a hodnosti zaviazaní povinnosťou hierarchickej 

podriadenosti a opravdivej poslušnosti, a to nielen vo veciach, ktoré sa týkajú 

viery a mravov, ale aj tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi, 

rozšírenej po celom zemekruhu. Zachovávajúc túto jednotu s rímskym 

veľkňazom v spoločenstve a vo vyznávaní tej istej viery, Cirkev Kristova je 

takto jednotným stádom pod jedným najvyšším pastierom. Toto je učenie 

katolíckej pravdy, od ktorej sa nemôže nikto odchýliť a chcieť si pritom 

zachovať vieru a zaistiť spásu. 

Táto moc najvyššieho veľkňaza nijako neprekáža riadnej a bezprostrednej 

moci biskupskej jurisdikcie, ktorú biskupi ustanovení Duchom Svätým (porov. 

Sk 20,28), nastúpili na miesto apoštolov a ako praví pastieri im zvereného stáda 

každý jeden pasie a riadi svoje stádo. A túto moc najvyšší a všeobecný pastier 

- 123 

-



uznáva, upevňuje a bráni, ako to už povedal svätý Gregor Veľký: „Moja česť je 

cťou všeobecnej Cirkvi. Moja česť je pevnou životnou silou mojich bratov. 

Vtedy som opravdivo uctievaný, keď sa jednotlivcom neupiera česť, ktorá im 

patrí.“ 

Ďalej z tejto najvyššej moci rímskeho veľkňaza. Ktorou spravuje celú Cirkev, 

vyplýva, že mu prináleží právo, aby sa vo výkone tejto služby slobodne stýkal 

s pastiermi a stádami celej cirkvi, aby ich tak mohol na ceste spásy poučovať 

a riadiť. Preto odsudzujeme a zavrhujeme názory tých, čo hovoria, že týmto 

kontaktom medzi najvyššou hlavou a pastiermi stáda možno dovolene zabrániť, 

lebo že podliehajú svetskej moci, a preto tvrdia, že to, čo je Svätou stolicou 

alebo jej autoritou ustanovené nariadenie Cirkvi, nemá účinnosť a platnosť ak 

nie je potvrdené súhlasom (placet) svetskej moci. 

Pretože rímsky veľkňaz podľa božského práva apoštolského primátu je na 

čele celej Cirkvi, učíme a aj vyhlasujeme, že je najvyšším sudcom veriacich a vo 

všetkých kauzách, patriacich pod cirkevné vyšetrovanie, možno podať rekurz na 

jeho súd. O úsudku apoštolskej stolice však nikto nesmie nanovo rokovať, 

pretože nad ňou niet vyššej autority a nikomu nie je dovolené súdiť jej súd. 

Preto od správnej cesty pravdy zablúdili tí, čo tvrdia, že od súdov rímskeho 

veľkňaza sa možno odvolať na všeobecný koncil, ako na autoritu, ktorá by vraj 

mala byť vyššia ako autorita rímskeho veľkňaza. 

Kto teda hovorí, že rímsky veľkňaz má iba službu dozoru alebo 

usmerňovania, nie však plnú moc jurisdikcie nad celou Cirkvou, a to nielen vo 

veciach viery a mravov, ale aj v tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi 

roztrúsenej po celom zemekruhu. Alebo kto hovorí, že má iba väčší podiel, nie 

však celú plnosť tejto najvyššej moci, alebo že táto jeho moc nie je riadna 

a bezprostredná či ohľadom všetkých jednotlivých cirkví, či ohľadom všetkých 

a jednotlivých pastierov, nech je exkomunikovaných. 

V.4.2. Pápež PAVOL VI. 

„Ak tragická a požehnaná rímska pôda prijala ich krv a opatruje ich hroby 

ako význačné trofeje, ak sa Rímu dostalo podivného údelu, aby prevzal ich 

jedinečné poslanie a v ňom aj pokračoval, predsa netreba zabudnúť, že toto 

poslanie sa netýka len miestnej cirkvi, ale celej Cirkvi, veď spočíva 

predovšetkým v tom, že cirkev v Ríme je zároveň stredobodom všeobecnej 

Cirkvi, ktorej viditeľné a mystické hranice rozširuje do všetkých končín sveta. 

A tak, jednota a katolíckosť majú vďaka svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi 

svoje hlavné historické a lokálne sídlo v rímskej Cirkvi, ale pritom sú 

charakteristickými rozpoznávacími znakmi celej pravej a veľkej rodiny 

Kristovej, sú spoločnými darmi všetkého Božieho ľudu, pre ktorý ich živá 

a verná rímska tradícia zachováva, chráni, rozdeľuje a zveľaďuje“. 228 

228 

PAVOL VI, apoštolská exhortácia Petrum et Paulum. 

- 124 

-



V.5. Zmena formy. 

Forma primátu sa v priebehu čias menila práve tak, ako sa menila 

tvárnosť celej Cirkvi. Premena pápežstva je podmienená okolnosťami času, 

sociálnymi, kultúrnymi, politickými presunmi v dejinách, ale aj osobnými 

vlastnosťami toho či onoho nositeľa primátu a jeho slobodnými rozhodnutiami. 

Treba si však vždy uvedomiť, že napriek tomu, v jadre je to vždy Kristom 

ustanovená najvyššia moc, ktorú pápež vykonáva, okrem cudzích funkcií 

primátu, ktoré pápežovi ukladá súčasný stav, daný historickým vývojom. 

V.6. Slovo na záver. 

Videli sme, že nový zákon vo svojom celku výrazne preukazuje Petrov 

primát. Tiež sme ukázali, že formovanie tradície a cirkvi malo ako svoju 

vnútornú podmienku zotrvávanie zplnomocnenia v Ríme. Rímsky primát nie je 

vynálezom pápežov, ale podstatným prvkom jednoty Cirkvi, ktorý pochádza od 

Pána a pri vzniku Cirkvi bol postupne verne rozvíjaný. 

Nový Zákon nám však ukazuje viac než iba formálnu stránku určitej 

štruktúry. Ukazuje nám tiež jej vnútornú podstatu. Vytvára sa neustále napätie 

medzi "pohoršením" a "skalou". Práve v disproporcii ľudských možností a božej 

disponovateľnosti dáva nám tak možnosť poznať Boha ako skutočne konajúceho 

a prítomného. Keď si prisvojovanie takéhoto splnomocnenia ľuďmi v priebehu 

dejín mohlo vždy znovu viesť k obavám z ľudskej svojvôle, potom nielen 

novozákonné prisľúbenie, ale aj sama dejinná cesta ukazuje opak: 

neprimeranosť človeka k takejto funkcii je tak krikľavá, tak zrejmá, že práve v 

poverení človeka funkciou skaly je zrejmé, že to nie sú títo ľudia, ktorí udržujú 

Cirkev, ale Boh sám, ktorý tak robí skôr navzdory ľuďom ako skrze nich. 

Tajomstvo kríža nie hádam nikde tak hmatateľne prítomné ako v 

cirkevnej realite primátu. Skutočnosť, že jeho stredom je odpustenie, je súčasne 

jeho vnútorným predpokladom a znamením zvláštneho druhu Božej moci. 

Každé jednotlivé biblické slovo o primáte tak zostáva pre každú generáciu 

ukazovateľom, meradlom, pred ktorým sa máme vždy skloniť. Keď Cirkev vo 

viere trvá na týchto slovách, nie je to triumfalizmus, ale pokora, ktorá s údivom 

a vďačnosťou spoznáva víťazstvo Boha nad ľudskou slabosťou a skrze ňu. Kto 

zo strachu pred triumfalizmom alebo ľudskou svojvôľou tieto slová oslabuje, 

neohlasuje väčšieho Boha, ale ho zmenšuje, pretože Boh ukazuje práve v 

paradoxe ľudskej bezmocnosti moc svojej lásky, a tým zostáva verný aj 

zákonitostiam dejín spásy. Pretože s rovnakým realizmom, s ktorým dnes 

vyslovujeme hriechy pápežov, ich disproporciu k veľkosti ich poslania, musíme 

tiež uznať, že Peter bol vždy skalou proti ideológiám, proti zoslabovaniu slova 

- 125 

-



do ľúbivej prijateľnosti pre určitú historické obdobie, proti podriadenosti 

mocným tohto sveta. 

Keď toto vidíme v historických udalostiach, neoslavujeme ľudí, ale 

velebíme Pána, ktorý neopúšťa Cirkev a ktorý chcel to, že Cirkev bude ako 

skala, uskutočňovať skrze Petra, malý kamienok, o ktorý sa zakopáva: Pán 

neustále zachraňuje nie skrze "telo a krv", ale prostredníctvom tých, kto sú z tela 

a krvi. Ak to popierame, neprejavujeme tým viac viery a viac pokory, ale 

ustupujeme od pokory, ktorá uznáva Božiu vôľu takú, aká je. Preto prísľub 

Petrovi a jeho dejinné uskutočňovanie v Ríme je vždy znova dôvodom k radosti: 

Brány pekiel ju nepremôžu ... 

- 126 

-

VI. ŠTATÚT A ÚLOHA BISKUPA V CIRKVI . BISKUPSKÉ KOLÉGIUM. 

VI.1. Episkopát. 

Cirkev si bola vždy vedomá zvláštneho postavenia a úlohy biskupov pre 

svoj život, ale jej učenie v tomto bode dozrievalo len pomaly. Vo viacerých 

obdobiach sa objavili dôležité kroky k plnšiemu chápaniu tejto otázky, ktoré 

dosiahlo svoj vrchol na Druhom vatikánskom koncile v LG 20-27. 

Už pre sv. Ignáca Antiochijského bol biskup viditeľným obrazom 

neviditeľného „pastiera a strážcu“ Ježiša Krista. Z toho pre neho vyplýval 

dôsledok, že v biskupovi je uctievaná osoba Krista. 229 Z tejto analógie medzi 

Kristom a biskupom vyplýva, že biskup je v Kristových myšlienkach tak, ako 

Kristus je v myšlienkach Božích. 230 

Sv. Cyprián hovoril o vzájomnej závislosti medzi Cirkvou 

a episkopátom. Teda biskupská služba bola podľa neho konštitutívnym prvkom 

Cirkvi. 231 Biskup je dispensator Dei (služobník, rozdávateľ, správca), ten ktorý 

funguje ako Kristov vikár. 232 

Teológia episkopátu má pomalú a zdĺhavú históriu, i keď cirkevná služba 

už od začiatkov mala štruktúru: biskupi, kňazi, diakoni. Origenes prvý nazýva 

biskupov kniežatami Cirkvi (Ecclesiae principes). 233 On taktiež prvý hovoril 

o cirkevnom kniežatstve. Toto bolo spojené s biskupskou vysviackou 

prostredníctvom vkladania rúk. Táto kniežacia úloha sa však vykonáva v duchu 

služby. Pripomeňme si slávny výrok sv. Augustína: „Pre vás som biskupom, 

s vami som kresťanom“. 234 Podľa neho skutočným subjektom sviatostného 

úkonu nie je jeho vysluhovateľ, ale osobne sám Kristus. On je prvotným a 

hlavným konajúcim pri všetkých sviatostiach, zostávajúc ľudský vysluhovateľ 

druhotným vysluhovateľom, nástrojovou príčinou sviatostného úkonu. O to viac 

táto úvaha platí o episkopáte, ktorý pripodobňuje vysväteného Kristovi 

najvyššiemu kňazovi, učiteľovi a pastierovi. Stáva sa tak vikárom Krista, jeho 

alter ego a jeho zviditeľnením. 

Sv. Tomáš Akvinský chápal episkopát ako úplné sebadarovanie spáse 

druhých. 

Napriek týmto svedectvám teba povedať, že v histórii teológie bol 

episkopát často zastretý nejasnosťou a spletitosťou názorov. Najmä v období 

silno poznačenom právnickým chápaním Cirkvi od 13. storočia, plenitudo 

potestatis pápeža pohltila potestas sacra všetkých biskupov, ako aj absolútny 

primát pápeža a apoštolského stolca zatienil teológiu biskupskej služby. V tomto 

229 

SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Magn. 3, 1-2; Ad Trall. 3, 1; Ad Ephes. 6, 1. 

230 

SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Ephes. 3, 2. 

231 

SV. CYPRIÁN, Ep 66, 8. 

232 

Ibidem, Ep 59, 5. 

233 

ORIGENES, Hom in Num XXIII, 4. 

234 

Sv. Augustín, De civitate Dei 19, 19: PL 41, 647.



období sa v teologickom uvažovaní episkopát uponižuje tým, že ho asimiluje 

presbyterát, alebo tým, že sa dostáva na „obežnú dráhu“ pápeža. 

V Cirkvi nikdy nechýbali teológovia, ktorí mali jasné názory v tejto 

otázke, ale prakticky až do Druhého vatikánskeho koncilu prevažovali navzájom 

sa rozchádzajúce mienky ohľadom: a) sviatostnosti biskupskej vysviacky; b) 

rozlišovania medzi potestas ordinis a potestas jurisdictionis; c) jednoty sviatosti 

posvätného stavu; d) kolegiality biskupov. Originalita Druhého vatikánskeho 

koncilu je z veľkej časti v tom, že teologicky objasnil a prehĺbil úlohu biskupa 

v Cirkvi. 

VI.1.1. Dejiny sviatostnosti episkopátu. 

V neskorom stredoveku sa objavil principiálny problém pri pojme 

episkopátu: a) pre niektorých bol skutočne plnosťou kňazstva (summa 

sacerdotii), ktorú LG 21 nazýva plnosťou sviatosti posvätného stavu; b) pre 

iných naopak, episkopát bol iba jednoducho iba o jedno vyšší stupeň kňazstva, 

ktorý už sv. Hypolit v Apoštolskej tradícii nazval primát kňazstva (primatus 

sacerdotii). 

Vidíme tu podstatnú rozdielnosť. Pre jedných kňazstvo má účasť na 

biskupskej službe a je od nej odvodené, ale ju nevyčerpáva. Pre druhých je 

všetko podstatné prítomné už v presbyteráte. Krok smerom k episkopátu je 

potom v takomto chápaní iba pozlátkou. 

Napriek presvedčeniu o veľkosti a hodnosti biskupskej vysviacky, 

prehĺbenie jej chápania napredovalo pomaly a stále oscilovalo medzi dvomi 

extrémami. Napríklad niektorí scholastici jasne vyhlasovali, že episkopát je 

sviatosťou. Väčšina scholastikov však zastávala mienku, že nemá sviatostný 

charakter. Napríklad Hugo od sv. Viktora odlišoval episkopát od presbyterátu 

na úrovni rozličnej hodnosti (dignitas), ktorú nepovažoval za sviatosť. Túto 

mienku zastával aj Peter Lombardský, sv. Bonaventúra a sv. Tomáš, ktorí 

hovoria o episkopáte ako o vyššom stupni kňazstva. 

Až po Tridentskom koncile sa opäť medzi teológmi ujala myšlienka 

sviatostnosti episkopátu. Stále však aj v modernej dobe nechýbali takí, ktorí 

zastávali mienku vyššej hodnosti alebo najvyššieho stupňa kňazstva, 

vyrastajúceho z diakonátu a presbyterátu. 

LG 21 opierajúc sa o biblické a patristické pramene hovorí o episkopáte 

jednoznačne ako o sviatosti: „Tento svätý cirkevný snem učí, že sa biskupskou 

vysviackou udeľuje plnosť sviatosti kňazstva, ktorú i cirkevná liturgická prax i 

výroky svätých Otcov označujú ako najvyššie kňazstvo a vrchol posvätnej 

služby . Biskupskou vysviackou sa so svätiteľskou mocou udeľuje aj učiteľský 

úrad a právomoc; tie sa však vzhľadom na svoju povahu môžu vykonávať iba v 

hierarchickom spoločenstve s Hlavou a údmi biskupského kolégia. Lebo z 

tradície, ktorá sa prejavuje najmä v liturgických obradoch a spôsobe konania 

východnej, ako aj západnej Cirkvi, jasne vysvitá, že sa vkladaním rúk a 

- 128 

-



konsekračnými slovami udeľuje milosť Ducha Svätého a vtláča posvätný 

charakter, takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu 

samého Krista ako Učiteľa, Pastiera, a Veľkňaza a konajú v jeho mene. 

Biskupom náleží udelením sviatostnej vysviacky prijímať novovyvolených do 

biskupského zboru.“ 

VI.1.2. Episkopát – sviatosť. 

V koncilovom vyjadrení možno vidieť tri vzťažné body: 

a) kristologický: ktorý v biskupovi vidí odraz Kristovho kňazstva; 

b) sakramentálny: oslobodzuje biskupskú vysviacku od každej inej ľudskej či 

prirodzenej kategórie a definitívne potvrdzuje jej sviatostnosť; 

c) jurisdikčný: episcopale munus vo svojej úplnosti uschopňuje vykonávať 

samotnú biskupskú vysviacku. 

Čo sa týka bodu a) vyjadrenie koncilu je jasné: Sám Kristus, majster, 

pontifex a pastier je prítomný v biskupoch so svojimi kňazskými právomocami; 

skrze nich ohlasuje božie slovo, vysluhuje sviatosti viery, vedie kroky kresťanov 

k večnosti. Táto prítomnosť je podstatne odlišná od tej, ktorou je prítomní vo 

veriacich skrze ich všeobecné kňazstvo. Taktiež je to prítomnosť vyššia 

a osobitnejšia ako v kňazoch. To preto, lebo kňazské právomoci vyzdvihujú 

biskupa na služobnú úroveň samého Krista, čím sa biskup stáva až sviatostnou 

projekciou Krista (porov. Rim 15, 16; 1Kor 4, 1; 2 Kor 5, 20). 

Cez už vyššie spomínané svedectvá Otcov až po stály súhlas Magistéria je 

tradičným učením Cirkvi, že biskup je obdarený Kristovou autoritou, koná 

a hovorí v jeho mene (in persona Christi), takže skoro zviditeľňuje v jeho 

postavení hlavy a ženícha Cirkvi. 

Čo sa týka bodu b), biskupská vysviacka má všetky prvky sviatostného 

znaku. Úkon pozostáva z rôznych giest a momentov, ktoré vrcholia vo vkladaní 

rúk a konsekračnej modlitbe biskupa svätiteľa, aby svätencovi bol udelený ten 

špeciálny dar Ducha Svätého, ktorý ho ustanovuje in persona Christi pastierom, 

učiteľom a pontifexom. Materiálny znak teda symbolizuje: a) prijatie účasti na 

Kristovom poslaní od Otca spasiť svet; b) včlenenie vysväteného do 

nástupníctva k tým, ktorých Kristus poslal. Kontinuita medzi apoštolmi a novým 

biskupom je zvýraznená faktom, že biskup prijíma Ducha tých istých, ktorých 

poslanie sa v ňom predlžuje. 

Správne preto LG 21 učí, že „biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť 

sviatosti kňazstva, ktorú i cirkevná liturgická prax i výroky svätých Otcov 

označujú ako najvyššie kňazstvo a vrchol posvätnej služby.“ 

Čo sa týka bodu c), nebol vždy jednohlasný súhlas v tom, že sacra 

potestas vo všetkých svojich zložkách je odvodená priamo z biskupskej 

vysviacky. Diskutovalo sa o vzťahu medzi právomocami pápeža a biskupov. 

Nemálo teológov zastávalo názor, že biskupská právomoc je odvodená, či už 

priamo(immediata) alebo nepriamo (mediata), od právomoci pápežskej. Takto 

- 129 

-



premýšľali aj sv. Ambróz, sv. Lev Veľký, sv. Tomáš Akvinský, Súarez, sv. 

Róbert Bellarmín. Takto premýšľali aj pápeži ako od Pia VI. po Pia XI., od Leva 

XIII. po Pia XII. 

Druhý vatikánsky koncil však učí, že celá sacra potestas biskupa závisí 

od jeho biskupskej vysviacky. Preto na konci LG boli pridané štyri vysvetľujúce 

poznámky, z ktorých druhá sa týka nami preberanej otázky. Uvádzame celý jej 

text: „Niekto sa stáva členom biskupského kolégia biskupskou vysviackou 

a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a údmi kolégia. Pri biskupskej 

vysviacke sa udeľuje ontologická účasť na posvätnom úrade (participatio 

sacrorum munerum). Úmyselne sa používa výraz úrad (munerum) a nie 

právomoc (potestatum), pretože toto slovo by sa mohlo rozumieť o moci, ktorú 

možno skutočne vykonávať. Lenže, aby táto moc sa mohla vykonávať, na to je 

potrebné kanonické čiže právne určenie (canonica seu iuridica determinatio) zo 

strany hierarchickej vrchnosti. Toto určenie právomoci môže spočívať v udelení 

osobitnej funkcie alebo pridelení podriadených a koná sa podľa noriem 

odobrených najvyššou vrchnosťou... Dokumenty posledných pápežov 

o právomoci biskupov treba vykladať v zmysle tohto potrebného vymedzenia 

moci.“ 

Týmto upresnením sa chcelo vylúčiť mienka, že biskupská právomoc je 

priamo závislá na pápežovi. Zároveň sa však chcelo potvrdiť, že má svoj 

nepriamy pôvod v pápežskom úkone, ktorým právne poveruje biskupa 

vykonávaním týchto právomocí v konkrétnej diecéze. 

„Kanonická misia (cirkevné poverenie) sa môže biskupom udeľovať 

podľa právoplatných zvykov, ktoré neodvolala najvyššia a všeobecná cirkevná 

moc, alebo podľa zákonov, ktoré tá istá vrchnosť vyniesla, prípadne odobrila, 

alebo ju udeľuje priamo Petrov nástupca; ak však on odmietne alebo odoprie 

apoštolské spoločenstvo (communio Apostolica), biskupi nemôžu byť uvedení 

do úradu.“ 235 

Biskupská vysviacka ako hovorí text LG 21 vtláča charakter. Je to teda 

účinok tejto sviatosti. Táto pečať Ducha Svätého je nezmazateľná, tak ako sú 

nezmazateľné znaky všetkých sviatostí, ktoré vtláčajú charakter. Teda ten, kto 

raz bol vysvätený na biskupa, prijal ontologickú zmenu svojho bytia. Ako taká, 

nemôže byť nikdy zmenená, charakter nemôže byť vymazaný, Nemôže sa vrátiť 

a stať jednoduchým kňazom, či dokonca laikom. Je biskupom dnes, zajtra 

a naveky. 

VI.2. Kolégium biskupov a jeho hlava. 

235 

LG 24. 

- 130 

-



Kolégium sa tu nechápe v striktne právnom zmysle, to jest ako skupinka 

rovnoprávnych, čo zverili svoju moc svojmu predsedovi, ale ako ustálená 

skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo zjavenia. 236 

„Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, alebo 

trvalého zboru, na čelo ktorého postavil Petra povolaného spomedzi nich. Tak 

ako sv. Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské 

kolégium, takisto sú navzájom spojení Rímsky pápež ako nástupca sv. Petra a 

biskupi ako nástupcovia apoštolov.“ 237 Koncil tu stanovuje paralelizmus medzi 

kolégiom Dvanástich a kolégiom ich nástupcov. Kolégium Dvanástich malo 

z Pánovej vôle na čele sv. Petra, preto aj medzi nástupcami apoštolov má 

nástupca sv. Petra prvé miesto. 

O pápežskom primáte a o úlohe pápeža sme už hovorili. Kolégium 

biskupov má autoritu iba ak sa chápe spolu s Rímskym pápežom ako so svojou 

Hlavou. Takto chápané kolégium biskupov je aj nositeľom najvyššej a plnej 

moci nad celou Cirkvou. Táto moc sa však môže vykonávať iba so súhlasom 

Rímskeho pápeža. Táto moc je aj jurisdikčná. Kolégium biskupov má právnu 

moc v Cirkvi, ale vždy iba v spoločenstve s nástupcom sv. Petra, s pápežom. 

Teda kolégium biskupov nie je možné chápať nikdy odtrhnuté od svojej hlavy, 

ktorou je pápež. 

Vieme, že v cirkevných dejinách v minulosti boli obdobia krízy 

pápežstva. Bolo to najmä obdobie avignonského zajatia a následne 

dvojpápežstvo, či v krátkom období dokonca trojpápežstvo. Tieto historické 

ťažkosti spôsobili rozvinutie sa teórie konciliarizmu. Táto teória zastáva názor, 

že koncil ako reprezentatívny orgán celého biskupského kolégia je nad pápeža, 

že jeho moc je vyššia ako moc samotného pápeža. Konciliarizmus je 

dogmatickým omylom, pretože koncil nemá moc, ktorej by pápež podliehal. 

Kolégium biskupov zídené na slávnostnom ekumenickom koncile má 

túto autoritu v Cirkvi, právo a moc nad celou Cirkvou iba vtedy, ak sa chápe 

v spojení so svojou hlavou - rímskym biskupom. 

Všetky dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu majú na konci podpis 

Pavla VI. práve preto, aby sa zdôraznilo, že pápež musí podpísať dokumenty 

ekumenického koncilu, aby sa stali záväznými pre celú Cirkev. 

Na druhej strane pápež má najvyššiu plnú, univerzálnu a právnu moc 

v Cirkvi sám. Nie je v jej vykonávaní závislý od biskupského kolégia. Kolégium 

biskupov vykonáva túto moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na 

ekumenickom koncile a koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho takým 

nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov nástupca. „Cirkevný snem nemôže byť 

nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov 

236 

Prvá predchádzajúca vysvetlivka pripojená k LG. 

237 

LG 22. 

- 131 

-



nástupca; a je prerogatívou rímskeho biskupa takéto koncily zvolať, im 

predsedať a potvrdiť ich.“ 238 

VI.3. Poslanie biskupov. 

Každý jeden biskup je vo svojej miestnej, diecéznej Cirkvi, ktorú inak 

nazývame aj partikulárna Cirkev viditeľným princípom a základom jednoty. 

Každý biskup, i keď má v konkrétnej správe iba jednu časť Božieho ľudu, 

vo svojom povolaní má starostlivosť o univerzálnu Cirkev na celom svete, 

pretože je členom biskupského kolégia, ktoré je nástupcom apoštolského zboru. 

Biskupi vykonávajú starostlivosť o všetky Cirkvi tým, že dobre spravujú najprv 

svoju vlastnú Cirkev ako jednu časť všeobecnej Cirkvi a tak prispievajú k dobru 

celého tajomného Tela. 

Biskupi zvláštnym spôsobom vykonávajú svoje pridruženie sa ku 

Kristovi, kňazovi, prorokovi a kráľovi. Majú trojité poslanie. Je to poslanie učiť, 

posväcovať a spravovať. Latinsky je to munus docendi, santificanti a regendi. 

VI.3.1. Poslanie učiť (munus docendi). 

Ježiš Kristus povedal svojim apoštolom tesne pred nanebovstúpením: 

„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi, choďte teba a učte všetky národy a 

naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal: „A hľa, Ja som s Vami až 

do skončenia sveta.“ (Mt 28, 18-20) On je s nami po všetky dni až do skončenia 

sveta aj v osobe nástupcov apoštolov, v osobe biskupov, ktorí zvláštnym 

prísľubom zvláštnym spôsobom vykonávajú tento Kristov príkaz. Biskupi spolu 

s kňazmi, ktorí sú ich najbližšími spolupracovníkmi ako prvú úlohu majú 

predovšetkým hlásať Božie evanjelium, sú teda hlásateľmi, ohlasovateľmi viery 

a autentickými učiteľmi apoštolskej viery, obdarovanými Kristovou autoritou. 

Toto je ich prvé poslanie. S týmto poslaním učiť, je spojený Učiteľský úrad 

Cirkvi, ktorý voláme tiež Magistérium Cirkvi. 

LG 25 učí: „Keď biskupi vyučujú v spoločenstve s rímskym pápežom, 

nech im všetci prejavujú úctu ako svedkom Božej a katolíckej pravdy. Veriaci sa 

majú zhodovať s rozhodnutím svojho biskupa, vyneseným v mene Kristovom vo 

veciach viery a mravov, a pridŕžať sa ho nábožnou a ochotnou mysľou. Túto 

nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému 

učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne (ex cathedra); 

a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa 

úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú 

najmä z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, 

prípadne zo spôsobu vyjadrovania. 

Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa - i keď sú 

roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s 

238 

LG 22. 

- 132 

-



nástupcom Petrovým - ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú 

vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, 

neomylne prekladajú učenie Kristovo. A to je ešte zjavnejšie, keď, zhromaždení 

na všeobecnom cirkevnom sneme, sú pre celú Cirkev učiteľmi a rozhodcami vo 

veciach viery a mravov, a preto ich definície treba záväzne prijímať s vierou. 

Táto neomylnosť, ktorou Božský Spasiteľ uznal za dobré obdariť svoju Cirkev 

pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, sa rozprestiera na celý 

depozit Božieho zjavenia, ktorý treba svedomite opatrovať a verne vykladať... 

Cirkvi prisľúbenú neomylnosť má aj biskupský zbor, keď vykonáva 

najvyšší učiteľský úrad spolu s nástupcom Petrovým. A týmto definíciám nikdy 

nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom toho istého Ducha Svätého, vďaka 

ktorému celé Kristovo stádo sa udržuje a zveľaďuje v jednote viery. 

Keď však rímsky pápež alebo biskupský zbor spolu s ním definujú nejakú 

pravdu, robia tak súhlasne so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním 

sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to 

zákonitým nástupníctvom biskupov, a najmä starosťou rímskeho pápeža, a sa v 

Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje. Rímsky 

pápež a biskupi, ako im to ukladá povinnosť a vážnosť veci, sa vhodnými 

prostriedkami horlivo bedlivo starajú o náležitý výskum a priliehavý výklad 

Zjavenia; avšak neprijímajú nijaké nové verejné zjavenie ako zložku Božieho 

pokladu viery.“ 

Takže k tomuto munus docendi sa viaže učiteľský úrad Cirkvi, ktorého 

nositeľom je pápež, kolégium biskupov spojené s pápežom, predovšetkým na 

slávnostnom ekumenickom sneme a potom riadny Učiteľský úrad, teda nie 

mimoriadny slávnostný. Tento vykonáva pápež, každý biskup a nakoniec aj 

každý kňaz keď učí, káže, katechizuje. 

Mimoriadne, keď sa chce niečo definovať pre očami všetkých, zvlášť na 

koncile alebo spôsobom ex cathedra, keď to robí sám pápež, ale zvyčajne pápeži 

v posledných storočiach to nikdy nerobia bez konzultácie všetkých biskupov. 

Vieme, že keď bola vyhlásená posledná slávnostná dogmatická definícia v roku 

1950 Piom XII. o nanebovzatí Panny Márie. Pápež predtým napísal list všetkým 

biskupom celého sveta, poprosil ich o vyjadrenie, bolo niekoľko mesiacov na to, 

aby každý biskup napísal k tomu nejaké poznámky, objekcie, výhrady a takto 

pozbieraný materiál sa dal do tejto konzultácie. Potom Pius XII. dal zostaviť 

encykliku Munificentissimus Deus, ktorou slávnostne vyhlásil túto dogmu. 

VI.3.2. Poslanie posväcovať (munus santificandi). 

„Biskup je aj "správcom milosti najvyššieho kňazstva", predovšetkým v 

Eucharistii, ktorú on sám obetuje a ktorej obetovanie zabezpečuje 

prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov. Eucharistia je totiž 

stredobodom života partikulárnej cirkvi. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev 

svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. 

- 133 

-



Posväcujú ju aj svojím príkladom "nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako 

vzor stáda" (1 Pt 5, 3), aby tak "spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný 

život".“ 239 

„Každé zákonité slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, 

ktorému je zverená povinnosť predkladať Božej Velebnosti službu poklony 

kresťanského náboženstva i upravovať ju podľa príkazov Pánových a súhlasne s 

cirkevnými predpismi, prispôsobenými potom podľa jeho osobného úsudku 

potrebám diecézy. 

Oni dávajú smernice pre udeľovanie krstu, ktorým sa umožňuje účasť na 

kráľovskom kňazstve Kristovom. Oni sú prvotnými vysluhovateľmi birmovania, 

oni udeľujú svätenia a upravujú disciplínu pokánia, oni starostlivo povzbudzujú 

a poučujú svoj ľud, aby s vierou a úctou plnil svoju úlohu v liturgii, a zvlášť pri 

obete svätej omše.“ 240 

VI.3.3. Poslanie spravovať (munus regendi). 

„Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi 

zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj 

autoritou a posvätnou mocou," ktorú však majú vykonávať na budovanie v 

duchu služby, ktorý je duchom ich Učiteľa (porov. Lk 22, 26-27). 

Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, je vlastná, riadna 

a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi. 

Ale biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža, ktorého riadna a 

bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju 

a bráni. Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod 

vedením rímskeho pápeža. 

Dobrý Pastier má byť príkladom a vzorom ("formou") pastorálnej služby 

biskupa. Biskup, vedomý si vlastných slabostí, "môže mať súcit s nevedomými 

a blúdiacimi. Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o 

svoje pravé deti... Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi 

Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi.“ 241 

"Všetci poslúchajte biskupa ako Ježiš Kristus Otca a presbytérium ako 

apoštolov; diakonov majte v úcte ako Božie prikázanie. Nech nikto nerobí bez 

biskupa nič, čo sa týka Cirkvi." 242 

VI.4. Miesto a úloha kňazov v Cirkvi. 

239 

KKC 893. 

240 

LG 26. 

241 

LG 27. 

242 

SVÄTÝ IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Epistula ad Smyrnaeos, 8, 1. 

- 134 

-



VI.4.1. Oddelenie biskupskej a kňazskej služby. 

Jednou otázkou, kedy sa presne v Cirkvi oddelila biskupská a kňazská 

služba. Keď čítame NZ, nachádzame tam mnohé svedectvá o živote Cirkvi v 

prvých desaťročiach. Pavol po cirkvách ustanovoval starších, ktorí sa nazývajú 

episkopoi. Jednotlivé cirkevné spoločenstvá založené niektorým z apoštolov 

majú svojho staršieho presbýteros, ktorý ich spravuje a zastupuje autoritu 

apoštola. Apoštoli na konci svojho života sa postarali o to, aby ustanovili svojich 

nástupcov. 

Kedy sa potom v Cirkvi odlíši nástupca apoštolov - biskup a kňaz, to je 

trošku ťažká a dosť komplikovaná otázka. V každom prípade nemôžme nájsť 

v NZ priamo svedectvo jasnej štruktúry posvätnej služby v troch stupňoch: 

biskupi, kňazi a diakoni. NZ má bohatý slovník, ktorý vyjadruje rôznych 

služobníkov Cirkvi, pomocníkov, apoštolov, tých, ktorí majú zvláštnu 

zodpovednosť za jednotlivé spoločenstvá. 

Koncom 1. storočia, začiatkom 2. storočia biskupi nestačia na všetku 

prácu, ktorú by mali vykonávať v spoločenstve. Preto si povolávajú a pričleňujú 

k sebe spolupracovníkov, kňazov, ktorí sú tiež vysvätenými služobníkmi. 

Spôsob vysviacky a odovzdávania tohto nástupníctva je už od začiatku aj v NZ 

jasne určené: vkladanie rúk a modlitba. 

VI.4.2. Vzťah kňazov ku Kristovi. 

„Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (Jn 10,36), 

prostredníctvom svojich Apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a 

poslania ich nástupcov, biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie 

svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak 

Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od 

pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi. 

Hoci kňazi nedosiahli vrchol veľkňazstva a vo vykonávaní svojej 

právomoci závisia od biskupov, predsa sú ich druhmi v kňazskej hodnosti a 

sviatosťou kňazstva sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného kňaza (Žid 

5,1-10; 7,24; 9,11-28) vysvätení za pravých kňazov Nového zákona, aby hlásali 

evanjelium, starali sa o veriacich a konali bohoslužby. Podľa stupňa svojej 

služby majú účasť na poslaní jediného prostredníka Krista (1Tim 2,5) a ohlasujú 

všetkým slovo Božie. 

Svoju posvätnú povinnosť plnia však predovšetkým eucharistickým 

kultom v zhromaždení (synaxis), kde zastupujú samého Krista, ohlasujú jeho 

tajomstvo, spájajú modlitby veriacich s obetou ich Hlavy a obetou svätej omše 

sprítomňujú a prinášajú až do príchodu Pánovho (porov. 1Kor 11,26) jedinú 

obetu Nového zákona, t.j. obetu Krista, ktorý raz navždy priniesol seba samého 

Otcovi ako bezúhonnú žertvu (porov. Žid 9,11-28).“ 243 

243 

LG 28. 

- 135 

-



VI.4.3. Vzťah kňazov k biskupom. 

„Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu, jeho pomocníci a 

výkonné sily, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné, 

hoci na rozličné úlohy určené kňazské spoločenstvo (presbytérium). 

V jednotlivých miestnych pospolitostiach veriacich takrečeno sprítomňujú 

biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, majúc podiel na 

jeho úlohách a starostiach pri každodennom plnení povinností. Pod vedením 

biskupa posväcujú a spravujú sebe zverenú časť Pánovho stáda, robia na svojom 

pôsobisku zjavnou všeobecnú Cirkev a účinne napomáhajú výstavbu celého Tela 

Kristovho (porov. Ef 4,12). 

Majúc stále na zreteli dobro dietok Božích, nech sa usilujú mať svoj 

podiel na dušpastierskej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi. Pre túto účasť na 

kňazstve a poslaní biskupa, nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho Otca a 

nech ho úctivo poslúchajú. Biskup zas nech pokladá kňazov za svojich 

spolupracovníkov, synov a priateľov, ako Kristus nazýva svojich učeníkov 

priateľmi, a nie už sluhami (porov. Jn 15,15). A tak, so zreteľom na svätenie a 

službu, sú všetci diecézni aj rehoľní kňazi pridružení k biskupskému zboru a 

podľa svojho povolania a milosti slúžia na dobro celej Cirkvi.“ 244 

VI.4.4. Vzťah kňazov medzi sebou a k Božiemu ľudu. 

„Vzhľadom na spoločné svätenie a poslanie, všetkých kňazov navzájom 

spája dôverné bratstvo, ktoré sa má spontánne a ochotne prejavovať vzájomnou 

pomocou duchovnou i materiálnou, pastorálnou i personálnou, na schôdzkach, 

ako aj v spoločnom nažívaní, spolupráci a vospolnej láske. 

A o veriacich, ktorých duchovne zrodili krstom a učením (porov. 1Kor 

4,15; 1Pt 1,23), nech sa starajú ako Otcovia v Kristu. Nech ochotne ako vzor 

stáda (1Pt 5,3 vedú svoju miestnu pospolitosť a tak jej slúžia, aby bola hodná 

nazývať sa tým menom, ktorým sa označuje jediný a všetok ľud Boží, totiž 

cirkvou Božou (porov. 1Kor 1,2; 2Kor 1,1). Nech pamätajú, že svojím 

každodenným životom a svojou starostlivosťou majú veriacim aj neveriacim, 

katolíkom i nekatolíkom poskytovať obraz skutočne kňazskej a pastorálnej 

činnosti a všetkým podávať svedectvo pravdy a života. Ako dobrí pastieri majú 

hľadať aj tých (porov. Lk 15,4-7), čo boli síce pokrstení v katolíckej Cirkvi, ale 

už nepristupujú k sviatostiam, alebo dokonca odpadli od viery. 

A keďže dnešné ľudstvo stále viac smeruje k občianskej, hospodárskej a 

spoločenskej jednote, tým viac je potrebné, aby kňazi spoločným úsilím a 

pričinením odstránili pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza akúkoľvek 

roztrieštenosť, aby tak celé ľudské pokolenie dospelo k jednote Božej rodiny.“ 245 

244 

LG 28. 

245 

LG 28. 

- 136 

-



VI.5. Diakoni v Cirkvi. 

„Na nižšom hierarchickom stupni stoja diakoni, na ktorých sa vkladajú 

ruky „nie na kňazstvo, ale na službu. Posilnení sviatostnou milosťou slúžia totiž 

v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom ľudu Božiemu pri službách 

Božích, kázaní slova Božieho a skutkoch lásky. Je úlohou diakona, podľa toho 

ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť, vysluhovať slávnostným 

spôsobom krst, opatrovať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri 

uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať umierajúcim sväté prijímanie 

(viatikum), čítať veriacim sväté Písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť 

pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a 

pohrebné obrady. 

Keďže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa môžu vo 

viacerých krajoch iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, 

bude sa smieť obnoviť diakonát ako vlastný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá 

do pôsobnosti kompetentných biskupských zhromaždení rozličného druhu 

rozhodnúť s odobrením rímskeho pápeža, či a kde je pre dušpastiersku činnosť 

vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho pápeža možno 

tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a tak 

isto aj súcim mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon 

celibátu.“ 246 

246 

LG 29. 

- 137 

-

VII. VERIACI LAICI. 

Slovo laik - laos (grécky)- ľud, laici - ľudový a laikos - synonymum 

pokrstený, kresťan. 

Takže toto slovo sa potom používa na označenie všetkých kresťanov a 

treba povedať, že neskôr sa potom negatívnym spôsobom vymedzuje toto slovo, 

dokonca túto negatívnu definíciu máme aj v LG. Definícia laikov: Pod menom 

laikov sa tu rozumejú všetci veriaci, okrem členov duchovenstva a cirkvou 

schváleného rehoľného stavu. To je negatívne definovanie. Pozitívne hodnotenie 

je: Teda veriaci, ktorí boli krstom pričlenení ku Kristovi a stali sa ľudom. Majú 

svojim spôsobom účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade 

Kristovom a tak majú svoj podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu Cirkvi 

a vo svete. 

VII.1. Účasť laikov na Kristovom trojitom úrade. 

KKC 914-933 

Laik je teda synonymom pokrsteného, ktorý nie je vysvätený. Neskôr sa 

začína rozvíjať aj pozitívny aspekt tohto stavu, tzn. krstné nasadenie, ktoré je 

pomazanie Duchom Svätým a je to veľká výsada byť kresťanom, mať túto 

milosť, byť zakomponovaný do toho nového Božieho ľudu na základe krstného 

zasvätenia a toto krstné zasvätenie vytvára prvú a základnú rovnosť a rovnako 

medzi všetkými, ktorí sú navzájom kresťanmi a krstom sú zasvätení v Kristovi. 

Tá rozdielnosť, ktorá medzi nami vzniká na základe hierarchického začlenenia, 

medzi zasvätenými v Kristovi a medzi tými, ktorí majú účasť na hierarchii, táto 

rozdielnosť neznamená, že by bola nejaká osobná dôstojnosť väčšia, ale je to 

len akási priorita funkčná a nie bytostná a hodnotná. Sv. Augustín hovorí: 

„Spolu s vami som kresťanom, pre vás som biskupom. To prvé je mi na spásu a 

je mi útechou a to druhé je pre mňa službou.“



ZOZNAM POUŽITEJ A CITOVANEJ LITERATÚRY. 

Pramene a Dokumenty. 

Sväté písmo Starého a Nového Zákona, SSV, Trnava 1996. 

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I. a II., SSV, Trnava 1993. 

PIUS X., encyklika Pascendi Dominici gregis. O učení modernistův, Dědictví sv. Prokopa, 

Praha 1911. 

PIUS XII., O tajomnom tele Kristovom, ÚSKŠ, Trenčín 1944. 

JÁN PAVOL II., Fides et ratio. Viera a rozum., Don Bosco, Bratislava 1998. 

JÁN PAVOL II., Ecclesia de eucharistia.Cirkev žije z eucharistie, SSV, Trnava 2003. 

CONGREGAZIONE PER LA DOTRINA DELLA FEDE, Il Primato del successore di Pietro 

nel mistero della chiesa. Testo e commenti, Libreria Editrice Vaticana, Cittá del 

Vaticano 2002. 

KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, Vyhlásenie Dominus Iesus. O jedinečnosti 

a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi, SSV, Trnava 2000. 

DENZINGER H., HÜNERMANN P., Enchiridion symbolorum, definitionum et 

declarationum de rebus fidei et morum (lat. – tal.), 

DENZINGER H., SCHÖNMETZER P.A., Enchiridion symbolorum, 

definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. 

NEUNER J., ROOS H., Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, 

Dobrá kniha, Trnava 1995. 

Conciliorum Oecumenicorum Decreta, a cura dell´Istituto per le scienze 

religiose, edizione bilingue, EDB, Bologna 1991. 

Schema constitutionis dogmaticae DE ECCLESIA de qua agetur in sessione 

publica diei 21 novembris 1964, Typis Polyglotis Vaticanis 1964. 

SANCTI THOMAE DE AQUINO, Summa Theologiae, Edizioni Paoline, 

Milano 1988. 

Rímsky misál. Obnovený podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu 

uvedený do platnosti pápežom PAVLOM VI, Typis Vaticanis 2001. 

La Chiesa del Vaticano II. Studi e commenti intorno alla Costituzione 

dommatica „Lumen Gentium“, Opere collettiva diretta da BARAÚNA 

G., Vallecchi Editore, Firenze 1965. 

La teologia dei Padri. Test idei Padri latini, greci, orientali scelti e ordinati per temi (Volume 

IV), Cittá Nuova Editrice, Roma 1975. 

Primárna literatúra. 

BARRA G., Il Primato di Pietro nella storia della Chiesa, Mimep-Docete, 

Milano 1995. 

BIFFI G., La sposa chiacchierata. Invito all´ecclesiocentrismo, Jaca Book, 

Milano 1998. 

BOUBLÍK V., Boží lid, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 1997. 

EXTREMEŇO C.G., Eclesiología. Comunión de ida y misión al mundo, 

San Esteban – Edibesa, Salamanca – Madrid 1999. 

GHERARDINI B., La Chiesa. Mistero e Servizio, Biblioteca Scienze 

Religiose, Roma 1994. 

RATZINGER J., Církev jako společenství, Zvon, Praha 1995. 

SCHMAUS M., Cirkev, RKCMBF UK, Bratislava 1993. 

- 139 

-



Sekundárna literatúra. 

ADAM K., Podstata katolicizmu, SSV, Trnava 1943. 

BRAITO S., Církev. Studie apologeticko-dogmatická, Krystal, Olomouc 1946. 

BROWN R.E., Pietro nel Nuovo Testamento, Borla, Roma 1988. 

CATTANEO A., La Chiesa locale. I fondamenti ecclesiologici e la sua 

missione nella teologia postconciliare, Libreria Editrice Vaticana, 

Cittá del Vaticano 2003. 

CONGAR Y.J., Za Církev sloužíci a chudou, Karmelitánske nakladatelství, 

Kostelní Vydří 1995. 

DE LUBAC H., Katolicizmus, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 

1995. 

DE LUBAC H., Meditazioni sulla Chiesa, Jaca Book, Milano 1993. 

DLUGOŠ F., Koncily katolíckej Cirkvi, Vydavateľstvo Nadácia Kňazského 

seminára biskupa Jána Vojtaššáka, Levoča 2005. 

FALBO G., Il Primato della chiesa di Roma alla luce dei primi quattro 

secoli, Coletti, Roma 1989. 

FIETTA P., Cirkev, diakonia spásy. Základné rysy ekleziológie, 

Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2001. 

GUARDINI R., Pánova Cirkev, Spoločnosť Božieho Slova, Nitra 1997. 

HERIBAN J., Príručný lexikón biblických vied, SÚSCM, Rím 1992. 

HORN S.O. atď, K čemu je církvi papež?, CDK, Brno 1997. 

HUDAČEK M., Úvod do vierouky o Cirkvi, Teologický inštitút sv. Alojza, 

Bratislava 1993. 

HUS J., O Církvi, Nakladatelství ČSAV, Praha 1965. 

JURKO J., Cirkev v Katechizme katolíckej Cirkvi, Vydavateľstvo Michala 

Vaška, Bardejov 1997. 

KELLER E., Velké tajemství Církve, Karmelitánske nakladatelství, Kostelní 

Vydří 1995. 

KOMENSKÝ J.A., O papežství, Českobratrská jednota misijní 1924.LANG A., Církev – 

sloup a opora pravdy, Velehrad, Olomouc 1993. 

LOHFINK G., Dio ha bisogno della Chiesa? Sulla teologia del popolo di Dio, 

San Paolo, Milano 1999. 

MACHULA T., Církev – dům Boží, Trinitas, Svitavy 2001. 

MONDIN G.B., La Chiesa primizia del regno. Trattato di ecclesiologia, EDB, 

Bologna 1986. 

MÜLLER G.L., Dogmatica cattolica. Per lo studio e la prassi della 

teologia, San Paolo, Milano 1999. 

POLČIN S., Po stopách apoštolov, Slovenskí jezuiti v Kanade 1968. POSPÍŠIL C.V., 

Hermeneutika mystéria. Struktury myšlení v dogmatickej 

teologii, Krystal a Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2005. 

RATZINGER J., Úvod do křesťanství, Petrov, Brno 1991. 

SCHATZ K., Dějiny papežského primátu, CDK, Brno 2001. 

ŠPIRKO J., Patrológia. Životy a spisy sv. Otcov, Spolok biskupa Petra Pavla 

Gojdiča, Prešov 1995. 

TRESMONTANT C., Základy teologie, Barrister & Principal, Brno 1995. 

VON LE FORT G., Hymny na Cirkev. Poézia, Don Bosco, Bratislava 2000. 

ZVĚŘINA J., Teologie Agapé, Scriptum, Praha 1994. 

- 140 

-



OBSAH. 

- 141 

-

EKLEZIOLÃGIA - teologia.iskra.sk

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

EKLEZIOLÃGIA - teologia.iskra.sk