EKLEZIOLÓGIA - teologia.iskra.sk

CMBF UK BRATISLAVA – KATEDRA DOGMATIKY
Ekleziológia – poznámky k prednáškam.
I.3.2. Katolícka ekleziológia tridentského a post-tridentského obdobia.
Tridentský koncil v polemike s protestantizmom zdôrazňuje v Cirkvi
sviatostný charakter a kňazskú službu. Cirkev vysluhuje sviatosti a je
hierarchicky organizovaná ako pyramída s pápežom na vrchole.
Prvé traktáty De Ecclesiae boli dielom viac právnikov ako teológov.
V týchto dielach sa berie do úvahy predovšetkým právny a inštitucionálnosociálny
aspekt Cirkvi. Po začatí reformácie sa tento postoj iba zosilnil.
Preto po Tridentskom koncile je Cirkev chápaná a študovaná
predovšetkým ako spoločnosť s viditeľnou štruktúrou, ktorá má síce
nadprirodzené ciele, ale dôraz sa kladie jednoznačne na viditeľnú a dejinnú
stránku. Na tieto viditeľné aspekty a štruktúry Cirkvi sa zameriavala
ekleziológia až do začiatku 20. storočia. Cirkev sa teda chápe ako dokonalá
viditeľná spoločnosť s nadprirodzeným cieľom.
Hlavným predstaviteľom tohto smeru bol kardinál sv. Róbert
Bellarmín(+1621). Jeho popis Cirkvi prenikol nielen do manuálov teológie, ale
aj do všetkých katechizmov. Jeho definícia Cirkvi bola nasledovná: „Cirkev je
viditeľná spoločnosť veriacich, ktorí vyznávajú tú istú náuku viery, prijímajú tie
isté sviatosti a uznávajú rímskeho pápeža za svoju viditeľnú hlavu“. 7
Ďalším heretickým myšlienkovým prúdom bol galikanizmus 8 s jeho
odnožami ako richerizmus a febronianizmus 9 . Je to teologicko-politická opozícia
pápežskému primátu. Vyzdvihuje sa v polemickom duchu úloha ordo
episcoporum a minimalizuje sa hierarchický a inštitucionálny rozmer Cirkvi,
pričom sa zdôrazňuje spirituálnejšia vízia Cirkvi. Z tohto podhubia potom
vyrastajú myšlienky o autorite v Cirkvi, ktorá patrí iba corpus fidelium.
Biskupská a pápežská autorita je iba emanáciou autority spoločenstva veriacich.
Pápež je iba akýsi akcident v štruktúre Cirkvi. Každá z jeho právomocí je
rozpustená v iných právomociach Cirkvi. Zredukovaná je nielen úloha pápeža
v tejto bludnej vízii Cirkvi, ale aj skutočnosť a vízia Cirkvi samotnej. Jeden prúd
napríklad učil, že každé vyjadrenie pápeža ex cathedra musí byť schválené
kolégiom biskupov a stáva sa nereformovateľné iba vtedy, ak ho títo schvála.
Nová reakcia na galikanizmus vzišla v Nemecku z novej katolíckej
teologickej fakulty v Tübingene. Odtiaľ vzišlo veľa veľkých teológov 19.
7
SVÄTÝ RÓBERT BELLARMÍN, De Conciliis III, 2, 7, Opera Omnia, Neapol 1856.
8
V teológii je to označenie súboru názorov, ktoré si nárokujú slobodu pre francúzsku „národnú cirkev“, aby
mohla byť riadená synodou a vybavená autonómiou vo vzťahu k pápežovi. Z politického hľadiska galikanizmus
označuje v počiatkoch francúzskeho štátu opozíciu proti pápežskej kúrii. Dôležitým medzníkom potom vo
vývoji galikanizmu bola deklarácia parížskej Sorbony (1663) prijatá francúzskym klérom (1682) s výhradami
voči pápežskej autorite v tzv. Štyroch galikánskych článkoch. Definitívne ho pemohla teologická náuka Prvého
vatikánskeho koncilu.
9
Učenie týkajúce sa súdne právomoci, ktoré dotalo meno podľa Justína Febronia (+ 1790). Vo svojom diele De
statu Ecclesiae et legitima potestate Romani Pontificis upieral pápežovi primát v súdnej oblasti s tvrdením, že
jednotlivé národné cirkvi sú nezávislé. Presadzoval nahradenie monarchistickej štruktúry pápežskej autority
ekumenickým koncilom ako najvyšším orgánom Cirkvi, ktorý by mal moc aj nad pápežom.
- 18
-