1D Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a úlohy ... - teologia.iskra.sk

D – špeciálna pedagogika
14D Pedagogika sluchovo postihnutých
surdopédia
/z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc.paideia=výchova/
Je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých.
Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti /event. nepriepustnosti/
sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia
prostredníctvom hovorenej reči limitovaná.
Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (príp. nepriepustnosti)
sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií. V dôsledku toho je
komunikácia prostredníctvom hovorenej (akustickej) reči limitovaná. Nedostatok akustických informácií
spôsobuje, že sluchovo postihnutí majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať
poznatky, čo do istej miery môže limitovať ich vzdelávateľnosť.
Ide o ťažkosti v sfére: edukačnej, pracovnej a spoločenskej. Uvedené dôsledky sa zmierňujú špeciálnou
intervenciou (zásahom), závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód, reedukácie, rehabilitácie,
korekcie a aplikovaním elektroakustických technických prostriedkov (načúvacej protetiky) a pod.
Cieľom výchovných aktivít je pozitívne ovplyvňovať rozvoj osobnosti postihnutého, uspôsobiť ho na
socializáciu, pomáhať pri jeho snahách o vyrovnanie sa s postihnutím tak, aby sa vytvorili podmienky pre
zmysluplný a relatívne plnohodnotný život.
Stupeň sluchového postihnutia sa určuje podľa viacerých kritérií. U nás väčšinou podľa intenzity zvukového
podnetu vyjadrenej v decibeloch – dB:
úplná strata sluchu – hluchota -
veľmi ťažké sluchové postihnutie (surditas) - 91
ťažké sluchové postihnutie 71 - 91
stredne ťažké sluchové postihnutie 56 – 70
stredné sluchové postihnutie (nedoslýchavosť) 41 – 55
ľahké sluchové postihnutie (hypacusis) 26 – 40
Podľa lokalizácie výskytu sa rozoznávajú centrálne alebo periférne poruchy (zvukový signál sa nedostáva
alebo skreslene dostáva do centrálnych častí sluchovej dráhy, čo sťažuje alebo znemožňuje dešifrovanie
zvukového signálu). Zvukový signál bez významu nepredstavuje informáciu.
Najbežnejšie komunikačné systémy postihnutých sú:
a/ optické systémy
mimicko-gestikulačná komunikácia – prirodzený komunikačný prostriedok aj u intaktných jedincov. Je
akusticko sprevádzaná a vytvára sa z nej artikulovaná zvuková reč. Jej nevýhodou pre nepočujúcich pri
komunikácii je relatívne nízka úroveň výrazových možností.
posunková komunikácia – prirodzený dorozumievací prostriedok nepočujúcich. Tzv. „materinská reč
nepočujúcich“. Označuje sa aj ako „opticko- manuálny jazyk“, ktorého základným komponentom sú
posunky.
prstová reč alebo daktylotika – sústava znakov, ktorá sa vytvára pomocou prstov spravidla pravej ruky,
môžu však byť aj oboje. Každý znak zodpovedá jednému fonému abecedy. Pomocou nej existuje
„hláskovanie“ slov, upresňovanie významu, sprostredkovanie cudzích slov a pod. Je vhodným doplnkom
posunkovej či orálnej reči.
písaná reč
znaková reč – „chirografia“. Systém manuálnych fonologických znakov, slúžiaci na uľahčenie a spresnenie
odzerania z úst hovoriaceho používaním doplňujúcich znakov, t.j. prstovej abecedy a tzv. ideografických
znakov – polohy prstov ruky v určitom vzťahu k tvári súčasne s artikuláciou slabiky. Pri rozprávaní spolu s
artikuláciou hovoriaci používa aj príslušné spôsoby manipulácie s prstami kladenými na rozličné miesta na
tvári.
18