1. NÃ¡boÅ¾enskÃ¡ situÃ¡cia v PalestÃne - teologia.iskra.sk

Cirkevné dejiny – zimný semester – 1. ročník - Haľko 

1. Náboženská situácia v Palestíne 

ŽIDOKRESŤANSTVO - Ž i d o v s t v o v J e ž i š o v ý c h č a s o c h 

Politická situácia Židov v Palestíne. Ježiš Kristus prišiel na svet "v plnosti času" /Gal 4, 4; Mk 1, 14/. 

Túžba Izraelitov po prisľúbenom Mesiášovi: živá + nové impulzy (nie náboženské, ale ťažká politická 

situácia). Židia v Palestíne boli pod rímskou nadvládou už desiatky rokov + nová nenávisť voči Rimanom, 

keď zverili správu Sv. Zeme zverili kráľovi Herodesovi Veľkému (podľa Flavia to znamenalo iba 

„ho megas“ - starší). 

Herodes – nar. 73 pnl, nie rodený Žid, syn Idumejca Antipatra (Kraj Idumeja – medzi Palestínou a Egyptom; 

toto úyamie bolo porayené počas Makabejských vojen židmi v cca 100 pnl). Matka – Nabatejka.Kufra. Otec 

Antipatra sa pri vybure proti ANTONIOVI pridal na stranu jeho vraha a dostal preto právomoci. 

História 

Po babyl. Zajatí – Perské obdobie – počína Kýrosom – tolerantný voči židom. V cca 331 pnl. Alexander 

Veľký dobýva Malú Áziu - porazil aj Perského kráľa, vojská obsadili Palestínu. Územia v Egypte 

(Palestína tam tiež) spravovali PTOLEMAJOVCI, v Sýrii a Babylónii SELEUKOVCI. Cca 200 - 

Ptolemaios V. Epifanes vydobyl Palestínu pre Seleukovcov – SÝRSKA nadvláda. 

R. 167 Antiochos IV. - dekrét o odstránení židovského kultu (por. 1Mach) – v každom mesta sa musel 

vzývať a obetovať dar Diovi. Proti sýrskej nadvláde povstali Makabejci (Matitjáš) – Bratia Makabejský 

dobili 165 pnl. Jeruzalem, chrám bol znovu posvätený (odvtedy slávnosť znovuposvätenia chrámu - 

„enkainia“). Cieľom povstania bola náboženská sloboda. 

Šimeónovou vládou začala dynastia Hasmonejovcov. Syn Jóchanan Hyrkános – pridal sa k saducejom (s 

farizejmi sa rozišiel). Z tejto línie pochádza Mariammé – manželka Herodesa Veľkého. Ten domácu 

dynastiu Hasmonejovcov, ktorá pred vyše sto rokmi hrdinsky bránila v krajine náboženskú slobodu, 

vyhubil a dal usmrtiť aj vlastnú manželku Hasmonejku Mariamne a troch synov. 

Herodes sa v roku 37 pred n..1. zmocnil Jeruzalema a nastúpil tam na kráľ. Trón (ako 36 ročný) a 

kruto potlačil skutočné i zdanlivé pokusy o vzburu. Aby si získal Židov dal nádherne prebudovať 

jeruzalemský chrám (postavil pevnosť Antónia, aby mohol kontrolovať dianie v chráme), založil nové 

mesto s pôvabnými záhradami a vodnými nádržami, usiloval sa celú krajinu hospodársky i kultúrne 

povzniesť, -0 bodov. V neustálom boji o moc, prišli 3 králi a pýtali sa Hertodesa na novonarodeného 

kráľa... 

Herodes mal 3 mladších synov – po jeho smrti: 

• Archelaus - Judea spolu so Samáriou a Idumeou 

V Judei - vážne nepokoje - vojenská pomoc Rimanov. Archelaus neschopný zabezpečiť 

trvalý pokoj v krajine zosadil hocisár Augustus roku 6 n. 1.. Správa Palestíny - rímski 

prokurátori - sídlili v Cézarei. Rimania priznali ž i d o v s k e j v e ľ r a d e 

(na čele - židovský veľkňaz) právomoc rozhodovať vo vnútorných náboženských veciach. 

• Herodes A n t i p a s dostal od cisára Augusta (27 pred n. 1. - 14 n. 1) Galila a Perea 

( územie na východ od Jordánska a od severnej časti Mŕtveho mora). Cisár Kaligula (37 – 

41) ho roku 39 n. 1. zosadil a poslal do vyhnanstva. 

• Filip sa stal štvrťvladárom v krajine Iturejskej a Trachonitskej (Lk 3, 1). - pobrežie??? 

1


Náboženská situácia židovstva v Palestíne. 

• m o n o t e i z m u s (hoci viac ráz upadli do modlárstva a mravne klesli) 

• idea prisľúbeného Mesiáša - (Boh s nimi uzavrel zmluvu - spása pre všetky národy vyjde z ich 

národa - viera a nádej, že Boh pošle Záchrancu a Vykupiteľa (založí kráľovstvo Božie) a kráľ 

vyvoleného národa. Niekedy príliš - vyvolený národ oslobodí spod nenávideného rímskeho jarma.) 

• zákon (ako sa majú správať v každodennom živote. Proti zákonu = robiť pokánie. Vernému = 

odmena už v pozemskom živote (blahobyt) a potom odmena od Večného sudcu). Poznatky o 

zákone z SP - rabínske školy a každú sobotu v synagógach. 

Skupiny: 

Politicko-náboženské strany: 

• S a d u c e j i - vyššie kňažstvo, židovská aristokra cia, židovská veľrada a zastávali 

veľkňazský úrad. Autorita zákona áno, ale zamietali rabínsky výklad (podanie starých - farizeji). 

Mravné názory: užívanie života, prispôsobovanie sa helenistickej kultúre; neverili vo vzkriesenie 

z mŕtvych, večný život, v jestvovanie anjelov a Božiu pro zreteľnosť . 

• F a r i z e j i - všetky spoločenské vrstvy - vplývali na život a náboženskú orientáciu . 

Nadväzovali na sektu asidejcov; výklad zákona - chceli aplikovať na všetky možné situácie 

každodenného života - neblahé dôsledky v praxi. Vyhranené kazuistické stanovisko vo všetkých 

otázkach mravného života nakoniec znemožňovalo slobodné rozhodnutie alebo viedlo k pretvárke. Mišna 

a talmud sa odklonili od farizejského výkladu zákona a vrátili sa k výkladu starších učiteľov 1 . 

Farizeji navonok zachovávali zákon i množstvo rozličných nariadení pridaných k nemu. Oslovovali ich "učiteľ". 

Farizeji sa pokladali za dokonalých a brojili proti všetkému, čo nebolo židovské. Veľký vplyv aj vo veľrade. Židovský 

ľud zaťažovali neznesiteľným bremenom rozličných nariadení. Ježiš neraz priamo varoval židovský ľud pred 

farizejmi; "obielenými hrobmi" /Mt 23, 27/. 

Sekty: 

• A s i d e j c i (hebr. Chasídím = nábožní) - náboženská sekta, ktorá vznikla ešte pred 

vypuknutím makabejských bojov /l Mak 2, 42/. Boli to mužovia "zo srdca oddaní" zákonu a ochotní 

priniesť zaň aj najväčšie obety. Stavali sa proti helenistickej kultúre a v makabejských bojoch sa pridali k 

Júdovi Makabejcovi. Popredné židovské rodiny a vedenie židovského kňažstva sa dištancovali od 

asidejcov. 

• E s é n i - židovská náboženská sekta; hlavné sídlisko - západne od Mŕtveho mora. Žili spoločným 

životom, ktorý pripomína rehoľný život v katolíckej cirkvi. Začiatky tejto sekty siahajú do čias Makabejcov. 

Hodnoverné správy o esénoch zachovali židovskí autori Filón Alexandrijský a Josephus Flavius i rímsky spisovateľ 

Plinius St. Tieto správy overujú a dopĺňajú vlastné s p i s y e s é n o v , objavené roku 1947 a v nasledujúcich 

rokoch v jaskyniach na západnom brehu Mŕtveho mora (dva rukopisy proroka Izajéša, Poriadok sekty, komentár k 

Habakukovi, Hymny, ďalej zlomky všetkých kníh Starého zákona okrem knihy Ester a i.) a systematický archeologický 

výskum strediska esénov v C h i r b e t K u m r á n . Vedenie esénov, ktorí mali spoločný majetok, prevzala 

osobnosť, v kum-ránskych zvitkoch nazývaná "Učiteľ Spravodlivosti". Bol to nadaný muž, výborný organizátor, ktorý 

1 90- 100 – žid. Kánon – Damnia (pobrežie stredoz. Mora); cca 200 – výklady – MIŠNA; cca 500 výklady – 

TALMUD; 7-8 str. - Mayoretský text (v Tiberias). 

2


podal nový výklad zákona. Eséni žili prísnym asketickým životom, nejedli mäsité pokrmy a väčšina z nich sa zriekla aj 

manželstva. Nechodievali do jeruzalemského chrámu, ani sa nezúčastňovali na krvavých obetách. Nevieme, či sa 

zapojili do židovskej vojny /v r. 68 - 70/. Centrum monastickej skupiny v Kumráne zničili Rimania /r. 68/. Zvyšky 

hnutia zahynuli za povstania Bar Kochbu /v r. 132 - 135/. 

• Zelóti – extrémisti („za národ a za Boha“) - vyprovokovali židovskú vojnu, kedy bol zničený chrám – 

zásadne proti Rimanom. 

Židovská diaspóra /gr. diaspóra = rozptýlenie/. - židovstvo, ktoré žilo mimo Palestíny -v diaspóre. Od 8. storočia 

pred n. 1. - odsuny Židov z materskej krajiny: deportácie /asýrske, babylonské zajatie/, ale aj dobrovoľné 

vysťahovanie. Na začiatku rímskych cisárskych čias bývali Židia najmä v centrách rozsiahlej ríše a svojím celkovým 

počtom prevyšovali židovské obyvateľstvo materskej krajiny. Veľké židovské kolónie boli predovšetkým v 

Antiochii, v Ríme a v Alexandrii. 

• s p o l u p a t r i č n o s ť - organizované židovské spoločenstvo - centrum - s y n a g ó g a ; 

predstavený /archisynagogos/ a poradný zbor /rada starších/ na čele s archónom. Židov v diaspóre držala 

pospolu náboženská viera, vďaka ktorej sa ne nepomiešali s pohanským obyvateľstvom. 

• zaoberali sa obchodom a nadobudli vo významných centrách Rímskej ríše viaceré v ý s a d y : 

oslobodení od účasti na pohanských bohoslužbách; od vojenskej služby; slobodne konali svoje náboženské 

zhromaždenia; mohli vyberať chrámovú daň pre Jeruzalem, 

• osvojili si g r é č t i n u Aoiné/ - zabudli reč svojich predkov - preložili knihy SZ do gréčtiny 

/Septuaginta/ cca 200 pnl., tvorba gréckych modlitieb /niektoré z nich prešli do starokresťanakej 

Literatúry/; zrejme aj výklad SP . Tak sa dostala grécka reč do bezprostredného kontaktu so 

židovskom náboženstvom. 

Svedectvo: alexandrijský Žid F i 1 ó n /okolo r. 40 n. 1./ : židovskí vzdelanci sa neubránili prenikaniu 

helenistických náboženských prúdov. Od stoikov prebrali Židia v diaspóre alegorický spôsob výkladu SP. 

Vplyv na Filóna: P l a t ó n o v a f i l o z o f i a - náuka o stvorení má platónske podfarbenie 

/medzi prostredníkmi je na prvom mieste "logos" - súhrn ideí/. Filón sa usiloval uviesť do súladu učenie SZ 

s myšlienkami gréckej filozofie. Predsa však najväčšou autoritou pre neho zostal Mojžiš. 

• stály s t y k s m a t e r s k o u kraj i n o u - Pre Židov v diaspóre bol jeruzalemský 

chrám symbolom ich náboženstva; nielenže posielali do Jeruzalema chrámovú daň, ale túžili 

osobne aspoň na„ Veľkú noc sa zúčastniť na slávnostiach v jeruzalemskom chráme a spoločne sa 

modliť s bratmi z materskej krajiny. Kontakty s Palestínou boli úžasnou vzpruhou pre Židov v 

diaspóre. Uprostred pohanského sveta boli títo Židia vystavení rozličným nástrahám a útlakom a 

vtedy im spomienky na Sväté mesto, na chrám, na slávnosti dodávali mimoriadnu silu na 

prekonanie všetkých ťažkostí. 

• veľký počet pohanov prijalo obriezku a zachovávanie zákona; dostali grécke pomenovanie 

p r o z e l y t i (proselytos = prijatý). 

2. Ježiš Kristus – historická osobnosť 

Předpokladem a základem každého líčení dějin = historickosť. V cirkev. Dejinách = 

historická existence Kristova a historičnosti založení církve. 

1. Historická existence Ježíše 

3

Historické správy o živote a diele JK 

Zachované správy kresťanských, rímskych a židovských autorov. 

• Správy kresťanských autorov: 


Spisy NZ (Evn, Sk a niektoré listy sv. Pavla) – nie je to priamo historická biografia JK. V najstarších 

Evn je iba súhrn toho, čo ohlasovali o JK apoštoli, prví, očití svedkovia jeho smrti, jeho slávneho 

zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Správy sú sformované podľa požiadaviek apoštolskej kázne a 

nemožno z nich zostaviť kompletnú biografiu pozemského života JK, predsa však možno týmito správami 

dosvedčiť najdôležitejšie historické dáta jeho životnej cesty. 

Cenné svedectvo o JK - rozsiahla starokresťanská literatúra (apoštolskí Otcovia - siahajú do 

apoštolských čias.) 

• Správy rímskych autorov: svedectvá o JK jsou spolehlivé a historicky plně průkazné, takže je 

můžeme uvádět jako bezpečná svědectví o tom, že křesťanství vyšlo od osoby Ježíše Krista. 

Gaius P 1 i n i u s Caecilius Secundus, nazývaný Minor /Mladší/, spravoval v r. 110-112 alebo 

111-113 ako mimoriadny cisársky legát provinciu Pontus a Bitýniu. List pre cisára Trajána /98 - 117/ 

o maloázijských kresťanoch, ktorí sa "schádzali v istý deň pred východom slnka a spievali Kristovi 

ako Bohu chválospevy" /Epist. X. 96/. 

Publius Cornelius T a c i t u s /55 - 120/ bol za cisára Trajána prokonzulom. Je 1 z najzávažnejších 

starovekých historikov. Správu o Kristovi - v diele: Annales, kde píše o prenasledovaní kresťanov za 

cisára Nerona /54 - 68/ po požiari mesta Ríma roku 64. Tacitus vysvetlil pôvod názvu kresťania: "Pôvodcu 

tohto mena Krista dal za Tiberia popraviť správca Pontský Pilát." 

Historik Gaius S u e t o n i u s Tranquillus /69 - 140/ spomína, že cisár Klaudius /41 - 54/ vyhnal 

Židov z Ríma, pretože hádkami o JK rušili pokoj v meste /De vitá Caesarum, XXV.(Vita Claudii 25)/. 

• Správy židovských autorov: 

Svedectvo z talmudu (zbierka ustanovizní a predpisov židovských rabínov z 2. - 6. stor. n. 1.): "V 

predvečer Veľkej noci bol ukrižovaný Ježiš, galilejský čarodejník ..." /Sanhedrin fol. 43/. 

Zidovský spisovateľ a historik Joseph Flavius (37 – 100) v obsiahlom diele Júdaiké archaiologiá 

(Židovské starožitnosti). Najobšírnejšia z troch správ znie: "V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho 

vôbec človekom možno nazvať; bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu ..." 

(Júdaiké archaiologiá, XVIII, 3, 3). V 16. storočí zapochybovali niektorí historici o vierohodnosti tejto 

správy a pokladali ju za neskorší dodatok /interpoláciu/, hoci je vo všetkých zachovaných opisoch 

Flaviovho diela, ako aj v arabskej verzii rukopisu z 10. storočia. 

Popieranie historickej existencie JK: 

– v 18. a 19. století – osvietenecká liberálna veda a historická kritika (Reimarus (+ 

1768), Baur (+1860), Strauss (+1874), Bruno Bauer (+1882)). 

– na prelome 19. a 20. stol. - srovnávací věda náboženská (Robertson, Smith, Drews) 

Křesťanství jako výmysl apoštolů, postavu Kristovu jako neskutečnou, vybájenou, 

mytickou personifikaci náboženských tužeb a představ, jako zbožný podvod kruhu 

učedníků nebo jako převzetí a obměnu božských hrdinů předoasijských, helénistických 

mystérií. Objevila v Ježíšově životě podobnosti a paralely se slunečním bohem Mithrou (H. 

B. Smith, 1911), s hrdinou babylónského eposu o Gilgamešovi (Jensen, 1906), s 

mystickou postavou umírajícího a zmrtvýchvstalého boha-spasitele (R. Reitzenstein a 

mnozí jiní); myslilo se, že Ježíšův život a učení zachycené v evangeliích, je nutno vykládat 

jako projev sociálních tužeb utiskovaných mas (Kalthoff, 1902). 

4


Tieto teorie sú dnes opuštěny, z vědeckého hlediska překonané. Prežívajú len u marxistů. 

Karel Marx a Bedřich Engels přijali a tradovali na svou dobu nové, radikální ideje svého 

současníka Bruna Bauera a ich vlivem se tato teorie udržela až dodnes. 

Výzkumy liberální teologie a její útoky na historickou pravost - ve jménu textové kritiky. 

Moderní biblická exegeze neskôr pečlivou práci s biblickým textem opět upevnila základní 

fakta. 

Historický JK: 

V Kristu víry, jak ho líčí NZ, lze zachytit historického Krista – jeho historickou existenci nelze popírat: do 

dějinnej súvislosti môžeme s jistotou zařadit začátek i konec pozemského života JK: 

Narodil se za Heroda Velikého asi r. 4/5 pnl (r. 748 od založenia mesta Ríma, teda v 6 roku pn1.; Mt 1, 25-2, 

1) a byl ukřižován za Pontia Piláta 14. nebo 15. nisanu mezi rokem 30 až 33 po Kristu. 

4 kan. Evangelia majú teologické a kérygmatické záměry, ale aj fakta, dobové souvislosti a události spásy 

zakotené historicky, i když ne přesně chronologicky. 

Za svojho verejného účinkovania postupne budoval náboženskú s p o l o č n o s ť , ktorú sám 

nazval "svojou cirkvou" /Mt 16, 18/. Z veľkých zástupov si vybral iba menšiu skupinu učeníkov. Z tejto 

skupiny si vyvolil 12 apoštolov, ktorým sa potom venoval s osobitnou starostlivosťou. 

2. Historičnost založení církve 

Otázka založení církve zaujímá ústřední místo i v současném ekumenickém dialogu. 

Sohmovy myšlenky stále působí u Emila Brunnera, Hanse von Campenhausena a jiných. 

Čo říká o založení církve Písmo a jak prvotní církev rozuměla Kristovu záměru a jak ho uskutečňovala. 

Evangelia - souhrnem Kristova hlásání spásy byla radostná zvěst o Božím království, které se uskutečňuje 

ve dvou stupních: 

1.) stadium je jeho začátek na tomto světě; zahájil je již Ježíš svým kázáním (Lk 11,24; Mt 11,12). 

2.) stadium je jeho dovršení na sklonku času. 

– vrcholový stredovek - pojem „duchovní církve" (ecclesia spiritualis) – vedlo to v době reformace k 

tomu, že byla odmítána a ostře potírána „papežská církev"; reformátoři jí vyčítali, že porušila původní 

vůli Kristovu. Ještě v novější době protestantský profesor církevního práva Rudolf Sohm 

(Kirchenrecht I, 1892) hájil podle luterského pojetí církve tezi, že Kristus vůbec nechtěl založit církev, ale 

hlásal jenom čistě duchovní křesťanství; proto prý prvotní křesťanství nemělo vůbec vnější řád a pevnou 

organizaci, řídilo a udržovalo se výhradně duchem lásky a neznalo církev jako instituci. Teprve 

poapoštolská doba špatně pochopila Kristovu vůli a jeho dílo porušila. Z tohoto chybného výkladu prý 

vznikla raně katolická církev, ve které později svobodná víra prvotní doby ustrnula v dogma a 

charizmatický život prvních křesťanů, plný Ducha, byl spoután umrtvujícími právními a 

disciplinárními předpisy. 

– novovek - mnoho sporov: otázka založení církve by JK. Hlavním problémem: či Kristus hlásal jen jakési 

všeobecné křesťanství, nebo zda zároveň také dal svému náboženští pevnou organizační formu v 

institucionální církvi a chtěl jí svěřit úkol, aby hlásala evangelium, pokračovala v díle spásy a jen ona 

je uskutečňovala. 

3. Církev 

D v a n á s t i a p o š t o l i /gr. apostolos = poslaný/ prevezmú všetku starosť o jeho cirkev a 

budú pokračovať v poslaní, ktoré On dostal od nebeského Otca /Jn 20, 21/. Evanjeliá zdôrazňujú 

postavenie 12 apoštolov a ich závažné poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštolom zveril JK 

pastiersky, učiteľský a kňazský úrad vo svojej cirkvi. 

Spomedzi 12 apoštolov poveril sv. P e t r a : bude s k a l o u , na ktorej vybuduje svoju cirkev; 

5

on bude pásť baránky a ovce; on bude posilňovať bratov vo viere. 


JK založil cirkev v základných líniách; nechal, aby sa ako živý organizmus ďalej rozvíjala v priestore a 

čase podľa zákonov rastu, ktoré jej dal sám zakladateľ. N a d p r i r o d z e n á b á z a 

Kristovej c i r k v i spočíva na Ježišovej smrti, ktorou sa uskutočnilo dielo zmierenia a vykúpenia 

ľudstva. Zmŕtvychvstaním dokončil JK dielo založenia cirkvi; jej dejiny začínajú zoslaním Ducha Sv. 

3. Jeruzalemská cirkevná obec 

Sk opisujú pronikání evangelia z Jeruzaléma až na sám konec země (Sk 1,8). Rozlišujeme 3 období: 

1. židokřesťanské – středisko: Jeruzalem (kap. 1-9,31), 

2. prechod od židokřesťanství k pohanokřesťanství – středisko: Antiochia (Sýria) (kap. 

9,32-15,35), 

3. misii sv. Pavla mezi pohany (kap. 13-28). 

Prvotní obec v Jeruzalémě (Sk 1-9,31) - Vznik a jadro 

Mateřská církev jeruzalémská - prvá kresťanská obec sa utvorila r. 30 nl. v Jeruzaleme medzi Veľkou 

nocou a Turícami ("Zástup zhromaždených asi 120 osôb" /Sk 1, 15/ s 12 apoštolmi "i s Máriou, matkou 

Ježišovou" /Sk 1, 14/, nad ktorými sa na T u r i c e zjavili "ohnivé jazyky" /Sk 2, 3/ a ktorých 

"naplnil Duch Sv. " /Sk 2, 4/ svojou milosťou, tvorili j a d r o , z ktorého vyrástol strom cirkvi 2 .). 

První apoštolově pod vedením Petrovým společně spravovali obec jako živí svědkové Páně + mnozí jiní 

očití svědkové Ježíšova působení, smrti a zmrtvýchvstání a nadšeně hlásali radostnou zvěst o vykoupení. 

Hlavným prameňom: Sk, najmä prvých sedem kapitol: 

1. voľba apoštola Mateja, ktorú viedol sv. Peter, 

2. príchod Ducha Sv. , 

3. prvé zázraky apoštolov, 

4. ich zajatie a výsluch pred židovskou veľradou ("Viac treba poslúchať Boha ako ľudí!" /Sk 5, 30/), 

5. ich prepustenie na zákrok Gamaliela, 

6. ustanovenie 7 diakonov 

7. účinkovanie i ukameňovanie diakona Štefana. 

Od 8. kapitoly sa začína rozprava o udalostiach zo života sv. Pavla. 

Materská cirkevná obec v Jeruzaleme bola preniknutá svätým, horlivým duchom kresťanstva. Vzor 

svätosti – m a t k a J e ž i š o v a (cnosti v nádhernej harmónii: panenská čistota a materinská 

láska, hlboká poníženosť i vysoký duchovný vzlet, obdivuhodná horlivosť o spásu veriacich a hĺbavé 

rozjímanie; ona "zachovala vo svojom srdci" všetky udalosti z JK života a pre duchovný osoh kresťanov 

niečo zo svojho duchovného bohatstva zverila autorovi Sk. - sv. Lukášovi). Členovia obce žili ako jedna 

rodina, v bratskej zhode a láske - dobrovoľne odovzdali majetok apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 32 

- 37/. Starosť o početných veriacich si čoskoro vyžiadala organizačný zásah zo strany apoštolov: zriadili 

nový cirkevný úrad - diakonát. 7-mi d i a k o n i mali na starosti chudobných a pomáhali 

apoštolom ohlasovať evanjelium (ich grécke mená - v Jeruz. Obci značný počet h e l e n i s t o v . ). 

Kresťanstvo versus židivstvo 

V Jeruzalémě - vytvořena vlastní řeč křesťanské víry a uspořádána vlastní bohoslužba (zprvu se účastnili 

2 Židia a obrátenci z pohanov z Judey, Perzie, Médska, Slamu, Mezopotámie, Kapadocie, Pontu, Ázie, Frýgie, Pamfýlie, 

Egypta, Líbye, Cyrenaiky, Kréty, Arábie a z Ríma počuli apoštolov hovoriť rozličnými jazykmi, prijali P e t r o v u 

výzvu "a dali sa pokrstiť, i pripojilo sa ich v ten deň asi 3000" /Sk 2, 41/. 0 niekoľko dní Peter pri chrámovej bráne (Krásna 

br.), uzdravil chromého od narodenia. Mnohí, čo vypočuli Petrovu reč po tomto zázraku, uverili "i vzrástol počet na 5000" 

/Sk 4, 4/. 

6


židovské bohoslužby, žili v tradičních formách židovské zbožnosti a základní princip židovské organizace 3 ). 

Zároveň vlastní společenství; konala vlastní bohoslužbu: děkovnou vzpomínku (eucharistia) a kultické 

zpřítomňování Kristovy oběti: věřící v soukromých domech lámali chléb a dělili se o jídlo s radosti a s 

upřímným srdcem (Sk 2,46) a slavili tak posvátnou večeři Páně. Jeruzalémská obec vtiskla rozhodující 

rysy společnému životu, ztíženi, zbožnosti i modlitebnímu řádu církve. 

Vnitřní výstavbu obce zprvu společně určoval sbor 12 apoštolů, vedoucí úloha příslušela Petrovi. + Pavel 

nazýva „sloupy" obce Jakuba a Jana (Gal 2,9). 

Po Petrově odchodu z Jeruzaléma (asi 43/44) na jeho místo (Sk 12,17) Jakub (nejisté, zdali totožný s 

apoštolem Jakubem Mladším). Podle tradice byl prvním jeruzalémským biskupem. 

Apoštolský koncil v Jeruzalémě (asi r. 50) - prvé vážné rozhodnutí: že křesťané z pohanství mají být 

zásadně svobodni od židovského zákona (Sk 15,6n.l9). Tu tiež se poprvé setkáváme s kňazmi (presbytery); 

už předtím se mluví o sedmi diakonoch (Sk 6,ln.) v čele se Štěpánem. 

Hierarchický řád nositelů úřadu úplný: biskup, presbyterové (kněží) a diákoni (jáhnové) jako autoritativní 

vedoucí jeruzalémské obce. 

2 Vlny – prenasledovania kresťanov 

Křesťanská obec sa podílela na židovském kultu, zachovávala židovský zákon - jevila sa ako židovská sekta , 

ale: křesťanský křest, modlitba - Kristus ako Pán (Kyrios = Bůh), slavení eucharistie, společenství lásky: 

křesťané vzdávali soukromého vlastnictví ve prospěch bratrského společenství souvěrců (Sk 2,44n.) - to vše 

vyvolávalo u židů nedůvěru, odmítání a nakonec nepřátelství. Zvláště víra v JK způsobila otevřený 

konflikt: 2 nárazové pronásledováními: 

• 1. vlna (32/33) – resp. Cca 4O – podľa tradičného počítania (7 r. +) - ukamenování Štěpána, 

vypuzení helénistických židokřesťanů z Jeruzaléma a další pronásledování - vedl Savel. Ten cca 33/36 prožil 

obrácení před Damaškem a jako Pavel se brzy stal vyvoleným nástrojem hlásání křesťanství (Sk 9,15). 

Kresťanstvo sa šírilo medzi Židmi napriek zásahu židovskej veľrady proti apoštolom Petrovi a Jánovi. 

Niektorí členovia veľrady tušili, že ide o dielo Božie - G a m a l i e l , syn Šimonov a vnuk Hilelov, 

učiteľ sv. Pavla, príslušník farizejskej strany (vynikal rozvahou a zmyslom pre spravodlivosť. U všetkého 

ľudu bol váženým učiteľom zákona). Gamaliel po výsluchu apoštolov vyhlásil vo veľrade: "Ak je tento 

zámer alebo dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť" /Sk 5, 39/. 

Roku 36 zasiahla židovská veľrada proti diakonovi sv. Štefanovi 4 (obranná reč pred židovskou 

veľradou.). Sk uvádzajú, že to bol muž "plný milosti a sily, ktorý konal divy a veľké znamenia medzi 

ľudom" /Sk 6, 8/. Židia ukameňovali sv. Štefana - prvomučeníka - za tzv. Štefanskou /Mariánskou/ bránou 

v Jeruzaleme. Mládenec Šavol, neskorší Pavol apoštol, strážil rúcha tých, čo Štefana kameňovali. 

Modlitba prvého mučeníka vyprosila obrátenie Šavla. 

• 2. vlna pronásledování - král Herodes Agrippa I. (vnuk Herodesa Veľkého) /41 – 44/ - "zajal 

niektorých z cirkvi, aby ich mučil. Jakuba - staršieho, Jánovho brata, usmrtil mečom" /Sk 12, 1 - 2/.(37-44) a 

uväznil Petra; ten však byl z vězení zázračně zachráněn (Sk 12,ln.). Prenasledovanie sa zameriavalo 

predovšetkým na helenistov. 12 -ti apoštoli zostali vo Sv. meste, ale najmä helenisti, odišli na vidiek a 

ohlasovali evanjelium v Judei a v Samárii 5 -pozitivní účinek. Hebrejští židokřesťané zůstávali v 

Jeruzalémě. Snažili se udržet si přízeň židů tím, že se chovali velmi loajálně k židovskému kultu a k 

chrámové službě. Vzájemný rozpor se ale nedal skrývat - vedl k novým výbuchům: Kolem r. 62/63 byl 

3 členění obce, řízení prostřednictím starších a trvale zplnomocněných nositelů úřadu 

4 sv. Štefan - pochádzal z okruhu helenisticky vzdelaných Židov z diaspóry, vynikal mimoriadnym nadaním a 

vzdelaním, ale aj nadprirodzenými darmi:vynikajúci rečník a neohrozený bojovník za Krista – vid.obranná reč pred 

židovskou veľradou. 

5 Správa o rozšírení kresťanstva v Sa m.á r i i prišla do Jeruzalema. Apoštoli vyslali sv. Petra a sv. Jána, aby 

navštívili novozískaných kresťanov a udelili im sviatosť birmovania. Sv. Peter a sv. Ján sami začas pôsobili ako misionári 

a kázali na viacerých miestach v Samárii. Sv. Peter neskôr navštívil židokreeťanov v Jafe a v Lyde. 

7


ukamenován jeruzalémský biskup Jakub, „bratr Páně". Podle Josepha Flavia (Antiquitates XX, 9, 1, v. 

4-6) použil velekněz Ananos velikonoční slavnosti r. 62, kdy úřad prokurátora nebyl obsazen, k tomu, že 

dal úspěšně působícího Jakuba a několik jiných křesťanů obžalovat z přestoupení Zákona a odsoudit je. 

Křesťané na začátku židovské války (66-70) podle Kristova varování a proroctví o zkáze Jeruzaléma (Mt 

24,15n.) včas opouštěli Jeruzalém, židé je označovali za odpadlíky a zrádce. Rostoucí nenávist vedla k tomu, 

že kolem r. 100 synagóga (= židovské náboženské společenství) křesťany oficiálně proklela. Poslední 

židovské povstání proti Římanům za Bar Kochby (132-135) způsobilo křesťanům v Palestině opět krvavé 

pronásledování od židů. Tím nastal definitivní rozchod židů s křesťany a začalo neblahé nepřátelství, které 

působilo nešťastně na obě strany. Při pronásledování křesťanů v římské říši mívali židé osudnou úlohu jako 

podněcovatelé lidu proti křesťanům; po konstantinovském obratu, a zvláště ve středověku, trpěli zase 

židé. 

Pád Jeruzaléma r. 70 - zanik předného postavení jeruzalémské obce. 

Sv. J a k u b Starší - syn rybára Zebedeja a Márie Salome, starší brat sv., Jána ev. - prudké povahy - Ježiš im dal meno 

"Synovia hromu" /Mk 3, 17/. S Petrom zaujímali obidvaja bratia popredné miesto medzi 12 apoštolmi. Sv. Jakub Starší 

zomrel prvý spomedzi apoštolov mučeníckou smrťou /v r. 42/43/. V 7. stor. preniesli ostatky sv. Jakuba do španielskej 

Compostely. Astúrsky kráľ Alfonz II. /791 - 842/ tam dal postaviť kostol k jeho úcte. V 10. - 15. storočí patrilo Santiago de 

Compostela medzi najvýznamnejšie pútnické miesta. 

Herodes Agripa I. dal uväzniť aj sv. P e t r a , ale Boh zázračným spôsobom vyslobodil zo žalára najvyššieho 

pastiera cirkvi /Sk 12, 3 - 18/. Po odchode apoštola Petra z Jeruzalema – VEDENIE apoštol sv. Jakub Mladší. 

Sv. J a k u b Mladší - syn Alfejovým. Písmo sv. ho nazýva "Pánovým bratom" /Ježišov 

príbuzný/. Obec v Jeruzaleme viedol takmer 20 rokov. Sv. Pavol ho nazval "stĺpom cirkvi" /spolu s 

Petrom a Jánom; Gal 2, 9/. Sv. Jakub viedol prísny asketický život, verne zachovával židovské tradície, za 

čo dostal prímenie "Spravodlivý". Mal na starosti židokresťanov aj mimo Svätého mesta a napísal im 

okolo roku 49 okružný list. Na apoštolskom sneme /r. 50/ veľmi zavážil Jakubov názor, čim pomohol riešiť 

pálčivý problém vzťahov medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi. Zomrel na Veľkú noc roku 62/63 – ako 

biskupa ho zhodili z chrámového cimburia a ukameňovali 6 . 

4. Sv. Pavol a jeho misijné cesty 

Š a v o 1 /= Vytúžený/ - helenisticky vzdelaný Žid z diaspóry v maloázijskom meste Tarze /v Cilícii/ v 

prvých rokoch n. 1. Otec, pravoverný žid z kmeňa Benjamínovho, rímsky občan. Šavol - mimoriadne 

nadanie; poznal aj grécku kultúru, mal remeslo (vyrábanie stanového plátna) a vyššie vzdelanie na 

rabínskych školách; bol žiakom slávneho učiteľa Gamaliela v Jeruzaleme, navštevoval jeruzalemskú školu 

po smrti JK. Bol prívrženec farizejskej strany, horlil za Mojžišov zákon a ochotne sa zapojil do I. 

prenasledovania cirkvi. 

Šavlovo obrátenie ( r. 36 nl) 

Mal účasť na kameňovaní diakona sv. Štefana, prenasledoval prvých kresťanov v Jeruzaleme, mal 

splnomocnenie od židovskej veľrady, aby vyhľadal kresťanov v Damasku a poviazaných priviedol do 

Jeruzalema /Sk 9, 2/. Pred Damaskom - zmŕtvychvstalý Ježiš: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" 

Šavol: "Kto si, Pane?" - "Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ",- "Pane, čo si žiadaš, aby som urobil?" Dal 

sa podľa JK pokynu pokrstiť v Damasku od kňaza Ananiáša /Sk 9, 10-19/. Z prenasledovateľa kresťanov - 

najhorlivejší JK apoštol. 

Po obrátení (cca 33) Šavol pobudol na arabskej púšti, potom sa vrátil do Damasku - začal Židom ohlasovať 

Ježiša a dokazovať, že JK je prisľúbený Mesiáš - chceli ho zabiť, ale kresťania ho v noci spustili cez hradby v 

6 Židokresťanský spisovateľ 2. storočia H e g e z i p zaznačil správy o udalostiach v Palestíne po Petrovom odchode z 

Jeruzalema. Opísal najmä účinkovanie jeruzalemského biskupa sv. Jakuba Mladšieho, ako aj jeho umučenie. 

8


koši. Odobral sa do Jeruzalema, aby sa "spoznal s Petrom" /Gal 1, 18/ - tam dostal vyšší rozkaz k 

apoštolátu medzi pohanmi 7 . Opustil Sv. mesto a utiahol sa do Tarzu, kde zotrval cca 4 roky. Táto 

prestávka bola v živote apoštola národov neobyčajne dôležitá - v duchu apoštola národov dozreli 

náboženské myšlienky, ktoré potom hlásal pohanskému svetu: 

Pavlova Teológia 

Základné myšlienky z listov sv. Pavla-systematicky usporiadané - t e o l ó g i a sv, Pavla : okrem 

ohlasovania JK (verejného účinkovania, smrti na kríži i slávneho zmŕtvychvstania), premeditoval Ježišovo 

evanjelium, vypozoroval jeho vzťahy k zákonu a vyvodil patričné uzávery: 1. sprístupňovali Kristovu 

náuku, 2. eliminovali jej nesprávne vysvetľovanie. 

Charakteristické myšlienky Pavlovej teológie: 

1) Ev. má svoje vnútorné opodstatnenie a preto je nevyhnutné, aby sa úplne odpútalo od zákona. 

2) Ev. vo (svojej podstate) je náboženstvom vykúpenia a nie náboženstvom zákona. 

3) V dôsledku hriechu Adama - hlavy ľudského pokolenia - všetci ľudia zhrešili a všetci potrebujú 

vykúpenie. Zákon nemohol ospravedlniť hriešnika. 

4) Hriešne ľudstvo objektívne vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním JK, vtelený Syn Boží. 

5) Subjektívne ospravedlnenie dosiahne jednotlivý človek svojou vierou v JK a nie skutkami zákona 

3) Milosť Božia (ktorú vtelený Syn Boží získal) je základom kresťanského života obce. 

4) Každý kresťan je povinný viesť svätý život, ktorý sa osvedčuje skutkami lásky k Bohu a k 

blížnemu. 

/Reformácia: na základe listov sv. Pavla, tvrdili, že dobré skutky nie sú potrebné k spáse človeka. Sv. Pavol 

mal na mysli len skutky zákona./ 

Po prestávke ho pozval sv. Barnabáš do Antiochie. 

Sv. Barnabáš, vlastným menom Jozef, levita zo židovskej diaspóry, z ostrova Cypru. Bol "muž dobrý a 

plný Ducha Svätého a viery" /Sk 11, 24/. Ako člen obce v Jeruzaleme predal svoju roľu a peniaze 

odovzdal apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 36 - 37/. S apoštolom Pavlom patril medzi 

najvýznamnejších misionárov, ktorí pôsobili medzi pohanmi; aj Barnabáša označujú Sk za apoštola. Podľa 

tradície bol sv. Barnabáš na ostrove Cyprus ukameňovaný v Salamine. Sv. Barnabáš po príchode do 

Antiochie "videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa predsavzatia svojho srdca 

zotrvali pri Pánovi" /Sk 11, 23/; potom sa vybral do Tarzu vyhľadať Šavla, niekdajšieho prenasledovateľa 

kresťanov. Obidvaja celý rok neúnavne vyučovali početný zástup. V Antiochii dostali vyznavači Krista 

7 Prvé styky evanjelia s pohanským svetom: Sk. Medzi prvými pohanokresťanmi boli zastúpené všetky tri zložky 

obyvateľstva rozsiahlej Rímskej ríše: orientálci, Rimania a Gréci: 

Orientálci: komorník etiópskej kráľovnej Kandaky - prišiel do Jeruzalema, aby sa poklonil živému Bohu. 

Diakon Filip mu vysvetlil Izaiášovo proroctvo o utrpení "Služobníka Božieho" /Iz 53, 7 a n./, poučil ho o základných 

pravdách kresťanskej viery a pokrstil ho (Sk 8, 26 – 39). Rimania: pohanský stotník Kornélius a jeho rodina v 

Cézarei. V Sk o tom celá kapitola (Sk 10, 1 – 48) - bolo to potrebné, Židia sa nazdávali, že len oni sú povolaní k spáse. Peter 

stotníka a jeho rodinu prijal do cirkvi na zjavné odporúčanie Božie. Gréci: "veľký zástup" Grékov v Antiochii . Po 

ukameňovaní sv. Štefana opustili Sv. mesto mnohí židokresťania helenisti. Rodáci z Cypru a Cyrény, sa usadili v 

Antiochii a "Grékom zvestovali Pána Ježiša; ... veľký počet /ľudu/ uveril i obrátil sa k Pánovi" (Sk 11, 20 a n.). Prvá, 

väčšia skupina pohanov, ktorá prijala kresťanstvo v Antiochii, pochádzala z helenistického prostredia. 

Zvesť o šírení kresťanstva medzi pohanmi v Antiochii prenikla do Jeruzalema. Materská jeruzalemská cirkevná 

obec vyslala do Antiochie sv. Barnabáša /hebr. = Syn útechy/. 

9


prvý raz pomenovanie "kresťania" /Sk 11, 26/. 

Misijné cesty sv. Pavla 

Apoštol národov sa vo svojej misijnej aktivite zameriaval na helenistický východ. Sk podávajú správy o 2. 

obdobiach tejto činnosti, ktorú rozdelil apoštolský snem na 2 časti. 

1. misijná cesta (Sk 13,4) - Pavol a Barnabáš (Z Tarzu zavolal Barnabáš Pavla do Antiochie a odtiaľ 

spolu: Cyprus (po obrátení tamojšieho miestodržiteľa Sergia Pavla začal používať meno Pavol) a do 

Malej Ázie (Pamfýlie, Pizídie, Lykaonie, ai; viz Sk 13-14) a naspäť cez Atáliu do Antiochie. Zakladali 

cirkevné obce a všade ustanovovali "starších" /biskupa a kňazov/, prevažne pohanokresťania. Pavol 

nepožadoval od pokrstených pohanov obriezku, ani zachovávanie ďalších rituálnych predpisov zákona. 

Proti Pavlovej misijnej praxi ostro sa stavali tzv. ž i d o v č i a c i resp. Judaizanti (extrémna skupina 

palestínskych Židokresťanov - obriezka a zachovávanie zákona = bezpodmienečná podmienku spásy). 

Apoštolský snem - za pravdu sv. Pavlovi, viď. /Gal 2, 1 - 10/. Aj Sk 15, 28 podávajú správu: aby sa 

pokrsteným pohanom nekládlo "nijaké ďalšie bremeno" Sv. J a k u b mladší navrhol, aby sa pohanokresťania 

zdržiavali vecí obetovaných modlám, krvi, zedlávených /zvierat/ a smilstva. Kompromisné 

riešenie malo uľahčiť spolunažívanie židokresťanov a pohanokresťanov v jednej cirkevnej obci. 

Problémy boli aj po apoštolskom sneme: Pavol a Peter v Antiochii /Gal 2, 11 - 14/. Sv. Peter sa zdržiaval v 

Antiochii a spoločne jedával s pohanokresťanmi. Keď však prišli do Antiochie "niektorí /bratia/ od Jakuba", 

t. j. jeruzalemskí židovčiaci, začal sa z obavy pred nimi uťahovať od pohanokresťanov; Petrovo správanie 

nasledovali aj ostatní židokresťania. Pavol verejne vyčítal Petrovi jeho správanie, ktoré bolo v rozpore s 

rozhodnutím apoštolského snemu a mohlo mať zlý dopad na spolunažívanie židokresťanov a pohanokresťanov 

v Antiochii. ???? 

2 misijná cesta - po kratšom pobyte v Antiochii – Pavol a Sílas /Silvanus/ 8 - Malá Ázia (z Troady) sa 

preplavili do Európy. Sv. Pavol založil cirkevné obce v Macedónsku a v Grécku (Filipy, Solún, Korinte: 

Sk 15,36-18.22); v Korinte býval takmer 2 roky (Sk 16, 11 - 20, 38 a Pavlove listy). Misijnú činnosť 

začínal sv. Pavol kázňami v synagógach (židia to poväčšine odmietali), až potom sa obrátil k pohanom. V 

korintskej obci - iba pohanokresťania. Práca - namáhavá + veľké ťažkosti - "falošní bratia" z Palestíny. Vo 

všetkých cirkevných obciach stále pamätal na jeruzalemských chudobných konaním zbierok. 

3 misijná cesta (53-58) – prehĺbenie kresťanského života u pohanokresťanov a na usporiadanie 

cirkevnej organizácie v už založených cirkevných obciach. Išiel cez Galáciu a Frýgiu do Efesu (v 

Efeze sa zdržal 3 roky. V té době psal nádherné listy Korinťanům, Římanům, Galaťanům aj.), odtud 

do Grécka a zpátky do Triady, Milétu (v Miléte sa rozlúčil dojímavým spôsobom s predstavenými 

maloázijských cirkevných obcí), Césareje a Jeruzaléma; tam skončila (59) prvním Pavlovým 

uvězněním (Sk 18,23-21.27). 

ZAJATIE PAVLA, VAZENIE A PREPUSTENIE 

Židia - v jeruzalemskom chráme, chceli ho vyvliecť za hradby mesta a ukameňovať. Rímski vojaci mu 

zachránili život. Miestodržiteľ F é 1 i x /52 - 60/ držal sv. Pavla 2 roky vo väzbe v Cézarei. Jeho 

nástupca , F e s t u s /60 - 62/ ho poslal ako väzňa do Ríma; Pavol sa (ako rímsky občan) odvolal na 

cisára. Loď - odvážala Pavla a dalších väzňov do Ríma - stroskotala v Stredozemnom mori pri ostrove 

8rímsky občan, požíval dôveru v cirkvi a bol obdarený charizmou proroctva 

10


Ialta; všetci cestujúci sa zachránili. V Ríme - Pavol dva roky v miernom väzení; mohol sa stýkať s 

rímskymi kresťanmi. SK končia opisom Pavlovej cesty do Ríma. 

Po prepustení na slobodu /r. 63/ navštívil Š p a n i e l sko , potom prešiel znova na Východ a 

ponavštevoval tamojšie cirkevné obce. Sv. T i m o t e j a ustanovil za biskupa v Efeze, sv. T i t a na 

Kréte. Keď začalo prenasledovanie rímskych kresťanov za N e r o n a /54 - 68/, vrátil sa do Ríma, kde 

podstúpil mučenícku smrť. Bol sťatý mečom, pravdepodobne v roku 67. 

Sv. Pavol ohlasoval Ev ústne aj písomne - l i s t a m i . V NZ 13 listov pod Pavlovým menom 

/mienky o autorovi listu Židom nie sú zhodné/; pravdepodobne ich napísal viac. Niektoré z jeho listov sú 

krátke, napísané príležitostne /Filemonovi/, iné však podávajú obšírnejším spôsobom učenie kresťanskej 

vierouky a mravouky /Rimanom, Korinťanom/. Adresované sú poväčšine cirkevným obciam. Sv. Pavol 

mal stále na zreteli duchovný život v jednotlivých cirkevných obciach, ktoré pozakladal. 

Sv. Pavol dostal meno "apoštol národov", lebo pri ohlasovaní Kristovho evanjelia prekonal obrovskú cestu. 

Prešiel asi 16 000 km, väčšinu loďou. Najväčšia zásluha apoštola národov spočíva v tom, že sa mu podarilo 

zlomiť nacionálne putá, v ktorých tkvelo židokresťanstvo. Sv. Pavol tak uvoľnil Kristovmu evanjeliu cestu 

do celého sveta a povzniesol kresťanstvo na s v e t o v é n á b o ž e n s t v o . 

5. Sv. Peter a jeho pobyt v Ríme 

Postavenie sv. Petra v Kristovej cirkvi. 

Sv. Peter (aram. Kéfá; gréc. Petros = Skala) pochádzal z Betsaidy, syn Jána /Jonáša/; brat sv. Ondreja 

apoštola. Býval v Kafarnaume; rybár. Pri prvom stretnutí mu Pán zmenil meno Š i m o n na 

P e t e r , neskôr ho ustanovil za hlavu apoštolského zboru, za p r v é h o p á p e ž a v 

kráľovstve Božom na zemi; za najvyššieho p a s t i e r a , učiteľa a k ň a z a . 

• Udelenie najvyššej duchovnej moci /Jn 21, 15 - 19/ 

• Po zoslaní Ducha Sv. - misionár v Palestíne, potom v Samárii, prechodne v časti Malej Ázie. Podľa 

neskoršej tradície /Origenes, Euzébius/ bol začas biskupom v sýrskej Antiochii. 

• Sk zakončujú správu o účinkovaní sv. Petra v obci v Jeruzaleme nejasnou poznámkou, že sa "pobral 

na iné miesto" /Sk 12, 17/. Kam sa pobral sv. Peter po vyslobodení z jeruzalemského žalára, o tom už 

Sk nehovoria. Označenie nového pobytu prvého pápeža azda úmyselne zamlčujú z opatrnosti 

/disciplina arcani/. Kresťanská tradícia už myslí na mesto Rím, ale zdá sa, že predčasne. 

Počátky římské obce 

Pavel (57/58) psal v Korintu list Římanům - římská obec už bola v určitém rozkvětu (Rím1,8). Na 2. 

misijní cestě Pavel v Korintě poznal vypuzených manželov Aquilu a Priscillu (Sk 18,2) a pojal plán sám 

se vydat do Říma. 

Nejstarší tradice římské obce vždy připisovala její založení Petrovi . Odešel Petr do Říma hned r. 42/43 nebo 

brzy nato po svém útěku 2 Jeruzaléma, kdy se odebral na jiné místo (Sk 12,17)? Je to docela myslitelné, i 

když např. r. 50 zase pobýval na apoštolském koncilu v Jeruzalémě. Tomu neodporuje ani fakt, že Petr 

nebyl v Římě, když Pavel psal svůj dopis Římanům (57/58) nebo když byl v římské vazbě. Neboť jistě, když 

založil církevní obec, brzy putoval dál, puzen misijní touhou jako všichni apoštolové. Tradícia o Petrově 

251etém pobytu v Římě (Eusebios a Catalogus Liberianus), není příliš věrohodná a hlavně ji není třeba chápat 

ve smyslu nepřetržitého, trvalého pobytu . Je však naprosto jisté, že Petr v Římě byl - svědčí o tom 1. list 

Petrův (určitě napsán v Římě r. 63/64: lPt 5,13); jako jeho mučednická smrt za Nerona, cca v r. 64 - nedá se 

pochybovat (vykopávky pod bazilikou sv. Petra). Petrovo římské mučednictví je tedy nutno pokládat za 

historicky zjištěný fakt, předávaný jednoznačnou tradicí, která sahá do nejstarších dob. 

Písomné správy o pobyte sv. Petra v Ríme: 1. list Klementov, Ignác z Antiochie (list Římanům), Ireněj 

11


(Eirénaios) z Lyonu (zaznamenal úplnou řadu Petrových římských nástupců 9 ), Dionýs z Korintu 10 ; římsky 

presbyter Gaia (Eusebics, Cirk. děj. II,25,7), Tertulián 11 ai. 

Ako apoštolský zakladatel figuruje Petr spolu s Pavlem (obaja v Římě - mučednickú smrť za Neronova 

pronásledování), stoja v čele všech soupisů římských biskupů. Nosným pilierom rímskej peterskej tradície - 

3 pramene (ich výpovedná hodnota = historickej istote): 

I. prameň je rímskeho pôvodu: s v. K l e m e n t I. /88 – 97/, list obci v Korinte- koncom 1. 

storočia . Pápež Klement varuje Korinťanov pred žiarlivosťou a závisťou - niekoľko príkladov zo SZ, 

potom zo súčasnosti: "Pre žiarlivosť znášali prenasledovanie a bojovali do smrti tí, čo predstavovali mocné 

a spravodlivé stĺpy; predstavme si našich dobrých apoštolov: P e t r a , ktorý pre nespravodlivú žiarlivosť 

podstúpil nie jednu alebo dve, lež mnohé strasti a po vydaní svedectva odišiel na miesto slávy" /5, 2 - 4/. 

Sv. Klement potom spomína obetu sv. Pavla a uvádza, že spolu s apoštolmi podstúpilo mučenícku smrť 

veľká "množstvo vyvolených". Išlo o prenasledovanie kresťanov v Ríme za cisára N e r o n a /54 - 68/. 

Apoštolské kniežatá sv. Peter a Pavol zomreli ako mučeníci v Ríme. 

II. prameň: sv. I g n á c z Antiochie - napísal okolo roku 110 Rimanom: "Nerozkazujem vám ako 

Peter a Pavol; oni boli apoštoli, ja odsúdenec; oni slobodní, ja otrok. Keďže však trpím, budem oslobodený 

JK a v ňom vstanem slobodný" /Rim 4, 3/» Sv. Ignác prosil rímskych veriacich, aby sa za neho 

neprihovárali na pohanských úradoch a neobrali ho o mučenícku smrť, ktorú mal podstúpiť v Ríme. 

Rozkazovať im však nemohol ako apoštoli Peter a Pavol, ktorí v Ríme účinkovali dlhší čas a nie iba 

prechodne ako hostia. 

III. Prameň: "Ascensio Isaiae" /4, 2 a n./- vznikol cca r. 100. Hovorí sa v ňom o siatbe 12 apoštolov a 

prenasledovaní Beliara, vraha vlastnej matky /ide zrejme o Neróna/.Do rúk prenasledovateľa sa dostane aj 

jeden z apoštolov. Prorockú výpoved objasňuje fragment "Petrovej apokalypsy", ktorá pravdepodobne 

vznikla na začiatku 2. storočia. V Petrovej apokalypse sa uvádza: "Pozri, Peter, tebe som všetko zjavil a 

vysvetlil. Chod" teda do mesta nemravností a vypi kalich, ktorý som ti oznámil!" Tento kombinovaný text 

svedčí o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme za vlády cisára Neróna a potvrdzuje hodnovernosť rímskej 

peterskej tradície. 

Ešte + 2 zmienky: Jn - otvorená narážka na Pt mučenícku smrť: "...kým si bol mladší, sám si sa opasoval a 

išiel si, kam si chcel, ale keď zostarneš, vystrieš ruky, a iný Ta opáše a povedie, kam nechceš" /Jn 21, 18/. - 

naznačil smrť ukrižovaním /"vystrieš ruky"/. l Pt 5, 13: miesto pobytu Petra sa spomína v závere: 

"Pozdravuje vás z Babylonu /vaša/ spoluvyvolená a môj syn Marek." Pod "Babylonom" vtedajší Židia i 

kresťania rozumeli mesto Rím. /Porov. Žjv 17 a 18/. 

D i o n ý z z Korintu /okolo r. 170/: 0 mučeníckej smrti sv. Petra a Pavla v Itálii - list Rimanom, 

z ktorého úryvok zachoval Euzébius, píše: "Obidvaja apoštoli prišli do nášho mesta a vyučili nás; potom 

odcestovali do Itálie a v Ríme v tom istom čase podstúpili mučenícku smrť" /Euseb. HE 2, 25, 8/. 

Rímsky kňaz G a i u s okolo roku 200 dosvedčuje, že v Ríme sú slávne hroby /tropaion/ obidvoch 

apoštolov; hrob sv. Petra je vo Vatikáne; hrob sv. Pavla na Oatijskej ceste /Euseb. HE 2, 25/. 

Peterskú tradíciu si nijaká cirkevná obec v priebehu storočí neprivlastňovala; ani jediný autor nepoprel ani 

nespochybnil rímsku peterskú tradíciu. 

Hrob sv. Petra. Sv. Peter bol ukrižovaný na Vatikánskom pahorku 12 (podľa Hieronyma – na vlastnú 

žiadosť dolu hlavou). Kresťania si vyprosili telo mučeníka a uložili do hrobu na povrchovom pohanskom 

9 (Adversus haereses III, 1,1; 3,2) 

10 (Eusebios, Cirk. dějiny II,25,8) 

11 (De praeseriptione haereticorum 32; Adv. Marcionem IV, 5) 

12 Na Vatikánkom pahorku bol Nerov cirkus, uprostred ktorého dominoval Nerónov obelisk. Dodnes stojí v strede 

svetopeterského námestia. 

12


pohrebisku (jednoduchý hrob, ktorý však čoskoro začal rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovat ďalšiu úpravu 

celého priestranstva). Už o niekoľko rokov pribudli v jeho bezprotstrednej blízkosti dva hroby a potom 

nasledovali ďalšie. V polovici 2. storočia zapustili do zeme medzi hroby oporný múr a v jeho východnej 

stene urobili výklenok, ktorý uzavreli travertínovou doskou. 

Cisár K o n š t a n t í n Veľký /306 - 337/ dal urovnať priestranstvo pôvodného povrchového 

pohrebiska; hrob sv. Petra ponechali na pôvodnom mieste!!! V rokoch 321-326 sú pozostatky preložené do 

blízkeho otvoru v múre G pri Gaiovej trofei (Haľko). Na upravenom mieste dal postaviť Baziliku – nebolo 

to najvhodnejšie miesto (geodeticky, právne, hygienicky) – ale mal svoj veľký význam – Petrus- preto 

paťlodová bazilika sv. Petra. Od Konštantínových čias nebol hrob prvého rímskeho pápeža otvorený až do 

našej doby, a to ani pri náročnej výstavbe terajšieho chrámu sv. Petra v renesančnej a barokovej dobe. 

Argeologický výskum Systematický archeologický výskum sa uskutočnil v rokoch 1939 - 1949 a 1953 – 1958 - 

mali zistiť, či skutočne pod dnešným chrámom sv. Petra je hrob prvého Kristovho námestníka. R. 1950 - našli 

árcheologovia "tropaion", letore spomínal okolo roku 200 rímsky kňaz Gaius. Pri ďalšom dôkladnom výskume sa 

našli početné grécke nápisy, medzi nimi aj kristov monogram a nápis "Petros eni" /Peter je vnútri/ a 

napokon vo výklenku sa našli kosti muža. Anatomovia a antropológovia konštatovali, že ide o telesné ostatky 

muža pokročilého veku (60-70) a statnej postavy. Bádatelia vyslovili presvedčenie, že sú to ostatky sv. Petra. 

Ostatky prvého pápeža pietne uložené na svoja miesto. 

6. Prenasledovanie kresťanov a Milánsky edikt 

Příčiny pronásledování 

Římská říše - právní stát – důvody: pozeral na křesťanství ako na „nedovolené náboženství" (religio illicita). 

Tertulián římskému státu vytýká: postup proti křesťanům bez právního základu a nedůsledný - především 

nařízení, které dal Traján v úředním dopisu (reskriptu) Pliniovi: křesťané měli být sice trestáni jakožto 

křesťané ak byli obžalováni, ale státní orgány samy po nich neměly pátrat. Ale: ak sú zločinci, proč se po 

nich nepátrá? Ak nie proč jsou odsuzováni a trestáni? Tento nedůsledný postoj zastával aj Hadrián (125). Až 

Decius (249-251) vydal zákony, které postup proti křesťanům stavěly na právni základ. 

Prvý prenasledovateľ: Nero (54-58) Posledný: Dioklecián resp. Gálius 

Křesťanské prameny o pronásledováních - 3 druhy zpráv: 

I. Skutečná akta mučedníků: sú založené na úředních soudních protokolech, zčásti na 

bezprostředních zprávách očitých svědků, např. mučednictví Polykarpovo, Ptolomaiovo a 

Luciovo, mučedníků ze Scillia, Apolloniovo, Perpetuy a Felicity. Mají velkou průkaznou hodnotu. 

Po stránce formální mnoho x přepracováné, ich obsah byl tradován správně; zachycují s přesností 

výslechy a soudní rozsudky. 

• Sv. K l e m e n t Rímsky (2.stor.), možno očitý svedok - list Korinťanom o zázračnej 

vytrvalosti a hrdinskosti mnohých kresťanov, ako aj, že „nešťastia postihli rímsku cirkev“. 

• Te r t u 1 i á n - „Domicián dal priviesť do Ríma posledného z apoštolov sv. Jána evanjelistu - vhodili 

ho do kotla s vriacim olejom pri Latinskej bráne a ked sa mu nič nestalo, vypovedali ho na ostrov Patmos /r. 95/, 

kde mal apokalyptické videnia“. Ďalej: "Krv mučeníkov sa stala semenom nových kresťanov" . 

• Sv. Justín v Apológii píše, že v Ríme podstúpili mučenícku smrť /r. 160/ Ptolemaeus a Lucius. 

• Eusébius píše o Diokleciánovom prenasledovaní: "Prenasledovanie sa rozšírilo náhle od brehov Tibera po hranice ríše. Zo 

všetkých strán počuť, ako vojaci búrajú kostoly. Úradníci v chrámoch a na súdoch nútia zástupy obetovať. Ktokoľvek sa 

nechce klaňať bohom, je odsúdený a odovzdaný katom. Väznice sú preplnené. Cesty pokrývajú zástupy zmrzačených 

13


mužov, ktorých posielajú zomrieť do baní, alebo na verejné práce. Biče, železné háky, kríž, divé zvery vyhasínajú životy ... 

Každá provincia má svoje vlastné spôsoby mučenia: Mezopotámia pomalý oheň, Pontus lámanie v kolese, Arábia sťatie 

sekerou, Kapadocia roztopené olovo." 

• "Martýrium Polycarpi" - najstaršia zachované správa o umučení z čias prenasledovania prvých 

kresť 

anov: 86-ročný biskup Polykarp bol odsúdený na smrť upálením. Plamene hranice sa však vôbec nedotkli jeho 

tela. Vtedy kat prebodol dýkou staručkého biskupa* Sv. Polykarp zomrel 23. februára 156; relikvie sv. Polykarpa sú v 

San Ambrogio delia Massima v Ríme. 

• "Acta ss Perpetuae et Felicitatis" - hodnoverná správa očitých svedkov alebo súčasníkov: opis umučenia dvoch 

mladých, svätých matiek: P e r p e t u y , pochádzajúcej z poprednej rodiny a jej otrokyne F e l i c i t y v 

Kartágu /v r. 202/3/ za vlády Septimiusa Severusa . 

• Správa o mučeníckej smrti lyonského biskupa sv. Ireneja je neskoršieho dáta. 

II. „Passiones" (utrpení) neboli „Martyria" (svědectví, mučednictví): líčení, která sepsali 

naprosto věrohodní současníci; vcelku obsahují údaje z druhé ruky. 

III. Legendy a vyprávění z pozdější doby: historicky skoro bezcenná. 

Literární svědectví křesťanského původu jsou velmi četná - všichni křesťanští spisovatelé. 

Pohanské literární zprávy: su značně stručné, z hodnoverných: 

• Rímsky historik Suetonius (Vita Neronis a Vita Claudii) - cisár Klaudius vykázal Židov 

z Ríma, pretože hádkami o Kristovi rušili pokoj v meste. 

• T a c i t u s (1 stor.) - rímsky historik: "Aby Nero skoncoval s týmito chýrmi /že on dal 

podpáliť Rím/, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli 

nenávidení pre svoje hanebné skutky a ľud ich nazýval kresťanmi ... pri smrti navlečú na nich 

kože divých zvierat a dajú roztrhať psom, alebo ich pribíjajú na kríž a len čo zhasol deň, 

podpaľujú a nechajú horieť ako nočné fakle. Nero ponúkol na toto divadlo svoje záhrady a 

usporiadal hry v cirkuse, preto títo ľudia, hoci boli zločinci a zasluhovali si najprísnejšie tresty, 

vzbudzovali súcit, ved neboli obetovaní verejnému záujmu, lež vražedným chúťkam 

jednotlivca." Ďalej, že: „druhý syn Vespaziánov Domicián /81 - 96/ prevýšil skazenosťou aj Neróna“ 

• D i o n K a s s i u s - dielo „Rímske dejiny“: "Domicián usmrtil Flavia Klementa 13 , vtedajšieho 

konzula, hoci bol jeho bratancom a mal za manželku Flaviu Domitillu, jeho príbuznú. Obidvaja boli 

obžalovaní z bezožníctva = trestný čin - odsúdených mnoho iných občanov, ktorí prevzali židovské 

zvyky: popravení, alebo im zhabali majetky." 

• Plinius Mladší v liste cisárovi Trajánovi spomína staršie procesy s kresťanmi v Bitýnii. 

Důležité sú spisy napadající křesťanství: okolo r. 178 - pohan Celsus protikřesťanský pamflet, na který 

polemicky odpověděl Origenes; z toho se dají nejlépe poznat důvody a motivy odpůrců: 

• Odpírání účasti na pohanském státním kultu - křesťané sa jevili jako „ateisté" (= neuznávající bohy, 

nikoli bezbožní). 

• Absolutnost Kristova náboženství - jediný Pán a Bůh ( = Kyrios), bránila křesťanům uznávat kult císařů 

13Titus Flavius Klemens bol odsúdený na smrť, jeho manželku Flaviu Domitillu poslali do vyhnanstva na ostrov Pandataria 

/kresťanské pohrebisko Domitilline katakomby na Via Ardeatina bolo jej darom rímskej cirkevnej obci/; Flavia Klementa i jeho 

manželku si cirkev ctí ako mučeníkov. 

14


- proti Kyrios Kaisar křesťané záměrně stavěli Kyrios Christos. Cím důrazněji se kult císařů jako 

náboženská základna stával přímo zkušebním kamenem věrnosti vůči státu, tím více se museli 

křesťané jevit jako nepřátelé státu. Římský stát vcelku trpěl cizí kulty, vyžadoval samozřejmě od 

jejich stoupenců, aby také prokazovali náležitou poctu císaři a uznávali státní bohy. 

• křesťanství bylo svou podstatou nadnárodní a univerzální; i když bylo až do poloviny 3. stol. v 

římské říši zcela nepatrnou menšinou. (K židovství byl římský stát přes jeho monoteismus 

tolerantní, protože šlo o nevelký počet stoupenců, omezený pouze na malou národnostní skupinu.) 

• žili v ústraní, což budilo podezření a vyvolávalo pomluvy: o zločinných kultovních praktikách při 

tajných schůzkách křesťanů, o thyesteických hostinách, jejichž účastníci pojídali lidské maso 

(tj. přijímali Kristovo tělo a krev) -jako v řecké báji Thyestés, jemuž bylo předloženo k jídlu maso 

jeho vlastních zabitých dětí -, a o krvesmilných neřestech; podnětem k tomu bylo patrně to, že 

křesťané si mezi sebou běžně říkali „bratře" a „sestro". 

• Zdráhání křesťanů obětovat státním bohům se připisovaly přírodní katastrofy, veřejné pohromy, 

neštěstí a vojenské porážky. 

Pre toto císař Neron mohl zapálení Ríma svést je na křesťany . 

Křesťané uznávali stát jako pořádkovou moc, dodržovali zákony a modlili se za císaře, nikoli k císaři. 

Pronásledování boli jen sporadická a jejich rozsah byl v jednotlivých provinciích různý; zejména v 2. 

stol. se podobala spíše vulkanickým výbuchům nadrženého záští než systematickým a dlouho 

připravovaným státním akcím. Podle jasné koncepce postupoval teprve Decius. 

V prvej a v časti druhej fázy išlo o procesy s jednotlivými kresťanmi; koniec druhej a v tretej išlo o 

hromadné prenasledovanie. 

I. období: do r. 100 křesťanství považované za židovskou sektu. První pronásledování: 

Cisár Nero (54-58) - svalil vinu za požár Říma v r. 64. Dal popravit velké množství římských 

křesťanů - aj Petr /64/ a Pavel /r. 67/. Pronásledování len v hlavnom měste, nemělo právní podklad. 

Kresťanstvo nebolo priamo zakázané. 

Cisár Domiciánova (81-96) – tyran: r. 95 padl v Rímě za oběť konsul Flavius Clemens, císařův 

synovec, a jeho manželka Flavia Domitilla. Podle nejstarší tradice byl za Domiciána poslán do 

vyhnanství apoštol Jan a napsal tam své Zjevení (Irenej).Po Domiciánovej smrti sa sv. Ján vrátil do Efezu. 

II. období: od roku 100 do roku 250 . Křesťanství - religio illicita, nepřátelské ke státu i k lidem. 

Cisár Traján (98-117) - spočiatku dal krešťanom pokoj. Pre vyznávanie kresťanského náboženstva - 

nepokoje podnecovali Židia i pohanské obyvateľstvo - prenasledovanie. Prameň: korespondence Plinia s 

Trajánem - původně soukromá, ale - Plinius ji zveřejnil - vytvořila zvykové právo 14 . 

14 Psal: Nikdy jsem se neúčastnil soudních procesů proti křesťanům, nevím proto, co a jak se má vyšetřovat a 

trestat. Také si vůbec nejsem jist, zda se při vynášení rozsudku má dělat rozdíl podle stáří, zda. se totiž zcela 

mladí lidé mají posuzovat stejně jako starší, zda se má udělit milost, když někdo projeví lítost, zda není polehčující 

okolností to, že někdo byl křesťanem, ale už jím není; zda má být trestáno pouhé jméno, i když nerií dosvědčen 

žádný zločin, nebo zda se mají stíhat pouze zločiny, které jsou s tím jménem spojené. 

Plinius pokračoval: Zatím jsem s těmi, kteří mi byli udáni jako křesťané, jednal takto: Tázal jsem se jich, 

zda jsou křesťané. Když to přiznali, ptal jsem se jich podruhé a potřetí, přičemž jsem jim pohrozil trestem smrti. 

Když zůstali tvrdošíjní, dal jsem je popravit. Nepochyboval jsem totiž, že ať je tomu s jejich přiznáním jakkoli, musí být 

potrestána jejich tvrdošíjnost a nepoddajná umíněnost. Několik římských občanů, kteří upadli do stejné zaslepenosti, 

jsem připravil k převezení do hlavního města. 

Anonymní denunciant poslal seznam, který obsahoval jména mnoha osob: Někteří říkali, že nejsou křesťané a 

nikdy jimi nebyli - vzývali bohy podle formule, kterou jsem jim předříkával a pálením kadidla a úlitbou vína vzdali 

poctu tvému obrazu, spolu s obrazy ostatních bohů; nadto ještě hanobili Krista. Jsou to vesměs věci, ke kterým by se 

skuteční křesťané za žádných okolností nedali přinutit. Jiní, jež udavač uvedl jmenovitě, připustili, že jsou křesťané, ale 

pak to hned popřeli: byli křesťany, ale už jimi nejsou (byli křesťany před 3, 4, i před 20 lety) – modlili se k tvému 

obrazu a k obrazům ostatních bohů a rouhali se Kristu. Ujišťovali však, že celé jejich provinění nebo omyl spočíval v 

tom, že se scházeli v určitý den před východem slunce, chválili Krista jako Boha střídavými zpěvy a zavazovali se 

přísahou ne snad k nějakému zločinu, nýbrž právě naopak, že se nedopustí krádeže, loupeže ani cizoložství, že 

neporuší dané slovo a nezapřou svěřený majetek, když bude žádáno jeho vrácení. Pak se obyčejně rozešli a později se znovu 

shromažďovali, aby pojídali pokrm, ale docela obyčejný a neškodný. Ale když jsem vydal výnos, kterým jsem podle 

tvého příkazu zakázal spolčování, přestali prý činit i to. 

15


Plinius Mladší - správce Bithynie žádal okolo r. 112 císaře o pokyny, jak se má chovat ke křesťanům - 

být křesťanem bylo samo o sobě trestné; obžalovaným nebylo třeba dokazovat žádné zločiny, okrem 

anonymných udání. Provádění reskriptu (nebyl to státní zákon) bylo svěřeno správcům provincií . V 

následující době: četné pronásledování na určitých území; podněcovatel - zfanatizované lidové masy. 

Cisár H a d r i á n /117 - 138/ - zaujímal o filozofiu a umenie. Apologéti Q u a d r a t u s a A r i s t i d e s 

mu predložili svoje obrany kresťanstva: mravný život prvých kresťanov oproti poverám. Neskôr - reskript 15 pre správcu 

Asie (r.124/125), ako má postupovať proti kresťanom: zakázal anonymné udání proti křesťanům = ulehčení. Po 

židovskom povstaní v rokoch 132-135 - prísnejšie aj proti kresťanom. 

Cisár M a r k u s A u r é l i u s (161-180) 16 - adoptívny syn Antónia Pia, prívrženec 

stoickej filozofie. Prenasledovanie v Ríme: sv. Justín 17 spolu so 6 spoločníkmi 48 z lyonskej obce + 

90-ročný lyonský biskup P o t i n ; umučenie afrických mučeníkov v Numídii. 

Mučedníci z 2. století jsou : Za vlády cisára Trajána - sv. I g n á c z Antiochie 18 , v Ríme /v r. 110 - 

117/. V Jeruzaleme - biskup sv. Simeona 19 ako 120ročný. Sv. K l e m e n t Rímsky zomrel 

vo vyhnanstve na Chersone. Za Marca Aurélia: filozof Justin so 6 druhy (okolo 165/167)- smrť 

sťatím, Polykarp ze Smyrny (cca kolem 167), mučedníci lyonští - poprava 48 kresťanov (177) a 

prvý africkí mučedníci ze Scillia v Numidii (okolo 180). 

"Martýrium Polycarpi" je najstaršia zachované správa o umučení z čias prenasledovania prvých 

kresťanov. 

Š t á d i u m 

p r e n a s l e d o v a n i a - Hromadné procesy 

V predchádzajúcom období - rozsudky smrti nad kresťanmi - na základe udania alebo pod tlakom 

verejnej mienky – ale neboli naraz v celej rozsiahlej Rímskej ríši. V 3. storočí dávali podnet k 

Chtel jsem se dovědět pravdu ode dvou otrokyň – diakonky - použitím mučidel. Zjistil jsem zmatenou, 

bezmeznou pověru. Proto jsem vyšetřování odložil a obracím se k tobě o radu. . . (následuje úryvek, který jsme 

uvedli výše). Císařova odpověď zněla: … postupoval jsi správně. Není možno stanovit pevné pravidlo pro všecky 

případy. Není nutno po nich pátrat; budou-li však udáni a usvědčeni, musí být potrestáni. Kdo však popře, že je 

křesťan, a své tvrzení prokáže tím, že se obrátí v modlitbě k našim bohům, dostane na základě této lítosti milost, i když 

je pro svou minulost podezřelý. Na anonymní udání se při soudních procesech nemá dbát : byl by to špatný příklad a věc 

nedůstojná naší doby. 

15"...Zmätky vyvolané v súvise s kresťanmi sa nesmú opakovať. Ak ľ,ud v provincii chce podať určité žaloby proti kresťanom a 

chce na nich žalovať osobne pred tvojím súdom, nech postupujú touto právnou cestou a nech sa neusilujú to dosiahnuť 

nejasnými ponosami alebo hlučným pokrikovaním. Ak chce niekto usvedčiť kresťanov z nejakého priestupku proti zákonom, 

preskúmaj prípad a vynes rozsudok podľa veľkosti zločinu. Ak by sa naopak niekto pokúsil podať žalobu ohováračský, potrestaj 

udavača trestom, primeraným jeho zlobe." 

16 Markus Aurélius - viedol vojenskú výpravu proti germánskym kmeňom /narkomanom a Kvádom/, ktoré sídlili na našom 

území. Na strednom Slovensku /"épud Granuas", t. j. na brehu rieky Hrona/ vznikli sčasti jeho filozofické úvahy „Hovory k 

sebe samému“. Na Slovensku sa prihodila aj udalosť z á z r a č n é h o d a ž ď a , k t o r e j venovali 

pozornosť mnohí súčasní i neskorší rímski autori. 

17 Sv. Justín - sa narodil okolo roku 100 v Sicheme /teraz Nablus/ v Palestíne. Pochádzal z pohanskej gréckej rodiny. 

Študoval rozličné filozofické systémy, ale ani jeden ho neuspokojil. Istý starec ho upozornil na "prorokov" /SZ/ a 

prostredníctvom nich na kresťanstvo. Sv. Justín obranca kresťanstva, 'ktoré nazval "jedine-spoľahlivým a potrebným 

filozofickým systémom". V Ríme založil filozofickú Školu. Veľkým protivníkom sv. Justína bol cynický filozof 

Krescent. Sv. Justína spolu so Šiestimi spoločníkmi odsúdil okolo roku 16? rímsky mestský prefekt Junius Rusticus. 

18 Sv. Ignác - nazývaný aj "Theophorus" /Nositeľ Boha/ po sv. Petrovi bol tretím biskupom v sýrskej Antiochii, patril do okruhu 

učeníkov sv. Jána apoštola a evanjelistu 

19 Sv. Simeon je totožný so Šimonom, "Pánovým bratom" /Mk 6, 3/, synom Klopasa /brata sv. Jozefa/). V rokoch 62 - 63 

ho zvolili za jeruzalemskéhobiskupa a nástupcu sv. Jakuba Mladšieho. 

16


veľkým prenasledovaniam niektorí rímski c i s á r i . Predsudky a súkromné udania ustúpili do 

úzadia. Prenasledovania kresťanov v 3- storočí boli časovo krátke, ale neobyčajne kruté. 

Cisár Septimius Severus /I93 - 211/, najprv tolerantný. R. 202 - edikt proti neofytom - zakáz 

prestupu na židovské alebo kresťanské náboženstvo = prenasledovanie katechumenov najmä 

v severnej Afrike, Egyptě a v Orientě. V Alexandrii zomrel Origenov otec L e o n i des /202/.V 

Kartágu Perpetua a Felicita 202. Po + r. 211 Severa - istý čas v pokoji. Cisári zo sýrskej dynastie 

boli tolerantní: Cisár Caracalla, Elagabal (218-222) a Sever Alexander . 

Cisár C a r a c a l l a /211 - 217/ - pestúnka kresťanka. Slávnym ediktom /z r. 212/ 

udelil rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše. 

Šľachetného cisára Alexandra Severa zavraždil Maximín Trék - ujal sa vlády a rozpútal nové 

prenasledovanie kresťanov. 

Cisár Maximinus Thrax (235-238) 235 - edikt proti duchovenstvu - pápeža sv. Ponciána 

a kňaza sv. Hipolyta do vyhnanstva na Sardíniu; pápež sv. Anter zomrel ako mučeník. 

Prenasledovanie sa prenieslo do Kapadócie, o čom svedčí cézarejský biskup sv. Firmilián v liste sv. 

Cypriánovi. Po násilnej smrti Maximína Tráka cirkev prežívala 11 rokov pokoj. 

3. období: od r. 250 do r. 311. 

Císař Decius (249-251) za vnitřní obrodu římského státu - náboženské základy říše 

ohrožuje odmítání státního kultu. Prvé všeobecné zákony – cíl: vyhubení křesťanství a návrat 

všech občanů říše k římskému státnímu náboženství. 1. vlna zatýkání: 249. V r. 250 - 

císařský edikt: všichni obyvatelé říše musí k odvrácení moru obětovat bohům; komise 

dozíraly na to - potvrzení (křesťané odmítající obětovat bohům - na smrt: vzbudili hněv 

bohů a zavinili všecko neštěstí. Mnohí kresťania - mučenícku smrť; iní - zastrašení mučením 

odpadli - 3 skupiny: sacrificati /priniesli bohom obetu/, thurificati /priniesli bohom a cisárovi 

kadidlo/ a libellatici /za peniaze si zadovážili potvrdenie/. Přísní křesťané považovali za odpadlíky 

a popěrače Krista i ty, kteří skutečně neobětovali - v obcích brzy vzplanul prudký spor o otázku 

opětovného smíření těchto „padlých" (lapsi) s církví. 

V Římě – Novacián, vysoce vážený jakožto učený teolog,: neúprosnou přísnost k odpadlíkům - 

spor s papežem Korneliem (251-253), který chtěl mírnost - rozkol v římské církvi: Novacián 

sa dal vysvětit na protibiskupa a založil vzdorocírkev. Jeho stoupenci – tzv. „čistí" (řecky 

katharoi, z toho slovo „kacíři"). 60- biskupů na římské synodě (251) ich vyloučilo z církevního 

společenství. Udrželi se však až do 4. století. Ze své „církve svatých" později vylučovali ve 

svém rigorismu všecky těžké hříšníky. 

Napětí také v Kartágu a v Alexandrii. Biskupové Cyprián a Dionysius - řešit celou otázku s 

rozumnou tolerantností: Cyprián napsal r. 251 spis De lapsis; aj tak i v Africe utvořila 

rigoristická vzdorocírkev pod vedením Novata a navázala styk s Novaciánem v Římě. Od 

té doby se stal fanatický rigorismus známkou všech herezí a sekt = zužujíce tendence, pod 

heslem zvláštní zbožnosti a požadavku svatosti, musela církev bránit svou „katolicitu": církev 

má podle příkazu Kristova přinášet spásu všem lidem (kaťholon) a neexistuje jen pro malou 

sektu (hairesis) vyvolených a svatých. 

Cisár Gallus (251-253) - pokračoval v prenasledovaní kresťanov. Rímsky prefekt predvolal pred súd 

pápeža sv. K o r n e l a - na smrť, ale rímska cirkevné obec - na verejné súdne pojednávanie - pripravení 

zomrieť s ním. Sudca bol prekvapený - pápeža odsúdil do vyhnanstva. Kornel zomrel vo vyhnanstve a cirkev ho 

hned uctievala ako mučeníka. Vyhnanství postihlo také jeho nástupce Lucia (253-254). 

17


Cisár Valerián (253-260) zprvu jen mírně. V r. 257 vlivem trvale stísněné vnitřní i vnější situace říše 

(pohraniční války, epidemie, drahota) znovu nenávist ke křesťanství a pronásledování podobné Déciovmu. 

Cirkev bola lepšie pripravená. Valerián postupoval plánovitě: I. Edikt proti duchovným r. 257 : biskupi, 

kňazi a diakoni musia priniesť bohom obetu, zákaz veriacim zúčastňovať sa na bohoslužbách v katakombách 

pod trestom smrtí. V severnej Afrike a v Egyptě zatvorili sv. Cypriána z Kartága a sv. Dionýza z Alexandrie; 

mnoho křesťanů bylo odsouzeno k nucené práci v dolech. II. Edikt r. 258: okamžitá poprava všech kleriků, 

kteří se zdráhali obětovat; k tomu pristupovali aj konfiškácie majetkov. 

Křesťanští senátoři a příslušníci rytířského stavu byli sesazeni, a když se zdráhali obětovat - zkonfiskován 

majetek a byli popraveni. Křesťanští dvorští zaměstnanci a císařští sluhové, tzv. Caesarian - mučeni a 

posíláni na nucené práce nebo popravováni. Křesťanské kostely a hřbitovy - zkonfiskovány a zničeny. Krev 

proudem. V Kartágu - smrt Cyprián (proces - máme autentická státní akta -Rozsudek 20 , v Římě - smrt: 

papež sv. Sixtus II . se svými kněžími a diakonmi, v Španielsku biskup sv. F r u c t u o s u s a 2 

diakoni; alexandrijského biskupa sv. D i o n ý z a poslali do vyhnanstva, ale ho prežil. V Paríži – 

smrt: prvý tamojší biskup sv. D i o n ý z . + značný počet nižšieho duchovenstva, velký počet mužů a žen, 

kleriků i laiků - počet odpadlíků a slabých mnohem menší. Křesťanská církev poskytovala obraz jednotné 

vnitřní síly, jako nikdy předtím. Cisára Valeriána zajali vo vojne s Peržanmi a v zajatí zomrel. 

Cisár Dioklecián /284 – 305/ obnovitel římské říše, toleroval křesťanství (křesťanka jeho manželka 

Priska a dcera Valeria). Za jeho vlády – TETRARCHÁT - spravovanie ríše sa rozdelilo na východ a 

západ. Západným augustom – M a x i m i l i á n ( hl. mesto Miláno), D i o k l e c i á n – 

východným augustom (v Nikomédii). Neskôr pribral ešte 2 cézarov: cézar pre západ - Konštancia 

Chlora (sídlo v Trevíre) a cézar pre východ Galérius ( Sirmia). Prvých 18 rokov = pokojné časy. 

Niekoľko čistiek vo vojsku: Roku 295 bol sťatý v Theveste sv. Maximilián a v Ríme sv. Šebastián (okolo roku 

300). Sv. M ó r i c , veliteľ slávnej tébskej légie spolu s E x s u p e r i o m , C a n d i d o m 

a dalšími príslušníkmi tejto légie podstúpil mučenícku smrť po roku 302. 

Na začiatku 4. stor. - veľa kresťanov aj v sídle Diokleciána, v paláci. Naproti palácu stála kresťanská 

bazilika. Situácia sa zmenila r. 303 - nejkrvavější ze všech pronásledován - p r v ý 

e d i k t : nariadil zrúcať kresťanské kostoly, zbavil kresťanov všetkých úradov, vojenských a 

občianskych práv a vyzval ich odovzdať knihy SP a bohoslužobné knihy na spálenie. Nato v 

cisárskom paláci vypukol požiar a v provincii vznikli nepokoje. Všetko sa pripísalo na vrub kresťanov 

a cisár druhým e d i k t o m dal uväzniť biskupov, kňazov a diakonov. Popraveni byli 

rovněž kněží a diakoni císařského sídelního města Nikomedie spolu s biskupem Anthimem. T r e 

t í m e d i k t o m nútil kresťanov k odpadlíctvu; všetkých vyzvali k prineseniu obety bohom. 

Roku 304 vydal š t v r t ý e d i k t , tzv. krvavý edikt: všetci kresťania musia obetovať 

bohom pod trestom smrti. Jeho jednoznačným cílem bylo úplné vyhubení křesťanství. Původcem 

tohoto ediktu byl pravděpodobně césar (císařův zástupce) Galerius. V nasledujúcom roku sa 

Dioklecián vzdal vlády, prenasledovanie pokračovalo a trvalo celkove 10 rokov. Zahynulo pri ňom 

veľké množstvo kresťanov. 

Edikty vyhlášené v celé říši se ve 4 jejích částech prováděly různě: 

– Na Západě se za augusta (císaře) Maximiána a césara Konstancia Chlora nijak zvlášť nevymáhaly, 

ba když r. 305 augustové Dioklecián a Maximián odstoupili, pronásledování bylo dokonce většinou 

20 Protože jsi už dlouho vedl život velezrádce a s mnoha jinými osnoval temné spiknutí, protože jsi zjevný 

nepřítel bohů a zákonů římského státu a ani zbožní a ctihodní císařové Valerián a Gallienus a nejvyšší césar Valerián 

tě nemohli přimět k tomu, abys opět sloužil státním božstvům a protože jsi vlastním původcem nejodpornějších 

zločinů a sváděl jsi jiné k hanebným činům, má na tobě být dán varovný příklad těm, ze kterých jsi učinil své 

spoluspiklence. Cenou tvé krve má být zachována poslušnost a mravnost. Nařizujeme tedy, aby byl Thascius 

Cyprianus popraven mečem (Acta proconsularia Cypriani IV, 1-2 

18

vůbec zastaveno. 


– Na Východě pronásledování vyvrcholilo v letech 305-311 (teda po Diokleciánovom odchode) - augustem 

se stal Galerius a jeho novým césarem Maximinus Daja. Počet mučedníků - velmi veliký a krutost 

poprav zvlášť brutální a nelidská. Nakonec však musel Galerius uznat marnost svého boje. Otřesen 

těžkou nemocí, pronásledování zastavil. R. 311 vydal Galerius proslulý toleranční edikt, ktorým 

zastavil krvavé prenasledovanie a nariadil vrátiť skonfiškovaný majetok kresťanom. Edikt dával 

křesťanství právo na existenci; vyvrcholil větou „nechť jsou od nynějška křesťany". 

César Maximinus Daja na Východě ještě nějakou dobu v pronásledování pokračoval, ale následující 

politické události s vítězstvím Konstantinovým přinesly také vítězství křesťantví v římské říši. 

– Na západe sa po Maximiliánovom odchode stal augustom K o n š t a n c i u s I. Chlorus /do r. 

306/; funkciu cézara S e v e r u s /305 – 306/. K o n š t a n c i u s Chlorus i jeho cézar 

S e v e r u s boli voči kresťanom tolerantní. Konštancius zomrel 306 – Konštatntín Veľký sa stal 

augustom na západe. Ale Maximiliánov syn Maxencius si v r. 306 uzurpoval moc na Rímom. A v roku 

307 bojoval aj s Gelériusom (východným augustom) a ubránil sa. Maxencius prenasledoval kresťanov a 

nakoniec sa medzi Konštantínom a Maxenciom strhol otvorený boj – výťazstvo Konštantína = víťazstvo 

kresťanstva. 

K o n i e c p r e n a s l e d o v n i a . M i l á n s k y e d i k t r. 313 

Po smrti Konštancia I. Chlora /r. 306/ sa stal augustom na Západe jeho syn K o n š t a n t í n I. Veľký /306 - 

337/. Konštantín strávil mladosť na dvore východného cisára Diokleciána v Nikomédii - bol svedkom obdivuhodnej 

stálosti kresťanských mučeníkov. Na ceste Galie videl neutešené dôsledky všeobecného prenasledovania kresťanov. Ako 

cisár zaujal tolerantné stanovisko voči kresťanom. 

Roku 306 uzurpoval moc nad Rímom syn bývalého cisára Maximiána - M a x e n c i u s /306 – 31/. 

Maxenciovi sa podarilo v nasledujúcom roku odraziť útok východného augusta Galéria. V …..... PanovNoriku sa stal 

vladárom L i c í n i u s /308 – 324/. 

Vzťahy medzi Konštantínom Veľkým a Maxenciom, ktorý prenasledoval kresť sa veľmi vyostrili a nakoniec vyústili do 

otvoreného boja. Konštantín predišiel Maxencia a tiahol s vojskom do Itálie. V Konštantínovom vojsku bolo veľa kresťanov. 

Maxencius sa opieral o pohanských vojakov. 

Rozhodujúca bitka medzi Konštantínom a Maxenciom sa odohrala 28. 10. 312 na Milvijskom moste pri Ríme. 

Zvíťazilo Konštantínovo vojsko, hoci počtom bolo menšie. Maxencius zahynul v boji. Nato Konštantín dal postaviť v 

Ríme víťazný oblúk a triumfálne vtiahol do Večného mesta. Bol si dobre vedomý toho, že na jeho víťazstve 

mali podiel kresťanskí vojaci. 

Vo februári 313 sa Konštantín zišiel so spolucisárom L i c í n i o m v Miláne, kde sa slávila svadba 

Licínia s K o n š t a n c i o u , Konštantínovou sestrou. V otázkach náboženstva sa dosiahla 

dohoda: rozšírenie Galériovho tolerančného ediktu z roku 311. M i l á n s k y m e d i k t o m 

dali cisári Konštantín a Licínius úplnú slobodu kresťanom. 

Roku 313 zvíťazil Licínius nad M a x i m í n o m Dajom a v Nikomédii publikoval edikt 

/Laktantius ho zachoval v latinskom znení/. Kresťanské náboženstvo sa stalo rovnoprávne s pohanským. V 

závere ediktu sa uvádzajú dôvody cisárskeho rozhodnutia: pokoj v impériu a "úcta voči božstvu". 

Licínius si však znepriatelil Konštantína; obnovil prenasledovanie kresťaťov na Východe a čoraz väčšmi sa 

prikláňal k pohanstvu. Konštantín začal bojovať proti Licíniovi a roku 324 nad ním zvíťazil; tak sa stal 

19


j e d i n ý m vladárom rozsiahlej Rímskej ríše. Veľké prenasledovanie kresťanov sa skončilo v celom 

impériu. Cirkev nadobudla úplnú slobodu. 

K o n š t a n t í n V e ľ k ý 

Pramene: "Životopis cisára Konštantína" a "Chváloreč" od E u s é b i a Cézarejského, 

L a k t a n t i o v spis "0 smrtiach prenasledovateľov", Euzébiove "Cirkevné dejiny" /knihy 8. - 10./. 

Kresťanskí spisovatelia Konštantína priamo zahrnujú chválou. 

Konštantín pokračoval v Diokleciánových reformách rímskeho impéria, znova stmelil ríšu a nijako 

nezakrýval skutočnosť, že ide o m o n a r c h i u . Nové hlavné mesto rozsiahlej Rímskej ríše 

bolo mimoriadnou udalosťou. 

Náboženská politika Konštantína Veľkého 

– zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom, a všestranne podporoval kresťanstvo. 

– Konštantínovým Poradcom bol biskup H o' s i u s z Cordoby. 

– Ponechal si pohanský titul Pontifex Maximus, ale obmedzoval p o h a n s k ý k u l t 2 1 . 

– s n a h a p o v z n i e s ť v á ž n o s ť k r e s ť a n s k ý c h biskupov a kňazov - 

výsady aké mali pohanskí kňazi.(oslobodené od verejných tiarch a úradov spojených s hmotnou 

zodpovednosťou); na druhej strane ich cisár finančne podporoval. Biskupom dal súdnu 

právomoc, právo prepúšťať otrokov a právo prijímať testamentárne odkazy v prospech cirkvi 

/Patrimonium Sancti Petri/. 

– V ý s t a v b a k r e s ť a n s k ý c h k o s t o lov. Podporoval výstavbu náročnej 

päťlodovej baziliky nad hrobom sv. Petra vo Vatikáne, hrobových bazilík sv. Petra a Mareelína, sv. 

Pavla na Via Ostia, Svätých apoštolov na Via Appia /dnes sv. Šebastiána/. Za jeho podpory 

postavili baziliku v Betleheme, v Nazarete, chrám Božieho hrobu a Vzkriesenia v Jeruzaleme, 

baziliku na Olivovej hore, kostol Svätých apoštolov a chrám Múdrosti v Carihrade, kostoly v 

Capue, Neapole, Antiochii, Nikomédii a inde. Kresťanské kostoly mali právo azylu. 

– zreformoval p r á v n y p o r i a d o k a vydal viacero zákonov a nariadení v prospech 

cirkvi. Nedeľa - uznaná ako deň pracovného pokoja. Cisár zrušil trest smrti ukrižovaním. Zrušil 

Augustové zákony proti bezženstvu. Publikoval zákony na ochranu manželstva. Uľahčil 

prepúšťanie otrokov. 

Osobný vzťah Konštantína Veľkého ku kresťanstvu - náklonnosť, ba vnútorný a trvalý vzťah. 

Konštantínovu matku Helenu si ctí ako svätú východná i západná cirkev. 

Sv. H e l e n a , rímska cisárovná, nar. okolo r. 255; zákonitá manželkou cisára 

K o n š t a n c i a I. Chlora a roku 274 mu porodila syna K o n š t a n t í n a . 

Po Konštantínovom víťazstve nad Maxenciom sa stala kresťankou a postupne nadobudla pravé 

kresťanské zmýšľanie - dobročinnosť voči núdznym; podpora výstavby kresťanských kostolov. Roku 

324 navštívila Sv. Zem, Až neskoršie životopisy uvádzajú, že našla sv. Kríž. Helena zomrela roku 330. 

Západná cirkev nezapísala Konštantínovo meno do katalógu svätých /východná cirkev si ho ctila aj 

ako svätého/. V ariánskom spore nezaujal Konštantín dôsledné stanovisko. Sviatosť krstu prijal z rúk 

21 nezúčastňoval sa na pohanských bohoslužbách. Po víťazstve nad Licíniom pripravil pohanstvo o privilegované 

postavenie vo verejnom i súkromnom živote. Vysokým štátnym úradníkom nedovolil chodiť na verejné pohanské bohoslužby. 

Zakázal nemravný kult bohyne Venuše, obmedzil činnosť haruspikov a pod 

20


biskupa Euzébia až na konci života. Preto mu západná cirkev odoprela poctu oltára. 

Pred rozhodujúcou bitkou prosil kresťanského Boha o pomoc. Po skvelom víťazstve mal nezvratný 

dôkaz o prevahe kresťanského Boha nad pohanskými bohmi. Preto hneď po obsadení Večného mesta 

sa priklonil ku kresťanstvu. 

Euzébius na základe rozprávania samého cisára vložil do svojho diela "Vitá Constantini" udalosť o 

z j a v e n í sv. K r í ž a cisárovi Konštantínovi pred rozhodujúcou bitkou. Konštantín pod 

vplyvom videnia dal vyhotoviť zástavy so znakom kríža /labarum/. Laktanius už v rokoch 314 - 315 

spomína, že Konštantín dostal napomenutie, aby dal na štíty vojakov upevniť "nebeské znamenie Božie"; 

igi 0 zrejme o kríž. Nemožno pochybovať o tom, že sa Konštantín pred bitkou na Milvijskom moste modlil. 

Euzébius uvádza aj ďalší dôkaz o náboženskom presvedčení Konštantína Veľkého. V reči na Veľký piatok sa 

cisár verejne hlásil k jedinému pravému Bohu a k jeho Synovi JK, ktorý sa stal človekom, aby smrťou na 

kríži spasil ľudí. Vyznal ďalej, že kresťanstvo je Bohom zjavené a pravé náboženstvo a on sám je povolaný 

na to, aby ho chránil a pomohol mu zvíťaziť. 

Konštantínovi synovia. Po smrti cisára Konštantína I. Veľkého vládli v Rímskej ríši, rozdelenej na tri časti 

Konštantínovi synovia: K o n š t a n t í n II. /337 - 340/ K o n š t a n s /337 - 350/ a 

K o n š t a n c i u s II. /337 - 361/. 

Konštancius II., bol spočiatku cisárom vo východnej časti ríše. Na Západe vládol do roku 350 Konštans. 

M a g n é n c i u s ho však pripravil o život a zmocnil sa vlády nad západnou časťou impéria. R. 353 

Konštancius II. zvíťazil nad uzurpátorom Magnenciom a stal sa jediným vladárom Rímskej ríše. 

Cisár K o n š t a n c i u s II. bol fanatickým z á s t a n c o m a r i a n i z m u . 

Ostro vystupoval proti pohanom - dal zatvoriť pohanské chrámy, zakázal pohanské obety pod trestom smrti, 

dal skonfiškovať majetok pohanských chrámov. R. 355 sa stal Konštanciovým Cé z a r o m a roku 361 

nástupcom Júlián A p o s t a t á . Konštancius sa dal pokrstiť až pred smrťou – ako vedel kedy zomrie? 

8. Vieroučné bludy a cirkevné koncily 

Příčina: - vysoká duchovnost a myšlenkové bohatství křesťanského zjevení, 

- vázanost církve na dějiny - vrastanie do prostředia + lidský charakter jejího vnějšího i vnitřního 

vývoje a rozvoje. 

= vzácný poklad čisté božské pravdy musí nést a uchovávat v křehké pozemské nádobě 

Na hereze (bludy, tj. nesprávne nauky o víře) církev reagovala mimořádně alergicky zejména v dobách 

synkretických tendencí: v otázkách víry zastávají nebezpečný relativismus - v raném křesťanství . 

(Eusebios konstatoval, že v 2. stol. vnitřní ohrožení křesťanství herezemi a rozkoly bylo mnohem větší než 

jeho vnější ohrožení pronásledováním). Hojná antiheretická literatura prvotní církve, spisy apologetů a 

církevních otců dokazují, jak pozorně a starostlivě se tento vývoj sledoval. 

1. Zidokřesťanské hereze 

Židokřesťania – stále silno spätí se židovským kultem – zvláštní judaistické skupiny. 

Vznik po smrti sv. Jakuba (62/63) v Jeruzalémě a v Palestině - vyústily do herezí 

ebionitů, nazarejců a elkesaitů: uznávali Ježíšovo mesiášství, ale popírali jeho 

božství . Kerinthos (na konci 1. stol.) j i ž spojoval strohý judaismus s gnostickými 

spekulacemi. Byl to současník apoštola Jana (Irenej uvádí, že Jan sepsal své 

evangelium proti Kerinthovi). 

21


2. G n o s t i c i z m u s 

Vznik : 2. stor. - z mýtických predstáv i náboženských doktrín Orientu a gréckej filozofie helenistickej doby, zmiešal 

kresťanské pravdy s ideami grécko-rímskeho náboženského synkretizmu - gnosticizmus n e b o l 

j e d n o l i a t y nábožensko-filozofický systém. - produkty synkretismu, kořene v 

předkřesťanské době. Po objevení velké gnostické knihovny r. 1946 v Nag Hammadi 

(Egypt) můžeme dnes porozumět spletitým myšlenkám a podstatě gnosticismu o něco 

více. Gnostikové svým stoupencům slibovali tajemné poučení o velkých základních 

otázkách lidstva, o tom, odkud pochází a kam směřuje lidský život, o vzniku vesmíru i o 

smyslu zla a neštěstí na tomto světě. „Pravé poznání" (= gnósis) - sa nezakládalo na 

rozumovém poznání a věcném poučení, ale získávalo se mystickým ponořením a určitou 

náboženskou praxí. Tvrdili, že mají v držení tajná zjevení, která obsahují skryté vědění, 

přístupné jen zasvěcencům. 

Gnostikové se velmi záhy začali zajímat o křesťanství – protože se zakládá na zjevení. 

Slyšíme o nich již v spisech NZ, proti nim zvláště Pavel (1 Tim 1,4; 4,7; 6,4; 6,20; Kol 

2,8n.; Zj 2,6; 2,15). Přesto se nedalo zabránit, aby si gnostikové časem nepřisvojili 

nauku křesťanského zjevení a nevykládali ji ve svém smyslu. 

Gnostické systémy - rozličné náboženské názory a predstavy: 

• d u a l i z m u s , hlásajúci absolútny rozpor medzi svetlom a tmou, dobrom a zlom. 

• fantastický alegorický výklad Písma sv. (spojenie platónskej a pythagorejskej 

spekulace s vykupitelskými myšlenkami pohanských mystérií a s mythologickými 

kosmogoniemi (vznik světa) a s astrologií starého Orientu. 

• Křesťanská nauka o vykoupení vtělením Božího Syna se u nich spojila s učením o 

emanaci (výron stvorení z božství) a aiónech (aión = věk) a smísila se s 

dualistickými představami, podle kterých existují dva základní principy, dobro a zlo, 

jež spolu zápasí. 

• Všechny světy vznikly emanací z nejvyššího skrytého boha, přebývajícího v nedostupném světle - z 

neho vycházeli duchove (aiónové, až 365) a vzdalovali sa od božského zdroje. 

• Na posledním, nejnižším stupni se mísí s hmotou, která patří k říši tmy a zla. V této nejnižší vrstvě - naše 

země - dílem nejmenšího ze všech aiónů, demiurga. Tento démiúrgos neboli „tvůrce světa" je 

ztotožňován s Jahvem, Bohem SZ 

• „Vykoupení" záleží v osvobození jisker božského světa z temné hmoty a v jejich uvedení do plnosti 

světla (pléróma) nejvyššího Boha. Tady začíná míšení s křesťanstvím. Kristus tu vystupuje jako jedna z 

oněch duchových bytostí (aión); jeho úkolem bylo zvěstovat lidem dosud neznámého nejvyššího Boha a 

poučit je, jak se mohou odloučit od hmoty, překonat temnotu a vrátit se do světa Božího světla. 

• V Ježíši Nazaretském přijal Kristus zdánlivé tělo. Působil a trpěl jenom zdánlivě (dokétismus); ve 

skutečnosti nemohl vůbec trpět a zemřít na kříži; 

• mnozí gnostikové učili, že Kristus-Logos (Slovo), sestoupil na člověka Ježíše teprve při křtu v 

Jordáně, a tím z něho učinil Mesiáše. Před utrpením jej opět opustil, takže na kříži zemřel jenom 

Ježíš Nazaretský jako pouhý člověk. 

• Smrt na kříži v každém případě nemá vykupitelský význam; důležitá je pouze učitelská činnost; 

opravdu „spaseni" budou jenom ti, kteří chápou a následují tajnou nauku Krista-Logu. 

• Obsahem této nauky je překonání hmoty. To mohou pochopit jen opravdoví gnostikové neboli 

„pneumatikové". 

• Lidská masa, pohané, zahynou jakožto „lidé hmoty" (hylikové) spolu s hmotou ve věčné temnotě. 

Průměrným křesťanům jakožto „psychikům", kteří nejsou schopni vyššího poznání, se přiznávalo jakési 

nižší vykoupení a omezená blaženost. Kristus prý zanechal dvojí zjevení: nižší, které zvěstoval ve 

svatých písmech široké církvi, a vyšší, skryté, které tajně svěřil jen několika vyvoleným osobám a jež je 

nyní v držení gnostiků. 

Hlavní predstavitelia a smery kresťanského gnosticizmu. 

22


Hlavními představiteli tzv. „křesťanské gnóze" byli Satornil v Antiochii (počátkem 2. stol.), Basilides v 

Alexandrii (kolem 120-145) a Valentin v Římě (asi 136-asi 160). 

• Sionistický gnosticizmus 

Boha vyronili duchovia - eóni. Svet stvoril jeden z nich - demiurgos; súhrn eónov sa volá pleroma. 

• Sýrsky gnosticizmus 

M e n a n d e r pochádzal zo Samárie a vyhlasoval sa za vykupiteľa. 

S a t o r n i l / S a t u r n i n / - hlásal, že neznámy najvyšší otec údajne stvoril anjelov, mocnosti a eónov 

vyššieho sveta; nižší svet je dielom siedmich nižších duchov. Spomedzi gnostikov prvý sa o Ježišovi zmieňuje Satornil. 

Satornila pokladali za žiaka Šimona Mága a za vlastného zakladateľa gnosticizmu. 

M a r k i o n nebol gnostikom v plnom zmysle slova, ale osvojil si učenie gnostikov. Bol synom biskupa zo Sinope /v 

Ponte/; otec ho vylúčil z cirkevného spoločenstva. Najprv sa zdržiaval v Ázii, no Papias i sv. Polykarp ho zamietli. 

0kolo roku 140 prešiel do Ríma, kde utvoril vlastný náboženský systém. Z SP /uznával len evanjelium sv. Lukáša a 

desať listov sv. Pavla/ odstránil všetky judaistické prvky a napísal k nemu komentár "Antitheseis". Gnostický charakter 

mala i Markionova doketistická kristológia. Markion po vylúčení z cirkevného spoločentva založil vlastnú 

cirkev; ponechal však katolícku liturgiu i organizáciu. 

• Alexandrijký gnosticizmus 

B a s i 1 i d e s /v r. 120 - 145/ učiteľ pôvodom zo Sýrie - literárne plodný: komentáre k Ev., skladal 

hymny a modlitby. Tvrdil, že sa oboznámil so skrytým učním, ktoré Ježiš dal apoštolovi Matejovi. 

Basilides poznal perzský dualizmus (manicheizmus) a rozvinul emanačnú náuku. 0 Kristovi učil, že 

mal iba zdanlivé telo /doketizmus/ a namiesto neho na kríži zomrel Šimon Cyrénsky. 

V a l e n t í n - talentovaným predstaviteľom gnosticizmu - dal heretickému učeniu 

vynikajúcu náboženskú a básnickú formu. Okolo roku 135 pôsobil v Alexandrii, potom prešiel do 

Ríma. Gnosticizmus propagoval listami, hymnami, kázňami i obšírnejšími spismi. Valentinovo 

"Evanjelium pravdy", ktorí spomína sv. Irenej, sa našlo v Nag Hammadi v rokoch 1945 - 1946 

/v Egypte/ - väčšia Gnostická bibliotéka; štúdium spisov - o gnostických predstavách obraz: 

• pôvodcom sveta bol neviditeľný otec, z ktorého sa vyronilo 30 hlavných eónov, pohlavne rozdielnych /15 

manželských dvojíc/. Všetci eoni spolu tvoria plerómu, vyšší duchovný svet; z neho potom vychádza pozemské 

dianie. 

• Stvoriteľom človeka bol demiurgos, ktorý doň vdýchol psychický prvok a pripútal človeka k 

hmote. Bez vedomia demiurga však prijal človek aj pneumatický prvok a môže sa zachániť 

pravým "poznáním", ktoré priniesol na svet vykupiteľ. 

Vyššie" poznanie spočíva v: poznanie seba a konštatovanie, že človek ie odlúčený od Boha. Vyššie poznanie 

umožní človeku návrat do vyššieho sveta. Gnostické predstavy zrejme spočívali na čisto naturalistickej báze: 

• podceňovali rozumové poznanie a prisľubovali hlbšie "poznanie" /gnosis/ božských 

tajomstiev; vynášali sa ním nad kresťanstvo. 

• mystické poznanie malo vyriešiť záhady sveta a zla i ľudského bytia. Gnostici rozvinuli obsiahlu literárnu 

činnosť; ich spisy dosiahli pozoruhodnú formálnu úroveň. Prívržencov získavali vo vtedajších vzdelaných 

kruhoch. 

Gnostické spisy: Gnostické evanjeliá sa sčasti opierajú o kanonické evanjeliá, sčasti však predstavujú 

samostatné skladby. V apoštolských skutkoch - o apoštolských cestách sv. Petra, Jána, Ondreja, Tomáša a sv. 

Mateja; paralelne k listom apoštolov sú 2 gnostické listy sv. Pavla: Laodicejčanom a Alexandrijčanom. 

23


Druhú skupinu tvoria gnostické apokalypsy. V tretej skupine sú gnostické teologické diela: exegetické, 

dogmatické, etické a nábožensko-praktické spisy. Štvrtú skupinu potom tvoria básne; majú formu ód, hymien a 

žalmov. 

Boj proti gnosticizmu - viedli predstavení cirkevných obcí - biskupi. Prívržencov gnosticizmu nebolo 

možné znova získať, preto ich biskupi vylučovali z cirkevného spoločenstva. Niekedy aj sami gnostici 

sa rozišli s cirkvou a predišli rezolútny zákrok zo strany predstavených cirkvi. 

Gnosticizmus podrýval pravoverné učenie o stvorení sveta a o vykúpení Človeka, vychádzajúc z mylnej 

predstavy, že hmota je zlá – z toho: Ježiš nemohol vziať na seba hmotné telo a teda: Ježiš mal iba 

zdanlivé prípadne astrálne telo /doketizmus/. 

Doketizmus odsúdil už sv. Ján apoštol /l Jn 4, 2-3/, sv. Ignác z Antiochie, sv. Polykarp a další. 

Apologéti museli brániť proti gnostikom knihy Písma sv. /najmä NZ / i základné vieroučné pravdy, 

poukázali na to, že gnosticizmus má pseudokresťanský charakter. Proti gnostikom: sv. I r e n e j 

/hlavné dielo: „Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania" -grécka pôvodina sa stratila, už iba 

latinský preklad/. 

Sv. H i p o 1 y t Rímsky /"Refutatio omnium haeresium"/ a T e r t u l i á n /"Adversus 

Marcionem", "Adversus Hermagenem" - Markionov žiak, "Adversus Valentinianos" a "Scorpiace" - Liek 

proti uštipnutiu škorpionom; autor mal na mysli gnosticizmus/. 

Gnóze - ve své podstatě - absolutně nekřesťanská - popírá podstatu křesťanství: víru ve skutečné božství 

Kristovo. Je pokusem strhnout křesťanství do nebezpečného proudu synkretismu. 

V rámci manicheismu se udržela až do středověku a žila dále v sektách pauliciánů, bogomilů a katharů; 

pokračovala ještě v novověku (spiritismus, teosofie, antroposofie atd.). Nikdy vlastně nebyla docela 

překonána, a to podporuje domněnku, že nějak odpovídá jisté hlubší lidské touze. 

Gnosticizmus zanikol na Západe v pol. 3. storočia, na Východe splynul vo 4. storočí s manicheizmom. 

3. Manicheismus- perský gnosticizmus 

Pôvodcom perského gnostického systému: Mani /v gréckych prameňoch Manicháios/. Verejne 

vystúpil na začiatku vlády perzského kráľa Š a p u r a III. /241 - 273/; Rozličné videnia - on = 

posledný Boží vyslanec po Budhovi, Zarathustrovi a Ježišovi; = P a r a k l é t a a Tešitel, 

ktorý má uzavrieť Božie zjavenie. Publikoval: "Veľké evanjelium od alfa až po tau", "Poklad života", 

"Kniha mystérií". Spočiatku - priazeň vládnucich kruhov; založil početné náboženské obce. R. 277 

upadol do nemilosti; ukrižovali ho a jeho spisy spálili. 

S křesťanstvím má jeho nauka sotva něco společného. Prísny d u a l i z m u s (neprestajný boj 

svetla a tmy, dobra a zla, Boha (ducha) a hmoty). Základ bytia - dva princípy: boh dobra /Ormudz/ a 

boh zla /Ahrioan/- z nich pochádzajú dobrí a zlí eoni (anjeli a démoni). 

Duše = čiastočky svetla sa dostali do zajatia zlej hmoty. Ježiš, nižší nebeský eón, zjavil sa v zdanlivom 

tele aby poučil ľudí o ich pôvode a cieli, ludia však nepochopili jeho učenie a tak Prišiel na svet Mani 

ako Paraklét, ktorého prisľúbil Ježiš. Člověk má v sobě přemáhat zlo a rozmnožovat světlo tím, 

že se vzdaluje veškeré zlé hmoty, zdržuje se požívání masa a vína i pohlavní 

rozkoše = tri pečate na vyslobodenie čiastočiek svetla zo zajatia hmoty: (signaculum oris)= 

zapečatenie úst - pred nečistými slovami, mäsom a vínom, (signaculum manuum)= zapečatenie rúk 

pred znesvacovaním svetelného sveta hrubou prácou, (signaculum sinus)= zapečatenie lona čiže 

zákaz manželstva. 

Koncom 3. storočia prevzal manicheizmus mnohé kresťanské prvky a veľmi sa Šíril. Začas patril k 

manichejcom aj Augustín; po konverzii napísal viaceré spisy proti manicheizmu. Manicheismus 

pronikl do římské říše teprve v posledních desítiletích 3. století, rychle se však šířil ve 4. stol. a 

stal se velkým nebezpečím pro křesťanství, protože přejal mnoho křesťanských prvků. 

4. Marcionismus 

24


V 2. stol. byl pro křesťanskou církev nejnebezpečnějším konkurentem marcionismus. Marción, syn biskupa v 

Sinope u Černého moře, se narodil asi r. 85, kolem r. 139 přišel do Říma a propagoval své ideje v římské 

obci. Když byl odmítnut a exkomunikován, založil vlastní církev, která se dík jeho pevnému vedení a 

přísné organizaci rychle rozšířila. Marción zavrhoval SZ a hlásal strohý dualismus. Jahve SZ = hněvivý bůh 

zla, kdežto v Kristu NZ se zjevil nejvyšší dobrý Bůh; Židé, stoupenci Jahvovi, pronásledovali Krista, Boha 

NZ; Kristus přijal zdánlivé tělo, proto usmrtený jen zdánlivě. Marcionismus se vyznačoval přísným etickým 

rigorismem, založeným na dualistickém nepřátelství k tělu; to mu získalo mnoho fanatických přívrženců. 

5. Enkratité 

Enkratity („zdrženlivé") - stoupence přísného, tělu nepřátelského asketického směru, který se velmi rozšířil 

kolem r. 70 a nabyl hrozivých rozměrů (svečí: Irenej a Klement Alexandrijský) Patřil k nim Tatianos, 

kterého jsme již poznali jako apologetu. Dogmaticky byli korektní, ale v asketických požadavcích zacházeli 

(zřejmě vlivem Marcionovým) daleko: od každého křesťana vyžadovali úplnou zdrženlivost od 

masa a vína, a manželství – čo bylo právem zamítnuto jako heretické. Enkratické tendence se 

však porůznu udržely ve zmírněné podobě a měly určitou úlohu v raných dějinách mnišství. 

6. Montanismus 

Frýgia. Bývalý pohanský kňaz M o n t a n a , stal sa kresťanom a verejne vystúpil v 70-tych rokoch 2. stor. Mal 

zjevení a vydával se za proroka sv. Ducha, ve kterém se po Kristu dovršilo Boží 

zjevení. Podporovaly ho Priscilla a Maximilla, tvrdily, že dostali tiež prorockých vidění 

a zjevení. Stoupenci Montanovi - v Perpuze ve Frygii - očekávali Kristův příchod k 

poslednímu soudu. Charakteristika - e s c h a t o l o g i c k á črtou (zriecť sa sveta, 

manželstva a prísnymi postami sa pripravovať). Enkratické rysy (prvokřesťanský entusiasmus) - 

vytýkal obecné církvi přílišné zesvětštění. Išlo tu o mravný rigorizmus bez vieroučných bludov. 

Od r. 156/157 (resp r. 172) hlásal přísnou mravní reformu a askezi, zamítal útěk před 

mučednictvím a vyžadoval, aby se křesťan dobrovolně hlásil k mučednictví, ba přímo si je 

vynucoval. Spočiatku len ústne hlásanie proroctiev; neskôr ich "oracula" aj písomne zaznačili. 

Predstavitelia montanizmu sa nestavali proti vieroučným pravdám, ale odmietali cirkevnú autoritu a 

chceli, ju nahradiť individuálnym proroctvom. 

Později se rozšířila do severní Afriky, r. 207 sa přidal aj Tertulián. Ako montanista 

napísal viaceré spisy, ktoré sa zachovali. Z Frýgie prenikol montanizmus do Sýrie a Malej Ázie 

a zapustil korene aj na Západe. 

Spočiatku pápeži neodsúdili montanizmus, v 2. stor. boli charizmatické dary vo veľkej vážnosti. 

Euzébius spomína, že biskup A p o l l o n i u s z Hierapolisu odsúdil montanizmus. Viacerí 

cirkevní spisovatelia zostavili protimontanistické spisy. Prívrženci montanizmu napokon utvorili 

schizmatické spoločenstvá, ktoré sa miestami udržali do začiatku 5. storočia. 

Ale Augustin zároveň nazývá hereze špatnými a srovnává je s mohutnými, ale tím nebezpečnějšími úskalími; 

varuje před nimi. Augustin nazývá hereze a jejich původce „výkaly církve". Církev se musila bránit nejen 

proti synkretickému porušování víry zvnějšku, ale rovněž proti úzkoprsému zužování víry, které požadovali 

rigorističtí enkratičtí sektáři jako Montanus a ke konci života Tertulián. 

Činila tak tím, že od 2. stol. podrobně popsala zásadu apoštolské tradice, stanovila kánon (oficiální 

seznam) knih Písma sv. a svolávala společné porady biskupů. 

Proti montanistickému hnutí se poprvé shromáždili na synodě biskupové z Frygie. Z těchto místních synod 

se asi v polovici 3. stol. vyvinuly provinciální synody, na kterých se scházeli biskupové z celé provincie se 

svými metropolity: v Kartágu afričtí biskupové, v Alexandrii egyptští, v Antiochii a Cesareji asijští a v 

Římě italští. Když se po konstantinovském obratu mohli poprvé shromáždit biskupové z celé římské říše, 

„ekumeny", aby se radili o všeobecných církevních problémech, sešel se pod Konstantinovým vedením 

první „ekumenický koncil" v Niceji (325), aby rozhodl o bludném učení ariánském a o schizmatu 

Melitiově (v Egyptě) a Donatově (v severní Africe). 

DOGMATICKÉ ZÁPASY A VŠEOBECNÉ KONCILY NA VÝCHODE 

Keď se Konstantin rozhodl učinit univerzální křesťanskou církev základnou své univerzální říše, církev 

bola nejednotná: vnitřní boje - křesťanstvo rozštěpoval donatismus v severní Africe, Melitiovo schizma v 

25


Egyptě a konečně hereze ariánská. 

Vyvstávaly další nevyřešené otázky a témy: nauka o Trojici, christologie a učení o ospravedlnění - to 

zajímalo hlavně Západ. 

1. Nauka o Trojici 

– vnitřní vztah Otce a Syna. SP: nereflektované. 

– Dogmatický problém si prví křesťané neuvědomovali: 

vyznávali monoteismus a Boží jedinost (= monarchia) a uctívali Krista jako Boha vedle Otce. 

= Christologická otázka - předmětem apologetů a raně křesťanských otců. 

T r o j i č n é s p o r y - Apologéti v 2 stor. Vo vyjadrovaní o Bohu zdôrazňovali prísny 

monot e i z m u s , či už kvôli pohanom alebo aj prívržencom gnosticizmu (nauka o aiónech a 

demiurgovi). Problém: ako formulovať vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. 

T e o f i l - prvý starokresťanský spisovateľ používa výraz "Trojica" /trias/; jednotlivé božské osoby 

označuje slovami: Boh, Logos a Múdrosť. 

Monarchianizmus - najprv teologicky vyjadriť vzťah medzi Otcom a Synom. Koncom 2. stor sa 

vyvinuli 2 „monarchianistické" směry (církev obě zamítla): 

• Adopciáni 

= podstatné božstvo bolo iba u Otca; Kristus bol len človek; pri krste v Jordáne dostal Božiu silu 

/dynamis/ = dynamický monarchiani zmus. Jedinosť Božia nebola narušená, ale obetovali Božiu prirodzenosť 

Ježiša Krista; JK bol Bohem „adoptován". Tento r a c i o n a l i s t i c k y charakter prenikal do 

kruhov intelektuálov: T e o d o t z Byzancie, ktorého pápež sv. V i k t o r I. /189 - 199/ vylúčil z 

cirkvi. 

• Modalisté 22 

Kristus = pouze jevová forma (= modus) jednoho jediného Boha, který se zjevuje a působí 

jednou jako Otec, jindy jako Syn a jindy jako Duch svatý = modalistický monarchianizmus. 

N o e t u s zo Smyrny - učil, že Kristus sa stotožňuje s Otcom; Otec sa stal človekom a trpel na 

kríži. (Tertulián ich posměšně nazval „patripasiány"). Noeta pre bludné učenie vylúčili z cirkvi. 

P r a x e a s - za pontifikátu sv. V i k t o r a I.. T e rt u l i á n napísal proti Praexovi osobitný 

spis, v ktorom prvý raz použil latinské pomenovanie troch božských osôb "Trinitas". 

S a b e l l i u s - jeden Boh sa iba navonok prejavuje ako Otec vo stvorení, ako Syn vo vykúpení a 

ako Duch Svätý v posvätení. Proti Sabelliovi - učený rímsky kňaz sv. H i p o l y t . 

Bludné učenie o podriadenosti JK Otcovi = subordinacionizmus 

Niektorí cirkevní spisovatelia a teológovia usudzovali, že Syn - Logos - bol P o d r i a d e n ý Otcovi. 

Mylne sa domnievali, že bez tohto podriadenia by vysvetľovanie vzťahu medzi Otcom a Synom 

viedlo k diteizmu.. V 2. storočí boli zástancami: apologéti sv. Justín, Atenagoras, Teofii, v 3. storočí 

teologovia Tertulián, Hipolyt, Novacián, Origenes a Dionýz Alexandrijský. 

O r i g e n e s však urobil značný pokrok v teologickom vyjadrení; učil jasne, že Logos je-večný 

a presadzoval výraz "homoúsios" - jednej podstaty s Otcom. 

Od 2. stor. se prosazovala christologie Logu od Origena 23 (alexandrijská škola) – tiež měla potíže při 

stanovení poměru osob uvnitř Trojice a na tento problém upozornila. 

Podle SP - božská podstata Slova-Krista, ale podřizovala jej Otci (subordinatio) - Origenes vysvětloval v 

tomto smyslu vztah tří osob v Bohu jednoznačně subordinaciánsky. Zdůrazňoval, že Syn je jedné podstaty 

s Otcem ( = homoúsios) a existuje od věčnosti, ale dodával, že jen Otec je Bůh sám sebou (autotheos), 

22 Modalistickou herezi zavrhl teolog Novatianus v díle De trinitate (před r. 250). Po r. 251 Novacián sám založil 

rigoristickou sektu. 

23 (185-255) – veľký grécky cirkevný učiteľ, predchodca vedeckej exegézy a textovej kritiky, hlavný predstaviteľ 

Alexandrijskej exegetickej školy. Zostavil monumentálne dielo „Hexapla“ (= „Šesťstĺpcová“ /Biblia/), „Scholia“ (= 

„ Glosy“ k ťažkým statiam Biblie), „Commentaria“ (= „Komentáre“ k bibl. spisom) a „Homiliae“ (= „Homílie“) 

s bibl. námetmi. 

26


kdežto Logos je jen druhotný Bůh (deúteros Theós) a obraz jeho dobroty (eikón agathotétos), Duch svatý že pak 

je ještě menší než Syn. 

Věčný Logos přijal skutečné tělo, stal se opravdu Bohočlověkem (theanthrópos; výraz od Origena); proto 

Maria Boborodičku (theotokos - výraz tiež od Origena, resp. z alexandrijské školy). 

– z toho plynulo, že Synu a Duchu sv. sice náleží táž božská přirozenost, ale jen odvozeně a nižším 

způsobem; vznikl pluralismus, který ve skutečnosti neexistuje. 

Pápež sv. D i o n ý z /259 - 268/: Otec, Syn a Duch Svätý tvoria jednotu /monádu/ a nemožno 

ich ich rozdeliť na tri božstvá + Logos je j e d n e j p o d s t a t y /homoúsios/ s Otcom. 

Antiochijská synoda /r. 268/. 

V dalším průběhu se Origenes stal východiskem dvou zcela rozdílných teologických směrů: 

I. Alexandrijský (západný) : zdůrazňoval rovnost Syna s Otcem co do podstaty a jednotu božské 

a lidské přirozenosti v Kristu; 

II. Antiochijský (východný) : zdůrazňoval rozdíly, Logos je jen druhotný Bůh (subordinatio), a 

odděloval, co je v Kristu božské a co je stvořené; 

Antiochijská teologická škola – vznik: 60-te. r. 3. stol. - presbyter Lukianus (+; r.312 jako mučedník). 

– Postupoval střízlivě a rozumově, vyklad SP: gramaticko-historicky; 

– V christologii uvažoval přísně subordinacianisticky. 

– Z okruhu jeho žáků, „syllukianistů", vyšel Arius a většina vůdčích osobností arianismu. 

– Stáli ve vyhraněném protikladu k alexandrijské teologii (alegorický a mystický výklad 

alexandrijských teologů). 

Konflikt v Alexandrii - duchovní správce kostela v Alexandrii Ar ius (cca 260-336) s alexandrijským 

biskupem Alexandrem. 

Arius hájil subordinaciánskou christologii - proti alexandrijské škole - vyčítal im sabelliánský 

modalismus a zcela odděloval Logos od Boha. Logos není podle jeho názoru pravý Bůh; je svou 

podstatou od něho rozdílný: není věčný ani všemohoucí, ale stvořený v čase, nedokonalý a schopný 

utrpení. Je sice první ze všech tvorů a předčí člověka = poloboh (demiurgem). 

Popřením božství Kristova se Arius postavil mimo křesťanstvo - Alexan drijská synoda zamítla jeho 

učení jako herezi (318/19 nebo 323) a vyloučila ho z církevního společenství. Přátelé z Antiochie 

prosadili Ariův návrat do Alexandrie. 

Konstantin zvolal všeobecnú (ekumenickú) synodu do Niceje r. 325 v Niceji 24 . Většina z východní 

poloviny říše. Ze Západu jen 5 biskupů. Papež Silvestr nepřišel, zastupovali ho dva presbyteři. Arius hájil 

své učení - na jeho straně: 17 biskupů (napr. biskup Eusebios z Nikomedie). V doprovodu svého biskupa 

byl přítomen také mladý diákon Athanasios = Atanás. 

Arius a stoupenci = vyloučeni z křesťanské církve a vypovězeni; nařídil spálit jejich spisy. 

Pravá nauka byla definována v tzv. nicejském vyznání víry: Kristus se zrodil z Otce přede všemi veky, 

Bůh z Boha, Světlo ze Světla, pravý Bůh z pravého Boha, zrozený, ne stvořený, jedné podstaty (homoúsios) s 

Otcem. 

S výsledkem bylo možno být spokojen, kdyby bylo při tom zůstalo. Konstantin však změnil své mínění – r. 

328: povolal Eusebia aj Ariusa z vyhnanství, když formálně vyslovil souhlas s nicejským vyznáním víry. 

Když se Athanasios, který se mezitím r. 328 stal biskupem v Alexandrii, zdráhal přijmout znovu Aria mezi 

24 Na koncilu se jednalo ještě o jiných otázkách a rozhodnutí byla sepsána v dvaceti stručných nařízeních 

(kanones, od kánon = směrnice pro život). Hovořilo se také o bezženství biskupů, kněží a jáhnů; v mnoha 

krajinách byl rozšířen celibát. Biskup mučedník Pafnucius důrazně zrazoval od toho, ukládat kléru tak těžké jho 

jako povinnost; a tak synoda nevydala zákon o celibátu; dovolila žít dále v platném manželství, odsoudila 

však konkubinát. Ďalej sa určil fixný termín veľkej Noci. 

27


svůj klérus, stihl ho r. 335 císařův hněv. Athanasios, smělý bojovník za nicejské vyznání víry, putoval do 

vyhnanství a pak eště 4x musel do vyhnanství. 

Boj o nicejské homoúsios pokračoval. 

Od přísných ariánů se oddělili mírnější semiariáni: pojem stejné podstaty vykladali ako podobný 

(homoios) a Syn je Otci ve všem podobný; slovo homoúsios chtěli za každou cenu obejít. 

K definitivnímu uklidnění ariánských zmatků svolal Theodosius (379-395) císař Východu, r. 381 druhý 

všeobecný koncil do Konstantinopole. 

Zatím teologové jasněji vypracovali pojmy božská osoba a přirozenost (sv. Athanas, Basili (kolem 330-379), 

Gregor Naziánsky (329/30- okolo 390) a Gregor Nyssky (okolo 334-394) - rozdíl tří božských osob viděli 

jen a jedině ve vztazích (relationes) uvnitř Boha. Jedna bytost, ale tři její nositelé: jeden Bůh ve třech 

osobách. Ukázali také božství Ducha svatého, jež ariáni popírali. K nicejskčmu vyznání víry z r. 325 byl 

připojen dodatek: A (věřím) v Ducha svatého, Pána a dárce života, který vychází z Otce a s Otcem i Synem 

je zároveň uctíván a oslavován a mluvil ústy proroků... = nicejsko-konstantinopolské vyznání víry. 

Najprv len pri křste, v 6. stol. do eucharistické liturgie. Přitom vznikla rozdílnost názorů: 

• na Východě rozuměli vycházení Ducha sv. tak, že vychází „z Otce skrze Syna". 

• Na Západě naopak tak, že vychází „z Otce a Syna". 

Když bylo na Západě připojeno slůvko filioque („a Syna"), nechápali to jako rozšíření, nýbrž pouze jako 

interpretaci. Na Východě to nazvali porušením vyznání víry a obviňovali Západ z hereze; tak se stalo 

filioque, vycházející z nejasnosti 1.konstantinopolského koncilu (381), podnětem k rozkolu r. 1054 a zůstalo 

jedním ze sporných bodů až dodnes. 

Když r. 381 dospěla nauka o Trojici do jisté míry k závěru, bylo možno se obrátit k christologickým 

otázkám. 

2. Christologie 

• vztah božské a lidské přirozenosti v osobě Kristově. SP: nereflektované, o Kristu mluví jako o Bohu i 

jako o člověku. 

• Ve výkladu těchto míst se obě proslulé teologické školy, alexandrijská a antiochijská, rozcházely. 

Alexandrijští teologové (západ) - důraz na božskou přirozenost 

Origenes pre Ježíše Krista slovo Bohočlověk. 

Alegorický výklad Písma a teologická spekulace ovlivněná platónskými myšlenkovými postupy ho přivedly k 

mystice Logu (Slova) – vrcholiac myšlenkou, že v Kristu došlo nejvyššího naplnění setkání božství a lidství 

a že křesťané mají následovat jeho příklad (na toto s oblibou navazovali mniši). Tuto myšlenku rozvíjeli 

Athanasios a mniši Basil, Řehoř Naziánský a Řehoř Nysský - patřili k alexandrijské škole. 

Řehoř Nysský však přitom již jasně upozornil na to, že jednotu je nutno hledat pouze v božské osobě, nikoli 

ve zcela nemožném splynutí božské a lidské přirozenosti. Učil, že v Kristu jedna božská osoba (Logos) spojila 

dvě přirozenosti, božskou a lidskou; obě přirozenosti existují každá pro sebe a nesmíšeny vedle sebe; přesto 

však nejsou navzájem odděleny, ale k sobě přiřazeny, takže se jejich atributy mohou navzájem zaměňovat 

(komunikace idiomů); proto lze právem říkat, že se Boží Syn narodil; neplatí to ovšem o jeho božské 

přirozenosti (která je věčná), ale o lidské. 

Patriarcha Cyril Alexandrijský, od r. 412 biskup tohoto města, se snažil ukázat spojení obou přirozeností 

jako co možná nejtěsnější a nejreálnější. Mluvili o fyzickém sjednocení a o jedné přirozenosti Logu (Slova), 

které se stalo tělem. Po sjednocení obou přirozeností v Kristu se podle něho může de facto hovořit jen o 

jedné přirozenosti, a to boho-Iidské. Odmítal sice přímé smíšení ve smyslu bludaře Apollinaria z Laodiceje (f 

po 385); užíval však obrazu: jako ve žhavém uhlí oheň a uhlí tvoří jedno, tak je tomu i s božskou a 

lidskou přirozeností v Kristu. Na to mohl později navázat Eutychés a vytěžit z toho svou heretickou monofyzitskou 

nauku. 

Antiochijští důraz na lidskou přirozenost. 

Diodor z Tarsu (+ před 394) ve shodě se střízlivou, kriticko-exegetickou metodou antiochijské školy, 

velmi silně zdůrazňoval plné lidství Kristovo - lidskou a božskou přirozenost videl tak samostatně, že mezi 

nimi zbývalo jen zcela vnější spojení: Božské Slovo se ubytovalo v člověku Ježíši jako v jakémsi chrámě. 

Konstantinopolský patriarcha Nestorius (od 428) - antiochijská škola - Maria se nemá nazývat Bohorodičkou 

28


(Theotokos), nýbrž Kristorodičkou (Christotokos) - porodila pouze člověka Ježíše. Ostře s alexandrijcami. 

Spor se soustřeďoval na titul Theotokos, ale v pozadí byl problém christologický. K názorovému protikladu 

škol + rivalita obou patriarchů, alexandrijského a konstantinopolského. 

Cyril napadl ostře Nestorá v listě egyptským biskupům o velikonocích 429, ujistil se podporou papeže 

Celestina I. (422-432) a sestavil 12 anathematismů (zavržených názorů), které poslal jménem papeže 

Nestoriovi se striktní výzvou, aby je odvolal. 

Nestorius však sepsal 12 protianathematismů a získal na svou stranu byzantského císaře Theodosia II. 

(408-450); pak císaře přiměl k tomu, aby spolu se, západořímským císařem Valentinianem II. (425-455) svolal 

koncil. 

III. ekumenický koncil v Efezu r. 431 - Nestorius a jeho přívrženci nebyli přítomni. Cyril přečítal 

dogmatický list, který sepsal o hypostatické jednoté obou přirozeností v Kristu. 198 biskupů jej schválilo a 

podepsalo odsouzení Nestoria. Tím byl přijat titul Theotokos. Po několika dnech však přišlo 43 

antiochijských biskupů pod vedením patriarchy Jana. Přidali se na stranu Nestoriovu a ustavili protikoncil. 

Musel zakročit císař. Oba vůdci, Nestorius a Cyril, byli zatčeni. Nakonec se Cyril směl vrátit do Alexandrie a 

Nestorius do vyhnanství (v Horním Egyptě), kde kolem r. 451 zemřel. Dodnes je nejasné, jak dalece skutečně 

učil bludům nebo zda padl za oběť nesprávným výkladům a neporozuměním. 

Jeho stoupenci uprchli do Persie a založili tam nestoriánskou církev, která se brzy bohatě rozvinula: živé 

mnišství, významná teologie (školy v Seleukii a Nisibis) a imponující misijní činnost. Její misionáři pronikli 

až na Malabarské pobřeží do Indie („Tomášovi křesťané"); za nestoriánského katholika Timothea I. dospělo 

křesťanství v letech 780-823 přes čínský Turkestán až do Tibetu a do střední Číny. Na začátku 14. stol. 

měla nestoriánská církev jen ve střední Asii 10 metropolitních sídel a četné domorodé kněžstvo; tato 

misie byla bohužel zničena za krvavého pronásledování Tamerlánova (1380). V 16. stol. se velké části 

nestorianismu sjednotily s Římem (chaldejští a malabarští křesťané); dnes má nestoriánská církev v 

Iráku, Íránu a Sýrii asi 80 000 stoupenců, 5 000 v Indii a 25 000 v Americe. 

V autobiografii „Kniha Heraklidova“ (vydána 1910), uvádí Nestorius důvody teologického zápasu s 

Cyrilem: v nauce o jedné přiro zenosti vtěleného Slova videl nebezpečí dokétismu a manicheismu (jako by se 

lidská přirozenost Kristova „vypařila"), a v apollinaristickém splynutí obou přirozeností viděl velké ohrožení 

pravé evangelijní víry. Chcel zdůraznit, že se Kristus narodil z Marie jako pravý člověk s tělem a duší. Maria 

neporadila božství, nýbrž člověka spojeného s božstvím ale nepoznal jejich neoddělitelné spojení v jádru 

osoby (= hypostasi; odtud pojem „hypostatické spojení"). 

Eutychés, mocný odpůrce nestoriánství, rozvinul Cyrilovu nauku o jedné přirozenosti v Kristu (moné fysis 

= monofyzitismus) a spojoval obě přirozenosti navzájem tak těsně, že lidská přirozenost byla božskou úplně 

pohlcena, tak jako se rozplyne kapka medu v moři. Byla tím tedy zrušena integrita lidské přirozenosti v 

Kristu; fakticky už neexistovala, neboť Kristovo lidství mělo jinou podstatu (substanci) než naše. 

Konstantinopolský patriarcha Flavián předvolal Eutycha před synodu a odsoudil ho jako heretika, protože 

nechtěl odvolat. Ale Eutychés našel podporu u alexandrijského patriarchy Dioskura, který jako nástupce 

Cyrilův zastával stejný názor. Na Dioskurův podnět svolal císař Theodosius II. znovu „říšský koncil". 

Zasedal pod Dioskurovým vedením v Efezu (449) a rehabilitoval Eutycha, ostatní církev jej však neuznala. 

Papež Lev I. (440-461) jej označil za lupičskou synodu a autoritativně vyslovil učení o spojení 2 přirozeností 

v jedné osobě JK (hypostatická unie); dopis = prvni neomylné papežské rozhodnutí ex cathedra. Požádal 

císaře o svolání nového koncilu. Theodosiův nástupce císař Marcián (4 50-457) svolal 4. všeobecný 

koncil do Chalkedonu (451). 

Největší starověký ekumenický koncil – cca 350 biskupů. Dioskuros - obžalován (451) a sesazen. Ve shodě s 

dogmatickým listem papežovým (Epištola ad Flavianum) koncil odmítl monofyzitskou nauku o jednotě 

přirozenosti v Kristu a v 6. zasédaní definoval dogma: 

V Kristu jsou dvě přirozenosti, nesmí šeny a neoddělený, spojeny v jedné osobě (neboli hypostasi). Tak 

vyhlásil Lev I. na základě západního teologického objasnění, pocházejícího již od Tertuliána, jednotu osoby 

hypostatickou unii) Božská a lidská přirozenost zůstávají vedle sebe nesmíšené. Na tomto spojení se zakládá 

celé výkupné dílo Kristovo. Výroky o osobě Kristově (christologie) jsou zároveň základem nauky o 

vykoupení (soteriologie), a mají proto ústřední důležitost pro křesťanskou víru. 

Toto výrazové a pojmové objasnění dalo pevnou základnu dalšímu rozvoji západní teologie. Nikoli 

však teologii východní - na koncilu došlo k vážnému napětí mezi západní a východní teologií, z čehož 

vznikla těžká krize. Zostřila se církevním protikladem mezi Římem a východními patriarcháty, zvláště 

29

ivalitou, jež už dlouho vládla mezi byzantskými patriarchy a papežem. 


Východní myšlení, zaměřené vždy silně na jednotu , mělo i po Chalkedonu tendenci k monofyzitským 

představám; neomezovaly se pouze na oblast christologické teologie, nýbrž rozšiřovaly se i na politickou 

sféru (srov. typicky byzantskou říšskou teologii), ba dokonce na osobní křesťanský život věřících. 

Božská skutečnost jněla takovou přednost, že do jisté míry pohlcovala lidský prostor. Náboženství a 

politika se překrývaly, "církev a stát splývaly; tato teologicko-náboženská atmosféra docela pronikala i 

soukromý občanský živiot. 

Ačkoliv byl monofyzitismus v Chalkedonu odsouzen, udržoval se v Palestině, v Egyptě a v Sýrii. 

Monofyzitsky zaměřený uzurpátor císařství Basiliskos zaručil r. 475 monofyzitům takzvaným 

enkyklionem (= ediktem) oficiální toleranci. Císař Zenón vyhlásil r. 476 zprostředkující formulaci, 

později (482) nazvanou henotikon. Konstantinopolský patriarcha Akacius s ní vyslovil souhlas, a proto ho 

papež Felix III. (483-492) dal do klatby??? a přerušil církevní společenství s Východem. 

Toto tzv. akacián ské schizma mezi Východem a Západem trvalo 35 let (484-519). Kolem r. 490 byly 

stolce všech tří patriarchátů: alexandrijský, jeruzalémský a antiochijský, obsazeny monofyzity. 

Za císaře Justiniána I. (527-565) se monofyzité mohli dále šířit. Vyvíjeli misijní činnost v Núbii, 

Etiopii a Arménii a zřídili si vlastní hierarchii pod biskupy Jakobem Baradaiem a Theodorem 

Arabským (jakobité: koptové) . 

Císař Justinián odsoudil v letech 543/44 tři předáky antiochijské školy (ze které vyšel Nestorius), aby tím 

vyšel vstříc monofyzitům a obnovil ohroženou jednotu říše. Byli to: 1. Theodor z Mopsnestie (+ 

428), 2. Theodoret z Cyru (+ okolo 458) a 3. Ibas z Edcssy (+ 420). 

Tak vznikl tzv. spor o tři kapitoly a vlekl se dlouhou řadu let. Šlo v něm o odmítnutí nebo přijetí 

císařova zásahu. Pro odsouzení oněch tří mužů se podařilo získat i papeže Vigilia, ovšem při zachování 

chalkedonského vyznání víry; brzy však musel Vigilius svůj souhlas odvolat, protože jeho ustupnost 

vyvolala na Západě bouřlivý protest. 

Když císař r. 551 znovu zakročil proti třem kapitolám a Vigilius se odhodlančji zdráhal souhlasit, císařští 

vojáci ho v jednom kostele ztýrali. Nato Vigilius odmítl účastnit se koncilu, který císař svolal. 

Tento 5. všeobecný koncil v Konstantinopoli r. 553 sloužil císaři k tomu, aby prosadil plánované odsouzení tří 

kapitol. Papež nebyl přítomen, ani se nedal zastupovat. Odmítl císařův postup jako neoprávněný zásah do 

nejvyšší církevní učitelské autority. 

Nato ho dal Justinián koncilem exkomunikovat. Hrozbou vyhnanství a odvlečení se mu podařilo v únoru 514 na 

starém a slabém papeži vybojovat dodatečně souhlas s usneseními koncilu. Nešlo vůbec o dogmatická 

rozhodnutí. 

Církevně politické následky byly hrozné: jednota církve těžce utrpěla, rozpory na Východě i na Západě se 

prohloubily, vážnost papežství nesmírně klesla - a to vše vinou teologicky povrchního císaře, naplněného 

přepjatým sebevědomím, a kolísavého papeže, který nestačil na svůj úkol (Baus). Koncil nakonec došel 

všeobecného uznání i na Západě. Považuje se za ekumenický. 

Ale christologická otázka se ještě neuklidnila Aby usmířil monofyzity s říšskou církví, pokusil se 

konstantinopolský patriarcha Sergius (610-638) nově vysvětlit vzájemný vztah (obou přirozeností v Kristu). 

Místo jednoty přirozenosti (jak ji přijímali monofyzité) hlásal jednotu vůle; božská a lidská přirozenost jsou podle 

jeho mínění vnitřně tak úzce navzájem spojeny a v takové vzájemné shodě, že v Kristu ve skutečnosti působila 

jen jediná přirozená božskolidská energie a pouze jediná vůle (= monotheletismus). Tím, že princip jednoty kladl 

do přirozeností, nikoli do osoby, jeho systém měl chařakter monojfyzitský. Ale nebylo to hned patrné. Sergiovi se 

podařilo svou tezi podat tak, že ji papež Honorius I. (625-638), málo zběhlý v řecké teologii, pokládal ve zcela 

obecně formulované soukromé písemné odpovědi za přijatelnou. Honorius měl zřejmě na mysli morální shodu 

božské a lidské vůle v Kristu, nikoli jednotu přirozeností. V soukromých názorech se ovšem může mýlit i papež. 

Honoriův list naprosto nebyl autoritativním dogmatickým listem ex cathedra. V následujících stoletích se často 

uváděl jako důkaz proti papežské neomylnosti, např. v době reformace a na I. vatikánském koncilu, ale 

neprávem. 

R. 638 byl monotheletismus všeobecně zaveden říšským zákonem. Když se papež Martin I. (649-655) proti 

němu postavil na lateránské synodě a odmítl jej jako heretický omyl, byl různě trýzněn a poslán do vyhnanství 

na Krym, kde na následky špatného zacházení zemřel. 

Kurs změnil teprve císař Konstantin IV. (668-685) a svolal všeobecný koncil, třetí konstantinopolský, který 

zasedal od 7. listopadu 680 do 16. září 681 v kopulovém sále (= trllusl císařského paláce, a proto dostal název 

30


trullský. Za císařova předsednictví odsoudil monotheletismus i s jeho původci a podporovateli, mezi nimi také 

papeže Honoria, protože byl Sergiovi ve všem po vůli a potvrdil jeho bezbožná dogmata. 

Papež Lev II. (682/683) schválil usnesení koncilu a souhlasil i s odsouzením Honoriovým, který apoštolskou 

církev (Řím) neosvítil apoštolskou učitelskou tradicí, nýbrž v hanebné z*&dě dovolil, aby byla její čistá víra 

poskvrněna. Brzy potom vzal svého předchůdce tak dalece v ochranu, že ho neobviňoval z přímé účasti na 

herezi, nýbrž mu pouze vytýkal, že plamen heretické nauky neudusil hned v zárodku, jak příslušelo jeho 

apoštolské autoritě, ale že jej svou nedbalostí podporoval. Tím vystihl skutečný stav mnohem správněji. 

Jinak trullský koncil potvrdil to, co učil koncil chalkedonský. Jak to odpovidá dvěma přirozenostem, které jsou 

nesmíšeně a nerozděleně spojeny v jediné božskolidské osobě Krista, existují takj_dxě_jnUe_AJÍmjMerîe 

božská a lidsky které nesmíšeny a nerozděleny spolu působí k spáse TíčísTcěho pokolení. 

Během 1. tisíciletí se na Východě konaly ještě dva další koncily, které byly všeobecně uznány za „ekumenické": 

• všeobecný koncil, druhý nicejský r. 787 - zabýval se uctíváním obrazů a ukázal, že je dovolené, 

tím, že je jasně odlišil od adorace (klanění), které náleží jedině Bohu - 

• všeobecný koncil, čtvrtý konstantinopolský r. 869/70, kterým bylo ukončeno schizma Fotiovo a 

byl rehabilitován konstantinopolský patriarcha Ignatios. 

Těžištěm spekulativní teologie byl po celé první tisíciletí Východ. Vysvitá to už z toho, že se všech osm koncilů 

konalo na Východě. 

ZAPADNI TEOLOGIE. NAUKU O OSPRAVEDLNĚNI A MILOSTI 

Na Východě - boje o trinitární a christologické problémy, Západ - otázky soteriologické. Nešlo o metafyzické 

spekulace, blízké Řekům, ale o praktické, docela osobní problémy spásy, které se přímo a naléhavě dotýkaly 

křesťanského života: svoboda lidské vůle a hřích, prvotní stav milosti a dědičná vina, nutnost a působení 

milosti v procesu ospravedlnění každého jednotlivce. 

S tíhnutím k morálně asketické oblasti se setkáváme již záhy v severní Africe - tam rozšířený montanismus a 

Tertulián jej ještě zostřil (spisy s nábožensko-mravními tématy). Jeho rigorismus působil ještě v pol. 3. stol. v 

Kartágu při sporu o znovupřijetí „padlých" do církve. T vrdou linii zastával aj Cyprián - spor o křest kacířů. 

4. stol. - donatismus v severní Africe stejné rigoristicko-entuziastické tendence. Gregorov spis Moralia in Job 

(595), morálně-teologický a prakticky zaměřený komentář ke knize Jób, se stal ve středověku základní 

příručkou morální teologie a asketiky. Ve 4 knihách Dialogů - obraz „západního otce mnišstva" Benedikta z 

Nursie. V oblasti liturgie zreformoval Řehoř mešní obřad a dal kánonu mše nynější podobu 

{Sacramentarium Gregorianum). Pravděpodobně reformoval též církevní zpěv. Zůstává otázkou, zda a jak 

dalece ho lze považovat za tvůrce tzv. gregoriánského chorálu. 

Řehoř Veliký se stal vedle Augustina duchovním otcem a učitelem středověku. Nedosahuje sice velikosti 

Augustinovy, ale jeho působení jako průkopníka nové budoucnosti bylo přesto nesmírně veliké. 

8. Najstaršie formy rehoľného života 

Podnet k vzniku kresťanského mnížstva dali evanjeliá. Už v materskej cirkevnej obci v Jeruzaleme sú 

zjavné "monastické" prvky: chudoba, spoločenstvo, oslava Boha (Sk 2, 42 - 47; 4, 32). Aj o začiatkoch 

panenstva nám podávajú správu Skutky apoštolské (Sk 21, 9). 

1. stupeň vo vývine katolíckeho rehoľného života predstavuje ustanovizeň a s k é t o v . 

P r a m e n e : Apologéti /sv. Justín, Minucius Félix i ďalší/: o mužoch a ženách, ktorí sa z lásky k 

Bohu zriekali manželského života, požívania mäsa a vína, ale ináč zostávali vo svojom občianskom 

zamestnaní. Kartáginský biskup sv. Cyprián venoval pannám osobitný spis "De habitu virginum “ ; píše 

v ňom, že Bohu zasvätené panny sú ozdobou kartáginskej cirkevnej obce. Askéti a panny - osobitný stav 

medzi klérom a veriacim ľudom. Nežili spoločným životom ako rehoľníci v kláštoroch. S majetkom mohli 

nakladať podľa vlastnej vôle. Zdá sa, že tieto panny nezložili večný sľub čistoty. Kartáginský biskup totiž 

výslovne hovorí, že tie, čo nemôžu vytrvať v zdržanlivosti, radšej nech sa vydajú a nech neprepadnú 

hriešnemu životu. Bohu zasvätené panny žili aj v Španielsku, Malej Ázii a v Sýrii. 

2 stupeň – v pol. 3- stor. - došlo k proměně raných skupin charizmatiků, kteří žili ve spojení s obcí, v 

31


osamělé anachoréty (poustevníky), kteří se uchylovali do odlehlých končin nebo na poušť a podriadili 

jednému duchovnému otcovi. Nejdříve u egyptských asketů (horný Egypt, Thebaida), koptské obyvateľstvo 

nebolo natoľko zasiahnuté helenistickou kultúrou, nosili mníšske rúcho. Najstarší predstavitelia - Kopti: sv. 

Pavol Thebský a sv. Anton Veľký. 

P r a m e n e : "Apophtegmata" /Výroky pustovníkov/ v gréc., koptskom, arménskom a sýrskom podaní. 

Sv. Hieronym - životopis sv. Pavla pustovníka a Athanasius Veliký (Vita s. Antonii) – život Sv. Antona. 

Pavol Thebský – nar. Cca r. 228 v Thebách. V mladosti odišiel do hôr a 90 rokov žil v jaskyni pustovnícky 

život; vo východoegyptskej púšti - nad Červeným morom vznikol kláštor sv. Pavla. Zomrel 113 ročný. 

Anton Veľký – nar. r. 251/252 v Kóme v strednom Egypte; syn zámožných kresťanov. Po ich smrti ako 

20-ročný - starosť o mladšiu sestru; asketický život - najprv neďaleko svojho rodiska, potom blízko 

Červeného mora, kde podstúpil boje s démonmi (obľúbená téma kresťanských umelcov - o živote sv. 

Antona). Pridružili sa k nemu u č e n í c i , priťahoval ľudí rôzneho druhu, ovplyvňoval vtedajší 

verejný život (nikoli jako politik, ale jako charizmatik a hlasatel vyšší vůle, Boží prorok) - 

korešpondencia s Konštantínom Veľkým /306 – 337/. Na žiadosť sv. A t a n á z a verejne vystúpil v 

Alexandrii proti ariánom.V živote anachorétov nový prvok: a n a c h o r . s p o l o č e n s t v o . 

R. 356 zemřel ve věku 105 let - stal se zakladatelem poustevnictví - „eremitství“ (erémos = poušť). 

????Tertulián - vášnivosť s rímskou praktickosťou; nemal dosť trpezlivosti na písanie biblickoexegetickýeh 

alebo systematicko-dogmatických prác. Silno ovplyvnil další vývin starokresťanskej 

latinčiny; v učení o najsv. Trojici i v kristológii uplatňoval výstižné výrazy. Pre západnú teológiu mal 

Tertulián taký význam ako Origenes pre východnú. Ako montanista sa odklonil od pravoverného učenia v 

otázkach o cirkvi a o dedičnom hriechu. 

???Sv. Cyprián - z pohanskej rodiny. Roku 246 sa stal kresťanom; učiteľ rétoriky, neskôr biskup v 

Kartágu. Bol mierny, láskavý, mal zmysel pre cirkevné spoločenstvo; prvým a jediným spisovateľom 

prvého obdobia kresťanského staroveku, ktorého literárna pozostalosť sa úplne zachovala. Dielo: "Ad 

Donatum", ktoré napísal po prijatí sviatosti krstu, pripomína Augustínove "Confessiones". Najvýznamnejšie 

spisy sv. Cypriána sú: "De ecclesiae unitate" a "De lapsis". Prvé dielo napísal proti achizmatikom 

Felicissimovi a Novaciánovi. Druhý spis vznikol za Déciovho prenasledovania kresťanov. Dôležité sú listy 

- napísal 765/ a adresoval sebe- vydávajú krásne svedectvo o Cypriánovej ušľachtilosti. 

Z Afriky pochádzali aj dvaja laickí teológovia Arnóbius Starší a Lactantius. Znalosťami kresťanského 

učenia však daleko zaostávali za Tertuliánom a sv. Cypriánom. 

Pachomius (287-347) postoupil o krok dál. Začal ako poustevník (kolem 308), potom asi r. 320 založil 

první klášter: sjednotil poblíž ležící cely a jejich obyvatele spojil k společnému životu (= koinos bios, 

coenobium, cenobitství). První klášter vznikl v Tabennisi na Nilu. Pachomius založil ještě dalších 9 

mužských klášterů a 2 ženské a nakonec sdružil v klášterním svazku na 9 000 mnichů. Pevná pravidla pro 

modlitbu a denní práci a dbal obratnou organizací též o společnou obživu. Název mnich (monachus 

= žijící sám) se vlastně pro tento způsob života už nehodil; ale přešel i na ně, neboť každý měl ve své cele 

vést osamělý život v mlčení a tichém rozjímání. Pachomius se stal otcem cenobitství. Oba druhy mnišství 

se z Egypta rychle rozšířily po celém Orientě. 

Východ 

Basilios (+379) Veliký dal cenobitskému mnišství řeholi (regula = pravidlo). Na Východě se udrželo i 

eremitství a v podivně extrémních formách žilo dále (stylité = stojící na sloupech, inclusi =zazdění aj.). 

Západ 

Athanasia - mnišství Západu; byl (335) poslán do vyhnanství v Trevíru, doprovázeli ho dva mniši. 

Řeholní život horlivě podporoval milánský biskup Ambrož, Hieronym, Augustin a Martin Tourský. První 

západní mnišskou řeholi (388/89 a 391/93) napsal Augustin pro své společenství kleriků v Tagaste, popř. 

v Hippo. Dočasně ji zatlačila benediktinská řehole, ve vrcholném středověku opět nabyla důležitosti a 

dodnes žije v řeholi augustiánské. Později sepsal mnich Jan Cassianus (navštívil Egypt a kolem r. 415 

32


založil klášter sv. Viktora) dvě hodnotné knihy rozjímání, jež mohly sloužit jako pravidla řeholního života. 

Ale skutečnou formu dal západnímu mnišství teprve Benedikt z Nursie. 

Benedikt (480-547?) přerušil studia v Římě a odešel do samoty. Nejprve byl členem družiny asketů v Affile 

(Enfide) u Říma, pak se zdržoval jako poustevník po tři roky v jeskyni v údolí řeky Ania u Subiaca a 

nakonec byl představeným společenství eremitů, ale učinil s tím špatné zkušenosti. Shromáždil tedy 

mnichy v klášteře, aby je mohl pevněji řídit. R. 529 přesídlil na Montecassino a tam sepsal svou klášterní 

řeholi, svědčící jak o jeho moudrosti a umírněnosti, tak o opravdivosti a hloubce. Brzy dosáhla velkého 

významu. 

Vznik mnížstva – teórie 

Reformace v 16. stol. otřásla mnišstvím v jeho existenci a vážnosti (Luther, sám bývalý mnich vypověděl 

mnišství vášnivý boj) - chápalo se ako naprosté popírání světa a útěk před životem a hledaly se jeho počátky 

u „rekluzů" pohanského Serapidova chrámu v egyptské Memfidě. Rozvíjející se srovnávací dějiny náboženství - 

jevy podobné mnišství v jiných náboženstvích – odvozeno z pohanství, v křesťanství cizorodým tělesem 

(buddhistické mnišstvi; židovské pravzory: esejci, kumránské bratrstvo nebo Filónovi „terapeuti"). 

Konstantinovský obrat uvolnil nesmírné síly; přeměnily se z velké části v mohutné misijní úsilí o 

podrobení světa a jeho proniknutí křesťanským duchem. Aktivisté se možná domnívali, že toho dosáhnou 

povrchními, politickými prostředky. Tu se z nitra církve vyvinulo mnišství jako Boží odpověď na potřebu doby. 

V 4. a 5. stol. se rozrostlo v hnutí, které zachvátilo všecky vrstvy křesťanského lidu - silně asketický ráz; 

pocházel ještě z doby posledních pronásledování. V prvních asketech a mniších ožilo opět cosi z 

prvokřesťanského charizmatu, z nadšení a eschatologicky zaměřené zbožnosti rané doby. Duch mučednictví 

se přeměnil v ducha naprosté, úplné oddanosti Bohu a asketického následování Krista. Lidé vyhledávali 

poušť, aby tam vydávali svědectví Kristu a zcela se oddali Bohu. Mnozí mužové a ženy nesouhlasili se 

zmasověním a rozředěním křesťanství. Protestovali proti tomu a vědomě prý se odvrátili od úřední 

hierarchické kněžské církve, protože podlehla pokušení stát se říšskou církví. Vzdali se dokonce 

bohoslužby a liturgie, ba i eucharistické oběti a uchylovali se na poušť, aby tam byli sami jen s Bohem. 

Tyto představy znějí přijatelně; ale prameny hovoří zcela jinak. Bádání ukázalo jasněji nejen jeho počátky, 

ale i jeho křesťanskou podstatu. Ukázalo se, že již ve velmi rané době vytryskly četné drobné praménky a 

spojily se v mohutný proud hnutí. Není důležité, že stejné nebo podobné asketické ideály byly zjištěny také 

mimo křesťanství. Důležitější je vidět, co se v křesťanství z toho „lidského" stalo působením zjevení a 

milosti. 

Křesťanské mnišství je možno pochopit jen z podstaty křesťanství a církve. Za svůj původ vděčí 

evangeliu. Chce být naprostým oddáním Bohu v následování Krista a to chce přeměňovat ve skutek 

věrným zachováváním evangelijních rad. Kdo chce jít za mnou, zapři sám sebe, vezmi svůj kříž a 

následuj mne. Neboť kdo by chtěl zachránit svůj život, ten o něj přijde, kdo však ztratí svůj Život pro 

mne, nalezne jej. Jaký prospěch bude mít člověk, získá-li celý svět, ale svůj život ztratí? (Mt 16,24n.). 

...nie je to strach o svoj život, ak sa člověk zavrie před všetkým možným pokušením do samoty a nerobí nič 

pre tento svet – hoci aj omyly???!!! 

Cíl tohoto následování Krista je existovat jedině pro Boha a žít z jeho svatého charizmatu (= daru milosti). 

Aby toho dosáhli – chudoba, celibát, bezženství pro Boží království, poslušnost, podřízenost jiným - 

absolutní míra není v evangeliu stanovena. Naprostá oddanost je doporučena jako rada, nikoli jako 

povinnost jen tomu, kdo může pochopit (Mt 19,12). 

Pavel (1 Kor 7) – enkrateia = zdrženlivost pro království nebeské - zvláštní dar milosti, který nabývá na 

důležitosti vzhledem k blízkímu konci světa. Hereze začínala tam, kde se z evangelijní rady činil zákon 

závazný pro všecky; kdo nechce nebo nemůže, nepatří do církve: Marcion, Tacián, Montanus, Tertulián a 

Donatus,... 

Svůj život v tomto světě musí řídit podle formulace chalcedonského koncilu neodděleně a nesmišeně jako 

pokračování Kristova vtělení a takto plnit svou úlohu. Úkolem mnišství je představovat a životem 

ukazovat odstup od světa, nutný pro všecko křesťanské. 

9. Sťahovanie národov – nová úloha cirkvi (EURÓPA SA STÁVA KRESŤANSKOU) 

V 4. storočí - v Európe - začali Húni tzv. pohyb (sťahovanie) národov: z pôvodnej vlasti (stredná Ázia) 

33


vtrhli na územie Ruska a nárazom na Germánov (hlavne Gótov) - do pohybu mnohé kmene a národy. 

GERMÁNI KRESŤANMI 

Germánske kmene - cez severnú hranicu impéria - hrozilo kresťanstvu nebezpečenstvo – Germáni ale prijali 

kresťanstvo = nábožensko-kultúrna jednota Európy. Pápež Lev Veľký (440 - 461): „...neopísateľná milosť 

(Božia), vytvorila Božia prozreteľnosť Rímsku ríšu. … Boží plán, aby boli s impériom spojené mnohé ríše a 

aby zvestovanie viery malo ľahký prístup k národom zjednoteným pod jednou vládou. ". 

Boh však použil na šírenie svojho evanjelia aj nové etnikum, ktoré sa objavuje na scéne Európy. ?? 

Germánske kmene (Ostrogóti, Vizigóti; Kvádi, Sarmati a Markomani, Vandali; Alemani, Frankovia; Durínci a 

Longobardi; Burgundi a Svébovia (Švábi). Počtom boli tieto národy malé.) - ich premiestňovanie a zakladanie 

svojich kráľovstiev, sa nedá s presnosťou určiť 25 . 

Góti - Preberajú vedúcu úlohu politicky i nábožensky. 

Západný Góti - VIZIGÓTI 

– vynútili prijatie do teritória ríše (375) – ešte pred stiahnútim sa pred Húnmi. 

– Biskup z „Gótie" - pravdepodobne Krym, sa v r. 325 zúčastnil na koncile v Niceí. 

– Wulfil (+383) - apoštol Gótov - gótskeho pôvodu, v r. 341 vysvätený v Carihrade za „biskupa kresťanov 

v Gótskej krajine" – spolu s ostatnými misionármi pokresťančoval gótov na území Trácie, ktoré 

dostali na osýdlenie (Pred približujúcimi sa Hunmi získal Fritigern prijatie u Rimanov ako spojenec a 

prisúdili mu k osídleniu Tráciu). Preložil SP do gótštiny - Vizigóti ju používali po dlhé storočia. 

– nespokojní s postavením v ríši - nespravodlivé zaobchádzanie zo strany cisárskych úradníkov - znovu na 

cestu pod vedením kráľa Alaricha: cez Grécko, pozdĺž Balkánskeho polostrova sa dostali v r. 410 do 

Ríma – 3-6 dni plienili mesto 26 . 

– Vizigóti - novú vlasť v Španielsku - kráľ Rekkared v r. 589 sa obrátil na katolícku vieru. V r. 711 

priniesol vpád Arabov koniec Vizogótskej ríše. 

Východný Góti - OSTROGÓTI 

– Od západných Gótov- kresťanská viera aj medzi východogótske kmene – (v r. 454 dostanú právo ako 

spojenci cisára Marciána usídliť sa v Panónii (asi v dnešnej časti Maďarska v oblasti ležiacej 

juhozápadne od Dunaja). 

– Ako Vizigóti aj oni prebrali kresťanstvo v ariánskej forme (Wulfil - vysvätený za biskupa v Carihrade, 

kde vládol ariánsky smer podporovaný cisárom Konštanciom II. a neskôr Valensom). Tento variant 

kresťanskej viery - príčina napätí a nepriateľstva voči „Rimanom", predstaviteľom „nízkeho 

katolíckeho" vyznania, ako aj voči katolíckym Frankom. 

– Napätie s byzantskou vládou - vyhnutie konfliktu: cisár Zeno ich poslal na územie Itálie - aby tam 

zlomili moc Odoakera (vodca žoldnierov vstúpil do rímskych služieb a v r. 476 zosadil z trónu 

západorímskeho cisára Romula Augustula) – tu mali vláduť východní Góti z poverenia Východorímskej 

ríše. Teoderich Veľký zvíťazil r. 493 nad Odoakerom a vytvoril v Itálii Ostrogótsku ríšu (trvala do 

roku 526). 

– Spor s Byzanciou - dlhoročné „gótske vojny" (očitý svedok Prokop - podrobná správa) – Ostrogóti boli 

25 Na začiatku 4. stor. osídľujú severný breh Čierneho mora Ostrogóti, na nich nadväzujú pri dolnom toku Dunaja v oblasti 

dnešného Rumunska Vizigóti; v okolí Dunajského oblúka (dnes časti Slovenska a Maďarska) Kvádi, Sarmati a Markomani, 

(Markomani tiež severne od nemeckého Dunaja), severne od Dunajského oblúka Vandali; pri prameni Dunaja Alemani, ktorých 

západné hranice už tvorí Rýn; pri dolnom toku Rýna severne od Kolína Frankovia; medzi riekami Labe a Weser Durínci a 

Longobardi; medzi Labe a Odrou Burgundi a Svébovia (Švábi). Počtom boli tieto národy malé - Vandalov cca 80 000, Ostrogótov 

100 000, Longo-barovasi 130 000. 

26 Táto katastrofa dala podnet k Augustínovmu dielu O Božom štáte V ňom poukázal aj na to, že niekdajší kult 

bohov nezabezpečil Rímskej ríši blaho; tým chcel vyvrátiť argument pohanov, podľa ktorého je vraj kresťanská 

viera príčinou nešťastia, ktoré dnes postihlo impérium, 

34


rozprášení Justiniánovými veliteľmi Belisarom a Narsesom r. 553. 

Rameno „Východného Ríma"' bolo ovšem príliš bezmocné na to, aby zadržalo postupujúcich Longobardov, 

pochádzajúcich zo Škandinávie, ktorí tu vytvorili svoje panstvo trvajúce v rokoch 568 - 774. 

Postavenie Ríma a Cirkvi na území Itálie bolo - na vtedajšiu situáciu, veľmi ťažké, bez akéhokoľvek 

kontaktu a pomoci z Carihradu (v južnej Galii a Hispánii boli do r. 507 Vizigóti, v Afrike Vandali v r. 429 - 

534, na Rhône zas ríša Burgundov). 

Góti vystupovali na východe Európy v úlohe predvoja germánskych kmeňov. Ich príklad a vplyv - prijatie 

kresťanstva v ostatných germánskych kmeňoch - aj Langobardi, Burgundi, Svébovia, Vandali, prakticky 

všetky germánske kmene, ktoré vnikli do Rímskej ríše, prevzali kresťanskú vieru - svedčí - mimo všetkých 

konkrétnych faktorov, ako je napr. pôsobenie misionárov, či politické dôvody - o všeobecnej „dispozícii". V 

Rímskej ríši sa očividne stretli s nábožensko-kultúrnym svetom, ktorý im bol nadradený, no zároveň ich 

oslovil. 

Kresťanstvo: s výnimkou Frankov - v ariánskej forme. Je to pochopiteľné, ak myslíme na význam Gótov 

a na misijné úsilia vychádzajúce z Carihradu. Proariánsky založenému východorímskemu cisárovi slúžilo ich 

vyznanie aj ako prostriedok ohraničenia sa voči Rímu a jeho nárokom, pre germánske kmene bolo toto 

vyznanie najprv výrazom politického zväzku s Byzanciou. 

FRANKOVIA – PRIEKOPNÍCI KATOLÍCKEJ EURÓPY 

Už súčasníci tušili o význame, ktorý pri spätnom pohľade pripisujeme Chlodvigovmu krstu. 

Biskup Gregor z Tours, ktorý vykresľuje udalosti o 80 rokov neskôr (dielo História Francorum 

dokončené r. 591), vidí v pokrstenom „nového Konštantína" a biskup Avitus z Vienne nadšene píše 

kráľovi: „vaša viera je naším víťazstvom“. 

Štedrému dňu 496 (alebo 498), keď bol Chlodvig pokrstený biskupom Remigiom v Remeši, opäť 

predchádzalo víťazstvo v Kristovom mene. Keď jeho armáda zakolísala pred Alemanmi, naplnili sa 

Chlodvigove oči slzami a povedal 27 .. - toto vykreslenie odzrkadľuje názory svojej doby, i spôsob, ako bol 

Kristus predstavený pohanom - ako prepožičiavateľ víťazstva. Pramene poukazujú aj na iné vplyvy 

Chlodvigovho krstu: jeho katolícka manželka už pred Chĺodvigovýrn obrátením presadila pokrstenie ich 

oboch synov Chlodomera a Ingomera: súhlas ľudu, ktorý si Chlodvig zabezpečil pred týmto krokom; 

nakoniec ťažké rozhodnutie nepokračovať v spojenectve s Gótmi. 

U Frankov sa radosť z novej situácie prejavila naivnou hrdosťou. Cítili sa ako zvláštni chránenci Krista. 

Svedčí o tom aj vydanie zákona Lex salica okolo r. 510 (staré právo Frankov), ktorý začína slovami: „Nech 

žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech chráni ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich vodcov, chráni 

ich vojsko, je oporou viery, prepožičiava pokoj, radosť a šťastie - on Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus. " 

S krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov. 

KRESŤANSTVO V ÍRSKU A ANGLICKU 

Pokrstenie germánskeho kráľa neznamenalo bezpodmienečne jednotný prechod celého jeho národa. 

27 „Ježiš Kristus, Klotilde (manželke) si zjavil, že si Synom živého Boha. Pomoc, hovoria, vraj dávaš tým, čo sú v 

tiesni, viiazstvo tým, čo v teba dúfajú -pokorne ťa prosím o tvoju pomoc: Ak mi umožníš teraz víťazstvo nad 

týmto národom a ja sa tak dozviem o onej moci, ktorú ten národ, čo sa zasvätil tvojmu menu, sa chváli, že už 

vyskúšal, tak chcem v teba veriť a dať sa pokrstiť pre tvoje meno. Lebo som už vzýval svojich bohov, ale ako 

zisťujem, sú ďaleko od toho, aby mi pomohli. Preto si myslím, že sú bezmocní, lebo nepomáhajú tým, ktorí im 

slúžia. Teba teraz vzývam a chcem v leba veriť; len ma vytrhni z rúk mojich protivníkov. " 

35


Tradičné náboženské praktiky pokračovali - viera sa postupne rozšírila = dielo misionárov (v nemeckých 

krajinách írokoškótski mnísi, ktorí svojimi kázňami a asketickým životom presviedčali ľudí a zakladali 

kláštory). Samotné Anglicko a Írsko sa dostali k viere prostredníctvom misionárov. Keď sa pápež Gregor 

(+604) spýtal otrokov v rímskej tržnici, ktorí mu boli nápadní svojou svetlou pokožkou a udávali za svoju 

vlasť Britániu, či sú oni obyvatelia ostrova kresťanmi, dostal odpoveď, že sú to pohania. 

R. 429 vyšle pápež Celestín I. (422 - 432) diakona Palladia . (Írsko sa označuje do 10. stor. ako „Scotia 

maior"; Škótsko ako „Scotia minor".) o dva roky neskôr je vysvätený za biskupa. Známejšie a snáď i 

úspešnejšie bolo účinkovanie sv. Patrika: okolo r. 385 sa narodil v Británii. Asi roku 401 ho Íri odvliekli 

do írska a predali za otroka. Šesť rokov slúžil ako pastier; naučil sa reč a oboznámil sa s miestnymi 

zvyklosťami. Po dlhšom pobyte v Galii považoval misiu u Írov za svoje poslanie. V r. 432 prišiel ako 

biskup do írska a pôsobil tam 28 rokov (t okolo 460). Ako misijný biskup založil roku 444 metropolitné 

sídlo Armagh (juhozápadne od Belfastu). Dostal čestný titui apoštol írska. 

V írsku vznikli početné kláštory - významnými centrami náboženského i kultúrneho života. Cirkev - pečať 

kláštorného života. Mnísi boli duchovnými vodcami veriaceho ľudu, ktorí nielen slovom, ale aj životom 

šírili Božie kráľovstvo. Ich asketickým ideálom bolo posvätné putovanie peregrinari pro Christo. 

Vynikali prísnym asketickým životom a vrúcnou nábožnosťou. 

V kláštoroch sa praktizovala častá spoveď jednotlivcov (ušná), ktorú používali ako účinný prostriedok pri 

duchovnom vedení veriacich. Nikdy ich neopúšťala túžba po sebaposväcovaní. I na cestách sa modlili a 

študovali, pričom využívali každú príležitosť, aby získavali duše pre Krista. Cirkevná jurisdikcia bola v 

rukách opátov (opát alebo niektorý mních mal zároveň hodnosť biskupa). 

Ovocie kresťanstva možno vidieť aj zo skutočnosti, že ostrov bol čoskoro označovaný ako insula sanctorum 

a insula doctorum. 

V 4. storočí účinkoval medzi škótskymi Piktami Brit Ninian. Za apoštola Piktov a Škótov však 

považujú írskeho opáta Kolumba Staršieho (Ť597). Jeho 44-ročná misijná činnosť bola veľmi 

úspešná. 

Misia u Anglosasov sa pripisuje iniciatíve pápeža Gregora Veľkého. V r. 596 poslal opáta Augustína so 

skupinou 40 mníchov do Kentu. Kráľ Ethelbert, ktorý mal za manželku franskú šľachticmi, mu bol 

naklonený a nielenže mu povolil kázať, ale sa dal pokrstiť na Vianoce r. 597 spolu s asi 10 000 poddanými. 

(Panovníci aj v neskoršom období sympatizovali s kresťanstvom, o čom svedčí skutočnosť, že 33 

anglosaských korunovaných hláv dožilo svoj život v kláštoroch; 23 kráľov a 60 kráľovien sú uctievaní ako 

svätci.) 

Osobitný význam má Gregorovo nariadenie, ktoré napísal opátovi Mellitovi, ktorý prišiel s Augustínom do 

Anglicka, ako postupovať s pohanskými kultovými miestami 28 :... 

Kláštory v írsku a v Anglicku boli pre rehoľníkov nie miestom pokoja, ale východiskovým bodom pre 

ďalšie misie. Ich vzorom bol putujúci Kristus. Mnísi z írska kázali v Anglicku a z oboch ostrovov, 

28 „ Teraz, keď vás Všemohúci Boh priviedol k tomuto ctihodnému mužovi, nášmu bratovi biskupovi Augustínovi, tak 

mu oznámte, k čomu som sa rozhodol po dlhom uvažovaní v tejto veci. Pohanské svätyne Anglov sa nemajú 

búrať, iba obrazy bohov, ktoré sú v nich; potom sa majú tieto svätyne pokropiť svätenou vodou, postaviť v nich 

oltáre a uložiť tam relikvie; lebo ak sú tieto chrámy dobré, tak sa môžu premeniť z miesta démonov na príbytky 

pravého Boha, takže keď samotný ľud neuvidí búrať svoje chrámy, vypustí zo svojho srdca omyl a bude uznávať a 

ctiť pravého Boha a dostaví sa na svoje obvyklé miesto podľa starých zvyklostí. A pretože sú zvyknutí zabiť veľa 

volov na počesť démonov, má sa toto tiež premeniť na určitý' druh slávnosti: v deň posviacky alebo v deň narodenín 

svätých mučeníkov, ktorých kosti tam odpočívajú, sa majú okolo kostolov, ktoré vznikli z oných svätýň, postaviť 

stánky a usporiadať cirkevnú slávnosť. Potom už nebudú obetovať volov démonovi, budú zabíjať zvieratá na svojich 

hodoch usporiadaných na počesť Boha. Lebo ak sa im navonok povolia niektoré radosti, tak si ľahšie zvyknú na 

radosti vnútorné. Je totiž nemožné zaraziť tvrdým srdciam všetko naraz, lebo aj ten, kto chce vystúpiť na najvyšší 

končiar, ak sa k tomu dopracúva postupne, krok za krokom... " 

36


predovšetkým však z írska, sa misionári orientovali na pevninu. Okolo 590 vyrazil mních z Bangorského 

kláštora Kolurnbán (sev. Írsko) s 12 spoločníkmi na misijnú cestu do ríše Merovingov. Kláštor, ktorý založil 

v Luxeuil, sa stal materským kláštorom pre asi ďalších 100 v Burgundskú a v dnešnom východnom 

Francúzsku. Z Luxeuil putova! Ír Kilian k Frankom do Wiirzburgu a Eustasius k Bavorom - z jeho usadlosti 

pri Regensburgu vzniklo opátstvo Weitenburg. Medzi Zurišskýrn a Bodarnským jazerom kázal mních 

Kolumbán. Jeho spoločník Gailus tam zostal ako pustovník (t okolo 641): na mieste jeho „cely" vznikol v 

r. 720 kláštor St. Gallen, ktorý svojou činnosťou zasahoval do juhonemeckého teritória (zač. 13. stor. mal 

jeho opát funkciu ríšskeho kniežaťa). 

Z významných misionárov 6. - 8. storočia - medzi nimi je veľa svätých: Willibrord, Pirmin, 

Korbinian, Fridolin, Vendelín, Rupert (Salzburg), Emerám (Regensburg) - treba vyzdvihnúť 

predovšetkým Wynfritha- Bonifáca , Narodil sa okolo r. 675 v Anglicku - po 13 rokoch života v kláštore 

Exeter a Nursling (pH Southamptone) sa vydal vr. 716 na misijnú cestu k Frízom. Pri návšteve Ríma (719) 

ho Gregor II. (715 - 731) poveril kázaním evanjelia „všetkým národom Nemecka". V r. 722 ho vysvätil za 

biskupa. Pri tejto príležitosti urobil tzv. suhurbikálnu biskupskú prísahu. (Do rúk pápeža ju obyčajne skladali 

držitelia siedmich biskupských sídiej-v bezprostrednej blízkosti Ríma.) Táto prísaha ich zaväzovala zvlášť 

k pevnej jednote a oddanosti k Rímu. 

Pápež Gregor III, (731 - 741) menoval Bonifáca arcibiskupom a r. 738 apoštolským legátom pre Bavorsko. 

Okrem pôsobenia medzi Frízmi, Essénmi, Duríncami, spojenom so založením početných kláštorov, spočíva 

Bonifácov význam v založení početných biskupstiev aj v pevnom napojení nemeckej Cirkvi na Rím. 

V r. 754 na svätodušné sviatky ho s 52 členmi jeho sprievodu zabili Frízi na voľnom poli pri 

Dokkume. Počas rekatolizácie (v 16. stor.) ho poctili titulom apoštol Nemecka, kým Peter Canízius (ti 

597) dostáva označenie druhý apoštol Nemecka. 

V nasledujúcich troch storočiach nasledovalo rozšírenie kresťanstva smerom na sever a východ. 

Pre škandinávske krajiny bolo dôležitým východiskovým bodom opátstvo Corvey na rieke Weser ( r. 822). 

Mních Ansagar (sv. Oskár, nar. 801 v Pikardii) je najprv poverený cisárom Ľudovítom Pobožným, aby sa 

vydá! na misijnú cestu z Corvey do Dánska a Švédska. V r. 832 ho pápež Gregor IV. menuje za legáta 

severských národov a povýši ho na biskupa mesta Hamburg a Bremen. Zomrei v r. 865 v Bremen. 

Okolo r. 1060 je Dánsko kresťanské. Misie vo Švédsku a v Nórsku sa tak isto ukončia v 11. storočí. 

10.Začiatky kresťanstva na našom území 

V dobe od 8. do 11. storočia - východoeurópske národy - ku kresťanstvu. Súhra faktorov: 

• vlastné náboženstvo (povýšenie prírodných živlov na bohov; ochrana pred démonmi) stálo 

pod obrazom kresťanského Boha. Na túto pôdu padlo posolstvo misionárov, ich rozhodnosť a 

obetavosť. 

• politické zámery - pre Rím, Frankov aj Carihrad to znamenalo rozšírenie moci a vplyvu. 

• konkurencia medzi Východom a Západom, medzi gréckou a latinskou Cirkou sa zamiešala do 

misijnej horlivosti. Zo slovanského pohľadu mohlo byť prijatie kresťanstva stanovené ako 

súčasť zjednocujúcej politiky orientovanej na Franskú ríšu alebo na Byzanciu. S touto vierou 

patrili spomínané národy k najsilnejším a kultúrne vedúcim národom. 

Zo Slovanov - vieru najskôr južní Slovania: 

• Chorváti v 7. storočí prostredníctvom misionárov vyslaných Rímom, 

• Srbi potom, čo si ich podmanil cisár Heraklios; Slovinci (Korutánsko) v druhej polovici 8. stor. 

prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau; 

• Bulhari v 9. storočí. V r. 864 sa v Carihrade dal s veľkou pompou a slávou pokrstiť kráľ Boris (v 

37


snahe o zabezpečenie samostatnej bulharskej cirkevnej organizácie sa obracal raz na Rím, potom na 

Byzanciu, až kým sa nepri-kíonili na stranu Východu). 

• Čechy - z Bavorska v prvej pol. 9, stor.. Podľa Fuldských análov Ľudovít Nemec prijal roku 845 

14 českých veľmožov (duces Boemanorum), túžiacich po kresťanstve, aj „s ich ľudom" (družinou) 

a dal ich - pravdepodobne v Regensburgu pokrstiť (asi nikto z nich z rodu českých Pŕemyslovcov). 

• Poľské územie - v čase cyrilo-metodskej misie. Vlastné prijatie kresťanstva Poliakmi - až po roku 

965, keď pričinením Dúbravky, dcéry českého kniežaťa Boleslava L, prijal jej manžel Mieško (+992) spolu 

s niektorými veľmožmi krst. 

• Rusko a Ukrajina kvôli nedostatku solídnych prameňov zostáva plný početných neistôt. 

Markantným dátumom je tu krst kyjevského kniežaťa sv. Vladimíra (t 1015). V rokoch 987 - 989 prešiel 

so svojím ľudom na kresťanskú vieru - a čoskoro nato získal ruku byzantskej princeznej Anny, sestry 

vládnuceho cisára Bazileja II. Vplyv kresťanstva je však dokázateľný už predtým. 

Vznik Kyjevskej ríše pripravovali obyvatelia pobrežia Baltického mora Varjagovia. V roku 862 

zjednotili viaceré slovanské kmene a v roku 882 prebral novogorouský knieža Kyjev pod svoju vládu. Nedá 

sa usúdiť, či boli Varjagovia už kresťanmi, i keď mali o tom informácie vďaka Ansagrovej misii v 

Škandinávii. O 60 rokov neskôr sa potom dozvedáme zo zmluvy (944) uzavretej medzi Byzantíncami a 

Ruskou ríšou, že kresťania potvrdili dohodu prísahou V kostole sv. Elija (v Kyjeve), pohania na kopci 

zasvätenom bohu Perúnovi. 

• Polabskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od nemeckých susedov. 

Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spájala s politickým zámerom zmocniť sa ich územia, 

čomu sa tamojší obyvatelia bránili vyše 200 rokov, až do 12. storočia. 

O rozšírenie kresťanstva medzi lužickými Srbmi sa zaslúžil mišenský biskup sv. Benno, ktorý dokonale ovládal 

slovanský jazyk a svojou neúnavnou činnosťou si vyslúžil titul apoštol Vinidov. 

• Maďarské kmene, nazývané v stredovekých prameňoch i Turkami alebo Hunmi, pozostávali 

pôvodne zo siedmich ugrofínskych kmeňov. V 2. polovici 9. storočia sa k nim pripojili ešte tri kabarské 

kmene. Počet bojaschopných Uhrov bol okolo 20 000 jazdcov. 

Starí Uhri žili na rozsiahlych stepiach medzi Dneprom a Dnestrom. Miesto svojho pobytu natrvalo 

opustili pod tlakom Pečenehov. Kmeňový zväz pod vedením Arpáda po dlhom pochode prešiel do dunajskej 

kotliny a postupne ju obsadzoval. 

Spočiatku žili polonomádskym a pastierskym životom a ich vojenské skupiny podnikali lúpežné výpravy 

do západnej Európy a do Itálie. Situácia sa zmenila po prehratej bitke pri rieke Lechu roku 955. Víťaz cisár 

Oto I. takto vlastne rozhodol o budúcom osude starých Uhrov. Keďže obsadené územie v dunajskej kotline im 

neposkytovalo veľké možnosti na kočovný spôsob život, boli prinútení prijať usadlý spôsob života podľa 

vzoru pôvodného slovanského obyvateľstva. 

Prvé styky starých Uhrov s kresťanstvom siahajú do čias, keď sa ešte zdržiavali v pôvodnej vlasti. 

Život Konštantína zachoval pozoruhodnú správu o stretnutí Konštantína so starými Maďarmi na 

diplomatickej ceste k Chazarom v rokoch 860 — 861. V Živote Metodovom zas nachádzame stretnutie 

arcibiskupa s maďarským náčelníkom už v novej vlasti. 

Sv. Štefan (997 - 1038) sa zaslúžil o dokončenie christianizácie vo svojej ríši. Na realizácii tejto úlohy sa 

podieľali tri významné osobnosti: pápež Silvester II. (999 - 1003), cisár Oto III. (983 - 1002) a kráľ 

Štefan. Svoju ríšu dal pod ochranu Apoštolskej stolice. 

Roku 1000 alebo 1001 dostal Štefan od pápeža Silvestra II a cisára Ota III. kráľovskú hodnosť Štefan užíval 

titul apoštolský 'Kráľ. (Tzv. Silvestrovská bula je faizum z 18. stor.) 

Štefan bol hlboko presvedčeným kresťanom a všestranne podporoval christianizáciu krajiny. Jeho 

zásluhou bola v kráľovskom sídle v Ostrihome zriadená metropola a postupne ďalšie sufragánne biskupstvá 

38


(asi 10). Dal postaviť viacero kresťanských kostolov (pre každých 10 osád jeden kostol); dbai o 

zachovávanie nedele, sviatkov a pôstov, zakladal kláštory (najvýznamnejší v Pannonhalme, ktorého vznik sa 

kladie do roku 996), školy, vydal zákonník preniknutý kresťanským duchom. Výchovu svojho syna sv. 

Imricha (t 1031) zveril benediktínskemu mníchovi sv. Gerhardovi, ktorý prišiel do Uhorska okolo roku 

1015 a okolo roku 1030 sa stal prvým čanadským biskupom (t 1046 spolu s nitrianskym biskupom sv. 

Bystríkom). V Naučeniach sv. Štefana synovi Imrichovi sa odráža hlboký kresťanský duch 29 : …. 

Po smrti sv. Štefana boli u Maďarov pokusy o obnovenie pohanstva. Uhorský panovník Ondrej I. (1046 - 

1061), ktorý musel ujsť do Kyjeva, sta! sa zaťom Jaroslava Múdreho, získa! uhorskú korunu a pokračoval v 

diele sv. Štefana. Pohanstvo bolo zakázané pod trestom smrti. Pohanstvo sa dostávalo na povrch ešte za Belu 

I. (1061 - 1063). Sv. Ladislav (1077 - 1095) definitívne odstránil zvyšky starých kultov. 

ŠÍRENIE KRESŤANSTVA NA NAŠOM ÚZEMÍ 

Obyvatelia dnešného Slovenska (časť Panónie???) - styk s kresťanstvom - obchod a vojenské kontakty: 

– kresťanská obec v Aquilei - biskupstvo od ranokresťanských čias. 

– prístav rímskeho podunajského loďstva v Sirmiu - starobylé biskupstvo. 

druhá pol. 2. stor. - p riame styky s kresťanstvom: 

Rímsky cisár Marcus Aurélius (161 - 180) - vojenská výprava proti Markomanom a Kvádom na našom 

územia. Podivuhodná udalosť 30 - nadprirodzený dážď na základe modlitby. Dokladom tejto udalosti - víťazný 

stĺp Marka Aurélia v Ríme, ktorý dal postaviť jeho syn cisár Commodus (180 - 192), so 116 výjavmi z vojen s 

germánskymi kmeňmi. Prítomnosť rímskeho vojska u nás - dôkaz z rokov 179 - 180- Trenčín. 

Nemožno povedať, že v 2. stor. Kresťanstvo u nás zapustilo korene. 

3. stor. 

Za pápeža Kornélia (251-253) sa konala v Ríme synoda, zúčastnili sa jej aj biskupi z Panónie. 

4. stor. 

29 „Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, 

zachovávaj tak svedomito a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh 

podriadi, a aby ťa všetci cirkevní muzovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, 

buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú 

najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a 

pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach j e už 

starobylá. 

V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť 

obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť,nesmie byť pre 

tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené. 

Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a 

vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, 

susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k 

najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad: 'Milosrdenstvo 

chcem, a nie obetu.' Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc. " (Cap. 1. 2. 10: PL 

151) 

30 Pozornosť jej venovali viacerí rímski spisovatelia (Dio Cassius), ale aj kresťanskí antickí autori: Tertulián, Gregor Nysenský, 

Euzébius Cézarejský a Pavol Orózius. Ide o udalosť, ktorú Euzébius - súčasník cisára Konštantína 1. Veľkého (306 - 337) - opísal 

nasledovne: „Keď cisár Marcus Aurélius viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj 

nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Militénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky 

zoraďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podľa nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modlitby. Nepriatelia 

pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazerií. Naraz sa začalo blýskať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo 

nepriateľov. Hneď potom prišiel prehojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zostavil vojsko, už- už hynúce 

od smädu. " {Ecclesiasticae Historiae V, 5 Pg XX, col. 442). 

39


Kresťanstvo preniklo do vnútrozemia našej vlasti - svedčí správa: že v 4. storočí kráľovná Markomanov 

Frigitil prosila od milánskeho biskupa sv, Ambróza kresťanských misionárov (Vitá Sancti Ambrosii, PL, XIV, 

col. 42). 

Archeologické výskumy potvrdili jestvovanie rímskych pevností i na našom území: Milanovce, Cífer-Pác 

(Kristov monogram vložený do kolesa), Leanyavár (Iža pri Komárne) - pravdepodobne najstaršie kresťanské 

mesto (mince kresťanských cisárov v 4. storočí - s Kristovým monogramom + tri náhrobné kamene so 

starokresťanskými nápismi). Rímske lokality na južnom Slovensku: prítomnosť kresťanov v 4. storočí v 

Bratislave-Rusovciach, v antickej Gerulate, na Devíne - odkryté základy štyroch stavieb z rímskych čias. 

Na čelnej stene jedného z objektov sa našiel poškodený kovový krížik. 

5- 6 stor. - Obdobie sťahovania národov 

Vážne politické zmeny v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v Panónii - úpadok kresťanskej kultúry v 

tejto oblasti. Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo; mesto a pevnosť boli Avarmi spustošené. 

Koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii. 

Obyvateľstvo oboznámené s kresťanstvom - odumieralo, ale prvky kresťanskej kultúry sa udržali aj počas 

avarskej okupácie, najmä v Päťkostolí (Pécs), na okolí Blatenského jazera i v okolí Viedenského lesa. 

Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do karpatskej kotliny - v niekoľkých etapách, 

pravdepodobne v 2 hlavných prúdoch. V druhej polovici 5, a v 6. storočí bolo už dokončené osídlenie 

východných, západných a južných Slovanov – prítomnosť Slovanov na dunajskej hranici ešte pred 

príchodom avarských družín. Svedectvo: byzantský historik 6. storočia Prokopios 31 a gótsky Jordanes , 

sv. Martin, arcibiskupa z Brakary (v Portugalsku) - pochádzal z Panónie (nar. okolo r. 515), zložil nápis na 

náhrobok tourského biskupa sv. Martina (+397), rodáka z panónskej Sabarie. Arcibiskup z Bracary na 

základe tradície pripísal tourskému Martinovi zásluhu o christianizáciu krajín strednej Európy, kde 

medziiným spomína i Slovanov, ale Avarov nie. 

Slovanské kmene v Panónii (ešte pred príchodom Avarov) – prenikali k nim kresťanské poznatky 

panónskeho obyvateľstva: panónski Slovania už v predavarskej dobe prestali spaľovať mŕtvych. 

7 stor. - Samova ríša 

Fredegarova kronika: franský kupec Samo so svojou družinou v boji proti Avarom - mimoriadna odvaha i 

vojenské skúsenosti. Víťazní Slovania ho r. 623 zvolili za svojho kráľa - vládol do roku 658. Samo - ako 

diplomat - nadviazal priateľské styky so svojou domovinou. Z Franskej ríše prichádzali k západným 

Slovanom karavány kupcov. 

Otázne či Samo bol kresťan - nevylučuje sa, ale v novom prostredí sa iste úplne prispôsobil slovanským 

predkresťanským zvyklostiam. Podľa iných Samo bol židovský kupec – nasvedčuje jeho meno. 

V čase jestvovania Samovej ríše prichádza k Slovanom za Dunajom misionár mních Amandus neskorší 

biskup v Maastrichte. Jeho činnosť však nenadobudla výraznejšie výsledky. 

V životopise sv. Kolumbána ml. (+615) sa uvádza, že svätec uvažoval o misijnom účinkovaní medzi 

Slovanmi (Venetmi), odišiel však do hornej Itálie. 

8 stor. 

Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) - v Panónii podmienky pre misijnú prácu 

- územie začlenené do Franskej ríše ako marka. 

V r. 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul teológ a pedagóg „minister kuitu" Karola Veľkého - Alkuin z 

31 Prokopios : „Uznávajú, že je jediný Boh, tvorca blesku a pán všetkého: obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké 

obetné zvieratá. O osude nič nevedia a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a 

niektoré iné náboženstvá všetkým obetujú a pri obetiach konajú veštby" (Historiae III). 

40


Yorku - napísal list Soľnohradskému biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, aby v dobytej 

krajine bol skôr kazateľ nábožnosti, než výberca desiatkov. 

V lete roku 796 zvolal Karol syn Pipina vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, o problémoch 

pokresťančenia slovanského i avarského obývateľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský patriarcha 

Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi. 

Franské misie u podunajských Slovanov. 

Misijné pole činnosti medzi podunajskými Slovanmi a Avermi bolo veľké - samotní franskí misionári 

ho nemohli zvládnuť. V zachovaných uzneseniach synody sa uvádza, že sa pri pokresťančení 

panónskeho obyvateľstva nemá používať ani hrozba ani fyzické násilie. Zo záznamu o synode je tiež 

zrejmé, že v Panónii už účinkovali tzv misionári medzi Avarmi a Slovanmi. 

Predpoklad - aj jednotliví íroškótski mnísi pôsobili na našom území – dôkaz:Cuthbertov evanjeliár, 

pochádzajúci z obdobia okolo r. 800. Námety pre ozdobné iniciálky a celostránkové iluminácie bral autor z 

územia, na ktorom žili Slovania s Avarmi. Mohlo to byť v okolí Devína. 

V Živote Metodovom o misijnom účinkovaní sa hovorí: „Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách i z 

Grécka a Nemiec učiac nás rozlične " (ŽM V). 

Panónia po víťazstve Frankov nad Avarmi nebola jednotným územno-právnym celkom a to aj v cirkevnom 

ohľade: rozdelená na bavorské biskupstvá. Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla r. 798 bavorská cirkevná 

provincia so strediskom v Soľnohrade (Salzburg) – arcibiskup Arno. 

Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla /r. 798) bavorská cirkevná provincia s metropolou v Salzburgu. 

Možno predpokladať, že už na synode v roku 796 bola reč aj o vyčlenení bavorských biskupstiev z 

jurisdikcie akvilejského patriarchu. 

Uzemie Panónie bolo jurisd ikčne rozdelené ta kt o : 

• južná časť až po Drávu nadalej patrila akrvilejskému patriarchátu, 

• územie medzi Rábou, Blatenským jazerom (lacus Pelissa) a Dravou patrilo Salzburgu 

• územie od Ráby na severozápad Pasovú. 

Až neskôr (r. 829) sa určili nové hranice medzi Salzburgom a Pasovom. 

9 stor. 

Začiatkom 9. stor. sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú. Ich etnický názov bol 

Sloveni (Slávi alebo Sclavi) a bližšie topografické označenie Sloveni moravskí. Prvá písomná správa o nich 

je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zúčastnili na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom - 

na to sa vytvorili 2 nadkmeňové útvary: moravské a nitrianske kniežatstvá. Delili ich Malé a Biele Karpaty. 

Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov: 

• Mojmír vládol v moravskom 

• Pribina v nitrianskom kniežatstve. 

V roku 836 – zápas - víťaz Mojmír (836 - 846) - nitrianske kniežatstvo pripojil k svojmu panstvu. Vyhnaný 

Pribina dostal v roku 840 od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca lénne územie v dolnej Panónii okolo 

Blatenského jazera, kde si vybudoval svoje sídlo - Blatnohrad (Mosaburg, dnes Zalavár). V roku 847 – kráľ 

mu toto územie daroval do dedičného vlastníctva. 

Počas Pribinovho vladárenia okolo roku 830 bol v Nitre posvätený prvý kostol na našom území 

soľnohradským arcibiskupom Adalrámom – kresťanstvo na území našej vlasti zapustilo korene. Knieža Pribina 

bol pokrstený soľnohradským arcibiskupom, pravdepodobne v roku 833. So svojím synom Koceľom (narodil 

sa v Nitre okolo roku 825) v blatnohradskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. O Pribinovi a jeho 

synovi - spis (Obrátenie Bavorov a Korutáncov; spis vznikol ako reakcia na Metodovo účinkovanie z 

pápežovho poverenia v r. 871). 

41


Pribina zahynul v boji s Moravanmi pravdepodobne v roku 861. Jeho syn Koceľ pochopil ďalekosiahly význam 

byzantskej misie a napomohol jej rozšírenie nielen vo svojom kniežatstve, ale aj na území Moravskej ríše. 

Predcyrilometodovské misie na Veľkej Morave. 

Od konca 8. storočia začali prenikať franské misie nielen k panónskym Slovanom a Avarom, ale aj k 

slovanským kmeňom na území Moravy a Slovenska. 

Pramene: 

• Starosloviensky Život Metoda zachoval správu, že na území Veľkej Moravy, ktorá vznikla 

spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva, účinkovali mjsionári. "z Vlách i Grécka a z 

Nemiec" (ŽK V). 

• Bavorský anonym zaznačil správu o nitrianskom kniežati P r i b i n o v i : "Jemu vysvätil 

niekdajší arcibiskup Adalram kostol za Dunajom na jeho vlastnom majetku zvanom Nitrava." 

Salzburský arcibiskup Adalram konsekroval nitriansky kostol okolo roku 828, V tom Čase bol Pribina 

ešte pohanom. Pribina po vyhnaní z Nitry sa dal aj so synom Koceľom a celou družinou pokrstiť v 

kostole sv. Martina v Treisme (Treismauer pri Dunaji, západne od Viedne). 

Veľkomoravské knieža Moj m í r (833 - 846) bol kresťanom a podporoval činnosť misionárov z 

Pasova. 0 pokresťančenie moravského kniežatstva sa veľmi zaslúžil pasovský biskup R e gijWLfi-L 

(+ r. 838). 

V auguste 846 Ludovit Nemec dosadil na veľkomoravský kniežací prestol R a s t i s lava (846 - 870), 

Mojmírovho synovca. Rastislav udelil nitrianske kniežatstvo svojmu mladému, ctižiadostivému 

synovcovi Svä t o p l u k o v i . Knieža Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s 

Východofranským kráľovstvom. Zvýšenú pozornosť však venoval upevňovaniu veľkomoravského 

štátu a zjednocovaniu slovanských kmeňov. Po roku 850 sa otvorene postavil proti franskej expanzii 

a kategoricky prerušil misijnú činnosť franského kléru na Veľkej Morave. 

Rozhodol sa vybudovať samostatnú cirkevnú správu vo svojom kniežatstve, nezávislú od 

bavorského episkopátu. Roku 861 vyslal v tejto veci posolstvo k pápežovi sv. Mikulášovi I. Pápež bol 

v tom čase zaujatý otázkou Bulharov, preto ponechal otázku Veľkej Moravy otvorenú. Knieža 

Rastislav sa obrátil na byzantského cisára Michala. III. , ktorý spolu s carihradským patriarchom 

Fociom vyslal na Veľkú Moravu misiu vedenú učeným Konštantínom – Filozofom. 

11. Apoštoli Slovanov – Ciril, Metod, Gorazd a spoločníci 

Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol väčší a silnejší útvar - Veľká Morava 

(Moravská ríša alebo Rastislavova ríša). 

Knieža Rastislav (846 - 870) - múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie 

nezávislosti krajiny. 

Požiadal pápeža Mikuláša I . (858 - 867) s o osamostatnenie ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného 

biskupstva. Pápež žiadosť nezamietol, ale oddialil. Keďže vec súrila, v polovici roku 862 sa Rastislav vyslal 

misiu na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III. (842 - 867) so žiadosťou formulovanou v Živote Konštantína 

takto: „Keďže náš ľudpohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a nemáme učiteľa, ktorý by nám v 

našom jazyku vysvetlil kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to. nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, 

takého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza" . 

42


Byzantský cisár Michal III. v tom iste videl aj vhodnú politickú príležitosť: mať spojenca v srdci Európy, a 

tak rozšíriť svoj politický vplyv smerom na Západ a vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a 

Metoda. Obracia sa na Konštantína: „ Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže 

nikto iný vykonať, iba ty. " Filozof odpovedal: „I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak 

majú písmená pre svoj jazyk" (ŽK XIV). 

Veľkomoravskí učitelia sv. Konštantin-Cyril a sv. Metod. 

Solún bol v tom čase druhým najväčším mestom Byzancie. Otec solúnskych bratov Lev zastával 

funkciu vysokého vojenského úradníka solúnskej provincie. 

Mladší K o n š t a n t í n (nar. r. 827) ako najmladší zo siedmich detí. Vynikal pozoruhodným 

nadaním - vplyv štúdia spisov "ekumenického učiteľa" východnej cirkvi sv. Gregora Naziénskeho. 

Po otcovej smrti sa ujal mladíka minister cisárovnej Teodory T e o k t i s t, ktorý mu umožnil 

štúdium na carihradskej vyššej škole. Bol obľúbeným žiakom a priateľom neskoršieho carihradského 

patriarchu Focia, muža priam encyklopedických vedomastí. Teoktist ponúkol Konštantínovi po 

absolvovaní štúdií výhodné manželstvo, svetskú hodnosť a bohatstvo. Konštantín sa dobrovoľne 

zriekol počestného manželského zväzku, opustil Carihrad a utiahol sa do jedného z prímorských 

káštorov. Stal sa bibliotekárom. 

Cisárovná Teodora vymenovala Konštantína za profesora filozofie na carihradskej vyššej škole. 

Verejne dišputoval s bývalým patriarchom Jánom Gramatikom a skvele bránil úctu obrazov - 

účinkovaním na vyššej škole si čoskoro získal čestný titul "Filozof". Ovládal niekoľko jazykov: 

grécky, latinský, hebrejský, arabský, staroslovanský. 

Okolo roku 851 sa zúčastnil na diplomatickej misii k Arabom a na dvore arabského kalifa 

Mutavakilla bránil kresťanské učenie o najsv. Trojici. Po návrate do Carihradu žil začas v ústraní, 

potom sa dobral do kláštora na úpätí Olympu (v maloázijskej Bythynii), kde sa zišiel s bratom 

Metodom tajomníkom carihradského patriarchu. 

M e t o d, najstarší zo siedmich detí, sa narodil okolo roku 815. študoval v Carihrade a čoskoro 

dosiahol úrad miestodržiteľa v jednej z byzantských provincií (pri rieke Styrmon (Struma)), obývanej 

Slovanmi. Bol právnik 

Po niekoľkoročnom úspešnom účinkovaní sa zriekol úradu, podľa svedectva "kénona", liturgického 

spevu k jeho úcte, opustil aj rodinu - pravdepodobne spolu s manželkou sa zriekol spoločného 

života - a utiahol sa do kláštora na úpätí Olympu a prijal rehoľné meno Metod. 

Niektorí autori usudzujú, že na jeho rozhodnutie vplýval politický prevrat v Byzancii, ktorému padol 

za obeť aj Teoktistskej hodnosti i bohatstva a zvolil si duchovný stav. Po kňazskej vysviacke sa stal 

bibliotekárom a súčasne svet (okolo r. 850) . 

Solúnski bratia nezostali dlho v kláštore. Roku 860 ich cisár Michal III vyzval - na diplomatickú 

misiu do krajiny C h a z a r o v. Išlo o turecké kmene - kočovný národ - ktoré sídlili v oblasti severne 

od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom. 

V 8. storočí prijala časť Chazarov izraelitské náboženstvo. Konštantín dlho dišputoval so Židmi v 

prítomnosti chazarského kagana a oslnil ho svojou duchaplnosťou a hĺbkou výkladov. Ponúkané dary 

Konštantín neprijal, ale vyžiadal si prepustenie gréckych vojnových zajatcov. 

Cesta k Chazarom mala pre Konštantína veľký význam – mal mimoriadne filogické nadanie a svoje 

43


pozoruhodné jazykové vedomosti mohol obohatiť štúdiom hebrejského, samaritánskeho a 

chazarského jazyka. Okrem toho spolu s Metodom za pobytu v Chersone našiel ostatky sv. K 1 i m e n 

t a, tretieho nástupcu sv. Petra. Po úspešnom dokončení diplomatickej misie ponúkol patriarcha Focius 

sv.Metodovi arcibiskupstvo. 

Metod však, aj to len na nátlak cisárskeho dvora, prijal opátstvo v kláštore Polychron (na 

maloázijskom pobreží). Konštantín sa utiahol do súkromia pri chráme svätých apoštolov v Carihrade. 

V tom Čase (r. 862) prišlo do Carihradu posolstvo veľkomoravských kniežat Rastislava a Svätopluka. 

Po návrate od Chazarov sa Konštantín opäť venoval vedeckej a pedagogickej práci na vysokej 

škole. 

ovládali miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na novom misijnom území. 

Príchod na Veľkú Moravu 

Týchto dvoch učených bratov určil Cisár Michal III. za vedúcich byzantskej misie na Moravu. Solúnski 

bratia dokonale ovládali slovanský jazyk. Pretože Sloveni nemali svoje písmo 32 , Konštantín s Metodom 

zostavil pre slovanský jazyk osobité písmo – hlaholiku. Sv. Konštantín si však uvedomil, že 

predpokladom úspešného účinkovania medzi Slovanmi je vyriešenie závažnej otázky slovanského 

písma. Bol to skutočne geniálny čin. Hlaholika totiž zachytávala aj najjemnejšie zvukové odtiene 

slovanského jazyka. 

Ešte v Carihrade preložil Konštantín do Staroslovienčiny evanjeliár a v polovici roku 863 sa spolu s 

bratom Metodom a dalšími sprievodcami, z ktorých menovite poznáme K l i m e n t a , N a u m a, 

S á v u a A n g e l á r a , vydal na cestu na Veľkú Moravu. 

Konštantín prišiel na Veľkú Moravu ako kňaz, Metod ako diakon. Pre Rastislava, ktorý žiadal biskupa, to bolo 

zaiste sklamaním. Sv. Konštantín si však čoskoro získal veľkomoravské knieža - nepotreboval tlmočníka. S 

Rastislavom prediskutoval všetky problémy a načrtol mu aj skvelé možnosti dalšieho cirkevného vývinu v jeho 

kniežatstve. Okolnosť, že solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu ako jednoduchí misionári, mala svoj význam. 

Byzantská misia spočiatku nevzbudzovala zvláštnu pozornosť latinského kléru a bavorských biskupov. 

Bolo treba predovšetkým odstrániť nedostatky v právnom poriadku, preto sv. Konštantín zostavil pre 

Veľkú Moravu civilný zákonník (nešlo o systematický ani o kompletný zákonník, ale skôr o pomocný kódex 

na doplnenie už existujúceho právneho poriadku). Zákon súdnyj ljudem okrem trestov za ťažké zločiny 

obsahuje články, týkajúce sa svedkov pri súde, rozdeľovania vojenskej koristi, práva azylu v kostoloch i 

nerozľučiteľnosti kresťanských manželstiev - mali predovšetkým praktický význam a ovplyvňovali verejný i 

súkromný život veľkomoravského obyvateľstva. 

Mimoriadny význam pre slovanské národy - preklad P í s m a sv. do staroslovienčiny, ktorý 

vyhotovil Konštantín s bratom Metodom. Starosloviensky preklad vyniká po stránke teologickej, textovej, 

kritickej, jazykovej i štylistickej. Staroslovienčina sa zaradila medzi kultúrne európske jazyky hneď po 

latinčine a gréčtine. 

Dalšie preklady: súdny civilný zákonník a pravdepodobne aj niektoré bohoslužobné texty podľa 

byzantského rítu. O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: „Keď prišiel na Moravu, 

Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Čoskoro preložil celý 

32 Treba zdôrazniť, že Konštantín a Metod prišli k obyvateľstvu, ktoré malo pomerne vysokú materiálnu 

kultúru a s kresťanstvom prichádzalo do kontaktu už celé desaťročia. 

44


cirkevný poriadok, naučil ich rannému oficiu, hodinkám, večierni (t.j. večernému oficiu), povečernici (t.j. 

kompletóriu) a tajnej službe (t.j. omši). I otvorili sa, podľa prorokových slov, uši hluchých a počuli slová 

Písma a jazyk jachtavých sa stal zreteľný (Iz 35, 5; 32, 4). Boh sa tomu zaradoval a diabol zostal 

zahanbený" (ŽKXV). 

Solúnski bratia zaviedli slovanský jazyk aj do l i t u r g i e , podľa možnosti prekladali Písmo sv. i 

grécku liturgiu do národných jazykov. Na Západe sa uplatňovala latinčina, a to nielen u románskych, ale 

aj u barbarských národov obrátených na kresťanskú vieru. 

Sv. Konštantín si už pred odchodom na Veľkú Moravu uvedomil, že presadzovanie slovanskej liturgie v západnej sfére 

môže naraziť na vážny odpor, preto si vyžiadal na carihradskej synode súhlas, aby mohol slovenskú reč povýšiť na 

liturgickú. Obyvaťeľstvo na Veľkej Morave bolo zvyknuté na rímsky obrad, preto solúnski bratia preložili aj latinské 

bohoslužobné knihy (liturgia sv. Petra). Slovanskou liturgiou sa potom dostali k srdciam veľkomoravských veľmožov a 

ľudu. 

Po 40 mesiacoch namáhavej práce roku 867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali podať správu o misijnej 

činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov. V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ a ako 

Rastislav aj on im zveril päťdesiat mladíkov na výchovu. 

Spolupracovníci 

Rozsiahle misijné dielo medzi Slovanmi si nevyhnutne vyžadovalo ďalších spolupracovníkov a žiakov. Už 

bavorské misie založili na Veľkej Morave cirkevné školy. Chceli síce vychovať kňazský dorast, ale bez 

zmeny cirkevnej organizácie. Konštantín založil na Veľkej Morave prvú s 1 o v a n s k ú 

š k o l u . Išlo mu o výchovu dorastu, ktorému by raz byzantská misia odovzdala vedenie 

veľkomoravskej provincie. 

Politická situácia sa čoskoro začala vyvíjať v neprospech byzantskej misie. 

Na jeseň 864 vtrhol L u d o v í t N e m e c 

v y š š i u 

na Veľkú Moravu a prinútil R a s t i s l a v a k 

poslušnosti. Z novej situácie zrejme ťažili bavorskí misionári - prišli na veľkomoravské územie a 

sťažovali prácu solúnskych bratov - predovšetkým sa stavali proti slovanskej liturgii. Obávali sa aj o 

hmotné zisky, ktoré plynuli bavorským biskupom a opátom z Veľkej Moravy. 

S inštitúciou vlastníckych kostolov sa sv. Konštantín a sv. Metod prvý raz stretli až na Veľkej Morave. 

Cyril a Metod v Ríme 

Prácu byzantských misionárov sledoval aj rímsky pápež sv. M i k u l á š I., ktorý solúnskych bratov 

pozval do Ríma - vzali so sebou viacerých žiakov a cestou v Blatnohrade u kniežaťa K o c e ľ a - získali 

dalších stúpencov pre slovanskú bohoslužbu. 

V Benátkach mal sv. Konštantín dišputu s "trojjazyČníkmi", v ktorej prejavil vynikajúcu pohotovosť. 

Obranu slovanskej liturgie podložil celým radom citátov z Písma sv. a dokázal, že každý národ má právo 

na oslavovanie Boha vo svojom materinskom jazyku. 

Filozof im však odpovedal: „ Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Á či slnko nesvieti takisto na 

všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a 

prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to 

nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce? " (ŽK XVI). 

Medzitým pápež sv. Mikuláš_I. zomrel, ale jeho nástupca H a d r i á n II. prijal solúnskych bratov 

veľmi láskavo - vychádza ich privítať až k bránam Ríma. Ostatky sv. Klimenta Rímskeho, ktoré 

prinášali so sebou, im získali všeobecnú náklonnosť. Sv. Konštantínovi sa podarilo aj v fiíme 

45

prekonať námietky proti slovanskej bohoslužbe. 


Pápež povolil používať slovanský jazyk ako liturgický, osobne vysvätil sv. Metoda za kňaza a 

solúnski bratia so svojimi žiakmi spievali slovanskú liturgiu v štyroch hlavných rímskych kostoloch. 

Biskupi Gauderich a Formóz vysvätili niektorých žiakov za kňazov a lektorov. 

Konštantín v Ríme ochorel. V predtuche, že sa blíži koniec jeho pozemského života, vstúpil do 

gréckeho kláštora a prijal meno C y r i l a p o k r á t k o m č a s e 1 4 . f e b r u á r a 8 6 9 

zomrel. Pred smrťou sa prihováral svojmu bratovi: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú 

brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ry ľúbiš veľmi Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje 

učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený? " (ZM VII). Sv. Konštantín - Cyril mal iba 42 rokov. Jeho 

telo uložili v bazilike sv. Klimenta po pravej strane oltára a uctievaný bol od začiatku ako svätec.. 

Metod a niektorí žiaci moravskej školy teda boli v Ríme vysvätení za kňazov. (Je možné, že Konštantín bol 

biskupom, ako to vyjadrujú niektoré zobrazenia nachádzajúce sa v Ríme). 

Iste to bola veľká obeta od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote, a teraz celá starostlivosť o misiu 

doľahla na jeho plecia. Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ. 

Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vracia na Moravu. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u Koceľa. 

R. 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi opäť do Ríma so žiadosťou - vysvätil Metoda za 

biskupa. Pápež Hadrián II vyhovel Koceľovej žiadosti - obnovil dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo 

(Sirmiurn), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského 

arcibiskupa a pápežského legáta. 

Situácia na Veľkej Moravskej – Svätopluk 

Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom. 

Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. Svätopluk, 

napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia. 

Pápež Hadrián II adresuje Svätoplukovi (871 – 894) - Bulu Glória in altissimis Deo - potvrdil používanie 

slovanskej liturgie, Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. Obnovenie 

sirmijskej metropoly, kde bol prvým biskupom sv. Andronik (podľa tradície jeden zo 72 učeníkov 

Ježišových), vyvolal veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u Ľudovíta Nemca 

(850 - 875) a spisom De conversione Bagoariorum et Carantanorum dokazovali svoje nároky na Panóniu. 

Metoda, vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bol súdený za 

porušovanie ich jurisdikcie a v Švábsku uvrhnutý do väzenia do kláštora v Ellwangene alebo v Reichenau. 

Až v roku 873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod z väzenia prepustený a v sprievode 

biskupa z Ancony prichádza na Moravu. 

Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. R. 879 obžalovali Metoda u pápeža, že „ ľud 

privádza do bludu" a že „ omše spieva v barbarskom čiže v slovanskom jazyku", čo mu bol Ján VIII. (872 - 

882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje všetky falošné 

obvinenia. 

Z Ríma sa Metod vracia s bulou Industrige tuae - pápež Svätoplukovi oznamuje, že Metod je vo všetkom 

pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie 

Svätopluka pod ochranu „svätého Petra". 

Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga za nitrianskeho biskupa - „vo všetkom podriadeného 

arcibiskupovi Metodovi". Viehing nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil intrigy proti nemu. . 

46


Arcibiskup Metod napriek tomu pokračoval v literárnej, organizačnej, ale predovšetkým pastoračnej 

činnosti. V jeho životopise sa píše: „...zveril mu (Svätopluk) všetky kostoly i duchovných vo všetkých 

mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie, vo všetkých mestách sa zväčšoval počet duchovných 

a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého Boha" (ŽM X). 

Metod, vyčerpaný neúnavnou prácou, poznačený utrpením, pred smrťou určuje svojho nástupcu 

vynikajúcich kvalít - Gorazda, pochádzajúceho z tohto územia. On ako autor Života Metodovho zachytil aj 

posledné okamihy svojho vzácneho učiteľa. 

V osobe sv. Metoda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy aj náš - slovenský - 

bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. Pripomína to aj apoštolský list Egregiae virtutis - Vynikajúcej 

statočnosti, ktorým boli 31. decembra 1980 vyhlásení za spolupatrónov Európy. 

Ich veľký význam pre evanjeiizáciu slovanských národov ešte výraznejšie vyjadruje éncyklika 

Slavorum Apostoli z roku 1985. 

Rozbroje medzi franským a slovanským kňažstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie 

a vyhnania jeho žiakov. 

Metod ostal v Ríme a čakal na rozhodnutie pápeža v otázke zriadenia slovanskej provincie. 

Atmosféru neistoty odstránila iniciatíva panonskeho kniežaťa Koceľa, ktorý sa zaujímal o učiteľa sv. 

Metoda. Vtedy sa Hadrién II. definitívne rozhodol zriadiť novú samostatnú misijnú cirkevnú 

p r o v i n c i u m o r a v s k o - p a n ó n s k u , podriadenú priamo Rímu. Sv. 

Metoda konsekroval za biskupa a vymenoval za panónskeho a moravského arcibiskupa, za nástupcu 

sv. A n d r o n i k a n a sirmijskcm stolci a za pápežského legáta medzi veľkomoravskými a 

panónskymi Slovanmi. 

Nato poslal sv. Metoda s bulou Gloria in altissimus Deo k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi - potvrdil 

používanie slovanskej liturgie, sv. Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. 

Obnovenie s i r m i j s k e j m e t r o p o 1 y vyvolalo veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. 

Medzitým sa aj na Veľkej Morave zmenila politické situácia. Rastislavov synovec 

S v ä t o p l u k sa vzbúril proti svojmu strýkovi, lsťou ho zajal a vydal Nemcom. Bavorským 

biskupom sa podarilo zajať aj arcibiskupa a pápežského legáta sv. Metoda. Postavili ho pred súd, 

obvinili, že si uzurpoval práva na ich území, odsúdili a uväznili. Zdá sa, že ho chceli pripraviť o život; 

previezli ho do Švábska, kde bol sv. Metod dva a pol roka internovaný v kláštore v Ellwangene. 

Veci sv. Metoda sa však ujal pápež Já n VIII. Rázne zakročil proti bavorským biskupom a vyslal 

svojho legáta Pavla, aby uviedol sv. Metoda do úradu arcibiskupa. 

Svätopluk, ktorý sa tiež dostal na slobodu a ujal sa vlády na Veľkej Morave (871 - 894), "so 

všetkými Moravanmi prijal (Metoda) a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých 

hradoch" (ŽM X). Arcibiskup Metod rozvinul horlivú apoštolskú a učiteľskú prácu. Zvýšenú 

pozornosť venoval manželskému a rodinnému právu (anonymná homília v tzv. Clozovoín kódexe). 

Kazanedbéval ani výchovu kňazského dorastu, takže slovanských duchovných začalo pribúdať. 

Roku 878 vyslal Svätopluk svojho poradcu, latinského kňaza J _á. n_.a._z Benátok do Ríma, aby informoval pápeža 

Jána VIII. o sporoch medzi slovanskými a latinskými kňazmi na Veľkej Morave a predniesol obžalobu proti sv. 

Metodovi. Pápež vypočul- obžalobu, ale predvolal si aj druhú stránku a cesta sv. Metoda do Ríma priniesla 

veľkomoravskému arcibiskupovi úplnú rehabilitáciu. Ján VIII.. sa presvedčil o dokonalej Metodovej pravovernosti a 

jeho oddanosti cirkvi. Bulou |Îndustriae tuae"/(z r. 880). potvrdil s v. Met oda v hojinosti arcibiskupa. Aby však uspokojil 

latinský klérus, vysvätil kňaza W i c h i n g a za biskupa pre nitriansku cigkav. Druhý Metodov sufragán mal 

47


spravovať ďalšie biskupstvo vo Veľkomoravskej ríši. V kostoloch so slovanskou liturgiou sa evanjelium 

malo spievať najprv po latinsky a potom po starosloviensky. Pápež vzal Veľkú Moravu pod ochranu 

apoštolskej Stolice. 

Bisk up Wiching po návrate z Ríma neváhal použiť proti arcibiskupovi Metodovi nečestné prostriedky. 

Pokúšal sa zámerným sfalšovaním pápežskej buly dokazovať, že nemá byť podriadený arcibiskupovi 

Metodovi. Veľkomoravský metropolita napísal pápežovi Jánovi VIII. list, v ktorom sa sťažoval na 

protivenstva a pýtal sa, či biskup Wiching dostal dôverné inštrukcie. Pápež ubezpečil sv. Metoda, že 

okrem buly "Industriae tuae" nedával nikomu nijaké úpravy. Zároveň mu prisľúbil, že vec vyšetrí. 

Roku 882 navštívil sv. Metod C a r i h r a d . Byzantský cisár Bazil i patriarcha Focius sa živo 

zaujímali o to, ako sa osvedčilo slovanské písmo a slovanská liturgia na Veľkej Morave. Preklady 

solúnskych bratov schválili a rozhodli "ich používať všade tam, kde v Byzantskej ríši bývali Slovania. Sy. 

Metod ponechal v Carihrade jedného kňaza a jedného diakona so slovanskými knihami. Zásluhou sv._ 

Metoda vzniklo v hlavnom meste Byzantskej ríše významné stredisko slovanskej liturgie a písomníctva. 

Po návrate z Carihradu preložil veľkomoravský arcibiskup z gréčtiny do staroslovienčiny 

N o m o k á n o n , doprekladal Písmo sv. S Z a preložil, aj k n i h y O t c o v . Pred smrťou (6. 

apríla 885) odporúčal za svojho nástupcu rodáka z Veľkej Moravy (pravdepodobne z okolia Nitry) sv. G o 

r a z d a, ktorý svojím vzdelaním prevyšoval franských kňazov. Dokonale ovládal grécky, latinský a 

starosloviensky jazyk, preto sa najlepšie hodil za hlavu veľkomoravskej metropoly. 

Sv. Gorazd a spoločníci 

V neúnavnej práci pri šírení evanjelia na našom území majú svoj významný podiel aj spolupracovníci 

solúnskych bratov. Oni boli ich priamymi pokračovateľmi. 

Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod, ktorý svojho žiaka 

Gorazda počas vyše 30-ročnej spolupráce veľmi dobre poznal, ho charakterizuje: „ Tento je vašej krajiny 

slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj 

moja" (Život Metoda Xvíí). Slová arcibiskupa Metoda sú duchovným závetom. 

V staroslovanskom Živote Konštantína čítame: „Keď prišiel (Konštantín) na Moravu, s veľkou úctou ho 

prijal Rastislav a keď zhromaždil učeníkov, oddal mu ich na učenie " (XV). Gorazd patril ku skupine klerikov 

z vyšších spoločenských vrstiev, ako bol napríklad Siavomir, príbuzný kniežaťa, predurčených za prvých 

domorodých hierarchov. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite 

pomáhal pri vedení vysokej školy. 

(Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9. storočia, ktoré delili ľudí na slobodných a poddaných. 

V myšlienkovom svete takéhoto prostredia nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom úrade bol 

niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť v očiach kniežat, aj 

ich podporu. Kandidát na biskupský stolec mal mať i primerané vzdelanie, ktoré mohol nadobudnúť v 

západnom štýle v benediktínskom kláštore sv. Hypoíita v Nitre alebo v niektorej zo škô! Franskej ríše. 

Gorazd všetky tieto podmienky spĺňal.) 

Samotné meno Gorazd dáva možnosť predpokladať jeho slovenský pôvod i charakter. Juhozápadne od Nitry 

rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou postavil kostol. Z 

majetkov rodu ostal dodnes názov majera nitrianskeho biskupa Garázda - Garážd (pôvod názvu ukazuje 

na jeho vznik v 9. stor., písomne sa prvý raz spomína v listine z 15. júla 1251 v tvare Graz). Po kostole 

ostal názov mučeník - svätý Kliment, pápež mučeník, ktorého ostatky z Cher-sonu priniesli svätí bratia na 

Moravu a ich väčšiu časť aj do Ríma (v Močenku, kde územie Gorazdova patrí, je doteraz zasvätený farský 

kostol sv. Klimentovi, v lokalite Gorazdova stojí kaplnka sv. Gorazda posvätená nitrianskym diecéznym 

biskupom kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom 31. júla 1994). Gorazd sprevádzal svojich učiteľov 

48


roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď 

neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa zajali. 

Možno predpokladať, že arcibiskup Metod po takmer trojročnom väznení na nemeckom území, v 

ktorom boli spoločne, viedol Gorazda k pastoračným povinnostiam a k vedeniu cirkevného úradu, ktorým 

ho chcel poveriť - iste nie - unáhlene. Bola to totiž najdôležitejšia úloha, aj keď nemožno poprieť literárnu 

prácu, ktorej sa Gorazd venoval. Pre budúcnosť bolo treba získať mladých mužov, najmä z veľmožských 

rodín, ktorí by maii blízko k slovanskej bohoslužbe i ku kultúre, ktorej základy položila byzantská misia. 

Gorazd mal byť aj sprostredkovateľom medzi dvoma liturgiami alebo kultúrnymi prúdmi, iatin-ským 

a slovanským, ktoré sa prejavovali v Moravskej ríši. A to tým viac, keď sa Svätopluk priklonil na stranu 

franských kňazov. 

Cyril a Metod s ďalšími spolupracovníkmi založili v Moravskej ríši okrem Vysokej školy podľa vzoru 

byzantskej dvornej školy v Carihrade aj literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych 

spolupracovníkov patril práve Gorazd. V synodiku cára Borisa z roku 1211 sa zachovala Oslava Cyrila a 

Metoda a ich žiakov, v ktorej sa uvádza, že Kliment, Sáva, Gorazd a Naum venovali mnoho práce 

slovanským knihám. 

Cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredoveku Skazanie o prevedenii pi-sanija 

pokladá popredných učeníkov, vrátane Gorazda., za spolupracovníkov slovanského prekladu SP. Gorazd 

bol totiž výborným znalcom domáceho jazyka i náboženskej terminológie, zaužívanej na našom území už 

pred byzantskou misiou. 

• Pre Gorazdovu bezprostrednú blízkosť k Metodovi – predpoklad - je autorom jeho životopisu 

„Život Metoda“. Autor totiž dáva veľký priestor účinkovaniu sv. Metoda v Moravskej ríši, jeho 

neúprosnému boju s bavorským klérom. Iste to bol znalec domáceho prostredia, pretože verne 

vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie na tomto území. 

• Tiež v liturgickom diele Kyjevské listy sa objavuje veľa panonizmov-moravizmov, čo vedie k záveru, 

že autorom mohol byť Gorazd. 

• Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny 

do staroslovienčiny. 

Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v 

tejto otázke značne rozchádzajú. Grécky Život sv. Klimenta, známy aj ako „Bulharská legenda“ - správa o 

prenasledovaní Metodových učeníkov. 

Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. Avšak 

medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína. 

Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného 

slovanskej liturgii. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho vznešeného 

rodu. 

Po zmene situácie, keď v roku 900, alebo krátko pred ním prišli do Moravskej ríše legáti pápeža Jána IX. 

(898 - 900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali Moravskú provinciu a vysvätili 

jedného arcibiskupa a 3 biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal Gorazd. 

Knieža Mojmír II. (894 - 906) iste informoval pápežských legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil 

biskupstvo v Nitre a ešte predtým krivo obžaloval Gorazda v Ríme. Knieža určite pripomenul aj poslednú 

vôľu arcibiskupa Metoda, ktorý označil Gorazda za svojho jedinečného nástupcu. 

Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše, a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. 

Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku aj Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do 

zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Klirnent, Naurn, Gorazd, Sáva a Angelár). Na Východe 

bola táto úcta veľmi rozšírená a v samotnom Bulharsku k ich úcte vznikli viaceré kláštory a kostoly. 

49


V Berate, na území dnešného Albánska, ktoré v 9. - 10, storočí patrilo k Bulharsku, sa nachádzal kláštor, 

založený vraj svätým Gorazdorn. Podľa mapy ruského vedca B. Grigoroviča Očerkputešestvija po 

Evropejskoj Turcii, vydanej v Moskve 1877, sa tento kláštor nachádzal juhozápadne od Ochridské-ho 

jazera. Je možné, že sa nachádzal v blízkosti starého pravoslávneho kostola Uspenie Bogorodičnu zo 

začiatku 13. storočia. Tu sa uchováva aj malá schránka s relikviami sv. Gorazda. Na schránke sú mená 

slovanských svätcov: Gorazdon, Angelari, Kenos, Teodoro, Savas, Kirilos, Metodi. Sú na nej tiež reliéfy 

slovanských apoštolov. Celá schránka bola vyrobená roku 1885. (V nej boli uložené aj kovové symbolické 

topánky, ktoré vraj patrili sv. Gorazdovi.) 

Kult sv. Gorazda na tomto území dokazuje aj ikonopisná tradícia od 13. storočia. 

Prof. Michal Lacko, opierajúc sa o názory profesorky Karolíny Lanckoronskej, poukazuje na skutočnosť, že 

v 10. storočí v Krakove bolo arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. Prvým 

arcibiskupom tu mal byť Gorazd. Prof. Laekoronska zastáva tiež stanovisko, že biskupstvo do Krakova bolo 

prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy. 

Kalendár zo 14. storočia, pochádzajúci z Vislice, mal 17. júla zaznamenaný sviatok sv. Gorazda. Nemožno 

obísť spojitosť, že na ten istý deň pripadá sviatok cyrilo-metodských učeníkov v bulharskom cirkevnom 

kalendári. Niektorí však vidia zámenu mena Gorazd s pustovníkom Svoradorn, ktorého sviatok sa v tento deň 

slávi. 

Celé stáročia sa na Slovensku o sv. Gorazdovi pre mnohé príčiny mlčalo. Až obnovená liturgia zaviedla na 

Slovensku liturgickú spomienku sv. Gorazda a jeho spoločníkov, ktorá sa každoročne slávi 27. júla ako 

ľubovoľná spomienka a od roku 1993 ako povinná spomienka. 

Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský 

svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným 

spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na 

arcibiskupskom stolci. 

Ďalšie osudy slovanskej liturgie . 

Wiching si robil nároky na prevzatie veľkomoravskej cirkevnej správy; ponáhľal sa do Ríma, aby 

falošne informoval pápeža Š t e f a n a V. 

Pápež pod vplyvom Wichingových informácií poslal Svätoplukovi dlhý list, v ktorom zakázal slovanskú 

liturgiu, obšírne vysvetlil náuku o vychádzaní Ducha Svätého, odporučil Wichinga panovníkovi a 

Gorazda predvolal do Ríma. Wicjíiríg nestrácal čas, využil neprítomnosť Svätopluka a začal 

prenasledovať Metodových žiakov. 

Niektorých predali do otroctva, niektorí odišli do Bulharska alebo do iných susedných krajín. Wiching 

dokončil na Veľkej Morave skazonosné dielo a roku 893 zradne prešiel od Svätopluka k Arnulfovi. 

V nasledujúcom roku zomrel veľkomoravský panovník Svätopluk- nástupca M ojmír II. (894 - 906) 

sa pokúsil roku 899 obnoviť na Velkej Morave samostatnú cirkevnú správu. Obrátil sa v tejto veci na 

pápeža J á n a IX., ktorý vyslal na Veľkú Moravu troch legátov, arcibiskupa Jána a biskupov 

Benedikta a Daniela. Pápežskí legáti vysvätili potom na Veľkej Morave arcibiskupa a troch biskupov 

sufragánov. Zdá sa, že aj obnovené cirkevná správa bola slovanské. Velkomoravská ríša sa však dlho 

neudržala. Po Svätoplukovej smrti stratila Veľká Morava Panóniu,nato sa odtrhli české kmene, neskôr 

odpadli Srbi a pravdepodobne aj Vislansko. V samotnom centre zúrili dynastické spory a zvonku naň 

doliehali neprestajné útoky starých Madarov. Veľká Morava zanikla len formálne. 

Nástupnícke štáty, Český a Uherský, sa vykryštalizovali v priebehu 10. storočia. 

50


Pozoruhodné dielo veľkomoravských učiteľov sv. Konštantína-Cyrila, sv. Metoda a ich ďalších 

spolupracovníkov a žiakov nezaniklo. Časť Metodových žiakov sa po vyhnaní zo Svätoplukovej 

ríše dostala do B u l h a r s k a . Medzi nimi bol aj sv. Kliment, sv. Naum a sv. Angelár. 

Knieža B o r i s ich ochotne prijal a dovolil, aby v jeho ríši uviedli slovanskú liturgiu. 

Slovanská liturgia sa nadalej udržala a nakoniec pápež Inocent IV. (1243 - 1254) ju povolil s 

pozoruhodným odôvodnením "quod sermo rei, non res est sermoni subiecta". 

12. Veľká východná schizma R. 1054 

Príčiny vážnych nedorozumení boli viaceré: dobyvačný postup Byzancie na Balkáne, nezhody 

medzi byzantskými cisármi a Otovcami, správa byzantských území na Sicílii a v južnej Itálii. Napětí 

zvýšilo západní císařství za Karla Velikého a Oty Velikého, spor o úctu obrazů, územní nároky Byzantinců 

v Itálii (Ravenna, dolní Itálie) a rozšíření íránského panství v Itálii a konečně i západní církevní 

uvědomění, probuzené reformou. 

Kontakty rímskych pápežov a carihradských patriarchov boli čoraz zriedkavejšie. Na začiatku 11. 

storočia vyčiarkol carihradský patriarcha Sergius II. meno pápeža z diptychov. 

Hlavné postavy: 

Západný cisár: 

Pápež: 

LEV IX (1049-1054) - německého původu 

Východný (byzantský) cisár: KONŠTANTÍN IX (1042 - 1055) 

Partiarcha: Michael Kerularios (1043-1058) 

Situácia - Normani začali odnímat Byzantincům jižní Itáliu - papež Lev IX. politicky zasáhl. Byzantský 

císař Konstantin IX. a jeho jihoitalský náměstek Argyros byli nakloněni uzavřít s papežem i so západným 

cisárom spojenectví a společně bojovat proti Normanům. L e v IX presadzoval spoločnú akciu proti 

Normanom v južnej Itálii a chcel nadviazať kontakty s konstantinopolským partiarchom Michalom 

Ceruláriom. Ten se ale obával zasahování papeže do své jurisdikční oblasti a snažil sa to překazit tím, 

že silně vyhrocoval církevní protiklady - zameral sa na liturgické pole 

Napätie medzi Carihradom a Rímom vyvrcholilo v polovici 11. storočia, keď Carihradský patriarcha 

Michal C e r u 1 á r i u s preniesol politické odcudzenie medzi Východom a Západom na bázu 

"obradu". V Carihrade - Novom Ríme - názor, že len Byzancia zachovala náboženský život a 

náboženskú vieru. Drastickým spôsobom dal Cerulárius r. 1053 pozatvárať v Carihrade kostoly s 

latinským obradom – dôvod: používanie nekvaseného chleba v latinskom obrade; vo východnom 

obrade totiž používali kvasený chlieb (došlo k zneucteniu konsekrovanych hostií); uzavíral latinské 

kláštery v Konstantinopoli, zavrhoval celibát (kněžské bezženství), vytýkal, že latiníci přidali do vyznání 

víry filioque (a Syna) a mnoho jiného. 

Patriarcha dal tiež príkaz arcibiskupovi Levovi z Ochridu, aby poslal list Jánovi z Trani, biskupovi 

latinského obradu. List mal v skutočnosti patriť pápežovi. Otvorene sa domáhal odlúčenia od 

západnej cirkvi a odôvodňoval ho najmä používaním nekvaseného chleba na Západe a rozdielni v 

pôstnej disciplíne. Problém "Filioque" sa tu vôbec nespomínal. 

Ján z Trani postúpil list do Ríma a kardinál K u m b e r t zo Silva Candida bol poverený 

vypracovať odpoved – bol nadaný a učený, ale aj energický: v spise "Dialogus" vyvrátil námietky 

Grékov veľmi duchaplne, no prešiel do protiútoku a nevyberal výrazy. 

51


Pápež sv. Lev IX. sa dostal do zajatia Normanov, proti ktorým sám zorganizoval vojenskú výpravu, 

kedže márne čakal pomoc od byzantského cisára. 

Odlúčenie gréckej cirkvi. 

Cisár Konštantín IX. napísal do Ríma list. 

Lev IX. vyslal do Konstantinopole jako své legáty kardinála Humberta de Silva Candida, svého kancléře 

Fridricha Lotrinského (neskorší pápež Štefan IX.) a arcibiskupa Petra z Amalfi. Zvláště první dva, původem 

lotrinští šlechtici, byli horliví stoupenci reformy. Úkolem poselstva bylo vést jednání o spojenectví a 

zastaví patriarchových útokov. 

Byzantský cisár prijal rímske posolstvo veľmi srdečne. Rozhovory sa však nezačali hneď, a tak 

Humbert dal preložiť svoj spis "Dialogus" do gréčtiny a doručiť ho cisárovi. Nato sa uskutočnila dňa 

24. júna 1054 dišputa s mníchom Niketasom, ktorého spis proti západnej cirkvi dal cisár spáliť. 

Patriarcha Michal Cerulárius, podráždený povýšeným správaním rímskych legátov (opírali se o 

konstantinovskou donaci - ta byla ostatně tehdy i v Konstantinopoli uznávána za pravou a nikoli za 

padělek - a o absolutní papežšký primát, odvozovaný z následnictví Petrova, a žádali uznání římského 

jurisdikčního primátu a západnických obyčejů, které označovali za jedině správné a odpovídající tradici), 

vymenil si s nimi názory a nedovolil im slúžiť sv. omšu. 

Pápežskí legáii siahli ku krajným opatreniam: Kardinál Humbert zostavil exkomunikačnú bulu proti 

carihradskému patriarchovi a jeho prívržencom, v ktorej použil celý rad urážlivých výrazov 

(simonisti, ariáni, nikolaiti atd.). Dňa 16. júla 1054 položili legáti exkomunikačnú bulu na hlavný oltár 

v chráme Hagia Sofia před zraky lidu a kněžstva, připraveného k slavnostní bohoslužbě. Přitom hlasitě 

zvolal: Videat Deus et judicet! (Ať to Bůh vidí a rozsoudí!). 

Pápež sv. Lev IX. medzitým zomrel. Rímski vyslanci sa rozlúčili s byzantským cisárom a 

odcestovali. 

Papež Lev zemřel již 19. dubna 1054 a jeho nástupce Viktor II. (1055 až 1057) byl zvolen teprve 13. dubna 

1055, takže papežský stolec byl neobsazený (vakantní). 

Carihradský patriarcha zvolal synodu a dňa 24. júla 1O?4 exkomunikoval rímskych legátov a ich 

prívržencov (neexkomunikoval ani papeže, ani římskou církev, ale jen vyslance). 

Nicméně roztržka nebyla urovnána. Humbertem sepsaná exkomunikační bula zřetelně ukazuje, jak dalece 

se západní církev vyvinula v novém, vlastním směru a jak málo porozumění měli stoupenci reformy pro 

mentalitu východní církve. Dodnes je sporné, zda kardinál Humbert byl zplnomocněn k tak dalekosáhlým 

krokům - pápežskí legáti neexkomunikovali ani byzantského cisára ani grécku cirkev. 

Carihradský patriarcha tak isto neexkomunikoval ani pápeža ani rímsku cirkev. Išlo tu o 

exkomunikáciu jednotlivých osôb, a predsa medzi západnou a východnou cirkvou vznikla schizma, 

ktorá sa rozšírila na ostatné východné patriarcháty a na slovanské národy, stojace v úzkom vzťahu k 

Carihradu. Šlo z velké části o tragická nedorozumění, o lidské selhání a o disciplinární otázky; spor o 

filioque nebyl ústřední. 

Na 2. vatikánskom koncile západná cirkev stiahla (r. 1965) exkomunikáciu vynesenú proti východnej 

cirkvi. Tento krok k zblíženiu nasledovala aj druhá strana. 

13.Karol Veľký a obnova západného cisárstva 

Karel Velký (768-814), nejmocnější panovník středověku, dovršil spojení franské říše s Římem, dílo, jež 

započal Bonifác a ve kterém pokračoval Pipin. Na tomto základě vytvořil západní univerzální říši. 

52


1. Karlův život a dílo 

Karel - ako 12-ročný bol na setkání svého otce franského krále Pipina s papežem Štěpánem II. r. 754 

v Ponthionu, spolupodepsal darovacie smlouvy a přijal církevní pomazání za krále. 

Od r. 768 – podílel se o vládu s bratrem Karlmannem (ten ale skoro zomrel) – r. 771 – Karol 

jediný vládca. Válečnými výpravami rozšířil svou říši na celou Evropu a upevnil ji uvnitř i 

navenek. 

Na naléhání matky Berthrady (usmiřovací politika) sa oženil s Desiderií, dcerou langobardského 

krále Desideria, ale aj tak staré napětí mezi Franky a Langobardy znovu ožilo. Karel Desiderii zapudil a 

poslal ji k otci - válka nevyhnutelná. Desiderius hledal proti Karlovi spojence a snažil se pro to získat 

papeže Hadriána (772-795). Papež sa zdráhal – Desiderius vytáhl s vojskom na Řím. Hadrián však 

požádal o pomoc Karla - se silným vojskem v Itálii Langobardy porazil (773/774). 

Ešte před tým však navštívil na Veľkú Noc r. 774 Řím a u hrobu sv. Petra si s papežem navzájem 

přísahali věčnou věrnost. Karel převzal vojenskou ochranu Říma 33 - a odvtedy defensio ecclesiae 

Romanae (ochrana římské církve) = nejpřednějším úkol franské říše 34 . Zároveň obnovil darovací sliby 

svého otce Pipina. 

Po vítězství nad Desideriem - Karel - král Lombardie - sledoval v Itálii vlastní zájmy a zdráhal se dané sliby 

plnit. Vyjednávání se vlekla až do r. 781 – keď přiznal papeži oblast ducatus římský a exarchát ravennský, 

dále Pentapolis a Sabinsko, jižní Etrurii a několik jiných menších území . Tím vstoupil definitivně v život 

církevní stát, který existoval až do r. 1870. Do Franskej ríše začlenil Karol Veľký bavorské vojvodstvo s 

Korutánskom (Bavorský Tasilo stratil samostatnosť v roku 781). 

K církevnímu státu nebyla připojena Istrie, Benátsko a lombadrské vévodství Benevent a Spoleto . 

Tato území podržel Karel pro sebe, když je r. 787 dobyl – na zajišťovanie panství nad Itálií. 

R. 778 bojoval Karel proti Arabům ve Španělsku; na ochranu znovudobytého území v severním Španělsku 

založil r. 795 španělskou marku. R. 789 podnikl tažení proti Slovanům (pobaltským), 791, 795 a 797 proti 

Avarům, 805/806 proti Čechům, 808-811 proti Dánům. Nejdelší a nejneúprosnější byly války se Sasy 

(772-804). 

Pokoření Sasů 

- životně důležité pro vytvoření jednotného íránského státu - pokřesťanštění bylo velmi úzce spjato s 

politikou - nútil tamojšie pohanské obyvateľstvo k hromadnému prijatiu sv. krstu (pohanskí Sasi mali v úcte najmä 

tri božstvá Wodans, Donera a Saxnota a vyskytovali sa u nich rozličné povery (bosorky), ba oddávali sa aj 

kultovému kenibelizfiru). 

Boje trvali od r. 772 až do r. 804 - každoročně nové franské výpravy do Saska. R. 777 - na saském území 

říšský sněm: nařídil všem Sasům, aby přijali křesťanství a rozdělil zemi na misijní obvody. Došlo k 

reakci: za Karlova pobytu ve Španělsku vypuklo velké povstání (782-785) pod vedením Widukindovým. 

Povstalci přepadli oddíl íránského vojska u hory Sůntclu a zničili jej. Karel ihned provedl krvavou pomstu. 

Rebely porazil a u Verdenu nad Allerou (4500 ľudí - hromadné popravy r. 782). Widukind uprchl do Dánska. 

Odboj se r. 785 zhroutil a sám Widukind přijal křest. Vydal osobitný saský zákonník, ktorý obsahuje veľmi 

prísne nariadenia i trestné donucovacie opatrenia ("morte Eoriatur"). 

Povstání vzplanula v Sasku ještě několikrát. Nové povstanie (v r. 792). K pacifikaci země došlo teprve 

počátkem 9. stol. násilným přestěhováním tisíců Sasů na franské kmenové území a usazováním franských 

kolonistů v Sasku. Byla založena nová biskupství a vznikly kláštery. Biskupství byla podřízena porýnským 

biskupstvím v Kolíně a Mohuči; ta se tím znovu stala arcibiskupstvími. (K Mohuči se pridalo kromě Špýru, 

Wormsu, Štrasburku, Augsburgu, Kostnice , …) Touto organizací biskupství bylo Sasko úzce spojeno s 

Franskem - velmi prospěšné. Po skončení válek se křesťanství v Sasku ujalo rychle: vzkvétaly kláštery; v pol. 

9. stol. neznámý básník složil nádhernou Píseň o Heliandovi 35 ; v 10. stol. vzešli z téhož saského lidu 

vynikající vládci císařské dynastie Otonů - hluboce křesťanského smýšlení. Bez začlenění Sasů do franské 

33 „patricius Romanorum“ 

34 Odtud tato ochranná povinnost brzy přešla na západní císařství jako takové. 

35 líčila dějiny spásy tak, jako by se odehrály v saské zemi a jako by Kristus byl saský vévoda, jemuž saský lid 

přísahal věrnost a poslušnost 

53

říše by bylo stěží došlo k vytvoření křesťanské západní univerzální říše. 


2. Karlova idea říše 

Ako ideál - uskutečnění Augustinova „Božího státu"; z této knihy si dával předčítat u stolu. Věnoval 

nábožensko-církevnímu a kulturnímu povznesení svých národů - chtěl je spojit v jednotu a vytvořit z nich 

silný, stmelený křesťanský říšský národ, musel je nejdříve vychovávat a vzdělávat. 

Těžiště říše se přesunulo od Seiny na Rýn. R. 789 zahájil Karel stavbu falce (hradu) v Cáchách. Na jeho dvoře 

se shromažďovalo mnoho lidí; Karel k sobě přitahoval lidi vysoké duchovní úrovně. Dvorní akademie v 

Cáchách - duchovní středisko celé franské říše. Velký počet dvorského a říšského úřednictva bylo 

duchovních. Od r. 789 se tam často konaly církevní synody. 

Vzkvétaly vědy a umění v královské dvorské škole, v proslulých klášterech a v četných školách katedrálních - 

z velké části rozvíjela dědictví antické vzdělanosti - Karel vědomě navazoval na křesťanskoantickou 

tradici. Mladý franský národ měl duševně vyrůstat podle vzoru antiky, aby později dospěl k vlastním 

tvůrčím formám myšlení a umění. Tomu vděčíme za zachování většiny klasických textů, které dnes máme – 

pečovali, shromažďovali a odstraňovali v nich chyby. Při opisování těchto prací - nová, krásnější forma 

písma, tzv. karolinské minuskule - základní forma středověkého písma. Školy v Cáchách, v Trevíru, v 

Toursu - rozvoj knižního umění s podivuhodnými miniaturami, s nádhernými vazbami, deskami s řezbami 

ze slonoviny a s mimořádně krásným písmem. 

Zvláštní péče byla ovšem věnována SP a liturgickým knihám. Karel získal učeného Anglosasa Alkuina (+804) 

a Vizigóta Theodulfa z Orleansu (+ 821); ti usilovali o korekturu textu bible. 

Povznesenie bohoslužieb - K obnově liturgie ve franské říši si dal Karel poslat z Říma od pápeža 

Hadriéna I exemplář knihy "Gregoriánsky sakramentár" (Řehořova liturgie svátostí). V liturgii sa 

uplatňoval gregoriánsky spev . Veľký dôraz - na potrebu nedeľných a sviatočných kázní. Z týchto 

čias - celé zbierky kázní (homiliáre). Mezi římskou a franskou církví probíhala plodná liturgická 

výměna. 

Upevnenie hierarchického zriadenia cirkvi: po preštudovaní zbierky cirkevných zákonov Dionýza 

Exigua, ktorú dostal do daru od pápeža Hadriána I (byla v platnosti v Římě) – učinil ju základem práva 

ve franské církvi - metropolitné zriadenie plne zodpovedalo starým cirkevným predpisom. Preto 

nebránil, ako jeho otec, aby sa vrátili práva starým metropolám v Galii a aby sa zriadili nové 

arcibiskupstva. 

Reforma kláštorov 

Karel důrazně pokračoval v církevní reformě zahájené Bonifácem. Navyše vydával říšské zákony k obnově 

církevního života, pořádal říšské synody a jeho královští poslové dozírali nejen na státní, ale i na církevní 

život. Karla je možno plným právem označit za dovršitele bonifácovské reformy, ale není možno 

přehlédnout, že této obnovné činnosti dal brzy vlastní tvářnost, která měla rysy jeho osobního vladařského 

ideálu a nikterak neodpovídala Bonifácovým představám. 

3. Karlovo řízení církve 

Teokratické rysy - vliv starozákonní představy (dával se oslovovat jako David). Svůj úřad vedl jako od 

Boha poslaný a povolaný správce a ochránce křesťanstva, nového Božího lidu. 

Frankfurtská synoda r. 794 - dal se nazvat rex et sacerdos (král a kněz). 

Rozdíl mezi oblastí světskou a duchovní se v Karlově představě stíral stále více, zvláště od té doby, co se 

seznámil s byzantskou ideou císařství. Basileus v Konstantinopoli se považoval za strážce ortodoxie 

(pravověří), a proto si činil nárok na to, aby svolával koncily a zasahoval do církevní kázně a nauky. Totéž 

činil Karel. Pokládal se za nejvyššího pána franské církve, disponoval církevními statky jako světskými 

statky královskými a obsazoval biskupství a kláštery lidmi, které si vybral. Povznášel biskupy a opaty a činil z 

nich duchovní „velmože", a zároveň je pověřoval státními úkoly. Brzy už nebyli pokládáni v první řádě za 

pastýře duší, ale za duchovní úředníky státu; zvykli si přijímat státní pokyny a při plnění svých 

náboženských úkolů se rádi spoléhali na podporu státu (brachium saeculare - světské rameno). Znovu bylo 

možno setkat se s biskupy a opaty v čele ozbrojených oddílů císařského vojska. Brzy se stalo zvykem to, co 

kdysi tak horlivě potíral Bonifác. 

Zapojenie duchovenstva do verejného života: mnoho duchovných, najmä biskupov - v cisárskej 

rade, alebo sa spoluzúčastňovali na správe miest (civitas). Jednotlivé kraje rozsiahlej ríše spravovali 

"missi dominici"; aj medzi nimi bolo veľa duchovných. Duchovenstvo sa pravidelne zúčastňovalo 

54


na ríšskych snemoch, ktoré boli súčasne aj cirkevnými synodami. Medzi vynesenými nariadeniami 

boli nielen svetské, ale aj cirkevné zákony. Karol Veľký zasahoval do cirkevnej správy a prisvojil si v 

cirkvi veľké práva - napr. menovať nových biskupov vo svojej ríši. Novozriadené biskupstvá priamo 

obsadzoval. 

Hmotné zabezpečenie cirkvi: postavil veľa nových kostolov; cirkevné majetky vzrastali a boli pod 

dozorom štátu, vymáhal sa cirkevný desiatok, hlavne pre potreby vidieckeho duchovenstva. Imunita 

duchovných, ako aj cirkevných majetkov sa rešpektovala: boli oslobodení od platenia daní a konania 

vojenskej služby; boli vyňatí spod právomoci svetského súdnictva. Kostoly mali právo azylu. 

4. Karlova idea císařství 

Z Byzance převzal Karel také podnět k rozvinutí své vlasní ideje císařství a říše. Cca do r. 800 vytvořil 

jako „vládce Evropy" politickou jednotu Západu (jako arabská veleříše nebo byzantské císařství) - byla 

třetí velmocí ve Středomoří. Na prelome 8. a 9. storočia boli na rozsiahlom eurázijskom území tri 

veľmoci Byzantské ríša, islamský kalifát a Franská ríša. Karel udržoval styky s bagdádským chalífou 

Harúnem al Rašídem (rokoval o ochrane Sv. Země) a měřil své síly s východním Římem. 

Karlův postoj ke Konstantinopoli byl jednak politicko-vojenský, jednak ideový. Svými italskými 

výboji: v Ravenně, potom však hlavně v Istrii a jižní Itálii, se dostal do válečného konfliktu s Byzancí 

a tím spíše ho přivedlo do ideového konfliktu s nábožensky podloženým nárokem byzantského císařství na 

světovládu (východní Rím odvozoval svůj bezpodmínečný a výhradní nárok na vedení křesťanských národů od 

Konstantina Velikého, od toho, že po něm zdědil křesťanské impérium Romanům). Římská říše byla zcela 

ztotožňována s křesťanstvem, pokřesťanštění některého národa znamenalo pro východní Řím zároveň jeho 

podrobení nebo aspoň ideální uznání byzantské nadvlády. 

S tím se Karel nechtěl smířit - politická ctižádost, moc i velikost franské říše, která se mohla měřit s 

kteroukoli mocností na zemi, se s takovou podřízeností nesnášela. 

V těch letech se stala pro Karla hlavním problémem otázka byzantská a problém císařství. Zápas o 

římské císařství a císařský titul byl označen za středověkou formu problému světové prestiže. Pro Karla 

bylo usilování o císařskou hodnost vrcholně politickou záležitostí. Při tom mu nešlo v první řadě o to, 

aby východnímu Římu vzal císařský titul, přál si pouze, aby byl uznán za rovnocenného. 

Tomuto cíli sloužila sňatková politika (na popud císařovny matky Ireny - vládla v Konstantinopoli 

za nedospělého syna Konstantina VI. (780-797). V r. 781 požádala pro svého syna o ruku Karlovy 

dcery Rotrudy - súhlas. Karol v tom videl uznání rovnoprávnosti franské říše s východořímským 

císařstvím, zatímco Irena si slibovala pouze vrácení Istrie a jižní Itálie a ochranu před další franskou 

dobyvačností. Sňatkový projekt ztroskotal, když byl Karel ve svém očekávání zklamán a zjistil, že 

ho ve východním Římě - tentokrát v docela jiné oblasti než politické - nepovažují za zcela 

rovnocenného. 

Podnětem byla dogmatická otázka: boj o obrazy. Pro jeho velký církevní a politický význam se jím 

musíme blíže zabývat. 

SZ: Neuděláte si tesanou sochu (Ex 20,4; Lv 26,1; Dt 4,16) - mělo izraelský lid chránit před pádem do 

modloslužby a jasně ukázat duchovou podstatu Boha. Když se však Bůh sám stal člověkem a přijal v JK 

viditelnou podobu, nemohl mít v NZ zákaz zobrazování stejnou důležitost jako v SZ. Prvotní církev přesto 

projevovala po dlouhou dobu velkou zdrženlivost - raději užívala znamení a symbolů. Nejstarší zpodobení 

Ukřižovaného (krucifix) se zachovalo ze 4. stol. (Sv. Sabina v Římě). 

O smyslu a významu zobrazování Krista se názory lišily - christologické spory - je možno a dovoleno 

znázorňovat lidskou přirozenost Krista? Přísní dokéti a monofyzité zpodobování Krista zamítali - nevěřili v 

plnou a pravou lidskou přirozenost Kristovu. I umírnění považovali zobrazení jeho lidské přirozenosti 

přinejmenším za neúčelné, protože jí nepřikládali žádný význam v ekonomii spásy. Když někdo chce zpodobit 

Bohočlověka, musí podle jejich názoru přihlížet k jeho dvojí přirozenosti. Ježto však božství nelze výtvarně 

zachytit, každé pouze lidské zpodobení napomáhá nebezpečné nestoriánské herezi, nepopírá-li vůbec božství 

Kristovo, jak to činí ariáni. Proto zpodobení Krista - podezřelé z hereze a nebezpečné. K tomu ještě lid prý 

má sklon uctívat všecky obrazy pověrečně, též obrazy svatých, zvláště P. Marie. Je proto lepší obrazy a 

uctívání obrazů úplně potlačit. 

55


Obrazoborectví dosáhlo vrcholu za císaře Konstantina V. (741-775). Koncil v Hierei nařídil r. 754 zničení 

všech obrazů náboženského obsahu. Východořímskou říší otřásaly vzpoury, pronásledování a popravy, 

zvláště mnichů, kteří byli v mnoha krajinách skoro vyhubeni: Konečně císařovna Irena boj zastavila a svolala 

r. 787 7. ekumenický koncil nicejský (II. nicejský) a na něm uctívání obrazů obnovila. Byli tam přítomni 

dva papežští legáti a papež uznal usnesení koncilu - byl to poslední všeobecný koncil, na kterém se sešla 

východní a západní církev. Koncil vyjasnil spor tím, že rozlišil uctívání a klanění. Klanění (= latreia) 

přísluší jedině Bohu, kdežto úcta ( = proskynésis) se může vzdávat i tvorům. Koncil, opíraje se o Jana 

Damašského (+ okolo 754) a Basila Velikého (+ 379), prohlásil, že uctívání obrazu vychází Z úcty k originálu. 

Hodnota posvátného obrazu (ikony, řecky: eikón) není v něm samém, nýbrž v tom, že odkazuje na světce, 

popř. na Krista, kterého představuje: Kdo uctívá obraz, ctí tím zobrazeného. 

Všecko bylo tedy v pořádku, avšak v Byzanci úplně pominuli Karla Velikého. Karel spatřoval v 

samovládném počínání císařovny, která svolala všeobecný koncil a rozhodla věroučný problém, aniž si 

vyžádala jeho mínění, tak těžké porušení rovnoprávnosti Franské říše s Východem, že na to ihned velmi 

prudce reagoval a bez okolků odvolal projekt sňatku. Pak dal podnět k sepsání velkého státního spisu, tzv. 

Libri Carolini (790), který se vyslovoval proti II. nicejskému koncilu a proti úctě obrazů. Jeho autoři, Alkuin 

nebo spíše Theodulf Orleánský, při tom podlehli neblahému omylu. Protože neznali řecky a latinský překlad 

měl pro řecké proskynésis a latreia jen jedno slovo adoratio, nepochopili rozdíl mezi uctíváním a 

klaněním a neprávem polemizovali proti domnělému klanění se obrazům na Východě. Celý spis vyplynul 

ze zjeveného protibyzantského afektu. Nutně byl chápán jako protest [ franské říše proti nároku východního 

Říma na vedení v dogmatické, církevní a politické oblasti. 

5. Císařská korunovace a její problémy 

Karel usiloval o císařskou autoritu ne proto, aby odstranil císařství byzantské, ale aby dosáhl 

rovnoprávnosti s ním. Jako existovalo ve 4. a 5. století dvojí císařství, jedno na Západě, druhé na 

Východě, tak mělo nyní opět povstat západní císařství, zaniklé r. 476, a Frankové měli být novým 

říšským národem na Západě. Od r. 795 Karel vědomě vystupoval jako císař. 

Tu jeho plány zkřížila jednak Byzanc, jednak Řím. V Konstantinopoli vznikly různice mezi císařovnou a jejím 

nyní už dospělým synem. Když Konstantin znovu navázal spojení s Karlem, Irena se ho z obavy o svou vládu 

zmocnila, uvěznila ho a r. 797 ho dala dokonce oslepit, aby ho nadobro z boje vyřadila. Pak vládla sama 

jako císařovna a činila si pro sebe nárok na císařský titul a císařskou moc ve východořímské říši. Karel se ji 

snažil upokojit vysláním poselstva. 

žena jako držitelka římského stolce byla neslýchaná novota - právně pochybná, ale historicky povážlivá. 

V západním Římě z toho ihned vyvodili důsledky a pokládali byzantské císařství za zaniklé. Pápež hned" po 

svojom zvolení poslal Karolovi Veľkému kľúče od hrobu sv. Petra a zástavu Večného mesta. Papež 

Lev III. (795-816) vyškrtl jméno byzantského císaře z liturgických modliteb a nahradil je jménem 

Karlovým. Byla nasnadě myšlenka přenést císařství z Byzance zpět do západního Říma a převést je na 

Karla Velikého. Zdálo se, že si toto translatio imperii přímo vyžaduje. Postavenie nového pápeža bolo 

veľmi neisté. Príbuzní jeho predchodcu mu robili ťažkosti a spáchali naňho atentát. Lev III. hľadal 

pomoc u Karola Veľkého v Paderborne - R. 799 se papež Lev osobně uchýlil ke Karlovi do Paderbornu; 

z Říma ho vypudilo povstání. Karel mu přislíbil pomoc a vrátil sa do Ríma pod ochranou franského 

vojska. 

Karel přišel do Říma, aby prošetřil spor s jeho odpůrci. Pápež zvolal synodu do chrámu sv. Petra a 

dňa 23. decembra prísahou dosvedčil svoju nevinu proti ťažkým obvineniam (cudzoložstvo a krivá 

prísahe). Lev byl zproštěn obvinění proti němu vznesených, byl 2 dny před vánocemi r. 800 opět dosazen v 

plná papežská práva. Karol Veľký odsúdil na smrť protivníkov Leva III., ale na príhovor pápeža ich 

poslali do vyhnanstva. O vánocích měl Lev na Karlovo přání u sv. Petra pomazat na krále jeho syna. 

Tu překvapil papež krále Karla při půlnoční mši na vánoce r. 800 tím, že mu sám vložil na hlavu 

korunu a za nadšeného souhlasu Římanů ho provolal císařem. 

Můžeme-li věřit Karlovu životopisci Einhardovi, nebyl Karel tímto překvapením nadšen. Potom pápež 

podľa byzantského ceremoniálu na kolenách vzdal novému cisárovi poklonu = zrod S v ä t é h o 

r í m s k e h o i m p é r i a . V skutočnosti išlo o obnovenie západného rímskeho impéria, 

ktoré zaniklo v roku 476, pravda, v novom kresťanskom zmysle, a súčasne aj o dokončenie 

politického procesu uvoľnenia Itálie a pápežstva spod vplyvu Byzancie. Cisárskou korunou franský 

panovník nenadobudol dajakú vyššiu moc, ale v očiach národov vyššiu morálnu i politickú autoritu a 

osobitnú nábožensko-sakrálnu hodnosť, na ktorej spočívala nadradenosť cisára nad ostatnými 

kniežatami Západu. Rímsky cisár mal ďalej právo a povinnosť chrániť proti vnútorným a vonkajším 

56


nepriateľom pápežstvo i cirkev. 

Karlovi trvalo půldruhého roku, než se s římským císařským titulem vyrovnal. Oficiálně ho užíval teprve 

od léta 801. Není jasné, zda to způsobila právě tehdy obnovená sňatková jednání s Irenou. Ve 

východním Římě se po pádu Ireny (802) teprve r. 812 podvolili tomu, že Karlovo císařství uznali 

alespoň v té formě, že mu přiznali vedlejší císařství na Západě. 

Tím však opět vstoupilo v život západní císařství. Říšská idea přežila obrovské zhroucení, které přivedlo 

politicky a kulturně úplně vniveč karlovskou říši za Karlových nástupců, a určovala obsah a směr dějin 

zapadni Evropy v příštích staletích. 

Karel Veliký zemřel 814 v Cáchách a byl pohřben v antické rakvi v kapli své falce. Potomstvo mu 

právem dalo jméno „Veliký". Za „svatého" ho prohlásil teprve r. 1165 protipapež Paschalis III. na žádost 

Fridricha Barbarossy. Řím sice tuto kanonizaci nepřevzal, ale uctívání Karla dovoloval. 

Celkový hospodársky, náboženský i kultúrny rozvoj = Karolovská renesancia - Karol Veľký - 

porozumenie pre všetko krásne a vznešené. Sám sa snažil nadobudnúť čím vyššie vzdelanie, a 

usiloval o povznesenie vzdelanosti duchovenstva i pospolitého ľudu. Sústredil okolo seba 

popredných vzdelancov z celého sveta - najvýznamnejší z nich však bol Alcuin z Yorku. Na svojom 

dvore založil vyššiu školu (schola palatina), ktorú navštevovali synovia zo vznešených rodín i nadaní 

mladíci z ľudu, a akadémiu pre literátov (academia paletina). Klerici - katedrálne školy. Pri mnohých 

kláštoroch okrem kláštornej školy pre rehoľníkov, ej externé škola (schola publica) pre svetských 

klerikov a laikov. Na vidieku boli farské (elementárne) školy pre chlapcov. Pri významných školách, 

najmä pri "schola palatina", boli zriedené knižnice. 

Karol Veľký - položil základy jednoty národov na európskom Západe (civitas christiana) - ovplyvňovala 

spoločenský i náboženský život v stredoveku. 

Formálne obnovenie západného cisárstva. Od roku 754 bola medzi Byzanciou a Frankami roztržka. 

Byzantský cisár Konštantín V. (+ r. 775) bol ikonoklastom a zamietavé, aj keď miernejšie, stanovisko 

k uctievaniu obrazov zaujímal i jeho nástupca Lev IV. (775 - 780). Namiesto maloletého Konštantína 

VI. sa ujala vlády jeho matka I r e n a , ktorá nadviazala kontakty s Karolom Veľkým a začala v 

roku 786 vyjednávať o sobáši... 787- Druhý nicejský koncil (siedmy všeobecný snem), na ktorom 

bol ikonoklazmus odsúdený a obnovilo sa spojenie s Rímom. Zlepšili sa i vzťahy medzi Byzanciou a 

Frankami. Roku 78S sa však vyjednávanie o sobáši prerušilo, pretože Konštantín si vzal za ženu 

Arménku. 

14.Slovenskí pustovníci – Sv. Andrej – Svorad a Beňadik 

Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. 

Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska - tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom 

neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. 

storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. 

Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od 

ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej. 

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. 

Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni 

na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a 

učeníka, mnícha Beňadika. 

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. 

Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si 

57


vyžiadal od opáta "40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého 

Vzkriesenia". 

Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa 

nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo 

zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze 

Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné 

uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. 

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále sv. Emeráma. 

Najväčšia časť relikvií je v Pálfryovom relikviári z roku 1674. 

Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z 

územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho 

príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali 

a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý 

rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku 

neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme 

v Nitre. 

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z 

okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). 

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi 

prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom 

Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. 

Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. 

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12. 

storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická 

kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti" 

S činnosťou zoborských benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj 

ďalších najstarších písomností, vzniknutých v Uhorsku. 

15.Cirkevné pomery na Slovensku po páde Veľkej Moravy 

Počas vlády panovníka Svätopluka bola jeho ríša silným mocenským činiteľom v strednej Európe. 

Po jeho smrti (r. 894) sa jeho nástupcom stal syn Mojmír II., ktorý sa však svojimi schopnosťami 

nevyrovnal otcovi. V roku 895 sa Čechy dali pod ochranu Regensburga a aj iné kmene sa odtrhli od 

Moravskej ríše. Cca 899 Mojmír II. požiadal pápeža o znovuzriadenie cirkevnej hierarchie. 

Proti tomu protestovali nemeckí biskupi v r. 900 u samého pápeža. V tom čase zo severovýchodu 

vtrhli do dunajskej kotliny kočovní Maďari. Moravania v roku 902 odrazili ich útok – ale v roku 

907 v bitke pri Bratislave, Maďari zvíťazili a tak napomohli rozvrátiť Moravskú ríšu. 

Jej zánikom mizne postupne na našom území aj staroslovanská vzdelanosť, vyznačujúca sa 

rozvojom písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty. 

České krajiny - v 10. storočí - vznikajú staroslovanské pamiatky (strediskom kláštor na Sázave). 

Slovensko – z 10. stor. - chýbajú doklady o staroslovanskom písomníctve, aj o pamiatkach 

58


latinskej literatúty, hoci bez pochýb jestvovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto 

obdobia sa zachovala v rukopisoch z 11. - 16. storočia a uchovávajú ju predovšetkým zbierky v 

Bulharsku, Rusku, bývalej Juhoslávii a Rumunsku. 

Našim najstarším latinským rozprávacím prameňom, zaoberajúcim sa slovenským prostredím, 

je Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. Pravdepodobne 

Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom 

neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. 

storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. 

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z 

okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). 

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi 

prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom 

Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. 

Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. 

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12. 

storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická 

kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti" 

Odôvodnene predpokladaná kontinuita dvoch významných cirkevných inštitúcií -zoborského kláštora 

a nitrianskej kapituly - utvárala podmienky pre rozvoj písomnej kultúry v období vznikajúceho 

uhorského štátu. V tomto období sa predovšetkým členovia benediktínskej rehole stali voľnými 

pokračovateľmi cyrilo-metodskej myšlienky i nositeľmi slovesnej kultúry. S činnosťou zoborských 

benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj ďalších najstarších 

písomností, vzniknutých v Uhorsku. 

Aj keď bitkou pri Lechu v roku 955 sa situácia zmenila v neprospech Slovenska, ani po strate 

politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare 

samostatné kniežatstvo. Historickým jadrom slovenskej krajiny zostala časť územia, kde 

rozprestieralo v 9. storočí Pribinovo kniežatstvo. 

Slovensko, po strate novej štátnej samostatnosti susediace s mocnejšími národmi, sa nestalo veľkým, 

ale aj ako malý národ sa nestratil v búrlivých prúdoch dejín, ktoré sa cez dlhé stáročia prehnali cez 

našu krajinu. 

Do nového Uhorska, ktoré sa takmer na celé tisícročie stalo domovom nášho národa, priniesli si 

Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou 

kultúrou prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. Ako už 

neraz v dejinách, i v tomto prípade sa ukázalo, že kultúra národa je viac ako jeho početná sila a 

vojenská moc. 

Územie Slovenska, tvoriace most medzi Východom a Západom, ale i medzi severnou a južnou 

59


časťou Európy, bolo strategicky veľmi dôležité v stredoeurópskych záležitostiach. 

Na prelome 10. a 11. storočia dostal sa kráľ Štefan (997 - 1038) do sporu s mocným 

poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým (992 - 1025), ktorý obsadil územie Slovenska po 

Dunaj okolo roku 999. Držal ho po nadvládou 2-3 roky, severnejšiu časť od hornej Nitry asi do 

roku 1017. 

Medzi uhorskými kráľmi a ostatnými členmi arpádovského rodu vznikali často zápasy o trón, a 

pretože do týchto vnútorných bojov zasiahli aj nemeckí cisári, územie Slovenska bolo v 11. a 12. 

storočí javiskom krvavých bojov. Inak v politickom vývine Uhorska nemalo Slovensko v 12. storočí 

dôležitejší význam, pretože ťažisko politického života sa presunulo na juh. 

O náboženskom a kultúrnom raste Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen 

náboženského, ale aj kultúrneho a hospodárskeho života. Ony umožňovali kontakt aj mimo 

Uhorska. 

Medzi najstaršie kláštory patrí benediktínske opátstvo sv. Hypolita pri Nitre. Jeho počiatky siahajú 

pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy. Sv. Štefan, kráľ, ho obdaril rozsiahlymi majetkami. 

Benediktíni žili v kláštore na Zobore do roku 1468. Kláštor pustol až do roku 1691, keď nitriansky 

biskup Blažej Jáklin (+ 1695) uviedol do neho mníchov sv. Romualda - kamaldulov. Boli tam až 

do zrušenia panovníkom Jozefom II. roku 1782. 

V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a 

kultúrneho života: opátstvo sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. S jeho činnosťou je spojený aj 

vznik Nitrianskeho kódexu (Evanjeliára) - najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s 

najväčšou pravdepodobnosťou v rámci bývalého Uhorska. Kniha z 11. stor. je písaná po latinsky na 

kvalitne zviazaných pergamenových listoch, prekrásne iluminovaná. 

Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrí tiež opátstvo Panny Márie v Pohraničiach pri 

Nitre, opátstvo sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne (zal. 1224), Panny Márie v Klíži pri 

Topoľčanoch, opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach, na Spiši, v Krásnej nad Hornádom a 

ďalšie. 

Pôsobenie benediktínov, ale aj iných reholí, je dôkazom zbožnosti a tiež kultúrnej vyspelosti 

slovenského ľudu v dávnej minulosti. 

Prvý premonštrátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert roku 1135 vBzovíku pri Krupine 

okolo roku 1220 v Jasove. Cisterciáti sa usadili v roku 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr v 

Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej Zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj templári v 

Klíži-Hradišti, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku. 

Z reholí pôsobiacich v Palestíne to boli tiež karmelitáni (Prešov, Bratislava), križiaci-ochrancovia 

hrobu sv. Hieronyma (Chmeľov, Lendak, Huncovce). Roku 1229 na žiadosť niekoľkých spišských 

farárov prichádzajú na Skalu útočišťa kartuziáni. Čoskoro založili aj druhý kláštor v Červenom 

Kláštore. 

V 13. storočí prichádzajú na Slovensko františkáni a dominikáni. Prvé kláštory si 

zakladajú františkáni v Bratislave, Trnave a Nitre. Tiež na našom území pôsobila rehoľa 

paulínov, augustiniánov. 

Zo ženských reholí mali na Slovensku kláštory okrem cisterciátiek aj klarisky (Trnava, Bratislava, 

60


Kežmarok). 

Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné. Strediskom stolice boli hrady, na ktorých 

boli aj hradné fary. Od 14. storočia vznikajú fary nielen v mestách, ale i vo viac obývaných 

slovenských krajoch. 

Čo sa týka cirkevnej organizácie Slovenska z 10.-11. storočia sú ešte mnohé nejasnosti najmä 

ohľadom nitrianskeho biskupstva. 

Nitra bola v i l . storočí sídlom kniežat i locus credebilis, a predsa nepočuť (a či práve preto?) o 

biskupstve v Nitre. Ani v Prahe a Ostrihome niet zmienky o tomto biskupstve. Nemožno obísť ani 

záznamy neskorších kronikárov, ktorí spomínajú, že nitriansky biskup sv. Bystrík položil život 24. 

septembra 1046 alebo 1047 za vzbury pohanského Vathu. 

Biskupom Gervázom, ktorého pravdepodobne kapitula zvolila okolo roku 1115, pokračuje známa 

história nitrianskeho biskupstva. Nie je však zatiaľ známa zmienka o fakte obnovenia tohto 

biskupstva začiatkom 12. storočia. Isté je, že nitrianska kapitula tu mala stále sídlo a volila si 

prepošta. Dosvedčuje to aj záznam o návšteve kráľa Štefana v Nitre roku 1006, ktorý v Nitre našiel 

v kostole sv. Emeráma 9 kanonikov. Pobudol s nimi tri dni. Biskup sa tu nespomína, hoci je 

možné, že kráľ Štefan, ktorý zakladal nové biskupstvá, obnovil ho aj v Nitre. 

Od začiatku 12. storočia Slovensko bolo cirkevnoprávne rozdelené na veľké oblasti. 

Najväčšiu oblasť tvorilo ostrihomské arcibiskupstvo, menšiu cirkevnú jednotku tvorilo nitrianske 

biskupstvo a na východnom Slovensku to bolo jágerské biskupstvo. 

Nitrianski a jágerskí biskupi boli sufragánmi ostrihomského arcibiskupa, a tak prakticky celé 

Slovensko bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva a cirkevnej právomoci jeho metropolitov. 

Za vlády kráľa Kolomana (1095-1114) a jeho nástupcov prešiel do cirkevného života systém 

archidiakonátov. Zväčša sa kryli svojimi hranicami s územím žúp. Okrem archidiakonátov vytvorili 

sa mimo biskupských sídel kolegiálne kapituly (Bratislava, Spiš) a ich prepošti vykonávali na 

spôsob archidiakonov skoro celú biskupskú jurisdikciu. Okrem spišského prepošstva časť 

slovenského územia patrilo prepozitúre sv. Juraja pri Ostrihome. 

Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval bez väčšej zmeny do druhej pol. 18. stor. 

V období 12. - 14. storočia, podobne ako aj v iných krajinách, aj na našom území sa zakladali 

školy - kapitulské, kláštorné a farské. Správa o kapitulskej škole v Nitre z roku 1111 spomína učiteľa 

Willermusa a menovite štyroch nitrianskych kanonikov. 

Organizácia kapitulných škôl u nás sa veľmi nelíši od štruktúry v iných európskych krajinách. 

Vzdelávali sa tu budúci kňazi, ale aj chlapci, ktorí sa chceli venovať svetským povolaniam. V 

zápise z roku 1338 kapitulnej školy v Bratislave sa uvádza, že tam študovali aj synovia mešťanostov 

a chudobných rodičov. Najstaršia správa o farskej škole - z roku 1378 v Nitrianskom Hrádku. 

Pokojný a prosperujúci vývin na území Slovenska narušil vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1285. Jeden 

oddiel tatárskeho vojska prenikol hlboko do slovenského územia a spustošil Zemplín a Šariš. (Pri 

invázii Tatárov r. 1241 padol aj nitriansky biskup Adam.) 

Kráľ Bela IV. (1235-1270) povoláva nemeckých kolonistov, ktorí zakladajú banícke osady, čo 

napomáha v 13.-14. storočí vzniku miest. 

61


Koncom 13. storočia - Uhorsko na niekoľko častí, v ktorých vládli bohatí veľmoži. Matúš Čák 

Trenčiansky - pán Váhu a Tatier (+ 1321) - sa zmocnil väčšej čiastky slovenského územia 

(patrilo mu 26 stolíc ä 92 hradov s panstvami) a vládol ako nezávislý panovník. 

Po vymretí Arpádovského rodu (1301) sa dostal v Uhorsku k vláde rod Anjuovcov (1306- 

1382), ktorý bol požehnaním i pre územie Slovenska. Príslušníci tohto rodu zakladali mestá, 

podporovali rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníctva. 

Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (+ 1382) nastali znova spory o uhorský trón. Kráľom sa stal 

Žigmund Luxemburský (1387-1437). Za tohto panovníka bolo Slovensko v rokoch 1421-1434 

viackrát spustošené husitskými vojskami. Hrozné spustošenie vyvolalo medzi slovenským 

ľudom skôr odpor a nenávisť, než sympatie k husitizmu. 

Jasným obdobím v uhorských dejinách bola vláda Huňadyovcov, najmä krála Mateja Korvína 

(1457-1490). Za jeho vlády sa šírili na územie Uhorska myšlienky humanizmu a renesancie. 

Kráľovské sídlo Budín sa stalo strediskom talianskych učencov a umelcov. Prejavil sa záujem o 

štúdium.V 14. storočí študovalo z Uhorska v Bologni asi 36 študentov, v Padove 40. Zo Slovenska z 

nich bolo asi 20%. Vo Viedni do r. 1450 študovalo z celého Uhorska 2929 študentov, z toho zo 

Slovenska bolo 595 študentov. 

Kráľ Matej v roku 1465 založil v Bratislave univerzitu - Akadémia Isíropoliiana, ktorá však po 

smrti svojho zakladateľa zanikla. Hoci jej existencia bola pomerne krátka získala zvučné meno v 

Európe. V počiatkoch sa kládol dôraz najmä na štúdium filozofie a teológie, univerzita však 

umožňovala aj štúdium astronómie. Svedčí o tom aj dosiaľ zachovaný glóbus s mapami hviezdnej 

oblohy v Krakove, s ktorým na Istopolitane pracoval jej profesor Martin Bylica z Olkusze. (Ide 

o najstarší zachovaný umelecko-historický prístroj svojho druhu v Európe.) 

16. Križiacke výpravy a rytierske rehole 

– účasníci: ľud, rytieri – vojaci, vládna zložka 

– Motív – pozadie : 

Ľud: hospodárske ťažkosti 1095 – 1.križ. Výprava. Typické rozbroje medzi knežatami 

(podpaľovači, lúpeže), preľudnenie – migračné tendencie 

Rytieri: korysť (= prejav božieho požehnania), mladsší synovia ritier. Otcov, ktorí nedeili, 

nezamestnaní ritieri – 2 typy ritierov: chceli odsť, zbohatnúť a vrátiť sa a chceli ostať aj s celopu 

rodinou – asimilovali sa 

Veľmoži, kniežatá: sláva za veľké činy, moc, nemožnosť sa uplôatniť vo vedení doma, napr. 

Raimond z Tulusu, snaha o únik zo zložitej situácie vo vlastnej krajine (dlžníci, vinníci..) 

- 4 hodnotenia krit.: 

• oslobdiť sv. Miesta 

• oslobodiť okupované územia od útlaku neveriacich 

• pomôcť byancii 

• odpustenie – aby sa zbožní bojovníci očistili od hriechov 

Naplnil sa zčasti en 1. - veľa krvi. GIHÁD má vraj korene v tomto období. (am. Vojak = am. 

Križiak). 2. sa vôbec nenaplnil. 3. - privlastnili si územia byz. Cirkvi – vrchol = pustošenie 

Konštantínopolu. 

62

2 mýty: 

– križiacke výpravy – rozvoj obchodu 


– detská križiacka výprava – nebola organizovaná cirk. Autoritou, ale fanatici z Fr. A porínia – 

kult nevinných detí (čo sa nepodarí hriešnikom, tro sa podatrí nevinným deťom) Štefan mal 

zjavenia.(Križ. Detskú zavrhol kráľ (z Paríža) 

Z Kolína – tínedžeri prešli až k stredozemnému moru (nie je o tom veľa materoiálu – ako staré 

det, atd.) Boli 2 prúdy: jedni išli na Janov – zúbožení sa vrátili. Druhí išli na Marsey – 

podnikavci im ponúkli loď – 2 lode stroskotali a 5 lodí plných mladých predali do otroctva v 

severnej Afrike. 

Vznik križiactva. 

Od čias Konštantína Veľkého sa stala Sv. Zem cieľom mnohých pútnikov. Púte neprestali ani vtedy, 

ked Arabi obsadili Palestínu (r. 637 dobyl Omar Jeruzalem). Arabi 36 spočiatku voči kresťanským 

pútnikom tolerantne; Jeruzalem aj mohamedáni uznávali za sväté mesto. Situácia sa zhoršila za 

káhirskej dynastie Fatimidov (od r. 971): kalif Kakim začal roku 1009 prenasledovať kresťanov. V 

Jeruzaleme zrúcali mohamedáni starobylý chrám Božieho hrobu. Za byzantského protektorátu 37 

prenasledovania utíchli a v rokoch 1027 - 1048 bol chrám Božieho hrobu znova vybudovaný. Nové 

prenasledovanie vypuklo za tureckej dynastie Seldžukovcov, ktorí prišli z Kapodócie, obsadili v roku 

1071 Arménsko, porazili byzantského cisára fiomanusa Diogenesa a roku 1076 zaujali Jeruzalem. Je 

možné, že nepriateľský postoj voči kresťanom bol pomstou za vytláčanie mohanedánov zo Sicílie a 

zo Španielska. 

Správy o prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe prenikli do Ríma a pápeži začali uvažovať 

o ochrane pútnikov do Sv. Zeme. Už sv. G r e g o r VII, sa vážne zapodieval plénom, že podporí 

byzantského cisára v boji proti Turkom a bude chrániť jeruzalemských pútnikov. Zámer 

neuskutočnil, bol zaujatý bojom o investitúru. Byzantský cisár A l e x i o s I. Komnenos žiadal 

pomoc proti Turkom. Když se navíc mimoto nepřátelský tlak na Konstantinopol stal hrozivým a císař 

Alexius I. (1081-1118) poslal do Říma naléhavou žádost, aby mu západní křesťanstvo pomohlo, zazněla 

výzva papeže Urbana II. (1088-1099). Pustovník P e t e r A m i e n s k ý opísal utrpenie 

pútnikov v Palestíne. V západnom kresťanskom svete vzniklo veľké rozhorčenie; na snem v 

C l e r m o n t e (r. 1096) sa po reči pápeža Urbana II. spontánne rozhodli ("Boh to chce!") 

usporiadať vojenskú výpravu s cieľom znovudobyť sväté miesta: znak - na pravé rameno červený 

kríž (odtiaľ pomenovanie "križiaci"). Účastníkom križiackej výpravy pápež udelil odpustky, t.j. 

odpustil im pokánie či pokuty za vyspovedané hriechy. 

1. Křížové výpravy 

Všecky národy křesťanského "Západu spojila přes všechny národní přehrady velká křesťanská idea: jít na 

pomoc východním křesťanům a vyrvat mohamedánům zemi, kde žil Kristus a přinesl nám spásu. V té době 

byli císař Jindřich IV. i francouzský král Filip I. stiženi klatbou, a tedy mimo křesťanské společenství. Tak 

připadlo vůdcovství v tomto celozápadním hnutí papežům, sotva 50 roků po tom, co císař Jindřich III. na 

synodě v Sutri (1046) pozvedl totéž papežství z úpadku a znovu je vrátil jeho univerzálnímu významu. 

Papežská výzva měla netušený ohlas. Rozpoutala masové náboženské hnutí, které přes mnohé zvraty 

zůstalo živé po celá staletí a ztratilo svou zažehující sílu teprve při rozpadu západoevropské jednoty 

koncem vrcholného středověku. 

36 Nielen dynastia Uaméjovcov z Damasku (661 - 744), ale aj dynastia Abbásovcov z Bagdadu (750 -258) dovolila 

pútnikom navštevovať sväté miesta. Hárún al Rašíd dokonca poslal Karolovi Veľkému kľúče od Božieho hrobu. 

37 za vlády cisárov Nikefora Pokasa, Zemiscesa a Konštantína Konomacha 

63


1. křížová výprava: 1096—99. 

Myšlienka križiackej výpravy zjednotila kresťanský svet okolo pápeža. Rytieri zo všetkých krajín sa 

mali zísť v Carihrade. Než sa poschádzali, nastúpili na cestu do Sv. Zeme selské zástupy 

sedliackeho ľudu pod vedením eremitu Petra Amienského. Boli to neusporiadané davy bez 

disciplíny a náležitého zásobovania. Tiahli starou Podunajskou cestou a Když procházely Porýním, 

rozpoutaly ve svém vzrušení krvavé pogromy - rabovali a prenasledovali Židov. 

Uhorský panovník Koloman rozprášil niektoré húfy na západnom Slovensku. Také na další cestě 

Balkánem se nespořádané houfy dopoušcčly četných násilností na domácím obyvatelstvu, takže se byzantský 

císař zdrshal vpustit je do města. Většinou zahynuli cestou. Část z nich pod vedením hlasatele křížové 

výpravy poustevníka Petra Amicnského dosáhla Malé Asie. Při prvním útoku Seldžuků byli zcela potřeni 

a zničeni. 

Neskôr - v ý p r a v a r y t i e r o v zo západných krajín - skoro výhradně z románských 

zemí, náčelníky byli knížata Raimund z Toulouse, Gottfried z Bouillonu s bratry Balduinem a 

Eustachem a Norman Bohemund z Tarentu. Panovníci sa však na nej nezúčastnili pre boje o 

investitúru. Účastníci prvej výpravy, ktorí sa uberali do Carihradu cestami pri Dunaji i lodami po 

mori, boli zapálení neobyčajným nadšením, preniknutí zvláštnym odhodlaním položiť i vlastné 

životy, no vyskytli sa u nich aj sklony k ukrutnosti. 

V máji roku 1097 boli už štyri armády križiakov v Carihrade. Tam však povstali prvé ťažkosti a 

nedorozumenia s cisárom Alexejom Komnenom. Križiaci boli nemilo prekvapení, keď od nich žiadal 

lénnu prísahu. Cisár zasa nerád videl, že niektorí účastníci, najmä Normani pod vedením 

Bohemunda, majú v úmysle ponechať si dobyté územia. 

Križiacke vojská po veľkých útrapách a značných stratách dosiahli určité úspechy. Dobyli Anatóliu a 

Sýriu a prenikli k Antiochii. Roku 1099 padol do ich rúk Jeruzalem. 

Ale jejich hrdinské úsilí těžce zatížil krvavý masakr, který tam rozpoutali (nešetřilo ani žen, ani dětí, ani 

starců): Nesmírná námaha při tažení vyprahlými kamenitými pouštěmi a neustálé zákeřné přepady způsobily 

rytířům neobyčejně veliké ztráty a vyžádaly si obrovskou daň krve; nastřádané rozhořčení a předrážděnost 

propukly při útoku na Svaté město v naprosto nekřesťanském masakru „nevěřících". 

Výsledkem první křížové výpravy bylo založení křesťanského království jeruzalémského (podle 

francouzského vzoru jako lenní stát s menšími křižáckými státy: knížectvím antiochijským a hrabstvími 

edesským a tripolským) 38 . V Jeruzaleme mal byť prvým panovníkom lotrinský knieža Gottfried 

B o u i l l o n s k ý - odmietol kráľovský titul (nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ 

nosil tŕňovú). Používal len čestný titul "Strážca Božieho hrobu". R. 1099 porazil egyptského sultána u 

Askalonu. Po niekoľkých mesiacoch zomrel a prvým jeruzalemským kráľom sa stal jeho brat 

Balduin I. (1100-1118), který přijal titul jeruzalémského krále. Největšího rozsahu nabylo království, když 

vládl Fulcoz Anjou (1131-1143). 

Rozdrobenie dobytého územia na léna podľa západného vzoru naznačovalo, že si vodcovia križiakov 

neuvedomili naliehavú potrebu skoncentrovania všetkých síl - vládnúcej i vojenskej - v jednej pevnej 

ruke. Len jednotný a dobre organizovaný štát mohol čeliť stálemu náporu vonkajších nepriateľov. 

Križiaci si takto sami zavinili, že sa latinské štáty na Blízkom východe dlho neudržali. A nebolo "to 

iba vonkajšie nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo ich existenciu. Pristupovali k tomu i zárodky 

vnútorného rozkladu: nedostatok schopnosti prispôsobiť sa novým klimatickým pomerom; pestré 

zmes rozličných národností, ktoré v Palestíne našli svoj nový domov a niekedy ťažko hľadali 

38 V Antiochii založili kniežatstvo pod vládou Normana B o h e m u n d a , syna Róberta Guiscarda. V 

edesskom kniežatstve sa ujal vlády B a l d u i n B o u i l l o n s k ý , brat Gottfriedov. Križiaci 

zorganizovali zorganizovali latinskú hierarchiu s patriarchátmi v Jeruzaleme a v Antiochii, hoci sa v Sýrii a v Palestíne 

udržali zvyšky ortodoxných kresťanov i východná hierarchia. 

64


spôsoby vzájomného spolužitia a konečne vznik tzv. P a u l l á n o v , miešaného obyvateľstva, 

ktoré bolo celkom zmäkčila až zbabelé. 

Islamskí historici pozerajú na križiacke výpravy ako na dobyvačné vojny (mohamedáni boli 

presvedčení pri svojej expanzii a dobývaní okolitých krajín, že vedú "svätú" vojnu a boj proti 

neveriacim pokladali za vec samozrejmú a oprávnenú, ani kresťanskí rytieri nepochybovali o 

spravodlivosti križiackych výprav, ktorých cieľom bolo znovuzískanie Sv. Zeme pre kresťanstvo). 

K r i ž i a c k e v ý p r a v y v 12. a 13. s t o r o č í 

Druhá križiacka výprava (1147 - 1149). 

Po dobytí Jeruzalema prichádzali do Sv. Zeme stále nové posily zo západu. Roku 1101 bol zriadený 

štvrtý latinský štát, a to kniežatstvo v Tripolise (v Sýrii). Križiaci, ktorí sa usadili na Blízkom 

východe, tam šírili latinskú kultúru a stavali pevnosti podľa západného vzoru (dosiaľ sa zachovali na 

viacerých miestach mohutné ruiny). Pád Edessy (r. 1144) však ukázal, že drobné kresťanské štáty 

nemôžu klásť vážny odpor mohamedánskemu tlaku. 

Správa o páde Edessy sa dostala na Západ a francúzske i nemecké krajiny zachvátila druhá silné vlna 

náboženského nadšenia. O její uskutečnění se zasazoval zvláště Bernard z Clairvaux a získal pro ni dva 

krále: francouzského kráľa Ľudovíta VII a německého (Konráda III.). Pápež Eugen III., žiak sv. 

Bernarda z Clairvaux. Sv. B e r n a r d nadšenými kázňami získaval bojovníkov pre výpravu 

nielen vo Francúzsku, ale aj v Nemecku. Na 2. križiackej výprave sa okrem neho zúčastnil 

francúzsky panovník L u d o v í t VII., český panovník V l a d i s l á v a početné kniežatá. Prúd 

bojovníkov sa dostal do Malej Ázie, ale pri Doryleume utrpeli križiaci citeľnú porážku. Český 

panovník Vladisláv sa vrátil do Carihradu bez toho, aby uzrel Boží hrob, a pokračoval domov. 

Križiaci zo severnej Európy, plaviaci sa po mori, pomohli portugalskému kráľovi Alfonzovi I. 

oslobodiť Lisabon od nadvlády Maurov (r. 1147), ale to bol jediný úspech 2. križiackej výpravy. Vo 

Sv. Zemi sa spojili vojská Konráda III, Ludovíta VII. a jeruzalemského kráľa B á 1 d u i n a III. a 

pokúsili sa dobyť Damask. To sa skončilo nezdarom: húževnatá obrana, nesvornosť križiakov a 

zbabelosť Paullánov. Sv. Bernard musel vypočuť mnoho trpkých výčitiek pre nezdar križiackej 

výpravy, ktorú propagoval. Výprava skončila hroznou katastrofou německo- francouzského vojska, jež 

Turci potřeli v několika bitvách. - R. 1187 byl Jeruzalém zase ztracen. 

Tretia križiacka výprava (1189 - 1192). 

Neúspech druhej križiackej výpravy znechutil kresťanský Západ. Latinské štáty vo Sv. Zemi sa začas 

udržali, no ich existencia bola vážne ohrozená, keď sa stal egyptským vladárom sultán S a 1 1 a d í n 

(od r. 1171) – v r. 1174 sa zmocnil Damasku a roku 1183 rozšíril svoje panstvo aj na Mezopotámiu - bol 

vynikajúcim bojovníkom; štedrý a rytiersky vladár, veľkomyseľný voči porazeným, no aj ľstivý a ukrutný. V 

bitke pri Hettine (neďaleko Genezaretského jazera) pripravil Salladín kresťanským vojskám zdrvujúcu 

porážku. Jeruzalemský kráľ G u i d o padol do zajatia. Sultán Salladín vtiahol roku 1187 do dobytého 

Jeruzalema a čoskoro zaujal celú Sv. Zem. Kresťanom zostali len pevnosti Tyrus, Tripolis a Antiochia. 

Jeruzalemský kráľ Guido, ktorého Salladín prepustil na slobodu, obliehal prístav Akkon 

(kresťania ho stratili po bitke pri Kattine). Po dvojročnom obliehaní spojené križiacke vojská 

dobyli prístavné mesto. 

Správa o porážke kresťanských vojsk a páde Jeruzalema znova otriasla svedomím Západu. Na 

výzvy pápežov Gregora VIII. a jeho nástupcu Klementa III. sa vzchopilo západné kresťanstvo 

k tretej križiackej výprave. Mocné, dobře organizované a vyzbrojené nemecké křižácké vojsko 

vyrazilo na Východ pod vedením císaře Fridricha Barbarossy. U Ikonia dosáhlo skvělého vítězství nad 

65


Turky. V r. 1190 starý císař utonul v řece Salef - vojsko bez vůdce - sa vrátilo domov. Po mori - Anglický 

král Lví srdce a francouzský král Filip II. nedokázali znovu dobýt Jeruzaléma 39 (R. Levie srdce cestou dobyl 

Cyprus); uzavřeli však 1192 se sultánem Saladinem příměří, které křesťanským poutníkům zaručovalo 

nerušenou návštěvu Jeruzaléma. Kresťanom zostal na základe tohto prímeria úzky pruh na pobreží 

od Jaffy k Tyru s hlavným prístavom v Akkone. Odtiaľto mohli kresťania putovať do Jeruzalema, 

ale bez zbraní. Na tretej križiackej výprave sa zúčastnili aj českí rytieri. 

Úspešne sa skončila expedícia, ktorú podnikol H e n r i c h VI. roku 11 9 7 z Apúlie na východ. K výprave sa pripojili 

cyperský a arménsky kráľ a spojené vojská dobyli Sidon a Bejrút, čím sa získalo spojenie palestínskeho pobrežia s 

Antiochiou. 

Štvrtá križiacka výprava (1202 - 1204). 

Podnet: pápež Inocent III. Benátska republika prejavila ochotu poskytnúť lodstvo na prepravu 

križiakov, ktorí sa onedlho zhromaždili v Benátkach (poväčšine francúzski rytieri). Do Benátok 

prišiel roku 1201 mladý byzantský cisár A l e x i o s a prosil križiakov o pomoc - nastal v 

križiackom hnutí i celej východnej politike nečakaný obrat. Působením sobeckých obchodních 

zájmů Benátčanů výprava zamířila proti vůli papeže do Konstantinopole a zasáhla do 

vnitropolitických zmatků v Byzanci. 

Od 1 1 . storočia - spory medzi Benátčanmi, Byzantíncami a Normanmi o Jadran. Benátčania sa 

obávali, že stratia priechod z Jadranu do Stredozemného mora. Spočiatku držali s Byzantíncami 

proti Normanom. Byzantínci obsadili Korfu (r. 1149) a Anconu (r. 1151) - Benátky sa spojili s 

Normanmi - odpor Grékov proti benátskej republike. Cisár Manuel I. dal roku 1 1 7 1 uväzniť 

Benátčanov, ktorí sa zdržiavali v Carihrade. Po jeho smrti (r. 1180) - namiesto neplnoletého Alexia II. 

vdova Mária Antiochijská - politiku priaznivejšiu pre Benátky. Potom násilnosti,... r. 1195 Alexios III. 

- zvrhol z trónu, oslepil a uväznil. Mladému Alexiovi IV. sa podarilo uniknúť z väzenia a utiecť do 

Benátok, kde boli križiacke vojská. Prefíkaný benátsky dóža E n r i c o D a n d o l o využil 

jedinečnú príležitosť. Mal križiakov vo svojej moci. Zaviezol ich do Carihradu – r.1203 sa križiacke 

vojská zmocnili Carihradu, kde dosadili na trón cisára Alexia IV. Nato sa Gréci vzbúrili a mladého 

cisára zavraždili, Križiaci znovu získali Carihrad a bezohľadne ho spustošili. Potom 

zriadili na východe latinské cisárstvo, do čela - B a l d u i n F 1 a nd e r s k ý. 

Benátčania si tiež ponechali niektoré územia. Súčasne bola ustanovená latinská hierarchia 

na čele s patriarchom v Carihrade, pod ktorého právomoc patrilo 22 arcibiskupstiev a 58 

biskupstiev. Inocent III. nebol spokojný s tým, že Benátčania zneužili križiacke vojská. V liste 

kardinálovi Petrovi vyčítal križiakom násilnosti, ktorých sa dopustili pri pustošení Carihradu. Pápež 

bol postavený pred hotovú vec a nakoniec potvrdil aj nový cirkevný poriadok. Bezohľadné 

spustošenie Carihradu, založenie latinského cisárstva a zriadenie latinskej hierarchie značne prehĺbilo 

roztržku medzi západnou a východnou cirkvou a skrížilo unionistické plány pápeža. Grékom sa 

potom podarilo utvoriť v Malej Ázii (v Nicei) novú vládu a zvoliť nového patriarchu. 

Neúspěšnost a nesmyslnost tohoto podnikání vzbudily na Západě pochybnost, zda se má pokračovat v 

ozbrojených křižáckých taženích bojovníků. Šířila se myšlenka, že Bůh použije spíše bezbranných panen a 

dětí než krvelačných válečníků. 

Tak došlo r. 1212 ke Ikrížové výpravě dětí. 

39 Tretia križiacka výprava bola rozsahom najväčšia zo všetkých. Nedosiahla však pozoruhodnejšie výsledky pre 

ustavičné spory rytierov a kniežat. Anglický kráľ Richard Levie Srdce vynikal síce v bojoch, ale svojou netaktnosťou 

si znepriatelil francúzskeho panovníka Filipa II. i rakúskeho vojvodu L e o p o l da VI. Ten sa mu neskôr 

pomstil tak, že ho prepadol na spiatočnej ceste a vydal Henrichovi VI., ktorý ho držal v zajatí, dokiaľ Angličania 

nezaplatili výkupné. 

66

Detská križiacka výprava. (r. 1212) 


Neúspech 4 križiackej výpravy vyvolal nový extrém - križiacku výpravu detí – podujatie nemalo 

úradné cirkevné schválenie. Dva mohutné prúdy chlapcov vo veku 10 až 16 rokov z Francúzska a z 

Nemecka tiahli na juh, aby bez zbrane a bez peňazí dobyli späť Boží hrob. Zvyšky nemeckej detskej 

výpravy pod vedením chlapca M i k u l á š a z Kolína po útrapách na ceste dospeli do Ríma 

a pápež Inocent III. ich vrátil domov. Francúzske deti pod vedením chlapca Š t e f a n a z 

Cloyes sa dostali do Marseille, kde sa ich ujali nesvedomití námorní obchodníci - zločinní loďaři. 

Časť lodí so "živým nákladom" stroskotala za búrky na mori, časť chlapcov predali do otroctva v 

Alexandrii . 

Zdravé jádro křižácké myšlenky ukázal později sv. František v Assisi, totiž nahradit násilné dobývání a 

podrobení pokojnou misijní činností. Vyhledal osobně u Damietty sultána, aby mu přinesl poselství evangelia. 

Jeho kázání sice nemělo úspěch a nepřátelská vojska se nadále krvavě potírala - při dobytí Damietty 1219 

křesťané provedli ve městě strašlivé vraždění, když však později upadli do zajetí, sultán s nimi jednal 

velkomyslně a ušetřil je -tehdy však začalo pokojné misijní působení františkánů ve Svaté zemi. 

Piata križiacka výprava. 1228/29. 

Pápež Inocent III. ani po neúspechu 4 križiackej výpravy neprestal oduševňovať kresťanský svet za 

nové podujatie. 4. lateránsky koncil (r. 1215) sa zameral na prípravu novej výpravy, ktorú stanovil na 

rok 1217. V tomto roku pritiahli k Akkonu s vojskami uhorský kráľ 0 n d r e j II. ( aj bojovníci z 

horného Uhorska) a rakúsky vojvoda L e o p o l d VI. Ondrej II. sa po 3-mesačnom pobyte v 

Palestíne vrátil domov. Nemeckí rytieri spolu s titulárnym "jeruzalemským kráľom J á n o m z 

Brienne a pápežským legátom P e l a g i o m bojovali v Egypte a prechodne dobyli dôležitú 

pevnosť Damiettu. Sultán bol ochotný vymeniť Jeruzalem za Damiettu, križiaci sa však nádejali, že 

čoskoro získajú celý Egypt. Nato dal sultán popretrhať nilské hrádze a vody zaplavili kraj okolo 

Damietty. Výprava križiakov sa skončila bezúspešne. 

Cisár F r i d r i c h II., Barbarossov vnuk, sľuboval pápežom, že uskutoční križiacku výpravu 

- pápež Gregor IX. Ho exkomunikoval za váhavosť – preto sa s malým sprievodom vybral do 

Palestíny a uzavrel so sultánom zmluvu: kresťania sa vzdali zvyšku Sýrie, ale dostali Jeruzalem, 

Betlehem, Nazaret a pruh pri mori, ktorý spájal posvätné miesta s prístavom v Akkone. 

Exkomunikovaný cisár sa v bazilike Božieho hrobu korunoval za jeruzalemského kráľa a vrátil 

sa do Apúlie. Výhody, ktoré Fridrich vyjednal, kresťania dlho nemohli využívať. Mohamedáni im už 

v roku 1244 odňali Jeruzalem a ponechali im len Jaffu, Akkon a na severe Antiochiu. 

Šiesta križiacka výprava. 1248—1254. 

Vyhlásil ju Prvý lyonský koncil (r. 1245). Podnikol cestu na východ jediný panovník – Francouzský král 

sv. L u d o v í t IX. Roku 1249 dobyl pevnosť Damiettu, upadol však do zajatia, musel sa vykúpiť'a 

zrieknuť získaného územia. Až do roku 1254 zostal ako pútnik vo Sv. Zemi, vykúpil mnohých 

kresťanských otrokov a potom sa vrátil späť do Francúzska. 

(Siedma križiacka výprava.) 

Roku 1261 zaniklo latinské cisárstvo v Carihrade. O 4 roky nato stratili kresťania Jaffu a Antiochiu . 

Jediná kresťanská pevnosť na Blízkom východe: Akkon. R. 1270 Ludvík znovu podnikl křížovou 

výpravu, ale i ta ztroskotala - dostal sa len do Kartága. Tam zomrel na mor 25. augusta 1270. Pápež sv. 

Gregor X. na Druhom lyonskom koncile (r. 1274) sa márne namáhal vzbudiť záujem účastníkov 

koncilu o dalšiu výpravu, a tak roku 1291 padla aj posledná kresťanské pevnosť Akkon do rúk 

Turkov. Velká doba minula. 

67


Rytířské řády - r e h o l e 

Cirkev prenikla počas stredoveku celý súkromný i verejný život. Sila stredovekého spiritualizmu 

ovplyvnila aj vtedajšie rytierstvo. Križiacke výpravy dali bezprostredný impulz pre zrod rytierskych 

reholí. Z hluboké náboženské dynamiky, která vedla ke vzniku křižáckého hnutí, se zrodil jeden z 

nejpodivnějších středověkých jevů, rytířské řády. Tři velké rytířské řády vznikly z bezprostředních zážitků 

křižáckých výprav ve Svaté zemi. Kromě obvyklých řeholních slibů chudoby, čistoty a poslušnosti přijali 

závazek sloužit vyčerpaným a nemocným poutníkům a chránit posvátná místa proti nevěřícím. 

Johaniti (Ordo Sancti Joannis Hierosolimitni). byl založen 1099 jako bratrstvo u špitálu sv. Jana v 

Jeruzalémě a r. 1120 se přeměnil v řád. (Šat: černý plášť s bílým 'křížem.) ; název „maltézský řád". 

Okolo roku 1070, teda ešte pred prvou križiackou výpravou, zriadili tento špitál obchodníci z Amalfi. 

Zasvätili ho sv. J á n o v i A l m u ž n í k o v i (jeho ostatky sú uložené v bočnej kaplnke 

dómu sv. Martina v BA). Neskôr nové zasvätenie - sv. J á n o v i K r s t i t e ľ o v i . Po 

prvej križiackej výprave nadobudol dobročinný ústav mimoriadny význam a pod správu ho prevzala 

spoločnosť johanitov. Jej prvým majstrom bol G e r h a r d (+ okolo r. 1120). Jeho nástupca 

R a y m u n d de P u y (1120 - 1160) dal spoločenstvu regulu – dôraz: starosť o chorých. V tom 

čase nemalo bratstvo rytierov, len kňazov a bratov. Zamerali sa na jeruzalemských pútnikov, ale 

zakladali dalšie špitály vo Francúzsku a v italských prístavných mestách. Od pápežov dostali 

privilégiá exempcie a starostlivosťou o chorých - všeobecnú vážnosť. Roku 1137 pristúpila k 

starostlivosti o chorých aj povinnosť brániť so zbraňou v ruke hranice, a tak sa spoločnosť pretvorila 

na rytiersku rehoľu, ktoré mala tak ako templári tri tiedy: rytierov, kaplánov a jednoduchých bratov. 

Starosť o chorých pripadla slúžiacim bratom. Stanovy, ktoré sa opierajú o regulu sv. Augustína, 

dostala rehoľa okolo roku 1155. 

Veľmajster johanitov sídlil spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre, od roku 1310 na Rodose a 

od roku 1530 na ostrove Malte. Johaniti sa odvtedy nazývali aj maltézski rytieri (Ordo Melitensium). 

Doma nosili johaniti čierny plášť s bielym krížom, v poli červený kabát s bielym krížom. Johaniti sa 

usadili v Čechách už v rokoch 1156 - 1159, a to pri kostole Matky Božej na Kalej . Strane v Prahe 

(pod reťazou), značne sa rozšírili a mali celý rad komend, konventov a duchovných správ. Rehoľné 

domy johanitov boli ej v bývalom Uhorsku. 

Templéri. - Roku 1 11 9 francúzsky rytier H u g o de Payens (+ r. 1136) zložil spolu s osmi francouz. 

rytířmi. R. 1291 byl řád rovněž přeložen na Kypr, 1311/12 padl za oběť intrikám francouzského krále Filipa 

Sličného a byl na koncilu ve Vienne zrušen. 

Okrem zachovávania sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti - chrániť pútnikov na ceste z Jaffy do 

Jeruzalema. Tretí jeruzalemský kráľ B a 1 d u i n II, ich umiestnil vo svojom paláci, v tzv. 

Šalamúnovom temple, a tak sa im dostalo pomenovania "templéri". Spočiatku žili ako rehoľní 

kanonici. Roku 1128 sa zakladateľ a majster bratstva zúčastnil na sneme v Troyes, kde spoločenstvo 

templérov schválili. Snem poveril sv. B e r n a r d a z Clairvaux, aby preň vypracoval stanovy. 

Svätec zostavil stanovy rytierskej rehole a v ich úvode povzbudzoval rytierov svojich čias, aby do nej 

vstúpili. Okrem toho pre veľmajstra Huga napísal knižočku, ktorá mu veľmi prospela na propagačnej 

ceste po západe. Templéri nosili biely plášť s červeným osemhrotým krížom na ľavej strané (na 

prsiach). Definitívny štatút dostali (r. 1139) od pápeža Inocenta II. Rehoľa sa delila na tri triedy: 

rytierov, ktorí zachovávali celibát, ale nemali kňazské svätenie (spomedzi nich bol volený 

veľmajster), kaplánov a jednoduchých bratov, ktorí slúžili v zbrani alebo sa starali o chorých. Pápež 

Inocent II. svojou bulou "Omne dátum optimum" prijal templársku rehoľu do osobitnej ochrany Sv. 

Stolice. Sídlo veľmajstra templérov bolo spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre a napokon v 

68

Paríži. 


Rehoľa templárov sa šírila neobyčajne rýchlo a dosiahla najväčší rozkvet v 13. storočí. Okolo roku 

1230 prišli templári aj do českých krajín, kde založili česko-moravsko-rakúsku provinciu. Krajinský 

komtur tejto provincie sídlil od roku 1240 v komende u sv. Vavrinca v Prahe. Templári krvácali aj v 

bitke pri Lechnici roku 1241, v ktorej zvíťazilo omnoho početnejšie vojsko Tatárov. 

Rehoľu templórov zrušil avignonský pápež K l e m e n t V. na všeobecnom sneme vo Vienne 

pri Lyone (1311 - 1312) na nátlak francúzskeho kráľa Filipa Krásneho. Vedúcich predstaviteľov 

rehole, veľmajstra J a k u b a M o l a y a a veľkopreceptora Normandie Q u i d a, upálili v 

Paríži (12. marca 1314). Časť rehoľného majetku prešla do vlastníctva johanitov. Zvyšky templárov sa 

u-držali v Portugalsku, kde sa nazývali Kristova rehoľa. V priebehu stáročí sa vynárali okolo 

zaniknutej rehole rozličné dohady, ústne tradície a miestne povesti; mnohé miesta aj na 

S l o v e n s k u sa pokladajú za starobylé templár-ske šidla (Oravský Podzámok, Ilave, 

Ružomberok, Piešťany a iné). 

Nemeckí rytieri. (Ordo equitum Teutonicorum).Rehoľa nemeckých rytierov vzišla z rehole 

johanitov tým spôsobom, že sa od jeruzalemského špitála odlúčilo nemecké špitálske bratstvo. Po 

strate Jeruzalema (r. 1187) vzniklo podobné bratstvo v Akkone, kde malo na starosti chorých v 

tamojšom pútnickom špitále. Roku 1190 boli nemeckí rytieri prijatí do ochrany vojvodu 

F r i d r i c h a Š v áb-s k e h o, v nasledujúcom roku so súhlasom pápeža Klementa III. sa stali 

špi-tálskou rehoľou a v roku 1198 rytierskou rehoľou s regulou sv. Augustína. Nemeckí rytieri sa mali 

starať o chorých a šíriť kresťanstvo medzi pohanmi.Stanovy o ošetrovaní chorých prevzali od 

johanitov, vo vojenských veciach sa riadili podľa štatútu templérov. Príslušníci rehole nemeckých 

rytierov nosili biely plášť s čiernym krížom. 

Krátko pred rokom 1200 prišli členovia rehole nemeckých rytierov do Čiech, na Moravu a do Sliezska 

a o čosi neskôr sa usadili aj v Rakúsku a Pruskú (r. 1226). Po páde Akkona preniesli sídlo veľmajstra 

do Benátok a roku 1309 do Marienburgu. Veľmajster A l b r e c h t , braniborský markgróf, 

prešiel roku 1525 k protestantizmu. 

Johaniti a nemeckí rytieri mali aj ženskú vetvu, ktorá sa venovala výlučne službe chorým. Na Západe 

sa natoľko nehovorilo o zásluhách,- ktoré si rytierske rehole získali starostlivosťou o chorých, ale skôr 

o ich hrdinských činoch na bitevnom poli. Medzi rehoľami však neustávala ani žiarlivosť a vzájomná 

nevraživosť. 

P o d s t a t a k r i ž i a c k e h o h n u t i a a jeho z h o d n o t e n i e 

Príčiny neúspechu križiackych výprav treba hľadať i v neprepracovanosti stredovekej vojenskej 

stratégie. Kresťanskí rytieri boli zapálení myšlienkou oslobodenia Sv. Zeme, ale neraz postrádali 

jednotné velenie a pravidelné zásobovanie. Okrem toho nepoznali svojich protivníkov a ich vojenskú 

taktiku. Celkový počet križiakov nebol veľmi veľký. Starší autori v tomto smere nadsadili počet. 

Čím viac sa dostávali do popredia politické zámery, tým viac ubúdalo náboženského zanietenia, až 

nakoniec sa záujem o nové výpravy u širokých vrstiev úplne stratil. 

Kladné výsledky križiackych výprav. Staršia, najmä profánna historiografia zdôrazňovala kladné 

výsledky križiackych výprav v oblasti kultúrnej (oboznámenie sa s islamskou kultúrou) a 

poľnohospodárskej (nové plodiny). Zdá sa však, že kultúrne vplyvy islamu (na poli filozofie, 

astronómie, matematiky, medicíny) prenikali do západnej Európy skôr cez Španielsko než 

prostredníctvom križiakov. Kladné výsledky - križiacke hnutie dalo podnet k vzniku západoeurópskej 

69


rodiny národov v čase, ked zanikala zjednocujúca idea "svätého rímskeho impéria". Z myšlienky 

križiackych výprav sa vyvinulo misijné hnutie, do ktorého sa zapojili aj rytierske rehole (nemeckí 

rytieri, "conquista" v Španielsku). Žobravé renole, najmä zásluhou sv. Františka z Assisi, ešte v 

priebehu križiackych výprav upozornili kresťanov ns to, že sa Kristovo kráľovstvo nemá šíriť 

mečom. Sv. Dominik zasa neúnavnou kazateľskou činnosťou ukázal spôsob boja proti masovým 

heretickým hnutiam. Križiacke výpravy nesporne obohatili aj stredovekú ľudovú nábožnosť. Do 

popredia sa opäť dostal obraz chudobného Spasiteľa, ktorý káže evanjelium vo Sv. Zemi, a obraz 

trpiaceho Spasiteľa, ktorý prináša obetu na Golgote za spás.u ľudského pokolenia. V období 

križiackych výprav vznikli pozoruhodné cykly obrazov zo života a umučenia Ježiša Krista. Čestného 

mieste sa tu dostalo aj Kristovej .Vatke – Panne 

17.Gregoriánska reforma a spor o investitúru 

Clunyjská reforma se usilovala o svobodu a samostatnost církve ve státě. 

Gregoriánská reforma už z toho vyvodila rovnoprávnost obou mocí. 

Obě reformy vyšly z pojmu libertas ecdesiae (svoboda církve). Cluny: být prost vnějšího tlaku a zasahování 

knížat a biskupů do jeho vnitřního života; pojem libertas ecdesiae se však brzy rozšířil: mluvilo se o 

„svobodách" (libertates) jako o souhrnu práv a povinností, na které si jednotlivec směl činit nárok na základě 

právního řádu nebo zvláštních privilegií. Když je někdo porušoval, bojovalo se o jejich obnovu. 

Obsahem libertas ecdesiae - cíl gregoriánské reformy, bylo nejprve osvobození církve od zásahů světské 

moci - bojovalo proti způsobu, jak králové, knížata a šlechtici zakládali biskupství a opatství (laická 

investi tura ) a jak je často nestoudně finančně vykořisťovali (simonie ). Požadovalo svobodné církevní volby, aby 

zajistilo náboženskocírkevní samostatnost. Přitom zároveň vyžadovalo, aby církvi byla přiznána jí příslušející 

pozitivní práva k provádění jejího úkolu. 

Neexistovaly obecně platné právní normy - úkol hnutí: normy zformulovat a prosadit = spor s politickou mocí. 

Řehořové argumentovali: jako duše stojí nad tělem, tak stojí církev nad státem - tak vyrostla reforma 

církevně politická. 

Pro reformu byl zaujat hlavně Lev IX. (1049-1054). Navrátil papežství jeho univerzální platnost a důrazně 

hájil práva papežského primátu. 

Dekrét o pápežskej volbe 

Mikuláš II. v r. 1059 - dekret o papežské volbě 40 - zbavil vlivu laiků a přenesl jej v podstatě na kardinály 

biskupy 41 . Mikuláš II. (1058-1061) v neurčité klauzuli přiznával německému králi Jindřichovi IV. (1056- 

1106) při papežské volbě jisté čestné právo, ale nebylo to přesněji stanoveno. Už kolem r. 1100 se volby 

účastnili všichni kardinálové; 3. lateránský koncil r. 1179 stanovil, že je k platné volbě nutná dvoutřetinová 

většina. Papež Řehoř X. zavedl v r. 1274 konklávu (kardinálové - voliči až do vykonání volby odloučeni od 

vnějšího světa). Dekret byl kodifikován r. 1918 v Kodexu kanonického práva (Codex juris canonici) a 

několik doplňků připojil Pius XII. r. 1945. 

Po Mikulášovi II – Alexander II a protipápež Konorius II. Po predčasnej smrti Mikuláša II. bol 

podľa nového volebného dekrétu zvolený za pápeža biskup Anzelm z Luccy a prijal meno 

A l e x a n d e r II. (1061 - 1073). Nemecká regentská vláda však voľbu neuznala a ako 

protipépeža vymenovala biskupa Cadala z Parmy, ktorý prijal meno Konorius II. Protipápežovi sa 

podarilo s pomocou nemeckého vojska dobyť Rím. Itália zásluhou sv. Petra Damiénskeho nadalej 

40 V Ríme predvídali, že dekrét o pápežskej voľbe sa skôr či neskôr stretne na cisárskom dvore s nevôľou, ba môže 

naraziť na veľké prekážky. Preto sa pápež Mikuláš II. začal pripravovať na obranu a hľadal politických spojencov. 

Neúnavný Hildebrand odcestoval s týmto poslaním do južnej Itálie. Na synode v Melfi (r. 1059) bol Róbert Guiscard 

uznaný za knieža Apúlie a Kalábrie a Richard z Áversy za princa z Capuy. Pápež vyslal legáta Štefana do Francúzska, 

aby korunoval Filipa I., syna Henricha I. 

41 Bylo to namířeno přímo proti stranickým machinacím římské šlechty, postihovalo však také německého 

krále a císaře, jehož zásah r. 1046 v Sutri ještě nadšeně pozdravovali opat Odilo z Čluny a Petr Damiani, 

nejhorlivější bojovník za reformy. Nyní se však jevil z hlediska očištěného pojetí církve jako nepřípustný. 

70


podporovala Alexandra II. a vplyvnému kolínskemu arcibiskupovi Annonovi sa podarilo presadiť na 

synode v Augsburgu. a potom na synode v Kantove, na ktorej sa zúčastnili aj nemeckí biskupi, 

Alexandrovo všeobecné uznanie. Radcami pápeža Alexandra II. boli sv. Peter Damiánsky a Hildebrand. 

Pápež v duchu reformného hnutia vydával dekréty proti simónii a porušovaniu celibátu. 

2. Boj o investituru (uvedenie do vysokého cirkevného úradu) 

Boj propukl – v čase kráľa Jindřicha IV. (1056-1106) a pápeža Řehoř VII. (1073-1085) - protichůdné 

názory. Mladý král žil v představě otonsko-sálské říšské teologie o sakrálním (kněžském) království, 

které mělo své místo v čele cirkve. Cítil se jako rex et sacerdos (král a kněz). 

Řehoř VII. jako mladý diakon doprovázel r. 1046 sesazeného Řehoře VI. do vyhnanství v Kolíně a po jeho 

smrti se stal mnichem v Čluny. Lev IX. jej r. 1050 povolal nazpět do Říma; od té doby pracoval pro 

reformu a po smrti kardinála Humberta (f 1061) - v papežské kurii - hlavný bod jeho programu byl boj 

proti kněžskému manželství a simonii jako aj proti laickej investituře (král byl pro něho laikem jako 

ktokoli jiný). To směřovalo k desakralizaci království. 

Řehoř – papežem - zformuloval své zásady v Dictatus papae 42 (1075): Papež je nejvyšší hlava křesťanstva. 

Může nejen zasahovat do práv biskupů, je postaven i nad krále a císaře, může je dokonce sesazovat, jeví-li se to 

nutným. Tyto zásady byly zprvu míněny patrně církevně nábožensky, jejich politický dosah byl jasný. 

Do konfliktu s panovníkom Henrichom IV. sa dostal pápež v r. 1070: Henrich na arcibiskupský stolec 

v Miláne dosadil svojho kandidáta - uplatnil proti papežskému zákazu královské dispoziční právo při 

biskupské volbě . Alexander II. neuznal arcibiskupa, ktorého investoval nemecký panovník a roku 

1072 na synode, kde predsedal pápežský legát, zvolili nového arcibiskupa. Napriek tomu Henrich IV. 

tvrdošijne presadzoval svojho kandidáta. Alexander zomrel. Hned po pohrebe – 1073 – riadne 

zvolený Gregor VII 43 (meno na pamiatku po Gregorovi VI). 

Rímska synoda 1075 - Gregoř zostřil zákaz laické investitury: pod hrozbou klatby králi upírá jakékoli právo 

při obsazování biskupství. 

To = zvrat otovského systému říšské církve, na kterém spočíval řád říše. Henřich na papežský výnos nedbal. 

Na synodě (říšském sněmu) ve Wormsu v 1076 - Jindřich podnítil proti papeži říšské biskupy, popuzené 

převratnými papežovými požadavky. Gregoř VII. - prohlášen za sesazeného. 

Gregor VII. na pôstnej synode v Ríme exkomunikoval Henricha IV. Henřichovi stoupenci se rychle 

sjednotili - v 1076 v Triburu dali králi ultimatum: do roka si musí od papeže vyprosit zproštění z klatby, 

jinak bude zbaven trůnu a bude zvolen nový král. 

Canossa. Jindřich v zimě 1076/77 – na kajícnické ceste do Canossy + žena a děti a pouze malá družina - putoval 

přes Alpy. Papež pobýval právě na pevném hradě Canossa na severním svahu Apenin, který patřil grófke 

Matyldě, když se Jindřich objevil v šatu kajícníka a tři dny čekal před hradbami, až bude vpuštěn (26.-28. 

ledna 1077). Na přímluvu svého kmotra clunyjského opata Huga a grófky dosáhl od Řehoře absoluci s 

podmínkou, že se ve sporu s německými knížaty podrobí papežovu rozhodčímu výroku. 

Pro tu chvíli Jindřich zvítězil; vcelku však Canossa znamenala pro německé království těžkou ránu, ze které se 

už nikdy nevzpamatovalo. Vedení Západu přešlo z císaře na papeže. 

Protikráľ Rudolf a protipápež Klement III 

Přes papežovo odpuštění zvolila německá knížata r. 1077 protikrále Rudolfa Švábského (t 1080). Z 

42 V proslulém Dictatus papae (1075) stanovil v 27 článcích církevně politický program papežů pro 

budoucnost. Opíraje se o konstantinovskou donaci (kterou považoval za pravou), odůvodňoval nárok 

papežství na světové panství. Spory mezi státem a církví od nynějška stále více ovládala myšlenka moci. 

U Řehore VII. to bylo ještě bez nízkého egoismu, naopak podloženo hluboce nábožensky; též Inocenc III. 

(1198-1216) podřazoval uskutečňování papežského světového panství ještě zcela náboženskému cíli, ale 

přece bylo nasnadě zneužít moci. Církev tomuto nebezpečí ne vždycky unikla. 

Hlavné zásady gregorovskej reformy sú zhrnuté v registri pápežských listov. Tieto "dictatus papae" sa dlhý čas 

pokladali za interpolácie pisára, ale zdá sa, Že skutočne ide o bezprostredné poznámky sv. Gregora VII. Pojem 

pápežskej zvrchovanosti (primátu) nebol niečím úplne novým, ale bol teraz jasnejší a pevnejší a z neho vyplývali práva a 

povinnosti - práva rímskeho pápeža sú neobyčajne rozsiahle: vo vnútri cirkvi má právo zosadiť alebo absolvovať 

biskupov, vynášať zákony platné pre celú cirkev, spravovať všetky cirkevné majetky. Vo vzťahu k 

panovníkom má právo zosadiť ich (aj cisára) a rozviazať poddaných od prísahy vernosti voči nim. 

43 Pápež sv. G r e g o r VIl (1073 - 1085) si získal zásluhy v tom, že sa cirkevná reforma dostala do rozhodujúceho 

štádia. Hildebrand pochádzal z chudobnej toskánskej rodiny a vychovaný bol v rímskom kláštore. Patril k žiakom 

Gregora VI. V Kolíne sa oboznámil s reformným hnutím, ktoré sa širilo v lotrinských kruhoch, začas pobudol v 

samotnom centre reformy v Cluny a potom účinkoval až do roku 1073 v Ríme. 

71


nemeckých kniežat, ktoré sa predtým ochotne pridali na stranu pápeža, sa stali odporcovia. Pápež 

predbežne zachoval neutrálne stanovisko a len potom, ked Henrich nedodržal dané sľuby, priklonil sa 

na stranu Rudolfa a Henricha znova exkomunikoval. No Henrich porazil v boji Rudolfa, (r. 1080) a 

čoskoro si získal aj verejnú mienku. Na synode v Brixene, na ktorej sa zúčastnili nemeckí a 

lombardskí biskupi, Henrich dosiahol Gregorovo zosadenie a podnikol vojenskú výpravu do Itálie, 

aby vyhnal z Ríma sv. Gregora VII. a ustanovil protipápeža - ravenského arcibiskupa Wiberta ako 

Klementa III. Na jar 1083 zastal pred bránami Večného mesta, v marci 1084 sa zmocnil sv. Petra a 

dobyl pevnosť "civitas Leonina". Gregor VII. sa uzavrel v Anjelskom hrade. Dňa 24. marca 1084 bol 

protipápež Klement III (1084-1100) intronizovaný v chráme sv. Petra a 31. marca prijal Henrich z jeho 

rúk cisárslcu korunu. 0 niekoľko týždňov po korunovácii (21. mája) Henrich opustil Rím, lebo sa 

dopočul, že sa blíži Robert Guiscard so silným vojskom. Normani síce vyslobodili pápeža Gregora, ale 

neľútostne spustošili Večné mesto. Rimania obrátili svoj hnev proti sv. Gregorovi, takže musel odísť s 

Normanmi a 25. mája 1086 zomrel v Salerne. 

3. Pokusy o řešení. Wormský konkordát 

Starobylý zvyk: voľba nového pápeža sa koná tam, kde posledný pápež zomrel, kardináli sa zišli v 

benediktínskom kláštore v Cluny. Zvolili viennenského arcibiskupa, talentovaného diplomata, ktorý 

pochádzal z popredného rodu; prijal meno K a 1 i x t II. ( 1 1 1 9 - 1124). Nový pápež vykonal okružnú 

cestu po Francúzsku, potom zvolal koncil do Remeša a pozval aj Henrícha V. Nakoľko cisár požadoval 

predbežnú schôdzu s pápežom, dohodli za miesto stretnutia Iňouzon. Ked pápež videl, že cisár prichádza s 

veľkým vojskom, odišiel ešte pred rozhovorom s ním. Remešský koncil exkomunikoval Henricha V. i 

protipápeža Gregora VIII. Kalixt II. prešiel do Itálie a odstránil protipépeža (r. 1121). V Nemecku medzitým 

vypukla občianska vojna. Pápež vyslal dvoch kardinálov do Nemecka. Vo Wormse sa stretli s cisárom a 

uzavrejLi s ním dohodu, ktorá sa v cirkevných dejinách uvádza ako worniský konkordát (r. 1122). 

Konkodát má tieto dve závažné zložky: 

• cisár sa zrieka investitúry biskupskou palicou a prsteňom, uznáva slobodu biskupských volieb a 

vysviacok a vráti cirkvi všetky zábrane majetky; 

• "Privilégium Calixti" priznáva cisárovi právo dozerať na voľbu cirkevných hodnostárov, schvaľuje jeho 

prítomnosť a prípadné rozhodovanie v sporoch pri voľbách; investitúru môže udeľovať žezlom, a to v Nemecku 

pred biskupskou vysviackou, inde až po vysviacke. 

Wormským konkordátom sa skončil päťdesiatročný neúprosný boj o laickú investitúru. Cirkev tu mala na 

zreteli svoje závažné poslanie: starosť o ľudské duše. Aby toto poslanie mohla plniť, nevyhnutne 

potrebovala biskupov - duchovných pastierov, nie ríšskych vazelov. 

Byla to otázka dotýkající se hluboce celé struktury říše a společnosti. Vznikla rozsáhlá literatura o 

tom, co by se mělo postavit na místo dosavadní nábožensko-politické jednoty státu a církve, jejímž vrcholem 

bylo sakrální (posvátné) království. Odluka církve a státu byla nemožná. To se ukázalo, když se Paschalis 

II. (1099-1118) a Jindřich V. (1106-1125) v konkordátu v Sutri (únor 1111) dohodli, aby byla zrušena 

feudalizace církve a tím i její vnitřní spojení s říší. Německá říšská církev měla vrátit králi všechen 

majetek a všechna práva; pak se král chtěl ze své strany vzdát jakékoli investitury, která pak ovšem byla 

zbytečná. Jednotný bouřlivý odpor německých knížat a biskupů proti tomuto pokusu o řešení - 

považovanému za úplně nereálný a neproveditelný - ukázal, jak je nemožné obnovit poměry z dob 

prvotního křesťanství. Běh dějin se nedá obrátit zpět. Tak byl návrh zamítnut. 

Zbývala jenom možnost kompromisu - Wormský konkordát – stanovila se dvojí investitura: Králi zůstala 

světská investitura s předáním světských statků a práv (regalia popř. temporalia) - jejím symbolem bylo 

podání žezla - a král se ze své strany vzdal duchovní investitury; tu přenechal církvi; respektoval kanonické 

volební právo, které zůstávalo vyhrazeno kléru a šlechtě biskupského kostela; od 13. stol. patřilo výhradně 

dómským kapitulám. Teprve po předchozí kanonické volbě a duchovní investituře (prstenem a berlou) uděloval 

král světskou investituru, a to v Německu ještě před svěcením na biskupa, v Itálii a Burgundsku až po 

něm. 

72


Prvý l a t e r á n s k y 

k o n c i l 

Po zakončení zdĺhavého boja o laickú investituru zvolal pápež Kalixt II. do Ríma koncil. V cirkevných 

dejinách je známy ako Frvý lateránsky koncil (r. 1123) a deviaty všeobecný snem; išlo tu o prvý 

koncil, konaný na Západe a prvý všeobecný snem zvolaný pápežom (všetky predchádzajúce koncily zvolali 

cisári). Lateránsky koncil slávnostne potvrdil wormský konkordát a vydal viaceré nariadenia o reforme 

cirkví, obnovenie nariadenia proti simonii a porušovaniu celibátu (manželstvo klerikov, ktorí mali vyššie 

svätenia, vyhlásil za neplatné). Koncil upevnil moc biskupov, podriadil ich právomoci archidiakonov a 

archipresbyterov a zrušil exempcie kláštorov, V záujme verejnej mravnosti zakázal manželstvá medzi 

príbuznými. Niektoré nariadenia Prvého lateránskeho koncilu sa týkali verejného blaha (napr. 

exkomunikácia falšovateľov peňazi). Všeobecný snem vydal dalej presné úpravy pre "Boží mier" (Treuga 

Dei); ustálil povinné prímerie, v ktorom boli zakázané všetky bojové akcie, počas celého adventu a 

Veľkého pôstu, ako aj každý týždeň od stredy do pondelka. Z rozhodnutia snemu bojujúce strany 

museli rešpektovať neutralitu posvätných miest a osôb. Koncil venovál pozornosť aj križiackej výprave. 

Zdôraznil pritom, že križiacky sľub treba splniť čím skôr. účastníkom križiackej výpravy sa priznali 

rozličné privilégiá, napr. duchovné výhody (úplné odpustky, ktoré v 

tom čase boli jediné svojho druhu) a časné výhody (mejetok križiaka 

bol pod ochranou cirkvi a m a j e t k ov é s p o r y k r i ž i a ko v r i e š i l c i r k e v n ý 

s ú d ) . 

Myšlení oné doby - jediným pánem křesťanstva byl Kristus. Z Lk (22,38) se 

vyvozovalo, že ke správě světa ustanovil dvě moci, symbolizované dvěma meči (teorie 

dvou mečů): světský spočívá v ruce císaře a duchovní v ruce papeže. 

Teologové gregoriánské doby to aplikovali pouze na papeže: oběma meči disponuje 

jedině a pouze cíkrev; duchovní meč třímá sama, světský propůjčuje císaři, aby jím vládl 

za ni a v jejím jménu. Za duchovní meč se pokládala církevní klatba. 

Výsledky gregoriánské reformy 

Velké posílení primátu papeže v církvi - od Lva IX. brali papežové stále pevněji do rukou otěže 

řízení církve. Svůj vliv a vůli prosazovali reformními synodami v Římě i mimo něj. Vybudovali 

soustavu vyslanců (legátú) a ti pečovali všude o provádění reforem a zároveň všude reprezentovali 

papežskou autoritu. Kdykoli se volitelé nedovedli shodnout, papež si prostě činil nárok na 

obsazovací právo podle zásady devoluce (právo vyššího místa zasáhnout v případě nutnosti). Kurie 

trestala a sesazovala nehodné biskupy. Metropolité si od 11. stol. museli pro pallium osobně 

docházet do Říma, od 12. stol. skládat zvláštní přísahu poslušnosti a periodicky (každé 4 roky) 

přicházet do Říma k visitatio liminum apostolorum (k návštěvě apoštolských prahů). 

Desakralizace politické oblasti měla za následek, že se ostřeji rýsoval rozdíl mezi kněžími a laiky. 

Klérus, který unikl bezprostřední moci králů a knížat, se spojil v jakousi mezinárodní korporaci, 

podléhající přímo univerzální církvi. V 13. stol. se staly důležitou oporou papežské moci všude 

rozšířené žebravé řády. Ale i ostatní duchovenstvo přerůstalo národní hranice. Univerzální církev dala 

křesťanskému Západu nové vědomí pospolitosti. 

I n v e s t i t ú r a – p o j e m a s i t u á c i a v o k o l i t ý c h k r a j i n . 

Investitúrou sa označovalo zemepánovo odovzdanie léna vazalovi. Kedže pri biskupstvách akoby sa spájala 

duchovná správa so svetským lénom a panovník "investoval" (uviedol do držby) nového biskupa podaním 

odznakov biskupskej moci, t.j. biskupskej palice a prsteňa, zdalo sa, ako by panovník udeľoval aj 

duchovnú moc. Proti tomuto nesprávnemu chápaniu sa otvorene postavil pápež sv. Gregor VII. 

Investitúra umožňovala ľahký prístup k cirkevným úradom aj nehodným osobám, preto pápež zakázal pod 

trestom exkomunikácie prijať od laika cirkevný úrad alebo laikom takýto úrad udeľovať. Gregorovi išlo o to, 

aby sa na biskupské stolce a do cirkevných funkcií dostali vhodné osoby. 

73


Investitúra v euró'pskych krajinách 44 . 

Vo F r a n c ú z s k u - spočiatku napätie medzi pápežom a kráľom - F i l i p o m I. Pápežskí legáti zosadili 

niekoľko francúzskych prelátov a podarilo sa im zlomiť odpor remešského arcibiskupa. Voči kráľovi však boli zdržanliví 

a nevyhlásili hne


V ženských benediktínskych kláštoroch: mystická spisovateľka sv. H i l d e g a r d a z Eingenu 

(+1179). Pochádzala zo vznešeného rodu, bola žiačkou bi." Jutty (Ivety). Založila ženské kláštory v 

Rupertsbergu pri Bingene (západne od Mohuča) a v Eibingene pri Hudesheime. Bohatá 

korešpondencia svätice dosvedčuje, že ju prosili o pomoc biskupi, kniežatá, rehoľníci. Napísala 

pozoruhodné špekulatívne a prorocké diela, ktoré sú prvými plodmi nemeckej mystiky. Bola 

talentovanou poetkou, prvou nemeckou bádateľkou v prírodných vedách a tiež lekárkou. Súčasníčkou 

a priateľkou sv. Hildegardy bola benediktínka sv. A 1 ž b e t a zo Schonau (+ r. 1164). Jej videnia a 

zjavenia zaznačil do troch kníh jej brat, opát A l b e r t. 

Sv. Bernard a cistercitská mystika. Zakladateľ stredovekej vedeckej a cirkevnej ortodoxnej mystiky 

možno pokladať sv. B e r n a r d a z Clair-Taux (+ 1153), učiteľa cirkvi, vynikajúceho 

kazateľa; "doctor mellifluus". Mystika sv. Bernarda nie je teoreticko-špekulatívna, ale skôr praktická. 

Teória a špekulácia boli pre neho iba prostriedkami k bohumilému životu - najväčší dôraz na cnosť 

p o k o r y . Základom hlbokých mystických zážitkov je 12 stupňov pokory. Z nej potom vyrastá 

pravá láska i pravé poznanie (spis "De grádibus humilitatis et superbiae"). Svätec rozoznáva 3 stupne 

extatických stavov, pričom všetky smerujú k spojeniu duše s Bohom; čistá duša vchádza v Boha a 

Boh v dušu (excessus purae mentis in Deum, Dei pius descensus in snímam). Pozornosť venoval 

rozjímaniu o trpiacom Spasiteľovi. Z početných spisov sv. Bernarda spomenieme aspoň tieto: "De 

consideratione libri V.", traktát "De diligendo Deo" a "Serores in Cantica canticorua", Zo školy sv. 

Bernarda vyšiel rad zanietených stredovekých my s ti kov. 

Svatoviktorskí mystici. Významným centrom - augustiniánske opátstvo sv. Viktora v Paríži - zvýšené 

pozornosť teoretick.ej mystike. Hugo zo sv. Viktora (+ 1141), popredný filozof a teológ 12. storočia - 

viacero cystických spisov s teologickou hĺbkou i mystickou zanietenosťou. Dával do súladu 

filozofické poznanie s mystickými skúsenosťami. Diela: komentár k Pseudodionýzovmu spisu; "De 

srca Noe mystica", "De vanitete raundi", "De arrha animae", "De amore sponsi ad sponsam", "De 

contemplstione". Hugo píše vo svojich mystických úvahách o stupňoch, ktorými sa človek povznáša 

k Bohu, až napokon spočinie v kontemplácii. Jeho ziak a nástupca R i c h a r d zo sv. Viktora 

(+ 1173) napísal diela "De trinitate", "De arca Dei mystica", "Benjamín minor seu de praeparatione 

animae ad contemplationem" a "Benjamín maicr seu de gratia contempiatioris". V 

kont e m p l á c i i 6 stupňov v extenzite a 3 stupne v intenzite. Keď duša rozumovou činnosťou 

našla Boha v prírode, povznáša sa k nadprirodzenej extáze a ponára sa do svetla najsv. Trojice. Duša 

je Božím obrazom, je najlepším zrkadlom nazerania Boha, ale toto zrkadlo musí byť úplne čisté. 

Františkánska mystika. V 13. storočí vynikli v mystike najmä italskí františkáni. Zakladateľ sv. 

Frant i š e k z Assisi - vychádzal z SP. a jeho mystika = mystika života a lásky - stredobodom je 

JK v tajomstvách pozemského života; osobitnú pozornosť venoval sv. František Ježišovmu detstvu, 

utrpeniu a smrti. Zakladateľom vedeckej františkánskej mystiky bol sv. B o n a v e n t ur a, "knieža 

mystikov" - spis "Itinerarium mentis ad Deum" je dodnes v živej pozornosti (o mystickom spojení 

duše s Bohom podľa stupňov narastajúcej dokonalosti v poznaní a v láske). Hlboké úvahy o príprave, 

podstate a cestách kontemplácie aj v jeho ďalších spisoch: "Legenda sv. Františka", "Soliloqum", 

"Incendium amoris", "Vitis mystica". Mystika sv. Bonaventuru - vplyv sv. Augustína, sv. Bernarda i 

svätoviktorských mystikov. Svojimi mystickými dielami vplýval na ďalších františkánskych 

mystikov (mystický obsah majú napr. aj básnické skladby Jacoponeho da Todi), na neskoršiu 

nizozemskú mystiku i na španielsku mystiku v 16. storočí. 

Dominikánska mystika. - v reholi sv. Dominika - predovšetkým špekulatívny charakter. Neobyčajne 

hodnotné mystické myšlienky – v spisoch sv. A l b e r t a V e ľ k é h o , najmä v komentári 

75

k dielu Pseudodionýza a v eucharistických monografiách. 


Sv. Tomáš A k v i n s k ý - spis "De vitá spiritali" i v druhej časti svojho hlavného diela 

"Summa theologica" podáva teóriu kresťanskej dokonalosti, v ktorej sa činný život (vitá activa) snúbi 

s kontemplatívnym (vitá contemplativa). Mocne vplýval na rozvoj španielskej mystiky 16.storočia . 

Stredoveká mystika predstavuje pozoruhodný vzlet ľudského ducha, ktory sa neuspokojil suchým 

rozumovým poznávaním pravdy, ale povzniesol sa k vyššej zižrosti a k večnej pravde. Stredoveky 

špiritualizmus bol spojený s vrodenou túžbou ľudskej vôle, ktorú nemôže trvale a dokonale uspokojiť 

nijaké ohraničené dobro, ale vie ju nasýtiť len dobro nekonečné. 

R o z v o j t e o l o g i c k e j v e d y 

a u n i v e r z í t 

Raný středověk: rozvíjel teologii SP v duchu starokřesťanské patristiky. Do 12. storočia sa kresťanskí 

učenci neodvažovali samostatne hĺbať o závažných filozofických, dogmatických a morálnych otázkach - 

preberali mienky starokresťanských cirkevných spisovateľov a Otcov a výpisky z patristického materiálu 

zhromažďovali v kompilačných prácach (napr. "Glossa ordinaria" od A'alfrida Strabona). Pokusy o samostatné 

uvažovanie boli síce ojedinelé, ale dalo podnet k dalšiemu rozvoju teologickej vedy. Zintenzívnění církevního 

života v 11. stol. vedlo k větší diferenciaci teologického myšlení v 12. a 13. stol - křesťanský Západ pod 

papežským vedením srůstal v jednotu - živější byl duchovní styk mezi národy. Výměna myšlenek - 

mnohostrannější promyšlení tradičních poznatků, nové aspekty s křížovými výpravami. Vědecké práce z 

klášterů na nově vznikající univerzity. 

Začiatky scholastiky. V období vrcholného stredoveku spolu so všeobecným náboženským a 

kultúrnym rozmachom vyrastal v podstate nový, originálny a jednotný systém špekulatívnej 

filozofie a teológie - s c h o l a s t i k a , t. j. školská veda. Podnet ku vzniku novej cirkevnej 

vedy dalo filozoficko-teologické vyučovanie na stredovekých univerzitách. Scholastika nedväzovala 

na vedeckú činnosť dialektikov a antidialektikov 11. storočia: B e r e n g é r a , opáta v Tourse (+ 

1088); sv. P e t r a D a m i á n s k e h o , učiteľa cirkvi (+ 1072); bi. L a n f r a n c a 

(+ 1089), učiteľa v Becu (Normandia) a neskoršieho arcibiskupa v Canterbury a dalších). 

Scholastika sa usilovala vybudovať všestranne uspokojivú filozoficko-teologickú sústavu, ucelený 

obraz sveta, v ktorom sa snúbi viera a veda, rozumové poznanie a zjavená náuka - fideš a ratio 

konštruktívnymi zložkami a hlavnými hybnými silami. Uplatňovali ako základné formy "lectio" a 

"disputatia" Usilovali sa logicky rozčleniť a čo najviac objasniť základné vieroučné články, zaujať 

stanovisko ku všetkým námietkam a dokázať, že vieroučné články neodporujú ľudskému ratio. 

Scholastika nechávala veľký priestor pre filozofiu a nazývala ju "ancilla theologiae" v duchu 

stredovekého náhľadu na štruktúru rodiny, do ktorej patrilo i služobníctvo (podľa charakteristického 

výroku "Deo servire - regnare est!"). Stredoveká scholastika mala aj svoje nedostatky (zanedbávala 

historickú kritiku a empirické prírodovedecké poznanie), ale dospela k pozoruhodným výsledkom, 

ktoré určili smer duchovných dejín na celé stáročia a zachovali si podnes svoju hodnotu. 

76


Ranná scholastika sa začala rozvíjať na území Francúzska.. Nemecké školy sa spočiatku zdráhali 45 . 

Filozofická základňa ranej scholastiky mala prevažne platónsko-augustínsky ráz. Otázka všeobecných 

pojmov (univerzáliá)-bola neobyčajne dôležité pre logiku a metafyziku - 3 základné stanoviská: 

• N o m i n a 1 i s t i - univerzáliá síce existujú, ale len v singulárnych bytiach alebo len v 

ratio (universalia post rem). 

• K o n c e p t u a 1 i s t i (umiernení nominalisti) - univerzáliá existujú len v mysli. 

• R e a l i s t i - univerzáliá jestvujú nezávisle od činnosti ľudského rozumu. 

E x t r é m n i realisti vychádzali z Platónovej dualistickej koncepcie univerza 

(universalia ante rem), u m i e r n e n í realisti použili za základ Aristotelovu 

monistickú koncepciu sveta (universalia in re). 

Hlavní predstavitelia ranej scholastiky. „Otec scholastiky“ - sv. A n z e 1 m 46 (+ 1109); nástupca 

na arcibiskupskom stolci v Canterbury, učiteľ cirkvi; usiloval sa presadzovať v Anglicku reformné 

myšlienky sv. Gregora VII. Bol umierneným realistom a výborným syntetikom. Použitím tradičních 

myšlenek nově proniknout rozumem celý obsah víry a nově jej vypracovat. Víra se múze podepřít 

rozumem, ba přímo to vyžaduje: fides quaerens intellectum (víra hledající rozum). Např. existence Boží 

se neprokazuje jen za zjevení SP, ale - poznat i rozumem ze stvoření; zavedl tzv. ontologický důkaz 

existence Boží - problém víra a rozum, zjevení a přirozené poznání. Výrok: „Ani sa neusilujem najskôr 

vedieť, aby som potom veril, ale verím od začiatku, aby som sa potom usiloval pochopiť to, v čo 

verím“. 3 spisy: "Monologium" (aposteriórne dôkazy existencie Boha), "Proslogium" (apriórny, 

ontologický dôkaz existencie Boha) a "CurjDeus homo" (o inkarnácii). Anzelmove spisy o milosti, 

slobode a napokon dielo "De concordantia … „ boli priekopníckymi prácami formou i obsahom. 

V christologii a nauce o vykoupení šel vlastní cestou (nauka o satisfakci = zadostičinění). 

Extrémny nominalizmus: J o a n n e s R o s c e l 1 i n u s (+ 1120), kanonik z Compiégne. 

Svoje filozofické názory preniesol aj do teológie: učil tzv. triteizmus čiže náuku o troch božích 

substanciach v najsv. Trojici. Sv. Anzelm napadol Roscellinovu náuku o najsv. Trojici a synoda v 

Soissons (r. 1092) odsúdila heretické učenie Roscellina, ktorý ho potom odvolal. Roscellinovým žiakom 

bol V i 1 i a m zo Champeaux (+ 1120), extrémny realista, učiteľ v katedrálnej škole pri Notre 

Dáme v Paríži a zakladateľ "školy sv. Viktora". 

Konceptualizmus: Nejvýznamnějším teologem rané scholastiky P e t e r A b é l a r d 4 7 

(1079-1142), žiak Jána Roscellina a Viliama zo Champeaux, nazývaný "rytierom dialektiky"; muž 

veľkého nadania, básnik, vplyvný a originálny mysliteľ. Hľadal strednú cestu medzi extrémnym 

realizmom a nominalizmom. Svou dialekticko-krítickou metodou Sic et non (Ano a ne) se snažil 

proniknout do všech hlubin; při tom místy stíral hranice mezi vírou a věděním (proti němu vystupoval 

Bernard z Clairvaux; na synodě v Sens (1141) byly některé Abelardovy články zamítnuty). Názor: k viere 

človeka nevedie božie zjavenie, lež rozum. Tajomstvo najsv. Trojice chápal modalisticky; jeho teologický 

spis "De unitate et trinitate divina" odsúdila synoda v Soissons (r. 1121) Spis "Theologia Christiana" 

45 Benediktin Ruprecht z Deutzu (+ 1135) eště v staré tradici, ale Berengar z Toursu (+1088) už nastoupil 

vlastní cestu: v nauce o Poslední večeři popíral reálnou přítomnost těla Kristova. Chléb a víno = jen symboly, 

konsekrací se nemění, nabývají pouze nadpřirozené síly. Nauka byla r. 1079 v Římě odmítnuta- podrobil se. 4. 

lateránský koncil 1215 rozhodl, že konsekrace ve mši sv. působí skutečnou změnu podstaty, a razil pro to výraz 

transsubstanáace (pře-podstatnění). 

46 Sv. Anzelm - Narodil sa okolo roku 1033 v Aoste (Piemont). Vstúpil do bened. rehole, roku 1078 sa stal opátom v Becu a 

roku 1093 arcibiskupom v Canterbury. 

47 Peter Abelárd - Narodil sa roku 1079 v Palete, veľmi mladý sa stal učiteľom filozofie v Paríži. 

77


zavrhla synoda v Sens (r. 1141) - Abélard sa podrobil a zomrel zmierený s cirkvou. 

Vynikajúcim dialektikom bol G i l b e r t de la P o r r é e , učiteľ v Paríži a neskôr biskup 

v Poitier . Vo svojom komentári k Boethiovým teologickým spisom nachádzal reálny rozdiel medzi 

Bohom a božstvom, božou podstatou a božími osobami. Synoda v Remeši (r. 1148) odsúdila jeho 

náhľady. V dišpute so sv. Bernardom sa však veľmi pohotovo bránil. 

V pol. 12. storočia - zhrnúť myšlienkové bohatstvo ranej scholastiky a podať súhrn ("sumu" alebo 

"knihu sentencií") celej teologickej náuky - 3 výborní teológovia: Róbert Pullus (+ cca 1146), 

kardinál Roland Bandinelli (neskorší pápež Alexander III.) a Petrus Lombardus (parížsky biskup). 

Mnich Gracián (+ 1158)se nazývá otec kanonistiky. - cca r. 1140 se pokusil boloňský mistr, shromáždit 

rozptýlené církevní právní normy (= canones). Decretum Gratiani, se stala základem díla Corpus juris 

canonici (Soubor kanonického práva), které zůstalo až do r. 1918 směrodatným zákoníkem církve. Během 

středověku byly k němu připojeny některé další sbírky Gregora IX. (1234), Bonifáce VIII. (1298), a tzv. 

Extravagantes, tj. výnosy papežů z pozdější doby. Soubornou dogmatickou učebnici napsal pařížský 

mistr a pozdější biskup Petr Lombardus (f 1160): „Sentence „ se používaly po celý středověk. 

Dielo P e t r a L o m b a r d a - najrozšírenejšou teologickou príručkou, ktorú používali na 

univerzitách celé tri storočia - systematicky spracoval pozoruhodné množstvo myšlienok. "Kniha 

sentencií" vyniká stručnosťou, prehľadnosťou a vernosťou cirkevnej náuke. Univerzitní profesori 

písali k Lombaŕdovým sentenciám obsiahle komentáre a v 14. storočí bolo dielo Petra Lombarda 

preložené aj do gréčtiny. Čestný titul "Magister sententiarum". 

Vrcholné obdobie scholastiky Teologický rozvoj dosáhl absolutní výše teprve v 13. stol. v tzv. 

vrcholné scholastice. Oklikou přes arabské a židovské myslitele (Avicenna, f 1037 v Orientě; Averroes, + 

1198 ve Španělsku, žid Maimo-mdes, f 1204) se Západ blíže seznámil s řeckým filozofem Aristotelem 

(t 322 př. Kr.). Když byl Aristoteles zbaven pohanského obsahu a po kresťansku „pokřtěn", byl jeho způsob, 

jak pohlížet na svět a na problémy ducha, přijat za vzor teologického zpracování světa křesťanské víry. Za 

svoj rozvoj môže scholastika ďakovať priaznivým okolnostiam: stredoveké univerzity (v Paríži, 

Bologni, Oxforde a v Cambridge) - významné ohniská vzdelanosti a centrá vynikajúcich učiteľov. 

Vznikli nové rehoľné spoločnosti - dominikáni a františkáni – ich členovia prenikli na katedry 

popredných univerzít. Dominikáni mali v niektorých svojich kláštoroch "štúdium generale". 

Podnetný príklad - aj vzmáhajúce sa arabské a židovské filozofické hnutia. 

Dobudovala sa jednotná filozoficko-teologická sústava; resp moderní filozoficko-teologická metoda . 

Nejvýznamnějšími představiteli vrcholné scholastiky byli u dominikánů Albertus Magnus (Albert Veliký, 

+1280), Tomáš Akvinský (+ 1274) a Mistr Eckhard (+1328), u františkánů Alexandr Halský (+ 

1245), Bonaventura (+ 1274) a Duns Scotus (+ 1308). Toto obdobie môžeme rozdeliť na 3 etapy: 

• Prvá generácia (pred sv. Tomášom Akv.) sa postupne odklonila od učenia sv. Augustína a do 

kresťanskej filozofie a teológie začal prenikať aristotelizmus. 

• Druhá generácia (doba sv. Tomáša Akv.) očistila aristotelizmus od arabských dodatkov; 

diela Aristotela poznala nielen z arabských prekladov v Tolede, ale aj z gréckej originálnej 

verzie. 

• Tretia generácia (po sv. Tomášovi Akv.) pod mocným vplyvom "anjelského učiteľa", 

vynikajúceho syntetika, ale začali sa tu prejavovať aj odchýlky od náuky sv. Tomáša 

(menovite u Jána Dunsa Scota). 

78

Hlavní predstavitelia vrcholnej scholastiky. 


Zakladateľom filozoficko-teologickej františkánskej školy (centrum v Paríži) - A l e x a n d e r z 

H a l e s u 4 8 (+ 1245). Obsiahle teologické dielo "Summa Theologiae", ktoré mu získalo čestný 

titul "doctor irrefragabilis" a "theologorum monarcha". Dielo - skladba a bohatstvo vznešených 

myšlienok. V náuke o Bohu a v metafyzických pojmoch - vplyv augustiniánskych koncepcií, v noetike 

sa prikláňa aj k aristotelizmu. 

Najslávnejším františkánskym učiteľom na parížskej univerzite bol sv. Bonaventura 49 (1217/18 - 

1274), učiteľ cirkvi. Ako generál rehole sv. Františka (v 1257 - 1273) zredigoval Rehoľné konštitúcie. 

Vynikol pozoruhodnými organizačnými schopnosťami, veľkou múdrosťou. Pápež sv. Gregor X. ho vymenoval 

(r. 1273) za kardinéla - biskupa v Albane a poveri1 prípravou 2. lyonského koncilu. Sv. Bonaventura umrel 

krátko pred skončením všeobecného snemu. Popri sv. Tomášovi Akv. bol sv. Bonaventura 

najvýznamnejším scholastickým teológom a "kniežaťom mystiky". Čestný titul "doctor seraphicus", 

jeho teologie orientovaná na Augustina a Platóna, zvláště jeho krátký přehled dogmatiky a hojně čítané 

mysticko-vzdělávací Itinerarium mentis ad Deum (Putování duše k Bohu, 1259). Sv. Bonaventura v 

podstate stál na augustiniánskom stanovisku; zatímco Tomáš pracoval více s rozumem, Bonaventura se 

silně zaměřoval na vůli; pro Tomáše bylo cílem poznání Boha, pro Bonaventuru láska k Bohu. Tento 

duchovní rys vtiskl teologii svého řádu. Aby překonal v řádu napětí mezi konventuály a spirituály, sepsal 

životopis sv. Františka. Plodný spisovateľ, najvýznamnejšie práce: obsiahly komentár k 

Lombardovým Sentenciám a "Breviloquium", vynikajúce kompendium dogmatiky. 

Priekopníkom aristotelovského smeru v scholastickej filozofii a teológii bol dominikán sv. 

A l b e r t V e ľ k ý 5 0 (+ 1280), učiteľ cirkvi. Študoval Aristotelove spisy, prednášal na 

univerzite v Paríži, v Kolíne; bol biskupom v Regensburgu a posledné roky svojho života venoval 

vyučovaniu na rozličných dominikánskych školách. Jeho žiak sv. Tomáš Akvinský. 

Sv. Albert Veľký mal enecyklopedické vedomosti rozličných vedných odborov - čestný titul 

"doctor universalis". Plodný spisovateľ - jeho dielo tvorí 38 obsiahlych zväzkov: komentáre k 

Aristotelovým spisom, Lombardovým Sentenciám, k spisom Pseudodionýzovým a niektorým 

knihám SP, napísal viaceré filozofické diela, spis "Summa de creaturis' a "Summa Theologiae" 

(nedokončená). Sv. Albert mal na svoju dobu vynikajúce prírodovedecké vedomosti. Neuspokojil sa 

len s poznatkami, ktoré nadobudol štúdiom starších autorov, ale vo zvýšenej miere uplatnil aj 

výsledky vlastného bádania. Naporúdzi mal veľmi skromné pomôcky, preto zistenia, ku ktorým 

dospel, si právom zasluhujú obdiv. Správne vysvetlil Mliečnu cestu, bol presvedčený, že naša zem 

je guľatá, zapodieval sa otázkami vzniku hôr, robil chemické pokusy, zvýšenú pozornosť venoval 

botanike a bol autorom prvého popisu európskej flóry. Albert patrně první systematicky užíval 

48 A l e x a n d e r z H a l e s u (+ 1245). Narodil sa okolo roku 1170 v Halese (Anglicko). Výchova - vo 

františkánskom kláštore, ale do rehole sv. Františka z Assisi vstúpil až ako vynikajúci profesor na parížskej univerzite. 

49 Sv. Bonaventura (+ 1274), učiteľ cirkvi, pôvodným menom Giovanni Fidanza. Narodil sa roku 1221 v 

Bagnoreggie pri Viterbe. Do rehole sv. Františka vstúpil ako mladík, pre mimoriadne nadanie ho poslali na štúdiá do 

Paríža. Bol žiakom Alexandra Kaleského a jDrijateľom sv. Tomáša Akvinského. V rokoch 1248 - 1255 prednášal teológiu na 

parížskej univerzite. 

50 Narodil sa okolo roku 1'93 v Lauingene na Dunaji (východne od Ulmu). V 30-tych rokoch 13. storočia vstúpil v 

Padove do rehole sv. Dominika a účinkoval na viacerých nemeckých dominikánskych školách. Študoval Aristotelove 

spisy. Od roku 1245 prednášal na univerzite v Paríži, ale už v nasledujúcom roku prešiel do Kolína aj so svojím žiakom 

sv. Tomášom Akvinským. Začas zastával v Anagni funkciu magistra s. palatii. V rokoch 1258 - 1260 znova pôsobil v 

Kolíne, potom do roku 1262 bol biskupom v Regensburgu a posledné roky svojho života venoval vyučovaniu na 

rozličných dominikánskych školách. 

79

aristotelské metody v křesťanské teologii. 


V tom jej daleko předčil jeho velký žák sv. T o m á š Ak v i n s k ý 51 (1225- 1274), učiteľ cirkvi. 

R 1244 vstúpil do rehole sv. Dominika; štúdiá v Paríži a Kolíne - titul magistra teológie. Vyučoval na 

parížskej univerzite a na univerzite v Neapole. Bol "praedicator generalis" rehole sv. Dominika a 

"lector curiae" na dvore pápeža Urbana IV. a Klementa IV.. Dostal čestný titul "doctor communis" 

alebo "doctor angelicus" a tiež "knieža scholastiky". Systematicky prebádal filozofické a teologické, 

prirodzené a nadprirodzené pravdy. Urobil pozoruhodnú syntézu myšlienkových podnetov Aristotela 

a sv. Augustína. Z diela sv. Tomáša je najvýznamnejšia "Sumna theologica" (súhrn teológie); bola 

najzávažnejšou prácou vrcholnej scholastiky. V diele "Summa contra gentiles" (určená pre 

misionárov) sa vyrovnal s arabskou filozofiou najmä s Averroesom. "Quaestiones disputatee" 

predstavujú bohatú zbierku dôkladných monografií o najdôležitejších otázkach všetkých teologických 

odvetví. Sv. Tomáš bol autorom mnohých filozofických traktátov a komentárov k SP, k spisom 

Aristotelovým i Pseudcdionýzovým. Vynikol nielen ako hĺbavý mysliteľ, ale aj talentovaný básnik a 

zanietený mystik; zostavil ofícium na slávnosť Božieho Tela. Pozornosť venoval aj otázke vzťahov 

medzi štátom a cirkvou a poukazoval, že obidve ustanovizne majú zodpovedné poslanie vo svete. 

Viaceré diela popredných scholastikov, najmä sv. Tomáša Akvinského sa zachovali v stredovekých 

odpisoch aj na území Slovenska. Slovenské bibliotéky a archívy vlastnili v minulosti vyše 400 

vzácnych stredovekých kódexov; jedna tretina z nich vznikla priamo na našom území. 

Empirické bádanie v anglických františkánskych kláštoroch. V období vrcholnej scholastiky 

dosiahla na európskej pevnine vysokú -úroveň filozofia a teológia, zaostávala však filológia, prírodné 

vedy a história. Naproti tomu o x f o r d s k á u n i v e r z i t a od svojho založenia si 

budovala svojráznu tradíciu; zameriavala sa na praktické stránky života, zvýšenú pozornosť 

venovala orientalistike i dôkladnejšiemu empirickému prírodovedeckému poznaniu. Na univerzite v 

Oxforde mali silné pozície f r a n t i š k á n i - ľudový charakter, slobodná kritika autorít a 

neobyčajná láska k prírode, ktorá ich pobádala na prírodovedné štúdiá. 

Veľkým priaznivcom františkánov bol R ó b e r t G r o s s e r e s t e , profesor na oxfordskej 

univerzite, významná osobnosť Anglicka v 13. storočí - mal rozsiahle jazykové vedomosti, dobre ovládal i 

hebrejčinu a gréčtinu a povzbudzoval františkánov, aby sa venovali štúdiu klasických a východných jazykov. 

Vynikal aj v prírodných vedách a v matematike, ale pokladal ich za pomocné disciplíny teológie. Nestrácal zo 

zreteľa ani duš-pastiersku prácu a uvedomoval si, že františkáni príkladom chudoby a horlivou činnosťou 

môžu veľa dosiahnuť medzi pospolitým ľudom. Roku 1235 - biskupom v Lincoln® a zároveň biskupom pre 

oxfordskú univerzitu. 

Žiakom Rooerta Grosseresta bol františkán R o g e r B a c o n (+ r. :2'34/, talentovaný filozof a 

prírodovedec. Narodil sa okolo roku 1214 v Anglicku nedaleko Ilchestru (Somerset). Študoval na 

univerzitách v Oxforde a v Paríži a neskôr striedavo prednášal na obidvoch vysokých školách ako 

vážený profesor teológie (doctor mirabilis). Bol neúnavným hľadačom pravdy a ostrým kritikom 

51 sv. T o m á š Ak v i n s k ý (+ 1274), učiteľ cirkvi. Narodil sa okolo roku 1225 v Roecasecca nedaleko Neapola. 

Pochádzal z lombardského šľachtického rodu. Mladosť - v benediktínskom kláštore v Monte Cassino. Študoval na 

univerzite v Neapole, .r 1244 vstúpil do rehole sv. Dominika - poslali ho na dalšie štúdiá do Paríža a do Kolína, kde 

dosiahol titul magistra teológie. Vyučoval na parížskej univerzite (v r. 1252 - 1259 a 1269 - 1272) a na univerzite v 

Neapole (v r. 1272 - 1274). Bol "praedicator generalis" rehole sv. Dominika a "lector curiae" na dvore pápeža Urbana 

IV. v Orviete a Klementa IV. vo Viterbe. Od roku 1265 pôsobil ako "regens studii generalis" v fílme. Zomrel vo 

Fossanuove (v tom Čase tam bolo cistercitské opátstvo) na ceste do Lyonu všeobecný snem. Dalšie diela: 

Quaesúones quodlibetáles, Quaesťwnes disputatae, komentáře k Písmu sv., k Aristotelovi aj. 

80


nedostatkov aj vysoko postavených osôb. V Paríži sa zoznámi s Petrom 1 e r e g r i n o m, 

francúzskym alchymistom, začal robiť pokusy. Rozpory s generálom rehole - internovaný v kláštore, 

ale mohol pokračovať v bádateľskej práci. Bol priekopníkom vznikajúcej experimentálnej prírodoj££4x. 

Matematiku - základ vedeckého poznania. Vo svojom spise "Opus .T.ajus" (7 dielov) pojednáva o 

príčinách ľudskej nevedomosti, o vzťahoch medzi filozofiou a teológiou, o dôležitosti filológie, o 

význame matematiky, o význame optiky, o význame experimentálnych vied a o význame etiky. 

Matematické, astronomické a fyzické diela sú plodmi dôkladného autorovho experimentálneho 

bádania - experiment je najdôležitejšie kritérium poznania. Bol tvorcom odvážnych technických 

utópií, viaceré prírodovedné objavy, zhotovil niektoré optické prístroje. Presadzoval štúdiuorientálnych 

jazykov na univerzitách a konštatoval, že text Vulgáty treba upraviť. Kritické stanovisko 

zaujímal aj k exegéze Otcov. Kritikou vyvolal odpor, ale Baconov žiak pápež K 1 e m en t IV. sa zastal 

svojho učiteľa a vyžiadal si jeho diela. Po pápežovej smrti však Bacona znova internovali. Bacon 

svojou bádateľskou prácou pripravil pôdu pre novoveký senzualizmus a empirizmus. 

Zakladateľom mladšej františkánskej filozofickej školy bol Ján Duns S c o t u s 52 (+ 1308), hĺbavý 

mysliteľ, pohotový dialektik. Pokračoval v Bonaventurově teologické linii. Dal silné podněty teologii 

svou bystrou, kritickou metodou a christocentrickou a mariánskou spekulací (vyložil neposkvrněné početí 

Mariino jako anticipované vykoupení skrze Krista). Zdůrazňoval prvenství vůle, svobody a lásky. Označuje se 

za poslední velkou postavu vrcholné scholastiky. Hlavným dielom: obsiahly komentár k Lorbaräovým 

Sentenciám "Opus Oxoniense". Čestný titul "doctor subtilis" - pozoruhodnú schopnosť prenikať do 

najzložitejších „problémov. Štúdium jeho spisov vyžaduje dôkladnú znalosť stredovekých filozofických 

názorov. Teológiu pokladal za praktickú vedu - najvyšším cieľom je caritas. Vedecká argumentácia 

musí byť exaktná. Na rozdiel od sv. Tomáša Akvinského, ktorý na prvé miesto kládol intelekt, vyznával 

primát vôle (voluntarizmus). Primát vôle má psychologický aj etický význam a prejavuje sa 

predovšetkým v slobode, tj. nepodlieha determinácii. Nepopieral úlohu prirodzených sklonov a vplyv 

pohnútok. Všestranne odôvodnil a obhájil náuku na poškvrnenom počatí Panny Márie. 

ŠKOLY A UNIVERZITY STREDOVEKU 

Cirkevné školy. Základné vzdelanie počas vrcholného stredoveku - chlapci vo f a r s k ý c h š k o l á 

c h aj na vidieku. Učili sa v materinskom jazyku katechizmus, čítať a písať. Spočiatku učiteľom farár, 

neskôr „scolaris“ a sám iba dozor nad vyučovaním. 

S t r e d n é š k o 1 y - v kláštoroch a pri katedrálach. 3 lateránsky koncil (r. 1179): pri každej 

katedrále má byť učiteľ s dostatočným benefíciom (bezplatne vyučovať klerikov i chudobných 

žiakov). Počet žiakov bol skromný a o ich výživu sa starali domske kapituly. Katedrálne školy viedol 

"magister scholarum“ čiže "scholastieus", ktorý spolu s biskupom dozeral na všetky školy v diecéze. 

Na Slovensku boli v období vrcholného stredoveku kapitulské školy v Bratislave, v Nitre a na Spiši. V 

Argenteuili (pri Paríži) existovala stredná škola aj pre dievčatá. 

Vo vrcholnom stredoveku vznikli v mestách m e s t s k é š k o l y pre deti remeselníkov a 

obchodníkov. Vyučovacím jazykom na stredných i na mestských školách: latinčina. Na území 

Slovenska sa v dokumentoch zo 14. storočia spomínajú aj mestské školy. 

52 Narodil se kolem 1265 ve Skotsku, v roku 1281 vstúpil do františkánskej rehole.; študoval na univerzitách v 

Cambridge, v Oxforde a v Paríži. Vyučoval v Oxforde (v r. 1297 - 1302 a v r. 1306 - 1307), v Paríži (v r. 1302 - 1305) 

a krátko pred smrťou v Kolíne nad Rýnom (1307/08). Dalšie diela: kratší komentár parížsky "Reportata 

Parisiensia", "De Primo Principio", "Quaestiones subtilissi-:.3e in metaphysicam Aristotelis" a "Quaestiones 

super universalia Porphyrii". 

81


Stredoveké univerzity. Spočiatku boli vyššie školy len v Carihrade a U Arabov v Tolede. Na prelome 12. 

a 13. storočia vznikli prvé stredoveké univerzity v Bologni, v Paríži a v Oxforde. Nepoužíval sa názov 

"univerzita", ale „studium generale" - nevyučovali sa všetky vedné disciplíny, ale škola pre 

všetkých ("gemeine schuol") - mali veľké výsady: právo súdiť svojich členov a privilégium 

udeľovať akademické hodnosti. Preto sa nazývali aj privilegiátnymi školami, na rozdiel od 

partikulárnych, ktoré nemali osobitné výsady. Najstaršie univerzity pripomínali cechové 

organizácie; išlo o spoločenstvá magistrov a scholérov. Vyvinuli sa z katedrálnych škôl . Na čele 

univerzity bol kancelár (v Bologni to bol dekretista, v Paríži a Oxforde teológ). Vyučovací jazyk: 

latinčina - mali medzinárodný charakter. Spoločenstvá univerzít sa však delili na "nationes" podľa 

národností či podľa pôvodu študentov z rozličných krajín. 

B o l o n s k á un i v e r z i t a - najmä odbor práva , vznikla z mestskej právnickej školy. Od 

roku 1224 stála pod kontrolou Sv. Stolice. Charakter: spoločenstvo študentov a nie magistrov. 

Poslucháči - dva národy: citramontani (z domáceho prostredia) a ultramontani (cudzinci), ktorí 

potom volili rektora univerzity. V P a r i ži sa učitelia a študenti rozličných škôl, ktoré vznikli pri 

katedrále Notre Dáme, združili do samostatnej korporácie na protest proti mešťanom i miestnemu 

biskupovi. Od kráľa Filipa II. dostali prvé privilégiá (r. 1200), takže boli vyňatí spod mestskej súdnej 

právomoci a neskôr (v r. 1212 - 1222) aj spod biskupskej jurisdikcie. Univerzita bola pod ochranou 

Sv. Stolice, ktorá jej dala roku 1215 osobitný štatút ("universis magistris et scolaribus Parisiensibus"). 

Parížska univerzita mala 4 fakulty: teológiu, medicínu, artes liberales a kanonistiku – vyučovali tu aj 

dominikáni a františkáni. O x f o r d s k á u n i v e r z i t a – vznikla z väčšieho počtu 

kláštorných a mestských škôl. Roku 1214 vznikol spor medzi mestom a školami, ktoré sa potom dostali 

pod ochranu Sv. Stolice. Na oxfordskej univerzite mali silné pozície františkáni. Vo vrcholnom 

stredoveku Sv. stolica používala prebendy na hmotné zabezpečenie najstarších univerzít. 

Čoskoro pribudli dalšie - významnejšie: v N e a p o1 e (zal. 1224), v S a l a m a n k e (zal. 

1243) a pri r í m s k e j kúrii (zal. Inocentom IV. v r. 1244 - 1245). 

Učitelia a poslucháči stredovekých univerzít bývali a stravovali sa v spoločných k o 1 é g i á c h, 

internátoch, hmotne zabezpečených šľachetnými darcami. R. 1257 zriadil pri parížskej univerzite 

kolégium dvorný kaplán sv. Ľudovíta IX. Róbert de Sorbonne a po ňom dostala celá univerzita 

pomenovanie S o r b o n n a . V kolégiách sa tiež prednášalo. Členovia kolégií tvorili navzájom 

späté životné spoločenstvá. 

Stredoveké univerzity mali 4 f a k u l t y : artistickú, teolo gickú, právnickú a lekársku . 

Absolvovanie artistickej fakulty = všeobecné vzdelanie. Štúdium malo 2 kurzy: I. logika a fyzika, II. 

matafyzika, etika a politika. Absolventi 1. stupňa po zložení skúšky - bakalári, absolventi 2. stupňa - 

majstri slobodných umení (magistri artium). Majstri slobodných umení, ked chceli pokračovať v štúdiách, 

museli vyučovať dva roky na artistickej fakulte ("biennium complere").- to umožňovalo štúdium na 

niektorej z dalších troch. Štúdium na teologickej fakulte: najskôr titul bakalár biblických vied, potom 

prednášal biblikum. Ked dosiahol titul 2. stupňa a pokračoval v štúdiách, mohol napokon absolvovať 

slávnostnú dišputéciu a po nej bol menovaný majstrom teológie. 

V y u č o v a n i e na stredovekých univerzitách malo dve formy: lectio, t.j. vysvetľovanie 

predpísaných textov (napr. Sentencií Petra Losbsrdskéfco), a guaestio, t.j. ::.eVoáické prebieranie zložitých 

otázok, ktoré vyplývali z prvej formy (lectio), prípadne si ich vyžadovala doba; druhá forma mala 

charakter dišputécie. Profesori na univerzitách boli súčasne akademickými kazateľmi. Z 13. storočia 

sa zachovala v rukopisoch neobyčajne bohatá homiletická literatúra. 

Univerzitní profesori napísali celé folianty; veľmi obľúbené boli tzv. "suiLmy", ktoré zhromaždováli 

"univerzálne vedomosti. Zozbieraný materiál rozdelili na "quaestiones", otázky, a tie zasa na artikuly. Pri 

82


riešení otázok najprv uviedli dôvody pre záporné riešenie (videtur quod non), potom pre kladné (sed 

contra); autori pri zostavovaní dôvodov používali ako pradene diela starších filozofov, SP a spisy 

Otcov. Po uvedení všetkých dôvodov vyslovil autor svoju mienku (respondeo dicendum) a usiloval 

sa ju podložiť. Vo vrcholnom stredoveku teda uplatňovali univerzitní profesori Abélardovu 

dialektickú metódu; na jednej strane sa prejavoval kritický duch, na druhej strane sa uplatňovala 

snsha o systematická podanie. 

19.Inkvizícia (12 – 13. stor.) 

Z poznámok: 

1. Inkvizícia stredoveká: proti heréze – 13-14 str. 

2. Španielska: proti židom 15 str. 

3. rímska: proti protestantom 

Na prelome 12. a 13. stor. - masové heretické hnutie - nároky albigéncov a valdjáncov boli čoraz 

väčšie, odkláňali sa viac od pravoverného učenia, otvorene vystupovali proti cirkvi a vážne ohrozovali 

nielen cirkevný, ale aj spoločenský poriadok západu. Nové žobravé rehole, ktoré mu mohli čeliť, boli 

iba v začiatkoch. Hľadali sa účinné nástroje proti heretikom - vznikla inkvizícia. 

Vývin inkvizičného zriadenia. 

V kresťanskom staroveku sa používali len duchovné tresty (exkomunikácia, ar.atéma). Situácia sa 

zmenila v 4. stor – kresťanstvo - štátnym náboženstvom - rímski cisári uplatňovali tresty aj vyhnanstvo, 

konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv. Cirkevní otcovia (napr. sv. Augustín) boli p r o t i 

t r e s t u s m r ti . 

V rannom stredoveku pápež sv. Mikuláš I. (658 - 667) v "Odpovediach na otázky Bulharov" odmietol 

mučenie (tento spôsob trestania je previnenia proti Božskému a ľudskému zákonu). 

Vo vrcholnom stredoveku - otázka ako postupovať proti novému heretickému hnutiu, ktoré sa šírilo 

neobyčajne rýchlo. Biskupi spočiatku – názor: jediným správnym spôsobom boja proti nim je 

presvedčovanie. Sv. B e r n a r d proti heretikom pripustil iba exkomunikáciu a trest uväznenia. 

Cirkevné vrchnosti sprvu zachovávali istú zdržanlivosť. Svetská vrchnosť zakročovala hned od 

začiatku veľmi prísne: Fran. kráľ R ó b e r t II. - upáliť v Crlear.se 13 heretikov, klerikov a laikov. 

Mierny postup biskupov proti katarom nestačil - hlasy, že nepriateľov cirkvi treba prísnejšie trestať. 

Pápež A 1 e x a n d. e r III. poukazoval, že biskupi a kňazi sú povinní (ex officio) sledovať činnosť 

heretikov a zasahovať proti nim kanonickými trestmi. 

3. loteránsky? koncil (r. 1 T79") - vyzval kresťanských panovníkov, aby dôsledne zachovávali cirkevné 

nariadenia a presadzoval križiacku výpravu v krajinách, v ktorých sa veľmi rozšírilo heretické 

hnutie. Pápež L u c i u s III. uzákonil postup proti heretikon ("Ad abolendan" zo 4. novembra 

1184); biskupom nariadil použiť proti bludárom prísne tresty (nie však trest smrti!). 

Za Inocence III. se inkviziční řízení změnilo v církevní procesní právo; podle něho musela vrchnost v 

některých případech z moci svého úřadu zakročovat proti hříšníkům a provinilcům; nesměla tedy čekat, až 

bude někdo obžalován (obžalovací proces), ale musela jej z vlastního podnětu, ex officio (oficiální princip) 

vypátrat a přivést k soudu. Tento postup proti kacířům vedl r. 1231 k zřízení vlastních papežských 

inkvizitorů, kteří měli sledovat podezřelé z kacířství. 

4. loteránsky koncil (r. 1215) - postup proti heretikom: osoby podozrivé z herezy, ktoré sa nevedia 

dostatočne obhájiť, nariadil snem potrestať exkomunikáciou a po roku pokladať za heretikov. 

83


Neústupní heretici mali byť odovzdaní svetskéj moci (klerici až po degradovaní). Majetok postihnutých 

prepadol konfiškácii, ked išlo o klerikov, pripadal cirkvi. Všeobecný snem zaviazal panovníkov 

prísahou, že budú brániť čistotu viery vo svojich krajinách a podozrivé osoby vypovedia. 

Upálenie bludárov 1x oficiálne nariadil r. 1197 kráľ P e t e r II. Aragónsky: heretici sú verejnými 

nepriateľmi štátu. Nasledoval F r i t í r i c h II. - zaviedol r. 224 v Itálii trest smrti alebo 

vyrezanie jazyka (podľa predpisov barbarského práva germánskeho). Mal na zreteli aj politické ciele, 

najmä v lombardských mestách, ktoré chcel pokoriť. Zákony Fridricha II. sa neobjavili ani v 

"Compilatio quirta" ani v zbierke dekretov pápeža Gregora IX. 

Za pontifikátu Gregora IX. - zriadená p á p e ž s k é i n k v i z í c i a ( existovala inkvizícia 

biskupská (od r.1184)). Inkvizičný súd mal vyhľadať heretikov (lat. inquirere = vyhľadávať), vyšetriť 

ich a neústupných odovzdať svetskej moci. Gregor IX. neprenechal pátranie po heretikoch svetským 

úradníkom, ale - pápežski inkvizítori - poväčšine členovia žobravých reholi. 

Inkvizícia prebiehala v duchu stredovekých súdov. Inkvizítor mal povinnosť predvolať k súdu všetky 

osoby podozrivé z herézy ked obžalovaný uznal vinu, súd mu uložil kajúce skutky: modlitby, 

bičovanie, pôst, almužnu, púť; za vážne previnenie potrestal ho väznením. Len neústupných 

heretikov odovzdal súd svetskej moci. 

Vypočúvanie obžalovaného sa konalo v prítomnosti inkvizítora, dvoch vzdelaných rehoľníkov 

("periti") a notára (zapisovateľa). Obžalovaný mohol podať námietky čiže excepcie proti osobe 

sudcu a dostal poradcu, ktorý mu radil, aby sa priznal. 

V 13. storočí niektoré italské mestá neuplatňovali prísne opatrenia proti heretikom – len ich vypovedali 

zo svojho kruhu. V Nemecku platili zákony Fridricha II. Inkvizičná súdy sa konali hlavne v južnom 

Francúzsku, kde potlačili masová heretické hnutie. 

Kataři 

Hnutí katarů však bylo od základu nekřesťanské, manichejskodualistické. V 9. stol. byli Byzancí 

přesídleni na Balkán arménští paulikiáni a přinesli s sebou staré gnostické představy. Ty pak shrnul v 

soustavu v 1. pol. 10. stol. venkovský kněz Bogomil v Makedonii. Podle něho byl svět stvořen od ďábla, tj. 

starozákonního zlého Boha, a ten jej ovládá; při tom byly zapuzeny do zlé hmoty i čisté lidské duše. 

Dobrý Bůh Nového zákona poslal jednoho ze svých andělů, Ježíše Krista, aby lidi poučil, jak se mohou 

osvobodit a jako čistí (katharoi = kataři, „kacíři") dosáhnout své skutečné nebeské vlasti. K tomu je nutná 

askeze a naprostá zdrženlivost od světa. Každý styk se špatnou hmotou člověka znečišťuje, celé stvoření je 

samo o sobě hříšné. Dokonalí se musí naprosto zdržovat manželství, pohlavního styku a požívání masa, ale též 

jakékoli ruční práce, hmotného vlastnictví a bohatství. 

Prostřednictvím kočovných obchodníků a vracejících se křižáků pronikly tyto ideje v 12. stol. na Západ a 

rychle se rozšířily po Německu (Kolín 1143), Anglii, Francii a Itálii. Byly spojovány s některými myšlenkami 

křesťanskými. Jejich stoupenci se organizovali po způsobu katolické církve, měli svou hierarchii a 

biskupství. R. 1167 se konal u Toulouse velký katarský koncil. Proti bohaté katolické církvi, obtížené 

hříšným majetkem, stavěli kataři svou chudou církev, zamítající jakékoli vlastnictví. Tím se velice shodovali s 

mnoha radikálními horlitcli pro reformu, kteří snili o evangelicky chudé církvi, a dařilo se jim v očích 

prostého lidu představovat své nekřesťanské dualistické pohrdání světem jako ideální obraz křesťanské askeze. 

Vůbec se považovali za dokonalé křesťany, kteří vedou vzorný asketický život, kdežto katolickou církev 

označovali jako satanovu synagógu, kněze pranýřovali jako pokrytecké hříšníky a svátosti prohlašovali za dílo 

ďáblovo. 

Se stejnou rozhodností bojovali proti státu, císaře nazývali náměstkem satanovým a knížata jeho 

přisluhovači. Kataři byli velmi rozšířeni v jižní Francii, zvláště v oblasti města Albi (odtud albigenští); brzy 

se sblížili s barony, kteří se právě chystali k boji proti francouzskému království. Napětí propuklo v krvavou 

albigenskou válku (1209-1229), která měla zpola náboženský, zpola politický ráz. 

84


3. Inkvizice 

Z tohoto dvojího hlediska je třeba pohlížet také na potírání kacířů a na inkvizici. Kataři napadali 

politické a sociální základy křesťanské společnosti, i základy náboženské - boje proti nim společně stát i 

církev. Již r. 1197 prohlásil aragonský král Petr II. katary oficiálně za nepřátele státu a nařídil je upalovat. 

Francouzský král Ludvík VII. a anglický král Jindřich II. hleděli v r. 1179 přimět 3. lateránský koncil k 

tvrdým usnesením proti heretikům; měli být trestáni konfiskací majetku a zbavením osobní svobody, v 

případě nutnosti zkroceni silou zbraní. Lucius III. uzavřel nato s císařem Fridrichem Barbarossou r. 1183 

dohodu, podle které ihned po církevní exkomunikaci heretiků měla být nad nimi vyslovena říšská klatba 

(acht); úřady měly pátrat po kacířích a předávat je světskému soudu k potrestání. Je zbytečné tázat se, jak 

dalece se při tom uplatňovaly náboženské nebo politické momenty; svět, který se sám považoval za 

nábožensko-politickou jednotu, mohl jednat jedině společně, jakmile pozoroval, že jsou ohroženy jeho 

jednotné křesťanské základy. 

Když pokusy o obrácení albigenských selhaly a r. 1208 byl zavražděn papežský legát, vyzval Inocenc 

III. r. 1209 ke křížové výpravě proti nim. Dvacet leť trvalo nekřesťanské vraždění, které si na obou stranách 

vyžádalo nesmírné množství prolité krve. Celá města byla vylidněna a celé kraje zpustošeny. Byla při 

tom zničena provensálská kultura. Navenek se mohlo považovat bludařství za vykořeněné, ale inkvizice 

měla ještě několik desetiletí plno práce, než opravdu ovládla situaci. Prospěch i toho měla francouzská 

monarchie. Vyšla z boje vítězně, neboť pod záštitou náboženství se rozhodovalo většinou o politickodynastic-kých 

zájmech. 

František z Assisi a Dominik však své době ukázali, že existuje i jiný způsob, jak překonávat nebezpečí ve víře 

a jak hlásat evangelium. 

20. Pápeži v Avignone 

IV. epocha: 1300-1500 Církev v době rozpadu západní jednoty 

AVIGNONSKÝ „EXIL" A VELKÉ ZÁPADNÍ SCHIZMA 

Od této chvíle francouzský vliv na papežství vůčihledě rostl. Pod tlakem francouzské koruny bylo do 

kardinálského kolegia přijímáno stále více Francouzů; v důsledku toho byli také následující papežové Francouzi. 

Klement V. (1305-1314) už nepovažoval za nutné přijít do Říma. Dal se intronizovat v Lyonu a 

zůstal ve Francii. Po určitém váhání si zřídil rezidenci v Avignonu a tam zůstali i jeho nástupci. 

1. Papežové v Avignonu 

Opuštění Říma a přeložení papežského sídla do Avignonu byly příznačné pro všeobecný přesun těžiště. S 

„Věčným městem" byla tisíciletou tradicí ve vědomí národů spojena nejen idea následnictví Petrova na 

tamějším biskupském stolci a prvenství v církvi, ale také představa západního univerzalismu, založeného na 

impérium Romanům. Naproti tomu Avignon byl úplně v mocenské oblasti francouzského království. I když 

jej 1348 Klement VI. s celým okolím získal koupí a tím z něho učinil samostatné papežské teritorium, byl 

Avignon kolem dokola obklopen územím francouzského království a tím hermeticky uzavřen vůči ostatnímu 

světu. Co papežové v tuhých bojích v 12. a 13. stol. úspěšně uhájili proti sicilské politice Štaufů - volnost proti 

obklíčení a politické převaze císaře - toho se nyní francouzští papežové dobrovolně vzdali ve prospěch 

francouzské koruny. Vzdali se tak svobody samostatného rozhodování a pozbyli v očích národů 

nadstranické, univerzální církevní autority. Často se stávali pouhými nástroji v rukou francouzských vládců 

chtivých vzestupu a moci, hříčkou mezinárodní politiky. Myšlenka univerzální církevní jednoty tím upadla. 

Koncem „avignonského exilu" (1309-1378) bylo velké schizma, které bylo počátkem epochy nejtěžších krizí 

pro papežství i pro církev. 

Již Klement V. musel vyhovět požadavku pomstychtivého krále a zahájit proces proti zemřelému papeži 

Bonifácovi VIII. Ještě hanebnější bylo, že na žádost Filipa Sličného přispěl k zániku templářů. Po skončení 

křížových výprav se templáři usadili ve Francii. Králi byly trnem v oku jejich bohaté statky a privilegia, 

která kdysi sloužila křižáckým podnikům, ale nyní nemohla být správně uplatňována. Od r. 1307 proti nim 

rozehrál celý rejstřík intrik a pomluv, obviňoval je z hereze a nemravnosti a 13. října 1307 dal asi 2 000 

templářů ve Francii zatknout; jejich statky zabral. Na základě přiznání vynucených krutým mučením a 

85


falešných obvinění byli řádoví rytíři obžalováni. Slabošský Klement V. neudělal nic na záchranu řádu. Po 

počátečním zdráhání se ukázal zcela poddajným vůči králi, přejal podezření z bludařství a na koncilu ve 

Vienne 22. března 1312 proti vůli většiny templářský řád zrušil. Pak přihlížel k tomu, jak si Filip a knížata 

přisvojili řádové statky, ačkoliv byly formálně přiř-čeny johanitům. Papež strpěl, že Filip dále zuřil proti 

řádovým rytířům, velmistra Jakuba de Molay dal přes jeho ujišťování o nevině 1314 v Paříži upálit jako 

heretika a také četné jiné templáře vydal na smrt upálením. 

Francouzský vliv na papežskou politiku se za Jana XXII. (1316-34) neblaze projevil ve vztahu k německé 

říši. Pod nicotnou záminkou suspendoval papež císaře Ludvíka Bavora (1314-47) a postavil se vůči němu 

nepřátelsky. V tomto posledním velkém historickém střetnutí mezi sacerdotiem a impériem už nešlo o velké 

ideje, ale o holé politické cíle. Papežství se stalo přisluhovačem francouzských zájmů a právě to se v Německu 

trpce pociťovalo. 

Zápas však přece nabyl zásadního významu a zapůsobil netušenou měrou neblaze na samotné papežství. 

Císařův protiútok se po prvé obrátil nejen proti papeži jako jednotlivci, ale proti papežství jako instituci. R. 

1324 se Ludvík proti Janovi XXII. odvolal k všeobecnému koncilu. Na císařově dvoře se soustředili všichni 

papežovi odpůrci. Dva pařížští doktoři uprchlí z Francie, Marsilius z Padovy a Jan z Jandunu, podali 

Ludvíkovi v Řezně 1326 polemický spis nazvaný Defensor pacis (Obránce míru). Uváděli v něm v 

pochybnost hierarchický řád církve a žádali demokratickou strukturu. Popírali božský původ papežského 

primátu a nejvyšší moc v církvi přiznávali pouze lidu. Podle nich je církev společenství všech věřících v 

Krista. Neexistuje přednost kněžstva před laiky. Ani papež, ani biskupové, ani duchovní nedostali od Krista 

zvláštní samostatnou funkci, úřadují jen jako pověřenci shromáždění věřících (con-gregatio fidelhim), které 

zastupuje všeobecný koncil. Nejvyšším orgánem je tedy koncil jako reprezentace lidu v církvi. 

Toto radikálně revoluční pojetí činilo z papeže pouhý výkonný orgán koncilu, podřizovalo ho koncilu, 

zavazovalo ho k poslušnosti vůči koncilu a dávalo koncilu právo žádat kdykoli od papeže skládání účtů a po 

případě jej sesadit. Tato teorie se nazývá konciliarismus a v podstatě staví všeobecný koncil nad papeže. Měla 

neblahé následky ještě v pozdější době. 

Stejně tak působil finanční systém, který avignonská kurie zavedla. Zčásti to souviselo s tím, že hledala 

náhradu za neustálý pokles příjmů z církevního státu, zčásti s tím, že se přizpůsobovala novým 

poměrům v době přechodu od naturálního hospodářství k hospodářství peněžnímu, který probíhal zvláště ve 

vzkvétajících obchodních městech. Nespokojenost a pobouření vzbuzovaly především rozsah a metody, jimiž 

avignonské papežství nacházelo stále nové prostředky a cesty k vybírání peněžních dávek a daní, aby si 

pomohlo z trvalé finanční krize. Existovaly poplatky za dispenze, privilegia a milosti, které velmi často 

zaváněly simonií; byly dávky za propůjčení beneficia od papeže (provize), rezervace a komendy; platy, které 

odváděli arcibiskupové za udělení pallia; anáty a spolia, jež se odváděly kurii z výnosu prvního roku a z 

pozůstalosti po duchovních; desátky na křížová tažení, které se vyžadovaly, ačkoli se už dávno křižácké 

výpravy nekonaly; manské poplatky a daně, jež se stále ještě vybíraly od zemí, které se za Inocence III. 

staly papežskými lény a mnohé jiné. Všecky tyto peněžní částky se bezohledně vymáhaly cenzurami a 

pohrůžkami klatbou; proto neustále vzrůstalo rozhořčení proti kurii. Nevůle se množila zvláště v 

Německu, kde působilo navíc rozhořčení nad postojem papežství k Ludvíku Bavorovi, pociťovaným jako 

nepřátelský vůči Němcům. Rozhořčení sílilo po celá desetiletí, až našlo v 15. stol. ohlas v Gravamina 

nationis Germanicae (Stížnostech německého národa) a projevilo se v 16. stol v době reformační hromadným 

odpadem. Celkem způsobil avignonský exil papežství nesmírné škody. Otřásl důvěrou, kterou mělo v době 

Inocence III., a přivodil těžkou krizi, do níž vyústil. Jeho bezprostředními následky bylo západní schizma 

(1378— 1417) a období konciliarismu. 

2. Záhadní schizma 

Schizma vzniklo po smrti Řehoře XI. (1370-78). Vážné prorocké pohrůžky sv. Kateřiny Sienské (f 1380) a 

sv. Brigity Švédské (t 1373 v Římě) i chaotické poměry v církevním státě Řehoře pohnuly r. 1377 k návratu 

do Říma. Zklamán chtěl Řím v r. 1378 opět opustit, ale tu v Římě zemřel. Podle právních předpisů o papežské 

volbě se muselo konklavc tentokrát po více než 70 letech opět konat ve Věčném městě. Ježto z 16 kardinálů 

bylo 11 Francouzů, obávali se Římané právem, že zvolí zase francouzského papeže. Aby tomu zabránili, 

vyvinuli na papežské volitele ve Vatikáne nátlak. Den před volbou vnikly ozbrojené davy do konklave a 

žádaly za těžkých výhrůžek, aby byl zvolen za papeže Říman. Tyto scény se opakovaly i v den volby. 

Kardinálům bylo jasné, že se musí tomuto požadavku podrobit, chtějí-li vyjít z konklave živí. Tak 8. dubna 

1378 nezvolili sice za papeže Římana, ale Itala, arcibiskupa z Bari, který si dal jméno Urban VI. Pak 

kardinálové uprchlí z Říma, aby se dostali do bezpečí. 

Na papežskou korunovaci Urbanovu se 18. dubna vrátili do Říma a složili mu holdovací přísahu. Za tři 

86


měsíce však opustilo oněch 11 Francouzů a jeden (jediný) Španěl - byl to Petr de Luna, pozdější avignonský 

papež Benedikt XIII. (1394-1417) - opět dvůr Urbana VI., prohlásili volbu za vynucenou a neplatnou a 

zvolili 20. září 1378 ve Fondi nového papeže, Francouze, který přijal jméno Klement VII. (1378-94) a zanedlouho 

se zase usídlil v Avignonu. Urbana se odřekli také tři italští kardinálové (čtvrtý mezitím zemřel) a 

přestoupili ke Klementovi. Tak měla církev dva papeže. 

Na dvojí volbě měly nepochybně velký podíl nacionálně francouzské a egoistické intriky. Nicméně 

bouřlivý charakter volby Urbana VI. se nedal vymazat ze světa. Novější bádání (Přerovsky) zdůraznilo, že 

výhrůžky Římanů byly tak silné a životu nebezpečné, že se o skutečně svobodné volbě vůbec nedalo mluvit. 

Prokázalo se také, že dodatečný souhlas při slavnostní korunovaci byl rovněž vynucený, tentokrát Urbanem 

VI. (K. A. Fink). O svobodném dodatečném souhlasu tedy rovněž nemůže být řeči. Jestliže tedy všichni 

voliči Urbana VI. označili tuto volbu za neplatnou, protože se udala za velkého strachu a pod. nátlakem, nelze 

oprávněnost toho prohlášení jen tak odmítnout. Za těchto okolností se nedá platnost volby Urbana VI. 

bezpečně prokázat a naopak nelze tvrdit, že volba Klementa VII. byla neplatná. K tomu přistupuje okolnost, 

že se Urban VI. po nástupu do úřadu ukázal tak pánovitým, tvrdým a fanatickým, že se nejen kardinálové, 

ale i jeho dvorní úředníci a stoupenci domnívali, že mu náhlé povýšení stouplo do hlavy a duševně ho narušilo. 

Skutečně se dopustil věcí, že i podle názoru dnešních badatelů není podezření z duševní poruchy nikterak 

vyloučeno. "Kanovnické právo však prohlašovalo zvolení duševně chorého papežem za neplatné. 

Zmatek s dvojí volbou byl tak velký a všeobecný, že již současníci před ní stáli bezradní. Urban VI. 

vůbec nebyl tak jednoznačně duševně chorý, že by to bylo navenek viditelné, a stupeň nátlaku, který byl 

při jeho volbě vykonáván na kardinály, teprve nemohli lidé stojící mimo správně posoudit. Protože touha po 

moci byla u kardinálů obecně známá, bylo nasnadě podezření, že se chtěli dodatečně zbavit nepohodlného 

papeže. Otázka legitimity je dodnes nejasná a tak zůstane navždy. Světci byli na obou stranách. Sv. Kateřina 

Sienská rozhodně vystupovala pro jedinou právoplatnost Urbana VI. a stejně důrazně obhajoval výhradní 

platnost Klementa VII. neúplatný hlasatel pokání sv. Vincenc Ferrerský. Oba papežové byli nadto tak 

hluboce přesvědčeni o své vlastní legitimitě a o neprávoplatnosti druhého, že považovali za vážný 

závazek svědomí bránit všemi způsoby své papežství a potírat protivníka. Na požadavek, který jim byl 

později často kladen, aby se dobrovolně vzdali papežské hodnosti a tím uvolnili cestu k jednotě církve, 

odpovídali non possumus; zřejmě jim to připadalo ve svědomí jako zrada na pravé a platné apoštolské 

posloupnosti; udržet ji v neporušené čistotě pokládali před Bohem za svou povinnost. 

Tak se vysvětluje dlouhé trvání a urputnost schizmatu - udržel se 40 let a zdál se skoro 

nepřekonatelný. Jak Urban VI., tak Klement VII. si zřídili své kurie a po smrti měli své nástupce. Římskou 

řadu tvoří papežové: Urban VI. (1378-1389), Bonifác IX. (1389-1404), Inocenc VII. (1404-1406) a Řehoř 

XII. (1406-1415); avignonští papežové jsou Klement VII. (1378-1394) a Benedikt XIII. (1394-1417). 

Následky rozkolu byly hrozné. Celé křesťanstvo se rozštěpilo na dvě potírající se poslušnosti (obedience); 

protože každý papež dával protivníkovy stoupence do klatby a nikdo nemohl zůstat nezúčastněný, octlo se 

fakticky v klatbě celé křesťanstvo. Roztržka procházela všemi zeměmi, diecézemi a farnostmi, budila boje a 

různice; oba papežové totiž dosazovali své kandidáty, a tak byly hodnosti a beneficia obsazeny dvojmo. 

Církev se octla v nejtěžší krizi, jakou kdy zažila. 

Pařížská univerzita nakonec r. 1394 navrhla tři cesty k překonání rozkolu: 1) via cessionis (dobrovolné 

odstoupení), 2) via compromissi (podřízení papežů rozhodčímu výroku) a 3) via concilii (rozhodnutí všeobecného 

koncilu). 

Pr e n e s e n i e p á p e ž s k e j r e z i d e n c i e do 

A v i g n o n u . V i e n n e n s k ý k o n c i l 

Klement V. (1305 - 1314). Nástupca Bonifáca VIII., pápež bi. B e n e -d i k t XI. (1303 - 

13O4J, riadil cirkev iba pol roka. Na rozdiel od Bonifáca bol v rokovaniach s Francúzskom 

ústupčivý a zmierlivý. Oslobodil od cirkevných trestov Colonnovcov, francúzskeho panovníka Filipa 

Krásneho i áalších Francúzov (s výnimkou Nogareta). Obratne vedel čeliť nástojčivej požiadavke 

Filipa Krásneho, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Pápež Benedikt XI. zomrel v Perugií, a tak sa 

kardináli zhromaždili podľa starého zvyku v tomto meste, aby zvolili nového pápeža. Voľba bola 

ťažká a trvala 11 mesiacov. Kardináli boli rozdelení na dve strany: na italskú, ktorá bránila 

stanovisko nebohého Bonifáca VIII., a francúzsku, ktorá chcele vyhovieť urazenému Filipovi Krásnemu_a_rodine 

Colonnovcov. Nakoniec sa kardináli dohodli na neutrálnej osobe. Zvolili arcibiskupa z 

87


Bordeaux, kardinála Bertranda de Got, s ktorým súhlasil' aj francúzsky panovník. 

Kardinál Bertrand bol človekom nestálej povahy; značne ovplyvniteľný a veľmi nerozhodný. Je 

možné, že v tom hrala svoju úlohu aj choroba, pre ktorú sa často uzatváral pred spoločnosťou. Voľbu 

za pápeža prijal a zvolil si meno Klement V. V konkláve nebol prítomný, do Itálie však neprišiel ani 

po zvolení a kardinálov pozval na korunováciu do Lyonu. Pri slávnosti (14. novembra 1305; sa v 

Lyone pod divákmi zrútil múr, pričom zahynuli viaceré významné osobnosti; mnohí v tom videli zlé 

znamenie. 

Klement V. spočiatku nechcel preniesť pápežské sídlo do Francúzska.Najprv chcel 

sprostredovať ukončenie vojny medzi Francúzskom a Anglickom. Uvažoval o zorganizovaní 

križiackej výpravy a nádejal sa, že sa mu to podarí vo Francúzsku. Konečne sa chcel osobne 

stretnúť s francúzskym panovníkom, ktorý naliehal, aby všeobecný snes odsúdil Bonifáca VTII. 

Pápež sa všemožne usiloval zabrániť procesu nad svojím predchodcom. Nakoniec obetoval rehoľu 

templárov, pretože Filip Krásny bažil za jej majetkami. 

Zrušenie rehole templárov. Templéri sa viackrát Dreslévili pri obrane Sv. Zeme. Hrdinsky 

bránili poslednú kresťanskú pevnosť na Blízkom východe - Akkcn. Veľmajster templárov po páde 

Akkonu (r. 1291) prechodne sídlil na Cypre a potom sa usadil v Paríži. Rytierska rehoľa templárov 

sa rýchlo rozšírila po Európe, najmä vo Francúzsku. Kláštory templárov boli výbornými vojenskými 

pevnosťami, a preto aj bezpečnými trezormi pre úschovu peňazí. Templéri sa čoskcro stali 

poprednými bankármi Európy a spravovali financie pápežov, kráľov a veľmožov. Okrem toho rehoľa 

vlastnila rozsiahle majetky. Disciplína,kláštorov sa začala uvoľňovať a verejná mienka život 

templárov neposudzovala priaznivo. Podiel na znevažovaní templérov mali židovskí a lombardskí 

bankári, ktorí žiarlili na ich finančné úspechy, a svetské duchovenstvo, ktoré im závidelo výsady 

(exemp-ciu). Templárov napokon nepriatelia priamo osočovali. 

Francúzsky kancelár Viliam z_NogBrei,.u vybadal, ?e templári disponujú značnými finančnými 

prostriedkami, majú rozsiahle majetky a verejná mienka o nich nie je najlepšia. Poradil Filipovi 

Krásnemu, aby zakročil proti nim. Francúzsky panovník už pri prvom stretnutí s pápežom v Lyone 

nadhodil otázku zrušenie rehole tenplárov, ale pápež sa vyhol jej riešeniu. Vtedy Nogeret zečel 

zbierať "obvinenia" proti reholi: templári úôejne už pri vstupe do rehole z&rierajú Krista a pľujú na 

kríž, odovzdávajú sa sodomskému hriechu a klaňajú sa srodle (akémusi Bafometovi). Filip Krásny pri 

druhom stretnutí s pápežom v Pcitiers (r. 1307) predložil obželobný spis proti teir.plérom. Klement V. 

však nepodnikol nič napriek ustavičným urgenciám francúzskeho kráľa. Napokon sa del pápež obmäkčiť 

a rozhodol, aby cirkevný súd vyšetril obžalobu proti templérc-. Dúfal, že sa poderí očistiť 

rytiersku rehoľu cd neuveriteľných obvinení. 

Dna 13. októbra. 1307 (v noci; zaistili na príkaz kráľa_všetkých templjárov žijúcich vc francúzsku. 

Pápež proti tomu márne prctestqvsl. Členov rytierskej rehole začali vyšetrovať útrpným právom (36 

ich zomrelo pri tortúre) a vynútili od nich priznania. Klement V. požiadal aj iných panovníkov, aby 

zaviedli vyšetrovanie proti templárom. Filip Krásny odovzdal väznených templárov cirkevnému 

súdu. Tu však prevažná väčšine odvolala priznania. Pápež zastavil áalšie vyšetrovanie. 

Medzi cirkevnými sudcami boli aj prívrženci Filipa Krásneho. Pri vypočúvaniach sa znova viacerí 

templári priznali k obvineniam. Roku 1310 (11. mája) ne provinciálnej synode v Paríži bol vynesený 

rozsudok nad jednotlivcami: 54 templárov a potom ešte áalších 9 bolo upálených napriek tomu, že 

všetci do posledného dychu vyhlasovali svoju nevinu. 

Vienr.enský koncil (pätnásty všeobecný snem, 1311 - 1312/. Pápež Klement V. od roku 1309 

sídlil v A v i g n o n e . Všeobecný cirkevný snem, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok nad 

88


rytierskou rehoľou templárov, sa zišiel vo Vienne. Pozvaní boli len vybraní cirkevní hodnostári, takže 

na koncil prišlo celkove asi 120 patriarchov, arcibiskupov, biskupov a opátov. Z európskych panov 

níkov bol prítomný len francúzsky kráľ Filip Krásny- Hlavnou úlohou koncilu bolo riešenie otázky 

templárov. Vystúpenie niektorých členov rytierskej rehole vyústilo do rozhodnej obrany templárov. 

Pápež vybadal, že sa koncilní otcovia prikláňajú k myšlienke obrany rehole templárov, preto sústredil 

záujem všeobecného snemu na plány novej križiackej výpravy. Filip Krásny sa všek rozhodol 

pokračovať v útokoch na pápeže Klementa V. Naliehal, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Prejavil 

však ochotu ustúpiť od procesu v prípade, že Klement V. zruší reholu templárov. Pápež vedel, že 

všeobecný snem nevynesie rozsudok nad rytierskou rehoľou, preto využil svoju právomoc e 

apoštolským nariadením ju zrušil. Zrušenie rytierskej rehole templárov vyhlásil dňa 3. apríla 1312 na 

druhom verejnom zasadaní koncilu. Majetky templárov pridelil johanitom a iným rytierskym 

reholiam, no Filip Krásny sa už postaral, aby sa najväčšia časť dostala do jeho rúk. 

Viennenský koncil vyniesol niekoľko reformných s disciplinárnych uznesení, ktcréôbsahuje 

"Liber Clementinarum". Snem odsúdil dogmatické články P e t r a J á n a 0 1 i T i h o , inak 

nadšeného oslavovateľa chudclby, hoci jeho meno výslovne nespomenul. Apoštolská konštitúcia 

"Exivi de paradiso" volila pri riešení zdĺhavého sporu v reholi sv. Františka z Assisi strednú cestu 

medzi extrémnymi vetvami (kcnventuéli a spirituéli.. Všeobecný snem však nezaujal stanovisko k 

dogmatickej stránke otázky úplnej chudoby. Riešenie apoštolskej konštitúcie neuspokojilo ani jednu 

stranu. 

Klement V. zomrel 20. apríla 1314. Pápež zanechal opustený Rím, cirkevné vedenie v nedôstojnej 

závislosti od Francúzska. V samotnom zbore kardinálov bola väčšina Francúzov.... 

A v i g n o n s k í p á p e ž i v b o j i s Ľ u d o v í t o m B a v o r s k ý m 

Po smrti Klementa V. zostal Petrov stolec neobsadený vyše dvoch rokov. Konečne roku 1316 

zvolili v Lyone za pápeža kardinála Jakuba Duése, ktorý si dal meno Ján XXII. 

Pápež Ján XXII . (1316 - 1334) mal energickú povahu, miloval poriadok, bol priateľom 

františkánov (viacerých vymenoval za biskupov), znamenitý právnik, ale v teologických ojtájzkach sa 

tvrdošijne pridŕžal svojich, osobných názorov. V cirkevnej politike: dôraznejší, no opatrnejší ako 

Bonifác VIII. Bol na j významnejším pápežom 14. stor.. 

Do Itálie nemohol hneá odísť, pretože tam zúrili boje medzi welfmi a gi-belinmi. Pápež mal 

veľkorysý" plán na usporiadanie pomerov v hornej Itálii, Chcel pomeriť welfov a gibelincv a potom 

utvoriťlcmbardský štát. Proti tomu sa však postavil W\i~t t e o V i s c o n t i v Miláne (r. 

1317), za čo bol exkomunikovaný a nad mestom bol vyhlásený interdikt. Pápežský legát kardinál 

B e r t r a n d z Pougetu mal v Itálii urobiť poriadok (r. 1320). Bertrend však nedisponoval 

dostatočnou vojenskou silou, a tak viedol vojnu so striedavým šťastím. Roku 1330 sa vybral do 

Itálie s vojskom český kráľ Jan Lux e m b u r s k ý , aby pomohol usporiadať tamojšie pomery. 

Avšak obidve strany sa postavili proti nemu, takže nemohol získať rozhodné víťazstvo a znechutený 

sa vrátil do Čiech. Po jeho odchode v hornej Itálii znova prepukli nepokoje. 

Ján XXII. sa dostal do .konfliktu s C u d o v í t o m B a v o r s k ý m . V nemeckej 

ríši po smrti H e n r i c h a VII. Luxemburského došlo k rozdvojenej voľbe. Obidvaja 

uchádzači, vojvoda tudovít Bavorský i vojvoda Fridrich Rakúsky, požiadali pápeža o rozhodnutie. Ján 

89


XXII. prijal apeléciu, ale nerozhodol v prospech žiadneho z kandidátov, a to ani vtedy, ked" iudovít 

Bavorský zvíťazil (r. 1322) nad Fridrichom v boji pri f/uhldorfe a dosiahol uznanie v celom Nemecku. 

Pápež stále odkladal korunováciu cisára, ba vymenoval pre hornú Itáliu neapolského kráľa 

R ó b e r t a za vikára. Nato aj ŕudovít Bavorský ustanovil svojho vikára a do Itálie poslal vojsko 

na pomoc Milenu proti pápežskému legátovi kardinálovi Bertrandovi z Pougetu. Ľudovít Bavorský 

okrem toho chránil františkánskych spirituálov pred pápežskými zákrokmi. 

Ján XXII. predvolal Ľudovíta pred svoj súd do Avignonu a hrozil mu exkomunikáciou. 

Nemecký panovník sa odv_olaI na_knneil. Pápež exkomunikoval Žudoví-ta v roku 1324. tudovít v 

tom istom roku odpovedal manifestom v Sacheenheuse-ne, zostavenom v duchu metód Filipa 

Krásneho, ktorým chcel Jána XXII. Vyhlásiť za heretika a vyvolať proti nemu verejnú mienku. V 

manifeste nazval pápeža "nepriateľom Krista" a "utláčateľom chudoby". Neuznal pápežovo právo pri 

rozdvojenej voľbe rozhodnúť sa pre jedného z uchádzačov o cisársku korunu. 

Na dvore Ľudovíta Bavorského sa zhromaždili odporcovia Jána XXII.: parížski profesori 

Marsilius z Padovy a Ján z Jandunu, äalej Michal Cesena, bývalý generálny minister františkánov, 

ktorý sa pre otázku chudoby roziíiel s reho-ľou, a konečne Angličan Viliam Occam, taktiež františkán. 

V Sachser.hausene protestovali aj ríäske kniežaťa proti exkomunikácii íudovíta Bavorského a vyhlásili 

Jána XXII. za heretika. Pápež zasa^vyhlásil nad_celým Nemeckom interdikt^ Cudovít 

Bavorský podnikol vojenskú výpravu.do_ Itálie. V ííiláne sa dal korunovať železnou korunou, vo 

Vatikáne mu položil Sciara Colonna na hlavu cisársku korunu. V Ríme ustanovil Ľudovít protipápeža 

Mikuláša V., ktorý však po odchode nemeckého vojska z Itálie vyhľadal v Avignone pápeža Jána 

XXII. a prosil ho o odpustenie. Ľudovít Bavorský by sa bol tiež rád pokonal s pápežom, ale Ján XXII. 

zostal neoblomný a zomrel roku 1334 pred usporiadaním sporu. 

Benedikt XII. (1334 - 1342;. Nástupcom pápeža Jána XXII. sa stal Benedikt XII., cistercitský mních 

nábožného života a čistých mravov, u ktorého as neprejavoval nepotizmus. Pápež Benedikt_XII. 

uvažoval o návrat_e_do Ríms, Vyslancom rímskeho ľudu dal dokonce prísľub skorého príchodu do 

Večného mesta. Starší cirkevní historici usudzovali, že pre nepokoje v Itálii ho nemohol splniť. íažko 

však jednoznačne povedať, či mal vážny úmysel preložiť pápežskú kuriu de Ríma, pretože už v 

prvých mesiacoch svojho pontifikátu začal v Avignone budovať rozľahlý pápežský palác. Neskôr sem 

dal preniesť z Večného mesta aj pápežský archív. 

Benediktovi XII. sa nepodarilo urovnať spor s Cudovítom Bavorakým napriek tomu, že 

Ľudovítovi vyslanci boli ústupčiví. Pápež bol veľmi vo vleku francúzskeho kráľa F i l i p a VI. a 

zmierenie pápeža s nemeckou ríšou nevyhovovalo 

francúzskej politickej línii. Preto íudovítovi vyslanci pri rokovaniach v Avignone nedosiahli 

úspech. Nato sa v Nemecku ríšske kniežatá, šľachta a najmä mestá odvrátili od pápežskej kurie. V 

máji 1338 na prvou: ríšskor. dni vo Frankfurte v slávnostnom manifeste "Fidem catholicam" vyhlásili 

účastníci, že cisárska r.oc' je bezprostredne od Boha a nie od pápeža. V tom istor roku ríšske kniežetá v 

Rense pri Koblenci proklenoveli, že cisár, zvolený väčšinou hlasov, nepotrebuje nijaká potvrdenie, 

pretože má moc priamo od Boha. Stredoveké oápež-stvo átratilo tak jednu zo svojic'. najzávažnejších 

politických prerogatív. 

Klement VI. (1342 - 1352/. Patril k neobyčajne vzdelan ým r.ucon svojej doby; nejmä na štúdiách 

v Paríži získal široký rozhľad.' Vynikol ej ako plodný 

spisovateľ a výborný rečník. Vyznačoval sa_však_sj_lným francúzskym cítením. Za jeho pontifikátu 

90


návrat do Ríma vôbec neprichádzal do úvahy. Pápež Klement VT. kúpil pre cirkevný štát Avignon s 

územím k nemu priliehajúcim. 

Starší autori sa domnievali, že Klement VI. v spore s Ludovíto? Bavorským vystupoval 

neob.ygs.jne ..energicky. Pápežova reč na Zelený štvrtok roku 1343 však tomu nenasvedčuje. Isté je, že 

bol za "Ľudovítovo zosadenie a zvolenie nového nemeckého panovníka. Roku_l_346 zvolili ríšske 

kniežatá mladého telentovaného č e s k é h o k r á ľ a K a r o l a (ako cisár Karol IV.;, 

ktorému sa dostalo 

v nasledujúcom roku všeobecného uznania; v tom roku totiž zomrel íudovít Bavorský. 

Dvadsaťročný spor medzi avignonskými pápežmi a Ľudovítom Bavorským a dlhoročný interdikt nad 

Nemeckom nesporne poškodil obidve strený. 

Inocent VI. (1352 - 1362). Klementovho nástupcu zvolili v konkláve, na ktorom sa zúčastnilo 

25 kardinálov, už na druhý deň. Pozoruhodné však bola v o l e b n á k a p i t u l á c i a , 

ktorú tu kardináli použili, lebo si tak chceli zabezpečiť vplyv kardinálskeho kolégia na riadenie cirkvi. 

Uŕ pred zvolením nového pápeža urobili prísažnú zmluvu, že ten, čo sa spomedzi nich stane pápežom, 

obmedzí svoju duchovnú moc. Pri biskupských voľbách sa vyskytovali prípady volebnej kapitulácie, 

no pápež mé v duchovných veciach plnú moc a nemôže ju obmedzovať. 

Za pontifikátu Klementa VI. a Inocenta VI. dcstala sa co popredia myšlien-ka Petrovho nástupcu de 

ŕ.íir.e. V roku I35C se slávil jubilejný rek a pri tejto príležitosti zástupy pútnikov z rozličných 

európskych krajín navštívili Večné ir.esto. V období pontifikátu spomenutých pápežov sa stal Rím 

dejiskom pozoruhodných udalostí. Roku 1347 sa bez krviprelietia zmocnil rímsky notár C o -la d i 

R i e n_z_q_vlády nad Rímom. Ako "tribún ľudu" vydal rad dekrétov, organizoval súdy, vojsko, 

financie. Plánoval zjednotenie Itálie a obnovenie rímskeho cisárstva. Po siedmich mesiacoch ho však 

zosadili a za pontifikátu Inocenta VI. odišiel Cola do Prahy k cisárovi Karolovi IV. Cisár ho poslal k 

pápežovi do Avigncnu. Roku 1353 sa zmocnil Večného mesta "tribún" B a r ó n - c e 1 1 i . Nato 

Inocent VI. vypravil Colu di Rienzs do Ríma, aby bojoval proti Barcncellimu. Rienzo se znova ujal 

vlády vo Večnom meste, ale pri povstaní ľudu zahynul. 

V Itálii urobil poriadok pápežský legát - španielsky kardinál E g i -d i o A l b o r n o z , 

najväčší štátnik 14. storočia, ktorého r>rávcm možno 'pokladať_za druhého zakladateľa Pápežského štátu. 

Albornoz_ne_z_ne,užil skvelé vojenské víťazstvá; bel veľkorysý voči porazeným. Zaviedol rozumné 

reformy v správe jednotlivých krejev, primerané ich charakteru, takže zostali v platnosti až do 19. 

storočia. Váeka kardinálovi Albornczovi mohli pápeži reálne uvažovať o návrate do Ríme. Inocent 

VI. túžil aspoň navštíviť Večné mesto, no pre chorobu už nemohol uskutočniť svoj plén. Dňa 12. 

septembra 1362 zomrel v Avignone. 

BI. Urban V. (1362 - 1370). Po smrti Inocenta VI. zvolili kardináli_benediktíj2skej2o__apáta_ z_ 

JâríBeJJLle, nekardinála, za pápe_ž_aj_ prijal meno Urben V. Nový pápež si_ naáalej udržal mníšsky spôsob 

života, čc malo svoj odraz i na pápežskom dvore. Urben V. sa konečne odhodlal odísť'z 

Avignonu_a_usadiť se vo Večnom meste. Uvedccil si, že len v Ríme môže pomýšľať na 

zorganizovanie križiackej výpravy e obnovenie jednoty s Grékmi. Pápeža v rozhodnutí vrátiť sa do 

Ríme podporoval cisár K a r o l IV., básnik P e t r a r c e a sv. B r i g i t a . Naproti 

tomu francúzsky kráľ K a r o l V. a kardináli nesúhlasili s jeho odchodom. Jednako Urben V. 

opustil Avignon 30. apríla 1365 a 16. októbra v tom istom roku vtiahol pod ochranou vojska Karola 

IV. do Ríma. Pápež korunoval Kerola IV. za cisára. 

Hned od začiatku sa stretal Urban v Itálii s rozličnými ťažkosťami. Navyše pápežovi 

chýbeljLjaiplomaJicjíé skúsenosti a kardinál Albornoz bol už mŕt-£L*~ Roku 1368 vymenoval pápež 

91


nových kardinálov: päť Francúzov, jedného Angličana a jedného Itala. Čoskoro nato vypukli v Ríme a 

vo Viterbe nepokoje. Perugia tiež zaujala voči Urbanovi V. nepriateľský postoj. Pápež sa necítil bezpečný 

s hoci ho sv. Katarína Sienská, sv. Erigita a Pedro z Aragónska nahovárali, eby zostal vo 

Večnom meste, rozhodol sa vrátiť do Avignonu. Dna 27.septembra 1370 prijali Urbana V. v Avignone 

s veľkým nadšením, ale už 19.decembra v tom i store roku nebel medzi živými. Ďalší pobyt pápežov v 

Avignone bol neudržateľný. 

Zhodnotenie pobytu pápežov v Avignone. Starší cirkevní historici prirovnávali pobyt pápežov v 

Avignone k "babylonskému zsjatiu". Pápeži sídlili v Avignone takmer 70 rokov. Kov*ie bádanie 

priviedlo historikov k novým pohľadom e záverom o tomto období. Predovšetkým nemožno 

akceptovať výrazy "vyhnanstvo" či "exil" avignon-ských pápežov. Avignon mal v stredoveku veľir.i 

výhodnú polohu a poskytoval pápežom bezpečnejšie a dôstojnejšie iniesto k pobytu ako Rím, v ktoror 

ej v prvej polovici 14. storočia vznikali nepokoje a prebiehali zdĺhavé spory medzi dvoma s_t_ranajni. 

Od roku 1348 bol Avignon s okolie súčasťou Pápežského štátu. Rozľahlý pápežský palác začali budovať 

za Eenedikta XII. podľa návrhu francúzskych architektov. Vnútorné výzdoba paláca bola poväčšine 

dielom talianskych rr.ajstrov. Účtovné knihy pápežskej komory dovoľujú nahliadnuť do života ns pápežskom 

dvore, ktorý nijako nezaostával za dvormi európskych panovníkov. 

Avignon napriek výhodnej polohe, jedinečnému okoliu, zdravšiemu podnebiu a pod. sa nemohol 

dlho udržať ako sídlo pápežov. Avignon nestal hroby apoštolský_ch__kr.iežat sv._ Petra a Pavla a áalšie 

hroby kresťanských mučení kov ani ti-sícročr.ú _.tr_adic_iu_». Pápež je nástupcom sv.Petra, ~prvého rímskeho 

biskupa. Pápež je rímskym biskupom, s preto aj hlavou rírosko-katolícke.i cirkvi, 

Avignonskí pápeži boli Francúzi. V tom tiež nemožno vidieť enoráliuihla-vou Kristovej cirkvi 

môže byť člen ktoréhokoľvek národa. Vážne nebezpečenstvo však hrozilo pápežstvu z iného 

hľadiska. Niektorí z avignonských pápežov boli priveľmi závislí od francúzskych kráľov. K tomu 

pristupovali aj aal~ie okolnosti. Väčšina kardinálov bola francúzskeho pôvodu, Avignon bol 

obklopený francúzskym územím, a tak sa mohla pápežské kúria za pobytu v Avigncne javiť iným 

národom ako národné inštitúcia. 

Kedzi avignonskými pápežmi boli významné osobnosti, ktoré dobre viedli cirkev sv., a kecí sa pápežská 

kúria vrátila do Ríma, boli tu predpoklady áal-šiehe sľubného rozvoja. Očakávaný rozkvet však nenastal, 

pretože v západnej cirkvi vznikla veľká pápežské schizma. 

21. Kostnický koncil. J. Wiklif a J. Hus 

1. Co předcházelo 

Po 30 letech marných pokusů obnovit jednotu odstoupením nebo kompromisem mezi oběma papeži - sporné 

otázky může rozřešit jen generální koncil - církevní právo tento způsob: v případě nutnosti. 

Na jedné straně - od raného středověku - zásada, že papež nemůže být od nikoho souzen {prima Sedes a 

nemine judicetur) a je odpovědný jedině Bohu; - proti sesazování papežů císaři a proti libovůli římských 

šlechtických rodů v „temném století"; průběhem rozvoje primátu od Řehoře VII. a Inocence III. až k Bonifáci 

VIII. bylo papežské postavení stále nedotknutelnější. 

Na druhé straně - i papež jako soukromá osoba může propadnout bludu, duševní chorobě atd.; proto 

byla k právní zásadě připojena tzv. klauzule o herezi: upadne-li papež do hereze - grémium (sbor), které 

konstatuje tuto skutečnost a vyvodí z ní důsledky; heretik nemůže být pravým papežem; musí být 

odstraněn z papežského trůnu. Toto konstatování musí provést všeobecný koncil - kardinálové nebo císař 

(jako ochránce římské církve) sú povinni koncil svolat a řídit. 

S touto zásadou souhlasili i přísně papežsky zaměření kanonisté (pa-palisté) na dvoře Bonifáce VIII - byla 

obecně uznávána. V praxi: nebylo možno - všeobecný koncil bez papeže - na rozdil od 8 všeobecných 

koncilů v 1. tisíciletí, které všecky na Východě svolali byzantští císařové, vytvořil se ve středověku nový 

92


západní typ koncilů. Řehoř VII. v Dictatus papae - právo svolávat ekumenické koncily jedině papeži. 

Lateránske koncily 

Kalixtus II. svolal r. 1123 1. lateránský koncil; jako „ekumenický" sloužil k tomu, aby wormskému konkordátu 

zjednal platnost pro celé křesťanstvo; 

2. lateránský koncil posloužil Inocenci II. r. 1139 k tomu, aby ukončil Anaklétovo schizma; 

3. lateránský koncil svolal v r. 1179 Alexandr III.; 

4. lateránský koncil svolaný Inocencem III. r. 1215 měl dalekosáhlý význam pro reformu celé církve. 

Lyonské koncily 

Další všeobecný koncil konal Inocenc IV. r. 1245 v Lyonu; ten sesadil císaře Fridricha II. 

Na 2. lyonském koncilu se r. 1274 pod vedením Řehoře X. jednalo o křížové výpravě a o unii s 

východní církví; kromě toho byl vydán proslulý řád konklave; ten stanovil, že se kardinálové mají 10 dní 

po smrti papežově sejít v místě, kde papež zemřel, v přísné odloučenosti (konklave) k volbě jeho nástupce; 

k urychlení volby mají být nuceni zmenšováním přídělů jídla. 

Následující všeobecný koncil se už konal r. 1311 pod nátlakem francouzského krále ve Vienne ; jevily se 

na něm již slabiny avignonského papežství (templářský proces), ale přece pořadatelem byl papež. Koncil 

bez papeže se jevil nemyslitelný. 

Je pochopitelné, že se dlouho váhalo zakročit proti oběma papežům cestou koncilu. Když se konečně 12 

kardinálů obou obediencí proti vůli svých pánům dohodlo svolat na 25. března 1409 všobecný koncil do Pisy, 

bylo riziko veliké. Přesto se sešlo skoro 100 biskupů, víc než 100 dalších poslalo své plnomocné zástupce, 

dále přišli plnomocníci více než 200 opatů, dómských kapitul a univerzit. Tak se shromáždění odhodlalo oba 

papeže soudit, prohlásit je jakožto nepřátele církevní jednoty za heretiky a sesadit je. Pak zvolilo nového 

papeže, který přijal jméno Alexandr V. Zemřel již příští rok a jeho nástupcem se stal pověstný kardinál 

Cossa pod jménem Jan XXIII. 

Nedá se popřít, že podle právního pojetí té doby byl pisánský koncil a jeho postup zákonný. Alexandr a 

jeho nástupce byli proto stejně právoplatní jako oba druzí papežové. Rímský papež Řehor XII., ani jeho 

avignonský protějšek Benedikt XIII. nenechali sesadit, byli nyní naneštěstí 3 papežové a každého z nich 

bylo možno v stejné míře považovat za legitimního nebo illegitimního. Řehoř a Benedikt byli ovšem 

sesazeni podle předpisů kanonického práva, proto měl papež pisánského koncilu Alexandr nejlepší vyhlídky, že 

se prosadí. Zatímco obedience obou druhých se silně zmenšovaly, měl v křesťanstvu nejvíce přívrženců. 

2. Průběh a snahy o jednotu 

Proto se pisánského papeže Jana XXIII. přidržoval i král Zikmund (1410-1437), když se rozhodl pomoci 

křesťanstvu, rozdělenému na tři části, prostřednictvím nového koncilu. Vymohl na Janovi souhlas k svolání 

všeobecného koncilu do Kostnice u Bodamského jezera na listopad 1414. Zikmund byl a zůstal duší 

koncilu. 

Jan XXIII. dorazil do Kostnice s četnými italskými preláty a zahájil koncil 5. listopadu. Doufal, že ho 

koncil potvrdí jako jediného legitimního papeže. Dopadlo to jinak. Pod vlivem vedoucích kardinálů 

ďAillyho (f 1420), Filastra a Zabarelly i pařížského kancléře Gersona (f 1429) dospěl koncil k 

přesvědčení, že jednota se dá obnovit, jen když budou donuceni odstoupit všichni tři papežové. Aby 

zlomili italskou většinu, prosadili Francouzi, Němci a Angličané, že se nebude hlasovat podle hlav, ale 

podle „národů"; každý ze čtyř národů má mít při všeobecném hlasování jen jeden hlas; jako pátý přistupoval k 

nim hlas kardinálského kolegia. Tím se uvolnila cesta k zlomení převahy papeže Jana a Italů. 

Když Jan zpozoroval, že jeho šance mizí a že bude souzen pro své dřívější poklesky, uprchl tajně v 

noci z 20. na 21. březen 1415 z Kostnice. Ze Schaffhausenu torpédoval koncil výtkami a hrozbami. 

Doufal r že svým odchodem přiměje koncil k rozpuštění. Tu udržel Zikmund koncil pevnou rukou pohromadě 

a prohlásil, že koncil bude pracovat dále i bez papeže. 23. března pronesl Jan Gerson v Kostnici 

proslulou řeč, ve které podrobně odůvodňoval, proč papež nemá právo koncil rozpustit a proč se musí 

podřídit usnesením koncilu. 26. března se konalo první zasedání bez papeže. Kardinál Zabarella navrhl, aby 

se shromáždění usneslo, že je právoplatně svoláno a že se nerozejde dřív, dokud nesplní své úkoly: odstranit 

schizma, vyjasnit věroučné otázky, které podnítil Jan Hus, a provést reformu církve v hlavě i v 

údech. 

Jan XXIII. Chcel koncil zrušiť - vydal koncil 6. dubna 1415 dekret Haec sancta: považuje za 

právoplatný všeobecný koncil, shromážděný v Duchu svatém; že reprezentuje celou bojující církev, má svou 

moc bezprostředně od Krista; že každý křesťan, i papež, jej musí poslouchat v tom, co rozhodne ve věcech 

víry, překonám schizmatu a všeobecné reformy církve v hlavě i v údech. 

Mnoho se diskutovalo o tom, zda tento dekret hlásá zásadní podřízenost papeže koncilu ve smyslu 

Marsilia z Padovy, a je tedy heretický, nebo ne. Opravdu je možno do něho vkládat radikální smysl; lze 

93


jej však také bez obtíží chápat jako pouhé nouzové opatření ve smyslu tradiční kanonistiky (klauzule o 

herezi). Dekret je ambivalentní a tato ambivalence byla příčinou, že se o jeho výklad vedly spory již na 

koncilu. Tři papežové podrobovali trpělivost svých současníků příliš dlouhé zkoušce, nyní zvláště Jan XXIII. 

svými manévry rušícími koncil. Není divu, že mezi účastníky byli stoupenci radikálních idejí. Dá se však 

prokázat, že jich bylo velmi málo. Velká většina chápala dekret v konzervativním smyslu a v přijatých 

opatřeních neviděla věroučné rozhodnutí, ale jen nutné zajištění církve před opakováním podobných případů 

rozkolu. Nepomýšlela na zásadní definici superiority koncilu nad papežem ve smyslu Marsilia z Padovy. 

Dekret není věroučná definice a je třeba ho vykládat umírněně konciliárně, nikoli radikálně 

konciliaristicky. Po papežově útěku nastaly týdny obrovského vzrušení a vášnivých debat. Jak se má dále 

postupovat proti Janu XXIII.? Ten právě hodlal uniknout přes Rýn na burgundské území a odtud 

pokračovat v útocích na koncil. Tu ho dal Zikmund prostě zatknout. Byl proti němu zahájen soudní proces. 

29. května 1415 byl sesazen. Římský papež Řehoř XII. ■ohlásil 4. července 1415, že dobrovolně odstupuje. 

Devadesátiletý stařec neochvějně trval na tom, že je jediný legitimní papež, a vyhradil si předem 

podmínku, že koncil svolá svým jménem dodatečně ještě jednou. Povolili mu to, ačkoli nebo právě proto, 

že nikdo tomuto aktu nepřikládal význam. Nejobtížnější bylo poradit si s tvrdohlavým Benediktem XIII. 

Zikmund s ním vyjednával v Perpignanu, ale nedosáhl ničeho. Měl úspěch aspoň v tom, že se ho odřekli 

dosavadní stoupenci, většinou Španělé; ted poslali také své zástupce na koncil a utvořili pátý, „španělský 

národ". Proti Benediktovi byl zahájen proces, který skončil ,26. července 1417 jeho sesazením. 

3. Jan Hus a jeho kostnický proces 

Právě v prvních týdnech po útěku Jana XXIII. v dubnu, květnu a červnu 1415, se v Kostnici 

projednával Husův problém - nešťastný průběh a zatížil koncil až do nynějška těžkou hypotékou. 

Jan Hus, narozený kolem 1370 v Husinci (v jižních Cechách), studoval v Praze a byl tam r. 1400 

vysvěcen na kněze. Tehdy poznal myšlenky Angličana Jana Viklefa (asi 1320-1384), který od r. 1374 

ostře napadal finanční metody avignonského papežství, bohatství církve prelátů a hierarchii; proti nim 

stavěl církev predestinovaných, která se musí vzdát všeho majetku a žít v apoštolské chudobě; podle 

Viklefa mají v pravé církvi Kristově místo jen ti, kteří jakožto vyvolení žijí ve stavu milosti; žádný 

těžký hříšník nemůže zaujímat vedoucí místo v křesťanské společnosti, ať už v církvi nebo ve státě. Papež, 

biskup nebo duchovní, který žije ve smrtelném hříchu, už nemá žádnou moc; stejně tak ztrácejí 

vladařskou moc v křesťanském státě všichni panující, jsou-li ve stavu těžkého hříchu. Viklef popíral církev 

jako svátostné (sakramen-tální) společenství spásy v Kristu. 

Hus jako kazatel v Betlémské kapli v Praze od r. 1402 hlásal Viklefovy myšlenky a nacházel u svých 

českých posluchačů velký ohlas. S kritikou prelátů vládnoucích v Čechách, kteří byli hlavně Němci, se 

spojovaly nacionální afekty. Protiněmecká nálada zachvátila celé Čechy a splynula tak silně s církevně 

náboženskými tendencemi, které probudil svými ideami Viklef, že se viklefismus jevil přímo jako 

nacionálně česká záležitost. Když pražský arcibiskup, Němec, zakročil na příkaz papeže Alexandra V. proti 

šíření Viklefových bludů ve své diecézi, pokládalo se to skoro za politickou záležitost. Hus se prudce obrátil 

proti biskupskému nařízení a pokoušel se hájit Viklefovu pravověrnost. Když mu bylo zakázáno kázat, 

odvolal se k papeži Janovi XXIII.; ale na papeže se obrátil také arcibiskup. Hus - povolán do Říma, 

nedostavil se a byl papežem exkomunikován, ale český král Václav ho chránil. Napětí zvýšilo ostudné 

prodávání odpustků Jana XXIII., který potřeboval peníze na válku proti Ladislavovi Neapolskému, a 

proto v květnu 1412 dal v Čechách hlásat odpustky na křížovou výpravu. 

Pro uklidnění Husovy záležitosti naléhal král Zikmund na to, aby se projednala na kostnickém 

koncilu, a nabídl Husovi svobodný glejt. Hus souhlasil a přišel 3. listopadu 1414 do Kostnice. Papež ho 

zbavil klatby a Hus se mohl volně pohybovat. 28. listopadu se konal první výslech. Na nátlak kardinálů a 

přes císařův příslib byl pak Hus zatčen a 6. prosince dopraven do klášterního vězení u dominikánů. Ačkoli 

Zikmund důrazně protestoval, zůstal Hus ve vězení. Projednávání jeho pře se v prvních měsících roku 

1415 dostalo jaksi do pozadí před nejdůležitější otázkou církevní jednoty, pak však nastal nečekaný obrat. Ve 

víru událostí po útěku Jana XXIII. z Kostnice a na novém základě, který vytvořil dekret Haec sancta, se 

koncil energeticky ujal Husova problému; naskýtala se tu totiž příležitost dokázat, že koncil je příslušný ve 

věcech víry. 

Dnes se dá těžko porozumět procesu, který následoval. Vedení zcela přešlo na kardinály ďAilly, Filastra, 

Zabarellu a kancléře pařížské univerzity Gersona; patřili k nejpřednějším osobnostem koncilu a o jejich 

duševních a morálních kvalitách není pochyb; nebyli to Němci, nýbrž Francouzi, takže nemohlo jít o 

nacionální afekty; naprosto nebyli papalisté, ale spíš umírnění konciliaristé, nadto rozhodní odpůrci 

Jana XXIII. a ostatních rozkolných papežů. Přesto jim musí objektivní bádání vytknout stranickou 

zaujatost a kárat vedení procesu (P. de Vooght). Hus se energicky hájil proti výtce, že je kacíř. Vytkli mu 30 

94


heretických vět z jeho spisů, Hus nepopíral, že je napsal, ale popíral jejich hcrctický smysl a snažil se je 

vykládat pravověrně; zdráhal se proto je odvolat. Žádali ho, aby odvolal aspoň nesprávný smysl. Namítal, 

že nemůže odvolat, čemu nikdy neučil a co ani neměl na mysli. Došlo k nekonečným diskusím, jež 

zůstávaly bez výsledku a podrobovaly trpělivost soudců těžké zkoušce. Pomyslíme-li na vášnivé rozčilení 

oněch dnů a na nanejvýš vzrušenou celkovou náladu, pak přiznáme postupu soudců polehčující okolnosti stejně, 

jako jsme ochotni projevit porozumění pro obžalovaného. Nechybělo pokusů vyjít mu co nejvíce vstříc a 

umožnit mu odvolání. Hus všecky takové požadavky neústupně odmítal. 

Kardinálové ďAilly a Zabarella ho na výslovné přání Zikmundovo ještě 5. července navštívili ve 

vězení a marně ho přemlouvali k odvolání; pak došlo 6. července 1415 před koncilem shromážděným v 

kostnickém dómu k závěrečnému rozsudku; zněl na smrt, protože Hus ve svých spisech Viklefovy bludy 

dogmatizovál, bájil a kázal. Týž den byl na popravišti vydán na smrt upálením. Když již stál na hranici, 

vzkázal mu Zikmund znovu nabídku milosti, odvolá-li. Hus odmítl a zemřel; před smrtí odpustil svým 

nepřátelům, vzýval Ježíše Krista a modlil se Vyznání víry. 

V Husově osudu se proplétají vina a tragika, vlastní i cizí selhání. Koncil Husův problém lehce přešel. 

Pro většinu účastníků to byla jen okrajová záležitost. Všimli si jí jenom nepatrně. Historie však Husa 

strašlivě pomstila. Kruté husitské války (1420-1431) ještě dlouho uváděly Čechy a Německo ve strach a 

hrůzu. 

4. Otázka reformy na koncilu 

Než - volba nového papeže - projednat otázku reformy: v hlavě i v údech. Mají se však porady o ní 

konat před volbou nové hlavy církve nebo až po ní? V dekretu Haec sancta si koncil výslovně vyhradil 

provádění reforem. Byl tento dekret myšlen jen pro výjimečný případ, nebo měl papeže zásadně podřídit 

koncilu? Přísní „konciliaristé" považovali otázku reformy za zkušební případ. Chtěli papeže natrvalo 

připoutat ke koncilu tím, že ho podřídí reformám, jež koncil schválí. Napříště se měly v pravidelných 

obdobích konat všeobecné koncily, které měly vydávat z vlastní autority reformní ustanovení, závazná i pro 

papeže. Žádali to především Němci a Angličané; u nich se mezitím nejvíce ujaly konciliaristické ideje. 

Jinak se chovaly ostatní národy. Jakmile jasněji vystoupil zásadní charakter debaty, velmi silně se vzepřely. 

Jako kompromis bylo 9. října 1417 vyhlášeno pět už projednaných reformních dekretů, mezi nimi také 

dekret Frequens, podle něhož se měly koncily konat pravidelně vždy po 10 letech. Jinak se však důrazně 

trvalo na tom, aby se reforma ponechala papeži jako normální úkol řízení církve. Nejdřív proto musí být 

zvolen papež, než se na tomto koncilu bude dále projednávat reforma. Když Angličané vyslovili s tímto 

zásadním postupem souhlas, museli se Němci podřídit; mohlo se tedy přikročit k volbě. 

5. Volba papeže 

Zvláštním způsobem se měl vyhledat muž, který by byl přijatelný všem zúčastněným, a mohl tedy 

počítat s všeobecným uznáním. Proto bylo do konklave pojato kromě 26 kardinálů ještě po 6 zástupcích 

každého z pěti národů, celkem tedy bylo 56 voličů. Konklave se sešlo 8. listopadu 1417 v kostnické tržnici, 

která byla k tomu účelu zvlášť upravena. Volební postup byl velmi komplikovaný. Přesto však již po třech 

dnech, když se venku konalo procesí, bylo v konklave dosaženo jednoty ve vrcholném nábožném nadšení 

(Fink); už současníkům se to jevilo jako div Ducha svatého. 11. listopadu 1417 byl zvolen kardinál Odo 

Colon-na; přijal jméno Martin V. podle světce, jehož památka se ten den slavila. 

Na koncilu i na celém Západě zavládla nepopsatelná radost: čtyřicetiletý rozkol byl překonán, jednota 

těla Kristova byla obnovena. Církev měla opět nejvyšší hlavu, ode všech uznanou a právoplatně 

zvolenou. My lidé 20. století tuto radost patrně pociťujeme lépe než dřívější doby, neboť i my toužíme po 

této jednotě. Víme, že rozkol křesťanstva je to nejhorší, co je může potkat. 

K o s t n i c k ý k o n c i l 

Snem v Pise napriek veľkej snahe nedosiahol svoj cieľ. V zložitej situácii jediná nádej na odstránenie 

veľkej pápežskej schizmy sa vkladala do nového koncilu. Značný podiel na zvolaní a úspešnom 

priebehu všeobecného snemu mal uherský panovník Ž i g m u n d (1387'- 1437), ktorého v júni 

1411 zvolili za nemeckého kráľa e cisára; hlásil sa k pisanskému pápežovi Jánovi XXIII. 

_Ján XX III. podľa smerníc snemu v Pise zvolal koncil do Ríma. Po otvorení snemu (14. apríla 

95


1412) nasledovalo niekoľko menších zasadnutí a jedno slávnostné, na ktorom odsúdili Wyclifove 

tézy. V júni musel pisanský pápež opustiť Rím a utiahol sa do Florencie. Hľadal pomoc e ochranu u 

nemeckého kráľa a cisára Žigmunda. Pri rokovaniach medzi kúriou Jána XXIII. a cisárom ustálili 

miesto a čas nového koncilu.. Žigmund navrhol, aby sa všeobecný snem konal v Kostnici a bol 

otvorený 30. októbra alebo 1. novembra 1414. Pápež Ján XXIII. po stretnutí s.cisárom vydal 

zvolávaciu bulu na koncil do Kostnice.Väaka Žig-mundovej diplomacii bola zabezpečené účasť 

zástupcov veľkých európskych štátov. Kardináli zasa dosiahli, že Ján XXIII. slávnostne otvoril koncil 

dňa 5.novembra 1414. 

K o s t n i c k ý k o n c i l (16. všeobecný snemy bol najveľkolepejším 

zhromaždením Západu v neskorom stredoveku. Zúčastnilo sa na ňom 29 kardinálov, 3 patriarchovia, 

33 arcibiskupov, vyše 300 biskupov a opátov, generálni predstavení reholí, veľmajstri rytierskych 

reholí, vysokí cirkevní hodnostári, profesori teológie a cirkevného práva, vyslanci kráľov, 

kniežat,mestských štátov i popredných miest, početne bol zastúpený laický element. 

Koncil si vytýčil 3 základné úlohy: 1) odstrániť pápežské schizmu, 2) r< 'Isčiť wyclifovskd 

herézu (ceusa fidei) a 3) uskutočniť reformu v hlave a údoch (Causa reformationis) . Zároveň si určil 

pracovnú metódu a rokovací poriadok: nehlasovať podľa hláv, ale podľa ná rodov, ako na stredov. 

univerzitách. Utvorených bolo 5 národov: italský, francúzsky, anglický, nemecký a kardinálske 

kolégium.V jednotlivých národoch mali miesto i hlas okrem biskupov aj teolc'govia, karieristi a 

vyslanci svetských vlád. 

O d s t r á n e n i e pá p .e ž s k-e j s c h i z m y (causa unionis) bolo prvým a 

najzávažnejším bodom koncilového progreiru. Italsky návrh, aby koncil uznal za pravého pápeža Jána 

XXIII. , sa nestretol so všeobecným súhlasom; kardinál P i e r r e d ' A i 1 1 y bol proti nemu. 

Otcovia koncilu potom rozhodli, že. majú odstúpiť všetci traja pápeži. Cisár Žigmund podporoval 

tento návrh. J á n XXIII n J ajprv__slévnostne sľúbil, že sa zriekne pápežského stolca, keď abdikujúcej 

ďalší dvaja pápeži. Potom^yjšek v noci z 20. na 21. marca 1415 tajne opustil Kostnicu j2_£c d ochranou 

rakúskeho vojvodu sa utiahol do Scheffheusenu, odkiaľ prešiel do Freiburgu. DoKostnice poslal 

list,že koncil neuznáva. L:nohí účastníci koncilu sa domnievali, že rokovanie stroskotá. Avšak cisár 

Žigmund vynaložil veľké úsilie, aby sa konciloví otcovia r.eŕóziš-li. Na 5. zasadnutí (6. apríla 1415) 

vyhlásilo zhromaždenie otcov, že všeobecný snem má najvyššiu ECC V cirkvi. Po tomto konštatovaní sa 

hj.ao.ina upokojila a koncil začal proces proti Jánovi XXiH. , ktorého na úteku zajali a priviedli naspäť 

aq Kostnice. Až co roku 1419 bol internovaný; nevy pápež ho craíloe-til a ponechal v hodnosti 

kardinála. 

Pápež G r e g o r XII., deväťdesiatročný starec, upovedomil koncil, že je ochotný 

odstúpiť, ak sa ním koncil nechá z formálnych dôvodov zvolať. Konciloví otcovia súhlasili s 

Gregorovou podmienkou.Na 14. slávnostnom zasadnutí (4. júla 1415) Gregorov kardinál Ján 

Dominici zvolal koncil a nato kardinál Carlo Malatesta oznámil abdikáciu pápeža. Gregor XII. po 

odstúpení dostal titul kardinála-biskupe z Porta a zomrel roku 1417, mesiac pred zvolením pápeža 

Martina V. Knohí v tom videli znamenie, že bol právoplatným pápežom. 

Avignonský pápež B e n e d i k t XIII. nebol ochotný odstúpiť. Cisár Žigmund na čele 

koncilovej delegácie odišiel do Francúzska, ale sni zdĺhavé rokovania v Perpignane nepohli Benedikta k 

abdikácii. V tom čase uznávali avignenského pápeža len Španieli – po 2. rokoch aj Španieli od neho 

odstúpili (na koncile potom tvorili šiesty národ) a tak na 37. zasadnutí (26. júla 1417) Kostnický 

koncil Benedikta XIII. zosadil. Staručký pápež však zostal v rodinnej pevnosti Peniscola pri Tortose až 

do svojej smrti (r.1423) a bol presvedčený, že je jediným skutočným nástupcom sv. Petra. 

96


Po odstúpení, resp. zosadení všetkých troch pápežov prikročil koncil k v o ľ b e nového 

pápeža. Voličmi boli nielen kardináli, ale aj zástupcovia šiestich národov. Na 40. zasadnutí 

všeobecného snemu (30. októbra 1417) bol schválený spôsob pápežskej voľby. K platnosti voľby sa 

vyžadovala dvojtretinová väčšina hlasov kolégia kardinálov i zástupcov národov. Z konkláve vyšiel 

ako pápež kardinál Oddo Colonna, ktorý prijal meno V. a r t i a V. Napriek zložitému spôsobu voľby 

prebiehalo všetko rýchlo s hladko na všeobecnú radosť v koncilovom-meste. Dna 21. novembra 1417 

bola slávnostná korunovácia pápeža Marina V. v kostnickom dóme. Ka koncile sa posudzovalo v rámci 

"causa f idei " jj_če_r.ie '.y.yclifa_jä_Kuse , ako ej otázky prijímania pod obidvoma spôsobmi a usmrtenie 

tyrana. Všeobecný snem zakázal laický kalich na 13. zasadnutí (15. júna 1415). 

Do Kostnice prišiel už 3» novembra_I4I4 majster J a n K u s . Pápež Ján XXIII. ho 

oslobodil od cenzúr a dovolil mu slúžiť sv. omšu. Koncom novembra však Husa zaistili napriek 

odvolávaniu sa na cisársky ochranný list. Až do úteku pisanského pápeža bol internovaný v 

dominikánskom kláštore,potom ho kostr.ický biskup poslal na svoj hrad Gottlieben. Na Žigmandovu 

žiadosť Jana Husa tri razy verejne vypočúvali v r^fektóriu františkánskeho kláštora v prítomnosti 

početných cirkevných hodnostárov a teológov. Majster Jen Kus sa bránil a poukazoval, že mu 

pripisujú niektoré bludné články, najmä o eucharistii; napriek tomu ho účastníci výsluchu pokladali za 

stúpenca '.Vyclifovho učenia. Stalo sa tak po odsúdení 45 článkov V.ycliŕovej náuky. Jan Hus odmietol 

podriadiť sa rozhodnutiu Kostnického koncilu. Nepomohlo ani prihováranie sa cisára Žigmunda, 

ktorý vedel, že majster Jan Hus požíva v Čechách veľké sympatie. Viacerí konciloví otcovia 

prehovárali Jana Husa, aby zmenil svoje stanovisko. Majster Jan Hus - istotne z ohľadu na svoje 

dielo v Čechách - nechcel prijať ani miernu, sprostredkujúcu formulu odprisahania, ktorú zostavil 

kardinál Za-barella. Tým bol jeho osud spečatený. Na 15. zasadnutí Kostnického koncilu (6. júla 

1415) padlo posledné rozhodnutie. Ešte v ten istý der. majstra Husa degradovali, odovzdali svetskému 

ramenu a upálili na hranici v koncilovom meste. Rok po Kusovej smrti musel vystúpiť na hranicu v 

Kostnici aj Husov priateľ K i e r o n y m P r a ž s k ý , ktorý priniesol Wyclifove diela z 

Oxfor-du do Čiech a do Poľska. 

Kostr.ický koncil venoval pozornosť aj otázke u s m r t e n i e t y r a-n a . Išlo o 

problém politického dosahu. Podnet k jeho riešeniu dalo zavraždenie L u d o v í t a 

O r l e á n s k e h o , brata francúzskeho kráľa Karola VI. Ludovíta dal v jeseni 1407 

odstrániť vojvoda J á n B u r g u n s k ý . Parížsky majster J á n P a r v u s (Jean Petit) 

sa zastal Jána Burgundského v slávnom spise "Justificatio ducis Burgundiae". Spis bol odsúdený na 

parížskej synode. Burgundský vojvoda sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., ktorý dal spis Jána 

Parvusa preskúmať trom kardinálom a nakoniec sa dostala otázka až na Kostnický koncil, kde bola 

predmetom dlhých diskusií a tyrrani-cidium bolo odsúdené. 

Na programe Kostnického koncilu bola napokon otázka r e f o r m y c í r k v i . V 

neskorom stredoveku - jednotu cirkvi_ môže zabezpečiť jej reforma. V 14. a 15. storočí sa pojem 

všeobecného snemu priamo snúbil s pojmom reformy. Uskutočnenie reformy tvorilo predpoklad aj' pre 

znovuzjednotenie s gréckou cirkvou. Pod pojmom reformy sa rozumelo obnovenie starého 

poriadku. Reforma bola potrebná predovšetkým "in capite". Pápež nebol už "servus servorum Dei", 

ale "dominus dominorum". Podobné situácia bola aj v kardinálskom kolégiu. Na Kostnickom koncile 

sa až tri komisie vážne zapodievali otázkou reformy cirkvi. Dve z nich pracovali už pred zvolením 

Martina V., tretiu ustanovili po jeho zvolení. Cisár Žigmund nástojil, aby sa naliehavá otázke reformy 

riešila čo najskôr. Na 39. zasadnutí (9. októbra 1417) prijal koncil päť reformných dekrétov. Podľa 

nariadenia dejcrétu "Frequens" sa mal äalší koncil zísť o päť rokov, potom o 7 rokov a dalej každých 

97


10 rokov.Druhý dekrét mal vyliečiť. Tretí dekrét zaväzoval Petrovho nástupcu, 8by po zvolení zložil 

vyznanie viery. Posledné dva dekréty zakázali pápežovi prekladať prelátov a zrušili niektoré pápežské 

taxy (prckurácie,spc-lié); nariadili aj skrátiť vekencie. 

Význam Kostnického koncilu býval posudzovaný rozlične. Sv. R ó b e r t B e l l a r m i n , 

učiteľ cirkvi, ho vôbec nezaradil medzi všeobecné snemy. K odmietavému stanovisku, pravda, 

neviedli sv. Róberta vedecké poznatky, ale čisto apologetické snehy, preto jeho mienku nemožno 

prijať. V oficiálnom rímskom vydaní "Editio Romana" (z r. 1612) bola vo štvrtom zväzku 

publikované aj časť dekrétov Kostnického koncilu. Z hľadiska politickej situácie a duchovnej 

atmosféry neskorého stredoveku treba celý priebeh koncilu v Kostnici pokladať za ekumenický. 

Jeho dekréty, schválené pápežom Martinom V,, majú všeobecnú záväznosť. 

Majster Jan Hus. Jan Kus sa narodil okolo roku 1370 jv__Husinci. Roku 1396 dosiahol Hus titul 

magistra slobodných jjmení_. Čoskoro nato bol vysvätený za kňaza (r. 1400) e roku 1402 sa stal 

kazateľom v Betleraskej kaplnke, ktorá bola vyhradená českým návštevníkom. Hus účinkoval v 

duchu domáceho reformného úsilia, ale inšpiroval sa aj Wyclifovým učením o cirkvi e štáte. Väčšina 

profesorov pražskej univerzity neskôr zavrhla Wyclifove články, no Hus ej po dosiahnutí titulu 

bakalára teológie stále viac podliehal jeho dialektike a v prednáškach na pražskej univerzite uviedol 

niektoré náhľady anglického magistra. Jan Hus sa spočiatku usiloval dať tieto náhľady do súladu s 

pravoverným učením. 

Pražský arcibiskup Z b y n e k Z a j í c z Hasenburgu bol úprimne naklonený reformám. 

Pozýval Husa za synodálneho kazateľa a súhlasil s jeho vystupovaním proti simo'nii, 

mnohoobročníctvu a neviazanému životu duchovenstva. Vaj-ster Jan Hus_ zachovával celibát a žil 

mravne bezúhonným Životom. Medzitým však vlna odporu proti Wyclifovmu učeniu značne vzrástla 

a pražský arcibiskup bol nútený zakročiť proti äalšiemu šíreniu wyclifizmu v Čechách. Arcibiskup 

násto-jil, aby pražská univerzita zavrhla Wyclifovo učenie. Český univerzitný národ sa zišiel 20. 

mája 1408 a vydal vyhlásenie, že zavrhuje Wyclifove tézy, ak sú "heretické., mylné a pohoršujúce". 

Jan Hus a jeho mladí priatelia využili priaznivé politické okolnosti na posilnenie pozície 

českého univerzitného národa na pražskom učilišti. Roku 14C8 sa dohodli kardináli rímskej a 

avigr.cnskej obedier.eie, že odstránia pápežskú schizmu voľbou nového pápeža na sneme v ?ise. 

V á c l a v IV. privítal toto rozhodnutie, pretože rímska kúria uznala nemeckého protikráľa R u 

-p r e č h ta F a""l c k é h c a tým sa postavila proti Václavovým záujmom. Václav sa nádejal, že 

spojením s koncilom získa výhodu v zápase proti nemeckému protivníkovi. Potreboval však, aby sa 

celá česká ríša podriadila r.cvéľr.u pápežovi. Pražský arcibiskup s viacerí profesori na univerzite s& 

postavili proti jeho požiadavkám. Český univerzitný národ zasa súhlasil s kráľom. Cdpor nemeckých 

profesorov zlomil K u t n o h o r s k ý d e k r é t (r. 1409), ale po jeho vyhlásení nemeckí 

profesori a študenti opustili Prahu. 

Arcibiskup Zbyr.ek sa nakoniec prihlásil k pápežovi Alexanďrovi V., ale naďalej vystupoval proti 

Šíreniu V.'ycľ i f ovho učenia v Čechžch. Česká reformná strana, zoskupená okolo majstra Kusa, stále 

útočila proti neviazanému Životu vysokého kléru, ľľe druhej strane sa však pridŕžala kráľa s 

podporovala svetskú moc aj napriek torru, že na kráľovskom dvere vládli skazené mravy.Pražský 

arcibiskup pc menších zrážkach s univerzitou ráznejšie vystúpil proti reformnej strane. Del verejne 

spáliť '.Vyclifove spisy, zakázal kázne v Eetlerskej kaplnke a exkomunikoval Kusa a jeho priateľov. 

Jan Hus sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., nástupcovi Alexer.d-ra V. Vec pridelili kardinálovi 

Colcnnovi, ktorý podcenil opatrenia pražského arcibiskupa e nepredvolal Kusa do pápežskej kurie. 

98


Medzitým arcibiskup Zbyr.ek zomrel a jeho nástupca Albík sa ocitol vo vleku českého kráľovského 

dvere. Zdalo sa, že rozvírená hladina v Čechách sa úplne upokojí. 

Roku 1412 priniesli pápežskí legáti do Čiech bulu Jána XXIII., chlesujú-cu križiacku výpravu 

proti Ladislavovi Neapolskému a úplné odpustky pre jej účastníkov a podporovateľov. Vo 

Wyclifovských kruhoch silnel už dávnejšie odpor proti, .odpustkom. Pápežskí legáti vyhlásili bulu 

pisenského pápeža a začali udeľovať odpustky. Hus SB otvorene postavil proti nariadeniam pápeža 

Jána a písal i kázal proti odpustkom. Vtedy nadišiel rozhodujúci obrat v Husovcm osude. Veľké česť 

duchovenstva, viacerí profesori na univerzite, ktorí odsúdili Wyclifove tézy, a nakoniec aj Václav IV., 

prestali Husa podporovať. Kardinál Brancaccio Kusa exkomunikoval a pohrozil jeho prívržencom 

exkomunikáciou s interdiktom. Hus sr.usel opustiť Prahu a utiahol sa na vidiek. 

Majster Jan Hus iíiel na Kostnický koncil, kde bol tri razy verejne vypočúvený v refektóriu 

františkánskeho kláštora. Z Husových výpovedí vyplynulo, že si osvojil Vi'yclifovo učenie o cirkvi , o 

jej zriedení a o pápežskom primáte. Aj Hus učil, že cirkev je spoločenstvom Bohom vyvolených 

ľudí a hlavou cirkvi je sám Kristus. Pápežský primát majster Hus rozhodne popieral. Bol však 

presvedčený, že jeho náuka je katolícka a bol ochotný ustúpiť len vtedy, keď ho usvedčia z 

omylov. Neprijal ani sprostredkujúcu formulu kardinála Zafcarellu. 

6. júla 1415 bol Jan Hus odsúdený a v ten istý deň popravený. Na hranici sa nahlas 

modlil: "Ježišu Kriste, Synu Boha Sivého, zmiluj sa nado mnou." Koncilové dekréty zo dňa 6. júla 

1415 e 22. februára 1418 definovali s konečnou platnosťou stanovisko cirkvi k súhrnu Husových 

vieroučných odchýlok, ktorý dostal pomenovanie "hus i t i zmus“ 

Články, pre ktoré bol Hus odsúdený v Kostnici, nepodávajú ucelený obraz jeho učenia. Kusová 

náuka o Bohu, o Kristovi, jeho vtelení (aj o Panne Márii) a diele vykúpenía, o ospravedlnení človeka 

Božou milosťou, o sv. omši e tie? o eschatologii je pravoverné. 0 sviatosti pokánia usudzoval Hus 

nesprávne, že kňaz len oznamuje penitentovi odpustenie hriechov; c__dc_tj2ýLcis kat- „ko_ch. tvrdil s 

Wyclifom, že vykonané v stave smrteľného hriechu sú hriešne, ľ.'ej-väg.Sie odehýlky_oď pravoverného učenia 

však boli v náuke o cirkvi. 

Popieranie pápežského primátu a odmietanie učiteľskej autority cirkvi -najdôležitejší ideový 

podklad husitizmu. Za hlavný prameň viery pokladali husiti Písmo sv. Tradíciu, najmä učenie veľkých 

učiteľov cirkvi a prvých všeobecných snemov Kus sni husiti nezavrhli úplne. Mocným impulzom husitského 

hnutia sa stala aj požiadavka dĽcJciiifi_ kalicha. V jeho zákaze videl i h u s i t i n e o p r á v n e n é 

u p r e d n o s t ň o v a n i e d u c h o v e n s t v a , n a d r u h e j s t r a n e 

z e s e u - znévar.ie laického kalicha viedlo k rozchodu s oficiálnou cirkvou. Kalich sa stal 

symbolom husitských nárokov: zrovnoprávnenia laikov s klerikmi z uznávania autority biblie. 

99

1. NÃ¡boÅ¾enskÃ¡ situÃ¡cia v PalestÃ­ne - teologia.iskra.sk

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

1. NÃ¡boÅ¾enskÃ¡ situÃ¡cia v PalestÃne - teologia.iskra.sk