UÄEBNÃ TEXTY Z CIRKEVNÃCH DEJÃN - teologia.iskra.sk

Rímskokatolícka Cyrilometodská bohoslovecká fakulta 

Univerzity Komenského 

VILIAM JUDÁK 

UČEBNÉ 

TEXTY 

Z CIRKEVNÝCH 

DEJÍN 

pre študentov diaľkového štúdia 

2002 

Univerzita Komenského Bratislava

PREDHOVOR 

Pozornosť mnohých v našich časoch sa upiera na Cirkev. Často počuť: Kristus áno, Cirkev nie. 

Príslušníci alebo sympatizujúci tohto myšlienkového razenia ohŕňajú nosom nad tradičnou Cirkvou, 

ktorú vidia plnú chýb, nedostatkov a nepochopenia. Jedni ju chvália, iní odmietajú, kritizujú, poukazujú 

na chyby, ktorých sa Cirkev dopúšťala v minulosti i prítomnosti. Mnohí sa domáhajú v nej väčšej demokracie, 

iní trpia tým, že sa Cirkev príliš prispôsobila svetským požiadavkám, iní sa hnevajú, že je ešte 

od lono veľmi vzdialená. Pre väčšinu spočíva problém v íom, že je ustanovizňou ako mnohé iné a že ako 

taká, obmedzuje slobodu. Mnohí majú voči nej výhrady preto, že čakajú od Cirkvi - a podotýkam, že 

právom - viac ako od iných ustanovizní. Často tieto túžby nie sú naplnené, alebo aspoň nie tak. ako si 

to predstavujeme. Tvár Cirkvi sa zdá mnohým starou, tvrdohlavou a nepotrebnou: mlčí, kde by mala 

hovoriť a kde hovorí, mala by pre chýbajúcu kompetenciu skôr mlčať. Niektorí vlastne ani nič nemajú 

proti nej, len aby in uz uaia DOKOJ. 

Pre druhých je Cirkev mladá a v nej nachádzajú svoju nádej a budúcnosť. Veď kto nechce žiť iba 

sám pre seba, hľadá spoločenstvo, a to o to silnejšie, čím viac sa cíti oslovený vierou. 

Cirkev sa môže stať aj pre dnešného človeka veľmi príťažlivou ponukou, v ktorej nachádza naplnenie 

svojich životných túžob a plánov. Ježišova Cirkev stavia pred človeka vyžarujúce osobnosti, ktoré 

sú príkladom naplno žitého života s ním. Veď Cirkev napriek zlyhaniu ľudského prvku - z poverenia 

Ježišovho -je nositeľkou nenahraditeľných hodnôt, miestom živej viery a spoľahlivým ukazovateľom 

na ceste k večnosti. 

Teológ Dietrich Bonhoeffer poukazuje: „Cesta Boha je cestou od Boha k ľuďom, a len tak cestou 

ľudí k Bohu. Nazýva sa Ježišom Kristom. " Táto cesta pokračuje v Ježišovej Cirkvi. 

Aj ten, kto sa dištancuje od Cirkvi, sa s ňou stretáva, ak chce rozumieť štruktúre spoločnosti, 

v ktorej žije. Bez nej - nech je to len vo výmene názorov s ňou - sa neuskutočnil ani európsky humanizmus, 

ani moderná prírodovedu. 

Cirkevné dejiny vykresľujú Kristovu Cirkev na ceste, ktorá v žiadnom čase nebola ľahká, kde 

však vždy Cirkev bola matkou pre všetkých, ktorí hľadajú pravdu. Náboženský spisovateľ Carlo Carretto 

vyznáva svoju lásku k Cirkvi takto: ,. Cirkev moja. Cirkev moja. aj keď si zašpinená, vždy si len moja 

Cirkev!" 

Cirkevné dejiny približujú, ako vždy vstávala Cirkev s veľkonočnou silou, keď si mnohí mysleli, 

že jej zasadili smrteľnú ranu. Ano, možno ju napadnúť, zhanobiť, ale nemožno ju zničiť, lebo nemožno 

zničiť toho, ktorý premohol smrť. 

Štúdium cirkevných dejín má poslucháča povzbudiť ďalej sa pýtať, ďalej bádať, aby si odpovedal 

na otázky, ktoré sú pre neho dôležité. Len tak si možno uvedomiť veľkosť dedičstva, ktoré nám Cirkev 

prináša, a len tak možno z jeho sily žiť. 

Autor

__________________ 

1. KAPITOLA 

CIRKEV = JEŽIŠOVO DIELO 

í. PRVOTNÁ CIRKEV 

Stredobodom dejín je osoba Ježiša Krista. Len vtedy, ak Ježiš je tak prijatý, dostáva dihá doba 

pred jeho príchodom, ale aj po ňom zmysel a význam. Obdobie pred Kristom, ktoré sa vyznačuje chaosom, 

vznikaním a zanikaním nových štátnych útvarov, násilím a mnohými zločinmi na jednej strane, 

ako aj veľkým kultúrnym pokrokom na strane druhej; takisto doba po vtelení Ježiša Krista, ktorá je tiež 

veľmi bohatá na striedanie protichodných, rozporupiných a nepochopiteľných udalostí, nadobudne 

zmysel, ak do jej stredu postavíme pôsobenie kresťanstva v Cirkvi a skrze Cirkev. 

Počiatky Cirkvi sú zachytené v knihách Nového zákona. Ony nám prinášajú správy o narodení, 

pôsobení a potupnej smrti Ježiša Krista. Vieme však, ako sa rozchádzali názory ľudí o mužovi z Nazaretu 

počas jeho účinkovania na zemi (Mt 16, 13n.). 

Mnohí až do nášho storočia spochybňovali historickosť Ježiša Krista. Zo strany racionalistov a 

ateistickej ideológie išli až tak ďaleko, že vidia v Kristovi mytologickú osobnosť. Dnes na základe historických 

materiálov je táto mienka prekonaná. 

Pramene o hístorickosti Ježiša Krista rozdeľujeme do troch skupín: 

1.kresťanské (novozákonné spisy - 27); 

2.židovské (Jozef Flávius - Aníiquitates ludaicae XVIII, 5, 2 a XX, 9. 1); 

3.pohanského pôvodu (list Plínia mladšieho cisárovi Trajánovi okolo r. 112 - i 13; Tacitus - 

Annales XV, 44, okolo r. 117; Suetonius okolo r. 120 - Vitá Clauďä 25). 

Tieto pramene sú spoľahlivé a historicky plnohodnotné, takže ich možno uvádzať ako bezpečné 

svedectvo o historickosti Ježiša Krista a 'eho Cirkvi. Tak môžeme historického Krista vsadiť do dobovej 

dejinnej súvislosti: narodil sa za Herodesa Veľkého, asi roku 5 alebo 4 pred kresťanským letopočtom; 

bo! ukrižovaný za Poncia Piláta 14. alebo 15. nisana medzi rokmi 30 - 33 nášho letopočtu. 

Ježiš namiesto toho, aby podal jasné vysvetlenie, sám poukazoval na svoje činy a znamenia nie 

preto, aby jednoducho potvrdil očakávanie ľudu, ale preto, aby v nich umožni! rast nového a hlbšieho 

porozumenia kráľovstva Božieho, a to hlavne u tých, ktorí sa usilovali o hľadanie pravdy. 

Učeníci v neho uverili, napriek tornu však jeho smrť na kríži nimi hlboko otriasla. Až stretnutia 

so Zmŕtvychvstalým a v súvislosti s tým aj nové chápanie Písma - že totiž práve poníženie a utrpenie 

spravodlivého patrí k uzdravujúcemu plánu vykúpenia (pórov. Iz 53) - upevnili v nich vieru natoľko, že 

odteraz neochvejne vydávali svedectvo. Ježiš je tým očakávaným, Písmom zvestovaným, Mesiášom. 

Zrieknutie sa zákona 

Otázka založenia Cirkvi zaujíma ústredné miesto v súčasnom ekumenickom dialógu, a tiež v našom 

období vyvolala veľmi mnoho sporov. Hlavným problémom je, či Kristus hlásal len akési

__________ 

___ 

\šeobecné kresťanstvo, alebo či zároveň dal svojej náuke pevnú organizačnú formu a či jej zveril úlohu, 

aby pokračovala v hlásaní evanjelia. Totiž pojem „duchovnej cirkvi" - ecclesia spiritualis viedol 

k tomu, že v období reformácie bola veľmi kritizovaná a odmietaná „pápežská" Cirkev, Reformátori jej 

vyčítali, že neostala verná Ježišovmu úmyslu. 

Hoci Skutky apoštolov nám nedávajú podrobný obraz života prvých kresťanov, predsa nám 

umožňujú vytvoriť si predstavu života ľudí, ktorí nasledovali Krista. Je zaujímavé, že sú tu zástupcovia 

všetkých troch zložiek obyvateľstva Rímskej ríše, ktorí sa hneď pri vzniku kresťanstva dostávajú s ním 

do styku: Orientálci (komorník etiópskej kráľovnej - Sk 8, 26 - 39), Rimania (pohanský stotník Kornéiius 

a jeho rodina - Sk 10, 1 - 8) a Gréci (veľký počet v Antioehii - Sk i i, 24). 

Svedectvo apoštolov sa zameriavalo najprv na príslušníkov vlastného národa. Ich zámerom bolo 

priviesť všetkých Izraeiitov k uznaniu Ježiša ako Mesiáša a tým aj k záchrane. Charakteristickým znakom 

židokresťanskej obce bolo zachovanie predchádzajúceho zväzku s chrámom a Zákonom. Podľa 

mienky teológov boi Starý zákon odvolaný zoslaním Ducha Svätého, ale zachovávanie starozákonných 

predpisov nebolo hriechom (Lex Moysis est mortua, sed non mortifera). Kresťania sa však nezúčastňovali 

oficiálnych obetí v chráme, pretože mali vlastnú bohoslužbu - Lámanie chleba (Sk 2, 42 n.), na 

ktorej sa zúčastňovali v prvý deň po sobote (Sk 20, 7). Charakteristickou známkou náboženského života 

kresťanov zo židovstva sú aj vonkajšie účinky Ducha Svätého, ktoré sa prejavovali mocou robiť 

zázraky (Sk 2, 43; 3,6n.; 5, 12; 5, 15; 9, 34- 40) a darom proroctva (Sk 15, 32; 21, 9-11). 

Ďalším znakom bolo spoločné vlastníctvo majetkov (Sk 2, 44 - 45; 4, 32). Išlo o opravdivú bratskú 

lásku, ktorá viedla až k zrieknutiu sa súkromného vlastníctva pre spoločné dobro. 

Uvedený stav Cirkvi v Jeruzaleme nemožno pochopiť bez eschatologického pozerania, ktoré je 

príznačné pre prvých kresťanov (Sk 2, 17n; 3, 19-21). 

Spoločenstvo alebo hierarchia? 

V dnešnej snahe o opätovné dosiahnutie jednoty v Cirkvi má kľúčové miesto interpretácia cirkevného 

úradu. Pápežské právo v stredoveku, protest Martina Luthera, dogma o neomylnosti z roku 

1870, podnietili intenzívne štúdium ranej Cirkvi. Vynára sa otázka, či línia, ktorú môžeme sledovať 

v Cirkvi, zodpovedá duchu evanjelia, alebo to bol spôsob vzdialený od úmyslu zakladateľa. Dve protichodné 

poňatia hľadali argumenty. Jedno chcelo dokázať, že hierarchia sa dá v podstate nájsť už 

v evanjeliách, to druhé tam videlo priam odmietnutie hocijakej autority, ktorá prislúcha iba jedinému a 

samotnému Božiemu slovu, ktorému by sa mali podriadiť tak zvestovatelia, ako aj poslucháči. 

Spoločenstvo kresťanov nadobudlo svoj charakter svojim spôsobom vzniku a orientáciou na 

existujúci - židovský - model náboženského spolužitia. Preto je samozrejmé a zostáva nepopierateľným 

faktom, že existovali „starší" a „predstavení", ako aj to, že tí, s ktorými hovoril pozemský a 

potom Zmŕtvychvstalý Pán, a ktorých potom vyslal, zaujímali osobitné postavenie a boli oprávnení 

usmerňovať život v spoločenstve Ježišových nasledovníkov. To platilo v prvom rade o Dvanástich, ale 

aj o Pavlovi, ktorému sa Pán zjavil na ceste do Damasku (Sk 9). 

Jadrom cirkevnej obce bolo teda kolégium apoštolov, ktorých Kristus vyvolil zo svojich blízkych 

spolupracovníkov. Po Judášovej zrade bo! na jeho miesto zvolený Matej (Sk 1, 15 - 26). 

Kolégium apoštolov malo najvyššiu hlavu v Petrovi. Jeho postavenie je viditeľné už v počiatkoch. 

V listoch apoštolov a v evanjeliách sa uvádza ako prvý: jemu hovorí Zmŕtvychvstalý slová: „Pas 

moje ovečky!" (Jn 21, 17), za neho sa Ježiš modlí, aby jeho viera nezakolísala a aby posilňoval svojich 

bratov (Lk 22, 32), jeho jediného nazýva Ježiš „skalou, na ktorej chce postaviť svoju Cirkev" (Mi í ó, 

18). Peter si je vedomý svojho postavenia. Pri rozličných príležitostiach po odchode Ježiša Krista 

z tohto sveta vystupuje ako poverený týmto poslaním (Sk 1, 15 n.; 2, 14 n.; 3, 1 n.; 4, 8 n.; 5, 3 n.; 5, 

20; 8, 19 n.; 9, 32 n.; 11, 1-19).

Po Petrovom odchode z Jeruzalema „na iné miesto" (Sk 12, 17) nastúpil na miesto predstaveného 

prvej cirkevnej obce v Jeruzaleme apoštol Jakub Starší. 

Na Petrov pobyt v Ríme, ktorý nasledoval po krátkom spravovaní aníioehijskej obce, poukazuje 

celý rad svedkov od listu sv, Klementa Rímskeho okolo r. 96, cez biskupa-mučeníka sv. Ignáca z Antiochie, 

ktorý písal do Ríma krátko pred svojou smrťou v roku 107, ďalej cez s v. Ireneja (t 202), biskupa 

z Lyonu, od ktorého máme prvý písomný zoznam Petrových nástupcov (Adversus omnes haereses III, 

1,1.; 3,2), cez jeho súčasníkov - Dionýza z Korintu, rímskeho kňaza Gája až po Tertuliána a ďalších. 

Rím Petrovou prítomnosťou nadobúda zvláštne postavenie medzi všetkými cirkevnými obcami. 

Neobyčajnej vážnosti sa teší už koncom 1. storočia, ako to vidieť z listu sv. Klementa Rímskeho do 

Korintu, a taktiež začiatkom 2. storočia v liste sv. Ignáca Antiochijského Rimanom, ktorý nepochybne 

priznáva rímskej Cirkvi zvláštne postavenie. Uznáva Rím ako „hlavu zväzkov lásky". Sv. Irenej z Lyonu 

prízvukuje, že „Rímska cirkev má osobitné postavenie, a preto každá cirkev sa jej musí podriadiť." 

Predstavení rímskej obce - biskupi, ktorí nasledovali po Petrovi, si uvedomovali, že sú 

pokračovateľmi v Petrovom apoštolskom úrade. Veľmi výrazne to vidíme v kázňach pápeža sv. Leva I. 

Veľkého (440 — 461), kde sa často zdôrazňuje, že naj vyššia a všeobecná autorita Cirkvi, ktorú pôvodne 

udelil Kristus Petrovi, sa preniesla na každého nasledujúceho biskupa Ríma ako apoštolovho dediča, 

ktorý prevzal Petrovu úlohu. Tak ako Ježiš Kristus udelil väčšiu moc Petrovi než iným apoštolom, aj 

pápež bol „prímasom všetkých biskupov". 

Toto vedomie bolo v Cirkvi všeobecne rozšírené. Už v 2. a 3. storočí heretici sa odvolávali do 

Ríma, aby tam získaii prijatie svojho učenia.(napr. Marcion r. 139, Montanus, gnostici...). Tu nachádzali 

aj ochranu hlásatelia neporušeného učenia (napr. Atanáz r. 339). Aj výrok biskupa z Kartága sv. 

Cypriána (t 258), svedčí o vážnosti úradu, ktorý zastávali rímski biskupi: „Primát hol prepožičaný Petrovi. 

Ako sa môže niekto domnievať, že je v Cirkvi, keď sa odlučuje od Petrovho stolca, na ktorom je 

založená Cirkev?" Cyprián v tejto súvislosti prijíma aj nariadenie o znovuprijatí odpadlíkov (lapsov) 

do Cirkvi. Zo začiatku síce odmietal autoritu Ríma, po zrelom uvážení však vyhlasuje: „Jednotné spojenie 

s rímskym biskupom znamená spojenie (communio) s celou Katolíckou cirkvou. " Cyprián prijíma 

v tomto zmysle aj nariadenie ohľadom znovuprijatia odpadlíkov („lapsov") počas prenasledovania do 

Cirkvi, ktoré vydal pápež Štefan I. (254 - 257), hoci Cyprián zo začiatku zastával prísnejšiu líniu. 

Koncil efezský (431) prijal list pápeža Celestína, tykajúci sa záležitostí spornej otázky Nestória 

adresovaný Cyrilovi Alexandrijskému, ako smerodajnú autoritu. Zástupca pápeža, presbyter Filip, vyslovil 

koncilu uznanie za to, „že sa údy pripojili k hlave", uvedomujúc si, že „Peter je hlava viery a všetkých 

apoštolov." 

Podobne to bolo aj na koncile v Chalcedóne roku 451, kde už spomínaný pápež Lev I. rieši spor 

o Kristovej prirodzenosti. Po prečítaní listu zhromaždení biskupi zvolali: „Ústami Leva prehovoril 

Peter." 

Na „Petrovi" spočívala istota a absolútna spoľahlivosť apoštolskej tradície a Rím sa tak stal 

„strediskom pravej viery" - tak to dosvedčuje aj Hegesipos, ktorý okolo roku 160 prichádza do Ríma, 

aby sa „poučil o pravej viere". Už vtedy tam nachádza súpis rímskych biskupov. 

Požiadavky novej cirkevnej obce vyvolali čoskoro po jej vzniku nový odlišný úrad apoštolátu 

-diakonát. Sedem diakonov (Sk 6, 1 n.) malo na starosti charitatívnu činnosť. Ustanovenie diakonov sa 

uskutočnilo modlitbou a vkladaním rúk. Ich činnosť čoskoro bola oveľa širšia, ako to vidíme v prípade 

diakonov Šimona a Filipa — pomáhali pri šírení evanjelia (Sk 6, 8 - 7, 60; 8, 26 - 40). 

Vprvotnej Cirkvi sa stretávame s pomocníkmi apoštolov - presbyteros a episkopos (starší a 

predstavení: Sk 11, 30; 14,23; 15, 2 n.; 20, 17 n.; 21, 18; 1 Tim 5, 17.19; Tit 1, 5). 

Vdobe zakladania cirkevných obcí mal každý presbyter plnosť cirkevnej moci, pretože jeho po 

vinnosti boli veľmi rozsiahle. V časoch šírenia kresťanstva sa plnosť kňazskej moci sústredila v 

rukách 

starších, ktorí mali na starosti väčšiu oblasť a stali sa predstavenými aj ďalším kňazom a 

diakonom, 

ktorí hlásali evanjelium v cirkevnej obci, ktorú spravovali.

V živote prvej Cirkvi sa stretávame aj s ďalšou skupinou, ktorá požívala zvláštnu úctu - proroci. 

Oni však netvoria zvláštnu skupinu hierarchickej Cirkvi, ale ich úlohou bolo predpovedanie budúcich 

vecí a posilňovanie bratov, v čom možno vidieť paralelu so starozákonnými prorokmi (Júda Barsabáš. 

Síías, Agabus - Sk 15, 32; 21, 8 - 11). 

Apoštolskí otcovia 

Po smrti posledného z apoštolov, sv. Jána - okolo roku 100 - bola ukončená doba Božieho 

zjavenia. Nasleduje obdobie „poapoštolské", t.j. doba priamych žiakov apoštolov, ktorí mali za 

úlohu poklad viery prevzatý od apoštolov odovzdať ďalšej generácii a vytvoriť tradíciu v užšom zmysle 

siova. 

Toto obdobie je charakteristické tým. že mladé kresťanstvo si muselo vydobyť miesto vo svete a 

upevniť sa vnútorne i navonok. Čakala ho i úloha obhájiť sa v nových podmienkach. Hoci apoštolskí 

otcovia stoja v bezprostrednej blízkosti apoštolov, sú si vedomí, že ich nesmie nikto zrovnávať s apoštolmi. 

Sv. Klement Rímsky v tomto zmysle píše, že „vynikajúci apoštoli" sú nedosiahnuteľným vzorom 

ich vlastnej generácie. 

Prvý z apoštolských otcov je rímsky biskup sv. Klement, ktorý krátko pred koncom 1. storočia 

posiela list cirkevnej obcí v Korinte. Podnetom k napísaniu listu boli neporiadky v korintskom kresťanskom 

spoločenstve, Niektorí z mladších členov sa postavili proti cirkevnej hierarchii, hoci boli riadne 

ustanovení do úlohy vedenia tamojšej cirkevnej obce. V dôsledku neporiadkov vznikla schizma, a to 

samozrejme nebolo dobré svedectvo pre ostatných kresťanov a tento spôsob života pohoršoval aj pohanov. 

Klement sa neuspokojil len s tým, že odsúdil tieto neporiadky, ale vyzval pôvodcov schizmy k pokániu 

a znovuuvedeniu presbyterov do úradu. Poukazoval na právomoc, ktorú Kristus udelil apoštolom 

a zdôraznil, že tí, ktorí boli od apoštolov alebo ich nástupcov so súhlasom obce uvedení do úradu, nesmú 

byť zosadení, pokiaľ svoju službu riadne zastávajú. Nemáme priame správy, ako bol list prijatý, 

ale Dionýz v polovici 2. storočia dosvedčuje, že list bol v dobe jeho vedenia v cirkevnom zhromaždení 

riadne prečítaný. Z tohto možno usudzovať, že sa stretol s pozitívnym prijatím. List je cenný aj tým, že 

obsahuje vzácne správy o Nerónovom prenasledovaní, o ceste sv, Pavla do Španielska, o mučeníckej 

smrti sv. Petra a Pavla v Ríme a o cirkevných úradoch v tých časoch. 

Klement Rímsky', v ktorom niektorí vidia konvertitu zo židovstva, žijúceho v diaspóre, bol podľa 

vierohodného Irenejovho svedectva žiakom Petra a Pavla, ako aj sv. Ignác Antiochijský, ktorý zastával 

úrad biskupa v sýrskej Antiochii, kde sv. apoštol Peter nejaký čas viedol kresťanskú obec. Ignác bol 

jeho druhým nástupcom, ako to dokazuje Origenes a Euzébius. Sv. Hieronym uvádza, že Ignác bol aj 

priamym žiakom sv. Jána. 

V posledných rokoch vlády cisára Trajána (98 - 117) bol antiochijský biskup zajatý a odvlečený 

do Ríma, kde bol hodený dravej zveri. Na ceste do Ríma napísal sedem listov, a to štyri zo Smyrny - do 

Efezu, Magnézie, Trall a Ríma; a tri z Troady - do Filadelfie, Smyrny a biskupovi Polykarpovi, ktorý 

v Smyrne viedol cirkevnú obec. Listy obsahujú vzácne svedectvo o viere, zbožnosti a hierarchii v kresťanských 

obciach na začiatku 2. storočia. 

Ignác v liste do Smyrny napr. píše: „Nasledujte všetci biskupa ako Ježiš Kristus Otca, A kňazov 

nasledujte ako apoštolov; diakonov si vážte ako z Božieho príkazu. Bez biskupa nech nikto nič nerobí, 

čo sa týka Cirkvi. Platná je len tá eucharistická obeta, ktorá sa koná pod vedením biskupa alebo jeho 

zástupcu. Kde je biskup, tam má byť spoločenstvo, ako Katolícku cirkev je tam, kde je Ježiš Kristus" 

(8, 1). 

Z jeho listov vyplýva, že v tomto čase je v Cirkvi zavedený monarchický episkopát. Rozvíja teológiu 

biskupskej služby, v ktorej nachádza stelesnenú jednotu Cirkvi: Kristus, Cirkev a biskup sú jedno, 

V liste Rimanom Ignác priznáva Rímskej cirkvi zvláštne postavenie. Spolubratovi v biskupskej službe

Polykarpovi pripomína Ignác pastierske povinnosti a vyzýva ho, aby bol za prenasledovania kresťanov 

pevný ako nákova pod údermi kladiva. 

Sv. Poiykarp, biskup v Smyrne, naozaj ostal verný Kristovi až do svojej mučeníckej smrti vo 

veku 86 rokov (r. 167 alebo 168). O jeho smrti na hranici v aréne informuje list, ktorý napísal očitý' 

svedok. 

Poiykarp bol priamym žiakom sv. apoštola Jána a bol nírn vysvätený na biskupa. Z väčšieho počtu 

jeho pastorálnych listov sa zachoval len krátky lístok a ďalší list cirkevnej obci vo Filipách, ktorý napísal 

ako prílohu k listu sv. Ignáca. Vyzýva v ňom k príkladnému kresťanskému životu a k poslušnosti 

kňazov a diakonov. 

Niektoré písomnosti, náležiace do 1. alebo 2. poapoštolskej generácii, sa zachovali anonymne 

alebo vo forme apokryfov. Majú však pre poznanie náboženského života tejto doby veľký význam. Na 

ich čele stojí Didaché (Doctrina duodecim apostolorum), napísaná koncom prvého alebo v prvej polovici 

druhého storočia v Sýrii. Poukazuje na liturgický život prvotnej Cirkvi. 

Barnabášov list, ktorý' sa pripisuje pomocníkovi sv. Pavla, je dielo prostého kresťana, ktorý po 

zničení Jeruzalema krátko po roku 130 očisťuje kresťanstvo vo vzťahu k židovstva. 

List Diognetovi je podivuhodné svedectvo oduševnenej kresťanskej viery v zjavenie a kresťanského 

sebavedomia. Napísal ho neznámy autor v druhej polovici druhého storočia a adresoval ho vznešenému 

pohanovi menom Diognetos. 

Takmer zo samého záveru poapoštolskej doby pochádza spis Pastier Hermasov. Herrnas bol bratom 

rímskeho biskupa Pia I. (asi r. 142 - 154). Spis je veľmi dôležitým prameňom pre poznanie dejín 

sviatostného pokánia v prvej Cirkvi. 

V tomto čase vznikol aj tzv. Druhý list Klementov a Epištola epistolorum. Prvý spis je v skutočnosti 

najstaršia známa homília, prednesená asi v Korinte. Epištola obsahuje rozhovory, ktoré mal Kristus 

s apoštolmi po svojom zmŕtvychvstaní. 

Okrem uvedených písomných prameňov existovali v poapoštolskej dobe mnohé podania „starších", 

dosvedčené Papiášom a Klementom Alexandrijským. Papiáš okolo roku 130 napísal 5 kníh 

Výkladov rečí Pána (Logión Kyrikón exégéseis). Tiež Klement Alexandrijský zdôrazňuje, že zaznamenal 

ústne podanie starších, siahajúce až k apoštolom. 

Apologéti 

Zvláštnu skupinu cirkevných spisovateľov v kresťanskom staroveku od 2. storočia tvoria apologéti, 

ktorí písali obrany kresťanstva proti pohanstvu a židovstvu. Nebolo totiž možné prehliadnuť, že 

kresťanstvo najmä na Východe, sa dostalo do novej situácie. 

U pohanov sa často objavujú nespravodlivé obvinenia kresťanov, ako to vidíme napríklad u pohana 

Cecília: „ Vy kresťania držíte odstup od všetkých zábav, aj od tých najslušnejších. Nenavštevujete 

divadelné hry, pohŕdate verejným stravovaním, opovrhujete hrami usporadíivanými na počesť bohov, 

obetným mäsom a obetným vínom z oltárov. Tak veľmi sa bojíte bohov, ktorých existenciu popierate. " 

Tento odstup kresťanov od ostatnej spoločnosti si mohli Rimania vysvetľovať len negatívne. Tacitus 

hovoril o „nenávistnom postoji voči ľudskému pokoleniu". Odhliadnuc od toho, že tajomnosť 

kresťanov - na ich pobožnostiach sa pohania nemuseli zúčastňovať - dalo podnet k domnienke, že sa 

dopúšťali zločinov (pili krv Kristovu), a tak bol daný základ konfliktu, vtedajší verejný a súkromný život 

bol presiaknutý náboženskými zvyklosťami a účasť na nich sa kresťanom musela javiť ako povážlivý 

kompromis so systémom omylu alebo klamstva. Navyše pokora a miernosť v medziľudských vzťahoch 

nepatrili práve k cnostiam ľudí. Kresťania výrazne cítili prevahu svojej viery nad tradičnými názormi 

svojho okolia. Právnik a vynikajúci rečník Tertulián vo svojej obhajobe (okolo r. 200) nielen poúča, ale 

aj napáda svojich protivníkov výsmechom a iróniou.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------I 

Vedomie prevahy kresťanov nachádzame aj v Aktách mučeníkov, v ktorých sa nachádzajú súdne 

procesy s kresťanmi, ktorí prijímali trest smrti často s vyzývavým pokojom, dokonca si ho i želali. 

Ďalšou príčinou obrany bolo, že kresťanské náboženstvo prijímalo stále viac vzdelaných ľudí a tí 

hľadali živý dialóg s pohanmi, ktorí boli na vysokej vzdelanostnej úrovni, či už preto, aby ospravedlnili 

svoj prestup ku kresťanstvu, ale aj preto, aby vyvrátili existujúce predsudky a lži voči kresťanom. Apoíogéti, 

aby boli zrozumiteľní v prostredí, v ktorom bránili Kristovo učenie, sa do značnej miery vyjadrovali 

spôsobom bežným v tom čase. 

Podľa toho, či autor píše apológiu proti židom alebo pohanom, používa primerané prostriedky a 

spôsoby. V dialógoch so židmi je základnou témou Ježiš Nazaretský ako prisľúbený Mesiáš, pretože 

len na ňom sa naplnili starozákonné proroctvá. 

V dialógoch s pohanmi, kde sa ponúkalo dosť cenných styčných bodov (napr. Logos), bolo treba 

aj očistiť opakujúce sa lži. obviňujúce kresťanov zo sexuálnych výstredností, bezbožnosti a 

nepriateľstva voči štátu. Apologéti podávali aj pozitívny výklad kresťanskej náuky a poukázali na pozitívne 

hodnoty, ktoré kresťanstvo prináša. Niekedy sa dotkli ostrou kritikou aj pohanskej nemravnosti a 

ich ki?ltii- 

Medzi množstvo apologetických spisovateľov patrí Aténčan sv. Quadraíus, ktorý roku 125 poslal 

obranu kresťanov cisárovi Hadriánovi (r. 117 - 138). Súčasne u Hadriána hájil kresťanov aj jeho 

krajan Aristides. Jeho apológia obsahuje prvý pokus kresťanského spisovateľa oboznámiť pohanov s 

kresťanskou náukou. 

Významným apoiogéíorn tohto obdobia je sv. Justín, konvertiía z gréckopohanskej rodiny vo 

Fiavia Neapolis v Palestíne, ktorý zomrel mučeníckou smrťou v Ríme roku 165. Už Euzébius poznal 

jeho osem apológií, zachovala sa však len obrana adresovaná cisárovi Antonovi Piovi a jeho synovi 

Markovi Auréliovi. Justín poukazuje na vysokú mravnú úroveň kresťanov, ktorú považuje za najpresvedčivejší 

dôkaz, že ich náuka je pravá: „súpravdovravní, čistí, milujú svojich nepriateľov a idú odvážne 

za Krista na smrť". Podľa Justína kresťanstvo je „pravá filozofia a múdrosť". 

Ku skupine prvokresťanských apologétov zaraďujeme aj aténskeho filozofa Athenagorasa a Taciána, 

ktorý však okoio roku 172 založil bludársku sektu. Tiež sem patria biskupi Teophilos z Antiochie, 

Apollinarius z Hierapotu, sv. Melíto zo Sáru, Aristo z Peííy. 

Z cirkevných spisovateľov z prvej kresťanskej doby vo Východnej cirkvi treba uviesť Klementa 

Alexandrijského, vynikajúceho učiteľa na kresťanskej škole v Alexandrii a jeho učeného žiaka 

Origena, ktorý odišiel z Alexandrie do Cézarey, kde založil slávnu teologickú školu. Origenes sa však 

v niektorých otázkach odchýlil od učenia Cirkvi, čo vyvolalo neskôr veľké rozpory medzi jeho 

priateľmi i odporcami. Otázka bola vyriešená na 5. všeobecnom koncile v Carihrade roku 553. 

Klementa možno pokladať za prvého kresťanského učenca. Vyznal sa nielen v Písme, ale aj 

v rozličných profánnych vedeckých disciplínách svojej doby. Výborne ovládal grécku filozofiu a klasickú 

literatúru. Priam prevratným činom bolo, že prevzal nielen odev a vyjadrovacie formy vtedajších 

pohanských filozofov, ale aj ich tematiku. Pritom jeho záujem vtedy nebol v prvom rade čisto teologický, 

ale pastoračný. Chcel získať svojich poslucháčov pre Krista. 

Zásadou Klementa Alexandrijského bolo v duchu učenia sv. Pavla „pre všetkých sa stať všetkým" 

(1 Kor 9, 22): „Je potrebné stať sa pre Helenistov Helenistom, aby sme všetkých získali. Tým, 

ktorí túžia po múdrosti, treba ponúknuť všetko, aby dospeli čo najľahšie a najsprávnejšie k pravde pomocou 

vlastného myšlienkového bohatstva" (Stromateis í, 15, 3 n; V, 18, 6 n.). 

Medzi významných teológov 2. storočia na Západe patrí sv. Irenej, biskup z Lyonu. Vo svojom 

hlavnom diele Adversus omnes haereses (Proti všetkým bludným náukám), ktoré vzniklo asi v rokoch 

180 - 184, sa zaoberá významom rýdzej apoštolskej tradície pre udržanie čistoty pravej viery. Potiera 

najmä bludné gnostické náuky i tým, že zostavuje najstarší písomný zoznam rímskych biskupov a 

poukazuje na čistotu pravej viery, ktorá je zaručená apoštolskou postupnosťou v rímskej cirkevnej 

obci.

11 

Vzozname rímskych biskupov mu nešlo natoľko o historickú chronológiu, ale skôr o stránku 

čisto dogmatickú. Historický záujem sa objavuje neskoršie, až za Euzébia Cézarejského, ktorý 

sa ako 

prvý pokúsil o datovanie pontifikátov. V tejto snahe potom pokračoval Catalogus Liberianiis 

z roku 

336. 

Vtomto období pôsobil v Severnej Afrike právnik a teologický' spisovateľ Tertaíián (t po 

r. 220 v Kartágu). Vo svojom hlavnom diele De praescripiione haereticorum staval ako pravidlo 

viery 

proti gnostickým heretikom princíp pravej tradície. Dokazuje, že Kristus odovzdal svoju náuku 

jedine 

apoštolom, teda nejestvuje zvláštne zjavenie tajných náuk iným ľuďom, u ktorých údajne čerpali 

svoje 

poznanie gnostici. Apoštoii odovzdali prijatú náuku cirkevným obciam, ktoré založili. Náuka, 

ktorá sa 

neopiera o apoštolskú tradíciu, je bludná. 

Na začiatku 3. storočia napísal v Ríme kňaz sv. HypoSit (Ť235) niekoľko teologických spisov, 

ktoré namieril proti triniiárskym bludom modalistu Sabélía a proti tzv. patripasiánom. Jeho významným 

dielom je Refutatio omnium haeresium (Vyvrátenie všetkých heréz). Hypolit sa dal od svojich stúpencov 

zvoliť za prvého protipápeža, a tak vyvolal v Ríme prvú schizmu. Neskoršie sa však s Cirkvou 

zmieril a zomrel roku 235 spolu s pápežom Ponciánom vo vyhnanstve mučeníckou smrťou. (U Ponciána 

sa stretávame po prvýkrát v dejinách Cirkvi so zrieknutím sa pápežského úradu, v súvislosti s jeho 

vyhnanstvom.) 

Veľký obhajca jednoty Cirkvi bol sv. Cyprián, pokrstený v roku 246, ale už 248 sa stal biskupom 

v Kartágu a o desať rokov bol pre Krista sťatý. Charakteristický je jeho výrok, nachádzajúci sa 

v spise o jednote Cirkvi: „Kto nemá Cirkev za Matku, ten nemôže mať Boha za Otca. " 

2. ŠÍRENIE KRESŤANSTVA 

V evanjeliách (napísaných v 2. polovici 1. storočia) nachádzame výslovný Ježišov príkaz, že 

jeho posolstvo sa týka všetkých ľudí, nielen židovského národa: „Choďte do celého sveta a hlásajte 

evanjelium každému stvoreniu!" (Mk 16, 15; pórov. Mt 28, 19; Lk 24, 47). Ako toto vedomie rástlo, o 

tom svedčia Skutky apoštolov. (Praxeis apostolón napísané sv. Lukášom v r. 60 - 70. Poskytujú nám 

okrem vonkajšej činnosti aj pohľad na vnútorný život prvotnej Cirkvi preniknutý Kristovou láskou.) 

Petrova kázeň, ktorú predniesol pri turíčnej udalosti, pritiahla k spoločenstvu učeníkov 3000 nových 

stúpencov (Sk 2, 41); čoskoro nato sa uvádza (4, 4), že počet mužov stúpol na 5000. Lukáš 

viackrát uisťuje: ,, Vždy viacerí holi privedení vo viere k Pánovi, zástupy mužov a žien" (Sk 5, 14; podobne 

2, 47; 6, 7; 9, 31). Apoštoii kázali z vlastnej iniciatívy alebo poslaní inými (Sk. ap. 8, 14; J1, 

22), či pohnutí Božím znamením najprv z Jeruzalema a z okolitých miest, podporovali ich v tom židovské 

úrady bez toho, aby to chceli. Nespravodlivé zatýkania a týrania (napr. Sk 4, 5 - 21) im v očiach 

ľudu dodávali dostatočné sympatie. 

Skutky apoštolov vykresľujú prenikanie evanjelia z Jeruzalema až „po samý kraj zeme" (Sk 1, 

8). Nechcené, ale účinné bolo tiež to, čo popisuje Lukáš: „Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo 

za Štefana, došli až do Fenície. na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. 

No niektorí z nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom 

a zvestovali im Pána Ježiša." (Sk 11, 19 - 20). Týmto spôsobom robilo prenasledovanie misii 

službu. Utekajúci kresťania sa neobmedzovali iba na to, aby v neznámom prostredí zostávali verní 

svojmu vyznaniu, ale chceli získať aj iných pre tento návrat do života (pórov. Sk 11, 18). 

Tak bolo odvrátené nebezpečenstvo, že mladá Cirkev sa dostane do situácie, že ju zatlačia do geta 

ako „židovskú sektu". Nedošlo k tomu aj preto, že sa spoločenstvo otvorilo aj nežidovským spoluob

čanom. 

Hoci 

Peter 

odôvod 

ňuje 

krst 

Rimana 

Kornéli 

a víziou 

a 

poukáz 

aním na 

to, že 

sám 

Boh 

zasiaho 

l ešte 

pred 

krstom 

(Sk 10), 

rozhod 

ujúce 

bolo 

poznani 

e že 

„Boh 

aj 

pohano 

m 

daroval 

pokáni 

e, aby 

mali 

život" 

(Sk 11, 

18; 

pórov. 

Sk 13, 

44 - 

49).

12 

V počiatočných štádiách šírenia kresťanstva rozlišujeme tri obdobia: 

1.židokresťanské so strediskom v Jeruzaleme (Sk 1, 1 - 9, 31); 

2.obdobie prechodu od židokresťanstva k pohanokresťanstvu s centrom v Antiochii (Sk 9, 32 - 

15,35); 

3.misijné cesty sv. Pavla medzi pohanmi (Sk 13 - 28). 

Priklonenie sa k pohanom zodpovedalo vnútornej dôslednosti viery. Ak nebolo záchrany bez priznania 

sa k Ježišovi (pórov. napr. Sk 4, 12), potom už nemohla v tom istom zmysle (bez vzťahu k Ježišovi) 

platiť stará zásada: Iba ten, kto zachováva zákon (s viac než 600 predpismi), bude mať účasť na 

kráľovstve Božom. Bol to predovšetkým Pavol, ktorý výrečne a neúnavne hlásal, že „zákon" iba 

odhaľuje naše slabosti a hriešnosť, uzdravenie však bude skrze príslušnosť k Ježišovi, ktorá je potvrdená 

vo viere a uskutočnená v krste. Ak najhlbším zmyslom zákona je uctievanie Boha a plnenie jeho 

vôle zachraňujúcej ľudstvo, potom je práve íáska prežívaná v Kristovi splnením zákona (Rím 13, 

8- 10). 

Logické a s nepredvídateľným dosahom bolo rozhodnutie v otázke, či „Gréci", teda Nežidia, 

ktorí sa priznali k Ježišovi Kristovi, mali prevziať obriezku a židovský zákon. Tu išlo o zásadnú vec, čo 

ukazuje aj spôsob, ako sa hľadalo riešenie. Pavol cestoval výslovne k tým apoštolom, ktorí sa s Petrom 

zdržiavali v Jeruzaleme. A rozhodli práve Petrove argumenty: „Bratia, vy viete, že Boh ... neurobil nijaký 

rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia. Prečo teda teraz pokúšate Boha a chcete 

položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?! A veríme, že aj my budeme 

spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni. " (Sk 15, 7 — 11) 

Cirkev bola teraz otvorená pre všetkých, pretože k uznaniu Ježiša za Pána nebolo potrebné prevziať 

židovský spôsob života. Pavol sa na svojich misijných cestách síce obrátil najskôr na židovské 

obyvateľstvo, ktoré bolo rozšírené po celej Rímskej ríši (v Egypte tvorili diaspóru v počte 1 milión Židov, 

v Ríme ich bolo asi 10-tisíc), predsa jadro jeho činnosti spočívalo medzi pohanmi. 

Pavlove misijné cesty vychádzali z Antiochie. Prvá, ktorá sa uskutočnila pravdepodobne v rokoch 

46 - 49 v sprievode Barnabáša a Jána Marka na Cyprus, odtiaľ do Malej Ázie - Pamťylie, Pizídie, 

Lykaónie - a odtiaľ cez Atáliu naspäť do Antiochie, priniesla svoje ovocie v podobe mnohých konverzií. 

Boli to predovšetkým kresťania z pohanstva, pretože väčšina Židov žijúcich v diaspóre Pavla 

odmietla. 

Po skúsenostiach z prvej misijnej cesty sa Pavol zúčastnil apoštolského snemu v roku 50 v Jeruzaleme, 

ktorého rozhodnutia uľahčili jeho ďalšiu činnosť (Sk 15, 6 - 29). 

Na druhej ceste (roku 50 - 52) prenikol Pavol cez Malú Áziu do Európy, kde založil cirkevné 

obce vo Filipách, Solúne, Aténach a Korinte (pórov. Sk 15, 36 - 18, 22). 

Tretia misijná cesta (53 - 58) viedla cez Galáciu, Frýgiu do Efezu, odtiaľ do Grécka, späť do 

Troady, Mílétu, Cézarey a Jeruzalema. Tá skončila roku 58 prvým Pavlovým uväznením (pórov. Sk í 8, 

23-21, 36). V tomto čase napísal listy do Korintu, Ríma a Galácie, 

Pavla čakali dva roky väzby na vyjasnenie obvinenia, a keďže sa odvolal k cisárovi (pórov. Sk 

26, 32), bol dopravený do Ríma. Cesta loďou, plná nebezpečenstiev (Sk 27, 1 - 28, 14), sa uskutočnila 

pravdepodobne v jeseni roku 60 a trvala do neskorej jari roku 61, bola Pavlovi vhodnou príležitosťou 

evanjelizovať. V tom pokračuje aj v dvojročnom väzení v Ríme (Sk 28, 16 - 31). Tu končia správy 

svätopisca Lukáša. O ďalšom živote sa dozvedáme z neúplných údajov z jeho listov a z cirkevnej 

tradície. 

Po prepustení z väzenia roku 63 Pavol pravdepodobne navštívil Španielsko (potvrdzuje ío napr. 

Klement Rímsky, tiež Muratoriho zlomok), žo Španielska vedie jeho cesta na Krétu, potom do Malej 

Ázie, Macedónska a Epiru. Odtiaľ naspäť do Ríma. Tam ho za cisára Neróna uväznili. Vo väzení napísal 

list Timotejovi, v ktorom sa už lúči so životom: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva 

čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený 

veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca... " (2 Tim 4, 6 - 8). Asi v lete

oku 67 ho sťali mečom pri Aquae Salviae blízko Ríma. Pochovali ho na mieste, kde dnes stojí Bazilika 

sv. Pavla za hradbami. Na misijných cestách prešiel asi 16 000 km, z toho 7 000 po súši a asi 9 000 km 

loďou, 

Okrem Pavla vykonávali misijnú činnosť tiež ostatní apoštoli. O ich činnosti však nevieme nič 

historicky určité. Isté je, že bez ich usilovnej misijnej činnosti si nemožno vysvetliť, že už v 2. storočí 

bolo kresťanstvo rozšírené v okolí Stredozemného mora, odkiaľ preniklo i do najvzdialenejších oblastí 

Rímskej ríše. 

Nielen blízki spolupracovníci apoštolov, ale všetci kresťania bez výnimky pôsobili ako misionári 

vo svojom prostredí a hlásali evanjelium. 

Ohnisko šírenia bolo na Východe. O Bitýnii v Malej Ázii máme spoľahlivé svedectvo Plínia 

Mladšieho (okolo r, 110), ktorý o.i. píše: „Táto nákazlivá choroba {Kresťanstvo) zachvátila nielen 

mestá, ale i dediny a vidiek...Lebo mnoho osôb každého veku, každého postavenia, oboch pohlaví sa 

dostáva do ohrozenia a aj v budúcnosti sa doň dostane. Lebo nielen v mestách, ale aj v kútoch zeme a 

na rovinách sa rozšírila nákaza tejto povery, čo sa však dá, zdá sa mi, dostať ešte pod kontrolu a zastaviť. 

Toľko je aspoň isté, že sa znovu začali navštevovať takmer celkom opustené svätyne a znovu sa prinášajú 

už oddávna zanechané obety, tu a tam sa znovu dostávajú do predaja obetné zvieratá, pre ktoré 

sa už iba veľmi zriedkakedy našiel kupec. " 

Možno konštatovať, že v 1. storočí nebolo väčšieho mesta, kde by nejestvovala kresťanská obec. 

Tieto obce boli zväčša apoštolského pôvodu, V 2. storočí na Východe mali niektoré mestá už prevažne 

kresťanské obyvateľstvo. 

Tertulián na sklonku 2. storočia na šírenie kresťanstva reagoval: „Sme iba včerajší, a napĺňame 

už celý svet a všetko vaše: mestá, ostrovy, pevnosti, úrady, zhromaždenia, tábory, ba samotný palác, 

senát, fórum. Nechali sme vám iba vaše chrámy" (Apol. 37). 

Z Malej Ázie a Sýrie preniklo kresťanstvo do Mezopotámie. Centrom pre misie sa stala Edesa, 

kde okolo roku 200 kráľ Abgár s celou rodinou prijal kresťanstvo. (V Dura Europos na hornom Eufŕate 

bol nájdený najstarší zachovaný kresťanský kostol, ktorý vznikol okolo roku 232.) 

Hoci o počiatkoch kresťanstva v Egypte nie sú správy, predsa kresťanská misia tam začala veľmi 

skoro svoju činnosť. Strediskom šírenia evanjelia sa stala Alexandria so svojou slávnou teologickou 

školou. V 3. storočí bolo v Egypte asi 100 biskupstiev. 

Na Západe bol cirkevným strediskom Rím. Už v čase Neróna (54 - 68) tu bolo „obrovské množstvo" 

(multitudo ingens) kresťanov. Euzébius uvádza, že na synode v Rírne, konanej v roku 251, sa zišlo 

asi 60 biskupov z tohto územia. Samotný Rím mal v polovici 3. stor. asi 30 000 kresťanov, z toho 

151 klerikov a 1 500 vdov a chudobných. 

VGalii sú známe staré kresťanské obce: Marseilíe (pravdepodobne už v 1. storočí), Lyon, Vienna. 

Od Euzébia sa tiež dozvedáme, že v Galii bolo za vlády cisára Marka Aurélia usmrtených 

„desaťti 

síce mučeníkov" pri miestnych prenasledovaniach (napr. roku 177 podstúpilo v Lyone 49 

kresťanov 

mučenícku smrť). 

Vsevernej Afrike bolo kresťanstvo tiež už pomerne rozšírené. Okolo roku 220, keď kartáginský 

biskup Agrippinus zvolal synodu,, zúčastnilo sa jej 70 biskupov; o 20 rokov neskôr ich bolo 90. 

Podľa svedectva Ireneja z Lyonu existovali v jeho dobe kresťanské obce tiež v rímskej Germánii, 

čo potvrdili aj neskoršie archeologické vykopávky v Trevíre, Bonne, Kolíne, Augsburgu, 

Na synode v Arles, na ktorej sa v roku 314 zúčastnil kolínsky biskup Maternus, boli prítomní aj 

traja biskupi z Británie. 

Za hranicami rímskeho impéria bolo okolo roku 226 asi dvadsať biskupstiev v poriečí Tigridu. 

Arménia bola evanjelizovaná okolo roku 280, koncom 3. storočia bola už pokladaná za kresťanskú 

krajinu. 

Počet kresťanov ťažko v tomto období odhadnúť. Historik Ludwig von Hertíing v tridsiatych rokoch 

20. stor. uvádza nasledujúce počty: 

13

14 

V Západorímskej ríši bolo okolo roku 100 asi len niekoľko tisíc kresťanov; okolo roku 200 

niekoľko desiatok tisíc, okolo roku 300 asi 2 milióny a okolo roku 400 asi 4 až 6 miliónov; 

Vo Východorímskej ríši v prvých troch storočiach ťažko uviesť počet veriacich v Krista; okolo 

roku 300 tu bolo asi 5 - 6 miliónov kresťanov, okolo roku 400 10 - 12 miliónov. V tomto čase Rímska 

ríša mala r, 200 asi 70 miliónov a okolo roku 300 asi 50 miliónov obyvateľov. 

Popri počte je pozoruhodný aj Plíniov údaj, že „osoby každého postavenia" boli stúpencami novej 

viery. Okolo r. 55 napísal Pavol Korinťanom: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet 

veľa múdrych podľa tela, ani veľa mocných, ani veľa urodzených... " (1 Kor 1, 26). Medzičasom kresťanstvo 

už nebolo privilégiom jednoduchých ľudí. Okolo r. 95 je napr. Flavia Domitiila, manželka vtedajšieho 

konzuia Flavia Klemensa, na rozkaz cisára Domíciána poslaná do vyhnanstva na ostrov Pandateria, 

kým samotný konzul bol popravený. Aj apologetické spisy z 2, a 3. storočia ukazujú, že aj dominantní 

predstavitelia vrstvy inteligencie prijali kresťanskú vieru. Toto oslobodenie sa od „pachu 

zberby", ako „jedna z ohavnosti", ktoré prenikajú z ceieho sveta do Ríma, nebolo pre Cirkev bez následkov: 

na jednej strane zosilnel rozpor, ktorý teraz vnikol do sveta učencov a čoskoro i do politiky, 

no zároveň sprístupnil vieru pre vládnucu vrstvu a cisársky dvor, a to aj v pravom zmysle slova, 

nakoľko sa kresťania dostávajú do najtesnejšej blízkosti niektorých cisárov a ovplyvňujú ich myslenie. 

Rýchly rast počtu kresťanov pokračoval aj v dobe prenasledovania v 3. storočí. Predtým než sa 

Dioklecián rozhodol pre donucovacie opatrenia voči kresťanom, dlho váhal, mysliac na veľký počet postihnutých 

týmto nariadením. Dôsledná realizácia skutočne zlyhávala: Kresťanov je príliš mnoho, ríša 

je príliš veľká, panovníci sa menia. 

Jeden z dôvodov, prečo sa toľkí otvorili pre nové učenie, bolo príliš malé presvedčenie o správnosti 

vlastných náboženských predstáv. Oveľa vážnejší dôvod však bol v obsahu kresťanského posolstva 

a vo vierohodnosti jej zvestovateľov. Láskavý Otec, ktorého zjavil Ježiš Kristus, bol presvedčivejší 

ako Jupiter a ostatní grécko-rímski bohovia, a tiež ako kult Isis-Osiris a Mitras. 

Prikázanie lásky - pomáhať všetkým núdznym, i nepriateľom, ba dokonca považovať všetkých 

ľudí za svojich bratov - muselo premýšľajúcich ľudí osloviť väčšmi než akákoľvek vznešená filozofia, 

ktorá nemala vôbec v úmysle upraviť existujúce sociálne rozdiely. 

Aj samotné prenasledovanie, ktoré vyžadovalo od kresťanov presvedčivý postoj, znamenalo pre 

evanjelizáciu veľa. Pre Rimanov bola nepochopiteľná vytrvalosť, s akou sa pridŕžali Krista; ich ouhota 

zniesť všetky mučenia, hoci sa od nich vyžadovalo iba tak málo - jedno gesto obetovania; ich ochota 

odpustiť to, čo im spôsobili; ich pokoj, ba radosť, s akou prijímali rozsudok. To, čo sa odohrávalo pred 

súdom či v aréne, mohlo divákov fascinovať, vyvolať v nich pohŕdanie, no u mnohých to viedlo k zmene 

zmýšľania. 

3. PRENASLEDOVANIE KRESŤANOV 

Ježišovo učenie sa stretlo nielen s prijatím u mnohých, ale aj s veľkým odporom, ako učenie, 

ktoré nie je z tohto sveta. 

Ježiš zomrel, hoci Pilát na ňom nenašiel vinu. Židovským žalobcom nešlo o spravodlivosť, ale o 

smrť toho, na ktorého nemohli povedať nič zlého (pórov. Mt 27, 23). Keď apoštoli ohlasovali Zmŕtvychvstanie, 

ktorým Boh potvrdil Ježišovo poslanie, mohli židia zmeniť svoj vzťah ku Kristovi, no 

okrem hoci početnej skupiny (Sk 2, 41; 4, 4) to nevyužili. 

Židovská veľrada však medzitý'm zakázala apoštolom šíriť Kristovo učenie a Čoskoro pristúpila 

k prvým zatýkaniam. Aj Pavol z radov farizejov patril k zúrivým odporcom Ježišových učeníkov 

(Sk 9), až kým ho od základov nezmenilo ohromujúce stretnutie so Zmŕtvychvstalým. Odvtedy putoval 

mestami Malej Ázie a Grécka a pokúšal sa presvedčiť najprv tamojších židov o tom, že výpovede Písma 

potvrdzujú skutočnosť, že Ježiš je Mesiáš. Nebolo to ľahké. Ako sa mu to podarilo, spomína v liste

Korinťanom: „ Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, 

trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách 

na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách 

od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách 

na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi" (2 Kor II, 24 — 26). 

Pavlova obetavá misijná činnosť a jeho utrpenie je akoby zrkadlom prenasledovania. Všade, kde 

sa káže o Ježišovi ako o Mesiášovi, sa návštevníci synagóg rozštiepia -je to skúsenosť, na ktorú zrejme 

mieri Ježiš, keď hovorí v Evanjeliu sv. Matúša: „ Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie 

pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu 

proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi" (Mt 10 34 - 36). 

Aké rozmer}' nadobudli nepokoje medzi Židmi, môžeme vytušiť z jedného miesta v biografii cisára 

Klaudia, ktorú napísal okolo r. 120 Riman Suetonius: „Cisár vyhnal Židov z Ríma, lebo z podnetu 

Krista (impulsore ChresíoJ stále robili nepokoje " (toto opatrenie sa spomína aj v ak io ; 2). 

Situácia sa zmenila v roku 70, keď bol Jeruzalem po dvojročnom obliehaní zničený Rimanmi. 

Podľa priameho účastníka židovských vojen Jozefa Flávia (38 - 103), židovského kňaza, neskoršie historika 

na cisárskom dvore, zahynulo pri dobytí Jeruzalema celkom milión Židov, 97 tisíc bolo zajatých. 

Udalosti z tohto obdobia opísal v diele Židovská vojna. 

Trestom za vzburu boli nielen početné popravy, ale židia museli navyše opustiť aj svoju vlasť a 

nenávidení Rimanmi sa roztratili po Rímskej ríši. Kresťanom nepriniesol koniec Jeruzalema úľavu, 

pretože nenávisť voči nim bola dosť silná. 

Keď v r. 64 vznikol v Ríme požiar, obyvatelia mesta vytušili v cisárovi podpaľača, veď krátko 

predtým sa vyslovil, že mienil postaviť celkom nový Rím. Publius Corneiius Tacitus (55 - 120) píše: 

„Preto vytiahol Nero, aby urobil koniec rečiam, iných ako vinníkov a uvalil najvyberanejšie tresty na 

tých, ktorí boli nenávidení kvôli hanebným činom a ktorých ľud nazýval kresťanmi. Muž, od ktorého 

pochádza toto meno, Christus, bol popravený za vlády Tibéria na popud prokurátora Poncia Piláta... 

Tak boli zatknutí najprv tí, ktorí sa priznali, potom na základe ich udania bolo obvinené obrovské 

množstvo ani nie tak veľmi kvôli zločinu podpaľačstva, ako skôr kvôli ich nenávistnému postoju voči 

ľudskému pokoleniu. Á keď kráčali v ústrety smrti, ešte sa im aj vysmievali takým spôsobom, že ich 

obliekli do koží divých zvierat a zahynuli roztrhaní psami, alebo pribití na kríži, alebo upálení za súmraku 

na hranici slúžiac tak ako nočné osvetlenie. " 

Zarážajúca je tu poznámka: Kresťania „nenávidení kvôli hanebným činom" a „nenávistnému 

postoju voči ľudskému pokoleniu"'. Neočakávame skôr obdiv okolitého sveta pre ich zbožnosť, prísnosť 

mravov a ochotu pomáhať - ako sa píše o prvých obciach aj v Skutkoch apoštolov: „ Chválili Boha a 

boli milí všetkému ľudu " (Sk 2, 47)? Lebo máme nevyvrátiteľné syedectvo o tom, že tieto obvinenia sa 

v prípade kresťanov nezhodovali so skutočnosťou. Okolo r. 110 písal miestodržiteľ Piínius Mi. z Bitýnie 

cisárovi Trajánovi, že vypočúval odpadnutých kresťanov. Títo sa vraj priznali, „že sa schádzali 

vždy v určený deň pred východom slnka, kde zaspievali pieseň ku Kristovi ako Bohu a slávnostnou prísahou 

sa zaviazali nie k zločinu, ale k tomu, že sa nedopustia krádeže, lúpeže, smilstva, neporušia dané 

slovo a nespreneveria im zverený majetok. Potom sa rozišli a znovu sa zišli, aby spolu zjedli celkom 

obyčajné a nevinné jedlo. " Tieto výpovede vraj potvrdili kresťania, ktorých dal mučiť. 

Rímsky štát sa v čase objavenia kresťanstva na svetovej scéne očitá vo väčšej miere vo vnútorných 

a vonkajších krízach. Kultu cisára ako štátneho náboženstva sa pripisovala sila udržujúca ríšu. 

Konflikt s odlišne mysliacimi, zvlášť kresťanmi, bol priam nevyhnutný. 

Židovstvo ako náboženstvo jedného národa sa trpí, aj keď je sčasti podriadené diskriminujúcim 

opatreniam. 

Kresťanstvo, ktoré sa najskôr chápe ako sekta židovského náboženstva, nieje zo začiatku vystavené 

nepriateľskému postoju Rímskej ríše. Obdobie až po cisára Décia (249 - 251) nieje obdobím permanentného 

prenasledovania kresťanov. 

15

16 

Prvé veľké prenasledovanie za čias cisára Neróna (54 - 68) bolo surovým násilím tyrana, ktoré 

skonštruoval, aby tak na kresťanov uvalil vinu za požiar Ríma v júli 64, ktorého bol sám príčinou. Vo 

svojich záhradách pre svoje obveselenie strašným spôsobom dal popraviť veľké množstvo rímskych 

kresťanov. Medzi obeťami boli aj apoštolské kniežatá sv. Peter a sv. Pavol. Prenasledovanie nemalo 

vôbec právny podklad. 

Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavil aj počas vlády cisára Domiciána (81 - 96). Známy 

je z tohto obdobia cisárov bratranec konzul Flavius Klemens a jeho manželka Flávia Domitilla, ktorá 

bola so synmi poslaná do vyhnanstva, kým konzul bol za svoje kresťanské presvedčenie popravený. 

Rozpačitosť nad kresťanmi vidieť v korešpondencii Plínia Mladšieho s cisárom Trajánorn 

(98 - 117). Cisár na jeho otázku, ako má postupovať voči kresťanom, odpovedal; „Nieje možné stanoviť 

pevné pravidlo pre všetky prípady. Nieje nutné po nich {kresťanoch} pátrať; ak však budú udaní a 

usvedčení musia byť potrestaní. Kto však zaprie, že nie je kresťan, a svoje tvrdenie dokáže tak, že sa 

v modlitbe obráti k našim bohom, dostane na základe tejto ľútosti milosť, aj keby bol pre svoju minulosť 

v podozrení. Na anonymné udanie sa pri súdnych procesoch nemá dbať: bol by to zlý príklad a vec 

nedôstojná našej doby." 

Už aj z týchto slov je zrejmá prax, o ktorú sa opierajú prenasledovatelia: christianos esse non licet 

- nie je dovolené byť kresťanom. Tertuiián vo svojej Apológii vydanej roku 198 sa rozhorčene 

zamýšľa nad zvláštnym nariadením: „O, rozhodnutie plné rozporov a nezrovnalostí! Byť kresťanom je 

buď niečo zlé, potom majú byť vyhľadávaní. Alebo je (kresťansh'o) niečo dobré, potom však nemajú byť 

trestaní!' 1 (hl. II). 

V nasledujúcom období došlo k častým prenasledovaniam, obmedzeným na určité územia - za 

cisára Hadriána (117 - 138), Antónia Pia (138 - 161), Marka Aurélia (161 - 180), Commoda (180 

-192), Septima Severa (193 - 211), Maxima Thraxa (235 - 238). 

Z obdobia 2. storočia sú známi mučeníci sv. Ignác Antiochijský (t asi 107), filozof sv. Justín so 

šiestimi spoločníkmi (t okolo 165/167), sv. Polykarp zo Smyrny (t asi 167), lyonskí mučeníci (t 177), 

mučeníci v Numídii (t okolo 180), v Kartágu sv. Perpetua a sv. Felicita (Ť202). 

Za panovania cisára Caracallu (211 - 217), Elagabala (218 - 222), Severa Alexandra (222 

-235), Gordiana (238 - 244), a zvlášť za Filipa Araba (244 - 249) žili kresťania v relatívnom pokoji 

(matka Severa Alexandra si dokonca dopisovala s Origenom a Hypolitom Rímskym, cisár Filip Arab 

bol pravdepodobne vnútorne už kresťanom, hoci to navonok nemohol prejaviť). 

Nová a pre kresťanov osudná situácia nastala v 3, storočí. Pod vplyvom stále väčšieho rozvratu 

v ríši - ktorý vyvolali nielen porážky v bojoch proti Germánom, ale aj luxusný a výstredný spôsob života, 

odklon od starých bohov a príklon k orientálnym kultom (Mitras, Mani, Isis), prinášali vždy naliehavejšiu 

potrebu rozsiahlejších zmien. Pre Rimanov bolo samozrejmé, že porážky a katastrofy signalizovali 

miev bohov. Tí požadovali ani nie tak dodržiavanie morálnych noriem, ako skôr im prislúchajúci 

kult. Nesťažoval sa už Plíníus, že svätyne stáli opustené a neprinášali sa obety? S naliehaním úradov 

oživiť rituálne uctievanie bohov sa kresťania sami od seba dostali do zorného bodu. Boli to práve oni, 

„ateisti", ako ich nazývali Rimania, čo nepreukazovali bohom úctu. Svedkom atmosféry tohto obdobia 

je opäť Tertuiián: „Keď Tiber zaplaví múry, keď sa nebo nepohne, keď sa zem otriasa, keď zúri hlad a 

epidémia, ihneď kričíme: Kresťanov pred levov!" 

Cisár Décius koncom r. 249 rozhodol vynútiť v ríši jednotu kultu takým spôsobom, že od všetkých 

poddaných vyžadoval uctievanie rímskych bohov a uznanie cisárskeho kultu. Rímsky štát rozlišoval 

medzi „religio" a „ritus". Nepožaduje prevzatie náboženstva, teda viery vo vlastnom zmysle, ale vyžaduje 

vykonávanie rítu, teda obety k úcte. Dokonca sa uspokojuje len s vystavením potvrdenia o obete. 

Každý občan mal predstúpiť pred miestnu komisiu a tam za prítomnosti národa predviesť úkon obety: 

položiť na oltár zrnká olibana, priniesť pitnú obetu (pritom sa trochu vína vylialo na oltár a zvyšok sa 

vypil) a ochutnať z obetného mäsa. O tom sa vystavilo potvrdenie. Zachovali sa početné takéto „ libeli". 

Sú písané vždy podľa tej istej schémy - ako ten, ktorý vystavili Auréliovi Diogenesovi:

„Komisii zvolenej pre kontrolu obety v dedine Alexandru-Nesos. O Aureliovi Diogenesovi, asi 

72-ročnom, jazva pri pravom obočí Vždy som obetoval bohom a teraz som za vašej prítomnosti obetoval 

podľa nariadenia a priniesol som pitnú obetu a jedol z obetného mäsa a prosím vás, aby ste to dole 

potvrdili. Majte sa dobre! 

Ja, Áurelius Diogenes som podal spis. 

Ja, Aurel ius Syr os som ťa videl obetovať so synom. 

Vroku 1 cisára Caesar Gaius Messius Quintus Trajanus Decius Pius Felix Augustus 2. Epeiph 

(26. júna 250)". 

Vprvej vlne zatýkania, už v decembri 249, v Ríme zomrel 20. januára 250 mučeníckou smrťou 

pápež Fabián. V polovici roku 250 bolo cisárskym ediktom nariadené, aby všetci obyvatelia ríše 

obeto 

vali bohom pre odvrátenie moru. Tisíce kresťanov si vybralo radšej smrť, než aby zapreli svoju 

vieru. 

A ukrutnosť, s akou boli miestami popravovani - spálení v nehasenom vápne, ťahaní ulicami, 

zbití 

k smrti - prezrádza krutosť nariadenia. Nemálo z nich stratilo pri pohľade na tieto mučenia silu k 

odpo 

ru. Obetovali, alebo sa pokúsili dostať potvrdenie podplatením bez predstúpcnia pred súdnou 

stolicou. 

Po ukončení prenasledovania malo dôjsť v obciach k vášnivým diskusiám c tom, ako postupovať 

proti 

íýrn, čo „zlyhali". Za tohto prenasledovania sa totiž prejavil dosť veľký' počet kresťanov, pretože 

prena 

sledovaniu predchádzalo pomerne dlhé obdobie pokoja. 

Štátne opatrenia ohrozujúce život sa zastavili až smrťou cisára. Décius padol - po dvojročnej 

viäííe — v boji proti vjuiom '\ZJĽ), jene nástupca Valerián zscai s prenaSiBuOVänirn znovu v r. z_> /. ivian byť 

popravení biskupi, kňazi a diakoni; senátori a vážení muži mali stratiť svoj post i majetok a ak naďalej 

zostali kresťanmi, mali byť potrestaní smrťou. V severnej Afrike a v Egypte boli uväznení biskupi 

Cyprián z Kartága a Dionýz z Alexandrie. Mnoho veriacich bolo odsúdených na nútené práce. 

Edikt vydaný roku 258 nariadil popravu všetkých klerikov, ktorí sa zdráhali obetovať. Mnohí 

kresťania v štátnych službách boli zosadení, ich majetok bol skonfiškovaný a nakoniec boli popravení. 

V Kartágu zomrel mučeníckou smrťou sv. Cyprián 16. septembra 258, o ktorého procese sa zachovali 

štátne záznamy {Acta proconsularia Cypriani IV, 1 - 2). 

V Ríme 6. augusta 258 zomrel mučeníckou smrťou pápež Sixtus II. so svojimi kňazmi a diakon 

mi (Januárius, Magnus, Vincent, Štefan). V ten istý deň zabili na inom mieste v Ríme ďalších dvoch 

rímskych diakonov (ťeíícissima a Agapita). O štyri dni neskoršie zabili aj posledného zo siedmich rím 

skych diakonov - Vavrinca. Po vyvraždení hierarchie v Ríme prešiel plný rok, kým si Rímska cirkev 

vyvolila roku 259 nového pápeža - Dionýza. 

Kresťanská Cirkev v tomto období podala svedectvo vnútornej jednoty a sily ako nikdy predtým. 

Avšak aj Valerián prežil svoje edikty iba krátko. V roku 260 sa dostal v poľnom ťažení do rúk 

Peržanom, ktorí s ním jednali ako s otrokom a popravili ho. Po dobe utrpenia jeho syn-nástupea, cisár 

Gallien (260 - 268) niektoré edikty namierené proti kresťanom odvolal. 

Cisár Dioklecián (284 - 305) zo začiatku toleroval kresťanstvo. Dokonca za kresťanku bola pokiadaná 

aj jeho manželka Priska a dcéra Valéria. Roku 303 sa však rozhodol skončiť s kresťanstvom, o 

čom nasvedčovali jeho ďalšie edikty (spolu 4, tzv. „krvavé edikty"), ktoré boli začiatkom najkrvavejšieho 

prenasledovania v dejinách Cirkvi. 

Predtým bola uskutočnená (od roku 285) rozsiahla správa a vojenská reforma. Rozdelila ríšu na 

Východnú a Západnú, pričom v každej z nich samostatne vládol „augustus" a po jeho boku stál „caesar" 

s následníckym právom. Staré náboženstvo, za ktorého dosiahol Rím svoju veľkosť, jediným fundamentom 

štátu: „Najväčším zločinom je poprieť to, čo raz ustanovili starší a čo zachováva stabilitu 

Preto sme horlivo dbali o to, aby sme potrestali zlomyseľnú tvrdohlavosť zlých ľudí, ktorí proti službe 

17

starým bohom stavajú nové a neslýchané sekty. " Tak je uvedené v jednom prvom edikte proti manichejcom 

(296). Bolo im pohrozené smrťou. 

Keď 23. februára 303, v deň boha Termina (= koniec) Dioklecián podpísal prvý edikt, súčasníci 

v tom videli príznak toho, že sa pripravoval koniec kresťanstva.

18 

Podľa prvého ediktu sa mali zrúcať všetky kostoly a požadovalo sa zničiť všetky posvätné knihy, 

zakazovali sa bohoslužobné zhromaždenia, popravení boli tiež kňazi a diakoni cisárskeho sídelného 

rnesta Nikornédie. 

Ďalšie dva edikty nariadili zničenie hierarchie Cirkvi. Štvrtý edikt na jar 304 prikazoval všeobecnú 

prísnu povinnosť obetovať. Toto nariadenie bolo jednoznačne zamerané na vyhubenie kresťanov. 

Otec cirkevných dejín Euzébius vykresľuje situáciu nasledovne: „Strach z toho, čo nám hrozilo, 

mocnel. Už vyšiel aj edikt prenasledovania (Déciov). Takmer sa to podobalo tomu skoro najstrašnejšiemu 

proroctvu nášho Pána, že by to možno šokovalo i vyvolených. Všetci boli vydesení. " 

Laktancius píše, že na základe ediktov mali stratiť kresťania všetky práva a bez ohľadu na stav a 

hodnosť mali byť podrobení mučeniu a mala byť prijatá každá žaloba proti nim. 

O utipení kresťanov píše očitý svedok biskup Euzébius z Cézarey (nar. okolo r. 263) uvádza: 

,, Nedajú sa popísať útrapy a bolesti, ktoré znášali mučeníci v Thébach. Namiesto pazúrov trhali ich telá 

črepiny, až kým nenastala smrť. Ženy potupovali rozličným hanebným spôsobom. Mnohých priviazali 

na stromy a na kmene stromov, a tak usmrtili. Najsilnejšie konáre stromov totiž pritiahli k sebe, potom 

upevnili na každý z nich jednu nohu mučeníka a konáre znovu uvoľnili do prirodzenej polohy. Tým sa 

mali roztrhnúť končatiny odsúdeného. A toto všetko sa robilo nie niekoľko dni alebo iba krátku dobu, 

ale po mnohé dlhé roky. Čoskoro ich bolo popravených viac ako 10, potom viac než 20, inokedy nie 

menej ako 30, dokonca okolo 60 a niekedy dokonca i 100 mužov spolu s malými deťmi a ženami bolo 

zabitých v jeden jediný deň, odsúdených k mučeníckej smrti... Tu sme spozorovali u tých, ktorí verili 

v Krista, celkom obdivuhodnú horlivosť a skutočne Božiu silu a radosť. Sotva bol nad nimi vyslovený 

ortieľ, už prichádzali z inej strany druhí k súdnej stolici a priznávali sa, že sú kresťania. " 

Aj toto obdobie je charakteristické, že veľké množstvo kresťanov ochotne pristupovali k vyznaniu 

viery krvavým spôsobom. 

Sotva si vieme predstaviť, čo sa dialo v srdciach tých, ktorí museli počítať s hroznou smrťou, ak 

zostali verní svojej viere. 

Podstúpenie mučeníckej smrti bolo najkrajšou palmou víťazstva (v umení raného kresťanstva sa 

mučeníci zobrazovali s vetvou palmy v ruke), no toto víťazstvo bolo milosťou. Cirkev od začiatku nepripisovala 

titul martýr (mučeník - svedok) tým, ktorí vyhľadávali mučeníctvo (práve tí, čo sa sami prihlásili 

u sudcu, potom mučenie zvyčajne nevydržali). Za mučeníctvo a milosť vytrvať sa však mohlo 

prosiť Boha. Takmer zaprisahávajúco sa obracia biskup Ignác z Antiochie ako zajatec na ceste do Ríma 

na rímsku obec s prosbou, aby sa nezasadili za jeho život: „Píšem všetkým obciam a prízvukujem všetkým, 

že zomriem za Boha slobodne, ak mi v tom len vy nezabránite. Prosím vás, nepreukážte mi nevhodný 

dobrý> skutok. Nechajte, aby som sa stôl potravou zvierat, ktoré mi umožnia prísť k Bohu! Som 

Božou pšenicou a budem rozomletý v zuboch zvierat, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. " 

Túžba po mučeníctve bola živená z viacerých prameňov. Podobať sa milovanému Pánovi v jeho 

osude. Zároveň bola táto smrť úplným vyznaním viery. „Čo je vlastne na tom zlé povedať, cisár je Kyrios? 

" pýtali sa sudcovia Polykarpa. Nechápali, že jadrom kresťanského vyznania bolo práve: Ježiš 

Kristus je jediný Pán! - cítili však, že zdráhame sa kresťanov platilo ako odmietnutie každej autority 

samovládou, každej bezpodmienečnej poslušnosti, a preto trestali s takou krutosťou, čo dáva vytušiť 

skryté hĺbky, o ktoré tu išlo. 

Euzébius, svedok prenasledovaní za Diokleciána, poznal strach pred mučením. Nie málo z nich 

stratilo odvahu: „ Menovite vyzvaní pristupovali k nečistým a nesvätým obetiam, jedni síce bledí a 

trasúci sa, akoby práve nechceli obetovať, ale akoby oni sami mali byť obetovaní bôžikom a zabití 

takže sa im okolostojaci zástup vysmieval a ich zbabelý strach nielen pred smrťou, ale aj pred obetovaním 

tak vyšiel na svetlo. Iní išli k oltárom ochotnejšie a darmo tvrdili, že predtým vôbec neboli 

kresťanmi. " 

Krvavé martýriá boli veľmi početné. Väčšinu mučeníkov, ktorým sa preukazuje liturgická úcta, 

patria do tohto obdobia. Menovite sv. Sebastián, Pankrác, Agnesa, Sotér, Peter a Marcelín a mnohí iní.

19 

Súdne aktá sa zachovali o jednej africkej skupine - Saturninovi a jeho spoločníkoch, ktorí boli prekvapení 

cisárskymi vojakmi pri nedeľnej bohoslužbe. 

V západnej polovici ríše, za ktorú zodpovedal Maximián, tieto edikty neboli tak zjavne intenzívne 

realizované. Konštantín Chlorus, cisár v Galii, na dvore ktorého boli činní viacerí kresťania, sa obmedzil 

na prepustenie kresťanov z vojska a zničenie niekoľkých kostolov. 

Koniec utrpeniu priniesli až boje medzi nástupcami Diokleciána a Maxirniána, ktorí po 20-ročnej 

vláde, ako bolo oznámené, odstúpili zo svojho úradu (r. 305). Rozhodujúca bola pritom bitka Konštantína 

proti jeho rivalom i (v západnej časti ríše) Maxenciovi. V dôsledku určitého vnuknutia (sna alebo 

vízie) nechal vyzdobiť znaky svojej armády monogramom Krista, vsadil teda na „Boha kresťanov", 

nakoľko šťastie v boji sa dalo podľa rímskeho poňatia dosiahnuť iba pomocou „silnejšieho Boha". 

V nasledujúcom roku po tomto víťazstve s Augustom Licíniom sa dohodli v Miláne uznať kresťanstvo 

ako právnickú osobu a poskytnúť mu rovnaké podmienky rozvoja ako ostatným náboženstvám v Rímskej 

ríši (tzv. Milánski' edikt, ktorý vošieJ do histórie pod týmto názvom, s najväčšou pravdepodobnosťou 

vydaný nebol). Kresťanstvo vykročilo na nový úsek cesty na svojom putovaní. 

Zistiť celkový počet mučeníkov od začiatku prenasledovania do začiatku 4. storočia je nemožné. 

Rozhodne nebolo mučeníkov na milióny - to vylučuje už pomerne nízky počet kresťanov (okolo roku 

300 bolo v celej Rímskej ríši asi 7 miliónov kresťanov, Čo predstavuje zhruba vyše 10 % z celkového 

počtu obyvateľov). Na druhej strane si nesmierne počet mučeníkov predstavovať príliš nízky. 

Všetci starí spisovatelia, ktorí sami prežili dobu prenasledovania, opisujú tieto udalosti ako veľmi 

krvavé. 

Mučeníkov, ktorých možno dokázať podľa kultu, je na tisíce. Nevieme však, o niektorých z nich 

nič bližšieho. Odstrániť tento nedostatok sa snažil už kresťanský starovek, a tak vznikli mnohé legendy 

o mučeníkoch. Ľud chcel o nich mnohé podrobnosti, ale pretože neboli známe, boli často jednotlivé 

udalosti pospájané, a tak nezaručujú solídnu historickú objektivitu, hoci na druhej strane už samotné 

uctievanie mučeníka v liturgii poukazuje na jeho skutočné jestvovanie. 

Okrem legiend, ktoré pochádzajú z neskoršej doby a často sú historicky takmer bezcenné, sa zachovali 

skutočné Aktá mučeníkov, ktoré sú založené na úradných súdnych protokoloch, napríklad mučeníctvo 

sv. Poiykarpa, sv. Perpetuy a Felicity, sv. Cypriána. 

Passiones alebo Martýriu vykresľujú správy, ktoré napísali viery hodní súčasníci. Sčasti sú tiež 

založené na podaní očitých svedkov. 

Treba pamätať na to, že počet mučeníkov prestavuje len časť celkového počtu kresťanov, ktorí 

museli za svoje presvedčenie trpieť. Počet tých, ktorí boli pre svoju vieru väznení a mučení, posielaní 

do vyhnanstva, potrestaní konfiškáciou majetku a ujmami rôzneho druhu, presahuje mnohokrát počet 

popravených. Ak aj niektorí v skúške neobstáli, je to len dôkaz, v akej ťažkej situácii sa nachádzali. 

Pre Cirkev, ktorej prenasledovanie bránilo rýchlejšiemu šíreniu učenia, bolo prenasledovanie aj 

ziskom, mnohokrát sa v dejinách Cirkvi prejavilo ovocie týchto čias v zmysle slov Tertuliána: Sanguis 

martyrum - semen christianorum - Krv mučeníkov je semenom kresťanov. 

4. CIRKEV V NOVÝCH PODMIENKACH 

Konštantínovým rozhodnutím - odhliadnuc od dvojročnej Juliánovej vlády (361 - 363) - sa 

skončili pokusy štátu o podriadenie kresťanstva tradičnému kultu bohov. Nielen, že bolo splnené nariadenie 

Konštantína že „ nikomu nesmie byť odopretá sloboda jednať podľa zvyklostí a kultu kresťanov a 

zvoliť si ho, že naviac sa každému dáva sloboda priľnúť srdcom k tomu náboženstvu, ktoré považuje za 

jemu vyhovujúce, za čo nech nám to božstvo vo všetkom venuje svoju obvyklú starostlivosť a priazeň, " 

ale zároveň to prinieslo so sebou podporu až uprednostňovanie kresťanského náboženstva. Dokonca to 

znamenalo pre kresťanstvo nebezpečenstvo.

20 

Novú situáciu posudzoval už Hieronym skôr negatívne: „Predtým rástla (Cirkev), skrz prenasledovanie 

bola korunovaná mučeníctvom, keď však vládli kresťanskí cisári, zväčšila sa jej moc a bohatstvo, 

ale zmenšili sa čnosti." 

Kým bol pred rokom 313 kresťan vystavený riziku straty postu, majetku, dokonca i života, zatiaľ 

za Konštantína bolo veľmi výhodné patriť k tomuto náboženskému spoločenstvu. Predtým priťahovala 

do spoločenstva prísnosť mravov a ochota pomáhať i nekresťanom, a predovšetkým neústupnosť v mučeníctve 

nových žiadateľov o krst. 

Teraz už priťahovali mnohých ku krstiteľnici aj výhľady na kariéra. Či bol tento nový vývoj, 

spojenectvo medzi cisárom a Cirkvou, dobrý' alebo nie, to sa v konečnom dôsledku povedať nedá. Chod 

udalostí, ktoré neurčovala Cirkev, ju postavila pred novú situáciu s nekrvavými, no nie s menšími 

požiadavkami. 

Štátne právo kresťanom zaručovalo právo vlastniť majetky a zabraté získať späť: „tie miesta, na 

ktorých sa (kresťania) v oných časoch schádzali... sa bezplatne a bez žiadosti o navrátenie kúpnej ceny, 

bez váhania a otáľania odovzdajú kresťanom. Aj keď niekto dostal také miesto do daru, má ich čo možno 

najrýchlejšie navrátiť tým istým kresťanom." 

Bezprostredne po víťazstve nad Maxeneiorn daroval Konštantín rímskemu biskupovi Lateránsky 

paíác i s pozemkami. Pápež Silvester tu dal postaviť kostol Najsvätejšieho Spasiteľa a posvätil ho 9. 

novembra 324 (chrám sa doteraz považuje za „ matku a hlavu všetkých kostolov v Ríme a svete "). 

Na želanie alebo z podpory cisára a jeho matky sv. Heleny sa v samotnom Ríme postavilo 

ďalších 10 kostolov (medzi nimi Chrám sv. Petra, bazilika nad hrobom sv. Pávia, Kostol Svätého Kríža), 

v Jeruzaleme Kostol sv. Hrobu, v Betleheme kostol nad miestom narodenia Ježiša a skvostné chrámy 

v Antiochii a Nikomédii. Väčšie dôsledky ako dary mal pre Cirkev zákon, podľa ktorého sa stala 

oprávnenou dediť. Čo Cirkvi poskytli zbožní ľudia, to sa mohlo dávať ďalej z generácie na generáciu. 

Jej majetok umožnil potrebnú sociálnu činnosť (Ambróz a Augustín z toho dôvodu stavili kostolné 

striebro), zaopatrenie vdov a sirôt, starostlivosť o cudzincov a cestujúcich, pochovávanie neznámych a 

chudobných. 

Táto iniciatíva bola pre Cirkev taká príznačná, že cisár Julián Apostata pri svojom pokuse o reštauráciu 

pohanstva kresťanom nepriamo vyslovil svoje uznanie: „Čo spôsobilo rasi tejto bezbožnosti 

(kresťanstva), bola to hlavne filantropia voči cudzincom starostlivosť o pochovávame mŕtvych a zdanlivá 

čistota ich života... Bezbožní Galilejčania živili okrem svojich i našich chudobných." 

Kresťan apologét Laktancíus, ktorý bol r. 317 vychovávateľom Konštantínovho syna, charakterizuje 

kresťanskú lásku k blížnym so sotva prekonateľnou výstižnosťou: „Tam, kde je potrebný človek, 

vždy žiadajú nás." 

Nebezpečenstvo vlastníctva - pokušenie ho využiť pre vlastnú moc, nutnosť ho ochraňovať, náklady 

na jeho spravovanie, nutkanie venovať mu príliš veľa pozornosti - mala Cirkev spoznať až 

neskôr. 

Konštantín zabezpečil nielen slobodné vyznávanie viery a finančnú podporu. Z roka na rok rástla 

tendencia, aby sa to náboženstvo, ktorého Boh mu bol očividne naklonený, stalo nosnou silou v jeho ríši. 

Pritom sa muselo ukázať výhodným, že kresťania neboli ako stádo veriacich bez akejkoľvek štruktúry, 

ale to bolo spoločenstvo vedené biskupmi a kňazmi. Prvú osobitnosť v postavení kléru - väčšina z 

nich si zarábala na živobytie vykonávaním civilného povolania - spôsobil zákon, ktorý ich oslobodil od 

daní: „Je predsa isté, že zisk, ktorý by mali zo svojho povolania, bude k dobru chudobných. " 

Závažnejšie bolo ustanovenie, že slovo biskupa má mať pri sporoch medzi kresťanmi sudcovskú 

platnosť, teda bolo uznané štátom. Biskupi okrem toho získali posty vysokých úradníkov (ako jediní 

nemuseli cisárovi vzdávať úctu pokľaknutím). 

Po víťazstve nad Maxenciom pod „práporom Krista" sa však Konštantín nedal pokrstiť. Ponechal 

si nielen titul „Pontifex maximus", ale aj mnohé pohanské zvyky. Čakal s krstom až do roku 337, 

keď bol už poznačený chorobou, ktorá ho v tom istom roku na svätodušné sviatky skosila. Krst prijal

21 

z rúk ariánskeho biskupa Euzébia. Oddialenie krstu iste nebolo pre dôvod, ktorý uvádza dvorný historik 

Euzébius, že cisárovým želaním vraj bolo dať sa pokrstiť v Jordáne. 

U Konštantína je problematická teologická hĺbka a základy jeho kresťanstva. S najväčšou 

pravdepodobnosťou skutočne nepochopil hlboký zmysel kresťanského tajomstva vykúpenia. Zo začiatku 

nechápal, že pri Ariovom útoku na božstvo Kristovo ide o existenčnú otázku kresťanstva. 

Na začiatku ariánskych neporiadkov napísal roku 324 Áriovi a alexandrijskému biskupovi A!exandrovi, 

aby ich zmieril: „Premyslel som vznik a predmet vášho sporu a došiel som k presvedčeniu, že 

tu ide o malichernosť. " 

Konštantín sa necítil byť hriešnikom, ktorý' túži po milosti odpustenia priznaním sa k Ježišovi 

Kristovi a k jeho Cirkvi. Nech sa jeho chápanie viery v priebehu rokov akokoľvek prehĺbilo, istota bezprostredného 

poverenia „Bohom kresťanov" ostala predsa len nedotknutá. Rozšírilo sa nielen na vedenie 

štátu, ale obsiahlo aj starostlivosť o stúpencov tohto Boha, o kresťanskú obec. Ako panovník patril 

k veľkým postavám kresťanského staroveku. Bol prezieravý politik. Západná cirkev ma dala titul 

„Veľký"; Východná cirkev ho uctieva ako svätého. Za svoju úlohu považoval udržať v Cirkvi svornosť 

alebo |u znovu vytvoriť. Robii to z pozície ako „episkopos tón ektos" (biskup pre vonkajšiu záležitosť). 

Už v prvom roku svojej vlády zasiahol do sporov o biskupské kreslo v Kartágu. Tam stáli proti 

sebe strany Donata a Ceciliána. Donatisti vyčítali Ceciliánovi, že jeden z biskupov, ktorého vysvätil, 

bol „íraditor", ktorý počas pieiiäsleäovama kresťanov vydal nepriateľovi do rúk sväté knihy a v dôsledku 

toho je vysviacka z rúk zradcu neplatná. Konštantín poveril biskupov z Galie, aby spolu s rímskym 

biskupom vyniesli rozsudok. Všetci jednohlasne vypovedali proti Donátovi. Keď jeho stúpenci 

nechceli uznať rozsudok kvôli nedostatkom vo vedení súdneho procesu, zvolal cisár všetkých biskupov 

zo Západu do Arles - cestu mohli uskutočniť na náklady štátu. Ich rozhodnutie bolo definitívne. Donatisti 

museli opustiť svoje kostoly, ich biskupi boli vyhostení, ojedinelý odpor bol pomocou vojska zlomený 

- nie bez krvipreliatia. 

Iný spor otriasol východnou časťou ríše. Od r. 318 učil Árius, kňaz a teológ v Alexandrii, že Ježiš 

Kristus, Syn Boží, nie je toho istého bytia ako Otec. Hoci egyptskí biskupi Ária vylúčili z Cirkvi, 

iní, medzi nimi biskup z Nikomedie, pridŕžali sa jeho myšlienky a zastali sa ho. Konštantín siahol po 

tom istom prostriedku riešenia - synode, V roku 325 (od 20, mája do 25. júna) pozval biskupov z Východu 

i Západu do Nicey - bol to prvý všeobecný koncil. Zhromaždilo sa tam asi 300 biskupov, medzi 

nimi cisár ako „spoíusluha", ktorý si sadol na trón až vtedy, keď ho k tomu vyzvali biskupi. 

Nanovo sformulovaným vyznaním viery, Symbolum Niceanum sa vyvrátili Áriove názory. Ježiš 

í

22 

nároky v mene alebo pod plášťom práva. Konštantín umožni!, aby Cirkev riešila sporné prípady 

rozhodnutím väčšiny a proti tým, čo boli porazení, použil prostriedky štátnej moci. Avšak už v neskorších 

rokoch jeho vlády sa uplatnil iný faktor. Cisár sa dal ovplyvniť napr. na prijatie už odsúdeného 

Ária. 

Cirkev nemala rsa cisára zvláštne požiadavky. Nebola však proti, keď videla, ako ničil pohanské 

svätyne, ktoré obzvlášť raniii jej mravné cítenie, napr. Venušinu svätyňu v Heliopolise (vo Fenícii), 

kde sa ľud dopúšťal smilstiev, alebo Eskulapovu svätyňu v Aigai (v Cilícii), kde „sa raz diabol objavil 

vo svätyni spiacim, raz zasa vyliečil choroby telesne trpiacich, hoci bol predsa naopak ničiteľom duší, 

ktorý ľahko oklamateľných ľudí odpútal od skutočného Spasiteľa a zviedol ich k tomuto bezbožnému 

bludárstvu - veľmi správne tu jednal cisár, ktorý sa držal jedine Boha ako skutočného Spasiteľa, že dal 

rozkaz zrovnať tento chrám so zemou ". 

O ničení svatýň existujú iba ojedinelé správy, ktoré sa vzťahujú aa okolie Ríma, Galiu a severnú 

Afriku. Už v takmer kresťanskom Egypte pri príležitosti procesie, vystavujúce j na posmech pohanských 

bohov, dochádza v Alexandrii ku krvavým bitkám (391). Cisár Teodózius reaguje na to zatvorením 

Serapisovej svätyne, ktorá odovzdá kresťanom. Horší koniec majú agresie, ktoré vypuknú v r. 415. 

Predstavenú novoplatoniekej akadémie Hypateíu zabijú v Alexandrii fanatickí kresťania. (Aj z druhej 

sírany došlo k výtržnostiam, napr. Rímske martyrológium uvádza pod dátum 21. marca, že za cisára 

Konštantína boli v Alexandrii zabití viacerí kresťania ariánmi a pohanmi, ktorí na Veľký piatok vnikli 

do kostolov. 

Napriek týmto výpadom však nemožno vo väčšom rozsahu hovoriť o prenasledovaní nekresťanov. 

Nakoľko Konštantínovi nástupcovia boli kresťanmi, zotrvávala táto tendencia (s prerušením iba 

na 3 roky za vlády Juliána (361 - 363)) i v priebehu ďalšieho obdobia. K tomu ešte prišiel zákon, ktorý 

ešte viac zatlačil pohanstvo. Zakázalo sa obetovanie bohom a predpovedanie budúcnosti - veštenie (tak 

nariadili synovia Konštantína Veľkého: Konštantín II. (337 - 340); Konštans (340 - 350) v Západorímskej 

ríši, a podobne Konštancius II. (337 - 361) vo Východorímskej ríši. Avšak tvrdo prenasledované 

boli iba magické úkony. Obetovanie bohom bolo čoskoro znovu povolené (Konštancius po svojej návšteve 

v Ríme v r. 357). Ešte menej sa realizovalo zatváranie svätýň, iba tu i tam, kde si to kresťania želali. 

Energickejšie sa proti pohanstvu zakročilo až v druhej polovici 4, storočia. Gracián (375 - 383) 

stiahol kňazom a vestáľkam štátne príjmy a skonfiškoval pozemky, na ktorých stáli svätyne. Zo zasadacej 

siene rímskeho senátu dal odstrániť oltár bohyne víťazstva Viktórie. Jeho spoluvládca na Východe 

Teodózius II. (379 - 394) nariadil roku 380 všetkým poddaným, aby prijali to náboženstvo, „ktoré odovzdal 

Rimanom svätý apoštol Peter a ktorého sa pridŕžal pápež Damas (v Ríme) a biskup Alexander 

(v Alexandrii)". 

Prestup k pohanstvu sa roku 381 stal trestným a rímsky senát musel v nasledujúcom roku slávnostne 

odprisahať, že sa zrieka viery v pohanských bohov. Cisársky výnos prehlásil roku 382 účasť na 

pohanských obetiach v chráme za urážku cisárskeho majestátu. Cisár zakázal v r. 392 všetky formy pohanského 

kultu: „Nech sa nik nepoškvrní obetou, nech nik nezabíja nevinné obetné zviera, nech sa nik 

nepribližuje k obetným stolom, neprechádza cez chrámy a neobdivuje obrazy bohov zhotovených úsilím 

smrteľníkov, aby neprivolal na seba Božie alebo ľudské sankcie. Sudcovia sa tak isto musia držať tejto 

zásady: Ak je niektorý z nich oddaný pohanskému rítu a niekde cestou či v meste vojde do svätyne, aby 

sa tam modlil, má sa zadržať a zaplatiť 15 funtov zlata, podobne má jeho sprievod obratom zaplatiť pokutu 

v tej istej výške... " 

V Ríme kládol proti cisárovej náboženskej politike veľký odpor senát, ktorý bol zástancom tradičného 

náboženstva. Svedčí o tom prosebný list senátora Symmacha za zachovanie oltára Viktórie, 

Odpor však nebol zlomený násilím a ani ho nekládli s nasadením vlastného života. Pohanstvo stratilo 

svoje pozície už aj preto, že jeho predstavitelia neboli ochotní sa brániť - a to ani nie z nedostatku odvahy, 

ale preto, že v nich už nastalo vnútorné dištancovanie sa od tradičného náboženstva.

23 

K tejto súvislosti je pozoruhodný vývin vzťahu „trónu" k „oltáru". Kresťanská výchova a vplyv 

silných osobností, hlavne biskupa Ambróza z Milána (od r. 374) viedli k tomu, že imperátor uznal 

vlastnú zvrchovanosť Cirkvi v náboženskej oblasti. J 

Sympatické je Graciánovo zrieknutie sa titulu Fontifex maximus v roku 382, no ešte väčšmi 

stiahnutie sa cisára v konflikte s Ambrózom. Ambróz poučil Teodózia, že laici nemôžu vynášať rozsudky 

nad klerikmi, ak sa jedná o otázky viery. Rozhodnúť môže iba biskupská synoda. 

Nech sa Ambróz akokoľvek snažil nemiešať do politiky, predsa prechod k nej bol plynulý. Vychádzajúc 

z uvedenej situácie už bolo blízko k tomu, aby sa cisár chápal ako predĺžená ruka, ako 

vykonávateľ požiadaviek Cirkvi: Cisár musí svoju moc, ktorú má od Boha, použiť v poslušnosti Bohu 

Poslušnosť Bohu znamenalo konkrétne poslušnosť voči tým, cez ktorých Boh hovoril: cez Cirkev so 

svojimi pastiermi a biskupmi. 

Ako ďaleko sa zašlo v tejto podriadenosti, to záležalo od osobností a pomeru síl. Avšak nárokom 

Cirkvi - z hľadiska viery oprávneným - podriadiť svojmu morálnemu súdu i politiku bol daný 

nezrušíteľný konflikt, ktorý' razil charakter celého stredoveku: zápas medzi pápežom a cisárom, príp. 

medzi Cirkvou a štátom. K zosíreniu situácie ešte prispelo i to, že jednak štát si chcel svoje morálne 

hranice určovať sám podriadením si Cirkvi (napr. Henrich VIII. v 16. stor. ), jednak pápeži využívali 

náboženské požiadavky pre svoje zámery (napr. použitie exkomunikácie). Dokonca aj u tak nekompromisnej 

osobností, akou bol Ambróz, nás musí prekvapiť, že s náboženskou autoritou varuje cisára Teodózia 

pred tým, aby dal na náklady Cirkvi znovu vybudovať židovskú synagógu v Kailinikone, ktorú 

podpálili kresťania. (Ambróz oslovil cisára a pohrozil mu počas bohoslužby v Miláne, že nebude pokračovať 

v slúžení sv. omše dovtedy, kým cisár slávnostne neprisľúbi, že upustí od svojho predsavzatia.) 

S Teodóziom nadobudla ríša zákonom ustanovenú kresťanskú štruktúru. Účasť malo na tom osudové 

víťazstvo. Keď sa dáva vyhlásiť za cisára Eugen, ktorý je v spojenectve s Gotom Argobostom a 

s rímskymi pohanskými senátormi, a tiahne do rozhodujúcej bitky proti Teodóziovi, dáva svoje vojsko 

pod ochranu Herkula a Jupitera, kým Teodózius zveruje svoje oddiely pod ochranu kresťanského Boha. 

Víťazstvom Teodózia (394) stráca pohanstvo svoju poslednú oporu. Súčasníci, ako napr. kresťanský 

historik Teodoret, to porovnávajú s Konštantínovým víťazstvom pri Milvijskom moste. 

Mnohí si, aj s odstupom času, kladú otázku, či bolo správne, že Cirkev vstúpila do tesného 

zväzku so štátom. Už súčasníci odpovedali na túto otázku rôzne. Euzébius posudzoval pokresťančenie 

štátu s vďačnosťou a radosťou. Iní sa obávali sekularizovania (zosvetštenia) Cirkvi. V očiach reformátorov 

je „ecelesia primitíva" ako pravzor Cirkvi vôbec s jej známkami, ako bola chudoba, jednoduchosť, 

odstup od sveta. Podľa nich nasledujúce obdobie možno charakterizovať ako obdobie úpadku. 

Ak máme uspokojivo odpovedať na rozličné námietky ohľadom cesty Kristovej Cirkvi no roku 

313, treba si uvedomiť, že Cirkev je pokračovaním Ježišovho života a naplnenie jeho vykupiteľského 

diela pre ľudí všetkých dôb, národov a kultúr. Cirkvi je vlastná pravá dejinnosť. Nežije oddelene od času, 

ale doň vstupuje. Má ruku na „pulze času". Nerobí to však tak, že by sa stotožňovala s určitou dobou 

a s jej prejavmi. Nemôže rezignovať na udalosti v žiadnom čase - ani na začiatku kresťanstva, ani 

v čase prenasledovania či konštantínovskej slobody. Cirkev si v každom čase musí zachovať správny 

stred medzi útekom pred svetom a príklonom k nemu. 

Historik Loríz podotýka, že len predpojatá zaslepenosť môže viesť k „ vedecky nemožnému globálnemu 

odsudzovaniu pokonšiantínovskej 1 Cirkvi, zvlášť stredovekej 'pápežskej Cirkvi'". 

Cirkevní otcovia 

Po roku 313 nastala zlatá doba rozkvetu kresťanskej literatúry a vedy vo Východnej i Západnej 

časti Cirkvi. Táto situácia bola vyvolaná jednak praktickou akútnosťou - išlo o snahu systematizovať

24 

kresťanské učenie - ako aj nutnosťou i naďalej chrániť Kristovo učenie pred bludnými náukami, a tiež 

snaha ponúknuť evanjelium na úrovni doby. 

Medzi mnohými cirkevnými spisovateľmi tejto doby vyniká skupina, ktorú označujeme: cirkevní 

otcovia. Patria do nej tí, ktorí spĺňajú štyri podmienky: 

1.doctrina oríhodoxa (pravoverná náuka); 

2.sanctitas vitae (svätosť života); 

3.approbatio ecclesiae (potvrdenie cirkvou); 

4.antiquitas (starobylosť). 

Na Západe patrí do tejto skupiny sv. Augustín (354 - 430), ktorý' prešiel bludmi svojej doby, až 

pevne zakotvil v kresťanskej Cirkvi. Bol biskupom v africkom meste Hippo od roku 396, Augustínove 

Vyznania (Confessiones) patria medzi perly nielen cirkevnej, ale aj svetovej literatúry. Jeho vynikajúcim 

dielom je aj De civitate Dei (Boží štát), kde nachádzame obranu Cirkvi. 

Augustín sa ako duchovný pastier veľmi výrazne osvedčil aj v boji proti bludu, ktorý 

severoafrickú cirkev rozdelil. Donatisti, o ktorých ide, sa považovali za cirkev „ čistých", šírili nedôveru, 

nepriateľstvo a pohŕdanie voči stúpencom katolíckej Cirkvi. Neštítiíi sa ani násilia a teroru, často 

dochádzalo k zbúraniu katolíckych kostolov a týraniu duchovných a veriacich. Štátna moc bola skoro 

celé storočie voči týmto fanatikom bezmocná. Koniec tomuto hnutiu urobilo panstvo Vandalov (430). 

Ďalším cirkevným otcom je sv. Ambróz (339 - 397), biskup v Miláne. Keď ho Fud v roku 374 

nečakane zvolil na biskupský stolec, nebol ešte pokrstený. Od tej chvíle sa dal úplne do služieb Cirkvi. 

V kázňach, rečiach a spisoch potieral arianizmus. Vo výklade Písma a celej teológie dával prednosť 

mravným a sociálnym aspektom. Riešil otázky pokánia, hriechu a milosti. Podporoval asketické hnutie, 

a tak sa stal jedným z priekopníkov západného mm'šstva. Bráni! politickej moci zasahovať do cirkevnonáboženskej 

oblasti a priznával Cirkvi samostatnosť. Vystupoval proti politickému monoŕyzitizmu. Odmietol 

štátne cirkevníctvo a cisára Teodózia Veľkého, ktorý na seba uvali! vinu za krvavú masakru 

v Solúne roku 390, prinútil k verejnému pokániu. 

Ambróz sa popritom však nikdy nemiešal do politických záležitostí, ale jeho najvyššou zásadou 

bola starosť o duše. Riadil sa zásadou: aj cisár je v Cirkvi, a nestojí nad ňou, ak ide o veci viery a spásy. 

Biskup Ambróz je známy aj ako autor mnohých cirkevných hymnov (Te Deum laudamus). Má 

veľkú zásluhu na obrátení sv. Augustína. 

Jediný z cirkevných otcov, ktorý nebol biskupom, je vzdelanec, polyhistor svojej doby sv. 

Hieronym (347 - 420), pochádzajúci z Dalmácie. Po štúdiách v Ríme a po pobyte v Akviieji, kde žil 

mníšskym spôsobom života, sa vydal na púť do Jeruzalema. V Antiochii študoval biblické jazyky. Roku 

379 tu bo! vysvätený na kňaza. V Carihrade, kam krátko nato odišiel, sa spriatelil s Gregorom 

Naziánskyrn a Gregorom Nysenskýrn. Na pozvanie pápeža Darnaza, prichádza na pápežský dvor, kde 

žije v r. 382-385. Tu pracoval na revízii latinského textu Sv. písrna. Neskorším plodom jeho práce je 

preklad Biblie do latinského jazyka známy pod názvom Vulgáta. Od r. 385 žije v Betleheme, kde 30. 

septembra 420 zomrel. 

Skupinu cirkevných otcov završuje na Západe pápež sv. Gregor Veľký (590 - 604). Stojí na 

rozhraní kresťanského staroveku a stredoveku. Narodil sa okolo roku 540. Pochádzal zo senátorskej rodiny. 

Zastával funkciu rímskeho mestského prefekta. Po smrti svojho otca roku 575 sa zriekol svetskej 

kariéry, premenil rodový palác v Ríme na kláštor a neskôr založil ďalších šesť benediktínskych kláštorov. 

Sárn žil v duchu prísnej askézy. 

Roku 579 ho pápež Peíágius II. poslal ako svojho zástupcu do Carihradu. Jeho 14ročný pontifikát 

dosiahol historický význam. 854 zachovaných listov nám vykresľuje nielen ušľachtilú osobnosť, ale 

aj poukazuje na jeho bohatú činnosť. 

Gregor Veľký vystupuje ako ochranca mesta Ríma. Pri obliehaní Ríma Longobardmi roku 

592 - 593 sa mu podarilo zachrániť mesto diplomatickou cestou. Aj počas hladu a epidémie na území 

Talianska urobil všetko, aby chudobným uľahčil ich ťažké položenie.

25 

Ešte väčší bol Gregorov význam pre vnútorný život Cirkvi. Napísal pastoračný spis Liber regulaepastoralis, 

ktorým naznačil reformu kléru. V štyroch knihách Dialógov okrem iného vykreslil obraz 

otca západného mníšstva sv, Benedikta z Nursie. Známy je aj jeho komentár ku knihe Jób Moralia in 

lob, ktorá sa stala v stredoveku základnou príručkou morálnej teológie a asketiky. V oblasti liturgiky 

zreformoval Gregor omšový obrad. Pravdepodobne tiež reformoval cirkevný spev. 

Gregor Veľký zostal spolu so sv. Augustínom duchovným otcom a učiteľom stredoveku. 

Na Východe štvoricu cirkevných otcov tvoria: 

Sv. Átanáz, (296 - 373) nazývaný otcom ortodoxie a stĺpom Cirkvi, od roku 328 biskupom 

v Alexandrii, autor diela De Incarnatione; 

Sv. Gregor Naziánsky (328 - 389), od roku 381 biskup carihradský, autor početných diel o Duchu 

Svätom, spolu so sv, Bazlíom Veľkým, (330 - 379), ktorý' sa roku 370 stal biskupom v Cézarei, 

autor omšovej liturgie na Východe a mníšskej regule; 

Sv s Ján Zlatoústy, (347 - 407), carihradský patriarcha, najväčší kazateľ Východnej cirkvi, zomre! 

vo vyhnanstve. 

Pojem cirkevných otcov sa čiastočne kryje s pojmom cirkevných učiteľov (doctores Ecclesiae). 

Všetci nemajú síce známku starobylosti, ale vyznačujú sa ďalšími dvoma známkami: 

?eraŕnens doctrina (vznešená náuka) a 

?expressa Ecclesiae declaratio (výslovná potvrdenie Cirkvi). 

Titulorn „učiteľ Cirkvi" boli okrem spomínaných cirkevných otcov ozdobení na Západe ešte sv. 

Hilár z Poitiers, sv. Peter Chryzológ, sv. Lev Veľký a sv. Izidor Seviiský; na Východe sv. Efrém Sýrsky, 

sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Cyril Alexandrijský a sv. Ján Damascénsky. 

Medzi cirkevných spisovateľov patria tí zo starokresťanského obdobia, ktorých Cirkev uvádza 

ako svedkov svojho učenia, i keď im niektorá z vyššie uvedených známok chýba (napr. čistota viery 

alebo svätosť života). Sú to napr. Klement Alexandrijský, Origenes, Euzébius Cézarejský, Tertulián, 

Laktancius, Rufín, Kasián. 

Označenie „kresťanský spisovateľ" sa dáva teologickým spisovateľom, ktorí nežili v cirkevnom 

spoločenstve - heretikom a schizmatikom, ako je napr. Novacián. 

5, STAROSŤ O PRAVÉ UČENIE 

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu" (Sk 4, 32) - takto vykresľuje svätopisec 

obraz ideálnej Cirkvi, ktorý by sme mohli azda i trocha závidieť. Pri bližšom nahliadnutí však nachádzame 

dosť problémov, s ktorými sa Kristova Cirkev borila. 

V evanjeliách sa učeníci zdajú byť jednomyseľne oddaní svojmu Majstrovi - popri tom sa však 

dozvedáme, že sa dohadujú o prvé miesta v nastávajúcom Božom kráľovstve (Mk 9, 33 n.), alebo sa 

obracajú na Ježiša otázkami, ktoré svedčia o ich nesprávnom ponímaní Božieho kráľovstva. 

Ježišove slová pri Poslednej večeri možno považovať aj za odkaz, ktorý dal Cirkvi: „... aby všetci 

boli jedno..., aby svet uveril že si ma ty poslal" (Jn 17, 21). 

O riešení prvej závažnej otázky: či majú pohania, ktorí sa pridajú ku kresťanskej obci, zachovávať 

židovský zákon, sme sa už zmienili. Skutky apoštolov nám vykresľujú dosť jasne túto situáciu (Sk 

15, 2). Aj o niekoľko rokov neskoršie (r. 56 - 57) sa Pavol musí zaoberať novými problémami: falošnými 

hlásatel'mi, ktorých preklína, pretože ohlasujú „iné evanjelium", Gal 1,6- 9). Rozhodnutie apoštolov a 

najstarších v Jeruzaleme (Sk 15) a ešte väčšmi rýchly príliv kresťanov nežidovského pôvodu vyvolávajú 

kontroverziu. 

Postupne sa vynorili nové problémy, ktoré vznikli práve zo stretnutia kresťanskej misijnej kázne 

a jej židovskej tradície s celkom inak štruktúrovaným gréckym spôsobom myslenia. Trinitárske a kris-

26 

tologické dišputy 4. a 5. storočia a sčasti i spor o „gnosis" v 1. a 3. stor. sú výsledkom dialógu medzi 

dvoma odlišnými kultúrami. 

Gnostici 

Gnostická náuka ako chobotnica siahla svojimi mnohými ramenami na podstatu kresťanskej viery. 

Nebolo to definované učenie, ani ohraničená filozofická škola, zahrňovala však „ pravé poznanie" 

(gnosis = poznanie) o vlastnej osobe, o pôvode sveta a zla, ktorá mala viesť k spáse. 

Dianie vo svete bolo gnostickými teóriami označené ako boj medzi silami svetla a tmy. Siahli 

pritom na mýty rôznych náboženstiev - rozlišujeme babylonskú, iránsku, egyptskú, židovskú, helenistickú 

gnosis. Po objavení veľkej gnostickej knižnici v roku 1946 v Nag Hammadi v Egypte môžeme 

dnes vedieť o podstate gnosticizmu viac. V týchto jednotlivých odtieňoch gnosticizmu možno spoznať 

určitú základnú schému. ích fantastický- alegorický výklad Písma spájal platónsku a pytagorovskú špekuláciu 

s vykupiteľskými myšlienkami pohanských mystérií, s mytologickým rozprávaním o stvorení 

sveta a s astrológiou starého Orientu. 

Z plnosti Boha (plernma), zo svetla prúdia božské sily (emanácie), ktoré majú vlastné bytie 

(eóny). Odklonom od Praotca - v niektorých smeroch aj pôsobením už vždy existujúceho protiprincípu 

— utvárajú sa matéria a stvorenie. V človeku sa nachádzajú obe: matéria (tma) a stopy svetla, Kristus 

ako božská sila v ľudskej podobe ukazuje svojím učením cestu k odpojeniu matérie od svetla. On sám 

víťazí pri svojom výstupe do neba nad eónami nepriateľskými Bohu. 

Tento pohľad na proces spasenia viedol k rôznorodým úsudkom. Ak je matéria nepriateľkou 

svetla, potom je telo žalárom ducha a putom pre dušu, potom sú zdržanlivosť, prekonávanie a umŕtvovanie 

žiadostí neodmysliteľné pre zbožných veriacich (enkratiti). Niektorí teológovia sa odmietli ženiť, 

nakoľko by ich to viazalo k tomuto svetu (Marcion, Montanus), alebo sa aspoň znovu oženiť (Tertulián), 

chceli zaviesť namiesto doteraz ľubovoľne vykonávaného pôstu pôst povinný. V časoch prenasledovania 

zakazovali útek. Pre nich bolo nemysliteľné, aby Boží Syn nadobudol ľudskú, telesnú existenciu. 

Bol človekom iba zdanlivo (doketismus), preto sa ani udalosti jeho narodenia a detstva nemajú považovať 

za pravdivé, aj na kríži zomrel iba zdanlivo. Zmŕtvychvstanie veriacich sa uskutoční bez tela. 

Gnostické učenie je vo svojej podstate absolútne nekresťanské, pretože popiera podstatu kresťanstva: 

vieru v skutočné božstvo Kristovo. 

Učenie malo od začiatku veľa stúpencov. Cirkev v ňom spoznala veľké nebezpečenstvo, ako to 

vyplýva z novozákonných listov (1 a 2 Tim, Kol, Ef, 2 Pt, Jud,), a odmietla ho ako škodlivé. Obranný 

boj proti gnosticizmu viedli predstavení cirkevných obcí (napr. korintský biskup Dionýz). K starostlivosti 

o čistotu viery predstavených cirkevných obcí sa pripojil boj teologický. Historik Euzébius dosvedčuje, 

že obidva spôsoby sa často prelínali. Z veľkých teológov - odporcov bludného učenia treba 

predovšetkým spomenúť sv. Ireneja, Hypolita Rímskeho a zo začiatku aj Tertuliána. Dokazujú, že materiálny 

svet nie je dielom Zlého. Naopak - vtelením Syna Božieho sa prejavila k svetu, a predovšetkým 

k človeku Božia láska v nekonečnej miere. Tak živý človek je oslavou Boha {Glória Dei vivens 

homo). 

Lyonský biskup lrenej vo svojom hlavnom diele známom pod názvom Adversus haereses (vzniklo 

v r. 181 - 189; grécky originál sa nezachoval) vykladá obsah jednotlivých gnostických systémov 

(1. kniha), v ďalšej časti nesprávne učenie odmieta na základe vážnych argumentov (2.-5. kniha). 

V polemike proti gnostikom sa riadili kresťanskí spisovatelia, predovšetkým lrenej, troma 

základnými pravidlami: 

1. Prvé pravidlo bolo nasmerované proti gnostickým knihám. Jedine knihy, ktoré sa od začiatku 

používali v kresťanských obciach, sú prameňom viery. Týmto spôsobom bolo odmietnuté nespočetné 

množstvo apokryfných kníh.

2.Ďalším taktickým pravidlom v boji prcti heretikom bola vernosť apoštolskej náuke, Známa je 

Irenejova zásada: „Držme sa pevne kánona pravdy. " Na mysli má krstný symbol, ktorý vylučuje 

gnostické 

mýt}' a špekulácie. V tomto období ako výsledok boja proti gnostikom Apoštolské vyznanie 

viery 

dostalo konečnú podobu (uvádzajú sa v ňom udalosti, ktoré potvrdzuje Ježišovo vtelenie a cestu 

spásy: 

narodil sa, trpel, umrel...; ba jeho utrpenie dávajú do historicky spoľahlivého obdobia: 

spravovanie 

Júdska rímskym prokurátorom Poníioin Pilátom). 

3.Tretie pravidlo sa obrátilo proti predstaviteľom gnostických škôl a siekt. V tretej knihe svojho 

spisu Irenej píše: „Podanie apoštolov je celému svetu zjavné a každý, kto chce vidieť pravdu, 

môže ju 

nájsť v každej cirkevnej obci, a my sme schopní vymenovať ustanovených biskupov v 

jednotlivých cir 

kevných obciach, ako aj ich nástupcov až do dnešných čias. Nikto z nich nikdy neučil, ani 

netvrdil, že 

pozná čo títo (gnostici)povymýšľali" (3, 1). 

V zmysle obrannej taktiky kresťanov proti bludárom, gnostikom chýba podstatná vlastnosť: nie 

sú nástupcovia apoštolov, a preto nemajú ani „bezpečnú cháriztnv, pravdy, kioru presbyten poclia 

zaľúbenia Otcovho prijali s nástupníctvom v episkopáte ": 

Samovyfabrikované kozmické vykreslenie, gnostikov, sa stali normou, pre mnohých aj v nasledujúcom 

období. Prejavilo sa to hlavne u Marciona (nar. asi r. 85). V zmysle gnostického dualizmu 

postavil Márcion Boha zo Starého zákona proti Bohu z Nového zákona. Ten prvý je nahnevaným 

stvoriteľom trestajúcim s nemilosrdnou spravodlivosťou (Demiurg), zatiaľ čo sa v Novom zákone objavuie 

Boh läskv IiidíiiûiiVe stonv v knihách Nového zákona sú vrai oreto neautentické Marcion dovolil, 

aby platili iba evanjelium sv. Lukáša (bez popisu detstva) a 10 listov Pavlových (bez pastoračných 

listov a listu Hebrcjom) ako kanonické. Rímska obec ho v r. 144 vylúčila zo svojich radov (pochádzal 

zo Sinopy pri Čiernom mori a okolo r. 140 odišiel do Talianska), avšak on s veľkou energiou začal zakladať 

vlastné obce, ktoré sa určitý čas tešili veľkému prílivu stúpencov vďaka pevnému vedeniu a 

prísnej organizácii. Celý rad cirkevných spisovateľov, medzi nimi Justín a Tertulián, sa museli vysporiadať 

s jeho tézami. 

Veľkým nebezpečím pre kresťanov sa stal manicheizmus, ktorý sa šíril na konci 3. a začiatkom 4. 

storočia. Učenie sa odvodzuje od Peržana Mániho (asi 216 - 277), ktorý chce! dovŕšiť Božie zjavenie 

ako posledný Boží vyslanec po Budhovi, Zarathusírovi a Ježišovi. Zastával strohý dualizmus. S kresťanstvom 

má manicheizmus sotva niečo spoločné, hoci postupne priberá! mnoho kresťanských prvkov. 

Do skupiny vyznavačov tohto učenia patril pred svojím krstom aj sv. Augustín. 

Medzi mnohé poblúdenia v prvých časoch kresťanstva patrí aj montanizmus, ktorý sa vyznačoval 

prísnymi asketickými predpismi s prvokresťanským entuzianizmom, spojený s eschatologickým intenzívnym 

očakávaním blízkeho príchodu tisícročného Kristovho kráľovstva na zemi (chiliazmus). Pôvodcom 

je Montanus, bývalý Kybelin kňaz. Začiatkom druhej polovice druhého storočia hlása! prísnu 

mravnú reformu. Cirkvi vytýkal sekuíárizáciu. Vyžadoval, aby sa kresťania dobrovoľne hlásili k mučeníctvu. 

Učenie sa rozšírilo po celej ríši. V Afrike sa okolo r. 207 pripojil k sekte Tertulián. Jeho odpad 

k montanistom sa výrazne prejavil v jeho literárnej tvorbe: kritizoval Cirkev pre laxnú morálku a miernu 

prax pokánia. 

Víťazstvo kresťanstva nad gnosticizmom ukázalo siiu a schopnosť nového učenia a jeho 

nezlučiteľnosť nielen s orientálnym kultom (v mnohých podobách), ale aj s helénskou náboženskou filozofiou. 

Víťazstvo ho tiež zachránilo od nebezpečenstva, že pri svojom vstupe do rozsiahlej Rímskej 

ríše stratí svoju identitu. Cirkev si vybudovala cirkevnú organizáciu na čele s biskupmi - nástupcami 

apoštolov, ktorý boli zárukou pravej kresťanskej náuky. Kristova Cirkev sa prejavila aj v pravom katolíckom 

zmysle, pretože odmietla rozlíšenie praktizované v gnostickom rozdeľovaní veriacich (pistici) 

27

od predstavených (gnostici). (Alebo rozdelenie na pneumatikov - dokonalých, psychikov - priemerných, 

či hylikov - zavrhnutých.) 

Zo stany Cirkvi bola hlásaná všeobecná platnosť kresťanskej náuky pre všetkých členov cirkevných 

obcí všetkých čias a všetkých národov.

28 

Ježiš Kristus - Boh a Človek 

Kresťanstvo sa na svojej dejinnej púti zákonite dostalo do sporu s antickými náboženstvami a 

s antickou filozofiou. Vedľa štátneho náboženstva kultu cisára to boli orientálne vykupiteľské náboženstvá 

(medzi vojakmi obľúbený kult Mitru, ale aj rozšírený kult Isisy a Kybely). Veriť v ukrižovaného 

Boha sa pohanom vidí nezmyselné (1 Kor 1, 18 - 25). 

Vo vzťahu k pohanskej literatúre je postoj kresťanských učencov rozličný. Na Západe sú výhrady 

silnejšie ako na Východe u Grékov. Zatiaľ čo grécki spisovatelia s Klementom Alexandrijským a 

Origenom vidia v antickej filozofii predprípravu alebo cestu prípravy ku kresťanskej viere, pre západných 

apologéíov je táto filozofia neprijateľná - Kristus je pravým Učiteľom. Napriek tomu Tertuiián 

prezrádza pri všetkej svojej skepse voči antickej filozofii štýlom svojho písania svoju dôvernosť voči 

tomuto duchovnému bohatstvu pohanského sveta. 

Ten, kto porovná Aristotelovu „nehýbaiiú hybnú silu" s Bohom z Biblie, ktorý osloví Mojžiša 

z horiaceho kríka, cíti odstup, ktorý oddeľuje „Boha filozofov" od „Bohazjavenia". 

Keď počet Grékov (označenie pre nežidovských, predovšetkým grécky hovoriacich kresťanov) 

stále narastal, vynorili sa otázky, ktoré boli pre židovskú tradíciu cudzie. Tak očakávali všetci Zidia 

Mesiáša, Syna Božieho, kráľa, ktorý vybuduje ríšu trvalého a univerzálneho mieru. Ako si predstavovali 

vzťah medzi Bohom a Mesiášom, toho sa špekulatívne nedotkli ani v jednom spise Starého zákona. 

Poveľkonočné ohlasovanie zdôrazňovalo ako jadro svojho učenia, že Bon povyšii Ukrižovaného 

a odovzdal mu všetko a on je jediný Kyrios (Pán). Priznanie sa k Ježišovi ako k Synovi Božiemu u Grékov 

nutne nastolilo otázku, ako sa to dá dať do súladu s monoteizmom. Boh mohol byť ako posledný 

princíp všetkej skutočnosti iba jeden. 

K tejto otázke sa vyjadruje už Evanjelium sv. Jána. Ak bol Kristus tej istej podstaty ako Otec, 

potom musel byť aj večný. Ako možno potom prijať jeho narodenie v Betleheme? Ján siahol k obrazu 

Logos: Syn prebýva od večnosti v Otcovi ako nevyslovené „slovo" v duši; tým, že sa vysloví, nezíska 

alebo nestratí nič zo svojej plnosti, pre iných sa stáva „telom", t.j. zmyslovo vnímateľným a názorným. 

Výraz Logos hral dôležitú úlohu v gréckej filozofii. Heraklitos ho použil okolo roku 500 pr. Kr. 

na označenie svetového poriadku, Stoicka filozofia ním rozumela panteistický poňatý' svetový rozum. 

Tento pojem bo! rozšírený vo vyšších vrstvách gréckeho jazykového a kultúrneho sveta a prešiel aj do 

náboženského synkretizmu, ktorý sa vytvoril na Východe v posledných storočiach pred Kristom. Výraz 

Logos nadobudol význam hlásateľa Božieho zjavenia a nositeľa Božieho vykúpenia. Takýto zmysel nachádzame 

aj v náboženskej filozofii alexandrijského Žida Filóna (+50 po Kr.). 

Sv, Ján použil tento v pohanských filozofiách známy výraz, pretože písal evanjelium v Efeze, 

maloázijskom stredisku helénskej kultúry. Chcel takto čeliť nebezpečenstvu, ktoré z helénskej špekulácie 

hrozilo maloázijským cirkevným obciam. Preto v úvode svojho evanjelia zdôraznil, že len Kristus je 

pravý Ĺogos, skutočný sprostredkovateľ Božieho zjavenia a vykúpenia, po ktorom helénsky svet túžil. 

Výrazu dal celkom nový obsah, ako to je vyjadrené už v prvých vetách prológu. Svojím špecifickým 

obsahom dalo Jánovo evanjelium všetkým obciam, pochádzajúcim z pohanokresťanstva, novú orientáciu, 

ktorú nenašli v listoch sv. Pavla. Zároveň ukázalo možnosť, aby kresťanstvo použilo k svojmu 

cieľu aj najvznešenejšie myšlienky gréckej filozofie a prostriedky helénskej religiozity a kultúry. 

Týmto spôsobom sv. Ján sprostredkoval kresťanom poznanie, že Ježiš Kristus nie je len Mesiáš 

očakávaný židmi, ale je Spasiteľom celého sveta. Takto kresťanstvo nadviazalo kontakt s gréckou kultúrou 

už prológom Jánovho evanjelia, a nie až v 2. či 3. storočí, ako sa všeobecne tvrdilo. 

Niektorým robilo ťažkosť, či možno Logos predtým, než sa stalo človekom, označiť za samostatnú 

osobu. Justín, rodený Grék žijúci v Palestíne a neskôr predstaviteľ školy v Ríme (t 165), hovonl o 

„druhom podľa počtu, nie podľa vôle" - a vyslúžil si tým výčitku kvôli diteizmu (dvoj božstvo). Jeho 

protivníci „monarchiám" zdôrazňovali, že u Boha sa smie prijať iba jeden princíp (jedna monarchia), a 

boli obvinení, že vyzdvihli samostatnosť, príp. božskosť osoby Ježiša Krista. Iní (ako Sabelius) hľadali

iešenie v tom, že jedinému Bohu pripísali tri druhy pôsobnosti (modi, odtiaľ modalizmus): ako 

Stvoriteľ (Otec), Spasiteľ (Syn) a Posväcovateľ (Duch Svätý); v zásade by sa teda tiež mohlo povedať, 

že Otec trpel na kríži (patripassianizmus). 

Toto posledné už vôbec nezodpovedalo doterajšiemu zvestovaniu viery. Tu sa zdalo byt' 

prijateľnejším chápanie Ježiša ako obyčajného človeka, na ktorého pri krste v Jordáne zostúpil Boží 

Duch (tak tvrdí Teodot Starší), Proti tomu však Evanjelium sv. Jána namieta, predovšetkým prvá kapitola, 

ako aj rozprávanie Matúša o poklone mudrcov, že už novonarodený Ježiš mal v sebe božskú vznešenosť 

(Mt 2,1 - 11). 

Hľadanie pravého chápania jedinečnosti Ježiša Krista viedlo k tu už naznačenej, no aj pre vedcov-špecialistov 

sotva prehľadnej rozmanitosti vysvetlení a interpretácií. V arianizme našli bod krištalizácie 

tohto problému. Zdá sa, že jeho myšlienková stavba zaistila primerané miesto pre jedinečnosť 

Boha i pre osobitnosť Ježiša. Arius (asi 260 - 336) uznal „jediného Boha, ktorý sa jediný nestal, je jediný 

nesmrteľný, jediný múdry a jediný dobrý ". Tento Boh splodil „ mimo času" a „pred všetkými stvoreniami" 

Syna, „dokonalé stvorenie, nie však také, akým je jedno z ostatných stvorení, ale stvorenie 

nemenné a stále; jemu dal Otec všetko do dedičstva ". Je však podľa neho nelegitírnne označiť Ježiša 

Krista za „Boha", ako napríklad neveriaci Tomáš vo svojom vyznaní: „Pán môj a Boh môj!" (Jn 20, 

28). Kristus je Bohu len podobný (homoiós). 

Ariov predstavený - biskup Alexander bol jeho prvým kritikom. Vyčítal Ariovi, že chápe Syna 

tak, že mu popiera podstatnú vlastnosť „nie je pravdou a svojou povahou Otcovým Ĺogos, ani jeho 

pravou Múdrosťou, ale je jedným zo stvorení a Logos či Múdrosťou ho nazývajú omylom. Aj pre Syna 

je Otec neviditeľný, teda Syn nemá úplné a presné znalosti o Otcovi, ani ho nedokáže úplne vidieť. " 

Práve posledná poznámka naznačuje, prečo bol tento spor vedený tak vášnivo (i keď tam zohrali 

svoju rolu i politické a osobné dôvody). Ak má Arius pravdu, potom sa Boh už medzi nami nezjavil, 

nestal sa človekom. Potom nejestvovalo skutočné zjavenie Boha. Ak sa Boh nezjavil medzi nami v osobe 

Ježiša, nemohol byť Kristus ani stredom, na ktorého bolo upriamené všetko stvorenie a v ktorom sa 

uskutočnilo aj zmierenie sa medzi Bohom a človekom (Kol 1,13- 20). Ani Eucharistia potom už neznamená 

mať účasť na jeho tele a tým byť dieťaťom Božím. 1 keď skryto, svojím vysvetlením, že Ježiš 

je najvyšší zo všetkých stvorení, predsa však napadol Arius jadro kresťanskej viery. Inkarnácia a spasenie 

sú týmto anulované. Takýto pohľad na Ježiša Krista znamenal pre kresťanov krok naspäť. 

Rozhodnutie koncilu (325): „Kristus sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Boh z Boha, Svetlo zo 

Svetla, pravý Boh z pravého Boha zrodený nie stvorený, jednej podstaty (homoúsios) s Otcom ", ariánov 

síce zlomilo, avšak nepresvedčilo. V nasledujúcich storočiach sa im podarilo dosadiť svojich stúpencov 

do mnohých biskupských miest. Cirkevný učiteľ Hieronym smutne komentoval situáciu: „Kresťanský 

svet si pretrel oči a videl, že je ariánsky. " Osobitným úspechom ariánov bolo vyhnanie (až päťkrát!) 

biskupa sv. Atanáza z Alexandrie (Ť373), ktorý neúnavne bránil čistotu viery. (Vo vyhnanstve strávil 

spolu 21 rokov). Až obnovený koncil v Carihrade v roku 381, na ktorom ariánska strana po druhý raz 

utrpela porážku, definitívne ukončil jej vplyv, zvlášť keď sa teologická diskusia medzitým preniesla na 

iné pole. 

Druhý všeobecný koncil zvolaný cisárom na Východe Teodóziom (379 - 395) do Carihradu, definoval 

božstvo tretej Božskej osoby: „ (Verím) v Ducha Svätého, Pána a darcu života, ktorý vychádza 

z Otca, jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami 

prorokov." 

Veľkú zásluhu na obrane božskosti Ducha Svätého mali traja svätí kappadockí bratia: Bazil 

Veľký (Ť379), Gergor Naziánsky (Ť390), Gregor Nysenský (t394), prívrženci alexandrijskej školy. 

(Veľmi pozitívne zasiahli aj do kristoiogického sporu o prirodzenostiach; majú zásluhu, spolu s Atanázom, 

na vypracovaní teologických pojmov.) 

Definícia Ducha Svätého bola pripojená k nicejskému vyznaniu, ktoré od ó. storočia na Východe 

vstúpilo do liturgie ako Carihradsko-nicejské vyznanie viery. V Ríme až roku 1014. Postupne vznikala 

29

30 

rozdielnosť názorov: na Východe rozumeli pôvod Ducha Svätého tak, že vychádza „z Otca skrze Syna". 

Západ: ..z Otca a Syna". Keď Cirkev na Západe pripojila výraz Filioque (a Syna), nechápalo sa to 

na Východe ako rozšírenie, ale ako interpretáciu, čo viedlo k podozreniu z herézy. Spor „filioque" sa 

pokladá za formálnu príčinu schizmy roku 1054, hoci samotná príčina bola oveľa vážnejšia. 

Pretože nicejský koncil síce celkom jasne vyslovil bytostnú rovnosť Krista s Otcom, nechal však 

otvorenú otázku, ako sa môže Ježiš Kristus chápať ako Boh a zároveň ako človek, rozpútali sa spory o 

tomto probléme. Samozrejme tu nešlo iba o pretekanie sa v myslení - v pozadí stála aj rivalita medzi 

slávnymi teologickými školami v Alexandrii a v Antiochii a čoskoro i konkurencia medzi alexandrijským 

a carihradským patriarchátom. (Alexandrijskí teológovia kládli väčší dôraz na božskú prirodzenosť 

Ježiša Krista, aníiochijskí na ľudskú.) K spojeniu božskej prirodzenosti ■> ľudskou v Kristovi 

použil Cyril (od roku 412 alexandrijský patriarcha) obraz o kuse uhlia alebo dreva, ktoré sa chytí v plameni 

a sarné sa stáva ohňom a podľa toho sa hovorí o ,jednej prirodzenosti Večného Slova, ktoré sa 

stáva telom". Podľa názoru antiochijskcho smeru však Logos oproti tomu prebýva v človeku „ako 

v chráme". 

Prvý obraz sa prehrešil proti nezávislosti ľudskej prirodzenosti v Kristovi, druhý postavil obe 

prirodzenosti vedľa seba bez vnútorného vzťahu. 

Nestorius (od roku 428 bol carihradským patriarchom), ktorý sa prikláňal vo vysvetľovaní tohto 

problému k antiochijskej škole, odmietol označiť P. Máriu Theotokos (Bohorodička), ale Christotokos, 

iebo „priniesla na svet iba Ježiša — človeka, v ktorom prebýval Boh: Boh predsa nie i e dvoj- alebo trojmesačným 

dieťaťom ". 

Sporné otázky mal vyriešiť koncil. Cisár Teodózius pozval biskupov do Efezu. Hoci Antiochijci 

-Nesíonovi stúpenci - ešte neprišli, Cyril z Alexandrie, zároveň pápežov zástupca, napriek protestu zo 

strany zástupcu cisára, zahájil koncil dňa 22. júna 431. Okamžite presadil odsúdenie Nestoria, čo bolo 

schválené prítomnými 198 biskupmi. O niekoľko dní prišlo aj 43 antiochijských biskupov. Zorganizovali 

protizasadnutie a zo svojej strany vylúčili Cyrila a biskupa Memnona z Efezu, z Cirkvi. Obe strany 

žiadali od cisára potvrdenie svojho rozhodnutia. Tento však vyhlásil doterajšie uznesenia za neplatné a 

rozkázal, aby sa pokračovalo v rozhovoroch. V ďalšom priebehu vyhlásila väčšina koncilu záver/ antiochijských 

za neplatné, ich patriarcha Ján a jeho stúpenci boli exkomunikovaní. Okrem toho sa odhlasovalo 

6 tvrdení (Canones) proti Nestoriovrnu učeniu a schválilo sa označenie Márie Theotokos. 

Ťažké bolo znovu získať od cisára súhlas. Na tlak oboch strán schválil najprv zosadenie Nestoria, 

ako aj Cyrila, Po vypočutí si ďalších správ sa Teodózius napokon priklonil na stranu Cyrila. Nestorius 

sa odmlčal v kláštore pri Äntiochii, neskôr bol odsúdený do vyhnanstva v hornom Egypte. Zomrel 

tam roku 451. Dodnes nie je jasné, či si jeho názory zaslúžia prívlastok „heretické", alebo iba dávali 

príležitosť k nedorozumeniam. 

Aj po Cyrilovej smrti (444) spor pokračoval ďalej. Bol nutný nový koncil. Otázka sa riešila na 

sneme roku 449 v Efeze, ktorý' však vošiel do histórie pre nezhody ako „lupičská synoda" (íatrocínium 

ephesinum). Biskupi žiadali novú synodu. Cisár Teodózius, o ktorého sa lairocinium opieralo, zomrel a 

zásluhou zbožnej cisárovnej Pulchérie a jej manžela Marciána došlo k snemu, ku ktorému dal súhlas aj 

pápež Lev Veľký. Koncil sa zišiel roku 451 v Chalcedóne na maloázijskom pobreží oproti Carihradu. 

Legáti rímskeho biskupa (2 biskupi a 2 kňazi) viedli zhromaždenie. 

List Leva Veľkého Epištola dogmatica ad Flavianum o dvoch prirodzenostiach v osobe Kristovej 

sa stretol so súhlasom a stal sa základom pre neskorší výklad koncilu. Konciloví otcovia prijali list 

s nadšením: „ Tak veríme všetci, tak verili Otcovia a apoštoli; ústami Leva prehovoril Peter. " Tento 

list bol označený ako prvé neomylné pápežovo rozhodnutie „ex catheďra". 

Konci! odmietol monofyzitizmus (učenie o jednej prirodzenosti, ktoré zastávali alexandrijskí), 

ako aj teóriu o dvoch oddelených prirodzenostiach (podľa Nestoria): „ Treba vyznávať jedného a toho 

istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista, toho istého dokonalého v božstve a toho istého dokonalého 

v človečenstve; opravdivého Boha a opravdivého človeka, ktorý jestvuje v dvoch prirodzenostiach

nezmiešané, nezameniteľné, nerozdelené a nerozlučiteľne. Takže vôbec neprestala rozdielnosť prirodzeností 

pre spojenie. " Týmto spôsobom Lev I. na základe západného teologického smerovania, pochádzajúceho 

už od Tertuliána, vyhlási! jednotu osoby - hypostatickú úniu. 

Výroky o osobe Kristovej sú zároveň základom náuky o vykúpení, a majú preto ústrednú dôležitosť 

pre kresťanskú vieru. 

Aj keď bo! monofýziíizmus v Chalcedóne odsúdený, udržal sa v Palestíne, v Egypte a v Sýrii. 

Uzurpátor Baziiiskos, ktorý bol monofyzitisticky zameraný, zaručil roku 475 monoryzitom oficiálnu toleranciu. 

Cisár Zenón roku 476 vyhlásil sprostredkujúcu formuláciu, ktorá sa neskôr nazývala Henotikon 

(482). Keďže pápež Félix III. (483 - 492) s formuláciou nesúhlasil, ale carihradský patriarcha Akacius 

sa pridal na stranu cisára, pápež patriarchu uvalil do kliatby, čo malo za dôsledok tzv. akaciánsku 

schizmu medzi Východom a Západom, ktorá trvala 35 rokov (484 - 519). 

Nakoľko okolo roku 490 východné patriarcháty (jeruzalemský, antiochijský a alexandrijský) boli 

obsadené rnonofyzitroi, bludné učenie sa mohlo šíriť. Misijná činnosť monotyzitov sa prejavila aj 

v Etiópii a Arménsku (jakohiti, kopíi, habešania...). 

Keďže cisár Justinián (527 - 565) chcel vyjsť v ústrety monofyzitom a obnoviť ohrozenú jednotu 

ríše, odsúdi! troch teológov antioehijskej školy. Boli to Teodor z Mopsvestie (t428), Teodor z Cyru 

(tokolo 458) a Ibas z Edesy (Ť420). To bol počiatok tzv. sporu o tri kapitoly, ktorý sa riešil dlhší čas. 

Išlo v ňom o odmietnutie alebo prijatie cisárovho zásahu. 

Na stranu cisára sa pridal aj pápež Vigiiius (537 — 555), ovšern pri zachovaní chalcedónskeho 

vyznania viery. Nakoľko na Západe súhlas pápeža vyvolal búrlivý protest, čoskoro musel Vigiiius svoj 

súhlas odvolať. Za svoj postoj ho cisárski vojaci v kostole stýrali. Vigiiius preto odmietol účasť na koncile, 

ktorý cisár zvolal ako piaty všeobecný koncil v Carihrade roku 553. Poslúžil cisárovi k tomu, aby 

presadil plánované odsúdenie Troch kapitol. 

Pápež nesúhlasil so zásahom cisára do najvyššej cirkevnej právomoci. Justinián ho dal koncilom 

exkomunikovať. Hrozbou vyhnanstva sa cisárovi podarilo vybojovať dodatočný súhlas pápeža s uznesením 

koncilu. Nešlo však o dogmatické rozhodnutie. Koncil nakoniec dostal aj všeobecné uznanie na 

Západe. Predchádzajúcimi udalosťami však vážnosť pápežstva v Cirkvi klesla. 

Spor sa však neukončil. Carihradský patriarcha Sergei (610 - 638) učil, že v Ježišovi Kristovi sú 

síce dve prirodzenosti, ale len jedna vôľa, a to božská (tnonoíeleíizmus) a jediná božská činnosť. Získal 

si na svoju stranu cisára Heraklia (610 - 641), ktorý videí v jeho učení veľmi vhodný spôsob, ako si 

získať monofyzitov, aby tak dosiahol vo svojej ríši potrebnú jednotu v boji proti Peržanom a neskôr 

proti Arabom. Obhajcom učenia o dvoch vôľach a o dvoch činnostiach v Kristovi bol učený palestínsky 

mních sv. Sofrónius (od r. 634 jeruzalemský patriarcha). 

Sergejovi sa podariio svoju tézu podať tak, že ju pápež Honórius (625 - 638), na ktorého sa 

obrátil, pokladal za prijateľnú. Honórius bol málo zbehlý v gréckej teológii a pri posudzovaní tézy mal 

zrejme na mysli morálnu zhodu božskej a ľudskej vôle v Kristovi, nie však jednotu prirodzenosti. 

Honóriov list nebo! autoritatívnym dogmatickým listom (ex cathedra), ale súkromným. V nasledujúcich 

storočiach sa však často uvádzal ako dôkaz proti pápežskej neomylnosti (v dobe reformácie, na i. vatikánskom 

koncile), ale neoprávnene. 

Učenie Sergeja bolo roku 638 všeobecne schválené ríšskym zákonom. Pápež sv. Martin 1. 

(649 - 653) sa postavil na iateránskej synode proti takémuto nariadeniu a odmietol ho ako heretický 

omyl. Za svoju horlivosť o čistotu viery bol mučený a poslaný do vyhnanstva na Krym, kde zomrel. Na 

Východe obeťou pravovernej náuky sa stal sv. Maxim Vyznavač, ktorý po hroznom mučení v Carihrade 

(vyrezali mu jazyk a odťali pravú ruku) bo! odsúdený do vyhnanstva, kde roku 653 zomrel. 

Cisár Konštantín IV. (668 - 685) zaujal k sporu celkom iný postoj a zvolal koncil (6. všeobecný, 

3. carihradský'). Koncil sa konal od 7. novembra 680 do 16. septembra 68í v cisárskom paiáci. Výsledkom 

bolo odsúdenie monoteleíizmu aj s jeho pôvodcami a prívržencami. Medzi nimi bol tiež pápež 

Honórius, pretože „ bol Sergejovi vo všetkom po vôli a potvrdil jeho bezbožné učenie ". 

31

32 

Pápež Lev II. (682 - 683) schválil uznesenie koncilu a súhlasil s odsúdením Honória, ktorý 

„apoštolskú Cirkev (Rím) neosvietil apoštolskou učiteľskou tradíciou, ale v hanebnej zrade dovolil, aby 

bola jej čistá viera poškvrnená". Krátko nato ho však neobviňoval z priamej účasti na heréze, ale mu 

vytýkal, že „plameň her-etickej náuky neudusil hneď v zárodku, ako prináležalo jeho apoštolskej autorite, 

ale že ju svojou nedbalosťou podporoval". 

Soteriologické - antropologické kontraverzie 

Na Západe, na rozdiel od Východu, sa v tomto čase riešili otázky praktického významu: sloboda 

ľudskej vôle a hriech, prvotný stav milostí a dedičný hriech, pôsobenie milostí pri ospravedlnení... 

Podnet k riešeniu týchto závažných soteriologických otázok dalo heretické hnutie: donatizmus a 

pelagianizmus. 

So vznikom donatizmu súvisí vznik opozície voči biskupovi Mensuriovi v Kartágu. Biskup počas 

Diokieciánovho prenasledovania zavrhoval vyzývavú túžbu po mučeníctve. Vydal tiež pri prenasledovaní 

heretické knihy namiesto posvätných. Po jeho smrti (r. 311) sa stal biskupom v Kartágu diakon 

Ceciíián. Vysvätený bol biskupom Félixorn z Aptungy, ktorého pokladali za tradiíora. Opozícia napad= 

la platnosť vysviacky a zvolila za protibiskupa kňaza Majorína a po jeho smrti (r. 3.1-5) Donáta, podľa 

ktorého je hnutie pomenované. 

Donatisti si získali veľký počet prívržencov v afrických cirkevných obciach (mali okolo 270 biskupstiev). 

Kládli veľký dôraz na mravnú úroveň členov, predovšetkým kléru. Podľa nich platnosť sviatosti 

závisela od svätosti vysluhovateľa. 

Synody v Ríme (roku 313) a v Arles o rok neskoršie vyhlásili, že vysviacka udelená traditorom je 

platná. Donatisti sa nato odlúčili od cirkevného spoločenstva. Začali sa pokladať za „cirkev mučeníkov", 

kým druhú stranu pokladali za „cirkev traditorov". Napätie zo strany donatistov často vyústilo 

v otvorené zrážky, pri ktorých prišlo o život viacero katolíckych duchovných. 

Aj keď proti donatistom zasiahol cisár Konštantín a nicejský snem ich odsúdil udržali sa v Afrike 

vyše sto rokov. 

Veľkú snahu o získanie donatistov do Cirkvi vyvíjal sv. Augustín. Všetky pokusy však narážali 

na úplnú neochotu druhej strany. Teologická polemika vyvrcholila na spoločnej synode v Kartágu roku 

411, na ktorej sa zúčastnilo 286 katolíckych a 279 donatistických biskupov. Prívrženci Donáta však 

boli neústupní, hoci Augustín a katolícki biskupi išli v ústrety do krajnosti pri riešení polemických 

otázok. 

Pôvodcom nového bludného učenia, ktoré sa objavilo na scéne dejín začiatkom 5. storočia, je 

britský mních Pelagius, vzdelaný muž prísnych mravov. A.si do roku 410 žil v Rime, potom odišiel do 

severnej Afriky. Vo svojom učení, veľmi zdôrazňujúc silu ľudskej vôle, odmietal milosť. Človek ju nepotrebuje 

k tomu, aby robil dobro. Každý môže vlastnými schopnosťami žiť tak, aby dosiahol spásu. 

Podľa Pelágia, Adam uškodil svojim potomkom iba tým, že im dal zlý príklad. Tým samozrejme zavrhol 

vykupiteľské dielo Ježiša Krista, ktorý svojím vykúpením dal ľudstvu iba pozitívny príklad. 

Aj proti pelagianizmu, ako v prvom prípade, vystúpil Augustín. Bludné učenie bolo odsúdené na 

Efezskom koncile r. 431. 

Okrem donatizmu a pelagianizmu na Západe vzniklo v súvislosti s nimi alebo samostatne 

množstvo pochybných hnutí. Napríklad v polovici 3. storočia vystúpil v Ríme Novacián (protipápež 

r. 251 - 258) so svojimi stúpencami kaťnaroi (čistí), ktorí obviňovali Cirkev z laxnosti a nesvätosti. 

Koncom 4. storočia v Španielsku vyvolal Priscilián extrémne asketické hnutie, ktoré sa veľmi 

rozšírilo a prinieslo veľa pohoršenia. 

Teologická polemika proti herézam tohto obdobia priniesla cenné víťazstvo Cirkvi nad náboženským 

subjektivizmom. Cirkev opäť prejavila nielen svoju katolíckosť, ale aj životaschopnosť.

6. KRESŤANSKÁ ZBOŽNOSŤ 

Skutky apoštolov, ktoré môžeme pokladať za prvú históriu kresťanov po Ježišovom odchode, 

nám prinášajú obraz ideálnej prvej kresťanskej obce: „ Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali 

spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň 

čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali 

pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu" (Sk 2, 44 n.). 

Sen o návrate k „prvotnej Cirkvi" odjakživa zamestnáva! myseľ reformátorov, ktorí stavali obraz 

zo Skutkov apoštolov do protikladu s aktuálnymi zlými pomermi. Pri podrobnejšom pohľade však vidieť, 

že vtedajšie obce nezápasili s menšími problémami ako tie dnešné. Nie všetci predali všetko, čo 

mali, a ten, kto to urobil, nerobil to vždy bezpodmienečne iba z nezištnosti - ako Ananiáš a Zafíra, 

ktorí sa chceli urobiť veľkýmidarcarni, pritom sa však už postarali o svoje súkromné rezervy (Sk 5, 1- 

11). Ani bohoslužobné stretnutie nebolo vždy povznášajúce - Pavol vytýkal, že sú tarn niektorí u? opití, 

keď sa začína eucharistická časť večere (1 Kor 11, 17 - 34). A konečne nie vždy boli všetci Jedno srdce 

a jedna duša", inak by Pavol nemusel vytýkať obci, že jej členovia sa v spore nechali súdiť pohanským 

sudcom (1 Kor 6). 

Iste, ten, kto chce nájsť u prvých kresťanov nezrovnalosti, nájde ich tam dosť. Napriek tomu nám 

ostanú vzorom; v tom, o čo sa usilovali, i v tom, čo sa im podarilo zrealizovať. Lebo v prvotnej Cirkvi 

sú viditeľné základné rysy našej viery, ktoré sa v iných etapách prejavovali menej a ktoré vzbudzovali 

obdiv aj v očiach neveriacich. 

Boli to predovšetkým láska a ochota pomáhať, ktoré dominovali vo vzájomnom styku kresťanov 

Skutky apoštolov a novozákonné listy plné svedectiev o tom: o starostlivosti o vdovy, pohostinnosti voči 

cestujúcim, o pohostinnosti voči obciam trpiacim núdzou. Tento obraz ostáva rovnaký v prvých štyroch 

storočiach - až do konca prenasledovania kresťanov a po zavedenie rôznych výhod cisárom, ktoré 

tlačili, z veľmi rozdielnych dôvodov, masy ľudí do kostolov. 

Podrobnosti o starostlivosti o bratov v kresťanskej obci sa nachádzajú aj u Tertuliána (okolo 

r. 200), ktorý chcel takto brániť kresťanov proti predsudkom a podozrievaniu. 

..Predsedali (na zhromaždeniach) starší, ktorí sa osvedčili a. túto česť získali nie peniazmi, ale 

svojím príkladným životom — lebo čo je Božie, to sa nedá kúpiť. Ak je tu nejaká pokladňa, tá so nenaplní 

úradnými poplatkami, ako by bolo náboženstvo predajné; každý dá skromnú čiastku - v určitý deň 

v mesiaci, alebo kedy kto môže, či chce. Nik nieje nútený, ale dáva slobodne. Jedná sa rovnako aj o akt 

zbožnosti. Lebo z toho sa nič nevydá na jedenie a na pitie alebo na neviazané hodovanie, ale na jedlo 

pre chudobných a na ich pochovávanie, pre chlapcov a dievčatá, ktorí nemajú ani majetok ani rodičov, 

pre zostarnutých sluhov, tak isto pre stroskotancov a pre tých, čo boli odsúdení na práce v baniach 

alebo vyhostení na ostrovy, či sedia v žalároch - za predpokladu, že sa kvôli príslušnosti k náboženskému 

spoločenstvu stávajú príslušníkmi svojho vyznania. 

Rozčuľujú sa pohania aj preto, že sa vzájomne nazývame „bratmi" - myslím, iba preto, že sa u 

nich oddanosť zakladajúca sa na príbuznosti iba predstiera. Bratmi - i vašimi - však sme, lebo našou 

matkou je jedna príroda, i keď ste sotva ľuďmi, ak ste zlými bratmi. O koľko väčšie právo majú tí nazývať 

sa a byť bratmi, ktorí uznávajú Boha za svojho jediného Otca, ktorí pili jedného Ducha svätosti, 

ktorí vyšli z jedného lona tej istej nevedomosti do svetla pravdy. Ale (u vás) to snáď platí menej, lebo 

my z nášho bratstva nerobíme divadlo, lebo sme bratmi skrze spoločný rodinný majetok, ktorý u vás 

bratstvo takmer anuluje. A preto neváhame, nakoľko sme jedno srdce a jedna duša, mať vzájomnú 

účasť na našom majetku. Všetko máme spoločné okrem manželiek. " 

Akú veľkú starosť mala Cirkev o chudobných, vidieť v Aníiochii, kde denne nasýtili 3 000 opustených 

žien, k tomu ešte „zajatcov, chorých a uzdravujúcich sa v endochiách (ubytovniach), cudzincov, 

mrzákov a iných náhodne prechádzajúcich". V tomto meste, referuje ďalej tamojší rodák a slávny 

kazateľ Ján Chryzostom, je vraj 10 % chudobných, ktorí nevlastnia nič, a 10% bohatých. Celkové

34 

príjmy antiochijskej cirkevnej obce (väčšina obyvateľov už boli veriaci) činili nie viac ako príjem jediného 

bohatého plus jedného muža zo strednej vrstvy. Potrebný by bol desaťnásobok, aby sa bieda 

odstránila. 

Najhodnotnejšie uznanie pre kresťanskú charitu pochádza z úst nepriateľa. Cisár Julián, ktorý 25 

rokov po Konštantínovej smrti chce znovu oživiť rímske štátne náboženstvo, dôjde k tomuto záveru: 

„ Rast tejto bezbožnosti (kresťanské náboženstvo) spôsobil milosrdný postoj (filantropia) voči cudzincom, 

starostlivosť o pochovávanie mŕtvych a zdanlivá čistota ich života. Bezbožní Galilejčania živia 

okrem vlastných i našich chudobných". 

To, čo bolo kresťanskému spoločenstvu vlastné, z čoho čerpalo silu, zostalo skryté pred okolitým 

svetom, alebo - lepšie povedané - stalo sa to pre okolie záhadou (disciplína arcani). 

Miestodržiteľ Plínius Mi. dáva dve kresťanky mučiť, aby sa dostal na koreň tajomných aktivít 

tejto sekty, a potom píše cisárovi TrajánovL že nemohol zistiť nič iné okrem toho, že sa kresťania .,zaviazali 

nie k zločinu, ale k tomu, že sa nedopustia, krádeže, lúveže. smilstva, že neporušia dané slovo a 

nespreneveria im zverený majetok ". 

S týmito niekoľkými vetami sa Plínius bez toho, žeby to bol tušil, fakticky dotkol jadra kresťanskej 

viery. Pretože to, čo ich odlišovalo od židovskej tradície, ale aj od ich rímsko-gréckeho okolia, bolo 

to, že sú „soľou a svetlom sveta" (pórov. Mk 9, 49n.; Mt 5, 13; Lk 14, 34 n.). 

Určite by boio dosť Rimanov prejavilo porozumenie pre to, že „tesár zNazaretu" ie považovaný 

za neobyčajnú osobnosť. Ovšem vidieť v ňom Boha, ktorý sa stal človekom, muselo pripadať tým, čo 

ho pribili na kríž, nanajvýš smiešne a presahujúce zdravý rozum. A predsa sa kresťania - ich modlitba, 

ich eucharistická oslava, ich láska k blížnemu, význam, ktorý pripisovali krstu, ich pohotovosť k mučeníckej 

smrti - dali pochopiť iba cez Krista. 

Od počiatku a vždy znovu sa dozvedáme o slávnosti pri spoločnom jedle. K tomu patrilo Lámanie 

Chleba a oslava Boha v modlitbe spojené s čítaním Svätého písma. Akú formu nadobudla táto slávnosť 

v 2. storočí (do akej miery v nej spoznáme našu vlastnú bohoslužbu!), sa dozvedáme od teológa 

Justína. Rovnako ako Tertulián aj on píše pre informáciu nekresťanov: 

„ V deň, ktorý nazývame dňom Pána (t j. nedeľou), sa uskutočňuje zhromaždenie všetkých, ktorí 

bývajú v meste alebo na dedine, pritom sa čítajú pamäti apoštolov alebo písma prorokov. Po skončení 

čítania dáva predstavený vo svojom príhovore napomenutie a výzvu k napodobňovaniu všetkého dobrého. 

Potom všetci spolu vstaneme a posielame k nebu modlitby. Ako už bolo spomenuté, prinesie sa po 

ukončení modlitieb chlieb, víno a voda, predstavený prednáša modlitby a z celej sily vzdáva vďaku a 

ľud súhlasí vypovedaním Amen. Potom sa uskutoční rozdeľovanie, každý dostane svoju časť z premeneného 

chleba a vína; neprítomným ich odnesú diakoni... 

V nedeľu sa stretávame preto, lebo je to prvý deň, keď Boh premenením tmy a pramatérie stvoril 

svet a Ježiš Kristus, náš Pán a Spasiteľ, v tento deň vstal z mŕtvych. Lebo v deň pred dňom Saturna bol 

ukrižovaný a v deň po dni Saturna, t.j. v nedeľu, sa zjavil svojim apoštolom a učeníkom a učil ich to, čo 

sme vám tu tiež predložili na uváženie. " 

Keby bol Ježiš Kristus prijatý iba ako prorok, neboli by sa prostredníctvom neho jeho učeníci 

obracali k Bohu. Keďže však je Synom Božím, mohlo sa pred Otca predstúpiť iba spolu s ním. Preto 

píše Justín celkom logicky (v súvislosti s citovaným miestom): „Pri všetkom však, čo prijímame, chválime 

Stvoriteľa vesmíru skrze jeho Syna Ježiša Krista a skrze Ducha Svätého. " 

Bohoslužba v pohanokresťanskej obci mala tri časti: 

Prvá časť bola prevzatá zo synagógy a skladala sa z modlitieb a duchovných piesní (pórov. Ef 5, 

19; Ko! 3, 16). Bola spoločná pohanokresťanom a židokresťanom rovnako ako druhá časť - Lámanie 

chleba. Jeho obetný charakter zdôrazňuje sv. Pavol v 1. liste Korinťanom (10 - 11). Po eucharistickej 

obeti sa konala hostina. Tretia časť bohoslužby bola vlastná len obciam pohanokresťanským a spočívala 

v tzv. glosolálii (dar velebiť Boha rečami) a v prorokovaní (1 Kor 12 - 13).

Pre vzťah človeka k Bohu nastáva, kresťanskou bohoslužbou, nová situácia, ktorú sprostredkoval 

Ježiš Kristus svojím vykupiteľským dielom: neviditeľný, nepochopiteľný, a preto v určitom zmysle 

vzdialený Boh Starého zákona sa približuje ľuďom - také je presvedčenie kresťanov - v Ježišovi. Láska 

k Bohu preto nieje oddeliteľná od lásky ku Kristovi a naopak. Táto jednota dala priestor pre „osobnú 

zbožnosť", teda pre lásku, ktorá napĺňa myseľ v celej hĺbke a dá sa porovnať s najintenzívnejšími 

formami ľudskej náklonnosti. Takáto osobná „ komunikácia'' sa uskutočňovala vždy znovu v tých, čo 

verili v Ježiša Krista: napr. u Pavla: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Ale ... oboje na mňa dolieha: 

túžim zomrieť a byť s Kristom, to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás. 

"(Flp 1, 21 n.) 

Alebo v odpovedi biskupa Pblykarpa, ktorého sudca vyzval: „Odprisahaj a budeš voľný. Prekľaj 

tvojho Krista!" a ten odpovedá: ,, Už 86 rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil. Ako by som mohol pre 

-kliaťsvojho Kráľa a Spasiteľa?" Podobné svedectvá by sa dali nájsť u svätých v stredoveku i u význäľnnvc'i 

kresťanov našich d^í 

Láska ku Kristovi však bezprostredne ústi do lásky k blížnemu: 

Zmŕtvychvstalého stretávame v „najmenšom z jeho bratov" - sú to chudobní, hladujúci, prenasledovaní, 

väzni (Mt 25, 31 n.) - a preto nik nemôže milovať Boha bez svojho najbližšieho. Tejto 

vnútornej súvislosti zodpovedá fakt, že sa kresťania od počiatkov stávali nápadnými svojou láskou 

k blížnemu. 

Dominujúcou udalosťou v živote kresťana, ktorá sa odrazila v liturgii a v povedomí mladej 

Cirkvi, bola sviatosť krstu. Jeho vlastným zmyslom boio vyznanie, že Ježiš je „Mesiáš" (grécky „Christos"), 

Syn Boží, ktorého Otec povýšil na svoju pravicu a urobil naším jediným Pánom (Sk 2, 32 n.), a 

ponorenie a zapojenie do bohatstva Božieho života. 

Na prípravu ku krstu, ku ktorému bolo možné pristúpiť predovšetkým na Veľkú noc, sa v 3. storočí 

stanovili až 3 roky. Podmienky pripustenia ku „katechumenátu" boli prísne: „Kto je necudný, zúčastňuje 

sa na pohanských obetných slávnostiach, chodí do cirkusu, učí sa zabíjať alebo bojovať, chodí 

na poľovačky - musí byť odmietnutý" (podľa Hypolitovho cirkevného poriadku v Ríme na začiatku 3. 

storočia). A ten, kto sa po krste dopustil ťažkého prečinu, musel počítať s tým, že bude definitívne vylúčený 

zo spoločenstva (exkomunikovaný). Až postupne a po mnohých diskusiách sa presadila prax 

viacerých odpustení hriechov. 

Samotný krst bol liturgicky bohato vyjadrený. Obraz o tom nachádzanie v Hypoliíovorn cirkevnom 

poriadku: ranný svit, ohlásený spevom kohúta, vyjadruje v sebe hlbokú symboliku krstu. Katechuraeňi 

odkladajú svoje šaty, vstupujú do baptistéria, cez ktoré preteká čistá voda. Najskôr sa krstili deti, 

potom muži a ženy. (Krst detí sa všade presadzuje od konca 2. storočia.) 

Grécka cirkev ako náhradu krstu vodou, ktorý sa konal trojnásobným ponorením, uznala len krst 

krvi. Po krste sa hneď udeliio birmovanie. Z katéchéz Cyrila Jeruzalemského sa dozvedáme, že kresťania 

až po prijatí krstu boli uvedení do kresťanských mysiérií. V piatich Cyrilových katechézach nachádzame 

aj výklad krstu, birmovania, eucharistie a obety sv. omše. 

Cirkev od začiatku chápala, že je Cirkvou hriešnikov. Kto sa dopustil verejného hriechu, bol 

z Cirkvi vylúčený, kým úprimným pokáním nedokázal snahu chybu napraviť. Len pri verejných hriechoch 

bolo pokánie verejné. Kajúcnik konal pokánie niekedy celé roky, potom bol biskupom na Zelený 

štvrtok slávnostným spôsobom - vkladaním rúk - prijatý'. V Ríme mali na starosti pokánie presbyteri. 

V 4. storočí sa aj v Carihrade spomína kňaz - penitenciár. Cirkevní spisovatelia nazývajú sviatosť pokánia 

v tomto období akousi „druhou doskou záchrany po stroskotaní". 

V niektorých cirkevných provinciách, napr. v Afrike, sa zašlo v prísnosti tak ďaleko, že biskupi 

museli proti nej zakročiť. V Západnej cirkvi zakázal verejné vyznávanie hriechov pápež Lev I. 

(440 -46 i), vo Východnej carihradský patriarcha Nektarius už roku 390. Tak sa postupne vžila partikulárna 

(ušná) spoveď, ktorú veľmi rozšírili íroškótski misionári. 

35

36 

Prvotná Cirkev poznala od začiatku aj sviatosť, ktorú vysluhovala chorým a zomierajúcim. Podľa 

nariadenia apoštola sv. Jakuba (Jak 5, 14) pomazaním olejom a modlitbou sa sprostredkovala milosť. 

(V Galii a Hispánii sa olej na vysluhovanie sviatosti pomazania v 6. storočí svätil na sviatok sv. lekárov 

Kozmu a Damiána.) 

Rastúce potreby cirkevných obcí vyvolali v živote okrem hierarchie - biskup, kňaz, diakon 

-ďalšie cirkevné úrady nižšieho významu: subdiakonát a štyri tzv. nižšie svätenia, ktoré vymenúva pápež 

Kornélius (251 - 253) v liste biskupovi Fábiovi z Kartága. Cirkev pri uvádzaní do úradu bola opatrná, 

ako to vidíme už v liste sv. Pavla Títovi (1,5 n.). Tiež Timotejovi radí: „Na nikoho unáhlene nevkladaj 

ruky"(\ TiniS, 22). 

Ako v dobe mučeníkov, tak ani v dobe pokoja sa, žiaľ, nenašiel kronikár, ktorý by bol zachytil 

každodenný život kresťanov. Pokračovatelia Euzébia venovali pozornosť najmä verejným záležitostiam 

Cirkvi. Skôr nájdeme rozptýlené správy v dielach teológov v tomto období. Obraz, ktorý si z nich 

môžeme urobiť, je, že Cirkev nielen vo vierouke, ale aj v praktickom živote pokračovaia v práci, ktorú 

vykonávala aj v dobe mučeníckej. Nová situácia jej umožňovala vykonávať túto činnosť naplno. 

Manželstvo, ktoré židovstvo, a najmä pohanské náboženstvo, tak veľmi znehodnotilo, vrátilo 

kresťanstvo do pôvodnej dôstojnosti (Mt 19, 4 n.) a povýšilo ho na sviatosť (Ef 5, 32). Kresťanstvo 

malo blahodarný vplyv na rodinný život, ako to vykresľuje Tertulián: „Kto by vedel opísať šťastie 

manželstva, ktoré sa uzatvára pred Cirkvou, ktoré Otec potvrdzuje? Ako krásnym dvoj záprahom sú 

veriaci manželia, ktorí mafií jednu nádej, jeden cieľ prianí, jeden spôsob života a ten istý spôsob služby. 

Spoločne sa modlia, spoločne pracujú, spoločne sa postia, poučujú, napomínajú a znášajú sa 

navzájom. Spoločne sú v chráme a pri stole Pánovom, ako aj spoločne žijú v súžení a v šťastnejších 

dňoch, " 

Kresťanstvo nepôsobilo len na súkromný život kresťanov, ale vplývalo aj na verejný život, čo sa 

zreteľne prejavilo aj v štátnom zákonodarstve. 

Pustovníctvo a mníšstvo ako alternatíva 

Vznik mníšstva. ktoré vplyvom svojich kláštorov dalo vo veľkej miere charakteristický ráz kresťanskému 

Západu, sa spočiatku javí ako dobový prúd, ktorý vychádzajúc z Egypta zachycuje grécky 

hovoriaci Východ. 

Reformácia v 16. storočí hlboko otriasla mníšstvom nielen v jeho existencii, aie citeľne postihla 

aj jeho vážnosť. Martin Luther, sám bývalý mních, ako mnohí iní reformátori, vo svojom rozchode 

s Katolíckou cirkvou vypovedal mníšsívu boj. Svedčí o tom aj jeho spis O rehoľných sľuboch. Mníšstvo 

sa zo strany týchto kritikov chápalo ako úplný útek pred svetom a pohŕdanie ním. 

Počiatky mníšskeho života sa v 4. storočí vyskytujú aj v Palestíne, Sýrii a v Malej Ázii, a tak bolo 

možné žiť aspoň určitú dobu v spoločenstve mníchov (tak sa o tom zmieňuje Hieronym). Už pred rokom 

346, ešte pred Pachorniom, vznikajú prvé ženské kláštory. Z r. 380 potom pochádza prvá správa o 

západnom ženskom kláštore: Rimanka Melánia, manželka rímskeho prefekta, zakladá po smrti manžela 

kláštornú osadu pri Olivovej hore. Krátko nato zakladá Rimanka Paula za Hieronymovej podpory druhý 

kláštor v Betleheme. 

O príčinách tejto rýchle sa rozmáhajúcej náklonnosti k životu v samote sa veľa premýšľalo. Odhalili 

kresťania v čase prenasledovania čaro púšte, ktoré im a úpadok mravov, ktorý bolo možné pozorovať 

v mestách, predovšetkým však v Ríme, viedlo k alternatívnemu spôsobu života? Neukazovala neschopnosť 

duchovnej orientácie, ktorá viedia v impériu k rozkvetu početných orientálnych kultov, cestu 

k intimite? Nebol to manicheizmus a gnostické myslenie, ktoré vysvetľovali, že telo a jeho potreby sú i 

keď nie hneď nepriateľom, tak aspoň miestom zrodu zla, preto chceli „cvičením" (askézou) v odriekaní 

sa dosiahnuť oslobodenie od telesných žiadostí. Alebo sa tu presadila židovská tradícia? Pre ňu -

myslíme na sv. Jána Krstiteľa, na prorokov, na/obec Kumrán, na Ježišove pokušenia - bola púšť 

miestom stretnutia s Bohom, ale aj vysporiadania sa s Bohu nepriateľskými silami. 

Tieto prúdy tu určite zohrali svoju úlohu, no za všetkými dobovými pohnútkami stojí to, čo možno 

pochopiť len z podstaty kresťanstva a Cirkvi. Je v tom kus pravej sebarealizácie Cirkvi. Za svoj 

pôvod vďačí evanjeliu. Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a 

nasleduje fha" (Mt 16, 24 n.), naprostá oddanosť zasvätenia života v chudobe, čistote a poslušnosti je 

doporučená ako rada, nie ako povinnosť tomu, kto môže pochopiť (Mt 19, 12). Historik Karol Baus 

túto otázku vysvetľuje: „ Duch, z ktorého žije starokresťanské rehoľníctvo, je celkom iný ako ten, ktorý 

vyvolal navonok podobné náboženské prúdy či spôsoby jednania. Na otázku o konkrétnej pohnútke, 

ktorá viedla v druhej polovici 3. storočia k tomu, aby také veľké množstvo kresťanov priľnulo k mníšskemu 

spôsobu života, možno snáď odpovedať tak, že ideál asketizmu, o ktorom sa vo vtedajšom kresťanstve 

už dlhšiu dobu kázalo a ktorý sa v určitej prvotnej forme už aj realizoval, teraz tak dozrel a 

zmohutnel, že vlastnou váhou nezadržateľne tlačil na to, aby bol zrealizovaný v poslednej možnej forme, 

ako ju môžeme zachytiť zároveň v Egypte a v Sýrii. " 

Tým je povedané, že rehoľníctvo ako také pramení z hĺbky viery. Kresťania v ňorn odhalili 

nasledovanie Pána, hoci nie ako jedinú možnú formu života, ale ako jednu z možných foriem. Len tak 

sa dá pochopiť, že život v chudobe, v čistote a v poslušnosti nezanikol ani v nasledujúcich storočiach. 

Nasledovanie Knsia, odrieknutie sa zla, čo možno najväčšia oddanosť zrieknutím sa toho, čo robí 

život - podľa bežného ponímania - hodnotným, t. j. majetku, lásky, disponovania samým sebou - to sú 

ciele, ktoré v raných dobách priťahovali mníchov, ako to oni sami tvrdili. 

Pustovník sv. Anton sa pokladá za otca pustovníctva, hoci tento spôsob života bol známy aj 

predtým. Vo veku 35 rokov si zvolil samotu a prežil v nej 70 rokov (t356). O ňom sme obzvlášť dobre 

informovaní, lebo jeho priateľ Atanáz, biskup z Alexandrie (Ť373), ktorý ako prenasledovaný žil uňho 

určitý čas, nám zanechal jeho životopis. Informuje nás na príklade Antona o motíve pustovníkov tých 

čias: 

„Anton však, ktorý sa naučil zo Svätého písma, že mnohonásobné sú osídla zlého nepriateľa, cvičil 

sa z celej sily v askéze; lebo si v duchu myslel, že diabol, í keď nie je v stave zviesť jeho srdce chuťou 

mäsa, sa pokúsi o ďalšiu lesť, aby si ho podmanil; lebo démon nadovšetko miluje hriech. Väčšmi a 

vždy väčšmi si podmaňoval jeho telo a podroboval si ho, aby sa nestalo, že tam zvíťazí a tu bude porazený. 

Preto sa radil sám so sebou, ako by si mohol zvyknúť ešte na tvrdší režim. 

Mnohí ho obdivovali, on sám však ľahko znášal námahu. Pretože ochota, ktorá už tak dávno prebývala 

v jeho duši, vytvorila v nej priaznivú náladu, takže on, keď dostal od iných i ten najmenší podnet, 

prejavil obrovskú horlivosť. Bol tak dlho hore, že strávil dokonca celú noc bez spánku, a to nielen 

raz, ale veľmi často. Ostatní sa tomu veľmi divili. Jedol raz za deň po západe slnka; niekedy jedol iba 

každý druhý deň, často však len každý štvrtý deň. Žil o chlebe a soli, na pitie mu slúžila voda. O mase a 

víne uňho netreba hovoriť, pretože niečo podobné sa nenašlo ani u ostatných zbožných ľudí. Na spanie 

sa uspokojil s rohožou zo siete; väčšinou si však líhal na holú zem. Odmietal natierať sa olejom, lebo 

hovoril, že sa mladým ľuďom skôr patrí cvičiť sa ochotne a horlivo v askéze, než hľadať všetky tie veci, 

ktoré zmäkčujú telo; treba ho navykať na námahy pamätajúc na slová apoštolov: Keď som slabý, vtedy 

som silný. Tvrdil, že ohybnosť duše je veľká vtedy, keď sú žiadosti tela umŕtvené. 

Držal sa aj nasledujúcej a veľmi pozoruhodnej myšlienky; cestu k čnosti a odpútanie sa od života, 

ktoré si uložil kvôli nej, nechcel merať časovou mierou, ale podľa svojej túžby a predsavzatia. Nechcel 

sa pamätať na čas, ktorý už uplynul; ako keby každý deň začal odznova, snažil sa vždy o väčšiu 

dokonalosť, pričom stále opakoval slová apoštola Pavla: Zabúdam, čo je za mnou a snažím sa o to, čo 

je vpredu! 

Takmer plných 20 rokov žil takto len sám so sebou ako askét; nikdy nevyšiel von (zo zrúcanín 

hradu) a aj druhí ho zriedkakedy videli. Tu si však mnohí v duchu želali napodobniť ho v askéze, 

37

38 

objavili sa aj iní spomedzi jeho známych a násilne mu vylomili dvere; a tu vystúpil Anton akoby zo 

svätostánku vhĺbený do tajomstiev Božích a zapálený láskou k Bohu. Vtedy sa po prvýkrát ukázal mimo 

opevnenia tým, ktorí k nemu prišli. Ako ho tí videli, divili sa, že jeho telo vyzerá tak ako predtým, že nebolo 

na ňom vidno stopy po pôste a boji s diablom; lebo vyzeral tak, ako pred odchodom do samoty. 

Jeho vnútro však bolo čisté, lebo nebol mrzutý ani zlej nálady, ani nebol rozpustilý od radosti, ani nemusel 

bojovať so smiechom a s hanblivosťou; lebo pohľad na veľké množstvo ľudí ho nezmiatol, nebola 

však badať ani radosť nad tým, že ho vítalo toľko ľudí. Bol tým skôr celkom pokojný, uvážlivý a istý vo 

svojom zvláštnom spôsobe vystupovania. Mnohých z prítomných, ktorí trpeli nejakou chorobou, Pán 

skrze neho uzdravil a iných oslobodil od diablov. Pán obdaril Antona aj srdečnosťou reči; a tak uspokojil 

mnohých trúchliacich, hnevníkov uzmieril, takže sa stali priateľmi; k tomu všetkému povedal, že 

by nemali dať prednosť ničomu z tohto sveta pred láskou ku Kristovi. Vo svojom vyučovaní im radil, 

aby pamätali na budúce dobrá a na milosť, ktorú nám dáva Boh, keď nešetril svojho vlastného Syna, 

ale ho vydal kvôli nám všetkým. Týmto spôsobom prehovoril mnohých^ aby sa venovali pustovníckemu 

životu. Tak vznikli teraz už aj v horách kláštory a púšť osadili mnísi, ktorí zanechali všetko, čo mali a 

zapísali sa životu v nebi. " 

Keď zomrel v roku 356 vo veku 105 rokov, žilo už v blízkosti jeho pustovne spoločenstvo pustovníkov, 

podľa niektorých až v počte 6000. 

Krok dopredu urobil v tomto srnere sv. Pachomius (287 - 347), pôvodným povolaním vojak; 

okolo roku 308 začal žiť pustovníckym spôsobom života, potom v roku 320 založil prvý kláštor v Tabenisi 

na Níle, keď zjednotil obyvateľov pustovní k spoločnému životu (coenobium). Pachomius založil 

ešte ďalších deväť mužských a dva ženské kláštory. Do jeho kláštorného zväzku patrilo okolo 9000 

mníchov. Svojmu spoločenstvu stanovil pevné pravidlá pre modlitbu a dennú prácu. 

Z Egypta sa mníšstvo rozšírilo po celom Východe. Bazii Veľký (Ť379) dal cenobitskému mníšstvu 

regulu, ktorá sa ujala v živote východných mníchov. Na Východe sa však pustovníctvo zachovalo 

aj naďalej v extrémnych formách (styliti - žijúci na stĺpoch, napr. Šimon žil takýmto spôsobom v malom 

príbytku umiestnenom na stĺpe takmer 40 rokov; inclusi - zamurovaní; akoimeti - neustále sa modliaci). 

Niektoré prvky východnej askézy sa v 9. storočí dostali aj na naše územie, s najväčšou pravdepodobnosťou 

prostredníctvo solúnskej misie. Napríklad v živote sv. Svorada pustovníka môžeme vidieť 

prvky prísnej askézy opáta Zosima. 

Duchovný a kultúrny význam v kláštoroch nadobudlo čítanie Svätého písrna a ručná práca, ku 

ktorej sa zaviazali prvé spoločenstvá riadiace sa podľa Pachomiovej regule. Prvým predpokladom bola 

znalosť čítania a písania. Učili sa naspamäť celé časti Biblie. Pre mníchov nebolo dôležité špekulatívne 

teologické myslenie. Čo sa týka svetského vzdelania, vstup do spoločenstva askétov sa chápal priamo 

ako zrieknutie sa svetskej ctižiadosti vo vzdelávaní sa. 

Kto nahliadne do životopisov sv. Antona, alebo sv. Pachornia, alebo do neskorších životopisov, 

zisti, že tvrdí askéíi boli osobne nesmierne láskaví k blížnym, ohľaduplní a veľkorysí, plní hlbokej 

vnútornosti a otvorenosti. Z náboženskej dynamiky mníšstva čerpali silu potrebnú k tomu, aby plnili 

kresťanský príkaz premeny sveta. 

Tak, ako si cestu z Východu na Západ razilo kresťanstvo, tak si ju razil i rehoľný spôsob života. 

Sotva bola daná sloboda vyznania, už sa začali pútnické cesty do Jeruzalema. Niektorí žili určitý čas 

medzi mníchmi v Dolnom Egypte. Biskupi vo vyhnanstve, ako Atanáz, potulní askéti oboznamovali 

Západ s myšlienkovým bohatstvom Východu, v čom im pomáhali aj preklady gréckych spisov (napr. 

Vitá Antónii) do latinčiny. 

Zatiaľ čo sú začiatkom 4. storočia aj na Západe už doložené „panny zasvätené Bohu" a askéti žijúci 

v celibáte, organizovaný kláštorný život tu nachádzame až po r. 350. K priekopníkom rehoľného 

života tu patria Martin z Tours, od r. 375 tourský biskup, ako aj Honoratus, ktorý sa usadil na ostrove 

Lerinum (Lérins, pred mestom Cannes) a za 20 rokov, ešte predtým ako sa v r. 427 stal biskupom mesta 

Arles, zhromaždil okolo seba veľké rehoľné spoločenstvo. Po desaťročnom pobyte u egyptských

anachorétov založil Ján Kasián okolo r. 416 kláštor v Marseilles. Jeho mníšska regula sa stáva dôležitou 

orientáciou pre vyvíjajúci sa rehoľný život. 

Počet rehoľníkov aj na Západe bol pomerne veľký. Na pohrebe Gregora Tourského (t594) bolo 

okolo 4000 rehoľníkov. V Ríme v roku 600 môžeme nájsť už okolo 3000 mníchov. 

Vo svojich účinkoch uchvacujúce je to, čo dáva do chodu Benedikt z Nurzie (480 - 547). Narodil 

sa v slobodnej rodine statkára. Rodičia ho poslali na štúdiá do Ríma, kde sa čoskoro pridal k askétom 

žijúcim v Sabinskýcn horách. Od nich odišiel, aby potom žil ako pustovník v údolí Subiaco (80 km na 

východ od Ríma). Okolo neho sa zoskupili žiaci, ktorých potom rozdelil do viacerých skupín. Okolo r. 

529 sa rozhodol založiť kláštor na Monte Cassino, kde stál vtedy ešte Jupiterov (podľa iných Apolónov) 

chrám. Jeho regula (73 kapitol), ktorú navrhol pre túto komunitu a v ktorej sa odzrkadľujú nielen 

vlastné skúsenosti, ale aj regule iných, sa stane základom pre nespočetné množstvo ďalších kláštorov. 

Usmerňovali vnútorný a vonkajší život kláštorného života v duchu hesla: Ora et labám! Benedikt kládol 

dôraz na „stabilitas lod, conversio morum, oboedientia" (stálosť miesta, život dobrých mravov a 

poslušnosť). Až do 12. storočia sa môže jeho regula označiť za jediný základ západného rehoľníetva. 

Výhody rehoľníkov sú mnohostranné. Život v spoločenstve sa má stať ochranou pred 

uvoľnenosťou, nie však ťažkým bremenom. Opát má brať ohľad na individuálne potreby (myslí sa tým 

predovšetkým zdravie) a musí bratov rešpektovať, to znamená, že jeden potrebuje viac, iný menej (kap. 

34). Ochranou pred deformačným vývojom, ktorému sa pripisuje zásadný význam, je pre všetkých poslušnosť 

a pre opáta platí povinnosť predostrieť bratom dôležité otázky {„Preto sme nariadili, aby boli 

všetci zvolaní na poradu, lebo Pán často zjaví niekomu mladšiemu, čo je najlepšie"}. Hlavnou úlohou 

mníchov je velebiť Boha, k čomu sa schádzajú 7-krát denne. Aby sa zabránilo zaháľaniu, je ostatný čas 

vyplnený čítaním náboženských kníh a prácou (asi 7 hodín), lebo pravý mních žije z práce svojich rúk 

(kap. 48). Vnútorná regula však v žiadnom prípade nemá zatvoriť ich oči pred blížnymi. Podporovanie 

chudobných a veľkodušná pohostinnosť patria k stanoveným úlohám kláštora. 

Na súčasníkov neobyčajne príťažlivo pôsobil tak ideál žiť pre slávu Božiu, ako aj opátstvo ako 

dobre organizovaný a trvalý spôsob spolužitia (kto vstúpil do kláštora, ostal v ňom po celý život). K tomu 

prispela i skutočnosť, že duchovné vzdelanie mníchov čoskoro prekročilo vzdelanie ľudí z okolia. 

Ak Benedikt svojím predpisom denného čítania položil určitý duchovno-duševný základ, potom túto 

snahu rozvinul opát Cassiodor (predtým vysoký štátny úradník ostrogótskeho kráľa Teodoricha), 

dôrazne predpísal mníchom zo svojho kláštora Vivariurn (založený v r. 555 pri Squiellace v južnom Taliansku) 

štúdium teologických kníh. Pribrala sa aj svetská literatúra, aby umožnila lepšie pochopiť teologické 

diela. Skriptórium slúžilo na vyhotovovanie rukopisov. Hoci ctižiadosť v štúdiu svetskej literatúry 

jeho smrťou (okolo r. 580) zanikla, nim načrtnutý program vzdelávania v benediktínskych kláštoroch 

pôsobil ďalej, podobne aj zriaďovanie skriptória a rozsiahlej knižnice. Predovšetkým pričlenením 

kláštorných škôl - najstaršia správa o tom pochádza z roku 522 a je v nej spomenuté založenie školy vo 

Valencii - i keď spočiatku zameraných iba na štúdium Svätého písma, sa zblížilo vzdelanie s rehcľníetvorn. 

Aj iné výnimočné osobnosti podporovali tento vývoj, ako napr. milánsky biskup Ambróz 

(Ť397) a jeho spoločenstvo klerikov a Augustín, biskup z Hippo (Ť430), ktorý vo svojej reguli vyžadoval 

neúnavné štúdium a on sám zostal svojím rozsiahlym teologickým dielom nedosiahnuteľným vzorom; 

či Gregor Veľký', mních, teológ a nakoniec pápež (590 - 604). 

Rehoľníctvo západnej Európy sa tak stalo dôležitým nositeľom vzdelania. Medzi veľkými učencami 

stredoveku sotva existuje jeden, čo by nebo! býval mníchom. 

Benediktíni počas svojej existencie do dnešných čias dali Cirkvi 40 pápežov, vyše 250 kardinálov, 

22 000 biskupov, okolo 16 000 spisovateľov a učencov. 

Význam kláštorov v živote prvej Cirkvi možno hodnotiť slovami anglického historika Macaulaya: 

„ V dobe nevedomosti a násilia to boli tiché kláštory, kde ľudia jemní a premýšľajúci nachádzali 

útočište, kde jeden brat mohol opisovať Vergiliovu Áeneidu, druhý hĺbať o Aristotelovej analytike; kto 

mal sklon k umeniu, mohol ozdobovať martýrológium alebo vyrezávať kríž; kto mal vzťah k prírodným 

39

40 

náukám, mohol skúmať vlastnosti rastlín a nerastov. Keby nebolo bývalo týchto útulkov vied a umenia 

medzi chatrčami úbohého roľníckeho ľudu a medzi hradmi spurnej šľachty, bola by sa ľudská spoločnosť 

skladala len z ťažného dobytka a dravých šeliem. "

41 

2, KAPITOLA 

EURÓPA SA STÁVA KRESŤANSKOU 

1, GERMÁNI KRESŤANMI 

V 4. storočí sa objavuje v Európe čulý pohyb národov, ktorý začali Huni. Zo svojej pôvodnej 

vlasti v strednej Ázii vtrhli na územie Ruska a svojím nárazom na Germánov, hlavne Gótov, uviedli do 

pohybu mnohé kmene a národy. 

Prenikaním germánskych kmeňov cez severnú hranicu impéria hrozilo veľké nebezpečenstvo 

kresťanstvu. Situácia sa však zmenila, keď Germáni prijali kresťanstvo, čo viedlo k nábožensko-kiiítúrnej 

jednote Európy. Keď sa pozeráme očami viery na politický zánik Ríma, rnohoi by sa javiť ako 

múdre riadenie Božej prozreteľnosti. 

Úloha Ríma pri šírení kresťanstva bola veľmi veľká. Pápež Lev Veľký (440 - 461) Rím za taký 

pokladá a naznačuje jeho predchádzajúcu veľkosť a Božie poslanie: „Aby sa na celom svete prejavila 

neopísateľná milosť (Božia), vytvorila Božia prozreteľnosť Rímsku ríšu. Tá sa rozšírila, aby sa všetky 

národy zo všetkých svetových strán stali jej najbližšími susedmi. Lebo to zvláštnym spôsobom zodpovedalo 

Božiemu plánu, aby boli s impériom spojené mnohé ríše a aby zvestovanie viery malo ľahký prístup 

k národom zjednoteným pod jednou vládou. " 

Boh však použil na šírenie svojho evanjelia aj nové etnikum, ktoré sa objavuje na scéne Európy. 

Rozmanitosť germánskych kmeňov, ako sa premiestňovali a zakladali svoje kráľovstvá, sa nedá 

s presnosťou určiť. Nemáme o tom presné časové ani geografické informácie z prameňov. 

Na začiatku 4. stor. osídľujú severný breh Čierneho mora Ostrogóti, na nich nadväzujú pri doinom 

toku Dunaja v oblasti dnešného Rumunska Vizigóti; v okolí Dunajského oblúka (dnes časti Slovenska 

a Maďarska) Kvádi, Sarmati a Markomani, (Markomani tiež severne od nemeckého Dunaja), 

severne od Dunajského oblúka Vandali; pri prameni Dunaja Alemani, ktorých západné hranice už tvorí 

Rýn; pri dolnom toku Rýna severne od Kolína Frankovia; medzi riekami Labe a Weser Durínci a Longobardi; 

medzi Labe a Odrou Burgundi a Svébovia (Švábi). 

Počtom boli tieto národy malé - Vandalov bolo sotva viac 80 000, Ostrogótov 100 000, Longobarovasi 

130 000. 

Vedúcu úlohu politicky i nábožensky preberajú najprv Góti. Už dávno predtým, než si stiahnúc 

sa pred Hunmi vynútili prijatie do teritória ríše (375), vznikli kontakty - biskup z „Gótie", pravdepodobne 

Krym, sa v r. 325 zúčastnil na koncile v Niceí. Nálezy mincí potvrdzujú, že medzi Gótmi žili 

väčšie skupiny kresťanov. Väčší význam malo pôsobenie Wulfilu (t383) - do dejín vošiel ako apoštol 

Gótov. On sám súc gótskeho pôvodu, bol v r. 341 vysvätený v Carihrade za „biskupa kresťanov v Gótskej 

krajine". Sedem rokov kázal medzi Vizigótrni a dosiahol, že sa ich vodca Fritigem dal pokrstiť. 

Tento zvíťazil nad svojím rivalom Atanarichorn, ktorý' bol nepriateľom kresťanov. 

Pred približujúcimi sa Hunmi získal Fritigern prijatie u Rimanov ako spojenec (foederatus) a 

prisúdili mu k osídleniu Tráciu. Tam sa uskutočnila krístianizácia za pričinenia Wuifila a ostatných misionárov. 

Veľkou pomocou bol pritom preklad Biblie do gótštiny. Vizigóti používali jeho Bibliu

42 

po dlhé storočia (najdôležitejším fragmentom jeho prekladu je Codex Aureus, ktorý je uložený 

v Upsale). 

Od západných Gótov prechádza kresťanská viera aj medzi východogótske kmene, zvlášť potom, 

čo v r. 454 dostanú právo ako spojenci cisára Marciána usídliť sa v Panónii (asi v dnešnej časti Maďarska 

v oblasti ležiacej juhozápadne od Dunaja). Tak ako Vizigóti aj oni prebrali kresťanstvo v ariánskej 

forme. Wulfila boí totiž vysvätený za biskupa vtedy, keď ariánsky smer vládol v Carihrade podporovaný 

cisárom Konštanciom II. a neskôr Valensom. Biskup Euzébius z Nikomédie, ktorý ho vysvätil, bol 

tiež ariánom. Tento variant kresťanskej viery, ktorá sa spočiatku javila tak nevinne, bola neskôr príčinou 

napätí a nepriateľstva voči „Rimanom", predstaviteľom „nízkeho katolíckeho" vyznania, ako aj voči 

katolíckym Frankom. 

Nespokojní so svojím postavením v ríši a kvôli nespravodlivému zaobchádzaniu zo strany cisárskych 

úradníkov (čo viedlo v r. 378 k vzbure: bitka pri Adrianopoli, dnes Edirne na grécko-tureckých 

hraniciach, ktorá stála cisára Valensa víťazstvo i život) sa Vizigoti r. JOJ znovu vydaii na cestu. Cez 

Grécko a pozdĺž Balkánskeho polostrova sa pod vedením Alaricha v r. 410 dostali do Ríma Tri celé 

dni plienili mesto. Táto katastrofa dala podnet k Augustínovmu dielu O Božom štáte V ňom poukázal 

aj na to, že niekdajší kult bohov nezabezpečil Rímskej ríši blaho; tým chcel vyvrátiť argument pohanov, 

podľa ktorého je vraj kresťanská viera príčinou nešťastia, ktoré dnes postihlo impérium, 

Vizigóti našli svoju novú vlasť až v Španielsku. Tarn sa kráľ Rekkared v r. 589 obrátil na katolícku 

vieru. V r. 711 priniesol vpád Arabov koniec Vizogótskej ríše. 

Aj Ostrogóti sa zrazili s byzantskou vládou. Aby sa vyhli hroziacemu konfliktu, posial ich cisár 

Zeno na územie Itálie: mali tam zlomiť moc Odoakera, ktorý- ako vodca žoldnierov vstúpil do rímskych 

služieb a potom v r. 476 zosadil z trónu západorímskeho cisára Romula Augustula. Tu teda mali vykonávať 

vládu východní Góti z poverenia Východorímskej ríše. Teoderich Veľký zvíťazil r. 493 nad 

Odoakerom a vytvoril v Itálii Ostrogótsku ríšu (trvala do roku 526). Čoskoro viedol spor s Byzanciou 

k dlhoročným „gótskym vojnám", o ktorých zanechal očitý svedok Prokop podrobnú správu. V priebehu 

týchto vojen boli Ostrogóti rozprášení Justiniánovými veliteľmi Belisarom a Narsesom r. 553. Rameno 

„Východného Ríma"' boio ovšem príliš bezmocné na to, aby zadržalo postupujúcich Longobardov, 

pochádzajúcich zo Škandinávie, ktorí tu vytvorili svoje panstvo trvajúce v rokoch 568 - 774. 

Postavenie Ríma a Cirkvi na území Itálie bolo, ako vidieť zo stručného pohľadu na vtedajšiu situáciu, 

veľmi ťažké, bez akéhokoľvek kontaktu a pomoci z Carihradu (v južnej Galii a Hispánii boli do 

r. 507 Vizigóti, v Afrike Vandali v r. 429 - 534, na Rhône zas ríša Burgundov). 

Góti vystupovali na východe Európy v úiohe predvoja germánskych kmeňov. Ich príklad a vplyv 

prispeli k prijatiu kresťanstva v ostatných germánskych kmeňoch bez toho, žeby sa preto mohli považovať 

za jediný a ani nie za rozhodujúci dôvod. Skutočnosť, že aj Langobardi, Burgundi, Svébovia, Vandali, 

prakticky všetky germánske kmene, ktoré vnikli do Rímskej ríše, prevzali kresťanskú vieru, svedčí 

- mimo všetkých konkrétnych faktorov, ako je napr. pôsobenie misionárov, či politické dôvody - o všeobecnej 

„dispozícii". V Rímskej ríši sa očividne stretli s nábožensko-kultúrnym svetom, ktorý' im bol 

nadradený, no zároveň ich oslovil. 

Kresťanstvo prebrali - s výnimkou Frankov - v ariánskej forme. Je to pochopiteľné, ak myslíme 

na význam Gótov a na misijné úsilia vychádzajúce z Carihradu. Proariánsky založenému východorímskemu 

cisárovi slúžilo ich vyznanie aj ako prostriedok ohraničenia sa voči Rímu a jeho nárokom, pre 

germánske kmene bolo toto vyznanie najprv výrazom politického zväzku s Byzanciou. Keď Góti vyrazili 

na západ a usídlili sa v španielsku, južnom Francúzsku, príp. v Taliansku, stratilo ich vyznanie jednu 

dôležitú úlohu. „Východný Rím" (Byzancia) bol ďaleko, jeho podpora bola slabá, jeho nároky zasa 

prehnané. V krajine, nad ktorú vládli, boia Katolícka cirkev so svojimi biskupmi prepojenými medzi 

sebou a s Rímom takou mocou, ktorá síce nešla proti nim vojensky, no znemožnila integráciu vládcov a 

ovládaných. Pred touto situáciou stáli aj ostatní ariánski dobyvatelia.

43 

Frankovia ako priekopníci katolíckej Európy 

Už súčasníci tušili o význame, ktorý pri spätnom pohľade pripisujeme Chlodvigovmu krstu. Biskup 

Gregor z Tours, ktorý vykresľuje udalosti o 80 rokov neskôr, (napísal v 10 knihách dielo História 

Francorum dokončené r. 591), vidí v pokrstenom „nového Konštantína" a biskup Avitus z Vienne 

nadšene píše kráľovi: „vestrafid.es nostra victoria est" (vaša viera je naším víťazstvom). 

Štedrému dňu 496 (alebo 498), keď bol Chlodvig pokrstený biskupom Remigiom v Remeši, opäť 

predchádzalo víťazstvo v Kristovom mene. Keď jeho armáda zakolísala pred Alemanmi, naplnili sa 

Chlodvigove oči slzami a povedal: „Ježiš Kristus, Klotilde (manželke) si zjavil, že si Synom živého Boha. 

Pomoc, hovoria, vraj dávaš tým, čo sú v tiesni, viiazstvo tým, čo v teba dúfajú -pokorne ťa prosím 

o tvoju pomoc: Ak mi umožníš teraz víťazstvo nad týmto národom a ja sa tak dozviem o onej moci, 

ktorú ten národ, čo sa zasvätil tvojmu menu, sa chváli, že už vyskúšal, tak chcem v teba veriť a dať sa 

pokrstiť pre tvoje meno. Lebo som už vzýval svojich bohov, ale ako zisťujem, sú ďaleko od toho, aby mi 

pomohli. Preto si myslím, že sú bezmocní, lebo nepomáhajú tým, ktorí im slúžia. Teba teraz vzývam a 

chcem v leba veriť; len ma vytrhni z rúk mojich protivníkov. " Toto zbožné vykreslenie osobitne 

odzrkadľuje názory svojej doby, i spôsob, ako bol Kristus predstavený pohanom - ako prepožičiavate!' 

víťazstva. Pramene poukazujú aj na iné vplyvy, ktoré viedli ku Chlodvigovmu krstu: jeho katolícka 

manželka už pred Chĺodvigovýrn obrátením presadila pokrstenie ich oboch synov Chlodomera a Ingomera: 

súhlas ľudu, ktorý si Chlodvig zabezpečil pred týmto krokom; nakoniec ťažké rozhodnutie nepokračovať 

v spojenectve s Gótmi (a tým uznať ich nadvládu: ešte v r. 494 sa totiž jeho sestra Audofleda 

vydala za Teodoricha Veľkého - gótskeho panovníka). 

U Frankov sa radosť z novej situácie prejavila naivnou hrdosťou. Cítili sa ako zvláštni chránenci 

Krista. Svedčí o tom aj vydanie zákona Lex salica okolo r. 510 (je v ňom zaznačené staré právo Frankov), 

ktorý začína slovami: „Nech žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech chráni ich ríšu, napĺňa 

svetlom svojej milosti ich vodcov, chráni ich vojsko, je oporou viery, prepožičiava pokoj, radosť a šťastie 

- on Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus. " 

S krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov. Pre rozlomenie 

zväzku s Gótrni, proti ktorým došlo k prvému vojnovému ťaženiu v r. 507 končiacemu víťazstvom 

Frankov (vizigótsky kráľ Alarich II. prišiel v tejto bitke o život), získal Chlodvig podporu Cirkvi i románskeho 

obyvateľstva. - Aj nezávisle od Frankov alebo od ich víťazstiev sa ku katolíckemu náboženstvu 

priklonili i ďaiší Germáni: Burgundi okolo roku 515 (r. 534 dobyli ich ríšu Chlodvigovi nástupcovia); 

Vizigóti 587; Svébovia od r. 550; Longobardi 653. Náboženská preorientácia germánskych 

dobyvateľov z Byzancie na Rím spolu s nadvládou Frankov vyrovnávala cestu k Vianociam roku 800, 

keď dal pápež Lev III. (795 - 816) Rím a celú Cirkev pod ochranu franského panovníka Karola. 

2. KRESŤANSTVO V ÍRSKU A ANGLICKU 

Pokrstenie germánskeho kráľa neznamenalo bezpodmienečne jednotný prechod celého jeho národa. 

Tradičné náboženské praktiky pokračovali mimo kráľovského dvora naďalej a trpeli sa. Ak sa 

viera postupne rozšírila aj medzi obyvateľstvom krajiny, bolo to predovšetkým dielo misionárov, ktorých 

vyslali činorodí biskupi. V nemeckých krajinách to boli hlavne írokoškótski mnísi, ktorí svojimi 

kázňami a asketickým životom presviedčali ľudí a zakladaním kláštorov vytvárali organizačné a podnetné 

orgány Cirkvi. 

Samotné Anglicko a Írsko sa dostali k viere prostredníctvom misionárov. Hoci biskupstvá existovali 

v Londýne a v Yorku už v r. 314. V tom istom roku sa totiž zúčastnili na synode v Arles aj traja 

britskí biskupi. Avšak mestá sa podobali ostrovom a malá skupina kresťanov sa cítila ešte izolovanejšou, 

keď okolo r. 408 - 410 opustili Britániu rímske jednotky a uvolnili miesto Anglom, Sasom

44 

a Jutom. Keď sa pápež Gregor (t604) spýtal otrokov v rímskej tržnici, ktorí mu boli nápadní svojou 

svetlou pokožkou a udávali za svoju viasť Britániu, či sú oni obyvatelia ostrova kresťanmi, dostal odpoveď, 

že sú to pohania. 

Vr, 429 vyšle pápež Celestín I. (422 - 432) diakona Palladia „ad Scottos in Christum credeníes". 

(Írsko sa označuje do 10. stor. ako „Scotia rnaior"; Škótsko ako „Scoíia rninor".) o dva 

roky 

neskôr je vysvätený za biskupa. Známejšie a snáď i úspešnejšie bolo účinkovanie sv. Patrika: 

okolo 

r. 385 sa narodil v Británii. Asi roku 401 ho Íri odvliekli do írska a predali za otroka. Šesť rokov 

slúžil 

ako pastier; naučil sa reč a oboznámil sa s miestnymi zvyklosťami. Po dlhšom pobyte v Galii 

považoval 

misiu u Írov za svoje poslanie. V r. 432 prišiel ako biskup do írska a pôsobil tam 28 rokov (t 

okolo 

460). Ako misijný biskup založil roku 444 metropolitné sídlo Armagh (juhozápadne od 

Belfastu). Do 

stal čestný titui apoštol írska. 

Vírsku vznikli početné klášton/, ktoré sa stali významnými centrami náboženského i kultúrneho 

života. Cirkev tu niesla pečať kláštorného života. Mnísi boli duchovnými vodcami veriaceho 

ľudu, 

ktorí nielen slovom, ale aj životom šírili Božie kráľovstvo. Ich asketickým ideálom bolo posvätné 

puto 

vanie peregrinari pro Christo. Vynikali prísnym asketickým životom a vrúcnou 

nábožnosťou. 

V kláštoroch sa praktizovala častá spoveď jednotlivcov (ušná), ktorú používali ako účinný 

prostriedok 

pri duchovnom vedení veriacich. Nikdy ich neopúšťala túžba po sebaposväcovaní. I na 

cestách sa 

modlili a študovali, pričom využívali každú príležitosť, aby získavali duše pre Krista. Cirkevná 

juris 

dikcia bola v rukách opátov (opát alebo niektorý mních mal zároveň hodnosť biskupa). 

Ovocie kresťanstva možno vidieť aj zo skutočnosti, že ostrov bol čoskoro označovaný ako insula 

sanctorum a insula doctorum. 

V 4. storočí účinkoval medzi škótskymi Piktami Brit Ninian. Za apoštola Piktov a Škótov však 

považujú írskeho opáta Kolumba Staršieho (Ť597). Jeho 44-ročná misijná činnosť bola veľmi 

úspešná. 

Misia u Anglosasov sa pripisuje iniciatíve pápeža Gregora Veľkého. V r. 596 poslal opáta Augustína 

so skupinou 40 mníchov do Kentu. Kráľ Ethelbert, ktorý mal za manželku franskú šľachticmi, 

mu bol naklonený a nielenže mu povolil kázať, ale sa dal pokrstiť na Vianoce r. 597 spolu s asi 10 000 

poddanými. (Panovníci aj v neskoršom období sympatizovali s kresťanstvom, o čom svedčí skutočnosť, 

že 33 anglosaských korunovaných hláv dožilo svoj život v kláštoroch; 23 kráľov a 60 kráľovien sú uctievaní 

ako svätci.) 

Misionári si čoskoro získali aj sympatie samotného obyvateľstva, ako to popisuje o sto rokov 

neskôr učený benediktín Beda Venerabilis (Ť735) v slávnej História ecclesiastica gentis Anglorum, 

„Keď dostali do vlastníctva dom, začali žiť ako apoštoliprvotnej Cirkvi; slúžili Bohu s vytrvalosťou, 

modlitbami, bdením a pôstom; kázali Slovo života, kedykoľvek mohli; opovrhovali tým, čo bolo 

z tohto sveta; od tých, ktorých učili, brali iba to, čo potrebovali k živobytiu; žili v každom ohľade tak, 

ako to učili, a boli predovšetkým ochotní znášať pre pravdu, ktorú učili, všetko zlo. ba dokonca za ňu i 

zomrieť. Čo je bližšie než to, že čoskoro niektorí uverili a dali sa pokrstiť plní obdivu nad jednoduchos

ťou ich nevinného života a sladkosťou ich nebeského učenia. " 

Po niekoľkých rokoch (601) Augustín oznamuje pápežovi, že ľud Anglov prijal kresťanskú vieru. 

Zároveň si pýta radu v rôznych záležitostiach. Gregor vo svojej odpovedi stanovuje, ako sa majú 

rozdeliť milodary veriacich: jedna čiastka biskupovi a vedeniu jeho domácnosti k zabezpečeniu pohostinnosti 

a ubytovania, druhá čiastka kléru, tretia pre chudobných, štvrtá na opravu kostolov; či sa má 

zaviesť galská alebo rímska liturgia; pápež tu dáva úplnú slobodu; o vysviacke biskupov. Osobitný význam 

má Gregorovo nariadenie, ktoré napísal opátovi Mellitovi, ktorý prišiel s Augustínom do Anglicka, 

ako postupovať s pohanskými kultovými miestami: 

„ Teraz, keď vás Všemohúci Boh priviedol k tomuto ctihodnému mužovi, nášmu bratovi biskupovi 

Augustínovi, tak mu oznámte, k čomu som sa rozhodol po dlhom uvažovaní v tejto veci. Pohanské

svätyne Anglov sa nemajú búrať, iba obrazy bohov, ktoré sú v nich; potom sa majú tieto svätyne pokropiť 

svätenou vodou, postaviť v nich oltáre a uložiť tam relikvie; lebo ak sú tieto chrámy dobré, tak sa 

môžu premeniť z miesta démonov na príbytky pravého Boha, takže keď samotný ľud neuvidí búrať svoje 

chrámy, vypustí zo svojho srdca omyl a bude uznávať a ctiť pravého Boha a dostaví sa na svoje obvyklé 

miesto podľa starých zvyklostí. A pretože sú zvyknutí zabiť veľa volov na počesť démonov, má sa toto tiež 

premeniť na určitý' druh slávnosti: v deň posviacky alebo v deň narodenín svätých mučeníkov, ktorých 

kosti tam odpočívajú, sa majú okolo kostolov, ktoré vznikli z oných svätýň, postaviť stánky a usporiadať 

cirkevnú slávnosť. Potom už nebudú obetovať volov démonovi, budú zabíjať zvieratá na svojich hodoch 

usporiadaných na počesť Boha. Lebo ak sa im navonok povolia niektoré radosti, tak si ľahšie zvyknú 

na radosti vnútorné. Je totiž nemožné zaraziť tvrdým srdciam všetko naraz, lebo aj ten, kto chce 

vystúpiť na najvyšší končiar, ak sa k tomu dopracúva postupne, krok za krokom... " 

Kláštory v írsku a v Anglicku boli pre rehoľníkov nie miestom pokoja, ale východiskovým bodom 

pre ďalšie misie. Ich vzorom bol putujúci Kristus, 

Mnísi z írska kázali v Anglicku a z oboch ostrovov, predovšetkým však z írska, sa misionári 

orientovali na pevninu. Okolo 590 vyrazil mních z Bangorského kláštora Kolurnbán (sev. Írsko) s dvanástimi 

spoločníkmi na misijnú cestu do ríše Merovingov. Kláštor, ktorý založil v Luxeuil, sa stal materským 

kláštorom pre asi ďalších 100 v Burgundskú a v dnešnom východnom Francúzsku. Z Luxeuil 

putova! Ír Kilian k Frankom do Wiirzburgu a Eustasius k Bavorom - z jeho usadlosti pri Regensburgu 

vzniklo opátstvo Weitenburg. Medzi Zurišskýrn a Bodarnským jazerom kázal Alemanom mních Kolumbán. 

Jeho spoločník Gailus tam zostal ako pustovník (t okolo 641): na mieste jeho „cely" vznikol 

v r. 720 kláštor St. Gallen, ktorý svojou činnosťou zasahoval do juhonemeckého teritória (zač. 13. stor. 

mal jeho opát funkciu ríšskeho kniežaťa). Kolumbánova cesta sa skončila v Itálii: Bobbio (juhozápadne 

od Piacenzy), ktorý založil v r. 612, sa stal teologicko-kultúrnym centrom celého Talianska a dcérske 

kláštory siahali až do byzantskej oblasti. 

Z významných misionárov 6. - 8. storočia - medzi nimi je veľa svätých: Willibrord (Echternach), 

Pirmin (Reichenau), Korbinian (Freising), Fridolin (Sächingen), Vendelín (St. Wende-! 

in/Saar), Rupert (Salzburg), Emerám (Regensburg) - treba vyzdvihnúť predovšetkým Wynfritha- 

Bonifáca, Narodil sa okolo r. 675 v Anglicku (Wessex). Po 13 rokoch života v kláštore Exeter a 

Nursling (pH Southamptone) sa vydal vr. 716 na misijnú cestu k Frízom. Pri návšteve Ríma (719) ho 

Gregor II. (715 - 731) poveril kázaním evanjelia „všetkým národom Nemecka". V r. 722 ho vysvätil za 

biskupa. Pri tejto príležitosti urobil tzv. suhurbikálnu biskupskú prísahu. (Do rúk pápeža ju obyčajne 

skladali držitelia siedmich biskupských sídiej-v bezprostrednej blízkosti Ríma.) Táto prísaha ich 

zaväzovala zvlášť k pevnej jednote a oddanosti k Rímu. 

Pápež Gregor III, (731 - 741) menoval Bonifáca arcibiskupom a r. 738 apoštolským legátom pre 

Bavorsko. Okrem pôsobenia medzi Frízmi, Essénmi, Duríncami, spojenom so založením početných 

kláštorov (medzi nimi v Kitzingene, Ochenfuríe, Tauberbischofsheime, a predovšetkým jeho obľúbeného 

kláštora a miesta jeho posledného odpočinku vo Fuide), spočíva Bonifácov význam v založení početných 

biskupstiev (Wiirzburg, Buraburg, Erfurt...,) aj v pevnom napojení nemeckej Cirkvi na Rím. 

Vr. 754 na svätodušné sviatky ho s 52 členmi jeho sprievodu zabili Frízi na voľnom poli pri 

Dokkume. Počas rekatolizácie (v 16. stor.) ho poctili titulom apoštol Nemecka, kým Peter 

Canízius 

(ti 597) dostáva označenie druhý apoštol Nemecka. 

Vnasledujúcich troch storočiach nasledovalo rozšírenie kresťanstva smerom na sever a východ. 

Pre škandinávske krajiny bolo dôležitým východiskovým bodom opátstvo Corvey na rieke 

Weser (za 

lož, v r. 822). Mních Ansagar (sv. Oskár, nar. 801 v Pikardii) je najprv poverený cisárom 

Ľudovítom 

Pobožným, aby sa vydá! na misijnú cestu z Corvey do Dánska a Švédska. V r. 832 ho pápež 

Gregor IV. 

menuje za legáta severských národov a povýši ho na biskupa mesta Hamburg a Bremen. 

Zomrei 

45

v r. 865 v Bremen. Okolo r. 1060 je Dánsko kresťanské. Misie vo Švédsku a v Nórsku sa tak isto 

ukon 

čia v 11. storočí.

46 

3. MISIA MEDZI SLOVANMI 

V dobe od 8. do 11. storočia sa aj východoeurópske národy priklonili ku kresťanstvu. Znova pozorujeme 

súhru viacerých faktorov. Vlastné náboženstvo (povýšenie prírodných živlov na bohov; 

ochrana pred démonmi) stálo pod obrazom kresťanského Boha. Na túto pôdu padlo posolstvo misionárov, 

ich rozhodnosť a obetavosť. Aj politické zámery tu zohrali určitú rolu. Pre Rím a Frankov, ako aj 

pre Carihrad to znamenalo rozšírenie moci a vplyvu. Aj konkurencia medzi Východom a Západom, 

medzi gréckou a latinskou Cirkou sa zamiešala do misijnej horlivosti. Zo slovanského pohľadu mohlo 

byť prijatie kresťanstva stanovené ako súčasť zjednocujúcej politiky orientovanej na Franskú ríšu alebo 

na Byzanciu. S touto vierou patrili spomínané národy k najsilnejším a kultúrne vedúcim národom. 

Zo Slovanov prijali vieru najskôr južní Slovania: Chorváti v 7. storočí prostredníctvom misionárov 

vyslaných Rímom, Srbi potom, čo si ich podmanil cisár Heraklios; Slovinci (Korutánsko) v druhej 

polovici 8. stor. prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau; Bulhari v 9. storočí. 

V r. 864 sa v Carihrade dal s veľkou pompou a slávou pokrstiť kráľ Boris (v snahe o zabezpečenie samostatnej 

bulharskej cirkevnej organizácie sa obracal raz na Rím, potom na Byzanciu, až kým sa neprikíonili 

na stranu Východu). 

Do Čiech začalo kresťanstvo prenikať z Bavorska v prvej polovici 9, storočia. Podľa správy 

Fuldských análov Ľudovít Nemec prijal roku 845 štrnásť českých veľmožov (duces Boemanorum), 

túžiacich po kresťanstve, aj „s ich ľudom" (družinou) a dal ich - pravdepodobne v Regensburgu pokrstiť. 

Zdá sa, že medzi týmiío veľmožmi nebol nikto z rodu českých Pŕemyslovcov. Táto udalosť však nemala 

väčší význam pre šírenie kresťanstva v Čechách. 

Počiatky christianizácie možno spájať s kniežaťom Bofivojom (t889), ktorý prijal krst na dvore 

kráľa Svätopluka so svojou družinou z rúk Metoda roku 874. Na Levom Hradci dal postaviť prvý známy 

kresťanský kostol v Čechách, ktorý bol zasvätený sv. Klimentovi. Bohoslužby v ňom konal slovanský 

kňaz Kaich, ktorý sprevádzal Boŕivoja na jeho ceste z Moravskej ríše. Tam bola pokrstená pravdepodobne 

aj sv. Ľudmila, manželka Bofivoja. Po smrti Boŕivojovej jeho syn Spytihnév (Ť915) sa dal roku 

895 v Regensburgu pod ochranu Franskej ríše. Tak sa dostalo územie Čiech pod správu regensburgského 

biskupa (patrilo do metropoly salzburgskej). 

Počiatky kresťanstva v Čechách sú poznačené mučeníckou smrťou sv. Ľudmily (+921), jej vnuka, 

kniežaťa sv. Václava (Ť929), tiež sv. Vojtecha, druhého pražského biskupa, ktorý bol 23. apríla 997 

usmrtený pohanskými Prusmi. (Biskupstvo v Prahe vzniklo r. 973 patriace pod Mohuč.) 

Veľkú zásluhu na šírení kresťanstva v Čechách má sázavský kláštor, založený roku 1032 sv. Prokopom. 

Nadväzoval na cyrilo-metodskú tradíciu. Čoskoro vynikol ako dôležité kultúrne centrum, ktoré 

svojím významom presahovalo hranice krajiny. 

Kontakty medzi Sázavou a Východom potvrdili v tomto storočí aj ruskí učenci. Objavili viacero 

cirkevnoslovanských spisov českého pôvodu, ktoré sa zachránili iba vďaka odsunu na Kyjevskú Rus. 

Patria sem obidve slovanské legendy o sv. Václavovi, legenda o sv. Ľudmile a sv. Vitoví, časti evanjelií, 

modlitby a ďalšie vzácne pamiatky starej slovanskej literatúry. 

Christianizácia poľského územia prebiehala v čase cyrilo-metodskej misie. Vlastné prijatie 

kresťanstva Poliakmi však začalo až po roku 965, keď pričinením Dúbravky, dcéry českého kniežaťa 

Boleslava L, prijal jej manžel Mieško (Ť992) spolu s niektorými veľmožmi krst. Roku 990 dal Mieško 

svoju ríšu pod ochranu Apoštolskej stolice. 

Prvé biskupstvo na území Poľska vzniklo v roku 968 v Poznani. Roku 1000 bolo založené arcibiskupstvo 

v Hnezdne, vtedajšom kniežacom sídle. Ochrancom biskupstva sa stal sv. Vojtech, s menom 

ktorého sa spája pokresťančenie Poliakov. Nové biskupstvá, podriadené hnezdianskemu metropolite vi, 

vznikli vo Vratislave, Krakove a Koiobrehu. Prvým hnezdnianskym arcibiskupom sa stal brat sv. Vojtecha 

bi. Radim-Gaudencius. Prvý benediktínsky kláštor vznikol roku 1044 v Týnci pri Krakove. 

Poľský historik Ján Diugosz (t 1480) ho o niekoľko storočí označil za „klenot vlasti".

V Poľsku sa dosť dlho udržala pohanská opozícia. Kazimír I. Obnoviteľ (t 1058) sa musel zo za 

čiatku uchýliť do Nemecka, ale po návrate sa mu podarilo odstrániť pohanské prejavy. S počiatkami 

kresťanstva v Poľsku je spojená aj mučenícka smrť krakovského biskupa Stanislava, ktorého dal kráľ 

Boleslav Ií. Smelý (t 1080), zavraždiť pri oltári 11. apríla 1079. 

Na území Poľska postupne vznikali viaceré kláštory, ktoré sa stali centrom náboženského, 

kultúrneho aj hospodárskeho života. 

Pohľad na šírenie kresťanstva na území Ruska a Ukrajiny kvôli nedostatku solídnych prameňov 

zostáva plný početných neistôt. Markantným dátumom je tu krst kyjevského kniežaťa sv. Vladimíra 

(t 1015). V rokoch 987 - 989 prešiel so svojím ľudom na kresťanskú vieru - a čoskoro nato získal ruku 

byzantskej princeznej Anny, sestry vládnuceho cisára Bazileja II. Vplyv kresťanstva je však 

dokázateľný už predtým. 

Vznik Kyjevskej ríše pripravovali obyvatelia pobrežia Baltického mora Varjagovia. V roku 862 

zjednotili viaceré slovanské kmene a v roku 882 prebral novogorouský knieža Kyjev pod svoju vládu. 

Nedá sa usúdiť, či boli Varjagovia už kresťanmi, i keď mali o tom informácie vďaka Ansagrovej misii 

v Škandinávii. O 60 rokov neskôr sa potom dozvedáme zo zmluvy (944) uzavretej medzi Byzantíncami 

a Ruskou ríšou, že kresťania potvrdili dohodu prísahou V kostole sv. Elija (v Kyjeve), pohania na kopci 

zasvätenom bohu Perúnovi. 

V roku 955 sa obrátila kňažná sv. Oľga, vdova po Igorovi Kyjevskom, a prosila nemeckého cisá 

ra Ota Veľkého o vyslanie biskupa. Vyslaný biskup Adalbert z Kolína sa však po niekoľkých rokoch 

vrátil, pravdepodobne preto, lebo Oľgin syn Svjatosíav sa rozhodne obrátil proti kresťanstvu. So spo 

mínaným krstom jej vnuka Vladimíra sa kresťanstvo stáva jediným platným náboženstvom so slovan 

skou liturgiou. Jeho syn a nástupca Jaroslav Múdry (t 1054) energicky pokračoval v diele, staval kosto 

ly, kláštory a školy a vytvoril cirkevnú organizáciu s centrom v Kyjeve. Od 1035 tu bolo sídlo metropo 

litu. Knieža Jaroslav vybudoval v Kyjeve aj nádhernú katedrálu Božej Múdrosti. Kronikár Thietmar 

z Merseburgu hovorí vr. 1018 o existencii 400 kostolov v Kyjeve. 

Keď sa v r. 1054 ukončilo cirkevné spojenectvo medzi Rímom a Carihradom, priateľské vzťahy 

Kyjeva k Rímu napriek tomu pretrvávali až do konca 12. storočia. 

Vtomto čase počiatkov kresťanstva na Ukrajine tu nachádzame svätca z nášho územia Mojseja 

(Mojžiša) Uhrína. Pochádza! zo vznešeného rodu a na územie Kyjevského kniežatstva prišiel z 

Východ 

ného Slovenska, znechutený politickými pomermi, v čase veľkých pohybov nástupníckych 

dynastií na 

prelome 10. - 11. storočia (v Poľsku to boli Piastovci, v Čechách Pŕemyslovci a v 

Maďarsku 

Arpádovci). 

VKyjevskom kniežatstve však nenachádza želaný pokoj, lebo aj tu prebieha boj o trón. Knieža 

sv. Boris, syn sv. Vladimíra, je zavraždený a s ním zahynul aj Mojsejov brat Juraj. Ako člen 

jeho vo 

jenskej družiny bol jedným z mala tých, ktorí prežili bratovražedný útok vládychtivého kniežaťa 

Svjatopluka 

(Svätopluka) na Borisa roku 1015. Po tejto tragickej udalosti, ktorá však dala Kyjevskej 

Rusi 

jej prvých kanonizovaných svätých, Mojsej sa uchýlil ku kniežaťu Jaroslavovi, ďalšiemu zo 

synov Vla 

dimíra, a dal sa do jeho služieb. Jaroslav porazil Svjatopluka. Ten sa však spojil s poľským 

Boleslavom 

Chrabrým a zasadol na kniežací trón. 

Boleslav po víťaznom boji v roku 1018 si okrem vojnovej koristi odvádza do Poľska aj mnoho 

zajatcov, medzi ktorými sa nachádzali aj dve Jaroslavove sestry a mnoho bojarov a medzi nimi aj Mojsej 

Uhrín. 

Mojsej vynikal telesnou silou a krásou, preto ho veľmi starostlivo strážili. Jeho ťažký stav využi 

47

la bohatá a pekná vdova, ktorá ho chcela získať pre seba. 

Vdova, túžiaca po mladíkovi, neúnavne skúšala rôzne intrigy. Keďže touto cestou nedosiahla 

úspech, rozhodla sa Mojseja vykúpiť a ako so svojím otrokom narábať s ním podľa svojej 

vôle. On sa však vytrvalo modli! a postil. Bol totiž rozhodnutý od detstva zasvätiť svoj život v čistote 

Bohu.

48 

Za svoj tvrdošijný postoj bol uvrhnutý do väzenia. Jeden zo sluhov mu sprostredkoval stretnutie 

s mníchom z Hory Athos. Tento poučil mladíka, túžiaceho po rehoľnom živote, o zasvätení Bohu a on 

do jeho rúk zložil sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. 

Mojsej po takmer šesťročnom utrpení, keď sa zmenila politická situácia v krajine, vstúpil do pečorského 

kláštora v Kyjeve. Tu prežil v pôstoch a modlitbách desať rokov cnostného života. 

V Pečorskej lavre vládol duch askézy, pochádzajúci z Východu. 

U mnícha Mojseja sa stretávame aj s hlbokou úctou k Bohorodičke Panne Márii, ktorá bola 

v kláštore zvlášť uctievaná. Iste aj tento vrúcny vzťah k nebeskej Matke mu dával silu obstáť v pokušeniach 

a zachovať si čistotu pre nebeské kráľovstvo. Ba - ako dokazuje životopisec — stal sa aj 

vyhľadávaným duchovným vodcom mnohým spolubratom na ich ceste k dokonalosti. 

Mojsej bol svätec byzantsko-slovanského obradu, teda gréckokatolík. Veď žil a zomrel ešte pred 

gréckym rozkolom z roku 1054. 

Polabskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od nemeckých susedov. 

Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spájala s politickým zámerom zmocniť sa 

ich územia, čomu sa tamojší obyvatelia bránili vyše 200 rokov, až do 12. storočia. 

O rozšírenie kresťanstva medzi lužickými Srbmi sa zaslúžil mišenský biskup sv. Benno, ktorý 

dokonale ovládal slovanský jazyk a svojou neúnavnou činnosťou si vyslúžil titul apoštol Vinidov. 

4. POKRESŤANČENIE MAĎAROV 

Maďarské kmene, nazývané v stredovekých prameňoch i Turkami alebo Hunmi, pozostávali 

pôvodne zo siedmich ugrofínskych kmeňov. V 2. polovici 9. storočia sa k nim pripojili ešte tri kabarské 

kmene. Počet bojaschopných Uhrov bol okolo 20 000 jazdcov. 

Starí Uhri žili na rozsiahlych stepiach medzi Dneprom a Dnestrom. Miesto svojho pobytu natrvalo 

opustili pod tlakom Pečenehov. Kmeňový zväz pod vedením Arpáda po dlhom pochode prešiel do 

dunajskej kotliny a postupne ju obsadzoval. 

Spočiatku žili polonomádskym a pastierskym životom a ich vojenské skupiny podnikali lúpežné 

výpravy do západnej Európy a do Itálie. Situácia sa zmenila po prehratej bitke pri rieke Lechu roku 

955. Víťaz cisár Oto I. takto vlastne rozhodol o budúcom osude starých Uhrov. Keďže obsadené územie 

v dunajskej kotline im neposkytovalo veľké možnosti na kočovný spôsob život, boli prinútení prijať 

usadlý spôsob života podľa vzoru pôvodného slovanského obyvateľstva. 

Prvé styky starých Uhrov s kresťanstvom siahajú do čias, keď sa ešte zdržiavali v pôvodnej 

vlasti. 

Život Konštantína zachoval pozoruhodnú správu o stretnutí Konštantína so starými Maďarmi na 

diplomatickej ceste k Chazarom v rokoch 860 — 861: „A keď sa Konštantín modlil prvú hodinku, napadli 

ho Uhri, zavýjali ako vlky a chceli ho zabiť. On sa však nezľakol, ani modliť sa neprestal, len Kýrie 

eleison odriekal, lebo už končil službu. Keď ho zazreli, skrotli a začali sa mu klaňať. A keď vypočuli 

poučné slová z jeho úst, prepustili ho aj s celou družinou" (ŽK VIII). 

V Živote Metodovom zas nachádzame stretnutie arcibiskupa s maďarským náčelníkom už v novej 

vlasti: ,,Keď prišiel (Metod) do krajov dunajských, kráľ uhorský ho chcel vidieť. A hoci niektorí hovorili 

a mysleli, že sa nevyslobodí bez múky, išiel k nemu. On však, ako sa sluší vladárovi, lak ho prijal 

úctivo a slávnostne s radosťou. Zhováral sa s ním... a povedal mu: Spomeň si na mňa, ctihodný otče. 

zavše vo svojich modlitbách" (ŽM XVI). 

Za uhorského kniežaťa Gejzu (970 - 997) rozvinuli obetavú misijnú činnosť bavorskí misionári. 

Vrokoch 971 - 972 tu pôsobil benediktínsky mních a neskorší regensburgský biskup sv. Wolfgang. 

Vnasledujúcich rokoch (973 - 974) tu vyvinul účinnú christianizačnú činnosť pasovský biskup sv. 

Pilgrim.

Aj západné kresťanstvo v slovanskej forme malo nesporne značný vplyv na starých Maďarov. 

Dosvedčuje to okrem iného aj veľký počet slov v maďarskej náboženskej a cirkevnej terminológii prevzatých 

zo slovanskej reči. 

O pokresťančenie starých Maďarov sa usilovala aj Východná cirkev. Účinkovanie byzantských 

misionárov bolo pomerne úspešné. Svedčia o tom novozaložené kláštory východného obradu. 

Ešte za čias vlády kniežaťa Gejzu sa v Uhorsku zdržiaval aj pražský biskup sv. Vojtech, Je možné, 

že on pokrstil alebo pobirmoval Gejzovho syna Vajka-Štefana. 

Sobáš Štefana s bavorskou princeznou Gizelou prispel k tomu, že uhorský dvor sa orientoval na 

západné kresťanstvo. 

Sv. Štefan (997 - 1038) sa zaslúžil o dokončenie christianizácie vo svojej ríši. Na realizácii tejto 

úlohy sa podieľali tri významné osobnosti: pápež Silvester II. (999 - 1003), cisár Oto III. (983 - 1002) 

a kráľ Štefan. Svoju ríšu dal pod ochranu Apoštolskej stolice. 

Roku 1000 alebo 1001 dostal Štefan od pápeža Silvestra II a cisára Ota III. kráľovskú hodnosť 

Štefan užíval titul apoštolský 'Kráľ. (Tzv. Silvestrovská bula je faizum z 18. stor.) 

Štefan bol hlboko presvedčeným kresťanom a všestranne podporoval christianizáciu krajiny. Jeho 

zásluhou bola v kráľovskom sídle v Ostrihome zriadená metropola a postupne ďalšie sufragánne biskupstvá 

(asi 10). Dal postaviť viacero kresťanských kostolov (pre každých 10 osád jeden kostol); dbai 

o zachovávanie nedele, sviatkov a pôstov, zakladal kláštory (najvýznamnejší v Pannonhalme, ktorého 

vznik sa kladie do roku 996), školy, vydal zákonník preniknutý kresťanským duchom. Výchovu svojho 

syna sv. Imricha (t 1031) zveril benediktínskemu mníchovi sv. Gerhardovi, ktorý prišiel do Uhorska 

okolo roku 1015 a okolo roku 1030 sa stal prvým čanadským biskupom (t 1046 spolu s nitrianskym 

biskupom sv. Bystríkom). 

VNaučeniach sv. Štefana synovi Imrichovi sa odráža hlboký kresťanský duch: „Predovšetkým 

ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, 

zachová 

vaj tak svedomito a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, 

ktorých ti 

Boh podriadi, a aby ťa všetci cirkevní muzovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského 

vyzna 

nia, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v 

kráľovskom 

paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom jeho údy, 

predovšetkým 

apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci 

plodí 

vždy nové potomstvo, na istých miestach j e už starobylá. 

Vnašom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť 

obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia 

milostivosť, 

nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené. 

Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa 

pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku 

kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe 

prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a 

ustavične maj v srdci Pánov príklad: 'Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.' Buď trpezlivý so všetkými, nie 

iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc. " (Cap. 1. 2. 10: PL 151) 

Po smrti sv. Štefana boli u Maďarov pokusy o obnovenie pohanstva. Uhorský' panovník Ondrej I. 

(1046 - 1061), ktorý musel ujsť do Kyjeva, sta! sa zaťom Jaroslava Múdreho, získa! uhorskú korunu a 

pokračoval v diele sv. Štefana. Pohanstvo bolo zakázané pod trestom smrti. Pohanstvo sa dostávalo na 

povrch ešte za Belu I. (1061 - 1063). Sv. Ladislav (1077 - 1095) definitívne odstránil zvyšky starých 

kultov. 

49

Prijatím kresťanstva európskymi národmi sa nielenže vytvoril nábožensko-kulíúrny zväzok kresťanského 

Západu, no pri spätnom pohľade sa to muselo súčasníkom javiť ako podivuhodné splnenie 

prísľubov vypovedaných v evanjeliu (rozšírené očakávanie konca sveta v r. 1000 sa mohlo okrem číselnej 

mystiky a biblicko-teologických špekulácii teraz už oprieť aj o výrok v Evanjeliu sv. Matúša 24, 14:

50 

,, Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom 

príde koniec. " 

Zdalo sa byť bez pochýb, že bude čoskoro celý (vtedy známy) svet zjednotený vo viere skrze jediný 

krst. Pritom v popredí stálo nie tak osobné rozhodnutie sa pre vieru, ako skôr spoločenský záujem: 

vybudovanie štátneho a spoločenského života na zásadách viery. Začína sa obdobie stredovekého spolužitia 

cisára s Cirkvou: zvestovanie a výklad posolstva viery ako úloha Cirkvi, jej realizácia v zákonoch 

štátu ako úloha cisára. 

5. ŠÍRENIE KRESŤANSTVA NA NAŠOM ÚZEMÍ 

Obyvatelia dnešného územia Slovenska prišli do styku s kresťanstvom najmä prostredníctvom 

obchodných a vojenských kontaktov. Významnú úlohu zohrala v tomto zmysle starobylá kresťanská 

obec v Aquilei, kde bolo biskupstvo od ranokresťanských čias. Taktiež prístav rímskeho podunajského 

loďstva v Sirmiu, kde tiež bolo starobylé biskupstvo. 

Priame styky predslovenského obyvateľstva na našom území s kresťanstvom siahajú do druhej 

polovice druhého storočia. Rímsky cisár Marcus Aurélius (161 - 180) osobne viedol vojenskú výpravu 

proti Markomanom a Kvádom, ktorí obývali časti územia našej vlasti. V týchto časoch sa stala podivuhodná 

udalosť, ktorú samotný cisár pokladal za nadprirodzenú. Pozornosť jej venovali viacerí rímski 

spisovatelia (Dio Cassius), ale aj kresťanskí antickí autori: Tertulián, Gregor Nysenský, Euzébius 

Cézarejský a Pavol Orózius. Ide o udalosť, ktorú Euzébius - súčasník cisára Konštantína 1. Veľkého 

(306 - 337) - opísal nasledovne: „Keď cisár Marcus Aurélius viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom 

a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Militénskej légie, ktorá 

sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky zoraďovali proti nepriateľom, 

pokľakli si na zem podľa nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modlitby. Nepriatelia 

pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazerií. Anály však zaznačili ešte omnoho podivuhodnejšiu 

vec. Naraz sa začalo blýskať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo nepriateľov. 

Hneď potom prišiel prehojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zostavil vojsko, 

už- už hynúce od smädu. " {Ecclesiasticae Historiae V, 5 Pg XX, col. 442). 

Dokladom tejto udalosti je aj víťazný stĺp Marka Aurélia v Ríme, ktorý dal postaviť jeho syn cisár 

Commodus (180 - 192), so stošestnástimi výjavmi z vojen s germánskymi kmeňmi. 

Prítomnosť rímskeho vojska, ktoré chcelo rozpínať svoju právomoc ďalej na sever, je dokázaná 

aj na území dnešného Trenčína z rokov 179 - 1 80. 

Napriek tomu však nemožno povedať, že v druhom storočí kresťanstvo zapustilo korene medzi 

obyvateľstvom, žijúcim na našom území. Systematické archeologické výskumy potvrdili jestvovanie 

rímskych pevností i na území dnešného Slovenska (Milanovce, Cífer-Pác). 

Leanyavár (Iža pri Komárne) je pravdepodobne najstaršie miesto, kde na pôde našej vlasti žili 

kresťania. Našli sa tu totiž mince, ktoré razili kresťanskí cisári v 4. storočí - s Kristovým monogramom. 

Potvrdzujú to i tri náhrobné kamene v sekundárnom použití so starokresťanskými nápismi. 

Za pápeža Kornélia (251 - 153) sa konala v Ríme synoda, na ktorej sa zúčastnili biskupi nielen 

z Itálie, ale aj z Panónie. 

Najnovšie archeologické výskumy na rímskych lokalitách na južnom Slovensku dosvedčujú prítomnosť 

kresťanov v 4. storočí predovšetkým v Bratislave-Rusovciach, v antickej Gerulate. Taktiež 

Kristov monogram vložený do kolesa objavili slovenskí archeológovia v Cíferi-Páci na fragmente 

sklenného pohára. 

Na starobylom Devíne boli doteraz odkryté základy štyroch stavieb z rímskych čias. Na čelnej 

stene jedného z objektov sa našiel poškodený kovový krížik, podobný vyskytujúcim sa na rímskych lokalitách 

v Bavorsku.

Že v 4. storočí kresťanstvo preniklo aj hlboko do vnútrozemia našej vlasti, svedčí neskoršia zaujímavá 

správa, v ktorej sa spomína, že v 4. storočí kráľovná Markomanov Frigitil prosila od milánskeho 

biskupa sv, Ambróza kresťanských misionárov (Vitá Sancti Ambrosii, PL, XIV, col. 42). 

Obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. 

Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti. 

Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo; mesto a pevnosť boli Avarmi spustošené. Koncom 

6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii. 

Rímske alebo romanizované obyvateľstvo, oboznámené s kresťanstvom, postupne odumieralo, 

ale prvky kresťanskej kultúry sa udržali aj počas avarskej okupácie, najmä v Päťkostolí (Pécs), na okolí 

Blatenského jazera i v okolí Viedenského lesa. 

Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do nových sídlisk v karpatskej kotline 

prebiehalo v niekoľkých etapách, pravdepodobne v dvoch hlavných prúdoch. V druhej polovici 5, a 

v 6. storočí bolo už dokončené osídlenie východných, západných a južných Slovanov. 

Najvýznamnejší byzantský historik 6. storočia Prokopios a gótsky Jordanes dokladajú prítomnosť 

Slovanov na dunajskej hranici ešte pred príchodom avarských družín. 

Prokopios zaznačil pozoruhodné slová o náboženstve starých Slovanov: „Uznávajú, že je jediný 

Boh, tvorca blesku a pán všetkého: obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké obetné zvieratá. O osude 

nič nevedia a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a niektoré iné 

náboženstvá všetkým obetujú a pri obetiach konajú veštby" (Historiae III). 

Prokopiove správy o Slovanoch dopiňa svedectvo sv. Martina, arcibiskupa z Brakary (dnes Braga 

v severovýchodnom Portugalsku). Svätý arcibiskup pochádza! z Panónie (nar. okolo r. 515), zloži! 

nápis na náhrobok tourského biskupa sv. Martina (Ť397), rodáka z panónskej Sabarie. Arcibiskup 

z Bracary na základe tradície pripísal tourskému Martinovi zásluhu o christianizáciu krajín strednej 

Európy, kde medziiným spomína i Slovanov, ale Avarov nie. 

Slovanské kmene ešte pred príchodom Avarov sa usadili v Panónii, kde k nim prenikali kresťanské 

poznatky panónskeho obyvateľstva. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že panónski Slovania už 

v predavarskej dobe prestali spaľovať mŕtvych. 

Podľa Fredegarovej kroniky sa franský kupec Samo vyznamenal so svojou družinou v boji proti 

Avarom mimoriadnou odvahou i vojenskými skúsenosťami. Víťazní Slovania ho r. 623 zvolili za svojho 

kráľa, ktorý im potom vládol do roku 658. Samo sa osvedčil aj ako diplomat. Nadviazal priateľské 

styky so svojou domovinou. Z Franskej ríše prichádzali k západným Slovanom karavány kupcov. Sporná 

je otázka, či Samo bol kresťan. Nevylučuje sa táto možnosť, ale v novom prostredí sa iste úplne 

prispôsobil slovanským predkresťanským zvyklostiam. Podľa iných Samo bol židovský kupec, čo môže 

nasvedčovať jeho meno. 

Včase jestvovania Samovej ríše prichádza k Slovanom za Dunajom misionár mních Amandus. 

neskorší biskup v Maastrichte. Jeho činnosť však nenadobudla výraznejšie výsledky. 

Vživotopise sv. Kolumbána ml. (t615) sa uvádza, že svätec uvažoval o misijnom účinkovaní 

medzi Slovanmi (Venetmi), odišiel však do hornej Itálie. 

Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) vznikli v Panónii výhodné 

podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Toto územie bolo priamo začlenené do Franskej ríše ako 

marka. 

Vr. 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul významný teológ a pedagóg „minister kuitu" Karola 

Veľkého - Alkuin z Yorku. Soľnohradskému biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, 

napí 

sal list (po 26. máji 796), aby v dobytej krajine boi skôr kazateľ nábožnosti, než výberca 

desiatkov. Po 

dobne i v ďalšom liste kráľovskému komorníkovi Meginfridovi (po 10. auguste 796). Aikuin tu 

pripo 

mínal potrebu vyučovať pohanský ľud pred prijatím krstu. 

Vlete roku 796 zvolal Karolov syn Pipin vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, na 

ktorej zhromaždení biskupi prerokovali problémy pokresťančenia slovanského i avarského 

51

obýva-

52 

teľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský patriarcha Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť 

aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi. 

Predpokladá sa, že aj jednotliví íroškótski mnísi pôsobili na našom území. Zaujímavý dôkaz o 

tom poskytuje Cuthbertov evanjeliár, pochádzajúci z obdobia okolo r. 800. Námety pre ozdobné iniciálky 

a celostránkové iluminácie bral autor z územia, na ktorom žili Slovania s Avarmi. Mohlo to byť 

v okolí Devína. 

V Živote Metodovom o misijnom účinkovaní sa hovorí: „Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí 

z Vlách i z Grécka a Nemiec učiac nás rozlične " (ŽM V). 

Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi prestala byť jednotným územno-právnym 

celkom a bola aj v cirkevnom ohľade rozdelená na bavorské biskupstvá. Z iniciatívy Karola Veľkého 

vznikla r. 798 bavorská cirkevná provincia so strediskom v Soľnohrade (Salzburg). Prvým arcibiskupom 

sa stal Arno. 

Začiatkom 9. storočia sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú na základe 

príbuzných kmeňových skupín. Ich etnický názov bol Sloveni (Slávi alebo Sclavi) a bližšie topografické 

označenie Sloveni moravskí (Slávi Margenses alebo Slávi Marahenses). 

Prvá písomná správa o nich je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zúčastnili na ríšskom 

sneme vo Frankfurte nad Mohanom. Skoro na to sa vytvorili dva nadkmeňové útvary: moravské a 

nitrianske kniežatstvá. Delili ich Malé a Biele Karpaty. Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov: 

Mojmír vládol v moravskom a Pribina v nitrianskom kniežatstve. Avšak proces sa ani tu nezastavil. 

V roku 836 došlo k politickému zápasu, z ktorého vyšiel víťazne Mojmír (836 - 846) a nitrianske kniežatstvo 

pripojil k svojmu panstvu. Vyhnaný Pribina po dlhšom blúdení po Franskej ríši, u Bulharov a u 

Chorvátov, dostal v roku 840 od kráľa Ľudovíta Nemca lénne územie v dolnej Panónii okolo Blatenského 

jazera. Na južnom konci jazera si vybudoval svoje sídlo zvané Blatnohrad (Mosaburg, dnes Zalavár). 

V roku 847 mu kráľ toto územie daroval do dedičného vlastníctva. 

Počas Pribinovho vladárenia okolo roku 830 bol v Nitre posvätený prvý kostol na našom území 

soľnohradským arcibiskupom Adalrámom, čo je dôkaz, že kresťanstvo, ktoré na území našej vlasti hlásali 

nemeckí kňazi i iní misionári, zapustilo korene. Knieža Pribina v tom čase ešte sám pravdepodobne 

neprijal kresťanstvo. Pokrstený bol v rakúskom Treismaueri v kostole sv. Martina soľnohradským arcibiskupom, 

pravdepodobne v roku 833. So svojím synom Koceľom (narodil sa v Nitre okolo roku 825) 

v blatnohradskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. O pohnutých osudoch kniežaťa Pribinu a jeho 

syna nám hovorí spis Conversio Bagoariorum et Carantarorum (Obrátenie Bavorov a Korutáncov; spis 

vznikol ako reakcia na Metodovo účinkovanie z pápežovho poverenia v r. 871). 

Pribina zahynul v boji s Moravanmi pravdepodobne v roku 861. Nemožno si tu nevšimnúť postavu 

jeho syna Koceľa, ktorý pochopil ďalekosiahly význam byzantskej misie a napomohol jej rozšírenie 

nielen vo svojom kniežatstve, ale aj na území Moravskej ríše. 

Tak už v 8. storočí vstupujú Slováci do veľkej kresťanskej, a tým aj kultúrnej rodiny Európy a 

dosahujú v nej čestné miesto. 

Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol väčší a silnejší útvar pod menom 

Veľká Morava (Moravská ríša alebo Rastislavova ríša). 

Knieža Rastislav (846 - 870) ako múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na 

upevnenie nezávislosti krajiny. Preto sa obracia na pápeža Mikuláša I. (858 - 867) so žiadosťou o osamostatnenie 

ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Pápež však pre záležitosť s Bulharmi 

žiadosť síce nezamietol, ale oddialil. Keďže vec pomerne súrila, v polovici roku 862 sa Rastislav 

rozhodol vyslať misiu na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III. (842 - 867) so žiadosťou formulovanou 

v Živote Konštantína takto: „Keďže náš ľudpohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a 

nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to. 

nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy 

dobrý zákon vychádza" (XIV).

Byzantský cisár Michal III. ochotne vyšiel v ústrety Rastislavovmu posolstvu, lebo v ňom iste videl 

aj vhodnú politickú príležitosť: mať spojenca v srdci Európy, a tak rozšíriť svoj politický vplyv 

smerom na Západ. 

Na splnenie Rastislavovej žiadosti cisár vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a Metoda. 

Obracia sa na Konštantína: „ Viem, Filozof, že si usratý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto 

iný vykonať, iba ty. " Filozof odpovedal: „I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú 

písmená pre svoj jazyk" (ŽK XIV). 

Cisár volil správne, boli to vzdelaní muži hlbokej viery, dobrých mravov, skúsení diplomati, 

ovládajúci miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na novom misijnom území. 

Metod, ktorý sa narodil okolo roku 815, bol právnik. Pôsobil predtým ako správca provincie pri 

rieke Styrmon (Struma), ktorú obývali aj Slovania. Po desaťročnom účinkovaní medzi Slovanmi vstúpi! 

do kláštora na hore Olymp. Tam prijal rehoľné meno Metod. Rodný brat Konštantín sa narodil okoio 

roku 827, ako najmladší zo siedmich detí. Po skončení cisárskej školy v Carihrade, kde pod vedením 

vzdelancov zvučného mena nadobudol vynikajúce vzdelanie, stal sa bibíiotekárom a neskôr profesorom 

na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, 

staroslovanský. Pre svoju učenosť si vyslúžil meno Filozof. 

Obaja bratia absolvovali asi roku 860 dôležitú misiu ku Chazarom. kočovnému národu žijúcemu 

severne od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom. Počas tohto pobytu našli solúnski bratia pozostatky 

sv. Kiiinenta (t okolo r. i00), ktorý bol tretím pápežom po SV. Petrovi. 

Po návrate od Chazarov sa Konštantín opäť venoval vedeckej a pedagogickej práci na vysokej 

škole. 

Týchto dvoch učených bratov určil Cisár Michal III. za vedúcich byzantskej misie na Moravu. 

Pretože Sloveni nemali svoje písmo, Konštantín Filozof v spolupráci s Metodom zostavil písmo - hlaholiku 

a začal prekladať výber z evanjelií, súdny civilný zákonník a pravdepodobne aj niektoré bohoslužobné 

texty podľa byzantského rítu. 

Treba zdôrazniť, že Konštantín a Metod prišli k obyvateľstvu, ktoré malo pomerne vysokú materiálnu 

kultúru a s kresťanstvom prichádzalo do kontaktu už celé desaťročia. 

O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: „Keďprišiel na Moravu, Rastislav ho prijal 

s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Čoskoro preložil celý cirkevný poriadok, 

naučil ich rannému oficiu, hodinkám, večierni (t.j. večernému oficiu), povečernici (t.j. kompletóriu) 

a tajnej službe (t.j. omši). I otvorili sa, podľa prorokových slov, uši hluchých a počuli slová Písma 

a jazyk jachtavých sa stal zreteľný (Iz 35, 5; 32, 4). Boh sa tomu zaradoval a diabol zostal zahanbený" 

(ŽKXV). 

Po štyridsiatich mesiacoch namáhavej práce roku 867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali 

podať správu o misijnej činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov. 

V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ, ktorý sa úprimne tešil z ovocia ich práce na území, ktoré 

mu bolo domovom. Podobne ako Rastislav aj on im zveril päťdesiat mladíkov na výchovu. 

Cestou do Ríma sa Konštantín dostáva v Benátkach do sporu s „ trojjazyčníkmi", ktorí neuznávali 

uctievanie Boha v inom jazyku, ako je hebrejčina, gréčtina a latinčina. 

Filozof im však odpovedal: „ Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Á či slnko nesvieti 

takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba 

tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, 

že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce? " (ŽK XVI). 

V Ríme sa im dostalo prijatia od samotného pápeža Hadriána II., ktorý vychádza ich privítať až 

k bránam Ríma. Iste aj preto, že niesli so sebou relikvie sv. Kiirnenta. 

O ich úspešnom pobyte vo Večnom meste svedčia aj tieto slová: „Keďpápež prijal slovanské 

knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné, i spievali nad nimi svätú liturgiu. 

Nato prikázal pápež dvom biskupom, Formozovi a Gauderikovi, vysvätiť slovanských učeníkov. 

53

54 

A ako ich vysvätili, hneď spievali liturgiu slovanským jazykom v chráme svätého apoštola Petra. Na 

druhý deň spievali v chráme svätej Petronily a na tretí deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom 

zase spievali v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla. Nad jeho svätým hrobom celú noc 

spievali chválospevy po slovansky a ráno znova spievali liturgiu. Mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného 

zo siedmich biskupov, a Anastázia, bibliotékam" (ŽK XVII). 

Metod a niektorí žiaci moravskej školy teda boli v Ríme vysvätení za kňazov. Chorľavý Konštantín 

však vstúpil v Ríme do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a po krátkom čase 14. februára 869 

zomrel. (Je možné, že Konštantín bol biskupom, ako to vyjadrujú niektoré zobrazenia nachádzajúce sa 

v Ríme). Dojímavé sú slová, ktorými sa pred smrťou prihovára! svojmu bratovi: „Hľa, brat, boli sme 

obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ry ľúbiš veľmi 

Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený? " (ZM VII). 

Iste to bola veľká obeía od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote, a teraz celá starostlivosť 

o misiu doľahla na jeho plecia. 

Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ, ktorému priniesol 

duchovné hodnoty nepredstaviteľných hodnôt: 

„Pane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo si vystrel a zem si 

založil a všetko jesftntjv.ee z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vypočúvaš tých, čo plnia tvoju vôľu a 

boja sa teba a čo zachovávajú tvoje prikázania, vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné stádo, nad ktorým 

si ustanovil mňa. nesúceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby íých, 

čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojjazyčný blud a zveľaď Cirkev svoju množstvom. Všetkých 

spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávam a 

vnukni do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo to bol tvoj dar, takže si nás nehodných, ochotných 

na dobré skutky a tebe milé činy prijal hlásať evanjelium tvojho Krista. Ktorých si mi dal, ako 

tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou, skry ich pod ochranu svojich krídel, 

aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. " (ŽK XVIII) 

Cyril bol s veľkou úctou pochovaný v Bazilike sv. Kiimenta a uctievaný od začiatku ako 

svätec. 

Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vracia na Moravu. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u 

Koceľa. Koncom roku 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi opäť do Ríma so žiadosťou, 

aby pápež vysvätil Metoda za biskupa. Pápež Hadrián ti. vyhovel Koceľovej žiadosti. Obnovil dávno 

zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmiurn), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za 

panónskeho a moravského arcibiskupa a pápežského legáta. 

Bulou Glória in altissimis Deo, ktorú adresuje Svätoplukovi (871 - 894), oznamuje, že potvrdil 

používanie slovanskej liturgie, Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. 

Toto potvrdenie svedčí o dobrom vzťahu medzi rímskym pápežom a solúnskyrni bratmi, ako aj o 

úspešnom pobyte v Ríme. 

Obnovenie sirmijskej metropoly, kde boi prvým biskupom sv. Andronik (podľa tradície jeden zo 

72 učeníkov Ježišových), vyvolal veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u 

Ľudovíta Nemca (850 - 875) a spisom De conversione Bagoariorum et Carantanorum dokazovali svoje 

nároky na Panóniu. 

Medzitým sa aj v Moravskej ríši zmenila situácia. Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti 

svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom. Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, 

ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. (Pravoslávna cirkev na Slovensku ho vyhlásila za 

svätého v Prešove 29. októbra 1994.) 

Svätopluk, napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do 

väzenia. 

Metoda, vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bo! 

súdený za porušovanie ich jurisdikcie a v Švábsku uvrhnutý do väzenia do kláštora v Ellwangene alebo

55 

v Reichenau. Až v roku 873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod z väzenia prepustený a 

v sprievode biskupa z Ancony prichádza na Moravu. 

Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. V roku 879 obžalovali Metoda u pápeža, 

že „ ľud privádza do bludu" a že „ omše spieva v barbarskom čiže v slovanskom jazyku", čo mu bol Ján 

VIII. (872 - 882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje 

všetky falošné obvinenia. 

Z Ríma sa Metod vracia s bulou Industrige tuae, v ktorej pápež Svätoplukovi oznamuje, že Metod 

je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a 

liturgiu a berie Svätopluka pod ochranu „svätého Petra". Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga 

za nitrianskeho biskupa. Mal byť však „vo všetkom podriadený arcibiskupovi Metodovi". No 

Viehing nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil intrigy proti Metodovi. 

Arcibiskup Metod aj napriek tomu pokračoval od svojho návratu z väzenia v literárnej, organizačnej, 

ale predovšetkým pastoračnej činnosti. V jeho životopise sa píše: „...zveri! mu (Svätopluk) všetky 

kostoly i duchovných vo všetkých mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie, vo všetkých 

mestách sa zväčšoval počet duchovných a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého 

Boha" (ŽM X). 

Rozbroje medzi franským a slovanským kňažstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej 

liturgie a vyhnania jeho žiakov. 

Metod, vyčerpaný neúnavnou prácou, poznačený utrpením, ešte pred smrťou určuje svojho nástupcu 

v osobe kňaza vynikajúcich kvalít - Gorazda, pochádzajúceho z tohto územia. On ako autor Života 

Metodovho zachytil aj posledné okamihy svojho vzácneho učiteľa: „A keď sa v Kvetmi nedeľu 

zhromaždil všetok ľud, hoci veľmi zoslabnutý, vošiel do chrámu, požehnal cisára i knieža, duchovenstvo 

i všetok ľud. A riekol: „Strežte ma, deti, do tretieho dňa!" Ako sa i stalo. Keď svital tretí deň, povedal 

naposledy: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). A na rukách kňazov dokonal 

šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii, roku 6393 od stvorenia sveta. 

A len čo ho jeho učeníci opatrili a vzdali mu dôstojné pocty, vykonali cirkevnú službu po latinsky, 

grécky apo slovansky a uložili ho v katedrálnom chráme. 

I priradil sa k svojim otcom i patriarchom i prorokom i apoštolom, učiteľom a mučeníkom. Ľudia 

však, nesčíselrtý národ, čo sa zhromaždil, odprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a 

pastiera: muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i poddaní, vdovy i siroty, cudzinci i tuzemci, 

neduživí i zdraví; všetci, lebo všetkým sa stal všetko, aby získal všetkých " (ŽM XVII). 

V osobe sv. Metoda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy aj náš - sloven 

ský - bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. Pripomína to aj apoštolský list Egregiae virtutis - Vynika 

júcej statočnosti, ktorým boli 31. decembra 1980 vyhlásení za spolupatrónov Európy. 

Ich veľký význam pre evanjeiizáciu slovanských národov ešte výraznejšie vyjadruje éncyklika 

Slavorum Apostoli z roku 1985. 

V ich živote okrem toho môžeme vidieť vzácne hodnoty kvalít osobného života, ako sú: vernosť 

Cirkvi, úprimná zbožnosť, apoštolská horlivosť, obetavosť, trpezlivosť, ochota trpieť pre spravodli 

vosť... a nadovšetko láska k Bohu a ľudom, pre dobro ktorých sa obetovali. To všetko nás zaväzuje byť 

vernými ich odkazu, ako nárn to pripomenul počas návštevy Slovenska roku 1990 pápež Ján Pavoi íl.: 

„Základy vašej kultúry položili svätí Cyril a Metod, oni aj naznačili hlavné črty programu budúceho 

vývoja. Tento program má svoje meno: Ježiš Kristus!" 

Sv. (iorazd a spoločníci 

V neúnavnej práci pri šírení evanjelia na našom území majú svoj významný podiel aj spolupracovníci 

solúnskych bratov. Oni boli ich priamymi pokračovateľmi.

56 

Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod, ktorý svojho 

žiaka Gorazda počas vyše tridsaťročnej spolupráce veľmi dobre poznal, ho charakterizuje nasledujúcimi 

slovami: Na otázku učeníkov - „Koho pokladáš, otče a učiteľu ctihodný, za súceho medzi svojimi 

učeníkmi, aby bol nástupcom v tvojom učení?" - odpovedal a ukázal na jedného zo svojich známych 

učeníkov, nazývaného Gorazd: „ Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách 

a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja" (Život Metoda XVíí). 

Slová arcibiskupa Metoda sú duchovným závetom, v ktorom vyjadruje aj svoj úprimný vzťah 

k svojmu žiakovi a spolupracovníkovi od začiatku misie na Morave. V staroslovanskom Živote Konštantína 

čítame: „Keďprišiel (Konštantín) na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav a keď zhromaždil 

učeníkov, oddal mu ich na učenie " (XV). Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských 

vrstiev, ako bol napríklad Siavomir, príbuzný kniežaťa, predurčených za prvých domorodých 

hierarchov. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite pomáhal 

pri vedení vysokej školy. 

Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9. storočia, ktoré delili ľudí na slobodných a 

poddaných. V myšlienkovom svete takéhoto prostredia nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom 

úrade bol niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť 

v očiach kniežat, aj ich podporu. Kandidát na biskupský stolec mal mať i primerané vzdelanie, ktoré 

mohol nadobudnúť v západnom štýle v benediktínskom kláštore sv. Hypoíita v Nitre alebo v niektorej 

zo škô! Franskej ríše. Gorazd všetky tieto podmienky spĺňal. 

Samotné meno Gorazd dáva možnosť predpokladať jeho slovenský pôvod i charakter. Po výskumoch 

prof. Jána Stanislava môžeme už aj bližšie určiť miesto Gorazdovho pôvodu. Bolo to na juhozápad od 

Nitry, kde rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou postavil 

kostol. Z majetkov rodu ostal dodnes názov majera nitrianskeho biskupa Garázda - Garážd (pôvod 

názvu ukazuje na jeho vznik v 9. stor., písomne sa prvý raz spomína v listine z 15. júla 1251 v tvare 

Graz). Po kostole ostal názov mučeník - svätý Kliment, pápež mučeník, ktorého ostatky z Cher-sonu 

priniesli svätí bratia na Moravu a ich väčšiu časť aj do Ríma (v Močenku, kde územie Gorazdova patrí, 

je doteraz zasvätený farský kostol sv. Klimentovi, v lokalite Gorazdova stojí kaplnka sv. Gorazda 

posvätená nitrianskym diecéznym biskupom kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom 31. júla 1994). 

Gorazd sprevádzal svojich učiteľov roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že 

ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa zajali. 

Možno predpokladať, že arcibiskup Metod po takmer trojročnom väznení na nemeckom území, 

v ktorom boli spoločne, viedol Gorazda k pastoračným povinnostiam a k vedeniu cirkevného úradu, 

ktorým ho chcel poveriť - iste nie - unáhlene. Bola to totiž najdôležitejšia úloha, aj keď nemožno poprieť 

literárnu prácu, ktorej sa Gorazd venoval. Pre budúcnosť bolo treba získať mladých mužov, najmä 

z veľmožských rodín, ktorí by maii blízko k slovanskej bohoslužbe i ku kultúre, ktorej základy položila 

byzantská misia. 

Gorazd mal byť aj sprostredkovateľom medzi dvoma liturgiami alebo kultúrnymi prúdmi, iatinským 

a slovanským, ktoré sa prejavovali v Moravskej ríši. A to tým viac, keď sa Svätopluk priklonil na 

stranu franských kňazov. 

Cyril a Metod s ďalšími spolupracovníkmi založili v Moravskej ríši okrem Vysokej školy podľa 

vzoru byzantskej dvornej školy v Carihrade aj literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych 

spolupracovníkov patril práve Gorazd. V synodiku cára Borisa z roku 1211 sa zachovala Oslava Cyrila 

a Metoda a ich žiakov, v ktorej sa uvádza, že Kliment, Sáva, Gorazd a Naum venovali mnoho práce 

slovanským knihám. 

Cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredoveku Skazanie o prevedenii pisanija 

pokladá popredných učeníkov, vrátane Gorazda., za spolupracovníkov slovanského prekladu

Svätého písma. Gorazd bol totiž výborným znalcom domáceho jazyka i náboženskej terminológie, zaužívanej 

na našom území už pred byzantskou misiou. 

Keďže Gorazd bol v bezprostrednej blízkosti arcibiskupa - Metoda, iste je aj autorom jeho životopisu, 

ktorý' poznáme pod názvom Život Metoda. Autor totiž dáva veľký priestor účinkovaniu sv. Metoda 

v Moravskej ríši, jeho neúprosnému boju s bavorským klérom. Iste to bol znalec domáceho prostredia, 

pretože verne vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie na tomto území. 

Tiež v liturgickom diele Kyjevské listy sa objavuje veľa panonizmov-moravizmov, čo vedie k záveru, 

že autorom mohol byť Gorazd. Túto mienku podporuje aj 20. modlitba zo štvrtej omše, preniknutá 

hlbokým vlasteneckým cítením i obavou pred nebezpečenstvom Frankov a starých Uhrov: 

„ Na kráľovstvo naše, Pane, 

milosťou svojou zhliadni. 

A nevydaj, čo je naše, cudzím, 

u neobráť nás za korisť 

národom pohanským. 

Skrze Krista, Pána nášho, 

ktorý panuje s Otcom 

i so Svätým (Duchom), " 

Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny 

do staroslovienčiny. 

Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory 

autorov sa v tejto otázke značne rozchádzajú. Grécky Život sv. Klimenta, známy aj pod názvom Bulharská 

legenda, podáva správu o prenasledovaní Metodových učeníkov: „Ale drzý a bezočivý zástup bludárov 

nezniesol, aby mu bol Metod aj po smrti živým súperom. Preto kričal: Poďme, premôžme Gorazda 

a nastrojme mu úklady! Lebo jeho život je nepodobný nášmu a odlišné sú jeho cesty a vyčíta nám 

hriechy. Ak on zostane nažive, ožil by znova aj Metod. " Odstránili ho z biskupského úradu a nastolili 

akéhosi Vichinga, opojeného vínom bludárstva a schopného opojiť aj iných... A tých, ktorí mali 

učiteľský úrad, ba aj mnohých iných znamenitých mužov, spútali do okov a väznili v temniciach, kde 

nebolo nijakej útechy, lebo nesmeli k nim ani príbuzní, ani známi. Tak urobili so známym Gorazdom, 

ktorého sme viackrát spomínali a ktorého cnosť vyvýšila na Metodov prestol, lebo sa na Morave narodil 

a poznal veľmi dobre obidva jazyky - slovanský aj grécky. Tak urobili aj s kňazom Klimentom, vynikajúcim 

mužom, s Vavrincom, Naimiom a Angelárom" (VII., XII). 

Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. 

Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína. 

Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného 

slovanskej liturgii. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho 

vznešeného rodu. 

Vo veci Metodovho nástupcu Gorazda pápež Štefan V. nariadil: „Nástupcovi, ktorého sa Metod 

opovážil po sebe napriek ustanoveniam všetkých svätých otcov, z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať 

úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí. " 

Takéto nariadenie svedčí o tom, že správy poslané do Ríma o situácii na Morave boli úmyselne 

skreslené. Veď nemožno pochybovať o tom, že arcibiskup Metod - vynikajúci znalec kanonického práva, 

menoval svojho nástupcu protiprávne. 

V pápežskom rozhodnutí treba skôr vidieť starostlivosť Rímskej stolice o cirkevnú organizáciu 

na našom území ako prejav nedôvery voči Metodovi či samotnému Gorazdovi. Gorazd bol totiž ešte 

kňaz. Biskupskú vysviacku nemohol dostať na území Moravskej ríše, nakoľko cirkevná hierarchia 

v tomto čase tu nejestvovala. (Podľa starokresťanskej tradície k biskupskej vysviacke sú potrební traja 

biskupi.) 

57

58 

Po zmene situácie, keď v roku 900, alebo krátko pred ním prišli do Moravskej ríše legáti pápeža 

Jána IX. (898 - 900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali Moravskú provinciu 

a vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal 

mimoriadne nadaný a všestranne vzdelaný učeník Gorazd. Knieža Mojmír II. (894 - 906) iste informoval 

pápežských legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil biskupstvo v Nitre a ešte predtým krivo 

obžaloval Gorazda v Ríme. Knieža určite pripomenul aj poslednú vôľu arcibiskupa Metoda, ktorý 

označil Gorazda za svojho jedinečného nástupcu. 

Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše, a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené 

tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku aj Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je 

zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Klirnent, Naurn, Gorazd, Sáva a Angelár). 

Na Východe bola táto úcta veľmi rozšírená a v samotnom Bulharsku k ich úcte vznikli viaceré 

kláštory a kostoly. 

V Berate, na území dnešného Albánska, ktoré v 9. - 10, storočí patrilo k Bulharsku, sa nachádza! 

kláštor, založený vraj svätým Gorazdorn. Podľa mapy ruského vedca B. Grigoroviča Očerkputešestvija 

po Evropejskoj Turcii, vydanej v Moskve 1877, sa tento kláštor nachádzal juhozápadne od Ochridského 

jazera. Je možné, že sa nachádzal v blízkosti starého pravoslávneho kostola Uspenie Bogorodičnu 

zo začiatku 13. storočia. Tu sa uchováva aj malá schránka s relikviami sv. Gorazda. Na schránke sú 

mená slovanských svätcov: Gorazdon, Angelari, Kenos, Teodoro, Savas, Kirilos, Metodi. Sú na nej tiež 

reliéfy slovanských apoštolov. Celá schránka bola vyrobená roku 1885. (V nej boli uložené aj kovové 

symbolické topánky, ktoré vraj patrili sv. Gorazdovi.) 

O pobyte Gorazda v Bulharsku svedčí aj Djukanžova listina v Národnej knižnici v Paríži z 13. 

storočia, napísaná po grécky, v ktorej sú vymenovaní bulharskí arcibiskupi: tretím arcibiskupom v poradí 

je uvedený sv. Gorazd: „Gorazdos Chirotónitis para Metodiu, eo ústeron ekdiochtis para ton 

pneumatómcháon ". 

Kult sv. Gorazda na tomto území dokazuje aj ikonopisná tradícia od 13. storočia. 

Prof. Michal Lacko, opierajúc sa o názory profesorky Karolíny Lanckoronskej, poukazuje na 

skutočnosť, že v 10. storočí v Krakove bolo arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. 

Prvým arcibiskupom tu mal byť Gorazd. Prof. Laekoronska zastáva tiež stanovisko, že biskupstvo 

do Krakova bolo prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy. 

Kalendár zo 14. storočia, pochádzajúci z Vislice, mal 17. júla zaznamenaný sviatok sv. Gorazda. 

Nemožno obísť spojitosť, že na ten istý deň pripadá sviatok cyrilo-metodských učeníkov v bulharskom 

cirkevnom kalendári. Niektorí však vidia zámenu mena Gorazd s pustovníkom Svoradorn, ktorého sviatok 

sa v tento deň slávi. 

Celé stáročia sa na Slovensku o sv. Gorazdovi pre mnohé príčiny mlčalo. Až obnovená liturgia 

zaviedla na Slovensku liturgickú spomienku sv. Gorazda a jeho spoločníkov, ktorá sa každoročne slávi 

27. júla ako ľubovoľná spomienka a od roku 1993 ako povinná spomienka. 

Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy 

slovenský svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen 

verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom 

na arcibiskupskom stolci. 

Situácia po páde Moravskej ríše 

Počas vlády panovníka Svätopluka bola jeho ríša silným mocenským činiteľom v strednej Európe. 

Po jeho smrti (r. 894) sa jeho nástupcom stal syn Mojmír ÍL, ktorý sa však svojimi schopnosťami 

nevyrovnal otcovi. V roku 895 sa Cechy dali pod ochranu Regensburga a aj iné kmene sa odtrhli od 

Moravskej ríše.

Okolo roku 899 Mojmír II. požiadal pápeža o znovuzriadenie cirkevnej hierarchie. 

Proti znovuzriadeniu cirkevnej hierarchie protestovali nemeckí biskupi v roku 900 u samého pápeža. 

Z prameňov nevieme určiť, kde jednotliví biskupi sídlili. 

V tom čase zo severovýchodu vtrhli do Dunajskej kotliny kočovní Maďari. Moravania v roku 

902 odrazili ich útok, avšak o päť rokov neskôr, v roku 907 v bitke pri Bratislave, Maďari zvíťazili, a 

tak napomohli rozvrátiť Moravskú ríšu. 

Jej zánikom mizne postupne na našom území aj staroslovanská vzdelanosť, vyznačujúca sa rozvojom 

písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty. Na rozdiel od českých krajín, kde v 10. storočí 

vznikajú staroslovanské pamiatky (strediskom sa stal kláštor na Sázave), z územia Slovenska nám pre 

10. storočie chýbajú doklady nielen o staroslovanskom písomníctve, ale aj o pamiatkach latinskej literatúry, 

hoci bez pochýb jestvovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto obdobia sa zachovala 

v rukopisoch z 11. - 16. storočia a uchovávajú ju predovšetkým zbierky v Bulharsku, Rusku, bývalej 

Juhoslávii a Rumunsku. 

Našim najstarším latinským rozprávaeíni prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským 

prostredím, je Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. Pravdepodobne 

Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom 

neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad ži! v mladosti ako mních. Už 

v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaieko 

Nitry, v benediktinskom kláštore svätého Hypoiita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého 

dostáva i rehoľné meno Andrej. 

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. 

Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni 

na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a 

učeníka, mnícha Beňadika. 

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. 

Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od 

opáta „ 40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia ". 

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný 

odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, 

do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho 

unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil 

okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď 

ho udrel kameň. 

Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby 

sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo 

zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus 

vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie 

svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý' o ňu veľmi prosil. 

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia 

časť relikvií je v Pálfŕyovom relikviári z roku 1674. 

Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia 

Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na 

Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky 

Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, aie bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na 

brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol 

Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme v Nitre. 

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho 

z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). 

59

60 

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi 

prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerhardom. 

Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 

patrónom mesta Nitry. 

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 

12. storočia nesie ich titul: „Sanctorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická kapitula: 

„ canonici Sanctorum Emmerami, Andreae et Benedicti". 

Odôvodnene predpokladaná kontinuita dvoch významných cirkevných inštitúcií - zoborského 

kláštora a nitrianskej kapituly - utvárala podmienky pre rozvoj písomnej kultúry v období vznikajúceho 

uhorského štátu. V tomto období sa predovšetkým členovia benediktinskej rehoíe stali voľnými 

pokračovateľmi cyrilo-metodskej myšlienky i nositeľmi slovesnej kultúry. S činnosťou zoborských benediktínov 

sa spája vznik Zoborských lisiín z roku 1111 a 1113, ako aj ďalších najstarších písomností, 

vzniknutých v Uhorsku. 

Aj keď bitkou pri Lechu v roku 955 sa situácia zmenila v neprospech Slovenska, ani po strate 

politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare 

samostatné kniežatstvo. Historickým jadrom slovenskej krajiny zostala časť územia, kde sa rozprestieralo 

v 9. storočí Pribinovo kniežatstvo. 

Slovensko, po strate novej štátnej samostatnosti susediace s mocnejšími národmi, sa nestalo 

veľkvm ale ai ako malý národ sa nestratil v búrlivých Drudoch dejín ktoré sa cez dlhé stáročia orehnaii 

cez našu krajinu. 

Do nového Uhorska, ktoré sa takmer na celé tisícročie stalo domovom nášho národa, priniesli si 

Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou kultúrou 

prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. Ako už neraz v dejinách, 

i v tomto prípade sa ukázalo, že kultúra národa je viac ako jeho početná sila a vojenská moc. 

Územie Slovenska, tvoriace most medzi Východom a Západom, ale i medzi severnou a južnou 

časťou Európy, bolo strategicky veľmi dôležité v stredoeurópskych záležitostiach. 

Na prelome 10. a 11. storočia dostal sa kráľ Štefan (997 - 1038) do sporu s mocným poľským 

panovníkom Boleslavom Chrabrým (992 - 1025), ktorý obsadil územie Slovenska po Dunaj okolo roku 

999. Držal ho po nadvládou 2 - 3 roky, severnejšiu časť od hornej Nitry asi do roku 1017. 

Medzi uhorskými kráľmi a ostatnými členmi arpádovského rodu vznikali často zápasy o trón, a 

pretože do týchto vnútorných bojov zasiahli aj nemeckí cisári, územie Slovenska bolo v í 1. a 12. storočí 

javiskom krvavých bojov. Inak v politickom vývine Uhorska nemalo Slovensko v 12. storočí dôležitejší 

význam, pretože ťažisko politického života sa presunulo na juh. 

O náboženskom a kultúrnom raste Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen 

náboženského, aie aj kultúrneho a hospodárskeho života. Ony umožňovali kontakt aj mimo Uhorska. 

Medzi najstaršie kláštory patrí benediktínske opátstvo sv. Hypolita pri Nitre. Jeho počiatky siahajú 

pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy. Sv. Štefan, kráľ, ho obdaril rozsiahlymi majetkami. 

Benediktíni žili v kláštore na Zobore do roku 1468. Kláštor pustol až do roku 1691, keď nitriansky 

biskup Blažej Jáklin (t 1695) uviedol do neho mníchov sv. Romualda - kamaldulov. Boli tam až do 

zrušenia panovníkom Jozefom II. roku 1782. 

V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a kultúrneho 

života: opátstvo sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. S jeho činnosťou je spojený aj vznik Nitrianske 

ho kódexu (Evanjeliára) - najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s najväčšou pravdepo 

dobnosťou v rámci bývalého Uhorska. Kniha z l í . stor. je písaná po latinsky na kvalitne zviazaných 

pergamenových listoch, prekrásne iluminovaná. 

Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrí tiež opátstvo Panny Márie v Pohraničiach pri Nitre, 

opátstvo sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne (zal. 1224), Panny Márie v Klíži pri Topoľčanoch, opátstvo 

sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach, na Spiši, v Krásnej nad Hornádom a ďalšie.

Pôsobenie benediktínov, ale aj iných reholí, je dôkazom zbožnosti a tiež kultúrnej vyspelosti slovenského 

ľudu v dávnej minulosti. 

Prvý premonšírátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert roku 1135 v Bzovíku pri Krupine 

okolo roku 1220 v Jasove. Cisterciáti sa usadili v roku 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr 

v Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej Zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj íernplári 

v Klíži-Hradišti, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku. 

Z reholí pôsobiacich v Palestíne to boli tiež karmelitáni (Prešov, Bratislava), križiaci-ochrancovia 

hrobu sv, Hieronyma (Chmeľov, Lendak, Huncovce), Roku 1229 na žiadosť niekoľkých spišských 

farárov prichádzajú na Skalu útočišťa kartuziáni. Čoskoro založili aj druhý kláštor v Červenom 

Kláštore. 

V 13. storočí prichádzajú na Slovensko františkáni a dominikáni. Prvé kláštory si zakladajú 

františkáni v Bratislave, Trnave a Nitre. Tiež na našom území pôsobila rehoľa paulínov, augustmiánov. 

Zo ženských reholí mali na Slovensku kláštory okrem cisterciáíiek aj klarisky (Trnava, Bratislava, 

Kežmarok). 

Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné. Strediskom stolice boli hrady, na ktorých 

boli aj hradné fary. Od 14. storočia vznikajú fary nieien v mestách, ale i vo viac obývaných slovenských 

krajoch, 

Co sa týka cirkevnej organizácie Slovenska z 10. - 11. storočia sú ešte mnohé nejasnosti najmä 

ohľadom nitrianskeho biskupstva. 

Nitra bola v i l . storočí sídlom kniežat i locus eredebilis, a predsa nepočuť (a či práve preto?) o 

biskupstve v Nitre. Ani v Prahe a Ostrihome niet zmienky o tomto biskupstve. Nemožno obísť ani záznamy 

neskorších kronikárov, ktorí spomínajú, že nitriansky biskup sv. Bystrík položil život 24. septembra 

1046 alebo 1047 za vzbury pohanského Vathu. 

Biskupom Gervázom, ktorého pravdepodobne kapitula zvolila okolo roku 1115, pokračuje známa 

história nitrianskeho biskupstva. Nieje však zatiaľ známa zmienka o fakte obnovenia tohto biskupstva 

začiatkom 12. storočia. Isté je, že nitrianska kapitula tu mala stále sídlo a volila si prepošta. Dosvedčuje 

to aj záznam o návšteve kráľa Štefana v Nitre roku 1006, ktorý v Nitre našiel v kostole sv. Emeráma 9 

kanonikov. Pobudol s nimi tri dni. Biskup sa tu nespomína, hoci je možné, že kráľ Štefan, ktorý' zakladal 

nové biskupstvá, obnovil ho aj v Nitre. 

Od začiatku 12. storočia Slovensko bolo cirkevnoprávne rozdelené na veľké oblasti. Najväčšiu 

oblasť tvorilo ostrihomské arcibiskupstvo, menšiu cirkevnú jednotku tvorilo nitrianske biskupstvo a na 

východnom Slovensku to bolo jágerské biskupstvo. 

Nitrianski a jágerskí biskupi boli sufŕagánmi ostrihomského arcibiskupa, a tak prakticky celé 

Slovensko bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva a cirkevnej právomoci jeho metropolitov. 

Za vlády kráľa Kolomana (1095 - 1114) a jeho nástupcov prešiel do cirkevného života systém 

archidiakonátov. Zväčša sa kryli svojimi hranicami s územím žúp. Okrem archidiakonátov vytvorili sa 

mimo biskupských sídel kolegiálne kapituly (Bratislava, Spiš) a ich prepošti vykonávali na spôsob archidiakonov 

skoro celú biskupskú jurisdikciu. Okrem spišského prepošstva časť slovenského územia 

patrilo prepozitúre sv. Juraja pri Ostrihome. 

Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval bez väčšej zmeny do druhej polovice 

18. storočia. 

V období 12. - 14. storočia, podobne ako aj v iných krajinách, aj na našom území sa zakladali 

školy - kapitulné, kláštorné a farské. 

Správa o kapitulnej škole v Nitre z roku 1111 spomína učiteľa Willermusa a menovite štyroch 

nitrianskych kanonikov. V 13. storočí sa podobná škola nachádza aj na Spišskej Kapitule. 

Organizácia kapitulných škôl u nás sa veľmi nelíši od štruktúry v iných európskych krajinách. 

Vzdelávali sa tu budúci kňazi, ale aj chlapci, ktorí sa chceli venovať svetským povolaniam. V zápise 

61

62 

z roku 1338 kapitulnej školy v Bratislave sa uvádza, že tam študovali aj synovia mešťanostov a chudobných 

rodičov. 

Najstaršia správa o farskej škole pochádza z roku 1378 v Nitrianskom Hrádku. 

Pokojný a prosperujúci vývin na území Slovenska narušil vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1285. 

Jeden oddiel tatárskeho vojska prenikol hlboko do slovenského územia a spustošil Zemplín a Šariš. (Pri 

invázii Tatárov r. 1241 padol aj nitriansky biskup Adam.) 

Kráľ Bela IV. (1235 - 1270) povoláva nemeckých kolonistov, ktorí zakladajú banícke osady, čo 

napomáha v 13. - 14. storočí vzniku miest. 

Koncom 13. storočia sa rozpadlo Uhorsko na niekoľko častí, v ktorých vládli bohatí veľmoži. 

Matúš Cák Trenčiansky — pán Váhu a Tatier (t 1321) - sa zmocnil väčšej čiastky slovenského územia 

(patrilo mu 26 stolíc a 92 hradov s panstvami) a vládol ako nezávislý panovník. 

Po vymretí Arpádovského rodu (1301) sa dostal v Uhorsku k vláde rod Anjuovcov (1306 

-1382), ktorý bol požehnaním i pre územie Slovenska. Príslušníci tohto rodu zakladali mestá, podporovali 

rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníctva. 

Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (t 1382) nastali znova spory o uhorský trón. Kráľom sa stal 

Žigmund Luxemburský (1387 - 1437). Za tohto panovníka bolo Slovensko v rokoch 1421 - 1434 

viackrát spustošené husitskými vojskami Hrozné spustošenie vyvolalo medzi slovenským ľudom skôr 

odpor a nenávisť než sympatie k husiíizmu. 

Jasným obdobím v uhorských dejinách boia vláda Huňadyovcov, najmä kráľa Mateja Korvína 

(1457 - í490). Za jeho vlády sa šírili na územie Uhorska myšlienky humanizmu a renesancie. 

Kráľovské sídlo Budín sa stalo strediskom talianskych učencov a umelcov. Prejavil sa záujem o štúdium. 

V 14. storočí študovalo z Uhorska v Bologni asi 36 študentov, v Padove 40. Zo Slovenska z nich 

bolo asi 20 %. Vo Viedni do r. 1450 študovalo z celého Uhorska 2929 študentov, z toho zo Slovenska 

bolo 595 študentov. 

Kráľ Matej v roku 1465 založil v Bratislave univerzitu -Akadémia Istropolitana, ktorá však po 

smrti svojho zakladateľa zanikla. Hoci jej existencia bola pomerne krátka, získala zvučné meno v Európe. 

V počiatkoch sa kládol dôraz najmä na štúdium filozofie a teológie, univerzita však umožňovala 

aj štúdium astronómie. Svedčí o tom aj dosiaľ zachovaný glóbus s mapami hviezdnej oblohy v Krakove, 

s ktorým na Istropolitane pracoval jej profesor Martin Bylica z Olkusze. (Ide o najstarší zachovaný 

umelecko-historický prístroj svojho druhu v Európe.)

63 

3. KAPITOLA 

PÁPEŽ A CISÁR - NOSITELIA 

SVETOVÉHO POEJADKil 

1. CISÁR A CIRKEV 

Nová orientácia Franskej ríše na Rím, ako ju cirkevnou reformou zahájil arcibiskup Bonifác a 

v nej pokračoval franský kráľ Pipin, vychádzala zo situácie, o ktorú sa zaslúžili Byzantínci, ale aj 

Longobardi. 

Do diania v Európe zasiahli aj vyznavači nového náboženstva, islamu. Pôvodcom dnes tretieho 

najväčšieho náboženstva na svete je Mohamed (571 - 632), ktorý ako Alahov prorok hlásal oddanosť 

do vôle Božej (t.j. islam) a hlásal veriacim (moslimom) ako odmenu na druhom svete raj, plný zmyselnosti. 

Podstatou Mohamedovho učenia bol prísny monoteizmus a bolo poznačené fatalizmom. Náboženské 

úkony (obradné umývanie, modlitba päťkrát denne, pôst v mesiaci ramadan, púť do Mekky) 

silne pôsobili na fantáziu Orientálcov. Odchod Mohameda z Mekky do Mediny (622) sa pokladá za začiatok 

nového letopočtu (hedžrá). 

Krátko po smrti Mohameda zasiahla mohutná arabská expanzia Byzanciu, Perziu, Afriku a 

Európu. 

Ich rozpínavosť sa podarilo v Európe zastaviť majordómovi Karolovi, otcovi Pipina Krátkeho, 

pri Tours a Poitiers roku 732. Tu si Karol vyslúži! prírnenie Martel (= kladivo). 

Cisár - ochranca Cirkvi 

Vo franských ríšskych análoch nachádzame správu o udalosti, ktorá je následkom predchádzajúcich 

vzťahov. Táto udalosť nielen hlboko zasiahla do dejín Cirkvi, ale aj zmenila obraz politickej situácie 

v Európe: 

„Začiatkom augusta prišiel (kráľ Karol) do Mohuča. Odtiaľ tiahol do Itálie. V deň pred jeho 

plánovaným príchodom do Ríma mu pápež Lev a Rimania vyšli naproti až po Nomentum a pozdravili 

ho s veľkou poníženosťou a úctou. Pápež s ním stoloval na uvedenom mieste a potom ihneď išiel pred 

ním do mesta (Rím) a osobne ho uvítal spolu s klérom a biskupmi, keď nasledujúceho dňa zostúpil 

z koňa a vyšiel po schodoch do Baziliky sv. Petra. Stalo sa to 8. dňa pred kalendárni decembra (= 24. 

novembra, kalendy = v starom Pume 1. deň v mesiaci). O sedem dní zvolal kráľ zhromaždenie a objasnil, 

prečo prišiel do Ríma. Odvtedy sa každý deň venoval týmto cieľom. Najťažšou a najrozsiahlejšou 

časťou, do ktorej sa pustil, bolo zistenie zločinov, ktoré boli pripísané na konto Pontifexa. Keď nik nechcel 

dosvedčiť zlé činy, vtedy vzal pred všetkými zhromaždenými v Bazilike sv. Petra do rúk evanjelium 

a očistil sa vzývaním Najsvätejšej Trojice a zložením prísahy od zločinov, z ktorých bol obvinený.

64 

Oslavy Narodenia Pána sa zúčastnil (kráľ) v Ríme. Keď v najsvätejší deň po modlitbe pri hrobe apoštola 

(Petra) vstal, nasadil mu pápež Lev korunu a všetok rímsky ľud zvolal: ,, Carlo piissimo Augusto a 

Deo coronato magno pacifico Imperátori, vitá et victoria" (Život a víťazstvo pre Bohom korunovaného 

Karola Augusta, veľkého a pokojamilovného imperátora Rimanov.) Po týchto pochvalných výkrikoch 

mu zástupca apoštolov vzdal úctu podľa zvyku starých cisárov a nahradil jeho titul „Patricius" (pán a 

ochranca) titulom 'Imperátor a Augustus' (cisár) ". 

Tak sa stalo v r. 800. Správa uvedená vo franských ríšskych análoch sa zdržiava každej chvály. 

Nie preto, žeby bol prípad považovaný za málo dôležitý. Byť vyhlásený za imperátora a Augusta znamenalo 

vstúpiť do veľkej rodiny rímskych cisárov. Akt bol zároveň odmietnutím cisára z Carihradu, 

ktorého nároky na trón po zosadení západorírnskeho cisára Rornula Augustína Germánom Odoakcrom 

(r. 476) sa rozšírili aj na západnú časť ríše: Preto znie vierohodne, - ako referuje jeho dôverník Einhard 

- že to Karola prekvapilo a podráždilo, iní tvrdia, že Karol korunováciu očakával. 

Isté je, že už vtedy si súčasníci boli vedomí dosahu tejto udalosti. Medzitým dala história korunovácii 

určitú symboíickosť, ktorú súčasníci nemohli tušiť: Zväzok medzi pápežom a cisárom ako nosný 

stĺp stredovekej Európy, ako myšlienku spolupráce duchovnej so svetskou mocou, ako víziu vytvoriť 

kráľovstvo Božie. 

Cín pápeža Leva III. (795 - 816) bo! niečím viac ako iba gestom vďačnosti za Karolovu pomoc 

proti ohrozovateľom Ríma. Už po viaceré generácie sa udržiavali užšie kontakty medzi pápežom a panovníkmi 

Franskej ríše. Zblížili ich životne dôležité záujmy na oboch stranách. Kráľovstvo potrebovalo 

podporu Cirkvi pre svoju vnútornú politiku. Keď sa za vlády Merovejcov koncentrovala skutočná moc 

v rukách rnajordómov, pričom kráľ zostával v pozadí, potrebovali títo k prevzatiu moci súhlas Cirkvi. 

Preto sa Pipin obrátil na pápeža, či je dobré, keď sú v ríši králi bez kráľovskej moci. Zachariáš 

(741 - 752) mu povzbudzujúce odpovedal, že „je lepšie, keď sa kráľom volá ten, kto má moc, než ten, 

čo ju nemá - aby nebol porušený poriadok. " 

Nato poslal Pipin Merovejca Childericha III. do kláštora, dal sa na kráľovskom zhromaždení 

v Soisons zvoliť za kráľa a pomazať franskými biskupmi roku 751. Jeho kráľovstvu sa tým dostalo náboženského 

posvätenia, čo mu zabezpečovalo lojalitu Cirkvi a poddaným dal tým najavo, že akt neposíušností 

sa pokladá za vzburu proti Bohu. Zakotvenie jeho vlády v reiigiozite sa mu muselo javiť takým 

dôležitým, že sa 3 roky nato (28. júla 754) znovu dal pomazať pri návšteve pápeža v St. Denis spolu so 

svojimi synmi Karolom a Karolrnanorn. Stali sa tak panovníkmi .,z Božej milosti". (Titul po prvýkrát 

použil Karol Veľký r, 796.) 

Pápeži zasa videli, že po páde Západorimskej ríše sú vydaní napospas nájazdom kočovných kmeňov. 

Byzancia bola ďaleko, jej oddiely prišli neskoro a nikdy nie v dostatočnom množstve a postupne 

sa ukázalo - po okázalých a striedavých nokusoch Jfastiniánä ^97 - $6^ zíK»yu pa«tr»Hť v HM" 

cisárssku vládu, - že síl k tomu už jednoducho nebolo a ani v budúcnosti sa nedala očakávať nijaká 

zmena. 

Pre Rimanov sa stal ich biskup uznanou hlavou štátu, ktorý sa staral nielen o veci cirkevné, ale 

ochránil obyvateľov i pred mečmi Hunov vtedy, keď Lev I. v r. 452 tiahol proti Attilovi do Mantui a 

odvrátil ho od nájazdu na Rím, alebo v r. 455 si od vandalských dobyvateľov vynútil sľub, že ušetria 

mesto pred vraždením a podpálením (s plienením musel v tomto prípade súhlasiť). Pápežovi už dávno 

predtým pripadla v Ríme a okolí funkcia ďaleko presahujúce prísne cirkevný rámec. Po páde Západorimskej 

ríše ľud sa k nim obracal ako k jedinej autorite, najmä za vojenského chaosu a hladu. Pápeži 

organizovali pre hladujúcich obyvateľov dodávky obiiia a iných potravín z cirkevných majetkov. Plnili 

tak oddávnu úlohu cisára. 

Aj keď sa cisárovi Justínovi I. podarilo po víťazstve nad Vandalmi a Ostrogótmi obnoviť ešte raz 

lesk a vážnosť rímskeho cisárstva, budúce obdobie prinieslo nové nebezpečenstvo. Z Balkánu ohrozovali 

ríšu Slovania a Avari. Ožilo staré nepriateľstvo s Perziou. Cisár Heraklius (610-641) spôsobil síce 

zdrvujúcu porážku Peržanov roku 627 pri Ninive, kde im zobral Kristov kríž, ktorého sa predtým

zmocnili v Jeruzaleme. (Na pamiatku toho sa slávi v Cirkvi sviatok Povýšenia sv. Kríža.) V nasledujúcich 

rokoch Peržania priviedli Byzantskú ríšu takmer na pokraj skazy. 

Počnúc od polovice 8. stor. prišlo nové nebezpečenstvo: Longobardi. Už v r. 739 sa Gregor III. 

obrátil na Karola Martela, franského majordóma o pomoc a s jeho pomocou vyjednal s kráľom Longobardov 

Luitprandom 20-ročný mier. Avšak za vlády nového panovníka Aistulfa (od r. 749) dobyli Longobardi 

Ravennu roku 751 a pochod do Ríma bol už iba otázkou času. Pápež znovu hľadal pomoc u 

Frankov. Štefan II. (752 - 757) dokonca sám šiel do Galie, aby sa v Ponthione (Champagne) stretol s 

Pipinom 6. januára 754. Kráľ ho ubezpečil o pomoci a skutočne to v nasledujúcich rokoch ochránilo 

Rím pred obsadením Longobardmi. Pápež zo svojej strany zas potvrdil Pipinovo kráľovstvo a jeho synom 

prepožičal titul Patricius Romanorum, t. j. označenie, ktoré bolo obvykle vyhradené pre byzantského 

zástupcu v Ravenne. 

Pipinova pomoc ochránila Rimanov nielen pred tým, aby sa stali korisťou Longobardov, ale Pipin 

bránil aj pápežský, príp. cirkevný majetok, Patrinomium Petri (Petrovo dedičstvo). Od čias Konštantínových 

darov sa majetky Rímskej cirkvi naďalej rozrastali. Tento majetok, ktorého sa „Východný 

Rím" zjavne nedotkol, potvrdil Pinin po svojich víťazstvách nad Aisulfom a svojvoľne ho rozšíril o Ravennu 

a niektoré mestá ležiace južne od nej: 

„Kľúč od Ravenny a rôznych iných miest exarchátu položil spolu s kráľovskou darovacou listinou 

do chrámu sv. Petra a tým ich odovzdal Apoštolovi Božiemu a jeho zástupcovi, najsvätejšiemu pápežovi 

a jeho všetkým nástupcom, aby ich navždy vlastnili a mohli nimi disponovať. Jedná sa o Ravennu, 

Rimini, Pensauro, Conca, Fano... (a Ĺ). " 

Neobjasňujú sa tu nadradené práva franského kráľa, ešte omnoho menej sa berú do úvahy nároky 

Carihradu. Cisárstvo vo Východorímskej ríši - pol storočia pred Karolovou korunováciou - teoreticky 

síce nie je popreté, avšak ako sa ukazuje, je fakticky odpísané. Toto dištancovanie sa naznačuje aj pápež 

Hadrián I. (772 - 795), keď prosí kráľa Frankov roku 774, aby mu potvrdil Pipinovo darovanie „a 

zaistil Svätej stolici na večné veky vlastníctvo jej prináležiacich miest a oblastí". Karol splnil toto želanie 

a sľubuje, že mu odovzdá jednu časť „počnúc od Luny vrátane ostrova Korziky, majetky v oblasti 

Suria, Mons Bardonis, Bercetum, Parma, Regium Mantua a Mons Sicilis, okrem toho celý exarchát 

Ravenny v jej starom rozsahu, provinciu Benátky a Istria, nakoniec kniežatstvá Spoletum a Benevent". 

Počnúc týmto potvrdením sa pápež chápe ako vládca. Jeho listiny sa datujú už nie podľa počtu rokov 

vlády cisára, ale podľa vlastného pontifikátu; z mincí zmizne obraz cisára a urobí miesto obrazu 

pápeža. 

Do doby Hadriána (alebo jeho troch predchodcov) spadá aj podľa názoru historikov spísanie 

Konštantínovho darovania (nazývané aj Donatio Constantini alebo Constitutum Constantini), falzifikát, 

ktorý sa pokúša uviesť do života pápežovu právomoc (v línii politickej) rovnoprávnu cisárovi, ba 

dokonca prevyšujúcu cisára, ako aj jeho univerzálnu cirkevnú súdnu právomoc. Konštantín v dokumente 

vysvetľuje, že po svojom krste pápežom Silvestrom bol zázračným spôsobom uzdravený z malomocenstva: 

„ Tak ako je naša moc svetská, cisárska, tak si máme podľa nášho rozhodnutia náležité ctiť aj jeho 

(Božiu) najsvätejšiu Rímsku cirkev a väčšmi ako naše cisárstvo a náš pozemský trón má byť povýšená 

do slávy najsvätejšieho Stolca sv. Petra tak, že mu prepožičiame cisársku moc, slávu, dôstojnosť a 

česť. 

A my rozhodneme a nariaďujeme, aby mal najvyššiu vládu nad hlavnými biskupskými sídlami 

v Antiochii, Alexandrii, Carihrade a v Jeruzaleme, ako aj nad všetkými chrámami Božími na celej zemeguli, 

a pápež, ktorý stojí na čele najsvätejšej Rímskej cirkvi, má byť vznešenejší a má byť kniežaťom 

nad všetkými kňazmi sveta a všetko sa má riadiť podľa jeho pôsobenia, čo patrí k bohoslužbe alebo 

k starostlivosti o upevnenie kresťanstva... . 

Aby pápežova hodnosť nebola menšia, ale aby bola väčšmi ako vznešenosť pozemského panstva 

vyznamenaná mocou a slávou, využijúc svoju cisársku právomoc odovzdávame a zanechávame týmto, 

65

66 

ako sme povedali, náš palác, ako i mesto Rím a všetky provincie Itálie a Západu, vidiek i mestá často 

spomínanému blahoslavenému pápežovi, nášmu otcovi Silvestrovi, najvyššiemu veľkňazovi sveta. 

S pevným cisárskym rozhodnutím nariaďujeme toto našou božskou svätou rukou s právoplatným výnosom, 

že sa prenechá sila a moc jeho a jeho nástupcom a zostane to vždy pod právnym výrokom svätej 

Rímskej cirkvi. 

Preto sme pokladali za dôležité preložiť sídlo našej vlády a kráľovskej moci na Východ a postaviť 

v provincii Byzancia na vhodnom mieste mesto nášho mena a postaviť tam naše vládne sídlo. Lebo 

nieje správne, aby tam, kam nebeský vládca posadil prvého kňaza a hlavu kresťanskej Cirkvi, vykonával 

moc aj pozemský cisár... . " 

Pápež ako „cisár na Západe" - tým sa odmietol (v čase napísania tohto vyhlásenia) každý výrok 

„Východného Ríma", no trvalo sa aj na nadradenosti rímskeho kresťanstva nad patriarchátmi Východu. 

K čomu sa použil falzifikát v onorn čase, je nárn neznáme - jeho znenie nachádzame po prvýkrát 

v Pseudoisidorickýcn Dekretáloch 9. storočia. Je isté, že celý stredovek bol presvedčený o 

vierohodností Konštantínovho darovania a jeho text sa použil na zdôvodnenie pápežských nárokov, 

až kým nakoniec humanisti 15. storočia (Laurentius Valia a Nicolo Cusanus) nedokázali jeho 

nepravosť. 

O pozitívnych a negatívnych dôsledkoch existencie cirkevného štátu sa v súčasnosti veľa diskutuje. 

Zdá sa, že stojí v protiklade s ideálom chudobnej, nepolitickej a „bezmocnej" Cirkvi, ktorá presviedča 

ľudí iba zvestovaním vien/ a zmenou spôsobu života. Iní poukazujú na to, že Patrimonium 

Petri uľahčilo vykonávanie sociálnych služieb Cirkvi, ako aj nezávislosť cirkevnej správy a pápežských 

rozhodnutí. 

Z hľadiska histórie treba povedať, že cirkevný štát sa nikdy nerozvinul do závažnej politickej 

veľkosti a ani čo do počtu obyvateľov, ani svojou hospodárskou silou sa nemohol vyrovnať veľkým 

štátnym celkom, ktoré rozhodovali o politickej podobe vtedajšieho sveta. Roku 1859 mal 41 140 km 2 a 

3 milióny obyvateľov. Nikdy predtým to nebolo viac. 

Vatikánsky štát 20. storočia svedčí o tom, že sa Cirkev môže uspokojiť s minimálnou teritoriálnou 

suverenitou bez toho, aby stratil na svojej účinnosti. Na druhej strane sa dá veľmi dobre sledovať, 

ako nútila existencia cirkevného štátu pápežov k tomu, aby vo svojej politike brali na zreteľ jeho záujmy: 

napr. zabrániť zjednoteniu dolnej Itálie a Sicílie s ríšou. Štátna suverenita ich tiež zavádzala k držaniu 

dvora podobného európskym kniežatám, ba niekedy ich dokonca prekonávali v luxuse, v akom 

-aspoň v dobe renesancie - pápeži žili v protiklade s duchom evanjelia. 

Saeculum obscuruín 

Verdunskou zmluvou (843) dochádza k rozdeleniu Karolovej ríše na tri časti a roku 890 k jej zániku, 

čím sa narušila jednota spoločenstva západných národov. Právomoc prechádza do rúk rímskych 

veľmožov, ktorí zasahovali v značnej miere do života Cirkvi. 

Obdobie od roku 880 do 1046, t.j. do počiatku reformy, označil už Caesar Baronius (t 1607) ako 

saeculum obscurum (temné storočie). 48 pápežov tejto epochy nemožno označiť za nehodných či neschopných. 

Väčšinou však obraz Rímskeho stolca nezodpovedal univerzálnemu významu. Poklesol na 

obyčajné biskupstvo a stal sa ako iné vtedajšie biskupstvá predmetom politických záujmových bojov 

panovačnej šľachty. Tieto spory nesú hlavnú vinu na smutných pomeroch, lebo odvtedy, čo nejestvoval 

cisár, bola služba pápeža bez ochrany vydaná do rúk rímskej šľachty. 

Obraz súdneho procesu s mŕtvolou pápeža Formóza (891 - 896) na začiatku tohto obdobia nebol, 

žiaľ, ojedinelým prípadom, aj keď v inej forme. Pretože Formóz povolal proti vládnucej strane na pomoc 

nemeckého kráľa Amuifa, usporiadal jeho nástupca Štefan VI. (896 - 897) nad mŕtvym súd: Formózovu 

mŕtvolu po deviatich mesiacoch vytiahli z hrobu, obliekli do pápežského rúcha, odsúdili a

67 

nakoniec hodili do Tibery. Rímsky ľud, pobúrený zneuctením mŕtvoly, sa zmocnil Štefana, vrhol ho do 

väzenia a zahrdúsil. 

Zásluhou pápeža Sergia III. (904 - 911) sa dostala v Ríme k moci tuskulská strana vedená Teoŕylaktora. 

Niekoľko desaťročí ovládala Rím a pápeža Teofylakíova manželka Teodora, „žena bez svedomia 

a panovačná", s podobnými dcérami Maróziou a Teodorou. Bežnými sa stali bezuzdné stranícke 

boje, veľká mravná skazenosť a brutálna túžba po moci. Pápeži boli dosadzovaní a zosadzovaní, vyhnaní, 

väznení a vraždení. Marózia, ktorá prebrala moc po otcovej smrti, sa vydala za spoletského 

šľachtica Albericha. Keď zomrel, vzala si za manžela Vida zo Spoletu a Tuscie a neskôr sa vydala tretí 

raz za ctižiadostivého Huga Provenského, ktorý očakával, že mu pomôže k cisárskej korune. Stala sa 

pramatkou grófov z Tuskula, z ktorých pochádzalo šesť pápežov. Pápežská autorita po vonkajšej stránke 

utrpela na autorite za syna Marozie - Albericha a jeho syna, 17-ročného Oktaviána, ktorý prijal meno 

Ján XII. (955 - 964). 

Cirkev v rukách cisára 

V čase chaosu na území ítáiie a samotného Ríma sa pozviechala Východofranská ríša za panovníka 

Ota í. Veľkého (936 - 973). Vybudovaním centrálnej kráľovskej moci vytvorí! predpoklad k urovnaniu 

neporiadkov. 

Pápež Ján XII. povolal franského panovníka Ota Veľkého, keď potreboval pomoc voči svojmu 

protivníkovi Berengarovi z Ivrey. Oto po víťazstve sa dal 2. februára 962 korunovať na cisára Jánom 

XII. (Možno to pokladať za ďalšie obnovenie Západorímského cisárstva.) O niekoľko dní neskoršie dal 

v svätopeterskej bazilike prečítať listinu tzv. pactum Ottonianum, ktorou pápežovi vrátil všetky dŕžavy 

v strednej Itálii a uznal aj ďalšie nároky pápeža na mestá v južnej časti Itálie a na patrimonium sicílske. 

V dohode však boli zakotvené mnohé práva v prospech cisára: intornizácia pápeža môže byť až po súhlase 

cisára a po zložení sľubu cisárovi, dozor cisára nad pápežskou správou Ríma a pod. 

Cisár takto obnovil vzťah, aký jestvoval medzi pápežom a cisárom od vydania Constitutio Romana 

r. 824: cisár uznal pápeža za najvyššiu hlavu kresťanstva a pápež uznal cisára za ochrancu pápežského 

stolca a Cirkvi. Pokiaľ bolo pápežstvo v situácii, akú prinieslo 10. storočie, ochranu určitého druhu 

potrebovalo. Moc cisára však vo svojich nárokoch išla často ďalej, a tak sa stávala nebezpečenstvom 

pre slobodu Cirkvi. 

Pápež Ján XII. nie veľmi súhlasil s podmienkami, ktoré ponúkol cisár. Len čo Oto opustil Rím, 

Ján XII. nadviazal spojenectvo s nepriateľmi cisára s cieľom oslabiť jeho moc. Preto sa cisár v novembri 

963 vrátil do Ríma a nespoľahlivého spojenca z pápežskej stolice 4. 12. 963 zosadil, (Cisár takto 

porušil právnu zásadu: „prima sedes a nemine iudicatur".) Od Rimanov vyžiadal prísahu, že bez súhlasu 

cisára nepristúpia k voľbe pápeža. Pápežstvo sa ocitlo vo svojej závislosti na cisárovi na takej úrovni 

ako nemeckí episkopát. Za pápeža dal potom zvoliť Leva VIII. (963 - 965). Ján XII. ho však počas neprítomnosti 

cisára zosadil. Po smrti Jána XII. r. 964 Rimania zvolili bezúhonného Benedikta V. Opäť 

však zvíťazila moc. Cisár vtiahol s vojskom do Ríma a dosadil Leva VIII. Benedikt zomrel v povesti 

svätosti vo vyhnanstve v Hamburgu, kde ho cisár poslal. 

Aj keď nemožno u cisára Ota I. poprieť úprimnú starostlivosť a snahu ochrániť Cirkev, predsa 

veľké zásahy do jej záležitosti signalizovali nový vzťah medzi oltárom a trónom. 

Z ochrannej vlády sa stala vláda. Nič nemôže lepšie ozrejmiť tento vývoj ako synoda v Sutri (asi 

80 km severozápadne od Ríma), na ktorej Henrich III. (1039 - 1056) v r. 1046 dal bez zábran zosadiť 

troch rivalizujúcich pápežov a prezentoval k voľbe Nemca, biskupa Suiigera z Barnbergu. Nebolo to prvé 

zosadenie: okrem spomínaných Jána XII. a Benedikta V., napr. Oto Hl. určil v roku 996 svojho príbuzného 

Bruna z Kortuánska za kandidáta na pápeža (Gregor V.) a dal protipápežovi, povýšenému za 

podpory Byzancie, Jánovi XVI. odrezať uši, nos a jazyk a dal ho zosadiť prostredníctvom synody.

68 

I keď tieto opatrenia - okrem prípadu Benedikta V. - vždy ukončili v Cirkvi krízový stav, predsa 

len boli vykonané v záujme cisára. Už Lothar I. (845) vyhlásil, že je nutné mať pred voľbou pápeža cisársky 

súhlas. Kontrola kandidátov na najvyšší úrad, ako aj obsadzovanie biskupských stoicov podriadili 

nakoniec Cirkvi aj po duchovnej stránke „laikovi". Pre pápežov vystavených často vplyvu rímskych 

rodín poskytol cisársky dohľad určitý priestor voľnosti; pre Cirkev, ktorá chcela postaviť na čelo diecéz 

a rehôľ mužov podľa svojich kritérií, sa obsadzovanie miest zo sírany kráľov a politika prebendy vyvinuli 

v prekážku a v ohrozenie jej náboženskej úlohy. 

Pritom malo toto počínanie kráľov už dlhodobú tradíciu. Obsadzovanie cirkevných miest bolo vo 

franskej oblasti bežné už od 6. storočia. Väčšina biskupstiev síce mala právo na voľbu biskupa, v skutočnosti 

však mohol dosiať tento úrad kandidát, ktorého určil kráľ. Vzhľadom na podporu a ochranu, 

ktorú dostávali biskupi od kráľa hlavne pri misionárskej činnosti, sa to zdalo byť prirodzené. Tak napríklad 

Bonifác vysvätil arcibiskupov menovaných Pipinom pre mestá Reims, Sens a Rouen; alebo pápež 

Sergius (687 - 701) na Pipinovo želanie povýšil mnícha Willibrorda na arcibiskupa Frízov (695). Táto 

prax mohla rnať aj isté teoretické zdôvodnenie. Kráľ musel brániť Cirkev nielen proti vonkajším 

nepriateľom, ale sa musel starať aj o (vonkajší) cirkevný poriadok v oblasti svojho panstva. Istý druh 

definície tejto samozrejmosti sa nám zachoval od Karola Veľkého. V r. 795 napísal pápežovi Levovi 

HL; „Nám prináleží s Božou pomocou ochraňovať svätú Cirkev Kristovu zvonku zbraňami proti vpádom 

pohanov a plieneniam neveriacich, zvnútra upevňovať ju poznávaním pravej viery. Vašou úlohou, 

Svätý Oiče, je vzopnúl ruky k modlitbe ako Mojžiš, a tak pomáhať nášmu vojsku, aby skrze Vášho príhovoru 

kresťanský' ľud pod vedením Boha a zbraňami v každej dobe zvíťazil nad nepriateľmi jeho 

svätého mena a aby bolo na celom svete zvelebované meno nášho Pána Ježiša Krista. " 

Čo sa týka rozdelenia úloh, sa nám toto porovnanie ešte môže zdať prijateľné, sotva však obmedzenie 

pápežovej úlohy iba na modlitbu. Prekvapiť nás musí formulácia, že Karol chce aj Cirkev upevniť 

„zvnútra poznávaním pravej viery". Snáď tým myslí starostlivosť o náboženské vzdelávanie ľudu a 

dohliadanie na výchovu kléru, no s tým tiež súvisí, že kráľ bude zasahovať proti heretikom a bude riešiť 

spory vnútri Cirkvi - aby s pochybným následkom mocensky riešil roztržky vo vnútri Cirkvi (ako napr. 

v r. 848, keď synode v Mohuči, ktorá odsúdila učenie mnícha Gottschalka o predestinácii, predsedal sám 

cisár, alebo keď zosadili rivalizujúcich pápežov bez toho, aby sa riešila otázka práva). Tak isto jasne sa 

ukáže, že Cirkev je považovaná za dom, ktorý mu síce nepatrí, za ktorého stav a vnútorný poriadok však 

nesie zodpovednosť. Keď Karol Veľký povzbudzuje pápeža Leva III. (795 -816), aby „žil dôstojným 

životom, horlivo dodržiaval sväté právne ustanovenia a riadil svätú Cirkev s láskyplnou úctou", alebo 

keď v roku 789 stanovuje, aby boli biskupi podriadení rnetropolitorn, pripomína kléru jeho kazateľskú 

povinnosť a predpisuje ako normu rímsku liturgiu. 

Aj jeho nástupcovia zostali v tejto línii. Ľudovít Pobožný (814 - 840) dal v r. 816 reformným 

koncilom v Aachene stanoviť zásady kňazského a rehoľného života. Kláštorom bola predpísaná Regula 

sv. Benedikta, jednotné normy prejedenie a pitie, nočná stráž, liturgia a klauzúra. Aj svetský klérus pri 

biskupských chrámoch a kostoloch ústredných kláštorov musel žiť v spoločenstve, mal však povolené 

vlastníctvo súkromného majetku. Ďalšie nariadenia z roku 818/819 sa týkali zriaďovania súkromných 

kostolov. Názor, že feudál má voľnú ruku v zabezpečení ním postaveného kostola, viedol k rôznym neporiadkom: 

dosadený kňaz žil v úplnej závislosti. Orná pôda, ktorú mu pridelili, ho často nemohla uživiť, 

vzdelanie a spôsobilosť zaostávali za praktickými zreteľnú. 

Cisár Ľudovít tiež nariadil zavedenie biskupskej kontroly, spôsob života, prepúšťania, stanovil 

minimálne vybavenie kostola a zakázal vysviacku nevoľníkov. 

Zoznam cisárskych „zásahov" by bol až po Henricha IV. (t 1106) ešte veľmi dlhý. Ako už bolo 

povedané, vyplývali z panovníkovho ponímania svojho úradu, ktoré bolo zase sprostredkované dlhodobou 

tradíciou. Cirkev prijala takýto postup ako oprávnený alebo vítaný dovtedy, kým pokladala svoj 

stav a konflikty za problém, ktorý nemohla riešiť sama svojimi vlastnými prostriedkami. Už od Konštantínových 

čias považovala vždy za legitimné privolať pomoc cisára v prípadoch, že vlastné sily jej

69 

nevystačili na obranu čistoty viery (napr. proti donatistom a ariánom). Nesmie sa zabudnúť ani na to, že 

za kráľovskými dispozíciami stáli duchovní radcovia, ktorí ich navrhli a prediskutovali s kráľom (napr. 

Alkuin ako dôverník Karola Veľkého, Benedikt z Aniane, mentor Ľudovíta Pobožného; Opát Odilo 

z Ciuny a Gerbert d'Auriliac ako priatelia Ota III.) 

Prípad násilnej smrti canterburského arcibiskupa Tomáša Becketa, 29. decembra 1170, ktorú iniciovai 

anglický kráľ Henrich II. (1154 - 1189), tiež spor medzi Apoštolskou stolicou a anglickou korunou, 

ktorý vznikol neprijatím kardinála Štefana Langtona menovaného za arcibiskupa do Canterbury 

r. 1208, čo viedlo k interdiktu nad Anglickom a zosadením kráľa Jána (Bezzemkct), nasvedčujú, že 

problém riešenia vzťahu svetskej a duchovnej moci bol nanajvýš aktuálny. 

Boj o moc 

Ďalší vývoj neoddeliteľne spojil ríšu s Cirkvou: biskupov a opátov povýšili na vazalov. Pretože 

nebolo potrebné duchovným vazalom zaistiť dedičnosť ich léna, zvolil si Oto Veľký (936 - 937) 

vedome túto cestu. V pozadí stáli jeho trpké skúsenosti s vlastnými príbuznými, ktorým dal do léna Bavorsko, 

Švédsko, Lotrinsko a ktorí sa proti nemu spojili, ba dokonca paktovali s Maďarmi, ktorí vpadli 

do jeho ríše. V novom usporiadaní po víťazstve na Lechfelde (955) vsadil Oto na Cirkev; u jej celibátnych 

biskupov padli nielen spory kvôli dedičstvu, ale Cirkev sa vždy zasadzovala za posilnenie jednoty 

ríše. Tým, že prenajal biskupom a opátom majetky a výsostné práva (súdnu právomoc, oslobodenie od 

daní, trhové, mincové a colné právo), nastala vzájomná závislosť medzi štátom a Cirkvou. Zo strany 

kráľa bolo nepostrádateľné určiť osobu vazala (biskup vložil svoje spojené ruky do otvorených rúk 

kráľa, ktorý ich zovrel, a potom biskup vyslovil prísahu vernosti a kráľ mu podal biskupskú palicu a 

počnúc Henrichom III. (1039 - 1056) aj biskupský prsteň); Cirkev zasa prevzala nielen povinnosti 

v kráľovskej družine (napr. keď mala v prípade vojny pripravovať vojsko a v mieri stáť k dispozícii vo 

vyslaneckých službách a pri kontrolných úlohách), no postupne sa jej svetské úlohy s duchovnými tak 

prelínali, že už takmer nebolo možné ich rozlíšiť. Keď Paschál II. (1099 — I I I 8), aby ukončil spor o investitúru, 

rozkázal vr. i 1 í 1 nemeckým biskupom, aby vrátili svoje léna a výsostné práva, a tak získali 

slobodu v biskupských voľbách, zdvihla sa taká vlna rozhorčenia, že pápež musel tento plán rýchle 

odsunúť. 

Svetská úloha biskupov s duchovnou sa mohla znášať iba v presvedčivých osobnostiach a za 

vhodných časových okolností. 

Už v počiatočnom období nechýbali pokusy teoreticky vyriešiť zložitý vzťah orientovať vzťah 

Cirkev - štát. Veľmi výrazne sa touto otázkou zaoberá už pápež Geiazius I. (492 - 496). V r. 494 píše 

cisárovi Anastáziovi (491 - 518): 

„Sú totiž dvaja, vznešený cisár, ktorí z najvyššieho miesta vládnu tomuto svetu: posvätená autorita 

biskupov a cisárska moc. Z týchto dvoch je ťarcha ležiaca na kňazoch tým ťažšia, že aj oni sami 

musia skladať účty pred Božím súdom za kráľov ľudí. Lebo Vy viete, najmilostivejší synu: svojou hodnosťou 

vysoko prevyšujete celé ľudské pokolenie, avšak zbožne skloňte Vašu šiju pred správcami Božích 

vecí a očakávajte od nich prostriedky na uzdravenie duše. Tak isto dbajte, aby ste pri prijímaní 

nebeských sviatostí, ak sú podávané náležité podľa poriadku, boli skôr ponížene berúci, nie však rozkazujúci. 

V týchto veciach ste podľa toho závislí od rozhodnutia kňazov a nesmiete ich chcieť podrobiť 

Vašej vôli. Keď totiž v oblasti štátoprávneho poriadku aj náboženskí predstavitelia ochotne uznajú, že 

Vám je Božím nariadením daná cisárska vláda, a preto majú preukazovať poslušnosť voči Vašim zákonom, 

aby v svetských veciach neprotirečili Vášmu jedine rozhodujúcemu rozkazu - ako radostne, pýtam 

sa Vás, sa musí uposlúchnuť tých, ktorí sú určení na vysluhovanie posvätných tajomstiev? " 

Učenie o dvoch mečoch sa udržalo i v nasledujúcich storočiach. Treba si všimnúť, že Gelázius 

vyvodzuje obidve z Božej vôle, nedáva teda do závislosti jednu od druhej a naopak. Na druhom mieste

70 

to povie ešte výstižnejšie: „Ani jedna nemôže pyšne tvrdiť, že vlastní obe hodnosti, a každá spadá do 

rámca činnosti, ktorá prináleží len jej samej. " 

Duchovnej autorite sa síce v nasledujúcom období prizná väčšia hodnosť, no zotrvá sa pevne na 

myšlienke dvoch od seba oddelených oblastí. S rastúcim významom Ríma pre cirkevnú súdnu právomoc 

sa medzičasom mení sebavedomie pápežov. Ako uvádza Gregor VII. (1073 - 1085), iba „pápež 

môže zasadzovať biskupov, preložiť ich, predsedať synodám v zastúpení svojho legáta, vyhradiť všetky 

dôležité záležitosti Svätej stolici". Z tejto univerzálnej zodpovednosti vyplývajú aj dôsledky voči svetskej 

moci: pápež „môže oslobodiť svojich podriadených od povinnosti vernosti voči nespravodlivým" a 

„je mu povolené zosadiť cisára". 

To, čo napísal Gregor VII. v r. 1075 iba súkromne v Dictatus Papae, to deklaruje na prelome 12. 

a 13 stor. pápež InocentlIL: „Jedného, Petra, ustanovil Kristus nad apoštolmi; prednostné postavenie 

v celej Cirkvi odovzdal mu pred svojím utrpením, počas svojho utrpenia a vo svojom utrpení. Všetci 

kňazi sú povolaní, aby mali podiel na pastierskom úrade, avšak len pápež má plnú moc. " Vviadruie tu 

dogmatický základ chápania pápežskej moci. V jeho vyhlásení však nachádzanie aj prvok dobový: „Je 

to ruka Pánova, ktorá nás povýšila z prachu na trón, aby sme nielen naň zasadli s týmito kniežatami, 

ale aj konali súd nad týmito kniežatami. " 

Inocení III. si však bol zároveň vedomý í svojej veľkej zodpovednosti: „Pápež neuznáva nad sebou 

nikoho okrem Boha..., jeho súdi len Pán... Touto svojou vznešenosťou a dôstojnosťou sa však nesmie 

dať zaslepiť. Čím menej môže byť súdený od ľudí, tým prísnejšie ho bude súdiť Boh. Preto potrebuje 

modlitby všetkých svojich bratov a synov, aby jeho viera nezakolísala. Nie teda vysoké postavenie, 

ale vnútorná zdatnosť, nie teda dôstojnosť, ale bezúhonnosť robí z človeka dobrého človeka. Preto sa 

pastier Cirkvi musí starať o to, aby okrem kľúča moci držal aj kľúč múdrosti. Oboje sv. Peter veľmi 

potrebuje." 

V podobnom duchu to v r. 1302 vyhlasuje v bule Unam sanctam pápež Bonifác VIII. (1294 

-1303) v slávnostnom prehlásení: „K tejto jeho (pápežovej) plnej moci patria dva meče, duchovný a 

časný - tak to učí evanjelium. Lebo keďapoštolipovedali: „... tu sú dva meče " (Lk 22, 38) - samozrejme 

v Cirkvi, lebo veď hovorili apoštoli, Pán neodpovedal, že je ich tu príliš veľa, ale: „Stačí". Skutočne, 

kto popiera, že aj časný meč patrí k Petrovej plnej moci, ten nedbá o Slovo Pánovo: „Daj svoj meč 

na jeho miesto " (Mt 26,52). Oba meče teda patria k plnej moci Cirkvi, duchovný i svetský'. Tým jedným 

však treba vládnuť pre Cirkev a tým druhým musí vládnuť Cirkev: tým jedným v rukách duchovných a 

tým druhým v rukách kráľov a vojakov, to však z poverenia a za súhlasu kňazov... Preto nemôže žiaden 

človek byť spasený, ak nebude poslušný rímskemu veľkňazovi. To vysvetľujeme, hovoríme, definujeme a 

ohlasujeme." 

Nenachádzame tu už žiadnu zmienku o nezávislosti svetskej moci. Pápež si bol vedomý, že je 

ako Kristov zástupca ustanovený za najvyššiu autoritu sveta, ktorý riadi pozemskú moc, sám však „ nemôže 

byť už súdený ľuďmi, iba Bohom ". 

Tomuto vrcholu v pápežských nárokoch na začiatku 14. storočia predchádzal spor o investitúru, 

v ktorom je typickým predstaviteľom zápasu nemecký cisár Henrich IV. (i056 - 1106) a jeho cesta do 

Canossy. Aj táto udalosť, tento ostrý zvrat, ktorý nastal medzi rokom 1046, keď ešte Henrich III. (1039 

- 1056) zosadzoval a dosadzoval pápežov, a januárom 3077, keď sa Henrich IV. objavil bosý a v košeli 

kajúcnika pred pápežom, ktorý sa vtedy zdržiaval na Canosskej pevnosti, mala svoju ďalekosiahlu históriu. 

Táto vrcholí v presvedčení, že blaho Cirkvi súvisí so slobodnou voľbou biskupov a opátov, ktorá 

patrí iba jej. 

Nikdy nebolo dosť protestov a odmietnutí investitúry praktizovanej franskými kráľmi (investitúra 

= dosadenie do cirkevného úradu). V dobe Ľudovíta Pobožného (814 - 840) sa slobodných biskupských 

volieb dožadovali teológovia Agobard a Florus z katedrálnej školy v Lyone. Podobne aj opát 

Waia z Corbie; pre neho zahrňovala Cirkev dva stavy: kňazský a kráľovský, čím postavil kráľa - napriek 

jeho pomazaniu - na stranu laikov.

Tieto ojedinelé hlasy, ktoré podstatne zmenili vzťah medzi Cirkvou a kráľom, nadobudli celkom 

nový význam, keď v Cirkvi získalo priestor clunské hnutie. Kláštor Cluny (v južnom Francúzsku), ktorý 

založil v r. 909 knieža Viliam z Akvitánie, bol od začiatku exemptný (priamo podriadený Svätej stolici). 

Prísnosť rehoľného života, ktorá sa tam praktizovala, nielen že pritiahla veľa kandidátov, no za 

účelom reformy sa mu podriadili iné kláštory, takže spolu s novozaloženými kláštormi clunské združenie 

okolo r. 1 i00 zahŕňalo 2000 kláštorov. 

Popri pestovaní modlitby, liturgie, života v utiahnutosti a mlčania sa hnutie intenzívne obrátilo 

proti manželstvu kňazov, obsadzovaniu cirkevných miest laikmi, včítane kupčenia s cirkevnými úradmi 

(simonia), v širšom zmysle slova proti vláde laikov nad Cirkvou. Šíreniu hnutia veľmi napomohla i tá 

skutočnosť, že počas 155 rokov (954 - 1109) sa vystriedali vo vedení ciunského kláštora iba traja opáti 

(Majolus, Odilo a Hugo), ktorí boli vždy vyberaní svojím predchodcom, čo garantovalo neobyčajnú 

kontinuitu vo vedení kláštora. 

V r. 1073 sa stal pápežom mních j C luny menom Hildebrand: Gregor Víl.(1073 — 1085). ktorý 

neváha! a pristúpil k reforme Cirkvi podľa ideálu rehole. Na rímskej pôstnej synode konanej v nasledujúcom 

roku obnovil a sprísnil dekréty svojich predchodcov proti simonii a manželstvu kňazov (čo viedlo 

v Nemecku a vo Francúzku k vášnivým diskusiám a trvalo viac desaťročí, kým boli uznané predpisy, 

týkajúce sa celibátu). 

Cirkev od začiatku požadovala libertas ecclesiae (slobodu zo strany svetskej moci) ako predpoklad 

akejkoľvek reformy. Tento názor sa presadzoval už pred Gregorom VIL Dokonca sa podnikli prvé 

rozhodujúce kroky: Na Lateránskej synode v roku 1059 vyňal Mikuláš 11.(1058 - 1061) voľbu pápeža 

spod vplyvu rímskych šľachtických rodín. Jeho dekrét dal právo voliť iba kardinálom. Cisárovi bola 

prisúdená iba „náležitá česť a úcta", no nebolo mu dané právo na nominácie ani právo veta. Tá istá synoda 

zakázala prijať cirkevný úrad z rúk laika nezávisle od toho, či sa za to vyžadovali peniaze alebo 

nie. 

Vzťah medzi Gregorom VII. a mladým kráľom Henrichom IV. bol spočiatku dobrý. V r. 1075 

Gregor VII. obnovil na Pôstnej synode horeuvedené nariadenia a predovšetkým odmietol, aby nemecký 

kráľ dosadzoval biskupov do biskupských úradov. Keď v tom istom roku Henrich dosadii biskupa mestu 

Miláno, pohrozil mu pápež cirkevným trestom a následne aj zosadením z trónu, ak sa to znovu zopakuje. 

Kráľ sa rozhodol ku konfrontácii. V januári 1076 dal na ríšskom sneme vo Wormsi Gregora VII. 

zosadiť. Dvadsaťšesť zhromaždených biskupov toto rozhodnutie odsúhlasilo; pripojila sa i synoda lombardských 

biskupov v Piacenze. Vo svojom potupnom liste „mníchovi Hildebrandovi a nie pápežovi" 

Henrich odsúdil Gregorovu požiadavku vraj protirečiacu tradícii: 

„Považoval si našu poníženosť za strach, preto si sa dokonca ani neštítil postaviť proti našej 

kráľovskej moci danej Bohom; odvážil si sa nám hroziť, že nám ju vezmeš, ako keby sme boli 

kráľovstvo prijali od teba, ako keby kráľovstvo a cisárstvo neležali v rukách Božích... 

Aj na mňa, ktorý som — i keď nehodný medzi pomazanými — bol pomazaný za kráľa, si siahol na 

mňa, o ktorom tradícia svätých Otcov učí, že ma smie súdiť iba Boh, a uisťuje, že nesmiem byť zosadený 

kvôli žiadnemu zločinu, že sa teda odchyľujem od viery, čo je ďaleko. Lebo dokonca aj Juliana 

Apostatu podrobili svätí biskupi vo svojej múdrosti nie vlastnému súdu, ale ho odkázali na súd Boží, 

aby ho ten zosadil. Sám prvý pápež svätý' Peter zvolal; 'Bojte sa Boha a ctite si kráľa', ty ma však zneucťuješ, 

lebo sa nebojíš Boha, ktorý ma sem postavil. 

Preto si svätý Pavol na mieste, na ktorom nešetril ani nebeského anjela, nevybral ani teba, ktorý 

na tejto zemi učíš niečo iné. Hovorí totiž: Ak by vám niekto, ja alebo anjel z neba hlásal iné evanjelium 

ako to, ktoré sme hlásali my, nech je prekliaty (pórov. Gal 1,9). Tak teda odstúp, ty, ktorý si zavrhnutý 

touto kliatbou a rozsudkom všetkých našich biskupov i nás samých, opusti Apoštolskú stolicu, ktorú si 

prispôsobil na svoju mieru. Nech niekto iný vystúpi na trón svätého Petra, niekto, kto nezakrýva násilný 

čin zbožnosťou, ale učí rýdze učenie svätého Petra. Ja, Henrich, kráľ z Božej milosti, ti hovorím 

spolu so všetkými mojimi biskupmi: odstúp, odstúp!" 

71

72 

Neprešli ani štyri týždne, keď prišla Gregorova odpoveď. V liste z 15. februára 1076, formulovanom 

ako modlitba k sv. Petrovi, nariadil zosadenie Henricha: 

,, Skrz tvoju (Petrovu) milosť je mi daná moc od Boha zväzovať a rozväzovať na nebi i na zemi 

(pórov. Mt 16, 18) a pre veľkosť a ochranu tvojej Cirkvi v mene všemohúceho Boha, Otca, Syna i Ducha 

Svätého, skrze tvoju plnú moc zakazujem kráľovi Henrichovi, synovi cisára Henricha, ktorý vystúpil 

proti tvojej Cirkvi s neslýchanou nadutosťou, riadiť celú ríšu Nemcov a Taliansko a oslobodzujem 

všetkých kresťanov od pút prísahy, ktorú mu zložili alebo budú skladať, a zakazujem, aby mu niekto 

slúžil ako kráľovi. Patrí sa predsa, aby ten, kto sa snaží zmenšovať vznešenosť tvojej Cirkvi, nech 

sám stratí moc, ktorú zdanlivo má. 

A pretože ako kresťan opovrhoval poslušnosťou a nevrátil sa k Bohu, ktorého opustil, lebo sa 

stýkal iba s vylúčenými z Cirkvi a moje napomenutia pre jeho uzdravenie, veď vieš, že zavrhol a odlúčil 

sa od tvojej Cirkvi v túžbe ju rozštiepiť, zväzujem ho na tvojom mieste putami Anaihena a tak ho zväzujem 

s dôverou v teba, aby vedeli a uznali všetky národy: ty si Peter a na tvojej skale postavil Syn živého 

Boha svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. " 

Vzájomné zosadzovanie a zatracovanie sa dialo s dosiaľ neslýchanou tvrdosťou. Nastáva kolízia 

dvoch chápaní úradu, ktoré už neboli vzájomne zlučiteľné. Zároveň nemožnosť sa od seba odpútať, alebo 

si toho drahého podmaniť: kráľ bez duchovnej kompetencie, Cirkev bez (dostatočnej) svetskej moci, 

avšak vo svojom celkovom zložení vzájomne prepojené. 

Ak bola na začiatku sporu v Cirkvi vôľa na získanie sebaurčenia, na oslobodenie sa od vplyvu 

laikov, tak teraz už išlo o závažný pomer kráľovskej a pápežskej plnej moci. Henrich P/, najprv' reagoval 

takticky: rozhodol sa, že sa vzdá. Nemecké kniežatá mu pohrozili zosadením, ak sa do roka nezbaví 

kliatby. Zatiaľ čo sa pred Gregorom javil ako kajúcnik a prosil ho, aby zrušil exkomunikáciu, v čom mu 

Gregor vyhovel, nemecké kniežatá tým stratili právo na odopretie poslušnosti Henrichovi. Oni však aj 

napriek tomu v marci 1077 povolali za protikráľa Rudolfa Švábskeho. 

Nasledujúce roky prebehli v boji Henricha o svoje kráľovské právo. Keď sa pápež po určitom 

váhaní postavil na stranu Rudolfa a Henricha dal opäť do kliatby (1080), pohrozil mu Henrich protipápežom, 

ak Rudolfa neexkomunikuje. V skutočnosti, keď sa spory vyostrili, dal Henrich zvoliť za proíipápeža 

arcibiskupa z Ravenny Wibería (Klement III., 1080 - í 100). 

Henrichov plán prinútiť Gregora vojenskou silou nevyšiel kvôli normandskému vojsku, ktoré poskytlo 

pápežovi pomoc. Vojsko však natoľko zničilo Rím, že Rimania donútili Gregora opustiť Večné 

mesto. Zomrel v Saleme 25. mája 1085 s povestnými slovami: „Dilexi iustitiam, odi imquitatem, 

propterea morior in exilio " (Miloval som spravodlivosť, nenávidím neprávosť, preto zomieram vo vyhnanstve). 

Aj keď mu možno zazlievať, že nepostupoval voči Henrichovi účinne diplomaticky, predsa 

v ňom môžeme vidieť osobnosť veľkňaza, ktorý nekonal z pozície sily, ale dušpastierskej starostlivosti. 

Ani Gregorova smrť nepriniesla zmenu vzťahov. Po krátkom 6-mesačnorn pontifikáte Viktora 

III. sa znovu stal najvyšším pastierom Cirkvi clunský mních, ktorý prijal meno Urban II. (1088 - 1099). 

Obnovil zákaz laickej investitúry. Proti Henrichovi IV. - Rudolf Švábsky medzitým zomrel - podporoval 

Urban Rudolfovho syna Konráda, ktorý v r. 1093 prešiel na stranu pápeža. Urbanov nástupca 

Paschal II. (1099 - 1118) dal Henricha opäť do kliatby (r. 1102). V r. 1106 zomrel Henrich IV. Posledné 

roky boli pre neho tragické aj zo strany jeho najbližších. Syn, neskorší Henrich V. (1106 - 1125), ho dal 

do väzenia a prinútil k odstúpeniu z trónu. 

Pokusy o vyriešenie otázky investitúry pokračovali aj za vlády Henricha V. (1106 - 1125), podobne 

ako jeho otec, sa nechcel vzdať starých práv na investitúru. Zdalo sa, že jeho názory a požiadavky 

v tomto smere sa uvedú do života, hoci aj cestou násilia. Zajal pápeža v Chráme sv. Petra. Pápež 

Paschal mu po dvojmesačnom väzení prisľúbil uvedenie biskupov do úradu odovzdaním prsteňa a berly. 

Medzi biskupmi, predovšetkým vo Francúzku, ktorí sledovali líniu zosnulého pápeža Gregora, sa 

zdvihla vlna protestu. Pápež boi nútený toto „biedne privilégium" (pravilegium namiesto privilégium) 

stiahnuť a pripojiť sa k Henrichovej kliatbe, ktorú vyslovili viaceré synody r. 1115.

73 

Paralelne s týmto - už desaťročia - trvajúcim sporom sa prejavovali duchovné snahy o jasný 

pohľad a rešpektovanie práv kráľa a Cirkvi. Zásadný pokrok priniesli úvahy biskupa a odborníka pre 

cirkevné právo Iva z Chartres. Vo svojom pohľade rozlíšil „duchovný" (spiritualia) a „svetský" alebo 

„časový" aspekt (íemporalia). Duchovné symboly preto nemohli biskupovi odovzdať laici, naopak 

symboly odovzdania léna však áno. Prísaha vernosti kráľovi bola povolená. Koncom 11. storočia (okolo 

1098) bola podľa týchto predstáv upravená investitúra vo Francúzku a v r. 1105 v Anglicku. Ich príklad 

viedol v r. 1122 k Wormskému konkordátu medzi Kalixtom II. (1119 - 1124) a Henrichom V. Henrich 

sa po zrušení kliatby vzdal investitúry s prsteňom a s berlou. Slobodne zvolený biskup mal byť dosadený 

do svojho léna podaním žezla - v Nemecku pred vysviackou (pričom by kráľovo zamietnutie malo za 

následok upustenie od vysviacky), v Taliansku a Burgundskú po vysviacke. 

S touto úpravou sa dalo žiť, zachovávala životne dôležité záujmy oboch strán, predsa však bola 

vo väčšej miere víťazstvom Cirkvi, ktorá získala na slobode. Zároveň bo! rozhodnutý boj o smer vo 

vlastných radoch. Cesta Henricha IV. do Canossy {Černošská cesca = poníženie) bola aj signálom pre 

jeho biskupov. Kráľ ich už nemohol uchrániť pred kliatbou a jej následkami, pre ich vlastné postavenie 

poskytovala lojalita s pápežom väčšiu záruku ako prísaha vernosti kráľovi. Slobodné cirkevné voľby, 

aké stanovil Worrnský konkordát, dal síce kráľovi možnosť odmietnuť kandidáta v jednotlivom prípade, 

vcelku však stál už iba zoči-voči kandidátom, o ktorých cirkevnej lojalite bolo cirkevné grémium 

presvedčené. Pápež vyhral boj o svojich biskupov nielen proti kráľovi, ale aj proti časti cirkevných 

kniežat, ktorí stáli predtým bližšie ku korune ako k pápežskej stolici. 

Podporovalo to vývoj, ktorý' sa môže pozorovať od polovice 9. síor. S rastúcim vedomím moci 

„zväzovať a rozväzovať", o ktorú sa opieral už Lev Veľký (440 - 461), sa rozširovala i pápežská súdna 

právomoc, najprv v západnej časti bývalého impéria. Zatiaľ, čo sa uskutočňovala voľba biskupov a ich 

vysviacka nezávisle od Ríma, budoval pápež dôsledne svoju funkciu rozhodovacej inštitúcie vo vnútrocirkevných 

sporoch. 

Počnúc od Mikuláša I. (858 - 867), ktorý ako „druhý Eliáš" chránil práva Cirkvi, sa dá výrazne 

pozorovať tendencia vývoja k centrálnej vláde Cirkvi. Pápež predvolal ravenského metropolitu do Ríma 

(861), zakázal mu vymenovávať diecéznych biskupov {sujragán) bez pápežského súhlasu, zosadil 

kolínskeho a trevírskeho biskupa, lebo sa v manželskom konflikte nedržal pokynov pápeža, prinútil 

Hinkrnara z Reirnsu odvolať zosadenie biskupa Rothada. 

Do doby úradovania Mikuláša I. alebo krátko jeho predchodcov spadá aj vznik Psendo-izidorských 

dekretalov, zbierky uznesení koncilov a sčasti pravých, sčasti sfalšovaných pápežských listov 

s cieľom podporiť autoritu Ríma. Predpokladá sa, že redaktorom týchto listín je Izidor Mercator (niektorí 

označujú Izidora zo Sevilly, t636), ktorý pochádzal z Reimskej diecézy a svojskou úpravou listín 

chcel prísť biskupom na pomoc proti metropolitovi, aby posilni! pápežov primát. Jeho myšlienky - že 

pápež je hlavou celého sveta (caput ioíius orbis) a jemu prislúcha (nie kráľovi) zvolávať a schvaľovať 

synody a že je apelačnou inštanciou pri obžalobe biskupov a vo všetkých dôležitých záiežitostiach má 

vyhradené právo rozhodovať ako posledný - sa stali u Gregora VII, v spomínanom Dictatus Papae 

z roku 1075 už pevným pápežským presvedčením. Samotní metropoliti sú spojení s Rímom udelením 

pállia, znaku arcibiskupskej hodnosti. Od 11. stor. im to pápež obyčajne neposiela, ale odovzdáva v Ríme 

(v ostatnom čase aj pastoračných návštevách pápeža, napr. Bratislava 1990, Košice 1995). 

Spojenie s Rímom je naznačené od 12. storočia aj pravidelnou návštevou biskupov v Ríme, ba 

podávaním správ biskupov o živote svojich diecéz (visitatio ad limina Ápostolorum). 

2. KONIEC CIRKEVNÉHO SPOLOČENSTVA S CARIHRADOM 

Do obdobia, keď pápeži začínajú chápať svoju starosť o celú Cirkev aj ako právnu požiadavku, 

spadá odluka od gréckeho Východu. Na príkaz pápeža Leva IX. (1049 - 1054) vyzýva kardinál

74 

Humbert da Silva Candida carihradského patriarchu k poslušnosti a odôvodňuje to univerzálnou vládnou 

mocou, ktorá je podľa evanjelia udelená rímskemu biskupovi ako Petrovmu nástupcovi, Keď 

Michal Cerularius nebol ochotný akceptovať túto skutočnosť, napísal Humbert exkomunikačnú bulu a 

16. júla 1054 ju položil pred veriacimi zhromažderiými na bohoslužbe v kostole Hagia Sophia na oltár 

so síovami: „ Videat Deus et iudicet" (Nech to Boh vidí a rozsúdi). Patriarcha odpovedal s protiexkomunikáciou. 

Odluka rímskeho kresťanstva od ortodoxného, ktoré existuje dodnes, bola týmto spečatená. 

Rozdielnosť Východu a Západu 

Možno viniť z toho Západ? Historici vidia v tejto udalosti iba skutočnosť, že „latentné existujúca 

schizma sa zmenila v otvorenú". Skutočne sa dá spätne sledovať agresívna odlišnosť medzi gréckym 

Východom a latinským Západom, ktorú vidieť v konkurencii medzi Rímom a Carihradom. Už počas 

koncilu v Chalcedóne v r. 451 vznikol spor kvôli rozhodnutiu, aby biskupské kreslo v „Novom Ríme" 

(Carihrad) malo rovnaké výsady, aké má biskup Starého Ríma. Pápež Lev I. to odmietol schváliť, hoci 

ho koncil i cisár Marcián o to prosili. 

Vôľa Carihradu stať sa samostatným, čo podporila aj cisárova prítomnosť, našla oporu aj vo 

vlasinom vývoji liturgie, náboženských zvyklostí a teologických presvedčení. Veľmi priliehavo, podľa 

potreby, sa vždy našli argumenty voči Rímu, keď bolo potrebné rnu vyčítať odchýlky od pravého Kristovho 

učenia a označiť iba seba za ortodoxného (pravoverného). 

Napätie medzi Východom a Západom možno cítiť od začiatku prenesenia cisárskeho dvora roku 

330 z Ríma do Byzancie. Pápežovi takto postupne pripadla v Itálii funkcia ďaleko presahujúca prísne 

cirkevný rámec. Počas rozpadu Západorímskej ríše prevzal vedenie pápež Lev Veľký a jeho nástupcovia. 

Ľud sa k nim obracal ako k jedinej autorite a ochrane počas vojenských nepokojov. Rímska cirkev 

- ako sa o tom vyjadril A. V. Harnack - sa stala „do náboženskej oblasti transponovanou Rímskou ríšou 

a jej biskup, bol neoficiálne západorímskym cisárom ". 

Ohrazohoreeťvo 

Rozdielnosť medzi Východom a Západom začala narastať aj ohľadom otázky uctievania obrazov, 

ktoré bolo veľmi obľúbené a rozšírené u kresťanov, ako o tom svedčia početné zachované obrazy 

v katakombách a prvých kresťanských kostoloch. Zvlášť vo Východnej cirkvi zásluhou kláštorov, kde 

vznikali prekrásne umelecké diela s kresťanským motívom ikony a mozaiky, bola úcta k zobrazeniam 

veľmi veľká. Snem v Carihrade (2. truiánsky v r. 692) sa vyslovil pre výtvarné zobrazovanie Krista, hoci 

mnohí biskupi boli proti, nakoľko sa kde-tu objavovali nesprávne prejavy v súvislosti s uctievaním 

obrazov. 

Cisár Lev III. (717-741) po jednotlivých čiastočných zákazoch (v r. 726 a 728) v roku 730 vydal 

zákaz uctievania obrazov pre ceiú ríšu, čím sa kresťania rozdelili na dve skupiny. Väčšina pod vedením 

mníchov sa zasadzovala za zachovanie obrazov, V mnohých oblastiach pritom zohrala veľkú 

úlohu politická situácia, zvlášť v južnej Itálii, kde sa pápež Gregor III. (731 — 741) na rímskej synode 

vyslovil proti cisárskemu opatreniu, čím sa rozpor medzi Východom a Západom opäť vyostril. 

Synoda v Hierei roku 754 za cisára Konštantína V. (741 - 775) nariadila zničenie všetkých obrazov 

s náboženským motívom. Územím Východorímskej ríše prešla vina vzbúr, prenasledovaní a popráv 

najmä mníchov, ktorí boli neohrozenými obrancami obrazov. Tento stav trval s prestávkami vyše sto 

rokov. (Niektorí mnísi v tomto období prišli na územie Západorímskej ríše, napr. do Ríma, kde založili 

kláštory východného typu.)

Konštantínopolský patriarcha Germanus a najväčší teológ týchto čias Ján Damascénsky (Ť754) 

sa slovom, ale i písmom postavili cisárovi na odpor. 

Cisárovná Irena (780 - 802) obrazoborecký boj zastavila a riešila otázku uctievania obrazov roku 

787 na 7. všeobecnom koncile v Nicei. (Bol to posledný všeobecný koncil, na ktorom sa zišli zástupcovia 

Východnej a Západnej cirkvi; zo Západu dvaja pápežskí legáti.) 

Koncil vyjasnil spor tým, že rozlíšil pojmy uctievanie a klaňanie. Klaňanie {latreia) náleží jedine 

Bohu; úcta (proskynesis) sa môže vzdávať i tvorom. 

Podľa uznesenia snemu hodnota posvätného obrazu (ikony, gr. eikorí) nie je v ňom samotnom, 

ale v tom, že vedie k svätcovi, príp. ku Kristovi, ktorého zobrazuje: Kto uctieva obraz, ctí si tým 

zobrazeného. 

Aj po teologickom vyriešení sporu však na Východe vec vyriešená prakticky nebola. Rímski biskupi 

aj naďalej viackrát protestovali proti obrazoborectvu. Sporom sa zaoberali niektoré ďalšie synody, 

až konečne roku 842 bola katolícka náuka o úcte obrazov definitívne prijatá, najmä zásluhou cisárovnej 

Teodory (842 - 856). 

Na pamiatku víťazstva úcty obrazov bol zavedený vo Východnej cirkvi sviatok „ ortodoxie ", ktorý 

sa prvý raz slávil 19. februára 843. Doteraz má miesto vo východnej liturgií. 

Spor, ktorý bol na Východe vyriešený, sa však v inej forme preniesol na Západ, kde „cisár Západu" 

Karol Veľký 1 videl v sarnovládnom počínaní cisárovnej Ireny, ktorá zvolala všeobecný koncil a zaslúžila 

sa o vyriešenie vieroučného problému bez toho. aby si vyžiadala jeho mienku, za porušenie rovnoprávnosti 

Franskej ríše s Východom. Chápal to ako osobnú urážku, čo sa prejavilo aj v odmietnutí 

politického sobáša jeho dcér}' Rotrudy s Ireniným synom Konštantínom VI. (Impulz k sobášu vychádzal 

od cisárovnej, ktorá r. 781 požiadala pre svojho syna o ruku dcéry Karola Veľkého.) 

Cisár Karol dal podnet k spísaniu tzv. Libri Carolini r. 790, v ktorých spochybnil Nicejský snem. 

Jeho autori, Alkuin alebo skôr Teodulf Orleánsky, sa dostali z hľadiska hodnotenia koncilu k omylu 

(najmä preto, že nepoznali grécky jazyk), pretože latinský preklad mal pre grécke termíny proskynesis a 

latreia len jedno vyjadrenie: adoratio. Spis bol chápaný ako protest Franskej ríše proti nárokom 

Byzancie, a to nielen v politickej, ale (mylne) aj v dogmatickej oblasti. Protest proti uzneseniu Východu 

vidieť aj v tzv. frankfurtskej synode z roku 794, ktorá sa prehlasovala za všeobecný koncil; nikdy 

však nedosiahla potvrdenie pápežom, nakoľko išlo len o ríšsku synodu. Tieto cisárove protiakcie naznačovali 

snahu vyrovnať sa východnému cisárstvu. 

Situácia sa vyostrila, keď pápež politicky a cirkevne rozšíril svoj vplyv na dolnú Itáliu a na Dalmáciu. 

K prvému zlomu došlo v r. 867. V spore o kreslo patriarchu sa Ignác, ktorý bol prinútený odstúpiť, 

odvolal na pápeža proti svojmu nástupcovi Fóciovi, ktorého podporoval cisársky dvor. Fócius sa 

okrem toho domáhal i súdnej právomoci v južnej Itálii a bojoval proti účinkovaniu rímskych misionárov 

v Bulharsku. Mikuláš I. (858 — 867) žiadal o zosadenie Fócia. Výsledkom bola synoda východných 

patriarchátov (Antiochia, Alexandria, Jeruzalem a Carihrad), ktorá - v prítomnosti cisára - vylúčila 

rímskeho biskupa z Cirkvi kvôli nereze. 

Táto schizma našťastie netrvala dlho. Nový cisár Bazil I. Macedónsky (867 - 886) povolal späť 

starého patriarchu a opäť sa spojil s Rímom. Fócius bol v r. 869 - 870 na koncile v Carihrade (8. všeobecný 

koncil) exkomunikovaný na rozkaz pápeža Hadriána II. (867 - 872). Avšak už o osem rokov neskôr 

bol opäť patriarchom. Po smrti Ignáca (Ť877) sa s cisárovým súhlasom zasa mohol ujať svojho 

starého úradu a pretože latinská Cirkev dúfala v pomoc Byzancie proti Saracénom, bol ochotný ho 

uznať aj nový pápež Ján VIII. (872 - 882). Z toho je zjavné, ako hlboko zasahovali politické a cisárske 

záujmy do vnúírocirkevného života. 

Schizme sa však už ťažko dalo zabrániť. Patriarcha Ceruiarius (od r. 1043) spory medzi Východom 

a Západom priviedol do kritického bodu. Ťažko povedať, čo ho viac podnecovalo: úmysel zabrániť 

pápežskej jurisdikcii v južnej Itáliiu alebo zmenšiť „deformácie" (v jeho očiach) v Západnej cirkvi, 

či jeho ctižiadosť vykonávať vo Východnej cirkvi funkciu podobnú pápežovi. 

75

76 

V každom prípade viedol dôslednú a vedomú dištančnú kampaň. V r. 1053 zatvoril v Carihrade 

latinské kostoly a kláštory. Listy napísané z jeho poverenia ostro kritizovali západné „omyly": napr, že 

sa na zhotovenie hostie použil nekvasený chlieb (azyma), že vraj jedia mäso zo zadusených zvierat, 

v ktorých je ešte krv, že vynechávajú Aleluja v pôstnom čase, že ich kňazi sa nesmú ženiť. Nakoniec 

pribudla ešte aj výčitka, že chápu Ducha Svätého, ktorý podľa latinského vyznania vychádza z Otca a 

Syna (Filioque), kým správne podľa neho by malo znieť: z Otca skrze Syna. 

Kardinál Humbert da Silva Candida, ktorého Lev IX. poveril vyvrátením obžaloby, bol tak inteligentný 

ako trúfalý, že sa neuspokojil iba s teologickou obranou, ale napadol zasa on Grékov a vo svojej 

práci Dialogus (1053) vyhlásil manželstvo kňazov praktizované u nich a schválené Nicejským koncilom 

(325) za „cudzoložstvo" a ich poňatie Ducha Svätého za mylné učenie. Navyše im pohrozil aj 

exkomunikáciou. 

Pamätný 16. júl 1054 sa stal dňom odluky trvaj úcej až do týchto dní. Aj napriek tomu, že ani jedna, 

ani druhá strana neexkomunikovala cirkev na Východe či na Západe, ale išlo len o osobnú exkomunikáciu. 

Do tejto schizmy boli postupne zatiahnuté aj cirkevné spoločenstvá závislé na Byzancii: Rusi, 

Bulhari a Srbí. 

Historik F. Dvorník pokladá túto situáciu za dôkaz toho, „ako ďaleko sa Západná cirkev vyvinula 

vo svojom vlastnom smere a ako málo porozumenia mali stúpenci reformy pre mentalitu Východnej 

cirkvi. " Dnes môžeme konštatovať, že išlo o tragické nedorozumenie a ľudské zlyhanie a viac o disciplinárne 

otázky či liturgickú prax, než o vieroučné tajomstvo. Dodnes je sporné, či kardinál Humbert bol 

splnomocnený k takýmto ďalekosiahlym krokom. V tom čase totiž pápežský' stolec bol neobsadený. 

Lev IX. zomrel už 19. apríla 1054 a jeho nástupca Viktor II. (1055 - 1057) bol zvolený až o rok 13. 

apríla 1055. 

Ako málo ťaží toto rozštiepenie individuálne osoby, ukazuje skutočnosť, že sa od neho neskôr 

neupustilo a neboli úspešné ani pokusy o opätovné nastolenie jednoty Cirkvi (ako napr. na 2. koncile 

v Lyone v r. 1274 alebo na zjednocujúcom koncile vo Ferrare-Florencii v r. 1439). Až v tomto storočí 

sa postupne zlepšujú vzťahy s grécko-ortodoxnou Cirkvou, čo viedlo k tomu, že 7. decembra 1965 sa 

v Ríme i v Carihrade v tú istú hodinu zrušila kliatba z r. 1054. 

3. TÚŽBA PO PRAVOM KRESŤANSTVE 

Spojenectvo Cirkev - ríša bolo nielen zdrojom opakujúcich sa napätí, ale otvorilo pre náboženský 

elán nové horizonty a úlohy. Snaha im zodpovedať privolala množstvo osobností a hnutí. Väčšina 

laikov zapálených pre vieru sa však tlačila do novovzniknutých reholí a spoločenstiev. Walter Nigg 

vysvetľuje vznik nových spoločenstiev ako „odpoveď svätých" na potreby doby. 

Mocné náboženské hnutie, ktoré malo kolísku v Cluny, preniklo a zachvátilo čoskoro celý život 

kresťanského Západu. Prejavilo sa rozmanitými formami zbožnosti, lásky k blížnemu, ochotou veriacich 

k obetiam, ale aj v umení, literatúre a účasti na veľkých spoločenských úlohách. 

Veľmi výrazne to vidieť na spôsobe rehoľného života, ktorý je v tomto období výrazne poznačený 

úsilím o dokonalosť. Veľké množstvo horlivých mužov a žien zo všetkých spoločenských vrstiev 

hľadalo totiž cestu k dokonalosti v reholiach. Nie všetci nachádzali uspokojenie v benediktínskych 

kláštoroch, a preto mnohí hľadali nový ideál apoštolského života v chudobe a dobrovoľnom odriekaní. 

V ústrety takýmto túžbam vychádza sv. Romuald (951 - 1027). Ideál našiel v spôsobe starovekých 

pustovníkov, žijúcich na púšti. Svojimi ohnivými kázňami strhol mnohých a pre svoj úmysel získai dokonca 

aj cisára Ota III. (983 - 1002), pražského biskupa Vojtecha a Bruna z Querfurtu. Založil komunity 

v Camaldoli (odtiaľ názov rehole - kamaldulí), Foníe Avellana a iné. Začiatočníci žili v spoločenstvách 

podľa benediktínskej reguly, pokročilí sa usadili okolo hlavného kláštora v pustovniach. Rehoľa 

predstavovala zvláštne spojenie pustovníckeho života a života v komunitách. Z jeho kláštorov vyšli

neskoršie najprísnejší horlitelia pre cirkevnú reformu, napr. Peter Damiani (1007 - 1072), od roku 

1057 kardinál a predstaviteľ rímskej reformnej strany, ktorý bol pôvodne mních v Camaldoli. 

Medzi nadšencov prísneho spôsobu života v dolnej Itálii patrí sv, Nilus (t 1005), ktorý založil 

baziliánsky kláštor Grotta Ferrata v Ríme. 

S dôslednými stúpencami reformy sa stretávame tiež severne od Alp. Róbert z Abrisselu 

(ti 117), Vitaíis z Tierceville (ti 122) a mnohí iní, prechádzali cez územie Francúzska a Nemecka ako 

potulní kazatelia, žili príkladným apoštolským životom a kázali pokánie a náboženskú obnovu. 

Výraznou postavou tohto obdobia je aj sv. Bruno Kolínsky (1030 - 1101), ktorý- založil novú 

rehoľu v La Chartreuse - kartuziánov, žijúcich v ustavičnom mlčaní a modlitbe. Toto spoločenstvo nebolo 

nikdy veľké, aj neskoršie obdobie prežili bez väčších zmien. Hovorievalo sa o nich, čo vlastne vyjadruje 

ich ustálený duch: Caríusia numquam reformata, quia numquam deformata (kartúza nikdy nepotrebovala 

reformu, lebo nikdy nebola deformovaná). 

Súčasník Bruna, opál Róbert z Molesme (ti 111), založil roku 1098 so svojimi dvadsiatimi spoločníkmi 

prísny benediktínsky reformovaný kláštor v samote Citeaux (odtiaľ názov rehole - cisterciátí). 

Jeho nástupcovia Alberich a Štefan (koniec 11, a začiatok 12. stor.) navrhli stanovy Charta Caritatis, 

v ktorej zdôrazňujú apoštolskú chudobu, samotu v modlitbe a fyzickú prácu. 

K novému ideálu výrazne dopomohol burgundský šľachtic Bernard z Clairvaux (1090 - 1153). 

Jeho cieľom bolo nielen posvätenie a zvnútornenie benediktínskeho rehoľného života, ale aj náboženská 

obroda Cirkvi. Mnohí sa počas jeho života - od najjednoduchšieho ľudu cez cirkevné kniežatá až 

po samého pápeža- obracali k nemu o radu. Jeho pričinením sa veľmi rozšírili kláštory nielen v samotnom 

Francúzsku. V roku jeho smrti 1153 mala rehoľa 30 kláštorov, okolo roku 1200 už 530 a okolo roku 

1500 dokonca 700 mužských a 900 ženských kláštorov. 

Prísnu chudobu si zvolili aj augustiáni-eremiti, ktorí získali pápežské povolenie r. 1256. Najvýznamnejší 

medzi týmito kongregáciami boli viliamiti, založení v roku 1156 sv. Viliamom z Maleval 

pri Sienne, a jamboniti, založení bi. Jánom Bonom z Mantovy okolo roku 1217. Pápež Inocent IV. 

roku 1243 zjednotil všetkých eremitov žijúcich v Toskánsku a Alexander IV. v roku 1256 aj všetkých 

ostatných eremitov v jedno rehoľné spoločenstvo, ktoré dostalo názov Rehoľa eremiíov sv. 

Augustína. 

Zakladateľom kannelitánov je križiak Berthold z Kalábrie, ktorý sa v roku 1156 s desiatimi 

spoločníkmi usadil v jaskyni sv. Eliáša na hore Karmel, kde žili pustovníckym spôsobom života. 

Jeruzalemský patriarcha Albert dal tomuto spoločenstvu prísne eremitské pravidla asi roku 1210, ktoré 

v roku 1226 potvrdil pápež Honorius III. V roku 1238 sa usadili na Cypre, Sicílii, vo Francúzsku a 

v Anglicku. Ich prvým generálom v Európe bol Angličan Šimon Stock (t 1265). S ním je spojený škapuliar, 

ktorý podľa neskorších správ dostai od Panny Márie roku 1251 ako záruku spásy. Správa o tom 

sa objavuje až v 15. storočí. 

V Uhorsku založil ostrihomský kanonik Euzébius novú rehoľu pavlinov, ktorá bola zo začiatku 

len diecéznou rehoľou ostrihomského arcibiskupstva. Roku 1308 ich Klement V. potvrdil a dal im 

rehoľné pravidlá sv. Augustína, Na Slovensku vznikli kláštory v Lefantovciach (1369), v Marianke 

(1377), v Beckove (1430) a potom v Trebišove (1500), Pracovali v duchovnej správe. Počas rekatolizácie 

v 16, a 17. storočí dosiahli značné úspechy najmä na území Slovenska. 

Reforma zasiahla i svetský klérus. Pápež Urban II. (1088 - 1099), clunský mních, pokladal reformu 

klerikov za dôležitejšiu a naliehavejšiu, než reformu kláštorov. Tieto pokusy o reformu klerikov 

žijúcich vo svete možno vidieť už za čias sv. Augustína, ktorý ako biskup v Hippo dal klerikom žijúcim 

v spoločenstve s ním pevné pravidlá (kánon = pravidlá). 

O podobnú snahu sa usilovali tiež sv. Bonifác a Karol Veľký. V roku 768 napísal nové kanonické 

pravidlá biskup Chrodegang z Met. Nariadenie z roku 805 požadovalo, aby klerici vo Franskej ríši žili 

buď ako mnísi, alebo ako kanonici (t.j. v spoločenstvách). Ľudovít Pobožný z tohto podnetu vydal roku 

816 v Cáchach vlastné pravidlá Institutio canonica. 

77

78 

Vitá communis sa však dlho neudržal. Gregoriánska reforma teda znova pokračovala v tomto úsilí. 

Rímska synoda v roku 1059 z podnetu kardinála Hildebranda vyžadovala od všetkých dómskych a 

kolegiálnych duchovných, aby sa vzdali súkromného majetku a zachovali pevné pravidlá. Táto výzva 

mala pomerne veľký úspech. V stredoveku sa dá dokázať 4500 takýchto spoločenstiev rehoľných kanonikov 

(napr. kanonici v Lateráne, Kongregácia sv. Viktora v Paríža, kanonici sv. Hrobu v Jeruzaleme 

atď.). Salzburgský arcibiskup Konrád I. vyžadoval okolo roku 1140, aby klérus, pokiaľ nenáleží k Ordo 

monasticus, žil podľa regule. Ako vidieť bola tú výrazná snaha priviesť duchovných bližšie k apoštolským 

ideálom svojej doby. 

Najvýznamnejšie kanonické spoločenstvo založil kanonik Norbert z Xanten (1082 - 1134), ktoré 

poznáme pod názvom premonštrátí. Roku 1120 založil pri Laone kláštor Prémontré, ktorý nemal byť 

vlastne spoločenstvom rehoľníkov, ale kanonikov podľa rehole sv. Augustína. Malo sa vyznačovať posväcovaním 

duchovných duchovnou správou a kázaním ľudu. Sám ako potulný kazateľ predtým spoznal, 

že proti mylným náukám, šíriacim sa medzi ľudom, možno účinne bojovať príkladným životom a 

horlivým kázaním. Predpokladom k tomu malo byť dôkladné štúdium. Norbert sa roku 1125 stal arcibiskupom 

v Magdeburgu, kde pokračoval v tomto úsilí. Už v roku 1156 mala premonštrátska rehoľa 

vyše 100 komunít. Telesné pozostatky sv. Norberta boli počas tridsaťročnej vojny prevezené do Prahy, 

kde sú v premoštrátskorn kláštore na Stranové uložené doteraz. 

Všetky tieto spoločenstvá boli významnými silami v samoozdravovacom procese Cirkvi. Svojím 

spôsobom prispievali k tomu, že kritika separatistických hnutí chudoby Cirkvi vo väčšej miere 

neuškodila. 

Zvláštnu pozornosť okrem františkánov, o ktorých bude reč neskoršie, si zasluhuje rehoľa dominikánov 

(Ordo Praedicatorum). Vznikli z bezprostrednej skúsenosti s úspechmi u katarov a valdencov 

v južnom Francúzsku, ktoré mal regulovaný kanonik Dominik ako sprievodca biskupa z Osmy na jednej 

jeho ceste. Pre neho a biskupa Diega bolo jasné: Neúspechy pápežských legátov spočívali v spôsobe 

ich vystupovania. Katari a valdenci učili, že právo byť vypočutý má mať iba ten, kto žije ako apoštoli. 

Legáti však cestovali s početným doprovodom, dali zhromaždiť obyvateľstvo miest, aby ich poúčali 

o bludoch, neoblomným hrozili trestami, ktoré pre nich malo pripravené svetské rameno. Naproti tomu 

mali, ako napísal Diego do Ríma: „konať a učiť podľa príkladu nášho Pána a Majstra v úplnej pokore, 

chodiť peši, bez zlata a striebra a vo všetkom napodobňovať život apoštolov". Zároveň biskup konštatoval, 

že farári, dokonca aj samotní biskupi často disponujú iba takými vedomosťami, ktoré potrebujú 

k vykonávaniu svojho úradu. Z toho dôvodu sa neodvážili diskutovať s predstaviteľmi nových hnutí, 

alebo im pri výmene názorov podľahli. 

Tieto poznatky viedli Dominika a jeho biskupa k tomu, aby ako potulní kazatelia žijúc v čo možno 

najväčšej chudobe priviedli späť do Cirkvi všetkých blúdiacich. Diego zomrel v r. 1207. Dominik 

pokračoval v spoločnom diele a mohol tak v roku 1215 požiadať Inocenta HL o cirkevné schválenie 

spoločenstva, ktoré sa okolo neho vytvorilo. Popri chudobe a kázaní vyžadoval od svojich členov aj 

dôkladné teologické vzdelanie, v dôsledku čoho sa rehoľa stala nie už obávaným protivníkom kacírov, 

ale vedúcou teologickou silou vo vnútri Cirkvi. 

Križiacke výpravy 

Nový druh reformy neobišiel ani veriacich laikov Cirkvi. Silný náboženský duch sa prejavil predovšetkým 

v križiackych hnutiach. 

„Bezbožný ľud Saracénov už dlhú dobu kruto utláča sväté miesta, po ktorých kráčali nohy Pánove 

a drží veriacich v otroctve a porobe. Ľud, ktorý si ctí pravého Boha, je ponížený... Pánov chrám, z 

ktorého horlivo vyhnal kupcov a predavačov, aby sa dom jeho Otca nestal skrýšou vrahov, je teraz 

sídlom diabla. Mesto Kráľa všetkých kráľov, ktorý dal ostatným zákony nefalšovanej viery, musí slúžiť

pohanským poverám. Kostol sv. Zmŕtvychvstania - sv. Hrob Pánov je v rukách tých, ktorí na zmŕtvychvstaní 

nemajú účasť, ale budú musieť slúžiť ako strnisko na udržiavanie večného pekelného ohňa. 

Ozbrojte sa s Božou horlivosťou, milovaní bratia, opášte si meče, vyzbrojte sa, buďte synmi 

Mocného! Je lepšie zomrieť v boji ako vidieť náš ľud a svätých trpieť. Ten, kto horlí pre zákon Boží, 

nech sa k nám pripojí. Chceme pomôcť našim bratom. Obráťte zbrane, s ktorými ste odsúdeniahodným 

spôsobom prelievali krv vašich bratov, proti nepriateľom Kristovho mena a viery. Zlodeji, zbojníci, 

podpaľači a vrahovia nebudú vlastniť Kráľovstvo Božie. Vykúpte si so zaľúbeniahodnou poslušnosťou 

Božiu milosť, aby vám vaše hriechy, ktorými ste vzbudili jeho hnev, rýchlo odpustil za také zbožné skutky 

a na príhovor všetkých svätých. My však skrze milosrdenstvo Božie a s podporou sv. apoštolov Petra a 

Pavla odpustíme tresty všetkým veriacim, ktorí sa chopia zbrane proti pohanom a podrobia sa ťarche 

pútnického ťaženia. Tresty, ktoré na nich uvalila Cirkev pre ich hriechy. A ten, kto tam v pravom pokání 

padne, môže pevne veriť, že sa mu odpustia jeho hriechy a bude mať účasť na ovocí večného života. " 

S týmto prejavom (je zachovaný vo viacerých, nie celkom identických verziách) podnietil Urban 

II. (1088 - 1099) prvú križiacku výpravu. Predniesol ho 27. novembra 1095 na synode v Clermonte. Tisíce 

poslucháčov - pre veľký nával sa zhromaždenie uskutočnilo na voľnom priestranstve - nadšene 

zvolali: „Deus lo volt!" (Boh to chce). S krížom z červenej látky, ktorý si prišili na plece, prevzali 

svätú povinnosť zúčastniť sa na križiackej výprave. 

Jedným z prvých bol toulouský gróf Raimund IV,, neskôr nasledovali Gottfried de Bouillon. 

knieža z dolného Lotrinská spolu so svojím bratom Balduinom de Boulogne. Mocný gróf Róbert II. 

z Fiandrie. Knieža Róbert z Normandie. Normand Boemund de Tarent, najstarší syn Róberta Guiscarda 

v sprievode svojho synovca Tankreda. 

Nielen rytiersívo, ale aj „chudobnýchpochytil taký ohnivý zápal, že žiadneho z nich nezadržala 

myšlienka na svoje skromné príjmy alebo úvaha o tom, či si môže dovoliť zriecť sa svojho domu, viníc 

alebo polí". Zapríčinil to hlavne vplyv muža, ktorý dal v očiach ľudu väčšmi ako všetci ostatní do pohybu 

križiacku výpravu: Peter pustovník, nazývaný aj Peter z Amiensu (narodil sa v tomto biskupstve). 

Ako potulný kazateľ chodil po severnom Francúzsku odetý do hrubej kutne. S nespočítateľným zástupom 

vyrazil už v apríli 1096 smerom na východ, hoci oficiálny pápežov termín bol stanovený na 15. 

augusta toho istého roku. 

Mnohí historici nevedia celkom uspokojivo vysvetliť situáciu, ktorá vznikla. H. E. Mayer 

vysvetľuje stav vyvolaný križiackou výpravou: „ Úspech Clermontskej výzvy je fenomén, ktorý dnes ešte 

nieje úplne objasnený a snáď ani nie celkom objasniteľný. " 

Účinne tu mohli pôsobiť viaceré motívy: vzrastajúce ohrozenie zo strany Arabov (Španielsko, 

južná Itália, Malá Ázia); volanie Carihradu o pomoc; už stáročia živá myšlienka pútí na sväté miesta 

Palestíny; ubezpečenie o odpustení hriechov a trestov za hriechy; tiež ekonomické a sociálne ťažkosti 

rytierskeho stavu a u niektorých túžba po dobrodružstve. Samozrejme predovšetkým nechýba' náboženský 

zápal a ochota obetovať sa. 

Palestína bola cieľom zbožných pútnikov po celé stáročia. Zvlášť veľa pútnikov prichádzalo 

v i l . storočí aj z vyšších vrstiev obyvateľstva. (Pútnici z Uhorska v čase kraľovania Štefana I. mali 

k dispozícii v Jeruzaleme dva útulky, čo svedčí o pomerne veľkej návštevnosti aj z našej oblasti.) 

Arabskí vládcovia, ktorí sa v 7. storočí zmocnili Svätej zeme, okrem niekoľkých prípadov, 

nebránili kresťanom navštíviť sväté miesta za určitý popiatok. Pomery sa zhoršili, keď moc na seba 

strhli tureckí Seidžukovia, ktorí sa roku 1076 zmocnili Jeruzalema a postupne celej Svätej zeme. S kresťanmi 

zaobchádzali veľmi surovo a posvätné miesta pustošili a znesväcovali. Napríklad v roku 1064 

viedol mohučský arcibiskup púť do Svätej zeme v počte asi 7000 pútnikov, naspäť sa však vrátilo len 

2000. Najmä miesta, ktoré pripomínali život a smrť Ježiša Krista, chceli úplne zotrieť z povrchu zeme. 

Čoskoro sa naozaj ukázalo, že križiaci vedia bojovať i zomrieť a nevzdať sa ani napriek veľkým 

strádaniam. Avšak vojnové povolanie im tiež diktovalo svoje vlastné zákony. Plienenie a násilnosti ich 

niektorých sprevádzali po ceste. Chamtivosť a nenávisť podporované náboženskými argumentmi a 

79

80 

agitácie jednotlivcov, hlavne grófa Emericha z Leiningenu, viedli k povraždeniu mnohých Židov 

v Speyeri, Mainzi, Wormse, Neussi, Trieri a Metzi. Biskupi a kresťanskí spoluobčania sa často pokúšali 

prechádzajúce hordy chlácholiť, no nadarmo. V Kolíne napr. kresťania zachránili život Židov tak, že 

Zidia sa skrývali u spriatelených kresťanov, kým výtržní pútnici neodtiahli ďalej. •» 

Stojí tiež za povšimnutie, že pri Nitre v lete roku 1096 sa kresťania z Nitry a okolia postavili 

v tejto súvislosti na ochranu Židov, ktorí na tomto území žili, a účastníkov výpravy zahnali. Odpor 

Nitranov bol taký rázny a prekvapivý, že Volkmarova skupina utrpela ťažkú porážku. Pravdepodobne 

tu padol aj veliteľ tejto „križiacko-lupičskej" skupiny - Volkmar, pretože sa viac nespomína. 

Aj davy, ktoré nasledovali Petra z Amiens cez Maďarsko, sa zásobovali svojským spôsobom: 

„Nik už nemyslel na to, aby si veci, ktoré potreboval, kúpil. Každý žil ako vedel, z vraždy a plienenia a 

všetci sa s nepredstaviteľnou drzosťou naparovali, že u Turkov budú vystrájať takisto ". Pustovník už 

nemohol tieto výbuchy vášni svojich stúpencov krotiť. 

Do Carihradu dorazila iba malá časť výpravy. Bez toho, aby počkali ostatné rytierske vojská, oiivážiii 

sa vkročiť na maloázijskú pôdu (6. augusta 1096) a pri jednom stretnutí s Turkami tu boli úplne 

rozdrvení (21. októbra). 

Hlavný prúd vojska dorazil do Carihradu v apríli 1097. Po zložitých jednaniach - komu by mali 

vlastne patriť oblasti, ktoré sa majú dobyť, v ktorých kniežatá nakoniec uznali byzantského cisára Alexia 

I. (1081 - i 118) za najvyššiu autoritu (bez toho, aby to neskôr zachovali), zahájil sa v máji pochod 

cez Anatoliu. Po víťazných bitkách počas cesty stáli oddiely 21, októbra pred Antiochiou - kľúčom do 

Sýrie. Až 3. júna nasledujúceho roku mohli pomocou ľsti a cudzej zrady vtiahnuť do mesta. Edessa bola 

už vo februári bez boja odovzdaná Balduinovi. 

Vytúžený Jeruzalem uvideli križiaci v lete 1099. Hrozilo, že obliehanie skončí fiaskom pre 

horúčavu a nedostatok vody a ešte k tomu bol ohlásený aj príchod egyptskej armády. Podľa vízie križiaka 

Petra Desideria bol pád mesta prisľúbený do deväť dní, ak bojovníci budú držať pôst a prejdú 

okolo mesta v slávnostnej procesii. To posledné sa uskutočnilo 8. júla. O päť dní neskôr sa začal útok a 

15. júla sa podarilo prekročiť múr. Keď už boli v meste, ich opojenie z víťazstva, po mnohých útrapách, 

nepoznalo hraníc. Žiaľ aj v spôsoboch, ktoré nie sú kresťanom vlastné. 

„Ked" konečne (križiaci) porazili pohanov, chytili v chráme veľký počet mužov a žien a zabili ich 

alebo nechali žiť, ako sa im to hodilo. Čoskoro prešli križiaci celé mesto a pobrali zlato, striebro, kone 

a mulice. Plienili domy. ktoré boli preplnené bohatstvom. 

Potom šťastní a plačúc od radosti šli si uctil hrob nášho Spasiteľa a splniť si voči nemu svoju 

povinnosť poďakovania. Nasledujúci deň vyliezli na strechu chrámu, pochytali Saracénov, mužov i ženy, 

vytiahli meče a poodtínali im hlavy. Niektorí sa vrhli z tej výšky dolu. Pri pohľade na to bol Tankred 

naplnený rozhorčením. 

Na porade sa rozhodli, že každý bude rozdávať almužny a modliť sa, aby si Boh vyvolil toho, ktorého 

si želá, aby vládol nad ostatnými a spravoval mesto. Rozkázali tiež, aby vyhodili z mesta všetkých 

mŕtvych Saracénov kvôli neopísateľnému zápachu, lebo celé mesto bolo naplnené ich mŕtvolami. Živí 

Saracéni vynášali mŕtvych z mesta a urobili z nich kopy vysoké ako domy. Nik predtým nevidel a ani 

nepočul o podobnej masakre pohanského ľudu, ako bol tento. Hraníc bolo ako kameňov a nik okrem 

Boha nepozná ich počet. " 

Táto správa, ktorá pochádza od neznámeho križiaka, odzrkadľuje pozoruhodnú zmes protikladov 

v ľudskom srdci: Rytieri, ktorí kľačia pri hrobe Pánovom „šťastní a plačúc od radosti" a niekoľko hodín 

predtým a potom posadnutí koristníckou vášňou a túžbou zabíjať. Oni sami boli zhrození z toho, čo 

vykonali, a potom to ľutovali v kajúcnej procesii. V Európe bola správa, že hrob Pánov je opäť v rukách 

kresťanov, prijatá s nadšením. 

Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie Jeruzalemského kráľovstva. Organizované 

bolo podľa francúzskeho vzoru ako lénny štát s menšími križiackymi štátikmi: kniežatstvom antiochijských, 

grófstvom ôdesským a tripolským.

Gottfried, statočný šľachtic, dostáva titul ochranca Božieho hrobu, pretože „ nechcel nosiť zlatú 

korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú". Už 12. septembra 1099 porazil niekoľkonásobnú presilu egyptského 

sultána pri Askalone. Panoval však len rok, následkom epidémie v 38. roku svojho života zomrel 

a bol pochovaný v Chráme Božieho hrobu. Jeho nástupcom sa stal bral Balduin, edesské knieža. 

Križiaci ä ktorí zostali v Palestíne, stavali alebo opravovali kostoly a hrady, ktoré boli mohamedánmi 

zrútené. Pád Edessy v roku 1114 však ukázal, že kresťania nemôžu klásť víťaznému náporu mohamedánov 

vážnejší odpor. 

Druhá križiacka výprava (1147 - 1149) sa uskutočnila predovšetkým zásluhou Bernarda 

z Clairvaux, ktorý získal pre ňu aj dvoch kráľov: francúzskeho Ľudovíta VIL a nemeckého Konráda III. 

Výprava sa skončila katastrofou nemeckého a francúzskeho vojska. Roku 1187 Jeruzalem bol znova 

v rukách mohamedánov. Výprava skončila najmä pre Francúzov veľmi tragicky, z čoho bol nespravodlivo 

obvinený Bernard. 

Tretia výprava (1189 - 1192) bola najsilnejšou výpravou križiakov, ale jej výsledok bol nepatrný, 

pretože medzi kresťanskými rytiermi a kniežatami boli neustále spory. Výpravu viedol Fridrich 

Barbarossa (zomrel na križiackej výprave r. 1190). Zúčastnil sa na nej aj anglický kráľ Richard Levie 

srdce, francúzsky Filip II. a rakúsky vojvodca Leopold VI. Ani im sa však nepodarilo Jeruzalem znova 

dobyť naspäť. Uzatvorili však v roku 1192 so sultánom Saladinom prímerie, ktoré zaručovalo pútnikom 

nerušenú návštevu Jeruzalema. 

K štvrtej križiackej výprave (1202 - 1204) dal podnet pápež Inocent ITT. (1198 — 1216). Výprava 

nedosiahla svoj cieľ, nakoľko bola Benátčanmi zneužitá na vlastné záujmy a zamierila proti vôli pápeža 

do Konštantínopoíu, kde zasiahla do vnútropolitických záležitostí Východorímskej ríše. Po prvom 

dobytí mesta 17. júla 1203 bolo dohodnuté zjednotenie Východnej a Západnej cirkvi. Keďže dohoda 

nebola dodržiavaná, križiaci napadli mesto druhýkrát 13. apríla 1204, pričom ho vyplienili a zriadili 

tam tzv. latinské cisárstvo, ktoré sa udržalo do roku 1261. Tento nie veľmi kresťanský postup prehĺbil 

ešte viac trhlinu medzi Východom a Západom. 

Neúspešnosť križiackych výprav vyvolala v Európe rozličné dohady, či sa má vôbec ešte pokračovať 

v ozbrojených vojenských ťaženiach. Rozšírila sa myšlienka, pochádzajúca z radov rehoľníkov, 

že Boh dopraje kresťanom víťazstvo prostredníctvom bezbranných panien a detí. Roku 1212 dochádza 

ku križiackej výprave detí. Jedna skupina tiahla z Kolína pod vedením 10-ročnébo Mikuláša a druhá z 

územia Francúzska na čele s pastierikom Štefanom. Výsledok tohto ťaženia bol katastrofálny. Množstvo 

detí na ceste zahynulo a deti, ktoré sa nalodili v Marseille a Brindisi, boli predané do otroctva 

v Alexandrii. 

Piata križiacka výprava (1228 - 1229) bola skôr súkromnou záležitosťou cisára Fridricha II., 

ktorý bol v tom čase postihnutý cirkevným trestom. Vyjednávaním s egyptským sultánom dosiahol, že 

Jeruzalem bol na čas vrátený kresťanom. Roku 1244 sa však Jeruzalem dostáva znovu do nik mohamedánov. 

Na výprave sa zúčastnil aj uhorský kráľ Ondrej II. 

Na Lyonskom sneme roku 1245 pápež Inocent IV. (1243 - 1254) vyzval kresťanský svet na šies= 

tu križiacku výpravu (1248 - 1254). Medzi západnými panovníkmi však nebolo veľa ochoty. Jedine 

francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý (1226 - 1270) chcel najskôr poraziť Egypt a potom dobyť Svätú 

zem pre kresťanov. V apríli 1250 však bolo francúzske vojsko pri Káhire porazené. Kráľ sa dostal do 

zajatia, z ktorého vyviazol až po zaplatení vysokého výkupného. 

Roku 1270 Ľudovít IX. podnikol siedmu výpravu, ktorá tiež skončila neúspechom. Kráľ 

Ľudovít sa stal obeťou moru v Tunise. 

Posledná kresťanská pevnosť Akkon padla do rúk mohamedánov v roku 1291. Od tých čias ostala 

Svätá zem v moci Turkov až do roku 1917. Napriek tomu, že boli rozličné úsilia o oslobodenie Palestíny 

a určité dohody sa aj uzatvorili, boli žiaľ len krátkodobé, alebo neúčinné. 

Križiacke ťaženia sú zjavom nábožensko-cirkevným a univerzálnym. Celkový význam týchto 

výprav je sporný. Ak niekto tvrdí, že vznikli z túžby pápežov rozšíriť svoju moc aj na Východ, 

81

82 

prejavuje tým neznalosť skutočnosti. Túžba skrytá v srdci jedného človeka by nedokázala celých 200 

rokov oduševňovať tisíce ľudí, aby opustili svoje domovy a išli do istého nebezpečenstva. 

Bez vplyvu pápežov by samozrejme križiacke výpravy neboli vznikli. Oni boli ich iniciátormi a 

podporovateľmi, hoci chrániť Cirkev a jej práva bolo povinnosťou cisára a kresťanských kráľov. (V čase 

vyhlásenia 1. križiackej výpravy však cisár Henrich IV. aj francúzsky kráľ Filip 1. boli exkomunikovaní.) 

Právom možno Urbanovi II. a jeho nástupcom vytýkať, že veľmi podceňovali ťažkosti spojené s 

výpravami. Predpokladal sa tu čistý úmysel, ktorý však mali len niektorí účastníci výprav, a nie celé davy. 

Na výpravách chýbalo viacero osobností typu Gottfrieda Bouiilonského a Ľudovíta IX. Aj keď sa 

pri jednotlivých výpravách stretávame s vojenskými neúspechmi, nemožno pápežom vyčítať rýdzosť 

ich úmyslu. 

Aj napriek konečnému neúspechu mali križiacke ťaženia pre Cirkev v Európe značný význam. 

Nastaia živá výmena civilizačných a hospodárskych hodnôt s Východom. Križiacke hnutia zapôsobili 

na západnú zbožnosť, prehĺbila sa úcta k trpiacemu Spasiteľovi (rozšírenie pobožnosti krížovej cesty). 

Križiacke výpravy dali tiež vznik myšlienke jednoty západoeurópskej rodiny národov kresťanstva, ktorá 

nastúpila po starej idei cisárskej a ríšskej. 

Mnohí, v našom období, si kladú otázku: boli križiacke výpravy pod práporom či pod rúškom religiozity? 

Odpoveď závisí aj od osobného rozhodnutia, či uznať vieru ako pôvodnú realitu a nielen ako 

rúško, za ktorým sa skrývajú osobné zámery. Napriek nedostatkom, ktoré sú predsa známe aj z iných 

vojen, boli križiacke výpravy pre väčšinu účastníkov odriekaním a rizikom, od ktorého musela rozumná 

kalkulácia vlastných záujmov odradiť, pretože hodnota tejto myšlienky spočívala u každého hlavne 

v obetovaní svojho postavenia, ba i života. Preto nie náhodou vyrastajú z križiackych výprav rytierske 

rády, ktoré okrem obvyklých sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti prijali záväzok slúžiť pútnikom a 

chrániť posvätné miesta proti mohamedánom. 

Johaniti (aj „hospitaliti" - pomenovaní podľa nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme) boli 

založení roku 1099. Tam sa od polovice 11. storočia venovali najprv starostlivosti o chorých pútnikov a 

až po dobytí Jeruzalema prebrali aj vojenské úlohy. Od roku 1291 sa zdržovali na Cypre, Rodose a od 

1530 na Malte, podľa čoho dostali aj názov maltézski rytieri. 

Templárov (pomenovaní podľa ich prvého sídla v Jeruzaleme v blízkosti Šalamúnovho chrámu) 

založil v roku 1119 francúzsky rytier Hugo de Payens so svojimi spoločníkmi. Od roku 1291 boli premiestnení 

na Cyprus. Následkom intríg francúzskeho kráľa Filipa IV. boli na koncile vo Vienne roku 

1311 zrušení pápežom Klementom V. 

Nemecký rád („Deuíschherren") vznikol vr. 1198 z bratstva ošetrovateľov, ktorého počiatky 

možno klásť do rokov 1189-1190. Už za veľmajstra Herrmanna zo Saizy (1210-1239) nemeckí 

rytieri prešli do Pruská (Marienburg). Ich úlohou bolo šírenie kresťanstva v okolí Baltského 

mora. 

Rytiersky charakter tiež dostalo bratstvo sv. Lazára. Spoločenstvo sa venovalo výhradne 

ošetrovaniu malomocných. Najstaršie štatút}' sú z roku 1150. Bolo zriadené podľa reguly sv. Augustína. 

Koniec 13. storočia boli lazaristi už rytierskym rádom. Predstaveným bol vždy malomocný. Pápež 

Inocent ľv. roku 1253 tento predpis zmenil. 

Johaniíi, nemeckí rytieri a lazaristi mali tiež ženské vetvy, ktoré sa venovali výhradne službe 

chorým. 

Dejiny však šli svojou viastnou cestou - pomimo toho, čo naplánovali zbožní pápeži a geniálni 

panovníci. Pádom Akkony v r. 1291 opustili Palestínu poslední rytieri. Iba Cyprus a Rodos zostali v rukách 

kresťanov. O obnovení križiackych výprav sa už vážne neuvažovalo. Ani to neprekvapuje, ak pomyslíme 

na pápežovo vyhostenie do Avignonu (1309 - 1377), na politickú a náboženskú roztrieštenosť 

Západu (storočná vojna - od r. 1339 - medzi Anglickom a Francúzskom, na pápežskú schizmu - 1378 

- 1417 a pád Carihradu v r. 1453.

83 

Nemožno obísť skutočnosť, že z myšlienky výprav sa vyvinulo aj misijné hnutie. Kresťania si 

uvedomili, najmä zásluhou sv. Františka, že výpravy za rozšírenie Božieho kráľovstva sa nesmú uskutočňovať 

len rnečorn. Sv. František Assiský posla! roku 1219 prvých misionárov do Maroka (piati tu o 

rok dosiahli mučenícku korunu). František sám osobne predtým (1219) navštívil v Damiette sultána El- 

Kamila. 

Križiacke výpravy priniesli aj nový pohľad na zbožnosť: namiesto ranostredovekého prežívania 

zbožnosti nastúpila osobná zbožnosť. Výsledkom boli nové hnutia chudobných. 

Hnutia chudobných 

Spor o investitúru bol výrazom sebavedomia Cirkvi, ktorá hľadala vlastnú identitu v oslobodení 

sa od svetskej moci. S postavením biskupov ako ríšskych kniežat a s nárokom pápeža na vykonávanie 

funkcie univerzálneho prostredníka prevzala však Cirkev vládne funkcie vo svetskej oblasti. S tým 

súvisela skutočnosť, že si „osvojila" aj taktiku, ktorá nebola pre ňu vlastná. 

Život kresťanov sa v niektorých prípadoch vzdialil od svojho vzoru natoľko, že podoba „chudobného 

Krista" v tomto čase vybledla. Celkovú atmosféru tohto obdobia možno vyjadriť slovami obchodníka 

Francesca Datiniho, ktorý v liste píše v duchu týchto časov: „v mene Boha a zisku". Nespokojnosť, 

ktorá siahala omnoho hlbšie, i vedomie jej príčin vzbudili snahu svojím životom sa pripodobniť 

Kristovi. K tomu bolo potrebné „odkryť tvár pôvodného Krista". Túto podobu začali mnohí hľadať 

s väčšou intenzitou vo Svätom písme. 

Najpôsobivejšou postavou tohto smeruje František z Assisi (1182 - 1226). Svoje poslanie nachádza 

v Ježišových slovách učeníkom, ktorých posiela do dedín Izraela (Mt 10, 5 - 15): byť bratom 

chudobných, ba slúžiť im ako „menší" (minor). Neskôr, keď sa k nemu pridávajú spoločníci a sú potrebné 

spoločné smernice, odvoláva sa len na evanjelium. Z miest v evanjeliu pochádza aj „regula", 

ktorú predkladá Inocentovi III. roku 1209. Jeho jediným želaním je žiť podľa evanjelia. Regula spočívala 

v troch evanjeliových radách: „Ak chceš byť dokonalý... " (Mt 19,21); „Nič si neberie na cestu... " 

(Lk 9,3); „Kto ma chce nasledovať... " (Lk 9,23). Tieto tri nosné myšlienky svojho ducha vyjadril František 

slovami: „Bratia, to je náš život a naša regula. " 

Kardinál Giovanni de Colona, ktorý' bol veľkým zástancom Františkovej idey, na jeho obhajobu 

povedal: „ Tento človek chce žiť len podľa evanjelia. Nebráňme mu v tom. " 

Proti vtedajšiemu presvedčeniu, že každé rehoľné spoločenstvo potrebuje bezpečné príjmy, si 

volí neistotu v dôvere, že Boh sa o nich postará prostredníctvom milodarov blížnych (františkáni sú prvou 

žobravou rehoľoií). 

Nasmerovanie Františka a jeho spoločníkov možno vidieť v jednom z listov sv. Františka, ktorý 

adresuje „všetkým veriacim": „Akí šťastní a požehnaní sú tí, čo milujú Pána a konajú, ako hovorí sám 

Pán v evanjeliu: Milovať budeš Pána svojho Boha, z celého svojho srdca a z celej svojej duše a svojho 

blížneho ako seba samého. Milujme teda Boha a klaňajme sa mu s čistým srdcom a s čistou mysľou, 

lebo on predovšetkým toto hľadá, keď hovorí: Praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. 

Lebo všetci, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu pravdy. A vysielajme k nemu vo dne v noci 

chvály a modlitby: Otče náš, ktorý si na nebesiach, lebo sa máme stále modliť a neochabovať. 

Okrem toho prinášajme ovocie hodné pokánia. A milujme svojich blížnych ako seba samých. 

Majme lásku a pokoru a dávajme almužnu, lebo ona zmýva z duší špinu hriechov. Veď ľudia strácajú 

všetko, čo zanechávajú na tomto svete. So sebou si berú iba zásluhu za lásku a almužnu, ktorú dávali a 

dostanú za ne odmenu od Pána a dôstojnú odplatu. 

Nesmieme byť múdri a rozumní podľa tela, ale skôr máme byť jednoduchí, pokorní a čistí. Nikdy 

nesmieme túžiť dostať sa nad iných, ale skôr máme byť sluhami a poddanými každému ľudskému stvoreniu 

kvôli Bohu. A na všetkých, čo takto robia a vytrvajú až do konca, spočinie Pánov Duch a urobí si

84 

v nich stánok a príbytok a budú synmi nebeského Otca, ktorého skutky konajú, a sú snúbencami, bratmi 

a matkami nášho Pána Ježiša Krista. " 

Františkova pozornosť sa nezameriava na reformu Cirkvi, ale na to, aby nasledoval svojho 

Majstra, inak sa zdá, že ani činorodý a úprimný močení, ani Cirkev týchto desaťročí si nežiadali obnovu. 

Naopak, Cirkev pevne spojená s Rímom a úspešná v bojí proti simónii a laickej investitúre, sa ukázala 

ako vedúca sila nielen v duchovno-spoločenských iniciatívach (výzvy ku križiackym výpravám), 

ale aj svojím vplyvom: Inocent Hl. bol lénnym pánom takmer celej Európy. Zodpovedá to určitému citu 

pre vnútornú realitu, keď sa už vtedy rozšírilo, že pápežovi sa v čase, keď uvažoval nad schválením 

predloženej regule, snívalo, že hrozilo zrútenie Lateránskej baziliky (symbol Cirkvi vôbec) a František 

iu podopieral. Takmer paralelný zážitok mä aj mladý František: keď sa ako 24-ročný roku 1206 modlí 

v kaplnke San Damiano pri Assisi, počuje hlas Ukrižovaného: „Postav môj dom. rúca sa. " Nieje mu 

jasné, čo sa týrn myslelo, tak začal renovovať kaplnku. Obe udalosti spomína už Celano. ktorý patril od 

r. 1215 k Františkovmu spoločenstvu - sú symptómom toho, že cítili ohrozenie Cirkvi, hoci IV. lateránsky 

koncil z r. 1215 veľmi majestátne zapôsobil na súčasníkov, čím nebola celkom predstavená pravdivá 

tvár Cirkvi. 

Tak ako František, aj Peíer Valdes si volí cestu chudoby, pohnutý' príkladom sv. Alexia (rímsky 

patricius v 4. alebo 5. storočí, ktorý v deň svojej svadby opustil nevestu a rodinu, a potom viedol v anonymite 

život v chudobe). Okolo roku 1173 objavil pri čítaní Matúšovho evanjelia (10, 5 n.) ideál chudoby. 

Zaopatri! svoju ženu a obe dcéry a rozdal svoj majetok. Dvom klerikom dal preložiť Nový zákon 

do provensálskeho nárečia. Tak ako František aj on sa zameria na obsah Evanjelia podľa Matúša a vyšle 

svojich spoločníkov, aby žijúc z almužien svojimi kázňami primäli ľud k zmene života podľa evanjelia. 

Potom sa však ich cesty úplne rozdelia. 

Zatiaľ čo pre Františka platí zhoda s cirkevnou vrchnosťou kvôli Ježišovi Kristovi - keď sa ho 

pýtajú na životné zásady, keď už bol na smrteľnej posteli, vymenúva vzájomnú lásku, vysokú úctu 

k chudobe a vernosť sv. Cirkvi - sú valdenci tak presvedčení o správnosti svojich názorov, že si ani nevšimnú 

obmedzenie, ktoré im kládli: Alexander III. (1159 - 1181) chválil ich chudobu, povolil im 

mravné kázne, ale kázne vieroučné im zakázal. Inak - ako František - broja aj proti nedostatkom v radoch 

klerikov. Pápež Lucius III. (1181-1185) ich roku 1184 vylúčil z Cirkvi. 

V ústraní vyvinú čoskoro vlastné náboženské názory: odmietali celú vonkajšiu štruktúru Katolíckej 

cirkvi a takmer celý jej bohoslužobný systém: povolili iba krst dospelých; odmietli uctievanie 

relikvií svätých a odpustky; odmietli sviatosť svätenia kňažstva, avšak platnosť kňazských úkonov 

(najmä transsubstantiu) robili závislou na mravnej hodnosti vysluhovateľa; popreli očistec, čo 

viedlo k odmietnutiu dobrých skutkov a modlitieb za zomrelých; pestovali čítanie z Biblie v ľudovom 

jazyku, 

Po Valdesovej smrti (1218) hnutie v hlbšej miere prepadá heréze. Vidno to najmä u lombardskej 

skupiny, ktorá bola radikálnejšia než skupina francúzska. Lombardskí „chudobní" mali svoju vlastnú 

cirkevnú organizáciu. Delili sa na „dokonalých" (perfectí) - kazatelia žijúci spoločným životom, „veriacich" 

(credentes) a ich priaznivcov a sympatizantov (imperfecti). 

Zdá sa, že Valdes nechcel vytvoriť žiadnu novú cirkevnú organizáciu, ale aj napriek tomu odoprel 

podradiť sa zákazom kurie rozširovať svoju náuku. 

Dnes je počet valdencov odhadovaný na 45 000. Viac ako polovica z toho žije v Taliansku, hlavne 

v údoliach Alp niekdajšieho Savojska a Piemontu. 

Spolu s valdencami boli z Cirkvi vylúčení aj katari (gr. katharoi - čistí). Žili v prísnej chudobe. 

Ako putovní kazatelia podľa vzoru apoštolov sa cvičili v najprísnejšej askéze. Za tým stáli pozoruhodne 

učenia, svedčiace o pôvode sveta, ktoré boli pre Západ cudzie. 

Podľa nich bol Satan sám bohom Starého Zákona, ktorý vytvoril tento viditeľný svet, kým dobrý 

Boh je pánom duchovná. Tento posiela jedného zo svojich anjelov, Krista, aby učil duše, ktoré Satan 

zatemnil, o ich skutočnom domove. Prostredníctvom čo možno najsilnejšieho odpútania sa od sveta

85 

(zrieknutie sa manželstva, požívania mäsa, práce, zbrane) sa uskutočňuje oslobodenie z područia 

diabla. 

Po prvýkrát - ak odhliadneme od dualistických učení, akými sú manicheizmus, marcionizmus a 

rôzne gnostické prúdy prvých storočí - nachádzame takéto názory u Bogomila, kňaza byzantskej cirkvi 

10. storočia, pravdepodobne v Macedónsku. Jeho stúpenci, bogomilovia, boli v 12. storočí vyhnaní 

z Carihradu, Stretávame ich potom hlavne v Bulharsku a na Balkánskom polostrove. Sporadicky sa dostali 

pravdepodobne aj na Západ (pravdepodobne aj prostredníctvom križiakov). 

Vsevernom Taliansku a potom v južnom Francúzsku sa mnohí, na ktorých zapôsobil ich vzorný 

spôsob života, pripojili ku katarom. Postupne sa u nich zaviedlo hierarchické delenie a 

vytvorila sa 

vlastná cirkevná organizácia s viacerými diecézami. 

Vnajlepšie organizovanú a najvplyvnejšiu sa vyvinula „ecclesia Albigensis", spoločenstvo so 

sídlom v Albi, ktoré založili okolo r. 1150 severofrancúzski katan, podľa čoho ich 

pomenovali 

aíbigéncanii. 

Albigénci sa zblížili so šľachticmi, ktorí chystali odboj proti francúzskemu kráľovstvu. Napätie 

prepuklo v krvavú albigénsku vojnu (1209 - 1229), ktorá mala čiastočne náboženský a čiastočne politický 

charakter. 

Odrodou katarov je sekta Suciferiánov. Boli rozšírení po celej Európe, najmä v Nemecku, kde 

radikálne proti nim vystúpi! Konrád z Marburgu (spovedník sv. Alžbety Uhorskej). Roku 1233 bol heretikmi 

zabitý. 

Zvláštnym hnutím na rozdiel od uvedených heretických smerov sa v tomto čase ukazuje blúznivý 

apokalypticizmus, ktorý vznikol v 13. storočí vo františkánskej reholi a prenikol aj do širokých laických 

kruhov, nadväzujúc tak na myšlienky cisterciátskeho opáta Joachima de Fiore v Kalábrii. Joachim 

rozlišoval tri obdobia: predkresťanské obdobie Boha Otca, kresťanské obdobie Boha Syna, a tretie, posledné 

obdobie Ducha Svätého, kedy namiesto „skazenej telesnej" cirkvi nastúpi dokonalá cirkev duchovná 

(obdobie rehoľníkov). 

Tieto názory odporovali tradičnému chápaniu činnosti Cirkvi vo svete, ale stretli sa s veľkým súhlasom 

u prísnejšej frakcie františkánskej rehole, tzv. spirituálov. 

Joachimove spisy boli odsúdené synodou v Arles roku 1263. Napriek tomu myšiienka odstránenia 

vonkajšej moci Cirkvi a hierarchie, často spojená s politickými cieľmi, žila ďalej. 

Hlásanie radikálnej chudoby a prísnosti mravov priťahovalo veľké množstvo ľudí najmä z nižších 

vrstiev. Zrejme tu okrem mnohých faktorov účinkovala aj nevedomosť, nedostatočná schopnosť 

posudzovať veci, najväčšmi však priepasť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva a s tým spojený 

pocit nespravodlivosti pri pohľade na rozdeľovanie moci a majetku. Avšak nezávisle od toho, skutočnosť 

že náboženská túžba viedla mnohých k chudobe a Jednoduchosti, bola vyjadrením túžby mnohých 

veriacich tohto obdobia. 

4, OBRANA A OBNOVA 

Rovnako ako hnutia chudoby boli čo do podoby a motívov rôznorodé aj reakcie vedenia Cirkvi. 

Spájala sa v nich náboženská starosť a osírozraká diagnóza falšovania viery s obranou moci a individuálnych 

záujmov. Radikálne požiadavky, ktoré vzniesol okolo r. 1150 augustinián kanonik Arnold 

z Bescie, že biskupi a klérus sa mali úplne zriecť vlastníctva, cirkevných majetkov a práva na vládnutie, 

ohrozili celý spoločenský systém. To tiež vysvetľuje, prečo sa obrana pred kacírmi (vznik z gr, názvu 

katharoi - nem. Ketzer) realizovala často s plným súhlasom kráľov a kniežat. 

Arnold z Brescie bo! zásahom Fridricha z Barbarossy roku 1155 upálený pred bránami Ríma a 

jeho popol bol rozsypaný do Tiberu. Za Arnoldom stál všetok rímsky ľud, ktorý cítil v jeho kázňach 

potvrdenie svojej požiadavky získať väčšiu samosprávu.

86 

Proti katarom energicky zakročil pápež Alexander III. (1159 - 1181). Usiloval sa aj vojenským 

spôsobom potlačiť nebezpečných narušiteľov spoločenského poriadku a viery. Za účasť vo vojne dával 

tie isté odpustky a privilégiá ako za križiacku výpravu do Svätej zeme. Zároveň napomína! biskupov, 

aby nečakali na obžaloby, ale aby sami aktívne pátrali po nepriateľoch viery a viedli proti nim súdne 

procesy. Odsúdení stratili všetok majetok a boli odovzdaní do rúk svetskej moci na popravu. Ten, kto 

preukázal ľútosť, bo! omilostený na vykonanie skutkov pokánia, alebo dostal pri vážnejších prečinoch 

doživotné väzenie. 

K vojnovým opatreniam došlo až za Inocenta 111.(1198 - 1216) roku 1209. Začala sa dvadsaťročná 

vojna, ktorú na oboch stranách viedli s veľkou zúrivosťou, ktorá však katarov a albigéncov 

nezničila. 

Inkvizícia 

Vznik inkvizičného úradu poukazuje na dva momenty: 

a)vyšetrovanie, ktorého účelom je zistiť, kto sa previnil herézou (odtiaľ pomenovanie: iat. inquirere 

- vypočúvať); 

b)odovzdanie usvedčených heretikov svetskej moci na potrestanie. 

Dobový charakter oboch týchto základných bodov je tu zvlášť viditeľný. Kresťanský starovek a 

raný stredovek nepozná ani jednu, ani druhú záležitosť. 

Cirkev na svojej ceste sa často stretávala s mylnými názormi a spochybneniami, proti ktorým sa 

usilovala nielen brániť, ale aj vysvetľovať pravú náuku Cirkvi. Príčinou bola predovšetkým vysoká duchovnosť 

a bohatstvo myšlienok kresťanského zjavenia. Cirkev si bola vedomá, že depositum fidei (poklad 

viery) musí uchovávať v krehkej nádobe. Preto cítila svoju zodpovednosť venovať zvláštnu pozornosť 

obrane pred nesprávnymi náukami. Cirkev sa s touto otázkou musela vyrovnávať v každom čase 

až doteraz. Už Euzébius konštatoval, že v 2. storočí vnútorné ohrozenie kresťanstva herézami a rozkolmi 

bolo omnoho väčšie než jej vonkajšie ohrozenie prenasledovaním. 

Sv. Pavol napísal Korinťanom: „Musia byt medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa 

osvedčí" (1 Kor li, 19). Hieronym sa vyjadruje k problému nasledujúcimi slovami: „Nikto nemôže 

splodiť herézu, ak nemá planúceho ducha a prirodzené dary, ktorých tvorcom je božský umelec " Augustín 

zas: ,,Nemyslite si, bratia, že bludy môžu vznikať z nejakých malých duší. Herézy vytvorili len 

veľkí ľudia." Augustín po svojej skúsenosti s donatistami vo všeobecnosti odsudzuje a upozorňuje na 

ne ako na nebezpečenstvo veľkého ohrozenia pF3 Cirkev. 

J. Lortz hovorí o „štastnej vine" a zdôrazňuje, že „blud a vina môžu mať v Božom pláne spásy 

hlbokým zmysel". K. Rahner vysvetľuje, že „Cirkev poznáva svoju vlastnú pravdu jasnejšie tým, že počuje 

jej opak... a odmieta ho". Poukazuje na to, že by bolo veľkým omylom stotožňovať bludárstvo so 

zlobou a neuznávať, že sa „ mnohokrát zakladá na zvlášť horlivom osobnom hľadaní opravdivej spásonosnejpravdy 

". Dejiny tieto výroky osobností svojej doby plne potvrdzujú. 

V období prvotnej Cirkvi trestala Cirkev prostriedkami čisto duchovnými. Situácia sa zmenila, 

keď v 4. storočí sa stalo kresťanstvo náboženstvom štátnym. Cisári si robili nárok bdieť nad čistotou 

viery. Od doby cisára Valentiniána I. (364 - 375), a najmä od Teodózia I. (379 - 395) bolo vydaných 

mnoho zákonov proti heretikom (napr. kacíri boli trestaní konfiškáciou majetkov, vyhnanstvom; proti 

donatistom a manichejcom bol použitý trest smrti). V zákone z roku 407 sa už výslovne hovorí, že herézaje 

verejný zločin, pretože previnenie proti náboženstvu prináša škodu všetkým. 

Svetská vrchnosť aj v tomto období zakročovala voči heretikom či kacírom veľmi prísne. Napríklad 

francúzsky kráľ Róbert II. dal v roku 1022 v Orleanse na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov. Podobne 

kráľ Henrich III. dal popraviť väčší počet heretikov lotrinského pôvodu. Keď sa roku 1115 na 

sneme v Osissons radili kniežatá a duchovní, ako majú postupovať proti kacírom, ľud vtrhol do väzenia

a kacírov upálil, pretože sa obávali prílišnej miernosti duchovných. Duchovná vrchnosť zachovávala 

voči tejto otázke formu zdržanlivosti. Sv. Bernard zastával názor, že „fides suadenda est, non imponenda" 

(viera má byť ponúknutá a nie nanútená). Proti tým, ktorí sa prehrešili proti čistote viery, pripúšťal 

len trest väzenia a exkomunikácie. Miernosť voči katarom a valdéncom, následkom ich krutých zásahov 

(vraždenie, plienenie kostolov a kláštorov), zo strany Cirkvi ustúpila. Synoda v Tours, konaná v roku 

1168 za prítomnosti pápeža Alexandra III., došla k záveru, aby heretici boli trestaní väzením a konfiškáciou 

majetku. Ten istý pápež roku 1189 predložil na Treťom laíeránskom koncile k vyriešeniu 

otázku, ako čeliť takmer zúfalej situácii Cirkvi v južnom Francúzsku. Svetské kniežatá boli poverené, 

aby zakročili proti heretikom vojenskou silou. Masové heretické hnutia totiž ohrozovali spoločenský 

poriadok a životy inak zmýšľajúcich ľudí. 

Keďže nebezpečenstvo valdénskej nerezy v severnej Itálii rástlo, pápež Lucius III. (1181 - 1185) 

sa roku 1184 dohodol s cisárom Frídríchom Barbarossom o prenasledovaní exkomunikovaných heretikov, 

ktorý na nich uvalil ríšsku kliatbu. Nakoľko sa však pomery stále zhoršovali, Inocent III. po mnohých 

márnych pokusoch získať heretikov pre Cirkev kvalifikoval nerezu ako crimen laesae maieslalis 

najvyššieho Pána a vyjadri! súhlas, aby proti heretikom boli použité najvyššie tresty. 

Štvrtý lateránsky koncil roku 1215 stanovil všeobecné pravidlá pre postup proti bludárom. 

Svetskí vladári sa mali prísahou zaviazať, že budú hájiť čistotu viery a podozrivé osoby vyhostia zo 

svojho územia. Tým, ktorí zmluvu nedodržali, hrozil trest kliatby a po uplynutí roka strata svetskej 

vlády. 

Aj napriek prísností trestov v uvedenom opatrení nieje spomenutý' dosiaľ trest smrtí: Upaľovanie 

kacírov bolo najskôr oficiálne nariadené roku i i97 kráľom Petrom II. Aragónskym s odôvodnením, že 

bludári sú verejní nepriatelia štátu. Roku 1224 cisár Fridrich II. zákonom stanovi! trest smrti upálením 

ako „vhodné potrestanie" lombardských heretikov. Zachoval sa jeho príkaz arcibiskupovi Albertovi 

z Magdeburgu: „Ten, koho biskup jeho diecézy predvolá ako obvineného z kacírstva, má byť na jeho 

žiadosť okamžite zadržaný svetskou autoritou a vydaný na smrť upálením na hranici. Ak mu sudcovia 

vo svojom milosrdenstve darujú život, má sa mu aspoň vytrhnúť jazyk, ktorým zhanobil katolícku 

vieru. " Podobné nariadenie je vydané na Sicílii roku 1231 a pre nemecké územie roku 1232. 

Gregor IX. (1227 - 124!) poradil biskupom zobrať si na pomoc proti heretikom ľudových 

kazateľov (biskupská inkvizícia). Vošiel do histórie ako otec inkvizície, bol prvým, kto oficiálne súhlasil 

so smrťou heretika upálením, nakoľko žiadne z predchádzajúcich opatrení nemohli zabrániť 

veľkému nebezpečenstvu bludárov, ktorí narúšali čistotu viery a spoločenský poriadok. Roku 1231 vydáva 

inkvizičnú buhi Excommunicamus, ktorá sa stala synonymom trestu smrti upálením. 

Keďže svetské kniežatá sledovali svojím opatrením proti kacírom isté politické ciele, ktoré im 

boii často bližšie než ciele náboženské, Gregor IX. neponechal vyhľadávanie kacírov štátnym úradníkom, 

ale roku 1232 zriadil pápežskú inkvizíciu. Pápež poveril predovšetkým členov dominikánskej rehole, 

aby svojou činnosťou čelili nebezpečenstvu vtedajšej doby. 

Ďalšia inkvizičná buia Inocenta IV. (1243 - 1254) Ad exstirpandum z roku 1252 bola zhrnutím 

predchádzajúcich nariadení voči heretikom. Dovoľovala mučenie ako prostriedok na zistenie viny (na 

rozdiel od 9. stor., kedy Mikuláš L vo svojich Responsa ad consulta Bulgarorum z 866 odmietol mučenie 

ako previnenie proti božskému i ľudskému zákonu). 

Ak posudzujeme inkvizičný proces nezaujato, musíme uznať, že aj napriek tomu, že má veľa nedostatkov, 

znamenal pokrok v jurisdikčnej praxi. Zistenie viny nebolo ponechané svojvôH alebo náhode, 

aíe vzdelaní členovia dominikánskej rehole, ktorí vôbec neboli krvilační, ako ich často predstavuje 

profánna literatúra, sa usilovali konať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. 

Inkvizitátor mal predovšetkým povinnosť vyzvať všetkých (robilo sa to kázňou na námestí), ktorí 

sa cítili vinnými herézou, aby sa sami dostavili k súdu. Keď uplynula lehota na dobrovoľné priznanie 

(tempus gratiae), ktorá trvala asi jeden mesiac, boli prijímané udania. Obžalovaný mal právo sa brániť 

a ešte pred začiatkom procesu mohoi uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa tie nachádzali 

87

88 

medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Pred vynesením rozsudku sa inkvizitátori mali radiť s tzv. boni 

viri (dobrí muži) aleboperiti (znalci), obyčajne aj s biskupom. Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu 

uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, púť, nosenie zvláštneho označenia na odeve, 

väzenie alebo vyhnanstvo). 

Nieje pravdou, ako sa to často tvrdí, že každý obvinený skončil na hranici. (Napríklad z 930 rozsudkov 

za 15 rokov, ktoré vyniesol inkvizítor Bernard Gul krátko po roku 1300 bolo odsúdených na 

trest smrti 42 obvinených.) V súčasnosti objektívni historici uvádzajú, že najviac cca 5 % obvinených 

z herézy bolo odsúdených na trest smrti. Tento však nevykonávala Cirkev, ale svetské rameno. 

Inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Zvláštnu skupinu v dejinách 

inkvizície tvorí španielska inkvizícia, ktorú zriadi! roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471 

-1484) španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479 - 1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474 - 1504). 

Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský. (Mnohí pokrstení židia a mohamedáni sa dostávali 

do vysokých cirkevných aj štátnych služieb; v podstate ostali pri svojom náboženstve, hoci navonok 

vystupovali ako kresťania. Pre Španielsku korunu boli takto nebezpeční, preto úlohou inkvizície 

ich bolo vyhľadávať.) 

Zvláštne procesy boli zavedené proti bosorkám a čarodejniciam, ktoré boli praktizované aj v období 

reformácie (aj zo sírany protestantov). Odstránilo ich až osvietenstvo v 18. storočí. 

Nielen vrchnosť tušila následky, ktoré malo náboženské presvedčenie heretikov pre spoločnosť, 

ale reagoval naň aj jednoduchý ľud - so súhlasom alebo s prudkým odporom (to posledné prevažne 

v severnom Francúzsku, kde katarov pozabíjalo obyvateľstvo). 

K odporu proti heréze nepriamo prispeli všetci tí, čo prijali ich požiadavku (život v chudobe 

podľa evanjelia), avšak v praxi a v náboženskom presvedčení sa držali v hraniciach toho, čo im predpisovala 

Cirkev. K nim patrili laické združenia zaoberajúce sa starostlivosťou o chorých a malomocných, 

ktoré sa vytvárali predovšetkým v mestách. Aj stanovy profesionálnych združení (komunít) obsahovali 

túto novú orientáciu na evanjelium, ako to potvrdzuje prepošt Gerloh z Reichenbergu (1092 - 1169): 

„ Sudcovia, vojaci, daňoví prefekti, obchodníci, roľníci nasledujú apoštolský spôsob života (regula 

apostolica) ". Bolo to predovšetkým spoločenstvo antonitov, špitálni bratia Svätého Ducha, mostní 

bratia, serviti, begardi. K tomu patrili aj ženské spoločenstvá, begyne, ktoré vznikli okolo r. 1170 

v Belgicku (pomenované pravdepodobne podľa ich sivého = bigio oblečenia) a ktoré žili v chudobe bez 

zloženia sľubu. Slúžili y nemocniciach, venovali sa výchove dievčat a pochovávali mŕtvych. Patrili tam 

aj mnohí laici, ktorí prijali spôsob života františkánov, benediktínov alebo premonštrátov bez toho, aby 

opustili svoje zamestnanie a rodiny. Tvorili tzv. tretí rád (terciári). 

Stredoveká inkvizícia nieje dielom jedného pápeža, ani pápežstva samotného, ale výsledkom dobových 

pomerov na konci 12. a začiatkom 13. storočia, ktoré je špecifické prepojením medzi Cirkvou a 

štátom. Pre stredovekého človeka bol náboženský bludár zároveň politickým revolucionárom, ktorý napáda 

základy kresťanskej spoločnosti, a tým existencie Cirkvi a štátu. Vidieť to aj zo situácie, ktorú 

opisuje pápež Bonifác VIII. v bule Saepe sanctam Eccíesiam v roku 1296: ..... viaceré osoby, a to aj ženy, 

vyhlasujú, že majú moc kľúčov: zväzovať a rozväzovať hriechy, počúvajú spovede a dávajú hriešnikom 

rozhrešenie, zvolávajú náboženské schôdzky nielen denné, ale aj nočné, na ktorých rozhlasujú 

svoje bludy..., opovažujú sa kázať..., že vraj položením rúk obsiahli Ducha Svätého, že vraj nikoho netreba 

poslúchať okrem samého Boha, nech je to ktokoľvek, nech má akúkoľvek hodnosť a stav. Tvrdia. 

že účinnejšie sú modlitby, keď ich konajú ľudia celkom nahí... Pre toto túto sektu... vyhlasujeme za prekliatu 

a bludársku. " (Išlo o pseudomystické združenia bratov slobodného ducha v Augsburgu.) 

Inkvizícia sa javí ako záležitosť čisto dobová, ktorá nemá žiaden dogmatický podklad. Za daných 

okolností bola inkvizícia jediným prostriedkom k potlačeniu hnutia, ktoré ohrozovalo trvanie cirkevného 

a štátneho poriadku. 

Od začiatku sa pokúšala aj rozhovormi o viere získať tých, čo sa od nej odklonili. Napr. sa dozvedáme 

o diskusii katolíckych teológov s katarským biskupom Bernardom Simorrom v Carcassonne

89 

pred tvárou Petra II. z Aragónska, ktorý vystupoval v úlohe rozhodcovského sudcu (1204), alebo o rozhovore 

o viere uskutočnenom v kaštieli grófa Raimonda Rogera v Pamiers (1207). Tento rozhovor 

skončil konverziou viacerých valdéncov, ktorých Inocent III. prijal späť do Cirkvi rovnako ako aj iných 

konvertitov bez sankcií a povolil im žiadaný spôsob života v chudobe, ak sa podrobia poslušnosti voči 

cirkevnému vedeniu. 

Vysvetliť uspokojivo inkvizíciu je z hľadiska pohľadu človeka 20. storočia veľmi ťažké. Profesor 

Emii van der Vekene v roku 1983 vydal odvážne dielo Biblioteca inquisitionis, v ktorej zhrnul 4808 

kníh dosiaľ vydaných o inkvizícii, ale riešenie problému ostáva stále otvorené. 

Z hľadiska absolútneho, vo svetle večných zásad náboženstva - milosrdenstva a lásky - treba 

však stredovekú inkvizíciu odsúdiť ako metódu, ktorú evanjelium neponúka. Sväté písmo pozná vieru 

ako slobodnú odpoveď človeka na Božie volanie. 

Súčasná Cirkev na II. vatikánskom koncile sa vyjadrila k otázke slobody svedomia okrem iného 

aj deklaráciou Dignitalis humanae, kde sa uvádza: „ Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba 

má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení 

pre donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci 

tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať 

podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo ako aj v spoločenské s inými v patričných 

medziach." (2) 

5. ROZUM A SRDCE PRI HĽADANÍ BOHA 

Paralelne s hnutiami chudoby nastal rozmach teológie a mystiky. Obe potrebovali jedna druhú 

ako rôzne formovaní bratia: mystiku, aby sa vyhlo suchopárnosti pojmov, teológiu, aby sa nestali obeťou 

nedefinovateľných poryvov duše (vnútra). Ideálne je, ak sa v tej istej osobnosti podarilo dosiahnuť 

syntézu oboch, ako to bolo v tej dobe u Tomáša Akvinského. Bol teológ a zároveň aj mystik. Taktiež 

Bernard de Clairvaux - mystik a zároveň teológ. 

Doteraz bolo teologické myslenie udomácnené v školách zriadených pri ústredných a ostatných 

kláštoroch a zameriavalo sa na Sväté písmo, cirkevných otcov, predovšetkým na Augustína. Teraz však 

vznikol nový prúd, známy pod menom scholastika, ktorá mala raziť charakter teológie stredoveku až po 

prah novej doby. Vyrástla z hnutia so znovuobjaveným aristotelovským myslením, rozšírila sa prostredníctvom 

univerzít a presadila prostredníctvom nových rehôľ dominikánov a františkánov. 

Rozlúčenie sa s gréckym myslením datujú niektorí (symbolicky) do roku 529, keď bola zatvorená 

platónska akadémia v Aténach a zároveň vznikoi na Monte Cassino benediktínsky kláštor. Platónske 

myslenie však v skutočnosti pôsobilo ďalej vo Východnej i Západnej cirkvi, zatiaľ čo sám Aristoteles 

bol u Grékov už dávno zabudnutý. K jeho znovuobjaveniu došlo nie na gréckom teritóriu a ani sa nedostalo 

na Západ cez dotyk s Byzantskou cirkvou, ale prostredníctvom kontaktov s Arabmi v Španielsku 

a v južnej Itálii. Filozofi (ako napr. Alfarabi, Avicenna, Averroes) a významní židovskí filozofi 

(Avencebrol, Moses Maimonides) recipovali Aristotela. To všetko však nevysvetľuje ohlas, ktorý jeho 

myšlienky vyvolali u kresťanských teológov. 

Samotné západné myslenie so svojím realisticko-prírodovedným chápaním sveta sa nachádzalo 

v neplánovanom susedstve aristotelovského myslenia, z ktorého potom vzniklo priateľstvo (z ktorého 

však grécko-kresťanský Východ v žiadnom prípade nečerpal). 

Vo svojej analýze pohybu (napr. nebeských telies) a vôbec každej zmeny dospel Aristoteles k jeho 

pôvodu, ktorý - sám nehybný, nemenný a bezčasový - vyvolal pohyb ako predmet túžby. Už bolo 

blízko k tomu, aby sa v tom videla paraleia s kresťanským pojmom Boha. Samotná táto podobnosť, 

opakujúca sa v mnohých iných úvahách, sotva dokáže vysvetliť nadšenie, s akým siahli teologické školy 

za Aristotelom. Omnoho skôr tam bola zásadná a fascinujúca možnosť: chápať vieru a múdrosť nie

90 

ako protiklady, ale ako vzájomne sa potvrdzujúcu a dobiehajúcu jednotu. Túto novú potrebu vyslovujú 

aj výroky Anzelma z Canterbury (1033 - 1109), otca scholastiky: „fídes quaerens intellectum" - (viera 

si vyžaduje rozum) a „credo, ut intelligam" - (verím, aby som porozumel). Odvtedy sa stalo pevným 

presvedčením katolíckej teológie, že viera neznamená negovanie rozumu („credo quia absurdum"), ale 

je jeho svetlom, v ktorom dospieva k vlastným, vieru potvrdzujúcim alebo jej aspoň neprotirečiacim 

výsledkom. To posledné sa demonštrovalo Anzelmovými dôkazmi o existencii Boha a - ešte rozvinutejšie 

- dôkazmi Tomáša Akvinského, u ktorého sa existencia Boha javí ako nutne logická požiadavka 

rozumu, a tým sa zjavenie a prírodný poriadok stretávajú v tej istej pravde. 

Univerzity 

Aristotelovské myslenie by sa sotva bolo stalo rúchom teológie bez univerzít. Začiatkom 13. storočia 

sa spojili učitelia a študenti cirkevných škôl a dosiahli pápežské uznanie a privilégiá ako universitas. 

Hlavné univerzity boli v Paríži (vlastné stanovy od r. 1215), v Bologni a v Oxforde, Carnbridge, 

v španielsku Páleneia a Salamanka (1120). V ostatných častiach Európy až v polovici 14. storočia: Praha 

(1348), Viedeň (1345), Krakov (1364), Pécs (1367), Kolín (1388), v Bratislave až roku 1465. 

Najnavštevovanejší bol Paríž, matka vzdelanosti. Okolo roku 1258 tam založil kapián Ľudovíta 

IX., Róbert de Sorbon, internát pre chudobných študentov teológie. Neskoršie jeho meno prešio na celú 

parížsku univerzitu. 

Študenti si mohli slobodne voliť miesto štúdia a akademické záverečné skúšky boli uznané v celej 

Európe. Vynikajúci učenci pritiahli do jednotlivých škôl mnohých žiakov. Nadaní poslucháči si vyžadovali 

výber kvalifikovaných a ctižiadostivých profesorov. Veľký dosah malo aj to, že sa dominikáni 

(1217) a františkáni (1219) rozhodli dať vyučiť svoj dorast v Paríži. Nielenže z ich radov vyrástli veľkí 

učenci, ale čoskoro oni sami dobyli katedry. Okrem sacerdotia a impéria sa štúdium vytváralo v tretiu 

samostatnú svetovú autoritu alebo veľmoc. (Promócia na doktora na niektorých univerzitách sa rovnala 

udeleniu šľachtictva.) 

Univerzity mali zvyčajne štyri fakulty: filozofickú, teologickú, právnickú a lekársku. Zriaďovateľmi 

bol buď panovník alebo pápež a každá univerzita mala pápežské schválenie. Gregor IX. roku 

1231 udelil vznikajúcim univerzitám určité práva (neboli závislé na biskupovi). Cirkev všemožne napomáhala 

vznik a udržiavanie univerzít (profesori žiii z prebiend, ktoré patrili Cirkvi). 

Keby sme chceli i keď stručne predstaviť najvýznamnejších teológov tej doby, prekročili by sme 

svoj rámec. Medzi dominikánmi vynikal sv. Tomáš Akvinský, ktorý' vošiel do dejín ako „naučenejší 

medzi svätými a najsvätejší medzi učencami". Narodil sa v r. 1225 pri Neapole (Roccasecca). Vyučoval 

v Paríži od r. 1252 do 1259 a v rokoch 1269 - 1272, y Ríme 1259 - 1269, potom dva roky v Neapole. 

Zomrel v roku 1274. 

Jeho Surnma theologica, súhrnné dielo o teológii bolo tak premyslené, že sa stalo určujúcou autoritou 

pre nasledujúce storočia. Ešte v r. 1917 predpisovalo cirkevné právo (Canon 1366,2), že filozofia 

a teológia sa na cirkevných fakultách musí riadiť čo do obsahu, formy a zásad podľa Tomáša Akvinského. 

Jeho ďalšie diela: Summa contra gentiles (1264), Quaestiones quodlibetales, Quaestiones disputatae 

a svätý život mu právom vyslúžili pomenovanie doctor angelieus, 

K učeným dominikánom patrí sv. Albert Veľký (asi 1200 - 1280), učiteľ Tomáša Akvinského a 

pre jeho rozsiahle vzdelanie označený za doctora universalis, ako aj Vincent de Beauvais (t 1264), ktorý 

napísal najväčšiu encyklopédiu stredoveku. 

Do početnej rodiny františkánov patril sv. Bonaventúra, narodený vr. 1217 pri Orviete (Bagnoreggio). 

Študoval v Paríži súčasne s Tomášom Akvinským. Svoju úlohu na vedeckom poii však sotva 

mohol splniť, nakoľko ho rehoľa zvolila za svojho generálneho predstaveného roku 1257. Zomrel v roku 

1274. Po Tomášovi Akvinskom sa pokladá za najväčšieho teológa scholastiky. Napriek tomu sa

91 

rozhodujúcou autoritou vo františkánskej reholi nestal on, ale sv. Ján Duns Scotus (okolo roku 1265 

-1308). 

Na poli vzdelanosti vynikal aj Alexander z Hales (t 1245), Bonaventúrov učiteľ, Roger Bacon 

(t 1292), známy a spochybnený kvôli svojmu prírodovedeckému mysleniu, Raimund LuHus (t 1315), 

vynikajúci znalec arabskej filozofie. 

K slávnym osobnostiam tej doby patrili ďalej Peter A.belárd (1079 - 1142), Róbert Grosseteste 

(tl253), Siger z Brabantu (tl284), Hugo zo St. Viktora (ti 141), Peter Lombardský (ti 160). 

Mystika 

Zároveň so scholastickou filozofiou a teológiou sa rozvíjala kresťanská mystika, ktorú môžeme 

nazvať kontemplatívnou teológiou (gr. myein = hlboko uvažovať o niečom so zavretými očami). K tomuto 

spojeniu s Bohom sa prichádza po troch cestách: via purgativa, illurninativa a umtiva (cesta 

očistná, osvecujúca a zjednocujúca). Ich vyvrcholením j £ nazeranie na Boha. Túto cestu nazývame 

mystika, pričom tento pojem zahŕňa v širšom zmysle slova všetkých tých, ktorí hľadajú Boha cestou 

vnútornej skúsenosti, v užšom zmysle slova tých, ktorí zvláštnym spôsobom prežívajú v hĺbke svojej 

duše Božiu prítomnosť a svoje zjednotenie s ním, často sprevádzané extázami, víziami, prerokovaním a 

mocou robiť zázraky. 

Doba rozkvetu teologického myslenia bola zároveň dobou mystiky. Hovorili sme už o jednotlivých 

osobnostiach, v ktorých sa obe spájali. Popri Bernardovi z Cíairvaux patrí k nim predovšetkým 

Tomáš Aquinský. V poslednom roku svojho života zastavil Tomáš prácu na svojom diele Summa iheologica, 

keď sa ho spýtali na dôvod, vraj odpovedal: „ To, čo som napísal, je slama v porovnaní s tým, 

čo som videl." 

Jednotu teologického myslenia a vnútornej skúsenosti nachádzame aj u Bonaventúru, Huga 

(ti 141) a Richarda z St. Viktor (ti 173), tiež pri nemeckom trojhviezdí u dominikánov Majstra 

Eckharta (t 1328) a jeho žiakov Jána Taulera (+1361) a Henricha Suso (t 1366). 

Mystická skúsenosť bola v podstate nezávislá od teologického vzdelania. Zbožní laici opisovali 

napredovania vnútorného človeka od očistenia sa po osvietenie a až po zjednotenie. Aj ženy ako 

sv. Hildegarda von Bingen (ti 179), sv. Brigita Švédska (+1373), bi. Angela z Foligno (+1309), 

sv. Katarína Sienská (+1380) tu boli uznávanými autoritami. K veľkým mystikom sa počíta aj sv. Mikuláš 

von Fliie (patrón Švajčiarska), ktorý bol predtým roľníkom a ako 50-ročný si zvoiil pustovnícky 

život a - podľa svedectiev doby - vydržal 20 rokov bez jedia (t 1487). 

Aj keď je mystika trvalým elementom kresťanstva a vo všetkých dobách nájdu sa dominantné 

príklady, medzi 12. a 15. storočím sa prejavujú spoločné znaky, ktoré ju charakterizujú ako 

stredovekú mystiku: skúsenosť z Boha a jeho blízkosť sa nájde vždy bez výnimky vtedy, keď sa „opusti 

svet". Stvorenia sú nie tak obrazom Božím, ako skôr nebezpečenstvom spôsobujúcim rozptýlenie. 

„ To je čisté, čo je odlúčené a oddelené od všetkých stvorení, lebo všetky stvorenia poškvrňujú, 

lebo sú ničím. " Tento Eckhartov postoj sa nachádza aj v knihe, ktorá je snáď najrozšírenejšia 

po Biblii - Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského (t 1471; bola preložená do 95 jazykov a vydaná 

vo viac ako 3000 vydaniach): „Dbaj o to, aby si svoje srdce odfrhol od náchylnosti k viditeľnému 

a pozdvihol k neviditeľnému. Ten, kto nasleduje svoje zmysly, poškvrňuje svoje svedomie a stráca 

milosť Božiu. " 

Utiahnutosť, askéza a meditácia charakterizujú mystikov. Až keď je vnútro celkom zjednotené 

s Bohom, potom sa možno v činnej láske prikloniť k svetu. Mystici si jasne uvedomovali nebezpečenstvo, 

že pri pôžitku človek odmieta vnútorný pokoj a vyššie hodnoty. Ján Gerson varoval pred citovým 

vzplanutím a sebaklamom; Ján Tauler vo svojich kázňach zdôraznil hodnotu nezištného plnenia 

povinností:

92 

„ Vedzte, že keby som nebol kňazom a žil by som v reholi, považoval by som za veľkú vec, keby 

som mohol robiť topánky a chcel by som to robiť lepšie ako všetko ostatné a rád by som si zarábal 

vlastnými rukami na svoj chlieb... Poznám jedného z najväčších priateľov Boha, bol po všetky dni 

roľníkom, viac než 40 rokov a je ním ešte dnes. Ten sa raz spýtal nášho P ária, či má zanechať svoju 

prácu a vstúpiť do rehole, tu mu tento riekol: Nie, to nemá vraj urobiť. Má z potu tváre zarábať na svoj 

chlieb, na česť drahocennej krvi Pánovej. " 

Myšlienkové bohatstvo tohto obdobia sa veľmi výrazne prejavilo v novom slohu - gotike, ktorý 

v 13. a 14. storočí ovláda celú oblasť západného kresťanstva a svojím vertikálnym smerovaním vyjadruje 

túžbu stredovekého človeka po nových hodnotách. 

6. KRESŤANIA A ŽIDIA 

V kresťanskom svete Európy, okrem časti územia Španielska, obsadeného mohamedánmi, 

nachádzame zvláštnu skupinu obývate ľstva -Židov. Oni predstavovali medzi Európanmi-kresťanm i jedinú 

nekresťanskú vrstvu obyvateľstva. 

Rozličný postoj, skôr odmietavý ku Kristovi, značne rozdelil už aj tak rôzne orientovaných potomkov 

Jakabových. Tragédia, ktorá zasiahla obyvateľstvo Izraela v roku 66 - 70 po Kr. za židovskej 

vojny, bola začiatkom skazy vyvoleného národa. 

Situáciu tohto nepriaznivého obdobia pre židovský národ nachádzame podrobne vykreslenú 

v diele Bellum judaicum (Židovská vojna). Pochádza od jedného z vodcov proíirírnskeho odboja v Galilei, 

židovského kňaza Jozefa. Jozef prijíma prímenie Flávius (takto ho poznáme v histórii) z vďačnosti 

voči neskoršiemu cisárovi Vespaziánovi (69 - 79), z rodu Fláviovcov, ktorému po masakre v Galilei 

predpovedal cisársku korunu. Vespazián sa zachoval k nemu blahosklonne a držal ho ako zajatca. Keď 

sa však proroctvo splnilo, hoci mu nikto neveril, po smrti Neróna v roku 68 Jozef sa stáva slobodným. 

Vstúpil z vďačnosti za zachovanie života do cisárových služieb (stal sa „dvorným historikom" cisára). 

Židia ho pokladajú za zradcu náboženstva a národa. 

Podľa údajov Jozefa Fíávia pri porážke v Galilei v roku 67 - 68 veľké množstvo židov bolo pobitých 

a okolo 70 000 zajatých. Pri ťažení proti Jeruzaiemu historik Fiávius udáva, že bolo zabitých milión 

židov, kým 70 000 bolo zajatých. (Podľa rímskeho historika Tacita bolo obkľúčených v Jeruzaleme 

600 000 židov.) 

Jozef Flávius vo svojom diele vysvetľuje, že v apríli roku 70 bolo v meste naozaj veľké množstvo 

pútnikov, zhromaždených na veľkonočné sviatky. (Zabitých bolo 256 500 veľkonočných baránkov; 

okolo každej obete sa zišla asi desať, v niektorom prípade až dvadsaťčlenná skupina.) 

Postavenie obyvateľov Jeruzalema aj pútnikov bolo katastrofálne. Jeruzalem nebol pripravený 

prijať na niekoľko týždňov také veľké množstvo ľudí. (V Palestíne bolo pred žatvou.) Mesto z príkazu 

Tacita, syna Vespaziána, bolo obohnané valom z kameňa a vyhladované. Tí, ktorým sa podarilo opustiť 

mesto, skončili v rukách rímskych žoldnierov, ktorí ich zaživa rozpárali vo vidine bohatstva, ktoré vraj 

židia vo svojich vnútornostiach odnášali z Jeruzalema. Iní skončili na kríži. Podľa Jozefa Flávia bývalo 

niekedy pod hradbami Jeruzalema 500 aj viac popravených. 

6. augusta roku 70 zničením chrámu, ktorý chcel Títus uchrániť, ale sa to kvôli ohnivému zápalu 

rímskych víťazov nepodarilo, končí slávna história vyvoleného národa. (Podľa niektorých v plameni a 

ohni bol židom na Sinaji daný zákon a v plameni a ohni bo! zrušený.) 

Triumfálny sprievod Tíía v roku 71 so židovskými zajatcami a ukoristenými predmetmi z jeruzalemského 

chrámu (v Jeruzaleme Rimania ukoristili toľko zlata, že jeho cena v susednej Sýrii klesla o 

polovicu) neznamenal pre židov ukončenie odboja. Nepokoje, vyvolané zo strany židov ako odpoveď 

voči Rímu, ako aj stavbe pohanského mesta a chrámu Jupitera v Jeruzaleme, boli v mnohých častiach

sveta. Vzbury vyvrcholili počas cisára Hadriána (117 - 138) v rokoch 132 - 135. Vodcom židovského 

odboja bol Šimon Bar Kochba (Syn hviezdy). Rabín Akiba ho vyhlásil za mesiáša. 

Rímske vojsko pod vedením Júlia Severa kruto potlačilo povstanie, pri ktorom padlo asi 580 000 

židov, medzi nimi aj vodca povstania. Prerušená stavba chrámu bola dokončená. Rimania ho pomenovali 

Aelia Capitolina. Na Goígote bol postavený chrám k úcte Jupitera a Venuše, tiež socha cisára. 

Zhorenisko chrámu dal cisár zorať a posypať soľou. 

Židia nemohli do mesta vstúpiť pod trestom smrti. (Neskôr mohli za určitý- poplatok vo výročitý 

deň zborenia chrámu prísť a oplakávať slávnu budovu Izraela.) 

Židia považujú Hadriána za ďalšieho Nabuchodonozora. V jednej z modlitieb zvolávajú na neho 

Boží trest: „Rozpomeň sa. Pane, aký krutý bol ku nám Hadrián, ako spálil 480 synagóg a nečisté modly 

postavil na posvätnom mieste. " 

Ťažisko života židov sa do obnovenia izraelského štátu roku 1947 presídlilo mimo územia Palestíny. 

Je podivuhodné, že si aj napriek nepriazni, s ktorou sa stretávali v jednotlivých obdobiach, zachovali 

svoju identitu a neasimilovali sa. 

Postavenie židov bolo v rôznych krajinách a v rôznych dobách rozličné. Za cisára Caracallu sa 

roku 212 dostali občianske práva, V Palestíne sa utvoril židovský patriarchát a prikročilo sa k starostlivému 

a podrobnému výkladu Zákona, ktorý sa pod názvom talmud rozšíril po celom svete a stal sa záväzným 

pre židov. 

Byzantskí cisári sa stavali k židom rozlične. Konštantín Veľký zakázal na sneme v Nicei (325) 

riadiť sa podľa židovského slávenia Veľkej noci, V roku 358 dostávajú židia povolenie zaviesť pevný 

kalendár, ktorý robí židovské obce liturgicky samostatnými. Za cisára Teodózia (379 - 395) sa vzťah 

k židom narušil, hoci platila zásada, vychádzajúca od tohto cisára: židovské náboženstvo nieje žiadnym 

zákonom zakázané. Mnohé synagógy však v tomto období ľahli popolom alebo boli prebudované na 

kresťanské chrámy. Cisár síce vydal zákon na ochranu synagóg (proti čomu sa milánsky biskup Ambróz 

bránil); bol však asi málo účinný, pretože ho počas 30 rokov asi desaťkrát obnovili. 

Cisár Teodózius II. v roku 425 zrušil palestínsky patriarchát, čím sa duchovné stredisko židov 

presunulo do Babylonu. Tu bola prevedená väčšia redakcia talmudu. Keď ich Peržania odtiaľ vyhnali, 

usadili sa vo väčšom počte v Číne a Indii. 

Codex Iustinianus, vychádzajúci od cisára Justiniána L (527 - 565), zásadu Teodózia I. ohľadom 

slobody židovského náboženstva, nevložil. Tento postoj Justiniána je určujúci aj pre nasledujúcich 

kresťanských cisárov. 

Zvláštny postoj voči židom vidieť v „čase otcov" (patristiky) u Hieronyma (t asi 420) a Jána 

Chryzostostoma (Ť407). Hieronym pre svoj pobyt v Betleheme a Palestíne vôbec má veľmi pozitívny 

vzťah k židovskému náboženstvu, až natoľko, že mu to niekedy kresťania vyčítajú. V niektorých prípadoch 

aj samotní rabíni citovali Hieronyma z jeho komentárov. Celkom iný postoj je u carihradského 

patriarchu Jána Chryzostoma. rodáka z Antíochie, ktorý poznal z každodenného života vzťah židov a 

kresťanov vo svojom rodnom meste, Pre kresťanov tu videl veľké nebezpečenstvo straty katolíckej viery. 

Mnohí kresťania (zo židovstva) totiž zachovávali židovské pôstne dni a zúčastňovali sa na bohoslužbách 

v synagóge. Ján Chryzostom označuje synagógy ako „miesta diablov", kde sa prevádzajú nehanebnosti, 

Juliánov (631 - 633) neúspešný pokus o obnovu jeruzalemského chrámu využíva často ako 

dôkaz proti židom. 

V byzantskej ríši ostávala situácia židov neistá. Značná časť sa ich dostala ku Kaspickému moru, 

kde obrátili v 9. storočí na svoju vieru celý národ Chazarov, čo možno pokladať za ojedinelý jav v histórii 

židovského náboženstva. 

Veľký vplyv postupne získali židia v Hispánii (na území dnešného Španielska), kde sa ich usadilo 

väčšie množstvo. Tretia synoda v Tolede roku 589 zakázala, miešané manželstvá kresťanov a židov, 

predaj kresťanských otrokov do služby u židov a uvedenie židov do takých úradov, ktoré by im 

93

94 

umožňovali mať právomoc nad kresťanmi. Štvrtá synoda v Tolede roku 633 išla v tomto smere ešte ďalej. 

Žiadala rozlúčenie už uzavretých zmiešaných manželstiev a vylúčenie židov zo všetkých verejných 

úradov. Invázia mohamedánov do Španielska priniesla židom značné uvoľnenie. Španielsko sa stalo pre 

nich druhou „zasľúbenou krajinou". 

Franskí panovníci mali k židom pomerne pozitívny vzťah. Ponúkali im diplomatické služby; čo 

sa týka lekárskych služieb, túto oblasť zaujali takmer celkom židia. Stávali sa však aj prípady, ako to 

vidieť v súvislosti s arcibiskupom Agobardom Lyonským, ktorý protestoval proti tomu, aby sa židom 

dovoľovali stavať synagógy, aby sa kvôli nim prekladali trhy zo soboty, a zvlášť proti tomu, že obrezávali 

kresťanských otrokov, aj to, že sa im dokonca dovoľovalo predávať kresťanských otrokov 

mohamedánom. 

Židia zaujali veľmi silnú pozíciu v oblasti hospodárskeho života. Zákon im síce nedovoľoval 

brať úrok od súkmeňovcov (Ex 22, 24; Lv 25, 36), ale prijímať ho od cudzincov nebolo zakázané 

(Dt 23, 20 n.). 

Kresťania odmietali brať úrok a cirkevní otcovia varovali pred úžerou. Klerikom bol obchod 

s peniazmi od 4. storočia prísne zakázaný. Židia, ktorí nepodliehali kresťanským zákonom, sa stali privilegovanými 

bankármi stredoveku a trvalo dlho, než sa Cirkev prispôsobila novej situácii v peňažnom 

hospodárstve. Úroky boli dosť vysoké, podľa rakúskeho privilégia mohli brať úroky až vo výške 

170 %. Na území Čiech mali určitý čas neobmedzenú úrokovú voľnosť. Vo Francúzsku zakazovali zákony 

v stredoveku brať úroky nad 300 %. 

Mnohokrát židovské výsady boli dôvodom k nespokojnosti zo strany kresťanov. Kráľ Henrich 

IV. (ti 106) im napríklad udelil privilégium, že mohli žiť podľa svojho práva, nemuseli ubytovávať 

vojská, boli oslobodení od vojnových poplatkov a cla a za požičané peniaze mohli požadovať 

ľubovoľné úroky. Preto nie najlepší, niekedy až nepriateľský, vzťah k židom nebol ani natoľko náboženského 

alebo rasového rázu, ako hospodárskeho. Vidíme to aj počas prvej križiackej výpravy (1096), 

kedy križiaci, pod náboženskou zámienkou, na svojej ceste v Nemecku, Čechách aj na území Slovenska 

prepadávali židovské majetky pre vlastné obohatenie. Kresťania jednotlivých miest sa však postavili na 

stranu židovského obyvateľstva. 

Ďalším dôvodom k negatívnemu postoju kresťanov voči židom bol postoj židov ku kresťanskému 

náboženstvu, ktorý zo strany židov bol v niektorých prípadoch urážlivý. Napríklad zosmiešňovanie 

Krista a jeho matky Márie sa pripisuje Talrnudu, ktorý sa ako osočovanie Boha udáva už okolo roku 

1240 konvertitom Mikulášom z La RochelL Preto sa v roku 1240 v Paríži nariaďuje spálenie Talmudu 

a konfiškácia všetkých kníh židov. 

Na Slovensku v i l . storočí Kolomanove zákony zakazujú židom prijímať kresťanských sluhov 

do svojich služieb a zvádzať kresťanov k židovskému náboženstvu. Ostrihomský arcibiskup Róbert interdiktom 

pohrozil celej krajine, keď uhorský kráľ Ondrej nezmení svoj vzťah k židom, ktorých uvádzal 

do vysokých štátnych úradov. V krajine okrem toho boli rozšírené miešané manželstva a trh s kresťanskými 

otrokmi. Keďže situácia sa nezmenila 25. februára 1232 nad celou krajinou vyhlasuje interdikt, 

ktorý trval do 7. apríla toho roku. (Sporná vec sa týmto nevyriešila, preto pápežský legát vyhlásil 

nový trest a opustil Uhorsko. Ku konečnému riešeniu došlo v roku 1235.) 

Bela IV. v 13. storočí udeľoval židom rozličné privilégiá. Hoci v tomto čase bolo predpísané, aby 

nosievali zvláštne rúcho, židia to nedodržiavali. Ľudovít I. Veľký- roku 1360 vyhnal židov z krajiny, ale 

dovolil im peniaze a hnuteľný majetok vziať so sebou. O päť rokov im znova povolil návrat. 

Za panovníka Žigmunda (1387 - 1437) sa židia najmä na západnom Slovensku značne rozšírili. 

Matej Korvín tu okolo roku 1480 ustanovil pre nich zvláštnu prefektúru, ktorá vyberala od nich dane a 

riešila ich sporné záležitosti. V ostatných záležitostiach mali vlastnú samosprávu. 

V Anglicku roku 1290 dochádza k vypovedaniu židov. 

IV. lateránsky koncil 1215 obnovil staré príkazy, aby kresťania nevstupovali židom do služby a 

aby židom neboli zverené štátne úrady. Boli vynesené aj určité nariadenia ohľadom pôžičky. Podľa

nariadenia tohto koncilu sa mali líšiť aj oblečením, aby sa tak zabránilo miešaným manželstvám. (Židia 

sa nesmeli objaviť na ulici vo Veľký piatok.) Podobné predpisy sa týkali aj mohamedánov. 

Na území Španielska roku 1391 voči židom vypuklo prenasledovanie, pri ktorom si mohli voliť 

len medzi smrťou a krstom. To viedlo mnohých k formálnemu prijatiu kresťanstva. Dôsledkom 

toho r. 1478 vzniká voči židom a mohamedánom zvláštny druh inkvizície, ktorý mal politický charakter 

(vyhľadávanie tajných židov a mohamedánov, ktorí navonok boli kresťanmi). V roku 1492 boli židia 

■vypovedaní zo Španielska. Zákon bol rozšírený aj na mohamedánov. 

Cirkevné autority, predovšetkým pápeži, sa stavali proti prenasledovaniu židov, V 14. - 15. storočí 

takmer niet pápeža, ktorý by nebol urobil nejaké opatrenie na zmiernenie židovských prenasledovaní. 

Hospodárska politika židov v novoveku si nezískala veľa sympatií zo strany kresťanov. Mnohé 

kresťanské rodiny na Slovensku zásluhou židovských krčmárov a obchodníkov priši! na mizinu. Nemožno 

však aj napriek napätiu, ktoré tu rástlo v hospodárskej oblasti, uvaliť vínu na kresťanov za genocídu 

počas II. svetovej vojny v počte asi 6 rnii. židov. Zo Slovenska ich bolo v tomto období vysídlených 

57 tisíc. Katolícki biskupi na Slovensku po zverejnení skutočnej situácie, ktorá nebola predtým 

známa, zaujali jednoznačný postoj vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu, na stranu ktorého sa postavili. 

Svedčí o tom obežník z 8. marca 1943. ktorí sa čítal vo všetkých katolíckych kostoloch. V ňom protestovali 

proti opatreniam a odvolávali sa na Ústavu Slovenskej republiky, podľa ktorej „všetci obyvatelia 

bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a 

majetku". 

Teológovia pozerali na vzťah kresťanov a židov oveľa hlbšie. Vo svetle dejín spásy sa vždy javila 

synagóga ako staršia sestra Cirkvi, ktorá si zasluhuje úctu. 

95

96 

4= KAPITOLA 

CIRKEV V NESKOROM STREDOVEKU 

1. AviGNONSKÝ EXIL 

V spore o investitúru presadila Cirkev slobodnú voľbu svojich biskupov, v križiackych výpra 

vách prevzala vedenie Západu, v Inocentovi 111. (1198 - 1216) vrcholila jej politická moc. Vplyv cisá 

rov musel ustúpiť do úzadia. 

Čeliť politickej moci pápeža by mohli iba zjednotené ríšske kniežatá, tie však očakávali každú 

situáciu na oslabenie cisára. Snáď by sa situácia bola zmenila za Barbarossu (1152 - 1190) alebo Fridncha 

II. (1212 - 1250), no prvý z nich sa utopil v rieke Salefe na križiackej výprave a druhý sa stiahol 

pred záležitosťami ríše. Dokonca posilnil suverenitu kniežat tým, že im prepustil dôležité kráľovské 

práva, aby získal ich súhlas k voľbe svojho syna. Keď jeho vnuk Konrád prehral v boji o dedičstvo 

(popravený roku 1268), skončilo sa kraľovanie Staufovcov a cisárska vláda v Taliansku. 

Na cisárskom dvore sa striedali panovníci rôznych rodov, z ktorých najdlhšie sa udržali 

Habsburgovci. 

V roku 1261 sa stal pápežom Francúz Urban IV. (Ť1264). Pápež ponúkol uprázdnený sicílsky 

trón silnému francúzskemu šľachticovi Karolovi z Anjou, bratovi kráľa Ľudovíta IX. Jeho nástupca 

Klement IV. (1265 - 1268) korunoval Karola za sicílskeho kráľa. 

Pápežské politické sebavedomie medzitým rástlo. Aj keď sa usilovali nemiešať sa do čisto svetských 

záležitostí, nedala sa vždy jednoznačne určiť hranica medzi svetským a duchovným. 

Po smrti Klementa IV. sa kardináli nemohli tri roky dohodnúť na novom kandidátovi a Karol 

z Anjou sa tak bez prekážok stal pánom Itálie. 

Pápeži sa na jednej strane striasli vplyvu nemeckých cisárov, aby ich na druhej strane na celé desaťročia 

ovládli Francúzi. 

Pápež Bonifác VIII. (1294 - 1303) bol rozhodnutý zaistiť predchádzajúcu zvrchovanosť pápeža 

proti politickej moci. Ako právnik, pochádzajúci z rímskej šľachty, robil všetko preto, aby vzťah medzi 

Cirkvou a štátom bol na takej úrovni ako za jeho predchodcu Inocenta III. 

Keď prišiel do sporu s francúzskym kráľom, najprv kvôli zdaneniu kléru a potom kvôli biskupstvu 

v Pamiers roku 1296, vydal pápežskú bulu Clericis laicos, ktorá zakazovala platiť dane panovníkovi 

bez súhlasu pápeža. Tiež exkomunikáciou mal byť potrestaný zemepán, ktorý by takú daň prijal. Bula 

bola zameraná proti politike francúzskeho kráľa Filipa IV. Krásneho (1285 - 1314) a anglického 

kráľa Eduarda I. (1272 - 1307), Na rozdiel od doby Inocenta III. však mali obidvaja králi podporu vo 

svojich poddaných. 

Kresťania v Európe sa začali na prvom mieste pokladať za občanov štátnych celkov, až potom za 

členov všeobecnej kresťanskej ríše, „Sme Benátčania, až potom kresťania", bolo heslom Benátok a 

postupne i ostatných nezávislých mestských štátov v Itálii. 

Kráľ Filip IV. dal do obehu sériu pamfletov, ktoré propagovali myšlienku, že národná cirkev je 

povinná podporovať kráľa ako svojho Bohom ustanoveného ochrancu (napr. spis Dialóg klerika a ry-

97 

tierä). Pápež Bonifác VIII. odpovedal roku 1302 bulou Ausculta fúi, v ktorej vyhlásil absolútnu zvrchovanosť 

pápeža nad kráľom. 

Keďže kráľ zakázal vydanie tejto buly vo Francúzsku, pápež vydal ďalšiu pod názvom Unatn 

sanctam, v ktorej prehlásil, že je ien „jedna, svätá, apoštolská, katolícka Cirkev", mimo nej nieje 

rnožná „spása ani odpustenie hriechov". Biila vyhlasovala ďalej, že neposlúchnuť pápeža znamená vylúčiť 

sa z Cirkvi. 

Filip IV. sa nepodriadil nariadeniam pápeža, preto Bonifác VIII. pripravoval slávnostnú exkomunikáciu 

a zosadenie kráľa. Avšak dvadsaťštyri hodín pred plánovaným zverejnením 8. septembra 1303 

vpadli kráľovi priatelia do pápežského paláca v Anagni (v blízkosti Ríma) a Bonifáca zajali - mal byť 

prevezený do Francúzska a tam odsúdený. Mestské obyvateľstvo síce zakročilo a pápeža oslobodílo, no 

nemohlo zabrániť jeho smrti 12, októbra, ktorú vyvolali predchádzajúce udalosti. 

2. PÁPEŽSKÁ SCHIZMA 

Je paradoxom, že krátko po nároku na univerzálnu vládu, ako to vyjadril Bonifác VIII. v bule 

Unam sanctam na rímskej synode roku 1302, nasledoval pád do bezvýznamnosti. 

Nástupca Bonifáca VíIL, Benedikt XI. (1303 - 1304), sňal z Filipa duchovné tresty. Pápež Klement 

V. (1305 — 1314) sa však stal úplným vazalom francúzskeho kráľa. 

Nechal sa nahovoriť na preloženie svojho sídla do Avignonu. Keď otvoril proces proti nebohému 

Bonifácovi, zrušil v roku 1312 proti vôli väčšiny účastníkov vienskeho koncilu rád templárov. Kráľovi 

boli tŕňom v oku, keď sa po skončení križiackych výprav usídlili vo Francúzsku. Mali totiž privilégiá, 

ale predovšetkým plnú pokladnicu na rozdiel od francúzskeho kráľa. Od roku 1307 kráľ s pomocou 

svojho spolupracovníka Viliama z Nogaretu vykonštruoval proti nim celý rad intríg a nepravdivých obvinení: 

heréza, nemravnosť, modloslužba... 

V noci z 12. na 13. októbra 1307 dal asi tisíc templárov zatknúť a ich majetky zhabal. Na základe 

falošných obvinení a priznaní, vynútených krutým mučením pri vykonštruovaných inkvizičných procesoch, 

bola rehoľa odsúdená na zánik. 

Pontifikát pápeža Klementa V. je poznačený najmä jeho rozhodnutím preniesť pápežskú 

kuriu do Avignonu. Po smrti Benedikta XI., ktorý zomrel v Perugii, sa kardináli podľa starého zvyku 

zhromaždili v tomto meste. Kardináli sa rozdelili na dva tábory: v jednom boli prívrženci Filipa 

Krásneho, v druhom priatelia Bonifáca VIII. Po íimesačnom bezvýznamnom vyjednávaní bol 

uzatvorený kompromis, z ktorého vyšiel víťazne kandidát arcibiskup z Bordeaux Bertrand de God, 

ktorý' prijal meno Klement V. V konkláve nebol prítomný. Do Itálie vôbec neprišiel, kardinálov pozval 

na korunováciu do Lyonu. (Pápežský poklad bol v tom čase bezpečne uložený v Assisä.) Klement 

mal v úmysle usadiť sa v Itálii neskoršie, zatiaľ sa však zdržoval v rôznych francúzskych mestách 

a od roku 1309 v Avignone. Jeho pontifikát bol poznačený zvláštnymi udalosťami: pri korunovácii 

v Lyone sa zrútil múr, ktorý priniesol smrť niekoľkým účastníkom slávnosti, pápežská tiara sa ocitla 

v prachu; v deň jeho odchodu do Avignonu požiar zasiahol pápežský kostol v Ríme - Lateránsku 

baziliku. Aj po smrti jeho telo nenašlo pokoja. Katafalk sa vznietil od sviečky a mŕtve telo pápeža 

zhorelo. 

Avignonský exil trval do roku 1377 (historikmi tak označovaný s určitou vedomou narážkou na 

babylonské zajatie Izraela v rokoch 586 - 538 pred Kristom). Súdobý italský básnik Francesco Petrarca 

(t 1374) hovoril o pobyte pápeža vo Francúzsku tiež ako o babylonskom zajatí v tom zmysle, že táto 

priliehavá metafora vystihovala situáciu pápežov, ktorí stratili zo zreteľa svoje duchovné poslanie a začali 

byť - podobne ako starý Izrael - priveľmi zaťažení politickými záležitosťami. 

Avignonskí pápeži - bolo ich sedem - boli úplne závislí od francúzskych panovníkov a boli nástrojmi 

ich nacionálnej politiky, a to aj napriek tomu, že to boli muži mravne bezúhonní a vysoko

98 

vzdelaní. V roku 1348 kúpil Klement VI. Avignon s celým okolím a urobil z neho samostatné pápežské 

teritórium, ktoré však bolo obklopené územím francúzskeho kráľovstva, a tým vlastne uzatvorené voči 

svetu. Čo pápeži v bojoch 12. a 13. storočia úspešne uhájili proti politike nemeckých cisárov, toho sa 

teraz francúzski pápeži dobrovoľne vzdali v prospech francúzskej koruny. Myšlienka univerzálnej cirkevnej 

jednoty tým veľmi utrpela. Tiež vydržiavame novovzniknutýeh pápežských úradov v Avignone 

nútilo pápežov hľadať nové zdroje príjmov - annaty (taxy), čo vyvolalo nespokojnosť a viedlo neraz ku 

korupcii. Podľa príkladu pápežov ani biskupi sa nezdržiavali vo svojich biskupstvách, čím veľmi trpela 

cirkevná disciplína. 

Na naliehanie dvoch rovnako populárnych, ako aj svätých žien Kataríny Sienskej a Brigity Švédskej, 

aj básnika Petrarcu sa Gregor XI. (1370 - 1378) vrátil do Ríma roku 1377. 

Na pobyt v Avignone vplývali mnohé dôvody. Mestá cirkevného štátu odmietli platby. Miláno a 

Florencia uzurpovali pápežské teritórium. Proti milánskym panovníkom Viskontiovcom sa malo organizovať 

trestné vojenské ťaženie. Až keď 17. januára 1377 Gregor slávnostne vtiahol do Ríma v sprievode 

trinástich kardinálov, mohla sa očakávať určitá zmena k lepšiemu. 

Nastal však opak. Jeho smrť v nasledujúcom roku (27. marca 1378) urobila koniec všetkým nádejam, 

ktoré sa spájali s jeho osobou. Konkíáve sa opäť po viac ako 70 rokoch konalo vo Večnom meste. 

Keďže rímsky ľud sa obával, že zvolia opäť francúzskeho pápeža, vyvinul na kardinálov nátlak. Žiadal 

si za pápeža Rimana alebo Taliana a robil to tak búrlivo, že sa šestnásti kardináli (jedenásť Francúzov, 

štyria Taliani, jeden Španiel) mohli v prípade zdráhania obávať o svoj život. Keď demonštranti vtrhli 

do konkíáve, označili zhromaždení kardináli za zvoleného rímskeho kardinála Tibaldeschiho (8. 

apríla 1378). V skutočnosti však bo! zvolený za pápeža arcibiskup z Bary, ktorý si dal meno Urban VI. 

Hoci kardináli odišli z Ríma, na pápežskú korunováciu sa 18. apríla vrátili do Večného mesta a zložili 

mu prísahu. 

Nový pápež Urban VI. natoľko dával najavo svoje diktátorské spôsoby, že po troch mesiacoch 

označili kardináli (11 Francúzov a Španiel Peter de Luna, neskorší avignonský pápež Benedikt XIII.) 

jeho voľbu za neplatnú. Opustili Rím a 20. septembra 1378 zvolili vo Fondi nového pápeža, pôvodom 

Francúza, ktorý prijal meno Klement VIL (1378 - 1394). Zanedlho sa usadil v Avignone. Urbana sa 

zriekli tiež traja italskí kardináli (štvrtý medzitým zomrei) a pridali sa ku Klementovi. 

Tak po dobu tridsaťšesť rokov chceli byť na čele Cirkvi dvaja, a niekedy aj traja pápeži naraz. 

Nejasná právna situácia dávala každému kniežaťu možnosť rozhodnúť sa podľa svojich záujmov 

pre Urbana alebo Klementa, alebo za ústupky svoju pozíciu znovu zmeniť. Tento rozkol sa tiahol cez 

biskupov, rehole, kňazov a veriacich (každý z pápežov exkomunikoval svojho konkurenta a jeho 

stúpencov) a keď boii v Ríme a v Avignone zvolení nástupcovia jedného i druhého pápeža, toto rozštiepenie 

sa stalo trvalým stavom. Otázka legitimity bola v tom čase dosť nejasná. Svätci boli na obidvoch 

stranách. Sv. Katarína Sienská vystupovala za právoplatnosť Urbana VI., sv. Vincent Ferrarský zas obhajoval 

Klementa VII. Obidvaja pápeži boli tak hlboko presvedčení o svojej platnosti a nelegitimite 

druhého, že považovali za vážny záväzok svedomia brániť všetkými spôsobmi svoje pápežstvo. Na požiadavku, 

ktorá im bola kladená, aby sa dobrovoľne vzdali úradu, a tým uvoľnili cestu k jednote Cirkvi, 

odpovedali: „Nonpossumus. " Chápali totiž svoju úlohu ako pravú a platnú v apoštolskej postupnosti a 

udržať ju za neporušenú pokladali pred Bohom za svoju povinnosť. 

Ako Urban VI., tak aj Klement VIL si zriadili svoje kurie a po smrti mali svojich nástupcov. 

Rímsku líniu tvoria pápeži Urban VI. (1378 - 1389), Bonifác IX. (1389 - 1404), Inocent VII. (1404 - 

1406) a Gregor XII. (1406 - 1415). Avignonskí pápeži sú: Klement VIL (1378 - 1394), Benedikt XIII. 

(1394-1417). 

Nakoniec sa uznala neudržateľnosť situácie: kardináli oboch pápežov sa dohodli, že zvolajú koncil. 

Pisanská synoda (zišlo sa tam 100 biskupov, vyše 100 splnomocnených zástupcov, asi 200 opátov, 

zástupcovia univerzít) vyhlásila v roku 1409 oboch úradujúcich pápežov Gregora XII. a Benedikta XIII. 

za nepriateľov viery a zvolili nového pápeža Alexandra V. Avšak zosadení pápeži sa nemienili vzdať

99 

svojich postov a uvoľniť svoje stolce, takže kresťanstvo malo teraz troch pápežov. Až keď nemecký 

kráľ Žigmund urobil zjednotenie Cirkvi svojou záležitosťou a svojou šikovnosťou a nekonečnými jednaniami 

si vymohol súhlas európskych kniežat, podarilo sa koncilu (1414 - 1418) vynútiť si odstúpenie 

Gregora XII. a zosadenie Benedikta XIII. a Jána XXIII. Uznanie novozvoleného Martina V. (1417 

-1431) bolo isté. 

Tým bola prekonaná kríza, ktorá ohrozovala život Cirkvi. Ťažko sa dá odhadnúť, koľko morálnej 

autority tým pápežstvo stratilo. 

Koncil v Kostnici si výslovne zaumienil riešiť otázky reformy. Mali zasiahnuť „hlavu i údy", čoskoro 

sa však koncentrovali výlučne na „hlavu" Cirkvi. Avignonský exil a schizma nechali v nich dozrieť 

poznanie, že ani inteligencia ani dobrosrdečnosť nasledujúcich pápežov nezmenia situáciu. 

Neduh väzii podľa niektorých v systéme, v zlom právnom poriadku, Cnria, comora et pote s tas 

plenaria - pápežský' dvor, pápežský súd a neobmedzená pápežská plná moc — tieto sú podľa reformného 

spisu z roku 1406 príčinami všetkých ďalších nešvárov. Ríni udeľoval beneííciá, rnai posledné rozhodnutie 

pri súdoch, udeľoval privilégiá, ktorými mohli byť odmietnuté nároky kráľa alebo biskupov 

(napr. voči kláštorom a rádom). Všetko sa viazalo na platby a poplatky, ktoré sa zvyšovali v dôsledku 

vždy nových požiadaviek pápežského dvora. Sťažnosti {gravamina), ktoré posielali do Ríma nemecké 

kniežatá a biskupi, sú toho presvedčivým dôkazom. Frankfurtské kniežatá sa v roku 1456 sťažujú nasledujúcimi 

slovami: 

„Mnohonásobne sú nemecké krajiny zaťažené: pápežský dvor dáva privilégiá, interpretuje, mení, 

ruší volebné rozhodnutia. Prelaíúry, dignitáty, prebendy sa udeľujú neschopným, nevedomým a cudzincom, 

ktorí sa tam potom nezdržujú, nepoznajú svoje ovečky a poddaných, nerozumejú ich jazyku, a 

tým zanedbávajú uzdravovanie duší. Taktiež sa všetky veci, či duchovné alebo svetské, vynášajú z nemeckých 

krajín na pápežský dvor a tam sa zadržiavajú tak dlho, až sa mnohí ľudia vo svojej chudobe 

musia zriecť svojho práva. " 

Nápravu mohol zjednať iba koncil. V Kostnici nemohli Nemci presadiť, aby rozhodol o reformách 

ešte pred voľbou pápeža. A potom chýbal čas, jednotnosť i vôľa Martina V., ktorý ukončil koncil 

o päť mesiacov po svojej voľbe. Konciloví otcovia i tak schválili v období bez právoplatného pápeža 

dva dôležité dekréty: prvý (Sancrosancta, prípadne Haec sanctd) vysvetľuje, že koncil má svoju moc 

bezprostredne od Krista, reprezentuje Cirkev a aj pápež je voči nemu viazaný poslušnosťou. Iný dekrét 

(Frequens) stanovil termín nasledujúceho korsciiu: po piatich, potom po siedmich a odvtedy potom každých 

desať rokov. Zdalo sa, že obe uznesenia dávajú dostatočnú záruku pre uskutočnenie reforiem. "Nový 

pápež neprotirečil, ale ani to výslovne nepotvrdil. Jeho nástupca Eugen IV. (143i - 1447) dal najavo, že 

uzná Kostnický koncil, pokiaľ jeho uznesenia nie sú v protiklade s právom, hodnosťou a prednosťou 

Apoštolskej stolice. Boli síce zvolávané synody - v roku 1423 do Pavie (potom preložená áo Sieny, v 

roku 1424 bez schválenia dekrétov znovu rozpustená), 1431 do Bazilej i (v r. 1438 preložená do 

Ferrary a r. 1439 do Florencie) - ale úsilie o reformu sa výraznejšie neprejavilo. Do popredia sa dostala 

nádej na znovuzjednotenie sa s ortodoxnou cirkvou, čo sa vo Florencii skutočne docielilo, avšak po 

niekoľkých mesiacoch opäť rozbilo. 

V Bazilej i sa uskutočnilo aj jednanie s husitmi, ktorým Cirkev vyšla v ústrety schválením štyroch 

pražských artikul po vyjasnení jednotlivých požiadaviek. 

3, SNAHA O REFORMU 

Silou bojujúcou proti nešvárom v Cirkvi bo!i i v tejto dobe mnohí anonymní kresťania, ktorí bez 

toho, aby pochybovali o cirkevných zásadách, liečili svojím nasledovaním Krista tam, kde iní Cirkev 

oslabovali. U niektorých z nich - u svätcov - boia príkladnosť ich života potvrdená: u chudobných a.ko 

František z Assisi alebo Alžbeta Uhorská, u učencov ako Tomáš Akvinský a Dominik, u mystikov aJco

100 

Bonaventúra alebo Katarína Sienská. Jestvovala tu však aj druhá skupina, ktorá sa svojským spôsobom 

snažila o reformu; dostala sa do konfliktu s Cirkvou. 

Snáď ešte väčšmi ako ukončením schizmy zotrval Kostnický koncil v povedomí ľudí upáiením 

Jána Husa. Tento český kňaz, narodený v roku 1370 v južných Čechách (Husinec), sa sta! počnúc rokom 

1400 nápadným svojimi kázňami v,Prahe. Nielenže nemilosrdne kritizoval nepriadok v Cirkvi, ale 

zároveň sa pritom dotkol aj nosných stĺpov cirkevnej autority. Hus hlásal, že ak niekto žije 

v smrteľnom hriechu, nemôže iným vládnuť, alebo popieral platné oslobodenie od hriechov, vyslovené 

ústami nehodného kňaza. Jeho následné odsúdenie nemožno spájať s kritikou niektorých nešvárov, ktoré 

sa udomácnili pre slabosť alebo nepochopenie svojej úlohy niektorými v Cirkvi. Boli to mylne teologické 

názory (napr. cirkev predestinovanýcK), ktoré zapríčinili započatie procesu proti nemu. Je však 

zjavné, že pod vplyvom Jána Vikíefa (1324 - 1384), profesora na univerzite v Oxforde, ktorého teologické 

názory prebral, sa značne vzdialil od učenia Katolíckej cirkvi, na pôde ktorej Hus chcel však 

ostať. Dnes možno vidieť, že Hus nernaí vlastnú teológiu, ale ju prebral od Vikleík a prispôsobil ju aktuálnej 

situácii v Čechách. 

Ján Viklef bol ako profesor teológie obžalovaný z bludného učenia. V r. 1382 bolo odsúdených 

24 téz z jeho diel, musel opustiť svoju katedru a stiahnuť sa na farnosť v Luthervvorthe. Tam po dvoch 

rokoch zomrel skôr, než sa spustila proti nemu lavína. Pretože v tej miere, ako sa rozširovali jeho 

myšlienky - nájdenie ich v spoločenstve kňazov a laikov „Lollardov", veľmi výrazne u Jána 

Husa a u Martina Luthera - sa biskupom javila nutnosť vysporiadať sa aj s mŕtvym Viklefom, ktorého 

pre jeho znalosť Biblie nazývali ďoctor angelicus. V r. 1413 Ján XXIII. odsúdil všetky Viklefove diela. 

Vr. 1415 Kostnický koncil odsúdil 45 téz. Medzi nimi aj tieto: 

„Ak žije biskup alebo kňaz v stave smrteľného hriechu, potom nemôže s platnosťou posväcovať, 

ani premieňať, ani udeľovať sviatosti, ani krstiť. 

V Evanjeliu nestojí, že Kristus prikázal omše. 

Ak človek úprimne oľutuje svoje hriechy, potom je spoveď zbytočná a nepotrebná. 

Ak j e pápež zatratený a zlý a následne je údom diabla, nemá moc nad veriacimi, iba keby mu bola 

daná od cisára. 

Každý diakon alebo kňaz môže kázať aj bez povolenia Apoštolskej stolice alebo biskupa. 

Svetskí páni môžu svojvoľne vziať Cirkvi majetky', ak ich majitelia žijú bežne v stave hriechu. 

Dávať kléru majetky je v protiklade s Kristovým odkazom. 

Nieje spásonosné veriť, že rímska Cirkev má prednosť pred ostatými. 

Je hlúpe veriť odpustkom pápeža a biskupov. " 

Ukázalo sa, že tieto tézy sú také nebezpečné, že nový pápež Martin V. nariadil, aby boli zničené 

Viklefove diela a rozkázal biskupovi z Lincolnu, aby dal vykopať Vikiefove kosti a dal ich spáliť, čo sa 

aj stalo roku 1428. 

O Husových názoroch mal rozhodnúť tiež Kostnický koncil - on sám mal od cisára Žigmunda 

zaručenú bezpečnosť, hoci už predtým bol pápežom Jánom XXIII. exkomunikovaný. Hoci väčšinu obžalôb 

(vyčítali mu 30 heretických viet z jeho spisov) odmietol ako krivé obvinenia a nedokázané z Písma, 

ako sám tvrdil, účastníci koncilu mu ponúkli zmierujúcu formulu, ktorú však pre svoju tvrdohlavosť 

odmietol. Tesnou väčšinou bo! vyhlásený za vinného a ešte v ten istý deň odovzdaný svetskej moci 

na popravu upálením ( 6. júla 1415), Zomrel presvedčený o svojej nevine, vzývajúc Kristovo meno. 

Nesúhlas s rozsudkom podnietila vtedy 452 šľachticov z Čiech k napísaniu protestného listu na 

adresu koncilu. V Čechách a na Morave sa šľachta i mestá vzbúrili proti cirkevnej moci. Začali husitské 

vojny „pod práporom kalicha", ktoré nielen na území Čiech vyplienili takmer všetky katolícke kostoly 

a kláštory (až 95 % i), ale ich plienenie zasiahlo aj susedné územia, aj samotné Slovensko. Tu utrpeli 

veľkú porážku 10. novembra 1431 pri Bánovciach nad Bebravou. (Zo 7 000 bojujúcich husitov sa 

zachránilo len 2 000.) To ich však neodradilo od ďalších výbojov, ktoré prestali povestnou bitkou pri 

Lipanoch roku 1434. Po porážke boli ochotní rokovať s Katolíckou cirkvou v Baziieji roku 1436 o šty-

och pražských kompaktoch z roku 1420. Dohoda nemala dlhé trvanie, pretože zo strany husitoy neboli 

splnené požiadavky dohody (podávanie pod obojím deťom...). Pápež Pius II., ktorý poznal situáciu 

v Čechách, výsady zrušil. 

O niekoľko rokov horela hranica s dominikánskym mníchom Giroiamom Savonarolom. Dejiskom 

bola Florencia. Tam premenil dominikán a predstavený kláštora San Marco po vyhnaní Mediciovcov 

mesto na „Boží štát" (1494), v ktorom mal občiansky život prebiehať celkom podľa cirkevných prikázaní 

(napr. procesie a duchovné hry namiesto karnevalu, zrieknutie sa luxusu a šperkov, zákaz návštevy 

šermiarskych a tanečných škôl, častejšia spoveď a prijímanie Eucharistie, častá spoločná modlitba). 

Zrážka s pápežom Alexandrom VI,, ktorý chcei mesto pripojiť ku svätej Lige, hoci mesto sa prikláňalo 

k Francúzsku, nenechala na seba dlho čakať. Zákaz prejavu na verejnosti mal výrečného kňaza 

obrať o jeho najdôležitejšiu zbraň. Zlyhali mnohé pokusy o vysvetlenie písomnou formou alebo prostredníctvom 

poslov. Ako neskôr u Luthera, dozrelo v Savonarolovi presvedčenie, že pápežovi chýba 

dobrá vôľa, dokonca že nie je ani kresťanom, V listoch adresovaných európskym panovníkom 

vysvetľoval: „ Týmto dosvedčujem v mene Božom, že tento Alexander nie je pápežom a ani ním nemôže 

byť. Pretože odhliadnuc od smrteľného hriechu simónie, pomocou ktorej získal pápežskú stolicu a 

v ktorej denne predáva žehnania Cirkvi tým, ktorí najviac dajú, a taktiež odhliadnuc od jeho ostatných 

očividných zlých skutkov vyhlasujem, že nie je kresťanom a neverí v Boha, čo je vrcholom bezbožnosti 

". 

Keď pápež exkomunikoval Savonarolu a pohrozil tým aj celému mestu, ak nič nepodniknú proti 

tomuto mníchovi, dosiahli nepriatelia Savonarolu u mestskej rady, aby bol zatknutý. Mučením si 

vynútili priznanie formulované právnikom, že nieje zoslaný Bohom a že ľudí podviedol. Pred predstaveným 

dominikánov, ktorý prišiel z Ríma, však svoje výpovede odvolal. Pri opätovnom mučení priznanie 

zopakoval. Ako kacír bol potom pod nátlakom ľudu s dvoma spolubratmi dňa 23. mája 1498 obesený 

a spálený. Popol bol hodený do rieky Arno. Po 400 rokoch dali na miesto Savonarolovej popravy 

pamätnú tabuľu a od r. 1955 sa dominikáni snažia o jeho vyhlásenie za blahoslaveného. 

Učení dominikáni vytvorili z univerzít, hlavne z parížskej univerzity posudzovateľov v otázkach 

viery. Scholastika, ktorá stmeíila teológiu s aristotelovskou filozofiou, priniesla do Cirkvi nové kritérium: 

ak majú viera aj rozum svoje korene v Bohu, potom si nesmú protirečiť, a tak musia aj všetky nároky 

a príkazy Cirkvi odolávať normám rozumu. Renesancia a humanizmus, ktoré znovu obrátili pozornosť 

na slobodného, rozumovo vyspelého a rozvinutého Človeka, posilnili snahy o autonómiu jednotlivca 

a jeho vedomie, že stojí pred svojím vlastným svedomím ako posledná inštancia. Záujem o antické 

texty viedol aj k vývoju kritickej historickej vedy - neobyčajný ohlas ma! aj dôkaz, ktorý' priniesli humanisti 

Lorenzo Valia a Nikolaus z Ceseny. 

Do konfliktu s Cirkvou sa dostal františkán Viliam Ockham. Narodil sa okolo r. 1285 v Ockhame 

(Anglicko), po tridsiatich rokoch ho stretávame ako profesora na Oxfordskej univerzite. Jeho dôvtipné 

špekulácie o absolútnej slobode Boha, ktorý by mohol prikázať i protiklad existujúcich nariadení a napätie 

s kancelárom univerzity viedli k tomu, že ho predvolali na pápežský dvor do Avignonu. Ešte pred 

odsúdením uniká na dvor Ľudovíta Bavorského (3328) spolu s predstaveným františkánov Mikulášom 

z Ceseny, na strane ktorého sa v spore o chudobu postavil proti Jánovi XXII. Zomiera v Mníchove roku 

1347. 

Bez preháňania možno tvrdiť, že učenie Ockhama a jeho žiakov ovládlo európske univerzity 14. 

a 15. storočia. 

Jeho filozofické presvedčenie, že naše pojmy nevystihujú skutočnosť spoločnú pre jednotlivé veci, 

sú teda iba menami (lat. nomina, odtiaľ nominalizmus), ktorými medzi sebou dokladáme rôzne predmet)', 

nachádza svoj ohlas v jeho poňatí Cirkvi. Nieje to svojbytná veličina, žiadne „mystické telo", ale 

iba zhrnutie spoločenstva jednotlivcov. Kristus síce poveril Petra starostlivosťou o veriacich, nie však 

v zmysle neobmedzenej moci, ale iba pokiaľ je to nutné pre spásu duší a k vedeniu veriacich. Podľa neho 

sa každý jedinec môže mýliť, i pápež, a Cirkev je naopak reprezentovaná v každom jedincovi, ktorý 

101

102 

má viera, a môžu to byť aj deti. Ako posledná inštancia v otázkach viery platia podľa neho nie všeobecný 

koncil, ale Sväté písmo a rozum. 

Nie ťažko sa v týchto názoroch dajú vybadať zárodky novodobého individualizmu. Nachádzame 

u neho aj demokratickú vetu: „ Moc, zákony a ľudské práva boli v prvopočiatku a pôvodne v rukách národa. 

Tento ich potom preniesol na cisára". Tradičný nárok Cirkvi, ale aj štátnu moc v jeho dielach 

odmieta. 

Konciliarizmus 

Avignonské obdobie a pápežská schizma ukázali, že i samotný pápež sa mohol stať prekážkou 

v uskutočňovaní nutných reforiem. Pretože však na druhej strane platila právna zásada a pápeži ju vždy 

potvrdili, že totiž neexistuje pozemská inštancia, ktorá by stála nad pápežom a ktorá by ho mohla súdiť 

(„príma sedes a nemine indicaíur"), nebolo tu iné východisko. Jediným bol snáď všeobecný koncii. 

Kto sa vzpriečil jeho rozhodnutiam, už nemohol o sebe tvrdiť, že hovorí v mene Krista a jeho Cirkvi. 

Stal sa nepriateľom viery. Už len zabrániť konaniu takéhoto koncilu bolo nezlučiteľné s úlohou najvyššieho 

pastiera (pápeži sa preto obmedzovali na odkladanie koncilov na neskoršiu dobu, na ich prekladanie 

na svoje územie a poverovali svojich oddaných kardinálov ich vedením). 

V lej istej dobe sa teologické bádanie, predovšetkým na parížskej univerzite, zameriavalo na 

skúmanie starého právneho poriadku, pretože sa predsa dalo predpokladať, že prinajmenšom u konkurujúcich 

pápežov nebude rozsudok koncilu akceptovaný. Boli to predovšetkým Marsilius z Padovy, toho 

času rektor parížskej univerzity, a Viliam z Ockhamu (Occam), profesor na Oxforde, ktorí vyvinuli 

učenie o nadradenosti koncilu (konciliarizmus). Ich argumenty hrali dôležitú rolu: Ľudovít Bavorský 

ich napr. použil vtedy, keď sa odvolával proti pápežskému rozhodnutiu na všeobecný koncil, ako aj 

Martin Luther a nemecké kniežatá. Marsilius zdôraznil (vo svojom hlavnom diele Defensor pacis, 

1324), že každý kňaz má rovnakú duchovnú plnú moc: „a rímsky biskup alebo niektorý iný, nemá väčší 

nárok na moc ako každý tzv. jednoduchý kňaz. Jedinou hlavou Cirkvi je vraj Kristus, všetci ostatní tvoria 

telo, t.j. Cirkev. " - Ockham poprel, že Kristus dal Petrovi v duchovných a svetských veciach neohraničenú 

plnú moc. „Preto nemôže pápež nikoho obrať o jeho právo, hlavne o právo, ktoré nemá od 

neho, ale kioré prijal od Boha, alebo od prírody, alebo od iného blížneho a z toho istého dôvodu ani 

iných obrať o právo im dané od Boha alebo od prírody. " 

Pápež má vraj rovnakú úlohu ako iní biskupi: modliť sa, čítať a kázať Božie slovo, slúžiť sv. omšu 

a robiť „ všetko to, čo je potrebné k dosiahnutiu večného života. " Z toho sa dalo vyvodiť, že jednotlivec 

si nemohol nárokovať zastupovať Cirkev, mohol to urobiť iba všeobecný koncil. 

Otcovia zhromaždení v Kostnici (1414 - 1418) si vzali toto presvedčenie za svoje. V dekréte 

Haec sancta (synodus Constantienisis) stálo, že tento koncil reprezentaje Katolícku cirkev, že má svoju 

moc bezprostredne od Krista a že jemu je zaviazaný poslušnosťou každý stav a každá hodnosť, i pápežská 

„vo všetkých otázkach viery a v záujme odstránenia schizmy a všeobecnej reformy hlavy i údov". 

Aj synody v Bazileji a vo Ferrare zopakovali túto požiadavku. Napriek tomu sa konciliarizmus nemohol 

presadiť. Ani jeden z vtedajších pápežov sa síce neusiloval „nahradiť" autoritu koncilu svojou autoritou, 

a naopak, koncily si nedovolili definovať úrad najvyššieho pastiera ako nejakého „správcu" 

Cirkvi. 

4, RENESANČNÍ PÁPEŽI 

Dejinný vývoj pokračoval pred súčasníkmi síce skryte, ale s odstupom času veľmi výrazne: 

integrujúca sa siia pápeža a cisára, ktorých Západ spojil predovšetkým v križiackych vojnách, ochabla

a politiku určovali partikulárne záujmy kniežacích dvorov. Za dôsledky sa môže považovať zánik Východorímskej 

ríše a renesančné pápežstvo. 

V roku 1438 sa zdalo, že prišla zlatá hodina v dejinách Cirkvi, Do Ferrary prišiel východorímsky 

cisár Ján VĽI. Paleologos so 700-členným doprovodom, medzi nimi aj carihradský patriarcha, hľadal 

pomoc proti Turkom. Aby ju dostal, bol ochotný znovu vstúpiť do spoločenstva s Rimom, a tak ukončiť 

schizmu trvajúcu od r. 1054. Skutočne, jednota sa spečatila. Dekrét o zjednotení Ĺaetentur caeli (Nech 

sa tešia nebesia) dáva vo svojom titule vytušiť povznesenie súčasníkov, ktorí sa po takmer 400-ročnej 

exkomunikácii opäť mohli objať. Vo všetkých kľúčových otázkach sa Gréci poddali, dúfajúc vo vyslanie 

križiackej výpravy proti Turkom. Pomoc však neprišla - kresťanské kniežatá sa nemohli dohodnúť 

ani na jednej spoločnej akcii. 29. mája 1453 padlo mesto Carihrad. Symbol kresťanstva na Východe 

-Haggia Sofia - sa premenil na mešitu, V mnohom sa zopakovali scény násilia ako pri dobytí Jeruzalema 

križiakmi. 

„Na mnohých miestach už nebolo vidno zem od mŕtvych, ktorí ležali všade Bol to strašný 

pohľad, biedne sa prizerať na početných zajatcov všetkých druhov; odvádzali vznešené dámy, devy, 

rehoľnice, a ako ich ťahajúc za vlasy vyťahovali z kostolov za iisedavého bedákania, k tomu plač a rev 

deti, znesvätené posvätné miesta - kto by mohol opísať všetku tú hrôzu? " 

Cisár Konštantín XI. prišiel o život pri obrane. So zánikom jeho ríše sa opäť skončila jednota 

Cirkvi. V r. 1472 Gréci formálne odvolali svoje ústupky. 

Ak pred 400 rokmi šľachtu všetkých štátov zobudila výzva „Boh to chce", tak teraz v Európe nebolo 

pre podobné nadšenie pochopenia. Pápeži (tzv. renesanční) boli zaujatí celkom inou, podľa mnohých 

šľachetnou činnosťou: vyvíjali umelecké stavebné programy pre Rím a Vatikán, na pápežských 

dvoroch sa tlačili učenci, zbierali sa knihy a rukopisy, vznikla vatikánska knižnica (1447 - 1455 za Mikuláša 

V.). Vyberaní umelci v pápežských službách ako Bramante, Michelangelo, Raffaelo svedčili o 

kultúrnej úrovni ich mecénov. A ako vystupoval samotný vládca cirkevného štátu, to ukazuje popis jedného 

cestovateľa v Ríme: 

„ Namiesto dobráckeho otca, ako som si predstavoval výzor najvyššieho cirkevného kniežaťa, 

prenášali okolo mňa štyria muži mladíka zahaleného do purpuru, zlata a diamantov, ktorý mal byť zástupcom 

toho, kto nemal ani toľko, „kde by hlavu zložil". Jeho tvár mala vzdorovitý výraz a prázdny 

pohľad. Na hlave mal sametovú čiapočku s trojvrstvovou strieškou. Na prstoch sa mu blyšťali zlaté 

prstene. Na kabáte pri krku spona sťa sedemfarebná dúha žiariaca od rubínov, jaspisov, topásov, zafírov, 

smaragdov, opálov a diamantov... " 

í keď prihliadneme k okolnosti, že ide o nadnesené správy, napriek tomu je tu dosť faktov svedčiacich 

nám dnes o sotva pochopiteľnej nezodpovednosti čelných predstaviteľov Cirkvi. Tak napr. boli 

menovaní za kardinálov mladíci (Giovanni de Medici dokonca vo veku 13 rokov!. Cesare Borgia vo veku 

18 rokov). Deti Rodriga de Borgiu z jeho pomeru (ako kardinála!) s vydatou Vanozzou Catanei neboli 

prekážkou pre jeho voľbu za pápeža (Alexander VI.). Pápeži (Inocent VIII.) bez zábran zabezpečili 

pre svojich nemanželských synov a synovcov vysoké úrady; odtiaľ pochádza výraz nevotizmus (z lat. 

nepos - synovec). Pritom sa, žiaľ, nejednalo o krátkodobé slabosti. 

Proti radosti z nádhery umeleckých stavieb v Ríme, za ktoré vďačíme iniciatíve týchto pápežov, 

musíme postaviť úsudok uznávaného cirkevného historika Augusta Franzena, nakoľko činnosť pápeža 

mala prioritne spočívať v inej oblasti: „Máme radi veľké kultúrne diela renesančných pápežov v Ríme, 

čo však nieje rovnocennou náhradou za ich zlyhanie v inej oblasti. Pritom ani nemyslíme v prvom rade 

na osobné morálne zlyhanie niektorých. - nie všetkých -pápežov tohto obdobia, ale predovšetkým na 

ich zásadný postoj k náboženskej, univerzálnej cirkevnej úlohe ich vysokého úradu. Zodpovednosť spadá 

rovnakou mierou aj na kolégium kardinálov, ktoré zvolilo týchto pápežov, potom však znovu na pápežov, 

lebo týchto kardinálov menovali". 

103

104 

5. KAPITOLA 

KRESŤANSKÝ NOVOVEK 

V neustálych zmenách, ktoré prechádzajú dejinami, z hľadiska ktorých je ťažké deliť udalosti na 

epochy, predsa musíme vidieť závažné udalosti, ktoré zreteľne naznačujú zánik predchádzajúcich vzťahov. 

Za symbol začiatku novoveku si mnohí zvolili objavenie Ameriky (1492), iní odstúpenie Karola 

V. z politickej scény (1556), či Francúzsku revolúciu (1789), no z viacerých hľadísk možno za začiatok 

novej éry považovať vznik reformácie, spojenej s učením Martina Luthera. 

1. MARTIN LUTHER 

17. apríla 1521 stál vo Wormse pred cisárom a kniežatami Martin Luther, mních z rádu augustiánskych 

eremitov, magister slobodných umení, doktor teológie a profesor biblických dejín. Pýtajú sa 

ho, či predložených 20 kníh priznáva za svoje dielo a či je ich ochotný celé alebo niečo z nich odvolať. 

Žiada si čas na rozmyslenie. V nasledujúci deň jeho odpoveď znela: „Nepresvedčia ma dôkazy vyňaté 

z Písma, ani rozumové dôvody - lebo neverím ani pápežovi ani samotným koncilom, keďže je zjavné, že 

sa častejšie mýlili - a tak zostanem prekonaný mnou uvedenými staťami z Písma a moje svedomie 

zostane v zajatí slova Božieho. Preto nemôžem a ani nechcem nič odvolať. Pretože konať proti svojmu 

svedomiu je ťažké, nezdravé a nebezpečné. Nech mi Boh pomáha! Amen. " 

25. apríla dal cisár Martinovi Lutherovi na vedomie, že ako ochranca Cirkvi musí proti nemu zakročiť. 

O štyri týždne neskôr, 26. mája 1521 podpísal Karol V. Wormský edikt: „Zmoci našej hodnosti, 

výsosti a autority, s jednomyseľnou vôľou a rozhodnutím naším i svätej ríše kurfirstov, kniežat a stavov, 

ktorí sú tu teraz zhromaždení, sme... uznali a prehlásili, že uvedený Martin Luther sa má považovať 

nami, vami všetkými a každým za oddelený úd Božej Cirkvi, za zarytého odlúčenca a očividného 

kacíra 

Tým bol Luther, ktorý 26. apríla odcestoval z Worrnsu, zbavený cti a práva. Nikto ho nesmel prichýliť, 

každý bol povinný oznámiť miesto jeho pobytu a prispieť k jeho zatknutiu. 

Ako došlo k tomu, aby bol niekto, kto sa sklonil pred Svätým písmom ako pred najvyšším zákonom, 

vyhlásený za kacíra? Veď pred desiatimi rokmi ešte navštívi! Rím, ktorému prejavil svoju úctu 

ako stredisku kresťanstva. 

Do 3i. októbra 1517, kedy sa objavili jeho tézy na bráne Wittenbergského dómu, síce Martin 

Luther nebol neznámy, ale nebol ani kameňom úrazu. Obrat nastal až v ten deň, keď poslal svoje tézy 

magdebursko-mohučskému arcibiskupovi Albrechtovi Braniborskému a biskupovi Hieronymovi Schulzovi. 

Jeho tézy - formálne predložené ako pozvanie k teologickej diskusii - boli zamerané priamo proti 

predaju odpustkov: „Kto verí, že odpustkami má zabezpečenú spásu, bude so svojím učiteľom naveky 

zatratený" (téza 32). „Každý kresťan, ktorý pocíti skutočnú ľútosť, má nárok na úplné odpustenie trestu 

aj bez odpustkového listu" (téza 36). „ Treba kresťanov učiť, že je lepšie darovať niečo chudobným a 

požičať niečo núdznym, ako kupovať odpustky" (téza 43).

Jeho názory však neboli iba kritikou spôsobu, ako sa kázalo o odpustkoch, ale sa obrátili proti 

odpustkom vôbec a tiež proti autorite pápeža. A tento útok bol zasa výsledkom jeho poznania, ktoré bolo 

rozhodujúce pre život Martina Luthera a ktorého sa držal celým svojím bytím: oprávnenosť z viery. 

Hoci sa o jeho vstupe do kláštora vedú dohady (zabitie priateľa bleskom a jeho náhly nerozvážny 

sľub, alebo zabitie protivníka pri súboji), v kláštore zdvojnásobil svoje úsilie, aby sa vyhol chybným 

krokom, prípadne aby činil pokánie. To ho psychicky priviedlo na pokraj zúfalstva: „ Cítil som sa však, 

hoci som ako mních viedol bezchybný život, pred Bohom ako hriešnik s úplne nekľudným svedomím a 

nemohol som dôverovať v to, že som svojím zadosťučinením zmieril Boha... Tak som sa hneval na 

Boha, keď už nie tajnými rúhavými slovami, tak aspoň silným mrmlaním a povedal som: Nestačí, že 

biedni hriešnici sú na základe dedičného hriechu naveky stratení a podľa Starého zákona trápení 

nešťastiami každého druhu? Nie, Boh chce aj svojím evanjeliom hromadiť trýzeň na trýzeň tak, že aj 

svojím radostným posolstvom nám hroziac stavia zoči-voči svoju spravodlivosť a hnev... Ážpo mnohodennom 

a veľa nocí trvajúcom premýšľaní sa Boh nado mnou zľutoval... Vtedy som začal chápať Božiu 

spravodlivosť v tom zmysle, že skrze ňu žije spravodlivý vďaka Božiemu daru a síce z viery... Tu som sa 

cítil ako znovuzrodený a akoby som cez otvorené brány vstúpil do raja... Tak veľká bola predtým moja 

nenávisť, tak veľká bola teraz moja láska, s ktorou som to oslavoval ako najsladšie slovo ". 

Toto poznanie získané s nespochybniteľnou jasnosťou štúdiom Listu Rimanom, konkrétne: 

„Spravodlivý bude žiť z viery" (Rím 1,17), sa stalo fundamentom jeho náboženského života, premisou 

všetkých jeho ďalších záverov, ktoré nemohol odvolať, keď ich videl v neoddeliteľnom súvise so svojím 

základným poznaním. Preto musel vo všetkom, čo sa pokúšalo zabrániť tejto pravde a jej použitiu, 

vidieť diablovo dielo - až po pápeža, v ktorom postupne videl Antikrista. 

V r. 1537 zhrnul svoj „reformátorský objav", zrejme ako stanovenie evanjelickej pozície pre plánovaný 

koncil, v Schmalkadských článkoch: 

„ Bude sa to počítať aj nám, ktorí veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, vydaného 

za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie. " (Rim 4, 24 - 25) a on sám je „Baránok 

Boží, ktorý sníma hriechy sveta " (Jn 1, 29), a „ Boh položil naňho hriechy nás všetkých " (Iz 53), 

podobne: „Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo 

jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 22 - 24) atď. Tak sa to musí veriť a žiadnym 

skutkom, zákonmi ani zásluhami sa to nemôže inak vyžadovať, ani vyjadriť, tak je to jasné a isté, že iba 

takáto viera nás urobí spravodlivými, ako hovorí sv, Pavol v liste Rimanom: „Lebo si myslíme, že človek 

je ospravedlnený skrze vieru bez skutkov podľa zákona " (3, 28). „Z tohto článku sa nedá nič vynechať, 

ani nič k nemu dodať, i keby spadlo nebo a zem alebo to, čo nechce zostať... A na tomto článku 

stojí všetko, čo žijeme a učíme proti pápežovi, diablovi a svetu. Preto si tým musíme byť istí a nesmieme 

o tom pochybovať. Inak j e všetko stratené a pápež i čert a všetko proti nám zvíťazí a bude v práve. " 

Pre jeho teológiu je zdrojom fiauciálna viera založená na prísľube spásy v Božom slove, to znamená 

vo Sv. písme. O večnej spáse rozhoduje len viera, ktorú dostáva človek výhradne čítaním Svätého 

písma - sóla Scriptura, čo je formálnym princípom jeho náuky, a solafides a sóla gratia sú jeho materiálnym 

princípom. 

Bolo by neobjektívne, že nie teologický, ale finančný dosah otázky udeľovania odpustkov, viedol 

k odlúčeniu sa od rímskej Cirkvi. Hoci aj finančná otázka tu hrala dôležitú úlohu. 

Už v roku 1507 vypísal Július II. úplné odpustky a Lev X., ktorý bol pápežom od r. 1513, obnovil 

ponuku možnosti zbaviť sa dočasných trestov za hriech alebo oslobodiť trpiace duše z očistca za určitý 

finančný dar. Nie však bez ostatných duchovných požiadaviek. Povolenie k distribúcii mal v Nemecku 

jedine Albrecht z Brandenburgu. Tento bol už vo veku 23 rokov arcibiskupom Magdeburgu a 

administrátorom Haľberstadtu. Za dodatočné prevzatie arcibiskupstva a kurfirstva mohučského potreboval 

zaplatiť Rímu 26 000 dukátov. Peniaze si po dohovore s pápežom vypožičal od Fuggerovcov a 

Rím mu za to dal na 8 rokov povolenie k ohlasovaniu odpustkov. Polovicu zisku si mal nechať, prípadne 

použiť na vyrovnanie svojich dlžôb a druhú polovicu mal poslať do Ríma. 

105

106 

Albrecht z Mohuča bol tiež tým, čo ešte v tom istom roku postúpil Lutherove tézy do Ríma. 

Možno by to všetko nebolo tak rýchlo viedlo k zakročeniu proti Lutherovi, keby sa Luther nebol dostal 

do sporu s dominikánmi v osobe kazateľa odpustkov Tetzeia. Kapitula saskej dominikánskej provincie 

sa v marci 1518 rozhodla obžalovať Luthera ako podozrivého z kacírstva. 

Podľa všetkých predpokladov muselo otvorenie procesu vo veci kacírstva znamenať koniec jeho 

protestu proti kupčeniu s odpustkami. Buď ho odsúdia - vtedy naňho čaká hranica, tak ako pred 100 rokmi 

na Jána Husa, alebo svoju kritiku odvolá - potom stratia jeho argumenty svoju váhu, alebo mu nebudú 

môcť kacírstvo dokázať - potom je treba počítať aspoň s príkazom mlčania. Vo všetkých týchto troch 

možnostiach videli jeho protivníci šancu a snažili sa presadiť raz jednu, raz druhú. Že Luther neskončil 

tak ako Hus v r. 1415 alebo Savonarola v r. 1498, môže ďakovať súhre viacerých, pre neho priaznivých, 

okolností, pričom jeho život často visel na vlásku. 

Takáto okolnosť väzí v charaktere Martina Luthera, že sa vždy znovu obráti! na širokú verejnosť. 

Už publikácia jeho téz sa neobmedzila iba na Witíenberg, ale ich zaslal viacerým biskupom a povolil 

ich rozširovanie pomocou novovzniknutých tlačiarní. Za niekoľko týždňov boli známe po celom Nemecku. 

Za nimi v krátkych odstupoch nasledovali ďalšie spisy v latinskom jazyku pre učencov a v nemeckom 

jazyku pre všetkých záujemcov, pri nich však aj cielené výzvy ako Kresťanskej šľachte nemeckého 

národa o zlepšení stavu tresťamtva; Zvesť o babylonskom zajatí Cirkvi; O slobode kresťanského 

človeka. Sila jeho rečového prejavu, zrozumiteľnosť argumentácie a ostrá polemika dosiahli, že 

prudká výmena názorov okolo neho nadobúdala vždy väčšie rozmery. Rozhodujúcejšie však bolo to, že 

jeho tézy a za nimi nasledujúca argumentácia, ktorá ich zdôvodňovala, padli na pôdu. ktorá práve očakávala 

takéto slová. Už vyše 60 rokov sa nemecké kniežatá sťažovali na správanie sa rímskej kurie, na 

peniaze, ktoré plynuli do Ríma, na zasahovanie Ríma do svetských záležitostí. Miesto teologických 

traktátov vyzval ľud na boj proti Rímu. Aká bola nálada v Nemecku, to sa odzrkadľuje v správe pápežského 

legáta Alexandra z 8. februára 1521 :„ Celé Nemecko vzplanulo vzburou. Pre deväť desatín je bojovým 

výkrikom „Luther", pre ostatných, ak im je Luther ľahostajný, aspoň „Smrť rímskej kúrii" a 

všetci kričia a žiadajú si koncil. " 

Šľachte veľmi prišiel vhod zásah wittenbergského profesora proti odpusíkovým listom, proti 

uprednostňovaniu pápeža a za rovnoprávnosť všetkých kresťanov i za kompetentnosť kniežat starať sa 

o cirkevné reformy vo svojej krajine. Bol to teda aj ich odpor, ktorý stále zdržoval realizáciu Worrnského 

ediktu tým, že odkazovali vždy na nutnosť vysvetlenia otázok na koncile, ktorý pápež vždy sľuboval 

usporiadať. 

Najprv však, keď dominikáni upozornili pápeža na Luthera, poveril Lev X. teológa Silvestra 

Prieria (tiež dominikána) posúdením jeho téz, ktoré dopadlo negatívne, takže mních bol v auguste 1518 

pozvaný do Ríma. Luther však dosiahol, aby bol namiesto toho vypočúvaný v Nemecku kardinálom 

Kajeíánorn. Rozhovor sa uskutočnil v dňoch 12. až 14. októbra 1518 v Augsburgu. Nepriniesol zblíženie. 

Ani Lutherove argumentácie podopreté Písmom, na ktoré sa stále odvolával, nemohli byť vyvrátené, 

ani kardinál nemohol účinne použiť pápežskú autoritu, pretože - a upozornil ho na to Luther - práve 

v otázke odpustkov nebol k dispozícii žiaden pápežský predpis. Kajetán sa ponáhľal zaplniť túto 

medzeru. Na základe jeho návrhu nariadi! Lev X. v konštitúcii Cumpostquam z 9. novembra 1518 pápežskú 

plnú moc v otázke odpustkov. Podľa nej je učením Cirkvi, že pápež môže poskytnutím odpustku 

upustiť od trestov za hriechy, že mu je zverený poklad zásluh Krista i všetkých svätých, toto odpustenie 

môže platiť aj pre zomrelého, ak sa o to požiada. 

Tým boli dané nutné predpoklady pre úspešné vedenie procesu proti Lutherovi, ktorý medzitým 

otvorene spochybnil učiteľskú autoritu pápeža a neomylnosť koncilov v súvislosti s predošlým odsúdením 

Jána Husa. Politické dôvody zapríčinili opätovný odklad procesu. Nakoniec sa celá záležitosť konala 

na území Nemecka, čo bolo pre M. Luthera určitou zárukou úspechu. 

Knieža Fridrich von Sachsen, ktorý bol Lutherovi naklonený, sa stal v otázkach voľby cisára 

dôležitým spojencom pápeža, pretože aj on odmietol kandidatúru Habsburga Karola. Lev X. poslal

kurfirstovi zlatú ružu, jedno z najvyšších vyznamenaní a poprosil ho, aby sa zasadil za voľbu francúzskeho 

kráľa, alebo ak tento nemá žiadne šance, potom nech kandiduje sám. 

Keď potom voľba cisára vyšla dňa 28. júna 1519 predsa len v prospech Karola, bol proces proti 

Lutherovi opäť zahájený. Dňa 15. júna 1520 odsúdila bula Exsurge Domine 41 téz Luthera, ako „kacírske, 

vzbudzujúce hnev, mylné, pohoršlivé pre zbožné uši, zvádzajúce prosté mysle a protirečiace katolíckemu 

učeniu". Zároveň bolo Lutherovi pohrozené, že ak do 60 dní po obdržaní buly svoje výroky 

neodvolá, čaká ho vyhnanstvo. V deň vypršania lehoty 10. decembra 1520 Luther a jeho žiaci spálili 

pred bránami Wittenbergu „Bulu vyhnanstva" a knihy kanonického práva. Dňa 3. januára 1521 vyslovil 

nad ním pápež Lev X. exkomunikáciu (bulou Decet Romanum Pontificat). Teraz už bol cisár povinný 

kacíra zatknúť a popraviť. Nakoľko však vo „volebnej kapitulácii" sľúbil, že neodsúdi žiadneho kacíra, 

ktorý nebol vypočúvaný pred ríšskym snemom, nasledovalo predvolanie Luthera do Wormsu. Až 

tam - po odmietnutí odvolania sa - vyriekol nad ním cisár kliatbu, 

Zdalo sa, že kapitola Martin Luther sa týmto uzavrela. Chýbal iba záverečný bod - pretože 

mních zmizol. Neznámi jazdci odsúdeného „uniesli" pri jeho slobodnom odchode z Wormsu, k čomu 

mu bol daný sľub, a v tajnosti ho odniesli na zámok Wartburg. Čoskoro však musel cisár spoznať, že 

vlastný problém nebol v tom, ako sa zmocniť Luíhera - zriekol sa dokonca aj toho, aby si ultimatívne 

vyžiadal Luthera od Fridricha Múdreho, keď Luther od marca 1522 kázal vo Wittenbergu. Reforma sa 

totiž už oddelila od osoby reformátora. Jeho kritika Cirkvi, obsah jeho požiadaviek sa zakladali vždy na 

jedinom argumente - rnerať všetko podľa evanjelia ako jedinej reformy (odtiaľ názov evanjelici). 

Podľa mnohých to bola konečne zbraň, ktorou bolo možné čeliť prehnaným nárokom kurie. Biblia bola 

prístupná každému, nemecké preklady už existovali (v rokoch od 1461 do 1522 vyšlo 14 vydaní vo 

„vyššej" a štyri v ľudovej nemčine). 

Ešte na Wartburgu začína s prekladom Biblie do nemčiny. V septembri 1522 vychádza „Neue 

Testament Deutsch" a jeho prvých 3 000 exemplárov sa vypredá tak rýchlo, že už v decembri nasleduje 

vylepšená dotlač. O rok neskôr je pripravených 5 kníh Mojžiša a do r. 1532 úplný Starý zákon. V septembri 

1522 sa rýchlo rozšíril Lutherov preklad Nového zákona. (Boli tam mnohé miesta, ktoré Luther 

prispôsobil podľa svojich predstáv!) Zároveň píše práce o spovedi, o sv. omši, o manželstve a o mníšskej 

prísahe, o pápežstve, ktoré sú výsmechom praxe Katolíckej cirkvi. Zostavil Malý a Veľký katechizmus 

a početné cirkevné piesne. Wartburg opustil v marci 1522, aby zabrzdil bezohľadnú reformačnú 

horlivosť Karlstadtu, kde sa vyhadzovali z kostolov obrazy a výzdoba. Káže, v r. 1523 opäť začína 

prednáškovú činnosť. V roku 1524 sa oženil s bývalou rehoľníčkou Katarínou von Bora. 

Z jeho literárnych prác vidieť, že Luther sa nestal reformátorom pre neporiadok, ktorý videl 

v Cirkvi, ale preto, že objavil nové náboženské a teologické poznanie ležiace mimo sviatostnej Cirkvi. 

Martin Luther už nepotreboval „tradičnú" Cirkev, pretože k ospravedlneniu prichádza svojím bezprostredným 

vzťahom k Bohu. 

Na všeobecné volanie po reforme mohol cisár iba ťažko odpovedať prenasledovaním protestantov, 

tým menej, že potreboval podporu evanjelických stavov proti Turkom. V nádeji na koncil, ktorý sa 

mal uskutočniť, vždy znovu poskytol možnosť zachovania status quo, avšak konanie koncilu bolo 

v nedohľadne. Koncom r. 1521 zomiera Lev X. Pontifikát jeho nástupcu Hadriána VI. bude trvať iba 

jeden rok a Klement VIL (1523 - 1534) neprisúdi dôležitosť tomu, aby sa uskutočnila reforma. Zároveň 

sa cisár pokladal za oklamaného pápežom, ktorý sa spojil s francúzskym kráľom Františkom I. Vypíienenie 

Ríma - Sacco di Róma - vojakmi Karola V. v roku 1527 bola pomsta za to. Nakoniec sa protestantské 

stavy zorganizovali aj vojensky do Schmalkadského zväzku. 

Až v r. 1547 po víťazstve nad Schmalkadským zväzkom a po smrti Františka I. (1515 - 1547), 

s ktorým viackrát viedol vojnu, disponoval cisár takým mocenským postavením, ktoré si mohlo vynútiť 

jednotu vo viere. Protestantských vodcov, kurfirstu Jána Fridricha von Sachsen a Filipa von Hessen, 

odsúdil na smrť za kacírstvo (rozsudky sa však nevykonali). Vtedy ho v r. 1552 prechod Mórica Saského 

z cisárskeho do evanjelického tábora vrhol z vrcholu jeho úspechov znovu na začiatok jeho snažení. 

107

108 

Iba útek z Innsbrucku ho zachránil pred zatykačom. Myšlienka víťazstva nad protestantským hnutím 

bola zasa zatlačená do úzadia. Keď sa neúspešne skončilo obliehanie mesta Metz proti Henrichovi II., 

s ktorým sa Móric spojil, stiahol sa Karol takmer zlomený do Holandska. Dňa 15. októbra 1555 odovzdal 

Holandsko a Španielsko svojmu synovi Filipovi a o rok neskôr, 12. septembra 1556 cisársku korunu 

svojmu bratovi Ferdinandovi. 

Vyriešenie náboženského sporu v Nemecku prenechal už v r. 1552 svojmu bratovi Ferdinandovi. 

Po ťažkých jednaniach vznikol v ríšskom sneme, ktorý ešte zvolal Karol, Augsburský náboženský mier 

v roku 1555. Toto riešenie prinieslo definitívny koniec jednotnému vyznaniu v Nemeckej ríši a ponechalo 

na rozhodnutie kniežat a ríšskych stavov, či chcú zostať v „pápežskej" Cirkvi, alebo sa pridajú na 

stranu evanjelického vyznania. Pre poddaných platila zásada cuius regio eius religio, t. j. mali sa pripojiť 

k vyznaniu svojich zemepánov (samozrejme iba čo sa týka výberu medzi katolíckym a protestantským 

náboženstvom), alebo mohli predať svoje majetky a vysťahovať sa. Duchovné kniežatá ríše (biskupi) 

sa museli v prípade prestupu k augsburgskému vyznaniu zriecť svojich prebiend (tzv. „duchovná 

podmienka"). Po oddelení sa ortodoxných (1054) utrpela jednota kresťanstva novú ranu. A to nielen 

v dôsledku nevypočítateľnej hry udalostí. Nosná myšlienka stredoveku, čiže jednota Západného kresťanstva 

spočívajúca na pápežovi a cisárovi, bola so snahou kniežat o autonómiu, viditeľnou už od 13. 

storočia, vystavená pomalému rozdrobeniu. Obrovská snaha Karola V. nedokázala udržať chod dejín. 

Rímska Cirkev svojím spôsobom prispela k rozdeleniu - bolo to predovšetkým nenaplnené volanie po 

reforme. Spojitosť náboženského a politického panovania, vojny a intrigy ako súčasť vtedajšej politiky 

viedli nielen k svárom, ale aj k neúspešnosti začatej reformy. V istorn zmysle „musel" Luther prísť, 

Cirkev „ho potrebovala", aby sa zreformovala. 

Dňa 18. februára 1546 Martin Luther zomrel. Martin Luther sa nikdy nepokúšal založiť novú cirkev 

a postaviť sa na jej čelo. Treba si všimnúť, že chcel „oslobodiť" vieru od Ríma, dostal ju však pod 

moc zemepánov. 

Nakoľko jednota vo viere nevyplývala z evanjelia s dostatočnou jasnosťou, musel Luther siahnuť 

aj k vonkajším nátlakovým metódam. Ak bol biskup predtým duchovnou i svetskou vrchnosťou v jednej 

osobe, starajúcou sa o duchovnú spásu svojich poddaných, tak teraz napomínal Luíher krajinské 

knieža, aby sa on postaral o poriadok v náboženských vzťahoch na svojom území. Od r. 1526 boli ním 

(kurfirstom) zavedené vizitácie kostolov a škôl - na evanjelických územiach začal spravovať Cirkev 

krajinský panovník. 

S Martinom Lutherom však nesúhlasili všetci jeho prívrženci, pretože každý si vysvetľuje slová 

Písma na svoj spôsob. Pred horlivým Karlstadtom, ktorý odstraňoval z kostolov organy a obrazy, vyškrtol 

obetnú časť omše, nariadil spievať nemecké piesne, zrušil krst detí, no zriadil pokladnice pre pomoc 

chudobným, musel Luther varovať osobitnou prácou Proti nebeským prorokom r. 1524. Tak isto 

sa odpojil od Tomáša Muntzera. Tento vyčítal z evanjelia požiadavku bezpodmienečnej sociálnej spravodlivosti 

a viedol roľníkov k boju proti kniežatám (1525), s Ulrichom Zwinglim, ktorý primäl radu 

mesta Zurich, aby uzatvorila kláštory, zrušila sv. omšu, zriekla sa hry na organe a spoločnej piesne na 

omšiach, sa musel prieť v r. 1527 o správne chápanie večere Pánovej. Kým sa Luther držal reálnej prítomnosti 

Krista, videl Zwingli v Ježišových slovách „Toto je moje telo" odkaz na symbol (tento chlieb 

„znamená" moje telo). 

Píšuci a vyučujúci doktor biblických vied, ktorý po celý svoj život videl v tomto univerzitnom titule 

hodnosť a úlohu, bol vždy znovu zaťahovaný do roztržiek tam, kde sa duchovné dotýka svetského. 

Hlboký osobný otras mu spôsobili povstania roľníkov. 

Zo začiatku dal Luther za pravdu roľníkom. Nešetril dôrazným slovom na adresu kniežat. „ Týrate 

a vyberáte dane, aby ste mohli viesť život v nádhere a v namyslenosti, až kým to ten obyčajný chudobný 

človek už ďalej nemôže vydržať. Sám Boh sa postaví proti vám, aby zastavil vaše zúrenie. " 

No potom, po niekoľkých mesiacoch úplný obrat: Povstanie označuje za najväčšiu neprávosť. 

„ Tu neplatí trpezlivosť alebo milosrdenstvo, je tu doba meča a hnevu, a nie doba milosti". Odvoláva sa

109 

na list Rimanom: „Kto sa protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku" (Rim 13, 2) a povzbudzuje 

kniežatá: „Preto má, kto môže, nech sedliakov ničí, tajne i verejne, mysliac na to, že nemôže byť nič jedovatejšie, 

škodlivejšie, diabolskejšie ako buričský človek..." Poriadok je pre neho, možno povedať, 

svätým pojmom: Boh vytvára poriadok. Preto je buričský' človek hnaný diablom a musí sa proti nemu 

bojovať „podobne, ako keď sa musí zabiť besný pes ". 

Luther nikdy neobetovaí politickým záujmom svoju, vo viere vybudovanú, štruktúru poriadku, 

nepodporoval roztrieštenosť kniežat medzi sebou, ani vojnu proti cisárovi. Do boja, i ozbrojeného, vyzýva 

iba tam, kde vidí tento poriadok ohrozený protikresťanskými silami (aj pápežom alebo Turkami). 

Aj keby boli požiadavky sedliakov oprávnené, aj tak nezodpovedá evanjeliu ich vzbura proti vrchnosti, 

ktorú si Boh želá, ani ich samozvaná pomsta. „ Utrpenie, utrpenie, kríž, kríž, to je právo kresťana - to, 

a nič iné." 

A je na ňom viditeľný ešte jeden, typicky stredoveký rys: rozlišovanie medzi dvoma ríšami. 

K prvej patrí všetko, čo sa týka viery a spásy duše. K druhej to, čo rná rovnako neutrálnu hodnotu: 

spoločenská organizácia, politické panstvo. To posledné dostalo od Boha iné zamerania, a preto 

môže použiť aj iné prostriedky: násilie namiesto strpenia, trest namiesto odpustenia. K tejto druhej ríši 

počíta pravdepodobne aj disponovanie nad telom (čím osud duše nie je bezprostredne zasiahnutý). Iba 

takto sa dajú vysvetliť jeho brutálne požiadavky. 

V čase Lutherovej smrti konali sa už 13. decembra 1545 zasadnutia Tridentského koncilu. Koncil 

sa mal zaoberať teologickými otázkami, ktoré načrtol Luther. a zároveň aj reformou Cirkvi. Teraz sa 

stalo skutočnosťou to, o čo sa usilovali aj predchádzajúce koncily po dve storočia. Koncil uviedol do 

chodu hlbokú vnútornú reformu Katolíckej cirkvi - rekatolizáciu. 

2. SITUÁCIA V NEMECKU 

Cisár Karol V., korunovaný 23. októbra 1520 v Achene, bol presvedčeným katolíkom, ako to vyjadril 

na dišpute na ríšskom sneme vo Wormse roku 1521: „ Viete, že pochádzam z najkresťanskejších 

cisárov vznešeného nemeckého národa, z katolíckych kráľov španielskych, z rakúskych arcivojvodov, z 

rodu vojvodov burgundských; títo všetci boli až do smrti vernými synmi rímskej Cirkvi, obrancami 

katolíckej viery, posvätných zvyklostí... To všetko mi po svojej smrti zanechali ako odkaz. Až doteraz 

som ži! podľa ich príkladu. Aj teraz som pevne rozhodnutý zotrvať v tom. " 

Čoskoro po svojej korunovácii však musel na deväť rokov opustiť územie Nemecka a riešiť ako 

cisár závažnú situáciu v Európe, ktorej hrozilo akútne nebezpečenstvo Turkov. Ako 55-ročný v rokoch 

1555 - 1556 sa zriekol v prospech svojho brata Ferdinanda a syna Filipa II. postupne vlády nad nemeckými, 

holandskými a španielskymi územiami. Dôvodom k tomu nebolo jeho zdravie, rozhodujúcou príčinou 

bolo zlyhanie jeho plánov a skutočnosť, že v dohľadnej dobe neboli vyhliadky na zmenu situácie. 

V r. 1547 sa zdalo, že sú jeho ciele už na dosah. Veľkí protivníci boli vylúčení: František L, kráľ 

Francúzska, zomrel v tomto roku, takisto Henrich VIII. v Anglicku. V apríli bol potlačený protestantský 

Schmalkadský spolok. Martin Luther bol už rok mŕtvy. Konečne sa zdalo, že opäť bude možné vytvoriť 

jednotu vo viere. Prvý úder, ktorý ho postihol, prišiel od Pavla III. Viaceré prípady týfu v Tridente poslúžili 

pápežovi ako dôvod na preloženie koncilu do Boiogne. Tým sa stal koncil nepoužiteľným na 

zjednotenie sa s protestantmi, ktorí vyjadrili svoju ochotu iba vtedy, ak sa konci! uskutoční v Tridente. 

Napriek svojmu protestu cisár nedosiahol to, aby bolo preloženie koncilu odvolané. Július III. (1550 

-1555) obnovil koncil v Tridente 1. mája 1551. Účasť bola na začiatku menšia, v jeseni prišli na koncil 

Nemci. V januári 1552 sa zúčastnili koncilu aj protestanti. 

Druhú prekážku tvorili nemecké kniežatá. Bojkotovali cisárovu politiku, lebo sa obávali oslabenia 

svojej autonómie. Plánovaný zväz sa nedal uskutočniť - nátlak na protestantské stavy v ríši sa nerealizoval. 

Spomínaným prechodom kurfirsta Mórica Saského do protestantského tábora sa opäť prekazili

110 

vojenské úspechy Karola. Vo francúzskom kráľovi Henrichov! O., ktorý sa spoji! s Móricom, vstúpil na 

pole nový protivník. Už počas neúspešného obliehania Metz sa vraj cisár vyjadril, že by sa najradšej 

všetkého vzdal a stiahol sa do Španielska. Keď po troch rokoch tento krok urobil, zvolil si za bydlisko 

San Yuste vo vrchoch Estremaduras (asi 200 km juhozápadne od Madridu). Mali tu svoj kláštor hieronymiti 

- rehoľný rád založený v r. 1373, ktorý- sa venoval vede a dušpastierskej činnosti. 

(Jeho dom bol v bezprostrednej blízkosti kostola, vnútorné okno umožňovalo z jeho izby pohľad 

na oltár.) 21. septembra 1558 vyhasol jeho život. 

Pri spätnom pohľade sú roky jeho vlády nielen fascinujúcim striedaním sa úspechu s neúspechom. 

V rukách žiadneho človeka posledných storočí sa nenahromadiio toľko moci. Napriek tomu 

sa mu nepodarilo zachovať jednotu kresťanstva, čo bolo úlohou cisára a čo si vo svojom svedomí uložil 

za svoju povinnosť (svojmu bratovi Ferdinandovi rozprával v r. 1555 o škrupuliach, ktoré mu spôsobovali 

nevyhnutné ústupky protestantom v Nemecku). S jeho zlyhaním sa zaniesla do hrobu nosná myšlienka 

stredoveku — myšlienka „dvoch mečov", z ktorých jeden niesol pápež a druhý cisár k vnútornej a 

vonkajšej ochrane kresťanstva. Ani jedna strana nesmútila. Cirkev začala napriek mnohonásobným a 

naďalej pretrvávajúcim väzbám na kráľov brať svoje záležitosti do vlastných rúk za vždy menšej pomoci 

štátu. Kniežatá vždy viac a viac oslobodení od cisára riadili svoju Cirkev v čo možno najväčšom odstupe 

od pápeža. 

Historik H, Jedin ho charakterizuje takto: „Karol V, patrí k velikánom dejín, ktorí mali na konci 

života ťaživé vedomie, že zápasili nadarmo, že nedosiahli svoj veľký cieľ a ktorí predsa - ako hovorí 

Jakub Burckhardt - sú v dejinách „nenahraditeľní", lebo historicky dôležitý Tridentský koncil je bez 

neho nemysliteľný. " 

3. REFORMÁCIA VO ŠVAJČIARSKU 

Vo Švajčiarsku boli iniciátormi reforiem Ulrich Zwingli a Ján Kalvín. Prvý z nich bol kazateľom 

a „ľudovým kňazom", ktorý presvedčil radu mesta Zurich, „aby všetci duchovní kázali a žili podľa Písma". 

V r. 1523 boli z kostolov odstránené obrazy, v r. 1524 bola zrušená sv. omša. Školstvo sa reorganizovalo 

a zrušilo sa nevoľníctvo. Zwingliho model prebrali aj juhonemecké mestá Strassburg, Memrningen 

a Lindau, vo Švajčiarsku to boli mestá Bern, Konstanz, St, Gallen a Basel, zatiaľ čo 5 najstarších 

kantónov (Schwyz, Uri, Unterwalden, Zug, Luzem) sa bránilo. 

V roku 1531 došlo k náboženskej vojne. Prívrženci Zwingliho dňa 11. októbra 1531 prehrali bitku 

pri Kappeli a Zwingli prišiel v boji o život. 

Ján Kaivín mal viesť reformu ďalej. Jeho cirkevný poriadok pre Ženevu, schválený v roku 1541 

mestskou radou, riadil verejný život v meste do detailov podľa noriem doložených Bibliou. Bol napríklad 

v platnosti zákaz nosenia luxusných šiat, súdne tresty za „hry vzbudzujúce hnev, tance a iné výsirednosti", 

ako aj za opilstvo. Bolo preorganizované spravovanie obcí, štyri duchovné úrady (pastori, 

doktori, presbyteriáni a diakoni) boli zodpovedné za kázeň, vyučovanie, náboženskú výchovu a starostlivosť 

o chudobných. Konzistórium pozostávajúce z dvanástich starších obce kontrolovalo premenu života 

obyvateľov. Mali napr. voľný prístup do každého domu, udeľovali cirkevné tresty, alebo si u rady 

obce vyžiadali povolenie k svetskému trestu. Z kostolov sa odstránili obrazy, oltáre a organy, bohoslužba 

sa obmedzila na kázeň, modlitbu a spev žalmov. 

Pokus vynucovať si morálnosť násilím si získal veľa nepriateľov, „ Slobodu, slobodu! Kalvín nás 

týra väčšmi ako štyria biskupi!"., vykríkol vážený mešťan Favre, keď musel pre nezachovávanie Kalvínovho 

nariadenia nastúpiť do väzenia. Kalvín mu na to odpovedal: „Musíte si založiť nové mesto, 

v ktorom môžete žiť sám pre seba, ak sa nechcete tu s nami skloniť pod Kristovo jarmo... I keby bolo 

v rodine Favreovcov toľko korún, koľko je nespokojných hláv, i tak nezabránia tomu, aby Pán stál ešte 

vyššie. "

111 

Kalvín nepoľavil ani kúsok tam, kde si myslel, že zastupuje Božie požiadavky a vždy bol pripravený 

riskovať za to svoje vyhnanie z mesta (ako sa to už raz stalo v r. 1538). Nakoniec sa presadil - aj 

keď za cenu 56 rozsudkov smrti a 78 vyhnanstiev v prvých rokoch nového cirkevného poriadku. Svetská 

vrchnosť mala robiť všetko pre to, aby boli dodržiavané Božie prikázania. Ten, kto sa proti nim 

prehrešil, toho bolo treba priviesť na dobrú cestu a v prípade potreby vykázať. Prísne jednoznačné 

predpisy, prísľub, že veriaci spoznajú vlastnú vyvoienosť k večnej spáse (predestinácia) podľa ovocia 

svojej práce a splnenia svojich povinností, dodávali tomuto reformnému hnutiu zvláštnu vyžarovaciu 

silu. V nasledujúcom období sa s ňou stretávame u hugenotov vo Francúzsku, u puritánov v Anglicku a 

v Škótsku, u bojovníkov za slobodu Holandska proti Španielsku. 

Pri šírení reformácie za zmienku stojí hnutie anabaptistov (novokrstenci). Nazdávali sa, že odmietnutím 

krstu detí sa budú podobať prvotnej Cirkvi: k záchrane vedie iba viera, ktorá je výsledkom 

slobodného, vedomého rozhodnutia. Zwingli síce svoju kritiku krstu detí (1523) odvolal, niektorí priatelia 

pod vedením Konrada Grebela ho však odmietli nasledovať. S prvým krstom dospelých v decembri 

1524 v Ziirichu sa začalo aj prenasledovanie anabaptistov. Ustúpili do Nemecka, no aj tu im bolo na 

základe rozhodnutia Ríšskeho snemu v Speyeri (23. apríla 1529) pohrozené trestom smrti. Pritom už 

nešlo iba o krst. Zážitok z obrovskej zmeny, posilnený začínajúcimi sa sedliackymi vojnami, živil 

v ľuďoch presvedčenie, že prišiel čas konca, a tým aj súdu nad bezbožníkmi, a čas tisícročného panovania 

Krista s jeho vernými (pórov. Zjv 19 a 20). 

Práve novokrstenci sa považovali za vyvolených. Spomedzi nich vyšli zanietenci a proroci, ktorí 

sa odvolávali na svoje vízie a na zjavenia. Laik Melchior Hoffrnann prešiel kážuc celé severné Nemecko 

a Švédsko v presvedčení, že je jedným z dvoch kazateľov spomínaných v knihe Zjavenia sv. Jána 

(11,3 - 7). Keď si potom vyvolil Strassburg za miesto nového nebeského Jeruzalema, bol tam uväznený 

(1533) a zostal v zajatí do konca svojho života (1543). V Míinsteri získali novokrstenci v mestskej rade 

väčšinu: prorok Jan Matthijs (alebo Matthys) a za ním Jan van Leiden si vyžadovali bezhraničnú autoritu. 

Po nezdare v Strassburgu sa teraz stal budúcim Jeruzalemom Miinster (podľa Zjav 21, 9n). Odlišne 

zmýšľajúcich vyhnali a tí, čo zostali, sa čoskoro našli pod diktatúrou osvietených, ktorí každú pochybnosť 

odstraňovali popravami. Biskupove vojská urobili „Kristovmu kráľovstvu v Munsteri" v júni 1535 

koniec. Vodcovia boli umučení na smrť. 

Pád Miinsteru - nie tak vojenský neúspech, ako skôr otrasená vierohodnosť vodcov - potlačila 

entuziazmus hnutia novokrstencov. Umiernených prívržencov hnutia zorganizoval kňaz Menno Simons 

z Frieslandu (nar. 1496) v Holandsku do spoločenstiev (1536). Dnes sú ešte na celom svete rozšírení 

mennoniti (asi 550 000), ktorí trvajú na krste v dospelosti (krstí sa vo veku 14 rokov). Vyžadujú prísny 

spôsob života (zákaz tanca, alkoholu a luxusu) a odmietajú prísahu. Zvlášť nápadný je ich ideál úplného 

odlúčenia Cirkvi od štátu. Neakceptujú vojenskú službu ani štátne úrady. Žijú často vo vlastných 

sídliskách a dajú sa poznať podľa jednotného oblečenia. Poľnohospodárstvom a remeselníctvom dosahujú 

širokú sebestačnosť. 

4. REFORMÁCIA V ĎALŠÍCH KRAJINÁCH EURÓPY 

Augsburgský náboženský' mier z r. 1555 dal svetským kniežatám právomoc rozhodovať o konfesii 

na svojich teritóriách. Táto právomoc nad poddanými sa dá vysvetliť tým, že v povedomí širokej verejnosti 

nestáli v popredí dogmatické rozdiely, ale že „reformované" a „katolícke" náboženstvá boli 

chápané ako dva odlišné spôsoby kresťanskej praxe. A do udržiavania vonkajšieho poriadku bol vždy 

zaangažovaný krajinský panovník. Na severe Nemecka sa reformácia rýchlo ujala. Okolo r. 1750 tu odhadujeme 

približne sedem desatín protestantského obyvateľstva. V protiklade s „duchovnou podmienkou", 

podľa ktorej mal biskup pri zmene konfesie stratiť svoj úrad i príjem - sídlo biskupa teda zostalo 

v rukách Katolíckej cirkvi - sa zreformovali početné teritóriá, medzi nimi viac než tucet biskupstiev

112 

(medzi inými Bremen, Magdeburg, Lubeck, Osnabruck, Mersburg, Meissen, Halbersíadt), pričom sa 

využili medzery v právnom poriadku alebo nejasnosti v prevádzacích ustanoveniach. Biskupa nahradili 

napr, šľachtickým „administrátorom", ktorý potom zaviedol reformáciu. Neskôr, keď Katolícka liga 

získala moc, sa žiadalo ich navrátenie (Reštitučný edikt z roku 1629). 

Rozhodovanie kniežaťa o náboženstve viedlo k častej konfesionálnej zmene (napr. obyvatelia 

Kurpfalzu museli v priebehu 150 rokov šesťkrát zmeniť svoje vyznanie), bolo od počiatku aj politické: 

ako katolík patril do Španielsko-habsburského tábora, ako protestant k jeho protivníkom, teda k Francúzsku 

alebo Anglicku, či Holandsku. Pritom sa otázky moci mohli veľmi ľahko stať rozhodujúcim 

hľadiskom pre zmenu vyznania. Tak sa napr. lutherský Wolfgang Wilheim von Pfalz-Neuburg rozhodol 

stať katolíkom, aby získal pomoc Ligy (a sestru bavorského kniežaťa za manželku). Medzi dvoma stoličkami 

sedeli kalvíni: z času na čas boli ich nepriateľmi nielen katolíci, ale aj luteráni. „Ĺieber papistisch 

ah calvinistisch" (radšej papista ako kalvín), hovorilo sa v saskom kurfirstve, až kým nebolo 

uznané aj ich vyznanie vo Vesífálskom mieri v r. 1648. 

Nakoľko podľa chápania Biblie protestantmi nesmela existovať centrálne riadená Cirkev 

-v zmysle pápežského pastierskeho úradu - a nebola tiež prípustná žiadna inštancia záväzného výkladu 

Písma, nemohli sa evanjelici chápať ako , jediná pravá Cirkev". Práve také však je (a bolo) presvedčenie 

na katolíckej strane. Nemohla preto uznať reformátorskú osobitnú cestu, dokonca sa z hľadiska svojej 

viery považovala za povinnú priviesť zblúdilých späť, í.j. opäť nastoliť vládu katolíckych kniežat. Tak 

vylúčil Albfecht V. Bavorsky protestantských šľachticov z krajinského snemu, od všetkých vyžadoval 

uznanie dekrétov Tridentského koncilu. Urobil kontrolu všetkých kníh za účelom zistenia omylov v 

otázkach viery. Arciknieža Ferdinand, neskôr cisár, vsadil aj vojenské prostriedky na vyčistenie Štajerská, 

Korutánska a Krainu od protestantizmu. Tak získal späť mnohé oblasti, avšak napätie medzi 

vyznaniami naďalej rástlo. 

V Tridsaťročnej vojne, ktorá sa začala vr. 1618 vzburou protestantských stavov v Prahe proti 

cisárskemu katolíckemu miestodržiteľovi Martinitzovi, ktorý bol so svojím osobným tajomníkom 

vyhodený z okna hradu (tzv. Druhá pražská defenestrácia), našli agresie svoj ventil. Bitka na Bielej 

Hore v roku 1620 skončila víťazstvom katolíckych spojencov. Príslušníci protestantských cirkví museli 

opustiť územie Čiech. S náboženskými záujmami sa veľmi skoro spojili aj protiklady medzi Francúzskom 

a habsburgským Španielskom. Zamiešal sa do nich aj Gustáv Adolf zo Švédska (v bitke pri 

Lutzene v r. 1632 prišiel o život). Po striedavom šťastí v bitkách (po počiatočných pôsobivých víťazstvách 

Wallensteina a Tillyho na strane Ligy) nasledovali malé zrážky a nekonečné plienenie časťami 

armády tiahnúcej okolo, až nakoniec všeobecné vyčerpanie umlčalo zbrane. Zmluvy podpísané vo 

Vestfálskom mieri v Miinsteri a v Osnabrucku (24. októbra 1648) ešte raz potvrdili uznanie uznesenia 

Augsburgského náboženského mieru z r. 1555. Proti želaniu katolíckej strany sa rok 1624 stanovii za 

rozhodujúci rok uplatnenia nárokov na majetok. Protestanti si takto mohli ponechať početné duchovné 

teritóriá na severe Nemecka. Naopak, katolíkom boli priznané dovtedy opäť nadobudnuté územia v južnom 

Nemecku. 

Pápež Inocent X. (1644 - 1655) protestoval proti nevýhodnému mieru. S ukončením vojny definitívne 

zanikla nádej na zjednotenie Nemcov pod jedným vyznaním. Začala sa dlhá cesta spolužitia 

vedľa seba. Až v dvadsiatom storočí došlo k vzájomnému zblíženiu sa. Aj vo Francúzsku a v Anglicku 

sa dá pozorovať zväčšujúci sa odstup od Ríma. Už dávno - od Kostnického koncilu - nárokované galikánske 

slobody boli vr. 1516 zaistené v konkordáte medzi Levom X. (1513 - 1521) a Františkom I. 

(1515 - 1547): kráľ vymenoval 93 biskupov a 527 opátov, uvalil na Cirkev dane, bol odvolávacou inštanciou 

proti rozsudkom cirkevných súdov. Tá istá vôľa siať sa nezávislým podnietila Františka I. a jeho 

syna a nasledovníka Henricha II. (1547 - 1559) k tomu, aby na jednej strane podporoval nemeckých 

protestantov, na druhej strane ich vo vlastnej ríši prenasledoval. Hugenotské vojny (1562 - 1598) nemali 

iba znovu nastoliť náboženskú jednotu, ale boli zároveň aj hádkou medzi šľachtickými rodmi. 

Keď Henrich Navarrský - Bourbonský, čakateľ na kráľovský trón, prešiel na katolícku vieru (vraj povedal: 

„Paris vaut bien une messe " - Paríž je hodný omše.), váha sa definitívne naklonila na katolícku

stranu. Už predtým utrpeli protestanti ťažký, i keď nie rozhodujúci spätný úder, keď v Bartolomejskej 

noci z 23, na 24. augusta 1572 bolo v Paríži a potom aj v iných mestách prepadnutých a zavraždených 

tisíce hugenotov. 

Vo svojom ďalšom vývine zostalo síce Francúzsko rozhodujúcou mierou katolíckym štátom, 

avšak svojimi snahami o samostatnosť sa pohybovalo na pokraji schizmy. Značná časť biskupov stála 

bližšie k štátu ako k pápežovi a obe výnimočné osobnosti, kardinál Richelieu (1585 - 1642) a kardinál 

Mazarin (1602 - 1661), ktorým bolo po celé desaťročia zverené riadenie francúzskej politiky, posilnili 

túto tendenciu. V r. 1682 boli na národnom koncile schválené štyri galikánske články: 

1.kniežatá sú v dočasných veciach nezávislé od duchovnej moci; 

2.pápežova moc v duchovných veciach je viazaná na autoritu všeobecných koncilov, 

3.vykonávame apoštolských plných moci sa musí riadiť cirkevným právom, ale aj legitimnými 

pravidlami, zvykmi a ustanoveniami galikánskej cirkvi; 

4.pápežov súd v otázkach viery je revidovateľný, pokiaľ svoj "úhlas nedala celá Cirkev, 

Tieto tézy síce Ľudovít XPT 7 . (1643 - 1715) na nátlak Inocenta XII. (1691 - 1700) stiahol, to 

však nebolo evidované v parlamente, takže tieto zásady zostali v platnosti až do revolúcie. 

Aj v Anglicku siahali národno-cirkevné snaženia do doby pred reformáciou. Uznesenia parlamentu 

z r. 1343, 1351 a 1353 odmietli platenie poplatkov Rímu pri obsadzovaní úradov a zakázali odvolať 

sa na cirkevný súd mimo Anglicka. Kráľ Henrich VIII. (1509 - 1547) zo začiatku stál na strane 

Ríma. už v roku 1521 háji] proti Lutíierovi sedem sviatosti a pápež ho za to poctil titulom Uefensor jidei. 

Formálne odmietnutie rímskej autority nasledovalo v f. 1534. Henrich VIII. sa od ŕ. 1527 snažil o 

roztoku manželstva so svojou manželkou Katarínou Aragónskou, žijúcou s ním v osemnásťročnom 

manželstve. Chcel získať za manželku dvornú dámu Annu Boleynovú. Keď Klement VII. (1523 

-1534) po dlhšom váhaní v r. 1534 pokladal manželstvo za platné, odpovedal Henrich VIII. Supremačným 

aktom uzneseným v parlamente, ktorý vyhlásil kráľa za najvyššiu a jedinú hlavu cirkvi v Anglicku. 

Časť kléru, medzi nimi biskup John Fisher z Rochesteru a kancelár Tomáš Morus odmietli zložiť 

Supremačnú prísahu a uznať nové manželstvo kráľa. Morus bol vr. 1535 popravený (po roku nasledovala 

aj Anna Boleynová, ktorej sa kráľ nasýtil, keď mu nedala syna - mužského potomka; nasledovali 

ešte štyri, z ktorých dal ešte jednu popraviť a ďalšiu od seba odohnal). 

Vpriebehu dvoch rokov bolo rozpustených 191 mužských a 100 ženských kláštorov a nasledova 

li ďalšie. V r. 1540 bolo ukončené vyvlastňovanie (alebo „slobodné" odovzdanie) všetkého 

majetku 

kláštorov. Henrich VIII, aj napriek vyhláseniu za hlavu cirkvi v Anglicku chcel ostať vo 

vieroučných a 

liturgických otázkach na pôde Katolíckej cirkvi. 

Vr. 1538 vyhlásil pápež Pavol III. kráľa za zosadeného a oslobodil poddaných od prísahy ver 

nosti. Avšak kliatba zostala bez účinku: ani vo Francúzsku, ani v Nemecku nebolo 

povolené jej 

zverejnenie. 

Náboženstvo a Cirkev sa stali nástrojmi sarnovládnej politiky. Proti zväzku Francúzska so Spanieiskom 

sa snažil Henrich zblížiť s nemeckými protestantmi. Avšak, keď v r. 1539 do Londýna pricestovali 

luteránski teológovia, vtedy sa vietor obrátil. Francúzsko si znovu naklonilo Anglicko, ktoré sa 

preto chcelo radšej ukázať ako katolícke. Kráľ dal prornulgovať Šesť článkov, ktoré uviedli do platnosti 

zákony, ktoré boli voči protestantom veľmi bezohľadné a v prípade ich nedodržania im bolo pohrozené 

ťažkými trestami: učenie o skutočnej premene chleba a vína v eucharistickej slávnosti (transsubstanciácia), 

prijímanie má byť udeľované pod spôsobom chleba, kňazi majú zachovávať celibát a mnísi majú 

zložiť sľub, je povolená súkromná omša a povinné počúvanie spovede. 

Keď sa Henrich neskôr spojil s Karolom V. proti Francúzsku, vyšiel protestantom opäť v ústrety; 

tak napríklad v učení o zmierení v knihe King's book (1543) - (istý druh ľudového katechizmu) - ako aj 

označením pápežského primátu za ľudský' výmysel. 

Po reformátorskej vine za nového kráľa Eduarda VI. (1547 - 1553) a protihnutí Márie Katolíckej 

(1553 - 1558), dcéry z prvého manželstva, spečatila Alžbeta (1558 - 1603), dcéra Anny Boleynovej, 

113

114 

samostatnú cestu anglikánskej cirkvi. Prebrala náboženskú politiku Eduarda VI. a povýšila jeho vyznanie 

viery, sformulované v 42 článkoch, ktoré sa v učení o poslednej večeri a v učení o zmierení opieralo 

o kalvína, na normu anglickej cirkvi. 

Na exkomunikáciu Piom V. v r. 1570 odpovedala ostrými opatreniami proti všetkým katolíckym 

tendenciám. Bolo zosadených pätnásť biskupov, ktorí odmietli zložiť prísahu vernosti. Jedenásť z nich 

zomrelo v žalári: bohoslužby, ako aj pomoc tajným kňazom boli zakázané pod výstrahou trestu smrti. 

Stodvadsaťštyri kňazov a šesťdesiatjeden laikov bolo kvôli takýmto „prečinom viery" v čase jej regentstva 

(1558 - 1603) popravených. 

Aj pri hroznom prenasledovaní a hospodárskom postihu zo strany anglikánov zostalo Írsko verné 

Katolíckej cirkvi. Statočnosť, s akou Íri znášali svoje utrpenie, sa dá porovnať s hrdinskosťou prvých 

kresťanov. 

Je pozoruhodné, že v európskej veľmoci Španielska nenašla reformácia žiadnu odozvu. Dôležitú 

rolu hralo vyrovnané partnerstvo medzi biskupmi a kráľom. Neexistovala tu agresivita voči Rímu. Španielsko 

bolo svojou mentalitou vzdialené od snáh po slobode, ako to môžeme pozorovať u humanistov 

a u Martina Luthera. 

U šľachty pozorujeme lojalitu voči kráľovi bez pokusov o rozšírenie vlastného poľa pôsobnosti 

taktizovaním s protestami. 

5, TRIDENTSKÝ KONCIL (i 545-15-53) 

Po mnohých ťažkostiach, dvadsaťosem rokov po napísaní Lutherových téz, sa koncil konečne zišiel. 

Stalo sa tak za pápeža Pavla III. (1534 - 1549). Ukončenie rozštiepenosti Cirkvi sa inak vôbec nedalo 

očakávať. Čoskoro po nástupe do úradu zvolal pápež na 23. mája 1537 koncil do Mantovy. Toto 

mesto práve ešte zodpovedalo ako ríšske léno požiadavke Nemcov, ktorí chceli mať koncil na nemeckej 

pôde. Zároveň urobil všetko preto, aby koncil prebiehal podľa jeho predstáv: traja pápežskí legáti mali 

viesť jednania. Ním vymenovaná komisia mala už pred začiatkom koncilu vypracovať program reforiem. 

Vtedy si však vypuknutie vojny medzi Španielskom a Francúzskom vynútilo odsunutie koncilu na 

neurčitú dobu. 

Na plánovanom koncile sa mali zúčastniť aj protestanti. Zamýšľala sa vecná diskusia o sporných 

otázkach s otvoreným výsledkom. Pred pozvaním protestantov mala byť zlomená ich vojenská moc 

-Schmalkadský" spolok. Je preto samozrejmé, že najskôr odmietli prísť do Tridentu. Po porážke pri 

Miilbergu v r. 1547 tam vyslali svoje delegácie (1552). Pred začiatkom rozhovorov si žiadali, aby boli 

ich biskupi oslobodení od prísahy vernosti pápežovi a tento aby bo! podriadený rozhodnutiam koncilu. 

Okrem toho by sa tam mali znovu prediskutovať už schválené dekréty. Z ich strany boli takéto podmienky 

nevyhnutné, na druhej strane však nemohol nik vážne očakávať, že budú prijaté. 

Veď - ani v spore s biblickými argumentami, ako to ukázali už aj predošlé diskusie - sa nemohla 

docieliť jednota. 

Tak isto málo, ako Martin Luther, by boli protestanti prijali kompromis tam, kde nemohli byť ich 

argumenty vyvrátené Svätým písmom, pred hlasovaním väčšiny. Bez tlaku mocenských prostriedkov sa 

nedala očakávať vecná zhoda. Počas koncilu sa menila aj politická situácia. Potom, keď po prekvapujúcom 

prechode Mórica Saského 1552 do evanjelického tábora už nebolo možné dosiahnuť jednotu vo 

viere, uspokojili sa obe strany s vyhlásením Augsburgského náboženského mieru r. 1555. Vážnejšia 

snaha o priblíženie jedného k druhému pomocou presvedčovania sa tu však nedá vybadať. Nemožno 

brať za to na zodpovednosť nedostatok náboženskej horlivosti. Politická moc bola príliš viazaná na náboženské 

pozície; na katolíckej strane sa nechala cesta otvorená tým, ktorí sa chceli vrátiť. V Tridente 

sa mali objasniť otázky viery, predložené reformátormi, a paralelne s tým sa mali preberať otázky reformy 

Cirkvi. Oba ciele sa dosiahli, aj keď ten prvý obsiahlejšie. Proti Lutherovmu sóla Scriptura (Sv. 

písmo ako jediná norma) sa zdôraznili ako legitímne pramene poznania aj „nepísané ústne podania,

115 

ktoré prijali apoštoli z úst Krista alebo tie, ktoré boli apoštolmi vnuknutím Ducha Svätého podávané 

ďalej z rúk do rúk, až kým sa nedostali k nám ". 

V učení o zmierení sa zdôrazňuje popri viere aj nutnosť dobrých skutkov; odpustky, uctievanie 

relikvií a obrazov sú výslovne povolené. Vyhlásilo sa záväzné učenie o siedmich sviatostiach (oproti 

dvom u protestantov), o obetnom charaktere sv. omše, o úcte svätých a o očistci. Vypracovali sa presnejšie 

pravidlá pre ich udeľovanie (napr. že tajne uzavreté manželstvá sú neplatné, nie ako doteraz iba 

nepovolené. Platné je iba manželstvo uzavreté pred kompetentným farárom a aspoň dvoma svedkami). 

V otázkach reformy nastal určitý- odklad. 

Koncil skončil 4. decembra 1563. Početné dokumenty, ktoré pápež Pius IV. bez výnimky potvrdil, 

podpísalo 199 biskupov, 7 opátov a 7 vyšších rehoľných predstavených. 

Tridentský koncil sa stal reformným koncilom. So zákazom hromadenia prebiend, s príkazom na 

adresu biskupov, aby zotrvávali vo svojich diecézach a nenechávali sa zastupovať, sa odstránil jeden 

z vážnych nedostatkov predchádzajúcich čias. Definovali sa úlohy kardinálov a biskupov, boli predpísané 

každoročné synody v diecézach, trojročné provinčné synody, ako aj biskupská vizitácia diecézy, 

nanovo zorganizovaný zbor kanonikov a obsadenie farností. K výchove kléru sa mali v každej 

diecéze zriadiť kňazské semináre. Sami pápeži sa prostredníctvom kongregácie kardinálov, vzniknutej 

v r. 1564, starali o to, aby sa realizácia dekrétov kontrolovala. 

Uznesenia Tridentu mohli byť uvedené do života len preto, že v Cirkvi bolo k tomu veľké 

pochopenie a ochota. Pápeži chápali svoj úrad ceĽkom inak ako ich renesanční predchodcovia. Boli to 

sv. Pius V. (1566 - 1572), Gregor XÍIL ( 1572 - 1585) a Sixtus V. (1585 - 1590). 

Pre reformu Cirkvi znamenal veľmi veľa výber kardinálov. Desať rokov pred začiatkom koncilu 

začal Pavol III. menovať tých, čo si reformu želali, do kolégia kardinálov (Contarini, Carafa, Sadoleto, 

Aleander, Morone, Badia, Cortese). Títo posilnili reformnú skupinu, ktorá tam už bola. Toto duchovne 

omladené grémium dosadzovalo neskôr nielen pápežov a legátov, ale ako protektori rôznych reholí naliehali 

kardináli i tu na dodržiavanie smerníc, na zachovávanie väčšej chudoby, na väčšiu starostlivosť 

pri prijímaní nových členov na posilnenie centrálnej moci (generálnych predstavených). Dominikáni, 

františkáni, augustiánski eremiti, karmeíitáni boli zasiahnutí novým duchom. Medzi kardinálmi, ktorí 

vizitáciaxni, diecéznymi synodami, použitím kázní a udeľovaním sviatostí presadzovali uznesenie 

Tridentu, sa vynímal Karol Boromejský. Narodil sa v Arone v Lombardsku roku 1538. Keď získal doktorát 

práva, jeho príbuzný, pápež Pius IV.. ho vymenoval za kardinála a zvolili ho za milánskeho biskupa. 

Bol pravým pastierom svojho stáda, viac ráz prešiel celú diecézu, zvolával synody, nariadil veľa veci 

pre spásu duší a všetkými prostriedkami podporoval rozvoj kresťanského života. Zomrel 3. novembra 

1584, keď ošetroval chorých na mor. Cirkevná obnova v milánskej diecéze bola možná nieien vďaka 

jeho organizačným schopnostiam, navyše tu zapôsobil aj jeho osobný príklad. 

Ze reformná horlivosť mohla nadobudnúť aj zvláštny charakter, io dokazuje nová organizácia 

inkvizície. Predtým ňou boli poverení dominikáni a teraz ju Pavol III. odovzdal (21. júla 1542) do rúk 

pápežskej komisie pozostávajúcej zo šiestich kardinálov. Jedným z ich prvých opatrení bol zákaz dovážať 

do Talianska protestantské knihy. 

Výsledkom iniciatívy Pavla IV. (1555 - 1559) je aj zavedenie indexu (zoznamu) zakázaných 

kníh, nariadenie, ktoré sa nachádzalo ešte v cirkevnom práve z r. 1917. 

6. JEZUITI 

Znamením cirkevnej jari boli aj nové náboženské spoločenstvá. Kardinál sv. Róbert Beliarmín, 

člen SJ (t 1621), nazval storočie po Tridentskom koncile storočím svätcov. Okrem svätého biskupa 

Karola Boromejského napomáhal reforme sv. František, biskup v Ženeve (t 1622) a sv. Filip Néri, 

priateľ opustenej rímskej mládeže, zakladateľ oratoriánov (t 1599).

116 

Na scéne dejín sa objavujú nové rehoľné spoločenstvá. 

Teatíni, založení v roku 1524 Kajetánom von Thiene a Jánom Petrom Karafom, neskorším 

Pavlom IV., prisľúbili v prísahe starostlivé spínanie všetkých kňazských povinností: modlitbu z breviára, 

kázeň, prácu duchovného pastiera. 

Tak isto barnabiti (od r. 1533), ktorí videli svoje zvláštne poslanie v misiách medzi ľudom. 

Somaskovia (od r. 1540) zakladali sirotince a venovali sa chudobným a chorým. 

Medzi františkánmi vznikol od r. 1525 prísny smer kapucínov (samostatný rehoľný rád od 

r. 1619), ktorí sa chceli vrátiť k pôvodnej františkánskej chudobe. 

Starostlivosti o chorých sa venovali milosrdní bratia (zakladateľ sv. Ján z Boha, t í 550), ktorí 

sa zlúčili do spoločenstva v r. í 540. Po čase sa rozšírili po celej Európe. 

Výchove chudobných chlapcov sa venovali piaristi, ktorých založil sv. Jozef Kalazanský 

(t 1648). 

Sv. Vincent z Pauly (t 1659) zakladá kongregáciu iazaristov - vincentínov a milosrdných sestier 

(vincentky). 

Vznikli aj nové spoločenstvá žien. Od r. 1530 sa ohrozených dievčat ujímali angelikánky. Do 

roku 1536 siaha pôvod uršulíniek (zakl. sv. Angela Merici, Ť1540), ktoré svojimi internátmi a školami 

pre dievčatá zohrali čoskoro významnú úlohu v oblasti výchovy. 

Z nových rehoľných rádov založených do Tridentského koncilu mali nadobudnúť dominantný 

význam jezuiti. U mnohých historikov boii označení ako najmocnejšia sila rekarolizäcie. Pôvodne 

chcel Ignác z Loyoly (nar. 1491) viesť so svojimi priateľmi v Palestíne život, čo možno najpodobnejší 

životu Kristovmu. Keď sa potom jeho plán nepodarilo uskutočniť, pretože sa lodné spojenia do 

Svätej zeme prerušili kvôli vojne proti Turkom, dal sa spolu so svojimi spoločníkmi pápežovi 

k dispozícii. 

Neskôr bola táto ochota prijať každé pápežské nariadenie, týkajúce sa duchovno-pastierskej činnosti, 

zakotvená ako štvrtý slávnostný sľub (popri chudobe, čistote a poslušnosti) v konštitúciách rádu. 

Jezuiti tak stáli pápežovi vždy k dispozícii a boli posielaní do všetkých dôležitých oblastí práce Cirkvi. 

K tomu im napomohlo dôkladné vzdelanie, ktoré si rád vyžadoval od svojich členov. (Ignác posielal 

svojich ľudí napr. na najlepšie univerzity, predovšetkým do Paríža, kde získal aj svoj titul magistra a 

našiel svojich prvých spoločníkov.) 

Prospešným sa ukázal aj interný zákaz prijať hodnosť biskupa - iba keby to bol výslovný pápežov 

rozkaz. Chceli tým predísť nebezpečenstvám, ktoré so sebou nosil majetok a hodnosť a zároveň 

získali takú mobilnosť, ktorá by bola bývala nemožná, keby boli viazaní na diecézu. 

Rehoľa prijala nový spôsob spoločného života, ktorý bol y typických stredovekých kláštoroch 

neznámy (napr. u jezuitov pre všestrannú činnosť nebola zavedená chórová modlitba, zvláštny odev). 

A nakoniec prispel k cirkevno-politickému významu rádu aj - mohlo by sa povedať - typicky stredoveký 

rys jeho šľachtického zakladateľa. Pre Ignáca znamenala viera zároveň vždy aj tomu zodpovedajúce 

formovanie spoločenského poriadku. Jezuiti sa preto pokúšali získavať „ucho a srdce" predovšetkým 

tých, ktorí niesli zodpovednosť za život v štáte. Zároveň boli priekopníkmi modernej existenciálnej 

zbožnosti. V tridsaťdňových duchovných cvičeniach (exercíciách) za úplného mlčania a pri dennej 6- 

hodinovej modlitbe mal každý možnosť, kto chcel, nájsť svoju celkom osobnú životnú cesta. Z tejto 

školy vychádzali muži a ženy, ktorí - ako poznamenal Ignác - svoj spôsob života niesli z vlastného 

presvedčenia a zostali vemí svojim ideálom aj za najťažších podmienok. 

Iste treba uviesť aj pri tejto príležitosti skutočnosť, ktorá sa často spochybňuje, že Spoločnosť 

Ježišova nebola založená na boj proti protestantizmu. Taký motív sa nenachádza ani v prvotných smerniciach 

Spoločnosti. Náčrt založenia Spoločností Ježišovej z roku 1540 uvádza ako cieľ Spoločnosti 

Ježišovej „duchovnýpokrok ľudí v kresťanskom živote a náuke... " Ako možné pole Činnosti sa uvádza: 

„Kam nás bude chcieť pápež poslať, či to bude k Turkom alebo iným veriacim, či k hociktorým bludárom 

a rozkolníkom, alebo k hociktorým veriacim. "

117 

Aj faktické rozšírenie rehole zodpovedá poradiu cieľov opísaných v náčrte. Pri Ignácovej smrti 

Spoločnosť Ježišova mala už stojeden domov v celom svete, z toho v Nemecku iba dva, v Rakúsku jeden 

a v Čechách jeden. Hlavné ťažisko prác Spoločnosti bolo v katolíckych krajinách a v zámorských 

misiách. 

Prví jezuiti, ktorí sa priamo stretali s reformáciou, nepoužívali pri obrane katolíckej viery polemiku, 

ale dialóg ako primeraný prostriedok na obnovenie jednoty Cirkvi. Ignác prízvukoval svojim synom, 

aby sa pri všetkej horlivosti proti novotám stretali v láske s inovercami. 

Členovia Spoločnosti majú hľadať jedine spásu duší a oslávenie Boha, za to sa majú denne modliť, 

dávať dobrý príklad kresťanských čností, lebo to viac pôsobí na srdcia než všetko ostatné. Pri zásadnej 

jasnosti svojho postoja majú prejavovať voči inovercorn láskavosť a skromnosť. Pri kázňach sa 

majú sústrediť nie na boj proti nepriateľom Cirkvi, ale na zdôvodnenie a upevnenie katolíckej viery. 

Peter Faber v liste zo 7. marca 1546 píše: „Ak chceme byť v našej dobe užitoční kresťanom oddeleným 

od Cirkvi, musíme im prejaviť veľa lásky, ktorá v našom duchu vylučuje akúkoľvek myšlienku, ktorá by 

v nás mohla ochladiť úctu voči nim. " 

Námietka, že jezuiti sa nasilu vtláčali do oblastí, ktoré vraj už prijali dobrovoľne reformáciu a 

svojím pôsobením odlákali, ba priam mocenskými prostriedkami nútili evanjelikov vrátiť sa do Katolíckej 

cirkvi, vychádza neraz z nedostatočného pochopenia skutočného stavu. Bola to „zem nikoho"; 

evanjelickí kazatelia prichádzali medzi ľudí, z katolíckej strany pastoračné zanedbaných, a tu sa snažili 

šíriť svoju náuku. 

Musíme si uvedomiť, že jezuiti tých Čias veľmi hlboko prežívali tajomstvo spásy v Kristovi a 

v jeho Cirkvi: spasiť duše, zachrániť ich pre večný život, odstrániť náboženskú biedu a nevedomosť, 

priniesť ľuďom zmierenie a odpustenie v Kristovi - to boli skutočné motívy ich činnosti kazateľskej, 

misijnej, školskej, až po obetu života v námahách a strastiach misijnej práce, ako to môžeme vidieť pri 

ich bohatej činnosti i na Slovensku. 

Proti vplyvu Cirkvi 

Zrušenie rehoľného rádu jezuitov, ktoré vykonali najvýznamnejšie vlády v Európe, sa musí chápať 

ako úmysel zmenšiť vplyv Cirkvi. Nielen univerzity a školy, v ktorých jezuiti formovali duchovnú 

elitu krajiny, boli silou proti kráľovskému absolutizmu. Ešte väčšmi ich konzekventne vernosť pápežovi, 

ako aj samotná centralizovaná organizácia rádu boli na prekážku panovníkom jednotlivých mocností. 

Začalo s tým Portugalsko, kde vládne obchody a reformy viedol markíz de Pombal v duchu 

osvietenstva, no chcel ich uskutočniť diktátorskými metódami. V r. 1759 vykázal jezuitov z krajiny. 

V r. 1762 nasledovalo Francúzsko, 1769 Španielsko, Všetky tri vlády teraz ovplyvňovali pápeža, aby 

celý rehoľný rád rozpustil. Španielsky vyslanec Monino hrozil vyhnaním všetkých rehoľných rádov zo 

Španielska a odovzdal pápežovi návrh buly na rozpustenie rádu. Klement XIV. sa zdráhal, ale nakoniec 

privolil. Tak sa stalo, že sa pápež zakázal činnosť tých, ktorí boli na základe osobitnej prísahy jeho 

,, najpGslušnejšími služobníkmi": 

„Po početných a nadmieru násilných útokoch a trpkých vzrušeniach dúfal každý dobre 

zmýšľajúci človek, že príde ten vysnívaný deň, ktorý prinesie pokoj a mier. Avšak za nášho predchodcu 

Klementa XIII. boli časy ešte ťažšie. Obvinenia a sťažnosti na adresu uvedenej Spoločnosti stúpali zo 

dňa na deň. Na niektorých miestach vznikli nanajvýš nebezpečné povstania, hádky a škandály, ktoré 

roznietili vo veriacich, keď už puto kresťanskej lásky ochablo, horlivú účasť, nenávisť a nepriateľstvo. 

Zdá sa, že útrapy a nebezpečenstvo narástli tak, že aj ti, ktorých dobromyseľný a veucodušný postoj voči 

Spoločnosti Ježišovej — dedičstvu ich predchodcov - takmer všetci na najvyššiu mieru uznávajú. Totiž 

naši nanajvýš verní synovia v Kristu: králi Francúzska, Španielska a oboch Sicílií boli skrz-naskrz

118 

nútení prepustiť a vyhnať zo svojich kráľovstiev a správnych území a provincií členov Spoločnosti Ježišovej. 

Boli tej mienky, že proti takémuto množstvu zla zostal iba tento extrémny prostriedok a je nevyhnutný, 

aby sa kresťanský' národ nerozrušoval a neroztrieštil. 

Potom, čo bolo použitých toľko nutných prostriedkov, sme nakoniec nútení podľa miery našich 

síl zaistiť, rozmnožiť a upevniť pokoj a poriadok a všetko zmiesť z cesty, čo by mu mohlo škodiť. Bude 

nás pri tom — ako veríme — podporovať prítomnosť a pomoc Božieho Ducha a poháňať povinnosť vyplývajúca 

z nášho úradu. Okrem toho sme zistili, že Spoločnosť Ježišova už nemôže prinášať ono mnohostranné 

ovocie a výhody, pre ktoré bola zriadená a mnohými našimi predchodcami odobrená a vystrojená 

bohatými privilégiami, pretože pokiaľ existuje, nie je možný trvalý mier v Cirkvi. Z týchto 

veľmi závažných a iných dôvodov, ktoré nám naznačujú príkazy múdrosti a čo možno dobré riadenie 

Cirkvi, ktoré vi nechceme vykonávať, pôjdeme cestou našich predchodcov, hlavne už menovaného Gregora 

K. na Lyonskom koncile. Aj teraz je táto Spoločnosť, ktorá sa podľa svojich stanov počíta k žobravým 

rádom, jablkom sváru. Po zrelom uvážení, na základe bezpečných znalostí a z moci nášho apoštolského 

úradu uvedenú Spoločnosť rozpúšťame... " 

Obvinenia, ktoré boli vznesené proti jezuitom, sa nikdy nepotvrdili. 

Vr. 1815. keď sa po víťazstve nad Napoleonom spojili koruny Rakúska, Pruská a Ruska v Svätej 

aliancii, aby v duchu „Svätého písma" a ako „otcovia rodín" viedli svojich poddaných, bol opäť zavedený 

aj rehoľný rád jezuitov. Kniežatá na to naliehali, pretože sa zdalo po bohatých skúsenostiach 

z Francúzskej revolúcie, že sú vhodným prostriedkom na výchovu mládeže k bohabojnosti a k poslušnosti 

voči kráľovi. 

7. MISIJNÁ ČINNOSŤ 

V diskusiách a uzneseniach Tridentského koncilu síce ešte nepovšimnutá, no uskutočnila sa 

v tomto období jedna epochálna preorientácia. Výpady na zámorské územia budili stále väčší záujem 

panovníkov a Cirkvi sa malo dostať takmer ranokresťanského elánu. 

Od konca 15. storočia plávajú portugalské lode pozdĺž pobrežia Afriky. V r. 1487 dosahujú mys 

Dobrej nádeje (Bartolomej Diaz), čoskoro nato Indiu (1488 Pedro de Covilhao, 1498 Vasco de Gama). 

Od objavenia Ameriky Kolumbom v r. 1492 a Tordesillaskej dohody v r. 1494, ktorá územia nachádzajúce 

sa západne od 46. stupňa dĺžky prisudzuje Španielsku a územia na juhu od tejto dĺžky Portugalsku, 

sa Španielsko obracia na západ a v r. 1519 dobýva Mexiko prostredníctvom Cortéza a v r. 1531 - 1533 

ríšu Inkov (Peru) prostredníctvom Pizarra. 

V priebehu päťdesiatich rokov sa americké západné pobrežie od dnešného Chile až po seve 

roamerický Oregon dostáva do španielskych rúk! Na východe pokračujú objavné cesty Portugalcov. 

Vr. 1511 prebádajú Malé a Veľké Sundajské ostrovy, náhodne objavia v r. 1542 Japonsko. Vracajúc sa 

z Mexika narážajú Španieli v Pacifiku na Portugalcov, dohodnú sa na novej demarkačnej línii (Zaragózska 

dohoda 1529): tiahne sa pozdĺž dĺžkového stupňa, ktorý oddeľuje západnú časť Japonska, 

ostrov Kjušú od hlavného ostrova (približne 133. stupeň východne od Greemvichu). 

Títo objavitelia a dobyvatelia boli hnaní veľmi odlišnými pohnútkami. Sprevádzalo ich však 

vždy vedomie, že stoja v službách koruny, ktorej mali zvýšiť vážnosť a lesk, ako i v službách Cirkvi, 

ktorá chcela pojať všetky národy pre slávu Božiu a spásu duší. 

Bemal Diaz de! Castillo, jeden z Cortézových sprievodcov podáva správu o „dobytí jednej zeme": 

„Bolo to pri tejto príležitosti, že sa (Cortéz) zmocnil tohto pásu zeme pre jeho Výsosť i pre seba 

samého v mene kráľa. Stalo sa to nasledujúcim spôsobom: Vytiahol svoj meč a urobil tri veľké ryhy do 

mocného stromu nazývaného „ceiba", ktorý sa vypínal na tomto mieste. Pritom povedal, že ak bude 

niekto protestovať, bude brániť svoje právo mečom a štítom, ktorý nosil na ramene. My, vojaci, ktorí 

sme boli prítomní, keď sa to stalo, sme povedali, že robí dobre, keď sa zmocňuje tohto kráľovského

119 

majetku v mene jeho Výsosti, a ponáhľali by sme sa mu na pomoc, keby sa niekto opovážil protirečiť 

mu. Tento akt sa vykonal v prítomnosti kráľovského notára. " 

O zjavne bezproblémovom vzťahu medzi Bohom, kráľom a vlastnou osobou svedčí stretnutie 

Cortéza s predstaveným jednej obce (Kazikovia) ešte pred jeho vtiahnutím do Mexika. Prostredníctvom 

tlmočníka mu dáva na známosť: ,, Oznamujem vám, že prichádzam z ďalekých krajín na rozkaz nášho 

pána a kráľa, cisára Dona Carlosa, ktorého sme poddanými a vazalmi. Posiela nás, aby sme vydali 

rozkaz vášmu veľkému Montezumovi, aby neobetoval a nezabil žiadneho Indiána, neokradol svojich 

poddaných, nezmocňoval sa ďalších území a prisahal poslušnosť nášmu pánovi a kráľovi. Teraz vám 

teda hovorím - vám Olintecle a všetkým ostatným prítomným Kazikom: Prestaňte s vašimi obetami, nejedzte 

už mäso vašich vám podobných, zanechajte vaše nehanebné ničomnosti a ohavné praktiky, akými 

sú vaše zvyklosti, lebo to prikazuje Boh, náš Pán, v ktorého veríme, ktorý dáva život a smrť a chce nás 

priviesť do neba. " Povedalo sa im ešte mnoho iného o našej svätej viere, zatiaľ čo oni v najväčšej 

llCfiOSll pGCtiVull. 

Medzi autoritami, na ktoré sa Cortéz odvoláva, chýba pápež alebo zmienka o Cirkvi. Cirkev organizovane 

pracuje v zámorských misiách až zriadením Kongregácie pre šírenie viery (De Pronaganda 

Fide) v r. 1622. Predtým to bola samozrejmá úloha kráľov priviesť nových poddaných (s väčším alebo 

menším nátlakom) k pravému Bohu. Všetky expedície boli preto sprevádzané misionármi. Hlavne 

rehoľné rády františkánov, dominikánov a potom jezuitov mohli uvoľniť ľudí, ktorí domorodcom s najväčšou 

horlivosťou kázali o Ježišovi Kristovi, Robili to často v osobnej prostote a v odriekaní a skutočne 

sa takmer všade v kolóniách dali pokrstiť tisíce domorodcov. 

Čoskoro sa však ukázala prekážka, ktorú bolo treba brať vážne. Medzi ohlasovanou vierou a 

skutočným správaním sa Európanov bola nepreklenuteľnä priepasť. V novom svete boli Indiáni nahnaní 

na nútené práce. Od r. 1542 ich nahradili otroci z Afriky (boli silnejší a odolnejší). Rozsah obchodu s 

otrokmi ilustruje počet, ktorý uviedol portugalský miestodržiteľ Angoly. Podľa neho sa v rokoch 

1575 až 1591 „vyviezlo" z Angoly 52 053 otrokov. Celkový počet afrických černošských otrokov, ktorí 

boli počas tri a pol storočia odvliekaní do otroctva, odhaduje historik Roland Frôhlich na 30 miliónov, 

ku ktorým treba pripočítať ďalších 30 miliónov, ktorí zomreli ešte predtým, než sa dostali ku kupcom. 

Misionári teda stáli pred takmer neriešiteľnou úlohou, byť bratmi vykorisťovateľov i vykorisťovaných. 

Je im ku cti, že z ich radov vyšli rozhodní bojovníci za práva Indiánov a otrokov. 

Redukcie 

Popri individuálnych osobnostiach, akou bol dominikán a biskup Baríolomé de Las Casas (1474 

- 1566), ktorý pôsobil v Mexiku a sedemkrát cestoval do Španielska, aby sa u kráľa prihovoril za Indiánov, 

alebo Pedro Cíaver (1580 - 1654), päter-jezuita, ktorý sa v Cartagene na prekladišti otrokov na 

kolumbijskom pobreží desať rokov staral o prichádzajúcich černochov, vydoby! si ich pripustenie na 

bohoslužby bielych a obhajoval ich pred súdom - popri týchto jednotlivcoch boli tzv. redukcie rozsiahlym 

pokusom chrániť Indiánov pred vykorisťovaním. 

Už začiatkom 16. storočia zriaďovali františkáni a dominikáni indiánske sídliská pod vedením 

misionárov - bez prístupu ostatných Európanov. Väčší význam nadobudli redukcie jezuitov v Paragua-ji. 

V tridsiatich dedinách bolo asi sto tisíc Indiánov vedených k íornu, aby spoločne vyrábali a výnosy si 

medzi sebou rozdeľovali. Vedenie obcí bolo v rukách pátrov. Oni riadili aj náboženské usporiadanie 

priebehu dňa a týždňa. Ako vyzeral tento život, o tom podávajú správu viaceré pramene: 

„Nakoľko Indiáni boli od prírody leniví, mohol byť celý hospodársky mechanizmus udržiavaný 

iba systémom dobre organizovanej práce. Ľudia, ktorí vykonávali určité remeslo, pracovali dva dni 

v týždni spoločne buď na poli alebo na verejných stavbách. V dobe žatvy to bolo častejšie. Voľný čas sa 

trávil hlavne činnosťami zaužívanými v kmeni domorodcov, ako bola poľovačka, rybolov...

120 

Starostlivosť o domácnosť pripadla ženám. Nosili zo studne alebo z rieky pitnú vodu, pripravovali 

jedlo, vyrábali krčahy, naberačky, taniere a misky z hliny. Každá matka rodiny vedela tkať. Zo 

spoločného skladu komunity dostala každý týždeň bavlnu a utkaný materiál odovzdala hospodárovi. 

Súkno, ktoré nepotrebovali vo vlastnej usadlosti, predali a zo zisku zakúpili nové náradia. Ženy obvykle 

pomáhali aj pri poľných prácach a nasledovali svojich mužov -na vzdialenejšie statty. 

Po hodine katechizmu a omši v kostole dostali chlapci raňajky na dvore fary. Cez pracovný deň 

išli tí, ktorí nemuseli ísť do školy, v sprievode staršieho na pole. Tam pripravovali chlapci polia alebo 

zbierali kamene z ciest. Pri práci vždy spievali a mali pri sebe sošku patróna poľnohospodárov sv. Izidora, 

Večera sa podobne ako raňajky podávala spoločne na dvore farskej budovy. 

Aj dievčatá boli zamestnané. Pod dozorom robili ľahšie poľné práce. Dievčatá nesmeli vstúpiť 

do pátrovho domu. Tak ako chlapci, aj dievčatá jedávali spoločne. Do kostola vstupovali s ostatnými 

ženami osobitnými dverami a v kostole mali svoje pridelené miesta. Toto oddelenie mužov od žien bolo 

podľa „ indiánskych zákonov" povinnosťou. Neprítomnosť detí v dome počas dňa umožnilo ženám venovať 

viac času tkaniu, ktoré im prinášalo zisk. " 

Dobre organizované dediny s bohatým stavom dobytka, s čajovými plantážami a s Indiánmi vyučenými 

v rôznych remeslách sa Čoskoro stali cieľom poľovníkov na otrokov a pátri si nevedeli inak 

pomôcť, než vyučiť domorodcov aj v používaní strelných zbraní. 

Keď Španielsko v r. 1750 odstúpilo územie siedmich redukcií Portugalsku, vtedy začali sídliská 

pravidelne prepadávať bandy. Zrušenie rádu jezuitov v r. 1773 — portugalské územie v Južnej Amerike 

museli opustiť už v r. 1759 a španielske v r. 1767 - znamenalo zánik tohto mnohosľubného 

experimentu. 

Misia v Ázii 

Tak isto ako v Amerike, aj v Ázii žiadali domorodci (Goa, Malakka, Molukky, Filipíny) o krst. 

Nadovšetko príťažlivá tu bola postava sv. Františka Xaverského. Narodil sa roku 1506 v španielsku. 

Keď študoval v Paríži, zoznámil sa so sv. Ignácom. Roku 1537 bol v Ríme vysvätený za kňaza a venoval 

sa charitatívnej činnosti. Roku 1541 odchádza na Východ. Desať rokov neúnavne hlásal evanjelium 

v Indii a Japonsku a mnohých priviedol k viere. Zomrel roku 1552 na čínskom ostrove San-čao pri 

Kantóne. Jeho rameno, ako písal, sa často unavilo z celodenného krstenia. 

V liste Ignácovi píše: „ Veľmi mnohí v týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, 

kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzi 

tách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viac učenosti ako lásky: 

Ach, aké nesmierne ranožsPr'O duší sa nedostane do neba a budú zatratené: Kiežby sa o toto aspoň toľko 

starali ako o svoje štúdiá, aby mohli vydať Bohu počet zo svojich vedomostí a zverených talentov!" 

Tam, kde Európania územie nedobyli a nemohli ponúkať žiadne výhody, tam mohli misionári 

presviedčať iba s obsahom posolstva a osobným prejavom. Vyvinuli pritom celkom nový spôsob správania. 

Ich prvým cieľom bolo získať si vysoké uznanie zo strany hostiteľov. K tomu museli študovať 

jazyk, zvyky a tradície krajiny, kresťanské posoistvo zaodeli do pojmov a hierarchie hodnôt ich kultúry. 

Jezuita De Nobili (1577 - 1656) sa napr. naučil Tamii, Telugu a Sanskrit a žil v Indii ako hinduistický 

brahman. 

VJaponsku bolo nevyhnutná ovládať pravidlá zdvorilostného správania. A nakoľko si tam oso 

bitne cenili vznešenosť, rozhodol sa František Xaverský, ktorý kázal v Goi ako chudobný páter, 

vy 

stúpiť so všetkým leskom pápežského legáta. 

VČíne zasa nachádzali vypočutie ako vedci, Matteo Ricci (1552 - 1610) a Adam Schall (1592 - 

1666), obaja jezuiti, sa kvôli svojej učenosti v astronómii a v matematike mohli dostať až do 

Pekingu a 

získať si dôveru cisára. Toto odeurópštenie sa kresťanstva (misionári povolili napríklad 

čínskym

121 

kresťanom naďalej uctievať svojich predkov v miestnostiach podobných chrámom) sa mnohým teológom 

zdalo byť ohrozením podstaty viery. Spor o rítus v 17. storočí skončil zákazom doteraz povolených 

aziatických zvyklostí, ktorý vydal pápež Klement XI. (1707) a Benedikt XIV. (1742). Až 

v r. 1939 nasledovalo čiastočné povolenie týchto zvyklostí. 

Toto rozšírenie kresťanskej viery v 16. a 17. storočí sa dialo celkom v duchu zaužívaných spôsobov. 

V záchrane duše skrze krst videli misionári cieľ a v konečnom dôsledku už aj záverečný bod svojich 

snažení. (Obdivuhodná je modlitba Františka Xavera: „Da mihi animas, cetera tolle!" - daj mi duše, 

všetko ostatné si zober.) Samozrejme sa pokúšali viesť nových kresťanov k základnej náboženskej 

praxi, k modlitbe, bohoslužbe, spovedi. Takmer úplne sa vzdali toho, aby z domorodcov vychovali kňazov. 

Synoda v Mexiku v r. 1555 dokonca zakázala udeľovať vyššie svätenia Indiánom, Mesicom a 

Mulatom. 

Pre domorodca znamenal krst zároveň aj prebranie európskych zvykov a (pre kmeňových náčelníkov) 

uznanie pápeža a cisára — oboch za hlavy kresťanstva — bez toho, že by s tým spočiatku boli spojené 

určité následky. 

8, SITUÁCIA NA SLOVENSKU 

y IŔ _ 17 storočí sa stredná Európa nachádzala v ťažkej hospodárskej a politickej situácii. Bola 

javiskom neustálych politických a náboženských zápasov, ku ktorým sa pripojili turecké plienenia a výboje. 

Každá z týchto skutočností by sama dokázala zapríčiniť spoločenský' rozvrat, no v tomto čase sa 

spájali všetky odrazu. Vyžiadali si veľké množstvo obetí a narušili spoločenský život niekoľkých 

generácií. 

Politicky išlo o boj uhorských a sedmohradských kniežat proti katolíckej habsburgskej vláde. Na 

čele týchto povstaní stáli sedmohradské kniežatá, ako bol Ján Zápolský (1478 - 1540), Štefan Bočkaj 

(1557 - 1606), Gabriel Betlen (1580 - 1629), Juraj Rákoci (1593 - 1648), Imrich Tôkôli (1657 

-1705). Takmer všetci chceli dosiahnuť uhorskú korunu. Je tragédiou, že v čase, keď turecké nebezpečenstvo 

znamenalo rozpad kresťanskej Európy, aj zánik európskej civilizácie, sedmohradskí magnáti sa 

spájali s Tuťkaiiii, aieuo dobrovoľne sa stan ich vazalmi. 

Po smrti kráľa Mateja (1490) sa dostávajú na uhorský' trón poľskí králi Jagellovci, ktorí o uhorské 

kráľovstvo nedbali. Šľachta strhla na seba všetku moc, ale o záujmy krajiny sa nestarala. Rozháraných 

pomerov v krajine využili Turci. Po porážke pri Moháči roku 1526, kde zahynul i kráľ Ľudovít U., 

dvaja arcibiskupi a päť biskupov, nasledovala v Uhorsku doba dlhých a ťažkých utrpení pod panstvom 

Turkov, ktoré trvalo vyše stopäťdesiat rokov. 

Uhorsko bolo rozhárané nielen politicky, hospodársky, aie aj nábožensky. Víťazstvom Turkov sa 

rozpadlo na tri časti. Časť západná a severozápadná - Slovensko - prešla do moci Ferdinanda I. 

Habsburgského (1526 - 1564). Slovensko sa tak stalo nositeľom tradície Uhorského kráľovstva a uhorskej 

štátnosti celé 16. a 17. storočie. 

Rozhárané pomery uľahčili prenikaniu nových myšlienkových prúdov v náboženskej oblasti. 

Prvými nositeľmi myšlienok reformácie sa stali nemeckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých 

univerzitách. Konaním zemepánov podľa zásady cuius regio - eius religio a činnosťou duchovných, 

ktorí prešli na stranu reformácie, sa nové učenie rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia 

sa k nemu hlásilo asi sedem desatín obyvateľov Slovenska. 

Reformácia na Slovensku sa značne odlišovala od reformácie v Nemecku, ktoré bolo jej kolískou. 

Zákony namierené proti luteránom zo 16. storočia sa uplatňovali najmä proti anabaptistom a kalvínom. 

Evanjelici augsburgského vyznania sa stále snažili dokázať, že sú pravovernými katolíkmi. To bol 

aj dôvod vypracovania rôznych vyznaní jednotlivých miest, najmä na Spiši, ktoré boli všetky predložené 

ostrihomskému arcibiskupovi na schválenie a po jeho schválení ich prijal aj panovník.

122 

Historik reformácie na Spiši Viktor Bruckner charakterizuje obdobie 16. storočia takto: „... oni 

ešte nepomýšľali na konečné odtrhnutie od rímskej Cirkvi opovažovali sa za dobrých katolíkov. " 

Zákonné články z roku 1608 umožnili slobodný a samostatný vývoj protestantov na Slovensku. 

Evanjelici sformovali svoju cirkevnú správu na žilinskej synode roku 1610 a na spišsko-podhradskej 

synode o štyri roky neskôr. 

Zemepáni v tomto zmysle mali možnosť ustanoviť si za farára vhodného človeka, či to bol evanjelik 

alebo katolík. Vierovyznanie farára, ale aj zemepána mali nasledovať ich poddaní. Isté je, že mnohí 

prechádzali do „novej Cirkvi" nie z vlastného presvedčenia, ale z prinútenia. 

V 17. storočí sa vo vzťahu katolíkov a evanjelikov v mnohom pokročilo. Vidíme to i zo zákonné 

ho článku 7 z roku 1647, ktorý vyslovene dovolil aj poddaným zvoliť si farára, ak je aj zemepán iného 

náboženstva. Zemepáni ako patróni kostolov síce dosadzovali farárov podľa svojich predstáv a pre 

svedčenia, ale nebol tu nátlak na poddaných, aby rešpektovali farára, ak boli iného vyznania. 

Na Slovensku nemožno teda hovoriť o násilnej rekatoHzáeii či protireformácii v tom zmysle, ako 

to vidíme po bitke na Bielej hore v Čechách. Žiaľ, v kontakte konfesií dochádza aj k vyostreniam vzťahov, 

ktoré sa končili často násilnosťami a krviprelievaním na obidvoch stranách. 

Cisárske vojská síce páchali násilnosti, ale povstalecké sa im odplácali ešte väčšími. Preto sa do 

histórie zapísali prešovské jatky, či odsúdení protestanti v Kežmarku, ale na druhej strane aj množstvo 

mučených a zavraždených katolíckych kňazov a rehoľníkov. Političke- - náboženské vojny si vyžiadali 

nejednu obeť i na území Slovenska. Tak podstúpili mučenícku smrť za vieru 7. septembra 1619 v Košiciach 

traja katolícki kňazi. Boli to kanonik Marek Križin a dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Melichar 

Grodziecki. (Blahorečení r. 1905, kanonizovaní v Košiciach 2. júla 1995.) 

Do povstaleckých nepokojov prichádzal hlad a mor i strach o život... Situáciu často komplikovali 

aj uznesenia snemov, na ktorých sa odohrávali prudké prejavy z obidvoch strán. 

V správe, ktorú posiela roku 1684 Svätej stolici biskup Selepčéni, sa situácia vykresľuje takto: 

„Z čistej nenávisti voči viere a v snahe vykoreniť Katolícku cirkev mnoho kňazov bolo zabitých, 

ťažko ranených, kruto mučených, žalárovaných, odvlečených, trápených hladom a prácou a inými podobnými 

útrapami postihnutých, z ktorých menovite ako opravdivých mučeníkov tu podávam" a spomína 

menovite vyše 20 kňazov z rôznych oblastí Slovenska, ktorí boli „pre katolícku vieru" zabití. 

Ako dodatok listiny je poznámka, že okrem týchto, ešte mnohí iní kňazi a katolícki veriaci boli 

prenasledovaní pre svoju vieru, „ a tak dosiahli korunu mučeníctva. Oni budú záchrancami pravej viery 

nášho národa." 

Tieto krvavé udalosti by nemali vymiznúť z pamäti národa, pretože môžu byť upozornením pre 

nás všetkých, keď sa usilujeme v ekumenickom duchu o utvorenie jednoty, aby sa podobné prejavy 

v živote kresťanov a ľudí vôbec neopakovali. 

Prvým, kto sa postavil proti šíreniu reformácie, bol ostrihomský' arcibiskup a prímas uhorský' Mikuláš 

Oiáh (t 1568). Zaumienil si previesť nábožensko-mravnú obrodu Uhorska v duchu Tridentského 

koncilu. Usiloval sa o to predovšetkým pôsobením rehole jezuitov, ktorých roku 1561 povolai do Trnavy. 

(Čoskoro mali na Slovensku vyše 20 kláštorov.) Zvolávaním kňazských synôd, založením kňazského 

seminára v Trnave r. 1566, starostlivosťou o vyššie i nižšie školstvo sa mu to podarilo. 

Svojou činnosťou položil pevné základy pre budúcu prácu v tomto smere svojho neskoršieho 

nástupcu, ostrihomského arcibiskupa kardinála Petra Pázmaňa (1616 - 1637). V roku 1635 zriaďuje 

Trnavskú univerzitu, na ktorej študovalo do roku 1777 veľa Slovákov a vo veľkej miere prispeia k vytváraniu 

kultúrneho jazyka slovenských vzdelancov. Počas jej trvania pôsobilo na nej asi 100 profesorov 

Slovákov a z počtu publikácií, ktoré vydala, bolo 75 diel napísaných v slovenčine. 

Roku 1655 tu vyšiel bohatý spevník Cantus Caiholici, Pyšne kaíholícke, latinské i slowenské, 

nové i starodáwne, v ktorom je zozbieraných celkove 290 piesní, z toho 227 slovenských. V úvode 

k spevníku sa uvádza, že spevník nezavádza nič nové, ale iba pokračuje v tradícii, ktorú s pápežským 

schválením zaviedli svätí Cyril a Metod.

V 18. storočí sa začína prejavovať silné slovenské národné povedomie, burcované najmä horlivými 

katolíckymi kňazmi. Svojim účinkovaním a literárnymi dielami budia popri láske k Bohu a Cirkvi 

aj lásku k slovenskému národu a slovenskej reči. Často zdôrazňujú starobylosť Slovákov a ich slávnu 

minulosť. 

Členmi boli i kanonik Juraj Palkovič (1763 - 1835), veľký mecén slovenskej literatúry a 

prekladateľ Svätého písma do slovenčiny, Alexander Rudnay (1760 - 1831), ostrihomský arcibiskup a 

kardinál, Ján Hollý (1785 - 1849), jeden z najväčších slovenských básnikov a Martin Hamuljak (1789 

- 1859), ktorý založil v Pešti r. 1834 Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. 

Začiatkom 18. storočia treba spomenúť dielo Apológia slovenského národa, ktoré proti útokom 

maďarského profesora Michala Benčika napísal učený kňaz Ján Baltazár Magin. On označuje cyrilometodský 

kult na Slovensku za prastarý, nepretržitý a pôvodný, čiže za podstatnú zložku slovenského 

národného povedomia. Jezuita Samuel Timon v diele Imago antiquae et novae Hwigariae prvý dáva 

sv. Cyrilovi a Metodovi titul Apostoli Slavorum, ktorý sa neskôr rozšíril a zaužíval (aj v názve encykliky 

pápeža Jána Pavla II. v r. 1985). 

Cyrilo-metodská myšlienka takto dostala vedecké vypracovanie a zdôvodnenie a stala sa súčasťou 

nielen ľudovej, ale i vyššej kultúry. Jej nositeľmi boli najlepší vtedajší slovenskí vzdelanci: 

Alexander Máčaj. Adam František Kollár. Juraj Papánek (História Geníis Slavae), Juraj Sklenár (Poloha 

Veľkej Moravy), Juraj Palkovič a iní. 

Mária Terézia roku 1777 dosiahla u Svätej stolice schválenie liturgického sviatku svätého Cyrila 

a Metoda. Sviatok bol určený na 14. marca. Podľa byzanstsko-slovanského obradu, ktorý používali slovenskí 

gréckokatolíci, sa sviatok „prvoučiteľov slovienskych" slávil odpradávna 11. mája. Kardinál 

Alexander Rudnay, uvedomelý Slovák, zaviedol zvláštne ofícium k úcte sv. Cyrila a Metoda. 

Od druhej polovice 18. storočia sa cyrilo-metodská idea natoľko spája s dejinami spisovnej slovenčiny 

a slovenského národného povedomia, že ju nemožno vôbec odlúčiť. 

Pre potreby pospolitého ľudu sa v tomto čase (od začiatku 18. stor.) písali knihy v reči (alebo aj 

v nárečí), ktorej ľud rozumel, teda pre Slovákov v slovenčine. Boli to väčšinou náboženské knihy, polemické 

spisy a v menšej miere aj zábavno-poučné a ľudovýchovné diela (napr. dielo františkána Hugolína 

Gavloviča Valaská škola mrävuv stodola). 

Rornuald Hadbavný v spolupráci s ďalšími kamaldulmi vyhotovil v Červenom kláštore alebo 

v Nitre tzv. kamaldulstýpreklad Biblie do slovenčiny v rokoch 1756 - 1759. 

Tieto jednotlivé prejavy národného povedomia boli akoby prípravou na sústredené úsilie, ktorého 

kolískou sa sta! Generálny seminár v Bratislave. Seminár začal svoju činnosť v roku 1784 a ma! sídlo 

na bratislavskom hrade. Sústredilo sa tu 428 bohoslovcov, ktorí pochádzali väčšinou zo slovenského 

rečového územia. Napriek tomu si medzi sebou - pre rečové odlišnosti - takmer nerozumeli. 

Boli medzi nimi aj bohoslovci a postgraduálni študenti zo zrušeného viedenského kolégia 

Pázmaneum, ako napr. Juraj Palkovič, Alexander Rudnay a Anton Bernolák. Rektorom seminára bol 

Andrej Sabo, ktorý mal veľmi priateľské porozumenie pre národné a kultúrne snahy slovenských 

bohoslovcov. 

Slovenskí bohoslovci akútne pociťovali potrebu jednotného jazyka. Na túto úlohu sa podujal rodák 

z oravskej Slanice Anton Bernolák. Za spisovný jazyk vybrali západoslovenské nárečie, v ktorom 

boli písané viaceré vydania Trnavskej univerzity, Anton Bernolák položil základy spisovnej slovenčiny 

odbornými dielami: Disertatiophilologico-critica de litteris Slavorum, Ĺinguae Slavonicae... Ortographia, 

Grammatica Slavica, Lexicon slavicum, bohemico-latino-germamco-hungaricum. 

Ďalším záslužným činom A. Bernoláka bolo založenie Slovenského učeného tovarišstva v roku 

1792. Tovarišstvo malo svoj hlavný stánok v Trnave a pobočky v ďalších 10 mestách vtedajšieho 

Uhorska. Malo 446 členov, z toho 255 kňazov. Medzi aktívnymi členmi boli viacerí biskupi, ako napr. 

A. Rudnay, Jozef Nejedlý, František X. Fuchs, Ján N. Daniš, František Hebeí, Jozef Vurum, Andrej 

Jordánsky, Ladislav Alagovič. Veľa členov tovarišstva bolo literárne činných. Bernolákovi a jeho 

123

124 

tovarišstvu šlo predovšetkým o duchovné a kultúrne povznesenie národa. Hnaní láskou k Bohu, živení 

láskou k veriacemu ľudu, vykonali obdivuhodné dielo, ktorým sa natrvalo zapísali do dejín i do vďačných 

sŕdc národa. 

V roku 1649 sa uskutočnilo v Užhorode zjednotenie Východných kresťanov - Rusínov s Katolíc 

kou cirkvou (gréckokatolíci). Stalo sa tak po únii, ktorá bola vyhlásená na sneme v Brest-Litovsku roku 

1596. Pápež Klement VITÍ. vtedy prijal kyjevského metropolitu Rahozu (v tom čase na poľskom území) 

do rímskej Cirkvi a vydal bulu Magnus Deus et mirabilis. Východní kresťania si ponechali liturgiu a 

niektoré odlišnosti od Západnej cirkvi; prijali primát rímskeho biskupa. 

Roku 1771 bolo založené gréckokatolícke biskupstvo, od roku 1776 so sídlom v Užhorode. Prešovské 

vzniklo roku 1818 vyčlenením z biskupstva užhorodského. 

Trnava v rokoch 1543 - 1820 bola sídlom ostrihomského arcibiskupa. Za ten čas tu sídlilo 20 arcibiskupov, 

z nich sedem kardinálov. 

Kráľovná Mária Terézia (1740 - 1780) a najmä jej syn a nástupca Jozef II. (1780 - 1790) svojimi 

reformami sa usilovali o presadenie osvietenských myšlienok. Cisár Jozef H. priamo naliehal, aby 

kňazi pri pastoračnej činnosti používali reč ľudu. 

15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území 

Slovenska - Banská Bystrica, Spiš, Rožňava, Zároveň sa upravili hranice nitrianskeho biskupstva, Košice 

sa stali biskupstvom 10, augusta 1804, 

Slovenskí evanjelici založili roku 1801 v Bratislave Spolok literatúry slovenskej a pridržiavali sa 

češtiny ako spisovného jazyka. 

V boji za národné práva postupovali katolíci a evanjelici jednotne. Významnou dejinnou udalos 

ťou bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny r. 1843 na fare v Hlbokom Ľudovítom Štúrom (1815 - 56) a 

jeho spolupracovníkmi, ktorí nadväzovali na tradíciu bernolákovcov. 

Ani aktívna účasť Slovákov na potlačení revolúcie v Uhorsku r. 1848 - 1849, ktorú vyvolali Maďari 

proti Viedni, nepriniesla Slovákom splnenie ich národných a politických požiadaviek. V roku 

1861 biskup Štefan Moyzes (1797 - 1869) bol spolu s evanjelickým superintendantom Pavlom Kuzmánym 

(ti 866) na čele slovenskej deputácie cisárovi Františkovi Jozefovi L, aby mu predložil národné a 

politické požiadavky uhorských Slovákov v Memorande slovenského národa, schváleného v Turčianskom 

sv, Martine r. 1861. 

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa postavenie Slovákov ešte zhoršilo. 

Slováci dosiahli po tvrdých bojoch založenie Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine 

r, 1863 a troch slovenských gymnázií - v Revúcej r. 1862, Turčianskom sv. Martine roku 1866 a 

v Kláštore pod Znievom r. 1869. No už v roku 1874 boli gymnáziá zatvorené a o rok neskôr i Matica 

slovenská. 

Veľký' význam pre nábožensko-mravnú i národnú výchovu slovenských katolíkov od roku i 870 

má Spolok sv. Vojtecha v Trnave, založený horlivým kňazom - národovcom dr. Andrejom Radlinským 

(1817 - 1879). Jeho bohatá edičná činnosť upevňovala nielen náboženský život, rozširovala vzdelanie, 

ale aj posilňovala národné povedomie u slovenských katolíkov doma i v zahraničí. 

Medzi biskupov, ktorí hájili v tomto čase nielen cirkevné, ale aj národné a politické práva Slovákov, 

okrem spomínaného Rudnaya, patril spišský biskup Ladislav Zábojský (1793 - 1870), rožňavský' 

biskup František Lajčiak (t 1843), a najmä banskobystrický biskup Štefan Moyzes, zakladateľ a prvý 

predseda Matice slovenskej. 

Neohrozeným bojovníkom za práva slovenského národa na prelome 19. a 20. storočia bol ružomberský 

farár Andrej Hlinka (1864 - 1938), ktorý ani prenasledovaním a väznením sa nedal odvrátiť od 

svojho hesla „Za Boha život, za národ slobodu''. Jeho spolupracovníkom za slovenskú samobytnosť a 

autonómiu bol Martin Rázus (t 1937). 

Mnohých Slovákov bieda a prenasledovanie prinútili opustiť rodnú vlasť. Mnohí z nich sa usadili 

v Amerike. Americkí Slováci vyvinuli horlivú organizačnú činnosť a všemožne podporovali úsilie

125 

starej vlasti za prirodzené práva národa. Založili viaceré kultúrne spolky: Maticu slovenskú r. 1893 a 

Slovenskú ligu r. 1907. 

Slovenská liga sa zúčastnila v oslobodzovacom úsilí počas prvej svetovej vojny. Pred jej vypuknutím 

násilná maďarizácia dosiahla vrchol. Prejavilo sa to predovšetkým nariadením ministra školstva 

grófa Apponyho vyučovať maďarsky aj na ľudových školách. Slovenské noviny boli prísne 

cenzurované. 

Vypuknutie prvej svetovej vojny zmarilo silné maďarizačné plány uhorskej vlády. Veľké zásluhy 

v zahraničnom odboji za budúce postavenie Slovenska po prvej svetovej vojne ma! generál Milan Rastislav 

Štefánik (t 1919). 

9, OSVIETENSTVO 

Zmenené vedomie ľudí sa v početných symptómoch prejavilo už dávno pred udalosťami Francúzskej 

revolúcie. Mnohé z oblastí, v ktorých miera rozumu spôsobila vznik nového myslenia a konania, 

tu môžu byť iba naznačené. 

Zdalo sa, že tento postup je o to menej chúlostivý', že podľa všeobecne vládnuceho presvedčenia 

si sám rozum vyžadoval náboženstvo. Sám nepriateľ Cirkvi Robespierre odmietol ateizmus: „Nikdy 

srne nezamýšľali zlomil vládu povier, aby sme na jej miesto dali vládu ateizmu ". 

Lord Herbert z Cherbury (1583 - 1648), vyslanec anglickej koruny v Paríži, prišiel na svojich 

početných cestách k názoru, že všetkým náboženstvám je vlastných päť zásad, ktoré vyplývajú 

z ľudskej prirodzenosti: viera v existenciu Boha, jeho uctievanie, výzva k čnosti a k zbožnosti, opovrhovanie 

hriechom, viera v potrestanie zla na tomto i onom svete. Zdá sa, že týmto bol zachytený 

podstatný obsah kresťanskej viery na základe rozumového poznania a zjavenie, ktoré siaha nad to, je 

nielen nepotrebné, ale aj nevhodné - pretože je rozumu neprístupné. Dielo Mathewa Tindala (1653 

-1733) obsahuje v titule krátke znenie myšlienkového smeru, neskôr pomenovaného deizmus: „Kresťanstvo 

je tak staré ako stvorenie". Alebo: „Evanjelium ako nové vydanie prirodzeného náboženstva". 

Ešte ďalej zašiel Dávid Hume z Edinburghu (1711 - 1776). Na začiatku nestálo „prirodzené náboženstvo 

spoločné všetkým ľuďom, ktoré bolo potom sfalšované kňazmi, ale náboženstvo sa vyvinulo ako 

dejinný proces. Vo svojej bezbrannosti človek pozdvihol na bohov najprv sily, ktoré ho ohrozovali 

alebo chránili, až postupne sa presadil monoteizmus, ktorý zodpovedá rozumu". 

S vysvetľovaním náboženstva ako „prirodzeného" sa úloha Krista, i keď sotva badateľne, zredukovala 

zo Syna Božieho - Spasiteľa na učiteľa ľudstva, ktorého - podľa týchto názorov - mohol nahradiť 

filozof. Rýchle rozšírenie sa deizmu, ktorý potom zapustil korene aj vo Francúzsku a v Nemecku, sa 

nedá vysvetliť iba rolou, ktorú prisúdili rozumu. S odmietnutím zjavenia sa zároveň uniklo pred nárokmi 

Cirkvi. 

V r. 1713 sa prihovára John Antony Coľlins, vidiecky zeman, svojou knihou Discourse ofFreethinking 

za slobodu myslenia. Medzi Európanmi sa udomácňuje typ „voľnomyšlienkára". 

Predstaviteľom je ironický posmeškár Voítaire. Hoci hlavným cieľom jeho útokov bola netolerantnosť 

Katolíckej cirkvi, nešetril ani iné autority. Tento notársky syn (nar. 1694) strávil rok v Bastile (1717 

-1718) za urážku kráľa Ľudovíta XíV. Jeho kritika pomerov vo Francúzsku - po pobyte v Anglicku 

-zapríčinila zvolanie zasadnutia parlamentu a prinútila ho odísť do Lotrinská. V r. 1750 odišiel na dvor 

svojho obdivovateľa Fridricha II. z Pruská, no po troch rokoch boli obaja znechutení z výsmechu toho 

druhého. Zo Ženevy ho vyhnal ľud. Až keď sa v r. 1778 vrátil do Paríža, mesto ho zahrnulo poctami. 

V tom istom roku však jeho žívot skončil. Na jeho príklade je jasne vidieť, že nové myšlienky boli nielen 

vzburou proti Cirkvi, ale zasiahli aj absolutistické vlády, i keď tieto ešte necítili rozsah nebezpečenstva, 

použili dokonca myšlienky voľnomyšlienkárov k tomu, aby zväčšili svoje voľné pole pôsobnosti 

proti organizovanej Cirkvi.

126 

Štátne cirkevníctvo 

Osvietenstvo si žiadalo jednak „štátnu cirkev", jednak odluku štátu od Cirkvi. To prvé preto, že 

štát sa v tomto období chápal ako reprezentant a vykonávateľ (prirodzenej) religiozity svojich poddaných 

a starostlivosť o náboženský kult si vzal za svoju úlohu. To druhé preto, že ten istý štát nemal 

miesto pre takú Cirkev, ktorá sa nepodriadila zákonom jeho rozumu - „Štátnemu rozumu". 

Zatiaľ čo vo Francúzsku sa postupne posilňovalo už tradičné včleňovanie Cirkvi do štátu - kardináli 

ako Richelieu a Mazarin obsadili bez najmenšieho zaváhania najvyšší štátny úrad - zakúsili 

habsburgské krajiny vzorový príklad osvietenského monarchu. 

Už Mária Terézia (1740 - 1780) uskutočnila na radu kancelára grófa von Kaunitza reformy, ktoré 

sa dotkli tak vnútorného, ako aj vonkajšieho života Cirkvi. Zrušila aj oslobodenie kiéru od daní. Bolo 

zakázané skladanie slávnostných sľubov (t.j. doživotných) pred dvadsiatym štvrtým rokom života. 

Zrušilo sa dvadsaťštyri cirkevných sviatkov. Nariadenia vyšli aj proti exorcizmu a procesiám. 

Ak sa Mária Terézia ešte snažila získať súhlas Svätej stolice, jej syn Jozef II. (1780 - 1790) pokračoval 

v započatej ceste bezohľadne a s malou múdrosťou. Už rok po nástupe na trón nariadil zrušiť 

všetky rehoľné rády (29.11.1781), ktoré sa nevenovali pastoračnej činnosti, službe núdznym a vyučovaniu, 

pretože „keď sú blížnemu celkom nepotrebné, potom sa nemôžu páčiť Bohu". Vyše osemsto kláštorov 

- asi jedna tretina zo všetkých - bolo týmto postihnutých. Ich majetky boli zhabané, ich príjmy 

mali byť ako náboženské fondy dané k dispozícii pre charitatívne a školské účely a malo sa z nich financovať 

zriaďovanie nových farností. 

Nielen pápežské výnosy potrebovali, počnúc od doby Márie Terézie, štátny súhlas - súhlas k tomu, 

aby mohli byť vyhlásené v Rakúsku, ale teraz už aj biskupské. Uzavretiu Rakúska pred 

nekontrolovateľným vplyvom zvonka slúžil aj zákaz priameho kontaktu biskupov s Rímom. Bola zakázaná 

aj apelácia na rímsky súd, ďalej sa uskutočnilo nové rozdelenie diecéz podľa krajinských hraníc 

(aby sa zamedzilo zasahovaniu cudzích metropolitov). Viac než šesťsto dekrétov upravovalo aj tie najmenšie 

záležitosti (ako napr. používanie počtu sviečok) pri bohoslužbe, čo Jozefovi n. prinieslo výsmech 

Friedricha Veľkého Pruského, ktorý ho tituloval „Antisakristanom Svätej Rímskej ríše ". 

Pius VI. sa pokúsil svojou osobnou návštevou vo Viedni v r. 1782 dosiahnuť stiahnutie niektorých 

ustanovení - nadarmo, i keď sa spätnou návštevou Jozefa v Ríme v nasledujúcom roku zabránilo 

oficiálnemu rozkolu. Ku koncu jozefínskeho desaťročia sa množili protesty proti jeho nariadeniam. 

Keď v Mecheln vypukli povstania za slobodu, musel Jozefov nástupca, jeho brat Leopold íl. (1790 

-1792) všetky reformy zrušiť. Avšak jeho koncept razil pod názvom jozefinizmus charakter ďalšieho vývoja 

Rakúska a slúžil ako vzor pre juhozápadné oblasti Nemecka - Bavorska, Wurtemberska a 

Bádenska. 

Ruka v ruke s osvietenstvom šla aj ochota k tolerancii. Aj tu bolo priekopníkom Anglicko. V roku 

1689 boli povolené všetky náboženské spoločenstvá, ak prisahali vernosť kráľovi, nepopreli trojjedinosť 

a neboli katolíkmi ani ateistami. Tolerancia bola taktiež jedným zo základných princípov slobodomurárskeho 

a od r. 1717 sa zjednocujúceho Anglicka. Tak isto patrila k pevnému inventáru 

francúzskych osvietencov, akými boli Voltaire a Irabeau, Aj Jozef II. bol jej presvedčeným stúpencom. 

V r . 1781 dal luteránom, reformovaným a ortodoxným vo svojej ríši úplnú náboženskú slobodu. 

Fridrich II. zaistil v Pruskú tiež každému občanovi slobodu viery a svedomia, 

Vysokým oceňovaním rozumu získalo novú hodnotu aj vzdelanie. Štát si vzal za svoju úlohu starať 

sa o školstvo. Vo vede nahrádzali klerikov stále viac a viac laici. V Encyklopédiách sa intelektuálom 

sprístupnili všetky vedomosti toho času. Avšak nový rozkvet ducha mal aj svoje slepé miesta: novoobjavené 

prirodzené práva človeka na slobodu sa neapiikovali ani na otrokov, ani na nároky štátu na 

absolutistickú vládu, ani na imperialistickú expanznú politiku. 

Skutočnosť, že rozširovanie viery v novozískaných oblastiach bolo spočiatku celkom v réžii španielskych 

a portugalských kniežat, skôr než sa ich Rím pokúšal centralizovať založením kongregácie

127 

De Propaganda Fide, je symptómom všeobecného vývoja. Na ceste k absolutizmu vzali kniežatá pevne 

do svojich rúk aj cirkevné záležitosti. 

Nové prúdy odlúčili jednotlivca od Cirkvi a živili v ňom vzburu proti starým poriadkom. Po 

Francúzskej revolúcii postupne prebral princíp odlúčenia od Cirkvi čím ďalej tým viac štát, až sa začiatkom 

dvadsiateho storočia opäť priblížia k sebe a dosiahnu istý druh koexistencie a kooperácie. 

Múdrosť srdca proti múdrosti rozumu 

„Ĺe coeur a ses raisons que la raison ne connaitpoint" (Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum 

vôbec nepozná). So slovnou hrou okolo „raison" (rozum, dôvod) sa Biaise Pascal (3623 - 1662) obracia 

proti preceňovaniu rozumu. Hoci je matematikom a prezentoval významné výsledky výskumu, bol 

hlboko presvedčený o tom, že hlbšia skutočnosť zostala skrytá pred rozumom. „Iba srdce cíti Boha, nie 

rozum. Loje viera. Boh je poznateľný iba pre srdce, nie pre rozum. " Po šiestich rokoch svetáckeho života 

v Paríži zažil v noci na 23. novembra 1654 „hodinu pravdy", ktorú reprodukuje takto: 

„Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov - 

nie filozofov a vedcov. 

Istota, istota, uchvátenie, radosť, pokoj. 

Boh Ježiša Krista..." 

Tento vedec prekladá svoj byt do blízkosti kláštora Port-Royai, v ktorom žije jeho sestra. Plánuje 

rozsiahlu „obranu kresťanského náboženstva", no predčasná smrť vo veku tridsaťdeväť rokov prekazila 

jeho úmysel. Fragmenty jeho prípravných prác sú vydané neskôr ako Pensées (Myšlienky)- Obrana 

kresťanstva bola pre Pascala zároveň obranou jansenizmu, ktorého centrom bol vtedy Port Royal ležiaci 

na okraji Paríža. Aj tento teologický' smer, ktorý založil belgický biskup Jansenius (+1638), zdôrazňoval 

v náväznosti na Augustína prevahu milosti proti preceňovaniu rozumu a vôle. Týmto stál proti vládnúcej 

aristotelovsko-tomistickej teológii a jej vedúcim predstaviteľom -jezuitom (Pascal bojoval proti nim 

svojimi anonymnými Lettres provinciales, t,j. fiktívnymi listami, v ktorých zosmiešňoval a zavádzal do 

absurdnosti morálne pozície jezuitov). Keď potom jansenizmus postupne rozštiepil Cirkev vo 

Francúzsku a prerazil do Belgicka, Holandska, Nemecka a Talianska, sa mu dostalo v r. 1705 pápežského 

odsúdenia, a to aj preto, že niektoré teologické výpovede o predurčení a o Cirkvi boli nezlučiteľné s 

tradíciou. 

Zatiaľ čo jansenizmus vystúpil proti racionalizmu neskorej scholastiky, vyvinula sa v španielskej 

mystike zbožnosť, ktorá tvorila vo svojej neslabnúcej vernosti Cirkvi a Rímu svojrázny protiklad holandskej 

mentality. Ako hlavní predstavitelia tejto duchovnej cesty, ktorá sa snažila o vnútorné zjednotenie 

sa (unio mysiica) s Bohom, zároveň však poháňala k vonkajšej aktivite, môžu byť menovaní Ignác 

z Loyoíy a Terézia z Avily. 

Plán Ignáca z Loyoly je načrtnutý v diele Exercitia spiritualia, z ktorého vyplýva, že v budúcnosti 

bude vyhľadávať len väčšiu slávu Božiu: Omnia ad maiorem Dei glóriám. 

V 30-dňových exercíciách - meditáciách o Ježišovom živote - mal exerciíant, vedený „učiteľom 

exercícií" vycítiť, k akému druhu nasledovania Krista bol povolaný, Nepochybným predpokladom k tomu 

bolo pre Ignáca to, aby vnuknutia Božieho Ducha nikdy neviedli k neposlušnosti voči viditeľnej 

Cirkvi. Náboženské vzplanutie sa týmto spôsobom stávalo vnútrocirkevnou reformnou silou. 

Terézia z Avily bola od Ignáca o dvadsaťštyri rokov mladšia. Vstúpila ako dvadsaťročná do karmelitánskeho 

kláštora vo svojom rodisku (1535). V kláštore ju viedla túžba k stále intenzívnejšiemu 

prežívaniu blízkosti Boha. Rozhodujúcim sa pre ňu stáva v r. 1560 rozhodnutie k neustálemu 

zdokonaľovaniu seba. Znamená to pre ňu zakladanie kláštorov so stále prísnejšou kontrolou. Z každej 

strany sa objavovali protivníci i priatelia, až sa konečne na základe pápežského rozhodnutia bosé karmelitánky 

oddelili od nereformovaných (1580).

I 128 

------------- 

Vo svojom Duchovnom hrade Terézia popisuje, ako môže duša dospieť k zjednoteniu s Bohom. 

Rozum a vôľa musia urobiť miesto pre vyššiu skutočnosť. 

Podobne ako Ignác spájala Terézia vo svojich posledných rokoch života neúnavnú vonkajšiu činnosť 

(zakladanie a vizitácie kláštorov) s hlbokou vnútornou koncentráciou. Spolu s ním bola v r. 1622 

vyhlásená za svätú, päť rokov predtým ju španielske stavy vyhlásili za patrónku krajiny, S Katarínou 

Sienskou je jedinou ženou, ktorej Pavol VI. udelil titul učiteľka Cirkvi, 

U evanjelických kresťanov sa prejavilo tiež protihnutie smerujúce k racionalizmu osvietenstva. 

Zo značnej časti bolo charakterizované pietizmom. Proti nadmernému zdôrazňovaniu vedomostí postavila 

prax: „ vrúcnu lásku medzi našimi kresťanmi najprv vzájomne, potom voči všetkým ľuďom ", proti 

teologickým špekuláciám čítanie Sv. písma, proti vedeckej exegéze osvietenie, ktoré sa prejaví pri čítaní 

Svätého písma. Viera sa podľa toho chápala nie ako poslušnosť rozumu a vôle voči dôver/hodnosti 

zvestovania, ale ako „zobudenie sa", náhla „konverzia". V Anglicku vznikli z tohto smeru (od r. 1642) 

kvakeri kvôli extázam, pre ktorých rozhodujúcim zážitkom bolo vyžarovanie „vnútorného svetla". Tak 

isto od r. 1738 metoďisti, ktorých stúpenci vzišli zo „zobúdzajúcich kázní" bratov Wesleyovcov. 

Uvedená situácia síce viedla mnohých k extrému, ale vyvolala u mnohých úprimný záujem o hlbší 

duchovný život.

129 

6. KAPITOLA 

VONKAJŠIA SLABOSŤ - VJVÚTORNÁ SILA 

V dlhom procese vývoja sa spoločnosť dôverujúc vlastnému rozumu oslobodzovala od autority 

viery reprezentovanej Cirkvou. Hoci tento vývoj prebiehal v jednotlivých štátoch v časových odstupoch, 

je to predsa len spoločný krok v celej kresťanskej Európe. Všeobecná zmena povedomia, idúca 

ruka v ruke s prerozdelením hospodárskej moci v prospech meštianstva, dosahuje v americkom vyhlásení 

nezávislosti v r. 1776 a vo Francúzskej revolúcii v r. 1789 silu meniacu systém, stáva sa revolúciou. 

V USA to nevedie k zmenám v Cirkvi - katolíci sú v menšine a v popredí stojí cieľ získať nezávislosť 

voči materskej krajine - Británii. Inak je to vo Francúzsku: odmietnutie tradičnej stavovskej 

spoločnosti a absolutistického kráľovstva vedie k novému usporiadaniu vzťahov medzi štátmi a 

Cirkvou - čo Napoleon rozširuje na veľkú časť Európy. 

1. FRANCÚZSKA REVOLÚCIA 

V 17. a 18. storočí boli na francúzskom tróne králi, ktorí viedli márnotratný, prepychový a nákladný 

život. Ľudovít XVI. (1774 - 1792) po svojom nástupe na trón mal zámer zaviesť reformy, ktoré 

by ozdravili zlú ekonomickú situáciu. Keď v máji 1789 zvolával generálne stavy, aby uskutočnil daňovú 

reformu, netušil, že kladie zapálený knôt na sud s pušným prachom. „Tretí stav" vo vedomí, že svojimi 

poplatkami, pracovnými výkonmi drží štát na svojich pleciach, sa po niekoľkých týždňoch vyhlási 

za Národné zhromaždenie (17. júna 1789) - a tým aj za inštanciu, ktorá má rozhodovať o zvyšovaní daní. 

Odpoveďou kráľa bol - z hľadiska skutočnosti, že sa mnohí šľachtici a klerici postavili na stranu 

tretieho stavu, a preto sa zdalo byť riskantné nasadiť vojenskú silu - rozkaz k zjednoteniu troch stavov 

do jedného, aby nezasadali oddelene (27. júna). Tak vznikla šanca zabrániť v dôsledku protikladov záujmov 

tomu, aby tretí stav vzniesol svoje radikálne požiadavky. Avšak Ľudovít XVI. sa prerátal v lojalite 

šľachty a kléru. Keď sa Národné zhromaždenie vyhlásilo 9. júla za Ústavodárne, bolo zjavné, že 

absolutistická monarchia musela prepustiť svoje miesto konštitučnej a že sa rozhodnutie o tom prenieslo 

z rúk kráľa do rúk proti nemu stojaceho ľudového zastúpenia. Ich jednota dosiahla v noci entuziazmu 

(4. augusta) svoj vrchol. Šľachta a klérus sa vzdali svojich privilégií (oslobodenie od daní, právo 

na služby, právo na poľovačky a rybolov, nárok na desiatky, súdna právomoc na svojom majetku), ktoré 

im ako šľachte prislúchali. Týmto bol proklamovaný koniec trojstavovej spoločnosti trvajúcej mnohé 

storočia. 

Vyhlásením občianskych práv sa 27. augusta 1789 zavŕšila nová rovnosť, ktorá sa odteraz stala 

základom pre všetky ďalšie ústavy. K tomu veľmi prispela revolučná vlna vyvolaná dobytím Bastily 

14. júla 1789. 

Sen o spoločnosti skladajúcej sa z ľudí jednej vôle, v ktorej Cirkev bola nie nad ľudom, ale uprostred 

neho, okúsil čoskoro aj sklamania. Pri stále akútnejšie sa prejavujúcom nedostatku finančných 

prostriedkov navrhol biskup Talleyrand, aby sa speňažili cirkevné majetky. Odôvodnil to tým, že klérus

130 

má na svoje majetky právo iba do tej miery, do akej ich potrebuje pre svoju existenciu, a čo je naviac, 

to má slúžiť na udržiavanie kostolov a pre chudobných. Štát vraj môže majetky prebrať v tom prípade, 

ak bude niesť náklady na obživu kňazov. 

Dňa 2. novembra sa Národné zhromaždenie rozhodlo väčšinou hlasov 568 ku 346, že dá cirkevné 

rnajetk>' k dispozícií ľudu s íýni, že sa zaviazal prevziať výdavky za bohoslužby a duchovných a podporovať 

chudobných. Farárom sa mal zaistiť plat minimálne tisícdvesto libier. Doplňujúcim krokom bolo 

zrušenie kláštorov (13. februára 1790), ktorých majetky boli taktiež zhabané. Národné zhromaždenie vo 

vedomí, že je orgánom ľudu, preberá funkcie kráľovského dvora a zaoberá sa aj s novým usporiadaním 

správy. Dňa 12. júla 1790 schvaľuje Občiansku ústavu kléru (Constitution civile du clergé). Zredukovala 

počet diecéz na osemdesiattri (predtým 135) podľa počtu departmentov a takisto farností. Stanovila 

financovanie duchovných a nariadila bezplatnosť všetkých cirkevných služieb. Biskupi a farári mali byť 

odteraz volení občanmi, ich dosadzovanie malo byť nezávislé od pápežského súhlasu. Biskup bol v 

mnohých rozhodnutiach viazaný na súhlas kňazskej rady. Aby však uznesenia Národného zhromaždenia 

boli aj cirkevným zákonom, bol potrebný súhlas pápeža alebo aspoň národného koncilu. To posledné 

revolucionári nechceli riskovať. Pápež Pius VI. (1775 - 1799) si zvolil vyčkávaciu taktiku, nechcel 

Ľudovítovi XVI. sťažiť situáciu a udalosti v Paríži pokladal za „prechodný nával horúčky". 

Medzitým došlo na juhu Francúzska a v Alsaskú k prvým nepokojom proti plánovaným novotám 

a proti predaju cirkevného majetku. 

Aby si Národné zhromaždenie zabezpečilo plnenie svojich uznesení, vyžiadalo si (dekrétmi z 27. 

novembra a z 26. decembra 1790) od všetkých biskupov, farárov a kaplánov prísahu na Ústavu. Odmietnutie 

znamenalo stratu úradu. Toto opatrenie ukázalo, že sa cesty Národného zhromaždenia oddelili 

od ľudu. Prísahu bolo ochotných zložiť iba sedem biskupov a asi jedna tretina farárov. Keď sa však 

mali prepustiť všetci tí, čo prísahu odmietli zložiť, vypukli nepokoje, a nakoniec došlo k určitému druhu 

dvojitej Cirkvi, pričom v tej istej dedine sa dvaja farári uchádzali o tých istých veriacich. 

O tri mesiace neskôr Pius VI. odsúdil Občiansku konštitúciu. Zdôvodnil to, že voľbou a dosadzovaním 

biskupov porušuje Bohom vyžadované štruktúry Cirkvi. Krátko nato (13. apríla) zakázal novozvoleným 

biskupom vykonávať svoj úrad, všetci kňazi, ktorí zložili prísahu, ju mali odvolať. Zároveň 

kritizoval vyhlásenie o ľudských právach, nakoľko protirečili katolíckemu učeniu o pôvode štátnej moci 

a pravému chápaniu náboženskej slobody. Mnohí duchovní po zásahu pápeža svoj súhlas odvolali. 

Týmto sa začal boj medzi Cirkvou a revolúciou. Národné zhromaždenie, v ktorom bolo tridsať 

biskupov, ho nezamýšľalo viesť, no bol nevyhnutný do tej miery, do akej chceli revolučné sily pretvoriť 

spoločnosť, ktorá vôbec nebola revolučná. Hľadala úľavu tam, kde sa jej sťažoval život: ťarcha dávok, 

hlad, nespravodlivosť stavovskej spoločnosti. Proti zásahom z Ríma Konvent - od septembra 1792 - 

orgán Národného zhromaždenia zaujal vlastné stanovisko: stojac nad Cirkvou urobil štát sám zo seba 

„ochrancu" náboženstva. Nasledovalo kruté prenasledovanie, počas ktorého vyše 40 000 kňazov bolo 

uväznených. Stovky kňazov boli popravení alebo vyhostení. V nasledujúcom období sa teror zväčšoval. 

V septembri 1792 boli popravení traja biskupi a 188 kňazov. (V roku 1926 boli vyhlásení za blahoslavených.) 

Vobdobí hrôzovlády (september 1792 - október 1795) prenasledovanie nepoznalo hraníc, Kato 

lícka cirkev bola zákonom zrušená (zrušil sa kresťanský letopočet a kalendár; sedemdňový' 

týždeň bol 

nahradený desaťdňovým...). 

Vmáji 1794 konvent vydal nasledujúce vyhlásenie: „Francúzsky ľud uznáva existenciu Najvyš 

šej bytosti a nesmrteľnosť duše. Uznáva, že je povinnosťou ľudí vykonávať kult prináležiaci tejto 

vyššej 

bytosti. Medzi tieto povinnosti bude v prvom rade patriť: opovrhnutie neverou a tyranstvom, 

potresta 

nie tyranov a zradcov, podporovanie nešťastných. Majú sa zaviesť sviatky, ktorých účelom je 

viesť ľudí 

k mysleniu na Boha a na hodnotu jeho bytia. "

Už nie Cirkev, ale samotný štát, ako bezprostredný interpret Boha - ktorý považoval za logické, 

aby sa sám staral o tradičný kult, 18. septembra toho istého roku škrtol štátny rozpočet určený pre

131 

Cirkev, vo februári 1795 bola daná sloboda kultu tým, čo odmietli prisahať. Tým sa štát vzdal zodpovednosti 

za Cirkev, čo bolo modelom pre neskorší vývoj v ostatných európskych štátoch. 

Novej situácii predchádzala udalosť, ktorá pošliapala stáročný vzťah Prvorodenej dcéry Cirkvi 

-ako zvykli Francúzsko označovať - k Petrovmu stolcu. Dňa 10. novembra 1793 slávnostne vstúpila herečka 

Parížskej opery slečna Candeille do Notre Dáme. Bola oblečená ako bohyňa slobody, katedrála 

bola premenovaná na Svätyňu rozumu. Sprievod spieval hymnu slobody, ktorú skomponovali práve na 

túto príležitosť. V nasledujúcich dňoch boli zasvätené rozumu aj ostatné parížske kostoly. Parížsky biskup 

Jean-Baptiste Gobel si nasadil červenú čiapku slobody. O niekoľko týždňov nastúpila vláda teroru: 

Výbor pre verejné blaho. 

„Vek rozumu" dosiahol svoj groteskný vrchol. Tento chaos v oblasti myslenia odhalilo hranice 

rozumu. Prírodovedci boli medzi prvými, ktorí v konflikte zanechali teologické pravdy stranou a držali 

sa rozumu - tu dokázateľného a preskúmateľného. Vedci ducha postupovali s určitou opatrnosťou. Ich 

„oslobodenie" od teológie sa označuje všeobecne ako osvietenstvo. Immanuel Kant ho definuje ako 

„ východ človeka zo svojej nedospelosti zapríčinenej ním samým ". Pričom pod „ nedospelosťou " rozumel 

„ neschopnosť použiť vlastný rozum bez dirigovania niekým iným ". 

Francúzska revolúcia, hoci aj dnes považovaná za nositeľku nových demokratických hodnôt, 

v duchu hesla: bratstvo, rovnosť, sloboda - krvavým spôsobom sa usilovala nastoliť tieto hodnoty, nerešpektujúc 

pritom však slobodu svedomia a hodnotu človeka vôbec. 

2. NAPOLEON A PIUS VII. 

Od r. 1795 bola výkonná moc v rukách päťčlenného Direktória. V novembri 1799 ho Korzičan 

Napoleon Bonaparte zbavil moci a ujal sa vedenia štátu ako prvý konzul. Hoci sám nebol veriaci, bol si 

vedomý významu náboženstva. „Žiadna spoločnosť nemôže existovať bez morálky a niet morálky bez 

náboženstva", vyhlásil v júni r. 1800. „Som síce dosť mocný, no keby som chcel zmeniť staré náboženstvo 

Francúzska, obrátilo by sa proti mne a premohlo by ma". Po strohých jednaniach uzavrel s Piom 

Vil. (1800 - 1823) Konkordát (15. júla 1801). V ňom „ uznáva vláda republiky, že katolícke, apoštolské 

a rímske náboženstvo je náboženstvom väčšiny francúzskych občanov". (Pápežovi sa nepodarilo 

dať ho vyhlásiť za štátne náboženstvo.) Katolícke náboženstvo „sa bude praktizovať slobodne. Jeho 

kult bude verejný, pričom sa majú dodržiavať policajné predpisy, ktoré vláda bude považovať za nutné 

v záujme udržania verejného poriadku ". 

Pápež sa má vyjadriť, že súhlasí s novým obsadením biskupských sídiel, pričom nomináciu vykoná 

prvý konzul. Taktiež sa vzdáva navrátenia cirkevných majetkov. Vláda zo svojej strany sľubuje 

primerané financovanie duchovných, ďalej sa majú povoliť nadácie v prospech Katolíckej cirkvi. Krátko 

nato to dal Napoleon v sedemdesiatich siedmich Organických článkoch schváliť ako zákon a stanoviť 

podrobnosti, ktoré boli čiastočne ťažko zlučiteľné s konkordátom. 

Uverejnenie pápežských listov si teraz vyžadovalo súhlas vlády, taktiež usporiadanie synôd. Bol 

zakázaný cirkevný sobáš pred civilným. Nové farnosti, ale aj zriaďovanie súkromných kaplniek si vyžadovali 

povolenie od štátu. Aby nebola ohrozená celá dohoda, zriekol sa pápež protiopatrení. 18. apríla 

1802 - vo Veľkonočnú nedeľu - zvonili po prvýkrát po desiatich rokoch zvony v Chráme Notre 

Dáme, aby pozdravili zmierenie štátu s Cirkvou. 

Najprv sa zdalo, akoby Cirkev vo Francúzsku zachránila všetko, čo sa zachrániť dalo. Deväťdesiatdva 

právoplatných biskupov sa muselo na pápežovu výzvu vzdať svojich diecéz, zatiaľ čo vláda 

prinútila k návratu päťdesiatdeväť „konštitučných" biskupov. Potom sa šesťdesiat znovu prepísaných 

diecéz odovzdalo novým biskupom (z toho 28 bývalým). Úpravy, ktoré zaväzovali teraz už aj štát, a 

nádej v lepšiu budúcnosť oprávňovali v očiach Pia VIL prinesené obete. Pre Napoleona poskytol konkordát 

možnosť zahasiť nepokoje v Cirkvi a použiť ju zároveň ako oporu svojho politického poriadku.

132 

(V novom Jednotnom katechizme z r. 1806 napríklad nabádali biskupi veriacich k „láske, bázni, poslušnosti 

a vernosti voči Napoleonovi, nášmu cisárovi, k odslúženiu vojenskej povinnosti a k zaplateniu 

daní v prospech trónu. ") 

Ako sa čoskoro ukázalo, Napoleon nikdy nepomyslel na to, aby považoval Cirkev za rovnocenného 

partnera. 

V r. 1804 je pápež na ceste do Paríža. Napoleon predstiera, že sa podvoľuje naliehaniu senátu, 

ktorý si žiada, aby mal hodnosť cisára. Chce, aby ho pomazal pápež. Pius VII. - v nádeji, že posilní 

vzťahy spojené konkordátom a dosiahne stiahnutie niektorých Organických článkov - sa napriek prehováraniu 

svojich kardinálov rozhodne pre cestu. Napoleon ho privíta počas poľovačky v lesíku Fontainebleu, 

a potom sprevádzaný nekresťanskými mamelukmi Napoleona vstupuje pápež do Paríža. 

2. decembra 1804 pomazal Napoleona, no cisársku korunu si tento dáva na hlavu sám. Francúzsky 

národ ešte predtým schválil nové cisárstvo s väčšinou 3 572 329 hlasov za, proti 2 568 hlasom. 

Napriek vlne sympatií, ktoré mu prichádzali od obyvateľstva, sa pápež Pius VII. vrátil v apríli 1805 do 

Ríma bez toho, že by dostal od Napoleona nejaké prísľuby. Všetko prebehlo podľa Napoleonovho želania, 

no napriek tomu sa sklamal v osobe bývalého benediktína a profesora teológie. Pápež sa zdráhal 

vzdať svojej neutralít}' v koaličných vojnách (od r, 1806), aj keď francúzske vojská vo februári 1808 

obsadili Rím a Napoleon v máji 1809 oznámil anexiu cirkevného štátu. Teraz použil Pius Víl. exkomunikáciu 

„proti všetkým lupičom Patrimonia Petrovho ". V strachu pred vzburou ľudu odvliekli francúzski 

vojaci pápeža, ktorému nakoniec určili za miesto pobytu Savonu, kde no držali v úplnej izolácii, 

kým Napoleon pripravoval prenesenie pápežského dvora do Paríža, ktorý' sa mal stať novým Rímom. 

(Napoleon už predtým väznil pápeža Pia VT., ktorý vo väzení zomrel r. 1799 a Napoleon mu vystrojil 

štátny pohreb s vojenskými poctami.) 

3. SEKULARIZÁCIA V NEMECKU 

Po víťazstvách nad prusko-rakúskou koalíciou v r. 1801 dosiahol Napoleon v Lunévillskom mieri 

od ríše odstúpenie oblastí ležiacich na ľavej strane rieky Rýn. Postihnuté (nebiskupské) ríšske kniežatá 

mali zato dostať ndškod«eníe v rtndnhe územia na pravej straš© rieky Rýn (čo s&Rioaéiitte hnln 

S. í. if ť ml V fcl 

možné iba zrušením samostatných teritórií). Osemčlenný výbor ríšskeho kniežacieho kolégia (ríšska 

deputácia) vypracoval s Napoleonom a jeho ministrom zahraničia Talleyrandom plán rozdelenia. To, 

čo sa potom vyhlásilo v Hlavnom ustanovení ríšskej deputácie dňa 25. februára 1803, znamenalo pre 

Cirkev hospodársku katastrofu. Takmer úplne stratila svoj pozemkový' majetok a s ním spojené príjmy. 

Využívajúc príležitosť svetské kniežatá žiadali odškodnenie, ktoré zďaleka presahovalo ich straty: 

Prasko dostalo päťnásobok, Wurternbersko štvornásobok, Bádensko desaťnásobok, Hesse-Darrnstadt 

osemnásobok. Ako sa toto odškodnenie vyvinulo v plienenie, ukazuje fakt, že štáty, ktoré nič nestratili, 

tiež dostali cirkevné územia (napr. Nizozemsko, ríšske mesto Frankfurt, arcikniežatstvo Modeny a Toscany). 

Ušetrené toho boli územia Nemeckého rádu (berúc ohľad na rakúskeho vrchného majstra rádu 

arciknieža Antona Viktora) a maltézskeho rádu (kvôli ich nasadeniu v starostlivosti o ranených), ako aj 

biskupstvo Regensburgu, ktoré pripadlo Napoleonovmu priateľovi Karolovi Teodorovi z Dalbergu, 

obohatené o územia zrušeného kurfirstva mohučského a kostnického biskupstva. 

Z duchovných kniežatstiev zostali už iba Nemecký rehoľný rád a Regensburg. Ako duchovné štáty 

zanikli kurfirstva Mohuč, Kolín a Trevír, arcibiskupstvo Salzburg a osemnásť ďalších biskupstiev, 

štyridsaťštyri ríšskych opátstiev a asi dvesto kláštorov. Viac ako 90 hektárov územia a asi tri milióny 

obyvateľov dostalo nových pánov, Cirkev stratila pravidelné príjmy. Ako náhradu za to jej prisľúbili 

„pevné a trvalé vybavenie chrámov" a penzióny pre duchovenstvo, ako aj „proti zrušeniu a každému 

druhu ublíženia chránenú možnosť pokračovať v praktizovaní náboženstva" (lebo početní katolíci teraz 

podliehali protestantským vládam).

133 

Cirkev v Nemecku v novej situácii nemohla pokračovať vo svojej činnosti v takej miere ako doteraz. 

Veľmi boli zasiahnuté sociálne služby, vzdelávacie zariadenia (zrušenie osemnásť katolíckych 

univerzít), pastoračná činnosť, výchova kňazského dorastu. Vyvlastnený cirkevný majetok - umelecké 

diela, archívy, knižnice, rukopisy - bol ľahkomyseľne rozobratý a premárnený (v Trevíre sa najvzácnejšie 

knihy použili ako kurivo, v Kolíne bolo zbúraných asi päťdesiat kostolov a kaplniek). S duchovnými 

kniežatstvami zomrela aj „ríša", ktorá pozostávajúca z duchovných a svetských štátov žila pod 

zjednocujúcim putom kráľa, prípadne cisára. František II. Rakúsky z toho vyvodil konzekvencie a 

6. augusta 1806 sa zriekol cisárskej koruny. 

Žeby toto porušenie práva mohlo dopomôcť Cirkvi k novej vnútornej sile, to nemohol nik tušiť a 

nemysleli na to ani pôvodcovia toho činu. 

Pius VII. síce protestoval, no nie veľmi dôrazne. V popredí stáli predovšetkým cirkevné pomery 

vo Francúzsku, snaha o dobré vzťahy s Napoleonom, od ktorého sa zdalo, že všetko závisí. 

4. KONIEC CIRKEVNÉHO ŠTÁTU 

Po páde Napoleona bol na Viedenskom kongrese vr. 1815 opäť obnovený „Pápežský" štát. Navrátenie 

území sekularizovaných v r. 1803 v Nemecku sa však nedalo realizovať a Pius VII. bol dosť 

múdry nato, aby si to ani nežiadal. Avšak aj vyše tisícročné Paírimoniwn Petri sa blížilo ku svojmu 

koncu. Možno to pripísať množstvu politických okolností, ku ktorým sa pridružili početné nepokoje na 

území pápežského štátu. Napríklad vo februári 1831, dva dni po voľbe Gregora XVI. (1831 - 1846), sa 

vzbúrila Bologna proti pápežskej vláde. Rakúske vojská, ktoré si pápež vyžiadal na pomoc, vzburu 

potlačili. 

Keď nato v Romagni opäť vypukli nepokoje, boli potlačené pápežskými vojskami. Pápežova 

smrť bola prijatá s pocitom určitého uvoľnenia. Obyvatelia pápežského štátu radostne uvítali voľbu Pia 

IX. (1846 - 1878), ktorého predchádzala povesť o jeho zmysle pre reformy. Keď dal 14. marca 1848, 

teda niekoľko týždňov po Februárovej revolúcii vo Francúzsku a v dňoch Marcovej revolúcie v Nemecku, 

cirkevnému štátu ústavu, slobodu tlače, slobodu zhromažďovania, účasť laikov vo vládnych 

funkciách, jeho popularita ešte stúpla. 

Zdalo sa, že sa medzi čelnými bojovníkmi Risorgimenta (národné hnutie za zjednotenie Talianska), 

potvrdili stúpenci Giobertiho, ktorých konceptom bol národný štát liberálneho charakteru, no pod 

pápežským vedením. Naproti tomu Mazzini videl v Cirkvi autoritatívnu vládu, ktorú bolo treba odstrániť. 

Lenže Pius IX. nebol tým, za ktorého ho pokladali liberáli. Je len prirodzené, že nemohol schváliť 

Mazziniho program, ktorý by bol znamenal koniec jeho vlastnej suverenity. 

Ale aj liberalizmus neoguelfov zachádzal preňho príliš ďaleko (už v novembri 1846 sa vyjadril 

proti základným princípom liberalizmu). V každom prípade bol za zmenšenie vplyvu Rakúska v Taliansku. 

Keď potom v tom istom roku siahol Piemont k zbraniam proti Rakúsku a všetci patrioti od neho 

očakávali aspoň morálnu podporu, uspokojil sa, 29. apríla 1848, iba s vyhlásením neutrality. Vzťah 

ľudu k nemu sa zmenil. Hospodárske ťažkosti a volanie po národnej suverenite v celej Európe vyvolali 

revolučnú atmosféru. V novembri bol zavraždený pápežský ministerský predseda gróf Pellegrino Rossi. 

Vzbúrenci obsadili pápežský palác a žiadali si zvolanie ústavodárneho zhromaždenia a vyhlásenie vojny 

Rakúsku. Pápež v preoblečení utiekol do neapolského kráľovstva. V Ríme národné zhromaždenie 

vyhlásilo pápeža ako hlavu štátu za zosadeného a vyhlásilo republiku 21 .januára 1849. 

Vojská z Francúzska, Rakúska, Španielska a Neapolu pripravili ľudovej vláde rýchly koniec 

v júli 1849. Znovu vytvorená pápežská vláda stiahla takmer všetky doteraz poskytnuté slobody a politickú 

účasť ľudu. 

Liberalizmus, Risorgimento a porážky oboch opôr Patrimonia, Francúzska a Rakúska proti Pruskú 

boli účinnejšie ako boj pápeža o svoje právo - lebo bez svetskej vlády, to bolo jeho hlboké pre-

134 

svedčenie, považoval nezávislosť v duchovných úlohách za nezaistenú. Cavourova propaganda vyvolávala 

nespokojnosť obyvateľstva pápežského štátu. Viaceré provincie si žiadali v r. 1859 pričlenenie 

k piemontskému kráľovstvu. Romagna, Umbria a markgrófstva boli preň stratené. Pápežské vojsko pozostávajúce 

z dobrovoľníkov bolo porazené Garibaldim. On vyhnal aj kráľa Františka II. z Neapolu, 

ktorý- sa na základe ľudového referenda pripojil ku kráľovstvu Sardínie. Jeho panovník Viktor Emanuel 

H. nato prijal titul talianskeho kráľa, schváleného novozvoleným prvým talianskym parlamentom. Rím 

bol v marci 1861 vyhlásený za budúce hlavné mesto. V r. 1866 vstúpilo Taliansko na strane Pruská do 

vojny proti Rakúsku, ktoré pri Hradci Kráľovom utrpelo rozhodujúcu porážku. Taliansko získalo vďaka 

pruskému víťazstvu Benátky. 

Malý zvyšok územia Ríma bol teraz obkolesený zo všetkých strán. Večné mesto bolo ešte chránené 

francúzskym vojskom - v novembri 1867 ubránilo mesto pred Garibaldiho útokom. Koniec prišiel 

vtedy, keď Francúzsko v r. 1870 zahájilo vojnu proti Pruskú a po prvých porážkach stiahlo svoje vojská 

z Ríma. Po jeho stopách prišli piemontskí vojaci, 20. septembra 1870 po krátkom ostreľovaní obsadili 

Rím a vatikánsku štvrť. Pius IX. sa o útek nepokúsil. Vo vedomí bezprávia, ktorého sa mu dostalo, odmietol 

garanciu slobodného praktizovania svojej duchovnej autority, ktorú mu ponúkla vláda a stal sa 

tak väzňom Vatikánu. Až Laterámke dohody s Mussolinim v r. 1929 mali túto situáciu zmeniť. 

ťápež ako duchovná a morálna opora 

Zatiaľ, čo bola Cirkev v osobe pápeža ponížená a bez hmotných prostriedkov, vyrástla v nej nová 

forma vplyvu a sily: duchovná a morálna autorita. 

Do tej miery, do akej bola od r. 1789 vo Francúzsku revolúcia znepriatelená s Cirkvou, sa pápež 

stal oporou pre biskupov, ktorí odmietli zložiť prísahu na novú ústavu. Kráľova poprava a teror jakobínov 

museli v očiach širokých vrstiev obyvateľstva spôsobiť to, že dali za pravdu pápežovi, ktorý revolúciu 

odsúdil. Pius VIL a jeho nástupcovia skôr uprednostňovali izoláciu a zajatie, ako rolu, ktorú by 

im nanútil uzurpátor. To vyvolalo vo svete reťaz solidarity kresťanov so svojím Papa v Ríme. 

To, čo si vyžadovali konkrétne okolnosti, sa čoskoro nezaobišlo ani bez teoretického odôvodnenia. 

Z radov biskupov a kňazov sa vo Francúzsku množili hlasy, ktoré zbadali v spojení trónu s oltárom 

(po Napoleonovom páde bolo obnovené kráľovstvo) a v galikánskej cirkevnej ústave (teda v „národnej 

cirkvi" žijúcej podľa možnosti v nezávislosti od Ríma a v úzkej spolupráci s vládou) ohrozenie základov 

Cirkvi a jej duchovnej úlohy. Bretónsky abbé de Lamennais bol výslovným zástancom ultramontanizmu 

(ti. „na druhej strane hôr" - väzba na Rím), okolo ktorého sa zoskupovali vedúci intelektuáli, 

ktorí sa nezdržali kritik}/ namierenej proti galikánsky orientovaným biskupom, V ich očiach by sa Cirkev 

mala celkom oddeliť od štátu a byť samostatnou, čistou a stať sa organizmom, riadeným iba Božími 

zákonmi a vo svojej ústave monarchistickým. 

V Nemecku boli biskupi po sekularizácii viac orientovaní na Rím. Horliví katolíci (Klement Maria 

Hofbauer, Friedrich Schlegel...) horlili za myšlienku Cirkvi pevne zoskupenej okolo Ríma. 

Vyhlásenie pápežskej neomylnosti 

Voči ultramontánskym snahám sa kúria spočiatku správala zdržanlivo. Skúsenosti z revolučného 

roku 1848, ako aj vzbury v cirkevnom štáte podporovali v ľuďoch presvedčenie, že je potrebné posilniť 

pápežskú autoritu. Teraz sa o to vedome usilovalo. Profesori pápežskej univerzity Gregoriana, ktorej 

poslucháčmi boli seminaristi zo všetkých krajín, sa snažili o posilnenie pápežského primátu a o jeho 

neomylnosť sa zasadzovali aj vatikánske noviny Civiltá Cattolica, vedené jezuitmi. Učebnice, ktoré 

uprednostňovali galikánsky model, boli vyňaté z obehu.

8. decembra 1854 vyhlásil pápež Pius IX. (1846 - 1878) dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny 

Márie, Tak rozhodol o dávnom spore teologických škôl. Nebolo to rozhodnutie koncilu, ale pápežova 

definícia, na ktorú mal podľa mnohých právo. Vyhlásenie dogmy vyvolalo početné diskusie o právomoci 

pápeža. 

Aj napriek tomu, keď dal Pius IX. v júni 1867 na známosť svoj zámer zvolať všeobecný koncil, 

neišlo mu o vysvetlenie pápežskej neomylnosti. Nebolo to ani v programe prípravnej komisie. Proti 

omylom doby sa opäť mali dôkladne predstaviť zjavené pravdy vo viere, zároveň sa museli cirkevné 

zákony - po troch storočiach bez koncilu - prispôsobiť novým danostiam. Avšak deväťdesiatšesť konzultorov, 

poverených vypracovaním návrhov pre ustanovenie koncilu (medzi nimi 60 príslušníkov kurie), 

boío známych svojimi ullramontánskynii a antiliberálnymi postojmi. Už pred otvorením koncilu 

vznikla fárna, že pápežská neomylnosť sa rná schváliť aklamáciou, teda bez diskusie, čo vyvolalo 

vášnivé diskusie pro a contra. 

Jeden celý mesiac sa na koncile, otvorenom 8. decembra 1869, diskutovalo vo veci omylov moderného 

racionalizmu a o otázkach disciplíny v Cirkvi, keď potom štyristoosemdesiat účastníkov (spolu 

ich bolo sedemsto) petíciou žiadalo pápeža o zaradenie „neomylnosti pápeža" do programu koncilu. 

Protipeíícia získala 136 podpisov. Pius IX. sa pridal k väčšine. 18. júla 1870 prijal koncil príslušný 

dekrét s 533 hlasmi za a dvoma hlasmi proti (predbežné hlasovanie konané dňa 13, júla vykázalo 451 

hlasov za a 88 hlasov proti a 62 podmienečných hlasov za; pred záverečným hlasovaním väčšina odporcov 

dekrétu odcestovala). 

Výpovede týkajúce sa pápeža boli včlenené do konštitúcie De Ecclesia Christi a dogmatickej 

konštitúcie Pastor aetemus. Vzťahujú sa nielen na neomylnosť, ale aj na rozsah pápežských právomocí: 

„ Preto učíme a vysvetľujeme, že rímska Cirkev má skrze svoje spojenie s Kristom prednosť vo vedení a 

bezprostredná je súdna právomoc pápeža, ktorá má v skutočnosti biskupský charakter. Preto sú pastieri 

a veriaci ktoréhokoľvek rítu a každého postavenia, tak jednotlivci, ako aj celok, povinní rešpektovať 

hierarchickú podriadenosť a pravú poslušnosť. Platí to nielen pre záležitosti viery a morálky, ale aj 

pre otázky vnútornej disciplíny a vedenia Cirkvi. Týmto spôsobom - pričom pápež dbá o spoločenstvo 

a jednotu vyznania - má byť Kristova Cirkev „jedno stádo pod jedným najvyšším pastierom". To je 

učenie patriace ku katolíckej pravde, od ktorej sa nemôže nik odchýliť bez toho, aby nezranil vieru a 

neohrozil večnú spásu. . 

Preto sme v zhode s tradíciou od počiatku kresťanskej viery. Na slávu Boha, nášho záchrancu, 

z vysokej úcty voči katolíckemu náboženstvu a na spásu kresťanských národov učíme o. definujeme preto 

dogmu ako nám zjavenú Bohom za súhlasu ctihodného koncilu: 

Ked" hovorí pápež „ ex cathedra"', to znamená, keď vo výkone svojho úradu ako pastiera a 

učiteľa všetkých kresťanov v mene svojej najvyššej apoštolskej autority definuje učenie v otázkach viery 

alebo mravov, ktoré rná nasledovať celá Cirkev, vlastní skrze pomoc Božiu, ktorá mu bola 

prisľúbená vo svätom Petrovi, neomylnosť, ktorou Božský' Vykupiteľ chcel opatriť svoju Cirkev pri definovaní 

viery a mravov. Preto sú takéto výroky pápeža samé od seba, nie však skrz súhlas Cirkvi 

definitívne." 

Nech už boli diskusie pred ohlasovaním akokoľvek vášnivé, je zasa na druhej strane jednoznačné, 

že rozhodnutie bolo vynesené prevažnou väčšinou. Aj spomedzi záporných hlasov sa niektoré postavili 

nie proti obsahu, ale proti definitívnemu rozhodnutiu koncilu. Boli ovsení aj teológovia, ktorí 

popreli vecnú oprávnenosť vyhlásenia. Z opozičných biskupov sa všetci sklonili v poslušnosti voči viere 

pred názorom väčšiny. Nie však profesori teológie. Mníchovský cirkevný historik Ignác von Dôllinger 

bol dušou odporu na nemeckých fakultách. Prvý kongres odporcov neomylnosti v septembri 1871 

v Mníchove zjednotil tristo delegovaných z Nemecka, švajčiarska a Rakúska. Druhé stretnutie v nasledujúcom 

roku v Kolíne prinieslo rozhodnutie, aby sa vybudovala vlastná cirkevná organizácia. 

Wroclavský profesor Reinkens sa dal (síce nedovolene, ale platne) vysvätiť za biskupa a založil 

takto - po exkomunikácii Piom IX. - oddelenú cirkev starokatolíkov. Jej členovia boli názoru, že proti 

135

136 

„mylným" vyhláseniam I. vatikánskeho koncilu uchovávajú pravoverné katolícke dedičstvo (v nasledujúcich 

rokoch však zaviedli niektoré zmeny, napr. používanie ľudového jazyka v liturgii a zrušenie 

kňazského celibátu). Dnes majú starokatolíci asi 450 000 členov (Nemecko asi 40 000, Švajčiarsko asi 

30 000, Rakúsko asi 40 000, USA asi 250 000, Poľsko asi 94 500). Neveľké komunity sa nachádzajú aj 

na území Čiech a Moravy, tiež v ostatnom čase aj na Slovensku v počte okolo 1700 členov. 

5. VYSPORIADANIE SA S „DUCHOM DOBY" 

Nevydarený pokus o skromnú liberalizáciu v r. 1848 musel v Piovi IX. posilniť presvedčenie, že 

je liberalizmus nezlučiteľný s udržaním štátneho systému. Jeho opatrenia po úteku spôsobili vylúčenie 

tých, ktorí neboli klerikmi, z každej spoluúčasti na vláde. Za pravdu mu v jeho očiach musel dať aj vývoj 

v Piernonte. Keď sa tam prostredníctvom Cavourovho spojenia s antiklerikálnyriii ľavičiarmi presadili 

liberáli, výsledkom toho bol nielen koniec cirkevných privilégií (napr. cirkevnej súdnej právomoci 

v dedičnom práve), ale aj rozpustenie niektorých kláštorov (zákon z 22. mája 1855), zrušenie 

rehoľných rádov, skonfiškovanie cirkevného majetku (zákon zo 7. júla 1866). 

V Piovi IX., ktorý stál na čele Cirkvi zatiaľ najdlhšie (tridsaťdva rokov), dozrel plán dať rozsiahlu 

odpoveď na omyly doby. Urobil to najprv formou zoznamu (Syllabus) nesprávnych názorov. 

Dôkladnejšie odsúdenie mal priniesť koncil. 

Syllabus 

Od roku 1860 prebiehali v Ríme prípravy na „spísanie omylov, ktoré vládnu v Európe". V tom 

istom roku pripojil Gerbet von Perpignan k pastierskemu listu Pia IX. O omyloch súčasnosti zoznam 85 

pochybných výrokov. Konečný Syllabus uverejnený v r. 1864 v Ríme citoval 80 mylných téz - značná 

časť pochádza z Gerbetových prác, ďalšia bola zostavená z pápežských príhovorov a listov od roku 

1846. Dotýkajú sa širokého spektra názorov, takže nieje možné ich zhrnúť do resumé. Mnohé tézy sa 

týkajú ľudského rozumu a slobody: 

„Ľudský rozum je bez ohľadu na Boha jediným kritériom o pravosti, falošnosti, dobre a zle. Je 

zákonom sám pre seba a jeho prirodzené sily stačia na to, aby uskutočnili dobro v jedincovi a v spoločnosti. 

" (či. 3) 

„Každý človek si môže ľubovoľne a slobodne vybrať a vyznávať to náboženstvo, ktoré považuje, 

vedený svojím rozumom, za pravé. " (či. 15) 

Iné tézy, označené za nesprávne, sa vzťahovali na práva Cirkvi: 

„Cirkev nemá právo na použitie násilia a nemá ani žiadnu priamu alebo nepriamu časnú (t.j. 

politickú) moc. " (či. 24) 

„ Vysvätení služobníci Cirkvi a pápež majú byť vylúčení z akejkoľvek starostlivosti o svetské majetky 

a z každej moci nad nimi. " (či. 27) 

„ Celé verejné školstvo, v ktorom je vychovávaná mládež v cirkevnom štáte, môže a musí byť -s 

určitou výnimkou biskupských seminárov - podriadené štátu, a to tak že žiadna iná autorita nemá 

právo zasahovať do školského poriadku, učebného plánu, rozdelenia akademických stupňov, do výberu 

a povolávania učiteľov." (či. 45) 

„ Cirkev treba oddeliť od štátu a štát od Cirkvi. " (či. 55) 

Nasledujúce výroky sú o prirodzenej a cirkevnej etike, o cti, o pápežovi ako hlave štátu. Posledné 

tézy sa obracajú proti verejnému praktizovaniu náboženstva iných kultov. Je nesprávne tvrdenie: 

„ V našej dobe už nie je potrebné považovať katolícke náboženstvo za jediné štátne náboženstvo 

a vylúčiť ostatné kulty. " (či. 77)

137 

„Je totiž nesprávne tvrdenie, že občianska sloboda praktizovania každého kultu, ako aj možnosť 

poskytnutá každému vyhlasovať vo verejnosti a pred verejnosťou nejaké názory a myšlienky vedú k tomu, 

že ľahko skazia mravy a náladu obyvateľstva a rozširujii mor indiferentizmu. " (či. 79) 

„ Pápež sa môže a musí zmieriť s pokrokom, s liberalizmom, s novým občianskym štátom a vysporiadať 

sa s ním. " (či. 80) 

Reakcia na uverejnenie zoznamov bola prudká. Medzi katolíkmi uvítali ultramontáni, že sa konečne 

urobila jasná hranica k modernému duchu doby. Liberálne skupiny boli týmto postihnuté a pokúšali 

sa roziíšiť medzi oprávnenými a neoprávnenými formami liberalizmu - Syílabus sa obracia iba 

proti tým posledným, Protestanti, voľnomyšiienkári sa videli posilnení vo svojom úsudku o Katolíckej 

cirkvi. Hoci postoj Ríma bol dostatočne známy, urobil Syílabus tým, že chýbalo akékoľvek pozitívne 

hodnotenie novších vývinov, priepasť medzi Cirkvou, vernou Rímu, a modernou spoločnosťou, ktorú 

zmenšil až pápež Lev XIII. (1878 - 1903). 

K veľkému vyrovnaniu účtov koncilu s duchom doby nedošlo, V deň po schválení pápežovej neomylnosti 

vypukla nernecko-francúzska vojna (19. júla 1870). 20. septembra 1870 bol Rím obsadený 

piemontskýrni vojskami. Pápež sa o mesiac neskôr rozhodol preložiť koncil na neurčitú dobu. 

6, ZAČIATOK OBNOVY 

Osud Katolíckej cirkvi v Európe po vypuknutí Francúzskej revolúcie mohol byť očami súčasníkov 

videný ako reťaz spätných úderov. Nielenže stratila poíiíicko-hospodársku moc, ale bola pritom 

postavená aj proti pribúdajúcej antiklerikálnej verejnosti. 

Čoskoro sa však ukázali aj pozitívne stránky nového (ne)poriadku. Tam, kde sa štát správal proticirkevne, 

tam fakticky tlačil katolíkov k väčšej súdržnosti medzi sebou, s biskupmi, a predovšetkým 

s pápežom. Náboženské presvedčenie, pre ktoré boli veriaci ochotní zniesť aj citlivé nevýhody, sa rozvinulo 

v silu, popri ktorej nemohla prejsť ani jedna vláda. Nebolo už síce možné preklenúť morálny 

pancier spoločnosti, ktorý Cirkev predtým presadila za pomoci cisársko-kráľovskej ruky, ktorá sa jej 

dala k dispozícii. Svojich veriacich musela teraz držať spolu hlavne svojou presvedčovacou činnosťou 

a v štáte získala takú váhu, ktorá zodpovedala počtu Cirkvi verných voličov. 

Kultúrny boj 

Na ilustráciu tejto novej úlohy Cirkvi v štáte sa môže uviesť jej kultúrny boj. Bol to Bismarckov 

pokus po proklamácii novej - protestantskej - cisárskej ríše (18. januára 1871) kontrolovať a čo najviac 

obmedziť vplyv Katolíckej cirkvi v Pruskú. Po zrušení cirkevného oddelenia na ministerstve kultúry 

8. júna 1871 nasledoval od decembra rad zákonov, ktoré tak výrazne vystúpili proti právam Cirkvi, 

zakotveným v pruskej ústave, že sa musela uskutočniť zmena ústavy, aby sa zákony mohli vôbec 

schváliť. 

Kazateľnicový zákon z decembra 1871 zakázal duchovným, aby sa vo svojich kázňach dotýkali 

štátnych záležitostí „spôsobom ohrozujúcim verejný pokoj ". 

V marci 1872 prevzal štát aj dohľad nad súkromnými školami, v júli zakázal ríšsky zákon 

rehoľný rád jezuitov a jemu príbuzné spoločenstvá. V r, 1873 sa vyžadovala od teológov, ktorí chceli 

v Pruskú zastávať cirkevný úrad, tzv. kultúrna skúška (z filozofie, dejín a literatúry); štát taktiež prevzal 

dohľad nad kňazskými seminármi. Cirkevné disciplinárne tresty mali v Nemecku platiť iba vtedy, 

ak boli udelené nemeckými cirkevnými inštanciami (teda nie Rímom). Civilný sobáš bol v Pruskú 

(1874) a potom v ríši povinný. Všetky rehoľné rády, ktoré sa nevenovali opatrovaniu chorých, boli 

vr. 1875 v Pruskú zrušené.

138 

Peňažné tresty a tresty uväznením sa snažili zlomiť odpor. Opoziční biskupi z Kolína, Gnesenu, 

Paderbornu, Wroclavy a Munsteru boli zosadení. V zákone chlebového koša (Brotkorbgesetz - 22. 

apríla 1875) vyškrtol štát všetky príspevky diecézam, ktoré sa neriadili novými zákonmi (tieto zákony 

boli 5. februára toho roku vyhlásené Piom IX. za neplatné). 

Bavorsko, Bádensko, Hessen-Darmstadt a Sasko postupovali v línii Pruská, zatiaľ čo Wurttembergsko 

bolo kvôli dobrým vzťahom Karola L k biskupovi Hefele von Rottenburg ušetrené týchto rozbrojov. 

V r. 1878 zostali v Pruskú iba štyria úradujúci biskupi (z dvanástich), semináre boli zatvorené, 

asi tisíc fár bolo hatených. Zajatie biskupov - štyria väznení - postavilo katolíkov proti štátu a obralo 

štát v tej dobe o nie málo dôležitú povesť tolerantného štátu. 

K Bismarckovým uznávaným prednostiam patrila jeho schopnosť vzdať sa bezvýhľadných 

cieľov. Keď ani Rakúsko ani Taliansko nepodporili jeho kurz a v samotnom Pruskú sa stále zmenšovali 

výhľady vtlačiť Katolícku cirkev do rámca vytvoreného štátom, a keď sa nakoniec dostal do stále 

väčšieho odstupu od liberálov, bol vnútropolitický obrat pripravený. Po dvojročnej fáze jednaní s Vatikánom 

nasledoval v rokoch 1880-1887 rad zákonov, ktoré podstatne oslabili ostrosť kultúrneho boja. 

Katolícki laici 

Cím menej využívala Cirkev pomoc štátu, tým viac bola odkázaná na angažovanosť svojich veriacich. 

Intuitívne pochopenie situácie vzbudilo v nich ochotu k spolupráci v kongregáciách, spolkoch, 

bratstvách, a to nie proti hierarchickej Cirkvi, ale v súlade s kňazmi, ktorí často, no nie vždy, účinkovali 

v roli iniciátorov či vedúcich. Jezuitská rehoľa, ktorá znovu pokračovala v činnosti po roku 1814, 

zriaďovala ďalej Mariánske kongregácie, k hlavným cieľom ktorých patril apoštolát. 

Mnohé združenia (v Nemecku sa od r. 1897 združili do Spolku Charitas) sa pokúšali zmierňovať 

biedu más, starali sa o chorých, väzňov, alkoholikov, pomáhali vysťahovalcom. Iní sa venovali starostlivosti 

o vzdelanie a kultúru, tak napr. Boromejský spolok „pre podporu vzdelania ducha a srdca na 

katolíckom základe rozširovaním dobrých kníh", ktorý bol založený v r. 1844 a je činný ešte aj dnes, 

alebo Ľudový spolok za katolícke Nemecko (od r. 1890), pre nábožensko-sociálne, hospodárske a politické 

vzdelanie (v r. 1914 mal osemstotisíc členov!), Švajčiarsky katolícky ľudový spolok (vznikol 

v r. 1890 zlúčením viacerých spolkov) na „podporu katolíckeho poňatia a zariadení v kresťanskom 

ľudovom vzdelávaní a v rodine ". Zároveň sa veľká starostlivosť venovala katolíckej tlači. 

O vedomí katolíckych laikov, že nesú zodpovednosť za spoločnosť a Cirkev, svedčia aj Katolícke 

dni, ktoré sa konali od r. 1848. Príležitosť k tomu dalo zhromaždenie v kostole sv. Pavla vo 

Frankfurte. Podnet vyšiel od kapitulámeho kanonika Lénniga, aby sa spolky, ktoré vznikli po poskytnutí 

siobody zhromažďovania v marci 1848, zlúčili, a preto zvolal ich zástupcov na spoločnú schôdzu, 

ktorá sa konala koncom októbra 1848 v Mohuči. Stretnutie sa odvtedy konalo každý rok a od r. 1872 

mu dali názov Generálne zhromaždenie katolíkov Nemecka. Vedúcou myšlienkou zhromaždenia bolo 

spočiatku spoluurčenie formy budúceho Nemecka vychádzajúc z katolíckeho presvedčenia (do 

Frankfurtského národného zhromaždenia bolo z katolíckych spolkov vyslaných vyše tisícsto petícií). Po 

zlyhaní prvého nemeckého parlamentu boli Katolícke dni od r. 1859 miestom protestu proti opatreniam 

vlády, zameraným proti Cirkvi, zároveň dávali impulzy pre vývoj katolíckej tlače a pre zakladanie katolíckych 

univerzít. Dnes sa konajú v duchu ekumenizmu. 

Kehole a kongregácie 

Za Napoleonovej vlády museli početné kláštory zatvoriť svoje brány. Pritom nešlo len o to, aby 

sa naplnila často prázdna štátna pokladnica. Odlúčenosť od sveta, modlitba a náboženské cvičenia,

ktoré neprinášali spoločnosti viditeľný úžitok, odporovali povrchnému dobovému cíteniu, a preto sa 

vlády uchyľovali k zrušeniu rehoľných rádov, pokiaľ sa tieto nevenovali sociálnym úlohám (napr. starostlivosti 

o chorých). Nakoľko štát prevzal školstvo do svojich rúk, boli, podľa niektorých, nadbytočné 

aj tie rády, ktoré sa venovali výchove mládeže. 

Na Viedenskom kongrese vr. 1814- 1815 dominovala nádej korunovaných hláv, že Napoleonov 

koniec bude aj konečným bodom všetkých revolučných snáh. Zdalo sa, že sú dané možnosti uskutočniť 

reštavráciu a znovu nastoliť predrevolučný spoločenský poriadok. Aj keď Cirkvi neboli navrátené jej 

majetky, bolo jej umožnené rozvíjanie náboženských spoločenstiev. Tak ako v politickej oblasti, aj tu 

sa ukázalo, že nová doba volá aj po nových rehoľných spoločenstvách. 

Jedným z prvých činov Pia VII. po víťazstve Spojencov bolo obnovenie činnosti jezuitov r. 1814. 

Odôvodnenie tohto kroku ukázalo pri porovnaní s rozpúšťacím dekrétom jeho predchodcu v r. 1773 

úplný obrat situácie: 

..Starostlivosť o celú Cirkev, o našu skromnú osobu, ktorá Í keď nemá ani zodpovedajúce zásluhy, 

ani síl, je poverená Božím riadením, nás vedie k tomu, aby sme využili všetky prostriedky... 

Denne sa stretávame s naliehavými a súriadmi prosbami, aby sme znovu zriadili Spoločnosť 

Ježišovu. Prichádzajú od našich ctihodných bratov arcibiskupov a biskupov a od vysokopostavených 

osôb a spolkov všetkých druhov, za jednomyseľného súhlasu takmer celého kresťanského sveta, zvlášť 

potom, čo prišla správa o bohatom ovocí, ktoré táto Spoločnosť priniesla v spomínaných oblastiach. 

Spoločnosť, ktorá svojím bohatým dorastom oprávňovala k nádeji, že najlepšie zušľachti a rozšíri pole 

Pánovo." 

Toto oficiálne znovuobnovenie (neoficiálne, no s pápežským súhlasom sa rehoľa po rozpustení 

naďalej udržala v Rusku, lebo Katarína II. sa zdráhala uverejniť rozpúšťaciu listinu) - viedlo k jej 

rýchlemu rozkvetu: z osemsto pátrov v r. 1814 na 2000 v r. 1820 (v 20. storočí boli potom najväčším 

mužským rehoľným rádom vôbec s vyše tridsaťtisíc členmi). Podobne ako aj predtým sa rád dal úplne 

k dispozícii pastoračným nariadeniam pápeža: jeho poľom pôsobnosti v Európe boli opäť kolégia, kázne 

a misie medzi ľudom. 

Aj pre dominikánov, františkánov, benediktínov sa začal nový' život, i keď s väčšími ťažkosťami, 

pretože im chýbal kláštorný majetok, zabezpečujúci ich živobytie. Sčasti aj preto, že prioritné úlohy, 

ktoré mali byť stanovené pri novom začiatku ich pôsobenia, viedli k dlhším bojom o smer. Celkovo si 

všetky staré rehoie mohli znovu založiť spoločenstvá a získať novicov. 

Zvláštnu zmienku si zaslúžia redemptoristi. Toto spoločenstvo zoskupené, od r. 1732 okolo 

Alfonza z Liguori (nar, 1696 pri Neapoli), sa venovalo najprv vidieckemu obyvateľstvu, ku ktorému sa 

normálna pastorácia nedostala. V r. 1784 sa k tejto kongregácii pripojil Rakúšan Klement Mária 

Hofbauer. Okolo jeho žiariacej osobnosti - od r. 1808 pôsobil vo Viedni - sa zoskupili básnici, vedci, 

teológovia (medzi inými Friedrich Schiegel, Adam Muller, Zacharias Werner). Úplne antiliberálna 

Hofbauerova línia mu zabezpečila náklonnosť Františka I. Aktivity viedenského apoštola pritiahli do 

rádu dorast a umožnili zriadenie osadenstiev po celom Rakúsku a po r. 1815 takmer vo všetkých krajinách 

strednej Európy. 

Ženské vetvy tradičných rehôľ síce tiež zažili určitú renesanciu, no zaostávali za takmer lavínovité 

sa zväčšujúcim počtom kongregácií a spoločenstiev, ktoré sa venovali charitatívnym činnostiam a 

výchove. Presný počet spoločenstiev nebol štatisticky zachytený. Takáto štatistika by však nebola ani 

taká jednoduchá kvôli rozličným vetvárn a rovnakému označeniu spoločenstiev. 

Úrad Kongregácie pre rehoľníkov, ktorá maia po preskúmaní všetkých noriem vysloviť svoje 

uznanie, bol zasypaný žiadosťami. Lev XII. sa zmieňuje v r. 1825 francúzskemu biskupovi Mazenodovi: 

„Rôznorodosť týchto dopytov, ktoré k nám často prichádzajú z Francúzska, viedla Kongregáciu k 

zvláštnemu druhu aprobácie, ktorá pozostáva z chvály a z posmelenia bez toho však, aby vyslovila 

formálnu aprobáciu". (Môže to ilustrovať neskorší počet: v priebehu troch rokov, od 1862 do 1865, 

uznal Rím sedemdesiatštyri nových kongregácií a inštitútov.) 

139

140 

V rokoch 1819- 1912 vzniklo asi 380 nových rehôľ a kongregácií. V tomto období bola založená 

aj slovenská rehoľa cyriliek - Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda (založil Matúš Jankola 

v Amerike r. 1909). 

Čo do veľkosti prekročil rád vincentiek (milosrdných sestier) všetky ostatné ženské rády. Toto 

spoločenstvo založil v r. 1633 Vincent de Paul pod názvom Filles de la Charite. Venovali sa predovšetkým 

chorým a v 19. storočí zažili v Európe, Ázii a v Amerike veľký rozmach. Vyrástli do najväčšieho 

ženského spoločenstva vôbec (okolo r. 1900 mala rehoľa 30 tisíc a v r. 1961 45 500 členiek). 

Ciele, ktoré si stanovili nové mužské rehole, vrhajú svetlo na potreby vtedajšej spoločnosti. 

Opustenej mládeži v Turíne sa venoval Don Bosco. Jeho spoločníci, ktorí sa od r. 1857 zjednotili pod 

názvom saleziáni, pokračovali v jeho diele a ťažiskom ich práce bola výchova mládeže v školách, domovoch 

a dielňach. 

Skupinám so zjavne nedostatočným prístupom k normálnej pastorácii, ako bolí robotníci, rodičia, 

mládež, sa od r. 1881 pokúšali vyjsť v ústrety sahatoriáni, ako aj (od r. 1835) kňazské spoločenstvo 

palloíinov. Za rozšírenie kresťanského učenia a návrat odlúčených cirkví pracovali assumpcionisti založení 

v r. 1845 v Nimes, za misie do ďalekých krajín Spoločnosť Božieho slova, ktorá boia uvedená do 

života v r, 1875 v Steyli (Holandsko).

141 

7. KAPITOLA 

CIRKEV V 20. STOROČÍ 

Círn sú udalosti bližšie, tým ťažšie sa dá odlíšiť dôležité od bezvýznamného. Ľahko nás to vedie 

k tomu, aby sme buď formou vypoeítavania rozvádzali bohatosť cirkevného života, alebo aby sme sa 

orientovali na „vládu" Cirkvi a urobili tak z dejín Cirkvi dejiny pápežov. Tu sa treba pokúsiť odhaliť 

hlbší vývoj, i ked" výber a výklad udalostí zostanú kusovité a napadnuteľné. 

Obidve svetové vojny sú pre tých, čo ich prežili, nielen spomienkou na strašné obdobie, ktoré 

všetko obvyklé postavilo do tieňa, ale zmenilo aj zmysel ich života vôbec. Optimizmus, ktorý' v ľuďoch 

živ ila nová občianska sloboda, rozmach vied, cesty Európanov do iných svetadielov - spojené s dôverou 

vo vlastnú morálnu výšku a s misionárskou horlivosťou priniesť „divochom" požehnanie európskej 

kultúry - sa uhol pred novou neistotou zo samotného človeka. Zároveň vznikali na celom svete problémy, 

ako migrácia obyvateľstva, hlad, bieda, nezamestnanosť, preľudnenosť, škody v životnom prostredí 

a zbrojenie, ktoré bolo treba riešiť. Vznikla celkom nová úloha aj pre Cirkev. 

1. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA 

Udalosti sa striedali jedna za druhou potom, čo Rakúsko-Uhorsko dalo dňa 23. júla 1914 Srbsku 

ultimátum: Srbsko malo - za účasti rakúskych úradníkov - súdne zakročiť proti všetkým, čo sa zúčastnili 

na zavraždení následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve (28. júna), a okrem toho potlačiť 

všetku propagandu proti Rakúsko-Uhorsku (t.j. podporovanie snáh Slovanov o autonómiu). Na odpoveď 

mali 48 hodín času. 

Keď Rusko prisľúbilo Srbsku pomoc, odmietlo Srbsko túto požiadavku Rakúska, prípadne urobilo 

len polovičaté prísľuby. 28. júla nasledovalo vyhlásenie vojny Rakúska Srbsku. Dvanásťhodinové 

ultimátum dané zo strany Nemecka Rusku, aby zastavilo mobilizáciu, sa nebralo na vedomie. Dňa 31. 

júla Nemecko nato vyhlási vojnu Rusku. Ultimátum, dané v tom istom čase Francúzsku, aby v priebehu 

osemnásť hodín vyhlásilo svoju neutralitu vo vojne medzi Nemeckom a Ruskom, ostalo bez kladnej 

odpovede. Tak vyhlásilo dňa 3. augusta Nemecko vojnu aj Francúzsku. Aby sa vojna, vedená na dvoch 

frontoch, rýchlo ukončila víťazstvom na západe, pochoduje nemecké vojsko cez neutrálne Belgicko. 

Výsledkom toho je aj vstup Anglicka do vojny. Vojna menila svoju formu z bleskovej, na zákopovú a 

od roku 1917 ponorkovú. 

Za necelých desať dní sú zapletené do vojny všetky hlavné mocnosti Európy, Taliansko sa v máji 

1915 pridáva k Spojencom, USA v apríli 1917 a okrem toho ešte viac než dvadsaťpäť menších štátov. 

Keď 11. novembra 1918 zbrane utíchli, prišlo už o život desať miliónov ľudí, asi dvadsať miliónov boio 

ranených. 

Medzi bojujúcimi národmi bolo 188 miliónov katolíkov, dve tretiny z celkového počtu (z toho 64 

miliónov na strane centrálnych mocností). Ich vyznanie im nebránilo v tom, aby tiahli na pole s nadšením 

a s pocitom, že sú v práve. Naopak, zdá sa, že vojna skôr podporila ich náboženské cítenie.

142 

Na patrioticko-nacionálnom sebaosvetľovaní vtedajšej doby sa živo zúčastňovali tak katolíci, 

ako aj protestanti. V Nemecku prestala katolícka strana stredu v r. 1897 protestovať proti zbrojným plánom 

vlády a dala si gratulovať od kancelára von Bulowa k svojej „nemecko-nacionálnejpolitike", Vo 

Francúzsku bol „dobrý katolík" zároveň aj dobrým Francúzom a nepriateľom Nemecka. Keď v r. 1909 

založil lyonský' inžinier Vanderpol Ligu francúzskych katolíkov za mier, zaujímalo sa o to iba sedemsto 

veriacich a aj na Kongres nemeeko-íraneúzskeho porozumenia, ktorý zorganizoval luttichský biskup, 

zaslali svojho zástupcu iba štyria biskupi. Nedôvera voči pacifistickým kruhom sa síce dá odôvodniť aj 

tým, že v nich boli zastúpení predovšetkým socialisti a slobodomurári, tak isto však zohralo určitú rolu 

aj poňatie, že statočnosť je veľká čnosť, že zomrieť za vlasť je najväčšou cťou. 

Začiatok vojny priniesol takmer vo všetkých krajinách so vzplanutím lásky k vlasti a nacionálneho 

nadšenia aj zosilnenie religiozity a cirkevnej aktivity. Vzrástla návštevnosť kostolov a u katolíkov 

prijímanie sviatosti. Ochota prinášať obete a cit pospolitosti širokých vrstiev obyvateľstva sa prejavili 

v šľachetných činoch. Duchovenstvo malo medzi bojujúcimi a ustupujúcimi vojskami vďačné pole 

pôsobnosti. Aspoň po nejakú dobu zavládol medzí stranami, konfesiami a svetonázormi bojujúcimi 

medzi sebou tichý hradný mier. 

Svetová vojna bola cirkevnými historikmi označená ako „ výsledok chybných politických vývojov". 

Jej príčinami boío „odcudzenie sa štátov a národov novej a najnovšej doby Bohu, ich odpadnutie 

od kresťanských ideálov a od pospolitého ducha minulosti, ich vedomé priľnuiie k materiálnym bohatstvám 

a k nekresťanskému nacionálnemu egoizmu. " 

Vojna bola udalosťou rnirno Cirkvi, aj keď sa jej bolestivo dotkla. Cirkev ju nechcela, ani ju 

neschvaľovala. 

Mierové snahy pápeža 

Pápež PiusX. (1903 - 1914) zomrel vo veku osemdesiat rokov tri týždne po vypuknutí vojny. 

V predchádzajúcich rokoch častejšie predpovedal vojnové nebezpečenstvo. Ak však nezdvihol hlas 

prorocky a varovne, tak zrejme preto, že takmer nemal šancu byť vypočutý' a aj z toho dôvodu, že ani 

on nemohol predvídať rozmery a hrôzu tohto ničenia. 

rius X. už - 2. augusta 1914 - dva dni po vyhlásení vojny Nemecka Rusku, vyslal mierovú výzvu 

katolíkom všetkých krajín. 

Benedikt XV. (1914 - 1922), rodák z Genui, nenechal ani najmenších pochybností o tom, že 

mieni zachovať prísnu neutralitu. Každý iný postoj, tak uviedol vo svojom vyhlásení z 22. januára 

1915, by nepodporil mier, ale by vniesol do Cirkvi napätie. Jeho zásluhy pre zmierenie biedy, prinesenej 

vojnou, nemožno spochybniť, ako to vyjadrili Turci, ktorí mu postavili roku 1920 v Istanbule sochu s 

nápisom: „ Veľkému pápežovi všetkých čias ... dobrodincovi všetkých národov bez rozdielu národnosti a 

viery. " Ako zástupca Krista sa pápež považoval za otca všetkých ľudí. Tomuto poňatiu zodpovedali aj 

jeho opatrenia pre pomoc obetiam vojny, ktoré okamžite otvoril. Pritom nerozlišoval ani vyznanie ani 

štátnu príslušnosť ľudí odkázaných na pomoc. Cez Švajčiarsko zorganizoval výmenu vojnových zajatcov, 

v neutrálnych krajinách sprostredkoval umiestnenie stotisíc chorých a ranených, staral sa o vojnových 

zajatcov a zorganizoval službu zaoberajúcu sa hľadaním nezvestných. Osobnými listami, adresovanými 

sultánovi Mehmedovi V., sa pokúšal - s čiastočným úspechom - dosiahnuť ukončenie masakry 

Arméncov a asýrskych Chaldejcov. 

Vstupu Talianska do vojny sa Benedikt XV. pokúšal zabrániť diplomatickými aktivitami. Zdalo 

sa, že je to možné iba za predpokladu územných ústupkov Rakúska. Začiatkom roku 1915 bol do Viedne 

vyslaný Eugenio Pacelli (neskorší Pius XXL), spolupracovník pápežského štátneho sekretariátu, nemohol 

však získať od cisára Františka Jozefa žiadne prísľuby. 23. mája vyhlásilo Taliansko vojnu Rakúsku-Uhorsku 

(28. augusta 1916 aj Nemecku). Predtým sa nechalo uistiť spojencami, že sa Vatikán 

nezúčastní budúcich mierových jednaní.

Pápež neohrozene hľadal ďalšie cesty mieru. Na jar 1916 nadviazal kontakty s Matthiasom 

Erzbergerom, členom nemeckého Ríšskeho snemu, aby sa prerokovali možnosti nemecko-belgického 

separátneho mieru, lebo sa zdalo, že znovuvytvorenie Belgicka je hlavnou podmienkou pre zmier s Anglickom. 

12. decembra 1916, keď Nemecko verejne oznámilo svoju ochotu k mierovým rokovaniam, 

dalo Anglicko Vatikánu na známosť, že pápežská podpora tejto mierovej ofenzívy nie je žiadúca, lebo 

pozícia centrálnych mocností je teraz príliš výhodná. 

V nasledujúcom období sa kúria pokúšala zisťovať vojnové a mierové snahy vojnových 

nepriateľov a ich ochotu zriecť sa ich. Eugenio Pacelli, od mája 1917 pápežský nuncius v Mníchove, 

odcestoval v júni do Berlína na rokovania s Bethmannom Holhvegom. Zdalo sa, že sa dosiahol prelom, 

keď sa ríšsky kancelár vyjadril o úmysle navrátiť Belgicku jeho úplnú nezávislosť a zrieknuť sa Alsaska-Lotrinska 

a nevylúčil ani ďalšie úpravy hraníc. Na to nadväzujúce jednanie s Karolom 1. Rakúskym 

(30. júna) prinieslo zásadnú ochotu k územným koncesiám voči Taliansku. Na tomto základe 9. augusta 

1917 kúria vypracovala mierovú výzvu, ktorú adresovali bojujúcim mocnostiam. 

Pre zaistenie mieru navrhol pápež všeobecné odzbrojenie a zvolanie rozhodcovského súdu, ktoré 

však musí disponovať mocou na presadenie svojich rozhodnutí voči vzpierajúcim sa štátom. Rusko, 

Taliansko a Francúzsko neodpovedali, Anglicko sa vyjadrilo nezáväzne, vcelku súhlasne, vyžadovalo 

však ešte raz záväzné vyjadrenia o budúcnosti Belgicka. Zo strany USA vyhlásil Wilson, že bez odstúpenia 

Viliama II. sa mierové rokovania neuskutočnia. Nemecko odpovedalo pápežovi s prísľubom 

pnsTÚpiť na návrhy. Rakúsko-Uhorsko oznámilo, že nemôže vyhovieť talianskym nádejam, týkajúcich 

sa Tridentu - a tým sa vyhlo prísľubom daným Pacellirnu. Keď potom 24. septembra nový ríšsky kancelár 

Michelis (od 14. júla) odmietol dať Belgicku presné vysvetlenie svojho stanoviska, klesli vyhliadky 

pápežského mierového programu na nulu. Presne povedané, nikdy ani neboli iné, lebo bojujúce 

mocnosti síce chceli mier, ale za podmienok, ktoré, ako sa zdalo, neboli pre protivníkov prijateľné. 

K tomu pristúpili aj osobitné požiadavky vojenského vedenia. Pokračovanie vo vojne ešte sľubovalo 

šancu získať pre rokovania lepšiu východiskovú pozíciu, a preto boli ochotné obetovať smrť desiatok 

tisícov. 

Situácia na fronte vyústila do stavu, že nemecká delegácia bola prinútená podpísať 11. novembra 

1918 v Compiegne podmienky, ktoré sa vyrovnali kapitulácii. Na to nadväzujúce mierové jednania 

v Paríži, od 29. januára 1919. bez účasti Nemcov sa podobali skôr rozdeľovaniu koristi. Nemecko stra 

tilo vo Versailskej zmluve z 28. júna 1919 13 % svojho územia, 10 % svojho obyvateľstva, 28 % svo 

jich ložísk uhlia a 75 % železnej rudy. Vojensky bolo so svojím stotisícovým vojskom bez ťažkých 

zbraní degradované na bezvýznamné. Vyhlásením za „jediného vinníka vojny" muselo nahrádzať ško 

dy - presná suma reparácií, ktoré víťazi vypočítali do roku 1921, činila 132 miliárd zlatých mariek, sa 

mali splatiť splátkami do roku 1988. 

Priniesla vojna zmenu mvslenia? Nemôžeme tu analyzovať vplw vojnových skúseností na DOIJ 

politickom, náboženskom, filozofickom, literárnom a umeleckom. Historik Roland Frôhlich hodnotí 

novú situáciu nasledujúcimi slovami: „Koniec vojny samozrejme nepriniesol entuziazmus, ako to bolo 

na j ej začiatku. Bojištia neboli pamätníkmi slávy, ale cintorínmi a túžba po mieri bola všade obrovská. 

Stála však v konflikte s rastúcim nacionalizmom ". 

Táto rozpoltenosť sa zvýraznila vzhľadom na iniciatíva prezidenta Wilsona založiť Spoločenstvo 

národov. Tento návrh podporili všetci, neodstúpili však žiadne práva na suverenitu sankciami Spoločenstva 

národov proti narušovateľom mieru (napr. keď Taliansko začalo ťaženie proti Abesínii). 

Vôľa k všeobecnému odzbrojeniu taktiež protirečila požiadavke po národnej veľkosti, a preto 

zostala na papieri. Vojna uľahčila - u tých, čo ju prehrali - spoločenské zmeny: v poslednom roku vojny 

padlo v Pruskú írojtriedne volebné právo, ženy v celej ríši dostali volebné právo. Svoj trón museli 

opustiť traja cisári: Mikuláš II. v marci 1917, Viíiam II. 9. novembra a Karol I. Rakúsky 11. novembra 

1918. Žiadny z nich nemal nástupcu, čo je znakom toho, ako veľmi sa už presadili demokraticko-republikánske 

predstavy. 

143

144 

Nemožno obísť ani skutočnosť, že ku koncu prvej svetovej vojny dochádza v Rusku k spoločensko-politickým 

zmenám v podobe VOSR (1917), ktoré mali neblahý dopad na celé desaťročia nielen na 

území budúceho ZSSR, ale aj mnohých krajín neskoršieho Východného bloku. 

2, NOVÉ HNUTIA 

Cirkev nepatrila ani k víťazom ani k porazeným. Po prvýkrát si - po ďalekosiahlej strate svojho 

politického a hospodárskeho postavenia v Nemecku, Francúzsku a Taliansku - účinne uvedomila 

svoju skutočnú úlohu: stáť nad znepriatelenými štátmi s napomínaním, starostlivosťou a s pomocou, 

V charitatívnej Činnosti, ktorú Rím praktizoval nad národnými a konfesionálnymi hranicami, 

sa ukázala nová možnosť spolupráce, ktorá sa v priebehu storočia viac a viac rozširovala. Cirkev 

sa javila nielen ako ochranca svojich veriacich, ale stále viac ako obhajca človeka a ľudských hodnôt 

vôbec. 

Ekumenické úsilia 

Tí, čo boli postihnutí vojnou, zažili, ako utrpenie popretŕhaio hranice medzi priateľmi a 

nepriateľmi, medzi stranami a svetonázormi. To sa dotklo aj konfesií. Náznaky dialógu a spolupráce, 

ktoré sa dali pozorovať už v rokoch pred začiatkom vojny, pokračovali v zosilnenej miere. Katolícka 

cirkev mala síce zdržanlivý postoj, dlho odmietala účasť na medzikonfesionálnych stretnutiach a v organizáciách 

- z obavy, že by tým vyjadrila svoju rovnoprávnosť s ostatnými cirkvami, a tým by sa previnila 

proti svojej vlastnej identite. Avšak aj tu sa klíma zmenila, čo potom malo viesť na II. vatikánskom 

koncile k úplne novej definícii jej vzťahu k iným kresťanským cirkvám. 

Ako veľmi boli takéto zbližovania všeobecnými dobovými prúdmi, novou skúsenosťou, že 

ľudstvo je jednou rodinou, v ktorej už neexistujú žiadne izolované osudy, ukazuje list carihradského 

patriarchu všetkým kresťanským cirkvám z roku 1920, v ktorom navrhol podľa vzoru Spoločenstva národov 

vybudovať zväzok cirkví. Združenia v Life and Work a Faith and Order mali za cieľ vytvoriť 

spoločný orgán riešiaci otázky kresťanskej jednoty. Nová Ekumenická rada cirkví, ktorá vznikla r. 1937, 

mala mať svoje sídlo v Ženeve, meste Spoločnosti národov. Bola definovaná ako „spoločenstvo cirkvi, 

ktoré uznávajú nášho Pána Ježiša Krista ako Boha a Spasiteľa". Avšak prvé valné zhromaždenie — a 

tým aj oficiálne založenie - sa mohlo kvôli novej vojne uskutočniť až v roku 1948 v Amsterdame. 147 

cirkví zo 44 krajín (bez katolíckej a ruskej ortodoxnej) vyhiásiio: 

„Kristus nás urobil svojím vlastníctvom a v ňom nieto žiadneho delenia. Tam, kde ho hľadáme, 

sa vzájomne nachádzame. Tu, v Amsterdame, sme sa mu opäť zaviazali, a preto sme vytvorili túto Ekumenickú 

radu cirkví. Máme pevnú vôľu zotrvať pri sebe. Vyzývame všetky cirkevné obce na celom svete, 

aby schválili toto zomknutie a uskutočňovali ho aj vo svojom vlastnom živote. " 

Nasledujúci vývoj ukázal, ako veľmi táto iniciatíva zodpovedala potrebám predovšetkým nekato 

líckych náboženských spoločenstiev. Pri generálnom stretnutí v Evanstone (USA) stúpol počet člen 

ských cirkví na 163, v r. 1961 v New Deini na 198, v r. 1975 v Nairobi na 271, v r. 1983 vo Vancouvri 

na 304, v r. 1991 v Canberra na 317. Významnejšie ako tie počty je posilnenie štruktúr pospolitosti. Ak 

bolo v r. 1937 podmienkou členstva uznanie Ježiša Krista za „Boha a Spasiteľa", tak pridalo valné 

zhromaždenie v New Delhi ako podmienku aj vieru v Trojjediného Boha. A od vzájomného poznávania 

sa a praktickej spolupráce sa prešlo v Nairobi (1975) k prehláseniu úmyslu ..vyzvaťnáboženské spolo- 

.u. L '» v \ ■ \i ■ v * u \ \ \ v \ v \ i 1 i < \ i i

Aj na veľké dobové problémy sa Ekumenická rada pokúšala nájsť spoločnú reč kresťanov: proti 

rasovej diskriminácii, hladu a biede na Európskom ekumenickom zhromaždení v Bazilej i (1989) 

a o Spravodlivostí, mieri a zachovaní stvorenia v Seoule (1990). 

Pritom sa ovšem ukázali nielen nedostatky v kompetencii, ale aj predovšetkým hlboké rozdiely 

v analýze a v posudzovaní sociálnych a politických situácií. Katolícka cirkev sa síce udržala v presvedčení, 

že podľa Ježišovej vôle majú byť všetci kresťania zjednotení v jednej Cirkvi, avšak pri odlúčených 

sa dostali do popredia predovšetkým rozdiely a neuznané pravdy viery. S Druhým vatikánskym 

koncilom, ktorému predchádzalo založenie Sekretariátu pre jednotu kresťanov pod vedením kardinála 

Bea r. 1960, sa presadil nový" postoj. Po prvýkrát sa hovorilo aj o vlastnej vine, predovšetkým však to, 

že „odlúčení bratia" — spoločným krstom tak isto včlenení do Krista - sa majú „s úctou a láskou" považovať 

za „bratov v Pánu." V Katolíckej cirkvi sa síce nachádza „celé bohatstvo Bohom zjavenej 

pravdy", no ani oddelené cirkvi nie sú bezvýznamné v tajomstve spásy. 

„Lebo Kristov Duch ich považoval za vhodných použiť ich ako prostriedky spásy... ", ako sa o 

tom hovorí v dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio. 

Tým nielenže ostali dvere otvorené, ale Katolícka cirkev sa dala na cestu vôle vyjsť v ústrety 

svojim bratom. Teraz už mnohé bolo možné z toho, na čo sa predtým nedalo ani len pomyslieť. Na koncil 

boli prizvaní pozorovatelia z iných konfesií. 

Veľkým gestom lásky a krokom vpred v tomto smere bolo, že pápež Pavol VI. pri svojej návšteve 

Svätej zeme roku 1964 objal v Jeruzaleme patriarchu Athenagorasa. Ich vzájomné vyznanie viny na 

Golgote bolo výrazným krokom k zblíženiu; obaja zrušili vzájomnú exkomunikáciu z r. 1054 v predvečer 

skončenia koncilu - 7. decembra 1965. Ján Pavol II. vyhlásil s patriarchom Dimitriom I. za svoj 

cieľ úplnú jednotu Katolíckej cirkvi s ortodoxnou (1979) a podobne spolu s arcibiskupom Runcie 

z Canterbury jednotu s anglikánskou cirkvou (1989). 

K vzájomnému zblíženiu prispeli aj špeciálne strediská pre vzťahy k Východnej cirkvi ako je: 

Orientálny inštitút založený vr. 1917 a Russicum zriadený roku 1929; tiež unionistický kláštor Amay- 

Chevetogne založený roku 1925 v Belgicku. 

Vo vzťahu k protestantom sotva niečo iné dokázalo výraznejšie odraziť zmenenú klímu ako vyjadrenie 

k otázke Martina Luthera pápežom Jánom Pavlom II., ktorý prisúdi! reformátorovi „hlbokú religiozitu" 

a „vášnivú zanietenosť pre otázku večnej spásy" a ktorý sa vo svojej adventnej kázni (1983) 

v evanjelickom kostole Krista Pána v Ríme programovo vyjadril takto: 

„Prišiel som, lebo nám v našich dňoch ukázal cestu Duch Boží skrze ekumenický dialóg pri 

hľadaní úplnej jednoty kresťanov. Vidíme seba uprostred všetkých trvajúcich rozdielov v učení a živote, 

hlboko zviazaných v solidarite všetkých kresťanov adventu. Túžime po jednote, preto sa musíme o jednotu 

namáhať bez toho, žeby sme sa nechali odradiť ťažkosťami, ktoré by sa mohli na dlhej ceste 

nahromadiť. " 

Návšteva pápeža v Ženeve v r. 1989 bola znakom vysokého ocenenia práce Ekumenickej rady 

cirkví. Už o dva roky skôr viedla spolupráca teológov v Lime k spoločnému prehláseniu o „krste, Eucharistii 

a úrade" (tzv. Limský dokument), ktoré bolo potom predložené zúčastneným cirkvám na odobrenie. 

Reakcie boli veľmi pozitívne, avšak tak katolíci, ako aj evanjelici a ortodoxní si žiadali ďalekosiahlej 

šie vysvetlenia. 

Sotva sa dá posúdiť, aké veľké sú rozdiely a či je možné ich ťažko alebo ľahko prekonať. Teológovia 

ako Karol Rahner ( + 1984) a Heinrich Fries považujú dosiahnuté zhody v centrálnych pravdách 

viery za dostatočné k tomu, aby sa prikročilo k užšej jednote cirkví, iní, ako kardinál Ratzinger alebo 

Daniel Ols, nie sú vôbec tejto mienky. Zo strany katolíkov sa žiada viac presnosti v ponímaní Cirkvi, 

sviatosti, úradu. Luteráni by chceli, aby boli „úrad a služba"" vytvorené vo väčšej miere podľa evanjelií. 

Ortodoxní očakávajú predovšetkým prijateľnú definíciu pápežského primátu, anglikáni naviac aj objasnenie 

apoštolskej sukcesie. Vzhľadom na tieto odlišnosti považuje Katolícka cirkev spoločenstvo 

Poslednej večere za príliš včasné (okrem - v núdzových situáciách - s ortodoxnou cirkvou). Povzbu- 

145

146 

dzujúce je, že Katolícka cirkev, ako to naznačila v deklarácii Nostra aetate, ako aj v encyklike pápeža 

Jána Pavla II. Ut unum sint z roku 1995, aj naďalej trvá na dialógu aj s nekresťanskými náboženstvami, 

aby v každom prípade podporila vzájomné porozumenie a praktickú spoluprácu. Je potrebné, aby kresťania 

vždy viac pociťovali spoločné hodnoty tvárou v tvár k neveriacemu okoliu a aby sa ešte viac 

a ešte samozrejmejšie spolu modlili a pracovali. 

Nová organizácia Katolíckej cirkvi 

Hoci sa reformy a vnútorná disciplína dajú nájsť vo všetkých epochách dejín Cirkvi, opatrenia 

prijaté v 20. storočí môžu platiť ako obzvlášť intenzívny postup, ako odpoveď na novú situáciu 

v Cirkvi ponechanej samú na seba. Ak politická taktika patrila až do 19. storočia k popredným úlohám 

pápežov, tak sa teraz mohol vedome uskutočňovať odklon od politiky. Bol to Pius X., ktorý sa s najväčšou 

intenzitou začal venovať „vnútorným úlohám". Zreorganizoval kuriu, zriadil nové arcibiskupstva, 

biskupstvá, preiátstva, apoštolské vikariáty, apoštolské prefektúry, misijné stanice a v nasledujúcom roku 

po svojej voľbe (í903) začal pracovať na novom znení cirkevného práva. 

Trvalo 12 rokov, kým mohol pápež - už Benedikt XV. - oznámiť ukončenie nového Codex luris 

Canonici. Nové právo vstúpilo do platnosti 19. mája 1918a platilo pre celú Cirkev latinského rítu. Kódex 

platil do roku 1983, kedj' bol nový CIC - na Prvú adventnú nedeľu - uvedený do platnosti pápežom 

Jánom Pavlom II. 

Benedikt XV. ním vytvoril jednoznačný základ cirkevného života. A nakoľko právo dal do platnosti 

pápež sám a kardinálska komisia ním menovaná tieto ustanovenia autenticky interpretovala, zosilnila 

sa väzba Cirkvi na Rím. Tejto línii zodpovedal kódex aj čo do obsahu, keď napríklad upravil doterajšie 

práva metropolitov a vyhradil pápežovi slobodné menovanie biskupov. 

S touto úlohou, ktorú Rím stále vo väčšej miere praktizoval, súvisí zrejme aj to, že pápeži sa 

prejavujú vo väčšej miere ako učitelia celej Cirkvi. V takmer každoročne vydávaných encyklikách, vo 

vianočných, veľkonočných a turíčnych posolstvách vyjadrujú svoje stanovisko k širokému spektru tém: 

k výuke viery, ku kresťanskej výchove, k manželstvu a kňažstvu, k Eucharistii, k mariánskemu kultu, 

k liturgii, k otázkam spoločenského poriadku. Tieto vyhlásenia sú pre veriacich a pre verejnosť dôležitou 

orientáciou v živote podľa viery. 

Katolícka sociálna náuka 

Zvláštne uznanie si vyslúžil samozrejme aj postoj k sociálnym otázkam, predovšetkým k otázkam 

týkajúcim sa robotníkov. „Otázka robotníkov sa dostala do popredia celého chodu dejín", 

zdôvodňuje Lev XIII. vo svojej encyklike Rerum novarwn z r. 1891. „Celá otázka je nepochybne ťažká 

a nesie so sebou plno nebezpečenstiev. Ťažká preto, lebo zmerať právo a povinnosť vo vzájomnom 

vzťahu medzi bohatým a nemajetným, medzi tými, ktorí dávajú pracovné prostriedky, a tými, ktorí dávajú 

prácu, v skutočnosti je nemalá úloha. A plná nebezpečenstiev preto, lebo vynesený súd veľmi šikovne 

zvedie revolučnú stranu na mylnú cestu a rozšíri nepokoj a ducha rozhorčenia medzi nespokojnými 

masami. " 

V týchto siovách nájdeme trojnásobné naliehanie Leva XIII. odstrániť biedu robotníkov, konflikty 

v spoločnosti a bojovať proti komunizmu. Jeho výklady sa stali základnými piliermi katolíckej sociálnej 

náuky. Hlavným prostriedkom -vyriešenia tohto problému je pre neho spravodlivá odmena. 

Obracia sa tiež proti extrémnemu hospodárskemu liberalizmu: 

„Ak sa aj uskutoční slobodná obojstranná dohoda medzi robotníkom a zamestnávateľom, hlavne 

čo sa týka platu, zostáva tu predsa len ešte požiadavka prirodzenej spravodlivosti, totiž, aby plat nebol

tak nízky, že nebude stačiť poriadne a poctivo pracujúcemu robotníkovi na krytie životných nákladov. 

Táto závažná požiadavka je nezávislá od slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V prípade, že sa robotník 

z čistej núdze, aby unikol pred horším osudom, skloní pred príliš tvrdými podmienkami, ktoré 

mu zamestnávateľ alebo podnikateľ uloží, vtedy musí trpieť násilie a spravodlivosť protestuje proti takémuto 

nátlaku." 

Model Marxovho triedneho boja nahrádza pápež obrazom spoločnosti ako tela, na ktorom sú práca 

a kapitál rôznymi údmi, ktoré jeden druhého potrebujú „a sú vo svornom vzájomnom vzťahu a musia 

vytvárať určitú rovnováhu". Táto harmónia sa dosiahne, ak obe strany splnia svoje povinnosti, ku ktorým 

ich nabáda Cirkev. Hlavnej požiadavky komunistov - odovzdanie výrobných prostriedkov do spoločného 

vlastníctva ľudu - sa dotýka encyklika rozlíšením medzi vlastníctvom a používaním. Vlastníctvo 

je povolené a nutné, ale ,, človek musí vonkajšie veci chápať a narábať nimi nie ako s vlastníctvom, 

ale ako so spoločným majetkom do tej miery totiž, do akej je to ľahko pochopiteľné aj pre trpiacich 

núdznu"- Dôležitým krokom bolo tiež, že pápež odobril i keď nie odbory, tak aspoň združenia robotníkov 

a apeloval aj na zodpovednosť štátu, chrániť robotníkov zákonmi. O 40 rokov neskôr obnovil a potvrdil 

pápež Pius XI. tento koncept v encyklike Quadragesimo anno v roku 1931 a charakterizoval najnovší 

vývin ako veľkú sociálnu nespravodlivosť zo strany imperializmu. 

Práve tak kritizuje socializmus, hoci obsahuje niekoľko dobrých náhľadov, ktorý má za základ 

zié pochopenie spoločnosti; Bohom dané vznešené určenie človeka je mu úplne neznáme. 

Jeho úsudok, že je nemožné byť zároveň dobrým katolíkom a skutočným socialistom, sa síce najprv 

vzťahoval na teóriu spoločnosti, mal však potom aj politické dôsledky tým, že sťažil priblíženie sa 

k socialistickým stranám. 

Myšlienky encykliky Leva XIII. našli svoje oživenie aj pri 100. výročí jej vydania v sociálnej encyklike 

Jána Pavla II. Centesimus annus. 

Blízkosť k trpiacemu a bezbrannému človeku v posledných desaťročiach vzrástla. Možno tu poukázať 

na výšku milodarov pre Tretí svet, na diela pomoci ako Caritas, Misereor, Adveniat, Chlieb pre 

svet, Kirche in not a i. Navyše to, že misia chce byť dnes predovšetkým svedectvom živej lásky k blížnemu, 

že lekárske služby, školy a hospodárske projekty nekladú vo vyznaní žiadne medze. Dom umierajúcich 

v Kalkatte, v ktorom Matka Tereza a jej sestry stoja pri smrteľne chorých, je toho svetoznámym 

príkladom. Menej povšimnuté, no tak isto svedectvami sú aj domovy pre duševne a telesne 

postihnutých, pre starých, ktorí by bez opatery už nemohli žiť. Nesmie sa tu zabudnúť ani na nasadenie 

za zachovanie ešte nenarodeného života. 

Okrem konkrétnych akcií prispieva Cirkev k ľudskej spoločnosti svojou sociálnou náukou, iba 

k úlohe robotníctva a k otázkam sociálnej spravodlivosti vyšlo od r. 1945 šesť encyklík: Mater et Magistra 

(1961), Pacem in terris (1963), Populorum progressio (1967), Ĺaborem exercens (1981), Solicitudo 

rei socialis (1987) a Centesimus annus (1991). 

Štúdium cirkevnej sociálnej náuky patrí k pevnému vzdelávaciemu programu teológov. Čo do 

obsahu sa zdôrazňujú ako „neopomenutéľné princípy a hodnoty": dôstojnosť osoby človeka, ľudské 

práva, vzájomná závislosť osoby a spoločnosti, spoločné dobro, solidarita, subsidiarita, prináležanie 

pozemských dobier všetkým ľudom. 

Cirkev sa takto dostala do nového vzťahu k človeku a jeho potrebám. Nikdy sa síce neobmedzovala 

na útechu poskytnutú na onom svete, ale vždy vyzývala mocných tohto sveta aj vlády, aby sa po= 

starali o väčšiu spravodlivosť, no nové názory, že proti chudobe je treba bojovať aj štruktúrne, t j. zmenou 

spoločenského systému, vyvolali mnohé diskusie. Mohlo však Evanjelium slúžiť na zmenu politického 

systému a smeia sa Cirkev, ktorá predsa chcela byť rovnako blízko ku všetkým vrstvám, postaviť 

na stranu revolucionárov hoci s odmietnutím násilia? Takéto a iné úvahy viedli k rozdielnemu posudzovaniu 

teológie oslobodenia vo vnútri Cirkvi. To však nezabránilo v tom, aby boli jej impulzy preberané 

aj v iných svetadieloch (Afrika, India, Taiwan, Filipíny): predovšetkým poznanie, že musia byť zmenené 

spoločenské podmienky, aby sa zabránilo odcudzeniu sa medzi ľuďmi. 

147

148 

Cirkev si viac a viac uvedomuje, že ju nikto nemôže nahradiť v sprostredkovaní živého Boha, 

predovšetkým sviatostnou formou, ale nezabúda na spoločné riešenie aj sociálnych problémov (podpora 

nezamestnaných, starostlivosť o chorých a o deti, náboženské a politické vzťahy, zakladanie 

kooperatívov). 

Do akej miery Cirkev pochopila túto úlohu napriek nepochopeniu zo strany sveta, svedčia aj početní 

rehoľníci, kňazi a biskupi, ktorí boli zavraždení vo vojenských diktatúrach, napr. Latinskej 

Ameriky. 

Solidarita s chudobnými je u veľkého pápeža dvadsiateho storočia - Jána Pavla II. povinnosťou 

platnou pre všetkých, ako píše v encyklike Solicitudo rei socialis: „ Chcel by som tu osobitne poukázať 

na jedno: na prednostnú lásku (Cirkvi) k chudobným... Vzťahuje sa na život každého jedného kresťana, 

pokiaľ vo svojom živote nasleduje Krista. Platí to však rovnako aj pre naše sociálne povinnosti, a preto 

aj pre náš životný štýl, ako aj pre príslušné rozhodnutia, ktoré sa majú urobiť, čo sa týka vlastníctva a 

použitia majetkov... 

Náš každodenný život, ako i naše rozhodnutia v politike a v hospodárstve musia byť razené týmito 

danosťami." 

Úlohy lalkov 

Obráteniu pozornosti dovnútra, zodpovedalo to, že z Ríma teraz vychádzal rad podnetov a pokynov 

pre cirkevný život. Predovšetkým Pius X. sa prejavil ako starostlivý pastier celej Cirkvi, Kléru 

predpisoval pravidelné exercície, doporučoval meditácie a duchovné čítanie, spytovanie svedomia. 

Biskupi sa mali v prvom rade starať o náboženské vzdelávanie mládeže, o prípravu na prijatie sviatostí, 

o ďalšie vzdelávanie dospelých vo viere. Nabádal k častejšiemu, dokonca každodennému pristupovaniu 

ku svätému prijímaniu a deti asi od 7. roku (akonáhle sú v stave spoznať rozdiel medzi eucharistickým 

a obyčajným chlebom). Vydal normy aj pre cirkevnú hudbu a pre začínajúce sa liturgické 

hnutie: 

Tak ako v storočiach po Francúzskej revolúcii aktivizoval katolíkov odpor proti vládam 

nepriateľským alebo aspoň nenakloneným Cirkvi, tak to bolo aj v prvej polovici 19. storočia, keď sa 

spoločnosť oddeľovala od Cirkvi. Katolíci sa zhromažďovali a demonštrovali svoju prítomnosť. 

Eucharistické kongresy - pôvodne (1874) púť ku cti sv. Eucharisíie - poskytovali vždy viacej 

príležitostí na demonštráciu viery, lojality a spoločenskej váhy Cirkvi. 

Samotný Rím sa ujal zjednotenia laikov a prispel k zlúčeniu 4200 katolíckych spolkov Talianska 

do Unione cattolica popolare italiana (1906), pre Nemecko si žiadal vytvorenie katolíckych robotníckych 

spolkov a stanovil zásady pre účasť v iníerkonfesionálnych odboroch. 

Markantným znakom obratu bolo tiež to, že Pius X. zmiernil (1905) dekrét Non expedit, platný 

od r. 1868, ktorý zakazoval talianskym katolíkom účasť na štátnych voľbách: „Keď sa jedná o najvyššie 

dobro spoločnosti, ktoré musí byť každopádne uchránené, možno pripustiť, že bude v jednotlivých 

prípadoch daný dišpenz od zákona, hlavne vtedy, keď uznáte, že je pritom v hre spása duší a najvyšší 

záujem vašej Cirkvi," 

Pius XI. (1922 - 1939) sa nakoniec pokúsil definovať aktivitu katolíckych laikov ako Actio 

catholica (Katolícka akcia). Definoval ju ako „ účasť na hierarchickom apoštoláte " s cieľom „ rozširovať 

zásady kresťanskej viery a cirkevnej náuky, aktívne ich obraňovať a uplatňovať v súkromnom, ako i 

vo verejnom živote ". 

Veľký priestor pre prácu laikov v Cirkvi umožnil Druhý vatikánsky koncil, v snahách ktorého 

boli rozvinuté mnohé aktivity v tomto smere, ako to vidieť aj v postsynodálnom dokumente Christifideles 

laici z roku 1988.

149 

Cirkev ík.o misia 

Nové skúsenosti o svete získané novými objavmi bielych miest na mape sveta a prostredníctvom 

zdokonalených informačných a komunikačných možností, k tomu nová samozrejmosť pre Cirkev starať 

sa o spásu všetkých ľudí ponad medzištátnu politiku, znovu oživili misijnú horlivosť. „Mámepocit", 

priznáva Benedikt XV. (1914 - 1922), „akoby nás povzbudzoval hlas Pánov ako vtedy Petra: Vyplávaj 

na šíre more! Tak veľmi nás pohýna žiar lásky k Otcovi, žeby sme to nespočetné množstvo ľudí, ktorí 

teraz žijú, priviedli do jeho náručia. " 

V protiklade s misiou v 16. storočí mu už nejde o to, aby krstom včlenil Indiánov a černochov do 

kresťanstva riadeného Európou. Vzrástla úcta ku kultúre cudzích národov. Misionári sa teraz učia bezchybnému 

ovládaniu jazyka misijnej krajiny, študujú jej zvyklosti a dejiny. Očividná je aj snaha vyjsť 

čo možno najviac v ústrety zvykom a tradíciám účinným spôsobom misijnej práce - inkuííuráciou. 

Pokrokom ie tiež že Cirkev v misiách ie vedená dornorodvrn klérom Pánež Pius XT na sviatok 

Krista Kráľa roku 1926 vysvätil šiestich Číňanov za biskupov, o rok nato jedného Japonca, o 6 rokov 

jedného Vietnamca a jedného Inda. V roku 1926 sa otvára vo Vatikáne misijná výstava (videlo ju viac 

než stotisíc návštevníkov). Elán zodpovedal faktom: Počas 17 rokov pontifikátu Pia XI. vzrástol počet 

katolíkov v Indii o 1 milión, v Afrike celé kmene naliehali na to, aby dostali náboženskú výuku, takže 

misionári boli už na konci svojich síl. Podobne aj v oblastiach Južného mora. 

Misijné úsilie bolo podporené aj koncilovým dokumentom Adgentes z roku 1965. 

3. CIRKEV VOČI DIKTATÚRAM 

Druhá svetová vojna a jej sprievodné deje sa tak výrazne zapísali do vedomia aj po niekoľkých 

desaťročiach, že hľadáme vinníkov, aby sme pochopili tajomstvo zla. Vždy znova zaznieva otázka: 

zlyhala Cirkev? 

Konkordáty 

Po sekularizáciách a strate územia cirkevného štátu, za ktorým nasledoval čas protestu a politickej 

abstinencie, sa Rírn pokúsi! nájsť s novými mocnosťami modus vivendi (spôsob spolunažívania). 

Predchádzajúci protest proti rovnoprávnosti náboženstiev bol zabudnutý'. Nakoľko vlády a ústavy prijímali 

vždy vo väčšej miere nadkonfesionálne stanoviská, šlo teraz o to - zabezpečiť Cirkvi právny štatút. 

K tomu sa museli no teritoriálnvch zrnenách uskutočnených následkom 1 svetovej voinv a DO vzniku 

nových štátov z Rakúsko-Uhorskej monarchie nanovo usporiadať cirkevné vzťahy. 

Konkordáty, t j. usporiadanie cirkevných záležitostí štátnou zmluvou, sa zdali byť vhodným riešením, 

ako to v r. 1921 navrhol Benedikt XV. Nasledovala vlna dohôd s novými štátmi: Lotyšskom 

(1922), Poľskom (1925), Rumunskom (1927), Litvou (1927), Rakúskom (1933), Juhosláviou (1935 

-táto však nebola ratifikovaná kvôli odporu ortodoxných Srbov). Nie konkordát, ale Modus vivendi sa 

uskutočnil s Cesko-Slovenskom (1928). Konkordáty s Bavorskom (1924), Pruskom (1929) a Bádenskom 

(1932), dohody s Francúzskom (1926) a Portugalskom (1928). A nakoniec Laíeránske dohody 

v r. 1929 a konkordát s nacionálne socialistickým Nemeckom 20. júla 1933. 

Pri dohodách išlo Cirkvi predovšetkým o to, aby si zaistila voľnosť v praktizovaní náboženstva, 

výchovy vlastného dorastu v katolíckych školách, aby mala voľnú ruku pri obsadzovaní biskupských 

kresiel, vládam bolo prisúdené iba právo na vypočutie, aby mohli proti plánovanému biskupovi uplatniť 

svoje politické námietky. Záujmu Cirkvi vyšli jednotlivé štáty viac-menej v ústrety. Žiadali však, aby

150 

Cirkev nezasahovala do politiky. Z jej strany obvykle získali prísľub, že bude znemožnené akékoľvek 

stranícko-politické angažmán duchovných a rehoľníkov. 

Bez toho, žeby si bola vedomá dosahu tohto, skĺzla Cirkev do zvláštnej nepolitickej existencie 

(podporovanej aj tým, že duchovní boli oslobodení od vojenskej služby). Katolícki laici, vo svojej politickej 

činnosti boli ponechaní na svoj individuálny pohľad (s výnimkou prípadov, keď sa zdali byť 

ohrozené tradičné cirkevné pozície, ako napr. v otázkach morálky alebo slobody cirkevných mládežníckych 

spolkov či škôl). Preto netvorili pre nastupujúce diktatúry vážnu prekážku. 

Fašizmus v Taliansku 

Postoj Cirkvi k nacionálnemu socializmu nemôže byť chápaný nezávisle od jej skúsenosti so sovietskou 

diktatúrou a s talianskym fašizmom. Nedôvera voči socializmu a odmietnutie marxistickej teórie 

o spoločnosti 19. storočia boli potvrdené, dokonca zafixované vývojom po októbrovej revolúcii. So 

svojou vyhlásenou bezbožnosťou (ktorá hoci v marxizme zaujímala iba vedľajšiu rolu) sa musel komunizmus 

javiť svetu ako hrozba pre Cirkev. Táto hrozba zatlačila všetky ostatné, dokonca sa politický 

vývoj meral podľa toho, či viedol k potlačeniu komunizmu. 

Proti prítomnosti komunizmu v Taliansku sa zdal byť Mussolini, ktorý v roku 1922 svojím „pochodom 

na Rím" prevzal politické vedenie, vítaným prostriedkom Na druhej strane vyvolávali výtržnosti 

jeho fašistov hlbokú skepsu. Vatikán nezabudol pred voľbami v r. 1924 výslovne odsúdiť jeho násilnosti. 

Kúria sa opatrne pokúsila o právne zabezpečenie svojej situácie. Na spätné získanie cirkevného 

štátu sa tak či tak nedalo pomyslieť, a tak isto málo na neobmedzené pokračovanie v pápežovej väzbe 

vo Vatikáne. Prvé znamenie na zmierenie zo strany Cirkvi bolo už dané v r. 1920, keď Benedikt XV. 

odvolal svoje zdráhanie sa prijímať katolícke hlavy štátov, ktoré navštívili rímsku vládu. Aj úvahy o financiách 

nútili k nadviazaniu kontaktov s Mussolinim: Vatikánom vedená Banca di Róma stála bez 

štátnej pomoci pred dražbou. Mussolini zasa hľadal politický úspech: definitívne vyjasnenie „rímskej 

otázky" bola preto jeho jediná podstatná podmienka. 

Po viacerých jednaniach prišli v r, 1929 na svetlo Ĺateránske dohody a s tým spojený konkordát. 

Bola uznaná úplná suverenita pápeža nad vatikánskym mestom (44 ha). Bolo zaplatené odškodné v sume 

1.75 miliárd lír. Zo svojej strany uznal pápež Talianske kráľovstvo s Rímom ako jeho hlavným 

mestom. Katolícke náboženstvo bolo vyhlásené za štátne náboženstvo. Všetkým kňazom bola zakázaná 

politická činnosť, zároveň boli podobne ako rehoľníci oslobodení od vojenskej služby. 

Obe strany považovali dohody za úspech: Pius XI. preto, lebo sa nazdával, že zachránil Taliansko 

ako katolícky štát, Ivlussoiini preto, lebo pozdvihli jeho vážnosť a pretože sa cítil viazaný paragrafmi 

iba rak dlho, kým mu to vyhovovalo. Už v r. 1931 zrušil - kvôli údajnej politickej činnosti - všetky 

cirkevné mládežnícke spolky. Kvôli ostrým výmenám názorov vyvolaným encyklikou Non abbiamo bisogno 

zo dňa 29. júna 1931 sa znovu povolili, avšak už nie ako jednotná katolícka akcia, ale v 250 od 

seba nezávislých diecéznych spolkoch, ktorých úlohy boli tak úzko nábožensky definované, že im zakázali 

dokonca aj šport. Kúria zdráhavo súhlasila s týmto nariadením, lebo k totálnej konfrontácii s režimom 

neboli talianski katolíci pripravení. Inak to však bolo už v r. 1938. Tu už Píus XI. jasne odmietal 

akceptovať nový" zákon, ktorý štátne neuznal manželstvo uzavreté medzi katolíkom a židom. Tentokráí 

stá! kresťanský ľud na strane pápeža, nemohol však nič urobiť na jeho podporu. 

Nacionálny socializmus 

V Nemecku sa zdalo, že nacionálno-socialistické hnutie je v prijateľných medziach aj pre Cirkev. 

Tento dojem mohol vzbudzovať aj program tejto strany z r. 1920:

„Podporujeme slobodu všetkých náboženských vyznaní v štáte, pokiaľ neohrozujú jeho existenciu 

a nepreviňujú sa voči etickému a morálnemu cíteniu germánskej rasy. Strana ako taká zastupuje 

stanovisko pozitívneho kresťanstva bez toho, žeby sa konfesionálne viazala na určité vyznanie. Bojuje 

proti židovsko-materialistickému duchu v masách a mimo más a je presvedčená, že tr\>alé uzdravenie 

nášho národa sa môže uskutočniť iba zvnútra navonok na princípe: Spoločné dobro pred osobným 

dobrom. " 

Hitlerov Mein KampfXak isto obsahoval ukľudňujúce, i keď neurčité vety: „ Úlohou hnutia nieje 

reformovanie náboženstva, ale politická reorganizácia nášho národa. V oboch náboženských vyznaniach 

vidí hodnotné fundamenty existencie nášho ľudu, a preto bojuje proti tým stranám, ktoré tento 

fundament eticky náboženského a morálneho upevnenia nášho ľudu chcú znehodnotiť na nástroj svojich 

par tajných záujmov. " 

Až v r. 1930. keď NSDAP vo voľbách do ríšskeho snemu získal 18,3 % hlasov (oproti 2,6 % 

pred dvoma rokmi) začali biskupi varovať veriacich, Mohučský ordinariát vydal vyhlásenie: 

,,Pýtame sa: Co je etický a morálny pocit germánskej rasy.... Co sa tu dá rozumieť pod pozitívnym 

kresťanstvom? Vodcovia NSDAP chcú mať nemeckého Boha, nemecké kresťanstvo a nemeckú Cirkev.... 

S týmto poňatím náboženstva sa nacionálni socialisti dostávajú do nepriateľského postavenia 

voči Katolíckej cirkvi, prečo aj hovorcovia nacionálnych socialistov na ľudových zhromaždeniach opakovane 

vyslovujú myšlienku: „Náš boj patrí Židom a Rímu." Hitler vo svojej knihe „Mein Kampf" 

možno napísal niekoľko uznanlivých slov o kresťanskom náboženstve a o katolíckych ustanovizniach, to 

nás však nemôže pomýliť v tom, že kultúrna politika nacionálneho socializmu stojí v protiklade s katolíckym 

kresťanstvom. Hore uvedené dôvody dávajú odpoveď na otázky: Môže byť katolík zapísaným 

členom Hitlerovej strany? Môže katolícky farár dovoliť, aby sa člen tejto strany korporatívne zúčastnil 

na cirkevných pohreboch a iných cirkevných slávnostiach? Môže byť katolík, ktorý sa priznáva k základným 

tézam tejto strany, pripustený ku sviatostiam? Musíme na to odpovedať nie. " 

V r. 1932 po volebnom víťazstve NSDAP s 37,3% hlasov potvrdila Fuldská biskupská konferencia 

tento odhad: „Je to celkový úsudok katolíckeho kléru a verných katolíckych zástancov záujmov 

Cirkvi vo verejnom živote, že ak táto strana získa v Nemecku samovládu, po ktorej tak horúco túži, otvoria 

sa pre cirkevné záujmy katolíkov tie nqjčernejšie vyhliadky. " 

Situácia sa však menila, pretože Hitler poskytol všetky požadované záruky a opäť podčiarkol 

hodnotu cirkví pre svoj štát. Za svoj cieľ postavil vybudovať a morálne obnoviť nemecký národ. Preto 

každého skeptika označil za nepriateľa ľudu. Bola však vyslovená dôvera oprávnená? 

Zdalo sa však, že ďalšie gesto dôveru oprávňuje. Hitler ponúkol Cirkvi usporiadať vzájomné 

vzťahy konkordátom. Dohoda už bola pripravená na podpis. Ríšska vláda zabezpečila pre Cirkev slobodné 

vyznanie viery a samostatné usporadúvanie svojich vlastných záležitostí, vyhlásila vyučovanie 

náboženstva za riadny predmet, povolila náboženské školy a „katolícke organizácie a spolky, ktoré 

slúžili výlučne náboženským, čisto kultúrnym a charitatívnym účelom. " Svätá stolica prisľúbila „nariadenia, 

ktorými duchovných a rehoľnikov vylúčila z členstva v politických stranách a z činnosti pre také 

strany." 

Neskôr však bolo Cirkvi vytknuté, že týmto konkordátom medzinárodne ocenila Hitlerovu vládu 

a nemeckej katolíckej opozícii vzala pôdu spod nôh. Treba však prihliadnuť na to, že neskorší vývoj sa 

vtedy ešte nedal predpokladať. 

Kňazi, ktorí režim nepodporili, postupne dostali zákaz činnosti, katolícka tlač bola postupne umlčovaná, 

akty násilia, dokonca vraždy zastrašovali činnosť katolíkov. Cirkev ako taká mala byť difamovaná 

procesmi kvôli údajným sexuálnym prečinom svojich duchovných. 

Do polovice 1934 odstránil Hitler podľa možnosti všetky opozičné zoskupenia. Odbory a strany 

už neexistovali. Pod novým šéfom Heinrichom Himmlerom (od 20. apríla 1934) kontrolovalo Gestapo 

(Štátna tajná polícia) život občanov; už aj tá najmenšia známka kritiky stačila k zatknutiu. Ľud ešte veril 

ríšskemu kancelárovi, ktorý po smrti Hindenburga (2, augusta 1934) prevzal aj úrad prezidenta. Jeho 

151

152 

ubezpečenia, jeho úspechy (napr. ústup nezamestnanosti zo 6 na 4 milióny v r. 1933) spôsobili, že porušovania 

práv sa javili vedľajšími, že boli vykonané z nižších miest bez vedomia a poverenia vodcu. 

Ďalší vývoj však nenechal pochybovať o tom, že nacionálne socialistický 1 štát sa choval voči 

Cirkvi jednoznačne nepriateľsky: „Kresťanstvo a nacionálny socializmus" - tak sa od r. 1936 interne 

vyjadrovali aj hovorcovia sírany, „stoja voči sebe ako oheň a voda. " Viac než 70 diplomatických noí 

vyšlo od septembra 1933 do marca 1937 z Vatikánu na adresu nemeckej vlády so sťažnosťami na porušovanie 

práv a na nepriateľské opatrenia voči Cirkvi. Nakoniec sa Pius XI. (1922 - 1939) obrátil na nemeckých 

katolíkov encyklikou Mit brennender Sorge zo 14. marca 1937 (v tom istom roku pápež vydal 

aj encykliku proti komunizmu Divini Redemptnris). 

V encyklike, adresovanej nemeckým katolíkom, dôrazne píše: „ Ten, kto rasu alebo národ, či 

štátnu formu, nositeľov štátnej moci alebo iné základné hodnoty patriace k výtvorom ľudského spoločenstva 

- ktoré tvrdia, že majú vo vnútri pozemského poriadku fundamentálne a mocenské postavenie 

-uvoľňuje z tejto pozemskej škály hodnôt a povyšuje ju na vyššiu normu, nad všetky, aj náboženské hodnoty 

a uctievajú modlárskym kultom, ten obracia naruby a falšuje Bohom vytvorený a Bohom prikázaný 

poriadok vecí... Iba povrchné duše môžu prepadnúť tejto mylnej náuke, hovoriť o národnom Bohu, o 

národnom náboženstve a môžu urobiť ten šialený pokus, že uzatvoria Boha, tvorcu celého sveta, kráľa 

a zákonodarcu všetkých národov, pred veľkosťou ktorého sú národy tak malé ako kvapky v sude vody, 

do hraníc jedného jediného národa, do pokrvnej tesnosti jednej jedinej rasy... " 

Hoci bolo pápežove vyjadrenie rozširované v najväčšej tajnosti, bolo na Kvetnú nedeľu - 21. 

marca 1937 - čítané zo všetkých kazateľníc. Nespôsobilo však ani vzburu ani hromadné odstupovanie 

katolíkov od nacionálneho socializmu. Všemocná propaganda, Hitlerove úspechy, strach pred odplatou 

sú iba čiastočným vysvetlením tejto pasivity. Pravdepodobne príliš mnohí nosili v sebe časť toho, proti 

čomu mali bojovať. Podobné reakcie nachádzame aj na strane protestantov. 

Druhá svetová vojna 

Na najväčšej vojne v ľudských dejinách sa zúčastnilo vyše 60 štátov. Vojna zasiahla predovšetkým 

Európu, ale aj Áziu, Afriku a zatiahla do svojho víru aj Ameriku. 

Začiatku druhej svetovej vojny - 1. septembra 1939 napadnutie Poľska, predchádzali dohody, 

z ktorých najdôležitejšou sa javil nemecko-ruský pakt o neútočení, ktorý bol uzavretý 23. augusta 1939. 

Neskoršie udalosti ukázali, že ani jedna ani druhá strana dohode nedôverovala. 

Vojnové plány Hitlera, ktoré predložil hlavám Wehrmachtu už v novembri 1937 (Hossbachov 

protokol), nestrpeli žiadne prudké vnútropolitické roztržky. 

Hitler zo svojej strany nariadil v r. 1940 zastavenie všetkých opatrení namierených proti Cirkvi, 

Kríza vznikla iba kvôli programu eutanázie. Od začiatku roka 1940 boli duševne postihnutí a 

neliečiteľné chorí „preložení" do nových štátnych ústavov. Čoskoro nato dostali príbuzní správu o ich 

smrti a na požiadanie im bola vydaná araa. 

Hlavne vedúci cirkevných domovov čoskoro spozorovali toto vyvražďovanie postihnutých. 

Viacerí cirkevní hodnostári intervenovali na štátnych miestach, napríklad kardináli Bertram a 

Faulhaber, biskupi z Kolína, Paderhornu, Limburgu, evanjelický biskup Wurm, ako aj pastor Braune, 

vedúci evanjelických ústavov v Lobetale. Najväčšmi však protestoval svojimi kázňami katolícky biskup 

von Gaíen z Miinsteru, ktorý 3. augusta 1941 zo svojej kazateľnice oznámil, že podal udanie za vraždu 

duševne chorého. Odozva medzi obyvateľstvom bola taká neobyčajná, že Hitler rozkázal zastaviť 

transporty (iba vo východnej časti Ríše, kde ani Cirkev ani obyvateľstvo o veci nevedeli, sa pokračovalo 

v akcii). Samotné udanie zostalo nezodpovedané. 

To, čo pravdepodobne čakalo na Cirkev po konečnom víťazstve nacizmu, sa dá odhadnúť z nariadení, 

ktoré usporadúvali cirkevné vzťahy vo Warthegau (Západné Poľsko):

153 

„ Už neexistujú Cirkvi v štátnom zmysle, iba náboženské cirkevné spoločenstvá v zmysle spolkov... 

Všetky konfesionálne podskupiny, ako aj organizácie (mládežnícke skupiny) sú zakázané... Na 

školách sa nesmie konať vyučovanie pre konfirmantov. Okrem príspevku do spolku sa nesmú dávať 

žiadne iné príspevky (cirkvám). Spolky nesmú mať majetok, ako sú budovy, domy, polia, cintoríny, 

okrem svojej kultúrnej miestnosti... Rozpustia sa všetky kláštory, pretože sa nezhodujú s nemeckou etikou 

a populačnou politikou... " 

Martin Bormann - spolupracovník Hitlera, azda naj fanatickej ši nepriateľ Cirkvi, už od roku 

1941 viedol v tomto duchu boj proti Cirkvi, čo malo viesť po skončení vojny k likvidácii kresťanstva 

v celom panstve nacizmu až po „konečné víťazstvo." 

Ukončenie 2. svetovej vojny nemalo víťazov. Veď vyše 37 miliónov usmrtených v najstrašnejšej 

vojne v dejinách ľudstva hovorí za všetko. 

Zidia 

Ako sa zachovali kresťania k prenasledovaniu Židov? Odpoveď |e ťažká nielen preto, že sa 

ľahko znetvorí v obvinenie alebo v obhajobu a pretože archívy, ktoré by priniesli nové argumenty pre 

jednu alebo druhú stranu, nie sú ešte všetky prístupné. Ťažká i preto, lebo je iba časťou tej širšej otázky, 

prečo nemecké obyvateľstvo vôbec strpelo túto diskrimináciu a týranie svojich spoluobčanov. Je 

však dokázateľné, že tam, kde boi národný socializmus kritizovaný, tam bolo odsúdené aj jeho učenie 

o rase. 

Cirkev sčasti energicky odmietala vylúčiť zo života spoločenstva spolukresťanov židovského 

pôvodu. Početné boli aj individuálne pomoci židovským priateľom. Chýbal však otvorený protest 

porovnateľnej intenzity s tými, ktoré vzbíkli tam, kde štát znevažoval ľudské práva. 

Dnes vieme, že pápež Pius XII. (1939 - 1958) podal asi 60 protestov proti zločinom diplomatickou 

cestou. Verejný protest - ako sa on sám vyjadril - by bol opatrenia proti Židom ešte viac zostril, 

ako sa to prejavilo v Holandsku pri proteste katolíckych biskupov. Isté je, že v Ríme roku 1943 bolo 

skrytých celkovo asi 9 tisíc Židov. Asi 85 % z nich ukrývali katolícke inštitúcie. Pius XII. dal úpravu, 

aby uvoľnili aj kláštornú klauzúru a zachraňovali Židov. Napríklad kapucín Bourg ďlré v rokoch 1943 

- 1946 z poverenia pápeža vynaložil asi 4 milióny dolárov na pomoc Židom. Informačná kancelária 

Vatikánu zriadila osobitné oddelenie pre otázky Židov. Počet hľadaných osôb prostredníctvom nej dosiahol 

v rokoch 194] - 1945 číslo 102 026. Pri vtedajších zložitých možnostiach kontaktu to boi takmer 

neuveriteľný výkon. Dnes sa udáva 850 tisíc zachránených židovských občanov zásluhou pápeža 

Pia XII. 

Cez celú svetovú vojnu vyvíjalo činnosť ízv. Pápežské dielo pomoci, ktoré zaobstarávalo a rozdávalo 

lieky, odevy a potraviny. Len za pol roka 1944 vynaložila táto inštitúcia milión dolárov na Židov. 

Mnohí Židia po celom svete si dobre uvedomovali ochotu a obetavosť Cirkví v ich prospech. 

Žiaľ, 6 miliónov usmrtených Židov počas II. svetovej vojny ostáva veľkou obžalobou vtedajšieho 

sveta, ako to vyjadril pápež Ján Pavol II. v dokumente ŠOAH vydanom 16.3.1998, v ktorom sa ospravedlňuje 

Židom za nedostatočnú pomoc a angažovanosť kresťanov v tomto období.

154 

8. KAPITOLA 

KATOLÍCKA CIRKEV NA SLOVENSKU 

v m STOROČÍ 

1. ROZPAD RAKÚSKO-UHORSKA 

Slovensko vstupuje do XX. storočia ako súčasť Rakúsko-Uhorskej monarchie. Biskupstvá na 

Slovensku boli obsadené. V Nitre bol diecéznym biskupom Imrich Bende (1893 - 1910) a od roku 

1911 - 1920 Viliam Batíhyány. V biskupstve banskobystrickom Wolfgang Radnay (1904 - í 920). Košickú 

diecézu spravoval administrátor biskupstva biskup Augustín Fischer-Coibrie (1906 - 1925). Na 

biskupskom stolci Spiša bol biskup Alexander Párvy (1904 - 1919). V Rožňave bol biskupom Ľudovít 

Balás (1906 - 1920). Trnava od roku 1543 bola prechodným sídlom ostrihomských arcibiskupov. Od 

roku 1809 - 1919 bola sídlom arcibiskupského vikariátu trnavského. 

Prešov - pôvodne gréckokatolícke biskupstvo mukačevské s vikariátom v Košiciach, potom 

v Prešove, vzniklo v roku 1816. Ordinárom bol v rokoch 1914 - 1918 Štefan Novák, konsekrovaný biskup 

titulárny fragopoienský. 

Po skončení í. svetovej vojny 28. októbra 1918 vznikla z rozpadnutého Rakúsko-Uhorská Československa 

republika, ku ktorej sa v roku 1919 píipoiiía ako samosprávny ceiok rocikarpatská Rus. 

Zo 14,7 mi!, obyvateľov mala republika 2,2 mii. Slovákov, 3,2 mil. Nemcov, 0,6 mil. Maďarov a 

0,5 mil Rusínov. Ku katolíckemu náboženstvu sa hlásilo 85 % obyvateľstva. 

Republika nebola od začiatku právne šetmá oproti Katolíckej cirkvi, hoci Svätá stolica bola medzi 

prvými, čo uznala novú ČSR. Iste aj preto, lebo videla v československom katolicizme spájajúci 

most medzi katolíckym Západom a odlúčeným Východom. 

Na Velehrade na Morave vznikli v roku 1907 unionistické kongresy, ktoré sa usilovali o dorozumenie 

medzi katolíkmi a východnými Slovanmi. V roku 1910 bola založená Ácademia Velehradensis, 

ktorá združovala všetkých slovanských vynikajúcich teológov, pracujúcich za úniu. (Podobné unionistické 

konferencie boli v Ľjubľane, Vime, Benátkach, Paríži a Lille,) 

Svätá stolica vyslala r. 1920 do Cesko-Slovenska svojho nuncia Klementa Micaru. 

Značná časť českého národa už pred prvou svetovou vojnou veľmi zľahostajnela vo viere. Inteligencia, 

vychádzajúca z pražskej univerzity, bola nielen nábožensky ľahostajná, ale Cirkev priam nenávidela 

a pohŕdala ňou. Široké vrstvy robotníctva boli napáchnuté materializmom. Kultúrny boj, ktorý sa 

snažii vyvolať slobodou, opojený český národ začal 3. novembra 1918, keď pražskí socialisti strhli a 

zneuctili mariánsky stĺp na Staromestskom námestí. V roku 1919 pražskí učitelia odstránili zo škôl kríže 

a ich príklad nasledoval aj vidiek. Časť duchovenstva, žiaľ, tiež zlyhala v kritických chvíľach. Pod 

vplyvom revolučného ducha a zle vysvetľovaných demokratických zásad, väčšina kňazov organizovaných 

v Jednote, sa hlasovaním vyslovila za radikálnu cirkevnú reformu, zdemokratizovanie cirkevnej 

ústavy, českú liturgiu, zrušenie celibátu. Ba mnohí z nich založili 8. januára 1920 Československú

155 

1 

cirkev. Nový pražský arcibiskup František Kordač zasiahol a Rím dekrétom z 18. januára 1920 všetkých 

prívržencov exkomunikoval. Odpadli duchovní (288) spolu so socialistami začali heslom prezidenta 

Masaryka: „Ŕím musíbýt sonzen a odsouzen". 

V Čechách a na Morave r. 1921 opustilo Cirkev 1,4 milióna ľudí. V roku 1930 bolo v ČSR 

793 tisíc prívržencov čsl. cirkvi a 853 tisíc bez vyznania. 

Mnohé myšlienky z Čiech prinášala na Slovensko česká inteligencia, ktorá z podnetu ústredia 

obsadila všetky štátne služby (v úradoch, školách, pri polícii, železnici...). 

Slovenský národ so svojím duchovenstvom zostal verný Rímu. (Okrem prisťahovaných Čechov, 

ktorí mali zbory v Michalovciach a Nových Zámkoch, v Liptovskej Osade, vznikla Československá cirkev, 

ktorá r. 1939 zanikla. Ako svedok smutnej histórie tam doteraz stojí schátralý kostol... .) 

Slovenský národ vlastne v pohnutých časoch nemal ani arc i pastierov. Dvoch biskupov - v Nitre 

V. Batíhyániho (t 1923) a v Banskej Bystrici W. Radnaya (t 1935), politická moc vykázala zo Slovenska. 

Spišský biskup A. Párvy zomrel v Pešti 24. marca 1919 a zanedlho i rožňavský Ľ. Balás 18. septembra 

1920. Jedine košický biskup A. Fischer-Colbrie ostáva (t 17. mája 1925 v Košiciach). 

Slovenské duchovenstvo v prevratových časoch sa častejšie stretávalo. V roku 1918 vznikla 

Kňazská rada. Jej predsedom bo! Andrej Hlinka (1864 - 1938). 

Počas Rakúsko-Uhorska mala Cirkev 21 katolíckych gymnázií. Po prevrate ich poštátnili. kým 

evanjelické ostali. Cirkevné školy nižších stupňov sa podarilo katolíkom zachrániť. 

Na úslavodarnom zhromaždení CSR (1918 - 1920) bol podaný návrh na rozluku Cirkvi od štátu. 

Pre odpor katolíckych zástupcov a hlavne vzhľadom na Slovensko nebol prijatý. Pozemková reforma a 

dávka z majetku značne poškodila Cirkev v ČSR. 

Veľké náboženské nepokoje vznikli na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi medzi gréckokatolíkmi. 

Do prevratu tam nebolo pravoslávnych cirkevných obcí. Ruský biskup (Alexej Kabaljuk) 

a srbský biskup (Dositej) a niektorí z novoutvorenej česko-slovenskej cirkvi rozvírili medzi rusínskym 

obyvateľstvom boj proti snahám o jednotu a výsledok bol, že 90 gréckokatolíckych farností prestúpilo 

na pravoslávie v Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku. 

Juhoslovanský biskup Njaradi, jeho nástupca prešovský gréckokatolícky apoštolský administrátor 

Pavol Gojdič (t 1960) konsekrovaný v Ríme 3927, 1940 biskup prešovský a v užhorodskej diecéze 

biskup Peter Gebei (t 1932) obozretnou a vytrvalou prácou zastavili šírenie pravoslávia. 

Po roku 1918 na poli územnej cirkevnej jurisdikcie došlo k mnohým zmenám. Obidve arcibiskupské 

sídla - Ostrihom a Jáger - boli v Maďarsku, Tiež i sídlo satmárskeho biskupstva a len časť tejto 

diecézy ostala v CSR. Košice a Rožňava síce pripadli do Cesko-Slovenskej republiky, ale časť oboch 

diecéz ostala v Maďarsku, a tým prakticky prestala i príslušnosť slovenských diecéz k týmto 

provinciám. 

2, Noví BISKUPI 

Nový štát nestrpel styk slovenských cirkevných vrchností s metropolitami za hranicami. Tiež nebolo 

veľa snahy o to ani zo strany slovenskej. Spišské biskupstvo stratilo časť hornooravských a spišských 

území, ktoré pripadli novoutvorenému Poľskému štátu. Len diecéza Nitra a Banská Bystrica 

ostaii bez územných zmien. Najviac starostí robili územia ostrihomskej arcidiecézy, ktoré z prevažnej 

časti pripadli ČSR, kým samé sídlo - Ostrihom a menšia časť biskupstva ostala v Maďarsku. Zmätok sa 

zväčšil vypovedaním spomínaných biskupov. 

Veľké územie ostrihomského arcibiskupstva dočasne spravoval generálny vikár v Trnave, ktorého 

vymenoval arcibiskup. (V r. 1919 - 1922 vikár s právom generálneho vikára bol František Richard 

Osvald.) Ostatné diecézy spravovali spočiatku generálni vikári, vymenovaní vypovedanými biskupmi, a 

neskoršie uprázdnením (smrťou alebo zrieknutím) správu diecéz viedli kapitulní vikári.

156 

Pre usporiadanie cirkevných pomerov malo veľký význam obsadenie biskupských stolcov domorodými 

kňazmi. V Čechách do pražského biskupstva bol menovaný František Kordáč a na stolec o!o= 

mouckého biskupstva Antonín Cyril Stojan (1921). 

16. 12. 1920 v tajnom konzistóriu pápež Benedikt XV. na uprázdnené biskupské stoice vymenoval 

troch slovenských biskupov. Pre Nitru Dr. Karola Kmeťku (t 1948), pre Banskú Bystricu Mariana 

Blahu (t 1943) a na Spiš Jána Vojtaššáka (+1965). Vysviacka za veľkej účasti ľudu z celého Slovenska 

i Moravy a Čiech sa konala v Nitre 13. februára 1921. 

Slovenská časť ostrihomskej arcidiecézy dostala apoštolského administrátora v Trnave (1922) 

-Pavla Jantauscha (t 1947); v roku 1925 bol konsekrovaný za biskupa. 

Apoštolským administrátorom v uprázdnenom rožňavskom biskupstve sa r. 1925 stal biskup 

Jozef Cársky (t 1962) a po odchode za apoštolského administrátora do Košíc, v roku 1928, biskup 

Michal Bubnič ( + 1945) Vymenovaným apoštolským administrátorom v Trnave, Rožňave a Košiciach 

dala Svätá stolica plné vvsadv rezidenciálnvch biskupov. Diecéznych biskupov v Nitre, Banskej Bystrici 

a Spišskej Kapitule vyčlenila spod právomoci metropolitov v Ostrihome a Jágri a podriadila ich priamo 

Rímu. Takto bola de facto vytvorená kvázi slovenská cirkevná provincia, ktorej arcipastieri vystupovali 

navonok v spoločných veciach pod menom Biskupský zbor Slovenska a ktorých reprezentoval 

navonok bez zvláštnej jurisdikcie biskup senior ako prirnus (vekom) inter pares. Najskôr M. Blaha a 

potom K. Kmeťko. 

V nedostatku provincie - de iure - najnevyhnutnejšie snštančné veci si vybavoval! diecézy vzá 

jomne ako druhostupňové inštancie, inak vo všetkých vážnejších veciach sa obrátili na Rím. 

Po I. svetovej vojne nastala obroda náboženského života najmä prostredníctvom ľudových misií 

a exercícií. Centrá exercičného hnutia boli: Ružomberok, Belušské Slatiny, Nitra-Zobor. 

Veľký rozmach, najmä zásluhou Dr. K. Kmeťka, dosiahlo misijné hnutie na Slovensku. Misijné 

slávnosti sa konali každý rok na inom mieste. V rokoch 1929 - 1948 vyšlo sedemnásť ročníkov misijnej 

ročenky. V tomto smere bola obetavosť ľudu veľmi veľká. V roku 1939 zbierky na misie činili 

915.376,95 Kčs, čím sa Slovensko v priemere na počet obyvateľov dostalo na popredné miesto vo svete. 

Obetavosť veriacich na Slovensku vzbudila pozornosť aj v Ríme. 

Roku 1925 odhlasoval pražský parlament zákon o úprave sviatkov. Pri oslave Husovho pamätného 

dňa 6. júla za účasti prezidenta a vlády došlo k urážlivým prejavom proti Katolíckej cirkvi. Nuncius 

Marmaggi opustil Prahu. Diplomatické styky s Vatikánom sa úplne neprerušili, ale napätie sa stupňovalo. 

Na to vláda zmiernila svoj postoj ku Katolíckej cirkvi a v r. 1926 vyšiel kongruový zákon, ktorý 

upravoval príjmy duchovenstva. 

Vr. 1927 došlo k uzavretiu zmluvy Modus vivendi. Obsahoval okrem ohraničenia diecéz hlavne 

dohodu o zrušení nanútenej štátnej správy cirkevných majetkov. Pri menovaní cirkevných 

hodnostárov 

sa Svätá stolica zaviazala oznámiť vláde kandidáta, či nemá proti nemu výhrady politického rázu. 

Uve 

denie dohody do praxe sa však uskutočnilo až v roku 1935. 

VPrahe a v Starej Boleslave sa v roku 1929 uskutočnila oslava milénia smrti svätého Václava. 

VNitre sa r. 1933 konalo tisícsté výročie posviacky prvého kresťanského kostola na našom úze 

mí, ktoré aj napriek tlaku zo strany vlády sa stali veľkolepou manifestáciou živej viery 

slovenského 

národa. 

Vroku 1935 bol Prvý celoštátny zjazd katolíkov Cesko-Siovenskej republiky v Prahe. Pápež 

ským legátom bo! parížsky arcibiskup kard. Verdier. V tom istom roku arcibiskupa Kašpara (t 

1941) 

Svätá stolica vymenoval za kardinála. 

VTrnave bola so schválením Svätej stolice zriadená Teologická fakulta so sídlom v Bratislave. 

Slovensko si r. 1935 pripomenulo 1050. výročie smrti sv. Metoda. V novembri 1935 boli 

oslavy 

300-ročného jubilea Trnavskej univerzity aj za účasti zahraničných predstaviteľov (založená

kard. P. 

Pázmáňom r. 1635).

157 

3. SLOVENSKÝ ŠTÁT 

Zo Slovenska sa častejšie ozývali hlasy o vytvorení samostatnej cirkevnej provincie (pokus bol 

už v roku 1919). Delimitačná bula ohraničujúca slovenské cirkevné územie (1937) dávaía tušiť, že Slovensko 

nemusí už dlho čakať na zriadenie arcibiskupstva a vymenovanie arcibiskupa. Do týchto nádejí 

prišli udalosti rokov 1938 a 1939 a Druhá svetová vojna. 

Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938 pripadli Maďarsku dve slovenské biskupské sídla 

-Košice a Rožňava a veľká Časť územia Trnavskej apoštolskej administratúry. Svätá stolica 

vytvorila z časti biskupstva košického, rožňavského a saímárskeho na území Slovenska osobitnú 

apoštolskú ad-ministratúru so sídlom v Prešove a jej správu prevzal biskup Jozei Cársky. Košice 

spravoval biskup Dr. Štefan Madarász, rodák z Trnavy (+1948 v Maďarsku). 

Menšie územné zmeny zaznamenalo spišské biskupstvo, ktoré od roku 1939 spravuje tie územia 

hornej Oravy a Spiša. ktoré z krakovského biskupstva pripadli Slovensku po nemecko-poľskej 

vojne v jeseni 1939. Exemcia slovenských biskupstiev spod právomoci predošlých arcibiskupov a priame 

podriadenie Rímu trvá naďalej. 

Seniora biskupského zboru Karola Krneťka pápež Pius XII. 20. mája 1944 vymenoval za arcibiskupa 

..ad personam"; vzrástla tým nádej na utvorenie cirkevnej provincie. Svätá stolica čakala na ukončenie 

vojny, nakoľko sa predpokladala zmena politických hraníc, 

Slovensko, okyptené o južné kraje, sa pričinením Nemecka stalo 14. marca 1939 samostatným 

štátom, na čele ktorého bol katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso, od 26. októbra 1939 ako prezident. Slovenská 

republika nadviazala diplomatické styky s Vatikánom, ktorý r. 1940 vyslal chargé d affaires Mons. 

Jozefa Burzia. Siovenský štát uznalo 29 krajín, medzi inými aj Sovietsky zväz. 

Novoutvorený štát v zmysle svojej ústavy chcel sa riadiť kresťanskými princípmi a večným Božím 

zákonom. Vo veľkej miere sa to aj podarilo. Keď však pod vplyvom Ríše, ktorý bolo možno cítiť 

na každom kroku verejného života, sa vyskytli prípady a chystali sa opatrenia protiviace sa kresťanskom 

zásadám a porušujúce prirodzený zákon (obmedzovanie osobnej a majetkovej slobody, židovský 

zákon), slovenský biskupský zbor pozdvihol rozhodný hlas proti týmto opatreniam. 8. marca 1943 vydal 

obežník, ktorý nariadil prečítať vo všetkých kostoloch. V ňom, poukazujúc na ústavu, podľa ktorej . 

všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania, používajú ochranu živo-ta 

slobody a majetku", protestoval proti opatreniam, ,,ktorými sa masovo, bez náležitého zistenia viny 

každého jednotlivca, postihujú naši spoluveriaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej 

slobode ", 

Žiaľ, varovný hlas biskupov nemohol úplne zabrániť perzekúciám voči Židom, a najmä situácii 

po vypuknutí povstania na jeseň roku 1944. Zo Slovenska bolo vyvezených počas II. svetovej vojny 

60 tisíc židovských občanov. Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch. 

Mnohí obyvatelia Slovenska aj v tomto čase preukázali hrdinstvo za záchranu Židov. Svedčí o 

tom aj skutočnosť, že ocenenie „spravodlivý medzi národmi" dostalo na Slovensku dosiaľ 410 ľudí. 

Rok 1945 znamená skončenie II. svetovej vojny a v mnohých krajinách oslobodenie. Nie tak na 

Slovensku. Koniec vojny znamenal pre Slovákov začiatok dlhých útrap. Tlak na obyvateľstvo a veriacich 

nepriniesla komunistická palácová revolúcia roku 1948, ale už partizánske ťaženie na jeseň 1944 a 

nová politická situácia po roku 1945. 

Všetky útoky na Katolícku cirkev a jednotlivých veriacich na Slovensku boli motivované stotožňovaním 

slovenského patriotizmu s katolicizmom. 

4. NÁSTUP KOMUNIZMU 

Slovenská národná rada priznala Cirkvi úplnú slobodu, ale už na svojom 5. zasadnutí poštátnila 

na Slovensku všetky školy od detských opatrovní a útulkov až po vysoké školy. 16. mája 1945 SNR

158 

zložená skoro výlučne z komunistov potvrdila poštátnenie cirkevných škôl spred roka a 25. mája 1945 

rozpustila všetky katolícke organizácie, dokonca i tie s výlučne náboženským zameraním. Na Slovensku 

boli predovšetkým tieto katolícke spolky: 

Nábožensko-cirkevné: Spolok ružencový, Božského Srdca, Škapuliarsky, Mariánske kongregácie, 

Oltárne spolky, Misijné spolky (Pápežské dielo šírenia viery, DetinsPô Ježišovo, Unio cleri pro 

missionibus), Apoštolát združenia mužov Božského Srdca s odbočkami ~ Zbor eucharistických križiakov 

a pre mládež Légia Božského Srdca; Katolícka jednota žien, Unionistický spolok Apoštolát sv. Cyrila 

a Metoda. 

Spolky pre mládež: Združenie katolíckej mládeže (SKM - zahrňuje v sebe bývalú Omladinu, členov 

Orla a Katolíckych skautov), Ĺegio Angelica - pre miništrantov, Ústredie Slovenského katolíckeho 

študentstva. Slovenskí vysokoškoláci v Brne mali spolok Tatran, v Prahe Považan, v Bratislave 

Moyzes. 

Pre katolíckych vysokoškolákov je založený internát Svoradov (r. 1922, zakladateľ bol Dr. E. 

Fiikoro). Karol Sidor založil r. 1919 v Ružomberku Ústredie slovenského katolíckeho študentstva, roku 

1920 bolo zakázané ministerstvom školstva. Nové ústredie USKŠ vzniklo v Žiline r. 1921. 

Charitatívne spolky: Ústredná charita na Slovensku so svojimi odbočkami v jednotlivých farnostiach 

(Ústredný dom Charitas v Bratislave); Chlieb sv, Antona; Rafael (pre vysťahovalcov); Domov katolíckych 

vojakov: Spolky miernosti, pohrebné spolky... . 

i',, A------,',-.',-.-,-----A h Mŕarjma ~—, » l l , . C,,. ,7,.;, .... I.'.-, .v-,...'-.. f~*.l~Z.—,.', p>- A _ _J_...: „._ 1> „^!|;_„|,,'_______, 

I JUUÚV yWilWVljC Ci iUviuiiiv aJL/t/liV y . tSifJíJiÍJi\ j ŕ , r Lf/ítyCiiUi \ i.uiUíjWi i V L/i. ímiUiÎUiii IVtíU i i i 1ÔÍS. V ii i 

r. 1870, mai vyše stotisíc členov). Vydavateľská činnosť Spolku sv. Vojtecha bola bohatá. Okrem nábožensko-populárnych 

kníh spomeňme vydanie Slovenského rituáiu pre všetky diecézy Slovenska a 

Podkarpatskej Rusi latinského obradu (1937). V tom istom roku bol vydaný Jednotný katolícky 

spevník s notami. 

Roku 1939 SSV vydal od Dr. Karola Kôrpera vzácnu modlitebnú knihu Prameň z Boha. V roku 

1947 vyšla vo IV. vydaní. Roku 1943 vydal biskupský zbor v SSV Modlitebník. V rokoch 1948 a 1950 

zas modlitebnú knihu pre študentov Hore srdcia. 

Prínosom pre široké vrstvy veriaceho ľudu bolo vydanie Nábožných výlevov (zostavil Dr. 

A. Radlinský). V 20. storočí vyšlo 5 vydaní (v r. 1945 XIV. vydanie). Nemožno obísť, že táto kniha 

z r. 1850 vo vydaní a preklade liturgických textov predstihla nemeckého P. Schotta, OSB. 

Pri SSV r. 1930 vznikol Literárno-vedecký odbor. Vydával hodnotné diela. Katolícka akadémia 

bola utvorená pri SSV r. 1940. 

Roku 1941 vznikla pri SSV Biblická komisia. Vydala čítania a evanjeliá r. 1944, 1951. Roku 

1955 vyšiel prekiad Starého zákona. Roku 1947. 1952 vyšiei Nový zákon vo dvoch zväzkoch V roku 

1968 — 1970 bolo vydané celé Sväté písmo. 

Takmer v každej farnosti sú verejné katolícke knižnice, v mnohých katolícke kiná a divadelné 

spolky i katolícke športové kluby. 

Sociálne a stavovské spolky: úradníci, učitelia, železničiari, remeselníci, roľníci... sú organizovaní 

v .kresťanských odborových združeniach, ktoré boli odbočkami všeodborového združenia Hlinkovej 

Slovenskej ľudovej strany. 

Nitriansky arcibiskup Karol Krneťko podal proti poštátneniu a iným zásahom do práv Cirkvi memorandum. 

Odpoveďou mu bola domová prehliadka. Tiež mnoho vedúcich katolíckych osobností na 

kratší alebo dlhší čas zatvorili. Postihnutým bol i spišský biskup Ján Vojíaššák i trnavský svätiaci biskup, 

vojenský vikár Dr. Michal Buzalka (konsekrovaný 1938). 

Situácia sa zhoršila i popravou Slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisu 18. apríla 1947. Zomieral 

s odkazom pre slovenský národ: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom 

slovenského národa aprotibolševického stanoviska". 

Tlak na Cirkev a vyfabrikovaná kolektívna vina Slovákov uvalená na plecia katolíkov vytvorili 

nielen jednotu a solidárnosť, ale í akýsi druh duchovného inštinktu sebazáchovy. Preto využili všetky

159 

prostriedky na obranu svojich práv slovom i tlačou. Tomuto úsiliu môžeme ďakovať, že za necelé tri 

roky sa prehĺbila náboženská kultúra medzi intelektuálmi, ale i v širokých vrstvách ľudu. Bolo to predovšetkým 

organizovanie prednášok, študijných dní, misií, exercícií, ale i vydávaním hodnotných diel 

náboženskej literatúry a časopisov či novín, ako boli: Kultúra - mesačník slovenskej katolíckej inteligencie; 

Duchovný pastier - časopis katolíckeho duchovenstva s prílohou Katolícke kázne; Pútnik- časopis 

vychádzajúci mesačne pre slovenských katolíkov; Plameň - dvojtýždenník slovenskej mládeže; 

Skaut - vychádzal mesačne okrem prázdnin; Prednášate!'- časopis spolkových pracovníkov, vychádzal 

štvrťročne; Svornosť- kultúrny týždenník; Slovenská škola - pedagogicko-didaktický mesačník slovenského 

učiteľstva; Náš priateľ - náboženský a spoločenský týždenník - úradný orgán Katolíckej akcie; 

Serafinsky svet — mesačník pre terciárov; Priateľ dietok - poučno-zábavný obrázkový časopis pre slovenské 

deti; Posol Božského Srdca Ježišovho - časopis pre ctiteľov Božského Srdca Ježišovho. Ako 

prílohu rnal všeobecný misijný časopis Katolícke misie: Hlasy z domov a z misii - misijný časopis mesačník; 

Kráľovná svätého ruženca — mesačník; Svätá rodina — časopis k úcte Svätej rodiny; Katolícka 

jednota - časopis pre Katolícku jednotu žien; Svoradov - časopis vysokoškolského internátu v Bratislave; 

Saleziánske zvesti - mesačník saleziánskych spolupracovníkov; Rozvoj - mesačník katolíckeho študentstva; 

Slovenský orol - mesačník slovenských orolských žúp; Stráž Tatier - mesačník; Caritas s 

detskou prílohou Srdiečko, Veľký význam pre šírenie viery i vzdelanosti mali časopisy Nová práca 

(1945), Smer (1940) a Verhum (1947) a Katolícke noviny. 

Napriek bohatej aktivite v tomto smere jedno sa však nepodarilo slovenským katolíkom - zorganizovať 

sa politicky. 

5. CIRKEV UMLČANÁ A TRPIACA 

Po prevrate vo februári 1948 sa poprední stranícki funkcionári dohodli na postupnom bojí proti 

Cirkvi (Zápotocký, Nejedlý, Husák). V prvom rade bolo treba obmedziť činnosť a vplyv biskupov na 

verejnosť, izolovať ich od Vatikánu a nižšieho kléru, podporovať režimu oddaných duchovných, vytvoriť 

medzi veriacimi oporné hnutia sírany, dostať prostredníctvom úradu pre cirkevné záležitosti pod 

kontrolu organizáciu Cirkvi, likvidovať všetky spolky a tiač a vytvoriť z nej cirkev národnú, obdobu 

cirkvi pravoslávnych. 

Neprešiel ani mesiac od „Víťazného februára" a vláda štátnym dekrétom o znárodnení vyvlastnila 

všetky poľnohospodárske majetky Cirkvi, ktoré prežili poslednú „agrárnu reformu". Ústavodarné 

zhromaždenie odhlasovalo nový školský zákon. Vyučovanie náboženstva má byť v školách prvého a 

druhého stupňa, ale len tam. kde si to budú rodičia želať. 

Veriaci ľud ako keby bol tušil, že bude potrebovať osobitnú pomoc svojej patrónky, prišiel v desaťtisícových 

zástupoch počas turičných sviatkov v dňoch 15.17. mája 1948 do národnej svätyne v Šaštíne. 

Podobne aj do Nitry 14. a 15. augusta 1948, kde bolo asi 50 tisíc veriacich s kňazmi a 

predstaviteľmi slovenskej a českej Cirkvi. Súčasne sa tam konala celoštátna misijná porada, prvá v dejinách 

ČSR, spojená s oslavou 25. výročia príchodu Spoločnosti Božieho Slova na Slovensko. 

Roky 1949 - 1951 rozhodli o osude Cirkvi v CSR, lebo sa v nich položili ústavné a zákonné základy 

totálnej kontroly Cirkvi zo strany štátu, a tým jej plánovanej likvidácie. Nasledoval celý rad 

citeľných zásahov, ktoré podstatne oslabili spoločenský prejav Cirkvi. Vláda zrušila všetky katolícke 

časopisy okrem Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Poštátnila všetky nakladateľstva. Tiež 

dekrétom č. 112 zo 14. júla 1950 zrušila 13 diecéznych seminárov a ponechala fakultu len v Bratislave 

a Prahe. Pre výchova kňazského dorastu to malo škodiivé násiedky. Počet seminaristov klesoi o 90 %. 

Hoci sa v roku 1950 pri sčítaní obyvateľstva ku Katolíckej cirkvi hlásilo na Slovensku 82,75 % 

obyvateľov, bolo by sa dalo predpokladať, že úradní predstavitelia štátu si budú chcieť získať a udržať 

náklonnosť takého veľkého množstva veriacich občanov. Žiaľ, skutočnosť bola iná. Cirkev v nových

160 

pomeroch sa stala Cirkvou „trpiacou a umlčanou". Drastickými zásahmi ju obrali o jej najdôležitejšie 

vitálne inštitúcie a nakoniec zmietli zo schémy poslednú autonómnu spoločenskú silu - biskupský zbor, 

ktorý' si zachoval aj uprostred zákerných útokov vedomie zodpovednosti, dôstojnosť a nezávislosť myslenia 

a konania. Biskupi, vedomí si svojej zodpovednosti pred Bohom, Cirkvou i národom, zaujali stanovisko 

ku všetkým bezprávnym zásahom štátu proti Cirkvi, kňazom a veriacim. Napríklad v listoch 

z 21. 1. a 17. 2. 1950 sa obrátili na úrady s výčitkou, „že neprejde jediný deň, aby niekde neiníernovali, 

nezatkli alebo neodsúdili kňaza alebo katolíckeho laika". 

Ako nástroj na rozbitie jednoty medzi cirkevnou hierarchiou a duchovenstvom použila vtedajšia 

vláda tzv. Katolícku akciu, ktorá vznikla 10, júna 1949 za prítomnosti 67 kňazov a laikov v Prahe (autentická 

Katolícka akcia z nariadenia pápeža Pia XI., ktorej cieľom bola evanjelizácia v súčasnej dobe, 

bola zrušená a jej predstavitelia súdne stíhaní). Vláda sa vraj chcela s nimi poradiť, lebo rokovanie 

s biskupmi nieje podľa nich viac možné. O novú „Katolícku akciu"" nemali záujem ani Česi a ešte menej 

Svätej stolici tradične oddaní Slováci. Biskupi, ktorí sa tak isto ako ostatní veriaci o tom dozvedeli 

z novín, ju okamžite zakázali, V pastierskom liste, ktorý sa mal čítať 19. a 26. júna vo všetkých kostoloch, 

odsúdili spolu so „schizmatickou Katolíckou akciou" aj všetky nespravodlivé opatrenia štátu 

oproti Cirkví, jej inštitúciám a jednotlivým veriacim. 

Likvidácia kláštorov a reholí bola a je a zostane v Čechách, na Morave a na Slovensku udalosťou 

tisícročia. Kardinál Jan Chryzostorn Korec ju právom nazval barbarskou nocou. O pol jednej v noci 

z 13. na 14. apríla 1950 bezpečnostné orgány, spolu s robotníckymi milíciami obsadili takmer všetky 

mužské rehoľné domy. (Ďalšia akcia podobného druhu v mužských kláštoroch pokračovala z 3. na 4. 

mája.) V ceiej republike ich bolo asi 230, približne s 2200 obyvateľmi. Na Slovensku bolo 740 

rehoľníkov, z toho 406 kňazov a žili v 89 rehoľných domoch. 720 ženských kláštorov s Í0 660 

rehoľníčkami vláda zlikvidovala 28. augusta. Rehoľníci boli sústredení do vybraných kláštorov v Podolinci, 

Močenku, Malackách, Rúbani, Oseku a inde. Odtiaľ boli presunutí na nútené práce vo fabrikách a 

na poliach v rôznych častiach vlasti. 

Súčasne s prípravami na likvidáciu kláštorov prebiehala tzv. Akcia „P". Išlo o násilné včlenenie 

Gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej. Jeden z prvých krokov bolo zatknutie biskupa Pavla Gojdiča a 

Baziia Hopku (kóns. v Prešove roku 1947). Predstieraný Prešovský' sobor sa uskutočni! 28. apríla 1950. 

Šestnásť mesiacov po komunistickom uchvátení moci biskupi po prvýkrát použili výraz „prenasledovanie 

kresťanov ". 

Svätá stolica dekrétom z 20. júna 1949 odsúdila novú organizáciu a jej prívržencov exkomunikovala, 

čo vyostrilo vzťah medzi Vatikánom a komunistickou ČSR. Pápež Pius XII, exkomunikoval 

r, 1949 tiež príslušníkov KS a ich spolupracovníkov. 

Vzťahy boli zmrazené už postojom ministerstva zahraničia CSR, keď 20. marca 1950 požiadaio 

pápežského inrernuncia Octavia de Liva, ktorého označili za „vatikánskeho špióna", aby opustii 

republiku. 

Rok 1951 prešiel do dejín Cirkvi na Slovensku ako rok divadelného procesu s biskupmi a rok 

masového zatýkania kňazov a laikov. 

Vdňoch od 2. do 15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave „nad vlastizradnými biskupmi 

Vojtaššákont, Buzalkom a Gojdičom''. 15. januára boli vynesené rozsudky 74-ročného biskupa 

Vojtaššáka 

odsúdili na 24 rokov väzenia a 500 000 korún pokuty. 66-ročný Buzalka a 63-ročný 

Gojdič na 

doživotie. 

Vlete predchádzajúceho roku sa dovŕšila izolácia ordinárov. Pri niektorých sa uplatnil vyšší stu 

peň, t. j. zostrenie izolácie. Nitriansky biskup Dr. Eduard Nécsey, vysvätený roku 1943, prebra! po 

zos 

nulom arcibiskupovi Dr. K. Kmeťkovi v roku 1948 vedenie starobylej diecézy, bo! v zostrenej 

izolácii 

od júna 1950 do marca 1951. Ale aj potom ostáva pod dozorom štátneho zriadenca, ktorý otvára 

poštu, 

prijíma a preveruje návštevy, sprevádza ho na každom kroku.

Rožňavský biskup Róbert Pobožný bol vyvezený z diecézy roku 1953 pre vysviacku biskupa Pavla 

Hnilicu (4.1.1951). Izolácia rožňavského biskupa trvala až do roku 1956.

Biskup Hnilica vysvätil 24. augusta 1951 kňaza Spoločnosti Ježišovej Jána Chryzostorna Korca, 

nitrianskeho biskupa. Biskup Korec osem rokov prežil v ťažkom väzení (1960 - 1968), a potom až do 

svojho dôchodku pracoval ako robotník, ale zároveň ako biskup v montérkach vyvíja! aktívnu činnosť 

najmä meázi katolíckou inteligenciou. Je autorom početných kníh. Vedením prvého biskupstva na Slovensku 

bol poverený pápežom Jánom Pavlom II. 20. 2. 1990. Už 29. júna 1993 vzhľadom na jeho zásluhy 

o Cirkev na Slovensku bol vymenovaný za kardinála Katolíckej cirkvi. 

Ešte pred uväznením biskupa J. Vojtaššáka dala vláda zatknúť aj trnavského svätiaceho biskupa 

Michala Buzalku (1885 - 1961). 

Definitívny odchod vatikánskych diplomatov, likvidácia biskupského zboril, uväznenie veľkej 

časti kňazov, hromadné zatýkanie angažovaných katolíckych osobností každého veku a spoločenského 

postavenia, ich dlhoročný pobyt vo väzniciach a pracovných táboroch, zničenie cirkevných organizácii 

a spolkov, zastavenie novín a časopisov, dokonca i farských listov, a hlboko siahajúce zastrašovanie 

vytvorilo pre Cirkev ťažkú situáciu, V takejto atmosfére mnohí opúšťali hranice našej vlasti. Po druhej 

svetovej vojne najviac ľudí - asi 60 000 - opustilo ČSR v prvých dvoch rokoch po februári 1948. (Od 

augusta 1968 - 1969 opustilo republiku 103 910 obyvateľov. Podľa odhadu k roku 1990 žije mimo územia 

Česko-Slovenska 3 412 000 emigrantov). 

Najdôležitejšiu úlohu medzi slovenskými utečencami vo všetkých svetadieloch začali zohrávať 

kňazi. Pápež Pius XII. nielenže zriadil najvyššiu vatikánsku radu pre utečencov Exsul família, ale upozornil 

na rento problém aj OSN. Už v roku 1952 sa zriadila slovenská misia vo Francúzsku (pod vedením 

kňaza Gašparíka, neskôr F. Reveš), v nemeckej hovoriacej oblasti í A. Záň, neskôr V. Bucko, K. 

Šumichrast a S. Strnisko), v Belgicku (J, Strečanský), v Argentíne (R. Dilong, V. Javorka a E. Šándor), 

v Austrálii (S. Senčík, neskôr S. Strnisko). V Taliansku preberá misiu A. Botek. 

Vedenie diecéz v ČSR v niektorých prípadoch prevzali kapitulní vikári, zvolení na nátlak vlády. 

V spišskej diecéze kanonici zvolili za kapitulného vikára Andreja Scheffera (t 1968), ktorý sa pri istej 

príležitosti vyjadril: „Našej vláde sa korím ako poslušný syn, vďačím jej za blahosklonný súhlas k svojej 

voľbe". Podobne tiež v Banskej Bystrici, kde po smrti biskupa Dr. Andreja Skrábika (+8.1.1950; 

kons. r. 1939, biskup-koadjutor v Nitre - cum iure successionis; 1941 preložený do Banskej Bystrice) 

dosadil cirkevný úrad do funkcie kapitulného vikára Jána Dechta (exkomunikovaný Svätou stolicou; 

zomrei 10. júna 1968 zmierený s Cirkvou). 

Vatikán bol vyhlásený za nástroj zahraničných imperialistov a podľa Gustáva Husáka a mnohých 

iných - katolícki biskupi plnia jeho príkazy, ktorí „narúšajú pokojnú prácu v našich závodoch a na 

poliach". 

Vmáji 1950 vzniklo z vôle štátu združenie „vlasteneckých kňazov", 27. septembra 1951 Mierové 

hnutie katolíckych duchovných (IvíHKD - 1971 pokračovanie v organizácii Pacem in lerris). 

Ducho 

venstvo sa rozdelilo na dva tábory. Štát si z menšiny, jemu oddaného kléru, vytvoril tlmočníka 

Katolíc 

kej cirkvi. 

Vprvej polovici päťdesiatych rokov vyvrcholila séria procesov s hnutím Rodina - založené 

v r. 1943 chorvátskym kňazom Tomislavom Poglavenom alias Kolakovičom. (Kolakovič ušiel 

pred na 

cistami na Slovensko, kde v krúžkoch rozvinul širokú Činnosť medzi študentmi.) 

Pred súdom sa objavili aj piati vikári menovaní biskupom Vojtaššákom na základe osobitnej právomoci 

od Svätej stolice. (V prípade osirenia diecézy mali prevziať jej riadenie.) 

Veľmi zdĺhavé boli vyšetrovania kňazov obvinených „za špionáž" proti ZSSR v súvislosti 

s akciou Russicum. 

Rok 1955 možno považovať za zmenu v proíicirkevnorn ťažení. Boj sa preniesol na ideové pole. 

Strana si uvedomila, že uštedrila protivníkovi veľké údery, ale nezískala tým veľa sympatií u 

obyvateľstva, V obežníkoch sa dokonca „odporúčalo" kňazom, „aby sa zdržiavali akéhokoľvek prehovárania 

rodičov (zapísať na vyučovanie náboženstva), či už v kostole, či pri rozhovoroch... " 

V roku 1960 si svet pripomenul 15. výročie od ukončenia Druhej svetovej vojny. 9. mája 1960, 

iste aj pod vplyvom pápeža Jána XXIII., veľa kňazov dostalo amnestiu. Nesmeii sa však vrátiť do 

161

162 

pastorácie. Napriek tomu v tom istom roku súd odsúdil J. Ch. Korca na 12 rokov väzenia (za tajnú biskupskú 

vysviacku a „nepovolenú činnosť"). Biskupov amnestia obišla. Pavol Gojdič zomiera 17. júla 

1960 v leopoldovskej väznici. Ján Vojtaššák dostáva povolenie opustiť väzenie až v r, 1963. Nemohol 

sa však vrátiť na Slovensko (okrem dvojtýždňového pobytu u svojho synovca kňaza - Tomáša Vojtáššaka 

v Oravskej Lesnej). Zomiera v Chariínorn domove v Senohraboch pri Prahe 4. augusta 1965 ako 

88-ročný. Rok pred ním zomiera i jeho svätiaci biskup Dr. Štefan Barnáš (1900 - 1964), uväznený 

hneď po biskupskej vysviacke v päťdesiatych rokoch (vysvätený 5. 11. 1949). 

Keď pápež vyšiel v ústrety republike vo veľkých hospodárskych ťažkostiach záručným podpisom, 

Praha odpovedala 9. mája 1962 amnestiou ďalších kňazov. Ako predtým, aj teraz nemohli vykonávať 

pastoračnú činnosť. 

V rokoch 1962 - 1965 sa konal Dnjhý vatikánsky koncil, Na prvú sesiu, ktorá sa konala od II. 

10. do 8. 12. Í962 prišiel do Ríma zo slovenských biskupov len Eduard Nécsey a Ambróz Lazík. 

Naši biskupi priniesli od pápeža Jána XXilI poso!slvo ; v ktorom vysíovií „oicovskú hlahosktonnosť" 

voči Česko-Slovensku. 3. júna 1963 zomiera tento veľký pápež. Na korunovácii novozvoleného 

pápeža 30 júna 1963 sa zúčastnili biskupi E. Nécsey, A. Lazík a R. Pobožný. V tomto zložení boli i na 

ďalších častiach Vatikánskeho koncilu. Cechy a Moravu zastupovali biskup Dr. František Tomášek, 

t. č. administrátor v Moravskej Húzovej, a Dr. Eduard Oliva, kapitulný vikár litoméŕický. 

Medzi prvými, ktorých Svätý Otec Pavol VI. prijal od otvorenia druhej časti koncilu, boli biskupi 

z Česko-Slovenska (10. 10. 1963). Pápež, okrem iného, im povedal, že na našu vlasť pamätá vo svojich 

modlitbách a požiadal prítomných, aby prejav priazne a lásky tlmočili všetkým veriacim. 

Rok 1963 bol významným rokom pre náš národ a Cirkev. Tisícsté výročie príchodu sv. Cyrila a 

Metoda na Veľkú Moravu si pripomenul celý kultúrny svet. Aj keď pre mnohé ťažkosti zo strany štátu 

boli oslávení skromnejšie, akoby si zaslúžili naši vierozvestovia, predsa v rámci farností sa konali cyrilometodské 

oslavy. 

Vo Večnom meste, ktoré bolo úzko späté s misiou solúnskych bratov, sa konali viaceré spomienkové 

slávnosti. Jednou z nich bolo i odovzdanie relikvií sv. Konštantína-Cyrila, ktoré biskup Andrej 

Grutka odovzdal Svätému Otcovi na audiencii v Sixtínskej kaplnke. Prítomní boli aj biskupi zo Siovenska. 

Naši konciloví otcovia sa zaslúžili aj o to, že dve krásne mozaiky, zdobiace bočný oltár sv. Václava 

v bazilike sv. Petra, zobrazujúce sv. Cyrila a Metoda, posvätil Svätý Otec. 

Významnou udalosťou pre slovenský národ bola posviacka Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda 

v Ríme na sviatok Panny Márie Sedembolestnej - 15. septembra 1963. Vznikol z milodarov Slovákov 

žijúcich v zahraničí. 

Opätovné prejavy blahosklonnosti Pavla VI. voči nášmu národu sa prejavili i vyhlásením pútnického 

chrámu Panny Márie Sedembolestnej v Šašííne za baziliku minor r. 1964, čo vzbudilo v kňazoch a 

veriacich pocit istoty, že pápež a s ním celá Cirkev spolucíti s naším národom. 

V jeseni 1967 sa konala Biskupská synoda. Z Európy sa zúčastnilo 40 delegátov, medzi nimi i zo 

Slovenska Dr. E. Nécsey. 

Pokoncilová liturgická obnova, aj keď z ťažkosťami, prebiehala pomerne dobre, predovšetkým 

za dlhoročného predsedu Slovenskej liturgickej komisie (od r. 1972) Dr. Jána Pásztora, nitrianskeho 

biskupa. Pod jeho vedením boli preložené v krátkom čase všetky liturgické knihy do slovenčiny, v čom 

sme predstihli i mnohé väčšie národy. 

6. POMALÉ BRIEŽDENIE 

Vstup do roku 1968 bol pre mnohých dôvodom k optimizmu a radostnej nádeji. Veľký obrodný 

prúd, ktorý prebiehal všetkými úsekmi našej spoločnosti, ktorej cieľom bola demokratizácia života, odstránenie 

chýb minulosti..., dávalo nádej na nové časy pre Cirkev. Ešte v marci biskupi napísali

163 

f 

memorandum, v ktorom žiadali, aby sa obnovili rokovania so Svätou stolicou, aby kňazi podliehali 

výlučne ordinárom, i obnovu reholí. 

13. júna Í968 bola obnovená Gréckokatolícka cirkev. Medzi najdôležitejšie udalosti tohto 

výnimočného roku patrí založenie Diela koncilovej obnovy (DKO) na Velehrade 14. rnája 1968. 

Jeho predsedom sa stal trnavský' biskup Ambróz Lazík. Medzi prvé úlohy hnutia patrilo 

vypracovanie celkového plánu Obnovy, ako i podmienok, za ktorých sa mal uskutočňovať 

(vymenovanie biskupov, ich slobodná činnosť, život v seminároch, činnosť účelových zariadení, 

laický apoštolát). 

Obrodný proces bolo cítiť na každom kroku. Zvýšil sa počet seminaristov. Zo 118 

kandidátov boli prijatí 82. Otvorili sa možnosti v oblasti tlače, spolkov... Návrhov, žiadostí i 

potrieb bolo veľa. Nikto však nepočítal, že sľubný vývoj bude mať taký nečakaný koniec, v 

auguste 1968 príchod vojsk Varšavského paktu. 

Na 14. februára 1969 pripadlo tisícsté výročie smrti sv. Konštantína-Cyrila. Pápež Pavol VI. 

vyzval apoštolským listom z 2. februára biskupov, kňazov a ľud Cesko-Siovenska k oslave tohto 

jubilea. Slovenskí biskupi a kňazi v Rírne pripravili dôstojné oslavy výročia sv. Cyrila. Zúčastnili 

sa ich nielen krajania žijúci mimo vlasti, ale i zo Slovenska okolo tisíc pútnikov na čele s biskupmi 

Lazíkom a Pobožným. Svätý Otec ich privítal po slovensky: „ Vitajte, milí Slováci!" 

Napriek množiacim sa neblahým príznakom nových tlakov na Cirkev prebehli na poli 

náboženskom mnohé zmeny k lepšiemu. Do pastorácie nastupovali aj tzv. robotnícki kňazi (bez 

štátneho súhla- 

- , , i O „ J ,-!---------J-i -, -ŕ.-, \ ,-. ,-. -. -i r ŕ--: :fi±ísT-.i'ňh l^rt .-*.-*rti i ŕ>ŕl li ! ó o 4 1 Í"I *fr\ Hprs**filtri j O 1*1 ■**!>» < \T-\ ni/ÂUQnío MrtkAônr»-K rr> \rff\tPt2 

iUI. LJú I liiiiUiiVJ Lťijilw V V a V ti IV i i T ^íi rviiCiijv> V OCi iiičlôiíij

diecéz 

u Jozef 

Vrana 

(t 

1988).

164 ______________________________________________________________________ 

Biskupská vysviacka sa konala 3. marca 1973 v nitrianskej katedrále. Svätiteľom bol arcibiskup 

Casaroli. 

V Košiciach od r. 1966 - 1990 na čele diecézy stál kapitulný vikár Štefan Onderko (nar. 1916). 

Na Spiši po smrti Scheffera kapitulným vikárom sa stáva Jozef Ligoš (t 19.9.1973) ustanovený bisku 

pom Lazíkom, po ňom Štefan Garaj (1973 - 1989) ustanovením banskobystrického biskupa J. Feranca. 

V Prešove od r. 1969 je ordinär Ján Hirka s právom rezidenciálneho biskupa. Od r. 1990 konsekrovaný 

biskup. 

Štátna správa robila nátlak na nových biskupov a rozhodovala takmer o všetkom: naďalej disponovala 

kňazmi, odvolávala z nastorácie 5 menovala správcov fár a premiestňovala ich podľa ľubovôle. 

Všade bolo cítiť cenzúru. 

30. decembra 1977 oddelil pápež Pavol VI. konštitúciou Praescriptionum Sacrosancti územie trnavskej 

adrninistratúry od ostrihomskej arcidiecézy, tiež určil hranice biskupstiev na Slovensku, ako aj 

olomouckého biskupstva; apoštolskou konštitúciou Qui äivmo zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu. 

Apoštolskú adrninistratúru povýšil na arcibiskupstvo. 

6. januára 1978 Svätá stolica oznámila zriadenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie 

s metropolitným sídlom v Trnave. Do tejto provincie ako sufragánne biskupstvá patrili: biskupstvo nitrianske, 

banskobystrické, spišské, rožňavské a košické. Metropolitným a súčasne katedrálnym chrámom 

trnavským sa stal niekdajší Univerzitný kostol sv. Jána Krstiíeľa ; kde 6. júla 1978 boli vyhlásené 

kardinálom Tomáškom obe buly. 

15. septembra 1979 bol prelát Jozef Tomko (nar. 11.3.1924 v Udavskom) vysvätený za biskupa a 

menovaný Svätým otcom za generálneho sekretára Svetovej biskupskej synody a za arcibiskupa; 

r. 1985 menovaný kardinálom prefektom Kongregácie pre šírenie viery. 

V októbri 1980 v bratislavskom seminári bola protestná hladovka za slobodu Cirkvi. Asi dve tre 

tiny seminaristov z celkového počtu 150 sa jej aktívne zúčastnilo; jedenástim seminaristom prerušili 

štúdium (ako trest) a niekoľko seminaristov na protest represáliám ŠTB opustilo seminár dobrovoľne. 

Vianočné prázdniny boli predĺžené kvôli vyšetrovaniu až do 9. februára 1981. 

Rok 1985 bol tisícstým výročím smrti sv. Metoda. 10. apríla sa konala púť na Velehrade, ktorej 

sa zúčastnilo asi 1000 kňazov z celej republiky a veľké množstvo veriacich. Boia to predohra k 

veľkolepej púti 6. - 7. júla, ktorá bola najväčšou náboženskou manifestáciou za posledných 4u rokov. 

Podľa odhadu prišlo na Velehrad 150 - 200 tisíc pútnikov. Vrcholom celej púte bola pontifíkálna sv. 

omša, celebrovaná pápežským legátom kardinálom Casaroiim. Kardinál Tomášek prečítal posolstvo 

Svätého Otca, ktorý udelil pri tejto príležitosti velehradskej bazilike Zlatú ružu. Veriaci prejavili svoju 

vďačnosť tiež za encykliku Slavnrum apnstnli (1985). 

Vposledných rokoch dosiahli púte na Slovensku, ako prejav živej viery, mohutné rozmery. Naj 

mä v Šaštíne, Levoči, Nitre, Gaboitove, Topoľčiankach, Starých Horách, Topoľčanoch, Rajeckej 

Les 

nej, Višňovom, Lutine.... 

Vroku 1986 si CMBF v Bratislave pripomenula zlaté jubileum svojho jestvovania. 

Skupina katolíkov z Moravy koncom decembra 1987 formulovala v 31 bodoch návrhy veriacich 

na riešenie náboženskej situácie v ČSSR a na ukončenie diskriminácie veriacich. Kardinál František 

Tornášek podporil túto iniciatívu a jedným zo signatárov bol biskup J. Ch. Korec. Akcia našla na Slovensku 

veľmi živú odozvu. Celkový počet prevýšil 500 000 podpisov, z toho vyše 300 000 na 

Slovensku. 

25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave bolo pokojné zhromaždenie veriacich 

(sviečková manifestácia) modliacich sa ruženec v počte asi 2000 ľudí. (Celkový počet účastníkov bol 

asi 15 000.) Veriaci tak chceli vyjadriť požiadavky veriacich celého Slovenska, Pokojné zhromaždenie 

bolo bezpečnosťou násilne rozohnané (bezpečnosť zadržala asi 130 ľudí). Zhromaždenie veriacich, ktoré 

vošlo do pamäti mnohých ako bratislavský Veľký piatok, bez zveličovania bolo hlavným impulzom 

k blížiacim sa spoločenským zmenám nielen na Slovensku, ale v celej republike.

165 

8. novembra 1988 po ťažkej chorobe zomiera nitriansky biskup Ján Pásztor. Zbor konzuitorov 

zvolí do vedenia diecézy Mons. ThDr. Štefana Janegu, dekana CMBF v Bratislave. 

Kardinál Jozef Tomko 9. septembra 1989 v Spišskej Kapitule vysvätil levočského farára Dr. 

Františka Tondru za spišského biskupa. 

Na druhý deň, v nedeľu 10. septembra, sa konala v Trnave intronizácia arcibiskupa a metropolitu 

Slovenska Mons. Jána Sokola (vysvätený na biskupa 12. júna 1988 arcibiskupom Colasuonom). 

Situácia po 17. novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy 

patrí menovanie biskupov pre osirelé diecézy: 

= pre Nitru menovaný biskup Ján Chryzosíorn Korec ínar. 1924, za biskupa vysvätený 24, augusta 

1951, slávnostne uvedený do služby 25. marca 1990, roku 1991 menovaný za prvého kardinála na 

slovenskom území); 

a 

pre biskupstvo bansko-bystrické vymenovaný Rudolf Balaž (nar. 1940; vysvätený na biskupa 19. 

marca 1990); 

?pre diecézu košickú Alojz Tkáč (nar. 1934; vysvätený 17. marca 1990); 

?rožňavským biskupom sa stal Eduard Kojnok (nar, 1933; vysvätený 18. marca 1990); 

?v Prešove bol na biskupský stolec vymenovaný Ján Hirka (nar. 1923; vysvätený 7. februára 1990); 

?za pomocných biskupov trnavskej arcidiecéz}' boli vymenovaní Vladimír Fiio a Dominik Tóth; konsekrovaní 

boli na Veľkonočný pondelok 16. apríla 1990. Tajne vysvätený biskup Peter Dubovský bol 

menovaný za pomocného biskupa v Banskej Bystrici. 

Postupne boli menovaní pomocní biskupi: pre Nitru František Rábek, pre Spiš Andrej Imrich, pre 

Prešov Milan Chautur, pre Košice Bernard Bober. 

Obsadeniu biskupských stolcov nasledovalo zriadenie biskupskej konferencie, do ktorej patria i 

biskupi Dominik Hrušovský, rektor cyrilometodského ústavu v Ríme, poverený správou Slovákov žijúcich 

v zahraničí, od roku 1992 pomocný biskup trnavský s poverením pre Bratislavu, v r. 1996 

-2000 nuncius v Bielorusku, a Jaroslav Škarvada, biskup pre Čechov v zahraničí. 

21. a 22. apríla 1990 sa uskutočnila historická prvá návšteva Svätého Otca Jána Pavla II. v Česko-Slovensku. 

Po slávnostných bohoslužbách v Prahe a na Velehrade navštívil Bratislavu, kde na letisku 

vo Vajnoroch celebroval slávnostnú sv. omšu. 

1. januára 1993 vznikla Slovenská republika a následne aj Konferencia biskupov Slovenska. 

Svätý Otec pred svojou návštevou Slovenska (30.6. - 3.7.1995) vyhlásil 30.3.1995 novú metropolu so 

sídlom v Košiciach, ku ktorej prináležia biskupstvá spišské a rožňavské, a z trnavskej arcidiecézy 

sa stáva metropola Bratisiava-Trnava, ku ktorej prináležia sufragánne biskupstvá Nitra a Banská 

Bystrica. 

21.2.1997 vznikol Apoštolský exarchát pre katolíkov byzantského obradu so sídlom v Košiciach. 

Exarchom pre toto územie sa stal pomocný biskup prešovský Milan Chautur. Na Slovensku boli postupne 

konsekrovani ďalší biskupi: Mons, Štefan Vrablec (26.7.1998), Mons. ThDr. Marián Chovanec 

(18.9.1999), Mons. ThDr. Tomáš Galis (25.9.1999); z biskupov pôsobiacich v zahraničí slovenského 

pôvodu boli okrem predchádzajúcich (Mons. Michal Rusnák, Mons. Andrej Grutka, Mons. Jozef Adamec) 

kosekrovaní po roku 1990 Mons. Ján Bukovský a Mons. Jozef Zlatňanský. 

Cirkev na Slovensku dôstojne oslávila Jubilejný rok 2000, ktorého súčasťou bola aj celoslovenská 

púť do Večného mesta 14. - 16. februára 2000 v počte vyše 4 tisíc pútnikov. Vyvrcholením osláv 

Svätého roka bol celoslovenský Eucharistický kongres v Bratislave 23. - 24.9.2000. 

Sčítanie obyvateľstva Slovenska v máji 2001 prinieslo prekvapujúce výsledky, kde sa okolo 

84 % obyvateľov Slovenska hlásilo ku kresťanstvu, z toho k Rímskokatolíckej cirkvi sa hlásilo 3 708 

120, t.j. 68,9 %, k Evanjelickej cirkvi a,v. 372 825, t.j. 6,9 %, ku Gréckokatolíckej cirkvi 219 831, t.j. 

4,1 %; Reformovaná cirkev má 109 735, t.j. 2 %, Pravoslávna cirkev 50 363, t.j. 0,9 %, Svedkovia 

Jehovovi 0,4 %, Evanjelická cirkev metodistická 0,1 %. Bez vyznania sa prihlásilo 697 308 obyvateľov.

166 

9. KAPITOLA 

CIRKEV DNES 

Skončenie druhej svetovej vojny prinieslo svetu tak veľmi očakávanú slobodu, Európa však bola 

v žalostnom stave. Pozemné boje a letecké bombardovania spôsobili obrovské škody. Mnohí ľudia 

ostali bez domova a základných potrieb. 

Hlavným dôvodom pohybu obyvateľov v strednej Európe bolo posunutie hraníc Poľska smerom 

na západ a násilný odsun ľudí tak, aby etnické rozdelenie zodpovedalo politickému rozsahu štátov, čím 

sa narušili aj hranice diecéz. Do roku 1949 nastúpili v štátoch východnej Európy komunistické vlády. 

i. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL 

Keď v r. 1958 zomrel pápež Pius XII., hodnotili ho nekrológy ako jedného z najväčších pápežov. 

Nik neočakával, že jeho nástupca ho v tom predstihne. Zvolený kardinál Roncalli, biskup a patriarcha 

Benátok, mal už 77 rokov. Tlač hovorila o „prechodnom pápežovi" a on ich nesklamal. Jeho pontifikát 

trval iba 5 rokov, až do turíčneho pondelka 1963. Tento krátky čas však stačil na to, aby dal Cirkvi 

zvnútra i zvonka novú tvár. 

Ján XXIII., syn roľníka z dediny Sotto ií Monte (Bergamo), zostal aj na pápežskom tróne jedným 

z ľudu. Namiesto toho, aby sa obmedzil iba na pápežský' protokol, často navštevoval nemocnice, dokonca 

väznice a robil to so samozrejmosťou starostlivého duchovného pastiera. Tomuto postoju zodpovedalo 

tiež to, že sotva nastúpil do svojho úradu, zvolal všetkých rímskych duchovných, aby s nimi prejedná! 

spoločné úlohy. 

Spolu s ohlásením rímskej diecéznej synody 25. januára 1959 nasledovalo ako blesk z jasného 

neba vyhlásenie, že chce zvolať všeobecný koncil. Keď sa ho potom spýtali, Ján XXITT. sa vyjadril, že 

sa nejedná o dávno pripravovaný plán, ale o „vnuknutie". 

Po Tridente (1545 - 1563) sa všeobecné cirkevné zhromaždenie uskutočnilo až v r. 1870, od ktorého 

Pius IX. očakával jednoznačné odsúdenie moderných dobových prúdov. Po vyslovení pápežskej 

neomylnosti sa koncily nepovažovali za nevyhnutné. 

Po ohlásení teraz vládio skutočne veľké napätie, či bude koncil niesť pečať úradov pápežského 

dvora, alebo či bude súhlasiť s 18í2 postulátmi biskupov, predstavených reholí a katolíckych fakúlt. 

Keď 11. októbra 1962 začal koncil za účasti 2540 účastníkov s právoplatnými hlasmi, prvým bodom 

programu bola voľba desiatich komisií, ktoré mali redigovať dekréty, ktoré bolo treba predložiť na 

schválenie valnému zhromaždeniu. Kúria navrhla jednoducho tým poveriť teológov z komisií, ktoré 

pripravovali koncil (a z ktorých väčšina pochádzala z pápežskej kurie), a predložila príslušné volebné 

zoznamy. Plénum kurie odmietlo tento návrh, vyžiadalo si čas, a potom predložilo celkom inak 

zostavené zoznamy. Tým bolo veľmi jasne naznačené, že koncil chce počuť hlas aj druhej strany. Keď 

toto pápež akceptoval, v podstate odovzdal koncilu rozhodovanie v ďalších jednaniach. Jeho skromnosť 

a v konečnom dôsledku hlbší zmysel pre realitu ho viedli k presvedčeniu, že Cirkev dostane odpo-

vede na dobové problémy iba pri spoločnom hľadaní. Symbol toho, že sám seba považoval skôr za brata 

než za otca, je možné vidieť aj v tom, že pri vchode do auly koncilu (v Chráme sv. Petra) opustil svoj 

prenosný pápežský' trón a namiesto tiary kráčal iba s biskupskou mitrou na hlave pomedzi rady svojich 

spolubratov. 

Od koncilu očakával - tak povedal vo svojej úvodnej reči, - aby záležitosti, o ktorých budú rokovať, 

oznamovali ľudom čo možno najúčinnejším spôsobom, pričom sa majú zohľadňovať zmenené životné 

podmienky a spoločenské štruktúry. 

Témy diskusií vo valnom zhromaždení ukazujú, na čo myslel: Cirkev v dnešnom svete, sloboda 

náboženského vyznania, ekumenizmus, vzťah k nekresťanským náboženstvám, misie. Iný komplex sa 

týkal vnútorného života Cirkvi: obnovenie rehoľného života, úlohy biskupov, kňazov a laikov a základ 

kresťanskej výchovy, liturgia. Orientačným základom týchto oblastí boli konštitúcie Lumen gentimn 

(o Cirkvi v dnešnom svete) a Dei verhum (o Božom zjavení). 

Medzi prvými dokumentmi koncilu bola schválená encyklika o posvätnej liturgii Sacrosanctum 

concilhan 4. decembra 1963. (Spolu bolo vydaných 16 dokumentov, z toho 4 konštitúcie, 9 dekrétov 

a 3 deklarácie.) 

Vcelku sú témy koncilu prejavom rozsiahleho pokusu spojiť vieru s modernou životnou skúsenosťou. 

Cirkev uznala nosné hodnoty sekulárnej spoločnosti, ako sú sloboda viery a svedomia, vyslovila, 

že aj v iných kresťanských cirkvách, nielen v katolíckej, pôsobí Boží Duch a prináša ovocie. 

Celkom to zodpovedá štýlu praktizovanému Jánom XXIII., ktorý si potom mal osvojiť aj Pavol 

VI. - koiegiaiita namiesto autoritatívneho riadenia. Neskôr mala pri pápežovi stáť rada vyvolených biskupov, 

aby sa tým vyjadrilo, „že sa v hierarchickom spoločenstve majú všetci biskupi zúčastňovať na 

starostlivosti o celú Cirkev" (Dekrét Pastor bonus - o pastierskej úlohe biskupov). 

Pavol VI. zvolal biskupskú synodu po prvýkrát v r. 1967 do Ríma na mesačné zasadnutie o pokoncilových 

problémoch. 

Ján XXIII. zomrel 3. júna 1963 po prvom období zasadaní koncilu. Po 18 dňoch bol do úradu 

zvolený kardinál Montini, milánsky arcibiskup, ktorý prijal meno Pavol VI. Ihneď vyhlásil, že v koncile 

chce pokračovať v zmysle svojho predchodcu. 

7. decembra í 965 sa konciloví otcovia zhromaždili do Chrámu sv. Petra na posledné zasadnutie. 

Pápež s dojatím vyjadril koncilu svoje ocenenie. S týmto okamihom spojil osobitné gesto: oznámil, 

že v túto hodinu ruší on v Ríme a patriarcha Athenagoras v Carihrade vzájomnú exkomunikáciu 

z r. 1054. 

Cirkev na svojej ceste nasledujúcich desaťročí bola určovaná duchom koncilu. Bolo potrebné 

snrávne uviesť aktuálne mvšlienkv do života Cirkvi, len vtedv ie možné nozitívne ovocie koncilu, nre 

ktoré bol zvolaný. 

Nemožno obísť aj hlasy proti. Kritici obviňovali koncil, že vraj spôsobil zmätok, podporil v teológii 

pluralizmus, ktorý sa vraj teraz prejavuje v klesajúcom počte veriacich, ktorí sa v nedeľu zúčastňujú 

na eucharistickej slávnosti, vo veľkom počte kňazov a rehoľníkov, ktorí sa vzdali svojho povolania, 

v pribúdajúcom počte zmiešaných manželstiev a v rastúcej náboženskej ľahostajnosti. 

Extrémna bola reakcia francúzskeho biskupa Lefebvra (t 1991), V nových pohľadoch, týkajúcich 

sa hlavne liturgie a ekutnenizrnu, videl odklon od tridentských uznesení a zdráhal sa preto uposlúchnuť 

nové smernice. Svojvoľnou vysviackou biskupov sa v r. 1988 vylúčil z Cirkvi. 

Sv. Pavol označil Cirkev za telo, ktorého údy svorne spoluúčinkujú na blahu celku. Tento írvaiý 

stav a úloha našli v posledných desaťročiach nové výrazové formy. Hierarchické myslenie určilo každému 

jeho okruh služby. Cirkev sa javí ako „spoločenstvo ľudí, ktorí s vierou počúvajú hlas Boží a 

zhromažďujú sa na eucharistickej slávnosti, aby ^tvorili spoločenstvo so samotným Bohom. " 

Veriaci prinášajú častejšie svoj vlastný pohľad na problémy pri hľadaní správnych rozhodnutí 

v Cirkvi. Predovšetkým na diecéznych synodách, ktoré sú v poslednej dobe opäť oživované a na ktorých 

predstavujú laici asi polovicu účastníkov, stoja v bezprostrednom dialógu s klérom a so svojím 

167

168 

biskupom. Táto spoluúčasť pokračuje lokálne vo farských radách, ktoré nadobúdajú stále väčšiu váhu 

pri plánovaní a vykonávaní rôznych úloh v rámci farnosti. 

Akceptuje sa aj rastúca prítomnosť žien y jednotlivých službách pre dobro Cirkvi. Dochádza 

k dialógu medzi Cirkvou a svetom, ale aj medzi kresťanmi navzájom. Teológia je pritom nútená učiť sa 

Jazyk doby" - to by malo viesť k novému porozumeniu a priblíženiu výpovedí viery k dnešnému 

človeku.

169 

ZOZNAM PÁPEŽOV 

1.Peter, sv. 30/33 - 64/67 37. 

2.Linus, sv. 64/67 - 76/79 

3.Anakíét I.(Kíétus), sv. 76/79 - 88/91 38. 

4.Kiement T., sv. 88/92-97/101 39. 

5.Evarist, sv. 97/101 - 105/109 40. 

6.Alexander L, sv. 105/109 - 115/119 41. 

7.Sixíus L, sv. 115/119-125/139 42. 

8.Teiesíbr, sv. 125/139 - 136/139 

9.Hyginus, sv. 136/139 - 140/142 43. 

10 Pius i,sv. 140/142-154/157 44. 

11.Anicét, sv. 154/157-166/168 45. 

12.Soíér, sv. 166/168 - 174/177 46. 

13.Eleutérius, sv. 174/177 - 189/190 47. 

14.Viktor í., sv. 189/190-198/201 48. 

15.Zefirín, sv. 198/201-217/218 49. 

16.Kalist, sv. 2171218-222 50. 

Hypolit,sv. 217-235 51. 

17.Urban L, sv. 222-230 

18.Poncián, sv. 230 - 235 52. 

19.Anter, sv. 235-236 53. 

20.Fabián, sv. 236 - 250 54. 

21.Kornélius, sv. 251 - 253 55. 

Novacián 251 - 258 

22.Lucius 1. 5 sv. 253 - 254 56. 

23.Štefan L, sv. 254-257 57. 

24.Sixtus H., sv. 257 - 258 58. 

25.Dionýz, sv. 259/260 - 267/268 59. 

26.Féiix L, sv. 268/269 - 273/274 60. 

27.Eutychianus, sv. 274/275 - 282/283 61. 

28.Kajus, sv. 282/283 - 295/296 62. 

29.Marcellinus, sv. 295/296 - 304 63. 

30.Marceilus, sv. 307/308 - 308/309 64. 

31.Eusébius, sv. 308/309 - 309/310 65. 

32.Miltiades (Melchiades, sv.) 310/309 - 314 66. 

33.Silvester L, sv. 314 - 335 67. 

34.Marcus, sv. 335 - 336 68. 

35.Július L, sv. 337-352 69. 

36.Libérius, sv. 352 - 366 70. 

Félix II. 355-358 71. 

Damasus L, sv. 366 - 384 

Ursinus 366-367 

Siricius, sv. 384- 398/399 

Anastáz L, sv. 398/399 - 401/402 

Inocent I. sv. 401/402 — 417 

Zosimus, sv. 417-418 

Bonifác L, sv. 418-419 

Eulálius 418 - 419 

Celestín L, sv. 422 - 432 

Sixtus ffl., sv. 432 - 440 

Lev L, sv. 440-461 

Hilárius, sv. 461-468 

Simplicius, sv. 468 - 483 

Félix II. (III.), sv. 483 - 492 

Gelasius, sv. 492 - 496 

Anastáz II., sv. 496 - 498 

Symmachus, sv. 498 - 514 

Laurencius 498 - 505 

íiorrnisdas, sv. 514 - 523 

Ján L, sv. 523 - 526 

Félix III. (IV.), sv. 526 - 530 

Bonitácii. 530-532 

Bioscorus 530 

Ján H. (Merkúr) 532/533 - 535 

Agipét L, sv. 535 - 536 

Silvérius L, sv. 536 - 537/540 

Vigílius 537/540 -555 

Peiágius L 555/556 - 560/561 

Ján III. 560/561-573/574 

Benedikt I. 574/575 - 578/579 

Peiágius II. 578/579-590 

Gregor!., sv. 590-604 

Sabiniánus 604 - 606 

Bonifác III. 607 

Bonifác IV, sv. 608-615 

Deusdedit (Adeodatus L), sv. 615 -618 

Bonifác V. 618/619-625 

Honor I. 625-638 

Severín 640

170 

72.Ján IV. 640 - 642/643 

73.Teodor I. 642/643-649 

74.Martin, sv. 649 - 653/655 

75.Eugen í., sv. 654/655 - 657 

76.Vitaliánus, sv. 657 - 672 

77.Adeodatus II. 672 - 676 

78.Donus (Domnus) 676 - 678 

79.Agaton, sv. 678-681 

80.Lev II., sv. 682 - 683 

81.Benedikt IL, sv. 684 - 685 

82.Ján V. 685 - 686 

83.Konon 686 - 687 

84.Sergius Ľ, sv. 687 - 701 

Teodor 687 

Paschal 687 - 692 

85.Ján VI. 701 - 705 

86.Ján VIL 705 - 707 

87.Sisinnius 708 

88.Konštantín L 708-715 

89.Gregor II., sv. 715-731 

90.Gregor III., sv. 731-741 

91.Zachariáš, sv. 741 - 752 

92.Štefan II. 752 - 757 

93.Pavol L, sv. 757-767 

Konštantín II. 161 - 768 

94.Štefan III. 768 - 772 

Filip 768 

95.Hadrián 1.772-795 

96.Lev Í1I., sv. 795-816 

97.Štefan IV. 816-817 

98.Paschal L, sv. 817-824 

99.Eugen II. 824 - 827 

100.Valentín 827 

101.Gregor í V. 827- 844 

102.Sergius ÍL 844-847 

Ján 844 

103.Lev IV, sv. 847-855 

104.Benediktín. 855-858 

Anastáz 855 - 858 

105.Mikuláš L, sv. 858-867 

106.Hadrián II. 867-876 

107.Ján VIII. 872-882 

108.Marinus I. 882-884 

109.Hadrián III., sv. 884-885 

110. Štefan V. 885-891 

Hl.Formosus891-896 

112.Bonifác VI. 896 

113.Štefan VI. 896-897 

114.Roman 897 

115.Teodor II. 897 

116.Ján IX. 898-900 

117.Benedikt IV. 900-903 

118.Lev V. 903 

Krištof 903 - 904 

119.Sergius m. 904- 911 

120. Anastáziu. 911-913 

121.Lando913-914 

122.Ján X. 914-928 

123.Lev Vi, 928 

124.Štefan Víl. 928-931 

125.Ján XI. 931-935/936 

126.Lev Vil. 936-939 

127.Štefan VIII. 939-942 

128.Marinus II. 942-946 

129.Agapit II. 946-955 

130.Ján XII. 955-964 

131.Lev Vín. 963-965 

132.Benedikt V. 964 - 966 

133.Ján XIII. 966-972 

134.Benedikt VI. 973 - 974 

135.Benedikt VIL 974-983 

136.Ján XIV 983 -984 

137.Bonifác VIL 974/984 - 985 

138.Ján XV. 985-996 

139.Gregor V. 996-999 

Ján XVI. 997-998 

140.Silvester 993 -1003 

141.Ján XVH. 1003 

142.Ján XVIII. 1003/1004 - 1009 

143.Sergius IV. 1009- 1012 

144.Benedikt VIII. 1012-1024 

Gregor 3012 

145.Ján XIX. 1024-1032 

146.Benedikt IX. 1032/1033 - 1044/1045 

1047/1048 

147.Silvester ffl. 1045/1046 

148.Gregor VI. 1045-1046 

149.Klement II. 1046/1047 - 1047/1048 

150.DamasusII. 1048 

151.Lev IX., sv. 1049-1054 

152.Viktórii. 1055-1057 

153.Štefan IX. 1057-1058 

154.Benedikt X. 1058 - 1059/1060 

155.Mikuláš II. 1059-1061 

156.Alexander II. 1061-1073 

Honor II. 1061-1072

171 

157.Gregor VIL, sv. 1073 - 1085 

Klement III. 1084-1100 

158.ViktorlII. í 086-1087 

159. Urban II. 5088-1099 

!60.PaschaiII. 1099-1118 

Teodorich í 100 -1102 

Albert 1102 

Silvester IV. 1105-1111 

lól.GelasiusII. 1118-1119 

Gregor VIII. 1118-1121 

!62.Ka!istII. 1119- 1124 

163.Honor II. 1124-1130 

Celestín II. 1124 

164.Inocent II. 1130 - 1143 

Anaklétl 130- 1138 

Viktor IV. 1138 

165. Celestín II. 1143-1144 

Í66. LuciusII. 1144-1145 

167.Euên III. 1 145-1153 

168.AnastázIV. í 153-1154 

169.HadriánlV. 1154-1159 

170.Alexander III. 1159-1181 

Viktor IV. 1159-1164 

PaschalIII. 1164-1168 

KalistlII. 1168-1178 

Inocent III. 1178-1180 

171.Lucius m. 1181-1185 

172. Urban III. 1185-1187 

i 73. Gregor VIII. 1187 

174.Klement IIÍ. 1187-1191 

175.Celestín IIL 1191-1198 

176.Inocent m. 1198-1216 

177.Honor III. 1216-1227 

178.Gregor IX. 1227-124! 

179.Celestín IV. 1241 

180.Inocent IV. 1243 - 1254 

181.Alexander IV. 1254-1261 

182.Urban IV. 1261-1264 

183.Klement IV. 1265 - 1268 

184.Gregor X., sv. 1271-1276 

185.Inocent V., sv. 1276 

186.HadriánV. 1276 

187.Ján XXI.(XX.) 1276 - 1277 

188.Mikuláš III. 1277-1280 

189.Martin IV. 1281-1285 

190.Honor IV. 1285-1287 

191.Mikuláš IV. 1288-1292 

192.Celestín V., sv. 1294 

193. Bonifác VIII. 1294 - 1303 

194.Benedikt XI., sv. 1303 - 1304 

195.Klement V. 1305-1314 

196.Ján XXII. 1316-1334 

Mikuláš V. 1328-1330 

197.Benedikt XII. 1334 - 1342 

198.Klement VI. 1342 - 1352 

199.Inocent VI. 1352 - 1362 

200.Urban V. 1362 - 1370 

201.Gregor XI. 1370-1378 

202.Urban VI. 1378-1389 

Klement VII. 1378-1394 

Benedikt XIII. 1394-1423 

203.Bonifác IX. 1389 - 1404 

204.Inocent VII. 1404 - 1406 

205.Gregor XII. 1406-1415 

Alexander V. 1409-1410 

JánXXllL 1410-1415 

206.Martin V. 1417-1431 

Klement VIII. 1423 - 1429 

207.Eugen IV. 1431-1447 

Félix V. 1439-1449 

208.Mikuláš V. 1447-1455 

209.Kalist III. 1455-1458 

210.PiusII. 1458-1464 

211.Pavol II. 1464-1471 

212.SixtusIV. 1471 - 1484 

213.Inocent Vffl. 1484 - 1492 

214.Alexander VI. 1492 - 1503 

215.Piuslll. 1503 

216.Július íl. 1503-1513 

217.Lev X. 1513-1521 

218.HadriánVI. 1522-1523 

219.Klement VIL 1523-1534 

220.Pavol ffl. 1534-1549 

221.Július III. 1550-1555 

222.Marcellus II. 1555 

223.Pavol IV. 1555-1559 

224.PiusIV. 1559-1565 

225.Plus V. 1566-1572 

226.Gregor XIIL 1572 - 1585 

227.SixtusV. 1585-1590 

228.Urban VIL 1590 

229. Gregor XIV. 1590-1591 

230.InocentIX. 1591 

23 i. Klement VIII. í 592 - 1605 

232.Lev XI. 1605 

233.Pavol V. 1605-1621

172 

234.Gregor XV. 1621 - 1623 

235.Urban VIII. 1623 - 1644 

236.Inocent X. 1644 - 1655 

237.Alexander VII. 1655 - 1667 

238.Klement IX. 1667 - 1669 

239.Klement X. 1670 - 1676 

240.Inocent XI. 1676 - 1689 

241.Alexander VIII. 1689-1691 

242.Inocent XII. 1691-1700 

243.Klement XI. 1700 - 1721 

244.Inocent XIII, 1721-1724 

245.Benedikt XIII. 1724 - 1730 

246.Klement XíL 1730-1740 

247.Benedikt XIV. 1740 - 1758 

248.Klement XIII, 1758 - 1769 

249.Klement XIV. 1769 - 1774 

25O.PiusVI. 1775-1799 

251.PiusVII. 1800-1823 

252.Lev XII. 1823-1829 

253.Pius VIII. 1829-1830 

254.Gregor XVI. 1831-1846 

255.Pius IX. 1846-1878 

256.Lev XIII. 1878-1903 

257.Pius X., sv. 1903-1914 

258.Benedikt XV. 1914 - 1922 

259.Pius XI, 1922-1939 

260.Pius XII. 1939-1958 

261.Ján XXIII. 1958-1963 

262.Pavol VI. 1963 - 1978 

263.JánPavo!I. 1978 

264. Ján Pavol II. 1978 - 

Z niektorých období, najmä v prvých storočiach, nie sú presné údaje o pápežoch (titul sa vžil v 4. 

-5. stor.); lomená čiara označuje kolísanie v zaužívaných údajoch. Odlišným typom písma (kurzívou) sú 

uvedení protipápeži.

173 

VŠEOBECNÉ KONCILY 

1.1. nicejský 325 2.1. 

carihradský 381 

3.Efezský431 

4.Chaícedónsky 451 

5.II. carihradský 553 

6.III. carihradský 680-681 

7.II. nicejský 787 

8.IV carihradský 869-870 

9.1. lateránsky 1123 

10.11. iateránsky 1139 

11.ÍH. iaíeránsky 1179 

12.[V. laíeránsky 1215 

13.í. lyonský 1245 

14.II. lyonský 1274 

15.Viennský 1311-1312 

16.Kostnický 1414-1418 

17.Bazilejsko- ferrarsko - florentský 1431-1439 

18.V. lateránsky 1512-1517 

19.Tridentský 1545-1563 

20.L vatikánsky 1869-1870 

21.II. vatikánsky 1962-1965

174 

CHRONOLOGICKÝ PREHĽAD UDALOSTÍ 

6 — 7 ^r.n.l. Narodenie Ježiša Krista 

30-33 Ukrižovanie Ježiša Krista 

48/49 Apoštolský koncil v Jeruzaleme 

64 Požiar mesta Ríma, začiatok prenasledovania kresťanov v Rím. ríši; Mučenícka srnrť 

sv. Petra 

67 Mučenícka smrť sv. Pavla 

70 Zničenie Jeruzalema 

o. 270 Počiatky pustovníckeho života v Egypte 

303-304 Prenasledovanie za cisára Diokleciána - krvavé edikty 

31! Tolerančný edikt 

313 Milánsky edikt 

324Euzébius z Cézarey píše prvé dejiny Cirkvi {História ecclesiaé) 

325Prvý nicej ský koncil 

330 Prenesenie cisárskeho sídla do Carihradu 

380 Teodózius Veľký ediktom Cunctos populos vyhlási kresťanstvo za štátne náboženstvo 

381 Prvý carihradský koncil 

382 Pápež Damaz I. na koncile v Ríme vyhlásil zoznam kanonických kníh Starého a Nové 

ho zákona 

401 Vpád barbarských etník do Galie 

43 ] Efezský koncil 

451Chalcedónsky koncil 

452Vpád Hunov do Itálie 

496__Pokrstenie franského panovníka Chlodvika 

553__Druhý carihradský koncil 

_____681 Tretí carihradské koncil 

754 Pomazanie Pipina pápežom Štefanom II, 

787 Druhý nicej ský koncil 

800 Korunovácia Karola Veľkého 

o. 830 Konsekrácia kostola v Nitre, postaveného kniežaťom Pribinom 

863 Príchod Konštantína a Metoda na naše územie 

867 Spor Ríma a Carihradu ohľadom Fócia 

869 - 870 Štvrtý carihradský koncil 

880 Založenie biskupstva v Nitre bulou Industriae tuae 

880 - 1046 Saeculum obscurum 

900 Obnovenie cirkevnej hierarchie na našom území 

962 Druhé obnovenie zapadorímského cisárstva - Oto I. 

909 Založenie kláštora v Cluny 

1000 Korunovácia Štefana L, sv., Uhorského 

1054 Schizma medzi Západom a Východom

175 

1059 Dekrét o voľbe pápeža 

1077 Canossa 

1083 Kanonizácia prvých piatich uhorských svätcov - medzi nimi sv. Andrej - Svorad a Beňadík 

zo slovenského územia 

1096 1099 1. kríž. výprava 

o. 1115 Obnovenie nitrianskeho biskupstva 

1122Wormský konkordát 

1123Prvý lateránsky koncil 

1139 Drahý lateránsky koncil 

1147 - 1149 2, kríž. výprava 

1153 t sv. Bernard z Clairvaux 

1179 Tretí lateránsky koncil 

1189 — 1192 3. kríž. výprava 

1202 - 1204 4. kríž. výprava 

1209 Univerzita v Cambridge 

1212 Detská kríž. výprava 

1215 Štvrtý lateránsky koncil 

1222 t sv. Dominik 

1226 t sv. František z Assisi 

1228 - 1229 5. kríž. výprava 

1231 Zriadenie rímskej inkvizície pápežom Gregorom IX. 

1241 Tatársky vpád na Slovensko 

1245 Prvý lyonský koncil 

1248 - 1254 6. kríž. výprava 

1252 Bula Ad exstirpandam (inkvizičná) 

1270 7. kríž. Výprava 

1274 Druhý lyonský koncil 

1280 t sv. Albert Veľký 

1291 Pád Akkonu 

1300 Vyhlásenie prvého svätého roka 

í 302 Pápežská bula Bonifáca VIII. Unam Sanctam 

13 09 Začiatok avignonskóho pobytu 

1311 _ 1312 Viennský koncil 

1377 Návrat pápežov do Ríma 

1378 Pápežská schizma (UrbanVI. - Klement VII.) 

1409 SnemvPise 

1414-1418 Kostnický koncil 

1415 Upálenie Jána Husa 

1417 Koniec pápežskej schizmy 

1431 - 1439 Bazileisko-ferrarsko-florenstský koncil 

1439 Únia s Grékmi 

Voľba posledného protipápeža - Felix V. 

1453 Dobytie Carihradu mohamedánmi 

1465 Univerzita Istropoiitana v Bratislave 

1479 Počiatok španielskej inkvizície 

1492 Koniec arabského panstva na Pyrenejskom polostrove; Objavenie Ameriky 

1498 G. Savonarola upálený vo Florencii 

1506 Počiatok stavby Svätopeterskej baziliky - pápež Július II.

1512 -----,— m---- 

-1517 

176 

Piaty lateránsky koncil 

1517 Vystúpenie Martina Luthera 

1519 -1556 Karol V. cisárom 

1521 Luther exkomunikovaný 

i 521 Woraiský edikt 

1524 -1525 Sedliacka vojna v Nemecku 

1526 Bitka pri Moháči 

1527 Sacco di Róma 

1530 Confessio Augustana 

1534 Anglická schizma 

1540 Potvrdenie rehole jezuitov 

1542 František Xaverský SJ - misionár v Indii 

1543 1820 Trnava sídlom ostrihomského arcibiskupa 

1545 -1563 Tridentský koncil 

1546 t M. Luther 

1553 Vedec a teológ Michal Servetus - upálený kalvínmi v Ženeve 

1555 Augsburgský náboženský mier 

1556 t Ignác z Loyoly 

1557 Zverejnenie prvého Indexu zakázaných kníh 

1564 t Ján Kalvín 

1566 Rímsky katechizmus 

1568 Rímsky breviár 

1571 Porážka tureckého vojska pri Lepante 

1572 Bartolomejská noc 

1582 t Terézia z Avily 

Reforma juliánskeho kalendára Gregorom XIII. 

1583 

1591 

ročiatok krestanských misií v Číne 

t Ján z Kríža 

1596 Brest-íitovská únia 

1598 Nantský edikt 

1600 Upálenie Giordana Bruna v Ríme 

1609 Jezuitské redukcie v Paraguaji 

1610 Žilinská synoda 

1618 -1648 Tridsaťročná vojna 

1620 Bitka na Bielej hore 

1621 t Róbert Bellarmín 

1622 Kongregácia de Propaganda Fide 

1635 Založenie Trnavskej univerzity kardinálom Petrom Pázmaňom 

1638 t Kornelius Jansen 

1640 -1660 Anglická revolúcia 

1649 Zjednotenie východných kresťanov v Užhorode 

1682 Štyri galikánske články 

1683 Porážka Turkov pri Viedni 

1713 Odsúdenie jansenizmu 

1717 Založenie prvej Veľkej slobodomurárskej lóže v Londýne 

1738 Zákaz členstva veriacim v slobodomurárskych spoločenstvách - Klement XII. 

174 -1780 Mária Terézia 

0- 1773 Zákaz činnosti jezuitského rádu

1776 Založenie Spišského, Rožňavského, Banskobystrického biskupstva 

1780-1790 Jozef II. 

1781 Tolerančný patent 

1782 Zrušenie kontemplatívnych kláštorov Jozefom II. 

1789 Francúzska revolúcia 

1792 Siovenské učené tovarišstvo založené v Trnave 

1 7 92 - 1795 Vláda Národného konventu vo Francúzsku 

1795 - 1799 Vláda Direktória 

1801 Konkordát s Napoleonom 

1804 Založenie Košického biskupstva 

Korunovácia Napoleona 

1806 Koniec Svätej rímskej ríše nem. národa 

1808 V Balíirncre je založené prvé katolícke biskupstvo v USA 

1809 Uväznenie Pia VII. cisárom Napoleonom 

1814 Obnovenie jezuitov 

1818 Založenie Prešovského biskupstva 

1830 Júlová revolúcia vo Francúzsku 

1848 - 1849 Revolučné hnutie v Európe 

1852- 1859 Bachov absolutizmus 

1854 Dogma o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie 

1861 Memorandum Slovenského národa v Turčianskom sv. Martine 

1863 Založenie Matice Slovenskej 

1869 - 1870 Prvý vatikánsky koncil 

1870Založenie Spolku sv. Vojtecha 

1871Parížska komúna 

Založenie Starokatolíckej cirkvi 

1891 Sociálna encyklika Rerum novarum- Lev XIII. 

1905 Odluka Cirkvi od štátu vo Francúzsku 

1910 Dokument Pia X. proti modernistom 

1914- 1918 Prvá svetová vojna 

1917Vydanie nového cirkevného zákonníka - Codex luris Canonici 

VOSR 

1918Vznik ČSR 

1919Mierové rokovania v Paríži (Versailleský mier) 

Vznik Spoločnosti národov so sídlom v Ženeve 

1920Založenie Československej cirkvi v Prahe 

1921Vysviacka troch slovenských biskupov v Nitre - Ján Vojtaššák, Karoi Kmeťko, Marián 

Bláha 

1922Zriadenie trnavskej apoštolskej administraíúry 

1928 Modus vivendi medzí Svätou stolicou a ČSR 

1929 Laíeránske zmluvy medzi Vatikánom a Talianskom 

1931 Encyklika Quaáragesimo anno Pia XI. 

Encyklika Non abbiamo bisogno - proti fašizmu 

193 3 Pribinove oslavy v Nitre 

1937 Encykliky Mit brennender Sorge - proti nacizmu a Divmi Redemptoris - proti 

komunizmu 

1939-1945 Slovenský štát 

1945 Počiatok permanentného prenasledovania Cirkvi v ČSR 

177

178 

1950 Dogma o Nanebovzatí Panny Márie 

1962 - 1965 Druhý vatikánsky koncil 

1967 Prvá biskupská synoda v Ríme 

1973 Vysviacka biskupov v Nitre 

1977 Zriadenie Cirkevnej slovenskej provincie so sídlom v Trnave 

Vydanie Rímskeho misálu - na nedele a sviatky v slovenčine (upravené vydanie v roku 

1980) 

1980 Vyhlásenie sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy 

1983 Vydanie nového cirkevného zákoníka - CIC 

! 985 Vydanie encykliky Slavorum apostoli 

Celoštátna púť na Velehrade za účasti pápežského legáta A. Casaroiiho 

1988Pokojná demonštrácia veriacich Slovenska za náboženskú slobodu - Bratislavský veľký 

piatok 

1989Zmena spoločenského systému vo Východnom bloku - začiatok nových vzťahov medzi 

Cirkvou a štátom 

1990Obnovenie diplomatických vzťahov ČSFR so Svätou stolicou 

Prvá návšteva pápeža Jána Pavla íl. v ČSFR 

CMBF v Bratislave sa stala súčasťou Univerzity Komenského spolu s teologickými 

inštitútmi V Nitre. jjallSKej ByStriCl, 2>piSkcj ľväpituič ä (lyy^) V J\.GSlCíäCíi. 

1992Vydanie nového Katechizmu Katolíckej cirkvi 

1993Vyhlásenie Slovenskej republiky 

1993 Vznik Konferencie biskupov Slovenska (KBS) 

1995 Vznik východnej Slovenskej provincie 

1995 Návšteva pápeža Jána Pavla II. na Slovensku 

1997 Erigovanie gréckokatolíckeho Košického exarchátu 

2000Jubilejný (svätý) rok 

2001Nový pápežský nuncius pre Slovensko Mons. H. J. Nowacki

179 

ENCYKLIKY JÁNA PAVLA II. 

19794. marca - Redemptor hominis (Vykupiteľčloveka) 

198030. nov. - Dives in misericordia (Bohatý na milosrdenstvo) 

198114. sept. - Laborem exercens (O ľudskej práci) 

19852. júla - Slavorum apostoli (Apoštoli Slovanov) 

198618. mája - Dominum et vivificantem (Pána a Oživovateľa) 

198725. marca - Redemptoris Mater (Matka Vykupiteľa) 

1987 30. dec. - Sollicitudo rei socialis (O sociálnej starostlivosti Cirkvi) 

199022. jan. - Redemptoris missio (Vykupiteľovoposlanie) 

19911. mája - Centesimus annus (Stý rok) 

i 993 6. aug. - Veritatis splendor (Jas pravdy) 

1995 25. marca - Evangelium vitae (Evanjelium života) 

1995 25. mája - Ut unum sint (Aby jedno boli) 

1998 15. septembra - Fides et ratio (Viera rozum)

180 

LITERATÚRA 

BAGIN, A.: Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava, Bratislava 1987 

DAWSON, Ch.: ZroženíEvropy, Praha 1994 

ĎURICA, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava 1995 

ERBA, A., GUIDUCCI, P.: Storia delia Chiesa, Torino 1989 

FRANZEN, A.: Malé cirkevné dejiny, Zvon, Praha 1992 

FRÔHLICH, R.: Grosse illustrierte Kirchengeschichte - die Erfahrung von 2000 Jahren, Freiburg - 

Basel-Wien, 1992 

FRÔHLICH, R.: Lebendige Kirchengeschichte - die Erfahrung von 2000 Jahren, Freiburg 1990 

HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných, Bratislava 1990 JUDÁK, V.: Hviezdy slovenského 

neba, Nitra 1993 JUDÁK, V.: Priatelia Boží, Bratislava 1995 

JUDÁK, V., ČEKOVSKÁ, E.: Prehľadné cirkevné dejiny, Lúč, Bratislava 1996 

KOREC, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska, Luč, Bratislava 1995 PIERRARD, P.: 

História Kosciola katolickiego, Warszawa 1981 RENDINA, C: Ipapi Storia e 

segreti, Róma 1993 STADLER, H.: Päpste undKonzilien, Dusseldorf 1983 

VRAGAŠ, Š.: Život Konštantína Cyrila a život Metoda, Martin 1991 VNUK, F.: 

Náčrt dejín katolíckej Cirkvi, CMBF UK, Bratislava 1995 VNUK, F.: Akcie K a R, 

Bratislava 1995

VILIAM JUDÁK 

UČEBNÉ 

TEXTY 

Z CIRKEVNÝCH 

DEJÍN 

pre študentov diaľkového štádia 

Univerzita Komenského Bratislava

UÄEBNÃ TEXTY Z CIRKEVNÃCH DEJÃN - teologia.iskra.sk

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

UÄEBNÃ TEXTY Z CIRKEVNÃCH DEJÃN - teologia.iskra.sk