RÃMSKOKATOLÃCKA CYRILOMETODSKÃ - teologia.iskra.sk

RÍMSKOKATOLÍCKA CYRILOMETODSKÁ 

BOHOSLOVECKÁ FAKULTA UK 

V BRATISLAVE 

ŠTÁTNA SKUŠKA 

Z DOGMATICKEJ TEOLÓGIE 

2007/2008

1. Viera a teológia, pramene teologickej vedy 

Pojem teológie: 

V pohanských náboženstvách náuka o božstve alebo rozprávanie o živote bohov 

(mytológie). Vo Sv. písme sa tento výraz nenachádza. Theos – logos = náuka o Bohu. 

Cirkevní otcovia ňou chápali náuku o Bohu ako Trojici, zatiaľ čo Božie konanie vo 

svete nazývali ekonómiou. Od začiatku stredoveku sa ňou rozumie náuka o Bohu 

a vzťahu človeka k Bohu na základe zjavenia a kresťanskej náuky. 

Predmet teologickej vedy: 

Prvotným je sám Boh, druhotnými sú stvorené veci nakoľko sú vo vzťahu k Bohu. 

Teológia ako veda: 

Nárok teológie byť vedou potvrdzujú: teológia má svoj predmet a ním je zjavená 

skutočnosť, čiže celé dejiny spásy; opiera sa o zákony ľudského myslenia; má vlastnú 

metódu skúmania (Sv. písmo, Tradícia, Magistérium, ...); vytvára súhrn vedomostí 

tvoriacich logicky usporiadaný myšlienkový systém. 

Viera a teológia: 

Na rozdiel od prírodných vied je teológia vedou viery. Jej predmetom je objektívna 

viera, teda súhrn právd a udalostí, ktoré sú obsiahnuté v Písme a Tradícii. Objektívna 

viera sa však stáva duševným majetkom človeka až vtedy, keď ju prijme za svoje 

presvedčenie. Preto teológ ako subjektívne veriaci – osvietený milosťou viery sa 

zaoberá a premýšľa nad pravdami viery, aby ich bližšie poznal. Teológia však nie je 

vierou. Jej výsledky nie sú predmetom viery, kým ich autorita Cirkvi za také nevyhlási. 

Každá pravda viery môže byť predmetom teológie, ale nie každý záver teológie je 

predmetom viery. 

Pramene teologickej vedy: 

Sväté písmo, Tradícia, Učiteľský úrad. 

Sv. písmo: tvoria ho knihy Starého a Nového zákona, ktoré sú inšpirované Bohom, 

a preto bezpečne verné a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Sv. písme 

zaznačenú na naše spasenie (DV 11). 

Tradícia: odovzdáva sa v spisoch cirkevných otcov, cirkevných spisovateľov, 

i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a presvedčení veriacich. Je pre 

teologickú vedu prameňom, lebo Božie zjavenie číta v novom dejinnom kontexte 

a uvádza ho do súdobých životných podmienok. 

Rozum: 

Je druhotným prameňom teologickej vedy. Pri utváraní teologickej vedy má najväčšiu 

zásluhu filozofia, lebo prináša metódu presného myslenia a pripravila teologickú 

terminológiu ako aj materiál na vytvorenie syntézy medzi pravdami viery a pravdami 

rozumu. 

Cieľ: 

Je pomôcť človekovi dosiahnuť plnú ľudskú zrelosť a účasť na Božej prirodzenosti, 

ktorý vyplýva z krstného zasvätenia. 

2

2. Dogmatická teológia – pojem, metóda, rozdelenie a vývoj 

dogiem 

Pojem: 

Dogmatika je teologická veda o dogme. Je uváženým metodickým a systematickým 

poznaním zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi a v Cirkvi, ktoré uskutočňuje veriaci 

človek vo svetle viery (Rahner). 

Metóda: 

Pri dogmatickej teológii sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. 

Potom sa vyloží príspevok západných a východných Otcov k Tradícii jednotlivých 

právd a ďalšia história dogmy v Cirkvi. V ďalšom kroku je potrebné svetlom rozumu 

vnikať do hlbšej pravdy dogmy a chápať ich súvislosti (pod vodcovstvom sv. Tomáša). 

Napokon je potrebné poznávať stálu prítomnosť a účinnosť dogiem v liturgických 

úkonoch a v celom živote Cirkvi, 

Pojem dogmy: 

Dogma je výrok, ktorý je predmetom Božskej a Katolíckej viery a ktorý Cirkev 

výslovne prostredníctvom riadneho Učiteľského úradu, pápežským výrokom, alebo 

koncilovou definíciou vyhlasuje za Bohom zjavený tak, že jeho popretie je herézou. 

Rozdelenie: 

Podľa obsahu 

• Všeobecné (základné pravdy kresťanstva a články viery) 

• Špeciálne (vyplývajú zo základných) 

Podľa vzťahu k rozumu 

• Čisté (poznáme ich iba na základe zjavenia) 

• Zmiešané (možno ich ľudským rozumom pochopiť) 

Podľa cirkevného vyhlásenia 

• Formálne (predložené Učiteľským úradom ako zjavené) 

• Materiálne (chýba im cirkevné vyhlásenie) 

Podľa potrebnosti k spáse 

• Nutné (pre dosiahnutie spásy je potrebné výslovne ich veriť) 

• Nie nevyhnutné (stačí pre ne implicitná viera) 

Vývoj dogiem: 

Kvantitatívny vývoj prebiehal od prvotného zjavenia po smrť posledného z biblických 

autorov. Kvalitatívny vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy, nepridáva sa žiadna 

nová pravda. Je to stále dôkladnejšie prenikanie ľudského rozumu do obsahu zjavených 

právd. Dogmy obsiahnuté v zjavení nezreteľne a skryto sa stávajú pod vedením Ducha 

Svätého zreteľnými a vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej 

konfrontácii s ľudským poznaním, vedou, kultúrou a meniacou sa ľudskou 

spoločnosťou vôbec. 

3

3. Boh – jeho poznanie a podstata 

Poznanie Boha je trojaké: 

1. Existencia (že je Boh, že existuje) 

2. Podstata (čo, kto je Boh) 

3. Vlastnosti (aký je Boh) 

Prirodzené poznanie Boha: 

Boha možno s istotou poznať svetlom prirodzeného rozumu zo stvorených vecí (I. 

vatikánsky koncil). 

Naše poznanie Boha a sveta je nepriame (nevidíme a nepoznáme ho, aký je sám v sebe, 

ale iba usudzujeme o jeho jestvovaní), analogické (na Boha myslíme v obrazoch 

a podobnostiach s vecami, ktoré si vieme predstaviť) a neúplné. 

Naše poznanie Boha je síce nedokonalé, ale pravdivé a správne, lebo to, čo o Bohu 

vieme a poznávame na základe pojmov odvodených zo sveta, je skutočná pravda. 

Boha môžeme poznať aj svetlom viery (dogma). Toto poznanie Boha je nadprirodzené. 

Na zemi sa deje vierou, vo večnosti vidíme Boha. Poznanie vierou je nepriame 

a analogické, videnie je priame a bezprostredné. Nadprirodzené poznanie Boha čerpáme 

z Božieho zjavenia. 

Podstata: 

Metafyzická bytnosť Boha spočíva v tom, že Boh je bytie samo jestvujúce vlastnou 

silou. Jeho podstatou je, že „je“, existuje. Boh je čistý duch, čiže je úplne jednoduchý, 

nie je zložený ani z matérie ani z formy, čiže nie je hmotou ani telesom. Boh je 

nekonečný, čo sa týka času aj priestoru. 

Božiu podstatu vyjadruje Božie meno – JHWH, Ten, ktorý je. Z mnohých názvov 

a mien v Písme treba na prvé miesto postaviť dve: Ja som, ktorý som (lepšie vyjadruje 

plnosť bytia) a Boh je láska (lepšie sa prejavuje ako Dobro). 

Božia podstata je človeku nepochopiteľná. Hoci sa Boh zjavuje, zostáva nevýslovným 

tajomstvom. 

Bludy: 

Polyteizmus, dualizmus, panteizmus, materializmus (ateizmus). 

4. Boh – jeho vlastnosti 

Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatou reálne totožné. Nerozlišujú sa 

navzájom reálne, ale iba pojmovo. Predstavujú iba zvláštny aspekt úplne jednoduchej 

Božej podstaty. 

Jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, je všemohúci, večný, nezmerný, 

nepochopiteľný a nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. 

Božia láska: 

Boh miluje sám seba nutne, stvorené veci slobodne. Boh je sám v sebe a zo seba úplne 

blažený. Boh sám je najvyššie dobro, preto nutne miluje seba. 

4

Božia všemohúcnosť: 

Boh všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže. Je pánom všetkého a všetkému určil 

poriadok a všetko mu zostáva podriadené. Je pánom dejín, riadi ľudské srdcia aj všetky 

udalosti. 

Božia pravdivosť: 

Boh je pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje 

sám seba. Od neho pochádza zákon pravdy. 

Boh je nekonečne spravodlivý 

Boh je nekonečne milosrdný 

Boh je nekonečne múdry a neomylný 

Boh je nekonečne dobrotivý a štedrý: 

Božia dobrotivosť nespočíva v cite, ale v skutkoch a účinkoch, lebo Boh je vždy 

ochotný z čistej lásky dať svojim tvorom všetko, čo potrebujú k dosiahnutiu svojho 

cieľa. 

Boh je absolútne a podstatne svätý: 

Boh chce a miluje iba dobro a má odpor voči každému zlu. Je slobodný od hriechu 

a čistý v každom svojom konaní. 

5. Najsvätejšia Trojica (A) – Sv. písmo, obsah, terminológia, 

bludy 

Dogma: 

V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. 

Každá z týchto troch osôb vlastní numericky tú istú Božiu podstatu, čiže jednota 

v Trojici a Trojica v jednote. 

Sväté písmo: 

V SZ bola Trojica iba naznačená. V evanjeliách: teofánia pri Ježišovom krste; 

zvestovanie Panne Márii; Ježišov misijný príkaz v Mt. Svätý Peter v 1 Pt liste používa 

trinitárnu formulu požehnania. Svätý Pavol v 1 Kor 12,4: ...Duch je ten istý, Pán je ten 

istý, Boh je ten istý... 

Obsah: 

Jednota 

– jednota Božej podstaty; tri osoby nie sú len spojené alebo združené 

v oblasti morálnej ani druhovej, ale ich jednota je číselná. 

– jednota Božích vlastností; ak je jedna podstata, potom sú jedny aj jej 

vlastnosti: aký je Otec, taký je aj Syn a taký je aj Duch Svätý. 

– jednota činnosti všetkých troch osôb navonok vyplýva z jednej podstaty, 

teda osoby sú nerozdielne v tom, čo konajú 

5

Trojica 

– týka sa osôb. Rodielnosť medzi troma Božskými osobami vyplýva 

z rozličnosti ich pôvodu a ich vzájomných vzťahov. Otec, Syn a Duch 

Svätý sú skutočne tri osoby, nie len obyčajné názvy alebo spôsoby, 

ktorými by sa jediná Božská osoba zjavovala. Poradie Otec, Syn a Duch 

Svätý je stanovené na základe večných pochádzaní a pôvodu. 

Terminológia: 

Hypostáza je úplná a jedinečná individuálna podstata, ktorá dokáže existovať oddelene 

od iného. 

Osoba podľa filozofie je to rozumná hypostáza. 

Bludy: 

Monarchianizmus: uznáva iba jedinú Božskú osobu. 

Subordinacianizmus: predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej 

osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. Patrí sem arianizmus, 

macedonianizmus. 

Triteizmus: stotožňuje prirodzenosť a osobu, čím prichádza k náuke o troch rozdielnycj 

bohoch (3 osoby = 3 prirodzenosti). 

6. Najsvätejšia Trojica (B) – účinkovanie navonok, pochádzanie, 

vzťahy, perichoréza, posielanie 

Účinkovanie navonok: 

Tri božské osoby majú navonok jednu činnosť. Je to nutný dôsledok jednoty 

prirodzenosti, lebo prirodzenosť je základom a pôvodom činnosti. Ak sa nejaká činnosť 

privlastňuje niektorej osobe (napr. Otec – stvorenie), nemyslí sa to výlučne, akoby táto 

činnosť inej osobe neprislúchala. Takéto privlastňovanie činnosti sa deje na základe 

podobnosti niektorých činností a výlučných vlastností jednotlivých osôb. 

Pochádzanie: 

1. Božia podstata ako taká, ani Otec, nepochádzajú od nikoho 

2. Syn pochádza od Otca plodením 

3. Duch Svätý pochádza od Otca i Syna ako dych ich spoločnej lásky (východní 

kresťania učia, že Duch pochádza iba od Otca) 

Vzťahy: 

V Bohu sú 4 skutočné vzťahy. Nie je to dogma, ale je to nutný dôsledok pochádzania. 

1. otcovstvo (aktívne plodenie, plodí) 

2. synovstvo (pasívne plodenie, je plodený) 

3. vydychovanie (jeho princípom sú Otec a Syn) 

4. pasívne dýchanie (pochádzanie Ducha Svätého) 

Trinitárna perichoréza: 

Tri božské osoby sa navzájom prenikajú a v sebe navzájom prebývajú (dogma). 

Otec tým, že plodí Syna odovzdáva mu svoju podstatu a celý ide do Syna, taktiež Otec 

a Syn ako jeden dýchateľ odovzdávajú Duchu Svätému svoju podstatu a tým idú do 

6

Ducha Svätého. Otec od večnosti plodí Syna tým, že medzi nimi ustavične prúdi Duch 

Svätý. Každý z nich má božstvo iným spôsobom: Otec do seba, Syn plodením (nie 

stvorením) a Duch Svätý dýchaním, ale spolu majú to isté božstvo. 

Posielanie: 

Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého 

(podľa svedectva Písma). 

7. Stvorenie sveta – Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov, 

Božia Prozreteľnosť 

Prvé a základné Božie dielo je stvorenie: 

Bohom zjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení je vyjadrené v obrazoch, 

rečou, ktorou sa vyjadroval staroveký orientálny človek. Stála platnosť biblického 

posolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov. 

Stvoriť: 

V teologickom zmysle znamená urobiť niečo celkom z ničoho, teda, že tá vec neexistuje 

ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál, z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je 

vlastná jedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovať možno nazvať prechodom 

od nebytia k bytiu; tento prechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastal v okamihu. 

Dogma: 

Boh stvoril svet z ničoho (4. Lateránsky koncil, 1215). 

Zo správ Sv. písma predovšetkým vyplýva: medzi Bohom a človekom je podstatný 

rozdiel; svet nevznikol z večnej prahmoty; medzi Bohom a chaosom niet zápasu – 

hmota je podriadená Božiemu slovu; Boh všetko stvoril pokynom nezávislým od iného 

princípu. 

Dogma: 

Tri Božské osoby sú jediným, spoločným princípom stvorenia (všetky diela navonok sú 

dielami Najsvätejšej Trojice). 

Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. Boh stvoril svet 

slobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútorného nátlaku. Boh stvoril dobrý svet. 

Cieľom Boha Stvoriteľa: 

Je prejaviť v tvoroch svoju dokonalosť tým, že tvorom udeľuje rozličné dobrá. Cieľom 

tvorov je prejavovať Božiu dokonalosť a tak oslavovať Boha svojím jestvovaním. 

Prvotným cieľom stvorenia samého je sláva Božia, druhotným cieľom je blaženosť 

rozumných tvorov. 

Božia starostlivosť o svet: 

Zachovávanie sveta; spolupôsobenie Boha s činnosťou tvorov; riadenie sveta (vlastná 

prozreteľnosť). Boh všetko stvorené udržuje a zachováva v bytí. 

Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov: 

Keďže každá bytosť je závislá na Bohu, nestačí, že on ju udržuje, ale musí jej aj 

umožniť, aby svoje sily použila. Žiadna bytosť nemôže byť činná bez zvláštneho 

7

Božieho pôsobenia. Toto spolupôsobenie sa nazýva prirodzené (všeobecné), na rozdiel 

od nadprirodzeného spolupôsobenia (milosti). Učenie o Božom spolupôsobení tvorov 

nie je definovaným článkom viery, ale teológovia učia: „Boh bezprostredne spolupôsobí 

s činnosťou tvorov“. Vzťah medzi Božou činnosťou a činnosťou stvorenej bytosti nie je 

analogický (ako keď dvaja nesú jedno bremeno), ale Boh je prvotná príčina, človek je 

druhotná, zvláštna. 

Božia prozreteľnosť: 

Sa skladá z Božieho plánu sveta a z riadenia sveta. Vo večnom nezmeniteľnom pláne 

svet myslí Boh na cieľ, v riadení sveta sa uskutočňuje tento plán. Večný Boží plán 

a jeho vykonanie v čase nazývame Božou prozreteľnosťou. V užšom zmysle je to 

činnosť, ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu, ku svojej sláve a spáse človeka. 

Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: 

• neomylná istota (nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené, „náhoda“ 

nemá u Boha miesto, nejde tu však o fatalizmus – osudovosť, čo by popieralo 

slobodu rozumných tvorov) 

• nezmeniteľnosť (nevylučuje sa prosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu, 

nesnaží sa ho zmeniť, ale je plnením Božej vôle) 

8. Anjeli 

Anjeli sú považovaní za osobné bytia, teda bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale 

rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona (angelos = posol). 

Jestvovanie anjelov je dogma. 

V Písme: 

Je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) ako o nadľudských bytostiach stvorených Bohom. 

V Kol 1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolo stvorené všetko...tróny, 

panstvá...). O počte anjelov sa v Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázke nič 

presnejšie nevieme. 

Prirodzenosť anjelov: 

Je duchovná, podľa svojej podstaty sú to bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, 

fyzicky jednoduché. Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní. Ako duchovné bytosti 

majú rozum a slobodnú vôľu. Svoje pojmy si môžu vzájomne prejaviť. Ich moc je 

veľká, nemôžu však niečo vykonať púhou vôľou (robiť čokoľvek), to by bola 

všemohúcnosť. Anjeli nemajú priestorovosť ani rozmery. 

Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ – bezprostredné videnie Boha a k dosiahnutiu 

tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť, ktorá je teda aj pre anjela nadprirodzený, 

nezaslúžený Boží dar. Anjeli boli podrobení mravnej skúške. Anjeli boli najprv v stave 

putovania, v ktorom si mali svojou spoluprácou s milosťou zaslúžiť blažené videnie 

Boha vo svojom konečnom stave. Diabol a iní démoni boli Bohom stvorení ako dobrí, 

ale sebou samí sa stali zlými. 

Pôsobenie dobrých anjelov: 

Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu. Ako poslovia Boží 

prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, sú služobníkmi Božej prozreteľnosti. 

Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu. Neprekáža 

8

im to požívať večnú blaženosť, lebo vždy a vo všetkom milujú Boha a tešia sa z toho, 

keď ľudia získavajú nebeskú blaženosť. 

Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjela strážcu. 

Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae). 

Pôsobenie zlých anjelov: 

Boh dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej 

analýze. Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro. Boh 

nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla. 

4. Lateránsky koncil učí, že človek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má na 

základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi. Podľa Tomáša je prirodzenosti 

človeka primerané, aby mu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zase škodili (zlí 

anjeli). 

Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje: 

• Nepriamo – morálne pôsobenie – zlé okolnosti, zlí ľudia 

• Priamo – fyzicky (bolesť) 

- útoky diabla (zlý duch pôsobí na telesné orgány) 

- posadnutie (diabol manipuluje z nižšími schopnosťami človeka – 

obrazotvornosť, pamäť, fantázia) 

Pri posadnutí diabol nemôže vplývať na rozum a vôľu človeka. 

Hriechom anjelov začalo svoju činnosť tajomstvo neprávosti (mystérium iniquitatis). 

2 Sol 2,7: „Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený 

ten, čo ho teraz zadŕža.“ 

Prejavy diablovej moci: 

1. riadna moc: 

• morálna (obrazotvornosť, zmyslovosť) 

• fyzická (cez hmotu, či zlého človeka) 

2. mimoriadna moc: 

• útoky (priamy útok diabla) 

• posadnutie (diabol sa dostáva do vnútra človeka) 

9. Teologická antropológia – pôvod a prirodzenosť človeka 

Teologická antropológia: 

Neustále porovnáva svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodovedeckého 

a psychologického výskumu. Ak by jestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď 

nesprávne vykladá Písmo alebo jeho uzávery nie sú správne. Zvláštnu dôležitosť má 

teologická antropológia v závislosti na kristológiu. Teológia objasňuje stav vecí 

zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktorom skutočného pádu jeho 

prirodzenosti (dedičný hriech). 

Dogma: 

Prvého človeka priamo stvoril Boh. 

Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakého živočícha, hoci je možné pripustiť, že 

Boh vdýchol duchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemu telu). Sväté písmo 

obsahuje dve správy o stvorení. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho telo 

9

utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma 

nedozvedáme. 

Z dogmy o stvorení prvých rodičov logicky vyplýva pravda o jednote ľudského 

pokolenia, teda že ono celé pochádza od Adama a Evy (monogenizmus). Pri 

viacpárovosti rodičov by bol problém uviesť to do súladu s vierou o dedičnom hriechu. 

Ľudský rozum bezpečne dokazuje, že všetci ľudia tvoria jeden a ten istý druh, majú 

v podstate tie isté duchovné a telesné vlastnosti, takže to neodporuje náuke 

o prarodičoch. 

Ľudská prirodzenosť je zložená: 

Ide o dve zložky ľudskej prirodzenosti: 

• človek je bytosť pozostávajúca z ducha 

• (hmotného) tela 

Toto je nezlučiteľné s trichotomizmom (animálna a duchovná duša a telo, duch, duša 

a telo). Človek má len jednu jedinú rozumovú dušu. 

Nehmotná činnosť: 

Sa u človeka prejavuje: duševná činnosť nie je možná bez predmetu, je to moje ja, ktoré 

je samo činné; naše sebavedomie je to isté, kým telo je podrobené zmenám; rozumom 

poznávame aj také veci, ktoré na zmysly nepôsobia; človek chápe predmety jednotne 

a súčasne a poznáva ich vzájomnú súvislosť; človek chce – má vôľu. Jednotlivý človek 

ako kompletná, rozumná a svojprávna podstata je osobou. 

Vzťah duše a tela: 

Rozumná duša je sama sebou a podstatne formou ľudského tela. Každá duša je 

samostatná bytosť, duchovná podstata, nie len obyčajný akcident. Každý človek má 

individuálnu nesmrteľnú dušu. 

Pôvod jednotlivých duší: 

Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. Certa). 

Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už pred spojením s telom) 

Emanatizmus (duše vznikajú vyliatím, emanáciou z Božej podstaty) 

Generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov, ktorí sú jej 

pôvodcami) 

10. Prvotný stav človeka a dedičný hriech 

Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov: 

Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom 

mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním. 

Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti: to, 

bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je 

prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých 

stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. 

Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok 

a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok 

je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu. 

10

Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. 

Nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzeno. 

Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ. 

Nadprirodzené vybavenie prvého človeka: 

Prví rodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Mali nadprirodzený dar milosti 

posväcujúcej a mimoprirodzené dary integrity, nesmrteľnosti, vedomosti a rajskej 

blaženosti. 

Posväcujúca milosť: 

Prví rodičia dostali od Boha dar posväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božieho 

príkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený; tento 

priestupok neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident). 

Dar integrity: 

„Dar neporušenosti“: oslobodenie od žiadostivosti, teda spontánnej duševnej 

a zmyslovej snahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti 

rozhodnutiu vôle. Tento dar spočíval v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové 

a duševné hnutia. 

Dar telesnej nesmrteľnosti: 

Znamenal možnosť nezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskej doby skúšky 

bez smrti vzatí do nebeskej blaženosti. Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, 

hoci človek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto darom ho Boh od telesnej smrti 

uchránil. 

Dar vedomosti: 

Teda Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Pozostával v tom, 

že Boh prvých rodičov naplnil rozumnosťou, takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné 

vedieť, bez akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiu nadprirodzeného cieľa). 

Dar rajskej blaženosti: 

Teda oslobodenie od utrpenia. Znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať 

bez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. 

Utrpenie a bolesť sa považujú za následky hriechu. 

Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba, ale aj pre svojich potomkov; bol 

to dedičný dar. 

Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť 

posväcujúca, mimoprirodzené dary). 

Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez 

milosti posväcujúcej, bez mimoprirodzených darov). 

Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou 

obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprirodzené dary). 

Stav oslávenej prirodzenosti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, 

blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity 

v úplnosti). 

11

Nadprirodzené a mimoprirodzené dary: 

Mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný 

prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným ich 

osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, 

prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným 

hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech. 

Hriešny čin: 

Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu 

poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť 

zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju 

závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom 

neposlušnosti. 

Následky hriechu: 

Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť 

Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrti a otroctva diablovho. 

Existencia dedičného hriechu: 

Bola popieraná gnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu človeka vysvetľovali 

večným zlým princípom – hmotou. Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriech 

Adamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, ale prijatím jeho zlého príkladu, že smrť 

je len prejavením prirodzenosti. 

Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie 

prijatím (de fide). 

Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme. Teda Adamov hriech 

neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden 

a plodením, nie napodobňovaním, sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho 

vlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu, hoci 

ostávajú jeho následky. 

Starý zákon: 

Sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V Novom zákone sa naznačuje dedičný 

hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, 

keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom, od ktorého prešla smrť na 

všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život 

a spravodlivosť. 

Podstata dedičného hriechu: 

Je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho 

pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok 

je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského 

pokolenia. 

Dogma: 

Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením (Trident). 

Prenáša sa teda tým istým spôsobom, ako ľudská prirodzenosť, teda aktom 

prirodzeného plodenia. 

12

Následky: 

V stave dedičného hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj 

mimoprirodzených darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že 

človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na 

dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo 

života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide). 

11. Pravé Kristovo božstvo 

Definovanie učenia: 

Ježiš Kristus je opravdivý Boh (de fide). 

Synoptici: 

Vedomie Božieho synovstva – „môj Otec“ kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“; 

Dvanásťročný Ježiš v chráme: „Či neviete, že mám byť tam, kde sa jedná o môjho 

Otca“. Ľudský synovský vzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskému vzťahu. 

Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba 

Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Syna vo vzájomnom 

poznávaní sa. 

Ján: 

Prológ – začína popisom preexistentného Logosa, ktorý je samotnou osobou vedľa 

Boha a sám je Bohom. Tento Logos je v synovskom vzťahu k Bohu „jednorodený Syn 

od Otca“ a rovnako je označený ako jednorodený Boh (1,18). Tento od večnosti 

existujúci Logos prišiel na svet tak, že sa stal človekom. Tento Logos, ktorý sa stal 

človekom je identický s historickým Ježišom Kristom. Ježišovo svedectvo o sebe – 

Ježiš výslovne odlišuje svoje Božie synovstvo od Božieho synovstva učeníkov: 

„vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu“ 

(20,17). Ježiš dosvedčuje, že ho poslal Otec, čím vyjadruje svoju preexistenciu u Boha. 

Ján: spôsob ohlasovania Ježišovho božstva – Ježiš si pripisuje Božie vlastnosti 

a činnosti: večnosť „Skôr ako Abrahám, ja som“; úplné poznanie Boha, rovnakú moc 

a činnosti s Otcom: „Aj teraz Otec pracuje a aj ja pracujem“ (5,17); moc odpúšťať 

hriechy: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš“ (5,23). K tomu sa pridáva 

svedectvo jeho skutkov, ktoré Ján nazýva znameniami. 

Tri druhy Kristovho bytia: 

Flp 2,6: 

1. najskôr mal Kristus božskú prirodzenosť 

2. potom vzal na seba prirodzenosť sluhu 

3. napokon bol povýšený nad všetky stvorené veci 

Pavol: 

Prideľovanie Božích vlastností: 

• všemohúcnosť – „V ňom bolo stvorené všetko a všetko v ňom spočíva“ 

(Kol 1,15-17) 

• vševedúcnosť – „V ňom sa skrývajú všetky poklady múdrosti a vedomostí“ 

(Kol 2,3) 

• večnosť – „prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15) 

13

• nemeniteľnosť – „Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i naveky“ (Hebr 13,8) 

• kult latrie – „pred ním nech sa zohne každé koleno, jemu bude prisahať každý 

jazyk“ (Flp 2,10) 

Vyznania viery: 

Nicejsko-carihradské – (Verím v JK) pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie 

stvoreného. 

Kongregácia pre učenie viery: 

Dominus Jesus 10 – Treba pevne veriť, že Ježiš z Nazareta, syn Márie, a len on, je 

Synom a Slovom Otca. Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha, je to isté, ktoré sa stalo 

telom. 

Popieranie Kristovho božstva: 

• Gnostici – tvrdili, že JK je eónom, ktorý sa spojil s ľudským synom Márie 

a Jozefa a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli teda poloboha a poločloveka, 

ani nie Boha, ani nie človeka, ale akúsi prostrednú bytosť 

• Doketizmus – JK mal iba zdanlivé ľudské telo a bol vlastne iba čistým 

eónom. 

• Adopcianizmus – v obyčajnom človeku Ježišovi prebývala akási neosobná 

Božia sila, ktorá bola potom adoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom 

krste zostúpil Kristus (DS) v podobe holubice na Ježiša a prebýval v ňom. 

Tak sa stal adoptívnym Božím Synom. 

• Arianizmus – Slovo, ktoré prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom 

sveta, ale nebolo Bohom, ale iba najvznešenejším a prvým stvorením. Toto 

Slovo vytvoril Boh z ničoho a potom ho použil ako nástroj pri tvorení sveta. 

JK teda nebol vlastný, ale iba adoptovaný Boží Syn. 

12. Pravé Kristovo človečenstvo 

Písmo – evanjeliá: 

JK sa narodil, rástol a žil ako človek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa, poslúchal, 

bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne, trpel, zomrel a bol pochovaný. Učeníkom 

dokazoval po svojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzrieseného tela. Pavol so zreteľom 

na Kristovo prostredníctvo hovorí o človekovi JK (Rim 5,15). 

Katolícke učenie: 

O realite, integrite a pôvode Kristovej ľudskej prirodzenosti – JK je opravdivý skutočný 

človek; prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu (de fide). 

JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny 

Márie (de fide). 

Popieranie Kristovho človečenstva: 

• Doketizmus – popieranie reality Kristovho ľudského tela a realitu jeho 

pozemského ľudského života. Pripisovali JK iba zdanlivé telo. Aj Kristovo 

utrpenie na kríži opisovali ako iba zdanlivé. 

• Arianizmus – učil, že Logos nemal žiadnu dušu, ale spájal so sebou iba telo bez 

duše. 

14

Soteriologický význam: 

1. Kristus ako dokonalý človek vykonal akt zmierenia Boha s človekom na 

kríži, kde trpel namiesto nás 

2. v dokonalej ľudskej prirodzenosti nám ponúkol obraz najušľachtilejšieho 

človečenstva, čím nám poskytol vzor mravného života 


Dominus Jesus 10 – nezrovnáva sa s katolíckou vierou vnášať akékoľvek rozdelenie 

medzi Slovo a Ježiša Krista... Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba... 

Kristus nie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre 

spásu všetkých. 

Ľudská prirodzenosť JK navonok: 

Navonok rovnaká ako u ostatných ľudí, preto rozumom nemožno poznať, že sa jedná 

o Druhú božskú osobu. 


Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha 

(senten. certa). 

Utrpenie: 

Ide o to, ako mohol Kristus trpieť na kríži, keď jeho duša mala blažené videnie Boha, 

ktoré oblažovalo celú jeho osobu. Telesné bolesti pociťovala a blaženosť videnia Boha 

vo svojej vyššej, duchovnej mohutnosti. Ale čo potom s duševným utrpením 

v Gethemanskej záhrade? Kristova duša mala podstatnú blaženosť z toho, že bola 

spojená s Bohom, ale akcidentálnu blaženosť jej Boh nedoprial, ba dopustil, aby trpela 

zármutok a bôľ. 

Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše: 

Predmetom Kristovho blaženého videnia je Boh a všetky mimobožské veci, ktoré boli 

potrebné pre uskutočnenie jeho vykupiteľského diela. Čo do rozsahu prislúcha teda 

Kristovi nie absolútna, ale relatívna vševedúcnosť (nepoznal všetko, ale poznal všetko, 

čo chcel vedieť). 

Kristovo ľudské poznanie: 

Pán Ježiš mal aj ako ako človek dokonalé poznanie bez omylu a nevedomosti, takže ako 

človek mal relatívnu vševedúcnosť (senten. Certa). 

Ľudské sebavedomie: 

Kristus má vedomie , že je Božím Synom aj cez svoju ľudskú vedomosť. Kristus si bol 

vedomý svojho človečenstva a slabosti jeho ľudskej vôle oproti Božej všemohúcnosti 

a preto sa opravdivo modlil. 

Kristova bezhriešnosť (impekancia): 

Nedotknutosť dedičným hriechom vyplýva z toho, že Kristovo človečenstvo 

nepochádza od Adama a nedotknutosť osobným hriechom je dôsledok hypostatickej 

únie, pretože hriech sa pripočítava vždy osobe a božská osoba JK nemohla zhrešiť. Je 

metafyzickou kontradikciou, aby Boh hrešil. 

Svätosť Kristovej ľudskej prirodzenosti: 

15

Kristovo človečenstvo je milosťou osobného spojenia nekonečne sväté podstatnou 

svätosťou večného Slova (senten. communis). Ale je to podstatná a nekonečná svätosť, 

ktorá vyplýva z hypostatického spojenia a preto sa volá „gratiatia unionis“. Táto 

substanciálna svätosť však nemôže byť inherentnou svätosťou ľudskej prirodzenosti, 

lebo substanciálne svätá je iba božská prirodzenosť. Plnosť akcidentálnej milosti od 

prvého okamihu Kristovho jestvovania je potom akoby subjektívnou, ľudskou 

svätosťou Kristovho človečenstva. Táto plnosť milosti sa nazýva aj „milosť Hlavy“, 

z ktorej my „údy tela“, dostávame milosť za milosťou. 

Moc Kristovho človečenstva: 

Kristovo človečenstvo, ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky (sent. 

certa). Deje sa tak ako v poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadku morálnom 

(odpúšťanie hriechov). 

Druh moci: 

1. Vlastná moc Kristovho človečenstva – inherentná Kristovej duši, ako prirodzená 

tak aj nadprirodzená, ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony 

2. Nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovou príčinou Božej 

všemohúcnosti (odpustenie hriechov) 


Kristova ľudská prirodzenosť bola schopná trpieť (de fide) - 4. Lateránsky a Florentský 

koncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých, ktorí by nevyznávali, že Kristus 

trpel v tele. 

13. Hypostatická únia 

Základná kristologická dogma: 

Ježiš Kristus je druhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Prevzatý 

z Jn 1,14. Ježiš Kristus je teda aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti: božskú 

a ľudskú, ktoré sú spojené v jednej osobe večného Božieho Syna. 

Učenie cirkvi: 

Chalcedón – (Všetci vyznávame) Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istého 

dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka v dvoch prirodzenostiach: 

nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne. 

Hypostáza, osoba a prirodzenosť podľa Chalcedónu: 

Hypostáza sa podľa Chalcedónu = osoba. „Obidve Kristove prirodzenosti“ sa spájajú 

v jednu osobu a hypostázu. Názvami „úsia“ a „fysis“ sa označovala na Chalcedóne už 

výlučne iba prirodzenosť – prvá podstata. 

Tradičný pojem osoby – vyzdvihuje a odlišuje ako istý znak osoby jej subsistenciu = rys 

konkrétnej duchovnej prirodzenosti, vďaka ktorému patrí v poslednej bezprostrednosti 

sama sebe. 

Hypostatická únia: 

Vyjadruje spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Spočíva v tom, 

že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané, nerozdielne, nerozlučne 

a podstatne spojené jednotou božskej osoby večného Božieho Syna. 

16

Začiatok vtelenia a hypostatickej únie: 

Začiatkom Vtelenia, čiže utvorenia Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom 

hypostatickej únie je zvestovanie archanjela Panne Márii a jej súhlas. 

Vlastnosti hypostatického spojenia: 

1. pôvodné, lebo Kristovo človečenstvo nikdy nebolo samo osebe 

2. nerozlučné, lebo božstvo sa neoddelilo od človečenstva ani po smrti 

3. večné, lebo Kristus človečenstvo nikdy neodloží 

Grafické znázornenie – viď Hypostatická únia – popísať na Krúpovom štvorčekovom 

modeli. 

Prenikanie: 

Prenikanie prirodzeností v Kristovi však nie je dokonalé, ako u Osôb Trojice, ale Božia 

prirodzenosť je ľudskej prirodzenosti nepreniknuteľná. Božie Slovo v nej subsistuje 

a preniká ju, ale nie tak, aby ju podstatne premenilo na seba, ale v medziach ľudskej 

prirodzenosti jej odovzdáva čnosti a dary a všetko potrebné pre vykupiteľské dielo. Toto 

prenikanie prirodzeností (kristologická preichoréza) sa zakladá na jednote osoby Slova. 

Vlastnosti osobného spojenia: 

Nie je to jednota iba morálna, nie je to spojenie v zmysle miešania božského prvku 

s ľudským ani jednoduché nahromadenie dvoch prirodzeností. Nie je to zjednotenie 

„per informationem“ (ako duša a telo), ktoré sú nekompletné substancie a spojením 

tvoria tretiu úplnú podstatu. Druhá božská osoba vlastniaca vo večnom bytí božskú 

prirodzenosť prijala v čase ľudskú prirodzenosť s ľudským bytím. Ide teda o spojenie: 

nadprirodzené, bezprostredné, nerozdielne a jedinečné. 

Rozum: 

Ak je JK zároveň Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou, 

lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako zmeniť. Preto 

sa Boží Syn stal človekom tak, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal 

ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby. 

Monofyzitizmus a nestorianizmus: 

Monofyzitizmus – v Kristovi je iba jedna prirodzenosť; bol odsúdený v Chalcedóne. 

Nestorianizmus – v Kristovi sú dve osoby; bol odsúdený v Chalcedóne. 

Dôležitá zásada pri nových teologických miestach – teológovia môžu diskutovať 

o novom spôsobe vyjadrovania o základných náboženských pravdách, ktorý by bol 

zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Ale autentickým učením Cirkvi sa stáva až po 

schválení Magistériom. 

14. Pojem a spôsob vykúpenia 

Rozhodnutie o vykúpení: 

Boh sa od večnosti rozhodol vykúpiť, ako od večnosti predvídal, že ľudstvo padne. 

Uskutočnenie rozhodnutia: 

17

Toto rozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď bolo ľudstvo pripravené na 

príchod Vykupiteľa tým, že si do hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu. 

Charakteristika pojmu vykúpenie: 

Vykúpiť = znovu získať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnej ceny. JK ako 

Prostredník svojim zadosťučinením a zásluhami znovu získal ľuďom stratenú milosť. 

Cieľ vtelenia: 

Boží Syn sa stal človekom, aby vykúpil ľudí (de fide). Ďalším cieľom je dokonalá 

oslava Boha, ktorá je najvyšším a posledným cieľom všetkých Božích diel. 


Pre padnuté ľudstvo bolo vykúpenie nevyhnutne nutné (de fide). Vnútorný dôvod 

absolútnej potreby vykúpenia – ako čin tvora je hriech síce konečný skutok, ale 

vzhľadom na to, že uráža nekonečného Boha je nekonečný a vyžaduje si zmierenie 

nekonečnej hodnoty. Teda vnútorným dôvodom potreby vykúpenia je nekonečnosť 

viny, ako i to, že stav milosti po vykúpení je absolútne nadprirodzený a tak sa nedá 

dosiahnuť prirodzenými prostriedkami. 

Vlastnosti vykúpenia zo strany Boha: 

Boh nebol nútený žiadnou vnútornou ani vonkajšou pohnútkou, aby vykúpil ľudí, ale 

urobil to z rozhodnutia slobodnej vôle z lásky a milosrdenstva k padnutému ľudstvu. Aj 

spôsob, akým Boh vykúpil človeka, sa zakladal na slobodnom rozhodnutí jeho vôle. 

Boh nemusel vykúpiť ľudí vtelením svojho Syna, mohol to urobiť aj iným spôsobom. 

Opačné tvrdenie by bolo zužovaním Božej všemohúcnosti a múdrosti. 

Negatívna a pozitívna stránka vykúpenia: 

• Negatívna – vykúpenie je oslobodenie z nadvlády hriechu a všetkého zla, ktoré 

je následkom hriechu 

• Pozitívna – obnovenie hriechom porušeného stavu nadprirodzeného spojenia 

s Bohom 

Hlavný čin pre našu spásu: 

Pre našu spásu slúžilo všetko, čo JK na zemi konal a trpel, ale hlavným integrujúcim 

činom jeho vykupiteľského diela bola smrť na kríži, ktorou bolo úplne splatené výkupné 

stanovené Bohom za urážku hriechom. 

Spôsob vykúpenia: 

JK zadosťučinil Bohu namiesto celého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím mu 

zaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupné zadosťučinenie – teda, že niekto vezme na 

seba vinu iného a zadosťučiní za ňu. Takýto zástupca je síce nevinný, ale berie na seba 

následky viny. 

Spôsob odčinenia: 

JK odčinil našu urážku Boha 

• dal Bohu zadosťučinenie za naše hriechy 

• zaslúžil nám nadprirodzené Božie dary 

Bludy: 

18

Pelagianizmus – schopnosť ľudskej vôle slobodne sa rozhodnúť je dostačujúca pre to, 

aby dosiahol stav milosti. 

Racionalizmus – zmes rôznych teórií o možnosti samovykúpenia. 

Vnútorná hodnota zadosťučinenia: 

Vnútorný dôvod plnohodnotnosti Kristovho zadosťučinenia spočíva v hypostatickej 

únii. Kristove skutky (teda aj obetovanie života za ľudské pokolenie) majú nekonečnú 

vnútornú hodnotu, lebo ich pôvodcom je božská osoba Slova. 

15. Všeobecnosť vykúpenia 

Rozsah zadosťučinenia: 

Kristus neumrel len za predestinovaných (de fide). Kristus neumrel len za veriacich, ale 

bez výnimky za všetkých ľudí (Senten. fidei proxima). 

Táto univerzalita Kristovho vykúpenia sa vzťahuje len na objektívne vykúpenie. Kristus 

poskytol zmiernu obetu za všetkých ľudí bez výnimky, ale subjektívne privlastnenie 

tohot ovocia vykúpenia je závislé na viere a zachovávaní Prikázaní. 

Vykúpenie anjelov: 

Kristovo zadosťučinenie sa nevzťahuje na padlých anjelov (senten. certa). JK nemá 

anjelsku prirodzenosť = nezadosťučinil za hriech anjelov. 

Zásluha: 

Skutok vykonaný v prospech inej osoby, na základe ktorého vzniká právo na odmenu. 

V dogmatike: nadprirodzený dobrý skutok hodný Božej odmeny. 

Záslužnosť Kristovho utrpenia a smrti: 

Kristovo vykupiteľské dielo je zadosťučiniace a zároveň záslužné, lebo odstránilo 

dlžobný vzťah medzi Bohom a človekom a zároveň prinieslo aj nárok na odmenu zo 

strany Boha. 

Apokathastasis: 

Origenes a origenisti – na základe Kristovho zadosťučinenia bude napokon aj to, čo sa 

nachádza v pekle vykúpené, aby Boh bol všetko vo všetkom. Tento blud bol zavrhnutý 

na synode v Carihrade. 

16. Trojitý úrad Krista 

Meno Kristus: 

„Pomazaný“ označuje tri úrady, ktoré boli v Izraeli spojené s pomazaním hlavy 

posvätným olejom: prorok, kňaz a kráľ. 

Kristove úrady: 

Splnomocnenie a poverenie funkciami, ktorými sa uskutočnil cieľ vykúpenia 

• cesta (pastiersky = kráľovský) 

• pravda (učiteľský = prorocký) 

19

• život (sprostredkujúci = kňazský) 

Vykonávanie trojitého úradu z časového hľadiska: 

Hneď pri vtelení bol poverený vykonávaním všetkých troch úradov, ale z časového 

hľadiska: učiteľský úrad vykonával pred svojou smrťou, počas verejného účinkovania; 

kňazský úrad pri svojej smrti na kríži a kráľovský úrad vykonáva po svojom povýšení 

a oslávení. 

Soteriologický význam učiteľského úradu: 

Náboženská nevedomosť = zatemnenie mysle je následkom hriechu. Kristus musel teda 

vo svojom vykupiteľskom diele odňať temnotu prameniacu z hriechu a priniesť svetlo 

pravého poznania. 

Soteriologický význam pastierskeho úradu: 

Má ukazovať ľuďom, ktorí boli zvedení do omylu hriechu pravú cestu k ich 

nadprirodzenému cieľu. Učiteľský úrad sa obracia na rozum a pastiersky úrad zasa na 

vôľu človeka zasiahnutého hriechom, aby poslúchal Božie príkazy, ktoré ho 

nasmerovávajú k večnému cieľu. 

Pastiersky úrad (moci): 

Zahrňuje moc 

• zákonodarnú (najmä Horská reč) 

• sudcovskú (jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych) 

• výkonnú (každému odplatí podľa jeho skutkov) 

Katolícke učenie o kňazskom úrade: 

Svojim kňazským úradom odstránil Kristus priepasť medzi Bohom a ľuďmi, ktorá sa 

vytvorila hriechom – objektívne znovu zmieril padnuté ľudstvo s Bohom. 

Charakteristika Kristovho kňazstva: 

Kristovo kňazstvo má večné trvanie. Je kňazom už od momentu svojho počatia 

a naveky. Preto jeho kňazská hodnosť neprechádza na iného. Kristus je jediný veľkňaz, 

lebo je jedinečným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má ako veľkňaz nekonečnú 

dôstojnosť. 

17. Kristovo oslávenie – zmŕtvychvstanie 


Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych (de fide). 

Charakteristika zmŕtvychvstania: 

Kristus vstal z mŕtvych vlastnou silou. Dôvod toho je v hypostatickej únii, pretože 

hlavnou príčinou jeho vzkriesenia bol Logos s Otcom a Duchom Svätým a nástrojom 

zmŕtvychvstania boli Kristovo ľudské telo a duša. Zmŕtvychvstanie je dôkazom 

Kristovho božského poslania a pečaťou autentickosti jeho učenia. 

20

Zmŕtvychvstanie v hlásaní apoštolov: 

Apoštoli majú byť v prvom rade svedkami Kristovho zmŕtvychvstania pred svetom. 

Zmŕtvychvstanie je teda centrom apoštolského ohlasovania. 

Telo zmŕtvychvstalého: 

Bolo v stave oslávenia. Dôkazom toho je, že nepodliehalo hraniciam priestoru a času. 

Oslávené telo si podržalo rany na znak svojho triumfu. 

Rozumová obhajoba: 

Kristus si nechal na tele rany preto, aby apoštolov utvrdil vo viere v zmŕtvychvstanie 

a aby na ne poukazoval Otcovi vždy, keď sa za nás prihovára, aby nimi zatrateným 

dokázal, že sú oprávnene naveky odsúdení (aby videli, čím pohrdli). 

Význam: 

Pre Krista – zmŕtvychvstanie bolo vstupom do jeho slávy a aj podľa tela začal oslávený 

život. 

Soteriologický význam – víťazné dokončenie Kristovho vykúpenia a patrí k jeho 

integrite (dôkaz prijatia Kristovej obety Bohom). 

Apologetický význam – ako najväčší z Kristových zázrakov je to najsilnejší dôkaz 

pravdivosti Kristovho učenia. 

Podstatný prvok Kristovej obety: 

Je jej prijatie Trojjediným Bohom a to sa prejavilo Kristovým slávnym vzkriesením, 

preto je ústredným sviatkom cirkevného roka Veľká Noc. Bez tohto prijatia Bohom by 

bola Kristova smrť len mučeníctvom pre Boha. 

18. Kristovo oslávenie – zostúpenie k zosnulým a nanebovstúpenie 

Štvrtý lateránsky kocil: 

JK zostúpil do pekla v duši, zmŕtvychvstal v tele a do neba vystúpil vo oboch zároveň. 

Zostúpenie k zosnulým: 

Časové hľadisko – Po svojej smrti zostúpil Pán Ježiš ihneď v duši do pekla (de fide). 

Cieľ zostúpenia k zosnulým: 

Pán Ježiš zostúpil iba do limbus Patrum a všetkým, čo v ňom boli dal svetlo nebeskej 

slávy. V tom pozostávalo ich vykúpenie, že dosiahli blažené videnie Boha. Do 

ostatných pekiel zostúpil JK iba svojou mocou, aby mu vzdali slávu „pred ním sa skloní 

každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ 


Pán Ježiš s telom i s dušou vstúpil na nebesia a teraz sedí po pravici Boha Otca (de 

fide). 

Nanebovstúpenie: 

Kristus vstúpil na nebesia nielen so svojím božstvom, ale i so svojím človečenstvom. 

21

Spôsob nanebovstúpenia: 

1. nevstúpil na nebesia ako Boh, lebo jeho božstvo je všadeprítomné, teda vstúpil 

tam svojím človečenstvom 

2. vstúpil na nebesia božskou mocou a nie ľudskou, preto tam vstúpil ako Boh 

Dôvody nanebovstúpenia: 

• nanebovstúpenie rozmnožuje našu vieru - Krista veríme, keď ho 

nevidíme 

• posiľňuje našu nádej – dúfame, že aj my raz budeme vzatí k nemu, 

vzbudzuje to našu lásku k nebeským veciam 

Význam nanebovstúpenia: 

Soteriologický – je to korunujúci záver jeho vykupiteľského diela; v nebi nám 

pripravuje miesto a prihovára sa za nás; posiela dary milosti, predovšetkým Svätého 

Ducha, pri nanebovstúpení vzal so sebou duše spravodlivých z limbus Patrum. 

19. Mária – Božia Matka 

Základ názvu Božia Matka: 

Je v hypostatickej únii osoby JK. Charakteristika základného mariologického princípu – 

Idea Božieho materstva najlepšie vyhovuje požiadavkám základného princípu, lebo 

najlepšie zaručuje význam Panny Márie v dejinách spásy a stojí najbližšie konkrétnej, 

triezvo chápanej skutočnosti. 

Základ mariánskej úcty: 

Mária je Božia Matka. Toto materstvo treba chápať nie v zmysle čisto biologického 

nástroja, ale v širokom existenciálno-osobnom zmysle. Zahrňuje láskyplné a poslušné 

prijatie Božieho poverenia, ochotu vstúpiť do plánu spásy a mať účasť na Ježišovom 

životnom diele. 

Panna Mária a vykúpenie: 

Boh ju postavil po boku Krista ako matku vykupiteľa a ona prispela k spáse ľudstva 

najkrajším plodom vykúpenia. 

Možnosť vykúpenia bez Panny Márie: 

Boh mohol svet vykúpiť aj bez Márie, ale keď sa rozhodol vykúpiť ho ako Bohočlovek, 

rozhodol sa narodiť z Matky tak, ako sa rodia všetci ľudia, aby nám bol vo všetkom 

podobný, okrem hriechu. 

Písmo: 

Pavol – Gal 4,4 – pôvod zo ženy potvrdzuje napriek všetkým špekuláciám pravú ľudskú 

prirodzenosť Krista. 

Evanjeliá – s hlbším uvažovaním o tajomstvách Krista prichádzajú aj častejšie 

spomienky na Máriu: evanjeliá Matúšovo a Lukášovo. Lk 1,35 – „Preto to sväté, čo sa 

z teba narodí, sa bude volať Božím Synom.“ 

22

Poznanie Syna Otcom a Pannou Máriou: 

Otec poznáva Syna úplne a bezprostredne, Mária od chvíle zvestovania vie pravdu 

o Kristovi, ale nevidí ju „bezprostredne a fyzicky“, ale iba pohľadom viery. 

Definovanie titulu Bohorodička: 

Efezský koncil ho použil ako kritérium pravovernej kristológie – proti nestoriánom 

zabraňoval rozkladu Kristovej osoby, proti gnostikom vyznával pravé Kristovo 

človečenstvo a proti judaizmu zasa pravé Kristovo božstvo. 

Obsah dogmy: 

1. Mária je skutočne matkou = ako každá matka prispela k narodeniu svojho syna 

2. Mária je skutočne Božou Matkou = počala a porodila Druhú božskú osobu 

podľa ľudskej prirodzenosti 

Apoštolské vyznanie viery: 

Vyznáva o Božom Synovi: „narodil sa z Márie Panny.“ Mária ako Matka Božieho Syna 

je teda Matkou Božou. 

Teologický dôvod – pre Božie materstvo: 

Panna Mária počala a porodila historickú osobu Ježiša Krista – Bohočloveka. Nedala 

mu Božskú osobu, ale ľudskú prirodzenosť. Tá však hneď bola hypostaticky 

privlastnená osobe Slova a tak Panna Mária porodila Božieho Syna podľa ľudskej 

prirodzenosti. 

Doketizmus: 

Kristus mal iba božskú prirodzenosť a nie reálne telo, teda Panna Mária sa nemohla stať 

jeho matkou, lebo ľudská matka môže porodiť iba človeka. 

Nestóriova námietka – Mária nie je Božou Matkou, lebo z nej bola vzatá iba ľudská 

prirodzenosť Krista → neobstojí, lebo matka vždy porodí osobu. 

Základ dôstojnosti Panny Márie: 

Je v jej Božom materstve. Z neho plynú všetky výsady, ktoré jej Boh udelil. Tým, že je 

Matkou Boha, má Panna Mária najvyššiu dôstojnosť medzi všetkým stvorenými 

osobami, lebo dôstojnosť tvora je tým vyššia, čím je bližšie Bohu. 

20. Nepoškvrnené počatie Panny Márie 

Pius IX.: 

8. decembra 1854 bulou „Ineffabilis Deus“: „Preblahoslavená Panna Mária bola 

v prvom okamihu svojho počatia ochránená od každej škvrny dedičného hriechu.“ 

Pojem počatie v dogme: 

Rozumie sa „počatie sa“ teda počatie pasívne. Prvý okamih je ten, v ktorom bola 

stvorená duša a spojila sa s telom. Nesprávne chápanie dogmy – nejedná sa o panenské 

počatie JK, kde sa jedná zo strany Panny Márie o aktívne počatie (ona počala), ale 

o pasívne „počatie sa“ Panny Márie z Joachima a Anny. 

23

Potrebovala Panna Mária vykúpenie: 

Áno, ako všetky deti Adama podliehala nutnosti dedičného hriechu. Oslobodenie od 

dedičného hriechu bolo pre ňu nezaslúženým darom a výnimkou zo zákona, ktorá bola 

poskytnutá len jej. 

Dogma o nepoškvrnenom počatí a o všeobecnosti dedičného hriechu: 

Mária bola ochránená od nedostatku posväcujúcej milosti, zavinenom hriechom prvých 

rodičov. Jej duša bola stvorená v stave posväcujúcej milosti. 

Spôsob vykúpenia Panny Márie: 

Kým ostatní ľudia sú oslobodení od existujúceho hriechu, Mária bola uchránená od 

postihnutia dedičným hriechom pre budúce zásluhy vykupiteľského diela Ježiša Krista. 

21. Panenstvo Márie 

Dôvod neohlasovania panenstva od začiatku: 

Najskôr bolo treba hlásať hlavné udalosti spásy – smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. 

Až už evanjelizovaní ľudia sa začali zaujímať o podrobnosti Ježišovho života. 

Námietky: 

Niektorí exegéti pripisujú správam o počatí a narodení JK iba symbolický význam 

a téza o panenskom počatí sa im javí ako dobová literárna forma, ktorou sa vyjadrovala 

milosť počatia. Tieto texty podľa nich majú byť paralelou na rodenie sa bohov 

pohanských mýtov. 

Panenstvo pred pôrodom: 

Panna Mária bola pannou pred pôrodom – počala z Ducha Svätého bez spolupôsobenia 

muža (de fide). Utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti – dielo ktorej božskej osoby – 

úkon všetkých troch božských Osôb a privlastňuje sa Duchu Svätému. 

Fyzická dimenzia panenstva: 

LG 63 – „Panenstvo Márie, ktorá je vzorom Cirkvi, zahrňuje aj fyzickú dimenziu 

panenského počatia Ježiša mocou Ducha Svätého bez zásahu muža.“ 

Druhy panenstva: 

• Virginitas mentis – PM bola bezhriešna 

• Virginitas sensus – PM bola slobodná od všetkej telesnej žiadostivosti 

• Virginitas corporis – neporušené panenstvo tela (o tomto hovorí dogma) 

Obsahové prvky panenstva pri pôrode: 

Všeobecne sú spomínané dva – bezbolestnosť a neporušenosť, teda PM porodila JK bez 

porušenia svojej panenskej neporušenosti. 

Teologické vysvetlenie: 

Uvádza telesnú neporušenosť pri pôrode do súvislosti s oslobodením od nezriadenej 

žiadostivosti. Mária je pri svojom pôrode jedinou aktívnou osobou: porodila ... 

zavinula ... uložila do jasiel. Teda jasne vidieť, že tu ide o pôrod zázračný. 

24

Trvanie panenstva: 

Od 4. storočia sa hovorí o Márii vždy Panne, od 7. storočia sa zvykol používať výrok – 

„Mária bola pannou pre pôrodom, pri pôrode a po pôrode.“ 


Mária bola a ostala pannou – pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode (de fide). 

22. Nanebovzatie Panny Márie 

Otázka smrti: 

Panna Mária zomrela (sententia communior). 

Dôvod smrti: 

Keďže prirodzene pochádzala od Adama, pre Kristove zásluhy bola síce uchránená od 

škvrny dedičného hriechu, ale nie od jeho následkov, najmä nie od bolesti a od telesnej 

smrti 

Pius XII.: 

Máriina blízkosť Kristovi mala ako svoj mimoriadny účinok jej telesné nanebovzatie = 

telesné oslávenie. 

Dogma: 

1. november 1950 – Pius XII. „Munificentissimus Deus 

Panna Mária, po skončení pozemskej púte, bola vzatá s telom i s dušou do nebeskej 

slávy. 

Obsah definície: 

Touto definíciou bolo povedané slovo Cirkvi o tom, že Panna Mária bola slávne 

nanebovzatá. Samozrejme, to bola vždy, ale o jej tele v prvých 4 storočiach nieto takejto 

výslovnej zmienky. 

23. Účasť Panny Márie na diele vykúpenia, mariánska úcta 

a mariánske zjavenia 

Panna Mária bezprostredne spolupôsobila na diele vykúpenia. 

Mária tým, že počala a porodila Pána Ježiša, spolupôsobila na diele vykúpenia, lebo 

takto poskytla večnému Synovi Božiemu obetný dar – telo a krv, ktorú vylial za ľudí na 

odpustenie hriechov a zaslúžil pre ľudí hojnosť Božích milosti. 

Mária však nielen: 

Biologicky poslúžila Synovi Božiemu k tomu, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Nebola 

iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale spolupracovala na ľudskom spasení 

dobrovoľnou vierou a poslušnosťou. 

25

Mária spolupôsobila na vykúpení sveta: 

Bezprostredne zvlášť tým, že svojho Syna odovzdala Bohu na výkupnú obetu. Porodila 

Vykupiteľa aj ho v istom zmysle odovzdala na výkupnú obetu, ktorú samozrejme 

vykonal sám Kristus. 

Matke Božej patrí zvláštna úcta – hyperdúlia (nadúcta): 

Úcta k Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu. Tento kult, hoci je 

celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému 

Slovu, ale značne ho napomáha. 

Verejné Božie zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola (biblického autora): 

Do konca čias už nemáme očakávať žiadne verejné zjavenie. Základný teologický 

postoj je, že súkromné zjavenia sú možné. Tieto zjavenia nepatria k pokladu viery, ich 

úlohou nie je vylepšovať, alebo doplňovať Kristovo zjavenie. Cirkevné schválenie 

neukladá povinnosť veriť obsahu súkromného zjavenia. Je iba zárukou, že nejde 

o poveru. 

24. Božia milosť a zásluha 

Milosť Božiu rozdeľujeme: 

• Habituálnu (posväcujúcu) – posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob 

sily, ktorá sa týka celej bytosti 

• Aktuálnu (pomáhajúcu) – posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti 

konania skutkov 

Milosť pomáhajúca: 

Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob 

prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky 

smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu. 

Milosť pomáhajúca vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme: 

• Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) – je nadprirodzené hnutie, ktoré 

predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku 

konaniu 

• Milosť následná – je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí 

milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju 

Hoci sa v Svätom Písme výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sväté 

Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať. 

Milosť konečného zotrvania: 

Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších 

pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek 

ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých 

všedných hriechov. 

26

Milosť pomáhajúca: 

Milosť pomáhajúca – uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných 

hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani 

v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť. 

Posväcujúca milosť: 

Je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou. Je to trvalá 

duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka. 

Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. 

Ničí hriech a posväcuje dušu. 

Má tieto účinky: 

1. spája nás s Bohom 

2. povznáša nás nad prirodzenosť 

3. robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, 

čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti 

4. uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu 

5. stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech 

6. vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého 

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý: 

Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná 

príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj 

svojím bytím a existenciou. 

Rozdiel medzi milosťou a ospravedlivením: 

Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť 

posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, 

odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila 

a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí 

náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, 

keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) 

a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme. 

Všedné hriechy: 

Neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom 

a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ – večný život. Preto Boh pre všedný 

hriech milosť neodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posväcujúca stráca z duše. 

Vlastnosti milosti posväcujúcej: 

• Neistota – nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho 

zjavenia 

• Nerovnakosť – milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných 

a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami 

• Stratiteľnosť – milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom 

Strata milosti posväcujúcej: 

Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera – dogma: Kto by povedal, 

že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. 

27

Nádej – strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary 

Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti. 

Zásluha: 

Právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva. 

Zásluha zo spravodlivosti: 

Môže vyplývať z dohody – právo presné – absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má 

presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti 

povinnosť dať primeranú odmenu. 

Zásluha zo slušnosti: 

Môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné – 

relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany 

syna zásluhou zo spravodlivosti. 

Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme 

hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach. 

Záslužný skutok: 

Je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti 

alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy. 

Podmienky zásluhy: 

• Zo strany človeka – aby žil a aby bol v stave milosti 

• Zo strany skutku – skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe 

i v pohnútke) 

Predmet zásluhy zo spravodlivosti: 

Zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy. 

O oživovaní zásluh: 

Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na 

večný život sú skutky: smrtonosné (zlé vstave hriechu), mŕtve (dobré v stave hriechu), 

živé (dobré v milosti), umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom), oživené (zásluha po 

nadobudnutí ospravodlivenia). 

25. Ospravodlivenie – pojem, príprava, istota, rovnosť, strata 

Pozostáva v obmytí hriechov a vo vnútornom posvätení človeka 

• zotiera hriech z hľadiska viny a večného trestu 

• vnútorne posväcuje a obnovuje človeka 

Odpustenie hriechov 

• hriechy sa ospravodlivenému vecne odstraňujú 

• hriech sa ničí vo svojich mravných následkoch 

• keď Boh ospravodlivuje, vyhlasuje človeka za spravodlivého a robí ho vnútorne 

spravodlivým 

28

Úkony, ktoré disponujú k ospravodliveniu: 

• Viera – tá je počiatok, základ a koreň celého ospravodlivenia, ona plodí bázeň 

Božiu 

• Nádej – začiatok lásky k Bohu a ľútosť nad hriechmi 

Viera musí byť: 

Formálna viera v Ježiša Krista, čiže pevný súhlas so zjavenými pravdami (teologická 

viera). 

Táto viera musí mať tri prvky: 

• rozumový (poznanie) 

• dôvera v Boha (osobný vzťah) 

• poslušnosť Božiemu slovu (riadenie sa poznaným – život podľa viery) 

Ospravodlivenie uschopňuje človeka – hriešnika, aby prešiel zo stavu hriechu do stavu 

ospravodlivenia. 

Príčiny ospravodlivenia: 

• konečná – vonkajšia sláva Boha 

• účinná – milosrdenstvo Božie 

• záslužná – Kristus nám umučením zaslúžil ospravodlivenie 

• formálna – „v čom spočíva ospravodlivenie). Je to milosť posväcujúca, ktorú 

Boh vlieva do duše. Len ona tvorí všetky následky ospravodlivenia. 

Ospravodlivený nemôže bez zvláštnej pomoci Božej v prijatom ospravodlivení vydržať 

až do konca. Zvláštna Božia pomoc pozostáva v súhrne vonkajších a vnútorných 

(aktuálnych) milostí. Vnútorný dôvod nutnosti milosti k vytrvaniu spočíva v tom, že 

ľudská vôľa následkom stáleho odporu tela proti duchu nemá sama zo seba silu 

nezvratne stáť v dobrom. 

26. Cirkev v Božom pláne spásy – predobrazy, založenie, 

poslanie, spoločenstvo svätých 

Cirkev je tajomstvo samého Ježiša Krista: 

Tajomstvo trojosobného Boha v ľudskej realizácii. Cirkev nie je jednoduchou formou 

Ježiša Krista. Je tajomstvom Božieho povolania človeka prostredníctvom Ježiša Krista 

v Duchu Svätom, ale aj tajomstvom slobodného ľudského rozhodnutia. 

Predobrazy Cirkvi: 

Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, 

o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom. Cirkev je hospodárstvo 

čiže pole Božie. Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu – pravý vinič je 

Kristus. Cirkev sa nazýva aj stavbou Božou. Sám Pána sa prirovnal kameňu, ktorý síce 

stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom. Túto stavbu zdobia rozličné 

pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu, 

stánok Boží medzi ľuďmi, a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach 

z kameňa, ospevujú svätí otcovia a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, 

novému Jeruzalemu. Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalém“ a „naša matka“, opisuje sa 

29

ako nepoškvrnená Nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú si Kristus „zamiloval a seba 

samého obetoval za ňu, aby ju posvätil“. 

Najdôležitejšie predobrazy: 

• Cirkev – Kristovo telo: chápanie Cirkvi ako Kristovho tela nachádzame len 

v Pavlových listoch. Ako pojem ľudu nachádzame svoje doplnenie v pojme 

Kristovho tela, lebo len tento pojem vládze predstaviť celú dôvernosť zväzku 

medzi Kristom a veriacimi. Pavol nehovorí o mystickom tele, ale jednoducho 

o Kristových údoch, Kristovom tele, alebo o tele v Kristovi. Apoštol Pavol chce 

evidentne zvýrazniť spojenie veriacich v Kristovi. Ako je totiž ľudské telo jedno 

a predsa má mnoho údov, a tieto, hoci ich je viac, tvoria len jedno telo, tak je to 

aj s Kristom. 

• Cirkev – Boží ľud: pojmom Cirkvi ako Božieho ľudu sa rozumie, že tu ide 

o spoločenstvo, ktoré chcel a utvoril Boh, a ktoré mu má slúžiť. Slovom „Boží 

ľud“ sa nemieni určitá skupina veriaci v Cirkvi, ktorá stojí v protiklade k inej, 

hierarchiu tvoriacej skupine. Týmto pojmom sa myslí celá Cirkev ako veľká 

jednota. Nejestvuje presná hranica medzi spoločenstvom, ktoré voláme Božím 

ľudom alebo ľudom v Ježišovi Kristovi a ostatnými ľuďmi, ktorí k tomuto 

Božiemu ľudu formálne nepatria. Tomuto pojmu je venovaná 2. kapitola 

konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Lumen Gentium. 

Založenie Cirkvi: 

Večný Otec stanovil, že tých, čo veria v Krista zhromaždí vo svätej Cirkvi. Cirkev je 

Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné. Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu 

štruktúru, ktorá bude trvať až do konca sveta. Začiatok Cirkvi naznačujú krv a voda, 

ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Krista ako aj Duch Svätý, ktorý bol 

zoslaný, aby Cirkev ustavične posväcoval. 

Poslanie: 

Poslaním Cirkvi je ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom 

národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi a bude zavŕšená pri 

Kristovom slávnom príchode. Cirkev je akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom 

dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia. 

27. Znaky Cirkvi 

Cirkev je len jedna: 

Niet viacej cirkvi a Kristova Cirkev má organickú štruktúru. Jedinosti Boha, jedinosti 

Bohom poslaného prostredníka predstaviteľa Boha medzi ľuďmi a ľudí pred Bohom, 

jedinosti Ducha Svätého – zodpovedá jedinosť spoločenstva spásy. 

Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými 

ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, 

Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú 

skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Táto Cirkev, ustanovená na 

tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom 

Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré 

prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku 

katolíckej jednote. 

30

Jednota: 

Môžeme ju chápať vo viacerých významoch. V prvom ako jedinnosť = Kristus chcel 

a založil iba jednu Cirkev, nie množstvo, viac. V podstatnom zmysle jednota označuje 

vnútornú jednotu Cirkvi. Táto sa prejavuje jednotou vedenia, viery a kultu. O vnútornú 

jednotu sa usiluje každá spoločnosť. Ježiš chcel zhromaždiť všetky deti Božie, aby bol 

„jeden ovčinec a jeden pastier“. Jednota Cirkvi má svoj základ a dôvod v tajomstve 

Najsvätejšej Trojice. Vnútorná jednota Cirkvi nie je len jej vlastnosťou, ale slúži aj ako 

poznávací znak jej pravosti. Katolícka Cirkev je jednotná vo viere, v správe a v kulte. 

Veriaci katolíckej Cirkvi vyznávajú jednu vieru, rovnaké pravdy. 

Svätosť je ťažké definovať: 

Je to v každom náboženstve božský atribút. Vo vlastnom a najplnšom zmysle je svätý 

jedine Boh. Ostatné stvorenia, najmä človek môžu byť sväté iba svojim spojením 

s Bohom či zameraním na Boha. KeĎ hovoríme o svätosti Cirkvi, ide o svätosť 

v trojakom zmysle: svätosť pôvodu, svätosť prostriedkov a svätosť cieľa. Pôvodca 

Cirkvi, Ježiš Kristus je svätý. Je Bohočlovekom. Duch Svätý, tretia božská osoba, je 

životným princípom Cirkvi. Je vystrojená vhodnými prostriedkami na dosiahnutie 

Božieho kráľovstva, ktoré je jej cieľom, a to náukou, najmä Božím zjavením 

a sviatosťou. Prví kresťania túto svätosť Cirkvi prežívali veľmi bytostne. Svätosť Cirkvi 

môže byť poznateľná navonok iba zo života jej jednotlivých členov, potom v čistote 

svojho učenia a ideálov. Svätosť učenia Cirkvi vidno z podstaty morálky a dogmatiky. 

Podstatou týchto disciplín je Boh (náuka o Bohu), ktorý je svätý a mravné čnosti, ktoré 

vedú k svätosti osobnej. Svätosť prostriedkov je zjavná. Modlitba, sviatosti, obeta sv. 

omše, to sú účinné prostriedky k dosiahnutiu ľudskej svätosti. Svätosť nechýbala ani 

v živote jednotlivých členov Cirkvi. Stačí si len spomenúť na zástupy svätcov 

kanonizovaných ako aj pozrieť na hrdinský život mnohých ešte žijúcich členov Cirkvi. 

Katolicita: 

Ak jestvuje len jediná Cirkev a táto má byť z Božieho milosrdenstva účinným 

znamením spásy pre všetkých ľudí, potom Cirkev musí byť katolícka, teda všeobecná, 

univerzálna. 

Rozlišujeme: 

• Vonkajšia katolicita (zameranie cirkvi na všetkých ľudí a na všetky národy 

všetkých čias, Cirkev zostáva stále otvoreným spoločenstvom) 

• Vnútorná katolicita (spočíva v plnosti pravdy a prostriedkov spásy). Úloha 

Cirkvi je ohlasovať jedinú spásu, spásu Kristovu, v každom čase a na každom 

mieste, primerane rozličným stupňom vývoja 

Katolícke vedomie: 

Katolícke vedomie a zameranie mala už prvotná Cirkev. Sami apoštoli po odchode 

z Jeruzalema sa obracajú aj na pohanov a nielen na Židov. Postupne zakladajú 

v pohanskom svete cirkevné obce. Spomedzi pohanokresťanov si volia dokonca 

spolupracovníkov a predstavených cirkevných obcí. Aj dnešné zameranie Cirkvi 

smerom na misijné poslanie poukazuje na uvedomenie si svojej katolicity a na jej 

prežívanie a praktizovanie. 

31

Apoštolskosť: 

Teológovia rozoznávajú trojakú apoštolskosť 

1. Apoštolskosť pôvodu – Cirkev pochádza od apoštolov a cez nich od Krista, 

Majstra apoštolov, ktorý ich poveril šírením a spravovaním Cirkvi 

2. Apoštolskosť nástupníctva – skrze nástupcov apoštolov má Cirkev s nimi stále 

nepretržité a živé spojenie. Úrad ich nástupcov v nej existuje dodnes a ďalej sa 

odovzdáva 

3. Apoštolskosť učenia – Cirkev má záruku čistého apoštolského učenia práve 

skrze jej učiteľský neomylný úrad, ktorý zastávajú ich nástupcovia 

Nekatolícke cirkvi: 

Nie sú apoštolské ani vo vedení (odtrhnutie od Ríma, strata nástupníctva), ani v učení 

(bludné náuky), ani v bohoslužbe (u protestantov je platný napr. iba krst, aj to 

mnohokrát pochybne). 

28. Učiteľský úrad Cirkvi 

Ustanovenie magistéria: 

Ježiš zveril apoštolom úlohu hlásať (učiť) po svojom vzkriesení. Svoje učiteľské 

poslanie začali apoštoli vykonávať od Turíc a pokračovali v ňom nepretržite. Učiteľský 

úrad Cirkvi je živým úradom. Magistérium je učiteľský úrad cirkevnej tradície – 

nevynáša nové pravdy, ale opatruje, chráni a ďalej odovzdáva poklad zjavených právd. 

Charizma neomylnosti: 

Aby sa zachovala neporušenosť a autentickosť právd, ktoré Kristus zveril Cirkvi, musel 

sa postarať o ich zachovanie v pôvodnej neporušenosti, aby sa ich nedotkol ľudský 

omyl. Prostriedkom k tomu je charizma neomylnosti. Neomylnosť znamená, že 

zvláštnou Božou ochranou Učiteľský úrad pri hlásaní právd viery a mravov neupadne 

do omylu, a že viera Cirkvi ako celku je neomylná tzv. „senzus fidei“. Neomylnosť 

zamedzuje možnosť chýb a omylov, ktoré by sa vplyvom ľudskej ohraničenosti mohli 

vyskytnúť pri hlásaní a interpretácii Božích právd. 

Nositelia neomylnosti magistéria: 

Biskupský zbor a rímsky biskup (pápež). Neomylnosť biskupského zboru (LG 25): 

„Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa – i keď sú roztrúsení po 

svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým – ak sa 

pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na 

nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne prekladajú učenie Kristovo.“ 

Biskupi môžu vykonávať svoj učiteľský úrad dvojako: 

• Riadne – v diecézach v kázňach, katechézach, pastierských listoch 

• Všeobecne – na konciloch 

Neomylnosť biskupov na ekumenickom cirkevnom sneme bola presvedčením celej 

Cirkvi od najstarších čias. Túto mienku zastávali aj cirkevní Otcovia. Tiež samotné 

koncily zmýšľali o vlastnej neomylnosti podobne. 

Pápežská neomylnosť: 

(LG 25) – „Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči 

autentickému učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne („ex 

32

cathedra“); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa 

úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmä 

z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, prípadne zo 

spôsobu vyjadrovania.“ Najvyššia učiteľská moc pápeža, ktorá si nevyhnutne vyžaduje 

charizmu neomylnosti vyplýva z jeho primátu. Toto presvedčenie bolo v Cirkvi od 

najstarších čias. Dogmaticky však bola definovaná až na Prvom vatikánskom koncile. 

Jednotlivý pápež je nositeľom neomylnosti iba vtedy, keď hovorí „ex cathedra“ vo 

veciach viery a mravov ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. 

Učiteľský úrad pápeža je dvojaký: 

• Slávnostný – ex cathedra (ten je vždy neomylný) 

• Riadny – autentický (sem spadajú: encykliky, exhortácie, pápežské listy, 

homílie, atď. Tieto nie sú neomylnými výpoveďami – nezmeniteľnými) 

Professio fidei: 

1. odst.: Pevne verím aj všetko to, čo obsahuje písané alebo podávané 

Božie slovo a Cirkev slávnostným vyhlásením, a lebo riadnym 

a všeobecným učiteľským úradom prikazuje veriť ako Bohom zjavené. 

2. odst.: Pevne tiež prijímam a stotožňujem sa v celku i jednotlivo so 

všetkým, čo Cirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblasti viery 

a mravov. 

3. odst.: Okrem toho s ochotou a poslušnosťou vôle a rozumu prijímam 

učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz, ako i kolégium biskupov, 

keď vykonávajú autentický učiteľský úrad, hoci nemienia vyhlásiť toto 

učenie s konečnou platnosťou. 

29. Sviatosti a sväteniny 

Definícia sviatosti: 

Viditeľný znak neviditeľnej milosti. Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je 

jeho ľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec, ale „Ja“. Presnejším 

pomenovaním sviatosti potom bude spásna udalosť, nie spásna vec. 

Slovo sviatosť: 

Z latinského sacramentum, ktoré sa v severnej Afrike používalo ako preklad gréckeho 

slova mystérion. Podľa Katolíckej cirkvi možno sedem sviatostí odvodiť nepriamo 

alebo priamo od Krista – Ježiš ustanovil sviatosti. Aj keď sa forma ich znaku počas 

stáročí vyvíjala, nestratili svoje symbolické jadro, ktoré sa konštituovalo v apoštolských 

časoch. Aj keď Sväté písmo priamo spomína iba krst a Eucharistiu aj pre ostatné 

sviatosti poskytuje náznaky. 

Tridentský koncil vyhlásil: 

Sedem sviatostí pôsobí ex opere operato – teda už na základe vykonania sviatostného 

znaku, a nie ex opere operantis – čiže sa základe osobnej svätosti a disponovanosti 

vysluhujúceho. 

Pre vysluhovateľa: 

Pre vysluhovateľa sa pri tom samozrejme vyžaduje podmienka, aby mal vysluhovateľ 

sviatostí aspoň implicitný úmysel vykonať spásonosný znak Ježiša Krista, resp. 

33

spásonosný znak Cirkvi. Inak sa vôbec neuskutoční úkon, ktorý zodpovedá zmyslu 

tohto znaku. 

Tridentský koncil definoval: 

Jestvuje sedem sviatostí, nie viac a nie menej. Tento výrok viery mohol odznieť až 

vtedy, keď jestvovala úplná jasnosť o pojme sviatosti. Tri sviatosti: krst, birmovanie 

a posvätný stav, podľa náznakov Písma a podľa ich vývoja v Tradícii dávajú vždy trvalý 

a nezničiteľný kresťanský znak, čiže človek je ním označený ako Kristov príslušník a to 

zakaždým z iného aspektu (každá sviatosť je zviazaná so špecifickou sviatostnou 

milosťou). 

Sväteniny: 

Sú posvätné znaky, ktorými sa určitým napodobnením sviatostí naznačujú a na 

orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Pripravujú ľudí na prijatie 

hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života. 

Význam svätenín: 

Cirkev ich ustanovila na posvätenie niektorých svojich služieb, istých stavov života, 

najrozličnejších okolností kresťanského života a na posvätenie používaných vecí, ktoré 

sú užitočné pre človeka. 

30. Sviatosť krstu 

Krst: 

Krst je sviatosť, prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov. Keď že je 

vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Ohlasovanie evanjelia sa 

zameriava na prijatie krstu, alebo na jeho realizáciu v živote. Prijatie krstu je zasa 

odpoveďou viery na ohlasovanie evanjelia. 

Matéria krstu: 

Je prirodzená a len prirodzená voda. 

Forma krstu: 

Liatie (ponorenie) vody na hlavu krstenca sprevádzané slovami M., ja ťa krstím v mene 

Otca i Syna i Ducha Svätého. Forma ponorením je pôvodná, iba na túto formu sa môže 

vzťahovať Pavlova teologická symbolika krstu ako smrti a zmŕtvychvstania. 

Účinky krstu: 

Sú mnohotvárne: začlenenie do Cirkvi, začlenenie a účasť na živote Krista, zostúpenie 

Ducha Svätého, stretnutie s Bohom a neprestajný nárok Boha na pokrsteného. Krst 

vtláča nezničiteľný charakter do duše. Spásonosné účinky krstu sú: odstráňuje dedičný 

aj osobný hriech i všetky tresty za hriechy, začleňuje do Cirkvi a do Krista. 

Hlavným vysluhovateľom: 

Je Ježiš Kristus, hlava Cirkvi. Riadnymi vysluhovateľmi krstu podľa dnes platných 

smerníc sú biskupi, presbyteri a diakoni. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý 

pokrstený aj nepokrstený človek - v prípade núdze. Na každého vysluhovateľa krstu sa 

34

kladie podmienka, že krstiaci musí mať úmysel vykonať kresťanský znak, to znamená, 

že chce krstencovi dopomôc k vstupu do Kristovho spoločenstva. 

Prijímateľ: 

Každý človek (doposiaľ nepokrstený) pre svoje zameranie na Ježiša Krista je spôsobilý 

prijať krst. Sväté písmo však nepozná krst, ktorý by nepredchádzala viera. O krstení detí 

vo Svätom písme niet výslovných svedectiev, ale dá sa predpokladať, že nebol 

vylúčený, keď celé rodiny prijímali krst. KKC 1252: prax krstiť malé deti je od 

nepamäti tradíciou Cirkvi, od 2. storočia sú o nej aj výslovné svedectvá. 


Predobrazy: prechod Izraelitov cez Červené more; vytrysknutie vody zo skaly pri 

Meríbe; potopa sveta, pri ktorej sa zachránil spravodlivý Noe a jeho rodina; voda, ktorá 

vytiekla z Kristovho boku. Prvotná Cirkev už od prvého dňa svojej existencie na Turíce 

udeľovala krst, čím sa poukazuje na jeho nezastupiteľný význam, ako nutného pre 

spásu. „Čiňte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša.“ Ježiš poveril 

apoštolov krstiť až po svojom zmŕtvychvstaní, lebo až vtedy im dal moc a povinnosť 

zvestovať spásu všetkému stvoreniu. Sv. Pavol rozvinul osobitnú teológiu krstu 

v Rim 6. 

Tradícia: 

Didaché – opis krstu – krstiť treba v mene Otca i Syna i Ducha Svätého v tečúcej vode. 

Ak nie je nablízku tečúca voda, pokrstí v inej. Ak nie je studená, použi teplú. Ak nemáš 

ani jednu, ani druhú, len vodu trikrát na hlavu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. 

V prvotnej Cirkvi – krst sa udeľoval dospelým, čo súviselo so zanechaním 

dovtedajšieho spôsobu života. Prinášalo to narušenie spoločenských a politických, ba aj 

osobných a manželských záväzkov. Dôležitosť takejto úlohy uskutočňovať krst v celom 

nasledujúcom živote napokon vyústilo do prenasledovania kresťanov, kde boli 

postavení pred existenciálne rozhodnutie. Postupne sa zavádzal krst detí a nakoniec sa 

stal pravidlom, no neviazal sa už na obrátenie, ale na postupné zacvičovanie 

dorastajúceho kresťana do kresťanského života. 

Špecifické aspekty: 

Už v Písme sú viaceré náznaky o spásonosnosti krstu túžby (na stotníka Kornélia a jeho 

domácich zostúpil Duch Svätý ešte pred krstom). Neznamená to však, že ohlasovanie 

evanjelia je zbytočné u nepokrsteného človeka, u ktorého možno vidieť účinný krst 

túžby. Možnosti spásy, ktoré poskytuje viera v Krista totiž prevyšujú svojou plnosťou 

a silou všetky ostatné cesty. 

Krst krvi – rozumie sa ako dobrovoľné podstúpenie násilnej smrti, alebo trýznenia, 

ktoré potom končí smrťou, a to priamo, alebo nepriamo za Ježiša Krista. Kristus 

prisľúbil tomu, kto sa k nemu prizná pred verejnosťou prizná s nasadením svojho 

života, že aj on sa k nemu prizná pred verejnosťou v nebi: pred svojím Otcom a pred 

všetkými anjelmi a svätými. Aj tento krst má teda spásonosné účinky. 

Akokoľvek sa posudzujú rôzne teologické pokusy určiť osud nemluvniat, ktoré zomreli 

bez krstu, je isté, že táto otázka patrí k nepreniknuteľnému tajomstvu slobody 

spasiteľnej Božej lásky. Treba mať však na zreteli, že Cirkev, ako to vyplýva z náuky 

i z praxe, nepozná iný prostriedok spásy, ktorý by deťom s istotou zaručoval 

nadprirodzenú blaženosť, ako krst. KKC 1261: Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez 

krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu. 

35

31. Sviatosť birmovania 

Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obrad iniciácie, až neskôr sa začalo 

rozoznávať ako sviatosť odlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať od birmovania 

v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Krista a birmovanie na Ducha Svätého. 

Matéria: 

Je krizma – olivový alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmu môže 

svätiť iba biskup. Vo Svätom písme sa udáva ako sviatostný znak birmovania vkladanie 

rúk a vzývanie Ducha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď sa udelenie Ducha často 

nazýva pomazaním. V apoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúk a modlitbe. 

Forma: 

Sviatostný znak – sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele a to sa deje 

vkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého.“ 

Účinky birmovania: 

Krstom znovuzrodení dostávajú vo sviatosti birmovania nevýslovný dar, samého Ducha 

Svätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou silou a poznačení znakom tejto sviatosti sa 

dokonalejšie spájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajú záväzok slovom 

i skutkom šíriť a brániť vieru. Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca je 

špecifická sviatostná milosť, ktorá birmovanca vystrojuje a zameriava na boj proti 

bludu, klamstvu, nepokoju, sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti, zbabelosti, útekom 

pred zodpovednosťou atď. 

Riadnym vysluhovateľom: 

Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup. Hlbší dôvod pre takúto prax je, že 

biskup predstavuje verejný ráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalosti 

a neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti. Kánonické právo dáva aj kňazom 

právomoc birmovať vo zvláštnych, presne stanovených prípadoch. 

Prijímateľ: 

KKC uvádza, že všetci pokrstení sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek 

pre prijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskej cirkvi na „vek 

usudzovania“. Deťom v nebezpečenstve smrti sa môže udeliť aj pred vekom 

usudzovania. Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak, Pánovo poznačenie 

a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda 

môže iba raz. 


Sk – poskytujú správy, že u tých, čo boli krstom spojení s Kristom v Duchu Svätom, 

prišlo k osobitnému zoslaniu Ducha Svätého, ktoré presahovalo účasť na Duchu, ktorý 

im bol udelený v krste. 

Tradícia: 

Z doby Otcov – mnoho svedectiev o vkladaní rúk a mazaní olejom, ktoré nasledovali 

hneď po krste, nedá sa však vždy presne odlíšiť, či ide o úkon patriaci ku krstu alebo 

o osobitnú sviatosť. Definovanie birmovania ako osobitnej sviatosti – Florentský koncil. 

36


Birmovanie nie je nutné k spáse, ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti, 

podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy. 

32. Eucharistia 

Význam slova: 

Je to spomienkové slávenie a súčasne slávenie anticipované. Oslavujeme ním pamiatku 

vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu Krista. Spomienkové slávenie sa stáva 

vzdávaním vďaky, pretože je prítomný sám Pán. Výraz lámanie chleba – označuje 

slávnostný úkon, stal sa odborným výrazom, ktorý nemal označovať iba úkon lámania 

chleba, ale charakterizoval celú slávnosť ako slávnostnú hostinu, v poapoštolských 

spisoch tiež označuje celé slávenie Eucharistie. 

Definícia Eucharistie: 

Eucharistia je sviatostné, na spôsob hostiny sa konajúce slávenie vykupiteľskej smrti 

osláveného Pána, skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali 

účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na novej zmluve. 

Matéria: 

Pšeničný (nekvasený) chlieb a čisté hroznové víno. Chorí na celiakiu môžu prijímať 

Eucharistiu len pod spôsobom vína, lebo hostia môže byť iba z pšeničnej múky. Môže 

to povoliť miestny ordinár. Víno pre eucharistickú bohoslužbu má byť z viničného 

plodu, prirodzené a čisté, bez primiešania cudzích prvkov (okrem síry). Dodávatelia 

omšového vína skladajú pred ordinárom prísahu, že víno bude spĺňať požadované 

kritéria. Primiešanie vody do vína dosvedčujú už Justín, Irenej aj Cyprián. Dôvod je 

v tom, že Ježiš pri ustanovení Eucharistie podľa miestneho zvyku primiešal do vína 

vodu. 

Forma: 

Slová, ktorými Kristus pri poslednej večeri dal apoštolom svoje telo a krv sú formou 

eucharistickej obetnej sviatosti. Presnú pôvodnú formu Ježišových slov nepoznáme ani 

ich nemôžeme rekonštruovať. Dnešné konsekračné slová predstavujú syntézu, ktorá 

vznikla z niekdajšieho kultového a teologického vypracovania novozákonných textov. 

Vysluhovateľ: 

Iba kňaz resp. biskupská vysviacka dáva plnú duchovnú moc konsekrovať a tým aj moc 

viesť slávenie Eucharistie. Účinné vyslovenie konsekračných slov je nevyhnutne 

podmienené kňazskou vysviackou. Účinok majú iba vtedy, keď ich vysloví kňaz. 

Odpadnutý kňaz na základe učenia o vysluhovaní sviatostí ex opere operato – platne 

konsekruje. 

Prijímateľ: 

Vyžaduje sa živé spojenie s Kristom, ktoré sa vytvára krstom a živou vierou. Kto 

spáchal smrteľný hriech smie až vtedy prijímať, keď bol sviatosťou pokánia oslobodený 

od hriechu. Prijímanie je ovocie obety. Bez skutočného požívania eucharistického 

pokrmu by eucharistická obeta zostala neúplná, preto aspoň kňaz musí požívať 

eucharistický pokrm (pre platnosť obety). 

37


Predobrazy – Salemský kráľ Melchizedech (chlieb a víno), veľkonočný baránok, manna 

ako pokrm pre židov počas ich putovania do zasľúbenej zeme, starozákonné obety (Lv 

1-7), krv, ktorá vytiekla z Ježišovho prepodnutého boku. V Sk – dve správy: Petrova 

kázeň, kde sa 3000 ľudí stalo veriacimi, vytrvalo sa zúčastňovalo na učení apoštolov, na 

spoločnom živote, na lámaní chleba a na modlitbách; sv. Pavol v Troade mal 

k zhromaždeným na lámaní chleba reč, ktorá sa pretiahla až do svitania. Pavol – 

1Kor 10-11 – nie sú to systematické výroky o Eucharistii, ale boli to vyjadrenia, ktoré 

reagovali na neprístojnosti pri slávení Eucharistie v Korinte. Je tu vzor a norma viery 

a slávenia Eucharistie. 

Tradícia: 

Východní a západní otcovia – Didaché: označuje slávenie Eucharistie výslovne ako 

obetu, nie však ako pamiatku Ježišovej smrti. 

Kostnický koncil – vyjadril sa o totalite Kristovej prítomnosti v Eucharistii. 

Tridentský koncil – definoval skutočnosť, úplnosť, trvalú prítomnosť a opodstatnenie 

adorácie Krista v Eucharistii, ďalej oprávnenosť svätého prijímania pod jedným 

spôsobom a obetný charakter Eucharistie. Koncil vyhlásil, že po premenení chleba 

a vína vo sviatostnej Eucharistii je prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho 

Pána Ježiša Krista a to opravdivo, skutočne a podstatne, pod spôsobmi viditeľných vecí. 

Prvé tisícročie – Cirkev zdôrazňovala viac prítomnosť spasiteľného činu, dynamický 

charakter Eucharistie. 

Druhé tisícročie – Cirkev zdôrazňovala vecný prvok, teda realitu tela a krvi Ježiša 

Krista. 

Špecifické prvky: 

Trvanie Kristovej prítomnosti v Eucharistii – Kristova reálna prítomnosť trvá dovtedy, 

pokým trvajú spôsoby chleba a vína. Aj v odpadnutých čiastkach chleba a v kvapkách 

vína, keďže tieto objektívne existujú, je trvalá reálna prítomnosť Ježiša Krista. 

Okolnosť, že my ich pre malé rozmery nevidíme má za následok, že nemôžeme vzdať 

Eucharistii v tejto podobe patričnú úctu. 

Pojem transsubstancia – prepodstatnenie. Nový význam a nový zmysel dostávajú po 

transsubstanciácii podoby chleba a vína preto, lebo obsahujú novú skutočnosť alebo 

realitu, ktorú právom nazývame ontologická. 

Golgota a Eucharistia – Eucharistia ako ohlasovanie Pánovej smrti je sprítomnenie 

spasiteľnej udalosti na Golgote. 

Obetný charakter Eucharistie – opisy ustanovenia Eucharistie vo Svätom písme 

potvrdzujú jej obetný charakter. Ježiš nepriniesol inú obetu ako obetu kríža. Tridentský 

koncil tvrdí, že Ježiš Kristus zanechal Eucharistiu svojej Cirkvi ako viditeľnú obetu, 

v nej sa znova sprítomňuje krvavá obeta, ktorá bola raz prinesená na kríži. 

Jednorazovosť obety – jeden a ten istý dar sa obetuje na Golgote i v Eucharistii. Je 

jeden a ten istý obetujúci, ktorý účinkoval vtedy a účinkuje pri každom slávení 

Eucharistie, Ježiš Kristus. 

Rozdiel medzi obetou na Golgote a Eucharistickou obetou – Ježiš sa na Golgote 

obetoval dobrovoľnou krvavou smrťou, v Eucharistii sa obetuje nekrvavým spôsobom. 

38

33. Sviatosť pokánia 

Matéria: 

Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie 

hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od 

kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa 

preto časťami pokánia. 

Forma: 

Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, 

v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku 

ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria 

k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie sviatosti. 


Tridentský snem – na základe Kristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje za 

cirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupa alebo spovedníka, ktorého tým 

biskup poveril. Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia do spoločenstva je 

oprávnený predstaviteľ spoločenstva – biskup alebo ním poverený spovedník. 

Právomoc spovedať – na vysluhovanie sviatosti pokánia kňaz potrebuje okrem 

vysviacky aj právomoc. Tá je daná alebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí. 

Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať. Vysviackou dostáva kňaz vnútornú 

spôsobilosť vysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formu sudcovského výroku 

(vylúčenie a znovuprijatie) je potrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nad 

penitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovať a moci posväcovať. 

Povinnosť spovedníka po vyznaní – vyznanie sa koná pred predstaviteľom 

spoločenstva, pred spovedníkom, ktorý je viazaný bezpodmienečným mlčaním. 

Spovedné tajomstvo – pripomína, že posledným adresátom vyznania hriechov nie je 

kňaz, ale Boh, ktorý odpúšťa. 

Prijímateľ: 

Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý po krste spáchal hriech. Podľa učenia 

Tridentského koncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchané smrteľné hriechy (ešte 

neodpustené vo sviatosti pokánia), a to ich počet, druh a okolnosti. Vyznanie sa deje 

slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sa najzreteľnejšie prejavuje slovami. 

V slovách vyjadruje sám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznať aj všedné 

hriechy, lebo oni sú nepozornosťou, nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jeho 

zradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov, ktoré už boli v spovedi 

odpustené. Zmysel možno vidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať ako izolovaný 

hriešny čin, ale ako komplex viny. Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, aj 

keď samej viny sa už netýka. Treba sa pridržiavať dekrétu Quam singulari, ktorým 

pápež Pius X. dňa 8.8.1910 ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokánia a Eucharistie 

už vo veku rozoznávania. KKC učí, že deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako 

pristúpia k prvému svätému prijímaniu. 


Pavol – vystríha pred hriechom a vyzýva žiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia 

a konajú pokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce. Pavol autoritatívne zasahoval 

až vtedy, keď videl, že cirkevná obec sama nič nepodnikla proti ohavnostiam vo 

39

vlastných radoch. Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byť znova prijatý. 

Všetko sa deje v mene Ježiša Krista, teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze 

Krista k Bohu. 

Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal: Pokoj vám! (...) ... dýchol na nich a povedal: 

Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené; ktorým 

zadržíte, budú im zadržané.“ 

Tradícia: 

V prvotnej Cirkvi sa sviatosťou pokánia odpúšťali len smrteľné (ťažké) hriechy. Ak sa 

spomína vyznanie ľahkých hriechov, má to zmysel súvisiaci s duchovným vedením. Pre 

ľahké hriechy nejestvovala povinnosť sviatostného pokánia. Jednorazovosť pokánia sa 

stala pevnou zásadou. Zmenilo sa to až koncom 6. storočia. Dôsledkom tejto praxe bolo, 

že čoraz viac kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, si zvyklo odkladať pokánie až 

na koniec života, aby neboli zbavení možnosti dosiahnuť pred smrťou odpustenie 

hriechov. 

Kríza sviatosti pokánia – charakter jednorazovosti a verejnosti zapríčinil v západnej 

Cirkvi na konci doby cirkevných Otcov vážnu krízu a vyžiadal si tak nové formy. V 6. 

storočí došlo k zmene, postupne sa dovoľovalo opakovať sviatosť pokánia a zároveň sa 

zmenšoval jej verejný charakter. 

Neverejný charakter podstatne ovplyvnil spôsob, akým sa pokánie praktizovalo. 

Pokánie nenieslo so sebou vylúčenie zo života cirkevného spoločenstva, ani povinnosť 

konať zahanbujúce a dlhotrvajúce kajúce skutky, ba mohlo sa aj opakovať. Preto sa 

mohlo konať aj za menšie priestupky. 

IV. Lateránsky snem (1215) – priniesol vyjasnenie. Všetkým veriacim uložil povinnosť 

prijať sviatosť pokánia aspoň raz do roka. Tento predpis, presne hovoriac, viaže len 

osoby, ktoré sú si vedomé, že spáchali smrteľný hriech. 

Tridentský koncil – definoval jestvovanie sviatosti pokánia proti pochybnostiam 

reformátorv. Koncil učí, že túto sviatosť ustanovil Ježiš Kristus, že sa odlišuje od krstu 

a je dosvedčená textom Jánovho evanjelia (Jn 20,22n.) 

Exhortácia Jána Pavla II. – (Prvá adventná nedeľa 1984) – Reconciliatio ei paenitentia – 

O zmierení a pokání v poslaní Cirkvi dnes. 


Spoločné sviatostné zmierenie viacerých kajúcnikov – okrem prípadov, v ktorých ide 

o nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostne rozhrešiť viacerých veriacich spolu, 

ktorí sa iba všeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potreba s nasledujúcimi 

podmienkami: 

1. veľký počet veriacich, ktorí sa chcú spovedať 

2. nedostatok spovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadne vyspovedať 

kajúcnikov po jednom 

3. veriaci by bez vlastnej viny museli dlho – aspoň jeden rok – zostať bez 

sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. 

Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu (misijné krajiny, nedostatok 

kňazov, na Slovensku to nie je). 

Platné rozhrešenie zo strany veriacich – bezvýhradne sa od nich vyžaduje: 

1. všeobecná spoveď a ľútosť – stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi 

2. predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadné pohoršenie a škody 

3. predsavzatie vyspovedať sa vo vhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov 

v osobnej spovedi 

40

34. Sviatosť pomazania chorých 

Matéria: 

Olivový alebo iný rastlinný olej požehnaný biskupom a v prípade nevyhnutnosti 

každým presbyterom počas udeľovania sviatosti. 

Forma: 

Sú to slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán 

pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí 

a milostivo posilní. Amen.“ Ak nie je isté, či prijímateľ ešte žije, upraví sa formula 

podmienkou: „Ak žiješ,...“ Znakom sviatosti je pomazanie chorého požehnaným olejom 

na čele a na rukách sprevádzané formulou pomazania. 

Účinok sviatosti: 

Ak je to v zhode s Božím plánom spásy, pomazanie chorých privádza proces 

uzdravenia, ktorý sa začal odstránením hriechu, k telesnému uzdraveniu a zaväzuje 

kresťana, aby v budúcnosti žil ako vyzdravený. A pre tých, ktorí nastupujú cestu do 

večnej vlasti dáva pomazanie prostriedky, aby úkon svojej smrti urobili úkonom 

vrcholného spoločenstva s ukrižovaným Kristom. 


Platným vysluhovateľom je jedine kňaz. Riadnymi vysluhovateľmi sú biskupi, farári 

a ich kapláni, kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o chorých, predstavení kňazských 

komunít. Hlavným vysluhovateľom je Boh Otec a pravzor prijímateľa je ukrižovaný 

Kristus. 

Prijímateľ: 

Sviatosť môže prijať pokrstený, ktorý dosiahol používanie rozumu a pre chorobu alebo 

starobu sa začína ocitať v nebezpečenstve straty života. Chorý má mať aj úmysel 

sviatosť prijať, nemožno mu ju udeliť proti jeho vôli. 


V evanjeliách na niekoľkých miestach máme opísané uzdravenia chorých Ježišom. 

Medzi spásonosnými skutkami Ježiša majú uzdravenia hlavnú úlohu. 

Jak 5,14-16: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním 

modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán 

mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom 

hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá 

modlitba spravodlivého.“ Starší vzývajú Pána a on sa stáva prítomný svojou 

uzdravujúcou mocou. Pán dáva chorému moc a silu, aby duševne zvládol svoje 

utrpenie. 

Tradícia: 

Vo východnej Cirkvi je chápané ako úkon pokánia a teda pomazanie kajúcnikov. Od 11. 

storočia v západnej Cirkvi je považované za sviatosť s výlučne spirituálnym 

a eschatologickým charakterom. Tridentský koncil ho charakterizoval ako sviatosť. 


41

Sviatosť možno udeliť opakovane v tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobe 

priťažilo alebo ak vyzdravel a znova upadol do choroby. 

35. Sviatosť posvätného stavu 

Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľuje vkladaním rúk a modlitbou biskupa 

duchovná moc a prijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Táto sviatosť má tri 

stupne: episkopát, presbyterát a diakonát. 

Matéria: 

Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch je vkladanie rúk a modlitba. Matériou 

diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na každého ordinanda, ktoré sa koná 

mlčky pred konsekračnou modlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matériou vkladanie rúk 

biskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavného konsekrátora, na hlavu vymenovaného, 

ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. 

Forma: 

Formou vysviacky sú slová konsekračnej modlitby, ktoré sú špecifické pre každý 

stupeň. Rovnako je definovaná pre každý stupeň aj podstatná časť tejto modlitby, ktorá 

sa vyžaduje k platnosti. 


Je ním vždy biskup. Na právoplatnú (dovolenú) vysviacku biskupa je potrebný osobitný 

mandát rímskeho biskupa. Vkladanie rúk, ktoré pri kňazskej vysviacke vykonávajú 

prítomní kňazi spolu s biskupom nepatrí k podstate sviatosti, iba tento úkon biskupa 

účinne sprevádza. 

Prijímateľ: 

V katolíckej Cirkvi môže platne prijať posvätný stav iba a jedine pokrstený muž. Vtláča 

nezmazateľný charakter, preto ho nemožno opakovať. 


Sk 6,6 – podávajú správu o ustanovení diakonov. 

Sk 14,23 – hovoria o ustanovení presbyterov. 

1 Tim 4,14 – „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, 

vkladaním rúk starších.“ 

Tradícia: 

V Didaché sa ako nositelia úradu objavujú biskupi a diakoni, ktorí boli vyvolení 

samotnou cirkevnou obcou. Ich úloha pozostáva v tom, že pre obec vykonávajú 

posvätnú službu prorokov a učiteľov. 


Celibát nie je podstatne spojený s kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálne 

a antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňaz s apoštolskou starostlivosťou, 

ktorú v ňom roznecuje sám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrám spásu, ktorú 

priniesol Kristus. 

42

36. Sviatosť manželstva 

Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Keď Boh chcel stvoriť človeka na svoj 

obraz, stvoril ich v tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom. Ale podobnosť 

s Bohom sa uskutočňuje aj v jednote muža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva 

je v zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôže odstrániť, môže iba určiť, ako sa má 

zmluva uzavrieť. 

Znak: 

Vonkajším znakom sviatosti je výmena vzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, 

teda manželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijaký záväzný výrok. Manželstvo 

je charakterizované vzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia pre pohlavné 

a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvá presvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je 

síce sviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívne nerozlučným. Táto téza sa 

odôvodňuje tým, že iba dovŕšené manželstvo predstavuje dokonalým spôsobom vzťah 

Krista k Cirkvi. Čo sa týka vysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšie 

nepoužívať pojmy a matéria a forma. Čo sa týka formy, Cirkev vydala určité predpisy, 

aby zaručila pevnosť zmluvy. 


Sú nimi tí, ktorí konajú znak, teda tí, čo uzatvárajú zmluvu (novomanželia resp. 

snúbenci). Preto sú v pravom a presnom zmysle jeden pre druhého a sprostredkovateľmi 

milosti. Uzavierajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Biskup, kňaz alebo 

diakon sa pri uzatváraní manželstva zúčastňujú ako kvalifikovaný svedok. 

Prijímateľ: 

Uzatvárajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Pozri tiež manželské prekážky 

v CIC. 

Spásonosné ovocie: 

Je ním v samom manželskom zväzku vyjadrená podobnosť so zväzkom Krista a Cirkvi, 

čo zodpovedá tak podstatne manželstva, ako i podstate milosti. 


SZ – muža a ženu spojil dovedna sám Boh. Manželstvo sa označuje aj ako zmluva pred 

Bohom. 

NZ – čo sa týka Ježišovho vzťahu k manželstvu, treba povedať, že on sám ženatý nebol. 

Manželstvo je predbežná dočasná forma života. Bezženstvo zodpovedalo Ježišovmu 

ohlasovaniu a uskutočneniu Božieho kráľovstva. Hoci manželstvo je základnou formou 

ľudského života, má svoje miesto iba dovtedy, pokým trvajú dejiny ľudstva. Ježiš 

priniesol svetu posolstvo o manželstve, čo poukazuje na jeho sviatostný charakter. 

Výslovný poukaz na sviatostnosť je v Ef 5,21-33. Charakteristikou správania ženy má 

byť poslušnosť, u muža je to láska. Pavol ako dôvod pre svoje požiadavky uvádza, že 

manželstvo je postupnou realizáciou vzájomného vzťahu Krista a Cirkvi. 

Tradícia: 

Aj v poapoštolskom čase sa manželstvo neustále považovalo za súčasť Cirkvi. Druhý 

lateránsky koncil v 12. storočí pripočítal manželstvo k siedmym sviatostiam. Sviatostné 

je predovšetkým uzavretie manželstva, zmluva, ktorou sa muž a žena navždy spolu 

43

zviažu. Touto zmluvou sa manželstvo uzatvára. Z toho vyplýva, že pokrstení nemôžu 

uzavrieť manželstvo tak, žeby neprijali sviatosť. 


Jednota a nerozlučnosť sú podstatnými prvkami každého manželstva. Keby osoby, 

uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotu a nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu 

uzavrieť manželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostné manželstvo. 

37. Odpustky 

Odpustky sú svätenina: 

Odpustky sú svätenina, ktorá sa v ranom stredoveku vyčlenila ako osobitný prvok 

z praxe starocirkevného pokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, že 

odpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale to ešte neznamená, že sa premohol 

celý komplex hriechu, hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí. Teda sa rozlišuje 

hriech od trestu za hriech. 

Vývin: 

Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxe udeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo 

sa o odpustenie určitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúcii a opätovnému 

začleneniu hriešnika do cirkevného spoločenstva. 

Indulgentiarum doctrina: 

Apoštolská konštitúcia Pavla VI. Náuka o odpustkoch: Odpustkami sa rozumie 

odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nie len pred 

Cirkvou, ale aj pred Bohom. Vhodne disponovaný veriaci ich môže získať za určitých 

podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne 

rozdeľuje a privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých. 

Cirkevný poklad zásluh – rozumejú sa pod tým skutky uzmierenia a zadosťučinenia 

Ježiša Krista a z tohto prameňa vyplývajúce skutky uzmierenia a zadosťučinenia 

svätých. 

Učenie o odpustkoch: 

Získanie a privlastnenie – Cirkev má moc udeľovať odpustky. Podmienkou získania 

odpustkou je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie 

ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel 

získať odpustky. Odpustky sa vzťahujú nie len na cirkevné tresty, ale aj na Božie tresty 

a hriechy. Môžu ich získať živí pre seba alebo privlastniť ich mŕtvym. Živí ich môžu 

získať na spôsob oslobodenia, mŕtvym ich možno privlastniť na spôsob príhovoru. 

Moc Cirkvi udeľovať odpustky: 

Pastierska moc Cirkvi sa v prvom rade vzťahuje na odpustenie trestu, ktorý uložila sama 

Cirkev. Odpustky trestu na druhom svete sa formálne nepripisujú dispozícii cirkevnej 

zvrchovanej moci. Cirkev nemôže rozhodovať o Bohu a jeho plánoch. Juridikčný akt 

Cirkvi vo veci účinnosti na druhom svete možno chápať iba ako prosbu, ktorú Cirkev 

predkladá v spoločenstve s Ježišom Kristom a svojimi údmi, ktorí už prišli k Bohu 

(svätí). Moc Cirkvi udeľovať odpustky sa odvodzuje od moci zväzovať a rozväzovať. 

Keďže Cirkev má úlohu premáhať celý komplex hriechu, hriešnikovu vinu i trest za 

44

hriech, môže teda odstrániť každú prekážku zabraňujúcu vstupu do Božieho kráľovstva. 

Odpustky možno označiť ako prvok cirkevnej moci zväzovať a rozväzovať. 

Charakteristika: 

Odpustky môžu byť 

• čiastočné alebo úplné, podľa toho, či zbavujú časných trestov za hriechy 

čiastočné alebo úplné. 

• úplné odpustky možno získať iba raz za deň, druhý krát iba pre okamih smrti, 

čiastočné viackrát za deň. 

5 podmienok na získanie úplných: 

1. treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami 

2. sviatostná spoveď 

3. sväté prijímanie 

4. modlitba na úmysel Svätého Otca 

5. vylučuje sa trvalá záľuba k akékoľvek hriechu, aj k ľahkému 

Pre koho možno získať odpustky: 

Je istým učením, že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým, ktorí sú v stave 

očisťovania, a to na spôsob prosby. Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, lež 

výlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môže získať odpustenie dočasných trestov 

čiastočne alebo úplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktoré možno získať pre 

duše v očistci. Nemožno však získať odpustky pre iného živého človeka. 

38. Osobitný súd – pojem, vzťah k všeobecnému súdu 

Osobný súd: 

S výrokom, že človek hneď po smrti začne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája 

téza, že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste – a keď je nutné vo sviatosti 

zmierenia – dostane človek podiel na súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantom 

všetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. Takto zo strany Boha umierajúci človek 

už má súd za sebou. Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať na mysli, že 

odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebo vo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné 

obnovenie a posvätenie majú v človekovi vydržať do konca. 


Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, že človek musí 

podať vyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnom mieste sa nehovorí výslovne 

a formálne, že sa súd vykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, že po smrti 

nastane rozličný stav spravodlivých a hriešnikov. 

Tradícia: 

U cirkevných otcov sú veľké kolísania ohľadom osobitného súdu. Počnúc 4. storočím sa 

však už veľmi jasne hovorí o jeho faktickosti. 

Človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu: 

Človek sa bez zakrývania a výhovoriek bezprostredne po smrti vidí taký, aký je. 

Posudzuje sa v Božom svetle, z ktorého nemôže uniknúť do tmy. Slovo súd má dvojitý 

45

význam: môže byť súd oslobodzujúci, volajúci k dovŕšeniu a naplneniu alebo súd 

odsudzujúci. 


Zaraďuje náuku o odplate nasledujúcej hneď po smrti k pravdám prvého odstavca 

Professio fidei. 

Vzťah osobitného súdu a posledného súdu: 

Často sa hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivca nastane hneď po jeho smrti. 

V takejto téze sa odmieta, žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela. Podľa nej 

je smrť premenou k novému životu, ale nijakým odlúčením tela a duše. 

39. Nebo 

Nebo: 

Vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom, ktorý sa dá bezprostredne vidieť 

a stými ľuďmi, ktorí už prišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa má vykladať 

život jednotlivých ľudí uprostred milujúceho spoločenstva, nakoľko nám Sväté písmo 

a Tradícia na to dávajú oporné body. 


Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí. Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň 

znamená Boží príbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu, existenčný priestor, 

ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovom kvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými 

silami. Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha. Kristologický prvok 

je znázornený v mnohých obrazoch ako u svätého Pavla tak aj u svätého Jána. Byť 

v nebi znamená byť s Kristom. 

Život s Bohom: 

Tým, že sa spravodlivým sľubuje, že prídu do neba, sľubuje sa im, že prídu k Bohu. 

Toto prisľúbenie neznamená zaistenie určitého miesta na bývanie. Vystúpením do neba 

sa nemieni pohyb v priestore. Je to skôr určitý spôsob realizácie života – život s Bohom. 

Nebo je výmenou medzi Bohom a človekom: 

Bohom, ktorý sa dáva nezahalený. Táto výmena sa vo Svätom písme označuje ako 

videnie Boha. Fakt, že ľudia nemôžu vidieť Boha, tú najreálnejšiu realitu, má svoj 

dôvod v Božej transcendencii. Napriek tomu, že človek je Božím obrazom, nemá pre 

neho vhodný orgán vnímania. Podstatou stretnutia s Bohom je teda jeho videnie ako 

osobno-existenciálny proces. 

V nebeskom živote je odstupňovanie: 

Boh sa síce dáva všetkým blaženým úplne, nie iba čiastočne, avšak schopnosť 

blažených prijať toto odovzdanie je rozličná. Táto schopnosť je tiež utvorená od Boha. 

Hoci pre všetkých ľudí je zavŕšenie podstatne rovnaké, lebo vždy pozostáva v stretnutí 

s darujúcim sa Bohom, predsa však je rozdiel v intenzite zážitku s Bohom. Meradlom 

pre poradie je láska ku Kristovi, k Bohu a k bratom a sestrám. Každý zavŕšený obsiahne 

takú mieru zavŕšenia a radosti, ktorá je primeraná jeho vnímavosti, teda jeho schopnosti 

lásky. Veď väčšiu mieru by ani nemohol prijať, nemôže ani vôbec po nej túžiť. 

46

Život neba je milosť a odmena: 

Blažený vie a to patrí vnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť od Boha. 

Preto prežíva svoje spojenie s Bohom ako definitívnu istotu. Blažený už nemôže 

zhrešiť, teda vzbúriť sa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh a preto sa už 

nemôže čakať vzrast lásky k Bohu. 

40. Peklo 


Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie život s Bohom 

a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba 

samého a má sám seba ako zmysel a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ 

vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. 

Podsvetie je miesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie 

všetkých mŕtvych. 

V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom. Toto 

miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. 

Peklo sa znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša 

zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými. 

Tradícia: 

Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných 

trestov. Bezbožní sú už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. 

Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával večnosť 

pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za 

dogmu). 

Druh trestov: 

Niet žiadneho formálneho cirkevného učenia. Peklo však znamená dvojitý trest: 

neprítomnosť videnia Boha a muky pridané zatrateným. 

Podstata pekla: 

Božie zjavenie o pekle nehovorí preto, aby nám dalo informácie o stave na druhej strane 

nášho skúsenostného života, ale o pekle sa hovorí najmä v zmysle výstrahy. Slovom 

peklo sa nemieni označiť určité miesto. Aj zatratení sú nejako viazaní na priestor, lebo 

sú tvormi a preto nie sú všadeprítomní. Pokus lokalizovať miesto nepodkopáva len 

zmysel a vážnosť Božieho zjavenia, ale aj protirečí samému zjaveniu. 

Človek má peklo v sebe samom: 

Nezrúti sa doň ako do nejakej priepasti, ani ho doň nikto nesotí, ale skôr si sám robí 

peklo. Peklo žije v tom človekovi, o ktorom sa hovorí, že je v pekle. Absolútna vzbura 

človeka proti Bohu je vzburou proti láske, to znamená, že človek je v sebe uzavretý. Nie 

je schopný dialógu s inými. Neexistuje spoločenstvo zatratených. Každý zatratený je 

v takej ľadovej samote, takže ani to nevie, či má spoluzatratených. 

47

Tresty: 

Primárny zážitkový prvok pekla je skúsenosť straty Boha. K tomu možno prijať aj 

sekundárny trest, totiž trest zmyslov. Sväté písmo často používa slovo oheň (obrazný 

pojem spojení z výrazmi o plači, škrípaní zubami, červe, ktorý neumiera...). 

Večnosť pekla: 

Peklo je večné pre toho, kto si tento spôsob života volí preto, že hriech je bez konca, 

a tak večný. Zatratený sa už nemôže a ani nechce odpútať od svojho hriechu. Má síce 

odpor k svojej rozpoltenosti, oškliví sa sám sebe, ale vo svojom antiteistickom zmýšľaní 

je tak upevnený, že sa ho nechce zriecť. Má neodňateľnú rozkoš v tom, že žije vo 

vzbure proti Bohu. Boh je zúčastnený na pekle dvojakým spôsobom: tým, že neprekazil 

hriešnej vôli človeka a tým, že zatratenému nedá milosť. 

Zmysel pekla: 

Je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej 

hodnoty. Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom. 

41. Očistec 


Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ ani v NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď 

našli u padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sa k modlitbe a prosili, aby boli 

padlým úplne odpustené hriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech, ktorý 

sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom – je to hriech proti Duchu Svätému, teda 

vedomé odmietnutie Ježiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tom zmysle, 

že existujú hriechy, ktoré budú odpustené na druhom svete. 

Tradícia: 

Predstava o očistení sa rozvinula v súvise s pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, 

ktorý sa dopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčený z cirkevného 

spoločenstva, už je natoľko očistený a natoľko robil pokánie, že ho možno opäť 

pripustiť k eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkevných otcov o očistení na 

druhom svete rozličné, predsa sám fakt bol často zdôrazňovaný. 

Nemáme nijaké zjavenie o mieste, čase a živote v očistci: 

Aj ľudia v očistci sú pútaní na miesto. Nedá sa však povedať, akým spôsobom sa 

uskutoční toto pripútanie. Duše v očistci nepodliehajú času v našom zmysle. Tým 

odpadá aj otázka o trvaní očistca. 

Očistec sa má rozumieť ako určité uskutočňovanie života po smrti: 

Očistec sa má rozumieť ako určité uskutočňovanie života po smrti z hľadiska vzťahu 

človeka k Bohu. Akého druhu je toto uskutočňovanie života je hlbokým tajomstvom. 

Duše v očistci žijú v pokoji a Božej láske. Pre ne sa už uskutočnilo rozhodnutie 

o živote, a síce v zmysle večného spoločenstva s Bohom a s dovŕšenými ľuďmi. Ale 

ešte nie sú zrelé pre bezprostredný rozhovor s Bohom, ktorý sa ukazuje už bez 

zahalenia. 

48

Zodpovednosť po odpustení hriechu: 

Podľa Tridentského koncilu žiadny človek sa nemôže bez osobitnej Božej milosti 

vyhnúť počas celého života všetkým všedným hriechom. Človek aj po odpustení 

hriechu zostáva zodpovedný za neporiadok, ktorý svojím hriechom vniesol do sveta. 

Bolo by však zveličené, keby sme chceli tvrdiť, že cesta do neba prechádza nutne 

a vždy cez očistec. 

Tresty: 

Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestom straty. Trest straty je totožný s trestom 

zmyslov, lebo človek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialóg s Bohom ako 

nedostatok. Tento nedostatok vznikne zo samého človeka. Človek trpí zo seba samého. 

Trpí z toho, že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak toto utrpenie je 

preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robí vždy viac schopným úplnej lásky. 

Očisťovanie sa vzťahuje na pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností. 

42. Parúzia – Posledný súd, vzkriesenie tela, nové nebo a nová 

zem 

Parúzia: 

Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnou udalosťou, ale osobným stretnutím, totiž 

Kristovým príchodom. Keď hovoríme o Kristovom novom príchode, nemáme na mysli 

priestorovú, lež osobnú udalosť. Druhý Kristov príchod znamená takú aktualizáciu jeho 

osláveného spôsobu existencie, že už nebude prítomný v zahaleniach, lež 

v bezprostrednej názornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať. To predpokladá, 

že v celom ľudstve sa uskutoční premena, takže ľudstvo bude schopné uvidieť 

osláveného Krista. 

Sväté písmo: fakt druhého Kristovho príchodu, jeho definitívneho osobného 

sebazjavenia, nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista tvoria základ 

apoštolského ohlasovania. Cirkev prevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhom 

Kristovom príchode a definovala ho na 4. Lateránskom koncile (1215). Kráľovstvo 

Krista sa neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale 

víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova 

nevesta. 

Posledný súd: 

Výrazom súd sa myslia dve veci: 

• vyjadrenie hodnoty a nehodnoty 

• pririeknutie definitívneho osudu podľa hodnoty alebo nehodnoty 

Súd postihne všetkých ľudí, nebude mať však pre všetkých rovnakú funkciu – pre 

veriacich v Krista bude splňujúcim, pre nevidiacich Boha bude zatracujúcim. 

Sväté písmo: raz označuje za Sudcu Otca, raz Krista. Toto zdanlivé protirečenie sa 

odstráni poukazom na to, že Boh koná svoje skutky skrze Krista a Kristus zasa robí iba 

Otcove skutky. Priebeh súdu sa opisuje pomocou mýtických obrazov, veľmi 

dramaticky, predovšetkým v Jánovej Apokalypse. Meradlom na tomto súde je láske 

a síce láska, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. 

49

Predmetom súdu: 

Sú všetky činy, myšlienky a zariadenia sa tvorov od počiatku až do konca a uverejnia sa 

v ich dobrote alebo zlobe a v ich dosahu na celé dianie sveta. Pri poslednom súde sa 

nebudú skúmať alebo opravovať predchádzajúce individuálne súdy (aplikovať hneď po 

smrti), tu je dôraz na objektívnu hodnotu alebo nehodnotu, akú mali jednotlivé 

rozhodnutia v rámci dejín. Božia spravodlivosť dokáže pre d verejnosťou sveta svoju 

absolútnu platnosť. 

Vzkriesenie z mŕtvych: 

Podľa tradičnej mienky duchovná duša, v smrti od tela oddelená, podľa svojej bytosti je 

stále zameraná k hmote. Je nepreniknuteľným tajomstvom, ako k telu zameraná 

duchovná duša môže bez tela ďalej žiť. Spojenie s telom patrí do jej podstatnej 

štruktúry. Duša zostáva zameraná na hmotu a plnú podobu svojho dovŕšenia dosiahne 

až vtedy, keď sa môže opäť vteliť, pravda, iným spôsobom ako v svojom historickom 

bytí. Duša hľadí upreto na tú chvíľu, v ktorej dostane definitívnu, s telom spojenú 

existenciu. To sa stane pri vzkriesení z mŕtvych. 

Podľa Božieho zjavenia sa vykúpenie uskutoční v tele: 

Plné synovstvo je vykúpením tela. Pravzorom plného vykúpenia je zmŕtvychvstalý 

Kristus. On je zároveň účinnou príčinou vzkriesenia všetkých. 

Sväté písmo: v SZ sa jasne hovorí o vzkriesení z mŕtvych v knihe Daniel. V Ježišových 

časoch sa pravoverní zbožní veriaci priznávali k zmŕtvychvstaniu. Ježiš túto rozšírenú 

vieru upevnil a vyjasnil. Ohlasoval najmä, že vzkriesenie tela nie je návratom 

k historickej forme života, ale že vzkriesení z mŕtvych žijú iný, tajomný život. 

Svedectvo podáva tiež sv. Pavol v 1. liste Korinťanom. Charakterizuje kvalitu 

zmŕtvychvstalého tela výrazmi o duchovnosti, nepominuteľnosti, moci a sláve. 

Existenciu zmŕtvychvstania nazýva nebeskou. 

Tradícia: túto vieru dokazujú „Acta martyrum“, nápisy a maľby v katakombách, úcta, 

ktorá sa preukazovala zomrelým. 

Cirkev verí vo vzkriesenie mŕtvych: 

Toto vzkriesenie chápe tak, že sa vzťahuje na celého človeka. Pre vyvolených je 

vzkriesenie rozšírením Kristovho zmŕtvychvstania na ľudí. Telá ľudí budú vzkriesené 

pri druhom Kristovom príchode (výnimkou je Panna Mária). Kristologický základ 

vzkriesenia neplatí len pre pokrstených, ale aj pre všetkých ľudí, aj nepokrstených. 

Nové nebo a nová zem: 

Sväté písmo hovorí o dovŕšení v spoločenstve zhromaždenom okolo Krista pomocou 

obrazu mesta. Pre toto mesto je charakteristické, že nemá chrám – nepotrebuje už 

miesto, kde sa budú prinášať obety. Nepoznáme čas zavŕšenia sveta, ani nevieme, ako 

bude vyzerať pretvorený vesmír. Pre nové nebo a novú zem sú charakteristické dve 

vlastnosti: že budú bez času a budú niesť stopy lásky. Večný život bude nový život. 

Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. 

50

RÃMSKOKATOLÃCKA CYRILOMETODSKÃ - teologia.iskra.sk

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

RÃMSKOKATOLÃCKA CYRILOMETODSKÃ - teologia.iskra.sk