1. a) definÃcia morÃ¡lnej teolÃ³gie, jej predmet ... - teologia.iskra.sk

1. A) DEFINÍCIA MORÁLNEJ TEOLÓGIE, JEJ PREDMET MATERIÁLNY 

A FORMÁLNY. CHARAKTERISTIKA ENC. VERITATIS SPLENDOR. 

Definícia morálnej teológie: Morálna teológia (MT) je časť 

teologickej vedy pojednávajúca o nadprirodzenej ľudskej 

činnosti, ktorou sa ľudia zameriavajú k nadprirodzenému 

poslednému cieľu života; je vedou o ľudských (účasť rozumu 

a vôle) skutkoch, ktoré skúma vo svetle Božieho zjavenia. 

Materiálny a formálny predmet MT: Materiálny predmet 

MT sú ľudské skutky. Formálny predmet MT sú vzťahy 

ľudských skutkov k nadprirodzenému cieľu vo svetle Božieho 

zjavenia. Skutky vedúce k nadprirodzenému cieľu musia byť: 

a/ ľudské (rozumové a vôľové), b/ mravne dobré, c/ 

nadprirodzené, d/ záslužné. 

Charakteristika encykliky Veritatis splendor (VS): 

Encyklika VS (1993) sa zaoberá niektorými základnými 

otázkami učenia Cirkvi o mravnosti, poukazujúc na dôvody 

tohto učenia - vychádzajúc zo Sv. Písma a zo živej tradície 

Cirkvi, a poukazujúc na príčiny a dôsledky útokov namierených 

proti tomuto učeniu. Obsah a rozčlenenie VS: 

I. Učiteľ, čo dobré mám robiť? (J. K. a odpoveď na otázku o 

mravnosti) 

II. Nepripodobňujte sa tomuto svetu (Cirkev a niektoré názory 

dnešnej morálnej teológie) 

a) sloboda a zákon (Gn 2,17) – nejedz zo stromu poznania 

dobra a zla; (Ž 1) 

b) svedomie a pravda (hľadanie pravdy a dobra vo svätyni 

človeka) 

c) základný výber a konkrétne správanie (smrteľný a všedný 

hriech) 

d) mravné konanie (teológia a teologizmus) 

III. Aby nebol vyprázdnený Kristov kríž (univerzálne a nemenné 

mravné normy, milosť a poslušnosť Božiemu zákonu, nová 

evanjelizácia, pastoračné povinnosti). 

2. ČO JE ÚLOHOU MORÁLNEJ TEOLÓGIE, PRAMENE A MIESTA, DOTYKOVÉ 

BODY A DEJINNÝ PRIEREZ MORÁLNEJ TEOLÓGIE. 

Úlohou MT je podávať mravnú náuku katolíckej Cirkvi 

vedecky prepracovanú na základe Kristovho zjavenia. Toto 

predpokladá a vyžaduje: poznanie MT podľa súčasného stavu 

(objasnenie vznešenosti povolania veriacich v Krista a ich 

povinnosti prinášať ovocie), osobná formácia podľa MT 

(ekumenický postoj) a príprava na zvestovanie Kristovho 

zákona na mravnú výchovu a vedenie zverencov aj za pomoci 

filozofických smerov. 

Pramene MT: 

1. Sväté Písmo – Božie slová a skutky (kultové a právne 

predpisy a Desatoro, vrcholom 

je príkaz lásky), 

2. Tradícia – „Božia“ (po smrť posledného apoštola) a 

„cirkevná“ (nasledujúce obdobie až po súčasnosť ), 

3. Rozum osvietený vierou (spoznáva a vysvetľuje pozitívny 

Boží a ľudský zákon). 

Miesta MT: 

1. Teológia (ako veda) – odborne vykladá a zceľuje vlastné 

pramene; prenikanie do mravných noriem Zjavenia 

2. Koncily (najmä Ekumenické) – keď vysvetľujú prirodzený 

a pozitívny Boží zákon 

3. Rozhodnutia pápežov a kongregácií – P: najvyšší učiteľ vo 

veciach viery a mravov, neomylne a autenticky. K: 

vypomáhanie pápežovi (nie ex cathedra, ale nutné prijať) 4. 

Cirkevní Otcovia (učitelia zjavenej pravdy – nie iba svedkovia 

Tradície) 

Dotykové body MT: 

1. Sv. Písmo (pozitívny Boží zákon) a ústne podanie 

1 

2. Dogmatika (hovorí čím je človek; MT hovorí aké má byť 

jeho konanie). D+MT - jadro celej teológie. 

3. Učiteľský úrad Cirkvi – ochrana ohlasovanie Kristovej 

pravdy pred omylom (záväznosť vyhlásení) 

4. Kresťanská filozofia (logika + noetika) – používanie pri 

spoznávaní prirodzeného zákona a úprave vlastnej matérie 

5. Sociálna etika – skúma mravný poriadok spoločenského 

života (sociálne encykliky) 

6. Kánonické právo (Cirkevné právo – záväznosť vo svedomí); 

7. Občianske právo (vydávanie zákonov zasahujúcich aj do 

oblasti svedomia) 

8. Duchovná teológia (asketika a mystika) - náuka 

o kresťanskej dokonalosti 

9. Dejiny teológie – rozširovanie pohľadu na učenie Cirkvi 

a prax veriacich 

10. Neteologické vedy – filozofia, antropológia, etnografia, 

sociológia, psychológia, medicína. 

Dejinný prierez MT: 

V dobe patriarchov sa ľudia riadili spravidla prirodzeným 

zákonom aplikovaným na rôzne situácie a vzťahy v kmeňoch. 

Až Mojžišovi daný pozitívny Boží zákon možno pokladať za 

všeobecnú mravnú normu. 

Mravné učenie Ježiša a apoštolov (zachovanie Dekalógu 

v platnosti, nový rozmer prikázania lásky, zákon života = 

nasledovanie Krista). Apoštolská doba – nie systematická 

mravouka – skôr bdenie nad bezúhonnosťou kresťanských 

mravov. Poapoštolská doba – knihy NZ – prvý počiatok pravej 

a systematickej MT. V počiatkoch Cirkvi - konkrétnejšie 

a jasnejšie formulovanie morálnych zásad exegétmi. 2. storočie 

– monografie o otázkach spolupráce s pohanmi (divadlo 

a móda, mučeníctvo, panenstvo, modlitba). Patristika – základy 

sústavnej kresťanskej etiky (libri paenitetiales – 6.storočie). 

Scholastika – skutočný morálny systém (Tomáš – Summa – 

MT súčasť jedinej teológie). Stredovek – menší záujem 

(vyhlásenia koncilov, synód, v kázňach, korešpondencia ... ). 

Nominalizmus – počiatky kazuistiky = riešenie jednotlivých 

prípadov. Trident – semináre, katedry MT, zdôrazňovanie 

spovedí (rozhodnutie kňaza), nástup kazuistiky vo 

všeobecnosti. Novovek – MT = samostatná veda (v 16. storočí), 

praktické zameranie, opora vo Svätom Písme a Tradícii 

Novodobá MT – biblická metóda, pozitívny postoj, jadro = 

nasledovanie Krista (personalizmus + Sv. Písmo). 

3. NOSITEĽ MRAVNEJ HODNOTY, POVOLANIE K POSLEDNÉMU CIEĽU (K 

BLAŽENOSTI), JEHO USKUTOČŇOVANIE, MRAVNÝ PORIADOK. 

Nositeľ mravnej hodnoty je človek stvorený, obnovený, 

nesúci v sebe Kristov zákon, človek s telom i s dušou vo svojej 

celistvosti. 

Povolaním človeka na zemi je poznať Boha, milovať Ho, 

oslavovať Ho, konať dobré skutky a tak budovať Božie 

kráľovstvo už tu na zemi a očakávať a pripravovať Jeho 

eschatologické splnenie v budúcom veku. Primárnym cieľom 

človeka je poznanie Boha a vonkajšia sláva Božia. 

Sekundárnym cieľom je účasť človeka na Božej dokonalosti, 

z čoho plynie večná blaženosť. Tri veci spôsobujú blaženosť, 

ku ktorej je človek povolaný vo večnom živote: videnie Boha, 

láska k Bohu a radosť z Boha. Túžbu po najvyššej blaženosti 

(čo je dokonalé naplnenie človeka v stretnutí s Bohom) možno 

nasýtiť len: zjednotením s Bohom v poznaní a v láske, a v Bohu 

spolu s bratmi a sestrami. 

Uskutočňovanie posledného cieľa: Aby človek mohol 

odpovedať na Božie povolanie a dosiahnuť cieľ, Boh ho obdaril 

schopnosťami a prichádza mu na pomoc milosťou 

a prostriedkami milosťami.

Prirodzené prostriedky: vnútorné (sú najdôležitejšími) – 

duševné schopnosti človeka (rozum a slobodná vôľa = Boha 

poznať a milovať) a vonkajšie – stvorené veci mimo človeka 

(rodina, manželstvo, spoločnosť - pomoc pri dosiahnutí 

posledného cieľa). 

Nadprirodzené prostriedky: vnútorné – milosť pomáhajúca 

a posväcujúca, vliate čnosti + dary D.S. a vonkajšie – sviatosti, 

sväteniny, Cirkev, úkony kresťanského náboženstva. 

Najpodstatnejší prostriedok – slobodná vôľa (dosiahnutie cieľa 

slobodnými ľudskými činmi). 

Sloboda = mohutnosť v rozume a vôli k prevedeniu alebo 

vynechaniu činu. 

Mravný poriadok: 

Poriadok je vhodné usporiadanie prostriedkov k cieľu. Mravný 

poriadok má zaistiť pokojný život na zemi a večnú spásu pre 

každého človeka. MT v sebe obsahuje nasledovné prvky: 

podstatný cieľ – mravný poriadok má svoj podstatný cieľ = 

Boha a k nemu smerujúceho človeka. Posledný nadprirodzený 

cieľ = blaženosť človeka- je najvyšší princíp MT. 

Vzťahy – mravný poriadok sa zakladá na podstatných vzťahoch 

človeka – k Bohu, k sebe, k ľuďom a k stvoreným veciam. 

Skutky – mravný poriadok vyžaduje skutky, ktoré zodpovedajú 

týmto vyššie uvedeným vzťahom. Prostriedky – na dosiahnutie 

posledného cieľa sú potrebné vhodné prostriedky. 

MP: prirodzený (zodpovedá ľudskej prirodzenosti 

a požiadavkám silám človeka) a nadprirodzený (po pozdvihnutí 

človeka za Božie dieťa). 

4. KONŠTITUTÍVNE PRVKY MRAVNE DOBRÉHO SKUTKU, TRIEDENIE 

SKUTKOV, ÚČASŤ ROZUMU A VÔLE NA ĽUDSKOM SKUTKU. 

Konštitutívne prvky mravne dobrého skutku: 

Ľudský skutok je morálne dobrý, ak je taký vo svojej celistvosti 

(pri plnom vedomí a pri úplnej slobode). Predmet cieľa 

a okolnosti robia čin v jeho konkrétnom prevedení mravným. 

Dobrý predmet – predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome 

smeruje. Dobrý cieľ (úmysel) – je dôvod, prečo sa niečo koná. 

Dobré okolnosti – sú druhotné kroky mravného skutku. 

Morálne dobrý skutok predpokladá súčasne dobrý predmet aj 

cieľ aj okolnosti. 

Triedenie skutkov: 

Môžu byť: vzbudené (vôľou vzbudená a vo vôli ostávajúce) a 

rozkázané (vôľa prevádza rozkaz v rozume); vnútorné 

(prevádzané vnútorne – úvaha meditácia), vonkajšie (z rozkazu 

vôle prevedené navonok – úkony fyzické) a zmiešané (súčasne 

vnútorné i vonkajšie – ústna modlitba); mravne dobré (v súlade 

s normami mravnosti), mravne zlé (v rozpore s normami 

mravnosti) a ľahostajné (ani v súlade ani v rozpore – morálnu 

povahu nadobúdajú z cieľa konania); prirodzené (prevádzané 

len prírodnými silami) a nadprirodzené (podieľanie Božej 

milosti na prevádzaní – vnútorná pohnútka od D.S.); platné 

(nasleduje účinok pri splnení požadovaných podmienok: 

zrušiteľné – zmluva, nezrušiteľné – sviatosti) a neplatné 

(účinok nenasleduje pre nesplnenie niektorej podmienky – 

chybná matéria pre sviatosť). 

Podľa pozornosti môžu byť: dokonalé (pri plnom vedomí a po 

uvážení), menej dokonalé (predchádzajú uvedomeniu si 

činnosti) a nedokonalé (prevedené bez uváženosti – pomsta). 

Účasť rozumu a vôle na ľudskom skutku: 

Aby boli skutky ľudské, musia sa na nich zúčastniť rozum 

a slobodná vôľa. Rozum – ku každému úkonu vôle sa žiada 

predbežné poznanie rozumom: poznanie predmetu a jeho 

morálnych vlastností; uvažovanie za alebo proti; praktický 

úsudok (výsledok uvažovania); pozornosť počas konania 

skutku. 

2 

Vôľa, keď rozum vykonal svoju poznávaciu a uvažovaciu 

funkciu, predloží vôli svoj praktický úsudok o morálnej povahe 

skutku; vôľa sa rozhodne za alebo proti skutku: slobodné 

rozhodnutie, súhlas (čiže vedomé a dobrovoľné rozhodnutie 

s prijatím plnej zodpovednosti za skutok) 

5. MRAVNÉ DOBRO, JEHO PRAMEŇ, DOBROVOĽNOSŤ – ROZDELENIE, 

ÚMYSEL, PREKÁŽKY ĽUDSKÉHO SKUTKU. 

Mravné dobro a jeho prameň: Mravné dobro je dobro, ktoré 

zodpovedá mravnému zákonu, nejestvuje mimo človeka, ba je 

vpísané do jeho srdca (vo forme prirodzeného zákona). 

Vnímanie mravných dobier vedie rozum k poznaniu mravného 

poriadku. Boh ako najvyššie Dobro je prameňom všetkého 

mravného dobra. 

Dobrovoľnosť- rozdelenie: 

Dobrovoľnosť – pochádza zo slobodnej vôle pri 

predchádzajúcom rozumovom poznaní. 

Môže byť: pozitívna (vzbudený skutok pôsobí pozitívne) a 

negatívna (negatívny vplyv na prevedenie skutku – môžem 

a nehasím oheň – som negatívna príčina zničenia domu); 

čiastočná (rozhodnutie vôle pre niečo ale nie s plnou 

náklonnosťou) a úplná (úplný príklon vôle k danému dobru); 

výslovná (navonok prejavená slovom alebo skutkom), 

zamlčaná (neprejavená navonok ale predpokladaná 

z jestvujúcich okolností) a predpokladaná (niet úkonu vôle - 

z primeraných okolností možno úkon predpokladať); priama 

(vôľa je priamo zameraná na predmet skutku a dosiahnutie 

efektu) a nepriama – z príčiny (pri činnosti nasledujú dva alebo 

viaceré efekty: kde vôľa k prvému smeruje priamo a druhá trpí 

alebo pripúšťa ako vedľajší efekt). 

Pravidlo pre duplex efectus: 1. skutok musí byť mravne dobrý 

alebo aspoň indiferentný, 2. dobrý efekt musí pochádzať 

bezprostredne z priamej činnosti, nesmie sa dosiahnuť cez zlý, 

3. úmysel pre konajúceho musí smerovať iba k dobrému 

priamemu efektu, 4. dôvody činnosť s dvomi efektmi musia byť 

dostatočne vážne (pre väčšie zlo vedľajšieho efektu sa požaduje 

vážnejší dôvod, čím bližšia príčina, tým väčší dôvod, pri 

istejšom efekte musí byť väčšia príčina – dôvod...). 

Úmysel je úsilie vôle previesť skutok a tak dosiahnuť cieľ; je 

výsledkom činnosti rozumu a vôle. Je zameraním na dobro, 

ktoré sa očakáva od podniknutého konanie. 

Úmysel môže byť: aktuálny – jestvuje vo chvíli konania, 

vplýva na skutok, konajúci si ho uvedomuje, virtuálny – bol 

vzbudený (zo slobodnej vôle), vo chvíli konania si ho človek 

neuvedomuje, ale má vedomosť z výsledku činnosti, 

habituálny - zo slobodnej vôle vychádzajúci, neodvolaný – 

zostáva v podvedomí, na skutok nevplýva, nie je ani vo 

výsledku a predpokladaný – nevyšiel zo slobodnej vôle nikdy, 

nie je ani chcený. 

Ľudský čin musí pochádzať aktuálne alebo aspoň virtuálne zo 

slobodnej vôle, aby bol slobodný a vedomý. Dobrý úmysel 

nerobí ani dobrým ani správnym konaním, ktoré je samo v sebe 

nezradené. Nemožno ospravedlňovať nejaké zlo vykonané 

s dobrým úmyslom. 

Prekážky ľudského skutku: 

Prechodné (aktuálne) – dajú sa odstrániť (patria do oblasti 

normálneho – bežného života): 

a/ Nevedomosť – nedostatok potrených poznatkov – vedomostí, 

ktoré človek má mať (nie neznalosť = neschopnosť mať takéto 

poznanie – dieťa); môže byť: prekonateľná (zavinená 

a nezavinená), neprekonateľná (fyzicky a morálne) a 

predstieraná (úmyselné vyhýbanie povinnostiam); 

predchádzajúca (je príčinou skutku), sprevádzajúca 

(nedostatok vedomosti – nie je príčina konania) a následná

(zameranie sa na vyhýbanie povinnostiam zo zákona). 

b/ Násilie – fyzický alebo morálny nátlak na slobodné 

rozhodovanie konajúceho. Podmienky násilia: musí prichádzať 

z vonka a vôľa napadnutého musí odporovať všetkými silami. 

c/ Strach – otras mysle z budúceho zla (spôsobuje rozrušenie 

mysle); môže byť: vnútorný, vonkajší a veľký (hrozí veľké zlo, 

dá sa mu len veľmi ťažko vyhnúť); spôsobený spravodlivo 

(bola oprávnená príčina – sudca a obžalovaný) 

alebo nespravodlivo (niet oprávnenej príčiny – vrah najprv 

obeť vydiera). 

d/ Telesná žiadostivosť – prirodzené hnutie zmyslov, ktorými 

človek túži po zmyslovom dobre a vyhýba sa zmyslovému zlu. 

V oblasti zmyslovej je to láska a nenávisť, radosť a smútok. 

V oblasti vznetlivej je to nádej a zúfalstvo, odvaha a strach, 

hnev (všetky sú z morálneho hľadiska v sebe dobré). 

Telesná žiadostivosť môže byť: predchádzajúca – ešte pred 

uvažovaním o predmete a následkoch konania (zmenšuje – 

ruší), následná – po danom súhlase vôle – vedomé 

a dobrovoľné roznecovanie (nezmenšuje a ak je úmyselné – 

zväčšuje) a zo zlých návykov - nadobudnutá neprávosť 

(temperament a charakter) zatemňuje rozum a oslabuje vôľu. 

Trvalé (habituálne) – človek je ich stálym (dlhodobým) 

nositeľom. Sú to spravidla duševné poruchy chorobného rázu 

až duševné choroby – rušia slobodu konania (sú poruchami 

v orientácii). Najčastejšími prípdmi sú: psychopatia 

(neuvedomujem si, čo robím), neuróza (zabraňuje normálnemu 

mysleniu a slobodnému konaniu), psychóza (človeka zo svojho 

sveta fantázií nemožno priviesť do reality – niet zodpovednosti 

za činy). 

6. NORMA MORALITY, VONKAJŠÍ SKUTOK – JEHO MORALITA, 

PRIPOČÍTATEĽNOSŤ SKUTKU, KOLEKTÍVNA VINA. SKUTOK NADPRIRODZENÝ 

A ZÁSLUŽNÝ. 

Norma morality je pravidlo, ktorým sa určuje kvalita 

ľudského skutku, zameraného na nejaký cieľ, umožňuje 

poznať, čo je mravné dobro a čo mravné zlo. Konštitutívnu 

a zvrchovanú normu mravnosti môžeme vyjadriť ako Božiu 

vôľu – Boží zákon; je to poriadok vecí usmernení 

k poslednému cieľu. Objektívna moralita ľudského skutku je 

v predmete činnosti, subjektívna moralita je v morálnych 

kvalitách prevádzateľa skutku. Zvrchovanou normou mravnosti 

je samotná Božia podstata – svojou neomylnosťou 

a nemeniteľnosťou. 

Rôzne normy mravnosti: utilitarizmus (mravné je to, čo osoží 

človeku), racionalizmus (zvrchovaná norma mravnosti je 

rozum), humanizmus (zabezpečenie šťastia a spokojnosti pre 

človeka), socializmus (norma mravnosti je dobro spoločnosti). 

Moralita vonkajšieho skutku: 

Vonkajší skutok sa morálne nekvalifikuje, ak ho človek 

vykonal bez účasti rozumu a slobodnej vôle. Vonkajší skutok 

nadobúda mravnú povahu podľa vnútorného úkonu, s ktorým 

tvorí číselnú jednotu. Preto celá mravná povaha vonkajšieho 

skutku závisí od vnútorného úkonu. Vonkajší úkon nepridáva 

k špecifickosti vnútorného úkonu, ale zvyšuje jeho moralitu – 

jeho dobrotu alebo zlobu. 

Pripočítateľnosť skutku: 

Koreň pripočítateľnosti je v pozornosti rozumu a slobodnom 

súhlase. Najhlbším dôvodom pripočítateľnosti je, že človek je 

svoj právna osoba a subjekt morálneho konania. 

K pripočítateľnosti sa vyžaduje: dokonalé poznanie skutku, 

a aspoň nedokonalé poznanie morálnosti skutku. Každý skutok 

je dobrý alebo zlý a pripočítava sa k človeku ako autorovi 

a vlastníkovi (dobrý mu slúži na zásluhu a odmenu a zlý na 

vinu a trest a to natoľko, nakoľko si je vedomí svojej vlastnej 

3 

ľudskej existencie, nakoľko poznáva kvalitu svojho vnútorného 

a vonkajšieho úkonu). Rozumové poznanie, slobodná vôľa 

a zodpovednosť sú v priamom pomere (čím lepšie je rozumové 

poznanie a čím väčšia je sloboda pri čine, tým sa človeku viacej 

pripočítava skutok k zásluhe alebo k vine). Hriešny zvyk 

umenšuje vôľa a aj vinu, ak človek bojuje proti hriešnemu 

zvyku. Kto nebojuje proti nemu u toho sa vina zväčšuje. 

Kolektívna vina: Kolektív ako morálna osoba nie je nositeľom 

fyzickej slobody, preto ani nemôže vykonať vlastné kolektívne 

ľudské skutky. Kolektív nie je nositeľom kolektívneho 

svedomia. Za skutky kolektívu sú zodpovední jednotlivci podľa 

miery svojho osobného príspevku do kolektívneho skutku. 

Preto katolícka morálka v tomto zmysle neuznáva kolektívnu 

vinu. O kolektívnej vine možno hovoriť iba vtedy, ak sa každý 

člen v spoločnosti previnil jednako (bola by to kolektívna vina 

ako dôsledok viny všetkých jednotlivcov). 

Skutok nadprirodzený a záslužný: Aby bol skutok 

nadprirodzený sa požaduje: musí byť mravne dobrý a musí 

vychádzať z nadprirodzeného princípu (z pozdvihnutia rozumu 

a vôle do nadprirodzeného stavu Božou milosťou). Tieto skutky 

môžu previesť aj nepokrstený, ale podmienkou je 

disponovanosť prijať pomoc Božej milosti. 

Zásluha je vlastná mravná povaha skutku ( čnosť alebo hriech), 

čo si pred Bohom vysluhuje odplatu alebo potrestanie. 

Nemožno chápať, že by Boh bol povinný dať človekovi 

odmenu za prevedené dobro. Zásluha sa má vždy dávať do 

vzťahu s láskou. Kresťan Boha nemá milovať kvôli zásluhám, 

ale má získavať zásluhy preto, že miluje Boha. 

Zásluha môže byť: prirodzená (získava sa prirodzenými silami 

za dobrá prirodzené, ušľachtilé a krásne), nadprirodzená 

(získava sa v nadprirodzenom poriadku za prispenia Božej 

milosti), podstatná (spojená s právom na večný život) a 

prípadková (druhotné hodnoty – mučeníctvo, učitelia, panny). 

7. BOŽIE VOLANIE V ZÁKONE, PODSTATNÉ ZNAKY ZÁKONA, VEČNÝ 

A PRIRODZENÝ ZÁKON. 

Božie volanie v zákone: 

Božia pomoc je človekovi – povolanému do blaženosti, ale pri 

tom zranenému hriechom – podaná v Kristovi prostredníctvom 

zákona, ktorý človeka riadi a prostredníctvom milosti, ktorá 

človeka posilňuje. Človek je zaradený do poriadku ktorý vedie 

k poslednému cieľu. Aby tento cieľ dosiahol, musí konať 

v zhode s týmto poriadkom a nie proti nemu. Poznanie 

poriadku sa stáva zrejmejším z Božieho zákona. Človek je 

celým človekom vtedy, keď je stvárňovaný podľa Božieho 

zákona. Zákon sa javí ako norma – pravidlo našich skutkov, 

ktoré nás chce priviesť k poslednému cieľu. Podstata a význam 

zákona je práve v tom, že ukazuje dobrej vôli správnu cestu. 

Zákon sa dáva so všeobecnou platnosťou (pre spoločenstvo 

osôb) a nie iba pre jednotlivé prípady. Zákon je trvalý – zostáva 

aj po smrti zákonodarcu. Zákon vydáva verejná autorita 

vlastniaca jurisdikčnú právomoc. Zákon zaväzuje vo svedomí. 

Znenie zákona môže byť kladné (prikazuje), alebo záporné 

(zakazuje). Prameňom a princípom všetkej záväznosti zo 

zákona je Boh bezprostredne, alebo cez človeka. Zavŕšenie 

zákona je v odmene alebo v treste. 

Podstatné znaky zákona: 

Zákon musí byť rozumný, musí brať ohľad na verejné dobro, 

musí ho vydávať právoplatná verejná vrchnosť - autorita 

(súkromná osoba vydáva iba rozkaz nie zákon), musí byť 

verejne vyhlásený, musí sa prikazovať a nie iba odporúčať. 

Večný zákon je osobitným označením, ktorý vyjadruje večný 

Boží plán spásy, podľa ktorého chcel Boh stvárňovať existenciu 

stvorenia, najmä rozumného tvora (človeka) a priviesť ho

k účasti na plnosti Kristovej. Večný zákon označuje celý Boží 

plán stvorenia a spásy - Bohu, ktorý je jeho pôvodným 

prameňom. Stotožňuje sa so samým Bohom. Všetky ostatné 

druhy zákonov majú účasť na večnom zákone – večný zákon 

nie je podriadený žiadnemu inému zákonu. Boh sám je 

zákonodarcom, spoločným dobrom, ba priamo týmto zákonom. 

Sám Boh je pravidlom, transcendentným vzorom života pre 

všetky tvory. Večný zákon možno chápať ako Božiu vôľu. Je 

taký všeobecný, že v sebe zahŕňa všetky úkony stvoreného 

sveta. 

Prirodzený zákon nie je sám večný zákon. Obsah 

prirodzeného zákona sa kryje s obsahom Desatora. Orgánom 

prirodzeného zákona je prirodzené svedomie, ktoré zaväzuje 

rozumných a vôľou slobodných ľudí. Je uloženou povinnosťou 

ľuďom – robiť dobro a chrániť sa zlého. Prirodzený zákon 

zverejnil Boh cez rozum človeka, je odrazom Božieho svetla 

v nás, chápeme ho aj ako rozkaz rozumu vychádzajúci 

z prirodzenosti, je základom všetkých pozitívnych zákonov. Je 

sám večný zákon vložený do bytostí obdarených rozumom. Je 

nemeniteľný v sebe (je založený na podstatných vzťahoch 

ľudskej prirodzenosti). Subjektívnym princípom poznania 

prirodzeného zákona je prirodzené svetlo rozumu, objektívnym 

princípom je ľudská prirodzenosť. 

8. POZITÍVNY ĽUDSKÝ ZÁKON, EVANJELIOVÉ RADY, EPIKIA, PREDMET 

A PODMET ZÁKONA. ZÁKONNÉ POVINNOSTI, ZÁKON NA PREDPOKLADE, 

KLADENIE OSLOBODZUJÚCICH A OSPRAVEDLŇUJÚCICH PRÍČIN. 

Pozitívny ľudský zákon, ako každý iný zákon, má svoj pôvod 

vo večnom Božom zákone. Ľudský zákon – cirkevný aj 

občiansky – dostávajú obsah i autoritu z prirodzeného 

a zjaveného zákona. Ľudský zákon je v zastúpení Božej 

autority, je záväzný vo svedomí. Ľudský pozitívny zákon 

prevádza všeobecné princípy prirodzeného zákona na najbližšie 

a konkrétne zásady konania. Vydávanie ľudského zákona 

predpokladá jurisdikciu (právomoc riadiť podriadených) 

a kompetenciu (moc vydávať zákon). Ľudský zákon riadi len 

vonkajšie úkony – riadi len oblasť prirodzenej spravodlivosti. 

Evanjeliové rady: Sú nimi: chudoba, čistota a poslušnosť. 

Rada nie je prikázanie, ale skôr odporúčanie. Dokonalosť je 

prednostne v zachovávaní príkazov, až potom ako nadstavba je 

dané v zachovávanie evanjeliových rád. Neprijatie 

evanjeliových rád nie je hriechom, neodvádza od posledného 

cieľa. Pre rehoľníkov sú tieto rady povinným dobrom (sú 

nevyhnutne potrebné na dosiahnutie posledného cieľa). 

Epikia je výklad zákona v určitej situácii (aj výnimka spod 

zákona). Znamená konanie podľa ducha zákona. Epikia ako 

čnosť nechce zákon obchádzať, ale napomôcť splniť ho 

dokonalejšie, ako žiada litera zákona (ide o slobodu 

rozhodovania podľa rozumu a nie podľa litery). Možno ju 

použiť iba pri ľudskom zákone. 

Predmetom zákona je to, čokoľvek zákon môže prikázať 

alebo zakázať, pretože zákon je prostriedok, ktorým 

zákonodarca chce dosiahnuť cieľ spoločnosti (bonum 

commune). Predmetom zákona môže byť úkon: sám v sebe 

mravne dobrý alebo aspoň indiferentný, morálne možný 

(dosažiteľný a uskutočniteľný i pre priemerného človeka – nie 

je nutný heroizmus), užitočný pre spoločnosť (spoločné dobro 

pri užívaní dobier, spolužití), spravodlivý (musí byť pre 

všeobecné dobro). 

Podmet zákona: Boh je absolútne nezávislá bytosť, a preto 

nemôže byť podmetom zákona. Človek, ako bytosť nedokonalá 

je podmetom zákona ( svoj vzťah k zákonu upravuje vekom 

a miestom zdržiavania sa). Prirodzenému zákonu podliehajú 

všetci ľudia bez výnimky. Pozitívnemu Božiemu zákonu 

4 

podliehajú pokrstení, ak používajú rozum. Cirkevný zákon 

nezaväzuje nepokrstených a tých čo neužívajú rozum, ale 

zaväzuje odlúčených od Cirkvi v rámci krstu. 

Zákonné povinnosti: 

Povinnosti zákona môžu byť voči: Bohu, blížnym (príbuzenské 

vzťahy), a sebe (starosť o spásu duše, ochrana života). Zákonné 

povinnosti môžu byť: osobné (predpísané k osobnému plneniu – 

účasť na sv. omši) a vecné (môže ich splniť aj iný – splatenie 

dlhov, práca). Keď je kolízia povinností, človek sa musí 

rozhodnúť, ktorú splní a ktorú vypustí. Požiadavka vyššieho 

významu má prednosť pred nižšou, negatívna požiadavka 

zaväzuje vždy a všade, požiadavka spravodlivosti má prednosť 

pred požiadavkou lásky, na prvom mieste je požiadavka 

prirodzeného zákona, potom Božieho zákona, cirkevného 

zákona a na koniec občianskeho zákona, verejné dobro má 

prednosť pred osobným, duchovné a mravné dobro pred 

materiálnym a vonkajším. Iné povinnosti sú: ad finiandem 

obligationem (treba splniť v určenom čase), ad urgendam 

obligationem (možno splniť v určenom čase ale aj inokedy), 

prekážka v čase (nutné splniť pred nastaním prekážky). 

Zákon na predpoklade: Keď zákonodarca predpokladá 

pravdepodobné správanie sa v istej situácii podriadeného pre 

nebezpečenstvo - vydáva zákon založený na predpoklade na 

ochranu všeobecného alebo osobného dobra. Predpoklad môže 

byť: o človeku ( v istej situácii sa rovnako správa a koná), 

práva ( predpoklad istých morálnych kvalít človeka), 

o všeobecnom nebezpečenstve (prekazenie spoločného 

nebezpečenstva) a o zvláštnom prípade (pochybnosť o istom 

úkone všeobecne považovanom za platný). 

Kladenie oslobodzujúcich a ospravedlňujúcich príčin: 

Oslobodzujúce príčiny sú tie, ktorými jednotlivec prestáva byť 

podmetom zákona (miesto, vek, stav človeka). 

Ospravedlňujúce príčiny sú vážne okolnosti, pre ktoré nemusia 

jednotlivci zákony zachovávať, hoci sú ich podmetom. Je to pre 

nevedomosť (neprekonateľnú), strach a násilie (vonkajší nátlak 

pozbavuje človeka zodpovednosti vždy), morálna nemožnosť 

(je síce možná, ale vyžaduje mimoriadne ťažké úsilie), fyzická 

alebo absolútna nemožnosť (oslobodzuje od každého zákona). 

Oslobodzujúcu príčinu možno realizovať vždy (priamo alebo 

nepriamo – zmena územia), ospravedlňujúcu nemožno nikdy 

realizovať priamo (výslovné porušenie zákona), ale možno 

nepriamo a vzdialene. Koho viaže zákon, ten má aj povinnosť 

odstrániť blízke prekážky. 

9. BOŽIE VOLANIE CEZ SVEDOMIE, DEFINÍCIA, ROZDELENIE SVEDOMIA, 

HĽADANIE ISTOTY V POCHYBNOSTI. 

Božie volanie cez svedomie: Človek svoje jednotlivé čin 

porovnáva s Božím zákonom a tak nadobúda úsudok 

o mravnosti svojich činov (či sú dobré alebo zlé) - čo nazývame 

svedomím. Svedomie je základom vnútornej dôstojnosti 

človeka a jeho vzťahu k Bohu. Svedomie je najskrytejším 

vnútrom – svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas 

sa mu vo vnútri ozýva (GS 16). 

Svedomie (ako habitus) je schopnosť posudzovať mravnú 

povahu našich skutkov. Svedomie je praktický úsudok rozumu 

o moralite ľudského skutku. Svedomie je úkon praktického 

rozumu, osvieteného vierou, o tom, čo máme v jednotlivých 

prípadoch robiť ako dobro a čoho sa chrániť ako zlého na 

základe všeobecne platných noriem. 

Rozdelenie svedomia: 

Potencionálne svedomie je vo vlastnení základných princípov 

mravného poriadku (najmä: „treba robiť dobro a chrániť sa 

zlého“). Aktuálne svedomie je v zaujatí stanoviska voči 

vlastnému konkrétnemu mravnému činu vyslovením úsudku (je

predchádzajúce, sprievodné alebo následné). 

Podľa zmyslu je svedomie rozkazujúce, zakazujúce, riadiace 

a dovoľujúce. 

Podľa kvality je pravdivé (súlad vnútorného hlasu 

s objektívnou pravdou, zhoda v úsudku so zákonom), mylné – 

bludné (odlišnosť objektívnej pravdy od subjektívneho úsudku 

svedomia, pričom je ono pokladané za pravdivé) a nedbalé 

(nesnaží sa dostatočne nájsť pravdu). Mylné svedomie môže 

byť mylným neprekonateľne (nemožno sa ho zbaviť) alebo 

prekonateľne, a to zavinene (nehľadanie pravdy a dobra) 

a nezavinene (nemožno pokladať za vinu konajúcemu). 

Podľa citlivosti je svedomie jemné (ozýva sa včas i pri 

nepatrných veciach), bdelé (veľmi skoré ozvanie sa – etická 

všadeprítomnosť Boha), laxné – ospalé – otupené (neozýva sa 

ani pri najdôležitejších veciach – najťažších hriechoch), voľné 

(ťažký hriech považuje za ľahký) a škrupulózne – úzkostlivé 

(pokladá za hriech aj to, čo hriechom nie je – je to choré 

svedomie). 

Hľadanie istoty v pochybnosti: Najvyššou požiadavkou 

svedomia je jeho správnosť (musí súhlasiť s Božím zákonom). 

Prakticky nikdy nie je dovolené konať s pochybujúcim 

svedomím. Cesta k riešeniu neistoty je spravidla uvažovanie 

a poradenie sa s múdrymi. Stredovek: v neistote nie je dovolené 

riskovať nebezpečie porušenia zákona. Scholastika: voliť si 

treba to, čo sa javí istejšie. 16. stor.: zásady – je lepšia 

vlastnená podmienka, v pochybnosti sa treba postaviť za vec, 

skutok sa nepredpokladá, ale je povinnosť ho overiť. Súčasné 

zásady v riešení neistoty: pokiaľ je možné na prvom mieste je 

potrebná priama cesta cez uvažovanie a poradenie sa s inými, 

ak ide o nutný cieľ, treba použiť bezpečnejšiu cestu, v spore 

dvoch povinností treba voliť menšie zlo (morálne zlo je horšie 

ako fyzické). Pochybný zákon nezaväzuje. Pochybná povinnosť 

nie je povinnosťou. 

10. SVEDOMIE A ZÁKON (ICH VZŤAH), SVEDOMIE A AUTORITA, ZÁVÄZNOSŤ 

A SLOBODA SVEDOMIA. 

Svedomie a zákon (ich vzťah): Svedomie môže byť 

neomylným pravidlom morality ľudských skutkov jedine za 

osvietenia nadčasovými (večnými) princípmi. Najvyššou 

normou ľudského konania je večný, objektívny a všeobecný 

Boží zákon. Ale poslednou a rozhodujúcou normou ľudského 

konania je svedomie. Keďže svedomie nie je autonómne, ale 

viazané na Boha, je človek vo svedomí viazaný objektívnymi 

normami so všeobecnou platnosťou. Svedomie je tak bližšia 

norma mravnosti, ako zákon. Svedomie je subjektívnym 

pravidlom mravnosti, ktorým človek aplikuje mravný zákon 

ako objektívne pravidlo mravnosti na svoj osobný život. 

Svedomie samo nestačí, hoci obsahuje v sebe základy 

prirodzeného práva, pretože potrebuje objektívnu normu, čiže 

zákon, ktorý ho rozvíja a dopĺňa. Človek nesmie konať bez 

svedomia. Svedomie má záväznú silu, lebo je to záväzný zákon 

aplikovaný na konkrétny skutok. Keďže Cirkev je interpretkou 

večného zákona, nemôže byť rozdielu medzi svedomím 

človeka a učením Cirkvi v morálnej oblasti. 

Svedomie a autorita: Každá autorita môže ľudí viesť len vtedy 

a tým, že sa obracia na svedomie. Pri konflikte nariadenia 

autority so svedomím jednotlivca, keď si jednotlivec po 

dôkladnom preskúmaní vytvoril pevný úsudok svedomia, 

nesmie sa proti nemu postaviť čírou poslušnosťou. Rozkazy 

a zákony zaväzujú len vtedy, keď sa zhodujú s mravnými 

normami. Nie občianska autorita, ale svedomie je poslednou 

inštanciou pre mravné rozhodovanie. 

Záväznosť a sloboda svedomia: 

Záväznosť – Človek je vždy povinný konať podľa svedomia, 

5 

keďže ono je najbližšou normou mravnosti a má zodpovedať 

objektívnej norme mravnosti. Na danú situáciu aplikujeme 

všeobecné normy a výsledkom toho je praktický súd svedomia. 

Sloboda – Každý človek má právo riadiť sa svedomím (človeka 

nemožno nútiť konať proti svedomiu, ani prekážať v konaní 

podľa svedomia). Vždy je potrebné mať úctu k istému 

svedomiu blížneho (hoci sa úprimne mýli, nemožno ho 

pokladať za zlého). Vždy treba poslúchať isté a pravdivé 

svedomie, podobne i svedomie neprekonateľne mylné. Nemožno 

poslúchať svedomie prekonateľne mylné, široké (laxné) 

a pochybné. 

Druhý Vatikánsky koncil sa vyslovil pre náboženskú slobodu 

v oblasti základných ľudských práv, ku ktorým patrí i sloboda 

svedomia. Pravdu treba hľadať spôsobom, ktorý vyhovuje 

dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe a nie 

nátlakom. Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, 

aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. 

11. VÁŠNE, ICH VPLYV NA ČLOVEKA, TEOLOGICKÝ ASPEKT DAVU. 

Vášeň je hnutie zmyslového túžobného napätia vyvolaného 

poznaním a ocenením zmyslového predmetu, ktoré spôsobuje 

fyziologický otras. Vášeň sprostredkuje prechod medzi 

zmyslovým životom a životom ducha (uskutočňuje ich 

spojenie). Vášeň je sama v sebe indiferentná – dobrou alebo 

zlou sa stáva jedine za prispenia rozumu a vôle človeka. Vášne 

majú svoj veľký význam pre vedomé a slobodné oddanie sa 

človeka dobru a aj Bohu. Vášne ako ľudský úkon majú zostať 

pod vládou rozumu. 

Vášne sú: žiadostivé (túžobné napätie smeruje k požadovanému 

dobru – láska, túžba a slasť) a vznetlivé (na ceste k žiadanému 

dobru sa narazí na prekážku – nenávisť, odpor a smútok). 

Koreňom všetkých druhov vášní je láska – záľuba v dobre. 

Láska je zároveň princípom i hýbateľom ostatných hnutí. 

Vášne môžu byť nebezpečnou prekážkou pre mravný život 

človeka vtedy, ak sa nechajú pôsobiť nekontrolovaným 

spôsobom. Spontánnosť a vášnivosť by sa nikdy nemali 

vykoreniť ani potláčať – iba ich treba ovládať a usmerňovať, 

pretože môžu pobádať k dobru a preto nemôžu byť úplne 

odstránené. 

Teologický aspekt davu 

12. ČNOSTI VO VŠEOBECNOSTI, DELENIE, RAST A ÚPADOK ČNOSTÍ. 

Čnosť vo všeobecnosti: Čnosť je trvalá a pevná dispozícia, 

ochota a zbehlosť konať nejaké dobro. Čnosť je náklonnosť k 

častému opakovaniu dobrých skutkov. Čnosť je vlastnosť, ktorá 

zdokonaľuje duševné sily ku konaniu niečoho dobrého. Čnosť 

má základ v osobnom rozhodnutí pre morálnu hodnotu, pričom 

nie je zvykom (mechanickým konaním bez plnej účasti vôle). 

Delenie čností: 

Prirodzené - trvalá náklonnosť ku konaniu dobrých skutkov, 

získaná vlastnými silami – námahou (čnosť nadobudnutá) 

a nadprirodzené - Bohom vliata schopnosť – dar, ktorá ľudí 

robí schopnými a ochotnými konať nadprirodzené skutky, 

dobré a záslužné (viera, nádej, láska). 

Vôľové - robia človeka jednoducho mravne dobrým. Uvádzajú 

do harmónie rozum s vôľou, teóriu s praxou, myšlienku 

s činom (ars vivendi – umenie života) a rozumové - robia 

človeka dobrým podľa zamerania rozumu. Zahŕňajú oblasť 

poznania pravdy (rozumnosť, vedomosť, múdrosť). 

Individuálne - smerujú k zdokonaleniu ľudskej osobnosti a 

sociálne - smerujú k zdokonaleniu celej ľudskej spoločnosti. 

Rast a úpadok čností 

Nadobudnuté čnosti rastú opakovaním, počtom a intenzitou. 

S rastom jednej obyčajne rastú aj ostatné. Vliate čnosti nám pri

ospravodlivení dáva Boh. Ich rast si zasluhujeme z titulu lásky 

nadprirodzenými skutkami uskutočnenými v stave posväcujúcej 

milosti. Získané (vliate) čnosti sa zmenšujú a nakoniec sa 

stratia, keď človek prestane konať príslušný dobrý skutok, 

alebo keď koná opačný. Vliate čnosti sa nemôžu zmenšovať iba 

stratiť a to ťažkým hriechom. Viera a nádej sa strácajú hriechmi 

nevery a zúfalstva. Láska sa stráca stratou posväcujúcej milosti. 

Vlastnosti čností: Získaná čnosť poskytuje človeku možnosť, 

aby všetko, čo je dobré, konal rýchlo, mužne, ochotne 

a veľkodušne. Čnosť sa vyhýba extrémom a zachováva 

rozumnú mieru. Čnosti sú vo vzájomnom vzťahu a to 

v priamom pomere. Hodnotu, intenzitu a vznešenosť čností 

určuje predmet ku ktorému sa čnosť vzťahuje. 

13. BOŽSKÁ ČNOSŤ VIERY. 

Definícia čnosti viery: 

Viera – nadprirodzená božská čnosť, ktorou za pomoci 

osvecujúcej a pomáhajúcej milosti veríme, že všetko, čo Boh 

zjavil je pravdivé – nie pre evidentnú, vnútornú pravdivosť veci 

poznanej svetlom prirodzeného rozumu, ale pre autoritu 

samého zjavujúceho sa Boha. Je čnosťou, ktorou veríme 

v Boha, a vo všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám Sv. 

Cirkev predkladá k vereniu. 

Habitus viery: disponuje človeka, aby pevne veril pravdy 

zjavené Bohom pre autoritu samého Boha. 

Actus viery: pevný súhlas s pravdami zjavenými Bohom pre 

jeho autoritu. 

Predmet viery: materiálny - primárny (sám Boh a jeho 

vlastnosti), sekundárny (všetky pravdy zjavené Bohom 

a obsiahnuté v prameňoch Zjavenia); formálny – Božia autorita, 

ktorá dáva istotu, že človek sa vo viere nemýli. 

Podmet viery: vzdialený – osoba rozumom a vôľou schopná 

prejaviť súhlas a vydať úkon viery, najbližší – rozumová 

schopnosť, ktorá má za pravdivé to, čo Boh zjaví a Cirkev 

predkladá k vereniu. 

Preambula fidei: aby človek mohol veriť, potrebuje poznať dve 

predchádzajúce reality (preambula fidei): 1. Boh prehovoril 

a dal Zjavenie a 2. svedectvo Boha je pravdivé a neomylné. 

Vlastnosti čnosti viery: nadprirodzenosť – sám Boh ju vlieva do 

duše človeka, slobodnosť (sloboda) – človek môže slobodne 

prijať alebo odmietnuť zjavené pravdy, neomylnosť – „Kto mňa 

nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo 

života.“ (Jn 8,12), stálosť – „... aby sme už neboli malými 

deťmi, ktorými hádže a zmieta hocijaký vietor“ (Ef 4,14), 

všeobecnosť – potreba prijať všetko, čo Kristus učil (všetkými, 

v každom čase a na každom mieste), živosť – „ Viera bez 

skutkov je mŕtva. (Jak 2,26) – čo verím, mám aj z lásky k Bohu 

a blížnym uskutočňovať v skutkoch, nevyhnutnosť – bez viery 

niet mravného života kresťana – i človeka a večnej spásy. „Bez 

viery nie je možné páčiť sa Bohu“ (Hebr 11,6). „Spravodlivý 

bude žiť z viery“ (Rim 1,16). 

Rozdelenie čnosti viery: božská viera (viera, ktorou veríme 

všetky pravdy Bohom zjavené v prameňoch viery a privátne), 

katolícka (ktorou veríme pravdy predkladané učiteľským 

úradom Cirkvi – dogmy, články viery – sú neomylné 

a nemenné), cirkevná viera (ktorou veríme pravdy teologicky 

odvodené z Božieho zjavenia). 

Hriechy proti viere: 

Nevera – podvracanie základu viery v jeho koreni i popieranie 

absolútnej vierohodnosti Božej v celom Zjavení. 

Medzi tieto zaraďujeme nasledovné: heréza – úmyselné, 

slobodné a tvrdošijné popieranie niektorej pravdy viery zo 

strany pokrsteného, apostáza (odpadnutie od viery) – pokrstený 

celkom zaprie kresťanskú vieru vo svojom vnútri i navonok – 

viditeľne a zapretie viery – viera sa navonok poprie alebo sa 

6 

vyznáva falošná viera (pochybnosti vo viere – hľadá dôkazy na 

potvrdenie svojej viery nie je pochybnosť). 

14. BOŽSKÁ ČNOSŤ NÁDEJE. 

Definícia čnosti nádeje: nádej je božská čnosť, ktorou túžime 

po nebeskom kráľovstve a večnom živote ako po svojom šťastí 

tým, že dôverujeme Kristovým prísľubom a nespoliehame sa na 

svoje sily, ale na pomoc D.S. 

Ako habitus je nádej nadprirodzená vliata čnosť, ktorou sa 

človek disponuje pevne a isto očakávať z daného Božieho 

prísľubu večnú blaženosť. Ako úkon je nádej už samotné pevné 

a silné očakávanie večnej blaženosti a prostriedkov k jej 

dosiahnutiu. 

Predmet čnosti nádeje: materiálny – primárny (je sám Boh, 

ktorého máme vlastniť a s ním spojená blaženosť), sekundárny 

- sú všetky prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa (pomáhajúca 

a posväcujúca milosť, odpustenie hriechov, duchovné a hmotné 

dobrá) a formálny – je vernosť Bohu v jeho prísľuboch. 

Podmet čnosti nádeje: najbližším je vôľa s túžbou po 

najvyššom Dobre, vzdialeným sú ľudia na zemi a duše v očistci. 

Vlastnosti čnosti nádeje: nadprirodzená (Bohom vliata do duše 

s posväcujúcou milosťou), účinná (oživuje celý mravný obsah 

kresťanského života), pevná (vychádza z dôvery v neomylnosť 

Boha), spája sa s bázňou. Nádej a viera sú veľmi úzko spojené. 

Potreba čnosti nádeje: úkon nádeje je potrebný 

ospravedlneným k spáse, neospravedlneným k ospravedlneniu. 

Kresťanská nádej poskytuje silu a odvahu na prekonávanie 

všetkých prekážok mravného života, prenáša cez starosti 

a bolesti pozemského života, rozširuje pohľad a napĺňa 

pokojom. 

Hriechy proti nádeji: 

Zúfalstvo – plne vedomý a zodpovedný úkon odmietnutia 

večného šťastia, je skoncovaním s blaženosťou. Opovážlivé 

spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo – opak zúfalstva (je 

nezriadený úkon vôle v domnienke, že je možné niečo aj za 

hranicami, ktoré určil Boh). 

15. BOŽSKÁ ČNOSŤ LÁSKY. 

Definícia čnosti lásky: Láska je nadprirodzená vliata (Božská) 

čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého 

a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samého. Láska je 

formou všetkých čností. Čnosť lásky ako habitus je trvalá 

vlastnosť, ktorá nás nakláňa k tomu, aby sme milovali Boha 

nadovšetko, seba a blížneho pre Boha. Čnosť lásky ako úkon je 

v prejave navonok. 

Predmet lásky – primárnym je sám Boh, pretože čnosť lásky 

má a chce predovšetkým milovať Boha samého. Sekundárnym 

sú stvorené veci pre svoj vzťah k Bohu. 

Podmetom lásky je každá rozumom obdarená bytosť – Boh, 

anjeli a ľudia. Boha treba milovať láskou výslovnou a nie iba 

zahrnuto – cez stvorené bytosti. Láska ako čnosť je najvyššou 

morálnou hodnotou. 

Vlastnosti lásky: nadprirodzená (Bohom vliata do duše 

spoločne s milosťou posväcujúcou), účinná (posväcuje celý 

život človeka v jeho prirodzenosti aj v prejavoch), je 

nadovšetko (za najvyššiu hodnotu v živote má Boha), je 

najvznešenejšia zo všetkých čností (je usmerňovateľkou 

a formou ostatných čností) a všeľudská (nerobí rozdiely medzi 

ľuďmi, rasou, náboženstvom, národnosťou). 

Potreba čnosti lásky: Habituálna láska je pre všetkých bez 

výnimky potrebná k spáse. Aktuálna láska je potrebná tak tiež 

ale nie absolútne, bezpodmienečne (nemusí byť s najvyššou 

intenzitou). 

Rozdelenie čnosti lásky: Láska k Bohu je základom zákona

a má sa uskutočniť presným plnením zákona. Láska je 

priateľstvo s Bohom, vyjadruje prirodzenosť Boha. Boh je 

zdrojom lásky – človek ju môže len opätovať alebo odpovedať 

na ňu Bohu. Láska k sebe samému je začiatkom na mravnej 

životnej ceste. Nadprirodzená láska k sebe znamená, že človek 

miluje seba pre Boha. „Milovať budeš svojho blížneho ako seba 

samého“ (Mt 22,9). Láska k blížnemu – blížny je vždy ten, kto 

práve teraz a tu potrebuje moju lásku a pomoc (Lk 10,20-37). 

„Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. To je Zákon 

i proroci“ (Mt 7,12). Táto láska musí byť afektívna (vnútorný 

úkon) a efektívna (prejavená v skutkoch). Úkony lásky 

k blížnemu sú všeobecne skutky milosrdenstva (telesného, 

duchovného) bratské napomenutie a almužna. 

Hriechy proti láske: 

Proti Bohu: je ním každý smrteľný hriech, lebo je nezlúčiteľný 

s Božskou čnosťou lásky. Láska a smrteľný hriech nemôžu byť 

v človeku súčasne. Nenávisť Boha – je vôbec najťažším 

hriechom (hriech diabolský); človek má k Bohu odpor (Boh sa 

mu zdá byť zlým v sebe alebo vo svojich vlastnostiach), človek 

praje Bohu zlé. 

Proti sebe samému: láske k sebe sa protiví každý hriech, lebo 

prináša zlo. 

Nezriadená sebaláska (základ všetkých hriechov proti tejto 

láske), egoizmus (seba kladiem pred Boha a blížneho), nenávisť 

voči sebe. 

Proti blížnemu: všeobecne sú nimi nepriateľské zmýšľanie 

a konanie proti blížnemu. 

Najväčší a najťažší je nenávisť voči osobe blížneho – je presný 

opak lásky. Závisť (smútok nad dobrom alebo radosť nad zlom 

iného – udavačstvo, zlomyseľná kritika), nesvornosť (uvážené 

rušenie jednoty stavanej láskou – rozkol), zlorečenie (slovné 

zvolávanie zla na iného – potupa), pohoršenie (čin dávajúci 

príležitosť k hriechu), zvádzanie na hriech, napomáhanie 

v zlom skutku (spoluúčinkovanie materiálne a formálne). 

16. KARDINÁLNE ČNOSTI – JEDNOTLIVO. 

1. Múdrosť – opatrnosť: zdokonaľuje praktický rozum, aby 

mohol správne usmerňovať veci k cieľu. Je predpokladom 

každého dobrého činu. Je to umenie dobre a šťastne žiť. 

Múdrosť je zbehlosť rozumu viesť človeka k tomu, aby vedel, 

čo má v konkrétnom prípade konať. Čnosť múdrosti správne 

radí, dobre posudzuje, rozumne prikazuje. Predmetom 

materiálnym sú všetky morálne skutky, formálnym je 

vznešenosť týchto skutkov (nakoľko sú v súlade s Božou 

vôľou). Neresti protikladné múdrosti sú: hlúposť (konanie proti 

rozumu a rade skúsených), nedbanlivosť (nedostatok 

starostlivosti), nepozornosť (nedostatok sústredenia), 

unáhlenosť a nestálosť (nedostatok vytrvalosti). 

2. Spravodlivosť: upravuje vzťah človeka k Bohu a k ľuďom, 

je vnútorná ustavičná ochota dať každému to, čo je jeho. Je 

celková zhoda správania človeka s vôľou Božou prejavenou 

v zákone. Opakom spravodlivosti je bezprávie, krivda, 

porušenie práva vzhľadom na osobu a vlastníctvo druhého. 

Prvá úloha spravodlivosti je vidieť a ctiť práva druhých 

a posledná úloha je starosť o svoje vlastné práva. 

Spravodlivosť sa delí na: zákonnú (plnenie povinností – 

jednotlivec voči spoločnosti), podielnu (spoločnosť voči 

jednotlivcovi), zámennú (jeden voči druhému) a trestnú (trest 

voči narušiteľom pravidiel života). Dôsledkom nespravodlivosti 

je bieda, rasizmus i diskriminácia. 

3. Zmužilosť: je morálna čnosť, ktorá prekonáva prekážky 

mravného života („Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ 

Flp 4,13). Posilňuje človeka v ťažkých položeniach života 

a najmä v zdolávaní a znášaní nebezpečenstva smrti. Je silou 

7 

v konaní, ktorá dvíha celý ľudský život a ženie ho 

k uskutočňovaniu Božieho diela. Zmužilosť chráni pred 

krajnosťami – zženštilosťou a zmäkčilosťou, hrubosťou 

a nevzdelanosťou. Prekonáva strach, zbabelosť, opovážlivosť, 

chorobnú ctižiadostivosť, márnivosť, a podporuje 

veľkodušnosť, veľkorysosť, trpezlivosť, vytrvalosť. Vrcholným 

prejavom zmužilosti je mučeníctvo. 

4. Miernosť – zdržanlivosť: usiluje o to, aby sa rozum 

v zápase s vášňami udržal v správnosti (ovládnutie živočíšnej 

stránky človeka – jeho pudov). Je základná čnosť, ktorá riadi 

výživný a pohlavný pud podľa noriem Božieho zákona. 

Hore uvedené poradie kardinálnych čností je dôležité pri 

posudzovaní hriechov proti týmto čnostiam (hriech krádeže, 

ktorý je proti čnosti spravodlivosti je vážnejším a ťažším 

hriechom ako hriech smilstva, ktorý je proti čnosti miernosti). 

17. HRIECH AKO ĽUDSKÉ NIE POVEDANÉ BOHU, ROZDELENIE. 

Hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona. 

Boh nie je príčinou hriechu, dokonca ani diabol nie je vlastnou 

príčinou hriechu, on iba navádza na hriech. Hriech je 

nepochybne dielom ľudskej slobody, je vždy úkonom slobody 

určitej osoby. Hriech je možný len preto, že Boh vystrojil 

rozumné stvorenie milosťou. Hriech je prekážkou k mravnej 

dokonalosti je protivou svätosti, je bezprávím, neposlušnosťou, 

urážkou Boha. Je prerušením styku s Bohom, je úkonom 

neposlušnosti človeka a odopretím podrobiť sa Bohu. Hriech je 

zlý slobodný čin (slovo, skutok alebo žiadosť proti večnému 

Božiemu zákonu), je vzburou proti Bohu. Je vedomé 

a dobrovoľné prestúpenie Božiemu príkazu (zákonu 

zaväzujúcemu vo svedomí). Hriech je ľudský mravne zlý čin, 

ktorý porušuje mravný poriadok a vzťah k Bohu. 

Formálnou príčinou hriechu (to, čo ho robí hriechom) je 

odvrátenie sa od Boha a nezradené priľnutie k stvoreniam. 

Materiálnou príčinou hriechu je zmyslová žiadostivosť. Hriech 

sa nerovná túžbe po zlých veciach, ale zrieknutie sa lepších, je 

vylúčením Boha, prerušením stykov s Bohom, neposlušnosťou 

voči Bohu. 

Rozdelenie hriechov: 

Všeobecne sa hriechy delia na: aktuálny (samotný úkon alebo 

vynechanie určitého úkonu) a habituálny (efekt, dôsledok, stav 

v duši po aktuálnom hriechu), dedičný (ktorého príčinou je 

prvotný hriech – je stav, do ktorého ľudskú prirodzenosť 

voviedla Adamova vina), osobný (je úkonom konkrétneho 

človeka, je vždy slobodným úkonom určitej osoby – prehlbuje 

temnotu v rozume a stupňuje slabosť vôle) a sociálny, ďalej 

smrteľný (ťažký) a všedný (ľahký). Poznáme ešte hriechy zo 

slabosti (Kristus mal s takýmito ľuďmi súcit – neodsúdil ich) 

a zo zatvrdlivosti (premyslené odmietnutie Božieho 

milosrdenstva – sú to hriechy proti Duchu Svätému), hriechy 

volajúce do neba, kmenné hriechy (sedem hlavných hriechov) a 

cudzie hriechy. 

Smrteľný hriech ničí v duši Boží život a pripravuje večnú smrť, 

je odvratom od Boha vychádzajúcim z jadra osobnosti. Musí 

byť úkonom plne ľudským na základe úplného poznania 

a dostatočnej slobody k plnému disponovaniu so sebou samým. 

Podstatné kritérium – človek v jadre svojej osobnosti pochopí, 

že jeho skutok je proti Božej láske a predsa sa preň rozhodne 

s nasadením celého seba. Tradičné kritérium troch prvkov 

vymenováva: vážnosť matérie, plné poznanie s úplnou 

pozornosťou, plný a slobodný súhlas. 

Dva stupne ťažkého hriechu sú: celkom ťažké (ex toto genere 

suo gravia – nepripúšťajú parvitatem materiae) a prípadkovo 

ťažké (ex genere suo gravia – pripúšťajú parvitatem materiae).

Následky ťažkého hriechu sú: strata posväcujúcej milosti, stav 

viny z odmietnutia, zásluha trestu, strata zásluh a nemožnosť 

nadobudnutia nových. Ťažký hriech sa môže stať ľahkým len: 

z nedokonalosti úkonu (skutok nebol dokonale ľudský) alebo 

z mylného svedomia. 

Všedný hriech spácha človek, ak prestúpi Boží zákon menšieho 

významu, alebo zákon väčšieho významu ale nie s plným 

vedomím alebo súhlasom. Následky všedného hriechu sú: 

zmenšuje intenzitu nadobudnutej lásky a výkon čností, privádza 

stav viny, ale človek ostáva Božím priateľom, vzďaľuje od 

videnia Boha, oslabuje získané čnosti a podporuje žiadostivosť. 

Zároveň ale nezmenšuje ani neodstraňuje posväcujúcu milosť 

a nepoškvrňuje dušu. 

18. MATERIÁLNY A FORMÁLNY HRIECH, PODMIENKA K HRIECHU. 

Materiálny hriech (objektívna zložka priestupku) - pri nej 

chýba osobná, subjektívna moralita. Je tu prítomný len samotný 

čin – matéria hriechu. Je to vlastne neúmyselné zlé konanie. 

Formálny hriech ( subjektívna zložka – dobrovoľnosť) – je čin 

v nesúlade s objektívnym mravným poriadkom. Ide tu o osobnú 

vinu – o skutočný hriech so všetkými následkami. 

Podmienka k hriechu: 

Je potrebné: 1. aby človek predmet skutku považoval za niečo 

zlé (nemusí to byť zlo objektívne, stačí subjektívne pokladané 

za zlo), 2. aby mal človek jasné vedomie (pozornosť – postačí 

pri príprave a začatí skutku), že koná proti norme mravnosti 

(stupeň vedomia pridáva na vine a zodpovednosti), 3. aby sa 

konajúci slobodne rozhodol k prestúpeniu zákona ( keď niet 

slobodného súhlasu vôle, nemôže byť hriechom). Keď niektorá 

z týchto podmienok chybuje pri objektívne zlom skutku ide len 

o hriech materiálny. 

19. VNÚTORNÉ ZDROJE HRIECHU, VNÚTORNÉ HRIECHY, HRIECH PROTI 

DUCHU SVÄTÉMU. 

Vnútorné zdroje hriechu: 

Všeobecne sa hriechov dopúšťame: myšlienkami, žiadosťami, 

slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. 

Nevedomosť - zabraňuje poznaniu toho, čo by mohlo hriech 

odstaviť (nevedomosť z nedbalosti alebo zvrátenej vôle). Vášeň 

dokáže pozornosť sústrediť na svoj predmet a odvrátiť pohľad 

od toho, čo sa jej prieči (boj medzi duchom a telom). Zloba - 

hriechu sa dopúšťa vedome a dobrovoľne. Hriechy zo zloby 

(prejavené najmä v súčasnosti) sú ťažšími a vážnejšími, ako 

hriechy z vášní (rozšírené skôr v minulosti). 

Vnútorné hriechy: Nakoľko každý hriech pochádza zo 

slobodnej vôle, je v tomto zmysle každý hriech vnútorný. 

Každý hriech (vnútorný i vonkajší) sa najprv spácha v srdci (v 

zlom zmýšľaní či v dobrovoľnom odmietnutí plniť Božiu 

vôľu). Sú hriechy, ktoré sa uskutočňujú jedine v zlom zmýšľaní 

(sú len vnútornými – nie vonkajšími). Vnútorné hriechy majú 

podľa druhu tú istú zlobu, ako hriechy vonkajšie. Medzi 

vnútorné hriechy patria: 

Hriešna radosť – tešiť sa z hriechu vlastného alebo aj iného 

(škodoradosť). 

Hriešna záľuba – predstava hriešneho stavu ako prítomného, 

z ktorého sa človek raduje (vnútorné uspokojenie predstavami 

z hriešnej minulosti). 

Hriešna túžba – z predstavy mravne zlého skutku, ktorý chce 

človek previesť v budúcnosti. 

Vonkajší úkon bez vnútorného je iba skutok človeka, nie je to 

ľudský skutok. 

Vnútorný hriech sa od vonkajšieho líši špecificky, bytostne, 

keďže spôsob hriechu je podstatne odlišný. 

Hriechy proti Duchu Svätému patria k hriechom 

8 

zátvrdlivosti, čo je premyslené odmietnutie Božieho 

milosrdenstva. Takéto vedomé zamietnutie spásnej prítomnosti 

Božej je neodpustiteľné (takýto hriech sa neodpúšťa ani 

v tomto živote, ani v budúcom veku, pretože má charakter 

definitívneho odvratu – hriešnik nestojí o odpustenie pre 

zátvrdlivosť a nekajúcnosť srdca, nevie a nechce sa otvoriť 

Božej milosti – vlastnému vnútornému posväteniu Duchom 

Svätým). Týmito hriechmi sú: opovážlivo sa spoliehať na Božie 

milosrdenstvo, nad Božím milosrdenstvom zúfať, poznanej 

pravde odporovať, voči spasiteľnému napomenutiu byť 

zátvrdlivý, blížnemu závidieť Božiu milosť, zotrvať 

v nekajúcnosti až do smrti. 

20. HRIECHY KAMENNÉ, VOLAJÚCE DO NEBA, CUDZÍ HRIECH, HRIECH 

SOCIÁLNY. 

Hriechy kmenné (hlavné): Nie sú najťažšími hriechmi, ale sú 

prameňom mnohých ďalších hriechov. Svätý Ján hovorí, že 

týmito hriechmi sú: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí 

a honosenie sa bohatstvom (pýcha života). 

Pýcha – nezriadená túžba vyniknúť, preceňovanie seba 

a neskrotná žiadosť po cti a prednosti. Môže byť úplná 

(nechcem byť nikomu podriadený) a neúplná (preceňovanie 

seba pri podriadenosti). 

Lakomstvo – nezriadená túžba po pozemských hodnotách 

(stávajú sa posledným cieľom pre lakomého človeka – 

modloslužba). 

Smilstvo – nezriadená túžba po pohlavných činoch, nezriadená 

túžba po veciach, ktoré urážajú čistotu a hanblivosť 

(vyhľadávanie sexuálnej rozkoše len pre ňu samú – ako cieľ, 

a nie ako prostriedok – čo je jej pôvodným určením). 

Závisť – smútok kvôli dobru blížneho, v ktorom vidíme 

zmenšovanie vlastnej prednosti (pochádza z pýchy). 

Obžerstvo – nezriadená žiadostivosť po jedle a pití. 

Pridruženými hriechmi sú opilstvo (nezriadené užívanie 

alkoholu až po neschopnosť užívať rozum, pri ktorom účelom 

je rozkoš) a nemiernosť vo fajčení. 

Hnev – rozčúlenie mysle (nezriadené rozrušenie mysle) spojené 

s túžbou pomstiť sa (nezriadená túžba po pomste). 

Lenivosť – môže byť duševná (nechuť pestovať v sebe 

priateľstvo s Bohom, keďže to požaduje určitú námahu a obeť), 

duchovná (pohŕdanie sebazáporom, neochota nasledovania 

Krista, nezáujem o Boha) a obyčajná (pohodlnosť). 

Hriechy volajúce do neba: 

Neprávosť týchto hriechov je taká veľká, že volá do neba, aby 

ich Boh potrestal. Zloba a ošklivosť týchto hriechov je 

v prevrátenosti morálneho poriadku a v porušení verejného 

spoločného dobra. 

Medzi tieto hriechy patria: vražda nevinného (genocída, 

atentáty, terorizmus), sodomia (homosexualita, beštialita, ...), 

utláčanie chudobných, vdov a sirôt a zadržanie spravodlivej 

mzdy zamestnancom. 

Cudzí hriech: Každý hriech je osobný čin. Každý človek však 

nesie zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich 

spolupracuje: priamou dobrovoľnou účasťou, nariadením, 

radou, chválou a schválením, neoznámením a nezabránením, 

chránením páchateľov. 

Hriech sociálny: Hriech každého jednotlivca sa nejakým 

spôsobom odráža aj na ostatných ľudí. Člen Cirkvi hriechom 

nezmenšuje len svoju osobnú svätosť, ale znižuje i svätosť 

Cirkvi a zraňuje ju. 

Týmito hriechmi sú osobitne tie, ktoré sú priamym útokom 

proti blížnemu: hriech proti láske, spravodlivosti, právam 

ľudskej osoby, spoločnému dobru i hriechy verejných svetských 

autorít (politici, zákonodarci, ekonómovia, hlava štátu...).

Sociálne hriechy sú nahromadením a sústredením mnohých 

osobných hriechov a skutočnú zodpovednosť za ne majú 

jednotlivé osoby. 

21. ČNOSŤ NÁBOŽENSTVA, JEJ PREJAV VOČI BOHU. 

Náboženstvo je špeciálna mravná čnosť, ktorou človek 

preukazuje Bohu, autorovi a cieľu, potrebný kult a to tak, že 

Boha uctieva symbolickým vyjadrením svojho vzťahu k nemu 

v Ježišovi Kristovi. (VanKol) 

Materiálnym predmetom čnosti náboženstva sú všetky 

vnútorné a vonkajšie úkony, ktorými preukazujeme poklonu 

Bohu, čiže náboženský kult. 

Formálnym predmetom je dôstojnosť v úkonoch poklony – 

robí z úkonov vyjadrujúci symbol. 

Podmetom čnosti náboženstva sú rozumné bytosti: anjeli 

a ľudia. Zlí duchovia a zatratení prestali byť podmetom 

náboženstva. Predpokladom poklony u človeka je rozum a vôľa 

(poznať a podriadiť sa), ale nie sú vylúčené ani zmysly a city 

človeka. 

Prejavy poklony Bohu: 

Vnútorné a vonkajšie úkony: Vnútorné: „v Duchu a pravde“. 

Vnútorné sú závislé od vonkajších, pretože bez nich vnútorný 

postoj podriadenia sa Bohu slabne. Vnútorne sa Bohu klaniame 

vtedy, keď v neho veríme, v ňom dúfame, a ho milujeme. 

Navonok sa klaniame Bohu vtedy, keď svoju vnútornú poklonu 

dávame najavo vonkajšími znakmi. Vonkajšie úkony 

neoživované a nepodporované vnútornými úkonmi, nemajú 

žiadnu hodnotu 

Súkromné a verejné prejavy formy kultu Bohu: Verejné: keď 

sa koná úkonmi predpísanými Cirkvou, pod vedením Cirkvi: 

liturgia. Mimoliturgické: verejné (púte); súkromné. 

Individuálne a spoločné. 

Zvlášne úkony čnosti náboženstva: 

Zbožnosť je prejav vôle venovať sa ochotne tomu, čo prináleží 

k Božej službe. Zbožné detinské zmýšľanie a zbožná oddanosť. 

Prejavy: pohotovosť v Božej službe, ochota konať a zúčastniť 

sa pobožnosti, sústredenosť a vnútorná precítenosť. Korene: 

prvou príčinou je Boh, druhotné príčiny: synovský vzťah k 

Bohu, rozumová a vôľová dispozícia k prijatiu kresťanskej 

mravnej náplne, láska a vďačnosť k Spasiteľovi, štúdium 

evanjelia; príklad a vzor P. Ježiša, P. Márie, svätých, ako aj 

prakticky žijúcich veriacich podľa viery. Účinky: duchovná 

radosť, nadobudnutá ochota a odvaha slúžiť Bohu a blížnym, 

ovládanie seba v reči, v citoch, v podráždení, v požiadavke 

zmyslov - umŕtvovanie, v pohyboch tela, citové vzplanutie, 

ktoré je často spojené s horlivosťou a nadšením, ľahký a 

odhodlaný prístup k duchovným hodnotám. 

Klaňanie sa (adoratio): Poklona je buď: Absolútna – prejavuje 

sa osobe, ktorá je nositeľkou hodnosti. Relatívna – prejavuje sa 

veci, ktorá má vzťah (relatio) k nositeľovi hodnosti. 

Kult latrie – klanať sa Bohu, niečomu ako Bohu. 

Kult dulie – klaňať sa niekomu ako Božiemu priateľovi. 

Kult občiansky – klaňať sa niekomu z ľudí ako človeku. 

Absolútny kult latrie patrí len Bohu, jednotlivým Božským 

osobám, Kristovej ľudskosti, ktorá je spojená s jeho božskou 

osobou (hypostatická únia). 

Relatívny kult latrie patrí Najs. Menu Ježiš, krížu, nástrojom 

umučenia Ježiša, ich zobrazeniam. 

Absolútny kult hyperdulie patrí P. Márii, je matkou 

Bohočloveka – prevyšuje svätých a anjelov. 

Relatívny kult hyperdulie patrí zobrazeniam P. Márie: sochy, 

obrazy, symboly. 

Absolútny kult dulie patrí anjelom a svätým. 

Relatívny kult dulie patrí obrazom, sochám a relikviám. 

9 

Modlitba: - pozdvihnutie mysle k Bohu, čo je najširší význam 

modlitby; - požadovanie primeraných hodnôt od Boha, čo je 

najužší význam modlitby; - rozhovor duše s Bohom /sv. 

Augustín/ - dialóg; - zaoberanie sa Bohom. K podstate 

modlitby patrí: pozornosť (úkon rozumu), úmysel (úkon vôle), 

pri ústnej modlitbe sa požaduje aj správne vyslovenie slov. 

Podmet: anjeli a svätí v nebi, všetci ľudia na zemi, dobrí aj zlí 

a pravdepodobne aj duše v očistci. Nie: zlý duch a zatratení. 

Predmet: duchovné a časné dobrá. Predmet musí smerovať 

k spáse. 

Modlitba je nevyhnutná k spáse, preto je povinná. V prvom 

rade sa musíme modliť za spásu svojej duše a potom za spásu 

blížnych. 

Vlastnosti dobrej modlitby: úprimná, pokorná – úctivá; 

zbožná, smerujúca k Bohu; pozorná, ktorá sa zaoberá s Bohom, 

(pri práci sa môžeme modliť, ale nemôžeme pri povinnej 

modlitbe pracovať); dôverná, pretože sa obraciame na Otca, a 

ponechávame sa niesť silou a zásluhami J. Krista a nie 

vlastnými. (Preto sa modlíme v mene Ježišovom.); odovzdaná 

do vôle Božej, bez doprovodu magického očakávania; vytrvalá; 

katolícka, ktorá objíma a zahrňuje všetkých v Cirkvi, a všetky 

rozsiahle záležitosti Božieho kráľovstva tu na zemi. 

22. HRIECHY PROTI ČNOSTI NÁBOŽENSTVA. 

- hriechy per excessum - výstredná nábožnosť: prejav 

nesprávneho náboženského kultu, alebo aj nadbytočného. Kult 

pravého Boha musí zodpovedať jeho svätosti a vznešenosti. 

Možno sem zaradiť aj náboženský fanatizmus, a náboženskú 

bigotnosť, tiež držať sa počtu a formy obradov a modlitieb 

(reťazové modlitby, nedôstojné pobožnosti, mechanické 

užívanie náboženských predmetov, kde účinok sa očakáva od 

predmetu a nie od vnútorného priklonenia sa k Bohu ). Je to 

spôsobené často nedostatočným náboženským vzdelaním, a to 

jedine ospravedlňuje od ťažkého hriechu. 

- hriechy per defectum - zanedbávanie náboženských 

povinností. 

- zvláštne hriechy proti čnosti náboženstva: povera, 

modloslužba, veštenie, čarovanie, pokúšanie Boha, 

svätokrádež, svätokupectvo a špiritizmus. 

Povera - pochybený kult pravého Boha. Povery sa dopúšťa ten, 

kto nesprávne uctieva Boha, alebo uctieva stvorenia ako Boha 

tým, že im pripisuje takú moc, akú im Boh nedal. Môže byť v 

prehnanom kulte (ľahký hriech) a v mylnom kulte (spravidla 

ťažký). 

Modloslužba – idololatria - stvorenej (živej, alebo neživej), 

prípadne aj urobenej veci slúži, klania sa, prejavuje úctu, aká 

patrí len pravému Bohu. Ide o falošný náboženský kult. 

Formálna: úmysel klaňať sa modle (dokonalá, ak považujem 

modlu za skutočného Boha - je proti čnosti viery; nedokonalá, 

kde síce verím pravého Boha, ale z nenávisti voči nemu 

klaniam sa modle – ešte ťažší hriech). Materiálna: vonkajšia 

poklona modle, bez vnútorného súhlasu - je ťažkým hriechom 

ak sa stane zo strachu - ide o popretie viery. Ak je z omylu, nie 

je hriechom. Modloslužba z vedomého odpadnutia od pravého 

Boha je v skutočnosti kultom diabla. 

Veštenie – divinatio - snaha poznávať skryté veci pomocou 

zlého ducha. Ide v podstate o úctu k diablovi. Výslovné - 

uskutočňuje sa slovom, alebo obradom (výklad karát, čítanie z 

tváre, z ruky človeka a pod., kde sa diabol vyzve, ako 

sprostredkovateľ). Zahrnuté (implicitne) - použije sa 

prostriedok, ktorý sám nie je schopný účinok vyvolať, ale sa 

pripisuje diablovi. Veštenie s výslovným vzývaním zlého ducha 

je ex toto genere suo grave, nepripúšťa parvitatem materiae. 

Veštenie so zahrnutým vzývaním zlého ducha je grave (ťažkým 

hriechom), ale stáva sa ľahkým z nevedomosti, z nedostatku

silnej viery, z nedostatku vážnosti vôle. 

Rôzne druhy veštenia: Astrológia (vyčítať osud z postavenia 

hviezd); Chiromancia (z ruky); Somnia (snárstvo); Sortilegium 

(kocky); Krystalomancia (pohár čistej vody, kryštály); 

Pytonizmus (pomocou duševne chorých). 

Na veštenie všeobecne používame výraz čierna mágia, v ktorej 

sa chce všetko dosiahnuť pomocou diabla. Cirkev síce pozná 

vplyv diabla, ale dôveruje v Božiu pomoc. Diabol môže 

pôsobiť len z dopustenia Božieho ak sa mu človek poddáva. 

Biela mágia - skúša dosiahnuť tajomnými, neobvyklými 

prostriedkami nevysvetliteľných účinkov 

Čarovanie - od veštenia sa líši cieľom, lebo v čarovaní sa chce 

dosiahnuť vonkajší účinok pomocou diabla, a to prostriedkami 

nato nevhodnými, ktoré nemajú silu ani od prírody ani od 

Boha, ktoré spôsobujú nadprirodzený účinok. Výslovne 

(grave); zahrnute – mlčky - účinok z použitého prostriedku 

pripisuje diablovi. Obyčajne je ľahkým hriechom, a to pre 

nevedomosť a nerozvážnosť. 

Porobenie - úmyselný zámer spôsobiť blížnemu telesné a 

hmotné zlo pomocou diabla. (ako čarovanie, ale pristupuje ešte 

aj previnenie proti láske k blížnemu, proti spravodlivosti) 

Pokúšanie Boha (tentatio Dei) - úsilie slovom, či skutkom, 

podrobiť skúške niektorú Božiu vlastnosť, dokonalosť, aby som 

takto nadobudol o nej presvedčenie, skúsenosť, či ju Boh má, a 

či ju chce aj uplatniť. Pochádza z nevery, alebo zo zúfalstva, 

niekedy aj z drzosti, tiež opovážlivého spoliehania sa. Je buď 

výslovné, a stáva sa slovom, alebo je zahrnuté, stáva sa 

skutkom. Zo spravodlivej príčiny, ako je spása duše, a vo 

výnimočných prípadoch, možno prosiť Boha o mimoriadne 

znamenie. Ide tu o úkon viery, a nie o pokúšanie. Spoliehať sa 

na šťastie nie je pokúšanie Boha. Na Bohu možno žiadať aj 

zázrak, no vždy s podmienkou, že to chce Boh. 

Svätokrádež (sacrilegium) - zneuctenie osoby, veci, alebo 

miesta zasvätených Bohu, prípadne zneužitím týchto v ich 

účelnosti, a to vzhľadom na ich posvätnosť. (Ťažký hriech 

svojim rodom, je však medzi nimi špecifický rozdiel. Osobná je 

ťažším hriechom než miesta, Z vecných sú ťažšie proti 

sviatostiam, a najťažšia je proti Eucharistii.) 

Osobná svätokrádež je slobodné a vedomé poškvrnenie Bohu 

zasvätenej osoby. Poškvrnenie musí byť v zasvätení; v sľube 

čistoty, celibát. Osoba je zasvätená Pánovi: prijatím do 

noviciátu; prijatím diakonátu, alebo verejným sľubom. Osobná 

svätokrádež sa spácha: u tých, čo majú záväzok čistoty, 

akýmkoľvek hriechom nečistoty, aj vnútorným. Týka sa to aj 

spolupáchateľa/ľky; porušením can. 289, vojenská služba, a tiež 

aj can. o súdnej výsade, a nezlučiteľnej verejnej funkcie; 

porušením can. 1370, n. 1, 2, 3, kde ide o fyzické násilie na 

duchovnej osobe. 

Miestna svätokrádež sa týka miest, ktoré boli určené pre 

náboženský kult, alebo pre pohreb veriacich, či už slávnostným 

liturgickým požehnaním, alebo konsekráciou. Sväté miesta: 

kostoly, verejné kaplnky; svätyne; oltáre; cintoríny. Spôsob 

zneuctenia: na nich, či v nich, uskutočnia na pohoršenie 

veriacich ťažko urážlivé činy, ktoré sú podľa úsudku miestneho 

Ordinára také závažné, a v takom rozpore so svätosťou miesta, 

že nie je povolené na nich vykonať kult, kým sa bezprávie 

nenapraví kajúcim obradom podľa normy liturgických kníh. 

Posvätné miesta strácajú dedikáciu, alebo požehnanie, ak boli z 

väčšej časti zničené, alebo sa dekrétom kompetentného 

Ordinára, alebo vskutku, prevedú na profánne užívanie. 

Vecná svätokrádež je vtedy, keď sa sprofanizuje, zneužije, 

akákoľvek svätá vec. Sväté veci sú tie, ktoré majú nejaký vzťah 

k náboženskému kultu, a to svojou podstatou: sviatosti, Sväté 

písmo, relikvie, alebo z určenia Cirkvi, čo sa prejavuje v 

10 

konsekrácii, alebo v liturgickom požehnaní. Nedôstojným 

zaobchádzaním so svätou vecou; nespravodlivým privlastnením 

svätej veci; kúpou a predajom svätej veci proti cirkevným 

predpisom. Sviatosti a Sv. písmo, je svätokrádež: z neplatného 

a nehodného vysluhovania a prijímania sviatostí; vystaviť 

nebezpečenstvu porušenia svätých spôsobov pri Eucharistii; 

hrubá nedbalosť o svetlo pred Eucharistiou; vo veľmi 

špinavom, roztrhanom rúchu celebrovať; slová Sv. písma 

používať na nemravné a nedôstojné ciele. Veci jednoducho 

požehnané sa môžu použiť na čestné svetské účely (hromnička 

na svetlo v dome, svätená voda od smädu). Ak ide o veľké 

projekcie filmovania, fotografovania, koncerty, zapožičanie 

predmetov, treba súhlas Ordinára. 

Svätokupectvo (simonia) - zvlášť nebezpečná forma 

svätokrádeže, kde ide o kupčenie s posvätnými vecami, tiež aj o 

výmenu svätého alebo posväteného za pozemské hodnoty, 

najmä za peniaze. Nemorálnosť je v tom, že sa duchovná, 

nadprirodzená vec, zrovnáva s hmotnou dočasnou vecou, čím 

sa duchovnej spôsobuje veľká neprávosť. 

Svätokupectvo práva prirodzeného - Božieho, keď je vôľa 

úmyselne kúpiť alebo predať čisto duchovnú vec za hmotnú 

(sviatosti, konsekrácia, odpustky), alebo hmotnú vec s 

duchovnou neoddeliteľne spojenú (benefícium), alebo aj 

oddeliteľnej, kde práve duchovná je predmetom kúpy - predaja. 

Toto spojenie môže byť potrebné alebo nepotrebné. Tu ide o 

ťažký hriech, ktorý nepripúšťa malú látku; 

Svätokupectvo práva cirkevného - túto vyhlasuje Cirkev pre 

jednotlivé prípady. Ide tu o odovzdanie hmotnej veci spojenej s 

duchovnou za takú istú; alebo dať duchovnú za duchovnú a 

hmotnú za hmotnú (zámena cirk. benefícia, odovzdať krátené 

štipendium). Samotné omšové štipendia nie sú 

svätokupectvom. Aj toto svätokupectvo je ťažkým hriechom, 

ale pripúšťa malú látku. Obidve svätokupectvá sú hriechom 

proti čnosti náboženstva. 

Podstatné pri svätokupectve je: matéria - látka; dohoda; cena. 

Látkou môže byť: čisto duchovná vec v službe posledného 

cieľa, ako sú sviatosti, milosť, rozhrešenie; alebo môže byť 

duchovná vec spojená s hmotnou, a toto spojenie je buď 

potrebné, alebo nepotrebné. Svätokupectvo je, ak duchovná vec 

je predmetom dohody ( konsekrácia na kalichu ). 

Vzťahy vyjadrujúce dohodu : 

- dávam, aby si dal; 

- dávam, aby si urobil; 

- robím, aby si dal. 

Špiritizmus (spiritismus) - najstarší spôsob vysvetľovania 

záhadných javov. Animizmus -záhadné javy pripisuje 

pôsobeniu duchov - či už živým, alebo dušiam mŕtvych ľudí. 

23. PRÍKAZ ÚCTY A ZÁKAZ ZNEUCTENIA BOŽIEHO MENA. 

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo.“ - Pod 

menom Božím rozumieme každé slovo, ktorým sa označuje 

Boh, ako najdokonalejšia bytosť, alebo niektorá z božských 

osôb. Meno zastupuje osobu. Z oznámenia Božieho mena 

plynie pre nás povinnosť stáť pred Bohom v úctivom vzťahu 

milujúceho dieťaťa. 

V afirmatívnej podobe požaduje preukázať príslušnú úctu 

Božiemu menu, a to: úctivým vyslovením Božieho mena; 

oslavou a chválou; plnením sľubov; dodržaním zloženej 

prísahy. 

V negatívnej podobe zakazuje: neúctivé vyslovenie Božieho 

mena; Bohorúhanie; zlorečenie (preklínanie); nedodržanie 

sľubov; zaprisahanie; krivú (falošnú) prísahu. 

Rúhanie - urážlivé reči voči Božiemu menu, alebo svätým a 

Cirkvi, nakoľko sa aspoň nepriamo týkajú aj Boha. Ťažký

hriech celým svojim rodom. Bohorúhanie: bezprostredné, v 

ktorom je rúhanie sa Bohu; prostredné, v ktorom je rúhanie sa 

osobám, veciam, ktoré majú zvláštny vzťah k Bohu; priame, v 

ktorom je snaha ublížiť; nepriame, keď sa to robí zo zlosti kvôli 

uľahčeniu, niet úmyslu ublížiť, hoci sa to môže stať; heretické, 

keď je v slovách hereza (Boh je krutý); zlorečivé, keď sa praje 

zlo (nech Boh zahynie); potupné, keď sa hovorí o Bohu 

potupne, alebo sa Boh zosmiešňuje (ak si Boží Syn, zostúp z 

kríža); slovné, keď je vyjadrené slovami; vecné, keď sa robí 

úkonmi, gestami. Pri posudzovaní: pozornosť a zlý úmysel. 

Zlorečenie: Od rúhania sa líši tým, že ten, kto zlorečí, 

nepoužíva urážlivé slová, ale sväté slová a výrazy. Je to 

výslovná žiadosť zla pre seba, pre blížneho, alebo nerozumným 

tvorom, avšak adresované Bohu, aby to on splnil. (kliatie) Ak 

preklínanie, kliatba smeruje k Bohu, je to rúhanie. 

Sľub: Pod sľubom vo všeobecnosti rozumieme slávnostný 

záväzok urobený Bohu vykonať niečo zvláštneho na jeho česť. 

V striktnom zmysle slova ide o dobrovoľne urobenú výpoveď, 

ktorou sa človek zaväzuje pred Bohom, že vykoná niečo lepšie 

než je opak, k čomu však nie je zaviazaný. Ide o rozvážne a 

slobodné vyjadrenie sa Bohu o nejakom možnom a lepšom 

dobre. Sľub sa líši od pevného predsavzatia, a to práve tým, že 

sľubom sa človek zaväzuje vo svedomí konať niečo milé a 

lepšie Bohu, kým vyplnenie predsavzatia, je ponechané na 

dobrú vôľu človeka. Pri predsavzatí niet záväznosti, preto, ak sa 

nesplní, niet hriechu. 

Sľub môže byť : 

- verejný, ak ho prijíma predstavený Cirkvi; 

- súkromný, človek ho robí sám, bez zásahu Cirkvi. 

Verejný môže byť : 

- slávnostný, keď ho má za taký Cirkev, a koná sa podľa 

určitých cirkevných predpisov, celibát, rehoľné sľuby, ktoré 

protikladné skutky robia neplatnými, - manželstvo; 

- jednoduchý, ktorý Cirkev jednoducho prijíma, a je bez 

určitých formalít; 

- osobný, v ktorom sa sľubuje osobný úkon; 

- vecný, v ktorom sa sľubuje vec : stavba kostola; 

- zmiešaný, v ktorom sa súčasne sľubuje osobný úkon a vec 

( pôstom získané peniaze dám na stavbu seminára ); 

- dočasný, len na nejaký čas; 

- večný, až do smrti; 

- presne určený vo veci aj v úkone ( cez advent nepozerám 

televízor ); 

- alternatívny, v ktorom vyberám medzi viacerými úkonmi a 

vecami ( buď sa zrieknem fajčenia, alebo kina ); 

K platnosti sľubu zo strany sľubujúceho sa žiada : 

- rozvaha rozumu, keďže platný sľub môže vysloviť iba ten, kto 

užíva rozum 

- úmysel, musím chcieť sľubovať ( aspoň virtuálne ), a chcieť 

sa sľubom zaväzovať. Sľub bez úmyslu sa stáva predstieraným, 

čo je ľahkým hriechom. 

- úplná sloboda, lebo úkon má byť dokonale ľudský. Nemusí 

byť dokonalé poznanie všetkých požiadaviek, stačí poznanie 

podstaty veci. 

Keď je omyl v podstate samého sľubu, v podstatnej pohnútke 

a v podstatnej okolnosti, vtedy je sľub neplatný. Ak sa týka 

omyl vedľajšej pohnútky, sľub platí - vnútorný strach, či už z 

príčiny vnútornej, alebo vonkajšej, neruší sľub. Vonkajší 

nespravodlivý strach, robí sľub neplatným. 

Zánik sľubu: 

- prestáva jednoducho; 

- dišpenzáciou; 

- zámenou. 

Prísaha: Prisahať znamená volať všemohúceho Boha za 

11 

svedka, že hovoríme pravdu. Prísaha sa môže vzťahovať na 

minulosť, na prítomnosť, ale aj na budúcnosť, keď chceme 

potvrdiť svoje predsavzatie. 

Rozdelenie prísahy: 

- potvrdzujúca, ktorá sa týka veci prítomnej alebo minulej 

(prisahám, že som bol - nebol na zájazde); 

- sľubujúca, ktorá sa týka budúceho úkonu, ktorý prisahajúci 

chce previesť; je v nej zahrnutý aj prvok potvrdzujúci, pretože 

úmysel je teraz (prisahám, že splním prevzatú povinnosť); 

- vzývajúca, ktorá Boha vzýva na potvrdenie pravdivosti 

tvrdenia; 

- zaklínajúca, v ktorej sa vzýva Boh ako svedok pravdy, a ako 

vykonávateľ trestu v prípade krivej prísahy (nech ma Boh 

potrestá, ak to nie je pravda); 

- výslovná, v ktorej sa Boh výslovne volá ako svedok (Boh mi 

je svedkom); 

- zahrňujúca, v ktorej sa vzýva stvorenie pre jeho osobitný 

vzťah k Bohu (volám sa svedkov nebo i zem); 

- slovná, ktorá sa vyjadruje rečou; 

- vecná, ktorá sa vyjadruje znakom (dotyk na kríž, na 

evanjelium); 

- slávnostná, ktorá je spojená s predpísanými úkonmi, 

formalitami; 

- jednoduchá, bez predpísaných úkonov, formalít. 

K platnosti prísahy je potrebné : 

- skutok dokonale ľudský; 

- úmysel (intentio), ktorý robí prísahu platnou aj keby boli slová 

menej vhodné, lebo ak niet úmyslu, nestačia ani najvhodnejšie 

slová. Vysloviť slová neuvážene o prísahe, aspoň implicitne, 

nie je prísahou; 

- forma prísahy; keď je poslaním prísahy dosvedčiť pred ľuďmi 

pravdu, musí sa prísaha vyjadriť aj navonok. Ak vyjadrenie 

zostane iba vnútorným úkonom, nie je prísahou, môže to byť 

iba sľub. 

24. POŽIADAVKY SVIATOČNÉHO DŇA PRE KRESŤANA, (DEŇ PÁNA, 

APOŠTOLSKÝ LIST). 

Čo si človek cení, preto si vždy nájde čas. V deň Pána, by 

človek mal mať čas pre seba, pre Boha, pre blížneho. Deň Pána, 

požaduje voľnosť pre Boha a nie iba profánne odpočívanie. 

Takéto odpočívanie možno obnoví telesné sily, ale neposlúži k 

udržaniu duchovnej rovnováhy a duševného zdravia. Slávenie 

siedmeho dňa, po splnení pracovných povinností v týždni, 

pripomína, že Boh upracovanému človekovi na konci a súčasne 

aj na začiatku týždňa dáva účasť na svojom odpočinku a oslave. 

Nedeľa má svoj základ v Kristovom vykupiteľskom diele. 

Preto prijatie jej svätenia, alebo znesvätenia, je predovšetkým 

rozhodnutím sa pre vieru alebo proti nej. Keď nadišla plnosť 

času, a do sveta vstúpila plnosť Božej skutočnosti - Kristus, 

záväzné nariadenie o sobote prestáva. Nastupuje prvý deň po 

sobote, ktorého pôvod je určite apoštolský, a nedeľa sa 

ustanovuje za deň zasvätený Pánovi a určuje sa spôsob Božej 

oslavy. Na prvom mieste však už nie je odpočinok, ale 

spoločné slávenie Eucharistie, spoločná chvála Bohu, a z nej 

stála pohotovosť ku kresťanskej láske, vyvierajúcej z oslavy 

veľkonočného tajomstva. 

Význam sviatočného dňa – nedele: 

- náboženský význam nedele a sviatkov spočíva v tom, že 

človek zo svojho času, ktorý je darom božím, venuje nejakú 

čiastku pre Boží kult, čím sa vzmáha jeho vzrast v poznávaní 

Boha a jeho závislosť na ňom. Toto vyžaduje, aby v niektoré 

dni prestal pracovať a aby náboženským kultom, kde je v 

popredí sv. omša, uctil si Boha. 

- mravný význam je v tom, že pravdy viery, s ktorými sa

kresťan stretáva v liturgii slova, sú prostriedkom k jeho 

vnútornému posväcovaniu. Odloženie práce v nedeľu samo v 

sebe neposväcuje, je však predpokladom k zblíženiu sa 

s Bohom a k vnútornému posväteniu. 

- osobný a sociálny význam nedele a sviatkov je v regenerácii 

telesných a duševných síl človeka. Telesná a duševná práca 

vyčerpáva sily človeka a spôsobuje únavu, ktorá má svoje 

fyziologické a psychologické následnosti. Náboženský život 

človeka prispieva takto aj k telesnej a duchovnej hygiene. 

Príkaz účasti na sv. omši zaväzuje pokrstených v katolíckej 

Cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí užívajú dostatočne rozum a 

dosiahli siedmy rok života /kán. 11/. Povinnosť účasti na 

sv. omši zaväzuje v každú nedeľu a v každý prikázaný cirkevný 

sviatok. Táto povinnosť viaže ťažko, lebo ide o vážnu vec, ale 

pripúšťa parvitatem materiae. 

Dôvody na ospravedlnenie z účasti na sv. omši: 

- fyzická a morálna nemožnosť: vážna choroba, neprítomnosť 

kňaza na mieste, kde žijem; tiež návšteva chorého, alebo 

nevyhnutná cesta, škoda na majetku, strata mimoriadneho 

zisku, poškodenie na cti, nutná práca, nedostatočný odev. Pod 

nutnými prácami rozumieme nielen záchrannú pomoc 

(povodeň, požiar), ale aj práce profesionálne, ktoré treba 

prevádzať pravidelne (doprava, verejná služba, zdravotná 

služba, polícia). 

- služba lásky k blížnemu : ošetrovanie chorých, strážnici, 

vojaci; tí, ktorí chcú zabrániť hriechu, pohoršeniu, opatrovatelia 

malých detí. 

- zvyk, ako napr. manželky po smrti manžela, matky po pôrode, 

snúbenci počas ohlášok, zostávajú doma. Dá sa však povedať, 

že dnes už toto stráca na význame, preto takéto zvyky už 

neprichádzajú do úvahy. 

- ospravedlňuje aj to, keď som iným na obtiaž (zapáchajúce 

potenie, kašeľ, astma, premáhanie v bolesti...). 

Nemôže sa stať pravidlom pre neúčasť na sv. omši práca ma 

smeny, aby takmer celý rok ktosi zostal bez sv. omše. 

Pri spôsobe svätenia Pánovho dňa, okrem účasti na sv.omšim 

má Cirkev i ďalšie: „Veriaci sa majú zdržiavať takej práce a 

činnosti, ktorá prekáža úcte k Bohu, radosti vlastnej Pánovmu 

dňu alebo potrebnému odpočinku duše a tela..“ Podľa tohto 

znenia rozhoduje to, či práca bráni vzdávať úctu Bohu a 

požívať radosť z Pánovho dňa. A tak možno povedať, že 

sviatočný odpočinok je v protiklade so všetkým konaním, ktoré 

narúša kult a radosť. Napr. neodpočinie si robotník od stroja 

kopaním záhrady, betónovaním chodníkov, ale ani turista 

ťažkou túrou. Tiež si neodpočinie technik, projektant, 

zdravotná sestra, učiteľ, keď presedia celú nedeľu v zadymenej 

krčme, vysiľujúcim športovaním, vysedávaním pred 

televízorom alebo unavujúc sa inými zábavami. 

Matka Cirkev chce, aby nedeľa bola dňom radosti a uvoľnenia 

od práce a z toho dôvodu už nerozdeľuje práce na zakázané a 

dovolené, ale hovorí, že kresťan sa má jednoducho práce 

zdržať. Odpočinok od práce vo sviatočný deň nie je len vecou 

jednotlivca, ale aj spoločenstva, a to znamená, že nikto nemá 

dávať pohoršenie blížnemu tým, že v tento deň pracuje. 

Dôvody, ktoré ospravedlňujú z prevedenej práce : 

- potrebná práca pre jednotlivca a spoločenstvo: v záhrade, na 

poli, a to pre sústavne zlé počasie, práca na odvrátenie značnej 

škody; 

- úkony služby Bohu: čistenie a zdobenie kostola, zvoniť, 

príprava k procesiám; 

- morálna nemožnosť : vyššia osobná povinnosť, povinnosť 

spoločenská, ako sú skutky milosrdenstva, verejné služby, 

nepretržitá prevádzka; 

- zvyk, aspoň miestne zaužívaný a bez pohoršenia : holiči, 

12 

príprava jedla, jarmok, nákupy v obchode; 

- dišpenz od Ordinára jednotlivcovi alebo územiu, farár 

jednotlivcom. Vývoj tu však hovorí za slobodu svedomia a za 

smerovanie jednotlivca, samozrejme, že to bude pri zvážení 

dôvodov a cieľa. Všeobecne treba povedať, že pre dovolenosť 

pracovať, sa požaduje vážnejšia - väčšia ospravedlňujúca 

príčina u toho, kto tak robí často, než u toho, kto tak robí iba 

občas. 

Ján Pavol II. – apoštolský list o svätení nedele „Deň Pána“, 

31.5.1998: 1. kapitola: Deň Pána (Slávenie diela Stvoriteľa); 2. 

kapitola: Deň Ježiša Krista (Deň vzkrieseného Pána a daru 

Ducha Svätého); 3. kapitola: Deň Cirkvi (Eucharistické 

zhromaždenie – srdce nedele); 4. kapitola: Deň človeka 

(Nedeľa – deň radosti, odpočinku a spolupatričnosti); 5. 

kapitola: Deň dní (Nedeľa – prvotný sviatok, objaviteľka 

zmyslu času). 

25 ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVÁ, ICH PRÁVA A POVINNOSTI A POŽIADAVKY 

ŠTVRTÉHO BOŽIEHO PRIKÁZANIA, FAMILIARIS CONSORTIO. 

Aby ľudská spoločnosť v jej mnohosti a rozmanitosti členov 

splnila svoj účel, nemôže to byť mnohosť a rozmanitosť len 

číselná, ale musí to byť množstvo, ktoré tvorí jednotu na 

základe vnútorného spojenia. Medzi jednotlivými časťami 

organickej spoločnosti je jednota, ale súčasne aj rozdielnosť. 

Práva a povinnosti: Každá spoločnosť správne usporiadaná, 

musí mať za základ, že každý človek je osoba, a to znamená, že 

má vlastnú prirodzenosť obdarenú rozumom a slobodnou vôľou 

a ako taký má aj práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z 

jeho osoby a z toho dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a 

nescudziteľné. Keďže spoločnosť má svoje korene v ľudskej 

prirodzenosti, je spoločnosť pre človeka dobrom. Nebolo by to 

morálne v poriadku, keby sa niekto po celý život vyhýbal 

akémukoľvek spoločenskému styku, pretože život v spoločnosti 

je vôľou Božou. 

Každý človek má ale vlastnú najhlbšiu oblasť, oblasť srdca, 

akúsi svätyňu, ktorá patrí len jemu a Bohu. Sú to oblasti, o 

ktorých sa nedá s nikým hovoriť. Je tu čosi, čím je človek 

„hlbinným ja“, a s nikým sa nemôže vymeniť. I medzi 

manželmi a blízkymi priateľmi môže byť, ba aj musí byť, 

intímna sféra, o ktorej sa nedá hovoriť len tak, ale sa o nej ani 

hovoriť nemá. A túto najvnútornejšiu oblasť treba tiež aj u 

druhých si ceniť a ctiť. Akékoľvek netaktné počúvanie, 

vypytovanie, akákoľvek zvedavosť v tejto oblasti, je znakom 

chýbajúcej úcty a dôvery. 

Princíp všeobecného dobra: má usmerňovať tieto vzťahy a 

podmieňovať život spoločenstiev. Umožňuje a napomáha 

dokonalý rozvoj ľudskej osobnosti všetkých jednotlivcov 

spoločnosti. Do samej podstaty spoločného dobra patrí, že majú 

mať na ňom účasť všetci členovia spoločnosti, aj keď v 

rozličnej miere. Spoločné dobro má slúžiť k zdokonaleniu 

človeka, preto má byť ľudským dobrom, a z toho dôvodu musí 

v sebe zahrňovať nielen dobrá hmotné, ale aj duchovné, 

morálne, kultúrne, aby napomáhalo dokonalý rozvoj ľudskej 

osobnosti (encyklika Pacem in terris). 

Princíp solidarity hovorí, že ľudia sú nevyhnutne odkázaní 

jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od 

druhých Tento princíp solidarity musí však vyvierať z 

kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá sa zakladá na viere v 

Boha - Otca všetkých. Pilierom všetkých spoločenských 

vzťahov je čnosť lásky a spravodlivosti. 

Rodina ako základné spoločenstvo: Rodina je základom 

spoločnosti. To preto, že v nej má človek možnosť zakúsiť 

pravú srdečnú lásku a učiť sa tak zodpovednému otváraniu sa 

druhým. Na druhej strane katolícka sociálna náuka neprehliada,

že rodina musí cítiť zodpovednosť voči spoločenskej a štátnej 

oblasti života. Manžel - otec, je v rodine ako hlava, a tak požíva 

aj úctu. Manželka - matka, je v rodine srdcom, pretože jej 

prirodzená funkcia u nej je materstvo, z neho pochádzajúca 

starostlivá láska. 

Prednosť: Rodina má prednosť pred štátom, čo musí štát 

rešpektovať. Nie je síce spoločnosťou dokonalou, žeby 

disponovala všetkými prostriedkami na dosahovanie svojich 

cieľov, takými sú Cirkev a štát. Lenže rodina je pôvodnejšou 

než štát. Preto má štát základné práva ako aj základnú štruktúru 

rodiny rešpektovať, čo robí aj tým, že poskytuje rodine 

všestrannú pomoc, aby sa udržala a splnila svoje poslanie. 

Vzťahy: 

- pietas, - oddanosť v láske; je to čnosť, ktorou dávame jeden 

druhému to, čo mu patrí titulom jeho vznešenosti a dobier, 

ktoré sme od neho dostali. Preto pietas je konkrétnou formou 

prežívanej lásky a ľudskosti voči tým, s ktorými sme zvlášť 

spojení, a od ktorých prijímame osobitné dobrá. 

- observantia, - úslužnosť; prejavuje sa v podstate tými istými 

úkonmi ako aj pietas, len sa odlišuje motívom: patrí tomu 

druhému z titulu správcovstva nad niekým. Rodičia spravujú 

deti, v ostatných spoločenstvách nadriadení podriadených. 

- oboedientia, - poslušnosť; je čnosť, ktorou sa podriaďujeme 

vôli iného, spravidla predstaveného, keď nám niečo zákonite 

nariaďuje. 

Pridáva sa ešte úctivá bázeň. Prejavuje sa v zdvorilosti, 

slušnosti a hlavne, v rešpektovaní mienky rodičov, ktorým to 

patrí pre ich vek, pre ich životnú múdrosť, skúsenosť, a pre ich 

postavenie v spoločenskom živote. 

Osobitné povinnosti manželov. 

- navzájom sa milovať. Tu nesmú dať prednosť jeden alebo 

druhý láske k vlastným rodičom. Nemá medzi nimi miesto 

nenávisť, príkorie a strpčovanie si života. 

- navzájom si telom a dušou pomáhať: v chorobe, v práci. 

- vzájomne si majú poskytnúť právo (debitum), zachovať 

manželskú vernosť. Tu je medzi nimi rovnosť. 

- spoločne bývať; tu nech je dohoda už pred manželstvom. Je 

dobre, keď sa tento problém spomenie aj pri predmanželskom 

stretnutí so snúbencami, treba sa naň aj výslovne spýtať, 

prípadne ich v tomto usmerniť. 

Muž má prednostnú úlohu, povinnosť, starať sa o výživu 

rodiny, o spoločný majetok, tiež zastupuje rodinu navonok, a v 

hospodárskych veciach, máva spravidla on prvé miesto. Nie sú 

z tohto vylúčené ani manželky. Manželovi patrí prvé miesto aj 

v spravovaní rodiny, žene zase prvé miesto v láske. V 

pochybných veciach patrí posledné slovo manželovi, nesmie 

však toto uplatňovať despoticky, ale až po spoločnej úvahe, 

dialógu, s manželkou, ktorá mu ani v tomto prípade nie je 

slúžkou. 

Povinnosti rodičov voči deťom: Rodičia sa majú dívať na 

svoje deti ako na Božie deti, a rešpektovať ich ako ľudské 

osoby. Rodičia môžu splniť svoje povinnosti voči deťom len 

vtedy, keď sa vzdelaním ducha a tela na to pripravili, a to ešte 

pre ich narodením, ba možno povedať, že už v čase prípravy na 

manželstvo. Láska voči deťom má byť sporiadaná, a možno sa 

voči nej previniť nedostatkom alebo nemiernosťou (nenávisť, 

vypovedanie z domu, dovolenosť všetkého). 

Povinnosti detí voči rodičom: 

Proti láske k rodičom sa deti prehrešujú : 

- nenávisťou voči rodičom; 

- prianím veľkého zla rodičom; 

- odporom a nevšímavosťou voči rodičom; 

- neposkytnutím pomoci rodičom v núdzi (choroba, dať 

zaopatriť); 

13 

- nezhodou s ich poslednou vôľou po ich smrti. 

Proti úcte k rodičom sa deti prehrešujú : 

- keď svojimi rodičmi pohŕdajú; 

- keď sa za svojich rodičov hanbia; 

- keď o svojich rodičoch zle hovoria; 

- keď sa svojim rodičom posmievajú; 

- keď sú k svojim rodičom surové, ba ich až bijú. 

Proti poslušnosti deti hrešia: 

- priamym vzopretím sa proti autorite; 

- tvrdým odporom voči rade rodičov; 

- bezdôvodným odopieraním pracovať v rodine; 

- svojvoľným opustením rodičovského domu, aby sa vyhli 

rodičovskej právomoci. 

26. OBČIANSKE A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVO, PRÁVA A POVINNOSTI 

V NICH. O LAICKOM APOŠTOLÁTE. 

Prvou ľudskou spoločnosťou, vytvorenou od prírody, je rodina. 

Táto však nevyčerpáva spoločenskosť človeka, preto sa ľudia 

spolčujú do širších zväzkov, či občianskych alebo štátnych. 

Každá spoločnosť obsahuje: 

- viac osôb; 

- spoločný cieľ; 

- spoločné práva a povinnosti (morálnymi zväzkami); 

- autoritu, ktorá všetko zosúľaďuje pre dosiahnutie cieľa. 

Úlohou občianskej spoločnosti, štátu, je: 

- chrániť práva jednotlivcov i všetkých podriadených; 

- udržiavať v krajine poriadok a pokoj. 

- Ide to teda o spoločené dobro (bonum commune) 

Zdroj moci: Všetky pozitívne ustanovenia práva v občianskej 

spoločnosti pramenia z prirodzeného práva. Boh je zdrojom 

všetkej moci. Čo je proti prirodzenému právu, proti božiemu 

zjaveniu, nestáva sa právom ani z ustanovenia pozitívneho. 

Formy občianskej autority, občianskeho riadenia: Štátna 

moc je nutnosť uložená Stvoriteľom. Nositeľa moci neurčuje 

Boh, ale určujú si ho občania, či už jedného alebo viacerých, 

ktorým Boh vo chvíli preberania „diakonie“, služby, zveruje 

služobnícke právo a moc. Boh a Cirkev nepredpisujú formy 

politickej moci. Sv. Tomáš za najdokonalejšiu štátnu formu 

kladie tú, ktorá dáva možnosť riadiť beh života všetkých v 

štáte. U vládnej autority je dôležité a rozhodujúce, aby sa 

riadila právami a povinnosťami ako ich chce Boh a tak plnila 

svoje úlohy. 

Povinnosť občianskej vrchnosti k občanom: 

- má sa starať o spoločné dobro pre všetkých. Podporovať 

aktivitu občanov, brániť nenarušiteľné práva občanov, rodín a 

Cirkvi, právo na život ešte aj nenarodených, právo na 

uctievanie Boha, na telesnú integritu, práva na prostriedky k 

slušnej životnej úrovni. Toto všetko si žiada spravodlivé 

zákony, ako aj starosť o ich zachovávanie, o ich plnenie, načo 

má vrchnosť svojich ľudí. 

- brániť štát pred útokmi nepriateľa, starať sa o verejný 

poriadok, chrániť práva občanov a spoločenstiev pred 

zločincami; 

- starať sa o potrebné vzdelanie pre občanov, o ich 

mravno - náboženskú výchovu, chrániť a mať v úcte 

náboženské presvedčenie občanov, ale aj presvedčenie tých, čo 

sa nehlásia k nijakému náboženstvu. 

Povinnosti občana voči vrchnosti: 

- musia mať pietu, oddanosť v láske k svojej vlasti, k národu. 

Láska k vlasti je povinnosť z prírody človeka. 

- viaže povinnosť poslušnosti k autorite, aj keď táto všetkým 

nevyhovuje; 

- treba spolupracovať na spoločnom dobre, a to osobnou 

účasťou i príspevkami;

- zachovávať spravodlivé zákony; 

- povinnosť brániť vlasť, ak jej hrozí ujarmenie, kolonializmus, 

strata duchovných a hmotných dobier. Brániť materinskú reč. 

Odoprieť právo na materinskú reč, je hriechom; 

- povinnosť voliť vo voľbách. 

Vojenská povinnosť: Zákonitá vrchnosť má právo udržiavať 

primerané množstvo vojenskej sily dovtedy, dokedy jestvuje 

možnosť narušenia bezpečnosti štátu. 

Povinnosť platiť dane: Občianska spoločnosť pre naplnenie 

svojich zámerov dosiahnuť spoločné dobro, teda na zvládnutie 

svojich povinností, potrebuje aj hmotné prostriedky. Preto má 

právo vyrúbiť a požadovať dane a z toho potom je aj povinnosť 

pre každého občana platiť každú spravodlivo vyrúbenú daň. 

Cirkevná spoločnosť: Boh, popri občianskej vrchnosti, 

ustanovil na spravovanie aj duchovnú vrchnosť. Tiež ako 

„diakoniu“, a to pre Boží ľud. K tejto službe sú povolaní všetci 

ľudia, pretože Bohu sa zapáčilo zjednotiť všetko v Kristovi. 

Aby táto duchovná rodina, Cirkev, zložená z Božieho ľudu a 

hierarchie (vrchnosti) napredovala, aby bola v nej jednota, treba 

aj tu spĺňať povinnosti jedných voči druhým. 

Povinnosti hierarchie voči Božiemu ľudu: 

- veriacich v náboženstve starostlivo vyučovať, aby mohli s 

Kristom žiť a s Ním kráčať ako po ceste; 

- starať sa o duševné spasenie veriaceho ľudu, ale získavať aj 

nových, a to tak, že prostriedkami milostí tomuto ľudu 

napomáha a ho posväcuje, aby sa stal dokonalým, ako je 

dokonalý aj nebeský Otec; 

- veriacich napomínať a dobrým príkladom života ich viesť k 

čnostnému životu, aby šťastne doviedli svoj boj o spásu 

dokonca, a mohli vojsť do radosti svojho Pána. 

Povinnosti Božieho ľudu k hierarchii: 

- predovšetkým láska, úcta a poslušnosť voči hlave Cirkvi, 

pápežovi, a všetkým biskupom, predovšetkým však k 

vlastnému; 

- mať lásku, úctu, poslušnosť ku všetkým svojim duchovným 

otcom a vysluhovateľom Božích tajomstiev; 

- napomáhať predstavených, predovšetkým duchovne, a keď 

treba aj hmotne 

- dávať najavo slobodne a s dôverou svoje potreby a želania, 

ako sa svedčí na Božie deti a na bratov v Kristovi; 

Proti tomuto sa prehrešuje ten veriaci, ktorý je vo vzťahu k 

hierarchii ľahostajný, kto sa o nej potupne vyslovuje, kto jej 

odopiera poslušnosť, kto podporuje tupenie hierarchie, toto 

potupovanie rád počúva a sa mu teší. 

Laici v službe Cirkvi: Pod menom laici sa rozumejú všetci 

veriaci, ktorí boli krstom privtelení ku Kristovi a stali sa ľuďom 

Božím a majú svojim spôsobom účasť na kňazskom, 

prorockom a kráľovskom úrade Kristovom, a tak majú svoj 

podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo 

svete. Pre laikov je charakteristický svetský ráz, keďže ich 

vlastným povolaním je hľadať Kráľovstvo Božie tým, že sa 

zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa 

Boha. Laici sú povolaní hlavne k tomu, aby zabezpečili 

prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých 

okolnostiach, kde sa ona môže stať soľou zeme jedine ich 

prítomnosťou. Popri tomto laickom apoštoláte, môžu byť laici, 

rôznym spôsobom, pozvaní aj k bezprostrednejšej spolupráci 

s hierarchiou. V Cirkvi jestvuje rozličnosť služieb, ale jednota 

poslania, a tak každý veriaci má vznešenú povinnosť pracovať 

na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali božské 

posolstvo spásy. 

27. VŠEOBECNÉ PRÁVA ČLOVEKA, OSOBITNE NÁBOŽENSKÁ SLOBODA 

Dignitatis humanae: Sloboda ľudskej osoby: Ľudská osoba má 

14 

právo na náboženskú slobodu, aby v náboženskej oblasti nebol 

nik nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo 

konať podľa vlastného svedomia. Sloboda náboženských 

spoločenstiev: náboženské spoločnosti si totiž vyžaduje 

spoločenská povaha človeka a samého náboženstva. 

Náboženská sloboda rodiny: každej rodine prislúcha právo 

slobodne uspotiadať svoj domáci náboženský život pod 

vedením rodičov. Starosť o náboženskú slobodu: starosť 

o náboženskú slobodu pripadá na občanov, spoločenské 

skupiny, občianske vrchnosti, Cirkev a iné náboženské 

spoločnosti. Medze náboženskej slobody: občianska spoločnosť 

má právo chrániť sa chrániť proti prechmatom, ktoré by sa 

mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody. 

28. ĽUDSKÝ ŽIVOT AKO DAR, POVINNOSTI K NEMU, PREVINENIA. 

Telesný život človeka je jeden z najväčších dobier a jeho 

ochrana je Stvoriteľom zverená pudu sebazáchovy a pudu 

pohlavnému. Telo zostáva majstrovským dielom aj po 

dedičnom hriechu, veď cez dušu dostáva sa aj jemu posvätenia 

a stáva sa, a takým má aj zostávať, chrámom Ducha Svätého. V 

našom tele od svätého krstu je čosi zo smrti a vzkriesenia 

Kristovho. Preto nie je jedno čo s ním robíme. Práve telom a 

cez telo musíme plniť svoju pozemskú úlohu k oslave Boha. 

Riadna starosť o telo a jeho pestovanie vyviera z úcty k 

Božiemu dielu, a kresťan sa k nemu správa tak, ako je povinný 

z vôle Božej, keďže štedrosťou Ducha Svätého je schopný vo 

viere kontemplovať a chápať tajomstvo vôle Božej. 

Kresťanstvo priznáva telu jeho právo, spĺňať jeho požiadavky 

(krásu, jedlo, odpočinok, žiť sexuálne v zákonitom 

manželstve), avšak vychováva a vedie ho k umiernenosti a chce 

ho vyzdvihnúť na ten stupeň, na ktorý ho v počiatkoch 

postavila stvoriteľská láska Božia. Nič na tele nie je zásadne 

zlé. 

Život človeka je na prvom mieste medzi ostatnými hmotnými 

dobrami. Boh nám ho dal do opatery, musíme si ho chrániť 

dovtedy, až si ho vezme sám Boh. Piate Božie prikázanie je 

formálne negatívne. Zakazuje poškodzovať a zničiť ľudský 

život. No smrť môže nastať aj per defectum, nedbalosťou o 

život vlastný alebo život blížneho (platí to aj pre zdravie), a tak 

je v príkaze aj pozitívna požiadavka na ochranu života 

vlastného aj blížneho. V negatívnej požiadavke, okrem úplného 

zničenia, je aj zákaz ubližovania na zdraví a živote svojom i 

blížneho (poranenie, alebo zmrzačenie). 

Sme povinní: 

- zaobstarať si potrebné jedlo, šatstvo, bývanie, v nemoci 

lekársku pomoc a liečbu; 

- dopriať si primeraný odpočinok, rekreáciu, zábavu, 

dovolenku; 

- použiť primerané prostriedky k zachovaniu života, hlavne 

v čase jeho ohrozenia (choroba, zamestnanie). 

Nie sme povinní používať neprimerané prostriedky, ako sú: 

nedostupné lieky, operácia špecialistom, ťažkú operáciu s 

neistým výsledkom. V prípade nepostrádateľnosti (otec, matka, 

kňaz), sme povinní použiť aj neprimerané prostriedky. V malej 

(slabej) nemoci môžem zanechať liečbu, a z dostatočnej príčiny 

aj krátke predĺženie života. Ochrana ľudského zdravia a života 

má svojho pomocníka aj v nadprirodzených prostriedkoch; 

posväcovanie života sviatosťami, zachovávanie mravných 

zásad. 

Smrť je posledné dejstvo odohrávajúce sa ešte v hmotnej 

oblasti, no nie je poslednou, konečnou skutočnosťou človeka, 

veď naplnenie života je v dokonalosti jeho zakončenia. Teda 

nie smrť je konečnou skutočnosťou, ale naplnenie, ktoré je v 

účasti na živote milosti v Kristovi.

Samovražda je dosť častým zjavom. V nej sa morálna slabosť 

spája s náruživosťou. Samovražda je hriechom veľmi ťažkým, 

pretože je previnením: 

- proti Bohu, ktorý je jediným Pánom života a smrti 

- proti vlastnej duši, ktorej hrozí večné zatratenie. 

Hriešnosť samovraždy sa mierni, alebo aj celkom prestáva, ak 

bola spáchaná v stave nepríčetnom (pomätenosť mysle, veľké 

rozrušenie).Samovražda je útok na najsilnejší prirodzený pud 

človeka, na pud sebazáchovy. Po stránke náboženskej je to 

najvyšší prejav svojvôle, vzdoru a zúfalstva. Samovrah nechce 

slúžiť a trpieť podľa vôle Božej, preto opovrhuje životom, 

ktorý je darom Božím. O subjektívnej vine u samovraha je 

ťažko posúdiť. Nikdy nie je dovolené urobiť samovraždu 

priamo, hoci by nám bol vlastný život aj veľmi ťažký, alebo by 

sa nám pozdával bezvýznamný, neužitočný. Nie je dovolené 

vyhľadávať dobrovoľné mučeníctvo v čase prenasledovania. Je 

však dovolené, ba až povinnosť, zostať na mieste z dôvodov 

primeraných, hoci je isté mučeníctvo (dobrý kňaz pri svojich 

veriacich). 

Nepriama samovražda spočíva v tom, že človek síce nechce 

smrť, ale pritom prevádza činnosť, pri ktorej smrť môže nastať. 

K takejto činnosti musí byť úmerná príčina. Túžiť po smrti v 

ťažkých utrpeniach s odovzdanosťou do vôle Božej bez 

ohrozenia duševnej spásy, je možné. Úmyselná spolupráca pri 

samovražde je v rozpore s mravným zákonom, ide o spoluúčasť 

na fyzickom čine. Znamená to stať sa spoluvinníkom, niekedy 

dokonca aj priamym vykonávateľom nespravodlivosti, ktorú 

nemožno nikdy ospravedlniť, ani vtedy nie, keď sa vykoná na 

požiadanie. 

29. OTÁZKA VRAŽDY, OSOBITNE NEVINNÉHO, TREST SMRTI, INTERRUPCIA 

(PRIAMA – NEPRIAMA). 

Vražda nevinného: V tomto probléme nám treba rozlíšiť 

medzi zabiť a zavraždiť. Zabitie je nechcené usmrtenie, i keď tu 

často pôsobí aj nedbalosť. Vražda je úmyselné vyhasnutie 

života spôsobené človekom inému človekovi. Rozumie sa 

nevinnému človekovi. Za nevinného máme toho, kto si zo 

žiadneho dôvodu nezasluhuje smrť, teda je vždy v práve na 

život. Patrí sem aj splodený a počatý ľudský plod. 

Vražda nevinného sa uskutočňuje buď: 

- priamo, kde je aj úmysel zavraždiť človeka a činnosť 

konajúceho k tomu aj priamo smeruje. Pritom nerozhoduje, či 

je vražda konečným efektom, alebo ako prostriedok k ďalšiemu 

efektu, ako je napr. vražda manželky, aby si mohla vziať jej 

manžela; 

- nepriamo, keď človek nemal úmysel vraždiť, ale prevádzal 

činnosť, ktorá mala vedľajší efekt, ale činnosť sama nebola 

dovolená /konať bez bezpečnostných opatrení, také konanie 

nebolo potrebné, zlodej na úteku autom zabije dieťa, ktorému 

sa nemohol vyhnúť/. Tu sa zodpovednosť rieši na princípe 

činnosti s dvomi efektmi. 

Priama vražda je čin podstatne zlý, preto nie je nikdy dovolený. 

Právo na život i na smrť človeka patrí jedine Bohu. Vražda je 

vždy ťažkým hriechom, výnimkou z nedokonalosti činu. 

Vražda patrí medzi hriechy volajúce do neba, a vylučuje z 

nebeského Kráľovstva. 

Trest smrti: Zločincom je ten, kto spáchal ťažký zločin, na 

ktorý trestný zákon vymeriava buď trest smrti (absolútny trest), 

alebo doživotie (nepriama smrť). Právo na život patrí jedine 

Bohu, preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia 

prikázania „Nezabiješ“, ktoré je základom akéhokoľvek 

spoločenského spolunažívania. Toto právo môže Boh však 

uvoľniť na použitie cez ľudský pozitívny zákon, ak niet inej 

možnosti na udržanie verejného poriadku. Ako sa v ľudskom 

15 

živote odrezáva chorý úd pre záchranu ľudskej osoby, tak sa 

môže odstrániť aj škodlivý úd spoločnosti, aby sa táto 

zachránila ako celok. Treba však povedať, že Cirkev, ktorá z 

rozumných dôvodov neodmieta trest smrti, nie je však príliš za 

tento trest, lebo je presvedčená, že to nie je absolútne potrebný 

prostriedok. Občianska spoločnosť, národ, nie sú najvyššia 

hodnota, nemožno ich teda natoľko absolutizovať, aby sa do ich 

služieb mohlo zaradiť aj zlo, a to ako princíp. Ústavné a 

medzinárodné právo, nemôžu zabúdať, že im je nadradené 

prirodzené právo. Vo svetle tohto prirodzeného práva musí 

spoločnosť rozmýšľať a usúdiť na všetky možnosti, že či niet 

inej obrany pred zločincom, iba trest smrti. Veď spravodlivosť, 

ktorá je zločinom narušená, žiada nápravu, náhradu. Pri treste 

smrti sa tejto požiadavke nezadosťučiní, pretože smrťou 

zločinca sa strata života, či materiálnej hodnoty nevráti. Takto 

sa trest smrti stáva bezvyhliadkovým. 

Trest smrti môže vyniesť jedine občianska vrchnosť. Nemôže 

to urobiť jednotlivec pri súkromných sporoch, chcejúc byť tak 

sudcom sám pre seba. Preto sa zakazuje lynčovanie, kde by sa 

mohlo zaradiť aj referendum na odhlasovanie trestu smrti, čo je 

náhly trest smrti davom na mieste činu bez riadneho súdu. 

Podmienky k dovolenosti trestu smrti: 

- zločin musí byť veľký, závažný, a hoden trestu smrti podľa 

ustanovení trestného zákona, ale len vtedy ak sa zločinec, 

nebezpečný pre jednotlivca, alebo aj pre spoločnosť, nedá inak 

zneškodniť 

- ak čin urobil - vykonal zločinec istotne, 

- musí byť prevedený riadny súd, kde sa môže obvinený brániť 

- odsúdenému sa musí umožniť prijatie sviatosti zmerenia a 

viatikum 

Prevedenie rozsudku možno previesť len z moci verejnej 

autority. Keď zločinec nie je v rukách verejnej moci, môže sa 

výkonom trestu poveriť ktokoľvek ho nájde, keďže odsúdený 

sa nemôže brániť pred spravodlivým útočníkom. 

Interrupcia: Dieťa je od počiatku samostatná individuálna 

bytosť, sú v nej od počiatku všetky telesné a duševné 

dispozície, dozrieva v človeka. Nesmrteľnú dušu dáva Boh, 

teda nevzniká z činnosti manželov, ale je stvorená Bohom v 

okamihu počatia. 

Interrupcia je odborný lekársky zákrok, ktorým sa priamo v 

živote matky ničí živý plod. Interrupcia - abortus, je buď: 

- úmyselná /artificialis/, ktorá nastáva z vôle človeka; 

- neúmyselná, ktorá pochádza z prirodzenej príčiny /po páde, 

pri zaťažení organizmu.../. 

Úmyselná interrupcia môže byť ďalej: 

- buď priamo chcená, čo je priamy efekt zo zákroku. Priame 

ukončenie tehotenstva nie je nikdy dovolené, a je to vždy 

ťažkým previnením. Je to zločin, ktorý výborne charakterizuje 

morálny úpadok modernej spoločnosti. Nijaké slovo nie je 

schopné zmeniť skutočnosť, že umelý potrat je, nezávisle od 

toho ako je vykonaný, vedomým a priamym zabitím ľudskej 

bytosti v počiatočnom štádiu jej života. /Evangelium vitae/. 

Nepriame ukončenie tehotenstva nastáva činom, z ktorého 

vyplývajú dva efekty, kde však nebol úmysel na prerušenie, 

dalo sa toto však predvídať, očakávať, ale z dostatočnej príčiny 

pre prvý dobrý efekt /uzdravenie z choroby/ sa prerušenie 

pripustilo ako efekt vedľajší. Táto dostatočná príčina musí byť 

však závažná, a musí pochádzať vnútorne z organizmu matky. 

Aplikuje sa tu zásada o dobrom alebo aspoň indiferentnom čine 

s dvojakým efektom. Dobrý je chcený a zlý sa pripúšťa. Z 

dostatočnej príčiny sa dovoľuje urýchlenie pôrodu /začiatkom 

šiesteho mesiaca/ ak je morálna istota, že dieťa „dozrie“ v 

inkubátore a bude žiť. Bez dostatočnej príčiny, akou je akútny 

zdravotný stav matky, ani toto nie je dovolené. Môžu sa

vyskytnúť pre lekára jednotlivé kritické prípady, ale vždy musí 

platiť: nevinný život nesmie zahynúť priamo. Teda lekár, ktorý 

chce zachraňovať matku v kritickom stave, chce ju udržať pri 

živote, nesmie priamo a vedome usmrtiť dieťa, ale ani zničiť 

matku, aby zachránil dieťa. Musí sa opravdu snažiť o záchranu 

obidvoch. Nech rozhodne Pán, kedy a koho odvolá. 

30. EUTANÁZIA, OTÁZKA VOJNY A SÚBOJA. PRINCÍP CELISTVOSTI PRI 

RIEŠENÍ ĽUDSKÉHO ZDRAVIA (OPERÁCIA, TRANSPLANTÁCIE...) 

Eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba 

rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v 

úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu 

akéhokoľvek utrpenia. Preto treba eutanáziu skúmať vzhľadom 

na úmysel a na použité metódy. Eutanázia je vážnym 

porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné 

dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Zámerom eutanázie je 

spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorému človekovi, takto 

ukončiť jeho utrpenie, a to buď na základe jeho žiadosti, alebo 

aj na predpoklade, žeby si to prial. Eutanázia, ktorá sa udiala na 

osobe, ktorá o ňu žiadnym spôsobom nežiadala, ani s ňou 

nesúhlasila ešte dôraznejšie naberá formu vraždy a stáva sa viac 

odsúdeniahodnou. Vrcholom nespravodlivosti a svojvoľnosti je 

to, keď ktokoľvek /príbuzní, lekári, zákonodarcovia/ osobuje si 

právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť. Je tu 

opakovanie z raja: byť ako Boh. 

Eutanázia sa prevádza buď: 

- priamym aktom, ktorý osobu usmrtí použitím smrtiacej látky v 

prášku alebo vstreknutím injekcie; 

- nepriamym aktom, že sa takejto osobe neposkytne riadna 

liečba, či iné prostriedky k záchrane života, a to s úmyslom 

zapríčiniť smrť. 

Pri eutanázii smrť nie je druhoradý účinok, efekt, ale ako prvý 

a priamy. Nemožno uplatniť zásadu: dobrý alebo indiferentný 

čin s dvojakým efektom. Eutanázia je v pravom slova zmysle 

istý druh vraždy, lebo sa neuskutočňuje na ľuďoch v 

nebezpečenstve smrti poskytnutím primeranej pomoci, ale na 

ľuďoch nevyliečiteľne chorých, nevládnych, starých a 

neschopných postarať sa o seba samých. 

Do eutanázie nespadá úkon, ktorým si ťažko chorá osoba 

spôsobí smrť, aby sa vyhla ťažkému utrpeniu. Tu ide o 

samovraždu, a to aj vtedy, keď jej zbraň zaobstará druhá osoba, 

prípadne smrtiaci liek a pritom aj pomôže. Je to spolupráca v 

zlom čine. 

Pod eutanáziou rozumieme jedine bezbolestne spôsobenú 

vraždu osoby, ktorá sa nachádza v konečnom štádiu smrteľnej 

choroby, prípadne podľa mienky iných, je už sociálne - 

ekonomicky neúnosná /staroba, nepríčetnosť a pod./. Eutanázia 

vo vlastnom slova zmysle je vždy iba priama a aktívna, pretože, 

či už subjektívne v samom pacientovi, alebo v „pomocníkovi“ 

je priamy úmysel zapríčiniť smrť. 

Dôvody pre eutanáziu sa predkladajú mnohé, ale najviac sa 

tvrdí, čo je v podstate však len predstierané, že je tu „súcit“ a z 

neho „povinnosť uchrániť chorého človeka od neužitočného a 

ľudskú dôstojnosť znevažujúceho utrpenia“. Hlavným 

dôvodom, o ktorom sa ale nehovorí, zostáva jedine sebectvo. 

Lekár môže, má a musí utišovať bolesti poskytnutými liekmi / 

slabšie dávky morfia až v posledných chvíľach života/, ktoré 

môžu mať aj druhotný účinok, skrátenie života. V tomto 

prípade nejde o eutanáziu, ale o uľahčenie v bolestiach, a keďže 

vzniká pri užívaní liekov istá tolerancia, možno dávku aj 

zvyšovať. Ak by toto zvyšovanie bolo spojené s úmyslom 

privodiť skorú smrť, potom by už išlo o eutanáziu. 

Vojna sa definovala ako: Boj množstva ľudí proti vonkajšiemu 

množstvu ľudí na ochranu verejného dobra pod 

16 

zodpovednosťou verejnej autority. /por. Noldin, II,351/. Alebo 

ako: Súhrn vonkajších činov, ktorými sa usiluje jeden štát 

nanútiť svoju vôľu štátu druhému. 

Z morálneho hľadiska hovoríme o vojne: 

- spravodlivej, ktorá sa opiera po stránke mravnej o dovolený 

titul, čo je obrana pred nespravodlivým útočníkom; 

- nespravodlivej, kde tento mravne dovolený titul nie je. 

Napriek všetkej neľúbosti a nesympatičnosti s vojnou, musíme 

povedať a priznať, že jestvuje ešte, a to práve z mravného 

hľadiska druh spravodlivej, ale aj možnej vojny: zákonitá 

obrana, keď sa vyčerpali všetky možnosti zmierlivého 

pokonania. Dovolenosť obrannej vojny požaduje prísne a 

striktné zváženie podmienok mravnej oprávnenosti, ktoré ju 

robia spravodlivou. 

Požaduje sa: 

- dostatočná príčina, ktorou je obrana proti nespravodlivému 

útočníkovi; 

- nevyhnutnosť k obrane, že už niet iného prostriedku, ktorým 

by sa nespravodlivý útočník dal odviesť od svojho úmyslu; 

- aby škoda spôsobená národu alebo spoločenstvu národov 

nespravodlivým útočníkom bola trvalá, ťažká a istá; 

- aby boli zdôvodnené vyhliadky na úspech; 

- aby použité zbrane nespôsobili omnoho ťažšie zlo a zmätky, 

než sú tie, ktoré sa idú týmto spôsobom odstraňovať. 

- rozhodnúť o tom ako viesť takúto vojnu môže a musí len 

zákonitá vrchnosť a nie vojenské velenie, ale ani zbrojný 

priemysel. Zákonitá vrchnosť má právo a povinnosť vydať 

rozkaz na nutnú obrannú vojnu. Právo viesť vojnu je právo 

brániť sa. Avšak ani v obrannej vojne nie je dovolené prestúpiť 

prirodzené právo a medzinárodné dohody. Prirodzené právo 

požaduje, aby sa rozlišovalo medzi bojujúcimi a nebojujúcimi. 

Súboj nemožno zaradiť do sebaobrany. Je to skôr úmyselná 

vražda z pomsty. Súboj je boj dvoch alebo niekoľkých ľudí, 

ktorí sa bijú podľa dohovoru so smrtonosnými zbraňami podľa 

plánu vopred pripraveného, a to čo do miesta, času a kvality 

zbraní. Táto dohoda o mieste, čase a zbrani je podstatným 

znakom súboja. Preto nie je súboj bitka palicami alebo náhle 

vzniklá ruvačka, ani boxovanie, hoci by tieto zapríčinili aj 

smrť. 

Súboj je buď: 

- verejný, kde dáva povolenie verejná moc; 

- súkromný, ktorý je z osobnej iniciatívy; 

- slávnostný, kde sú svedkovia; 

- jednoduchý, ktorý je bez svedkov. 

Z dostatočnej príčiny môže verejná autorita povoliť verejný 

súboj, že namiesto vojny bojujú dvaja. V tomto prípade ide o 

menšie zlo, než akým je vojna. /Dávid a Goliáš/. Súkromný 

súboj nie je nikdy dovolený. Ani vrchnosť nemôže nútiť do 

súboja. 

Princíp celistvosti: Pod zmrzačením rozumieme odstránenie, 

alebo vyradenie z činnosti niektorého orgánu na ľudskom tele, 

takže už nemožno hovoriť o celistvosti ľudského tela. Platí to aj 

o jednom z párnych ústrojov, lebo sú párne z rozumového 

dôvodu. Poranenie bez následkov nie je zmrzačenie 

(transplantácia menšej pokožky, transfúzia krvi). 

Zmrzačenie je buď: 

- jednoduché, ktoré neohrozuje funkčnosť ľudského organizmu; 

- kvalifikované, ktoré funkčnosť organizmu ohrozuje 

(sterilizácia); 

- priame, ktoré bez dostatočného dôvodu nie je dovolené, z 

dôvodu dostatočného je dovolené. Napr. odstrániť čiastku z tela 

pre zachovanie celku. 

- nepriame zmrzačenie možno previesť z úmernej príčiny, ktorá 

musí byť tak veľká ako strata údu (možno amputovať nohu, ak

jej choroba ohrozuje celok, napr. otrava krvi). 

Urážka na cti nepripúšťa zmrzačenie na blížnom (pozbaviť ho 

ucha). 

Transfúzia krvi, transplantácia údu, ak sa dá po ich odobratí 

žiť, je dovolená (krv si telo nahradí, úd zastúpi druhý úd). 

Transplantácia srdca zostáva pootvorená a otázna po 

morálnej stránke, pretože sa vyskytujú ťažkosti s 

imunologickými reakciami organizmu (odmietanie cudzieho 

orgánu). 

Leukotómia - chirurgické pretrhnutie nervových spojov bielej 

hmoty čelného mozgového laloku a ostatné psychotronické 

zákroky (zvané lobotómia), sú dovolené, ak je nádej na 

zlepšenie zdravotného stavu. 

Neporušenosť tela je veľká hodnota, ale nie absolútna, preto ju 

treba hodnotiť, s ňou nakladať a ceniť si ju v tej miere v akej 

slúži kresťanskej láske a svätosti. Kto nie je pripravený 

obetovať zdravie na ceste k nasledovaniu Krista, nestane sa 

nikdy svätým. 

Kastrácia: ide tu odstránenie mužských alebo ženských 

pohlavných žliaz. Musí byť medicínsky zdôvodnená, a to je len 

v prípade, že táto operácia je nutná k zachovaniu alebo 

ozdraveniu celého organizmu. 

Sterilizácia: ide tu o odstránenie pohlavných mužských a 

ženských žliaz, alebo o ich znefunkčnenie (podviazanie) za 

účelom neplodnosti. Ide o ireverzibilný chirurgický zákrok do 

pohlavných orgánov muža a ženy. Zatiaľ čo kastrácia je 

závažným zásahom do hormonálneho nasýtenia organizmu, čo 

niekedy môže privodiť aj významný zásah do štruktúry 

osobnosti človeka, pri sterilizácii sa pohlavný pud významne 

nemení. Myslíme tu na priamu sterilizáciu. Lebo ak je 

vedľajším účinkom, napr. pri odstraňovaní nádoru, potom je 

nepriamou. Priamu sterilizáciu neospravedlňuje žiadna 

vonkajšia príčina. 

31. POHĽAD NA POHLAVNÝ PUD, JEHO POSLANIE, ČNOSŤ ČISTOTY. 

Pohlavnosť je sila slobodného a tvorivého človeka, a preto má 

byť v službe ľudskej osoby, v službe lásky. Pritom je však len 

jedným z možných prejavov ľudskej lásky, a to len vtedy, ak ju 

človek ovláda rozumom a vôľou, lebo jedine takto ju môže 

začleniť do opravdivého prejavu osobného života. Preto na 

pohlavnosť nemožno hľadieť tak, že je iba sila, ktorá je v 

protiklade s duchovným poslaním človeka alebo žeby 

odporovala tomuto poslaniu. 

Pohlavnosť je Bohom inštituovaná, preto musí byť svojou 

povahou dobrá, a to aj podľa slov: „A Boh videl všetko, čo 

urobil, a hľa bolo to veľmi dobré.“. Preto aj jej používanie 

podľa vôle Stvoriteľa musí byť dobré. Avšak pohlavnosť je iba 

jednou zo zložiek ľudského života, teda nemusí sa uplatniť za 

každú cenu. 

Jadro morálneho problému ľudskej sexuality je v tom, že 

sexuálne úkony môžu byť aj bez vnútorného obsahu, bez lásky, 

čo nie je objektívne správne. Môžu mať tendenciu urobiť 

druhého iba prostriedkom k cieľu, predmetom, tovarom. 

Pohlavnosť hlboko ovplyvňuje celý náš život; pretože telo a 

duša tvoria hlbokú jednotu, ovplyvňuje pohlavnosť aj naše 

cítenie, myslenie, rozhodovanie. Z toho nasleduje, že náš 

ľudský a kresťanský život sa môže správne vyjadriť len vtedy, 

ak s našim telesným a duševným rozvojom dozrievame aj v 

pohlavnej oblasti. Ľudská pohlavnosť vrcholí v biologickoduševnej 

plodnosti a prejavuje sa v plodení a vo výchove detí. 

Posledným zmyslom ľudskej pohlavnosti a hlavným 

kritériom jej mravnosti je láska. No láska chápaná nie 

subjektívne, ale objektívne, so všetkými jej známkami. Teda 

láska úplná: telesno - duchovno - citová, výlučná: výlučný 

17 

vzťah muža a ženy, nerozlučná: stály zväzok: definitívne 

životné spoločenstvo, plodná: manželská láska, ktorá sa môže 

rozrásť na lásku otcovskú a materskú, sociálna: manželská 

zmluva potvrdená a zaručená spoločnosťou. 

Pohlavná stránka človeka nemôže a nesmie byť potlačená, ale 

musí byť zvládnutá správnym spôsobom. Inak by sa mohla 

vytvoriť duchovná nenávisť k telu, ako aj nenávisť k druhému 

pohlaviu. Zvládnuť ju znamená priznať, že je stvorená Bohom 

a Ním aj chcená. 

Dva významy cieľa, ktorý určil Boh pohlavnému pudu v jeho 

aktivite: 

1, význam spojivý - láskyplná jednota muža a ženy v zákonitom 

manželskom zväzku vyjadrená medziosobným vzťahom - 

služba lásky 

2, význam plodivý - podávanie života - služba životu. 

Ak sa zachovávajú tieto základné významy, spojivý a plodivý, 

potom si pohlavný pud v manželstve podrží zmysel vzájomnej 

a pravej lásky, ako aj vznešenú úlohu rodičovstva. 

Čistota – castitas: V kresťanstve poznáme aj cnosť čistoty, 

ktorá sa vzťahuje tak na predmanželský, mimomanželský, ako 

aj na život v manželstve. Pochopiť sa dá, či skôr prijať na 

pochopenie len u tých, ktorí priznávajú tajomstvo manželstva a 

tajomstvo čistoty pre nebeské Kráľovstvo. Čistotou nemožno 

nazvať len jednoduché ovládanie sexuálneho pudu, pretože ide 

o postoj úcty tak k tajomstvu manželstva ako aj k tajomstvu 

života zasväteného Bohu. 

Podstatou čnosti čistoty je úcta voči pohlavnosti ako Božiemu 

daru, vloženej do celkového rámca života, ako aj do Božích 

plánov s ľudskou budúcnosťou. Z tohto potom nasleduje, že 

podstatným znakom tejto cnosti je vzťah k Bohu. 

Sv. Tomáš definuje čistotu ako morálnu cnosť, ktorá pod 

vedením rozumu usporadúva telesnú žiadostivosť. Robí nás 

schopnými zdržiavať sa nedovolených telesných rozkoší. 

Podľa životného stavu človeka poznáme čistotu: 

- panenskú, kde ide o dočasnú zdržanlivosť od pohlavnej 

aktivity pred vstupom do manželstva (do jeho uzatvorenia) pre 

tých, ktorí zamýšľajú byť manželmi; alebo trvalú zdržanlivosť, 

ako životný stav; 

- manželskú, v ktorej ide o vylúčenie všetkého nedovoleného z 

pohlavnej aktivity v rámci manželského spolunažívania; 

- vdovskú, v ktorej sa vylučuje pohlavná aktivita v čase 

vdovstva. 

Osobitné druhy čistoty: panenstvo a celibát: Stav slobody 

(bezženstvo) spôsobený životnou situáciou nie je zvláštna 

hodnota, ale skôr skúška. Čo vyvyšuje panenstvo nad 

bezženstvom, ale aj nad manželstvom, je dobrovoľné zrieknutie 

sa pre nebeské Kráľovstvo. Panenská čistota je v pevnej vôli 

navždy sa zrieknuť každej pohlavnej aktivity, a to ešte v 

neporušenom subjekte. Môže to byť tak muž ako aj žena, ktorí 

ešte neuskutočnili dobrovoľne úplnú pohlavnú aktivitu. Ide o 

panenstvo po morálnej stránke,. Po dobrovoľnej pohlavnej 

aktivite možno zachovať do budúcna čistotu, ale stav panenstva 

sa nevráti. V živote človeka nie je cieľom ani panenstvo, ani 

manželstvo, ale sú iba prostriedkom na dosahovanie 

kresťanskej dokonalosti, teda pre život v láske s Bohom. 

32. PREVINENIA PROTI ČNOSTI ČISTOTY. 

Hriech nečistoty je z neužitia poslania pohlavného pudu, ktorý 

odporuje jeho zmyslu a účelu. Nie v zážitku z pohlavného pudu 

je zlo, ale zo spôsobu tohto zážitku, ako k nemu došlo. 

Nezriadenosť hriechu nečistoty je v tom, že sa hľadá rozkoš pre 

ňu samu, a to za každú cenu, obchádzajúc pritom poriadok 

stanovený Bohom. Hriech nečistoty vo všeobecnosti je 

charakterizovaný neúctivosťou v oblasti pohlavného pudu,

nedostatkom zodpovednosti pred Bohom, tiež voči 

spoločníkovi (-čke) v pohlavnej aktivite, ako aj voči dieťaťu, 

ktoré z toho hriechu začína svoj život. Z tohto pohľadu, Sväté 

písmo a Cirkev, ale aj morálna teológia v otázke prehrešenia sa 

v pohlavnom živote rozlišovali a rozlišujú aj dnes medzi tými, 

ktorí vedome a úplne žijú zo zásady nezriadene v pohlavnom 

živote, a nedajú si od nikoho v tomto nič povedať, sú 

udomácnení v subjektívnom relativizme, a medzi tými, ktorí zo 

zásady uznávajú mravný poriadok, snažia sa aj o jeho 

zachovanie, ale z času načas zlyhávajú. Toto je v zhode so 

Svätým písmom, kde kladie dôraz na srdce človeka, na jeho 

vnútro, na jeho zmýšľanie, hlavne, keď ide priznať stupeň 

hriešnosti (smrteľný či všedný hriech). 

Hriech nečistoty - luxuria, je buď: 

- v nezriadenej túžbe, alebo 

- v nezriadenom vyhľadávaní a používaní rozkoše pri pohlavnej 

aktivite. 

Rozdelenie hriechov nečistoty: 

- vnútorné, kde niet vonkajšieho sexuálneho hnutia, 

- vonkajšie, pri ktorom je sexuálne hnutie aj navonok 

zviditeľnené, 

- dokonané, ktoré je spojené s vyvrcholením pohlavnej aktivity 

(orgazmus), 

- nedokonané, v ktorom niet vyvrcholenia, 

- podľa prírody, keď úkon pohlavnej aktivity je prevedený 

prirodzene, že môže z neho nastať oplodnenie, 

- proti prírode, keď úkon pohlavnej aktivity je prevedený 

neprirodzene, že nemôže z neho prísť k oplodneniu. 

Podľa Svätého písma, niet pochyby v tom, že hriechy nečistoty 

sú až hriechami smrteľnými, a zaraďuje ich medzi hriechy, 

ktoré vylučujú z Božieho Kráľovstva. Nezriadená sexuálna 

rozkoš priamo chcená je smrteľným hriechom, a nepripúšťa 

parvitatem materiae. Nezriadená sexuálna rozkoš nepriamo 

chcená (pripustený efekt) pripúšťa parvitatem materiae, a preto 

je len ľahkým, všedným hriechom. Nepripúšťa sa 

neprekonateľná nevedomosť o hriechoch nečistoty. 

K vnútorným hriechom nečistoty patria: 

1. Nečisté myšlienky; ide o myšlienky alebo predstavy z 

pohlavnej oblasti. Pre dobrý cieľ, z potreby, ako je štúdium 

medicíny, sú dovolené, hoci pri nich vzniká aj vzrušenie, kde 

stačí k tomu všetkému len vylúčiť súhlas. Ak sa však prijímajú 

alebo nastoľujú pre pohlavné vzrušenie a so súhlasom s ním 

spojenej túžby, potom sú hriešne. 

2. Nečistá radosť, a to zo zážitkov (sexuálnych) z minulosti. Tu 

je špecifický rozdiel, a to podľa predmetu zážitku; slobodný 

alebo manžel. Tu priraďujeme aj prejav chvály s nečistými 

skutkami. Ak ide o bezhriešny zážitok a radosť z neho 

nespôsobuje vzrušenie (vdovec sa teší z manželských zážitkov), 

vtedy niet hriechu. Mať radosť z dobrého výsledku alebo z 

dobrého prevedenia, spôsobu, akým sa úkon uskutočnil, je 

dovolené, hoci je to nebezpečné. 

3. Nečistá záľuba; tu ide o predstavy z nejakej pohlavnej 

aktivity z minulosti, ako by sa prevádzala teraz. Hriech je podľa 

predstavovanej veci (sodomia, krvismilstvo). Okolnosti záľuby 

(slobodná, ženatý) vplývajú špecificky. 

4. Nečistá túžba; táto sa týka nedovolenej pohlavnej aktivity, aj 

nedokonalej. Hriech sa hodnotí podľa žiadaného skutku 

(ipsácia, smilstvo). Na dovolený budúci skutok - úkon, je 

dovolené sa tešiť, ale s vylúčením priameho a dobrovoľného 

momentálneho vzrušenia. Tak snúbenci sa môžu tešiť na 

pohlavnú aktivitu ku ktorej príde v ich zákonitom manželstve. 

Treba vedieť, a aj povedať, že hriechy uskutočnené 

myšlienkami nemajú taký stupeň hriešnosti, ako hriechy činom. 

V boji proti ním sa doporučuje všeobecné rozptýlenie a 

18 

obrátená pozornosť k iným záľubám. Jadrom liečby je 

pozitívny príklon k dobrému vo všetkých formách. 

Vonkajšie nedokonané hriechy proti čistote. Radíme sem: 

pohľady, dotyky, reči a čítania. Treba tu však rozlišovať medzi 

tým, čo sa takto deje u seba samého, a čo sa deje na druhej 

osobe, pretože v úkonoch na druhom prichádza do pozornosti: 

pohoršenie, zvedenie, spoluúčasť. 

Norma pohlavnej aktivity požaduje: 

1. Požiadavka spoločníka (-čky). Keď chce dosiahnuť 

prirodzená pohlavná aktivita svoj cieľ, totiž: vyjadriť vzájomnú 

lásku a podať aj službu životu, musí byť aktivitou 

uskutočnenou v spoločenstve dvoch. Ak sa prevádza 

individuálne, potom je to polúcia, ktorá má rôzne 

pomenovania: ipsácia, onania, masturbácia. 

2. Požiadavka spoločníka (-čky) toho istého druhu, ľudského. 

Proti tejto požiadavke sa prehrešuje ten, kto prevádza koitus so 

zvieraťom. 

3. Požiadavka spoločníka (čky) rozdielneho pohlavia. V 

protiklade s touto požiadavkou je sodomia, či homosexualita, 

kde sa prevádza pohlavná aktivita medzi dvoma toho istého 

pohlavia, čo je: 

- sodomia úplná, ale môže byť aj 

- sodomia neúplná, keď sa pohlavné spojenie prevádza s 

osobou druhého pohlavia, ale v neprirodzenom otvore, napr. 

v ústach (orálny sex). 

4. Požiadavka prirodzeného fyzického zjednotenia v pohlavnej 

aktivite, dotiahnutá až do konca. Manželské úkony svojou 

vnútornou povahou robia manželov schopných splodiť nový 

život – vzájomná láska má svoje zameranie na úlohu 

rodičovstva. 

5. Požiadavka zákonitého manželstva. Toto je vlastná známka a 

požiadavky manželskej lásky. Takémuto spoločenstvu 

radikálne odporuje mnohoženstvo. K jednote pristupuje ešte aj 

nerozlučiteľnosť zakotvená v osobnom a úplnom odovzdaní sa 

manželov, a požadovaná aj dobrom detí. 

Formy smilstva: 

1. Konkubinát, ide tu o dlhšie trvajúce pohlavné spolužitie 

muža a ženy, ktorí však nie sú manželmi, ale spolu bývajú, či 

už sú obaja slobodní, či len jeden alebo druhý zo zákonitého 

manželstva, či obaja zo zákonitého manželstva civilne 

rozvedeného. Je tu stála príležitosť ku hriechu, ktorá vylučuje z 

prijímania sviatostí, s výnimkou viatika, kde ale treba sľúbiť, že 

v prípade uzdravenia za rozídu, tiež sa vylučuje aj možnosť byť 

krstným či birmovným rodičom. 

2. Prostitúcia, je tu prevádzanie pohlavnej aktivity za peniaze. 

Občianska autorita, hlava štátu môže trpieť, pripustiť 

prostitúciu, ako to robí aj pri iných zneužitiach, (alkohol, 

fajčenie...), aby takto zabránil väčšiemu zlu, ako je 

cudzoložstvo, znásilnenie, hriechy proti prírode. 

3. Cudzoložstvo, tu ide o pohlavné nažívanie neslobodných, 

teda žijúcich v platnom manželstve. A to buď: oboch 

neslobodných alebo jedného neslobodného so slobodným. V 

prvom prípade je cudzoložstvo zdvojené, v druhom prípade 

jednoduché. 

4. Krvismilstvo; tu ide o pohlavné súžitie medzi pokrvnými a 

príbuznými, či už v priamej a či nepriamej línii, ktorí podľa 

prirodzeného alebo cirkevného zákona nemôžu žiť v platnom, 

zákonitom manželstve. 

5. Svätokrádežné smilstvo; tu ide o pohlavnú aktivitu osoby 

zasvätenej Bohu, alebo na mieste či s vecou zasvätenou Bohu. 

U osoby musí byť verejný sľub čistoty. Ak je zasvätená Bohu 

len jedna osoba ide o svätokrádež jednoduchú, ak sú zasvätené 

obe osoby, ide o svätokrádež dvojitú. U svätokrádežného 

smilstva ide o hriech proti čistote a aj proti čnosti náboženstva.

U miestnej, na zasvätenom mieste, musí byť hriech spáchaný 

navonok, nestačí len vnútorný. U vecnej musí byť zasvätená 

vec zneužitá na pohlavný hriech (zvádzanie na hriech vo 

sviatosti zmierenia). 

6. Znásilnenie; tu ide o násilne uskutočnenú pohlavnú aktivitu. 

Je buď fyzická alebo morálna. 

7. Únos; je to vtedy, keď sa osoba unesie s úmyslom na hriech 

pohlavnej nezriadenosti. 

33. MRAVNÁ CESTA MANŽELOV, EVANGELIUM VITAE. 

Manželstvo a jeho správne vyjadrenie: Manželstvo má 

vyjadriť a naplniť to najhlavnejšie, či najhlbšie v živote 

človeka: lásku. Je to zväzok lásky dvoch ľudí, v ktorom sa 

stáva viditeľným spojenie Krista s Cirkvou. Tým sa vyjadruje 

hlboké tajomstvo viery. Do sviatostného znaku je včlenené i 

vzájomné oddanie sa v biologickej oblasti. 

Manželská láska sa vyjadruje cez dávanie a prijímanie sa. Je 

nevypočítavým, nevyužívaním vzťahom k druhému, je úlohou 

a životným programom. Je v ňom vždy záujem jedného o 

druhého. Láska je jediným základom, na ktorom natrvalo 

prežíva manželstvo svoje poslanie. 

Manželstvo nesmieme preceňovať ani podceňovať. Kto vysloví 

pri uzatváraní manželstva svojmu spoločníkovi svoje „áno“, má 

to byť v úplnosti a navždy, bez hraníc, bez obmedzenia. Taká je 

povaha lásky v manželstve, a pochopí to iste len ten, komu je to 

dané. Je tomu tak u toho, kto je ochotný spolupracovať s 

Bohom. Tu je tajomstvo manželstva. Nemožno ho chápať len 

ako čosi duchovné, pretože zahrňuje v sebe aj telesné, a to na 

zvýraznenie lásky, vernosti a oddanosti. 

Manželstvo má: 

- byť spoločným životom v oddanosti až do konca; 

- byť rozvinutím dvoch osobností až do dokonalosti, má byť 

pre nich posväcovaním; 

- byť „kanálom“ zázračného daru, nového ľudského života; 

- byť počiatkom blaženosti u Boha. 

Naplnením zmyslu manželstva teda je vytvoriť harmonický 

partnersky vzťah, ktorý je zrealizovateľný vtedy, keď 

dokonalosť pohlavného zjednocovania, ktorou rozumieme 

biologickú zákonnosť, bude závislá od kvality manželov, ktorá 

spôsobí nielen spoznať, ale aj zachovať poriadok stanovený 

prírodou, teda samým Bohom, pre službu lásky a službu životu. 

V opačnom prípade bude pohlavná láska a z nej realizované 

zjednocovanie iba vzájomným sebauspokojovaním, čo je v 

priamom rozpore s podstatou lásky. 

Plodnosť manželstva: Manželstvo a manželská láska sú 

svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. 

Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú 

k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý v počiatku stvoril ľudí 

ako muža a ženu požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a 

množte a naplňte zem.“ Teda správne udržiavaná manželská 

láska a z nej plynúci celý spôsob rodinného života, bez 

zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby 

boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou 

Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje 

a obohacuje svoju rodinu. 

34. PRIRODZENE PLÁNOVANÉ RODIČOVSTVO, UMELÉ OPLODNENIE, 

ANTIKONCEPCIA (HUMANAE VITAE, SPRIEVODCA PRE SPOVEDNÍKOV). 

Prirodzene plánované rodičovstvo: Moderné 

zrovnoprávnenie ľudí chce vypočítať a ponúknuť, koľko detí 

ma mať rodina. Veriaci a uvedomelý dospelý kresťan musí mať 

k tomu iný postoj. Druhý vat. koncil, ktorý sa s pochvalou 

vyslovuje o viacdetných rodinách pripomína, že je to výsledok 

spoločnej dohody, a že rodičia sú schopní dať deťom primeranú 

19 

výchovu. /GS 50/. 

Pavol VI. v encyklike Humanae vitae vysvetľuje, čo znamená 

zodpovedne plánované rodičovstvo, a to: 

- vo vzťahu k biologickým procesom, keď ide o poznanie a 

rešpektovanie manželských funkcií; 

- vo vzťahu k pudu a náruživosti, kde ide o vládu rozumu a 

vôle; 

- vo vzťahu k fyzickým, hospodárskym, psychologickým a 

sociálnym podmienkam, pričom ide o vážnu a vznešenú 

rozvahu dať vzrast početnej rodine, a to pri rešpekte k 

morálnemu zákonu; 

- vo vnútornom vzťahu k objektívnemu mravnému poriadku, 

podľa ktorého realizovanie zodpovedne plánovaného 

rodičovstva, zahrňuje v sebe tú povinnosť, aby manželia 

dokonale poznali vlastné povinnosti voči Bohu, voči sebe, 

rodine, spoločnosti, a to v správnej hierarchii hodnôt. 

V úlohe prenášať život nie sú manželia slobodní v tom zmysle, 

že môžu postupovať podľa vlastnej ľubovôle, ale musia dávať 

do súladu svoje konanie so stvoriteľským Božím úmyslom, 

položeným v samej prirodzenosti manželstva a jeho úkonov, 

vysloveným v stálej náuke Cirkvi. /por. HV 10/.Ak teda pre 

predĺženie časového odstupu medzi narodením detí jestvujú 

vážne pohnútky, plynúce z telesných alebo duševných 

podmienok manželov, alebo z vonkajších okolností, tu Cirkev 

učí, že vtedy je dovolené využiť prirodzených rytmov 

utajených v plodivých funkciách, a užívať tak manželstvo iba v 

neplodných časových úsekoch mesačného cyklu, a tak 

regulovať pôrodnosť bez toho, aby sa narúšali morálne zákony, 

keďže ich zameranie ostáva na zvýraznenie a posilnenie zväzku 

manželov. /HV 11/. 

Umelé oplodnenie – bolo odsúdené, ale nezamieta sa použitie 

istých umelých prostriedkov určených k tomu, aby uľahčili 

prirodzený pohlavný akt; to znamená, aby spôsobili, že 

normálne prevedený akt nadobúda svojho cieľa. Je to tzv. 

nevlastné umelé oplodnenie, ktoré je v normálnej norme. 

Pod umelým oplodnením rozumieme: 

1. Oplodnenie vajíčka v ženskom tele bez pohlavnej aktivity. 

2. Oplodnenie vajíčka mimo ženského tela,- dieťa zo 

skúmavky. 

Za nevlastné umelé oplodnenie možno pokladať stav, keď sa po 

normálnej pohlavnej aktivite pomôže spermii dostať z pošvy do 

maternice, alebo pri riadnej pohlavnej aktivite sa spermia 

zachytí v kondóme, a potom sa nástrojom dopraví do 

maternice. 

Vlastné umelé oplodnenie je v tom: 

- že sa robí oplodnenie spermiou vlastného muža, homogénne, 

- že sa robí oplodnenie spermiou iného muža,- darcu, 

heterogénne. 

Manželský akt je svojou prirodzenou štruktúrou osobným 

úkonom, bezprostrednou súčinnosťou oboch manželov, ktorá je 

výrazom vzájomného darovania sa, a to pre samotnú povahu 

úkonu tých, ktorí ho prevádzajú. Ľudské plodenie má svoje 

špecifické črty vzhľadom na dôstojnosť rodičov a detí. Dieťa 

má právo na to, aby bolo počaté a vynosené v matkinom lone, a 

zrodené aj vychovávané v manželskom- rodinnom 

spoločenstve. Počatie musí byť výsledkom a plodom 

manželského ľudského úkonu (humano modo – ľudským 

spôsobom). Všetka technika zostáva mravne nedovolenou. 

Spôsoby antikoncepcie: Každé také manželské zjednotenie v 

tele, ktoré hľadá jedine pohlavné ukojenie s druhým partnerom 

spôsobom neprirodzeným počas priebehu spojenia, je ťažkým 

previnením proti manželskej čistote. Umelá antikoncepcia je 

jedným zo spôsobov regulácie plodnosti, čo znamená, že je to 

úmyselný zásah človeka, ktorý priamo a umele zabraňuje

počatiu dieťaťa. Umelá antikoncepcia v užšom poňatí 

nespôsobuje umelý potrat (neabortívne metódy). 

Širšie poňatie umelej antikoncepcie nesprávne a úmyselne 

zahŕňa aj metódy a prostriedky, ktoré popri prípadnom 

zabránení počatia, ničia už aj oplodnené vajíčko, keď rôznym 

spôsobom zabraňujú jeho zahniezdeniu v maternici. 

Metódy využívajúce neplodné dni v plodnom cykle ženy a 

praktizujúce zdržanlivosť v plodných obdobiach, nie sú metódy 

antikoncepčné, nejde tu o zásah do organizmu. 

Neabortívne metódy: 

1. Sterilizácia; tu ide vo väčšine prípadoch o ireverzibilný 

chirurgický zásah do pohlavných orgánov, pri ktorom sa buď 

podviažu alebo preseknú semenovody (vasektómia), alebo 

vajcovody (salpingektómia). Pri sterilizácii sa pohlavný pud 

významne nemení. Chcená sterilizácia je priamym výrazom 

odmietnutia a prejavom sexuálnej neviazanosti. Sterilizácia pri 

patologických indikáciách je dovolená, tiež ju môže spôsobiť 

užívanie terapeutických prostriedkov nevyhnutných k liečbe, čo 

je tiež dovolené, a platí tu princíp o nepriamej dobrovoľnosti. 

2. Prerušený koitus; toto je najstaršia a najčastejšia metóda s 

relatívne slabou spoľahlivosťou, a jej cieľom je, aby k 

ejakulácii došlo mimo pošvy. Tu aktivita začína normálne, ale 

končí neprirodzene. Proti tejto metóde sa vznieslo množstvo 

sťažností medicínskych a psychologických. 

3. Mechanické prostriedky: u muža je to kondóm - prezervatív, 

ktorý pôvodne vznikol ako prostriedok proti nákaze. U ženy je 

to pesar, ktorý uzatvára vchod do maternice, avšak východ z 

maternice je možný. 

4. Hormonálna antikoncepcia; tu v podstate ide o rôzne pilulky, 

ktoré však majú aj abortívne účinky. 

35. POHĽAD NA POZEMSKÉ DOBRÁ, ICH POSLANIE (SOCIÁLNA FUNKČNOSŤ). 

Siedme a desiate Božie prikázanie hovorí o dobrách, ktoré dal 

Boh človekovi na zachovanie a zdokonaľovanie jeho telesného, 

ale aj duchovného života. Z vlastnenia veľkého majetku môžu 

vzniknúť tri nebezpečenstvá: 

- svojvoľnosť pri nadobúdaní a užívaní majetku, 

- chamtivosť, ktorá bráni v nadobúdaní majetku zachovať 

správnu mieru, 

- márnotratnosť, ktorá nevie udržať mieru v užívaní 

pozemských dobier. 

Siedme a desiate Božie prikázanie má svoju stránku negatívnu, 

v ktorej sa zakazuje všetko to, čím by sme mohli blížnemu 

poškodiť v jeho práve na vlastnenie pozemských dobier 

(hmotných), či by to už bolo: myšlienkou, slovom, skutkom 

alebo aj žiadostivosťou. Ide o nespravodlivé poškodenie a 

pozitívnu, v ktorej sa prikazuje rešpektovať a zachovať právo 

(spravodlivé) blížneho na pozemské dobrá hmotné, ale aj splniť 

povinnosť spravodlivej náhrady za spôsobenú škodu, a cudziu 

vec vrátiť jej vlastníkovi. Je tu požiadavka na zachovanie 

spravodlivosti a vyhnúť sa každej nespravodlivosti, neprávosti. 

Čnosť spravodlivosti je pevná a silná vôľa dávať každému to, 

čo je jeho. Prvou úlohou spravodlivosti je, aby sa človek naučil 

vidieť a ctiť práva druhých, a týmto aj vyhovieť. Byť 

pripravený dať každému to, čo je „jeho“. A to nie preto, že ma 

k tomu ktosi núti, ale zo slobodnej a radostnej vnútornej 

ochoty. Poslednou úlohou spravodlivosti je, aby sa človek 

staral o svoje vlastné práva. Je v nás silne vrodená a výchovou 

upevnená túžba po spravodlivosti pre seba samých, ale pritom 

každý z nás cíti aj druhú vnútornú potrebu: poslúžiť druhému. 

Suum cuique, každému čo je jeho, rozlišujeme: 

1. Ius strictum, právo presne vymedzené, ktoré prináleží 

vlastníkovi veci, ktorú už má buď u seba, alebo má na ňu ešte 

len právo. Dopúšťam sa krivdy, ak mu na vlastnú vec siahnem. 

20 

Napr. zaslúžená mzda, magnetofón ním zakúpený. 

2. Ius latum, právo presne nevymedzené čo do presnej miery a 

povinnosti. Napr. právo detí na bývanie, právo na almužnu. 

3. Ius ad rem, právo na vec, čo znamená, že mám právo na tú 

vec, ktorú ešte neužívam. Napr. nevyplatená mzda. 

4. Ius in rem, právo vo veci. Tu ide o skutočné vlastnenie a 

užívanie veci, ktorou voľne disponujem. 

5. Dominium divinum, kde je absolútnym vlastníkom Boh. 

6. Dominium humanum, tu sa jedná o Bohom prepožičané 

právo ľuďom na vlastnenie vecí, ktoré je: 

- humile (nižšie), ako je vlastníctvo u súkromných osôb a môžu 

s ním nakladať ako so svojim, 

- altum (vyššie), je to vlastníctvo patriace verejnej autorite, 

ktorá môže do určitej miery nakladať s nižším vlastníctvom. 

Dominium humanum humile nie je však absolútne. Okrem 

individuálnej povahy, že sa vec užíva vo vlastný prospech, má 

aj povahu sociálnu, takže vlastník takúto vec používa podľa 

požiadaviek spoločného dobra. Ak vec môže poslúžiť druhému, 

a ja túto zničím, vyhoviem individuálnej povahe veci, ale 

zanedbám sociálnu povahu veci. 

Cirkev túto sociálnu povahu, funkčnosť, veľmi vyzdvihuje vo 

svojich sociálnych encyklikách počnúc Rerum novarum, ale aj 

v dokumentoch Druhého vat. koncilu. 

Vlastniť a mať neslobodno stotožniť, a to pre evidentný 

rozdiel. Môžem mať, possidere, a nemusím byť vlastníkom, 

dominus, pretože som to či ono ukradol, alebo som si to 

vypožičal. Teda ukradnutej veci som iba držiteľ, possesor, ale 

nie som jej vlastníkom, dominus. 

Z tohto poznania vyplývajú tieto zásady: 

1. Res clamat ad dominum, vec volá po svojom pánovi, 

2. Res fructificat domino, vec donáša úžitok svojmu pánovi 

3. Res perit domino, vec zaniká pánovi. 

4. Ex re aliena non licet ditescere, z cudzieho sa nesmiem 

obohacovať. 

5. In dubio melior est condicio possidentis, v pochybnosti je na 

tom lepšie držiteľ. 

6. In extrema necessitate omnia sunt communia, v krajnej núdzi 

pre zachovanie života, sú všetky veci spoločné, ale nesmiem 

pritom vlastníka uviesť do podobnej situácie. Táto zásada 

veľmi súvisí s náukou o sociálnej funkčnosti majetku. 

36. OPODSTATNENOSŤ SÚKROMNÉHO VLASTNÍCTVA V PÁPEŽSKÝCH 

DOKUMENTOCH, ZDÔVODNENIE. PREDMET A PODMET VLASTNÍCTVA. 

Pod súkromným vlastníctvom treba rozumieť vlastnenie 

nejakého dobra a jeho ovocia, pre vlastný, osobný prospech s 

vylúčením účasti iných. V súkromnom vlastníctve je možnosť 

slobodne nakladať s nejakým dobrom. V práve na súkromné 

vlastníctvo je: 

1. Zvýraznená duchovná povaha človeka. 

2. Je prostriedkom rozvoja ľudskej osoby. 

3. Je ochrana a záruka osobnej slobody. 

4. Je spôsob, akým si človek musí zaobstarávať dobrá 

potrebné k životu. 

5. Je účinný popud pre výrobu, ako aj pre ovocie z práce. 

6. Je prostriedkom k zabezpečeniu materiálnych potrieb 

rodiny. 

7. Je prostriedkom k zaisteniu sociálneho poriadku. 

Súkromné vlastníctvo je potrebné človekovi priznať aj z 

dôvodu, byť jeho vlastníkom a nie iba užívateľom, lebo ak chce 

udržať a zdokonaliť svoju osobnosť po stránke biologickofyziologicko-psychickej, 

musí mať na to prostriedky. 

Pápežské dokumenty: Podľa pápeža Pia XII. nestačí len 

priznať prirodzený charakter práva na súkromné vlastníctvo, 

tak výrobných, ako aj spotrebných dobier, ale treba sa aj

pričiniť o to, aby sa ono rozšírilo na všetky spoločenské vrstvy. 

Pápež Lev XIII. v enc. Rerum novarum a Pius XI. v enc. 

Quadragessimo anno (1931) vysvetľujú prirodzené právo na 

vlastníctvo: 

1. Ľudská prirodzenosť viacej ťahá človeka k tomu, čo je 

jeho individuálnym majetkom, a vzbudzuje v ňom prilipnutie k 

tomuto svojmu. 

2. Pri osobnom vlastníctve človek ľahšie znáša únavu a 

mozole spojené s prácou pri dobývaní hodnôt. 

Pápež Ján XXIII. v enc. Mater et Magistra vidí v súkromnom 

vlastníctve záruku základnej slobody ľudskej osobnosti a 

nenahraditeľný prvok spoločenského poriadku. 

Pápež Ján Pavol II. sa tejto problematike venuje v enc. 

Laborem exercens (1981), tiež v enc. Solicitudo rei socialis 

(1987) a v enc. Centessimus annus (1991), ako aj v 

Apoštolskom liste: Octogessima Adveniens (Pavol VI. 1971). 

Pastorálna konštitúcia: O Cirkvi v dnešnom svete, v tejto 

otázke pripomína: Súkromné vlastníctvo, alebo určité držanie 

hmotných majetkov zabezpečuje každému potrebný priestor pre 

osobnú a rodinnú nezávislosť, a treba na ne hľadieť ako na 

rozšírenie ľudskej slobody. /GS 69,71/. 

Vlastníctvo nie je cieľom, ale prostriedkom. Toto si treba 

uvedomiť a nikdy nezamieňať. Človek má právo vlastniť 

osobný majetok len preto, aby sa mohol stať dokonalou 

ľudskou osobnosťou, tak po stránke telesnej ako aj duchovnej. 

Lebo: „Človek je viacej hoden preto čím je, než preto, čo má.“ 

Encyklika Rerum novarum, ako po nej i ďalšie sociálne 

encykliky, pripomína, že súkromné vlastníctvo svojou povahou 

má sociálnu funkciu, preto ho vlastník má užívať aj v prospech 

dobra iných. Táto sociálna funkčnosť súkromného vlastníctva je 

zrejmá z toho, že pozemské dobrá boli stvorené Bohom pre 

všetkých ľudí, a majú byť rovnako prístupné všetkým v zhode 

so slovami evanjelia, kde nalieha P. Ježiš na bohatých, aby 

svoje bohatstvá premenili na duchovné dobrá, rozdeliac ich 

medzi najmenších, lebo Jemu samému sme tak urobili. 

Podmet vlastníctva: Z prirodzeného práva je podmetom 

vlastníctva každý živý človek, už aj nenarodené dieťa, tiež 

choromyseľný, pretože je nositeľom rozumnej prirodzenosti. 

Úkon rozumu nie je potrebný, nevyžaduje sa pri vlastnení, iba 

pri užívaní veci. Preto u nedospelých detí, alebo 

choromyseľných ľuďoch, spravujú majetok rodičia, alebo 

právny zástupca. Vlastníctvo hmotných vecí prestáva smrťou, 

ale právo na dobré meno, česť, zostáva aj po smrti (ide o dobrá 

duchovné). Podmetom vlastníctva je prednostne fyzická osoba, 

ale môže byť aj morálna osoba, ako je: Cirkev, štát, diecéza, 

seminár, farnosť. Manželia si môžu ešte pred uzatvorením 

manželstva vzájomnou dohodou určiť svoje vlastníctvo. Ak tak 

neurobia, musia sa potom riadiť občianskym zákonníkom. 

Prirodzené právo im umožňuje mať počas manželstva 

individuálne vlastníctvo. Deti: Podľa prirodzeného a Božieho 

práva patrí do ich vlastníctva to, čo zdedili, dary, ako aj všetko 

to, čo získali spravodlivým titulom (dôvodom). Do ich 

plnoletosti spravovanie tohto majetku určuje občiansky zákon. 

U duchovných podľa prirodzeného zákona rozlišujeme 

vlastnenie hmotných dobier takto: 

1. Bona patrimonialia,- rodičovské a dedičské; ide o 

majetok po rodičoch, o dary, majetok z ich občianskeho života. 

2. Bona quasipatrimonialia, quasiecclesiastica, causalia, 

mimobeneficialia; ide o majetok nadobudnutý z titulu 

duchovných funkcií (omšové štipendiá, odmena za 

vyučovanie). 

3. Bona beneficialia,- ecclesiastica, beneficiálne; ide o 

majetok nadobudnutý z príspevkov veriacich (fundácie, štólové 

poplatky nad výšku taxe), ktoré sú určené na slušné živobytie, 

21 

ale čo zvýši, je povinný rozdať (sub grave) chudobným; 

duchovný nech nie je iba vysluhovateľom Božích tajomstiev, 

hoci to na prvom mieste, ale k tomu patrí, aby bol aj 

darovateľom hmotných dobier, veď je otec, i keď prednostne 

duchovný. 

4. Bona parsimonialia, - ušetrené; ide o majetok získaný 

sporivosťou, skromnosťou, asketickým spôsobom života, 

ktorého je vlastníkom tak ako pri bode l. a 2. 

Podľa prirodzeného práva majú umelci, objavitelia, autori a 

vynálezcovia svoje diela ako vlastný majetok až dovtedy, kým 

sa nestane verejne známym. Kto takéto dielo ukradne a ho 

zverejní (tlačou a pod.) ako svoje, prehrešuje sa proti 

spravodlivosti. Tu ide v podstate o dve veci: O vydanie cudzej 

veci pod vlastným menom, a aj o nespravodlivé prevzatie 

honoráru. 

Podmet vlastníctva: 

1. Človek môže oprávnene vlastniť niektoré vonkajšie dobrá, 

niektoré iba používať, pretože sa nestanú jeho súkromným 

vlastníctvom, ako: vzduch, more, a to pre ich povahu, alebo aj z 

ľudského zákona (cirkevného, občianskeho), ako cesty, kostol, 

cintorín... 

2. Človek môže vlastniť vnútorné hodnoty, ktoré sú 

neoddeliteľné od jeho osoby; život, jednotlivé časti tela, hoci 

nie je ich priamym vlastníkom, ale iba správcom a užívateľom, 

preto sa ich nemôže dobrovoľne zrieknuť, ani ich poškodzovať, 

mrzačiť, ale musí ich chrániť. Výsledky z vlastnej činnosti 

patria človeku priamo. 

3. Človek môže vlastniť zmiešané hodnoty, ktoré sú výsledkom 

jeho činnosti, jeho mravného správania sa, preto sú jeho 

priamym vlastníctvom, ako: česť, dobrá povesť. Týchto sa 

môže aj zrieknuť, ale ak by zrieknutie vyvolalo pohoršenie, 

nesmie tak urobiť (kňaz, rodičia). 

37. SPÔSOB NADOBÚDANIA VLASTNÍCTVA (PRÁCA, ZMLUVA, MZDA...) 

Spôsoby nadobúdania vlastníctva: 

1. Prvotné privlastnenie, prima occupatio. Tu ide o veci, ktoré 

doteraz ešte nikomu nepatrili. Vyskytuje sa najviac v krajoch 

riedko obývaných, kde ešte mnohé veci nemajú vlastníkov; 

menej je to v krajoch husto obývaných, kde veci už majú 

vlastníkov (napr. pytliactvo). 

2. Nájdenie, inventio. Tu ide o vec, ktorá už mala, alebo ešte aj 

má svojho vlastníka (poklad, opustená alebo aj stratená vec). 

Práca je najšľachetnejší a najpôvodnejší spôsob nadobúdania 

vlastníctva. V práci vidíme rozumné ľudské konanie, v ktorom 

za použitia telesných a duševných síl dosahujú sa 

predovšetkým hospodárske ciele, nie sú však vylúčené ani ciele 

iné. Slovom práca sa označuje každá činnosť na akú je človek 

schopný, a vďaka svojej ľudskej podstate disponovaný samou 

svojou prirodzenosťou. 

Cieľ práce: 

1. Predovšetkým zaistiť živobytie, a tým aj jeho existenciu. 

Nejde iba o nutnú výživu, ale aj o určité zabezpečenie a 

pohodlie. 

2. Poskytuje človeku i možnosť tvoriť, pracovať na nejakom 

diele. 

3. Je uvedomelou službou blížnemu a spoločnosti. 

4. Má svoj zmysel aj pre večnosť. 

Práca je normálnou cestou, spôsobom, pre uspokojovanie 

našich potrieb, tak v službe telu, ako aj duchu. A tak si každý 

na to čo potrebuje má zarobiť svojou prácou, pričom nesmieme 

pracovnú povinnosť brať len ako prostriedok k živobytiu, ale je 

ona aj nenahraditeľnou hodnotou pre službu lásky a na 

naplnenie sociálneho životného určenia. Z toho dôvodu je 

každý práceschopný človek zaviazaný pracovať, i keby mal z

čoho žiť (dedičstvo). Keď jestvuje všeobecná mravná 

povinnosť pracovať, potom je tu aj právo na prácu, a to na 

dôstojnú vzhľadom na človeka, tiež aj sociálne užitočnú. Každá 

spoločnosť má občanov tak podporovať, aby si mohli nájsť 

vhodnú prácu. 

Mzda je odmena za prácu, ktorá v širšom zmysle je samotný 

výrobok (topánky, televízor), a v užšom zmysle, je to výrobok 

vyjadrený v peniazoch. Najčastejším spôsobom mzdy sú 

peniaze. 

Spravodlivá mzda sa má riadiť kvantitou a kvalitou práce, 

prípadne aj vyššou osožnosťou pre spoločnosť, kde je ocenenie 

aj zo zvláštnych schopností (umelec, výskumník). Podľa 

kresťanského sociálneho učenia zmluva o mzde, sa neriadi iba z 

hľadiska zámennej spravodlivosti (nemožno kúpiť výkon), ale 

treba robotníka hodnotiť ako člena celého sociálneho 

komplexu. Ide tu o sociálnu spravodlivosť. Spoločnosť, štát, 

musia zabezpečiť primeranú mzdu, aby robotník a jeho rodina 

mali zaistené životné potreby, a aby si mohli aj niečo ušetriť. 

Spravodlivá mzda (odmena) dospelej osoby zodpovednej za 

rodinu, je tá, ktorá postačuje na založenie a dôstojné udržanie 

rodiny, ako aj na zabezpečenie jej budúcnosti. Toto sa môže 

realizovať rodinnou mzdou, alebo aj inými sociálnymi 

opatreniami (rodinné príplatky, príspevky na matku). 

Zmluva: Dvojstranná alebo aj viacstranná právna záležitosť, 

ktorou sa nastoľuje alebo mení právny vzťah. Vo väčšine 

prípadoch ide o prenesenie práva na nejakú vec z jednej osoby 

na druhú. Z prirodzeného práva vyplýva, že zmluvu môže 

uzatvárať každý, kto je schopný za niečo niesť zodpovednosť 

(kto užíva rozum a slobodne sa rozhoduje). 

Každá zmluva obsahuje: 

1. Podstatné veci, - essentialia; ide o súhlas stránok, ktorý musí 

byť vyjadrený navonok, lebo bez neho by sa zmluvou nič 

neuskutočnilo. 

2. Prirodzené veci, - naturalia; tieto sa podľa zákona alebo zo 

zvyku nachádzajú v každej zmluve, výnimkou vzájomného 

vylúčenia stránkami (reklamácia). 

3. Vedľajšie, - accidentalia; tie, ktoré samy sebou neexistujú, 

ale stránky sa na nich uzhodli. 

Rozdelenie zmlúv: 

1. - jednostranné, pri ktorých vzniká povinnosť iba na jednej 

strane (sľub). 

2. - dvojstranné, pri ktorých vzniká povinnosť na oboch 

stranách (kúpa - predaj). 

3. - jednoduché, kde zákon nepožaduje zvláštne formality pre 

platnosť (prirodzené právo nepožaduje). 

4. - slávnostné; u týchto sa k platnosti požaduje niečo 

zvláštneho, čo určuje zákon (podpis svedkov, dátum a miesto 

napísania). 

5. - sádzkové; tieto sú podmienené účinkom (hra, poistenie). 

Podmienky, ktoré sa požadujú k platnosti zmluvy: 

1. - vhodný obsah; predmet vlastníctva musí byť aj predmetom 

zmluvy, a musí byť: 

a) Fyzicky a morálne možný. K nemožnému sa nemôže nikto 

zaväzovať. K morálne ťažkému len vtedy, keď sa to výslovne 

uvádza v zmluve. b) Musí byť vo vlastníctve zmluvnej stránky, 

alebo u toho, koho ona zastupuje. c) Skutočne jestvujúci, alebo 

aspoň v nádeji (na jar predám zelené čerešne na strome). d) 

Musí byť mravne dovolený, lebo zmluva o nemravnom je 

neplatná. e) Musí byť oceniteľný, a to buď pre námahu alebo 

pre prácu, ktoré prinášajú úžitok druhému. Za to, čo som 

povinný urobiť zo spravodlivosti, nemôžem prijať odmenu. 

2. - súce osoby. Z prirodzeného práva je to každá osoba, ktorá 

užíva rozum. Deti a duševne chorí, zbavení svojprávnosti, sú 

neschopní na uzatváranie zmlúv. Nedospelí a duševne slabí 

22 

(opilosť), a inak pozbavení svojprávnosti, robia platné zmluvy 

jednostranné v ich prospech. Inak potrebujú pre zmluvu 

právneho (zákonného) zástupcu, aby boli právoplatné. 

3. - slobodný súhlas, ktorý musí byť: a) Skutočný vnútorný 

súhlas, nie predstieraný. S predstieraným súhlasom uzavretú 

zmluvu nemusím zachovať, ale spôsobenú škodu druhej stránke 

musím nahradiť. b) Slobodný a rozvážny. c) Vzájomný,- 

vyjadrený oboma stránkami alebo zastúpením inej osoby 

(procurator). Nemusí byť súčasne, ale súhlas prvej stránky musí 

pretrvávať vtedy, keď súhlas vyjadruje stránka druhá. Pri určení 

termínu, času, trvá súhlas len dovtedy. d) Navonok vyjadrený 

nejakým znakom (slovom, písmom). Ak druhá stránka mlčí, 

hoci môže súhlas vyjadriť, tento sa v želateľných predpokladá, 

v neželateľných nie. Pri dvojstranných zmluvách sa žiada, aby 

súhlas druhej strany, bol známy prvej stránke. Len potom 

vzniká zmluva. 

Jednostranné zmluvy: 

1. Promissio, - prisľúbenie. Tu ide o dobrovoľný a uvážený 

záväzok o možnej a dobrej veci od jedného voči druhému. K 

platnosti prísľubu sa požaduje jeho prijatie (je to z prirodzeného 

práva). 

2. Donatio,- darovanie. Ide o bezplatné (zdarma) prenesenie 

majetku (vlastného) z jedného na druhého. 

3. Testamentum - závet. Tu sa jedná o prenesenie majetku z 

rodiny, z príbuzných, na jej potomstvo. 

Dvojstranné zmluvy: 

1. Depositum,- uschovanie; tu ide o reálnu zmluvu, ktorou sa 

uschovávateľ zaväzuje uloženú vec uňho s primeranou 

starostlivosťou opatrovať, strážiť, a to aj so záväzkom náhrady 

vzniklej škody. 

2. Vypožičanie nezastupiteľných vecí,- commodatum. Ide tu o 

zmluvu, v ktorej vlastník dáva svoju vec do použitia druhému s 

povinnosťou vrátiť túto neporušenú (commodant,- 

commodatarius). Je to zmluva z lásky k blížnemu, preto je 

bezplatná. Užívateľ smie použiť vec len na ciele, pre ktoré si ju 

vypožičal. Znáša bežné výdavky (starostlivá opatera zvieraťa). 

3. Mandatum, - splnomocnenie. Ide tu o zmluvu, podľa ktorej 

niekto vykonáva vec alebo vedie nejaké záležitosti, a to menom 

iného. 

4. Mutuum,- pôžička zastupiteľných vecí. Ide tu o zmluvu, 

podľa ktorej sa zapožičaná vec zničená užívaním, vráti inou 

vecou toho istého druhu a tej istej hodnoty. Týka sa to najviac 

peňazí. Sú tu veriteľ (mutuator- debitor) a dlžník (mutuatariuscreditor). 

Jedná sa tu o vecnú zmluvu. 

Kúpa - predaj: emptio – venditio: Ide o zmluvu v ktorej sa 

presúva tovar z vlastníctva predávajúceho do vlastníctva 

kupujúceho, a to za peniaze. 

38. HRIECHY PROTI VLASTNÍCTVU, NÁHRADA KRIVDY 

Krádež: je tajné odňatie (odcudzenie) veci jej vlastníkovi, 

ktorý s tým odôvodnene nesúhlasí. Pri krádeži hovoríme 

o relatívne a absolútne ťažkej látke. Za relatívne sa berie výška 

dennej životnej potreby na osobu a rodinu. Výška absolútne 

ťažkej je v týždennej životnej potrebe jednej rodiny stredného 

typu. 

Drobné krádeže zrastajú v jednu látku: 

a) úmyslom: ak nebol odvolaný; ak sa takto kradne jednému 

musí byť látka relatívne ťažká, ak viacerým, tak absolútne 

ťažká; 

b) spoločnou dohodou: viacerí zlodeji sa dohodli, že drobnými 

krádežami dospejú k ťažkej látke; 

c) opakovaním: bez úmyslu dôjsť k ťažkej látke, môžu sa malé 

krádeže stať veľkou látkou morálnou jednotou medzi 

jednotlivými krádežami (interval morálnej jednoty je ťažko

určiť: u malých krádeží azda týždeň, u veľkých až dva 

mesiace). Príčiny oslobodzujúce spod krádeže: krajná potreba 

(všetky veci sú spoločné) a tajné odškodnenie (nestačí 

pochybnosť, iba istota). 

Lúpež: je vtedy, keď sa majetok druhého neodcudzuje tajne, 

ale zjavne a násilne (vlastník vidí krivdu). Špecificky sa lúpež 

líši od krádeže. 

Poškodzovanie (záškodníctvo): je činnosť, v ktorej človek 

druhému spôsobuje škodu na vonkajších dobrách (na majetku), 

a pritom nemá z toho žiaden osoh. Robí to tým, že škodu 

prevedie pozitívnou (priama účasť) alebo negatívnou činnosťou 

(nezabráni škode, hoci je povinný) a že prekazí blížnemu 

dosiahnuť nejaké dobro, na ktoré má právo. Hovoríme aj 

o skupinovom poškodzovaní, ktoré môže byť: fyzické (priama 

účasť); morálne (rada, súhlas) a negatívne (mlčanie pri, alebo 

po prevedení). 

Vykorisťovanie: je spôsob poškodzovania robotníkov, ktorí 

nedostanú takú veľkú mzdu, akú si za svoju prácu zaslúžia. 

Náhrada škody (restitutio): Každý je vo svedomí striktne 

zaviazaný cudziu vec vrátiť a zavinenú škodu nahradiť. 

Dôvody sú v tom, že: človek nespravodlivo drží cudziu vec a že 

druhému je spôsobená škoda nespravodlivým spôsobom. 

Držiteľ môže byť: 

a) dobromyseľný: neprekonateľná nevedomosť; 

b) zlomyseľný: osvojenie nejakej veci napr. krádežou, kúpou od 

zlodeja, nedbalosťou zbaviť sa vážnych pochybností o držanej 

veci...; 

c) pochybný: z vážneho dôvodu pochybuje o veci, ktorú drží, že 

je jeho. Táto pochybnosť je buď: následná (prišla počas držania 

veci – od chvíle pochybnosti je povinný hľadať pravdu), alebo 

predchádzajúca (držanie veci sa začalo už s pochybnosťou = 

rovná sa zlomyseľnému držiteľovi). Pri nespravodlivom 

poškodení sa musí nahradiť nielen priamo spôsobená škoda, ale 

aj všetky z toho plynúce ďalšie škody ako napr. strata práce, 

ušlý zisk a iné ( musia sa však splniť určité podmienky). Omyl 

v osobe od povinnej náhrady neospravedlňuje. Ťažkú škodu 

s ťažkým hriechom nahrádzame sub grave. Ľahkú škodu 

s ľahkým hriechom, alebo pre omyl s ťažkým hriechom 

nahrádzame sub leve (Noldin). Okolnosti náhrady: - tajne, 

alebo zjavne; - čím skôr a to celú. 

39 PRAVDA – POVINNOSTI VOČI NEJ. SVETOVÝ NÁZOR, HRIECHY PROTI 

PRAVDE. TAJOMSTVO. 

Pravda morálna je vtedy, keď ľudská reč je v súlade s 

myslením hovoriaceho človeka. 

Pravdu poznáme: 

- Objektívnu, pod ktorou rozumieme pravdu zjavenú (pravdy 

viery), a pravdu vedeckú. Táto pravda jestvuje nezávisle na 

poznávacích schopnostiach človeka, a to aj vtedy, keď ju 

človek nepozná, prípadne neprijíma. Túto pravdu sme povinní 

všetci hľadať a nesmieme byť k nej indiferentní. 

- Subjektívnu, ktorá je závislá na poznávacích schopnostiach 

človeka, ktorý je ale pre rôzne nedostatky: povahové, 

rozumové, vôľové, vystavený omylom, a preto je neschopný 

zachytiť skutočnosť v jej pravej podobe, čo zapríčiňuje 

nedokonalé, nesprávne, až falošné predstavy a úsudky o 

veciach. 

Čnosť, ktorá vedie človeka k tomu, aby bol pravdivý v bytí, v 

myslení, v konaní, v reči, sa menuje pravdivosť. 

Svetový názor: Treba rozlišovať medzi vidieť a vzhliadnuť, či 

mať vzhliadnutie. Viditeľné skutočnosti, veci, stačí chcieť 

vidieť, mať o ne záujem. Do neviditeľných vecí treba chcieť 

nahliadnuť. Potom pod svetovým názorom rozumieme: 

Súhrnnú odpoveď na všetko, i na najvyššiu problematiku sveta 

23 

a človeka, nevynímajúc presvedčenie o neviditeľných 

skutočnostiach. Svetový názor patrí k vyjadreniu podstaty 

človeka, a od neho závisí kvalita celého života u človeka. 

Hriechy proti pravde: 

Neprehovoríš krivého svedectva zaväzuje vždy a všade. 

Luhanie – mendacium znamená hovoriť proti mysli. Pod 

slovom hovoriť treba rozumieť akýkoľvek vonkajší znak 

(slovo, pohyb...), ktorým sa snažím druhému vyjadriť svoje 

vnútorné myslenie. V luhaní pozorujeme nesúlad medzi rečou a 

úsudkom mysle, vôľu falošne hovoriť, vôľu na podvod, 

samotné podvedenie. Luhanie je reč proti subjektívnej pravde, 

kde človek vedome a dobrovoľne tvrdí niečo, čo sa nezrovnáva 

s jeho mysľou, s presvedčením. Ako je dovolené brániť sa pred 

nespravodlivým útočníkom, tak je dovolené za určitých 

okolností nepovedať pravdu, ba až povinnosť nepovedať 

pravdu (spovedné tajomstvo, úradné tajomstvo, odmietnuť 

prílišného zvedavca). Tu prichádza v úvahu nesprávna reč, 

falsiloquium. Právo na vypovedanie pravdy nie je 

bezpodmienečné. Každý má prispôsobiť svoj život príkazu 

bratskej lásky. To vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách 

zvážilo, či je alebo nie je vhodné odhaliť pravdu tomu, kto sa 

na ňu pýta. Nikto nie je povinný vyjadriť pravdu tomu, kto 

nemá právo ju poznať. Právo na tajomstvo je požiadavkou 

prirodzeného zákona, a je pod ochranou aj ľudského zákona, 

pretože tajomstvo je vec natoľko každému vlastná, že sa nesmie 

prezradiť. 

Tajomstvo: 

1. Prirodzené (secretum naturale); tu záväznosť vyplýva z 

prírody veci, tak si to žiada samotná vec, keďže jej prezradenie 

by zapríčinilo materiálnu alebo duchovnú škodu, čím sa naruší 

spravodlivosť a láska. 

2. Tajomstvo sľúbené (secretum promissum); zaväzuje zo 

sľubu, ktorí sme dali, že neprezradíme nám zverené poznanie. 

Prestáva zaväzovať, keď sa vec stane známou, alebo sa 

predpokladá súhlas zverovateľa, 

3. Tajomstvo zverené (secretum commissum); zaväzuje zo 

vzájomnej dohody, zmluvy, či už vyslovenej alebo zahrnutej, 

nakoľko sa zveruje úradnej osobe 

4. Tajomstvo spovedné (secretum sacramentale), ktoré 

neslobodno nikdy prezradiť pretože patrí do vyššieho poriadku 

- nadprirodzeného, je božské a cirkevné. Zaväzuje nielen 

spovedníka, ale aj všetkých, ktorí ho nejako spoznali. 

Povinnosť zachovania tajomstva prestáva: 

- s dovolením toho, či už dobrovoľným alebo aj povinným, 

koho sa tajomstvo týka, 

- ak sa už vec inak prezradila, a prestala byť už tajnou, 

- ak to prospeje vyššiemu dobru. 

Česť je najvyšším dobrom spomedzi vonkajších dobier 

človeka. Patrí medzi životné práva, veď ide o našu vnútornú 

hodnotu, ktorú máme pred P. Bohom a pred vlastným 

svedomím. Vonkajšia česť je priaznivý úsudok iných o našej 

mravnej hodnote. Máme povinnosť budovať svoju česť a dobré 

meno, a tieto si chrániť. Nie však neprimeraným spôsobom. 

Nedať sa zlákať ku ctižiadosti. 

Hriechy proti cti a dobrému menu blížneho 

1. Osočovanie 

2. Ohováranie 

Spôsob náhrady poškodenej cti, ako aj náhrady škody: 

Ohovárač, osočovateľ, nactiutŕhač je osobne, a to zo 

spravodlivosti, povinný napraviť poškodenú povesť a nahradiť 

materiálnu škodu, ak táto vznikla. Tu ide o vecnú povinnosť, 

preto táto prechádza aj na dedičov.

40. OPODSTATNENOSŤ CIRKEVNÝCH PRIKÁZANÍ, ICH POŽIADAVKY. 

1. V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na sv. omši. 

2. Zachovávať dni pokánia. 

3. Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo veľkonoč. období 

prijať Sviatosť Oltárnu. 

4. Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi. 

5. Podporovať cirkevné ustanovizne. 

Svoju Cirkev ustanovil J. Kristus na to, aby bola celému 

ľudstvu láskavou matkou a vysluhovateľkou spásy. Teda jej 

cieľom je spása človeka, ktorá sa, ale naplno uskutoční až v 

budúcom svete. Poslaním Cirkvi je, aby neustále pokračovala v 

Kristovom diele, aby bola ľudstvu sprostredkovateľkou života 

Božích detí. Kristus v nej stále hlása spásu, odpustenie 

hriechov, nový život, úsilie o podobnosť v dokonalosti s 

Otcom. Nejde tu iba jednoducho o Božie kráľovstvo v dušiach, 

ale aj o spojenie a zhromaždenie ľudí zjednotených pod 

viditeľnou hlavou. Zhromaždený ľud musí byť vedený k 

zachovávaniu Kristových slov. A tak vidíme apoštolov ako 

zasahujú do života prvých kresťanov, a to z moci autority, čo 

nasvedčuje práve tomu, že prvotná Cirkev bola zbudovaná 

nielen darmi Ducha Svätého, ale aj so všetkými úradmi a 

službami. 

Dodržiavanie príkazu svätenia nedele a prikázaných sviatkov 

nepociťujme ako bremeno, ale usilujme sa vidieť tú lásku, ktorá 

viedla Cirkev k tomuto ustanoveniu. Je to láska ku 

spásonosným skutočnostiam, a tiež aj láska medzi veriacimi 

navzájom, ktorá dostáva zvýraznenia v zhromaždení na oslave 

Pána. Dušou a akoby stredobodom kresťanského náboženstva 

je tajomstvo Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, ktorú Kristus 

ustanovil, a ktorú prikazuje v Cirkvi stále obnovovať. Kristus 

Pán zanechal svojej milovanej neveste, Cirkvi, viditeľnú obetu, 

žeby sa ňou sprítomňovala krvavá obeta kríža, a ostávala jej 

pamiatka až do konca vekov, a aby jej spásonosná sila slúžila 

na odpustenie hriechov. Je teda osožné, aby si všetci veriaci 

kresťania uvedomovali, že ich najväčšou službou a cťou, je 

zúčastňovať sa na Eucharistickej obete činne a pozorne, aby ju 

obetovali spolu s Ním a skrze Neho. 

Zdržanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov 

Konferencie biskupov sa má zachovať každý piatok roka, ak 

nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak 

zdržanie sa mäsa a pôst sa má zachovať na Popolcovú stredu a 

v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista. Zákon 

zdržovania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok 

života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do 

začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa 

však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní 

zákonom pôstu a zdržania sa mäsa, boli vychovávaní k 

pravému zmyslu pokánia. 

Sviatosť zmierenia je potrebné prijať ako nevyhnutný 

prostriedok k spáse (necessitate medii) in re, in voto, a to tým, 

ktorí sú v ťažkom hriechu po prijatí sviatosti krstu. Sviatosť 

zmierenia je po ťažkom hriechu potrebné nevyhnutne prijať aj z 

Božieho príkazu Cieľom sviatosti zmierenia je hlboké osobné 

prežitie Božieho milosrdenstva, preto sa táto povinnosť nesplní 

svätokrádežou, ani dobrovoľne neplatnou spoveďou. Veriaci je 

povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých 

hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo 

neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, 

ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní 

svedomia.Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo 

všedných hriechov. 

V Cirkvi jestvuje rozličnosť služieb, ale jednota poslania. Laici 

majú od Boha povolanie, aby zapálení kresťanským duchom 

boli na spôsob kvasu apoštolsky činní vo svete, keďže ich 

24 

spôsobu života patrí žiť vo svete a uprostred svetských 

záležitostí.

1. a) definÃ­cia morÃ¡lnej teolÃ³gie, jej predmet ... - teologia.iskra.sk

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

1. a) definÃcia morÃ¡lnej teolÃ³gie, jej predmet ... - teologia.iskra.sk